Moja spolupráca s otcom Kardinálom

Moja spolupráca s otcom Kardinálom - mužom silnej viery

Bol som študent na teológii, keď ma starší spolubrat vzal za vtedajším tajne vysvätením „biskupom v monterkách“. Od prvého ročníka sme sa stretávali s otcom biskupom. Formovali nás v seminári, ale niektorí sme mali inú formáciu od bratov jezuitov. Mňa viedol dr. Karol Ďurček. Pravidelne sme sa stretávali s otcom biskupom Korcom. Prvé tri roky sme fungovali pod vedením starších, potom sme my ako tretiaci prebrali toto žezlo. Bolo potrebné zorganizovať stretnutie v nejakom byte v Petržalke. Od pondelka som bral vždy dvoch – troch spolubratov a zaviezli sme sa k bytu v Petržalke, aby v sobotu zase oni zobrali dvoch - troch. Takto sme v sobotu prišli v malých skupinkách z rôznych strán, aby sme sa stretli s mužom, ktorý nás veľmi posilňoval vo viere v tej zložitej dobe pred rokom 1989. Raz sa dostal k nám jeden spolubrat, ktorý „nabonzoval“ eštébakom toto plánované stretnutie. Nastal medzi nami veľký poplach, ale včas sme to zistili. Totiž páni z ŠtB by si na nás boli zgustli! Všetko sa zrušilo a stretnutie v sobotu nebolo! Išiel som to povedať otcovi biskupovi na Vilovu ul., kde býval. Vždy ma upozorňoval : buď opatrný, pred mojím vchodom vždy sedia eštébaci v autách a sledujú, kto ku mne ide!

 

Raz som ku nemu prišiel a zrovna dostal knihy zo zahraničia: Komentár k evanjeliu podľa sv. Jána, ktorý on napísal a v zahraničí to vytlačili. Na Slovensku vtedy takmer nebolo možné náboženské knihy zohnať. Hneď som mu povedal, že zoberiem so sebou, koľko budem vládať... A už som ich dával okolo svojho pásu a snažil som sa dobre zatiahnuť opasok. Otec biskup mi hovorí: Neber toho toľko, padne ti to na zem a budeš rovno pred eštébakom. Ja – veľmi odvážny, som si nedal povedať – otec biskup to zvládnem. Nabalil som sa knihami a vykročil som z bytu, ktorý veľmi pozorne strážili eštébaci. Toľko, čo som vyšiel pred činžiak, poobzeral som sa, pozrel som na eštébaka v aute – čítal noviny. Rezko som vykročil, urobil som zopár krokov a – skutočne mi všetky knihy vypadli na zem! Priam v jednej sekunde som ich všetky pozbieral a kráčal som ďalej. Eštébak čítal noviny, jedným očkom som ho sledoval, a nebolo mi vtedy všetko jedno.

Mali sme stretnutie s otcom kardinálom v jednom z bytov v Petržalke. Do seminára sme sa mali vrátiť do 16,00 hod. Od 16,15 hod začínala skriptúra – čítanie Sv. Písma a následne štúdium. Mnohí chlapci sa stihli vrátiť, ale niektorí sme mali ešte organizačné povinnosti, a teda sme prišli neskôr. Už počas cesty do seminára sme sa dohadovali, že niektorí pôjdu riadnym schodišťom a ostatní bočným, lebo prefekti kontrolovali príchod a už bolo asi 16,35 hod., keď sme prichádzali do budovy. V bočnom schodišti stál prefekt, samozrejme sa pýtal, že kde boli. Jeden bohoslovec bona fide povedal, že sme mali stretnutie s otcom biskupom Korcom. A to zrejme nemal povedať. Bolo to cca o 16,35 hod. čo sa to predstavení dozvedeli, a už po večeri v pánskej jedálni, cca o 19,00 hod. bolo rozhodnuté, že všetci, čo boli dnes na stretnutí s Korcom, budú vyhodení zo seminára! Asi o 19,30 hod. si ma dal zavolať prof. Anton Bagin, ktorý prednášal cirkevné dejiny a so slzami v očiach ma vítal vo dverách: „Čo si to vyviedol. Aj teba idú vyhodiť zo seminára!“ V pokoji som sa obhajoval pred pánom profesorom s tým, že som neurobil nič zlé, len som sa stretol s otcom biskupom Korcom. Ak by ma vyhodili zo seminára, trápila by ma len jedna vec: otec biskup by ma bol vysvätil za kňaza potajomky, len by som to nemohol povedať mojim rodičom, ktorí by sa nemohli ani zúčastniť mojej kňazskej vysviacky. Našťastie prišiel November ´89 a veci sa pohli iným smerom.    

Keď sa rozbehla revolúcia v novembri 1989, všetky vysoké školy už štrajkovali v Bratislave, fungovala   len Politická akadémia Klementa Gottwalda a teologická fakulta. Spolu s jedným spolubratom sme urobili plagáty, v noci sme ich rozvešali po seminári, boli sme na Koordinačnom centre a vrátili sme sa s odhodlaním, že ani teologická fakulta sa nebude učiť a ideme do štrajku aj my, aby sme sa pripojili k ostatným vysokoškolákom. Vedenie fakulty sa rozhodlo, že bude lepšie, ak všetkých bohoslovcov prepustia domov na prázdniny. Bolo to niekedy pred sviatkom sv. Mikuláša, teda pred 6. decembrom 1989. My, hlavní organizátori sme boli proti, lebo sme si povedali, že musíme byť jednotní spolu s ostatnými študentmi. Vtedy sme sa ale dohodli, že nepočúvneme predstavených v seminári a na fakulte, ktorých sme považovali za posluhovačov režimu. Predsa len sme sa dohodli, že pôjdeme po radu k otcovi biskupovi Korcovi do Petržalky. Už pred odchodom k nemu sme si povedali, že ako on povie a rozhodne, tak urobíme. Prišli sme k nemu, povedali sme, čo máme na duši, boli sme horkokrvní, naladení na rebéliu s tým, že nikam zo seminára nejdeme a na protest proti nášmu vedeniu, ostávame v seminári. Otec biskup mal na to ale iný názor. Chcel, aby sme poslúchli prestavených. Vtedy medzi dverami na vtedajší otec biskup Korec chytil veľmi mocne za plece, stlačil mi ho a povedal mi: „Počuj Jožko, za štyridsať rokov prenasledovanej Cirkvi na Slovensku, som sa naučil dôverovať Pánu Bohu. Poslúchnite ma, choďte domov, povedz v seminári, že to ja odkazujem. Nech ma všetci poslúchnu. Rešpektujte svojich predstavených a uvidíte, že Pán Boh to všetko na dobré obráti.“   Poslúchli sme otca biskupa. Prišili sme do seminára, po celom seminári sme rozniesli jeho prianie a skutočne všetci do nohy opustili seminár. Odišli sme domov teda nie až pred Vianocami ako tradične, ale už pred sviatkom sv. Mikuláša. Po Novom roku 1990 udalosti nabrali rýchly spád. Otec biskup Korec sa stal rektorom seminára.   6. februára 1990 bol menovaný za sídelného nitrianskeho biskupa a teda sa stal mojím biskupom. Tak ako sme dovtedy naširoko obchádzali byt rektora, zrazu sme si podávali kľučky na rektoráte, lebo tam prišiel Človek, ktorý si vždy stál za slovom, vyznával hodnoty, trpel pre pravdu a Krista. Nebol to krivý človek vo svojej funkcii, ale priamočiary, verný len a len Mocnému Bohu.  

Keď sa blížila kňazská vysviacka, otec biskup nás svätencov, pozval do Nitry, kde sme strávili aj poslednú noc pred vysviackou. Bolo možno už 21,30 hod. Spolubratia sa pripravovali na nocľah, mňa prišli zavolať, že otec biskup sa chce so mnou rozprávať. Išiel som k nemu. Jeho prvá otázka bola: „Ako sa cítiš pred zajtrajším svätením?“ „Trochu sa toho bojím“ – odpovedal som mu spontánne. „To je dobre, že sa bojíš, keby si išiel do toho ako suverén, ako majster sveta, že Ty všetko zvládneš, nebolo by to dobre. Tá obava a pokora je dobrá.“ Hodnú chvíľu sme spolu rozprávali, potom mi poprial dobrú noc a vystrojil ma, aby som sa dobre pred zajtrajším veľkým dňom vyspal. A ja som bol prvý človek, ktorého otec biskup verejne vysvätil za kňaza. Dovtedy svätil mnohých potajomky. Ja som bol prvý, na ktorého položil ruky verejne a oficiálne. Všeličo sme spolu prežili, boli mnohé ťažké situácie, jednou z nich bol aj môj preklad z Púchova do Višňového. Keď som k nemu prišiel vtedy do Nitry, vysvetlil mi preklad. Vtedy mi povedal niečo, čo zostane len medzi nami. Viem, že otec Kardinál ma vždy nosil zvláštnym spôsobom v srdci, modlil sa za mňa. Aj ja za neho. Vždy mi to pripomínal, aj odkazoval. Aj ja som ho vždy nosil vo svojom kňazskom srdci, aj nosím. Roky sa za neho modlím, aj teraz pri Panne Márii vo Višňovom. Veľa dal mojej viere, mnohým veciam ma naučil.

Otec Kardinál, orodujte za Slovensko, aj za mňa pred Pánom v kráse Neba.