Aktuálne

Pastiersky list pre Nitrianske biskupstvo

  • Vytlačiť

Veľká noc 2012

 

Drahí bratia a sestry!

 

Určite ste si popri mnohorakých povinnostiach všimli, že v týchto dňoch sa vytrvalo hlási jar. Teplom slnečných lúčov sa otvára šanca pre nový život, ktorý prichádza do našich záhrad, polí, parkov, na ihriská, do lesa, na balkóny i do ulíc našich miest a dedín.

 

Tieto jarné dni, plné nového života sú spojené s najväčšími tajomstvami našej spásy, ktoré sa stali kvôli nám a pre nás. Napriek tomu, veľkonočné sviatky nie sú pre mnohých také príťažlivé a romantické ako Vianoce. Podľa niektorých tu chýba obdarovanie a radosť – také typické pre vianočné dni. Lenže veľkonočnú radosť predchádza utrpenie, bolesť, smútok i smrť. Veľkonočná radosť je však bohatšia a plnšia. Jeho vzkriesenie prevyšuje všetko, preto takýto pohľad na veľkonočné sviatky by bol povrchný a neúplný. Veľkonočné udalosti sú totiž pre nás veľkým darom a zárukou začínajúceho vykúpenia našej túžby a nádeje. Uisťujú nás, že s človekom sa ráta, že láska je silnejšia ako nenávisť a život mocnejší ako smrť. Láska Boha voči človeku je verná a večná. „Láskou odvekou som ťa miloval”, hovorí Boh človeku ústami proroka (Jer 31,3). Keď Boh miluje, tak miluje navždy. Dôkazom tejto lásky je smrť i zmŕtvychvstanie jeho Syna – Ježiša Krista a jeho spasiteľný dar, ktorý sa prejavuje v sviatostiach, ktoré zanechal Cirkvi. Všetky tieto prostriedky milostí, ktoré sú udeľované v Cirkvi, majú svoj prameň v udalostiach Veľkej noci.

 

Od začiatku je Veľká noc najdôležitejším termínom pre krst a ďalšie sviatosti uvedenia do kresťanského života. Žiť z daru krstu znamená osobné prijatie Ježiša Krista do nášho života; je rozhodnutím pre život s Ním. Vo sviatostiach dostávame v Kristovi nový život. Popri tom sme si vedomí aj našej slabosti. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7) je vystavený utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa sa môže zoslabiť, ba dokonca ťažkým hriechom aj stratiť.

 

Preto Ježiš Kristus v deň svojho zmŕtvychvstania sa zjavil svojim učeníkom a odovzdal im jedinečný dar. Povedal im: „Pokoj vám! Ako Otec poslal mňa, tak ja posielam vás. A keď to povedal, vdýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané“ (Jn 20, 22-23).

 

V starobylom kresťanskom spise Didache, alebo Učenie Dvanástich apoštolov, ktoré vzniklo koncom 1. stor. sa hovorí: „Budeš vyznávať svoje hriechy v Cirkvi“ a dodáva „Nepôjdeš sa modliť so zlým svedomím“ (4,14). Jedna z ďalších kapitol hovorí o dôležitosti svätej spovede pred prijatím Eucharistie: „Keď sa teda zhromaždíte v Pánov deň (teda v nedeľu), lámte chlieb a vzdávajte vďaky. Ale najprv sa vyznajte zo svojich hriechov, aby bola vaša obeta čistá“ (14, 1).

 

Aj ďalšia prax Cirkvi dokazuje, že kresťania sa vyznávali zo svojich hriechov a konali pokánie.

 

Ježiš Kristus ustanovil Sviatosť pokánia pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili cirkevné spoločenstvo. Sviatosť pokánia nám ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia – nadprirodzený duchovný život.

Je pravda, že jedine Boh odpúšťa hriechy. Avšak Ježiš Kristus chcel, aby jeho Cirkev bola svojou činnosťou, životom, znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2Kor 5, 18). Keď Pán Ježiš dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Biskup sv. Bazil Veľký v 4. storočí píše: „Hriechy sa musia vyznávať tým, ktorým bolo zverené vysluhovanie Božích sviatostí“ (Pravidlá, 288). V tom istom čase učí aj sv. Ambróz podobne: „Kristus dal svoju moc apoštolom a z apoštolov prešla na kňazov“ (O pokání II, 12).

 

Kňazské rozhrešenie nemôže nikto nahradiť (porov. Mt 16,19; Hebr 5,1). Spovedník má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania aj skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči kajúcnikom. Spovedník má milovať pravdu; má byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k duchovnému uzdraveniu a k plnej ľudskej zrelosti (porov. KKC 1466).

 

Spovedníka prísne zaväzuje sviatostné tajomstvo a zaväzuje tiež všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom niečo dozvedia zo spovede iných (porov. CIC, kan. 983).

 

Matka Cirkev naliehavo volá svojich veriacich na ustavičné obrátenie a obnovu. Podľa prikázania Cirkvi, „každý veriaci, ktorý dosiahol vek užívania rozumu, je povinný aspoň raz do roka sa úprimne vyspovedať z ťažkých hriechov“, na ktoré sa pamätá. Kto si je vedomý, že sa dopustil ťažkého hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu bez prijatia sviatostného rozhrešenia. a to biskupom, alebo kňazom (porov. KKC 1385).

 

Možno nám to uľahčí, ak si uvedomíme, že aj kňaz – vysluhovateľ tejto sviatosti Božieho milosrdenstva ju pozná aj ako kajúcnik, z druhej strany mriežky. Preto sa za našich spovedníkov modlíme, aby túto neľahkú službu vykonávali radi a s láskou a uvedomovali si, že sú služobníkmi Božieho milosrdenstva.

 

Cirkev chce, aby jej synovia a dcéry, ktorí po krste upadli do hriechu, spoznali svoje previnenie voči Bohu i voči svojim blížnym, aby si uchovali v srdci ducha pravého pokánia a aby tak častejšie prijímali túto sviatosť, a to nielen keď sú v ťažkom hriechu, ale aj keď majú všedné hriechy. Tí, čo upadajú do všedných hriechov a každodenne skusujú svoju krehkosť, opätovným prijímaním sviatosti pokánia načerpávajú silu, aby dosiahli plnú slobodu Božích detí. Častejšia spoveď je ustavičné úsilie o zdokonalenie krstnej milosti. Preto odporúčame, aby tí, ktorí prijímajú Eucharistiu denne, alebo viackrát do týždňa, aby pristupovali k Sviatosti zmierenia mesačne. Nemusí to byť v samotný deň prvého piatku, ale počas celého mesiaca. Duchovní pastieri sú Vám k dispozícii, v našej diecéze, je určené spovedanie každý deň pol hodiny pred začiatkom sv. omše. Kde sú viacerí kňazi aj počas sv. omší. Samozrejme aj v iný čas podľa potreby, najmä v prvopiatkový týždeň a pred slávením Vianoc a Veľkej noci, o čom by mali byť veriaci dostatočne informovaní.

 

Pokánie zaväzuje hriešnika, aby dobrovoľne uskutočnil všetky jeho časti: aby mal vo svojom srdci zármutok, v ústach vyznanie, v správaní hlbokú poníženosť a aby vykonal plodné zadosťučinenie. Teda k úplnosti tejto sviatosti, zo strany kajúcnika patrí spytovanie svedomia, vyznanie, ľútosť a zadosťučinenie. Zo strany kňaza je to rozhrešenie.

 

Kajúcnik sa pri spovedi a odpustení hriechov zmieruje s Bohom, ale aj sám so sebou a tak opäť nadobúda svoju vnútornú rovnováhu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a s Cirkvou, ktorej je členom i zmieruje sa s celým stvorením.

U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou.

 

Keď hriešnik v tejto sviatosti sa zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. Lebo teraz v tomto živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje. (porov. Jn 5, 24).

 

Iste, ani Cirkev vždy neprevychovala ľudí na anjelov. Ale vychovala a vychováva ľudí, ktorí si uvedomujú pred Bohom, akí sú ohrození. Spytujú si svedomie, ľutujú každý čin; vyznávajú sa z neho a usilujú sa ho odčiniť. A prosia o pomoc v modlitbe a čerpajú z prameňov milosti. To všetko nie je márne – to prináša ovocie v dennom živote jednotlivcov, rodín, pracovísk, spoločenstva národov.

 

Drahí bratia a sestry, náš život s Kristom, „ktorý už viac neumiera“ dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Je ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby prinieslo bohatú úrodu.

 

Naozaj, potrebujeme „kultúru milosti“, to teplo a svetlo veľkonočnej Božej lásky, aby sme toto umenie žiť plnohodnotne nestratili, ani v dnešnom svete.

 

V tomto duchu Vám, drahí bratia a sestry želáme a vyprosujeme požehnané veľkonočné dni a odvahu a ochotu žiť nový život s Kristom!

 

Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

 

Mons. Marián Chovanec, pomocný biskup a generálny vikár