Aktuálne

Homília biskupa Mons. Viliama Judáka na Skalke

  • Vytlačiť

Mnohí spisovatelia a básnici opísali krásu a čaro tohto miesta, ako o tom svedčí aj nasledujúci príspevok: „Žblnkotajúce vlny (Váhu) v radostnom náhlení unášajú k tiesňave, kde sú na jej pravom brale prečudesne prilepené budovy Skalky, záhadne sa vznášajúce medzi nebom a zemou.... Ubehlo už mnoho miliónov minút a ešte sa to nijako nerozhodlo, lebo od čias, keď tu zbožnosť začala dvíhať prvé kamene na klenby, prešlo poltisícročie s drobnými radosťami aj nevysloviteľnými bôľmi. No ešte skôr vyhĺbila príroda sama do tvrdého brala hlbokú klenbu, kde žil jeden z apoštolov kresťanstva týchto končín, a dala podnet na neskoršie stavby v tunajšej divej pustatine. Vstupujeme do nej bez vyzvania a ani rýchly krok nestačí sledovať let fantázie priťahovanej miestom, ktoré posvätila legenda stará ako kresťanstvo na tejto pôde...

 

Avšak aj dnes prežíva návštevník posvätnú úctu a niečo nevypovedateľné pri návšteve tohto miesta neďaleko bývalého rímskeho Laugaricia s ojedinelým nápisom pochádzajúcim z r.179/180 a nad ním sa hrdo vypínajúcim hradom, ktorí zažil azda najväčšiu lesk tohto sveta za „pána Váhu a Tatier“ Matúša Čáka Trenčianskeho. Ako však môže zápasiť o priazeň drsná pustovnícka jaskyňa s prepychovo vyzdobenými sálami? ...“ – takto s romantickým pátosom opisuje Alojz Medňanský prostredie starobylého benediktínskeho opátstva Skalky. Nečudo! Hoci sa narodil (1784) v Priekope pri Martine, detstvo prežil v Beckove a štúdia absolvoval na piaristickom gymnázia v Trenčíne, preto toto posvätné miesto dôverne poznal.

Drahí bratia a sestry! Aj my, ktorí sa zúčastňujeme každoročnej púte si uvedomujeme príťažlivosť tohto miesta, najstaršieho pútnického miesta na Slovensku. O to viac, keď vidíme, že neide len o jednorazovú záležitosť, ale že Skalka žije po celý rok, vďaka duchovnému správcovi tohto miesta, viacerým ľuďom z farnosti, ale najmä vďaka obetavým ctiteľom tohto miesta z Investičného fondu Beňadik. Vďaka ním sme tohto roku prišli do obnovenej Skalky, ktorá má aj novú krížovú cestu zasvätenú týmto svätcom.

Slovenská pošta SR v spolupráci so Spoločenstvom kresťanských filatelistov – Sv. Gabriel vydáva poštovú známku venovanú tomuto vzácnemu miestu, ktorú dnes uvedieme do života. Ďakujeme za túto milú pozornosť, keďže si uvedomujeme, že známka je ako tichý apoštol, ktorá bude šíriť dobré meno a ideu našej Skalky.

Samozrejme každé pútnické miesto, aj toto je predovšetkým miestom modlitby a duchovného obohatenia, aby náš život tak zodpovedal hodnotám, ku ktorým sa hlásime. Preto všetky tieto naše aktivity sú nasmerované v tomto zmysle, aby nás obohatili v tomto i budúcom živote.

Dnes sme počuli odkaz z Listu sv. Pavla Filipanom: „Myslíte na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé... robte to čo ste sa naučili, prijali a počuli... A Boh pokoja bude s vami“ (Flp 4, 8-9). Evanjelium nás povzbudzuje, aby sme mali horiace sviece v rukách a pripravený postoj pre konanie dobra.

Uvedomujeme si, že kresťanstvo nie je len ideál, či slušnosť, ale pozvanie ku každodennému plnohodnotnému životu. Ježiš Kristus, Boží Syn prežil tento život do jeho dôsledku, vo všetkom, okrem hriechu. Preto nás pozýva k nasledovaniu, každého originálnym neopakovateľným spôsobom. Cieľom nasledovania nie je len „podobať sa“ Kristovi navonok, ale „obliecť sa“ v Krista, naplniť sa ním, žiť ho. To je vyzýva, k dokonalosti, k svätosti.

Povzbudením sú pre nás sv. Svorad-Andrej a Beňadik, ktorí poznačili svojim životom a činnosťou toto miesto. Charakteristickým pre oboch týchto benediktínov bola modlitba a práca a asketický spôsob života. Nemožno to, ale chápať, len ako dobový štýl, ktorý je pre mnohých nemoderný. Oni žili tieto hodnoty ako prostriedok k udržovaniu a rozvoju viery, živého vzťahu k Bohu a k blížnym.

Iste, ani v ich časoch – na prelome 10.-11. stor. nebolo všetko ideálne. Nechceme, ani nemôžeme, sa vrátiť do čias stredoveku, ale hľadať a prijať hodnoty, ktoré nás naplnia a obohatia, môžeme aj uprostred dnešného sveta.

Všetci veľmi dobre zakusujeme, že naše vnútorne zranenia spôsobené aj každým narušeným vzťahom, ak neodpustíme druhému, pohlcuje to najlepšie v nás, oberá nás o pokoj. Boží chrám v nás je zneuctený a vyplienený pocitom útočnosti a túžbou po odplate. Pomaly nás to deformuje, či si to uvedomujeme, alebo nie. A pokiaľ trvale neočisťujeme naše slová i spôsoby a necháme konať len naše túžby, konáme často len živočíšne, neľudsky.

Sme svedkami toho , že žiaľ, existujú, aj v treťom tisícročí, národy a štáty v neustálom vojnovom konflikte, kde sa terorizmus a násilie stáva prostriedkom k dosiahnutiu svojich cieľov.

Náš život sa v mnohých oblastiach a na mnohých miestach mení na duchovnú a morálnu púšť a následne aj doslovnú púšť: vyľudňovanie celých obcí v dôsledku poklesu populácie; dediny bez škôl a detí; opustení starí ľudia v bezútešných domoch, či útulkoch; rozbité rodiny; deti „mnohých“ rodičov; život bez zodpovednosti „na skúšku;“ nepriateľské susedské a pracovné vzťahy, ... až po narušené a vydrancované životné prostredie.

Vidíme, že evanjelium sa nemýli, ale priam po tom volá život, aby sme ozdravovali naše vzťahy a usilovali sa v sebe vytvárať nového človeka, ktorí sa obohacuje hodnotami, ktoré majú pre neho význam pozemský i večný.

Mali by sme sa všetci učiť žiť správne a odmietať to, čo nám škodí a oberá nás o reálny pohľad na svet i o pokoj našej duše. Veď si len predstavme, že na Slovensku si denne asi milión ľudí berie do rúk tlač, ktorá má často pochybný obsah a ktorá v krátkych ale štipľavých správach prináša „zaručené správy“, kde sa „vraj“ stalo zaručene to a to. Mnohé z týchto správ sú len bublinou, avšak my s tým celý deň či dni žijeme, rozprávame o tom a podávame to ďalej. Nikoho to o niekoľko dní nezaujíma, že išlo o klamstvo či polopravdu.

Celkom výstižne to vyjadril náš známy cestovateľ a spisovateľ, ktorého môžeme počuť každú sobotu vo verejnoprávnom médiu: „Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva... a budeme sa prepadať od hanby, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. Ako sme dovolili aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov.“ O niekoľko riadkov pokračuje: „Nebudeme schopný vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme považovali za celebrity...“

Pozrite! Koncom júna m. r., bola v jednom našom denníku reportáž, ktorá zverejnila anketa. Prebehla predtým v USA a následne bolo oslovených i sedem hospicov na Slovensku s otázkou, čo ľudí na smrteľnej posteli najviac trápi. Vznikol rebríček štyroch veľkých ľútostí:

1/ „Zanedbával som rodinu.“ Prvou a najväčšou ľútosťou, ktorú ľudia na smrteľnej posteli vyjadrujú, je smútok nad tým, že zanedbávali svoju rodinu a blízkych. „Celý život som sa snažil deti zabezpečiť, aby mali školy, autá, domy, ale nemal som na ne čas. Ľutujem to, lebo teraz nemajú čas ony na mňa" – vyznali sa mnohí. Ľudia na smrteľnej posteli ľutujú, že zanedbávali výchovu svojich detí, neboli pri svojich blízkych, keď to najviac potrebovali, narušili si s nimi vzťahy a nepomerili sa. Mrzí ich tiež, že svojim blízkym nevyjadrili vďačnosť a nepovedali im, ako veľmi ich milujú. Predĺženou rukou smútku zo zanedbávania najbližších je ľútosť nad stratou starých priateľov. Zomierajúci priznávajú, že vzťah s nimi mnohokrát vyhasol preto, že boli príliš pohltení životom a udržiavanie vzťahu nebolo pre nich prioritou.

Aký paradox?! V Nemecku podľa nedávnej ankety, opýtaní mladí ľudia sa vyjadrili, že sú ochotní zrieknuť sa blízkych ľudí radšej ako internetu(!) A to až ¾ opýtaných (!)

2/ „Zbytočne som veľa pracoval.“ Ľudia na smrteľnej posteli priznávajú, že rodinu a priateľov zanedbávali preto, lebo sa dali príliš pohltiť prácou. „Je to ich najväčšia ľútosť Hovoria, že nezriedka títo ľudia nemali pre zlú finančnú situáciu ani inú možnosť. Napriek tomu si mnohí zomierajúci vyčítajú, že sa mohli radšej uskromniť a viac sa venovať najbližším.

3/ „Stavil som na zlú životnú kartu.“ Zomierajúci si uvedomujú, že na prvé priečky svojho životného rebríčka dali nesprávne hodnoty a tak premárnili svoj život. „Človeku, ktorý zomiera, sa odrazu naruby prevráti hierarchia hodnôt," ozrejmuje tretiu najčastejšiu ľútosť riaditeľ istého nášho hospicu. Vysvetľuje, že materiálne hodnoty, ktoré boli predtým na prvých miestach, sa prepadávajú, u týchto ľudí, dole a to, „čo nemalo takmer žiadnu hodnotu, sa dostáva na najvrchnejšie priečky" V tejto súvislosti citovali 42-ročnú bývalú manažérku a modelku. „Keby som sa vyliečila z rakoviny, už by som žila úplne inak. Nie všetko je sláva, krása a peniaze," povedala na smrteľnej posteli.

4/ „Nenaplnil som svoje životné plány.“ Z poznania, že človek stavil na zlú kartu, pramení sklamanie a ľútosť, že si nesplnil sny a plány, ktoré mal. Väčšina ľudí si nesplnila ani polovicu snov a musela zomierať s vedomím, že to bolo pre nesprávne voľby, ktoré urobili, alebo nikdy takéto rozhodnutie, neurobili.

U zomierajúcich podľa výskumu získavajú prím hodnoty ako rodina a medziľudské vzťahy; u veriacich aj viera v Boha.

Nemali by sme sa, drahí bratia a sestry poučiť svedectvom týchto ľudí, ktorí sú nanajvýš úprimní vo svojich výpovediach, pretože nemajú dôvod klamať?! Mnohým už bol život spočítaný na dni, nanajvýš na týždne. Nebol by životnou tragédiou, keby sme to museli konštatovať na konci svojej životnej púte? Pochopme, že kým sme na našej životnej ceste máme možnosť vo svojom živote dať prioritu hodnotám, a obliecť sa do hodnôt, ktoré nás môžu obohatiť a urobiť náš život plnohodnotným. Lebo aký osoh by mal človek z toho, keby získal hoc aj celý svet, ale svoju dušu by stratil?! A okrem toho viac ako výzva sú slová dnešného evanjelia: „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte“ (Lk, 12, 40).

Vyzbrojme sa teda vo forme hodnôt, pre ktoré žili naši svätci. Oblečme sa do živej viery, zmysluplnej nádeje a činorodej lásky! Oblečme sa aj do ďalších hodnôt, ktoré nás obohatia!

Aj toto, milostivé miesto je miesto, kde môžeme čerpať vodu z prameňov spásy. Toto je miesto, kde sa môžete duchovne znovuzrodiť. Sem prichádzajme obnovovať svoju lásku k Bohu a ľuďom! A odnesme si aj dnes posolstvo, že náš život má zmysel a perspektívu, keď ho žijeme v Božích intenciách a chodíme po jeho cestách. Nech nám v tomto úsilí pomáhajú naši svätci sv. Svorad –Andrej a Beňadik! Amen.

 

Skalka pri Trenčíne, 21. 7. 2012