Nitriansky biskup Viliam Judák Judák: Vianoce sú o prejave konkrétnej Božej lásky

Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák vo vianočnom rozhovore pripomína - okrem histórie slávenia najkrajších sviatkov roka – aj dôležitosť hodnôt, ktoré prinášajú. Povzbudzuje všetkých ľudí dobrej vôle, aby čo najviac potlačili kult komercie a slávili Vianoce v kresťanskom duchu. S biskupom Viliamom Judákom sa zhováral hovorca Nitrianskeho biskupstva Miroslav Lyko.

V čom spočíva pravá podstata Vianoc?

Myslím, že to každý z nás vie, len pod tlakom rozličných komerčných akcií zabúdame, čo patrí k podstate kresťanských Vianoc. Je to predovšetkým prejav konkrétnej Božej lásky, ktorá sa k nám znížila. Boh sa vo Vianociach ukázal veľmi solidárny s človekom, keď sa stal jedným z nás vo všetkom nám podobným, okrem hriechu. Je to niečo, čo je možno aj dnešnému človeku – tak ako to bolo aj Ježišovým súčasníkom – nepochopiteľné, že bezbranné Dieťa, ktoré je všemohúcim Bohom, ide do biedy tohto sveta. Ale práve preto, aby človek mal k Bohu blízko, Ježiš sa znížil. A k podstate Vianoc aj pre nás, ľudí tretieho tisícročia, patrí, aby sme boli pokorní pred týmto Božím tajomstvom, aby sme aj my dokázali sa znížiť na úroveň dieťaťa a tak prijať túto Božiu lásku do svojho života.

Vianoce boli v Rímskej ríši pôvodne pohanským sviatkom. Bolo to tak?

Podľa zimného slnovratu sa slávil sviatok Nativitas Sol Invictus, teda narodenie Nepremožiteľného slnka, ale tento sviatok zaviedol až cisár Aureliánus v roku 274. Zvyklo sa aj v kresťanských kruhoch hovoriť o tom, že práve kresťania nahradili tento sviatok a dali mu kresťanský ráz aj preto, že Kristus je nepremožiteľné Slnko. Ale tento názor, aj keď rozšírený, aj u mnohých teológov, najmä v druhej polovici 20. storočia, nie je správny. Pretože ako spomína aj Svätý Otec Benedikt XVI. v životopise Ježiša Krista, na základe iných autorov zo staroveku, len sa na to zabudlo, tento sviatok spomína už Hipolyt v roku 204, že sa slávil v Cirkvi. Všeobecne sa hovorí o tom, že sa slávil až v 4. storočí na Východe a potom prešiel do Ríma. Tento sviatok bol však u kresťanov už pred zavedením Sviatku slnka. A možno práve tento pohanský cisár chcel potlačiť kresťanský ráz tohto sviatku tým, že tam dal pohanský sviatok Mitru, čo bol vlastne cisársky štátny sviatok.

Keď čas slávenia kresťanských Vianoc nesúvisí so zimným slnovratom, prečo sa teda slávi 25. decembra? A vôbec, poznáme dátum Ježišovho narodenia?

Vieme určiť na biblickom základe, aj viacerých prameňov, aj keď nepriamo, kedy naozaj narodenie Pána Ježiša bolo. Potvrdzujú to aj Qumránske nálezy. A vychádza to na 25. decembra, pretože Zachariáš, ako píše evanjelista Lukáš (por. Lk 1, 5-25), slúžil podľa zadelenia dvadsiatichštyroch kňazských tried práve na záver septembra, lebo to boli dva nemenné cykly, kedy pripadala služba týchto kňazov zo spomínaných tried, v tomto prípade z Abiášovej a podľa Lukáša, keď sa vrátil, podľa prísľubu archanjela Gabriela, jeho žena Alžbeta počala syna (Jána Krstiteľa). Teda od septembra do júna máme deväť mesiacov; na základe zvestovania Ježiša Krista, keď hovorí archanjel Gabriel Panne Márii, že Alžbeta je už v šiestom mesiaci (por. Lk 1,26-38) – vychádza, že to bolo v marci. Ježišovo narodenie môžeme bezpečne klásť na mesiac december. Dokonca aj svätý Ján Zlatoústy v 4. storočí sa odvoláva na úradné akty, kedy bolo sčítanie ľudu aj v tejto časti, kde sa Ježiš narodil, kde prišiel jeho otec pred svetom, teda pestún a jeho matka do Betlehema. Jozef tu mal korene a preto sa tam ako príslušník tej society išiel dať prihlásiť podľa príkazu cisára Augusta do svojho rodiska.

Poďme teraz do súčasnosti. Ako by kresťan mal čo najlepšie prežiť Vianoce tak, aby tento čas čo najlepšie zužitkoval?

Asi sme v tomto nepoučiteľní, lebo každý rok po Vianociach si vzdychneme, že sme radi, že je už po nich, pretože Vianoce nás veľmi vyčerpávajú. Je to hlavne preto, že venujeme pozornosť sekundárnym záležitostiam. Iste, k Vianociam patrí aj bohatý sviatočný stôl, aj darčeky, ale to všetko sú len určité prostriedky, ktoré majú naznačiť Božiu dobrotu. Mali by sme si naplánovať, aj keď najmä pre naše mamy, ktoré chcú pripraviť sviatočný stôl a atmosféru vo svojich rodinách do posledného bodu, je to veľmi ťažké. Ale treba s vianočným časom šetriť, aby sme mali čas pre seba, najmä vo sviatočné dni, aby tam nebola nervozita, že ešte niečo chýba a treba to doplniť. Aby sme si našli čas na bohoslužby, kde už s očisteným srdcom by sme mali prijať eucharistického Krista, Krista v Božom slove, v spoločenstve, aby sme si vedeli zaspievať krásne vianočné piesne – a na Slovensku máme veľa kolied. Aby sme toto radostné vianočné posolstvo priniesli aj našim blízkym, najmä chorým, opusteným – ako to napríklad robia aj deti z Dobrej noviny, keď navštevujú počas vianočných dní práve takýchto ľudí. Teda aby sme zostali sami sebou, a to nielen cez Vianoce. Ak sa o to usilujem po celý rok, Vianoce sú pre nás špičkou ľadovca - príležitosťou stretnúť sa s hodnotami, ktoré nám Boh v hojnej miere neustále, ale cez tieto sviatočné dni ponúka ešte vo väčšej miere.

Ako kňaz, biskup, robíte Vianoce predovšetkým pre druhých.

Kňazi a vôbec kresťania by sme mali ukázať tomuto svetu v čom spočíva ich podstata. Mali by sme ich sláviť naozaj kresťansky, aby sme ten pohanský kult alebo kult komercie a pseudovianoc určitým spôsobom potlačili do úzadia a dali im to pravé jadro, ktoré k Vianociam patrí.

Čo želáte k Vianociam ľuďom na Slovensku?

Prajem všetkým ľuďom dobrej vôle a aj sebe, aby sme boli účastní na všetkých tých milostiach, ktoré nám Vianoce ponúkajú. Je to predovšetkým svetlo, ktoré priniesol Kristus a zahnal temnotu hriech, ako hovorí vianočná liturgia. Je to „pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14), teda ľuďom, ktorí túžia po pravom spolužití aj s Bohom a navzájom. A samozrejme, nesmie tam chýbať, aj prvá časť vianočného chválospevu „Sláva Bohu na výsostiach“ aby sme dali úctu a česť Bohu, ktorý sa stal človekom. Len vtedy bude náš život plnohodnotný.

Pripravil: Miroslav Lyko

Prišiel medzi nás ako prejav najnežnejšej Božej lásky

Príhovor otca arcibiskupa Stanislava Zvolenského k Vianociam pre čitateľov cesty+

Vianočné sviatky sú krásnymi dňami, na ktoré sa vždy tešíme. Osobitným spôsobom si uvedomíme, z čoho žijeme. Žijeme z Božej lásky, ktorá žiari na Vianoce z tváre, očí, úsmevu aj sĺz Boha, ktorý sa stal malým dieťaťom.

Dieťa Ježiš leží v jasličkách, nie je pomýlené vyjadriť sa v prítomnom čase, aj keď by sme hľadeli iba na niektorý z našich milých betlehemov, ktoré radi pripravujeme v kostoloch a domácnostiach. Jemnosť, nenásilnosť, skromnosť a nežnosť sú znakmi živej Božej lásky stále. Pohľad na jasličky nám pomáha, aby sme si to uvedomili. Jemná a nežná, pokorná a hrejivá je Božia láska voči každému človeku. Je ponukou, výzvou, pozvaním pre každého v ktorejkoľvek dobe.

Každá doba má dosť svojej tmy, no Božia láska, ktorá žiari v narodení Božieho Syna, je našou nádejou. Nenúti nás, pozýva, chce nás "získať" láskou. Vie, že nás stvoril na svoj obraz, a túžbu po láske a schopnosti milovať vložil do nášho srdca.

Boh v dieťati Ježišovi prišiel medzi nás, stal sa človekom. Stal sa jedným z nás, aby nás naučil Boha volať naším Otcom a aby nás učil byť si vzájomne bratmi a sestrami. Prišiel medzi nás ako prejav najnežnejšej Božej lásky, ale neskrýval pravdu o nás samých, lebo aj chudobné podmienky, v ktorých sa narodil, vyjadrujú posolstvo o biede a slabosti nášho pozemského života, ktorý je poznačený mnohými previneniami. A predsa prišiel medzi nás, napriek všetkému je pri nás svojou láskou, pozýva nás, aby sme sa k nemu obrátili a odpovedali na jeho lásku.

Vianoce sú krásnym sviatkom, na ktorý sa vždy tešíme, želáme si a prosíme, aby Božia láska, ktorá žiari z očí dieťaťa Ježiša, ožiarila naše srdcia, naše rodiny a celú spoločnosť.

Nech sme teda všetci požehnaní žiarou Božej lásky, ktorú vidíme v nežných očiach narodeného dieťaťa Ježiša, nášho Pána.

Mons. Stanislav Zvolenský

bratislavský arcibiskup metropolita

• Predch.
• Nasl.