Aktuálne

Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte

  • Vytlačiť

Jednota biskupov, ľudová zbožnosť

Pri návšteve juhotalianskej Caserty 26. júla Svätý Otec vyhradil prvú časť svojho programu stretnutiu s kňazmi pôsobiacimi v diecéze. V kaplnke historickej budovy niekdajšieho kráľovského paláca ho v mene služobníkov miestnej cirkvi privítal Mons. D´Alise, biskup Caserty, ktorý nastúpil do svojej služby iba pred dvoma mesiacmi. Svätý Otec najprv vysvetlil okolnosti svojej dvojnásobnej návštevy Caserty v dvojdňovom rozpätí, čo sa vyvinulo z pôvodného zámeru súkromne navštíviť pastora evanjelikálneho spoločenstva a po tom, ako sa priamo od Mons. D´Aliseho dozvedel, že dátum sa kryje so sviatkom patrónky Caserty sv. Anny. Pápež František svoj pripravený príhovor odovzdal biskupovi vo forme textu a hneď dal priestor kňazom. Štyria z nich mu predložili svoje otázky, na ktoré odpovedal priamo bez prípravy. Priblížme si teraz postupne obsah jeho odpovedí. Tentoraz sa zameriame na prvé dve otázky.

Prvá otázka sa týkala jednoty biskupského zboru. V podobe konkrétneho pastoračného problému ju predložil generálny vikár Caserty don Pasquarello. Po tom, ako ocenil podnety k osobnému vnútornému obráteniu, ktoré Cirkev od Svätého Otca rozličnými formami dostáva, poukázal na potrebu, aby sa to viac dotklo Božieho ľudu na praktickej komunitnej úrovni. Spomenul problém nedobre riešených územných hraníc tamojšej diecézy, čo núti veriacich zbytočne cestovať. „Riešiť tieto záležitosti prislúcha biskupskému zboru (...) no kedy sa biskupi dohodnú?“ znela otázka generálneho vikára.

 

Svätý Otec poukázal na historicky doložené konflikty biskupov na prvých konciloch, kde sa vyskytli i fyzické strety a k tomu poznamenal: „Toto je nepekný znak. Nie je to pekné, keď, biskupi ohovárajú jeden druhého, alebo vytvárajú účelové zoskupenia. (...) Je to nepekné, pretože práve takto sa narúša jednota Cirkvi. Toto nie je od Boha. A my biskupi musíme dávať príklad tej jednoty, ktorú Ježiš vyprosoval od Otca pre Cirkev. Neslobodno chodiť ohovárajúc jeden druhého. (...) Avšak choď a povedz mu to do očí! Naši predkovia na prvých konciloch išli až do pästných súbojov. Ja uprednostňujem vykričať si zo štyri najvážnejšie veci a potom nech sa objímu, a nie aby v skrytosti rozprávali jeden proti druhému.“ Pápež sa zmienil aj o prípade sporu medzi dvoma diecézami mimo Talianska kvôli peniazom. K vikárovým slovám, že biskupi sa majú vždy vedieť dohodnúť, poznamenal, že to má byť „súlad v jednote, ale nie v uniformite. Každý má svoju charizmu, každý má svoj spôsob myslenia, videnia vecí. Táto rozdielnosť je niekedy plodom pochybení, ale neraz je ovocím samotného Ducha Svätého. Duch Svätý chcel, aby bola v Cirkvi táto rozmanitosť chariziem. Ten istý Duch, ktorý tvorí rozličnosť, dokáže potom vytvoriť jednotu, jednotu v rozličnosti, bez toho, aby niekto prišiel o svoju osobnosť.“

Druhá otázka, ktorú položili pápežovi Františkovi kňazi v Caserte, sa týkala ľudovej zbožnosti. Otec Angelo Piscopo, správca dvoch farností v diecéze sa opýtal: „Vaša Svätosť, v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium ste pozvali povzbudzovať a posilňovať ľudovú zbožnosť ako vzácny poklad Katolíckej cirkvi. Zároveň ste však ukázali na riziko – žiaľ stále reálnejšie – šírenia akéhosi individuálneho a sentimentálneho kresťanstva, upriameného viac na tradičné formy a na zjavenia, ochudobnené o zásadné aspekty viery a bez dosahu na život spoločnosti. Čo by ste nám navrhovali pre takú pastoráciu, ktorá by bez umŕtvenia ľudovej zbožnosti dokázala dať znovu na prvé miesto evanjelium?“ Svätý Otec dal farárovi odpoveď, ktorá nasleduje v plnom znení:

„Hovorí sa, že v tejto dobe upadla religiozita, ale ja si to veľmi nemyslím. Pretože sú tu prúdy, školy intímnej religiozity, ako gnostici, ktorí robia pastoráciu podobnú predkresťanskej modlitbe, predbiblickej modlitbe, modlitbe gnostickej, a gnosticizmus vstúpil do Cirkvi cez tieto skupiny súkromnej, intimistickej zbožnosti. Toto nazývam intimizmom. Intimizmus nie je dobrý, je to čosi iba pre mňa, že som pokojný, cítim sa plný Boha. Je to trochu ako ísť cestou New Age, hoci to nie je to isté. Jestvuje religiozita, to áno, ale pohanská zbožnosť, alebo dokonca heretická; nesmieme sa báť vysloviť toto slovo, pretože gnosticizmus je heréza, bol prvou herézou Cirkvi. Keď hovorím o zbožnosti, hovorím o tom poklade nábožnosti s množstvom hodnôt, ktorý veľký pápež Pavol VI. opísal v Evangelii nuntiandi.

Uvedomte si jednu vec: Dokument z Aparecídy, ktorý bol dokumentom Piatej konferencie latinskoamerických biskupov, musel pre urobenie syntézy na konci samotného dokumentu - v predposlednom odseku, pretože ďalšie dva boli poďakovaním a modlitbou - musel ísť 40 rokov späť a vziať časť exhortácie Evangelii nuntiandi, ktorá je zatiaľ neprekonaným pokoncilovým pastorálnym dokumentom. Je mimoriadne aktuálny. V tomto dokumente pápež Pavol VI. opísal ľudovú zbožnosť a zdôraznil, že aj táto musí byť niekedy evanjelizovaná. Áno, pretože ako každá zbožnosť je v riziku utiecť trochu na jednu alebo na druhú stranu alebo byť bez vyjadrenia silnej viery. Ale nábožnosť, ktorú ľudia majú, nábožnosť, ktorá vstupuje do srdca s krstom, je obrovská sila, do tej miery, že Boží ľud, ktorý má túto nábožnosť, sa ako celok nemôže zmýliť, je neomylný vo svojej viere (in credendo). Tak hovorí Lumen gentium v 12. bode.

Pravá ľudová zbožnosť sa rodí z tzv. zmyslu pre vieru (sensus fidei), o ktorom hovorí tento koncilový dokument a privádza k úcte voči svätým, k Panne Márii, aj ľudovými a folklórnymi vyjadreniami v dobrom zmysle slova. Preto je ľudová zbožnosť v podstate inkulturovaná, nemôže byť laboratórna, aseptická ľudová zbožnosť, ale vždy vychádza z našich životov. Môžu sa urobiť drobné chyby – treba teda byť na pozore – jednako však ľudová zbožnosť je nástrojom evanjelizácie. Myslite na dnešnú mládež. Mladí ľudia – aspoň zo skúsenosti, ktorú som mal v inej diecéze – mladí, hnutia mládeže v Buenos Aires nefungovali. Prečo? Vravievali im: stretnime sa a budeme sa rozprávať, no mladí tým boli nakoniec znudení. Ale keď kňazi našli spôsob, ako zapojiť mladých ľudí do malých misií, urobiť misiu počas prázdnin, katechézu ľuďom, ktorí ju potrebujú, v dedinách, ktoré nemajú kňaza, potom sa pridávali. Mladí naozaj chcú tento misionársky protagonizmus a tu sa učia žiť istú formu zbožnosti, ktorá sa tiež môže nazvať ľudovou zbožnosťou. Misionársky apoštolát mladých má niečo z ľudovej zbožnosti.

Ľudová zbožnosť je aktívna, je hlbokým zmyslom pre vieru - hovorí Pavol VI. – zmyslom, ktorý sú schopní vlastniť iba ľudia jednoduchí a pokorní. A to je skvelé! Na pútnických miestach, napríklad, vidíme zázraky! Každý rok som 27. júla zašiel do pútnickej svätyne sv. Pantaleóna v Buenos Aires a v dopoludňajších hodinách som spovedával. Vracal som sa touto skúsenosťou obnovený, cítiac zahanbenie pred svätosťou, ktorú som nachádzal v obyčajných ľuďoch, hriešnikoch, ale svätých. Pretože hovorili o svojich vlastných hriechoch a potom rozprávali, ako žijú, aké majú problémy so synom alebo dcérou, alebo o tom, či onom, a ako chodia navštevovať chorých. Vyžaroval z nich zmysel pre evanjelium. Na pútnických miestach možno zažiť tieto veci. Spovednice na pútnických miestach sú miestom obnovy pre nás kňazov a biskupov. Sú kurzom duchovného pookriatia skrze kontakt s ľudovou zbožnosťou. A keď veriaci prichádzajú na spoveď, hovoria o svojej biede, ale ty vidíš za tou biedou Božiu milosť, ktorá ich privádza k tomuto okamihu. Tento kontakt s Božím ľudom, ktorý sa modlí, ktorý putuje, ktorý prejavuje svoju vieru cez túto formu zbožnosti, to nám veľmi pomáha v našom kňazskom živote.“

 

Profil kňaza tretieho tisícročia

Dňa 26. júla 2014 v juhotalianskej Caserte Svätý Otec František v dialógu s kňazmi diecézy odpovedal na štyri položené otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na tretiu otázku. Jeden z kňazov sa na pápeža Františka obrátil týmito slovami:

„Dovoľte mi osloviť Vás otec František, aj preto, lebo z otcovstva nevyhnutne vyplýva svätosť, ak je autentické. Ako žiak otcov jezuitov, ktorým som zaviazaný za moju kultúrnu a kňazskú formáciu, vyjadrím najprv jeden môj dojem a potom osobitne otázku, ktorú Vám chcem položiť. Profil kňaza tretieho tisícročia: ľudská a duchovná vyváženosť, dialogická otvorenosť voči iným vieram a presvedčeniam, náboženským i nenáboženským. Prečo toto? Bezpochyby ste urobili kopernikovskú revolúciu v jazyku, štýle života, správaní a vydávaní svedectva v závažných otázkach celosvetového charakteru, aj smerom k ateistom a tým, ktorí sú ďaleko od kresťansko-katolíckej Cirkvi. Otázka, ktorú kladiem, je táto: Ako je možné, že v tejto spoločnosti, s Cirkvou, ktorá si želá rast a rozvoj, v tejto spoločnosti, ktorá sa vyvíja dynamicky a konfliktne a veľmi často je vzdialená od hodnôt Kristovho evanjelia, že sme Cirkvou, ktorá je veľmi často pozadu. Vaša revolúcia jazyka, sémantiky, kultúry a evanjeliového svedectva bezpochyby vyvoláva vo svedomí nás kňazov určitú existenciálnu krízu. Aké invenčné a kreatívne cesty by ste nám navrhovali na prekonanie, alebo prinajmenšom zmiernenie tejto krízy, ktorú prežívame? Ďakujem.“

Odpoveď Svätého Otca:

„Nuž, pozrime sa na to. Ako je možné napredovať v raste a rozvoji Cirkvi? Spomenuli ste niektoré veci: vyrovnanosť, otvorenosť pre dialóg... Avšak, ako je možné ísť dopredu? Vyslovili ste i jedno slovo, ktoré sa mi veľmi páči, je to božie slovo, a ak je aj ľudským slovom, je to preto, lebo je Božím darom: tvorivosť. Je príkazom, ktorý dal Boh Adamovi: «Choď a obrábaj zem. Teda, buď tvorivý». Tento príkaz dal aj Ježiš svojim učeníkom, prostredníctvom Ducha Svätého; ako príklad môžeme uviesť tvorivosť prvotnej Cirkvi vo vzťahu k židovstvu: Pavol bol kreatívny; Peter sa obával v ten deň, keď išiel za Kornéliom, lebo išlo o novú skutočnosť, o tvorivú skutočnosť. Ale išiel tam. To slovo je tvorivosť. A ako ju možno nadobudnúť?

Predovšetkým - a to je podmienka, ak chceme byť tvoriví v Duchu, v Duchu Pána Ježiša - niet inej cesty ako modlitba. Biskup, ktorý sa nemodlí, kňaz, ktorý sa nemodlí zabuchol dvere, odrezal si cestu ku tvorivosti. Je to práve v modlitbe, kde ti Duch Svätý dáva vnímať jednu vec a prichádza diabol a predstavuje ti inú vec, avšak práve modlitba je tou podmienkou, ktorá ti umožní napredovať. No i modlitba sa niekedy môže javiť ako nudná. Modlitba je veľmi dôležitá. Nie iba modlitba Liturgie hodín, ale aj liturgia svätej omše, slávená pokojne, úctivo, ako osobná modlitba s Pánom. Ak sa nemodlíme, budeme možno dobrými pastoračnými a duchovnými podnikateľmi, avšak Cirkev bez modlitby sa stane mimovládnou organizáciou, a nie takou, ktorá nosí pomazanie Ducha Svätého (unctio Spiritu Sancti). Modlitba je prvý krok, pretože je otvorením sa Duchu Svätému, aby sme sa mohli otvoriť pre druhých.

Pán je ten, ktorý hovorí: «Poď sem, choď tam, urob to a to...» a vzbudí v tebe tvorivosť, ktorá mnohých svätých stála tak veľa. Pomyslite si len na blahoslaveného Antonia Rosminiho, ktorý napísal (dielo) Päť rán Cirkvi. Bol tvorivým kritikom práve preto, lebo sa modlil. Napísal to, čo mu Duch Svätý dával vnímať a kvôli tomu skončil v duchovnom väzení, teda, vo svojom dome: nemohol verejne hovoriť, nemohol vyučovať, jeho diela boli na zozname zakázaných kníh. Dnes je blahoslavený! Tvorivosť ťa veľakrát povedie na kríž. Ak však vychádza z modlitby, prináša ovocie. Nejde o kreativitu bezbrehú (sans façon) a revolučnú, hoci dnes je v móde byť revolucionármi, tá však nie je z Ducha. Keď však tvorivosť pochádza od Ducha a rodí sa v modlitbe, môže ti spôsobiť problémy.

Tvorivosť pochádzajúca z modlitby má antropologický rozmer transcendentnosti, pretože vďaka modlitbe sa otváraš transcendentnu, Bohu. Je tu však ešte iné transcendentno: otvorenie sa iným, blížnym. Nemôžme byť Cirkvou uzavretou do seba, ktorá si nevidí ďalej od vlastného nosa, Cirkvou vzťahujúcou všetko na seba, ktorá vidí iba seba a nie je schopná zo seba vyjsť. Je teda dôležitá dvojitá transcendentnosť: voči Bohu a voči blížnemu. Vyjsť zo seba nie je nejakým dobrodružstvom, ale je cestou, je tou cestou, ktorú Boh vyznačil ľuďom, vyvolenému ľudu od prvej chvíle, ako povedal Abrahámovi: «Odíď zo svojej vlasti.» Vyjsť zo seba. A keď vyjdem zo seba, stretnem Boha a stretnem ostatných. Ako stretnem tých ostatných? Zblízka či na diaľku? Je potrebné stretnúť sa s nimi zblízka.

Tvorivosť, transcendentnosť a blízkosť. Blízkosť je kľúčové slovo. Byť nablízku. Nedať sa ničím odradiť. Byť nablízku. Boží človek sa nenechá vyľakať. Sám Pavol vidiac toľké modly v Aténach sa nenaľakal, ale povedal ľudu: «Ste nábožní, máte toľkých bohov..., avšak ja vám porozprávam o niekom inom.» Nevyľakal sa a dokázal sa im priblížiť zacitujúc i jedného z ich básnikov: «Ako hovoria vaši básnici...» Ide o priblíženie sa ku kultúre, o priblíženie sa k osobám, k ich bolestiam, k ich ťažkostiam. Veľakrát je toto priblíženie sa istým sebazáporom, pretože musíme počúvať o nudných či urážajúcich veciach.

Pred dvomi rokmi mi jeden kňaz, ktorý bol misionárom v Argentíne – pochádzal z diecézy Buenos Aires a odišiel do jednej diecézy na juhu, do oblasti, v ktorej roky nemali kňaza a prišli tam evanjelici - rozprával, že zašiel za jednou ženou, ktorá bola učiteľkou a neskôr riaditeľkou školy v jednej dedine. Táto pani ho usadila a začala mu nadávať, nie hanlivými slovami, ale príkro ho kárala: «Opustili ste nás, nechali ste nás samých, a ja, ktorá potrebujem Božie slovo, musela som prestúpiť k protestantom a stať sa protestantkou.» Keď pani ukončila príval slov, tento dobrý a zbožný mladý kňaz povedal: «Pani, iba jedno slovo: odpusťte. Prepáčte, odpusťte nám. Opustili sme stádo.» A žena zmenila tón. Hoci zostala protestantkou a kňaz s ňou neriešil otázku, ktoré náboženstvo je pravé; v tej chvíli také niečo nebolo možné. Nakoniec sa pani usmiala a povedala: «Otče, dáte si kávu?» «Áno, dajme si kávu.“ A keď sa kňaz chystal odísť, povedala: «Počkajte ešte, otče, poďte sem», a zaviedla ho do spálne, otvorila skriňu, kde mala uložený obraz Panny Márie. «Musíte vedieť, že som ju nikdy neopustila. Ukryla som ju pred pastorom, avšak mám ju v dome! »

Tento úsmevný príbeh nás učí, ako blízkosť a dobrotivosť spôsobili, že táto žena sa zmierila s Cirkvou, pretože sa ňou cítila byť opustená. A ja som mu položil otázku, ktorá sa nikdy nemá dávať: «A potom, ako to skončilo? » A kňaz ma opravil: «Nuž, ja som nič nežiadal. Tá pani naďalej chodí na protestantské bohoslužby, ale je vidno, že je to žena, ktorá sa modlí. Nech to zariadi Pán Ježiš.» Nešiel teda ďalej, nepozval ju, aby sa vrátila do Katolíckej cirkvi. Je to tá múdra blízkosť, ktorá vie ako ďaleko je možné zájsť.

Blízkosť však znamená aj dialóg. Treba si prečítať náuku o dialógu v Ecclesiam Suam (encyklika Pavla VI. z r. 1964, pozn. prekl.), opakovanú aj ďalšími pápežmi. Dialóg je veľmi dôležitý, avšak na to, aby sa dal uskutočniť, sú potrebné dve veci: vlastná identita ako východiskový bod a empatia voči iným. Ak nie som pevný vo svojej identite a vstupujem do dialógu, môže sa stať, že sa dopustím podvodu na vlastnej viere. Do dialógu sa dá vstúpiť jedine vychádzajúc z vlastnej identity a s empatiou, a to znamená, že neodsúdim vopred. Každý muž, každá žena má v sebe niečo, čím nás môže obdarovať. Každý muž, každá žena má svoje vlastné dejiny, svoju situáciu a máme si ich vypočuť. Múdrosť Ducha Svätého nám vnukne ako odpovedať. Pri dialógu máme vychádzať z vlastnej identity, avšak nejde o apologetiku, hoci aj tá je niekedy potrebná, vtedy, keď zaznejú otázky, ktoré si žiadajú vysvetlenie. Dialóg je ľudský, sú tam srdcia, duše, ktoré sa rozprávajú a to je dôležité!

Nebojme sa viesť dialóg s kýmkoľvek. Jeden svätý žartovne hovorieval, myslím, že to bol Filip Neri, že by bol schopný rozprávať sa aj s diablom. Prečo? Pretože vlastnil slobodu načúvať všetkým ľuďom, a vychádzal pritom z vlastnej identity. Bol si istý. Byť si istý vlastnou identitou však neznamená prozelytizmus. Prozelytizmus je nástraha, ktorú i Ježiš v istom zmysle odsudzuje popri tom (en passant), keď hovorí k farizejom a saducejom: «Obchádzate celý svet, aby ste získali jedného novoverca, a potom...», spomeňte si na to. Nuž, je to pasca.

Pápež Benedikt má jedno pekné vyjadrenie, použil ho v Aparecíde, ale myslím si, že ho zopakoval aj inde: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti.» Čo je príťažlivosť? Je to táto ľudská empatia, ktorá je ďalej vedená Duchom Svätým. Takže, aký bude profil kňaza v tomto tak sekularizovanom storočí? Tvorivý človek, ktorý plní Boží príkaz «vytvárať veci»; človek transcendencie, či už s Bohom v modlitbe alebo s inými, neprestajne; muž blízkosti, ktorý sa približuje k ľuďom. Udržiavať si odstup od ľudí nie je kňazské a ľudia sú z takého postoja niekedy otrávení, a jednako to vychádza od nás samých. Kto však príjme ľudí a je im nablízku, rozpráva sa s nimi, robí tak preto, lebo sa cíti byť pevný vo vlastnej identite, ktorá ho pobáda, aby mal otvorené srdce pre empatiu. Toto by som odpovedal na vašu otázku.

 

Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: Diecézna spiritualita

V dialógu s kňazmi pri návšteve Caserty 26. júla 2014 Svätý Otec František odpovedal na ich otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na štvrtú a poslednú otázku, ktorú jeden z kňazov položil takto:

„Drahý Otče, moja otázka sa týka miesta, kde žijeme: diecézy, s našimi biskupmi, vzťahov s našimi bratmi. A chcem sa Vás opýtať: tento moment dejín, ktorý žijeme, má voči nám kňazom určité očakávania, žiada si jasné, otvorené a radostné svedectvo - tak ako nás k tomu pozývate - práve o novosti Ducha Svätého; pýtam sa Vás, aké by mohlo byť podľa Vás špecifikum a základ spirituality práve pre diecézneho kňaza? Zdá sa mi, že som niekde čítal, že hovoríte, že „kňaz nie je nejaká kontemplatívna osoba“. Ale predtým to tak nebolo. Keby ste nám teda mohli dať taký obraz, ktorého by sa bolo dobre pridŕžať v zameraní na obrodu a komunitný rast našej diecézy. A predovšetkým ma zaujíma, ako môžeme byť dnes verní človeku, nie iba Bohu.“

Odpoveď Svätého Otca:

„Takže, spomenuli ste «novosti Ducha Svätého». Je to pravda. Boh je však Bohom prekvapení, prekvapuje nás vždy, neustále. Pri čítaní evanjelia nachádzame jedno prekvapenie za druhým. Ježiš nás prekvapuje, pretože prichádza pred nami. On nás očakáva ako prvý, ako prvý nás miluje a keď sa vyberieme ho hľadať, on nás už vyzerá. Ako hovorí prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nepamätám si presne: Boh je ako kvet mandľovníka, na jar zakvitá ako prvý. A toto je prekvapenie. Veľakrát hľadáme Boha tu a on nás očakáva tam.

Prejdime teraz ku spiritualite diecézneho kléru. Kňaz je kontemplatívny, nie však ako niekto, kto žije v kartuziánskom kláštore, nemyslím na tento druh kontemplatívnosti. Kňaz má byť kontemplatívny, mať schopnosť kontemplácie ako voči Bohu, tak aj voči ľuďom. Je to človek, ktorý nazerá, ktorý napĺňa svoje oči a srdce touto kontempláciou: s evanjeliom pred Bohom a s ľudskými problémami pred ľuďmi. Takto má byť kontemplatívny. Netreba si to zamieňať. Byť mníchom je iná vec. Kde je však centrum duchovnosti diecézneho kňaza? Povedal by som, že spočíva v diecéznosti. Ide o schopnosť otvoriť sa voči diecéznosti. Napríklad spiritualita rehoľníka spočíva v schopnosti otvoriť sa Bohu a iným v malej alebo i v tej najväčšej komunite jeho kongregácie. Zatiaľ čo spiritualita diecézneho kňaza je v otvorenosti pre diecézne spoločenstvo. A vy, rehoľníci, ktorí pracujete vo farnosti, vašou úlohou sú obe tieto veci, a v tomto zmysle už dikastérium pre biskupov a dikastérium pre zasvätený život pracujú na novej verzii Mutuae relationes (direktívy o vzájomných vzťahoch medzi biskupmi a rehoľníkmi z r. 1978 – pozn. prekl.), pretože rehoľník má tieto dve príslušnosti.

Vráťme sa však k diecéznosti. Čo to značí? Znamená to mať vzťah s biskupom a vzťah s ostatnými kňazmi. Vzťah s biskupom je dôležitý, nevyhnutný. Diecézny kňaz nemôže byť odtrhnutý od svojho biskupa. «Ale môj biskup ma nemá v láske, biskup tu, biskup tam...» Biskup môže mať azda ťažkú povahu, ale je tvojím biskupom. A ty aj popri tom nie veľmi kladnom postoji musíš nájsť spôsob, ako s ním udržiavať vzťah. Toto je skôr výnimka. Som diecéznym kňazom, pretože mám vzťah ku svojmu biskupovi, a ten vzťah je nevyhnutný. Veľmi výrečné je, keď sa počas obradu vysviacky skladá sľub poslušnosti biskupovi: «Sľubujem poslušnosť tebe a tvojim nástupcom». Diecéznosť znamená vzťah s biskupom, ktorý sa má uskutočňovať a neprestajne rozvíjať. Vo väčšine prípadov nejde o katastrofický problém, ale o normálnu realitu. Na druhom mieste, diecéznosť v sebe nesie vzťah s ostatnými kňazmi, s celým presbyterátom. Niet spirituality diecézneho kňaza bez týchto dvoch vzťahov: s biskupom a s presbyterátom. A sú nevyhnutné. «Veď áno, s biskupom vychádzam dobre, ale na kňazské stretnutia nechodievam, lebo sa tam rozpráva o hlúpostiach.» No takýmto postojom o niečo prichádzaš, nemáš opravdivú spiritualitu diecézneho kňaza. Všetko to stojí na tomto, je to jednoduché, ale zároveň to nie je ľahké. Nie je to ľahké, pretože dohodnúť sa s biskupom nie je vždy ľahké, keďže jeden myslí tak a ten druhý inak, ale dá sa diskutovať... a diskutuje sa! A dá sa hovoriť aj nahlas? Nech sa hovorí aj nahlas! Koľkokrát otec so synom diskutujú, a nakoniec vždy zostávajú otcom a synom. Avšak, keď sa do týchto vzťahov s biskupom alebo kňazským zborom dostane diplomacia, potom tam niet Ducha Svätého, pretože chýba duch slobody. Potrebujeme mať odvahu povedať: «Ja si to tak nemyslím, zmýšľam o tom odlišne» a tiež mať pokoru prijať usmernenie. Je to veľmi dôležité.

Čo je nepriateľom týchto dvoch vzťahov? Klebety. Často uvažujem - pretože aj ja mávam toto pokušenie klebetiť, máme ho vo vnútri, pretože diabol vie, že toto zrno mu prinesie úrodu a zasieva ho hojne – uvažujem, či to nebude dôsledok života v celibáte prežívaného ako sterilita a nie ako plodnosť. Osamotený človek zhorkne, je neplodný a klebetí o druhých. Toto je atmosféra, ktorá nikomu neprospieva, bráni evanjeliovému, duchovnému a plodnému vzťahu s biskupom a presbyterátom. Klebety sú najhorším nepriateľom diecéznosti, a teda spirituality. Ale ty si muž, takže ak máš niečo proti biskupovi, choď a povedz mu to. «Ale to prinesie neblahé následky.» Ponesieš kríž, ale buď muž! Ak si zrelým mužom a vidíš na svojom bratovi kňazovi niečo, čo sa ti nepáči alebo o čom si myslíš, že je nesprávne, choď a povedz mu to do očí. Alebo ak vidíš, že neprijíma radu, usmernenie, choď a povedz to biskupovi alebo najlepšiemu priateľovi toho kňaza, aby mu mohol pomôcť napraviť sa. Nehovor to však iným, pretože tak pošpiníš seba i jeho. A diabol si na tom zgustne, pretože týmto spôsobom útočí práve na centrum duchovnosti diecézneho kléru. Podľa mňa, klebety robia veľa škody. A nie sú pokoncilovou novinkou... Už Pavol im musel čeliť, spomeňte si len na slová: «Ja som Pavlov, ja zas Apollov...». Klebety sú skutočnosťou prítomnou už od počiatkov Cirkvi, pretože diabol nechce, aby Cirkev bola plodnou, jednotnou a radostnou matkou.

Aký je naopak znak toho, že tieto dva vzťahy medzi kňazom a biskupom a medzi kňazom a ostatnými kňazmi sú dobré? Je to radosť. Tak, ako je zatrpknutosť znakom, že chýba pravá diecézna spiritualita, keďže niet dobrého vzťahu s biskupom alebo s presbyterátom, tak je radosť znamením toho, že veci sú v poriadku. Môže nastať výmena názorov, možno sa i nahnevať, ale nad tým všetkým je radosť a je dôležité, aby bola neprestajne prítomná v týchto dvoch vzťahoch, ktoré majú zásadný význam pre spiritualitu diecézneho kňaza.

Chcel by som sa ešte vrátiť k inému príznaku, ktorým je zatrpknutosť. Raz mi jeden kňaz tu v Ríme povedal: «Vidí sa mi, že často sme Cirkvou rozhnevaných, neustále pohnevaných navzájom; vždy nájdeme niečo, aby sme sa pohnevali». Toto prináša smútok a horkosť, nie radosť. Keď stretneme v niektorej diecéze kňaza, ktorý žije taký nahnevaný a v napätí, pomyslíme si: veď ten človek si dáva na raňajky ocot. Na obed jedáva kyslé uhorky a na večeru poriadny pohár citrónovej šťavy. V jeho živote niečo nie je v poriadku, pretože je ukážkou Cirkvi nahnevaných. Naopak radosť je znakom, že veci fungujú dobre. Môžeme sa nahnevať a niekedy je aj zdravé nahnevať sa. Ale nepretržitý stav nahnevanosti nie je od Pána a vedie k smútku a nesvornosti.

Nakoniec ste spomenuli «vernosť Bohu a človeku». Ide o to isté, o čom sme hovorili pred chvíľou. Ide o dvojitú vernosť a dvojitú transcendentnosť. Byť verní Bohu a hľadať ho, otvoriť sa mu v modlitbe, majúc na pamäti, že on je verný, že nemôže zaprieť seba samého, že je vždy verný. A potom, otvoriť sa človeku; je to tá empatia, úcta, schopnosť počúvať a povedať to správne slovo s trpezlivosťou.“

Týmto sa dostalo stretnutie Svätého Otca s kňazmi v Caserte k záveru. Ako ďalší bod programu čakalo pápeža Františka stretnutie s veriacimi na námestí a svätá omša. Svoj dialóg s kňazmi ukončil slovami:

„Musíme sa už zastaviť, z lásky k veriacim, ktorí na nás čakajú... No som vám ozaj vďačný a prosím vás, modlite sa za mňa, pretože aj ja mám ťažkosti ako každý biskup a musím aj denne nastupovať na cestu obrátenia. Vzájomná modlitba nám pomôže napredovať. Vďaka za trpezlivosť.“