Aktuálne

Pápež František v Európskom parlamente

  • Vytlačiť

Branislav Škripek o návšteve Svätého Otca v europarlamente

Tlačová správa europarlamentu o návšteve Františka bola napísaná socialistickou optikou. Z pápežovho prejavu vybrala len neškodné heslá zodpovedajúce ich politickému programu. Nespomenula ani jedinú duchovnú myšlienku.

Veľmi si cením, aký hlboký myšlienkový obsah predložil pápež František poslancom Európskeho parlamentu (EP) počas svojho vystúpenia. Podal nám mnoho závažných posolstiev, ktorými prehovoril do politiky EP.

Som rád, že vatikánska diplomacia spravila všetko preto, aby mohli zaznieť slová Františka na pôde tejto inštitúcie. Mali sme možnosť počuť muža, ktorý hovoril do smerovania civilizovaného európskeho sveta. Pápež, ako autorita, má čo povedať do témy smerovania Európy ako takej.

"Pápež explicitne poukázal na to, že Európa je bohatá a nerešpektuje život. Keď sa v ňom niečo pokazí, vyhodí ho ako odpad – to sú chorí, slabí, prestarnutí a nenarodení ľudia. Podľa neho je to kultúra odpadu a prehnaného konzumu."

 

František sa vyjadril k závažným otázkam a problémom spoločnosti. Hovoril o najrozšírenejšej chorobe tohto sveta, a tou je osamelosť. Trpia ňou rovnako mladí a starí.

Explicitne poukázal na to, že Európa je bohatá a nerešpektuje život. Keď sa v ňom niečo pokazí, vyhodí ho ako odpad – to sú chorí, slabí, prestarnutí a nenarodení ľudia. Podľa neho je to kultúra odpadu a prehnaného konzumu.

Svätý Otec nazval cintorínom Stredozemné more, lebo v ňom zomierajú tisícky utečencov, ktorí hľadajú lepší život, ale Európa nevie zareagovať inak, ako nechať ich utopiť sa.

Zdôraznil, že myšlienkové vákuum Západu zabúda na rešpekt k Bohu, čo plodí násilie – dochádza k prenasledovaniu náboženských menšín, ale hlavne kresťanov; sú vyháňaní, križovaní, stínaní či upaľovaní za živa.

Hovoril aj o iných oblastiach, ale najpodstatnejšou myšlienkou bola celková výzva vrátiť sa k svojej centrálnej identite, ktorá nás, Európanov, buduje už 2000 rokov. Poslancov EP vyzval slovami: „Je čas budovať spolu Európu, ktorá sa nebude točiť okolo ekonomiky, ale okolo posvätnosti života a vznešených hodnôt. Nech je Európou, ktorá pozoruje nebo a obhajuje duchovné ciele a hodnoty.“

Milo ma prekvapil predseda europarlamentu Martin Schulz. Veľmi ľudsky a príjemne privítal Svätého Otca a bolo vidno, že sa na túto návštevu dôsledne pripravil. Povedal, že Európa a Katolícka cirkev majú mnoho spoločných cieľov. Nakoniec sa vyjadril, že František je osobnosť, ktorá môže dať Európe orientáciu.

"Tlačová správa europarlamentu bola socialistickou optikou vypreparovaný text jeho prejavu, kde si vybrali len neškodné heslá zodpovedajúce ich politickému programu. Prenasledovanie kresťanov bolo tiež vynechané."

Avšak musím povedať, že to zrejme boli prázdne slová. Naplno to odznelo vo vyhlásení, ktoré vyšlo ako oficiálna tlačová správa EP a informovala verejnosť o návšteve Františka. Bol to socialistickou optikou vypreparovaný text jeho prejavu, kde si vybrali len neškodné heslá zodpovedajúce ich politickému programu. Nespomenuli tam ani jedinú jeho duchovnú myšlienku, nič, čo ako svoje posolstvo v EP povedal a za čo bol niekoľkonásobne odmenený dlhým potleskom a standing ovation na záver. Prenasledovanie kresťanov bolo tiež vynechané.

Chcem sa preto modliť, aby moji kolegovia v EP aj reálne plnili svoje slová obsahom. Pretože Európa potrebuje pochopenie a úctu voči Bohu ako soľ. Východná Európa toto pochopenie má – ako svoju bohatú tradíciu a aj pre skúsenosť s komunistickým režimom. Ak to Západ nebude chcieť prijať, môžeme čakať len vážne spoločenské problémy.

Branislav Škripek

Autor je europoslanec a podpredseda ECPM.

 

Europarlament pápežovi tlieskal. Jeho slová ale nepočúva

Nestáva sa často, aby niekto tlieskal svojmu kritikovi. Poslanci Európskeho parlamentu to predviedli počas príhovoru pápeža Františka.

Hlava Katolíckej cirkvi si v europarlamente nekládla servítku pred ústa. Žiadny politicky korektný eurospeak, ale tvrdé pomenovanie reality: zneužívanie pojmu ľudských práv, zavádzanie škodlivých pravidiel, zredukovanie človeka na tovar...

Europoslanci, ktorým boli adresované tieto slová, reagovali prekvapivo – potleskom. Ich reakciu možno vysvetliť dvoma spôsobmi: pochopili pravdivosť pápežových slov, alebo mali pocit, že sa ich netýkajú.

Odpoveďou je tlačová správa Európskeho parlamentu o pápežovej návšteve. Z jeho príhovoru vybrali slová o podpore ľudských práv a demokracie, vytváraní pracovných miest, riešením imigrácie a ochrane životného prostredia. Veľká časť europoslancov v príhovore začula len to, čo sa im hodilo.

„Ako predseda Európskeho parlamentu nemôžem inak ako uznať úlohu prvoradého významu, ktorú cirkev plní pri zmenšovaní materiálnych a nemateriálnych škôd ekonomickej krízy,“ napísal predseda europarlamentu Martin Schulz vo vatikánskom denníku L´Osservatore Romano. Cirkev sa mnohým jednoducho hodí ako charitatívna organizácia, ale nie ako duchovná veličina.

Pritom málokomu tak záleží na európskom rozvoji ako Katolíckej cirkvi. Práve pri jej nohách Európa vyrastla. Z rastúceho kontinentu je však dnes neplodná starena, poznamenal František.

Latinskoamerický pápež si znovuzrodenie Európy neželá o nič menej, ako jeho európski predchodcovia. Františkovo posolstvo nádeje dosvedčilo, že je väčším eurooptimistom ako väčšina obyvateľov EÚ.

Len keby ho europoslanci namiesto tlieskania viac počúvali.

Imrich Gazda

 

Odpovede Svätého Otca novinárom pri spiatočnom lete zo Štrasburgu

Vatikán 26. novembra – Ako sa už stáva tradíciou apoštolských ciest pápeža Františka, v lietadle pri spiatočnom lete zo Štrasburgu do Ríma poskytol novinárom priestor pre ich otázky.

Francúzsky novinár sa odvolal na slová Svätého Otca pred Európskym parlamentom o potrebe vyhnúť sa tomu, aby skutočná expresívna sila národov ustúpila pred tlakom multinacionálnych mocností. Položil otázku, či táto myšlienka korešpondujúca so sociálnodemokratickým cítením neznamená, že pápež František by mohol byť označený za „sociálnodemokratického pápeža“. Svätý Otec s pobavením odpovedal:

„Toto je redukcionizmus! V ňom sa cítim ako v zbierke hmyzu: „tento je hmyzom sociálnodemokratickým...“ Nie, povedal by som, že nie: neviem, či je nejaký pápež sociálnym demokratom a či nie... Netrúfam si kvalifikovať sa na jednu, či druhú stranu. Dovolím si povedať, že toto pochádza z evanjelia: toto je posolstvo evanjelia, prijaté sociálnou náukou Cirkvi. V tomto konkrétnom prípade, či v iných záležitostiach – sociálnych či politických – ktoré som povedal, nikdy som sa neoddelil od sociálnej náuky Cirkvi. Sociálna náuka Cirkvi pochádza z evanjelia a z kresťanskej tradície. Toto, čo som povedal – identita a národy – je evanjeliovou hodnotou, nie je tak? Hovorím to v tomto zmysle. No rozosmial si ma, vďaka!“

Na otázku, kedy sa uskutoční jeho prvá návšteva Francúzska a prečo počas včerajšej návštevy nenavštívil katedrálu v Štrasburgu, Svätý Otec reagoval slovami:

„Nie je ešte naplánovaná, no istotne sa musí ísť do Paríža, no nie? Je tu ďalej aj ponuka ísť do Lúrd... Chcel som mesto, kam ešte nikdy neprišiel žiaden pápež, aby som pozdravil týchto obyvateľov. V Štrasburgu sa plánovala aj katedrála, no ísť tam by znamenalo uskutočniť už aj návštevu Francúzska a toto bol práve problém.“

Na palube lietadla zaznela aj otázka o tzv. „transverzálnosti“ v praktickej politike, súčinnosti naprieč politickými zoskupeniami, a o potrebe istého druhu medzigeneračnej dohody, k čomu Svätý Otec vyzval v prejave v priestoroch Rady Európy. Pápež František odpovedal:

„Skutočnosť transverzálnosti je dôležitá. Videl som pri rozhovoroch s mladými politikmi, vo Vatikáne, obzvlášť z rozličných politických strán a národov, že oni hovoria s inou melódiou, ktorá smeruje k transverzálnosti: je to hodnota! Nemajú strach vyjsť von z vlastnej príslušnosti, bez toho, aby ju popierali, ale preto, aby viedli dialóg. Sú odvážni! Myslím, že toto musíme napodobňovať; a zároveň aj medzigeneračný dialóg. Toto vychádzanie von, aby sme našli ľudí iných príslušností a viedli spolu dialóg: Európa to dnes potrebuje.“

Novinár zo Španielska položil Svätému Otcovi otázku, ako prijal situáciu v španielskej Granade, kde bolo niekoľko kňazov obvinených zo sexuálneho zneužívania neplnoletej osoby. Pápež František vysvetlil, že po tom, ako si prečítal list napísaný obeťou, zatelefonoval danej osobe a inštruoval ju ísť hneď na druhý deň za biskupom, pričom biskupovi napísal, aby začal s vyšetrovaním. Na otázku ako prijal túto správu, Svätý Otec odpovedal: „Ako som ju prijal? S veľkou bolesťou, s preveľkou bolesťou. No pravda je pravda a nesmieme ju skrývať.“

V priebehu tlačovej konferencie na palube lietadla padla aj otázka v súvislosti s pápežovým opakovaným upozorňovaním na potrebu čeliť terorizmu a hrozbám novodobého otroctva, a to najmä v súvise s hrozbami zo strany extrémistov tzv. Islamského štátu: „Myslíte si, že aj s týmito extrémistami je možné viesť dialóg, alebo si myslíte, že ide o stratenú záležitosť?“ Svätý Otec odpovedal:

„Nikdy nepokladám žiadnu vec za stratenú, nikdy. Možno nie je možné viesť dialóg, no nikdy netreba zatvárať dvere. Môžeš povedať: ‚Je to ťažké‛, či ‚takmer nemožné‛, no dvere musia byť vždy otvorené. Dvakrát ste použili slovo hrozba: je to pravda, terorizmus je skutočnosť, ktorá ohrozuje... No otroctvo je skutočnosťou včlenenou do tkaniny súčasnej spoločnosti, a to už nejaký ten čas! Otrocká práca, obchodovanie s ľuďmi, predaj detí... je to dráma! Nezatvárajme pred týmto oči! Otroctvo, vykorisťovanie ľudí je dnes skutočnosťou... A potom je tu aj hrozba týchto teroristov. Ale aj ďalšia hrozba, ktorou je terorizmus štátu. Keď sa veci stupňujú a každý štát si sám o sebe myslí, že má právo masakrovať teroristov a spoločne s teroristami padá aj mnoho nevinných. A toto je anarchiou vysokého stupňa, ktorá je veľmi nebezpečná. Proti terorizmu sa musí bojovať, no opakujem to, čo som povedal počas predchádzajúcej cesty: keď sa musí zastaviť nespravodlivý agresor, musí sa tak stať s medzinárodným súhlasom.“

 

Apoštolská návšteva pápeža Františka v Štrasburgu

Vatikán 25. novembra - Pápež František ráno krátko po 8. hodine odletel z rímskeho medzinárodného letiska Fiumicino na svoju 5. apoštolskú cestu. Počas letu, ako je zvykom, telegramom pozdravuje prezidentov krajín, ktorých vzdušným priestorom prechádza: Talianska, Švajčiarska a Francúzska.

Tesne po 10. hodine lietadlo so Svätým Otcom pristálo na medzinárodnom letisku Štrasbug-Entzheim. Na palubu lietadla ako prvý vystúpil apoštolský nuncius vo Francúzsku Mons. Luigi Ventura. Pod schodíkmi z lietadla Svätého Otca privítali podpredsedovia Európskeho parlamentu, francúzsky štátny sekretár pre európske záležitosti, primátor Štrasburgu a prefekt Regiónu Alsasko - Dolné Porýnie, spolu s viacerými cirkevnými predstaviteľmi.

Z letiska sa pápež František presunul osobným automobilom pred budovu Európskeho parlamentu, kde ho o krátko po 10.30 privítal predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz. Za zvuku vatikánskej a európskej hymny v podaní nastúpenej vojenskej dychovej hudby zaviala popri vlajkách členských krajín EÚ vatikánska zástava.

Po vstupe do budovy a zvítaní sa členov delegácií Svätý Otec v sprievode Martina Schulza vystúpil špirálovým schodišťom na poschodie, kde nasledoval zápis do pamätnej knihy a výmena darov. Pápežov dar predstavovala mozaika z vatikánskej dielne predstavujúca holubicu s európskym emblémom, prstencom hviezd, symbolizujúcim korunu Panny Márie.

Pápež František sa zvítal aj s 97-ročnou Helmou Schmidtovou z nemeckého mesta Boppard, ktorá bola jeho hostiteľkou počas jeho študijného pobytu, keď sa v roku 1985 v Nemecku učil nemčinu. Svätý Otec sprevádzaný štátnym sekretárom Pietrom Parolinom, substitútom Angelom Becciu a apoštolským nunciom Alainom Lebeaupinom sa potom odobrali na stretnutie v užšom kruhu s predsedom Európskeho parlamentu Martinom Schulzom, generálnym tajomníkom EP Klausom Wellem, vice-tajomníčkou F. Rattiovou a členmi vedenia kabinetu.

O 11.15 už Svätý Otec vstúpil do hlavnej rokovacej sály Európskeho parlamentu za potlesku členov poslaneckého zboru. Zaujal miesto za predsedníckym stolom a predseda parlamentu Martin Schulz predniesol krátky privítací príhovor. Potom sa už ujal slova Svätý Otec od pultu umiestneného uprostred polkruhovej sály snemovne. Jeho rozsiahly, vyše polhodinový príhovor, bol viackrát prerušovaný potleskom prítomných. (Plné znenie príhovoru je publikované samostatne)

Predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz uzavrel stretnutie svojím príhovorom, po ktorom sa pápež František odobral na krátky rozhovor s predstaviteľmi ďalších európskych inštitúcií, prezidentom Európskej rady Hermanom Van Rompuyom, predsedom Rady Európskej únie Matteom Renzim, a novým predsedom Európskej komisie Jean-Claudeom Junckerom.

Pred pol jednou už Svätého Otca privítal pred neďalekým sídlom Rady Európy jej generálny tajomník Thorbjørn Jagland. Vatikánsku delegáciu privítali aj predseda Výboru ministrov, predsedníčka Parlamentného zhromaždenia, predseda Kongresu miestnych a regionálnych samospráv, predseda Najvyššieho súdu pre ľudské práva, komisár pre ľudské práva a predseda Medzinárodnej konferencie mimovládnych organizácií. Nasledovalo stretnutie delegácií a zápis do pamätnej knihy Rady Európy spolu s výmenou darov.

O 13.00 Svätého Otca privítala zaplnená polkruhovitá zasadacia sála Rady Európy. Generálny tajomník Thorbjørn Jagland v úvodnom príhovore pripomenul cieľ, s ktorým bola Rada Európy pred 65 rokmi založená. Svätý Otec následne vystúpil s príhovorom, opäť presahujúcim pol hodiny. (Plné znenie príhovoru bude publikované samostatne.) Po pápežovi Františkovi vystúpila s uzatvárajúcim príhovorom predsedníčka Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Anne Brasseurová.

Desať minút pred 14. hodinou, teda s približne s polhodinovým posunom oproti pôvodnému programu, sa už šedý Peugeot s pápežom Františkom pohol smerom k letisku

 

 

Príhovor pápeža Františka na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu 25. novembra 2014.

Pán prezident, dámy a páni viceprezidenti,

vážení europoslanci,

osoby pracujúce na rôznych postoch v tejto rokovacej sále,

drahí priatelia,

ďakujem vám za pozvanie prehovoriť pred touto inštitúciou, podstatnou pre život Európskej únie, a za možnosť, ktorú mi ponúkate, aby som prostredníctvom vás oslovil vyše päťsto miliónov občanov, ktorých zastupujete v 28 členských štátoch. Chcem vyjadriť osobitnú vďačnosť vám, pán prezident parlamentu, za srdečné slová na uvítanie, ktorými ste sa na mňa obrátili v mene všetkých zložiek zhromaždenia.

Moja návšteva sa koná po vyše štvrťstoročí od návštevy pápeža Jána Pavla II. Mnoho sa zmenilo od tých dní v Európe a v celom svete. Neexistujú viac proti sebe stojace bloky, ktoré vtedy rozdeľovali kontinent na dvoje a pomaly sa napĺňa túžba, aby sa «Európa, pozostávajúca zo suverénnych slobodných inštitúcií, mohla jedného dňa rozrásť do rozmerov, ktoré sú dané geograficky a ešte skôr historicky» (Ján Pavol II.: Príhovor Európskemu parlamentu, 11. októbra 1988, b. 5).

Popri rozšírenej Európske únii je tu aj svet, ktorý je komplexnejší a vo výraznom pohybe. Svet stále viac poprepájaný a globálny, a preto stále menej „eurocentrický“.

S Európskou úniou, ktorá je rozšírenejšia a vplyvnejšia, sa však, ako sa zdá, spája obraz Európy trochu zostarnutej a stlačenej, ktorá má tendenciu cítiť sa v menšej miere protagonistom v kontexte, ktorý sa na ňu pozerá často s odstupom, nedôverčivosťou a zavše s podozrením.

Keď sa na vás dnes obraciam, vychádzajúc z môjho poslania pastiera, túžim odovzdať všetkým európskym občanom posolstvo nádeje a povzbudenia.

Posolstvo nádeje, založenej na dôvere, že ťažkosti sa môžu stať silnými podporovateľmi jednoty, na zdolanie všetkých obáv, ktorými Európa – spolu s celým svetom – prechádza. Nádeje v Pánovi, ktorý mení zlo na dobro a smrť na život.

Povzbudenie vrátiť sa k pevnému presvedčeniu zakladajúcich otcov Európskej únie, ktorí túžili po budúcnosti založenej na schopnosti pracovať spolu na odstránení rozdelenia a v prospech pokoja a spoločenstva medzi všetkými národmi kontinentu. V centre tohto ambiciózneho politického projektu bola dôvera v človeka, ani nie tak ako v občana, ani nie ako v ekonomický subjekt, ale v človeka ako v bytosť obdarenú transcendentnou dôstojnosťou.

Rád by som predovšetkým zdôraznil úzky vzťah, ktorý existuje medzi dvoma slovami: „dôstojnosť“ a „transcendentná“.

„Dôstojnosť“ je kľúčové slovo, ktoré charakterizovalo obnovu po Druhej svetovej vojne. Naše nedávna história sa nepochybne vyznačuje ústredným postavením podpory ľudskej dôstojnosti proti mnohorakým násilnostiam a diskrimináciám, ktoré ani v Európe nechýbali v priebehu stáročí. Vnímanie dôležitosti ľudských práv sa rodí skutočne ako výsledok dlhého putovania, poznačeného aj mnohým utrpením a obetami, ktoré prispelo k formácii povedomia drahocennosti, jedinečnosti a neopakovateľnosti každej jednotlivej ľudskej osoby. Toto kultúrne povedomie nachádza základ nielen v historických udalostiach, ale predovšetkým v európskom myslení, vyznačujúcom sa bohatým stretávaním, ktorého početné vzdialené pramene pochádzajú «z Grécka a Ríma, z prvkom keltských, germánskych a slovanských, a z kresťanstva, ktoré ich hlboko stvárňovalo» (Ján Pavol II.: Príhovor Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy, 8. októbra 1988), čím vytvorilo priestor pre samotný pojem „osoby“.

Dnes zaujíma podporovanie ľudských práv centrálnu rolu v úsilí Európskej únie zacielenom na ochranu dôstojnosti osoby, ako vo vlastnom vnútri, tak aj vo vzťahoch s ostatnými krajinami. Ide o záväzok dôležitý a obdivuhodný, pretože pretrváva stále veľa situácií, v ktorých sa s ľudskými bytosťami zaobchádza ako s predmetmi, ktorým možno naprogramovať počatie, konfiguráciu a použiteľnosť, a ktoré potom môžu byť vyhodené preč, keď už viac neslúžia, pretože sa stali slabými, chorými alebo starými.

Vskutku, aká dôstojnosť existuje, keď chýba možnosť slobodne vyjadriť svoj názor alebo vyznávať bez obmedzení svoju náboženskú vieru? Aká dôstojnosť je možná bez jasného právneho rámca, ktorý by ohraničil nadvládu násilia a umožnil by prevážiť zákonu nad tyraniou moci? Akú dôstojnosť vôbec môže mať muž alebo žena, ak sú predmetom akéhokoľvek druhu diskriminácie? Akú dôstojnosť môže vôbec nájsť osoba, ktorá nemá jedlo alebo existenčné minimum pre život, a čo je ešte horšie, nemá ani prácu, ktorá mu udeľuje dôstojnosť? [potlesk]

Podporovať dôstojnosť osoby znamená uznať, že má neodňateľné práva, ktorých nemôže byť zbavená niekoho ľubovôľou a o to menej v prospech ekonomických záujmov.

Treba však dať pozor, aby nedošlo k niektorým nedorozumeniam, ktoré môžu vzniknúť z nepochopenia pojmu ľudských práv a z ich paradoxného zneužitia. Skutočne je tu dnes tendencia smerom k stále širšiemu nárokovaniu si práv jednotlivcov, som v pokušení povedať „individualistických“, ktorá v sebe ukrýva koncepciu ľudskej osoby oddelenej od akéhokoľvek sociálneho a antropologického kontextu, takmer ako nejakej „monády“ (μονάς), stále menej vnímavej na ďalšie „monády“ okolo seba. S pojmom práva sa nezdá viac byť spájaný rovnako dôležitý a komplementárny pojem povinnosti, takže potom sa končí pri potvrdení práv jednotlivca bez ohľadu na to, že každý človek je viazaný na sociálny kontext, v ktorom sú jeho práva a povinnosti prepojené s právami a povinnosťami tých druhých a so spoločným dobrom samotnej spoločnosti.

Som preto presvedčený, že dnes je tak ako nikdy predtým dôležité prehĺbiť kultúru ľudských práv, ktorá dokáže múdro spojiť rozmer individuálny, lepšie povedané osobný, s rozmerom spoločného dobra, toho „my všetci“ utvoreného z jednotlivcov, rodín, medzičlánkových skupín, ktoré sa spájajú v sociálnej komunite (Porov. Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 7; Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, 26). Ak totiž právo kohokoľvek nie je harmonicky zamerané na väčšie dobro, nakoniec sa chápe bez obmedzení a tak sa stáva zdrojom konfliktov a násilia.

Hovoriť o transcendentnej dôstojnosti človeka znamená teda apelovať na jeho prirodzenosť, na jeho vrodenú schopnosť rozlíšiť dobro od zla, na ten „kompas“ vpísaný do našich sŕdc, ktorý Boh vtlačil do stvoreného vesmíru (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 37). To predovšetkým znamená hľadieť na človeka nie ako na absolútno, ale ako na bytosť vzťahovú. Jednou z chorôb, ktoré sa mi zdajú byť dnes najviac rozšírené v Európe, je osamelosť, vlastná tomu, kto je pozbavený vzťahov. Vidieť ju osobitne u seniorov, často ponechaných na svoj osud, ako aj u mladých bez oporných bodov a vyhliadok do budúcnosti. Vidieť ju v mnohých chudobných, ktorí obývajú naše mestá. Vidieť ju v zmätených očiach migrantov, ktorí sem prišli hľadajúc lepšiu budúcnosť.

Táto osamelosť bola potom umocnená ekonomickou krízou, ktorej účinky ešte pretrvávajú s dramatickými následkami zo sociálneho hľadiska. Možno potom konštatovať, že v priebehu posledných rokov, popri procese rozširovania Európskej únie, narastala nedôvera zo strany obyvateľov vo vzťahu k inštitúciám, považovaným za vzdialené, usilujúce sa o zavedenie pravidiel vnímaných ako cudzie citlivosti jednotlivých národov, ak nie priamo za škodlivé. Z viacerých strán sa nadobúda všeobecný dojem únavy a zostarnutia, Európy stareny, už viac nie plodnej a agilnej. Preto sa zdá, akoby veľké ideály, ktoré oživovali Európu, stratili atraktívnu silu, v prospech byrokratickej technokracie jej inštitúcií.

K tomu sa pripájajú niektoré životné štýly, trochu egoistické, charakterizované blahobytom, ktorý je už neudržateľný [potlesk] a často ľahostajný vo vzťahu k okolitému svetu, najmä k najchudobnejším. Konštatujeme s ľútosťou prevahu otázok technických a ekonomických v centre politickej diskusie, na úkor autentickej antropologickej orientácie (porov. Evangelii gaudium, 55). Človek čelí riziku, že bude zredukovaný na súčiastku v mechanizme, ktorý bude s ním zaobchádzať rovnako ako so spotrebným tovarom na použitie, tak ako to žiaľ často pozorujeme, že keď život nespĺňa funkciu pre tento mechanizmus, bude vyhodený bez prílišných výčitiek, ako v prípade chorých, chorých v terminálnom štádiu, opustených starcov bez opatery alebo detí zabitých pred narodením. [potlesk]

Je to veľký omyl, ktorý nastáva, keď «prevažuje absolutizácia techniky» (Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 71), ktorá vyúsťuje do «konfúzie cieľov a prostriedkov» (tamtiež). Je to neodvratný výsledok „kultúry vyradzovania“ a „bezbrehého konzumizmu“. Naopak potvrdzovať ľudskú dôstojnosť znamená uznať drahocennosť ľudského života, ktorý je nám darovaný zdarma, a preto nesmie byť predmetom výmeny alebo predaja. Vy, vo vašom povolaní poslancov, ste povolaní aj k veľkému poslaniu, hoci by aj mohlo vyzerať márne: ujímať sa krehkosti, krehkosti národov a ľudí. Ujímať sa krehkosti znamená silu a nežnosť, znamená to zápas a plodnosť uprostred funkcionalistického a súkromníckeho modelu, ktorý neúprosne privádza ku „kultúre skartovania“. Ujať sa krehkosti ľudí a národov znamená chrániť pamäť a nádej, znamená vziať na seba bremeno prítomnosti v ich najkrajnejšej a stiesňujúcej situácii a byť schopnými „pomazať ju“ dôstojnosťou (porov. Evangelii gaudium, 209).

Ako teda prinavrátiť nádej budúcnosti tak, aby počnúc mladými generáciami bola znovu nájdená dôvera pre pokračovanie na ceste za veľkým ideálom Európy zjednotenej a nažívajúcej v pokoji, kreatívnej a iniciatívnej, rešpektujúcej práva a vedomej si svojich povinností?

V odpovedi na túto otázku mi dovoľte odvolať sa na jeden obraz. Jedna z najslávnejších Rafaelových fresiek, ktorá sa nachádza vo Vatikáne, zobrazuje tzv. Aténsku školu. V jej strede sú Platón a Aristoteles. Prvý s prstom ukazujúcim smerom hore, smerom k svetu ideí, môžeme povedať k nebu, druhý naťahuje ruku dopredu, smerom k pozorovateľovi, smerom k zemi, ku konkrétnej realite. Zdá sa mi, že je to obraz, ktorý dobre vystihuje Európu a jej históriu, napísanú pokračujúcim stretnutím medzi nebom a zemou, kde nebo naznačuje otvorenie sa transcendentnu, Bohu, ktoré od nepamäti charakterizovalo európskeho človeka, a zem predstavuje jeho praktickú a konkrétnu schopnosť konfrontovať sa so situáciami a problémami.

Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu a aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni.

Práve vychádzajúc z nevyhnutnosti otvorenia sa transcendentnu chcem potvrdiť centralitu ľudskej osoby, inak vydanej napospas módam a momentálnym vládcom. V tomto zmysle považujem za zásadné nielen dedičstvo, ktoré kresťanstvo v minulosti zanechalo pre sociokultúrnu formáciu kontinentu, ale predovšetkým podiel, ktorým chce prispieť dnes a v budúcnosti k jej rastu. Tento prínos nepredstavuje ohrozenie pre laickosť štátov a pre nezávislosť inštitúcií Únie, ale obohatenie. Ukazujú nám to ideály, ktoré ju utvárali od začiatku, ideály mieru, subsidiarity, vzájomnej solidarity, humanizmu založeného na rešpektovaní dôstojnosti osoby.

Chcem preto nanovo vyjadriť disponibilitu Svätej stolice a Katolíckej cirkvi prostredníctvom Komisie európskych biskupských konferencií (COMECE) pre pokračovanie v prospešnom, otvorenom a transparentnom dialógu s inštitúciami Európskej únie. Rovnako som presvedčený, že Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť tiež ľahšie imúnna voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete, a to aj pre veľké prázdno ideálov, ktorého sme svedkami na takzvanom Západe, pretože «práve zabudnutie na Boha, a nie jeho oslava, je tým, čo plodí násilie» (Benedikt XVI.: Príhovor členom diplomatického zboru, 7. januára 2013). [potlesk]

Nemôžeme tu nespomenúť početné prejavy nespravodlivosti a prenasledovania, ktoré denne postihujú náboženské menšiny, a zvlášť kresťanské, v rôznych častiach sveta. Komunity a jednotlivcov, ktorí sú terčom barbarského násilia: vyháňaní z vlastných domov a zo svojej vlasti, predávaní do otroctva, zabíjaní, vraždení odťatím hlavy, ukrižovaním alebo upálením zaživa, za hanebného a spolupáchateľského mlčania mnohých. [potlesk]

Motto Európskej únie je Jednota v rozličnosti. Ale jednota neznamená uniformitu, či už politickú, ekonomickú, kultúrnu alebo uniformitu myslenia. V

skutočnosti každá autentická jednota žije bohatstvom rozdielností, ktoré ju spolu vytvárajú, ako jedna rodina, ktorá je tým viac zjednotená, čím viac každý z jej komponentov môže byť úplne sám sebou, bez obáv. V tomto zmysle sa domnievam, že Európa je jedna rodina národov, ktoré môžu cítiť blízkosť inštitúcií Únie, ak tieto budú vedieť múdro spájať ideál jednoty, po ktorom sa túži, s rozdielnosťou vlastnou každému, oceňujúc jednotlivé tradície; uvedomiac si svoju históriu a svoje korene; oslobodiac sa od mnohých manipulácií a mnohých fóbií. Dať do centra ľudskú osobu znamená predovšetkým nechať, aby ona slobodne vyjadrila svoju tvár a svoju vlastnú kreativitu, ako na úrovni jednotlivca, tak i národa.

Na druhej strane, osobitosti každého utvárajú autentické bohatstvo v tej miere, v akej sú dané do služby všetkým. Je treba stále pripomínať vlastnú architektúru Európskej únie, založenú na princípoch solidarity a subsidiarity tak, aby prevážila vzájomná pomoc a bolo možné napredovať s oduševnením, plynúcim zo vzájomnej dôvery.

V tejto dynamike jednoty a osobitostí sa kladie pred vás, páni a panie europoslanci, aj požiadavka brať si na zodpovednosť to, aby bola udržaná živou demokracia, demokracia národov Európy. Neuniká nám, že uniformujúca (homologizujúca) koncepcia globalizácie zasadzuje ranu životaschopnosti demokratického systému oslabovaním toho posilňujúceho, plodného a konštruktívneho vzájomného kontrastu medzi organizáciami a politickými stranami. Takto sa riskuje, že budeme žiť v kráľovstve ideí, samotných slov, obrazov, sofizmov... a že si nakoniec zameníme skutočnosť demokracie za nový politický nominalizmus. Udržiavanie demokracie v Európe nažive si vyžaduje vyvarovať sa mnohých „globalizačných praktík“ na rozriedenie skutočnosti: anjelských purizmov, totalitarizmov relativity, ahistorických fundamentalizmov, etizmov bez dobroty, intektualizmov bez múdrosti (porov. Evangelii gaudium, 231).

Udržať nažive realitu demokracií je výzvou tohto historického momentu, aby sa zabránilo tomu, že by ich skutočná sila - politická expresívna sila národov – ustúpila pred tlakom multinárodných, nie univerzálnych záujmov, ktoré by ich oslabili a premenili na uniformné systémy finančnej moci v službe neznámym mocnostiam. [potlesk] Toto je výzva, ktorú dnes dejiny pred vás kladú.

Dať nádej Európe neznamená len uznať ústredné postavenie ľudskej osoby, ale tiež zahŕňa podporovanie jej talentov. Ide teda o investovanie do nej, a do priestorov, kde sa jej talenty rozvíjajú a prinášajú ovocie. Prvou oblasťou je iste oblasť výchovy, počnúc rodinou, základnou a cennou bunkou každej spoločnosti. [potlesk] Rodina jednotná, plodná a nerozlučiteľná prináša so sebou základné prvky pre to, aby sme dali nádej budúcnosti. Bez takéhoto pevného základu bude výsledkom stavanie na piesku, so závažnými sociálnymi dôsledkami. Na druhej strane, zdôraznenie významu rodiny nielen pomáha dať perspektívy a nádej novým generáciám, ale aj mnohým starších ľuďom, často núteným žiť v podmienkach osamelosti a opustenosti, pretože už niet viac tepla rodinného krbu, schopného ich sprevádzať a podporovať.

Popri rodine sú tu vzdelávacie inštitúcie: školy a univerzity. Vzdelávanie nemôže byť obmedzené na poskytovanie radu technických znalostí, ale malo by uprednostňovať komplexnejší proces rastu ľudskej osoby v plnom rozsahu. Dnešní mladí ľudia žiadajú, aby mohli mať adekvátnu a kompletnú odbornú prípravu, aby mohli hľadieť do budúcna s nádejou, a nie s rozčarovaním. Sú tu ďalej početné kreatívne kapacity Európy v rôznych oblastiach vedeckého výskumu, z ktorých niektoré neboli doteraz plne preskúmané. Stačí pomyslieť napríklad na alternatívne zdroje energie, ktorých rozvoj by mohol veľmi prospieť ochrane životného prostredia. [potlesk]

Európa bola vždy v

prvých líniách chvályhodného úsilia v prospech ekológie. Táto naša zem ale potrebuje neustálu starostlivosť a pozornosť a každý má osobnú zodpovednosť za ochranu stvorenstva, vzácneho daru, ktorý Boh vložil do rúk ľudí. To znamená, že na jednej strane príroda je nám k dispozícii, môžeme sa z nej tešiť a v dobrom ju využívať. Ale na druhej strane to znamená, že nie sme jej pánmi. Správcami, ale nie pánmi. To je dôvod, prečo musíme mať k nej lásku a úctu, zatiaľ čo «sme naopak často poháňaní pýchou nadvlády, majetkov, manipulovania, zneužívania; neochraňujeme, nepovažujeme za dar, prijatý zdarma, o ktorý sa máme starať» (Generálna audiencia pápeža Františka, 5. júna 2013).

Rešpektovať životné prostredie však neznamená obmedziť sa iba na to, aby sa zabránilo jeho znetvoreniu, ale tiež používať ho pre dobro. Myslím predovšetkým na odvetvie poľnohospodárstva, ktorého poslaním je poskytovať človeku obživu a pokrm. Nemožno tolerovať, že milióny ľudí na celom svete zomierajú hladom, zatiaľ čo tony potravín sú denne odhadzované z našich stolov. [potlesk] Okrem toho, rešpektovať prírodu nám pripomína, že človek sám je jej základnou súčasťou. Popri ekológii životného prostredia potrebujeme preto ekológiu človeka, tvorenú rešpektom voči osobe, na ktorý som chcel dnes, obracajúc sa na vás, poukázať.

Druhou oblasťou, v ktorej sú talenty človeka privádzané k rozkvetu, je práca. Je čas na podporu politiky zamestnanosti, ale predovšetkým je potrebné obnoviť dôstojnosť práce, vrátane zaistenia zodpovedajúcich podmienok pre jej vykonávanie. [potlesk] To na jednej strane znamená hľadanie nových spôsobov, ako kombinovať flexibilitu trhu s potrebou stability a istoty pracovných vyhliadok, ktoré sú nevyhnutné pre ľudský rozvoj pracovníkov, na druhej strane to znamená podporovať vhodný sociálny kontext, ktorý nie je namierený na využívanie ľudí, ale na zabezpečenie, prostredníctvom práce, možností vybudovať si rodinu a vychovávať deti.

Rovnako je potrebné riešiť otázky migrácie. Nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom! [potlesk] Na lodiach, ktoré prichádzajú každý deň k európskemu pobrežiu sú muži a ženy, ktorí potrebujú pomoc a pohostinnosť. Absencia vzájomnej podpory v rámci Európskej únie vedie k riziku, že podnieti partikulárne riešenie problému, ktorý neberie do úvahy ľudskú dôstojnosť prisťahovalcov, podporí otrockú prácu a

pokračovanie sociálneho napätia.

Európa bude schopná vysporiadať sa s problémami spojenými s prisťahovalectvom, ak bude schopná predložiť jasne svoju kultúrnu identitu a implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva európskych občanov a zabezpečiť príjem migrantov; ak bude schopná prijať správne politiky, odvážne a konkrétne, ktoré pomôžu krajine ich pôvodu v sociálno-politickom rozvoji a v prekonaní vnútorných konfliktov – čo je hlavnou príčinou tohto javu – namiesto politík zameraných na interes, ktoré rozmnožujú a živia tieto konflikty. Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky. [potlesk]

Pán prezident, Excelencie, dámy a páni poslanci,

Vedomie vlastnej identity je tiež nevyhnutné pre ústretový dialóg so štátmi, ktoré požiadali o vstup a začlenenie do Európskej únie v budúcnosti. Mám na mysli najmä tie z oblasti Balkánu, pre ktoré vstup do Európskej únie môže byť odpoveďou na hľadanie mierového ideálu v oblasti, ktorá ťažko trpela v dôsledku konfliktov minulosti. A konečne, vedomie identity je nevyhnutné pri rokovaniach s ostatnými susednými krajinami, najmä tými, ktoré hraničia so Stredozemným morom, z ktorých mnohé trpia pre vnútorné konflikty a tlak náboženského fundamentalizmu a medzinárodného terorizmu.

Vám zákonodarcom prislúcha úloha uchovávania a podnecovania rastu európskej identity, aby občania znovu našli dôveru v inštitúcie Únie a v projekt mieru a priateľstva, ktorý je jej základom. S vedomím, že «čím viac rastie sila ľudí, tým viac sa rozširuje a zväčšuje ich osobná a kolektívna zodpovednosť»(Gaudium et spes, 34), vás povzbudzujem, aby ste pracovali na tom, aby Európa znovu objavila svoju dobrú dušu.

Istý anonymný autor druhého storočia napísal, že «kresťania sú vo svete tým, čím je duša v

tele» (Porov. List Diognetovi, 6). Úlohou duše je podporovať telo, byť jej vedomím a historickou pamäťou. A história dvoch tisícročí spája Európu a kresťanstvo. História, ktorá nie je bez konfliktov a chýb, aj hriechov, ale vždy preniknutá túžbou budovať v prospech dobra. Vidíme to v kráse našich miest, a ešte viac v mnohých charitatívnych dielach a dielach všeobecnej ľudskej osvety, ktoré posilňujú kontinent. Túto históriu je z veľkej časti ešte potrebné napísať. Ona je našou súčasnosťou a aj našou budúcnosťou. Je našou identitou. A Európa veľmi potrebuje, aby znovu objavila svoju tvár, aby rástla, v duchu svojich zakladateľov, v pokoji a svornosti, pretože ona sama ešte nie je ešte bez konfliktov.

Vážení europoslanci, dozrel čas na spoločné budovanie Európy, ktorá sa točí nie okolo hospodárstva, ale okolo posvätnosti ľudskej osoby, nedotknuteľných hodnôt; [potlesk] Európy, ktorá odvážne objíma svoju minulosť a pozerá s dôverou na svoju budúcnosť, aby žila naplno a s nádejou svoju súčasnosť. Dozrel čas zanechať predstavu Európy prestrašnej  a zahľadenej do seba a stimulovať a rozvíjať Európu protagonistku, nositeľku vedy, umenia, hudby, ľudských hodnôt a tiež viery. Európu, ktorá kontempluje nebo a sleduje ideály. Európu, ktorá kontempluje nebo a ide za ideálmi. Európu, ktorá hľadí na človeka, bráni ho a stará sa oň. Európu, ktorá kráča po zemi istá a pevná, vzácny vzťažný bod pre celé ľudstvo!