Aktuálne

Svätý Otec na Srí Lanke a Filipínach

  • Vytlačiť

Niekoľko myšlienok pápeža Františka

O rodine

Rodina je najväčším pokladom krajiny. Všetci sa usilujme o ochranu a posilnenie tohto uholného kameňa spoločnosti! (Tweet zo 16. januára 2015)

O snívaní

„Nie je možné, aby rodina nesnívala. Ak sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína. Preto odporúčam, aby ste si večer, keď si spytujete svedomie, kládli tiež aj túto otázku: Sníval som dnes o budúcnosti mojich detí? Sníval som dnes o láske môjho manžela, manželky? Sníval som aj o mojich rodičoch, starých rodičoch, ktorí utvárali dejiny? Je veľmi dôležité snívať!“ (Príhovor počas stretnutia s rodinami, 16.1.2015)

O ženách

„Ženy nám majú veľa čo povedať v dnešnej spoločnosti. Niekedy sme príliš ,mačistickí´ a nedávame priestor ženám. Ale ženy sú schopné vidieť veci inými očami v porovnaní s nami mužmi. Ženy sú schopné klásť otázky, ktoré muži nie sú schopní pochopiť.“ (Príhovor k mladým, 18.1.2015)

O politikoch

„Dnes je viac ako inokedy potrebné, aby sa vedúci politici vyznačovali čestnosťou, bezúhonnosťou a zodpovednosťou voči spoločnému dobru.“ (Príhovor k filipínskym politikom, 16.1.2015)

O modlitbe

„Musíte si každý deň nájsť čas na odpočívanie v Pánovi, na modlitbu. Modlitba je odpočívaním v Bohu.“ (Príhovor počas stretnutia s rodinami, 16.1.2015)

O ochrane rodiny

„Rodina dnes potrebuje byť chránená pred záludnými útokmi a programami, ktoré sú v protiklade k všetkému, čo my považujeme za pravdivé a sväté.“ (Homília v Manile, 18.1.2015)

O počítačoch

„Nedržme sa mentality počítača, ktorý nám vnucuje dojem, že vieme všetko. Ako je to? Počítač má v momente všetky odpovede, ale žiadne prekvapenie. Vo výzve lásky sa Boh prejavuje skrze prekvapenia.“ (Príhovor k mladým, 18.1.2015)

O chudobných

„Chudobní sú v centre evanjelia, ak z evanjelia odstránime chudobných, nemôžeme porozumieť celému posolstvu Ježiša Krista.“ (Homília v Manile, 16.1.2015)

O sv. Jozefovi

„Veľmi milujem sv. Jozefa, lebo je to muž silný a tichý. Na mojom písacom stole mám sochu spiaceho sv. Jozefa. A spiac sa stará o cirkev. Áno! Dokáže to. A keď mám nejaký problém, nejakú ťažkosť, napíšem to na lístok a položím ho sv. Jozefovi k nohám, aby o tom sníval! To znamená, aby sa za tento problém modlil! (Príhovor počas stretnutia s rodinami, 16.1.2015)

O plači

„Niektoré skutočnosti života dokážu vidieť iba oči prečistené slzami. Tak pozývam každého z vás pýtať sa: Naučil som sa plakať, keď vidím dieťa, ktoré je hladné, drogou omámené dieťa na ulici, dieťa, ktoré nemá žiadny domov, opustené dieťa, týrané dieťa, dieťa zneužívané, dieťa držaného spoločnosťou ako otroka?“ (Príhovor k mladým, 18.1.2015)

O encyklike Humanae vitae

„Myslím na blahoslaveného Pavla VI., ktorý vo chvíli, keď sa poukazovalo na problém nárastu populácie, mal odvahu brániť otvorenosť rodiny k životu. Poznal ťažkosti, ktoré sa vyskytovali v každej rodine, preto bol vo svojej encyklike veľmi milosrdný voči osobitným prípadom. A žiadal spovedníkov, aby boli v osobitných prípadoch veľmi milosrdní a chápaví.“ (Príhovor počas stretnutia s rodinami, 16.1.2015)

O úcte k náboženstvu

„Nesmie sa urážať viera ostatných, viera sa nesmie zosmiešňovať“, lebo „existuje limit“ – je ním „dôstojnosť“, ktorú má každé náboženstvo. Nemôžeme zabíjať v Božom mene. Je to úchylka. Zabíjanie v mene Boha je úchylka.“ (Tlačová konferencia na palube lietadla, 15. januára 2015)

 

 

Tisková konference s papežem Františkem při návratu z Filipín

Vatikán. Jako obvykle během zpáteční cesty z apoštolské cesty odpovídal papež na otázky novinářů. František jim věnoval přibližně hodinu času. Otázek bylo jedenáct a týkaly se mimo jiné jeho dojmů z návštěvy Filipín, svobody projevu, ideologické kolonizace, korupce, zodpovědného rodičovství, neomalthusianismu, chystaných papežových cest a dalších témat.

Papež: „Předně vás zdravím – dobrý den – a děkuji za vaši práci. Cesta byla náročná a, jak by se řeklo španělsky, procházela vodou. To, jak jste o ní referovali, bylo krásné, a děkuji vám za to.“

Zahájil Svatý otec František tiskovou konferenci na palubě letadla cestou z Manily do Říma. První otázku jako tradičně kladli novináři hostitelské země. Děkovali za papežovu návštěvu a za poselství naděje pro filipínský lid. Je také něco, co se při vzájemném setkání papež naučil od Filipínců?

1. Co se papež naučil od Filipínců

Papež: „Gesta! Dojímala mne gesta. Nikoli ona protokolární, nýbrž gesta dobroty, procítěná a vycházející ze srdce. Některá téměř nutí do pláče. Je v nich všechno: víra, láska, rodina, iluze, naděje…Ono gesto tatínků, s jakým zdvihali děti, aby jim papež požehnal. Tatínkovo gesto. Tatínků tam bylo hodně a pozvedali děti, když jsem projížděl ulicemi. Toto gesto v jiných zemích nevidíte.

Jako by říkali: Toto je můj poklad, má budoucnost, má láska. Pro něj má cenu pracovat i trpět. Bylo to originální gesto, které se však rodilo ze srdce. Druhé gesto, které mne oslovilo, bylo ono nefalšované nadšení, radost, veselí, schopnost slavit i pod vodou. Jeden z ceremoniářů mi řekl, že ho povzbudilo, když se ministranti v Taclobanu navzdory dešti nikdy nepřestali usmívat. To je radost, nefalšovaná radost. Nikoliv fingovaný úsměv, ale úsměv, který z něčeho vychází. Za tímto úsměvem stojí normální život, bolesti, problémy. Další gesto patřilo maminkám, které přinášely nemocné děti, a vůbec maminkám s dětmi. Maminky nezdvihaly děti, držely je v náručí a podávaly otcům. Bylo vidět opravdu i hodně postižených dětí. Takový pohled vás nenechá v klidu, ale maminky tyto děti neskrývaly, nesly je k papeži pro požehnání. Jako by říkaly: Toto je mé dítě, je takové, ale moje. To vědí a dělají všechny matky, ale způsob, jakým to dělaly, mne zasáhl. Gesta otcovství, mateřství, nadšení, radosti. Je tu ještě jedno slovo, které je pro nás těžké pochopit, protože příliš zevšednělo, bylo špatně užíváno a chápáno. Toto slovo – odevzdanost – však má svou podstatu. Filipínský lid dokáže trpět, je schopen povstat a jít dál. Včera jsem mluvil s otcem Crystal, dobrovolnice, která zemřela v Taclobanu. To, co řekl, mne povzbudilo: »Zemřela ve službě«. Její otec hledal slova, aby se v tom utvrdil, aby to přijal. Tento národ dokáže trpět. Tak jsem jej viděl a interpretoval jeho gesta.“

 

Další otázku kladli frankofonní novináři. Papež už dvakrát navštívil Asii, zatímco afričtí katolíci jeho návštěvu dosud nezažili. Věřící ve Středoafrické republice, Nigérii, Ugandě a mnoha jiných zemích trpí chudobou, válkou, islámským fundamentalismem. Navštíví je papež?

 

2. Apoštolská cesta do Afriky

Papež: „Odpovím hypotézami. Existuje plán cesty do Středoafrické republiky a Ugandy. Do těchto dvou zemí a letos, pravděpodobně koncem roku kvůli počasí. Je nutné stanovit správný termín, aby nebylo období dešťů a špatné počasí. Tato cesta přichází se zpožděním kvůli epidemii eboly. Je přeci jen velká zodpovědnost pořádat hromadná setkání, kde je riziko nákazy. Ve jmenovaných dvou zemích tento problém není. Cesta se tedy předpokládá a bude letos.“

Třetí dotaz vzešel ze skupiny italských publicistů. Popisoval sociální rozdíly a chudobu, zaznamenané jak na Srí Lance, tak na Filipínách. Po pařížském atentátu mluvil papež o „izolovaném terorismu a státním terorismu“. Co to znamená? Je možné uplatnit pojem „státní terorismus“ právě na situaci lidí, žijících v podmínkách extrémní chudoby, diskriminace a utrpení? Proč je těžké následovat cestu chudoby také pro mnohé členy katolické církve? Proč pouze jediný kardinál (Leger) všeho zanechal a odešel k malomocným? Otázku kladl novinář z agentury AGI, pro kterou žádal o papežovo povzbuzení. Ryze italská agentura slaví 65 let a její zakladatel, Enrico de Mattei (italský průmyslník a konkurent naftařských společností z USA, který zemřel při atentátu za blíže nevyjasněných okolností, pozn. překl.), jí vložil do vínku spolupráci se skromnými agenturami v Pákistánu, Alžírsku, Palestině a jiných zemích.

 

3. Zda je utrpení a diskriminace chudých lidí „státním terorismem“, o kterém se papež zmínil?

Papež: „Když se mne někdo z vás ptal na poselství, s jakým jedu na Filipíny, odpověděl jsem: chudí. To je poselství, které dnes církev dává. Také na Srí Lance, kde jsou mezi chudými hlavně Tamilové a jsou diskriminováni. Chudí jsou oběťmi skartační kultury. Taková je pravda. Dnes nevyhazujeme pouze papír a zbytky. Vyřazují se lidé. Diskriminace je druhem takového odpisu. Přichází mi na mysl kastovní systém, ve kterém už by se nemělo pokračovat. Také vyřazování nám už dnes připadá normální. Mluvil jste o luxusním hotelu, před kterým stojí chatrče. V mé buenosaireské diecézi byla jedna nově vystavená čtvrť, Puerto Madero, která dosahovala až k vlakovému nádraží, a za ním už začínala chudinská čtvrť, villa miseria, chudí namačkaní jeden na druhého. Na jedné straně 36 luxusních restaurací, kde tě za jídlo oškubou, na druhé straně hlad a jeden vtěsnaný na druhého. Máme sklon si na to zvyknout. My totiž jsme tady a tam někde jsou ti vyloučení. Myslím, že církev musí stále více jít příkladem a odmítat veškeré zesvětštění. Pro zasvěcené osoby, biskupy, kněze, řeholnice a opravdu věřící laiky je zesvětštění tím největším nebezpečím. Pohled na zesvětštělého zasvěceného muže, muže církve, nebo na takovou sestru, je dosti ošklivý. Není to Ježíšova cesta. Je to cesta neziskové organizace, která si říká církev. Ale ona nezisková organizace není Ježíšova církev. Církev totiž není neziskovka, je to něco jiného. Když část církve a tito lidé zesvětští, církev už není církví a stává se neziskovou organizací. Církev je Kristu, který zemřel a vstal z mrtvých za naši spásu, a svědectví křesťanů, kteří Krista následují. Mluvil jste o pohoršení, které je pravdivé. Kněží nebo laici mnohokrát křesťany pohoršují, protože Ježíšova cesta je obtížná. Je pravdou, že se církev má vysvléci…Nad tím, že odpis lidí je jako státní terorismus, se musím zamyslet. Nikdy jsem o tom nepřemýšlel a opravdu nevím, co říci. Jistěže vyřazování lidí nepůsobí jako pohlazení, spíše jako příkaz: ne, ty ne, ty půjdeš ven. Anebo to, co se přihodilo v Římě. Jeden bezdomovec měl břišní bolesti, došel si na pohotovost, tam mu dali lék a pozvali na kontrolu za čtrnáct dní. Ten člověk ale trpěl natolik, že se nad ním jeden kněz slitoval a dovezl ho zpět do nemocnice. Jen ho poprosil, aby při vyšetření předstíral, že omdlévá. Bezdomovec to dobře zahrál a zjistilo se, že má zánět pobřišnice. Toho člověka skartovali a sám by byl zemřel. Onen farář, který měl daleko do světskosti, mu svou chytrostí pomohl. Je toto terorismus? Nevím, můžeme si to myslet. Budu nad tím dobře přemýšlet, děkuji! A také vše nejlepší pro vaši agenturu!“

S následujícím dotazem vystoupil zástupce německy mluvících novinářů. Žádal bližší vysvětlení pojmu „ideologická kolonizace“. Při setkání s rodinami v Manile papež odkázal na papeže Pavla VI. a zmínil zvláštní případy v rodinné pastoraci. O jaké případy se konkrétně jedná?

 

4. Ideologická kolonizace, neomalthusianismus a zvláštní případy v rodinné pastoraci

Papež: „Co se týče ideologické kolonizace, zmíním pouze jeden příklad, který jsem zaznamenal. Před dvaceti lety, roku 1995, požádala jedna ministryně školství o vysokou půjčku na výstavbu škol pro chudé. Půjčka byla poskytnuta s tou podmínkou, že se v oněch školách na určité úrovni budou děti učit z jisté knihy. Byla to dobře didakticky upravená učebnice, která vyučovala teorii genderu. Ona žena ovšem půjčku potřebovala, proto podmínku přijala. Zároveň však dala vydat jinou učebnici a vyučovalo se podle dvou knih…Něco takového se jmenuje ideologická kolonizace: vstoupit do národa s určitou myšlenkou, která s tímto národem nemá nic společného – týká se některých skupin tohoto národa, avšak nikoli všeho lidu, a kolonizovat národ touto myšlenkou, která chce změnit nebo mění jeho mentalitu a strukturu. Během poslední synody si na něco podobného stěžovali afričtí biskupové: určité půjčky totiž vnucují určité podmínky. Proč se využívá potřeb určitého národa a příležitosti, jak získat sílu prostřednictvím dětí? Ale to přece není nic nového! Totéž dělaly diktatury v minulém století. Vzpomeňte si na fašistickou mládežnickou organizaci Balilla nebo na Hitlerjugend. Takto chtěli kolonizovat lid, ale k jakému utrpení to vedlo. Národy totiž nesmí ztratit svou svobodu. Národ má svou kulturu a historii, když ale koloniální impéria diktují své podmínky, usilují o ztrátu národní identity a nastolují stejnost. Taková globalizace se podobá kouli, kde všechny povrchové body leží ve stejné vzdálenosti od středu. Rád užívám jiný model pro označení pravé globalizace. Je důležité globalizovat, ovšem jako v mnohostěnu, kde každý národ a každá část uchovává vlastní identitu, aniž by podlehla ideologické kolonizaci. Takto vnímám ideologické kolonizace. Existuje jedna kniha – odpusťte mi, že dělám reklamu – jejíž styl bude možná zpočátku trochu nepřístupný, protože byla napsána v Londýně roku 1903. Onen spisovatel ve své době zažíval drama ideologické kolonizace a popsal jej ve své knize, nazvané „Pán světa“. Autorem je Benson, psal v roce 1903, ale tuto četbu vám doporučuji. Dobře totiž pochopíte, co míním ideologickou kolonizací. Tolik tedy k první otázce.

Druhá otázka: Co jsem chtěl říci odkazem na Pavla VI.? Je pravda, že otevřenost vůči životu je podmínkou svátosti manželství. Muž tuto svátost nemůže udělit ženě a žena muži, jestliže nesouhlasí s přijetím života. Do té míry, že pokud je možné dokázat, že jeden z manželů do svazku vstoupil bez tohoto úmyslu, je manželství neplatné. Chybějící otevřenost životu je příčinou neplatnosti manželství. Mluvíme tedy o otevřenosti životu, kterou se Pavel VI. zabýval. Založil komisi, která měla pomáhat při řešení mnoha problémů, důležitých problémů, které se týkají lásky v rodině. Jsou to každodenní problémy a je jich mnoho. Bylo tu však ještě něco víc. Odmítavý postoj Pavla VI. se netýkal pouze osobních problémů, nad kterými pak zpovědníky vybízel, aby byli milosrdní, chápali situace a odpouštěli. Viděl totiž také všeobecný a probíhající neomalthusianismus. Jak se tomuto neomalthusianismu říká? Index porodnosti v Itálii méně než jedno procento (9,6 promile, pozn. překl.), totéž ve Španělsku. Onen neomalthusianismus usiluje o kontrolu lidstva ze strany mocných. Neznamená to, že křesťan má sériově vyrábět děti. Před několika měsíci jsem vyčinil jedné paní v jedné farnosti, protože čekala osmé dítě po sedmi porodech císařským řezem. „Chcete, aby z těch sedmi byli sirotci?“, řekl jsem jí. Tomu se říká pokoušet Boha. Cestou je zodpovědné rodičovství. O Pavlu VI. jsem chtěl říci, že to nebyl uzavřený zaostalec. Nikoli, byl prorokem tím, co prohlásil: »Chraňte se neomalthusianismu, který přichází«. To jsem chtěl říci.“

Otázka španělské skupiny se vracela k předchozí tiskové konferenci cestou ze Srí Lanky na Filipíny. Papež František tehdy v souvislosti s pařížským atentátem prohlásil, že případná urážka jeho maminky si zasluhuje ránu pěstí. Podle španělské novinářky tato věta vyvolala zmatek a nepochopení. Chtěl snad papež ospravedlnit násilnou reakci, kterou provokativní karikatury vyvolaly?

 

5. Rána pěstí jako spravedlivá reakce?

Papež: „Teoreticky lze říci, že reagovat násilně na urážku nebo provokaci není dobré a nemá se to dělat. Teoreticky lze uvést, k čemu nás vybízí evangelium – tedy nastavení druhé tváře. Teoreticky můžeme říci, že máme svobodu vyjadřování a ta je důležitá. V teorii jsme všichni zajedno, jsme však lidé a existuje umírněnost, což je ctnost lidského soužití. Nemohu neustále někoho urážet a provokovat jej, protože riskuji, že se rozzlobí. Riskuji, že bude reagovat nesprávně, ale lidsky. Proto tvrdím, že svoboda slova musí přihlížet k lidské realitě a musí být umírněná. Je to stejný způsob, jako říci, že má být slušná. Mírnost je lidská ctnost, která řídí naše vztahy. Mohu zajít až sem, odtud až tam. Chtěl jsem tedy naznačit, že teoreticky jsme všichni zajedno: existuje svoboda slova, násilná reakce není dobrá, je vždy špatná. Všichni souhlasí. Ale v praxi trochu přibrzděme, protože jsme lidé a hrozí, že druhé vyprovokujeme. Svobodu tedy musí doprovázet umírněnost. To jsem chtěl říci.“

Šestý dotaz kladli novináři anglického jazyka. Týkal se apoštolských cest na americký kontinent, naplánovaných na tento rok. Předpokládá cesta do Spojených států amerických kromě návštěvy New Yorku, Washingtonu a Philadelphie také zastávku v Kalifornii nebo na mexických hranicích v souvislosti s kanonizací Junipera Serry? Jaké země zahrne plánovaná cesta do Jižní Ameriky a kdo bude beatifikovat arcibiskupa Romera, papež osobně?

 

6. Plánované apoštolské cesty na americký kontinent

Papež: „Začněme od konce. Co se týče Romerovy beatifikace, budou o ni válčit kard. Amato (prefekt Kongregace pro blahořečení a svatořečení) a mons. Paglia (předseda Papežské rady pro rodinu a postulátor této beatifikační kauzy). Osobně ji nebudu slavit, blahořečení běžně přísluší kardinálům příslušné kongregace nebo jiným. Vraťme se k první otázce – návštěvě ve Spojených státech amerických. Zahrne tři jmenovaná města – Philadelphii při setkání rodin, New York s návštěvou v sídle OSN, nepamatuji si ale datum, a Washington. Líbilo by se mi jet do Kalifornie na svatořečení Jupera Serry, ale to by znamenalo dva dny navíc. Myslím, že se bude kanonizace slavit ve washingtonské národní svatyni. Je to národní událost a také ve washingtonském Kapitolu je, myslím, Juniperova socha. Vstoupit do Spojených států přes mexické hranice by bylo krásné na znamení bratrství a pomoci emigrantům, ale víte, že jet do Mexika a nenavštívit Pannu Marii Guadalupskou by bylo drama, které by mohlo vést k válce. Taková návštěva by vyžadovala další tři dny a zatím to není jasné. Myslím tedy, že zůstanou tato tři města, a na Mexiko vyjde čas někdy jindy. Ještě jsem na něco zapomněl? Ano, tři latinskoamerické země, kam se letos plánuje návštěva. Zatím existuje návrh jet do Ekvádoru, Bolívie a Paraguaye. Příští rok, Deo volente, bych chtěl jet do Chile, Argentiny a Uruguaye, ale zatím se nic nepředpokládá. Chybí Peru, nevíme, kam ho připojit.“

Následující dotaz opět přišel od filipínských hostitelů. „Ve svých promluvách na Filipínách jste se zmínil o korupci, která odnímá zdroje národu. Co může Svatý otec dělat v boji proti korupci – nejenom na úrovni vlády, ale také v církvi“, ptala se filipínská novinářka.

 

7. Boj s korupcí uvnitř církve

Papež: „To je silná žena, že? (táže s úsměvem ostatních) Korupce je dnes ve světě na denním pořádku a zkorumpované postoje se okamžitě a snadno zahnízdí v institucích. Instituce má totiž hodně větví, spoustu vedoucích a jejich zástupců, a je tudíž velice snadné, aby tam korupce nastala a uhnízdila se v ní. Nevyhýbá se to žádné instituci. Korupce znamená brát lidu. Zkorumpovaný člověk, který dělá zkorumpované obchody, či vládne korupčně, nebo se spolčuje s jinými ve zkorumpovaném jednání, okrádá lid. Oběťmi jsou ti, kteří žijí v chatrčích před luxusním hotelem. Korupce není uzavřena sama do sebe, nýbrž vychází a zabíjí. Rozumíte? Korupce je dnes světový problém. Jednou jsem se ptal tehdejšího předsedy vlády, která se nevypadala příliš korupčně a také nebyla, jaká část materiální pomoci, zasílané do centra země, skutečně dorazí na místo. Onen muž, který byl opravdový a čistý, mi hned odpověděl: Třicet pět procent. Bylo to v mé vlasti roku 2001. A nyní ke korupci v církevních institucích. Když mluvím o církvi, rád mluvím o věřících, pokřtěných, tedy o celé církvi, a zde je lepší mluvit o hříšnících. Všichni jsme přece hříšníci. Když ale hovoříme o korupci, myslíme tím zkažené lidi nebo instituce v církvi, kteří do zkaženosti upadli. Takové případy tu jsou. Vzpomínám si na rok 1994, kdy za mnou ihned po biskupském jmenování do buenosaireské čtvrti Flores přišli dva ministerští úředníci a řekli mi: „Potřebujete asi hodně velkou pomoc s tolika chudými v chudinských čtvrtích“. Souhlasil jsem a o všem vyprávěl. Nabídli mi pomoc v hodnotě čtyř set tisíc pesos, což byla velmi vysoká částka. Ujišťovali mne, že mi ji mohou poskytnout, a já jsem dál nedůvěřivě naslouchal. „Uděláme to formou vkladu“, uzavřeli, „ze kterého vy nám pak dáte polovinu.“ V tu chvíli jsem přemýšlel, co udělat – buď jim začnu nadávat, nebo je kopnu na místo, kam slunce nesvítí, nebo budu dělat hloupého. Dělal jsem tedy hloupého a popravdě jsem řekl, že vikariáty nemají svůj účet. Peníze je třeba složit na arcibiskupství s potvrzením o přijetí. Na ta slova se zdvořile rozloučili. Potom jsem si pomyslel – a není to pěkná myšlenka – že pokud ti dva přišli najisto, někdo jiný přede mnou s něčím takovým souhlasil. Korumpovat je snadné, ale pamatujme: hříšníci ano, zkažení ne! Korupce nikdy! Musíme prosit o odpuštění za ony katolíky, ony křesťany, kteří pohoršují svou zkorumpovaností. Je to rána v církvi, ve které je ale také hodně svatých – svatých hříšníků, avšak nikoli zkažených. Podívejme se také na druhou stranu – na svatou církev. Někdo by se tam našel…děkuji ale za odvahu k této otázce.“

Osmá otázka, kladená opětovně francouzsky mluvícími novináři, se vztahovala k diplomatickým vztahům s Čínou. Jak to s nimi vypadá a proč papež nepřijal dalajlámu, který nedávno navštívil Řím?

 

8. Diplomatické vztahy s Čínou a neuskutečněná audience pro dalajlámu

Papež: „Děkuji za tuto otázku. Podle protokolu státního sekretariátu Svatého stolce je běžné, že se nepřijímají hlavy státu nebo osobnosti obdobné úrovně, pokud se v Římě účastní nějaké mezinárodní konference. Kupříkladu se nekonala žádná audience pro účastníky konference FAO. To byl také důvod, proč se neuskutečnila audience pro dalajlámu, ačkoli, jak jsem viděl, některé noviny psaly, že jsem ho nepřijal kvůli strachu z čínské reakce. To není pravda, důvod byl ten, který jsem uvedl. Dalajláma požádal o přijetí, avšak již dříve a nikoli v souvislosti s římskou konferencí. Byl stanoven termín jeho návštěvy a jsme v kontaktu. Důvodem tedy nebylo odmítání jeho osoby nebo obavy z Číny. Jsme otevřeni a přejeme si být v pokoji s každým. Jak vypadají vztahy s Čínou? Čínská vláda je zdvořilá, my také a postupujeme krok za krokem, jak už to v dějinách bývá. Neví se nic bližšího, ale čínská strana ví, že jsem ochotný ji přijmout nebo za ní přijet. Toto vědí.“

Skupině italských novinářů náležela další otázka. Upozorňovala na terorismus, namířený proti katolíkům, naposledy v Nigeru. Navzdory mnoha výzvám Svatého otce dosud země s muslimskou většinou islamistický terorismus jednoznačně neodsoudily, soudil novinář a ptal se na další strategii papeže Františka i státního sekretariátu Svatého stolce.

 

9. Islamistický terorismus a jeho odsouzení ze strany muslimských představitelů

Papež: „Výzvu k rozhodnému odsouzení těchto činů jsem naposledy opakoval před odjezdem na Srí Lanku, v promluvě k diplomatickému sboru u Svatého stolce. Prohlásil jsem, že si přeji, aby se k tomu vyjádřili náboženští, političtí, akademičtí a intelektuální představitelé. Také umírnění muslimové to od svých představitelů požadují. Někteří už se vyslovili. Myslím, že je třeba dát jim trochu času, protože nejsou ve snadné situaci. Mám naději, protože mezi muslimskými představiteli je mnoho dobrých lidí, a jsem si tedy jistý, že prohlášení přijde. Chtěl jsem zdůraznit totéž, co jsem vyslovil v den svého odjezdu.“

Ještě jednou se o slovo přihlásil tisk německy mluvících zemí. Papež s radostí mluvil o množství dětí na Filipínách. Z výzkumů však vyplývá, že pro většinu Filipínců je právě obrovský nárůst populace jedním z nejdůležitějších důvodů enormní chudoby. Filipínským ženám se v průměru rodí více než tři děti za život, uvedl německý novinář, a postoj katolické církve k antikoncepci budí nesouhlas u velkého počtu obyvatel. Jaký je papežův názor?

 

10. Nárůst populace na Filipínách a odpovědné rodičovství

Papež: „Počet tří dětí na rodinu, který jste uvedl, myslím souhlasí s číslem, které odborníci považují za nutné k udržení populace. Tři děti na pár. Když se toto číslo snižuje, dochází k druhému extrému. Slyšel jsem, ale nevím, zda je to pravda, že v Itálii v roce 2024 nebudou peníze na výplatu důchodů. Ubývá tu populace. Klíčovým slovem, kterým církev, včetně mne, odjakživa odpovídala je odpovědné rodičovství. Jak se k němu dobereme? Dialogem. Každý člověk v dialogu se svým pastýřem musí usilovat o zodpovědné rodičovství. Příklad, o kterém jsem se před chvílí zmínil – žena v osmém těhotenství po sedmi porodech císařským řezem – dokládá nezodpovědnost. „Nikoli, svěřuje se Pánu“, může znít námitka. Pán nám ale dává prostředky, abychom byli zodpovědní. Někteří lidé si myslí, že – odpusťte mi ten výraz – abychom byli dobří katolíci, musíme být jako králíci. Nikoli, zodpovědné rodičovství. To je zřejmé a kvůli tomu jsou v církvi manželské skupiny, odborníci, pastýři a podobně. Znám mnohé a mnohé dovolené cesty, které tu napomáhají. Je ale dobře, že jste to vyslovil. Je zajímavá také jiná věc, která nemá souvislost s právě řečeným. Pro chudé lidi je dítě jako poklad. Je pravda, že i tady máme být umírnění. Ale pro ně je dítě poklad a Bůh ví, jak jim pomoci. Tedy: zodpovědné rodičovství, ale také pohled na velkorysost onoho tatínka a maminky, kteří v každém dítěti spatřují poklad.“

Poslední otázku položila za hispánsko jazyčnou oblast Elisabetta Pique, kterou zajímal nejsilnější papežův dojem z návštěvy Filipín, totiž zda to byla mše v Tacloban anebo nedělní epizoda ze setkání s mládeží, kde se rozplakalo děvčátko vyprávějící o svých zkušenostech ze života na ulici. Dále se ptala na rekordní účast věřících na mši v Manile. „Jak jste to prožíval,“ chtěl vědět argentinská novinářka.

 

11. Rekordní účast věřících na papežské mši v Manile a papežovy nejsilnější dojmy z návštěvy.

Papež: Nejsilnější dojem jsem měl v Tacloban. Pro mne byla silná tato mše, velmi silná, totiž vidět po oné katastrofě všechen ten Boží lid usebraný v modlitbě. Měl jsem přitom na mysli svoje hříchy i ty jejich. Byl to silný, velmi silný moment. Během této mše jsem se cítil jakoby zdeptán, ztratil jsem hlas. Nevím, co se mi stalo, asi emoce, nevím, ale necítil jsem nic jiného než zdeptání. Silnými momenty pak byla gesta, každé gesto. Když jsem procházel nějaký tatínek, udělal jen takový pohyb (papež zvedá ruce, v nichž jako by drží dítě) a já jsem dal požehnání. Děkoval mi. Stačilo mu požehnání. Říkal jsem si, že mám tolik nároků, chci to či tamto… Prospělo mi to. Byly to silné chvíle. Potom jsem se dozvěděl, že jsme v Tacloban přistávali za větru o rychlosti 70 km za hodinu a vzal jsem vážně upozornění, že musíme startovat ve 13 hodin a ne později, protože pak by bylo nebezpečí ještě větší. Neměl jsem však strach, jenom jsem musel vážit. Pokud jde o velkou účast, cítil jsem se zdeptán. Byl to Boží lid a Pán byl tam. Byla to radost z přítomnosti Boha, který nám říká: dobře si pamatujte, že jste jejich služebníky, oni jsou protagonisty…

Potom ten pláč. Jedna z věcí, která se vytrácí, když je přílišný blahobyt nebo nejsou dobře chápány hodnoty anebo si zvykneme na nespravedlnost, na skartační kulturu, je schopnost plakat. Ve starém misálu je jedna krásná modlitba, která zní více méně takto: „Pane, ty, který jsi učinil, že Mojžíš svou holí nechal ze skály vytrysknout vodu, učiň ať ze skály mého srdce vytryskne voda pláče.“ To je krásná modlitba! My křesťané musíme prosit o milost plakat, zejména zámožní křesťané, a plakat nad nespravedlnostmi a nad svými hříchy. Pláč tě totiž otevírá chápání nových skutečností nebo jejích nových dimenzí. To je to, co řekla ta dívka, a co jsem já řekl jí. Ona jediná položila otázku, kterou nelze zodpovědět: proč trpí děti? Velikán Dostojevský si ji položil a nebyl s to na ni odpovědět. Proč trpí děti? Ta žena plakala. Když říkám, že je důležité, aby se v církvi více počítalo se ženami, není to jen proto, aby se jim dala funkce sekretářky nějakého vatikánského úřadu. To může být, ale spíše jde o to, aby nám říkaly, jak to cítí a jak vidí realitu, protože ženy nahlížejí věci z perspektivy jiného, většího bohatství. Další co zde chci zdůraznit, je to, co jsem řekl poslednímu chlapci na zmíněném setkání s mládeží, který opravdu dobře pracuje, organizuje a pomáhá chudým, totiž abychom nezapomínali, že také my máme žebrat u nich, protože chudí nás evangelizují. Kdybychom chudé vyňali z evangelia, nemohli bychom pochopit Ježíšovo poselství. Chudí nás evangelizují. Někdo řekne: »Jdu evangelizovat chudé.« Ano, ale nechej se také evangelizovat od nich, protože oni mají hodnoty, které nemáš. Tedy tolik víceméně..

A děkuji vám za vaši práci, vážím si jí a jsem vám vděčný. Vím, že je to pro vás oběť.“

Řekl papež František novinářům během tiskovky na palubě letadla při zpáteční cestě z Manily do Říma.

Po přistání na římském letišti Ciampino se František jako obvykle cestou do Vatikánu zastavil v bazilice Panny Marie Větší ke krátké modlitbě před mariánskou ikonou Salus Populi Romani. Tichým usebráním na tomto místě papež František každou apoštolskou cestu začíná i končí.

 

 

Pápež František sa v bazilike poďakoval za apoštolskú cestu

Vatikán 19. januára – Siedma apoštolská cesta Svätého Otca Františka sa úspešne uzavrela. Pápež František sa za ňu už stihol poďakovať pred oltárom Panny Márie v Bazilike Santa Maria Maggiore, kde sa zastavil po ceste z rímskeho letiska. Ako informoval vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi, na oltár Svätý Otec položil kyticu kvetov, ktoré mu na nunciatúre v Manile podarovala jedna z rehoľných sestier. Filipínske lietadlo s pápežom na palube pristálo na rímskom medzinárodnom letisku Ciampino presne podľa plánu o 17.38 hod. Okrem pápežského sprievodu letela so Svätým Otcom ako zvyčajne aj skupina novinárov, zastupujúcich rozličné médiá. Pri tlačovej konferencii počas letu Svätý Otec odpovedal na jedenásť otázok, ktoré si pre neho pripravili.


Svätý Otec pri lete ponad Slovensko zaslal telegram prezidentovi Kiskovi

Vatikán/Slovensko 19. januára - Pri prelete ponad Slovensko, počas spiatočného letu z Manily do Ríma, zaslal Svätý Otec telegram prezidentovi Slovenskej republiky Andrejovi Kiskovi. V texte pozdravného telegramu pápež František píše:

„Posielam Vašej Excelencii srdečný pozdrav prelietajúc ponad krajinu na mojej ceste z Filipín do Vatikánu. Uisťujem vás o mojich modlitbách za Vás a ľud Slovenskej republiky, vyprosujúc všetkým vám Božie požehnanie pokoja a prosperity.“ FRANCISCUS PP

Airbus 340 Filipínskych aerolínií s pápežom na palube vstúpil do vzdušného priestoru Slovenskej republiky krátko po 16. hodine nad severným cípom Oravy a po približne 20 minútach ho opustil nad Bratislavou. Trasa 15-hodinového letu z Filipín viedla ponad Čínu, Mongolsko, Rusko, Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Rakúsko a Slovinsko. Plánovaný návrat na rímske letisko Ciampino je o 17.40.

V rámci svojej siedmej zahraničnej apoštolskej cesty Svätý Otec František navštívil Srí Lanku (13. – 15. januára) a Filipíny (15. – 19. januára). Počas cesty vystriedal lietadlá troch spoločností: Alitalia pri ceste z Ríma do Kolomba, Sri Lankan Airlines pri lete z Kolomba do Manily, a napokon Philippine Airlines pri presune v rámci Filipínskeho súostrovia a pri spiatočnej ceste do Ríma. Je zvykom, že pápeža na zahraničnú apoštolskú cestu prepravuje talianska letecká spoločnosť, spiatočný let zvyčajne zabezpečuje hostiteľská krajina.

 

Pápežova omša v Manile s rekordnou účasťou: Totožnosť Božích detí a obrana rodiny

Vatikán/Filipíny 19. januára - Vrcholnou udalosťou pápežovej návštevy Filipín bola svätá omša zo sviatku Svätého Dieťaťa – Santo Niño – patróna Filipín, slávená v nedeľu 18. januára popoludní na otvorenom priestranstve v Parku Rizal za 7 miliónovej účasti veriacich. Ide o rekordný počet účastníkov pápežského slávenia v histórii vôbec. Práve na tomto mieste pred 20 rokmi, 15. januára 1995, slávil svätú omšu ukončenia Svetových dní mládeže sv. Ján Pavol II., vtedy za účasti vyše 4 miliónov mladých. Pápež František pred svätou omšou pozdravoval zhromaždených prechádzajúc v otvorenom papamobile po trase dlhej 12 km.

Vedľa oltára bola umiestnená socha malého Ježiška – Santo Niňo, oblečená v zlatom odeve. Sošku Jezuliatka, veľmi populárnu v tejto „najkatolíckejšej krajine Ázie“, bolo vidieť aj v rukách mnohých účastníkov slávenia, ktoré bolo veľkolepou manifestáciou viery a skutočným duchovno-umeleckým zážitkom. Sprevádzal ho 120-členný symfonický orchester a tisícčlenný spevácky zbor. Na svätej omši boli prítomní viacerí štátni predstavitelia vrátane filipínskeho prezidenta Benigna Aquina III.

Pri Eucharistii slávenej v angličtine a latinčine so Svätým Otcom koncelebrovalo dvetisíc kňazov vrátane mnohých biskupov a kardinálov. Hlavným koncelebrantom bol kardinál Luis Tagle, manilský arcibiskup. Sväté prijímanie rozdávalo 5-tisíc kňazov a akolytov. Prvé čítanie predniesla nevidiaca dievčina čítajúc text z Izaiáša v Braillovom písme. Spoločné modlitby boli prednášané v siedmich miestnych jazykoch.

Svätý Otec v homílii priblížil duchovné súvislosti tajomstva Kristovho detstva, na ktoré poukazuje národný sviatok patróna Filipín. Vyzval tiež brániť rodinu pred záludnými útokmi namierenými na jej základy.

„Šírenie evanjelia v tejto krajine už od začiatku sprevádzal obraz Svätého dieťatka Ježiša. Ono, oblečené do kráľovských šiat, s korunou na hlave a v ruke držiac žezlo, zemeguľu a kríž, nám neustále pripomína spojivo medzi Božím kráľovstvom a tajomstvom duchovného detinstva.(...) Počas mojej návštevy som počul, ako spievate pieseň „Všetci sme Božie deti“. Práve toto nám Sväté Dieťa hovorí. Pripomína nám našu najhlbšiu totožnosť. My všetci sme Božími deťmi, členmi Božej rodiny. Svätý Pavol nám povedal, že v Kristovi sme sa stali Božími adoptovanými synmi, bratmi a sestrami v Kristovi. (...) Mohli sme vidieť nádherný prejav tejto pravej identity, keď Filipínčania stáli na blízku našim bratom a sestrám postihnutým tajfúnom.“

Pápež vyslovil tiež povzbudenie nenechať sa odradiť problémami, ťažkosťami a neprávosťou okolo nás, ktoré nám nahovárajú, že evanjeliové prisľúbenia sú nereálne. „Biblia nám hovorí, že veľkým ohrozením Božieho plánu s nami vždy bola a stále aj je lož. Otcom lži je diabol. Ten svoje nástrahy často schováva za zdanlivú dômyselnosť, láka nás stať sa ‚modernými, ako sú všetci ostatní‘.“

Pápež František pripomenul dôležitosť ochrany rodín: „Žiaľ dnes potrebuje byť rodina chránená pred záludnými útokmi a programami, ktoré sú v protiklade k všetkému, čo my považujeme za pravdivé a sväté; k tomu, čo je v našej kultúre najkrajšie a najvznešenejšie.“

V závere vyslovil slová modlitby a povzbudil filipínskych kresťanov, ktorí tvoria 94% populácie (82% katolíkov a 12% iných kresťanských vyznaní), aby boli svedkami - misionármi: „Sväté Dieťa nech neprestajne požehnáva Filipíny a posilňuje kresťanov tohto veľkého národa v ich povolaní byť svedkami a misionármi radosti evanjelia tak v Ázii, ako aj na celom svete.“

V dojímavom závere eucharistického slávenia pozdravil Svätého Otca najprv predseda biskupskej konferencie Filipín Mons. Socrates Villegas. K slovám poďakovania manilského arcibiskupa, kardinála Luisa Tagleho sa pripojilo skandovanie miliónov prítomných. V ich mene prisľúbil pápežovi modlitbu a vtipne dodal: „Svätý Otec, o chvíľu odchádzate do Ríma. Každý Filipínčan chce ísť s vami! Ale nebojte sa, nie do Ríma, lež na periférie!“ Potom sa na Svätého Otca obrátil so žiadosťou, aby ich osobne vyslal ako misionárov evanjelia. So zažatými sviecami v rukách a za slov osobitnej modlitby prítomní prijali z úst pápeža slová vyslania: „Byť deťmi svetla, to je vaša misia!“ Rovnako držiac v rukách sviecu, pápež František na záver svätej omše udelil všetkým požehnanie.

Pápeža opúšťajúceho 60-hektárový Rizal park papamobilom doprevádzal spev a skandovanie. Toto miesto, významné dejisko najväčších slávností krajiny, je pomenované podľa národného hrdinu Josého Rizalu, poetu, spisovateľa a revolucionára. Nachádzajú sa v ňom záhrady, národné múzeum, národná knižnica, planetárium, auditórium, amfiteáter, fontány a ďalšie kultúrno-spoločenské objekty. Okrem štátnych, kultúrnych a športových podujatí sa tu konajú aj veľké náboženské stretnutia, akým boli napr. oslavy Veľkého jubilea 2000.

Pontifikálna svätá omša v Rizal parku bola poslednou veľkou udalosťou apoštolskej návštevy. Predchádzalo jej dopoludňajšie stretnutie s mladými na pôde Pápežskej a kráľovskej univerzity sv. Tomáša, najväčšej a najstaršej v Ázii, ktorá si pripomína 400 rokov svojej existencie. Ešte v ranných hodinách sa v aule univerzity Svätý Otec krátko stretol s predstaviteľmi iných náboženstiev: moslimov, budhistov, hinduistov, židov a tiež iných kresťanských vyznaní. Moslimovia predstavujú 5% a budhisti 2% obyvateľstva Filipín.

 

 

Pápežov odkaz Srílančanom a Filipínčanom pri návrate z Ázie

Vatikán 19. januára – „Mojim priateľom na Srí Lanke a Filipínach: Nech vás Boh všetkých požehnáva! Prosím, modlite sa za mňa.“ To je obsah elektronického odkazu pápeža Františka, rozoslaného cez Twitter počas spiatočného letu z Ázie. S Manilou a Filipínami sa Svätý Otec rozlúčil pred 3. ráno nášho času. Počas letu, trvajúceho takmer 15 hodín, preletí Airbus 340 Filipínskych aerolínií s pápežom Františkom na palube aj ponad územie Slovenska. Trasa letu vedie ponad Čínu, Mongolsko, Rusko, Bielorusko, Poľsko, Českú republiku, Slovensko, Rakúsko a Slovinsko. Počas letu pápež podľa zvyku telegramom pozdravuje prezidentov jednotlivých krajín. Plánovaný návrat na rímske letisko Ciampino je o 17.40.

Počas cesty od 12. do 19. januára Svätý Otec posilnil vo viere miestne cirkvi Srí Lanky a Filipín a dal viaceré podnety pre upevnenie vzťahov medzi náboženstvami. Stretnutiami s ľuďmi v núdzi a slovami adresovanými spoločenským predstaviteľom dal celej svetovej verejnosti silnú výzvu pracovať na sociálnom začlenení chudobných. Zdôraznil, že pozdvihnutie chudobných musí spájať materiálny aj duchovný rozmer, doceňujúc ich ľudské dary. Pri svojej 7. apoštolskej ceste pápež František položil veľký dôraz najmä na rodinu a mládež. Svätá omša v Manile mala rekordnú účasť veriacich v dejinách vôbec, odhadovanú na 6 až 7 miliónov osôb.

 

 

18. januára

Dialóg pápeža Františka s mladými na univerzite v Manile

Vatikán/Filipíny 18. januára - Prinášame slová Svätého Otca Františka, ktoré predniesol pri stretnutí s mladými 18. januára v Manile na pôde Univerzity sv. Tomáša. Svätý Otec tento spontánny príhovor predniesol po odznení troch svedectiev mladých ľudí a po biblických čítaniach v rámci liturgie slova. Text svedectiev je pripojený nižšie.

Pápež František najprv v angličtine prítomných mladých poprosil o dovolenie hovoriť vo svojej rodnej španielčine: „Keď hovorím spontánne, robím to v španielčine, pretože neovládam anglický jazyk. Môžem tak urobiť?“ Z úst mladých zborovo zaznel oduševnený súhlas. „Veľmi pekne vám ďakujem. Toto je páter Marc, dobrý tlmočník!“ Svätý Otec pokračoval:

„Najprv jedna smutná správa. Včera, keď sa práve začínala svätá omša, sa zrútila časť lešenia a zasiahla mladú ženu, ktorá tam pracovala, a zomrela. Jej meno je Kristel. Pracovala ako dobrovoľníčka pri organizácii omše, mala 27 rokov. Bola mladá, ako ste vy. Pracovala pre asociáciu s názvom Catholic Relief Services, bola dobrovoľníčka. Chcel by som, aby ste jej vy všetci, jej rovesníci, venovali minútu ticha a potom sa budeme modliť k našej Matke v nebi. Modlime sa. (Zdravas Mária)

Modlime sa aj za jej otca a matku. Bola jedinou dcérou. Jej mama sa vracia z Hongkongu a otec ju išiel čakať do Manily. (Otče náš)

Ďakujem osobitne mladým, ktorí predniesli svoje svedectvá: Junovi, Leandrovi Santosovi II. a Rikkimu. Ďakujem.

Je tu len malé zastúpenie žien medzi vami. Veľmi malé. Ženy nám majú veľa čo povedať v dnešnej spoločnosti. Niekedy sme príliš „mačistickí“ a nedávame priestor ženám. Ale ženy sú schopné vidieť veci inými očami v porovnaní s nami mužmi. Ženy sú schopné klásť otázky, ktoré muži nie sú schopní pochopiť. Dávajte pozor. Ona (Taziel) dnes položila jedinú otázku, na ktorú niet odpovede. A keďže nebola schopná vyjadriť to slovami, urobila to slzami. Takže, keď nabudúce príde pápež do Manily, urobte niečo pre to, aby tu bolo medzi vami viac žien. (aplauz)

Ďakujem Junovi, ktorý sa vyjadril s veľkou odvahou. Ako som už povedal, na jadro tvojej otázky takmer niet odpovede. Až keď aj my budeme schopní plakať pre veci, o ktorých si hovorila, až vtedy budeme pripravení na túto otázku odpovedať. Veľká otázka pre všetkých: Prečo trpia deti? Keď bude srdce ochotné klásť si otázky a plakať, potom budeme schopní niečo pochopiť. Existuje „svetský“ súcit, ktorý nepomôže. Ty si o tom niečo povedal. Súcit, ktorý nanajvýš spočíva v strčení ruky do vrecka a hodení mince. Keby Kristus mal tento druh súcitu, bol by to jednoduchý ťah, uzdravil by troch alebo štyroch ľudí a vráti by sa k Otcovi. Až keď Kristus plakal a bol schopný plakať, pochopil to, čo sa deje v našich životoch.

Drahí chlapci a dievčatá, v dnešnom svete chýba schopnosť plakať. Plačú marginalizovaní, plačú tí, čo sú ponechaní bokom, tí, ktorými sa pohrdlo, ale tí, ktorí majú život bez zvláštnej núdze, nevedia plakať. Niektoré skutočnosti života dokážu vidieť iba oči prečistené slzami. Tak pozývam každého z vás pýtať sa: Naučil som sa plakať, keď vidím dieťa, ktoré je hladné, drogou omámené dieťa na ulici, dieťa, ktoré nemá žiadny domov, opustené dieťa, týrané dieťa, dieťa zneužívané, dieťa držaného spoločnosťou ako otroka?

Alebo je to plač z rozmaru, keď niekto plače preto, že by chcel mať niečo naviac? Toto je prvá vec, ktorú som vám chcel povedať. Učme sa plakať. Ako nám to ona dnes ukázala. Nesmieme zabudnúť na toto svedectvo. Zásadnú otázku, prečo deti trpia, ona predložila s plačom. A odpoveď, ktorú dnes dávame, je: naučme sa plakať.

Ježiš v evanjeliu plakal, plakal kvôli mŕtvemu priateľovi, plakal vo svojom srdci kvôli tej rodine, ktorá stratila svoju dcéru, rozplakal sa v srdci, keď videl chudobnú vdovu, ktorá musela pochovať svojho syna, ale predovšetkým plakal vo svojom srdci a bol pohnutý súcitom, keď videl veľké množstvo ľudí bez pastiera. Ak sa nenaučíte plakať, nemôžete byť dobrými kresťanmi. Toto je výzva. Jun nám dnes dal túto výzvu. Keď sa nás pýtajú, prečo deti trpia, prečo sa stane tá alebo oná tragédia v živote, našou odpoveďou je buď ticho, alebo slovo, ktoré vychádza zo sĺz. Buďte odvážni. Nebojte sa plakať.

A potom to bol Leandro Santos II. Aj on položil otázky, týkali sa sveta informácií. V súčasnej dobe s toľkými prostriedkami komunikácie sme vždy hyperinformovaní. Je to zlé? Nie nevyhnutne. Dobre, môže to byť užitočné. Ale ideme do nebezpečenstva, že budeme žiť hromadením informácií. Máme premnohé informácie, ale nevieme, ako ich používať. Vrháme sa do rizika, že sa staneme v mladom veku „múzeom“, budeme mať všetko, ale nebudeme vedieť, čo s tým robiť. Nepotrebujeme mladých, ktorí sú „múzeom“, ale mladých, ktorí sú múdri. Môžete sa ma pýtať: Otče, ako sa stať múdrymi? To je ďalšia výzva. Výzva lásky. Čo je najdôležitejším predmetom, ktorý sa treba naučiť na univerzite? A čo je najdôležitejšou lekciou, ktorú sa musíte naučiť v živote? Naučiť sa milovať! A toto je veľká výzva života, naučiť sa milovať. Nie iba hromadiť informácie, bez toho, aby sme vedeli, čo s nimi robiť. A iba skrze lásku budú tieto informácie plodné.

Preto nám evanjelium ponúka jednoduchú cestu. Používať tri jazyky: jazyk mysle, jazyk srdca a jazyk rúk. A všetky tri jazyky máme používať harmonicky: to, o čom premýšľaš, to srdcom preciťuješ a konáš to. Informácia, ktoré dostávame, musí zostúpiť do srdca a premeniť sa v niečo konkrétne. A to harmonickým spôsobom: premýšľať o tom, čo cítim a čo konám. Preciťovať to, čo myslím a čo robím, a konať to, čo myslím a čo cítim. Tieto tri jazyky. Odvážite sa to nahlas zopakovať? Myslieť, cítiť, konať. (mladí opakujú)

Pravá láska je milovať a nechať sa milovať. Je ťažšie nechať sa milovať než milovať. Preto je také ťažké dospieť k dokonalej láske Boha. Pretože ho môžeme milovať, ale dôležité je, aby sme sa nechali milovať ním. Pravá láska je otvoriť sa láske, ktorá prichádza ako prvá, a ktorá v nás vyvoláva prekvapenie. Ak máš iba kompletné informácie, nemáš prístup k prekvapeniu. Láska ťa však postaví pred prekvapenia, pretože predpokladá dialóg medzi dvoma. Medzi tým, kto miluje, a tým, kto je milovaný. A my hovoríme, že Boh je Bohom prekvapení, pretože nás vždy miloval ako prvý a očakáva nás s pripraveným prekvapením. Boh nás prekvapuje. Dovoľme Bohu, aby nás prekvapoval. A nedržme sa mentality počítača, ktorý nám vnucuje dojem, že vieme všetko. Ako je to? Počítači má v momente všetky odpovede, ale žiadne prekvapenie. Vo výzve lásky sa Boh prejavuje skrze prekvapenia. Spomeňme si na svätého Matúša. Bol to dobrý obchodník, no zrádzal svoju vlasť, pretože od svojich židovských spoluobčanov vyberal dane pre Rimanov. Mal plno peňazí a vyberal tieto poplatky. Ježiš, kráča okolo, pozrie na neho a hovorí mu: Nasleduj ma! Matúš tomu nemohol uveriť. Ak máte možnosť, choďte si pozrieť obraz namaľovaný Caravaggiom o tejto epizóde. Ježiš ho povoláva a tí, čo sú okolo hovoria: tento tu?! Veď je to zradca bez hanby!

No prekvapenie plynúce z objavu, že je milovaný, nad ním zvíťazilo a nasledoval Ježiša. V to ráno, keď sa Matúš lúčil so svoju manželkou, nikdy by si nepomyslel, že sa vráti bez peňazí a ponáhľal sa povedať svojej žene, aby pripravila hostinu. Hostinu pre toho, kto ho miloval ako prvý. Toho, kto ho prekvapil niečím oveľa dôležitejším, než bolo všetko jeho bohatstvo. Nechajte sa Bohom prekvapiť! Nemajte strach z prekvapení, ktoré hýbu pôdou pod nohami, ktoré nás robia neistými, no vedú nás správnou cestou. Pravá láska ťa vedie k tomu, aby si sa obetoval, strávil až do tej miery, že zostaneš s prázdnymi rukami. Pomyslime na svätého Františka, opustil všetko, zomrel s prázdnymi rukami, no zato s plným srdcom.

Ste za? Nebuďte mladými z múzea, ale múdrymi mladými. Aby ste boli múdrymi, používajte tri jazyky: dobre myslieť, dobre cítiť a dobre konať. Aby ste boli múdrymi, nechajte sa prekvapovať Božou láskou, choďte a nasadzujte svoj život. Vďaka za tvoje svedectvo!

A ten, kto prišiel s dobrým plánom, aby nám ukázal, ako môžeme v živote kráčať, bol Rikky. Rozprával o všetkých tých aktivitách, o všetkom tom, čo urobili, čo mohli urobiť. Vďaka Rikky. Vďaka za to, čo ste spoločne s tvojimi spoločníkmi urobili. No chcel by som sa ťa opýtať: ty a tvoji priatelia ste šli dávať, dávať, dávať, pomáhať, no necháte sa aj obdarovať? Odpovedzte vo vašom srdci. V evanjeliu, ktoré sme nedávno počuli, je jedna veta, ktorá je podľa mňa najdôležitejšou zo všetkých. Evanjelium hovorí, že Ježiš sa na mladého zahľadel a miloval ho. Keď niekto vidí skupinu Rikkyho a jeho spoločníkov, veľmi ich miluje, lebo robia veľmi dobré veci. No najdôležitejšia veta, ktorú Ježiš vyslovuje, znie: chýba ti len jedno. Každý z nás počúvajme v tichu toto Ježišove slovo: Jedno ti ešte chýba. (zborovo opakujú:) Jedno ti ešte chýba...

Čo mi chýba? Všetkých tých, ktorých Ježiš veľmi miluje, lebo veľa dávajú ostatným, sa pýtam: dovolíte, aby vám ostatní dali to bohatstvo, ktoré vy nevlastníte?

Saduceji, učitelia zákona v Ježišových časoch dávali ľudu mnoho, dávali im zákony, učili ich, no nikdy ľuďom nedovolili, aby ich obdarovali. Musel prísť Ježiš, aby sa nechal ľudom dojať. Koľko len mladých ako vy sa tu nachádza vie dávať, no nevie prijímať!

Chýba ti len jedna vec. Toto je to, čo nám chýba: vedieť žobrať od tých, ktorým dávame. Toto nie je ľahké pochopiť: vedieť žobrať. Vedieť prijať z pokory tých, ktorým pomáhame. Vedieť byť evanjelizovanými zo strany chudobných. Osoby, ktorým pomáhame: chudobní, chorí, siroty, nám majú mnoho čo dať. Stávam sa žobrákom a tiež o niečo žiadam? Alebo som sebestačný a chcem len dávať? Vy, ktorí žijete len dávaním a veríte, že nič nepotrebujete, viete, že aj vy ste chudobní? Viete, že máte mnoho chudoby ako aj potrebu darovať sa? Dovolíš, aby ti pomohli chudobní, chorí a tí, ktorým ty sám pomáhaš? Toto je to, čo pomáha zrieť mladým, ktorí sú ako Rikky zaangažovaní v práci dávania iným: vedieť natiahnuť ruku vedení vlastným nedostatkom.

Je tu niekoľko bodov, ktoré som si pripravil: učiť sa milovať a nechať sa milovať. Je tu ešte jedna výzva, ktorá je výzvou integrity. (ďalej v angličtine:) A to nie len preto, že vaša krajina je zrejme viac než mnohé iné vážne ovplyvnená klimatickými zmenami. Výzva starostlivosti o životné prostredie. A nakoniec je tu výzva chudobných, milovať chudobných. (opäť v španielčine:) Milovať chudobných. Vaši biskupi chceli, aby ste tento rok hľadeli na chudobných špeciálnym spôsobom. Myslíte na chudobných? Spolucítite s nimi? Robíte niečo pre nich? Prosíte chudobných, aby vám dali zo svojej múdrosti? Toto je to, čo som vám chcel povedať. Prepáčte mi, že som nečítal to, čo som si pripravil. No je tu veta, ktorá ma tak trochu utešuje: „skutočnosť prevyšuje ideu“. Skutočnosť, ktorú prežívate, prevyšuje odpovede, ktoré som si pripravil. Vďaka!“

 

 

Svedectvá a otázky mladých pri stretnutí s pápežom Františkom 18. januára 2015 na Univerzite sv. Tomáša v Manile

Ako prvý sa mikrofónu ujal štrnásťročný Jun Chura, ktorý patrí k organizácii Tulay ng Kabataan Foundation, pomáhajúcej deťom z ulice. V miestnom jazyku prečítal svoje svedectvo o tom, ako kvôli chudobe ušiel z domu a stal sa dieťaťom z ulice. Hovoril o tom, ako spal na chodníku, ako sa živil odpadkami, ako žobral o zvyšky jedla z tanierov v reštaurácii, či ako zbieral odpadové suroviny, aby za ne získal aspoň trocha peňazí na jedlo. Ako sám hovorí, život na ulici je plný nástrah: „Keď som bol na ulici, videl som veci, ktoré sa mi nepáčia, strašné veci, ktoré sa prihodili mojim spoločníkom na ulici: videl som, že ich učili ako kradnúť, dokonca aj zabíjať a ako stratili všetok rešpekt k dospelým. ... Videl som, ako učili niektoré deti brať drogy, videl som mojich spoločníkov fetovať riedidlo, či lepidlo.“

Okrem toho Jun spozoroval, že mnoho detí ulice bolo oklamaných dospelými, ktorí ich pod rúškom ponuky peňazí, či jedla chceli zneužiť, častokrát aj sexuálne: „Tvárili sa, že nám dajú peniaze, aby upútali pozornosť a priblížili sa k deťom a nechali ich myslieť si, že sa im dostane jedla, starostlivosti alebo že budú mať príležitosť študovať, no pravdou je, že mali iný cieľ... Toľko zneužití sa odohráva na ulici!“

Junov prípad sa však skončil šťastne. Stretol vychovávateľa z organizácie pomáhajúcej deťom z ulice a nechal si pomôcť: „Zistil som, že nie všetci ľudia sú bez srdca. Ešte stále existujú ľudia so srdcom, ochotní pomôcť deťom v núdzi. Keď som sa pridal k organizácii Tulay ng Kabataan, bol som veľmi prekvapený, keď som videl, že sú tu ľudia skutočne ochotní pomôcť a tak som začal opäť snívať. Povedal som si, že keď dokončím školu, ja sám budem jedným z tých, čo pomáhajú deťom z ulice, akým som bol predtým ja sám. Budem tiež schopný pomôcť mojej vlastnej rodine, ako aj tejto organizácii, ktorá mi pomáha pokračovať v štúdiách.“

Po svedectve nasledovali otázky adresované Svätému Otcovi. Prečítalo ich mladšie dievča zo spomínanej organizácie pre deti z ulice. Popri čítaní však prepuklo v plač, keď sa dostala k otázke „prečo?“: „Drahý Svätý Otec, chcem vám teraz položiť tieto otázky: Existuje veľa detí zanedbaných ich vlastnými rodičmi. Mnohé sa tiež stali obeťami a mnohým sa prihodili strašné veci ako drogy, či prostitúcia. Prečo Boh dovoľuje, aby sa tieto veci diali, aj keď to nie je vina detí? A prečo nám pomáha len veľmi málo ľudí?“ Oboch tínedžerov následne Svätý Otec objal. Odovzdali mu biely elastický náramok s nápisom, ktorý si navliekol na zápästie.

Ďalšie svedectvo predniesol Leandro Santos, študent práva. Svätému Otcovi predstavil ťažkosti filipínskych študentov zaplavených informáciami a novými technológiami, ktoré ich podľa jeho slov rozptyľujú od toho, aby sa sústredili na podstatné veci a aby čo najlepšie vyťažili zo štúdia. „S nárastom informácií tiež narastajú zdroje rozptyľovania...“ Mladý človek tak zápasí s problémom, „ako používať a spracovávať tieto kúsky informácií.“ Podľa Leandra by sa študenti mali vrátiť k hodnotám a usilovali sa načúvať Bohu: „Zanedbávanie cirkevnej náuky zapríčiňuje, že nás to ťahá k rozptýlenosti. Absencia jeho vedenia nás robí slabými a zraniteľnými. Ovplyvňuje to aj spôsob, akým narábame s informáciami a ako pristupujeme k štúdiu. Potrebujeme prijať to, že len v poznaní Boha nachádzame pravé naplnenie.“

Pápežovi Františkovi Leandro položil nasledovné otázky: „Ako sa v tejto dobe internetu, moderných technológií ... môžeme zastaviť a rozjímať a počúvať Božiu vôľu? Svätý Otec, čo je to pravá láska? V tejto generácii, zdá sa, definícia pravej lásky stráca svoj zmysel. Väčšina z nás je ponorená do toho, čo vidíme vo filmoch a na sociálnych médiách. Ako môžeme nájsť pravú lásku v tomto modernom čase?“

Posledné svedectvo predniesol Rikki Macolor, mladý inžinier, ktorý vynašiel solárnu nočnú lampu pre tých, čo prežili tajfún Yolanda. Po tom, ako videl skazu, ktorú v meste zanechal tajfún, rozhodol sa pomôcť. Jeho projektom, v ktorom mu pomáhal tím mladých osôb, bolo poskytnúť ľuďom osvetlenie. „Inovácia je o schopnosti zmeniť životy iných ľudí“, takto motivoval svoj tím, keďže nešlo o atraktívnu prácu. „Chcel som sa tiež podeliť o túto technológiu. Časťou projektu bolo naučiť miestnych ľudí, aby si ju boli schopní vyrobiť sami. Takže namiesto toho, aby sme im ju len dali, naučili sme ich to. Aby tak tiež ocenili hodnotu práce a aby zistili, že napriek všetkému je tu stále nádej....“

Rikki a jeho tím týmto projektom pomohli nielen Taclobanu a iným častiam Filipín, ale aj časti Pakistanu a Indie. „Myslím, že o tomto je život. Že nie sme izolovanými jednotkami, ale tvoríme časť niečoho väčšieho. A niekedy, možno musíme všetko zanechať, aby sme sa podelili o časť seba samých.“

Rikkiho otázky zneli takto: „Drahý pápež František, ako môžeme byť úspešní bez toho, aby sme boli oslepení pozemskými pokušeniami, bez toho, aby sme boli svetskí? Ako sa môžu mladí dneška stať sprostredkovateľmi milosrdenstva a súcitu?“

 

Pápež František s mladými v Manile: Prečo trpia deti - odpoveď vedie cez slzy

Vatikán/Filipíny 18. januára - Svoj tretí deň apoštolskej návštevy Filipín venoval Svätý Otec František stretnutiu s mládežou na pôde katolíckej univerzity v Manile a sláveniu Eucharistie zo sviatku Svätého Dieťaťa, patróna Filipín. Omša s viacmiliónovou účasťou veriacich sa konala na mieste, kde sa pred 20 rokmi sv. Ján Pavol II. stretol s vyše štyrmi miliónmi mladých pri Svetových dňoch mládeže.

Najsilnejším momentom stretnutia s mladými bolo svedectvo 14-ročného chlapca, ktorý bol v minulosti dieťaťom ulice a otázka malého dievčaťa pápežovi, prečo Boh dopustí utrpenie nevinných detí, ktorých je tak mnoho opustených rodičmi a stávajú sa obeťami drog a prostitúcie. Dievča pri čítaní otázky zaliali slzy. Pápež František celý svoj príhovor zameral na odpovede na položené otázky, z ktorých ďalšie sa týkali problému, ako sa v zahltení informáciami a technickými vymoženosťami dopracovať k pravej láske a ako byť v živote úspešným bez toho, aby človek podľahol svetským pokušeniam.

Po príchode do areálu Univerzity sv. Tomáša, najväčšej pápežskej univerzity v celej Ázii, sa Svätý Otec najprv stretol s predstaviteľmi rozličných náboženstiev prítomných na Filipínach. Potom v papamobile prešiel pomedzi 30-tisícové zhromaždenie na ploche ihriska v priestore univerzity. Ďalšie tisíce, ktoré zaplnili okolité mestské štvrte, sledovali priebeh cez médiá. Obraz stretnutia dotvárali farebné pršiplášte proti občasným spŕškam jemného dažďa. Tváre prítomných napriek tomu vyžarovali pokojné a radostné naladenie. Atmosféru dotvárali spevy za sprievodu symfonického orchestra v mládežníckom zložení.

Stretnutie s mladými sa začalo pred 10. hod. miestneho času, pre nás pred 3. hodinou v noci, keď Svätého Otca za všetkých privítal biskup Leopoldo Jaucian SVD, zodpovedný za pastoráciu mládeže, sprevádzaný trojicou detí s kyticou kvetov, ktoré dali pápežovi okolo krku ako emblém stužku s účastníckou kartičkou. Mladí potom umiestnili na pódiu veľký kríž s podobou trpiaceho Krista, ktorý si Svätý Otec prišiel uctiť bozkom. Svätý Otec, oblečený v bielom pápežskom odeve prijal na plecia červenú štólu a prežehnaním začal liturgiu slova. Najprv zaznelo čítanie s výzvou sv. Pavla nezanedbávať dar prijatý vkladaním rúk (1 Tim 4,12-16). Po umelecky prednesenom žalme so zapojením celého zhromaždenia diakon predniesol evanjelium o stretnutí Ježiša s bohatým mladíkom (Mk 10, 17-22).

Svätý Otec hneď na úvod svojho príhovoru vyzval ku chvíli ticha a modlitbe za 27-ročnú dobrovoľníčku Kristel, ktorá nešťastne zahynula pri službe počas pápežovej návštevy v oblasti postihnutej tajfúnom, rovnako ako aj za jej rodičov, ktorí stratili svoje jediné dieťa. Svoj príhovor pripravený na papieri pápež František odložil a spontánne sa prihovoril po španielsky, za pomoci prekladateľa do anglického jazyka.

Po stretnutí s mladými sa Svätý Otec vrátil na nunciatúru, kde sa stretol s otcom zosnulej Kristel. Popoludnie už patrilo sláveniu Eucharistie na otvorenom priestranstve v Parku Rizal s účasťou veriacich odhadnutou až na sedem milónov.

 

 

Pápežov text pre mladých Flipínčanov: Morálna integrita, ochrana prírody, pomoc chudobným

Text pôvodne pripraveného príhovoru Svätého Otca Františka pre stretnutie s mladými na pôde Univerzity sv. Tomáša v Manile 18. januára 2015. Svätý Otec na mieste dal prednosť komunikácii s mladými spontánnymi slovami, pričom v skratke upozornil na hlavné body pôvodne pripraveného príhovoru. Po stretnutí im dal jeho text k dispozícii.

Drahí mladí priatelia,

je pre mňa potešením byť dnes ráno s vami. Srdečne pozdravujem každého z vás a ďakujem všetkým, ktorí nám umožnili toto stretnutie. Počas mojej návštevy Filipín som sa chcel osobitným spôsobom stretnúť s vami, mladými, aby som vás počúval a rozprával sa s vami. Túžim vám vyjadriť lásku a nádej Cirkvi voči vám. A chcem vás, ako kresťanských obyvateľov tejto krajiny povzbudiť, aby ste sa s nadšením a poctivosťou vložili do veľkého úsilia obnovenia vašej spoločnosti a prispeli k budovaniu lepšieho sveta.

Zvláštnym spôsobom ďakujem tým mladým, ktorí ma privítali milými slovami. Výrečne vo vašom mene vyjadrili vaše obavy a znepokojenia, vašu vieru a vaše nádeje. Hovorili o ťažkostiach a očakávaniach mladých. Aj keď nemôžem vyčerpávajúco odpovedať na každú z týchto otázok, viem, že spoločne s vašimi pastiermi a aj medzi vami ich starostlivo zvážite pomocou modlitby a urobíte konkrétne návrhy ako konať vo vašom živote.

Dnes by som chcel navrhnúť tri kľúčové oblasti, v ktorých môžete významne prispieť k životu vo vašej krajine. Prvá je výzva k morálnej integrite. Slovo «výzva» možno chápať dvoma spôsobmi. Po prvé, v negatívnom zmysle ako pokušenie konať proti svojmu mravnému presvedčeniu, proti tomu, čo vyznávate ako pravé, dobré a správne. Naša morálna integrita môže byť spochybnená sebeckými záujmami, chamtivosťou, nečestnosťou, alebo zámerom využívať ostatných.

Ale slovo «výzva» možno tiež chápať pozitívne. Môžeme ju vnímať ako pozvanie k odvahe, k vydávaniu prorockého svedectva o tom, v čo veríte a čo považujete za posvätné. V tomto zmysle je výzva k morálnej integrite niečo, s čím je nevyhnutné konfrontovať sa teraz, v našich časoch a v našich životoch. Nie je to niečo, čo možno odložiť, kým budete starší alebo budete mať väčšiu zodpovednosť. Aj teraz ste vyzvaní, aby ste konali s poctivosťou a bezúhonnosťou vo vašich vzťahoch s inými, či sú mladí alebo starí. Neutekajte pred touto výzvou! Jednou z najväčších výziev, ktorá stojí pred mladými, je naučiť sa milovať. Milovať značí vziať na seba riziko: riziko odmietnutia, riziko, že budete využití, či ešte horšie, že niekoho využijete. Nebojte sa milovať! Ale aj keď milujete, chráňte si svoju morálnu integritu! Aj v tomto buďte čestní a lojálni!

V čítaní, ktoré sme si teraz vypočuli, Pavol hovorí Timotejovi: «Nech nik tebou nepohŕda preto, že si mladý; ale buď vzorom veriacim v slove, v správaní, v láske, vo viere, v čistote» (1 Tim 4,12).

Ste teda povolaní, aby ste dávali dobrý príklad, príklad morálnej integrity. Samozrejme, ak tak budete konať, budete musieť čeliť opozícii a kritike, zastrašovaniu ba aj výsmechu. Avšak dostali ste dar, ktorý vám umožní povzniesť sa nad tieto ťažkosti. Je to dar Ducha Svätého. Ak budete tento dar živiť každodennou modlitbou a získavať silu z účasti na Eucharistii, dokážete dospieť k tej morálnej veľkosti, ku ktorej vás volá Ježiš. Stanete sa zároveň ukazovateľmi smeru pre vašich hľadajúcich priateľov. Myslím najmä na tých mladých, ktorí sú v pokušení stratiť nádej, opustiť svoje vysoké ideály, zanechať školu alebo prežívať zo dňa na deň na ulici.

Preto je podstatné, aby ste nestratili morálnu integritu! Neskompromitujte svoje ideály! Nepoddávajte sa pokušeniam proti dobrote, svätosti, odvahe a čistote! Odpovedajte na výzvu! S Kristom sa stanete – a v skutočnosti už aj ste – tvorcami obnovenej a spravodlivejšej filipínskej kultúry.

Ďalšou oblasťou, do ktorej ste povolaní prispieť, je starostlivosť o životné prostredie. A to nie iba kvôli pravdepodobnosti, že vaša krajina, viac ako iné, môže byť vážne zasiahnutá klimatickými zmenami. Ste povolaní, aby ste sa starali o stvorenstvo nielen ako zodpovední občania, ale aj ako Kristovi nasledovníci. Ohľad na životné prostredie si žiada viac, ako len používanie čistých produktov a ich recyklovanie. Tieto prvky sú dôležité, ale nestačia. Potrebujeme očami viery vidieť krásu Božieho spásneho plánu, súvislosť medzi prírodným prostredím a dôstojnosťou ľudskej osoby. Muž a žena boli stvorení na Boží obraz a podobu a im bolo dané, aby vládli nad stvorením (porov. Gn 1, 26-28). Ako správcovia stvorenia sme povolaní urobiť zo Zeme nádhernú záhradu pre ľudskú rodinu. Keď ničíme naše lesy, pustošíme pôdu a znečisťujeme moria, zrádzame toto vznešené povolanie.

Pred tromi mesiacmi sa vaši biskupi zaoberali týmito témami v prorockom pastierskom liste. Žiadali všetkých, aby premýšľali nad morálnou dimenziou našich aktivít a nášho spôsobu života, nad našimi spotrebami a nad používaním prírodných zdrojov. Dnes vás žiadam, aby ste tak urobili v kontexte vášho života a vášho nasadenia sa za budovanie Kristovho kráľovstva. Drahí mladí, správne používanie a spravovanie prírodných zdrojov je naliehavou úlohou, do ktorej máte významným spôsobom prispieť. Ste budúcnosťou Filipín. Zaujímajte sa o to, čo sa deje s vašou prekrásnou krajinou!

Ďalšia oblasť, do ktorej môžete prispieť, je nám všetkým osobitne drahá. Je to starostlivosť o chudobných. Sme kresťania, členovia Božej rodiny. Každý z nás, bez ohľadu na to, či vlastní veľa alebo málo, je povolaný, aby osobne priložil ruku k dielu a slúžil bratom a sestrám v núdzi. Vždy sa nablízku nájde niekto v hmotnej, emocionálnej či duchovnej núdzi. Najväčší dar, ktorý im môžeme darovať je naše priateľstvo, záujem, nežnosť, naša láska k Ježišovi. Prijať Ježiša znamená dostať spolu s ním všetko; darovať Ježiša značí ponúknuť najväčší dar zo všetkých.

Mnohí z vás vedia, čo znamená byť chudobným. No mnohí z vás zažili aj čosi z blahoslavenstva, ktoré Ježiš prisľúbil «chudobným v duchu» (porov. Mt 5,3). Tu by som rád povedal slovo povzbudenia a vďačnosti tým z vás, ktorí sa rozhodli nasledovať nášho Pána v jeho chudobe, prostredníctvom povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu; keď budete čerpať z tejto chudoby, obohatíte mnohých. Ale všetkých vás, najmä tých, ktorí môžu urobiť a dať viac, žiadam: Prosím, urobte ešte viac! Prosím, dajte ešte viac! Keď ponúknete svoj čas, vaše talenty a prostriedky mnohým núdznym, ktorí žijú na pokraji, prispejete k pozitívnej zmene. Táto zmena je tak zúfalo potrebná a Pán vás za ňu hojne odmení. Pretože, ako povedal, «budete mať poklad v nebi» (porov. Mk 10,21).

Pred dvadsiatimi rokmi na tomto mieste sv. Ján Pavol II. povedal, že svet potrebuje «nový typ mladého človeka» – odhodlaného pre najvyššie ideály a túžiaceho po vybudovaní civilizácie lásky. Buďte takými mladými ľuďmi! Nikdy nestraťte svoje ideály! Buďte radostnými svedkami Božej lásky a nádherného plánu, ktorý má pre nás, pre túto krajinu a pre svet, v ktorom žijeme. Prosím, modlite sa za mňa! Boh vám žehnaj!

 

 

Pápež sa stretol s otcom obete včerajšej búrky v Taclobane

Filipíny 18. januára – Včerajšia tropická búrka v Taclobane vyžiadala aj jednu obeť. Počas svätej omše, slávenej pápežom Františkom na letisku, kus padajúceho lešenia zasiahol dobrovoľníčku zo skupiny Catholic Relief Service. Ako povedal hovorca Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi, pápež bol o nešťastí informovaný na nuciatúre v Manile. Modlil sa za zosnulú 27-ročnú Kristel Mae Padasas a požiadal o kontakt na rodinu dievčaťa, aby im mohol prejaviť solidaritu.

Stretnutie pápeža Františka s otcom dievčaťa sa uskutočnilo dnes okolo poludnia miestneho času na nuciatúre v Manile, hneď po návrate Svätého Otca zo stretnutia s mladými. Dojímavý rozhovor trval vyše 20 minút a uskutočnil sa za prítomnosti kardinála Tagleho ako tlmočníka. Na stole bola fotografia dievčaťa a spoločný záber s rodičmi.

„Otec povedal, že bol šokovaný, ale že sa utešoval myšlienkou, že jeho dcéra mohla pripravovať stretnutie ľudí s pápežom. Pokúsil sa zavolať matke do Hongkongu, ale nepodarilo sa mu to. Matka príde zajtra“ – uvádza vo vyjadrení hovorcu P. Lombardiho.

 

 

Svätý Otec navštívil postihnutých tajfúnom, pre zlé počasie skrátil návštevu

Vatikán/Filipíny 17. januára – Zlé poveternostné podmienky dnes takmer zmarili stretnutie pápeža Františka s tými, kvôli ktorým prednostne prišiel na Filipíny. Návštevu Taclobanu na ostrove Leyte v centrálnej časti súostrovia musel Svätý Otec skrátiť o štyri hodiny. V dopoludňajších hodinách (pre nás o 3. hodine v noci) stihol ešte sláviť svätú omšu na letisku, ďalší program však už absolvoval v zrýchlenom slede, aby sa o 13. hod. miestneho času lietadlo mohlo vydať na spiatočnú cestu do 650 km vzdialenej Manily, keďže hrozilo, že neskôr nebude možné odletieť.

Lejak a vietor však nezmarili, naopak ešte viac zvýraznili pápežovu blízkosť tým najbiednejším, ktorí v priestore letiska odolávali počasiu v pršiplášťoch. Pápež sláviaci Eucharistiu rovnako v pršiplášti uprostred vetra a kvapiek vody pod jednoduchým prístreškom na letisku v Taclobane, im vyslal jasný signál o sile nádeje prameniacej z Ježišovho Srdca. Homíliu Svätý Otec spontánne predniesol v španielčine a prostredníctvom biskupa veriacim odovzdal aj text svojho vopred pripraveného príhovoru.

„Mnohí z vás ste prišli o všetko,“ povedal Svätý Otec. „Neviem, čo vám povedať. Ale Pán to vie. Niektorí z vás stratili časť svojich rodín. Všetko, čo môžem urobiť, je zostať v mlčaní a kráčať s vami všetkými s tichosťou v mojom srdci... Mnohí z vás sa pýtali: Prečo, Pane? A každému z vás Kristus do vášho srdca odpovedá svojím srdcom z kríža. Nemám pre vás ďalšie slová. Hľaďme na Krista. On je Pán a on nás chápe, lebo prešiel všetkými skúškami, ktoré nás zastihli.“

(Plný prepis spontánnej homílie a modlitby na záver slávenia je nižšie)

Eucharistia bola slávená v angličtine, pričom liturgické čítania a modlitby sa čítali v lokálnom dialekte binisaya. V závere svätej omše Svätému Otcovi vyjadril slová vďaky arcibiskup miestnej diecézy Palo Mons. John Du.

Po svätej omši sa Svätý Otec osobne stretol s tými, ktorých pri tajfúne Yolanda stratili svojich najbližších. Stretnutie sa uskutočnilo v priestoroch arcibiskupstva v Palo, pričom Svätý Otec vynechal obed, aby stihol aspoň krátko v miestnej katedrále pozdraviť a udeliť požehnanie tým, ktorí sa tam zhromaždili. Plánované popoludňajšie stretnutie v katedrále s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami sa tak nekonalo. Svätý Otec svoj pripravený príhovor odovzdal v písomnej podobe. Okolo 13. hod, teda so štvorhodinovým predstihom, sa lietadlo vydalo na spiatočný let do Manily.

Okrem plánovaného obeda s tridsiatimi rodinnými príslušníkmi obetí tajfúnu, bolo v pôvodnom programe Svätého Otca aj požehnanie nového strediska pre seniorov a siroty nesúceho meno pápeža Františka, ktoré bolo postavené aj vďaka príspevku Pápežskej rady Cor unum. Centrum spravuje kórejská charizmatická komunita Kkottongnae Brothers of Jesus. Jej zariadenie pre chudobných Svätý Otec navštívil aj počas svojej cesty do Kórey v auguste minulého roku.

Druhý deň svojej návštevy na Filipínach tak venoval Svätý Otec stretnutiu s ľuďmi, ktorých tajfún pripravil nielen o majetok, ale mnohých z nich aj o členov rodiny. Tajfún Yolanda-Hayian v novembri 2013 za sebou zanechal 6-tisíc mŕtvych a v najviac zasiahnutiej oblasti, na ostrove Leyte v meste Tacloban a okolí zničil všetky stavby, vrátane letiska ako aj všetky druhy komunikácií. Pozvanie veriacich z arcibiciecézy Palo adresované pápežovi Františkovi prostredníctvom tamojšieho arcibiskupa Mons. Johna Du, prispelo k rozhodnutiu Svätého Otca navštíviť Filipíny. Dnešné stretnutie s ľuďmi postihnutými spomínaným nešťastím bolo teda dlho očakávaným bodom programu cesty Svätého Otca a zároveň hlavným dôvodom návštevy tejto krajiny.

Letisko Tacloban, v ktorého priľahlých priestoroch Svätý Otec slávil Eucharistiu, sa nachádza pri pobreží ostrova Leyte s takmer dvojmiliónovou populáciou.

 

Pápež František postihnutým tajfúnom: „Kristus odpovedá svojím srdcom z kríža“

Spontánna homília Svätého Otca Františka počas svätej omše 17. januára 2015 v Taclobane na Filipínach

„V prvom čítaní sme počuli, že máme veľkňaza, ktorý je schopný cítiť s našimi slabosťami, lebo on sám bol skúšaný vo všetkom okrem hriechu (porov. Hebr 4,15). Ježiš je ako my. Ježiš žil ako my. Je nám vo všetkom podobný. Je nám podobný vo všetkom. Vo všetkom okrem hriechu, lebo on nebol hriešnikom. No aby nám bol viac podobný, zaodel sa, vzal na seba naše hriechy. Urobil sa hriechom (porov. 2 Kor 5,21)! A toto hovorí sv. Pavol, ktorý to veľmi dobre poznal. Ježiš ide vždy pred nami a keď my prechádzame cez nejaký kríž, on už tade prešiel skôr.

Keď sa tu dnes všetci stretávame, 14 mesiacov po tom, ako tadiaľto prešiel tajfún Yolanda, je to preto, že máme istotu, že nebudeme sklamaní vo viere, lebo Ježiš tým prešiel skôr. Vo svojom utrpení vzal na seba všetky naše utrpenia. Dovoľte mi zveriť sa vám – keď som v Ríme videl túto katastrofu, cítil som, že musím prísť. V tých dňoch som sa rozhodol podniknúť sem cestu. Chcel som prísť, aby som bol s vami. Trochu neskoro – možno poviete, a je to pravda, no som tu.

Som tu, aby som vám povedal, že Ježiš je Pán, že Ježiš nesklame, nepodvádza. ‚Otče‛ – môže mi jeden z vás povedať – ‚mňa sklamal, lebo som prišiel o dom, stratil som všetko, čo som mal, som chorý...‛ - To, čo hovoríš, je pravda a ja rešpektujem tvoje pocity. No vidím ho tam, priklincovaného. Odtiaľ nás nepodvádza. Bol zasvätený ako Pán, na tom tróne, a tam prešiel všetkými pohromami, ktoré máme aj my. Ježiš je Pánom! A je Pánom z kríža, tam kraľoval. Preto je schopný nás pochopiť, ako sme to počuli v prvom čítaní (Hebr. 4,12-16). Stal sa nám vo všetkom podobným. Preto máme Pána, ktorý je schopný plakať spolu s nami, je schopný sprevádzať nás v tých najťažších chvíľach života.

Mnohí z vás ste prišli o všetko. Neviem, čo vám povedať. Ale Pán to vie. Niektorí z vás stratili časť svojich rodín. Všetko, čo môžem urobiť, je zostať v mlčaní a kráčať s vami všetkými s mojím stíšeným srdcom... Mnohí z vás sa pýtali: Prečo, Pane? A každému z vás, do vášho srdca, Kristus odpovedá svojím srdcom z kríža. Nemám pre vás ďalšie slová. Hľaďme na Krista. On je Pán a on nás chápe, lebo prešiel všetkými skúškami, ktoré nás zastihli.

A pri ňom, pribitom na kríži, stála matka. My sme ako to dieťa, čo stojí tam dole: ktoré vo chvíľach bolesti, žiaľu, v momentoch, keď ničomu nerozumieme, vo chvíľach, keď sa chceme búriť, zostáva nám jedine vystrieť ruku a chytiť sa jej sukne a povedať jej: ‚Mama!‛ Tak ako dieťa, ktoré keď má strach, povie: ‚Mama!‛ Je to možno jediné slovo, ktoré dokáže vyjadriť to, čo cítime v temných chvíľach: ‚Matka! Mama!‛

Vytvorme spolu chvíľu ticha. Hľaďme na Pána: on nás dokáže pochopiť, lebo sám prešiel všetkým týmto. A hľaďme na našu matku a ako dieťa, ktoré stojí dolu, uchopme jej sukňu a s celým srdcom jej povedzme: ‚Matka!‛ Vykonajme v tichu túto modlitbu, každý nech jej povie to, čo cíti...“

 

Slová Svätého Otca na záver eucharistického slávenia v Taclobane:

„Práve sme slávili utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ježiš nás predišiel na tejto ceste a sprevádza nás vždy, keď sa zídeme k modlitbe a k sláveniu. Vďaka ti, Pane, za to, že si dnes s nami. Vďaka ti, Pane, za to, že s nami zdieľaš naše bolesti. Vďaka, že nám dávaš nádej. Vďaka Pane, za tvoje veľké milosrdenstvo. Vďaka, že si si prial byť ako jeden z nás. Vďaka Pane, lebo ty si vždy pri nás, dokonca aj vo chvíľach kríža. Vďaka Pane za to, že nám dávaš nádej. Pane, nech sa nedáme nikým obrať o nádej! Vďaka Pane, lebo v tých najtemnejších chvíľach tvojho života, na kríži, si pamätal na nás a zanechal si nám Matku, tvoju Matku. Vďaka Pane, že si nás nenechal sirotami.“

 

Text pápežovho príhovoru v Taclobane: Boh trpí spolu s nami

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši 17. januára 2015 v Taclobane na Filipínach za účasti obyvateľstva postihnutého tajfúnom. Svätý Otec sa pri svätej omši prihovoril spontánnymi slovami. Tento text im odovzdal v písomnej podobe.

Aké potešujúce slová sme práve počuli! Opäť nám bolo povedané, že Ježiš Kristus je Boží Syn, náš Spasiteľ, náš veľkňaz, ktorý nám prináša milosrdenstvo, milosť a podporu vo všetkom, čo potrebujeme (porov. Hebr 4,14-16). On hojí naše rany, odpúšťa naše hriechy a volá nás, podobne ako sv. Matúša (porov. Mk 2,14), aby sme boli jeho učeníkmi. Chváľme ho za jeho lásku, za jeho milosrdenstvo a za jeho súcit. Chváľme nášho veľkého Boha!

Vzdávam vďaky Pánovi Ježišovi za to, že dnes ráno môžeme byť pospolu. Prišiel som, aby som pobudol s vami v tomto meste, ktoré bolo zdevastované tajfúnom Jolanda pred štrnástimi mesiacmi. Prinášam vám otcovskú lásku, modlitby celej Cirkvi, prísľub, že sa na vás nezabúda, keď pokračujete v znovuvybudovaní. Tu bola najsilnejšia búrka zaznamenaná na planéte premožená najmocnejšou silou vo vesmíre: Božou láskou. Sme tu dnes ráno, aby sme vydali svedectvo o tejto láske, o jej moci premieňať smrť a skazu na život a spoločenstvo. Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré slávime v tejto svätej omši, je naša nádej a skutočnosť, ktorú zakúšame i dnes. Vieme, že zmŕtvychvstanie prichádza iba po kríži, po tom kríži, ktorí ste vy niesli s vierou, dôstojnosťou a silou danou od Boha.

Zhromaždili sme sa najmä aby sme sa modlili za tých, ktorí zahynuli, za tých, ktorí sú doposiaľ nezvestní a za ranených. Predstavme Bohu duše zomrelých, naše matky, našich otcov, synov a dcér, príbuzných, priateľov a susedov. Máme dôveru v to, že keď prišli pred Božiu tvár, našli milosrdenstvo a pokoj (porov. Hebr 4,16). Jednako však zostáva veľký smútok z ich neprítomnosti. Pre vás, ktorí ste ich poznali a milovali – a stále ich milujete – je bolesť z ich straty stále realitou. Pozrime sa však do budúcnosti očami viery. Naša bolesť je zrno, ktoré jedného dňa prinesie úrodu v radosti, ktorú Pán prisľúbil tým, ktorí dôverujú jeho slovám: «Blahoslavení, ktorí plačete, lebo budete potešení» (porov. Mt 5,4).

Zišli sme sa tu dnes aj preto, aby sme vzdávali vďaky Bohu za jeho pomoc vo chvíli núdze. On bol našou silou v týchto vskutku ťažkých mesiacoch. Vyhaslo mnoho životov, bolo tu veľa utrpenia a skazy. A predsa sa ešte dokážeme zísť a ďakovať mu. Vieme, že on sa o nás stará; vieme, že v Ježišovi, jeho Synovi, máme veľkňaza, ktorý vie spolucítiť s našou bolesťou (porov. Hebr 4,15), ktorý trpí spolu s nami. Božie spolucítenie [com-passion, spolu-utrpenie], jeho utrpenie spolu s nami, dáva večný význam a hodnotu našim snahám. Vaša túžba poďakovať mu za každú milosť a požehnanie, aj keď ste prišli o tak veľa, nie je iba triumfom schopnosti znovu sa vzchopiť a sily filipínskeho ľudu; je zároveň znakom Božej dobroty, jeho blízkosti, nežnosti a jeho spásnej moci.

Vzdávame vďaky najvyššiemu Bohu aj za to, čo bolo vykonané v rámci pomoci, znovuobnovenia a podpory v týchto mesiacoch bezprecedentnej núdze. Mám na mysli na prvom mieste tých, ktorí prijali a prichýlili veľký počet evakuovaných rodín, starých osôb i mladých ľudí. Aké kruté je opustiť vlastný domov a živobytie! Ďakujeme tým, ktorí sa ujali bezdomovcov, sirôt a osamelých ľudí. Kňazi, rehoľníci a rehoľnice dali všetko, čo mohli. Vám, ktorí ste poskytli strechu nad hlavou a obživu ľuďom hľadajúcim bezpečie v kostoloch, kláštoroch, na farách a ktorí naďalej pomáhate tým, ktorí sú ešte v ťažkostiach, vyjadrujem svoju vďačnosť. Ste Cirkvi na česť. Ste pýchou vašej krajiny. Osobne ďakujem každému z vás. Lebo čokoľvek ste urobili jednému z Kristových bratov a sestier, jemu ste urobili (porov. Mt 25,41).

V tejto svätej omši chceme zároveň poďakovať Bohu za tých mužov a ženy, ktorí konali službu záchranárov a krízovej pomoci. Ďakujeme mu za toľkých ľudí, ktorí z celého sveta veľkoryso darovali svoj čas, peniaze a hmotné dobrá. Štáty, organizácie a jednotlivé osoby z každej časti sveta dali na prvé miesto núdznych; je to príklad, ktorý treba nasledovať. Žiadam predstaviteľov vlád, medzinárodné spoločnosti, dobrodincov a ľudí dobrej vôle, aby neustali. Ešte zostáva veľa vykonať. Aj keď sa titulné strany denníkov zmenili, potreby zostávajú.

Dnešné prvé čítanie z Listu Hebrejom nás povzbudzuje, aby sme boli pevní v našom vyznávaní, aby sme vytrvali vo viere a s dôverou pristupovali k trónu Božej milosti (porov. Hebr 4,16). Tieto slová majú osobitnú odozvu na tomto mieste: uprostred toľkého utrpenia ste nikdy neprestali vyznávať víťazstvo kríža, triumf Božej lásky. Videli ste, ako sa moc tejto lásky zjavila vo veľkorysosti premnohých osôb, v toľkých malých zázrakoch dobroty. Avšak tiež ste postrehli, v rabovaniach, lúpežiach a zlyhaniach v odpovedi na túto veľkú ľudskú drámu, toľko tragických znamení zla, z ktorého nás Kristus prišiel vyslobodiť. Modlime sa, aby nás aj toto priviedlo k hlbšej dôvere v moc Božej milosti, aby sme zvíťazili nad hriechom a sebectvom. Osobitne sa modlime, aby to každého urobilo vnímavejším voči volaniu našich núdznych bratov a sestier. Modlime sa, aby to priviedlo k odmietnutiu všetkých foriem nespravodlivosti a korupcie, ktoré okrádaním chudobných zamorujú samotné korene spoločnosti.

Drahí bratia a sestry, v tejto veľkej skúške ste osobitne pociťovali Božiu milosť prostredníctvom prítomnosti a láskyplnej starostlivosti Panny Márie, Našej Panej ustavičnej pomoci. Ona je našou Matkou. Nech vám ona pomáha vytrvať vo viere a nádeji a ujímať sa tých, ktorí sú v núdzi. Spolu so sv. Vavrincom Ruizom a Petrom Calungsodom a všetkými svätými, nech naďalej vyprosuje Božie milosrdenstvo a láskyplné spolucítenie pre túto krajinu a pre všetkých milovaných Filipíncov. Amen.

 

 

16. januára

Pápež František v manilskej katedrále: Bez chudobných nepochopíme Ježišovo posolstvo

Vatikán/Filipíny 16. januára - Láska ako základ každej pastoračnej služby a chudobní ako srdce evanjelia sú dva hlavné odkazy zo svätej omše, ktorú pápež František slávil dnes v manilskej katedrále. Slávenie Eucharistie bolo po rannej návšteve prezidentského paláca druhým bodom pápežovho programu. V katedrále Nepoškvrnenej Panny Márie Svätý Otec o 11.15 miestneho času (4.15 nášho času) celebroval svätú omšu s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľnými sestrami a seminaristami.

Ide o viackrát prebudovaný kostol, postavený pôvodne v roku 1581 z bambusu a palmových listov. Zdevastovaný bol raz tajfúnom, potom požiarom, niekoľkými zemetraseniami i bombardovaním počas Druhej svetovej vojny. Katedrála v dnešnej podobe pochádza z 50-tych rokov a sv. Ján Pavol II. ju povýšil na baziliku minor. Od roku 2012 bola reštaurovaná z bezpečnostných dôvodov kvôli zemetraseniam, ktoré Filipínske súostrovie postihujú často. Rekonštrukčné práce vo výške jeden a pol milióna dolárov boli kryté sponzormi, ale aj jednoduchými veriacimi. Slávnosti posviacky katedrály po jej rekonštrukcii predsedal v apríli minulého roku arcibiskup Manily kardinál Tagle za účasti štátnych predstaviteľov, vrátane prezidenta republiky Benigna Aquina III.

Zaujímavosťou je, že námestie pred manilskou katedrálou sa volá Rímske námestie. Tu za účasti stoviek veriacich biskupa Ríma privítal rektor baziliky a po pobozkaní kríža ho odprevadil do sakristie. Vnútri už asi dve tisícky zasvätených nadšene očakávali hlavného celebranta. Eucharistické slávenie v latinčine, angličtine a tagalogčine bolo sprevádzané radostnými spevmi. Po čítaniach z Druhého listu Korinťanom (5,14-20), kde Pavol hovorí, že Boh nám zveril službu zmierenia, a po čítaní z Jánovho evanjelia (21,15-17), kde Zmŕtvychvstalý zveruje Petrovi úlohu pásť jeho ovce, nasledovala homília Svätého Otca. Práve otázkou, ktorú Ježiš trikrát položil Petrovi, začal Svätý Otec: «Miluješ ma?» Na čo prítomní pohotovo odpovedali «Áno!» Pápež s úsmevom poďakoval, ale poznamenal, že išlo o citáciu Ježišových slov!

„Pán povedal: «Miluješ ma? … Pas moje ovce» (Jn 21,15.16). Ježišove slová Petrovi z dnešného evanjelia sú prvými slovami, s ktorými sa na vás obraciam, milí bratia biskupi a kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a mladí seminaristi. Tieto slová nám pripomínajú jednu podstatnú vec: každá pastoračná služba vychádza z lásky. Každá pastoračná služba sa rodí z lásky! Každý zasvätený život je znamením zmierujúcej Kristovej lásky. Ako sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, v rôznorodosti našich povolaní je každý z nás volaný byť nejakým spôsobom láskou v srdci Cirkvi.“

Svätý Otec pokračoval prosbou na prítomných, aby jeho „pozdrav plný lásky zaniesli všetkým svojim bratom a sestrám, starým a chorým“ a všetkým, ktorí nemôžu byť teraz v katedrále. Pripomenul päťsté výročie evanjelizácie Filipín, pričom vyjadril „vďačnosť za dedičstvo mnohých biskupov, kňazov a rehoľníkov minulých generácií“, spolu s povzbudením pokračovať v tomto diele.

„Naša služba je službou zmierenia. Hlásajme radostnú zvesť lásky, milosrdenstva a bezhraničného súcitu Boha. Ohlasujme radosť z evanjelia. Pretože evanjelium je prísľubom Božej milosti, ktorá jediná môže priniesť naplnenie a uzdravenie nášmu chorému svetu. (...) Byť Kristovým vyslancom znamená v prvom rade pozvať všetkých k obnovenému osobnému stretnutiu s Pánom Ježišom (porov. Evangelii gaudium, 3). K nášmu osobnému stretnutiu s Ježišom. Toto pozvanie musí byť v centre vášho pripomenutia si evanjelizácie Filipín.“

Ale evanjelium je tiež výzvou k obráteniu, pokračoval pápež: „Ako správne učili biskupi Filipín, cirkev na Filipínach je pozvaná rozpoznať a bojovať proti hlboko zakoreneným príčinám nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré poškvrňujú tvár filipínskej spoločnosti v príkrom rozpore s učením Ježiša Krista. Evanjelium vyzýva každého kresťana žiť životom čestným, poctivým a usilujúcim sa o všeobecné dobro. Ale pozýva tiež kresťanské spoločenstvá, aby vytvárali „kruhy čestnosti“, siete solidarity, ktoré sa môžu rozšíriť a preniknúť spoločnosť, aby ju premenili svojím prorockým svedectvom.“

Ďalšou výzvou v homílii pápeža Františka boli chudobní: „Chudobní sú v centre evanjelia, sú v srdci evanjelia, ak z evanjelia odstránime chudobných, nemôžeme porozumieť celému posolstvu Ježiša Krista. Ako vyslanci Krista by sme my biskupi, kňazi a rehoľníci mali ako prví prijímať jeho milosť zmierenia do našich sŕdc. Svätý Pavol vysvetľuje, čo to znamená. Znamená to odmietať svetské perspektívy a na všetko sa pozerať po novom, v Kristovom svetle. (...) Len keď sa my sami staneme chudobnými, odstránime našu samoľúbosť, budeme sa môcť stotožniť s tými poslednými z našich bratov a sestier. Uvidíme veci v novom svetle, a tak budeme môcť čestne a bezúhonne odpovedať na výzvu ohlasovať radikalizmus evanjelia v spoločnosti, ktorá si privykla na vylúčenie, polarizáciu a škandalóznu nerovnosť.”

Osobitne sa Svätý Otec obrátil na mladých kňazov, rehoľníkov a seminaristov, aby sa delili o radosť a entuziazmus so svojimi rovesníkmi a povzbudil ich, aby boli prítomní medzi mladými ľuďmi, ktorí môžu byť zmätení a skleslí, aby napriek tomu naďalej dokázali vidieť v Cirkvi spoločníčku na ceste a zdroj nádeje.

„Buďte nablízku tým, ktorí – žijúc uprostred spoločnosti zaťaženej chudobou a korupciou – sú zlomení na duchu, v pokušení vzdať sa, zanechať školu a žiť na ulici. Ohlasujte krásu a pravdu kresťanského posolstva spoločnosti, ktorá je pokúšaná pomýlene hľadieť na sexualitu, manželstvo a rodinu. Ako viete, tieto skutočnosti sú stále viac atakované vplyvnými silami, ktoré hrozia zdeformovaním Božieho stvoriteľského plánu a zradou práve tých hodnôt, ktoré inšpirovali a dali formu všetkému krásnemu, čo jestvuje vo vašej kultúre.“

Filipínska kultúra bola vskutku formovaná predstavivosťou viery. Filipínci sú všade známi pre ich lásku k Bohu, pre ich vrúcnu zbožnosť a ich úprimnú a srdečnú oddanosť Panne Márii a jej ružencu. Toto veľké dedičstvo obsahuje silný misionársky potenciál, povedal Svätý Otec a homíliu ukončil slovami:

„Drahí bratia biskupi, kňazi a rehoľníci, prosím Máriu, Matku Cirkvi, aby vám všetkým vyprosila hojnosť horlivosti, aby ste sa dokázali celí odovzdať v nezištnej službe svojim bratom a sestrám. Nech takto zmierujúca Kristova láska prenikne ešte hlbšie do štruktúry filipínskej spoločnosti a skrze vás aj do najvzdialenejších kútov sveta. Amen.“

Ako informoval páter Federico Lombardi, po skončení eucharistického slávenia pápež František navštívil dom pre deti ulice, ktorý sa nachádza hneď vedľa manilskej katedrály. Ide o jedno z viacerých zariadení nadácie, vedenej francúzskym kňazom P. Mathieu. Na nádvorí domu sa zhromaždilo aj mnoho ďalších detí, z celkového počtu 320, o ktoré sa nadácia stará. Privítali pápeža, ktorý tam zašiel hneď po svätej omši asi na 20 minút. Spevy, krátke rozhovory, objatia detí, fotografie, malé darčeky, medzi nimi aj drevený obraz Panny Márie, ktorý je v kaplnkách týchto domov prijatia, fotografia z eucharistickej poklony skupiny zberačov odpadu, či mozaika urobená jedným z detí zo starých kúskov farebného papiera. Pápež toto pestré a dojemné stretnutie uzavrel požehnaním a odobral sa do sídla Apoštolskej nunciatúry.

 

 

Na stretnutí s rodinami dal Svätý Otec za príklad sv. Jozefa

Vatikán/Filipíny 16. januára - Dnešný deň vo filipínskej Manile ukončil Svätý Otec stretnutím s rodinami v krytom štadióne „Mall of Asia Arena“, s kapacitou 20-tisíc miest. Začalo sa o 17.30 miestneho času (10.30 nášho času), keď pápeža Františka privítal Mons. Gabriel Reyes, ktorý je predsedom Komisie pre rodiny v rámci Konferencie biskupov Filipín. Za povšimnutie stojí, že biskupi Filipín, ako aj biskupi Srí Lanky nosia biele reverendy vzhľadom na tropickú klímu. Jeden zástupca rodín podľa miestneho zvyku na znak úcty a privítania aj tu odovzdal Svätému Otcovi girlandu kvetov. Stretnutie plné svetla a hudby malo podobu liturgie slova. Jej súčasťou boli tiež svedectvá troch rodín.

Ako prvá hovorila matka 11 detí. Táto rodina žijúca v chudobe zažíva neporozumenie a ťažkosti, no je kresťanská a snaží sa žiť v milosrdenstve a súcite. „Sme bohatí nie na materiálne veci, ale na milosti a požehnanie zhora, ktoré nám na tomto svete nič nemôže dať“, zaznelo v svedectve. Druhým bol prípad rodiny poznačenej migráciou. Matka rodiny hovorila o ťažkostiach spojených s odchodom manžela za prácou, ale aj o sile modlitby, ktorá rodine pomohla prekonať všetky prekážky i odlúčenie. Sama sa angažovala v službe migrantom. Poďakovala Svätému Otcovi za pozornosť voči migrantom. Posledným bolo svedectvo rodiny nepočujúcich manželov so štyrmi deťmi. Otec rozprával o svojich ťažkostiach, najmä o osamelosti, keďže okrem detí nikto v ich blízkosti nerozumie posunkovej reči. Napriek tomu je veľmi aktívny v apoštoláte: vyučuje katechizmus v posunkovej reči na štátnych školách a svoje deti vedie k otvorenosti voči iným.

Po speve Aleluja diakon prečítal úryvok z Evanjelia podľa Matúša (2,13-15.19-23) o úteku Svätej rodiny do Egypta. Svätý Otec svoj pripravený text homílie, ktorú prednášal v angličtine, neraz prerušil spontánnymi vstupmi v španielčine za pomoci tlmočníka.

Ako povedal, sv. Jozef v čítanom úryvku evanjelia odpočíva. Spánok Jozefovi zjavil Božiu vôľu. Preto poukázal na tri aspekty: odpočívať v Pánovi, vstať s Ježišom a Máriou a byť prorockým hlasom.

„Odpočívať v Pánovi. Odpočinok je potrebný pre zdravie našej mysle a nášho tela, napriek tomu je niekedy veľmi ťažké odpočívať, kvôli rôznym povinnostiam, ktoré máme. Odpočinok je nevyhnutným aj pre naše duchovné zdravie, aby sme mohli počúvať Boží hlas a pochopiť, čo od nás žiada. (...) Ďalším bodom je vstať s Ježišom a Máriou. Tieto cenné chvíle odpočinku, prestávky s Pánom v modlitbe, sú chvíľami, ktoré by sa nám mohlo žiadať predĺžiť. Ale rovnako ako sv. Jozef, aj my, keď začujeme Boží hlas, musíme sa zobudiť z nášho sna, musíme vstať a konať. (...)

Ako povedal Svätý Otec, ťažkostí, ktoré doliehajú na dnešné rodiny, je veľa. Spomenul následky prírodných katastrof, ekonomickú situáciu, ktorá spôsobila rozdelenie rodín v dôsledku migrácie za prácou, finančné problémy. „Zatiaľ čo príliš veľa ľudí žije v extrémnej chudobe, iných si opantal materializmus a životné štýly, ktoré ničia rodinný život a najzákladnejšie nároky kresťanskej morálky. Rodina je tiež ohrozovaná rastúcimi pokusmi zo strany niektorých predefinovať samotnú inštitúciu manželstva, relativizmom, kultúrou chvíľkovosti, chýbajúcou otvorenosťou voči životu.(...) Našou kresťanskou povinnosťou je byť prorockým hlasom uprostred našich komunít. Jozef počúval hlas Pánovho anjela a odpovedal na Božie volanie starať sa o Ježiša a Máriu. Týmto spôsobom konal svoju úlohu v Božom pláne a stal sa požehnaním nielen pre Svätú rodinu, ale aj požehnaním pre celé ľudstvo.“

Spoločné modlitby boli prednášané v hlavných jazykoch krajiny. Okrem ôsmich oficiálnych jazykov je na Filipínach 72 dialektov, ktorými sa hovorí v rozličných častiach Filipínskeho súostrovia. Po spoločnom speve modlitby Otče náš udelil Svätý Otec prítomným požehnanie a odobral sa na Apoštolskú nunciatúru.

 

Pápežov príhovor rodinám v Manile: Modliť sa znamená vedieť sníva

 

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s rodinami 16. januára 2015 v krytej hale štadióna „Mall of Asia Arena” v Manile

 

[v angličtine:]

 

Drahé rodiny, drahí priatelia v Kristovi,

 

som vám veľmi vďačný za to, že ste tu dnes večer prítomní a za vaše svedectvo lásky k Ježišovi a jeho Cirkvi. Ďakujem biskupovi Reyesovi, predsedovi biskupskej komisie pre rodinu a život, za jeho slová privítania vo vašom mene. Osobitne ďakujem tým, ktorí sa podelili o svoje svedectvá a svoj život viery s nami. Cirkev na Filipínach je požehnaná apoštolátom mnohých hnutí venujúcich sa rodinám. A ja im ďakujem za ich svedectvo.

 

Písmo hovorí o sv. Jozefovi veľmi málo a tam, kde ho spomína, často je v situácii, keď odpočíva, napríklad spí, keď mu anjel vo sne zjavuje Božiu vôľu. V evanjeliovom úryvku, ktorý sme práve počuli, vidíme Jozefa, ktorý odpočíva nie raz, ale dvakrát. Dnes večer chcem aj ja odpočívať v Pánovi spolu s vami všetkými, myslím tým odpočívať v Pánovi spolu s rodinami. A spomínam si na moju rodinu, na môjho otca, moju mamu, môjho starého otca, mamu môjho starého otca. Dnes odpočívam s vami a rád by som sa s vami zamýšľal nad darom rodiny.

 

Ale najprv by som rád povedal niečo o sne. No moja angličtine je slabá. Ak mi dovolíte, rád by som požiadal pána Milesa, aby prekladal, a ja budem hovoriť po španielsky.

 

[v španielčine:]

 

Páči sa mi táto myšlienka o snívaní v rodine. Všetky mamy a otcovia snívali o svojom dieťati počas deviatich mesiacov. Je to pravda, či nie? [zhromaždenie volá: Áno!] Snívať o tom, aké bude dieťa. Nie je možné, aby rodina nesnívala. Ak sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína. [aplauz] Preto odporúčam, aby ste si večer, keď si spytujete svedomie, kládli tiež aj túto otázku: Sníval som dnes o budúcnosti mojich detí? Sníval som dnes o láske môjho manžela, manželky? Sníval som aj o mojich rodičoch, starých rodičoch, ktorí utvárali dejiny? Je veľmi dôležité snívať! Predovšetkým snívať v rodine. Nestraťte túto schopnosť snívať! [aplauz]

 

A koľko ťažkostí v manželskom živote nachádza vyriešenie, keď dávame priestor snívaniu, ak sa zastavíme a myslíme na manžela, na manželku. A snívame o tom dobre, ktoré je v

 

ňom, v nej, o pozitívach, ktoré má. Preto je veľmi dôležité obnovovať lásku každodenne pomocou predstavivosti. Nikdy neprestaňte byť novomanželmi!

 

[v angličtine:]

 

Spánok Jozefovi zjavil Božiu vôľu. V tejto chvíli odpočívania v Pánovi, zastaviac sa uprostred našich mnohých povinností a každodenných aktivít, Boh hovorí aj k nám. Hovorí k nám v čítaní, ktoré sme počuli, v modlitbách a svedectvách a v tichu nášho srdca. Zamyslime sa nad tým, čo nám Pán hovorí, osobitne v dnešnom evanjeliu. Tento úryvok má tri aspekty, o ktorých by sme mali uvažovať: najprv - odpočívať v Pánovi, po druhé - vstať s Ježišom a Máriou a po tretie - byť prorockým hlasom.

 

Odpočívať v Pánovi. Odpočinok je potrebný pre zdravie našej mysle a nášho tela, napriek tomu je niekedy veľmi ťažké odpočívať, kvôli rôznym povinnostiam, ktoré máme. Odpočinok je nevyhnutným aj pre naše duchovné zdravie, aby sme mohli počúvať Boží hlas a pochopiť, čo od nás žiada. Jozef bol vybraný Bohom, aby bol domnelým otcom Ježiša a Máriiným ženíchom. Ako kresťania, aj vy ste povolaní, tak ako Jozef, pripraviť Ježišovi domov. Vytvoriť Ježišovi dom! Pripravujete mu domov vo vašich srdciach, vašich rodinách, vašich farnostiach a vašich komunitách.

 

Aby ste dokázali počúvať a prijímať Božie volanie a tak pripravili Ježišovi domov, musíte byť schopní odpočívať v Pánovi. Musíte si každý deň nájsť čas na odpočívanie v Pánovi, na modlitbu. Modlitba je odpočívaním v Bohu. Ale vy mi môžete povedať: Svätý Otče, ja by som sa aj chcel modliť, ale mám veľmi veľa práce! Musím sa starať o moje deti, mám doma povinnosti, som tak unavený, že nedokážem ani dobre spať. Je to tak. To môže byť pravda, ale ak sa nebudeme modliť, nikdy nespoznáme to najdôležitejšie zo všetkého: Božiu vôľu s nami. A v každej našej aktivite, v našej pracovnej vyťaženosti, s našou modlitbou dosiahneme všetko.

 

Odpočívať v modlitbe je osobitne dôležité pre rodiny. Predovšetkým v rodine sa učíme ako sa modliť. Nezabudnite: keď sa rodina spoločne modlí, zotrvá pospolu. Toto je dôležité. Tam spoznávame Boha, rastieme ako muži a ženy viery, cítime sa ako členovia najväčšej Božej rodiny, Cirkvi. V rodine sa učíme milovať, ako odpúšťať, ako byť štedrí a otvorení, a nie uzavretí a egoisti. Učíme sa hľadieť ďalej než len na svoje vlastné potreby, stretávať druhých a deliť sa s nimi o náš život. Preto je dôležité modliť sa ako rodina, tak veľmi dôležité! Preto sú rodiny tak dôležité v Božom pláne pre Cirkev! Odpočívať v Pánovi znamená modliť sa, a to spoločne v rodine.

 

[v španielčine:]

 

Chcel by som vám tiež povedať niečo veľmi osobné. Veľmi milujem svätého Jozefa, lebo je to muž silný a tichý. Na mojom písacom stole mám sochu sv. Jozefa, ako spí. A spiac sa stará o Cirkev! Áno! Dokáže to. A keď mám nejaký problém, nejakú ťažkosť, napíšem to na lístok a položím ho sv. Jozefovi k nohám, aby o tom sníval! To znamená, aby sa za tento problém modlil!

 

[v angličtine:]

 

Druhým aspektom je vstať s Ježišom a Máriou. Tieto cenné chvíle odpočinku, prestávky s Pánom v modlitbe, sú chvíľami, ktoré by sa nám mohlo žiadať predĺžiť. Ale rovnako ako sv. Jozef, aj my, keď začujeme Boží hlas, musíme sa zobudiť z nášho sna, musíme vstať a

 

konať, v rodine musíme vstávať a konať (por. Rim 13,11). Viera nás nevytrháva zo sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje, to je veľmi dôležité. Musíme vnikať hlbšie do sveta, no v sile modlitby. Každý z nás totiž uskutočňuje osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho Kráľovstva na svet.

 

Ako bol dar Svätej rodiny zverený sv. Jozefovi, tak je dar rodiny a jej miesto v Božom pláne zverené nám.

 

[v španielčine:]

 

Rovnako ako u sv. Jozefa. Dar Svätej rodiny mu bol zverený, aby sa oň staral. Každému z vás a z nás – lebo aj ja som synom rodiny – každému je zverený Boží plán, aby sme ho uskutočňovali.

 

[v angličtine:]

 

Pánov anjel zjavil Jozefovi nebezpečenstvá, ktoré hrozili Ježišovi a Márii, a prikázal im, aby utiekli do Egypta a neskôr sa usadili v Nazarete. A práve takto nás Boh v našej dobe volá, aby sme rozpoznávali nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú naše rodiny a chránili ich pred zlom. A buďme v strehu pred novými ideologickými kolonizáciami.

 

[v španielčine:]

 

Existujú ideologické kolonizácie, ktoré sa snažia zničiť rodinu. Nerodia sa zo sna, z modlitby, zo stretnutia s Bohom, z misie, ktorú nám Boh dáva. Prichádzajú zvonka, a preto im hovorím kolonizácie. Nestraťme slobodu poslania, ktoré nám dáva Boh, poslania, ktorým je rodina! A tak, ako naše národy v istom momente svojej histórie došli k zrelosti povedať „nie“ akejkoľvek politickej kolonizácii, ako rodiny musíme byť veľmi, veľmi múdri, veľmi akcieschopní, silní, aby sme povedali „nie“ každej snahe o ideologickú kolonizáciu rodiny. A prosme si o príhovor sv. Jozefa, ktorý je priateľom anjela, aby sme vedeli, kedy povedať „áno“ a kedy povedať „nie“.

 

[v angličtine:]

 

Ťažkostí, ktoré doliehajú na dnešné rodiny, je veľa. Tu na Filipínach, mnoho rodín ešte stále trpí na následky prírodných katastrof. Ekonomická situácia spôsobila rozdelenie rodín v dôsledku migrácie a hľadania práce. Okrem toho finančné problémy sužujú mnohé rodiny. Zatiaľ čo príliš veľa ľudí žije v extrémnej chudobe, iných si opantal materializmus a životné štýly, ktoré ničia rodinný život a najzákladnejšie nároky kresťanskej morálky. Tieto sú ideologickou kolonizáciou. Rodina je tiež ohrozovaná rastúcimi pokusmi zo strany niektorých predefinovať samotnú inštitúciu manželstva, relativizmom, kultúrou chvíľkovosti, chýbajúcou otvorenosťou voči životu.

 

[v španielčine:]

 

Myslím na blahoslaveného Pavla VI., ktorý vo chvíli, keď sa poukazovalo na problém nárastu populácie, mal odvahu brániť otvorenosť rodiny k životu. Poznal ťažkosti, ktoré sa vyskytovali v každej rodine, preto bol vo svojej encyklike veľmi milosrdný voči osobitným prípadom. A žiadal spovedníkov, aby boli v osobitných prípadoch veľmi milosrdní a chápaví. No on hľadel ďalej: hľadel na národy zeme a videl túto hrozbu deštrukcie rodiny jej pozbavením detí. Pavol VI. bol odvážny, bol dobrým pastierom a upozornil svoje ovce na prichádzajúcich vlkov. Nech nás v tento večer požehnáva z neba!

 

[v angličtine:]

 

Svet potrebuje dobré a silné rodiny, aby prekonal tieto nebezpečenstvá! Filipíny potrebujú rodiny, ktoré budú sväté a plné lásky, aby uchovávali krásu a pravdu o rodine v Božom pláne a boli podporou i príkladom pre iné rodiny. Každé ohrozenie rodiny je ohrozením samotnej spoločnosti. Budúcnosť ľudstva, ako to často hovoril sv. Jána Pavol II., prechádza cez rodinu (por. Familiaris consortio, 85). Budúcnosť prichádza cez rodinu. Chráňte teda vaše rodiny! Chráňte vaše rodiny! Hľaďte na ne ako na najväčší poklad vašej krajiny a vždy ich živte modlitbou a milosťou sviatostí. Rodiny budú mať vždy svoje skúšky, nepotrebujú, aby ste im pridávali ďalšie! Naopak, buďte živými príkladmi lásky, odpustenia a pozornosti. Buďte svätyňami úcty k životu, ohlasujúc posvätnosť každého ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. Akým veľkým darom pre spoločnosť by bolo, keby každá kresťanská rodina naplno žila svoje vznešené povolanie! Preto vstaňte s Ježišom a Máriou a vydajte sa na cestu, ktorú Pán načrtáva pre každého z vás.

 

Evanjelium, ktoré sme dnes počuli nám pripomína, že našou kresťanskou povinnosťou je byť prorockým hlasom uprostred našich komunít. Jozef počúval hlas Pánovho anjela a odpovedal na Božie volanie starať sa o Ježiša a Máriu. Týmto spôsobom konal svoju úlohu v Božom pláne a stal sa požehnaním nielen pre Svätú rodinu, ale aj požehnaním pre celé ľudstvo. Spoločne s Máriou bol Jozef vzorom pre Ježiša ako chlapca, ktorý rástol v múdrosti, veku a milosti (por. Lk 2,52). Keď rodiny privádzajú na svet deti, vychovávajú ich vo viere a v zdravých hodnotách a učia ich, aby prispievali k dobru spoločnosti, stávajú sa požehnaním pre svet. Rodina sa môže stať pre svet požehnaním. Božia láska sa sprítomňuje a je činná tým, ako milujeme a konáme dobré skutky. Rozširujeme Kristovo Kráľovstvo vo svete. A keď tak konáme, potvrdzujeme svoju vernosť prorockému poslaniu, ktoré sme prijali v krste.

 

Počas tohto roka, ktorý vaši biskupi vyhlásili za Rok chudobných, vás chcem ako rodiny požiadať, aby ste boli osobitne vnímaví na naše povolanie byť Ježišovými misionárskymi učeníkmi. To znamená byť pripravenými ísť za hranice vašich domovov a starať sa o našich bratov a sestry vo väčšej núdzi. Zvlášť vás prosím, aby ste sa zaujímali o tých, ktorí nemajú vlastnú rodinu, osobitne o starých a o deti bez rodičov. Nedopusťte, aby sa cítili izolovaní, osamotení a opustení, ale pomáhajte im, aby cítili, že Boh na nich nezabudol.

 

[v španielčine:]

 

Dnes som bol nanajvýš dojatý v srdci po omši, keď som navštívil ten domov pre opustené deti, bez rodiny. Koľko ľudí v Cirkvi pracuje, aby tento dom bol jednou rodinou! Toto znamená prorocky raziť cestu v tom, čo znamená rodina!

 

[v angličtine:]

 

I keď ste azda sami chudobní v materiálnom zmysle, máte však veľké bohatstvo darov, ktoré dávate k dispozícii, keď ponúkate Krista a spoločenstvo jeho Cirkvi. Neukrývajte svoju vieru, neukrývajte Ježiša, ale prinášajte ich do sveta a ponúkajte svedectvo vášho rodinného života!

 

Drahí priatelia v Kristovi, vedzte, že sa stále za vás modlím! [potlesk] Modlím sa dnes za rodinu, modlím sa, aby Pán neustále prehlboval vašu lásku k nemu a aby sa táto láska mohla prejaviť vo vašej vzájomnej láske a láske k Cirkvi. Nezabudnite na spiaceho Ježiša. Nezabudnite na spiaceho Jozefa. Ježiš spal pod ochranou Jozefa. Nezabudnite: snom rodiny je modlitba. Nezabudnite sa modliť za rodinu. Často sa modlite a prinášajte ovocie vašej modlitby do sveta, aby všetci mohli spoznať Ježiša Krista a jeho milosrdnú lásku. A prosím vás, spite aj za mňa, modlite sa za mňa, pretože skutočne potrebujem vaše modlitby a budem vždy na nich závislý! Ďakujem vám veľmi pekne.

 

 

 

Odmítejme ideologickou kolonizaci rodiny

Papež František na setkání s rodinami, Manila

 

Drahé rodiny,

Drazí přátelé v Kristu!

Děkuji za vaši účast na tomto večeru a za svědectví vaší lásky k Ježíši a Jeho církvi. Děkuji biskupovi Reyesovi, předsedovi biskupské komise pro rodinu a život, za jeho slova na uvítanou. Zvláště děkuji těm, kteří přinesli svá svědectví a sdíleli s námi zkušenosti svého života víry. Pro církev na Filipínách jsou požehnáním mnohá hnutí, která se zabývají rodinou a kterým děkuji za jejich svědectví.

Písmo mluví málo o svatém Josefovi a tam, kde se o něm zmiňuje, nacházíme jej, jak odpočívá a anděl mu ve snu zjevuje Boží vůli. V úryvku z evangelia, které jsme právě slyšeli, nacházíme Josefa, jak odpočívá nejenom jednou, ale dvakrát. Dnes večer bych si chtěl v Pánu s vámi všemi odpočinout. Potřebuji spočinout v Pánu spolu s rodinami a vzpomínat na svou rodinu – otce, matku, dědečka, prababičku. Dnes s vámi odpočívám a chtěl bych se s vámi zamyslet nad darem rodiny. Předně bych však chtěl říci něco o snu, ale má angličtina na to nestačí. Pokud mi to dovolíte, požádám pana Milese, aby tlumočil, a budu mluvit španělsky.

Sen v rodině se mi velmi líbí. Všechny maminky a tatínkové po devět měsíců sní o svém dítěti. Je to pravda nebo ne? Sní, jaké dítě bude. Není možné, aby rodina nesnila. Když se z rodiny vytratí schopnost snít, děti nerostou, láska neroste, život ochabuje a pohasíná. Proto vám doporučuji, abyste se v noci při zpytování svědomí také ptali: Snil jsem dnes o budoucnosti svých dětí? Snil jsem dnes o lásce svého manžela, či manželky? Snil jsem o svých rodičích, prarodičích, kteří nesli dějiny kupředu až k mému narození? Je velmi důležité snít. A zejména snít v rodině. Neztrácejte tuto schopnost snít!

Kolik těžkostí v manželském životě se vyřeší, když si ponecháme prostor pro sny, když najdeme čas k reflexi,když neustaneme v myšlenkách na manžela či manželku a když sníme o dobrých vlastnostech, které mají. Nikdy neztrácejte iluze, které jste měli jako snoubenci!

Odpočinek Josefovi ukázal Boží vůli. V této chvíli spočinutí v Pánu, kdy se zastavujeme uprostřed svých každodenních povinností a aktivit, mluví Bůh také k nám. Mluví k nám ve čteních, která jsme slyšeli, v modlitbách a svědectvích, v tichu našeho srdce. Zamysleme se nad tím, co nám říká Pán, zvláště v evangeliu dnešního večera. Tento úryvek má tři aspekty, které vám předkládám k úvaze: za prvé,odpočinek v Pánu, za druhé, vstát s Ježíšem a Marií, za třetí, být prorockým hlasem.

Odpočinek v Pánu. Odpočinek je nezbytný pro zdraví naší mysli a našeho těla, a přece je často obtížně dosažitelný vzhledem k četným nárokům, které jsou na nás kladeny. Odpočinek je také podstatný pro naše duchovní zdraví, abychom mohli naslouchat Božímu hlasu a chápat, co po nás žádá. Josef byl Bohem vyvolen, aby se stal Ježíšovým pěstounem a Mariiným manželem. Jako křesťané jste stejně jako Josef povoláni chystat Ježíšovi příbytek. Přichystat Ježíši příbytek! Připravujete Mu domov ve svých srdcích, ve svých rodinách, ve svých farnostech a ve svých komunitách.

K naslouchání a přijetí Božího povolání a k přípravě Ježíšova příbytku musíte být schopni odpočívat v Pánu, modlit se. Modlit se znamená odpočívat v Pánu. Musíte denně nacházet čas k modlitbě. Mohli byste mi však říci: To známe. Svatý otče, já bych se chtěl modlit, ale mám tolik práce! Musím pečovat o děti, mám povinnosti doma a jsem příliš unaven, než abych dobře spal. To může být pravda, ale pokud se nemodlíme, nepoznáme nikdy to, co je ze všeho nejdůležitější, totiž Boží vůli pro sebe. A s modlitbou také zvládneme veškerou svojí aktivitu a tisíceré starosti.

Odpočinek v modlitbě je obzvláště důležitý pro rodiny. Především v rodině se učíme modlit. Nezapomínejte – když se rodina spolu modlí, zůstává spolu. A to je důležité. V rodině poznáváme Boha, vyrůstáme jako muži a ženy víry a vnímáme, že jsme součástí větší Boží rodiny, církve. V rodině se učíme mít rádi, odpouštět, být velkodušní a otevření, a nikoli uzavření a sobečtí. Učíme se vidět za svoje potřeby, setkávat se s druhými a sdílet svůj život s nimi. Proto je tolik důležité se v rodině modlit! Proto jsou rodiny tak důležité v Božím plánu s církví! Odpočívat v Pánu znamená modlit se. Společně se modlit v rodině.

Chtěl bych vám také říci něco velmi osobního. Velice miluji svatého Josefa, protože je to silný a tichý muž. Mám na stole sošku sv. Josefa, který spí, a zatímco spí, pečuje o církev. Ano! Může to udělat, jak víme. Když mám nějaký problém nebo těžkost, napíšu vše na lísteček, který vložím pod svatého Josefa, aby o tom snil. To znamená – modlete se za onen problém.

Druhý aspekt, vstát s Ježíšem a Marií. Cenné momenty odpočinku, přestávky s Pánem v modlitbě, jsou chvíle, které bychom možná chtěli prodloužit. Jako svatý Josef se však po zaslechnutí Božího hlasu musíme ze svého spánku probrat, musíme vstát a jednat (srov. Řím 13,11). V rodině musíme vstát a jednat. Víra nás nevylučuje ze světa, ale hlouběji nás do něho zasazuje. To je velmi důležité. Musíme jít do hlubin světa, ovšem v síle modlitby. Každý z nás má totiž zvláštní roli v přípravách příchodu Božího království na svět. Stejně jako byl dar Svaté Rodiny svěřen svatému Josefovi, tak jsou dar rodiny a její místo v plánu Božím svěřeny nám. Jako svatému Josefovi. Dar Svaté rodiny byl Josefovi svěřen, aby jej nesl dál. Každému z vás i nás – protože já jsem také synem jedné rodiny – je svěřen Boží plán, abychom jej nesli kupředu. Anděl Páně zjevil Josefovi nebezpečí, která hrozila Ježíši a Marii, přiměl je k útěku do Egypta a potom je nechal usadit se v Nazaretu. Stejně i v nynější době nás Bůh volá, abychom rozpoznávali nebezpečí, která ohrožují naše rodiny, a chránili rodinu před zlem. Dávejme pozor na novou ideologickou kolonizaci.

Existují ideologické kolonizace, které usilují o zničení rodiny. Nerodí se ze snu, modlitby, setkání s Bohem a poslání, které nám Bůh svěřuje. Přicházejí z vnějšku a proto o nich mluvím jako o kolonizaci. Neztrácejme svobodu poslání, které nám Bůh dává, poslání rodiny. A stejně jako naše národy v jedné dějinné chvíli dospěly k takové zralosti, že odmítly jakoukoli politickou kolonizaci, také jako rodiny musíme být velmi moudří, schopní a silní, abychom zamítli jakýkoliv pokus ideologické kolonizace rodiny. Prosme sv. Josefa, který je andělovým přítelem, aby nám vnukl, kdy můžeme říci „ano“ a kdy máme říci „ne“.

Obtíže, které doléhají na život rodiny, jsou četné. Tady na Filipínách bezpočet rodin stále trpí důsledky přírodních pohrom. Ekonomická situace působí dělení rodin, protože vede k emigraci a hledání práce. Kromě toho jsou domácnosti sužovány finančními problémy. Příliš mnoho lidí žije v extrémní chudobě, jiní jsou pohlceni materialismem a životními styly, které anulují rodinný život i nejzásadnější požadavky křesťanské mravnosti. To jsou ony ideologické kolonizace. Rodina je ohrožována také rostoucími pokusy z určitých stran o redefinici samotné instituce manželství prostřednictvím relativismu, efemérní kultury a chybějící otevřenosti k životu.

Vzpomínám na bl. Pavla VI. V okamžiku, kdy se růst populace jevil jako problém, měl odvahu hájit otevřenost rodiny k životu. Znal obtíže, které se v každé rodině vyskytovaly, a proto byl ve své encyklice ve zvláštních případech velice milosrdný a požádal zpovědníky, aby v určitých případech byli velmi milosrdní a chápaví. Dohlédl však také dále. Viděl národy na zemi a hrozbu, že rodina zanikne, protože nebude mít děti. Pavel VI. byl odvážný, byl to dobrý pastýř a varoval své ovce před přicházejícími vlky. Kéž nám dnes večer z nebe požehná.

Svět potřebuje dobré a silné rodiny, aby překonal tyto hrozby! Filipíny potřebují svaté rodiny plné lásky, aby střežily krásu a pravdu rodiny v Božím plánu a aby byly oporou a příkladem ostatním rodinám. Každé ohrožení rodiny ohrožuje samu společnost. Budoucnost lidstva, jak často říkal svatý Jan Pavel II., vede skrze rodinu (srov. Familiaris consortio, 85). Střežte proto svoje rodiny! Spatřujte v nich největší poklad svého národa a živte je neustále modlitbou a svátostnou milostí. Rodiny budou vždycky vystaveny zkouškám, není třeba jim přidávat další! Buďte však příkladem v lásce, odpuštění a pozornosti. Buďte svatyněmi úcty k životu, hlásejte posvátnost každého života od početí do přirozeného skonu. Jak velikým darem by bylo pro společnost, kdy každá rodina žila plně svoje vznešené povolání! Vstaňte tedy s Ježíšem a Marií a vydejte se na cestu, kterou každému z vás vyznačuje Pán.

Nakonec nám evangelium připomíná, že je naší křesťanskou povinností být prorockými hlasy uprostřed svých komunit. Josef slyšel hlas Pánova anděla a odpověděl na Boží povolání tím, že se postaral o Ježíše a Marii. Splnil tak svoji roli v Božím plánu a stal se požehnáním nejenom pro Svatou rodinu, ale pro celé lidstvo. Spolu s Marií byl Josef vzorem dítěti Ježíši, aby prospíval v moudrosti, věkem a milostí (srov. Lk 2,52). Když rodiny přivádějí na svět děti, vychovávají je k víře a ke zdravým hodnotám, učí je přispívat k dobru společnosti, stávají se požehnáním pro svět. Rodina může být pro svět požehnáním. Boží láska se zpřítomňuje a aktivizuje tím, jak máme rádi, a dobrými skutky, které konáme. Tak šíříme Kristovo království ve světě. Konáme-li to, zůstáváme věrni prorockému poslání, které jsme obdrželi ve křtu.

Během tohoto roku, který vaši biskupové vyhlásili Rokem chudých, bych vás jako rodiny požádal, abyste věnovali zvláštní pozornost našemu povolání být Ježíšovými učedníky-misionáři. To znamená být připraveni jít za hranice svých domovů a starat o bratry a sestry, kteří jsou v nouzi. Prosím vás, zajímejte se hlavně o ty, kteří nemají svoji rodinu, zejména staré lidi a sirotky. Nedopusťte, aby se cítili izolováni, osamoceni a opuštěni, nýbrž pomáhejte jim pocítit, že na ně Bůh nezapomněl. Dnes po mši mne velice dojala návštěva v domově pro sirotky bez rodin. Kolik lidí v církvi pracuje, aby se takový domov stal rodinou! To znamená, že dále prorocky nesou smysl pro rodinu.

A kdybyste sami byli materiálně chudí, máte toho stále mnoho co nabídnout, když se obětujete Kristu a společenství Jeho církve. Neskrývejte svoji víru, neskrývejte Ježíše, ale neste Jej do světa a dosvědčujte svůj rodinný život!

Drazí přátelé v Kristu, vězte, že se za vás stále modlím! Dnes se modlím za rodiny, opravdu! Modlím se, aby Pán prohluboval vaši lásku k Němu a aby se tato láska projevovala v lásce mezi vámi a k církvi. Nezapomínejte na spícího Ježíše. Nezapomínejte na spícího Josefa. Ježíš spal pod Josefovou ochranou. Nezapomínejte: spánkem rodiny je modlitba. Nezapomínejte se za rodinu modlit. Modlete se často a přinášejte plody svojí modlitby světu, aby všichni mohli poznat Ježíše Krista a Jeho milosrdnou lásku. Prosím vás, také za mne spěte a modlete se za mne. Opravdu vaše modlitby potřebuji a stále na ně spoléhám! Mnohokrát děkuji!

 

 

Pápež predstaviteľom Filipín: Hodnoty v spoločnosti a úloha v rámci Ázie

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí so štátnymi predstaviteľmi Filipínskej republiky a členmi diplomatického zboru 16. januára 2015 v Prezidentskom paláci „Malacańan“ v Manile

Dámy a páni!

Ďakujem vám, pán prezident, za vaše vrelé privítanie a za váš pozdrav v mene občianskych predstaviteľov a filipínskeho ľudu, ako i vážených členov diplomatického zboru. Som veľmi vďačný za pozvanie navštíviť Filipíny. Moja návšteva je predovšetkým pastoračná. Koná sa v čase, keď sa Cirkev v tejto krajine chystá sláviť päťsté výročie prvého ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista na týchto brehoch. Kresťanské posolstvo malo nesmierny vplyv na filipínsku kultúru. Mám nádej, že pri tomto dôležitom výročí opäť vystúpi do popredia jeho trvalá plodnosť a schopnosť podnecovať spoločnosť, ktorá bude hodná dobroty, dôstojnosti a túžob filipínskeho ľudu.

Osobitne chcem touto návštevou vyjadriť svoju blízkosť našim bratom a sestrám, ktorí prežili utrpenie, škody a spustošenie, zapríčinené tajfúnom Jolanda. Spoločne s ľuďmi celého sveta som obdivoval hrdinskú silu, vieru a odolnosť, ktoré preukázali toľkí Filipínci tvárou v tvár tejto prírodnej katastrofe, ako aj mnohí iní. Z týchto cností, zakorenených v neposlednom rade v nádeji a solidarite, inšpirovaných kresťanskou vierou, vzišla hojnosť dobroty a veľkorysosti, osobitne zo strany mladých. V tom okamihu celonárodnej krízy prišlo nespočetné množstvo ľudí na pomoc svojim susedom v núdzi. S mnohými obetami venovali svoj čas a svoje prostriedky, vytvorili sieť vzájomnej pomoci a nasadili sa pre spoločné dobro.

Tento príklad solidarity v práci na znovuvybudovaní je pre nás dôležitou lekciou. Podobne ako rodina, každá spoločnosť čerpá zo svojich najhlbších zdrojov, aby tak čelila novým výzvam. Dnes Filipíny, spolu s mnohými ďalšími krajinami Ázie, stoja pred požiadavkou vybudovania modernej spoločnosti, ktorá bude založená na solídnych základoch, takej spoločnosti, ktorá bude rešpektovať pravé ľudské hodnoty, chrániť našu od Boha prijatú ľudskú dôstojnosť a ľudské práva, a ktorá bude pripravená postaviť sa k novým a komplexným etickým a politickým otázkam. Ako mnohé hlasy vo vašej krajine naznačili, dnes je viac ako inokedy potrebné, aby sa vedúci politici vyznačovali čestnosťou, bezúhonnosťou a zodpovednosťou voči spoločnému dobru. Týmto spôsobom budú môcť uchrániť bohaté ľudské i prírodné zdroje, ktorými Boh požehnal túto krajinu. Tak zároveň dokážu obstarať morálne zdroje, potrebné k tomu, aby čelili naliehavým výzvam prítomnosti a odovzdali budúcim generáciám spoločnosť vskutku spravodlivú, solidárnu a pokojnú.

Pre uskutočnenie týchto národných cieľov je nevyhnutný morálny imperatív na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Veľká biblická tradícia nariaďuje všetkým národom povinnosť načúvať hlasu chudobných a rozlámať putá nespravodlivosti a útlaku, ktoré sú pôvodcami očividných a škandalóznych sociálnych nerovností. Reforma spoločenských štruktúr, ktoré spôsobujú pretrvávanie chudoby a vylučovanie chudobných, si predovšetkým vyžaduje obrátenie mysle a srdca. Filipínski biskupi požiadali, aby bol tento rok vyhlásený za «Rok chudobných». Dúfam, že táto prorocká žiadosť vzbudí v každom, na všetkých úrovniach spoločnosti, pevné odmietanie každej formy korupcie, ktorá bráni prístupu chudobných k zdrojom. Kiež rovnako podnieti aj spojené úsilie, aby sa dosiahlo začlenenie každého muža, ženy i dieťaťa do života spoločenstva.

Základnú úlohu pri obnovení spoločnosti zohráva prirodzene rodina a najmä mladí. Osobitným aspektom mojej návštevy bude stretnutie s rodinami a s mladými tu v Manile. Rodiny majú neodmysliteľné poslanie v spoločnosti. Práve v rodine je deťom umožnené vzrastať v zdravých hodnotách, vo vysokých ideáloch a v úprimnom záujme voči ostatným. Avšak podobne ako iné Božie dary, aj rodina môže byť zdeformovaná a zničená. Potrebuje našu podporu. Vieme, aké je dnes náročné pre naše demokracie chrániť a brániť základné ľudské hodnoty, akými sú rešpektovanie nedotknuteľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby, rešpektovanie práva na slobodu svedomia a náboženskú slobodu, rešpektovanie nedotknuteľného práva na život počnúc od ešte nenarodených detí až po starých a chorých. Pre tieto dôvody musia byť rodiny a miestne spoločenstvá povzbudzované a podporované v ich snahách o odovzdávanie našim mladým týchto hodnôt a vízií, schopných napomáhať a podnecovať kultúru čestnosti, takú, ktorá si ctí dobrotu, úprimnosť, vernosť a spolupatričnosť ako pevné základy a morálne spojivo, ktoré udržiava spoločnosť jednotnú.

Pán prezident, vážení predstavitelia, drahí priatelia,

na začiatku mojej návštevy v tejto krajine nemôžem nespomenúť dôležitú úlohu Filipín pri podporovaní porozumenia a spolupráce medzi národmi Ázie, ako aj často prehliadaný, avšak nemenej skutočný prínos Filipíncov žijúcich v zahraničí pre život a blaho krajín, v ktorých žijú. Práve vo svetle bohatého kultúrneho a náboženského dedičstva, na ktoré je váš národ hrdý, vám chcem zanechať výzvu a slovo modlitbového povzbudenia. Nech najhlbšie duchovné hodnoty filipínskeho ľudu naďalej nachádzajú vyjadrenie v úsilí umožňovať vašim spoluobčanom integrálny ľudský rozvoj. Týmto spôsobom bude každý človek schopný zrealizovať vlastný potenciál a tak múdro a pozitívne prispievať k budúcnosti tejto krajiny. Mám dôveru, že chvályhodné snahy vyvinuté pre napomáhanie dialógu a spolupráce medzi nasledovníkmi rozličných náboženstiev prinesú ovocie pri dosahovaní tohto ušľachtilého cieľa. Osobitným spôsobom vyjadrujem svoju dôveru v to, že pokrok urobený v prospech nastolenia mieru na juhu krajiny vyústi do spravodlivých riešení v súlade s kľúčovými princípmi tohto národa a v rešpektovaní nedotknuteľných práv všetkých, vrátane domorodých národov a náboženských menšín.

Na každého z vás a na každého muža, ženu a dieťa tohto milovaného národa zo srdca zvolávam hojné Božie požehnanie.

 

 

Slová Svätého Otca filipínskym biskupom, kňazom a rehoľníkom

Homília pápeža Františka pri svätej omši s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami slávenej v manilskej katedrále Nepoškvrnenej Panny Márie 16. januára 2015 počas apoštolskej návštevy na Filipínach

«Miluješ ma?» [Prítomní volajú: «Áno!»] Ďakujem vám, ale ja som citoval Ježišove slová! Pán povedal: «Miluješ ma? … Pas moje ovce» (Jn 21,15.16). Ježišove slová Petrovi z dnešného evanjelia sú prvými slovami, s ktorými sa na vás obraciam, milí bratia biskupi a kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a mladí seminaristi. Tieto slová nám pripomínajú jednu podstatnú vec: každá pastoračná služba vychádza z lásky. Každá pastoračná služba sa rodí z lásky! Každý zasvätený život je znamením zmierujúcej Kristovej lásky. Ako sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, v rôznorodosti našich povolaní je každý z nás volaný byť nejakým spôsobom láskou v srdci Cirkvi.

Zdravím vás s veľkou láskou. A prosím vás, aby ste túto moju lásku zaniesli všetkým svojim bratom a sestrám, starým a chorým a všetkým tým, ktorí sa dnes nemohli zjednotiť s nami. Kým cirkev na Filipínach pozerá na päťsté výročie svojej evanjelizácie, pociťujeme vďačnosť za dedičstvo mnohých biskupov, kňazov a rehoľníkov minulých generácií. Oni sa snažili nielen ohlasovať evanjelium a budovať cirkev v tejto krajine, ale aj formovať spoločnosť inšpirovanú posolstvom evanjelia lásky, odpustenia a solidarity v službe spoločnému dobru. Dnes vy pokračujete v tomto diele lásky. Rovnako ako oni, aj vy ste povolaní stavať mosty, pásť Kristovo stádo a pripravovať nanovo cesty pre evanjelium v Ázii na úsvite novej éry.

«Ženie nás totiž Kristova láska» (porov. 2 Kor 5,14). V dnešnom prvom čítaní nám svätý Pavol hovorí, že láska, ktorú sme povolaní ohlasovať, je láska zmierujúca, ktorá vychádza zo srdca ukrižovaného Spasiteľa. Sme povolaní, aby sme boli «Kristovými vyslancami» (2 Kor 5,20). Naša služba je službou zmierenia. Hlásajme radostnú zvesť lásky, milosrdenstva a bezhraničného súcitu Boha. Ohlasujme radosť z evanjelia. Pretože evanjelium je prísľubom Božej milosti, ktorá jediná môže priniesť naplnenie a uzdravenie nášmu chorému svetu. Evanjelium môže inšpirovať vytvorenie skutočne spravodlivého a vykúpeného spoločenského poriadku.

Byť Kristovým vyslancom znamená v prvom rade pozvať všetkých k obnovenému osobnému stretnutiu s Pánom Ježišom (porov. Evangelii gaudium, 3). K nášmu osobnému stretnutiu s Ježišom. Toto pozvanie musí byť v centre vášho pripomenutia si evanjelizácie Filipín. Ale evanjelium je tiež výzva k obráteniu, k spytovaniu nášho svedomia ako jednotlivcov, tak aj národa. Ako správne učili biskupi Filipín, cirkev na Filipínach je pozvaná rozpoznať a bojovať proti hlboko zakoreneným príčinám nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré poškvrňujú tvár filipínskej spoločnosti v príkrom rozpore s učením Ježiša Krista. Evanjelium vyzýva každého kresťana žiť životom čestným, poctivým a usilujúcim sa o všeobecné dobro. Ale pozýva tiež kresťanské spoločenstvá, aby vytvárali „kruhy čestnosti“, siete solidarity, ktoré sa môžu rozšíriť a preniknúť spoločnosť, aby ju premenili svojím prorockým svedectvom.

Chudobní. Chudobní sú v centre evanjelia, sú v srdci evanjelia, ak z evanjelia odstránime chudobných, nemôžeme porozumieť celému posolstvu Ježiša Krista. Ako vyslanci Krista by sme my biskupi, kňazi a rehoľníci mali ako prví prijímať jeho milosť zmierenia do našich sŕdc. Svätý Pavol vysvetľuje, čo to znamená. Znamená to odmietať svetské perspektívy a na všetko sa pozerať po novom, v Kristovom svetle. To si vyžaduje, aby sme boli prví, ktorí si spytujú svoje svedomie, uznajú svoje zlyhania a pády a vydajú sa cestou nepretržitej konverzie, každodenného obrátenia. Ako môžeme ohlasovať novosť a oslobodzujúcu silu kríža druhým, ak práve my nedovolíme Božiemu slovu, aby zatriaslo našou pýchou, naším strachom zo zmeny, našimi drobnými kompromismi s mentalitou tohto sveta, naším duchovným zosvetštením (porov. Evangelii gaudium, 93)?

Pre nás kňazov a zasvätené osoby konverzia k novosti evanjelia zahŕňa denné stretávanie sa s Pánom v modlitbe. Svätí nás učia, že toto je zdroj všetkej apoštolskej horlivosti! Žiť novosť evanjelia pre rehoľníkov znamená znovu a znovu nachádzať v živote a apoštoláte komunity motiváciu pre čoraz užšie spojenie s Pánom v dokonalej láske. Pre všetkých z nás to znamená žiť tak, aby sme odrážali chudobu Krista, ktorého celý život bol zameraný na plnenie Božej vôle a službu druhým. Najväčšou hrozbou pre to je samozrejme upadnúť do určitého materializmu, ktorý sa môže vkradnúť do našich životov a oslabiť svedectvo, ktoré ponúkame. Len keď sa my sami staneme chudobnými, keď sa sami staneme chudobnými, odstránime našu samoľúbosť, budeme sa môcť stotožniť s tými poslednými z našich bratov a sestier. Uvidíme veci v novom svetle, a tak budeme môcť čestne a bezúhonne odpovedať na výzvu ohlasovať radikalizmus evanjelia v spoločnosti, ktorá si privykla na vylúčenie, polarizáciu a škandalóznu nerovnosť.

Tu by som chcel venovať osobitné slová mladým kňazom, rehoľníkom a seminaristom, ktorí sú tu medzi nami. Prosím vás, aby ste sa delili o radosť a entuziazmus vašej lásky ku Kristovi a Cirkvi so všetkými, ale predovšetkým so svojimi rovesníkmi. Buďte prítomní medzi mladými ľuďmi, ktorí môžu byť zmätení a skleslí, aby napriek tomu naďalej dokázali vidieť v Cirkvi spoločníčku na ceste a zdroj nádeje. Buďte nablízku tým, ktorí – žijúc uprostred spoločnosti zaťaženej chudobou a korupciou – sú zlomení na duchu, v pokušení vzdať sa, zanechať školu a žiť na ulici. Ohlasujte krásu a pravdu kresťanského posolstva spoločnosti, ktorá je pokúšaná pomýlene hľadieť na sexualitu, manželstvo a rodinu. Ako viete, tieto skutočnosti sú stále viac atakované vplyvnými silami, ktoré hrozia zdeformovaním Božieho stvoriteľského plánu a zradou práve tých hodnôt, ktoré inšpirovali a dali formu všetkému krásnemu, čo jestvuje vo vašej kultúre.

Filipínska kultúra bola vskutku formovaná predstavivosťou viery. Filipínci sú všade známi pre ich lásku k Bohu, pre ich vrúcnu zbožnosť a ich úprimnú a srdečnú oddanosť Panne Márii a jej ružencu. Ich láska k Bohu, ich vrúcna zbožnosť, ich úprimná a srdečná oddanosť Panne Márii a jej ružencu! Toto veľké dedičstvo obsahuje silný misionársky potenciál. Je to spôsob, akým váš ľud inkulturoval evanjelium a naďalej prijíma jeho posolstvo (porov. Evangelii gaudium, 122). Vo vašom úsilí o prípravu na päťsté výročie stavajte na týchto pevných základoch.

Kristus zomrel za všetkých, aby sme s ním zjednotení v smrti mohli žiť už nie pre seba, ale pre neho (porov. 2 Kor 5,15). Drahí bratia biskupi, kňazi a rehoľníci, prosím Máriu, Matku Cirkvi, aby vám všetkým vyprosila hojnosť horlivosti, aby ste sa dokázali celí odovzdať v nezištnej službe svojim bratom a sestrám. Nech takto zmierujúca Kristova láska prenikne ešte hlbšie do štruktúry filipínskej spoločnosti a skrze vás aj do najvzdialenejších kútov sveta. Amen.

 

Pápež František v manilskej katedrále: Bez chudobných nepochopíme Ježišovo posolstvo

Vatikán/Filipíny 16. januára - Láska ako základ každej pastoračnej služby a chudobní ako srdce evanjelia sú dva hlavné odkazy zo svätej omše, ktorú pápež František slávil dnes v manilskej katedrále. Slávenie Eucharistie bolo po rannej návšteve prezidentského paláca druhým bodom pápežovho programu. V katedrále Nepoškvrnenej Panny Márie Svätý Otec o 11.15 miestneho času (4.15 nášho času) celebroval svätú omšu s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľnými sestrami a seminaristami.

Ide o viackrát prebudovaný kostol, postavený pôvodne v roku 1581 z bambusu a palmových listov. Zdevastovaný bol raz tajfúnom, potom požiarom, niekoľkými zemetraseniami i bombardovaním počas Druhej svetovej vojny. Katedrála v dnešnej podobe pochádza z 50-tych rokov a sv. Ján Pavol II. ju povýšil na baziliku minor. Od roku 2012 bola reštaurovaná z bezpečnostných dôvodov kvôli zemetraseniam, ktoré Filipínske súostrovie postihujú často. Rekonštrukčné práce vo výške jeden a pol milióna dolárov boli kryté sponzormi, ale aj jednoduchými veriacimi. Slávnosti posviacky katedrály po jej rekonštrukcii predsedal v apríli minulého roku arcibiskup Manily kardinál Tagle za účasti štátnych predstaviteľov, vrátane prezidenta republiky Benigna Aquina III.

Zaujímavosťou je, že námestie pred manilskou katedrálou sa volá Rímske námestie. Tu za účasti stoviek veriacich biskupa Ríma privítal rektor baziliky a po pobozkaní kríža ho odprevadil do sakristie. Vnútri už asi dve tisícky zasvätených nadšene očakávali hlavného celebranta. Eucharistické slávenie v latinčine, angličtine a tagalogčine bolo sprevádzané radostnými spevmi. Po čítaniach z Druhého listu Korinťanom (5,14-20), kde Pavol hovorí, že Boh nám zveril službu zmierenia, a po čítaní z Jánovho evanjelia (21,15-17), kde Zmŕtvychvstalý zveruje Petrovi úlohu pásť jeho ovce, nasledovala homília Svätého Otca. Práve otázkou, ktorú Ježiš trikrát položil Petrovi, začal Svätý Otec: «Miluješ ma?» Na čo prítomní pohotovo odpovedali «Áno!» Pápež s úsmevom poďakoval, ale poznamenal, že išlo o citáciu Ježišových slov!

„Pán povedal: «Miluješ ma? … Pas moje ovce» (Jn 21,15.16). Ježišove slová Petrovi z dnešného evanjelia sú prvými slovami, s ktorými sa na vás obraciam, milí bratia biskupi a kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a mladí seminaristi. Tieto slová nám pripomínajú jednu podstatnú vec: každá pastoračná služba vychádza z lásky. Každá pastoračná služba sa rodí z lásky! Každý zasvätený život je znamením zmierujúcej Kristovej lásky. Ako sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, v rôznorodosti našich povolaní je každý z nás volaný byť nejakým spôsobom láskou v srdci Cirkvi.“

Svätý Otec pokračoval prosbou na prítomných, aby jeho „pozdrav plný lásky zaniesli všetkým svojim bratom a sestrám, starým a chorým“ a všetkým, ktorí nemôžu byť teraz v katedrále. Pripomenul päťsté výročie evanjelizácie Filipín, pričom vyjadril „vďačnosť za dedičstvo mnohých biskupov, kňazov a rehoľníkov minulých generácií“, spolu s povzbudením pokračovať v tomto diele.

„Naša služba je službou zmierenia. Hlásajme radostnú zvesť lásky, milosrdenstva a bezhraničného súcitu Boha. Ohlasujme radosť z evanjelia. Pretože evanjelium je prísľubom Božej milosti, ktorá jediná môže priniesť naplnenie a uzdravenie nášmu chorému svetu. (...) Byť Kristovým vyslancom znamená v prvom rade pozvať všetkých k obnovenému osobnému stretnutiu s Pánom Ježišom (porov. Evangelii gaudium, 3). K nášmu osobnému stretnutiu s Ježišom. Toto pozvanie musí byť v centre vášho pripomenutia si evanjelizácie Filipín.“

Ale evanjelium je tiež výzvou k obráteniu, pokračoval pápež: „Ako správne učili biskupi Filipín, cirkev na Filipínach je pozvaná rozpoznať a bojovať proti hlboko zakoreneným príčinám nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré poškvrňujú tvár filipínskej spoločnosti v príkrom rozpore s učením Ježiša Krista. Evanjelium vyzýva každého kresťana žiť životom čestným, poctivým a usilujúcim sa o všeobecné dobro. Ale pozýva tiež kresťanské spoločenstvá, aby vytvárali „kruhy čestnosti“, siete solidarity, ktoré sa môžu rozšíriť a preniknúť spoločnosť, aby ju premenili svojím prorockým svedectvom.“

Ďalšou výzvou v homílii pápeža Františka boli chudobní: „Chudobní sú v centre evanjelia, sú v srdci evanjelia, ak z evanjelia odstránime chudobných, nemôžeme porozumieť celému posolstvu Ježiša Krista. Ako vyslanci Krista by sme my biskupi, kňazi a rehoľníci mali ako prví prijímať jeho milosť zmierenia do našich sŕdc. Svätý Pavol vysvetľuje, čo to znamená. Znamená to odmietať svetské perspektívy a na všetko sa pozerať po novom, v Kristovom svetle. (...) Len keď sa my sami staneme chudobnými, odstránime našu samoľúbosť, budeme sa môcť stotožniť s tými poslednými z našich bratov a sestier. Uvidíme veci v novom svetle, a tak budeme môcť čestne a bezúhonne odpovedať na výzvu ohlasovať radikalizmus evanjelia v spoločnosti, ktorá si privykla na vylúčenie, polarizáciu a škandalóznu nerovnosť.”

Osobitne sa Svätý Otec obrátil na mladých kňazov, rehoľníkov a seminaristov, aby sa delili o radosť a entuziazmus so svojimi rovesníkmi a povzbudil ich, aby boli prítomní medzi mladými ľuďmi, ktorí môžu byť zmätení a skleslí, aby napriek tomu naďalej dokázali vidieť v Cirkvi spoločníčku na ceste a zdroj nádeje.

„Buďte nablízku tým, ktorí – žijúc uprostred spoločnosti zaťaženej chudobou a korupciou – sú zlomení na duchu, v pokušení vzdať sa, zanechať školu a žiť na ulici. Ohlasujte krásu a pravdu kresťanského posolstva spoločnosti, ktorá je pokúšaná pomýlene hľadieť na sexualitu, manželstvo a rodinu. Ako viete, tieto skutočnosti sú stále viac atakované vplyvnými silami, ktoré hrozia zdeformovaním Božieho stvoriteľského plánu a zradou práve tých hodnôt, ktoré inšpirovali a dali formu všetkému krásnemu, čo jestvuje vo vašej kultúre.“

Filipínska kultúra bola vskutku formovaná predstavivosťou viery. Filipínci sú všade známi pre ich lásku k Bohu, pre ich vrúcnu zbožnosť a ich úprimnú a srdečnú oddanosť Panne Márii a jej ružencu. Toto veľké dedičstvo obsahuje silný misionársky potenciál, povedal Svätý Otec a homíliu ukončil slovami:

„Drahí bratia biskupi, kňazi a rehoľníci, prosím Máriu, Matku Cirkvi, aby vám všetkým vyprosila hojnosť horlivosti, aby ste sa dokázali celí odovzdať v nezištnej službe svojim bratom a sestrám. Nech takto zmierujúca Kristova láska prenikne ešte hlbšie do štruktúry filipínskej spoločnosti a skrze vás aj do najvzdialenejších kútov sveta. Amen.“

Ako informoval páter Federico Lombardi, po skončení eucharistického slávenia pápež František navštívil dom pre deti ulice, ktorý sa nachádza hneď vedľa manilskej katedrály. Ide o jedno z viacerých zariadení nadácie, vedenej francúzskym kňazom P. Mathieu. Na nádvorí domu sa zhromaždilo aj mnoho ďalších detí, z celkového počtu 320, o ktoré sa nadácia stará. Privítali pápeža, ktorý tam zašiel hneď po svätej omši asi na 20 minút. Spevy, krátke rozhovory, objatia detí, fotografie, malé darčeky, medzi nimi aj drevený obraz Panny Márie, ktorý je v kaplnkách týchto domov prijatia, fotografia z eucharistickej poklony skupiny zberačov odpadu, či mozaika urobená jedným z detí zo starých kúskov farebného papiera. Pápež toto pestré a dojemné stretnutie uzavrel požehnaním a odobral sa do sídla Apoštolskej nunciatúry.

 

Pápež v prezidentskom paláci v Manile: Počúvať hlas chudobných

Vatikán/Filipíny 16. januára - Svätý Otec priletel zo Srí Lanky na Filipíny už vo štvrtok večer, keď ho na manilskom letisku privítal okrem iných aj prezident republiky. Avšak až dnes ráno o 9.15 miestneho času, čo bolo u nás o 2.15, sa v prezidentskom paláci „Malacafian“ konal privítací ceremoniál. Po ňom Svätý Otec v hlavnom meste Filipín absolvoval už tri podujatia: príhovor autoritám a diplomatickému zboru, svätú omšu s klérom a zasvätenými, a tiež stretnutie s rodinami.

Po príchode pápeža Františka v sprievode prezidenta Benigna Aquina III. na pódium v záhrade rezidencie bolo podľa protokolu vypálených 21 čestných delových sálv a pred nastúpenou čestnou jednotkou odzneli štátne hymny. Následné predstavenie delegácií sa odohralo už za hudobného doprovodu tradičných skladieb na privítanie hostí.

Ďalším momentom symbolizujúcim pohostinnosť bolo podanie osviežujúceho obrúsku pri vstupe vzácneho hosťa do prezidentského paláca, čo má aj svoje praktické opodstatnenie pri miestnych denných teplotách, ktoré sa v týchto dňoch v Manile pohybujú okolo 30 stupňov. Zo vstupnej haly prezident previedol Svätého Otca cez čestné schodisko na prvé poschodie, kde mu po zápise do pamätnej knihy predstavil zamestnancov rezidencie. Potom sa už v Hudobnej sále uskutočnil ich súkromný rozhovor. Zdvorilostná návšteva pokračovala stretnutím s rodinou prezidenta a výmenou darov.

O 10.15 už pápež spolu s prezidentom vstúpili do „Rizal Ceremonial Hall” prezidentského paláca, s kapacitou 350 miest, kde prvý prejav pápeža Františka na pôde Filipín očakávali štátni a spoločenskí predstavitelia a členovia diplomatického zboru.

Slová Svätého Otca, ktorého v mene prítomných privítal prezident, boli výzvou „počúvať hlas chudobných“. Dotkol sa najnaliehavejších momentov filipínskej spoločnosti, ktorá sa pripravuje na oslavy 500. výročia príchodu kresťanstva. Ako povedal, osobitne chce touto návštevou vyjadriť svoju blízkosť tým, ktorí prežili utrpenie zapríčinené tajfúnom Yolanda.

„Spoločne s ľuďmi celého sveta som obdivoval hrdinskú silu, vieru a odolnosť, ktoré preukázali toľkí Filipínci tvárou v tvár tejto prírodnej katastrofe, ako aj mnohí iní. Z týchto cností, zakorenených v neposlednom rade v nádeji a solidarite, inšpirovaných kresťanskou vierou, vzišla hojnosť dobroty a veľkorysosti, osobitne zo strany mladých. V tom okamihu národnej krízy prišlo nespočetné množstvo ľudí na pomoc svojim susedom v núdzi. S mnohými obetami venovali svoj čas a svoje prostriedky a vytvorili tak sieť vzájomnej pomoci a nasadili sa pre spoločné dobro.“

Okrem solidarity poukázal na ďalšie princípy pri budovaní modernej spoločnosti, ktorá bude rešpektovať pravé ľudské hodnoty a čeliť novým etickým a politickým výzvam: „Dnes je viac ako inokedy potrebné, aby sa vedúci politici vyznačovali čestnosťou, bezúhonnosťou a zodpovednosťou voči spoločnému dobru. Týmto spôsobom budú môcť uchrániť bohaté ľudské i prírodné zdroje, ktorými Boh požehnal túto krajinu.“

Pre uskutočnenie týchto národných cieľov je nevyhnutný morálny imperatív, pokračoval pápež: „Veľká biblická tradícia nariaďuje všetkým národom povinnosť načúvať hlasu chudobných a rozlámať putá nespravodlivosti a útlaku, ktoré sú pôvodcami očividných a škandalóznych sociálnych nerovností. Reforma spoločenských štruktúr, ktoré spôsobujú pretrvávanie chudoby a vylučovanie chudobných, si predovšetkým vyžaduje obrátenie mysle a srdca.“ Na margo žiadosti filipínskych biskupov, aby bol tento rok vyhlásený za «Rok chudobných», povedal: „Dúfam, že táto prorocká žiadosť vzbudí v každom, na všetkých úrovniach spoločnosti, pevné odmietanie každej formy korupcie, ktorá bráni prístupu chudobných k zdrojom.“

Osobitným aspektom návštevy pápeža Františka bude podľa jeho slov stretnutie s rodinami a s mladými v Manile, aby tak zvýraznil ich úlohu: „Rodiny majú neodmysliteľné poslanie v spoločnosti. Práve v rodine je deťom umožnené vzrastať v zdravých hodnotách, vo vysokých ideáloch a v úprimnom záujme voči ostatným. Avšak podobne ako iné Božie dary, aj rodina môže byť zdeformovaná a zničená. Potrebuje našu podporu. Vieme, aké je dnes náročné pre naše demokracie chrániť a brániť základné ľudské hodnoty, akými sú rešpektovanie nedotknuteľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby, rešpektovanie práva na slobodu svedomia a náboženskú slobodu, rešpektovanie nedotknuteľného práva na život počnúc od ešte nenarodených detí až po starých a chorých. Pre tieto dôvody musia byť rodiny a miestne spoločenstvá povzbudzované a podporované v ich snahách o odovzdávanie našim mladým týchto hodnôt a vízií, schopných napomáhať a podnecovať kultúru čestnosti, ktorá si bude ctiť dobrotu, úprimnosť, vernosť a spolupatričnosť ako pevné základy a morálne spojivo, ktoré udržiava spoločnosť jednotnú.“

V príhovore na začiatku svojej návštevy Filipín pápež František poukázal aj na úlohu Filipín pri podporovaní pochopenia a spolupráce medzi národmi Ázie, ako aj na prínos Filipíncov v zahraničí. V tomto duchu vyslovil výzvu a povzbudenie: „Nech sú i naďalej najhlbšie duchovné hodnoty filipínskeho ľudu vyjadrované úsilím ponúknuť vašim spoluobčanom integrálny ľudský rozvoj. (...) Verím, že chvályhodné snahy vyvinuté pre napomáhanie dialógu a spolupráce medzi nasledovníkmi rozličných náboženstiev prinesú ovocie pri dosahovaní tohto ušľachtilého cieľa. Osobitne vyjadrujem svoju dôveru v to, že proces, ktorý sa uskutočnil v prospech nastolenia mieru na juhu krajiny prinesie spravodlivé riešenia v súlade s kľúčovými princípmi tohto národa a v rešpektovaní nedotknuteľných práv všetkých, vrátane domorodého obyvateľstva a náboženských menšín.“

Pápež František ukončil svoj prejav autoritám a diplomatom v prezidentskom paláci v Manile požehnaním.

 

 

15. januára

Filipíny privítali pápeža Františka obrovským nadšením

Vatikán/Filipíny 15. januára – Pápež František už dorazil na Filipíny. Lietadlo Srílanských aerolínií pristálo v Manile krátko pred 10.45 hodinou ráno nášho času (pred 17.45 hod. tamojšieho času). Svätého Otca po zostúpení z lietadla privítal apoštolský nuncius Mons. Giuseppe Pinto a prezident republiky Benigno Aquino III. Pred nastúpenou čestnou hliadkou odzneli hymny oboch štátov a po nich dve deti odovzdali Svätému Otcovi žlto-bielu kyticu kvetov. Jedno z nich sa mu celé šťastné priam hodilo do náruče. Po odznení hymien sa z reproduktorov rozozvučala dynamická pieseň vítajúca Svätého Otca po španielsky, slovami: „Bienvenido papa Francisco“, ktorú sprevádzala tanečná choreografia desiatok mladých. Ozýval sa tiež jasajúci dav veriacich. Na letisku boli prítomní niektorí štátni predstavitelia, ako aj predsedníctvo Konferencie biskupov Filipín na čele s kardinálom Taglem. Filipíny, 99-miliónová krajina s 82 % katolíkov, majú spolu 131 biskupov. Nasledovalo predstavenie delegácií, po ktorom sa pápež František presunul do sály letiska, kde zotrval niekoľko minút s prezidentom republiky. Potom sa už papamobilom presunul na apoštolskú nunciatúru. Celú cestu od letiska, čo je približne deväť kilometrov, lemoval veľký burácajúci dav.

Na Filipínach, ktoré majú oproti nám 7-hodinový časový posun, sa už pre Svätého Otca dnešný program ukončil. Prevažnú časť tohto 4. dňa apoštolskej cesty v Ázii strávil v lietadle. Návšteva Filipín, krajiny s najpočetnejším katolíckym obyvateľstvom v celej Ázii, bude trvať vyše troch dní. Pápež František tu absolvuje sedem väčších stretnutí, prevažne cirkevného charakteru. Jedným z najočakávanejších bodov programu bude určite návšteva Taclobanu a jeho obyvateľov postihnutých ničivým tajfúnom, čo je aj hlavným dôvodom pápežovej návštevy Filipín.

Zajtra, 16. januára, čaká Svätého Otca nabitý program: najprv absolvuje oficiálne privítanie v prezidentskom paláci, kde sa stretne aj so štátnymi predstaviteľmi a diplomatmi. Následne bude sláviť svätú omšu s biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami v manilskej katedrále a podvečer sa v športovej aréne stretne s rodinami. Celkovo zajtra prednesie dva príhovory a jednu homíliu.

 

Tlačová konferencia cestou na Filipíny: Sloboda prejavu, ale aj úcta k viere druhého

Vatikán 15. januára – Na Filipínach sa bude hlavné posolstvo týkať chudobných a osobitne podpory obetí tajfúnu Yolanda, povedal Svätý Otec počas tlačovej konferencie na palube lietadla presúvajúc sa zo Srí Lanky na Filipíny. V 45-minútovom rozhovore s novinármi Svätý Otec odpovedal aj na otázky súvisiace s atentátom v Paríži, so zmierením na Srí Lanke, či s pripravovanou encyklikou na tému ekológie, ktorá by podľa jeho slov mala vyjsť počas leta.

Na otázku francúzskeho novinára o náboženskej slobode a slobode prejavu v spojitosti s útokom v Paríži Svätý Otec vysvetlil, že „obe sú základnými ľudskými právami“, no tak, ako je pochybením „zabíjať v mene Boha“, chybuje aj ten, kto uráža náboženstvo oháňajúc sa právom vyjadriť čokoľvek sa mu zachce. Je nepochybne povinnosťou hovoriť to, čo prispieva k budovaniu „spoločného dobra“ a istotne sa nemôže reagovať na urážku násilím, no rovnako sa tiež „nesmie provokovať“. „Nesmie sa urážať viera ostatných, viera sa nesmie zosmiešňovať“, lebo „existuje limit“ – je ním „dôstojnosť“, ktorú má každé náboženstvo.

Sébastien Maillard z denníka La Croix: „Pokiaľ ide o rôzne náboženstvá, kam až možno zájsť v slobode prejavu, ktorá je tiež základným ľudským právom?“

Odpoveď pápeža Františka: „Vy ste Francúz, poďme do Paríža! Hovorme jasne. Nemožno skrývať pravdu, že každý má právo praktizovať svoje náboženstvo bez toho, aby porušoval zákon, slobodne. (...) Po druhé, nemožno urážať, napádať, robiť vojnu, zabíjať v mene svojho náboženstva, teda v mene Boha. Pre nás je to, čo sa teraz deje, trochu prekvapivé. Ale spomeňme na našu históriu, koľko náboženských vojen sme mali. Spomeňme na noc svätého Bartolomeja, ako toto chápať? Aj my sme zhrešili v tomto. Ale nemôžeme zabíjať v Božom mene. Je to úchylka. Zabíjanie v mene Boha je úchylka. Myslím si, že to je to hlavné o slobode náboženského vyznania: treba konať v slobode, bez urážania, ale bez nanucovania a zabíjania. Sloboda prejavu. Ale každý má nielen slobodu, právo, má tiež povinnosť povedať, čo si myslí, pre napomáhanie všeobecnému dobru. Povinnosť. (...) Máme povinnosť hovoriť otvorene, v tejto slobode, ale bez urážania. Pretože je pravda, že nemožno reagovať násilím.(…) Nemožno provokovať, nemožno urážať vieru druhých, nemožno si robiť žarty z viery. Existuje hranica. Každé náboženstvo má dôstojnosť, každé náboženstvo, ktoré rešpektuje ľudský život, ľudskú osobu.“

 

Pápež František sa rozlúčil so Srí Lankou

Vatikán 15. januára - „Nech Boh požehnáva a ochraňuje Srí Lanku.“ Týmto tvítom rozoslaným počas letu z Kolomba do Manily pápež František v duchu zostal spojený s obyvateľmi krajiny, s ktorými prežil vyše dva dni naplnené stretnutiami, modlitbou a slávením kanonizácie sv. Jozefa Vaza. Pápežova návšteva zarezonovala v celej krajine a „prekonala všetky očakávania“, ako sa vyjadril vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi. Cieľom návštevy bolo posilniť miestne spoločenstvo Katolíckej cirkvi, prispieť k medzináboženskému dialógu v krajine s väčšinou budhistov a napomôcť hojeniu ťažkých rán, ktoré zanechala 26 rokov trvajúca občianska vojna prakticky na všetkých obyvateľoch ostrova.

Srí Lanka bola prvou etapou apoštolskej cesty pápeža Františka do Ázie. Pred rozlúčkou s krajinou sa Svätý Otec po ceste na letisko zastavil na krátku modlitbu vo Svätyni „Našej Panej z Lanky“ v Bolawalane, ktorá je súčasťou Kultúrneho inštitútu Benedikta XVI., založeného v roku 2011 srílanským arcibiskupom kard. Malcolmom Ranjithom za účelom duchovnej obnovy krajiny po ukončení vojnového konfliktu. Zameriava sa na štúdium medzináboženského dialógu, jazykov a humanistických vedných odborov. Pred budovou inštitútu sa Svätý Otec odfotografoval s nastúpenou jednotkou vojenského námorníctva, ktorá pomáhala pri jej výstavbe. Pápež František pozdravil aj členov jezuitskej komunity sídliacej v susedstve inštitútu.

Na medzinárodnom letisku v Kolombe sa so Svätým Otcom rozlúčil prezident Sirisena a vysokí predstavitelia krajiny. Za zvukov tradičných bubnov „beraja“ Svätý Otec nastúpil do lietadla, ako zvyčajne s aktovkou v ruke. Prílet Arirbusu 340 spoločnosti Srí Lankan Airlines do Manily sa očakáva o 17.45 miestneho času (10.45 nášho času). Vzdialenosť 4500 km lietadlo prekoná za šesť hodín. Na Flilipínach pobudne Svätý Otec do 19. januára.

 

14. januára

Svätorečenie misionára Srí Lanky Jozefa Vaza: Cirkev chce slobodne plniť svoje poslanie

Srí Lanka 14. januára – Srí Lanka a celá univerzálna cirkev dnes dostala nového svätca. Kanonizácia Jozefa Vaza a pápežova návšteva hlavnej mariánskej svätyne v Madhu boli hlavnými momentmi druhého dňa apoštolskej návštevy na Srí Lanke. Každá z udalostí mala vyše polmiliónovú účasť.

Na priestranstve Galle Face Green v Kolombe sa už od včera večera zhromažďovali pútnici, aby spolu so Svätým Otcom oslávili kanonizáciu hlavného misionára Srí Lanky. Od jeho blahorečenia pápežom Jánom Pavlom II. na rovnakom mieste uplynulo práve 20 rokov. O piatej ráno bol areál s 500-tisícovou kapacitou zaplnený. Okrem Srílančanov boli medzi pútnikmi aj veriaci Indie, ktorí prišli sprevádzaní štyrmi kardinálmi a arcibiskupom diecézy Goa na západnom pobreží Indie, kde sa Jozef Vaz narodil v roku 1651.

Svätý Otec pred začiatkom obradu prechádzal pomedzi jasajúcimi zástupmi v otvorenom papamobile. Slávenie sa začalo o 8.30, čiže pre nás o 4. hod. ráno, vzývaním Ducha Svätého. Po tom, ako biskup Kandy predniesol žiadosť o svätorečenie a arcibiskup Goy prečítal životopis Jozefa Vaza, Svätý Otec predniesol slávnostný kanonizačný výrok a prikázal vystaviť príslušný dekrét.

V homílii sa pápež František zameral na odkaz nového svätca pre dnešok. Ponajprv poukázal na jeho evanjeliového misijného ducha:

„Tak ako nesmierne množstvo ďalších misionárov v dejinách Cirkvi, odpovedal na príkaz zmŕtvychvstalého Pána robiť učeníkmi všetky národy (porov. Mt 29,19). Slovami, no najmä svojím príkladom života priviedol ľudí tejto krajiny k viere, ktorá nám dáva «dedičstvo medzi všetkými posvätenými» (Sk 20,32). Vo svätom Jozefovi vidíme výrečný znak Božej dobroty a lásky k srílanskému ľudu. No vidíme v ňom aj výzvu vytrvať na ceste evanjelia, rásť v osobnej svätosti a svedčiť o evanjeliovej zvesti zmierenia, ktorej zasvätil svoj život.“

Svätý Otec ďalej priblížil život veľkého misionára, ktorý na ostrov Cejlón prišiel z Indie v roku 1686 a za 25 rokov tam prakticky znovuoživil sviatostný život Cirkvi po tridsaťročnom období bez kňazov, vyhnaných holandskými kolonizátormi, ktorí boli kalvínmi.

„Ako kňaz Oratória v jeho rodnej Goe svätý Jozef Vaz prišiel do tejto krajiny inšpirovaný misionárskou horlivosťou a veľkou láskou k tomuto národu. Kvôli vtedajšiemu náboženskému prenasledovaniu sa obliekal ako žobrák, a svoje kňazské povinnosti vykonával pri tajných stretnutiach s veriacimi, častokrát v noci. Jeho snaženia dodávali duchovnú a morálnu silu utláčanému katolíckemu ľudu. Mal zvláštnu túžbu slúžiť chorým a trpiacim. Jeho službu chorým počas epidémie čiernych kiahní v Kandy ocenil natoľko aj sám kráľ, že mu udelil väčšiu slobodu k vysluhovaniu samotnej služby. Z Kandy mohol prichádzať aj do ďalších oblastí ostrova. Úplne sa oddal misionárskej práci a vyčerpaný zomrel vo veku 59 rokov, požívajúci úctu pre svoju svätosť.“

Svätý Jozef Vaz je aj naďalej vzorom a učiteľom, pokračoval Svätý Otec. Uviedol tri dôvody, prečo ho aj dnes považujeme za vzor. Prvým je jeho príkladná kňazská služba. Pápež Frnatišek sa takto obrátil na prítomných kňazov a rehoľníkov:

„Povzbudzujem každého z vás, aby ste hľadeli na svätého Jozefa ako na spoľahlivého vodcu. On nás učí vychádzať na periférie, aby Ježiša všade poznali a milovali. Je aj príkladom trpezlivého utrpenia pre evanjelium, vzorom poslušnosti voči predstaveným a vzorom láskavej starostlivosti o Božiu Cirkev (porov. Sk 20,28). Tak ako my, aj on žil v období rýchlych a hlbokých premien; katolíci boli menšinou, často i vnútorne rozdelení, zvonka sa zasa objavovala nevraživosť a prenasledovanie. A napriek tomu, tým, že bol neustále spojený v modlitbe s ukrižovaným Pánom, mohol sa stať pre celý národ živou ikonou milosrdnej a zmierujúcej Božej lásky.“

Na druhom mieste podľa slov Svätého Otca nový svätec ukazuje na dôležitosť prekonávania náboženských rozdelení a na význam náboženskej slobody. Pápež v tejto súvislosti pripomenul, že Cirkvi nejde o iné, ako o slobodné plnenie svojho poslania lásky:

„Jeho nerozdelená láska k Bohu ho otvorila pre lásku k blížnemu. Slúžil núdznym, a to komukoľvek a kdekoľvek. Jeho príklad dnes naďalej inšpiruje cirkev na Srí Lanke, ktorá rada a obetavo slúži všetkým členom spoločnosti. Bez toho, aby robila rozdiely podľa rasy, vierovyznania, kmeňovej príslušnosti, spoločenského postavenia alebo náboženstva, slúži prostredníctvom škôl, nemocníc, zdravotných stredísk a iných charitatívnych diel. Nežiada za to nič, len slobodu plniť toto poslanie. Náboženská sloboda je základným ľudským právom. Každý jednotlivec musí byť slobodný, aby sám či v spojení s druhými hľadal pravdu, otvorene vyjadroval svoje náboženské presvedčenie, slobodný od vonkajšieho zastrašovania či nútenia. Život Jozefa Vaza nás učí, že pravé klaňanie sa Bohu nevedie k diskriminácii, nenávisti a násiliu, lež k rešpektovaniu posvätnosti života, rešpektovaniu dôstojnosti a slobody ostatných a k milujúcej zaangažovanosti pre dobro všetkých.“

Do tretice je sv. Jozef Vaz vzorom misionárskej horlivosti, ochoty vychádzať k druhým a slúžiť im s citlivosťou a úctou:

„Hoci prišiel na Cejlón slúžiť katolíckej komunite, vo svojej evanjeliovej láske prišiel ku všetkým. Zanechal domov, rodinu, pohodu svojho obľúbeného kraja, a odpovedal na pozvanie ísť a hovoriť o Kristovi všade tam, kde ho jeho cesta privedie. Svätý Jozef vedel ako podať pravdu a krásu evanjelia v mnohonáboženskom kontexte, s úctou, oddanosťou, vytrvalosťou a pokorou. Toto je cesta aj pre dnešných Ježišových nasledovníkov. Sme pozvaní „vychádzať“ s tou istou horlivosťou a odvahou ako svätý Jozef, ako aj s jeho citlivosťou a úctou voči druhým, s jeho túžbou podeliť sa s nimi o slovo milosti (porov. Sk 20,32), ktoré má moc ich pozdvihnúť. Sme pozvaní byť učeníkmi misionármi.“

Príklad svätého Jozefa Vaza má teda kresťanov Srí Lanky „utvrdiť vo viere, aby ešte viac prispeli k budovaniu pokoja, spravodlivosti a zmierenia v spoločnosti,“ zakončil svoju homíliu pápež František.

So Svätým Otcom koncelebrovali miestny arcibiskup kardinál Malcolm Ranjith a biskup Kandy Mons. Vianney Fernando, ktorý sa podieľal na priebehu kanonizačného procesu. Na záver slávnosti kardinál Ranjith odovzdal Svätému Otcovi finančný dar vyzbieraný od miestnych veriacich vo výške 70-tisíc dolárov. „Sme chudobná krajina, ale chceme prispieť na dobročinné diela Svätého Otca“, povedal kardinál. Svätý Otec miestnej cirkvi podaroval vernú kópiu dokumentu zo 17. storočia vyrytého do medi, ktorý v sinhálskom jazyku vystavil kráľ z Kandy, aby takto povolil budhistickým obyvateľom krajiny obrátiť sa na kresťanstvo a zároveň povolil kňazom stavať kostoly a cestovať po krajine.

 

Svätý Otec v mariánskej svätyni vyprosoval uzdravenie rán Srí Lanky

Vatikán/Srí Lanka 14. januára - V druhý deň návštevy Srí Lanky po rannej kononizačnej slávnosti Jozefa Vaza v Kolombe sa Svätý Otec vrtuľníkom presunul 250 km na sever ostrova do Madhu, aby sa tu spolu s polmiliónovým zhromaždením veriacich pomodlil v hlavnej mariánskej Svätyni Ružencovej Panny Márie. Mesto Madhu s prevahou populácie Tamilov patrí k diecéze Mannar s 33% katolíkov. Svätyňa leží v zóne, ktorá bola v posledných troch desaťročiach svedkom ťažkých vojnových konfliktov medzi vládnymi silami a tamilskými povstalcami a ku koncu vojny sa stala symbolom pokoja a zmierenia, keď socha Matky Božej z Madhu putovala po celom ostrove.

O 15.30 popoludní miestneho času (11.00 nášho času) pred Svätyňou v Madhu privítal pápeža Františka biskup Mannaru Mons. Joseph Rayappu a miestne autority. Dvojica detí dala Svätému Otcovi okolo krku pestrofarebnú girlandu kvetov. Svätý Otec ešte pred začiatkom mariánskej pobožnosti asi štvrťhodiny prechádzal papamobilom pomedzi veriacich, zdravil ich a požehnával deti.

Samotnú bohoslužbu slova otvoril biskup Mannaru Mons. Joseph Rayappu. V krátkom uvítacom príhovore spomenul krv mučeníkov Mannaru, ako aj úctu veriacich k Božej Matke, prejavovanú početnými návštevami pútnického miesta nielen 15. augusta v deň hlavnej púte. V tamilčine a sinhálčine zaznel hymnus k Duchu Svätému a čítanie úryvku z Matúšovho evanjelia (5,4.9-10): «Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.»

Nasledoval príhovor Svätého Otca, ktorého zhrnutie bolo následne prečítané aj po sinhálsky a tamilsky. Pápež pripomenul význam miesta, ktoré nazval „domom našej Matky, do ktorého všetci Srílančania, rovnako Tamilovia ako Sinhálci, prichádzajú ako členovia jednej rodiny.“ Potom sa už Svätý Otec priamo dotkol najbolestnejšej stránky života krajiny, ktorou sú následky 30 rokov trvajúceho konfliktu občianskej vojny, ktorý bol ukončený len v roku 2009. Poukázal na úlohu Panny Márie pri uzdravovaní rán:

„Po tak veľkej nenávisti, množstve násilia a ničenia, chceme jej poďakovať za to, že nám neustále prináša Ježiša, ktorý jediný má moc uzdraviť otvorené rany a priniesť pokoj zlomeným srdciam. Chceme ju však aj požiadať, aby nám vyprosila milosť Božieho milosrdenstva. Prosíme aj o milosť nápravy našich hriechov a všetkého zla, ktoré táto zem spoznala.

Nie je ľahké to vykonať. Avšak iba keď pochopíme vo svetle Kríža to zlo, akého sme schopní a boli sme na ňom dokonca aj účastní, môžeme zakúsiť pravé výčitky svedomia a pravé pokánie. Iba vtedy môžeme prijať milosť priblížiť sa jeden druhému s pravou kajúcnosťou, ponúkajúc a hľadajúc pravé odpustenie. V tomto ťažkom úsilí odpustiť a nájsť pokoj je tu vždy Mária, ktorá nás povzbudzuje, vedie a pomáha nám urobiť ďalší krok. Práve tak ako ona odpustila vrahom svojho Syna pod krížom, keď držala v náručí jeho telo bez života, tak teraz ona chce viesť Srílančanov k väčšiemu zmiereniu, aby tak balzam Božieho odpustenia mohol priniesť pravé uzdravenie všetkým.“

Ďalej pripomenul, že vzájomné odpustenie a zmierenie je krokom vedúcim k vytvoreniu jednoty, pri budovaní ktorej je opäť na pomoci Nebeská Matka:

„Nakoniec chceme prosiť Matku Máriu, aby sprevádzala svojimi modlitbami úsilie Srílančanov oboch komunít, tamilsky hovoriacej ako aj sinhálsky hovoriacej, aby znova vybudovali jednotu, ktorú stratili. Tak ako sa jej socha po vojne vrátila do jej svätyne v Madhu, modlime sa, aby sa všetci jej srílanskí synovia a dcéry mohli teraz vrátiť do Božieho domu v obnovenom duchu zmierenia a bratstva.“ (Plné znenie homílie je publikované samostatne.)

V modlitbách veriacich, ktoré sú v týchto krajoch prednášané vždy spevom, nie iba jednoduchým čítaním, zazneli prosby za Svätého Otca, za pokoj, za rodiny a na ďalšie úmysly. Uzavrela ich modlitba Otče náš. Ešte pred požehnaním zaznel spev vyprosujúci Pánovo milosrdenstvo na príhovor Panny Márie. Požehnanie Svätého Otca, ktoré udelil držiac v rukách sošku Panny Márie z miestnej svätyne, sa vzťahovalo na všetkým prítomných, na ich rodiny i na celé obyvateľstvo.

Neveľkú sochu Našej Panej z Madhu, ktorá bola pre túto príležitosť prenesená z vnútra sanktuária na pódium a odetá do slávnostných bielych šiat, si pápež po požehnaní uctil bozkom a na krk jej zavesil zlatý ruženec, ktorý je jeho darom pre mariánsku svätyňu. Naopak Svätý Otec dostal na pamiatku návštevy zmenšenú drevenú repliku sošky. Ešte chvíľku zotrval v tichej modlitbe a odobral sa na spiatočnú cestu do Kolomba.

História pútnického miesta Madhu má svoje korene v roku 1544, keď kráľ Jaffny menom Sankili dal zmasakrovať 600 kresťanov Mannaru z obavy pred rozširovaním vplyvu Portugalcov. Niektorí veriaci, ktorí sa ukryli v džungli, si tam vytvorili modlitebné miesto okolo sošky Panny Márie, ktorá sa dnes uchováva vo svätyni. V roku 1583 začali stavať nový kostol v blízkej oblasti. Tento prvý dom Našej Panej z Madhu bol v Mantai.

V roku 1656, keď sa na Cejlóne vylodili Holanďania, začalo sa ďalšie prenasledovanie katolíkov. Tridsať katolíckych rodín chodilo hľadajúc útočisko z dediny do dediny. Všade nosili so sebou aj sošku Panny Márie a v roku 1670 sa usadili v Maruthamandhu, na mieste, kde sa v súčasnosti nachádza sanktuárium. Tu sa uchýlili aj ďalší katolíci utekajúc pred Holanďanmi. V roku 1687 s príchodom sv. Jozefa Vaza na ostrov začína prekvitať katolícka komunita a Madhu sa v roku1706 stáva misionárskym strediskom. So stavbou aktuálneho chrámu sa začalo v roku 1872. Pápežský legát pápeža Pia XI. korunoval sochu Panny Márie z Madhu v roku 1924. Posviacka chrámu sa konala v roku 1944.

Svätyňa Ružencovej Panny Márie v Madhu je miestom modlitby nielen katolíkov, ale aj veriacich iných vyznaní. Biskupom krajiny sa v minulosti podarilo z Madhu vytvoriť demilitarizované pásmo, kde bola garantovaná bezpečnosť pútnikov a mnohých utečencov. V roku 1990 sa 160 hektárov okolo sanktuária stalo skutočným utečeneckým táborom. Od roku 2008 patrí svätyňa k diecéze Mannar a ako bohoslužobné miesto bola obnovená v roku 2010.

 

 

Príhovor Svätého Otca Františka v mariánskej svätyni v Madhu

Príhovor Svätého Otca Františka pri mariánskej pobožnosti vo Svätyni Ružencovej Panny Márie v Madhu 14. januára 2015 v rámci druhého dňa apoštolskej návštevy Srí Lanky

Drahí bratia a sestry,

sme v dome našej Matky. Ona nás tu víta vo svojom dome. V tejto svätyni Našej Panej z Madhu sa každý pútnik môže cítiť ako doma, pretože tu nás Mária vovádza do prítomnosti svojho Syna Ježiša. Srílančania, rovnako Tamilovia ako Sinhálci, prichádzajú ako členovia jednej rodiny. Tu Márii zverujú svoje radosti i bolesti, svoje nádeje i potreby. Tu, v jej dome, sa cítia v bezpečí. Vedia, že Boh je tu veľmi blízko, cítia jeho lásku, poznajú jeho milosrdenstvo, nežné milosrdenstvo Boha.

Dnes sú tu rodiny, ktoré nesmierne trpeli počas dlhého konfliktu, ktorý rozjatril srdce Srí Lanky. Mnoho ľudí, rovnako zo severu ako aj z juhu bolo zabitých pri strašnom násilí a pri krviprelievaní v tých rokoch. Žiaden Srílančan nemôže zabudnúť na tragické udalosti spojené s týmto miestom, alebo na ten smutný deň, kedy uctievaná socha Panny Márie, pochádzajúca z doby príchodu prvých kresťanov na Srí Lanku, bola odnesené preč zo svojej svätyne.

Ale Madona zostáva stále s vami. Ona je Matkou každého domu, každej zranenej rodiny, všetkých tých, ktorí sa snažia vrátiť k pokojnej existencii. Dnes jej ďakujeme za to, že ochránila ľud Srí Lanky od mnohých minulých i súčasných nebezpečenstiev. Mária nikdy nezabúda na svojich synov z tohto nádherného ostrova. Tak, ako ostala stáť vedľa svojho Syna na kríži, tak navždy stojí pri svojich trpiacich synoch Srí Lanky.

Dnes sa chceme Panne Márii poďakovať za túto prítomnosť. Po tak veľkej nenávisti, množstve násilia a ničenia, chceme jej poďakovať za to, že nám neustále prináša Ježiša, ktorý jediný má moc uzdraviť otvorené rany a priniesť pokoj zlomeným srdciam. Chceme ju však aj požiadať, aby nám vyprosila milosť Božieho milosrdenstva. Prosíme aj o milosť nápravy našich hriechov a všetkého zla, ktoré táto zem spoznala.

Nie je ľahké to vykonať. Avšak iba keď pochopíme vo svetle Kríža to zlo, akého sme schopní a boli sme na ňom dokonca aj účastní, môžeme zakúsiť pravé výčitky svedomia a pravé pokánie. Iba vtedy môžeme prijať milosť priblížiť sa jeden druhému s pravou kajúcnosťou, ponúkajúc a hľadajúc pravé odpustenie. V tomto ťažkom úsilí odpustiť a nájsť pokoj je tu vždy Mária, ktorá nás povzbudzuje, vedie a pomáha nám urobiť ďalší krok. Práve tak ako ona odpustila vrahom svojho Syna pod krížom, keď držala v náručí jeho telo bez života, tak teraz ona chce viesť Srílančanov k väčšiemu zmiereniu, aby tak balzam Božieho odpustenia mohol priniesť pravé uzdravenie všetkým.

Nakoniec chceme prosiť Matku Máriu, aby sprevádzala svojimi modlitbami úsilie Srílančanov oboch komunít, tamilsky hovoriacej ako aj sinhálsky hovoriacej, aby znova vybudovali jednotu, ktorú stratili. Tak ako sa jej socha po vojne vrátila do jej svätyne v Madhu, modlime sa, aby sa všetci jej srílanskí synovia a dcéry mohli teraz vrátiť do Božieho domu v obnovenom duchu zmierenia a bratstva.

Drahí bratia a sestry, som veľmi rád, že môžem byť spolu s vami v Máriinom dome. Modlime sa jeden za druhého. Predovšetkým prosme, aby táto svätyňa mohla byť vždy domom modlitby a útočiskom pokoja. Nech na príhovor Našej Panej z Madhu tu všetci nájdu inšpiráciu a silu pre budovanie budúcnosti zmierenia, spravodlivosti a pokoja pre synov tejto milovanej zeme. Amen.

 

 

Pápež František navštívil budhistický chrám v Kolombe

Vatikán 14. januára – V závere druhého dňa apoštolskej cesty na Srí Lanke pápež František navštívil budhistický chrám v Kolombe. Urobil tak na pozvanie jedného z budhistických mníchov na spiatočnej ceste z mariánskej svätyne v Madhu, kde sa modlil za zmierenie a uzdravenie rán spôsobených občianskou vojnou. Už v minulosti podobne navštívil budhistický chrám sv. Ján Pavol II. pri svojej návšteve Bangkoku v roku 1984.

Na nunciatúre v Kolombe sa Svätý Otec večer stretol s biskupským zborom Srí Lanky. Strávil s nimi nejaký čas v rozhovore a pri modlitbe. S dvadsiatimi srílanskými biskupmi a tiež so seminaristami sa mal pôvodne stretnúť hneď v prvý deň návštevy po prílete na Srí Lanku. Program Svätého Otca však bol upravený kvôli zdržaniu sa po ceste z letiska, pozdĺž ktorej pápeža pozdravovali státisíce miestnych obyvateľov.

Vo večerných hodinách prijal pápež František v priestoroch nunciatúry návštevu bývalého prezidenta Srí Lanky Mahindu Rajapaksu, ktorý ešte ako úradujúci prezident oficiálne pozval Svätého Otca na návštevu krajiny.

Pri príležitosti návštevy pápeža úrady Srí Lanky dnes oslobodili 612 väzňov, 575 mužov a 37 žien. Oznámil to väzenský hovorca Thushara Upuldeniya, citovaný denníkom Daily Mirror z Kolomba. Prezidentská milosť sa vzťahuje na seniorov nad 75 rokov a tých, ktorí si odpykávali trest za drobné priestupky. Amnestiu oslavovali dnes ráno vo väzení Welikada.

 

Homília Svätého Otca Františka pri kanonizácii sv. Jozefa Vaza 14. januára 2015 v Galle Face Green v Kolombe na Srí Lanke

«Všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.» (Iz 52,10).

Toto veľkolepé proroctvo sme si vypočuli v dnešnom prvom čítaní. Izaiáš predpovedá ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista až po končiny zeme. Toto proroctvo má osobitný význam pre nás, čo slávime svätorečenie veľkého misionára evanjelia, svätého Jozefa Vaza. Tak ako nesmierne množstvo ďalších misionárov v dejinách Cirkvi, odpovedal na príkaz zmŕtvychvstalého Pána robiť učeníkmi všetky národy (porov. Mt 29,19). Slovami, no najmä svojím príkladom života priviedol ľudí tejto krajiny k viere, ktorá nám dáva «dedičstvo medzi všetkými posvätenými» (Sk 20,32).

Vo svätom Jozefovi vidíme výrečný znak Božej dobroty a lásky k srílanskému ľudu. No vidíme v ňom aj výzvu vytrvať na ceste evanjelia, rásť v osobnej svätosti a svedčiť o evanjeliovej zvesti zmierenia, ktorej zasvätil svoj život.

Ako kňaz Oratória v jeho rodnej Goe svätý Jozef Vaz prišiel do tejto krajiny inšpirovaný misionárskou horlivosťou a veľkou láskou k tomuto národu. Kvôli vtedajšiemu náboženskému prenasledovaniu sa obliekal ako žobrák, a svoje kňazské povinnosti vykonával pri tajných stretnutiach s veriacimi, častokrát v noci. Jeho snaženia dodávali duchovnú a morálnu silu utláčanému katolíckemu ľudu. Mal zvláštnu túžbu slúžiť chorým a trpiacim. Jeho službu chorým počas epidémie čiernych kiahní v Kandy ocenil natoľko aj sám kráľ, že mu udelil väčšiu slobodu k vysluhovaniu samotnej služby. Z Kandy mohol prichádzať aj do ďalších oblastí ostrova. Úplne sa oddal misionárskej práci a vyčerpaný zomrel vo veku 59 rokov, požívajúci úctu pre svoju svätosť.

Svätý Jozef Vaz je aj naďalej vzorom a učiteľom z rôznych dôvodov, z ktorých by som sa chcel zamerať na tri.

Predovšetkým bol príkladným kňazom. Dnes je tu veľa kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí tak ako Jozef Vaz sú zasvätení službe Božiemu evanjeliu a blížnym. Povzbudzujem každého z vás, aby ste hľadeli na svätého Jozefa ako na spoľahlivého vodcu. On nás učí vychádzať na periférie, aby Ježiša všade poznali a milovali. Je aj príkladom trpezlivého utrpenia pre evanjelium, vzorom poslušnosti voči predstaveným a vzorom láskavej starostlivosti o Božiu Cirkev (porov. Sk 20,28). Tak ako my, aj on žil v období rýchlych a hlbokých premien; katolíci boli menšinou, často i vnútorne rozdelení, zvonka sa zasa objavovala nevraživosť a prenasledovanie. A napriek tomu, tým, že bol neustále spojený v modlitbe s ukrižovaným Pánom, mohol sa stať pre celý národ živou ikonou milosrdnej a zmierujúcej Božej lásky.

Na druhom mieste nám svätý Jozef ukazuje na dôležitosť prekonávania náboženských rozdelení v službe pokoja. Jeho nerozdelená láska k Bohu ho otvorila pre lásku k blížnemu. Slúžil núdznym, a to komukoľvek a kdekoľvek. Jeho príklad dnes naďalej inšpiruje cirkev na Srí Lanke, ktorá rada a obetavo slúži všetkým členom spoločnosti. Bez toho, aby robila rozdiely podľa rasy, vierovyznania, kmeňovej príslušnosti, spoločenského postavenia alebo náboženstva, slúži prostredníctvom škôl, nemocníc, zdravotných stredísk a iných charitatívnych diel. Nežiada za to nič, len slobodu plniť toto poslanie. Náboženská sloboda je základným ľudským právom. Každý jednotlivec musí byť slobodný, aby sám či v spojení s druhými hľadal pravdu, otvorene vyjadroval svoje náboženské presvedčenie, slobodný od vonkajšieho zastrašovania či nútenia. Život Jozefa Vaza nás učí, že pravé klaňanie sa Bohu nevedie k diskriminácii, nenávisti a násiliu, lež k rešpektovaniu posvätnosti života, rešpektovaniu dôstojnosti a slobody ostatných a k milujúcej zaangažovanosti pre dobro všetkých.

Napokon nám svätý Jozef dáva vzor misionárskej horlivosti. Hoci prišiel na Cejlón slúžiť katolíckej komunite, vo svojej evanjeliovej láske prišiel ku všetkým. Zanechal domov, rodinu, pohodu svojho obľúbeného kraja, a odpovedal na pozvanie ísť a hovoriť o Kristovi všade tam, kde ho jeho cesta privedie. Svätý Jozef vedel ako podať pravdu a krásu evanjelia v mnohonáboženskom kontexte, s úctou, oddanosťou, vytrvalosťou a pokorou. Toto je cesta aj pre dnešných Ježišových nasledovníkov. Sme pozvaní „vychádzať“ s tou istou horlivosťou a odvahou ako svätý Jozef, ako aj s jeho citlivosťou a úctou voči druhým, s jeho túžbou podeliť sa s nimi o slovo milosti (porov. Sk 20,32), ktoré má moc ich pozdvihnúť. Sme pozvaní byť učeníkmi misionármi.

Drahí bratia a sestry, modlím sa, aby sa kresťania tejto krajiny podľa príkladu svätého Jozefa Vaza utvrdili vo viere a ešte viac prispeli k budovaniu pokoja, spravodlivosti a zmierenia v srílanskej spoločnosti. To očakáva od vás Kristus. To vás učí svätý Jozef. To žiada od vás Cirkev. Zverujem vás všetkých do modlitieb nášho nového svätca, aby ste mohli v spoločenstve s Cirkvou na celom svete spievať Pánovi novú pieseň a ohlasovať jeho slávu až do končín zeme. Lebo Pán je veľký a hoden každej chvály! (porov. Ž 96,1-4) Amen.

 

 

13. januára

Pápež na medzináboženskom stretnutí v Kolombe: Jednoznačne odmietnuť násilie

Vatikán/Srí Lanka 13. januára – V rámci prvého dňa svojej návštevy Srí Lanky sa pápež František po zdvorilostnej návšteve u prezidenta republiky zúčastnil na medzináboženskom stretnutí s tisíckou zástupcov komunít budhistov, hinduistov, moslimov a niektorých kresťanských vyznaní.

Po zápise do pamätnej knihy krátko pred 14. hodinou vstup pápeža Františka do sály kongresového centra Bandaranaike Memorial International Conference Hall v Kolombe oznámil zvuk bubnov a trúbenie lastúry. Stretnutie za účasti čelných náboženských predstaviteľov krajiny uviedol biskup Cletus Perera, zodpovedný v rámci Konferencie biskupov Srí Lanky za medzináboženský dialóg. Nasledoval spev v podaní budhistického mnícha, hinduistické požehnanie prednesené v tamilčine, počas ktorého na znak privítania položili pápežovi Františkovi na plecia zlatožltú tkaninu.

Moslimské požehnanie predniesol v angličtine predstaviteľ moslimov Ash-Sheikh Fazil. Vyjadril zároveň dištancovanie sa od prejavov extrémizmu, rasizmu a terorizmu, ktoré nemajú s islamom nič spoločné. Vyzval k jednote a vzájomnému porozumeniu a vyslovil nádej, že pápež František napomôže vybudovaniu mostov pre vytvorenie pokojného sveta. Anglikánsky biskup Diloraj Kanakasabei ďakoval Bohu za voľbu pápeža Františka, ktorého označil za tvorcu pokoja. Svätému Otcovi poďakoval, že si vybral za cieľ svojej návštevy ostrov Srí Lanku. Pozdravné slová jednotlivých náboženských predstaviteľov uzavrel prejav predstaviteľa budhistických mníchov Vigithasiriho Niyangoda Thera.

Následne sa ujal slova pápež František. Vo svojom druhom príhovore na pôde Srí Lanky, prednesenom v angličtine, označil za cieľ cesty „po stopách svojich predchodcov“ upevniť katolícku komunitu vo viere v Krista. Avšak, ako poznamenal, považuje rovnako za milosť byť tu „so všetkými mužmi a ženami týchto veľkých náboženských tradícií, ktorí spolu s nami zdieľajú túžbu po múdrosti, pravde a svätosti”. Vyzdvihol pozitívny rozvoj medzináboženských a ekumenických vzťahov a poukázal na ich hodnotu vzhľadom na občianske boje, ktoré si Srí Lanka dobre pamätá z minulých rokov. Ako poznamenal, „teraz je potrebné uzdravenie a jednota, nie ďalšie konflikty alebo rozdelenia“. V závere pápež vyjadril žičenie pre úspešný proces zmierenia v krajine:

„Nech rastúca spolupráca medzi predstaviteľmi rôznych náboženských komunít nájde svoje vyjadrenie v úsilí postaviť zmierenie medzi všetkými Srílančanmi do stredu každej snahy o obnovu spoločnosti a jej inštitúcií. V záujme pokoja, nikdy neslobodno pripustiť, aby náboženské vierovyznania boli zneužívané na násilie a na vojnu. Musíme byť jasní a nie dvojznační vo výzvach k našim komunitám, aby naplno žili príkazy pokoja a spolunažívania, ktoré sú prítomné v každom náboženstve a aby odsúdili násilné skutky, ak sa páchajú.“

Arcibiskup Kolomba kardinál Malcolm Ranjith v závere stretnutia predstavil jednotlivých prítomných Svätému Otcovi, ktorý každého pozdravil stiskom ruky.

 

Príhovor pápeža Františka na medzináboženskom stretnutí v Kolombe

Príhovor Svätého Otca Františka na medzináboženskom a ekumenickom stretnutí 13. januára 2015 v Kolombe na Srí Lanke, v kongresovom centre Bandaranaike Memorial International Conference Hall

Drahí priatelia,

som vďačný za možnosť byť prítomný na tomto stretnutí, ktoré tu okrem iných zhromaždilo štyri najväčšie náboženské komunity, ktoré tvoria integrálnu súčasť života Srí Lanky: budhistickú, hinduistickú, islamskú a kresťanskú. Ďakujem vám za vašu prítomnosť a za vaše srdečné privítanie. Ďakujem aj všetkým tým, ktorí obetovali modlitby a požehnania a osobitne vyjadrujem moju vďačnosť biskupovi Klétovi Chandrasirimu Pererovi a ctenému Vigithasirimu Niyangodaovi Therovi za ich srdečné slová.

Prišiel som na Srí Lanku po stopách mojich predchodcov, pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II., aby som ukázal veľkú lásku a starostlivosť, ktorú má Katolícka cirkev voči Srí Lanke. Pre mňa je osobitnou milosťou môcť navštíviť miestnu katolícku komunitu, upevniť ju vo viere v Krista, modliť sa s ňou a mať účasť na jej radostiach i utrpeniach. A rovnako je pre mňa milosťou byť tu s vami všetkými, mužmi a ženami týchto veľkých náboženských tradícií, ktorí spolu s nami zdieľate túžbu po múdrosti, pravde a svätosti.

Katolícka cirkev počas II. vatikánskeho koncilu vyjadrila svoj hlboký a trvalý rešpekt k iným náboženstvám. Vyhlásila, že „nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia“ (Nostra aetate, 2). Z mojej strany chcem potvrdiť úprimný rešpekt Cirkvi voči vám, vašim tradíciám a vašej viere.

V tomto duchu rešpektu Katolícka cirkev túži spolupracovať s vami a so všetkými ľuďmi dobrej vôle pre blaho všetkých Srílančanov. Dúfam, že moja návšteva povzbudí a prehĺbi rôzne formy medzináboženskej a ekumenickej spolupráce, ktoré sa začali v posledných rokoch.

Tieto chvályhodné iniciatívy ponúkli príležitosť k dialógu, ktorý je zásadne dôležitý, ak sa chceme poznať, pochopiť a rešpektovať jeden druhého. Ale ako učí skúsenosť, aby bol takýto dialóg a stretnutie účinným, musí byť založený na plnej a pravdivej prezentácii našich presvedčení. Samozrejme takýto dialóg zvýrazní, aké rozdielne sú naše viery, tradície a prax. No ak sme čestní pri predstavovaní našich presvedčení, budeme schopní jasnejšie vidieť to, čo máme spoločné. Otvoria sa nové cesty pre vzájomnú úctu, spoluprácu a aj priateľstvo.

Takýto pozitívny rozvoj v medzináboženských a ekumenických vzťahoch má osobitný a urgentný význam na Srí Lanke. Počas mnohých rokov muži a ženy tejto krajiny boli obeťami občianskeho boja a násilia. Teraz je potrebné uzdravenie a jednota, nie ďalšie konflikty alebo rozdelenia. Samozrejme podpora uzdravenia a jednoty je vznešeným úsilím, ktoré prislúcha tým, ktorým leží na srdci dobro národa a celej ľudskej rodiny. Mám nádej, že medzináboženská a ekumenická spolupráca ukáže, že ľudia na to, aby mohli žiť v harmónii so svojimi bratmi a sestrami, nemusia zanechať vlastnú identitu, či už etnickú, alebo náboženskú.

Akými mnohorakými spôsobmi môžu nasledovníci rôznych náboženstiev plniť túto službu! Ako veľa je tých potrieb, ktorých sa treba ujímať s uzdravujúcim balzamom bratskej solidarity! Myslím tu osobitne na materiálne a duchovné potreby chudobných, zúbožených a všetkých tých, ktorí netrpezlivo očakávajú slovo útechy a nádeje. Myslím tu aj na mnohé rodiny, ktoré stále oplakávajú stratu svojich príbuzných.

Predovšetkým, v tomto okamihu dejín vášho národa, koľko ľudí dobrej vôle sa snaží znova vybudovať morálne základy celej spoločnosti! Nech rastúca spolupráca medzi predstaviteľmi rôznych náboženských komunít nájde svoje vyjadrenie v úsilí postaviť zmierenie medzi všetkými Srílančanmi do stredu každej snahy o obnovu spoločnosti a jej inštitúcií. V záujme pokoja, nikdy neslobodno pripustiť, aby náboženské vierovyznania boli zneužívané na násilie a na vojnu. Musíme byť jasní a nie dvojznační vo výzvach k našim komunitám, aby naplno žili príkazy pokoja a spolunažívania, ktoré sú prítomné v každom náboženstve a aby odsúdili násilné skutky, ak sa páchajú.

Drahí priatelia, ešte raz vám ďakujem za vaše veľkodušné prijatie a za vašu pozornosť. Nech toto bratské stretnutie upevní všetkých nás v úsilí žiť v harmónii a šíriť požehnanie pokoja.

 

Srí Lanka privítala pápeža Františka s obrovským nadšením

Vatikán 13. januára – Srí Lanka s nadšením privítala pápeža Františka. Táto budhistická krajina, v ktorej kresťanstvo je spomedzi náboženstiev až na štvrtom mieste, so 7,16% katolíkov, pripravila Svätému Otcovi vrúcne privítanie. Kvôli najmenej 300-tisícovému davu, ktorý ho čakal na ceste smerom z letiska, sa jeho presun predĺžil až o hodinu, čo malo za následok aj zmenu v programe. Okrem radostného davu a tanečníkov v tradičných odevoch bolo súčasťou privítania aj niekoľko desiatok pestrofarebne ozdobených slonov. Pozdĺž 28-kilometrového úseku, ktorý pápež prekonal v otvorenom džípe, cestu lemovali nielen kresťania, ale aj príslušníci iných náboženstiev, budhisti, hinduisti a moslimovia.

Pri príležitosti návštevy pápeža Františka na Srí Lanke vydala krajina dve špeciálne poštové známky. Inauguroval ich samotný Svätý Otec počas jeho návštevy v prezidentskom paláci. Svätý Otec sa počas privítacej slávnosti na letisku v hlavnom meste Kolombo zapísal do pamätnej knihy nasledovnými slovami: „Na ľudí tohto milovaného kraja Srí Lanky, Perly Indického oceánu, zvolávam hojné Božie požehnanie pokoja, blaha a harmónie.“

Biskupom Srí Lanky Svätý Otec František podaroval vernú kópiu dokumentu zo 17. storočia vyrytého do medi, ktorý v sinhálskom jazyku vystavil kráľ z Kandy pre kňaza Juana Sylveira z rádu sv. Filipa Neriho. Povoľuje ním budhistickým obyvateľom krajiny obrátiť sa na kresťanstvo a zároveň povoľuje spomínanému rádu stavať kostoly a cestovať po krajine k miestam ich kultu. Pápežovým darom pre srílanského prezidenta bola kópia námorného atlasu zo 16. storočia obsahujúca 14 máp farebne zakreslených na pergamene.

Vatikán pri príležitosti tejto 7. zahraničnej apoštolskej cesty pápeža Františka vydal dve pamätné medaily. Medaila venovaná návšteve Srí Lanky zobrazuje Pannu Máriu z Madhu, významného mariánskeho pútnického miesta. Na pamätnej medaile venovanej návšteve Filipín je zobrazené Jezuliatko z Taclobanu, ktoré sa teší veľkej úcte v tejto krajine.

 

Prezident Srí Lanky poukázal na spoločné hodnoty budhizmu a kresťanstva

Vatikán/Srí Lanka 13. januára – Pápeža Františka v Kolombe oficiálne privítal prezident Srí Lanky Maithripala Sirisena. Vo svojom príhovore poukázal na hodnoty, ktoré sú spoločné budhistom i kresťanom. Pripomenul Kristove slová «Milujte svojich nepriateľov, žehnajte tým, čo vás prenasledujú» (porov. Mt 5,44). Podobne spomenul Budhovo kázanie, že «Nenávisť sa neuháša v tomto svete nenávisťou, ale milujúcou dobrotivosťou. Zlo musí byť premožené dobrom» (Dhammapada). Ako povedal, tieto náuky „stelesňujú spoločné hodnoty zdieľané kresťanstvom a budhizmom, ktoré ľud mojej krajiny vyznáva. Pripomínajú nám, že cez medzináboženský dialóg možno významne prispieť k spoločenskému porozumeniu a solidarite.“

Pre Maithripalu Sirisenu bolo privítanie pápežovej návštevy prvým verejným vystúpením od nástupu do úradu 9. januára. Vo svojej reči pripomenul aj návštevu pápeža Jána Pavla II. na rovnakom mieste pred 20 rokmi. Zmienil sa aj o ťažkom období terorizmu a nepokojov, ktorými krajina prechádzala v uplynulých rokoch. Za pozoruhodnú označil prioritu, ktorú pápež František pripisuje „odstraňovaniu chudoby a globálnemu úsiliu o zníženie ekonomickej nerovnosti medzi bohatými a chudobnými“. Kanonizácia Jozefa Vaza, ktorú pápež na pôde ostrova vykoná, predstavuje podľa prezidenta „poctu pre ľud Srí Lanky a celý región, osobitne pre katolíkov.”

 

 

Svätého Otca privítali na Srí Lanke, venoval čas státisícom ľudí

Vatikán/Srí Lanka 13. januára – Za slnečného rána krátko pred 9. hod. miestneho času, čiže 4:30 nášho času, pristálo lietadlo so Svätým Otcom Františkom na medzinárodnom letisku v Kolombe. Privítanie sa odohralo v najvyššej slávnostnosti. Hosťa očakávali najvyšší hodnostári krajiny pod vedením nového prezidenta Maithripalu Sirisenu. Nastúpené tri vojenské jednotky v uniformách pechoty a námorníctva mali so sebou aj slávnostne vyparádené slonie mláďa.

Chlapec s dievčaťom v miestnych odevoch pod schodíkmi lietadla pozdravili Svätého Otca pobozkaním ruky s úctivým pokľaknutím a odovzdali mu náhrdelník zo žltých a bielych kvetov. Po zvítaní sa s prezidentom a jeho manželkou a stisku ruky s hlavným predstaviteľom miestnej cirkvi kardinálom Malcolmom Ranjithom Svätý Otec prechádzal pomedzi niekoľko radov tanečníkov v tradičnom odeve tancujúcich privítací tanec za sprievodu rytmických nástrojov. V rukých zástupu detí sa žlto-červené národné vlajočky striedali s vatikánskymi žlto-bielymi. Po tom, ako vojenská hudba zahrala štátne hymny, nasledovalo 21 čestných delových sálv.

Po tom, ako Svätý Otec zaujal miesto pod čestným prístreškom po boku s prezidentom a ďalšími hostiteľmi a za prítomnosti dvoch desiatok miestnych biskupov, detský spevácky zbor v modrých orientálnych úboroch zaspieval hymnu apoštolskej cesty. Jej refrén „Svätý Otec, pápež František, vitajte na Srí Lanke!“ znel striedavo v angličtine, taliančine a miestnych jazykoch sinhálčine a tamilčine. Spolu s biskupmi krajiny prišli privítať pápeža aj predstavitelia iných náboženstiev, medzi ktorými majú na Srílanke 70-percentnú väčšinu budhisti.

Prezident Srílanskej republiky Maithripala Sirisena, ktorý nastúpil do funkcie iba pred troma dňami, v privítacom príhovore vyslovil v mene celej krajiny radosť z návštevy hlavy Katolíckej cirkvi. Svätý Otec v príhovore pozdravil všetkých obyvateľov ostrova, ktorý je označovaný za „perlu Indického oceánu“ a prezidentovi poďakoval za srdečnosť prijatia, pričom mu zaželal úspešné vykonávanie jeho nového úradu. Po pozdrave náboženských predstaviteľov vysvetlil dôvod svojej prítomnosti:

„Moja návšteva Srí Lanky je predovšetkým pastoračná. Prichádzam ako všeobecný pastier Katolíckej cirkvi, aby som sa s katolíkmi tohto ostrova stretol, povzbudil ich, ako aj preto, aby som sa s nimi modlil. Ústredným bodom tejto návštevy bude kanonizácia blahoslaveného Jozefa Vaza, ktorého príklad kresťanskej lásky a úcty ku každému človeku bez rozdielu národnosti či náboženstva nás neprestáva inšpirovať a vyučovať ešte aj dnes. Avšak moja návšteva chce byť tiež vyjadrením lásky a starostlivosti, ktorú má Cirkev o všetkých Srílančanov a chce potvrdiť túžbu katolíckej komunity aktívne participovať na živote tejto spoločnosti.“

Ďalej sa príhovore zameral na hodnotu pokoja:

„Pretrvávajúcou tragédiou nášho sveta je, že mnohé komunity sú medzi sebou vo vojne. Neschopnosť dospieť k zmiereniu rozdielností a starých či nových sporov, spôsobila vznik etnických a náboženských napätí často sprevádzaných výbuchmi násilia. Po dlhé roky bola Srí Lanka svedkom hrôz spojených s občianskym konfliktom, no teraz sa usiluje o zachovanie mieru a liečenie rán z minulých rokov. Prekonať trpkosť zo zdedenej nespravodlivosti, nevraživosti a nedôvery, ktorú po sebe zanechalo obdobie konfliktu, nie je ľahkou úlohou. Dá sa to iba premáhaním zla dobrom (porov. Rim 12,21) a pestovaním čností, ktoré vedú k zmiereniu, solidarite a pokoju. Proces obnovy si okrem iného vyžaduje aj úsilie o dosiahnutie pravdy, nie však s cieľom jatriť staré rany, ale oveľa viac ako nevyhnutného prostriedku ich uzdravenia, prostriedku na dosiahnutie spravodlivosti a jednoty.“

Ako hosť v mnohonáboženskej krajine s prítomnosťou budhistov, hinduistov, moslimov a kresťanov potom poukázal na význam spolupráce v dialógu:

„Drahí priatelia, som presvedčený, že stúpenci rôznych náboženských tradícií majú zohrať podstatnú úlohu v delikátnom procese zmierovania a obnovy, ktorý v tejto krajine prebieha. Aby sa tento proces mohol naplno uskutočniť, je potrebné, aby všetci členovia spoločnosti navzájom spolupracovali; aby mohli všetci vysloviť svoj názor. Všetci musia byť slobodní pri vyjadrovaní vlastných starostí, potrieb, ambícií i obáv. No nadovšetko musia byť pripravení akceptovať jeden druhého, rešpektovať oprávnenú rozličnosť a učiť sa žiť ako jedna rodina. Vždy, keď sa ľudia navzájom pokorne a otvorene počúvajú, môžu vyjsť na povrch spoločné hodnoty a ašpirácie. Rozličnosť sa viac nebude vnímať ako hrozba, ale ako zdroj obohatenia. A ešte jasnejšie sa tak ukáže cesta smerom k spravodlivosti, zmiereniu a súladu v spoločnosti.“

Svätý Otec zaželal krajine materiálny a duchovný rozvoj, rešpektujúci každého jednotlivca:

„V tomto zmysle musí veľké dielo obnovy zahŕňať zlepšenie infraštruktúr a starostlivosť o materiálne potreby, no tiež – a to predovšetkým – podporovanie ľudskej dôstojnosti, rešpektovania ľudských práv a plného spoločenského začlenenia každého jednotlivca. Vyjadrujem žičenie, aby politickí, náboženskí a kultúrni predstavitelia Srí Lanky, zvažujúc každé svoje slovo a skutok s ohľadom na dobro a ozdravenie, ktoré z neho vzíde, prinášali trvalý príspevok k materiálnemu a duchovnému rozvoju srílanského ľudu.“

V závere príhovoru pápež František opäť poďakoval za prijatie, aby nastávajúce spoločne prežité dni návštevy boli „dňami priateľstva, dialógu a solidarity.“ „Zvolávam na Srí Lanku, perlu Indického oceánu, hojné Božie požehnanie a modlím sa, aby jej nádhera žiarila pre dobro prosperity a pokoja všetkých jej obyvateľov.“

Privítaciu ceremóniu uzavrel zápis do pamätnej knihy, po ktorom sa Svätý Otec so sprievodom vydal na 30-kilometrový presun automobilom do sídla Apoštolskej nunciatúry, aby tam slávil v súkromí svätú omšu. Po ceste pozdravoval zástupy ľudí, ktorých sa zhromaždilo okolo 300-tisíc. Ako informoval hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, v dôvodu hodinového predĺženia pápežovho presunu z letiska sa Svätý Otec nezúčastnil na stretnutí s miestnymi biskupmi. S členmi Konferencie biskupov Srí Lanky sa stretli kardinál Pietro Parolin a ďalší členovia pápežského sprievodu. Svätý Otec popoludní o 17. hod. miestneho času (12:30 nášho času) absolvuje oficiálnu zdvorilostnú návštevu s prezidentom Srí Lanky v jeho rezidencii.

 

12. januára

Pápež František odletel na svoju siedmu zahraničnú cestu

Vatikán 12. januára - Svätý Otec František odletel na svoju 7. apoštolskú cestu. Lietadlo A 330 spoločnosti Alitalia sa o 19. hodine vydalo z rímskeho letiska Fiumicino na takmer 10-hodinový let smerom do Kolomba, hlavného mesta Srí Lanky. Pápež František sa tak dnes po piatich mesiacoch od návštevy Kórey opäť vracia do Ázie. Podobne ako sv. Ján Pavol II. navštívi v rámci jednej cesty dve ázijské krajiny Srí Lanku a Filipíny.

V približne 30-člennom pápežskom sprievode sú na palube lietadla kardináli: Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, kardinál Fernando Filoni, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kardinál Robert Sarah, nie z pozície prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ale vzhľadom na jeho predchádzajúci úrad predsedu Pápežskej rady Cor unum, kde bol aktívne zaangažovaný do riešenia situácie po tajfúne, teda ako predstaviteľ charitatívnych aktivít, a tiež preto, že aj pápež navštívi centrá postavené pomocou Cor unum. Ďalej do pápežského sprievodu patria substitút Štátneho sekretariátu arcibiskup Giovanni Angelo Becciu, majster pápežských liturgických slávení Mons. Guido Marini, Mons. Mark Miles ako tlmočník do angličtiny. Podľa zvyku pápeža Františka ide na apoštolskú cestu aj jeden z radových zamestnancov Vatikánu, tentoraz elektrikár z Governatorátu Mestského štátu Vatikán. Počet akreditovaných novinárov, ktorí letia na Srí Lanku a následne na Filipíny, je tentoraz 85 a na palube lietadla sú očakávané dve tlačové konferencie: pri presune na Filipíny a pri spiatočnom lete v závere cesty.

Zajtra ráno o 9.00 miestneho času, o 4.30 nášho času, sa na Medzinárodnom letisku v Kolombe uskutoční privítací ceremoniál, pri ktorom pápež František prednesie svoj prvý z jedenástich príhovorov, v angličtine. Následne sa presunie do rezidencie Apoštolskej nunciatúry v Kolombe, kde bude v súkromí sláviť svätú omšu. V prvý deň návštevy Svätého Otca čaká aj stretnutie s biskupmi Srí Lanky v sídle arcibiskupstva v Kolombe, zdvorilostná návšteva u prezidenta republiky v prezidentskej rezidencii a medzináboženské stretnutie v Kongresovom centre v Kolombe. Na Srí Lanke sa pápež zdrží do štvrtka 15. januára, keď v ranných hodinách odletí na Filipíny.

 

 

Program apoštolskej cesty pápeža Františka na Srí Lanku a na Filipíny

Pápež František sa po piatich mesiacoch od návštevy Kórey opäť vracia do Ázie. Podobne ako sv. Ján Pavol II. navštívi v rámci jednej apoštolskej cesty dve ázijské krajiny Srí Lanku a Filipíny. Svätý Otec počas tejto svojej 7. zahraničnej cesty, trvajúcej týždeň, od pondelka 12. do pondelka 19. januára 2015, prednesie jedenásť príhovorov, a to v angličtine.

Návšteva Srí Lanky, prevažne budhistickej krajiny, bude trvať dva dni a jej program zhŕňa štyri hlavné podujatia: privítací ceremoniál na letisku, medzináboženské stretnutie, svätá omša s kanonizáciou Jozefa Vaza a mariánska pobožnosť v Sanktuáriu Našej Panej z Madhu.

Návšteva Filipín, s 82 percentami katolíkov, bude trvať tri dni. Pápeža Františka tu čaká sedem väčších strenutí, prevažne cirkevného charakteru: stretnutie s autoritami, svätá omša v manilskej katedrále, stretnutie s rodinami v Manile, svätá omša a stretutie so svedkami tajfúnu v Taclobane, stretnutie s klérom a rodinami v Palo, stretnutie s mladými v areáli Univerzity sv. Tomáša v Manile a svätá omša v hlavnom meste Filipín na záver návštevy.

Za povšimnutie stojí dátum kanonizácie bl. Jozefa Vaza, 14. január 2015, teda 20 rokov po jeho blahorečení Jánom Pavlom II. (21. januára 1995) na tom istom mieste, v parku „Galle Face Green“ v Kolombe. Ide o prvého svätého Indie, oratoriánskeho kňaza, misionára na Cejlóne, kde začiatkom 18. storočia preložil evanjelium do sinhálčiny a tamilčiny.

Druhou zaujímavosťou je zhoda posledného dňa návštevy pápeža Františka na Filipínach, 18. januára, s liturgickým sviatkom „Svätého Jezuliatka“ v Sanktuáriu „Santo Niño“ v Cebu, ktoré je každoročne cieľom miliónov pútnikov v tretiu januárovú nedeľu.

 

Podrobný harmonogram jednotlivých dní 7. zahraničnej cesty pápeža Františka.

Časové údaje v zátvorke zodpovedajú nášmu času (SEČ):

 

PONDELOK 12. JANUÁRA 2015 RÍM – KOLOMBO

(18.50) Odlet lietadlom z rímskeho letiska Fiumicino do Kolomba, hlavného mesta Srí Lanky

 

UTOROK 13. JANUÁRA 2015 KOLOMBO

09.00 (04.30) Prílet na Medzinárodné letisko v Kolombe. Privítací ceremoniál

(Príhovor pápeža Františka)

11.00 (06.30) Príchod do rezidencie Apoštolskej nunciatúry v Kolombe, svätá omša v súkromí

13.15 (08.45) Stretnutie s biskupmi Srí Lanky v sídle arcibiskupstva v Kolombe

14.30 (10.00) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

17.00 (12.30) Zdvorilostná návšteva u prezidenta republiky v prezidentskej rezidencii

18.15 (13.45) Medzináboženské stretnutie v Kongresovom centre Bandaranaike Memorial International Conference Hall v Kolombe

(Príhovor pápeža Františka)

19.30 (15.00) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

 

STREDA 14. JANUÁRA 2015 KOLOMBO – MADHU – KOLOMBO

08.30 (04.00) Svätá omša a kononizácia bl. Jozefa Vaza v Galle Face Green v Kolombe

(Homília pápeža Františka)

11.15 (06.45) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

14.00 (09.30) Presun vrtuľníkom do Madhu

15.30 (11.00) Mariánska pobožnosť vo Svätyni Ružencovej Panny Márie v Madhu

(Príhovor pápeža Františka)

16.45 Presun vrtuľníkom naspäť do Kolomba

18.10 (13.40) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

 

ŠTVRTOK 15. JANUÁRA 2015 KOLOMBO - BOLAWALANA - KOLOMBO - MANILA

06.30 (02.00) Svätá omša v súkromí

07.30 (03.00) Rozlúčka s Apoštolskou nunciatúrou v Kolombe

08.15 (03.45) Modlitba v Kaplnke Našej Panej z Lanky (Our Lady of Lanka) v Bolawalane

08.45 (04.15) Rozlúčková ceremónia na Medzinárodnom letisku v Kolombe

09.00 (04.30) Odlet lietadlom z Kolomba do Manily, hlavného mesta Filipín

17.45 (10.45) Prílet na leteckú základňu Villamor v Manile, oficiálne privítanie

18.45 (11.45) Príchod na Apoštolskú nunciatúru v Manile

 

PIATOK 16. JANUÁRA 2015 MANILA

09.15 (02.15) Privítací ceremoniál v Prezidentskom paláci, zdvorilostná návšteva u prezidenta

10.15 (03.15) Stretnutie so štátnymi predstaviteľmi a diplomatickým zborom v Prezidentskom paláci (Príhovor pápeža Františka)

11.15 (04.15) Svätá omša s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v manilskej katedrále Nepoškvrneného Počatia

(Homília pápeža Františka)

17.30 (10.30) Stretnutie s rodinami v Mall of Asia Arena v Manile

(Príhovor pápeža Františka)

19.15 (12.15) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

 

SOBOTA 17. JANUÁRA 2015 MANILA - TACLOBAN - PALO - TACLOBAN - MANILA

08.15 (01.15) Odlet lietadlom z Manily do Taclobanu na ostrove Leyte

09.30 (02.30) Prílet na Medzinárodné letisko v Taclobane

10.00 (03.00) Svätá omša na letisku v Taclobane

(Homília pápeža Františka)

12.45 (05.45) Príchod do sídla arcibiskupstva Palo, obed s niektorými svedkami tajfúnu

Yolanda -Haiyan

15.00 (08.00) Požehnanie „Centra pápeža Františka pre chudobných“ v Palo

15.30 (08.30) Stretnutie s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, seminaristami a rodinami v katedrále v Palo

(Príhovor pápeža Františka)

17.00 (10.00) Odlet z Taclobanu do Manily

18.15 (11.15) Prílet na leteckú základňu Villamor v Manile

 

NEDEĽA 18. JANUÁRA 2015 MANILA

09.45 (02.45) Stretnutie s predstaviteľmi rôznych náboženstiev v sídle Pápežskej a kráľovskej univerzite sv. Tomáša v Manile

10.30 (03.30) Stretnutie s mladými na ihrisku univerzity

(Príhovor pápeža Františka)

12.20 (05.20) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

15.30 (08.30) Svätá omša v parku Rizal v Manile

(Homília pápeža Františka)

18.00 (11.00) Návrat na Apoštolskú nunciatúru

 

PONDELOK 19. JANUÁRA 2015 MANILA – RÍM

07.15 (00.15) Svätá omša v súkromí

08.30 (01.30) Rozlúčka na Apoštolskej nunciatúre v Manile

09.45 (02.45) Rozlúčkový ceremoniál na letiskovej základni Villamor v Manile

10.00 (03.00) Odlet z Manily do Ríma

(17.40) Prílet na rímske letisko Ciampino

Počas spiatočného letu z Manily do Ríma, trvajúceho 14 hodín 40 minút, preletí Airbus 340 Filipínskych aerolínií s pápežom Františkom na palube aj ponad územie Slovenska. Trasa letu povedie ponad Filipíny, Čínu, Mongolsko, Rusko, Bielorsko, Poľsko, Českú republiku, Slovensko, Rakúsko, Slovinsko, Taliansko.

 

Časový posun:

SEČ UTC+1h, Colombo UTC+5h 30’, Madhu UTC+5h 30’, Manila UTC+8h,Tacloban UTC + 8h