Aktuálne

Nitriansky biskup Viliam Judák: Biskup Vojtaššák sa venoval chudobným

Bratislava 6. augusta. V utorok sme si pripomenuli 50. výročie úmrtia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s nitrianskym diecéznym biskupom a predsedom Rady pre históriu KBS Mons. Viliamom Judákom.

Otec biskup, ste profesorom cirkevných dejín, čo podľa Vás znamená biskup Ján Vojtaššák pre Cirkev na Slovensku?

V obnovených pomeroch prvej ČSR dochádza po dohode so Svätou Stolicou k vymenovaniu troch slovenských biskupov - 16. decembra 1920. Medzi nimi sa objavuje aj meno oravského farára, vtedy riaditeľa biskupskej kancelárie a rektora seminára, Jána Vojtaššáka. Odozvy na menovanie boli pozitívne. Dr. Pavel Žiška, ako hlavný redaktor Katolíckych novín v tomto duchu píše: „Všetci traja sú presvedčení Slováci a preto keď za ich príkladom pôjdeme, musí už raz prestať to upodozrievanie, ako keby katolíci neboli verní, spoľahliví občania nášho štátu. Vernosť k Cirkvi musíme vedieť spojiť vernosťou k vlasti, popri horlivom konaní našich cirkevných povinností nesmieme zabúdať na povinnosti, ktoré žiada od nás národ, vlasť, štát. Musíme ukázať, že naše verné katolícke zmýšľanie neprotiví sa národnému presvedčeniu, a že naše republikánske zmýšľanie vieme zrovnať so zásadami katolicizmu.“ Spišský biskup Ján Vojtaššák a jeho činnosť mala veľký význam nielen pre zverenú diecézu, ale aj v celoštátnom rozmere. Svedčí o tom aj jeho angažovanosť počas druhej svetovej vojny v prospech prenasledovaných. Vojnové časy priniesli mnoho utrpenia pre všetkých. Výrazne sa to prejavilo vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu. Biskup Ján Vojtaššák vo viacerých apeláciách stál na strane trpiacich, a tak zachránil tisícky životov príslušníkov židovského náboženstva. Bol to biskup J. Vojtaššák, ktorý ako prvý, po oznámení dvoma židovskými utečencami, ohlásil vláde a nunciovi G. Burziovi neľudské zaobchádzanie so Židmi vedenými na smrť. Slovenská vláda žiadala Berlín, aby mohla vyslať vládnu delegáciu navštíviť slovenských Židov v Poľsku, ktorí tam boli vysielaní na práce, ako boli posielaní aj slovenskí robotníci do Nemecka. Po odmietnutí tejto žiadosti slovenská vláda zastavila všetky transporty Židov, ktoré sa obnovili až po vypuknutí SNP.

Boží služobník, biskup Ján Vojtaššák, pochádzal z chudobnej oravskej rodiny. Ako by ste zhodnotili jeho účinkovanie na čele Spišskej diecézy?

Pastierik, pochádzajúci z chudobného prostredia početnej oravskej rodiny, kde bol siedmym dieťaťom z celkového počtu jedenásť, nemal pred sebou nijakú skvelú kariéru. Boli naozaj aj takí, ktorí sa pýtali pri jeho menovaní za biskupa: „Ako to len začne ten oravský dedinský farár?“ Odpoveďou pochybovačom boli prvé pastierske listy a život biskupa naplnený mnohorakou požehnanou činnosťou. Konsekráciou sa nezmenil, ostal „farárom“, aj keď nie vo Veličnej, ale v Spišskej Kapitule, a s tým rozdielom, že spravoval vo svojom biskupstve 170 fár s 280 000 veriacimi. Biskup J. Vojtaššák bol mužom modlitby, ale aj vytrvalej práce. Celé hodiny prekľačal v studenej kaplnke. Každú nedeľu a sviatok presedel v celé hodiny spovednici. Bol známy svojou obetavosťou a štedrosťou. Veľkú starostlivosť venoval kňazskému dorastu. Najmä mladíkom pochádzajúcim z chudobných rodín. Počas slobodného vedenia diecézy vysvätil 188 kňazov. Jeho zásluhou biskupstvo celé roky žilo z „ovocia“ jeho seminára, aj keď v ostatných pretrvával a ešte stále je stav kňazov nedostatočný, spišské biskupstvo malo relatívne dostatok dušpastierov.

Bolo príznačné pre Spišskú Kapitulu, že mala vysokokvalifikovaných profesorov na Vysokej škole bohosloveckej, ktorí boli publikačne činní, najmä v časopise Verbum. S veľkou pozornosťou sa venoval aj katolíckym školám. Pre učiteľský ústav, ktorý založil biskup Ján Ladislav Pyrker roku 1819, postavil budovu za dva milióny korún. Ústav aj internát spravovali Školskí bratia. V Levoči postavil veľkolepý dievčenský domov, v ktorom sa vychovávalo každoročne okolo štyristo žiačok. Domov mal ľudovú školu, meštianku, školu domácich náuk a učiteľský ústav. Spravovali ho sestry Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Na prehlbovanie duchovného života podporoval exercičné hnutie v Ružomberku, v Stráži, v Podolínci a v Štiavniku. Nové ženské kongregácie sa usadili na dvadsiatich miestach jeho diecézy. Na tieto veci venovalo biskupstvo okolo 130 miliónov korún. To je tým pozoruhodnejšie, že ľud spišskej diecézy obýval chudobné a neúrodné oblasti. Je nepochopiteľné, ako mohli komunisti vyčítať biskupovi Vojtaššákovi pri súde, že „vykorisťoval“ chudobný ľud, keď toľko miliónov venoval jeho dobru! Spomeňme aspoň skromne, že z jeho podnetu a s jeho pomocou sa postavilo 16 kostolov, 10 bolo zväčšených, 17 farských budov, 49 škôl, 9 kultúrnych domov. V Mokradi založil detský domov pre opustené deti, udržiaval sirotinec v Spišských Vlachoch. Pod jeho vedením prispievala Charita sumou päť miliónov na chudobných Slovenska. Z jeho štedrosti sa vybudoval liečebný dom v Dolnom Smokovci, Charitas v Bratislave, Charitný dom v Ružomberku. Štedro prispel aj na výstavbu študentského domu Svoradov.

Niekedy sa zdá, že súčasníci nevedia doceniť význam zápasu s komunizmom. Prečo je podľa Vás potrebné, aby sa na biskupa Jána Vojtaššáka nezabudlo?

Biskup J. Vojtaššák pastierskym listom 24. apríla 1945 ostro protestoval proti poštátneniu katolíckych škôl a proti zákazu vyučovaniu náboženstva v školách. Niet divu, že jeho názory neboli prijaté s nadšením zo strany komunistickej ideológie, ktorá získavala postupne moc do svojich rúk. Otvorene mu to dali najavo 5. mája 1945, keď ho internovali v bývalom biskupskom kaštieli v Štiavniku, a 16. júla 1947 ho premiestnili do bratislavskej štátnej väznice. Tam bol bez vyšetrovania a bez súdu do 30. novembra 1947. Vtedy mu umožnili vrátiť sa do biskupského sídla. V júni 1949 komunistická vláda dosadila do biskupských úradov vládnych zmocnencov, ktorí kontrolovali činnosť biskupov. Biskup J. Vojtaššák Povereníctvu školstva napísal: „Zmocnenca na biskupskom úrade neuznávam a neprijmem.“

Pod zámienkou biskupskej konferencie v Trenčíne ŠTB 15. mája 1950 odviezla biskupa Vojtaššáka do ruzyňskej väznice, do žalára „pro prominentní zločince“. Technika vyšetrovania bola diabolsky premyslená. Väzeň sa priznal ku všetkým zločinom, ktoré mu naplánovali a ktoré nikdy nespáchal. Protokol Vojtaššákových „priznaných“ zločinov mal 63 strán. Vyšetrovanie, psychické a telesné mučenie, trvalo od 17. septembra do Vianoc roku 1950. Štátny súd v Bratislave ho 10.-13. januára 1951 odsúdil v 74. roku života na 24 rokov ťažkého väzenia, 500 000 korún pokuty, konfiškáciu všetkého majetku a stratu občianskych práv. Na rozsudku boli vymenované tieto delikty: úklady proti republike, velezrada, vojenská zrada, špionáž, vyzvedačstvo. Celých pätnásť rokov si „odslúžil“ v najťažších väzniciach vo Valdiciach, Ilave a Leopoldove. 12. júna 1956 ho prepustili z väznice pre chorobu, ale nesmel sa vrátiť na Slovensko, lebo „na Slovensku by bývali poutě k němu“. Jeho túžbou bolo aspoň pár dní pred smrťou si odpočinúť u synovca Tomáša - farára v Oravskej Lesnej. Vrátil sa tam len na tri týždne, keď 5. októbra 1963 mu prezident udelil amnestiu. Už 28. októbra ho poslali do vyhnanstva v českých Senohraboch.

Na otázku, aký mal všeobecný dojem z väzenia a čo ho najbolestnejšie v ňom ranilo, odpovedal: „Dojem ten najhorší. Zaobchádzanie s človekom horšie ako s najšpinavšou onucou. Podchvíľou vyzliekanie do naha starého človeka a prekutávanie. Prv ešte, ako som bol súdený, odsúdený a za mreže vrhnutý, všelijaké plátky pousilovali sa ma tak rozchýriť, že každá väznica už predtým, ako som sa do nej dostal, mala o mne najhorší obraz, a bol som pokladaný za najväčšieho zločinca, ktorého treba zvlášť pozorovať, od ostatných separovať, žeby som nemohol nikoho nakaziť. Na vychádzke som sa mohol len sám vo zvláštnom kruhu pohybovať. Každá väznica mala pre mňa len samotky. Cestou do Leopoldova sme prenocovali v Ilave. Dostal som sa na celu s troma mládencami. Strážnik, ktorý nás v cele zatváral, pýtal sa každého na meno. Keď som sa pomenoval, dozorca, ktorý ma nikdy nevidel a ani ja jeho, skoro sa za hlavu chytil so slovami: ‚Vojtaššák, tá sviňa? Chlapci, aby ste tomu starému do rána všetky vlasy na hlave vytrhali.‘ Alebo iný v Leopoldove hodil mi surovo do tváre: ‚A vy ešte veríte, a vy sa ešte modlíte?‘“

Od jeho narodenia 14. novembra 1877 do posledného výdychu 4. augusta 1965 uplynulo takmer 88 rokov, naplnených jednak láskou k Bohu i k ľuďom, ale poznačených aj nespravodlivosťou, ľudskou zlobou, ktorá ho mala za „zločinca a protiľudového biskupa“. Kto však len trocha hľadá pravdu, nemôže pochybovať o jeho vrcholnej láske, svätom živote a mučeníctve. Na to nemožno zabudnúť, hoci biskup J. Vojtaššák všetkým odpustil. a treba to pripomínať najmä mladej generácii, ale aj všetkým, ktorí zľahčujú obdobie budovania komunizmu u nás.

Prof. Róbert Letz: Ján Vojtaššák si uvedomoval, že katolíci musia byť aktívni

Bratislava 5. augusta. V týchto dňoch (4. augusta 2015) sme si pripomenuli 50. výročie úmrtia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s prof. Róbertom Letzom, vedúcim Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Pán profesor, venujete sa aj cirkevným dejinám 20. storočia. V čom spočíva význam biskupa Jána Vojtaššáka pre slovenskú spoločnosť a prečo by sme si ho mali pripomínať?

Význam biskupa Jána Vojtaššáka pre slovenskú spoločnosť je zrejmý. Ide o osobnosť, ktorá venovala všetky svoje sily v prospech slovenského katolicizmu a slovenského národa. Platí to o každom úseku života biskupa Vojtaššáka, no osobitne by som chcel vyzdvihnúť obdobie po roku 1945, keď sa jasne postavil proti nastupujúcemu komunizmu, ktorý považoval za mimoriadne nebezpečenstvo pre Cirkev i pre národ. Za tento postoj bol vo vykonštruovanom politickom procese v roku 1951 odsúdený na 24 rokov väzenia a prakticky až do svojej smrti sa stal väzňom a vyhnancom. Napriek všetkým prežitým príkoriam ostal verný svojmu presvedčeniu a nikdy sa neprestal považovať za biskupa svojej diecézy. Vyzdvihol by som jeho odvahu vyznať vieru aj v sťažených a z vonkajšieho pohľadu beznádejných podmienkach. Biskup Vojtaššák sa zaslúžil o rozmach slovenského katolicizmu od začiatku 20. storočia, najmä po roku 1918. Z tohto pohľadu bol zakladateľskou osobnosťou. Na Slovensku viedol Katolícku charitu, bol aktivistom a zakladateľom mnohých cirkevných spolkov a inštitúcií. Podporoval rehole a stavbu cirkevných škôl. Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho vklad do vysokej školy bohosloveckej v Spišskej Kapitule, ktorá sa stala kľúčovým ohniskom katolíckeho intelektuálneho života, keď sústredil také osobnosti ako Ladislav Hanus, Jozef Špirko, Štefan Barnáš, Ferko Skyčák, Jozef Kapala ši Valentín Kalinay.

Niektoré sekulárne médiá biskupa Vojtaššáka vykresľujú ako kontroverznú osobnosť v súvislosti s jeho postojmi k židovskej otázke. Ako podľa Vás zvládol obdobie Slovenského štátu?

O biskupovi Vojtaššákovi existuje už veľa literatúry a mediálny pohľad môže byť účelový a skresľujúci pri vyzdvihovaní jedného aspektu jeho života. Biskup Vojtaššák bol osobným priateľom Andreja Hlinku ešte z čias Uhorska. Je zaujímavé, že prvou kaplánskou stanicou Hlinku sa stala farnosť Zákamenné – Vojtaššákove rodisko. Vojtaššák spolupracoval s Hlinkom a spolu s ďalšími slovenskými kňazmi čelili maďarizačnému tlaku. Vojtaššákovou prioritou však nebola politika, hoci pri nedostatku vlastnej slovenskej laickej inteligencie sa musel aj politicky angažovať. Stál pri zrode Československej republiky, keď sa osobne zúčastnil na historickom deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine v roku 1918 a podpísal Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa politickí reprezentanti Slovenska prihlásili k myšlienke česko-slovenského štátu. Vojtaššák ako biskup sympatizoval so slovenským autonomistickým hnutím a Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, no nebol jej členom a nezúčastňoval sa na riadení tejto strany. Keď došlo k vyhláseniu Slovenského štátu v roku 1939, biskup Vojtaššák to prijal ako v daných podmienkach optimálne riešenie pre slovenský národ. Na podnet biskupského zboru a so súhlasom Svätej stolice sa v roku 1940 stal podpredsedom Štátnej rady, ktorá bola reprezentatívnym orgánom bez praktického dosahu na politický život. Ostal v nej do roku 1943. Znamenalo to však prevzatie politickej funkcie v hektických vojnových časoch. Práve jeho výroky, ktoré torzovite zachytávajú zápisnice z rokovania v Štátnej rade, obsahujú viacero tvrdení, schvaľujúcich vtedajšiu vládnu politiku, kritiku i represívny postup voči židovskému obyvateľstvu. Biskup Vojtaššák zrejme dostatočne neodhadol dôsledky politiky, ktoré Židom v daných podmienkach hrozili. Od roku 2008 sa veľa diskutovalo o arizácii Baldovských kúpeľov, ktoré pôvodne patrili židovskému vlastníkovi. Arizácia priniesla vynútené vyvlastnenie židovských majetkov na Slovensku. Biskup Vojtaššák v roku 1940 zakázal kňazom svojej diecézy arizovať židovské majetky. Prečo potom biskupstvo cestou arizácie získalo majetok spomenutých kúpeľov? Pôvodný úmysel bol odkúpiť chátrajúce kúpele riadnou cestou. Išlo totiž o pozemok v bezprostrednom susedstve Spišskej Kapituly, ktorý by bol ideálny ako rekreačné stredisko pre starých kňazov a zamestnancov biskupstva. Kúpa sa však nepodarila. Keď sa stal núteným správcom kúpeľov právnik Cyril Salva a banka od neho vymáhala zaplatenie pohľadávky, ktorou boli kúpele zaťažené, sám v roku 1941 navrhol biskupovi Vojtaššákovi, aby biskupstvo zaplatilo dlh a kúpele odkúpilo. Biskup s tým súhlasil a kúpa sa realizovala. Baldovce boli od roku 1940 vyhlásené za židovský majetok a preto ich nebolo možné získať iným spôsobom ako arizáciou podľa vtedy platných arizačných zákonov. Je teda pochybné, že prvotná motivácia kúpy Baldovských kúpeľov bola práve tá, že išlo o židovský majetok. Biskupstvo o ne malo záujem aj predtým a to bez ohľadu na vlastníka. Na mieste je otázka, či vojnové časy a existujúce protižidovské zákonodarstvo boli tým najvhodnejším obdobím pre realizáciu kúpy kúpeľov. K postoju biskupa Vojtaššáka k židovskej otázke na Slovensku je veľmi dôležité zdôrazniť, že sa spolu s ostatnými katolíckymi biskupmi v roku 1941 po vyjdení Židovského kódexu pričinil o vydanie memoranda, ktoré odsúdilo rasizmus ako vieroučný blud a tiež v roku 1943 podpísal spoločný pastiersky list biskupov k židovskej otázke, ktorý vyzýval k záchrane Židov. Biskup Vojtaššák sám vymohol pre niekoľkých Židov tzv. prezidentské výnimky, ktoré ich chránili pred dosahom protižidovského zákonodarstva. Podľa ministra vnútra Slovenského štátu Alexandra Macha to bol emotívne ladený osobný list biskupa Vojtaššáka z roku 1943, ktorý ho presvedčil, že Židia deportovaní zo Slovenska už nežijú, že boli hromadne vyvraždení.

Spomienka na tohto Božieho sluhu je najmä v Spišskej diecéze stále živá. Čím bol pre Jána Vojtaššáka verejný život a ako do neho vstupoval?

Biskup Vojtaššák bol predovšetkým kňazom a biskupom, ktorý sa usiloval viesť svojich veriacich k plnému prežívaniu viery a plneniu náboženských povinností. Ťažisko jeho činnosti bolo v službe Cirkvi. Viedol mimoriadne skromný a asketický život. Jeho všestranný aktivizmus a neúnavný zápas s prekážkami viedol k oživeniu a renesancii katolicizmu, a to nielen v obvode jeho diecézy. Vojtaššák si uvedomil, že katolicizmus, ak chce niečo priniesť, nesmie byť pasívny a zastrašený, ale aktívny. To je jeho dôležitý odkaz aj pre dnešok.

Biskup Viliam Judák: Ján Vojtaššák je arský farár s biskupskou mitrou

Spišské Podhradie 4. augusta. Dnes si pripomíname 50. výročie úmrtia Božieho sluhu, spišského biskupa, Jána Vojtaššáka. Pri tejto príležitosti Vám prinášame exkluzívny rozhovor s Mons. Jánom Dudom, súdnym vikárom Spišskej diecézy, ktorý je zároveň postulátorom kauzy jeho blahorečenia.

- Pán vikár, ste postulátorom kauzy blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka. Prečo by sme si ho mali pripomenúť?

Lebo Boží služobník biskup Ján Vojtaššák bol vnímaný ako osobnosť už počas svojho života, potom počas svojho utrpenia a je vnímaný ako osobnosť aj po svojej smrti. Ako ho vnímajú sekulárne média je druhá vec, hoci nám záleží, aby ho aj média vnímali ako kladnú postavu slovenských dejín. Ak totiž Cirkev niekoho "vyzdvihuje" k úcte oltára, nerobí to iba pre katolíkov, ale aj pre ostatných. Preto aj kritické hlasy berieme do úvahy a tak to je správne.

Biskup Ján Vojtaššák počas komunistického režimu trpel, bol nespravodlivo odsúdený na mnoho rokov väzenia a stal sa jedným z najznámejších symbolov komunistického útlaku na Slovensku. A takýchto ľudí je potrebné si pripomínať.

- Počas výskumu ste mali možnosť získať mnohé informácie. Ako by ste ho charakterizovali ako človeka, kňaza, biskupa?

Podľa môjho názoru biskup Ján Vojtaššák nebol diplomat a diplomatické správanie nebolo jeho silnou stránkou. Považujem ho za skôr jednoduchého človeka s úprimným srdcom. Azda výstižne ho charakterizoval otec biskup Judák, keď ho v jednej svojej publikácii nazval arským farárom s biskupskou mitrou. Priamo vedel kritizovať nedostatky svojich kňazov, ale na druhej strane, sa ich vedel odvážne a priamo zastať. Tým sa azda líšil od iných biskupov svojej generácie. Bol však človekom hlbokej viery a úprimnej nábožnosti. Priznám sa, že príliš nerozlišujeme medzi "človekom", "kňazom" a "biskupom" v oblasti povahových vlastností či prirodzených daností. Každý človek vyrastá v určitom prostredí a nesie si geneticky určité danosti. Ak je človek zrelý osobnostne, nezmení sa ani potom, ako sa stane kňazom a biskupom. Niektoré črty osobnosti otca biskupa Vojtaššáka nachádzame ako u človeka, kňaza i biskupa. Skôr vnímame otca biskupa Vojtaššáka teologicky ako nositeľa kňazského a neskôr biskupského úradu, ako pastiera diecézy a vysluhovateľa Božích tajomstiev.

- Čím bol biskup Ján Vojtaššák pre Spišskú diecézu a čím pre Cirkev na Slovensku?

Bol osobnosťou v medzivojnovom období a jedným z najzásadnejších odporcov komunistického režimu v povojnovom období. Čím bol pre Spišskú diecézu? Nedovolím si vysloviť vlastné úsudky, ale pomôžem si výrokom cirkevného historika doc. Ivana Chalupeckého, ktorý sa vyjadril, že "v Spišskej diecéze za Vojtaššáka bol poriadok". V rámci Slovenska je považovaný za mučeníka a svedka viery. Bolo to presvedčenie sv. Jána Pavla II., ktorý 3.7.1995 na Mariánskej hore v Levoči vyzval Spišskú diecézu, aby začala proces jeho beatifikácie, toto je presvedčenie prvej postkomunistickej generácie slovenských biskupov (všetci sa vyslovili v prospech konania procesu), toto bolo presvedčenie otca biskupa Tondru, ktorý nariadil v roku 2003 exhumáciu ostatkov biskupa Vojtaššáka a ich prevoz do katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule, toto je presvedčenie i súčasného spišského biskupa Mons. Štefana Sečku, ktorý zriadil pamätné dni biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej diecéze: deň jeho narodenia (27.11.), deň jeho biskupskej vysviacky a intronizácie (13. a 27.2.), deň jeho smrti (4.8.). Spišská diecéza sa neprestáva modliť za jeho povýšenie na oltár. To sú veľavýznamné a silné gestá, ako Boží ľud o osobností biskupa Jána Vojtaššáka zmýšľa.

- Bolo niečo, čo vás podľa skúmania života tohto Božieho sluhu niečo prekvapilo alebo sa vás to osobne dotklo?

Nebol by som úprimný, keby som nepriznal, že som očakával blahorečenie biskupa Jána Vojtaššáka v roku 2003 počas tretej pastoračnej návštevy dnes už sv. Jána Pavla II. na Slovensku. Na jednej strane som vedel o obrovskom utrpení biskupa Vojtaššáka, ktoré trvalo od roku 1950 do jeho smrti v roku 1965, ale na druhej strane, rozhodnutie o blahorečení patrí do výlučnej kompetencie Svätej stolice. Postupom času som nadobudol stále viac silnejšie presvedčenie, že aj ľudia majú čo povedať k človeku, ktorý má byť povýšený k úcte oltára a bolo by kontraproduktívne, keby "teologická rýdzosť" mučeníctva a svätosti biskupa Jána Vojtaššáka nebola všeobecne akceptovaná. Pokiaľ ide o prekvapenie, možno to ani prekvapenie nie je, ale uvedomil som si, že ak niekto nemá Boží dar mučeníctva, nedokáže bolesť a smrť pre Krista uniesť. U Vojtaššáka to nebola rýchla smrť, ale každodenná bolesť a "umieranie" pre Krista a pre vernosť Svätému otcovi. Uvedomil som si, aké ťažké to mučeníci i vyznávači majú. Ale uvedomil som si aj veľkosť Božích darov, ktorými ich zahrnul Pán Boh. Ak by sme sa na to pozerali iba na úrovni prirodzeného poriadku, asi by sme to nedokázali pochopiť. Pochopiť sa to dá, iba zo zorného uhla poriadku milostí.