Aktuálne

Svätý Otec 12. decembra

Homília Svätého Otca na sviatok Guadalupskej Panny Márie

 

Vatikán 12. decembra – Na sviatok Panny Márie Guadalupskej predsedal pápež František slávnostnej svätej omši o 18. hodine v Bazilike sv. Petra s bohatou účasťou veriacich. Koncelebrovali početní kardináli a biskupi z Južnej i Severnej Ameriky a prítomní boli diplomatickí zástupcovia jednotlivých krajín kontinentu. Svätej omši predchádzala modlitba ruženca a tradičná procesia vlajok krajín, ktoré majú Guadalupskú Madonu v osobitnej úcte. Ide predovšetkým o krajiny Latinskej Ameriky a Filipíny. Slávenie sprevádzali liturgické spevy v domorodých jazykoch quechua, mapuche a guaranì, ako aj hymnus v jazyku nahuatl, ktorý hovorí o zjavení Panny Márie Guadalupskej domorodcovi sv. Juanovi Diegovi. Latinskoamerický spevácky zbor účinkoval spolu s vatikánskym zborom Cappella Sistina.

 

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

 

«Blahoslavená je tá, ktorá uverila» – s týmito slovami, ako olejom pomazania, potvrdila Alžbeta prítomnosť Márie vo svojom dome. Slovami, ktoré sa rodia z jej lona, z jej vnútra; slová, ktoré sú schopné vytvoriť ozvenu všetkého toho, čo zakúsila návštevou svojej sesternice: «Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila» (Lk 1,44-45).

 

Boh nás navštevuje v lone jednej ženy, burcujúc lono druhej ženy s piesňou požehnania a vďakyvzdania, s piesňou radosti. Evanjeliová scéna so sebou prináša celý dynamizmus návštevy Boha: keď nám Boh vychádza v ústrety, mobilizuje naše vnútro, uvádza do pohybu to, čo sme až do premenenia nášho života na chválu a požehnanie. Keď nás Boh navštevuje, necháva nás nepokojných, so zdravým nepokojom tých, ktorí sa cítia pozvaní ohlasovať, že On žije a je uprostred svojho ľudu. Tak to vidíme v Márii, prvej učeníčke a misionárke, novej arche zmluvy, ktorá nie že by ostala na jednom mieste vyhradenom v našich chrámoch, ale ide, aby navštívila a svojou prítomnosťou sprevádzala Jánovo utváranie v lone. Tak to urobila aj v roku 1531: bežala do Tepeyacu, aby slúžila a sprevádzala tento národ, ktorý sa utváral v bolesti, premieňajúc sa na jeho Matku a Matku všetkých našich národov.

 

Spolu s Alžbetou aj my dnes v jej deň chceme ju „pomazať“ a pozdraviť ju hovoriac: «Blahoslavená si ty, Mária, ktorá si uverila» a naďalej veríš «že sa splní, čo ti povedal Pán» (Lk 1,45) . Mária je tak ikonou učeníčky, veriacej a modliacej sa ženy, ktorá vie sprevádzať a povzbudzovať našu vieru a našu nádej v rôznych etapách, ktoré musíme prejsť. V Márii máme verný odraz «nie akejsi viery poeticky osladenej, ale silnej viery predovšetkým v dobe, v ktorej sa rúca sladké čaro vecí a z každej strany vstupujú do konfliktu protirečenia» (Romano Guardini: El Señor. Meditaciones sobre la vida de Jesucristo, Madrid 2005, 44).

 

A nepochybne sa musíme učiť od tejto silnej a ochotnej viery, ktorá charakterizovala a charakterizuje našu Matku; učiť sa od tejto viery, ktorá sa vie vložiť do vnútra dejín, aby bola soľou a svetlom v našich životoch a v našej spoločnosti.

 

Spoločnosť, ktorú budujeme pre naše deti je stále viac poznačená znakmi rozdelenia a rozkúskovania, nechávajúc mnohých „mimo hry“, predovšetkým tých, pre ktorých je náročne dosiahnuť nevyhnutné minimum na to, aby viedli život s dôstojnosťou. Spoločnosť, ktorej sa páči chvastať sa svojimi vedeckými a technologickými pokrokmi, ktorá sa však stala krátkozrakou a necitlivou voči tisíckam tvárí, ktoré sú ponechané na ceste, vylúčené slepou pýchou malej skupiny ľudí. Spoločnosť, ktorá završuje nastolenie kultúry dezilúzie, sklamania a frustrácie mnohých našich bratov; vrátane úzkosti mnohých ďalších, lebo zakúšajú ťažkosti, ktorým musia čeliť, aby neostali mimo cesty.

 

Zdalo by sa, že bez toho, aby sme si to všimli, sme si zvykli na život v «spoločnosti nedôvery» so všetkým tým, čo to predstavuje pre našu prítomnosť a predovšetkým pre našu budúcnosť; nedôvery, ktorá kúsok po kúsku vytvára stavy záhaľčivosti a roztrieštenosti.

 

Aké ťažké je pýšiť sa spoločnosťou blahobytu, keď vidíme, že náš milovaný americký kontinent si zvykol hľadieť na tisíce a tisíce detí a mladých na ulici, kde žobrú a spia na vlakových staniciach, v metre alebo tam, kde nájdu miesto. Deti a mladí využívaní na nelegálnu alebo nútenú prácu, aby si zarobili nejaký ten groš na rušných uliciach čistením skiel našich áut..., a cítiac pritom, že vo «vlaku života» pre nich niet miesto. Koľko rodín je poznačených bolesťou, lebo vidia, ako sa ich deti stávajú obeťami obchodníkov smrti. Aké žalostné je vidieť, ako sme si privykli na vylúčenie našich dôchodcov nútiac ich žiť v samote len preto, lebo nie sú produktívni; alebo vidieť – ako by o tom vedeli veľmi dobre hovoriť biskupi z Aparecidy – «neistú situáciu, ktorá ovplyvňuje mnoho žien; niektoré sú už od detstva a adolescencie vystavené mnohým formám domáceho i vonkajšieho násilia» (Generálne zhromaždenie Latinskoamerického a karibského episkopátu, Dokument z Aparecidy, 29. júna 2007, 48). Sú to situácie, ktoré nás môžu paralyzovať, ktoré môžu zneistiť našu vieru a predovšetkým našu nádej, náš spôsob pozerania a zamerania sa na budúcnosť.  

 

Čeliac všetkým týmto situáciám musíme spolu s Alžbetou povedať: «Blahoslavená je tá, ktorá uverila» a učiť sa od tejto silnej a ochotnej viery, ktorá charakterizovala a charakterizuje našu Matku.

 

Oslavovať Máriu znamená, predovšetkým, pripomenúť si matku, pripomenúť si to, čo nie sme ani nikdy nebudeme, teda osirelý národ. Máme Matku! A tam, kde je matka, tam je vždy prítomnosť a príchuť domova. Kde je matka, tam sa môžu bratia biť, ale vždy zvíťazí zmysel pre jednotu. Kde je matka, nechýba boj v prospech bratstva. Vždy ma ohromilo vidieť v rôznych dedinách Latinskej Ameriky tie matky bojovníčky, ktoré často samé vychovávali svoje deti. Taká je Mária s nami, so svojimi deťmi: Matka bojovníčka pred spoločnosťou nedôvery a slepoty, pred spoločnosťou záhaľčivosti a roztrieštenosti; Žena, ktorá bojuje, aby šírila evanjeliovú radosť. Bojuje, aby dala «telo» Evanjeliu.

 

Hľadieť na Pannu Máriu Guadalupskú znamená pripomenúť si, že Pánova návšteva sa vždy deje skrze tých, ktorí sú schopní «urobiť telo» z jeho Slova, ktorí sa snažia stelesniť Boží život vo svojom vnútri, stanúc sa tak živými znameniami jeho milosrdenstva.

 

Sláviť spomienku na Máriu znamená uznať napriek všetkým prognózam, že «v srdci a v živote našich národov bije silný zmysel pre nádej, napriek životným podmienkam, ktoré akoby zatieňovali všetku nádej» (Dokument z Aparecidy, 536).

 

Mária preto, že uverila, milovala; lebo je služobnica Pána a slúži svojim bratom. Sláviť spomienku na Máriu znamená sláviť, že sme – rovnako ako ona – pozvaní vyjsť a ísť v ústrety druhým s tým istým pohľadom ako ona, s tými istými [materinským] vnútrom milosrdenstva, s tými istými gestami ako ona. Kontemplovať ju znamená cítiť silné pozvanie napodobňovať jej vieru. Jej prítomnosť nás privádza k zmiereniu, dáva nám silu na vytváranie spojív v našej požehnanej latinskoamerickej zemi, vyslovujúc «áno» životu a «nie» akémukoľvek typu ľahostajnosti, vylúčenia, skartovania národov alebo ľudí.

 

Nemajme strach vyjsť von hľadiac na druhých s rovnakým pohľadom ako ona. Pohľadom, ktorý z nás robí bratov. Robme tak, lebo rovnako ako sv. Juan Diego vieme, že tam je naša Matka; vieme, že sme pod jej tieňom a jej ochranou, ktorá je zdrojom našej radosti; [lebo vieme] že sme v jej objatí (porov. Nicam Mopohua, 119).

 

[Nasledujúcu modlitbu Svätý Otec predniesol obrátený k obrazu Guadalupskej Panny Márie:]

 

Daruj nám mier i pšenicu, Pani a Dcéra naša. Vlasť, ktorá spojí domov, chrám i školu. Chlieb, z ktorého vystane pre všetkých. A vieru, ktorá sa rozhorí vďaka tvojim zopätým rukám, tvojim hviezdnym očiam. Amen.

 

11. decembra

Anjel Pána so Svätým Otcom v 3. adventnú nedeľu: Radosť je ovocím Božej lásky

 

Vatikán 11. decembra - Tretia adventná nedeľa priviedla na Námestie sv. Petra vo Vatikáne osobitne rodiny s deťmi. Svätý Otec podľa rímskeho zvyku po modlitbe Anjel Pána požehnal figúrky malého Ježiška, ktoré si deti so sebou priniesli. Katechézu pred modlitbou Anjel Pána venoval Svätý Otec povzbudeniu k radosti.

 

V závere stretnutia Svätý Otec vyslovil osobitný apel na pomoc trpiacemu obyvateľstvu sýrskeho Aleppa a vyjadril solidaritu Koptskej pravoslávnej cirkvi zasiahnutej teroristickým útokom v Káhire.

 

Pápež František pripomenul aj dnešné blahorečenie skupiny mučeníkov zavraždených pred polstoročím v Laose, medzi ktorými sú kňazi, rehoľníci i laickí katechéti. Svätý Otec pri tejto príležitosti osobitne vyzdvihol úlohu katechétov v Cirkvi.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes slávime Tretiu adventnú nedeľu, ktorú charakterizuje pozvanie sv. Pavla: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Radosť, ku ktorej nás apoštol vyzýva, nie je umelá či čisto emotívna radosť. Nie je to ani radosť svetská či veselosť konzumizmu. Nie. Ide tu o pravú radosť, ktorej chuť sme pozvaní objavovať. Chuť skutočnej radosti. Je to radosť, ktorá sa dotýka intimity nášho bytia, kým očakávame Ježiša, prisľúbeného Mesiáša narodeného v Betleheme z Márie Panny. On prišiel, aby priniesol svetu spásu. Bohoslužba slova nám ponúka vhodný kontext na to, aby sme túto radosť pochopili a žili. Prorok Izaiáš hovorí o púšti, pláni a pustatine (porov. Iz 35,1); vidí sklesnuté ruky, podlomené kolená, skleslé srdcia, slepých, hluchých a nemých (porov. v. 3-6) – obraz spustnutosti a neúprosného osudu bez Boha.

 

Avšak nakoniec je ohlásená spása: „Vzchopte sa, nebojte sa“ – hovorí prorok – „hľa, váš Boh, […] sám príde a spasí vás!“ (porov. Iz 35,4). Vzápätí sa všetko mení: púšť rozkvitne, srdcia sa naplnia útechou a radosťou (porov. v. 5-6). Znamenia ohlásené Izaiášom, zjavujúce už prítomnú spásu, sa uskutočňujú v Ježišovi. On sám ich potvrdzuje, keď odpovedá na otázku učeníkov, ktorých poslal Ján Krstiteľ. Čo im Ježiš hovorí? „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú“ (Mt 11,5). Nie sú to len slová. Sú to fakty, ktoré demonštrujú ako sa spása, ktorú priniesol Ježiš, dotýka každého ľudského bytia a ho obnovuje. Boh vstúpil do dejín, aby nás oslobodil z otroctva hriechu; postavil si svoj stánok medzi nami, aby s nami zdieľal našu existenciu, aby vyliečil naše choroby, obviazal rany a daroval nám nový život. Radosť je ovocím tohto spásneho zásahu Božej lásky.

 

Sme pozvaní nechať sa zaplaviť pocitom tejto obrovskej radosti, veselosti... Kresťanovi, ktorý nie je veselý, niečo chýba, alebo nie je vôbec kresťanom! Radosť v srdci, t. j. vnútorná radosť, nás pohýna ďalej a dáva nám odvahu. Pán prichádza; prichádza do nášho života ako osloboditeľ; prichádza, aby nás oslobodil z akéhokoľvek otroctva – toho vnútorného i vonkajšieho. On nám ukazuje cestu vernosti, trpezlivosti a vytrvalosti, aby bola naša radosť pri jeho návrate úplná.

 

Vianoce sú blízko. Naše ulice a naše príbytky nesú znaky, že sa Vianoce skutočne blížia. Aj tu na námestí boli vedľa vianočného stromu postavené jasličky. Tieto vonkajšie znaky sú pozvaním, aby sme prijali Pána, ktorý vždy prichádza a klope na naše dvere; klope na naše srdce, aby mohol byť blízko nás. Tieto znaky nás pozývajú, aby sme rozpoznávali jeho kroky v krokoch našich bratov, ktorí prechádzajú popri nás, zvlášť v krokoch tých najslabších a tých, čo sú v núdzi.

 

Dnes sme pozvaní radovať sa z blížiaceho sa príchodu nášho Spasiteľa; tiež sme povolaní zdieľať túto radosť s ostatnými: potešovať a povzbudzovať k nádeji chudobných, chorých, opustených a nešťastných. Panna Mária, „služobnica Pána“, nech nám pomáha načúvať Božiemu hlasu v modlitbe a slúžiť mu tým, že budeme súcitní voči bratom, aby sme dospeli k Vianociam so srdcom pripraveným na prijatie Ježiša.

 

 

10. decembra 

 

Svätý Otec seminaristom z Apúlie: „Necíťte sa odlišnými od svojich rovesníkov“

 

 

Vatikán 10. decembra - Svätý Otec sa dnes v Klementinskej sále stretol s komunitou Apúlijského pápežského regionálneho seminára Pia XI. Vyjadril úprimnú radosť zo stretnutia s troma stovkami seminaristov, ktorí prišli z juhu Talianska spolu so svojím biskupom a predstavenými. Svätý Otec sa im prihovoril spontánnymi slovami a navyše im odovzdal pripravené podnety v písomnej podobe.

 

Talianskym bohoslovcom v nich pripomenul trojitú prináležitosť kňaza: k Pánovi, k Cirkvi a k Božiemu kráľovstvu. Ako zdôraznil, táto prináležitosť resp. príslušnosť neprichádza zo dňa na deň, ale je to proces dozrievania. V tejto súvislosti je veľmi dôležité, aby seminarista dokázal prekonať jedno z najnebezpečnejších pokušení, ktorým je narcizmus. Formácia v seminári tak má byť podľa slov pápeža predovšetkým dozrievaním v medziľudských vzťahoch. Mladých adeptov kňazstva Svätý Otec vyzval nasledovne:

 

„Necíťte sa odlišnými od svojich rovesníkov, nenástojte na tom, že ste lepší od iných mladých, naučte sa byť so všetkými, nemajte strach zašpiniť si ruky. Ak zajtra budete kňazmi, ktorí žijú uprostred svätého Božieho ľudu, dnes začnite byť mladými, ktorí vedia byť s každým a dokážu sa niečo naučiť od každého človeka, ktorého stretnú, s pokorou a inteligenciou. A základom všetkých týchto vzťahov nech je vzťah s Kristom.“

 

Takto pestovaný postoj prináležitosti kňaza ku Kristovi je pravým opakom k vylúčeniu a skartovaniu. Treba sa tomu učiť už v seminári vychádzaním v úsetrety každému, kto je vysunutý na okraj a pomôcť mu, aby sa mohol cítiť súčasťou spoločenstva.

 

9. decembra

 

Piatková homília pápeža Františka: Pravý kňaz je mediátor, nie dohadzovač

 

Vatikán 9. decembra – Kňazi sú prostredníkmi, čiže mediátormi Božej lásky, nie dohadzovačmi alebo platenými sprostredkovateľmi, ktorí myslia len na vlastný záujem. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Celú kázeň zameral na pokušenia, ktoré môžu ohroziť službu kňazov. Svätý Otec varoval pred „rigidnými ľuďmi“, ktorí nakladajú na plecia veriacich polená, ktoré sami nenesú. Zároveň upozornil na pokušenie svetskosti, ktoré je schopné premeniť kňaza na funkcionára a robí z neho „smiešneho“ človeka.

 

Sú ako deti, ktorým keď niečo ponúkneš, nepáči sa im to, keď im dáš pravý opak, tiež to nechcú. Pápež František sa nechal vo svojej homílii inšpirovať dnešným čítaním z Evanjelia podľa Matúša (Mt 11,16-19). Ježiš v ňom poukazuje na nespokojnosť ľudu, vždy nespokojného. Aj dnes, podčiarkol Svätý Otec, „sú mnohí nespokojní kresťania, ktorí nie sú schopní pochopiť to, čo nás naučil Pán; nie sú schopní pochopiť podstatu zjavenia evanjelia“. Pri tejto myšlienke sa zameral na „nespokojných“ kňazov, ktorí „spôsobujú mnoho zla“. Žijú nespokojní, hľadajú stále nové projekty, „lebo ich srdce je ďaleko od Ježišovej logiky“ a preto „si sťažujú alebo žijú smutní“.

 

Ježišova logika, pokračoval ďalej pápež František, by mala kňaza „plne uspokojiť“. „Je to logika mediátora“. „Ježiš je mediátorom medzi Bohom a nami. A my musíme ísť po tejto ceste mediátorov“, „nie inou, ktorá sa veľmi podobá, ale nie je tá istá: [cesta] dohadzovačov“. Dohadzovač „si urobí svoju prácu a zoberie za to plácu“, „on nikdy nestráca“. Je to presný opak od mediátora:

 

„Mediátor stráca sám seba, aby zjednotil druhých, dáva život, seba samého, to je tá cena: vlastný život, platí vlastným životom, vlastnou únavou, vlastnou prácou, toľkými vecami, avšak – v tomto prípade farár – preto, aby zjednotil stádo, aby zjednotil ľudí, aby ich priviedol k Ježišovi. Ježišova logika ako mediátora je logikou poníženia seba samého. Sv. Pavol v Liste Filipanom hovorí na túto tému jasne: ,Zriekol sa seba samého, uponížil sa’, aby mohol vytvoriť túto jednotu, až na smrť, smrť na kríži. Toto je tá logika: uponížiť sa, zrieknuť sa“.

 

Pravý kňaz, vysvetlil Svätý Otec, „je mediátorom, ktorý je veľmi blízko svojmu ľudu“; na druhej strane dohadzovač si urobí svoju prácu, ale vždy si z nej „ako funkcionár“ niečo zoberie, „nevie zašpiniť si ruky“ uprostred reality. A práve preto, keď „kňaz sa mení z mediátora na dohadzovača, nie je šťastný, je smutný“. A hľadá trochu toho šťastia „v snahe zviditeľniť sa, vystupovať ako autorita“. Napokon pápež dodal: dohadzovačom „Ježiš hovorieval, že sa im páči prechádzať sa po námestiach“, aby ich bolo vidno a aby im ľudia vzdali úctu:

 

„Kňazi dohadzovači, aby sa stali dôležitými, kráčajú po ceste rigidnosti: toľkokrát, odtrhnutí od ľudí, nevedia ani, čo znamená ľudská bolesť; strácajú to, čo sa naučili doma, pri práci otca, mamy, starého otca, starej mamy, bratov... Strácajú tieto veci. Sú rigidní, tak rigidní, že nakladajú na veriacich toľké veci, ktoré oni sami nenesú, ako hovoril Ježiš dohadzovačom v jeho dobe. Rigidita. Bič v ruke na Boží ľud: ,Toto sa nesmie, toto sa nemôže...’. A toľko ľudí, ktorí sa priblížia hľadajúc trochu útechy, trochu porozumenia, je vyhnaných touto rigidnosťou“.

 

Podľa slov Svätého Otca Františka sa však táto rigidnosť „nedokáže udržiavať dlhý čas úplne. V podstate je psychopatická: skončíš tak, že budeš vyzerať rigidne, ale vo vnútri budeš pohroma“. A s rigidnosťou ide ruka v ruke svetskosť. Pápež dodal: „Svetský kňaz, rigidný je nespokojný, lebo vykročil po nesprávnej ceste“:  

 

„Čo sa týka rigidnosti a svetskosti, je tomu už dávno, čo za mnou prišiel jeden starší monsignor z kúrie, ktorý pracuje, normálny človek, dobrý človek, zamilovaný do Ježiša a ktorý mi rozprával, že išiel do [predajne] Euroclero, aby si kúpil pár košieľ a pred zrkadlom videl chlapca – podľa neho nemal viac než 25 rokov, či mladého kňaza alebo ktorý sa mal stať kňazom – [bol] pred zrkadlom vo veľkom, dlhom, zamatovom kabáte so striebornou retiazkou a hľadel na seba. A potom si nasadil klobúk a pozeral na seba. Svetský rigidný človek. A ten kňaz, ten múdry, veľmi múdry monsignor, dokázal prekonať bolesť so zdravým humorom a dodal: ,A potom sa hovorí, že Cirkev nedovoľuje kňazstvo ženám!’ Povolanie, ktoré vykonáva kňaz, ak sa stane funkcionárom, sa potom končí zosmiešnením, vždy“.

 

Vo svojej rannej homílie si Svätý Otec František položil nasledovné otázky: „Pri spytovaní svedomia si všimnite toto: dnes som sa správal ako funkcionár, alebo mediátor? Strážil som seba samého, hľadal som seba samého, svoje pohodlie, svoj poriadok alebo som dovolil, aby bol celý deň v službe druhým?“ Pápež si tiež zaspomínal, ako mu raz jeden človek povedal: „Hovorieval, že vedel poznať kňazov podľa [ich] postoja k deťom: podľa toho, či vedia pohladiť dieťa, usmiať sa naň, hrať sa s ním... Je to zaujímavé,“ dodal Svätý Otec, „lebo to znamená, že sa vedia znížiť, priblížiť sa k malým veciam“. Naopak, „dohadzovač je smutný, vždy s tou smutnou tvárou alebo príliš vážnou, temnou. Dohadzovač ma temný pohľad, veľmi temný! Mediátor je otvorený: úsmev, prijatie, porozumenie, pohladenia“.

 

Na záver svojej kázne ponúkol pápež František veriacim tri „ikony“ takých kňazov, ktorí sú „mediátormi a nie dohadzovačmi“. Prvým obrazom je „veľký Polykarp“, ktorý „nevyjednával o svojom povolaní, ale išiel odvážne na hranicu [na upálenie] a keď ho obkľúčil oheň, veriaci, ktorí tam boli, pocítili vôňu chleba“. „Takto končí mediátor,“ dodal Svätý Otec, „ako kúsok chleba pre svojich veriacich“.

 

Druhou ikonou je podľa pápežových slov sv. František Xaverský, ktorý zomrel na pláži Šang-čchuan „hľadiac na Čínu“, kam chcel ísť, ale nemohol, lebo Pán si ho povolal k sebe. A napokon, poslednou ikonou je staručký sv. Pavol pri Troch fontánach: „V to skoré ráno prišli k nemu vojaci, vzali ho a on kráčal skrivený. Veľmi dobre vedel, že k tomu došlo kvôli zrade niektorých vo vnútri kresťanskej komunity, on však toľko bojoval, toľko, vo svojom živote, že sa daroval Pánovi ako obeta“.

 

„Tri ikony,“ dokončil Svätý Otec, „ktoré nám môžu pomôcť. Zamyslime sa: ako chceme, aby skončil môj život kňaza? Ako funkcionára, ako dohadzovača alebo ako mediátora, to znamená na kríži?“.

 

8. decembra

 

Pápež František na slávnosť Nepoškvrnenej: Máriino plné „áno“ Bohu

 

Vatikán 8. decembra 2016 – Na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou osvetlil hlavné posolstvo tohto mariánskeho sviatku ako výzvu pre každého kresťana povedať Bohu jasné a jednoznačné „áno“. Vyjadril tiež solidaritu s obeťami včerajšieho zemetrasenia v Indonézii. Popoludní sa Svätý Otec na Španielskom námestí modlil pred sochou Immaculaty za obyvateľov Ríma i za celý svet. Navštívil aj svoje obľúbené mariánske miesto, kaplnku s milostivým obrazom Madony v Bazilike Santa Maria Maggiore.  

 

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

Drahí bratia a sestry, požehnaný sviatok!

 

Čítania dnešnej Slávnosti Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie predstavujú dva kľúčové kroky v histórii vzťahov medzi človekom a Bohom: mohli by sme povedať, že nás vedú k počiatku dobra a zla. Tieto dva úryvky nás teda privádzajú na počiatok dobra a zla.

 

Kniha Genezis poukazuje na prvé „nie“, „nie“ v počiatkoch, ľudské „nie“, keď človek uprednostnil pozerať skôr na seba, než na svojho Stvoriteľa, chcel ísť na vlastnú päsť, rozhodol sa vystačiť si sám. Konajúc však takýmto spôsobom, zanechajúc spoločenstvo s Bohom, len stratil sám seba, začal pociťovať strach, skrývať sa a obviňovať toho, kto mu bol nablízku (porov. Gn 3,10.12). Nuž, toto sú príznaky: strach, ktorý je vždy príznakom toho „nie“ voči Bohu, ukazuje, že hovorím Bohu „nie“; obviňovanie ostatných a nepozeranie sa na seba značí, že sa vzďaľujem od Boha. A toto robí hriech.

 

Ale Pán nenechá človeka v moci jeho zla; hneď ho hľadá a plný obáv sa ho pýta: „Kde si?“ (v. 9). Ako by chcel povedať: „Zastav sa. Premýšľaj, kde si!“ Je to otázka otca alebo matky, ktorí hľadajú strateného syna: „Kde si? V akej situácii sa nachádzaš?“ A toto Boh robí s veľkou trpezlivosťou, až do preklenutia tej vzdialenosti, ktorá sa vytvorila od počiatkov. Toto je jeden z krokov.

 

Druhým zásadným krokom, o ktorom rozpráva dnešné evanjelium, je keď Boh prichádza prebývať medzi nás a stáva sa človekom ako my. Toto bolo možné prostredníctvom jedného veľkého „áno“ – pri hriechu to bolo „nie“, avšak toto je „áno“, veľké „áno“ vyslovené Máriou pri zvestovaní.

 

Práve cez toto „áno“ Ježiš začal svoje putovanie na cestách ľudstva; začal ho v Márii, strávením prvých mesiacov života v maminom lone: neobjavil sa ako už dospelý a silný, ale prešiel celým procesom, ktorým prechádza ľudská bytosť. Stal sa nám vo všetkom rovnaký, okrem jednej veci: onoho „nie“. Okrem hriechu. Pre toto si vybral Máriu, jediného tvora bez hriechu, bez poškvrny.

 

V evanjeliu sa nazýva jedným slovom ako „milostiplná“ (Lk 1,28), a teda naplnená milosťou. Znamená to, že v nej, od začiatku plnej milosti, nie je žiadny priestor pre hriech. A aj my, keď sa k nej obraciame, uznávame túto krásu: vzývajme ju ako „milostiplnú“, bez tieňa zla.

 

Mária odpovedá na Božiu ponuku so slovami: „Hľa, služobnica Pána“ (v. 38). Nehovorí: „Nuž, pre tento raz splním Božiu vôľu, som k dispozícii, potom uvidím ...“ Nie! Jej „áno“ je plným „áno“, totálnym, na celý život, bez podmienok. A tak ako „nie“ v počiatkoch uzavrelo človeku priechod k Bohu, tak Máriino „áno“ otvorilo Bohu cestu medzi nás. Ide o to najdôležitejšie „áno“ v histórii, to pokorné „áno“, ktoré zosadzuje pyšné „nie“ počiatku, verné „áno“, ktoré uzdravuje neposlušnosť, pohotové „áno“, ktoré prevracia egoizmus hriechu.

 

Aj pre každého z nás je tu príbeh spásy pozostávajúci z „áno“ a „nie“. Niekedy sme však odborníkmi v polovičatých „áno“: sme šikovnými v predstieraní, že dobre nerozumieme, čo Boh chce a čo nám svedomie napovedá. Sme tiež prefíkaní a preto, aby sme nepovedali Bohu skutočné „nie“, hovoríme: „Prepáč mi, ale nemôžem“; „dnes nie, myslím, že zajtra“; „veď zajtra budem lepší, zajtra sa budem modliť, budem konať dobro, ale zajtra.“ A táto prefíkanosť nás vzďaľuje od „áno“, vzďaľuje nás od Boha a vedie nás k hriešnemu „nie“, ku „nie“ priemernosti.

 

To povestné „áno, ale ...“; „áno, Pane, ale ...“ Takýmto spôsobom však zatvárame dvere dobru, a z týchto chýbajúcich „áno“ ťaží zlo. Každý z nás má takú zbierku vo svojom vnútri! Premýšľajme, a nájdeme mnoho chýbajúcich „áno“. Zatiaľ čo každé úplné „áno“ Bohu dáva počiatok novému príbehu: povedať Bohu „áno“ je naozaj „originálne“, je začiatkom, nie tak ako hriech, ktorý nás robí vo vnútri starými. Nuž, mysleli ste na to, že hriech nám v našom vnútri spôsobuje starnutie? Privodzuje nám rýchle starnutie! Každé „áno“ Bohu dáva zrod príbehom spásy pre nás aj pre ostatných. Tak ako Mária s jej „áno“.

 

Na tejto adventnej ceste nás Boh túži navštíviť a očakáva naše „áno“. Porozmýšľajme: „Aké „áno“ mám dnes povedať Bohu?“ Porozmýšľajme, urobí nám to dobre. A objavíme vo vnútri hlas Pána, Boha, ktorý nás o niečo žiada, o krok vpred.

 

„Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa; nech sa vo mne vyplní tvoja vôľa, ktorá je dobrom“. - Tieto „áno“. S veľkorysosťou a dôverou, ako Mária, povedzme dnes každý z nás toto osobné „áno“ Bohu.

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil Svätý Otec prítomným apoštolské požehnanie. Pred rozlúčkou ich pozval, aby sa duchovne pripojili k jeho popoludňajšej púti k mariánskej soche na Španielskom námestí a do kaplnky Salus Populi Romani v hlavnej mariánskej bazilike Santa Maria Maggiore.

 

Svätý Otec vyjadril aj solidaritu s obeťami včerajšieho zemetrasenia v Indonézii:

 

„Včera silné zemetrasenie zasiahlo ostrov Sumatra v Indonézii. Chcem uistiť o svojej modlitbe za obete a za ich príbuzných, za zranených a tých, čo prišli o strechu nad hlavou. Nech Pán dodá silu obyvateľstvu a je oporou pri záchranných prácach.“

 

Ako je zvykom v dnešný sviatok, popoludní na Španielskom námestí v centre Ríma na príchod Svätého Otca čakali vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini spolu s predstaviteľmi mesta na čele s primátorkou Virginiou Raggiovou. Štvormetrovú bronzovú sochu Panny Márie umiestnenú na vrchole stĺpu už ráno vyzdobili vencom z bielych kvetov.

 

Počas dopoludnia prichádzali na námestie pod známymi Španielskymi schodmi vzdať úctu Nepoškvrnenej tradičné sprievody členov nábožných združení ako aj zamestnaneckých organizácií rozličných sektorov, počnúc políciou až po pracovníkov autobusovej dopravy a železníc. Na poludnie nasledoval veľvyslanec Španielska pri Svätej stolici, neskôr skupina predstaviteľov hnutia Obnovy v Duchu Svätom a napokon národná dobrovoľnícka organizácia Unitalsi, ktorá sa venuje pomoci hendikepovaným.

 

Svätý Otec pred štvrtou hodinou popoludní začal mariánsku pobožnosť pozostávajúcu zo spevu litánií, biblického čítania a osobitnej modlitby k Panne Márii:

 

Modlitba pápeža Františka k Nepoškvrnenej

 

Mária, naša Nepoškvrnená Matka, v deň tvojho sviatku prichádzam k tebe a neprichádzam sám: prišli so mnou aj všetci tí, ktorých mi zveril tvoj Syn tu v meste Ríme i na celom svete, aby si ich požehnala a ochránila od všetkých nebezpečenstiev.

 

Matka, privádzam ti deti, osobitne tie, ktoré sú osamotené, opustené a stávajú sa tak obeťami klamania a zneužívania.

 

Matka, privádzam ti rodiny, ktoré držia život a spoločnosť svojou každodennou a skrytou prácou, osobitne rodiny, ktoré sa veľmi namáhajú kvôli mnohým vnútorným i vonkajším problémom.

 

Matka, privádzam ti všetkých pracujúcich, mužov i ženy a zverujem ti predovšetkým tých, ktorí z nevyhnutnosti robia nedôstojnú prácu a tých, ktorí stratili prácu, alebo ju nedokážu nájsť.

 

Potrebujeme tvoj nepoškvrnený pohľad, aby sme znova našli schopnosť pozerať na osoby a veci s rešpektom a uznaním, bez egoistických záujmov či pokrytectva.

 

Potrebujeme tvoje nepoškvrnené srdce, aby sme milovali nezištne, bez postranných úmyslov, hľadajúc dobro druhého, s jednoduchosťou a úprimnosťou, vzdajúc sa masiek a úskokov.

 

Potrebujeme tvoje nepoškvrnené ruky, aby sme dokázali pohladiť s nežnosťou, dotkli sa Ježišovho tela v chudobných, chorých a opovrhovaných bratoch, aby sme pozdvihli toho, kto padol a podopreli toho, kto sa potáca.

 

Potrebujeme tvoje nepoškvrnené nohy, aby sme vykročili v ústrety tomu, kto nevie urobiť prvý krok, aby sme sa vybrali hľadať toho, kto zablúdil, aby sme vyšli navštíviť toho, kto je osamelý.

 

Ďakujeme ti, Matka, pretože keď si sa nám ukázala slobodná od každej škvrny hriechu, ty nám pripomínaš, že na prvom mieste je tu Božia milosť, je tu láska Ježiša Krista, ktorý dal život za nás, je tu sila Ducha Svätého, ktorý všetko obnovuje.

 

Daj, aby sme nepodľahli malomyseľnosti, ale dôverujúc v tvoju neustálu pomoc sa naplno usilovali obnoviť nás samých, toto mesto a celý svet.

 

Oroduj za nás!

 

Po tejto modlitbe položili pred mariánsky stĺp dar Svätého Otca: veľký kvetinový kôš z bielych ruží. Nasledovali litánie a záverečné požehnanie, po ktorom pápež František prijal pozdravy verejných predstaviteľov a požehnal prítomných chorých.

 

Mariánsky stĺp bol na Španielskom námestí postavený ako pripomienka na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie z 8. decembra 1854 blahoslaveným pápežom Piom IX. ktorý stĺp o tri roky neskôr osobne inauguroval, 8. decembra 1857, z tribúny pred budovou Španielskeho veľvyslanectva. V roku 1908 začala organizovať pravidelnú poklonu obyvateľov Ríma pri stĺpe Panny Márie Farnosť sv. Andreja „delle Fratte“, od roku 1938 tradíciu prevzala Pápežská akadémia Nepoškvrnenej v takej podobe, akú má 8. december na Španielskom námestí dodnes. Prichádzajú jej vzdať úctu ako prví hasiči, potom španielsky veľvyslanec, predstavenstvo mesta, predstavitelia kolégií, seminárov, rehoľných spoločenstiev, katolícki laici, ďalej tiež mnohé asociácie a kultúrne spolky.

 

Boží služobník pápež Pius XII. prišiel vzdať úctu Nepoškvrnenej na tomto mieste 8. decembra 1953 na začiatku Mariánskeho roku. Sv. Ján XXIII. sa prvýkrát odobral k stĺpu krátko po svojom uvedení do úradu v roku 1958 a následne v roku 1960 a 1961. Po ňom tak robil už pravidelne blahoslavený pápež Pavol VI., ktorý prišiel k Nepoškvrnenej deň po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu, 8. decembra 1965. Rovnako v tejto tradícii pokračoval sv. Ján Pavol II., Benedikt XVI., a robí tak i súčasný Svätý Otec František.

 

 

7. decembra

Pápež František poskytol rozhovor belgickému týždenníku Tertio

 

Vatikán 7. decembra – Pápež František sa opäť podelil formou rozhovoru o svoje pohľady na cirkevné i spoločenské témy. Interview pre belgický katolícky týždenník Tertio dnes v španielskom origináli a talianskom preklade publikovala Svätá stolica. Pápež, ktorý sa s belgickými novinármi stretol tesne pred záverom Svätého roka milosrdenstva, vyjadruje spokojnosť s priebehom Jubilea a vysvetľuje, ako ho k jeho vyhláseniu priviedla inšpirácia od Boha.

Pri otázke o probléme vytláčania náboženstva z verejného života Svätý Otec upozorňuje na prežitok osvietenstva, spočívajúci vo falošnej predstave o náboženstve ako subkultúre. Ide tu podľa jeho slov o okyptenie človeka o transcendentný rozmer. Ďalej pápež hovorí o potrebe posilňovania synodality v Cirkvi, pričom poukazuje na priebeh nedávnej synody o rodine. Za cennú označuje synodálnu prax, ktorú si zachovalo pravoslávie i východné katolícke cirkvi.

 

Medzi témami je aj náboženský fundamentalizmus a vzťah medzi náboženstvom a vojnou. Pápež František sa tiež vyjadruje k problematike komunikačných prostriedkov. Hovorí o ich pozitívnej úlohe i o nebezpečenstvách ich zneužitia. Expresívnymi slovami sa vyjadruje o veľkých škodách, ktoré môžu médiá napáchať dezinformovaním, polopravdami a očierňovaním osôb, využívajúc chorobný sklon ľudí kŕmiť sa správami o škandáloch.

 

Svätý Otec dáva stručné a výstižné rady mladým, aby sa nehanbili za vieru a boli aktívni pri hľadaní nových ciest. Tých, čo nie sú veriaci, povzbudzuje hľadať zmysel života. Všetkých napokon pozýva objavovať horizonty a neodchádzať do penzie v dvadsiatke. Na záver radí kňazom, aby sa synovsky držali Matky Božej, nechali na sebe spočívať Ježišov pohľad a s citlivosťou pristupovali k trpiacim.

 

Rozhovor charakterizuje priateľský tón i prvky humoru. Pápež si okrem iného zaspomínal na svoje niekdajšie pravidelné návštevy Belgicka vo funkcii rehoľného predstaveného. Na ďalšiu návštevu sa nechystá, no ako prezradil, jeho najobľúbenejším belgickým mestom sú Bruggy.

 

 

Odpovede pápeža Františka pre belgický katolícky týždenník Tertio

 

Vatikán 7. decembra – Prinášame odpovede Svätého Otca Františka z interview pre belgický katolícky časopis Tertio, ktoré poskytol pred záverom Svätého roka milosrdenstva.

 

V našej krajine zažívame obdobie, v ktorom chce národná politika oddeliť náboženstvo od verejného života, napríklad v oblasti výchovy. Existujú názory, že v čase sekularizácie by malo byť náboženstvo vymedzené len na súkromný život. Ako môžeme byť misionárskou Cirkvou, vychádzajúc v ústrety spoločnosti, a zároveň znášať toto napätie vytvorené touto verejnou mienkou?

 

„Nechcem nikoho uraziť, ale tento postoj je postojom zastaraným. Je to dedičstvo, ktoré nám zanechalo osvietenstvo - nie je tak? -, kde každý náboženský jav je subkultúrou. Existuje rozdiel medzi laicizmom a laickosťou. Hovoril som o tom s Francúzmi. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí o autonómii vecí alebo procesov či inštitúcií. Existuje istá zdravá laickosť, napríklad laickosť štátu. Vo všeobecnosti je laický štát dobrý. Je to lepšie než konfesijný štát, lebo konfesijné štáty končia zle.

 

Avšak jedna vec je laickosť a druhá vec je laicizmus. Laicizmus zatvára dvere pred transcendentnom: a to dvojakým transcendentnom, či už pred transcendenciou voči druhým, ako aj, a to predovšetkým, pred transcendenciou voči Bohu; či voči tomu, čo je po smrti. A otvorenosť pre transcendenciu je súčasťou ľudskej podstaty. Je súčasťou človeka. Nehovorím o náboženstve, hovorím o otvorení sa transcendentnu. Čiže taká kultúra alebo taký politický systém, čo nerešpektuje otvorenosť ľudskej bytosti k transcendentnu, ľudskú osobu obtína, okliešťuje ju. Čiže nerešpektuje ľudskú osobu. Toto je približne to, čo si myslím. Teda poslať do sakristie akýkoľvek akt transcendencie je „asepsa“, ktorá nemá nič dočinenia s ľudskou prirodzenosťou, ktorá odtína ľudskej prirodzenosti podstatnú časť života, ktorou je táto otvorenosť.“

 

Svätý Otče, na srdci vám veľmi ležia medzináboženské vzťahy. V dnešnej dobe zažívame terorizmus spolu s vojnou. Niekedy počuť hlasy, že koreň týchto súčasných vojen sa nachádza v rozdielnosti medzi náboženstvami. Čo si o tom myslíte?

 

„Myslím si, že áno, existuje taký názor. Avšak žiadne náboženstvo ako také nemôže podnecovať vojnu. Lebo v takom prípade ohlasuje boha skazy, boha nenávisti. Nedá sa viesť vojnu v Božom mene alebo v mene nejakého náboženského postoja. V žiadnom náboženstve neslobodno viesť vojnu. A preto terorizmus, vojna, nie sú vo vzťahu s náboženstvom. Používajú sa náboženské deformácie na ich ospravedlnenie. To áno. Vy ste toho svedkami, zažili ste to vo svojej vlasti. Sú to však náboženské deformácie, ktoré sa netýkajú podstaty náboženskosti. Tou je v prvom rade láska, jednota, rešpekt, dialóg, všetky tieto veci... Takže nie onen aspekt, a v tomto treba byť taxatívnymi, žiadne náboženstvo nevyhlasuje ako náboženský akt vojnu. Náboženské deformácie áno. Napríklad, všetky náboženstvá majú fundamentalistické skupiny. Všetky náboženstvá. Aj my. A na základe toho ničia, vychádzajúc zo svojho fundamentalizmu. Sú to tie malé náboženské skupiny, ktoré zdeformovali, „schorobnili“ svoje náboženstvo, a z tejto pozície bojujú, vedú vojnu alebo vytvárajú rozdelenie v komunite, čo je tiež forma vojny. Sú to však fundamentalistické skupiny, ktoré máme vo všetkých náboženstvách. Vždy sa nájde nejaká skupinka...“

 

Zostaňme ešte pri otázke vojny. Pripomíname si sto rokov od Prvej svetovej vojny. Aký je váš odkaz pre európsky kontinent v duchu hesla «Už nikdy viac vojna?»

 

„K európskemu kontinentu som prehovoril už trikrát: dvakrát v Štrasburgu a potom tiež - pred rokom alebo tento rok, už sa nepamätám, - pri prevzatí ceny Karola Veľkého [6. mája 2016, pozn. red.]. Myslím si, že to «Nikdy viac vojna» nie je brané vážne, lebo po prvej vojne prišla druhá a po druhej je tu táto tretia, ktorú teraz zažívame v rozkúskovanej podobe. Sme vo vojne. Svet vedie tretiu svetovú vojnu: Ukrajina, Blízky Východ, Afrika, Jemen... Je to veľmi vážne.

 

Takže zatiaľ čo vyslovujeme do vzduchu «Nikdy viac vojna», vyrábame zbrane a predávame ich a predávame ich tým, čo proti sebe bojujú. Lebo ten istý výrobca zbraní ich predáva tomu i tomu druhému, ktorí sú medzi sebou vo vojne. Je to pravda. Existuje ekonomická teória, ktorú som neskúšal overiť, ale čítal som o nej vo viacerých knihách: že v histórii ľudstva, keď nejaký štát zistil, že jeho rozpočet na tom nebol dobre, spustil vojnu a tým uviedol svoje finančné plány do rovnováhy. To znamená, je to jeden z najjednoduchších modelov, ako vytvoriť bohatstvo. Samozrejme, cena je veľmi jasná: krv.

 

Myslím si, že to «Nikdy viac vojnu» je niečo, čo Európa povedala úprimne, naozaj úprimne. Schuman, De Gasperi, Adenauer... vyslovili to úprimne. Ale neskôr... Dnes chýbajú lídri; Európa potrebuje vodcov, lídrov, ktorí kráčajú vpred... Nechcem ale zopakovať to, čo som už povedal v tých troch príhovoroch.“

 

Existuje nejaká šanca, že navštívite Belgicko pri príležitosti tejto spomienky na 100. výročie Prvej svetovej vojny?

 

„Nie, nie je to v pláne. Do Belgicka som chodieval každý rok a pol, keď som bol provinciálom, lebo je tam združenie priateľov Katolíckej univerzity z Córdoby. Bol som kancelárom... Takže som tam chodieval sa s nimi porozprávať. Oni si robili duchovné cvičenia a ja som im chodieval poďakovať. Obľúbil som si Belgicko. Myslím si, že najkrajším mestom v Belgicku nie je to vaše, ale Bruggy... (smiech).“

 

Pokračovanie...

 

 

 

Pri generálnej audiencii Svätý Otec začal katechézy o nádeji

 

 

Vatikán 7. decembra – Veriacich, ktorí dnes prišli na generálnu audienciu Svätý Otec prijal v Aule Pavla VI. Podľa svojho zvyku požehnal chorých a znevýhodnených, ktorým usporiadatelia vyhradili prvé rady. V katechéze pápež František začal nový cyklus venovaný kresťanskej nádeji. Dnes sa zameral na adventnú tému prípravy cesty pre Pána v duchu Izaiášovho utešujúceho proroctva nádeje.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes začíname s novou sériou katechéz na tému kresťanskej nádeje. Je veľmi dôležitá, lebo nádej nesklame. Optimizmus sklame, nádej nie! Je to jasné? Veľmi ju potrebujeme v týchto časoch, ktoré sa javia temnými, v ktorých sa niekedy cítime stratení zoči-voči zlu a násiliu, ktoré nás obklopujú, tvárou v tvár bolesti mnohých našich bratov. Je treba nádej! Cítime sa byť stratení a aj tak trochu malomyseľní, lebo narážame na vlastnú bezmocnosť a zdá sa nám, akoby táto tma nikdy nemala skončiť.

 

Netreba však dovoliť, aby nás nádej opustila, lebo Boh so svojou láskou kráča s nami. Mám nádej, lebo Boh je pri mne. A toto môžeme povedať my všetci. Každý z nás môže povedať: „Dúfam, mám nádej, lebo Boh kráča so mnou!“ Kráča so mnou a vedie ma za ruku. Boh nás nenecháva osamote! Pán Ježiš zvíťazil nad zlom a otvoril nám cestu života.

 

A teda osobitne v tomto čase Adventu, ktorý je časom očakávania, keď sa pripravujeme ešte raz znovu prijať utešujúce tajomstvo Vtelenia a svetlo Vianoc, je dôležité uvažovať nad nádejou. Nechajme sa poučiť Pánom o tom, čo to znamená dúfať. Počúvajme teda slová Svätého písma, počínajúc prorokom Izaiášom, veľkým prorokom Adventu, veľkým poslom nádeje.

 

V druhej časti svojej knihy sa Izaiáš obracia na ľud s posolstvom útechy:

 

«Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj! Ktosi volá: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove.“» (40,1-2.3-5).

 

Toto hovorí prorok Izaiáš. Boh Otec utešuje vzbudzujúc utešiteľov, od ktorých vyžaduje povzbudiť ľud, jeho deti, ohlasujúc, že jeho trápenie sa skončilo, bolesť sa pominula a hriech bol odpustený. Práve toto uzdravuje skľúčené a vystrašené srdce. Preto prorok žiada pripraviť cestu Pánovi, otvárajúc sa pre jeho dary a jeho spásu.

 

Útecha sa pre ľud začína možnosťou kráčať po Božej ceste – ceste novej, vyrovnanej a schodnej, po ceste na prekonanie púšte, aby tak ňou mohol prejsť a vrátiť sa do domoviny. Lebo ľud, na ktorý sa obracia prorok, prežíval v tej dobe tragédiu vyhnanstva do Babylonu a teraz naopak počúva, že sa bude môcť vrátiť do svojej zeme, a to po ceste upravenej na pohodlnú a širokú, bez údolí a hôr, ktoré robia cestu namáhavou, po vyrovnanej ceste cez púšť. Pripraviť túto cestu znamená teda pripraviť cestu spásy, cestu oslobodenia od každej prekážky a oštary.

 

Vyhnanstvo izraelského ľudu bolo dramatickým momentom dejín, keď ľud prišiel o všetko. Ľud stratil vlasť, slobodu, dôstojnosť a aj dôveru v Boha. Cítil sa byť opustený a bez nádeje. Naproti tomu je tu výzva proroka, ktorá znovuotvára srdce pre vieru. Púšť je miestom, kde sa ťažko žije, avšak práve tam sa teraz bude dať kráčať, aby sme sa vrátili nielen do vlasti, ale vrátili sa k Bohu a vrátila sa nám nádej a úsmev. Keď sme v tme, v ťažkostiach, úsmev neprichádza. Je to práve nádej, ktorá nás na tej ceste nachádzania Boha učí usmievať sa.

 

Jednou z vecí, z prvých vecí, ktoré sa prihodia osobám, ktoré sa odlučujú od Boha je, že sú osobami bez úsmevu. Možno sú schopní vyvolať výbuch smiechu, sypať jeden za druhým vtipy, žarty a smiech... Avšak úsmev chýba! Úsmev dáva jedine nádej. Pochopili ste to? Je to úsmev nádeje na dosiahnutie Boha.

 

Život je častokrát púšťou, je ťažké kráčať životom, avšak, ak sa zveríme Bohu, môže sa stať krásnym a širokým ako diaľnica. Stačí nikdy nestrácať nádej, stačí vytrvalo veriť, vždy, napriek všetkému. Keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, azda môžeme mať aj mnoho problémov, mnoho ťažkostí, avšak keď stojíme pred dieťaťom, v našom vnútri sa rodí úsmev, jednoduchosť, lebo stojíme pred nádejou: dieťa je nádejou! A tak musíme v živote, pri tomto putovaní, vidieť nádej, že nájdeme Boha, Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A toto nám daruje úsmev, daruje nám všetko.

 

Práve tieto Izaiášove slová neskôr využíval Ján Krstiteľ vo svojom kázaní, ktorým pozýval k obráteniu. Hovorí takto: «Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!» (Mt 3,3). Je to hlas kričiaci tam, kde sa zdá, že nikto nemôže počúvať – veď kto už môže počúvať na púšti, vari vlci? A je to hlas, ktorý volá uprostred poblúdenosti spôsobenej krízou viery.

 

Nemôžeme zaprieť, že dnešný svet je v kríze viery. Áno, neraz povieme: „Ja verím v Boha, som kresťanom, patrím k tomu náboženstvu...“ Tvoj život je však od kresťana riadne ďaleko; je poriadne vzdialený od Boha. Náboženstvo a viera sa scvrkli do jediného slova: „Verím?“ – „Áno!“ Nuž nie, tu sa žiada návrat k Bohu, obrátiť srdce k Bohu a kráčať touto cestou, aby sme ho našli. On nás čaká.

 

Toto je kázanie Jána Krstiteľa: pripravovať. Pripraviť stretnutie s týmto Dieťaťom, ktoré nám prinavráti úsmev. Keď Ján Krstiteľ ohlasuje Ježišov príchod, Izraeliti akoby boli ešte vo vyhnanstve, lebo sú pod rímskou nadvládou, ktorá ich robí cudzincami v ich vlastnej domovine, vládnu im mocní okupanti, ktorí rozhodujú o ich životoch. Avšak skutočnými dejinami nie sú tie, ktoré vytvárajú mocní, ale tie vytvorené Bohom spoločne s jeho maličkými.

 

Skutočné dejiny – tie, ktoré pretrvajú vo večnosti – sú tie, ktoré píše Boh so svojimi maličkými: Boh s Máriou, Boh s Ježišom, Boh s Jozefom, Boh s maličkými. S tými maličkými a jednoduchými, ktorých nachádzame okolo Ježišovho narodenia: Zachariáš a Alžbeta, v pokročilom veku a poznačení neplodnosťou, Mária, mladé dievča, panna, zasnúbená s Jozefom, pastieri, ktorými sa opovrhovalo a ktorí neboli považovaní za nič. Sú to maličkí, ktorých viera urobila veľkými, maličkí, ktorí vedia naďalej dúfať. A nádej je čnosťou maličkých. Veľkí, uspokojení ľudia nepoznajú nádej, nevedia čo to je.

 

Sú to maličkí spolu s Bohom, s Ježišom, ktorí premieňajú púšť vyhnanstva, zúfalej osamelosti, utrpenia, na rovnú cestu, po ktorej treba kráčať, aby sme šli v ústrety Pánovej sláve. A prichádzame teda k tomuto: nechajme sa vyučovať nádeji. Nechajme sa vyučovať nádeji! Očakávajme s dôverou príchod Pána a akákoľvek je púšť nášho života – každý vie, akou kráča púšťou – akákoľvek je púšť nášho života, stane sa rozkvitnutou záhradou. Nádej nesklame! Povedzme to ešte raz: „Nádej nesklame!“ [zhromaždenie opakuje] Ďakujem.

 

Na záver generálnej audiencie pápež František povzbudil k ochrane ľudských práv a boju proti korupcii. Urobil tak nasledovnou výzvou:

 

„V najbližších dňoch si pripomenieme dva dôležité dni vyhlásené OSN: Medzinárodný deň boja proti korupcii – 9. decembra – a Svetový deň ľudských práv – 10. decembra. Sú to dve úzko prepojené skutočnosti. Korupcia je negatívnym aspektom, proti ktorému treba bojovať, počínajúc od osobného svedomia a bdejúc nad oblasťami občianskeho života, osobitne nad tými najrizikovejšími. Ľudské práva sú pozitívnym aspektom, ktorý treba šíriť vždy s obnovenou rozhodnosťou, aby nikto nebol vylúčený z uznania základných práv ľudskej osoby. Pán nech nás podporuje v tomto dvojnásobnom úsilí.“

 

 

 

6. decembra

 

Ranná homília pápeža Františka: Kresťan je ten, kto pozná Božiu nehu

 

Vatikán 6. decembra – Kto nepozná Božie pohladenia, nepozná kresťanskú náuku. Týmito slovami sa dnes prihovoril veriacim počas omše v Kaplnke sv. Marty pápež František. Vo svojej rannej homílii sa venoval príbehu z dnešného úryvku Evanjelia podľa Matúša o stratenej ovci, ktorú Pán neprestáva hľadať (Mt 18,12-14). „Pán prichádza ako sudca,“ vysvetlil Svätý Otec, „avšak sudca, ktorý hladí, sudca, ktorý je plný nehy: ktorý urobí všetko preto, aby nás zachránil“: neprichádza, „aby súdil, ale aby spasil“; hľadá každého jedného z nás, osobne nás miluje, „nemiluje neurčitú masu“ ľudí, ale „miluje nás po mene, takých akí sme“.

 

Stratená ovca, pokračoval ďalej Petrov nástupca, „sa nestratila, lebo nemala v ruke kompas; cestu poznala dobre“. Ale stratila sa, lebo „mala choré srdce“, zaslepené „vnútorným odlúčením“ a utiekla, „aby sa vzdialila od Pána, aby nasýtila to vnútorné temno, ktoré ju viedlo k dvojakému životu“: byť súčasťou stáda i unikať do tmy. „Pán pozná tieto veci,“ vysvetlil Svätý Otec, „a ide ju hľadať“. „Osoba, ktorá mi najviac pomáha pochopiť postoj Pána k stratenej ovci je postoj Pána k Judášovi“:

 

„Tou najdokonalejšou stratenou ovcou v evanjeliu je Judáš: človek, ktorý mal zakaždým niečo trpké v srdci, niečo na kritizovanie druhých, vždy proti. Nepoznal sladkosť nezištnosti života s ostatnými. A vždy – keďže nebol tou spokojnou ovcou, Judáš nebol spokojným človekom –, vždy unikal mimo. Unikal, lebo bol zlodej, púšťal sa na ten smer. Iní sú zase chlipní, ďalší zase... Vždy však napokon ujdú mimo, lebo je tu tá tma v srdci, ktorá ich oddeľuje od stáda. Je to ten dvojitý život, ten dvojitý život mnohých kresťanov, a môžeme povedať s bolesťou, že aj kňazov, biskupov... A Judáš bol biskup, bol jedným z prvých biskupov, či nie? Stratenou ovcou. Chudák! Úbožiak tento brat Judáš, ako ho nazval don Mazzolari, v tej tak krásnej kázni: ,Brat Judáš, čo sa deje v tvojom srdci?’. Musíme mať chápavosť pre stratené ovce. Aj my máme vždy niečo zo stratených oviec, či už celkom drobné, alebo nie až také malé“.

 

Konanie stratenej ovce, vysvetlil pápež František, nie je natoľko pochybením, ako skôr chorobou, ktorá je v srdci a ktorú využíva diabol. A tak Judáš so svojim „rozdeleným, odťahujúcim sa srdcom“ predstavuje „ikonu stratenej ovce“, ktorú sa pastier vydáva hľadať. Judáš to však nechápe a preto „nakoniec, keď videl to, čo jeho vlastný dvojitý život spôsobil v komunite, to zlo, ktoré zasial, so svojou vnútornou temnotou, ktorá ho zakaždým viedla k úniku mimo, hľadajúc svetlá, ktoré neboli Pánovým svetlom, ale svetlami ako vianočné ozdoby“, „umelými svetlami“, „upadol do zúfalstva“. Svätý Otec ďalej pokračoval:

 

„Pán je dobrý, aj voči týmto ovciam, nikdy ich neprestane hľadať! V Biblii je jedno slovo, je tam slovo, ktoré hovorí, že Judáš sa obesil – ‚obesil sa‘ a ,ľutoval’. Ja si myslím, že Pán si zoberie toto slovo a ponesie ho so sebou; neviem, možno, avšak toto slovo v nás vzbudzuje pochybnosti. Čo však toto slovo znamená? Že Božia láska až do konca pracovala v tej duši, až do momentu zúfalstva. A toto je postoj Dobrého pastiera voči strateným ovciam. Toto je zvesť, radostná zvesť, ktorú nám prinášajú Vianoce a ktorá si od nás žiada tento úprimný jasot, ktorý mení srdce, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa nechali utešiť Pánom a nie takými útechami, ktoré ideme hľadať, aby sme sa vybúrili, aby sme utiekli pred realitou, utiekli pred vnútornou trýzňou, pred vnútorným rozdelením“.

 

Keď Ježiš nachádza stratenú ovcu, dodal na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František, nezasypáva ju obvineniami a údermi, i keď spôsobila toľko zla. Dôkazom toho sú Ježišove slová v Olivovej záhrade, keď Judáša oslovuje: „priateľ“. Toto sú, zdôraznil pápež, „Božie pohladenia“:

 

„Kto nepozná Pánove pohladenia, nepozná kresťanskú náuku! Kto sa nenechá Pánom pohladiť, je stratený! Toto je radostná zvesť, toto je úprimný jasot, po ktorom dnes túžime. Toto je radosť, toto je útecha, ktorú hľadáme: nech Pán príde so svojou mocou, ktorou sú pohladenia, aby nás našiel, zachránil ako stratenú ovcu a aby nás priviedol do stáda svojej Cirkvi. Nech nám Pán dá túto milosť očakávať Vianoce s našimi ranami, s našimi hriechmi, úprimne priznanými, očakávať moc tohto Boha, ktorý prichádza, aby nás utešil, ktorý prichádza s mocou, avšak jeho moc je neha, pohladenia, ktoré vzišli z jeho srdca, jeho srdca tak dobrého, že dal svoj život za nás“.

 

 

 5. decembra

 

Pápež František v pondelkovej homílii: Ježiš môže každého „znova stvoriť“

 

Vatikán 5. decembra - Nechajme sa premeniť Ježišom, dovoľme mu, aby nás „znova stvoril“ oslobodením od našich hriechov. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Púšť zakvitne, slepí vidia a hluchí počujú. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša „hovorí o obnove“, poznamenal pápež František. Všetko bude zmenené „zo škaredého na pekné, zo zlého na dobré“. Práve „zmena k lepšiemu“ bola tým, čo ľud Izraela očakával od Mesiáša.

 

Svätý Otec venoval hlavnú pozornosť evanjeliovej udalosti o uzdravení chromého (Lk 5,17-26). Ježiš „dal ľuďom vidieť cestu zmeny, a preto ho ľudia nasledovali.“ Nenasledovali ho „lebo bol moderný: nasledujú ho, lebo Ježišovo posolstvo sa dotýka srdca.“ Pápež František ďalej vysvetlil:

 

„Ale to, čo robil Ježiš nebola len zmena zo škaredého na pekné, zo zlého na dobré: Ježiš urobil premenu. Nie je problém niečo skrášliť, nie je problém niečo kozmeticky upraviť, primaľovať: on premenil všetko zvnútra! Zmenil to ‚znovustvorením‘. Boh stvoril svet, človek upadol do hriechu; Ježiš prichádza svet ‚znovustvoriť‘. A to je posolstvo, posolstvo Evanjelia, ktoré sa vidí jasne: skôr ako uzdraví človeka, odpúšťa mu hriechy. Ide tam, k ‚znovustvoreniu‘, pretvorí toho človeka z hriešnika na spravodlivého: znova ho stvorí ako spravodlivého. Urobí ho úplne novým. A toto pohoršuje, toto vyvoláva pohoršenie!“

 

A preto, zdôrazňuje pápež, zákonníci „začínajú diskutovať a šomrať“, lebo nedokázali prijať jeho autoritu. Ježiš „je schopný z nás hriešnikov, urobiť nových ľudí,“ opäť pripomenul Svätý Otec. „To je niečo, čo vytušila Magdaléna, ktorá bola zdravá, ale mala ranu vo svojom vnútri, bola hriešnicou.“ Vytušila že „tento muž môže uzdraviť nie telo, ale ranu v duši. Môže ju znova stvoriť! A k tomu je potrebná veľká viera.“ Svätý Otec pokračuje:

 

„Všetci sme hriešnici, ale pozri na korene svojho hriechu, nech Pán ide k nim a nech ich znova stvorí, a tie horké korene zakvitnú, zakvitnú v spravodlivosti a ty budeš novým mužom, novou ženou. Ale ak my hovoríme: «Áno, áno, som hriešnik, idem, vyspovedám sa pár slovami, a potom pôjdem ďalej ako predtým», vtedy sa nenechávam znova stvoriť Pánom. Len dva „ťahy štetcom“ ako vonkajší náter a veríme, že tak je všetko spravené? Nie! (Vyznám) svoje hriechy, jasne pomenované menom a priezviskom – urobil som toto a toto, a hanbím sa v hĺbke srdca! Otvorím svoje srdce: «Pane, jediný, koho mám. Pretvor ma! Znovu ma stvor!» - A tak budeme mať odvahu ísť so skutočnou vierou – ako sme o to prosili – v ústrety Vianociam“.

 

My máme vždy „sklon zakrývať váhu našich hriechov,“ upozornil ďalej Svätý Otec. Je to napríklad vtedy, keď zľahčujeme hriech závisti, ktorý je podľa pápežových slov „tá najškaredšia vec“, ako „hadí jed“, ktorý chce zničiť druhého.

 

Svätý Otec v homílii povzbudil ísť k základom našich hriechov a potom ich odovzdať Pánovi, lebo on ich zmaže a pomôže nám ísť ďalej s vierou. Ilustroval to príbehom svätca, znalca Biblie, avšak človeka so sklonmi k hnevu, ktorý si vyprosoval od Pána odpustenie cez mnohé skutky odriekania a kajúcnosti:

 

„Tento svätec sa Pána spytuje: Si spokojný, Pane? - Nie! - Veď som ti dal všetko! - Nie, niečo chýba... - A tento chudák sa opäť kajal, modlil a bdel: Pane, toto som ti dal? Stačí? - Nie! Niečo chýba... - Ale čo chýba, Pane? - Chýbajú tvoje hriechy! Daj mi tvoje hriechy!

 

To je to, čo dnes Pán od nás žiada: «Odvahu! Daj mi tvoje hriechy a ja ťa urobím novým mužom, novou ženou». Nech nám Pán dá vieru, aby sme v to verili“.

 

4. decembra

Anjel Pána so Svätým Otcom na 2. adventnú nedeľu: Každodenné obrátenie

 

Vatikán 4. decembra – V Druhú adventnú nedeľu Svätý Otec František pri poludňajšom stretnutí s veriacimi hovoril o pokračujúcej adventnej príprave. V katechéze, ktorú ako zvyčajne predniesol z okna Apoštolského paláca, pripomenul, že Božie kráľovstvo nie je iba vecou budúcnosti, ale kresťan ho môže zakusovať už teraz v každodennosti života.

 

V duchu výzvy Jána Krstiteľa k obráteniu z evanjeliového úryvku nedeľnej liturgie (Mt 3,1-12) pápež František opakovane vyzval k „zanechaniu ciest, ktoré sú pohodlné, no odvádzajú od cieľa a k zanechaniu idolov tohto sveta: úspechu za každú cenu, moci na úkor slabších, smädu po bohatstvách a hľadania pôžitku za akúkoľvek cenu“.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V evanjeliu tejto Druhej adventnej nedele zaznieva výzva Jána Krstiteľa: «Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!» (Mt 3,2). S tými istými slovami Ježiš začne svoju misiu v Galilei (porov. Mt 4,17); a toto bude aj ohlasovanie, ktoré budú mať jeho učeníci za úlohu prinášať pri svojej prvej misionárskej skúsenosti (porov. Mt 10,7). Evanjelista Matúš chce takto Jána predstaviť ako toho, kto pripravuje cestu Kristovi, ktorý prichádza, a učeníkov ako pokračovateľov v Ježišovom kázaní. Ide tu o tú istú radostnú zvesť: prichádza Božie kráľovstvo, ba už sa priblížilo, je medzi nami!

 

Toto slovo je veľmi dôležité: «Božie kráľovstvo je medzi vami» (porov. Lk 17,20), hovorí Ježiš. A Ján ohlasuje to, čo potom povie Ježiš: „Božie kráľovstvo prišlo, už dorazilo, je medzi vami“. Toto je ústredné posolstvo každej kresťanskej misie. Keď nejaký misionár, nejaký kresťan, ide ohlasovať Ježiša, nejde robiť prozelytizmus, ako keby bol fanúšikom, ktorý hľadá pre svoje družstvo viac prívržencov. Nie, ide jednoducho ohlasovať: „Božie kráľovstvo je medzi vami!“ A takto misionár pripravuje cestu Ježišovi, ktorý sa prichádza stretnúť so svojím ľudom.

 

Ale čo je toto Božie kráľovstvo, toto nebeské kráľovstvo? Sú to synonymá. My hneď myslíme na niečo, čo sa vzťahuje k posmrtnému životu: večný život. Zaiste, toto je pravda, Božie kráľovstvo bude mať nekonečný rozsah presahujúci pozemský život, ale tá krásna správa, ktorú nám Ježiš prináša – a ktorú Ján anticipuje – je to, že Božie kráľovstvo nemáme očakávať v budúcnosti: priblížilo sa, určitým spôsobom je už prítomné a už odteraz môžeme zakusovať jeho duchovnú moc. „Božie kráľovstvo je medzi vami!“, povie Ježiš. Boh prichádza nastoliť svoje kraľovanie v našich dejinách, v každodennosti dneška, v našom živote. A tam, kde sa mu dostáva prijatie s vierou a pokorou, klíči láska, radosť a pokoj.

 

Podmienkou pre vstup a účasť na tomto kráľovstve je uskutočnenie premeny v našom živote, čiže obrátenie sa, každodenné obrátenie, každodenný krok vpred... Ide o zanechanie ciest, ktoré sú pohodlné, no odvádzajú od cieľa, zanechanie idolov tohto sveta: úspechu za každú cenu, moci na úkor slabších, smädu po bohatstvách, pôžitku za akúkoľvek cenu. A naopak znamená to otvoriť cestu Pánovi, ktorý prichádza: on neodníma našu slobodu, ale darúva nám pravé šťastie. Narodením Ježiša v Betleheme samotný Boh prichádza prebývať medzi nami, aby nás oslobodil od egoizmu, od hriechu a od skazenosti, od týchto postojov, ktoré sú od diabla: hľadať úspech za každú cenu, usilovať sa o moc na úkor slabších, mať smäd po bohatstvách a vyhľadávať pôžitok za akúkoľvek cenu.

 

Vianoce sú dňom veľkej radosti aj navonok, ale predovšetkým to je udalosť náboženská, ku ktorej je nevyhnutná duchovná príprava. V tomto čase Adventu sa nechajme viesť povzbudením Jána Krstiteľa: «Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!», hovorí nám (Mt 3,3). Vtedy pripravujeme Pánovi cestu a vyrovnávame mu chodníky, keď si spytujeme svedomie, keď skúmame naše postoje, aby sme odohnali preč tieto hriešne postoje, ktoré som spomenul, ktoré nie sú od Boha: úspech za každú cenu, moc na úkor slabších, smäd po bohatstvách, pôžitok za akúkoľvek cenu.

 

Nech nám Panna Mária pomáha pripraviť sa na stretnutie s touto „Láskou, ktorá je vždy väčšia“, čiže tou, ktorú prináša Ježiš, a ktorá sa vo vianočnej noci stala celkom maličkou, ako semiačko padnuté do zeme. A Ježiš je týmto semiačkom: semiačkom Božieho kráľovstva.

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec krátko pozdravil jednotlivé pútnické skupiny. Všetkým zaželal požehnané adventné putovanie a pozval ich na najbližšie stretnutie v deň slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

 

„Dovidenia vo štvrtok na sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie. V týchto dňoch sa modlime zjednotení v prosbe na jej materský príhovor za obrátenie sŕdc a za dar pokoja.“

 

Vo štvrtok 8. decembra Svätý Otec najprv na poludnie požehná pútnikov na Námestí sv. Petra pri modlitbe Anjel Pána a popoludní o 16. hod. si na Španielskom námestí tradičnou pobožnosťou uctí Pannu Máriu pred jej sochou na mariánskom stĺpe Immacolaty.

 

 

 

3. decembra

 

 

Pápež František podnikateľom Globálneho fóra: Prizrite sa do tváre chudobným

 

Vatikán 3. decembra – V dňoch 2. a 3. decembra sa konalo vo Vatikáne stretnutie popredných svetových podnikateľov, ktoré organizovalo americké vydavateľstvo Time. Účastníkom stretnutia Fortune-Time Global Forum s hlavnou témou „Výzva 21. storočia: vytvoriť novú sociálnu dohodu“ sa dnes prihovoril Svätý Otec František, ktorý ich prijal na audiencii vo Vatikáne. Reagujúc na tému stretnutia, vyjadril naliehavú potrebu nájsť nové, spravodlivejšie ekonomické modely. Pripomenul podnikateľom, že je potrebné mať v centre pozornosti dôstojnosť ľudskej osoby. Pápež František okrem iného povedal:

 

„Ak ignorujeme volanie mnohých našich bratov a sestier v každej časti sveta, nielenže popierame ich práva a dary, ktoré dostali od Boha, ale odmietame ich múdrosť a nedovoľujeme im ponúknuť svetu ich talenty, tradície a ich kultúru. Takéto správanie zväčšuje utrpenie chudobných a utláčaných a my sami sa tým stávame chudobnejšími, a to nielen materiálne, ale aj morálne a duchovne.“

 

Svätý Otec vyjadril aj nádej, ktorá plynie z tohto stretnutia. Ako povedal, je dôležité, že sme spoznali zlo medzi nami, lebo tak ho môžeme začať správne liečiť. Upozornil na skutočnosť, že „táto základná obnova sa nemá len zaoberať jednoducho trhovou ekonomikou, výnosmi, zdrojmi a zlepšovaním infraštruktúry. Nie, to o čom tu hovoríme, je spoločné dobro ľudstva, právo každej osoby mať účasť na zdrojoch tohto sveta a mať rovnaké príležitosti rozvíjať svoje schopnosti, schopnosti ktoré sú koniec koncov založené na dôstojnosti Božích detí, stvorených na Boží obraz a podobu. Našou veľkou výzvou je odpovedať na globálnej úrovni na nespravodlivosť, podporiť zmysel pre zodpovednosť lokálnu a dokonca až osobnú, tak, aby nikto nebol vylúčený zo sociálnej spolupráce.“

 

Pri obnove, očiste a posilnení zaužívaných ekonomických modelov ide o naše osobné obrátenie a o našu nezištnosť voči núdznym, pripomenul Svätý Otec. Prítomné štyri stovky účastníkov fóra najúspešnejších podnikateľov podľa rebríčka amerického časopisu pápež povzbudil, aby pri obnove inštitúcií a štruktúr načúvali tým, ktorým chcú pomáhať:

 

„Prosím tiež, aby ste zapojili do vašich snáh tých, ktorým chcete pomáhať, dajte zaznieť ich hlasu, počúvajte ich príbehy, učte sa z ich skúseností a chápte ich potreby. Viďte v nich brata a sestru, syna a dcéru, matku a otca. Uprostred súčasných výziev hľaďte do ľudskej tváre toho, komu chcete úprimne pomôcť.“

 

 

 

1.decembra

 

Ranná homília pápeža Františka: O kladení odporu milosti

 

Vatikán 1. decembra – Všetci máme v srdci veci, ktoré kladú odpor Božej milosti: musíme ich nájsť a uznajúc, že sme hriešni, prosiť Pána o pomoc. Týmito slovami sa dnes ráno pápež František prihovoril v homílii veriacim v Kaplnke sv. Marty. Svätý Otec sa zamyslel nad odporom skrytým za prázdnymi slovami, či už ospravedlňujúcimi alebo obviňujúcimi.

 

Pápež František sa nechal v úvode svojej homílie inšpirovať dnešnou liturgickou modlitbou: „Nech tvoja milosť zvíťazí nad odporom hriechu“. Rezistencie podľa jeho slov sú súčasťou kresťanského života, avšak mali by sme sa snažiť neostať pri tom. Svätý Otec rozlišuje viacero typov odporov: existuje tzv. „otvorený odpor, ktorý sa rodí z dobrej vôle“, ako ten Šavlov, keď odporoval milosti, lebo „bol presvedčený, že koná Božiu vôľu“. Šavol sa obrátil, až keď ho zastavil Ježiš. „Otvorené rezistencie sú zdravé,“ pokračoval pápež, ak sú „otvorené pre milosť obrátiť sa“. Lebo všetci sme hriešni.

 

Ďalší typ rezistencie je tzv. „skrytý odpor“, ktorý je omnoho nebezpečnejší, lebo je to ten, ktorý sa nedá vidieť. „Každý z nás má vlastný štýl skrytého kladenia odporu voči milosti“, treba ho však nájsť „a predložiť pred Pána, aby nás očistil“, vysvetlil pápež František. Je to nepoddajnosť, z ktorej sv. Štefan obvinil zákonníkov: odpor voči Duchu Svätému, zatiaľ čo navonok sa snažili vyzerať, že sami hľadajú Božiu slávu. Poukázanie na tento hriech stálo Ježišovho učeníka život:

 

„Tieto skryté rezistencie, ktoré máme všetci, odkiaľ pochádzajú? Vždy prichádzajú, aby zastavili proces obrátenia. Vždy! Aby ho zastavili, nie bojovali proti. Nie, nie! Znamená to stáť na mieste; azda s pousmiatím si povedať: ty nikam nepôjdeš. Odporovať pasívne, skryto. Keď prebieha proces zmeny v nejakej inštitúcii, v rodine, počúvam hovoriť: ,Nuž, naráža sa tu na odpor...’. Ale vďaka Bohu za to! Ak by tam nebol, nebola by to Božia vec. Ak sa tam kladie tento odpor, tak je to diabol, ktorý ho tam zasieva, aby Pán nepokračoval ďalej“.  

 

Svätý Otec teda hovorí o troch typoch skrytého kladenia odporu. Existuje akýsi odpor „prázdnych slov“. Pre lepšie objasnenie termínu sa odvolal na dnešné evanjelium podľa Matúša (Mt 7,21.24-27). Ježiš v ňom upozorňuje, že «nie každý, kto hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva». Tak ako v podobenstve o vinici, kde otec posiela svojich dvoch synov: jeden hovorí „nie“ a potom ide, zatiaľ čo druhý hovorí „áno“, ale nikam nejde:

 

„Povedať ,áno’, na všetko ,áno’, veľmi diplomaticky; znamená to však: ,nie, nie a nie’. Toľko slov: ,Áno, áno, áno; všetko zmeníme! Áno, aby sa nakoniec nič nezmenilo, nie je tak? V tom spočíva „duchovný gepardizmus“: tí, čo hovoria na všetko áno, ale nakoniec je všetko nie. Je to odpor prázdnych slov“.

 

Obrazné vyjadrenie inšpirované talianskym románom z polovice 20. storočia Gepard (Giuseppe Tomasi di Lampedusa: Gattopardo) teda označuje prázdnu rétoriku, že sa všetko zmení, aby sa pritom nezmenilo vôbec nič.

 

Druhým typom je odpor „ospravedlňujúcich slov“, to znamená, keď sa niekto neprestajne vyhovára, „vždy je nejaký dôvod odporovať“: „Nie, toto som urobil z toho a toho dôvodu.“ Kde je príliš veľa týchto výhovoriek, tam „nie je príjemná vôňa Boha“, ale „odporný zápach diabla“, dodal pápež. „Kresťan sa nepotrebuje ospravedlňovať, bol ospravedlnený Božím slovom“. Ide teda o odpor slov, „ktoré sa snažia ospravedlniť moju pozíciu, aby som nemusel pokračovať v tom, čo mi ukazuje Pán,“ vysvetlil Svätý Otec.

 

Tretím odporom je podľa slov pápeža Františka tzv. odpor „obviňujúcich slov“: to znamená obviňovanie druhých, aby sme nemuseli hľadieť na seba samých, aby sme sa nemuseli obrátiť, a tak sa kladie odpor milosti, ako to dosvedčuje podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi.

 

Hovoriť o nepoddajnosti neznamená teda hovoriť len o tých veľkých prípadoch kladenia odporu v dejinách, ako napríklad Maginotová línia alebo iné, dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František. Ale tiež o tých, ktoré „sú vo vnútri nášho srdca, a to každý deň!“. Rezistencia voči milosti je dobrým znamením, „lebo nám naznačuje, že Pán v nás pracuje“. Musíme teda „nechať padnúť tieto rezistencie, aby mohla milosť ďalej pôsobiť“. Vskutku, odpor sa vždy snaží skryť za formálnosť prázdnych slov, ospravedlňujúcich slov, slov obviňujúcich a za mnoho ďalších vecí, snaží sa „nedovoliť Pánovi, aby nás posunul ďalej“, lebo „vždy je tam nejaký kríž“, upozornil pápež s vysvetlením: „Kde je Pán, tam bude aj kríž: či už malý, alebo veľký. Je to kladenie odporu krížu, odpor Pánovi, ktorý nás vedie k vykúpeniu“. Teda, keď sa stretávame s kladením odporu, netreba mať strach, dodal Petrov nástupca, ale prosiť Pána o pomoc, aby sme uznali, že sme hriešni:

 

„Hovorím vám, nemajte strach, keď každý jeden z vás, každý z nás, nachádza vo svojom srdci nepoddajnosti. Povedzme to však otvorene Pánovi: ,Pozri, Pane, snažím sa zakryť toto, urobiť tamto, aby som zabrániť vstúpiť tvojmu slovu’. A vyslovme tieto krásne slová: ,Pane, príď mi s veľkou silou na pomoc. Nech tvoja milosť premôže odporovanie hriechu’. Rezistencie sú vždy ovocím prvotného hriechu, ktoré nosíme. Je to škaredé zakusovať odpor? Nie, je to pekné! Škaredé je držať sa ho v snahe brániť sa Pánovej milosti. Mať rezistencie je normálne; znamená to povedať: ,Som hriešnik, pomôž mi, Pane!’. Pripravme sa týmto uvažovaním na nastávajúce Vianoce“.

 

Svätý Otec v závere svätej omše osobitne pripomenul dnešné 100. výročie mučeníckej smrti bl. Karola de Foucauld.

 

 

 

29. novembra

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Pán zjavuje tajomstvo spásy pokorným

 

Vatikán 29. novembra – Maličkým, nie vzdelaným a múdrym, zjavuje Pán tajomstvo spásy. Týmito slovami pápež František vo svojej homílii parafrázoval dnešné čítanie z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 10,21-24). Malej skupinke veriacich sa prihovoril počas omše v Kaplnke sv. Marty vo Vatikáne. Pozastavil sa práve nad cnosťou maličkých. Tou je, podľa slov Svätého Otca, bázeň pred Pánom, nie strach, ale pokora.

 

Dôvodom „Ježišovej chvály adresovanej Otcovi,“ o ktorej hovorí dnešné evanjelium je, že „Pán zjavuje maličkým tajomstvá spásy, tajomstvo seba samého“. Pápež sa nechal inšpirovať slovami apoštola Lukáša, aby podčiarkol záľubu Boha v tých, ktorí vedia pochopiť jeho tajomstvá a nie sú to múdri a rozumní, ale sú to „srdcia maličkých“. Aj prvé čítanie plné týchto „malých detailov“, dodal Svätý Otec, „ide týmto smerom“. Prorok Izaiáš hovorí o „malom výhonku“, ktorý „vzíde z kmeňa Jesseho“ (Iz 11,1-10) a nie z nejakého „vojska“, ktoré by prinieslo oslobodenie. A maličkí, vysvetlil pápež, sú tiež protagonistami Vianoc:

 

„Na Vianoce potom uvidíme túto malosť, túto malú vec: dieťa, maštaľ, mama, otec... Malé veci. Veľké srdcia, ale postoj maličkých. A na tomto výhonku spočinie Duch Pána, Duch Svätý, a tento malý výhonok bude vlastniť tú cnosť maličkých, bázeň pred Pánom. Bude kráčať v bázni pred Pánom. Bázni, ktorá nie je strachom: nie. Znamená to životom napĺňať prikázanie, ktoré Boh dal nášmu otcovi Abrahámovi: ,Kráčaj v mojej prítomnosti a buď bezúhonný’. Pokorný. Toto je pokora. Pokora je bázeň pred Pánom“.

 

A jedine maličkí, zdôraznil pápež František, „sú schopní pochopiť zmysel pokory, zmysel bázne pred Pánom, lebo kráčajú pred Pánom, ... cítia, že Pán im dá silu, aby kráčali vpred“. A toto je tá pravá pokora, dodal Svätý Otec:

 

„Žiť pokoru, kresťanskú pokoru, znamená mať túto bázeň pre Pánom, ktorá – opakujem – nie je strachom, ale [takýmto postojom]: ,Ty si Boh, ja som človek, takto kráčam vpred, s malými vecami v živote, avšak kráčajúc v tvojej prítomnosti a snažiac sa byť bezúhonný’. Pokora je cnosť maličkých, pravá pokora, nie pokora tak trochu teatrálna: nie, tá nie. Pokora maličkého je tá, ktorá kráča v prítomnosti Pána, neohovára druhých, hľadí len na službu, cíti sa ako ten najmenší... V tom sa nachádza sila“.

 

Túto „pokoru, nesmiernu pokoru“ maličkých, poznamenal pápež František, má tiež to dievča, ktoré si Boh vybral, aby skrze ňu prišiel na svet jeho Syn, a ktorá hneď potom beží ku svojej sesternici Alžbete a nepovie nič, „z toho, čo sa jej stalo“. „Pokora je teda kráčanie v prítomnosti Pána“ s pocitom šťastia a radosti, lebo on „na nás hľadí“, ako sa píše o Ježišovi v dnešnom evanjeliu, dodal na záver svojej homílie Svätý Otec:

 

„Hľadiac na Ježiša, ktorý zaplesá v radosti, lebo Boh zjavuje svoje tajomstvo pokorným, môžeme pre všetkých vyprosiť tú milosť pokory, milosť bázne pred Bohom, [milosť] kráčať v jeho prítomnosti snažiac sa byť bezúhonní. A tak s touto pokorou môžeme byť bdelí v modlitbe, činní v bratskej láske a radostní v chvále“.

 

 

28. novembra

 

Pápež František v adventnej homílii: Ako sa skutočne stretnúť s Pánom

 

Vatikán 28. novembra – Kresťanská viera nie je nejaká teória či filozofia, je to stretnutie s Ježišom. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno, na začiatok Adventu, slávil omšu v Dome sv. Marty. Na to, aby sme skutočne stretli Ježiša, musíme sa podľa Svätého Otca vydať na cestu. Potrebujeme k tomu však tri postoje: musíme byť bdelí v modlitbe, činní v láske a radostní vo vzdávaní chvály.  

 

Stretnúť Ježiša, to je tá „milosť, po ktorej túžime počas Adventu,“ vysvetlil pápež František na úvod svojej homílie, ktorú zameral práve na tému stretnutia sa s Pánom. V období očakávania príchodu Krista nám liturgia ponúka mnohé Ježišove stretnutia: s Matkou v jej lone, s Jánom Krstiteľom, s pastiermi, s mudrcmi. Toto všetko, dodal Svätý Otec, nám hovorí, že Advent je „čas na kráčanie a vychádzanie v ústrety Pánovi, to znamená čas, aby sme neostali stáť na mieste“.

 

Preto by sme sa mali podľa Rímskeho biskupa pýtať samých seba, ako môžeme kráčať v ústrety Ježišovi: „Aké sú postoje, ktoré musím zaujať, aby som sa stretol s Pánom? Ako mám pripraviť svoje srdce na stretnutie s Pánom“ a dodal:

 

„V modlitbe na začiatku omše nám liturgia naznačuje tri postoje: bdelosť v modlitbe, činnosť v láske a radosť v chvále. To znamená, že sa musím modliť s bdelosťou; musím byť činný v láske, v bratskej láske: nielen dať almužnu, ale tiež tolerovať ľudí, ktorí sú mi nepríjemní, tolerovať doma deti, keď sú príliš hlučné alebo manžela alebo manželku, keď sú ťažkosti, alebo svokru... neviem... avšak tolerovať: tolerovať. Vždy tu ide o lásku, avšak činnú. A tiež radosť z chválenia Pána: ,Jasajúci v radosti’. Tak musíme prežívať túto cestu, túto vôľu stretnúť Pána. Aby sme ho naozaj stretli. Nesmieme stáť na mieste. A tak stretneme Pána“.

 

Podľa slov Svätého Otca, aj samotný Ježiš hovorieval, aby sme sa nezastavovali. A práve v tomto kráčaní za ním nás čaká prekvapenie, dodal pápež František, „pretože on je Pánom prekvapení“: „Kráčam, aby som ho stretol a on kráča, aby stretol mňa, a keď sa stretneme uvidíme, že to veľké prekvapenie je, že on ma hľadal skôr, než som ho začal hľadať ja“. To je „to veľké prekvapenie zo stretnutia s Pánom. On nás hľadal skôr. On je vždy prvý. On zdoláva cestu, aby nás stretol“. A to je tiež to, čo sa prihodilo stotníkovi z dnešného Evanjelia podľa sv. Matúša (Mt 8,5-11):

 

„Pán vždy kráča viac, vykročí prvý. My urobíme jeden krok a on ich urobí desať. Vždy. Hojnosť jeho milosti, jeho lásky, jeho nežnosti, ktorá sa nikdy neunaví hľadať nás. Niekedy tiež skrze malé veci: my si myslíme, že stretnúť Pána je veľkolepá vec, ako ten človek zo Sýrie Naaman, keď bol malomocný: a to nie je jednoduché... Aj na neho čakalo veľké prekvapenie, akým spôsobom konal Boh. A naším je Boh prekvapení, Boh, ktorý nás hľadá, čaká nás a žiada nás iba o malý krok dobrej vôle“.

 

Svätý Otec na záver veriacich povzbudil, aby mali „vôľu stretnúť sa“ s Pánom. Lebo ak máme vôľu, on „nám pomôže“: Pán „nás bude sprevádzať počas nášho života“. A i keď nás „uvidí toľkokrát vzdialiť sa od neho, bude čakať ako otec na márnotratného syna“. A mnohokrát nás uvidí tiež priblížiť sa a on nám bude bežať v ústrety: „Toto je stretnutie s Pánom, toto je dôležité: stretnutie“, dodal na záver svojej homílie pápež František a dodal: „Vždy sa ma dotklo to, čo hovorieval pápež Benedikt, že viera nie je nejaká teória, filozofia, idea: je to stretnutie. Stretnutie s Ježišom“. Lebo inak, vysvetlil Svätý Otec, ak „si sa nikdy nestretol s jeho milosrdenstvom“ môžeš „recitovať Krédo naspamäť, ale nemať vieru“:

 

„Zákonníci vedeli všetko do detailu, čo sa týkalo dogmatiky toho času, všetko z morálky vtedajšej éry, všetko. [Avšak] nemali vieru, lebo ich srdce sa vzdialilo od Boha. Vzdialiť sa alebo mať vôľu vyjsť v ústrety. A to je tá milosť, o ktorú dnes prosíme. ,Ó Bože, náš Otec, prebuď v nás vôľu ísť v ústrety tvojmu Kristovi’ prostredníctvom dobrých skutkov. Ísť v ústrety Ježišovi. A pre to si pripomíname milosť, za ktorú sme sa modlili: bdelosť v modlitbe, činnosť v láske a radosť v chvále. A tak sa stretneme s Pánom a bude nás čakať veľké prekvapenie“.

 

27. novembra

Anjel Pána s pápežom Františkom: Advent vyzýva rozšíriť si horizont srdca

 

Vatikán 27. novembra – V dnešnú Prvú adventnú nedeľu sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu. V katechéze hovoril o troch príchodoch Pána a o adventnej výzve Božieho slova na bdelosť, čo znamená nebyť naviazanými na veci a mať horizont srdca otvorený pre Božie prekvapenia.

 

Pápež František v závere vyjadril svoju blízkosť obyvateľstvu zasiahnutému živelnými pohromami, a to najmä v oblasti Strednej Ameriky, v Kostarike a Nikarague, ktoré zasiahol uragán a tiež podmorské zemetrasenie. Rovnako povzbudil v ťažkej situácii aj ľudí postihnutých povodňami na severe Talianska.

 

Medzi skupinami, ktoré na Námestí sv. Petra menovite pozdravil, bola aj 60-členná skupina slovenských pútnikov z Neokatechumenátnej cesty z Bratislavy-Ružinova a Vrútok.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes Cirkev začína nový liturgický rok, čiže nové kráčanie Božieho ľudu na ceste viery. A ako vždy začíname s Adventom. Evanjeliová stať (Mt 24,37-44) nás uvádza do jednej z najpútavejších tém adventného času: Pánovho navštívenia ľudstva. Prvé navštívenie – všetci to vieme – sa udialo Vtelením, narodením Ježiša v betlehemskej jaskyni. Druhé navštívenie sa deje v prítomnosti: Pán nás neustále navštevuje, každý deň, kráča po našom boku a je to prítomnosť útechy. A napokon to bude tretia, posledná návšteva, ktorú vyznávame zakaždým, keď recitujeme Krédo: «Opäť príde v sláve súdiť živých i mŕtvych». Pán nám dnes hovorí o tejto jeho poslednej návšteve, tej, ktorá sa udeje na konci čias, a hovorí nám, kam vyústi naša cesta.

 

Božie slovo dáva vyniknúť kontrastu medzi normálnym chodom vecí, každodennou rutinou, a nečakaným príchodom Pána. Ježiš hovorí: «Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých» (v. 38-39), tak hovorí Ježiš. Vždy to nami otrasie, keď si pomyslíme na hodiny, ktoré predchádzajú nejakú pohromu: všetci sú v pokoji, robia bežné veci, bez toho aby si uvedomovali, že ich život sa blíži k otrasu. Evanjelium nám zaiste nechce naháňať strach, ale otvoriť náš obzor voči rozmeru presahujúcemu ďalej, väčšiemu, ktorý na jednej strane relativizuje veci každodennosti, ale súčasne ich robí cennými, rozhodujúcimi. Vzťah s „Bohom, ktorý nás prichádza navštíviť“ dáva každému skutku, gestu, každej veci určité odlišné svetlo, váhu a symbolickú hodnotu.

 

Z tejto perspektívy vychádza aj pozvanie, výzva k striedmosti, aby sme sa nenechali ovládať vecami tohto sveta, materiálnymi skutočnosťami, ale skôr aby sme nad nimi vládli. Ak im naopak dovolíme, aby nás podmieňovali a mali nad nami moc, nemôžeme vnímať, že je tu niečo veľmi dôležité: naše finálne stretnutie s Pánom. A toto je dôležité, toto stretnutie. A každodenné veci musia mať tento horizont, musia byť nasmerované k tomu horizontu. K tomuto stretnutiu s Pánom, ktorý príde kvôli nám. V tej chvíli, ako hovorí Evanjelium, «budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá» (v. 40). Je to výzva na bdelosť, pretože nevediac, kedy Pán príde, treba nám byť stále pripravenými na odchod.

 

V tomto čase Adventu sme pozvaní rozšíriť horizont nášho srdca, nechať sa prekvapovať životom, ktorý sa každý deň predstavuje so svojimi novosťami. Aby sme tak konali, potrebujeme sa naučiť nebyť závislými na našich istotách, na našich zabehnutých schémach, pretože Pán príde v hodinu, o ktorej nemáme predstavu. Príde, aby nás uviedol do dimenzie, ktorá je krajšia a väčšia.

 

Mária, Panna Adventu, nech nám pomôže nepovažovať sa za vlastníkov nášho života, neklásť odpor, keď Pán prichádza, aby ho zmenil, ale aby sme boli pripravení dať sa ním navštíviť, ako očakávaným a vítaným hosťom, aj keď otrasie našimi plánmi.

 

26. novembra

 

Pápež mladým talianskym dobrovoľníkom: Ste dynamickou silou krajiny

 

Vatikán 26. novembra – Svätý Otec dnes v Aule Pavla VI. prijal mladých členov talianskej Národnej civilnej služby (Servizio Civile Nazionale) pri príležitosti 15 rokov od jej zriadenia. Národná civilná služba je alternatívou k vojenskej základnej službe a funguje v krajine od roku 2001. Je určená mladým mužom vo veku 18 až 26 rokov a má aj dobrovoľnícku formu, do ktorej sa môžu zapojiť aj ženy.

 

Pápež František približne 7000 účastníkom audiencie hovoril o dôležitosti ich služby najmä po zemetraseniach, ktoré postihli stred Talianska v uplynulých mesiacoch. Ako dodal, je nutné „chrániť tých, ktorým hrozí ‚ľudské zemetrasenie‘, ktoré prichádza zvnútra, tých, ktorí sú sami, opustení, vyradení, v tejto kultúre, ktorá s takou radosťou vyraďuje ľudí“:

 

„Vy ste hodnotná sila, dynamická sila krajiny: váš príspevok je nevyhnutný na uskutočnenie spoločenského dobra berúc do úvahy obzvlášť tých najslabších jedincov. Projekt solidárnej spoločnosti prestavuje cieľ pre každú komunitu, ktorá sa usiluje o rovnosť a bratstvo.“

 

Národná civilná služba zahŕňa sociálnu, občiansku, kultúrnu a profesionálnu formáciu prostredníctvom solidarity, ochrany národného dedičstva i spolupráce na národnej a medzinárodnej úrovni. Pápež František v tejto súvislosti prítomných mladých vyzval, aby sa špeciálnym spôsobom venovali taktiež utečencom a migrantom:

 

„Žiadajú o pomoc a integráciu v sociálnom tkanive. Taliansko je chvályhodne angažované v tomto diele – ide príkladom – a vyjadrujem moje ocenenie pre toto všetko, povzbudzujem, aby pokračovalo s odvahou či už v oblasti konkrétneho prijímania alebo v oblasti senzibilizácie, a v skutočnej integrácii.“

 

Petrov nástupca účastníkov audiencie povzbudil, aby si „vzali dokonalý príklad ľudskosti od Ježiša, ktorý uvoľnil miesto druhým... až po darovanie svojho života“:

 

„Istotne, cesta služby ide proti prúdu v porovnaní s dominantnými vzormi, ale v skutočnosti každý z nás cíti uspokojenie a realizáciu, len keď je pre niekoho užitočný. Toto v nás uvoľňuje nové energie, umožňuje nám to vnímať, že nie sme sami a rozširuje to naše obzory.“

 

Svätý Otec na záver zdôraznil, že „stupeň kultúrnosti národa sa v skutočnosti meria na základe schopnosti rešpektovať a podporovať práva každej osoby počnúc tými najslabšími.“

 

Výzva pápeža Františka rehoľným ekonómom: Nestačí formálny sľub chudoby

 

Vatikán 26. novembra – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom sympózia o ekonómii s názvom „S vernosťou voči charizme nanovo premýšľať o ekonómii“. Podujatie, na ktorom sa zúčastňuje približne 1000 ekonómov najmä z radov zasvätených osôb, organizuje od piatka až do nedele Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života na Pápežskej univerzite Antonianum v Ríme.

 

Pápež František sa vo svojom posolstve zameral zvlášť na charizmu, vernosť a na opätovné premýšľanie o ekonómii. V súvislosti s charizmou pripomenul grécke korene tohto slova: charis (dar, vďačnosť, milosť):

 

„Viem, že mnohým, ktorí sa pohybujú v ekonomickej sfére, sa tieto slová zdajú nepodstatné a patria do súkromnej a náboženskej sféry. Naopak dnes je aj medzi ekonómami známe, že spoločnosť bez ,charis‘ nemôže dobre fungovať a končí sa dehumanizáciou. Ekonómia ani jej uplatňovanie nikdy nie sú eticky a antropologicky neutrálne. Buď prispievajú k budovaniu vzťahov spravodlivosti a solidarity, alebo vytvárajú situácie vyradenia a odmietnutia.“

 

Petrov nástupca uviedol, že „byť vernými nás zaväzuje“ k rozlišovaniu diel, aby boli „účinnými nástrojmi, ktoré privedú mnohých k Božej nežnosti“:

 

„Samotné diela, ktorými sa zaoberá toto sympózium, nie sú len prostriedkom na zabezpečenie udržateľnosti vlastného inštitútu, ale patria k plodnosti charizmy. To si vyžaduje, aby sme sa pýtali, či naše diela prejavujú charizmu, ku ktorej sme sa zaviazali sľubmi, alebo ju neprejavujú; či odpovedajú na misiu, ktorú nám zverila Cirkev, alebo nie. Základným kritériom na vyhodnotenie diel nie je ich ziskovosť, ale to, či sa zhodujú s charizmou a misiou, ktoré je inštitút povolaný napĺňať.“

 

Svätý Otec taktiež povedal, že nanovo uvažovať o ekonómii znamená vyhnúť sa „logike individualizmu, ktorá môže postihnúť naše komunity“:

 

„Napätie medzi dielami lokálnymi a všeobecnými, ktoré existuje na úrovni inkulturácie charizmy, existuje aj na ekonomickej úrovni, ale nesmieme sa ho báť, treba ho žiť a čeliť mu. Je potrebné nechať rásť spoločenstvo medzi rozličnými inštitútmi; a aj dobre poznať legislatívne, právne a ekonomické nástroje, ktoré dnes umožňujú vytvárať sieť, dávať nové odpovede, spájať sily, profesionalitu a schopnosti inštitútov v službe Kráľovstvu a ľudstvu. Je veľmi dôležité takisto viesť dialóg s miestnou Cirkvou, aby pokiaľ je to možné cirkevné hmotné dobrá zostali hmotnými dobrami Cirkvi. “

 

Opätovné premýšľanie o ekonómii sa podľa pápežov slov týka aj „smeru, cieľov, významu a spoločenských i cirkevných dôsledkov ekonomických rozhodnutí inštitútov zasväteného života“. Napokon pápež František na záver posolstva položil účastníkom ekonomického sympózia niekoľko otázok na zamyslenie:

 

„Koľkí zasvätení si ešte dnes myslia, že ekonomické zákony sú oslobodené od akéhokoľvek etického uvažovania? Koľko ráz sa posudzuje premena diela či predaj nehnuteľností len na základe analýzy zisku a trhovej hodnoty? Nech nás Boh oslobodí od ducha funkcionalizmu a od toho, aby sme padli do pasce lakomstva! ... Nestačí zložiť rehoľné sľuby, aby sme boli chudobnými. Nestačí sa ohradiť tvrdením, že nič nevlastním, lebo som zasvätený, zasvätená, ak mi môj inštitút dovoľuje spravovať a využívať dobrá, aké si len zaželám, a spravovať občianske nadácie založené na podporu vlastných diel, a vyhýbať sa tak kontrolám Cirkvi. Pokrytectvo zasvätených osôb, ktoré žijú ako boháči, zraňuje svedomie veriacich a poškodzuje Cirkev. Treba začať od malých každodenných rozhodnutí. Každý je povolaný konať svoj diel, používať hmotné dobrá na solidárne rozhodnutia, starať sa o tvorstvo, primerať sa k chudobe rodín, ktoré dozaista žijú nablízku.“

 

Ranná homília pápeža: Večné zatratenie nie je mučiareň, ale odlúčenosť od Boha

 

Vatikán 25. novembra – Voľba vzdialiť sa od Pána vedie k večnému zatrateniu. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec upozornil veriacich, aby sa nikdy nepúšťali do debatovania s diablom, ktorý je zvodca a podvodník, ale aby si pestovali pokorné srdce, pripravené na posledné stretnutie s Pánom v deň súdu.

 

Pápež sa v dnešnej homílii nechal inšpirovať prvým čítaním z knihy Zjavenia apoštola Jána (Zjv 20,1-4.11-21,2), ktoré hovorí o poslednom súde. Prvým, kto bude súdený bude „drak, starý had, ktorým je diabol“. Anjel, ktorý zostúpi z neba ho spútaného hodí do priepasti, aby už „nezvádzal národy: lebo on je zvodca“, zdôraznil Svätý Otec:

 

„Je to klamár, ba ešte viac, je to otec lži, on plodí klamstvá, je to podvodník. Presviedča ťa, že keď budeš jesť z tohto jablka, budeš ako Boh. Takto sa ti ho snaží predať a ty ho kúpiš a výsledkom je, že ťa oblafne, oklame, a zničí ti život. - ,Otče, čo máme robiť, aby sme sa nenechali oklamať diablom?’. - Ježiš nás učí: nikdy sa nepúšťajte do reči s diablom. S diablom sa nevedie dialóg. Čo urobil Ježiš s diablom? Zaháňal ho preč, opýtal sa ho na meno, ale neviedol s ním rozhovor“.

 

Dokonca ani na púšti, vysvetlil ďalej pápež František, Ježiš nikdy „nepoužil vlastné slovo, lebo si bol dobre vedomý nebezpečenstva“. „V troch odpovediach, ktoré dal diablovi, sa bránil slovom Božím“, „slovom Biblie“. Nikdy teda netreba viesť rozhovor s týmto „klamárom a podvodníkom, ktorý hľadá, ako by nás zničil, za čo bude hodený do priepasti“, upozornil Svätý Otec. V knihe Zjavenia sa neskôr objavujú duše mučeníkov, ktorých pápež nazval „pokornými“. Sú to tí, ktorí svedčili o Ježišovi Kristovi a neuctievali diabla a jeho nasledovníkov, ktorými sú „peniaze, svetskosť a márnomyseľnosť“. Ako ďalej apoštol Ján pokračuje, Pán bude súdiť „veľkých i malých“ z ich skutkov. Zatratení budú vrhnutí do „ohnivého jazera“, čo sa označuje ako „druhá smrť“. Svätý Otec ďalej vysvetľuje:    

 

„Večné zatratenie to nie je akási mučiarenská sála, opisuje sa ako druhá smrť: je to smrť. Tí, ktorí do Božieho kráľovstva nebudú prijatí sú tí, čo sa nepriblížili k Pánovi. Sú to tí, čo si vždy išli svojou cestou, vzďaľujúc sa od Pána a prechádzajúc popri ňom, sami sa vzďaľujú. A večné zatratenie je toto neustále odlúčenie od Boha“.

 

Svätý Otec vysvetlil, že toto večné odlúčenie od „Boha, ktorý nás robí šťastnými“, od „Boha, ktorý nás má tak rád“, toto je ten „oheň“, toto je tá „cesta večného zatratenia“.

 

Avšak posledný obraz knihy Zjavenia je obrazom nádeje a poukazuje na to aj pápež František: ak „otvoríme svoje srdcia“, ako nás o to žiada Ježiš, a ak si nejdeme vlastnou cestou, budeme mať „radosť a spásu“, „nové nebo a novú zem“. Záverečnou výzvou je teda nechať sa Ježišom „pohladiť“ a prijať jeho odpustenie, nie s povýšenectvom, ale v nádeji:

 

„Nádej, ktorá otvára srdcia pre stretnutie s Ježišom. Toto nás čaká: stretnutie s Ježišom. Je to krásne, je to nádherné! A on nás prosí, aby sme boli pokorní a aby sme vyslovili: ,Pane’. Stačí toto slovo a on sa postará o zvyšok“.

 

27. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Koniec sveta a Baránkova hostina

 

Vatikán 24. novembra – Korupcia, čiže skazenosť je jedna z foriem rúhania; je jazykom Babylonu, pre ktorý „neexistuje Boh“, len „boh peňazí, boh blahobytu, boh vykorisťovania“. Týmito slovami sa dnes ráno vo svojej homílii prihovoril veriacim v Dome sv. Marty pápež František. Svätý Otec pripomenul, že Cirkev v tomto poslednom týždni liturgického roku uvažuje nad koncom sveta i nad našim koncom.

 

Inšpiráciu pre svoju kázeň našiel pápež v dnešnom prvom čítaní zo Zjavenia sv. Jána, ktoré hovorí o páde veľkého Babylonu (Zjv 18,1-2.21-23; 19,1-3.9a). Prvý z troch anjelov mohutným hlasom zvolal: „Padol veľký Babylon“, veľké mesto, „to, ktoré zasievalo skazenosť v srdciach ľudí“, a ktoré „nás všetkých vedie na cestu skazy“. „Korupcia je spôsob života v rúhaní, korupcia je forma rúhania,“ upozornil Svätý Otec, „jazyk tohto Babylonu, tejto svetskosti, je rúhanie: niet Boha, existuje iba boh peňazí, boh blahobytu, boh vykorisťovania“. Táto svetskosť, ktorá zvádza tých najväčších tejto zeme, však padne:

 

„Ona naozaj padne; táto civilizácia padne a výkrik anjela je víťazným výkrikom: ,Padla, padla tá, čo klamala svojim zvádzaním. A impérium márnosti, pýchy, padne, ako padol Satan, padne“.

 

Oproti anjelovmu výkriku, ktorý bol víťazným výkrikom pádu „tejto skorumpovanej civilizácie“ je druhý mocný hlas, vysvetlil Svätý Otec; hlas ľudu, ktorý vzdával Bohu chválu: „Spása, sláva a moc nášmu Bohu,“ citoval knihu Zjavenia a pokračoval:

 

„Je to mocný hlas uctievania, adorácia Božieho ľudu, ktorý sa zachraňuje a tiež ľudu na ceste, ktorý je ešte na zemi. Boží ľud, hriešny, ale nie skazený: hriešny, ktorý vie prosiť o odpustenie; hriešny, ktorý hľadá spásu Ježiša Krista“.

 

Nie je možné ostať iba pri prvom anjelovom výkriku, dodáva pápež František. Radosť z víťazstva vedie k uctievaniu. Pre kresťanov však „nie je jednoduché adorovať... Sme úžasní, keď o niečo prosíme,“ avšak „nie je jednoduché vyslovovať“ modlitbu chvál. Je však potrebné sa ju naučiť, povzbudil prítomných veriacich Svätý Otec: „Musíme sa ju učiť odteraz, aby sme sa ju neučili narýchlo, keď tam prídeme“. Petrov nástupca poukázal na krásu modlitby uctievania pred svätostánkom. Ako príklad uviedol jednoduchú modlitbu: „Ty si Boh. Ja som iba biedny syn, ktorého miluješ“.

 

Posledný tretí hlas v knihe Zjavenia je akýsi „šepot“. Anjel, ktorý hovorí: „Napíš: Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“. Pánovo pozvanie vskutku nie je krikom, ale „jemným volaním“. Ako keď Boh hovorí k Eliášovi. Pápež František poukázal na krásu tohto prihovorenia sa srdcu ľúbezným hlasom: „Hlas Boha, keď hovorí srdcu znie takto: ako niť zvučného ticha“. A toto pozvanie na „baránkovu hostinu“ bude koniec, „naša spása“, dodal na záver Svätý Otec. Tí, ktorí vstúpili na hostinu, sú podľa Ježišovho podobenstva tí, ktorí sa nachádzajú na križovatkách ciest: „dobrí i zlí, slepí, hluchí, chromí, všetci my hriešnici, avšak s dostatočnou pokorou priznať: ,Som hriešnik a Boh ma zachráni’“. „A ak toto máme v srdci, on nás pozve,“ doplnil pápež, a my budeme počuť „ten nežný šepot“, ktorý nás pozýva na hostinu:

 

„A evanjelium končí týmto hlasom: ,Keď sa začnú diať tieto veci – teda pád pýchy, márnosti, toto všetko – vzmužte sa a zodvihnite hlavu, vaše vyslobodenie je blízko’; to znamená pozývajú ťa na Baránkovu svadbu. Nech nám Pán dá túto milosť očakávať ten hlas, pripraviť sa, aby sme začuli to volanie: ,Poď, poď, poď verný sluha – hriešny, ale verný – poď, poď na hostinu tvojho Pána“.

 

23. novembra

Generálna audiencia: Radiť v pochybnostiach a učiť múdrosti

 

Vatikán 23. novembra – Pápež František sa dnes v Aule Pavla VI. opäť stretol s pútnikmi pri generálnej audiencii. Vo svojej katechéze pokračoval v približovaní ďalších dvoch skutkov duchovného milosrdenstva: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých.

 

Svätý Otec spomenul niekoľko svätcov, ktorí sa stali priekopníkmi bezplatného vzdelávania a takto dokázali dvíhať ľuďom dôstojnosť a meniť spoločnosť. Zakladateľ piaristov sv. Jozef Kalazanský či otec saleziánov sv. Ján Bosco chápali prípravu na zamestnanie v spojení s výchovou k ľudským a kresťanským hodnotám a preto v tom podľa pápeža Františka možno vidieť osobitnú formu evanjelizácie. Pápež vyzdvihol aj dôležitosť katechézy, ktorá pomáha zorientovať sa a nájsť cestu zo stavu pochybovania.

 

Prítomných veriacich Svätý Otec povzbudil k vydávaniu svedectva o Božej láske praktickým životom viery, ktorý sa prejavuje v službe bratom. Pred katechézou zazneli úryvok z Evanjelia podľa Lukáša o tom, ako Ježiš «zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“» (Lk 10,21).

 

Plné znenie katechézy pápeža Františka

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Po ukončení Jubilea sa dnes vraciame k bežnému chodu, no zostávajú nám ešte niektoré úvahy o skutkoch milosrdenstva, a tak v nich pokračujeme.

 

Zamyslenie nad duchovnými skutkami milosrdenstva sa dnes týka dvoch činností, ktoré sú vzájomne silne prepojené: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých, čiže tých, ktorí sú neznalí, nie je tak? Slovo nevedomý (tal. ignorante) je príliš silné, pravda? Myslia sa tým však osoby, ktoré niečo nevedia a ktoré treba vyučovať. Sú to skutky, ktoré je možné praktizovať jednak v jednoduchom rozmere, rodinným a pre všetkých prínosným spôsobom, ale rovnako – a to sa týka zvlášť toho druhého skutku, vyučovania – aj na úrovni viac inštitucionálnej a organizovanej. Pomyslime napríklad na to, koľko detí ešte trpí negramotnosťou: nedá sa to pochopiť, že vo svete, kde technický a vedecký pokrok dosiahol takú výšku, existujú negramotné deti. Toto je nepochopiteľné, je to nespravodlivosť. Koľko detí trpí nedostatkom vzdelania. Je to stav veľkej nespravodlivosti, ktorá podlamuje samotnú dôstojnosť osoby. Bez vzdelania sa potom ľahko stávame obeťou vykorisťovania a rozličných foriem sociálnych ťažkostí.

 

Cirkev v priebehu storočí vnímala nevyhnutnosť angažovať sa v oblasti vzdelávania, lebo jej evanjelizačná misia v sebe zahŕňa úsilie prinavrátiť dôstojnosť tým najchudobnejším. Od prvého príkladu „školy“ založenej práve tu v Ríme sv. Justínom v druhom storočí, aby kresťania lepšie poznali Sväté písmo, až po sv. Jozefa Kalazanského, ktorý otvoril prvé bezplatné ľudové školy v Európe, máme dlhý zoznam svätcov a svätíc, ktorí v rozličných epochách priniesli vzdelanie tým najviac znevýhodneným osobám, vediac, že touto cestou by mohli prekonať biedu a diskrimináciu. Koľko kresťanov, laikov, zasvätených bratov a sestier či kňazov dalo do vyučovania, do vzdelávania detí a mládeže vlastný život. Toto je veľká vec! Pozývam vás vzdať im hold jedným veľkým aplauzom! [potlesk] Títo priekopníci vzdelávania porozumeli do hĺbky skutku milosrdenstva a urobili z neho štýl života až do tej miery, že zmenili samotnú spoločnosť. Prácou v jednoduchosti a prostredníctvom zopár inštitúcií dokázali prinavrátiť dôstojnosť mnohým osobám! A vzdelanie, ktoré odovzdávali bolo často zamerané aj na prácu. Pomyslime len na Dona Bosca, na svätého Jána Bosca! [aplauz] Azda sú tu saleziáni, je to tak? Pomyslime na Dona Bosca, ktorý mladých z ulice prostredníctvom oratória a potom aj škôl a dielní pripravoval na zamestnanie... Takto vzniklo mnoho a rozličných odborných škôl, ktoré uschopňovali k práci, zatiaľ čo zároveň vychovávali aj k ľudským a kresťanským hodnotám. Vzdelávanie je teda skutočne osobitnou formou evanjelizácie.

 

Čím viac vzrastá vzdelanosť, tým viac ľudí nadobúda istoty a povedomie, ktoré v živote všetci potrebujeme. Dobré vzdelávanie nás učí kritickej metóde, ktorá zahŕňa aj istý druh pochybnosti, potrebný k tomu, aby sme si kládli otázky a overovali si dosiahnuté výsledky, s ohľadom na väčšie poznanie. Avšak skutok milosrdenstva „dobre radiť pochybujúcim“ sa netýka tohto typu pochybovania. Prejaviť milosrdenstvo voči pochybujúcim je naopak rovnocenné mierneniu tej bolesti a toho utrpenia, ktoré pochádzajú zo strachu a z úzkosti, ktoré sú následkami pochybností. Je to preto skutok opravdivej lásky, s ktorým chceme podporiť osobu v slabosti spôsobenej neistotou.

 

Myslím, že niekto by mi mohol položiť otázku: ‚Otče, ja mám však mnoho pochybností vo viere, čo mám robiť? Vy nikdy nemáte pochybnosti?’ - Ach, mám ich mnoho! ... Istotne, v niektorých momentoch máme pochybnosti všetci. Neistoty týkajúce sa viery, v pozitívnom zmysle, sú znamením, že chceme lepšie a hlbšie poznať Boha, Ježiša, tajomstvo jeho lásky voči nám. – ‚Nuž, mám takú a takú pochybnosť: hľadám, študujem, obzerám sa po rade a vypytujem sa, ako konať...’ Toto sú tie pochybnosti, ktoré dávajú rásť... Je to teda dobre, že si kladieme otázky ohľadom našej viery, lebo týmto spôsobom nás to núti prehlbovať si ju. Pochybnosti však treba aj prekonávať. K tomuto je potrebné počúvať Božie slovo a porozumieť tomu, čo nás učí. Jednou dôležitou cestou, ktorá v tomto veľmi pomáha je katechéza, vďaka ktorej sa k nám dostáva ohlasovanie viery v konkrétnosti osobného a komunitného života. Je tu zároveň aj ďalšia rovnako dôležitá cesta – žiť vieru v čo najväčšej možnej miere. Nerobme z viery akúsi abstraktnú teóriu, kde sa množia pochybnosti. Robme naopak vieru naším životom. Snažme sa ju uskutočňovať v službe bratom, osobitne tým najnúdznejším. A takto sa mnohé pochybnosti vytrácajú, lebo cítime Božiu prítomnosť a pravdivosť evanjelia v láske, ktorá bez našej zásluhy prebýva v nás a delíme sa s ňou s ostatnými.

 

Ako môžeme vidieť, drahí bratia a sestry, ani tieto dva skutky milosrdenstva nie sú vzdialené od nášho života. Každý z nás sa môže usilovať ich žiť, aby uviedol do praxe Pánovo slovo, keď hovorí, že tajomstvo Božej lásky nebolo zjavené múdrym a rozumným, ale maličkým (porov. Lk,10,21; Mt 11,25-26). Teda tým najhlbším učením, ktoré sme povolaní odovzdať druhým a tou najpevnejšou istotou ako sa dostať von z pochybností je Božia láska, ktorou sme boli milovaní (porov. 1 Jn 4,10). Jedna veľká, nezištná láska, darovaná navždy. Boh vo svojej láske nikdy nerobí krok späť, nikdy! Ide vždy vpred a čaká; darúva nám navždy svoju lásku, za ktorú musíme pociťovať veľkú zodpovednosť, aby sme boli jej svedkami ponúkajúc milosrdenstvo našim bratom. Ďakujem.

 

Po pozdravoch jednotlivým jazykovým skupinám sa pápež František podľa svojho zvyku v závere obrátil osobitne na mladých, chorých a na novomanželov:

 

„Uplynulú nedeľu sme uzavreli Mimoriadne jubileum. Neuzavrelo sa však milosrdné srdce Boha voči nám hriešnikom, ktorých neprestane zaplavovať svojou milosťou. Tak isto nech sa nikdy neuzatvoria naše srdcia a nech neprestaneme so stálym konaním telesných i duchovných skutkov milosrdenstva. Skúsenosť lásky a Božieho odpustenia, ktoré sme zakúsili počas tohto Svätého roku, nech v nás ostanú ako trvalá inšpirácia k láske voči bratom“.

 

 

 

22. novembra

 

Ranná homília Svätého Otca: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!“

 

Vatikán 22. novembra – „Vernosť Pánovi nesklame“ – ak sme boli verní, ani vo chvíli našej smrti a Božieho súdu nebudeme mať strach. To sú slová pápeža Františka z dnešnej rannej homílie v Dome Svätej Marty. Svätý Otec vystríhal pred klamom „odcudzenia“, pred životom žitým takým spôsobom, akoby sme ani nemali umrieť. Pozval naopak zamyslieť sa nad tým, akú stopu náš život zanecháva.

 

Uvažujúc nad dnešnými liturgickými čítaniami pápež v poslednom týždni liturgického roka pripomína Pánovu výzvu, aby sme sa vážne zamysleli nad koncom, lebo každého z nás čaká vlastný koniec.

 

„Nepáči sa nám zamýšľať sa nad týmito vecami, avšak je to pravda. A keď sa niekto z nás odoberie z tohto sveta, prejdú roky a takmer nikto si na nás nespomenie“, povedal v homílii pápež František, pričom dodal: „Ja mám zápisník, kde si zapisujem, keď umrie nejaká osoba“ a každý deň vidím to výročie, aj to, ako ubieha čas. A toto nás zaväzuje a vedie k tomu, aby sme mysleli na to, čo zanechávame, aká je stopa nášho života. A ako sa hovorí v dnešnom úryvku z knihy Zjavenia sv. Jána, po tomto konci bude pre každého z nás nasledovať súd:

 

„Prospeje nám zamyslieť sa: ٫Aký bude ten deň, keď sa ocitnem pred Ježišom? Keď sa ma spýta na talenty, ktoré mi dal, na to, čo som s nimi urobil; keď sa ma spýta, aké bolo moje srdce, keď sa sialo zrno? Bolo ako tá cesta alebo ako to tŕnie z podobenstiev o Božom kráľovstve? Ako som prijal Božie slovo? S otvoreným srdcom? Dal som mu vyklíčiť pre dobro všetkých a či potajme?“

 

Každý z nás bude teda v deň súdu stáť pred Ježišom, vystríha Svätý Otec opakujúc slová Lukášovho evanjelia: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli“. A ten klam, o ktorom hovorí, je odcudzenie, ilúzia „žiť tak ako by sme ani nemali umrieť“. „Keď príde Pán, ako ma nájde? V očakávaní, alebo uprostred toľkých odcudzení života?“, kladie otázku Svätý Otec:

 

„Pamätám sa, že od detstva, keď som chodieval na náboženstvo, učili nás štyri veci: smrť, súd, peklo alebo sláva. Po súde sú tu tieto možnosti. - ٫Ale otče, týmto nás len chcete vystrašiť...’ - ٫Nie, je to pravda! Lebo ak sa nestaráš o svoje srdce, o to, aby bol Pán s tebou a žiješ vždy vzdialený od Pána, možno je tu nebezpečenstvo, to nebezpečenstvo, že budeš pokračovať takto vzdialený od Pána po celú večnosť.’ A toto je príšerné!“

 

Pápež František následne všetkých opätovne pozval zamyslieť sa nad tým, aký bude náš koniec, ako aj nad tým, čo nastane pred Pánovou tvárou. Aby sme sa vyhli strachu z toho okamihu, v závere homílie Svätý Otec pripomenul radu apoštola Jána z knihy Zjavenia: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ (Zjv 2,10):

 

„Vernosť Pánovi: a toto nesklame. Ak je každý z nás verný Pánovi, vtedy, keď príde smrť, povieme ako František: ٫Sestra smrť, príď’... Nevystraší nás. A keď nastane deň súdu, zahľadíme sa na Pána hovoriac: ٫Pane, mám mnoho hriechov, no snažil som sa byť verný.‛ Pán je dobrý. Dám vám túto radu: Buď verný až do smrti – hovorí Pán – a dám ti veniec života. Vďaka tejto vernosti nebudeme mať na konci strach, pri našom konci nebudeme mať strach zo súdu.“

 

 

18. novembra

Ranná homília pápeža Františka kňazom: Stráňte sa pripútanosti k peniazom

Vatikán 18. novembra – Vlastnosť, ktorú ľudia ťažko odpúšťajú kňazom je, ak sú pripútaní k peniazom. Nech nám Pán dá milosť kresťanskej chudoby. S týmito myšlienkami sa dnes ráno pápež František prihovoril vo svojej homílii v Dome sv. Marty sekretárom apoštolských nunciov z mnohých krajín sveta. Vo Vatikáne sa nachádzajú pri príležitosti Jubilea spolupracovníkov pápežských zastupiteľstiev pod patronátom Štátneho sekretariátu.

V dnešnom evanjeliovom čítaní Ježiš vyháňa z chrámu predavačov, ktorí premenili Boží dom, miesto modlitby, na „brloh zlodejov“ (Mt 14,22-33). Ako ďalej Svätý Otec vo svojej homílii uviedol, „Pán nám pomáha pochopiť, kde sa nachádza semeno antikrista, semeno nepriateľa, semeno, ktoré ničí jeho kráľovstvo“: a tým je pripútanosť k peniazom. „Srdce, ktoré je pripútané k peniazom je modloslužobné srdce,“ dodal pápež. Ježiš hovorí, že „sa nedá slúžiť dvom pánom“, Bohu i peniazom. Peniaze tu podľa slov Rímskeho biskupa stoja proti Pánovi; my si však môžeme vybrať:

„Pán Boh, dom Pána Boha, ktorý je domom modlitby. Stretnutie s Pánom, s Bohom lásky. A [na druhej strane je tu] pán peňazí, ktorý vniká do Božieho domu, stále sa tam snaží vojsť. A tí, čo menili peniaze alebo niečo predávali, tí si tieto miesta prenajímali! Od koho? Od kňazov... kňazi prenajímali, a následne prichádzali peniaze. Toto je ten pán, ktorý môže zničiť náš život a môže priviesť náš život k zlému koncu, a aj nešťastnému, bez radosti slúžiť skutočnému Pánovi, ktorý jediný je schopný dať nám pravú radosť“.

Či si zvolíme Boha lásky alebo bôžika peňazí, „to je osobná voľba“ každého z nás, vysvetlil Svätý Otec a vzápätí prítomným položil nasledovnú otázku: „Aký je váš postoj voči peniazom? Ste pripútaní k peniazom?“ a pokračoval:

„Boží ľud, ktorý má dobrý čuch, tak ohľadom prijatia a kanonizovania, ako aj odsúdenia – lebo Boží ľud je schopný aj odsúdiť –, vie kňazom odpustiť mnohé slabosti, mnoho hriechov; avšak dve veci odpustiť nevie: pripútanie k peniazom – keď vidí kňaza pripútaného k peniazom, toto mu neodpustí – alebo zlé zaobchádzanie s ľuďmi, keď kňaz zle zaobchádza k veriacimi: toto Boží ľud nedokáže stráviť a odpustiť. Pri iných veciach, iných slabostiach, ostatných hriechoch [si povedia]: ,Áno, nie je na tom dobre, no je chudák sám’... a akosi sa ho snažia ospravedlniť. Nuž, tu odsúdenie nie je také silné a definitívne: Boží ľud dokázal mať pre to pochopenie. [Nie však] vtedy, keď sú pánom peniaze a privádzajú kňaza k tomu, že sa z neho stane šéf podniku či mocipán, alebo môžeme ísť ešte vyššie.“  

Svätý Otec František na záver vo svojej homílii pripomenul biblický termín „terafim“, čiže domácich bôžikov, ktorých u seba skrývala Ráchel, manželka patriarchu Jakuba:

„Je to smutné vidieť kňaza, ktorý sa dostáva ku koncu svojho života, je v agónii, je v kóme a jeho príbuzní číhajú, hľadiac čo by mohli vziať. Urobte radosť Pánovi ozajstným spytovaním svedomia: ,Pane, si mojím Pánom ty, alebo toto «terafim» – ako u Ráchel – ukryté v mojom srdci, tento bôžik peňazí?’ A odvážne, buďte odvážni. Urobte rozhodnutia: peniaze natoľko, aby sa dalo vystačiť, ako má čestný zamestnaný človek; postačujúce úspory, ako má čestný zamestnaný človek. Avšak neslobodno sa zameriavať na zisk, je to modloslužba. Nech nám všetkým Pán dá milosť kresťanskej chudoby.“

„Nech nám Pán dá milosť tejto chudoby robotníkov, tých, čo pracujú a zarobia koľko je spravodlivé a nehľadajú niečo navyše,“ dodal na záver svojej rannej homílie pápež František.

 

17. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Boh „šialene miluje“ a plače, keď sme nevšímaví

Vatikán 17. novembra – Ježišov plač nad Jeruzalemom, ktorý nespoznal, že ho navštívil sám Boh, nie je len vecou histórie, ale je výzvou pre každého z nás. Svätý Otec dnes v rannej homílii v Dome sv. Marty hovoril o Bohu, ktorý „šialene miluje“ svoj ľud.

Vyjadrenie o „bláznivej“ láske Boha k svojmu ľudu „by sa mohlo zdať rúhavým, ale nie je to tak“, vysvetlil pápež František. Pripomenul prorokov Ozeáša a Jeremiáša, ktorí podobne charakterizovali Božiu lásku k Izraelu napriek tomu, že bol „egoistický, neverný, cudzoložný a modloslužobný“. Ako nám to zachytáva evanjelista Lukáš v dnešnom evanjeliu, Ježiš plače nad tým, že Jeruzalem je k Božej láske nevšímavý.    

„A práve toto spôsobuje bolesť srdcu Ježiša Krista, tieto dejiny nevernosti, tieto dejiny nerozpoznania Božích láskavých dotykov, lásky Boha, milujúceho Boha, ktorý ťa hľadá a chce, aby si aj ty bol šťastný. Ježiš v tej chvíli videl, čo ho čaká, ako Syn. A zaplakal... ‚Lebo tento ľud nespoznal čas svojho navštívenia‘. Táto dráma sa neudiala iba v histórii a neskončila sa s Ježišom. Je to dráma každého dňa. A je to aj moja dráma. Môže každý z nás povedať: ‚Viem rozpoznať čas môjho navštívenia?‘ Navštevuje ma Boh?“

Svätý Otec poukázal aj na nadväznosť s Božím slovom liturgie spred dvoch dní, ktoré v príbehu o Zachejovi zdôraznilo tri momenty Božej návštevy. Boh prichádza, aby naprával, aby vstúpil do rozhovoru s človekom a aby ho pozval k náprave života. Keď sa Boh s nami chce rozprávať, vraví: „Klopem na dvere a volám: Otvor mi!“ Toto je podľa pápeža výzva pre každého ku spytovaniu si svedomia:

„Každý z nás môže upadnúť do rovnakého hriechu ako ľud Izraela, do rovnakého hriechu Jeruzalema: nerozpoznať čas, kedy sme boli navštívení. A Pán nás navštevuje každý deň, každý deň klope na naše dvere. Musíme sa teda naučiť to rozpoznať, aby sme neskončili v tej tak bolestnej situácii: ‚Čím väčšmi som ich miloval, čím väčšmi som ich volal, tým viac sa odo mňa odďaľovali‘. – ‚Nuž, ja som si istý v tom, čo robím. Chodím na omšu, som v istote...‘ – Spytuješ si každý deň svedomie v tomto ohľade? Navštívil ma dnes Pán? Pocítil som nejaké pozvanie, nejakú inšpiráciu nasledovať ho viac zblízka, urobiť skutok lásky, modliť sa o niečo viac? Neviem, k toľkým veciam nás Pán dennodenne pozýva, aby sa s nami stretol.“

Ježišov plač sa netýkal len minulosti, ale aj prítomnosti, v ktorej žijeme dnes, zdôraznil na záver pápež František:

„Ježiš zaplakal nielen kvôli Jeruzalemu, ale kvôli všetkým nám. A dáva svoj život, aby sme rozpoznali jeho návštevu. Sv. Augustín používal jedno veľmi silné vyjadrenie: ‚Mám strach z Boha, z Ježiša, keď prechádza!‘ – Ale prečo máš strach? – ‚Mám strach, že ho nerozpoznám!‘ Ak nevenuješ pozornosť svojmu srdcu, nikdy nebudeš vedieť, či ťa Ježiš navštevuje alebo nie. Nech nám všetkým Pán dá tú milosť rozpoznať čas, v ktorom sme boli navštívení, v ktorom sme navštívení a budeme navštívení, aby sme otvorili dvere Ježišovi, aby sa takto naše srdce bezpečne rozšírilo láskou a slúžilo v láske Pána Ježiša.“

 

 

15. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Vlažný kresťan je ako nahý cisár z rozprávky

 

Vatikán 15. novembra – Musíme sa vyvarovať pred tým, aby sa z nás stali „vlažní kresťania“, lebo tak stratíme zo zreteľa Pána. S týmto varovaním sa dnes obrátil na veriacich pápež František v Dome sv. Marty, kde slúžil rannú omšu. Svätý Otec upozornil na to, že Pán sa nás vždy snaží usmerniť, prebudiť našu vlažnú a zadriemanú dušu. Podľa jeho slov by sme mali byť pozorní a bdelí na Pánovo klopanie na naše dvere

V úvode svojej katechézy sa nechal pápež inšpirovať dnešným čítaním zo Zjavenia apoštola Jána, v ktorom Pán napomína „vlažných“ veriacich z laodicejskej cirkvi (Zjv 3,1-6.14-22). Svätý Otec poukázal na aktuálnosť rizika „vlažnosti“ aj v dnešnej Cirkvi. Pán, podľa jeho slov, používa silný jazyk na to, aby pokarhal „kresťanov, ktorí nie sú ani studení, ani horúci“ a ktorým hovorí: „Už-už ťa vypľúvam z úst“. Pápeža zaujalo, ako Pán karhá zotrvávanie vo falošnom pokoji:

 

„Čo si asi tak myslí ten vlažný? Pán to tu jasne hovorí: myslí si, že je bohatý. ,Zbohatol som a nič viac nepotrebujem. Som pokojný’. Ide o pokoj, ktorý klame. Ak je v duši cirkvi, rodiny, komunity či jednotlivca stále všetko v pokoji, nie je tam Boh“.

 

Práve vlažných, dodal pápež František, Pán upozorňuje, aby nezaspali v tejto vlažnosti, v presvedčení, že už nič viac nepotrebujú, že nikomu neubližujú. Pán označuje tých, ktorí sa považujú za bohatých, za neverných a úbohých. Avšak dodáva, že „to robí z lásky“, aby objavili iné bohatstvo, to, ktoré môže dať iba on:

 

„Nie to bohatstvo duše, kedy si myslíš, že ho máš, lebo si dobrý, keďže si všetko dobre plníš, si v pohode: ale iné bohatstvo, to, ktoré pochádza od Boha, ktorý vždy prináša kríž, vždy prináša búrku, vždy prináša nejaké to znepokojenie v duši. A radím ti kúpiť si biele šaty, aby si sa do nich zaodel a tak nebolo vidieť tvoju hanebnú nahotu: vlažní ľudia si neuvedomujú, že sú nahí, ako tá rozprávka o nahom kráľovi, ktorému to povie malý chlapec: ,Veď ten kráľ je nahý!’... Vlažní ľudia sú nahí“.

 

Ľudia, ktorí sú vlažní, „strácajú schopnosť kontemplovať, schopnosť vidieť veľké a krásne Božie veci,“ vysvetlil Svätý Otec. Práve preto sa Pán snaží zobudiť nás, pomôcť nám obrátiť sa. Pápež ďalej pokračoval: Pán to robí aj „iným spôsobom: pozýva nás: ,Hľa, som pri dverách a klopem’“. Na tomto mieste Petrov nástupca zdôranil, že je dôležité byť schopnými „začuť, kedy Pán klope na naše dvere“, „lebo nám chce dať niečo dobré, chce k nám vstúpiť“.

 

Zároveň konštatoval, že existujú kresťania, ktorí „si nevšimnú, keď Pán klope“, „každý buchot je pre nich rovnaký“. Treba preto „jasne chápať“, kedy klope Pán, kedy nám chce priniesť svoju útechu. A Pán, dodal na záver svojej homílie pápež František, stojí pred nami tiež preto, aby sa k nám „nechal pozvať“. Tak ako v prípade Zacheja z dnešného evanjelia (Lk 19,1-10). „Tú zvedavosť malého Zacheja zasial Duch Svätý,“ zdôraznil pápež František:

 

„Iniciatíva prichádza od Ducha a smeruje k Pánovi: Pán čaká. Zodvihne zrak a hovorí: ,Pozvi ma do svojho domu’. Pán čaká... vždy tam stojí s láskou: či už aby nás napravil, ale aby nás pozval k večeri alebo aby sa nechal pozvať. Je tam, aby nám povedal: ,Prebuď sa’. Je tam, aby nám povedal: ,Otvor’. Stojí tam, aby nám povedal: ,Poď dolu’. Ale je to vždy on. Viem rozlíšiť vo svojom srdci, keď mi Pán hovorí: ,Zobuď sa’? Keď mi povie: ,Otvor’? A keď mi hovorí: ,Poď dolu’? Nech nám Duch Svätý dá milosť vedieť rozpoznať tieto volania“.

 

11. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Kresťanská láska nezaznáva telo

 

Vatikán 11. novembra – Kresťanská láska je konkrétna, nie je to „naivná“ (angl. soft) láska z telenovely. Týmito slovami sa dnes ráno v Kaplnke sv. Marty prihovoril veriacim pápež František vo svojej homílii. Svätý Otec varoval pred tými ideológiami a intelektualizmami, ktoré „oberajú Cirkev o telo“, zdôrazňujúc pri tom, že kritériom kresťanskej lásky je „vtelenie Slova“.

 

Dialóg lásky medzi pastierom a jeho Nevestou, Cirkvou. Petrov nástupca sa nechal vo svojej homílii inšpirovať dnešným prvým čítaním z Druhého Jánovho listu a zamyslel sa nad povahou kresťanskej lásky (2 Jn 4-9). Predovšetkým pripomína, že prikázanie, ktoré sme dostali od Pána je „kráčať v láske“. Avšak o akú lásku ide, spýtal sa veriacich pápež František. Slovo láska sa dnes totiž používa pre toľké veci, poznamenal. Hovorí sa o láske z románu alebo z telenovely, o láske teoretickej. Kresťanská láska je však „vtelením Slova“. Pre toho, kto to neuznáva a popiera, je určená ostrá výstraha v dnešnom Božom slove:

 

„Láska, ktorá neuznáva, že Ježiš prišiel v tele, nie je láskou, ktorú nám prikazuje Boh. Je to svetská láska, je to láska filozofická, láska abstraktná, je to láska akosi oklieštená, tzv. „soft“ láska. Nie! Kritériom kresťanskej lásky je vtelenie Slova. Kto hovorí, že kresťanská láska je niečo iné, ten je antikristom! Kto neuznáva, že Slovo sa stalo telom. A toto je naša pravda: Boh poslal svojho Syna, vtelil sa a žil ako my. Milovať, ako miloval Ježiš; milovať, ako nás naučil Ježiš; milovať podľa Ježišovho príkladu; milovať kráčajúc po Ježišovej ceste. A Ježišova cesta znamená dať život“.

 

„Jediným spôsobom milovať ako Ježiš je neprestajne vychádzať z vlastného egoizmu a slúžiť druhým,“ poznamenal Svätý Otec František. A to preto, lebo kresťanská láska „je láskou konkrétnou, lebo Božia prítomnosť v Ježišovi Kristovi je konkrétna“. Pápež preto varoval pred obchádzaním tejto „náuky o tele“, o vtelení, lebo ten, kto tak robí, „neostáva v Kristovom učení, nevlastní Boha“:

 

„Toto zachádzanie mimo je záhadou: znamená to odísť mimo tajomstva vtelenia Slova, mimo tajomstva Cirkvi. Lebo Cirkev je spoločenstvom okolo prítomnosti Krista. Zachádzať mimo - tak silné slovo, «proagon», zachádzať ďalej - tam sa rodia všetky ideológie: ideológie o láske, ideológie o Cirkvi, ideológie, ktoré oberajú Cirkev o telo Krista. Tieto ideológie Cirkev «znetelesňujú»! ,Áno, ja som katolík; áno, som kresťan; milujem celý svet univerzálnou láskou’... Ale to je také éterické. Láska je konkrétna a je vždy vnútri, a nie mimo tejto náuky o vtelení Slova“.

 

Pápež František zároveň varoval, že „kto chce milovať inak ako Kristus miluje svoju nevestu Cirkev vlastným telom a dávajúc vlastný život, miluje ideologicky“. A tento spôsob „vytvárania teórií a ideológií, a to aj zbožných návrhov, ktoré však Krista oberajú o telo, ktoré oberajú Cirkev o telo“, vysvetlil Svätý Otec, „zachádzajú mimo a ničia komunitu, ničia Cirkev“.

 

Svätý Otec na záver svojej homílie opäť varoval, že ak „začneme teoretizovať o láske“, dostaneme sa k „transformovaniu“ Božieho „zámeru vo vtelení Slova a dospejeme k akémusi Bohu bez Krista, Kristovi bez Cirkvi a Cirkvi bez ľudu. K tomuto všetkému vedie tento proces «znetelesňovania» Cirkvi“:

 

„Prosme Pána, aby sa naše putovanie v láske nikdy – nikdy – nestalo abstraktnou láskou. Ale aby to bola láska konkrétna, so skutkami milosrdenstva, ktorá sa dotýka Kristovho tela, vteleného Krista. A práve preto diakon Vavrinec povedal: ,Chudobní sú pokladom Cirkvi’. Prečo? Lebo sú trpiacim telom Krista. Prosme si o túto milosť nezachádzať mimo a nevstupovať do tohto procesu, ktorý možno zvádza toľkých ľudí k intelektualizovaniu, ideologizovaniu tejto lásky «znetelesňovaním» Cirkvi, «znetelesňovaním» kresťanskej lásky. A aby sme nedospeli k smutnému predstaveniu o Bohu bez Krista, o Kristovi bez Cirkvi a o Cirkvi bez ľudu“.

 

10. novembra

 

Ekumenizmus podľa pápeža Františka: Jednota kresťanov je požiadavkou našej viery

 

Vatikán 10. novembra – „Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok pápeža Františka, ktorý dnes v Klementínskej sále prijal účastníkov plenárneho zasadnutia Pápežskej rady na podpory jednoty kresťanov. Svätý Otec vo svojom príhovore zdôraznil, že mu na ekumenizme veľmi záleží a je presvedčený o tom, že by mal byť jednou z priorít všetkých pokrstených:

 

„V priebehu tohto roku som mal možnosť zažiť mnohé významné ekumenické stretnutia, či už v Ríme alebo počas ciest. Každé z týchto stretnutí bolo pre mňa zdrojom útechy, lebo som mohol konštatovať, že túžba po spoločenstve je živá a intenzívna. Ako Rímsky biskup a Petrov nástupca, vedomý si zodpovednosti, ktorá mi bola zverená Pánom, by som chcel rád zopakovať, že jednota kresťanov je jednou z vecí, na ktorých mi záleží a modlím sa, aby stále viac ležala na srdci každému pokrstenému.

 

Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery; požiadavkou, ktorá pramení z hĺbky nášho bytia veriacich v Ježiša Krista. Vzývame jednotu, lebo vzývame Krista. Chceme žiť jednotu, lebo chceme nasledovať Krista, žiť jeho lásku, tešiť sa z tajomstva jeho bytostnej jednoty s Otcom, čo je napokon podstatou Božej lásky.“

 

Pápež František odcitoval nosné myšlienky z Ježišovej Veľkňazskej modlitby (Jn 17, 21.23.26) a dodal:

 

„Nestačí byť v súlade s chápaním evanjelia, ale treba, aby sme my všetci veriaci boli zjednotení s Kristom a v Kristovi. To je naše osobné i komunitné obrátenie, naše postupné pripodobnenie sa mu (porov. Rim 8,28-29), náš život stále väčšmi ponorený v ňom (porov. Gal 2,20). Toto nám dovoľujú rásť v spoločenstve medzi nami. Toto je tou dušou, ktorá podopiera aj študijné stretnutia a každý iný druh úsilia dospieť k vzájomne bližším uhlom pohľadu“.  

 

Svätý Otec vo svojom príhovore ďalej poukázal na niektoré „falošné modely spoločenstva“, ktoré v skutočnosti „nevedú k jednote, ale jej protirečia v jej skutočnej podstate“. Po prvé si treba uvedomiť, že „jednota nie je ovocím našich ľudských síl“:

 

„Našou úlohou je prijať tento dar a zviditeľniť ho pre všetkých. Skôr než métou je jednota z tohto pohľadu kráčaním, so svojím pochodovým rozvrhom a so svojím tempom, so svojimi spomaleniami i zvýšeniami rýchlosti a tiež so svojimi zastávkami. Jednota si ako cesta vyžaduje trpezlivé očakávanie, húževnatosť, námahu a odhodlanie; neodstraňuje konflikty a neanuluje kontrasty, naopak, niekedy môže viesť k vystaveniu sa riziku nových nedorozumení.“

 

Spoločné puto jestvujúce medzi kresťanmi sa však prejavuje už teraz, pokračoval pápež:

 

„A aké puto spája nás všetkých kresťanov viac než skúsenosť toho, že sme hriešnici, ale zároveň predmetom nekonečného Božieho milosrdenstva zjaveného nám skrze Ježiša Krista? Takisto jednota lásky je už skutočnosťou, keď tí, ktorých si Boh vyvolil a povolal vytvoriť jeho ľud, spoločne ohlasujú divy, ktoré on pre nich vykonal, predovšetkým vydajúc svedectvo života plného lásky voči všetkým (porov. 1 Pt 2,4-10)“.

 

Pápež František spomenul celkovo tri „falošné modely spoločenstva“. Prvým je predstavovať si jednotu len ako „ovocie nášho ľudského úsilia“. Druhým falošným modelom by bolo predstavovať si ju ako uniformitu. „Jednota nie je uniformita,“ zdôraznil pápež. Ak sa necháme viesť Duchom Svätým, „bohatstvo, rozmanitosť a rôznosť sa nikdy nestanú konfliktom“. Tretí omyl, ktorého by sa mali kresťania vyvarovať, je chápať „jednotu ako pohltenie“.

 

Stretnutie s členmi Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov zakončil Svätý Otec nasledovnou víziou pravého ekumenizmu, pričom poukázal aj na svoju nedávnu návštevu Švédska pri 500. výročí reformácie:

 

„Ekumenizmus je skutočný, keď sme schopní presunúť pozornosť od seba samých, od vlastných argumentov a formulácií, k Božiemu slovu, ktoré si vyžaduje načúvať mu, prijať ho a dosvedčovať vo svete. Z toho dôvodu sú rôzne kresťanské komunity povolané nie ,byť konkurentmi’, ale spolupracovať. Moja nedávna návšteva v Lunde mi pripomenula, ako veľmi je aktuálny tento ekumenický princíp formulovaný Ekumenickou radou cirkví už v roku 1952, ktorý pripomína kresťanom, aby «spoločne robili všetky veci, s výnimkou tých prípadov, kde by hlboké ťažkosti z presvedčenia nútili konať oddelene»“.

 

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Nádej nie je očakávaním teatrálnych úkazov

 

Vatikán 10. novembra – Musíme zvíťaziť nad pokušením náboženstva teatrálnych úkazov, ktoré vždy hľadá nové zjavenia, podobné farebným raketám pri ohňostroji. Touto výzvou sa dnes ráno prihovoril veriacim pápež František v Dome sv. Marty. Božie kráľovstvo podľa Svätého Otca rastie vtedy, keď si každodenne bedlivo strážime nádej života.

 

V dnešnom Evanjeliu podľa Lukáša farizejom, ktorí sa so zvedavosťou pýtajú, „kedy príde Božie kráľovstvo“ Ježiš odpovedá: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17,20-25). Podľa slov Petrovho nástupcu predstavuje Božie kráľovstvo malé semienko, ktoré je zasadené a postupne rastie samo. A Boh ho necháva rásť, avšak bez toho, aby na seba priťahovalo pozornosť:    

 

„Božie kráľovstvo nie je náboženstvom divadla, ako keby sme vždy hľadali novinky, zjavenia, posolstvá... Boh prehovoril v Ježišovi Kristovi: a to je posledné Božie slovo. Ďalšie sú ako farebné rakety pri ohňostroji, ktoré ťa osvetľujú na okamih a potom čo ostane? Nič. Niet žiadneho rastu, niet svetla, neostáva nič: [je to len] okamih. A toľkokrát sme boli pokúšaní týmto «divadelným» náboženstvom, hľadaním vecí, ktoré sú cudzie [Božiemu] zjaveniu, [sú cudzie] miernosti Božieho kráľovstva, ktoré je medzi nami a ktoré rastie. A to nie je nádej: je to túžba mať niečo v rukách. Naša spása sa dáva v nádeji, v nádeji, ktorú má človek, ktorý zasieva zrno alebo žena, ktorá pripravuje chlieb, miešajúc kvas a múku: nádej, ktorá rastie. Naopak, toto umelé osvetlenie je všetkým na jeden okamih a potom zanikne, ako ohňostroj: neslúži na nič iné len na osvetlenie domu. Je to šou“.

 

Čo teda treba robiť, opýtal sa veriacich Svätý Otec František, zatiaľ čo očakávame príchod plnosti Božieho kráľovstva? Rímsky biskup našiel odpoveď v jednoduchom úkone: musíme bedlivo „strážiť“:

 

„Strážiť s trpezlivosťou. Trpezlivosť v našej práci, v našich utrpeniach... Strážiť, ako stráži človek, ktorý zasial zrno a stráži rastlinu a dbá na to, aby zlá burina nerástla blízko nej, ale aby rastlina rástla. Strážiť si nádej. A tu je otázka, s ktorou sa dnes na vás obraciam: ak je Božie kráľovstvo medzi nami a my, ak máme vo vnútri toto zrnko, máme tam Duchu Svätého, ako si ho strážime? Ako rozpoznám, ako môžem rozpoznať dobrú rastlinu pšenice od kúkoľa? Božie kráľovstvo rastie a čo máme robiť my? Strážiť si ho. Rásť v nádeji, strážiť si nádej. Lebo v nádeji sme boli spasení. A toto je tá niť: nádej je niťou dejín spásy. Nádej, že sa natrvalo stretneme s Pánom“.

 

„Božie kráľovstvo, sa stáva silným v nádeji,“ dodal na záver svojej rannej homílie pápež František a pokračoval:

 

„Spýtajme sa sami seba: ,Mám nádej? Alebo idem vpred, kráčam dopredu ako vládzem a neviem rozoznať dobré od zlého, pšenicu od kúkoľa, svetlo, to mierne svetlo Ducha Svätého od žiary tejto umeliny? Položme si otázku o našej nádeji v to zrnko, ktoré v nás rastie a o tom, ako si strážime našu nádej. Božie kráľovstvo je medzi nami, avšak my, či odpočívame a či pracujeme, musíme si s rozlišovaním strážiť nádej tohto Božieho kráľovstva, ktoré rastie, až do chvíle, kedy príde Pán a všetko bude premenené. V okamihu: všetko! Svet, my, všetko. A tak ako hovorí Pavol kresťanom v Tesalonikách (Solúne), v tú chvíľu zostaneme všetci s ním“.

 

 

 

8. novembra

 

Ranná homília pápeža Františka: Ako slúžiť Pánovi slobodne a oddane

 

Vatikán 8. novembra – Aby sme dobre slúžili Pánovi, musíme sa strániť nečestnosti a baženia po moci. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec tak potvrdil slová Písma, že sa nedá slúžiť aj Bohu aj svetu.

 

„Sme neužitoční sluhovia.“ Tieto slová z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 17,7-10) by si mal podľa Petrovho nástupcu pre seba opakovať každý skutočný Pánov učeník. Aké sú však, opýtal sa veriacich, prekážky, ktoré nám zabraňujú slúžiť Pánovi a slúžiť mu v slobode? Je ich mnoho, konštatoval pápež s horkosťou, a „jednou z nich je túžba po moci“:

 

„Koľkokrát sme to videli, a možno aj u nás doma: „Tu rozkazujem ja!“ A koľkokrát bez toho, že by sme to takto povedali, sme dali druhým pocítiť, že „ja som tu pánom“, nie je to tak? Túžba po moci... A Ježiš nás naučil, že ten, čo riadi, má sa stať tým, kto slúži. Alebo, ak chce byť niekto prvý, nech je služobníkom všetkých. Ježiš obracia naruby hodnoty svetskosti, sveta. A táto túžba po moci nie je cestou k tomu, aby sme sa stali Pánovými služobníkmi; naopak: je to prekážka, jedna z tých prekážok, o ktoré sme Pána prosili, aby ich od nás vzdialil“.

 

Ďalšou prekážkou v živote Cirkvi je nelojálnosť, čiže nedostatočná oddanosť, pokračoval pápež František. To nastáva vtedy, „keď chce niekto slúžiť Pánovi, ale zároveň slúži iným veciam, ktoré nie sú Pánove“:

 

„Pán nám povedal, že žiadny sluha nemôže mať dvoch pánov. Buď slúži Bohu, alebo slúži peniazom. Sám Ježiš nám to povedal. A toto je prekážka: nelojálnosť. Čo nie je to isté, ako byť hriešnikom. Všetci sme hriešnici a kajáme sa z toho. Ale byť nelojálnym znamená hrať na dve strany, však? Hrať naľavo a hrať i napravo, byť v hre s Bohom, ale tiež hrať so svetom, nie je to tak? A toto je prekážka. Ten, kto túži po moci a kto je nelojálny, len ťažko môže slúžiť, stať sa slobodným Pánovým služobníkom“.

 

Prekážky ako túžba po moci a nelojálnosť „oberajú o pokoj a vedú k tej podráždenosti srdca, ktorá nás drží stále v nepokoji, stále v úzkosti“. A práve to „nás vedie k životu upätému na svetskú márnosť, na vonkajší imidž,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František. Koľko ľudí, zamyslel sa ďalej Rímsky biskup, „žije len ako vo výklade, len aby sa predvádzali, aby o nich hovorili: ,Aha, dobrý je...’, pre slávu. Svetskú slávu“. A takto „sa nedá slúžiť Pánovi“, varoval Svätý Otec. Z toho dôvodu treba prosiť Pána, „aby tieto prekážky odstránil a mohli sme tak žiť v pokoji na tele i na duchu“, aby sme sa mohli „slobodne venovať jeho službe“:

 

„Služba Bohu je slobodná: sme synovia, nie otroci. A slúžiť Bohu v pokoji, s vyrovnanosťou, keď nám on sám odstránil prekážky, ktoré berú pokoj a veselosť, to znamená slúžiť mu so slobodou. A keď slúžime Pánovi so slobodou, cítime ten najhlbší pokoj - nie je tak? - pri Pánovom hlase: ,Poď, poď, dobrý a verný sluha’. A všetci chceme slúžiť Pánovi dobromyseľne a verne, potrebujeme však jeho milosť: sami nič nezmôžeme. A preto treba vždy prosiť o túto milosť, aby on sám odstránil tieto prekážky, aby nám on sám dal túto vyrovnanosť, tento pokoj srdca, aby sme mu slobodne slúžili, nie ako otroci: ako synovia“.

 

„Sloboda v službe.“ Pápež František týmito slovami poukázal aj na to, že keď slúžime v slobode, musíme si opakovať, že „sme neužitoční sluhovia“, ktorí si uvedomujú, že sami nemôžu nič urobiť. „Len si musíme vyprosovať a vytvárať priestor tomu, aby on v nás konal a aby nás premenil na slobodných sluhov, na synov, nie na otrokov,“ doplnil Svätý Otec. Svoju homíliu ukončil modlitbou:

 

„Nech nám Pán pomôže otvoriť srdce a nechať pracovať Ducha Svätého, aby z nás sňal tieto prekážky, predovšetkým túžbu po moci, ktorá spôsobuje toľko zla, a nelojálnosť, dvojitú tvár túžby slúžiť Bohu i svetu. A nech nám takto dá túto vyrovnanosť a pokoj, aby sme mu mohli slúžiť tak ako ten slobodný syn, ktorý mu nakoniec s toľkou láskou povie: ,Otče, vďaka, veď ty vieš: som neužitočný sluha’.“

 

7. novembra

 

Pápež František: Obchodovanie s ľuďmi je zločin proti ľudskosti

 

Vatikán 7. novembra – „Obchodovanie s ľuďmi predstavuje skutočný zločin proti ľudskosti.“ Týmito slovami sa dnes ráno v Klementínskej sále prihovoril pápež František približne 130 účastníkom II. zhromaždenia iniciatívy RENATE, teda Európskej siete rehoľníčok proti obchodovaniu s ľuďmi a vykorisťovaniu (Religious in Europe Networking Against Trafficking and Exploitation). Šesťdňové stretnutie, ktoré v Ríme vyvrcholí v sobotu 12. novembra, sa tento rok venuje téme „Skoncovanie obchodu s ľuďmi sa začína od nás“. Pápež sa prítomným poďakoval sa ich prácu a pripomenul, že druhý ročník sa odohráva práve v rámci Mimoriadneho roku milosrdenstva:

 

„V tomto čase milosti sme všetci pozvaní, aby sme hlbšie vstúpili do tajomstva Božieho milosrdenstva a, ako dobrý Samaritán, prinášali balzam tohto milosrdenstva toľkým ranám prítomným v našom svete. Jednou z najbolestivejších z týchto otvorených rán je obchodovanie s ľuďmi, moderná forma otroctva, ktorá porušuje dôstojnosť, Boží dar, toľkých našich bratov a sestier a predstavuje skutočný zločin proti ľudskosti. I keď sa toho veľa urobilo pre uvedomenie si závažnosti a rozsahu tohto javu, ostáva toho oveľa viac, čo treba urobiť pre zvýšenie povedomia verejnosti a pre nastolenie lepšej koordinácie úsilí zo strany vlád, súdnych i legislatívnych autorít a sociálnych pracovníkov.

 

Ako dobre viete, jednou z výziev na tomto poli scitlivenia, výchovy a koordinácie je istá ľahostajnosť, ba dokonca spoluúčasť, tendencia zo strany mnohých odvracať pohľad bokom (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 211), zatiaľ čo silné ekonomické záujmy a kriminálne siete neprestávajú pracovať. Z tohto dôvodu vyjadrujem svoje uznanie pred vaším úsilím s cieľom zvýšiť spoločenské povedomie o veľkosti tohto nešťastia, ktoré postihuje najmä ženy a deti. Avšak celkom osobitným spôsobom vám ďakujem za vaše verné svedectvo o evanjeliu milosrdenstva, ako o tom svedčí vaše úsilie o regeneráciu a rehabilitáciu obetí.

 

Vaša aktivita v tejto oblasti nám pripomína «obrovskú a často skrytú prácu mnohých, najmä ženských rehoľných kongregácií, ktorú už dlhé roky konajú» starajúc sa o tých, ktorí sú zranení vo svojej dôstojnosti a poznačení svojimi skúsenosťami (porov. Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu pokoja 2015,5). Zvláštnym spôsobom myslím na konkrétnu pomoc ponúknutú ženami v sprevádzaní iných žien a detí na hlbokej a osobnej ceste uzdravenia a reintegrácie“.

 

Účastníkov stretnutia Európskej siete rehoľníčok proti obchodovaniu s ľuďmi a vykorisťovaniu zveril Svätý Otec do ochrany Márie, Matky milosrdenstva a udelil im svoje apoštolské požehnanie. Na stretnutí RENATE je aj niekoľko účastníčok zo Slovenska.

 

6. novembra

 

Homília Svätého Otca pri Jubileu väzňov: Boh dúfa

 

Vatikán 6. novembra - V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri dnešnom slávení Jubilea väzňov v rámci Svätého roka milosrdenstva. Svätá omša v Bazilike sv. Petra mala formulár 32. nedele cez rok cyklu C.

 

Posolstvo, ktoré nám chce dnešné Božie slovo odovzdať, je určite posolstvom nádeje. Tej nádeje, ktorá neklame.

 

Jeden zo siedmich bratov odsúdených na smrť kráľom Antiochom Epifanom hovorí: «Môžeme s nádejou očakávať, že Boh nás znova vzkriesi» (2 Mach 7,14). Tieto slová svedčia o viere týchto mučeníkov, ktorí napriek utrpeniu a mučeniu majú silu hľadieť ďalej. [Svedčia o] viere, ktorá v Bohu spoznáva prameň nádeje a ukazuje túžbu dosiahnuť nový život.

 

Rovnako v evanjeliu sme počuli, ako Ježiš jednoduchou ale dokonalou odpoveďou zmazáva celú tú banálnu kazuistiku, ktorú mu saduceji predložili. Svojím vyjadrením: «On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú» (Lk 20,38) zjavuje pravú Otcovu tvár, ktorý si praje len život pre všetky svoje deti. Sme teda pozvaní osvojiť si túto nádej znovuzrodiť sa pre nový život, aby sme boli verní Ježišovej náuke.

 

Nádej je Boží dar. Musíme o ňu prosiť. Má miesto v najväčšej hĺbke srdca každého človeka, aby mohla svojím svetlom ožiariť prítomnosť, veľakrát nepokojnú a zatemnenú mnohými situáciami, ktoré prinášajú smútok a bolesť. Potrebujeme neustále upevňovať korene našej nádeje, aby mohli prinášať ovocie. [Upevňovať] na prvom mieste istotu Božej prítomnosti a jeho spolucítenia napriek zlu, ktoré sme vykonali. Nejestvuje miesto v našom srdci, kam by Boh nemohol dosiahnuť svojou láskou. Kde jestvuje človek, ktorý pochybil, tam sa ešte viac sprítomňuje Božie milosrdenstvo, aby vzbudilo ľútosť, odpustenie, zmierenie, pokoj.

 

Dnes slávime Jubileum milosrdenstva pre vás a s vami, väznení bratia a sestry. A cítime potrebu konfrontovať sa práve s týmto vyjadrením Božej lásky: s milosrdenstvom. Zaiste, chýbajúce rešpektovanie zákona si zaslúžilo odsúdenie; a zbavenie slobody je najťažšou formou trestu, pretože sa dotýka človeka v jeho nahlbšom jadre. No aj tak nádej nesmie ochabnúť. Totiž, jedna vec je, čo si zasluhujeme za spáchané zlo, iná vec je však ten „dych“ nádeje, ktorý nemôže nik a nič udusiť. Naše srdce vždy dúfa v dobro, sme dlžníkmi milosrdenstva, ktorým nám Boh prichádza v ústrety bez toho, že by nás niekedy opustil (porov. Augustín, Sermo 254, 1).

 

V liste Rimanom apoštol Pavol hovorí o Bohu ako o «Bohu nádeje» (Rim 15,13). To ako keby chcel povedať aj nám: „Boh dúfa“; a hoci by sa to mohlo zdať paradoxné, je to presne tak: Boh dúfa! Jeho milosrdenstvo ho nenechá pokojným. Je ako ten Otec z podobenstva, ktorý stále dúfa v návrat syna, ktorý pochybil (porov. Lk 15,11-32). Nieto odmlky ani odpočinku pre Boha, kým len znovu nenájde tú ovečku, čo sa stratila (porov. Lk 15,5). Ak teda Boh dúfa, potom nádej nemožno nikomu vziať, lebo predstavuje silu ísť ďalej, je tým pnutím smerujúcim do budúcnosti na zmenu života, je pohnútkou k zajtrajšku, aby sa láska, ktorou sme napriek všetkému milovaní, mohla stať novou cestou... Skrátka, nádej je tým vnútorným dôkazom sily Božieho milosrdenstva, ktorý si žiada hľadieť vpred a s vierou a v odovzdaní sa Bohu premáhať náklonnosť k zlu a hriechu.

 

Milí väzni, toto je deň vášho Jubilea! Nech sa dnes pred Pánom vaša nádej rozhorí. Jubileum, zo samej svojej podstaty, prináša so sebou zvesť oslobodenia (porov. Lv 25,39-46). Nezávisí odo mňa, aby som ho mohol udeliť, avšak vzbudiť v každom z vás túžbu po pravej slobode, to je úloha, ktorej sa Cirkev nemôže vzdať. Neraz nás istá dávka pokrytectva ženie vidieť vo vás iba ľudí, ktorí pochybili a pre ktorých jedinou cestou je väzenie.

 

Poviem vám: zakaždým, keď vstúpim do väznice, kladiem si otázku: „Prečo oni a nie ja?“ Všetci máme možnosť pochybiť. Všetci. Takým či onakým spôsobom sme pochybili. A to pokrytectvo spôsobuje, že nemyslíme na možnosť zmeny života, máme málo dôvery v nápravu, v znovuzaradenie do spoločnosti. No takto zabúdame, že všetci sme hriešnikmi a často aj väzňami bez toho, aby sme si to uvedomovali.

 

Ak zotrvávame uzavretí do svojich predsudkov alebo sme otrokmi predstavy falošného blahobytu, keď sa pohybujeme vo vnútri ideologických schém či absolutizujeme trhové zákony, ktoré utláčajú ľudí, vtedy v skutočnosti stojíme medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, pozbavení pravdy, ktorá plodí slobodu. A ukazovať prstom na niekoho, kto pochybil, to nemôže byť alibi na ukrývanie vlastnej rozporuplnosti.

 

Veď vieme, že pred Bohom sa nik nemôže považovať za spravodlivého (porov. Rim 2,1-11). Ale nik nemôže žiť bez istoty, že nájde odpustenie! Kajúci zločinec, ukrižovaný spolu s Ježišom, ho sprevádzal do raja (porov. Lk 23,43). Preto nech sa nik z vás neuzatvára do minulosti! Iste minulosť, hoci by sme to chceli, už nemožno prepísať. Ale príbeh, ktorý začína dnes a ktorý hľadí do budúcnosti, treba ešte celý napísať, s Božou milosťou a s vašou osobnou zodpovednosťou. Poučiac sa z chýb minulosti možno otvoriť novú kapitolu života. Neupadnime do pokušenia myslieť si, že pre nás niet odpustenia. Čokoľvek, či malé a či veľké by nám srdce vyčítalo, «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). Musíme sa len zveriť jeho milosrdenstvu.

 

Viera, hoci malá ako horčičné zrnko, môže vrchy prenášať (porov. Mt 17,20). Koľkokrát sila viery dovolila vysloviť slovo „odpúšťam“ v ľudsky nemožných podmienkach! Ľudia, ktorí utrpeli násilie či bezprávie na sebe, na svojich drahých alebo na majetku... Iba Božia sila, milosrdenstvo, može zahojiť isté rany. A kde sa na násilie odpovedá odpustením, tam aj srdce pomýleného môže premôcť láska, ktorá premáha každú formu zla. A tak medzi obeťami i medzi vinníkmi Boh vzbudzuje pravých svedkov a preukazovateľov milosrdenstva.

 

Dnes si uctievame Pannu Máriu touto sochou, ktorá ju zobrazuje ako Matku, držiacu v náručí Ježiša s rozlomenou reťazou, reťazou otroctva a uväznenia. Nech obráti na každého z vás svoj materinský pohľad. Nech dá vytrysknúť z vášho srdca sile nádeje na nový život, ktorý je hodný prežiť ho v plnej slobode a službe blížnym.

 

 

5. novembra

Pápež František habsburskej rodine: Bl. Karol I. bol služobníkom života a pokoja

 

Vatikán 5. novembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále približne 200 členov Habsburskej rodiny pri príležitosti jubilejnej púte do Ríma. Ďalším dôvodom stretnutia, ako ho svojom príhovore pripomenul Svätý Otec, bolo sté výročie od chvíle, keď na rakúsko-uhorský trón nastúpil blahoslavený Karol I. Habsburský, ktorý ako posledný niesol prívlastok „katolícky vládca“:

„Pri tejto radostnej príležitosti si tiež zvláštnym spôsobom pripomínate blahoslaveného Karla I. Habsburského, ktorý presne pred sto rokmi nastúpil na trón. Jeho duchovná prítomnosť medzi vami spôsobuje, že habsburská rodina sa dnes neobzerá do minulosti s nostalgiou, ale naopak, je aktívne prítomná v dnešných dejinách so svojimi výzvami a svojimi potrebami. Vskutku, niektorí z vás zastávajú vedúcu úlohu v organizáciách solidarity, ľudského a kultúrneho rozvoja; ako aj na podporu projektu Európy ako spoločného domova, ktorý sa zakladá na svojich ľudských a kresťanských hodnotách.

 

S radosťou som sa tiež dozvedel, že v novej generácii vašej rodiny dozrelo niekoľko povolaní ku kňazstvu a k zasvätenému životu. Spolu s vami vzdávam Pánovi vďaku a znovu potvrdzujem, že kresťanská rodina je prvou pôdou, v ktorej semená povolaní – začínajúc práve tým manželským, ktoré je skutočným a pravým povolaním – môžu klíčiť a rásť.

 

Karol I. Habsburský bol predovšetkým dobrým otcom rodiny a ako taký bol služobníkom života a pokoja. Keďže bol na začiatku Prvej svetovej vojny jednoduchým vojakom, poznal vojnu. V roku 1916 prevzal vládu a citlivý na hlas pápeža Benedikta XV. nešetril svojimi silami [v boji] za mier i za cenu nepochopenia a výsmechu. Aj v tomto nám dnes viac než inokedy predtým ponúka príklad a preto ho môžeme vzývať ako orodovníka u Boha pre získanie pokoja pre ľudstvo“.

 

Na záver audiencie pápež František poďakoval členom habsburskej rodiny za návštevu a ubezpečil ich o svojich modlitbách.

 

 

4. novembra

 

Pápež František potvrdil, že otázku svätenia žien už uzavrel Ján Pavol II.

 

Vatikán 4. novembra – Pri tlačovej konferencii počas spiatočného letu zo Švédska dňa 1. novembra 2016 pápež František stručným a jasným vyjadrením vylúčil eventuálne kňazské svätenie žien v Katolíckej cirkvi v budúcnosti. Potvrdil tak učenie Cirkvi v línii svojich predchodcov. Prinášame celý preklad jeho slov, ktorými odpovedal na otázku švédskej novinárky.

 

Redaktorka Švédskej televízie Anna Cristina Kappelinová sa pápeža Františka opýtala: „Švédsko, ktoré hostilo toto dôležité ekumenické stretnutie, má na čele svojej cirkvi ženu. Čo si o tom myslíte? Je realistické rozmýšľať o ženách v úlohe kňazov aj v Katolíckej cirkvi v budúcich desaťročiach? A ak nie, prečo? Boja sa katolícki kňazi konkurencie?“

 

Pápež František: „Čítajúc tak trochu dejiny tejto oblasti, kde sme boli, som videl, že tu bola istá kráľovná, ktorá trikrát ovdovela; a povedal som: „Táto žena je silná!“ A vraveli mi: „Švédske ženy sú veľmi silné, veľmi statočné a preto niektorí švédski muži hľadajú ženu inej národnosti“. Neviem či je to pravda!... Ohľadom svätenia žien v Katolíckej cirkvi dal posledné jasne slovo svätý Ján Pavol II. a toto zostane. Toto zostane. Ohľadom konkurencie, neviem...“

 

„Ak si dobre prečítame vyhlásenie, ktoré urobil Ján Pavol II., ide v tejto línii. Áno. Veď ženy môžu robiť mnohé veci, lepšie než muži. A aj v dogmatickej oblasti – na objasnenie, aby azda bola vec jasnejšia a nebolo to len odkazovanie na určitý dokument – v katolíckej ekleziológii sú prítomné dva rozmery: dimenzia petrovská, ktorá je dimenziou apoštolov – Peter a kolégium apoštolov, čo je pastorácia prislúchajúca biskupom – a dimenzia mariánska, ktorá je ženským rozmerom v Cirkvi. A toto som už povedal nie jeden raz. Kladiem si otázku, kto je dôležitejší v teológii a v mystike Cirkvi: apoštoli či Mária – v deň Turíc? Je to Mária! Naviac: Cirkev je ženou. Je to „tá“ Cirkev a nie „ten“ Cirkev. Tá Cirkev. Cirkev-nevesta Ježiša Krista. Je to sobášne tajomstvo. A vo svetle tohto tajomstva rozumieme prečo sú tu tieto dva rozmery: dimenzia petrovská, čiže biskupská a dimenzia mariánska, so všetkým tým, čo je materstvom Cirkvi, avšak v tom najhlbšom zmysle. Neexistuje Cirkev bez tohto ženského rozmeru, lebo ona sama je ženského rodu.“

 

 

3. novembra

 

Pápež František predstavil zástupcom náboženstiev odkaz Roku milosrdenstva

 

Vatikán 3. novembra – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal zástupcov rôznych náboženstiev, ktorí sa angažujú v charitatívnych dielach ako prejavoch milosrdenstva. Táto osobitná audiencia medzináboženského charakteru sa konala v rámci Jubilejného roku milosrdenstva. Medzi jej 200 účastníkmi boli kresťania, židia, moslimovia, budhisti, hinduisti a ďalší.

 

Pápež František pripomenul, že téma milosrdenstva je prítomná v „mnohých náboženských a kultúrnych tradíciách, kde sú spolucítenie a nenásilie kľúčové a naznačujú smer cesty“:

 

„Skloniť sa so súcitnou nežnosťou k slabému a núdznemu ľudstvu patrí k opravdivo náboženskému duchu, ktorý odoláva pokušeniu presadzovať sa silou, ktorý odmieta kupčiť s ľudským životom a ktorý v druhých vidí bratov a nikdy nie čísla. Stať sa blízkymi tým, ktorých situácia si vyžaduje veľkú starostlivosť, ako je choroba, hendikep, chudoba, nespravodlivosť, dôsledky konfliktov a migrácií, je povolanie vychádzajúce zo srdca každej autenticky náboženskej tradície. Je to ozvena Božieho hlasu, ktorý hovorí do svedomia každého a pozýva prekonať uzavretie sa do seba a otvoriť sa: otvoriť sa druhému, ktorý klope na dvere srdca; otvoriť sa druhému, ktorý je vedľa nás, ktorý klope na dvere domu a žiada pozornosť a pomoc.“

 

Milosrdenstvo znamená mať otvorené a spolucítiace srdce, pokračoval Svätý Otec a dodal, že v arabčine a hebrejčine slovo r(a)h(a)m vyjadruje milosrdenstvo a zároveň materinské lono. Je to práve milosrdná láska, ktorá neponecháva človeka „na pospas zlu alebo v odkázanosti len na seba; nezabúda, ale pamätá si, skláňa sa nad každou biedou, aby z nej človeka pozdvihla“:

 

„Človek má smäd po milosrdenstve a nie je to technológia, ktorá ho môže uhasiť: hľadá lásku, ktorá by šla poza chvíľkovú útechu, bezpečnú bránu, kde by zakotvilo jeho nepokojné brázdenie, nekonečné objatie, ktoré odpúšťa a uzmieruje.“

 

Pápež František nábožensky pestrému zhromaždeniu vysvetlil, akú symboliku má pre katolíkov v Roku milosrdenstva prechod Svätou bránou. Veriaci tak konajú v pokore a dôvere v Božie milosrdenstvo, pre obsiahnutie plného zmierenia. „Vyžaduje si to však, aby sme aj my odpustili našim vinníkom, bratom a sestrám, ktorí nás urazili. Prijímame Božie odpustenie, aby sme sa oň podelili s druhými,“ zdôraznil pápež. Ďalej pripomenul, že milosrdenstvo má aj rozmer úcty k prírode a životnému prostrediu:

 

„Milosrdenstvo sa rozširuje aj na svet, ktorý nás obklopuje, na náš spoločný dom, ktorý sme povolaní spravovať a uchovávať od bezuzdného a nenásytného konzumu. Žiada sa od nás záväzok vychovávať k triezvosti a k úcte, k spôsobu žiť jednoduchšie a usporiadanejšie, využívať prírodné zdroje s múdrosťou a striedmosťou. Myslí sa pri tom na celé ľudstvo a na budúce generácie, nielen na záujmy vlastnej skupiny a na výhody vlastnej doby. Obzvlášť dnes si «závažnosť ekologickej krízy od nás všetkých vyžaduje, aby sme mysleli na spoločné dobro a pokračovali v dialógu, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, askézu a veľkodušnosť»“ (Encyklika Laudato si’, 201). Na záver pápež František vyzval zástupcov rozličných náboženstiev k „zodpovednosti pred Bohom, ľudstvom a budúcnosťou“, aby sa vydali na spoločnú cestu pre dobro všetkých, a aby podporovali „stretnutie, dialóg a náboženskú slobodu“. Pozitívnu úlohu náboženstiev napokon Svätý Otec zhrnul do tohto priania:

 

„Nech sú náboženstvá lonami života, ktoré prinášajú milosrdnú nežnosť Boha zranenému a núdznemu ľudstvu, nech sú bránami nádeje, ktoré pomáhajú prekračovať múry vztýčené z pýchy a strachu.“

 

2. novembra

 

Homília pápeža Františka na cintoríne Prima Porta: Spomienka s kvetom nádeje

 

Vatikán 2. novembra - Svätý Otec František pri príležitosti Spomienky na všetkých verných zosnulých slávil dnes o 16. hodine eucharistiu na rímskom cintoríne Prima Porta. V homílii sa veriacim prihovoril spontánnymi slovami. Po návrate z cintorína sa Svätý Otec odobral na osobnú modlitbu k hrobkám pápežov pochovaných pod Vatikánskou bazilikou.

 

Plné znenie homílie na cintoríne Prima Porta

 

„Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.

 

A ten, kto prvý prešiel touto cestou, je Ježiš. My kráčame cestou, ktorú on vyšliapal. Tým, kto nám otvoril bránu, je on sám, Ježiš. Svojím krížom nám otvoril bránu nádeje, otvoril nám bránu, ktorou vchádzame, aby sme kontemplovali Boha: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný».

 

Vráťme sa dnes domov s touto dvojitou spomienkou: so spomienkou na minulosť, na našich blízkych, ktorí nás opustili; a so spomienkou na budúcnosť, na cestu, ktorou pôjdeme. S istotou, a bezpečne, vďaka tej istote, ktorá vyšla z Ježišových pier: «Ja ho vzkriesim v posledný deň» (Jn 6,40).“

 

 

1. novembra

Homília Svätého Otca pri omši v Malmö: Pomáhajme si stať sa svätými

 

Švédsko 1. novembra – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši na slávnosť Všetkých svätých 1. novembra 2016 v Malmö na štadióne Swedbank.

Dnes s celou Cirkvou slávime sviatok Všetkých svätých. Pripomíname si tak nielen tých, ktorí boli vyhlásení za svätých v priebehu dejín, ale aj mnohých našich bratov a sestry, ktorí prežili svoj kresťanský život v plnosti viery a lásky ako život jednoduchý a skrytý. Iste sú medzi nimi mnohí naši príbuzní, priatelia a známi.

Slávime teda sviatok svätosti. Tej svätosti, ktorá sa neraz neprejavuje veľkými skutkami či mimoriadnymi úspechmi, ale ktorá dokáže každodenne vo vernosti žiť krstné záväzky. Svätosti, ktorá sa tvorí z lásky k Bohu a blížnym. Z lásky vernej, ktorá zabúda na seba samého a úplne sa daruje iným, tak ako životy tých matiek a otcov, ktorí sa obetujú pre svoje rodiny a vedia sa ochotne zriekať toľkých vecí, toľkých osobných plánov a programov, hoci to nie je vždy ľahké.

 

Ale ak niečo charakterizuje svätých, tak je tým to, že sú skutočne šťastní. Objavili tajomstvo pravého šťastia, ktoré prebýva v hĺbke duše a má svoj prameň v Božej láske. Preto svätých nazývame blaženými. Blahoslavenstvá sú ich cestou, ich cieľom smerom k vlasti. Blahoslavenstvá sú životnou cestou, ktorú nám Pán ukazuje, aby sme mohli nasledovať jeho šľapaje. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako ich Ježiš vyhlásil pred veľkým zástupom na vrchu blízko Galilejského jazera.

 

Blahoslavenstvá sú profilom Krista a následne i kresťana. Chcel by som z nich zdôrazniť jedno: «Blahoslavení tichí». Ježiš hovorí o sebe samom: «Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29). Toto je jeho duchovná podobizeň a odhaľuje nám bohatstvo jeho lásky. Miernosť je spôsob bytia a života, ktorý nás približuje k Ježišovi a robí nás jednotnými medzi sebou. Umožňuje nám zanechať všetko, čo nás rozdeľuje a stavia proti sebe a hľadať vždy nové spôsoby ako napredovať na ceste jednoty, ako to robili synovia a dcéry tejto zeme, a medzi nimi Mária Alžbeta Hesselblad, nedávno kanonizovaná, a svätá Brigita, Birgitta Vadstena, spolupatrónka Európy. Modlili sa a pracovali, aby utužili putá jednoty a spoločenstva medzi kresťanmi. Výrečným znamením je, že práve tu, v ich krajine, charakteristickej spolunažívaním veľmi rozdielnych národov si spoločne pripomíname päťsté výročie reformácie. Svätí dosahujú zmeny vďaka tichosti srdca. Vďaka nej chápeme veľkosť Boha a úprimne sa mu klaniame; a ďalej je to postoj človeka, ktorý nemá čo stratiť, pretože jeho jediným bohatstvom je Boh.

 

Blahoslavenstvá sú istým spôsobom preukazom totožnosti kresťana, ktorý ho identifikuje ako Ježišovho nasledovníka. Sme pozvaní byť blahoslavenými, byť Ježišovými nasledovníkmi, čeliac bolestiam a úzkostiam našich čias s Ježišovým duchom a s jeho láskou. V tomto zmysle by sme mohli poukázať na nové situácie, aby sme ich prežívali s obnoveným a vždy sviežim duchom – blahoslavení tí, čo s vierou znášajú zlo, ktoré im iní spôsobujú a odpúšťajú zo srdca; blahoslavení tí, čo hľadia do očí vydedencom a vytískaným na okraj, preukazujúc im blízkosť; blahoslavení tí, čo spoznávajú Boha v každom človekovi a bojujú, aby ho objavili aj iní; blahoslavení tí, čo chránia a starajú sa o spoločný domov; blahoslavení tí, čo sa vzdávajú svojho pohodlia pre dobro iných; blahoslavení tí, čo sa modlia a pracujú pre plné spoločenstvo kresťanov... Všetci títo sú nositeľmi Božieho milosrdenstva a nežnosti a iste od neho dostanú zaslúženú odmenu.

 

Drahí bratia a sestry, pozvanie k svätosti platí pre všetkých a treba ho od Pána prijať v duchu viery. Svätí nás povzbudzujú svojím životom a svojím orodovaním u Boha. My potrebujeme jedni druhých, aby sme sa stávali svätými. Pomáhali si stávať sa svätými. Vyprosme si spoločne milosť prijať toto povolanie s radosťou a svorne pracovať na jeho naplnení. Našej nebeskej Matke, Kráľovnej všetkých svätých, zverme naše úmysly i dialóg v hľadaní plného spoločenstva všetkých kresťanov, aby sme boli požehnaní v našich snahách a dosiahli svätosť v jednote.

 

 

31. októbra

 

Príhovor pápeža Františka na ekumenickom stretnutí vo švédskom Malmö

 

 

Švédsko 31. októbra – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka na ekumenickom stretnutí vo švédskom Malmö 31. októbra 2016 na štadióne Malmö Arena.

 

Drahí bratia a sestry,

 

ďakujem Bohu za toto spoločné pripomenutie si päťstého výročia reformácie, ktoré prežívame v duchu obnovy a vo vedomí, že jednota medzi kresťanmi je prioritou, pretože si uvedomujeme, že je medzi nami oveľa viac toho čo nás spája, ako toho čo nás rozdeľuje. Začiatok cesty k jej dosiahnutiu je už i tak veľkým darom, ktorý nám Boh dáva, a s jeho pomocou sme sa tu dnes zišli, luteráni a katolíci, v duchu spoločenstva, aby sme obrátili svoj pohľad na jediného Pána, Ježiša Krista.

 

Dialóg medzi nami, nám umožnil prehĺbiť vzájomné porozumenie, vytvárať vzájomnú dôveru a posilniť túžbu napredovať k plnosti spoločenstva. Jedným z plodov tohto dialógu je spolupráca medzi rôznymi organizáciami Svetového luteránskeho zväzu a Katolíckou cirkvou. Vďaka tejto novej atmosfére porozumenia dnes Medzinárodná katolícka charita (Caritas Internationalis) a Celosvetová služba dobročinnosti Svetového luteránskeho zväzu (Lutheran World Federation World Service) podpíšu spoločné vyhlásenie o dohodách s cieľom rozvíjať a upevňovať kultúru spolupráce na podporu ľudskej dôstojnosti a sociálnej spravodlivosti. Srdečne pozdravujem členov oboch organizácií, ktorí vo svete roztrieštenom vojnami a konfliktami, boli a sú žiarivým príkladom oddanosti a služby blížnym. Povzbudzujem ich, aby pokračovali v ceste spolupráce.

 

Pozorne som počúval svedectvá: ako uprostred toľkých výziev, deň za dňom, nasadzujú život pre budovanie takého sveta, ktorý by stále viac zodpovedal plánom Boha, nášho Otca. Pranita rozprávala o stvorení. Isteže všetko stvorenie je prejavom nesmiernej Božej lásky k nám; a preto aj prostredníctvom darov prírody môžeme kontemplovať Boha. Zdieľam tvoje rozhorčenie nad zneužívaniami, ktoré poškodzujú zem, náš spoločný domov, a ktoré majú vážne dôsledky aj pre klímu. Ako si to dobre pripomenula, najväčšie dopady nesú často práve tí, ktorí sú zraniteľnejší a majú menej prostriedkov, ktorí sú nútení emigrovať, aby sa zachránili pred dôsledkami klimatických zmien. Ako vravíme v našej krajine, v mojej vlasti: «Nakoniec účet z veľkej oslavy zaplatia chudobní». Všetci sme zodpovední za ochranu stvorenstva, osobitne my kresťania. Náš životný štýl, naše správanie musí byť v súlade s našou vierou. Sme povolaní pestovať súlad sami so sebou a s druhými, ale aj s Bohom a s dielom jeho rúk. Pranita, povzbudzujem ťa, aby si pokračovala v tvojom úsilí pre dobro spoločného domova. Vďaka.

 

Mons. Héctor Fabio nás informoval o spoločnej práci, ktorú katolíci a luteráni vyvíjajú v Kolumbii. Je dobrou správou vedieť, že kresťania sa zjednocujú pri vytváraní komunitárnych a sociálnych procesov v spoločnom záujme. Žiadam vás o zvláštnu modlitbu za tú nádhernú zem, aby za spolupráce všetkých, mohla konečne dosiahnuť pokoj, tak vytúžený a potrebný pre dôstojné ľudské spolužitie. A tiež, keďže kresťanské srdce, ak hľadí na Ježiša, nepozná limity, nech táto modlitba obsiahne aj všetky národy, v ktorých sa predlžujú vážne konfliktné situácie.

 

Marguerite obrátila našu pozornosť na prácu v prospech detí, ktoré sú obeťami toľkých zverstiev a na úsilie o pokoj. Je to niečo obdivuhodné a zároveň ide o výzvu brať vážne nespočetné situácie zraniteľnosti, ktorými trpí toľko bezbranných ľudí, tých, čo sú bez hlasu. To čo ty považuješ za misiu, bolo semiačkom, ktoré prinieslo hojné ovocie a dnes sa vďaka tomuto semiačku môžu tisíce detí učiť, rásť a nadobudnúť zdravie. Vsadila si na budúcnosť! Vďaka! Ďakujem ti za to, že i teraz v exile naďalej komunikuješ posolstvo pokoja. Povedala si, že všetci tí, ktorí ťa poznajú, myslia, že to čo robíš je bláznovstvom. Isteže, ide o bláznovstvo lásky k Bohu a k blížnemu. Kiežby sa toto bláznovstvo mohlo šíriť, osvietené vierou a dôverou v Božiu prozreteľnosť! Pokračuj ďalej a nech ten hlas nádeje, ktorý si počula na začiatku tvojho dobrodružstva a tvojej stávky neprestane pobádať tvoje srdce a srdcia mnohých mladých.

 

Rose, tá najmladšia, ponúkla svedectvo, ktoré je naozaj dojemné. Bola schopná vyťažiť z talentu, ktorý jej Boh daroval prostredníctvom športu. Namiesto toho, aby plytvala svoje sily v škodlivých situáciách, vložila ich do plodného života. Ako som počúval tvoj príbeh, prišli mi na um životy mnohých mladých ľudí, ktorí potrebujú svedectvá ako je to tvoje. Rád by som pripomenul, že všetci môžu objaviť tento nádherný stav byť Božími deťmi a toto privilégium, že sme mu drahí a milovaní. Rose, ďakujem ti zo srdca za tvoje námahy a obety na povzbudenie iných dievčat k návratu do školy, a tiež za vaše každodenné modlitby za pokoj v tomto mladom štáte akým je Južný Sudán, ktorý ho tak veľmi potrebuje.

 

A po vypočutí týchto silných svedectiev, ktoré nás nútia premýšľať nad naším životom a nad tým, ako odpovedáme na situácie núdze, ktoré sa dejú okolo nás, rád by som poďakoval všetkým vládam, ktoré pomáhajú utečencom, všetkým vládam, ktoré pomáhajú vysídlencom a žiadateľom o azyl, pretože akákoľvek činnosť v prospech týchto ľudí, ktorí potrebujú ochranu je veľkým gestom solidarity a uznania ich dôstojnosti. Pre nás kresťanov je prioritou ísť v ústrety tým, čo sú vyraďovaní – pretože sú vyraďovaní zo svojej vlasti - a tým, čo sú odsúvaní na okraj nášho sveta, a urobiť tak hmatateľnou nehu a milosrdnú lásku Boha, ktorá nikoho nevyraďuje, ale všetkých prijíma. Od nás kresťanov sa dnes žiada, aby sme boli protagonistami revolúcie nehy.

 

Čoskoro budeme počuť svedectvo biskupa Antoina, ktorý žije v Aleppe, meste vyčerpanom vojnou, kde sú znevažované a pošliapavané dokonca aj najzákladnejšie práva. Správy nám každodenne referujú o nevýslovnom utrpení spôsobené sýrskym konfliktom, konfliktom v milovanej Sýrii, ktorý trvá už viac ako päť rokov. Uprostred toľkého pustošenia je skutočne hrdinské, že tam zostávajú muži a ženy, aby poskytovali materiálnu a duchovnú pomoc ľuďom v núdzi. Je tiež obdivuhodné, že ty, drahý brat Antoine, pokračuješ v práci uprostred toľkých nebezpečenstiev, aby si nám povedal o dramatickej situácii Sýrčanov. Každý z nich je v našom srdci a v našich modlitbách. Naliehavo prosíme o milosť obrátenia sŕdc tých, ktorí majú v rukách zodpovednosť za osudy sveta, tohto regiónu, a všetkých, čo doň zasahujú.

 

Drahí bratia a sestry, nenechajme sa odradiť protivenstvami. Nech nás tieto príbehy, tieto svedectvá, motivujú a ponúknu nám nový podnet, aby sme pracovali stále viac zjednotení. Keď sa budeme vracať do našich domovov, vezmime si so sebou záväzok každodenne vykonať gesto pokoja a zmierenia, aby sme boli odvážnymi a vernými svedkami kresťanskej nádeje. A ako vieme, tá nádej nesklame! Ďakujem.

 

  

 

Homíla pápeža Františka pri ekumenickej modlitbe v Lunde

 

 

Švédsko 31. októbra - Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri spoločnej ekumenickej modlitbe v Luteránskej katedrále v Lunde 31. októbra 2016.

 

«Ostaňte vo mne a ja vo vás» (Jn 15,4). Tieto slová, ktoré predniesol Ježiš počas Poslednej večere, nám umožňujú priblížiť sa ku Kristovmu srdcu krátko predtým, než daroval seba samého na kríži. Môžeme počuť tlkot jeho lásky k nám a jeho túžbu po jednote pre všetkých tých, ktorí v neho veria. Hovorí nám, že on je pravý vinič a my sme ratolesti; a že tak ako je on zjednotený s Otcom, tak aj my musíme ostať zjednotení s ním, ak chceme priniesť plody.

 

Pri tomto modlitbovom stretnutí, tu v Lunde, chceme prejaviť našu spoločnú túžbu zostať zjednotení s ním, aby sme mali život. Prosíme ho: „Pane, pomôž nám svojou milosťou aby sme boli viac zjednotení s tebou, aby sme spoločne vydali účinnejšie svedectvo viery, nádeje a lásky“. Je to tiež chvíľa, aby sme Bohu vzdávali vďaky za úsilie mnohých našich bratov, z rôznych cirkevných spoločenstiev, ktorí sa nevzdali pred rozdelením, ale ktorí udržiavali živú nádej na zmierenie medzi tými, ktorí veria v jediného Pána.

 

Katolíci a luteráni, začali sme spoločne kráčať po ceste zmierenia. Teraz, v kontexte spoločnej pripomienky reformácie z roku 1517, máme novú príležitosť prijať spoločnú cestu, ktorá dostala podobu počas posledných päťdesiatich rokov v ekumenickom dialógu medzi Svetovým luteránskym zväzom a Katolíckou cirkvou. Nemôžeme sa vzdať pred rozdelením a odstupom, ktorý odlúčenie medzi nami spôsobilo. Máme možnosť napraviť kľúčový moment našich dejín, prekonajúc spory a neporozumenia, ktoré nám často bránili vo vzájomnom pochopení.

 

Ježiš nám hovorí, že Otec je hospodárom vinice (por. v. 1), ktorý sa o ňu stará a prerezáva ju, aby prinášala viac ovocia (por. v. 2). Otcovi neustále leží na srdci náš vzťah s Ježišom, aby videl, že sme skutočne zjednotení s ním (por. v. 4). Pozerá na nás a jeho láskavý pohľad nás povzbudzuje, aby sme očistili našu minulosť a pracovali v prítomnosti na uskutočnení tej budúcej jednoty, po ktorej tak veľmi túži.

 

Aj my musíme pozerať s láskou a poctivo na našu minulosť a uznať chybu a prosiť o odpustenie: iba Boh je sudcom. Rovnako poctivo a s láskou musíme uznať, že naše rozdelenie bolo vzdialené od pôvodnej intuície Božieho ľudu, ktorý prirodzene túži zostať jednotný, a ktoré sa historicky udržovalo viac zo strany mocných tohto sveta než z vôle veriaceho ľudu, ktorý vždy a na každom mieste potrebuje byť vedený s istotou a láskavosťou svojho Dobrého Pastiera. Napriek všetkému, na oboch stranách bola úprimná vôľa vyznávať a brániť pravú vieru, ale sme si tiež vedomí, že sme sa uzavreli do seba samých zo strachu alebo kvôli predsudkom voči viere, ktorú tí druhí vyznávajú s iným akcentom a jazykom. Pápež Ján Pavol II. hovoril: „Nesmieme sa nechať viesť úmyslom povýšiť sa na sudcov histórie, ale jedine tým, aby sme lepšie pochopili udalosti a stali sa nositeľmi pravdy“ (Posolstvo kardinálovi Johannesovi Willebrandsovi, predsedovi Sekretariátu pre jednotu kresťanov, 31. októbra 1983). Boh je hospodárom vinice a s nekonečnou láskou ju živí a ochraňuje. Nechajme sa priviesť k pohnutiu Božím pohľadom; jediná vec po ktorej on túži je, aby sme ostali jednotní, ako živé ratolesti jeho Syna Ježiša. S týmto novým pohľadom na minulosť nemajme v úmysle realizovať neuskutočniteľnú korekciu toho, čo sa udialo, ale „vyrozprávať tieto dejiny iným spôsobom“ (Luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu, Od konfliktu k spoločenstvu, 17. júna 2013, 16).

 

Ježiš nám pripomína: «bezo mňa nemôžete nič urobiť» (Jn 15,5). On je ten, kto nás podopiera a povzbudzuje hľadať spôsoby, aby sa jednota stala vždy zrejmejšou realitou. Nepochybne, rozdelenie bolo nesmiernym prameňom utrpenia a nepochopenia, ale zároveň nás to priviedlo k tomu, aby sme si úprimne priznali, že bez Ježiša nemôžeme urobiť nič, a dalo nám možnosť lepšie pochopiť niektoré aspekty našej viery. S vďačnosťou uznávame, že reformácia prispela k tomu, že Sväté písmo sa stalo viac centrom života Cirkvi. Prostredníctvom spoločného počúvania Božieho slova v Písme, dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Svetovým luteránskym zväzom, ktorého 50. výročie oslavujeme, urobil významné kroky. Prosme Pána, aby nás jeho Slovo udržiavalo zjednotených, pretože ono je zdrojom výživy a života; bez jeho inšpirácie nemôžeme nič urobiť.

 

Duchovná skúsenosť Martina Luthera nás vyzýva a pripomína nám, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. „Ako môžem mať milosrdného Boha?“ Toto je otázka, ktorá neustále trápila Luthera. Vskutku, otázka správneho vzťahu s Bohom je rozhodujúcou otázkou života. Ako je známe, Luther objavil tohto milosrdného Boha v Dobrej zvesti Ježiša Krista, ktorý sa vtelil, zomrel a vstal z mŕtvych. V koncepte „iba z Božej milosti“ sa nám pripomína, že Boh je vždy iniciatívny a predchádza akúkoľvek ľudskú odpoveď v tej istej chvíli, keď sa snaží túto odpoveď vyvolať. Náuka o ospravodlivení teda vyjadruje podstatu ľudskej existencie pred Bohom.

 

Ježiš sa za nás prihovára ako prostredník u Otca a prosí ho za jednotu svojich apoštolov «aby svet uveril» (Jn 17,21). Toto je naša útecha a vedie nás to k tomu, aby sme sa zjednotili s Ježišom a vytrvalo ho prosili: „Daj nám dar jednoty, aby svet uveril v silu tvojho milosrdenstva“. Toto je svedectvo, ktoré svet od nás očakáva. Ako kresťania budeme vierohodným svedectvom milosrdenstva v takej miere, v akej bude každodennou skúsenosťou medzi nami odpustenie, obnova a zmierenie. Spoločne môžeme ohlasovať a konkrétne i radostne prejavovať Božie milosrdenstvo, keď obraňujeme a slúžime dôstojnosti každej osoby. Bez tejto služby svetu a vo svete je kresťanská viera neúplná.

 

Luteráni a katolíci, modlíme sa spoločne v tejto katedrále a sme si vedomí, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. Prosme o jeho pomoc, aby sme boli živými údmi zjednotenými s ním, tými, ktorí vždy potrebujú jeho milosť, aby mohli spoločne prinášať jeho Slovo svetu, ktorý potrebuje jeho láskavosť a jeho milosrdenstvo.

 

28. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Cirkev stojí na Ježišovej modlitbe

 

Vatikán 28. októbra – Základom nášho kresťanského života je to, že Ježiš prosí za nás. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty. Svätý Otec podčiarkol, že každá Ježišova voľba, každý jeho čin až po smrť na kríži sa vyznačuje modlitbou. Z toho dôvodu povzbudil veriacich, aby dôverovali Pánovej modlitbe.

 

Petrov nástupca sa v úvode svojej homílie zastavil nad dnešným evanjeliovým čítaním, v ktorom sv. Lukáš opisuje, ako Ježiš strávil celú noc v modlitbe a vyvolil si dvanástich apoštolov (Lk 6,12-19). „Uholný kameň je sám Ježiš,“ zopakoval Svätý Otec výrok sv. Pavla. „Bez Ježiša niet Cirkvi,“ pokračoval a dodal:

 

„,Ježiš vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.’ A potom prichádza všetko ostatné: ľudia, voľba učeníkov, uzdravenia, vyháňanie démonov... Uholný kameň je Ježiš, áno: avšak Ježiš, ktorý sa modlí. Modlil sa a pokračuje v modlitbe za Cirkev. Uholný kameň Cirkvi je Pán pred Otcom, ktorý prosí za nás, ktorý sa za nás modlí. My sa tiež modlíme k nemu, ale základ je, že on sa modlí za nás“.

 

„Ježiš sa vždy za nás modlil,“ doplnil Svätý Otec, dokonca aj počas Poslednej večere. Ježiš „pred tým, než ide urobiť zázrak, sa modlí. Spomeňme si na vzkriesenie Lazára: modlí sa k Otcovi.“ Pápež ďalej vysvetlil:

 

„Ježiš sa modlí na Olivovej hore. Na kríži končí modliac sa: jeho život sa zakončil v modlitbe. A toto je naša istota, toto je náš základ, toto je náš uholný kameň: Ježiš, ktorý sa za nás modlí! Ježiš, ktorý sa modlí za mňa! A každý z nás to môže povedať: som si istý, som si istá, že Ježiš sa za mňa modlí; stojí pred Otcom a vyslovuje moje meno. Toto je uholný kameň Cirkvi: Ježiš v modlitbe“.

 

„Pomyslime na ten krok pred umučením, keď sa Ježiš obracia na Petra s varovaním: ,Peter... Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera’ (Lk 22,31)“. Toto sa nevzťahuje len na Petra, zdôraznil na záver Svätý Otec:

 

„A to čo hovorí Petrovi, hovorí tebe, tebe a tebe, i mne a nám všetkým: ,Prosil som za teba, modlím sa za teba, ja práve teraz za teba prosím’. A keď prichádza na oltár, prichádza sa prihovárať, modliť sa za nás. Tak ako na kríži. A to nám dáva veľkú istotu. Patrím do tejto komunity, pevnej, lebo má za uholný kameň Ježiša, a to Ježiša, ktorý za mňa prosí, ktorý prosí za nás. Dnes by nám pomohlo myslieť na kríž; uvažovať nad týmto tajomstvom Cirkvi. Všetci sme ako jedna stavba, avšak základom je Ježiš, je to Ježiš, ktorý za nás prosí. Je to Ježiš, ktorý sa za mňa modlí“.

 

27. októbra

 

Ranná homília pápeža Františka: Aj dnes Boh plače nad kalamitami a vojnami

 

Vatikán 27. október – Aj dnes pred prírodnými kalamitami, pred vojnami kvôli „uctievaniu boha peňazí“, pred zavraždenými deťmi, Boh plače. Týmito slovami sa dnes prihovoril veriacich pápež František v Dome sv. Marty, kde ráno slúžil omšu. „Boh dnes plače,“ zdôraznil Svätý Otec, pre ľudstvo, ktoré nechápe „pokoj, ktorý nám ponúka, pokoj lásky“.

 

Ježiš v dnešnom Evanjeliu podľa Lukáša nazýva Herodesa „líškou“ po tom, ako ho farizeji varujú, že ho chce zavraždiť. A okrem iného tiež hovorí to, čo sa stane, poznamenal pápež František: „pripravuje sa na smrť“. Ježiš sa zároveň obracia na „uzavretý Jeruzalem“, ktorý zabíja prorokov, čo mu boli poslaní. Svätý Otec si tiež všimol, že Ježiš zmenil tón a „začína hovoriť s nehou“, s „nehou Boha“. Ježiš „hľadí na svoj ľud, hľadí na mesto Jeruzalem“. A v ten deň „zaplakal nad Jeruzalemom“. „Je to Boh Otec, ktorý plače v osobe Ježiša: ,Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste’,“ citoval Božie slovo Svätý Otec a pokračoval:

 

„Niekto povedal, že Boh sa stal človekom, aby mohol plakať, plakať nad tým, čo urobili jeho deti. Plač pred Lazárovým hrobom je plačom priateľa. Toto je však plač Otca“.

 

Pápež František vo svojej úvahe nad plačúcim Otcom nadviazal na príbeh o márnotratnom synovi, ktorý žiada od svojho otca dedičstvo a odchádza preč. Podľa slov Petrovho nástupcu tento otec nejde k svojim susedom, aby im povedal: „Len sa pozri, čo sa mi stalo! Čo mi to len tento úbožiak urobil! Preklínam tohto syna...“ Neurobil to. „Som si istý, že sa asi išiel vyplakať sám do svojej izby“:

 

„A prečo to hovorím? Lebo evanjelium to nehovorí; to hovorí, že keď sa syn vrátil, uvidel ho zďaleka: to znamená, že otec neustále vychádzal vyzerať zo svojej terasy na cestu, či sa syn nevracia. A otec, ktorý toto robí, je otcom, ktorý žije v plači, čakajúc, že sa jeho syn vráti. Toto je plač Boha Otca. A s týmto plačom Otec odznova tvorí vo svojom Synovi celé stvorenstvo“.

 

Na záver svojej homílie sa Svätý Otec zamýšľa nad obrazom Ježiša, ktorý s krížom kráča ku Kalvárii: stretáva plačúce ženy, ktorým hovorí, aby neplakali nad ním, ale nad vlastnými synmi. Teda „plač otca a matky, v ktorom ešte aj dnes Boh pokračuje“:  

 

„Ešte aj dnes pred kalamitami, pred vojnami, ktoré sa robia, aby sa uctieval boh peňazí, pred toľkými nevinnými zavraždenými bombami, ktoré zhadzujú uctievači bôžika peňazí, rovnako dnes Otec narieka, aj dnes hovorí: ,Jeruzalem, Jeruzalem, deti moje, čo to robíte? A hovorí to úbohým obetiam a tiež obchodníkom so zbraňami a všetkým tým, ktorí obchodujú so životom ľudí. Pomôže nám, ak sa zamyslíme nad tým, že náš Boh Otec sa stal človekom, aby mohol plakať a pomôže nám, ak sa zamyslíme, že náš Boh Otec dnes plače: plače nad týmto ľudstvom, ktoré nechápe pokoj, ktorý nám on ponúka, pokoj lásky“.

 

25. októbra

Ranná homília: Božie kráľovstvo rastie ako cesto poslušné Duchu Svätému

 

Vatikán 25. októbra – Božie kráľovstvo rastie a vytvára sa každý deň v poslušnosti voči Duchu Svätému. Týmito slovami sa dnes Svätý Otec v rannej homílii prihovoril veriacim pri svätej omši v kaplnke Domu sv. Marty. Inšpiroval sa pritom dnešným liturgickým čítaním z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 13,18-21), v ktorom Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k horčičnému zrnku, z ktorého vyrastie mohutná rastlina, a ku kvasu, ktorý sa pridá k múke, až sa všetko prekvasí.

 

Na začiatku homílie pápež František zdôraznil, že Zákon tu nie je len nato, aby sa študoval, „ale aby sa v ňom kráčalo“, pričom tí, ktorí „kráčajú v Pánovom Zákone,“ sú blahoslavení. Zákon „je tu pre život, aby nám pomohol vytvárať Kráľovstvo, vytvárať život“ a dnes „nám Pán hovorí, že aj Kráľovstvo je v procese“, uviedol Svätý Otec a pokračoval:

 

„Čo je Božie kráľovstvo? Nuž, azda je Božie kráľovstvo dobre vybudovanou stavbou, všetko je na svojom mieste, všetky organizačné schémy sú dobre spravené... a ten, kto do nej nevstúpi, nie je v Božom kráľovstve? Nie. S Božím kráľovstvom sa deje to isté, čo sa môže stať so Zákonom: ,uviaznutie‘, strnulosť... Zákon je tu nato, aby sa v ňom kráčalo, Božie kráľovstvo je v procese. Nie je nehybné. A navyše: Božie kráľovstvo sa vytvára každý deň.“

 

Ježiš vo svojich podobenstvách hovorí o „veciach každodenného života“: o kvase, „ktorý neostane kvasom“, lebo nakoniec „sa zmieša s múkou“ a tak je „v procese a vytvára chlieb“. A potom semienko, ktoré „neostane semienkom“, lebo „odumiera a dáva život stromu“, pripomenul pápež František a dodal: „Kvas a semienko sú v procese, aby niečo spravili“, ale aby tak spravili, „odumierajú“. „Nie je to otázka veľkosti, či je to vec maličká, drobná, alebo veľká vec. Je to otázka procesu, a v procese dochádza k premene“.

 

Ten, kto vidí Zákon a nekráča v ňom, má podľa slov Svätého Otca nehybný prístup, „prístup strnulosti“:

 

„Aký prístup od nás žiada Pán, aby rástlo Božie kráľovstvo a bolo chleba pre všetkých a príbytok tiež pre všetkých? Poslušnosť. Božie kráľovstvo rastie v poslušnosti voči sile Ducha Svätého. Múka prestáva byť múkou a stáva sa chlebom, lebo je poslušná voči sile kvasu a kvas sa nechá miesiť s múkou... no neviem, múka nemá city, ale nechať sa miesiť môže znamenať isté utrpenie, nie? A potom sa nechá uvariť, nie? Ale aj Kráľovstvo... aj Kráľovstvo takto rastie a napokon je jedlo pre všetkých.“

 

„Múka je poddajná voči kvasu“, rastie a „také je“ Božie kráľovstvo. „Muž a žena poslušní voči Duchu Svätému rastú a sú darom pre všetkých. Aj semienko je poddajné, aby sa stalo úrodným, stráca svoju podstatu semienka a stáva sa inou vecou, omnoho väčšou: premieňa sa“, vysvetlil Petrov nástupca a povedal, že také je aj Božie kráľovstvo, teda „v procese... smerom k nádeji“, „na ceste k plnosti“:

 

Božie kráľovstvo „sa vytvára každý deň poslušnosťou voči Duchu Svätému“, čiže voči „tomu, kto spája náš maličký kvas alebo maličké semienko so silou a premieňa ich, aby pomohli k rastu“. Na záver svojej rannej homílie pápež František prítomných vystríhal, že ak naopak nekráčame, ustrnieme a „strnulosť z nás robí siroty bez Otca“:

 

„Kto je rigidný, má len pánov a nie otca. Božie kráľovstvo je ako matka, ktorá rastie a prináša ovocie, dáva samú seba, aby mali deti jedlo a príbytok podľa Pánovho príkladu. V dnešný deň prosme o milosť poslušnosti voči Duchu Svätému. Mnoho ráz sme poddajní našim vrtochom, našich názorom. ,Ale ja robím to, čo chcem...‘ Takto Božie kráľovstvo nerastie, ani my nerastieme. Je to poslušnosť voči Duchu Svätému, vďaka ktorej budeme rásť a ktorá nás premení ako kvas a semienko. Nech Pán nám všetkým dá milosť tejto poslušnosti.“

 

 

24. októbra

 

Ranná homília: Za rigidnosťou sa skrýva nesloboda, dvojitý život alebo pýcha

 

Vatikán 24. októbra – Za strnulosťou vo viere sa vždy niečo skrýva, dvojitý život alebo pýcha, avšak Pánovi sa naopak páči pokora, láskavosť, dobrota i odpustenie. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku rannej homílie, v ktorej sa dnes Svätý Otec prihovoril veriacim prítomným na svätej omši v Kaplnke Domu sv. Marty. Vychádzal pritom z dnešného liturgického čítania z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 13, 10-17), v ktorom evanjelista opisuje, ako Ježiš uzdravil ženu z ducha neduživosti. Predstavený synagógy sa nahneval, pretože zázrak sa udial v slávnostný deň, v sobotu, čím sa podľa neho porušil zákon. Ako povedal pápež František, „nie je ľahké napredovať v Pánovom Zákone“, ide tu o „milosť, ktorú si musíme vyprosovať“. Ježiš v evanjeliovom úryvku obviňuje predstaveného synagógy z pokrytectva. Toto obvinenie „mnoho ráz opakoval rigidným, tým, ktorí majú strnulý postoj v plnení zákona“, ktorí nemajú synovskú slobodu, ale „sú otrokmi zákona“.

 

Naopak „Zákon tu nie je nato, aby nás zotročil, ale aby nás oslobodil, aby nás spravil synmi“, povedal Svätý Otec a dodal: „Za strnulosťou sa skrýva čosi iné, a to vždy! A preto Ježiš hovorí: pokrytci!“

 

„Za strnulosťou je niečo, čo je v živote osoby ukryté. Strnulosť nie je Božím darom. Miernosť, tá áno, láskavosť - áno, dobrota - áno, odpustenie - áno. Ale strnulosť nie! Za strnulosťou sa vždy niečo skrýva, v mnohých prípadoch dvojitý život. Ale je v nej aj niečo nezdravé. Ako len trpia rigidní: keď sú úprimní a všimnú si to, trpia! Lebo nedokážu mať slobodu Božích detí; nevedia, ako kráčať v Pánovom zákone a nie sú blažení. A veľmi trpia! Zdajú sa byť dobrými, lebo dodržiavajú Zákon, ale v pozadí je niečo, čo ich nerobí dobrými: buď sú zlí, pokrytci, alebo sú chorí. Trpia!“

 

V tejto súvislosti pápež František pripomenul podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11–32), kde sa starší brat s dobrým správaním nahneval na otca, keď prijal jeho mladšieho brata, ktorý premrhal svoju časť majetku. Tento prístup nám dáva možnosť nahliadnuť poza istú dobrotu, ktorá je podľa pápežových slov len „pýchou namýšľania si, že sme spravodliví.“

 

„Za týmto dobrým správaním je pýcha. Tamten (márnotratný) syn vedel, že má otca, a v najtemnejšom okamihu svojho života šiel za otcom. Tento (starší syn) chápal otca iba ako pána, ale nikdy ho nepociťoval ako otca. Bol rigidný: kráčal podľa Zákona so strnulosťou. Ten (prvý) opustil Zákon, odišiel bez Zákona, proti Zákonu, ale v istom momente pomyslel na otca a vrátil sa. A dostalo sa mu odpustenia. Nie je ľahké kráčať v Pánovom Zákone bez upadnutia do strnulosti.“

 

Svätý Otec svoju dnešnú homíliu uzatvoril nasledovnou modlitbou:

 

„Modlime sa k Pánovi, modlime sa za našich bratov a za naše sestry, ktorí si myslia, že kráčať v Pánovom Zákone znamená stať sa rigidnými. Nech im Pán dá pocítiť, že on je Otcom a že sa mu páči milosrdenstvo, nežnosť, dobrota, miernosť, pokora. A nech nás všetkých naučí kráčať v Pánovom zákone s týmito postojmi.“

 

23. októbra

Pápež František na Misijnú nedeľu: Dnes je čas odvahy!

 

Vatikán 23. októbra – V deň, keď Cirkev slávi Svetový deň misií, tzv. „Misijnú nedeľu“, sa Svätý Otec vo Vatikáne spolu s veriacimi pomodlil na poludnie mariánsku modlitbu. V katechéze ich vyzval k misijnej odvahe a plnej dôvere v pôsobenie Ducha Svätého. V tomto im dal za vzor Apoštola národov sv. Pavla i Pannu Máriu, ktorá je vzorom Cirkvi „vychádzajúcej von“ a „poslušnej Duchu Svätému“.

 

Osobitnú výzvu venoval pápež František na podporu obyvateľov Iraku, ťažko skúšaným vojnou. Osobitne pritom pamätal na obyvateľov Mosulu, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

 

Na námestí bolo prítomných 50-tisíc pútnikov z Talianska i celého sveta. Svätý Otec medzi nimi osobitne pozdravil veriacich z Poľska, ktorí sú v Ríme spolu so svojimi biskupmi na ďakovnej púti pri 1050. výročí evanjelizácie Poľska. Pápež pozdravil aj účastníkov Jubilea speváckych zborov a liturgických animátorov, ktoré dnes vyvrcholilo vo Večnom meste ako podujatie Svätého roka milosrdenstva. Rovnako prišli aj početné farské skupiny z rôznych častí Talianska.

 

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!  

 

Druhé čítanie dnešnej liturgie nám predstavuje slová povzbudenia svätého Pavla Timotejovi, jeho spolupracovníkovi a milovanému synovi, v ktorých uvažuje nad svojou vlastnou existenciou apoštola úplne zasväteného misii (por. 2 Tim 4,6-8.16-18). Vidiac blížiaci sa koniec svojho pozemského putovania, opisuje ho odvolávajúc sa na tri obdobia: súčasnosť, minulosť, budúcnosť.

 

Súčasnosť interpretuje metaforou obety: „Mám vyliať svoju krv na obetu“ (v. 6). Čo sa týka minulosti, Pavol poukazuje na svoj minulý život obrazmi „dobrého boja“ a „behu“ človeka, ktorý bol verný svojim záväzkom a svojej zodpovednosti (pozri v 7.); v dôsledku toho, do budúcnosti dúfa v uznanie zo strany Boha, ktorý je „spravodlivý sudca“ (v. 8). Avšak Pavlova misia bola účinná, spravodlivá a verná len vďaka blízkosti a sile Pána, ktorý ho učinil ohlasovateľom evanjelia všetkým národom. Toto je jeho vyjadrenie: „Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy“ (v. 17).

 

V tomto Pavlovom autobiografickom rozprávaní sa odzrkadľuje Cirkev, osobitne dnes, vo Svetový deň misií, ktorého témou je „Misionárska Cirkev, svedkyňa milosrdenstva“. V Pavlovi kresťanské spoločenstvo nachádza svoj vzor, v presvedčení, že je to prítomnosť Pána, ktorá robí apoštolskú prácu a evanjelizačné diela účinnými. Skúsenosť Apoštola národov nám pripomína, že sa máme zapájať do pastoračných a misijných aktivít, a to na jednej strane tak, ako keby výsledok závisel od nášho úsilia, v duchu obety športovca, ktorý sa nezastaví ani pred porážkami; na strane druhej však s vedomím, že skutočný úspech našej misie je darom milosti: je to Duch Svätý, ktorý dáva účinnosť poslaniu Cirkvi vo svete.

 

Dnešok je časom misie a je časom odvahy! Odvaha posilniť váhavé kroky, znovu nabrať chuť obetovať sa pre evanjelium, znovunadobudnúť dôveru v silu, ktorú misia so sebou prináša. Je časom odvahy, i keď odvaha ešte neznamená žiadnu záruku úspechu. Žiada sa od nás odvaha bojovať, avšak nie nevyhnutne pre výhru; pre ohlasovanie, nie nevyhnutne pre obrátenie. Žiada sa od nás odvaha byť alternatívou k svetu, nikdy sa však nestať polemickými ani agresívnymi. Žiada sa od nás odvaha otvoriť sa všetkým, nikdy však neumenšovať absolútnosť a jedinečnosť Krista, jediného Spasiteľa všetkých. Požaduje sa od nás odvaha postaviť sa nevere, bez toho aby sme sa stali arogantnými. Žiada sa od nás tiež odvaha mýtnika z dnešného evanjelia, ktorý sa s pokorou neodvažuje ani oči k nebu zdvihnúť, ale bijúc sa do pŕs, hovorí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Dnešok je časom odvahy! Dnes to chce odvahu!

 

Panna Mária, vzor Cirkvi „vychádzajúcej von“ a poslušnej Duchu Svätému, nech nám všetkým pomáha byť mocou nášho krstu učeníkmi misionármi v prinášaní posolstva spásy pre celú ľudskú rodinu.

 

Svoju výzvu veriacim v Misijnú nedeľu znásobil Svätý Otcec aj nasledovným odkazom cez sociálnu sieť Twitter:

 

„Buďme učeníkmi, misionármi, ktorí prinášajú Krista tam, kde on sám chce byť prítomný.“

 

 

21. októbra

 

Pápež František: Pastorácia povolaní nie je konferencia, ale stretnutie s Ježišom

 

Vatikán 21. októbra – Pastorácia povolaní nie je projektom, ale spočíva v prijatí Ježišovho štýlu. Tak znie syntéza príhovoru pápeža Františka, ktorý dnes prijal 250 účastníkov Medzinárodného kongresu o pastorácii povolaní. Sympózium, ktoré sa začalo už v stredu, pripravila Kongregácia pre klerikov. Zo Slovenska sa na ňom zúčastnili žilinský biskup Mons. Tomáš Galis, páter Ján Kušnír zo Spoločnosti Božieho Slova a duchovný otec Peter Švec zo Žilinskej diecézy.

 

Svätý Otec prítomných povzbudil, aby sa nebáli „byť pastiermi uprostred ľudu“, schopnými načúvať a prejavovať milosrdenstvo: „Pastorácia povolaní je stretnutím s Pánom! Keď prijímame Krista, prežívame rozhodujúce stretnutie, ktoré osvecuje našu existenciu, ťahá nás von zo stiesnenosti nášho malého sveta a pomáha nám stať sa učeníkmi, ktorí sú zamilovaní do Učiteľa“.

 

Svätý Otec prezradil, že svoje biskupské heslo Miserando atque eligendo, ktoré tvorí aj názov aktuálneho kongresu, si nevybral náhodne. Chcel ním pripomenúť svoje roky mladosti, keď silne pocítil Pánovo volanie: nebolo to v dôsledku nejakej konferencie alebo peknej teórie, pokračoval pápež, „ale preto, lebo som na sebe zakúsil milosrdný pohľad Ježiša“.

 

„Pastorácia povolaní znamená naučiť sa štýl Ježiša, ktorý prechádza miestami každodenného života, zastavuje sa bez náhlenia a hľadiac na bratov s milosrdenstvom, vovádza ich do stretnutia s Bohom Otcom,“ dodal Petrov nástupca a prítomným predstavil tri kľúčové slová, ktoré sú pre pastoráciu povolaní nevyhnutné. Sú nimi: vyjsť, hľadieť a povolať.

 

„Predovšetkým: vyjsť... Musíme sa naučiť vyjsť z našich strnulostí, ktoré nás robia neschopnými komunikovať evanjeliovú radosť, zo štandardných formúl, ktoré sa často javia staromódne, z predpojatých analýz, ktoré škatuľkujú život ľudí do chladných schém. Prosím o to najmä pastierov Cirkvi, biskupov a kňazov: vy ste prvými zodpovednými za pastoráciu kresťanských a kňazských povolaní... Je smutné, ak kňaz žije len sám pre seba, uzatvárajúc sa do bezpečnej pevnosti fary, sakristie alebo skupiny ,najvernejších’. Naopak, sme povolaní byť pastiermi uprostred ľudu, schopnými oživovať pastoráciu stretnutia a venovať čas prijatiu a počúvaniu všetkých, predovšetkým mladých“.

 

Druhým kľúčovým postojom pre formátorov a zodpovedných za pastoráciu povolaní je podľa slov Svätého Otca schopnosť vidieť:

 

„Po druhé: hľadieť... Evanjelium nám pomáha vidieť, že povolanie začína milosrdným pohľadom, ktorý na mne spočinul. Je to ten výraz: „so zľutovaním, s milosrdným spolucítením“ (lat. miserando), ktorý naraz vyjadruje objatie očami i srdcom. Takto hľadel na Matúša Ježiš. Tento «vyberač daní» konečne nevnímal na sebe pohľad pohŕdania alebo posudzovania, ale vo vnútri pocítil pohľad lásky“.

 

Pohľad pastiera by mal byť, ako ďalej dodal pápež František, pohľadom „pozorným, nie unáhleným, schopným zastaviť sa a čítať v hĺbke, vstúpiť do života druhého bez toho, aby sa niekedy cítil či už ohrozený alebo súdený“. Biskupi by tiež pri výbere nových adeptov do seminára mali byť bdelí a rozvážni. Svätý Otec svoj príhovor zakončil tretím postojom, ktorým je povolať:

 

„Vyjsť, hľadieť, a po tretie: povolať... Ježišova túžba je uviesť ľudí na cestu, pohnúť ich zo sedavého spôsobu života, ktorý zabíja; rozbiť ilúziu, že je možné žiť šťastne ostanúc pohodlne usadení na vlastných istotách. Táto túžba po hľadaní, ktorá často prebýva v tých mladších, je pokladom, ktorý Pán vkladá do našich rúk a o ktorý sa musíme starať, kultivovať ho a nechať ho vyklíčiť“.

 

Na záver svojho príhovoru sa Svätý Otec František obrátil na prítomných biskupov a kňazov slovami:

 

„Vytrvajte v tom, že budete nablízku, v pohybe, v zasievaní Slova, s pohľadmi milosrdenstva. Vašej pastoračnej aktivite, vášmu rozlišovaniu a vašej modlitbe je zverená pastorácia povolaní. Starajte sa o jej šírenie osvojovaním si vhodných metód, uplatňujúc umenie rozlišovania a prostredníctvom evanjelizácie dávajúc podnet k téme povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Nemajte strach ohlasovať mladým evanjelium, stretávať sa s nimi, dávať smer ich životu. A nebuďte nesmelí, keď im predkladáte kňazský život. Ukazujte pri tom predovšetkým cez vaše radostné svedectvo, že je krásne nasledovať Pána a navždy mu darovať život“.

 

 

 

Ranná homília Svätého Otca: Jednota stojí na pokore, láskavosti a veľkodušnosti

 

Vatikán 21. októbra – Pokora, láskavosť, veľkodušnosť. To sú tri piliere, na ktorých treba tvoriť jednotu v Cirkvi. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec opäť raz vyzval veriacich, aby odmietli akúkoľvek žiarlivosť, závisť či bitky.

 

Petrov nástupca rozvinul svoju homíliu podčiarkujúc, že Pánov pozdrav «Pokoj vám» „vytvára puto“, puto pokoja. Je to pozdrav, ktorý „nás zjednocuje pre vytváranie jednoty ducha“. „Ak niet pokoja,“ dodal pápež, „ak nie sme schopní pozdraviť sa v širšom zmysle slova, mať otvorené srdce s duchom pokoja, nikdy tu nebude jednota“. A táto jednota platí pre „jednotu vo svete, jednotu v mestách, v susedstve, v rodine“:

 

„Duch zla seje vojny, vždy. Žiarlivosti, závisti, bitky, klebety... sú to veci, ktoré ničia pokoj a kvôli tomu nemôže byť jednota. A ako sa správa kresťan v úsilí o jednotu, pri hľadaní tejto jednoty? Pavol hovorí jasne: ,Správajte sa hodným spôsobom, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou’. Tieto tri postoje. Pokora: nie je možné zachovať pokoj bez pokory. Kde je pýcha, tam je vždy vojna, vždy vôľa vyhrať nad druhým, považovať sa za nadradeného. Bez pokory niet pokoja a bez pokoja niet jednoty“.

 

Svätý Otec František ďalej s hlbokou ľútosťou konštatoval, že sme už zabudli „na schopnosť hovoriť s láskavosťou, náš spôsob rozprávania je okrikovaním sa navzájom. Alebo neslušným hovorením o druhých... niet tam láskavosti“. Avšak práve láskavosť je „jadrom schopnosti znášať jedni druhých,“ pokračoval pápež: ,Znášajte sa navzájom’, hovorí sv. Pavol. Je treba mať trpezlivosť „znášať nedostatky druhých, veci, ktoré sa nám nepáčia,“ dokončil myšlienku Svätý Otec František:

 

„Po prvé: pokora; po druhé: láskavosť, s týmto znášaním sa navzájom; a po tretie: veľkodušnosť: veľké srdce, široké srdce, ktoré má schopnosť poňať všetkých a neodsudzuje, nezakrpatieva v malichernostiach, ,že ktosi povedal toto’, ,že som počul tamto’, ,že...’: nie, široké srdce, tam je miesto pre všetkých. A toto vytvára puto pokoja, takto sa nám hodno správať, aby sme udržiavali puto pokoja, ktoré je tvorcom jednoty. Zaiste, tvorcom jednoty je Duch Svätý, avšak toto napomáha, pripravuje vytvorenie jednoty“.

 

„Toto je spôsob hodný povolania k tajomstvu, ku ktorému sme všetci povolaní, tajomstvu Cirkvi,“ dodal na záver svojej homílie pápež František. Svätý Otec tak pozval všetkých, aby si opäť prečítali trinástu kapitolu Prvého listu sv. Pavla Korinťanom, ktorá nás „učí, ako vytvoriť priestor pre Ducha, aké majú byť naše postoje, aby On vytváral jednotu“:

 

„Tajomstvo Cirkvi je tajomstvom Kristovho tela: ,jedna viera, jeden krst’, ,jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých’: toto je jednota, o ktorú prosil Ježiš Otca pre nás a ktorú my musíme pomáhať vytvárať, túto jednotu s putom pokoja. A puto pokoja rastie s pokorou, s láskavosťou, so znášaním sa navzájom a s veľkodušnosťou“.

 

20. októbra

 

Ranná homília: Spoznávať Krista cez modlitbu, adoráciu, vo vedomí hriešnosti

 

Vatikán 20. októbra – Aby sme skutočne poznali Ježiša, potrebujeme sa modliť, adorovať a uznať, že sme hriešni. S touto myšlienkou sa dnes ráno obrátil pápež František na veriacich v Dome sv. Marty. Vo svojej rannej homílii zdôraznil, že poznať katechizmus nestačí na to, aby sme pochopili hĺbku Kristovho tajomstva.

 

Inšpiráciu našiel pápež v dnešnom prvom čítaní, v ktorom sa sv. Pavol modlí za Efezanov (Ef 3,14-21). Apoštol pohanov im vyprosuje od Ducha Svätého milosť „byť silní, posilnení“, aby naozaj Kristus prebýval v ich srdciach. „Toto je tým stredom“, zdôraznil Svätý Otec a poukázal na Pavla, ktorý „sa ponára do obrovského mora, ktorým je osoba Krista“.

 

„Ako však môžeme poznať Krista?“ spýtal sa veriacich Petrov nástupca. Ako môžeme pochopiť „Kristovu lásku, ktorá presahuje každé poznanie?“

 

„Kristus je prítomný v evanjeliu, čítajúc evanjelium poznávame Krista. A my všetci to robíme, alebo aspoň počúvame evanjelium, keď ideme na omšu. Čo sa týka štúdia katechizmu: katechizmus nás učí, kto je Kristus. To však nestačí. Aby sme boli schopní pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka Ježiša Krista, je potrebné najskôr vstúpiť do kontextu modlitby, tak ako to robí Pavol, na kolenách: ,Otče, zošli mi Ducha, aby som poznal Ježiša Krista’.“

 

Aby sme skutočne poznali Krista, pokračoval vo svojej homílii pápež František, „je potrebná modlitba“. Sv. Pavol sa však „nielen modlí, on adoruje toto tajomstvo, ktoré presahuje každé poznanie a v kontexte adorácie prosí o túto milosť“ Pána:

 

„Nespoznáme Pána bez tohto návyku adorovať, klaňať sa v tichu, adorovať. Myslím si, ak sa nemýlim, že táto modlitba adorácie je nám menej známa, je to tá, ktorú vykonávame menej. Strácať čas – dovolím si tak povedať – pred Pánom, pred tajomstvom Ježiša Krista. Adorovať. Je tam v tichu, v tichu adorácie. On je Pán a ja ho adorujem“.

 

„Aby sme poznali Krista,“ dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František, po modlitbe a adorácii „je potrebné mať poznanie o nás samých, to znamená byť navyknutí, že sami seba obžalúvame ako hriešnikov“, priznávame, že sme „hriešnici“:

 

„Nedá sa adorovať bez obžalovania sami seba. Aby sme vstúpili do tohto mora bez dna, bez brehov, ktorým je tajomstvo Ježiša Krista, sú nevyhnutné tieto veci: Modlitba: ,Otče, zošli mi [Svätého] Ducha, aby ma priviedol k poznaniu Ježiša’. Po druhé, adorovanie tajomstva, vstúpiť do tajomstva, adorujúc. A po tretie, obviniť sami seba: ,Som človek s nečistými perami’. Nech aj nám Pán dá túto milosť, ktorú Pavol vyprosuje pre Efezanov, túto milosť poznať a získať Krista“.

 

18. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Verný pastier ani v opustenosti nezatrpkne

 

Vatikán 18. októbra – Statočný pastier, ktorý nasleduje Ježiša a nie moc, peniaze a skupinové záujmy, i keď ho všetci opustia, vždy bude mať po boku Pána, pocíti zdrvenie, ale nikdy nie zatrpknutosť. Týmito slovami sa dnes ráno na sviatok sv. Lukáša, evanjelistu v Dome sv. Marty prihovoril v homílii veriacim pápež František. Svätý Otec vo svojej úvahe vychádzal z Druhého listu Timotejovi (2 Tim 4,10-17b). Sv. Pavol, podobne ako ďalší apoštoli, zakúšal na konci svojho života osamotenosť uprostred ťažkostí: bol nahý, opustený, stal sa obeťou nenávisti:

 

„Sám, ako žobrák, obeť znevažovania, opustený. Je to ten veľký Pavol, ktorý počul Pánov hlas, Pánovo povolanie! Ten, ktorý chodil z jednej strany na druhú, ktorý toľko pretrpel a podstúpil toľké skúšky pre ohlasovanie evanjelia, ktorý pomohol apoštolom pochopiť, že Pán chcel, aby pohania vstúpili do Cirkvi, veľký Pavol, ktorý v modlitbe vystúpil až do siedmeho neba a počul veci, ktoré nikto predtým nepočul: veľký Pavol, tam, v tej malej izbičke v jednom dome, tu v Ríme, čakajúc, ako skončí tento vnútorný zápas medzi tábormi v Cirkvi, medzi tvrdošijne židovsky zmýšľajúcimi a učeníkmi vernými jemu. A takto končí život veľkého Pavla: v neúteche; nie v zášti či zatrpknutosti, ale s vnútornou skľúčenosťou“.

 

Podobný osud čakal aj Petra a veľkého Jána Krstiteľa, ktorý „v cele, osamote, v úzkosti“ poslal svojich učeníkov, aby sa spýtali Ježiša, či je on Mesiáš a potom skončil sťatý „z rozmaru jednej tanečnice a z pomsty jednej cudzoložnice“, pokračoval pápež František. Tak skončil Maximilián Kolbe, „ktorý rozvinul po celom svete apoštolské hnutie a mnoho veľkých vecí“, a zomrel v cele lágru. „Keď je apoštol verný, nečaká pre seba iný koniec než ten, aký mal Ježiš,“ dodal Svätý Otec a pokračoval: Pán však ostáva nablízku, „neopustí ho a v tom nachádza svoju silu“. Tak zomrel aj Pavol. „Toto je zákon evanjelia: ak zrno neodumrie, neprinesie úrodu“. A potom prichádza vzkriesenie. Krv mučeníkov je semenom kresťanov, ako hovorieval jeden z teológov prvých storočí – pripomenul pápež František:

 

„Zomrieť tak ako mučeníci, ako Ježišovi svedkovia je semenom, ktoré odumiera a prináša ovocie a naplní zem novými kresťanmi. Ak takto pastier žije, nie je zatrpknutý: možno zakúša skľúčenosť, avšak má tú istotu, že Pán je pri ňom. Ak sa však pastier vo svojom živote zapodieva inými záujmami, než sú veriaci – napríklad je pripútaný k moci, pripútaný k peniazom, ku klikám, k mnohým veciam –, nakoniec nebude sám, no možno tam budú jeho príbuzní v očakávaní, kedy už zomrie, aby videli, čo si môžu so sebou odniesť“.

 

Svätý Otec zakončil svoju rannú homíliu nasledovne:

 

„Keď idem navštíviť domov dôchodcov pre starých kňazov, nachádzam toľko týchto dobrých, skvelých [pastierov], ktorý dali život za veriacich. A sú tam, chorí, paralyzovaní, na vozíčku, ale hneď vidieť ten úsmev. ,Pán je dobrý, Pán je dobrý’, lebo cítia, že Pán je im veľmi nablízku. A so žiariacimi očami sa pýtajú: ,Ako ide Cirkev? Ako ide diecéza? Ako sú na tom povolania?’. Až do samého konca, lebo sú otcami, lebo dali život za druhých. Vráťme sa k Pavlovi. Sám, žobrajúci, obeť znevažovania, všetkými opustený, okrem Pána Ježiša: ,Len Pán mi stál nablízku!’ A dobrý pastier, ako pastier musí mať túto istotu: ak kráča po Ježišovej ceste, Pán mu bude nablízku až do konca. Modlime sa za pastierov, ktorí sú na konci svojho života a ktorí čakajú, že Pán si ich vezme k sebe. A modlime sa, aby im Pán dal silu, útechu a istotu, že i keby sa cítili chorí a aj osamotení, Pán je s nimi, je im nablízku. Nech im Pán dá silu“.

 

16. októbra

Pápež František pri kanonizácii siedmich svätých: Modliť sa znamená zápasiť

 

Vatikán 16. októbra - Pri kanonizačnej omši na Námestí sv. Petra dnes dopoludnia pápež František vyhlásil siedmich nových svätých, pôvodom z Argentíny, Španielska, Francúzska, Talianska a Mexika. Ide o sv. Salomona Leclercqa (1745-1792), francúzskeho kňaza z rehole Školských bratov zavraždeného v období po Francúzskej revolúcii, ďalej mladého, len 15-ročného mučeníka sv. Josého Sáncheza del Río (1913-1928), mexického laika z obdobia prenasledovania Cirkvi ateistickým režimom koncom 20. rokov minulého storočia, ako aj španielskeho biskupa sv. Manuela Gonzáleza Garcíu (1877-1940), ktorý začiatkom 20. storočia založil dve kongregácie s eucharistickou spiritualitou.

 

Ďalšími novými svätými sú talianski kňazi a zakladatelia reholí sv. Lodovico Pavoni (1784-1849) a sv. Alfonso Maria Fusco (1839-1910). Argentínsky diecézny kňaz sv. José Gabriel del Rosario Brochero (1840-1914) bol na prelome 19. a 20. storočia horlivým ľudovým misionárom vidieka. Portrétisti ho zobrazujú v sedle na mulici a s pončom na pleciach, tak ako prichádzal do odľahlých oblastí medzi chovateľov dobytka, tzv. gaučov, čím si vyslúžil prívlastok „farár gaučo“. Sv. José Brochero hrdinsky znášal utrpenie po tom, ako sa pri návštevách biednych ľudí nakazil leprou.

 

Skupinu siedmich nových svätých uzatvára mladá svätica francúzskeho pôvodu, karmelitánska mystička sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. Rodným menom Elisabeth Catez (1880-1906), narodila sa vo vojenskom tábore ako dcéra dôstojníka. Po vstupe do kláštora bosých karmelitánok v Dijone hrdinsky prežívala ťažkú chorobu i duševné mučeníctvo vnútornej prázdnoty, no rovnako i hlbokú mystiku Boha v troch Osobách. Zomrela ako 26-ročná.

 

Pri kanonizačnom akte kardinál Angelo Amato ako prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predstavil životopisné črty siedmich kandidátov. Svätý Otec po latinsky predniesol kánonickú formulu a rozhodol o ich zápise do zoznamu svätých v rámci univerzálnej Cirkvi. Zástupcovia postulatúr jednotlivých káuz následne na čestnom mieste pri oltári vystavili relikvie nových svätých.

 

Po biblických čítaniach z 29. nedele cezročného obdobia sa Svätý Otec v homílii zameral na zmysel modlitby ako vytrvalého zápasu kresťana v spolupráci s Duchom Svätým. V tejto súvislosti charakterizoval aj nových svätých ako mužov a ženy, ktorí v modlitbe zápasili až do dna a v spojení s Bohom dosiahli víťazstvo.

 

Homília pápeža Františka pri kanonizačnej omši v plnom znení

 

„Na začiatku dnešnej slávnosti sme sa na Pána obrátili s touto modlitbou: «Stvor v nás veľkodušné a verné srdce, aby sme ti vždy mohli slúžiť s oddanosťou a čistotou ducha» (Modlitba dňa – kolekta). My sami od seba nie sme v stave sformovať si takéto srdce, jedine Boh to môže urobiť, a preto ho v modlitbe o to prosíme, vyprosujeme si to od neho ako dar, ako jeho „stvorenie“. Takto sa dostávame k téme modlitby, ktorá je v centre biblických čítaní tejto nedele a ktorá je výzvou aj pre nás, tu zídených pri kanonizácii niekoľkých nových svätcov a svätíc. Oni dosiahli cieľ, mali veľkodušné a verné srdce, a to vďaka modlitbe: modlili sa zo všetkých síl, zápasili a zvíťazili.

 

Takže, ide o modlitbu. Tak ako u Mojžiša, ktorý bol predovšetkým Božím mužom, mužom modlitby. Dnes ho vidíme v epizóde boja proti Amalekovi, ako stojí so zdvihnutými rukami na končiari vrchu; stalo sa ale, že Mojžišovi ruky oťažievali a klesli; vtedy sa ľudu nedarilo; preto Áron a Hur usadili Mojžiša na kameň a podopierali mu zdvihnuté ruky až do víťazného konca. A toto je štýl duchovného života, ktorý od nás Cirkev žiada: nie na vybojovanie vojny, ale na vybojovanie mieru!

 

Epizóda o Mojžišovi má dôležité posolstvo: úloha modliť sa si žiada, aby sme sa vzájomne podopierali. Únava je neodvrátiteľná, niekedy už skutočne viac nevládzeme. Ale s podporou bratov bude môcť naša modlitba pokračovať, aby Pán dokončil svoje dielo.

 

Svätý Pavol odporúča v liste svojmu učeníkovi a spolupracovníkovi Timotejovi, aby zostal pevný v tom, čo sa naučil a v čo pevne verí (porov. 2 Tim 3,14). Ale ani Timotej to nemohol zvládnuť sám: „boj“ vytrvalosti sa totiž nedá vyhrať bez modlitby. Nejde však o modlitbu sporadickú alebo váhavú, ale o takú, akej nás Ježiš učí v dnešnom evanjeliu: „stále sa modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Takýto je spôsob konania kresťanov: byť pevní v modlitbe, aby sme zostali pevní vo viere a svedectve.

 

Tu sa ale v nás znova ozýva vnútorný hlas: „Ale Pane, ako sa dá neunaviť? Veď sme ľudia... aj Mojžiš sa predsa unavil!...“ Skutočne, každý z nás sa unaví. Ale my nie sme sami, sme súčasťou jedného Tela! Sme údmi Kristovho Tela, Cirkvi, ktorej ruky sú zdvihnuté k nebu dňom i nocou vďaka prítomnosti Vzkrieseného Krista a jeho Svätého Ducha. Iba v Cirkvi a vďaka modlitbe Cirkvi môžeme zostať pevnými vo viere a svedectve.

 

V evanjeliu sme počuli Ježišov prísľub: Boh obráni svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou (porov. Lk 18,7). Tajomstvom modlitby je teda volať, neochabovať, a ak sa dostaví únava, prosiť o pomoc, aby ruky zostali zdvihnuté. Toto je modlitba, ktorú nám Ježiš zjavil a daroval v Duchu Svätom. Modliť sa neznamená utekať preč do akéhosi ideálneho sveta, ani unikať do nejakej egoistickej nerušenosti. Naopak, modliť sa znamená zápasiť a nechať, aby sa aj Duch Svätý modlil v nás. Je to práve Duch Svätý, čo nás učí modliť sa, čo nás vedie v modlitbe a umožňuje nám modliť sa ako deti.

 

Svätci sú tí muži a ženy, ktorí až do dna prenikajú do tajomstva modlitby. Sú to muži a ženy, ktorí zápasia s modlitbou, keď nechávajú v sebe modliť sa a zápasiť Ducha Svätého; zápasia až po samý koniec, zo všetkých svojich síl. A víťazia, no nie sami: Pán víťazí v nich a spolu s nimi.

 

Aj títo siedmi svedkovia, ktorí dnes boli kanonizovaní, viedli dobrý boj viery a lásky s modlitbou. Preto zostali pevní vo viere, s veľkodušným a verným srdcom. Nech skrze ich príklad a na ich príhovor aj nám Boh udelí, aby sme boli mužmi a ženami modlitby; aby sme neúnavne dňom i nocou volali k Bohu; aby sme v nás nechali modliť sa Ducha Svätého a aby sme sa modlili vzájomne sa podopierajúc a tak zostali so zdvihnutými rukami, aby mohlo zvíťaziť Božie Milosrdenstvo.“

 

Svätý Otec v závere slávnosti osobitne poďakoval za účasť štátnym delegáciám Argentíny, Španielska, Francúzska, Talianska a Mexika. Argentínu reprezentoval osobne prezident krajiny Mauricio Macri, na čele ďalších delegácií boli španielsky minister vnútra Jorge Fernández Díaz, francúzska ministerka životného prostredia Ségolène Royal a talianska ministerka Maria Elena Boschi. Mexiko zastupoval riaditeľ úradu pre náboženské záležitosti Roberto Herrera Mena. Pápež František sa na všetkým prítomných obrátil s týmto žičením:

 

„Príklad a príhovor týchto žiarivých svedkov nech je každému oporou pri úsilí v príslušnej oblasti práce a služby, pre dobro Cirkvi a občianskej spoločnosti.“

 

Pred záverečným požehnaním Svätý Otec pripomenul zajtrajší Deň boja proti chudobe:

 

„Zajtra si pripomenieme Medzinárodný deň boja proti chudobe. Spojme naše sily, morálne i ekonomické, aby sme spoločne bojovali proti chudobe, ktorá degraduje, uráža a zabíja toľkých bratov a sestry, a to uplatňovaním serióznej politiky v prospech rodiny a práce.“

 

V dnešný deň svätorečenia siedmich nových svätých rozoslal pápež František cez sociálnu sieť Twitter nasledujúcu výzvu: „Poďme odvážne vpred po ceste ku svätosti!“

 

15. októbra

Pápež František dôchodcom: Ste dôležitou súčasťou Cirkvi a spoločnosti

 

Vatikán 15. októbra – Mesiac pred záverom Svätého roka milosrdenstva sa Svätý Otec osobitne stretol s dôchodcami v rámci Sviatku starých rodičov. Hovoril o ich dôležitej úlohe v Cirkvi a spoločnosti, pretože predstavujú korene a pamäť národa. Dnešné podujatie Jubilea seniorov v Aule Pavla VI. zorganizovala Pápežská rada pre novú evanjelizáciu v spolupráci s talianskou Národnou asociáciou dôchodcov (Associazione Nazionale Lavoratori Anziani). Svätý Otec sa jeho účastníkom prihovoril týmito slovami:

 

„Cirkev hľadí na starších ľudí s láskou, uznaním a veľkou úctou. Oni sú dôležitou súčasťou kresťanskej komunity a spoločnosti. Neviem, či ste počuli dobre: starí ľudia sú dôležitou súčasťou kresťanskej komunity a spoločnosti. Predstavujú predovšetkým korene a pamäť národa. Vy ste dôležitou prítomnosťou, lebo vaša skúsenosť tvorí vzácny dar, nevyhnutný na to, aby sa hľadelo do budúcnosti s nádejou a zodpovednosťou. Vaša zrelosť a múdrosť, nazbierané rokmi, môžu pomôcť mladým, povzbudzujúc ich na ceste rastu a otvorenosti pre budúcnosť, v hľadaní ich cesty. Starí ľudia, vskutku, svedčia o tom, že aj v tých najťažších skúškach, nikdy netreba stratiť dôveru v Boha a v lepšiu budúcnosť. Sú ako stromy, ktoré naďalej prinášajú ovocie: aj pod ťarchou rokov môžu originálnym spôsobom prispieť k spoločnosti bohatej na hodnoty a k potvrdeniu kultúry života“.

 

Svätý Otec vo svojom príhovore poukázal na obrovský prínos, ktorý starí ľudia pre Cirkev a pre spoločnosť predstavujú. „Niektorí sa angažujú pri skrášľovaní Pánovho domu, ďalší ako katechéti, animátori pri liturgii,“ vysvetlil pápež a pokračoval:

 

„A čo povedať o ich úlohe v rodinnom prostredí? Koľkí starí rodičia sa starajú o vnúčatá, odovzdávajúc s jednoduchosťou tým najmenším skúsenosť života, duchovné a kultúrne hodnoty komunity a národa! V krajinách, kde došlo k vážnemu prenasledovanie kresťanov to boli starí rodičia, ktorí odovzdali vieru novým generáciám, vedúc deti k prijatiu krstu v situácii nanúteného postavenia mimo zákon“.

 

Staršia generácia má podľa slov pápeža „poslanie svedčiť o hodnotách, ktoré sú skutočne dôležité a ktoré trvajú naveky, lebo sú zapísané v srdci každého človeka a sú garantované Božím slovom“:

 

„Práve ľudia tzv. tretieho veku, ako ste vy, alebo lepšie povedané my, lebo aj ja k nim patrím, sme povolaní pracovať na rozvoji kultúry života, svedčiac o tom, že každé obdobie života je Božím darom a má svoju krásu a svoju dôležitosť, i keď je poznačené krehkosťou“.  

 

Svätý Otec sa vo svojom príhovore špeciálne poďakoval asistentom a pracovníkom, ktorí pomáhajú starším ľuďom v ich neľahkej životnej situácii často poznačenej chorobou. „Ústavy, ktoré prijímajú starých ľudí, sú povolané byť miestami ľudskosti a láskavej pozornosti, kde sa nezabúda alebo sa zle nezaobchádza s tými najslabšími“, pripomenul pápež a dodal:

 

„Je tiež dôležité podporovať vzťahy medzi generáciami. Budúcnosť národa si vyžaduje stretnutie medzi mladými a staršími: mladí sú vitalitou národa na ceste a starší posilňujú túto vitalitu s pamäťou a múdrosťou“.

 

Svätý Otec sa na záver stretnutia poďakoval dôchodcom za ich „príklad lásky, oddanosti a múdrosti“ a povzbudil ich, aby s odvahou pokračovali a svedčili o týchto hodnotách. Svoj príhovor zakončil tichou modlitbou k sv. Anne a prítomných vyzval, aby Ježišovu starú mamu poprosili o milosť byť „dobrými a múdrymi starými rodičmi“.

 

 

14. októbra

 

Ranná homília pápeža Františka o pokrytectve: Chráňme sa od kvasu farizejov

 

Vatikán 14. októbra – Pri nasledovaní Pána je nevyhnutné neklamať sám seba, nehovoriť klamstvá a tak neupadnúť do pokrytectva, tej duchovnej schizofrénie, ktorá nás nabáda povedať mnoho vecí, ale bez ich praktizovania. Týmito slovami sa dnes ráno prihovoril veriacim pápež František, ktorý slúžil omšu v Dome sv. Marty.

 

V dnešnom evanjeliovom čítaní z Lukáša nás Ježiš pozýva, aby sme sa chránili od „kvasu farizejov“, teda od pokrytectva (Lk 12,1-7). Svätý Otec poznamenal, že „existuje dobrý kvas a zlý kvas. Kvas, ktorý spôsobuje rast Božieho kráľovstva a kvas, ktorý Božie kráľovstvo robí iba zdanlivým“ a pokračoval: „Kvas vždy spôsobuje rast; a keď je dobrý, prináša rast konzistentný a plný, čoho výsledkom je dobrý chlieb, dobré cesto: rast je výdatný. Avšak zlý kvas neprináša výdatný rast“. Argentínsky pápež si pri tejto téze zaspomínal na detstvo:

 

„Pamätám si, že na karneval, keď sme boli deti, babička nám piekla pečivo a robila to z veľmi tenkého, tenučkého cesta, ktoré pripravovala. Potom ho vložila do oleja a cesto sa nafukovalo a nafukovalo.... a keď sme ho začali jesť, bolo prázdne. V dialekte to pečivo nazývali „klamstvá“ (tal. „bugie“). A babka nám hovorievala: ,Sú ako klamstvá: zdajú sa byť veľké, avšak vo vnútri nemajú nič, nie je v nich nič z pravdy, nie je tam nič podstatné’. A Ježiš nám hovorí: ,Dávajte si pozor na zlý kvas, ten kvas farizejov’. A aký to je? Je to pokrytectvo. Chráňte sa od kvasu farizejov, ktorým je pokrytectvo’“.

 

Svätý Otec František ďalej vysvetlil, k čomu vedie pokrytectvo, keď vyznávame Pána ústami, ale naše srdce je od neho ďaleko:

 

„Pokrytectvo je vnútorné rozdelenie. Hovorí sa jedna vec a robí sa druhá. Je to istý druh duchovnej schizofrénie. Pokrytec je vlastne pretvárač: zdá sa byť dobrým, slušným, ale vo svojom vnútri má dýku, nie je to tak? Pomyslime na Herodesa: s akou zdvorilosťou – avšak vystrašený vo vnútri – prijal mudrcov! A potom, keď sa s nimi lúčil, povedal: ,Choďte a potom sa vráťte a povedzte mi, kde je to dieťa, aby som sa mu išiel aj ja pokloniť!’ Aby ho zabil! Pokrytec, ktorý má dvojitú tvár. Je to falošník. Ježiš, hovoriac o týchto zákonníkoch, povedal: ,Oni hovoria a nerobia tak’: je to iná forma pokrytectva. Je to existenciálny nominalizmus: tých, čo sa nazdávajú, že tým, že niečo hovoria, je všetko vybavené. Nie. Veci treba konať, nielen o nich hovoriť. Pokrytec je nominalista, verí, že slovami sa všetko urobí. Pokrytec je tiež neschopný obviniť sám seba: nikdy na sebe nenájde škvrnu; obviňuje druhých. Pomyslime na smietku a na brvno [v oku] (porov. Lk 6,42). Takto sa dá opísať tento kvas, ktorým je pokrytectvo“.

 

Pápež na záver svojej rannej homílie pozval veriacich, aby si vykonali spytovanie svedomia a pochopili tak, či v nich pôsobí dobrý alebo zlý kvas: „V akom duchu robím veci? V akom duchu sa modlím? V akom duchu sa obraciam na druhých? V duchu, ktorý buduje? Alebo v duchu, ktorý sa premení na vzduch?“ Dôležité je nebyť v sebaklame, nenahovárať si klamstvá, ale byť v pravde, pokračoval Svätý Otec:

 

„S akou pravdou sa spovedajú deti! Deti nikdy, nikdy nepovedia pri spovedi klamstvo; nikdy nehovoria abstraktné veci. ,Urobil som toto, spravil som tamto, urobil som...’: sú konkrétni. Deti pred Bohom i pred druhými hovoria konkrétne veci. Prečo? Lebo majú dobrý kvas, kvas, ktorý im pomáha rásť tak, ako rastie Božie kráľovstvo. Nech aj nám všetkým dá Pán Ducha Svätého a milosť jasnosti povedať si, aký je to kvas, s ktorým rastiem; aký je to kvas, s ktorým konám. Som čestný, transparentný alebo som pokrytec?“.

 

 

13. októbra

 

Ranná homília: Kresťan je požehnaný vyvolením, omilostením a napredovaním

 

Vatikán 13. októbra – Kiež by kresťania vždy pociťovali túžbu po odpustení a boli na ceste k stretnutiu s Bohom. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec načrtol príklad dobrého kresťana, ktorý by mal podľa jeho slov vždy cítiť nad sebou Pánovo požehnanie a kráčať vpred robiac dobro.

 

„Kresťan je požehnaný od Otca, od Boha,“ uviedol na úvod Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Listu Efezanom. Sv. Pavol povzbudzuje komunitu veriacich slovami, že Boh si „nás ešte pred stvorením sveta vyvolil“ (Ef 1,1-10). Pápež sa preto zamyslel nad tým, aké sú „charakteristiky tohto požehnania“ pre kresťana. „Kresťan je vyvolenou osobou,“ zdôraznil Svätý Otec, podľa ktorého nás Boh volá každého jednotlivo, „nie ako bezbrehú masu“. Boli sme vyvolení a očakávaní, vysvetlil pápež na nasledovnom príklade:

 

„Pomyslime na pár, ktorý očakáva dieťa: ,Aké bude? Aký bude jeho úsmev? Ako bude hovoriť?’ Ja si však dovolím povedať, že aj o nás, o každom jednom z nás, [Nebeský] Otec sníval tak ako otec a matka snívajú o dieťati, ktoré čakajú. A to nám dáva veľkú istotu. Otec chcel teba, nie masu ľudí, nie: teba, teba a teba. Každého jedného z nás. To je základ, je to základ nášho vzťahu s Bohom. My hovoríme s Otcom, ktorý nás má rád, ktorý si nás vyvolil, ktorý nám dal meno“.

 

Kresťan je teda „vyvolený a je vysnívaný Bohom“. A keď žijeme s týmto pocitom, dodal Rímsky biskup, „cítime v srdci veľkú útechu“, necítime sa „opustení“, nie sme v situácii „poraď si, ako môžeš“. Druhá charakteristika požehnania kresťana je cítiť, že mi bolo odpustené. „Muž alebo žena, ktorý necíti, že mu je odpustené,“ pokračoval v myšlienke Svätý Otec, nie je naplno „kresťanom“:

 

„Nám všetkým bolo odpustené cenou Kristovej krvi. Ale čo mi bolo odpustené? Rozpamätaj sa a trochu si pripomeň nepekné veci, ktoré si urobil. Nie tie, ktoré urobil tvoj nepriateľ, tvoj sused, tvoja suseda: ale tvoje: ,Čo to bolo, tá nepekná vec, ktorú som v živote spravil?’ - Pán nám tieto veci odpustil. Hľa, som požehnaný, som kresťan. Teda prvá charakteristika: som vyvolený, vysnívaný Bohom, s menom, ktoré mi dal Boh, som Bohom milovaný. Druhá charakteristika: je mi Bohom odpustené“.  

 

Poslednou, treťou charakteristikou kresťana, na ktorú vo svojej rannej homílii poukázal pápež František je, že kresťan „je muž a žena na ceste smerom k plnosti, smerom k stretnutiu s Kristom, ktorý nás vykúpil“:

 

„Nie je možné pochopiť kresťana, ktorý stojí na mieste. Kresťan musí ísť vždy vpred, musí kráčať. Taký kresťan, ktorý stojí, to je ten človek, ktorý dostal talent a v strachu zo života, v strachu, že ho stratí, zo strachu alebo z pohodlnosti talent zakopal a nechal ho tam, a v nerušenosti necháva život plynúť bez toho, aby napredoval. Kresťan, to je človek, muž či žena, čo kráčajú, sú na ceste, ktorí vždy robia dobro, ktorí sa snažia konať dobro, ísť vpred“.

 

Toto je identita kresťana, dodal na záver Svätý Otec František: sme „požehnaní, keďže sme vyvolení, keďže nám bolo odpustené a keďže sme na ceste“. „Nie sme anonymní, nie sme ani pyšní“, ako keby sme boli bez „potreby odpustenia“. „Nestojíme ani na mieste,“ dodal pápež a zakončil svoju homíliu modlitbou: „Nech nás sprevádza Pán touto milosťou požehnania, ktoré nám dal, to jest požehnaním spočívajúcim v našej kresťanskej identite“.

 

11. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Dobro treba robiť s pokorou

 

Vatikán 11. októbra – Ježiš nás žiada, aby sme robili dobro s pokorou a nie to iba „fingovali“. S týmito slovami sa dnes v deň spomienky na sv. Jána XXIII. pápež František prihovoril veriacim na omši v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Kresťanská sloboda pochádza od Ježiša a „nie z našich skutkov“, povedal Svätý Otec, ktorý sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Listu Galaťanom. Sv. Pavol v ňom upozorňuje veriacich, že ani obriezka nič neznamená, ale viera činná skrze lásku (Gal 5,1-6).

Petrov nástupca sa vo svojej homílii tiež vrátil k dnešnému Evanjeliu podľa Lukáša, v ktorom Ježiš karhá farizeja za to, že dáva viac na vonkajšie zdanie, než na podstatu viery (Lk 11,37-41). Tomu zákonníkovi, ktorý kritizoval Ježiša, že sa pred jedlom neumyl, povedal Svätý Otec, Pán odpovedá jasne:

 

„,Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti’. A Ježiš to týmto ľuďom opakuje v evanjeliu mnohokrát: ,Vaše vnútro je zlé, nie je spravodlivé, nie je slobodné. Ste otrokmi, lebo ste neakceptovali spravodlivosť, ktorá prichádza od Boha, spravodlivosť, ktorú nám dal Ježiš’“.

 

Svätý Otec tiež poukázal na iný úryvok z evanjelia, v ktorom Ježiš žiada, aby sme sa modlili v skrytosti, bez toho, aby nás bolo vidieť. Lebo niektorí bezočivo, „bez hanby“, robili opak: modlili sa a dávali almužnu len preto, aby ich obdivovali. Pán však jasne ukazuje cestu pokory, vysvetlil pápež a dodal: „To, na čom naozaj záleží, hovorí Ježiš, je sloboda, ktorú nám dalo vykúpenie, ktorú nám dala láska, ktorú nám dalo obnovenie Otca“:

 

„Tá vnútorná sloboda, tá sloboda, ktorá robí dobro v skrytosti, bez vytrubovania, lebo cesta pravej nábožnosti je tou istou cestou, po ktorej kráčal Ježiš: pokora, poníženie. A Ježiš, Pavol to hovorí Filipanom, sa uponížil, vyprázdnil sám seba. Je to jediná cesta, ako sa odtrhnúť od egoizmu, chamtivosti, pýchy, márnosti, svetskosti. Naopak, títo ľudia, ktorých Ježiš karhal sú ľuďmi, ktorí nasledujú náboženstvo ,na oko’: zovňajšok, zdanie, predstierať, aby to tak vyzeralo, avšak vo vnútri... Ježiš používa pre týchto ľudí veľmi silný obraz: ,Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty’ (Mt 23,27)“.

 

Svätý Otec František prítomných na záver svojej homílie povzbudil slovami: „Ježiš nás volá, pozýva nás, aby sme konali dobro s pokorou. Môžeš robiť všetko dobro, aké len chceš, ale ak ho nerobíš pokorne, ako nás učí Ježiš, to dobro neslúži, lebo sa rodí z teba samého, z tvojej istoty a nie z vykúpenia, ktoré nám dal Ježiš“. Vykúpenie, dodal pápež, „prichádza cestou pokory a ponížení, lebo k pokore nemožno nikdy prísť bez poníženia. Aj Ježiša môžeme vidieť na kríži poníženého“:

 

„Prosme Pána, aby sme sa neunavili na tejto ceste, aby sme sa neunavili v odmietaní náboženstva zovňajšku, zdania, pretvárky... Aby sme v tichosti kráčali robiac dobro zadarmo tak, ako sme zadarmo dostali našu vnútornú slobodu. A nech On stráži túto vnútornú slobodu nás všetkých. Vyprosme si túto milosť“.

 

6. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Nechajme sa viesť Duchom Svätým

 

Vatikán 6. októbra – Pravá náuka nie je rigidné lipnutie na zákone, ktoré pomúti hlavu ako to robia ideológie, ale je to zjavenie Boha, ktorý sa každý deň necháva nájsť tými, ktorí sú otvorení Duchu Svätému. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri slávení omše v Dome sv. Marty.

 

Dnešné čítanie z Listu Galaťanom hovorí o Duchu Svätom (Gal 3,1-5), ktorý je podľa slov pápeža Františka „veľkým darom od Otca“; je silou, ktorá pomáha Cirkvi, aby s odvahou vyšla von a išla až na kraj sveta. Duch je „protagonista tohto napredovania Cirkvi“. Bez neho je len „uzatvorenosť, strach“.

 

Svätý Otec František predostrel prítomným tri postoje, ktoré môže človek zaujať voči Duchu Svätému. Prvým je ten, pre ktorý sv. Pavol karhá Galaťanov: presvedčenie, že sme ospravedlnení zákonom a nie Ježišom, „ktorý dáva zákonu zmysel“. A tak sa z nich stali „veľmi rigidní“ ľudia, pokračoval ďalej pápež. Boli to oni, ktorí napádali Ježiša a ktorých Pán nazval „pokrytcami“:

 

„A toto lipnutie na zákone znamená ignorovanie Ducha Svätého. Nedovolí, aby sila Kristovho vykúpenia ďalej pôsobila cez Ducha Svätého. Ignorovanie: jedine zákon. Je to pravda, sú tu prikázania a my ich musíme dodržiavať, je to však vždy z milosti tohto veľkého daru, ktorý nám daroval Otec, jeho Syn: je to dar Ducha Svätého. A takto je možné porozumieť zákonu. Teda nie umenšiť Ducha a Syna na zákon. To bol problém tých ľudí: ignorovali Ducha Svätého a nevedeli ísť vpred. Boli uzavretí, uzatvorení v predpisoch: treba robiť toto, treba robiť tamto. Niekedy sa aj nám môže stať, že upadneme do tohto pokušenia“.

 

Svätý Otec sa opäť vrátil k Listu Galaťanom, v ktorom sv. Pavol komunite veriacich vyčíta, že si nechali popliesť hlavu:

 

„Lebo ideológie sa snažia pomútiť hlavu; a tak Pavol na tomto mieste začína: «Nerozumní Galaťania, kto vám počaril?». Tým, čo kážu ideologicky, všetko sedí, dokážu očariť: všetko im je jasné! Avšak pozri, nie je Božie zjavenie jasné? Zjavenie Boha sa odkrýva každý deň viac a viac; stále napreduje. Je jasné? Áno! Celkom jasné! Je ním On (sám), my ho však musíme zachytiť postupným napredovaním. A tí, čo sa nazdávajú, že majú všetku pravdu v rukách, nie sú ignoranti, Pavol hovorí ešte viac: «Hlúpi!» Tí, čo si nechali počariť“.

 

Druhým postojom je zarmucovať Ducha Svätého: k tomu dochádza, „keď nedovolíme, aby nás on inšpiroval, aby nás viedol vpred v kresťanskom živote“, keď „nedovolíme, aby nám on povedal, nie skrze teológiu zákona, ale so slobodou Ducha, čo treba robiť“. A tak – vysvetlil ďalej pápež František – „sa stávame vlažnými“, upadáme do „kresťanskej priemernosti“, lebo Duch Svätý „v nás nemôže konať veľké veci“.

 

Tretím postojom „je otvoriť sa Duchu Svätému a nechať, aby nás Duch viedol vpred. A to je to, čo urobili apoštoli: je to odvaha Turíc. Stratili strach a otvorili sa Duchu Svätému“. „Aby sme pochopili, aby sme prijali Ježišove slová,“ dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František, „je potrebné otvoriť sa sile Ducha Svätého. A keď sa muž, žena otvorí Duchu Svätému, je to, ako keď sa plachetnica nechá ťahať vetrom a ide vpred, stále ďalej vpred a už sa viac nezastaví“. Treba sa však „modliť, aby sme sa otvorili Duchu Svätému“:  

 

„Môžeme si dnes v niektorej chvíli dňa položiť otázku: ignorujem Ducha Svätého? Myslím si, že ak idem v nedeľu na omšu, ak robím to alebo ono, stačí to? Po druhé: je môj život polovičatým životom, vlažným, ktorý zarmucuje Ducha Svätého a nenechá vo mne silu ísť vpred, otvoriť sa, alebo je môj život nepretržitou prosbou o otvorenosť Duchu Svätému, aby ma s evanjeliovou radosťou poháňal vpred a dával mi porozumieť Ježišovej náuke, pravej náuke, tej, ktorá nemúti hlavu, tej, ktorá nás nerobí nerozumnými, ale ktorá je pravá? Aby nám pomáhal pochopiť, kde je naša slabosť, tá, ktorá ho zarmucuje; a aby nás viedol vpred, nesúc zároveň Ježišovo meno druhým a učiac ceste spásy. Nech nám Pán dá túto milosť: otvoriť sa Duchu Svätému, aby sme sa nestali nerozumnými, počarenými, ani mužmi a ženami, ktorí zarmucujú Ducha“.

 

 

29. septembra

 

Pápež František hovoril o Sýrii a Iraku s pracovníkmi charitatívnych organizácií

 

 

Vatikán 29. septembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále členov katolíckych charitatívnych organizácií, ktoré pôsobia v kontexte humanitárnej krízy v Sýrii, Iraku a susedných krajinách. Na úvod stretnutia pozdravil špeciálneho vyslanca štátneho sekretariátu OSN pre Sýriu Staffana de Misturu, ako aj zástupcu Pápežskej rady Cor unum Mons. Giampietra Dal Tosa.

 

„Rok od nášho posledného stretnutia musíme s veľkým zármutkom konštatovať, že napriek mnohému úsiliu v rôznych oblastiach logika zbraní a útlaku, temné záujmy a násilie neprestávajú devastovať tieto krajiny, a že až doteraz sme neboli schopní ukončiť vyčerpávajúce utrpenie a pokračujúce porušovanie ľudských práv. Dramatické dôsledky krízy sú už viditeľné za hranicami regiónu. Výsledkom toho je vážny migračný fenomén“.

 

„Násilie plodí násilie a máme pocit, ako by sme sa nachádzali v špirále spupnosti a zotrvačnosti, z ktorej zdanlivo niet úniku,“ pokračoval pápež František. Vzápätí si položil otázku:

 

„Prečo človek i za cenu nevyčísliteľných škôd na ľuďoch, na dedičstve na životnom prostredí, pokračuje v lži, pomste a násilí? Pomyslime na nedávny útok na humanitárny konvoj OSN... Je to skúsenosť mysterium iniquitatis (tajomstvo neprávosti – pozn. red.), toho zla, ktoré je prítomné v človeku a v histórii a potrebuje byť vykúpené“.

 

Svätý Otec pri tejto príležitosti poukázal na význam Roku milosrdenstva, „v ktorom intenzívne upierame pohľad na Krista, vtelené Milosrdenstvo, ktoré zvíťazilo nad hriechom a smrťou“ a dodal: „Odpoveď na drámu zla sa nachádza v Kristovom tajomstve“:

 

„Hľadiac na toľko trpiacich tvári v Sýrii, v Iraku a v blízkych i ďalekých krajinách, kde sú milióny utečencov nútení hľadať útočisko a ochranu, Cirkev vidí tvár svojho Pána počas umučenia... Práca všetkých tých, (...) ktorí sa nasadzujú na pomoc týmto ľuďom a na zachovanie ich dôstojnosti je nepochybne odrazom Božieho milosrdenstva a ako taká je znamením, že zlo má hranicu a že nemá posledné slovo. Je znakom veľkej nádeje, za ktorú chcem poďakovať vám i toľkým osobám, ktoré sú v anonymite, no nie sú neznáme Bohu, ktoré sa najmä počas tohto Jubilejného roku modlia a prihovárajú v tichu za obete konfliktov, predovšetkým za deti a za tých najslabších, a tak podporujú aj vašu prácu“.

 

Svätý Otec František poukázal na to, že viac než humanitárnu pomoc „naši bratia a sestry v Sýrii a v Iraku túžia po mieri“ a dodal: „Neúnavne budem preto žiadať medzinárodné spoločenstvo o väčšie a obnovené úsilie na dosiahnutie mieru na celom Blízkom východe a požadovať, aby prestali odvracať zrak inam“:

 

„Ukončiť konflikt je tiež v rukách človeka: každý z nás môže a musí sa stať budovateľom pokoja, lebo každá situácia násilia a nespravodlivosti je ranou na tele celej ľudskej rodiny. Mojou žiadosťou je každodenná modlitba k Bohu, aby inšpiroval mysle a srdcia tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, aby sa vedeli vzdať čiastkových záujmov na dosiahnutie väčšieho dobra: mieru“.

 

Svätý Otec sa na záver stretnutia s členmi katolíckych charitatívnych organizácii pôsobiacich v Sýrii, Iraku a susedných krajinách poďakoval medzinárodným inštitúciám, predovšetkým OSN za ich prácu sociálnej podpory a tiež mediácie vo vzťahu k vládam viacerých krajín.

 

Petrov nástupca zároveň venoval pozornosť kresťanským komunitám na Blízkom východe, „ktoré trpia následkami násilia a so strachom hľadia do budúcnosti“: „Uprostred toľkej tmy, tieto Cirkvi nesú vztýčenú pochodeň viery, nádeje a lásky. Pomáhajúc s odvahou a bez diskriminácie tým, čo trpia a pracujúc pre pokoj a spolunažívanie, sú dnes blízkovýchodní kresťania konkrétnym znakom Božieho milosrdenstva. Patrí im obdiv, uznanie a podpora univerzálnej Cirkvi. Zverujem tieto komunity a tých, ktorí pomáhajú obetiam tejto krízy do príhovoru sv. Matky Terezy z Kalkaty, ktorá je vzorom lásky a milosrdenstva “.

 

 

27. septembra

 

Ranná homília pápeža Františka: Ako reagovať na duchovnú neútechu

 

Vatikán 27. septembra – Čo sa deje v našom srdci, keď na nás doľahne „duchovná neútecha“? Túto otázku položil Svätý Otec v rannej homílii v Kaplnke Domu sv. Marty, v ktorej sa sústredil na dôležitosť ticha a modlitby pri prekonávaní temných okamihov života. Pápež František slávil svätú omšu za členky Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky známe ako vincentky, ktoré slúžia v Dome sv. Marty, a to symbolicky na dnešný sviatok ich zakladateľa - sv. Vincenta de Paul.

 

Svätý Otec sa v dnešnej homílii nechal inšpirovať prvým liturgickým čítaním z Knihy Jób (Jób 3,1-3.11-17.20-23), ktorá hovorí o tom, ako Jób prišiel o všetko, o každý statok i o svoje deti a cíti sa stratený, no nerepce proti Bohu.

 

„Jób bol v problémoch: stratil všetko,“ prežíval „duchovnú neútechu“, a tak bedáka „ako syn pred otcom“, vysvetlil Svätý Otec a pripomenul, že tak to robil aj prorok Jeremiáš, ktorý bedákal pred Pánom, ale nepreklínal ho:

 

„Duchovná neútecha je niečo, čo sa prihodí nám všetkým: môže byť silnejšia či slabšia... Ale ten temný stav duše bez nádeje, nedôverčivý, bez vôle žiť, bez toho, že by sme videli na koniec tunela, s toľkým nepokojom v srdci a aj v myšlienkach... V duchovnej neúteche sa cítime ako so zgniavenou dušou, ktorá nedokáže, ba ani nechce žiť: ,Radšej smrť!‘ Tak znie Jóbovo bedákanie. Radšej smrť ako taký život. Musíme pochopiť, kedy je náš duch v tomto stave veľkého smútku a keď lapáme po dychu: toto sa deje nám všetkým: s väčšou či menšou intenzitou... nám všetkým. Treba chápať, čo sa deje v našom srdci...“

 

V tejto súvislosti je tu jedna „otázka, ktorú si môžeme položiť: ,Čo treba robiť, ak prežívame tieto temné okamihy kvôli rodinnej tragédii, chorobe, niečomu, čo ma zráža k zemi“. Niekto pomyslí na to, že by si vzal „tabletku na spanie“ a vzdialil sa „od skutočností“ alebo by si dal „dva, tri, štyri poháriky“. To však nepomôže, upozornil Petrov nástupca. Naopak dnešné liturgické čítanie „nám ukazuje, ako sa zachovať voči tejto duchovnej neúteche, keď sme vlažní, cítime sa mizerne, bez nádeje“.

 

Odpoveď sa nachádza v Žalme: „Kiež prenikne k tebe moja modlitba, Pane“ (porov. Ž 88,3), pokračoval pápež František a prítomným poradil, že sa treba modliť, úpenlivo modliť tak ako to robil Jób: kričať dňom i nocou, aby k nám Boh naklonil svoj sluch:

 

„Je to modlitba, ktorou klopeme na dvere, ale mocne! «Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti. Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu, majú ma za človeka, ktorému niet pomoci» (Ž 88,4-5). Koľko ráz sa takto cítime, sme bezmocní... A toto je modlitba. Sám Pán nás učí, ako sa modliť v týchto drsných okamihoch: «Pane, hodil si ma do hlbokej priepasti. Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie. Kiež prenikne k tebe moja modlitba» (porov. Ž 88,7-8). Toto je modlitba: takto sa musíme modliť v najdrsnejších, najtemnejších, najbezútešnejších, najťaživejších okamihoch, ktoré nás najväčšmi gniavia. Toto znamená modliť sa autenticky. A aj bedákanie - tak ako bedákal Jób nad deťmi. Ako syn.“

 

Kniha Jób tiež hovorí o mlčaní priateľov. Trpiacej osobe „môžu slová ublížiť“, poznamenal pápež František. To, čo sa ráta, je byť nablízku, vyjadriť blízkosť, „ale nie rečniť“, upozornil Svätý Otec a pokračoval: „Keď človek trpí, keď je v duchovnom zúfalstve, treba hovoriť čo najmenej a treba pomáhať tichom, blízkosťou, pohladením, modlitbou pred Pánom“.

 

„Po prvé, musíme v sebe rozpoznať okamihy duchovnej neútechy, keď sme v tme, bez nádeje, a položiť si otázku prečo. Po druhé, treba sa modliť k Pánovi, tak ako nás to dnes učí liturgia týmto 88. žalmom v okamihu tmy. ,Kiež prenikne k tebe moja modlitba, Pane‘ (porov. Ž 88,3). A po tretie, keď sa priblížim k osobe, ktorá trpí či už chorobou, alebo akýmkoľvek súžením, ale ktorá je v neúteche, (je potrebné) ticho; ale ticho s veľkou láskou, blízkosťou, pohladením. A nerečniť, lebo to v konečnom dôsledku nepomôže, ba i ublíži.“

 

Na záver homílie pápež František pozval k prosbe o nasledovné dary od Boha:

 

„Modlime sa k Pánovi, aby nám dal tieto tri milosti: milosť rozpoznať duchovnú neútechu, milosť modliť sa, keď budeme vystavení tomuto stavu duchovnej neútechy, a aj milosť vedieť sprevádzať osoby, ktoré zakusujú drsné okamihy smútku a duchovnej neútechy“.

 

 

25. septembra

Katechéti slávili v Ríme Jubileum milosrdenstva s pápežom Františkom

 

Vatikán 25. septembra – Nedeľnou svätou omšou na Námestí sv. Petra, ktorej predsedal pápež František vyvrcholilo v Ríme Jubileum katechétov. Svätý Otec sa katechétom poďakoval za ich nasadenie v službe evanjelizácie. V homílii zdôraznil, že centrom katechézy musí byť vždy radostné a svieže ohlasovanie zmŕtvychvstalého Krista, čiže kerygma.

 

Na pozadí evanjeliového príbehu o boháčovi a Lazárovi poukázal na dôstojnosť trpiaceho Lazára, ktoré ho meno znamená „Boh pomáha“. Upozornil   i na nebezpečenstvo straty našej vnímavosti na potreby chudobných, pričom zdôraznil morálnu povinnosť neodkladať pomoc núdznemu človeku na ďalší deň.

 

Počas liturgie zástupcovia katechétov zo všetkých kontinentov predniesli biblické čítania a modlitby vo svojich jazykoch. V závere svätej omše pápež František pripomenul osobnosť blahoslaveného kňaza Engelmara Unzeitiga, ktorý podstúpil mučeníctvo v nacistickom tábore v Dachau a včera ho blahorečili v nemeckom Würzburgu.

 

Vyslovil aj duchovnú podporu veriacim v Mexiku, ktorí masovým verejným zhromaždením vyjadrili postoj za rodinu a za úctu k životu. Rovnako prejavil aj solidaritu s mexickou cirkvou po vraždách a únose kňazov v posledných dňoch.

 

Svätý Otec pripomenul veriacim aj dnešný Svetový deň nepočujúcich a pozdravil osoby so sluchovým hendikepom, ktoré sa zúčastnili na slávnosti: „Dnes slávime Svetový deň nepočujúcich. Chcem pozdraviť všetky nepočujúce osoby, ktoré sú aj tu zastúpené, a povzbudiť ich, aby aktívne prispievali k stále väčšej otvorenosti Cirkvi a spoločnosti pre prijatie všetkých.“

 

Homília Svätého Otca Františka

 

„Apoštol Pavol v druhom čítaní adresuje Timotejovi, ale aj nám, niektoré odporúčania, ktoré má na srdci. Medzi týmito žiada «zachovať prikázanie bez poškvrny a bez úhony» (1 Tim 6,14). Hovorí jednoducho o prikázaní. Zdá sa, že chce, aby sme mali pohľad upretý na to, čo je kľúčové pre vieru. Svätý Pavol vskutku neodporúča mnohé veci a aspekty, ale zdôrazňuje jadro viery. Týmto stredom, okolo ktorého sa všetko točí, týmto pulzujúcim srdcom, ktoré dáva život všetkému, je veľkonočná zvesť, prvotné ohlasovanie: Pán Ježiš vstal z mŕtvych, Pán Ježiš ťa miluje, za teba dal svoj život; vzkriesený a živý je ti nablízku a každý deň ťa čaká. Na to nesmieme nikdy zabudnúť. V tomto Jubileu katechétov sa od nás žiada, aby sme neúnavne dávali na prvé miesto ohlasovanie podstaty viery: Pán vstal z mŕtvych. Niet takých obsahov, ktoré by boli dôležitejšie, nič nie je pevnejšie a aktuálnejšie. Každý obsah viery sa stáva krásnym, ak zostáva napojený na tento stred, ak je preniknutý veľkonočným ohlasovaním. Ak sa však izoluje, stráca zmysel a silu. Sme neustále povolaní žiť a ohlasovať novosť Pánovej lásky: „Ježiš ťa naozaj miluje, takého aký si. Vytvor mu priestor, napriek sklamaniam a ranám života, daj mu možnosť, aby ťa miloval. Nesklame ťa.“    

 

Prikázanie, o ktorom hovorí sv. Pavol nás vedie aj k uvažovaniu nad Ježišovým novým prikázaním: «Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás» (Jn 15,12). Práve tým, že milujeme, ohlasujeme Boha-Lásku. Nie silou presviedčania, nikdy nie natláčaním pravdy, ani nie zatvrdením sa v bazírovaní na určitej náboženskej alebo morálnej povinnosti. Boha ohlasujeme v stretávaní sa s ľuďmi, vnímavosťou na ich životný príbeh a ďalšie napredovanie. Pretože Pán nie je nejakou ideou, ale živou Osobou: jeho posolstvo prechádza cez jednoduché a pravdivé svedectvo, cez načúvanie a pohostinné prijatie, cez radosť, ktorá vyžaruje. Nehovoríme dobre o Ježišovi, keď sme smutní; ani Božia krása sa nešíri iba peknými kázňami. Boh nádeje sa ohlasuje tým, že v dnešnom dni žijeme evanjelium dobročinnej lásky, bez strachu dosvedčovať ho aj novými formami ohlasovania.“ (Pokračovanie bude doplnené…)

 

Program Jubilea katechétov prebiehal vo Večnom meste už od piatka 23. septembra. Katechéti z talianskych farností, ako aj reprezentanti katechétov z iných krajín sa vzájomne delili so svedectvami, spoločne slávili sviatosti a putovali k Svätým bránam vo Večnom meste. V Bazilike sv. Pavla za hradbami sa v sobotu večer zišli na modlitbe vešpier. Počas Jubilea katechétov zdobia pútnickú trasu pozdĺž triedy Via della Conciliazione didaktické panely približujúce vybraných svätcov zo všetkých kontinentov.

 

24. septembra

Svätý Otec prijal milosrdné sestry, ktorých rehoľným poslaním je nemocnica

 

Vatikán 24. septembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále milosrdné sestry, ktoré pracujú v nemocniciach a starajú sa o chorých. 130-člennú skupinu viedla matka predstavená Paola Iacovoneová. Zaujímavosťou je, že kongregáciu založila v 19. storočí za pomoci dvoch kňazov laička a matka štyroch detí Božia služobníčka Terézia Orsini Doria Pamphili Landi (1788-1829). Pochádzala z kniežacieho rodu a zomrela v povesti svätosti. V roku 1998 otvorili v Taliansku beatifikačný proces na diecéznej úrovni.

 

Ako na úvod svojho príhovoru Svätý Otec povedal, „V konfrontácii s oslabením chorobou nemôžu existovať rozdiely v spoločenskom postavení, rase, jazyku a kultúre; všetci sa raz staneme slabými a musíme dôverovať druhým“ a pokračoval:

 

„Občas si v našej dobe laická kultúra kladie za cieľ odňať ešte aj z nemocníc každý náznak náboženstva, počnúc samotnou prítomnosťou rehoľných sestier. Keď sa to však stane, často to prináša bolestný nedostatok ľudskosti, naozaj očividný na miestach utrpenia. Nikdy sa neunavte v tom, aby ste boli priateľkami, sestrami a matkami chorých; nech je modlitba miazgou, ktorá udržuje vašu evanjelizačnú misiu.

 

Na tom nemocničnom lôžku vždy leží Ježiš, prítomný v osobe trpiaceho, a je to On, ktorý prosí o pomoc každú jednu z vás. Je to Ježiš. Niekedy sa nám môže zdať: ,Niektorí chorí sú otravní’. Ale aj my niekedy Pána otravujeme a on nás znáša a sprevádza! Nech je Ježišova blízkosť voči tým najslabším vašou silou“.

 

Na záver stretnutia Svätý Otec František pozval prítomné milosrdné sestry, aby pod vedením matky predstavenej predniesli modlitbu zasvätenia svojho inštitútu Matke milosrdenstva. Milosrdné sestry, ktorých hlavnou charizmou je starostlivosť o chorých a práca v nemocnici, v súčasnosti pôsobia v USA, Indii, na Madagaskare a Filipínach, vo Švajčiarsku, Nigérii či v Argentíne a Čile.

 

22. septembra

Svätý Otec František novinárom: Milovať pravdu, rešpektovať ľudskú dôstojnosť

 

Vatikán 22. septembra – „Existuje málo profesií, ktoré majú tak veľký vplyv na spoločnosť, ako žurnalistika.“ Týmito slovami sa dnes Svätý Otec František prihovoril delegácii Rádu novinárov v Taliansku, ktorých prijal na osobitnej audiencii v Klementínskej sále.

 

„Časy sa menia a mení sa tiež spôsob, akým pracuje novinár. Či už tlač alebo televízia strácajú význam v porovnaní s novými médiami digitálneho sveta – predovšetkým medzi mladými – avšak novinári, ak sú profesionálni, ostávajú nosným stĺpom, základným elementom pre vitalitu slobodnej a pluralistickej spoločnosti“.

 

Zmenami v oblasti komunikácie prechádza aj Svätá stolica, dodal Petrov nástupca. Pred viac než rokom vzniklo nové dikastérium Sekretariát pre komunikáciu, ktoré dostalo za úlohu riadiť a reformovať vatikánske média. Pápež František ponúkol prítomným úvahu nad troma piliermi žurnalistiky, ktorými sú milovať pravdu, byť profesionálny a napokon rešpektovať ľudskú dôstojnosť:

 

„Milovať pravdu znamená nielen dosvedčiť, ale tiež žiť pravdu, svedčiť o nej prostredníctvom vlastnej práce. Žiť a pracovať, teda, v súlade so slovami, ktoré sa používajú v novinárskom článku alebo televíznej správe. Otázka nestojí, či byť alebo nebyť veriacim. Otázka znie: byť alebo nebyť čestný k sebe samému a k ostatným“.

 

Svätý Otec vzápätí dodal, že si je vedomý toho, že „v dnešnej žurnalistike nie je vždy jednoduché dospieť k pravde alebo sa k nej aspoň priblížiť. V živote nie je všetko čierno-biele“. Na druhej strane, pokračoval pápež, „táto ťažká a zároveň potrebná práca novinára – mohli by sme povedať misia – je: priblížiť sa čo najviac k pravde faktov a nikdy nepovedať alebo nenapísať niečo, o čom vo svedomí vieme, že nie je pravda“.

 

„Po druhé. Byť profesionálny predovšetkým znamená (...) pochopiť, vnútorne si osvojiť hlboký zmysel vlastnej práce. Odtiaľ sa odvíja potreba nepodrobiť vlastnú profesiu logike straníckych záujmov, či už ekonomických alebo politických. Úloha žurnalistiky, dovolím si povedať jej povolanie, je teda – prostredníctvom pozornosti, starostlivosti voči hľadaniu pravdy – napomáhať rastu sociálneho rozmeru človeka, uprednostňovať budovanie pravého občianstva“.    

 

Pápež František prítomných novinárov upozornil na to, že história nám ponúka mnoho dôkazov o tom, že „diktatúry – akéhokoľvek smeru alebo ,farby’ – sa vždy snažili nielen ovládnuť komunikačné prostriedky, ale tiež uvaliť nové pravidlá pre novinársku profesiu“ a vzápätí ponúkol tretí pilier žurnalistiky:

 

„Rešpektovať ľudskú dôstojnosť je dôležité v každej profesii a osobitným spôsobom v žurnalistike, lebo aj za jednoduchým príbehom udalosti sa nachádzajú pocity, emócie a v konečnom dôsledku život ľudí. Často hovorievam o klebetách, ako o ,terorizme’, ako sa dá zabiť človek jazykom. Ak toto platí pre jednotlivých ľudí, v rodine alebo v práci, oveľa viac to platí pre novinárov, lebo ich hlas sa môže dostať ku všetkým, a toto je veľmi mocná zbraň. Žurnalistika musí vždy rešpektovať ľudskú dôstojnosť.

 

Článok sa publikuje dnes a zajtra ho nahradí iný, avšak život človeka nespravodlivo pošpineného môže byť zničený navždy. Samozrejme oprávnená kritika je na mieste, a povedal by som, viac než potrebná, tak ako poukázanie na zlo, musí to však byť vždy vykonané s rešpektom voči druhému, voči jeho životu, jeho citom. Žurnalistika sa nesmie stať ,zbraňou ničenia’ ľudí, či dokonca národov. Ani nesmie živiť strach pred zmenami alebo fenoménmi, akými sú nútené migrácie kvôli vojne a hladu“.

 

Na záver stretnutia s členmi Rádu novinárov v Taliansku Svätý Otec vyjadril želanie, aby „žurnalistika bola nástrojom budovania, činiteľom spoločného dobra, katalyzátorom procesov zmierenia“ a dodal: „Vy, novinári, môžete každý deň všetkým pripomenúť, že neexistuje konflikt, ktorý by nemohol byť ukončený ženami a mužmi dobrej vôle“.

 

Ranná homília pápeža Františka: Márnivosť je osteoporóza duše

 

Vatikán 22. septembra – „Márnivosť je osteoporóza duše“ a spolu s chamtivosťou a pýchou je koreňom všetkého zla. Tak znela hlavná myšlienka homílie Svätého Otca Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Pápež sa nechal inšpirovať evanjeliovým úryvkom podľa Lukáša (Lk 9, 7-9), ktorý opisuje znepokojeného Herodesa, lebo po tom, ako dal sťať Jána Krstiteľa, sa cíti ohrozený Ježišom. Presne tak, ako sa znepokojoval Herodesov otec po tom, ako ho navštívili traja králi.

 

„V našej duši sa môžu nachádzať dva nepokoje: ten správny, ktorý nám dáva Duch Svätý a ktorý spôsobuje, že duša je nepokojná, keď nekoná dobro“ a ďalej, pokračoval Svätý Otec, je tu „zlý nepokoj, ktorý sa rodí zo špinavého svedomia“. Obaja králi našli riešenie pre svoj nepokoj v zabíjaní a v prechádzaní „cez ľudské mŕtvoly“:    

 

„Títo ľudia urobili toľko zla, konajú zlo a nemajú čisté svedomie a nedokážu žiť v pokoji, lebo pociťujú nepretržité svrbenie, žihľavku, ktoré ich nenechávajú na pokoji... Títo ľudia vykonali zlo, zlo, akékoľvek zlo, však má vždy ten istý koreň: chamtivosť, márnivosť a pýchu. A ani jedno z týchto troch nenechá svedomie na pokoji; ani jedno z nich nedovolí, aby vstúpil zdravý nepokoj Ducha Svätého, ale nútia takto žiť v nepokoji, v strachu. Chamtivosť, márnivosť a pýcha sú koreňom všetkého zla.“

 

Svätý Otec sa vo svojej homílii vrátil aj k prvému čítaniu z Knihy Kazateľ (Kaz 1, 2-11), ktoré podobne hovorí o márnivosti:

 

„Márnivosť nadúva. Márnivosť nemá dlhú životnosť, lebo je ako mydlová bublina. Márnivosťneprináša ozajstný osob. «Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom» (Kaz 1,3) Snaží sa, aby nejako vyzeral, finguje a predstiera. To je márnivosť. Ak to chceme povedať jednoducho, tak márnivosť je maskovaním vlastného života. A to robí dušu chorou, lebo človek maskuje vlastný život kvôli zdaniam, a aby zapôsobil a všetko, čo robí, je iba predstieranie a márnivosť, čo tým nakoniec aj tak získa? Márnivosť je ako osteoporóza duše: kosti zvonku vyzerajú dobre, ale vo vnútri sú všetky zničené. Márnivosť nás privádza ku klamu“.

 

Tak ako podvodníci „označujú [svoje] karty“, aby vyhrali, dodal Svätý Otec, tak je potom „toto víťazstvo falošné, nie je skutočné. Je to márnivosť: žiť v pretvárke, žiť navonok. A to znepokojuje dušu“. Pápež František vzápätí pripomenul slová sv. Bernarda, ktoré adresoval márnivcom: „Veď pomysli na to, čím budeš. Budeš pokrmom pre červy. A celé to tvoje maskovanie života je klamstvom, lebo ťa zožerú červy a nebudeš ničím“. V čom však spočíva sila márnivosti? V tom, že nadutosť a zloba „nedovolia, aby bolo vidieť omyl, zakryjú všetko, všetko zakryjú“:

 

„Koľko ľudí poznáme, ktorí sa zdajú [navonok dobrí]... ,Aká dobrá osoba! Chodí na omšu každú nedeľu. Veľkoryso prispieva na Cirkev‘. Toto je to, čo vidíme, ale osteoporóza je skaza, ktorú majú vo vnútri. Sú takí ľudia – ale sú tiež svätí ľudia! – ktorí toto robia. To je márnivosť: navonok ukazuje [svoju] tvár ako pekný obrázok, no pravda je však iná. Kde sa však nachádza naša sila a bezpečnosť, naše útočište? Čítali sme o tom v žalme medzi čítaniami: «Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie» (Ž 90). A pred evanjeliom sme si pripomenuli Ježišove slová: «Ja som cesta, pravda a život» (Jn 14,1-7). Toto je pravda a nie maskovanie márnivosti. Nech nás Pán oslobodí od týchto troch koreňov všetkého zla: od chamtivosti, márnivosti a pýchy. No hlavne od márnivosti, ktorá nám robí toľko zla“.

 

20. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Boh je Bohom pokoja

 

Vatikán 20. september – Dnešný veľký deň v Assisi, tridsať rokov po prvom stretnutí za účasti Jána Pavla II., sa začal už v Kaplnke Domu sv. Marty. „Dnes sa, muži a ženy všetkých náboženstiev, vydáme do Assisi. Nie preto, aby sme robili divadlo: jednoducho preto, aby sme sa modlili, modlili za pokoj.“ Tak zneli prvé slová, ktoré pápež František adresoval veriacim vo svojej homílii.

 

Ako ďalej pripomenul, všetkých biskupov na svete požiadal v liste, aby zorganizovali „modlitebné stretnutia“, na ktoré pozvú „katolíkov, kresťanov, veriacich a všetkých mužov a ženy dobrej vôle akéhokoľvek náboženstva, aby sa modlili za pokoj,“ lebo ako dodal: „Svet je vo vojne! Svet trpí!“ Túto vojnu však nespôsobuje Boh. Vychádzajúc z dnešného liturgického čítania z knihy Prísloví (Prís 21,1-6. 10-13), Svätý Otec jasne uviedol: „Neexistuje boh vojny“:

 

„Dnešné prvé čítanie sa končí takto: «Kto si zapcháva ucho pred krikom bedára, raz bude volať tiež, a vyslyšaný nebude». Ak si zapcháme ucho pred krikom týchto ľudí, ktorí trpia pod bombami, ktorí trpia vykorisťovaním obchodníkov so zbraňami, môže sa stať, že keď príde rad na nás, nebudeme vyslyšaní. Nemôžeme si zapchať ucho pred krikom bolesti týchto našich bratov a sestier, ktorí trpia kvôli vojne.“

 

My vojnu nevidíme, pokračoval pápež František. „Sme vystrašení... pre nejaký teroristický čin,“ ale „to nemá nič do činenia s tým ,čo sa deje v tých krajinách, na tých územiach, kde vo dne v noci opakovane padajú bomby“ a „zabíjajú deti, starých, mužov, ženy...“ Svätý Otec tiež položil prítomný veriacim nasledovnú otázku: „Je vojna ďaleko?... Nie! Je veľmi blízko“, odpovedal vzápätí. „Vojna sa dotýka všetkých... Vojna sa začína v srdci“:

 

„Nech nám Pán dá pokoj v srdci, odníme z nás každú chamtivú, nenásytnú túžbu i túžbu bojovať. Nie! Pokoj, pokoj! Nech je naše srdce srdcom muža či ženy pokoja. Aj napriek rozdielom medzi náboženstvami: nami všetkými, všetkými, všetkými! Lebo všetci sme Božími deťmi. A Boh je Bohom pokoja. Neexistuje boh vojny: ten, kto vojnu spôsobuje, je zlomyseľník, je diabol, ktorý chce všetkých zavraždiť.“

 

Ako ďalej povedal Svätý Otec, nestačí ďakovať Bohu za to, že vojna „sa nás nedotýka“. „Áno, ďakujme za to, ale myslíme aj na ostatných“, dodal a svoju rannú homíliu ukončil želaním:

 

„Pomyslime dnes nielen na bomby, na mŕtvych, na zranených; ale aj na ľudí – deti a starých – ku ktorým nemôže doraziť humanitárna pomoc, aby sa nasýtili. Nemôžu doraziť lieky. Sú hladní, chorí! Pretože bomby tomu zabraňujú. A zatiaľ čo sa my dnes modlíme, bolo by správne, aby každý z nás pocítil hanbu. Hanbu za to: že ľudia, naši bratia, sú schopní robiť niečo také. Dnešok je dňom modlitby, pokánia, náreku za pokoj; dňom, v ktorom počuť nárek bedára. Nech nám tento nárek otvorí srdce pre milosrdenstvo, lásku a zachráni nás od egoizmu.“

 

19. septembra

Ranná homília pápeža Františka o svetle viery

 

Vatikán 19. septembra – Svetlo viery treba strážiť a niesť ďalej a nie dovoliť, aby bolo prikryté. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Inšpiráciu pre svoju homíliu našiel práve v dnešnom evanjeliu podľa Lukáša, v ktorej Ježiš hovorí: «Nik nezažne lampu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na svietnik, aby tí, čo vchádzajú, videli svetlo» (Lk 8,16-18).

 

Svätý Otec ponúkol celú sériu postojov a správania, ktoré by toto svetlo darované Bohom mohli uhasiť: od závisti až po spory, od sprisahania proti blížnemu až po zanedbávanie dobrého. Osnovať zlo, povedal pápež, „je mafiánske... každá mafia je temná“. Na druhej strane dovoliť, aby svetlo viery vyšlo na povrch, znamená dovoliť, aby žiarilo pred druhými: „Chrániť svetlo znamená chrániť niečo, čo nám bolo dané ako dar a ak žiarime, tak žiarime v tomto zmysle: že sme prijali dar svetla v deň krstu,“ vysvetlil ďalej pápež a pripomenul, že „v prvých storočiach Cirkvi... ako aj v niektorých východných cirkvách“ sa ešte aj dnes „krst nazýva osvietením“.

 

„Ak zakrývaš toto svetlo stávaš sa vlažným alebo jednoducho kresťanom na papieri,“ dodal Rímsky biskup. Svetlo viery je, podľa jeho slov, „pravé svetlo, to, ktoré nám dáva Ježiš v krste“, „nie je to umelé svetlo, svetlo falošné. Je to svetlo nenásilné, jasné, ktoré viac nezhasne“. Veriacim ponúkol zopár rád, ako tento dar – svetlo viery od Boha – nenechať uhasnúť:

 

„Nikdy netreba odkladať dobro do chladničky [na neskôr].: dobro je dnes, a ak ho neurobíš dnes, zajtra už nebude. Neskrývajme dobro na zajtrajšok: to ,choď preč, príď znova, zajtra ti to dám’ prikrýva svetlo a je to tiež nespravodlivosť... Ďalší spôsob – toto sú [moje] rady, ako neprikryť svetlo – [je] nestrojiť úklady proti blížnemu, zatiaľ čo ti dôveruje. Koľkokrát ľudia dôverujú tomu alebo tamtomu človeku a ten im strojí úklady, aby ich zničil, aby ich pošpinil, aby ich ukrátil... Je to malý kúsok mafie, ktorý máme my všetci po ruke; ten [kúsok], ktorý využíva dôveru blížneho na osnovania zla, je to mafián! ‚Ale ja nepatrím [do mafie]..’: zneužívať dôveru je mafiánske... A to zakrýva svetlo. Robí ťa to temným. Každá mafia je temná!“.

 

Svätý Otec tiež položil dôraz na pokušenie vždy sa s niekým hádať, radosť z hádky dokonca aj s tým, ktorý „nič zlé“ neurobil. „Vždy hľadáme nejakú drobnosť ako dôvod hádky. Nakoniec však hádať sa unavuje: nedá sa tak žiť. Je lepšie nechať to tak, odpustiť si“, „predstierať, že niektorého veci nevidíme... nehádať sa bez prestania“. Pápež František pokračoval úryvkom z dnešného prvého čítania z knihy Prísloví (Prís 3,27-35), v ktorom dáva otec rady svojim potomkom:

 

„Ďalšia rada, ktorú dáva tento otec deťom, aby nezakrývali svetlo [znie]: «Nezáviď násilníkovi a nezvoľ si ani jednu z jeho ciest, lebo zvrheľ sa prieči Pánovi; on sa priatelí len so spravodlivými». Častokrát aj niektorí z nás žiarlime, závidíme tým, ktorí niečo majú, ktorí majú úspech alebo[závidíme] násilníkom... pozrime sa však trochu na príbehnásilníkov, mocných... Je to veľmi jednoduché: tie isté červy, ktoré budú požierať nás, budú požierať ich; tie isté! Nakoniec budeme všetci rovní. [Teda] závidieť, moc, žiarliť... to zakrýva svetlo“.

 

Svätý Otec František pripomenul Ježišovu výzvu: „Buďte synmi svetla a nie synmi tmy; chráňte svetlo, ktoré vám bolo dané ako dar v deň krstu“. A aby sme tak robili, dodal na záver svojej homílie pápež, musíme tieto rady uvádzať do praxe každý deň. „Nie sú to zvláštne veci, každý deň vidíme tieto veci, ktoré zakrývajú svetlo“:

 

„Nech nám Duch Svätý, ktorého sme všetci prijali v krste, pomôže neupadnúť do týchto zlozvykov, ktoré zakrývajú svetlo a nech nám pomôže niesť ďalej svetlo, ktoré sme zadarmo dostali, to Božie svetlo, ktoré koná toľko dobra: svetlo priateľstva, svetlo miernosti, svetlo viery, svetlo nádeje, svetlo trpezlivosti, svetlo dobroty“.

 

 

17. septembra

Pápež pri omši s apoštolskými nunciami: Buďte v pohybe smerom von

Vatikán 17. septembra 2016 – Vyjsť zo seba samých, aby sa ohlasovalo evanjelium v každom kúte sveta. Tak znela hlavná výzva, s ktorou sa pápež František dnes ráno pri slávení omše v Dome sv. Marty obrátil na apoštolských nunciov. Svätý Otec sa počas homílie nechal inšpirovať podobenstvom o rozsievačovi z Lukášovho evanjelia (Lk 8,4-15).

 

Vatikánskych diplomatov povzbudil, aby boli vždy pripravení začať s radosťou a zápalom, dokonca aj v ťažkých chvíľach. Nuncius by mal byť podľa slov Svätého Otca človekom „vychádzajúcim“, a to v trojakom pohybe smerom von:

 

„Vyjsť fyzicky: zbaliť si kufre, ako kočovný život; vyjsť kultúrne: osvojiť si kultúru, naučiť sa jazyk... a tretie vyjdenie je modlitba, adorácia... Tri druhy vyjdenia von a tri spôsoby služby Ježišovi Kristovi a Cirkvi. A Cirkev vám za to ďakuje. A aj ja osobne vám chcem poďakovať“.

 

Po slávení eucharistie prijal Svätý Otec František na osobitnej audiencii apoštolských nunciov v Klementínskej sále Apoštolského paláca.

 

 

Pápež František prijal apoštolských nunciov v Roku milosrdenstva

 

Vatikán 17. septembra – Otvoriť brány, budovať mosty, nadväzovať vzťahy, šíriť jednotu, byť mužmi modlitby, bez podľahnutiu logike byrokracie. Tak znela výzva pápeža Františka, s ktorou sa dnes ráno v Klementínskej sále obrátil na viac než sto apoštolských nunciov. Diplomati, ktorí zastupujú Svätého Otca na celom svete, sa zišli v týchto dňoch vo Večnom meste pri príležitosti Jubilea pre nunciov.

 

Rímsky biskup sa na úvod svojho rozsiahleho príhovoru poďakoval „za oddanosť a rýchlu a veľkodušnú pripravenosť“ diplomatov Svätej stolice a zdôveril sa: „Skoro každodenne čítam, prevažne ráno a večer, vaše ,správy’ spolu s informáciami o realite miestnych cirkví, o udalostiach v krajinách, pri ktorých ste akreditovaní a o témach, ktoré sa týkajú života medzinárodných komunít. Vedzte, že vás sprevádzam každý deň s priateľskou spomienkou a s modlitbou plnou dôvery“. Svätý Otec, ktorý ako povedal, si na nunciov spomína nielen v osobnej modlitbe, ale tiež počas slávenia eucharistie, ďalej pokračoval:  

 

„Vďaka za vernosť, s akou interpretujete - s nerozdeleným srdcom, s čestnou mysľou, so slovom bez dvojzmyselnosti - všetko, čo Duch Svätý žiada od Petra, aby povedal Cirkvi v tejto chvíli. Vďaka za jemnocit, s akým ,odborne načúvate’ môjmu srdcu univerzálneho pastiera a snažíte sa, aby jeho tep dorazil k cirkvám, ktorým som povolaný predsedať v láske“.

 

Svätý Otec pozval nunciov, aby „prinášali každému láskyplnú starostlivosť toho, koho zastupujú, stanúc sa tak tým, kto podopiera a ochraňuje, ktorý je pripravený povzbudiť a nie iba napomínať“. Pokora nuncia, podľa slov pápeža, prechádza „skrze lásku ku krajine a k Cirkvi, v ktorej bol povolaný slúžiť“:

 

„Nestačí ukazovať prstom alebo útočiť na tých, čo nezmýšľajú tak ako my. To je mizernou taktikou dnešných politických a kultúrnych vojen, avšak nemôže to byť metódou Cirkvi. Náš pohľad musí byť rozsiahly a hlboký. Formácia svedomí je našou prvoradou povinnosťou lásky, a to si vyžaduje citlivosť a vytrvalosť v jej uskutočňovaní“.

 

Pápež František nunciov povzbudil, aby prekonali „logiku byrokracie, ktorá sa môže často zmocniť vašej práce, činiac ju uzavretou, ľahostajnou a nepriechodnou“. Sídlo nunciatúry, ktorú Svätý Otec nazval „domom pápeža“, je podľa jeho slov „miestom, kde celá cirkevná realita musí nachádzať podporu a radu a civilné autority východiskový bod“. „Dbajte, aby sa vaše nunciatúry nikdy nestali útočiskom ,pre priateľov a ich kamarátov’. Utečte pred klebetníkmi a karieristami“:    

 

„Pri obrovskej úlohe zabezpečiť slobodu Cirkvi tvárou v tvár každej forme moci, ktorá chce umlčať Pravdu, nenechajte sa oklamať, že táto sloboda je iba výsledkom zmlúv, dohôd a diplomatických rokovaní, nech sú akokoľvek dokonalé a úspešné. Cirkev bude slobodná len vtedy, ak jej inštitúcie budú pracovať tak, aby «hlásali evanjelium všetkým, na všetkých miestach, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 23), ale tiež vtedy, ak sa [Cirkev] prejaví ako opravdivé znamenie protikladu k bežiacim módnym trendom, k popieraniu evanjeliovej Pravdy a ľahkým formám pohodlia, ktoré často infikujú aj pastierov a ich stádo“.

 

Petrov nástupca prítomných nunciov povzbudil, aby sa nebáli navštevovať diecézy, rehoľné inštitúty, farnosti či semináre, „aby pochopili, čo Boží ľud prežíva, ako myslí a čo chce“. „Buďte skutočným vyjadrením Cirkvi ,v pohybe’; ,poľnej nemocnice’, schopnými žiť dimenziu miestnej Cirkvi, krajiny a inštitúcie, ku ktorej ste vyslaní,“ pokračoval ďalej Svätý Otec a podelil sa o jedno zo svojich znepokojení:

 

„Moje hlboké znepokojenie sa týka výberu budúcich biskupov. Hovoril som vám o tom v roku 2013... Vo svojom prejave Kongregácii pre biskupov pred nejakým časom som načrtol profil pastierov, ktorý považujem za nevyhnutný pre dnešnú Cirkev: [aby boli] svedkami Zmŕtvychvstalého a nie vlastníkmi životopisu; biskupmi modliacimi sa, ktorí majú dôvernú skúsenosť s vecami ,zhora’ a nie zgniavení váhou toho ,zdola’; biskupmi schopnými vstupovať ,trpezlivo’ do Božej prítomnosti, aby tak získali slobodu nezradiť kerygmu im zverenú; [aby boli] biskupmi pastiermi a nie kniežatami a funkcionármi. Prosím vás o to!“

 

Pápež František sa na nunciov obrátil tiež slovami: „Vy ste tí prví, ktorí musíte skúmať polia, aby ste zistili, kde sa skrývajú malí Dávidovia (porov. 1 Sam 16,11-13): sú tam, Boh nedovolí, aby ich nebolo! Ak však vždy chodievame loviť [iba] do akvária, nenájdeme ich!“.

 

Svätý Otec zároveň nunciov povzbudil, aby sprevádzali národy, v ktorých je prítomná „Kristova Cirkev“ a podčiarkol význam milosrdenstva:

 

„Milosrdenstvo musí byť ozdobou diplomatickej misie apoštolského nuncia, ktorá – okrem osobného etického úsilia – musí vlastniť pevné presvedčenie, že Božie milosrdenstvo sa zapája do záležitostí tohto sveta, do záležitostí spoločnosti, skupín ľudí, rodín, spoločenstiev a národov. Aj v medzinárodnom prostredí milosrdenstvo znamená, že nikdy nič a nikoho neslobodno považovať za strateného. Ľudská bytosť sa nikdy nedá nahradiť. Žiadna situácia nie je nepreniknuteľne uzavretá pred jemnou a neodolateľnou silou Božej dobroty, ktorá sa nikdy nevzdá, keď ide o človeka a jeho osud.

 

Tento radikálne nový pohľad na vnímanie diplomatickej misie oslobodzuje pápežského reprezentanta od bezprostredných geopolitických, ekonomických alebo vojenských záujmov, volajúc ho k tomu, aby u svojich prvoradých vládnych, politických a sociálnych partnerov a vo verejných inštitúciách rozpoznal túžbu slúžiť spoločnému dobru a oprieť sa o túto skutočnosť, hoci je niekedy zatienená alebo potlačená osobnými a skupinovými záujmami alebo rôznymi formami ideológií, populizmu či nacionalizmu.“

 

„Buďte si istí, že posledným slovom dejín a života nie je konflikt, ale jednota, po ktorej dychtí srdce každého človeka. Jednota dosiahnutá premenou dramatického konfliktu kríža na zdroj nášho pokoja, lebo tam bol zbúraný múr rozdelenia (porov. Ef 2,14).“

 

Na vatikánskych diplomatov, ktorí sa dnes zišli v Apoštolskom paláci pri príležitosti Jubilea pre nunciov sa Svätý Otec František na záver obrátil s výzvou: „Otvorte brány, budujte mosty, nadväzujte vzťahy, udržujte priateľstvá, šírte jednotu. Buďte mužmi modlitby!“ Svoj príhovor zakončil mocným povzbudením: „Strach vždy prebýva v temnote minulosti a je dočasný. Budúcnosť patrí svetlu! Budúcnosť patrí Kristovi!“

 

 

 

Pápež novým biskupom: Pretavte milosrdenstvo do vašej pastoračnej služby

 

Vatikán 16. septembra – Svätý Otec František dnes prijal účastníkov formačného kurzu pre nových biskupov, ktorý v týchto dňoch v Ríme pripravila Kongregácia pre biskupov v spolupráci s Kongregáciou pre východné cirkvi. Medzi novozvolenými biskupmi bol aj košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč, ktorý prijal biskupskú vysviacku 1. septembra 2016 v Košiciach.

 

Na úvod stretnutia pápež poďakoval prítomným prefektom dikastérií kardinálovi Ouelletovi a kardinálovi Sandrimu a na novozvolených biskupov z celého sveta sa obrátil týmito slovami:

 

„Áno, Boh vás predchádza vo svojom milujúcom poznaní! On vás ,ulovil’ udicou svojho prekvapujúceho milosrdenstva. Jeho siete sa záhadným spôsobom začali zovierať a vy ste nemohli urobiť nič iné, než sa nechať chytiť. Viem dobre, že ešte aj teraz vás preniká chvenie pri spomienke na jeho volanie, ktoré prišlo skrze hlas Cirkvi, jeho Nevesty“.    

 

Ako príklady nasledovania Božieho volania Svätý Otec ponúkol novým biskupom postavy zo Svätého písma, akými boli Mojžiš, Natanael, Samaritánka či apoštoli. Tomuto chveniu boli vystavení dokonca i farizeji, keď „boli často odhalení Pánom, ktorý poznal ich myšlienky“. „Nech vás Boh chráni pred zmarením takého chvenia, pred navyknutím si naň ako na samozrejmosť a pozbavením ho jeho ,destabilizujúcej’ sily. Nechajte sa „destabilizovať“, toto je pre biskupa dobré.“ Po týchto slovách pápež poukázal na to, čo biskupovi prináša útechu:

 

„Je krásne nechať sa prebodnúť milujúcim poznaním Boha. Je potešujúce vedieť, že on naozaj vie, kto sme a nedesí ho naša nedostatočnosť. Je utešujúce uchovávať si v srdci spomienku na jeho hlas, ktorý zavolal práve nás, napriek našim nedostatkom. Dáva to pokoj, ak sa oddáme istote, že to bude on a nie my, kto privedie k naplneniu to, čo on sám začal“.

 

Pápež František pozval nových biskupov, aby pri prechode Svätou bránou, ktorá predstavuje samotného Krista, pri príležitosti Roku milosrdenstva „intenzívne prežili osobnú skúsenosť vďaky, zmierenia, totálnej dôvery, odovzdania vlastného života bez výhrad Pastierovi pastierov“:

 

„Vstupujúc cez Krista, jedinú bránu, zahľaďte sa do jeho pohľadu... To najvzácnejšie bohatstvo, ktoré si môžete z Ríma odniesť na začiatku vašej biskupskej služby je vedomie milosrdenstva, s akým na vás hľadel a zvolil si vás. Tým jediným pokladom, ktorý si prosím nenechajte v sebe zhrdzavieť, je istota, že nie ste ponechaní na vaše sily. Ste biskupi, účastníci na jedinom episkopáte, členovia nerozdeliteľného kolégia“.          

 

Značnú časť svojho príhovoru zameral Svätý Otec práve na potrebu a dôležitosť milosrdenstva v živote biskupa a jemu zverených diecéz:

 

„Ako učil môj ctihodný a múdry predchodca, «je to milosrdenstvo, ktoré kladie hranicu zlu. V ňom sa vyjadruje celá osobitá prirodzenosť Boha – jeho svätosť, sila pravdy a lásky»; ono je «spôsob, akým sa Boh stavia proti moci temnôt so svojou odlišnou a božskou silou»; práve «tou [mocou] milosrdenstva» (Homília pápeža Benedikta VI. z 15. apríla 2007)... Zachovajte si neporušenú istotu tejto pokornej sily, s ktorou Boh klope na srdce každého človeka: svätosť, pravda a láska. Vniesť milosrdenstvo do pastorácie neznamená nič iné, než urobiť z cirkví, ktoré sú vám zverené, príbytky, v ktorých prebývajú svätosť, pravda a láska“.

 

Ako pomôcku pri vnášaní milosrdenstva do pastoračnej služby, ponúkol Svätý Otec novým biskupom tri odporúčania. Prvou radou je, aby sa stali biskupmi schopnými nadchnúť a pritiahnuť:

 

„Urobte z vašej služby ikonu milosrdenstva, jedinú silu, ktorá je schopná zvábiť a pritiahnuť natrvalo srdce človeka. Dokonca aj zločinec sa nechal v poslednej chvíli pritiahnuť Tým, v ktorom «našiel len dobro» (porov. Lk 23,41)“.

 

Druhým odporúčaním je, aby sa stali biskupmi schopnými iniciácie, zasväcovania tých, čo im boli zverení:

 

„Nenechajte sa pokúšať číslami a kvantitou povolaní, ale hľadajte radšej kvalitu učeníctva. Nie čísla, ani kvantita: iba kvalita. Neodopierajte seminaristom vaše pevné a nežné otcovstvo. Pomôžte im rásť až kým nenadobudnú slobodu spočívať v Bohu «pokojní a utíšení ako nasýtené deti v matkinom náručí» (porov. Ž 131,2)“.

 

Posledná pápežova rada znela, aby sa stali biskupmi schopnými sprevádzať. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o dobrom Samaritánovi:

 

„Ľudia potrebujú milosrdenstvo; celkom nevedome ho hľadajú. Vedia dobre, že sú zranení, cítia to, vedia dobre, že sú «polomŕtvi» (porov. Lk 10,30), i keď majú strach priznať si to. Keď nečakane vidia, ako sa približuje milosrdenstvo, vyjdú von naťahujúc ruku, aby oň žobrali. Sú očarení jeho schopnosťou zastaviť sa, zatiaľ čo toľkí prechádzajú pomimo; [schopnosťou] skloniť sa, zatiaľ čo akýsi reumatizmus duše bráni v zohýbaní; [schopnosťou] dotknúť sa raneného tela, zatiaľ čo sa zväčša dáva prednosť len tomu, čo je sterilné [t.j. bez rizika nákazy].“      

 

Na záver prítomných biskupov povzbudil Svätý Otec František týmito slovami:

 

„Buďte biskupmi so srdcom zraneným týmto milosrdenstvom a teda neúnavnými v pokornej úlohe sprevádzať človeka, ktorého vám ,náhodou’ Boh poslal do vašej cesty. Kamkoľvek pôjdete, spomeňte si, že cesta do Jericha nie je ďaleko. Vaše cirkvi sú plné takýchto ciest... Sprevádzajte s trpezlivou starostlivosťou váš klérus. Buďte blízko vášmu kléru. Prosím vás, aby ste odovzdali vašim kňazom pápežovo objatie a vďačnosť za ich činnú štedrosť...

 

Prosím vás tiež, aby ste konali s veľkou rozvážnosťou a zodpovednosťou pri prijímaní kandidátov alebo inkardinovaní (začleňovaní) kňazov vo vašich miestnych cirkvách...  

 

Špeciálne sprevádzanie si zachovajte pre všetky rodiny, tešiac sa s ich veľkorysou láskou a povzbudzujúc to obrovské dobro, ktorým obdarúvajú tento svet. Starajte sa najmä o tie najviac zranené... Prosím vás, aby ste ich sprevádzali v rozlišovaní a s empatiou“.  

 

 

Pápež účastníkom Národného biblického týždňa: „Muža a ženu ich stvoril“

 

Vatikán 15. septembra – Talianska biblická asociácia už po 44. raz zorganizovala Národný biblický týždeň. Okolo 150 účastníkov dnes prijal na audiencii Svätý Otec František. Téma stretnutia, ktoré od pondelka do piatka hostí Pápežský biblický inštitút v Ríme, sa zameriava na biblické posolstvo o stvorení človeka: „Muža a ženu ich stvoril“ (porov. Gen 1,27).

 

Pápež František pripomenul, že tejto téme sa obšírne venoval Ján Pavol II. v cykle katechéz a tiež on sám sa k tomu vyjadril v katechéze pri generálnej audiencii. Svätý Otec podčiarkol dôležitosť ústrednej témy 44. národného biblického týždňa a prítomných vyzval, aby „infikovali“ iných dôstojnosťou:

 

„Uvažovať nad tým, ako sme boli stvorení, formovaní na obraz a podobu Stvoriteľa, nad odlišnosťou od iných stvorení a celého stvorenstva je kľúčové. Pomáha nám to pochopiť dôstojnosť, ktorú máme my všetci, muži i ženy, dôstojnosť, ktorá má svoje korene v samotnom Stvoriteľovi. Vždy ma oslovuje skutočnosť, že našou dôstojnosťou je práve to, že sme Božími deťmi a v Písme sa tento vzťah ukazuje v tom, že on nás vedie tak ako vedie otec svoje dieťa.

 

V druhom rozprávaní o stvorení vidíme, ako nás Boh stvoril ,remeselníckym‘ spôsobom, sformoval nás z blata zeme, teda Božie ruky sa zašpinili naším životom. Stvoril nás nielen svojím slovom, ale aj svojimi rukami a svojím životodarným dychom, skoro by sme povedali, že celá Božia bytosť sa angažovala v tom, že darovala život ľudskej bytosti.

 

Existuje však možnosť, že táto dôstojnosť, ktorú nám udelil Boh, sa môže znehodnotiť. Vo futbalovom slovníku by sme povedali, že človek má schopnosť dať si ,vlastný gól‘. To sa deje, keď kšeftujeme so svojou dôstojnosťou, keď sa utiekame k modloslužbe, keď v našom srdci dávame priestor modloslužobnej skúsenosti. Počas odchodu z Egypta keď bol ľud unavený, lebo Mojžiš neschádzal z vrchu, bol ľud pokúšaný démonom a vytvoril si modlu (porov. Ex 32). A modla bola zo zlata. Všetky modly majú na sebe niečo zo zlata! To nás núti zamyslieť sa nad príťažlivou silou bohatstiev, nad skutočnosťou, že človek stráca vlastnú dôstojnosť, keď v jeho srdci bohatstvá zaujmú Božie miesto.

 

Naopak Boh nám dal dôstojnosť byť jeho synmi. Odtiaľto pramení aj otázka: ako sa môžem podeliť o túto dôstojnosť tak, že sa vytvorí pozitívna vzájomnosť? Ako to spraviť, aby sa iný cítil dôstojne? Ako môžem niekoho ,infikovať‘ dôstojnosťou? Keď niekto znevažuje, segreguje, diskriminuje, vtedy neinfikuje dôstojnosťou, ale robí opak. Prospeje nám, ak sa budeme často pýtať: ako prijímam moju dôstojnosť? Ako jej dávam rásť? A prospeje nám aj zamyslieť sa nad tým, či a kedy infikujeme dôstojnosťou nášho blížneho.“

 

Pri audiencii v Klementínskej sále účastníkov Národného bibliského týždňa sprevádzali traja talianski kardináli: Gualtiero Bassetti, Giuseppe Betori a Gianfranco Ravasi.

 

16. septembra

 

Ranná homília: Kresťan chápe význam vzkriesenia - „logiku pozajtrajška“

 

Vatikán 16. septembra – Kresťan sa riadi „logikou pozajtrajška“, lebo nezostáva len pri prítomnosti, ale s dôverou očakáva vzkriesenie tela. S touto ústrednou myšlienkou sa dnes Svätý Otec v rannej homílii prihovoril veriacim v Kaplnke Domu sv. Marty. Zároveň varoval pred spiritualistickou zbožnosťou zameranou čisto na „dnes“.

 

„Ak Kristus nebol vzkriesený, nebudeme ani my“, parafrázoval pápež František slová sv. Pavla z dnešného liturgického čítania (1 Kor 15,12-20) Upozornil, že pri recitovaní Kréda sa často stáva, že poslednú časť odriekame narýchlo, lebo sa bojíme myslieť na budúcnosť a na vzkriesenie mŕtvych.

 

„Je pre nás všetkých ľahké vstúpiť do logiky minulosti, lebo je konkrétna“ a taktiež je „ľahké vstúpiť do logiky prítomnosti, lebo ju vidíme“, pripomenul Svätý Otec. Keď naopak hľadíme do budúcnosti, tak si myslíme, že je „lepšie na ňu nemyslieť“. „Nie je jednoduché vstúpiť do úplnosti tejto logicky budúcnosti“, dodal pápež František a pokračoval:

 

„Logika včerajška je jednoduchá. Aj logika dneška je jednoduchá. Jednoduchá je i logika zajtrajška: všetci umrieme. Ale logika pozajtrajška, tá je ťažká. A práve toto chce dnes ohlasovať Pavol: logiku pozajtrajška. Čo to bude? Aké to vtedy bude? Vzkriesenie. Kristus vstal z mŕtvych. Kristus bol vzkriesený a je jasné, že nebol vzkriesený ako nejaký prízrak. [Vidíme to] v biblickom úryvku o zmŕtvychvstaní od sv. Lukáša: ,Veď sa ma dotknite‘. Prelud nemá telo, nemá kosti. ,Dotknite sa ma. Dajte mi jesť‘. Logika pozajtrajška je logikou, ktorá má dočinenia s telom.“

 

Vypytujeme sa „aké bude nebo“ a „či tam budeme všetci“, ale „nedochádza nám to, čo nám sv. Pavol chce dať pochopiť, teda túto logiku pozajtrajška“. A tu, vystríhal Svätý Otec, „nás zrádza istý gnosticizmus“, keď sa nazdávame, že „všetko bude duchovné“, pričom „máme strach z tela“.

 

Nezabúdajme, povedal ďalej Petrov nástupca, „že toto bol ten prvý blud“, ktorý odsudzuje apoštol Ján: „Kto hovorí, že Božie Slovo neprišlo v tele, je od Antikrista“:

 

„Bojíme sa akceptovať a brať až do posledných dôsledkov Kristovo telo. Je ľahšie mať spiritualistickú zbožnosť, akúsi zbožnosť v opare; ale vstúpiť do logiky Kristovho tela, to je ťažké. A toto je logika pozajtrajška. Vstaneme z mŕtvych tak ako vstal Kristus - s naším telom.“

 

Už prví kresťania sa pýtali, ako Ježiš vstal z mŕtvych, pripomenul pápež František a dodal, že „vo viere vo vzkriesenie tela sú hlboko zakorenené skutky milosrdenstva, lebo je tu trvalé spojenie.“ Na druhej strane sv. Pavol nástojí na tom, že my všetci budeme premenení, naše telo a naša telesná stránka bude premenená.

 

Pán „sa po vzkriesení učeníkom dal vidieť, dal sa im dotknúť a jedol s nimi“, zdôraznil Svätý Otec. A toto „je logika pozajtrajška, tá, ktorú sa s námahou snažíme pochopiť, do ktorej sa nám ťažko vchádza“. Svoju rannú homíliu uzavrel týmito slovami:

 

„Je znakom zrelosti, ak dobre pochopíme minulosť, je znakom zrelosti pohybovať sa v logike prítomnosti, v logike včerajška i dneška. Znakom zrelosti je tiež rozvážnosť vidieť logiku zajtrajška, budúcnosti. Chce to však veľkú milosť Ducha Svätého, aby sme pochopili túto logiku pozajtrajška, po premenení, keď on príde a všetkých nás premenených privedie na nebesia, aby sme s ním zostali navždy. Prosme Pána o milosť tejto viery.“

 

15. septembra

 

Ranná homília pápeža Františka: Nie sme siroty, Ježiš nám daroval svoju Matku

 

Vatikán 15. septembra – Vo „svete, ktorý trpí krízou veľkej osirelosti“ máme Matku, ktorá nás sprevádza a chráni. Týmito slovami sa dnes ráno – na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je aj patrónkou Slovenska – prihovoril veriacim v Dome sv. Marty pápež František. Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia tvoria posledné Ježišove slová na kríži. Pred tým než dokonal, odovzdal svojej matke milovaného učeníka a Jánovi povedal: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,25-27).

 

Všetci učeníci utiekli, okrem Jána a niekoľkých žien. Svätý Otec priblížil túto scénu: Pod krížom bola Mária, Ježišova matka, na ktorú všetci hľadeli so slovami: „To je matka tohto delikventa! To je matka tohto buriča!“ Pápež pokračoval:

 

„Mária počúvala tieto slová. Trpela hrozným ponížením. A počula tiež mocných, niektorých kňazov, ktorých rešpektovala, lebo boli kňazmi, [ako hovoria]: ,Nuž ty, čo si taký úžasný, zostúp! Zíď dole!’. - [Bola] tam, so svojím Synom, nahým. Mária tak veľmi trpela, ale neodišla preč. Nezaprela Syna. Bol jej vlastným telom“.

 

Svätý Otec František si počas homílie tiež zaspomínal na to, ako chodieval v Buenos Aires do väzníc navštíviť väzňov a vídaval zástup žien, ako čakajú, kým ich pustia dnu:

 

„Boli to matky. Nehanbili sa: ich telo bolo tam vo vnútri. A tieto ženy trpeli nielen hanbou, že sú tam – ‚Pozri sa na ňu! Čo to vyviedol ten jej syn?’ – ale trpeli tiež tým najhorším ponížením pri hĺbkových prehliadkach, ktoré museli podstúpiť pred vstupom. Boli to však matky a išli navštíviť vlastnú krv. Tak aj Mária bola tam so svojim Synom, s tým tak veľkým utrpením“.

 

Ježiš podľa Svätého Otca prisľúbil, že nás neopustí ako siroty a na kríži nám daroval svoju Matku ako našu Matku:

 

„My kresťania máme Matku, tú istú, čo Ježiš; máme Otca, toho istého, čo Ježiš. Nie sme siroty! A ona nás v tom okamihu rodí s toľkou bolesťou: je skutočne mučeníčkou. S prebodnutým srdcom prijíma to, že nás všetkých porodí v tej chvíli bolesti. A od toho okamihu sa stáva našou Matkou, od toho momentu je ona našou Matkou, tou, ktorá sa o nás stará a ktorá sa za nás nehanbí: bráni nás“.

 

Ruskí mystici prvotnej doby, dodal na záver svojej homílie pápež František, odporúčali veriacim, aby sa vo chvíľach duchovného nepokoja skryli pod plášť Matky Božej: „Tam nemôže vstúpiť diabol, lebo ona je Matka a ako Matka nás chráni. Aj Západ prijal túto radu a vytvoril prvú mariánsku antifónu ‚Sub tuum praesidium’ – ‚Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Bohorodička’. Tam sme v bezpečí,“ vysvetlil Svätý Otec:

 

„Vo svete, ktorý môžeme nazvať ‚osirelý’, v tomto svete, ktorý trpí krízou veľkej osirelosti, môže naša pomoc spočívať v slovách: ‚Pozri na svoju Matku!’. Máme ju, tú, ktorá nás chráni, učí nás a sprevádza; ktorá sa nehanbí za naše hriechy. Nehanbí sa, lebo je Matkou. Nech nám Duch Svätý, tento priateľ, tento spoločník na ceste, tento Tešiteľ a Zástanca, ktorého nám poslal Pán, pomôže pochopiť toto veľké tajomstvo Máriinho materstva“.

 

14. septembra

 

Pápež František slávil omšu za o. Hamela: „Zabíjať v mene Boha je satanské“

 

Vatikán 14. septembra – Otec Jacques Hamel je súčasťou reťaze mučeníkov Cirkvi, povedal pápež František v rannej homílii o francúzskom kňazovi zavraždenom islamistickými teroristami 26. júla počas slávenia eucharistie v meste Rouen. Na zádušnej omši za otca Hamela v Kaplnke Domu sv. Marty bola aj skupina 80 pútnikov z Rouenskej diecézy s ich biskupom Mons. Dominiqueom Lebrunom.

 

Omšu zo sviatku Povýšenia Svätého kríža slávil Svätý Otec v červenom rúchu. V homílii vychádzal z liturgického čítania z Listu Filipanom o Ježišovom uponížení sa a poslušnosti až na smrť na kríži (Flp 2,6-11). Otec Hamel nasledoval tento Kristov príklad, skonštatoval pápež František.

 

Celé znenie homílie pápeža Františka

 

„Na kríži Ježiša Krista – dnes Cirkev slávi sviatok Povýšenia Svätého kríža – naplno chápeme Kristovo tajomstvo, toto tajomstvo sebazrieknutia, blízkosti k nám. «On hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži» (Flp 2,6-8). Toto je Kristovo tajomstvo. Toto je tajomstvo, ktoré sa stáva mučeníctvom, aby spasilo ľudí. Ježiš Kristus: prvý mučeník, prvý, ktorý dáva svoj život za nás. A od tohto Kristovho tajomstva sa začínajú celé dejiny kresťanského mučeníctva od prvých storočí až podnes.

 

Prví kresťania vyznali vieru v Ježiša Krista a zaplatili svojím životom. Prvým kresťanom dávali ponuku k apostázii, teda: ,Povedzte, že pravý boh je ten náš a nie váš. Prineste obetu nášmu bohu či našim bohom.‘ A keď takto neurobili, keď odmietli apostáziu, boli zavraždení. Tieto dejiny sa opakujú až dodnes; a dnes je v Cirkvi viac kresťanských mučeníkov ako v prvých dobách. Dnes kresťanov vraždia, mučia, väznia, podrezávajú, lebo odmietajú zaprieť Ježiša Krista.

 

V týchto dejinách prichádzame k nášmu otcovi Jacquesovi: je súčasťou tejto reťaze mučeníkov. Kresťania, ktorí dnes trpia – či už sú väznení, podstupujú smrť alebo mučenie – lebo sa nevzdávajú Ježiša Krista, dávajú nám vidieť krutosť tohto prenasledovania. A táto krutosť, ktorá žiada apostáziu, je – a povedzme to slovo – satanská. A ako dobre by bolo, keby všetky náboženské vyznania povedali: ,Zabíjať v Božom mene je satanské.‘

 

Otec Jacques Hamel bol zamordovaný na kríži práve keď slávil obetu Kristovho kríža. Človek dobrotivý, pokorný, bratský, ktorý sa vždy usiloval o zmierenie, bol zavraždený akoby bol zločincom. Toto je tá diabolská niť prenasledovania.

 

Ale pri tomto človeku, ktorý prijal svoje mučeníctvo spojený s mučeníctvom Krista tam na oltári, je jedna vec, ktorá ma núti premýšľať: aj v tom ťažkom momente, pred ktorým stál tento pokorný, dobrý človek, muž šíriaci bratstvo, nestratil duchaprítomnosť obviniť a jasne vysloviť meno vraha. A povedal to jasne: ,Odíď, Satan!‘ Dal život pre nás, daroval život za to, že nezaprel Ježiša. Daroval život v samotnej Ježišovej obete na oltári a stade obvinil pôvodcu prenasledovania: ,Odíď, Satan!‘  

 

A tento príklad odvahy, ale aj mučeníctva vlastného života, zrieknutia sa seba samého, aby pomohol druhým, a vytvárania bratstva medzi ľuďmi nech nám všetkým pomáha, aby sme napredovali bez strachu. Nech nám on z neba – lebo sa k nemu musíme modliť, keďže je mučeníkom a mučeníci sú blahoslavení, musíme sa k nemu modliť – nech nám sprostredkuje pokoru, bratstvo, pokoj a aj odvahu povedať pravdu: zabíjať v mene Boha je satanské.“

 

13. septembra

Ranná homília: Prekonajme ľahostajnosť, budujme kultúru stretnutia

 

Vatikán 13. septembra – Snažme sa vybudovať skutočnú kultúru stretnutia, ktorá premôže kultúru ľahostajnosti. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku pápeža Františka z dnešnej homílie pri rannej svätej omši v Kaplnke Domu sv. Marty. Svätý Otec vystríhal pred zlozvykmi, ktoré nás aj v rodine oberajú o ozajstné stretnutie.

 

V evanjeliovom úryvku (Lk 7,11-17) Ježiš obklopený zástupom vidí, ako iný zástup vynáša z mestečka Naim mŕtveho syna istej vdovy. Ježiš sa nad plačúcou ženou zľutuje a prinavracia jej syna k životu. Táto epizóda hovorí o stretnutí, povedal pápež František a dodal, že ľudia sa často „stýkajú medzi sebou, ale nestretnú sa“. Každý „myslí na seba, pozerá sa, ale nevidí, počuje, ale nepočúva“:

 

„Stretnutie je iná vec, je tým, čo nám dnes ohlasuje evanjelium: je stretnutím. Stretnutím medzi mužom a ženou, medzi jediným synom čo žije a jediným synom, ktorý je mŕtvy. Medzi šťastným zástupom, ktorý sa stretol s Ježišom a nasleduje ho, a skupinou plačúcich ľudí sprevádzajúcich onú ženu von z mestskej brány. Stretnutie v tejto bráne výstupu a bráne vstupu... Ovčinec... Stretnutie, ktoré nás núti uvažovať o spôsobe, ako si vychádzame medzi sebou.“

 

V evanjeliu čítame, že keď Ježiš uvidel vdovu, „bolo mu jej ľúto“. Táto ľútosť podľa slov Svätého Otca „nie je to isté ako keď ideme napríklad po ulici a vidíme niečo smutné a povieme: ,To je ale škoda!‘“ Ježiš nekráča ďalej, ale zastavuje sa v spolucítení. Približuje sa k žene, opravdivo sa s ňou stretáva a následne vykoná zázrak.

 

Tu nevidíme len nežnosť, ale tiež „plodnosť stretnutia“, pripomenul Petrov nástupca a pokračoval: „Každé stretnutie je plodné. Každé stretnutie navracia osoby a veci na ich miesto“:

 

„Sme navyknutí na kultúru ľahostajnosti, a musíme pracovať a vyprosovať si milosť, aby sme vytvárali kultúru stretnutia, tohto plodného stretnutia, stretnutia, ktoré v každej osobe obnovuje jej vlastnú dôstojnosť Božieho dieťaťa, dôstojnosť živého. Privykli sme si na túto ľahostajnosť; pri pohľade na veľké či malé pohromy tohto sveta si pomyslíme: ,No to je ale škoda, úbohí ľudia, koľko trpia‘ a kráčame ďalej. - Stretnutie. Ak sa však neprizriem – a nestačí vidieť, ale treba hľadieť –, ak sa nepristavím, ak nehľadím, ak sa nedotknem, ak sa neprihovorím, nemôžem dosiahnuť stretnutie a nemôžem pomôcť vytvárať kultúru stretnutia.“

 

Ľudí „sa zmocnil strach a velebili Boha, lebo sa udialo stretnutie medzi Bohom a jeho ľudom“, poznamenal ďalej pápež František a dodal: „Páči sa mi, keď aj tu vidím každodenné stretnutie medzi Ježišom a jeho Nevestou“, Cirkvou, ktorá očakáva jeho návrat.

 

„Toto je dnešné posolstvo: stretnutie Ježiša s jeho ľudom“, zhrnul Svätý Otec svoju homíliu a na záver zdôraznil, že „potrebujeme Ježišovo slovo“, potrebujeme sa s ním stretnúť:

 

„Koľko ráz sa pri rodinnom stole pri jedle pozerá televízia alebo sa píšu správy na mobile. Každý je voči tomu stretnutiu ľahostajný. Aj v samotnom jadre spoločnosti, ktorým je rodina, nieto stretnutia. Kiež nám toto pomôže pracovať na kultúre stretnutia, a to jednoducho tak, ako to robil Ježiš. Nielen pozerať sa, ale vidieť. Nielen počuť, ale načúvať. Nielen skrížiť cestu, ale pristaviť sa. Neostať pri slovách ,aká škoda, úbohí ľudia‘, ale dať sa zachytiť spolucítením. A potom sa priblížiť, dotknúť sa a povedať takým jazykom, aký je v tej chvíli každému naporúdzi, jazykom srdca: ,Neplač!‘ a darovať aspoň kvapku života.“

 

 

12. septembra

 

Ranná homília pápeža Františka: Diabol chce rozbiť aj jednotu pri eucharistii

 

Vatikán 12. septembra – Rozdelenia ničia Cirkev a diabol sa snaží útočiť na základ jednoty, ktorým je slávenie eucharistie. Týmito slovami sa dnes ráno – v deň, keď slávime meno preblahoslavenej Panny Márie – prihovoril v homílii veriacim v Dome sv. Marty pápež František. Inšpiráciu našiel v prvom čítaní, v ktorom sv. Pavol varuje veriacich v Korinte pred roztržkami (1 Kor 11,17-26).

 

Svätý Otec opäť upozornil na to, že „diabol používa dve mocné zbrane, aby zničil Cirkev: [sú nimi] rozdelenia a peniaze“. Už od začiatku existovali „ideologické či teologické rozdelenia, ktoré rozdeľovali Cirkev“, vysvetlil pápež a dodal: „diabol zasieva žiarlivosť, ctižiadostivosť, myšlienky, aby rozdeľoval! Prípadne zasieva chamtivosť“. A tak sa deje to, že po vojne „všetko zostáva zničené a diabol odchádza spokojný. A my naivní sme mu skočili na jeho hru“. „Tá hra rozdelení je špinavá hra, je ako terorizmus,“ vysvetlil Svätý Otec a opäť upozornil na nebezpečenstvo klebiet, lebo jazyk má podľa jeho slov moc zabíjať, hádzať bomby a ničiť.

 

„Rozdelenia v Cirkvi nedovoľujú Božiemu kráľovstvu rásť; nedovoľujú, aby sa nám Pán dal dobre vidieť, taký aký je. Rozdelenia spôsobujú, že možno vidieť len istú časť, jednu časť stojacu proti inej... vždy proti! Chýba ten olej jednoty, balzam jednoty. Diabol však ide ešte ďalej, nielen v kresťanskej komunite, ide na koreň kresťanskej jednoty. A práve toto sa deje tu, v meste Korint. Pavol Korinťanov napomína, lebo ich rozdelenia sa dotýkajú priamo základu jednoty, teda slávenia Eucharistie“.

 

V prípade Korinťanov dochádza k rozdeleniam a roztržkám medzi bohatými a chudobnými práve počas eucharistického slávenia. Ako zdôraznil Svätý Otec, Ježiš prosil Otca o jednotu. Avšak diabol sa snaží ničením dosiahnuť až sem.

 

„Prosím vás, aby ste urobili všetko preto, aby nedošlo k ničeniu Cirkvi rozdeleniami, či už ideologickými, alebo skrze chamtivosť, ctižiadostivosť alebo závisť. A predovšetkým [vás prosím], aby ste sa modlili a strážili prameň, samotný zdroj jednoty Cirkvi, ktorým je telo Krista; aby sme každý deň slávili jeho obetu v Eucharistii“.    

 

Svätý Pavol napísal list Korinťanom síce pred dvetisíc rokmi, Svätý Otec František však verí, že je pre nás aktuálny aj dnes:

 

„Pavol to môže povedať nám všetkým, dnešnej Cirkvi, aj dnes. ‚Bratia, nechválim vás, že sa neschádzate na lepšie, ale na horšie’. Cirkev celá zídená... na horšie, pre rozdelenia: na horšie! Aby zašpinili Telo Kristovo v eucharistickej slávnosti! A ten istý Pavol nám hovorí, na inom mieste: ‚Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne (...), ten si je a pije odsúdenie’. Prosme Pána za jednotu Cirkvi, aby medzi nami neboli rozdelenia. Jednota v základe Cirkvi je tá, ktorá je skutočne Kristovou obetou, ktorú každý deň slávime“.

 

Na liturgii v Dome sv. Marty sa zúčastnil aj emeritný arcibiskup z mexického San Luis Potosí Mons. Arturo Szymanski Ramírez, ktorý čoskoro oslávi 95 rokov. Svätý Otec na úvod homílie pripomenul, že prelát bol aj na Druhom vatikánskom koncile a dnes stále pomáha vo farnosti.

 

 

11. septembra

Anjel Pána vo Vatikáne: Keď vstúpime do spovednice, v nebi je radosť

 

Vatikán 11. septembra – Na námestí sv. Petra sa dnes pred modlitbou Anjel Pána zhromaždil bohatý počet pútnikov. Svätý Otec sa v príhovore z okna pápežského paláca zameral na tri Lukášove podobenstvá o milosrdenstve. Osobitne zdôraznil Božiu otcovskú túžbu zachrániť každého hriešnika a jeho radosť z návratu človeka na správnu cestu. „Zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava“ – povedal pápež František.

 

Po udelení požehnania Svätý Otec spomenul africkú krajinu Gabon zasiahnutú politickými nepokojmi po prezidentských voľbách. Pápež sa pripojil k hlasu miestnych biskupov a vyzval politické strany k odmietnutiu každého násilia. Veriacich pozval k modlitbe a spoločnému úsiliu o pokoj cez rešpektovanie zákonnosti a dialóg.

 

V deň, keď v Kazachstane blahorečili diecézneho kňaza Vladislava Bukovinského (1904-1974), Svätý Otec pred pútnikmi vo Vatikáne osobitne vyzdvihol jeho neúnavné svedectvo skutkov milosrdenstva. Hrdinský kňaz poľského pôvodu prešiel za sovietskeho režimu dlhoročným väznením a po prepustení dobrovoľne zostal v Kazachstane a neúnavne apoštoloval až do svojej smrti.

 

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešná liturgia nám predkladá 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, považovanú za kapitolu milosrdenstva, ktorá zahŕňa tri podobenstvá, ktorými Ježiš odpovedá na šomranie zákonníkov a farizejov. Títo kritizujú jeho správanie a hovoria: «Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi» (v. 2). Cez tieto tri rozprávania chce Ježiš dať pochopiť, že Boh Otec má voči hriešnikom na prvom mieste prijímajúci a milosrdný postoj.

 

Boh má tento postoj. V prvom podobenstve sa Boh prezentuje ako pastier, ktorý zanecháva deväťdesiatdeväť oviec, aby išiel hľadať tú, čo sa stratila. V druhom sa prirovnáva k žene, ktorá stratila mincu a hľadá ju, kým ju nenájde. V treťom podobenstve sa Boh predstavuje ako otec, ktorý prijíma syna, čo sa vzdialil; postava otca odhaľuje srdce Boha, milosrdného Boha, zjaveného v Ježišovi.  

 

Spoločným prvkom týchto podobenstiev je to, čo vyjadrujú slovesá s významom „spoločne sa radovať“, „oslavovať“. Nehovorí sa o žalostení. Je tu radosť, robí sa oslava. Pastier zvoláva priateľov a susedov a hovorí im: «Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila» (v. 6); žena zvoláva priateľky a susedky so slovami: «Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila» (v. 9); otec hovorí druhému synovi: «Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (v. 32).

 

V prvých dvoch podobenstvách je dôraz na radosti, ktorá je taká neudržateľná, že je nutné sa s ňou podeliť s «priateľmi a susedmi». V treťom podobenstve je dôraz na oslave, ktorá sa rodí v srdci milosrdného otca a rozširuje sa na celý jeho dom. Tento Boží sviatok z tých, ktorí sa k nemu vracajú s kajúcnosťou zaznieva mimoriadnym spôsobom z Jubilejného roka, ktorý prežívame, ako to vyjadruje aj samotný pojem „jubileum“.

 

Týmito troma podobenstvami nám Ježiš predstavuje pravú tvár Boha: Otca s otvorenou náručou, ktorý s hriešnikmi zachádza vľúdne a súcitne. Podobenstvo, ktoré je najdojímavejšie, dojíma všetkých, pretože dáva najavo nekonečnú lásku Boha, je to, v ktorom otec pritíska k sebe, objíma navráteného syna. To, čo núti k úžasu nie je ani tak žalostný príbeh mladého človeka, ktorý sa skĺzol k úpadku, ale jeho rozhodujúce slová: «Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi» (v. 18). Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva, vidí nás, kým sme ešte v diaľke, beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám.

 

Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť, nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu tak hovorí: «V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné!

 

Toto nám vlieva veľkú nádej, pretože niet hriechu, do ktorého sme upadli, z ktorého by sme s Božou milosťou nemohli povstať; niet nenapraviteľného človeka, nikto nie je nenapraviteľný! Pretože Bohu nikdy neprestane záležať na našom dobre, ani vtedy, keď hrešíme! A nech Panna Mária, Útočisko hriešnikov, dá vytrysknúť v našich srdciach tej dôvere, aká skrsla v srdci márnotratného syna: «Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som» (v. 18). Touto cestou môžeme darovať Bohu radosť, a jeho radosť sa môže stať jeho i našou oslavou.

 

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec upriamil pozornosť na Gabon v rovníkovej Afrike, ktorý po prezidentských voľbách 28. augusta s veľmi tesným rozdielom hlasov zachvátili politické nepokoje. Pápež vyslovil nasledovnú výzvu:

 

„Drahí bratia a sestry, chcel by som pozvať k osobitnej modlitbe za Gabon, ktorý prechádza momentom ťažkej politickej krízy. Zverujem Pánovi obete násilných stretov a ich rodiny. Pripájam sa k biskupom tejto drahej africkej krajiny vo výzve adresovanej stranám odmietnuť každé násilie a mať vždy za cieľ spoločné dobro. Povzbudzujem všetkých, osobitne katolíkov, aby boli tvorcami pokoja v rešpektovaní zákonnosti, v dialógu a v bratstve.“

 

Svätý Otec venoval myšlienku aj dnešnému blahorečeniu, ktorého dejiskom je Kazachstan:

 

„Dnes bol v Karagande v Kazachstane vyhlásený za blahoslaveného Vladislav Bukovinský, kňaz a farár, prenasledovaný pre svoju vieru. Koľko si len vytrpel tento muž! Vo svojom živote vždy preukazoval veľkú lásku k najslabším a núdznym a v jeho svedectve sú husto skoncentrované skutky telesného i duchovného milosrdenstva.“

 

9. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Evanjelizovať znamená nezištne vydávať svedectvo

Vatikán 9. septembra – Neredukujme evanjelizáciu na funkcionalizmus, ani na predvádzanie sa. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno celebroval omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec vyzdvihol dôležité miesto, aké musí mať v živote kresťana osobné svedectvo. Zároveň povedal, že sa treba vyhnúť akémukoľvek úsiliu o prozelytizmus, či snahe o násilné presviedčanie slovami.

Rímsky biskup si na úvod homílie položil otázku: čo znamená evanjelizovať a ako by sme to mali robiť. Inšpiráciu našiel v dnešnom čítaní z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 9,16-19. 22b-27), v ktorom apoštol Pavol píše o ohlasovaní evanjelia. Svätý Otec predovšetkým zdôraznil, že evanjelizáciu neslobodno zužovať na akúsi účelovú „funkciu“ alebo výkon. Upozornil, že aj dnes žiaľ neraz vidno kresťanov, ktorí pristupujú k službe ako k výkonu, keď sa laici či kňazi vystatujú tým, koľko robia:

„Toto je vystatovanie, samochvála. Znamená to redukovať evanjelium na výkon či dokonca na chválenie sa: ‚Ja idem evanjelizovať a toľkých som priviedol do Cirkvi’. Prozelytizmus – to je pýcha. Evanjelizovať neznamená robiť nábor, prozelytizmus. Takže ani predvádzanie sa, ani umenšovanie evanjelia na výkon či na prozelytizmus: toto nie je evanjelizovanie. Všimnime si, čo tu hovorí Pavol: «Nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť» a pokračuje «ktorá mi je zverená». Kresťan má povinnosť, ale v tejto sile, ako nevyhnutnosť prinášať Ježišovo meno, ale z hĺbky srdca“.

Aký je teda správny „štýl“ evanjelizovania, položil prítomným otázku pápež: „Ako si môžem byť istý, že nie som len na prechádzke, že nerobím prozelytizmus a že neredukujem evanjelizáciu na funkcionalizmus?“ Ten štýl vyjadrujú slová sv. Pavla «pre všetkých som sa stal všetkým», vysvetlil Petrov nástupca. Tým štýlom je „zdieľať život ostatných a sprevádzať ich; sprevádzať ich na ceste viery, napomáhať ich rastu na ceste viery“.  

Musíme sa vcítiť do druhého človeka, povzbudil veriacich pápež František: „Ak je chorý, priblížim sa k nemu a nezahltím ho argumentmi“ – skrátka „byť mu na blízku, pomáhať mu“. Práve „s týmto postojom milosrdenstva treba evanjelizovať: stať sa všetkým pre všetkých. To je svedectvo, ktoré nám ponúka Božie slovo,“ vysvetlil ďalej Svätý Otec. Pri tejto príležitosti si tiež zaspomínal na obed s mladými počas Svetových dní mládeže v Krakove, počas ktorého sa ho jeden mladík spýtal, čo má povedať svojmu neveriacemu priateľovi:

„Je to dobrá otázka! My všetci poznáme ľudí, ktorí sú vzdialení od Cirkvi: čo im máme povedať? Ja som mu odpovedal takto: ‚Pozri, tým posledným čo by si mal robiť je niečo mu rozprávať! Začni konať a on uvidí, čo robíš a sám sa ťa spýta; a keď sa ťa opýta, ty mu odpovieš’. Evanjelizovať znamená dávať toto svedectvo: ja žijem takto, lebo verím v Ježiša Krista; prebudím v tebe zvedavosť k otázke: ‚Prečo to robíš?’ - ‚Lebo verím v Ježiša Krista a ohlasujem Ježiša Krista, a to nielen slovom – a treba ho aj slovom ohlasovať –, ale životom“.

Toto je evanjelizovanie, dodal Svätý Otec, „a robíme to nezištne“, „lebo sme evanjelium zadarmo dostali“. „Milosť a spása sa nekupuje ani nepredáva: je zdarma! A zadarmo ju musíme dávať“.

Dnes si Cirkev v liturgickom kalendári pripomína postavu sv. Petra Clavera, španielskeho misionára, apoštola otrokov, ktorý pôsobil v prvej polovici 17. storočia v Cartagene v dnešnej Kolumbii. Ako misionár „šiel ohlasovať evanjelium“, vysvetlil pápež, a možno „si myslel, že jeho budúcnosť bude spočívať v kázaní: neskôr ho Pán požiadal, aby bol nablízku, stál pri tých, čo boli v tej dobe skartovaní: pri otrokoch, černochoch, ktorých tam privážali z Afriky, aby boli predaní“:

„A tento muž sa nevydal na prechádzku povediac, že evanjelizuje; nezúžil evanjelizáciu na funkcionalizmus a ani na prozelytizmus: ohlasoval Ježiša Krista gestami hovoriac k otrokom, žijúc s nimi, žijúc ako oni! A takí ako on sú v Cirkvi mnohí ďalší! Mnohí, ktorí zabúdajú na seba, aby ohlasovali Ježiša Krista. A tiež my všetci, bratia a sestry, máme povinnosť evanjelizovať, čo neznamená klopať na dvere susedovi alebo susede a hovoriť: ‚Kristus vstal z mŕtvych!’ Znamená to žiť vieru, znamená to hovoriť o nej s miernosťou, s láskou, nie v snahe niekoho presviedčať, ale nezištne. Znamená to dávať zdarma to, čo Boh dal zdarma mne: toto znamená evanjelizovať“.

 

8. septembra

 

Pápež František opäť začal ranné homílie: Mier vo svete sa začína malými vecami

 

Vatikán 8. septembra – Prosiť Boha o „múdrosť“ zmieriť sa v každodenných veciach, lebo práve z malých každodenných gest vzniká možnosť nastoliť mier na svetovej úrovni. Aj tak by sa dala opísať hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno po prvý raz po letnej prestávke slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Mier sa nebuduje na veľkých medzinárodných fórach, vysvetlil v homílii Svätý Otec. Mier je Boží dar, ktorý sa rodí na malých miestach; napríklad v srdci alebo vo sne, ako sa to stalo Jozefovi, keď mu anjel povedal, aby sa nebál vziať si Máriu za ženu, lebo ona daruje svetu Emanuela, čo v preklade znamená „Boh s nami“ (porov. Mt 1,18-23). A „Boh s nami“, pokračoval ďalej pápež, „znamená mier“.

 

Svätý Otec našiel inšpiráciu pre svoju úvahu o mieri nielen v Matúšovom evanjeliu, ale tiež v dnešných prosbách veriacich, v ktorých odznelo: „aby sme všetci rástli v jednote a v mieri“. Sloveso „rásť“ je podľa jeho slov veľmi výstižné, lebo mier je dar, „ktorý si razí svoju cestu“ a každý musí „pracovať“, aby sa ďalej rozvíjal:

 

„A táto cesta svätých a hriešnikov nám hovorí, že aj my musíme vziať tento dar mieru a urobiť mu v našom živote priestor, nechať ho vstúpiť medzi nás, nechať ho vstúpiť do sveta. Mier sa nerobí zo dňa na deň; mier je dar, avšak dar, ktorý treba vziať a pracovať na ňom každý deň. Z tohto dôvodu môžeme povedať, že mier je dar, ktorý sa stáva tvorivou prácou v rukách ľudí. Sme to my, ľudia, ktorí musíme každý deň urobiť krok pre mier: je to naša práca. Je to naša práca, ktorá sa viaže na prijatý dar: vytvárať pokoj“.

 

Ako však môžeme uspieť v dosiahnutí tohto cieľa, opýtal sa prítomných Svätý Otec František. Liturgické čítanie na dnes nám napovedá ďalším kľúčovým slovom, ktorým je „malosť“. A to jednak u Panny Márie, ako sa to slávi na Vianoce, ale aj malosť Betlehema, ktorý je taký malý, že „nie je ani len vyznačený na mapách“, vysvetlil Rímsky biskup a dodal:

 

„Mier je dar, je to dar «ručnej tvorivej práce», ktorú musíme každý deň vykonávať, avšak vykonávať ju v malých veciach: v každodenných maličkostiach. Nestačia veľké mierové vyhlásenia, veľké medzinárodné stretnutia, ak sa potom tento mier neuskutočňuje v malom. Naopak, môžeš hovoriť o mieri kvetnatými rečami, zorganizovať obrovskú konferenciu... ak však nie je mier v tvojom malom [svete], v tvojom srdci, ak nie je mier v tvojej rodine, v tvojej štvrti, ak nie je mier v tvojej práci, nebude [mier] ani vo svete“.

 

Svätý Otec František na záver svojej homílie ponúkol riešenie: treba si vyprosovať od Boha milosť „múdrosti vytvárania pokoja v malých každodenných veciach, majúc však na zreteli celé ľudstvo“. A je to dôležité urobiť práve dnes, vysvetlil pápež, keď „prežívame vojnu a všetci volajú po mieri“. Preto by sme si mali podľa jeho slov položiť otázku:  

 

„Ako je dnes na tom tvoje srdce? Prevláda v ňom pokoj? Ak v ňom pokoj nie je, ešte predtým ako budeš hovoriť o mieri, uprac si v srdci, aby tam bol pokoj. Ako je dnes na tom tvoja rodina? Je v nej pokoj? Ak nie si schopný viesť tvoju rodinu, tvoj kňazský zbor, tvoju kongregáciu, viesť ju k pokoju, nepostačia slová o mieri pre svet... Toto je otázka, ktorú by som chcel dnes položiť: ako je na tom srdce každého jedného z nás? Je v pokoji? Ako je na tom rodina každého z nás? Je v mieri? Aby sme dospeli vo svete k mieru“.

 

 

31. augusta

Pápež s kardiológmi z celého sveta: Lekárska veda nech slúži aj najchudobnejším

 

Vatikán 31. augusta – Pápež František sa dnes po generálnej audiencii stretol s lekármi a vedcami medicínskych odborov z viac než 140 krajín. 35-tisíc kardiológov sa v týchto dňoch zišlo v Ríme na Medzinárodnom kardiologickom kongrese v areáli Fiera di Roma, kde hovorili najmä o kardiovaskulárnej prevencii.

 

Svätý Otec sa na úvod stretnutia poďakoval lekárom za ich prácu a prihovoril sa im aj týmito slovami:

 

„Magistérium Cirkvi vždy potvrdzovalo dôležitosť vedeckého výskumu pre život a zdravie ľudí. Rovnako dnes vás Cirkev nielenže sprevádza na tejto tak namáhavej ceste, ale podporuje vás a snaží sa vám byť oporou, lebo chápe, že to, čo je zamerané na efektívne dobro človeka je vždy konaním, ktoré pochádza od Boha“.

 

Pápež poukázal na to, že vedec pri svojom výskume prichádza do kontaktu i s duchovnými otázkami, keďže človek je tvorom Božím. Otvorenosť voči Bohu je podľa jeho slov prospešné i pre samotnú vedu: „Otvorenosť pre Božiu milosť prostredníctvom viery nepoškodzuje myseľ, naopak ju pobáda napredovať k poznaniu pravdy širšej a užitočnej pre ľudstvo.“

 

Podľa pápeža Františka „ani vedec vo svojom výskume nie je nikdy neutrálny“. Každý si so sebou nesie „svoju minulosť, svoj spôsob bytia a myslenia“. Pre každého preto existuje potreba „mať akúsi formu očisty, ktorá zatiaľ čo odstraňuje toxíny ako jedy pre rozum pri jeho hľadaní pravdy a istoty, privádza k intenzívnejšiemu pohľadu na podstatu vecí.“  

 

„Nemôžeme poprieť, že poznanie, aj to najprecíznejšie a vedecké, si pri svojom napredovaní potrebuje klásť otázky a nachádzať odpovede o pôvode, zmysle a účelnosti skutočnosti, vrátane človeka. Predsa však samotné vedy – prírodné a fyzikálne – nestačia na pochopenie tajomstva, ktoré v sebe ukrýva každý človek. Ak sa hľadí na človeka v jeho celistvosti – dovoľte mi, aby som na tomto nástojil –, je možné venovať osobitne intenzívny pohľad tým najchudobnejším, najznevýhodnenejším a marginalizovaným, aby sa aj im dostala vaša starostlivosť, ako aj pomoc a pozornosť verejných i súkromných zdravotníckych zariadení“.  

 

Svätý Otec František vyzval medzinárodne uznávaných kardiológov, aby bojovali proti kultúre skartovania, ktorú dnešný svet ponúka. Na záver slovami Druhého vatikánskeho koncilu pripomenul, že „sú tu zákony vtlačené do samotnej prírody, s ktorou nikto nesmie manipulovať, ale iba «objavovať, využívať a usporiadavať», aby život vždy viac zodpovedal úmyslom Stvoriteľa (porov. Gaudium et spes, 36). Preto je dôležité, aby sa človek vedy, keď sa konfrontuje s veľkým tajomstvom ľudskej existencie, nenechal premôcť pokušením udusiť pravdu (porov. Rim 1,18).“

 

Pápež František sa s Rozlúčil sa s účastníkmi Medzinárodného kardiologického kongresu rozlúčil slovami:

 

„Znovu vám ďakujem za vašu prácu – aj ja som bol v rukách niektorých z vás – a prosím Pána, aby požehnal váš výskum a lekársku starostlivosť tak, aby sa všetkým dostalo úľavy od bolesti, väčšej kvality života a posilnenia zmyslu pre nádej, i ten každodenný zápas, aby nebolo ‚skartovaných‘ v ľudskom živote a v plnosti ľudského života“.

 

 

26. augusta

Papež o bohatství, svědectví a naději

Vatikán. Papež František včera (25.8.) v kapli Domu svaté Marty sloužil za účasti kontemplativních sester klarisek mši svatou za oběti zemětřesení ve střední Itálii. Jeho kázání přiblížil ve svém dnešním vydání vatikánský list Osservatore Romano.

Papež si vzal podnět z liturgického čtení z prvního listu svatého Pavla Korinťanům (1,1-9), ve kterém apoštol děkuje Bohu za milost, kterou korintská obec obdržela v Ježíši Kristu. Nejprve zaměřil pozornost na slovo bohatství. „My jsme bohatí – konstatoval překvapivě – i když mi možná některá z vás řekne: my jsme složily slib chudoby. Ve skutečnosti – vysvětlil papež – jsme bohatí tak, jak říká Pavel, totiž »bohatstvím všeho druhu« v Pánu. Problém však vyvstává, „když hledáme jiné bohatství mimo Pánovy dary“ a ztratí-li se ze zřetele skutečnost, že „pravým bohatstvím zasvěcených osob jsou Pánovy dary“, tedy bohatství, „jež plyne z velkodušnosti Otce, který nás zahrnuje vším“ skrze svého Syna.

„Hledá-li se bohatství mimo tyto dary, sejde se z cesty,“ varoval František. Podlehne se přitom možná kouzlu vědění či marnivosti, domýšlivosti a jiných negativních postojů, včetně peněz. „Jedním ze znamení dekadence řeholního společenství – pokračoval papež – a dostavuje se s matematickou přesností, je přilnutí k penězům.“ Ztrácí se bohatství Pánových darů a dochází k zaměření na ono bohatství, které je předmětem „manažerství“, zatímco „bohatství Pánových darů je zdarma a přichází, když On chce“.

Tato reflexe „přivádí ke svědectví“, druhému slovu, na které se v kázání papež soustředil: „Jste klauzurní sestry a nikdo vás nevidí, ale tohoto svědectví si lidé váží“ – řekl a dodal: „Vy svým životem a svojí modlitbou zaséváte v druhých Kristův život.“ Dosvědčujete: „Zvolila jsem a nepotřebuji nic jiného“ a to je „svědectví, že Kristus je ve vás“. Ostatně, dodal papež stále směrem k sestrám: „Neodešly jste ze světa kvůli strachu, byly jste povolány, a toto povolání musí být neseno řeholí, jak to od vás chce církev – to je vaše svědectví.“ Lidé tak vědí – řekl dále – že tam jsou zasvěcené ženy, které se modlí, podporují církev modlitbou, a to je svědectví. Proto nelze být řeholnicí napůl, ani řehole nemůže být polovičatá a dovolovat, co si nepřál zakladatel či zakladatelka – to by nebylo svědectví.“

Třetím slovem, na které se papež soustředil, byla naděje: „vy jste ženami naděje a rozséváte naději, protože očekáváte ženicha jako oněch deset panen, o kterých mluví Ježíš v evangeliu (Mt 25,1-13). Vy neustále čekáte a bdíte, až přijde. Je pravda – dodal – že někdy zaspíme, unavíme se, avšak Pán v evangeliu nevyčítá deseti pannám, že zaspaly, nýbrž vyčetl jen oněm pěti, že neměly olej. Každému se totiž může stát, že zaspí. I mně se to někdy stane, podotkl papež a pokračoval: „Důležité je mít olej pro naději, jistotu, že On přijde. A tak – vysvětlil – uznáváme svoje chyby, svoje problémy a pokorně je předkládáme Pánu a prosíme o odpuštění. Vždycky si počínejme tak, aby nám nechyběl olej - naděje, že najdeme podivuhodnou Pánovu tvář.“

„Tedy bohatství, svědectví, naděje“ – shrnoval papež – a vědomí, že „jejich protiklady jsou ohavné, jako například důvěra v bohatství, které není Pánovo“. Stejně tak nepěkné je „polovičaté svědectví, jako příliš ředěné víno. Je pravda, že jsme všichni hříšníci. Pros tedy o odpuštění, vyzpovídej se. Svědectvím je totiž také uznání vlastních hříchů, nejenom spolusester či převorky,“ dodal s úsměvem. „Vždycky je zapotřebí svědčit důsledně, nesoudit druhé sestry, ale modlit se za ně.“

„Z této naděje plyne radost zasvěceného života,“ konstatoval papež František a dodal: „Jak krásné je vidět radostnou sestru s radostnou tváří, nikoli zakaboněnou. Vždyť vás Pán povolal ke štěstí, které vyzařuje z tváře. Bohatství darů, svědectví života a naděje na setkání s Pánem – pokračoval papež - jsou v listě sv. Pavla zasazeny do jediného rámce, kterým je díkůvzdání Pánu. Důležitá je také pobídka ke sdílení. Duch neustálého děkování Pánu a duch péče o vzájemné společenství vytváří rámec, ve kterém se dostává onoho bohatství, svědectví a oné naděje“, vždycky s díkem a chválou.

„Prosme Pána – uzavíral papež včerejší kázání v kapli Domu svaté Marty – aby nám v našem životě dával tento postoj chvály a péče o komunitu a mohli jsme tak být lidmi, kteří jsou obdarováni dary, jež svědčí, a být s radostnou tváří neustále otevřeni naději.“

 

6. augusta

Pápež František zaželal úspech Olympijskému tímu utečencov

 

Vatikán/Brazília 6. augusta – Slávnostným ceremoniálom na štadióne Maracana v Riu de Janeiro sa včera vo večerných hodinách miestneho času začali dlho pripravované 31. letné olympijské hry. Pápež František formou listu vopred pozdravil členov Olympijského tímu utečencov, ktorý je na základe dohody UNHCR (Agentúry Spojených národov pre utečencov) a Medzinárodného olympijskeho výboru zaradený do olympijskej súťaže.

 

„Drahí bratia,“ oslovuje Svätý Otec desiatich členov tímu, medzi ktorými sú utečenci zo Sýrie, Južného Sudánu, Etiópie a Konžskej demokratickej republiky a pokračuje:

 

„Chcem vám odovzdať môj pozdrav a moju túžbu, aby ste na tejto Olympiáde uspeli. Nech odvaha a sila, ktorú nosíte vo svojom vnútri, dokáže vyjadriť prostredníctvom Olympijských hier volanie po bratstve a pokoji. Nech prostredníctvom vás všetkých ľudstvo pochopí, že mier je možný a s mierom sa dá všetko získať; naopak vojnou možno všetko stratiť. Túžim po tom, aby vaše svedectvo prospelo nám všetkým. Modlím sa za vás a prosím vás o modlitbu za mňa. Nech vás Boh žehná. Bratsky, František.“

 

List Svätého Otca adresovaný menovite všetkým desiatim športovcom nesie dátum 26. júla 2016 vo Vatikáne.

 

Do olympijských súťaží, ktoré potrvajú v Riu do 21. augusta, sa v rámci 207 reprezentačných družstiev zapojí Olympijský tím utečencov zložený zo 6 mužov a 4 žien. Utečencami zo Sýrie sú plavec Rami Anis a plavkyňa Yusra Mardiniová (obaja v súťažiach 100 m voľný štýl a 100 m motýlik). Z Južného Sudánu pochádza až päť členov - traja atléti: Paulo Amotun Lokoro (beh 1500 m), Yiech Pur Biel (beh 800 m) a James Nyang Chiengjiek (beh 400 m) a dve atlétky: Anjelina Nadai Lohalithová (beh 1500 m) a Rose Nathike Lokonyenová (beh 800 m). Maratónec Yonas Kinde je utečencom z Etiópie. Pôvodom z Konžskej demokratickej republiky sú džudista Popole Misenga (v mužskej kategórii do 90 kg) a džudistka Yolande Bukasa Mabikaová (v ženskej kategórii do 70 kg).

 

Ako informovalo UNHCR vo svojom komuniké, všetci členovia tímu „utiekli pred násilnosťami a prenasledovaním v ich krajinách a našli útočisko v krajinách ako Belgicko, Nemecko, Luxembursko, Keňa či Brazília. Iniciatíva vyslať tím utečencov na Olympiádu v Riu je bez precedensu a vysiela silné posolstvo podpory a nádeje pre utečencov v celom svete vo chvíli, keď počet ľudí prinútených opustiť svoj domov z dôvodu konfliktov a prenasledovania nemá obdobu v minulosti. Svetová populácia utečencov, vysídlených a žiadateľov o azyl dosiahla rekord 59,5 miliónov na konci roka 2014 a odvtedy ďalej sústavne rastie.“

 

4. augusta

Príhovor pápeža Františka pri návšteve Porciunkuly: Odpustiť 77-krát 

 

Assisi 4. augusta – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Porciunkuly v Assisi 4. augusta 2016. Bezprostredne pred príhovorom zaznelo čítanie z Matúšovho evanjelia: Mt 18,21-35

 

Mt 18,21-35

 

„Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

 

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: »Pozhovej mi a všetko ti vrátim.« A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: »Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.« On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

 

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: »Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?« A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

 

****

 

Dnes by som chcel, drahí bratia a sestry, ponajprv pripomenúť slová, ktoré podľa starobylej tradície predniesol sv. František práve tu, pred celým ľudom a biskupmi: „Všetkých vás chcem poslať do raja!“ Čo krajšie mohol žiadať assiský „Poverello“ ako dar spásy, večného života s Bohom a radosti bez konca, ktorý nám Ježiš získal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním?

 

Čo iné je raj - zase z iného pohľadu - než tajomstvo lásky, ktoré nás spája navždy s Bohom, aby sme ho kontemplovali bez konca? Cirkev odjakživa vyznáva túto vieru, keď hovorí, že verí v spoločenstvo svätých. V prežívaní viery nikdy nie sme sami. Robia nám spoločnosť svätí a blahoslavení a tiež aj naši blízki, ktorí žili vieru s jednoduchosťou a radosťou a svedčili o nej svojim životom. Je tu neviditeľné puto, ale o nič menej reálne, ktoré z nás vytvára „jedno telo“, v sile jediného krstu, ktorý sme prijali, a hýbe nami „jeden Duch“ (porov. Ef 4,4).

 

Možno keď sv. František prosil u pápeža Honória III. o dar odpustkov pre všetkých, čo navštívia Porciunkulu, mal na mysli Ježišove slová učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem [domov] pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja” (porov. Jn 14,2-3).

 

Cesta odpustenia je bezpochyby tou vzorovou cestou, ktorú by sme mali nasledovať, aby sme dosiahli miesto v raji. Je náročné odpúšťať. Koľko nás to stojí, odpustiť druhým? Trochu sa zamyslime. A tu v Porciunkule všetko hovorí o odpustení! Aký veľký dar nám dal Pán, keď nás učil odpúšťať - alebo aspoň mať ochotu odpustiť -, aby sme sa tak rukou mohli dotknúť Otcovho milosrdenstva!

 

Vypočuli sme si podobenstvo, ktorým nás Ježiš učí odpúšťať (porov. Mt 18,21-35). Prečo by sme mali odpustiť človeku, ktorý nám urobil zle? Pretože nám ako prvým bolo odpustené, a nekonečne viac. Niet tu nikoho medzi nami, komu by nebolo bývalo odpustené. Každý premýšľajme... myslime v tichu na nepekné veci, ktoré sme urobili a ako nám Pán odpustil.

 

Podobenstvo nám hovorí práve toto: Ako Boh odpúšťa nám, tak aj my máme odpustiť tomu, kto nám robí zle. To je pohladenie odpustením. Srdce, ktoré odpúšťa, pohládza. Je to tak veľmi vzdialené od onoho gesta: ‚to mi zaplatíš!‘ Odpustenie je celkom iná vec. Presne ako v modlitbe, ktorú nás Ježiš naučil - Otče náš -, keď hovoríme: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Tieto viny (podlžnosti) sú naše hriechy pred Bohom a našimi vinníkmi (dlžníkmi) sú tí, ktorým aj my musíme odpúšťať.

 

Každý z nás môže byť tým sluhom z podobenstva, ktorý má veľký dlh na splatenie, je však taký veľký, že by to nikdy nedokázal. Aj my, keď v spovednici pokľakáme pred kňazom, nerobíme iné než opäť toto isté gesto sluhu. Hovoríme: „Pane, maj so mnou trpezlivosť“. Premýšľali ste niekedy nad trpezlivosťou Boha? Má [s nami] trpezlivosť. Dobre totiž vieme, že sme plní nedostatkov a upadáme často do tých istých chýb. A predsa, Boh sa neunaví, keď nám vždy ponúka svoje odpustenie, zakaždým keď ho žiadame. Je to odpustenie plné, totálne, s ktorým nám dáva istotu, že hoci by sme upadli do tých istých hriechov, on má s nami zľutovanie a neprestane nás milovať.

 

Ako pán z podobenstva, Boh sa zmilúva, čiže zakusuje zľutovanie spojené s nehou: je to výraz na označenie jeho milosrdenstva voči nám. Náš Otec sa totiž zmilúva vždy, keď sme kajúcni, a posiela nás domov s upokojeným a vyrovnaným srdcom, keď nám hovorí, že nám celý dlh prepáčil a všetko nám odpustil. Božie odpustenie nepozná hranice; prekračuje našu predstavivosť a dosahuje každého, kto v hĺbke svojho srdca uznáva, že schybil a chce sa k Nemu vrátiť. Boh pozerá na srdce, ktoré prosí o odpustenie.        

 

Problém sa však, žiaľ, rodí vtedy, keď sa ocitáme v konfrontácii s naším bratom, ktorý nám spôsobil nejakú drobnú krivdu. Reakcia, ktorú sme počuli v podobenstve, je veľmi výrečná: „Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« (Mt 18,28). V tejto scéne nachádzame celú drámu našich ľudských vzťahov. Celú tú drámu. Keď sme my v podlžnosti voči iným, nárokujeme si milosrdenstvo. Keď sme však veriteľmi, dovolávame sa spravodlivosti! A všetci tak robíme, všetci.

 

Toto nie je reakcia Kristovho učeníka a toto nemôže byť štýl života kresťanov. Ježiš nás učí odpúšťať, a robiť to bez obmedzení: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22). Skrátka, to čo nám predkladá, je Otcova láska, a nie nami nárokovaná spravodlivosť. Keby sme zostali pri tom, neboli by sme rozpoznateľní ako Kristovi učeníci, ktorí obsiahli milosrdenstvo pri päte kríža čisto mocou lásky Božieho Syna. Nezabudnime teda na tvrdé slová, ktorými sa uzatvára podobenstvo: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,21-35).

 

Drahí bratia a sestry, odpustenie, ktorého sa sv. František stal „kanálom“ tu v Porciunkule aj naďalej pokračuje „plodiť raj“, aj po ôsmich storočiach. V tomto Svätom roku milosrdenstva je to ešte zrejmejšie, ako cesta odpustenia môže skutočne obnoviť Cirkev a svet. Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať. Opakujem: Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať. Svet potrebuje odpustenie. Príliš mnohí ľudia žijú uzavretí v nevraživosti a živia v sebe nenávisť, pretože nie sú schopní odpustiť, a tak nivočia vlastný život, ale aj životy druhých namiesto toho, aby našli radosť vyrovnanosti a pokoja. Prosme sv. Františka, aby sa za nás prihováral, aby sme sa nikdy nevzdali byť pokornými znameniami odpustenia a nástrojmi milosrdenstva.

 

A môžeme sa za toto pomodliť. Každý tak, ako to cíti. Pozývam bratov [františkánov], biskupov, aby išli do spovedníc – aj ja tam pôjdem – aby sme boli k dispozícii pre odpustenie. Osoží nám prijať ho dnes, tu, spoločne. Nech nám Pán dá tú milosť vysloviť to slovo, ktoré nám Otec nenechá dopovedať, to, ktoré povedal márnotratný syn: „Otče, zhrešil som proti...“ a on mu prikryl ústa, objal ho. My začneme hovoriť a on nám prikryje ústa a oblečie nás. - „Ale, otče, bojím sa, že zajtra spravím to isté.“ – Ale vráť sa! Pán vždy vyzerá na cestu, vyzerá v očakávaní, či sa nevracia stratený syn; a my všetci ním sme. Kiež nám Pán dá túto milosť.

 

   

Pápež František členom Generálnej kapituly dominikánov: Kázanie, svedectvo, láska

 

 

Vatikán 4. augusta – Kázanie, svedectvo, láska. To sú tri hlavné body príhovoru pápeža Františka, ktorý dnes ráno vo Vatikáne prijal účastníkov Generálnej kapituly dominikánov. Rehoľa kazateľov si v tomto roku pripomína 800. výročie od svojho založenia. 276. generálna kapitula sa začala v piatok 15. júla a potrvá do zajtra, 5. augusta v kláštore sv. Dominika v Bologni.

 

Svätý Otec pozdravil na úvod stretnutia magistra rehole Fra Bruna Cadorého a všetkým poďakoval za „významný prínos pre Cirkev a za spoluprácu s Apoštolskou stolicou, ktorú [rehoľa] vo vernom duchu služby udržiavala od svojich začiatkov až po dnešok“. V súvislosti s okrúhlym výročím ďalej povedal:

 

„Táto osemstoročnica nás pozýva pripomenúť si mužov a ženy viery (...), ktorí niesli Božie pohladenie a nehu kdekoľvek, obohacujúc Cirkev a ukazujúc nové možnosti uživotňovania Evanjelia prostredníctvom kázania, svedectva a lásky: troch pilierov, ktoré posilňujú budúcnosť Rádu, udržujúc sviežosť zakladajúcej charizmy“.

 

Pápež František na úvod svojho príhovoru pripomenul, že zakladateľ rehole sv. Dominik hovorieval: «Najprv kontemplovať, potom vyučovať». Ako ďalej vysvetlil, pri zameraní sa na kázanie, na to, aby sme mohli evanjelizovať, musíme dovoliť Bohu, aby nás najskôr evanjelizoval on:

 

„Bez silného osobného spojenia s ním, môže byť kázeň naozaj perfektná, veľmi premyslená, dokonca obdivuhodná, ale nedotkne sa srdca, ktoré má zmeniť. Vážne a vytrvalé štúdium teologických matérií je rovnako nevyhnutné, ako všetko to, čo nám dovoľuje priblížiť sa k realite a načúvať Božiemu ľudu. Kazateľ má kontemplovať Slovo a tiež kontemplovať ľud, ktorý dúfa, že bude pochopený (porov. Evangelii gaudium, 154)“.

 

Druhým významným znakom dobrého kazateľa je, podľa slov Svätého Otca, svedectvo. Na tomto mieste použil úryvok z Písma o Mojžišovi, ktorý si pred horiacim krom musel vyzuť sandále. Aj sv. Dominik sa preslávil tým, že chodieval evanjelizovať bosý:

 

„Dobrý kazateľ si je vedomý toho, že sa pohybuje na svätej zemi, lebo Slovo, ktoré so sebou prináša, je sväté a tí, ktorí ho prijímajú, sú nimi tiež. Veriaci nielen že potrebujú prijať Slovo v jeho celistvosti, ale tiež zakúsiť svedectvo života toho, kto o ňom káže (porov. Evangelii gaudium, 171). Svätí dosiahli veľkého ovocia preto, lebo svojím životom a misiou hovoria jazykom srdca, ktorý nepozná bariéry a je pre všetkých zrozumiteľný“.

 

Na záver pápež František dominikánom predložil tretí pilier dobrého kazateľa, ktorým je láska. Lebo bez lásky, vysvetlil Rímsky biskup, „budete spochybňovaní a podozriví“:

 

„Je to Kristovo telo, živé a trpiace, ktoré volá na kazateľa a nenechá ho na pokoji. Krik chudobných a vylúčených prebúdza a dáva chápať súcit, ktorý mal Ježiš s ľuďmi (Mt 15,32)“ (...). V stretnutí so živým telom Krista sme evanjelizátormi a znovu získavame vášeň, aby sme boli kazateľmi a svedkami jeho lásky; a oslobodzujeme sa od nebezpečného pokušenia, tak aktuálneho dnes: [pokušenia] gnosticizmu“.

 

Slovenskú dominikánsku provinciu na zhromaždení v Bologni zastupuje jej provinciál Reginald Adrián Slavkovský.

 

3. augusta

Katechéza pápeža Františka o apoštolskej ceste v Poľsku

 

Vatikán 3. augusta – Svätý Otec František sa dnes po júlovej prestávke opäť vrátil k pravidelným audienciám. V preplnenej Aule Pavla VI. poďakoval za apoštolskú cestu do Poľska a za Svetové dni mládeže, ktoré boli aj hlavnou témou jeho príhovoru.

 

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa sv. Matúša: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,3-7).

 

Plné znenie katechézy pápeža Františka

 

„Drahí bratia a sestry!

 

Dnes by som sa chcel krátko zamyslieť nad apoštolskou cestou, ktorú som absolvoval pred niekoľkými dňami v Poľsku. Príležitosťou cesty boli Svetové dni mládeže, 25 rokov po tých historických, slávených v Čenstochovej krátko po páde «železnej opony». Za tých 25 rokov sa Poľsko zmenilo, zmenila sa Európa a zmenil sa svet a tieto Svetové dni mládeže sa stali prorockým zmenením pre Poľsko, pre Európu a pre svet. Nová generácia mladých, dedičov a pokračovateľov púte, ktorú začal sv. Ján Pavol II., odpovedala na dnešnú výzvu. Oni dali znamenie nádeje, a toto znamenie sa volá bratstvo. Pretože práve v tomto svete, ktorý je vo vojne, je potrebné bratstvo; je potrebná blízkosť; je potrebný dialóg; je potrebné priateľstvo. A to je znamenie nádeje: keď existuje bratstvo.  

 

Začnime od mladých, ktorí boli prvým dôvodom cesty. Opäť raz odpovedali na volanie: prišli z celého sveta – niektorí z nich sú ešte tu [Svätý Otec ukazuje na skupiny prítomné v aule], bola to oslava farieb, rôznych tvári, jazykov, rozličných príbehov. Netuším, ako to robia: hovoria rozličnými jazykmi, ale rozumejú si! A prečo? Lebo majú tú vôľu kráčať spoločne, budovať mosty, bratstvo! Prišli aj so svojimi zraneniami, so svojimi otáznikmi, ale predovšetkým s radosťou stretnúť sa; a opäť vytvorili mozaiku bratstva. Dá sa tu hovoriť o mozaike bratstva. Symbolický obraz Svetových dní mládeže je dlhý rad rôznofarebných vlajok v rukách mladých: vskutku na Svetových dňoch mládeže sa vlajky národov stávajú krajšími, takpovediac sa „očisťujú“, a tiež vlajky národov, ktoré sú medzi sebou v konflikte, vejú vedľa seba. A to je krásne! Aj tu sú vlajky! Ukážte ich!

 

A tak počas tohto ich veľkého jubilejného stretnutia mladí zo sveta prijali posolstvo milosrdenstva, aby ho niesli do všetkých miest v duchovných i telesných skutkoch. Ďakujem všetkým mladým, ktorí prišli do Krakova! A ďakujem tým, ktorí sa s nami spojili zo všetkých kútov Zeme! Lebo v mnohých krajinách boli malé Svetové dni mládeže prepojené s tými v Krakove. Nech sa dar, ktorý ste dostali, stane každodennou odpoveďou na Pánovo volanie. Spomienka plná lásky smeruje k Susanne, dievčine z Ríma, z tejto diecézy, ktorá zomrela vo Viedni hneď po účasti na Svetových dňoch mládeže. Nech Pán, ktorý ju určite prijal v nebi, posilní jej rodinu a priateľov.  

 

Počas tejto cesty som navštívil aj svätyňu v Čenstochovej. Pred ikonou Madony som bol obdarený pohľadom Matky, ktorá je zvláštnym spôsobom Matkou poľského ľudu, toho šľachetného národa, ktorý toľko trpel a so silou viery a materinskou rukou vždy povstal. Pozdravil som tu niektorých Poliakov! Ste šikovní, ste skvelí! Tam, pod tým pohľadom sa dá pochopiť duchovný zmysel cesty tohto národa, ktorého história je nerozlučným spôsobom prepojená s Kristovým krížom. Tam sa dá rukou nahmatať viera svätého ľudu verného Bohu, ktorý uchováva nádej pri prechode skúškami; a uchováva tiež múdrosť, ktorá je rovnováhou medzi tradíciou a inováciou, medzi pamäťou a budúcnosťou. A Poľsko dnes pripomína celej Európe, že pre kontinent neexistuje budúcnosť bez jeho zakladajúcich hodnôt, ktoré svojho času mali v centre kresťanskú víziu človeka. Medzi týmito hodnotami je milosrdenstvo, ktorého špeciálnymi apoštolmi boli dvaja veľkí synovia poľskej zeme: sv. Faustína Kowalská a sv. Ján Pavol II.

 

A napokon, táto cesta mala tiež perspektívu voči svetu, svetu povolanému odpovedať na výzvu „rozkúskovanej“ vojny, ktorá ho ohrozuje. A na tomto mieste veľké ticho návštevy Auschwitzu a Birkenau bolo výrečnejšie než akékoľvek slovo. V tom tichu som počúval, cítil som prítomnosť všetkých duší, ktoré odtiaľ odišli; cítil som súcit, Božie milosrdenstvo, ktoré niektoré sväté duše vedeli priniesť aj do toho pekla. V tom veľkom tichu som sa modlil za všetky obete násilia a vojny. A tam, na tom mieste, som pochopil viac než kedykoľvek predtým hodnotu pamäte, nielen ako spomienky na udalosti z minulosti, ale ako varovanie a zodpovednosť pre dnešok a zajtrajšok, aby sa semä nenávisti a násilia nezakorenilo v brázdach dejín. A v tejto spomienke na vojny a toľké rany, toľké prežité bolesti, aj dnes existuje množstvo mužov a žien, ktorí trpia kvôli vojnám: toľkí naši bratia a sestry. Hľadiac v tom koncentračnom tábore na tú krutosť, ihneď som myslel na ukrutnosti dneška, ktoré sú podobné: nie sú tak koncentrované ako na tom mieste, ale sú všade vo svete; v tom svete, ktorý je chorý na krutosť, na bolesť, vojnu, nenávisť, smútok. A kvôli tomu vás vždy prosím o modlitbu: aby nám Pán udelil pokoj!

 

Za toto všetko ďakujem Pánovi a Panne Márii. A opäť vyjadrujem svoju vďačnosť poľskému prezidentovi a ďalším autoritám, kardinálovi krakovskému arcibiskupovi a celému poľskému episkopátu a všetkým tým, ktorí mnohorakým spôsobom umožnili toto stretnutie, ktoré poskytlo znak bratstva a pokoja Poľsku, Európe a svetu. Chcel by som tiež poďakovať mladým dobrovoľníkom, ktorí počas viac než jedného roku na tomto pracovali; a tiež médiám, tým, ktorí pracujú pre médiá: obrovská vďaka za to, že tieto Svetové dni mládeže bolo možné vidieť na celom svete. A tu nemôžem zabudnúť na Annu Mariu Jacobiniovú, taliansku novinárku, ktorá tam prišla nečakane o život. Modlime sa aj za ňu, odišla v postoji služby. Ďakujem.“

 

Pápež František po katechéze pozdravil prítomných v rôznych jazykoch. Špeciálny pozdrav adresoval pútnikom z Brazílie, kde sa už o pár dní, 5. augusta, začnú Olympijské hry:

 

„Teraz by som chcel srdečne pozdraviť brazílsky ľud, najmä mesto Rio de Janeiro, ktoré hostí športovcov a fanúšikov z celého sveta pri príležitosti Olympiády. Vo svete, ktorý je smädný po mieri, tolerancii a zmierení, by som si prial, aby duch Olympijských hier inšpiroval všetkých, účastníkov i divákov, v zápase o „dobrý boj“ a v spoločnom dokončení behu (porov. 2 Tim 4,7-8), túžiac získať ako odmenu nie medailu, ale niečo oveľa cennejšie: vytvorenie civilizácie, v ktorej vládne solidarita založená na uznaní toho, že všetci sme členmi jedinej ľudskej rodiny, bez ohľadu na rozdiely kultúr, farby pleti a náboženstva. A Brazílčanom, ktorí so svojou radosťou a charakteristickým pohostinstvom organizujú Oslavu športu, prajem, aby bola príležitosťou na prekonanie ťažkých okamihov a zapojenia sa do „tímovej práce“ pre budovanie spravodlivejšej a bezpečnejšej krajiny, vsadiac na budúcnosť plnú nádeje a radosti. Boh vás všetkých žehnaj!“

 

Na záver svojich pozdravov sa Svätý Otec František obrátil na veriacich z regiónov Talianska. S poukázaním na vzor svätosti, ktorý si Cirkev pripomenie zajtrajšou spomienkou na sv. Jána Máriu Vianneya, patróna kňazov a predovšetkým farárov, adresoval pápež František nasledovné povzbudenie osobitne mladým, chorým a novomanželom:

 

„Nech je jeho veľká pokora, drahí mladí, pre vás príkladom žiť život ako Boží dar; nech vás jeho odovzdanie sa plné dôvery Kristovi Spasiteľovi, drahí chorí, podopiera v hodine utrpenia; a nech vám jeho kresťanské svedectvo, drahí novomanželia, dá odvahu vyznávať vašu vieru bez hanby“.  

 

Zajtra, 4. augusta, Svätý Otec František navštívi kaplnku Porciunkula v Assisi pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov spojených s týmto miestom. Práve včera Cirkev slávila s tým spojený sviatok. Na cestu sa Svätý Otec vydá zajtra v popoludňajších hodinách a do Baziliky Panny Márie Anjelskej by mal doraziť približne okolo 16. hodiny. V kaplnke, ktorá je kolískou Františkánskeho rádu, pápež zotrvá v modlitbe a očakáva sa, že v závere prednesie krátke duchovné zamyslenie nad Božím slovom.

 

Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec pozval veriacich, aby sa k jeho putovaniu v duchu pripojili:

 

„Bude to jednoduchá púť, ale veľmi významná v tomto Roku milosrdenstva. Prosím vás všetkých, aby ste ma sprevádzali v modlitbe, vzývajúc svetlo a silu Duchu Svätého a nebeský príhovor sv. Františka“.

 

25. júla

Terorizmus je slepá ulička - pápež František vyzýva spojiť sa v modlitbe

 

Vatikán 25. júla – „Modlím sa za všetky obete terorizmu vo svete. Prosím, už nie viac terorizmus! Je to slepá ulička.“ Týmito slovami reagoval Svätý Otec prostredníctvom sociálnej siete Instagram na sériu tragických správ zo sveta počas uplynulých dní. V súvislosti so smrtonosným vyčíňaním v metropole Bavorska zaslal vatikánsky štátny sekretár kardinál Parolin sústrastný telegram arcibiskupovi Mníchova a Freisingu kardinálovi Reinhardovi Marxovi.

 

Včera zaznel z Vatikánu pápežov apel aj v súvislosti s masovým atentátom v afganskom hlavnom meste Kábul. Svätý Otec uistil o svojej blízkosti rodinám obetí a zraneným a pozval veriacich pripojiť sa k jeho modlitbe, aby Pán všetkých inšpiroval k zámerom dobra a bratstva.

 

„Čím viac sa zdajú byť pochmúrnymi perspektívy bezpečnosti a pokoja a ich prekážky neprekonateľnými, tým naliehavejšou sa musí stať naša modlitba,“ zdôraznil pápež František v príhovore naživo prenášanom médiami.

 

24. júla

Anjel Pána s pápežom Františkom: Modlitba je pracovný nástroj v našich rukách

 

Vatikán 24. júla – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána dnes Svätý Otec predniesol naliehavú výzvu v súvislosti s nedávnymi prejavmi násilia v Mníchove a Kábule. Pred blížiacimi sa Svetovými dňami mládeže v Krakove vopred pozdravil ich účastníkov a poďakoval organizátorom a k duchovnej účasti pozval i tých, ktorí budú sledovať podujatie na diaľku cez médiá.

 

V katechéze pápež František nazval modlitbu „prvým a hlavným pracovným nástrojom v našich rukách“. Vychádzajúc z evanjelia 17. nedele cezročného obdobia rozobral Ježišovu modlitbu Otče náš.

 

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána v plnom znení

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Evanjelium tejto nedele (Lk 11,1-13) otvára scéna, v ktorej sa Ježiš modlí sám, osamote. Keď skončí, učeníci ho žiadajú: «Pane, nauč nás modliť sa» (v. 1). A on odpovedá: «Keď sa modlíte, hovorte: Otče...» (v. 2). Toto slovo je „tajomstvom“ Ježišovej modlitby, je to kľúč, ktorý nám on sám dáva, aby sme mohli aj my vstúpiť do toho vzťahu dôverného dialógu s Otcom, ktorý sprevádzal a podopieral celý jeho život.

 

K osloveniu „Otče“ Ježiš pripája dve prosby: «posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo» (v. 2). Ježišova modlitba, a teda kresťanská modlitba, predstavuje predovšetkým dať priestor Bohu, keď mu dovolíme, aby v nás zjavil svoju svätosť a keď dávame napredovať jeho kráľovstvu, počnúc tým, že umožníme, aby v našom živote zavládla moc jeho lásky.

 

Túto modlitbu, ktorú nás Ježiš učí, „Otče náš“, robia kompletnou ďalšie tri prosby. Sú to tri žiadosti, ktoré vyjadrujú naše základné potreby: chlieb, odpustenie a pomoc v pokušeniach (porov. v. 3-4). Nedá sa žiť bez chleba, nedá sa žiť bez odpustenia a nemožno žiť bez Božej pomoci v pokušeniach.

 

Chlieb, o ktorý nám Ježiš káže prosiť je tým nevyhnutným, nie nadbytočným. Je to chlieb pútnikov, ten spravodlivý, ktorý sa nehromadí a s ktorým sa neplytvá, ktorý nezaťažuje náš pochod.

 

Odpustenie je predovšetkým to, čo my sami prijímame od Boha: len vedomie toho, že sme hriešnici, ktorým odpustilo nekonečné Božie milosrdenstvo nás môže uschopniť konať konkrétne gestá bratského zmierenia. Ak sa niektorý človek necíti byť hriešnikom, ktorému bolo odpustené, nikdy nebude môcť vykonať gesto odpustenia alebo zmierenia. Začína sa od srdca, kde sa cítime omilostenými hriešnikmi.

 

Posledná žiadosť, «neuveď nás do pokušenia», vyjadruje vedomie našej situácie, že sme vždy vystavení nástrahám zla a korupcie. Všetci vieme, čo je to pokušenie!

 

Ježišovo učenie o modlitbe pokračuje dvoma podobenstvami, v ktorých používa ako vzory postoj priateľa voči inému priateľovi a postoj otca voči svojmu synovi (porov. v. 5-12). Obe nás chcú naučiť, aby sme mali plnú dôveru v Boha, ktorý je Otcom. On pozná lepšie než my sami naše potreby, ale chce, aby sme mu ich predkladali s odvahou a nástojčivosťou, pretože toto je náš spôsob, ako sa podieľame na jeho pláne spásy. Modlitba je prvým a hlavným „pracovným nástrojom“ v našich rukách! Naliehať na Boha neslúži na to, aby sme ho presvedčili, ale aby sme spevnili našu vieru a našu trpezlivosť, čiže našu schopnosť zápasiť spolu s Bohom za veci naozaj dôležité a nevyhnutné. V modlitbe sme vo dvojici: Boh a ja spoločne bojujeme za dôležité veci.          

 

Medzi nimi je jedna vec, to veľmi dôležité, o čom Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu, ale o čo takmer nikdy nežiadame, a tým je Duch Svätý. „Daruj mi Ducha Svätého!“ A Ježiš to hovorí: «Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (v. 13). Ducha Svätého! Musíme prosiť, aby Duch Svätý prišiel do nás. Ale na čo je potrebný Duch Svätý? Je potrebný na to, aby sme žili dobre, žili s múdrosťou a láskou, konajúc Božiu vôľu. Akou krásnou modlitbou by bolo počas tohto týždňa, keby každý z nás prosil Otca: „Otče, daj mi Ducha Svätého!“ Panna Mária nám to ukazuje celou svojou existenciou, ktorou naplno hýbe Duch Svätý. Nech nám pomôže prosiť Otca v zjednotení s Ježišom, aby sme žili nie svetským spôsobom, ale podľa Evanjelia, vedení Duchom Svätým.“

 

***    

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil pápež František všetkým prítomným i spojeným cez médiá apoštolské požehnanie. Po ňom predniesol výzvu v súvislosti s prejavmi násilia v rôznych častiach sveta:

 

„V týchto hodinách sme v duši opäť otrasení smutnými správami v súvislosti so zaplakaniahodnými činmi terorizmu a násilia, ktoré zapríčinili bolesť a smrť. Myslím na dramatické udalosti v Mníchove v Nemecku a v Kábule v Afganistane, kde prišli o život početné nevinné osoby.

 

Som nablízku rodinám obetí a zraneným. Pozývam vás spojiť sa s mojou modlitbou, aby Pán všetkých inšpiroval k zámerom dobra a bratstva. Čím viac sa zdajú byť pochmúrnymi perspektívy bezpečnosti a pokoja a ich prekážky neprekonateľnými, tým naliehavejšou sa musí stať naša modlitba.“

 

***

 

Ďalšiu výzvu zameral Svätý Otec na blížiace sa Svetové dni mládeže, ktoré sa začnú už zajtra v poľskom Krakove:

 

„Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa mnohí mladí zo všetkých častí sveta vydávajú na cestu do Krakova, kde sa budú konať 31. svetové dni mládeže. Aj ja sa tam vyberiem túto stredu, aby som sa stretol s chlapcami a dievčatami a slávil s nimi a pre nich Jubileum milosrdenstva, na príhovor sv. Jána Pavla II. Prosím vás, aby ste nás sprevádzali modlitbou.

 

Už teraz pozdravujem a ďakujem tým, ktorí pracujú na prijatí mladých pútnikov s početnými biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, laikmi. Osobitne myslím na veľký počet ich vrstovníkov, ktorí hoci nebudú môcť byť prítomní osobne, budú sledovať toto podujatie cez komunikačné prostriedky. Budeme všetci zjednotení v modlitbe!“

 

19. júla

Pápež sa vo videoposolstve prihovoril Poľsku týždeň pred cestou do Krakova

 

Vatikán/Poľsko 19. júla – „Mám veľkú túžbu stretnúť sa s vami, aby sme svetu ponúkli nový znak harmónie, mozaiku rozličných tvárí, mnohých rás, jazykov, národov a kultúr, no všetci zjednotení v Ježišovom mene, ktorý je Tvárou Milosrdenstva“. Pápež František sa týmito slovami prihovoril vo videoposolstve mladým účastníkom 31. svetových dní mládeže v Krakove, ktoré navštívi už na budúci týždeň. Ako povedal, „všetko bude v tomto Jubilejnom roku v znaku milosrdenstva a vo vďačnej a oddanej spomienke na sv. Jána Pavla II., ktorý bol pôvodcom Svetových dní mládeže a bol sprievodcom poľského národa na svojej nedávnej historickej ceste ku slobode“.

 

Svätý Otec zároveň požehnal všetky krajiny, z ktorých mladí prídu na SDM, ako aj túžby, ktoré mladí v sebe nosia i samotné ich „kroky smerujúce do Krakova, aby boli púťou viery a bratstva“.

 

Petrov nástupca sa vo svojom videoposolstve zverejnenom pri príležitosti blížiacej sa apoštolskej cesty do Poľska obracia aj na celý poľský národ:

 

„Cítim, že prísť medzi vás je veľkým darom Pána, lebo ste ľudom, ktorý vo svojich dejinách prekonal mnohé skúšky, niektoré veľmi tvrdé, a napredoval so silou viery, podopieraný materskou rukou Panny Márie. Som si istý, že púť do Čenstochovskej svätyne pre mňa bude vnorením sa do tejto skúšanej viery, ktoré mi veľmi prospeje.“

 

Pápež Poliakom ďakuje za modlitby, ktorými pripravujú jeho cestu. Osobitne povzbudzuje rodiny, ktorým sa chystá priniesť aj posynodálnu apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia:

 

„Morálne a duchovné ,zdravie‘ národa vidieť na jeho rodinách: preto sv. Jánovi Pavlovi II. tak ležali na srdci snúbenci, mladí manželia a rodiny. Pokračujte na tejto ceste!“

 

Po záverečnom pozvaní zotrvať zjednotení v modlitbe sa pápež František vo videoposolstve lúči slovami: „Dovidenia v Poľsku!“

 

Plné znenie pápežovho videoposolstva pred cestou do Poľska

 

„Drahí bratia a sestry, už sa blížia 31. svetové dni mládeže, ktoré ma volajú stretnúť sa s mladými sveta pozvanými do Krakova a ponúka mi aj milú príležitosť stretnúť sa s drahým poľským národom. Všetko bude v tomto Jubilejnom roku v znaku milosrdenstva a vo vďačnej a oddanej spomienke na sv. Jána Pavla II., ktorý bol pôvodcom Svetových dní mládeže a bol sprievodcom poľského národa na svojej nedávnej historickej ceste ku slobode.

 

Drahí poľskí mladí, viem, že už dávno pripravujete, hlavne modlitbou, veľké stretnutie v Krakove. Ďakujem vám zo srdca za všetko to, čo robíte, a za lásku, s ktorou to robíte; už teraz vás objímam a žehnám vás.

 

Drahí mladí zo všetkých kútov Európy, Afriky, Ameriky, Ázie a Oceánie! Žehnám aj vaše krajiny, vaše túžby a vaše kroky smerujúce do Krakova, aby boli púťou viery a bratstva. Nech vám Pán Ježiš udelí milosť zakúsiť v sebe toto jeho slovo: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7).

 

Mám veľkú túžbu stretnúť sa s vami, aby sme svetu ponúkli nový znak harmónie, mozaiku rozličných tvárí, mnohých rás, jazykov, národov a kultúr, no všetci zjednotení v Ježišovom mene, ktorý je Tvárou Milosrdenstva.

 

A teraz sa obrátim na vás, drahí synovia a dcéry poľského národa! Cítim, že prísť medzi vás je veľkým darom Pána, lebo ste ľudom, ktorý vo svojich dejinách prekonal mnohé skúšky, niektoré veľmi tvrdé, a napredoval so silou viery, podopieraný materskou rukou Panny Márie. Som si istý, že púť do Čenstochovskej svätyne pre mňa bude vnorením sa do tejto skúšanej viery, ktoré mi veľmi prospeje. Ďakujem vám za modlitby, ktorými pripravujete moju návštevu. Ďakujem biskupom a kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, laickým veriacim, osobitne rodinám, ktorým v najlepšom prinášam posynodálnu apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia. Morálne a duchovné ,zdravie‘ národa vidieť na jeho rodinách: preto sv. Jánovi Pavlovi II. tak ležali na srdci snúbenci, mladí manželia a rodiny. Pokračujte na tejto ceste!

 

Drahí bratia a sestry, posielam vám toto posolstvo ako záruku o mojej náklonnosti. Zotrvajme zjednotení v modlitbe. A dovidenia v Poľsku!“

 

17. júla

Pápež František pri Anjel Pána vyzdvihol postoj načúvania, modlil sa za obete z Nice

 

Vatikán 17. júla – K postoju načúvania voči hosťom, ale aj voči členom vlastnej rodiny dnes pápež František povzbudil veriacich zhromaždených na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána vo Vatikáne. V katechéze sa zameral na Ježišovu návštevu u sestier Márie a Marty, zachytenú v Lukášovom evanjeliu. Upozornil na nebezpečenstvo, že sa v uponáhľanej dobe zo života vytratí ľudskosť v zmysle cnosti pohostinnosti. Prítomných vyzval pestovať v sebe schopnosť vypočuť druhého človeka. Práve v tejto schopnosti podľa jeho slov spočíva „koreň pokoja“.

 

Pápež František venoval hlavný úmysel svojej dnešnej modlitby Francúzsku. Spolu s prítomnými sa modlil za obete štvrtkového masového atentátu v Nice, za zranených, za trúchliacich príbuzných i za celú krajinu.                      

 

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána v plnom znení

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V dnešnom evanjeliu rozpráva evanjelista Lukáš o Ježišovi, ako po ceste do Jeruzalema vošiel do dediny a prijali ho v dome dvoch sestier: Marty a Márie (porov. Lk 10,38-42). Obe prejavujú Pánovi pohostinnosť, ale robia to odlišnými spôsobmi. Mária si sadá Ježišovi k nohám a počúva jeho slovo (porov. v. 39), zatiaľ čo Marta sa naplno venuje príprave vecí; a v istom momente povie Ježišovi: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ (v. 40). A Ježiš jej odpovedá: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (v. 41-42).

 

Vo svojom pohrúžení sa do práce Marte hrozí, že zabudne – a toto je problém – na to, čo je najdôležitejšie, čiže na prítomnosť hosťa, ktorým bol v tomto prípade Ježiš. Zabúda sa na prítomnosť hosťa. A hosťa treba nielen obslúžiť, nasýtiť a zahnúť starostlivosťou v každom smere. Je potrebné predovšetkým, aby sa mu načúvalo. Zapamätajte si dobre toto slovo: načúvať! Pretože hosťa treba prijať ako osobu, s jeho príbehom, s jeho srdcom bohatým na city a myšlienky, tak aby sa mohol naozaj cítiť ako v rodine. Ale ak prijmeš hosťa u seba doma a pokračuješ v práci, usadíš ho na miesto, mlčky on i ty, je to ako keby bol z kameňa: Hosť z kameňa! – Nie. Hosťovi treba načúvať.

 

Zaiste, odpoveď, ktorú Ježiš dáva Marte – keď jej hovorí, že potrebné je len jedno – nadobúda svoj plný význam vzhľadom na načúvanie slova samotného Ježiša, toho slova, ktoré osvecuje a udržiava všetko, čo sme a čo robíme. Ak sa ideme napríklad modliť pred kríž, a vravíme, vravíme, vravíme a potom ideme preč, nepočúvame Ježiša! Nenecháme mu hovoriť k nášmu srdcu. Načúvať: Toto je kľúčové slovo. Nezabudnite!

 

A nesmieme zabudnúť, že v dome Marty a Márie Ježiš ešte prv než je Pánom a Učiteľom, je pútnikom a hosťom. Jeho odpoveď má teda tento prvý a bezprostredný význam: „Marta, Marta, prečo si dávaš toľko roboty s hosťom, že zabúdaš na jeho prítomnosť? – Hosť z kameňa! – na jeho prijatie netreba mnoho vecí; naopak, potrebná je len jedna vec: počúvať ho – tu je to slovo: počúvať –, preukázať mu bratský postoj, aby si tak uvedomil, že je v rodine, a nie v provizórnom útulku.“

 

Takto chápaná pohostinnosť, ktorá je jedným zo skutkov milosrdenstva, sa ukazuje naozaj ako ľudská a kresťanská cnosť, cnosť, ktorej v dnešnom svete hrozí zanedbanie. Množia sa totiž útulky a penzióny, ale nie vždy sa v týchto prostrediach praktizuje skutočná pohostinnosť. Vznikajú rozličné inštitúcie, ktoré poskytujú starostlivosť pri mnohých druhoch choroby, osamelosti, vysunutia na okraj, ale zmenšuje sa pravdepodobnosť, aby niekto, kto je cudzincom, odstrčeným či vylúčeným našiel kohosi, kto by bol ochotný ho vypočuť - keďže je cudzinec, utečenec, migrant - načúvať jeho bolestnému príbehu. Dokonca i vo vlastnom dome, medzi vlastnými príbuznými sa môže stať, že sa ľahšie nájdu služby a starostlivosť rôzneho druhu, než vypočutie a pohostinnosť.

 

Dnes sme tak veľmi zaujatí, s chvatom, toľkými problémami – z toho niektorými i nedôležitými –, že zlyhávame v schopnosti počúvať. Sme neustále zaneprázdnení a tak nemáme čas počúvať. A ja by som sa vás chcel opýtať, položiť vám otázku, každý nech si odpovie vo svojom srdci: Ty, manžel, máš čas počúvať svoju manželku? A ty, žena máš čas počúvať svojho manžela? Vy, rodičia, máte čas, čas, ktorý môžete „stratiť“ na počúvanie vašich detí? Alebo vašich starých rodičov, vašich starkých? – „Ale veď starkí rozprávajú stále tie isté veci, sú nudní...“ – Ale potrebujú byť vypočutí! Počúvať. Prosím vás naučiť sa počúvať a venovať tomu viac času. V schopnosti počúvať je koreň pokoja.                    

 

Nech nás Panna Mária, Matka počúvania a starostlivej služby, naučí byť prijímajúcimi a pohostinnými k našim bratom a našim sestrám.“

 

 

​Svätý Otec sa modlil za obete z Nice a za celé Francúzsko

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní pripojil Svätý Otec osobitnú modlitbu za Francúzsko, ktoré sa spamätáva z brutálneho vraždenia v Nice v deň štátneho sviatku 14. júla. Veriacim na Námestí sv. Petra sa prihovoril týmito slovami:

 

„Drahí bratia a sestry, v našich srdciach je živá bolesť pre masaker, ktorý minulý štvrtok večer v Nice skosil toľké nevinné životy, dokonca i toľkých detí. Som nablízku každej rodine a celému francúzskemu národu v žiali. Nech Boh, dobrý Otec, prijme všetky obete do svojho pokoja, podrží zranených a uteší príbuzných. Kiež rozoženie každý plán teroru a smrti, aby sa viac žiadny človek neopovážil preliať krv brata. Otcovské a bratské objatie všetkým obyvateľom Nice a celému francúzskemu národu. A teraz sa všetci spoločne pomodlime mysliac na tento masaker, na obete, na príbuzných. Modlime sa najprv v tichu...“

 

Po chvíli strávenej v mlčaní sa Svätý Otec spolu s celým námestím pomodlil Ave Maria - Zdravas´ Mária.

 

Na záver pápež pozdravil prítomné skupiny z viacerých krajín. Pri pohľade z okna Apoštolského paláca si osobitne všimol viacerých Číňanov a venoval im niekoľko spontánnych slov.

 

9. júla

Pápež píše Argentíne pri 200. výročí nezávislosti: Som nablízku núdznym

 

Vatikán/Argentína 9. júla - Pápež František zaslal list predsedovi argentínskej biskupskej konferencie Mons. José Maria Arancedovi pri príležitosti 200. výročia nezávislosti Argentíny. Svätý Otec v tejto súvislosti zablahoželal nielen biskupom, ale aj štátnym predstaviteľom a celému ľudu. Obzvlášť vyjadril svoju blízkosť tým, ktorí najviac trpia:

 

„Chorým, tým, ktorí žijú v biede, väzňom, tým, ktorí sa cítia osamelí, tým, ktorí nemajú prácu a zakúšajú každý druh núdze, tým, ktorí sú alebo boli obeťami obchodovania s ľuďmi a vykorisťovania, neplnoletým obetiam zneužívania a mnohým mladým, ktorí trpia pohromou, akú im privodila droga. Všetci títo nesú ťažké bremeno situácií, mnoho ráz až do krajnosti. Sú synmi vlasti, s ktorými sa najviac kupčí“.

 

Petrov nástupca si zaspomínal, ako ho v detstve v škole učili hovoriť o „Matke vlasti“ a milovať ju. Práve „v láske k Matke vlasti“ podľa neho spočíva „vlastenecký zmysel príslušnosti“:

 

„My Argentínci používame riskantný a súčasne divný výraz, keď hovoríme o nepoctivých osobách: ,Tento je schopný predať vlastnú matku‘; ale vieme a hlboko v srdci cítime, že matka sa nepredáva, nemožno ju predať... a ani Matku vlasť“.

 

Pápež František v liste praje Argentíne, „aby ju Pán opatroval, urobil ju silnejšou a bratskejšou a chránil ju od každého druhu kolonializmu“. Svoje myšlienky venuje osobitne starým ľuďom a mládeži. Žiada ich pričiniť sa, aby Argentína naďalej kráčala s pohľadom upretým vpred:

 

„Starých, ,tých, ktorí si pamätajú dejiny‘, žiadam, aby prekonávali túto ,kultúru vyraďovania‘, ktorá sa nastoľuje na svetovej úrovni a aby mali odvahu snívať. Potrebujeme ich sny, zdroj nádeje. Mladých žiadam, aby ,svoj život neposielali do dôchodku´ v byrokratickom tichu, kde idú bokom mnohé predsavzatia pozbavené snov a hrdinstva“.

 

Ako pokračoval Svätý Otec s odkazom na proroctvo Joela (porov. Joel 3,1), treba starcov, ktorí snívajú, a mladých, ktorí sa týmito snami inšpirujú a kráčajú vpred s prorockou kreativitou: „Len ak naši starci majú odvahu snívať a naši mladí prorokovať veľké veci, vlasť môže byť slobodná“.

 

Na záver pápež František prosí Boha, aby žehnal Argentínu a jeho krajanov, a Pannu Máriu z Luján žiada, aby ako matka strážila cestu, na ktorú Argentínci vykročili presne pred 200 rokmi: 9. júla 1816.

 

 

3. júla

Pápež pred modlitbou Anjel Pána: Prinesme všetkým radostnú zvesť

 

Vatikán 3. júla – Pápež František dnes z okna Apoštolské paláca pripomenul, že „Ježiš nám priblížil Boha; v Ježišovi Boh kraľuje medzi nami, jeho milosrdná láska víťazí nad hriechom a nad ľudskou biedou“. Citujúc dnešné evanjelium podľa sv. Lukáša Rímsky biskup zopakoval, že misia kresťanov vo svete je priniesť všetkým radostnú zvesť, „posolstvo nádeje a útechy, pokoja a lásky“.

 

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Pasáž z dnešného evanjelia z 10. kapitoly Lukášovho evanjelia (Lk 10,1-12.17-20) nám pomáha pochopiť, ako veľmi je potrebné vzývať Boha, «Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!» (v. 2). „Robotníci“, o ktorých Ježiš hovorí, sú misionármi Božieho kráľovstva, ktorých On sám povolal a poslal «po dvoch pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť» (v. 1). Ich úlohou je ohlasovať posolstvo spásy adresované všetkým. Misionári vždy ohlasujú posolstvo spásy všetkým; [a to] nielen misionári, ktorí idú ďaleko, ale aj my, kresťanskí misionári, ktorí hlásame radostnú zvesť spásy. A toto je dar, ktorý nám dá Ježiš s Duchom Svätým. Toto ohlasovanie znamená povedať: «Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo» (v. 9). Ježiš nám skutočne priblížil Boha; v Ježišovi Boh kraľuje uprostred nás, jeho milosrdná láska vyhráva nad hriechom a ľudskou biedou.

 

A dobrou správou je to, že „robotníci“ musia prinášať všetkým: posolstvo nádeje a útechy, pokoja a lásky. Keď Ježiš posiela učeníkov pred sebou do miest, odporúča im: «Najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!’ [...] Uzdravujte chorých, čo sú v nich» (porov. vv. 5.9). Toto všetko znamená, že Božie kráľovstvo sa buduje deň čo deň, a už na tejto zemi ponúka svoje ovocie obrátenia, očistenia, lásky a útechy medzi ľuďmi. Je to krásna vec! Budovať deň čo deň toto Božie kráľovstvo, ktoré sa uskutočňuje. [Znamená to] nezbúrať, [ale] budovať!

 

V akom duchu musí Ježišov učeník vykonať túto misiu? V prvom rade musí si byť vedomý náročnej a niekedy nevraživej reality, ktorá ho čaká. Ježiš na tom nešetrí slovami! Ježiš hovorí: «Posielam vás ako baránkov medzi vlkov» (v. 3). Je to jasné. Nevraživosť je vždy začiatkom prenasledovania kresťanov; lebo Ježiš vie, že misii bráni práca zlého. Robotník z evanjelia sa preto musí snažiť oslobodiť od ľudských pripraveností každého druhu, nenosiac mešec ani kapsu, ani obuv (porov. v.4), ako odporúča Ježiš, aby sa tak spoliehali len na silu Kristovho kríža. To znamená zanechať každý dôvod pre osobnú chválu, karierizmus a hlad po moci, a pokorne so seba nechať urobiť nástroj spásy, ktorá je dielom obety Krista, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych.

 

Misia kresťana vo svete je úžasná, je to misia určená všetkým, je to misia služby, bez výnimky; vyžaduje si mnoho štedrosti a predovšetkým pohľad a srdce obrátené hore vzývajúc tak Pánovu pomoc. Tak veľmi sú potrební kresťania, ktorí by s radosťou svedčili o evanjeliu v každodennom živote. Učeníci, ktorých vyslal Ježiš, «sa vrátili natešení» (v. 17). Keď to robíme, srdce sa naplní radosťou. A tento výrok ma nabáda k uvažovaniu nad tým, ako veľmi sa Cirkev teší, raduje z toho, keď jej synovia prijímajú radostnú zvesť vďaka oddanosti toľkých mužov a žien, ktorí dennodenne ohlasujú evanjelium: kňazi – tí vynikajúci farári, ktorých všetci poznáme, rehoľné sestry, zasvätené, misionárky a misionári... A ja sa sám seba pýtam, počúvajte dobre: koľkí z vás, mladí, ktorí ste dnes prítomní na námestí, počujete Pánovo volanie nasledovať ho? Nemajte strach! Buďte odvážni a odovzdajte druhým túto pochodeň apoštolského zápalu, ktorú sme dostali vďaka týmto príkladným učeníkom.

 

Prosme Pána, skrze príhovor Panny Márie, aby Cirkvi nikdy nechýbali obetavé srdcia, ktoré pracujú na tom, aby všetkým priniesli lásku a nežnosť nebeského Otca.“

 

Po príhovore sa pápež František s veriacimi na Námestí sv. Petra pomodlil modlitbu Anjel Pána a všetkým udelil svoje apoštolské požehnanie. Na záver odsúdil krvavé útoky, ktoré sa udiali v uplynulých dňoch v Dháke a Bagdade a s prítomnými sa pomodlil za obete a za násilníkov.

 

Petrov nástupca tiež pozdravil pútnikov z Talianska, Portugalska, Kórei či Venezuely. Zároveň pripomenul, že na budúcu stredu si Katolícka cirkev v tomto Svätom roku milosrdenstva pripomenie mladú mučeníčku sv. Máriu Gorettiovej, ktorá pred tým než zomrela, odpustila svojmu vrahovi. Svätorečenie patrónky zločinov a mládeže bolo prvým v histórii, na ktorom sa zúčastnili matka aj vrah. Jednoduché hrdinské dievča je tiež prvou sväticou 20. storočia.

 

29. júna

Pápež František novým metropolitom: Východiskom Cirkvi je modlitba

 

 

Vatikán 29. júna – Pápež František dnes na slávnosť sv. Petra a Pavla, patrónov Ríma, slávil Eucharistiu v Bazilike sv. Petra, na ktorej požehnal pália 25 novým metropolitným arcibiskupom z celého sveta. Obrad sa začal spevom „Tu es Petrus“. Posvätné pálium si každý metropolita prevzal osobne z rúk Petrovho nástupcu.

 

Pálium je pevná látkova stuha asi päť centimetrov široká, utkaná z bielej vlny do oblúka tak, aby sa dala položiť na plecia. Zdobí ju šesť krížov vyšitých čiernym hodvábom a symbolizuje baránka na pleciach dobrého pastiera. Ide o súčasť liturgického odevu, ktorý má jedine pápež a arcibiskupi-metropoliti latinského obradu. Pálium je znakom úradu a duchovnej moci metropolitu a plného spoločenstva s Rímskym biskupom.

 

Na slávnosti sa tradične zúčastnila aj delegácia Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, ktorú pápež včera prijal na súkromnej audiencii.

 

Plné znenie homílie pápeža Františka na sviatok sv. Petra a Pavla

 

„Božie slovo tejto liturgie obsahuje dve kľúčové slová: uzavretosť / otvorenosť. K tomuto obrazu môžeme tiež priložiť symbol kľúčov, ktoré Ježiš prisľúbil Šimonovi Petrovi, aby mohol otvoriť brány Nebeského kráľovstva a nie ich zatvoriť pred ľuďmi, ako to robievali niektorí zákonníci a pokryteckí farizeji, čo Ježiš vyčítal (porov. Mt 23,13).

 

Čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 12,1-11) nám predstavuje tri uzavretosti: tú, keď je Peter vo väzení; tú, keď je komunita zhromaždená na modlitbe; a – v kontexte nášho nasledujúceho úryvku – tú, ktorá sa týkala domu Márie, matky Jána nazývaného Marek, kam ide Peter klopať [na dvere] potom, čo bol oslobodený.

 

Pokiaľ ide o uzavretosti, modlitba sa javí ako hlavné východisko: východisko pre spoločenstvo, ktoré riskuje, že sa uzatvorí samo v sebe kvôli prenasledovaniu a strachu; východisko pre Petra, ktorý ešte na začiatku svojej misie, ktorú mu zveril Pán, je uväznený Herodesom a riskuje odsúdenie na smrť. A zatiaľ čo bol Peter vo väzení, «Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). A Pán odpovedal na modlitbu a poslal svojho anjela, aby ho vyslobodil, „vytrhnúc ho z Herodesovej ruky“ (porov. Sk 12,11). Modlitba, ako pokorné zverenie sa Bohu a jeho svätej vôli, je vždy východiskom z našich osobných a komunitných uzavretostí. Je to veľké východisko z uzavretostí.

 

Dokonca aj Pavol, píšuc Timotejovi, hovorí o svojej skúsenosti oslobodenia, keď unikol pred nebezpečenstvom jeho odsúdenia na smrť; namiesto toho, Pán stál pri ňom a posilňoval ho, aby sa cez neho naplnilo ohlasovanie evanjelia všetkým národom (porov. 2 Tim 4,17). Pavol však hovorí o oveľa väčšom „otvorení“, [otvorení] nekonečne širšiemu horizontu: večnému životu, ktorý ho čaká po tom, ako skončí pozemský „beh“. Je to krásne vidieť život Apoštola celý „v pohybe“ vďaka evanjeliu: celý naplánovaný dopredu, najskôr priniesť Krista tým, čo ho nepoznajú a potom sa – tak povediac – hodiť do jeho náručia a nechať sa ním niesť «pre jeho nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,18).

 

Vráťme sa [ešte] k Petrovi. Evanjeliový príbeh (Mt 16,13-19) o jeho vyznaní viery a následnej misii, ktorú mu zveril Ježiš, nás ukazuje, že život Šimona, galilejského rybára – tak ako život každého z nás, sa otvára, naplno rozkvitá vtedy, keď od Boha Otca prijíma milosť viery. Šimon sa tak vydal na cestu, na cestu dlhú a namáhavú, ktorá ho vedie k výjdeniu zo seba samého, zo svojich ľudských istôt, najmä zo svojej mužskej pýchy, s odvahou a s nezištným altruizmom. Na tejto jeho ceste oslobodenia je rozhodujúca Ježišova modlitba: «Ale ja som prosil za teba [Šimon], aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov» (Lk,22-32). Rovnako rozhodujúci je Pánov pohľad plný súcitu potom, ako ho Peter trikrát zaprel: pohľad, ktorý sa dotýka srdca a uvoľní slzy pokánia (porov. Lk 22,61-62). Šimon Peter bol tak oslobodený z väzenia svojho pyšného a svojho ustráchaného ja a prekonal pokušenie uzatvoriť sa pred Ježišovým volaním nasledovať ho na ceste kríža.

 

Ako som už spomenul v kontexte nasledovného úryvku zo Skutkov apoštolov, je tam detail, ktorý stojí za to si ho všimnúť (porov. Sk 12,12-17). Keď je Peter zázračne oslobodený z Herodesovho väzenia, ide do domu matky Jána nazývaného Marek. Klope na dvere a zvnútra odpovie slúžka menom Rodé, ktorá spoznajúc Petrov hlas, namiesto toho, aby otvorila dvere, s prekvapením uteká plná radosti ohlásiť zvesť panej domu. Príbeh, ktorý sa môže zdať komický, nám pomáha chápať atmosféru strachu, v ktorej sa nachádzala kresťanská komunita, ktorá ostávala uzavretá v dome a tiež uzavretá pred Božími prekvapeniami. Peter klope na dvere. „Pozri!“ Je tam radosť, je tam strach... „Otvoríme, neotvoríme?...“. A on je v nebezpečenstve, lebo stráž ho môže zajať. Strach nás zastavuje, vždy nás zastaví; uzatvára nás, uzatvára nás pred prekvapeniami Boha. Tento detail nám hovorí o pokušení, ktoré pre Cirkev stále existuje: to [pokušenie] uzavrieť sa do samej seba, pred nebezpečenstvami. Ale aj tu je štrbina, skrze ktorú môže prejsť Božie konanie: Lukáš hovorí, že v tom dome «boli mnohí zhromaždení a modlili sa» (Sk 12,12). Modlitba dovoľuje milosti otvoriť východiskovú cestu: od uzavretosti k otvorenosti, od strachu k odvahe, od smútku k radosti. A môžeme ešte doplniť: od rozdelenia k jednote. Áno, dnes to môžeme s dôverou povedať spoločne našim bratom z delegácie, ktorú vyslal drahý ekumenický patriarcha Bartolomej, aby sa zúčastnila na slávnosti sv. patrónov Ríma. [Je to] oslava spoločenstva pre celú Cirkev, ako o tom tiež svedčí prítomnosť metropolitných arcibiskupov, ktorí prišli na požehnanie pálií, ktoré im budú dané mojimi zástupcami v príslušných sídlach.

 

Nech sa sv. Peter a Pavol prihovárajú za nás, aby sme mohli s radosťou naplniť túto cestu, zakúsiť Božie oslobodzujúce pôsobenie a svedčiť o ňom všetkým.“

 

 

 

Pápež František po modlitbe Anjel Pána: Svätí Peter a Pavol sú piliermi Cirkvi

 

 

Vatikán 29. júna – «Piliere» a «svetlá» západnej i východnej Cirkvi. Týmito slovami dnes napoludnie po modlitbe Anjel Pána nazval pápež František sv. Petra a Pavla. Na sviatok rímskych patrónov zaplavili Námestie sv. Petra tisícky pútnikov a veriacich z celého sveta.

 

Plné znenie príhovoru pápeža Františka po modlitbe Anjel Pána

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Slávime dnes sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla chváliac Boha za ich kázanie a ich svedectvo. Na viere týchto dvoch apoštolov sa zakladá Rímska cirkev, ktorá ich odjakživa uctieva ako patrónov. Avšak je to celá univerzálna Cirkev, ktorá na nich hľadí s obdivom, považujúc ich za dva piliere a dve veľké svetlá, ktoré žiaria nielen na rímskom nebi, ale v srdci veriacich zo Západu a z Východu.

 

V rozprávaní o misii apoštolov, nám evanjelium hovorí, že Ježiš ich poslal po dvoch (porov. Mt 10,1; Lk 10,1). V istom zmysle aj Peter a Pavol zo Svätej zeme boli poslaní až do Ríma ohlasovať evanjelium. Boli to dvaja muži veľmi odlišní jeden od druhého: Peter [bol] „pokorný rybár“, Pavol [bol] „majster a učiteľ“, ako sa recituje v dnešnej liturgii.Ale ak tu v Ríme poznáme Ježiša a ak kresťaná viera je živou a základnou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva tohto územia, vďačíme za to apoštolskej odvahe týchto dvoch synov blízkeho Východu. Oni, pre lásku Krista, zanechali svoju vlasť a nedbajúc na ťažkosti dlhej cesty a rizík a ťažkostí, ktoré ich postretli, zakotvili v Ríme. Tu sa z nich stali ohlasovatelia a svedkovi evanjelia medzi ľuďmi a svoju misiu viery a lásky spečatili umučením.

 

Peter a Pavol sa dnes ideálne vracajú medzi nás, prechádzajú ulice tohto Mesta, klopú na dvere našich domov, ale predovšetkým našich sŕdc. Chcú ešte raz priniesť Ježiša, jeho milosrdnú lásku, jeho útechu, jeho pokoj. Toľko to potrebujeme! Prijmime ich posolstvo! Zoberme si k srdcu ich svedectvo! Petrova úprimná a pevná viera, Pavlovo veľké a univerzálne srdce nám pomôžu byť radostnými kresťanmi, vernými evanjeliu a otvorenými pre stretnutie so všetkými.

 

Počas svätej omše v Bazilike sv. Petra dnes ráno som požehnal pália arcibiskupov-metropolitov nominovaných v tomto uplynulom roku, pochádzajúcich z rôznych krajín. Znovu ich pozdravujem a blahoželám im, ich rodinám a tým, ktorí ich sprevádzali na tejto púti; a povzbudzujem ich, aby s radosťou pokračovali v ich poslaní slúžiť evanjeliu, v spoločenstve s celou Cirkvou a predovšetkým s Petrovou stolicou, ako to presne vyjadruje znak pália.

 

Počas tej istej slávnosti som s radosťou a láskou prijal členov delegácie prichádzajúcej do Ríma v mene ekumenického patriarchu, drahého brata Bartolomeja. Aj táto prítomnosť je znakom bratských vzťahov, ktoré existujú medzi našimi Cirkvami. Modlime sa, aby sa vždy viac posilňovali zväzky spoločenstva a spoločného svedectva.

 

Panne Márii Salus Populi Romani dnes odovzdajme celý svet a predovšetkým toto rímske mesto, aby vždy našla v duchovných a morálnych hodnotách, ktorých je bohatý, základ svojho sociálneho života a svojho poslania v Taliansku, v Európe a vo svete.“

 

Na záver svojho príhovoru vyjadril Svätý Otec František ľútosť nad smutnými udalosťami v Istanbule, kde včera po atentáte na letisku zahynulo viac než 40 ľudí: „Modlime sa za obete, za rodiny a za drahý turecký národ. Nech Pán obráti srdcia násilníkov a napomôže našim krokom na ceste mieru“.

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pozdravil medzi prítomnými na námestí osobitne miestnych Rimanov. Prítomným pripomenul, že výťažok z tradičného slávnostného predstavenia, večerného ohňostroja v centre Ríma nad Anjelským hradom, pôjde na podporu charitatívneho diela vo Svätej zemi a v krajinách Blízkeho východu.

 

 

20. júna

Pápež František odpovedal študentom na otázku, či sa už ocitol v kríze viery

 

Rím 20. júna – Ako môžeme byť dôveryhodnými svedkami Evanjelia v dnešnom svete? Mali ste niekedy krízu vo viere? Aj takéto otázky položila skupina mladých z rímskeho vysokoškolského kolégia Nazareth pápežovi Františkovi. Kolégium nachádzajúce sa v západnej časti Ríma, ktoré je domovom najmä študentov z mnohodetných a sociálne slabších rodín navštívil Svätý Otec v sobotu 18. júna.

 

Pápež odpovedal celkovo na sedem otázok, z ktorých niektoré položili aj bývalí odchovanci kolégia a kňaz, ktorý sa venuje ich kresťanskej formácii.

 

Jedna z otázok, ktorú položil mladý muž Gabriele Giuliano, mierila k súčasnej situácii prenasledovania kresťanov v rôznych častiach sveta pre ich vieru, pričom neraz ide o hrdinské svedectvo: „Táto odvaha autentickej viery nás všetkých naozaj núti klásť si otázky. Ako môžeme byť dôveryhodnými svedkami Evanjelia? Ako ohlasovať Kristovo posolstvo svetu? Mnohí z nás, so všetkými osobnými nedostatkami a ľudskými limitmi, to zakusujeme, ale ľahko strácame odvahu. Aj Vám sa to stáva? Ocitli ste sa niekedy v kríze so svojou vierou? Kde a ako ste našli spôsob ako sa vzchopiť, nabrať silu a pokračovať vo svojom mandáte, najprv ako laik neskôr ako zasvätený?“

 

Pápež František hneď zareagoval, že táto otázka ide veľmi na telo, je veľmi osobná. Svoju odpoveď začal od začiatku, od prenasledovania kresťanov v súčasnosti:

 

„Mne sa nepáči, a chcem to povedať otvorene, nepáči sa mi, keď sa hovorí o genocíde kresťanov, napríklad na Blízkom východe: to je redukcionizmus, je to zjednodušovanie. Pravda je, ide o prenasledovanie, ktoré vedie kresťanov ku vernosti, ku koherencii vo vlastnej viere. Nerobme sociologický redukcionizmus toho, čo je tajomstvom viery: [a to je] mučeníctvo. Tí trinásti – myslím, že to boli egyptskí kresťanskí kopti, dnes svätci, kanonizovaní Koptskou cirkvou – podrezaní na pláži v Líbyi: všetci zomreli so slovami na perách: ‚Ježišu, pomôž mi! Ježiš!’

 

Svätý Otec František poznamenal, že tu nešlo o teológov či učencov, ale boli to svedkovia viery:

 

„A viera sa dosvedčuje toľkými náročnými vecami v živote: aj životom, životom dosvedčujeme vieru. ... Existuje každodenné mučeníctvo, keď ideš do mučeníctva poctivosti, mučeníctva trpezlivosti... Mučeníctvo trpezlivosti: vo výchove detí; mučeníctvo vernosti v láske, keď je jednoduchšie ísť inou cestou, skrytejšou... Mučeníctvo čestnosti v tomto svete, ktorý možno nazvať aj ‚rajom pre úplatkárov’, nie je tak?... Vo svete, kde toľkí rodičia dávajú jesť svojím deťom chlieb zašpinený úplatkami, ten chlieb, ktorý oni kupujú z úplatkov, ktoré si nechávajú... Tam je kresťanské svedectvo, tam je mučeníctvo: [povedať] ‚Nie, toto ja nechcem!’... Mučeníctvo ticha pred pokušením ohovárať...“

 

Pápež povzbudil mladých, aby boli odvážni a dodal, že odvaha je dar Ducha Svätého. Podľa jeho slov sa kresťanské svedectvo nedá žiť bez odvahy:

 

„Mučeníctvo, kresťanský život mučeníkov, kresťanské svedectvo sa nedá žiť bez odvahy kresťanského života. Svätý Pavol používa dve slová, ako žiť kresťanský život mučeníkov, každodenný život: odvaha a trpezlivosť. Dve slová. Odvaha ísť vpred a nehanbiť sa za svoju kresťanskú vieru a ukázať sa ako kresťan; a trpezlivosť niesť na svojich pleciach váhu každého dňa, aj vlastné hriechy, vlastné nedôslednosti... Avšak, dá sa byť kresťanom s hriechmi? Veru áno! Všetci sme hriešnici: všetci. Kresťan nie je muž alebo žena, ktorý je vydezinfikovaný tak ako je to v laboratóriách, nie je ako destilovaná voda. Kresťan je muž, žena schopný zradiť vlastný ideál hriechom, je to slabý muž a slabá žena. My sa však musíme zmieriť s našou slabosťou. A tak sa staneme trochu viac pokornými. Pokornejšími“.    

 

Svätý Otec František mladých študentov vysvetlil, že „kresťanská koherencia pravdy je cítiť sa hriešnikmi a tými, čo potrebujú odpustenie. Lebo ten, čo sa vystatuje, že je dokonalý, je ako páv: pekný, ale stále len páv“. Ďalej zodpovedal aj otázku o vlastnej kríze viery:

 

„Toľkokrát sa nachádzam v kríze s vierou a niekedy som mal aj tú drzosť vyčítať Ježišovi: ‚Ale prečo toto dovolíš?’, a tiež pochybovať: ‚Je toto pravda alebo to bude sen?’ A toto odmala, od seminaristu, od kňaza, rehoľníka, biskupa až po pápeža. - ‚Ale ako môže byť svet takýto, ak Ty si daroval Tvoj život? Nebude to ilúzia, alibi, aby sme sa uspokojili?’ Kresťan, ktorý toto niekedy nepocítil, u ktorého viera nevstúpila do krízy, tomu niečo chýba: je to kresťan, ktorý sa uspokojí s trochou svetskosti a takto kráča životom“.

 

Na záver otázky talianskeho mladíka o pápežovej skúsenosti s krízou viery, Svätý Otec odpovedal:

 

„Slovo kríza v čínskom jazyku sa píše s dvoma obrazovými znakmi: jeden označuje riziko a druhý príležitosť. Je tak? Keď niekto vstúpi do krízy, ako Ježiš povedal Petrovi, že diabol ho vtiahol do krízy ako sa to deje so pšenicou, a toľkokrát diabol, život, blížni, toľko ľudí nás vystaví mlatbe ako zrnu, a tam, v kríze, je vždy nebezpečenstvo, riziko – riziko v nedobrom zmysle slova – a aj príležitosť. Kresťan – a toto som sa naučil – nesmie mať strach vstúpiť do krízy: je to znak, že kráča vpred, že nie je ukotvený na brehu rieky alebo mora, že sa odrazil na hlbinu a ide ďalej. A tam sú problémy, krízy, nezrovnalosti a kríza vlastného hriechu, ktorá nás tak zahanbuje. A ako sa neunaviť? To je milosť. Pros o ňu Pána: ‚Pane, daj, aby som sa neunavil. Daj mi milosť trpezlivosti, ísť vpred, vyčkať, kým nepríde pokoj“.

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Prenechajme súdenie druhých na Boha

 

Vatikán 20. júna – Pred tým, než by sme súdili druhých, pozrime sa do zrkadla na to, ako na tom sme my. Týmito slovami sa dnes pápež František počas poslednej rannej homílie pred letnými prázdninami obrátil na veriacich v Dome sv. Marty. Dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša vyzýva, aby sme najprv vyhodili brvno zo svojho oka (Mt 7,1-5). Svätý Otec podčiarkol, že to, čím sa Boží súd líši od ľudských súdov nespočíva v jeho všemohúcnosti, ale v jeho milosrdenstve.

 

Súd patrí výlučne Bohu, a preto – ako sa píše ďalej v Písme – ak nechceme byť súdení, nemali by sme súdiť druhých. My všetci túžime po tom, aby v deň súdu „na nás Pán hľadel zhovievavo, aby zabudol na množstvo strašných vecí, ktoré sme v živote urobili,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František. Z toho dôvodu, ak „neprestajne súdiš druhých, s rovnakou mierou budeš súdený aj ty“. Pán, dodal, od nás žiada, aby sme sa pozreli na seba do zrkadla:

 

„Pozrite sa do zrkadla, avšak nie, aby ste sa namaľovali, aby nebolo vidno vrásky. Nie, nie, to nie je tá rada! Pozri sa do zrkadla, aby si sa videl, aký si. ‚Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?’ Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka’ a ty máš v oku brvno?! A ako nás Pán posudzuje, keď to robíme? Jedným slovom: ‚Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata’“.

 

Podľa slov Svätého Otca možno badať, že Pán sa „tu mierne rozčúlil“: nazýva nás pokrytcami, keď sa staviame na „miesto Boha“. Toto je to, dodal ďalej, čo sa podarilo urobiť hadovi s Adamom a Evou, keď im sľuboval: „Keď budete z tohto jesť, budete ako on“. A oni „sa chceli postaviť na miesto Boha“:  

 

„Z tohto dôvodu je tak veľmi zlé súdiť. Súd patrí len Bohu, jedine jemu. A nám patrí láska, porozumenie, modliť sa za druhých, keď vidíme veci, ktoré nie sú dobré, a tiež im povedať: ‚Počuj, vidím toto, možno...’ Ale nikdy nesúdiť. Nikdy. Ak súdime, je to pokrytectvo“.

 

Na záver svojej homílie pápež povedal, že keď súdime, keď „sa staviame na miesto Boha“, „náš súd je biedny súd“ a nikdy „nemôže byť skutočným súdom“. „A prečo ten náš nemôže byť ako ten Boží? Preto lebo je Boh všemohúci a my nie?,“ spýtal sa prítomných veriacich Svätý Otec a zároveň si odpovedal: Nie, „lebo nášmu súdu chýba milosrdenstvo. [Lebo] keď súdi Boh, súdi s milosrdenstvom“:

 

„Myslime dnes na to, čo nám hovorí Pán: nesúďte, aby ste neboli súdení; miera, spôsob, akým súdime bude ten istý, aký použijú na nás; a po tretie, pred tým, než budeme súdiť, pozrieme sa na seba do zrkadla. [Hovoríme si:] ‚Ale tamtá robí to... Tamten robí tamto...’ ‚Zastav sa však na chvíľu...’, pozriem sa do zrkadla a potom rozmýšľam. V opačnom prípade budem pokrytcom, lebo sa staviam na miesto Boha, a aj môj súd je takto biednym súdom; chýba mu niečo veľmi dôležité, čo má Boží súd, chýba mu milosrdenstvo. Nech nám Pán pomôže dobre pochopiť tieto veci“.

 

19. júna

Anjel Pána so Svätým Otcom: Kto je pre mňa Ježiš?

Vatikán 19. júna – „Kto je Ježiš pre ľudí našich čias? Kto je Ježiš pre každého z nás?“ S týmito dvoma otázkami, ktoré kedysi sám Ježiš položil svojim apoštolom, sa dnes obrátil Svätý Otec František na veriacich zhromaždených na Námestí sv. Petra na poludňajšiu modlitbu. Kresťanská odpoveď sa prejavuje v ochote niesť kríž, čiže dávať svoj život z lásky pre druhých, zdôraznil pápež František.

Na záver Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe za Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi, ktorý sa dnes začal na Kréte slávením Turíc podľa juliánskeho kalendára. Pripomenul tiež zajtrajší Svetový deň utečencov, vyhlásený zo strany OSN. Do pozornosti dal aj včera blahorečenú Máriu Celeste Crostarosovú, taliansku mystičku z 18. storočia, ktorá založila rád redemptoristiek.

 

Do Vatikánu dnes prišla aj veľká slovenská skupina putujúca po stopách Božieho služobníka dona Titusa Zemana, saleziána umučeného v komunistických žalároch, ktorého proces blahorečenia už postúpil z diecéznej úrovne do tzv. „rímskej fázy“. Pútnikov viedol vicepostulátor kauzy blahorečenia don Jozef Slivoň SDB.

 

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Evanjeliový úryvok tejto nedele (Lk 9,18-24) nás opäť volá k tomu, aby sme sa takpovediac z tváre do tváre konfrontovali s Ježišom. V jednom z mála pokojných momentov, keď sa nachádza sám so svojimi učeníkmi, sa ich Ježiš pýta: «Za koho ma pokladajú zástupy?» (v. 18). A oni odpovedajú: «Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov» (v. 19). Takže ľudia mali rešpekt voči Ježišovi a považovali ho za veľkého proroka, no neboli si ešte vedomí jeho pravej totožnosti, toho, že je Mesiáš, Boží Syn poslaný Otcom pre spásu všetkých.

 

Ježiš sa vtedy obracia priamo na apoštolov – pretože toto ho najviac zaujíma – a pýta sa: «A vy ma za koho pokladáte?» Peter hneď odpovedá v mene všetkých: «Za Božieho Mesiáša [t. j. Krista]» (v. 20), čo znamená: Ty si Mesiáš, Posvätený Bohom, ním poslaný zachrániť jeho ľud podľa Zmluvy a prísľubu. Takto si Ježiš uvedomuje, že Dvanásti, a osobitne Peter, dostali od Otca dar viery; a preto im začína hovoriť otvorene – tak hovorí Evanjelium: „otvorene“ – o tom, čo ho očakáva v Jeruzaleme: «Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych» (v. 22).  

 

Tie isté otázky sa dnes nanovo predkladajú každému z nás: „Kto je Ježiš pre ľudí našich čias?“ Ale druhá je dôležitejšia: „Kto je Ježiš pre každého z nás?“ Pre mňa, pre teba, pre teba, pre teba... Kto je Ježiš pre každého nás? - Sme pozvaní stotožniť sa s Petrovou odpoveďou, aby sa stala našou vlastnou odpoveďou a vyznali sme s radosťou, že Ježiš je Boží Syn, Otcovo večné Slovo, ktoré sa stalo človekom na vykúpenie ľudstva, vylievajúc naň hojnosť Božieho milosrdenstva.

 

Svet viac než kedykoľvek potrebuje Krista, jeho spásu, jeho milosrdnú lásku. Mnohí ľudia registrujú prázdnotu okolo seba a v sebe – azda niekedy aj my –, iní žijú v nepokoji a neistote z dôvodu chúlostivých podmienok a konfliktov. Všetci potrebujeme priliehavé odpovede na naše otázky, na naše konkrétne otázky. V Kristovi, jedine v ňom, sa dá nájsť pravý pokoj a naplnenie každej ľudskej túžby. Ježiš pozná srdce človeka ako nikto iný. Preto ho môže uzdraviť, darujúc mu život a útechu.

 

Keď Ježiš ukončil svoj dialóg s apoštolmi, obracia sa ku všetkým so slovami: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma» (v. 23). Nejde o nejaký ozdobný kríž, o kríž ideologický, ale je to kríž života, je to kríž vlastných povinností, kríž obetovania sa pre druhých s láskou: pre rodičov, pre deti, pre rodinu, pre priateľov, aj pre nepriateľov; kríž ochoty byť solidárnymi s chudobnými, zasadenia sa za spravodlivosť a pokoj.

 

Keď sa ujímame tohto postoja, týchto krížov, vždy niečo strácame. Nikdy nesmieme zabudnúť, že «kto stratí svoj život [pre Krista], zachráni si ho» (v. 24). Je to strata pre zisk. A pamätajme na všetkých našich bratov, ktorí i dnes uskutočňujú tieto Ježišove slová, keď obetujú svoj čas, svoju prácu, svoju námahu a dokonca i svoj život, aby nezapreli svoju vieru v Krista.

 

Ježiš nám prostredníctvom Ducha Svätého dáva silu kráčať vpred na ceste viery a svedectva: konať to, v čo veríme; nie hovoriť jedno a konať druhé. A na tejto ceste je nám vždy nablízku a predchádza nás Panna Mária: dovoľme jej vziať nás za ruku, keď prechádzame temnými a náročnejšími chvíľami.

 

 

 

Pápež František pozval k modlitbe za Panortodoxný koncil na Kréte

 

Vatikán 19. júna – Pri nedeľnom poludňajšom stretnutí s veriacimi na Vatikánskom námestí pápež František pozval veriacich pripojiť sa k modlitbe za Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi, ktorý sa dnes začal na gréckom ostrove Kréta. Svätý Otec to urobil týmito slovami:

 

„Dnes, na slávnosť Päťdesiatnice podľa juliánskeho kalendára, ktorým sa riadi Pravoslávna cirkev, sa slávením Božskej liturgie začal na Kréte Panortodoxný koncil. Pripojme sa k modlitbe našich bratov pravoslávnych, vzývajúc Ducha Svätého, aby pomáhal svojimi darmi patriarchom, arcibiskupom a biskupom zhromaždeným na tomto koncile. A všetci spoločne prosme Pannu Máriu za všetkých našich bratov pravoslávnych.“

 

Po týchto slovách sa pápež spolu s námestím zaplneným pútnikmi pomodlil na tento úmysel modlitbu Zdravas´ Mária.

 

Na koncile na Kréte sa zúčastňuje aj delegácia Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, ktorú vedie metropolita Rastislav, arcibiskup Prešova.

 

17. júna

Slová pápeža Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy o Amoris laetitia

 

Vatikán 17. júna – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy dňa 16. júna 2016 v Lateránskej bazilike a jeho odpovede na otázky prítomných, ktoré nasledovali:

 

Dobrý večer! Všetkých päť lodí zaplnených. Dobre! Vidno, že je tu chuť pracovať...

„Radosť lásky: cesta rodín v Ríme“: to je téma vášho diecézneho kongresu. Nezačnem hovoriť o exhortácii, keďže vy sa ňou budete zaoberať v rôznych pracovných skupinách. Chcel by som spolu s vami pripomenúť si niektoré kľúčové myšlienkové pnutia, ktoré sa objavili na synodálnej ceste, a ktoré nám môžu pomôcť porozumieť duchu, ktorý sa odráža v exhortácii. Tento dokument bude môcť usmerniť vaše úvahy a vaše rozhovory a tak «dodať odvahu, povzbudenie a pomoc rodinám v ich úsilí a ich ťažkostiach» (Radosť lásky, 4). A toto predstavenie niektorých kľúčových myšlienkových pnutí by som rád urobil pomocou troch biblických obrazov, ktoré nám umožnia nadviazať kontakt s vanutím Ducha v rozlišovaní synodálnych otcov. Tri biblické obrazy.

 

Prvý: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! » (Ex 3,5). Tak znelo pozvanie Boha adresované Mojžišovi pred horiacim kríkom. Územie, ktoré bolo treba prejsť a témy, ku ktorým sa bolo treba na Synode postaviť, si vyžadovali zaujať špecifický postoj. Nešlo o analyzovanie hocakej problematiky; nestáli sme pred hocijakou situáciou. Mali sme pred sebou konkrétne tváre toľkých rodín. A viem, že v niektorých pracovných skupinách počas Synody, ešte pred začatím práce, sa synodálni otcovia podelili s vlastnou rodinnou realitou.

 

Toto pridelenie tváre témam – tak povediac – si vyžadovalo (a vyžaduje) atmosféru rešpektu, schopnú pomôcť načúvať tomu, čo nám Boh hovorí uprostred našich situácií. Nie diplomatický alebo politicky korektný rešpekt, ale rešpekt plný ustarostenosti a úprimných otázok, upriamených na starostlivosť o životy, ktoré sme povolaní pásť. Ako to pomáha, keď témam dáme tváre! A ako pomáha uvedomiť si, že za papierom sa nachádza tvár. Ako veľmi to pomáha! Oslobodzuje nás to od toho, aby sme sa ponáhľali získať dobre formulované závery, avšak mnohokrát bez života; oslobodzuje nás to od abstraktného vyjadrovania, aby sme sa priblížili ku konkrétnym ľuďom a zaangažovali sa v tom. Chráni nás od ideologizovania viery prostredníctvom dobre vybudovaných systémov, ktoré však ignorujú milosť. Koľkokrát sa stávame pelagiánmi! Ale toto je možné robiť len v atmosfére viery. Je to viera, ktorá nás nabáda, aby sme neúnavne hľadali Božiu prítomnosť v dejinných premenách.

 

Každý z nás mal skúsenosť s rodinou. V niektorých prípadoch sa v nás rodí vďakyvzdanie s väčšou ľahkosťou než v iných, no všetci sme zažili túto skúsenosť. V tomto kontexte nám Boh prišiel v ústrety. Jeho Slovo prišlo k nám nie ako sled abstraktných teórií, ale ako spoločník na ceste, zaopatrilo nás uprostred bolesti, povzbudilo nás v oslave a vždy nám ukazovalo smer (Radosť lásky, 22). Toto nám pripomína, že naše rodiny, rodiny v našich farnostiach s ich tvárami, ich príbehmi so všetkými ich komplikáciami „nie sú problémom, sú príležitosťou“, ktoré Boh stavia pred nás. Príležitosť, ktorá nás vyzýva vyvinúť misionársku kreativitu schopnú objať všetky konkrétne situácie, v našom prípade situácie rímskych rodín. Nie len tie, ktoré prichádzajú do kostola alebo sú zapojené vo farnostiach: to by bolo viac-menej ľahké; ale môcť prísť až ku rodinám našich štvrtí, k tým, čo do kostola neprichádzajú.

 

Toto stretnutie je pre nás výzvou, aby sme nič a nikoho nestratili, ale aby sme hľadali, obnovovali nádej vo vedomí, že Boh naďalej koná v našich rodinách. Je to pre nás výzva, aby sme nikoho neopustili len preto, lebo nie je na úrovni, aká sa od neho požaduje. A to si od nás vyžaduje, aby sme vykročili z principiálnych vyhlásení a mohli sa ponoriť do pulzujúceho srdca rímskych štvrtí a ako remeselníci sa vložiť do utvárania Božieho sna v tejto realite, niečo, čo môžu robiť len ľudia viery, tí, čo neprekážajú v ceste konania Ducha. A že si [pri tom] zašpinia ruky? Uvažovať nad životom našich rodín, takých aké sú a takých aké ich stretáme, si od nás vyžaduje vyzuť si obuv, aby sme objavili prítomnosť Boha. Toto je prvý biblický obraz; vykročiť. Je tam Boh. Boh, ktorý koná, Boh, ktorý žije, Boh, ktorý je ukrižovaný... ale je to Boh!

 

2. Teraz druhý biblický obraz. Obraz farizeja, ktorý pri modlitbe hovoril Pánovi: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik» (Lk 18,11). Jedno z pokušení (porov. Radosť lásky, 229), ktorému sme neustále vystavení je mať separatistickú logiku. Je to zvláštne. Aby sme sa obhájili, veríme, že získame na identite a na istote zakaždým, keď sa odlíšime alebo sa izolujeme od druhých, najmä od tých, ktorí žijú v inej situácii. Identita sa však neuskutočňuje v separovaní sa: identita sa dosahuje v príslušnosti. Moja príslušnosť k Pánovi: to mi dáva identitu. Neodťahujem sa od iných, ako keby ma mali nakaziť...

 

Považujem za potrebné urobiť dôležitý krok: nemôžeme analyzovať, uvažovať a už vôbec nie modliť sa za realitu, ako by sme my boli na opačnej strane alebo sa cítili odlišní, ako keby sme boli mimo dejín. Všetci sa potrebujeme obrátiť, všetci potrebujeme prísť pred Pána a zakaždým s ním obnoviť zmluvu a povedať spoločne s mýtnikom: Bože môj, zmiluj sa nado mnou hriešnym! S týmto východiskovým bodom zostaneme začlenení na tej istej „strane“ – nie oddelení: začlenení na tej istej strane – a predstupujeme pred Pána s postojom pokory a načúvania.

 

Správne, hľadieť na naše rodiny s tým jemnocitom, s akým na ne hľadí Boh, nám pomáha nasmerovať naše svedomie rovnakým smerom. Dôraz na milosrdenstvo nás stavia pred skutočnosť realisticky, nie však s akýmkoľvek realizmom, ale s Božím realizmom. Naše analýzy sú dôležité, sú nevyhnutné a pomáhajú nám, aby sme mali zdravý realizmus. Ale nič sa nevyrovná evanjeliovému realizmu, ktorý sa nezastavuje pri opise situácií, problémov – ešte menej hriechu – ale ktorý neustále ide ďalej, ide vpred a dokáže vidieť za každou tvárou, každým príbehom, každou situáciou možnosť, príležitosť.

 

Evanjeliový realizmus sa angažuje pre iného, pre iných a nerobí z ideálov a z toho, ako to „musí byť“ prekážku pre stretnutie sa s inými v situáciách, v akých sa nachádzajú. Nejde tu o to, že by sa nepredložil evanjeliový ideál. Nie, o to nejde. Naopak pozýva nás, aby sme ho žili uprostred dejín, so všetkým, čo to obnáša. A toto neznamená nebyť jasnými v náuke, ale vyhnúť sa tomu, aby sme upadli do súdov a postojov, ktoré nezohľadňujú komplexnosť života. Evanjeliový realizmus si špiní ruky, lebo vie, že ,pšenica a kúkoľ‘ rastú spoločne, a aj tá najlepšia pšenica – v tomto živote – bude vždy pomiešaná s trochou kúkoľa.

 

«Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, ktorá by neponechala miesto nijakému zmätku», chápem ich. «Ale úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch rozsieva uprostred krehkosti: ako Matku, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, ,nezrieka sa možného dobra, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice‘». Cirkev schopnú «prijať logiku spolucítenia voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám či príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium od nás požaduje nesúdiť a neodsudzovať» (porov. Mt 7,1; Lk 6,37)» (Radosť lásky, 308).

 

A tu odbočím. Dostal sa mi do rúk obrázok – určite ho poznáte – hlavice Baziliky sv. Márie Magdalény vo Vézelay na juhu Francúzska, kde sa začína „Cammino“ – púť do Santiaga, je tam na jednej strane Judáš, obesený s jazykom trčiacim z úst, a na druhej strane hlavice je Ježiš Dobrý pastier, ktorý ho nesie na chrbte a nesie ho so sebou. Toto je záhada. No títo stredovekí ľudia, ktorí vyučovali katechézu cez zobrazenia postáv, chápali tajomstvo Judáša. A don Primo Mazzolari má o tomto nádhernú reč na Zelený štvrtok: nádherná reč. Je kňazom nie tejto diecézy, ale je z Talianska. Kňaz z Talianska, ktorý dobre pochopil túto komplexnosť evanjeliovej logiky. A ten, kto si najviac zašpinil ruky, je Ježiš. Ježiš sa zašpinil najviac. Nebol kýmsi „čistým“, ale chodil k ľuďom, medzi ľudí a bral ľudí takých, akí boli, nie takých, akí by mali byť. Vráťme sa k biblickému obrazu: „Ďakujem Ti, Pane, že som z Katolíckej akcie alebo z tejto asociácie, či z Charity, odtiaľto, alebo odtadiaľ, a nie ako títo, čo bývajú v susedstve a sú zlodeji a delikventi a...“ Toto nepomáha pastorácii!

 

3. Tretí biblický obraz: «Vaši starci budú mávať sny» (porov. Joel 3,1). Takéto bolo jedno z proroctiev Joela pre obdobie Ducha. Starší budú mávať sny a mládenci budú mať videnia. Týmto tretím obrazom by som chcel podčiarknuť dôležitosť, akú synodálni otcovia dali hodnote svedectva ako miesta, v ktorom možno nájsť Boží sen a život ľudí. V tomto proroctve hľadíme na neodvolateľnú skutočnosť: na snoch našich starších mnoho ráz závisí možnosť toho, aby naši mladí mohli mať nové videnia, mohli mať opäť budúcnosť – myslím na mladých Ríma, z rímskych periférií –, aby mohli mať zajtrajšok, aby mohli mať nádej. No ak 40 percent mladých od 25 rokov nadol nemá prácu, akú môžu mať nádej? Tu, v Ríme. No ako nájsť východisko?

 

Sú to dve skutočnosti, ktoré idú pospolu, ktoré vzájomne potrebujú jedna druhú a sú prepojené. Je krásne nájsť manželov, páry, ktorí i v staršom veku naďalej jeden druhého vyhľadávajú, hľadia na seba, naďalej sa majú radi a obnovujú si vzájomnú voľbu. Je také krásne nájsť ,starkých‘, ktorí vo svojich tvárach zvráskavených časom prejavujú radosť, ktorá sa rodí z toho, že urobili rozhodnutie z lásky a pre lásku.

 

Do Domu ,Santa Marta‘ prichádzajú mnohé páry, ktorí oslavujú 50, 60 rokov manželstva; a ja im aj pri osobných podaniach rúk na stredajších audienciách vždy objímem, poďakujem im za ich svedectvo a opýtam sa: ,Kto z vás mal viac trpezlivosti?‘ A zakaždým povedia: ,Obaja!‘ Občas niekto žartovne povie: ,Ja!‘ no potom vraví: ,Nie, nie, žartoval som‘. No je to taká pekná odpoveď, myslím, že všetci to tak cítili... Nuž, je aj jeden pár zosobášený 60 rokov, ktorý bol schopný to vyjadriť: ,Ešte sme zamilovaní!‘ Aké krásne, však? Starkí, ktorí vydávajú svedectvo! A ja vždy hovorím: ,Tak to ukážte mladým, ktorí sa skoro unavia, lebo po dvoch, troch rokoch vravia: ,Vrátim sa k mame!‘... Starkí...

 

Ako spoločnosť sme našich starších obrali o hlas – je to sociálny hriech súčasnosti, však? Obrali sme ich o ich priestor; obrali sme ich o možnosť porozprávať nám svoj život, ich príbehy, ich skúsenosti. Odsunuli sme ich nabok a tak sme stratili bohatstvo ich múdrosti. Tým, že ich vyraďujeme, vyraďujeme možnosť nadviazania kontaktu s tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať. Zbavili sme sa svedectva manželov, ktoré nielenže časom uchovali, ale ktoré uchovávajú vo svojom srdci s vďačnosťou za všetko to, čo prežili (porov. Radosť lásky, 38).

 

Tento nedostatok vzorov, svedectiev, tento nedostatok starkých, otcov schopných vyrozprávať sny nedovoľuje mladým generáciám ,mať videnia‘. A ostávajú stáť. Nedovoľuje im to robiť projekty, keďže budúcnosť vytvára neistotu, nedôveru, strach. Jedine svedectvo našich rodičov, môcť vidieť, že bolo možné bojovať za niečo, čo za to stálo, im pomôže pozdvihnúť zrak. Ako môžeme chcieť, aby mladí brali výzvu rodiny, manželstva, ako dar, ak od nás neustále počúvajú, že to bremeno? Ak chceme „videnia“, nechajme našich starkých, aby nám rozprávali, aby sa podelili o svoje sny, aby sme mohli mať proroctvá zajtrajška.

 

A tu by som sa chcel na chvíľu zastaviť. Toto je hodina povzbudenia starkých, aby snívali. Potrebujeme sny starkých a vypočuť si tieto sny. Spása prichádza odtiaľto. Nie náhodou – nie náhodou! – keď malého Ježiška priniesli do Chrámu, prijali ho dvaja starkí, ktorí rozprávali svoje sny. Ten starec [Simeon] sníval: Duch mu prisľúbil, že uvidí Pána. Nadišla hodina – a nie je to metafora, však? – nadišla hodina, keď starí ľudia musia snívať. Primäť ich snívať, aby nám niečo povedali. Oni sa cítia vyradení, ak nie priamo opovrhnutí. Radi hovoríme v pastoračných programoch: ,Nadišla hodina odvahy‘, ,Nadišla hodina laikov‘, ,Nadišla hodina...‘ – No ak by to bolo na mne, tak ,Nadišla hodina starých ľudí! ‘ – ,Ale, otče, otče, kráčate späť, ste predkoncilový!‘ – Je tu hodina starých ľudí, aby starkí snívali a aby sa mladí učili prorokovať, to znamená uskutočniť svojou silou, svojou fantáziou, svojou prácou sny starkých. Nadišla hodina starých ľudí. A toto by sa mi veľmi páčilo, keby ste sa vo svojom uvažovaní pri tom pristavili. To by sa mi veľmi páčilo.

 

Tri obrazy, ako čítať Amoris laetitia:

 

1. So životom každej osoby, so životom každej rodiny sa musí zaobchádzať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou. Osobitne keď uvažujeme nad týmito vecami.

 

2. Dávajme si pozor, aby sme nedali priestor pastorácii giet a pre getá.

 

3. Dajme priestor seniorom, aby sa opäť snívali.

 

Tri obrazy, ktoré nám pripomenú, že «viera nás neodťahuje od sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje» (Radosť lásky, 181). Nie ako tí dokonalí a bezchybní, ktorí si myslia, že vedia všetko, ale ako osoby, ktoré zakúsili lásku, ktorú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16). A v takej viere, s takou istotou, s veľkou pokorou a úctou sa chceme priblížiť všetkým našim bratom, aby sme žili radosť z lásky v rodine. S takou dôverou sa zriekame ohrád, «ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudskej drámy, aby sme tak naozaj prijali, že nadviažeme kontakt s konkrétnym bytím druhých a spoznáme silu nežnosti» (Radosť lásky, 308). To od nás vyžaduje rozvinúť rodinnú pastoráciu schopnú prijímať, sprevádzať, rozlišovať a integrovať. Pastoráciu, ktorá nám dovolí a umožní vytvoriť vhodné oporné lešenie, aby život, ktorý je nám zverený našiel oporu, akú potrebuje, aby sa rozvinul podľa sna – dovoľte mi redukcionizmus – podľa sna toho najstaršieho: podľa Božieho sna. Ďakujem.

 

 

Po príhovore Svätého Otca dal kardinál Agostino Vallini priestor na tri otázky, ktoré si členovia Rímskej diecézy pripravili pre Svätého Otca. Ako prvý sa opýtal don Giampiero Palmieri, farár v San Frumenzio:

 

Prvá tázka:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. V exhortácii Evangelii gaudium tvrdíte, že veľkým problém dneška je „individualizmus pohodlia a chamtivosti“ a v Amoris laetitia hovoríte, že je treba vytvárať medzi rodinami sieť vzťahov. Používate pritom vyjadrenie „rozšírená rodina“, ktoré v taliančine neznie až tak dobre. Rozšírená rodina, sieť vzťahov medzi rodinami, nielen v Cirkvi, ale aj v spoločnosti, kde sú vítaní aj tí najmenší, najchudobnejší, osamelé ženy, starí ľudia. Nevyhnutnou je revolúcia nehy, mystického bratstva. Aj my v našich komunitách pociťujeme tento vírus individualizmu; aj my sme deťmi tejto doby. Potrebujeme preto pomoc, aby sme mohli vytvárať sieť vzťahov medzi rodinami, schopnú prelomiť uzatvorenosť a nájsť k sebe cestu. Možno to bude znamenať, že máme v našich farnostiach zmeniť mnoho vecí, ktoré sa časom postupne usadili ako nános: nevraživosť, rozdelenia, resty z minulosti. Toto je moja otázka.“

 

Pápež František:

 

„Je pravdou, že individualizmus sa stal akousi osou súčasnej kultúry. Tento individualizmus má mnoho podôb, podôb ktorých spoločným koreňom je egoizmus: vyhľadávanie iba seba, žiaden ohľad sa na druhých či na ich rodiny... Častokrát to dôjde ku krutostiam v pastorácii. Na príklad, poviem o skúsenosti, ktorú som mal, kým som bol v Buenos Aires: v neďalekej diecéze boli niektorí farári, čo nechceli pokrstiť deti mladých mamičiek, takmer ešte dievčat. Pozrime sa! Akoby išlo o zvieratá. A toto je ten individualizmus: „Nie, my sme tí, čo sú dokonalí; toto je tá správna cesta...“. Je tu tiež individualizmus, ktorý vyhľadáva potešenie, hedonistický individualizmus. Idem teraz povedať trochu silné slovo, no myslím ho v úvodzovkách: ten „prekliaty blahobyt“, čo nám spôsobuje mnoho zla.

 

Blahobyt. Taliansko zažíva obrovský pokles novonarodených detí: som si istý, že sa pohybuje v záporných číslach. Toto všetko však začalo kultúrou blahobytu niekoľko desaťročí dozadu... Poznal som veľa rodín, ktoré uprednostnili – prosím vás milovníci zvierat, neobviňte ma, nechcem teraz nikoho uraziť – no tie rodiny uprednostnili mať radšej dve-tri mačky, jedného psa, než mať dieťa. Pretože mať dieťa nie je ľahké, a už vôbec nie vychovávať ho... No väčšou výzvou pre rodičov je, že majú dieťa doviesť k osobnej slobode. Pes, mačka, ti môžu prejaviť náklonnosť, ale tá je „naprogramovaná“, len do istej miery, nie je slobodná. Máš jedno, dve, tri, štyri deti, ale tie budú slobodné a budú musieť ísť do života plného rizík. Je to práve táto sloboda, ktorej sa mnohí boja.

 

Vráťme sa k individualizmu: myslím si, že sa bojíme slobody. Aj v pastorácii: „Čo len povedia, ak to urobím?... Smie sa to?...“. Je to strach. Ak máš strach: zariskuj! Vo chvíli, keď sa ocitneš v obave, a máš sa rozhodnúť, zariskuj! Ak schybíš, je tu spovedník, je tu biskup, no zariskuj! Je to ako s tým farizejom: pastorácia s čistými rukami, všetko musí byť čisté, všetko musí byť na svojom mieste, všetko musí byť uhladené. Ale mimo tohto prostredia, koľká bieda, koľko utrpenia, chudoby, nedostatku možností na rozvoj! Hovoríme o hedonistickom individualizme, individualizme, ktorý má strach zo slobody. Je to individualizmus - neviem, či to talianska gramatika dovolí, ale povedal by som: „zaklietkujúci“ (ingabbiante) -, zatvára ťa do klietky, nenechá ťa voľne lietať.

 

Potom tu máme tú rozšírenú rodinu. Je pravdou, že som použil slovo, ktoré neznie vždy veľmi dobre, no to závisí od kultúry. Exhortáciu som písal v španielčine... Poznal som také rodiny, napríklad: v jeden deň, týždeň či dva dozadu, prišiel odovzdať poverovacie listiny veľvyslanec istej krajiny. Prišiel on, jeho rodina i pani, ktorá v jeho dome upratovala mnohé roky: toto je rozšírená rodina. Tá žena patrila do rodiny. Žena, ktorá žila sama, a nielenže ju riadne platili, spravodlivo podľa všetkých predpisov, ale keď mali ísť k pápežovi odovzdať poverovacie listiny, povedali: „Poď s nami, veď patríš do rodiny“. Je to príklad ako dať priestor človeku, dbať o ľudí jednoduchých, ale s jednoduchosťou Evanjelia, tou dobrou jednoduchosťou. Sú tu takéto príklady ako rozšíriť rodinu...

 

A potom, ako ďalšie kľúčové slovo – okrem individualizmu, strachu zo slobody a lipnutí na pôžitkoch, o ktorých si hovoril, spomenul si ďalšie slovo: neha. Neha je Božím pohladením. Raz na istej synode zaznelo: „Musíme uskutočniť revolúciu nehy“. A niektorí kňazi, bolo to pred rokmi, povedali: „Takto nie je vhodné hovoriť, neznie to dobre“. Dnes to ale môžeme povedať: chýba neha. Chýba neha. Pohladenie nepatrí len deťom, chorým, ale všetkým, aj hriešnikom...

 

A máme dobré príklady prejavu nehy... Neha je vhodným jazykom pre tých najmenších, pre tých, čo nemajú nič: dieťa pozná otca a matku cez pohladenie, potom po hlase, no vždy ide o nehu. Mne sa páči počúvať, ako sa otec a mama prihovárajú svojmu dieťaťu, ktoré ešte len začína rozprávať. Aj otec a mama sa vtedy správajú ako deti, hovoria presne takto... [pápež imituje, zhromaždenie reaguje smiechom] Všetci sme to mohli vidieť, je to tak! Nežnosť je presne takáto. Je to zníženie sa na úroveň druhého. Je to cesta, ktorú urobil Ježiš. Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom: uponížil sa (porov. Flp 2,6-8). Hovoril našou rečou, našimi gestami. To je Ježišova cesta, cesta nehy.

 

Takže: hedonizmus, strach zo slobody, to je skutočný individualizmus súčasnosti. Je treba z neho vyjsť cestou nehy, načúvaním druhým a ich sprevádzaním bez vyzvedania sa... Áno, týmto jazykom, týmto postojom rodiny rastú. Je tu tá malá rodina, a potom tá veľká rodinou priateľov alebo tých, čo prichádzajú... Neviem, či som zodpovedal otázku, takto sa mi to javí.“

 

Druhá otázka:

 

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. Vrátim sa k tomu, čo ste už naznačili. Vieme, že ako kresťanské komunity sa nechceme zrieknuť radikálnych požiadaviek Evanjelia ohľadom rodiny: manželstvo ako sviatosť, jeho nerozlučiteľnosť, manželská vernosť; a na druhej strane plné preukazovanie milosrdenstva vo všetkých situáciách, aj v tých najťažších. Ako zabrániť tomu, aby v našich komunitách nevznikla dvojaká morálka – na jednej strane požadujúca a rigoristická, a na strane druhej dovoľujúca, laxná?“

 

Pápež František:

 

„Obe sú nepravdou: ani rigorizmus, ani laxnosť neznamenajú pravdu. Evanjelium si volí inú cestu. Preto sú tu tieto štyri slová – prijímať, sprevádzať, začleňovať, rozlišovať – bez toho, aby sme museli strkať nos do morálneho života ľudí. Pre vaše upokojenie, musím vám povedať, že všetko, čo je v Exhortácii napísané – a použijem slová veľkého teológa kardinála Schönborna, bývalého sekretára Kongregácie pre náuku viery, ktorý Exhortáciu prezentoval – je všetko od začiatku až do konca tomistické. Je to isté a bezpečné učenie. My však častokrát chceme, aby bezpečné učenie bolo založené na tej matematickej presnosti, ktorá neexistuje; či už s laxizmom, so širokými rukávmi, alebo s rigidnosťou.

 

Pomyslime na Ježiša: príbeh je ten istý, opakuje sa. Keď Ježiš kázal ľudu, ľudia hovorili: „Tento hovorí ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci“ (porov. Mk 1,22). Tamtí zákonníci poznali Zákon, ale na každý jeden prípad mali špecifický zákon, čo sa nakoniec vyšplhalo až na približne 600 predpisov. Všetko bolo regulované predpismi, všetko. A Pán – vidím ten Boží hnev v 23. kapitole Evanjelia podľa Matúša, ktorá je hrozivá, a predovšetkým na mňa robí dojem, keď hovorí o štvrtom prikázaní: „Protirečíte si, vy, čo namiesto toho, aby ste dali najesť vašim zostarnutým rodičom, im hovoríte: ‘Nie, urobil som sľub, oltár má prednosť pred vami’“ (porov. Mk 7,10-13).

 

Ježiš bol presne takýto a bol odsúdený z nenávisti. V každej chvíli ho chceli chytiť do pasce: „Smie sa toto robiť alebo nie?“. Pripomeňme si scénu s cudzoložnicou (porov. Jn 8,1-11). Je napísané: musí byť ukameňovaná. Taká je morálka a je jasná. Nie je rigidná, je to jasná morálka. Musí byť ukameňovaná. Prečo? Kvôli posvätnosti manželstva, manželskej vernosti. Ježišovi je to jasné. Hovorí sa tu o cudzoložstve. Je to jasný prípad. Ježiš ale predstiera, akoby nevedel čo robiť, a necháva plynúť čas, píše do zeme... Potom ale povie: „Nuž začnite: kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom“. Nevyplnil Ježiš v tomto prípade zákon? - A vtedy tí, čo boli prichystaní ženu ukameňovať, poodchádzali, počnúc staršími. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? ... Ani ja ťa neodsudzujem“. O akú morálku ide v tomto prípade? Malo ísť o ukameňovanie. Ale Ježiš túto morálku nedodržal. Toto nás teda núti uvažovať, že nemôžeme hovoriť o „rigidnosti“, o „istote“, o matematickom prístupe v morálke ako o morálke Evanjelia.

 

Zostaňme ale naďalej pri ženách: keď tá – neviem či slečna či pani – [Samaritánka, porov. Jn 4,1-27], začne akoby dávať Ježišovi „katechézu“ hovoriac: „Treba sa klaňať Bohu na tomto či onom vrchu...?“, on jej odpovedá: „A tvoj muž?“ – „Nemám muža“ – „Povedala si pravdu“. Mala totiž veľa takpovediac „trofejí“ cudzoložstva, veľa takýchto osobitých „vyznamenaní“… A práve ona bola tou – predtým ako sa jej odpustilo – čo sa stala „apoštolom“ Samárie. Ako teda? Pozrime sa na Evanjelium, pozrime sa na Ježiša! Toto neznamená vylievať so špinavou vodou aj dieťa! Veru nie. Znamená to hľadanie pravdy; aby bola morálka vždy konaním lásky: láska a Boh, láska k blížnemu. Tiež aby bola konaním, ktoré nechá druhému priestor na zmenu; neodsúdi ho ihneď, ale dá mu priestor.

 

Ste tu mnohí kňazi, ale prepáčte. Keď som bol vymenovaný za arcibiskupa, dal mi môj predchodca – nie, bol to vlastne iný, kardinál Aramburu, ktorý umrel po mojom predchodcovi – on mi dal túto radu: „Keď zbadáš, že niektorí z tvojich kňazov trochu „zakolíše“, „pošmykne sa“, zavolaj si ho a povedz mu: ‚Porozprávajme sa trochu. Dostalo sa mi, že si v tej a tej situácii, že žiješ kvázi dvojaký život. Nuž neviem…’; a keď kňaz začne hovoriť: ‚Nie, nie je to pravda, nie…’, vtedy ho preruš a povedz: ‚Počúvaj ma. Choď domov, porozmýšľaj a vráť sa za pätnásť dní. Potom sa o tom spolu porozprávame‛; za tých pätnásť dní – aspoň tak mi to kardinál povedal – mal kňaz dosť času na rozmýšľanie, premýšľanie pred Ježišom a vrátil sa hovoriac: ‚Áno, je to pravda. Pomôž mi!‛“. Chce to vždy čas. - „Ale, otče, ten kňaz predsa žil a slúžil svätú omšu počas tých pätnástich dní v smrteľnom hriechu, tak to hovorí morálka. Čo na to poviete?“ - Čo je lepšie? Čo bolo bývalo vtedy lepšie? Aby dal biskup kňazovi vo svojej veľkorysosti tých pätnásť dní na rozmýšľanie s rizikom že kňaz bude slúžiť svätú omšu v smrteľnom hriechu, alebo by bolo lepšie niečo iné? Rigidná morálka, napríklad? Čo sa rigidnej morálky týka, poviem vám o niečom, čoho som bol osobne účastný. Keď sme boli ešte študentami teológie, skúška z počúvania spovede – „ad audiendas“ sa to volalo – sa konala v treťom ročníku, ale my – ešte ako druháci – sme dostali dovolenie ísť a zúčastniť sa za účelom prípravy; raz sa stalo jednému nášmu spolužiakovi, že dostal veľmi spletitý prípad spovede – „de justitia et jure“ – týkajúci sa siedmeho prikázania; bol to totálne ireálny prípad...; tento môj spolužiak, ako úplne normálny človek, povedal profesorovi: „Ale, otče, takéto dačo v živote neexistuje.“ A odpoveď znela: „To je pravda, ale existuje to v knihách“. Tohto som bol očitým svedkom.“

 

Tretia otázka:

 

„Vaša svätosť, dobrý večer. Kamkoľvek dnes ideme, počujeme ako sa hovorí o kríze manželstava. Chcem sa Vás preto opýtať: na čo sa máme zamerať pri vyučovaní dnešnej mládeže o láske, najmä o sviatosti manželstva, aby sme prekonali jej odpor, skepticizmus, dezilúzie, strach z prijatia definitívneho rozhodnutia? Ďakujem.“

 

Pápež František:

 

„Začnem od Vášho posledného slova: žijeme v kultúre dočasnosti [resp. „kultúre provizória“ – tal. cultura del provvisorio]. Pred niekoľkými mesiacmi som počul, ako sa istému biskupovi predstavil jeden chlapec, dobrý mladík, ktorý ukončil univerzitné štúdiá a povedal: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov“. Je to jeden z prejavov kultúry dočasnosti. Toto sa ale deje všade, aj v kňazskom živote, aj v živote zasvätených. Dočasnosť. Z tohto dôvodu je časť našich sviatostných manželstiev nulitná, pretože snúbenci síce povedia: „Áno, na celý život“, ale sami nevedia, čo hovoria, lebo ich kultúra je iná. Hovoria to síce v dobrej vôli, ale chýba im povedomie.

 

Raz mi istá pani v Buenos Aires vyčítala toto: „Vy, kňazi, ste chytrí, lebo aby ste sa stali kňazmi, študujete osem rokov a potom, ak sa veci majú ináč a kňaz si nájde dievča, ktoré sa mu páči... nakoniec mu dáte dovolenie oženiť sa a založiť si rodinu. A nám laikom, ktorí musíme uzavrieť sviatosť na celý život a nerozlučiteľnú, musia stačiť štyri prednášky, a je to na celý život!“ - Podľa mňa je teda jedným z problémov toto: príprava na manželstvo.

 

Táto otázka je ďalej veľmi spojená so spoločenským fenoménom. Spomínam si, ako som tu v Taliansku pred rokom zavolal jednému mladíkovi, ktorého som spoznal pred istým časom v Ciampine, a mal sa ženiť. Do telefónu som sa pýtal: „Tvoja mama mi povedala, že sa budúci mesiac ženíš... Kde to bude?...“ – „No, ešte nevieme, lebo stále hľadáme kostol, ktorý by sa hodil k šatám môjho dievčaťa... A potom, musíme zariadiť ešte mnoho vecí: objednať bonboniéry, a potom nájsť reštauráciu, ktorá by nebola príliš ďaleko...“ – To sú starosti! Spoločenský fenomén. Ako to zmeniť? Neviem.

 

Uvediem iný príklad spoločenského fenoménu z Buenos Aires: v Buenos Aires som kedysi nariadil zákaz vysluhovať sviatostné manželstvo v tých prípadoch, keď žena čaká dieťa. Španielsky ich voláme „matrimonios de apuro“, manželstvá „na rýchlo“ [na napravenie veci]. Teraz sa tieto veci už menia, ale stále bude platiť: že na spoločenskej úrovni musí byť všetko podľa poriadku, dieťa sa narodí a potom sa uzavrie manželstvo. Ja som to zakázal robiť, lebo ani jedna stránka nie je slobodná, nie sú slobodní! Možno sa ľúbia... Zažil som i pekné prípady, keď sa neskôr po dvoch-troch rokoch vzali, a ja som ich videl, ako vstúpili do kostola: ako otca a matku s dieťaťom za ruku. Oni ale dobre vedeli, čo robia, keď sa berú. Kríza manželstiev je tu preto, že ľudia nevedia, čo sviatosť znamená; čo znamená krása sviatosti: nevedia, že sviatosť manželstva je nerozlučiteľná; nevedia, že je na celý život. Je to ťažké.

 

Iná moja skúsenosť z Buenos Aires je táto: keď farníci robili kurzy prípravy na manželstvo, v skupine mali vždy 12-13 párov, nie viac, počet nepresiahol 30 osôb. Prvá otázka, ktorú snúbencom položili, znela: „Koľkí z vás už spolu žijú?“. Väčšina z prítomných zvihla ruku. A dávajú prednosť takémuto spolužitiu. Táto skutočnosť je výzvou, na ktorej treba pracovať. Nejde o to, hneď povedať: „Prečo sa nevezmete v kostole?“ Nie. Treba ich sprevádzať: čakať a nechať ich dozrieť. Nechať dozrieť ich vernosť.

 

Na argentínskom vidieku, na severovýchode krajiny, vládne istá povera: snúbenci majú spolu dieťa a žijú spolu. Na vidieku sa to deje. Potom, keď už dieťa má ísť do školy, jeho rodičia uzavrú civilné manželstvo. No a až ako starí rodičia, uzavrú sviatostné manželstvo. Je to povera ľudu, ktorý verí, že vstúpiť do sviatostného manželstva hneď na začiatku odstraší ženícha! Musíme bojovať aj proti takýmto poverám. A predsa však musím skutočne povedať, že som bol v uvedených prípadoch svedkom aj veľkej vernosti, veľkej vernosti; som si istý, že manželstvo takých ľudí bolo pravé, dostali milosť manželstva, práve kvôli ich vzájomnej vernosti. Sú tu však stále tie mieste povery. Manželská pastorácia je skutočne tá najťažšia.

 

A ďalej, pokoj v rodinách. Nejde len o prípady, keď dôjde k hádkam. A rada je vždy tá, aby deň neskončil bez udobrenia sa, lebo studená vojna zajtrajška je ešte horšia. Je horšia, áno, horšia. Ale keď sa do celej veci ešte zatiahnu aj rodičia, svokrovci... Nie je totiž jednoduché byť svokrom a svokrou! Nie je to ľahké. Počul som vtipnú myšlienku, ktorá sa bude ženám páčiť: len čo sa žena na echografii dozvie, že čaká chlapca, od toho momentu začína študovať, ako sa stať svokrou!

 

Ale vážne: príprava na manželstvo sa musí robiť bez naháňania strachu, pomalým približovaním sa. V mnohých prípadoch ide o cestu konverzie. Existujú chlapci a dievčatá, ktorí si zachovali čistotu, majú veľkú lásku a vedia, čo robia. Ale takých je málo. Kultúra dneška nám to dosvedčuje. Títo mladí ľudia sú dobrí a my sa musíme pri nich zastaviť a sprevádzať ich až do chvíle ich dozretia. Práve to je tá správna chvíľa na uzavretie sviatostného manželstva, aby tak urobili s radosťou. S radosťou! Takýto prístup si vyžuje veľa, skutočne veľa trpezlivosti. Tú istú trpezlivosť si vyžaduje i pastorácia povolaní. Učiť sa načúvať tým istým veciam, vedieť počúvať: apoštolát ucha, počúvať, doprevádzať... Len sa neľakajte, prosím, neľakajte sa. Neviem, či som to zodpovedal, ale hovorím Ti z vlastnej skúsenosti o tom, čo som sám ako farár zažil.“

 

Na záver:

„Veľmi pekne ďakujem a modlite sa za mňa!“

 

17. júna

 

Pápež František členom Pápežskej rady pre laikov: Nebojte sa riskovať a snívať!

 

 

Vatikán 17. júna – „Potrebujeme laikov, ktorí riskujú, ktorí si zašpinia ruky, ktorí nemajú strach, že sa pomýlia, ktorí kráčajú vpred.“ Aj týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril účastníkom posledného zasadnutia Pápežskej rady pre laikov. Svätý Otec prítomných povzbudil, aby sa nebáli inšpirovať a pomôcť laikom stále viac v ich misii evanjelizovať svet:

 

„Potrebujeme laikov, ktorí riskujú, ktorí si zašpinia ruky, ktorí nemajú strach, že sa pomýlia, ktorí kráčajú vpred. Potrebujeme laikov s víziou zajtrajška, nie uzatvorených v maličkostiach života. A povedal som to [aj] mladým: potrebujeme laikov s príchuťou nádeje života, ktorí si trúfajú snívať. Dnes je ten deň, kedy mladí potrebujú sny staršej generácie. Nezvykajme si v tejto kultúre skartovania na vyraďovanie seniorov! Inšpirujme ich, inšpirujme ich, aby snívali a – ako hovorí prorok Joel – „aby mali sny“, tú schopnosť snívať a tak dajú všetkým nám silu nových apoštolských vízií“.  

 

Svätý Otec sa na úvod svojho príhovoru všetkým poďakoval za ich doterajšiu prácu a bilancoval necelých 50 rokov činnosti dikastéria. Pripomenul tiež, že Pápežská rada pre laikov je ovocím Druhého vatikánskeho koncilu a vznikla na podnet bl. pápeža Pavla VI.:

 

„Mandát, ktorý ste dostali od koncilu bol vskutku ten, aby ste posunuli laikov vpred, aby sa tak zapájali stále viac a lepšie v evanjelizačnej misii Cirkvi, nie ako ‚delegovaní’ zo strany hierarchie, ale preto, lebo ich apoštolát «je účasťou na spásonosnej misii Cirkvi, na ktorej sú všetci poslancami od Pána skrze krst a birmovanie» (Lumen gentium, 33)“

 

Svätý Otec tiež pripomenul dôležitý vklad Pápežskej rady pre laikov, ktorý vniesla na poli nových hnutí a komunít. Ďalšiu dôležitú úlohu zohrala pri vzniku Svetových dní mládeže, ktoré založil sv. Ján Pavol II. Pápež František ďalej prítomných povzbudil týmito slovami:

 

„‚Cirkev v pohybe – laici v pohybe’. Teda aj vy zodvihnite pohľad a hľaďte „poza“, pozerajte na mnohé „diaľky“ nášho sveta, na toľko rodín, ktoré sú v ťažkostiach a ktoré potrebujú milosrdenstvo, na toľké ešte neprebádané možnosti apoštolátu, na množstvo laikov dobrého a štedrého srdca, ktorí by ochotne vložili do služby Evanjelia svoje sily, svoj čas, svoje schopnosti, ak by boli zapojení, ocenení a sprevádzaní s láskou a oddanosťou zo strany pastierov a cirkevných inštitúcií. Potrebujeme dobre formovaných laikov, animovaných úprimnou a čistou vierou, ktorej život bol dotknutý osobným a milosrdným stretnutím s láskou Ježiša Krista“.  

 

Pápežskú radu pre laikov už o tri mesiace čaká veľká organizačná zmena, keď prestane byť samostatným dikastériom a združí sa s Pápežskou radou pre rodinu a Pápežskou akadémiou pre život. Od 1. septembra 2016 tak vznikne nové dikastérium pre „laikov, rodinu a život“.

 

Medzi účastníkmi stretnutia bola aj členka Pápežskej rad

 

 

16. júna

 

Ranná homília pápeža Františka: „Otče náš“ je základný kameň našej modlitby

 

 

Vatikán 16. júna – Modliac sa „Otče náš“ môžeme pocítiť jeho pohľad na nás. Týmito slovami sa dnes prihovoril pápež František v Dome sv. Marty, kde slávil rannú omšu. Svätý Otec vo svojej homílii podčiarkol, že pre kresťana nie sú modlitby „magické slová“ a pripomenul, že slovo „Otec“ je slovo, ktoré Ježiš používa len v silným momentoch svojho života.

 

Modlitbu „Otče náš“ predkladá dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (Mt 6,7-15). Ježiš učí svojich učeníkov, aby nehovorili veľa ako pohania, ale predkladá im vzor, ako sa majú modliť. Svätý Otec vysvetlil, že Ježiš „určuje práve priestor modlitby v jednom slove: Otec“. Lebo tento Otec, píše sa ďalej v Písme, „vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“. A Otec, nadviazal na to pápež, „nás počúva v skrytosti, v tajnosti, ako On, Ježiš, radí modliť sa: v skrytosti“:

 

„Je to Otec, ktorý nám dáva skutočnú identitu detí. Keď poviem ‚Otče’, prichádzam ku koreňom mojej identity: moja kresťanská identita je byť synom, a to je milosť Ducha Svätého. Nikto nemôže povedať ‚Otec’ bez milosti Ducha. ‚Otče’ - to je slovo, ktoré Ježiš používal v najsilnejších momentoch: keď bol plný radosti, emócie: ‚Zvelebujem ťa, Otče, že si tieto veci zjavil maličkým’; alebo plačúc pred hrobom svojho priateľa Lazara: ‚Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal’; alebo potom neskôr, na konci, v posledných momentoch svojho života, na konci“.

 

„Ježiš hovorí s Otcom, to je cesta modlitby a preto si dovoľujem povedať, je to priestor modlitby,“ pokračoval ďalej Petrov nástupca, pričom objasnil, že: „bez toho, aby sme cítili, že sme synmi, bez toho, že by sme sa cítili [jeho] deťmi, bez vyslovenia Otče, je naša modlitba pohanská, je to modlitba slov“. Samozrejme, dodal ďalej, môžeme sa v modlitbách obracať na Pannu Máriu, na anjelov a svätých, „avšak základným kameňom modlitby je Otec“. Ak nie sme schopní začať modlitbu týmto slovom, našej modlitbe sa nebude dariť:  

 

„‚Otče’. Znamená to cítiť na sebe pohľad Otca, cítiť, že toto slovo ‚Otče’ nie je plytvaním ako pri slovách modlitby pohanov: je to volanie k Tomu, ktorý mi dal identitu syna. Toto je priestor kresťanskej modlitby - ‚Otče’ – a potom sa modlíme ku všetkým svätým, anjelom, robíme aj procesie, púte... To všetko je pekné, ale treba vždy začať so slovom ‚Otče’ a vo vedomí, že sme synmi a že máme Otca, ktorý nás miluje a ktorý pozná všetky naše potreby. Toto je ten priestor“.

 

Pápež František vo svojej homílii upriamil pozornosť aj na tú časť modlitby „Otče náš“, kde Ježiš hovorí, aby sme odpúšťali blížnemu, ako Boh odpúšťa nám. „Ak priestor modlitby znamená povedať ‚Otče’, atmosféra modlitby znamená povedať ‚náš’: [lebo] sme bratia, sme rodina“. Svätý Otec tiež pripomenul, čo sa stalo s Kainom, ktorý nenávidel Otcovho syna, nenávidel svojho brata. Otec, pokračoval ďalej pápež, nám dáva identitu a rodinu: „Preto je tak veľmi dôležitá schopnosť odpúšťať, zabudnúť, zabudnúť na urážky, ten zdravý návyk: ‚Zabudnime na to, ponechajme to na Pána’ - a nenosiť v sebe horkosť, zášť a túžbu po pomste“. Na záver pápež dodal, že „modliť sa k Otcovi odpúšťajúc všetkým, zabudnúc na urážky, je najlepšia modlitba, akú môžeme vysloviť“:  

 

„Je dobré, keď si v tomto niekedy spytujeme svedomie. Je pre mňa Boh Otcom? Vnímam ho ako Otca? A ak ho tak nevnímam, prosím Ducha Svätého, aby ma to naučil? Som schopný zabudnúť na urážky, odpustiť, nechať to tak? A ak nie, prosím Otca: ‚Veď aj oni sú tvoji synovia, urobili mi niečo strašné... pomôž mi odpustiť’? Spytujme si takto naše svedomie, naozaj veľmi nám to pomôže. [Vysloviť] ‚Otče’ a ‚náš’: toto nám dáva identitu synov a dáva nám to rodinu, aby sme životom ‚kráčali’ spoločne“.

 

 

14. júna

 

Ranná homília pápeža: Dokonalosť kresťana spočíva v modlitbe za nepriateľov

 

 

Vatikán 14. júna – Keď sa dokážeme modliť „za tých, ktorí nás nemajú v láske“ urobí to z našich nepriateľov lepších ľudí a z nás viac „synov Otca“. S touto úvahou sa dnes prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať liturgickým čítaním z Evanjelia podľa Matúša, v ktorom Ježiš vyzýva k úsiliu o dokonalosť, ktorej prejavom je láska ku všetkým, i k nepriateľom.

 

Ježiš pozýva svojich nasledovníkov, aby boli dokonalí ako je dokonalý nebeský Otec a vysvetľuje im: „Počuli ste, že bolo povedané (...). Ale ja vám hovorím“. Teda Božie slovo a dva nezlučiteľné spôsoby jeho chápania. Učeníci si môžu vybrať medzi suchým vypočítavaním povinností a zákazov alebo pozvaním milovať Otca a bratov celým svojím srdcom vrátane vlastného nepriateľa. Svätý Otec pripomenul, že „výklad Zákona bol v tom období v kríze“:

 

„Bol to výklad príliš teoretický, kazuistický; dá sa povedať, že to bolo také zákonodarstvo, v ktorom chýbalo samotné srdce Zákona, ktorý nám Boh dal, a tým je Božia láska. Z toho dôvodu Pán opakuje to, čo bolo v Starom zákone: Ktoré je najväčšie prikázanie? Milovať Boha celým srdcom, zo všetkých síl, celou dušou a blížneho ako seba samého. Vo výklade zákonníkov toto nebolo príliš v centre. V centre boli prípady: môže sa robiť toto? Až pokiaľ možno zájsť v tamtom? A čo ak to nemožno?... Vlastná kazuistika zákona. Ježiš sa toho ujme a nanovo podáva pravý zmysel Zákona, aby ho doviedol do svojej plnosti“.

 

Svätý Otec František upozorňuje na to, že Ježiš ponúka „mnoho príkladov“, aby ukázal prikázania v novom svetle. „Nezabiješ,“ ako hovorí, môže dokonca znamenať neuraziť brata i ďalšie postoje, a vysvetľuje tak, že láska je „štedrejšia než litera zákona“. Vyjadruje to požiadavkou darovať tomu, kto žiadal o časť odevu navyše i plášť a s tým, kto žiadal o sprevádzanie na jednu míľu prejsť aj dvojnásobok:

 

„Je to práca, ktorá nie je len prácou pre naplnenie zákona, ale je to uzdravenie srdca. V tomto vysvetlení, ktoré Ježiš predkladá o prikázaniach – najmä v Evanjeliu podľa Matúša – je cesta uzdravenia: srdce zranené dedičným hriechom – my všetci máme srdce poranené hriechom, všetci – sa musí vydať na cestu uzdravenia a uzdraviť sa, aby sa podobalo Otcovi, ktorý je dokonalý: ‚Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec’. Je to cesta uzdravenia, aby sme boli synmi, ako Otec“.

 

Ako ďalej vysvetlil vo svojej homílii pápež František, to, k čomu nás všetkých v dnešnom evanjeliu Ježiš pozýva, je dokonalosť: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú’“. „Je to posledný stupienok“ na tejto ceste, ktorý je podľa Svätého Otca najťažší. Petrov nástupca si tiež zaspomínal z detstva, ako bolo v Argentíne zvykom modliť sa, aby jednému z najväčších diktátorov tej doby Boh čím prv dal miesto v pekle. Naopak, ako dodal na záver, Boh od nás žiada spytovanie svedomia:

 

„Nech nám Pán dá tú milosť, len toto: aby sme sa vedeli modliť za nepriateľov; modliť sa za tých, ktorí nám chcú zle, ktorí nás nemajú radi; modliť sa za tých, ktorí nám konajú zlo, ktorí nás prenasledujú. A každý z nás vie i meno i priezvisko: modlím sa za toho, za tamtoho, za tohto a tohto... Ubezpečujem vás, že táto modlitba spôsobí dve veci: z neho urobí lepšieho človeka, lebo modlitba je mocná a nás urobí viac synmi Otca“.

 

 

 

11. júna

Pápež František na stretnutí so zdravotne postihnutými: Rozdielnosti sú bohatstvom

 

Vatikán 11. júna – Rozdielnosť je výzva, ktorá nás posúva ďalej. Treba sa bez strachu vzájomne obdarúvať a v každom spoločenstve rozvíjať pastoráciu načúvania a prijatia. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka, ktorý sa dnes v Aule Pavla VI. prihovoril približne 650 účastníkom Kongresu pre zdravotne postihnutých. Podujatie v rámci Jubilea chorých pripravila Konferencia biskupov Talianska (CEI).

 

Svätý Otec František odložil pripravený príhovor a spontánne odpovedal na položené otázky. Na úvod vysvetlil, že „rozdielnosti sú v skutočnosti bohatstvom“:

 

„Predstavme si, že by sme boli všetci rovnakí: to by bolo nudné. Nudný svet! Je pravda, že existujú rozdielnosti, ktoré sú bolestné, všetci poznáme tie, ktoré sú zakorenené v niektorých chorobách... ale aj tie rozdielnosti nám pomáhajú, posúvajú nás vpred a obohacujú nás. Preto, nemajte nikdy strach z odlišností: práve to je cesta, aby sme boli lepší, aby sme boli krajší a bohatší“.    

 

Recept na lepší svet Petrov nástupca vidí v tom, že „dáme do spoločného to, čo máme“. V odpovedi na otázku ako treba hľadieť na vzájomné rozdielnosti medzi ľuďmi poukázal na bežný príklad zo života, ktorým je úprimné zovretie ruky. Práve v obyčajnom podaní a stisku ruky vidí Svätý Otec znak toho, že sa s druhým delím o to, čo mám. Príhovor pápeža niekoľkokrát prerušili deti s Downovým syndrómom, ktoré sa spontánne k Svätému Otcovi priblížili. On ich srdečne objal a pokračoval v odpovediach.

 

Ďalšiu z otázok, ktorú Svätý Otec dostal, sa týkala diskriminácie. Mnohí ľudia so zdravotným postihnutím sa vo svojich farnostiach stretávajú s nepochopením a odmietnutím. Ako vo svojom príhovore pápež píše, „kresťanské spoločenstvo je povolané pracovať tak, aby každý pokrstený človek mohol zakúsiť Krista vo sviatostiach“. Podľa Svätého Otca je dôležité, aby mali nielen prístup k sviatostiam, ale aby mali možnosť vo farnosti používať jazyk, ktorému rozumejú:

 

„Ak chceš ísť na sväté prijímanie, musíš mať prípravu, a ak nerozumieš tomu jazyku, napríklad ak si nepočujúci, musíš mať možnosť v tej farnosti pripraviť sa v posunkovej reči. Všetci máme rovnakú možnosť rásť, napredovať a všetci máme tú istú možnosť prijímať sviatosti... Vo farnosti, na omši, vo sviatostiach, sú si všetci rovní, lebo všetci majú toho istého Pána, Ježiša; tú istú mamu, Máriu“.

 

25-ročná Serena na vozíčku, ktorá sa spolu s ďalšími mladými zo svojej farnosti pripravuje na Svetové dni mládeže, položila pápežovi otázku, ako pomôcť zdravotne postihnutým, aby ich vo farnostiach lepšie prijali a vytvorili im vhodnejšie podmienky na prijatie. Svätý Otec odpovedal:

 

„To, čo musí kňaz, ktorému pomáhajú laici, katechéti a toľko ďalších ľudí urobiť je pomôcť všetkým k chápaniu: pochopiť vieru, pochopiť lásku, pochopiť ako byť priateľom, pochopiť rozdielnosti“.

 

Podľa pápeža Františka „je tiež dôležité venovať pozornosť vytvoreniu priestoru a zapojeniu ľudí so zdravotným postihnutím v liturgickom zhromaždení: byť prítomný v zhromaždení a zúčastňovať sa na liturgii spevom a významnými gestami, prispieva k podpore cítenia spolupatričnosti u každého“.

 

Svätý Otec na záver prítomným poďakoval za stretnutie a priateľský dialóg. Jubileum chorých ukončí zajtra v nedeľu o 10.30 hod slávením omše na Námestí sv. Petra.

 

 

 

Pápež František prijal bádateľov vesmíru z Vatikánskeho observatória

 

Vatikán 11. júna – Pápež František dnes prijal profesorov a študentov letného kurzu astronómie, ktorí v týchto dňoch zorganizovali vo Vatikánskom observatóriu otcovia jezuiti. 15. ročník medzinárodnej školy sa zaoberal „štúdiom vody v solárnom systéme“.

 

Ako vo svojom príhovore Svätý Otec na úvod pripomenul, Vatikánske observatórium založil pred 125 rokmi pápež Lev XIII. Cirkev tak dala jasne najavo, že je „priateľkou «skutočnej a podloženej vedy, či už ľudskej alebo posvätnej» (Motu proprio Ut mysticam, 14. marca 1891)“:

 

„Počas všetkých týchto rokov sa táto vedecká inštitúcia usilovala napĺňať ciele, pre ktoré bola určená, využívajúc nové nástroje, ako aj dialóg a porovnávanie s inými výskumnými centrami,“ vysvetlil pápež František.

 

Veľký záujem o letnú školu astronómie so strany mladých pochádzajúcich z rôznych kútov sveta podľa Petrovho nástupcu dokazuje, že „túžba pochopiť vesmír vytvorený Bohom a naše miesto v ňom, je spoločná pre mužov a ženy, ktorí žijú vo veľmi odlišných kultúrnych a náboženských kontextoch“:

 

„My všetci žijeme pod tým istým nebom; a všetci sme dotknutí krásou, ktorá sa odkrýva vo vesmíre a ktorá sa tiež odráža v našich štúdiách o telesách a nebeských látkach. Spája nás tak túžba objavovať pravdu o tom, ako funguje tento nádherný vesmír, približujúc sa stále viac a viac k jeho Stvoriteľovi“.

 

Svätý Otec sa ďalej pozastavil nad významom tohtoročnej témy letného kurzu astronómie. Voda, ktorej mladí bádatelia venovali svoju pozornosť, „fascinuje svojou mocou, ale zároveň svojou pokorou“. Ako ďalej pápež pokračoval, „veľké civilizácie vznikli pozdĺž riek, a dokonca aj dnes je prístup k čistej vode problémom spravodlivosti pre ľudstvo, bohatých i chudobných“. Na záver prítomných povzbudil slovami:

 

„Želám vám, aby ste vždy zakusovali radosť z bádania a z podelenia sa o [jeho] ovocie s pokorou a bratskosťou. S týmto prianím na vás a na vašu prácu zvolávam Pánovo požehnanie“.

 

Ranná homília: Počúvať Pána a byť na nohách ako Eliáš

 

Vatikán 10. júna – V rannej homílii v Dome sv. Marty sa dnes Svätý Otec zameral na odkaz príbehu proroka Eliáša z Prvej knihy kráľov (1 Kr 19,9-16). Rovnako ako prorok, potrebujeme načúvať Pánovi v tichu a kráčať vzpriamení pri plnení poslania.

 

Eliáš je „víťazom“, ktorý „mnoho bojoval za vieru“, keďže porazil stovky modloslužobníkov na vrchu Karmel. Potom čelí veľkému prenasledovaniu až napokon skrúšený padá pod strom v očakávaní smrti, prežívajúc depresiu. Avšak Boh ho nenechá v tejto zúfalej situácii a posiela k nemu anjela, ktorý ho povzbudí, aby vstal a vydal sa na cestu:

 

„Aby sme sa stretli s Bohom, je nevyhnutné vrátiť sa k situácii, v ktorej bol človek v okamihu stvorenia: na nohách a na ceste. Tak nás Boh stvoril: na svoju výšku, na svoj obraz a podobu, a kráčajúcich. ,Kráčaj, choď vpred! Obrábaj zem, zúrodňuj ju; a množte sa... - Vyjdi! Vykroč a choď na vrch Horeb a postav sa na vrchu Horeb v mojej prítomnosti. Eliáš sa zodvihol a vzpriamený vykročil.“

 

Vyšiel, aby načúval Bohu. Ale „ako prechádza Pán? Ako môžem stretnúť Pána, aby som si bol istý, že je to on?“ opýtal sa pápež František. Úryvok z Prvej knihy kráľov je výrečný. Anjel pozýva Eliáša, aby vyšiel z jaskyne na vrchu Horeb, kde našiel útočisko, aby vstúpil do Božej „prítomnosti“. Ale k tomu, aby vyšiel von z jaskyne ho neprimäl ani „silný víchor, ktorý trhá vrchy a láme skaly“, ani zemetrasenie, ani následný oheň:

 

„Toľko hluku, toľko veľkoleposti, toľko pohybu, a Pán tam nebol. ,A po ohni nasledoval šum jemného vánku‘ alebo ako je to v origináli, ,jemný zvuk ticha‘. A tam bol Pán. Aby sme sa stretli s Pánom, musíme vstúpiť do seba samých a načúvať tomu, ,jemnému zvuku ticha‘ a tam sa nám prihovára on“.

 

Anjel Eliáša napokon posiela, aby vstal a vydal sa na spiatočnú cestu. Prorok sa vracia tou istou cestou do púšte, lebo mu bola zverená úloha, ktorú má splniť: pomazať kráľov, ako aj proroka za svojho nástupcu. Ako povedal pápež František, je to povzbudenie „byť na ceste, nie uzavretí, nie vo vnútri nášho egoizmu, našej pohodlnosti“, ale odvážne prinášať druhým Pánovo posolstvo“, teda plniť zverené poslanie.

 

„Musíme vždy hľadať Pána. My všetci chápeme, aké sú zlé momenty: momenty, ktoré nás ťahajú nadol, momenty bez viery, tmavé momenty, v ktorých nevidíme obzor, nie sme schopní pozviechať sa. Všetci to poznáme! Ale je to Pán, ktorý prichádza, obnovuje nás chlebom a svojou silou a hovorí nám: ,Vstaň a choď ďalej! Kráčaj!‘ Aby sme sa stretli s Pánom, musíme byť takíto: na nohách a na ceste. A potom vyčkať, kým k nám prehovorí, s otvoreným srdcom. A on nám povie: ,To som ja‘ - a tam sa viera stáva silnou. Viera je tu pre mňa, aby som ju strážil? Nie! Je na to, aby som ju šiel rozdávať iným, pomazať iných, pre misiu“.

 

9. júna

Pápež František lekárom: Súcit je samotnou dušou medicíny

 

Vatikán 9. júna – Posvätná hodnota života chorého „nikdy nezmizne ani sa nestratí, naopak vyžaruje ešte väčšiu nádheru“ v utrpení. Týmito slovami dnes povzbudil pápež František zástupcov profesionálnych združení lekárov zo Španielska a Latinskej Ameriky. Približne 150 člennú skupinu prijal Svätý Otec dopoludnia v Klementínskej sále v predstihu pred Jubileom chorých, ktoré bude v Ríme od piatka do nedele.

 

Na úvod svojho príhovoru sa prítomným poďakoval za ich obetavosť, blízkosť a profesionalitu k chorým ľuďom a povzbudil ich, že tento postoj sa môže premeniť na „skutočné zosobnenie milosrdenstva“:

 

„Identita a záväzok lekára sa neopiera len o jeho znalosti a technickú odbornosť, ale hlavne o jeho súcitný a milosrdný postoj k tým, ktorí trpia na tele a na duchu. Súcit je istým spôsobom samotnou dušou medicíny.“

 

V súčasnosti sa súcit neraz zdeformovane považuje za poníženie, či sa inak prekrúca, upozornil pápež:

 

„Nechýbajú takí, čo pod rúškom údajného súcitu chcú ospravedlňovať a schvaľovať smrť chorého. A to tak nie je. Skutočný súcit nikoho nevytláča na okraj, ani nikoho neponižuje, ani nikoho nevylučuje, a vonkoncom nepovažuje za dobré jeho stratu. Opravdivý súcit ho prijíma. Vy dobre viete, že to by znamenalo víťazstvo egoizmu, onej «kultúry skartovania», ktorá je odmietavá a pohŕda ľuďmi, ktorí nespĺňajú určité normy zdravia, krásy a užitočnosti. Páči sa mi žehnať ruky lekárov ako prejav uznania toho súcitu, ktorý sa ujíma starostlivosti o zdravie“.    

 

Pozornosť prítomných upriamil pápež na biblickú tradíciu, ktorá je bohatá na obraz Boha ako lekára. Ako vysvetlil, ide o „blízkosť medzi spásou a zdravím“. Krista mnohí cirkevní otcovia označovali ako Christus medicus:

 

„On je Dobrý Pastier, ktorý sa stará o zranenú ovcu a upokojuje chorú (porov. Ez 34,16). On je Dobrý Samaritán, ktorý neobíde zraneného na okraji cesty, ale pohnutý súcitom, ho ošetruje a stará sa o neho (porov. Lk 10,33-34). Kresťanská lekárska tradícia sa nechala inšpirovať podobenstvom o Dobrom Samaritánovi“.

 

Svätý Otec František povzbudil lekárov, aby sa vždy snažili vidieť v chorom svojho blížneho. Práve v chorom a trpiacom človeku sa podľa jeho slov „odráža tajomstvo tela samotného Krista“:

 

„Súcit je adekvátnou odpoveďou na obrovskú hodnotu chorého človeka, odpoveď vyplývajúca z rešpektu, porozumenia a nehy, lebo posvätná hodnota života chorého človeka nikdy nezmizne ani sa nestratí, naopak vyžaruje ešte väčšiu nádheru práve vo svojom utrpení a vo svojej bezmocnosti“.

 

Petrov nástupca lekárom pripomenul slová sv. Kamila de Lellis, ktorý v službe chorým všetkých povzbudzoval: „Dajte viac srdca do tých rúk“ a pokračoval:

 

„Krehkosť, bolesť a choroba sú pre všetkých ťažkou skúškou, aj pre lekársky personál, sú výzvou k trpezlivosti, spolucíteniu v utrpení; preto nemožno podľahnúť úradníckemu pokušeniu aplikovať rýchle a drastické riešenia, vedené falošným súcitom alebo obyčajnými kritériami efektívnosti a ekonomickej úspornosti. V stávke je dôstojnosť ľudského života; v stávke je dôstojnosť lekárskeho povolania“.

 

Na záver pápež prítomným lekárom udelil požehnanie a ubezpečil ich o svojich modlitbách.

 

 

Ranná homília: Falošná nezmieriteľnosť a zdravý realizmus zmierenia

Vatikán 9. júna – Chcieť „buď toto, alebo nič“, nie je katolícke, je to kacírske. Takto znelo upozornenie Svätého Otca v rannej homílii v Dome sv. Marty, ktorú zameral na „zdravý realizmus“, ktorému Pán učil svojich učeníkov. Vyzval naopak k oslobodeniu sa od strnulého idealizmu, ktorý vylučuje vzájomné zmierenie.

 

„Vaša spravodlivosť musí byť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov“. Pápež František sa inšpiroval touto Ježišovou myšlienkou z dnešného liturgického čítania z Evanjelium podľa Matúša (Mt 5,20-26), aby tak osvetlil dôležitosť kresťanského realizmu. Ľud bol tak trochu zmätený, lebo „tí, čo vyučovali zákon, nevydávali dôsledné svedectvo života“. Ježiš požaduje, aby jeho učeníci toto prekonali a „mierili vyššie“. Poukazuje pri tom na prvé prikázanie, ktorým je milovať Boha i blížneho, a podčiarkuje, že ktokoľvek sa hnevá na svojho brata, mal by sa postaviť pred súd.

 

„Prospieva nám počuť to v tomto čase, keď sme tak naučení posudzovať a máme veľmi kreatívny slovník na urážanie druhých,“ povedal pápež František. „To je hriech“, pokračoval, predstavuje to „zabíjanie, lebo to znamená dať facku bratovej duši“, jeho „dôstojnosti“. Svätý Otec s trpkou iróniou konštatoval, ako často používame nadávky „s toľkou láskavosťou, ale používame ich voči iným“.

 

Keď pri svätej omši dali o sebe vedieť prítomné deti, pápež povzbudil neznepokojovať sa, lebo ako povedal, „kázeň dieťaťa v kostole je krajšia než tá kňazova, biskupova či pápežova“. Je totiž „hlasom nevinnosti, ktorý nám všetkým osoží“.

 

Ako ďalej pokračoval Svätý Otec, Ježiš od dezorientovaného ľudu žiada, aby hľadel „nahor“ a kráčal „vpred“. Vo svojej homílii pápež tiež upozornil, koľko zla spôsobuje antisvedectvo kresťanov:

 

„Koľko ráz počujeme v Cirkvi tieto veci: koľko ráz! No, ten kňaz, ten muž, tá žena z Katolíckej akcie, ten biskup, ten pápež nám hovoria: ,Takto musíte konať!‘ a on pritom robí opak. Je to škandál, ktorý zraňuje ľud a nedovolí Božiemu ľudu rásť a napredovať. Neoslobodzuje. A tiež, tento ľud videl strnulosť týchto zákonníkov a farizejov, a keď aj prišiel prorok, ktorý mu dodal trochu radosti, prenasledovali ho a aj ho zabili: nebolo tam miesta pre prorokov. A Ježiš farizejom hovorí: ,Zabíjali ste prorokov, prenasledovali ste ich, tých, ktorí prinášali nový vzduch‘.

 

„Veľkodušnosť a svätosť“, ktoré od nás žiada Ježiš, „znamenajú vychádzať, no vždy smerom nahor. Vychádzať nahor.“ Toto je to oslobodenie sa od „strnulosti zákona a aj od tých idealizmov, ktoré neprospievajú“. Ježiš „nás dobre pozná“, „pozná našu povahu“. A tak nás napomína, aby sme sa pomerili s druhým, keď s ním máme spor. „Ježiš nás tiež učí zdravému realizmu“, pripomenul pápež František: „Neraz sa nedá dosiahnuť dokonalosť, no aspoň robte, čo môžete, pomerte sa.“ Svätý Otec pokračoval:

 

„Tento zdravý realizmus Katolíckej cirkvi: Katolícka cirkev nikdy neučí ‚buď to, alebo to‛. To nie je katolícke. Cirkev hovorí: ,Toto a toto‘. ,Buď dokonalý: zmier sa s tvojím bratom. Neurážaj ho. Miluj ho. Ale ak je nejaký problém, aspoň sa s ním pomer, aby nevypukla vojna‘. - Tento zdravý katolícky realizmus. Katolíckym nie je ,buď toto, alebo nič‘: to nie je katolícke. Je to kacírske. Ježiš vie neustále kráčať s nami, dáva nám ideál, sprevádza nás smerom k ideálu, oslobodzuje nás z tejto strnulej klietky zákona a hovorí nám: ,Nuž, robte, pokiaľ len dokážete‘. A on nám dobre rozumie. Toto je náš Pán, a tomuto nás učí.“

 

Pán od nás žiada, aby sme neboli pokrytcami: aby sme nešli chváliť Boha tým istým jazykom, ktorým urážame svojho brata – zdôraznil pápež František: „Robte, čo môžete“, to je Ježišovo povzbudenie, a „aspoň sa vyvarujte vojne medzi vami, pokonajte sa“. Svätý Otec svoju homíliu uzavrel takto:

 

„A dovolím si vysloviť toto slovo, ktoré sa zdá trochu zvláštne: ide o drobnú svätosť zjednania sa. ,Nuž, všetko nedokážem, hoci chcem urobiť všetko, ale pomerím sa s tebou; aspoň sa neurážajme, neveďme vojnu a všetci žime v pokoji‘. - Ježiš je veľký! Oslobodzuje nás od všetkej našej úbohosti. Aj od toho idealizmu, ktorý nie je katolíckym. Prosme Pána, aby nás naučil - po prvé - vyjsť z každej strnulosti, ale vyjsť nahor, aby sme mohli uctievať a chváliť Boha; aby nás naučil zmieriť sa medzi sebou; a taktiež aby nás naučil pomeriť sa do tej miery, ako to len dokážeme.“

 

 

7. júna

Ranná homília pápeža Františka: Kresťan je soľou a svetlom, ktoré sa dávajú

 

Vatikán 7. júna – Batéria kresťana ako zdroj energie na vydávanie svetla je modlitba. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka počas dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec varoval veriacich, aby sa nestali soľou, ktorá stratila chuť. Zároveň dodal, že treba zvíťaziť nad pokušením tzv. „zrkadlovej duchovnosti“, na základe ktorej sa snažíme osvetliť samých seba, než priniesť svetlo viery druhým.

 

Dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša nám hovorí o svetle a soli (Mt 5,13-16). Ježiš, pokračoval ďalej pápež František komentujúc slová evanjelistu, vždy hovorí „jednoduchými slovami, s jednoduchými porovnaniami, aby všetci pochopili posolstvo“. Z toho dôvodu použil prirovnanie, že kresťan by mal byť ako svetlo a soľ. Žiadna z týchto dvoch vecí, vysvetlil Svätý Otec, neexistuje sama pre seba: „Svetlo je na to, aby niečo osvetlilo; soľ je zase na osolenie, zachovanie niečoho“. Čo musí teda kresťan urobiť, aby soľ a svetlo nestratili na svojom význame, aby sa neminul olej do lámp? - spýtal sa Svätý Otec František:

 

„Čo je batéria kresťana, ktorá dáva svetlo? Jednoducho: modlitba. Môžeš robiť toľko vecí, toľko diel, aj skutky milosrdenstva, môžeš robiť toľko veľkých vecí pre Cirkev – na katolíckej univerzite, na škole, v nemocnici... – a oni ti postavia aj pamätník dobrodinca Cirkvi, ale ak sa nemodlíš, bude to trochu tmavé a temné. Koľko činov sa stáva temných pre nedostatok svetla, pre nedostatok modlitby. To, čo udržiava, to, čo dáva život kresťanskému svetlu, to čo osvetľuje je modlitba“.  

 

Podľa pápeža Františka by sme mali brať našu modlitbu „vážne“, mala by to byť „modlitba adorácie Otca, chvály Najsvätejšej Trojice, modlitba vzdávania vďaky, a tiež modlitba, v ktorej Pána o niečo prosíme, ale má to byť modlitba zo srdca“.

 

To je, pokračoval ďalej Petrov nástupca, „ten olej, tá batéria, ktorá živí svetlo“. Ani soľ „nedáva chuť sama sebe“:

 

„Soľ sa stáva soľou vtedy, keď sa dáva. A to je ďalší postoj kresťana: darovať sa; ochutiť život druhých, ochutiť toľko vecí s posolstvom Evanjelia. Darovať sa. Neuchovávať sa sám pre seba. Soľ nie je určená samotnému kresťanovi, je na to, aby sa dávala. Kresťan ju má preto, aby ju rozdával, je to soľ pre rozdávanie, nie pre seba samú. Oboje – a to je zaujímavé – svetlo i soľ sú pre druhých, nie pre sami seba. Svetlo neosvetľuje seba samo, soľ nedáva chuť sebe samej“.

 

Stojí za uvažovanie, pokračoval Svätý Otec, či sa dokážeme rozdávať bez prestania, a dokedy vydržia soľ a svetlo. Práve tu, odpovedal si vzápätí pápež, „vstupuje Božia moc, lebo kresťan je soľou darovanou Bohom v krste“. Je to „niečo, čo ti bolo dané a naďalej sa ti toho dostáva, ak ty pokračuješ v jej rozdávaní, osvetľujúc a obdarúvajúc. Nikdy z nej neubudne!“. Petrov nástupca tiež poukázal na príklad z prvého čítania, kde sa v Prvej knihe kráľov hovorí o vdove zo sidonskej Sarepty (1 Kr 17,7-16). Žena dôveruje prorokovi Eliášovi a preto z jej múky a oleja – napriek malému množstvu – neubúda. Príbeh inšpiroval pápeža k úvahe o živote kresťana zo súčasnosti:

 

„Osvetľuj svojím svetlom, ale chráň sa pred pokušením osvetľovať sám seba. Je to čosi nepekné, je to akási zrkadlová duchovnosť: osvetľujem sám seba. Chráň sa pred pokušením starať sa sám o seba. Buď svetlom na osvetlenie, buď soľou na ochutenie a uchovanie“.

 

Soľ a svetlo, dodal na záver pápež František, „nie sú sami pre seba“, sú pre to, aby sa rozdali druhým „v dobrých skutkoch“. A vtedy „zažiari vaše svetlo pred ľuďmi. Prečo? Lebo uvidia vaše dobré skutky a budú oslavovať vášho Otca, ktorý je na nebesiach. To znamená: vracaj sa späť k tomu, ktorý ti dal svetlo a ktorý ti dal soľ“. Svätý Otec ukončil svoju homíliu modlitbou: „Nech nám Pán pomôže vždy sa starať o svetlo, neskrývať ho, ale dať ho do činnosti“. A dodávať soľ v správnej miere, „toľko, koľko je potrebné, ale dodávať ju“, lebo takto narastá: „Toto sú dobré skutky kresťana“.

 

6. júna

 

Ranná homília pápeža: Blahoslavenstvá sú navigátorom kresťanského života

 

Vatikán 6. júna – Nasledovať a žiť blahoslavenstvá, ktoré ako „navigátor“ ukazujú správnu cestu v živote. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Na základe dnešného liturgického čítania z Evanjelia podľa Matúša (Mt 5,1-12) pápež vysvetlil, že kresťania majú na ceste viery jasný smerovník, aby sa nestratili.

 

Ignorovať smer, ktorý naznačujú blahoslavenstvá môže podľa slov Svätého Otca znamenať potknúť sa na „troch schodoch“, ktorými sú idoly egoizmu, modloslužba peňazí a modloslužba márnosti, teda presýtenosť srdca, ktoré sa teší z vlastného uspokojenia ignorujúc druhých:

 

„Toto je nový zákon, to, čo nazývame ‚blahoslavenstvá’. Je to nový zákon Pána pre nás. Sú sprievodcom, sprievodcom na ceste, sú navigátorom kresťanského života. Práve tu vidíme, na tejto ceste, podľa ukazovateľov tohto navigátora, [ako] môžeme ísť vpred v našom kresťanskom živote“.  

 

Svätý Otec František doplnil Matúšov text blahoslavenstiev Lukášovým (Lk 6,17-26), kde Ježiš štyrikrát zvoláva „beda“: beda bohatým, beda nasýteným, beda tým, čo sa smejú a beda tým, ktorých všetci ľudia chvália. Pápež vzápätí dodal, že „mnohokrát“ už v minulosti jasne naznačil, že „bohatstvá sú dobré“. To, čo spôsobuje zlo, je „pripútanie sa k bohatstvám“, ktoré sa stáva akousi „idolatriou“, teda modloslužbou:

 

„Toto je antizákon, je to pomýlený navigátor. Je zaujímavé, že toto sú tri kroky, ktoré vedú do záhuby, tak ako blahoslavenstvá sú schodíkmi, ktoré vedú v živote vpred. A týmito troma krokmi, ktoré vedú do záhuby sú pripútanie sa k bohatstvu, aby mi nič nechýbalo; márnomyseľnosť, aby ma všetci ľudia chválili: všetci [o mne] hovoria dobre, cítim sa dôležitý, príliš [veľa] kadidla... a ja si o sebe myslím, že som spravodlivý – nie ako tamten, či onen... Pomyslime na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi: ‚Ďakujem ti, že nie som ako tento...’. ‚Ďakujem ti však, Pane, že som dobrým katolíkom, nie ako sused, suseda...’. Stáva sa to každý deň... Druhým bola márnomyseľnosť a tretím je pýcha, ktorá je nasýtenosťou, tým smiechom, ktorý uzatvára srdce“.

 

Na záver svojej homílie pápež František spomedzi všetkých blahoslavenstiev spomenul jedno, ktoré podľa jeho slov nemusí byť azda kľúčové, ale ktoré „nám môže pomôcť uvažovať“ nad kresťanských životom: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“:

 

„Ježiš hovorí sám o sebe: ‚Učte sa odo mňa, lebo som tichý srdcom’, lebo som tichý a pokorný srdcom. Tichosť je spôsobom života, ktorý nás tak veľmi približuje k Ježišovi. Na druhej strane, opačný postoj vždy spôsobuje nepriateľstvá, vojny... toľko vecí, toľko strašných vecí, ktoré sa dejú. Avšak tichosť, tichosť srdca, ktorá nie je pochabosťou, to nie: je niečím iným. Je hĺbkou chápania veľkosti Boha a adoráciou“.

 

5. júna

Homília pápeža Františka: Vzkriesenie vdovinho syna a Kristovo víťazstvo kríža

 

Vatikán 5. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri kanonizačnej omši sv. Stanislava Papczyńského a sv. Márie Alžbety Hesselbladovej s formulárom 10. nedele v cezročnom období cyklu C dňa 5. júna 2016 vo Vatikáne:

 

Božie slovo, ktoré sme si vypočuli, nás privádza k centrálnej udalosti viery: k víťazstvu Boha nad bolesťou a smrťou. Je to evanjelium nádeje, ktorá prýšti z Kristovho paschálneho tajomstva, ktoré vyžaruje z jeho tváre zjavujúcej Boha Otca, ktorý potešuje utrápených. Je to slovo, ktoré nás volá, aby sme zostali vnútorne spojení s utrpením nášho Pána Ježiša, aby sa v nás ukázala moc jeho zmŕtvychvstania.

 

Naozaj, v Kristovom utrpení je odpoveď Boha na úzkostné a neraz roztrpčené volanie, ktoré v nás vyvoláva skúsenosť bolesti a smrti. Ide tu o to, aby sme neutiekli od kríža, ale zaostali tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji (porov. Rim 4,18).

 

Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania. Prvé čítanie a evanjelium tejto nedele nám práve predstavujú dve zázračné znamenia zmŕtvychvstania, prvé vykonané prorokom Eliášom, druhé Ježišom. V oboch prípadoch ide o mŕtvych mladučkých synov ovdovelých žien, ktorí sú prinavrátení ich matkám.

 

Vdova zo Sarepty – nežidovská žena, ktorá však prijala vo svojom dome proroka Eliáša – je roztrpčená z proroka i z Boha, pretože práve keď bol Eliáš u nej hosťom, jej dieťa ochorelo a práve naposledy vydýchlo v jej náručí. Vtedy Eliáš tej žene hovorí: «Daj mi tvojho syna» (1 Kr 17,19). Toto je kľúčové slovo: vyjadruje postoj Boha voči našej smrti (v každej jej podobe); nehovorí: „Drž si ju, zariaď sa“, ale hovorí: „Daj ju mne“. A skutočne prorok berie dieťa a nesie ho do hornej izby, a tam, osamote, v modlitbe „zápasí s Bohom“, ukazujúc mu pred oči absurdnosť tej smrti. A Pán vypočul Eliášov hlas, pretože v skutočnosti to bol on, Boh, kto hovoril a konal v prorokovi. Bol to On, kto cez Eliášove ústa povedal žene: «Daj mi tvojho syna». A teraz je to On, kto ho vracia matke živého.

 

Vľúdnosť Boha sa naplno zjavuje v Ježišovi. Počuli sme v Evanjeliu (Lk 7,11-17) ako prežíval veľký súcit (v. 13) s tou matkou z Naimu v Galilei, ktorá sprevádzala k hrobu svojho jediného syna, ešte nedospelého. No Ježiš sa priblíži, dotkne sa már, zastaví smútočný sprievod, a istotne láskavo pohladí aj oči tej úbohej mamy zmáčané slzami. «Neplač!», hovorí jej (Lk 7,13). Ako keby ju žiadal: «Daj mi tvojho syna». Ježiš chce pre seba našu smrť, aby nás od nej oslobodil a prinavrátil nám život. Vskutku, ten chlapec sa prebral, akoby z hlbokého sna a začal hovoriť. A Ježiš «ho vrátil jeho matke» (v. 15). Nie je kúzelník! Je vtelenou Božou nehou, v ňom koná nesmierne spolucítenie Otca.

 

Istý druh vzkriesenia je aj u apoštola Pavla, ktorý sa z nepriateľa a krutého prenasledovateľa kresťanov stal svedkom a hlásateľom Evanjelia (porov. Gal 1,13-17). Táto radikálna premena nebola jeho dielom, ale darom milosrdenstva Boha, ktorý si ho «vybral» a «svojou milosťou povolal» a želal si zjaviť „v ňom“ svojho Syna, aby ho ohlasoval medzi národmi (v. 15-16). Pavol hovorí, že Bohu Otcovi sa zapáčilo zjaviť Syna nielen jemu, ale v ňom, čiže takmer vtlačiac do jeho osoby, tela a ducha, Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tak apoštol nebude iba poslom, ale predovšetkým svedkom.

 

A aj prostredníctvom hriešnikov, každého jednotlivo, Ježiš neprestáva dávať zažiariť víťazstvu milosti, ktorá dáva život. A dnes, i po všetky dni, hovorí Matke Cirkvi: „Daj mi tvoje deti“, ktorými sme my všetci. A berie na seba naše hriechy, sníma ich a živých nás prinavracia Cirkvi. A to sa deje osobitným spôsobom počas tohto Svätého roku milosrdenstva.

 

Cirkev nám dnes ukazuje dve svoje deti, ktoré sú exemplárnymi svedkami tohto tajomstva vzkriesenia. Obaja môžu naveky spievať slovami žalmistu: «Môj nárek si obrátil na tanec; Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť» (Ž 30,12). A všetci spoločne zjednoťme naše hlasy hovoriac: «Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil» (Refrén responzóriového žalmu).“

 

 

 

Pápež František kanonizoval Stanislava Papczyńského a Máriu A. Hesselbladovú

 

Vatikán 5. júna – Pápež František dnes na Námestí sv. Petra v Ríme za hojnej účasti veriacich vyhlásil dvoch nových svätých. Sú nimi poľský rehoľný kňaz sv. Stanislav Papczyński (1631-1701), zakladateľ rehole mariánov a švédska rehoľníčka sv. Mária Alžbeta Hesselbladová (1870-1957), obnoviteľka Rádu sv. Brigity.

 

Žiadosť o zaradenie oboch osobností do celocirkevného katalógu svätých predložil v úvode obradu prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato SDB v sprievode dvoch postulátorov svätorečenia. Po slávnostnom výroku Svätého Otca vystavili relikviáre nových svätých.

 

Svätý Otec vo svojej homílii vychádzal z liturgických čítaní 10. nedele v cezročnom období, pričom sa sústredil na ústrednú udalosť viery, víťazstvo Boha nad bolesťou a smrťou. Tajomstvo Kristovho utrpenia a vzkriesenia ukázal v súvise so životom každého jednotlivého kresťana, keď pripomenul výzvu Božieho slova „neutiecť od kríža, ale zaostať tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji. Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania.“

 

Pápež František ďalej poukázal na biblické príklady prejavu milosrdnej lásky u proroka Eliáša, ktorý prinavrátil život synovi vdovy zo Sarepty, a na plné zjavenie Božej milosrdnej lásky v Ježišovi, ktoré badať v jeho postoji pri vzkriesení syna Naimskej vdovy. Upozornil na kľúčové slová pri zachraňujúcom konaní Boha: «Daj mi tvojho syna!» (1 Kr 17,19) a «Neplač!» (Lk 7,13)

 

Medzi koncelebrujúcimi 40 kardinálmi a troma desiatkami biskupov nechýbali krakovský arcibiskup kardinál Stanisław Dziwisz a štokholmský diecézny biskup Anders Arborelius. Na slávnosti bola prítomná aj luteránska biskupka Uppsaly Antje Jackelenová. Oficiálne delegácie krajín pôvodu nových svätých viedli poľský prezident Andrzej Duda a švédska ministerka kultúry Alice Bah Kuhnkeová.

 

Sv. Stanislav od Ježiša a Márie, vlastným menom Jan Papczyński sa narodil v roku 1631 v obci Podegrodzie pri južnej hranici Poľska, len 10 km na sever od Červeného Kláštora. Pôvodne bol rehoľným kňazom piaristom, neskôr založil rehoľný inštitút kňazov Mariánov Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Vo Varšave sa preslávil ako profesor rétoriky, kazateľ, duchovný vodca a spovedník, ako aj autor viacerých kníh duchovného obsahu. Zomrel v roku 1701 v Poľsku. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Benedikt XVI. v roku 2007.

 

Sv. Mária Alžbeta Hesselbladová sa narodila vo Švédsku v roku 1870 v luteránskej rodine. Ako 18-ročná emigrovala do Ameriky, kde 16 rokov slúžila ako ošetrovateľka v Rooseveltovej nemocnici v New Yorku. V kontakte s ľudským utrpením sa utvrdzovala v duchovnom povolaní a v túžbe po jednote Cirkvi sa pod vedením jezuitského kňaza oboznamovala s katolíckym učením, pričom prijala podmienečný krst. Od roku 1904 žila v Ríme v dome sv. Brigity Švédskej a s povolením pápeža sv. Pia X. začala nosiť rehoľný habit sestier sv. Brigity. V roku 1911 obnovila Rád Najsvätejšieho Spasiteľa sv. Brigity pre podmienky novej doby. Zanietene pracovala pre zjednotenie cirkvi Švédska s Rímom a usídlila sestry sv. Brigity v rodnom Švédsku. Počas Druhej svetovej vojny poskytla úkryt mnohým Židom. Zomrela v roku 1957 v Ríme. V roku 2000 ju blahorečil sv. Ján Pavol II.

 

 

 

3. júna

Svätý Otec sudcom z celého sveta: Trest bez nádeje je mučením

Vatikán 3. júna – Pápež František sa 3. júna vo Vatikáne prihovoril účastníkom „Samitu sudcov o obchodovaní s ľuďmi a o organizovanom zločine“ v sídle Pápežskej akadémie sociálnych vied. Konferencia sudcov z celého sveta, na ktorej sa diskutuje o mafii, prostitúcii, vykorisťovaní maloletých, migrantov a vysídlencov, sa končí dnes, teda práve na Medzinárodný deň nevinných detských obetí agresie.

 

Svätý Otec ocenil, že prítomní sudcovia a štátni zástupcovia spolupracujú, aby tak prispeli k „ľudskému a sociálnemu pokroku, čo je účelom Pápežskej akadémie sociálnych vied“.

 

„Ak sa teším z takéhoto príspevku a mám z vás radosť, tak je to aj vzhľadom na šľachetnú službu, ktorú môžete ponúknuť ľudstvu, keď prehlbujete poznanie jednak tohto veľmi aktuálneho fenoménu ľahostajnosti globalizovaného sveta a jej extrémnych foriem, ako aj riešení, ako čeliť tejto výzve, pričiňujúc sa tak o zlepšenie životných podmienok našich bratov a sestier, ktorí sú v núdzi. Nasledujúc Ježiša je Cirkev povolaná angažovať sa – existuje úslovie, že Cirkev sa nemá miešať do politiky, ale Cirkev sa musí miešať do „veľkej“ politiky! Lebo – a citujem Pavla VI. – politika je jednou z najvyšších foriem lásky, dobročinnej lásky. A Cirkev je tiež povolaná angažovať sa, aby bola verná ľuďom, a to ešte viac ak vezmeme do úvahy situácie, kde sa dotýkame najdramatickejších rán a útrap, v čom sú zainteresované hodnoty, etika, sociálne vedy a viera; situácie, v ktorých sa obzvlášť cení vaše osobné a ľudské svedectvo, spojené s vašou špecifickou spoločenskou kompetenciou.“

 

Petrov nástupca pripomenul, že Pápežská akadémia sociálnych vied v minulosti organizovala stretnutie lídrov hlavných náboženstiev i starostov najväčších svetových miest. Podobne aj terajšie stretnutie sudcov:

 

„Niekto by si mohol myslieť, že Akadémia sa musí pohybovať radšej vo sfére čistých vied, teoretickejších úvah: a toto iste zodpovedá osvieteneckej koncepcii toho, čím má Akadémia byť. Ale Akadémia musí mať korene, a to korene v konkrétnej skutočnosti, lebo inak riskuje, že bude podnecovať tekutú reflexiu, ktorá sa vyparí a k ničomu nepríde. Tento rozvod medzi ideou a skutočnosťou – ktorý je očividne zašlým kultúrnym javom – má svoje dôsledky“.

 

Pápež František tiež uviedol, že súdne profesie majú byť slobodné od vonkajších tlakov:

 

„Stáť si zodpovedne za svojím povolaním tiež znamená cítiť sa a deklarovať sa slobodnými. Sudcovia, prokurátori a ľudia vo verejnej službe - slobodní: od čoho? Od tlakov z vlád; slobodní od súkromných inštitúcií, a samozrejme, slobodní od «štruktúr hriechu», o ktorých hovorieval môj predchodca Ján Pavol II. a osobitne – ako od štruktúr hriechu – slobodní od organizovanej kriminality. Viem, že ste vystavení nátlakom, vystavení hrozbám a tomuto všetkému; a rovnako viem, že byť dnes sudcami, prokurátormi a vo verejnej službe znamená riskovať vlastný život! A toto si zasluhuje uznanie voči odvahe tým, ktorí chcú naďalej zostať slobodní vo výkone svojich justičných úlohách. Bez tejto slobody sa súdna moc danej krajiny korumpuje a plodí korupciu. Karikatúru toho všetci poznáme, nie? Justícia so zaviazanými očami: páska sa jej zosunula z očí a zatvára jej ústa...“

 

Svätý Otec pripomenul aj pozitívum rezolúcie OSN, ktorá má za cieľ odstrániť detskú prácu a obchod s ľuďmi:

 

„Teším sa, že zástupcovia 193 členských krajín OSN jednohlasne prijali nové ciele udržateľného a integrálneho rozvoja, osobitne rezolúciu 8.7, ktorá nariaďuje: «Prijať okamžité a účinné opatrenia na odstránenie nútenej práce, ukončiť moderné formy otroctva a obchodu s ľudskými bytosťami a zabezpečiť zákaz a odstránenie najhorších druhov detskej práce vrátane náboru a využívania detských vojakov a najneskôr do roku 2025 ukončiť detskú prácu vo všetkých jej formách». Potiaľto rezolúcia. Naozaj možno povedať, že naplniť tieto ciele je morálnym imperatívom pre všetky členské krajiny OSN.“

 

Okrem toho Petrov nástupca pripomenul, že táto zmena musí ísť naprieč spoločnosťou:

 

„Preto je nevyhnutné vytvoriť priečny a „vlnový“ pohyb, „dobrú vlnu“, ktorá objíme celú spoločnosť zhora nadol i naopak, od periférie k centru i naopak, od lídrov až ku komunitám a od národov a verejnej mienky až po najvyššie riadiace úrovne.“

 

Sudcovia a štátni zástupcovia si tak majú byť plne vedomí tejto výzvy, podeliť sa o skúsenosti i osvedčené postupy a konať spoločne, aby tak otvorili nové priestory a cesty spravodlivosti na podporu ľudskej dôstojnosti, slobody, zodpovednosti, šťastia a aj mieru.

 

Ďalej pápež František poukázal na zásadne dôležitú úlohu sudcu pre spoločnosť, ako aj na tendencie, ktoré jeho úlohu ohrozujú:

 

„V osobe sudcu sa uznáva spravodlivosť ako prvý atribút spoločnosti. A toto treba pozdvihnúť, lebo stále väčšou tendenciou je ,skvapalňovanie‘ osoby sudcu prostredníctvom nátlakov a toho, o čom som sa zmienil predtým. Je to prvotná charakteristika spoločnosti: už v samotnej biblickej tradícii. Nie je to tak? Mojžiš potreboval ustanoviť 70 sudcov, aby mu pomáhali, aby rozsudzovali prípady. - Sudca, ten, ku komu sa človek utieka. A v tomto procese skvapalňovania, aj sily, sa konkrétnosť tejto reality týka národov. Inými slovami: či národy majú svoju identitu, ktorá im dáva súdržnosť, ktorá im umožňuje rásť, mať vlastné plány, postaviť sa k vlastným pádom, zastať sa vlastným ideálov; ale tiež trpia procesom ,skvapalňovania‘ a všetko to, čo tvorí konkrétnu súdržnosť národa má tendenciu transformovať sa na jednoduchú nominálnu identitu občana. A národ nie je to isté, čo skupina občanov. A sudca je prvotnou charakteristikou národného spoločenstva.“

 

Pápež František sudcov opätovne vystríhal pred pádom do siete korupcie.

 

„Vám sudcom prislúcha povinnosť vykonávať spravodlivosť, a žiadam vás o špeciálnu pozornosť pri vykonávaní spravodlivosti v oblasti obchodovania s ľuďmi a voči organizovanému zločinu. Žiadam vás, aby ste sa chránili pred pádom do siete korupcie.“

 

Po týchto slovách sa Svätý Otec zameral na významnú tému účinnosti trestu pre nápravu človeka a jeho znovuzaradenie do spoločnosti:

 

„Keď hovoríme ,vykonať spravodlivosť‘, ako dobre viete, nejde nám o to, že by sme mali hľadať trest pre samotný trest, ale o to, by pri ukladaní trestov sa tieto dávali na prevýchovu zodpovedných, takým spôsobom, aby sa im mohla otvoriť nádej na nové začlenenie sa do spoločnosti. Inými slovami, nieto platného trestu bez nádeje. Trest uzavretý v sebe samom, ktorý nedáva možnosť nádeji, je mučením: nie je trestom! O toto opieram aj pri vážnom potvrdení pozície Cirkvi voči trestu smrti. Istý teológ mi hovoril, že v koncepcii stredovekej a post-stredovekej teológie bol trest smrti spájaný s nádejou: ,zverujeme ho Bohu‘. Časy sa zmenili a nemôžeme takto pokračovať. Nechajme, nech Boh vyberie okamih... Nádej na opätovné začlenenie do spoločnosti: «ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a sám Boh ju garantuje» (Ján Pavol II., Evangelium vitae, č. 9). A ak toto delikátne spojenie medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom – ktoré je v podstate prípravou na opätovné začlenenie – platí pre tých, ktorí sú zodpovední za zločiny proti ľudskosti tak ako pre každú ľudskú bytosť, o to viac to platí pre obete, ktoré – ako naznačuje ich samotné pomenovanie – sú viac pasívne než aktívne vo uplatňovaní ich slobody, keďže padli do pasce nových lovcov otrokov. Obete mnoho ráz zradené v najosobnejšej a najposvätnejšej časti osoby, čiže v láske, ktorú túžia dať a prijať, a ktorú im ich rodiny dlhujú alebo im ich nasľubovali ich ctitelia či manželia, a ony naopak skončia predané na trhu s nútenou prácou, s prostitúciou či na trhu predaja orgánov.“

 

Svätý Otec pripomenul, že sudcovia sú dnes povolaní mať na zreteli obete viac než kedykoľvek predtým:

 

„Sú prvými osobami, ktoré treba rehabilitovať a znovu začleniť do spoločnosti a kvôli nim treba v ostrom zápase chytiť ich priekupníkov a trýzniteľov. Neplatí staré úslovie: ,Sú veci, čo jestvujú odkedy je svet svetom‘. Obete sa môžu zmeniť a vskutku vieme, že ich život sa zmení s pomocou dobrých sudcov, osôb, ktoré im pomáhajú a celej spoločnosti. “

 

Petrov nástupca rozpovedal aj svoju osobnú skúsenosť, podľa ktorej väznice s riaditeľkou fungujú lepšie ako tie, v ktorých je riaditeľ:

 

„Páči sa mi, keď idem do mesta navštíviť väzenie. Navštívil som rôzne väzenia... Je to zvláštne - bez toho, aby som niekoho urazil - existuje všeobecný dojem: videl som, že väzenia, v ktorých je riaditeľom žena, fungujú lepšie ako tie, kde je riaditeľom muž. Toto nie je feminizmus, všakže! Je to zvláštne! Žena má ohľadne témy opätovného začlenenia špeciálny čuch, špeciálny hmat - bez straty energie – nanovo umiestniť tieto osoby, nanovo ich začleniť. Niektorí to pripisujú koreňu materstva... Je to zvláštne, hovorím to ako osobnú skúsenosť“.

 

Na záver Svätý Otec ocenil „taliansku prax znovu použiť zhabané statky nadobudnuté kriminálnou činnosťou od priekupníkov a zločincov, aby ich ponúkli spoločnosti a konkrétne pre opätovné začlenenie obetí“.  

 

1. júna

Jubileum kňazov a seminaristov v priamom prenose do celého sveta

 

Vatikán 1. júna – Dnes sa v Ríme začína „Jubileum kňazov a seminaristov“, ktorého ústrednú myšlienku vyjadril pápež František takto: „Na obraz Dobrého pastiera je kňaz mužom milosrdenstva a spolucítenia, nablízku svojim ľuďom a služobníkom všetkých“. Do Ríma pri príležitosti trojdňového Jubilea prišlo už vyše 6000 kňazov a seminaristov z celého sveta.

Dnes ráno sa Jubileum začalo prípravou na púť ku Svätej bráne a na programe sú katechézy pre účastníkov v rozličných jazykoch, eucharistická adorácia, sviatosť zmierenia a svätá omša vo viacerých rímskych kostoloch a v bazilikách, kde sa zúčastnia aj biskupi a kardináli.

 

Zajtra, vo štvrtok 2. júna, Svätý Otec osobne povedie duchovnú obnovu, pri ktorej sa trikrát počas dňa prihovorí k zhromaždeným kňazom a predloží im podnety na modlitbu. Pápežove meditácie budú v priamom prenose prenášať hlavné katolícke televízie z Európy a zo Severnej i z Južnej Ameriky, ako aj oficiálna webová stránka Roku milosrdenstva www.im.va. Na Slovensku bude Televízia LUX prenášať všetky tri meditácie Svätého Otca vo štvrtok o 10.00, 12.00 a 16.00 a rovnako aj svätú omšu v piatok o 9.30 z Námestia sv. Petra.

 

Jubileum kňazov a seminaristov vyvrcholí v piatok 3. júna, keď bude Svätý Otec celebrovať svätú omšu o 9.30 na Námestí sv. Petra práve v deň 160. výročia ustanovenia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v univerzálnej Cirkvi.

 

31. mája

Pápež František poďakoval európskym väzenským kaplánom

Vatikán/Štrasburg 31. mája – Hlboko vďačný a „blízky v modlitbe“ tomu, kto sa namáha „v boji za ľudskú dôstojnosť všetkých tých, čo sú vo väzení“. Tými slovami sa pápež František v liste prihovára európskym väzenským kaplánom, ktorí sa od 30. mája do 1. júna zúčastňujú na stretnutí v Štrasburgu. Podujatie nesie názov „Radikalizácia vo väzniciach: pastoračná vízia“.

Pápež sa v liste, ktorý podpísal štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, poďakoval aj Rade biskupských konferencií Európy (CCEE) a ďalším organizátorom stretnutia. Posolstvo upriamuje pozornosť najmä na List Svätého Otca Františka, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Pápež v ňom obracia svoje myšlienky na „väzňov, ktorých sloboda je obmedzená“ a vysvetľuje:

„Môžu získať odpustky vo väzenských kaplnkách a tiež zakaždým, keď prejdú dverami svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca. Toto gesto môže pre nich znamenať prechod svätou bránou, pretože Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže premieňať srdcia, dokáže premeniť aj mreže na skúsenosť slobody“.

 

 

 

Ranná homília: Ak slúžime a ideme v ústrety iným, premieňame svet

 

Vatikán 31. mája – Ak by sme sa „naučili službe a išli v ústrety iným, akoby sa zmenil svet“. Takto znelo pozvanie Svätého Otca z jeho rannej homílie v kaplnke Domu sv. Marty. Pápež František v dnešný posledný deň mariánskeho mesiaca zameral svoje myšlienky osobitne na Pannu Máriu. V univerzálnej Cirkvi sa v tento deň slávi sviatok Navštívenia Panny Márie.

 

Služba a stretnutie nám dávajú zakúšať „radosť“, ktorá „napĺňa život“. Ženská odvaha, schopnosť ísť v ústrety iným, ruka vystretá na znak pomoci, starostlivosť. A hlavne radosť, ktorá napĺňa srdce a dáva životu zmysel a nový smer. Nad týmito bodmi uvažoval Svätý Otec v súvislosti s dnešnými liturgickými čítaniami z Knihy proroka Sofoniáša (Sof 3,14-18), z Listu sv. Pavla Rimanom (Rim 12,9-16) a napokon z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 1,39-56). Ako povedal pápež František, ide o liturgiu „plnú radosti“, ktorá prichádza ako poryv „čerstvého vzduchu“, aby naplnil „náš život“:

 

„Aké je nepekné, keď sú kresťania so skrivenou tvárou, smutní kresťania. Aké nepekné... No nie sú plne kresťanmi. Myslia si, že nimi sú, ale nie sú nimi úplne. Toto je kresťanské posolstvo. A v tejto atmosfére radosti, ktorú nám dnešná liturgia dáva ako dar, by som chcel podčiarknuť len dve veci: po prvé, prístup; po druhé, čin. Tým prístupom je služba“.

 

Mária koná svoju službu bez zaváhania. Ako hovorí evanjelium, Mária „sa ponáhľala“ napriek tomu, že bola v požehnanom stave, a riskovala, že sa dostane do rúk zbojníkov. „Toto dievča nie viac ako 16-17-ročné“, povedal Svätý Otec, „bolo odvážne. Vstalo a išlo“:

 

„Odvaha ženy. Odvážne ženy, ktoré sú v Cirkvi: sú ako Panna Mária. Tieto ženy, vďaka ktorým napreduje rodina, tieto ženy, vďaka ktorým napreduje výchova detí, ktoré čelia toľkým prekážkam, mnohej bolesti, ktoré sa starajú o chorých... Sú odvážne: vstávajú a slúžia... Služba je kresťanský znak. Kto nežije pre službu, neslúži životu. Služba v radosti, toto je prístup, ktorý by som chcel podčiarknuť. Je tu radosť a aj služba. Neustále slúžiť“.

 

Nakoniec sa pápež František pristavil pri stretnutí Panny Márie s jej sesternicou. „Tieto dve ženy sa stretávajú a stretávajú sa s radosťou“, je to okamih „úplnej oslavy“. Keby sme sa aj „my tomuto naučili, čiže službe, a išli v ústrety iným, ako by sa zmenil svet,“ dodal Svätý Otec. Svoju homíliu uzavrel nasledovne:

 

„Stretnutie je ďalší kresťanský znak. Osoba, ktorá hovorí, že je kresťanom a nie je schopná ísť v ústrety iným, stretnúť iných, nie je úplne kresťanom. Či už služba, alebo stretnutie vyžadujú vyjsť von zo seba samých: vyjsť, aby sme slúžili, vyjsť aby sme sa stretli, objali inú osobu. A touto Máriinou službou, týmto stretnutím sa obnovuje Pánov prísľub, uskutočňuje sa v prítomnosti, v súčasnej dobe. A práve Pán – ako sme počuli v prvom čítaní: ,uprostred teba je Pán‘ – Pán je v službe, Pán je v stretnutí“.

 

 

30. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: Pamäť, proroctvo a nádej

 

Vatikán 30. mája – Pamäť, proroctvo, nádej: týmito slovami možno vystihnúť rannú homíliu pápeža Františka v kaplnke Domu sv. Marty. Na svojej ceste viery musia Cirkev i každý jeden kresťan dbať o to, aby sa neuzavreli v systéme noriem, ale aby pamätali na dary od Pána, na dynamizmus proroctva a na nádej.

 

V živote viery môže prílišné upínanie sa na normy udusiť hodnotu pamäte a dynamizmu Ducha, vystríhal Svätý Otec. V dnešnom liturgickom čítaní z Evanjelia podľa Marka (Mk 12,1-12) Ježiš takúto upätosť odsudzuje a zákonníkom a farizejom, ktorí by ho chceli umlčať, rozpovie podobenstvo o vraždiacich vinohradníkoch. Pán vinice zveril svoj vinohrad nájomníkom, aby na ňom pracovali, no tí sa proti nemu vzbúrili a postupne zbili a pozabíjali jeho sluhov, ktorých poslal, aby prevzali podiel úrody. Napokon zavraždia jediného syna pána vinice, lebo sa mylne domnievajú, že tak zdedia celý jeho majetok:

 

Zavraždenie sluhov a syna – obraz biblických prorokov a Krista – poukazuje na obraz „ľudu uzavretého do seba, ktorý sa neotvára Božím prisľúbeniam, ktorý neočakáva Božie prisľúbenia“, povedal pápež František. Predstavených ľudu zaujíma hlavne múr zákona, teda „uzavretý právny systém“ a nič viac:

 

„Na pamäti nezáleží. A pokiaľ ide o proroctvo, je lepšie, ak proroci neprídu. A nádej? No veď každý ju uzrie. Toto je systém, ktorým určujú zákonnosť: zákonníci, teológovia, ktorí neustále kráčajú cestou kazuistiky a nepripúšťajú slobodu Ducha Svätého, nespoznávajú Boží dar, dar Ducha Svätého, a uzamykajú Ducha, lebo neumožňujú proroctvo v nádeji. Je to náboženský systém, o ktorom Ježiš hovorí. ,Systém – ako hovorí prvé čítanie – korupcie, svetskosti, žiadostivosti, tak hovorí sv. Peter v prvom čítaní (2 Pt 1,1-7)“.

 

„Sám Ježiš bol v pokušení zabudnúť na svoju misiu, nedať priestor proroctvu a uprednostniť bezpečnosť namiesto nádeje“. Ide tu v zásade o tri pokušenia, ktoré Ježiš zakúsil na púšti, pripomenul Svätý Otec a pokračoval:

 

„Ježiš, keďže sám na sebe poznal pokušenie, týchto ľudí karhá: ,Vy obiehate polovicu sveta, aby ste našli prozelytu, a keď ho nájdete, zotročíte ho‘. Tento ľud takto organizovaný, táto Cirkev takto organizovaná zotročuje! A takto možno pochopiť Pavlovu reakciu, keď hovorí o otroctve zákona a o slobode, ktorú dáva milosť. Ľud je slobodný, Cirkev je slobodná, keď má pamäť, keď necháva miesto prorokom, keď nestráca nádej“.

 

Dobre organizovaná vinica je „obrazom Božieho ľudu, obrazom Cirkvi a aj obrazom našej duše“, o ktorú sa Otec neustále stará s „veľkou láskou a veľkou nežnosťou“. Vzbúriť sa proti nemu je ako v prípade vrahov – vinohradníkov „zabudnúť na dar“ prijatý od Boha, zatiaľ čo na to, aby „sme pamätali a nezablúdili na ceste“, je dôležité „neustále sa vracať ku koreňom“. Po týchto myšlienkach pápež František uzavrel homíliu niekoľkými otázkami na zamyslenie:

 

„Pamätám na zázraky, ktoré Pán spravil v mojom živote? Mám v pamäti Pánove dary? Som schopný otvoriť srdce prorokom, teda tomu, kto mi povie: ,takto nie, musíš ísť tadeto; len vpred, riskuj‘? Toto robia proroci... Som tomu otvorený, alebo som ustráchaný a radšej sa uzatváram v klietke zákona? A nakoniec: vkladám nádej do Božích prisľúbení, tak ako náš otec Abrahám, ktorý vyšiel zo svojej zeme bez toho, že by vedel, kam kráča, len preto, že mal nádej v Boha? Prospeje nám, ak si položíme tieto tri otázky...“

 

 

Pápež František univerzitným pedagógom: Treba znížiť úroveň agresivity

 

Vatikán 30. mája – Pápež František prijal včera poobede zástupcov vyše 40 univerzít z celého sveta, ktorí sa v Ríme zúčastnili na kongrese o vzdelávaní s názvom „Univerzita a škola: múr alebo most“. V Synodálnej aule boli aj filmové hviezdy Salma Hayeková, George Clooney a Richard Gere, ktorých na stretnutí ocenili za ich angažovanie sa v prospech mladých ľudí z periférií.

 

Svätý Otec vo svojom príhovore ocenil, že konferencia mala „atmosféru stretnutia, atmosféru ,mostu‘, ktorý spája, a ktorý je výzvou pre tento svet, svet, ktorému neustále hrozí ,atomizácia‘ a rozdelenie“. Svet preto potrebuje posilnenie sociálneho priateľstva, zdôraznil pápež František:

 

„A keď sa rozdeľujú národy, rodiny, priatelia, takýmto rozdelením možno zasiať jedine nepriateľstvo a dokonca nenávisť. Naopak spájaním vzniká sociálne priateľstvo, bratské priateľstvo; a vzniká kultúra stretnutia, ktorá nás chráni od akéhokoľvek druhu kultúry vyraďovania.“

 

Na stretnutí, ktoré spoluorganizovala medzinárodná sieť škôl Scholas Occurentes, pápež František dostal aj otázku, ako možno vytvoriť lepší svet. On odpovedal:

 

„Tak, aby každá osoba bola uznaná vo svojej identite. Ale nieto identity, ak nie je spolupatričnosti. Snažte sa poskytnúť spolupatričnosť. Jeden z vás sa ma pýtal: ak chlapec alebo dievča nemá spolupatričnosť, ako mu možno pomôcť? Poskytnúť mu aspoň virtuálnu spolupatričnosť, ktorú však pocíti... Tak bude mať budúcnosť. Osoba bez identity nemá budúcnosť. A tak je naliehavé ponúknuť spolupatričnosť akéhokoľvek druhu, dať [mladým] pocítiť, že patria k skupine, k rodine, k organizácii, k niečomu, a toto im môže dať identitu.“

 

Svätý Otec tiež pripomenul, že dôležité sú skutky a nie reči:

 

„Nestačí hovoriť. Riskujeme tak, že predávame dym a to nefunguje. [Treba] jazyk skutkov, neraz je to pohladenie, úsmev... Úsmev, ktorý dodáva nádej, pohľad do očí, gestá ocenenia, trpezlivosti, tolerancie, skrátka skutky.“

 

V rámci medzinárodnej konferencie spustili aj kampaň proti šikanovaniu (bullyingu) na školách. Túto iniciatívu ocenil aj pápež František, ktorý v tejto súvislosti povedal, že treba zastaviť krutosť:

 

„Zastaviť agresivitu, šikanovanie – bullying –, je to agresivita, ktorá skrýva hlbokú krutosť, a svet je krutý... A vojny sú mementami krutosti,“ uviedol Petrov nástupca a ukázal prítomným fotografie, ktoré mu poslala z istej africkej krajiny rehoľná sestra, ktorá je v priamom kontakte s dôsledkami vojny:

 

„Kam až zachádza krutosť vojny! Podrezané dieťa. Dieťa! Môžeme pochopiť šikanovanie. Keď sa deje toto, [takéto vojnové ukrutnosti], ako môže nedochádzať k šikanovaniu? Je to tá istá krutosť voči dieťaťu, a dieťa to potom urobí druhému, ak ty zasievaš krutosť. Dieťa zmasakrované ranou do hlavy. A toto sa stalo uplynulý mesiac. Teda na to, aby sme vytvorili nový svet, lepší svet, potrebujeme vykoreniť všetky druhy krutosti. A vojna je krutosť. Ale tento druh vojny je ešte krutejší, lebo sa vŕši na nevinných.“

 

Svätý Otec ďalej vo svojej odpovedi zdôraznil úlohu dialógu, ktorý sa začína počúvaním druhého:

 

„Schopnosť počúvať, a nie hneď polemizovať, pýtať sa, toto je dialóg. A dialóg je mostom... V dialógu vyhráva každý, nik nestráca. V polemike jeden vyhráva a ďalší prehráva, alebo prehrávajú obaja. Dialóg znamená miernosť, schopnosť počúvať, vcítenie sa do kože druhého, je to stavanie mostov.“

 

Svoju odpoveď na otázku „Ako vytvoriť lepší svet? pápež František napokon zhrnul jednou vetou:

 

„Náš svet potrebuje znížiť úroveň agresivity. Potrebuje jemnosť, potrebuje miernosť, potrebuje načúvanie, potrebuje kráčať spoločne.“

 

29. mája

Jubileum diakonov s pápežom Františkom: Ambícia byť služobníkmi

 

 

Vatikán 29. mája – Stovky diakonov, ktorí sa v Ríme počas troch dní zúčastňovali na Jubileu diakonov, dnes slávili svätú omšu spolu so Svätým Otcom Františkom na námestí sv. Petra. Práve im, trvalým diakonom, ktorí konajú pravidelnú službu vo farnostiach, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Vychádzal pri tom z liturgických textov 9. nedele v cezročnom období.

 

Plné znenie homílie Svätého Otca

 

«Kristov služobník» (Gal 1,10). Vypočuli sme si tento výraz, ktorým apoštol Pavol definuje seba samého, keď píše Galaťanom. Na začiatku listu sa predstavil ako «apoštol» z vôle Pána Ježiša (porov. Gal 1,1). Tieto dva termíny, apoštol a služobník, stoja pospolu, nemožno ich nikdy oddeľovať. Sú to dve strany tej istej mince: kto ohlasuje Ježiša, je povolaný slúžiť; a kto slúži, ohlasuje Ježiša.

 

Pán nám to ukázal ako prvý. On, Slovo Otca, on, ktorý nám priniesol radostnú zvesť (Iz 61,1), on, ktorý je sám v sebe radostnou zvesťou (porov. Lk 4,18), sa stal naším sluhom (Flp 2,7), «neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil» (Mk 10,45). «Stal sa diakonom všetkých», napísal jeden z cirkevných otcov (Polykarp, Ad Phil. V,2). Tak ako konal on, sú povolaní konať jeho ohlasovatelia. Ježišov učeník nemôže ísť inou cestou ako jeho Majster, ale ak chce ohlasovať, musí ho napodobňovať, tak ako to robil Pavol: mať ambíciu stať sa služobníkom. Inými slovami, ak evanjelizácia je misia, ktorú každý kresťan dostáva v krste, služba je štýl, akým má túto misiu uskutočňovať, jediný spôsob, ako byť Ježišovým učeníkom. Jeho svedkom je ten, kto koná ako on: kto slúži bratom a sestrám s neúnavnosťou poníženého Krista, neúnavným kresťanským životom, ktorý je životom služby.

 

Kde začať, aby sme sa stali «dobrými a vernými sluhami» (porov. Mt 25,21)? Ako prvý krok sme pozvaní byť k dispozícii. Služobník sa každý deň učí slobode od nakladania so všetkým len pre seba a od nakladania so sebou samým podľa vlastnej vôle. Každý deň sa cvičí dávať život, mať na mysli, že každý deň nebude patriť jemu, ale má v ňom seba samého odovzdávať. Ten, kto slúži, totiž nie je žiarlivým strážcom vlastného času, ale naopak zrieka sa moci nad svojím dňom. Vie, že čas, ktorý prežíva, mu nepatrí, ale je darom, ktorý dostáva od Boha, aby ho sám ďalej ponúkol: jedine takto naozaj prinesie ovocie. Kto slúži, nie je otrokom stránkových hodín, ktoré si určuje, ale v poníženosti srdca je pripravený aj na niečo neplánované: je pružne naporúdzi bratovi a otvorený voči nepredvídaným veciam, ktoré nikdy nechýbajú a často sú každodenným prekvapením od Boha.

 

Služobník je otvorený pre prekvapenie, pre denné Božie prekvapenia. Služobník vie otvoriť dvere svojho času a svojich priestorov tomu, kto pred ním stojí a aj tomu, kto klope mimo stránkových hodín, za cenu toho, že preruší niečo, čo má rád alebo odpočinok, ktorý si zaslúži. Služobník prekračuje stránkové hodiny. Je mi zle pri srdci, keď vidím stránkové hodiny na farách: „Od tej hodiny do tej“. A potom? Nie sú otvorené dvere, niet kňaza, niet diakona, niet laika, ktorý by prijal ľudí... Toto je na škodu. Prekonajme stránkové hodiny: majme túto odvahu prekračovať stránkové hodiny. Takto, drahí diakoni, tým, že budete k dispozícii, vaša služba bude bez vypočítavosti a bude evanjeliovo plodná.

 

Aj dnešné evanjelium nám hovorí o službe, keď nám ukazuje dvoch služobníkov od ktorých si môžeme vziať cenné ponaučenia: stotníkov sluha, ktorého Ježiš uzdravil, a samotný stotník, ktorý je v službe cisára. Slová, ktoré tento človek odkazuje Ježišovi, aby nechodil až do jeho domu, sú prekvapivé a sú často opakom našich modlitieb: «Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu» (Lk 7,6); «nepokladal som sa za hodného ísť k tebe» (v. 7); «veď aj ja som človek podriadený» (v. 8). Pred týmito slovami Ježiš zostáva v údive. Robí na neho dojem veľká poníženosť, jeho skromnosť. A skromnosť je jedna z cností diakonov. Keď je diakon skromný, je služobníkom, a nehrá sa na „kopírovanie“ kňazov. Nie, je skromný.

 

Stotník pri probléme, ktorý na neho doliehal, mohol nástojčivo presviedčať, ba až donucovať Ježiša, aby prišiel do jeho domu. On sa však umenšuje, je diskrétny, skromný, nezvyšuje hlas a nechce vyrušovať. Správa sa - azda bez toho, že by to vedel - podľa Božieho štýlu, ktorý je «tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29). Totiž Boh, ktorý je láska, sa z lásky unúva, aby nám dokonca slúžil: je s nami trpezlivý, dobroprajný, vždy naporúdzi a ochotný, trápi sa nad našimi zlyhaniami a hľadá cestu, ako nám pomôcť a urobiť nás lepšími. Toto sú tiež skromné a ponížené črty kresťanskej služby, ktorá je napodobňovaním Boha službou druhým: prijímať ich s trpezlivou láskou, neúnavne mať pre nich pochopenie, dávať im pocítiť prijatie ako doma v cirkevnom spoločenstve, kde nie je veľkým ten, kto rozkazuje, ale ten, kto slúži (porov. Lk 22,26). A nikdy na človeka nenakričať, nikdy. Takto, drahí diakoni, v skromnosti, bude dozrievať vaše povolanie služobníkov lásky.

 

Po apoštolovi Pavlovi a stotníkovi je v dnešných čítaniach i tretí sluha, ten, ktorého Ježiš uzdravil. V rozprávaní sa uvádza, že bol svojmu Pánovi veľmi drahý a že bol chorý, no nevieme, aká bola jeho ťažká choroba (v. 2). Istým spôsobom sa v tomto sluhovi môžeme nájsť aj my. Každý z nás je veľmi drahý Bohu, ním milovaný a vyvolený, a je povolaný slúžiť, ale predovšetkým potrebuje byť vnútorne uzdravený. Aby sme boli schopní služby, žiada sa mať zdravie srdca: srdce ozdravené Bohom, ktoré cíti, že mu bolo odpustené a ktoré nie je uzavreté ani tvrdé. Osoží nám modliť sa za to s dôverou každý deň, vyprosovať si, aby nás Ježiš uzdravil, aby sme sa podobali jemu, ktorý nás «už nenazýva sluhami, ale priateľmi» (porov. Jn 15,15).

 

Drahí diakoni, môžete každý deň prosiť o túto milosť v modlitbe, v modlitbe, v ktorej predkladáte námahy, nepredvídané veci, únavy i nádeje: v modlitbe, ktorá je pravdivá, ktorá prináša život Pánovi a Pána do života. A keď slúžite pri eucharistickom stole, tam budete nachádzať prítomného Ježiša, ktorý sa vám dáva, aby ste sa vy dávali druhým. Takto, disponibilní v živote, skromní v srdci a v stálom dialógu s Ježišom, nebudete mať strach byť služobníkmi Krista, stretávať a láskavo objímať Pánovo telo v chudobných dneška.

 

Mnohí z prítomných diakonov sa na jubilejnom podujatí v Ríme v dňoch 27. – 29. júna zúčastnili aj so svojimi manželkami a deťmi. Okrem účasti na prednáškach a delení sa navzájom mali možnosť navštíviť vo Večnom meste niektoré zo siedmich kostolov s patrocíniom svätého mučeníka Vavrinca, ktorý bol rímskym diakonom. Najznámejšia z nich je Bazilika sv. Vavrinca za hradbami. Ďalej sú to nasledovné kostoly: San Lorenzo in Piscibus, Basilica di San Lorenzo in Damaso, San Lorenzo in Lucina, San Lorenzo in Miranda, San Lorenzo in Fonte a San Lorenzo in Panisperna.

 

Po jubileu diakonov bude v Ríme nasledovať Jubileum kňazov a seminaristov, a to od stredy do piatka 1. až 3. júna. Vo štvrtok bude duchovnú obnovu viesť osobne pápež František. Počas dňa sa trikrát prihovorí kňazom zhromaždeným v rímskych bazilikách a predloží im podnety na modlitbu. Na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho 3. júna budú kňazi koncelebrovať so Svätým Otcom na Námestí sv. Petra.

 

 

 

 

28. mája

Papež rozmlouval s dětmi, zmínil také Heideggera

 

Vatikán. Na vatikánské železniční nádraží přijel už počtvrté dětský vlak, vypravený Papežskou radou pro kulturu v rámci takzvaného “Nádvoří národů”. Malí cestující z jihoitalské Kalábrie se v poledne setkali v aule Pavla VI. s papežem Františkem, ale také se svými vrstevníky z Říma a dětským orchestrem ze sicilského Palerma. Iniciativu přibližuje o. Laurent Mazas:

 

”Každý rok se pokoušíme najít děti, které prožívají nějak výjimečnou situaci. Vloni to byly děti, které mají rodiče ve vězení. Letos jsme se zaměřili na děti, které utíkají z domovů – tedy na migranty různých národností a vyznání, ale také na ty, které je přijímají – tedy žáky italských škol. Italské železnice nám každodoročně dají k dispozici jeden vlak – podmínkou je, aby během dne ujel cestu tam i zpátky. Volba padla na Kalábrii, což je poměrně vzdálený kraj, a kromě Sicílie je to také místo, kam přijíždějí čluny s migranty.”

 

Vysvětluje o. Mazas z Papežské rady pro kulturu. Setkání s papežem Františkem bylo radostné a pohnuté zároveň, protože zpřítomnilo osudy migrantů, nahlížené dětskýma očima. Svatý otec naslouchal otázkám dětí a prohlížel si jejich výkresy – na jednom zahlédl moře s rozbouřenými vlnami, které, jak řekl dětský autor, “mohou zabíjet”. Papež ke kreslenému příběhu dodal skutečnou událost z poslední generální audience, kdy mu jeden z trojice dobrovolných záchranářů předal dětskou plovací vestu.

 

”Přinesl mi tu vestu a se slzami v očích mi řekl: Otče, nepodařilo se mi to. Ve vlnách plavala malá holčička, ale nedokázal jsem jí zachránit. Zůstala jen vesta. Ona záchranná vesta patřila té holčičce. Nechci, abyste byli smutní, ale vím, že jste stateční a znáte pravdu. Existuje tu nebezpečí. Mnoho dospívajících, chlapců a dívek, mužů a žen je ohroženo (…) Pomysleme na to děvčátko – jak se asi jmenovalo? Nevím, je bezejmenné. Každý z vás ať mu v srdci dá jméno, jaké chce. Ta dívka je teď v nebi a dívá se na nás.”

 

“Je to nespravedlnost!” – volalo hodně dětí, když přišla řeč na lidi, kteří nechtějí přijímat migranty. “Nejsou to lidé, ale bestie”, neváhal jeden chlapeček s hodnocením. “Ty ses učil u Heideggera!”, odpověděl mu se smíchem papež, zavolal si chlapce k sobě a jemně ostatním vysvětloval:

 

”…nechtěl nikoho urazit, neměla to být nadávka. Chtěl jenom říci, že člověk, který nenechává druhého vstoupit, zavírá srdce. Nemá lidské srdce, tak trochu jako zvíře, které nic nechápe.”

 

Děti však chápou velmi dobře a spolu s papežem opakují slova “mír, bratrství, soucit, dobro, rovnost a přijetí”. Děti z Říma na setkání přivedla asociace “Sport bez hranic”, která umožňuje sportovní aktivity nemajetným rodinám. Jedna dívka položila otázku, co to znamená být papežem? “Znamená to činit dobro, jakého jsem schopen”, odpověděl Svatý otec.

 

”Já ale cítím, že mne Ježíš k tomu povolal. Ježíš chtěl, abych byl křesťanem, a křesťan tak musí jednat. Ježíš si také přál, abych se stal knězem, biskupem a knězem – a biskup a kněz takto mají jednat. Cítím, že mi to říká Ježíš.”

 

Řekl mimo jiné papež František při dnešním setkání s dětmi, které za ním přijely zvláštním vlakem.

 

 

 

27. mája

Svätý Otec Kongregácii dona Orioneho: Prinášajte všade vôňu Kristovej lásky

Vatikán 27. mája – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal Kongregáciu dona Orioneho pri príležitosti jej 14. generálnej kapituly. Pápež František osobitne pozdravil novozvoleného predstaveného a 65 účastníkom pripomenul slová ich zakladateľa, že majú byť „služobníkmi Krista a služobníkmi chudobných“:

„S donom Orionem vás aj ja nabádam, aby ste nezostali uzavretí vo vašich prostrediach, ale aby ste išli ,von‘... a priniesli do každého prostredia, aj do toho najvzdialenejšieho, vôňu Kristovej lásky... je nutné vyjsť von, a priniesť Božie milosrdenstvo všetkým, bez rozdielu“.

Kongregácia vznikla v roku 1903 v Taliansku pod menom Kongregácia „Malého diela Božej prozreteľnosti“. Jej zakladateľom bol taliansky kňaz sv. Luigi Orione (1872-1940), ktorého v roku 2004 kanonizoval pápež Ján Pavol II. Dnes Kongregácia Dona Orioneho pôsobí v 29 krajinách sveta, najmä v Európe a v Latinskej Amerike, spravuje vyše 150 sociálnych centier, desiatky škôl, domovov prijatia a iné diela. Rehoľníkov už za čias Dona Orioneho prezývali „kňazi, ktorí bežia“, lebo ich videli v pohybe, medzi núdznymi.

 

26. mája

Slávnosť Božieho Tela v Lateráne: Spolu s Ježišom sa rozdať pre druhých

Vatikán 26. mája – Na slávnosť „Corpus Domini“ - Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi slávil pápež František v Lateráne svätú omšu s veriacimi rímskej diecézy, po ktorej nasledovala tradičná procesia. Homíliu Svätý Otec zameral na Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku“.

Po poludní sa Svätý Otec prihovoril cez sociálnu sieť Twitter krátkym textovým odkazom: „Ježiš sa nám dáva v Eucharistii, ponúka seba samého ako duchovný pokrm, ktorý udržiava náš život.“ Vo večerných hodinách sa presunul do Lateránu, kde slávil Eucharistiu na otvorenom priestranstve pred pápežskou bazilikou. Slávenie s účasťou veriacich z rímskych farností sa začalo o 19. hod, za prítomnosti vikára pre Rímsku diecézu kardinála Agostina Valliniho a biskupov diecézy, viacerých kardinálov a prelátov, členov kapituly, rímskych farárov, rehoľníčok a rehoľníkov. Liturgickým spevom ho obohatili zbory Cappella Sistina pod vedením Massina Palombellu a Zbor Rímskej diecézy pod vedením Marca Frisinu.

V homílii sa Svätý Otec zameral na Ježišov príkaz učeníkom pri ustanovení Eucharistie: „Toto robte na moju pamiatku“. Význam tohto príkazu osvetlil poukazom na aktívnu úlohu učeníkov pri Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, keď lámali chleby a rozdávali ich zástupu. Pri vysvetlení významu lámania chleba pápež poukázal na životy svätcov a svätíc, ale aj mnohých rodičov, ktorí spolu s každodenných chlebom „lámu“ aj vlastný život a rozdávajú ho, aby dobre vychovali svoje deti. Spomenul aj kresťanov s verejnou zodpovednosťou, rozdávajúcich sa v službe na obranu ľudskej dôstojnosti. „Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko?“ – opýtal sa Svätý Otec prítomných.

Plné znenie homílie pápeža Františka na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

 „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11,24.25)

Dvakrát apoštol Pavol, píšuc do komunity v Korinte, podáva správu o tomto Ježišovom príkaze v rámci rozprávania o ustanovení Eucharistie. Je to najstaršie svedectvo o Kristových slovách pri Poslednej večeri.

„Toto robte“. To znamená vezmite chlieb, vzdávajte vďaky a lámte ho; vezmite kalich, vzdávajte vďaky a rozdávajte ho. Ježiš prikazuje opakovať úkon, ktorým ustanovil pamiatku svojej Paschy, prostredníctvom ktorej nám daroval svoje Telo a svoju Krv. A tento úkon prišiel až k nám: „konanie“ Eucharistie má vždy Ježiša ako subjekt, no uskutočňuje sa skrze naše biedne ruky pomazané Duchom Svätým.

„Toto robte“. Už predtým Ježiš požiadal učeníkov, aby „konali“ to, čo On už mal jasné vo svojom vnútri, v poslušnosti voči vôli Otca. Počúvali sme to pred chvíľou v evanjeliu. Pred unavenými a vyhladovanými zástupmi hovorí Ježiš učeníkom: „Vy im dajte jesť“ (Lk 9,13). V skutočnosti je to Ježiš, ktorý požehnáva a láme chleby až po nasýtenie všetkého ľudu, no päť chlebov a dve ryby ponúkajú učeníci, a Ježiš chcel presne toto: aby, namiesto toho, že rozpustia zástup, oni sami dali k dispozícii to málo, čo mali.

A potom je tu ďalšie gesto: kúsky chleba, rozlámané svätými a ctihodnými rukami Pána, prechádzajú do biednych rúk učeníkov, ktorí ich rozdeľujú ľudu. Aj toto znamená „konať“ s Ježišom, značí „dať jesť“ spolu s ním. Je zrejmé, že tento zázrak nechce nasýtiť iba hlad jedného dňa, ale je znamením toho, čo má Kristus v úmysle uskutočniť pre spásu celého ľudstva darujúc svoje telo a svoju krv (porov. Jn 6,48-58). A jednako je vždy potrebné prejsť skrze tieto dva malé úkony: ponúknuť trochu chleba a rýb, ktoré máme; prijať rozlámaný chlieb z Ježišových rúk a rozdeliť ho všetkým.

Konať, a aj „lámať“. - „Lámať“: toto je ďalšie slovo, ktoré vysvetľuje zmysel toho „toto robte na moju pamiatku“. Ježiš sa rozlámal, láme sa pre nás. A žiada od nás, aby sme sa dávali, aby sme sa lámali pre druhých. Práve toto „lámanie chleba“ sa stalo ikonou, znamením rozpoznania Krista a kresťanov. Spomeňme si na Emauzy: rozpoznali ho „pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). Spomeňme si na prvé spoločenstvo v Jeruzaleme: „Vytrvalo sa zúčastňovali [...] na lámaní chleba“ (Sk 2,42). Je to Eucharistia, ktorá sa stáva od samého počiatku centrom a formou života Cirkvi. Ale pomyslime si aj na všetkých svätých a sväté – známych alebo anonymných – ktorí „rozlámali“ seba samých, svoj život, aby „dali jesť“ bratom. Koľko mám, koľko otcov, spolu s každodenným chlebom, nakrájaným doma na stole, rozlámalo svoje srdce, aby vychovali synov a dcéry, aby ich vychovali dobre! Koľko kresťanov, ako zodpovedných občanov, rozlámalo svoj život na obranu dôstojnosti všetkých, zvlášť tých najchudobnejších, vytlačených na okraj a diskriminovaných! Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko? Práve v Eucharistii: v moci lásky vzkrieseného Pána, ktorý aj dnes láme chlieb pre nás a opakuje: „Toto robte na moju pamiatku“.

Kiež je aj úkon „eucharistickej procesie“, ktorý za chvíľu vykonáme, odpoveďou na tento Ježišov príkaz. Úkon na jeho pamiatku; úkon, ktorý dá jesť zástupu dnes; úkon, skrze ktorý budeme lámať svoju vieru a svoj život ako znak lásky Krista k tomuto mestu i k celému svetu.

Po skončení svätej omše pokračoval program slávnosti tradičnou eucharistickou procesiou od Lateránskej baziliky po ulici Via Merulana k Bazilike Santa Maria Maggiore, so záverečným eucharistickým požehnaním Svätého Otca všetkým prítomným.

 

24. mája

Ranná homília pápeža: Návod na každodennú cestu ku svätosti

 

Vatikán 24. mája – „Kráčať bezúhonne v Božej prítomnosti“ znamená približovať sa k svätosti. Týmito slovami sa dnes Svätý Otec František prihovoril veriacim počas omše v Dome sv. Marty. K tomuto úsiliu je však, podľa jeho slov, potrebné srdce, ktoré vie dúfať s odvahou a vie sa „s jednoduchosťou“ otvoriť Božej milosti.

 

Pápež ďalej vysvetlil, že svätosť sa nedá kúpiť, ani dosiahnuť ľudským úsilím. „Jednoduchá svätosť všetkých kresťanov... tá naša, ktorú musíme dosahovať každý deň“, pokračoval, je cesta, po ktorej môžeme kráčať len vtedy, ak ju podopierajú štyri základne piliere: odvaha, nádej, milosť a obrátenie. Svätý Otec František tak reagoval na úryvok z Prvého Petrovho listu, ktorý hovorí o svätosti (1 Pt 1,10-16):

 

„Kráčať: svätosť je kráčanie, svätosť sa nedá kúpiť, nepredáva sa. Ani sa nedá darovať. Svätosť je kráčanie v Božej prítomnosti, ktoré musím konať ja sám: nemôže to urobiť v mojom mene niekto iný. Ja sa môžem modliť, aby ten druhý bol svätý, ale cestu musí prejsť on, nie ja. Kráčať v Božej prítomnosti, bezúhonne. Dnes použijem niektoré slová, ktoré nám vysvetlia ako vyzerá každodenná svätosť, aj tá takpovediac anonymná svätosť. Po prvé: odvaha. Vykročiť ku svätosti si vyžaduje odvahu“.

 

„Ježišovo nebeské kráľovstvo,“ doplnil Svätý Otec, je pre tých, ktorí „majú odvahu napredovať“. A odvaha je pohýnaná „nádejou“. Práve nádej považuje pápež za druhú nevyhnutnú zložku, ktorá vedie k svätosti. Odvaha, ktorá dúfa „v stretnutie s Ježišom“. Tretí element možno objaviť v slovách sv. Petra, ktorý píše: „Celú svoju nádej uprite na milosť“:

 

„Svätosť nemôžeme dosiahnuť my sami. Nie, je to milosť. Byť dobrým, byť svätým, každý deň urobiť krok vpred v kresťanskom živote je Božia milosť a my o ňu musíme prosiť. Odvaha, kráčanie. Cesta, po ktorej treba kráčať s odvahou, s nádejou a s pripravenosťou prijať túto milosť. A nádej: nádej cesty. Aká krásna je 11. kapitola Listu Hebrejom, prečítajte si ju. Hovorí o ceste našich otcov, prvých, ktorých si Boh povolal. O tom, ako oni kráčali vpred. A o našom otcovi Abrahámovi hovorí: ‚Išiel a ani nevedel, kam ide.’ Avšak s nádejou“.

 

Pápež František napokon spomenul aj štvrtý element, ktorým je obrátenie. Poukázal na to, ako sv. Peter vo svojom liste vyzýva svojich nasledovníkov, aby sa neprispôsobovali „časným žiadostiam“, a naopak ich podnecuje k zmene srdca zvnútra, nepretržitým každodenným vnútorným úsilím:

 

„Každodenné obrátenie: ‚Ach, Otče, aby som sa obrátil, musím sa kajať, bičovať sa...’. ‚Vôbec nie: malé obrátenia. Ak zvládneš to, že nebudeš hovoriť zle o druhom, si na dobrej ceste stať sa svätým.’ Je to tak jednoduché! Viem, že vy nikdy neohovárate druhých, či nie? Malé veci... Mám chuť kritizovať suseda, kolegu: ale radšej si zahryznem do jazyka. Jazyk trochu opuchne, ale váš duch bude – na tejto ceste – svätejší. Nič veľkého, umŕtvovanie sa. Je to jednoduché. Cesta svätosti je jednoduchá. Nevracať sa späť, ale vždy kráčať vpred. A s odhodlanosťou“.

 

23. mája

Ranná homília pápeža Františka: Nieto kresťana bez radosti a žasnutia

 

Vatikán 23. mája – Nieto kresťana bez radosti. Touto ústrednou myšlienkou sa pápež František prihovoril veriacim v rannej homílii v kaplnke Domu sv. Marty. Podčiarkol, že aj v utrpení kresťan dôveruje Ježišovi a žije v nádeji. Opätovne pritom vyzval, aby sme sa nenechali ovládať bohatstvom, ktoré v konečnom dôsledku prináša len smútok.

 

Svätý Otec sa pristavil pri dnešnom liturgickom čítaní z Prvého Petrovho listu (1 Pt 1,3-9), v ktorom apoštol vyzýva prvotných kresťanov, aby sa napriek súženiam radovali vďaka zmŕtvychvstalému Ježišovi Kristovi. Utrpenie nás totiž nikdy nemôže obrať „o to, čo Boh vykonal v nás“, keď nás „obnovil v Kristovi a dal nám nádej“. Túto skutočnosť pápež František vyjadril obrazom kotvy. Aj my podľa jeho slov môžeme kráčať k tej nádeji, ktorú prví kresťania zobrazovali ako kotvu v nebi. Treba sa nám chopiť lana tejto kotvy a ísť smerom k tej nádeji, ktorá nám daruje radosť:

 

„Kresťan, to je muž či žena radosti, muž či žena s radosťou v srdci. Nieto kresťana bez radosti! ,Ale, otče, ja som videl mnoho takých‘ - ,Nie sú kresťanmi! Hovoria, že sú, ale nie sú! Niečo im chýba!‘ Občiansky preukaz kresťana je radosť, radosť evanjelia, radosť byť vyvolenými Ježišom, zachránení Ježišom, obnovení Ježišom, radosť tej nádeje, že Ježiš nás očakáva, radosť, ktorá sa – aj v krížoch a v utrpení tohto života – prejavuje inakším spôsobom: pokojom v istote, že Ježiš nás sprevádza, že je s nami“.

 

 

„Kresťan“ – dodal Svätý Otec – „necháva v sebe túto radosť rásť tým, že dôveruje v Boha. Boh vždy pamätá na svoju zmluvu“. A kresťan to vie, „vie, že Boh na neho pamätá, že Boh ho miluje, že Boh ho sprevádza, že Boh ho očakáva. A toto je tá radosť“.

 

Pápež František následne obrátil pozornosť na dnešné evanjelium podľa Marka (Mk 10,17-27), ktoré opisuje stretnutie medzi Ježišom a bohatým mladíkom. Mladík „nebol schopný otvoriť srdce radosti a zvolil si smútok“. A to preto, „lebo mal veľký majetok“, pripomenul Svätý Otec:

 

„Bol pripútaný k majetku! Ježiš nám povedal, že nemožno slúžiť dvom pánom: alebo slúžiš Pánovi, alebo slúžiš bohatstvu. Bohatstvo nie je zlé samo osebe: ale slúžiť bohatstvu, v tom je to zlo. Chudák, odišiel smutný: ,On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený‘. Keď v našich farnostiach, v našich komunitách, v našich inštitúciách nachádzame ľudí, ktorí si hovoria kresťania a chcú byť kresťanmi, ale sú smutní, niečo sa tu deje, čo nie je v poriadku. A musíme im pomôcť, aby našli Ježiša a zbavili sa tohto smútku, aby sa mohli radovať z evanjelia, aby mohli mať túto radosť, ktorá je vlastná evanjeliu“.

 

Radosť sa spája so žasnutím, vysvetlil pápež František. S tým „správnym úžasom pred Zjavením, pred Božou láskou, pred citmi od Ducha Svätého“. Kresťan, to je „muž či žena úžasu“. Pripomenul, ako sa v závere dnešného evanjelia hovorí o údive učeníkov, keď im Ježiš vysvetľuje, „že ten veľmi šikovný chlapec ho nedokázal nasledovať, lebo bol pripútaný k majetku“. Kto teda môže byť spasený? pýtajú sa apoštoli. Pán im odpovedá: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie“.

 

Kresťanská radosť je teda „úžasom radosti, že sme zachránení od naviazanosti na veci, na toľké svetské lákadlá, ktoré oddeľujú od Ježiša. A dá sa to jedine s Božou silou, so silou Ducha Svätého“, zdôraznil Svätý Otec. Svoju homíliu uzavrel pozvaním k modlitbe:

 

„Prosme dnes Pána, aby nám dal úžas pred ním, pred toľkými duchovnými bohatstvami, ktoré nám dal; a s týmto úžasom nech nám dá radosť, radosť z nášho života a z toho, že s pokojom v srdci zakusujeme toľké ťažkosti; a nech nás chráni od toho, aby sme hľadali šťastie v tých mnohých veciach, ktoré nás napokon zarmútia: veľa sľubujú, no nič nám nedajú! Dobre si pamätajte: kresťan, to je muž a žena radosti, radosti v Pánovi; muž a žena úžasu“.

 

 

Deň modlitby za Čínu 24. mája – pápež František pozýva veriacich

 

Vatikán/Čína 23. mája – Zajtrajší 24. máj budeme už po desiaty raz sláviť ako Deň modlitby za cirkev v Číne. Tradíciu zaviedol v roku 2007 pápež Benedikt XVI., ktorý vtedy publikoval významný List čínskym katolíkom. Svätý Otec František pri tejto príležitosti vyzval veriacich, aby sa na sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov pripojili k spoločnej modlitbe za Čínu.

 

V nedeľu pri modlitbe „Anjel Pána“ Svätý Otec pozdravil členov čínskej katolíckej komunity v Ríme, ktorí boli prítomní na Námestí sv. Petra. Veriacim na celom svete adresoval tieto slová:

 

„V utorok 24. mája sa duchovne zjednotíme s katolíckymi veriacimi v Číne, ktorí v ten deň slávia s osobitnou nábožnosťou spomienku Panny Márie Pomocnice kresťanov, ktorú si ctia vo svätyni Šešan v Šanghaji. Prosme Máriu, aby dala svojim deťom v Číne schopnosť rozlišovať v každej situácii znaky milujúcej prítomnosti Boha, ktorý nás vždy prijíma a vždy odpúšťa. Kiež sa v tomto Roku milosrdenstva čínski katolíci spolu so všetkými, čo sa pridržiavajú iných ušľachtilých náboženských tradícií môžu stať konkrétnym znakom dobročinnej lásky a zmierenia. Takto budú rozvíjať autentickú kultúru stretnutia a harmónie celej spoločnosti, tej harmónie, ktorú čínsky ľud tak veľmi miluje.“

 

22. mája