Aktuálne

Pápež František v Mexiku

  • Vytlačiť

Svätý Otec sa po návrate z Mexika poďakoval Matke Božej v Ríme

Vatikán 18. februára – Svätý Otec František je už doma z apoštolskej cesty. Po dvanásťhodinovom lete z Ciudad Juárez pristál Boeing 787 mexických aerolínií s pápežom a sprievodom na palube na rímskom medzinárodnom letisku Ciampino pred treťou hodinou popoludní.

Počas letu pápež František odpovedal na otázky novinárov, ktorí ho počas jeho dvanástej zahraničnej apoštolskej cesty sprevádzali. Okrem stretnutia s moskovským patriarchom Kirillom počas zastávky na Kube a tvorilo program pápežovej cesty plných päť dní v Mexiku.

Svätý Otec sa podľa svojho zvyku pri presune z letiska do Vatikánu prišiel poďakovať pred milostivý obraz Matky Božej v jej hlavnej bazilike v Ríme za úspešne zavŕšené podujatie. Do kaplnky Salus Populi Romani prišiel s veľkou kyticou farebných ruží v náručí.

 

Pápež František pri rozlúčke zveril Mexičanov Matke z Guadalupe

Mexiko 18. februára – Po náročnej a emotívnej šesťdňovej návšteve Mexika opustil pápež František krajinu a v stredu 17. februára o 19.15 miestneho času odletel z letiska v Cuidad Juárez späť do Ríma. Svätý Otec sa ešte pred odletom poďakoval Mexiku za vrúcne a priateľské prijatie. Ako sa vyjadril, Mexiko je prekvapením, je krajinou, ktorá vždy prekvapuje.

„Ďakujem všetkým národným i lokálnym autoritám za záujem a ochotnú pomoc, s akými prispeli k dobrému vývoju tohto úmyslu. Chcel by som tiež z celého srdca poďakovať tým, ktorí rôznymi spôsobmi spolupracovali na tejto pastoračnej návšteve. Toľkým anonymným služobníkom, ktorí v tichosti dali zo seba to najlepšie, aby sa z týchto dní stala veľká rodinná oslava, ďakujem. Cítil som sa prijatý, prijatý s láskou, oslavou, nádejou tejto veľkej mexickej rodiny, ďakujem, že ste mi otvorili dvere svojich životov, svojho národa“.

Vo svojom ďakovnom príhovore citoval Svätý Otec úryvok z básne „Bratstvo“, ktorej autorom je mexický spisovateľ Octavio Paz. Báseň hovorí o doširoka sa rozprestierajúcej tme. Keď sa však pozrieme hore, píše laureát Nobelovej ceny, uvidíme hviezdy.

„Noc sa nám môže zdať obrovská a veľmi temná, ale počas týchto dní som mohol konštatovať, že v tomto ľude sú prítomné mnohé svetlá, ktoré ohlasujú nádej; mohol som vidieť v mnohých ich svedectvách, v ich tvárach prítomnosť Boha, ktorý ďalej kráča v tejto zemi vedúc ich a udržiavajúc v nich nádej; mnoho mužov a žien so svojim každodenným úsilím umožňuje to, aby táto mexická spoločnosť neostala v tmách. (...) Ubezpečujem vás, že som mal chuť plakať, keď som videl toľkú nádej v národe, ktorý tak trpel.“

Na záver svojho rozlúčkového príhovoru Svätý Otec nezabudol na patrónku Mexika:

„Nech vás Mária, Matka z Guadalupe naďalej navštevuje, naďalej kráča po týchto končinách, Mexiko sa bez nej nedá pochopiť, nech vám naďalej pomáha, aby ste boli misionármi a svedkami milosrdenstva a zmierenia“.

Pápež František navštívil počas svojej 12. apoštolskej cesty viaceré miesta, ktoré Mexičania považujú za temnú stránku svojej krajiny, evokujúce strach a bolesť. Svätý Otec, ktorý prišiel ako „misionár milosrdenstva a pokoja“ neváhal vkročiť do chudobnej štvrte Ecatepec, stretnúť sa s deťmi chorými na rakovinu v nemocnici v Mexiko City a prosiť domorodé obyvateľstvo hornatého Chiapazu o odpustenie za zlé zaobchádzanie v minulosti. Pápež zavítal aj do regiónu Michoacán, ktorý každodenne bojuje s drogovými kartelmi a násilím. Na záver svojej cesty sa stretol s väzňami v Ciudad Juárez a pomodlil sa na hranici medzi Mexikom a USA za obete migrácie.

 

Homília pápeža Františka v Ciudad Juárez: Prosme o dar sĺz a obrátenia

Mexiko 18. februára – Svätý Otec František zakončil svoju 12. apoštolskú cestu slávnostnou omšou v Ciudad Juárez, len 80 metrov od hranice s USA. Pri slávení použil drevenú biskupskú palicu v tvare kríža, ktorú krátko predtým dostal do daru pri stretnutí s väzňami. Záverečnú omšu na diaľku sledovali spoza hranice aj tisícky ľudí na štadióne v texaskom El Paso.

Plné znenie homílie pápeža Františka    

Slávou Boha je život človeka: tak hovorieval sv. Irenej v druhom storočí - výraz, ktorý naďalej zaznieva v srdci Cirkvi. Slávou Otca je život jeho detí. Neexistuje väčšia sláva pre otca, ktorý vidí realizáciu svojich drahých; neexistuje väčšie uspokojenie než vidieť ich napredovať, vidieť ich rásť a rozvíjať sa. Potvrdzuje to aj prvé čítanie (Jon 3,1-10), ktoré sme počuli. Ninive: veľké mesto, ktoré podliehalo sebazničeniu, ako ovociu útlaku a degradácie, násilia a nespravodlivosti. Táto veľká metropola mala svoje dni zrátané, lebo už bolo neznesiteľné násilie, ktoré v sebe zrodila. Tam na scénu vstupuje Pán pohýnajúc srdce Jonáša, na scénu vstupuje Otec pozývajúc a vysielajúc svojho posla. Jonáš bol povolaný, aby prijal istú misiu. Choď, hovorí mu, lebo «ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!» (Jon 3,4). Choď, pomôž im pochopiť, že týmto spôsobom správania sa, zachovávania, organizovania sa plodia jedine smrť a skazu, utrpenie a útlak. Daj im vidieť, že niet života pre nikoho, ani pre kráľa, ani pre poddaného, ani pre polia, ani pre zvery. Choď a ohlasuj, že si až tak navykli na úpadok, že tvárou v tvár bolesti stratili citlivosť. Choď a povedz im, že nespravodlivosť sa zmocnila ich pohľadu. Preto Jonáš vychádza na cestu! Boh ho posiela vyjaviť na svetlo to, k čomu dochádzalo, posiela ho prebudiť ľud opojený sebou samým.

Pri tomto texte sa nachádzame zoči-voči tajomstvu Božieho milosrdenstva. Milosrdenstvo vždy zaháňa ničomnosť, berúc ľudskú bytosť veľmi vážne. Vždy apeluje na dobro prítomné v každom človeku, hoci by bolo spiace či znecitlivené. Ďaleko od zničenia, ako to mnohokrát požadujeme či chceme konať my, milosrdenstvo sa približuje ku každej situácii, aby ju premenilo zvnútra. Toto je presne tajomstvo Božieho milosrdenstva. Približuje sa a pozýva k obráteniu, pozýva k ľútosti; pozýva vidieť ujmu, ku ktorej dochádza na všetkých úrovniach. Milosrdenstvo vždy vstupuje do zla, aby ho premenilo. To je tajomstvo nášho Otca Boha. Posiela svojho Syna, ktorý vstupuje doprostred zla, urobí sa hriechom, aby premenil zlo. Toto je milosrdenstvo.

Kráľ počúvol, obyvatelia mesta zareagovali a rozhodlo sa, že sa budú kajať. Milosrdenstvo Boha vstúpilo do srdca zjavujúc a ukazujúc to, čo je našou istotou a našou nádejou: je tu vždy príležitosť zmeniť sa, sme v období vhodnom na reakciu a premenu, úpravu a zmenu, obrátenie toho, čo nás ničí ako národ, čo nám spôsobuje úpadok ako ľudstvu. Milosrdenstvo nás povzbudzuje hľadieť na prítomnosť a mať dôveru v to, čo je ako zdravé a dobré ukryté v každom srdci. Milosrdenstvo Boha je naším štítom a našou pevnosťou.

Jonáš pomohol vidieť, pomáha uvedomiť si. Hneď na to, jeho volanie nachádza mužov a ženy schopných kajať sa, schopných plakať. Plakať kvôli nespravodlivosti, plakať kvôli úpadku, plakať kvôli útlaku. Sú to slzy, ktoré môžu otvoriť cestu premene; sú to slzy, ktoré môžu obmäkčiť srdce, sú to slzy, ktoré môžu očistiť pohľad a pomôcť vidieť špirálu hriechu, do ktorého sme mnohokrát ponorení. Sú to slzy, ktoré dokážu učiniť citlivým zatvrdnutý a najmä zaspatý pohľad a postoj tvárou v tvár utrpeniu druhých. Sú to slzy, ktoré môžu privodiť prelom schopný otvoriť nás k obráteniu. Tak sa to stalo Petrovi po tom, ako Ježiša zaprel: zaplakal a slzy mu otvorili srdce.

Toto slovo nech dnes medzi nami silne zaznieva; toto slovo je hlasom, ktorý volá na púšti a pozýva nás k obráteniu. V tomto roku milosrdenstva chcem s vami na tomto mieste prosiť Božie milosrdenstvo, chcem s vami prosiť o dar sĺz, o dar obrátenia.

Tu, v Cuidad Juárez, ako aj v ďalších hraničných oblastiach, sa sústreďujú tisíce migrantov zo Strednej Ameriky a iných krajín, bez toho, aby sme zabudli na mnohých Mexičanov, ktorí sa tiež snažia prejsť „na druhú stranu“. Je to prechod, cesta plná strašných nespravodlivostí: zotročovaní, unášaní, podliehajúci vydieraniu, sú mnohí naši bratia predmetom obchodu prevádzačstva ľudí, obchodovania s ľudskými bytosťami.

Nemôžeme popierať humanitárnu krízu, ktorá v posledných rokoch znamenala migráciu tisícok osôb, ako vlakom, tak po diaľnici, alebo aj pešo, prechádzajúc stovky kilometrov cez hory, púšte a nehostinné cesty. Táto ľudská tragédia, ktorú predstavuje nútená migrácia, je do dnešného dňa globálnym fenoménom. Túto krízu, ktorá sa dá merať číslami, chceme merať prostredníctvom mien, príbehov, rodín. Sú to bratia a sestry, ktorí odchádzajú hnaní chudobou a násilím, obchodovaním s drogami a organizovaným zločinom. Tvárou v tvár toľkým právnym medzerám sa napína sieť lapajúca a ničiaca vždy tých najchudobnejších. Nielenže trpia chudobou, ale navyše musia trpieť všetkými týmito formami násilia. Nespravodlivosťou, ktorá sa radikalizuje v mladých: oni, ako „mäso na jatky“, sú prenasledovaní a ohrozovaní, keď sa snažia vyjsť zo špirály násilia a z pekla drog, a čo povedať o množstve žien, ktoré boli nespravodlivo obraté o život!

Prosme nášho Boha o dar obrátenia, o dar sĺz; prosme ho, aby sme mohli mať otvorené srdce ako Ninivčania voči jeho výzve v trpiacej tvári mnohých mužov a žien. Už nikdy viac smrť a vykorisťovanie! Vždy je tu čas na zmenu, vždy je tu východisko a vždy je tu príležitosť, vždy je čas na prosbu o milosrdenstvo Otca.

Tak ako sa udialo v Jonášových časoch, aj dnes stavme na konverziu; sú tu znamenia, ktoré sa stávajú svetlom na ceste a hlásaním spásy. Viem o práci mnohých organizácií občianskej spoločnosti v prospech práv migrantov. Viem aj o práci v nasadení mnohých rehoľných sestier, rehoľníkov a kňazov, laikov, ktorých život sa stravuje v sprevádzaní a obrane života. Podávajú pomoc v prvej línii riskujúc mnohokrát ten svoj vlastný. Svojím životom sú prorokmi milosrdenstva, sú chápajúcim srdcom a sprevádzajúcimi nohami Cirkvi, ktorá otvára svoju náruč a podopiera.

Je čas obrátenia, je čas spásy, je čas milosrdenstva. Preto hovorme, spoločne s utrpením mnohých tvárí: „pre tvoje nesmierne zľutovanie a milosrdenstvo, Pane, zmiluj sa nad nami... očisť nás od našich hriechov a stvor v nás čisté srdce, nového ducha“ (porov. Ž 50/51,1-4).

A tiež chcem v tejto chvíli pozdraviť z tohto miesta našich drahých bratov a sestry, ktorí nás simultánne sprevádzajú na druhej strane hranice, osobitne tých, čo sa zhromaždili na štadióne Univerzity El Paso, známom ako Sun Bowl, pod vedením svojho biskupa Mons. Marka Setza. Vďaka pomoci techniky sa môžeme modliť, spievať a sláviť spoločne túto milosrdnú lásku, ktorú nám Pána dáva, a ktorú nám žiadna hranica nezabráni zdieľať. Vďaka, bratia a sestry. Vďaka, bratia a sestry v El Paso, že nám dávate pocítiť, že sme jednou rodinou a jedným kresťanským spoločenstvom.

 

Pápež František si pri hranici Mexika uctil obete migrácie

Mexiko 18. februára - Pred svojím odletom z Mexika pápež František slávil svätú omšu v hraničnom meste Ciudad Juárez, v zóne poznačenej smutnou históriou tragédií mnohých migrantov. „Nie viac smrť a vykorisťovanie!“ povedal Svätý Otec v homílii, ktorú na diaľku sledovali aj veriaci zhromaždení na americkej strane hranice v El Paso. Na pozadí príbehu proroka Jonáša a záchrany hriešneho mesta Ninive hovoril o obrátení a o schopnosti plakať. Opätovne zdôraznil zachraňujúcu moc Božieho milosrdenstva. Zvlášť sa zastal mladých, ktorí sú neraz obeťami násilia a drog, priam akoby „vedenými na jatky“. Rovnako pápež pripomenul aj osudy žien, pripravených o život po zotročení ako lacné pracovné sily v nelegálnych továrňach.

Státisícové liturgické zhromaždenie na pôde výstaviska v ekonomickom centre štátu Chihuahua symbolicky preklenulo ostnatý hraničný plot a duchovne sa prostredníctvom médií spojilo s veriacimi zhromaždenými na neďalekom štadióne Sun Bowl Univerzity v El Paso pod vedením tamojšieho biskupa Mons. Marka Seitza. „Vďaka, bratia a sestry v El Paso, že nám dávate pocítiť, že sme jednou rodinou a jedným kresťanským spoločenstvom,“ oslovil ich v závere svojho príhovoru Svätý Otec.

Ešte pred omšou sa zastavil v tichej modlitbe pod krížom vztýčeným na hranici medzi Mexikom a USA na pamiatku životov, ktoré vyhasli pri riskantných pokusoch dostať sa ilegálne do Spojených štátov cez nástrahy smrtiacej púšte, alebo padli za obeť prevádzačom, zločineckým gangom a obchodníkom s ľuďmi. Svätý Otec si ich uctil položením kvetov a požehnaním v tichu a modlil sa aj za migrantov, ktorí sa nachádzajú v USA, sú vo väzení alebo sa musia skrývať. Asi päť metrov vysoký drevený kríž zdobí jednoduchá silueta Svätej rodiny putujúcej do Egypta. V tejto súvislosti pápež rozoslal aj odkaz cez sociálnu sieť Twitter: „Slzy môžu privodiť zlom, ktorý nám umožní otvoriť sa pre obrátenie.“

Keď sa pápež František po tretej nad ránom nášho času lúčil s Mexikom na letisku v Ciudad Juárez, spolu s poďakovaním zopakoval Mexičanom, že nádejou ich krajiny sú mladí.

 

Pápež František na stretnutí so svetom práce: Kapitál nemôže určovať život ľudí

Mexiko 18. februára – V záverečný deň návštevy Mexika sa Svätý Otec stretol so svetom práce. V pohraničnom meste Ciudad Juárez na pôde vzdelávacieho inštitútu Colegio de Bachilleres vyše 3000 zhromaždeným podnikateľom a zamestnancom zdôraznil nezastupiteľnosť dialógu a osobného stretnutia za účelom dosiahnutia obnovy, alternatívy a zmeny. Odsúdil sociálne vylúčenie a podriaďovanie človeka kapitálu. Zdôraznil schopnosť snívať a vytvárať také Mexiko, kde bude vyvážený vzťah medzi prácou a rodinným životom.

Pri stretnutí s pápežom, ktoré sa konalo v priestore krytej športovej haly sa okrem biskupa zodpovedného za pastoráciu v oblasti zamestnanosti dostali k slovu aj niekoľkí zástupcovia sveta práce so svojimi svedectvami. Svätý Otec vo svojom príhovore najprv zdôraznil pracovné príležitosti pre mladých:

„Dnes sú tu rozličné organizácie pracujúcich, predstaviteľov profesných komôr a podnikateľských asociácii. Na prvý pohľad by sa mohli javiť ako súperi, ale zdieľajú tú istú zodpovednosť: snažiť sa vytvárať príležitosti pre prácu, dôstojnú a skutočne užitočné pre spoločnosť, a to najmä pre mladých ľudí tejto krajiny.“

Pápež pripomenul etické a hodnotové požiadavky na ekonomický život:

„Žiaľ, doba, v ktorej žijeme uvalila paradigmu ekonomickej užitočnosti ako princípu medziľudských vzťahov. Mentalita prevládajúca vo všetkých oblastiach presadzuje čo najväčšie množstvo zisku za každú cenu a okamžite. Nielen, že to má za následok stratu etického rozmeru podnikania, ale zabúda sa, že najlepšia investícia, akú možno urobiť, je investovať do ľudí, do osôb, do rodín. Najlepšou investíciou je vytvárať príležitosti. Prevládajúca mentalita kladie tok ľudí do služby kapitálových tokov, čo spôsobuje v mnohých prípadoch vykorisťovanie zamestnancov ako keby to boli predmety na použitie a odhodenie, na skartovanie (porov. Laudato si’, 123). Boh bude žiadať účet od otrokárov našich čias a my musíme urobiť všetko pre to, aby tieto situácie už viac nevznikali. Tok kapitálu nemôže určovať tok a život ľudí. Preto sa mi páčila táto preukázaná túžba po dialógu a konfrontovaní sa.“

Ďalej pápež uviedol na pravú mieru názory, ktoré zmýšľajú o sociálnej náuke Cirkvi ako o idealizme, ktorý by z podnikania chcel urobiť charitu:

„Neraz sa voči návrhom sociálnej náuky Cirkvi vedú spochybňujúce reči: «Tieto návrhy predstierajú, že sme charitatívne organizácie alebo že pretransformujeme naše podniky na filantropické inštitúcie.» Počuli sme takúto kritiku. Jediný nárok, ktorý má sociálna náuka Cirkvi je to, že sa má venovať pozornosť integrite jednotlivcov a sociálnych štruktúr. Zakaždým, keď je to z rôznych dôvodov ohrozené alebo sa to redukuje na potreby konzumu, bude sociálne učenie Cirkvi prorockým hlasom, ktorý nám všetkým pomôže nestratiť sa v mori lákavých ambícií. Vždy keď sa narušuje integrita nejakej osoby, začína sa tým istým spôsobom kaziť celá spoločnosť. A toto, čo hovorí sociálna náuka Cirkvi nie je proti nikomu, ale v prospech všetkých. Každý sektor má povinnosť dbať o blaho celku; všetci sme na tej istej lodi. Všetci musíme bojovať, aby sa zabezpečilo, že práca bude inštanciou poľudšťovania a budúcnosti, že bude priestorom pre budovanie spoločnosti a občianstva.“

Budovanie kultúry schopnej vytvárať dôstojný priestor pre všetkých podmieňuje budúcnosť detí celej krajiny, pričom je dobré pamätať nielen na vlastné deti, pokračoval pápež:

„Aký svet chceme zanechať našim deťom? Verím, že v tomto sa vo veľkej väčšine môžeme zhodnúť. A presne toto je náš horizont, toto je náš objekt, pre toto sa dnes musíme zjednotiť a pracovať. A je vždy dobré myslieť na to, čo by som chcel zanechať svojim deťom a tiež je dobré myslieť na deti druhých.“

Pápež hovoril o tzv. „troch T“ (trabajo, techo, tierra), po slovensky sú to „tri P“: práca, prístrešie a pôda ako základných požiadavkách pre dôstojný život, pričom poukázal, že v prostredí poznačenom násilím, neistotou a nedôverou je potrebné na ich dosiahnutie vynaložiť schopnosť tvoriť, „generovať alternatívy, generovať obnovu a zmenu“. „Generovať znamená byť spolutvorcami s Bohom,“ doplnil Svätý Otec a pokračoval :

„Viem, že to nie je ľahký projekt, ale tiež viem, že je horšie ponechať svoju budúcnosť v rukách korupcie, barbarstva, absencie rovnosti. Viem, že mnohokrát nie je jednoduché zosúladiť všetky strany pri rokovaní, ale viem, že je horšie a vedie to k väčšej škode, ak chýba rokovanie a vyhodnocovanie.“

Pápež pripomenul aj slová, ktoré si zapamätal od istého starého človeka, ktorý bol vedúcim robotníkov a až do smrti sa živil poctivou prácou: „Vždy, keď bolo treba sadnúť si za rokovací stôl, vedel som, že treba niečo stratiť, aby sme všetci získali.“

Zisk a kapitál musia byť v službe spoločného dobra, zdôraznil ďalej Svätý Otec:

„Viem, že nie je ľahké dohodnúť sa v stále viac a viac konkurenčnom svete, ale je horšie nechať, aby konkurenčný svet určoval osud národov. Otrokov. Zisk a kapitál nie sú dobrom prevyšujúcim človeka, ale sú v službe spoločnému dobru. A keď je spoločné dobro donucované k tomu, aby slúžilo zisku a jediným kto z toho môže ťažiť je kapitál, toto má svoje meno, nazýva sa to vylúčenie, a takto sa upevňuje kultúra vyraďovania. Vyradený! Vylúčený!“

 

Na záver pápež pozval Mexičanov k snívaniu:

„Začal som poďakovaním za možnosť byť spolu s vami. Včera na štadióne v Morelii jedno mladé dievča vo svojom svedectvo povedalo, že tomuto svetu uniká schopnosť snívať. A je to pravda! Občas strácame schopnosť snívať, schopnosť nezištnosti. Keď dieťa vidí otca či mamu iba na konci týždňa, lebo odchádzajú do práce prv, než sa zobudí a vracajú sa, keď už spí, toto je kultúra vyraďovania. Chcem vás pozvať, aby ste snívali, snívali o Mexiku, v ktorom otec môže mať čas hrať sa so svojím synom, v ktorom mama má čas hrať sa so svojimi deťmi. A toto si možno vydobyť cez dialóg, konfrontovanie sa, vyjednávanie, vzdajúc sa niečoho, aby tak získali všetci! Chcem vás pozvať snívať o Mexiku, aké si vaše deti zaslúžia, o Mexiku, kde sú nie osoby prvej, druhej alebo štvrtej kategórie, ale o Mexiku, ktoré vie rozpoznať dôstojnosť Božieho dieťaťa. A nech vám všetkým pomáha Guadalupská Panna Mária, ktorá sa zjavila sv. Juanovi Diegovi, a ukázala, ako sa tí, čo boli navonok odstavení bokom, stali jej privilegovanými svedkami – je jedno či máte takú alebo onakú profesiu, takú či onakú prácu – nech vám všetkým pomáha v tejto úlohe dialógu, konfrontovania sa a stretávania. Ďakujem.“

 

 

17. februára

Páter Lombardi: Pápež František ako misionár milosrdenstva a pokoja v Mexiku

 

Mexiko 17. februára – Pápež František ako misionár milosrdenstva a pokoja v Mexiku. Týmito slovami zhodnotil 12. apoštolskú cestu Petrovho nástupcu hovorca Svätej stolice Federico Lombardi.

 

Svätý Otec prehovoril k latinskoamerickému ľudu, ktorý bojuje s násilím, obchodovaním s drogami, migráciou, mravným úpadkom nielen silnými slovami. Dôležitým komunikačným prostriedkom Svätého Otca Františka, sú podľa slov pátra Lombardiho aj veľavravné gestá a prejavy lásky.

Fotografie, ktoré zachytili Svätého Otca, ako počas stretnutia s rodinami v Tuxtle Gutiérrez nečakane vykročil k davu ľudí, aby sa stretol s chlapcom na vozíku, či dojímavé objatie dvoch dobrovoľníčok s downovým syndrómom na stretnutí s mládežou obleteli svet.

 

„Ide naozaj o veľkú duchovnú, ale aj pastoračnú službu, ktorá sa taktiež dotýka dramatických tém, ktorými dnes mexická spoločnosť žije,“ zhodnotil pápežovu cestu po Mexiku, ktorá sa chýli ku koncu páter Lombardi. Svätý Otec podľa neho prišiel ako duchovný pastier a nie politik s jednoduchými riešeniami problémov. „Svätý Otec preukázal pochopenie pre situáciu, pre ľudí a pokušenia, ktoré majú: znechutenie, ktoré pociťujú. A povzbudzuje ich, dosvedčuje Božiu lásku a pozýva ich k hlbokej úcte voči Panne Márii Guadalupskej, ktorá je v srdci Mexičanov“.

 

Hovorca Svätej stolice, ktorý pápeža Františka na apoštolskej ceste sprevádza prezradil, že jedna z vecí, ktoré Svätého Otca najviac dojíma je láska, ktorú mexický národ voči Petrovmu nástupcovi prechováva: „Spontánne prichádzajú do ulíc, aby úprimne preukázali, že majú pápeža a Cirkev radi; že túžia byť spoločenstvom, ktoré dúfa v lepšiu budúcnosť. Svätý Otec je vďačný za svedectvo lásky“.

 

Páter Lombardi považuje za najsilnejšie okamihy celej apoštolskej cesty v Mexiku dva momenty. Jedným z nich bol tichý rozhovor medzi pápežom a Pannou Máriou Guadalupskou v Mexiko City. Druhým okamihom bola situácia, keď sa Svätý Otec na stretnutí s rodinami snažil vlastnými silami pomôcť chlapcovi na vozíku prejsť bariéru a dostať sa až k nemu: „Pripomínalo mi to príbeh z evanjelia, v ktorom ľudia prinášajú ochrnutého mladíka k Ježišovi: pápež to videl a zišiel dole z pódia, aby sa stretol s chlapcom a požehnal ho... Bol to veľmi špeciálny okamžik“.

 

 

Pápež v Mexiku priniesol posolstvo Jubilea milosrdenstva väzňom

 

Mexiko 17. februára – Záverečný deň návštevy Mexika začal pápež František v meste Ciudad Juárez na hranici s USA. Jeho kroky hneď z letiska viedli do väznice. V meste, ktoré je už roky svedkom migrácie a vysokej kriminality, kde napr. za rok 2009 zaevidovali 2500 vrážd, si Svätý Otec ako prvých želal navštíviť odsúdených a priniesť aj im posolstvo Jubilejného roka milosrdenstva.

 

V Štátnom resocializačnom centre v južnej časti mesta privítali pápeža o 18.30 nášho času (10.30 miestneho času). Obýva ho približne 3000 odsúdených mužov a cez 200 odsúdených žien. Táto väznica známa aj ako „CERESO“ je súčasťou resocializačného projektu väzenských ústavov mexického štátu Chihuahua.

 

Na začiatku Svätého Otca pozdravili príbuzní odsúdencov. V kaplnke väznice potom pozdravil personál a kňazov, ktorí sa venujú pastorácii väzňov a poďakoval im za ich službu, v ktorej prichádzajú do kontaktu s ľudskou krehkosťou. Ak dar venoval do kaplnky umelecký kríž zo zeleného krištáľového skla od talianskeho umelca Pierluigiho Morimanna so slovami, že krehkosť skla je symbolom ľudskej krehkosti:

 

„Krištáľ je veľmi krehký, hneď sa rozbije. A Kristus na kríži je tou najväčšou krehkosťou ľudstva, a napriek tomu nás touto krehkosťou zachraňuje, pomáha nám, dáva nám ísť vpred, otvára nám dvere nádeje. Túžim po tom, aby každý z vás, s požehnaním Panny Márie a v kontemplovaní krehkosti v Kristovi, ktorý sa urobil hriechom, vydal sa smrti, aby nás spasil, dokázal rozsievať semienka nádeje a zmŕtvychvstania.“

 

Po krátkom vzývaní príhovoru Panny Márie z Guadalupe a sv. Maximilána Kolbeho ešte cestou z kaplnky odhalil pamätnú tabuľu, ktorá bude pripomínať, že jeho návšteva sa udiala práve v Jubilejnom roku milosrdenstva.

 

Na dvore čakalo na Svätého Otca okolo 700 trestancov, mužov i žien a hudobná skupina zložená z odsúdencov. Okrem riaditeľa väznice pápeža Františka privítal aj biskup zodpovedný za väzenskú pastoráciu. Mons. Andrés Vargas Peña, pomocný biskup Mexico City pripomenul, že v Mexiku je približne 400 väzníc, v ktorých sa nachádza asi štvrť milióna odsúdených vrátane vyše 8000 žien.

 

„Som si istý, že ohlas vašej návštevy CERESu v tomto meste sa dostane do všetkých nápravných centier roztrúsených v našej krajine,“ povedal Mons. Peña Svätému Otcovi a dodal, že jeho slová budú pre odsúdených „balzamom na dušu“. Vyjadril nádej, že pozitívne ovplyvnia aj úrady, aby zvážili „zavedenie ústnych procesov“, ktoré by umožnili revíziu súdnych rozhodnutí niektorých väzňov, a aby uznali, že väzenie nie je jediným liekom pre tých, čo spáchajú menej závažné zločiny.

 

V mene všetkých väzňov sa pápežovi prihovorila jedna z odsúdených žien, ktorá sa podelila o trpkú skúsenosť vo väzení:

 

„Keď my odsúdenci dostaneme rozsudok, prvá vec čo urobíme, je, že začneme plakať, vyjadrovať emócie úzkosti a beznádeje. Potom si kladieme otázky, ktorých odpovede však nechceme počuť: Kedy sa dostanem von? Miluje ma moja rodina? Zabudnú na mňa? Cítime sa obnažení, zraniteľní a osamelí,“ povedal väzeň a pokračoval: „Vaša milovaná prítomnosť pútnika nás napĺňa nádejou a radosťou, lebo keď odsúdenec dostane návštevu, tak sa stáva potravou, ktorá ho živí vierou a nádejou, že sa čoskoro vráti domov a znovu objíme svoju rodinu.“

 

Svätý Otec vzápätí osobitne pozdravil niekoľko desiatok odsúdených žien a mužov. Posledný odsúdenec daroval pápežovi z dreva vyrezávaný biskupský pastorál v podobe kríža.

 

Pápež František hneď na úvod svojho príhovoru vysvetlil, že svojou návštevou medzi väzňami sa chce deliť o posolstvo Jubilea milosrdenstva.

 

Príhovor pápeža Františka väzňom v plnom znení:

 

Drahí bratia a sestry,

 

končím moju návštevu Mexika a nemohol som odcestovať bez toho, aby som vás pozdravil, bez toho, aby som slávil Jubileum milosrdenstva spolu s vami. Z celého srdca vám ďakujem za vaše slová, ktorými ste sa na mňa obrátili a v ktorých sa prejavila veľká nádej a veľké ašpirácie, ale aj veľké bolesti, obavy a otázniky.

 

Počas mojej cesty do Afriky som v meste Bangui mohol otvoriť prvú bránu Milosrdenstva vo svete pri tomto Jubileu, keďže prvú bránu Milosrdenstva otvoril náš Otec Boh so svojím Synom Ježišom. Dnes spolu s vami a pre vás chcem znova potvrdiť dôveru ku ktorej nás povzbudzuje Ježiš: milosrdenstvo, ktoré objíma všetkých a vo všetkých kútoch zeme. Niet miesta na svete, kde by nedosiahlo jeho milosrdenstvo, niet priestoru, ani osoby, ktorej sa ono nedokáže dotknúť.

 

Sláviť Jubileum milosrdenstva spolu s vami je pripomenutím naliehavej cesty, na ktorú sa musíme vydať, aby sme pretrhli bludný kruh násilia a zločinu. Stratili sme už niekoľko desaťročí mysliac si a veriac tomu, že všetko sa vyrieši izoláciou, oddelením, uväznením, odstránením problémov, nazdávajúc sa, že tieto prostriedky skutočne vyriešia problémy. Zabudli sme zamerať sa na to, čo skutočne musí byť našim ozajstným znepokojením: život ľudí; ich život, život ich rodín, život tých, ktorí trpeli z dôvodu tohto bludného kruhu násilia.

 

Božie milosrdenstvo nám pripomína, že väznice sú symptómom toho, ako sme na tom v spoločnosti, v mnohých prípadoch sú symptómom mlčania a zanedbaní, vedúcich ku kultúre vyraďovania. Sú symptómom kultúry, ktorá sa prestala spoliehať na život, spoločnosti, ktorá sa kúsok po kúsku vydala cestou opustenia svojich detí.

 

Milosrdenstvo nám pripomína, že znovuzaradenie sa do života sa nezačína tu, medzi týmito múrmi, ale začína sa ,vonku‘, na uliciach mesta. Znovuzačlenenie a resocializácia, ako to nazývajú, sa začína vytváraním systému, ktorý by sme mohli nazvať sociálnym zdravím, čo znamená, že spoločnosť sa snaží neochorieť nakazením vzťahov vo štvrtiach, v školách, na námestiach, v domovoch a v celom spoločenskom spektre. Je to systém sociálneho zdravia, ktorý dokáže vytvárať účinnú kultúru a snaží sa predchádzať situáciám a procesom, ktorých výsledkom je narúšanie a poškodzovanie spoločenského tkaniva.

 

Niekedy sa môže zdať, že väznice sú zariadeniami, v ktorých sa ľudia nachádzajú v podmienkach, ktoré ich vedú k ďalším zločinom a nie k procesom znovuzaradenia, ktoré by umožnili čeliť tým sociálnym, psychologickým a rodinným problémom, ktoré človeka k určitému konaniu priviedli. Problém bezpečnosti sa nevyrieši iba tým, že vinníci sa uväznia, ale je apelom k zásahu, aby sa čelilo štrukturálnym a kultúrnym príčinám neistoty, ktoré postihujú celú sociálnu štruktúru.

 

Ježišova starosť o hladných, smädných, bez strechy nad hlavou, alebo väzňov (Mt 25,34-40) bola vyjadrením Otcovho milosrdenstva a stáva sa morálnym imperatívom pre celú spoločnosť, ktorá chce vytvoriť podmienky potrebné pre lepšie spolunažívanie. V schopnosti spoločnosti začleňovať chudobných, chorých alebo väzňov spočíva pre nich možnosť uzdraviť svoje rany a byť budovateľmi dobrého spolunažívania. Spoločenské začlenenie sa začína tým, že všetky naše deti navštevujú školu, začína sa dôstojnou prácou pre ich rodiny, tvorbou verejných priestorov pre voľný čas a oddych, čím sa vytvárajú miesta na občiansku angažovanosť, zdravotnícke služby, prístup k základným službám – aby som spomenul aspoň niektoré opatrenia.

 

Tam sa začína celý proces znovuzaradenia. Sláviť Jubileum milosrdenstva spolu s vami znamená naučiť sa, ako nezostať väzňami minulosti, väzňami včerajška. Znamená to naučiť sa otvoriť dvere budúcnosti, zajtrajšku: znamená to veriť, že veci sa môžu zmeniť. Sláviť Jubileum milosrdenstva s vami je pozvaním pozdvihnúť hlavu a pracovať na dosiahnutí tohto vytúženého priestoru slobody.

 

Sláviť Jubileum milosrdenstva s vami je v zopakovaní tejto vety, ktorú sme pred chvíľou počuli, tak dobre vyjadrenú, a s takou silou: „Keď mi dali môj rozsudok, ktosi mi povedal: nespytuj sa, za čo si tu, ale pre čo [pre aký cieľ]“. A nech nás toto pre čo posunie vpred, nech nás toto pre čo vedie prekročiť toto sociálny klam, ktorý verí, že bezpečnosť a poriadok sa dosahujú len dávaním do väzenia.  

 

Vieme, že niet cesty späť, vieme, že čo sa stalo, stalo sa. Preto som chcel s vami sláviť Jubileum milosrdenstva, aby bolo jasné, že to znamená, že je tu možnosť odteraz písať nové dejiny, nové dejiny pre čosi. Trpíte kvôli bolesti z pádu, a kiež by sme všetci cítili bolesť z pádov, skrytých a zakrývaných... Cítite ľútosť nad vašimi skutkami a viem že v mnohých prípadoch, napriek obmedzeniam, sa snažíte znova vybudovať tento život začínajúc v samote. Spoznali ste silu bolesti a hriechu; nezabúdajte, že máte k dispozícii aj silu zmŕtvychvstania, silu Božieho milosrdenstva, čo robí všetko novým. Teraz na vás čaká tá najťažšia časť, ale ktorá môže priniesť najväčšie ovocie. Snažte sa už teraz tu vo vnútri zmeniť situácie, ktoré plodia ďalšie vylúčenie. Hovorte s vašimi drahými, rozpovedzte im svoju skúsenosť, pomôžte im zastaviť začarovaný kruh násilia a odlúčenia. Kto zakúsil bolesť až do krajnosti, a môžeme to nazvať tak, že ,zakúsil peklo‘, z toho sa môže stať v spoločnosti prorok. Pracujte, aby táto spoločnosť, ktorá používa a odhadzuje ľudí, nevytvárala ďalšie obete.

 

A keď vám hovorím tieto veci, spomenul som si aj na to Ježišovo: „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom“. A ja by som musel odísť... Keď vám hovorím tieto veci, nerobím to ako niekto, čo to hovorí od katedry, so zdvihnutým prstom, robím to na základe skúsenosti mojich vlastných zranení, chýb, hriechov, ktoré mi Pán ráčil odpustiť a prevychovať ma. Robím to na základe vedomia, že bez jeho milosti a mojej bdelosti by som to mohol znovu zopakovať.

 

Bratia, vždy sa sám seba spytujem, keď vstupujem do väznice: Prečo oni a nie ja? A toto je tajomstvo Božieho milosrdenstva. ale toto Božie milosrdenstvo tu dnes všetci čo sme tu oslavujeme, pozerajúc dopredu v nádeji.

 

Chcel by som povzbudiť aj personál, ktorý pracuje v tomto centre, alebo v podobných. Vedúcich, pracovníkov väzenskej polície a všetkých tých, ktorí v tomto centre pomáhajú akoukoľvek formou. Ďakujem aj za úsilie väzenských kaplánov, zasvätených osôb i laikov, ktorí sa snažia udržiavať živú nádej evanjelia milosrdenstva vo väzení, duchovných pastierov, všetkých tých, čo vám prichádzajú dávať Božie slovo. Vy všetci, nezabudnite na to, môžete byť znameniami hlbín Otcovej lásky. Potrebujeme jedni druhých, povedala nám to pred chvíľou naša sestra, pripomínajúc nám List Hebrejom: „Cíťte sa byť uväznenými spolu s nimi“.

 

Prv než vám dám požehnanie by sa mi páčilo, aby sme sa chvíľu v tichu modlili, všetci spolu. Každý z vás vie, čo povie Pánovi, každý vie, za čo prosiť o odpustenie, ale tiež vás prosím, aby sme si v tejto modlitbe ticha rozšírili srdce, aby sme mohli odpustiť spoločnosti, že nám nevedela pomôcť a toľko ráz nás potisla k robeniu chýb. Nech každý z nás prosí Boha, vo vnútri svojho srdca, nech nám pomôže uveriť v jeho milosrdenstvo. Modlime sa v tichu.

 

A otvorme naše srdce, aby sme prijali Pánovo požehnanie. Nech vás Pán požehnáva a ochraňuje, nech rozjasní svoju tvár nad vami a nech vám je milostivý, nech k vám obráti svoju tvár a udelí vám pokoj. Amen. A prosím vás, nezabudnite sa modliť za mňa. Ďakujem.

 

Po návšteve väznice má dnes Svätý Otec na programe stretnutie so svetom práce v priestoroch vzdelávacieho strediska. O polnoci nášho času ho čaká v priestoroch výstaviska v Ciudad Juárez slávnostná záverečná omša. Očakáva sa, že pápež na diaľku pozdraví aj veriacich zhromaždených na americkej strane hranice v El Paso.

 

O tretej hodine ráno nášho času sa pápež rozlúči s mexickým národom na medzinárodnom letisku v Ciudad Juárz a odletí späť do Európy. Prílet do Ríma je naplánovaný na zajtra o štvrť na štyri popoludní.

 

 

Pápež s mládežou v Morelii: Ste bohatstvom Mexika, vaša nádej je Kristus

 

Mexiko 17. februára – Vy ste bohatstvom Mexika a Kristus je vašou nádejou. Tak znelo hlavné posolstvo pápeža Františka, ktorý sa včera krátko pred polnocou nášho času stretol s mexickou mládežou v Morelii v štáte Michoacán. Svätý Otec počas viac než hodinového stretnutia plného hudby, tanca, modlitieb a svedectiev odpovedal v spontánnom príhovore mladým na ich problémy jedným slovom: Ježiš Kristus.

 

Mexický národ sa považuje za mladý, 32% zo 120-miliónovej populácie totiž tvorí mládež vo veku od 12 do 29 rokov. Stretnutie s pápežom Františkom, ktoré sa v mnohom podobalo Svetovým dňom mládeže okrem 100-tisícového zástupu na štadióne v Morelii sledovali ďalšie státisíce mladých po celom Mexiku. V druhom najväčšom meste Guadalajara tak mohli mladí urobiť aj vďaka veľkoplošným obrazovkám na námestí Jána Pavla II.

 

V štyroch svedectvách zazneli problémy, s ktorými mnohí mladí v Mexiku každodenne bojujú. Sú nimi násilie, korupcia, nedostatok pracovných príležitostí, zlá sexuálna výchova, či negatívny vplyv nových komunikačných prostriedkov. Svätý Otec si výpovede mladých pozorne vypočul a urobil si niekoľko poznámok. Po krátkom úvode, v ktorom pozdravil mladých na štadióne v Morelii, ale aj tých, ktorí sledovali podujatie prostredníctvom televízie, si Svätý Otec všetkých okamžite získal slovami:

 

„Vy ste bohatstvo Mexika, vy ste bohatstvo Cirkvi... A nechcem sa vám líškať... Chápem, že veľakrát je ťažké cítiť sa ako bohatstvo, keď sme neprestajne vystavovaní strate priateľov alebo rodinných príslušníkov končiacich v rukách obchodníkov s drogami, vystavovaní drogám, kriminálnym organizáciám, zločincom, ktorí rozsievajú teror. Je ťažké cítiť sa ako bohatstvo národa, keď tu chýbajú dôstojné pracovné príležitosti, keď sa popierajú práva. Ja vám však opakujem, je to tak, lebo ... ako aj vy, aj ja verím v Ježiša Krista. A je to on, kto premieňa toto bohatstvo na nádej“.

 

„Keď všetko vyzerá ťažké a zdá sa, že svet sa na nás rúti, objímte jeho kríž, objímte ho, prosím, nikdy sa nepustite z jeho rúk... a ak padnete, nechajte sa ním zodvihnúť. Alpinisti majú jednu veľmi peknú pieseň, ktorú sa mi páči opakovať mladým: „Umenie dosiahnuť víťazstvo nespočíva v tom, že nepadneme, ale v tom, že neostaneme na zemi“. Toto je cesta, nezabudnite...“ Povzbudil Svätý Otec mladých a dodal im tiež odvahy, aby nezabúdali na svojich priateľov, ale aby boli vždy pripravení podať im pomocnú ruku aj prostredníctvom „terapie počúvania“. Zároveň ich vyzval, aby boli „opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“.

 

Spontánny príhovor ukončil troma kľúčovými slovami: bohatstvo, nádej a dôstojnosť: „Opakujme: bohatstvo, nádej a dôstojnosť. Bohatstvo, ktoré vám dal Boh. Vy ste bohatstvo Mexika. Nádej, ktorú vám dáva Ježiš a dôstojnosť, ktorú vám dáva to, že sa nenechávate zneužívať a nestávate sa zbožím pre vrecká ostatných“.

 

Na záver Svätý Otec pozval všetkých mladých, aby boli staviteľmi svätýň, pričom nejde o konštrukcie, ale o komunity, farnosti a predovšetkým rodiny, kde sa môžu naučiť rozdávaniu a skutočnej láske: „Rodina je prvou školou a základným kameňom veľkého národa“.

 

Posledné okamihy nezabudnuteľného stretnutia pápeža Františka s mexickou mládežou venoval Svätý Otec tradične modlitbe k Panne Márii Guadalupskej: „Nech nám pomôže uvedomiť si bohatstvo, ktoré nám dal Boh, nech nám pomôže veriť v nás samých, v naše srdce, mať nádej v Ježiša Krista a nech kráčame v ústrety životu s dôstojnosťou kresťanov“.

 

Pápežov príhovor prerušili mnohokrát mladí potleskom a burácavými pokrikmi. Jedným z najdojímavejších momentov zo stretnutia bolo, keď si Svätý Otec v dave všimol dve dobrovoľníčky s downovým syndrómom. Mávnutím ruky im naznačil, aby za ním prišli na pódium. Gesto musel zopakovať niekoľkokrát, keďže dievčatá neverili, že by sa mohli k pápežovi dostať tak ľahko. Fotografia, na ktorej Svätý Otec objíma dojaté dievčatá obletela svet.

 

Pápežovi tiež predstavili nový pastorálny dokument so smernicami pre evanjelizáciu mladých v Mexiku. Silným symbolom stretnutia bol okrem farebného prevedenia obrazu Panny Márie Guadalupskej aj kríž. Okrem veľkého znaku kríža, ktorý počas scénickej choreografie vyrástol zo zeme v strede štadióna, bola na pódiu asi stovka menších drevených krížov. Pápež František kríže požehnal a mladým, ktorí ich niesli odovzdal misijné poslanie, aby boli svedkami Ježiša Krista a ohlasovali jeho Radostnú zvesť. 

 

 

Ciudad Juárez - dejisko záverečného dňa apoštolskej cesty pápeža Františka

 

Mexiko 17. februára - Pápež František začal posledný deň svojej apoštolskej cesty v Ciudad Juárez na severnej hranici Mexika. Toto najväčšie mesto štátu Chihuahua má vyše milióna obyvateľov a od amerického mesta El Paso ho oddeľuje nielen rieka Rio Grande, ale aj ostro strážená hranica. Vyše dve storočia práve cez Ciudad Juárez viedol jediný most z Mexika do amerického štátu Texas.

 

Mesto nesúce meno niekdajšieho mexického prezidenta Benita Juáreza je dôležitým priemyselným centrom. Trpí však veľkou kriminalitou najmä kvôli činným gangom a obchodu s drogami, kvôli čomu patrí k lokalitám s najvyšším výskytom násilia vo svete, pričom v priemere až 98% prípadov zločinnosti tu zostáva nevyšetrených.

 

Pôsobia tu ozbrojené bandy zvané pandillas, ako aj ďalšie k nim pridružené, do ktorých sa nezriedka zapájajú Mexičania vyhostení z USA.

 

Za posledné štyri roky vojny proti drogám opustilo mesto 212-tisíc obyvateľov, čiže takmer pätina. Ciudad Juárez smutne preslávilo aj číslo 1500 zmiznutých žien prevažne zo sociálne slabších rodín, ktoré pracovali ako lacné pracovné sily v takzvaných maquiladoras, tajných továrňach s produkciou určenou pre rozvinuté krajiny. Témou násilia voči ženám či nelegálnej migrácie, ktorá cez Ciudad Juárez prúdi smerom do USA sa inšpirovalo niekoľko filmov a kníh.

 

Pápežovou prvou zastávkou v Ciudad Juárez je miestna väznica, kam zavíta o 18.30 nášho času. Stretne so tiež so svetom práce v priestoroch vzdelávacieho strediska a pred odletom do Ríma bude sláviť svätú omšu vo výstavnom areáli mesta Ciudad Juárez. Očakáva sa, že pápež na diaľku pozdraví aj veriacich zhromaždených na americkom brehu rieky v El Paso.

 

16. februára

Svätý Otec v mexickej Morelii slávil omšu s kňazmi a rehoľníkmi

 

Mexiko 16. februára – Svätý Otec František navštívil v Mexiku mesto Morelia v oblasti, ktorá je známa vysokou zločinnosťou. Pápež slávil na štadióne svätú omšu s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami. V homílii sa zameral na Ježišovu modlitbu Otče náš a na úzky vzťah medzi modlitbou a životom kresťana. Pripomenul aj osobnosť biskupa zo 16. storočia, Vasca Vázqueza de Quirogu, ktorý sa zastával indiánov.

 

Dnes ráno sa Svätý Otec vybral do Morelie, hlavného mesta štátu Michoacán v strednom Mexiku. Podobne ako Chiapas, ktorý pápež František navštívil včera, aj v tomto štáte s vyše 4 miliónmi obyvateľov žijú mnohí pôvodní obyvatelia, no sú viac integrovaní do spoločnosti. Michoacán bol tiež centrom takzvaných „cristeros“, ktorí v 20. rokoch minulého storočia bojovali proti antiklerikálnej mexickej vláde. Tento štát má viaceré sociálne problémy či napätia, je v ňom rozšírený obchod s drogami, vzdelaní mladí ľudia ťažko hľadajú prácu a mesto Morelia s približne 600 000 obyvateľmi je známe vysokou kriminalitou.

Krátko po 17. hodine nášho času Svätý Otec slávil svätú omšu s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami na štadióne „Venustiano Carranza“, kde sa zmestí 20 000 osôb. Počas omše okrem španielčiny zaznel aj domorodý jazyk purhépecha. Na rozdiel od včerajšej svätej omši v Chiapase s domorodými komunitami, tentoraz pápeža Františka privítali „klasickou“ liturgickou hudbou. Svätého Otca čakal jednoduchý oltár so sochou Panny Márie Guadalupskej, pri ktorej sa nakrátko zastavil. Ešte pred omšou poprosil prítomných o modlitbu za zosnulého 96-ročného emeritného biskupa diecézy Hermosillo Mons. Quintera Arceho, ktorý zomrel dnes v noci.

 

V homílii Svätý Otec vychádzal z dnešného čítania z Matúšovho evanjelia, kde Ježiš učí apoštolov modlitbu Otče náš. Poukázal na prepojenosť modlitby a života, citujúc príslovie: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pápež pripomenul aj veľkú osobnosť 16. storočia, biskupa Vasca Vázqueza de Quirogu (1470-1565), známeho obhajcu indiánov v Mexiku.

 

Na záver slávenia biskup zodpovedný za rehoľný rozmer v diecéze Mons. Salvador Rangel Mendoza OFM poďakoval pápežovi za jeho návštevu, o ktorej význame povedal: „Povzbudzuje nás kráčať cestou evanjeliovej radosti, vybrať sa do existenciálnych periférií žien a mužov našich čias s duchom milosrdenstva a s prorockým zmyslom, aby sme mohli prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva a spravodlivejšieho Mexika, zmiereného a žijúceho v pokoji.“

 

Po rozlúčke s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami Svätý Otec František navštívil aj Morelijskú katedrálu. Pri tejto príležitosti sa stretol so 14-timi rektormi najznámejších mexických univerzít a do sakristie katedrály ho prišli privítať aj šiesti lídri iných kresťanských vierovyznaní. Chrám v barokovom štýle zaplnila aj stovka detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie. Predstavitelia mesta Morelia pápežovi pri východe z katedrály odovzdali symbolické kľúče od mesta. Posledným bodom programu v Morelii je stretnutie s mladými, ktoré sa uskutoční krátko pred polnocou nášho času. 

 

 

Homília Svätého Otca v Morelii: Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ

 

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši za účasti kňazov, rehoľných osôb a seminaristov na štadióne „Ventusiano Carranza“ v mexickej Morelii 16. februára 2016:

 

Je jedno naše príslovie, ktoré hovorí: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pretože keď mi ukážeš, ako sa modlíš, naučím sa objavovať živého Boha a keď mi ukážeš, ako žiješ, naučím sa veriť v Boha, ku ktorému sa modlíš, pretože náš život hovorí o modlitbe a modlitba zas o našom živote. Pretože náš život hovorí v modlitbe a modlitba zas v našom živote. Modliť sa treba učiť, ako sa učíme chodiť, rozprávať či počúvať. Škola modlitby je školou života a škola života je miestom pre školu modlitby.

 

A Pavol, keď učil svojho milovanému učeníka Timoteja a povzbudzoval ho k životu podľa viery, vravel mu: „Pamätaj na tvoju matku a tvoju starú matku”. A seminaristi, keď prichádzali do seminára, sa ma často pýtali: „Otče, ale ja by som sa chcel pomodliť hlbšie, vnútornejšie…” - „Pozri, modli sa naďalej tak, ako ťa doma učili. A potom bude tvoja modlitba postupne rásť tak ako rástol tvoj život.” Modlitbe sa učíme. Tak ako v živote.

 

Ježiš chcel svojich [učeníkov] voviesť do tajomstva Života, do tajomstva svojho života. Keď jedol, spal, uzdravoval, kázal, modlil sa, ukazoval im, čo znamená byť Božím Synom. Pozval ich zdieľať jeho život a jeho dôvernosť a keď boli s ním, umožnil im dotknúť sa v jeho tele Otcovho života. V jeho pohľade a kráčaní mohli zakúsiť silu a novosť zvolania: «Otče náš». V Ježišovi tento výraz «Otče náš» nemá pachuť rutiny či opakovania. Naopak, má chuť života, skúsenosti a autentickosti. On vedel žiť modlitbou a modliť sa životom, vyslovujúc slová: Otče náš.

 

A nás pozval robiť to isté. Naše prvé povolanie je zakúsiť túto milosrdnú lásku Otca v našom živote, v našom príbehu. Jeho prvé volanie nás vovádza do tejto dynamiky lásky a synovstva. Naše prvé povolanie je naučiť sa povedať «Otče náš» a ako Pavol zdôrazňoval: «Abba».

 

«Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!», hovorí sv. Pavol, beda mi! Pretože evanjelizovať – pokračuje – to nie je dôvod k sláve, ale povinnosť (1 Kor 9,16).

 

Pozval nás k účasti na jeho živote, na božskom živote. Beda nám, zasväteným, seminaristom, kňazom, biskupom, beda nám, ak ho nezdieľame, beda nám, ak nie sme svedkami toho, čo sme videli a počuli, beda nám. Nechceme byť funkcionármi božích vecí, nie sme a ani nikdy nechceme byť zamestnancami v Božom podniku, pretože sme pozvaní k účasti na jeho živote, sme pozvaní zapojiť sa do jeho srdca, do srdca, ktoré sa modlí a žije hovoriac: «Otče náš». Veď čo je misia, ak nie vysloviť naším životom – od začiatku až po koniec, tak ako náš brat biskup, ktorý zomrel tejto noci – vysloviť naším životom «Otče náš»?

 

K tomuto nášmu Otcovi sa dennodenne modlíme, a jedným z toho, čo mu hovoríme, je toto: nenechaj nás upadnúť do pokušenia. Sám Ježiš to urobil. Modlil sa, aby sme my, jeho učeníci včerajška i dneška – neupadli do pokušenia. Ktoré z pokušení by mohlo na nás zaútočiť? Aké to môže byť pokušenie, čo vzniká nielen z uvažovania nad realitou, ale aj v jej prežívaní? Ktoré pokušenie k nám prichádza z prostredí častokrát ovládaných násilím, korupciou, obchodovaním s drogami, neúcty voči ľudskej dôstojnosti či ľahostajnosti voči utrpeniu a neistote? Aké pokušenie môžeme mať zas a znova, my, povolaní k zasvätenému životu, ku kňazstvu a k biskupstvu, aké pokušenie môžeme mať zoči-voči tomuto všetkému, realite, ktorá sa zdá byť akýmsi nezvratným systémom?

 

Myslím, že by sme ju mohli zhrnúť jedným slovom: rezignácia. Stojac pred touto realitou nás môže zdolať jedna z najobľúbenejších zbraní démona, rezignácia: „Čo tu narobíš? Život je taký.“ Rezignácia, ktorá nás paralyzuje a bráni nám nielen kráčať, ale aj vytvárať cestu; rezignácia, ktorá nás nielen urobí ustrašenými, ale ktorá nás zabarikáduje v našich „sakristiách“ a zdanlivých istotách; rezignácia, ktorá nám nielen bráni ohlasovať, ale bráni nám chváliť, unikne nám radosť, potešenie z chvály. Rezignácia, ktorá nielen bráni plánovať, ale brzdí našu schopnosť riskovať a meniť veci. Preto, Otče náš, nenechaj nás prepadnúť pokušeniu.

 

Ako dobre nám robí odvolať sa v okamihoch pokušenia na našu pamäť! Ako veľmi nám pomáha pozrieť sa na to „drevo“, z ktorého sme boli vykresaní. Nie všetko sa začalo s nami, a ani sa všetko s nami neskončí; a preto nám tak veľmi osoží oživiť si históriu, ktorá nás priviedla až sem.

 

A v tomto rozpomínaní sa nemôžeme zanedbať niekoho, kto tak miloval toto miesto, že sa stal synom tejto krajiny. Niekoho, kto dokázal o sebe povedať: «Odtrhli ma od súdnej stolice a postavili ma ku kormidlu kňazstva, zásluhou mojich hriechov. Ja, neužitočný a celkom neschopný na vykonávanie takej veľkej úlohy. Mňa, ktorý som nevedel veslovať, povýšili na prvého biskupa Michoacánu.» (Vasco Vázquez de Quiroga, Pastiersky list, 1554).

 

Ďakujem pánu kardinálovi arcibiskupovi, ktorý si prial, aby sa táto Eucharistia slávila s berlou tohto muža a s jeho kalichom.

 

Želám si rozpamätať sa s vami na tohto evanjelizátora známeho aj ako «Tata Vasco», ako «ten Španiel, čo sa stal indiánom.» Realita, akú žili indiáni Purhépecha, ktorú sám opísal slovami: „sú predávaní, znevažovaní a trmácajú sa po trhoch, kde zbierajú odpadky odhodené na zem“, namiesto toho, aby ho viedla k pokušeniu lenivosti a rezignácie, pohla jeho vierou, pohla jeho životom, pohla jeho súcitom, primäla ho to k tomu, aby uskutočnil rôzne iniciatívy, ktoré vniesli nový dych do tejto tak paralyzujúcej a nespravodlivej reality. Bolesť súženia jeho bratov sa stala modlitbou a modlitba sa stala konkrétnou odpoveďou. A za toto si u domorodcov vyslúžil meno «Tata Vasco», čo v jazyku purhépecha znamená otecko.

 

Otec, ocko, tata, otecko... Toto je tá modlitba, toto je to vyjadrenie, ku ktorému náš pozval Ježiš.

 

Otec, otecko, tatko, nenechaj nás upadnúť do pokušenia rezignácie, nenechaj nás padnúť do pokušenia lenivosti, do pokušenia straty pamäte, nenechaj nás upadnúť do pokušenia zabudnúť na našich predkov, ktorí nás učili svojím životom hovoriť: «Otče náš».

 

Svätý Otec sa v Chiapase zastal domorodých obyvateľov

 

Mexiko 16. februára - Svätý Otec pri včerajšej omši s pôvodnými obyvateľmi v mexickom štáte Chiapas pripomenul, že boli často nepochopení a vylúčení zo spoločnosti, a preto by osožilo vykonať si spytovanie svedomia a povedať: „Odpusťte! Odpusťte, bratia! Dnešný svet, obnažený kultúrou vyraďovania, vás potrebuje!“ (Plné znenie príhovoru)

 

Po skončení omše pápež František obedoval s predstaviteľmi domorodého obyvateľstva, ktorí v počte osem reprezentovali rôzne zložky týchto komunít. V biskupskej kúrii v San Cristóbal de Las Casas si za stôl s pápežom sadli kňaz oblečený v kroji, trvalý diakon so svojou manželkou, jedna zasvätená žena, ďalej zástupkyňa mladých či katechéta. Prítomný bol aj miestny biskup Felipe Arizmendi Esquivel.

Predtým než sa odobral do Tuxtla Gutiérrez na stretnutie s rodinami, zastavil sa Svätý Otec ešte v katedrále mesta San Cristóbal de Las Casas zo 16. storočia, kde naňho čakali stovky chorých. Krátko sa tiež pomodlil pred hrobom Samuela Ruiza (1924-2011), ktorý tam bol 40 rokov biskupom. Samuel Ruiz známy aj ako Sam sa ako prvú vec po nástupe do úradu začal zoznamovať s jazykmi domorodých obyvateľov svojej diecézy, akými sú tzotzil, tojolabal, chol a ďalšie. Vytvoril tiež pracovné skupiny na preklad Biblie a sieť domorodých trvalých diakonov, ktorí evanjelizovali v hornatých regiónoch. Vďaka tejto novej stratégii sa mu v prvej fáze podarilo pripraviť 700 domorodých katechétov a za štyri desiatky rokov jeho pôsobenia na čele diecézy sa táto evanjelizačná sieť rozrástla až na osemtisíc katechétov. V celom Mexiku dnes pôsobí vyše 305-tisíc katechétov.

 

 

Pápež František v Tuxtla Gutiérrez dodal novú chuť do života rodinám

 

Mexiko 16. februára – V pondelok popoludní (krátko pred polnocou nášho času) sa pápež František presunul zo San Cristóbal de las Casas, kde slúžil omšu s domorodými komunitami z regiónu Chiapas, aby sa v Tuxtla Gutiérrez stretol s mexickými rodinami. Viac než polmiliónové mesto leží na periférii Mexika, blízko pri hranici s Guatemalou.

 

Svätý Otec si na zaplnenom štadióne Víctora Manuela Reyna najskôr vypočul svedectvo štyroch rodín. Ako prvý hovoril 14-ročný Manuel Alejandro, ktorý už od piatich rokov trpí svalovou dystrofiou. Chlapca na vozíku sprevádzala rodina. „Svätý Otec František, keď som strácal silu v celom svojom tele, až som skončil na vozíku, ostal som smutný. Neskôr som sa rozprával s rodičmi a povedal som im, aby nežialili, že môžem ešte urobiť veľké veci, i keď nemôžem robiť to, čo ostatné deti a dal som im novú chuť do života“, prihovoril sa Svätému Otcovi Manuel, ktorý si tiež zaspomínal na časy, ako začal s rodičmi chodiť do kostola. Inšpiráciu našiel najmä u svojho staršieho brata: „Dnes chodím evanjelizovať na vozíku a s veľkou radosťou pozývam tých, ktorí nepoznajú Boha“. Na záver Svätého Otca poprosil, aby sa modlil za mladých v Mexiku, ktorí mnohokrát končia v zlej spoločnosti rovesníkov a chodia po zlých chodníkoch.

 

Druhým svedectvom bola výpoveď rodiny z diecézy Tapachula. V jednej domácnosti žijú tri generácie. Starí rodičia, „don Aniceto a señora“, ako ich neskôr vo svojom príhovore nazval Svätý Otec František, oslávili 50 rokov manželstva a boli jedným z 200 manželských párov, ktoré si pri tejto príležitosti na záver stretnutia obnovili manželský sľub. „Celá naša rodina sa cíti požehnaná, lebo skrze našich starých rodičov sme dostali od Boha dar viery. Sme vďační za ich svedectvo a výchovu, vďaka ktorým sme sa naučili vážiť si hodnotu modlitby a počúvať tiež Božie slovo,“ podelil sa o svoje skúsenosti jeden z piatich súrodencov.

 

Ďalšie svedectvo predstavil pár Humberto a Claudia, ktorí sa pred 16 rokmi zosobášili civilne, keďže Claudia bola rozvedená: „Sú tomu už tri roky, čo k nám prehovoril Pán a cez skupinu rozvedených zmenil náš život. Priblížili sme sa k Cirkvi a prijali lásku a milosrdenstvo. I keď nemôžeme pristupovať k Eucharistii, veríme, že ju môžeme prijímať skrze nášho blížneho, ktorý je v núdzi, skrze chorého brata, brata, ktorý je väznený. Hľadáme tak spôsob, ako ponúknuť Božiu lásku, ktorú sme pocítili,“ vysvetlil Humberto, ktorý so svojou manželkou pracuje v miestnej nemocnici ako dobrovoľník.

 

Posledným svedectvom bol životný príbeh 52-ročnej slobodnej matky Beatriz, ktorá v súčasnosti pracuje ako zdravotná sestra: „Moje detstvo poznačili chudoba, násilie a odchod otca, čo spôsobilo, že som sa cítila nemilovaná a hľadajúc lásku som ostala niekoľkokrát tehotná. V živote som tak zažila odmietnutie spoločnosťou, smútok a hlbokú samotu. Stretla som však Božiu lásku a skrze jeho Cirkev som sa zachránila. Ako zdravotná sestra som mala mnoho príležitostí ísť na potrat, ale Boh mi pomohol“.

 

Dojímavé a osobné príbehy štyroch rodín počúval Svätý Otec veľmi pozorne a s dojatím. Po každom jednom z nich opustil svoje pápežské kreslo a vyšiel rodine v ústrety, aby sa s nimi zvítal a osobne porozprával.

 

Na úvod svojho príhovoru rodinám poďakoval za to, že otvorili dvere svojich domovov deliac sa o „chlieb, ktorý ich živí a deliac sa o ťarchu každodenných ťažkostí“. Pápež František vo svojom príhovore ďalej pokračoval: „Ďakujem vám, ďakujem ti, Manuel, za tvoje svedectvo a príklad. Páčil sa mi výraz, ktorý si použil: ‚dal som im novú chuť do života‘, ako postoj, ktorý si zaujal, keď si hovoril so svojimi rodičmi. Verím, že je to práve to, čo chce prostredníctvom nás robiť Duch Svätý: dať nám novú chuť do života, darovať nám dôvod kráčať vpred v rodine, snívajúc, budujúc život, ktorý má chuť domova a rodiny“.  

 

„Je isté, že žiť v rodine nie je vždy jednoduché, mnohokrát je to bolestivé a únavné, ale verím, že možno na rodinu použiť to, čo som už neraz použil v súvislosti s Cirkvou: radšej uprednostňujem zranenú rodinu, ktorá sa každý deň snaží tvorivo prejavovať lásku, než takú rodinu a spoločnosť, ktoré sú choré na uzamknutosť alebo pohodlnosť v strachu pred láskou. Uprednostňujem rodinu, ktorá sa znovu a znovu snaží začať, pred rodinou a spoločnosťou, ktoré sú do seba zahľadené a posadnuté luxusom a pohodlím. (...) Uprednostňujem rodinu s unavenou tvárou, lebo sa rozdáva, pred rodinou s upravenými tvárami, ktoré nepoznali nehu a súcit“.

 

Na záver Svätý Otec všetkých prítomných povzbudil, aby nezabúdali, že majú matku: „Panna Mária Guadalupská sa rozhodla navštíviť túto zem a to nám dáva istotu jej príhovoru, aby sa tak tento sen nazývaný rodina nestratil kvôli prehnanosti v kariére a kvôli samote. Ona je matka a je vždy k dispozícii, aby obhajovala naše rodiny, obhajovala našu budúcnosť. Ona je vždy pripravená ‚dať nám chuť do života‘ dávajúc nám svojho syna“.

 

Pápež František pri príležitosti stretnutia s mexickými rodinami v Tuxtla Gutiérrez tiež pripomenul postavu Jozefa, ktorý je súčasťou Svätej rodiny. Prítomné páry pozval, aby si v tichosti obnovili svoje manželské sľuby a slobodné páry povzbudil, aby v modlitbe prosili o milosť vernej rodiny plnej lásky. Urobiť tak mohli aj milióny ľudí, ktorí stretnutie so Svätým Otcom sledovali prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov.

 

15. februára

Pápež v detskej nemocnici v Mexiko City: Najdôležitejšia je „terapia láskou“

 

Mexiko 15. februára – Po slávnostnej nedeľnej omši v štvrti Ecatepec sa pápež František vrátil vrtuľníkom späť do Mexico City, kde v popoludňajších hodinách (pre nás už po polnoci) navštívil detskú nemocnicu Federico Gómez. Zdravotnícke zariadenie sa stará o najchudobnejšie deti z celej krajiny, ktoré majú najmä rakovinu, genetické ochorenia, či neurologické poruchy.

Na úvod stretnutia sa Svätý Otec zvítal s chorými deťmi a osobitne sa im venoval. Dojímavé objatia, úsmevy a povzbudivé slová vyvolali silné emócie nielen u malých pacientov, ale aj u dospelých. Jedným z najdojímavejších momentov pápežovej návštevy však bola pieseň Ave Maria, ktorú Svätému Otcovi zaspievala 15-ročná Alexia bojujúca s kostným sarkómom.

Pápež sa v príhovore poďakoval všetkým lekárom, zdravotným sestrám, personálu a dobrovoľníkom. Na úvod pripomenul príbeh z Písma, ktorý hovorí o stretnutí Simeona s Ježišom, keď bol ešte dieťa (Lk 2,22-40). „Keď (Simeon) uvidel malého Ježiška, vyvolalo to v ňom dve veci: pocit vďačnosti a chuť dať požehnanie,“ povedal Svätý Otec malým pacientom i dospelým. „Chcem prosiť Boha, aby vás požehnal, aby vás i vaše rodiny sprevádzal... vás, ktorí pomáhate nielen prostredníctvom liečby, ale prostredníctvom ‚terapie lásky‘, aby sa tento čas prežíval s väčšou radosťou... Niekedy prejav lásky tak veľmi pomôže pri zotavovaní sa“.

 

Na záver Svätý Otec všetkým pripomenul príhodu sv. Juana Diega: „Keď bol Juanitov strýko chorý, veľmi ho to znepokojovalo a trápilo. V tom momente sa zjavuje Guadalupská Panna Mária a hovorí mu: ‚Nech sa ti nechveje srdce, ani nech ťa nič netrápi. Nie som to azda ja, ktorá som tvojou Matkou?“

 

Ďalším dôležitým miestom, ktoré pápež navštívil bol detský kútik. Zaujímavosťou je, že na tomto mieste sa nachádza zvon, ktorý zaznie len vtedy, ak sa nejaké dieťa uzdraví z rakoviny. Počas tejto vzácnej návštevy preto dve deti, ktoré uplynulý týždeň zvíťazili nad rakovinou rozozvučali zvon.

 

Podľa generálneho riaditeľa nemocnice Josého Alberta Garcia Arrandu predstavuje pápežova návšteva veľkú nádej a radosť nielen pre choré deti, ale aj pre ich rodičov a personál: „Je to pre nás posolstvo viery, posolstvo nádeje a milosrdenstva, ako to pápež povedal prednedávnom, všetkým, ktorí trpia. A tieto deti, ktoré sú chudobné a majú vážne choroby, veľmi trpia“. Nemocnica má celkom 2700 zamestnancov a ročne príjme viac než 6-tisíc detí.

  

 

Mexický Chiapas slávil omšu s pápežom v nádhere domorodých kultúr

 

Mexiko 15. februára - V dnešný deň sa Svätý Otec v rámci svojej apoštolskej cesty vybral do Chiapasu na južnom cípe Mexika pri hranici s Guatemalou. Vyše dvojhodinový let z Mexico City do San Cristóbal de Las Casas absolvoval dnes ráno Svätý Otec najprv lietadlom a následne vrtuľníkom. Na svätú omšu s osobitnou účasťou domorodých komunít, ktorú slávil predpoludním, no pre nás už podvečer v Mestskom športovom centre, prišli státisíce ľudí.

 

Slávenie bolo výrazom inkulturácie kresťanskej viery v prostredí domorodých kultúr, ktoré nadväzujú na starovekú civilizáciu Mayov. Pôvodní obyvatelia oblečení v pestrofarebných krojoch nechali zaznieť svoju identitu cez hudbu, tanec, spevy a jazyky. Pred samotnou omšou privítali Svätého Otca charakteristickým zvukom tradičných hudobných nástrojov.

 

Oltár, na ktorom Svätý Otec slávil omšu, stál na stupňovitom pódiu v tvare pyramíd z doby Mayov. Obetný stôl vytvorili domorodci „tzotziles“ z miestnej farnosti a aj obrus zhotovila žena z tejto komunity. Pozadie liturgického priestoru tvorila imitácia fasády katedrály v San Cristóbal de Las Casas. V strede dominoval kríž s podobou ukrižovaného Krista s čiernou tvárou, nakoľko Kristus podľa tamojšej tradície očernieva ľudským hriechom a našimi dejinami, aby ich premenil. V scéne nechýbali obrazy Guadalupskej Panny Márie a sv. Juana Diega, opäť poukazujúce na identitu domorodcov.

 

Prvé čítanie zaznelo v domorodom jazyku ch’ol, žalm zaspievali v jazyku tsotsil a evanjeliové čítanie z 25. kapitoly sv. Matúša zaznelo v reči tseltal.

 

Plné znenie homílie Svätého Otca

 

«Li smantal Kajvaltike toj lek» – «Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu» (Ž 19,8). Tak začínal žalm, ktorý sme si vypočuli. Zákon Pánov je dokonalý; a žalmista vymenúva všetko to, čo takýto zákon spôsobuje u toho, kto ho počúva a nasleduje: osviežuje dušu, dáva múdrosť maličkým, potešuje srdce, je svetlom, ktoré osvecuje chodník (porov. Ž 19,8-9).

 

Toto je zákon, ktorý izraelský národ prijal od Mojžiša, zákon, ktorý by pomohol Božiemu ľudu žiť v slobode, ku ktorej bol pozvaný. Zákon, ktorý má byť svetlom na ich cestách a sprevádzať putovanie jeho ľudu. Ľudu, ktorý zakúsil otroctvo a faraónovu tyraniu, utrpenie a znevažovanie, až kým Boh nepovedal „dosť!“, kým nepovedal: „Už viac nie!“ - Videl som útlak, počul som volanie národa, spoznal som jeho súženie (porov. Ex 3,9). A tu sa zjavuje tvár nášho Boha, tvár Otca, ktorý trpí zoči-voči bolesti, trýzneniu, nespravodlivosti v živote svojich detí a jeho slovo, jeho zákon sa stáva symbolom slobody, radosti, múdrosti a svetla. Je to skúsenosť, realita, ktorá nachádza ozvenu vo vyjadrení, ktoré sa rodí z múdrosti pestovanej v týchto krajinách už od dávnych čias a takto citovanej v Popol Vuh [pozn.: starobylá kniha Mayov]: „Úsvit náhle prišiel ponad všetky zhromaždené kmene. Tvárnosť zeme bola hneď uzdravená slnkom“ (33). Nastalo ráno pre národy, ktoré viackrát kráčali rôznymi temnotami dejín.

 

V tomto vyjadrení je túžba žiť v slobode, ktorá má príchuť zasľúbenej zeme, kde útlak, zlé zaobchádzanie a ponižovanie nie sú bežnou mincou. V srdci človeka a v pamäti mnohých našich národov je vpísaná túžba po zemi, v ktorej raz opovrhovanie bude premožené bratstvom, nespravodlivosť porazená solidaritou a násilie zmazané pokojom.

 

Náš Otec nielenže zdieľa túto túžbu, ale ju aj sám vzbudil a vzbudzuje darovaním svojho Syna Ježiša Krista. V ňom nachádzame solidaritu Otca, ktorý kráča po našom boku. V ňom vidíme, ako si tento dokonalý zákon berie telo, tvár a dejiny, aby sprevádzal a pomáhal svojmu ľudu – stáva sa Cestou, Pravdou a Životom – aby temnoty nemali posledné slovo a aby úsvit opäť prišiel do života jeho detí.

 

Rôznymi formami a mnohými spôsobmi chceli umlčať a vymazať túto túžbu, mnohorako sa snažili umŕtviť nám dušu, všelijako chceli otupiť a uspať život našich detí a mládeže nahováraním, že nič sa nezmení a že sú to nereálne sny. Voči týmto formám aj stvorenstvo dvíha svoj hlas: „Táto sestra [zem] protestuje proti zlu, ktoré jej spôsobujeme nezodpovedným používaním a zneužívaním dobier, ktoré do nej vložil Boh. Vyrastali sme s myšlienkou, že sme jej vlastníkmi a vládcami, oprávnenými na jej drancovanie. Násilie, ktoré je v ľudskom srdci zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktorú vnímame v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach. Preto medzi najopustenejšími a najviac zneužívanými úbožiakmi je naša sužovaná a devastovaná zem, ktorá «vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach» (Rim 8, 22)“ (Laudato si’, 2).

 

Kríza životného prostredia, v ktorom žijeme a jej ľudské korene sa týkajú nás všetkých (porov. tamtiež, 4) a vyzývajú nás. Už nemôžeme zatvárať oči tvárou v tvár jednej z najväčších kríz v oblasti životného prostredia v dejinách.

 

V tomto nás máte veľa čo naučiť, máte veľa čo naučiť ľudstvo. Vaši ľudia, ako bolo uznané biskupmi Latinskej Ameriky, vedia vytvárať harmonické vzťahy s prírodou, ktorú rešpektujú ako „zdroj obživy, spoločný domov a oltár ľudského zdieľania“ (Dokument z Aparecidy, 472). Avšak mnohokrát, systematickým a štrukturálnym spôsobom, boli vaši ľudia nepochopení a vylúčení zo spoločnosti. Niektorí považovali ich hodnoty, ich kultúru a ich tradície za nižšie. Ďalší, fascinovaní mocou, peniazmi a zákonmi trhu, ich olúpili o ich pozemky alebo realizovali diela, ktoré ich znečisťovali. Aké smutné! Ako veľmi by osožilo nám všetkým vykonať si dnes dobré spytovanie svedomia a naučiť sa povedať: „Odpusťte! Odpusťte, bratia! Dnešný svet, obnažený kultúrou vyraďovania, vás potrebuje!“

 

Dnešná mládež, ktorá je vystavená kultúre snažiacej sa potláčať všetko bohatstvo kultúrnej rozmanitosti a nastoliť homogenizovaný svet, táto mládež potrebuje nestratiť múdrosť starších!

 

Dnešný svet, opantaný pragmatizmom, sa potrebuje znova naučiť hodnote nezištnosti!

 

Oslavujeme istotu, že „stvoriteľ nás neopúšťa, nikdy neustupuje zo svojho plánu lásky, neľutuje, že nás stvoril“ (Laudato si’, 13). Oslavujeme, že Ježiš Kristus pokračuje v zomieraní a v zmŕtvychvstávaní v každom geste, ktoré vykonáme k najmenším z našich bratov. Naberme odvahu byť naďalej svedkami jeho umučenia a jeho zmŕtvychvstania, stelesňujúc to, že «Li smantal Kajvaltike toj lek» - «zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu».

 

 

V modlitbách veriacich pri dnešnej liturgickej slávnosti zaznel aj špeciálny úmysel: „Modlime sa za všetky domorodé komunity v štáte Chiapas a na americkom kontinente, obzvlášť za tie, ktoré sú obeťou útlaku, rasizmu, marginalizácie, nespravodlivosti a vylúčenia, aby sme im v spoločnosti a v Cirkvi dali miesto, ktoré chce pre nich Boh.“

 

Na konci sa predstavitelia pôvodných komunít z Mexika a Guatemaly poďakovali za to, že pápež, teda „jTatik“, ako ho oslovili vo svojom jazyku, prišiel medzi nich: „Ďakujeme, za dôveru, že si medzi nami, za to, že posilňuješ našu vieru, za to, akým spôsobom nás vyučuješ. Aj keď nami mnohí ľudia opovrhujú, chcel si nás navštíviť a byť medzi nami, ako to spravila Guadalupská Panna Mária so svätým Juanom Diegom.“

 

Ocenili tiež, že Svätý Otec počas tejto slávnosti zverejnil dekrét, ktorým schválil používanie ich pôvodných jazykov v liturgii i v rámci služby domorodých trvalých diakonov: „Chceme počúvať Boha a rozprávať sa s ním v našom jazyku.“

 

 

14. februára

Pápežovo požehnanie v Ecatepecu: Nech je Mexiko „krajinou možností“

 

 

Mexiko 14. februára – Po skončení slávnostnej omši v meste Ecatepec sa Svätý Otec František na poludnie pomodlil s prítomnými tradičnú nedeľnú modlitbu Anjel Pána. Ešte pred tým veriacich v krátkom príhovore povzbudil, aby vzdali Bohu vďaky za dary a všetko dobro pochádzajúce od Pána.

 

Na záver pápež citoval slová blahoslaveného Pavla VI., ktorý v minulosti adresoval mexickému ľudu výzvu: „Zostať stále v prvej línii, pokiaľ ide o vynakladanie úsilia na zlepšenie situácie tých, čo trú biedu, a vidieť v každom človeku brata a v každom bratovi Krista“.

 

Podľa Svätého Otca by mali Mexičania urobiť všetko preto, aby sa z tejto krajiny stala „krajina možností ... kde nie je nutné emigrovať, aby sa mohlo snívať; kde nie je nutné nechať sa vykorisťovať, aby mal človek prácu.“

 

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána

 

Drahí bratia, v prvom čítaní tejto nedele Mojžiš dáva ľudu odporúčanie: v čase zberu úrody, v čase hojnosti a prvotín nezabudni na svoj pôvod, nezabudni odkiaľ pochádzaš. Akt vďaky sa totiž rodí a rastie v takom človeku a v takom ľude, ktorý si dokáže udržiavať pamäť. Ktorého má svojej korene v minulosti, v ktorej sa uprostred svetlých i tienistých stránok postupne rodila budúcnosť. V čase, keď sa Bohu vzdáva vďaka za to, že zem vydala svoje plody a človek bude mať svoj chlieb, Mojžiš vyzýva ľud pripomenúť si svoju minulosť a vymenúva ťažké situácie, akými ľud musel prejsť (porov. Dt 26,5-11).

 

V dnešný slávnostný deň môžeme oslavovať Pánovu dobrou voči nám. Vzdávajme mu vďaku za možnosť, že sme sa mohli zísť a predložiť Dobrému Otcovi prvotiny v našich deťoch a synovcoch, v našich snoch a plánoch. Prvotiny našich kultúr, našich jazykov a našich tradícií. Prvotiny nášho úsilia...

 

Koľko len toho musel každý jeden z vás prejsť, aby prišiel až sem! Koľko ste sa len museli „nachodiť“, aby ste dnes oslavovali, vzdávali vďaky! A koľko sa len nakráčali tí, ktorí nemohli prísť, no vďaka ktorým sme my mohli ísť ďalej.

 

Dnes si podľa Mojžišovej výzvy si ako ľud chceme pripomenúť minulosť, chceme byť ľudom so živou spomienkou na to, ako Boh kráčal vo svojom ľude a so svojím ľudom. Chceme hľadieť na naše deti vo vedomí, že po nás zdedia nielen krajinu, jazyk, kultúru a tradície, ale zdedia aj živé plody viery, ktoré sú pripomienkou rozhodného kráčania Boha touto krajinou. Je to istota jeho blízkosti a jeho solidárnosti. Istota, ktorá nám pomáha vztýčiť hlavu a so živou túžbou očakávať úsvit.

 

Spoločne s vami sa s vďakou pripájam k tejto vďačnej spomienke, živej pripomienke Božieho putovania v našich životoch. Hľadiac na vaše deti, natískajú sa mi slová blahoslaveného Pavla VI., ktoré svojho času adresoval ľudu Mexika: «Kresťan nemôže inak ako preukazovať svoju solidárnosť pri riešení situácie tých ľudí, ku ktorým sa ešte nedostal chlieb kultúry alebo príležitosť dôstojnej práce […] nemôže zostať nevnímavým, kým nové generácie nenachádzajú spôsob ako uskutočniť svoje legitímne ašpirácie». A ďalej pokračuje bl. Pavol VI. výzvou «zostať stále v prvej línii, pokiaľ ide o vynakladanie úsilia na zlepšenie situácie tých, čo trú biedu», a «vidieť v každom človeku brata a v každom bratovi Krista» (Rozhlasové posolstvo mexickému ľudu pri príležitosti 75. výročia korunovácie Panny Márie Guadalupskej, 12. októbra 1970: L’Osservatore Romano, 18. októbra 1970).

 

Chcem vás dnes pozvať, aby ste sa postavili do prvých línii, vyzvať k iniciatíve vo všetkom, čím možno napomôcť, aby sa táto požehnaná mexická krajina mohla stať krajinou možností. Krajinou, kde nie je potrebné emigrovať, aby sa mohlo snívať; kde nie je nutné byť vykorisťovaným, aby človek mohol pracovať; kde už nebudú mať výhody len niekoľkí na úkor zúfalstva a chudoby mnohých.

 

Krajinou, ktorá už nebude musieť oplakávať mužov a ženy, mládež a deti, ktorí zničení končia v rukách obchodníkov smrti.

 

Táto krajina je poznačená Pannou Máriou Guadalupskou, ktorá nás vždy predchádza v láske. Povedzme jej zo srdca:

 

Svätá Panna, «pomôž nám zažiariť vo vydávaní svedectva o spoločenstve, o službe, o horlivej a veľkodušnej viere, o spravodlivosti a láske k chudobným, aby radosť evanjelia došla až do končím zeme a nijaká periféria nebola ukrátená o jeho svetlo» (Evangelii gaudium, 288).

 

 

 

Pápež František v Ecatepecu varoval pred pokušeniami bohatstva, slávy a moci

 

 

Mexiko 14. februára – Po emotívnej návšteve Guadalupskej baziliky v hlavnom meste dnes Svätý Otec o 10.45 miestneho času (17.45 nášho času) zavítal do Ecatepec. Oblasť leží iba 28 kilometrov od Mexico City, odkiaľ sa pápež presunul helikoptérou. Svätého Otca už očakávali masy veriacich, ktorí prišli nielen z viac než jeden a pol miliónového mesta, ale aj z priľahlých oblastí.

 

Hlavným dôvodom bolo nielen vidieť naživo pápeža, ale zúčastniť sa tiež na slávnostnej omši, ktorej predsedal. Svätý Otec sa v homílii nechal inšpirovať dnešným liturgickým čítaním, ktoré hovorí o pokúšaní Ježiša na púšti (Lk 4, 1-13): „Vieme, čo to znamená byť pokúšaní peniazmi, slávou a mocou. A preto nám Cirkev dáva tento čas, pozýva nás k obráteniu“. Podľa slov pápeža, je pôstny čas dobrým momentom na to, aby sme sa obnovili v radosti a nádeji, že sme milovanými Božími deťmi: „On nás čaká a chce uzdraviť naše srdcia od všetkého, čo ho degraduje... On je Boh a má meno: milosrdenstvo“.

 

Svätý Otec František sa rozhodol ako prvý pápež navštíviť práve Ecatepec aj preto, aby miestnych obyvateľov povzbudil v neľahkej situácii. Oblasť je známa vysokou kriminalitou a násilím, najmä na ženách a trpí extrémnou chudobou.

 

Plné znenie homílie Svätého Otca

 

Uplynulú stredu sme vstúpili do liturgického obdobia Pôstu, v ktorom nás Cirkev pozýva pripraviť sa na slávenie veľkého sviatku Veľkej noci. Je to mimoriadny čas na to, aby sme si pripomenuli dar nášho krstu, ktorým sme sa stali Božími deťmi. Cirkev nás pozýva oživiť si tento dar, ktorý nám bol cez ňu udelený, aby nezostal zabudnutý ako niečo z ďalekej minulosti alebo zo „zásuvky spomienok“. Obdobie Pôstu je vhodným časom znovu nadobudnúť radosť a nádej, aby sme sa cítili ako milované deti svojho Otca. Tento Otec na nás čaká, aby nás mohol zbaviť šiat únavy, apatie, nedôvery a zaobliecť do šiat dôstojnosti, ktorú svojim deťom môže dať iba skutočný otec a skutočná matka, lebo vyrastajú zo skutočnej nehy a lásky.

 

Náš Otec je Otcom jednej veľkej rodiny, je naším Otcom. Dokáže milovať jednou láskou, avšak nevie vytvárať a pestovať „jedináčikov“. Je to Boh, pre ktorého je príznačná rodina, bratstvo, lámanie chleba a delenie sa s ním. Je to Boh modlitby „Otče náš“, nie „otče môj“ a či „váš otčim“.

 

V každom z nás sa ukrýva a žije tento Boží sen, ktorý každú Veľkú noc a v každej Eucharistii nanovo slávime: sme Božími deťmi. Sen, s ktorým žili mnohí naši bratia v priebehu dejín. Sen dosvedčený krvou mnohých mučeníkov včerajška i dneška.

 

Obdobie Pôstu je časom obrátenia, lebo každodenne v našom živote zakusujeme to, ako tento sen ohrozuje otec lži – počuli sme v evanjeliu, čo robil s Ježišom –; ten, ktorý sa nás snaží rozdeliť a vytvoriť rozdelenú a rozhádanú rodinu. Rozdelenú a rozhádanú spoločnosť. Spoločnosť niekoľkých a pre niekoľkých. Koľkokrát zažívame na vlastnom tele alebo v našich rodinách, či rodinách našich priateľov alebo blízkych bolesť prameniacu z neuznania dôstojnosti, ktorú všetci v sebe nosíme. Koľkokrát sme museli plakať a kajať sa, keď sme si uvedomili, že sme túto dôstojnosť my sami neuznali iným. Koľkokrát – hovorím to s bolesťou – zostávame slepí a necitliví k chýbajúcemu uznaniu dôstojnosti seba i iného.

 

Obdobie Pôstu je časom usporiadania si zmyslov, otvoriť oči pred množstvom prejavov nespravodlivosti, ktoré sú priamym útokom na Boží sen a na jeho plán. Je to obdobie na demaskovanie týchto troch závažných foriem pokušenia, ktoré ničia a rozbíjajú obraz, ktorý si želal vytvoriť sám Boh.

 

Tri pokušenia Krista....

 

Tri pokušenia kresťana, ktoré sa snažia zničiť pravdu, ku ktorej sme boli povolaní.

 

Tri pokušenia, ktoré sa usilujú o skazu a o náš úpadok.

 

To prvé je bohatstvo, zmocňovanie sa dobier, ktoré boli dané pre všetkých a ich používanie len pre „mňa“ alebo pre „tých mojich“. Ide o zaobstarávanie si chleba z potu druhých alebo dokonca z ich životov. Toto bohatstvo je chlebom s pachuťou bolesti, trpkosti a utrpenia. V rodine a spoločnosti, ktorá je skazená, sa takýto chlieb dáva jesť vlastným deťom.

 

Druhým je svetská sláva, toto úsilie o prestíž založené na neustálom a sústavnom diskvalifikovaní tých, ktorí „nie sú ako dotyčný“. Enormná snaha dosiahnuť svojich päť minút slávy, ktoré nepripúšťajú „slávu“ iných, snaha „narúbať si dreva zo spadnutého stromu“, od čoho vedie krok k tretiemu pokušeniu, tomu najhoršiemu:

 

pýche, alebo stavanie sa do vyššej pozície akéhokoľvek typu; zotrvávanie v pocite, že „nemám nič so životom bežných smrteľníkov“, a s každodennou modlitbou: „Vďaka Pane, že nie som ako oni“.

 

Tri pokušenia Krista...

 

Tri pokušenia, s ktorými sa kresťan denne konfrontuje.

 

Tri pokušenia, ktoré sa usilujú znehodnotiť, zničiť a odobrať radosť a sviežosť evanjelia. Pokušenia, ktoré sa snažia uzavrieť nás do bludného kruhu deštrukcie a hriechu.

 

Stojí preto za námahu spýtať sa seba samých:

 

Do akej miery si uvedomujeme tieto pokušenia v našej osobe, v nás samých?

 

Do akej miery sme si zvykli na životný štýl, ktorý vidí zdroj a silu života v bohatstve, márnej sláve a pýche?

 

Do akej miery sme presvedčení, že náš záujem o druhého, starostlivosť o obstaranie chleba na živobytie, dbanie o dobré meno a dôstojnosť druhých sú zdrojom radosti a nádeje?

 

Rozhodli sme sa pre Ježiša, a nie pre diabla. Ak si všimneme to, čo sme počuli v evanjeliu, Ježiš neprotirečí diablovi žiadnym vlastným slovom, ale protirečí mu slovami Božími, slovami Písma. Pretože, bratia a sestry, zapíšme si to do hlavy, s diablom sa nedebatuje, nesmie sa s ním debatovať, pretože nás vždy oklame. Jedine sila Božieho slova ho môže poraziť. Rozhodli sme sa pre Ježiša, a nie pre diabla. Chceme ísť v Ježišových stopách, no uvedomujeme si, že to nie je ľahké. Vieme, čo to znamená podliehať zvodom peňazí, prestíže a moci. Práve preto nám Cirkev dáva tento čas, pozýva nás k vnútornému obráteniu, a to v jedinej istote: On nás čaká a chce uzdraviť naše srdce od všetkého, čo ho degraduje, buď degradovaním seba alebo degradovaním iných. Je to Boh, ktorý má meno: milosrdenstvo. Jeho meno je naším bohatstvom, jeho meno je našou slávou, jeho meno je našou mocou; a v jeho mene opäť vyslovujeme slová žalmu: «Ty si môj Boh, tebe dôverujem». Odvážite sa to zopakovať spoločne? Tri razy: «Ty si môj Boh, tebe dôverujem».

 

Nech v nás Duch Svätý pri tejto Eucharistii obnoví istotu, že jeho meno je milosrdenstvo, a nech nám dá každý deň zakusovať, že evanjelium «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» s vedomím, že s ním a v ňom «sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť» (Evangelii gaudium, 1).

 

Homília pápeža Františka v Guadalupe: Božia svätyňa v tvárach ľudí

 

Vatikán 14. februára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení svätej omše v Guadalupskej bazilike v Mexico City sobotu 13. februára 2016.

Počuli sme, ako sa Mária vybrala navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Bez otáľania, váhania či pomalosti, Mária ide, aby bola na blízku svojej príbuznej v posledných mesiacoch tehotenstva.

Stretnutie s anjelom Máriu nezastavilo, pretože sa necítila nijak privilegovaná, či povinná dištancovať sa od života svojich blízkych. Práve naopak. V Márii toto stretnutie oživilo a prejavilo postoj, pre ktorý si ju ceníme a budeme ceniť ako ženu vysloveného „áno“, „áno“ oddanosti Bohu a súčasne „áno“ oddanosti svojim bratom. Toto „áno“ ju pohýna, aby vydala zo seba len to najlepšie a vybrala sa na cestu v ústrety ostatným.

Zvlášť vyznieva táto evanjeliová stať, keď ju počúvame v tomto chráme. Mária, žena vysloveného „áno“, chcela navštíviť cez osobu amerického indiána Juana Diega aj obyvateľov tejto krajiny Ameriky. Tak ako sa vydala cestami Judey a Galiley, tak isto došla aj do Tepeyacu, v šatách domorodcov, hovoriac ich rečou, aby poslúžila tomuto veľkému národu. A tak ako sprevádzala Alžbetu počas jej tehotenstva, sprevádzala a naďalej i sprevádza vývoj tejto požehnanej mexickej krajiny. Tak ako sa dáva poznať chudobnému Juanitovi [pozn. zdrobnenina od „Juan“], tým istým spôsobom sa dáva poznať všetkým nám, najmä však tým, čo sa ako Juanito cítia „byť nikým“ (porov. Nican Mopohua, 55). Táto osobitná voľba, môžeme povedať uprednostnenie, nechcelo byť proti nikomu, ale skôr v prospech všetkých. Drobný indián Juan, ktorý sám seba nazýval tiež „popruhom [mecapal], plecniakom [cacaxtle], chvostom či príveskom, odkázaným na to, aby ho niekto niesol“ (porov. tamtiež) sa stal „vyslancom, veľmi hodným dôvery“.

V to decembrové svitanie roku 1531 sa uskutočnil prvý zázrak, ktorý sa neskôr stal živou spomienkou všetkého, čo táto svätyňa uchováva. Vtedy pri brieždení Boh v tomto stretnutí nanovo zobudil nádej svojho syna Juana, nádej ľudu. V ono svitanie Boh nanovo zobudil a zobúdza nádej najmenších, trpiacich, vysídlených a vydedených; všetkých tých, ktorí sa necítia, žeby mali v týchto krajinách svoje dôstojné miesto. Vtedy na úsvite sa Boh priblížil a stále sa približuje k trpiacemu, no silnému srdcu mnohých matiek, otcov, starých rodičov, ktorí videli svoje deti odchádzať, videli ich ako navždy stratených alebo dokonca strhnutých kriminalitou. V to svitanie Juancito [pozn. zdrobnenina od „Juan“] vo svojom živote zažíva, čo znamená nádej, čo znamená Božie milosrdenstvo. On bol vyvolený, aby dohliadal na výstavbu tejto svätyne, staral sa o ňu, chránil ju a napomáhal. Opakovane hovorí Panne Márii, že on nie je tou vhodnou osobou. Ak sa má daná úloha uskutočniť, je treba na to vybrať skôr iných, lebo on je nevzdelaný, nesčítaný a nepatrí do okruhu tých, ktorí by to dokázali spraviť. Mária, s rozhodnosťou rodiacou sa z milosrdného srdca Otca, mu rezolútne odpovedá „nie“. To on sa má stať jej vyslancom.

Takto dokázala dať sa prejaviť tomu, čo on nedokázal vyjadriť, skutočnému a pravdivému obrazu lásky a spravodlivosti: pri budovaní tej inej svätyne, ktorou je sám život, naše komunity, spoločnosti a kultúry, nemôže byť nikto ponechaný mimo. Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú „úrovni doby“ alebo že „neprinášajú potrebný kapitál“ na jej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: „Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?“ Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: „Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu“.

Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval:

„Len na teba hľadieť Matka, / nechať otvorené iba oči; / hľadieť na teba celú a bez slova, / povedať ti všetko, nemo a zbožne.

Nezvíriť pred tebou ani len vánok; / iba utíšiť moju nanútenú samotu / v tvojich očiach milujúcej Matky / a v tvojom priezračnom pozemskom príbytku.

Hodiny neúprosne bežia, / odkrajujú nezdary úbožiaka, / život i smrť svojím tepom.

Na teba hľadieť, Matka; / len ťa kontemplovať, / so srdcom stíšeným v tvojej nehe, / v tvojom čistom tichu ľalií.“

(Liturgický hymnus)

A v tichu, zotrvávajúc takto v nazeraní, ešte raz počúvajme ako nám opakuje: „Čo sa deje, dieťa moje, najmenšie zo všetkých? Čo trápi tvoje srdce?“ (porov. Nican Mopohua, 107.118) „Nie som tu azda ja, tá ktorá má česť byť tvojom matkou?“(ibid, 119).

On nám hovorí, že má „česť“ byť našou matkou. Toto nás uisťuje o tom, že slzy trpiacich nezostávajú bez ovocia. Sú tichou modlitbou, ktorá vystupuje až do neba a ktorá u Márie vždy nájde svoje miesto pod jej plášťom. V nej a s ňou sa Boh stáva naším bratom a spoločníkom na ceste. Nesie naše kríže spolu nami, aby nás naše utrpenie nezdrvilo.

Nie som azda tvojou matkou? Nie som azda tu? Hovorí nám: Nenechaj sa premôcť svojimi bolesťami, svojimi zármutkami - hovorí nám. Dnes sa vracia opäť, aby nás vyslala, tak ako Juanita; dnes nám znovu opakuje: buď mojím vyslancom, poslaným postaviť množstvo nových svätýň; sprevádzať životy mnohých a poutierať mnoho sĺz. Stačí, ak budeš kráčať ulicami svojej štvrte, svojho spoločenstva, svojej farnosti ako môj vyslanec, moja vyslankyňa; vztyčuj svätyne deliac sa s radosťou z poznania, že nie sme sami, že ona je s nami. Buď mojím vyslancom – hovorí nám – keď zasýtiš hladného, dáš sa napiť smädnému, prichýliš núdzneho, zaodeješ nahého a navštíviš chorého. Pomôž tomu, kto je uväznený, nenechaj ho samého, odpúšťaj tomu, kto ti spôsobil zlo, uteš zarmúteného, maj trpezlivosť s druhými a najmä vzývaj nášho Boha a modli sa k nemu. A v tichu mu povedzme to, čo máme na srdci.

Nie som azda ja tvoja matka? Nie som azda tu? – hovorí nám ešte raz Mária. Choď budovať moju svätyňu, pomôž mi pozdvihovať život mojich detí, ktorí sú tvojimi bratmi.

 

 

 

Pápež František ako pútnik a syn pred obrazom Guadalupskej Panny

 

Mexiko 14. februára – „Prichádzam ako misionár milosrdenstva a pokoja, ale aj ako syn, ktorý si chce uctiť svoju matku, Guadalupskú Pannu Máriu a nechať spočinúť jej pohľad na mne,“ túto túžbu prejavil Svätý Otec vo svojich príhovoroch už niekoľkokrát. Dokonca ju vyslovil ešte pred svojou apoštolskou cestou, keď vo videoposolstve poprosil mexický ľud, aby mu umožnil ostať pred milostivým obrazom na chvíľu osamote v modlitbe. Pápežov sen sa splnil hneď na začiatku jeho návštevy Mexika.

Krátko po slávnostnej omši, ktorú celebroval v sobotu 13. februára (pre nás už o polnoci 14. februára) v Guadalupskej bazilike v hlavnom meste sa Svätý Otec odobral do „camarin“, čiže malej miestnosti za hlavným oltárom. Indiánsky plášť s obrazom Božej Matky, ktorý za normálnych okolností smeruje k pútnikom, sa dá otočiť a umožniť bližší a súkromnejší kontakt.

Symbolickým darom, ktorý priniesol Svätý Otec pre patrónku Mexika, Latinskej Ameriky a celého Amerického kontinentu je zlatá koruna v tvare čelenky. Pred obraz nazývaný aj „Morenita“ podľa miešaneckých, mestických čŕt počernej tváre Madony, položil Svätý Otec kyticu žltých ruží, potom sa posadil a v tichosti sa modlil.

Ešte pred tým ju v homílii nazval „ženou vysloveného ‚áno‘,‚áno‘ oddanosti Bohu a súčasne ‚áno‘ oddanosti svojim bratom“. Po viac než 20 minútach sa pápež postavil a dotkol sa obrazu rukou. Historickú udalosť sledovalo 12-tisíc veriacich priamo v Bazilike a ďalších 30-tisíc na obrazovkách pred národnou svätyňou.

„Svätý Otec naozaj vníma aj v tomto obraze duchovnú prítomnosť, posolstvo, ktoré je naďalej veľmi aktuálne. Sú to veci, ktoré sa len ťažko vysvetľujú, a samotný pápež pred nejakým dňom hovoriac s novinármi v lietadle povedal: ‚Je to niečo, čo sa naďalej študuje, ale ľudsky sa nedá pochopiť,“ povedal hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, ktorý pápeža na jeho ceste po Mexiku sprevádza. Podľa jeho slov, prišlo Svätého Otca v prvý deň pozdraviť približne milión veriacich.

Nová Guadalupská bazilika, ktorú Mexičania postavili v roku 1976, stojí neďaleko vrchu Tepeyac, kde sa v roku 1531 Panna Mária zjavila sv. Juanovi Diegovi. Ročne navštívi svätyňu približne 12 miliónov ľudí a považuje sa za jedno z najnavštevovanejších mariánskych pútnických miest na svete.

 

13. februára

Pápež František mexickým biskupom: Cirkev má byť „materinským lonom“

 

Mexiko 13. februára – Pápež František sa v hlavnom meste Mexika v Katedrále Nanebovzatia stretol s biskupmi celej krajiny. Vo svojom rozsiahlom príhovore pripomenul zásady, ktorými sa majú nechať viesť. Hovoril o potrebe vľúdnosti, pričom použil symbol „materinského lona“, ktoré predstavuje Panna Mária z Guadalupe, a ktoré je potrebné ponúknuť najmä mladým:

 

„Pozývam vás znovu vykročiť z tejto nevyhnutnosti lona, ktoré vyžaruje z ducha vášho ľudu. Vďaka lonu kresťanskej viery sme schopní vyrovnať sa s minulosťou často poznačenú osamelosťou, izoláciou a marginalizáciou s tým, že sa budúcnosť neustále odsúva na zajtrajšok, ktorý nám uniká.“

 

Pápež ďalej pozval biskupov k myšlienkovej sviežosti, aby „na nové otázky nedávali staré odpovede“. V príhovore spomenul starostlivosť o kňazov a tiež potrebu vytvárania takých prostredí v Cirkvi, ktoré budú mať charakter „maličkého domu“, kde sa budú veriaci cítiť rodinne a zároveň budú prežívať posvätnú úctivosť k Bohu.

 

Potrebné je ďalej, podľa Svätého Otca, zachovať si zmysel pre celok a celostnosť pohľadu a nestrácať zo zreteľa misijný charakter Cirkvi.

 

Pápež František tiež biskupom povedal, aby nemárnili energiu sekundárnymi záležitosťami ako sú intrigy, či kariérizmus. Poďakoval im za to, čo robia v oblasti migrácie a vyzval ich, aby prehĺbili spoločenstvo so svojimi bratmi biskupmi zo Spojených štátov amerických, nakoľko do USA utekajú cez Mexiko mnohí migranti.

 

Svätému Otcovi sa v mene biskupov prihovoril kardinál Robles Ortega, arcibiskup Mexico City: „Vaša prítomnosť a vaše posolstvo, Vaša Svätosť, sú v Jubilejnom roku milosrdenstva povzbudením, ktoré Cirkvi putujúcej v Mexiku pomôže utvrdiť sa vo viere, v nádeji a v láske a je tiež svetlom, ktoré pomôže... každý deň budovať lepšie Mexiko“.

 

Spojené štáty mexické so svojimi 120 miliónmi obyvateľov, z ktorých  sa takmer 92 percent hlási ku Katolíckej cirkvi, má 95 diecéz a 176 biskupov.

  

 

 

Svätý Otec mexickej elite: angažujte sa pre spoločné dobro, solidaritu, spravodlivosť

 

Mexiko 13. február – Pápež František sa stretol s predstaviteľmi štátu, občianskej spoločnosti a s diplomatickým zborom v Národnom paláci v Mexico City. Vo svojom prvom oficiálnom príhovore na svojej apoštolskej ceste v Mexiku podčiarkol duchovný rozmer svojej návštevy: „Dnes prichádzam ako misionár milosrdenstva a pokoja, ale aj ako syn, ktorý si chce uctiť svoju matku, Guadalupskú Pannu Máriu a nechať spočinúť jej pohľad na mne.“

 

Keďže mladí tvoria vyše polovicu obyvateľstva, najväčším pokladom Mexika je tak jeho „mladá tvár,“ povedal Svätý Otec a pokračoval:

 

„Táto realita nás nevyhnutne privádza k zamysleniu sa nad zodpovednosťou každého pri budovaní Mexika, po akom túžime, Mexika, ktoré chceme odovzdať budúcim generáciám. Rovnako nás to vedie k vedomiu, že budúcnosť bohatá na nádej sa kuje v prítomnosti, ktorú tvoria spravodliví muži a ženy, čestní ľudia schopní angažovať sa pre spoločné dobro, to „spoločné dobro“, ktoré v tomto 21. storočí nie je veľmi docenené. Skúsenosť nám ukazuje, že vždy, keď sa snažíme o cestu privilégií alebo výhod pre niekoľkých na úkor dobra pre všetkých, skôr či neskôr sa sociálny život premieňa na pôdu úrodnú pre korupciu, obchodovanie s drogami, vylúčenie rôznych kultúr, násilie a dokonca pre obchodovanie s ľuďmi, únosy a smrť. To všetko spôsobuje utrpenie a brzdí rozvoj.“

 

Prítomných tiež vyzval k angažovanosti v solidarite, v ktorej „všetci, počínajúc tými, ktorí sa označujú za kresťanov, sa budú angažovať pri budovaní «autenticky ľudskej politiky» (Gaudium et spes, 73) a spoločnosti, v ktorej sa nikto nebude cítiť obeťou kultúry vyraďovania.“ Zároveň ich povzbudil, nech pomáhajú občanom a rodinám tak, aby im zabezpečili „prístup k nevyhnutným materiálnym a duchovným dobrám: vhodnému bývaniu, dôstojnej práci, výžive, skutočnej spravodlivosti, efektívnej bezpečnosti, zdravému a pokojnému prostrediu.“

 

Na záver pápež František ubezpečil prítomného mexického prezidenta Enriqueho Peñu Nieta o konštruktívnom postoji Cirkvi: „Pri tomto úsilí môže mexická vláda počítať so spoluprácou Katolíckej cirkvi, ktorá sprevádzala život tohto národa a ktorá obnovuje svoje úsilie a svoju ochotu dať sa do služby vznešenej veci budovania civilizácie lásky. 

 

Plné znenie príhovoru pápeža Františka

 

Pán prezident, členovia republikovej vlády, ctené autority, zástupcovia občianskej spoločnosti, bratia v biskupskej službe, páni a dámy!

 

Pán prezident, ďakujem vám za slová privítania, ktoré ste mi adresovali. Môcť kráčať po tejto mexickej zemi, ktorá má osobitné miesto v srdci celej Ameriky, je pre mňa dôvodom na radosť. A dnes prichádzam ako misionár milosrdenstva a pokoja, ale aj ako syn, ktorý si chce uctiť svoju matku, Guadalupskú Pannu Máriu a nechať na sebe spočinúť jej pohľad.

 

Snažím sa byť dobrým synom, nasledujúc kroky matky, a chcem si uctiť tento ľud, túto zem tak bohatú na kultúru, históriu a rôznorodosť. Vo vašej osobe, pán prezident, chcem pozdraviť a objať mexický ľud v jeho mnohorakých výrazoch a v najrozličnejších situáciách v ktorých žije. Ďakujem, že ste ma dnes prijali vo vašej zemi.

 

Mexiko je veľkou krajinou. Je požehnané bohatým prírodným bohatstvom a obrovskou biodiverzitou na jej celom veľkom území. Jeho privilegovaná geografická poloha z neho robí križovatku Ameriky. Jej domorodé, kreolské a miešanecké kultúry mu dávajú jedinečnú identitu, ktorá ponúka kultúrne bohatstvo, ktoré nie je jednoduché nájsť a zvlášť zhodnotiť. Múdrosť predkov, ktorá sa odzrkadľuje v jeho multikultúrnosti, je skutočne jednou z jeho najväčších ľudských zdrojov. Je to identita, ktorá sa naučila udržať si formu v rôznorodosti a bez pochyby vytvára bohaté dedičstvo, ktoré treba zhodnocovať, podporovať a starať sa oň.

 

Som toho názoru a odvážim sa to aj povedať, že dnešným hlavným bohatstvom Mexika je jeho mladá tvár. Viac ako polovicu obyvateľstva tvoria mladí ľudia. To umožňuje myslieť a plánovať budúcnosť, zajtrajšok. Toto dáva nádej a otvorenie sa budúcnosti. Ľud bohatý na mladých je ľudom schopným obnovovať sa, premieňať sa. Je to výzva pozdvihnúť s nadšením pohľad do budúcnosti a zároveň je nám to pozitívnou výzvou pre prítomnosť. Táto realita nás nevyhnutne privádza k zamysleniu sa nad zodpovednosťou každého pri budovaní Mexika po akom túžime, Mexika, ktoré chceme odovzdať budúcim generáciám. Rovnako nás to vedie k vedomiu, že budúcnosť bohatá na nádej sa kuje v prítomnosti, ktorú tvoria spravodliví muži a ženy, čestní ľudia, schopní angažovať sa pre spoločné dobro, to „spoločné dobro“, ktoré v tomto 21. storočí nie je veľmi docenené. Skúsenosť nám ukazuje, že vždy, keď sa snažíme o cestu privilégií, alebo výhod pre niekoľkých na úkor dobra pre všetkých, skôr či neskôr sa sociálny život premieňa na pôdu úrodnú pre korupciu, obchodovanie s drogami, vylúčenie rôznych kultúr, násilie a dokonca pre obchodovanie s ľuďmi, únosy a smrť. To všetko spôsobuje utrpenie a brzdí rozvoj.

 

Mexický ľud posilnil svoju nádej s identitou, ktorú kovali v ťažkých a zložitých chvíľach jeho histórie svojimi veľkými svedectvami občania, ktorí pochopili, že na to, aby mohli prekonať situácie prameniace z uzavretia sa v individualizme, bola potrebná dohoda politických, sociálnych a obchodných inštitúcií, ako aj všetkých mužov a žien, zaangažovaných v hľadaní spoločného dobra a podporovaní dôstojnosti ľudskej osoby.

 

Kultúra predkov a ľudský kapitál otvorený nádeji, tak ako váš, musí byť zdrojom podnetov na objavenie nových foriem dialógu, rokovaní, mostov, ktoré nás budú schopné viesť na ceste úsilia o solidaritu. Je to úsilie v ktorom všetci, počínajúc tými, ktorí sa označujú za kresťanov, sa budú angažovať pri budovaní „autenticky ľudskej politiky“ (Gaudium et spes, 73) a spoločnosti, v ktorej sa nikto nebude cítiť obeťou kultúry odhadzovania.

 

Zodpovední za sociálny, kultúrny a politický život majú za úlohu pracovať na tom, aby ponúkli všetkým obyvateľom príležitosť byť dôstojnými protagonistami svojho osudu, v rodine a vo všetkých prostrediach, kde sa rozvíjajú spoločenské vzťahy a pomáhať im nachádzať efektívny prístup k nevyhnutným materiálnym a duchovným dobrám: primeranému bývaniu, dôstojnej práci, výžive, ozajstnej spravodlivosti, fungujúcej bezpečnosti, zdravému a pokojnému prostrediu.

 

Toto nie je len otázka zákonov, ktoré si vyžadujú aktualizáciu a vylepšenia – vždy potrebné – ale je to otázka urgentného formovania osobnej zodpovednosti každého pri plnom rešpektovaní iných ako spoluzodpovedných pri spoločnej snahe podporovať rozvoj národa. Je to úloha, ktorá sa týka celého mexického ľudu v jeho rôznych kategóriách, ako súkromných, tak i verejných, kolektívnych aj individuálnych.

 

Pán prezident, ubezpečujem vás, že pri tomto úsilí môže mexická vláda počítať so spoluprácou Katolíckej cirkvi, ktorá sprevádzala život tohto národa a ktorá obnovuje svoje úsilie a svoju ochotu dať sa do služby vznešenej veci budovania civilizácie lásky.

 

Prichádzam na návštevu tejto veľkej a krásnej krajiny ako misionár a pútnik, ktorý túži spolu s vami obnoviť skúsenosť milosrdenstva ako nového horizontu možnosti, ktorá je nositeľkou spravodlivosti a pokoja.

 

Chcem sa postaviť pod pohľad Márie, Guadalupskej Panny, prosím ju, aby sa na mňa pozrela, aby nám na jej príhovor milosrdný Otec uštedril, že tieto dni a budúcnosť tejto zeme budú príležitosťou na stretnutie, spoločenstvo a pokoj.

 

Ďakujem veľmi pekne.

 

  

 

 

Mexiko privítalo pápeža Františka s obrovskými ováciami

 

 

Mexiko 13. februára – Svätý Otec František, ktorý do Mexika prichádza ako „pútnik milosrdenstva a mieru“ pristál na medzinárodnom letisku v hlavnom meste Mexiko City o 19.30 miestneho času (02.30 nášho času). Tisícky ľudí ho vítali z obrovského štadiónu, ako aj stovky tanečníkov v rôznofarebných kostýmoch, speváci vo všetkých vekových kategóriách a tradičná mexická hudba „mariachi“.

 

Pápeža, potom ako vystúpil z Airbusu 330 spoločnosti Alitalia, privítal mexický prezident Enrique Peña Nieto s manželkou a zástupcovia Mexickej biskupskej konferencie. Svätý Otec tiež požehnal skupinku detí a s úsmevom prijal od jedného zo spevákov typický mexický klobúk „sombrero“.

 

Po prvotných privítaniach nastúpil Svätý Otec do papamobilu a vydal sa na 19-kilometrovú trasu na apoštolskú nunciatúru v Mexiko City, ktorú lemovali desaťtisíce ľudí. Práve toto miesto sa na pár dní stane pápežovým domovom. Na nunciatúru v hlavnom meste sa totiž bude vždy vracať zo svojich jednodňových ciest do regiónov Mexika.  

 

Svätý Otec vyzeral, podľa novinárov, oddýchnutý a šťastný. Do Mexika prichádza z Kuby, kde sa stretol s moskovským patriarchom Kirillom, aby spoločne podpísali deklaráciu. Ide o 12. apoštolskú cestu pápeža Františka a je tretím pápežom, po Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI., ktorý Mexiko navštívil.

 

 

 

12. februára

Pápež František začal 12. apoštolskú cestu cez Kubu do Mexika

Vatikán 12. februára – Svätý Otec František dnes ráno odletel z rímskeho medzinárodného letiska Fiumicino na svoju 12. apoštolskú cestu. Na programe má historické stretnutie s moskovským patriarchom Kirillom na pôde Kuby a šesťdňový pobyt v Mexiku, počas ktorého navštívi okrem svätyne v Guadalupe aj najodľahlejšie časti krajiny.

Ráno o 7.45 Svätý Otec vystúpil na palubu Airbusu 330 spoločnosti Alitalia, ktorý sa vydal na 12-hodinový let do Havany. Okolo 20.00 nášho času (14.00 miestneho času) sa pápež František stretne v priestoroch Medzinárodného letiska „José Martího“ s patriarchom Moskvy a celej Rusi Kirillom. Pôjde o vôbec prvé stretnutie rímskeho pápeža s moskovským patriarchom v celých dejinách.

Obaja cirkevní predstavitelia budú mať k dispozícii dve hodiny na súkromný rozhovor a na záver podpíšu spoločnú deklaráciu. Akt podpísania ekumenického dokumentu a príhovory pápeža Františka a patriarchu Kirilla budú prenášať médiá, medzi nimi aj slovenská katolícka televízia LUX. Podpis dokumentu je plánovaný okolo 22.30 nášho času.

Z Havany sa Svätý Otec vydá pol hodinu pred našou polnocou (17.30 miestneho času) na záverečný úsek letu smerom do Mexico City. Slávnostné privítanie v hlavnom meste Spojených štátov mexických sa plánuje o 19.30 miestneho času, čo už bude pre nás 2.30 nasledujúceho dňa.

 

 

Aktualizovaný harmonogram apoštolskej cesty do Mexika 12. - 18. februára 2016

 

 

Harmonogram 12. zahraničnej apoštolskej cesty pápeža Františka do Mexika (aktualizovaný k 8.2.2016). Časové údaje zodpovedajú miestnemu času, v zátvorkách je tučným uvedený náš čas.

 

 

Piatok 12. februára

 

7.45 Odlet z rímskeho letiska Fiumicino na Kubu

 

14.00 (20.00) Pristátie v Havane na Medzinárodnom letisku José Martího

 

14.15 (20.15) Súkromné stretnutie pápeža Františka s patriarchom Moskvy a celej Rusi Kirillom - v sále letiska

 

16.30 (22.30) Podpis spoločného vyhlásenia - príhovory patriarchu a pápeža

 

17.10 (23.10) Rozlúčka patriarchu Kirilla a pápeža Františka 

 

17.30 (23.30) Odlet do Mexika

 

19.30 (02.30) Prílet na Medzinárodné letisko „Benito Juárez“ v Mexico City, oficiálne privítanie

 

 

Sobota 13. februára

 

09.30 (16.30) Privítacia ceremónia v Národnom paláci, zdvorilostná návšteva prezidenta republiky

 

10.15 (17.15) Stretnutie s predstaviteľmi štátu, s občianskou spoločnosťou a s diplomatickým zborom  - príhovor

 

11.30 (18.30) Stretnutie s mexickými biskupmi v katedrále - príhovor

 

17.00 (00.00) Svätá omša v Guadalupskej bazilike - homília

 

 

Nedeľa 14. februára

 

10.15 (17.15) Presun helikoptérou do Ecatepecu

 

11.30 (18.30) Svätá omša v priestoroch Vzdelávacieho centra v Ecatepecu – homília a príhovor na Anjel Pána

 

14.00 (21.00) Obed s pápežským sprievodom v diecéznom seminári v Ecatepecu

 

16.45 (23.45) Odlet do Mexico City

 

17.15 (00.15) Prílet do Mexico City

 

17.45 (00.45) Návšteva detskej nemocnice „Federico Gómez“ - pozdrav

 

 

Pondelok 15. februára

 

07.30 (14.30) Odlet do Tuxtla Gutiérrez

 

09.15 (16.15) Presun helikoptérou do San Cristóbal de Las Casas

 

10.15 (17.15) Svätá omša s domorodými komunitami Chiapasu v Mestskom športovom centre - homília

 

13.00 (20.00) Obed s domorodými predstaviteľmi a pápežským sprievodom - pozdrav

 

15.00 (22.00) Návšteva Katedrály San Cristóbal de Las Casas

 

15.35 (22.35) Presun helikoptérou do Tuxtla Gutiérrez

 

16.15 (23.15) Stretnutie s rodinami na štadióne „Víctor Manuel Reyna“ v Tuxtla Gutiérrez – príhovor

 

18.10 (01.10) Odlet do Mexico City

 

20.00 (03.00) Príchod na letisko v Mexico City

 

 

Utorok 16. februára

 

07.50 (14.50) Odlet do Morelie

 

10.00 (17.00) Svätá omša s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami - homília

 

15.20 (22.20) Návšteva katedrály

 

16.30 (23.30) Stretnutie s mladými na štadióne „José María Morelos y Pavón“ - príhovor

 

18.30 (01.30) Odlet do Mexico City

 

19.35 (02.35) Prílet do Mexico City

 

 

Streda 17. februára

 

08.35 (16.35) Odlet do Ciudad Juárez

 

10.00 (18.00) Príchod na medzinárodné letisko „Abraham González“ v Ciudad Juárez

 

10.30 (18.30) Návšteva väznice - príhovor

 

12.00 (20.00) Stretnutie so svetom práce v Kolégiu Bachilleres v štáte Chihuahua - príhovor

 

16.00 (00.00) Svätá omša vo výstavnom areáli Ciudad Juárez – homília a pozdrav

 

19.00 (03.00) Rozlúčková slávnosť na medzinárodnom letisku v Ciudad Juárez

 

19.15 (03.15) Odlet na letisko Ciampino v Ríme

 

 

Štvrtok 18. februára

 

14.45 Prílet na letisko Ciampino v Ríme

 

 

Časový posun:

 

Rím, Bratislava: +1h UTC

 

Mexico City, Ecatepec, Tuxtla Gutiérrez, San Cristóbal de Las Casas, Morelia: -6h UTC

 

Ciudad Juárez: -7h UTC