Aktuálne

Svätý Otec 14. mája

Poludňajší príhovor pápeža na Deň matiek: Úcta voči životu a materstvu

 

Vatikán 14. mája – V poludňajšom príhovore na Piatu veľkonočnú nedeľu sa pápež František vrátil k svojej práve skončenej púti do Fatimy. Potvrdil stálu aktuálnosť fatimskej výzvy k obráteniu a pokániu. Kráľovnej pokoja zveril všetkých, čo trpia vojnami, osobitne na Blízkom východe. Pripomenul aj výzvu dnešného Dňa matiek k pozornosti voči životu a materstvu. Okrem iného spomenul aj včerajšie blahorečenie írskeho jezuitu Johna Sullivana v Dubline.

 

Deň po svojom návrate z apoštolskej púte do Fatimy sa Svätý Otec František v ranných hodinách vybral do hlavnej mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore, aby sa poďakoval za úspešnú cestu. Na oltár pred milostivým obrazom Salus populi romani položil kyticu bielych ruží a asi 20 minút zotrval v tichom rozjímaní.

 

Ďalším bodom jeho nedeľného programu bolo poludňajšie stretnutie s veriacimi pri modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná. Námestie sv. Petra v už takmer letom slnečnom počasí zaplnilo približne 25-tisíc ľudí. Pápež sa im prihovoril týmito slovami:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Včera večer som sa vrátil z púte do Fatimy – pozdravme Pannu Máriu Fatimskú! – a naša dnešná mariánska modlitba nadobúda osobitný zmysel, ktorý má v sebe pamäť i proroctvo pre toho, kto hľadí na dejiny očami viery. Vo Fatime som sa pohrúžil do modlitby veriaceho Božieho ľudu, do modlitby, ktorá tam tečie už sto rokov ako rieka, aby som vyprosoval materskú ochranu Márie pre celý svet. Vzdávam vďaky Pánovi, že mi umožnil prísť k nohám Panenskej Matky ako pútnik nádeje a pokoja. A ďakujem zo srdca biskupom, biskupovi Leirie-Fatimy, štátnym predstaviteľom, prezidentovi a všetkým, ktorí prispeli svojou spoluprácou.

 

Od začiatku, keď som v Kaplnke zjavení zostal dlhšie v tichu, sprevádzaný tichom modlitby všetkých pútnikov, vytvorila sa uzobraná a kontemplatívna atmosféra, v ktorej sa odvíjali viaceré momenty modlitby. A centrom všetkého bol Zmŕtvychvstalý Pán, prítomný uprostred svojho ľudu v Slove a v Eucharistii. Prítomný uprostred veľkého počtu chorých, ktorí sú protagonistami liturgického a pastoračného života Fatimy, tak ako každej mariánskej svätyne.

 

Vo Fatime si Panna Mária zvolila nevinné srdce a jednoduchosť malého Františka, Hyacinty a Lucie, ako nositeľov jej posolstva. Tieto deti sa ho dôstojne ujali, a tak mohli byť uznaní za spoľahlivých svedkov zjavení a stali sa vzormi kresťanského života. Svätorečením Františka a Hyacinty som chcel predložiť celej Cirkvi ich príklad oddanosti Kristovi a evanjeliové svedectvo, a tiež som chcel predložiť celej Cirkvi, aby bola starostlivá voči deťom. Ich svätosť nie je dôsledkom zjavení, ale vernosti a horlivosti, s ktorou odpovedali na privilégium, ktorého sa im dostalo, keď mohli vidieť Pannu Máriu.

 

Po stretnutí s „krásnou Paňou“ – tak ju nazývali -, často sa modlievali ruženec, konali pokánie a podujímali sa na obety na dosiahnutie skončenia vojny a za duše, ktoré najviac potrebujú Božie milosrdenstvo.

 

A aj dnes je tak veľmi treba modlitbu a pokánie na vyprosenie milosti obrátenia, na vyprosenie konca toľkých vojen, ktoré sú všade vo svete a šíria sa stále viac, ako aj skončenia absurdných konfliktov, veľkých i malých, ktoré znetvorujú tvár ľudstva.

 

Dajme sa viesť svetlom, ktoré prichádza z Fatimy. Nech je Máriino Nepoškvrnené srdce vždy naším útočiskom, našou útechou a cestou, ktorá nás privádza ku Kristovi.“

 

Po spoločnej modlitbe „Raduj sa, Nebies kráľovná“ s veriacimi prítomnými na Námestí sv. Petra ako aj tými, ktorí sledovali udalosť cez médiá, pápež František všetkým udelil svoje apoštolské požehnanie. Na záver dodal:

 

„Drahí bratia a sestry, zverujem Márii, Kráľovnej pokoja, osud obyvateľstiev sužovaných vojnami a konfliktmi, osobitne na Blízkom východe. Toľko nevinných ľudí je tvrdo skúšaných, ako kresťanov, tak moslimov či príslušníkov menšín ako sú jazídi, ktorí podstupujú tragické násilie a diskrimináciu. K mojej solidarite sa pripája spomienka v modlitbe, zatiaľ čo ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pre pomoc v humanitárnej núdzi. Povzbudzujem rozličné komunity k napredovaniu cestou dialógu a sociálneho priateľstva pre vytváranie budúcnosti úcty, bezpečia a pokoja, preč od akéhokoľvek druhu vojny.

 

Včera bol v Dubline vyhlásený za blahoslaveného jezuitský kňaz John Sullivan. Žijúc v Írsku na prelome 19. a 20. storočia, zasvätil svoj život vyučovaniu a duchovnému formovaniu mladých, a bol veľmi obľúbený a ako otec vyhľadávaný zo strany chudobných a trpiacich. Poďakujme Bohu za jeho svedectvo.“

 

Po týchto slová Svätý Otec z okna Apoštolského paláca pozdravil skupiny veriacich z Talianska i ďalších krajín. Osobitne oslovil skupinu matiek a členov iniciatívy nazvanej „Prázdne kočíky“ (Passeggini vuoti). Prihovoril sa im týmito slovami:

 

„Budúcnosť našej spoločnosti si vyžaduje zo strany všetkých, osobitne inštitúcií, konkrétnu pozornosť voči životu a materstvu. A tento apel má osobitný význam dnes, keď sa v mnohých krajinách slávi Deň matiek. Pamätajme s vďačnosťou a láskou na všetky mamy, aj na naše mamy v nebi, zverujúc ich Márii, Ježišovej mame. A teraz vám navrhujem, aby sme zostali chvíľu v tichu, každý v modlitbe za svoju mamu.“

 

Po minútke stíšenia zaželal Svätý Otec František všetkým požehnanú nedeľu a ako vždy, poprosil ich o modlitbu za neho. Rozlúčil sa so želaním: „Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

10. mája

Pápež František: Vo Fatime chcem Márii zveriť osud ľudstva

 

Vatikán 10. mája – Na záver generálnej audiencie Svätý Otec František pripomenul, že sa 12. a 13. mája vydá na púť do Fatimy pri príležitosti 100. výročia zjavení Panny Márie trom pastierikom, „aby zveril Márii včasný i večný osud ľudstva a na životných cestách prosil o nebeské požehnanie“:

 

„Prosím vás všetkých, aby ste sa ku mne pripojili ako pútnici nádeje a pokoja: nech vaše ruky zopnuté k modlitbe podopierajú tie moje. Nech tá najväčšia a najlepšia z Matiek bdie nad každým z vás počas všetkých vašich dní až do večnosti.“

 

Na koniec sa pápež prihovoril mladým, chorým a novomanželom:

 

„Drahí mladí, naučte sa pestovať úctu k Božej Matke každodenným modlením sa ruženca; drahí chorí, pocíťte Máriinu prítomnosť v hodine kríža; a vy, drahí novomanželia, proste ju, aby vo vašom dome nikdy nechýbala láska a vzájomný rešpekt.“

 

 

Generálna audiencia pápeža Františka: Mária je Matkou nádeje

 

Vatikán 10. mája – Nech nás Mária, „Matka nádeje“, učí hľadieť vpred aj v najhustejšej tme, keď sa zdá všetko nezmyselné. Tak znela jedna z hlavným myšlienok katechézy o nádeji pápeža Františka, ktorú dnes predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra. Medzi veriacimi boli aj slovenskí pútnici z farnosti Klátová Nová Ves.

 

Pred katechézou zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,25-27).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V našom cykle katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrieme na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsi drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno“ na anjelovo pozvanie: a predsa ona, táto žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do krajnosti, keď ide o prijatie príbehu nového človeka, ktorý sa rodí vo jej lone.

 

To „áno“ je prvým krokom dlhého zoznamu prejavov prejavov poslušnosti – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré ju sprevádzajú na ceste materstva. Mária sa tak v evanjeliách javí ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci.

 

V tejto ochote sa krásne rysuje Máriin spôsob myslenia. Nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, najmä, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá by násilne protestovala a stavala sa proti osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma život tak, ako sa nám dáva, teda so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme si nikdy nepriali. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej Syn pribitý na drevo kríža.

 

Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií. Svätopisci naznačujú, že postupne ustupuje zo scény a odmlčuje sa vo vzťahu k tajomstvu Syna, ktorý je poslušný Otcovi. Mária sa však znovu objavuje práve v kľúčovom momente, keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v súvislosti s tým okamžikom pri nohách kríža nemôže nikto z nás povedať, ktoré bolo bolestivejším utrpením. Či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera popravou na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú lakonické a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky opisujú jedoduchým slovesom: ona „stála“ (Jn 19,25). Stála tam. Nehovoria nič o jej reakcii, či plakala alebo neplakala, nič; ani len zmienka, ktorá by opisovala jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry.

 

Evanjeliá nám však o Márii hovoria iba jedno, že tam „stála“, stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so Synom. Táto mladá žena z Nazaretu, teraz už po rokoch so šeďou vo vlasoch, znovu zápasí s Bohom, ktorého treba jedine objať a so životom, ktorý dospel na hranicu tej najtemnejšej tmy. Mária „stála“ v tej najtemnejšej tme, avšak „stála“. Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď je treba držať zažatú sviečku na hmlistom a tmavom mieste. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre nás všetkých. Je tam z vernosti plánu Boha, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď jej dieťa prechádza nejakým utrpením. Utrpenie matiek! Všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia svojich detí!

 

Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, Matku nádeje, uprostred toho spoločenstva učeníkov, ktorí sú tak krehkí. Jeden zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona tam však jednoducho stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete.

 

Preto ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami, máme v nebi Matku, ktorou je Svätá Božia Matka. Učí náš totiž cnosti čakania aj vtedy, keď sa zdá, že všetko stratilo zmysel. Ona vždy dôveruje tajomstvu Boha, aj vtedy, keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Nech je nám Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, vždy - aj vo chvíľach ťažkostí oporou, nech vždy prehovára do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor’, lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.

 

 

9. mája

Ranná homília pápeža Františka: Buďme poddajní Duchu Svätému

 

Vatikán 9. mája – Neodporujme Duchu Svätému, ale ochotne prijmime Božie slovo. Dobrota, pokoj a sebaovládanie sú plodmi prijatia, poznania a uskutočňovania Božieho slova. S týmito myšlienkami sa pápež František obrátil v dnešnej homílii na veriacich v Dome sv. Marty. Omšu slúžil za rehoľné sestry vincentky, ktoré v Dome sv. Marty pôsobia a ktoré si dnes pripomenuli svoju spoluzakladateľku sv. Luisu de Marillac.  

 

Vo včerajšom čítaní zo Skutkov apoštolov sa hovorilo o odpore Duchu Svätému, ktorý Štefan vyčítal zákonníkom. Dnešné prvé čítanie ponúka opačný postoj, ktorým je „poddajnosť Duchu Svätému“ (Sk 11,19-26). Práve tento postoj sa stal ústrednou témou pápežovej úvahy. Po Štefanovom mučeníctve nastalo v Jeruzaleme veľké prenasledovanie.

 

Jedine apoštoli ostali v meste, zatiaľ čo „veriaci“, „laici“ sa rozpŕchli do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, kde ohlasovali Slovo iba Židom. Niektorí z nich však začali ohlasovať Ježiša Krista aj Helenistom, „pohanom“, lebo cítili, že Duch ich k tomu poháňa. „Boli poddajní,“ vysvetlil pápež František, „boli to laici, ktorí po prenasledovaní prinášali Slovo, lebo boli poddajní Duchu Svätému“.

 

Apoštol Jakub v prvej kapitole svojho listu vyzýva kresťanov, aby «prijali Slovo» (Jak 1,21). Prvým krokom na ceste poddajnosti, vysvetlil pápež František, je teda „prijať Božie slovo“, to znamená „otvoriť si srdce“. Druhým je „poznať Slovo“, „poznať Ježiša“, ktorý hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas a ja ich poznám a ony ma nasledujú,“ pokračoval vo svojej úvahe Rímsky biskup. Tretím krokom je „dôverný vzťah s Božím slovom“.

 

„Nosiť vždy so sebou Božie slovo, čítať ho, otvoriť mu srdce, otvoriť srdce Duchu, nám pomôže toto Slovo pochopiť. A ovocím tohto prijatia Slova, poznania Slova, nosenia ho so sebou, tohto dôverného poznania Božieho slova... je dobrota, láskavosť, radosť, pokoj, sebaovládanie, miernosť.

 

Ducha, ktorý mi prináša Slovo, však musím prijať s poddajnosťou, neodporovanie Duchu ma privedie k tomuto spôsobu života, k tomuto spôsobu konania. S poddajnosťou prijať Božie slovo, poznať ho a prosiť Ducha o milosť, aby nám ho pomohol poznať a dať priestor, aby toto semeno vyklíčilo a rástlo do týchto postojoch dobroty, miernosti, láskavosti, pokoja, lásky, sebaovládania. Do tohto všetkého, čo robí tento štýl kresťanským.“  

 

Úryvok z dnešného prvého čítania ďalej hovorí, že keď sa v Jeruzaleme dozvedeli, že ľudia z Cyprusu a Fenície ohlasovali Božie slovo pohanom v Antiochii, preľakli sa a vyslali Barnabáša, aby zistil, ako je možné, že Slovo sa ohlasuje neobrezaným a tiež to, že ho ohlasujú nie apoštoli, ale ľudia, ktorých nepoznali. „Je krásne,“ poznamenal pápež František, že keď Barnabáš prišiel, „videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých“, aby zostali „verní Pánovi“, lebo to bol muž „plný Ducha Svätého“:

 

„Je to Duch, ktorý nás vedie, aby sme sa nepomýlili, aby sme ho s poddajnosťou prijali, poznali ho v Božom slove a žili podľa neho. A toto je opak odporu, ktorý Štefan vyčítal vodcom, zákonníkom: ,Vy vždy odporujete Duchu Svätému’ (Sk 7,51). Odporujeme Duchu Svätému, kladieme mu odpor? Alebo ho prijímame? S poddajnosťou. Jakub hovorí o ,prijímaní s poddajnosťou.’ Odpor alebo poddajnosť. Prosme si o túto milosť.“

 

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu poznámkou, že to bola práve Antiochia, kde sa po prvýkrát nasledovníkom Krista začalo hovoriť kresťania.

 

 

 

8. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: Otvorme sa Božím prekvapeniam

 

Vatikán 8. mája – Chráňme sa pred hriechom kladenia odporu Duchu Svätému, naopak buďme vždy otvorení Božím prekvapeniam. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty.

 

Inšpiráciu pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov, ktoré hovorí o konflikte medzi Petrom a prvou kresťanskou komunitou kvôli otvoreniu sa pohanom v Cirkvi (Sk 11,1-18).

 

Boh vždy prekvapuje, lebo je živý a kráča s nami

 

Duch hýbe Cirkvou, hýbe prvou kresťanskou komunitou. Práve na túto skutočnosť, tak charakteristickú pre Skutky apoštolov, upozornil na úvod svojej kázne pápež František. Skutky apoštolov hovoria o tom, ako apoštol Peter vošiel k neobrezancom a jedol s nimi. Duch Svätý, pokračoval ďalej Svätý Otec, koná zázraky, nové veci a „niektorí mali istotne strach z tejto novosti v Cirkvi“:

 

„Duch je dar Boha, tohto Boha, nášho Otca, ktorý nás vždy prekvapuje. [Je to] Boh prekvapení... Prečo? Lebo je živým Bohom, je Bohom, ktorý prebýva v nás, Bohom, ktorý hýbe našim srdcom, Bohom, ktorý je v Cirkvi a kráča s nami a na tejto ceste nás vždy prekvapuje. Tak ako mal kreativitu utvoriť svet, tak má tvorivú silu vytvoriť nové veci každý deň. [Je to] Boh, ktorý nás prekvapuje.“

 

To však môže spôsobiť „ťažkosti“, ako sa to stalo Petrovi, ktorého ostro napadli iní učeníci, keď sa dopočuli, že „aj pohania prijali Božie slovo“. Pre nich, vysvetlil pápež František, to bol „škandál“ a Petrovi vyčítali, že prekročil hranicu až do takej miery, že sa pýtali: „Ty, Peter, skala Cirkvi! Kam nás to vedieš?“.

 

Nepoddajnosť Duchu Svätému zabíja

 

Peter, pokračuje ďalej Sväté písmo, učeníkom povedal o svojom zjavení, „Božom znamení“, na základe ktorého „urobil odvážne rozhodnutie“. Apoštol Peter „je schopný prijať Božie prekvapenie“, poznamenal pápež František a došiel k záveru, že „apoštoli sa musia zísť, diskutovať a dôjsť k dohode“, aby spoločne urobili „krok vpred, ktorý od nich žiada Pán“:

 

„Vždy, už od čias prorokov až dodnes, existuje hriech odporu Duchu Svätému: vzdor Duchu. A toto je hriech, ktorý Štefan vyčíta práve členom Veľrady: ,Vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia’ (Sk 7,51) .Odpor voči Duchu Svätému: ,Nie, vždy sa to robilo takto a musí sa to takto robiť. Nechaj tých novostí, Peter, upokoj sa... Zober si tabletku, ktorá ťa upokojí... Buď v pokoji...’. Toto [zmýšľanie] je uzavretie sa pred Božím hlasom. Pán v Žalme hovorí svojmu ľudu: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia ako vaši otcovia’.“

 

Prosme Ducha Svätého o dar rozlišovania medzi dobrom a zlom

 

Svätý Otec sa od Skutkov apoštolov presunul k úryvku o Dobrom pastierovi z dnešného Evanjelia podľa Jána (Jn 10,11-18). Ježiš v ňom hovorí, že má „aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca“, chce ich avšak priviesť, aby bolo „jedno stádo a jeden pastier“.

 

Pohania, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František, i keď sa stali kresťanmi, boli považovaní za akýchsi „odsúdencov“, „veriacich druhej triedy: nikto to nepovedal, ale bolo to tak,“ dodal Svätý Otec:

 

„Uzavretie, vzoprenie sa voči Duchu Svätému, tá veta, ktorá vždy zabuchne [dvere], ktorá ťa zabrzdí: ,Vždy sa to robilo takto’. A toto zabíja. Toto zabíja slobodu, zabíja radosť, zabíja vernosť Duchu Svätému, ktorý vždy kráča vpred, nesie Cirkev vpred.

 

Ako však môžem vedieť, či tá vec pochádza od Ducha Svätého alebo zo sveta, od ducha sveta alebo od zlého ducha? Ako? Treba prosiť o milosť rozlišovania. Nástroj, ktorý nám dáva samotný Duch je rozlišovanie. V každej situácii rozlíšiť, ako treba konať. A to je to, čo urobili apoštoli: zišli sa, hovorili a videli, že to bola cesta Ducha Svätého. Naopak tí, ktorí nemali tento dar alebo sa nemodlili, aby ho dostali, ostali uzavretí a na mieste.“

 

Viera je tá istá, avšak v pohybe

 

Pápež František veriacich povzbudil, aby vedeli medzi toľkými novosťami „rozpoznať, rozlíšiť jednu vec od druhej, rozlíšiť ktorá je novosť, to nové víno, ktoré pochádza od Boha a ktorá je novosť, ktorá pochádza od ducha sveta, novosť, ktorá pochádza od Zlého“.

 

„Viera,“ dodal Svätý Otec, „sa nikdy nemení. Viera je tá istá. Je však v pohybe, rastie, zväčšuje sa“. A podľa príkladu mnícha z 5. storočia sv. Vincenta Lérinského povedal: „Pravdy Cirkvi napredujú, rokmi sa upevňujú, vyvíjajú sa v priebehu časov, vekom sa prehlbujú, lebo sú časom, rokmi silnejšie, rozširujú sa“. „Prosme Pána o milosť rozlišovania, aby sme si nepomýlili cestu a neupadli do nečinnosti, rigidity, do uzavretia srdca,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František.         

 

 

Pápež František prijal študentov z Portugalského pápežského kolégia

 

 

Vatikán 8. mája – Hľaďme na Máriu, aby sme rástli v lásku ku Kristovi a k bratom. S touto výzvou sa pápež František obrátil na komunitu Portugalského pápežského kolégia v Ríme, ktorú dnes ráno prijal vo Vatikáne. Svätý Otec na úvod svojho príhovoru pripomenul svoju dvojdňovú púť do Fatimy, kam sa vyberie už tento piatok. Ježišova Matka sa na tomto mieste pred 150. rokmi zjavila troma malým pastierikom:

 

„Stretnutie s Máriou bolo pre nich skúsenosťou milosti, ktorá im pomohla zamilovať sa do Ježiša. Ako nežná a dobrá Učiteľka, Mária predstavila malým prorokom intímne poznanie trojjedinej Lásky a priviedla ich k zakúseniu tej najkrajšej skutočnosti ľudskej existencie.“  

 

Pápež František študentov rímskeho kolégia povzbudil, aby ich najvyšším cieľom bolo „poznanie a milovanie Krista“, Boha blízkeho a verného, „ako ho vnímali bl. František a Hyacinta a Božia služobníčka Lucia“.

 

„Hľaďme, bratia a sestry, na našu Matku, ktorá je v srdci Boha. Tajomstvo tejto mladej dievčiny z Nazareta nie je pre nás cudzie. Nie je to ,Ona tam a my tu’. Nie, sme prepojení. Vskutku Boh zhliadol s láskou (porov. Lk 1,48) tiež na každého muža a každú ženu s menom a priezviskom! Jeho pohľad lásky spočíva na každom z nás.“

 

Vzťah s Máriou, uviedol na záver svojho príhovoru Svätý Otec František, „nám pomáha mať dobrý vzťah s Cirkvou: obe sú Matky“. Citujúc cisterciánskeho opáta sv. Izáka z Hviezdy dodal: „To, čo možno povedať o Márii, možno povedať aj o Cirkvi a tiež o našej duši. Všetky tri sú ženského rodu, všetky tri sú Matky, všetky tri dávajú život“:

 

„Je preto nevyhnutné pestovať synovský vzťah s Máriou, lebo ak toto chýba, v srdci je niečo sirotské. Kňazovi, ktorý zabúda na Matku a to predovšetkým v ťažkých okamžikoch, niečo chýba. Je to akoby bol sirotou, zatiaľ čo ňou v skutočnosti nie je! Zabudol na svoju matku. V ťažkých chvíľach však dieťa ide za mamou, vždy. A Božie slovo nás učí, aby sme boli ako nasýtené deti v matkinom náručí (porov. Ž 131,2).“

 

7. mája

Pápež pred cestou do Fatimy: Modlite sa ruženec za pokoj

 

Vatikán 7. mája – Na Námestí sv. Petra sa dnes zišlo pod oknami Apoštolského paláca približne 25-tisíc veriacich, aby sa s pápežom Františkom pomodlili Raduj sa, nebies Kráľovná. Ešte pred mariánskou modlitbou sa Svätý Otec v dnešnú Nedeľu Dobrého pastiera prihovoril veriacim nasledovne:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V Evanjeliu dnešnej nedele (porov. Jn 10,1-10), nazývanej ,Nedeľa Dobrého pastiera’, sa Ježiš predstavuje prostredníctvom dvoch obrazov, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Obrazu pastiera a obrazu brány ovčinca. Stádo, ktorým sme my všetci, prebýva v ovčinci, ktorý slúži ako útočisko, kde ovce prebývajú a odpočívajú po únavnej ceste. A ovčinec má ohradu s bránou, kde stojí vrátnik.

 

K stádu sa približujú rôzne osoby. Je tu ten, ktorý vchádza do ohrady cez bránu a ten, ktorý «prelieza inokade» (v. 1). Prvý je pastier, druhý je cudzinec, ktorý nemiluje ovce, chce vstúpiť pre iné záujmy. Ježiš sa stotožňuje s prvým a jasne ukazuje rodinný vzťah s ovcami, vyjadrený skrze hlas, ktorým ich volá a ktorý ony rozpoznávajú a nasledujú (porov. v. 3). On ich volá, aby ich vyviedol von na trávnaté pastviny, kde nachádzajú dobrú potravu.

 

Druhý obraz, ktorým Ježiš predstavuje sám seba je ten o «bráne k ovciam» (v. 7). Veru hovorí: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený» (v. 9), to znamená, že bude mať život a bude ho mať v hojnosti (porov. v. 10). Kristus, Dobrý pastier, sa stal bránou spásy pre ľudstvo, lebo obetoval život za svoje ovce.

 

Ježiš, Dobrý pastier a brána k ovciam, je hlavou, ktorého autorita sa vyjadruje v službe, vodcom, ktorý príkazom dáva život a nežiada od druhým, aby ho obetovali. Takému vodcovi je možné dôverovať, tak ako ovce, ktoré počúvajú hlas svojho pastiera, lebo vedia, že s ním pôjdu na dobré a bohaté pasienky. Stačí znamenie, zavolanie a ony ho nasledujú, poslúchajú, vydajú sa na cestu vedené hlasom toho, ktorého vnímajú ako priateľskú, silnú a zároveň sladkú prítomnosť, ktorá určuje smer, chráni, utešuje a ošetruje.  

 

Takým je pre nás Kristus. V kresťanskej skúsenosti existuje rozmer, ktorý možno nechávame tak trochu stranou: rozmer duchovný a citový. Pocit, že sme zvláštnym putom spätí s Pánom ako ovce so svojim pastierom. Niekedy príliš racionalizujeme vieru a riskujeme, že prestaneme vnímať farbu toho hlasu, hlasu Ježiša Dobrého pastiera, ktorý povzbudzuje a fascinuje. Tak ako sa prihodilo dvom Emauzským učeníkom, ktorým horelo srdce, keď Zmŕtvychvstalý hovoril po ceste.

 

Cítiť sa milovaný Ježišom je úžasná skúsenosť. Položte si otázku: ,Cítim sa byť milovaný Ježišom? Cítim sa byť milovaná Ježišom?’. Pre neho nikdy nie sme cudzincami, ale priateľmi a bratmi. A napriek tomu nie je vždy jednoduché rozlíšiť hlas dobrého pastiera. Buďte na pozore. Vždy je tu riziko, že našu pozornosť odpúta hluk mnohých iných hlasov.

 

Dnes sme pozvaní, aby sme sa nenechali rozptýliť falošnými učeniami tohto sveta, ale nasledovali Ježiša, Zmŕtvychvstalého, ako jediného bezpečného sprievodcu, ktorý dal zmysel nášmu životu.  

 

V tento Svetový deň modlitieb za povolania – predovšetkým za kňazské povolania, aby Pán poslal dobrých pastierov – prosme Pannu Máriu, aby sprevádzala desiatich nových kňazov, ktorých som pred chvíľou vysvätil. Poprosil som štyroch z nich z Rímskej diecézy, aby sa vyklonili a dali spolu so mnou požehnanie. Nech Mária so svojou pomocou podopiera tých, ktorí sú Ním povolaní, aby boli pripravení a veľkodušní v nasledovaní jeho hlasu.“

 

Po týchto slovách sa po boku pápeža Františka z okna Apoštolského paláca pozdravili veriacim štyria z desiatich novokňazov, ktorých v dnešné ráno Svätý Otec vysvätil v Bazilike sv. Petra. Pápežovo gesto prítomní na Námestí sv. Petra privítali veľkým potleskom. Po modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná všetci piati udelili veriacim požehnanie.

 

Svätý Otec na záver modlitbového stretnutia na Vatikánskom námestí vyzdvihol mučenícku smrť španielskeho misionára Antonia Arribasa Hortigüelu a jeho šiestich spoločníkov z Kongregácie misionárov Božieho srdca, ktorí boli včera v Girone blahorečení. Zároveň pozdravil katolícke združenie „Meter“, ktoré už viac než 20 rokov bojuje proti zneužívaniu maloletých a povzbudil ich, aby aj naďalej „s odvahou kráčali vpred“.

 

Na záver svojho príhovoru pápež František pozval veriacich, aby sa v mesiaci máj modlili ruženec za pokoj vo svete, tak ako o to prosila Panna Mária vo Fatime. Práve toto mariánske pútnické miesto bude ďalšou destináciou, kam sa Svätý Otec vyberie pri príležitosti 100. výročia prvého zjavenia už na budúci týždeň.

 

 

Posolstvo pápeža Františka na Nedeľu Dobrého pastiera 2017

 

Posolstvo Svätého Otca Františka na 54. svetový deň modlitieb za duchovné povolania

 

(Slávi sa v Nedeľu Dobrého pastiera, 7. mája 2017)

 

Vedení Duchom na misie

 

Drahí bratia a sestry,

 

v uplynulých rokoch sme mali možnosť zamýšľať sa nad dvoma aspektmi súvisiacimi s kresťanským povolaním: nad výzvou „vyjsť zo seba samých“, aby sme počúvli Pánov hlas, a nad významom cirkevného spoločenstva ako privilegovaného miesta, kde sa Božie povolanie rodí, živí a prejavuje.

 

Teraz, pri príležitosti 54. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, by som sa chcel pristaviť pri misionárskom rozmere kresťanského povolania. Ten, kto sa nechal pritiahnuť Božím hlasom a vydal sa nasledovať Ježiša, čoskoro hlboko v sebe spozoruje nepotlačiteľnú túžbu priniesť dobrú zvesť bratom, prostredníctvom hlásania evanjelia a charitatívnej služby. Všetci kresťania sú ustanovení byť misionármi evanjelia! Učeník totiž neprijíma dar Božej lásky pre vlastnú útechu; nie je povolaný využívať ho len pre seba alebo v záujme jednej firmy. Bol jednoducho dotknutý a premenený radosťou z poznania, že Boh ho miluje a túto skúsenosť si nemôže viac nechať len pre seba: „Radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je misionárska radosť“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 21).

 

Misionárske poslanie teda nie je niečím, čo je ku kresťanskému životu akosi pridané, ako nejaký ornament, ale naopak, nachádza sa v samom srdci viery: dôsledkom nášho vzťahu s Pánom je to, že sme poslaní do sveta ako proroci jeho slova a svedkovia jeho lásky. Ak aj v sebe pociťujeme mnohé slabosti a niekedy sa možno cítime malomyseľní, musíme zdvihnúť hlavu hore k Bohu a nedať sa rozdrviť pocitom nedostatočnosti či prepadnúť pesimizmu, ktorý nás robí pasívnymi divákmi nudného a jednotvárneho života. Niet tu miesta pre obavy: sám Boh prichádza, aby očistil naše „nečisté pery“ a urobil nás hodnými tejto misie: „,... zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!ʻ Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: ,Koho mám poslať, kto nám pôjde?ʻ I povedal som: ,Hľa, tu som, pošli mňa!ʻ“ (Iz 6, 6 – 8).

 

Každý misionársky učeník počuje v srdci tento Boží hlas, ktorý ho pozýva, aby „chodil“ medzi pohanmi ako Ježiš, „dobre robil a uzdravoval všetkých“ (porov. Sk 10, 38). Už som mal možnosť pripomenúť, že v sile krstu je každý kresťan „Kristoforom“ , teda „tým, kto nosí Krista“ bratom (porov. Katechéza 30. januára 2016). To platí zvlášť pre tých, ktorí sú povolaní k životu osobitného zasvätenia a tiež pre kňazov, ktorí veľkodušne odpovedali „Hľa, tu som, pošli mňa!“. Títo sú pozvaní, aby s novým misionárskym zápalom vyšli z posvätného chrámového opevnenia a umožnili nežnej Božej láske rozliať sa pre dobro ľudí (porov. Homília na svätej omši svätenia krizmy, 24. marca 2016). Takýchto kňazov Cirkev potrebuje: dôveryplných a radostných, pretože objavili skutočný poklad, nedočkavých ísť a radostne ho všetkým zvestovať! (porov. Mt 13, 44).

 

V súvislosti s kresťanskými misiami zaiste vyvstáva nemálo otázok: čo to znamená byť misionárom evanjelia? Kto nám dá silu a odvahu hlásať? Aká je evanjeliová logika, ktorou sa misie inšpirujú? Na tieto otázky môžeme odpovedať rozjímaním nad troma scénami z evanjelia: začiatok Ježišovho poslania v synagóge v Nazarete (porov. Lk 4, 16 – 30); cesta, ktorou ako Vzkriesený ide po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 35); a napokon podobenstvo o zasiatom semene (porov. Mk 4, 26 – 27).

 

Ježiš je pomazaný Duchom a poslaný. Byť misionárskym učeníkom znamená aktívne sa podieľať na Kristovom poslaní, ktoré sám Ježiš v nazaretskej synagóge opisuje takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). To je tiež naším poslaním: byť pomazaní Duchom a ísť hlásať Božie slovo bratom a sestrám, stať sa pre nich nástrojom spásy.

 

Ježiš ide po našom boku. Pred otázkami, ktoré vyvstávajú v srdci človeka a výzvami, ktoré prináša realita, sa môžeme cítiť bezradní, bez dostatočnej energie a nádeje. Je tu riziko, že kresťanské misie sa budú javiť ako číra, neuskutočniteľná utópia, alebo aspoň ako niečo, čo presahuje naše sily. Ak však kontemplujeme vzkrieseného Ježiša, ktorý kráča po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 15), naša nádej môže znovu ožiť. V tejto evanjeliovej udalosti nachádzame skutočnú „liturgiu cesty“, ktorá predchádza liturgiu slova a lámania chleba a ktorá nám hovorí, že pri každom našom kroku je Ježiš po našom boku. Dvaja učeníci – zranení pohoršením kríža – sa vracajú domov cestou porážky: v srdci si nesú zlomenú nádej a neuskutočnený sen. Radosť evanjelia u nich nahradil smútok. Čo urobí Ježiš? Nesúdi ich, ide s nimi po tej istej ceste a namiesto vytvorenia múru, otvorí cestu. Pomaly premieňa ich malomyseľnosť. Keď im hlása slovo a láme chlieb, zapaľujú sa im srdcia a otvárajú oči. Rovnako ani kresťan nie je pri plnení misionárskeho záväzku sám, ale aj v námahách a nepochopeniach zakusuje, „že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 266).

 

Ježiš dáva vzklíčiť semenu. Nakoniec je dôležité naučiť sa z evanjelia, ako ohlasovať. Nezriedka sa totiž môže stať – aj pri najlepšej vôli – že prepadneme túžbe po moci, prozelytizme a netolerantnom fanatizme. Evanjelium nás však pozýva, aby sme odmietli modloslužbu úspechu a moci, neprimeranú starosť o štruktúry a istú úzkostlivosť, ktorá zodpovedá skôr duchu dobývania, než duchu služby. Semeno kráľovstva – hoci je malé, neviditeľné a niekedy bezvýznamné – potichu rastie vďaka neprestajnému Božiemu pôsobeniu: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 26 – 27). Toto je naša hlavná nádej: Boh prekonáva naše očakávania a prekvapuje nás svojou veľkodušnosťou; spôsobuje, že naša práca prináša ovocie presahujúce akékoľvek ľudské výpočty.

 

S touto evanjeliovou nádejou sa otvorme tichému pôsobeniu Ducha, ktoré je základom misií. Bez vytrvalej a kontemplatívnej modlitby nemôže existovať nijaká pastorácia povolaní, ani kresťanské misie. V tomto zmysle treba kresťanský život sýtiť počúvaním Božieho slova a predovšetkým pestovaním osobného vzťahu s Pánom v eucharistickej adorácii, ktorá je privilegovaným „miestom“ stretnutia s Bohom.

 

Chcem vás vrelo povzbudiť k takémuto dôvernému priateľstvu s Pánom najmä preto, aby ste zhora vyprosili nové povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Boží ľud potrebuje, aby ho viedli pastieri, ktorí svoj život zasvätili službe evanjeliu. Preto prosím farské spoločenstvá, združenia a početné modlitbové skupiny v Cirkvi: odolávajte pokušeniu malomyseľnosti a ďalej sa modlite k Pánovi, aby poslal robotníkov na svoju žatvu a dal nám kňazov, ktorí milujú evanjelium a sú schopní byť nablízku bratom a sestrám, a tak sa stať živým znamením milosrdnej Božej lásky.

 

Drahí bratia a sestry, aj dnes môžeme znovu nájsť zápal pre evanjelium a povzbudzovať mladých predovšetkým k nasledovaniu Krista. Namiesto rozšíreného pocitu apatickej viery či viery zúženej len na „povinnosti, ktoré treba plniť“, túžia naši mladí objaviť stále aktuálnu príťažlivosť Ježišovej osoby, nechať sa ním osloviť a vyprovokovať jeho slovami a jeho gestami a napokon vďaka nemu sniť o plnom ľudskom živote, ktorý sa s radosťou obetuje v láske.

 

Najsvätejšia Panna Mária, Matka nášho Spasiteľa, mala odvahu objať tento Boží sen, vložiť svoju mladosť a svoje nadšenie do jeho rúk. Nech na jej príhovor získame rovnakú otvorenosť srdca, ochotu povedať svoje „hľa, tu som“ na Pánovo volanie a radosť vydať sa na cestu (porov. Lk 1, 39), ako ona, aby sme ju hlásali celému svetu.

 

Vo Vatikáne 27. novembra 2016, na Prvú adventnú nedeľu

 

František

 

5. mája

Pápež v rannej homílii: Modlime sa za rigídnych ľudí v Cirkvi

 

Vatikán 5. mája – Aj dnes existujú v Cirkvi ľudia, ktorí používajú rigiditu, aby zakryli vlastné hriechy. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Podnet k úvahe našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov o obrátení Pavla (Sk 9,1-20).

 

Z rigídneho prenasledovateľa kresťanov sa stal pokojný a trpezlivý ohlasovateľ Božieho slova. „Prvýkrát sa Šavlovo meno objavuje pri ukameňovaní Štefana,“ všimol si pápež František. Šavol bol „nepoddajný muž, idealista“ a bol „presvedčený“ o tvrdosti zákona. Bol rigídny, „ale čestný“, dodal Svätý Otec. Ježiš naopak odsúdil „rigídnych ľudí, ktorí neboli čestní“:

 

„Sú to tí rigídni z dvojakým životom: navonok pôsobia dobre, úprimne, ale keď ich nikto nevidí, robia zlé veci. Naopak tento muž bol čestný: veril v to [čo robil]. Keď o tom hovorím, myslím na mnohých ľudí, ktorí dnes v Cirkvi upadli do pokušenia rigidity. Niektorí sú čestní, dobrí, musíme sa modliť za to, aby im Pán pomohol rásť na ceste pokory.“

 

Iní, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František, „používajú rigiditu, aby zakryli slabosti, choroby osobnosti“ a používajú tak rigiditu, aby sa povýšili nad druhých. Svätý Otec poukázal na to, že Šavol v tejto rigidite vyrastal, a preto nemohol tolerovať to, čo pre neho znamenalo herézu, a tak začal prenasledovať kresťanov.

 

„Nechával nažive aspoň deti,“ poznamenal ďalej pápež, „zatiaľ čo dnes ani to [sa nedeje]“. Šavol ide teda do Damasku, aby mohol kresťanov priviesť do Jeruzalema v putách. Na ceste sa však stretne „s niekým, kto hovorí pokorným jazykom: ,Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?’“ Zo Šavla sa stáva apoštol Pavol.

 

„A takto tento muž z vlastnej skúsenosti káže tým druhým, z jednej strany k tej druhej. Bol prenasledovaný, s toľkými problémami, aj v Cirkvi, tiež si toho vytrpel, lebo vlastní veriaci sa medzi sebou hádali. Avšak on, ktorý prenasledoval Pána s horlivosťou Zákona, povie kresťanom: ,S tým istým, s čím ste sa vzdialili od Pána, s čím ste zhrešili, s mysľou, s telom, so všetkým, s tými istými údmi ste teraz dokonalí, vzdajte Bohu slávu’.“

 

„Toto je cesta kresťana: kráčať vpred po stopách, ktoré zanechal Ježiš; v stopách ohlasovania, v stope utrpenia, v stope kríža, v stope zmŕtvychvstania. Prosme dnes so Šavlom osobitne za tých rigídnych, ktorí sú v Cirkvi; za čestných rigídnych, akým [bol] on, ktorí majú zápal, ale mýlia sa. A za rigídnych pokrytcov, tých s dvojakým životom, tých, o ktorých Ježiš hovorieval: ,Robte to, čo vám hovoria, ale nie to, čo robia’. Modlime sa dnes za tých, čo sú rigídni.“

 

 

4. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: Príbeh o krste Etiópčana ako vzor evanjelizácie

 

Vatikán 4. mája – Aby bola Cirkev na nohách a kráčala vpred, načúvajúc znepokojeniam ľudí a vždy v radosti. S touto výzvou sa v dnešnej homílii na veriacich v kaplnke v Dome sv. Marty obrátil pápež František. Inšpiráciu pre svoju kázeň našiel Svätý Otec v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov.

 

V prvých ôsmich kapitolách Skutkov apoštolov „sú v kocke zhrnuté celé dejiny Cirkvi“: „kázanie“, „krst“, „obrátenia“, „zázraky“, „prenasledovania“, „radosť, ale tiež ten strašný hriech tých, ktorí navštevujú Cirkev, len aby robili vlastný obchod... tí dobrodinci Cirkvi, ktorí ju nakoniec podvedú,“ vysvetlil na úvod svojej homílie pápež František. Ako príklad uviedol Ananiáša a Zafiru, ktorí si časť peňazí utŕžených z predaja pozemku ponechali potajme pre seba.

 

Svätý Otec najprv poukázal na to, že Pán sprevádzal svojich učeníkov od počiatku a svoje slovo potvrdzoval zázračnými skutkami. Nikdy ich nenechával samých, ani s tých najtmavších okamihoch. Pápež sa zamyslel najmä nad troma kľúčovými výrazmi z dnešného prvého čítania. Prvým z nich je výraz „vstaň a choď“, ktorým sa anjel obrátil na diakona Filipa (Sk 8,26-36. 38-40). „Toto,“ vysvetlil Petrov nástupca, „je znak evanjelizácie“. Evanjelizovať je povolanie a veľká útecha Cirkvi:

 

„Aby si evanjelizoval: ,vstaň a choď’. Nehovorí: ,Zostaň sedieť, pokojne, v tvojom dome.’ Nie! Aby bola Cirkev vždy verná Pánovi, musí stáť na nohách a kráčať: ,Vstaň a choď’. Cirkev, ktorá nevstane, ktorá nekráča, ochorie.“    

 

Taká Cirkev, pokračoval ďalej Svätý Otec, skončí uzavretá s mnohými psychickými a duchovnými traumami, „uzavretá v malom svete klebiet, pletiek... uzavretá, bez horizontov“. „Vstaň a choď, postav sa a kráčaj. Tak musí Cirkev reagovať pri evanjelizácii,“ dodal pápež František.

 

„Choď a pridaj sa k tamtomu vozu“ – to je druhý výraz, na ktorý poukázal Svätý Otec. Sú to slová, ktoré Filipovi povedal Duch. Na voze sedel Etiópčan, eunuch a veľmož etiópskej kráľovnej, ktorý sa prišiel pokloniť do Jeruzalema Bohu a ktorý zatiaľ čo bol na ceste, čítal proroka Izaiáša. Ide tu o obrátenie vtedajšieho „ministra financií“, vysvetlil Svätý Otec, a teda o „veľký zázrak“. Pápež zdôraznil, že táto udalosť nám pomáha vidieť, aké je dôležité, aby Cirkev vedela načúvať znepokojeniu srdca každého človeka:

 

„Všetci muži, všetky ženy majú v srdci znepokojenie, či už dobré alebo zlé, ale je tam. [Duch hovorí:] Načúvaj tomu znepokojeniu. Nehovorí: ,Choď a rob prozelytizmus.’ Nie, nie! ,Choď a počúvaj.’ Počúvať je druhý krok. Prvým je ,vstaň a choď’, druhým je ,počúvaj’. Tá schopnosť počúvať: čo ľudia cítia, čo cíti srdce tých ľudí, čo si myslia... Uvažujú snáď zle? Mal by som chcieť najskôr si tieto veci vypočuť, aby som pochopil, kde sa nachádza to znepokojenie. Všetci máme vo svojom vnútri znepokojenie. Druhým krokom Cirkvi je nájsť [toto] znepokojenie ľudí.“

 

Ako Sväté písmo ďalej v príbehu pokračuje, keď Etiópčan uzrie Filipa, opýta sa ho, o kom prorok Izaiáš hovorí a pozve ho k sebe na voz. A tak Filip so skromnou miernosťou začína kázať, vysvetlil Svätý Otec. Tento muž tak vo svojom nepokoji nachádza vysvetlenie, ktoré naplní jeho srdce nádejou. „Toto bolo možné len vďaka tomu, že Filip si k nemu prisadol a počúval,“ dodal pápež František.

 

Zatiaľ čo Etiópčan počúval, Pán pracoval v jeho vnútri. Týmto spôsobom pochopil, že prorok Izaiáš hovoril o Ježišovi. Jeho viera v Ježiša teda rástla do takého bodu, že keď prišli k akejsi vode, požiadal, aby ho Filip pokrstil. „Bol to on, kto žiadal krst, lebo Duch pracoval v jeho srdci,“ poznamenal Svätý Otec a zdôraznil potrebu dovoliť Duchu Svätému pracovať v srdci ľudí.

 

Keď po krste Duch, ktorý je „stále prítomný“, uniesol Filipa preč, eunuch pokračoval vo svojej ceste „plný radosti“. Tretím kľúčovým výrazom je preto podľa pápeža Františka „radosť“: „radosť kresťana“. Svätý Otec zakončil svoju dnešnú rannú homíliu želaním, aby bola Cirkev vždy „na nohách“, „matkou, ktorá počúva“ a ktorá „s milosťou Ducha Svätého“ nachádza správne slová:

 

„Cirkev ako matka dáva zrod mnohým synom skrze túto metódu – povedzme to týmto slovom – metódu, ktorá nie je prozelytická: je to metóda svedectva poslušnosti. Je to Cirkev, ktorá nám dnes hovorí: ,Raduj sa!’. Radosť z toho, že sme kresťania aj v temných okamihoch, lebo po ukameňovaní Štefana vypuklo veľké prenasledovanie a kresťania sa roztrúsili na všetky strany, ako semeno, ktoré nesie vietor. A boli to oni, čo ohlasovali Ježišovo slovo. Nech nám všetkým dá Pán milosť takto „žiť“ Cirkev: na nohách a s vykročením von, načúvajúc znepokojeniam ľudí a vždy v radosti.“

 

 

3. mája

Pri generálnej audiencii Svätý Otec zhrnul cestu do Egypta slovom „nádej“

 

 

Vatikán 3. mája – Prvú májovú generálnu audienciu venoval Svätý Otec František zhrnutiu práve absolvovanej apoštolskej cesty v Egypte. Medzi početnými skupinami pútnikov dnes boli aj študenti Gymnázia Matky Alexie z Bratislavy a farníci z Tekovských Lužian a okolia.

 

Úvodom do biblickej atmosféry krajiny, ktorá niekoľko rokov hostila Svätú rodinu, bolo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 2,13-15) o Jozefovom sne s Božou výzvou utiecť pred Herodesom do Egypta. Jozef s Máriou a malým Ježišom „tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: «Z Egypta som povolal svojho syna.»“, uvádza sa vo Svätom písme. Nasleduje plné znenie dnešného príhovoru Svätého Otca:

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste, ktorú som s Božou pomocou vykonal v predošlých dňoch v Egypte. Vybral som sa do tejto krajiny na štvornásobné pozvanie: od prezidenta republiky, od Jeho Svätosti koptského pravoslávneho patriarchu, od veľkého imáma Al-Azharu a od koptského katolíckeho patriarchu. Každému z nich ďakujem za ich skutočne vrúcnu pohostinnosť, ktorú mi venovali. A ďakujem celému egyptskému ľudu za účasť a za jeho srdečnosť, s akou prežíval túto návštevu Petrovho nástupcu.

 

 

Prezident a verejní predstavitelia vynaložili mimoriadne úsilie, aby táto udalosť mohla prebiehať tým najlepším spôsobom, aby mohla byť znamením pokoja. Znamením pokoja pre Egypt a pre celý tento región, ktorý žiaľ trpí kvôli konfliktom a terorizmu. Veď mottom cesty bolo: „Pápež pokoja v mierovom Egypte“.

 

Moja návšteva na Univerzite Al-Azhar, najstaršej moslimskej univerzite a najvyššej akademickej inštitúcii sunnitského islamu, mala dvojaký cieľ: dialóg medzi kresťanmi a moslimami a zároveň šírenie pokoja vo svete. V Al-Azhare sa uskutočnilo stretnutie s veľkým imámom, stretnutie, ktoré sa potom rozšírilo na Medzinárodnú konferenciu za mier. V tomto kontexte som ponúkol reflexiu oceňujúcu dejiny Egypta ako zeme civilizácie a zeme zmlúv.

 

Egypt je pre celé ľudstvo synonymom starovekej civilizácie, pokladov umenia a poznania; a toto nám pripomína, že pokoj sa buduje prostredníctvom vzdelávania, formovania múdrosti, humanizmu, ktorý má ako integrujúcu súčasť náboženský rozmer, vzťah s Bohom, ako pripomenul vo svojom príhovore veľký imám.

 

Pokoj sa buduje aj opätovným návratom k zmluve medzi Bohom a človekom, základu zmluvy medzi všetkými ľuďmi, založenej na Desatore zapísanom do kamenných tabúľ na Sinaji, avšak ešte oveľa hlbšie do srdca každého človeka každej doby a miesta; zákon, ktorého zhrnutím sú dve prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

 

Tento istý fundament je aj základom budovania sociálneho a občianskeho poriadku, na ktorom sú povolaní spolupracovať všetci občania akéhokoľvek pôvodu, kultúry a náboženstva. Takáto vízia zdravej laickosti vystúpila do popredia vo vzájomne adresovaných príhovoroch spolu s prezidentom Egyptskej republiky, za prítomnosti verejných predstaviteľov krajiny a diplomatického zboru.

 

Veľké historické a náboženské dedičstvo Egypta a jeho rola v regióne Blízkeho východu mu dodávajú osobitnú úlohu na ceste k takému pokoju, ktorý bude stabilný a trvalý a nebude sa zakladať na práve sily ale na sile práva.

 

Kresťania v Egypte, rovnako ako v každej inej krajine sveta, sú povolaní byť kvasom bratstva. A toto je možné, ak sami navzájom žijú zjednotení v Kristovi. Jedno mocné znamenie jednoty sme vďaka Bohu mohli vydať spoločne s mojím drahým bratom pápežom Tawadrosom II., patriarchom pravoslávnych koptov.

 

Aj podpísaním spoločnej deklarácie sme obnovili úsilie spoločne kráčať a angažovať sa za to, aby sa neopakovali krsty udelené v našich príslušných cirkvách. Spoločne sme sa modlili za mučeníkov nedávnych atentátov, ktoré tragicky postihli túto ctihodnú cirkev; a ich krv zúrodnila ekumenické stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ekumenický patriarcha, môj drahý brat.

 

Druhý deň cesty bol venovaný katolíckym veriacim. Svätá omša slávená na štadióne, ktorý dali k dispozícii egyptskí verejní činitelia, bola oslavou viery a bratstva, pri ktorej sme cítili živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána. Komentujúc evanjelium som povzbudil malé katolícke spoločenstvo Egypta, aby znovuprežilo skúsenosť Emauzských učeníkov: aby v Kristovi, v Slove a Chlebe života, vždy nachádzali radosť z viery, horlivosť nádeje a silu lásky na vydávanie svedectva o tom, že „sme sa stretli s Pánom“!

 

Posledné momenty som prežíval spoločne s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v hlavnom seminári. Je tam mnoho seminaristov... a toto je útecha. Bola to liturgia slova, pri ktorej sa obnovovali sľuby zasväteného života. V tomto spoločenstve mužov a žien, ktorí si zvolili darovať svoj život Kristovi pre Božie kráľovstvo, som videl krásu Cirkvi v Egypte a modlil som sa za všetkých kresťanov Blízkeho východu, aby vedení svojimi pastiermi a sprevádzaní zasvätenými osobami, boli soľou a svetlom v týchto krajinách, uprostred týchto národov.

 

Egypt bol pre nás znamením nádeje, útočiska, pomoci. Keď časť zeme zažívala hlad, Jakub so svojimi synmi sa pobrali tam; potom keď bol Ježiš prenasledovaný, šiel tam. Preto keď vám rozprávam o tejto ceste, zapadá to do rámca témy nádeje: pre nás má Egypt toto znamenie nádeje, ako v dejinách tak i dnes, kvôli tomuto bratstvu, o ktorom som vám prišiel povedať.

 

Opätovne ďakujem tým, čo umožnili túto apoštolskú cestu, ako aj tým, ktorí k nej rozličným spôsobom prispeli, osobitne mnohým osobám, ktoré obetovali svoje modlitby a utrpenia. Svätá rodina z Nazaretu, ktorá putovala po brehoch Nílu, aby unikla Herodesovmu násiliu, nech žehná a vždy ochraňuje egyptský ľud a vedie ho po ceste prosperity, bratstva a pokoja. Ďakujem.

 

 

2. mája

 

Ranná homília Svätého Otca: Nech Pánova dobrota zmäkčí tvrdé srdcia

 

Vatikán 2. mája – Nech Pánova dobrota zmäkčí tvrdé srdcia, ktoré odsudzujú všetko, čo presahuje zákon. Takto dnes prosil pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojej homílii vychádzal Svätý Otec z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 7,51-8,1a) o umučení Štefana a zamyslel sa nad skutočnosťou, že kresťan vydáva svedectvo poslušnosti. Tí, ktorí ukameňovali Štefana, nechápali Božie slovo. Štefan ich nazval: „tvrdošijnými“, „s neobrezaným srdcom a ušami“. A povedať človeku „neobrezaný“, poznamenal pápež, zodpovedá nazvať ho „pohanom“.

 

Svätý Otec pozval zamyslieť sa nad rozličnými spôsobmi neporozumenia Božieho slova. Napr. Ježiš nazýva emauzských učeníkov „nechápavými“, čo je výraz, ktorý nie je pochvalou, ale nie je tak silný ako ten, ktorý používa Štefan: emauzskí učeníci nechápali, boli ustrašení, pretože nechceli mať problémy, „mali strach“ ale „boli dobrí“, „otvorení pravde“. A keď im to Ježiš vytkne, nechávajú jeho slová do seba vstúpiť a ich srdcia sa rozohrejú. Na druhej strane tí, čo kameňovali Štefana „boli rozzúrení“, nechceli načúvať. Toto je dráma „uzavretosti srdca“: „tvrdého srdca“, dodal Svätý Otec.

 

Pripomenul tiež, ako v 94. žalme Pán napomína svoj ľud vyzývajúc ho nezatvrdzovať si srdcia a potom u proroka Ezechiela dáva „nádherný prísľub“, ten o premene kamenného srdca na srdce z mäsa, čiže srdce, „ktoré dokáže počúvať“ a „prijať svedectvo poslušnosti“:

 

„A toto spôsobuje Cirkvi utrpenie, veľké utrpenie: uzatvorené srdcia, kamenné srdcia, srdcia, ktoré sa nechcú otvoriť, ktoré nechcú počuť. Srdcia, ktoré poznajú len jazyk odsúdenia: vedia odsúdiť. Nevedia povedať: ‚Ale vysvetli mi, prečo hovoríš toto? Prečo? Vysvetli mi...‘ Nie: oni sú uzatvorení. Vedia všetko. Nepotrebujú vysvetlenia.“

 

Ježiš im adresuje výčitku, že zabíjali prorokov „pretože im hovorili to, čo sa im nepáčilo“, pripomenul Svätý Otec s vysvetlením, že uzatvorené srdce nenechá vstúpiť Ducha Svätého:

 

„V ich srdciach nebolo miesto pre Ducha Svätého. Zatiaľ čo, dnešné čítanie nám hovorí, že Štefan, plný Ducha Svätého, pochopil všetko: bol svedkom poslušnosti vtelenému Slovu, a toto koná Duch Svätý. Bol ho plný. Srdce zatvorené, srdce tvrdošijné, srdce pohanské nenechá vstúpiť Ducha a cíti sa sebestačné.“

 

Tí dvaja učeníci z Emauz „sme my“, hovorí pápež, „s mnohými pochybnosťami“, „mnohými hriechmi“, ktorí sa často „chceme vzdialiť od kríža, od skúšok“, „ale dávame priestor počúvaniu Ježiša, ktorý nám rozohrieva srdce“. Svätý Otec pripomenul, že k tej druhej skupine, k tým, čo sú „uzavretí v strnulosti zákona“, ktorí nechcú počuť, sa Ježiš mnoho prihováral, a povedal im veci „horšie“ oproti tým, čo povedal Štefan.

 

V závere pápež František urobil odvolávku na príbeh cudzoložnice, ktorá bola hriešnicou: „Každý z nás je súčasťou rozhovoru medzi Ježišom a tou obeťou kamenných sŕdc, cudzoložnicou.“ Tým, ktorí ju chceli kameňovať, Ježiš odpovedá len toto: „Pozrite sa do svojho vnútra“:

 

„A dnes, pozrime na túto Ježišovu láskavosť: svedok poslušnosti, veľký Svedok, Ježiš, ktorý obetoval život, nám dáva vidieť dobrotivosť Boha voči nám, zoči-voči našim hriechom, našim slabostiam. Vstúpme do tohto dialógu a prosme o milosť, nech Pán obmäkčí srdcia týmto strnulým ľuďom, ktorí sú stále uzatvorení v zákone a odsudzujú všetko čo je mimo toho zákona. Nevedia, že Slovo prišlo v tele, že Slovo je svedkom poslušnosti. Nevedia, že nežnosť Boha je schopná dať preč kamenné srdce a dať na jeho miesto srdce z mäsa.“

 

27. apríla

Štvrtková ranná homília: Byť kresťanom znamená svedčiť v poslušnosti Bohu

 

Vatikán 27. apríla – Byť kresťanmi nie je sociálnym statusom, ale znamená to byť svedkami poslušnosti Bohu tak ako Ježiš. Takto dokážeme znášať prenasledovania vďaka milosti Ducha, o ktorú však treba prosiť. Toto je hlavná myšlienka z rannej kázne, ktorú pápež František predniesol pri svätej omši v Dome sv. Marty.

 

«Boha treba viac poslúchať ako ľudí» odpovedal Peter, ktorého spolu s apoštolmi postavili pred veľradu potom, ako boli vyslobodení z väzenia anjelom. Bolo zakázané vyučovať v mene Ježiša, pripomenul im veľkňaz, ale oni naplnili Jeruzalem svojím učením. Svätý Otec vychádzal pri svojom príhovore z tejto udalosti, ktorá je opísaná v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 5,27-33).

 

Pre porozumenie tejto udalosti pápež pripomenul aj rozprávanie, ktoré nachádzame v Skutkoch, o prvých mesiacoch Cirkvi, keď komunita rástla a dialo sa mnoho zázrakov. Bola tam viera ľudu, ale boli tam aj „špekulanti“, ktorí chceli spraviť kariéru ako Ananiáš a Zafira, poznamenal pápež a dodal, to isté sa deje aj dnes.

 

A tak tam boli takí, čo pohŕdali veriacim ľudom, ktorý k apoštolom privádzal svojich chorých, pokladajúc ten ľud za nevzdelaný. Išlo o „pohŕdanie Božím ľudom, ktorý sa nikdy nemýli“. A tak Peter, ktorý zo strachu zaprel Ježiša na Zelený štvrtok, teraz odvážne odpovedá, že «je potrebné počúvať Boha a nie ľudí». Táto odpoveď dáva pochopiť, že „kresťan je svedok poslušnosti“ tak ako Ježiš, ktorý vo svojom sebazrieknutí na Olivovej hore hovorí Otcovi: «Nech sa stane tvoja vôľa, nie moja»:

 

„Kresťan je svedkom poslušnosti, a ak nie sme na tejto ceste rastu vo svedectve poslušnosti, nie sme kresťania. Aspoň kráčajme po tejto ceste svedka poslušnosti. Ako Ježiš. [Kresťan] je svedkom nie nejakej myšlienky, nejakej filozofie, nejakej firmy či banky, nejakej moci, je svedkom poslušnosti. Ako Ježiš.“

 

Ale stať sa „svedkom poslušnosti“, to je „milosť Ducha Svätého“, vysvetľuje Svätý Otec:

 

„Jedine Duch [Svätý] z nás môže urobiť svedkov poslušnosti. - ‚Nie, ja idem za týmto duchovným učiteľom, ja čítam túto knihu ...‘ - To je všetko v poriadku, ale iba Duch [Svätý] nám dokáže zmeniť srdce a môže nás urobiť svedkami poslušnosti pre všetkých. Je to dielo Ducha a musíme oň prosiť, je to milosť, o ktorú nám treba prosiť: ‚Otče, Pane Ježišu, pošlite mi vášho Ducha, aby som sa stal svedkom poslušnosti‘, čiže kresťanom.“

 

Byť svedkom poslušnosti prináša dôsledky, ako sa píše v prvom čítaní: Petra po jeho odpovedi chceli zabiť:

 

„Dôsledky dosvedčovania poslušnosti sú prenasledovania. Keď Ježiš vymenúva blahoslavenstvá, na záver hovorí: ‚Blahoslavení, ktorí ste prenasledovaní a potupovaní‘. Kríž sa nedá odstrániť zo života kresťana. Život kresťana nie je sociálny status, nie je to praktizovanie určitej spirituality, ktorá mi robí dobre, ktorá ma robí trochu lepším. Toto nestačí. Život kresťana je svedectvo v poslušnosti, a v živote kresťana je plno osočovania, klebiet a prenasledovania.“

 

Aby sme boli svedkami poslušnosti ako Ježiš, uzatvoril Svätý Otec, je potrebné sa modliť, uznať, že sme hriešnikmi s mnohými „svetskosťami“ v srdci a prosiť Boha o „milosť stať sa svedkami poslušnosti“ a nezľaknúť sa, keď prídu prenasledovania, „osočovania“, pretože Pán povedal, že keď budeme predvedení pred sudcu, „Duch [Svätý] nám povie, ako máme odpovedať“.

 

 

26. apríla

 

Generálna audiencia pápeža Františka: Sme pútnici vzpriamene kráčajúci v nádeji

 

Vatikán 26. apríla – Pri generálnej audiencii sa pápež František v katechéze venoval téme nádeje, ktorá vyplýva z prísľubu vzkrieseného Ježiša: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Ten, kto verí, vo svojom životnom putovaní nikdy nie je sám. Je pútnikom kráčajúcim vzpriamene vďaka nádeji. Nádej ilustroval Svätý Otec aj obrazom kotvy, zachytenej na nebeskom brehu, ktorej lana sa môžeme pridŕžať.

 

Zo Slovenska bola dnes na Námestí sv. Petra aj 20-členná skupina pútnikov z farnosti Veľké Uherce v okrese Partizánske v sprievode svojho farára o. Mareka Martinkoviča. V skupine bol aj mladý pár, ktorý včera v Ríme uzavrel sviatostné manželstvo.

 

Po katechéze sa Svätý Otec postupne prihovoril veľkým jazykovým skupinám pútnikov prostredníctvom predkladateľov. Na záver si ako zvyčajne nechal Talianov, medzi ktorými zvlášť pozdravil pútnickú skupinu zloženú z manželských párov sláviacich zlaté jubileum: „Vy, ktorí slávite päťdesiatku manželstva, povedzte mladým, že je to krásne: život kresťanského manželstva je krásny.“

 

Ako úvod ku katechéze zazneli slová záveru Matúšovho evanjelia: «Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“». (Mt 28,16.18-20)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

«Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami» (Mt 1,23; porov. Iz 7,14). Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

 

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s“. Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým“ pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

 

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

 

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny» (Gen 12,1). A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

 

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

 

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca.

 

Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?“ Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť“. Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť“: on sa stará o náš život.

 

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

 

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

 

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.

 

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba.

 

Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator“ – a kráčajú vzpriamene – „erectus“ – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem.“

 

 

25. apríla

 

Na sviatok sv. Marka pápež František obetoval omšu za koptského patriarchu

 

Vatikán 25. apríla – V dnešný sviatok sv. evanjelistu Marka, ktorý je aj patrónom cirkvi v egyptskej Alexandrii ako jej zakladateľ, obetoval pápež František svoju rannú svätú omšu za koptského patriarchu Tawadrosa II. a za koptských veriacich, s ktorými sa stretne už o tri dni pri apoštolskej ceste v Káhire. „Obetujem túto omšu za môjho brata, pápeža Tawadrosa II., koptského patriarchu Alexandrie, na vyprosenie milosti, aby Pán požehnal obe naše cirkvi hojnosťou Ducha Svätého, “ povedal pápež František na úvod eucharistického slávenia v kaplnke Domu sv. Marty.

 

V homílii Svätý Otec vychádzal z Evanjelia podľa Marka (Mk 16,15-20), ktorého sviatok dnes Cirkev slávi. Evanjelium opisuje, ako Pán Ježiš dáva poslanie apoštolom, aby išli do celého sveta a ohlasovali Radostnú zvesť. Svätý Otec podčiarkol, že Evanjelium sa musí hlásať s pokorou, poraziac pokušenie pýchy. Ďalšou charakteristikou je skutočnosť, že „evanjelium sa ohlasuje vždy v pohybe, nie sediac na mieste, ale vždy za pochodu.“ Je potrebné „vyjsť tam, kde Ježiš nie je známy alebo kde je Ježiš prenasledovaný alebo kde je skreslený, aby sa ohlasovalo pravé Evanjelium“ povedal pápež a pokračoval:

 

„Vyjsť kvôli ohlasovaniu. A tiež, pri tomto vychádzaní ide o život, je v hre život ohlasovateľa. Nie je v bezpečí, nie sú tu poistné záruky pre ohlasovateľov. A ak nejaký ohlasovateľ hľadá zaručenie života, potom nie je skutočným ohlasovateľom Evanjelia: nevychádza, zostáva tam, kde je bezpečný. Po prvé: choďte, vyjdite. Evanjelium, ohlasovanie Ježiša Krista sa vždy deje vychádzajúc; vždy je to kráčajúc. V pohybe na ceste, tak na ceste fyzickej, ako aj na ceste duchovnej a aj na ceste utrpenia. Pomyslime na ohlasovanie Evanjelia mnohými chorými – mnohými chorými! –, ktorí obetujú bolesti za Cirkev, za kresťanov. Ale vždy vychádzajú von zo seba samých.“

 

Aký je teda „štýl tohto ohlasovania“? - zamyslel sa ďalej Svätý Otec a poukázal na apoštola Petra : „Svätý Peter, ktorý bol učiteľom svätého Marka, je jasný v opise tohto štýlu“: „Evanjelium sa má ohlasovať s pokorou, pretože Boží Syn sa pokoril, ponížil sa. Štýl Boha je tento a nie je žiadny iný“. „Ohlasovanie Evanjelia nie je nejaký karneval či veselica“, toto „nie je ohlasovanie Evanjelia“.

 

„Evanjelium nemôže byť ohlasované ľudskou mocou, nemôže byť ohlasovane s duchom šplhania sa nahor“, „toto nie je Evanjelium“. Všetci sme teda povolaní obliecť sa „do pokory jedných voči druhým“, pretože „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“. Svätý Otec dodal:

 

„Prečo je dôležitá táto pokora? Práve preto, že my prinášame ohlasovanie poníženia, slávy, ale cez poníženie. A ohlasovanie Evanjelia znáša pokušenie: pokušenie moci, pokušenie pýchy, pokušenie svetskosti, mnohých svetskostí, ktoré tu sú a vedú nás ohlasovať či recitovať; lebo kázňou nie je rozriedené Evanjelium, bez sily, Evanjelium bez ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. A preto Peter hovorí: «Bdejte, bdejte, bdejte ... Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.» Ohlasovanie Evanjelia ak je skutočné, je vystavené pokušeniu.“

 

Pápež František ešte podotkol, že ak kresťan tvrdí, že ohlasuje Evanjelium, ale že nie je „nikdy pokúšaný“, znamená to, že „diabol sa neznepokojuje“, pretože „ohlasujeme niečo neužitočné“.

 

Preto je vždy pri opravdivom ohlasovaní prítomné nejaké pokušenie a tiež prenasledovanie. Pápež zdôraznil, že keď sme v utrpení, „Pán nás znovu vzchopí a dá nám silu, pretože to je to, čo Ježiš prisľúbil, keď posielal apoštolov“:

 

„Bude to Pán, kto nás posilní, dodá nám silu ísť ďalej, pretože on pracuje s nami, ak sme verní ohlasovaniu Evanjelia, ak my vychádzame zo seba samých pre ohlasovanie Krista ukrižovaného, pohoršenie a bláznovstvo, a ak to robíme spôsobom, ktorý je pokorný, so skutočnou pokorou. Kiež nám Pán dá túto milosť, ako pokrsteným, všetkým, vykročiť na cestu evanjelizácie s pokorou, s dôverou v neho samého, ohlasujúc pravé Evanjelium: ‚Slovo prišlo v tele.‘ Božie Slovo prišlo v tele. A to je bláznovstvo, je to škandál; ale robíme to vo vedomí že Pán je pri nás, pracuje s nami a potvrdzuje našu prácu.“ -

 

 

24. apríla

 

Pápež František v rannej homílii: Konkrétnosť viery a veľkonočný Duch

 

Vatikán 24. apríla – Po veľkonočných sviatkoch sa dnes ráno Svätý Otec opäť vrátil k svojmu zvyku celebrovať rannú svätú omšu v Dome sv. Marty za účasti verejnosti. Medzi prítomnými boli aj kardináli z poradnej skupiny zvanej C9, ktorí od dnes až do 26. apríla spolu s pápežom Františkom zasadajú vo Vatikáne.

 

Stretnutie Nikodéma s Ježišom a svedectvo Petra a Jána po uzdravení chromého boli v centre homílie pápeža Františka. Ježiš vysvetľuje Nikodémovi s láskou a trpezlivosťou, že je potrebné „narodiť sa z hora“, „narodiť sa z Ducha“ a teda prejsť „od jeden mentality k druhej“. Ako pokračoval Svätý Otec, pre lepšie pochopenie tohto sa môžeme pristaviť pri rozprávaní z prvého čítania, zo Skutkov apoštolov (Sk 4, 23-31). Peter a Ján uzdravili chromého a zákonníci nevedia čo urobiť „ako to utajiť“, pretože to bolo „verejné“. Pri vyšetrovaní apoštoli „odpovedajú s jednoduchosťou“ a keď ich vyzývajú, aby viac nehovorili, Peter odpovie: „Nie, nemôžeme zamlčať to, čo sme videli a počuli. A budeme tak robiť aj naďalej“.

 

Pápež poukázal na túto „konkrétnosť udalosti“, „konkrétnosť viery“ v porovnaní so zákonníkmi, ktorí „chcú vyjednávať, aby dosiahli kompromis“. Peter a Ján „majú odvahu, majú úprimnosť, priamosť Ducha“, „čo znamená hovoriť otvorene, s odvahou, pravdu bez kompromisov.“. A svätý Otec vysvetľuje:

 

„Niekedy zabúdame, že naša viera je konkrétna: Slovo sa stalo telom: nestalo sa myšlienkou, stalo sa telom. A keď recitujeme Krédo, hovoríme samé konkrétne veci: ‚Verím v Boha Otca, ktorý stvoril nebo i zem, verím v Ježiša Krista, ktorý sa narodil, ktorý zomrel...‘ sú to všetko konkrétne veci. Naše Krédo nehovorí: ‚Verím, že mám robiť toto či tamto... alebo že veci sú tu na to a to...‘ Nie! Je to niečo konkrétne. Konkrétnosť viery, ktorá vedie k odvahe, k svedectvu až po mučeníctvo, ktorá je proti kompromisom alebo idealizácii viery.“

 

Pre týchto zákonníkov, pokračoval pápež, Slovo „sa nestalo telom: stalo sa zákonom: musí sa konať odtiaľ potiaľ, a nie viac“; „musí sa robiť toto“ a nie iné. Svätý Otec dodal:

 

„A tak boli chytení do pasce racionalistickej mentality, ktorá sa pri nich neskončila. Pretože v dejinách Cirkvi sa to stalo toľkokrát; samotná Cirkev, ktorá odsúdila racionalizmus, osvietenstvo, ešte toľkokrát skĺzla k teológii typu „smie sa, nesmie sa“, „odtiaľ potiaľ“ a zabudla na silu, slobodu Ducha, na toto znovuzrodenie z Ducha, ktoré ti daruje slobodu, priamosť v kázaní, v ohlasovaní, že Ježiš Kristus je Pán.“

 

Pápež František pozval vyprosovať si od Pána toto zakúsenie Ducha Svätého, ktorý nám dáva „pomazanie viery“ v konkrétnosti:

 

„«Vietor veje kam chce a počuješ ho, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je s každým, kto sa narodil z Ducha»: počúva hlas a nasleduje vanutie, nasleduje hlas Ducha bez toho, že by vedel, kde skončí. Pretože sa rozhodol pre konkrétnosť viery a znovuzrodenie v Duchu. Kiež Pán dá nám všetkým tohto veľkonočného Ducha, aby sme kráčali cestami Ducha bez kompromisov, bez rigídnosti, so slobodou ohlasovať Ježiša Krista tak, ako prišiel: v tele.“

 

 

23. apríla

 

Pápež František na Bielu nedeľu: Milosrdenstvo otvára myseľ a srdce

 

Vatikán 23. apríla - Dnešnú Druhú veľkonočnú nedeľu slávi Cirkev ako Nedeľu Božieho milosrdenstva. V tento deň pápež František slávi aj svoje meniny. V rímskom cirkevnom kalendári je 23. apríl dňom spomienky jeho patróna svätého mučeníka Juraja, ktorého meno má španielsku podobu Jorge. Na Slovensku má sv. Juraj v liturgickom kalendári svoje miesto o deň neskôr, 24. apríla.

 

Na poludnie sa ako zvyčajne Svätý Otec stretol s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra v spoločnej modlitbe mariánskej antifóny Raduj sa, nebies Kráľovná. V katechéze pred modlitbou vysvetlil symboliku bielej farby, ktorá je v tradičnom názve tejto tzv. „Bielej nedele“ a spája sa s bielym krstným rúchom, ktoré sa kedysi nosievalo po krste po dobu ôsmich dní. Ústredné tajomstvo dnešnej Nedele Božieho milosrdenstva pripomenul pápež František s odkazom na sv. Jána Pavla II. a na nedávny Svätý rok milosrdenstva. Vo svojej úvahe označil milosrdenstvo za opravdivú formu poznávania, ktorá otvára bránu mysle i dvere srdca pre tajomstvo Boha.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Vieme, že každú nedeľu si pripomíname zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ale v tomto období po Veľkej noci sa význam nedele skvie ešte výraznejšie. V cirkevnej tradícii sa táto nedeľa, prvá po Veľkej noci, nazývala „in albis“. Čo to znamená? Týmto výrazom sa chcelo poukázať na obrad, ktorý si konali tí, čo prijali krst pri Veľkonočnej vigílii. Každému z nich odovzdali biele rúcho – „albu“ –, aby sa poukázalo na novú dôstojnosť Božích detí.

 

Ešte i dnes sa tak robí. Novorodencom sa dáva malá symbolická košieľka, kým dospelí si obliekajú ozajstné biele rúcho v plnom zmysle. Toto biele rúcho sa v minulosti nosilo po celý týždeň, až do tejto nedele, ktorá nesie názov „in albis deponendis“, čiže nedeľa, v ktorú sa odloží biele rúcho. A takto, už bez bieleho rúcha neofyti (novopokrstení) začínali svoj nový život v Kristovi a v Cirkvi.

 

Je tu aj ďalšia vec. Pri Jubileu v roku 2000 sv. Ján Pavol II. ustanovil, že táto nedeľa bude venovaná Božiemu milosrdenstvu. Skutočne, bola to krásna intuícia, to Duch Svätý ho k tomu inšpiroval. Pred niekoľkými mesiacmi sme uzavreli Mimoriadne jubileum milosrdenstva a táto nedeľa nás pozýva odhodlane pokračovať v milosti, ktorá pochádza z Božieho milosrdenstva.

 

Dnešné evanjelium rozpráva o zjavení vzkrieseného Krista učeníkom zhromaždeným vo Večeradle (porov. Jn 20,19-31). Sv. Ján píše, že Ježiš, po tom ako svojich učeníkov pozdravil, povedal im: «Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás». Keď to povedal, dýchol smerom k nim a dodal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené» (vv. 21-23).

 

Hľa, zmysel milosrdenstva, ktorý sa predstavuje práve v deň Ježišovho zmŕtvychvstania ako odpustenie hriechov. Vzkriesený Ježiš odovzdal svojej Cirkvi ako prvú úlohu svoju vlastnú misiu priniesť všetkým konkrétne ohlásenie odpustenia. Toto je prvá úloha: ohlasovať odpustenie. Tento viditeľný znak jeho milosrdenstva so sebou prináša pokoj srdca a radosť z obnoveného stretnutia s Pánom.

 

Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.

 

Bratia a sestry, milosrdenstvo otvára aj dvere srdca a umožňuje vyjadriť blízkosť predovšetkým k tým, ktorí sú osamelí a vytisnutí na okraj, pretože im dáva pocítiť, že sú bratia a deti jedného Otca. Milosrdenstvo pomáha uvedomiť si, koľkí potrebujú útechu a dáva nachádzať vhodné slová na ich útechu. Milosrdenstvo rozohrieva srdce a robí ho vnímavým na potreby bratov cez delenie sa a spoluúčasť. Milosrdenstvo skrátka zaväzuje všetkých, aby boli nástrojmi spravodlivosti, zmierenia a pokoja. Nikdy nezabudnime, že milosrdenstvo je svorníkom v živote viery a konkrétnou formou, ako robíme viditeľným Ježišovo vzkriesenie.

 

Nech nám Mária, Matka Milosrdenstva, pomáha veriť a radostne žiť toto všetko.“

 

Po spoločnej modlitbe veľkonočnej antifóny „Regina Caeli laetare“ udelil Svätý Otec všetkým apoštolské požehnanie. Ďalej pripomenul včerajšie blahorečenie kňaza Luisa Antonia Rosu Ormièresa, ktorý bol významnou vychovávateľskou osobnosťou z 19. storočia. Slávnosť blahorečenia sa konala v sobotu dopoludnia v severošpanielskom Oviede za účasti prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata a viacerých španielskych a francúzskych biskupov.

 

Bl. Luis Antonio Rosa Ormières (1809-1890) je zakladateľom rehoľnej kongregácie Sestier anjela strážcu. Pochádzal z pyrenejskej oblasti na juhu Francúzska a zasvätil svoj život najmä výchove detí. Vyznačoval sa hlbokou vierou, ktorú prejavoval s inteligentným humorom rodeného vychovávateľa, čím si dokázal získať všetkých. Ako kňaz dal svoje mimoriadne pedagogické nadanie do služby deťom z neľahkých rodinných a majetkových pomerov. Za týmto účelom založil aj spomenutú ženskú rehoľnú kongregáciu Sestier anjela strážcu. Odvážne sa staral aj o chorých pri epidémiách.

 

Dejiskom pontifikálnej omše s obradom blahorečenia Luisa Antonia Rosu Ormièresa bola miestna katedrála v Oviede.

 

Z okna Apoštolského paláca Svätý Otec pozdravil početné skupiny veriacich. Do Vatikánu prišli najmä z Ríma a z rozličných regiónov Talianska, ale aj z Poľska, Holandska a Nemecka. Poľskej charite pri tejto príležitosti pápež verejne poďakoval za štedrú podporu pre trpiacich v Sýrii. Zvlášť pozdravil pútnikov, ktorí sa zúčastňujú na slávení sviatku Božieho milosrdenstva vo svätyni s týmto titulom, ktorá sa nachádza v susedstve Námestia sv. Petra v kostole Ducha Svätého. V príhovore pamätal aj na prítomné skupiny mladých, pričom osobitne spomenul birmovancov. Celkom na záver sa Svätý Otec poďakoval za blahoželania k Veľkej noci:

 

„Ďakujem všetkým, ktorí mi v tomto období poslali blahoprajné pozdravy k Veľkej noci. Opätujem ich zo srdca a vyprosujem pre každého a pre každú rodinu milosť Zmŕtvychvstalého Pána. Požehnanú nedeľu všetkým, a prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

 

19. apríla

Katechéza pápeža Františka: Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno

 

 

Vatikán 19. apríla – Pri generálnej audiencii sa dnes Svätý Otec František zameral v katechéze na veľkonočné posolstvo nádeje. Biblickým podnetom bol úryvok z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom:

 

«Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim» (1 Kor 15,1-5).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes sa stretávame vo svetle Veľkej noci, ktorú sme slávili a naďalej slávime pri liturgii. Preto by som vám v rámci nášho programu katechéz o kresťanskej nádeji chcel dnes hovoriť o vzkriesenom Kristovi, našej nádeji, tak ako to prezentuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. kap. 15).

 

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorými sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou: veď všetko sa opiera o tento predpoklad.

 

Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery, ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim (porov. 1 Kor 15,3-5). Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

 

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol to akýsi hrdina? Nie. Zomrel, avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕtvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zmŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

 

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil (porov. v. 5-7). Máme tu jeden malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov“, z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname – ako zo všetkých najmenej hodný – je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: „Ako nedochôdča“ (porov. v. 8).

 

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi „miništrantom“. Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdým na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze – všetko bolo u Pavla dokonalé, vedel všetko – v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou, ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? „Lebo som videl Ježiša živého! Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!“ Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov, viery Cirkvi, aj našej viery.

 

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie, pravdupovediac také kolísavé –, ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac, stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

 

A tak, aj keď sme hriešnikmi – a my všetci nimi sme –, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa, pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. Ísť k nášmu hrobu: kúsok z neho máme vo svojom vnútri my všetci. Ísť tam a vidieť, ako je Boh schopný z neho vzkriesiť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli, že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

 

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazili nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (v. 55). Počas týchto veľkonočných dní nosme si toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvody nášho úsmevu, ktorý rozdávame a nášho trpezlivého delenia sa, vtedy budeme môcť odpovedať, že Ježiš je ešte stále tu, že je aj naďalej živý medzi nami, že Ježiš je tu, na námestí, s nami: živý a zmŕtvychvstalý.

 

 

17. apríla

Katechéza pápeža Františka na Veľkonočný pondelok

Vatikán 17. apríla – Na Veľkonočný pondelok sa Svätý Otec František o 12. hodine pomodlil s veriacimi na námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná a udelil im požehnanie. Na úvod sa prihovoril v katechéze, v ktorej ich povzbudil k ohlasovaniu Kristovho vzkriesenia. Okrem iného povedal:

„V dnešnom evanjeliovom úryvku môžeme zachytiť ozvenu slov anjela určených ženám, ktoré prišli k hrobu: «Rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych“» (Mt 28,7). Cítime, ako je aj nám adresované pozvanie „poponáhľať sa“ a „ísť“ ohlasovať mužom a ženám dnešných čias toto posolstvo radosti a nádeje. Bezpečnej nádeje, pretože odkedy na úsvite tretieho dňa ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych, posledné slovo už viac nemá smrť, ale život! A toto je naša istota. Posledným slovom nie je hrob, nie je ním smrť, je ním život! Preto toľko opakujeme: „Kristus vstal z mŕtvych.“ Lebo v ňom bol hrob porazený, zrodil sa život.

V sile tejto udalosti, ktorá predstavuje opravdivú dejinnú a vesmírnu novosť, sme povolaní byť novými mužmi a ženami podľa Ducha, potvrdzujúcimi hodnotu života. Je tu život! Toto už znamená začať vstávať z mŕtvych! Budeme mužmi a ženami vzkriesenia, mužmi a ženami života, ak uprostred udalostí, ktoré sužujú svet - a je ich dnes tak veľa -, uprostred svetskosti, ktorá vzďaľuje od Boha, budeme vedieť prejavovať gestá solidarity, gestá prijatia, živiť celosvetovú túžbu po pokoji a snahu o životné prostredie bez poškodzovania. Ide o spoločné a ľudské prejavy, avšak ak majú oporu a podnet vo viere vo Vzkrieseného Pána, získavajú účinnosť, ktorá jasne presahuje naše schopnosti. A je tomu tak, pretože Kristus je živý a činný v dejinách skrze svojho Svätého Ducha: vykupuje naše biedy, dosahuje každé ľudské srdce a opäť dáva nádej každému, kto je utláčaný a trpí.

Panna Mária, tichý svedok smrti a zmŕtvychvstania svojho syna Ježiša, nech nám pomôže byť jasnými znakmi vzkrieseného Krista uprostred udalostí sveta, aby sa tí, čo sú v súženiach a ťažkostiach nestali obeťami pesimizmu a porážky, rezignácie, ale našli v nás bratov a sestry, ktorí im ponúkajú oporu a útechu. Nech nám naša Matka pomáha pevne veriť v Ježišovo vzkriesenie: Ježiš je vzkriesený, je živý, tu medzi nami, a toto je obdivuhodné tajomstvo spásy, schopné premieňať srdcia a život. A nech oroduje osobitným spôsobom za prenasledované a utláčané kresťanské spoločenstvá, od ktorých sa dnes v toľkých častiach sveta žiada náročnejšie a odvážnejšie svedectvo.“

 

16. apríla

Príhovor pápeža Františka pri veľkonočnom požehnaní Urbi et Orbi

Vatikán 16. apríla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri požehnaní Urbi et Orbi, ktorý predniesol vo Veľkonočnú nedeľu na poludnie z loggie Baziliky sv. Petra vo Vatikáne.

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

Dnes na celom svete Cirkev nanovo ohlasuje úžasom naplnenú zvesť prvých učeníkov: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ – „Naozaj vstal, ako predpovedal!“

Starobylý sviatok Veľkej noci, pamiatka oslobodenia židovského národa z otroctva, tu dosahuje svoje naplnenie: svojím vzkriesením nás Ježiš Kristus oslobodil z otroctva hriechu a smrti a otvoril nám prechod do večného života.

My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).

Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.

Vzkriesený Pastier ide hľadať tých, ktorí blúdia v labyrintoch samoty a vytesnenia na okraj; ide im v ústrety prostredníctvom bratov a sestier, ktorí sa dokážu priblížiť s úctou a nežnosťou a dať pocítiť tým osobám jeho hlas, ten nezabudnuteľný hlas, ktorý ich volá k priateľstvu s Bohom.

Berie na svoje plecia tých, čo sú obeťami starých i nových otroctiev: neľudských prác, nezákonného obchodovania, zneužívania a diskriminácie, ťažkých závislostí. Berie na svoje plecia deti a dospievajúcich, ktorí sú pozbavení bezstarostnosti a potom zneužívaní; i tých, čo majú zranené srdce pre násilie podstupované vo vnútri múrov vlastného domu.

Vzkriesený Pastier sa stáva spoločníkom na ceste pre tých, čo sú nútení zanechať svoju krajinu pre ozbrojené konflikty, teroristické útoky, hlad, utláčajúce režimy. Týmto núteným migrantom on posiela v ústrety bratov pod každým nebom, aby sa delili o chlieb a nádej spoločného kráčania.

Nech v zložitých a niekedy dramatických situáciách národov vzkriesený Pán vedie kroky tých, čo hľadajú spravodlivosť a pokoj; a nech dá zodpovedným krajín odvahu zamedziť rozširovaniu konfliktov a zastaviť obchod so zbraňami.

V týchto časoch nech osobitným spôsobom napomáha úsilie tých, čo sa aktívne nasadzujú za prinesenie úľavy a útechy civilnému obyvateľstvu Sýrie, milovanej a strýznenej Sýrie, obete vojny, ktorá neprestáva rozsievať hrôzu a smrť. Včera sa udial žalostný útok na unikajúcich utečencov, ktorý zanechal početných mŕtvych a zranených.

Nech daruje pokoj celému Blízkemu východu, počnúc Svätou zemou, ako aj v Iraku a Jemene.

Nech nechýba blízkosť Dobrého Pastiera obyvateľstvu Južného Sudánu, Sudánu, Somálska a Konžskej demokratickej republiky, ktoré sužujú neutíchajúce konflikty, zhoršené ťažkým hladom, ktorý zasahuje niektoré oblasti Afriky.

Vzkriesený Ježiš nech napomáha úsilie tých, čo sa zvlášť v Latinskej Amerike nasadzujú za zabezpečenie spoločného dobra spoločenstiev, poznačených neraz politickými a sociálnymi napätiami, ktoré v niektorých prípadoch vyústili do násilia. Nech sa môžu stavať mosty dialógu, s vytrvalosťou v zápase proti pliage korupcie a v hľadaní trvalých pokojných riešení sporov, pre rozvoj a upevnenie demokratických inštitúcií, pri plnom rešpektovaní právneho štátu.

Dobrý Pastier nech pomôže Ukrajine, ešte stále sužovanej krvavým konfliktom, znovu nadobudnúť svornosť a nech sprevádza iniciatívy zamerané na úľavu trápení tých, čo trpia jeho dôsledkami.

Vzkriesený Pán, ktorý neprestáva napĺňať svojím požehnaním európsky kontinent, nech daruje nádej tým, ktorí prechádzajú chvíľami kríz a ťažkostí, zvlášť kvôli veľkému nedostatku práce najmä pre mladých.

Drahí bratia a sestry, tento rok ako kresťania všetkých vyznaní slávime Veľkú noc spoločne. Zaznieva tak jedným hlasom v každej časti zeme to najkrajšie posolstvo: „Pán naozaj vstal z mŕtvych, ako predpovedal!“ On, ktorý zvíťazil nad temnotami hriechu a smrti, nech daruje pokoj našim dňom.

Požehnanú Veľkú noc!

 

Veľkonočná homília pápeža Františka: Kamienky spojené so Skalou

Vatikán 16. apríla – Pri slávení eucharistie Veľkonočnej nedele na Svätopeterskom námestí sa po odznení evanjelia (Jn 20,1-9) v slávnostnej spievanej podobe v latinskom a gréckom jazyku prihovoril Svätý Otec František v homílii, ktorú predniesol spontánnymi slovami. Prinášame ju v plnom znení:

Dnes Cirkev opakuje, spieva, volá: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ Nuž, ako to je? Peter, Ján i ženy išli k hrobu a ten bol prázdny, on tam nebol. Šli so srdcom uzatvoreným v smútku, v smútku z porážky: Majster, ich Majster, ten ktorého veľmi milovali, bol popravený, zomrel. A zo smrti sa nevracia. Toto je porážka, toto je cesta porážky, cesta k hrobu. Ale Anjel im hovorí: „Nie je tu, vstal z mŕtvych.“ To je prvé ohlasovanie: „Vstal z mŕtvych!“

A potom zmätenosť, zatvorené srdce, zjavenia. Nuž, učeníci zostávajú zatvorení celý deň vo Večeradle, pretože mali strach, že sa im prihodí to, čo sa prihodilo Ježišovi. A Cirkev nám neprestáva hovoriť do našich porážok, prihovárať sa k našim uzavretým a bojazlivým srdciam: „Zastav sa, Pán vstal z mŕtvych.“ Ale ak Pán vstal z mŕtvych, ako to, že sa dejú tieto veci? Prečo sa dejú mnohé nešťastia, choroby, obchodovanie s ľuďmi, vojny, ničenia, zohavenia, pomsty, nenávisť? Nuž, kde je Pán?

Včera som telefonoval jednému ťažko chorému mládencovi, vzdelanému mladému mužovi, inžinierovi, a keď sme sa rozprávali, aby som mu dal znak viery, som mu povedal: „Niet vysvetlení pre to, čo prežívaš. Pozri na Ježiša na kríži, Boh toto spravil so svojím Synom, a nie je iné vysvetlenie“. A on mi odpovedal: „Áno, ale Syna sa opýtal a Syn odpovedal áno. Mňa sa nepýtali, či to chcem“. Toto nás dojme, nikoho z nás sa nepýtajú: „Si spokojný s tým, čo sa deje vo svete? Si pripravený niesť ten kríž?“ A kríž pokračuje ďalej, a viera v Ježiša poklesáva.

Dnes Cirkev neustáva hovoriť: „Zastav sa, Ježiš vstal z mŕtvych.“ A to nie je fantázia, zmŕtvychvstanie Krista nie je sviatok s mnohými kvetmi. To je pekné, ale toto nie je všetko, je to viac; je to tajomstvo odvrhnutého kameňa, ktorý sa nakoniec stáva základom našej existencie. Kristus vstal z mŕtvych, toto to znamená. V tejto kultúre skartácie, kde sa to, čo neslúži vyhadzuje, tento kameň – Ježiš – je skartovaný, a je to zdroj života.

A aj my, kamienky na zemi, na tejto zemi bolesti, tragédií, s vierou v zmŕtvychvstalého Krista nachádzame zmysel uprostred toľkej biedy. Zmysel hľadieť poza to, zmysel povedať: „Pozri nie je tu múr, je tu obzor, je tu život, je tu radosť, je tu kríž s touto dvojakosťou. Pozeraj ďalej, nezatváraj sa. Ty kamienok, máš zmysel v živote, pretože si kamienok pri tom kameni, pri tej skale, ktorú zloba hriechu skartovala.“

Čo nám hovorí Cirkev dnes, vzhľadom na toľké tragédie? Jednoducho toto. Skartovaný kameň nie je v skutočnosti naozaj skartovaný. Kamienky, ktoré veria a priľnú k tej skale, nie sú skartované, majú zmysel, a s týmto cítením Cirkev opakuje z hĺbky srdca: „Kristus vstal z mŕtvych.“

Zamyslime sa trochu, každý z nás pomyslime na každodenné problémy, na choroby, ktoré sme prežili alebo ktorými trpí niekto z našich príbuzných, pomyslime na vojny, na ľudské tragédie, a jednoducho, pokorným hlasom, bez kvetov, sami pred Bohom a pred sebou povedzme: „Neviem prečo sa to deje, ale som si istý, že Kristus vstal z mŕtvych a ja som na to vsadil.“ Bratia a sestry, toto je to, čo som vám chcel povedať. Vráťte sa dnes domov, opakujúc si vo svojom srdci: „Kristus vstal z mŕtvych“.

 

15. apríla

Veľkonočná vigília s pápežom Františkom: Tlkot srdca vzkrieseného Ježiša

Vatikán 16. apríla – Veľkonočná vigília, ktorej predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike, sa začala o 20.30 ako zvyčajne liturgiou svetla s požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece. Svätý Otec počas slávnosti za účasti členov Rímskej kúrie a množstva pútnikov z celého sveta udelil krst jedenástim katechumenom. Boli medzi nimi dospelí muži a ženy z Albánska, Českej republiky, Číny, Malajzie, Španielska, Talianska a USA, ako aj dvaja chlapci vo veku 9 a 12 rokov z Talianska a Malty.

Plné znenie homílie pápeža Františka

«Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob» (Mt 28,1). Môžeme si predstaviť tie kroky... typický krok človeka, ktorý ide na cintorín, unavený krok zmätenosti, ochabnutý krok toho, kto nie je presvedčený, že sa takto všetko skončilo... Môžeme si predstaviť ich bledé tváre, vlhké od sĺz... A otázka: Ako je možné, aby Láska zomrela?

Na rozdiel od učeníkov, ony sú tam – Majstra sprevádzali až do posledného dychu na kríži a potom s Jozefom Arimatejským ho pochovali. Dve ženy schopné neutiecť, schopné odolať, čeliť životu tak, ako prichádza a znášať horkú chuť nespravodlivostí. A hľa, sú tam, pred hrobom, medzi bolesťou a neschopnosťou vzdať sa, prijať, že by všetko muselo vždy skončiť takto.

A ak sa posnažíme s našou predstavivosťou, v tvári týchto žien môžeme nájsť tváre mnohých matiek a žien, tváre detí a mladých, ktorí znášajú ťarchu a bolesť veľkej ľudskej nespravodlivosti. Vidíme v nich odzrkadlené tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestami cítia bolesť biedy, bolesť zneužívania a obchodovania. V nich vidíme aj tváre tých, ktorí zakusujú pohŕdanie, pretože sú prisťahovalcami, sirotami bez vlasti, domu, rodiny; tváre tých, ktorých pohľad prezrádza samotu a opustenosť, pretože majú príliš zvráskavené ruky.

Oni odrážajú tváre žien, matiek, ktoré plačú, keď vidia, že život ich detí ostáva pochovaný pod ťarchou korupcie, ktorá odníma práva a ničí ašpirácie, [pochovaný] pod každodenným egoizmom, ktorý ukrižováva a pochováva nádeje mnohých, [pochovaný] pod paralyzujúcou a sterilnou byrokraciu, ktorá nedovolí, aby sa veci zmenili. V ich bolesti sú tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestom vidia ukrižovanú dôstojnosť.

V tvárach týchto žien je veľa tvárí, možno tam nájdeme tvoju i moju tvár. Tak ako ony sa môžeme cítiť pobádaní kráčať, nevzdávať sa pred tým, že by veci museli skončiť takto. Je pravda, že v našom vnútri nesieme prísľub a istotu Božej vernosti. Ale aj naše tváre hovoria o zraneniach, hovoria o mnohých nevernostiach – našich i tých druhých –, hovoria o pokusoch a o prehratých zápasoch.

Naše srdce vie, že veci môžu byť iné, avšak takmer bez toho, že by sme si to uvedomili, môžeme si privyknúť na život s hrobom, na život s frustráciou. A ešte viac, môžeme prísť k presvedčeniu, že toto je zákon života, omamujúc sa únikmi, ktoré spôsobia, že uhasíme nádej, ktorú Boh vložil do našich rúk. Veľakrát takto vyzerajú naše kroky, takéto je naše kráčanie, tak ako u týchto žien, kráčanie medzi túžbou po Bohu a smutnou rezignáciou. Nezomiera iba Majster: s ním zomiera naša nádej.

«Vtom nastalo veľké zemetrasenie» (Mt 28,2). Zrazu tie ženy pocítili silný otras, niečo a niekto zatriasol zemou pod ich nohami. A niekto im znovu ide v ústrety, aby im povedal: „Nebojte sa“, ale tentoraz dodá: „Vstal zmŕtvych, ako povedal!“

A taká je zvesť ktorú nám, z generácie na generáciu, táto Svätá noc dáva do daru: Nebojme sa bratia, vstal z mŕtvych ako povedal! «Život pretrhnutý, zničený, zdrvený na kríži sa prebudil a opäť začal pulzovať» (R. Guardini: Pán, Milano 1984, 501). Pulz Zmŕtvychvstalého sa nám dáva ako dar, ako obdarovanie, ako perspektíva. Pulz Zmŕtvychvstalého je to, čo nám bolo darované a čo sa žiada darovať na oplátku ako premieňajúcu silu, ako kvas nového ľudstva. Zmŕtvychvstaním Kristus nielen odvalil skalu z hrobu, ale chce tiež zničiť všetky bariéry, ktoré nás uzatvárajú do nášho neplodného pesimizmu, do našich vykalkulovaných myšlienkových svetov, ktoré nás vzďaľujú od života, do našej posadnutosti v hľadaní istoty a do prehnaných ambícií, schopných zahrávať sa s dôstojnosťou iných.

Keď sa Veľkňaz a náboženskí predstavitelia v spolupráci s Rimanmi nazdávali, že si môžu vykalkulovať všetko, keď si mysleli, že posledné slovo už zaznelo a že určiť ho prislúchalo im, Boh náhle vstupuje, aby zatriasol všetkými kritériami a ponúkol tak novú možnosť. Boh, ešte raz, nám prichádza v ústrety, aby ustanovil a upevnil novú dobu, čas milosrdenstva. Toto je ten prísľub udržiavaný odjakživa, toto je prekvapenie Boha pre svoj verný ľud: raduj sa, pretože tvoj život ukrýva zárodok zmŕtvychvstania, ponuku života, ktorý očakáva prebudenie.

A hľa, toto je to, čo nás táto noc pozýva ohlasovať: tlkot srdca Vzkrieseného, Kristus žije! A to je to, čo obrátilo kroky Márie Magdalény a inej Márie: to je to, čo ich núti urýchlene vyraziť späť a bežať odovzdať správu (Mt 28,8). To je to, čo ich prinútilo vrátiť sa po vlastných stopách a obrátiť pohľad späť. Vracajú sa do mesta, aby sa stretli s ostatnými.

Ako sme s nimi vošli do hrobu, tak vás pozývam spolu s nimi ísť a vrátiť sa do mesta, vrátiť sa po našich vlastných stopách, za naším pohľadom. Každý z nás vošiel do vlastného hrobu. Pozývam vás vyjsť. Poďme s nimi ohlasovať tú správu, poďme... Na všetky tie miesta, kde sa zdá, že hrob mal posledné slovo a kde sa zdá, že smrť bola jediným riešením. Poďme ohlasovať, podeliť sa, zjavovať, že je to pravda: Pán je živý. Je živý a chce vstať z mŕtvych v toľkých tvárach, ktoré pochovali nádej, pochovali sny, pochovali dôstojnosť. A ak nie sme schopní nechať sa viesť Duchom po tejto ceste, tak nie sme kresťanmi.

Poďme a nechajme sa prekvapiť týmto iným ránom, nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú len Kristus môže dať. Dovoľme, aby jeho nežnosť a jeho láska hýbala našimi krokmi, dovoľme tlkotu jeho srdca premeniť náš slabý pulz.

 

14. apríla

Pápež František v Koloseu: Modlitba k umučenému Kristovi za hriešne ľudstvo

Vatikán 15. apríla – V rímskom Koloseu sa včera s pápežom Františkom modlilo Krížovú cestu 20 tisíc veriacich, stovky miliónov sa k nej pripojili cez médiá. Štrnásť zastavení s meditáciami nad Kristovým umučením z pera francúzskej biblistky Anne-Marie Pelletierovej uzavrel Svätý Otec slovami záverečnej modlitby, ktorú prinášame v plnom znení:

„Ó, Kriste ponechaný osamote a zradený dokonca aj tvojimi blízkymi a lacno predaný. Ó, Kriste, súdený hriešnikmi, vydaný vodcami. Ó, Kriste, fyzicky trýznený, korunovaný tŕňmi a zaodetý purpurom. Ó, Kriste, bitý po tvári a surovo pribitý klincami.

Ó, Kriste, prebodnutý kopijou, ktorá pretrhla tvoje srdce. Ó, Kriste, zomrelý a pochovaný – ty, ktorý si Bohom života a existencie. Ó, Kriste, náš jediný Spasiteľ, aj tento rok sa k tebe vraciame s pohľadom skloneným v hanbe a so srdcom plným nádeje:

V hanbe za všetky obrazy devastácie, ničenia a stroskotania, ktoré sa v našom živote stali bežnými. V hanbe za každodenne prelievanú nevinnú krv žien, detí, imigrantov a osôb prenasledovaných kvôli farbe ich pleti alebo pre ich etnickú a spoločenskú príslušnosť a pre ich vieru v Teba.

V hanbe za to, že sme ťa príliš veľakrát, tak ako Judáš a Peter, predali a zradili a ponechali osamote umierať za naše hriechy, zbabelo utekajúc od našich zodpovedností.

V hanbe za naše mlčanie zoči-voči nespravodlivostiam. Za naše ruky lenivé darovať a nenásytné v uchytávaní a v podmaňovaní si. Za náš hlas – zvonivý pri bránení našich záujmov, no ostýchavý hovoriť v záujme druhého. Za naše nohy – rýchle na ceste zla a paralyzované na ceste dobra.

V hanbe za každý raz, keď sme my biskupi, kňazi, zasvätení a zasvätené pohoršili a zranili tvoje telo, Cirkev; a zabudli sme na našu prvotnú lásku, naše prvotné nadšenie a našu úplnú disponibilitu, nechávajúc zhrdzavieť naše srdce a naše zasvätenie.

Mnoho hanby Pane, avšak naše srdce clivo túži aj po dôveryplnej nádeji, že s nami nezaobchádzaš podľa našich zásluh, ale jedine podľa hojnosti tvojho milosrdenstva; že naše zrady neuberajú z nekonečnosti tvojej lásky; že tvoje srdce, materské a otcovské, na nás nezabúda za tvrdosť nášho najhlbšieho vnútra.

Túži po bezpečnej nádeji, že naše mená sú vryté do tvojho srdca a že sme zreničkou tvojich očí. Po nádeji, že tvoj kríž premieňa naše zatvrdnuté srdcia na srdcia z mäsa schopné snívať, odpúšťať a milovať; premieňa túto temnú noc tvojho kríža na žiarivý východ tvojho Zmŕtvychvstania.

Po nádeji, že tvoja vernosť sa nezakladá na tej našej. Nádeji, že zástup mužov a žien verných tvojmu krížu naďalej verne žije a bude verne žiť ako kvas dávajúci chuť a ako svetlo otvárajúce nové obzory v tele nášho raneného ľudstva.

Túži po nádeji, že tvoja Cirkev sa bude usilovať byť hlasom volajúcim na púšti ľudstva, aby pripravila cestu tvojho víťazného návratu, keď prídeš súdiť živých a mŕtvych. Po nádeji, že dobro zvíťazí aj napriek svojej zdanlivej porážke!

Ó Pane Ježišu, Syn Boží, nevinná obeť nášho vykúpenia, pred tvojou kráľovskou zástavou, pred tvojím tajomstvom smrti a slávy, pred nástrojom tvojho umučenia padáme na kolená, zahanbení a dúfajúci, a prosíme ťa, aby si nás umyl v kúpeli krvi a vody, ktoré vyšli z tvojho prebodnutého Srdca; aby si nám odpustil naše hriechy a naše viny.

Prosíme ťa, aby si pamätal na našich bratov zrážaných násilím, ľahostajnosťou a vojnou. Prosíme ťa, aby si rozlámal reťaze, ktoré nás robia väzňami v našom egoizme, v našej dobrovoľnej slepote a v márnosti našich svetských kalkulácií.

Ó, Kriste, prosíme ťa, aby si nás naučil nikdy sa nehanbiť za tvoj kríž, nezneužívať ho, ale ctiť si ho a klaňať sa mu, lebo prostredníctvom neho si nám ukázal obludnosť našich hriechov, veľkosť tvojej lásky, nespravodlivosť našich súdov a moc tvojho milosrdenstva. Amen.“

 

Veľký piatok s homíliou R. Cantalamessu: Kríž stojí, kým svet sa točí

Vatikán 14. apríla – Obrady Veľkého piatka, ktorým predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a početných veriacich, sa začali o 17. hodine liturgickým gestom prostrácie. Pápež pri ňom zotrval poležiačky v modlitbe uprostred baziliky. Po pašiách z Jánovho evanjelia sa v homílii prihovoril páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. Pri poklone krížu nasledovali Svätého Otca prítomní kardináli a biskupi.

Ponúkam vám vybrané časti z homílie P. Raniera Cantalamessu:

„Vypočuli sme si príbeh Kristovho umučenia. Ide tu v zásade o súhrnnú správu o násilnej smrti. Správy o mŕtvych a o násilne usmrtených nechýbajú v takmer žiadnych večerných správach. Aj počas týchto posledných dní sme ich počuli viaceré. Sýrske deti zabité chemickými zbraňami, 38 koptských kresťanov zavraždených v Egypte na Kvetnú nedeľu. Správy tohto typu nasledujú po sebe s takou rýchlosťou, že každý večer zabúdame na tie z predchádzajúceho dňa. Prečo si teda, po 2000 rokoch, svet ešte pamätá, ako keby to bolo včera, Ježišovu smrť? Pretože táto smrť navždy zmenila pohľad na smrť. Ona dala nový zmysel smrti každej ľudskej bytosti. (...)

«No keď prišli k Ježišovi a videli, že je mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda» (Jn 19, 33-34). (...)

Vniknime však do vnútra zdroja týchto „prúdov živej vody“ (Jn 7,38), do prebodnutého Kristovho srdca. V Apokalypse ten istý učeník, ktorého Ježiš miloval píše: «I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý» (Zjv 5,6). Zabitý, ale na nohách, to znamená prebodnutý, ale zmŕtvychvstalý a živý. (...)

Vytvoril sa výraz, ktorý opisuje plnosť ničomnosti, ktorá sa môže nahromadiť v rámci ľudstva: „temné srdce“. Po obetovaní sa Krista bije vo svete silnejšie než temné srdce srdce svetla. Kristus totiž vystúpením do neba svet neopustil, takisto ako tým, že sa vtelil, neopustil Najsvätejšiu Trojicu.

«Teraz sa napĺňa Otcov plán» – hovorí sa v jednej antifóne liturgie hodín – «urobiac z Krista srdce sveta». Toto vysvetľuje neochvejný kresťanský optimizmus, vďaka ktorému jedna stredoveká mystička zvolala: «Hriech je nevyhnutný, ale všetko bude dobrom; všetko bude dobrom a všetko každého druhu bude dobrom» (Juliana z Norvichu). (...)

Kartuziánski mnísi si osvojili znak, ktorý figuruje nad vstupom do ich kláštorov, na ich oficiálnych dokumentoch a pri iných príležitostiach. Je na ňom zobrazená zemeguľa s krížom na vrchu, a okolo je napísané: «Stat crux dum volvitur orbis» [Kríž stojí, kým svet sa točí]: Kríž stojí nehybne uprostred rozruchov sveta. (...)

Kríž teda nestojí proti svetu, ale pre svet: aby dal zmysel všetkému utrpeniu, ktoré existovalo, existuje a bude existovať v ľudských dejinách. «Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet súdil» – povedal Ježiš Nikodémovi –, «ale aby sa skrze neho svet spasil» (Jn 3,17). (...)

«Dum volvitur orbis», zatiaľ čo svet koná svoj vývoj. História ľudstva pozná veľa prechodov z jednej éry do druhej: hovorí sa o dobe kamennej, bronzovej, železnej, o rokoch cisárstva, o atómovej dobe, o elektronickej dobe. Ale dnes je tu niečo nové. Myšlienka prechodu už viac nestačí na opis prebiehajúcej reality. K myšlienke zmeny sa musí pridať myšlienka roztrieštenia. Žijeme, ako bolo napísané, v „tekutej“ spoločnosti, nie sú v nej viac pevné body, neoddiskutovateľné hodnoty, žiaden útes v mori, o ktorý sa zachytiť, alebo na ktorý azda naraziť. Všetko je nestále.

Naplnila sa najhoršia z hypotéz, ktoré filozof predvídal ako dôsledok smrti Boha, tá, ktorej mal nástup nadčloveka zabrániť, ale ktorej nezabránil: «Čo si len počneme, uvoľniac túto zem z reťaze jej slnka? Kam sa hýbe teraz? Kam sa hýbeme my? Preč od všetkých sĺnc? Nie je to náš večný pád? Dozadu, nabok, dopredu, na všetky strany? Existuje ešte hore a dole? Nejdeme azda tak ako cez nekonečnú ničotu?» (F. Nietzsche, Radostná veda, aforizmus 125).

Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.

Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.

Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.

Áno, Boh zomrel, zomrel vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi: ale neostal v hrobe, vstal z mŕtvych. «Vy ste ho, ukrižovali» – kričí Peter na zástup v deň zoslania Ducha Svätého – «ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych!» (por. Sk 2, 23-24). On je ten, ktorý «bol mŕtvy, ale teraz žije naveky» (Zjv 1,18). Kríž nestojí nehybne medzi otrasmi sveta ako nejaká spomienka na minulosť, alebo iba ako symbol. Stojí tam ako realita v činnosti, živá a konajúca. (...)

Srdce z mäsa, prisľúbené Bohom cez prorokov, je už prítomné vo svete: je to Srdce Krista prebodnutého na kríži, to, ktoré si uctievame ako „Najsvätejšie Srdce“. Pri prijímaní Eucharistie pevne veríme, že to srdce prichádza biť aj v nás. Keď budeme o chvíľu hľadieť na kríž, povedzme z hĺbky srdca, tak ako mýtnik v chráme: «Ó, Bože zmiluj sa nado mnou hriešnym!», a aj my, tak ako on sa vrátime domov „ospravedlnení“ (Lk 18,13-14).“

 

13. apríla

Zelený štvrtok pápeža Františka vo Vatikáne a vo väznici Paliano

Vatikán 13. apríla – Slávenie Zeleného štvrtku začal pápež František o 9.30 omšou svätenia olejov vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a veľkého počtu kňazov, ktorí sa nachádzajú v Ríme. Medzi hlavnými koncelebrantmi pri oltári nad hrobom svätého apoštola Petra bol aj kardinál Jozef Tomko.

Po slávnosti sa Svätý Otec tak ako po iné roky stretol pri spoločnom obede s desiatkou rímskych farárov. V neformálnej atmosfére v byte pápežovho úzkeho spolupracovníka Mons. Angela Becciu mali kňazi možnosť diskutovať so Svätým Otcom o svojich skúsenostiach z pastorácie i o rozličných problémoch ich farností.

Vo večerných hodinách Svätý Otec navštívil väznicu v Paliane, 70 km juhovýchodne od Ríma, kde spolu s väzňami slávil Pamiatku Pánovej večere spojenú s obradom umývania nôh. Slávenie malo súkromný charakter a nebolo prenášané televíziou. Pápež František v homílii spontánnymi slovami hovoril o Ježišovej láske až do krajnosti. Vysvetlil symboliku umývania nôh podľa príkladu Ježiša, ktorý sa pre to, aby nás zachránil, stal naším služobníkom a daroval pre nás život.

Pápež pri slávení umyl nohy dvanástim odsúdeným. Desiati boli talianskej národnosti a po jednom z Argentíny a Albánska. V skupine boli aj tri ženy a jeden pôvodom moslim, ktorý sa pripravuje v júni prijať krst. Viacerí z odsúdených majú dlhoročné tresty. Dvaja si odpykávajú doživotný trest, ostatným sa výkon trestu uzavrie v horizonte od 2019 až do 2073.

Ide o odsúdených, ktorí si vykonávajú dlhoročné tresty za účasť na mafiánskych zločinoch a ktorí sa rozhodli spolupracovať s políciou. Na slávení vo väzenskej kaplnke sa zúčastnilo 58 väzňov, ďalších 8 navštívil Svätý Otec osobitne na tuberkulóznom oddelení.

 

Homília Svätého Otca z Omše svätenia olejov v plnom znení

«Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť a utláčaných prepustiť na slobodu» (Lk 4,18). Pán, Pomazaný Duchom, prináša Radostnú zvesť chudobným. Všetko, čo Pán ohlasuje, a aj my, kňazi, je Radostnou zvesťou.

Radostnou, naplnenou evanjeliovou radosťou toho, kto bol vo svojich hriechoch pomazaný olejom odpustenia a vo svojej charizme pomazaný olejom poslania, aby pomazal ostatných. A rovnako ako Ježiš, aj kňaz celou svojou osobou robí zvesť radostnou. Keď prednáša homíliu – krátku, podľa možnosti – robí to s radosťou, ktorá sa dotýka sŕdc ľudí prostredníctvom slova, ktorým sa Pán dotkol jeho v osobnej modlitbe.

Ako každý učeník-misionár, kňaz robí celým svojím bytím zvesť radostnou. A na druhej strane, práve v drobných detailoch – ako sme to všetci zakúsili – sa radosť najlepšie udrží i komunikuje: v tom detaile, že niekto urobí o krôčik viac, aby milosrdenstvo prekypujúco zvlažilo osirelé končiny zeme; v tom detaile, že niekto sa rozhodne skonkretizovať veci a určí deň a hodinu stretnutia alebo v tom detaile, že niekto s pokorou dá k dispozícii svoj čas...

Radostná zvesť sa jednoducho zdá byť iný spôsob ako povedať „evanjelium“, „dobrá novina“ či „dobrá správa“. Predsa len obsahuje niečo, čo v sebe zhŕňa všetko ostatné: radosť evanjelia. Zahŕňa všetko, pretože je radostná sama osebe.

Radostná zvesť je tou vzácnou perlou z evanjelia. Nie je predmetom, lež poslaním. Vie to ten, kto zakúša «sladkú a potešujúcu radosť z evanjelizácie» (Evangelii gaudium, 10).

Radostná zvesť sa rodí z pomazania. Prvé „veľké kňazské pomazanie” Ježiša je to, ktoré vykonal Duch Svätý v Máriinom lone.

V tých dňoch radostné zvestovanie rozospievalo Panenskú Matku v Magnifikate, naplnilo posvätným tichom srdce Jozefa, jej ženícha, a radosťou rozhýbalo Jána v lone svojej matky Alžbety.

Dnes sa Ježiš vracia do Nazareta a radosť Ducha Svätého obnovuje toto pomazanie v malej miestnej synagóge – Duch na ňom spočinie a rozlieva sa na neho, mažúc ho olejom radosti (porov. Ž 45,8).

Radostná zvesť. Jedným slovom – evanjelium – v samotnom akte ohlasovania sa stáva radostnou a milosrdnou pravdou.

Nech sa nik nesnaží oddeliť tieto tri milosti evanjelia – jeho pravdu nepodliehajúcu zjednávaniu, jeho bezpodmienečné milosrdenstvo voči všetkým hriešnikom a jeho vnútornú a inkluzívnu (všetkých zahrňujúcu) radosť. Pravda, milosrdenstvo a radosť: všetky tri spolu.

Pravda Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť len abstraktnou pravdou, jednou z tých, čo sa naplno nevtelia do života ľudí, pretože sa cítia pohodlnejšie v tlačenej litere kníh.

Milosrdenstvo Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť falošným poľutovaním, ktoré ponechá hriešnika v jeho biede, lebo mu nepodá ruku, aby ho pozdvihlo na nohy a nesprevádza ho urobiť krok vpred v jeho úsilí.

Táto Zvesť nikdy nebude môcť byť smutnou či neutrálnou, lebo je výrazom úplne osobnej radosti: «radosti Otca, ktorý nechce, aby sa stratil čo len jediný z jeho maličkých» (Evangelii gaudium, 237): Ježišovej radosti, keď vidí, že chudobní sú evanjelizovaní a že maličkí idú evanjelizovať (porov. tamže, 5).

Radosti evanjelia – teraz používam plurál, lebo sú mnohé a rozličné, podľa toho, ako chce Duch komunikovať v každej epoche, každej osobe, v každej jednotlivej kultúre – sú osobitnými radosťami. Treba ich dať do nových mechov, do tých, o ktorých hovorí Pán, aby vyjadril novosť svojho posolstva.

Podelím sa s vami, drahí kňazi, drahí bratia, o tri ikony nových mechov, v ktorých sa Radostná zvesť dobre uchováva – je nevyhnutné ju uchovávať –, nestáva sa octom a nalieva sa v hojnosti.

Jednou ikonou Radostnej zvesti je ikona kamenných džbánov zo svadby v Káne (porov. Jn 2,6). Osobitne, dobre odzrkadľujú ten dokonalý „mech“, ktorým je Panna Mária – ona sama, vcelku. Evanjelium hovorí, že «ich [nádoby] naplnili až po okraj» (Jn 2,7). Predstavujem si, že niekto zo sluhov hľadel na Máriu, aby videl, či to tak stačí a že bolo aj gesto, ktorým povedala, aby dodali o jedno vedro viac. Mária je novým „mechom“ nákazlivej plnosti.

Nuž, drahí, bez Panny Márie nemôžeme napredovať v našom kňazstve! Ona je «služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály» (Evangelii gaudium, 286), Panna Mária je pohotovou, tou, ktorá hneď po tom, ako vo svojom nepoškvrnenom lone počala Slovo života, ide navštíviť sesternicu Alžbetu a slúžiť jej. Jej nákazlivá plnosť nám dovoľuje prekonať pokušenie strachu: to, že by sme nemali odvahu naplniť sa až po okraj a v ustrašenosti nešli nainfikovať radosťou druhých. Nič z toho, lebo «radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (tamže,1).

Druhou ikonou Radostnej zvesti je krčah, ktorý – so svojou drevenou naberačkou – v plnej poludňajšej páľave prinášala na hlave Samaritánka (porov. Jn 4,5-30). Dobre vyjadruje základnú otázku: otázku konkrétnosti. Pán, ktorý je zdrojom Živej vody, nemal prostriedok, aby nabral vodu a dal si nejaký dúšok. A Samaritánka odobrala naberačkou z vody vo svojom krčahu a uhasila Pánov smäd. A uhasila ho ešte väčšmi vyznaním svojich konkrétnych hriechov. Zatrasením mechom tej samaritánskej duše, prekypujúcej milosrdenstvom, sa Duch Svätý vylial na všetkých obyvateľov toho malého mestečka, ktorí pozývali Pána zotrvať u nich.

Jeden nový „mech“ s touto (inkluzívnou) konkrétnosťou zahrňujúcou všetkých nám Pán daroval v tej „samaritánskej“ duši, akou bola Matka Tereza z Kalkaty. Zavolal na ňu a povedal jej: «Žíznim». „Poď, malá moja, zanes ma do dier chudobných ľudí. Poď, buď mojím svetlom. Nemôžem ísť sám. Nepoznajú ma, preto ma nechcú. Zanes ma k nim.“ A ona, začínajúc od jedného konkrétneho [človeka], s jej úsmevom a s jej spôsobom ako sa rukami dotýkala rán, priniesla Radostnú zvesť všetkým. Ten spôsob, ako sa rukami dotknúť rán, tie kňazské pohladenia chorých, zúfalých: kňaz – človek jemnocitu. Konkrétnosť a jemnocit!

Treťou ikonou Radostnej zvesti je nekonečný „mech“ prebodnutého Pánovho Srdca: integrita tichá, pokorná a chudobná, ktorá priťahuje všetkých k sebe. Od neho sa musíme učiť, že ohlasovať veľkú radosť tým, ktorí sú veľmi chudobní, sa nedá ináč, než spôsobom úctivým a pokorným až po uponíženie. Evanjelizácia nemôže byť povýšenecká. Konkrétna, citlivá a pokorná: takáto evanjelizácia bude radostnou.

Evanjelizácia nesmie byť povýšenecká, integrita pravdy nemôže byť rigídna, pretože pravda sa stala telom, stala sa nehou, stala sa dieťaťom, stala sa človekom, stala sa hriechom na kríži (porov. 2 Kor 5,21). Duch ohlasuje a vyučuje «plnú pravdu» (Jn 16,13) a nemá strach dávať sa jej napiť po dúškoch. Duch nám v každej chvíli hovorí to, čo máme povedať našim protivníkom (porov. Mt 10,19) a osvetľuje malý krok vpred, ktorý v tej chvíli môžeme urobiť. Táto tichá integrita dáva radosť chudobným, kriesi hriešnikov, dáva dýchať tým, ktorí sú utláčaní zlým duchom.

Drahí kňazi, kontemplujúc tieto tri mechy a pijúc z nich, nech má v nás Radostná zvesť nákazlivú plnosť, ktorú Panna Mária odovzdáva celým svojím bytím, inkluzívnu konkrétnosť hlásania Samaritánky a tichú integritu, s ktorou Duch neustále vyviera a rozlieva sa z prebodnutého Srdca Ježiša, nášho Pána.

 

Pápež pre taliansky denník vysvetlil motívy, ktoré ho ťahajú do väzníc

Vatikán/Taliansko 13. apríla – Pred blížiacou sa návštevou väznice v Paliane pri príležitosti slávenia obradov Zeleného štvrtka poskytol Svätý Otec rozhovor talianskemu denníku La Repubblica. Jeho témou je najmä osobitne blízky vzťah pápeža k väzňom a tiež jeho vnímanie konfliktnej atmosféry vo svete. Rozhovor so Svätým Otcom uviedol vatikanista Paolo Rodari otázkou:

Ako prežíva pápež František túto vigíliu Veľkej noci charakteristickú vysokým celosvetovým napätím?

„Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien.“

Svätý Otče, aj v tento Zelený štvrtok idete do väznice. Prečo?

„V stati evanjelia o poslednom súde sa píše: «bol som vo väzení a prišli ste ku mne». Poverenie od Krista platí pre každého z nás, ale hlavne pre biskupa, ktorý je otcom všetkých.“

Viackrát ste povedali, že sa cítite byť hriešnikom ako väzni. V akom zmysle?

„Niektorí povedia: sú vinní. Ja odpovedám Ježišovým slovom: kto je bez viny, nech prvý hodí kameň. Pozrime sa do svojho vnútra a snažme sa vidieť naše viny. Vtedy sa naše srdce stane ľudskejším.“

To je to, čo majú robiť duchovní pastieri, slúžiť všetkým?

„Ako kňazi a ako biskupi máme byť vždy v službe. Ako som povedal počas mojej návštevy vo väznici na prvý Zelený štvrtok po mojom zvolení: je to povinnosť, ktorá vychádza z môjho srdca.“

Kto Vás naučil tomu, čo sa už teraz stalo tradíciou?

„Veľa ma naučil príklad Agostina Casaroliho – zomrel v roku 1998, bol štátnym sekretárom Vatikánu a kardinálom –; odkedy bol kňazom, dlhé roky rozvíjal apoštolát vo väznici pre maloletých Casal del Marmo. Každú sobotu sa vytratil: „Oddychuje“, hovorili. Prichádzal autobusom, so svojou pracovnou taškou, a ostával spovedať chlapcov a hrať sa s nimi. Volali ho don Agostino, nikto nevedel presne kým je. Keď ho Ján XXIII. prijal po jeho prvej návšteve vo Východnej Európe, kde bol na diplomatickej misii počas doby Studenej vojny, na konci stretnutia sa ho opýtal: „Povedzte mi, stále chodíte za tými chlapcami?“ „Áno, Vaša Svätosť“. „Prosím Vás o jednu službu, nikdy ich neopustite.“ Toto bol odkaz zanechaný Casarolimu týmto Dobrým pápežom (Papa Buono), ktorý zomrel niekoľko mesiacov potom.“

Skrátka, podľa Vás, Cirkev má hlavne ísť v ústrety vylúčeným. Toto je hlavná činnosť, ktorá sa od nej očakáva?

„Som presvedčený, že áno. Ísť, stať sa poslednou z posledných, z marginalizovaných, zo skartovaných. Keď stojím napríklad pred väzňom, tak sa pýtam: prečo on a nie ja? Zaslúžim si viac ako on, ktorý je tu vo vnútri? Prečo on padol a je nie? Je to tajomstvo, ktoré mi pomáha byť im bližšie.“

Vo Vašom rozhovore pre časopis La Civiltà Cattolica ste na otázku kto je Jorge Mario Bergoglio odpovedali: «Hriešnik». Je to tak?

„Tak sa cítim. Heslo môjho znaku je citát sv. Bédu Ctihodného ohľadom sv. Matúša: «Boh sa na neho zahľadel – miserando atque eligendo – láskavými očami a vyvolil si ho». Je to viac ako jednoduché heslo. Pretože v ňom je obsiahnuté tajomstvo Boha pripraveného niesť na sebe zlo sveta a tak prejaviť svoju lásku človeku.“

Evanjelium je plné príbehov, v ktorých Ježiš sa stáva blízkym tým, ktorých spoločnosť odmieta.

„«Ak sa čo len dotknem jeho plášť, vyzdraviem», hovorí s veľkou vierou žena trpiaca krvotokom, ktorá cíti v sebe, že Ježiš ju môže uzdraviť. Podľa evanjelií to bola žena odmietnutá spoločnosťou, ktorej Ježiš daruje zdravie a slobodu od diskriminácie sociálnej a náboženskej. Tento prípad nás vedie k reflexii nad skutočnosťou, že Ježišovo srdce je tu vždy pre nich, pre vylúčených, ako bola okrem iného vtedy vnímaná a prezentovaná aj žena.“

Aj dnes sčasti pokračuje táto diskriminácia.

„Všetci sa musíme mať na pozore, aj kresťanské komunity, pred predstavami o ženskosti poznačenými zaujatosťou a podozreniami poškodzujúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle práve evanjeliá znovu uvádzajú v platnosť pravdu a vedú k oslobodzujúcemu pohľadu. Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali a ktorá premenila svoju nádej v záchranu.“

(...)

Aj počas týchto dní zbrane usmrcujú. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že hriech sa dnes ukazuje v celej svojej sile vo vojnovom ničení, v rôznych formách násilia a zlého zaobchádzania, v opustení tých najslabších. A zaplatia za to stále tí poslední, bezbranní. Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien. Ako som to aj povedal v poslednom posolstve k Svetovému dňu pokoja, predchádzajúce storočie bolo ničené dvoma katastrofálnymi svetovými vojnami, poznalo hrozbu atómovej vojny a veľký počet ostatných konfliktov, zatiaľ čo dnes sme žiaľ v zajatí jednej strašnej svetovej vojny po častiach. Nie je jednoduché vedieť, či je svet aktuálne viac alebo menej násilný ako bol včera, ani to, či moderné komunikačné prostriedky a mobilita, ktorá charakterizuje našu dobu, nás robia viac vedomými násilia, alebo viac navyknutými naň.“

Aký je podľa Vás cieľ týchto nekončiacich vojen?

„Aj ja sa to stále pýtam. Za akým cieľom? Dovoľuje násilie dosiahnuť ciele trvácej hodnoty? To všetko, čo dosiahne, nie je skôr rozdúchanie nepokojov a špirál smrtonosných konfliktov, ktoré prinášajú prospech len niekoľkým „vojnovým mocipánom“? Viac ráz som to povedal a znova to zopakujem: násilie nie je liek pre náš rozdelený svet. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom prípade, k nútenej migrácii a nesmiernemu utrpeniu, keďže veľké množstvo zdrojov je určených na vojenské ciele a sú odobraté denným potrebám mladých, rodín v ťažkostiach, starým, chorým, väčšine obyvateľstva sveta. V tých najhorších prípadoch vedie k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie priam všetkých.“

Do väzenia prinášate posolstvo pokoja a tiež nádeje, napriek tomu všetkému?

„Neraz určité pokrytectvo núti vidieť vo väzňoch len osoby, ktoré chybili, pre ktorých jediná cesta je tá väzenská. Ale, opakujem ešte raz, každému z nás sa môže stať, že schybí. Všetci sme tak alebo onak chybili. A pokrytectvo spôsobuje, že sa nemyslí na možnosť zmeniť život: je malá dôvera v prevýchovu, v znovuzapojenie sa do spoločnosti. Ale takto sa zabúda, že všetci sme hriešnici, a sme často aj väzňami bez toho aby sme si to uvedomili. Keď zostávame uzavretí vo vlastných predsudkoch, alebo sme otrokmi modiel falošného blahobytu, keď sa pohybujeme v rámci ideologických schém alebo sa absolutizujú zákony obchodu, ktoré ničia človeka, v skutočnosti to nie je nič iné ako stáť medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, zbavení pravdy, ktorá tvorí slobodu. A z ukazovania prstom na niekoho, kto schybil sa nemôže stať alibi na zakrytie vlastných rozporov.“

 

12. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka: Nádej sveta a nádej kríža

Vatikán 12. apríla – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec hovoril v katechéze o nádeji, ktorá sa rodí z kríža. Táto nádej sa odlišuje od nádejí sveta, ktoré sa rúcajú, pripomenul pápež. Podstatu kresťanskej nádeje vysvetlil na symbole pšeničného zrnka, z ktorého sa zrodí klas, keď on samo odumrie. Veriacim dal nakoniec za domácu úlohu uprieť na chvíľu pohľad na kríž a povedať Ukrižovanému Ježišovi: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“.

Úvod ku katechéze dnes tvorili tieto Ježišove slová z Jánovho evanjelia: «Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život» (Jn 12,24-25).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená.

Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža?

Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod.

Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy“. Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej.

Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.

Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.

Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!“ Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním.

Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné.

Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva.

Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať.

Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21).

Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?“, lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti.

Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“. Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej“. Všetci: „Ty si moja nádej“. Hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ďakujem.

 

8. apríla

Rímsky biskup sa stretol s mládežou svojej diecézy

Vatikán, 8. apríla. V předvečer Květné neděle, která je zároveň dnem mládeže na diecézních úrovních v celém světě, se v bazilice Panny Marie Větší konala modlitební vigilie mládeže římské diecéze a zástupců diecézí kraje Lazio. První část této bohoslužby byla tvořena rozjímavou modlitbou růžence a druhou část bohoslužbou slova, které předsedal papež František. Skládala se ze dvou čtení. Nejprve Lukášova evangelia (Lk 1,39-55) podávajícího navštívení Panny Marie u příbuzné Alžběty a potom Janova evangelia (Jan 19, 25,27) podávajícího pašijovou scénu, při níž Ježíš svěřil svoji Matku učedníkovi, kterého miloval. Po každém následovalo osobní svědectví. Nejprve mladé řeholnice, která líčila svůj odpad od víry, opětovný návrat a svoje povolání. Potom mladý laik, upoutaný od osmi let na invalidní vozík následkem úrazu při zemětřesení. Po svědectvích následovalo ztišení spojené nejprve s projevem úcty k mariánské ikoně Salus Populi Romani a potom k putovnímu kříži Světových dnů mládeže.

Modlitební bdění vrcholilo promluvou papeže Františka, který odložil svůj připravený text a hovořil spatra za hojných projevů sympatií mladých posluchačů:

„Drazí mladí,

Děkuji, že jste tady. Tento večer je dvojím začátkem. Jednak začíná období příprav na synodu, jejímž tématem jsou mladí, víra a rozpoznávání povolání. Říkejme synoda o mládeži – to je srozumitelnější. A také druhý začátek, totiž cesty do Panamy. Je tady přítomný arcibiskup Panamy, kterého moc zdravím.

Slyšeli jsme evangelium, modlili jsme se, zpívali... přinesli jsme květiny Matce Boží... a nesli jsme kříž, který připutoval z Krakova a zítra bude předán mladým z Panamy. Z Krakova do Panamy. Mezitím však bude synoda. Synoda, z níž žádný mladý člověk nesmí být vyloučen. Někdo možná řekne: »Uděláme synodu pro mladé katolíky a také pro mladé, kteří patří do katolických sdružení, to bude silnější...«. Nikoli. Synoda je synodou pro mladé a synodou všech mladých! Mladí lidé jsou protagonisté. »A co mladí, kteří se považují za agnostiky?« - Pro ně také! - »A pro mladé, kteří mají vlažnou víru také?« - Také! - »A pro ty, kdo se od církve vzdálili?« - Ano. - »Také pro mladé ateisty – nevím, jestli se někdo takový vyskytne - Pro ně také?« - Ano. Toto je synoda mladých a my všichni vám chceme naslouchat. Každý mladý má druhým co říci, má co říci dospělým, má co říci kněžím, řeholnicím, biskupům i papežovi. (potlesk) Všichni potřebujeme naslouchat vám!

Připomeňme si trochu Krakov. Kříž nám připomene. Řekl jsem tam dvě věci, možná si je někdo pamatuje. Je nepěkné vidět mladého člověka, který je ve dvaceti důchodcem. To je nepěkné. A není ani pěkné vidět mladého, který žije na pohovce. Co říkáte? Ani mladí důchodci, ani mladí z pohovky. Mladí ať kráčejí, mladí z ulice, mladí, kteří jdou vpřed, jeden vedle druhého a hledí do budoucna.

Slyšeli jsme evangelium. Když se Marii dostane onoho daru, onoho tak obrovského povolání přinést nám Boží dar, jak praví evangelium, dozvěděla se přitom také o svojí starší příbuzné Alžbětě, která čekala děťátko, potřebovala pomoc a spěchala za ní, spěchala! Dnešní svět potřebuje mladé, kteří spěchají, neunaví se spěcháním, mladé, kteří jsou povoláni vnímat, že jim život nabízí poslání. Marie Lisa ve svém svědectví častokrát použila výraz „mladí na cestě“. Vyprávěla o sobě a svojí zkušenosti z cesty. Potřebujeme mladé na cestě. Svět se může změnit pouze tehdy, pokud jsou mladí na cestě. Dramatem tohoto světa a dnešních mladých je však to, že bývají skartováni. Nemají práci, nemají žádný ideál, chybí výchova, chybí integrace... mnozí mladí musejí utíkat, odcházet ze svojí vlasti... dnešní mládež – a je tvrdé to říci – je často skartačním materiálem. A to nesmíme tolerovat! Musíme udělat tuto synodu , aby bylo řečeno »my mladí jsme tady a jdeme do Panamy. Jsme na cestě. Nechceme být skartačním materiálem! Máme, co dávat.« Přemýšlel jsem o tom, když mluvil Pompeo o svých zkušenostech a o tom, jak se dvakrát ve svém životě ocitl v krajní situaci, když se v osmi a osmnácti letech málem stal skartačním materiálem. A obstál! Byl s to povstat. Život, když se díváme k horizontu, jak řekla i Marie Lisa, nás vždycky překvapuje. Vždycky. Řekli to oba dva.

Jsme na cestě k synodě a k Panamě. Tato cesta riskantní, ale pokud mladý člověk neriskuje, je starý. A my máme riskovat.

Maria Lisa řekla, že po přijetí svátosti biřmování se od církve vzdálila. Vy víte, že tady v Itálii se biřmování nazývá „svátost na rozloučenou“. ... Po biřmování se přestává chodit do kostela. Proč? Protože mnozí mladí nevědí, co dál. Maria Lisa se však nezastavila a stále šla. Občas temnými cestami beze světla, bez ideálů anebo s ideály, kterým dobře nerozuměla, ale nakonec to dokázala. I ona obstála. Vy mladí musíte v životě riskovat. Dnes musíte připravovat budoucnost. Budoucnost je ve vašich rukou.

Na synodě chce celá církev slyšet mladé. Co si myslí, co cítít, co chtějí, co kritizují a čeho litují. Všechno. Církev potřebuje více jara a jaro je období mládí.

Chtěl bych vás pobídnout k cestě na synodu, do Panamy, abyste se na ni vydali s radostí, s neklidem, beze strachu, bez ostychu a odvážně. Odvahy je zapotřebí... Snažte se čerpat krásu v maličkostech, jak řekl Pompeo. Chopit se každodenní krásy a nenechat si ji ujít. A děkovat za to, čím jsi. Jsem takový, děkuji! Častokrát v životě nemáme čas položit si otázku »Kým jsem?«. Můžeš se ptát, kým jsi, a celý život hledat, kým jsi. Zeptej se však: »Pro koho jsem?«, jak se uměla ptát Matka Boží. Pro koho jsem já, nikoli kdo jsem. To přijde potom. Ano, otázku je třeba položit. Proč konat celý život nějakou práci. Práci, která vede k myšlení, jazyk srdce a jazyk rukou. Stále jít vpřed.

Chtěl bych vám říci ještě jedno. Synoda není hovorna. Nebude to hovor o něčem hezkém, svátek, který skončí, a potom ciao a všechno zapomenu. Nikoli. Bude konkrétní. Život od vás i od nás žádá konkrétnost. V této tekuté kultuře je zapotřebí konkrétnosti a konkrétnost je naším povoláním.

Chtěl jsem číst tento napsaný text, ale nevím... (potlesk), jakmile jsem vás uviděl, vyslechl vaše svědectví, napadlo říci vám toto všechno.

Objevují se momenty, kdy nevíte nic, temné, nepěkné chvíle, ale i krásné, světlé... chtěl bych však zdůraznit jedno. My žijeme v přítomnosti. V mém věku jsme na odchodu, ne? (směje se). Kdo zaručuje život? Nikdo. Vy máte život před sebou. Život však po dnešních mladých požaduje poslání, církev pro ně žádá poslání a já bych vám chtěl dát následující úkol: až se vrátíte domů, mluvte se svými prarodiči. Dnes více než kdy jindy potřebujeme tento most dialogu prarodičů a mladých, starých a mladých. Prorok Joel ve 3. kapitole druhém verši pronáší proroctví: »starci budou mít věštecké sny, mladí budou prorokovat«, to znamená, že ponesou dál konkrétní věci. Toto je úkol, který vám dávám jménem církve: mluvte se starými lidmi. Někdo možná řekne: »Ale to je nuda. Říkají stále totéž...« - Nikoli. Naslouchej starým lidem. Mluv, ptej se. Umožni jim snít a z jejich snů potom čerpej, abys v tom proroctví pokračoval a konkretizoval ho. Toto je vaše dnešní mise. Toto je poslání, které od vás dnes církev chce.

Drazí mladí, buďte odvážní. Někdo namítne: »Ale, otče, já mám hřích, a často padám...«. Napadá mne jedna krásná horalská píseň: »Umění stoupat vzhůru nespočívá v tom, že se neupadne, nýbrž že se nezůstává ležet«. Vpřed. Padneš? Vstaň a jdi dál. Přemýšlej však o tom, o čem snil dědeček a babička a nech je mluvit. Čerpej z toho a stav most k budoucnosti. Toto je úkol a poslání, které vám dnes církev dává.

Děkuji za vaši odvahu. Do Panamy! Nevím, zda tam budu já, ale papež v Panamě bude a zeptá se vás: »Mluvili jste se starými lidmi? Převzali jste sny starců a přetvořili na konkrétní proroctví?« Toto je váš úkol. Pán ať vám žehná. Modlete se za mne a všichni se připravujme společně na synodu a na Panamu.

Děkuji.“

 

6. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Sme tými hviezdami, ktoré videl Abrahám

Vatikán 6. apríla – Boh je vždy verný svojej zmluve: bol verný Abrahámovi a bol verný prísľubu spásy vo svojom Synovi Ježišovi. Týmito slovami sa prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty, kde dnes ráno slúžil liturgiu. Prítomných povzbudil, aby sa zastavili na desať minúť a uvažovali nad svojim príbehom a aby tak aj v skúškach objavili krásu Božej lásky.

Ústrednou témou homílie pápeža Františka je Abrahám. Dnešné prvé čítanie z Knihy Genezis (Gn 17,3-9) hovorí o zmluve medzi Bohom a Abrahámom, ktorého Ježiš a farizeji v dnešnom Jánovom evanjeliu (Jn 8,51-59) nazývajú „otec“. Bol to práve Abrahám, z koho vychádza „tento národ, ktorým je dnes Cirkev,“ poznamenal Svätý Otec. Abrahám dôveruje, poslúchne, keď mu Boh prikáže, aby išiel do inej zeme, ktorú mu dá do dedičstva.

Je to muž viery a nádeje; uverí, keď mu je povedané, že „vo veku 100 rokov“ bude mať syna s „neplodnou manželkou“, „verí napriek každej nádeji“. „Ak by sa niekto snažil opísať Abrahámov život,“ zamyslel sa Svätý Otec, „mohol by povedať: ,Je to rojko’“. A mal by pravdu. Niečo z človeka, ktorý sníva mal, avšak bol to „sen o nádeji“. Nebol to blázon, dodal pápež:

„Bol podrobený skúške, keď už má syna, dospievajúceho chlapca, je požiadaný ho obetovať: on poslúchol a išiel napriek každej nádeji. A toto je náš otec Abrahám, ktorý kráča vpred, stále vpred. Ježiš hovorí, že keď Abrahám uvidel jeho deň, uvidel Ježiša a zaradoval sa. Áno: to uvidel v prísľube a [pocítil] túto radosť, keď uvidel, že Boh ho nepodviedol, že Boh – ako sme počuli v úvodnom speve – je vždy verný svojej zmluve.“

Aj dnešný 105. žalm hovorí o otcovi Abrahámovi a pozýva veriacich, aby si pripomenuli Pánove divy. Pre nás, pre Abrahámovo pokolenie, je to ako keď myslíme na nášho otca, ktorý odišiel a spomíname na jeho otcovské dobro a hovoríme: „Aký úžasný otec!“

Zmluva zo strany Abraháma spočíva v tom, že „vždy“ poslúchol, pokračoval ďalej pápež František. Boh zase prisľúbil, že z neho urobí „otca mnohých národov“. „Preto sa už nebudeš volať Abram, ale Abrahám,“ povedal mu Pán. A Abrahám uveril. Neskôr v ďalšom rozhovore v Knihe Genezis mu Boh hovorí, že jeho potomstvo bude početné ako hviezd na nebi a piesku na morskom brehu. A my dnes „môžeme povedať“: „Ja som jedna z tých hviezd. Ja som zrnko piesku“.

Medzi Abrahámom a nami existuje ešte ďalší príbeh, vysvetlil Petrov nástupca. Je to príbeh Nebeského Otca a Ježiša, ktorý farizejom povedal, že Abrahám zaplesal v nádeji, že uvidí „môj deň“. „Uvidel ho a zaradoval sa.“ Toto je veľké posolstvo a Cirkev nás dnes pozýva, aby sme sa zastavili a upriamili zrak na „naše korene“, „nášho otca“, ktorý „z nás urobil národ, nebo plné hviezd, pláže plné zrniek piesku,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:

„Hľadieť na dejiny: nie som sám, som národom. Kráčame spoločne. Cirkev je národ. Avšak národ, o ktorom sníval Boh; národ, ktorému dal pozemský zrod ten otec, ktorý poslúchol, a máme brata, ktorý dal svoj život za nás, aby z nás urobil národ. A takto môžeme hľadieť na Otca a ďakovať; hľadieť na Ježiša a ďakovať mu; hľadieť na Abraháma a na nás, ktorí sme súčasťou cesty.“

Na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František povzbudil veriacich, aby sa dnes zastavili a rozpomenuli sa, že „v tomto veľkom príbehu zarámovanom Bohom, Ježišom, je prítomný malý príbeh každého z nás“:

„Pozývam vás, aby ste dnes venovali päť až desať minút sediac, bez rádia, bez televízie, po sediačky a uvažovali nad vlastným príbehom: nad požehnaniami i nezdarmi, nad všetkým. Nad milosťami i hriechmi: nad všetkým. A videli vernosť toho Boha, ktorý ostal verný svojej zmluve, ostal verný svojmu prísľubu, ktorý dal Abrahámovi, ostal verný spáse, ktorú prisľúbil vo svojom Synovi Ježišovi. Som si istý, že uprostred možno aj zlých vecí – lebo všetci ich máme, veľa strašných vecí v živote – ak to dnes urobíme, objavíme krásu Božej lásky, krásu jeho milosrdenstva, krásu nádeje. A som si istý, že nás všetkých naplní radosť.“

 

5. apríla

Generálna audiencia: Nádej poráža zlo pokorou, milosrdenstvom a miernosťou

Vatikán 5. apríla – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec v pokračovaní cyklu katechéz o nádeji vysvetlil, že to, čo nás robí schopnými vyjsť zo seba a odpúšťať je práve kresťanská nádej, ktorá korení vo Veľkej noci. Poukázal pri tom na kresťanský pozdrav slovanských národov „Christos voskrese!“ ako na vyznanie viery v živú Kristovu prítomnosť v nás a v našich bratoch a sestrách.

Veriacich pozval vziať doma do rúk Nový zákon a zahĺbiť sa do odkazu Prvého Petrovho listu: „Buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé...” (porov. 1 Pt 3,8-9).

Ten, kto je bez nádeje, nedokáže prejaviť odpustenie a nedokáže zvíťaziť nad zlom, upozornil pápež, pretože „zlo nemožno poraziť zlom, ale iba pokorou, milosrdenstvom a miernosťou“. Dodal, že mafiáni, ktorí sa nazdávajú, že zlo možno poraziť zlom a konajú pomstu, dávajú najavo, že im chýba nádej.

Pred katechézou Svätého Otca odznel nasledujúci úryvok z Prvého Petrovho listu:

«Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás» (1 Pt 3,8-9.14-15).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry dobrý deň!

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ‚tajomstvo‘ tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach (porov. v. 16). Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.

Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás (por. v. 16). Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovoria! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš.

Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania.

Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, ktorí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hľa, prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle» (v. 17): nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci.

Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro» (porov. v. 9): požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje.

Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť (porov. v. 13). Nie je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!”

Na dnešnej generálnej audiencii sa zúčastnila slovenská delegácia predstaviteľov kresťanských cirkví a židovských náboženských obcí, ktorá je v dňoch od 4. do 7. apríla na spoločnej návšteve Ríma. So Svätým Otcom Františkom sa stretli predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský, prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Igor Rintel, rabíni Josh Ahrens a Miša Kapustin i ďalšie osobnosti.

Zástupcovia Trnavskej univerzity Svätému Otcovi odovzdali významné teologické dielo, ktorým je čerstvo vydaný odborný biblický komentár ku knihe Žalmov ako výsledok dlhodobej práce tímu slovenských odborníkov v biblických vedách. Knihu pápežovi Františkovi odovzdal dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave P. Miloš Lichner SJ.

Ešte pred generálnou audienciou sa pápež František stretol v priestoroch Auly Pavla VI. s delegáciou moslimských náboženských predstaviteľov z Veľkej Británie. Návšteva skupiny imámov v sprievode kardinála Vincenta Nicholsa je gestom pokoja v reakcii na nedávny teroristický útok v londýnskom Westminsteri. Svätý Otec im pri krátkom srdečnom stretnutí okrem iného povedal:

„S radosťou vás vítam. Rád premýšľam nad tým, že najdôležitejšou prácou, ktorú musíme dnes vzájomne konať v rámci ľudstva, je práca „ucha“: vzájomne si načúvať. Počúvať sa, bez náhlivého dávania odpovede. Prijať slovo brata, sestry, a potom predložiť moje vlastné.“

V závere generálnej audiencie reagoval pápež František na dva tragické prejavy násilia, ktoré otriasli svetovou verejnosťou: teroristický útok v pondelok 3. apríla v petrohradskom metre a včerajší útok v Sýrii so stovkou obetí chemických zbraní. Svätý Otec dnes predniesol nasledovné výzvy:

„Moje myšlienky smerujú v tejto chvíli k ťažkému atentátu z predchádzajúcich dní v petrohradskom metre, ktorý spôsobil obete a otriasol celým obyvateľstvom. Zatiaľ čo odovzdávam Božiemu milosrdenstvu tých, čo tragicky zomreli, vyjadrujem moju duchovnú blízkosť ich rodinám a všetkým, ktorí trpia v dôsledku tejto tragédie.

So zhrozením sledujeme posledné udalosti v Sýrii. Vyjadrujem moje rozhodné odsúdenie neakceptovateľného masakru, ktorý sa odohral včera v provincii Idlib, kde boli zabité desiatky bezbranných ľudí, vrátane mnohých detí. Prosím za obete a ich rodiny a apelujem na svedomie tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, na miestnej a medzinárodnej úrovni, aby sa zastavila táto tragédia a nastala úľava pre toto milované obyvateľstvo, ktoré už predlhý čas vyčerpáva vojna. Povzbudzujem tiež úsilie tých, ktorí sa aj napriek neistote a ťažkostiam snažia priniesť pomoc obyvateľom tejto oblasti.“

Svätý Otec dnes v krátkom príhovore poľským pútnikom pripomenul duchovný odkaz osobnosti sv. Jána Pavla II.:

„Srdečne pozdravujem tu prítomných krajanov Jána Pavla II. V prvých dňoch apríla si pripomíname jeho odchod do Otcovho domu. On bol veľkým svedkom Krista, horlivým obhajcom dedičstva viery. Predniesol svetu dve veľké posolstvá Milosrdného Ježiša a Fatimy. Prvé sme si pripomenuli počas mimoriadneho Jubilea milosrdenstva; druhé, ktoré sa týka víťazstva Máriinho Nepoškvrneného Srdca nad zlom, nám pripomína storočnica zjavení vo Fatime. Prijímajme tieto posolstvá, aby nám prenikli do srdca a otvorme dvere Kristovi.“

V príhovore talianskym veriacim pápež František osobitne pozdravil Komunitu pápeža Jána XXIII., ktorá pracuje pre záchranu obetí prostitúcie a v súvislosti s tým pozval obyvateľov Ríma k účasti na krížovej ceste v piatok 7. apríla vo štvrti Garbatella, zameranú práve na tento úmysel.

 

4. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Kríž je viac než len značka či symbol

Vatikán 4. apríla – Nesmieme nosiť kríž len ako symbol príslušnosti, akýsi „poznávací znak“, ale musíme v kríži vidieť Boha, ktorý sa „stal hriechom“, aby nás spasil. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slávil omšu v Dome sv. Marty.

Podnet pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Jána (Jn 8,21-30). Ježiš trikrát farizejom hovorí: «Zomriete vo svojich hriechoch», lebo mali uzavreté srdce a nechápali to tajomstvo, ktoré predstavoval Pán. „Zomrieť vo vlastnom hriechu je strašná vec,“ zamyslel sa pápež František.

„Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba,“ povedal Ježiš farizejom. Pánove slová o vyzdvihnutí možno pochopiť vo svetle udalosti, o ktorej hovorí dnešné prvé čítanie z Knihy Numeri. Keď izraelský ľud putoval na púšti, chabol na ceste a „reptal proti Bohu i Mojžišovi... Preto Pán poslal na ľudí ohnivé hady. Ony hrýzli ľud a mnoho ľudí z Izraela zomrelo“ (Nm 21,4-9). Na to ľud oľutoval svoj hriech a Pán Mojžišovi prikázal, aby urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. Kto sa naň pozrie, ozdravie.

Had je „symbolom diabla“, „otca lži“, „otca hriechu; toho, kto naviedol ľudstvo na hriech,“ vysvetlil Svätý Otec. Ježiš nám pripomenul: „Keď budem vyzdvihnutý, všetci prídu ku mne“. Toto je tajomstvo kríža, pokračoval ďalej pápež. „Medený had uzdravoval“, avšak „bol znamením dvoch vecí: hriechu, ktorý vykonal had, jeho zvádzania, ľstivosti; a tiež bol znakom Kristovho kríža. Bol proroctvom,“ dodal Svätý Otec.

Ježiš sa „stal hriechom“, ako hovorí sv. Pavol a vzal na seba všetky nečistoty ľudstva; nechal sa na kríži vyzdvihnúť, aby mohol celé ľudstvo uzdraviť z hriechu. A kto neuzná v tomto vyzdvihnutom mužovi „silu Boha, ktorý sa stal hriechom, aby nás uzdravil“, zomrie vo vlastnom hriechu, vysvetlil pápež František.

„Spása prichádza jedine z kríža, avšak z tohto kríža vteleného Boha. Neexistuje spása v ideách, niet spásy v dobrej vôli, v ochote byť dobrými... Nie. Jediná spása je v ukrižovanom Kristovi, lebo jedine on, ako medený had, bol schopný vziať všetok jed hriechu a tam [na kríži] nás uzdravil.

Čo však znamená kríž pre nás? Áno, je to znak kresťanov, je to symbol kresťanov. Robíme znak kríža, ale nie vždy ho robíme dobre, niekedy to robíme ledabolo... lebo nemáme túto vieru v kríž. Inokedy je to zase pre niekoho znak príslušnosti: ,Áno, nosím kríž, aby som ukázal, že som kresťan.’ Je to v poriadku, ale nesmie to byť len ako poznávacie znamenie, ako by išlo o nejaké družstvo, ako značka určitého tímu. Je to pamiatka toho, ktorý sa stal hriechom.“

Iní zase nosia kríž ako ornament, poznamenal Svätý Otec František:

„Boh povedal Mojžišovi: ,Kto sa pozrie na hada, uzdraví sa.’ Ježiš hovorí svojim nepriateľom: ,Keď vyzdvihnete Syna človeka, vtedy spoznáte...’ Kto nehľadí na kríž s vierou, zomrie vo vlastných hriechoch, neprijme tú spásu.“

Cirkev teda pozýva veriacich, aby uvažovali nad tajomstvom kríža, vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty pápež František:

„Dnes nám Cirkev ponúka dialóg s týmto tajomstvom kríža, s týmto Bohom, ktorý sa stal hriechom z lásky ku mne. A každý z nás môže povedať: ,Z lásky ku mne.’ Zamyslime sa: ako nosím kríž ja? Ako spomienku? Keď sa prežehnávam, som si vedomý toho, čo robím? Ako nosím kríž? Len ako symbol spolupatričnosti k náboženskej skupine? Ako nosím kríž? Ako ornament? Ako šperk z drahokamov a zlata? Naučil som sa ho nosiť na ramenách, tam, kde spôsobuje bolesť? Každý z nás dnes hľaďme na Ukrižovaného, hľaďme na toho Boha, ktorý sa stal hriechom, aby sme nezomreli v našich hriechoch, a odpovedzme si na tieto otázky, ktoré som vám ponúkol.“

 

3. apríla

Ranná homília Svätého Otca: Ježiš súdi s milosrdenstvom

Vatikán 3. apríla – Pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty Svätý Otec vo svojej homílii spomenul príbehy dvoch žien: Zuzany z prvého čítania z knihy proroka Daniela (Dan 13,41c-62) a hriešnice z Jánovho evanjelia (Jn 8,1-11). Z príbehu o hriešnici pripomenul Ježišove slová: „Kto je bez hriechu, nech hodí kameň“. Pri Zuzane upozornil na skutočnosť, že nespáchala hriech, z ktorého ju obviňovali. Určite mala iné hriechy, ale nie ten, za ktorý ju súdili. Veď „jediná žena, ktorá bola bez hriechu je Panna Mária,“ pripomenul Svätý Otec.

V obidvoch príbehoch sa stretávajú „nevinnosť, hriech, korupcia a zákon“, pretože „v oboch prípadoch sudcovia boli skorumpovaní“, skonštatoval pápež František a pokračoval:

„Vždy existovali vo svete skorumpovaní sudcovia... Aj dnes kdekoľvek na svete stále sú. A títo... Ako sa stane človek skorumpovaným? Jedna vec je totiž hriech: „Zhrešil som, šmykol som sa, som neverný Bohu, ale potom sa snažím viac to neurobiť alebo zmieriť sa s Pánom, alebo minimálne viem, že to nie je dobré.“ Ale skorumpovanosť je, keď hriech celkom vstúpi do tvojho svedomia a nenechá miesto ani pre vzduch.“

Takto sa všetko stáva hriechom: toto je skorumpovanosť. Skorumpovaní, pokračoval pápež, sa vo svojej „beztrestnosti“ nazdávajú, že robia dobre. V Zuzaninom prípade boli starí sudcovia „skorumpovaní neresťou zmyselnosti“, vyhrážajúc sa „krivým svedectvom“ proti nej. Nie je to prvý prípad, zamyslel sa Svätý Otec, keď sa v Písme objavujú falošné svedectvá. Pripomenul, že samotný Ježiš, bol „odsúdený na smrť falošným svedectvom“.

V prípade skutočnej cudzoložnice, vysvetlil ďalej pápež, nachádzame odsúdenie inými sudcami, „ktorí stratili hlavu“ a nechali v sebe narásť takú rigídnu interpretáciu zákona, že nenechala priestor Svätému Duchu“. To znamená: skorumpovanie v zákone, legalizmus, proti milosti“. A potom je Ježiš, skutočný Učiteľ zákona, stojaci oproti falošným sudcom, ktorí mali „zvrhlé srdce“ alebo ktorí vynášali nespravodlivé rozsudky, „utláčali nevinných a oslobodzovali zlých“. A Svätý Otec pokračoval:

„Ježiš hovorí málo, len málo slov. Hovorí: «Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.» A hriešnici: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!» A toto je plnosť zákona, nie tá zákonníkov a farizejov, ktorí skorumpovali svoju myseľ vytvoriac veľa zákonov, množstvo zákonov bez toho, aby nechali priestor milosrdenstvu. Ježiš je plnosť zákona a Ježiš súdi s milosrdenstvom.“

Pápež František napokon pozval zamyslieť sa na nad zlomyseľnosťou „s ktorou naše neresti súdia ľudí“:

„Aj my v srdci súdime iných? Sme skorumpovaní? Alebo ešte nie? Zastavte sa. Zastavme sa. A pozrime na Ježiša, ktorý vždy súdi s milosrdenstvom: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!»“.

 

2. apríla

Homília pápeža Františka pri návšteve Carpi: Nová stabilita sa volá Ježiš

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka pri pastoračnej návšteve v Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna, epicentre zemetrasenia v roku 2012. Svätý Otec tu slávil eucharistiu 5. pôstnej nedele s čítaniami z proroka Ezechiela (37,12-14), z Listu Rimanom (8,8-11) a z Jánovho evanjelia (11,1-45).

Dnešné čítania nám hovoria o Bohu života, ktorý víťazí nad smrťou. Zastavme sa obzvlášť nad posledným zo zázračných znamení, ktoré Ježiš koná pred svojou Paschou pri hrobe svojho priateľa Lazára.

Zdá sa, že všetkému je koniec: hrob je uzatvorený veľkou skalou; okolo je len plač a bezútešnosť. Aj Ježiš je otrasený dramatickým tajomstvom straty drahého človeka: «zachvel sa v duchu» a bol veľmi «rozrušený» (Jn 11,33). Potom «zaslzil» (v. 35) a pristúpil k hrobu, hovorí Evanjelium, «znova sa zachvel» (v. 38). Toto je Božie srdce: vzdialené od zla, ale blízke tomu, kto trpí. Nenecháva zmiznúť zlo mávnutím čarovného prútika, ale spolu znáša utrpenie, robí ho svojím a mení ho tak, že v ňom prebýva.

Všimnime si však, že uprostred všeobecného zúfalstva kvôli Lazárovej smrti sa Ježiš nenecháva uniesť skľúčenosťou. Napriek tomu, že on sám trpí, žiada mať pevnú vieru; neuzatvára sa do plaču, ale – chvejúc sa – vykročil k hrobu. Nenechal sa vohnať do emotívneho ovzdušia, ktoré ho obklopuje, ale modlí sa s dôverou a hovorí: «Otče, ďakujem ti» (v. 41). Takto, v tajomstve utrpenia, pred ktorým sú myslenie i pokrok ako muchy narážajúce na sklo, nám Ježiš ponúka príklad, ako sa správať: neuteká pred utrpením, ktoré patrí do tohto života, nenechá sa však uväzniť pesimizmom.

Okolo toho hrobu tak dochádza k veľkému stretnutiu – k stretu. Na jednej strane tu máme veľkú bezútešnosť, neistotu nášho smrteľného života, ktorá preniknutá úzkosťou zo smrti často zakúša porážku, vnútornú temnotu, ktorá sa zdá byť neprekonateľná. Naša duša stvorená pre život trpí cítiac, že jej smäd po večnom dobre je utláčaný starodávnym a temným zlom. Na jednej strane je táto porážka hrobu. Avšak na druhej strane je nádej, čo víťazí nad smrťou a zlom, ktorá má meno: nádej sa volá Ježiš. On neprináša trochu blahobytu alebo nejakého lieku na predĺženie života, ale vyhlasuje: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie» (v. 25) Preto s rozhodnosťou hovorí: «Odvaľte kameň» (v. 43) a na Lazára zvolá mocným hlasom: «Poď von!» (v. 43).

Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní rozhodnúť sa, na ktorej strane chceme stáť. Dá sa stáť na strane hrobu, alebo na strane Ježiša. Niekto sa nechá uzavrieť v smútku a niekto sa otvorí nádeji. Niekto ostane uväznený v ruinách života a niekto, tak ako vy, s Božou pomocou pozdvihne trosky a s trpezlivou nádejou začne budovať.

Stojac pred veľkými životnými otáznikmi „prečo?“ máme dve možnosti: ostať sa melancholicky pozerať na hroby včerajška a dneška, alebo nechať Ježiša, aby sa priblížil k našim hrobom. Áno, lebo každý z nás už má malý hrob, nejakú oblasť v srdci tak trochu mŕtvu: zranenie, utŕženú alebo spáchanú krivdu, zášť, ktorá nepoľavuje, výčitku, ktorá sa opätovne vracia, hriech, ktorý nie je možné prekonať. Identifikujme dnes tieto naše malé hroby, ktoré máme vo vnútri a tam pozvime Ježiša. Je to zvláštne, ale často uprednostňujeme byť sami v tmavých hrobkách, ktoré máme vo vnútri, než by sme pozvali Ježiša; sme v pokušení hľadať vždy seba samých, prehrabávajúc sa a prepadajúc úzkosti, lížuc si rany, miesto toho, aby sme išli za tým, ktorý hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28).

Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Ako vtedy, tak aj dnes nám Ježiš hovorí: „Odvaľte kameň!“ Akokoľvek ťažká by bola minulosť, akokoľvek veľký by bol hriech alebo akákoľvek silná by bola hanba, nikdy nezatarasujme vstup Pánovi. Odvaľme pred ním kameň, ktorý mu bráni vojsť. Toto je priaznivý čas na odstránenie nášho hriechu, našej naviazanosti na svetské márnosti, pýchy, ktorá nám blokuje dušu, toľkých nepriateľstiev medzi nami, v rodinách... Toto je priaznivý moment na odstránenie tohto všetkého.

Navštívení a oslobodení Ježišom, vyprosme si milosť byť svedkami života v tomto svete, ktorý po tom žízni. Svedkami, ktorí vzbudzujú a kriesia nádej v Boha v srdciach unavených a oťažených smútkom. Našou zvesťou je radosť z Pána, ktorý je živý, ktorý aj nám dnes hovorí tak ako Ezechielovi: «Hľa, ja otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj» (Ez 37,12).

 

Pápež František navštívil diecézu Carpi päť rokov po zemetrasení

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Diecéza Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna dnes privítala Svätého Otca Františka. Pastoračná návšteva je prejavom podpory obyvateľom 70-tisícového mesta i širšieho okolia, ktorí sa dodnes vyrovnávajú s dôsledkami zemetrasenia z mája 2012. V Carpi, ktoré bolo epicentrom otrasov, zahynulo 27 ľudí a mnoho budov bolo zrovnaných so zemou. Už mesiac po zemetrasení navštívil Carpi pápež Benedikt XVI.

Svojou návštevou pápež František vyjadril obyvateľom regiónu uznanie za preukázanú húževnatosť a povzbudil ich do budúcnosti. Jeho návšteva je zároveň posolstvom nádeje pre stredotalianske regióny postihnuté zemetrasením len nedávno, v jeseni 2016.

Carpijský biskup Mons. Francesco Cavina a zástupcovia mesta privítali Svätého Otca Františka po pristátí vrtuľníka o 9.35 na miestnom atletickom štadióne. Po presune do centra mesta najprv navštívil Katedrálu Nanebovzatia Panny Márie, ktorá bola v dôsledku poškodenia zemetrasením päť rokov uzavretá. Barokovú baziliku minor sprístupnili len minulú nedeľu pri slávnosti za účasti vatikánskeho štátneho sekretára kard. Parolina.

Pápež František po príchode do carpijského Dómu pozdravil prítomných biskupov celého regiónu, pričom sa osobitne pristavil v rozhovore s kardinálom Carlom Caffarom, emeritným arcibiskupom Bologne. Svätý Otec si v katedrále uctil Pannu Máriu položením kytice kvetov pred jej sochou. O 10.30 už na pripravenom pódiu na Námestí mučeníkov pred katedrálou začal pápež František slávenie svätej omše 5. pôstnej nedele.

Po čítaniach z proroka Ezechiela (37,12-14), Listu Rimanom (8,8-11) a z Jánovho evanjelia (11,1-45) o vzkriesení Lazára sa Svätý Otec prihovoril v homílii, v ktorej vyslovil silné povzbudenie k nádeji s poukázaním na tvrdú skúsenosť, ktorou prešli miestni obyvatelia, no nedali sa ňou podlomiť. „Nádej sa volá Ježiš“ – zdôraznil pápež František, ktorý okrem iného povedal:

„Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Na Námestí mučeníkov pred katedrálou slávilo nedeľnú liturgiu s pápežom Františkom okolo 20-tisíc osôb, ďalšie skupiny sa zhromaždili pri veľkoplošných obrazovkách na iných miestach.

V závere svätej omše sa prihovoril miestny biskup Mons. Francesco Cavina. Okrem poďakovania pápežovi Františkovi pripomenul aj návštevu jeho predchodcu Benedikta XVI. tesne po zemetrasení. Pripomenul bohatú duchovnú históriu mesta, ktorej súčasťou sú okrem jezuitského kňaza sv. Bernardina Realina zo 16. storočia aj viaceré osobnosti 20. storočia, ako zakladatelia charitatívnych diel kňaz Zeno Saltini a jeho rodná sestra, rehoľníčka Marianna Saltini, ktorá je kandidátkou blahorečenia podobne ako laička Albertina Violi, učiteľská osobnosť na základných školách v oblasti Carpi.

Mons. Cavina osobitne pripomenul postavu mučeníka bl. Odoarda Focheriniho, zaradeného medzi „Spravodlivých medzi národmi“. Jeho mučeníctvo sa spája so smutnou kapitolou dejín regiónu, keď nacisti vybudovali vo Fossoli koncentračný tábor, z ktorého vypravili na smrť tisícky Židov a odporcov režimu. Neskôr sa toto miesto stalo príbytkami utečencov z Istrie a Dalmácie. Ako pripomenul Mons. Cavina, starostlivosti o väznených sa na tomto mieste hrdinsky venoval kňaz Francesco Venturelli.  

Pápež František v závere slávnosti prostredníctvom televízneho prenosu predniesol niekoľko osobitných výziev. Vyjadril solidaritu Kolumbii postihnutej zosuvmi pôdy a predniesol tiež výzvy k zastaveniu násilia v Kongu a k politickému riešeniu kríz vo Venezuele a Paraguaji:

„Som hlboko zarmútený nad tragédiou, ktorá zasiahla Kolumbiu, kde obrovská lavína bahna vyvolaná návalovými dažďami zasiahla mesto Mocoa a spôsobila množstvo obetí na životoch a zranených. Modlím sa za obete a uisťujem o mojej i vašej blízkosti tým, čo plačú nad stratou svojich drahých, a ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pri poskytovaní pomoci.  

Naďalej prichádzajú správy o krvavých ozbrojených stretoch v regióne Kasai v Konžskej demokratickej republike, strety, ktoré zanechávajú obete a vyvolávajú masové vysídľovania, ktoré zasahujú aj ľudí a majetok Cirkvi. Uisťujem o mojej blízkosti tejto krajine a povzbudzujem všetkých k modlitbe za pokoj, aby srdcia pôvodcov týchto zločinov nezostali otrokmi nenávisti a násilia.

Veľmi pozorne tiež sledujem udalosti vo Venezuele a v Paraguaji. Prosím za tamojších obyvateľov, ktorí sú mi veľmi drahí, a vyzývam všetkých, aby s vylúčením každého násilia neúnavne vytrvali v úsilí o nájdenie politických riešení.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec požehnal štyri základné kamene nových stavieb Diecézy Carpi: Kostola sv. Agáty v Carpi, polyfunkčného centra diecéznej charity v Carpi s názvom «Citadela lásky», Pastoračného centra sv. Martina a Diecézneho domu spirituality sv. Antona v Novi pri Modene, ktorého základný kameň pochádza z Iraku, z kostola Panny Márie v Karakoši na Ninivskej rovine na znak solidarity a duchovného spojenia s trpiacimi kresťanmi Blízkeho východu.

O 13. hod už čakal Svätého Otca obed v priestoroch seminára s biskupmi regiónu, niekoľkými kňazmi na dôchodku a seminaristami. O 15.00 sa Rímsky biskup v kaplnke seminára stretol s diecéznymi kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami.

Autom sa následne pápež František presunul do Mirandoly, ktorú zemetrasenie spred piatich rokov výrazne poznačilo. Svätý Otec vošiel do Dómu zasväteného Panne Márii, ktorý sa pre ničivé otrasy zeme stále nepoužíva. Prešiel pomedzi lešenia a na hlavný oltár položil kyticu kvetov v žlto-bielych farbách. Na námestí pred vchodom do kostola sa prihovoril obyvateľom mesta, ktorým zemetrasenie v roku 2012 zmenilo životy.

Petrov nástupca si uctil obete katastrofy pri pamätníku vedľa kostola a potom stiskom ruky pozdravoval zástupy ľudí lemujúce námestie. Krátko pred 18. hodinou sa spolu so sprievodom vydal na spiatočný let do Vatikánu.

 

30. marca

Ranná homília pápeža Františka: Boh plače, ak sa od neho vzďaľujeme

Vatikán 30. marca – Vyvarujme sa naháňaniu sa za ilúziami a falošnými idolmi. Iba Boh nás miluje ako otec a vždy na nás čaká. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slávil omšu v Dome sv. Marty.

Svätý Otec sa vo svojej úvahe o láske Boha, ktorý miloval svoj ľud aj napriek nevere, nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Knihy Exodus (Ex 32,7-14). Aj dnes, vysvetlil pápež, by nám prospelo položiť si otázku, či sa nevzďaľujeme od Pána, aby sme nasledovali iné idoly, hľadali svetskú slávu.

Na úvod svojej homílie sa pápež zamyslel nad „snom a sklamaniami Boha“. Izraelský ľud, ktorý Boh vyviedol z Egypta, bol „Božím snom. On sníval, lebo miloval“. Tento ľud však zradil jeho sny a tak Boh „začína pociťovať sklamanie“ a žiada Mojžiša, aby zostúpil z vrchu, kam vystúpil, aby prijal zákon. Ľud však „nemal trpezlivosť čakať na Boha“, i keď to bolo len štyridsať dní. Izraeliti si preto zhotovili zlaté teľa, bôžika, „aby sa zabavili“. A „zabudli na Boha, ktorý ich zachránil“.  

Prorok Baruch, pokračoval ďalej pápež František, „má jeden výrok, ktorý veľmi dobre vykresľuje tento ľud: ,Zabudli ste, kto vás choval’ (porov. Bar 4,8)“:

„Zabudnúť na Boha, ktorý nás stvoril, ktorý nám dal rásť, ktorý nás sprevádzal v živote: toto je sklamanie Boha. A toľkokrát v Evanjeliu Ježiš hovorí v podobenstvách o tom človeku, ktorý má vinicu a potom zbankrotuje, lebo robotníci si ju chcú privlastniť. V srdci človeka sa vždy nachádza tento nepokoj. Neuspokojuje ho Boh, verná láska. Srdce človeka je vždy naklonené k nevernosti. Toto je pokušenie.“

Boh teda „prostredníctvom proroka pokarhá tento ľud“, ktorý „nie je stály, nevie čakať, skazil sa“, vzdialil sa od skutočného Boha a hľadá iného boha, vysvetlil Svätý Otec:

„Sklamaním Boha je nevera ľudu... Rovnako aj my sme Božím ľudom a dobre poznáme, aké je naše srdce a každý deň musíme vykročiť na cestu, aby sme pomaly neskĺzli k idolom, k ilúziám, k svetskosti, k nevere. Myslím si, že dnes by nám prospelo myslieť na sklamaného Pána: ,Povedz mi, Pane, si zo mňa sklamaný?’. V niečom určite. [Treba] sa zamyslieť a položiť si túto otázku.“

Boh však „má nežné srdce, srdce otca“, dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacim v Dome sv. Marty pripomenul, ako Ježiš zaplakal „nad Jeruzalemom“. Prítomných vyzval, aby sa spýtali seba samých: „Plače Boh kvôli mne? Je zo mňa sklamaný? Vzdialil som sa od Pána?“. „Koľko mám bôžikov, ktorých sa neviem zbaviť, ktorí ma zotročujú? Tú modloslužbu, ktorú máme vo vnútri... A Boh kvôli mne plače“, zakončil svoju úvahu Svätý Otec:

„Zamyslime sa dnes nad týmto sklamaním Boha, ktorý nás stvoril z lásky a my ideme hľadať lásku, blahobyt, zažiť ju na inom mieste a nemilujeme ho. Vzďaľujeme sa od tohto Boha, ktorý nás choval. Toto je zamyslenie na Pôstne obdobie. Prospeje nám to. A uvažovať nad ním každý deň, [robiť si] malé spytovanie svedomia: ,Pane, ty, ktorý si o mne toľko sníval, viem, že som sa vzdialil, ale povedz mi kde a ako sa mám vrátiť...’. A prekvapenie bude, že na nás vždy čaká, ako otec na márnotratného syna, ktorého vidí prichádzať z diaľky, lebo na neho čakal.“

 

29. marca

Generálna audiencia pápeža Františka: Abrahám je otec vo viere i v nádeji

Vatikán 29. marca – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o nádeji, pričom ukázal Abraháma nielen ako otca vo viere, ale aj ako otca v nádeji. Kresťan, ktorý otvorí svoje srdce Bohu, má istotu v nádeji, že Boh ho vzkriesi zo smrti do života. Nikdy sa nestane, že by Boh nesplnil svoje slovo, pripomenul pápež František.

Na Námestí sv. Petra bola dnes okrem veľkého množstva pútnikov aj delegácia zástupcov náboženských zložiek Iraku, ktorá sa vo Vatikáne zúčastnila na stretnutí organizovanom Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg. Delegáciu tvorilo päť náboženských skupín prítomných v iraku: šíti, suniti, kresťania, jezídi a sabejci resp. mandejci. Pápež František, ktorý sa s delegáciou krátko stretol už pred príchodom na Námestie sv. Petra, pozdravil jej členov aj formou výzvy na záver generálnej audiencie.

Biblický úvod ku dnešnej katechéze vybral Svätý Otec z Listu sv. Pavla Rimanom:

«Preto sa to prisľúbenie zakladá na viere,aby tak pochádzalo z milosti a aby platilo pre všetko potomstvo, nielen pre to podľa zákona, ale aj pre to podľa viery Abraháma, otca nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov“, za nášho otca pred Bohom, ktorému uveril a ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je. On dúfal proti všetkej nádeji, veril, a stal sa tak otcom mnohých národov, podľa toho, čo bolo povedané: „Také bude tvoje potomstvo.“ A neochabol vo viere, keď videl, že jeho telo je už odumreté. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť» (Rim 4,16-19a.22).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.

V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu.

V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom. A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.

V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.

A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil» (Rim 4,21).

Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu? - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?“ - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce“. Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on.

Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života.

Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.

My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem.“

 

28. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nedajme sa ochromiť duchovnou lenivosťou

Vatikán 28. marca – Veriť v Ježiša znamená brať život taký, aký je a ísť vpred s radosťou, bez bedákania, bez toho, aby sme sa nechali paralyzovať hriechom duchovnej lenivosti. Pán nám hovorí: „Vstaň!“ Týmito slovami sa v dnešnej homílii obrátil pápež František na veriacich v Dome sv. Marty, kde v ranných hodinách slávil svätú omšu.

V lenivosti, ktorá sa po latinsky označuje acedia a patrí k siedmim hlavným hriechom, človek len bezcieľne živorí a nevie už ani čo to znamená radosť, vysvetlil Svätý Otec. Podnet pre svoju úvahu našiel v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Jána (Jn 5,1-3.5-16). V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bol rybník, zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí, kde ležalo mnoho slepých, chromých a ochrnutých. Bol tam aj istý človek, chorý už 38 rokov. Ježiš ho tam videl a povedal mu: «Chceš ozdravieť?». Pápež František pokračoval:

„Je to krásne, Ježiš nám vždy hovorí tieto slová: ,Chceš ozdravieť? Chceš byť šťastný? Chceš zlepšiť svoj život? Chceš byť plný Ducha Svätého? Chceš sa uzdraviť?’. [To sú] tie Ježišove slová... Všetci ostatní, ktorí tam boli, chorí, slepí, chromí, ochrnutí by povedali: ,Áno, Pane, áno!’ Tento muž je však zvláštny. Ježišovi odpovedal: «Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde». Odpoveď je bedákanie: ,Pozri len, Pane, aký zlý a nespravodlivý bol ku mne život. Všetci ostatní môžu ísť a uzdraviť sa a ja sa o to snažím už 38 rokov a stále nič...’.“

Tento muž, pokračoval ďalej pápež František, bol ako strom zasadený pri rieke, o ktorom hovorí prvý Žalm. „Mal však suché korene“, lebo „jeho korene nesiahali k vode, nemohol načerpať z vody zdravia,“ dodal ďalej Svätý Otec:

„Toto poznať z postoja, z bedákania a tiež z neustálej snahy zvaliť vinu na druhého: ,Sú to iní, ktorí idú predo mnou, ja som tu iba chudák, už 38 rokov...’. Je to nepekný hriech, hriech duchovnej lenivosti. Tento muž bol chorý nie tak z ochrnutia ako z tejto duchovnej znechutenosti, čo je ešte horšie než mať vlažné srdce, oveľa horšie. Znamená to len živoriť, v zmysle zostať nažive, ale bez vôle ísť vpred, bez chuti niečo v živote urobiť, zabudnúť, čo to znamená radosť. Tento muž nepoznal radosť dokonca ani po mene, stratil ju. A toto je ten hriech. Je to strašná choroba: ,Veď mi je takto pohodlne, zvykol som si... Život bol ku mne nefér...’. A vidno tu zášť a zatrpknutosť toho srdca.“

Ježiš ho však nepokarhal, vysvetlil Svätý Otec, ale povedal mu: «Vstaň, vezmi si lôžko a choď!». Ochrnutý sa uzdravil, ale keďže bola sobota, Židia ho upozornili, že nie je povolené nosiť lôžko a zisťovali od neho, kto ho to uzdravil v sobotný deň. „Ide proti predpisom, tento muž nie je Boží,“ hovorili si.

Svätý Otec si ďalej v evanjeliovom texte všimol skutočnosť, že ochrnutý sa ani Ježišovi nepoďakoval, ani sa ho nespýtal na meno: „Vstal spolu s tou duchovnou lenivosťou“, v ktorej „žije, lebo kyslík je zadarmo“ a „žije pozerajúc vždy na druhých, že sú šťastnejší než ja“ a ostáva „v smútku“, zabúda na radosť.

„Duchovná lenivosť je hriech, ktorý paralyzuje, ktorý nás ochromuje. Nedovolí nám kráčať. Aj dnes Pán hľadí na každého z nás, všetci sme zhrešili, všetci sme hriešnici, avšak vidiac tento hriech“ nám hovorí: «Vstaň!»:

„Dnes Pán každému z nás hovorí: ,Vstaň, vezmi svoj život taký, aký je, krásny či škaredý, nech je to akokoľvek, vezmi ho a kráčaj vpred. Nemaj strach, choď vpred so svojim lôžkom’ – ,Ale Pane, nie je to najnovší model...’. Nevadí, choď vpred s tým možno aj škaredým lôžkom, hlavne napreduj! Je to tvoj život, je to tvoja radosť. ,Chceš ozdravieť?’ – túto otázku nám ako prvú dnes kladie Pán. ,Áno, Pane!’ – [Tak teda] ,Vstaň!’. V antifóne, na začiatku omše, bol veľmi pekný úvod: ,Vy, čo máte smäd, pristúpte k vodám – je to voda zadarmo, nie za peniaze – ,Uhaste svoj smäd s radosťou’. A ak Pánovi odpovieme: ,Áno, chcem ozdravieť. Áno, Pane, pomôž mi, lebo chcem vstať’, budeme vedieť, ako chutí radosť zo spásy.“

 

Pápež František zaslal posolstvo konferencii OSN o jadrovom odzbrojení

Vatikán/OSN New York 28. marca – Svätý Otec František zaslal posolstvo na rokovanie OSN s témou zákazu jadrových zbraní. Cieľom konferencie, ktorej prvá časť sa koná 27. – 31. marca v New Yorku je „rokovať o dosiahnutí právne záväzného nástroja zákazu jadrových zbraní, ktorý bude viesť k ich úplnému odstráneniu“.

„Etika a právo založené na hrozbe vzájomného zničenia – a prípadne aj zničenia celého ľudstva – sú v protiklade voči duchu samotnej Organizácie spojených národov,“ zdôrazňuje pápež František v posolstve. Cituje pri tom preambulu a prvý bod Charty OSN, ktoré definujú „základy medzinárodnej právnej štruktúry“ a tiež „mier, mierové riešenie sporov a rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi“.

Pápež František adresoval silné povzbudenie pre tých, ktorí sa usilujú o svet bez jadrových zbraní a plné uplatnenie Zmluvy o nešírení jadrových zbraní už pri svojom vystúpení pred Valným zhromaždením OSN 25. septembra pred dvoma rokmi.

Ako upozorňuje pápež v posolstve datovanom 23. marca 2017 vo Vatikáne, v multipolárnom svete 21. storočia, sa jadrové zastrašovanie ukazuje byť nielen „neadekvátnym“ v odpovedi na mnohorozmerné ohrozenia mieru a bezpečnosti – akými sú terorizmus, asymetrické konflikty, informatická bezpečnosť, chudoba –, ale má tiež nedozierne a nekontrolovateľné „katastrofálne humanitárne a environmentálne dôsledky“.

Svätý Otec poukázal tiež na mrhanie zdrojmi použitými na atómové zbrane. Tieto prostriedky môžu byť použité v dôležitejších oblastiach, akými je aj napĺňanie Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj. Treba si však položiť aj otázku, „nakoľko je udržateľná rovnováha založená na strachu“. Mier a stabilita nemôžu byť založené na falošnom zmysle bezpečnosti, na vyhrážaní sa vzájomným zničením alebo na úplnom zničení.

Mier, zdôraznil pápež František „má byť založený na spravodlivosti, na celkovom ľudskom rozvoji, na rešpektovaní základných ľudských práv, na ochrane stvorenia, na podieľaní sa na verejnom živote, na dôvere medzi národmi, na presadení sa mierových inštitúcií, na prístupe k vzdelaniu a k ochrane zdravia, na dialógu a na solidarite.

A preto „potrebujeme pokročiť ďalej od jadrového zastrašovania“, píše pápež. Žiada medzinárodnú komunitu, aby prijala „obozretné stratégie“ a odmietla „krátkozraké prístupy“ k medzinárodným a národným bezpečnostným problémom. „Ľudský a morálny imperatív“ úplného odstránenia jadrových zbraní si vyžaduje tiež „zamyslieť sa nad etikou mieru a mnohostrannou bezpečnostnou spoluprácou, ktorá ide ďalej než strach a izolácia“. Spoločný osud ľudstva si žiada „realisticky posilniť dialóg a vytvárať a upevňovať mechanizmy dôvery a spolupráce, schopné vytvoriť podmienky pre svet bez jadrových zbraní“, píše v posolstve Svätý Otec František.

Ide teda o vzájomnú dôveru a dialóg zameraný na spoločné dobro a „nie na presadzovanie zastretých alebo jednostranných záujmov“, a má to byť „inkluzívny dialóg“ medzi štátmi, občianskou spoločnosťou, organizáciami a komunitami, bez „polarizácií“ a „obviňovania“. Ľudstvo, píše ďalej Svätý Otec, má „schopnosť pracovať spoločne, má schopnosť usmerňovať a riadiť techniku“, rovnako ako „limitovať našu silu“ a „použiť ju na iný druh rozvoja: viac ľudský, viac sociálny a viac integrálny“.

Svet bez jadrových zbraní je cieľom „dlhodobým a komplexným“, avšak „nie mimo nášho dosahu“, uzatvára pápež František svoje posolstvo účastníkom konferencie OSN, pre ktorých vyprosuje požehnanie Všemohúceho.

 

26. marca

Anjel Pána s pápežom Františkom: Kto verí, môže vidieť očami Boha

Vatikán 26. marca – Ježiš je „svetlo sveta“, a každý pokrstený vďaka prijatej sviatosti „prichádza na svetlo“ a stáva „synom svetla“ a podľa toho má aj žiť. To je ústredná myšlienka z katechézy Svätého Otca pri dnešnej modlitbe Anjel Pána. Na evanjeliovom príbehu o uzdravení slepého od narodenia pápež František vysvetlil, že ten, kto verí v Boha môže vidieť realitu tak, ako ju vidí sám Boh. Ak naopak hľadáme iba vlastný záujem, sme vo tme, upozornil Svätý Otec.

Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec osobitne poďakoval obyvateľom Milána za ich srdečné prijatie pri včerajšej pastoračnej návšteve: „Naozaj som sa cítil ako doma, a to pri všetkých, veriacich i neveriacich.“

Pápež František pripomenul aj včerajšie blahorečenie 115 mučeníkov v španielskej diecéze Almería. Vyslovil túžbu, „aby ich príklad a ich príhovor boli oporou pre Cirkev v úsilí o budovanie civilizácie lásky.“ Kňazi, rehoľníci i laici zomreli počas prenasledovania Cirkvi za Španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 v oblasti Andalúzie.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre evanjelia tejto štvrtej pôstnej nedele sú Ježiš a človek, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9,1-41). Kristus mu vracia zrak a koná tento zázrak istým symbolickým rituálom: najprv zmieša zem so slinou a potrie ňou oči slepého a potom mu nariadi, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe. Ten človek ide, umyje sa a znovu získa zrak. Bol slepý od narodenia. Týmto zázrakom sa Ježiš zjavuje a zjavuje sa nám ako svetlo sveta.

A slepý od narodenia predstavuje každého z nás, ktorí sme boli stvorení, aby sme poznali Boha, ale pre hriech sme ako slepí, potrebujeme nové svetlo. Všetci potrebujeme nové svetlo: svetlo viery, ktoré nám daroval Ježiš. V skutočnosti ten slepec z evanjelia sa pri znovuzískaní zraku otvára pre tajomstvo Krista. Ježiš sa ho pýta: „Ty veríš v Syna človeka?“ (v. 35). „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“, odpovedá uzdravený slepec (v. 36). „Už si ho videl, a je to ten, čo sa rozpráva s tebou“ (v. 37). „Verím, Pane!“ a klania sa Ježišovi.

Táto príhoda nás vedie k zamysleniu sa nad našou vierou, nad našou vierou v Krista, Božieho Syna, a rovnako tiež odkazuje na krst, ktorý je prvou sviatosťou viery: sviatosťou, ktorá nám umožňuje „vyjsť na svetlo“ prostredníctvom znovuzrodenia sa z vody a Ducha Svätého; tak ako sa to stalo s mužom slepým od narodenia, ktorému sa otvorili oči po tom, ako sa vodou umyl v rybníku Siloe. Muž slepý od narodenia, ktorý bol uzdravený, predstavuje nás, vtedy keď si neuvedomujeme, že Ježiš je svetlo, že je „svetlo sveta“, keď sa pozeráme inam, keď sa radšej spoliehame na malé svetielka, keď tápame v tme.

Skutočnosť, že slepec nemá meno, nám pomáha vidieť samých seba s našou tvárou a naším menom v jeho príbehu. Aj my sme boli Kristom „osvietení“ v krste, a sme teda povolaní konať ako deti svetla. A správať sa ako deti svetla si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia, schopnosť posudzovať ľudí a veci podľa iného rebríčka hodnôt, ktorý pochádza od Boha. Sviatosť krstu si v skutočnosti vyžaduje rozhodnutie žiť ako deti svetla a kráčať vo svetle.

Keby som sa vás teraz opýtal: „Veríte, že Ježiš je Boží Syn? Veríte, že vám môže premeniť srdce? Veríte, že vám môže dať vidieť realitu tak ako ju vidí on, nie ako ju vidíme my? Veríte, že on je svetlo, dáva nám pravé svetlo?“ Ako by ste odpovedali? Každý nech odpovie vo svojom srdci.

Čo znamená mať pravé svetlo, kráčať vo svetle? Znamená to predovšetkým zanechať falošné svetlá: chladné a chabé svetlo predsudkov voči druhým, lebo predsudky skresľujú skutočnosť a zaťažujú nás odporom voči tým, ktorých posudzujeme bez milosrdenstva a odsudzujeme ich bez šance sa odvolať. Toto je na dennom poriadku! Keď ohovárame druhých, nekráčame vo svetle, ale kráčame v tme. Ďalším falošným svetlom, vábivým a nejednoznačným, je osobný prospech: ak hodnotíme ľudí a veci na základe kritéria nášho úžitku, nášho pôžitku, našej prestíže, nie sme pravdiví vo vzťahoch a v situáciách. Ak ideme touto cestou hľadania iba vlastného záujmu, kráčame vo tme.

Nech nám Svätá Panna, ktorá ako prvá prijala Ježiša, svetlo sveta, vyprosí milosť nanovo prijať v tomto Pôstnom období svetlo viery, znovuobjaviac neoceniteľný dar krstu, ktorý sme my všetci prijali. Nech nás toto nové poučenie premení v postojoch a skutkoch, aby sme aj my, počnúc našou biedou, našim málom, boli nositeľmi lúčov Kristovho svetla.

 

25. marca

Homília pápeža Františka na slávnosť Zvestovania Pána: Možnosť nemožného

Vatikán/Taliansko 25. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti Zvestovania Pána, ktorej predsedal v parku Monza pri Miláne v sobotu 25. marca 2017 v rámci svojej pastoračnej návštevy Milánskej arcidiecézy.

Práve sme si vypočuli ten najdôležitejší oznam v našich dejinách: zvestovanie Panne Márii (porov. Lk 1,26-38). Je to úsek hutný a plný života, ktorý rád čítam vo svetle iného zvestovania – o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,5-20). Tieto dve oznámenia nasledujú jedno po druhom, sú vzájomne spojené, a keď ich vzájomne porovnáme, oba nám ukazujú, čo nám dáva Boh vo svojom Synovi.

Zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa sa odohráva v čase, keď kňaz Zachariáš, pripravený začať liturgiu, vstupuje do svätyne chrámu, zatiaľ čo celé zhromaždenie stojí v očakávaní vonku. Zvestovanie narodenia Ježiša sa však odohráva na zastrčenom mieste v Galilei, v periférnom mestečku, ktorého povesť nie je zvlášť dobrá (porov. Jn 1,46), v anonymite domu jednej mladej devy menom Mária.

Vidíme tu rozdiel nemalej vážnosti, ktorý naznačuje, že nový Chrám Boží, nové stretnutie Boha so svojím ľudom sa odohrá na miestach okrajových a periférnych, t. j. na miestach, na ktorých to obyčajne neočakávame. Práve tam sa ale odohrá schôdzka Boha s ľudom, tam sa odohrá ich stretnutie; tam sa Boh stane telom, aby z lona svojej Matky začal kráčať spoločne s nami. Už viac nebude miesta, ktoré by bolo rezervované iba niekoľkým, zatiaľ čo väčšina by stála vonku v očakávaní. Jemu nebude nič a nikto ľahostajný, nebude situácie bez jeho prítomnosti: radosť zo spásy má začiatok v každodennom živote domácnosti jednej mladej devy z Nazareta.

Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie –, vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: „Zdravas’ [Raduj sa], Pán s tebou!“ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým.

Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. „Ako sa to stane“ - v časoch tak poznačených špekuláciami? Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade.

Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Tlaky a bezmocnosť zoči-voči mnohým situáciám akoby nám vysušovali dušu a robili nás necitlivými voči nespočetným výzvam. Je to paradox, že keď sa na vytvorenie teoreticky lepšej spoločnosti všetko uponáhľa, nakoniec nezvýši čas na nič a na nikoho. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky.

Osoží nám položiť si otázku: ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz?

Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme, a ani nechcime pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní „kedy už prestane pršať“. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta.

Vo chvíli Máriinho zmätenia, a tiež toho nášho vlastného, nám anjel ponúka tri „kľúče“, ktoré nám pomôžu prijať misiu, ktorá nám je zverená.

 

Pápež František obedoval v Miláne so stovkou väzňov

Taliansko 25. marca – Jedným z kľúčových bodov programu pápeža Františka počas jeho dnešnej pastoračnej návštevy Milána bolo aj stretnutie s väzňami. Na poludnie, krátko po modlitbe Anjel Pána, privítali Svätého Otca vo väznici San Vittore riaditeľ Gloria Manzelli a väzenský kaplán don Marco Recalcati.

Svätý Otec si na úvod pozorne vypočul dvoch zo 130 väzňov, ktorí hovorili v mene všetkých. „Riskujeme, že sa ponoríme do tmy,“ povedala jedna z väzenkýň a dodala: „Chceme sa vydať na cestu viery a sociálneho začlenenia“. Obrátiac sa na pápeža, uznala „veľký príklad“, ktorý dáva „kráčajúc cestami chudoby, prinášajúc posolstvo milosrdenstva a pokoja vydedencom“. Túžba všetkých väzňov, vysvetlila žena, „je vrátiť sa do nášho každodenného života, pracovať a večer sa vrátiť domov k rodine. Všetci sme hriešnici, avšak schopní zakúšať pocity ako ktokoľvek iný“ a svoje svedectvo zakončila slovami: „Modlite sa za nás a za naše rodiny“.

Druhý väzeň poprosil Svätého Otca, aby sa s nimi modlil za tých, ktorým ublížili, „aby im bolo odpustené“. Zároveň pápeža poprosil o modlitby za „pokoj“ vo väzení a tiež za to, „aby politický svet čím skôr prijal reformu týkajúcu sa väzníc“, aby boli miestom „dôstojnosti“ a možnosti „resocializácie“ pre všetkých. Na záver svojho svedectva poukázal na nezištnú pomoc mnohých dobrovoľníkov, ktorí väzňom prinášajú nádej a lásku a dodal: „Modlíme sa za vás, aby ste mali silu vydržať a navštíviť ďalšie väznice v Taliansku a vo svete. Navždy ostanete v našich srdciach a v našich každodenných modlitbách“.

Svätý Otec sa väzňom poďakoval za prijatie. „Cítim sa medzi vami doma,“ povedal a pokračoval: „Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a navštívili ste ma». Vy ste pre mňa Ježiš, ste bratia. Nemám odvahu niekomu, čo je vo väzení, povedať: ,Zaslúži si to’. Prečo vy a nie ja? Pán miluje mňa rovnako ako vás, ten istý Ježiš je vo vás a vo mne, sme bratia hriešnici. Pomyslite na vaše deti, vaše rodiny, vašich rodičov. Vy, ktorí ste zranené srdce Ježiša.“

V milánskej väznici si v súčasnosti odpykáva trest 900 väzňov, medzi ktorými sú nielen muži i ženy, ale aj deti väzenkýň v špeciálnych celách. Svätý Otec sa s nimi v krátkosti stretol ešte pred tým, než prijal veľkú skupinu personálu a dobrovoľníkov väznice San Vittore.

Pápež František si podal ruku s približne 80 ľuďmi, ktorí zastupovali rôzne skupiny väzňov. Potom sa stretol aj s tými, ktorí sú zadržaní v špeciálne chránenej časti areálu. Po úvodnom zvítaní sa Svätý Otec odobral na obed s takmer stovkou väzňov. Na príprave typicky milánskeho menu sa podieľali aj niektorí trestanci.

Návšteva väznice sa skončila výmenou darov a požehnaním listov s menami väzňov, ktoré si Svätý Otec zobral so sebou. Niektorí z nich svoje listy pápežovi zaslali poštou. Napriek tomu, že viacerí sa nehlásia ku katolíckej viere, Petrovho nástupcu považujú za posla pokoja a nádeje.

 

V milánskom Dóme pápež František odpovedal kňazom a zasväteným

Miláno 25. marca – Pri dnešnej pastoračnej návšteve Milánskej arcidiecézy sa pápež František stretol s kňazmi a zasvätenými osobami v milánskom Dóme. Po príchode do chrámu zotrval v tichej osobnej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou a pomodlil sa pri ostatkoch svätého Karola Boromejského, ktorý je spolu so svätým Ambrózom patrónom Milánskej arcidiecézy. Jej špecifikom je slávenie liturgie v tzv. ambroziánskom ríte.

V priestrannom gotickom dóme z bieleho mramoru sa zišlo okolo 4000 osôb. Boli prítomní piati kardináli a 28 biskupov. Pápež František osobne pozdravil emeritného arcibiskupa Milánskej diecézy kardinála Dionigiho Tettamanziho, zástupcov rôznych náboženstiev, starých a chorých kňazov a zasvätené osoby.

Miestny arcibiskup kardinál Angelo Scola predniesol slová privítania na úvod stretnutia, ktoré malo podľa priania Svätého Otca formu dialógu. V prvej otázke jeden z kňazov poukázal na multikultúrnu spoločnosť a na výzvy, pred ktorými stoja v súčasnosti kňazi. Pápeža Františka sa opýtal: „Aká očista a aké rozhodnutia sa od nás žiadajú, aby sme nestratili radosť z evanjelizovania?“

Svätý Otec v odpovedi najprv povzbudil nezľaknúť sa výziev, ale odvážne sa k nim postaviť: „výzvy treba chytiť, tak ako býka, za rohy“. V situácii multikultúrneho, multietnického a multináboženského spoločenského prostredia je podľa jeho slov potrebné sa učiť. Pôsobením Ducha Svätého je rôznorodosť „bohatstvom Cirkvi, ktorá hoci je jedna, je mnohotvárna“, tak ako aj evanjelium máme v štvorakej podobe. Ďalej je nutné „rozlišovať, kedy ide o Ducha Svätého, ktorý tvorí rozdielnosť v jednote“ a kedy naopak nejde o Ducha Svätého a vytvára sa rozdelenie.

Svätý Otec napokon upozornil na dôležitú úlohu kňazov v súčasnom svete, a to je naučiť mladých rozlišovaniu: „Rozlišovaniu tých vecí, ktoré sa zdajú byť v opozícii, alebo sú v opozícii, aby poznali, kedy určité napätie, určitá opozícia pochádza od Ducha Svätého a kedy pochádza od Zlého. A preto ich treba formovať k rozlišovaniu.“

„Rozmanitosť ponúka veľmi záludné situácie. Kultúra nadbytku, ktorej sme vystavení, ponúka horizont toľkých možností, predstavujúc ich všetky ako platné a dobré. Naši mladí sú vystavení neustálemu „zappingu“ [pozn. - rýchle a neprestajné prepínanie kanálov]. Môžu surfovať na dvoch alebo troch obrazovkách zapnutých súčasne, môžu reagovať súčasne v rozdielnych virtuálnych situáciách.

Či sa nám to páči alebo nie, toto je svet v ktorom sú zaradení a je našou úlohou ako pastierov pomôcť im obstáť v tomto svete. Preto sa domnievam, že je dobré naučiť ich rozlišovať, aby mali nástroje a základy, ktoré im pomôžu ísť životnou cestou bez toho, aby sa vyhasil Duch Svätý, ktorý je v nich.“

„V katechéze, v duchovnom vedení, v homíliách, musíme vyučovať náš ľud, vyučovať mladých, deti i dospelých rozlišovaniu. A učiť ich vyprosovať si milosť rozlišovania.“

Druhú otázku položil jeden zo 143 stálych diakonov Milánskej arcidiecézy, kde už od roku 1990 pôsobia slobodní alebo ženatí muži, ktorí prijali diakonskú vysviacku. Opýtal sa na súčasné očakávania Cirkvi od ich služby: „Ako máme ako stáli diakoni prispievať k tej požehnanej, objektívnej a pokornej tvári Cirkvi, o ktorej hovoríte?“ Svätý Otec vo svojej odpovedi okrem iného povedal:

„Vy nie ste napol kňazmi a napol laikmi - to by robilo z diakonátu „funkciu“. Vy ste sviatosťou služby Bohu a bratom. Je to povolanie, ktoré ako všetky povolania nie je individuálne, ale je žité v rodine a s rodinou, v Božom ľude a s Božím ľudom.“

„Dnes sa zdá, že všetko musí „na niečo slúžiť“, ako keby všetko našlo svoje naplnenie v jednotlivcovi: modlitba „mi slúži“, komunita „mi slúži“, láska „mi slúži“. Avšak vy ste darom, ktorým nám Duch Svätý ukazuje, že správna cesta je opačná: v modlitbe slúžim, v komunite slúžim, v solidarite slúžim Bohu aj blížnemu.“

Poslednú, tretiu otázku položila rehoľná sestra: „Ktoré životné periférie a ktoré oblasti si máme voliť s našimi málo silami, uvedomujúc si že sme v našich časoch menšina?“ Pápež František odpovedal:

„Páči sa mi začať od slova menšina. (...) Bežne – ale nechcem povedať že toto je ten prípad – je to slovo, ktoré je sprevádzané pocitom (...) rezignácie. Bez toho, aby sme si to uvedomili, vždy keď myslíme alebo konštatujeme, že je nás málo, alebo že sme starí, keď pociťujeme ťarchu, krehkosť viac než oslnivý lesk, náš duch začína byť nahlodávaný rezignáciou. Rezignácia potom vedie k apatii. Verím, že tu sa začína prvá reakcia na ktorú by sme si mali dávať pozor: málo áno, v menšine áno, rezignácia nie!“

Pápež František známym evanjeliovým obrazom pripomenul, že zasvätené osoby majú byť soľou zeme a kvasom. Pritom vtipne poznamenal, že nevadí, ak je zasvätených málo, pretože presolené jedlo sa nedá jesť. Skôr vyzval zasvätených aby boli kvasom, ktorý prekvasí. „Nie iba prežiť, ale žiť!“

Postretnutí s rehoľníkmi sa presunul Svätý Otec do milánskej väznice San Vittore, kde sa stretol s odsúdenými a tiež s nimi obedoval.

 

Návštevu Milána začal pápež František stretnutím s rodinami v okrajovej štvrti

Vatikán/Taliansko 25. marca - Svätý Otec František je v dnešný deň na pastoračnej návšteve Milána. Z rímskeho letiska vyrazil o 7. hodine ráno a o 8.15 ho už na milánskom armádnom letisku Linate privítali milánsky arcibiskup kardinál Angelo Scola a predstavitelia mesta i severotalianskeho regiónu Lombardia.

Pastoračnú návštevu v najvýznamnejšej priemyselnej a finančnej metropole Talianska začal Svätý Otec stretnutím s chudobnými vo štvrti Forlanini, okrajovej časti Milána označovanej ako „Biele domy“. Zašiel za nimi priamo do ich príbytkov, keď navštívil tri rodiny, z ktorých jedna opatruje ťažko chorého člena, ďalšia je domácnosťou starých ľudí a tretia je rodinou prisťahovalcov.

Členovia farského spoločenstva odovzdali pápežovi ako symbolický dar ručne tkanú štólu, ktorú sami zhotovili a obraz Panny Márie ako symbol mesta, keďže patrocíniom milánskeho dómu je Narodenie Panny Márie. Svätého Otca na námestí pred blokmi panelových domov pozdravili zástupcovia rozličných skupín prítomných v tejto mestskej štvrti, medzi nimi i Rómovia a prisťahovalci z iných krajín, z ktorých viacerí sú vyznávačmi islamu.

V krátkom príhovore Svätý Otec okrem iného povedal:

„Darovali ste mi obraz vašej Panny Márie: ako vyzeral predtým a ako vyzerá teraz po jeho zreštaurovaní. Obraz Panny Márie. Ďakujem! Viem, že v Miláne ma privíta Panna Mária, na vrchole Dómu; ale vďaka vášmu daru ma Panna Mária víta už tu, pri vstupe. A to je dôležité, pretože mi to pripomína starostlivosť Panny Márie, ktorá sa ponáhľa navštíviť Alžbetu. Je to starostlivosť, pohotovosť Cirkvi, ktorá nezostáva v centre, aby čakala, ale vychádza v ústrety všetkým, na periférie, vychádza v ústrety aj nekresťanom, aj neveriacim... A všetkým prináša Ježiša, ktorý je láskou Boha, ktorý sa stal telom, ktorý dáva zmysel nášmu životu a zachraňuje ho zo zla.

A Panna Mária vychádza v ústrety nie preto, aby robila prozelytizmus, [aby obracala na vieru], nie! Ale aby nás sprevádzala na ceste života. A skutočnosť, že to bola Panna Mária, ktorá ma čakala pri bráne Milána, mi pripomenula aj časy, keď sme sa ako deti, mládenci, vracali z internátu, a bola to mama, ktorá nás očakávala pri bráne. Panna Mária je Matka! A vždy vychádza prvá, vychádza vpred, aby nás privítala, aby nás očakávala.

Vďaka za toto! A mnohovýznamná je aj skutočnosť reštaurovania: táto vaša Panna Mária bola zreštaurovaná, ako Cirkev vždy potrebuje byť „reštaurovaná“, pretože pozostáva z nás, ktorí sme hriešnici. Veruže všetci sme hriešnici! Nechajme sa reštaurovať Bohom, jeho milosrdenstvom.

Nechajme sa nanovo očistiť v srdci, zvlášť v tomto Pôstnom období. Panna Mária je bez hriechu, ona nepotrebuje reštaurovanie, ale jej socha áno, a tak nás Matka učí nechať sa nanovo očistiť Božím milosrdenstvom, aby sme svedčili o Ježišovej svätosti. A hovoriac po bratsky: ako veľmi nám pomôže dobrá spoveď! Alebo nie? Ale aj spovedníkov prosím, aby boli milosrdní!“

O 10. hodine sa pápež František v milánskom Dóme stretne s kňazmi a zasvätenými osobami. Čaká ho aj návšteva väznice San Vittore, kde bude pri jednom stole obedovať s trestancami.

O 15. hodine bude Svätý Otec sláviť eucharistiu na otvorenom priestranstve Parku Monza a večer o 17.30 sa stretne s mladými birmovancami na futbalovom štadióne San Siro.

 

 

Príhovor pápeža Františka pri 60. výročí Rímskych zmlúv: Nádej pre Európu

 

Vatikán 25. marca – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s predstaviteľmi 27 členských štátov Európskej únie a európskych inštitúcií pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, ktorý predniesol 24. marca 2017 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne.  

Vážení hostia,

ďakujem vám za vašu prítomnosť dnes večer, v predvečer 60. výročia podpísania zakladajúcich zmlúv Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Každému z vás chcem vyjadriť náklonnosť, ktorú Svätá stolica má voči vašim jednotlivým krajinám a voči celej Európe, s ktorej osudmi je z Božej prozreteľnosti neoddeliteľne spojená. Zvláštnu vďaku chcem vyjadriť ctenému Paolovi Gentilonimu, predsedovi Rady ministrov Talianskej republiky, za úctivé slová, ktoré vyslovil v mene všetkých a za úsilie, aké Taliansko vynaložilo pri príprave tohto stretnutia; ako aj ctenému Antoniovi Tajanimu, predsedovi Európskeho parlamentu, ktorý vyjadril túžby národov Únie pri tomto výročí.

Návrat do Ríma po šesťdesiatich rokoch nemôže byť iba spomienkou na veci minulé, ako skôr vyjadrením túžby znovuobjaviť živú pamäť tej udalosti s cieľom oceniť jej prínos pre súčasnosť. Musíme sa vcítiť do výziev tej doby, aby sme čelili tým dnešným i zajtrajším. Biblia nám so svojimi príbehmi bohatými na spätné vybavovanie udalostí ponúka základnú pedagogickú metódu: dobu, ktorú žijeme nie je možné pochopiť bez minulosti, chápanej nie ako množinu vzdialených faktov, ale ako životodarnú miazgu, ktorá zavlažuje prítomnosť. Bez tohto povedomia stráca realita svoju jednotu, dejiny strácajú svoju logickú niť a ľudstvu sa vytráca zmysel vlastných činov a smer vlastnej budúcnosti.  

25. marec 1957 bol dňom plným očakávaní a nádejí, nadšenia i obáv, a jedine mimoriadna udalosť a historické dôsledky mohli ho mohli urobiť jedinečným v histórii. Spomienka na ten deň sa pripája k nádejam dneška a k očakávaniam európskych národov, ktoré žiadajú rozlišovať prítomnosť, aby tak cesta, ktorá sa začala, mohla pokračovať s obnoveným elánom a s dôverou.

Otcovia zakladatelia a lídri si boli vedomí toho, že pripojením svojho podpisu pod obe zmluvy dali život tej politickej, ekonomickej, kultúrnej, no predovšetkým ľudskej skutočnosti, ktorú dnes voláme Európska únia. Na druhej strane, ako povedal belgický minister zahraničných vecí Spaak, išlo «zaiste o materiálne blaho našich národov, rozšírenie našich ekonomík, o sociálny rozvoj, o úplne nové priemyselné a obchodné možnosti, no predovšetkým [... o] osobitnú životnú koncepciu, človekovi na jeho mieru, bratskú a spravodlivú» (P. H. Spaak, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Po temných a neľútostných rokoch Druhej svetovej vojny vtedajší lídri verili v možnosť lepšej budúcnosti, «nechýbala im odvaha, ani nekonali príliš neskoro. Zdá sa, že spomienka na uplynulé nešťastné udalosti a na ich viny ich inšpirovala a dodala im potrebnú odvahu, aby zabudli na staré spory a mysleli a konali skutočne novým spôsobom na zrealizovanie najväčšej premeny [...] Európy» (tamže).

Otcovia zakladatelia nám pripomínajú, že Európa nie je množina pravidiel, ktoré treba dodržiavať, či manuál protokolov a procedúr, ktorých sa treba držať. Je to život, spôsob ponímania človeka vychádzajúc z jeho transcendentnej a neodňateľnej dôstojnosti, a teda niečo viac než len akýsi súbor práv, ktoré treba obhajovať alebo požiadaviek, ktoré treba vymáhať. Na počiatku idey Európy stála «postava a zodpovednosť ľudskej osoby s jej kvasom evanjeliového bratstva, [...] s jej túžbou po pravde a spravodlivosti vyformovanou skúsenosťou tisícročí» (A. De Gasperi, Naša vlasť Európa. Príhovor na Európskej parlamentnej konferencii, 21. apríla 1954). Rím je so svojím povolaním k univerzalite symbolom tejto skúsenosti a z toho dôvodu bol vybraný ako miesto podpísania zmlúv, lebo práve na tomto mieste – pripomenul holandský minister zahraničných vecí Luns – «boli položené politické, právne a sociálne základy našej civilizácie» (J. Luns, holandský minister zahraničných vecí, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Ak od začiatku bolo jasné, že pulzujúcim srdcom európskeho politického projektu mohol byť jedine človek, zároveň bolo evidentné riziko, že by zmluvy mohli ostať len mŕtvou literou. Bolo potrebné ich naplniť životodarným duchom. A prvý element európskej vitality je solidarita. «Európske hospodárske spoločenstvo – tvrdil luxemburský premiér Bech – bude žiť a bude mať úspech len vtedy, ak počas svojej existencie ostane verné duchu európskej solidarity, ktorá ju vytvorila a ak spoločná vôľa rodiacej sa Európy bude silnejšia než národné vôle» (J. Bech, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marec 1957). Takýto duch je viac než kedykoľvek potrebný dnes, stojac pred odstredivými podnetmi, ako aj pred pokušením zredukovať zakladajúce ideály Únie na výrobné, ekonomické a finančné požiadavky.

Zo solidarity sa rodí schopnosť otvoriť sa druhým. «Naše plány nie sú egoistické», povedal nemecký kancelár Adenauer (K. Adenauer, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). «Nepochybne krajiny, ktoré sa zjednocujú [...] nemajú v úmysle izolovať sa od zvyšku sveta a vybudovať okolo seba neprekonateľné bariéry» doplnil ho francúzsky minister zahraničných vecí Pineau (C. Pineau, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Vo svete, ktorý až príliš dobre poznal drámu múrov a rozdelení bolo jasné, že je dôležité pracovať pre zjednotenú a otvorenú Európu a usilovať sa všetci spoločne o odstránenie neprirodzenej bariéry, ktorá od Baltického mora až po Jadranské rozdeľovala kontinent. Toľko sa len bojovalo za zvrhnutie toho múru! Napriek tomu sa dnes zabudlo na túto námahu. Zabudlo sa tiež na vedomie drámy rozdelených rodín, chudoby a biedy, ktorú to rozdelenie vyvolalo. Tam, kde celé generácie túžili byť svedkom zrúcania znakov nanúteného nepriateľstva, sa teraz diskutuje o tom, ako sa zbaviť ,nebezpečenstiev’ našej doby: začínajúc dlhou kolónou žien, mužov a detí na úteku pred vojnou a chudobou, ktorí prosia iba o možnosť budúcnosti pre seba a pre svojich drahých.

V prázdnote pamäti, ktorá charakterizuje našu dobu, sa tiež často zabúda na ďalší veľký úspech solidarity ratifikovaný 25. marca 1957: najdlhšie obdobie mieru za uplynulé storočia. «Národy, ktoré sa v priebehu rokov často nachádzali na opačných frontoch, bojujúc jedni proti druhým, [...] sa teraz naopak nachádzajú zjednotené vďaka bohatstvu svojich národných špecifík» (Spaak, tamže). Mier sa vždy buduje slobodným a vedomým prispením každého jedného. Predsa však «sa dnes mnohým zdá byť dobrom, ktoré je istým spôsobom samozrejmé» (Príhovor k diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 9. januára 2017), a preto sa dá ľahko skončiť pri jeho považovaní za niečo nadbytočné. Naopak, mier je vzácne a zásadne dôležité dobro, lebo bez neho nemožno vybudovať budúcnosť pre nikoho a skončíme ,prežívaním zo dňa na deň’.

Jednotná Európa sa rodí totiž z jasného projektu, dobre definovaného, primerane premysleného, aj keď spočiatku len zárodočného. Každý dobrý projekt pozerá do budúcnosti, a tou budúcnosťou sú mladí, povolaní zrealizovať prísľuby v budúcnosti (porov. Spaak, tamže). U Otcov zakladateľov bolo teda jasné povedomie, že sú súčasťou spoločného diela, ktoré nielen presahuje hranice štátov, ale tiež tie časové, a spája tak medzi sebou generácie, ktoré sa všetky rovnako podieľajú na stavbe spoločného domu.

Ctení hostia,

Otcom Európy som venoval túto prvú časť môjho príhovoru, aby sme sa nechali inšpirovať ich slovami, aktuálnosťou ich myšlienok, zanieteným úsilím o spoločné dobro, ktoré ich charakterizovalo, ich istotou, že sú súčasťou diela väčšieho než sú oni sami a veľkosťou ideálu, ktorý ich oduševňoval.

Ich spoločným menovateľom bol duch služby, spojený s nadšením pre politiku a s vedomím, že «v počiatku európskej civilizácie sa nachádza kresťanstvo» (De Gasperi, tamže), bez ktorého sa západné hodnoty dôstojnosti, slobody a spravodlivosti javili väčšinou nezrozumiteľnými.

«A ešte dnes – potvrdzoval Ján Pavol II. -, duša Európy zostáva jednotná, pretože, okrem svojich spoločných počiatkov, žije tými istými kresťanskými a ľudskými hodnotami ako sú dôstojnosť ľudskej osoby, hlboký zmysel pre spravodlivosť a slobodu, pracovitosť, duch iniciatívy, láska k rodine, úcta k životu, tolerancia, túžba po spolupráci a mieri, ktoré sú jej známymi charakteristikami» (Ján Pavol II., Európsky akt, Santiago de Compostela, 9. novembra 1982).

V našom multikultúrnom svete budú tieto hodnoty naďalej plne prítomné, ak si dokážu udržať vitálny vzťah s koreňmi, z ktorých sa zrodili. V plodnosti takéhoto spojenia spočíva možnosť budovať spoločnosti autenticky laické, zbavené ideologických protikladov, v ktorých si nájdu rovnako miesto rodák odinakiaľ i domorodec, veriaci i neveriaci.

Za posledných šesťdesiat rokov sa svet veľmi zmenil. Ak Otcovia zakladatelia, ktorí prežili ničivý (vojnový) konflikt, boli vedení nádejou v lepšiu budúcnosť a odhodlanou vôľou presadiť, aby sa vyhlo povstaniu nových konfliktov, v našej dobe viac dominuje koncept krízy. Je to ekonomická kríza, ktorá poznačila posledné desaťročie, je to kríza rodiny a pevných sociálnych modelov, je to rozšírená „kríza inštitúcií“ a migračná kríza: mnohé krízy, ktoré skrývajú strach a hlbokú stratenosť súčasného človeka, čo si žiada novú hermeneutiku pre budúcnosť. Napriek tomu termín „kríza“ nemá sám o sebe negatívny význam. Neoznačuje len nepekný moment, ktorí je potrebné prekonať. Slovo kríza pochádza z gréckeho slovesa crino (κρίνω), ktoré znamená pátrať, skúmať, súdiť. Naša doba je dobou rozlišovania, ktoré nás pozýva skúmať podstatu a stavať na nej: je to čas výziev a možností.

Aká je teda hermeneutika, interpretačný kľúč, pomocou ktorého môžeme čítať problémy dneška a nachádzať odpovede pre budúcnosť? Pripomenutie si myšlienok Otcov by bolo v skutočnosti neplodné, ak neposlúži k ukázaniu cesty, ak by sa nestalo stimulom pre budúcnosť a zdrojom nádeje. Každý organizmus, ktorý stratí zmysel svojej cesty, ktorý zostane bez tohto pohľadu do budúcnosti, utrpí najskôr úpadok a z dlhodobého hľadiska mu hrozí smrť. Aké je teda dedičstvo Otcov zakladateľov? Aké perspektívy nám ukazujú pre zdolanie výziev, ktoré nás čakajú? Aká je nádej pre Európu dneška a zajtrajška?

Odpovede nájdeme priamo v pilieroch, na ktorých sa dohodli stavať Európske hospodárske spoločenstvo a ktoré som už pripomenul: ústredné miesto človeka, činorodá solidarita, otvorenosť voči svetu, úsilie o mier a rozvoj, otvorenosť pre budúcnosť. Kto vládne, ten má úlohu rozlíšiť cesty nádeje, - toto je vaša úloha: rozlíšiť cesty nádeje -, určiť konkrétne postupy tak, aby sa dôležité kroky, ktoré boli doposiaľ urobené, nemuseli stratiť, ale boli zárukou dlhej a plodnej cesty.

Európa opäť nachádza nádej, ak je človek v strede a v srdci jej inštitúcií. Tvrdím, že to predpokladá pozorné a dôverné počúvanie žiadostí, ktoré prichádzajú tak od jednotlivcov, ako od spoločností a národov, ktoré tvoria Úniu. Žiaľ, často je tu dojem, že nastáva „citové oddelenie“ medzi obyvateľmi a európskymi inštitúciami, často vnímanými ako vzdialené a nepozorné k rozličným citlivostiam, ktoré vytvárajú Úniu. Potvrdiť ústredné miesto človeka znamená tiež znova objaviť ducha rodiny, v ktorej každý prispieva slobodne podľa svojich možností a talentov pre spoločný domov. Je vhodné mať na pamäti, že Európa je jedna rodina národov (porov. Príhovor v Európskom parlamente, Štrasburg, 25. novembra 2014) - a ako v každej dobrej rodine – sú rozdielne vnímavosti, ale všetci môžu rásť v tej miere, nakoľko sú jednotní. Európska únia sa rodí ako jednota rozdielností a jednota v rozdielnostiach.

Osobitosti nás preto nemajú naľakať, a ani si nemožno myslieť, že jednota by sa uchovala uniformitou. Ona je skôr súzvukom spoločenstva. Otcovia zakladatelia vybrali práve tento pojem ako kľúčový pre subjekty, ktoré sa zrodili z Dohôd, dávajúc dôraz na skutočnosť, že sa dávali do spoločného zdroje a dary každého. Dnes Európska únia potrebuje znova objaviť význam toho, že je v prvom rade „spoločenstvo“ osôb a národov, ktoré si uvedomuje, že «celok je viac ako časť, a tiež že je viac ako jednoduchý súčet» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 235), a teda, že «treba vždy rozšíriť náš pohľad pre rozpoznanie väčšieho dobra, ktoré je pre blaho všetkých» (tamže). Otcovia zakladatelia hľadali ten súzvuk, v ktorom všetko je v každej z častí a časti sú – každá vo svojej vlastnej jedinečnosti – vo všetkom.

Európa opäť nachádza nádej v solidarite, ktorá je tiež najúčinnejším protiliekom na moderné populizmy. Solidarita zahŕňa vedomie, že sme súčasťou jedného tela a zároveň predpokladá schopnosť, že každý člen vie „sympatizovať“ s iným a so všetkými. Ak trpí jeden, trpia všetci (porov. 1 Kor 12,26). Tak aj my dnes oplakávame spolu so Spojeným kráľovstvom obete atentátu, ktorý zasiahol Londýn pred dvoma dňami. Solidarita nie je len dobrým predsavzatím: je charakterizovaná činmi a konkrétnymi skutkami, ktoré nás približujú k blížnemu, nech by sa nachádzal v akýchkoľvek podmienkach. Naopak, populizmy prekvitajú práve z egoizmu, ktorý uzatvára v obmedzenom a dusivom kruhu a nedovoľuje prekonať limity vlastných myšlienok a „dovidieť ďalej“. Oplatí sa nanovo začať myslieť európskym spôsobom, aby sa zažehnalo opačné nebezpečenstvo sivej jednotvárnosti, alebo víťazstvo partikularizmov. Od politiky sa očakáva také ideálne vedenie (leadership), ktoré nebude ťažiť z emócií na získanie súhlasu, ale skôr vypracuje v duchu solidarity a subsidiarity také politiky, ktorá umožnia rásť celej Únii v harmonickom rozvoji, takže ten, kto dokáže bežať rýchlejšie, bude môcť podať pomocnú ruku tomu, kto ide pomalšie a ten, kto to má namáhavejšie, bude sa môcť dotiahnuť na toho, kto je na čele.

Európa opäť nachádza nádej, keď sa neuzavrie v strachu do falošných istôt. Naopak, jej história je silne ovplyvnená stretnutiami s inými národmi a kultúrami a jej identita «je a vždy bola, identitou dynamickou a multikultúrnou» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016). Vo svete je záujem o európsky projekt. Bolo to tak od prvého dňa, pri zaplnenom námestí na rímskom Kapitole a s gratulačnými pozdravmi, ktoré prichádzali z iných štátov. A ešte viac je tu dnes, počnúc štátmi, ktoré žiadajú o vstup a chcú byť súčasťou Únie, ako aj tých štátov, ktoré dostávajú pomoc, ktorá sa im s ozajstnou štedrosťou ponúka, aby sa vyrovnali s následkami chudoby, chorôb a vojen. Otvorenosť voči svetu predpokladá schopnosť «dialógu ako formy stretnutia» (Evangelii gaudium, 239) na všetkých úrovniach, počnúc od dialógu medzi členskými štátmi a medzi inštitúciami a obyvateľmi, až po ten s mnohými migrantmi, ktorí pristávajú pri brehoch Únie. Pri riešení ťažkej migračnej krízy týchto rokov sa nemožno tak obmedziť, ako keby išlo len o problém počtov, ekonomický alebo bezpečnostný.

Problematika migrácie vyvoláva hlbšiu otázku, ktorá je predovšetkým kultúrna. Akú kultúru ponúka dnes Európa? Strach, ktorý často pociťujeme, nachádza vskutku svoju hlbšiu príčinu v strate ideálov. Bez perspektívy pravých ideálov nás nakoniec ovládne strach, že nás ten druhý vytrhne z ustálených zvyklostí, že nás pripraví o dosiahnutý komfort, že nejakým spôsobom spochybní náš životný štýl, často vytvorený len materiálnym blahobytom. Naopak, bohatstvo Európy vždy spočívalo v jej duchovnej otvorenosti a schopnosti klásť si základné otázky o zmysle existencie. Otvorenosť voči zmyslu pre večnosť ide ruka v ruke tiež s pozitívnou otvorenosťou voči svetu, i keď nie bez napätí a chýb. Naopak sa zdá, že získaný blahobyt pristrihol Európe krídla a donútil ju sklopiť zrak. Európa má vo svete jedinečné ideové a duchovné dedičstvo, ktoré si zasluhuje, aby sa nanovo ponúklo s oduševnením a obnovenou sviežosťou, a ktoré je najlepším liekom na hodnotové prázdno našich čias, ktoré je úrodnou pôdou pre každú formu extrémizmu. Toto sú tie ideály, ktoré vytvorili Európu, ten „polostrov Ázie“ ktorý siaha od Uralu po Atlantik.

Európa opäť nachádza nádej, keď investuje do rozvoja a do mieru. Rozvoj nie je súhrnom výrobnej techniky. On sa dotýka celého bytia človeka: dôstojnosti jeho práce, primeraných podmienok života, dostupnosti vzdelania a nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. «Rozvoj je nové meno pre pokoj» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 26. marca 1967, 87), prehlásil Pavol VI, pretože niet skutočného pokoja, ak sú ľudia odsúvaní na okraj alebo prinútení žiť v biede. Nie je pokoj tam, kde chýba práca alebo perspektíva dôstojnej odmeny. Nie je pokoj na okrajoch našich miest, kde sa šíria drogy a násilie.

Európa opäť nachádza nádej, ak sa otvára budúcnosti. Ak sa otvára mladým, ponúkajúc im seriózne vyhliadky na vzdelanie, reálne možnosti začlenenia sa do sveta práce. Keď investuje do rodiny, ktorá je prvou a základnou bunkou spoločnosti. Keď rešpektuje svedomie a ideály svojich občanov. Keď garantuje možnosť mať deti bez strachu o ich zabezpečenie. Keď chráni život v celej jeho posvätnosti.

Vážení hostia,

vo všeobecnom predlžovaní veku života, šesťdesiat rokov sa dnes berie ako čas plnej dospelosti. Je to rozhodujúci vek, v ktorom sme ešte raz pozvaní zamyslieť sa. Aj od Európskej únie sa dnes žiada zamyslieť sa a ošetriť nevyhnutné bolesti, ktoré prichádzajú s rokmi, a nájsť nové trasy pre napredovanie na svojej ceste. Avšak na rozdiel od šesťdesiatročného človeka, Európska únia nemá pred sebou nevyhnutnú starobu, ale má možnosť novej mladosti. Jej úspech bude závisieť od vôle opäť pracovať spoločne a od ochoty staviť na budúcnosť. Vás ako lídrov čaká, aby ste rozlíšili cestu «nového európskeho humanizmu» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016), tvoreného ideálmi a konkrétnosťou. Znamená to nemať strach prijať účinné rozhodnutia, schopné odpovedať na reálne problémy ľudí a obstáť v skúške času.

Z mojej strany vás môžem len a len ubezpečiť o blízkosti Svätej stolice a Cirkvi voči celej Európe, ku ktorej budovaniu vždy prispievala a bude prispievať, zvolávajúc na ňu Pánovo požehnanie, aby ju chránil a dal jej mier a rozvoj. Stotožňujem sa preto so slovami, ktoré na Kapitole vyslovil Joseph Bech: Ceterum censeo Europam esse aedificandam - navyše si myslím, že Európa si zaslúži, aby sa vybudovala.

 

23. marca

Ranná homília pápeža Františka: Počúvajme Boží hlas a nezatvrdzujme si srdce

Vatikán 23. marca – Aby sme si nezatvrdili srdcia, musíme počúvať Božie slovo. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na to, že keď sa vzďaľujeme od Boha a sme hluchí na Božie slovo, stávajú sa z nás neverní katolíci, či dokonca „katolíci ateisti“.

Izraelský ľud sa obrátil Bohu chrbtom a vzďaľuje sa od neho vtedy, keď prestáva počúvať jeho hlas. Pápež František našiel podnet pre svoju úvahu v dnešnom prvom čítaní z knihy proroka Jeremiáša (Jer 7,23-28). „Ak sa nezastavíme, aby sme počúvali Pánov hlas, nakoniec končíme tak, že sa vzdialime, vzdialime sa od neho, ukážeme mu chrbát. A ak nepočúvame Pánov hlas, budeme počúvať iné hlasy,“ uviedol na úvod svojej homílie Svätý Otec a dodal: „Staneme sa hluchými, hluchými na Božie slovo“:

„Ak sa dnes všetci trochu zastavíme a pozrieme sa do svojho srdca, uvidíme koľkokrát – koľkokrát! – sme zatvorili uši a koľkokrát sme boli hluchými. A keď ľud, komunita, povedzme aj kresťanská komunita, farnosť či diecéza zatvorí uši a stane sa hluchou na Pánovo slovo, bude hľadať iné hlasy, iných pánov a skončí pri idoloch, idoloch, ktoré jej ponúkajú svet, svetskosť, spoločnosť, a vzdiali sa od živého Boha.“

Keď sa vzďaľujeme od Pána, pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec, naše srdce sa zatvrdí; keď „nepočúvame, srdce sa stane tvrdším, uzavretejším v sebe samom, tvrdým a neschopným niečo prijať; teda nielen uzavretosť, ale aj tvrdosť srdca“. Srdce tak bude žiť „v tom svete, v tom prostredí, ktoré mu neprospieva. Každý deň ho čoraz viac bude vzďaľovať od Boha,“ vysvetlil pápež František:    

„Tieto dve veci – nepočúvanie Božieho slova a zatvrdnuté srdce, uzavreté v sebe samom – spôsobujú stratu vernosti. Stráca sa zmysel vernosti. Pán v prvom čítaní hovorí: «zhynula vernosť»; a stanú sa z nás neverní katolíci, katolíci pohania alebo – čo je ešte horšie – katolíci ateisti, lebo nemáme východiskový bod v láske živého Boha. Nepočúvanie a obrátenie sa chrbtom, ktoré zatvrdzuje srdce, nás vedie na tú cestu nevernosti.“

„Ako sa prejavuje táto nevernosť?“ – položil si otázku pápež František a odpovedal: „Prejavuje sa zmätkom. Nevieme, kde je Boh a kde nie je, zamieňame si Boha s diablom“. Svätý Otec vzápätí pokračoval úryvkom z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 11,14-23) a poukázal na to, že hoci „Ježiš konal zázraky, robil toľko vecí pre záchranu ľudí a oni boli spokojní, šťastní“, predsa sa mu dostalo obvinenie, že „to robí preto, lebo je synom diabla, robí to mocou Belzebula“.

„Toto je rúhanie,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec. „Rúhanie je posledné slovo tejto cesty, ktorá sa začína nepočúvaním, zatvrdzujúcim srdce“, a ktorá „vedie k zmätku, k zabudnutiu na vernosť a napokon k rúhaniu“. Beda tomu ľudu, zakončil Petrov nástupca, ktorý si už nespomína na úžas z prvého stretnutia s Ježišom:

„Každý z nás si dnes môže položiť otázku: ,Zastavím sa, aby som počúval Božie slovo? Vezmem Bibliu do rúk a ona ku mne hovorí? Zatvrdilo sa moje srdce? Vzdialil som sa od Pána? Stratil som vernosť Pánovi a žijem s idolmi, ktoré mi každý deň ponúkajú svetskú slávu? Stratil som radosť žasnutia z prvého stretnutia s Ježišom?’. Dnešný deň je tu, aby sme počúvali: ,Počúvajte dnes Pánov hlas’, aby sme sa modlili. ,Nezatvrdzujte svoje srdcia.’ Prosme o túto milosť: milosť počúvať, aby naše srdce nezatvrdlo.“

 

22. marca

Generálna audiencia: V spojení s Bohom vytrvalosti a útechy rozsievať nádej

Vatikán 22. marca - Aj v dnešnú stredu sa konala Generálna audiencia na Námestí sv. Petra. Medzi pútnikmi, ktorí si prišli vypočuť slová Svätého Otca malo zastúpenie aj Slovensko. Vo svojej dnešnej katechéze pápež František pokračoval v úvahách o kresťanskej nádeji. Vychádzal z listu Rimanom a zameral sa na pojmy vytrvalosť a útecha.

Svätý Otec tiež pozval veriacich k aktívnej účasti na pôstnom kajúcom podujatí „24 hodín pre Pána“, ktoré sa bude konať v závere tohto týždňa.

V biblickom úvode ku katechéze zazneli slová sv. Pavla: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči. Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a na budovanie. ... Vlastne všetko, čo bolo napísané v minulosti, bolo napísané nám na poučenie, aby sme si vytrvalosťou a útechou, ktorú máme z Písma, udržali živú nádej. Nech vám Boh vytrvalosti a útechy dá, aby ste žili svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (Rim 15,1-2.4-5).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už niekoľko týždňov nám apoštol Pavol pomáha lepšie pochopiť v čom spočíva kresťanská nádej. A povedali sme, že nie je optimizmom, ale niečím iným. A apoštol nám to pomáha pochopiť. Dnes tak robí priraďujúc ju k dvom postojom výsostne dôležitým pre náš život a pre našu skúsenosť viery: «vytrvalosť» a «útecha» (v. 4.5).

V pasáži Listu Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, sú citované dvakrát: najprv v súvislosti s Písmom a potom so samotným Bohom. Aký je ich najhlbší, najpravdivejší význam? A akým spôsobom osvetľujú skutočnosť nádeje? Tieto dva postoje: vytrvalosť a útecha.

Vytrvalosť by sme mohli definovať aj ako trpezlivosť: je to schopnosť znášať, niesť na pleciach, zniesť, zotrvať vernými aj vtedy, keď sa zdá, že ťažoba sa stáva príliš veľkou, neudržateľnou, a boli by sme v pokušení negatívne súdiť a opustiť všetko a všetkých. Útecha je naopak milosťou vedieť vnímať a prejaviť v každej situácii, aj v tých najviac poznačených sklamaním a utrpením, prítomnosť a súcitnú činnosť Boha.

Svätý Pavol nám pripomína, že vytrvalosť a útecha sú nám odovzdávané osobitným spôsobom prostredníctvom Písma (v. 4), teda Biblie. V skutku, Božie slovo nás na prvom mieste vedie obrátiť pohľad na Ježiša, lepšie ho poznávať a prispôsobiť sa mu, podobať sa mu čoraz viac.

Na druhom mieste, Sväté písmo nám zjavuje, že Pán je skutočne «Bohom vytrvalosti a útechy» (v. 5), ktorý vždy zostáva verný svojej láske k nám, čiže je vytrvalý v láske k nám, neunaví sa milovať nás! Je vytrvalý, vždy nás miluje! A tiež sa vždy o nás stará, preväzujúc naše rany nežnosťou svojej dobroty a svojho milosrdenstva, čiže nás utešuje. Ani v tom, že nás utešuje sa neunaví.

V tejto perspektíve chápeme aj úvodné tvrdenie apoštola: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči» (v. 1). Tento výraz «my silní» by sa mohol zdať trúfalým, avšak vieme, že v logike evanjelia to tak nie je, vlastne je to práve naopak, lebo sila nepochádza od nás, ale od Pána.

Ten, kto vo vlastnom živote zakúša vernú lásku Boha a jeho útechu, je schopný, ba povinný byť nablízku najslabším bratom a ujať sa ich krehkostí. Ak sme blízko pri Pánovi, budeme mať tú pevnosť, aby sme boli nablízku tým najslabším, najnúdznejším, a utešovali ich a dodávali im silu. To je význam [toho vyjadrenia].

Toto môžeme konať bez snahy páčiť sa sebe samým, ale vo vedomí, že sme jednoducho „kanálom“ prenášajúcim Pánove dary; a tak sa konkrétnym spôsobom stávame „rozsievačmi“ nádeje. Toto od nás žiada Pán, s tou pevnosťou a schopnosťou utešovať a byť rozsievačmi nádeje. A dnes je potrebné rozsievať nádej, ale nie je to ľahké.

Ovocím tohto životného štýlu nie je také spoločenstvo, v ktorom niektorí patria do „A-skupiny“, čiže sú silní, a druhí do „B-skupiny“, čiže sú slabí. Ovocím je naopak, ako hovorí Pavol, «žiť svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (porov. v. 5). Božie slovo živí nádej, ktorá sa konkrétne prejavuje delením sa, vzájomnou službou. Lebo aj ten, kto je „silný“, skôr či neskôr zažíva krehkosť a potrebu útechy od iných; a naopak v slabosti vždy môžeme ponúknuť úsmev či ruku bratovi v ťažkostiach.

A je to taká komunita, ktorá «jednomyseľne, jednými ústami oslavuje Boha» (porov. v. 6). Avšak toto všetko je možné vtedy, ak do centra postavíme Krista a jeho Slovo, lebo on je ten „silný“, on je ten, kto nám dáva pevnosť, kto nám dáva trpezlivosť, kto nám dáva nádej, kto nám dáva útechu. On je tým „silným bratom“, ktorý sa stará o každého jedného z nás: veď všetci potrebujeme byť vyložení na plecia Dobrého pastiera a cítiť sa zahrnutí jeho nežným a starostlivým pohľadom.

Drahí priatelia, nikdy nevzdáme dosť vďaky Bohu za dar jeho Slova, ktoré je prítomné v Písme. Práve tam sa Otec nášho Pána Ježiša Krista zjavuje ako «Boh vytrvalosti a útechy». A práve tam si uvedomujeme, ako sa naša nádej nezakladá na našich schopnostiach a našich silách, ale na Božej podpore a na vernosti jeho lásky, čiže na Božej sile a úteche.“

Na záver generálnej audiencie pápež František vyzval všetky spoločenstvá prežívať s vierou akciu 24 hodín pre Pána, ktorá sa bude konať v závere tohto týždňa. Svätý Otec zaželal všetkým, aby nanovo objavili sviatosť zmierenia:

„Kiež aj tento rok prežívame tento výnimočný milostivý moment pôstneho putovania v mnohých kostoloch, na zakúsenie radostného stretnutia s milosrdenstvom Otca, ktorý všetkých prijíma a odpúšťa im.“

 

21. marca

Ranná homília pápeža: Spoveď nie je automat na čistenie škvŕn

Vatikán 21. marca – Odpustiť a zažiť odpustenie. To je tajomstvo, ktoré nie je jednoduché pochopiť. Uviedol to vo svojej homílii pápež František, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na dôležitosť neustále si uvedomovať zázraky, ktoré Boh v nás koná prostredníctvom svojho milosrdenstva, aby sme ho potom mohli použiť aj na druhých.

Pápež František sa vo svojej dnešnej kázni zameral na tajomstvo odpustenia, na veľké „dielo Božieho milosrdenstva“, do ktorého nám však pomáha vstúpiť Cirkev. „Prvým krokom“, vysvetlil Svätý Otec, je pocit „hanby“ nad vlastnými hriechmi, čo je „milosť“, ktorú nemôžeme „dosiahnuť sami“. Zarmútený a pokorený Boží ľud v babylonskom exile ten pocit dokáže prežívať, ako o tom píše dnešné prvé čítanie z Knihy proroka Daniela (Dan 3,25.34-43).

Na druhej strane príbeh z Matúšovho evanjelia nám ponúka opačný prípad. Ide o príbeh sluhu, ktorému kráľ odpustil veľké dlhy. On však nie je schopný odpustiť svojim dlžníkom. „Nepochopil tajomstvo odpustenia,“ dodal Svätý Otec František a pokračoval:

„Ak sa vás opýtam: ,Ste všetci hriešnici?’ [Odpoviete:] ,Áno, otče, všetci.’ – ,A aby ste dosiahli odpustenie?’ – ,Vyspovedáme sa.’ – ,A ako sa ideš spovedať?’ – ,Idem, poviem svoje hriechy, kňaz ma rozhreší, dá mi pomodliť sa tri Zdravasy a potom odídem v pokoji.’ - Nepochopil si! Išiel si do spovednice len akoby vykonať bankovú operáciu, urobiť úradný úkon. Nešiel si tam zahanbený nad tým, čo si urobil. Videl si zopár škvŕn na tvojom svedomí a pomýlil si sa, lebo si si myslel, že spovednica je čistiareň na zmazanie škvŕn. Nebol si schopný pocítiť hanbu za tvoje hriechy.“  

Božie odpustenie, ten „zázrak, ktorý urobil v našom srdci“ Boh, musí mať možnosť „vstúpiť do svedomia“, pokračoval ďalej pápež František. Inak „vyjdeš von, stretneš sa s priateľom, priateľkou a začneš ohovárať druhého a znova hrešiť“. „Dokážem odpustiť len vtedy, keď si uvedomujem, že mne samému bolo odpustené,“ vysvetlil Svätý Otec:

„Ak nemáš vedomie o tom, že ti bolo odpustené, nikdy nebudeš môcť odpustiť, nikdy. Vždy tam bude ten postoj túžby vyrovnať si účty s druhými. Odpustenie je úplné. Odpustiť sa však dá len vtedy, keď cítim svoj hriech, hanbím sa, mám pocit hanby a prosím Boha o odpustenie. A cítim, že mi Otec odpustil, a tak môžem aj ja odpustiť. Ak to tak nie je, potom nie je možné odpustiť, nie sme toho schopní. Práve preto je odpustenie tajomstvo.“

Sluha, hlavný protagonista dnešného príbehu z evanjelia, má pocit, že „z toho vyviazol“, že bol „prešibaný“, zatiaľ čo nepochopil „šľachetnosť kráľa“ – vysvetlil Svätý Otec. Koľkokrát „vychádzajúc zo spovednice máme tieto pocity, cítime, že sme z toho vyviazli“. Toto neznamená prijať odpustenie, ale je to „pokrytectvo kradnutia odpustenia, predstierané odpustenie,“ zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie pápež František:

„Prosme dnes Pána o milosť pochopiť to ,sedemdesiatsedem ráz’. Prosme o milosť hanby pred Bohom. Je to veľká milosť! Cítiť hanbu za vlastné hriechy a prijať tak odpustenie a milosť veľkodušnosti odpustiť druhým, lebo ak mi Pán toľko odpustil, kto som ja, aby som neodpustil?“

 

21. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nech nám sv. Jozef pomáha snívať veľké veci

Vatikán 20. marca – Nech sv. Jozef vyprosí mladým „schopnosť snívať, riskovať a prijať náročné úlohy, ktoré videli v snoch“. Túto túžbu vyslovil pápež František v dnešnej rannej homílii počas slávenia omše v Dome sv. Marty. Ženícha Panny Márie nazval ochrancom „Božieho sna“ a našich slabostí. Slávnosť sv. Jozefa sa tento rok posunula o jeden deň, keďže sa kryla s 3. nedeľou v Pôstnom období.

Sv. Jozef poslúcha anjela, ktorý sa mu zjavil vo sne a vezme si Máriu, ktorá bola mocou Ducha Svätého v požehnanom stave, ako o tom hovorí Matúšovo evanjelium. Bol to tichý, poslušný muž, ktorý niesol na svojich ramenách prisľúbenia „rodu, otcovstva, synovstva, stability“, vysvetlil na úvod svojej homílie pápež František:

„A tento muž, tento muž snov je schopný prijať túto úlohu, túto náročnú úlohu a má nám toľko toho čo povedať v tomto čase silného pocitu osirelosti. A tak tento muž berie Boží prísľub a nesie ho so silou vpred v tichosti, nesie ho vpred, aby sa to čo, chce Boh, naplnilo.“

Sv. Jozef je človek, ktorý „nám môže povedať toľko vecí, avšak nereční“, je to „človek, ktorý žije v skrytosti“, človek ticha, „ktorý má v tom momente najväčšiu autoritu bez toho, aby ju preukázal navonok“. Svätý Otec poukazuje na to, že veci, ktoré Boh zveruje Jozefovmu srdcu sú „veci krehké“: sú to „prisľúbenia“ a prisľúbenie je krehké. Rovnako narodenie dieťaťa, útek do Egypta sú situáciami krehkosti. Jozef si berie k srdcu a nesie ďalej „všetky tieto krehkosti s obrovskou nehou“, „s nehou, s akou sa berie do rúk dieťa“, dodal pápež František:

„Je to človek, ktorý nehovorí, ale poslúcha; človek nehy, človek schopný niesť vpred prisľúbenia, aby sa stali pevné, bezpečné. [Je to] človek, ktorý zaručuje stabilitu Božieho kráľovstva, Božie otcovstvo, náš synovský vzťah ako Božích detí. Rád myslím na Jozefa ako na strážcu slabostí, našich vlastných nedostatkov: [lebo] je schopný vytvoriť toľko krásnych vecí z našich slabostí, dokonca aj s našich vlastných hriechov.“  

Podľa pápežových slov je sv. Jozef ochrancom slabostí, aby sa stali pevnými vo viere. Túto úlohu však dostal vo sne: je to teda človek „schopný snívať“ a teda je tiež „strážcom Božieho sna“. Boží sen „všetkých nás zachrániť“, sen vykúpenia je zverený práve jemu. „Aký veľký je tento tesár,“ zvolal Svätý Otec. Tento tichý a pracovitý človek, ktorý stráži a nesie vpred naše slabosti, je schopný snívať. Je to postava, ktorá má pre nás všetkých odkaz aj dnes, zakončil svoju homíliu pápež František:

„Chcel by som dnes prosiť o to, aby nám všetkým dal schopnosť snívať, lebo keď snívame o veľkých veciach, o krásnych veciach, približujeme sa k Božiemu snu, k veciam, ktoré Boh sníva o nás. Nech dá mladým – lebo on bol mladý – schopnosť snívať, riskovať a prijať náročné úlohy, ktoré videli v snoch. A nech nám dá všetkým vernosť, ktorá obyčajne rastie v správnom postoji – a on bol spravodlivý, rastie v tichu, s málom slov, rastie v nehe, ktorá je schopná chrániť vlastné slabosti i slabosti tých druhých.“

 

20. marca

Pri Anjel Pána pápež František zablahoželal k sviatku všetkým otcom

Vatikán 19. marca – Dnešný 19. marec je štvrtým výročím slávnostného nástupu Svätého Otca Františka na Petrov stolec. Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi dnes pápež František vyzval k spoločnému potlesku na blahoželanie všetkým otcom v súvislosti so sviatkom sv. Jozefa. V katechéze sa zameral na liturgické čítanie zo 4. kapitoly Jánovho evanjelia. Pripomenul, že voda dávajúca večný život, o ktorej hovorí Ježiš Samaritánke pri studni, predstavuje Božiu milosť vliatu v krste do našich sŕdc. Pozval veriacich využiť čas Pôstu na načerpanie čistej vody cez osobné stretnutie s Ježišom v modlitbe ako dialógu od srdca k srdcu.

Pápež František reagoval aj na tragickú živelnú pohromu v Peru, keď povedal: „Chcem ubezpečiť o svojej blízkosti drahé obyvateľstvo Peru, tvrdo zasiahnuté ničivými záplavami. Modlím sa za obete a za všetkých, ktorí sú zapojení do poskytnutia pomoci.“

Za mravný a duchovný vzor pre kresťanských laikov a osobitne pre otcov rodín dal blahoslaveného Josefa Mayr-Nussera, ktorého včera blahorečili v severotalianskom Bolzane. Charakterizoval ho ako „otca rodiny a významného predstaviteľa Katolíckej akcie, ktorý zomrel ako mučeník, pretože vo vernosti Evanjeliu odmietol pripojiť sa k nacizmu. Svojou veľkou mravnou a duchovnou výškou predstavuje vzor pre veriacich laikov, osobitne pre otcov, na ktorých dnes veľmi vrúcne pamätáme, hoci liturgický sviatok sv. Jozefa sa slávi zajtra, keďže dnes je nedeľa,“ dodal pápež František.

Na modlitbe Anjel Pána so Svätým Otcom sa v dnešnú 3. pôstnu nedeľu na Námestí sv. Petra zúčastnilo podľa oficiálneho odhadu okolo 40 tisíc osôb.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele, ktorá je treťou v Pôstnom období, nám predstavuje Ježišov dialóg so Samaritánkou (porov. Jn 4,5-42). Stretnutie sa udialo, keď Ježiš prechádzal cez Samáriu, oblasť medzi Judeou a Galileou, obývanú ľuďmi, ktorými Židia pohŕdali, považujúc ich za odštiepencov a bludárov. Ale práve tento národ bude jedným z prvých, ktorý sa prihlási ku kresťanskému ohlasovaniu apoštolov.

Zatiaľ čo učeníci idú do dediny zaobstarať jedlo, Ježiš zostáva pri studni a žiada si dať napiť od ženy, ktorá sem prišla načerpať vodu. A od tohto požiadania sa začína dialóg. „Ako sa môže Žid znížiť a požiadať niečo od ženy Samaritánky?“ Ježiš odpovie: ak by si vedela, kto som a aký dar mám pre teba, ty by si požiadala mňa a ja by som ti dal „živú vodu“, vodu, ktorá zahasí každý smäd a stane sa nevyčerpateľným prameňom v srdci toho, kto sa z nej napije (v. 10-14).

Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé – to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

Ježiš s nami hovorí ako so Samaritánkou. Pravdaže, my ho už poznáme, ale možno sme ho doteraz nestretli osobne. Vieme, kto je Ježiš, ale možno sme sa s ním nestretli osobne, v rozhovore s ním, a ešte sme ho neuznali za nášho Spasiteľa. Toto pôstne obdobie je dobrou príležitosťou, aby sa k nemu priblížili, stretli sa s ním v modlitbe, v dialógu od srdca k srdcu, hovorili s ním, počúvali ho. Je dobrou príležitosťou vidieť jeho tvár aj v tvári trpiaceho brata alebo sestry. Týmto spôsobom môžeme v sebe obnoviť milosť krstu, uhasiť náš smäd pri prameni Božieho slova a jeho Svätého Ducha; a tak objaviť tiež radosť stať sa tvorcami zmierenia a nástrojmi pokoja v každodennom živote.

Kiež nám Panna Mária pomáha neustále čerpať milosť, tú vodu, ktorá vyviera zo skaly, ktorou je Kristus Spasiteľ, aby sme mohli vyznávať s presvedčením našu vieru a ohlasovať s radosťou divy lásky Boha, ktorý je milosrdný a je zdrojom každého dobra.

 

16. marca

Ranná homília pápeža Františka: „Skúmaj, Pane, moje srdce“

Vatikán 16. marca – Dávajme si pozor, aby sme nekráčali cestou, ktorá z hriechu vedie ku skazenosti. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o boháčovi a chudobnom Lazárovi z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 16,19-31). Veriacich povzbudil k tomu, aby sa neuzatvárali pred chudobnými a ľuďmi bez strechy nad hlavou, ktorých je v našich mestách nemálo.

Ďalší podnet pre svoju úvahu našiel pápež František v Prvom žalme, pričom upozornil na to, že „človek, ktorý vkladá svoju dôveru do človeka, sa spolieha na telo, teda na veci, ktoré môže riadiť on sám, [spolieha sa] na márnosť, na pýchu, na bohatstvo“ a odtiaľ pramení „vzdialenie sa od Pána“. Svätý Otec tiež poukázal na „plodnosť človeka, ktorý sa spolieha na Pána a sterilitu toho, ktorý sa spolieha na seba samého“, na moc a na bohatstvá. „Táto cesta je cesta nebezpečná, je to cesta šmykľavá, keď sa spolieham len na svoje srdce. Je to zradné a nebezpečné“.

„Keď človek žije vo svojom uzavretom prostredí,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „dýcha v atmosfére svojho imania, vlastného uspokojenia, márnosti, pocitu bezpečia a spolieha sa jedine na seba; stráca orientáciu, stráca kompas a nevie, kde sú limity“. Presne toto sa stalo boháčovi, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium, ktorý prechádzal svojim životom robiac hostiny a nestaral sa o chudobného, ktorý bol pri dverách jeho domu:

„On vedel, kto bol ten chudobný: vedel to. Lebo potom, keď sa rozpráva s otcom Abrahámom, hovorí: ,Pošli Lazára’: takže, vedel aj ako sa volá! Bol mu však ukradnutý. Bol to hriešnik? Áno. Avšak z hriechu vedie cesta späť: stačí poprosiť o odpustenie a Pán odpúšťa. Toto srdce ho priviedlo na cestu smrti a do takého bodu, z ktorého nevedie cesta späť: deje sa to vtedy, keď sa hriech mení na skorumpovanosť. A tak on nebol hriešnik, ale skazený človek. Lebo vedel o tých mnohých biedach, avšak on si žil šťastne a nič iné ho nezaujímalo.“

„Zlorečený človek, čo sa spolieha na seba samého, ktorý sa spolieha na svoje srdce,“ vysvetlil Svätý Otec odvolávajúc sa na slová knihy proroka Jeremiáša: „«Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť» (Jer 17,5). Keď si na tejto ceste neduhu, len ťažko sa uzdravíš.“ Pápež František sa následne obrátil na veriacich s otázkou:

„Čo cítime v srdci, keď kráčame po ulici a vidíme bezdomovca, keď vidíme opustené deti ako žobrú? - ,No, veď títo sú z toho etnika, čo kradne...’, a idem ďalej. Robím to tak? Bezdomovci, chudobní, opustení, aj tí dobre oblečení bezdomovci, lebo nemajú peniaze na zaplatenie bývania, lebo nemajú prácu... Čo cítim? Je to súčasť panorámy, tejto scenérie mesta? Tak ako sochy, autobusová zastávka či pošta, sú súčasťou mesta aj bezdomovci? Je toto normálne? Dávajte pozor. Buďme pozorní. Ak nám tieto veci v našom srdci znejú ako normálne – ,nuž, áno, život je taký... ja mám čo jesť, piť, ale aby som mal menej výčitiek svedomia, dám almužnu a idem ďalej’ – nie sme na správnej ceste.“

Svätý Otec ďalej odporúčal dávať pozor, či sa nenachádzame na tejto ceste, ktorá „vedie z hriechu do skazenosti“. Položil nasledovnú otázku: „Čo cítim pri televíznych správach o tom, ako niekde dopadla bomba na nemocnicu a zomrelo mnoho detí, chudobní ľudia?“ Krátko sa pomodlím a potom pokračujem vo svojom živote, akoby sa nič nestalo? „Vstúpi to vôbec do môjho srdca“, alebo „som ako ten boháč, ktorému dráma Lazára, s ktorým väčší súcit mali psi, nikdy nevstúpila do jeho srdca?“ Ak je tomu tak, znamená to, že som na „ceste od hriechu ku skazenosti,“ zakončil pápež František:

„Preto prosme Pána: ,Skúmaj, Pane, moje srdce. Pozri, či nie som na zlej ceste, či nie som na tej šmykľavej ceste od hriechu ku skazenosti, z ktorej už niet cesty späť’. Zvyčajne ak hriešnik oľutuje, môže sa vrátiť späť; skazený človek však len ťažko, lebo je uzavretý sám v sebe. ,Skúmaj, Pane, moje srdce’: nech to je našou dnešnou modlitbou. ,A pomôž mi pochopiť, na akej ceste sa nachádzam, akou cestou kráčam’.“

 

15. marca

Generálna audiencia: Radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivosti lásky

 

Vatikán 15. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec pri úvodnom pozdrave pútnikov osobitne pristavil pri skupinke veriacich z Číny. Na Námestí sv. Petra boli prítomní aj pútnici zo Slovenska.

 

V katechéze pápež František pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji. Tentoraz položil dôraz na samotné jadro kresťanstva, ktorým je povolanie k láske. Keďže radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivosti lásky, je dôležité zamyslieť sa nad tým, či naša láska nie je iba „telenovelou“ a či nie je poznačená pokrytectvom.

 

Ako biblický úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Listu Rimanom:

 

«Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní» (Rim 12,9-13).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dobre vieme, že veľké prikázanie, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, je prikázaním lásky: milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a milovať blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Sme teda povolaní k láske, k láske k blížnemu a toto je naším najvyšším povolaním, naším povolaním par excellence; a k nemu sa viaže aj radosť kresťanskej nádeje. Ten, kto miluje, má radosť nádeje, že dospeje k stretnutiu s tou veľkou láskou, ktorou je Pán.

 

Apoštol Pavol v úryvku Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, nás vystríha: je tu riziko, že naša láska k blížnemu bude pokrytecká. Musíme si teda položiť otázku: kedy k tomu dochádza, k tomuto pokrytectvu? A ako si môžeme byť istí, že naša láska je úprimná, že naša láska k blížnemu je skutočná? Že lásku k blížnemu nepredstierame alebo že naša láska nie je akousi telenovelou, ale láskou úprimnou, silnou...?

 

Pokrytectvo sa môže votrieť kamkoľvek, aj do nášho spôsobu, akým prejavujeme lásku. Toto sa preukáže vtedy, keď je naša láska zištná, poháňaná osobnými záujmami. A koľko je len zištných lások! Vtedy, keď sa charitatívne služby, pri ktorých sa zdá, že sa obetujeme, robia kvôli vlastnému predvádzaniu sa či preto, aby sme sa cítili spokojní: „Aký som len skvelý!“ Je to tak? Toto je pokrytectvo. Alebo keď sa zameriavame na veci, ktoré nás „zviditeľňujú“, aby sme tak predviedli našu inteligenciu či našu schopnosť. Za týmto všetkým je falošná, klamná myšlienka, a síce že ak milujeme, je to preto, že my sme dobrí; akoby láska k blížnemu bola výtvorom človeka, výplodom nášho srdca. Láska k blížnemu je naopak predovšetkým milosťou, darom; schopnosť milovať je Božím darom a musíme oň prosiť. A on ho veľmi rád dáva, ak oň prosíme. Láska k blížnemu je milosťou: nespočíva v tom, aby sme dávali zažiariť tomu, čím sme my, ale tomu, čo nám darúva Pán a čo my slobodne prijímame; a nemôžeme ju prejaviť pri stretnutí s druhými, ak sa najskôr nezrodila zo stretnutia s miernou a milosrdnou Ježišovou tvárou.

 

Pavol nás pozýva uznať, že sme hriešnikmi, a že aj náš spôsob, akým milujeme je poznačený hriechom. Zároveň však prináša novú zvesť, zvesť nádeje: Pán pred nami otvára cestu oslobodenia, cestu spásy. Je to umožnenie toho, aby sme aj my žili veľké prikázanie lásky a stali sa nástrojmi Božej lásky. A toto nastáva, keď si necháme uzdraviť a obnoviť srdce zmŕtvychvstalým Kristom.

 

Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije medzi nami, ktorý žije s nami, je schopný uzdraviť naše srdce: robí tak, ak ho o to prosíme. Je to on, ktorý nám aj napriek našej malosti a chudobe dovoľuje zakúšať súcit Otca a oslavovať úžasné prejavy jeho lásky. Potom chápeme, že všetko, čo môžeme zakusovať a robiť pre bratov, nie je nič iné než odpoveď na to, čo Boh vykonal a neustále koná pre nás. Ba je to samotný Boh, ktorý tým, že nachádza príbytok v našom srdci a v našom živote naďalej prejavuje svoju blízkosť a službu všetkým tým, ktorých stretávame každý deň na našej ceste, počínajúc tými poslednými a tými najnúdznejšími, v ktorých ho prednostne rozpoznávame.

 

Apoštol Pavol nám teda týmito slovami nechce ani tak robiť výčitky, ako nás chce skôr povzbudiť a oživiť v nás nádej. Veď všetci máme skúsenosť toho, že prikázanie lásky nežijeme naplno alebo tak, ako by sme mali. Avšak aj toto je milosťou, lebo nám to pomáha pochopiť, že sami zo seba nie sme schopní skutočne milovať: potrebujeme, aby Pán neustále obnovoval tento dar v našom srdci, prostredníctvom skúsenosti jeho nekonečného milosrdenstva. Práve vtedy sa vrátime k oceňovaniu maličkostí, jednoduchých, obyčajných vecí; vrátime sa k oceňovaniu všetkých týchto maličkých každodenných vecí a budeme schopní milovať druhých tak, ako ich miluje Boh, želajúc si ich dobro, čiže aby boli svätí, priateľmi Boha; a budeme sa tešiť z možnosti priblížiť sa k tým, čo sú chudobní a pokorní, ako to robí Ježiš s každým z nás, keď sme od neho vzdialení, skláňať sa k nohám bratov, tak ako to on, Dobrý Samaritán robí s každým z nás so svojím súcitom a so svojím odpustením.

 

Drahí bratia a sestry, to, čo nám pripomenul apoštol Pavol, je tým tajomstvom – použijem jeho slová – tajomstvom, ako sa radovať v nádeji (porov. Rim 12,12): v nádeji sa radujte. Je to radosť nádeje, lebo vieme, že za akýchkoľvek okolností, aj tých najnepriaznivejších, a aj popri našich vlastných pádoch, Božia láska nechýba. A tak so srdcom navštíveným a obývaným jeho milosťou a vernosťou žijeme v radostnej nádeji, že tým málom, čo len dokážeme, oplácame na bratoch to kvantum, ktoré od neho denne prijímame.“

 

 

14. marca

Ranná homília pápeža Františka: Pôstne obrátenie spočíva v konkrétnych skutkoch

 

Vatikán 14. marca – Zanechajte zlo, naučte sa konať dobro a nechajte sa viesť Pánom. To je cesta pôstneho obrátenia, ktorú dnes ráno na omši v Dome sv. Marty pápež František predostrel veriacim. Vo svojej homílii sa nechal inšpirovať prvým čítaním z proroka Izaiáša (Iz 1,10.16-20) a z Evanjelia podľa Matúša (Mt 23,1-12). Obrátenie sa podľa slov Svätého Otca preukazuje najmä v konaní „konkrétnych skutkov“ lásky.

 

„Každý z nás robí každý deň niečo zlé.“ Biblia dokonca hovorí, že „aj ten najsvätejší hreší sedemkrát za deň,“ vysvetlil na úvod svojej kázne pápež František. Problém spočíva v tom, aby sme si „nezvykli na život týchto zlých skutkov“ a vzdialili sa od toho, čo „jedom zabíja dušu“, robí ju malou. A teda, aby sme sa naučili konať dobro, vysvetlil Svätý Otec:

 

„Nie je jednoduché konať dobro: musíme sa to naučiť, vždy. A učí nás on. Takže: učte sa. Ako deti. Na ceste života, kresťanského života sa učí každý deň. Treba sa učiť každý deň vykonať niečo, byť lepšími než ten predchádzajúci deň. Učiť sa. Vzdialiť sa od zla a učiť sa konať dobro: to je pravidlo obrátenia. Lebo obrátiť sa neznamená ísť k nejakej víle, ktorá nás s magickou paličkou obráti: nie! Je to cesta. Je to cesta zanechania niečoho a učenia sa.“

 

Na to, aby sme zanechali zlo a naučili sa konať dobro, ktoré sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, je podľa slov Svätého Otca Františka potrebná odvaha a pokora:

 

„On, Pán, tu hovorí tri konkrétne veci, je ich však mnoho: hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu... [Sú to] konkrétne veci. Konať dobro sa dá naučiť skrze konkrétne skutky, nie slová. Skutkami... Preto Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, karhá túto vládnucu triedu izraelského ľudu, lebo «hovoria, ale nekonajú», nepoznajú konkrétnosť. A ak niet konkrétnosti, nemôže dôjsť ani k obráteniu.“

 

Prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša prináša pozvanie od Pána: «Poďte, pravoťme sa!». Slovo «poďte», vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František, je to isté slovo, ktorým sa Ježiš prihováral ochrnutým, ako aj Jairovej dcére či synovi Naimskej vdovy. A Ježiš nás nenecháva samých, podáva nám svoju ruku, aby „sme vstali“. Je pokorný a skláňa sa, aby nám povedal: „Poďte, pravoťme sa“, dodal Svätý Otec. „Boh s nami kráča, aby nám pomohol, aby nám vysvetlil veci, aby nás vzal za ruku“; Pán je schopný „urobiť tento zázrak“, ktorým je „naša premena“, a to nie zo dňa na deň, ale postupnou cestou:  

 

„Pozvanie k obráteniu: zanechajte zlo, naučte sa konať dobro... ,Hore sa, vstaňte, poďte ku mne, pravoťme sa a kráčajme vpred’. – ,Ale keď ja mám toľko hriechov...’ – ,Netráp sa: keby tvoje hriechy boli ako šarlát, zbelejú sťa sneh’. A to je cesta pôstneho obrátenia. Jednoduchá. Je to Otec, ktorý hovorí, je to Otec, ktorý nás má rád, ktorý nás má veľmi rád. Sprevádza nás na tejto ceste obrátenia. Jediné čo od nás žiada je, aby sme boli pokorní. Tak ako Ježiš hovorí zákonníkom: «Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený».“

 

 

12. marca

 

Pri modlitbe Anjel Pána Svätý Otec vyjadril sústrasť Guatemale

 

Vatikán 12. marca – Na modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom Františkom dnes prišlo na Námestie sv. Petra 35-tisíc veriacich. Svätý Otec v katechéze vysvetlil význam evanjeliovej udalosti Pánovho premenenia na hore. Ježiš takto zjavil apoštolom svoju slávu, aby im ukázal kam vedie kríž: „Kríž je dverami ku vzkrieseniu,“ povedal pápež František. Zároveň pozval veriacich, aby počas pôstneho obdobia nábožne rozjímali pred ukrižovaným Ježišom.

 

Pápež František vyjadril sústrasť Guatemale v súvislosti s tragédiou v San José Pinula, kde v stredu 8. marca pri požiari v štátnom domove pre sociálne ohrozené deti a mladistvých zomrelo najmenej 34 obetí a desiatky utrpeli zranenia. Obete sú najmä z radov dievčat, ktoré tam boli držané v drsných podmienkach s evidovanými prípadmi zneužívania a pokúsili sa o hromadný protest proti zlému zaobchádzaniu.

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania pridal Svätý Otec tieto slová:

 

„Drahí bratia a sestry, vyjadrujem svoju blízkosť ľudu Guatemaly, ktorý prežíva žiaľ nad závažným a žalostným požiarom, ktorý vypukol v (sociálnom ústave) Casa Refugio Virgen de la Asunción a zapríčinil obete na životoch a zranenia medzi dievčatami, ktoré tam bývali. Nech Pán prijme ich duše, uzdraví zranených, uteší ich rozžialené rodiny a celý národ. Modlím sa tiež, a prosím vás, aby ste sa modlili spolu so mnou, za všetkých chlapcov a dievčatá, ktorí sú obeťami násilia, zlého zaobchádzania, zneužívania a vojen. Toto je bolestná rana, toto je skrytý výkrik, ktorý my všetci musíme počuť a nesmieme sa ďalej tváriť, že nevidíme a nepočujeme.“

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Evanjelium tejto Druhej pôstnej nedele nám predkladá príbeh Premenenia Pána (porov. Mt 17,1-9). Vezmúc stranou troch z apoštolov, Petra, Jakuba a Jána, vystúpil s nimi na vysokú horu, kde sa udial tento jedinečný úkaz: Ježišova tvár „zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (v. 2). Takýmto spôsobom Pán nechal zažiariť vo svojej vlastnej osobe tú božiu slávu, ktorú bolo možné prostredníctvom viery zachytiť v jeho učení a zázračných skutkoch. A toto premenenie na hore je sprevádzané zjavením sa Mojžiša a Eliáša, ktorí sa s ním rozprávali (porov. v. 3).

 

Ten „jas“, ktorý charakterizuje túto mimoriadnu udalosť, symbolizuje jej cieľ: osvetliť mysle a srdcia učeníkov, aby mohli jasne pochopiť, kto je ich Učiteľ. Je to záblesk svetla, ktorý sa nečakane otvára nad tajomstvom Ježiša a osvetľuje celú jeho osobu a celý jeho príbeh.

 

Ježiš, ktorý už s rozhodnosťou vykročil smerom k Jeruzalemu, kde bude musieť podstúpiť odsúdenie na smrť ukrižovaním, chce pripraviť svojich učeníkov na tento škandál - škandál kríža -, na škandál príliš silný pre ich vieru, a zároveň predpovedať svoje vzkriesenie, manifestujúc sa ako Mesiáš, Boží Syn.

 

Ježiš ich pripravuje na ten smutný a veľmi bolestivý moment. V skutočnosti sa Ježiš prezentoval ako Mesiáš odlišný od očakávaní, od toho, aký by mal byť Mesiáš podľa ich predstáv. Nie mocný a slávny kráľ, ale pokorný sluha bez zbrane; nie vladár s bohatstvom ako znamením požehnania, ale chudobný človek, ktorý nemá kde hlavu skloniť; nie patriarcha s početným potomstvom, ale neženatý muž bez domu a domova. Ide naozaj o zjavenie Boha otočené naruby, a najviac znepokojujúcim znakom tohto škandalózneho zvratu je kríž. Ale práve skrze kríž sa Ježiš dostane ku slávnemu zmŕtvychvstaniu, ktoré bude definitívne, nie ako toto premenenie, ktoré trvalo istý moment, okamih.

 

Premenený Ježiš na vrchu Tábor chcel ukázať svojim učeníkom svoju slávu, nie aby im dal vyhnúť sa ceste kríža, ale aby im ukázal, kam kríž privádza. Kto zomiera s Kristom, s Kristom bude vzkriesený. A kríž je dverami ku vzkrieseniu. Kto s ním bojuje, s ním zvíťazí. Toto je posolstvo nádeje, ktoré obsahuje Ježišov kríž, vyzývajúce byť pevnými v našom živote. Kresťanský kríž nie je vybavením domu či ozdobou na nosenie, ale kresťanský kríž je odkazom na lásku, s ktorou sa Ježiš obetoval, aby zachránil ľudstvo od zla a od hriechu. V tomto Pôstnom čase nábožne kontemplujme obraz Ukrižovaného, Ježiša na kríži. Toto je symbol kresťanskej viery, emblematický obraz Ježiša, ktorý zomrel a bol vzkriesený pre nás. Dbajme na to, aby kríž poznamenával etapy našej pôstnej cesty, aby sme čoraz väčšmi chápali závažnosť hriechu a hodnotu obety, ktorou Vykupiteľ zachránil nás všetkých.

 

Presvätá Panna vedela kontemplovať Ježišovu slávu, skrývajúcu sa v jeho ľudskosti. Nech nám pomáha zotrvávať s ním v tichej modlitbe, nechať sa osvecovať jeho prítomnosťou, aby sme nosili v srdci, aj cez najtemnejšie noci, odraz jeho slávy.“

 

 

5. marca

 

Anjel Pána s pápežom Františkom: Dbáme o Bibliu rovnako ako o náš mobil?

 

Vatikán 5. marca – V deň svojho odchodu na pôstne duchovné cvičenia sa pápež František na poludnie pomodlil s veriacimi mariánsku modlitbu spojenú s katechézou. Medzi veriacimi na Námestí sv. Petra nechýbali ani pútnici zo Slovenska.

 

V katechéze Svätý Otec poukázal na Ježišov úspešný zápas s pokušiteľom na púšti. Toto víťazstvo sa zakladalo na sile Božieho slova, zdôraznil pápež František a na veriacich sa obrátil s výzvou: „Čo by sa stalo, keby sme o Bibliu dbali rovnako ako dbáme o náš mobilný telefón?“ Pozval ich využiť Pôstne obdobie na cieľavedomé prehlbovanie vzťahu ku Svätému písmu.

 

Svätý Otec pripojil aj prosbu o sprevádzanie modlitbou počas duchovných cvičení, ktoré počas piatich dní až do piatka 10. marca absolvuje v exercičnom dome v Ariccii pri Ríme:

 

„Všetkým vám prajem, aby vaše pôstne putovanie bolo bohaté na ovocie; a prosím vás, pamätajte v modlitbe na mňa a na mojich spolupracovníkov z Rímskej kúrie, spolu s ktorými dnes večer začneme týždeň duchovných cvičení. Ďakujem vám zo srdca za vašu modlitbu.“

 

Duchovné cvičenia v Ariccii povedie taliansky biblista, františkán Giulio Michelini a budú zamerané na Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie podľa Matúšovho evanjelia.

 

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V túto Prvú pôstnu nedeľu nás evanjelium uvádza na cestu smerom k Veľkej noci, keď nám ukazuje Ježiša, ako zotrváva štyridsať dní v púšti, vystavený pokúšaniam diabla (porov. Mt 4,1-11). Táto epizóda spadá do presného momentu Ježišovho života: hneď po krste v Jordáne a ešte pred jeho verejným účinkovaním.

 

Len pred chvíľou sa mu dostalo slávnostné uvedenie: zostúpil na neho Duch Svätý a Otec z neba o ňom vyhlásil: «Toto je môj milovaný Syn» (Mt 3,17). Ježiš je už pripravený začať svoju misiu, a pretože táto má svojho vyloženého nepriateľa, to znamená Satana, Ježiš sa s ním hneď konfrontuje „z očí do očí“.

 

Diabol útočí práve na titul „Božieho Syna“, aby Ježiša odviedol od plnenia jeho misie: «Ak si Boží Syn...», hovorí mu opakovane (v. 3.6) a navrhuje mu konať divotvorné činy – stať sa „čarodejníkom“ – ako premeniť kamene na chleby na zasýtenie svojho hladu a vrhnúť sa dolu z chrámového múru a nechať sa zachrániť anjelmi. Za týmito dvoma pokušeniami nasleduje tretie: pokloniť sa jemu, diablovi, a takto získať nadvládu nad svetom (porov. v. 9).

 

Týmto trojitým pokúšaním chce Satan strhnúť Ježiša z cesty poslušnosti a pokory – pretože vie, že touto cestou bude zlo porazené – a priviesť ho na falošnú skratku úspechu a slávy. Ale všetky diablove jedovaté šípy Ježiš odráža štítom Božieho slova (v. 4.7.10), ktoré vyjadruje Otcovu vôľu. Ježiš nehovorí žiadne vlastné slovo: odpovedá čisto Božím slovom. A takto Syn, plný sily Ducha Svätého, vychádza z púšte ako víťaz.

 

Počas štyridsiatich dní Veľkého pôstu sme ako kresťania pozvaní ísť v Ježišových šľapajach a vstúpiť do duchovného boja proti Zlému so silou Božieho slova. Nie s naším slovom, to nám nepomôže. So slovom Božím: to má silu poraziť Satana. Preto treba nadobudnúť dôverný vzťah k Biblii: často ju čítať, meditovať ju, vstrebávať (asimilovať) ju. Biblia obsahuje Božie slovo, ktoré je vždy aktuálne a účinné.

 

Ktosi povedal: čo by sa stalo, keby sme brali Bibliu tak ako berieme náš mobilný telefón? Keby sme ju nosili stále s nami, alebo aspoň malé vreckové Evanjelium, čo by sa stalo? Keby sme sa po ňu vrátili, keď si ju zabudneme: keď si zabudneš mobil, hneď sa vraciaš ho hľadať! Keby sme ju otvárali viackrát počas dňa, keby sme si čítali Božie odkazy obsiahnuté v Biblii tak ako si čítame odkazy v telefóne, čo by sa stalo?              

 

Je jasné, že prirovnanie pokrivkáva, ale núti premýšľať. Skutočne, keby sme mali Božie slovo vždy v srdci, žiadne pokušenie by nás nemohlo vzdialiť od Boha a žiadna prekážka by nás nemohla zviesť z dobrej cesty. Vedeli by sme víťaziť nad každodennými navádzaniami zla, ktoré je v nás k mimo nás, boli by sme viac schopní žiť životom vzkriesených podľa Ducha, prijímať a milovať našich bratov, osobitne tých slabších a odkázaných, a aj našich nepriateľov.

 

Panna Mária, dokonalá ikona poslušnosti voči Bohu a bezvýhradnej dôvery v jeho vôľu, nech je nám oporou pri pôstnom putovaní, aby sme učenlivo načúvali Božiemu slovu a tak dospeli k pravému obráteniu srdca.“

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pozdravil jednotlivé skupiny pútnikov. Poprosil ich o modlitbu počas duchovných cvičení a na záver ešte raz pripomenul svoju výzvu venovať Svätému písmu nie menšiu pozornosť ako svojmu mobilu: „Premýšľajte nad tým: mať Bibliu vždy pri sebe, vždy nablízku!“

 

3. marca

Ranná homília pápeža Františka: Pravý pôst znamená pomôcť blížnemu

 

Vatikán 3. marca – Pravý pôst znamená pomáhať blížnemu, falošný mieša nábožnosť s nečestnými obchodmi a hľadaním svetskej slávy, uviedol vo svojej dnešnej homílii pápež František, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Ústrednou témou dnešných liturgických čítaní je práve pôst, teda „pokánie, ktoré sme pozvaní v tomto Pôstnom období robiť“, aby sme sa priblížili k Pánovi, vysvetlil na úvod svojej kázne Svätý Otec. Boh sa teší zo „skrúšeného srdca“, ako sa píše v dnešnom 51. žalme, teší sa „zo srdca, ktoré sa cíti hriešne a vie, že je hriešne“.

 

V prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša Boh karhá falošnú nábožnosť pokrytcov, ktorí sa postia a pritom konajú svoje špinavé obchody, utláčajú robotníkov a hádajú sa „udierajúc ničomnými päsťami“. Na jednej strane konajú pokánie, poznamenal pápež František, na druhej strane konajú nespravodlivo. Pán však od nás žiada skutočný pôst, a tým je pomoc blížnemu:

 

„Ten druhý pôst je ,pokrytecký’ – je to slovo, ktoré často používa Ježiš – je to pôst, aby som vynikol alebo aby som sa cítil spravodlivý, avšak medzičasom konám nespravodlivo, nie som spravodlivý, vykorisťujem druhých. ,Veď ja som štedrý, dal som Cirkvi pekný milodar’ - ,Povedz mi však, platíš spravodlivo tvojim pomocniciam v domácnosti? Tvojim zamestnancom platíš na čierno? Alebo tak, ako si to žiada zákon, aby mohli dať jesť svojim deťom?’.“

 

Pápež František sa s veriacimi v Dome sv. Marty podelil o príbeh, ktorý sa stal po Druhej svetovej vojne jezuitovi pátrovi Pedrovi Arrupemu, keď bol na misiách v Japonsku. Jeden bohatý muž sprevádzaný fotografom a novinárom mu dal finančný dar pre jeho evanjelizačnú prácu. V obálke však bolo iba desať dolárov. Ďalej už Svätý Otec:

 

„To isté robíme my, keď neplatíme spravodlivo našim ľuďom. Strhávame si z našich skutkov pokánia, z našich skutkov modlitby, pôstu, almužny. Strhávame si istú čiastku: úplatok svetskej sláve, aby sme sa ukázali. A toto nie je autentické, toto je pokrytecké. Preto, keď Ježiš hovorí: ,Keď sa modlíte, modlite sa v skrytosti; keď dávate almužnu, nevytrubujte to; keď sa postíte, nebuďte zachmúrení’, to je rovnaké, ako keby povedal: ,Prosím vás, keď robíte dobrý skutok, nestrhávajte si z neho odmenu, patrí len Otcovi’.“

 

Na záver svojej homílie Svätý Otec citoval proroka Izaiáša. Pán sa obracia na pokrytcov a vysvetľuje im, čo je to skutočný pôst. Sú to slová, ktoré sa zdajú byť „určené pre túto dobu“, dodal pápež František:

 

„«A nie toto je pôst, aký som si vyvolil: rozviazať putá nespravodlivé, uvoľniť povrazy otroctva, zlomených prepustiť na slobodu a rozlámať všetky okovy? Lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu? Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj». Uvažujme nad týmito slovami, myslime na naše srdce, ako sa postíme, modlíme, dávame almužnu. A tiež nám pomôže pomyslieť na to, čo cíti človek po večeri, za ktorú zaplatil napríklad dvesto eur, a cestou domov vidí hladného, nepozrie sa však naňho a kráča ďalej. Pomohlo by nám pouvažovať nad tým.“

 

 

2.marca

 

Pápež František kňazom: Naša viera rastie cez stretnutia s Pánom

 

Vatikán 2. marca - Prinášame ďalšie myšlienky Svätého Otca zo stretnutia s kňazmi Rímskej diecézy pri pôstnej duchovnej obnove 2. marca 2017 v Lateránskej bazilike na tému „Rast viery v živote kňaza“.

 

Svätý Otec vysvetlil, že celá jeho exhortácia Evangelii gaudium – Radosť evanjelia je koncipovaná v perspektíve kresťanského rastu:

 

„Ak si znova pozorne prečítate Evangelii gaudium – ktoré je programovým dokumentom – uvidíte, že hovorí stále o „raste“ a o „dozrievaní“, tak vo viere, v láske a v solidárnosti, ako aj v chápaní Božieho slova. Evangelii gaudium má dynamický pohľad. «Súčasťou Pánovho misijného mandátu je výzva šíriť vieru: „naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Z toho jasne vyplýva, že prvé ohlasovanie musí ľudí pohnúť aj do toho, aby sa vydali kráčať po ceste formácie a dozrievania» (EG 160).

 

Zdôrazňujem: po ceste formácie a dozrievania vo viere. Ak to berieme s plnou vážnosťou, vyplýva z toho, že «by nebolo správne túto výzvu na rast interpretovať výlučne alebo primárne ako formáciu (čisto) doktrinálnu» (EG 161). Rast vo viere prichádza cez stretnutia s Pánom počas života. Tieto stretnutia sa uchovávajú ako poklad v pamäti a sú našou živou vierou, v našich osobných dejinách spásy“. „Toto je dôležité“, zdôraznil pápež František kňazom prítomným v Lateránskej bazilike. Ďalej sústredil ich pozornosť na to, aby mali pre svoj rast vo viere pevný bod, a tým je Kristov kríž:

 

„Keď hovorím o pevných bodoch alebo o „pevnom skĺbení“, mám na mysli obraz basketbalistu, ktorý si drží jednu nohu pevne na mieste a robí pohyby, aby si uchránil loptu alebo hľadá priestor, aby ju prihral, prípadne aby sa rozbehol a zaútočil na kôš. Pre nás je tou nohou „zaklincovanou“ do podlahy, okolo ktorej robíme otočky je Kristov kríž. Iného niet. Na múre kaplnky exercičného domu v San Miguel (časť Buenos Aires) je jedna veta: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča“ [Stat crux dum volvitur orbis - heslo sv. Bruna a kartuziánov]. A tak sa človek hýbe chrániac loptu v nádeji dostať ju do koša a snažiac sa pochopiť, komu ju prihrať. Viera – pokrok a rast vo viere – sa zakladá vždy na kríži: «zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania ... ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo» (1 Kor 1,21.23).“

 

Ďalším momentom, na ktorý dal Svätý Otec dôraz, je pamäť:

 

„V Evangelii gaudium som chcel klásť dôraz na ten rozmer viery, ktorý nazývam deuteronomickým, v analógii s pamäťou Izraela: «Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1,39) ... V „oblaku svedkov“ [...] vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13,7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“ (EG 13).

 

Buďme si vedomí, že napredovanie vo viere nie je len vôľovým predsavzatím odteraz viac veriť, ale je to aj cvičenie spomínať si v pamäti na základné milosti.“

 

„Dá sa „napredovať z úzadia“, opäť hľadajúc zabudnuté poklady a skúsenosti, ktoré sú často kľúčom k pochopeniu prítomnosti. Toto je skutočne „revolučná“ vec: ísť ku koreňom. O koľko jasnejšia je spomienka na minulosť, o to jasnejšie sa otvára budúcnosť, pretože možno vidieť cestu, ktorá je skutočne nová a odlíšiť ju od už prejdených ciest, ktoré nikam neviedli. Viera rastie pamätajúc, spájajúc udalosti s históriou reálne prežitou našimi otcami a celým Božím ľudom, celou Cirkvou.“

 

Ďalší bod venoval pápež František téme nádeje ako opory pre rast vo viere. Zdôraznil, že okrem toho, že nádej smeruje k budúcnosti, má vzťah aj k minulosti a v plnej šírke sa vzťahuje na prítomnosť. Ďalšou veľkou témou v prednáške Svätého Otca, práve v spojení s nádejou, bolo rozlišovanie, ktoré sa vzťahuje na našu prítomnosť, avšak žiada si aj istý odstup smerom vzad a pohľad na obzor:

 

„Je vlastné rozlišovaniu urobiť najprv krok späť, ako ten, čo trochu cúvne, aby videl lepšie panorámu. Je tu vždy pokušenie prvého impulzu, ktorý nás vedie k túžbe vyriešiť niečo okamžite. Myslím že v tomto zmysle sa deje prvé rozlišovanie, veľké a základné, čiže to, ktoré sa nenechá oklamať silou zla, ale dokáže vidieť víťazstvo Kristovho kríža v každej ľudskej situácii. V tomto bode by som rád spolu s vami opäť prečítal jeden úryvok z Evangelium gaudium, pretože pomáha rozpoznať to úskočné pokušenie, ktoré nazývam sterilný pesimizmus:

 

«Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti. [...] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!» (EG 85-86).

 

Toto spojenie «nenechajme si ukradnúť ...», mám z pravidiel rozlišovania sv. Ignáca, kde je bežné zobrazovať diabla ako zlodeja. Správa sa ako veliteľ – hovorí sv. Ignác – keď na to, aby zvíťazil a ukradol to po čom túži, zaútočí na naše najslabšie miesto (porov. Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 327). A v našom prípade, v súčasnej dobe, myslím si, že sa snaží ukradnúť nám radosť – čo je ako ukradnúť nám prítomnosť – a nádej – vyjdenie, putovanie –, čo sú milosti, ktoré najviac vyprosujem a žiadam vyprosovať pre Cirkev v tejto dobe.“

 

 

 

Ranná homília Svätého Otca vo štvrtok 2. marca: Kompas kresťana

 

Vatikán 2. marca – V rannej homílii vo štvrtok 2. marca pápež František opísal, v čom spočíva základný „kompas kresťana“. Na začiatku pôstnej doby v kaplnke domu sv. Marty Svätý Otec pozval k nasledovaniu ukrižovaného a vteleného Krista. Vychádzajúc z evanjelia dňa (Lk 9,22-25) hovoril o výzve k obráteniu s trojitým poukázaním na človeka, na Boha a na samotné putovanie, čiže nasledovanie Krista.

 

Realitou človeka je rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Boh nás stvoril slobodných a na nás je rozhodnutie – konštatoval pápež. Boh nás však nenecháva osamelých, ukazuje nám cestu dobra pomocou prikázaní. Potom je tu Božia realita, „ktorá bola pre učeníkov ťažko pochopiteľná“, Ježišova krížová cesta – pokračoval Svätý Otec: „Boh sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu. Nie je tu Boh bez Krista. Boh bez Krista, pozbavený vtelenia, je bohom nereálnym.“

 

„Božia realita je Kristus vtelený pre nás. Pre našu spásu. Ak sa vzďaľujeme od tejto reality a vzďaľujeme sa Kristovmu krížu a pravde o Pánových ranách, vzďaľujeme sa aj láske, Božej dobročinnej láske, vzďaľujeme sa spáse a vydávame sa cestou ideologickej predstavy o Bohu, ktorá je mu vzdialená. To nie je Boh, ktorý prichádza k nám, ktorý sa stal naším blížnym, aby nás spasil, a zomrel pre nás. Toto je realitou Boha.“

 

Svätý Otec potom citoval z knihy jedného francúzskeho spisovateľa z minulého storočia, ktorý opisuje dialóg medzi agnostikom a veriacim:

 

„Agnostik s dobrou vôľou sa pýta veriaceho: «Mojím problémom je, ako môže byť Kristus Bohom. To nechápem.» Veriaci odpovedá: «Pre mňa toto nie je problém. Problémom by bolo, keby sa Boh nestal Kristom.» Toto je realita Boha: Boh sa stal Kristom, Boh sa stal telom, a to je základ skutkov milosrdenstva. Rany našich bratov sú ranami Krista, Božími ranami, pretože Boh sa stal Kristom. To je tá druhá skutočnosť, bez ktorej nemôžeme prežívať pôst. Musíme sa obrátiť, a to nie k abstraktnému Bohu, ale ku konkrétnemu Bohu, ktorý sa stal Kristom.“

 

Treťou realitou je putovanie. Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma». (Lk 9,23). A pápež František k tomu dodal:

 

„Realita putovania sa vzťahuje na Krista: nasledovať Krista, plniť Otcovu vôľu tak ako on, ako on brať na seba každý deň svoj kríž, zaprieť seba samých, aby sme mohli nasledovať Krista. Nerobiť to, čo chcem ja, ale to, čo chce Ježiš. Nasledovať Ježiša, ktorý hovorí, že na tejto ceste strácame život, aby sme ho potom našli. Je to neustále strácanie života, strácanie toho, čo chcem ja, strácanie pohodlia, znamená to byť stále na Ježišovej ceste, ktorá bola službou bratom, adoráciou Boha. To je tá správna cesta.“

 

Na záver svätý Otec zdôraznil: „Jedinou bezpečnou cestou je nasledovanie ukrižovaného Krista, pohoršenie kríža.“ A tieto tri skutočnosti vzhľadom na človeka, na Boha a na putovanie sú „kresťanským kompasom“, ktorý nám nedovolí zablúdiť.

 

 

1.marca

 

Homília pápeža Františka v Bazilike sv. Sabíny: „Zamilovaný prach“

 

Vatikán 1. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení liturgie Popolcovej stredy 1. marca 2017 v Bazilike sv. Sabíny v Ríme.

 

«Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, […] vráťte sa k Pánovi» (Joel 2,12.13): je zvolanie, ktorým sa prorok Joel obracia na ľud v Pánovom mene. Nikto sa nemohol cítiť vylúčený: «Zvolajte starcov, zhromaždite deti, i tie, čo sajú prsia; […] ženícha […] i nevestu» (v. 16). Celý verný ľud je zvolaný, aby sa vydal na púť a klaňal sa svojmu Bohu, «lebo on je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý» (v. 13).

 

Aj my chceme byť odozvou na toto volanie, chceme sa vrátiť k milosrdnému srdcu Otca. V tomto čase milosti, ktorý dnes začíname, upriamme opäť náš pohľad na jeho milosrdenstvo. Veľký pôst je cestou: vedie nás k víťazstvu milosrdenstva nad všetkým, čo nás chce zdrviť alebo nás zredukovať na niečo, čo nezodpovedá dôstojnosti Božích detí. Veľký pôst je cestou z otroctva ku slobode, od utrpenia k radosti, zo smrti do života.

 

Znak popola, s ktorým sa vydávame na cestu, nám pripomína náš prvotný stav: boli sme vzatí zo zeme, boli sme stvorení z prachu. Áno, ale z prachu, ktorý bol v milujúcich rukách Boha, ktorý vdýchol svojho ducha života na každého z nás a chce to naďalej robiť; chce pokračovať v darovaní toho dychu života ktorý nás zachraňuje od iných druhov dychu: od škrtivého pridusenia vyvolaného naším egoizmom, od pridusenia vyprovokovaného žalostnými ambíciami a mlčiacou ľahostajnosťou; od pridusenia, ktoré udúša ducha, zužuje obzor a znecitlivuje tlkot srdca. Boží dych života nás zachraňuje od tohto pridusenia, ktoré zhasína našu vieru, ochladzuje našu lásku a ničí našu nádej. Prežívať Veľký pôst znamená úpenlivo túžiť po tomto dychu života, ktorý nám náš Otec neprestáva ponúkať v bahne našich dejín.

 

Dych Božieho života nás oslobodzuje od toho pridusenia, ktorého si často nie sme vedomí a na ktoré sme si už dokonca zvykli ako na niečo „normálne“, i keď jeho dôsledky pociťujeme; zdá sa nám to normálne, pretože sme si zvykli dýchať ovzdušie, v ktorom je poklesnutá hladina nádeje, ovzdušie smútku a rezignácie, dusivé ovzdušie úzkosti a nepriateľstva.

 

Veľký pôst je čas povedať nie. Nie pridúšaniu ducha pre znečistenie spôsobené ľahostajnosťou, nedbanlivosťou myslenia, že život iného sa ma netýka; každým pokusom banalizovať život, zvlášť tých, ktorí na vlastnom tele nesú váhu toľkej povrchnosti. Veľký pôst chce povedať nie intoxikujúcemu znečisteniu prázdnymi a nezmyselnými slovami, drsnou a rýchlou kritikou, zjednodušujúcimi analýzami, ktoré nedokážu pojať komplexnosť ľudských problémov, zvlášť tých, ktorými sa najviac trpí.

 

Veľký pôst je časom povedať nie: nie pridusenosti modlitbou na uchlácholenie svedomia, almužnou na dosiahnutie vlastnej spokojnosti, postením sa pre dosiahnutie pocitu, že sme v poriadku. Veľký pôst je časom povedať nie pridusenosti, aká sa rodí zo zahľadeností do vlastného vnútra, ktoré vylučujú iných, ktoré sa chcú dostať k Bohu odsúvajúc bokom Kristove rany prítomné v ranách svojich bratov: z tých spiritualít, ktoré redukujú vieru na kultúry geta a vylúčenia.

 

Pôst je časom pamäti, je časom na premýšľanie a kladenie si otázok: čo by bolo z nás, keby nám Boh zavrel dvere? Čo by bolo z nás bez jeho milosrdenstva, ktoré sa neunavuje odpúšťať nám a vždy nám dáva príležitosť začať odznova? Pôst je časom klásť si otázky: kde by sme boli bez pomoci tichých tvárí toľkých, ktorí nám tisícorakým spôsobom podali ruku a veľmi konkrétnymi skutkami nám znova dali nádej a pomohli nám začať nanovo?

 

Veľký pôst je časom, aby sme sa vrátili k dýchaniu, je časom, aby sme otvorili srdce dychu toho Jediného, ktorý je schopný premeniť náš prach na ľudskosť. Nie je to čas na to, aby sme si roztrhli šaty pred zlom, ktoré nás obklopuje, ale skôr na to, aby sme v našom živote vytvorili miesto všetkému tomu dobru, ktoré dokážeme konať a zvliekli zo seba všetko, čo nás izoluje, uzatvára a paralyzuje. Pôst je časom spoluúčasti, aby sme mohli so žalmistom povedať: „Navráť mi [Pane] radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty“, aby sme naším životom ohlasovali tvoju slávu (por. Ž 51,14), a náš prach sa mocou tvojho životodarného dychu premenil na „zamilovaný prach“.

 

 

 

Katechéze pápeža Františka: Pôstne obdobie je cestou nádeje

 

Vatikán 1. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, sa pápež František tematicky zameral na vstup do Pôstneho obdobia. V katechéze, ktorou pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji, poukázal na zmysel pôstu ako cesty nádeje. Na úvod zaznelo biblické čítanie z knihy Exodus, ku ktorému sa Svätý Otec vrátil aj v samotnej katechéze:

 

„Pán povedal [Mojžišovi]: «Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom[...]. Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!»“ (Ex 3,7-8.10).

 

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V tento deň, v Popolcovú stredu, vstupujeme do liturgického obdobia Pôstu. A pretože máme cyklus katechéz o kresťanskej nádeji, dnes by som vám chcel predstaviť Pôst ako cestu nádeje.

 

V skutočnosti je táto perspektíva zrejmá, ak pomyslíme na to, že Veľký pôst bol v Cirkvi ustanovený ako čas prípravy na Veľkú noc, a teda všetok zmysel tohto obdobia štyridsiatich dní preberá svetlo veľkonočného tajomstva, ku ktorému je nasmerované.

 

Môžeme si predstaviť Zmŕtvychvstalého Pána, ktorý nás volá vyjsť z našich temnôt a my sa vydávame na cestu smerom k nemu, ktorý je Svetlom. A Pôst je cestou k zmŕtvychvstalému Ježišovi, je obdobím pokánia, aj umŕtvovania, avšak nie samoúčelného, ale zameraného na to, aby sme vstali z mŕtvych s Kristom, obnovili našu krstnú identitu, čiže znova sa narodili „zhora“, z lásky Boha (porov. Jn 3,3). Preto je Pôstne obdobie svojou prirodzenosťou časom nádeje.

 

Aby sme lepšie pochopili, čo to znamená, musíme si to spojiť so základnou skúsenosťou exodu Izraelitov z Egypta, prerozprávanou v Biblii rovnomennou knihou: Exodus. Východiskovým bodom je otrocký stav v Egypte, útlak, nútené práce. Avšak Pán nezabudol na svoj ľud a na svoj prísľub: povoláva Mojžiša a silným ramenom necháva Izraelitov vyjsť z Egypta a vedie ich cez púšť smerom k Zemi slobody.

 

Počas tejto cesty z otroctva ku slobode Pán dáva Izraelitom zákon, aby ich naučil milovať jeho, jediného Pána a milovať sa medzi sebou navzájom ako bratia. Písmo ukazuje, že exodus je dlhý a plný súženia: symbolicky trvá 40 rokov, čiže dobu života jednej generácie. Generácie, ktorá je tvárou v tvár skúškam na ceste vždy pokúšaná oplakávať Egypt a vrátiť sa späť. Aj my všetci poznáme pokušenie vrátiť sa späť, poznáme to všetci.

 

Avšak Pán zostáva verný a ten úbohý ľud vedený Mojžišom prichádza k Zasľúbenej zemi. Celá táto cesta je uskutočnená v nádeji: v nádeji na dosiahnutie zeme a práve v tomto zmysle je „exodom“, vyjdením z otroctva ku slobode. A týchto 40 dní je aj pre všetkých nás vyjdením z otroctva, z hriechu, ku slobode, ku stretnutiu so Zmŕtvychvstalým Kristom. Každý krok, každá námaha, každá skúška, každý pád a každé nové začatie, všetko má zmysel jedine v rámci plánu spásy Boha, ktorý chce pre svoj ľud život a nie smrť, radosť a nie bolesť.

 

Ježišova Veľká noc je jeho exodom, ktorým nám otvoril cestu, aby sme dosiahli plný, večný a blažený život. Pre to, aby otvoril túto cestu, tento prechod, Ježiš sa musel vzdať svojej slávy, pokoriť sa, stať sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Otvoriť nám cestu k večnému životu ho stálo všetku jeho krv a vďaka nemu sme zachránení od otroctva hriechu.

 

Avšak toto neznamená, že on všetko urobil a my tak nemusíme urobiť nič, že on prešiel krížom, a my „pôjdeme do raja na koči“. Nie je to tak. Naša spása je istotne jeho darom, avšak keďže je príbehom lásky, žiada si naše „áno“ a našu účasť na jeho láske, ako nám ukazuje naša Matka Mária a po nej všetci svätí.

 

Veľký pôst žije z tejto dynamiky: Kristus nás so svojím exodom predchádza a my prechádzame púšťou vďaka nemu a nasledujúc ho. On je pre nás pokúšaný a pre nás zvíťazil nad Pokušiteľom, ale aj my musíme spolu s ním čeliť pokušeniam a prekonávať ich. On nám dáva živú vodu svojho Ducha, našou úlohou je načrieť do jej žriedla a piť, vo sviatostiach, v modlitbe, v adorácii. On je svetlom víťaziacim nad temnotami, a od nás sa žiada živiť plamienok, ktorý nám bol zverený v deň nášho krstu.  

 

V tomto zmysle je Pôstne obdobie «sviatostným znakom nášho obrátenia» (Rímsky misál, Modlitba dňa 1. pôstnej nedele). Ten, kto je na ceste Pôstu, je vždy na ceste obrátenia. Pôstne obdobie je sviatostným znakom našej cesty z otroctva ku slobode, ktorú je vždy treba obnovovať. Je to istotne náročná cesta, ako je aj správne, lebo láska je náročná, avšak je to cesta plná nádeje.

 

Ba povedal by som ešte viac: pôstny exodus je cestou, na ktorej sa samotná nádej formuje. Námaha prejsť púšťou – všetky tie skúšky, pokušenia, ilúzie, fatamorgány... –, toto všetko slúži pre sformovanie mocnej, pevnej nádeje, podľa vzoru nádeje Panny Márie, ktorá uprostred temnôt utrpenia a smrti svojho Syna aj naďalej verila a dúfala v jeho zmŕtvychvstanie, vo víťazstvo Božej lásky.

 

So srdcom otvoreným pre tento horizont vstúpme dnes do Pôstneho obdobia. Cítiac sa ako súčasť svätého Božieho ľudu začnime túto cestu nádeje s radosťou.

 

 

 

28. február

 

Ranná homília Svätého Otca: Znakom pravého zrieknutia sa pre Krista je radosť

 

Vatikán 28. februára – Tesne pred Popolcovou stredou nás Cirkev „pozýva zamyslieť sa nad vzťahom medzi Bohom a bohatstvom“, povedal Svätý Otec František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V homílii vyzval k plnému nasledovaniu Pána a ochote kráčať cestou sebazrieknutia. Ako zdôraznil, signálom toho, že sme na správnej ceste nasledovania Pána je radosť aj uprostred utrpení.

 

Svätý Otec nadviazal na včerajší evanjeliový úryvok (Mk 10,17-27) o stretnutí Ježiša s bohatým mladíkom, ktorý najprv chcel nasledovať Pána, ale potom zaváhal práve pre svoj veľký majetok. „Nemôžeme slúžiť dvom pánom“; buď slúžime Bohu, alebo bohatstvu, pripomenul pápež František. Podotkol, že Ježišov komentár, že „ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva,“ učeníkov trochu vystrašil.

 

Markovo evanjelium z dnešného dňa (Mk 10,28-31) nám zase predstavuje Petra, ako sa pýta Pána, čo bude s tými, ktorí opustili všetko. Zdá sa, že „Peter predkladá Pánovi účet“, komentuje tento úryvok pápež František:

 

„Nevedel čo povedať: ‚Áno, tento odišiel, ale my?‘ Ježišova odpoveď je jasná: ‚Hovorím vám: Niet nikoho, kto by zanechal všetko, aby nedostal všetko‘. ‚Aha, my sme zanechali všetko.‘ - ‚Dostanete všetko,‘ tou preplnenou mierou, s ktorou Boh dáva svoje dary. Dostanete všetko. «Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.» Všetko. Pán nevie dať menej ako všetko. Keď on niečo dáva, daruje seba samého, čo znamená všetko.“

 

Predsa však, dodal Svätý Otec, je v tomto úryvku evanjelia „jedno slovo, ktoré nás núti zamyslieť sa“: že tá stonásobná odmena sľúbená už v tomto čase bude „spolu s prenasledovaním.“ Toto, ako ďalej vysvetlil, znamená „vstúpiť do iného spôsobu myslenia, do iného spôsobu reagovania. Ježiš dáva sám seba celého, pretože je plnosť, Božia plnosť je plnosťou sebazrieknutia na kríži.“ Pápež František pokračoval:

 

„Toto je ten Boží dar: plnosť zrieknutia sa. A to je kresťanský štýl: hľadať plnosť, prijať plnosť sebazrieknutia a kráčať po tejto ceste. Nie je to ľahké, toto veru nie je ľahké. A aké je znamenie, ktoré mi signalizuje, či sa ďalej držím tohto ‚dať všetko a prijať všetko‘? Počuli sme to v prvom čítaní: «S radostným okom oslavuj Boha a neuberaj mu z prvotín svojich rúk. Keď prinášaš svoj dar, maj vždy veselú tvár a s plesaním mu zasväcuj svoje desiatky. Dávaj Najvyššiemu, ako on dáva tebe, s prívetivým okom prinášaj dielo svojich rúk.» Prívetivé oko, veselá tvár. Radosť, spokojné oko... Znakom toho, že ideme po tejto ceste všetkého a ničoho, tejto plnosti v sebazrieknutí, je radosť.“

 

Bohatému mladíkovi sa však naopak „zarmútila tvár a odišiel smutný“, pokračoval Svätý Otec. „Nebol schopný prijať túto plnosť sebazrieknutia.“ Pápež poznamenal, že „svätí, i samotný Peter, ju prijali. A v skúškach, v ťažkostiach mali radostnú tvár, prívetivé oko a radosť v srdci.“ Toto, zdôraznil Svätý Otec je tým „znamením“. Na záver homílie pápež František pripomenul svätého Alberta Hurtada, čilského jezuitu z 20. storočia (1901-1952):

 

„Neustále pracoval, napriek jednej ťažkosti za druhou... Pracoval pre chudobných... Bol skutočne mužom, ktorý v tej krajine položil cestu v charitatívnej pomoci chudobným. Ale bol prenasledovaný, mnoho si vytrpel. Nuž a on práve vtedy, keď bol zdrvený krížom opakoval túto vetu: ‚Som šťastný, Pane, som šťastný‘. Nech nás učí ísť po tejto ceste, nech nám vyprosí milosť kráčať touto trochu náročnou cestou, so všetkým a s ničím, s plnosťou sebazrieknutia Ježiša Krista, a povedať vždy, zvlášť v ťažkostiach: ‚Som spokojný, Pane, som spokojný‘“.

 

 

26. február

 

Anjel Pána s pápežom Františka: Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

 

Vatikán 26. februára – Na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom dnes prišlo na Námestie sv. Petra 30-tisíc veriacich. Svätý Otec v katechéze pripomenul naliehavú evanjeliovú výzvu spoliehať sa na Boha a nie na bohatstvo. Kresťan musí svoje rozhodnutie pre Boha a proti mamone urobiť s jednoznačnosťou a neustále ho obnovovať, zdôraznil pápež František.

 

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnešné evanjelium (porov. Mt 6,24-34) je mocným pozvaním spoliehať sa na Boha – nezabudnime: spoliehať sa na Boha –, ktorý sa stará o celé tvorstvo. On zaobstaráva potravu pre všetky zvieratá, stará sa o ľalie a poľné byliny (por. Mt 6,26-28); jeho dobrotivý a starostlivý pohľad bdie každodenne nad naším životom. Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

 

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme. Kto sa pevne zachytí Boha, ten nikdy nepadne! Je našou obranou pred zlom, ktoré stále číha. Boh je naším veľkým priateľom, spojencom, otcom, i keď nie vždy si to uvedomujeme. Neuvedomujeme si, že máme priateľa, spojenca, otca, ktorý chce naše dobro, a radšej hľadáme oporu v bezprostredne hmatateľných a pomíňavých dobrách, zabúdajúc na najvyššie dobro, a niekedy ho i odmietajúc: na otcovskú lásku Boha. Cítiť ho ako Otca je v súčasnej dobe osirotenosti veľmi dôležité! V tomto svete sirôt ho cítiť ako Otca. Od lásky Boha sa vzďaľujeme, keď posadnuto hľadáme pozemské dobrá a bohatstvá, demonštrujúc tak prehnanú lásku k týmto skutočnostiam.

 

Ježiš nám hovorí, že toto pachtenie sa je klamné a je zdrojom nešťastia. A dáva svojím učeníkom základné pravidlo života «Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo» (v. 33). Ide tu o realizovanie projektu, ktorý ohlásil Ježiš v Reči na hore, spoliehať sa na Boha, ktorý nesklame – toľkí priatelia, alebo toľkí, ktorých sme považovali za priateľov, nás sklamali, no Boh nikdy nesklame! – namáhať sa ako verní správcovia dobier, ktoré nám on daroval, aj tých pozemských, ale bez „preháňania“, ako keby všetko, aj naša spása, závisela len od nás. Tento evanjeliový postoj si žiada jasnú voľbu, ktorú dnešné evanjelium presne označuje: «Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (v. 24). Alebo Pán, alebo okúzľujúce, no klamlivé modly. Táto voľba, ktorá sa od nás vyžaduje, sa potom prejaví vo všetkých našich skutkoch, plánoch a snahách. Je to voľba, ktorú treba urobiť s jednoznačnosťou a neustále ju obnovovať, pretože pokušenia zredukovať všetko na peniaze, pôžitok a moc sú dotieravé. Jestvuje toľko pokušení v tomto smere.

 

Zatiaľ čo uctievanie týchto modiel vedie k hmatateľným výsledkom, i keď sú prchavé, rozhodnutie sa pre Boha a pre jeho kráľovstvo nie vždy hneď dáva vidieť svoje ovocie. Je to rozhodnutie, ktoré sa robí v nádeji a ktoré nechá plnú realizáciu na Boha. Kresťanská nádej sa upiera k budúcemu naplneniu Božieho prisľúbenia a nezastavuje sa pred problémami, pretože sa zakladá na vernosti Boha, ktorý nikdy nesklame. On je verný, je verný Otec, verný priateľ, verný spojenec.

 

Panna Mária nech nám pomáha dôverovať v lásku a dobrotu nebeského Otca a žiť v ňom a s ním. Toto je predpoklad na prekonanie súžení a nepriazní života, a tiež prenasledovaní, ako nám to ukazuje svedectvo toľkých našich bratov a sestier.“

 

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec osobitne pripomenul blížiaci sa „Deň zriedkavých chorôb”, ktorý pripadne na utorok 28. februára:

 

„Pozdravujem skupinu, ktorá prišla pri príležitosti „Dňa zriedkavých chorôb”. Ďakujem vám za všetko, čo robíte. Kiež sa pacientom a ich rodinám dostáva primeraná opora pri ich nie ľahkej ceste, tak na úrovni medicínskej ako aj zákonodarnej.“

 

 

24. februára

 

Pápež František v piatkovej homílii: V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom

 

Vatikán 24. februára – „V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo spravodlivosťou.“ Nesmieme upadnúť do pokryteckých postojov „kazuistickej logiky“. Tak by sa dala zhrnúť dnešná ranná homília pápeža Františka v Dome sv. Marty. Svätý Otec vychádzal z dnešného čítania z Markovho evanjelia (Mk 10,1-12), z Ježišovej odpovede farizejom, ktorí prišli za ním, aby ho pokúšali otázkou: „Smie muž prepustiť manželku?“:

 

„Ježiš neodpovedá, či je to dovolené alebo nie je dovolené. Nevstupuje do ich kazuistickej logiky, pretože oni mysleli na vieru len v termínoch ,môže sa’ alebo ,nemôže sa’, pokiaľ sa až môže a odkiaľ už nie. To je tá logika kazuistiky: Ježiš však do nej nevstupuje. Obracia sa na nich s otázkou: ,Čo vám prikázal Mojžiš? Čo je vo vašom zákone?’ A oni vysvetľujú povolenie, ktoré im dal Mojžiš na prepustenie manželky, a sú to práve oni, ktorí padajú do pasce. Lebo Ježiš ich nazýva ,tvrdými v srdci’: ,Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie’, a hovorí pravdu. Bez kazuistiky. Bez ústupkov. Pravdu.“

 

„Ježiš vždy hovorí pravdu; vysvetľuje veci tak, ako boli stvorené,“ dodal pápež František a poukázal na Ježišovu odpoveď, ktorú dal po rozhovore s farizejmi aj svojim učeníkom: «Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží». Ak je však toto pravda a cudzoložstvo je „vážna“ vec, ako potom vysvetliť, zamyslel sa Svätý Otec, že Ježiš „toľkokrát hovoril s cudzoložnicou“, „pohankou“? Že „pil z jej pohára, ktorý nebol čistý?“ A že jej nakoniec povedal: „Ja ťa neodsudzujem. Už viac nehreš. – Ako je to možné? - položil si otázku pápež František:

 

„Ježišova cesta – jasne to vidíme – je cestou od kazuistiky k pravde a milosrdenstvu. Ježiš necháva mimo kazuistiku. A tých, ktorí ho chceli pokúšať, tých, ktorí uvažovali v tejto logike ,smie sa’, tých označil – nie na tomto mieste, ale v inom úryvku Evanjelia – za pokrytcov. Ešte aj pri štvrtom prikázaní upierali pomoc rodičom s výhovorkou, že priniesli peknú obetu pre cirkev. Pokrytci. Kazuistika je pokrytecká. Je to pokrytecké myslenie: ,smie sa – nesmie sa’, ktoré sa potom mení na stále rafinovanejšie a diabolskejšie: ,Pokiaľ až môžem? A odtiaľto ďalej už nemôžem’. To je klam kazuistiky.“

 

Život kresťana sa teda nepodvoľuje logike kazuistiky, ale drží sa pravdy ako svojho sprievodcu a odpovedá podľa Ježišovho príkladu milosrdenstva, „lebo on je vtelením Otcovho milosrdenstva, a nemôže zaprieť sám seba. Nemôže sám seba zaprieť, pretože on je Otcova Pravda. A nemôže sám seba zaprieť, pretože on je Otcovo Milosrdenstvo,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. „Toto je tá cesta, akej nás učí Ježiš“, ktorá je náročná na praktizovanie, vzhľadom na pokušenia života:

 

„Keď ti na srdce dolieha pokušenie, táto cesta von z kazuistiky smerom k pravde a milosrdenstvu nie je jednoduchá: je potrebná Božia milosť, aby nám pomohla ísť takto vpred. A vždy musíme o ňu prosiť: ,Pane, daj, nech som spravodlivý, ale spravodlivý s milosrdenstvom’. Nie [spravodlivý] kryjúci sa kazuistikou. Spravodlivý v milosrdenstve, ako si ty. Spravodlivý v milosrdenstve.

 

Nuž, niekto s kauzistickou mentalitou by sa mohol pýtať: ,Čo je v Bohu dôležitejšie: spravodlivosť alebo milosrdenstvo?’ Aj toto je nesprávne uvažovanie, ktoré sa snaží unikať... Čo je dôležitejšie? Nie sú to dve veci: je to jedna jediná vec. V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo je spravodlivosťou. Nech nám Pán pomôže pochopiť túto cestu, ktorá nie je ľahká, ale urobí nás šťastnými a urobí šťastnými mnohých ľudí.“

 

23. februára

Španielsky futbalový tím Villareal na audiencii u pápeža Františka

 

Vatikán 23. februára – Pápež František dnes prijal manažérov, trénerov a hráčov španielskeho futbalového klubu Villareal, ktorí prišli do Večného mesta na zápas s talianskym tímom AS Rím. Futbal je podľa slov Svätého Otca „obrazom o živote a o spoločnosti“. Futbaloví hráči nielen že vychovávajú nové generácie, ale predovšetkým šíria hodnoty, akými sú kolegialita, osobné úsilie, tímová hra. Viac už Svätý Otec František:

„Jedna z charakteristík dobrého športovca je vďačnosť. Ak sa zamyslíme nad naším životom, príde nám na um toľko ľudí, ktorí nám pomohli a bez ktorých by sme tu neboli. Môžete si zaspomínať na tých, s ktorými ste hrali ako chlapci, na svojich prvých spoluhráčov, trénerov, asistentov a tiež na fanúšikov, ktorí nás svojou prítomnosťou povzbudzovali na každom zápase. Táto spomienka nám pomáha, aby sme sa necítili nadradení, ale aby sme si uvedomili, že sme súčasťou jedného veľkého tímu“.

 

Svätý Otec František udelil futbalovým hráčom požehnanie a uistil ich o svojich modlitbách. Na záver svojho krátkeho príhovoru sa s nimi ešte podelil o svoj osobný postreh:

 

„Mne osobne veľmi pomáha myslieť na futbal, lebo sa mi páči a pomáha mi. Ale na koho myslím najviac je brankár. Prečo? Lebo on musí zastaviť loptu odtiaľ, odkiaľ ju kopnú. Nevie odkiaľ príde. A život je taký istý. Musíš brať veci odkiaľ prichádzajú a ako prichádzajú. Aj keď sa ocitnem pred situáciami, ktoré som nečakal, lebo prídu z inej strany, než som ich čakal, treba ich vyriešiť. [Preto] často myslím na brankára“.

 

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Nepohoršujme dvojakým životom

 

Vatikán 23. februára – Nepohoršujte maličkých svojím dvojakým životom, lebo pohoršenie ničí. Týmito slovami sa dnes pápež František obrátil na veriacich v Dome sv. Marty, kde ráno slúžil omšu. „Odtni si ruku“, „vylúp si oko“, len „nepohoršuj maličkých“, teda spravodlivých, „tých, ktorí dúfajú v Pána, ktorí jednoducho veria v Pána,“ uviedol na úvod svojej homílie pápež František.

 

Inšpiráciu našiel v dnešnom čítaní z Evanjelia podľa Marka, v ktorom Ježiš svojim učeníkom hovorí, že je pre nich lepšie, keď vojdú do života zmrzačení, ako keby mali prísť s obidvoma rukami do zatratenia (Mk 9,41-43.45.47-50). Pohoršenie podľa slov pápeža znamená pre Pána skazu:

 

„Čo znamená pohoršenie? Pohoršenie znamená povedať jednu vec a urobiť druhé; znamená to podvojný život, dvojaký život. Dvojaký život vo všetkom: ja som veľký katolík, vždy chodím na omšu, patrím do toho a onoho spoločenstva; avšak môj život nie je kresťanský, neplatím spravodlivú čiastku svojim zamestnancom, vykorisťujem ľudí, robím nečisté obchody, recyklujem peniaze... Dvojaký život. A koľko katolíkov je takých, a títo pohoršujú. Koľkokrát sme počuli – my všetci, v našej štvrti alebo niekde inde: ,Ak by som mal byť katolík ako tamten, je lepšie byť ateistom’. A toto je pohoršenie. Ničí ťa. Vrhá ťa dole. A toto sa deje každý deň, stačí si zapnúť televízne správy alebo čítať noviny. V novinách je toľko škandálov, a dokonca sa tam škandálom robí veľká reklama. A škandálmi sa ničí“.

 

Pápež František ponúkol veriacim príklad jedného významného podniku, ktorý bol na pokraji bankrotu. Ľudia nemali peniaze na každodenné potreby, lebo nedostávali výplatu. Verejné autority chceli predísť štrajku, síce spravodlivému, ale ktorý by narobil škody, a tak chceli hovoriť s vedením firmy. A jeho šéf, katolík, bol na zimnej dovolenke na pláži na Blízkom východe a ľudia o tom vedeli, i keď to nevyšlo v novinách. „Toto sú pohoršenia,“ zakončil príbeh Svätý Otec a dodal:

 

„Ježiš v Evanjeliu o týchto, čo pohoršujú, hovorí bez toho, aby použil slovo škandál, je to však zrejmé: ,Prídeš do neba a zaklopeš na bránu so slovami: ,To som ja, Pane! Áno, nepamätáš sa? Chodieval som do kostola, bol som ti blízko, patril som do toho spoločenstva, robieval som to a to... nepamätáš sa na všetky tie obety, ktoré som vykonal?’ – ,Áno, pamätám sa. Milodary, tie si pamätám: všetky špinavé. Všetky ukradnuté chudobným. Nepoznám ťa’. To bude Ježišova odpoveď tým, ktorí pohoršujú dvojakým životom“.  

 

„Dvojaký život pochádza z nasledovania vášní srdca, hlavných hriechov, ktoré sú ranami prvotného hriechu,“ vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František. Práve dnešné prvé čítanie z Knihy Sirachovcovej nás nabáda k tomu, aby sme sa „nespoliehali na našu silu a neoddali sa vášňam svojho srdca“ (Sir 5,1-10), aby sme nevkladali svoju nádej do bohatstiev a nepovedali si: ,vystačím si sám’. Svätý Otec preto veriacich pozval neodkladať svoje obrátenie:

 

„Nám všetkým, každému jednému z nás, by dnes pomohlo zamyslieť sa, či v nás nie je niečo z dvojakého života, či sa zdáme byť spravodliví, dobrí veriaci, dobrí katolíci, avšak pod povrchom robíme niečo iné. Či tam nie je niečo z podvojného života, nejaká falošná sebaistota: ,veď Pán mi potom všetko odpustí, ja zatiaľ budem takto pokračovať...’. Či tam nie je niečo ako: ,Áno, toto nie je správne, zmením sa, ale nie dnes: zajtra’. Premýšľajme nad tým. Majme osoh z Pánovho slova a pamätajme, že Pán je v tomto veľmi prísny. Pohoršenie ničí“.

 

 

 

22. februára

 

Stredajšia katechéza pápeža Františka: V nádeji sme spasení

 

Vatikán 22. februára – Pravidelná stredajšia generálna audiencia Svätého Otca Františka sa už konala opäť na Námestí sv. Petra po zimnom období, keď bývala v Aule Pavla VI. Svätý Otec v katechéze opäť pokračoval v cykle o nádeji, pričom tentoraz dal nádej do súvisu so vzťahom človeka k prírode. Vychádzal pri tom zo slov sv. Pavla, že celé stvorenie túžobne vzdychá a v nádeji očakáva naplnenie nového stvorenia.  

 

Pápež František pripomenul veriacim význam dnešného sviatku Katedry sv. apoštola Petra ako „dňa osobitného zjednotenia veriacich s Petrovým nástupcom a so Svätou stolicou.“ V závere audiencie vyslovil osobitný apel v prospech obyvateľstva Južného Sudánu, ohrozeného hladomorom v dôsledku dlhotrvajúceho vojnového konfliktu.

 

Úvodom ku dnešnej katechéze bol nasledovný úryvok z Listu sv. Pavla Rimanom:

 

«Bratia, vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,22-26).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Častokrát sme pokúšaní myslieť si, že stvorenie je naším vlastníctvom, majetkom, ktorý môžeme využívať podľa našej ľubovôle a nikomu z toho nemusíme skladať účty. V pasáži Listu Rimanom (8,19-27), z ktorej sme si práve vypočuli jednu časť, nám naopak apoštol Pavol pripomína, že stvorenstvo je jedným úžasným darom, ktorý Boh vložil do našich rúk, aby sme mohli vstúpiť do vzťahu s ním a mohli sme rozpoznať stopu jeho plánu lásky, na ktorého uskutočnení sme všetci povolaní spolupracovať deň čo deň.

 

Ak sa však ľudská bytosť nechá unášať egoizmom, skončí pri ničení aj tých najkrajších vecí, ktoré jej boli zverené. A takto to dopadlo aj so stvorenstvom. Pomyslime na vodu. Voda je jednou prekrásnou vecou a je veľmi dôležitá; voda nám dáva život, pomáha nám vo všetkom. No keď sa voda kontaminuje pre ťažbu nerastov, stvorenie sa znečisťuje a ničí. Toto je len jeden príklad. No je ich mnoho.

 

Tragickou skúsenosťou hriechu, pretrhnutím jednoty s Bohom, sme narušili pôvodnú jednotu so všetkým tým, čo nás obklopuje a skončili sme kazením stvorenstva, činiac ho tak otrokom, podriadeným našej poklesnutosti. A žiaľ, následok tohto všetkého je dramaticky pred našimi očami, každý deň.

 

Keď človek pretrhne jednotu s Bohom, stráca svoju pôvodnú krásu a končí znetvorovaním všetkého navôkol seba; a tam, kde predtým všetko poukazovalo na Otca Stvoriteľa a na jeho nekonečnú lásku, teraz nesie smutný a bezútešný znak ľudskej pýchy a nenásytnosti. Ľudská pýcha svojím vykorisťovaním stvorenie ničí.

 

Pán nás však neponecháva samých a aj v tomto bezútešnom obraze nám ponúka novú perspektívu oslobodenia, univerzálnej spásy. Toto Pavol s radosťou zdôrazňuje, pozývajúc nás načúvať vzdychaniu celého stvorenia. Stonanie celého stvorenstva! Je to silný výraz. Veď ak sme pozorní, okolo nás všetko vzdychá: stoná samotné stvorenie, vzdycháme my ľudské bytosti a vzdychá aj Duch v našom vnútri, v našom srdci.

 

A tieto vzdychy nie sú akýmsi neplodným, bezútešným bedákaním, ale – ako upresňuje apoštol – sú vzdychmi rodičky; sú vzlykmi toho, kto trpí, no vie, že na svetlo sa blíži nový život. A v našom prípade je to skutočne tak. Sme ešte v zajatí následkov nášho hriechu a všetko vôkol nás ešte nesie znak nášho lopotenia, našich nedostatkov, našej uzavretosti. Zároveň však vieme, že sme boli Pánom spasení a už teraz je nám dané kontemplovať a vopred zakusovať v sebe a v tom, čo nás obklopuje znaky Zmŕtvychvstania, Veľkej noci, ktorá uskutočňuje nové stvorenie.

 

Toto je obsahom našej nádeje. Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s tým, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.

 

Koľkokrát sme my kresťania pokúšaní sklamaním, pesimizmom... Niekedy sa poddávame zbytočnému horekovaniu alebo zostávame bez slova a nevieme ani len o čo prosiť, v čo dúfať... Opäť nám však na pomoc prichádza Duch Svätý, dych našej nádeje, ktorý udržuje živými vzdychanie a očakávanie nášho srdca. Duch za nás vidí ponad negatívne zdanie prítomnosti a zjavuje nám už teraz nové nebesia a novú zem, ktoré Pán pripravuje pre ľudstvo.“

 

Výzva pápeža Františka na pomoc Južnému Sudánu

 

„Osobitné obavy vzbudzujú bolestné správy prichádzajúce zo sužovaného Južného Sudánu, kde sa k bratovražednému konfliktu pripája ťažká potravinová kríza odsudzujúca na smrť hladom milióny osôb a medzi nimi mnoho detí. V tejto chvíli je výsostne nevyhnutné úsilie všetkých, aby sa nezostalo len pri prehláseniach, ale skonkretizovala sa potravinová pomoc a umožnil sa jej prísun k trpiacemu obyvateľstvu. Pán nech podporuje týchto našich bratov a všetkých, čo konajú na ich pomoc.“

 

Priebeh audiencie dnes spestrili artistickým vystúpením členovia cirkusového súboru Rony Rollers Circus. Svätý Otec ich so slovami poďakovania povzbudil v ich umeleckom vytváraní krásy. Tá, ako pripomenul, predstavuje cestu k Bohu.

 

 

21. februára

 

Pápež František hovoril o zásadách správneho postoja k migrantom

 

Vatikán 21. februára – Migračné pohyby charakterizujúce začiatok tretieho tisícročia sú výzvou konať, čo znamená „prijať, chrániť, rozvíjať a integrovať“, povedal pápež František pri dnešnom stretnutí s účastníkmi Medzinárodného fóra o migrácii a mieri, ktoré sa koná na pôde talianskeho parlamentu v Ríme. Ako zdôraznil, aplikovať tieto štyri slovesá „v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu“ dnes predstavuje „povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu“. Podotkol, že tu ide o „povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

 

Podujatie s ústrednou témou „Integrácia a rozvoj: od reakcie k akcii“ zorganizovalo v dňoch 21. - 22. februára Dikastérium Svätej stolice pre integrálny ľudský rozvoj spolu so Scalabriniánskou medzinárodnou sieťou pre migráciu a Nadáciou Konrada Adenauera. Jeho 250 účastníkom pri dnešnej audiencii v Klementínskej sále Apoštolského paláca pápež František spomenul aj skutočnosť, že práve potreba spájať integráciu s rozvojom patrila k dôvodom na vytvorenie nového dikastéria, ktorého jedna sekcia sa zaoberá špeciálne tým, čo sa týka migrantov, utečencov a obetí obchodovania s ľuďmi.

 

V ústrednej časti svojho príhovoru Svätý Otec podrobnejšie predstavil spomenuté štyri rozmery aktívnej odpovede na migráciu:

 

„Prijať. «Je tu sklon k odmietaniu, ktorý je nám všetkým spoločný a zvádza nás k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať» (Príhovor pápeža Františka diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 12. januára 2015).

 

Tvárou tvár tomuto sklonu k odmietaniu, ktorý v konečnom dôsledku korení v egoizme a znásobuje sa politickými demagógiami, je potrebná zmena postoja, aby sme prekonali ľahostajnosť a namiesto strachu dali prednosť nezištnému postoju prijatia voči tým, ktorí klopú na naše brány.

 

Tým, ktorí utekajú pred hroznými vojnami a prenasledovaniami, často uväznení v pazúroch bezohľadných zločineckých organizácií, treba otvoriť prístupné a bezpečné humanitárne cesty. Zodpovedné a dôstojné prijatie týchto našich bratov a sestier sa začína ich prvým umiestnením v primeraných a vhodných priestoroch.

 

Veľké hromadné sústreďovanie žiadateľov o azyl a utečencov neprinieslo pozitívne výsledky, vytvárajúc skôr nové situácie zraniteľnosti a utrpenia. Zdá sa, že programy rozptýleného prijatia, ktoré už prebiehajú na rôznych miestach, naopak uľahčujú osobné stretnutie, umožňujú lepšiu kvalitu služieb a ponúkajú väčšie záruky úspechu.

 

Chrániť. Môj predchodca pápež Benedikt zdôraznil, že zažívanie migrácie robí často ľudí náchylnejšími na vykorisťovanie, zneužitie a násilie (Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k 92. svetovému dňu migrantov a utečencov, 2005). Hovoríme o miliónoch mužov a žien migrujúcich za prácou - a medzi nimi osobitne o tých, čo sú v iregulárnej situácii -, o utečencoch a žiadateľoch o azyl, o obetiach obchodovania s ľuďmi. Ochrana ich neodňateľných práv, záruka základných slobôd a rešpektovanie ich dôstojnosti sú povinnosťami, od ktorých nemôže byť nikto oslobodený.

 

Chrániť týchto bratov a sestry je morálnym imperatívom, ktorý sa má premietnuť do zavedenia medzinárodných a národných právnych nástrojov, jasných a priliehavých; do robenia spravodlivých a prezieravých politických rozhodnutí; do uprednostňovania konštruktívnych procesov, ktoré sú azda pomalšie, pred chvíľkovými riešeniami; do realizovania dobre načasovaných humanizačných programov v boji proti „obchodníkom s ľudským telom“, ktorí ťažia z nešťastia druhých; do koordinovania úsilia všetkých aktérov, medzi ktorými – a toho si môžete byť istí – bude vždy Cirkev.

 

Rozvíjať. Chrániť nestačí, je potrebné podporovať integrálny ľudský rozvoj migrantov, vysídlencov a utečencov, ktorý sa «uskutočňuje dbaním o neporovnateľné dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva» (Motu proprio Humanam progressionem, 17. aug. 2016). Rozvoj je podľa sociálnej náuky Cirkvi nepopierateľným právom každej ľudskej bytosti. (...)

 

Ľudský rozvoj migrantov a ich rodín sa začína v komunitách ich pôvodu, tam, kde musí byť zaručené spolu s právom môcť emigrovať aj právo nemusieť emigrovať, to znamená právo mať vo vlasti podmienky, ktoré umožnia dôstojnú životnú realizáciu. Za týmto účelom treba povzbudzovať úsilie vedúce k napĺňaniu programov medzinárodnej spolupráce nezaťažených postrannými záujmami a nadnárodný (transnacionálny) rozvoj, v ktorom sú migranti zaangažovaní ako protagonisti.

 

Integrovať. Integrácia, ktorá nie je asimilovaním ani pridružením je obojsmerný proces, ktorý sa v zásade zakladá na vzájomnom uznaní kultúrneho bohatstva druhého: nie je to prevalcovanie jednej kultúry inou a ani nie ich vzájomná izolácia s rizikom neslávneho vytvárania get (getizácie).

 

Pokiaľ ide o toho, kto prichádza, žiada sa, aby sa neuzatváral pred kultúrou a tradíciami hostiteľskej krajiny, rešpektoval predovšetkým jej zákony. Nemožno v žiadnom prípade zanedbať rodinný rozmer procesu integrácie: preto cítim povinnosť nástojiť na nevyhnutnosti, viac ráz zdôrazňovanej Magistériom (Ján Pavol II.: Posolstvo na Svetový deň migrantov, 1986), takej politiky, ktorá umožňuje a uprednostňuje sceľovanie rodín.

 

Pokiaľ ide o špecifické domorodé populácie, týmto je potrebné pomáhať, primerane ich scitlivovať a pozitívne ich podrobovať integračným procesom, nie vždy jednoduchým a bezprostredným, ale vždy zásadne dôležitým a neodmysliteľnými pre budúcnosť. Za týmto účelom sa žiadajú aj špecifické programy, ktoré by umožnili kľúčové stretnutie s tými druhými.

 

Pre kresťanské spoločenstvo je pokojná integrácia osôb rozličných kultúr navyše určitým spôsobom odzrkadlením jej katolicity, keďže jednota, ktorá nepotiera etnické a kultúrne rozdiely predstavuje jeden z rozmerov Cirkvi, ktorá je v Duchu Turíc otvorená všetkým a túži objať všetkých.

 

Som presvedčený, že aplikovať tieto štyri slovesá v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu predstavuje dnes povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu: povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

 

Pápež František ďalej vysvetlil význam spomenutých požiadaviek spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity. Pokiaľ ide o spravodlivosť upozornil, že „nie sú viac udržateľné neprijateľné ekonomické nerovnosti, ktoré bránia uviesť do praxe princíp všeobecného určenia dobier zeme“. Svätý Otec ďalej povedal:

 

„Nastoliť spravodlivosť znamená aj zmieriť históriu s globalizovanou prítomnosťou, bez ďalšieho predlžovania logiky vykorisťovania osôb a území, ktoré korešpondujú s najcynickejším používaním trhu pre zvyšovanie blahobytu niekoľkých. Ako povedal pápež Benedikt, proces dekolonizácie bol spomalený «jednak z dôvodu nových foriem kolonializmu a závislosti od starých i nových hegemónnych krajín, ako aj pre závažné vnútorné nezodpovednosti samotných krajín, ktoré dosiahli nezávislosť» (Benedikt XVI.: Enc. Caritas in veritate, 33). Toto všetko je treba napraviť.“

 

Povinnosť plynúca z civilizovanosti sa podľa slov Svätého Otca zakladá najmä na ústrednom postavení ľudskej osoby a na ľudských právach zachytených jednak vo Všeobecnej deklarácii ako aj v početných medzinárodných dohodách. V tejto súvislosti upozornil, že „nemožno dopustiť, aby nepodstatné a prídavné podmienky, ako aj samo osebe nevyhnutné splnenie byrokratických a administratívnych požiadaviek zatienili základnú dôstojnosť“ ľudskej osoby.

 

Napokon pápež pripomenul povinnosť solidarity s poukazom na posvätnú hodnotu pohostinnosti. V tejto súvislosti zdôraznil „nevyhnutnú potrebu zmeny postoja k migrantom a utečencom zo strany všetkých; prechod od obranného postoja a strachu, nezáujmu a marginalizácie – ktoré koniec koncov zodpovedajú «kultúre skartovania» – k postoju, ktorý bude mať za svoj základ «kultúru stretnutia», ktorá jediná je schopná vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet, lepší svet“ (Posolstvo na 100. svetový deň migrantov).

 

V závere svojho príhovoru účastníkom Medzinárodného fóra o migrácii a mieri Svätý Otec pripomenul, že medzi migrantmi je osobitne zraniteľná skupina, ktorou sú deti a mladiství.

 

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Pokušenie ctižiadosti dolieha na všetkých

 

Vatikán 21. februára – Nech nám Pán dá milosť „svätej hanby“, aby sme tak odolali pokušeniu ctižiadosti, ktoré postihuje všetkých, aj kresťanov. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej rannej homílie pápeža Františka pri omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec veriacim pripomenul Ježišovo pozvanie vložiť sa do služby všetkých.

 

„Všetci sme pokúšaní,“ poznamenal na úvod svojej kázne Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Sirachovho syna (Sir 2,1-13), ktoré pripomína, že ten, kto chce slúžiť Pánovi, musí sa pripraviť na zdolávanie pokušení. Pokúšaný bol aj samotný Ježiš: najskôr na púšti a potom aj pri Petrovej reakcii, keď učeníkom oznámil, že bude umučený a zabitý.

 

Dnešná pasáž Evanjelia podľa Marka (Mk 9,30-37) poukazuje aj na iné pokušenie. Hovorí o tom, ako sa učeníci hádali, kto z nich je väčší. Ježiš im však povedal: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých»:

 

„Boli to ľudia dobrí, chceli nasledovať Pána, slúžiť Pánovi. Nevedeli však, že cesta služby Pánovi nie je taká jednoduchá, nie je to ako sa niekam zapísať, vstúpiť do charitatívneho združenia, robiť dobročinnosť: nie, je to niečo iné. Mali z toho strach. A potom je tu pokušenie sveta: od prvého momentu ako je Cirkev Cirkvou sa toto dialo, deje sa a bude sa diať. Pomyslime len na boje vo farnostiach: ,Ja chcem byť predsedom tohto spolku, vyšvihnúť sa trochu’, ,Kto je tu väčší? Kto je najväčší v tejto farnosti? Ja som dôležitejší ako ten a ten, lebo on porobil to a to...’ A je to tu, reťaz hriechov“.

 

Pokušenie nás teda vedie k ohováraniu druhého v snahe dostať sa nad neho, skonštatoval pápež František a ponúkol aj ďalšie príklady zo života na pochopenie tohto pokušenia:

 

„Niekedy to hovoríme zahanbujúco my kňazi medzi sebou: ,Ja by som chcel tamtú farnosť...’ - ,Ale veď Pán je tu...’ - ,Ale ja by som chcel tamtú...’ To isté: nie Pánova cesta, ale tá cesta márnosti, svetskosti. Aj medzi nami biskupmi sa to deje rovnako: svetskosť dolieha ako pokušenie. Toľkokrát [počujeme]: ,Ja som v tejto diecéze, ale sledujem tamtú, čo je dôležitejšia a rozhýbem sa tým smerom... a tak využijem tento vplyv, potom tamten, potlačím, potisnem vec, aby som sa tam dostal...’ - ,Ale veď Pán je tu!’“.

 

Túžba po tom, aby sme boli dôležitejší a väčší než druhí nás vedie na cestu svetskosti. Pápež František preto na záver svojej homílie vyzval veriacich, aby vždy prosili Pána o milosť „zahanbiť sa, keď sa ocitneme v takýchto situáciách“. Ježiš totiž obracia túto logiku naruby. Sediac medzi učeníkmi, pripomína im, že ten, „kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“. A berie dieťa a stavia ho doprostred.

 

Svätý Otec preto pozval prítomných, aby sa modlili za Cirkev, „za nás všetkých“, aby nás Pán ochránil „pred ambíciami, pred svetskosťou spočívajúcou v cítení sa väčšími nad druhých“:

 

„Nech nám Pán dá milosť zahanbenia, tej svätej hanby, keď sa nachádzame v takej situácii, v takom pokušení. Aby sme sa zahanbili: ,To ja som schopný takto uvažovať? Keď vidím svojho Pána na kríži, ja ho chcem využiť na to, aby som sa vyšvihol?’ Nech nám dá milosť jednoduchosti dieťaťa: pochopiť, že je tu jedine cesta služby... A azda, predstavujem si poslednú otázku: ,Pane, slúžil som ti celý život. Bol som celý život posledný. A teraz čo?’ - Čo nám hovorí Pán? ,Povedz o sebe samom: ,Som neužitočný sluha’“.

 

19. februára

Anjel Pána s pápežom Františkom: „Pomsta nie je nikdy spravodlivá“

 

Vatikán 19. februára – Ostrým odsúdením verbovania detských vojakov a výzvou na zastavenie násilia dnes reagoval pápež František na správy o brutálnych etnických zrážkach na území Konžskej demokratickej republiky, ako aj na atentáty v Pakistane a Iraku.

 

Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra Svätý Otec v katechéze zameral na Ježišov evanjeliový zákon lásky voči nepriateľom. Pripomenul, že je potrebné jasne rozlišovať medzi spravodlivosťou a pomstou. „Pomsta nie je nikdy spravodlivá“, zdôraznil pápež. Kresťanská láska, „ktorá sa prejavuje osobitným spôsobom v milosrdenstve“, predstavuje podľa jeho slov „vyššie uskutočnenie spravodlivosti“.

 

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V evanjeliu tejto nedele (Mt 5,38-48) – jednej z tých statí, ktoré najlepšie vyjadrujú „revolučnosť“ kresťanstva – Ježiš ukazuje cestu pravej spravodlivosti skrze zákon lásky, ktorý prekonáva zákon rovnakého odplácania, čiže «oko za oko a zub za zub». Toto staré pravidlo nariaďovalo postihnúť previnilca trestom ekvivalentným spôsobenej škode: smrť pre toho, kto zabil, amputácia pre toho, kto niekoho zranil a tak ďalej. Ježiš nežiada od svojich učeníkov, aby podstupovali zlo, naopak, žiada od nich, aby reagovali, ale nie ďalším zlom, lež dobrom. Jedine tak sa pretrháva reťaz zla: jedno zlo prináša ďalšie zlo, a to zas ďalšie zlo... Pretrháva sa táto reťaz zla a dochádza naozaj ku zmene. Zlo totiž predstavuje „prázdnotu“, absenciu dobra, a prázdnotu nemožno vyplniť ďalšou prázdnotou, ale jedine „plnosťou“, čiže dobrom. Represálie nikdy nevedú k vyriešeniu konfliktov. „Ty si mi ublížil, aj ja ti ublížim“: toto nikdy nerieši konflikt, a nie je to ani kresťanské.

 

Pre Ježiša môže odmietnutie násilia zahŕňať v sebe aj vzdanie sa legitímneho práva, pričom uvádza niekoľko takých príkladov: nastaviť druhé líce, vzdať sa vlastného odevu či vlastných peňazí, pristúpiť aj na ďalšie obety (porov. Mt 5,39-42). Ale toto zrieknutie sa nemá znamenať, že by sa požiadavky spravodlivosti mali ignorovať alebo im protirečiť. Nie, naopak, kresťanská láska, ktorá sa prejavuje osobitným spôsobom v milosrdenstve, predstavuje vyššie uskutočnenie spravodlivosti. To, čo nás Ježiš chce naučiť, je jasné rozlíšenie, aké musíme robiť medzi spravodlivosťou a pomstou. Rozlišovať medzi spravodlivosťou a pomstou. Pomsta nie je nikdy spravodlivá. Dovoľuje sa nám žiadať spravodlivosť; je našou povinnosťou praktizovať spravodlivosť. Je nám naopak zakázané pomstiť sa alebo akýmkoľvek spôsobom rozdúchavať pomstu, nakoľko je vyjadrením nenávisti a násilia.

 

Ježiš nechce predkladať nový občiansky poriadok, ale skôr prikázanie lásky k blížnemu, ktoré zahŕňa aj lásku k nepriateľom: «Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (v. 44). A toto nie je ľahké. Tieto slová sa nemajú chápať ako schvaľovanie zla vykonaného nepriateľom, ale ako pozvanie k vyššej perspektíve, k perspektíve veľkodušnej, podobnej tej, akú má nebeský Otec, ktorý, ako hovorí Ježiš, «dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých» (v. 45). Aj nepriateľ je totiž ľudskou osobou, stvorenou ako taká na Boží obraz, hoci je v súčasnosti tento obraz zatienený nehodným správaním.

 

Keď hovoríme o «nepriateľoch», nemáme myslieť na ktovie aké odlišné a nám vzdialené osoby; hovoríme aj o nás samých, ktorí môžeme vojsť do konfliktu s naším blížnym, neraz s našimi členmi rodiny. Koľké nepriateľstvá sú v rodinách, koľké! Uvažujme nad tým. Nepriatelia sú aj tí, ktorí o nás hovoria zle, ktorí nás ohovárajú a krivdia nám. A nie je ľahké toto stráviť. Sme povolaní všetkým týmto odpovedať dobrom, ktoré má aj svoje vlastné stratégie, inšpirované láskou.

 

Panna Mária nech nám pomáha nasledovať Ježiša po tejto náročnej ceste, ktorá skutočne vyzdvihuje ľudskú dôstojnosť a dáva nám žiť ako synovia/dcéry nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Nech nám pomáha praktizovať trpezlivosť, dialóg, odpustenie, a byť tak tvorcami spoločenstva, vytvárateľmi bratstva v našom každodennom živote, predovšetkým v našej rodine.“

 

Výzva Svätého Otca po modlitbe Anjel Pána

 

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania predniesol Svätý Otec naliehavú výzvu na ukončenie násilia v Kongu a svoju solidaritu vyjadril aj Pakistanu a Iraku postihnutým atentátmi. Uvádzame jeho slová v plnom znení:

 

„Drahí bratia a sestry, žiaľ, naďalej prichádzajú správy o násilných a brutálnych stretoch v regióne Stredný Kasai v Konžskej demokratickej republike. Silne prežívam žiaľ nad obeťami, osobitne nad toľkými deťmi vytrhnutými z rodín a zo školy, aby boli použité ako detskí vojaci. Toto je tragédia: detskí vojaci.

 

Uisťujem o mojej blízkosti a o mojej modlitbe, aj za rehoľný a humanitárny personál, ktorý pracuje v tomto náročnom regióne. A obnovujem môj naliehavý apel na svedomie a zodpovednosť autorít krajiny i medzinárodného spoločenstva, aby sa prijali adekvátne a včasné rozhodnutia na pomoc týmto našim bratom a sestrám. Modlime sa za nich a za všetkých obyvateľov, ktorí aj v iných častiach afrického kontinentu a sveta trpia následkom násilia a vojny.

 

Myslím osobitne na drahé obyvateľstvo Pakistanu a Iraku, zasiahnuté krutými teroristickými činmi v uplynulých dňoch. Modlime sa za obete, za zranených a za ich príbuzných. Modlime sa horlivo, aby sa každé srdce zatvrdené nenávisťou obrátilo k pokoju, podľa Božej vôle. Modlime sa chvíľu v tichu.“

 

Po chvíli ticha sa pápež František spolu so zhromaždenými veriacimi pomodlil Zdravas´, Mária.

 

K násilnostiam, ktoré si v rozličných častiach Konžskej demokratickej republiky za posledné dni vyžiadali vyše stovku obetí sa podľa informácií predstaviteľa vlády v Kinshase radí aj najnovší masaker v provincii Severného Kivu. V dedine Kyaghala v oblasti dlhodobo sužovanej nepokojmi bolo 25 civilistov z etnika Hutu popravených sťatím pri akcii militantov Mai-Mai Mazembe z etnika Nende.

 

 

17. februára

 

Posolstvo pápeža Františka ľudovým hnutiam: Žiadny národ nie je zločinecký

 

Vatikán 17. februára – Svätý Otec František zaslal posolstvo účastníkom stretnutia tzv. ľudových hnutí, ktorých zástupcovia sa zišli v dňoch 16. – 18. februára v kalifornskom Modeste. S reprezentantmi hnutí domorodých národov a sociálne marginalizovaných komunít, ktoré bojujú najmä za rešpektovanie základných práv na pôdu, strechu nad hlavou a prácu (v španielčine sa ich program označuje troma T: tierra, techo, trabajo) sa už v minulosti pápež František stretol vo Vatikáne i počas svojej cesty do Bolívie. V meste Modesto, 100 km od San Francisca stretnutie zorganizovala Národná sieť PICO, ktorá združuje „osoby, ktoré zlepšujú svoje komunity ich organizovaním“.

 

Svätý Otec v posolstve píše o potrebe čítať znamenia čias a na základe nich konať v prospech „opravdivej ľudskosti“ a predchádzať „dehumanizácii“, čiže odľudšteniu spoločenského systému. Ďalšie historické smerovanie a to, ako sa vyrieši súčasná zostrujúca sa kríza bude podľa jeho slov vo veľkej miere závisieť od „účasti národov a ľudových hnutí ako protagonistov“.

 

Pomocou obrazu podobenstva o milosrdnom Samaritánovi z Lukášovho evanjelia pápež upozorňuje na nebezpečenstvo a zároveň i na príležitosť. Pozýva položiť si kľúčovú otázku: „Kto je môj blížny?“ Globalizovaná spoločnosť sa k tejto otázke stavia na spôsob postáv z podobenstva, ktoré videli biedu ozbíjaného človeka, ale ho elegantne obišli. Naopak úloha ľudových hnutí má byť tá, akú predkladá Ježiš v postavách Samaritána a hostinského, ktorý zraneného ošetruje.

 

V závere posolstva pápež František upozorňuje na nutnosť správneho postoja k dvom závažným výzvam súčasnosti: ekologickej kríze a hrozbe extrémizmu:

 

„Viem, že ste sa zaviazali bojovať za sociálnu spravodlivosť, ochraňovať sestru matku zem a sprevádzať migrantov. Chcel by som vás znovu utvrdiť vo vašej voľbe a podeliť sa s dvoma myšlienkami na túto tému.

 

Ekologická kríza je skutočná. «Existuje konzistentný vedecký konsenzus, ktorý hovorí, že prežívame znepokojujúce otepľovanie klimatického systému» (Laudato si’, 23). Veda nie je jedinou formou poznania, to je pravda. Veda nie je nevyhnutne ,neutrálna‘, to je tiež pravda, veľakrát skrýva ideologické postoje alebo ekonomické záujmy. Vieme však tiež, čo sa deje, keď popierame vedu a nevypočujeme hlas prírody. Čas sa kráti. Musíme konať. Opätovne prosím vás, pôvodné domorodé národy, duchovných pastierov, predstaviteľov moci, aby sme chránili stvorenstvo.

 

Druhú úvahu som už predstavil pri našom nedávnom stretnutí, zdá sa mi však dôležité to zopakovať: nijaký národ nie je zločinecký a nijaké náboženstvo nie je teroristické. Neexistuje kresťanský terorizmus, neexistuje židovský terorizmus a neexistuje moslimský terorizmus. Neexistuje. Žiaden národ nie je zločinec alebo priekupník s drogami či násilník. «Z násilností obviňujú chudobných a najbiednejšie národy, avšak bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu živnú pôdu a časom znova explodujú» (Evangelii gaudium, 59). Fundamentalistickí a násilnícki ľudia existujú vo všetkých národoch a náboženstvách, a títo sa navyše posilňujú netolerantnými zovšeobecňovaniami, živia sa nenávisťou a xenofóbiou. Postaviac sa proti teroru s láskou pracujme pre mier.

 

Prosím vás o pevnosť a miernosť pri ochrane týchto princípov; prosím vás, aby ste ich nevymenili na nejakom lacnom trhu. A tak ako sv. František z Assisi vydajme zo seba všetko, aby «som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť; odpustenie tam, kde sa množia urážky; jednotu tam, kde vládne nesvornosť; aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia» (Modlitba sv. Františka z Assisi o pokoj).

 

Vedzte, že sa za vás modlím, že sa modlím s vami a chcem vám vyprosiť od nášho Boha, aby vás sprevádzal a požehnával vás, aby vás naplnil svojou láskou a aby vás chránil. Prosím vás, aby ste sa tiež modlili za mňa a pokračovali vpred.“

 

 

16. februára

 

Ranná homília pápeža Františka: Každá vojna sa začína najskôr v srdci

 

Vatikán 16. februára – Vojna sa začína v srdci človeka, práve preto sme všetci zodpovední za starostlivosť o mier. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na utrpenie mnohých národov, ktoré ničia vojny živené mocnými a obchodníkmi so zbraňami. Zaspomínal si tiež na to, keď sa ako malý chlapec dozvedel o konci Druhej svetovej vojny.

 

Dnešné prvé čítanie z knihy Genezis, kde pápež našiel inšpiráciu pre svoju úvahu, hovorí o uzavretí zmluvy medzi Bohom a Noemom po ničivej potope (Gn 9,1-13). Holubica, dúha a zmluva predstavujú symboly mieru. Holubica, ktorá sa vracia s olivovou ratolesťou, je podľa slov Svätého Otca „znakom toho, čo Boh chcel po potope: mier, aby všetci ľudia žili v pokoji“. Avšak „holubica a dúha sú krehké. Dúha je po búrke prekrásna, potom sa z nej však stane oblak a zmizne“. Aj holubica je krehká, dodal pápež a zaspomínal si na to, ako pred dvoma rokmi vypustil z okna Apoštolského paláca dve holubice, ktoré vzápätí zabila čajka.

 

„Zmluva, ktorú Boh robí je silná, my ju však prijímame a akceptujeme so slabosťou. Boh s nami uzatvára mier, nie je však ľahké si ten mier uchovať,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: „Je to práca na každý deň, lebo v našom vnútri je ešte stále ten zárodok, ten prvotný hriech, duch Kaina, ktorý pre závisť, žiarlivosť, nenásytnosť a pre túžbu vládnuť vedie vojnu“.

 

Pápež František si tiež všimol, že kniha Genezis, ktorá hovorí o zmluve medzi Bohom a ľuďmi, spomína tiež „krv“: „Lebo za vašu krv budem brať na zodpovednosť každé zviera. Za život človeka budem brať na zodpovednosť človeka, jeho brata“. Sme teda „strážcami bratov a keď je preliata krv, je to hriech a Boh nás bude brať na zodpovednosť,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:

 

„Dnes sa vo svete prelieva krv. Dnes je svet vo vojne. Toľko nevinných bratov a sestier zomiera, lebo veľkí, mocní chcú kúsok zeme, chcú trochu moci alebo chcú trošku zarobiť na obchodovaní so zbraňami. Pánovo slovo je však jasné: ,Za vašu krv, teda za váš život, budem brať na zodpovednosť; budem brať na zodpovednosť za každé zviera a za život človeka budem brať na zodpovednosť človeka, jeho brata’. Aj nás, čo tu, ako sa zdá, žijeme v pokoji, bude Pán brať na zodpovednosť pre krv našich bratov a sestier, ktorí trpia vo vojne“.

 

Vzápätí si pápež František položil otázku, čo robíme pre pokoj a mier vo svete: „Ako ja chránim tú holubicu? ... Čo robím preto, aby nás dúha vždy viedla? Čo robím preto, aby nebola vo svete preliata krv“? Nás všetkých, pokračoval ďalej, „sa to týka“. Modlitba za mier „nie je formalita, ani práca za mier nie je formalita“. „Vojna sa začína v srdci človeka, začína sa doma, v rodinách, medzi priateľmi a potom ide ďalej, do celého sveta,“ vysvetlil pápež. Čo robím ja, „keď cítim, že do môjho srdca vstupuje niečo“, čo chce „zničiť pokoj“?:

 

„Vojna sa začína tu a končí sa tam. Správy o tom čítame v novinách alebo vidíme v televízii... Dnes toľko ľudí umiera, a ten zárodok vojny, ktorý spôsobuje závisť, žiarlivosť, nenásytnosť v mojom srdci, je tým istým – len rozrasteným do veľkosti stromu – ako bomba, čo dopadá na nemocnicu, na školu a zabíja deti. Je to to isté. Vyhlásenie vojny sa začína tu, v každom z nás. Preto tá otázka: ,Ako chránim pokoj v mojom srdci, v mojom vnútri, v mojej rodine?’ Chrániť pokoj, a nielen ho chrániť: budovať ho rukami, tvorivo, každý deň. A tak sa nám podarí rozšíriť ho do celého sveta“.

 

„Kristova krv je tá, ktorá nastoľuje mier,“ pokračoval ďalej vo svojej kázni pápež František, pričom si zaspomínal na osobnú príhodu spojenú s koncom Druhej svetovej vojny:

 

„Pamätám sa, že som najskôr počul sirény hasičov, potom tých, čo roznášali noviny po meste... Touto formou sa upozorňovalo na niečo významné, či už na nejakú tragédiu alebo niečo iné. A hneď na to som počul našu susedu, ako volá na moju mamu: ,Pani Regina, poďte, poďte, poďte sem!’. A moja mama vyšla von trochu preľaknutá: ,Čo sa stalo?’ A tá žena z druhej strany záhrady jej povedala: ,Skončila sa vojna!’ a rozplakala sa“.

 

Obe ženy sa nakoniec objali v plači od radosti nad koncom vojny, zakončil svoju spomienku argentínsky pápež. Svoju homíliu uzavrel modlitbou: „Nech nám Pán dá milosť môcť povedať: ,Vojna sa skončila’ a zaplakať. ,Skončila sa vojna v mojom srdci, skončila sa vojna v mojej rodine, skončila sa vojna v mojej štvrti, skončila sa vojna na pracovisku, skončila sa vojna vo svete’. Vtedy budú holubica, dúha i zmluva silnejšie“.

 

 

15. februára

 

Katechéza pápeža Františka: Kresťanská nádej nikdy nesklame

 

Vatikán 15. februára – Aj v dnešnú stredu sa Svätý Otec František stretol s pútnikmi pri všeobecnej audiencii. Do Auly Pavla VI. dnes ráno prišiel v osobitnom predstihu, už pred pol desiatou hodinou. Po tom, ako sa zvítal s veriacimi, pokračoval v cykle svojich katechéz na tému nádeje. Tentoraz vysvetlil dôležitú pravdu, že kresťanská nádej nikdy nesklame, pretože jej garantom nie je človek, ale samotný Boh, ktorý nás miluje. Pápež František pripomenul aj patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda v súvislosti s ich včerajším sviatkom.

 

Úvod ku katechéze tvorili nasledujúce slová sv. apoštola Pavla z 5. kapitoly Listu Rimanom:

 

«A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,1-5).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Už od malička nás učia, že nie je dobré sa vychvaľovať. V mojej krajine sa tým, čo sa vychvaľujú, hovorí pávi. A je to správne, lebo chvastať sa tým, čím sme, či tým, čo máme, je okrem istej pýchy aj nedostatkom úcty k druhým, osobitne k tým menej šťastlivým než sme my. V tejto pasáži Listu Rimanom nás ale apoštol Pavol prekvapuje, keďže nás až dvakrát vyzýva chváliť sa. Čo to však chce? Azda aby sme boli tými pávmi? Ak vyzýva k chváleniu sa, je teda správne sa niečím pochváliť. Takže, čím sa možno správne chváliť? A ako sa to dá bez toho, aby sme urážali druhých, bez toho, aby sme niekoho vylučovali?

 

V prvom prípade sme pozývaní chváliť sa hojnosťou milosti, ktorou sme naplnení v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom viery. Pavol nám chce dať pochopiť, že ak sa naučíme vnímať všetko so svetlom Ducha Svätého, zistíme, že všetko je milosťou! Všetko je darom! Veď ak sme pozorní, v dejinách, tak ako aj v našom živote, sme to nielen my, čo konáme, ale je to predovšetkým Boh. To on je absolútnym protagonistom, ktorý tvorí každú vec ako dar lásky, ktorý utkáva osnovu svojho plánu spásy a ktorý ho pre nás vedie k naplneniu prostredníctvom svojho Syna Ježiša.

 

Od nás sa vyžaduje uznať toto všetko, prijať to s vďačnosťou a dospieť k tomu, aby sa to stalo dôvodom chvály, požehnania a veľkej radosti. Ak tak konáme, sme v pokoji s Pánom a zakúšame slobodu. A tento pokoj sa potom rozširuje na všetky prostredia a všetky vzťahy nášho života: sme v pokoji sami so sebou, sme v pokoji v rodine, v našej komunite, v práci a s osobami, ktoré stretávame každý deň na našej ceste.

 

Pavol nás ale vyzýva chváliť sa aj v súženiach. Toto nie je ľahké pochopiť. Javí sa to ťažšie a môže sa zdať, že to nemá nič spoločné s práve opísanou podmienkou pokoja. Avšak tvorí to jej najautentickejší, najpravdivejší predpoklad. Veď pokoj, ktorý nám ponúka a garantuje Pán, nechápeme ako absenciu obáv, sklamaní, nedostatkov, dôvodov k utrpeniu.

 

Ak by to tak bolo, tak vzápätí po tom, ako by sa nám podarilo pobudnúť v pokoji, tá chvíľa by sa rýchlo skončila a nevyhnutne by sme upadli do neútechy. Pokoj prameniaci z viery je naopak darom: je milosťou zakúšania, že Boh nás miluje a že je vždy po našom boku, nenechá nás osamote ani len na okamih nášho života. A ako potvrdzuje apoštol, toto plodí trpezlivosť, lebo vieme, že aj v tých najtvrdších a najotrasnejších chvíľach sú Pánove milosrdenstvo a dobrota väčšie než čokoľvek a nič nás nevytrhne z jeho rúk a zo spojenia s ním.

 

To je teda dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná, to je dôvod, prečo nesklame. Nikdy nesklame. Nádej nesklame. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani nie na tom, v čo môžeme veriť. Jej základom, čiže základom kresťanskej nádeje, je to najvernejšie a najistejšie, čo len môže byť, totiž láska, ktorú sám Boh prechováva voči každému z nás.

 

Je jednoduché povedať: Boh nás miluje. Všetci to hovoríme. No pomyslite trochu: je každý z nás schopný povedať: som si istý, som si istá, že Boh ma miluje? Nie je to veľmi ľahké vysloviť. Je to však pravda. Je to jedno dobré cvičenie, povedať si: Boh ma miluje. Boh ma miluje... A toto je koreňom našej istoty, koreňom nádeje.

 

Pán hojne vylial do našich sŕdc Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Božou láskou, ako tvorcu, ako garanta, práve preto, aby v našom vnútri mohol živiť vieru a udržiavať túto nádej živou. Aj túto istotu: Boh ma miluje. „Nuž, ale aj v tejto zlej chvíli?“ – Boh ma miluje. – „Aj mňa, čo som vykonal túto nepeknú a zlú vec?“ – Boh ma miluje. Túto istotu nám nik nevezme. A musíme to opakovať ako modlitbu: Boh ma miluje. Som si istý, že Boh ma miluje. Som si istá, že Boh ma miluje.  

 

Teraz rozumieme, prečo nás apoštol Pavol vyzýva chváliť sa vždy týmto všetkým. Chválim sa láskou Boha, lebo ma miluje. Nádej, ktorá nám bola darovaná, nás neoddeľuje od druhých, o to menej nás vedie k ich diskreditácii či odsúvaniu bokom. Ide naopak o výnimočný dar, ktorého „kanálmi“ sme povolaní sa stať pre všetkých, s pokorou a jednoduchosťou, pre všetkých.

 

A tak našou najväčšou chválou bude to, že máme za Otca Boha, ktorý nerobí protekcie, ktorý nikoho nevylučuje, ale ktorý otvára svoj dom všetkým ľudským bytostiam, počínajúc tými poslednými a vzdialenými, aby sme sa ako jeho deti naučili vzájomne sa utešovať a podporovať. A nezabudnite: nádej nesklame. Súhlasíte? Nádej nesklame. Ďakujem.“

 

Svätý Otec sa ako zvyčajne počas generálnej audiencie postupne prihovoril jednotlivým jazykovým skupinám. V pozdrave poľským pútnikom pripomenul aj včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda:

 

„Včera sme si pripomenuli svätých patrónov Európy: mnícha Cyrila a biskupa Metoda. Títo dvaja bratia zo Solúna priniesli evanjelium slovanským národom. Ešte aj dnes pripomínajú Európe a nám všetkým potrebu udržiavať jednotu viery, tradíciu, kresťanskú kultúru a potrebu žiť evanjelium každý deň.“

 

Svätých Cyrila a Metoda dal napokon pápež František veriacim za príklad v širokom význame, keď v závere audiencie povedal:

 

„Ich príklad nech pomáha vám, drahí mladí, stať sa v každom prostredí misionárskymi učeníkmi; ich húževnatosť nech povzbudí vás, drahí chorí, obetovať vaše utrpenie za obrátenie tých, čo sú vzdialení; ich láska k Pánovi nech vás osvieti, drahí novomanželia, aby ste urobili evanjelium základným pravidlom vášho rodinného života.“

 

Pri dnešnej generálnej audiencii dostal Svätý Otec aj dar zo Slovenska. Výtvarníčka Terézia Sedláková z Bratislavy mu osobne odovzdala svoje umelecké dielo, obraz vo veľkom formáte s názvom „Božie milosrdenstvo“. Zobrazuje žiariacu postavu Ježiša Krista v duchu videní sv. Faustíny, v originálnom umeleckom zobrazení.

 

 

14. februára

 

Homília pápeža Františka: Svätí Cyril a Metod skutoční Boží vyslanci

 

Vatikán 14. februára - Odvaha, modlitba a pokora: toto sú črty, ktoré charakterizujú veľkých heraldov, poslov, ktorí pomáhali rásť Cirkvi vo svete, ktorí sa zapojili do jej misionárskeho poslania. Pápež František o tom dnes hovoril počas rannej svätej omše v dome svätej Marty inšpirujúc sa dnešným Božím slovom a príkladom sv. Cyrila a Metoda – patrónov Európy, ktorých sviatok sa v univerzálnej Cirkvi slávi práve dnes, 14. februára.

 

Potrební sú „rozsievači Božieho slova“, „misionári, skutoční poslovia“ aby formovali Boží ľud, tak ako nimi boli sv. Cyril a Metod. „Statoční nositelia posolstva“, zmužilí bratia a Boží svedkovia, ktorí „posilnili Európu“, ktorej sú patrónmi. Od týchto myšlienok sa odvíjala homília Svätého Otca, ktorý ďalej pokračoval vymenovaním troch charakteristík osobnosti „vyslanca“, ktorý ohlasuje Božie slovo. O tom hovorí dnešné prvé čítanie s postavami Pavla a Barnabáša a Lukášove evanjelium so sedemdesiatimi dvoma učeníkmi, ktorých Pán rozoslal po dvojiciach.

 

Prvá charakteristika „vyslanca“, na ktorú upozornil pápež František je „úprimná priamosť“, ktorá zahŕňa „silu a odvahu“:

 

„Božie slovo sa nemôže prinášať ako nejaký návrh- „nuž, ak sa ti páči...“, alebo ako nejaká filozofická či morálna idea, ktorá je dobrá: „môžeš takto žiť...“ - Nie. Je to niečo iné. Musí byť ponúknuté s touto úprimnou priamosťou, s touto silou, aby Slovo preniklo, ako hovorí samotný Pavol, až do kostí. Božie slovo musí byť ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto silou ... s odvahou. Osoba, ktorá nemá odvahu – duchovnú odvahu, odvahu v srdci, ktorá nie je zaľúbená do Krista, a z tejto lásky pramení odvaha! – (taká osoba) síce povie niečo zaujímavé, niečo morálne, niečo čo dobre padne, filantropické dobro, ale nie je to Božie slovo. A také slovo nie je schopné formovať Boží ľud. Len Božie slovo ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto odvahou, je schopné formovať Boží ľud.“

 

V desiatej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame ďalšie dve dôležité charakteristiky „posla“ Božieho slova. Je to evanjelium „trošku zvláštne“, poznamenal Svätý Otec, pretože je bohaté na prvky, ktoré sa týkajú ohlasovania. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10, 2) - zopakoval pápež František, a tak po odvahe misionári ďalej potrebujú „modlitbu“. Svätý Otec pokračoval:

 

„Božie Slovo sa má ohlasovať len spolu s modlitbou. Vždy. Bez modlitby by si mohol urobiť peknú prednášku, naozaj peknú! Ale nie je to Božie slovo. Len z modliaceho sa srdca môže vyjsť Božie slovo. Modliaceho sa, aby Pán sprevádzal toto zasievanie Slova, aby Pán polieval semienko, aby Slovo klíčilo. Božie slovo sa musí ohlasovať s modlitbou: s modlitbou toho, kto Božie slovo ohlasuje.“

 

Evanjelium uvádza aj „tretiu zaujímavú charakteristiku“, nadviazal ďalej pápež František. Pán posiela učeníkov „ako baránkov medzi vlkov“:

 

„Skutočný kazateľ je ten, ktorý vie, že je slabý, ktorí vie, že sa nemôže ochrániť sám. ‚Choď ako baránok medzi vlkov‘ – ‚Ale, Pane, aby ma zožrali?‘ – ‚Choď! Toto je tá cesta‘. Myslím, že je to Chryzostom (sv. Ján Zlatoústy), ktorý sa nad tým hlboko zamýšľa, keď hovorí: ‚Ak ty nejdeš ako baránok, ale ideš ako vlk medzi vlkov, Pán ťa neochráni: ochráň sa sám‘. Ak sa kazateľ považuje za veľmi inteligentného alebo ak sa ten, kto má zodpovednosť za ohlasovanie Božieho slova chce robiť chytrým: ‚Nuž čože, s týmito ľuďmi si ja poradím!‘, takto to s ním dopadne zle. Alebo sa bude zjednávať, popúšťať z Božieho slova pre mocných a pyšných.“

 

Na zdôraznenie pokory veľkých heraldov, poslov, pápež František spomenul príbeh o istom kňazovi, „ktorý sa hrdil, že dobre káže Božie slovo, a cítil sa ako nejaký ‚vlk‘“. Po jednej peknej kázni „išiel spovedať a prišla veľká ryba, veľký hriešnik a plakal ... chcel poprosiť o odpustenie“. A „tento spovedník“, pokračoval pápež František „sa začal nafukovať od márnomyseľnosti“ a zvedavosť ho priviedla k otázke, ktoré slovo s kázne sa dotklo tohto hriešnika „až tak, že ho priviedlo k pokániu“. „Bolo to vtedy,“ odvetil kajúcnik, „keď ste povedali: prejdeme k ďalšej téme“. „Neviem či je to pravda“ povedal pápež František, ale bezpečne je pravda, že „skončíme zle“, ak ohlasujeme Božie slovo „cítiac sa sebaisto, a nie tak ako baránok“, ktorého ochráni Pán.

 

Takto teda vyzerá misionárskosť Cirkvi a veľkých poslov, „ktorí zasievali a pomáhali rásť cirkvám vo svete, boli mužmi odvahy, modlitby a pokory“ - zdôraznil na záver pápež František. A vyslovil prosbu, nech nám svätí Cyril a Metod pomáhajú „ohlasovať Božie slovo“ podľa tých kritérií, aké mali oni sami.

 

 

13. februára

 

Ranná homília Svätého Otca: Kainova bratovražda sa začala malou žiarlivosťou

 

Vatikán 13. februára – Rozvrat rodín a národov sa začína malými žiarlivosťami a závisťami, už na začiatku je potrebné zastaviť nevraživosť, ktorá ničí bratstvo. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty.

 

Ako povedal svätý Otec, dnešnú svätú omšu obetoval za jedného z prítomných koncelebrantov, bývalého generálneho predstaveného jezuitov pátra Adolfa Nicolása, ktorý sa zakrátko vracia z Ríma na Ďaleký východ, kde pôsobil pred tým, ako bol v roku 2008 zvolený do úradu generála. „Nech mu Pán odplatí za všetko vykonané dobro a sprevádza ho na jeho novej misii. Vďaka, páter Nicolás,“ povedal pápež František. Na liturgii sa zúčastnili aj deviati členovia Rady kardinálov, ktorí sa vo Vatikáne zišli na ich 18. zasadnutí.

 

Kázeň Svätého Otca sa opierala najmä o dnešné prvé čítanie zo starozákonnej knihy Genezis, ktoré prináša príbeh o Kainovi a Ábelovi. Pripomenul, že po prvýkrát tu Biblia používa slovo „brat“. Je to príbeh o „bratskom vzťahu, ktorý mal rásť do krásy“, ktorý však „končí v troskách“. Je to príbeh, ktorý sa začína „malou žiarlivosťou“, poznamenal Petrov nástupca: Kaina rozčúlilo, že Pánovi sa nepáčila jeho obeta a začína v sebe pestovať pocit nevraživosti. Mohol by ho ovládať, ale on nechce:

 

„A Kain dal prednosť živelnému inštinktu, nechal vo svojom vnútri tento pocit vrieť, zväčšovať sa, nechal ho rásť. Ten hriech, ktorý neskôr urobí, sa uhniezdil vo vnútri tohto pocitu. A ďalej rastie a rastie. Takto rastú nevraživosti medzi nami: začínajú malou vecou, žiarlivosťou, závisťou, a táto potom narastá, vidíme život už len z toho uhla pohľadu a to malé stebielko sa pre nás stane brvnom, avšak to brvno máme my, je tam. A náš život sa točí okolo toho a to ničí bratský vzťah, ničí to bratstvo“.

 

Krôčik po krôčiku sme „posadnutí, prenasledovaní“ tým zlom, ktoré rastie stále viac a viac, dodal ďalej vo svojej homílii pápež František:

 

„A takto nepriateľstvo rastie a rastie, a končí sa to zle. Vždy. Dištancujem sa od môjho brata: toto nie je môj brat, toto je nepriateľ, tento musí byť zničený, vyhodený von... a takto sa nivočia ľudia, takto nevraživosť ničí rodiny, národy, všetko! To zožieranie z vnútra, neustála posadnutosť tým [pocitom]. To sa stalo Kainovi a nakoniec skoncoval so svojim bratom. Nie: už viac nie je brat. Som len ja. Niet viac bratského vzťahu. Som iba ja. To, čo sa udialo na začiatku, sa deje nám všetkým, je tu tá možnosť; avšak tomuto procesu sa musí dať koniec okamžite, už na začiatku, pri prvom roztrpčení musí byť zastavený. Zatrpknutosť nie je kresťanská. Bolesť áno, zatrpknutosť nie. Zášť nie je kresťanská. Bolesť áno, zášť nie. Koľko je nepriateľstiev, koľko rozdelení...“.

 

„Aj medzi našimi kňazmi, aj v našich biskupských kolégiách: koľko rozdelení sa takto začína,“ poznamenal Svätý Otec pred prítomnými v kaplnke, medzi ktorými boli aj novokňazi. „Prečo tamto sídlo dali tomuto a nie mne? A prečo toto? A pre malé drobnosti, pre škriepky sa ničí bratský vzťah,“ dodal pápež. A Boh sa pýta: „Kde je Ábel, tvoj brat?“ Kainova odpoveď „je ironická“: «Neviem. Čo som ja strážca svojho brata?» „Áno, ty si strážca svojho brata“. A Pán hovorí: «Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme». Každý z nás, zamyslel sa Svätý Otec František, seba nevynímajúc, môže povedať, že nikdy nikoho nezabil; avšak „ak chováš zlý pocit voči tvojmu bratovi, zabil si ho; ak nadávaš na tvojho brata, zabil si ho v srdci. Vražda je proces, ktorý sa začína od malej veci“. Rovnako je tomu aj vo vojne, dodal pápež:

 

„Koľkí mocní zeme môžu toto povedať: ,Mňa zaujíma toto územie, mňa zaujíma tento a tamten kus zeme... ak bomba spadne a zabije dvesto detí, nie je to moja vina: je to vina tej bomby. Mňa zaujíma len to územie...’. A všetko sa začína tým pocitom, ktorý ťa vedie k dištancovaniu sa, k tomu, že o druhom povieš: ,Toto je akýsi človek, taký a taký, ale nie je to brat...’, a končí sa to vo vojne, ktorá zabíja. Ty si však zabil už na začiatku. Toto je krvavý proces, a krv toľkých ľudí vo svete dnes kričí k Bohu zo zeme. Všetko je to však prepojené, nie je tak? Tá krv – možno malá kvapôčka krvi – sa vzťahuje na moju závisť, na moju žiarlivosť, ktorou som zabil ja, keď som zničil bratský vzťah“.

 

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu modlitbou: „Nech nám Pán dnes pomôže zopakovať si túto jeho otázku: «Kde je tvoj brat?»“, nech nám pomôže myslieť na tých, ktorých „ničíme svojím jazykom a na všetkých tých, s ktorými sa vo svete zaobchádza ako s vecami a nie s bratmi, lebo je dôležitejší kus zeme, než bratský vzťah“.

 

 

 

12. februára

 

Nedeľná katechéza pápeža Františka: Kto druhému nadáva, v srdci ho zabíja

 

 

Vatikán 12. februára – V dnešnú 6. nedeľu liturgického obdobia „cez rok“ sa Svätý Otec František na poludnie prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca v katechéze, ktorej témou bol Ježišov výklad prikázaní týkajúcich sa vraždy, cudzoložstva a prísahy v Reči na hore z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnešná liturgia nám predkladá ďalšiu stať Reči na hore, ktorú nachádzame v Evanjeliu podľa Matúša (porov. 5,17-37). V tomto úryvku sa Ježiš snaží pomôcť svojim poslucháčom k novému chápaniu mojžišovského zákona. To, čo bolo povedané v starej zmluve, bola to pravda? Áno, bola to pravda, ale nebolo to všetko: Ježiš prišiel, aby dal naplnenie Božiemu zákonu a vyhlásil ho definitívnym spôsobom, až do posledného písmenka. Robí zjavnými jeho pôvodné ciele a plní jeho autentické aspekty, a toto všetko robí prostredníctvom svojho kázania a ešte viac obetou seba samého na kríži.

 

Takto Ježiš vyučuje, ako treba naplno konať Božiu vôľu, a používa toto prirovnanie: so „spravodlivosťou väčšou“ ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov (porov. v. 20). So spravodlivosťou vedenou láskou, dobročinnosťou, milosrdenstvom, a preto schopnou uskutočniť podstatu prikázaní, vyhnúc sa riziku formalizmu. Formalizmus: toto smiem, tamto nesmiem; pokiaľ ešte smiem, odkiaľ už nesmiem... Nie, ide tu o viac, oveľa viac.

 

Osobitne, v dnešnom evanjeliu si Ježiš berie do pozornosti tri aspekty, tri prikázania týkajúce sa vraždy, cudzoložstva a prísahy.

 

Pokiaľ ide o prikázanie „nezabiješ“, potvrdzuje, že sa porušuje nielen skutočnou vraždou, ale aj takými formami správania, ktoré urážajú dôstojnosť ľudskej osoby, vrátane osočujúcich slov (porov. v. 22). Zaiste, tieto osočujúce slová nemajú tú istú závažnosť a vinu ako vražda, ale kladú sa na tú istú čiaru, pretože sú toho predpokladmi a dávajú najavo tú istú zloprajnosť. Ježiš nás pozýva, aby sme neurčovali poradovník urážok, ale aby sme ich všetky považovali za zhubné, nakoľko sú motivované úmyslom urobiť zle blížnemu. A Ježiš dáva príklad. Urážka: nuž, sme navyknutí nadávať, je to ako povedať „dobrý deň“. A toto je v tej istej línii ako vražda. Kto nadáva bratovi, vo svojom srdci brata zabíja. Prosím, nenadávajme! Nič tým nezískame...

 

Ďalšie naplnenie sa týka manželského zákona. Cudzoložstvo sa považovalo za porušenie vlastníckeho práva muža na ženu. Ježiš však ide ku koreňu zla. Tak ako sa prichádza k vražde cez osočovania, urážky a nadávky, tak sa prichádza k cudzoložstvu cez chamtivé úmysly voči nejakej žene, ktorá nie je vlastnou manželkou. Cudzoložstvo, tak ako krádež, korupcia a všetky ostatné hriechy, sa najprv rodí v našom vnútri a keď sa už v našom srdci udialo zlé rozhodnutie, potom sa uskutočňuje v konkrétnych prejavoch správania. A Ježiš hovorí: ten, kto na ženu, ktorá nie je jeho vlastná hľadí žiadostivo, je cudzoložníkom vo svojom srdci, vykročil na cestu cudzoložstva. Popremýšľajme trochu nad tým: nad zlými myšlienkami v tomto smere.

 

Ježiš ďalej hovorí učeníkom, aby neprisahali, keďže prísaha je znakom neistoty a dvojtvárnosti v medziľudských vzťahoch. Manipulatívne sa narába s Božou autoritou na dávanie záruky v našich ľudských záležitostiach. Sme však naopak povolaní nastoliť medzi nami, v našich rodinách a v našich komunitách atmosféru čistoty a vzájomnej dôvery, aby sme tak mohli byť považovaní za úprimných bez potreby uchyľovať sa k vyšším zásahom na to, aby nám uverili. Nedôvera a vzájomná podozrievavosť vždy ohrozujú pokoj!

 

Panna Mária, žena učenlivého počúvania a radostnej poslušnosti, nech nám pomáha priblížiť sa vždy väčšmi k Evanjeliu, aby sme boli kresťanmi nie vonkajšou „fasádou“, ale v jadre! A toto je možné s milosťou Ducha Svätého, ktorá nám umožňuje konať všetko s láskou, a tak naplno uskutočňovať Božiu vôľu.“

 

 

 

10. februára

 

Ranná homília pápeža: V pokušení neveďme s diablom dialóg, treba sa modliť

 

Vatikán 10. februára – V slabosti pokušení, ktoré máme všetci, nám Ježišova milosť pomáha, aby sme sa neskryli pred Pánom, ale prosili ho o jeho odpustenie, opäť sa zdvihli a kráčali ďalej. Tak znie odporúčanie pápeža Františka, ktorý vo svojej dnešnej rannej homílii uvažoval nad tým, ako diabol pokúšal Adama a Evu a tiež aj Ježiša. Svätý Otec zároveň zdôraznil, že s diablom sa nevedie dialóg, lebo to končí hriechom a skazou pre srdce.

 

Pokušenia nás vedú k tomu, že sa skrývame pred Pánom a zostávame s našou „vinou“, s naším „hriechom“, s naším „skorumpovaním“, vysvetlil pápež František. Vo svojej kázni sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Genezis o tom, ako diabol pokúšal Adama a Evu (Gn 3,1-8) a poukázal aj na pokúšanie Ježiša na púšti.

 

Je to diabol, dodal Svätý Otec, ktorý „sa necháva vidieť v podobe hada“: je „príťažlivý“ a so svojou „prefíkanosťou“ sa snaží „preľstiť“, je v tom „expert“, je to „otec lži“, je to „klamár“. Vie teda ako klamať a ako „podviesť“ ľudí. Robí to tak s Evou: najskôr sa diabol snaží, aby „sa cítila dobre“, vysvetlil pápež František, a tak sa začína „dialóg“ a „krok po kroku“ ju Satan vedie tam, kam chce on.  

 

S Ježišom to bolo iné, pre diabla to „končí zle“, porovnal biblické príbehy Svätý Otec. „Snaží sa viesť dialóg“ s Kristom, lebo „keď sa diabol snaží poblázniť človeka, robí to tak, že s ním vedie dialóg“: snaží sa ho oklamať, avšak Ježiš to nedovolí. Preto Satan odkryje svoju totožnosť, Ježiš však dáva jasnú odpoveď, „ktorá nie je jeho“, je to Božie slovo, lebo „s diablom nemožno viesť dialóg“: inak to skončí ako s Adamom a Evou, budeme „nahí“:

 

„Diabol je zlý platiteľ, nikdy neplatí dobre! Je to podvodník! Sľúbi ti všetko a ponechá ťa nahého. Aj Ježiš skončil nahý, avšak na kríži, z poslušnosti k Otcovi, to je iná cesta. Had, diabol je ľstivý: s diablom nemožno diskutovať. My všetci vieme, čo sú to pokušenia, všetci to vieme, lebo ich máme všetci. Toľko pokušení márnivosti, pýchy, žiadostivosti, chamtivosti... Je to mnoho“.

 

Dnes sa mnoho hovorí o korupcii, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František. Aj v tomto ohľade je potrebné prosiť o pomoc Pána:  

 

„Toľko skorumpovaných ľudí, toľko tučných skorumpovaných rýb, ktoré sú vo svete, o životoch ktorých vieme z novín: možno začali s niečím malým, neviem, keď dobre nezarovnali a to, čo malo byť kilo: ,Nie, dáme 900 gramov, ale nech to vyzerá ako kilo’. Korupcia začína najskôr v malom, ako toto, v dialógu: ,Ale nie, nie je to pravda, že ti uškodí toto ovocie! Zjedz ho, je dobré! Je to malá vec, nikto si to ani nevšimne. Daj si, daj!’ A kúsok po kúsku, krok po kroku, spadneme do hriechu, upadneme do korupcie“.

 

Cirkev nás učí, aby „sme neboli naivní“, zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec František. Preto treba mať „oči na stopkách“ a prosiť o pomoc Pána, „lebo sami nič nezmôžeme“. Adam a Eva sa pred Pánom „skryli“: vskutku je potrebná Ježišova milosť, aby „sme sa vrátili späť a prosili o odpustenie“:

 

„V pokušení netreba viesť dialóg, treba sa modliť: ,Pomôž, Pane, som slabý. Nechcem sa pred tebou skryť’. Toto je odvaha, toto znamená zvíťaziť. Ak začneš viesť [s diablom] rozhovor, skončíš porazený, premožený. Nech nám Pán dá milosť a sprevádza nás v tejto odvahe. A ak sme oklamaní našou slabosťou v pokušení, nech nám dá odvahu vstať a kráčať vpred. Práve preto prišiel Ježiš, práve preto“.

 

 

9. februára

Ranná homília pápeža Františka: Žena vnáša do sveta harmóniu

 

Vatikán 9. februára – „Bez ženy niet vo svete harmónie.“ To sú slová pápeža Františka, ktoré predniesol počas dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec našiel podnet pre svoju úvahu v dnešnom prvom čítaní z knihy Genezis, v ktorom sa píše o stvorení Evy (Gn 2,18-25). Podľa slov Petrovho nástupcu nie sú muž a žena rovnakí, ani jeden nie je nadriadený nad druhého, je to však žena a nie muž, čo prináša harmóniu, vnáša do sveta krásu.  

 

Príbeh o stvorení človeka v prvej knihe Starého zákona hovorí o tom, že Pán utvoril každý druh zveri, avšak človek v nich nenachádzal spoločníka, „cítil sa sám“. Preto Boh uspal Adama a z jeho rebra utvoril ženu, ktorú muž uznal „za telo z môjho tela“. „Avšak predtým, než ju uvidel, sníval o nej“: „aby sme pochopili ženu, je potrebné o nej najskôr snívať,“ vysvetlil na úvod svojej kázne pápež František.

„Mnohokrát, keď hovoríme o ženách,“ hovoríme o nich z pohľadu ich funkcie: „úlohou ženy je, aby robila toto“ alebo tamto, konštatoval Svätý Otec. Naopak žena so sebou prináša bohatstvo, ktoré muž nemá: žena prináša stvoreniu harmóniu:

 

„Keď niet ženy, chýba harmónia. Hovorievame: je to spoločnosť, v ktorej má silnú pozíciu muž... Avšak chýba žena. ,Áno, áno: žena je na to, aby umývala riad, aby robila tamto...’ Nie, nie, nie: úlohou ženy je vnášať harmóniu. Bez ženy niet harmónie. [S mužom] nie sú rovnakí, jeden nie je nadradený nad druhého: to nie. Ide len o to, že muž neprináša harmóniu: je to ona. Je to ona, ktorá vnáša harmóniu, ktorá nás učí pohladiť, milovať s nehou a ktorá robí zo sveta niečo krásne“.

 

Svätý Otec František predstavil veriacim v Dome sv. Marty tri kľúčové momenty, ktoré vyplývajú zo stvorenia človeka: sú nimi osamelosť muža, sen a po tretie, predurčenie oboch: aby boli „jedným telom“. Pápež si zaspomínal na manželský pár, ktorý stretol počas generálnej audiencie a ktorý slávil 60. výročie svadby. Spýtal sa ich: „Kto z vás mal viac trpezlivosti?“:

 

„A oni sa na mňa pozreli, pozreli si do očí – nikdy nezabudnem na tie oči – potom sa pohľadom vrátili a povedali mi, obaja naraz: ,Sme zamilovaní’. Po šesťdesiatich rokoch, to znamená jedno telo. A to je to, čo prináša žena: schopnosť zamilovať sa. Harmóniu svetu. Toľkokrát počujeme: ,Nie, v tejto spoločnosti, v tejto inštitúcii je nevyhnutné, aby tu bola žena, aby urobila to, urobila tamto...’. Nie, nie, nie: funkčnosť nie je cieľom ženy. Je to pravda, že žena musí isté veci robiť a ich aj robí, tak ako my všetci. Cieľom ženy je však vytvárať harmóniu. Bez ženy niet vo svete harmónie. Vykorisťovať ľudí je zločinom zraňovania ľudskosti: to je pravda. Avšak vykorisťovať ženy je oveľa viac: znamená to ničiť harmóniu, ktorú chcel dať Boh svetu. Znamená to ničiť“.

 

Svätý Otec sa pri svojej myšlienke, že vykorisťovanie ženy nie je len „zločin“, ale aj „ničenie harmónie“, opieral aj o dnešné Evanjelium podľa Marka, v ktorom istá žena, rodom Sýrofeničanka, prosila Ježiša, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry (Mk 7,24-30):

 

„Toto je veľký Boží dar: daroval nám ženu. A v evanjeliu sme počuli, čoho je žena schopná. Tá žena bola odvážna, však? Išla vpred s odvahou. Ale je tu ešte viac, oveľa viac: žena je harmóniou, je poéziou, je krásou. Bez nej by svet nebol taký pekný, nebol by harmonický. Rád uvažujem nad tým – to je však osobná vec – že Boh stvoril ženu, aby sme všetci mali matku“.

 

 

8. februára

 

Katechéza pápeža Františka: Nádej – zdroj vzájomnej útechy a pokoja

 

Vatikán 8. februára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle o nádeji poukázaním na komunitný a cirkevný rozmer nádeje. Pripomenul vzájomnú zodpovednosť v spoločenstve za tých, ktorí sú najviac ohrození stratou nádeje.

 

Pápež František dnes osobitne upozornil na Medzinárodný deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, ktorý sa slávi v dnešný deň spomienky na sv. Jozefínu Bakhitu. V osobitnej výzve sa zastal etnika Rohingov prenasledovaných v Mjanmarsku. Pripomenul tiež nového japonského blahoslaveného Justusa Takayamu Ukona a blížiaci sa Svetový deň chorých, ktorý sa bude sláviť 11. februára.

 

Katechézu Svätého Otca uviedlo čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Solúnčanom:

 

«Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!» (1Sol 5,14-18)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V predošlú stredu sme videli, že svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva zotrvať zakorenenými v nádeji v zmŕtvychvstanie (porv. 5,4-11) – s tým krásnym vyjadrením: „budeme navždy s Pánom“. V rovnakom kontexte apoštol ukazuje, že kresťanská nádej nemá len osobný, individuálny charakter, ale má ducha spoločenstva, cirkevného ducha. My všetci dúfame. My všetci máme nádej, a to aj ako spoločenstvo.

 

Preto Pavol rýchlo rozširuje pohľad na všetky zložky tvoriace kresťanské spoločenstvo, žiadajúc ich, aby sa navzájom za seba modlili a vzájomne sa podporovali. - Vzájomne si pomáhať. Avšak nielen pomáhať si v potrebách, v mnohých potrebách každodenného života, ale pomáhať si v nádeji, podporovať sa v nádeji.

 

A nie je to náhoda, že začína práve odvolávajúc sa na tých, ktorým bola zverená zodpovednosť a pastoračné vedenie. Sú tými prvými povolanými živiť nádej a to nie preto, že by boli lepšími než ostatní, ale v moci Božej služby, ktorá podstatne prekračuje ich sily. Z tohto dôvodu tým väčšmi potrebujú úctu, pochopenie a láskavú podporu všetkých.

 

Pozornosť sa ďalej zameriava na bratov najviac ohrozených stratou nádeje, upadnutím do zúfalstva. Stále dostávame správy o ľuďoch, ktorí upadajú do zúfalstva a konajú nepekné veci, však? Beznádej ich vedie k mnohým smutným veciam... Poukazuje sa tu na tých, čo sú malomyseľní, na toho, kto je slabý, kto sa cíti byť zdrvený ťažobou života a vlastných vín a nedokáže viac povstať.

 

V týchto prípadoch sa musia blízkosť a vrúcnosť celej Cirkvi stať ešte intenzívnejšími a láskyplnejšími a musia nadobudnúť tú znamenitú podobu spolucítenia, ktoré nie je ľutovaním: spolucítenie znamená znášať bolesť spolu s druhým, trpieť s druhým, priblížiť sa k tomu, čo trpí. Slovom, pohladením, ktoré nech je však zo srdca! To je súcit! Oni potrebujú posilu a útechu. Toto je veľmi dôležité: kresťanská nádej sa nezaobíde bez pravej a konkrétnej lásky k blížnemu.

 

Samotný Apoštol národov v Liste Rimanom so srdcom na dlani potvrdzuje: «My silnejší» – čo máme vieru, nádej alebo čo nemáme mnohé ťažkosti – «sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe» (Rim 15,1). Znášať! Znášať slabosti iných.

 

Toto svedectvo potom nezostáva uzavreté vo vútri hraníc kresťanského spoločenstva: zaznieva v celej svojej sile aj mimo neho v spoločenskom a občianskom kontexte ako výzva nevytvárať múry, ale mosty, neodplácať zlo zlom, víťaziť nad zlom prostredníctvom dobra, nad urážkou odpustením: kresťan nemôže nikdy povedať: za toto mi zaplatíš. Nikdy! Toto nie je kresťanské gesto! Nad urážkou sa víťazí prostredníctvom odpustenia. Žiť v pokoji so všetkými. Toto je Cirkev! Toto vytvára kresťanskú nádej, keď dostáva mocné a zároveň nežné črty lásky. A láska je mocná a nežná. To je krásne.

 

Chápeme teda, že sa neučíme dúfať sami. Nikto sa neučí dúfať osamelo. Nie je to možné. Aby sa nádej živila, nevyhnutne potrebuje nejaké „telo“, v ktorom sa rozličné údy vzájomne podporujú a oživujú. Toto teda znamená, že ak dúfame, tak je to preto, lebo mnohí naši bratia a sestry nás naučili dúfať a udržali našu nádej pri živote. A medzi nimi sa vyznačujú maličkí, chudobní, jednoduchí, marginalizovaní. Áno, lebo nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom blahu, dúfa jedine vo vlastné blaho: toto nie je nádej, to je relatívna istota.

 

Nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom uspokojení, kto sa cíti vždy v poriadku... Dúfajú naopak tí, čo každý deň zažívajú skúšku, tiesnivosť a vlastné obmedzenie. Práve títo naši bratia nám vydávajú to najkrajšie, najsilnejšie svedectvo, lebo zotrvávajú pevní v odovzdanosti Pánovi, vediac, že poza smútok, útlak a neodvratnosť smrti, posledné slovo bude patriť jemu, a bude to slovo milosrdenstva, života a pokoja. Ten, kto má nádej, dúfa, že bude jedného dňa počuť toto slovo: „Poď, poď ku mne, brat; poď ku mne, sestra, na celú večnosť.“

 

Drahí bratia, ak je – ako sme povedali – prirodzeným príbytkom nádeje solidárne „telo“, v prípade kresťanskej nádeje je týmto telom Cirkev, zatiaľ čo životodarným dychom, dušou tejto nádeje je Duch Svätý. Bez Ducha Svätého nedokážeme mať nádej. Preto nás teda apoštol Pavol nakoniec pozýva neustále ho vzývať.

 

Ak nie je ľahké veriť, ešte ťažšie je dúfať. Je ťažšie dúfať než veriť, nie je tak? To je oveľa ťažšie! Avšak ak Duch Svätý prebýva v našich srdciach, to on nám dáva porozumieť, že sa nesmieme báť, že Pán je nablízku a stará sa o nás; a je to on, kto naše spoločenstvá stvárňuje v trvalých Turícach ako živé znamenia nádeje pre ľudskú rodinu. Ďakujem.“

 

Svätý Otec František dnes vyzval k odhodlanosti v zápase proti moderným formám otroctva:

 

„Dnes sa slávi Deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, tento rok zameraný osobitne na deti a dospievajúcich. Povzbudzujem všetkých, čo rozličnými spôsobmi pomáhajú mladistvým obetiam zotročenia a zneužívania oslobodiť sa z tohto útlaku. Kiež všetci, čo majú vládnu zodpovednosť bojujú s odhodlanosťou proti tejto pliage a dajú zaznieť hlasu našich najmenších bratov, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná. Žiada sa vynaložiť všemožné úsilie na porazenie tohto hanebného a netolerovateľného zločinu.“

 

Pápež František pripomenul sv. Jozefínu Bakhitu, na ktorú si dnes Cirkev spomína. S jej podobizňou v ruke hovoril o jej vytrvalosti v zápase o dôstojnosť a odvahe, s ktorou sa dostala z otroctva:

 

„Toto dievča zotročené v Afrike, vykorisťované, ponižované, nestratilo nádej a udržiavalo si vieru, až napokon prišla ako migrantka do Európy. A tam pocítila Pánovo povolanie a stala sa rehoľnou sestrou. Prosme sv. Jozefínu Bakhitu za všetkých migrantov, utečencov, za vykorisťovaných, ktorí tak veľmi trpia."

 

Pápež František sa v tejto súvislosti zastal aj prenasledovaných Rohingov, etnika prevažne moslimského náboženstva, ktorí sú obeťami netolerancie v Mjanmarsku a sú nútení k úteku z vlasti. Na príhovor Panny Márie a sv. Jozefíny Bakhity im pápež spolu s prítomnými v Aule Pavla VI. vyprosoval vyriešenie nespravodlivej situácie:

 

„A keď hovorím o migrantoch, ktorí sú vyháňaní, vykorisťovaní, chcel by som sa k vám dnes osobitne prihovoriť za našich bratov a sestry Rohingov: vyhnaní z Mjanmarska prechádzajú z jedného miesta na druhé, pretože ich nechcú... Sú to dobrí ľudia, pokojamilovní. Nie sú kresťania. Sú dobrí, sú to naši bratia a sestry! Už roky trpia. Boli mučení, zabíjaní, jednoducho z dôvodu, že si zachovávajú svoje tradície, svoju moslimskú vieru. Modlime sa za nich. Pozývam vás pomodliť sa za nich k Otcovi, ktorý je na nebesiach, všetci spolu, za našich bratov a sestry Rohingov: Otče náš... Svätá Jozefína Bakhita, oroduj za nás. A potlesk pre sv. Jozefínu Bakhitu!“

 

V závere generálnej audiencie Svätý Otec pripomenul blížiaci sa Svetový deň chorých:

 

„Na najbližšiu sobotu, na spomienku Panny Márie Lurdskej, pripadá 25. svetový deň chorých. Hlavná slávnosť sa bude konať v Lurdoch a bude jej predsedať kardinál (Parolin), vatikánsky štátny sekretár. Pozývam sa modliť na príhovor našej svätej Matky za všetkých chorých, osobitne za tých najťažšie chorých a najosamelejších, ako aj za všetkých tých, čo sa o nich starajú.“

 

 

7. februára

 

Homília pápeža Františka: Boží dar synovstva, vlády nad stvorením a lásky

 

Vatikán 7. februára – Človek stvorený na Boží obraz, pán zeme, po boku ktorého kráča žena, ktorú treba milovať. Tieto tri veľké dary, ktoré Boh dal človeku pri stvorení sveta, sa stali hlavnými bodmi dnešnej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Svätý Otec počas omše prosil spolu s veriacimi o milosť vedieť ich chrániť a udržiavať vďaka každodennému úsiliu.

 

„Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8). Okrem tohto úryvku z ôsmeho žalmu sa dnes pápež František nechal inšpirovať vo svojej kázni aj prvým čítaním z knihy Genezis o stvorení človeka (Gn 1,20-2,4a). Svätý Otec chcel poukázal na „nežnosť“ a „lásku“ s akou Boh pri stvorení sveta „dal človeku všetko“:

 

„Predovšetkým nám dal DNA, to znamená, že z nás urobil synov, stvoril nás na svoj obraz, na svoj obraz a podobu, ako je on. A keď niekto privedie na svet syna, nemôže sa vrátiť späť: syn je na svete, je tam. A či už sa otcovi veľmi podobá, alebo neraz aj menej, je však jeho synom; prijal identitu. A keď sa syn stane dobrým, otec je na svojho syna pyšný, však? ,Pozri, aký je skvelý!’ A ak je aj trošku škaredý, otec povie: ,Aký je krásny!’, lebo otec je už taký. Vždy. A ak je zlý, otec ho ospravedlňuje, čaká na neho... Ježiš nás naučil, ako vie otec čakať na synov. On nám dal túto identitu synovstva: muž a žena; musíme teda doplniť: synovia a dcéry. Sme ,akoby bohmi’, lebo sme Božími deťmi“.

 

Po prvom dare, ktorým je to, že sme stvorení na Boží obraz, predstavil pápež veriacim v Dome sv. Marty druhý Boží dar pri stvorení, a tým je „úloha“: „daroval nám celú zem“, aby sme jej „vládli“ a „podmanili si ju“, ako sa píše v knihe Genezis. A to je podľa slov Svätého Otca „kráľovská dôstojnosť“, ktorú dostal do daru človek, lebo Boh nechce mať z neho „otroka“, ale „pána, kráľa“, avšak ktorý má jasnú úlohu:

 

„Tak ako on pracoval pri stvorení, nám zveril prácu udržiavať stvorenie. Nie ho zničiť, ale zveľadiť ho, starať sa oň, chrániť a udržiavať ho. Všetko nám dal. A myslím si, že je zaujímavé, že nám nedal peniaze. Máme všetko. A peniaze? Kto nám ich dal? Neviem. Staré mamy hovoria, že diabol vchádza cez vrecká: môže byť... môžeme popremýšľať, koho darom sú peniaze... On nám však dal všetko stvorenie, aby sme ho chránili a udržiavali: toto je ten dar. A nakoniec: ,Boh stvoril človeka na svoj obraz, muža a ženu ich stvoril’“.

 

„Muža a ženu ich stvoril. Nie je dobré, aby muž žil sám. A tak mu urobil spoločníčku,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František, poukazujúc tak na tretí Boží dar človeku pri stvorení sveta. Boh, ktorý je láska, daroval človeku lásku. A tak na prvom mieste má byť medzi mužom a ženou „dialóg lásky“, zamyslel sa ďalej Svätý Otec a svoju kázeň zakončil modlitbou:

 

„Ďakujme Pánovi za tieto tri dary, ktoré nám dal: identitu, darovanú úlohu a lásku. A prosme o milosť vedieť chrániť túto synovskú identitu, pracovať na dare, ktorý nám dal a udržiavať ho našou prácou, a o milosť naučiť sa každý deň viac milovať“.

 

6. februára

Posolstvo Svätého Otca Františka na 25. svetový deň chorých

 

Údiv nad tým, čo Boh koná: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“ (Lk 1, 49)

 

Drahí bratia a sestry,

 

11. februára nastávajúceho roku sa bude v celej Cirkvi a zvlášť v Lurdoch sláviť 25. svetový deň chorých na tému: Údiv nad tým, čo Boh koná: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“ (Lk 1, 49). Slávenie tohto dňa zaviedol Ján Pavol II. v roku 1992 a po prvý raz sa konalo práve v Lurdoch, 11. februára 1993. Tento deň je príležitosťou venovať osobitnú pozornosť situácii chorých a všeobecne, trpiacich; zároveň vyzýva tých, ktorí sa im venujú – počnúc ich príbuznými, zdravotníckymi pracovníkmi a dobrovoľníkmi – aby ďakovali za povolanie, ktoré prijali od Pána: sprevádzať chorých bratov a sestry. Každoročné slávenie tejto spomienky tiež dáva Cirkvi novú duchovnú silu čoraz lepšie uskutočňovať tú podstatnú časť jej misie, ktorou je služba tým najposlednejším – chorým, trpiacim, vylúčeným a odsunutým na okraj spoločnosti (porov. Ján Pavol II., motu proprio Dolentium hominum, 11. februára 1985, 1). Modlitby, slávenia Eucharistie a sviatosti pomazania chorých, spoločenstvo s chorými, bioetické a teologické študijné semináre, ktoré sa v týchto dňoch konajú v Lurdoch, ponúkajú nový, dôležitý príspevok k tejto službe.

 

Už teraz sa v duchu nachádzam pri jaskyni v Massabielle, pred sochou Nepoškvrnenej Panny, ktorej ten, ktorý je mocný, urobil veľké veci na spásu ľudstva, a chcem vyjadriť svoju blízkosť všetkým vám, bratia a sestry, ktorí prežívate skúsenosť utrpenia, a tiež vašim rodinám. Zároveň vyslovujem svoje uznanie všetkým tým, ktorí – v rôznych úlohách a vo všetkých zdravotníckych štruktúrach po celom svete – odborne, zodpovedne a obetavo prispievajú k zmierneniu vášho utrpenia, vášmu vyliečeniu a každodennému pocitu zdravia. Chcel by som vás všetkých – chorých, trpiacich, lekárov, zdravotnícky personál, príbuzných, dobrovoľníkov – povzbudiť, aby ste uvažovali o Márii Uzdravení chorých, ktorá je zárukou nežnej Božej lásky ku každej ľudskej bytosti a vzorom odovzdania sa do jeho vôle. Kiež vo viere, živenej Božím slovom a sviatosťami, vždy nájdete silu milovať Boha a bratov, a to aj pri prežívaní choroby.

 

Aj na nás, podobne ako na sv. Bernadetu, Mária pozorne hľadí. Pokorná dievčina z Lúrd hovorí, že Panna, ktorú nazýva „krásna pani“, na ňu hľadela tak, ako sa hľadí na osobu. Tieto jednoduché slová opisujú plnosť tohto vzťahu. Bernadeta – chudobná, nevzdelaná a chorá – cíti, že sa Mária na ňu pozerá ako na osobu. „Krásna pani“ s ňou hovorí s veľkou úctou, bez toho, aby ju ľutovala. To nám pripomína, že každý chorý vždy je a zostáva ľudskou bytosťou, a ako s takou s ním treba zaobchádzať. Chorí rovnako ako ľudia – s často vážnym – hendikepom, majú svoju neodňateľnú dôstojnosť a svoje poslanie v živote, a nikdy sa nestanú iba predmetmi, hoci sa aj niekedy zdajú úplne pasívni, v skutočnosti takými nikdy nie sú.

 

Po tomto zážitku v jaskyni sa vďaka modlitbe mení Bernadetina slabosť na silu pomáhať druhým. Vďaka láske sa stáva schopnou obohatiť svojich blížnych a predovšetkým ponúknuť svoj život na spásu ľudstva. Fakt, že ju „krásna pani“ požiadala, aby sa modlila za hriešnikov, nám pripomína, že chorí a trpiaci nenosia v sebe len túžbu uzdraviť sa, ale aj túžbu viesť skutočný kresťanský život, a to až do tej miery, že ho obetujú, ako praví Kristovi misionárski učeníci. Bernadeta dostáva od Márie povolanie slúžiť chorým, má sa stať „milosrdnou sestrou“. Toto poslanie tak dokonale naplní, že sa stáva vzorom, ktorý môže nasledovať každý zdravotnícky pracovník. Prosme teda „Nepoškvrnené počatie“ o milosť, aby sme vždy dokázali nadviazať s chorým vzťah ako s osobou, ktorá síce potrebuje pomoc – a niekedy aj v tých najelementárnejších veciach – ale zároveň v sebe má svoj vlastný dar, o ktorý sa môže podeliť s druhými.

 

Pohľad Márie, Útechy zarmútených, osvecuje tvár Cirkvi v jej každodennom angažovaní sa v prospech núdznych a trpiacich. Cenné plody tejto starostlivosti Cirkvi vo svete utrpenia a choroby sú dôvodom na vďačnosť Pánovi Ježišovi, ktorý sa s nami stal solidárnym v poslušnosti Otcovej vôli až po smrť na kríži, aby bolo ľudstvo vykúpené. Solidarita Krista, Božieho Syna, narodeného z Márie, je prejavom Božej milosrdnej všemohúcnosti, ktorá sa prejavuje v našom živote predovšetkým vtedy, keď je krehký, zranený, pokorený, marginalizovaný či trpiaci, a vkladá do neho silu nádeje, ktorá nám umožňuje znovu vstať, a podopiera nás.

 

Toľké bohatstvo ľudskosti a viery nemôže vyjsť nazmar, ale malo by nám skôr pomáhať čeliť našim ľudským slabostiam a tiež výzvam v oblasti zdravotníctva a technológií. Kiež pri príležitosti Svetového dňa chorých nájdeme novú motiváciu prispievať k šíreniu kultúry rešpektujúcej život, zdravie a životné prostredie; nech nás inšpirujú k zasadzovaniu sa za rešpektovanie integrity a dôstojnosti osôb, a to aj prostredníctvom správneho prístupu k bioetickým otázkam, k starostlivosti o tých najslabších i k ochrane prostredia.

 

Pri príležitosti 25. svetového dňa chorých znovu zdôrazňujem, že chcem byť svojou modlitbou a povzbudením nablízku lekárom, zdravotníkom, dobrovoľníkom i všetkým zasväteným osobám, ktoré sa venujú službe chorým a núdznym; cirkevným i svetským inštitúciám, ktoré v tejto oblasti pôsobia; a tiež rodinám, ktoré sa s láskou starajú o svojich chorých príbuzných. Všetkým želám, aby boli vždy radostnými znakmi Božej prítomnosti a lásky, nasledujúc žiarivé svedectvo toľkých Božích priateľov a priateliek, spomedzi ktorých spomeniem sv. Jána z Boha a sv. Kamila de Lellis, patrónov nemocníc a zdravotníkov, a sv. Matku Terezu z Kalkaty, misionárku Božej lásky.

 

Bratia a sestry, my všetci – chorí, zdravotníci i dobrovoľníci – sa spoločne obráťme v modlitbe na Máriu, aby svojím materským príhovorom posilňovala a sprevádzala našu vieru. Od Krista, svojho Syna, nech nám na ceste uzdravovania i v zdraví vyprosí nádej, cit pre bratstvo a zodpovednosť, horlivosť za celkový ľudský rozvoj a radosť z vďačnosti zakaždým, keď nás Boh prekvapí svojou vernosťou a milosrdenstvom.

Ó, Mária, naša Matka, ty v Kristovi každého z nás prijímaš za svojho syna či dcéru, povzbudzuj dôveryplné očakávanie nášho srdca; posilňuj nás v našich chorobách a trápeniach; veď nás ku Kristovi, tvojmu Synovi a nášmu bratovi, a pomôž nám spoliehať sa na Pána, ktorý koná veľké veci.

 

Všetkých vás uisťujem o tom, že na vás neustále pamätám v modlitbe, a zo srdca vám udeľujem apoštolské požehnanie.

 

8. decembra 2016, na sviatok Nepoškvrneného počatia

 

František

 

 

 

Pápežova pondelňajšia homília: Kresťan je «otrokom» lásky, nie povinnosti

 

Vatikán 6. februára – Rigidní ľudia majú „strach“ zo slobody, ktorú nám dáva Boh, majú „strach z lásky“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že kresťan je „otrokom“ lásky, nie povinnosti, a pozval veriacich, aby sa neskrývali za rigiditu prikázaní.

 

Podnet pre svoju kázeň našiel pápež v úvodnej kapitole knihy Genezis (Gn 1,1-19) o stvorení a v dnešnom 104. žalme, ktorý je chválospevom na Boha za úžasné veci, ktoré vykonal. „Otec pracuje na tomto obdivuhodnom diele stvorenia a spolu so Synom na tomto obdivuhodnom novom stvorení,“ vysvetlil Svätý Otec a zaspomínal si na dieťa, ktoré mu raz položilo otázku, čo robil Boh pred stvorením sveta. „Miloval,“ odpovedal pápež.

 

Prečo teda Boh stvoril svet? – položil si otázku Svätý Otec a vzápätí odpovedal: „Jednoducho preto, aby sa podelil o svoju plnosť, aby mal niekoho, koho by obdarúval a s kým by sa podelil o svoju plnosť“. A v novom stvorení posiela Boh svojho Syna, aby „znovu usporiadal“ svet: mení ho „z ošklivosti na krásu, z pomýlenosti na pravdu, zo zla na dobro“:

 

„Keď Ježiš hovorí: ,Otec neustále pracuje; aj ja stále pracujem‘, zákonníci sa pohoršovali a chceli ho pre to zabiť. Prečo? Lebo nevedeli prijať Božie veci ako dar! Len ako spravodlivosť: ,Toto sú prikázania. Je ich však málo, urobíme ich viac’. A namiesto toho, aby otvorili svoje srdce daru, skryli sa, hľadali únik v rigidite prikázaní, ktoré znásobili na päťsto či viac... Nevedeli prijať dar. Dar možno prijať jedine v slobode. A títo rigídni muži mali strach zo slobody, ktorú nám Boh ponúka; mali strach z lásky“.

 

V Evanjeliu sa uvádza, pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec, že „potom, keď toto Ježiš povedal: ,chceli ho zabiť’. A to preto, vysvetlil pápež František, „lebo povedal, že Otec utvoril toto úžasné dielo ako dar, teda treba prijať tento dar Otca“:

 

„A za toto sme dnes chválili Otca: ,Pane, ty si nesmierne veľký! Mám ťa tak veľmi rád, lebo si mi daroval tento dar. Zachránil si ma, stvoril si ma’. A toto je modlitba chvál, modlitba radosti, modlitba, ktorá nám dáva radosť kresťanského života. A nie tá uzavretá, smutná modlitba niekoho, kto nikdy nevedel prijať dar, lebo mal strach zo slobody, ktorú dar vždy so sebou prináša. Je schopný robiť si iba svoju povinnosť, avšak je to povinnosť v uzavretosti. Otroci povinnosti, nie lásky. Keď sa staneš otrokom lásky, si slobodný! To je otroctvo, ktoré je krásne. Oni však tomu nerozumeli“.

 

Toto sú „dve veľkolepé diela Pánove,“ zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec František: „veľkolepé dielo stvorenia a veľkolepé dielo vykúpenia, nového stvorenia“. Na veriacich v Dome sv. Marty sa obrátil s nasledovnou otázkou: „Ako môžem prijať to, čo mi Boh daroval – stvorenie – ako dar? A ak ho prijímam ako dar, budem ho milovať? Budem sa starať o svet stvorený Bohom?“ Lebo som ho, dodal pápež, „dostal do daru“:

 

„Ako prijmem vykúpenie, odpustenie, ktoré mi Boh dal? Tak, že sa stanem synom s jeho Synom, s láskou, s nehou, v slobode? Alebo tak, že sa skryjem za rigiditu uzavretých prikázaní, ktoré mi stále viac a viac dávajú istotu – v úvodzovkách – ale nie radosť, lebo neprinášajú slobodu? Každý z nás si môže položiť otázku, ako berie tieto dve úžasné veci, zázrak stvorenia a ešte viac zázračné dielo nového stvorenia. Nech nám Pán pomôže pochopiť túto veľkú vec a porozumieť tomu, čo robil pred stvorením sveta: miloval! Nech nám pomôže pochopiť svoju lásku k nám, aby sme dokázali povedať, tak ako sme to aj dnes vyslovili: ,Pane, ty si nesmierne veľký! Ďakujem, ďakujem’. Takto kráčajme vpred“.

 

 

 

 

Pápež František prijal ekumenickú delegáciu Evanjelickej cirkvi z Nemecka

 

Vatikán/Nemecko 6. februára – Pokračujme na ceste k plnej jednote, kráčajúc po „nových cestách“, odvážnych a prorockých, naznačených Duchom Svätým. Týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril ekumenickej delegácii z Evanjelickej cirkvi v Nemecku, ktorú sprevádzal predseda Konferencie biskupov Nemecka kardinál Reinhard Marx.

 

Svätý Otec na úvod svojho príhovoru pripomenul spojenie v krste, ktoré zaväzuje kráčať spolu. Katolíci i evanjelici majú podľa jeho slov výnimočnú možnosť pripomenúť si pri príležitosti 500. výročia reformácie „historické udalosti, aby nanovo postavili do centra svojich vzťahov Krista“:

 

„To, čo oduševňovalo i znepokojovalo reformátorov, bolo v zásade ukázať cestu ku Kristovi. A to je to, čo musíme mať v srdci aj dnes, po tom, čo sme opäť vykročili, vďaka Bohu, na spoločnú cestu. Tento rok pripomenutia si [reformácie] nám ponúka možnosť vykonať ďalší krok vpred, hľadiac na minulosť bez zášti, ale podľa Krista a v spoločenstve s ním, aby sme znovu ponúkli mužom a ženám našej doby Ježišovu radikálnu novosť, Božie milosrdenstvo bez hraníc“.

 

Napriek „minulosti, ktorá nás zarmucuje“, pokračoval ďalej pápež František, sú katolíci a evanjelici v Nemecku pripravení už čoskoro prejaviť „dôležité gesto pokánia a zmierenia“. Dôkazom toho je aj 92-stranový spoločný dokument s názvom «Uzdraviť pamäť – svedčiť o Ježišovi Kristovi»“. Ďalšími dôležitými ekumenickými iniciatívami sú spoločná púť do Svätej zeme, biblický kongres, na ktorom katolíci i evanjelici spoločne predstavia nové preklady Biblie, ako aj Ekumenický deň venovaný sociálnej zodpovednosti kresťanov.

 

„Nech sú znovuobjavenie spoločných prameňov viery, uzdravenie pamäti v modlitbe a v láske, konkrétna spolupráca pri šírení evanjelia a služba bratom impulzmi k ešte svižnejšiemu kráčaniu na [spoločnej] ceste“.

 

Duchovné spoločenstvo spevnené desiatkami rokov ekumenizmu umožnilo kresťanom „spoločne oľutovať zlyhanie na oboch stranách pokiaľ ide o jednotu v kontexte reformácie a ďalšieho vývoja“. Zároveň však práve krst, ako ďalej podotkol Svätý Otec, z nás robí „bratov a sestry a v spoločnom načúvaní Duchu, vieme – v rozmanitosti, ktorá už prešla zmierením – oceniť duchovné a teologické dary, ktoré sme prijali vďaka reformácii“.

 

Pápež František si tiež zaspomínal na svoju apoštolskú cestu do Švédska, ktorú pri príležitosti 500. výročia reformácie podnikol v októbri uplynulého roku:

 

„Rozdiely v otázkach viery a morálky, ktoré ešte stále existujú, zostávajú výzvou na ceste k viditeľnej jednote, po ktorej dychtia naši veriaci. Bolesť sa eviduje najmä u manželských párov, ktoré patria k odlišným vyznaniam. Jasne sa žiada, aby sme sa vynasnažili s vytrvalou modlitbou a zo všetkých síl prekonať stále pretrvávajúce prekážky, zintenzívnením teologického dialógu a posilnením spolupráce medzi nami, predovšetkým v službe tým, ktorí najviac trpia a v ochrane stvorenia, ktoré je ohrozené“.

 

Na záver svojho príhovoru členom ekumenickej delegácii z Evanjelickej cirkvi v Nemecku Svätý Otec František vyslovil nádej, že dnešné stretnutie „posilní rast vzájomného spoločenstva“. Zároveň sa v modlitbe obrátil na Ducha Svätého, „budovateľa a obnoviteľa jednoty“, aby ich „posilnil na spoločnej ceste s útechou, ktorou potešuje Boh“ (porov. 2 Kor 1,4) a naznačil im „svoje prorocké a odvážne cesty“.

 

 

 

 

Pápež v posolstve do USA: Super Bowl by mal byť symbolom pokoja a solidarity

 

Vatikán/USA 6. februára – „Nech sa tohtoročný Super Bowl stane symbolom pokoja, priateľstva, solidarity pre celý svet.“ Tieto slová pápež František včera adresoval fanúšikom najväčšej športovej udalosti v USA, finálového zápasu ligy amerického futbalu.

 

Svätý Otec vo špeciálnom videoposolstve povzbudil priaznivcov športu, aby aj prostredníctvom veľkých športových podujatí budovali „kultúru stretnutia a svet pokoja“:

 

„Účasťou na tomto športe sme schopní ísť nad rámec nášho vlastného osobného záujmu a zdravým spôsobom sa môžeme naučiť obetovať sa, rásť vo vernosti a v rešpektovaní pravidiel“.

 

Osemdesiatročný argentínsky pápež je známy svojou láskou k športu a pri rôznych príležitostiach povedal, že práve šport môže prispieť k budovaniu lepšej spoločnosti.

 

 

5. februára

 

Svätý Otec pri nedeľnej modlitbe podporil Hnutie za život

 

Vatikán 5. februára – V Piatu cezročnú nedeľu pápež František v poludňajšej katechéze hovoril o poslaní kresťana byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“. Dosahuje sa to podľa jeho slov vytrvalým konaním dobra. Pre plnenie tohto poslania je potrebné denne sa „oslobodzovať od skazonosnej degenerácie svetskými vplyvmi protiviacimi sa Kristovi a Evanjeliu.“

 

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec na vatikánskom námestí osobitne pozdravil zástupcov Hnutia za život, ktorí prišli podporiť celonárodný Deň za život slávený v rámci Talianska. „Každý život je posvätný!“ opakovane zvolal pápež František.

       

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Po tieto nedele nám liturgia predkladá takzvanú Reč na hore z Matúšovho evanjelia. Po tom, ako nám minulú nedeľu predstavila Blahoslavenstvá, dnes dáva do pozornosti Ježišove slová, ktoré opisujú poslanie jeho učeníkov vo svete (porov. Mt 5,13-16). Používa metafory soli a svetla a jeho slová sú určené učeníkom v každej dobe, teda aj nám.

 

Ježiš nás pozýva byť odrazom jeho svetla prostredníctvom dobrých skutkov. A hovorí takto: «Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 5,16). Tieto slová zdôrazňujú, že sme rozpoznateľní ako praví učeníci toho, ktorý je Svetlom sveta nie podľa slov, ale podľa našich skutkov. Skutočne je to predovšetkým naše správanie, ktoré – v dobrom i v zlom – zanecháva stopu v druhých.

 

Máme teda úlohu a zodpovednosť za prijatý dar: svetlo viery, ktoré je v nás skrze Krista a účinkovanie Ducha Svätého; nemáme si ho držať tak, ako keby bolo naším vlastníctvom. Sme naopak povolaní dať mu zažiariť vo svete, darovať ho druhým prostredníctvom dobrých skutkov. A ako veľmi svet potrebuje svetlo Evanjelia, ktoré premieňa, uzdravuje a zaisťuje spásu tomu, kto ho prijme! Toto svetlo teda máme prinášať skrze naše dobré činy.

 

Svetlo našej viery sa rozdávaním neuháša, ale posilňuje. Avšak môže sa vytratiť, ak ho neživíme láskou a skutkami lásky. Takto sa obraz svetla stretáva s obrazom soli. Evanjeliová stať nám totiž hovorí, že ako Kristovi učeníci sme tiež «soľou zeme» (v. 13). Soľ je zložkou, ktorá zatiaľ čo dáva chuť, chráni jedlo pred jeho starnutím a pokazením – v Ježišovej dobe neboli chladničky!

 

A tak je poslaním kresťanov v spoločnosti dávať „chuť“ životu vierou a láskou, ktorú nám Kristus daroval, a zároveň držať v odstupe znečisťujúce zárodky egoizmu, závisti, neprajnosti a tak ďalej. Tieto zárodky ničia tkanivo našich spoločenstiev, ktoré sa musia naopak zaskvieť ako miesta prijatia, solidarity, zmierenia. Na naplnenie tohto poslania je treba, aby sme sa najprv my sami oslobodili od skazonosnej degenerácie svetskými vplyvmi protiviacimi sa Kristovi a Evanjeliu. A toto očisťovanie sa nikdy neskončí, je neustále potrebné. Je potrebné denne!

 

Každý z nás je povolaný byť svetlom a soľou vo vlastnom prostredí každodenného života, vo vernosti úlohe obnovovať ľudskú realitu v duchu Evanjelia a v perspektíve Božieho kráľovstva. Nech je nám vždy na pomoci Presvätá Mária, prvá učeníčka Ježiša a vzor kresťanov, ktorí žijú každý deň dejín svoje povolanie a poslanie. Naša Matka nech nám pomáha, aby sme sa nechali neustále očisťovať a osvecovať Pánom, aby sme sa z našej strany stali «soľou zeme» a «svetlom sveta».“

 

Pápež František povzbudil členov talianskeho Hnutia za život

 

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec František oslovil prítomných zástancov života, ktorých na námestí sv. Petra prezrádzali zelené balóny a transparent s nápisom Movimento per la vita. Pápež sa im prihovoril týmito slovami:

 

 

„Drahí bratia a sestry, dnes sa v Taliansku slávi Deň za život, s témou «Ženy a muži za život v šľapajach svätej Terézie z Kalkaty». Pripájam sa k talianskym biskupom v žičení odvážnemu výchovnému pôsobeniu v prospech ľudského života.

 

Každý život je posvätný! Udržiavajme kultúru života ako odpoveď na logiku skartovania a demografického poklesu; buďme nablízku a spoločne sa modlime za deti, ktoré sú v nebezpečenstve umelého ukončenia tehotenstva, ako aj za osoby, ktoré sú na konci života.

 

Každý život je posvätný! Preto nech nikto nie je ponechaný osamote a nech láska obraňuje zmysel života. Pripomeňme si slová Matky Terezy: «Život je krása, obdivuj ho; život je život, obraňuj ho!» Rovnako u dieťaťa, ktoré sa má narodiť, ako u človeka, ktorý sa blíži k smrti. Každý život je posvätný!        

 

Pozdravujem všetkých, čo pracujú za život, učiteľov rímskych univerzít a tých, čo spolupracujú na výchove nových generácií, aby boli schopní vytvárať spoločnosť pohostinnú a dôstojnú pre každú osobu.“

 

 

 

4. februára

 

Pápež podnikateľom z Fokoláre: Ekonomika spoločenstva prekoná skartovanie ľudí

 

 

Vatikán 4. februára - Svätý Otec dnes prijal v Aule Pavla VI. vo Vatikáne vyše tisícku podnikateľov, účastníkov stretnutia o tzv. „ekonomike spoločenstva“, ktoré organizuje hnutie Fokoláre. Medzi účastníkmi zo 49 krajín bolo zastúpené aj Slovensko.

 

Stretnutie s 25-ročnou históriou sa koná v dňoch 1. – 5. februára v Castel Gandolfe. Projekt sa zrodil z podnetu zakladateľky hnutia Chiary Lubichovej v máji 1991 v Sao Paole v Brazílii. Jeho základným cieľom je prostredníctvom vytvárania spoločenstva na všetkých úrovniach podniku vykoreniť chudobu a sociálnu nespravodlivosť vo svete, a tým prispieť k budovaniu takého ekonomického systému a ľudskej spoločnosti, kde podľa vzoru prvej kresťanskej komunity z Jeruzalema „nikto medzi nimi nebol núdzny“ (Sk 4,32-34).

 

Ekonomika spoločenstva je systém, ktorý chce ponúknuť alternatívu k súčasnej ekonomike. Ide o to, aby sa podnikatelia so svojím ziskom rozdelili nielen so zamestnancami, ale aj s tými, ktorí trpia núdzu. Podľa slov medzinárodného koordinátora podujatia Luigiho Bruna, „pravým poslaním ekonomiky je podelenie sa.“

 

Svätý Otec sa vo svojom príhovore osobitne zameral na potrebu udržiavať si správny postoj k peniazom a na požiadavku prekonať systémovo vytváranú chudobu. Do tretice napokon zdôraznil podnikateľom ochotu k sebadarovaniu ako základ ekonomiky spoločenstva. Najprv rozobral nebezpečenstvo, aby sa peniaze nestali bôžikom:

 

„Peniaze sú dôležité, hlavne ak chýbajú a závisí od nich jedlo, škola, budúcnosť detí. Avšak stanú sa božstvom, ak sa z nich stane cieľ. Lakomstvo, ktoré nie náhodou patrí k hlavným nerestiam, je hriech modlárstva, pretože naše správanie podriadime zhromažďovaniu peňazí. (...)

 

Keď kapitalizmus urobí z hľadania zisku svoj jediný cieľ, riskuje stať sa modlárskou štruktúrou, určitým druhom kultu. „Šťastena“ je stále viac novým božstvom určitého typu finančníctva a najmä systému hazardu, ktorí ničí milióny rodín vo svete, a proti ktorému sa vy oprávnene staviate. Tento kult modlárstva je náhradka za vnútorný život. Jednotlivé produkty (auto, mobil...) zastarávajú a opotrebúvajú sa, ale ak mám peniaze alebo konto v banke, môžem si hneď kúpiť ďalšie, podliehajúc ilúzii, že víťazím nad smrťou.

 

Je teda pochopiteľná etická a duchovná hodnota vášho rozhodnutia dať zisk do spoločného. Najlepší a najkonkrétnejší spôsob ako neurobiť z peňazí božstvo je podeliť sa o ne s inými, zvlášť s chudobnými, alebo umožniť študovať alebo pracovať mladým, víťaziac nad pokušením modlárstva pomocou spoločenstva. Keď sa delíte a dávate váš zisk, konáte skutok vysokej duchovnosti. Týmito skutkami dávate na vedomie peniazom: vy nie ste Bohom, vy nie ste pánom. A nezabúdajme na tú vysokú filozofiu a vysokú teológiu, ktorú naše staré mamy vyjadrovali slovami: „Diabol vstupuje cez vrecká“. Nezabúdajme na to!“

 

Ďalším bodom Svätého Otca bola otázka prekonania systému vytvárajúceho chudobu. Najprv poukázal na pozornosť, aká sa v Biblii venuje chudobným, sirotám, vdovám, ľuďom vyraďovaným zo spoločnosti tých čias. Pápež František pokračoval:

 

„Dnes sme vynašli ďalšie spôsoby starostlivosti o chudobných, ako im dať najesť, dať im vzdelanie, a niektoré semienka z Biblie sa rozvili do podoby organizácií efektívnejších než tie staré. Dôvod daní patrí tiež k takejto solidarite, ktorá sa neguje daňovými únikmi a vyhýbaním sa plateniu daní, čo sú – ešte skôr ako samotné nezákonné činy – prejavy popierania základného zákona života: vzájomnej pomoci.

 

Ale – a to sa nikdy nehovorí dostatočne – kapitalizmus pokračuje v produkovaní skartovaného „odpadu“, ktorý chce potom zachraňovať. Základný etický problém tohto kapitalizmu je vytváranie „odpadu“, aby sa ho potom snažil skryť alebo sa oň postarať tak, aby ho už nebolo vidieť. Jedna z ťažkých foriem chudoby civilizácie je strata schopnosti vidieť svojich chudobných, ktorí sú najskôr vyradení a potom ukrývaní.

 

Lietadlá znečisťujú atmosféru, ale malú čiastku z ceny letenky použijú na vysadenie stromov, aby vyvážili časť škôd, ktoré spôsobili. Spoločnosti prevádzkujúce hazard financujú kampane na liečbu závislých hráčov, ktorých oni tvoria. A v deň, keď zbrojovky budú financovať nemocnice na liečbu detí zmrzačených ich bombami, systém nadobudne svoj vrchol. Toto je pokrytectvo!

 

Ekonomika spoločenstva, ak chce byť verná svojej charizme, nemá len liečiť obete, ale má vytvárať systém, v ktorom bude stále menej obetí a perspektívne už vôbec nebudú. Pokiaľ ekonomika vytvorí čo len jednu obeť a pokiaľ bude čo len jedna osoba skartovaná, spoločenstvo sa ešte neuskutočňuje, radosť všeobecného bratstva ešte nie je úplná.“

 

Po týchto slovách pápež František poukázal na výzvy smerom k budúcnosti. Zdôraznil najmä potrebu zamerať sa na zmenu pravidiel ekonomicko-sociálneho systému. Na obraze Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi vysvetlil, že nestačí dodatočne ošetrovať zranených, ale prv než by človek padol do rúk zbojníkov treba „poraziť štruktúry hriechu, ktoré produkujú zbojníkov a obete“:

 

„Podnikateľ, ktorý je iba dobrým samaritánom robí len polovičku svojej povinnosti: stará sa o obete dneška, ale nezmenšuje počet tých zajtrajších. Pre spoločenstvo je dobré napodobňovať milosrdného Otca z podobenstva o márnotratnom synovi a očakávať doma synov, pracovníkov a spolupracovníkov ktorí schybili, a objať ich a oslavovať s nimi a pre nich – nezablokovať sa v meritokracii (systéme zásluhovosti), ktorej sa dovoláva starší brat a mnohí, ktorí v mene zásluh popierajú milosrdenstvo. Podnikateľ spoločenstva je pozvaný urobiť všetko, aby aj tí, ktorí pochybia a opustia svoj domov, mohli dúfať v zamestnanie a v dôstojnú mzdu, a nestali sa odkázanými na jedenie spolu s prascami. Žiaden syn, žiaden človek, ani ten najodbojnejší, si nezaslúži žalude.“

 

Pápež František napokon zdôraznil, že Božie kráľovstvo nestojí na kvantite, ale na kvalite. Poukazujú na to symboly, ktorými to vyjadril Ježiš: malé stádo, lampa, minca, baránok, perla, soľ či kvas, ako aj slová prorokov o znamení dieťaťa, Emanuela a o vernom maličkom zvyšku. Svätý Otec to vyjadril aj formou výzvy:

 

„Nemusíme byť mnohí, aby sme zmenili náš život: stačí, aby soľ a kvas nestratili svoju podstatu. Veľká práca, ktorú treba zvládnuť, je usilovať sa nestratiť „aktívny princíp“, ktorý ich oživuje: soľ nerobí svoju službu tým, že by rástla na kvantite - naopak, priveľa soli urobí cesto presoleným -, ale tým, že uchováva jeho „dušu“, jeho kvalitu. Zakaždým, keď si jednotlivci či národy, ba dokonca i Cirkev mysleli, že budú zachraňovať svet nárastom počtov, malo to za výsledok štruktúry moci, zabúdajúc na chudobných. Našu ekonomiku zachraňujeme, ak zostávame jednoducho soľou a kvasom: je to náročná práca, pretože všetko behom času zvetráva. Ako zaistiť, aby sme nestratili aktívny princíp, „enzým“ spoločenstva?

 

Keď neexistovali chladničky, na uchovanie chlebového kvásku sa podaroval susedke kúsok z vlastného vykvaseného cesta, a keď bolo treba znovu robiť chlieb, dostali ho zase na oplátku. Spoločenstvo nie je iba rozdeľovaním, ale rozmnožovaním dobier, vytváraním nového chleba, nových dobier, nového Dobra s veľkým písmenom. Živý princíp Evanjelia zostáva aktívny jedine ak ho darujeme. Ak si naopak žiarlivo nechávame všetko iba pre seba, splesnivie a hynie. Ekonomika spoločenstva bude mať budúcnosť, ak ju podarujete všetkým a nezostane iba vo vnútri vášho „domu“. Darujte ju všetkým, a najprv chudobným a mladým, ktorí sú tými, čo ju najviac potrebujú a vedia zúročiť prijatý dar! Aby ste mali život v hojnosti, treba sa naučiť dávať: nie iba zisky podnikov, ale vás samých. Prvým darom podnikateľa je jeho vlastná osoba: vaše peniaze, hoci sú dôležité, sú príliš málo. Peniaze nezachraňujú, ak nie sú sprevádzané darom osoby. Dnešná ekonomika, chudobní, mladí, potrebujú predovšetkým vašu dušu, vašu úctivú a pokornú bratskosť, vašu chuť žiť, a až potom vaše peniaze.

 

Kapitalizmus pozná filantropiu, ale nie spoločenstvo. Je jednoduché darovať časť ziskov, bez objatia a dotknutia sa osôb, ktoré dostávajú tieto „omrvinky“. Naopak, aj čisto len päť chlebov a dve ryby dokážu nasýtiť zástupy, ak predstavujú podelenie sa s celým naším životom. V logike Evanjelia, ak sa nedaruje všetko, nedáva sa nikdy dosť.

 

Tieto veci vy už robíte. Ale môžete sa viac podeliť so ziskami, aby ste premohli modloslužbu, zmenili štruktúry na predídenie vytváraniu obetí a skartovaniu; väčšmi darovať váš kvas na vykysnutie chleba mnohých. „Nie“ ekonomike, ktorá zabíja, nech sa stane „ánom“ takej ekonomike, ktorá dáva žiť, pretože sa delí, začleňuje chudobných, používa zisky na vytváranie spoločenstva.“

 

 2. februára

 

Homília pápeža Františka na sviatok Obetovania Pána

 

Vatikán 2. februára – Prinášame plný text homílie Svätého Otca Františka na sviatok Obetovania Pána, kedy Cirkev tiež slávi Svetový deň zasväteného života.

 

Keď Ježišovi rodičia prinášajú Dieťa, aby splnili nariadenia zákona, Simeon, «z vnuknutia Ducha» (Lk 2,27), vzal do náručia Dieťa a začal pieseň požehnania a chvály: «Lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu» (Lk 2,30-32). Simeon mohol nielen vidieť, ale mal tiež privilégium objať túžobnú nádej, a to ho vedie k radostnému jasotu. Jeho srdce sa raduje, lebo Boh prebýva uprostred svojho ľudu; vníma, že je telom jeho tela.

 

Dnešná liturgia nám hovorí, že skrze tento obrad, štyridsať dní po narodení, «sa Pán Ježiš teda podrobil predpisom zákona, ale predovšetkým sa chcel stretnúť so svojím ľudom, ktorý ho s vierou očakával» (Rímsky misál, 2. februára, Požehnanie sviec a procesia). Stretnutie Boha so svojim ľudom vyvoláva radosť a obnovuje nádej.

 

Simeonov spev je spevom veriaceho človeka, ktorý na koniec svojich dní môže dosvedčiť: je to pravda, nádej v Boha nikdy nesklame (porov. Rim 5,5), On neklame. Simeon a Anna, v strarobe, sú schopní novej plodnosti, a dosvedčujú to spievaním: život stojí za to žiť s nádejou, lebo Pán dodržuje svoj prísľub; a následne to bude samotný Ježiš, ktorý vysvetlí tento prísľub v synagóge v Nazarete: chorí, väzni, tí, ktorí sú opustení, chudobní, starí, hriešnici sú tiež pozvaní zanôtiť tú istú pieseň nádeje. Ježiš je s nimi, je s nami (porov. Lk 4,18-19).

 

Tento spev nádeje sme dostali do dedičstva od našich otcov. Oni nás voviedli do tejto ,dynamiky’. V ich tvárach, v ich životoch, v ich každodennom a ustavičnom nasadení sme mohli vidieť, ako sa táto chvála stala telom. Sme dedičmi snov našich otcov, dedičmi nádeje, ktorá nesklamala naše matky a našich otcov zakladateľov, našich starších bratov. Sme dedičmi našich starcov, ktorí mali odvahu snívať; a tak ako oni, aj my chceme dnes spievať: Boh neklame, nádej v Neho nesklame. Boh prichádza v ústrety svojmu ľudu. A chceme spievať, prenikajúc do Joelovho proroctva: «Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia» (3,1).

 

Pomohlo by nám prijať sen našich otcov, aby sme mohli dnes prorokovať a nanovo objaviť to, čo už raz zapálilo naše srdce. Sen a proroctvo súčasne. Pamäť na to, ako snívali naši starci, naši otcovia a matky a odvaha, aby sme prorocky niesli vpred tento sen.

 

Tento postoj nás urobí plodnými, ale predovšetkým nás ochráni pred pokušením, ktoré môže urobiť náš zasvätený život sterilným: pokušením prežiť. Je to zlo, ktoré sa môže pomaly usadiť v našom vnútri, v lone našich komunít. Postoj prežívania spôsobuje, že sa stávame spiatočníckymi, ustráchanými a pomaly, potichu nás uzatvára v našich domoch a schémach. Uvrhuje nás do minulosti, k oslavným gestám, ktoré však patria minulosti, namiesto toho, aby v nás vzbudzoval prorockú kreativitu zrodenú zo snov našich zakladateľov. Hľadá skratky, aby utiekol pred výzvami, ktoré dnes klopú na naše brány. Psychológia prežívania berie silu našim charizmám, pretože nás vedie k tomu, že si ich skrotíme, budú na dosah ruky, ale zbavené tej kreatívnej sily, ktorá ich vytvorila. Výsledkom je, že chceme chrániť priestory, budovy či štruktúry viac než spustiť nové procesy. Kvôli pokušeniu prežívania zabúdame na milosť, robí z nás profíkov posvätna, ale nie otcov, matky alebo bratov nádeje, ktorú sme boli povolaní ohlasovať. Táto atmosféra prežívania vysušuje srdce našich starcov oberajúc ich o schopnosť snívať a týmto spôsobom sterilizuje proroctvo, ktoré sú mladší povolaní ohlasovať a realizovať. Jednoducho, pokušenie prežívania premieňa na nebezpečenstvo, ohrozenie, tragédiu to, čo nám Pán predstavuje ako príležitosť k misii. Tento postoj nie je vlastný len zasvätenému životu, ale osobitným spôsobom sme pozvaní chrániť sa pred tým, aby sme do neho nepadli.

 

Vráťme sa k evanjeliovému úryvku a znova kontemplujme scénu. To, čo vyvolalo u Simeona a Anny chválospev, určite nebolo pozeranie na seba samých, analyzovanie a kontrolovanie osobnej situácie. Nebolo to uzatvorenie sa zo strachu, že sa im môže prihodiť niečo zlé. Chválospev vzbudila nádej, tá nádej, ktorá ich živila v starobe. Videli, že táto nádej sa naplňovala v stretnutí s Ježišom. Keď Mária vložila do Simeonovej náruče Syna prisľúbenia, starec začína spievať o svojich snoch. Keď postaví Ježiša doprostred svojho ľudu, ten nachádza radosť. Áno, iba to nám môže navrátiť radosť a nádej, iba to nás zachráni pre tým, aby sme žili v postoji prežívania. Iba toto urobí plodným nás život a udrží živým naše srdce. Postaviť Ježiša tam, kde má byť: doprostred svojho ľudu.

 

Všetci sme si vedomí multikulrútnej premeny, ktorou prechádzame, nikto to nespochybňuje. Z toho vyplýva vedomie, že zasvätený a zasvätená sú začlenení s Ježišom do života, do srdca týchto veľkých premien. Misia – v súlade s každou partikulárnou charizmou – je tá, ktorá nám pripomína, že sme boli pozvaní byť kvasom tejto konkrétnej masy. Samozrejme môže existovať aj lepšia „múka“, ale Pán nás pozval, aby sme prekvasovali tu a teraz spolu s výzvami, ktoré prichádzajú. Nie s defenzívnym postojom, nie s postojom strachu, ktorý nami hýbe, ale s rukami na pluhu a snahou nechať rásť mnohokrát zasiate zrno uprostred kúkoľa. Postaviť Ježiša doprostred svojho ľudu znamená mať kontemplatívne srdce, schopné rozpoznať, ako Boh kráča po uliciach našich miest, našich krajín, našich štvrtí. Postaviť Ježiša doprostred svojho ľudu znamená zobrať na seba a chcieť niesť kríž našich bratov. Znamená to chcieť sa dotknúť Ježišových rán v ranách sveta, ktorý je zranený a túži, prosí o oživenie.

 

Postaviť sa s Ježišom doprostred jeho ľudu! Nie ako aktivisti viery, ale ako muži a ženy, ktorým je neustále odpustené, muži a ženy pomazaní krstom, aby sa podelili o toto pomazanie a Božiu útechu s ostatnými.

 

Postaviť sa s Ježišom doprostred jeho ľudu, pretože «cítime výzvu objaviť a sprostredkovať tajomstvo spoločného života; schopnosť stretávať sa, objať sa, podoprieť sa navzájom a byť účastnými na tomto trochu nesúrodom prílive, ktorý sa môže premeniť na opravdivú skúsenosť bratstva, na karavánu solidarity, na svätú púť. (...) Keby sme mohli kráčať po tejto ceste, bola by to dobrá vec, veľmi oživujúca, veľmi oslobodzujúca, vytvárajúca novú nádej! Vyjsť zo seba samých a pripojiť sa k druhým» (Evangelii gaudium, 87) je nielen dobrom, ale premieňa náš život a našu nádej na chválospev. Ale toto všetko môžeme uskutočniť iba vtedy, ak sa sny našich starcov stanú aj našimi snami a premeníme ich na proroctvo.

 

Sprevádzajme Ježiša na stretnutie s jeho ľudom, aby bol uprostred svojho ľudu, a to nie so sťažovaním si, alebo strachom toho, kto zabudol prorokovať, pretože nezobral na seba sny svojich otcov, ale vo chvále a v pokoji. Nie v nepokoji, ale v trpezlivosti toho, kto dôveruje v Ducha, Pána snov a proroctva. A tak sa podelíme o to, čo nám patrí: o spev, ktorý sa rodí z nádeje.

 

 

1. februára

Generálna audiencia pápeža Františka: Kresťanská viera znamená žiť v očakávaní

 

Vatikán 1. februára – „Prilba nádeje.“ Tak znie názov dnešnej katechézy pápeža Františka, ktorú si do preplnenej Auly Pavla VI. prišli vypočuť aj študenti a pedagógovia z Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa v Banskej Bystrici.

 

Ako Svätý Otec vo svojej katechéze priblížil, mať kresťanskú nádej znamená žiť v očakávaní niečoho, čo už je, čo sa už naplnilo. Nie je to len túžba po niečom, čo by som chcel, aby sa stalo. Po biblických príkladoch zo Starého zákona v predchádzajúcich katechézach dnes Svätý Otec prešiel k Novému zákonu. Inšpiráciu našiel v úryvku z Prvého listu sv. Pavla Solúnčanom:

 

«Vy, bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme. My však, čo patríme dňu, buďme triezvi a oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu. Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme». (1Sol 5,4 -5.8-10)

 

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V predchádzajúcich katechézach sme začali našu cestu na tému nádej čítajúc v tejto perspektíve niektoré stránky Starého zákona. Teraz chceme objasniť mimoriadny význam, ktorý táto cnosť nadobúda v Novom zákone, keď sa stretáva s novosťou predstavenou Ježišom a udalosťou Veľkej noci: [je ňou] kresťanská nádej. My kresťania sme ženami a mužmi nádeje.

 

To je to, čo jasne vystupuje do popredia už od prvého textu, ktorý bol napísaný, totiž Prvého listu sv. Pavla Solúnčanom. V úryvku, ktorý sme si vypočuli, možno vnímať celú tú sviežosť a krásu prvého kresťanského ohlasovania. Komunita Solúnčanov bola spoločenstvom mladým, založeným len nedávno; a predsa, napriek ťažkostiam a mnohým skúškam, je zakorenená vo viere a s entuziazmom a s radosťou oslavuje zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Apoštol sa teda so všetkými zo srdca raduje, keďže tí, čo sa znovu rodia vo Veľkej noci, sa skutočne stávajú «synmi svetla a synmi dňa» (5,5) – tak ich nazýva – v moci plného spoločenstva s Kristom.

 

Komunita Solúnčanov je čerstvo založená, keď jej Pavol píše, a len niekoľko rokov ju delí od Kristovej Veľkej noci. Je to len niekoľko rokov po tom. Preto sa apoštol snaží pochopiť všetky účinky a dôsledky, ktoré táto jedinečná a rozhodná udalosť, čiže zmŕtvychvstanie Pána, predstavuje pre dejiny a pre život každého človeka. Osobitne, tažkosťou komunity nebolo ani tak uznať Ježišovho zmŕtvychvstanie, všetci v to verili, ale skôr veriť vo vzkriesenie mŕtvych. Áno, Ježiš vstal z mŕtvych, no ťažkosťou bolo veriť, že mŕtvi budú vzkriesení. V tomto zmysle je tento list aktuálnejší viac než kedykoľvek predtým. Zakaždým, keď stojíme tvárou v tvár našej smrti, či smrti nejakej drahej osoby, cítime, že naša viera je vystavená skúške. Na provrch vychádzajú všetky naše pochybnosti, všetka naša krehkosť a kladieme si otázku: ,Skutočne bude život po smrti...? Budem môcť ešte vidieť a znovu objať ľudí, ktorých som miloval...?’ Túto otázku mi položila istá pani pred pár dňami pri jednej audiencii: ,Stretnem sa s mojimi drahými?’ [Mala istú] pochybnosť... Aj my sa v aktuálnom kontexte potrebujeme vrátiť ku koreňom a k základom našej viery, aby sme si tak uvedomili, koľko Boh pre nás vykonal v Kristovi Ježišovi a čo znamená naša smrť. Všetci máme tak trochu strach zo smrti kvôli tejto neistote, či nie? Prichádza mi na um jeden starček, starý pán, skvelý, ktorý hovoril: ,Nemám strach zo smrti. Trochu sa len bojím vidieť ju prichádzať’. Z tohto mal strach.  

 

Pavol zoči-voči obavám a rozpačitosti komunity pozýva, predovšetkým v skúškach a v tých najťažších chvíľach nášho života, držať pevne na hlave, ako prilbu, «nádej na spásu». Je to helma. To je kresťanská nádej. Keď sa hovorí o nádeji, môže nás to viesť k tomu, aby sme ju chápali v súlade s bežným významom tohto pojmu, totiž s odvolaním sa na niečo pekné, po čom túžime, čo sa však môže alebo nemusí uskutočniť. Dúfame, že sa tak stane, avšak ktovie... dúfam, je to túžba. Napríklad sa povie: ,Dúfam, že zajtra bude pekne!’, avšak vieme, že nasledujúci deň môže byť naopak škaredé počasie... Kresťanská nádej taká nie je. Kresťanská nádej je očakávaním niečoho, čo sa už naplnilo. Sú tam dvere a ja dúfam, že k nim dôjdem! Čo musím urobiť? Kráčať ku dverám! Som si istý, že k nim dôjdem. Taká je kresťanská nádej: mať istotu, že som na ceste smerom k niečomu, čo už je a nie čo by som chcel, aby bolo. Toto je kresťanská nádej. Kresťanskou nádejou je očakávanie niečoho, čo je už dosiahnuté a čo sa pre každého z nás istotne uskutoční. Rovnako naše zmŕtvychvstanie, ako aj zmŕtvychvstanie drahých zosnulých, nie je teda niečím, čo by sa mohlo stať alebo nie, ale je to istá skutočnosť, nakoľko je zakorenená v udalosti Kristovho zmŕtvychvstania. Dúfať teda znamená učiť sa žiť v očakávaní. Naučiť sa žiť v očakávaní a nájsť život. Keď nejaká žena zistí, že je tehotná, každý deň sa učí žiť v očakávaní, že uvidí pohľad toho dieťaťa, ktoré príde... Aj my musíme žiť a učiť sa z týchto ľudských očakávaní, ako aj žiť v očakávaní, že budeme hľadieť na Pána, že sa s ním stretneme. Toto nie je ľahké, no dá sa to naučiť: žiť v očakávaní. Dúfať znamená, a zároveň v sebe zahŕňa, pokorné srdce, chudobné srdce. Jedine chudobný človek vie očakávať. Ten, kto je už plný seba samého a svojho vlastníctva, nevie vložiť svoju nádej do ničoho iného, než do seba samého.

 

Svätý Pavol ďalej píše: «On [Ježiš] za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme» (1Sol 5,10). Tieto slová sú vždy dôvodom veľkej útechy a pokoja. Sme teda povolaní modliť sa aj za milované osoby, ktoré nás opustili, aby žili s Kristom, a aby boli v plnej jednote s nami. Jedna vec, ktorá sa veľmi dotýka môjho srdca, je výraz sv. Pavla, ktorým sa vždy obracia na Solúnčanov. Mňa osobne napĺňa istotou nádeje. Hovorí takto: «A tak budeme navždy s Pánom» (1Sol 4,17). Aké krásne! Všetko prejde. Avšak po smrti budeme navždy s Pánom. Je to úplná istota nádeje, tá istá, ako tá, ktorá dávno predtým viedla Jóba k zvolaniu: «Som presvedčený, že môj Obranca žije [...] Veru, ja sám ho uvidím. Moje oči ho uzrú.» (Jób 19,25.27) A tak budeme navždy s Pánom. Veríte tomu? Pýtam sa vás: veríte tomu? [V aule zaznieva: „Áno“]. Viac menej, však? No, aby sme mali trochu viac sily, pozývam vás vysloviť to trikrát spolu so mnou: „A tak budeme navždy s Pánom“. Všetci spoločne! [Prítomní trikrát opakujú: „A tak budeme navždy s Pánom“]. A tam, s Pánom, sa spoločne stretneme. Ďakujem.

 

Svätý Otec na záver audiencie pozdravil delegáciu Svetového katolíckeho hnutia venujúceho sa klimatickým zmenám a poďakoval im za ich „nasadenie sa v starostlivosti o spoločný dom v týchto časoch závažnej sociálno-ekologickej krízy“. Ako ďalej uviedol: „Povzbudzujem, aby sa pokračovalo vo vytváraní sietí, aby miestne cirkvi s rozhodnosťou odpovedali na volanie zeme a na volanie chudobných“.

 

Mladým, chorým a mladomanželom pápež František adresoval nasledujúci pozdrav:

 

„Zajtra budeme sláviť sviatok Obetovania Pána a Svetový deň zasväteného života. Zverujem do vašich modlitieb tých, čo boli povolaní vyznávať evanjeliové rady, aby prostredníctvom ich svedectva života mohli vo svete vyžarovať Kristovu lásku a milosť evanjelia“.

 

 

31. januára

 

Ranná homília pápeža Františka: Uprime svoj pohľad na Ježiša

 

Vatikán 31. januára – Ak budeme s vytrvalosťou hľadieť na Ježiša, objavíme, že je to On, kto hľadí na každého jedného z nás s láskou. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno, na sviatok sv. Jána Bosca, predsedal omši v Dome sv. Marty.

 

Svätý Otec sa nechal inšpirovať prvým čítaním z Listu Hebrejom, v ktorom autor povzbudzuje veriacich, aby „vytrvalo bežali v závode, s očami upretými na Ježiša“ (Hebr 12,1-4). Aj v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Marka o žene, ktorú Ježiš uzdravil z krvotoku, našiel pápež inšpiráciu pre svoju kázeň (Mk 5,21-43). Ježiš je podľa jeho slov vždy nablízku, „je vždy uprostred ľudí“:

 

„Nemá pri sebe stráž, ktorá by ho sprevádzala, aby sa ho ľudia nedotýkali. Nie, nie! Ostal tam a ľudia sa na neho tlačili. Zakaždým, keď Ježiš vyšiel von, bol tam väčší dav ľudí. Experti na štatistiky by možno povedali: ,Popularita Rabbiho Ježiša klesá’... On však hľadal niečo iné: hľadal ľudí. A ľudia hľadali jeho: ľudia mali pohľad upretý na neho a on hľadel na nich. ,Áno, áno, na ľudí, na davy’. ,Nie, na každého jedného z nich!’. A v tom je tá jedinečnosť Ježišovho pohľadu. Ježiš nehľadí na ľudí, ako na masu: Ježiš hľadí na každého zvlášť“.    

 

Dnešné Markovo evanjelium hovorí o dvoch zázrakoch. Prvým je uzdravenie ženy chorej už 12 rokov na krvotok, ktorá „prišla v zástupe zozadu a dotkla sa Ježišových šiat“. Druhým je vzkriesenie 12-ročnej dcéry predstaveného synagógy:

 

„Ježišov pohľad smeruje na to veľké i na malé. Tak sa pozerá Ježiš: hľadí na nás všetkých, zároveň hľadí na každého jednotlivo. Vidí naše veľké problémy či naše veľké radosti, a vidí v nás tiež malé veci, lebo je blízko. Ježiš sa neľaká veľkých vecí, a zároveň si všíma malých. Tak na nás hľadí Ježiš“.

 

Ak budeme bežať „vytrvalo, s upretým pohľadom na Ježiša“, dodal na záver svojej rannej homílie pápež František, stane sa nám to isté, čo ľuďom po oživení mŕtvej dcéry predstaveného synagógy; stŕpneme „od veľkého úžasu“:

 

„Idem, hľadím na Ježiša, kráčam vpred, s upretým pohľadom na Ježiša a čo vidím? To, že on hľadí na mňa! A to je to, čo vo mne vzbudzuje veľký úžas. Je to úžas zo stretnutia s Ježišom. Nemajme strach! Nemajme strach tak, ako nemala strach starenka, ktorá išla a dotkla sa okraja [Ježišových] šiat. Nemajme strach! Bežme po tejto ceste, vždy s pohľadom upretým na Ježiša. A bude nás čakať toto milé prekvapenie, ktoré nás zaplaví úžasom: samotný Ježiš uprel svoj pohľad na mňa“.

 

30. januára

Ranná homília pápeža Františka: Sila Cirkvi spočíva v mučeníkoch

 

Vatikán 30. januára – Najväčšia sila Cirkvi dnes spočíva v malých prenasledovaných cirkvách. Týmito slovami sa dnes ráno prihovoril veriacim pápež František, ktorý tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Podľa slov Svätého Otca je dnes viac mučeníkov, než v prvých storočiach, avšak „média o tom nehovoria“, lebo to pre nich nie je zaujímavá správa. Petrov nástupca prítomných pozval, aby pamätali na tých, čo dnes čelia prenasledovaniu a trpia mučeníctvo.

 

„Bez pamäte niet nádeje,“ pokračoval ďalej pápež František vo svojej kázni, ktorá sa opierala najmä o dnešné prvé čítanie z Listu Hebrejom, ktoré opisuje útrapy a prenasledovanie znášané Božím ľudom (Hebr 11,32-40). Práve v jedenástej kapitole sa hovorí o pamäti, predovšetkým o „pamäti poddajnosti“ mnohých ľudí, začínajúc Abrahámom, ktorý v poslušnosti opúšťa svoju zem bez toho, aby vedel, kam ide. List Hebrejom ďalej vymenúva ďalších veľkých Božích mužov, ktorí vykonali veľké veci: Samson, Dávid, Samuel a ďalší. „Toľkí ľudia, ktorí urobili v dejinách Izraela veľké gestá,“ vysvetlil Svätý Otec.

 

A potom je tu tretia skupina, na ktorú treba pamätať, mučeníci: „tí, ktorí trpeli a obetovali život ako Ježiš“, tí, ktorých „kameňovali, rozpiľovali“, ktorí „umierali pod mečom“. Cirkev je podľa slov pápeža Františka práve „týmto Božím ľudom“, „hriešnym, ale poddajným, ktorý koná veľké veci a tiež vydáva svedectvo o Ježišovi Kristovi až po mučeníctvo“:

 

„Mučeníci sú tí, ktorí nesú Cirkev vpred, sú to tí, ktorí podopierajú Cirkev, ktorí ju podopierali a stále podopierajú. A dnes ich je viac, než v prvých storočiach. Média o tom nehovoria, lebo to nie je zaujímavá správa, avšak toľkí kresťania dnes vo svete sú blahoslavení, lebo sú prenasledovaní, potupovaní, väznení. Mnohí z nich sú vo väzení len pre nosenie kríža alebo pre vyznávanie Ježiša Krista! Toto je sláva Cirkvi a naša opora a tiež naše poníženie: my, ktorí máme všetko, všetko sa nám zdá jednoduché, a keď nám niečo chýba, sťažujeme si... Pomyslime však na týchto bratov a sestry, ktorí dnes v oveľa väčšom počte, než v prvých storočiach, trpia mučeníctvom!“.

 

Svätý Otec si tiež zaspomínal na svedectvo jedného kňaza a rehoľnej sestry, ktoré si vypočul počas svojej apoštolskej návštevy v Albánsku. Roky strávili pre svoju vieru vo väzení, v táboroch nútenej práce, ponižovaní, bez akýchkoľvek ľudských práv. Práve tieto „malé prenasledované Cirkvi“ sú podľa pápežových slov najväčšou silou dnešnej Cirkvi:

 

„Je to pravda a je to tiež správne, že sme spokojní, keď vidíme nejakú veľkú cirkevnú akciu, ktorá mala veľký úspech, kresťania, ktorí sa prejavili... A je to krásne! Je to tiež sila, áno, ale ešte väčšia sila Cirkvi dnes spočíva v malých cirkvách, s malým množstvom ľudí, prenasledovaných, s ich biskupmi vo väzení. To je dnes naša sláva, toto je naša sláva a naša sila“.

 

„Cirkev bez mučeníkov, dovolím si povedať, je Cirkev bez Ježiša,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacich pozval, aby sa modlili „za našich mučeníkov, ktorí toľko trpia“, „za tie Cirkvi, ktoré sa nemôžu slobodne vyjadrovať“: „oni sú naša nádej“. Svätý Otec tiež pripomenul, že v prvých storočiach Cirkvi jeden antický spisovateľ napísal: „Krv kresťanov, krv martýrov, je semenom kresťanov“:

 

„Oni so svojím mučeníctvom, so svojim svedectvom, so svojim utrpením, dajúc život, obetujúc život, rozsievajú kresťanov pre budúcnosť a v iných Cirkvách. Obetujme túto omšu za našich mučeníkov, za tých, čo teraz trpia, za Cirkvi, ktoré trpia, ktoré nemajú slobodu. A ďakujme Pánovi, že je prítomný so silou svojho Ducha v týchto našich bratoch a sestrách, ktorí dnes vydávajú o ňom svedectvo“.

 

 

29. januára

Nedeľná katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách

 

Vatikán 29. januára – Svätý Otec František venoval dnešnú katechézu pred modlitbou Anjel Pána blahoslavenstvám a Ježišovej „reči na vrchu“, ktorá je tiež ústrednou témou dnešného čítania z Evanjelia podľa Matúša (Mt 5,1-12a). Po modlitbe a apoštolskom požehnaní, pápež vyjadril svoju duchovnú blízkosť obyvateľom, ktorých v centre Talianska postihlo zemetrasenie a zlé počasie. Na záver pozdravil približne tritisíc mladých z Katolíckej akcie v Ríme, ktorí boli prítomní na Námestí sv. Petra.

 

Plné znenie nedeľnej katechézy pápeža Františka

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Liturgia tejto nedele nás vedie k meditácii o blahoslavenstvách (porov. Mt 5,1-12a), ktoré otvárajú veľkú reč vyslovenú ,na vrchu’, «magnu chartu» Nového zákona.

Ježiš vyjadruje Božiu vôľu viesť ľudí ku šťastiu. Toto posolstvo bolo prítomné už v kázniach prorokov: Boh je nablízku chudobným a utláčaným a oslobodzuje ich od tých, čo s nimi zle zaobchádzajú. Avšak Ježiš sa v tejto svojej kázni uberá inou cestou: začína pojmom «blahoslavení», teda «šťastní»; pokračuje naznačením podmienky pre dosiahnutie tohto stavu a zakončuje [svoju reč] dajúc prísľub. Motív blahoslavenstva, teda šťastia, nespočíva v požadovanej podmienke – napríklad, «chudobní v duchu», «plačúci», «lační po spravodlivosti», «prenasledovaní»... – ale v nasledujúcom prísľube, ktorý treba prijímať s vierou ako Boží dar. Vychádza sa z nepríjemného stavu k otvoreniu sa Božiemu daru a vstúpeniu do nového sveta, «kráľovstva», ktoré ohlásil Ježiš. Toto, nie je niečo automatické, ale životná cesta po stopách Pána, pre ktorého nepríjemná situácia a súženie sú vnímané v novej perspektíve podľa obrátenia, ktoré sa uskutočňuje. Nie sme blahoslavení, ak nie sme obrátení, teda schopní oceniť a žiť Božie dary.

 

Zastavím sa pri prvom blahoslavenstve: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (v.4). Chudobný v duchu je ten, ktorý pociťuje a má postoj tých chudobných, ktorí sa vo svojom stave nebúria, ale vedia byť pokorní, poddajní, otvorení pre Božiu milosť. Šťastie chudobných – chudobných v duchu – má dvojaký rozmer: voči dobrám a voči Bohu. Pokiaľ ide o dobrá, materiálne dobrá, táto chudoba v duchu predstavuje striedmosť: nie nevyhnutne zrieknutie sa, ale schopnosť zakúsiť to podstatné, teda podelenia sa; schopnosť každý deň obnoviť údiv nad dobrotou vecí, bez upadnutia do netransparentnosti nenásytného konzumu. Čím viac mám, tým viac chcem; čím viac mám, tým viac chcem: to je nenásytná konzumácia. A toto zabíja dušu. A muž alebo žena, ktorí to robia, ktorí majú tento postoj «čím viac mám, tým viac chcem», nie sú šťastní a nikdy nedosiahnu šťastie. Voči Bohu je to chvála a uznanie, že svet je požehnanie, a že na jeho počiatku je tvorivá láska Otca. Je to tiež však otvorenie sa Mu, poddajnosť jeho vláde: on je Pán, on je Veľký, nie ja som veľký, lebo mám toľko vecí! Je to On: On, ktorý chcel svet pre všetkých ľudí a chcel ho, aby boli ľudia šťastní.

 

Chudobný v duchu je kresťan, ktorý sa nespolieha sám na seba, na materiálne bohatstvá, netrvá na vlastných názoroch, ale s rešpektom počúva a ochotne sa spolieha na rozhodnutia druhého. Ak by bolo v našich komunitách viac chudobných v duchu, bolo by menej rozdelení, nezhôd a polemík! Pokora, tak ako láska, je základná cnosť pre spolužitie v kresťanských komunitách. Chudobní, v tomto evanjeliovom zmysle, sa zadajú byť tými, ktorí majú na zreteli cieľ Nebeského kráľovstva, ktorého zárodok vedia zbadať v bratskom spoločenstve, ktoré uprednostňuje podelenie sa pred vlastníctvom. Toto by som chcel podčiarknuť: uprednostniť podelenie sa pred vlastníctvom. Mať vždy srdce a ruky otvorené, nie zatvorené. Keď je srdce zatvorené, je to srdce stiesnené: nevie ani, ako má milovať. Keď je srdce otvorené, kráča po ceste lásky.

 

Nech nám Panna Mária, príklad a prvotina chudobných v duchu vďaka úplnej poddajnosti sa Pánovej vôli, pomôže odovzdať sa Bohu, bohatému v milosrdenstve, aby nás naplnil svojimi darmi, predovšetkým hojnosťou svojho odpustenia.

 

 

28. januára

 

Pápež František podporil Pochod za život vo Washingtone

 

 

Vatikán/USA 28. januára – Pápež František vyjadril plnú podporu Pochodu za život, do ktorého sa včera vo Washingtone, ale aj v ďalších amerických mestách, zapojili státisíce veriacich. Každoročne tento pochod pripadá na 27. januára, kedy si Spojené štáty pripomínajú legalizovanie potratu rozsudkom najvyššieho súdu v roku 1973.

 

V liste, ktorý zaslal vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, sa píše:

 

„Jeho Svätosť pápež František zasiela srdečný pozdrav a ubezpečuje o svojej blízkosti v modlitbe tisíce mladých ľudí z celej Ameriky, ktorí sa zišli v arcidiecéze Washington a diecéze Arlington na tohtoročnom Pochode za život. Jeho Svätosť je hlboko vďačná za toto pôsobivé svedectvo o posvätnosti ľudského života. Ako jasne uviedol, «hodnota ľudského života je taká veľká a právo na život nevinného dieťaťa, ktoré rastie v lone svojej matky, je také neodňateľné, že žiadne údajné právo ... nemôže ospravedlniť ukončenie tohto života» (porov. Amoris Laetitia, 83). Verí, že táto akcia, počas ktorej tak veľa amerických občanov hovorí v mene našich najbezbrannejších bratov a sestier, prispeje k mobilizácii svedomia na obranu práva na život a účinných opatrení, aby im bola zaistená adekvátna právna ochrana. Svätý Otec všetkým srdečne udeľuje svoje apoštolské požehnanie, ako záruku posily a pokoja v Pánovi“.      

 

Na Pochode za život sa zúčastnil aj viceprezident USA Mike Pence, ktorý povedal: „Život opäť v Amerike zvíťazí“. Novozvolený americký prezident Donald Trump nechal zablokovať federálne zdroje pre mimovládne medzinárodné organizácie, ktoré propagujú potrat. Manifestujúcich podporil aj prostredníctvom správy na sociálnej sieti Twitter.

 

 

 

Pápež František: Zasvätený život musí vyžarovať nádej a radosť

 

Vatikán 28. januára – Zvíťaziť nad „logikou svetskosti“ a „kultúrou provizória“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok pápeža Františka, ktorý dnes vo Vatikáne prijal účastníkov plenárneho zasadnutia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

 

Členovia vatikánskeho dikastéria sa v týchto dňoch zišli vo Večnom meste, aby uvažovali nad faktormi, ktoré ovplyvňujú vernosť a zanechanie povolania. Ako Svätý Otec na úvod svojho príhovoru uviedol, „vernosť je podrobená skúške“ a treba si položiť otázku, čo sa stalo:

 

„Ako ste správne podčiarkli, je mnoho faktorov, ktoré podmieňujú vernosť... Raz mi jeden biskup hovoril, že k nemu raz prišiel jeden správny mladík s univerzitným titulom, ktorý pracoval vo farnosti, a povedal mu: ,Chcel by som sa stať kňazom, ale len na desať rokov’. To je kultúra provizória“.

 

Faktorov, ktoré majú vplyv na stav a záujem o zasvätený život v dnešnom svete je niekoľko, pokračoval Petrov nástupca:

 

„Prvým faktorom, ktorý nenapomáha uchovávať vernosť je sociálny a kultúrny kontext, v ktorom sa pohybujeme. Žijeme ponorení v takzvanej kultúre fragmentu, provizória, ktorá môže viesť k tomu, že žijeme «à la carte» (z francúzštiny podľa jedálneho lístku, pozn. red.), a že sme otrokmi módy. Táto kultúra vyvoláva potrebu mať vždy otvorené ,bočné dvierka’ pre ďalšie možnosti, podporuje konzumizmus a zabúda na krásu jednoduchého a prostého života, častokrát vyvolávajúc veľké existenčné prázdno“.

 

K sociálno-kultúrnemu kontextu sa pridávajú ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na svet mladých, „svet komplexný, ktorý je bohatý a zároveň plný výziev“. Podľa slov pápeža Františka nechýbajú v Cirkvi mladí, ktorí hľadajú skutočný duchovný život, „mladí, ktorí sú hladní po niečom odlišnom od toho, čo ponúka svet“. Na druhej strane sa však mnohí stávajú „obeťami logiky svetskosti“, ktorú možno zhrnúť ako „hľadanie úspechu za každú cenu“:

 

„Tretí podmieňujúci faktor prichádza z vnútra samotného zasväteného života, kde popri toľkej svätosti nechýbajú situácie, ktoré protirečia svedectvu, ktoré robia vernosť náročnejšou. Týmito situáciami okrem iných sú: rutina, únava, ťarcha riadenia štruktúr, vnútorné rozdelenia, baženie po moci – karieristi, svetský spôsob riadenia inštitútov, služba autorít, ktorá sa niekedy stáva autoritárstvom alebo niekedy ,liberalizmom’. Ak si chce zasvätený život udržať svoju prorockú misiu a svoj pôvab, (...) musí ukázať krásu nasledovania Krista a vyžarovať nádej a radosť“.

 

Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života by mali podľa slov pápeža Františka klásť dôraz najmä na „bratský život v komunite“. Ten je možné živiť najmä „spoločnou modlitbou, čítaním Božieho slova, aktívnou účasťou na sviatostiach eucharistie a zmierenia, bratským dialógom a úprimnou komunikáciou medzi členmi, bratským napomenutím, milosrdenstvom voči bratovi alebo sestre, keď zhreší, rozdelením si zodpovednosti“.

 

Ďalším dôležitým aspektom je duchovné sprevádzanie. „Je nevyhnutné, aby zasvätený život investoval do prípravy kvalifikovaných ľudí, ktorí sprevádzajú v tejto službe,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal:

 

„Hovorím ,zasvätený život’, lebo charizma duchovného sprevádzania, či duchovného vedenia, je laická charizma. Aj kňazi ju majú, avšak [je] laická. Koľkokrát som sa stretol s rehoľnými sestrami, ktoré mi hovorili: ,Otče, nepoznáte nejakého kňaza, ktorý by ma mohol [duchovne] viesť?’. ,A v tvojej komunite nie je žiadna múdra sestra, Božia žena?’. ,Áno, je tam tá starenka, ktorá ... ale keď... ’. ,Choď za ňou!’ Starajte sa o členov svojej kongregácie... Je ťažké zachovať vernosť, keď kráčame sami alebo keď kráčame sprevádzaní bratmi a sestrami, ktorí nie sú schopní pozorne a trpezlivo načúvať, alebo ktorí nemajú adekvátnu skúsenosť zasväteného života. Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sú expertmi Božích ciest, aby mohli robiť to, čo Ježiš s Emauzskými učeníkmi: sprevádzať ich na ceste života a v momente dezorientácie, a znova v nich zapáliť vieru a nádej skrze Slovo a eucharistiu (porov. Lk 24,13-35)“.

 

Ako ďalej Svätý Otec František vysvetlil, práve kvôli nedostatku zdatných duchovných vodcov, sa povolania strácajú. Zároveň prítomných varoval pred akýmkoľvek spôsobom sprevádzania, ktorý by vytváral závislosť. Naopak, malo by nás viesť k „objavovaniu Božej vôle“, pričom „v rozlišovaní nejde len o voľbu medzi dobrom a zlom, ale medzi dobrom a tým lepším, medzi tým, čo je dobré a tým, čo vedie k identifikácii sa s Kristom“.

 

 

 27. januára

 

Ranná homília pápeža Františka o hriechu malovernosti

 

 

Vatikán 27. januára – Nech nás Boh oslobodí a chráni od hriechu malovernosti, ktorý nám zabraňuje dúfať, mať odvahu a trpezlivosť. Aj tak by sa dala zhrnúť hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Podnet k svojej úvahe našiel Svätý Otec v prvom čítaní z Listu Hebrejom, v ktorom autor listu pobáda kresťanov, ktorí „prestáli veľký boj“, aby „nestratili dôveru“ v Pána (Hebr 10,32-39). Dnešné liturgické čítanie, vysvetlil pápež František, nás vyzýva k tomu, aby sme žili kresťanský život nezabúdajúc na minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

 

List nás v úvode pozýva k tomu, aby sme sa rozpamätali, objasnil Svätý Otec, lebo „kresťanský život nezačína dnes: dnes pokračuje“. Rozpamätať sa znamená „všetko si pamätať“: dobré veci i tie menej dobré; znamená to predložiť svoj príbeh „pred Boha“, bez toho, aby sme ho zakrývali či skrývali:  

 

„,Bratia, len sa rozpomeňte na prvé dni’: [išlo o] dni nadšenia, kráčania vpred vo viere, keď sa začal život viery, vytrpené skúšky... Kresťanský život, ani každodenný duchovný život, sa nedá pochopiť bez rozpamätávania sa. Nielen že sa nedá pochopiť: bez pamäte sa nedá kresťansky žiť. Spomienka na Božiu spásu v mojom živote, spomienka na moje biedy v mojom živote; ako ma však Pán z týchto hrôz zachránil! Rozpamätávanie sa je milosť: milosť, o ktorú treba prosiť. ,Pane, nech nezabudnem na tvoj krok, nech nezabudnem na dobré chvíle, aj tie ťažké; radosti i kríže’. Kresťan je človek rozpamätávania sa“.

 

Autor Listu Hebrejom následne poukazuje na to, že „sme na ceste očakávania“, očakávania „stretnutia sa s Pánom“, dodal pápež František, podľa ktorého nás práve toto rozpamätávanie „núti žiť z viery“:

 

„Nádej: hľadenie do budúcnosti. Tak, ako nie je možné žiť kresťanský život bez rozpamätávania sa na podniknuté kroky, nie je možné žiť kresťanský život bez hľadenia do budúcnosti s nádejou na stretnutie s Pánom. [Autor listu Hebrejom] hovorí krásnu vetu: ,Lebo ešte chvíľku...[a ten, ktorý má prísť, príde]’. Život je vanutie. Plynie. Keď je človek mladý, myslí si, že má pred sebou mnoho času, potom nás však život učí tie slová, ktoré hovoríme všetci: ,Uf, ako plynie čas! Tohto som poznal od malička a teraz sa žení! Ako ten čas uteká!’. [Pán] príde čoskoro. Nádej zo stretnutia s ním je však život v napätí medzi rozpamätávaním sa a nádejou, minulosťou a budúcnosťou“.

 

Po tretie nás List Hebrejom pozýva žiť prítomnosť „toľkokrát bolestnú a smutnú“ s „odvahou a trpezlivosťou,“ vysvetlil ďalej Svätý Otec František. To znamená s úprimnosťou, bez hanby znášajúc životné udalosti. Sme hriešnici, konštatoval Petrov nástupca, „všetci nimi sme. Niekto skôr, niekto neskôr... ak chcete, môžeme potom zhotoviť zoznam, avšak všetci sme hriešnici. Všetci. Kráčame však s odvahou a s trpezlivosťou. Nezostaňme na mieste, pribití, lebo to nám nedovolí rásť“.

 

Na záver Listu Hebrejom autor vyzýva kresťanov, aby necúvli vo viere, nestrácali nádej, odvahu a trpezlivosť a neupadli do malovernosti. „Je to hriech, ktorý ti nedovolí kráčať vpred“, zatiaľ čo Ježiš hovorí: „Nemajte strach“. Maloverní sú „tí, ktorí kráčajú späť, ktorí sa príliš boja sami o seba, ktorí majú zo všetkého strach“, vysvetli pápež František a na záver svojej dnešnej rannej homílie dodal:

 

„,Neriskovať, prosím, len to nie... rozvážnosť...’. Božie prikázania všetky, všetky... Áno, je to pravda, avšak toto ťa paralyzuje, pobáda ťa zabudnúť na toľké prijaté milosti, oberá ťa o pamäť, oberá ťa o nádej, lebo ti nedovoľuje ísť [vpred]. A tak prítomnosť kresťana, kresťanky je taká, ako keď niekto kráča po ulici, príde nečakaný dážď. Oblečenie však nie je dostatočne kvalitné a tak sa zbehne. Ustráchané duše... Toto je malovernosť: toto je hriech proti pamäti, odvahe, trpezlivosti a nádeji. Nech nám Pán pomôže rásť v rozpamätávaní sa, rásť v nádeji, nech nám dá každý deň odvahu a trpezlivosť a oslobodí nás od malovernosti, od strachu zo všetkého... Ustráchané duše, aby sa zachránili. Ježiš hovorí: ,Kto chce svoj život zachrániť, stratí ho’“.

 

25. januára

Homília pápeža Františka počas vešpier na záver ekumenického týždňa

 

Vatikán 25. januára 2017 – Prinášame vám plné znenie homílie pápeža Františka na záver Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v Bazilike sv. Pavla za hradbami.

 

Stretnutie s Ježišom na ceste do Damasku radikálne mení život sv. Pavla. Od toho momentu zmysel existencie viac nespočíva v spoliehaní sa na vlastné sily, aby úzkostlivo dodržiaval zákon, ale v pripútanosti seba samého k nezištnej a nezaslúženej Božej láske, k ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Ježišovi Kristovi. Takýmto spôsobom spoznáva vniknutie nového života, života podľa Ducha, v ktorom mocou Zmŕtvychvstalého Pána zakúša odpustenie, dôveru a útechu. A Pavol nemôže udržať túto zvesť sám pre seba: je pobádaný milosťou ohlasovať radostnú zvesť o láske a zmierení, ktoré Boh plne ponúka ľudstvu v Kristovi. 

Pre apoštola ľudí je zmierenie človeka s Bohom, pre ktorého sa stal vyslancom (porov 2 Kor 5,20), darom, ktorý pochádza od Krista. To s jasnosťou badať v texte z Druhého listu Korinťanom, z ktorého úryvok je tento rok témou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov: «Kristova láska nás pobáda k zmiereniu» (porov. 2 Kor 5,14). «Kristova láska»: nejde o našu lásku pre Krista, ale o lásku, ktorú má Kristus pre nás. Rovnako zmierenie, ku ktorému sme pobádaní, nie je jednoducho naša iniciatíva: v prvom rade je to zmierenie, ktoré nám ponúka Boh v Kristovi. Skôr než ľudské úsilie veriacich, ktorí sa snažia prekonať svoje rozdelenia, je to nezištný Boží dar. V dôsledku tohto daru je ospravedlnený a milovaný človek povolaný obratom hlásať slovami a skutkami evanjelium zmierenia, žiť a vydávať svedectvo o živote zmierenia.

 

Z tohto pohľadu si dnes môžeme položiť otázku: ako ohlasovať toto evanjelium zmierenia po storočiach rozdelení? Samotný Pavol nám pomáha nájsť cestu. Zdôrazňuje, že zmierenie v Kristovi sa nemôže udiať bez obety. Ježiš daroval svoj život zomierajúc za všetkých. Podobne vyslanci zmierenia sú povolaní, vo svojom mene dať život, nežiť viac pre seba samých, ale pre Toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre nich (porov. 2 Kor 5,14-15). Ako učí Ježiš, keď stratíme život pre jeho lásku, len vtedy ju v skutočnosti nájdeme (porov. Lk 9,24). To, čo zažil Pavol, je revolúcia, je to však kresťanská revolúcia všetkých čias: nežiť viac pre seba samých, pre svoje záujmy a pre zachovávanie si imidžu, ale na Kristov obraz, pre neho a podľa neho, s jeho láskou a v jeho láske.

 

Cirkev, každé kresťanské vierovyznanie, je pozvané nezakladať si na svojich programoch, na svojich kalkuláciách a svojich výhodách, nevkladať dôveru do príležitostí a módnosti okamihu, ale usilovať sa nájsť cestu hľadiac vždy na Pánov kríž: tam je náš životný program. Je to tiež pozvanie vyjsť z každej izolovanosti, prekonať pokušenie odvolávať sa na seba, čo zabraňuje pochopiť to, čo Duch Svätý koná mimo nášho priestoru. Pravé zmierenie medzi kresťanmi sa môže uskutočniť vtedy, keď budeme schopní rozpoznať dary jedni druhých a s pokorou a poddajnosťou budeme schopní učiť sa jedni od druhých bez očakávania, že tí druhí sa budú učiť najskôr od nás.

 

Ak žijeme toto umieranie sebe samým pre Ježiša, náš starý životný štýl už patrí minulosti a tak, ako sa to prihodilo sv. Pavlovi, vstúpime do novej formy existencie a spoločenstva. S Pavlom by sme mohli povedať: «Staré sa pominulo a nastalo nové» (2 Kor 5,17). Pozerať spätne je nápomocné a veľmi potrebné pre očistenie pamäti, ale fixovať sa na minulosť, spomaľovať sa spomínaním na podstúpené krivdy a hodnotiť iba ľudskými kritériami, môže paralyzovať a zamedziť prežívaniu prítomnosti. Božie slovo nás povzbudzuje, aby sme z minulosti načerpali silu, aby sme si pripomenuli dobro prijaté od Pána. Avšak žiada tiež od nás, aby sme minulosť zanechali za sebou a nasledovali Ježiša dnes a žili v Ňom nový život. Dovoľme tomu, ktorý robí všetky veci nové (porov. Zjv 21,5), aby nás nasmeroval na novú budúcnosť, otvorenú nádeji, ktorá nesklame, budúcnosť, v ktorej bude možné prekonať rozdelenia a veriaci, obnovení v láske, budú úplne a viditeľne zjednotení.

 

Zatiaľ čo kráčame po ceste jednoty, tento rok si osobitným spôsobom pripomíname 500 rokov od protestanskej reformy. To, že dnes si katolíci a protestanti môžu spoločne pripomenúť udalosť, ktorá rozdelila kresťanov, a robia tak s nádejou, kladúc dôraz na Ježiša a na jeho dielo zmierenia, je významným pokrokom, ktorý bol dosiahnutý vďaka Bohu a modlitbe, počas päťdesiatich rokov vzájomného poznávania sa a ekumenického dialógu.

 

Zatiaľ čo prosím Boha o dar zmierenia s Ním a medzi nami, obraciam sa s mojim srdečným a bratským pozdravom na Jeho Eminenciu, metropolitu Genadiosa, zástupcu ekumenického patriarchátu, na Jeho Milosť Davida Moxona, osobného zástupcu canterburského arcibiskupa v Ríme a na všetkých zástupcov rôznych cirkví a cirkevných komunít, ktorí tu prišli. Osobitne veľmi rád pozdravujem členov zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, ktorým prajem plodnú prácu na ich plenárnom zasadnutí, ktoré prebieha v týchto dňoch. Pozdravujem tiež študentov Ekumenického inštitútu v Bossey, ktorí sú na návšteve v Ríme, aby prehĺbili svoje vedomosti o Katolíckej cirkvi a mladých pravoslávnych i východných pravoslávnych, ktorí študujú v Ríme vďaka štipendiám Výboru kultúrnej spolupráce s Pravoslávnymi cirkvami, ktorý pôsobí pri Pápežskej rade na podporu jednoty kresťanov. Predstaveným a všetkým spolupracovníkom tohto dikastéria vyjadrujem svoju úctu a vďačnosť.

 

Drahí bratia a sestry, naša modlitba za jednotu kresťanov je účasťou na modlitbe, ktorou sa Ježiš obrátil na Otca pred svojim utrpením: «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Nikdy sa neunavme prosiť Boha o tento dar. V trpezlivom očakávaní plnom dôvery, že Otec udelí všetkým veriacim dobro plného viditeľného spoločenstva, kráčajme vpred po našej ceste zmierenia a dialógu, povzbudení hrdinským svedectvom mnohých bratov a sestier, včera i dnes zjednotených v utrpení pre Ježišovo meno. Využime každú príležitosť, ktorú nám ponúka prozreteľnosť, aby sme sa spoločne modlili, aby sme spoločne ohlasovali, aby sme spoločne milovali a slúžili, predovšetkým tým, ktorí sú najchudobnejší a prehliadaní.

 

 

Generálna audiencia: Judita nám ukazuje cestu dôvery, modlitby a poslušnosti

 

Vatikán 25. januára – V centre dnešnej katechézy pápeža Františka bola biblická postava Judity, odvážnej ženy dodávajúcej nádej izraelskému ľudu nachádzajúcemu sa v hraničnej životnej situácii. Judita nám v ťažkostiach naznačuje cestu dôvery, pokojného očakávania, modlitby a poslušnosti – čiže cestu nádeje.

 

Medzi pútnikmi, ktorých Svätý Otec tradične pozdravil vo viacerých jazykoch, dnes sedel v preplnenej Aule Pavla VI. aj známy americký herec Arnold Schwarzneger.

 

V úvode generálnej audiencie zaznel nasledovný úryvok z Knihy Judita:

 

«Počúvajte ma, predstavitelia obyvateľov Betulie! Chcete skúšať všemohúceho Pána, hoci nikdy ničomu nerozumiete. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce. Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa». (Jdt 8,11.13-14b.15.17)

 

Plné znenie katechézy pápeža Františka

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Medzi ženskými postavami, ktoré nám predstavuje Starý zákon, vystupuje do popredia jedna veľká hrdinka ľudu: Judita. Biblická kniha, ktorá nesie jej meno, rozpráva o mocnej vojenskej výprave kráľa Nabuchodonozora, ktorý kraľujúc v Ninive, rozširuje hranice kráľovstva premáhajúc a zotročujúc všetky okolité národy. Čitateľ chápe, že má pred sebou jedného veľkého, neporaziteľného nepriateľa, ktorý zasieva smrť a skazu, a ktorý prichádza až po zasľúbenú zem, ohrozujúc tak život synov Izraela.

 

Nabuchodonozorove vojsko pod vedením generála Holofernesa vskutku oblieha jedno judejské mesto, Betúliu, prerušiac zásobovanie vodou a oslabiac tak odolnosť ľudu.

 

Situácia sa dramatizuje až do toho bodu, že sa obyvatelia mesta obracajú na svojich starších žiadajúc o vzdanie sa nepriateľom. Vyslovujú slová zúfalstva: «Teraz niet nikoho, kto by nám pomohol, lebo Boh nás vydal do ich rúk, aby sme popadali pred nimi od smädu a biedne zahynuli» (Jdt 7,25). Došli až k tomu, že povedali: ,Boh nás zapredal’; beznádej týchto ľudí bola obrovská. «Zavolajte ich teda a vydajte celé mesto Holofernesovmu ľudu a celému jeho vojsku na korisť» (Jdt 7,26). Koniec sa zdá byť už neodvratným, schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. Schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. A koľkokrát sa dostávame do hraničných situácií, kedy ani my necítime schopnosť dôverovať v Pána. Je to strašné pokušenie! Paradoxne sa zdá, že aby sme unikli smrti, neostáva nám nič iné, než vydať sa do rúk toho, kto zabíja. Oni vedia, že títo vojaci vstúpia do mesta, aby ho drancovali, aby ženy vzali za otrokyne a potom všetkých ostatných zabili. Toto je práve ,krajná hranica’.  

 

A pred toľkým zúfalstvom sa hlava ľudu pokúša navrhnúť záchytný bod nádeje: odolávať ešte päť dní, očakávajúc spásonosný zásah Boha. Avšak slabá nádej ho privádza k uzáveru: «Keď prejde tých päť dní, a nepríde nám pomoc, urobím podľa vašich slov» (Jdt 7,31). Úbohý človek, bol bez východiska. Boh dostal päť dní – a v tom spočíva hriech; päť dní bolo daných Bohu na to, aby zasiahol; päť dní čakania, avšak už s výhľadom na koniec. Dali Bohu päť dní na to, aby ich zachránil, no už tušia... Nemajú dôveru, očakávajú to najhoršie. V skutočnosti už nik viac z ľudu nebol schopný dúfať. Boli zúfalí.

 

Práve v tejto situácii sa na scéne objavuje Judita. Vdova, žena veľkej krásy a múdrosti, ona hovorí k ľudu jazykom viery. [Je] odvážna, karhá ľud hovoriac: «Chcete skúšať všemohúceho Pána, [...]. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce, ako aj zničiť nás pred očami našich nepriateľov. [...] Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa» (8,13.14-15.17). Je to jazyk nádeje. Klopeme na dvere Božieho srdca, on je Otcom, on nás môže zachrániť. Táto žena, vdova, tiež riskuje, že sa pred druhými zosmiešni! Je však odvážna! Ide vpred! Toto je môj vlastný názor: ženy sú odvážnejšie než muži. [V aule zaznieva aplauz].

 

A so silou proroka zvoláva Judita mužov svojho ľudu, aby ich priviedla späť k dôvere v Boha; s pohľadom proroka vidí ponad úzky horizont ponúknutý vodcami [ľudu], [horizont], ktorý strach ešte viac zužuje. Boh istotne zasiahne, potvrdzuje Judita, zatiaľ čo návrh piatich dní čakania je pokúšaním Boha a únikom pred jeho vôľou. Pán je Bohom spásy, a ona v to verí, nech by mala akúkoľvek formu. Je to spása, ktorá oslobodzuje od nepriateľov a dáva život, avšak v jeho nepochopiteľných plánoch môže byť záchranou aj odovzdať sa smrti. [Je to] žena viery, vie o tom. A potom poznáme koniec, ako sa príbeh skončil: Boh zachraňuje.

 

Drahí bratia a sestry, nikdy neklaďme podmienky Bohu, naopak dovoľme, aby nad našimi strachmi zvíťazila nádej. Dôverovať Bohu znamená vstúpiť do jeho plánov bez akýchkoľvek predstáv, dokonca prijímajúc to, že k nám jeho záchrana a jeho pomoc môžu doraziť odlišným spôsobom od našich očakávaní. My si od Pána žiadame život, zdravie, lásku, šťastie; a je správne tak robiť, avšak s vedomím, že Boh vie vyťažiť život aj zo smrti, že sa dá zakúsiť pokoj aj v chorobe, a že môže byť veselosť aj v samote a dokonalé šťastie aj v plači. Nie sme to my, ktorí majú poučovať Boha o tom, čo má robiť, o tom, čo my potrebujeme. On to vie lepšie než my, a musíme [v to] dôverovať, lebo jeho cesty a jeho myšlienky sú odlišné od tých našich.

 

Cesta, ktorú nám naznačuje Judita, je cestou dôvery, očakávania v pokoji, modlitby a poslušnosti. Je to cesta nádeje. Bez jednoduchých rezignácií, robiac všetko to, čo je v našich silách, avšak vždy zotrvávajúc v Pánovej vôli, lebo – ako vieme – veľa sa modlila, veľa hovorila k ľudu a potom odvážna išla, hľadala spôsob, ako sa priblížiť k veliteľovi vojska a dokázala mu odťať hlavu, podrezať ho. Je odvážna vo viere a v skutkoch. A vždy hľadá Pána! Judita má v skutočnosti svoj plán, úspešne ho uskutočňuje a privádza svoj ľud k víťazstvu, avšak vždy v postoji viery toho, kto všetko prijíma z ruky Boha, istá si jeho dobrotou.

 

Takto [táto] žena plná viery a odvahy prinavráti silu svojmu ľudu nachádzajúcemu sa v smrteľnom nebezpečenstve a vedie ho po cestách nádeje, naznačujúc ich aj nám. A my, ak sa tak trochu rozpamätáme, koľkokrát sme počuli múdre, odvážne slová od pokorných ľudí, od pokorných žien, o ktorých si človek pomyslí – bez toho, aby nimi pohŕdal – že sú neznalé ... Sú to však slová Božej múdrosti! Slová starých mám... Koľkokrát vedia staré mamy povedať správne slovo, slovo nádeje, lebo majú životnú skúsenosť, veľa si vytrpeli, zverili sa Bohu a Pán im dáva tento dar dať nám radu nádeje. A kráčajúc týmito cestami bude radosťou a veľkonočným svetlom zveriť sa Pánovi prostredníctvom Ježišových slov: «Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!» (Lk 22,42). A toto je modlitba múdrosti, dôvery a nádeje.

 

Na záver katechézy pozdravil Svätý Otec František mladých, chorých a novomanželov, pričom im adresoval nasledovné slová:

 

„Dnes slávime sviatok Obrátenia sv. Pavla. Drahí mladí, nech je postava Pavla pre vás všetkých modelom misionárskeho učeníctva. Drahí chorí, obetujte vaše utrpenie za jednotu Kristovej cirkvi. A vy, drahí novomanželia, nechajte sa inšpirovať príkladom apoštola ľudí, dajúc Bohu a jeho láske prvé miesto vo vašom rodinnom živote“.

 

24. januára

 

Ranná homília pápeža Františka: Dejiny spásy sú dejinami mnohých «Tu som»

 

 

Vatikán 24. január – Plniť Božiu vôľu neznamená nediskutovať či nehnevať sa na Pána, dôležité je byť pravdiví a nie hrať sa na niečo, čo nie sme, a nakoniec mu povedať naše «Tu som». Aj týmito slovami by sa dalo zhrnúť hlavné posolstvo dnešnej rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty.

 

Svätý Otec vychádzal z dnešného prvého čítania z listu Hebrejom, v ktorom sa píše: «Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech (...). Hľa, prichádzam (...), aby som plnil tvoju vôľu» (Heb 10,1-10). Toto Ježišove slovo, vysvetlil pápež, uzatvára jednu časť histórie spojenú s tým známym výrokom: «Tu som». Lebo, ako ďalej dodal Svätý Otec, „dejiny spásy“ sú „dejinami «Tu som»“.

 

Po Adamovi, ktorý sa skryl, lebo mal strach pred Pánom, Boh začína volať a počuť odpoveď tých mužov a žien, ktorí hovoria: „Tu som. Som pripravený. Som pripravená“. Od Abrahámovo «Tu som», cez Mojžišovo, Eliášovo, Izaiášovo, Jeremiášovo, až po veľké Máriino «Tu som», a napokon až po posledné «Tu som» vyslovené Ježišom. „Dejiny toho «Tu som», nie je niečo automatické,“ zdôraznil Svätý Otec, „Pán vedie dialóg s tými, ktorých pozýva“:

 

„Pán vždy vedie dialóg s tými, ktorých pozýva kráčať touto cestou a vysloviť to «Tu som». Má toľko trpezlivosti, toľko trpezlivosti. Keď čítame knihu Jób, všetky tie úvahy Jóba, ktorý nerozumie, a odpovede Pána, ktorý mu odpovedá, opravuje ho... A nakoniec, aké je to Jóbove «Tu som»? ‘Ach, Pane, máš pravdu: doteraz som ťa poznal len z počutia, teraz ťa však uvideli moje oči‘.«Tu som», chcem. Kresťanský život znamená to «Tu som»,neprestajné «Tu som», aby som plnil Pánovu vôľu. Jedno «Tu som» za druhým... Je pekné čítať Písmo, Bibliu, hľadajúc odpovede ľudí, ako odpovedali Pánovi, je veľmi krásne ich nachádzať. ,Tu som, aby som plnil Tvoju vôľu’“.  

 

Dnešné čítanie nás všetkých pozýva k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým, aké je to naše «Tu som» Pánovi, pokračoval ďalej Svätý Otec:

 

„Idem sa skryť ako Adam, aby som nemusel odpovedať? Alebo, keď ma volá Pán, namiesto toho, aby som povedal «Tu som» alebo ,Čo chceš, aby som urobil?’ utekám ako Jonáš, ktorý nechcel robiť to, čo od neho žiadal Pán? Alebo sa tvárim, že plním Pánovu vôľu, ale iba navonok ako zákonníci, ktorých Ježiš tvrdo odsúdil? Tvárili sa: ,Všetko [je] v poriadku, žiadne otázky: spravím toto, ale nič viac‘. Alebo sa otočím na druhú stranu ako lévita a kňaz pred tým raneným chudákom, dobodaným lúpežníkmi, ktorí ho ponechali napoly mŕtveho? Aká je moja odpoveď Pánovi?“

 

Pán nás volá každý deň a pozýva nás vysloviť naše «Tu som», dodal na záver svojej dnešnej rannej homílie Svätý Otec, podľa ktorého s Pánom môžeme vždy „diskutovať“:

 

„On s nami rád diskutuje. Niekto mi povie: ‚Otče, keď ja sa veľakrát nahnevám na Pána, keď sa idem modliť...‘. Ale aj to je modlitba! On je rád, keď sa nahneváš a keď mu povieš do tváre, čo cítiš, lebo je Otec! Aj toto je to «Tu som». Alebo sa [nebodaj] skryjem? Alebo utečiem? Či sa tvárim, akoby nič? Alebo sa pozerám iným smerom? Každý z nás môže odpovedať: aké je to moje «Tu som» Pánovi, aby som konal jeho vôľu v mojom živote. Aké je? Nech nám dá Duch Svätý milosť nájsť odpoveď“.

 

 

23. januára

 

Ranná homília pápeža Františka o Kristovom kňazstve

 

Vatikán 23. januára – Ústrednou témou dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách za účasti veriacich a ďalších kňazov slávil omšu v Dome sv. Marty, bolo Kristovo kňazstvo. Svätý Otec sa nechal inšpirovať najmä dnešným prvým čítaním z Listu Hebrejom, v ktorom sa hovorí o Kristovi ako o prostredníkovi novej zmluvy medzi Bohom a ľuďmi (Hebr 9,15.24-28). Ježiš je veľkňaz a Kristovo kňazstvo je zázračná vec, ako sa o tom spieva v dnešnom žalme: «Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné» (Ž 98,1).

 

Kristovo kňazstvo sa odohráva podľa slov Rímskeho biskupa v troch kľúčových momentoch. Prvým z nich je, že sa za nás obetoval raz a navždy. Zatiaľ čo kňazi starej zmluvu museli každý rok prinášať obety, „Kristus obetoval seba samého, raz navždy na odpustenie hriechov“. Týmto úžasným skutkom „nás priviedol k Otcovi“, „obnovil harmóniu stvorenia,“ dodal Svätý Otec.

 

Druhou úžasnou vecou spojenou s Kristovým kňazstvom je to, že sa za nás prihovára: „Zatiaľ čo my sa tu modlíme, On sa modlí za nás“, pred Otcom, „za každého jedného z nás“, aby nám nechýbala viera. Koľkokrát prosíme kňazov, aby sa za nás modlili, lebo „vieme, že modlitba kňaza má istú silu práve v obeti počas omše“, vysvetlil pápež.

 

Tretia zázračná vec nás ešte len čaká, keď sa Kristus „zjaví bez hriechu na spásu tým, čo ho očakávajú“ – ako sa píše v Liste Hebrejom, a tak nás privedie k Otcovi. Svätý Otec zároveň vystríhal pred „neospravedlniteľným rúhaním“, a tým je rúhanie proti Duchu Svätému, pred ktorým v dnešnom Evanjeliu podľa Marka varuje samotný Ježiš (Mk 3,22-30):

 

„Je tu táto veľká zázračná vec, toto Ježišovo kňazstvo v troch etapách. [Prvá je] tá, v ktorej odpúšťa hriechy raz a navždy; [ďalej] tá, v ktorej sa za nás teraz modlí; a tá, ktorá nastane, keď sa vráti späť. Je tu však aj opak, «neodpustiteľné rúhanie». Je nepríjemné počuť Ježiša hovoriť tieto veci; on to však hovorí, a ak to hovorí on, je to pravda. «Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky» – a my vieme, že Pán odpúšťa všetko, ak pootvoríme srdce, všetko! – «hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali» – aj rúhania budú odpustené! – «Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom»“.

 

Pre lepšie vysvetlenie Ježišových slov, poukázal Svätý Otec na Ježišovo kňazské pomazanie Duchom Svätým v Máriinom lone. Zároveň dodal, že aj kňazi sú počas slávnostného obradu vysvätenia pomazaní olejom:

 

„Aj Ježiš ako veľkňaz prijal toto pomazanie. A čo bolo prvým pomazaním? Máriino telo spolu s pôsobením Ducha Svätého. A ten, kto sa proti tomuto rúha, rúha sa proti základu Božej lásky, ktorým je vykúpenie, znovu stvorenie; rúha sa proti Kristovmu kňazstvu. ,Aký zlý Pán, [čo] neodpúšťa?’ – ,Nie! Pán odpúšťa všetko! Avšak ten, čo hovorí tieto veci je uzatvorený pred odpustením. Nechce, aby mu bolo odpustené! Nedovoľuje, aby sa mu odpustilo!’. To je strašná vec o rúhaní proti Duchu Svätému: nenechať si odpustiť, lebo sa zavrhuje Ježišovo kňazské pomazanie, ktoré vykonal Duch Svätý“.

 

Na záver sa pápež František ešte raz zamyslel nad zázračnými vecami spojenými s Kristovým kňazstvom a nad „neospravedlniteľným rúhaním“:

 

„Dnes by nám počas omše prospelo zamyslieť sa nad tým, že tu, na oltári, ožíva spomienka – lebo on tu bude prítomný – o prvom Ježišovom kňazstve, keď obetuje svoj život za nás; je tu tiež živá spomienka druhého kňazstva, lebo on sa tu bude modliť; ale je tu tiež – a povieme to počas tejto omši po modlitbe Otče náš – tretie Ježišovo kňazstvo, keď sa vráti späť, naša nádej v sláve. Myslime počas tejto omše na tieto pekné veci. A prosme Pána o milosť, aby sa naše srdce nikdy neuzavrelo – nikdy! – pred touto zázračnou vecou, touto veľkou nezištnosťou“.

 

22. januára

Katechéza Svätého Otca pri Anjel Pána: Božie kráľovstvo z periférie

 

Vatikán 22. januára – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána pápež František v katechéze poukázal na skutočnosť, že svetlo evanjelia prišlo práve z periférie, akou bola Galilea. Pripomenul, že aj dnes sa nám Boh zjavuje v každodennosti nášho života. Komentujúc úryvok zo 4. kapitoly Matúšovho evanjelia o povolaní prvých štyroch učeníkov zdôraznil, že Ježiš je ako prorok neustále na cestách, pohybuje sa medzi ľuďmi a hľadá učeníkov pre naplnenie svojho poslania.

 

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnešný evanjeliový úryvok (porov. Mt 4,12-23) rozpráva o začiatku Ježišovho kázania v Galilei. Ježiš opúšťa Nazaret, dedinu v horách, a býva v Kafarnaume, v dôležitom stredisku na brehu jazera, obývanom z väčšej časti pohanmi, v mieste, kde sa stretávalo Stredomorie s vnútrozemskou Mezopotámiou. Táto voľba ukazuje, že adresátmi jeho kázania nie sú iba jeho rodáci, ale všetci, čo sa usadili v kozmopolitnej «Galilei pohanov» (Mt 4,15, porov. Iz 8,23), ako sa označovala. Z pohľadu Jeruzalema bola táto zem geograficky na periférii a nábožensky nečistá, pretože bola plná pohanov, premiešaná s tými, čo nepatrili k Izraelu. Z Galiley sa istotne neočakávali veľké veci vzhľadom na dejiny spásy. Avšak práve odtiaľ, práve stade, sa šíri to „svetlo“, o ktorom sme meditovali v predchádzajúce nedele: svetlo Krista. Šíri sa práve z periférie.

 

Ježišovo posolstvo ide v šľapajach Jána Krstiteľa, ohlasujúc «nebeské kráľovstvo» (v. 17). Toto kráľovstvo neprináša nastolenie novej politickej moci, ale naplnenie zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, ktoré otvorí nástup obdobia pokoja a spravodlivosti. Na uzavretie tejto zmluvy s Bohom je každý povolaný obrátiť sa, premeniť svoj spôsob myslenia a života. Toto je dôležité: obrátiť sa neznamená iba zmeniť spôsob života, ale aj spôsob myslenia. Je to transformácia myslenia. Nejde o zmenu odevu, ale zvykov!

 

To, čo odlišuje Ježiša od Jána Krstiteľa je štýl a metóda. Ježiš sa rozhodol byť prorokom, ktorý putuje. Nezostáva na mieste v očakávaní ľudí, ale vyberá sa im v ústrety. Ježiš je vždy na ceste! Jeho prvé misionárske cesty sa odohrávajú pri brehoch Galilejského jazera, v kontakte so zástupmi ľudí, zvlášť s rybármi. Ježiš tam nielen vyhlasuje príchod Božieho kráľovstva, ale hľadá spoločníkov, aby sa pripojili k jeho poslaniu spásy.

 

Práve na tomto mieste stretáva dve dvojice bratov: Šimona a Andreja, Jakuba a Jána. Povoláva ich so slovami: «Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí» (v. 19). Povolanie ich zastihuje uprostred ich plnej každodennej aktivity: Pán sa nám zjavuje nie mimoriadnym či nadneseným spôsobom, ale v každodennosti nášho života. Tam musíme nachádzať Pána; a on sa zjavuje, dáva pocítiť svoju lásku nášmu srdcu; a tam – v tomto dialógu s ním v každodennosti života – premieňa naše srdce.

 

Odpoveď štyroch rybárov je okamžitá a pohotová: «Hneď zanechali siete a išli za ním» (v. 20). Vieme totiž, že prv boli učeníkmi Jána Krstiteľa a že vďaka jeho svedectvu už začali veriť v Ježiša ako Mesiáša (porov. Jn 1,35-42).

 

My, kresťania dneška, máme tú radosť ohlasovať, dosvedčovať našu vieru vďaka tomu, že tu bolo toto prvé ohlasovanie, že tu boli tí pokorní a odvážni mužovia, ktorí veľkodušne odpovedali na Ježišovo volanie. Na brehoch jazera, v kraji, o ktorom by si to nikto nebol pomyslel, sa zrodilo prvé spoločenstvo Kristových učeníkov. Vedomie týchto začiatkov nech v nás vyvolá túžbu prinášať Ježišovo slovo, lásku a nehu do každého prostredia, aj toho najneschodnejšieho a kladúceho odpor. Prinášať Slovo na všetky periférie! Všetky priestory obývané človekom sú pôdou na zasievanie Evanjelia, aby prinieslo ovocie spásy.

 

Nech nám Panna Mária svojím materinským príhovorom pomáha s radosťou odpovedať na Ježišovo volanie a vložiť sa do služby Božieho kráľovstva.“

 

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania Svätý Otec pripomenul slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý vyvrcholí v stredu sviatkom Obrátenia sv. Pavla. V tento deň bude pápež František sláviť vešpery v Bazilike sv. Pavla za účasti ekumenických zástupcov kresťanských komunít žijúcich v Ríme.

 

Svätý Otec vyjadril svoju blízkosť tým, ktorých postihli živelné pohromy v uplynulých dňoch, najmä otrasy zeme v strednom Taliansku. Poďakoval všetkým záchranárom za ich obetavé nasadenie.

 

Svätý Otec napokon zablahoželal krajinám Ďalekého východu k blížiacemu sa vstupu do lunárneho nového roka dňa 28. januára. Medzi prítomnými osobitne pozdravil skupinu mládeže z Panamy.

 

 

21. januára

Pápež František pri 800-ročnici dominikánov: Sv. Dominik, plný Kristovho svetla a soli

 

Vatikán 21. januára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši na záver Jubilejného roka dominikánov pri 800-ročnici založenia rehole, ktorú slávil dňa 21. januára 2017 v Lateránskej bazilike v Ríme.

 

Dnešné Božie slovo nám predkladá dva opačné ľudské scenáre: na jednej strane „karneval“ svetáckej kuriozity, na druhej strane oslavu Otca cez dobré skutky. A náš život sa pohybuje vždy medzi týmito dvoma scenármi. Vskutku, tieto prináležia každej dobe, ako to ukazujú slová sv. Pavla adresované Timotejovi (porov. 2 Tim 4,1-5). A aj sv. Dominik a jeho prví bratia, je tomu už osemsto rokov, sa pohybovali medzi týmito dvoma scenármi.

 

Pavol varuje Timoteja, že bude musieť ohlasovať Evanjelium v prostredí, kde ľudia hľadajú stále nových „učiteľov“, „bájky“, odlišné náuky, ideológie... prurientes auribus - „aby im šteklili uši“ (2 Tim 4,3). Je to karneval svetáckej kuriozity, zvádzania. Preto apoštol inštruuje svojho žiaka používajúc aj silné slová: „naliehaj“, „usvedčuj“, „karhaj“, „povzbudzuj“, a potom „bdej“, „znášaj útrapy“ (2 Tim 4,2.5).

 

Je zaujímavé vidieť ako už vtedy, pred dvoma tisícročiami, boli apoštoli Evanjelia konfrontovaní s týmto scenárom, ktorý sa v našich dňoch veľmi rozvinul a globalizoval z dôvodu zvádzania subjektivistického relativizmu. Tendencia hľadania toho, čo je nové, vlastná ľudskej bytosti, nachádza ideálne prostredie v spoločnosti vonkajškového imidžu, v konzume, v ktorom sa často recyklujú staré veci, ale dôležité je dať im výzor nových, príťažlivých, šteklivých. Aj pravda sa dofarbuje. Pohybujeme sa v takzvanej „tekutej spoločnosti“, bez pevných bodov, vysadenej z pántov, rozskrutkovanej, pozbavenej pevných a stálych referencií; v kultúre efemérnej prchavosti, kultúre „použi a odhoď“.

 

Zoči-voči tomuto svetskému „karnevalu“ sa jasne vyníma opačný scenár, ktorý nachádzame v Ježišových slovách, ktoré sme práve počuli: aby „oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,16). A ako sa udeje tento prechod od pseudoslávnostnej povrchnosti k oslavovaniu, ktoré je opravdivým sviatkom? Udeje sa to vďaka dobrým skutkom tých, ktorí, keď sa stali Ježišovými učeníkmi, stali sa „soľou“ a „svetlom“. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi“, - hovorí Ježiš - „aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,16).      

 

Uprostred „karnevalu“ včerajšia i dneška, toto je odpoveď Ježiša a Cirkvi, toto je pevná opora uprostred „tekutého“ prostredia: dobré skutky, ktoré môžeme konať vďaka Kristovi a jeho Svätému Duchu, a ktoré dávajú zrodiť sa v srdci vďake voči Bohu Otcovi, chvále, alebo aspoň žasnutiu a otázke: „prečo?“, „prečo sa táto osoba správa takto?“ Čiže, znepokojeniu sveta pred svedectvom Evanjelia.

 

Ale aby nastala toto „zalomcovanie“, je potrebné, aby soľ nestratila chuť a svetlo sa neschovávalo (porov. Mt 5,13-15). Ježiš to hovorí veľmi jasne: ak soľ stratí chuť, neslúži viac na nič. Beda soli, ktorá stráca chuť! Beda takej Cirkvi, ktorá stráca chuť! Beda takému kňazovi, zasvätenému, kongregácii, ktorá stráca chuť!

 

Dnes vzdávame vďaku Otcovi za dielo, ktoré sv. Dominik, plný Kristovho svetla a soli vykonal pred osemsto rokmi; za dielo v službe Evanjeliu, ohlasovanému slovom a životom; za dielo, ktoré s milosťou Ducha Svätého zaistilo, že sa toľkým mužom a ženám dostala pomoc, aby sa neroztratili uprostred „karnevalu“ svetáckej kuriozity, ale naopak pocítili chuť zdravej náuky, chuť Evanjelia, a stali sa raz aj oni svetlom a soľou, kreatívnymi tvorcami dobrých skutkov... a pravými bratmi a sestrami, čo oslavujú Boha a učia oslavovať Boha dobrými skutkami života.“

 

 

 

Pápež František: Trest doživotia nie je riešením, ale problémom na vyriešenie

 

Vatikán/Taliansko 21. januára – Svätý Otec poslal list väzenskému kaplánovi v Padove don Marcovi Pozzovi pri príležitosti konferencie s témou „Tesné horizonty“. Účastníci konferencie sa zaoberali zvlášť otázkou trestu doživotia.

 

Pápež František svojim listom ubezpečuje všetkých účastníkov, ale aj odsúdených o svojich modlitbách a blízkosti. Povzbudzuje ich, aby nestrácali svetlo nádeje:

 

„Udržiavať ho zažaté je našou povinnosťou, povinnosťou tých, čo majú zodpovednosť a je v ich silách vám pomôcť, aby to, že ste ľudskými osobami prevážilo nad tým, že ste uväznení. Ste uväznené osoby: podstatné meno musí byť nad prídavným, ľudská dôstojnosť musí vždy predchádzať a osvetľovať väzenské opatrenia.“

 

Svätý Otec vyzval prítomných k zamysleniu sa nad potrebou kultúrnej konverzie, aby odsúdenie nemalo v živote posledné slovo, ale aby sa vždy našiel spôsob ako znovu zapojiť týchto ľudí do života. Je potrebná zmena v prístupe k trestu doživotia. „Aby doživotie nebralo ako riešenie problémov, ale ako problém, ktorý treba riešiť,“ povedal Svätý Otec a pokračoval: „Pretože ak dôstojnosť je definitívne uväznená, už nie je viac priestor v spoločnosti pre opätovné začatie a pre vieru v obnovujúcu silu odpustenia.“

 

 

20. januára

 

Pápež František v homílii: Boh nás vedie k zmene mentality

 

Vatikán 20. januára - Zvíťaziť nad egoistickou mentalitou zákonníkov, ktorá vždy odsudzuje. Toto varovanie vyslovil pri rannej svätej omši pápež František v Dome sv. Marty. Vychádzajúc z prvého čítania pápež podčiarkol, že Nová zmluva, ktorú uzavrel Boh s nami v Ježišovi Kristovi obnovuje srdce a mení myslenie.

 

Boh obnovuje všetko „od koreňov, nie len na povrchu.“ Svätý Otec vychádzal pri dnešnom príhovore zo slov Listu Hebrejom (8,6-13) o obnovení Božej zmluvy v Ježišovi Kristovi. Poukázal na charakteristiky tejto novej zmluvy, a to v prvom rade na skutočnosť, že „Pánov zákon nie je spôsob vonkajšieho reagovania“, ale vstupuje do srdca a „mení zmýšľanie“. V novej zmluve, zopakoval, „je zmena myslenia, zmena srdca, zmena cítenia, zmena spôsobu reagovania“, je to „odlišné videnie vecí“.

 

Pápež František použil ako príklad stavbu, na ktorú môže architekt pozerať nezainteresovane, so závisťou, alebo s radosťou a náklonnosťou:

 

„Nová zmluva mení srdce a pomáha nám vidieť Pánov zákon týmto novým srdcom, novou mysľou. Spomeňme si na zákonníkov, ktorí prenasledovali Krista. Oni robili všetko, čo zákon predpisoval, mali právo vždy poruke, vo všetkom do detailu. Ale ich mentalita bola vzdialenou od Boha. Ich myslenie bolo egoistické, zamerané na seba: ich srdce bolo srdcom, ktoré odsudzuje, vždy odsudzovalo. Nová zmluva nám mení srdce a mení aj myslenie. Dochádza k zmene mentality.“

 

Pán nás však ubezpečuje, že odpustí našu neprávosť a na naše hriechy si viac nespomenie, upozornil Svätý Otec. „Rád si niekedy pomyslím, tak trochu vtipkujúc s Pánom: ‚Ty nemáš veľmi dobrú pamäť Pane!‘. A to je slabosť Boha: keď Boh odpustí, zabudne“:

 

„On zabudne, pretože odpúšťa. Keď má pred sebou ľutujúce srdce, odpustí a zabudne: ‚Ja zabudnem, nebudem si pamätať ich hriechy‘. Ale toto je aj pozvanie, aby sme nepripomínali Pánovi hriechy, čo znamená, aby sme viac nehrešili: ‚Ty si mi odpustil, ty si zabudol, ale ja musím zmeniť život...‘ Nová zmluva ma obnovuje, privádza ma k zmene života, nie len myslenia, srdca, ale života. Žiť takto: bez hriechu, ďaleko od hriechu. Toto je nové stvorenie. Takto nás Pán všetkých znova tvorí.“

 

Nakoniec pápež upriamil pozornosť na tretiu časť, „zmenu príslušnosti“. My patríme Bohu, „iní bohovia neexistujú“, „sú to hlúposti“. Ide tu o „zmenu zmýšľania“, teda o „zmenu srdca, zmenu života a zmenu príslušnosti“ A toto, zdôraznil Svätý Otec, „je nové stvorenie, ktoré Pán koná ešte zázračnejšie než to prvé stvorenie“. Prosme si od Pána, aby sme „napredovali v tejto zmluve a boli verní“, vyzval pápež v závere homílie:

 

„Pečať tejto zmluvy, tejto vernosti, je byť vernými tejto práci, ktorú Pán koná, aby zmenil naše zmýšľanie, naše srdce. Proroci hovorili: ‚Pán zmení tvoje srdce z kameňa na srdce z mäsa.‘ Zmeniť srdce, zmeniť život, viac nehrešiť alebo nepripomínať Pánovi to, čo zabudol o našich dnešných hriechoch, a zmeniť príslušnosť: nikdy nepatriť svetskosti, duchu sveta, hlúpostiam sveta, patriť len Pánovi.“

 

19. januára

Ranná homília pápeža Františka: Život kresťana je každodenný boj

 

Vatikán 19. januára – Kresťanský život je boj, nechajme sa pritiahnuť Ježišom. Týmito slovami dnes ráno v Dome sv. Marty povzbudil veriacich počas omše pápež František. Svätý Otec vystríhal pred pokušeniami, ktoré nás privádzajú na zlú cestu a pripomenul, že Ježiš prišiel, aby zničil vplyv zla na naše srdcia.

 

Petrov nástupca sa vo svojej homílii nechal inšpirovať dnešným Evanjeliom podľa Marka, v ktorom sa píše o veľkom zástupe, ktorý nasledoval Ježiša s nadšením a ktorý prichádzal z rôznych krajov (Mk 3,7-12). „Prečo prichádzal tento zástup?“- položil si otázku Svätý Otec. Božie slovo hovorí, že medzi ľuďmi boli „chorí, ktorí hľadali uzdravenie“. Ďalší ľudia prichádzali, aby „počuli Ježiša, lebo hovoril nie ako ich zákonníci, ale ako ten, ktorý má moc“ a „to sa dotýkalo srdca,“ dodal pápež.

 

Tento zástup „prichádzal spontánne, neprichádzal autobusmi, ako to mnohokrát vidíme, keď sa organizujú manifestácie a mnohí tam musia ísť, pretože sa kontroluje prezencia, aby potom nestratili pracovné miesto’“. Tento zástup, vysvetlil Svätý Otec František, „išiel, lebo niečo cítil“. Nasledoval Ježiša až do takej miery, že ten musel požiadať o loď, aby sa zástup na neho netlačil (porov. Mk 3,9):

 

„Išiel tento zástup za Ježišom? Áno! Potreboval niečo? Áno. Niektorí boli zvedavci, skeptici, to bola len malá časť... Tento zástup tam však priťahoval Otec: bol to Otec, ktorý priťahoval zástup k Ježišovi. A to až do tej miery, že Ježiš neostával ľahostajný, ako nejaký nehybný učiteľ, ktorý prednesie svoje slová a potom si umyje ruky. Nie! Tento zástup sa dotýkal Ježišovho srdca. Samotné evanjelium to hovorí: ,Ježiš bol dojatý, lebo videl týchto ľudí, ako ovce bez pastiera’. A Otec, prostredníctvom Ducha Svätého, priťahuje ľudí k Ježišovi“.

 

Na druhej strane, poznamenal ďalej pápež František, je „zvláštne“, že tento úryvok z Markovho evanjelia, v ktorom „sa hovorí o Ježišovi, hovorí sa o zástupe, o nadšení“ a láske Pána, sa končí rozprávaním o nečistých duchoch, ktorí, keď ho uvideli, kričali: «Ty si Boží Syn!» a Svätý Otec vo svojej homílii pokračoval nasledovne:

 

„Toto je pravda; toto je realita, ktorú každý jeden z nás cíti, keď sa priblíži k Ježišovi. Nečistí duchovia sa nám to snažia prekaziť, bojujú s nami. ,Ale, otče, ja som veľký katolík; vždy chodím na omšu... Nikdy, nikdy však nemám tieto pokušenia. Vďaka Bohu, nie!’ - ,Modli sa, lebo si na zlej ceste!’ Kresťanský život bez pokušení nie je kresťanský: je ideologický, je gnostický, ale nie kresťanský. Keď Otec priťahuje ľudí k Ježišovi, je tu niekto iný, ktorý ťahá opačným smerom a spôsobuje v tvojom vnútri vojnu! Z toho dôvodu Pavol hovorí o kresťanskom živote ako o boji: o každodennom boji. [Je to] boj!“.

 

Je to boj, v ktorom treba „zvíťaziť, zničiť satanovu ríšu, ríšu zla“, dodal napokon pápež František. Práve preto „prišiel Ježiš, aby zničil Satana! Aby zničil jeho vplyv na naše srdcia“. Otec „priťahuje ľudí k Ježišovi“, zatiaľ čo zlý duch „sa snaží ničiť, vždy!“ Kresťanský život je preto podľa slov Svätého Otca „boj: buď sa necháš pritiahnuť k Ježišovi skrze Otca, alebo si môžeš povedať: ,Ja zostávam v nerušenosti, v pokoji’“. Ak však chceš kráčať vpred, vysvetlil pápež, „musíš bojovať! Cítiť, že srdce bojuje, aby Ježiš zvíťazil“:

 

„Zamyslime sa nad tým, ako je na tom naše srdce: cítim v mojom srdci tento boj? Medzi pohodlím a službou druhým, medzi tým, či sa pôjdem trošku zabaviť, alebo či sa budem modliť a adorovať Otca, medzi jednou a druhou vecou, pociťujem boj? [Medzi] túžbou robiť dobro a niečím, čo ma brzdí, robí ma skeptickým? Verím, že môj život hýbe Ježišovým srdcom? Ak v to neverím, musím sa veľa modliť, aby som v to veril, aby mi bola daná táto milosť. Každý z nás nech hľadá vo svojom srdci, ako je na tom. A prosme Pána, aby sme boli kresťanmi, ktorí vedia rozlíšiť, čo sa deje v ich vlastnom srdci a správne si zvoliť cestu, po ktorej nás Otec priťahuje k Ježišovi“.

 

Svätý Otec prijal fínskych luteránov: Luther chcel Cirkev obnoviť, nie rozdeliť

 

Vatikán/Fínsko 19. januára – Luther chcel „obnoviť Cirkev, nie ju rozdeliť“. Aj tieto slová povedal pápež František počas stretnutia s fínskou ekumenickou delegáciou vedenou luteránskym arcibiskupom Fínska Karim Mäkinenom. Už po tretí krát takto fínski protestanti prichádzajú do Ríma na sviatok svätého Henrika Uppsalského (+1156). Ich púť zároveň zapadá do modlitbového týždňa za jednotu kresťanov.

 

Svätý Otec pri stretnutí poukázal na podstatu skutočného ekumenizmu:

 

„Skutočný ekumenizmus sa zakladá na spoločnom obrátení k Ježišovi Kristovi ako nášmu Pánovi a Spasiteľovi. Ak sa spoločne priblížime k nemu, tak sa priblížime aj k sebe navzájom. Po tieto dni zvolávame intenzívnejšie Ducha Svätého aby vzbudil v nás túto premenu, ktorá umožní vzájomné zmierenie.“

 

Ďalej pápež František pripomenul aj ekumenickú modlitbu v Lunde, na ktorej sa zúčastnil 31. októbra 2016. „Táto spoločná pamiatka reformácie mala veľký význam na ľudskej a teologicko spirituálnej rovine“ – povedal Svätý Otec a pokračoval:

 

„Po päťdesiatich rokoch oficiálneho ekumenického dialógu medzi katolíkmi a luteránmi sa nám podarilo jasne ukázať perspektívy, v ktorých dnes môžeme povedať, že sa zhodujeme.“

 

Svätý Otec skonštatoval, že táto zhoda je dôvodom k vďačnosti, no zároveň je na mieste aj „živé prežívanie úprimného pokánia za naše previnenia“:

 

„V tomto duchu sa v Lunde pripomenulo, že úmysel Martina Luthera pred päťstvo rokmi bol obnoviť Cirkev, nie ju rozdeliť.“

 

Stretnutie v Lunde tak podľa slov pápeža Františka dodalo kresťanom „odvahu a silu hľadieť dopredu v Kristovi na ekumenickú cestu“, ku ktorej sú spoločne povolaní, čo sa týka aj samotného teologického dialógu:

 

„Pri príprave spoločnej pripomienky reformácie si katolíci i luteráni mocnejšie uvedomili aj skutočnosť, že teologický dialóg zostáva zásadne dôležitý pre zmierenie a treba v ňom pokračovať s vytrvalým úsilím.“

 

Práve rok 2017 je tak pre katolíkov a luteránov výnimočným rokom, ktorý umožňuje žiť autentickejšie vieru, spoločne nanovo objavovať Evanjelium a nachádzať spôsoby ako svedčiť o Kristovi s novým elánom, zdôraznil pápež František.

 

Svätý Otec tiež pripomenul aj aktuálnu storočnicu Fínskej ekumenickej rady, ktorá pomáha pri podporovaní jednoty viery a života medzi kresťanmi vo Fínsku. Ďalším významným momentom pre Fínsko je aj sté výročie samostatného štátu. Pápež povzbudil všetkých fínskych kresťanov, aby vydávali svedectvo viery podľa príkladu ich patróna svätého Henrika.

 

Svätý Otec sa biskupovi Turku Karimu Mäkinenovi poďakoval aj za jeho pozdravné slová v španielčine. Ocenil, že biskup so sebou na audienciu priviedol aj deti:

 

„Milý brat biskup, ďakujem Vám za dobrý nápad, že ste priviedli so sebou aj svoje vnúčatá: potrebujeme detskú jednoduchosť, oni nás učia ako kráčať k Ježišovi Kristovi. Ďakujem, veľká vďaka!“

 

 

18. januára

Katechéza pápeža Františka: Jonáš – nádej a modlitba

 

Vatikán 18. januára – Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka pri dnešnej generálnej audiencii. Pokračoval v nej v cykle o kresťanskej nádeji témou „Jonáš – nádej a modlitba“. Na úvod zaznel nasledovný úryvok z Knihy proroka Jonáša:

 

«Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu. Tu pristúpil k Jonášovi veliteľ lode a povedal mu: „Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme.“» (Jon 1,4-5a.6).

 

Katechéza pápeža Františka v plnom znení

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Vo Svätom písme sa medzi prorokmi Izraela vyníma jedna tak trochu paradoxná postava, prorok, ktorý sa snaží uniknúť pred Pánovým volaním odmietajúc dať sa do služby Božieho plánu spásy. Ide o proroka Jonáša, o ktorom rozpráva príbeh v krátkej knihe pozostávajúcej len zo štyroch kapitol, istý druh podobenstva prinášajúceho jedno veľké poučenie – o milosrdenstve Boha, ktorý odpúšťa.

 

Jonáš je prorokom „vychádzajúcim von“, ale aj prorokom na úteku! Je prorokom vychádzajúcim, ktorého Boh vysiela „na periférie“, do Ninive, aby obrátil obyvateľov toho veľkého mesta. Avšak Ninive pre Izraelitu, akým bol Jonáš, predstavuje hrozivú skutočnosť, nepriateľa, ktorý vrhal do nebezpečenstva samotný Jeruzalem a teda, ktorého treba zničiť a istotne nie zachraňovať. Preto, keď Boh posiela Jonáša kázať do tohto mesta, prorok, ktorý pozná Pánovu dobrotu a jeho túžbu odpustiť, snaží sa vyhnúť svojej úlohe a uniká.

 

Počas svojho úniku prorok vstupuje do kontaktu s pohanmi, námorníkmi lode, na ktorú sa nalodil, aby sa vzdialil od Boha a svojej misie. A uniká ďaleko, lebo Ninive sa nachádzalo v oblasti Iraku a on uteká do Španielska, vážne uniká. A práve to, ako sa správajú títo pohanskí mužovia, a potom následne aj reakcia obyvateľov Ninive, nám dnes pomôžu trochu pouvažovať o nádeji, ktorá sa tvárou v tvár nebezpečenstvu a smrti vyjadruje v modlitbe.

 

Vskutku, počas plavby na mori sa strháva velikánska búrka a Jonáš zostupuje do podpalubia lode a upadá do spánku. Námorníci naopak, vidiac, že sú stratení, volajú «každý k svojmu bohu» (porov. Jon 1,5), boli pohanmi. Kapitán lode budí Jonáša hovoriac: «Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme» (Jn 1,6).

 

Reakcia týchto „pohanov“ je oprávnenou reakciou zoči-voči smrti, tvárou v tvár nebezpečenstvu; lebo práve vtedy človek naplno zakusuje vlastnú krehkosť a vlastnú potrebu spásy. Inštinktívna hrôza zo smrti prebúdza potrebu dúfať v Boha života. «Azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme»: to sú slová nádeje, ktorá sa stáva modlitbou, tou prosbou plnou úzkosti, ktorá vystupuje na pery človeka tvárou v tvár bezprostrednému nebezpečenstvu smrti.

 

Príliš ľahko máme pohŕdavý postoj k tomu, keď sa človek obracia na Boha v núdzi, akoby to bola len zištná, a tak nedokonalá modlitba. Avšak Boh pozná našu slabosť, vie, že si naňho spomíname kvôli prosbe o pomoc, a so zhovievavým úsmevom otca Boh láskavo odpovedá.

 

Keď sa uznávajúc svoju vlastnú zodpovednosť Jonáš necháva vrhnúť do mora, kvôli záchrane svojich spoločníkov na ceste, búrka tíchne. Hroziaca smrť priviedla tých pohanských ľudí k modlitbe, spôsobila to, že prorok, napriek všetkému, žije vlastné povolanie v službe druhým, prijímajúc, že sa za nich obetuje. A teraz ich ako zachránených privádza k tomu, aby spoznali pravého Pána a vzdali mu chválu.

 

Námorníci, ktorí sa v strachu modlili obracajúc sa na svojich bohov, teraz s úprimnou bázňou voči Pánovi uznávajú pravého Boha a prinášajú obety a zaväzujú sa sľubmi. Nádej, ktorá ich priviedla k modlitbe za to, aby neumreli, sa ukazuje ešte mocnejšou a koná veci, ktoré prekračujú to, v čo dúfali: nielen že nehynú v búrke, ale otvárajú sa uznaniu pravého a jediného Pána neba i zeme.

 

Následne, zoči-voči predstave vlastnej záhuby, sa aj obyvatelia Ninive budú modliť, pohýnaní nádejou v Božie odpustenie. Budú konať pokánie, budú vzývať Pána a obrátia sa k nemu, počínajúc kráľom, ktorý, rovnako ako kapitán lode, dá zaznieť nádeji hovoriac: «Ktovie, azda sa Boh odvráti [...] a nezahynieme» (Jon 3,9). Aj ich, tak ako posádku v búrke, vystavenie hrozbe smrti a to, že vyviazli v zdraví, priviedlo k pravde.

 

Takto pred Božím milosrdenstvom a ešte viac vo svetle veľkonočného tajomstva, sa smrť môže stať tým, čím bola pre svätého Františka z Assisi: „našou sestrou smrťou“ a pre každého človeka a pre každého z nás môže predstavovať prekvapujúcu príležitosť spoznať nádej a stretnúť Pána.

 

Nech nám Pán dá toto pochopiť – spojitosť medzi modlitbou a nádejou. Modlitba ťa vedie ďalej v nádeji a keď sa veci stávajú temnými, treba sa viac modliť! A bude viac nádeje.

 

 

 

Svätý Otec pri generálnej audiencii povzbudil k prežívaniu ekumenického týždňa

 

Vatikán 18. januára – Pri stredajšej generálnej audiencii Svätý Otec František pozval veriacich k aktívnemu prežívaniu Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý trvá od 18. do 25. januára a jeho téma znie: „Kristova láska nás pobáda k zmiereniu“. Pápež osobitne pozdravil účastníkov Európskej ekumenickej púte z nemecky hovoriacich krajín. Pri katechéze pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji, pričom sa sústredil na biblickú postavu Jonáša. V Aule Pavla VI. boli prítomní aj slovenskí pútnici. Skupinu z Prešovskej univerzity a Univerzitného pastoračného centra Štefana Héseka sprevádzal duchovný otec Pavol Hrabovecký.

 

V pozdrave osobitne určenom mladým, chorým a novomanželom pápež František povedal:

 

„Dnes sa začína Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý nám tento rok dáva uvažovať nad láskou Krista pobádajúceho k zmiereniu. Drahí mladí, modlite sa, aby sa všetci kresťania opäť stali jednou rodinou; drahí chorí, obetujte vaše utrpenie za jednotu Cirkvi; a vy, drahí novomanželia, zakúšajte nezištnú lásku, akou je láska Boha k ľudstvu.“

 

Na generálnej audiencii sa zúčastnila aj väčšia skupina nemecky hovoriacich účastníkov Európskej ekumenickej púte. Delegáciu na čele s p. Annette Kurschusovou pápež František osobitne privítal a pri tejto príležitosti pripomenul dôležitosť ekumenického dialógu v súčasnom momente dejín:

 

„Drahí bratia a sestry, vaša etapa v Ríme je dôležitým ekumenickým znamením, ktoré vyjadruje jednotu dosiahnutú medzi nami prostredníctvom cesty dialógu počas posledných desaťročí. Kristovo Evanjelium je v centre nášho života a zjednocuje osoby hovoriace rozličnými jazykmi, žijúce v rozličných krajinách a prežívajúce vieru v rozličných spoločenstvách.

 

S pohnutím spomínam na ekumenickú modlitbu v Lunde vo Švédsku 31. októbra minulého roku. V duchu toho spoločného pripomenutia si reformácie, hľadíme viac na to, čo nás spája než na to, čo nás rozdeľuje a pokračujeme v spoločnej ceste k prehĺbeniu našej jednoty a k tomu, aby sme jej dali čoraz viditeľnejšiu formu.

 

V Európe je táto spoločná viera v Krista akoby zelenou niťou nádeje: patríme jedni druhým. Spoločenstvo, zmierenie a jednota sú možné. Ako kresťania máme zodpovednosť za tento odkaz a musíme o ňom svedčiť naším životom. Boh nech žehná túto vôľu zjednotenia a chráni všetky osoby kráčajúce po ceste jednoty.“

 

17. januára

 

Ranná homília pápeža Františka: Buďme odvážni a nie «zaparkovaní» kresťania

 

Vatikán 17. januára – Buďte odvážnymi kresťanmi, zakorenenými v nádeji a schopnými znášať aj ťažké chvíle. Toto povzbudenie dnes adresoval pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Leniví kresťania stoja naopak na mieste a Cirkev je pre nich len výhodným parkovacím miestom, dodal vo svojej rannej homílii Svätý Otec.

 

„Odvážny život patrí kresťanom,“ zdôraznil ďalej pápež, ktorý vo svojej kázni vychádzal z čítania z Listu Hebrejom (Hebr 6,10-20). Horlivosť, o ktorej je v liste reč, odvaha ísť vpred, musia byť podľa slov Svätého Otca našim postojom voči životu, tak ako to robievali tí, ktorí trénovali na štadióne, aby zvíťazili. List Hebrejom zároveň vystríha pred lenivosťou, ktorá je opakom odvahy. Je to akoby „žiť v chladničke, aby všetko ostalo tak“, ako je, vysvetlil pápež:

 

„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov... Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“.

 

To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“, vysvetlil Svätý Otec. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, dodal pápež. Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:

 

„A toto je dnešné posolstvo: nádej, tá nádej, ktorá nesklame, ktorá ide až za hranice. A hovorí: nádej, ktorá ,je bezpečnou a pevnou kotvou pre náš život’. Nádej je kotva: vrhli sme ju a držiac sa jej lana ideme tam, (k cieľu). Toto je naša nádej. Niet miesto pre myšlienky: ,Áno, ale je mi tu dobre, je tu krásne, ja zostanem...’. Nie, nádej znamená bojovať, držiac sa lana, aby sme došli do cieľa. V každodenných zápasoch je nádej cnosťou horizontov, nie uzavretosti! Možno je to cnosť, ktorej najmenej rozumieme, avšak je najsilnejšia. Nádej: žiť v nádeji, žiť z nádeje, vždy hľadiac vpred s odvahou. Niekto z vás by mi mohol povedať: ,Áno, otče, ale sú tu aj ťažké chvíle, kedy sa zdá byť všetko temné, čo mám robiť?’ - Pevne sa uchop lana a vydrž“.

 

„Nikomu z nás život nespadne do lona len tak ako darček,“ pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František. Je potrebné mať odvahu, aby sme kráčali ďalej a vydržali. Odvážni kresťania sa mnohokrát pomýlia, avšak „chyby robíme všetci“, vysvetlil Svätý Otec. „Ten, kto ide vpred, spraví aj chybu“, zatiaľ čo zdanlivo „ten, čo stojí na mieste, chyby nerobí“. A ak „nie je možné kráčať, lebo všetko je v tme, všetko je uzavreté“, treba vydržať, mať stálosť.

 

Na záver svojej homílie pozval pápež veriacich v Dome sv. Marty, aby si položili otázku, akými sú kresťanmi: uzavretými, alebo s výhľadom do budúcnosti. A či sú v ťažkej chvíli schopní vydržať vo vedomí, že nádej nesklame: „lebo viem, že Boh nesklame“:

 

„Položme si otázku: aký som ja? Aký je môj život viery? Je to život horizontov, nádeje, odvahy, kráčania vpred, alebo je to život vlažný, ktorý nevie ani vydržať ťažké chvíle? Nech nám Pán dá milosť, ako sme prosili v spoločnej modlitbe, prekonať náš egoizmus, lebo «zaparkovaní» kresťania, nehybní kresťania sú egoisti. Hľadia len na seba samých, nevedia zdvihnúť hlavu a hľadieť na Neho. Nech nám Pán dá túto milosť“.

 

15. januára

Pri Anjel Pána pápež František vyzval k ochrane maloletých migrantov

 

Vatikán 15. januára – Pápež František pri nedeľnom poludňajšom stretnutí s veriacimi na modlitbe Anjel Pána osobitne pripomenul slávenie Svetového dňa migrantov a utečencov, ktorý má tému „Maloletí migranti, zraniteľní a bez hlasu“. Upozornil na veľký počet maloletých migrantov vo svete, z ktorých najzraniteľnejší sú tí, čo nemajú pri sebe nikoho a sú vydaní napospas mnohým nebezpečenstvám. Svätý Otec vyzval k ich ochrane ako aj k ich integrácii.

 

Na námestí sv. Petra boli pri príležitosti Dňa migrantov prítomní zástupcovia početných národnostných komunít žijúcich v Ríme. Slováci sa zhromaždili pod vedením otca Ľubomíra Majtána, duchovného správcu Slovenskej katolíckej misie v Ríme.

 

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

 

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Stredobodom dnešného evanjelia (Jn 1,29-34) sú tieto slová Jána Krstiteľa: «Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» (v. 29). Tieto slová sprevádza pohľad a gesto ruky, ktoré ukazujú na Ježiša.

 

Predstavme si túto scénu. Sme na brehu rieky Jordán. Ján krstí. Je tam veľa ľudí, mužov a žien rôzneho veku, ktorí prišli k rieke, aby prijali krst z rúk muža, ktorý mnohým pripomínal veľkého proroka Eliáša, ktorý deväť storočí pre ním očisťoval Izraelitov z modloslužby a priviedol ich späť k pravej viere v Boha zmluvy, v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba.

 

Ján hlása, že nebeské kráľovstvo je blízko, že Mesiáš sa má čochvíľa zjaviť a preto sa treba pripraviť, obrátiť sa a konať podľa spravodlivosti. A Ján začal vysluhovať krst v Jordáne, aby dal ľudu konkrétny prostriedok pokánia (porov. Mt 3,1-6). Ľud prichádzal, aby oľutoval svoje hriechy, robil pokánie a začal svoj život nanovo. Ján vie, že Mesiáš, Pánov Zasvätený je už blízko, a že znamením na jeho rozpoznanie bude to, že na neho zostúpi Duch Svätý. Bude to vlastne on, ktorý prinesie pravý krst, krst Duchom Svätým (porov. Jn 1,33).

 

A hľa, ten okamih práve nastal: Ježiš prichádza na breh rieky doprostred ľudu, hriešnikov – ako sme my všetci. Je to jeho prvé verejné vystúpenie, prvá vec ktorú vykonal po tom, keď ako tridsaťročný opustil dom v Nazarete: zostupuje do Judey, ide k Jordánu a necháva sa pokrstiť Jánom. To, čo sa udeje ďalej, už vieme, slávili sme to minulú nedeľu: na Ježiša zostupuje Duch Svätý vo forme holubice a Otcov hlas ho vyhlasuje za milovaného Syna (porov. Mt 3,16-17). Toto je to znamenie, ktoré Ján očakával. On je to! Ježiš je Mesiáš. Ján je však trochu zmätený, pretože Ježiš sa zjavuje nepredstaviteľným spôsobom: uprostred hriešnikov, necháva sa pokrstiť ako oni, alebo skôr kvôli nim. Duch Svätý ale osvecuje Jána a dáva mu pochopiť, že týmto spôsobom sa napĺňa Božia spravodlivosť; napĺňa sa jeho plán spásy: Ježiš je Mesiáš, kráľ Izraela, ale nie s mocou tohto sveta, lež ako Boží Baránok, ktorý berie na seba a sníma hriech sveta.

 

Takto ho Ján ukazuje ľudu a svojim učeníkom. Ján mal totiž početný okruh učeníkov, ktorí si ho vybrali ako svojho duchovného vodcu. A práve niektorí z nich sa neskôr stali prvými učeníkmi Ježiša. Ich mená poznáme veľmi dobre: Šimon, neskôr nazvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub a jeho brat Ján. Všetci boli rybármi; všetci boli Galilejčania, tak ako Ježiš.

 

Drahí bratia a sestry, prečo sme sa tak dlho pristavili pri tejto scéne? Preto, lebo je rozhodujúca! Nie je to akási anekdota. Je to rozhodujúca dejinná udalosť! Uvedená scéna je rozhodujúca pre našu vieru a rovnako aj pre misiu Cirkvi. Cirkev je v každom čase povolaná, aby robila to, čo konal Ján Krstiteľ, aby ukazovala Ježiša ľuďom so slovami: «Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» On je jediný Spasiteľ! On je Pán, pokorný, uprostred hriešnikov, no je to on. On a nie niekto iný, nejaký mocnár, ktorý by mal prísť. Nie. Je to on!

 

A toto sú slová, ktoré my kňazi opakujeme každý deň počas svätej omše, keď predkladáme ľudu chlieb a víno premenené na Telo a Krv Krista. Toto liturgické gesto prestavuje celé poslanie Cirkvi, ktorá neohlasuje sama seba. Beda ak Cirkev hlása samú seba; stráca kompas a nevie, kam ide! Cirkev hlása Krista; neprináša samú seba, ale prináša Krista. Lebo on a jedine on zachraňuje svoj ľud od hriechu, oslobodzuje ho a vedie do krajiny pravej slobody.

 

Panna Mária, Matka Božieho Baránka, nech nám pomáha v neho veriť a nasledovať ho.

 

 

13. januára

Ranná homília pápeža Františka: Ak chceme nasledovať Krista, musíme riskovať

 

Vatikán 13. januára – Aby sme nasledovali Ježiša, musíme kráčať, nie zostať stáť na mieste. S týmito slovami sa dnes ráno obrátil na veriacich na omši v Dome sv. Marty pápež František. Svätý Otec komentoval čítanie z dnešného Evanjelia podľa Marka (Mk 2,1-12). Keď štyria muži pre zástup nemohli priniesť k Ježišovi ochrnutého človeka, odkryli strechu a spustili lôžko. Ak je viera autentická, vysvetlil pápež, núti nás vždy riskovať, zároveň však dáva nádej.

 

Ľudia nasledujú Ježiša zo záujmu alebo pre slovo útechy. Podľa slov Svätého Otca, i keď čistota úmyslu nie je perfektná, „úplná“, je dôležité nasledovať Krista, kráčať za ním. Ľudí lákala Ježišova autorita, „veci, ktoré hovoril a ako ich hovoril, hovoril tak, že mu rozumeli; tiež uzdravoval a mnoho ľudí kráčalo za ním, aby sa nechali uzdraviť,“ dodal pápež František. Samozrejme, poznamenal ďalej, niekedy Ježiš ľuďom vyčítal, že ho nasledujú len pre výhody a nie pre Božie slovo.

 

„Inokedy chceli ľudia z neho urobiť kráľa, lebo si mysleli: ,Toto bude perfektný politik!’,“ pokračoval v úvahe Svätý Otec; ľudia sa však „mýlili“ a „Ježiš odišiel, ukryl sa“ pred nimi. Pán však všetkým dovolil, aby ho nasledovali, „lebo vedel, že všetci sme hriešni“. Najväčší problém, vysvetlil Rímsky biskup, „neboli tí, čo nasledovali Ježiša“, ale tí, ktorí ostávali stáť „na mieste“:  

 

„Pribití k zemi! Tí, ktorí boli na okraji cesty, hľadeli. Posedávali, len sedeli. Medzi nimi aj niektorí zákonníci: tí [Ježiša] nenasledovali, [len] hľadeli. Vyzerali z balkóna. Nekráčali vo vlastnom živote: život ,žili z balkóna’. Presne tam: nikdy neriskovali! Iba súdili. Boli čistí a nenechávali sa do ničoho vtiahnuť. Aj sudcovia boli silní, však? Vo svojom srdci [si hovorili]: ,Akí hlupáci! Akí poverčiví ľudia!’. A koľkokrát aj my, keď vidíme zbožnosť jednoduchých ľudí, vstupuje nám do hlavy ten klerikalizmus, ktorý tak veľmi škodí Cirkvi“.

 

„Títo, ktorí tam boli na balkóne, ktorí hľadeli a súdili, boli skupinou ľudí, ktorí stáli na mieste,“ poznamenal Svätý Otec a zároveň vysvetlil, že „existujú aj iní ľudia, ktorí sa v živote nemôžu pohnúť“, pričom myslel na muža, ktorý „bol 38 rokov blízko rybníka: na mieste, zatrpknutý životom, bez nádeje“ a „znášal vlastnú horkosť“. „Aj to je ďalší muž, ktorý stojí na mieste, ktorý nenasledoval Ježiša a nemal nádej,“ dodal Petrov nástupca. Na druhej strane títo ľudia, ktorí nasledovali Ježiša, „riskovali“, aby sa s ním stretli, „aby našli to, po čom túžili“:

 

„Títo z dnešného čítania, títo muži riskovali, keď urobili do strechy dieru: riskovali, že pán domu ich zažaluje, predvedie ich pred sudcu a bude od nich požadovať odškodné. Riskovali, lebo chceli ísť za Ježišom. Tá žena, osemnásť rokov chorá, riskovala, keď sa v skrytosti chcela dotknúť čo len okraja Ježišovho rúcha: riskovala, že zakúsi hanbu. Riskovala: túžila po zdraví, túžila prísť za Ježišom. Pomyslime na kanaánsku ženu: ženy veru riskujú viac než muži! To je pravda: sú odvážne! To musíme uznať“.

 

Svätý Otec veriacim v Dome sv. Marty pripomenul nielen príbeh kanaánskej ženy, ktorá Ježiša prosila, aby uzdravil jej dcéru posadnutú zlým duchom. Vo svojej kázni predstavil ďalšie príbehy odvážnych žien: hriešnicu v Šimonovom dome a Samaritánku. Všetky podľa jeho slov riskovali a našli spásu.

 

„Nasledovať Ježiša,“ vysvetlil pápež, „nie je jednoduché, je to však krásne! Treba vždy riskovať“. I keď mnohokrát môžeme „vyznieť smiešne“, avšak nachádzame to, na čom skutočne záleží: „sú ti odpustené hriechy“. Lebo „za touto milosťou, o ktorú prosíme – zdravie alebo vyriešenie nejakého problému alebo čokoľvek iné – je túžba po uzdravení duše, po odpustení,“ povzbudil veriacich Svätý Otec. My všetci „sme hriešnici; a nasledujeme Ježiša, aby sme ho stretli. A riskujeme“.  

 

Pápež František prítomných vyzval, aby si položili otázku: „Riskujem, alebo nasledujem Ježiša vždy len akoby podľa pravidiel poisťovacej spoločnosti?“, podľa ktorej sa treba vyhýbať rizikám? „Tak sa nedá nasledovať Ježiša. Tak ostávame sedieť, ako tí, ktorí súdili,“ odpovedal si vzápätí na položenú otázku Svätý Otec a na záver svojej homílie dodal:

 

„Nasledovať Ježiša, lebo niečo potrebujeme alebo nasledovať Ježiša podstupujúc riziká, a to znamená nasledovať ho s vierou: to je viera. Zveriť sa do rúk Ježiša, dôverovať Ježišovi. A s touto vierou v jeho osobu títo muži urobili do strechy dieru, aby spustili lôžko [s ochrnutým človekom] pred Ježiša, aby ho on mohol uzdraviť. ,Dôverujem Ježišovi, zverujem svoj život Ježišovi? Som na ceste za Ježišom, i keď niekedy pôsobím smiešne? Alebo sedím hľadiac ako to robia druhí, pozorujúc život, a či sediac takpovediac s ‚usadenou’ dušou, s dušou uzavretou v zatrpknutosti, v nedostatku nádeje?’. Každý z nás si dnes môže položiť tieto otázky“.

 

 

12. januára

 

Ranná homília pápeža Františka: Náš život je dnešok, ktorý sa neopakuje

 

Vatikán 12. januára - Náš život sa odohráva ‚dnes‘, a toto ‚dnes‘ sa neopakuje. Týmito slovami sa ráno prihovoril Svätý Otec pri svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojom príhovore vychádzal z čítania z Listu Hebrejom (3,7-14): „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ . To ‚dnes‘, o ktorom hovorí Duch Svätý v biblickom texte, je náš život, to ‚dnes‘, ktoré sa nebude opakovať. Je pokušením hovoriť: „Áno, urobím to zajtra“, pretože to zajtra tu raz nebude.

 

Svätý Otec v tejto súvislosti pripomenul dve podobenstvá: o desiatich pannách, z ktorých päť si nerozumne nevzalo do lámp olej, ako aj Pánovou odpoveď tomu, kto mu hovorí: „Spolu s tebou som jedol, boli sme spolu...“, no on mu odpovedá: „Nepoznám ťa, prichádzaš neskoro...“ Pápež František to ďalej vysvetlil:

 

„Toto hovorím nie aby som vás nastrašil, ale jednoducho preto, aby som povedal, že náš život je ‚dnes‘: dnes alebo nikdy. Toto mám na mysli. Zajtrajšok, to bude ten večný zajtrajšok bez konca, navždy s Pánom. Ak som verný tomu ‚dnes‘. A otázka ktorú vám kladiem, je tá, ktorú kladie Duch Svätý: Ako žijem to ‚dnes‘?“

 

Druhé slovo, ktoré sa v liturgickom čítaní opakuje, je „srdce“. Pápež František pripomenul, že práve v srdci sa stretávame s Pánom, pričom Ježiš často napomína „ťarbavosť srdca“, jeho pomalosť v chápaní. Zápas o náš dnešok sa podľa jeho slov odohráva práve v našom srdci:

 

„V našom srdci je v hre toto ‚dnes‘. Máme srdce otvorené Pánovi? Vždy na mňa urobí dojem, keď sa stretnem so starým človekom – je často to kňaz alebo rehoľná sestra –, čo mi povie: „Otče, modlite sa za moju vytrvalosť do konca“ – „Nuž, veď celý život si konal dobro, každodenne, každé tvoje ‚dnes‘ je v službe Pánovi, a máš strach ...?“ – „Nie, nie, môj život ešte neskončil: chcem ho žiť naplno, modliť sa za každé ‚dnes‘, aby bolo naplnené, plné, so srdcom pevným vo viere, a nie zničeným hriechom, neresťami, skazenosťou...“

 

Svätý Otec napokon pozval položiť si otázky ohľadne nášho srdca a nášho dnes:

 

„Ale ‚dnes‘ sa neopakuje: toto je život. A srdce: srdce otvorené Pánovi, nie zatvorené, nie tvrdé, nie zatvrdnuté, nie bez viery, nie skazené, nie zvedené hriechmi. A Pán stretol mnohých, ktorí mali zatvorené srdce: zákonníkov, všetkých tých, ktorí ho prenasledovali, skúšali ho, aby ho mohli odsúdiť... a nakoniec sa im to podarilo.

 

Odnesme si domov len tieto dve slová: aké je moje ‚dnes‘? Koniec môže byť práve dnes, v tento deň, alebo o mnoho dní neskôr. Ale ako to je s mojím ‚dnes‘ pred Pánom? A ako je to s mojím srdcom? Je otvorené? Je pevné vo viere? Necháva sa viesť Pánovou láskou? S týmito dvoma otázkami prosme Pána o milosti, ktoré každý z nás potrebuje.“

 

 

11. januára

 

Generálna audiencia: Pravá nádej kresťana a falošné idoly

 

Vatikán 11. januára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František venoval katechézu opäť téme nádeje, tentoraz s osobitným zameraním na pokušenie falošných nádejí. Veriacim zhromaždeným v Aule Pavla VI. hovoril o bôžikoch, ktoré človeka odvádzajú od pravého Boha a vedú ho do nešťastia. Ide o modly ideológie, bohatstva, moci a márnivej slávy. Ilustroval to prípadmi z jeho rodnej Argentíny o vyhľadávaní veštenia z karát či zaslepenosti kultom telesnej krásy dokonca aj za cenu zabitia počatého dieťaťa.

 

 

Na falošnosť prchavých nádejí, ktoré sú opakom veľkej a istej nádeje, akú dáva Pán, poukázal pápež František slovami Žalmu 115, v ktorom žalmista s dávkou irónie vyhlasuje o bezduchých pohanských modlách zo striebra a zlata, že ten, kto sa na ne spolieha, sa im stane podobným. Kto sa upne na idoly, stáva sa neschopným niekomu pomôcť, neschopným niečo zmeniť, neschopným milovať.

 

Pred katechézou zazneli vo viacerých jazykoch slová Žalmu 115: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria. Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita» (Ž 115,4-5.8-11).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V minulom mesiaci decembri a v prvej polovici januára sme slávili čas Adventu a potom čas Vianoc: obdobie liturgického roku, ktoré v Božom ľude prebúdza nádej. Mať nádej je primárnou potrebou človeka: dúfať v budúcnosť, veriť v život, takzvané „pozitívne zmýšľanie“.

 

Avšak je dôležité, aby takáto nádej bola vkladaná do toho, čo nám skutočne môže pomôcť žiť a dá našej existencii zmysel. Práve preto nás Sväté písmo varuje pred falošnými nádejami, tými, ktoré nám núka svet, odhaľujúc ich zbytočnosť a ukazujúc ich nezmyselnosť. Robí tak rozličnými spôsobmi, no predovšetkým odsudzovaním falošnosti idolov, modiel, do ktorých je človek neustále pokúšaný vkladať svoju dôveru, robiac z nich predmet svojej nádeje.

 

Nástoja na tom osobitne proroci a múdroslovní autori, dotýkajúc sa citlivého bodu cesty viery veriaceho človeka. Lebo viera znamená dôverovať Bohu – ten, kto má vieru, dôveruje Bohu –, avšak prichádza moment, v ktorom, narážajúc na životné ťažkosti, človek zakúša krehkosť tej dôvery a cíti potrebu iných istôt, uistení hmatateľných a konkrétnych. Zverujem sa Bohu, no situácia je dosť neutešená a ja potrebujem nejakú konkrétnejšiu istotu. A tam je to nebezpečenstvo!

 

A tak sme pokúšaní hľadať útechy, dokonca aj chvíľkové, ktoré zdanlivo napĺňajú prázdnotu samoty a zmierňujú námahu veriť. A myslíme, že ich môžeme nájsť v tej istote, ktorú môžu dať napríklad peniaze či spojenectvo s mocnými ľuďmi, alebo v istotách svetskosti či vo falošných ideológiách. Niekedy ich hľadáme v takom bohu, ktorý by ustupoval našim požiadavkám a zázračne by zasahoval, aby zmenil skutočnosť a urobil ju takou, akú ju chceme my; to je práve ten idol, ktorý ako taký nemôže nič urobiť, je bezmocný a lživý.

 

Nám sa však páčia modly, tak veľmi ich máme radi! Raz som v Buenos Aires musel ísť z jedného kostola do druhého, asi tak kilometer. Šiel som pešo. Po ceste je park a v parku boli malé stolíky – bolo ich množstvo –, pri ktorých sedeli veštci. Bolo tam mnoho hľudí, dokonca stáli v rade, bolo ich hojne. Podáš mu ruku a on začne... Nuž, reč je stále tá istá: v tvojom živote je istá žena, je tu prichádzajúci tieň, avšak všetko dobre dopadne... A potom mu zaplatíš. – A toto ti dáva istotu? Je to istota – prepáčte mi to slovo – jednej hlúposti. Veď toto je modla: šiel som za veštcom, za jasnovidkou, alebo mi čítali z kariet – ja viem, že nik z vás tieto veci nerobí, však? [prítomní reagujú smiechom] – a nakoniec sa mi darilo lepšie. Pripomína mi to ten film „Zázrak v Miláne“, tie slová: „aká tvár, aký nos... sto lír“. Nie je tak? Nechajú ťa zaplatiť za to, že ťa vychvália, že ti dajú falošnú nádej. Toto je tá modla, a my sme veľmi pripútaní: kupujeme falošné nádeje. A na tú, ktorá je nádejou nezištnou, na tú, ktorú priniesol Ježiš Kristus – zadarmo, daroval život za nás –, na tú sa až tak nespoliehame...

 

Žalm plný múdrosti nám veľmi pôsobivým spôsobom vykresľuje falošnosť týchto modiel, ktoré svet núka našej nádeji a na ktoré sú ľudia každej doby v pokušení sa spoliehať. Žalm 115 hovorí takto: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, majú nozdry, a nečuchajú. Majú ruky, ale nehmatajú; majú nohy, a nechodia, z hrdla nevydajú hlas. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria!» (v. 4-8).

 

Žalmista nám, aj tak trochu ironickým spôsobom, predstavuje absolútne prchavú skutočnosť týchto modiel. A musíme rozumieť, že nejde len o podobizne zhotovené z kovu či iného materiálu, ale aj o tie vytvorené našou mysľou, keď dôverujeme obmedzeným skutočnostiam, ktoré premieňame na absolútne alebo keď redukujeme Boha na naše schémy a naše predstavy o božskosti; na takého boha, ktorý je nám podobný, je pochopiteľný, predvídateľný, presne ako tie modly, o ktorých hovorí žalm.

 

Človek, obraz Boží, si vytvára boha na svoj vlastný obraz, a je to aj nevydarený obraz: nepočuje, nekoná a predovšetkým nemôže hovoriť. Avšak my radšej ideme za modlami ako za Pánom. Mnohokrát sa viac tešíme z prchavej nádeje, ktorú ti dá táto modla, ktorá je falošná, než z veľkej a spoľahlivej nádeje, ktorú nám dáva Pán...

 

Proti nádeji vkladanej v Pána života, ktorý prostredníctvom svojho Slova stvoril svet a sprevádza naše životy, sa stavia dôvera v nemých bôžikov. Ideológie s ich predstieranou absolútnosťou, bohatstvá – a toto je veľká modla, však? –, moc a úspech, márnivosť, s ich ilúziou večnosti a všemohúcnosti, hodnoty ako telesná krása a zdravie, ak sa stanú idolmi, ktorým obetujeme čokoľvek, sú všetko skutočnosti, ktoré zamotávajú myseľ a srdce a namiesto toho, aby podporovali život, vedú k smrti.

 

Je nepekné a bolestné pre dušu počuť to, čo som raz pred rokmi počul v inej diecéze: jedna žena, skvelá, krásna, naozaj veľmi pekná, sa chválila svojou krásou, poznamenala, akoby to bolo niečo celkom prirodzené: „Áno, musela som ísť na potrat, lebo moja postava je veľmi dôležitá“. Toto sú tie modly, a vedú ťa na nesprávnu cestu a nedávajú ti šťastie.

 

Odkaz žalmu je veľmi jasný: ak nádej vložíme do modiel, staneme sa takými, ako oni: prázdne obrazy s rukami, ktoré nehmatajú, nohami, ktoré nekráčajú, ústami, ktoré nemôžu hovoriť. Nemáme viac čo povedať, stávame sa neschopnými pomáhať, meniť veci, neschopnými usmievať sa, darovať sa, neschopnými milovať. A aj my, ľudia Cirkvi, toto riskujeme, keď sa „zosvetšťujeme“. Je treba zostať vo svete, no chrániť sa ilúzií sveta, ktorými sú tieto idoly, čo som spomenul.

 

Ako pokračuje žalm, je treba dôverovať a dúfať v Boha a Boh daruje požehnanie. Takto hovorí žalm: «Dom Izraelov dúfa v Pána [...], dom Áronov dúfa v Pána [...], všetci bohabojní dúfajú v Pána [...]. Pán na nás pamätá a žehná nás» (v. 9.10.11.12). Pán na nás vždy pamätá, hoci aj v nepekných chvíľach, no on na nás pamätá. A toto je naša nádej. A táto nádej nesklame. Nikdy, nikdy. Idoly sklamú vždy: sú to výmysly, nie sú skutočnosťou.

 

Hľa, úžasná skutočnosť nádeje: dôverujúc v Pána sa stávame takými ako on, jeho požehnanie nás premieňa, mení nás v jeho deti, ktoré zdieľajú jeho život. Nádej v Boha nám takpovediac dáva vstúpiť do dosahu pôsobenia jeho pamäte, jeho spomienky, ktorá nás žehná a zachraňuje. Tak môže vytrysknúť to «aleluja», chvála Bohu živému a pravému, ktorý sa pre nás narodil z Márie, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych v sláve. A v tomto Bohu máme nádej a tento Boh – ktorý nie je modlou – nikdy nesklame. Ďakujem.

 

Svätý Otec všetkým pútnikom udelil apoštolské požehnanie. V závere pripomenul, že vstup na všetky stretnutia s ním je bezplatný, čo je jasne uvedené aj na každom lístku na audienciu. Reagoval tak na zaznamenaný pokus podvodníkov zinkasovať peniaze za lístky na audienciu.

 

 

10. januára

Ranná homília: Ježišova autorita služby, blízkosti a hodnovernosti

 

Vatikán 10. januára – Ježiš mal autoritu, lebo slúžil ľuďom, bol im blízko a bol hodnoverný, na rozdiel od zákonníkov, ktorí sa cítili byť kniežatami. Tieto tri charakteristiky Ježišovej autority osvetlil pápež František vo svojej dnešnej homílii pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec podčiarkol, že zákonníci vyučovali z klerikálnou autoritou, vzdialení od ľudí, nežijúc to, čo kázali.

 

Ježišova autorita a autorita farizejov sú dva póly, okolo ktorých sa pohyboval dnešný príhovor pápeža Františka. Prvá je reálna autorita, druhá je autorita formálna. V dnešnom evanjeliu sa hovorí o údive ľudí, pretože Ježiš vyučoval ako ten, ktorý má autoritu a nie ako zákonníci: boli autoritou ľudu, podčiarkuje Svätý Otec, ale to čo učili, nezasiahlo srdce, zatiaľ čo Ježiš mal reálnu autoritu: nebol niekým, čo chce ľudí zlákať, ale učil Zákon „až do poslednej bodky“, učil pravdu, ale s autoritou.

 

Pápež sa pristavil pri troch charakteristikách, ktoré odlišujú Ježišovu autoritu od zákonníckej. Prvou z nich je Ježišov postoj služby:

 

„Ježiš slúžil ľuďom, vysvetľoval im, aby lepšie rozumeli: bol v službe ľuďom. Mal postoj služobníka, a to mu dávalo autoritu. Naopak, títo zákonníci, ktorých ľudia síce počúvali a rešpektovali, ale necítili z ich strany autoritu, títo mali mentalitu kniežat: „My sme učitelia, kniežatá, a my vás vyučujeme.“ Nešlo o službu: „My rozkazujeme, vy počúvajte.“ No Ježiš sa nikdy neprezentoval ako knieža: vždy bol služobníkom všetkých a z tohto titulu požíval autoritu.“

 

To, čo dáva Ježišovi autoritu, je jeho blízkosť ľuďom. Blízkosť je druhá charakteristika, ktorá odlišuje Ježišovu autoritu od autority farizejov. „Ježiš nemal alergiu na ľudí: dotýkal sa malomocných, chorých, nehnusilo sa mu to“, vysvetľuje pápež František. Zatiaľ čo farizeji opovrhovali „úbožiakmi a nevzdelancami“, páčilo sa im pekne oblečeným prechádzať sa po námestiach:

 

„Boli oddelení od ľudí, neboli k nim blízko; Ježiš bol celkom blízko pri ľuďoch, a vďaka tomuto mal autoritu. Títo oddelení, títo zákonníci, mali klerikálnu mentalitu: učili s klerikálnou autoritou, to znamená klerikalizmus. Mne sa páči, keď čítam o tom, ako blízko bol ľuďom blahoslavený Pavol VI.; v čísle 48 Evangelii nuntiandi (pozn. Apoštolská exhortácia o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete z roku 1975) sa prejavuje srdce pastiera, ktorý je blízko: v tomto je autorita tohto pápeža: blízkosť. Po prvé: služobník, v službe, v poníženosti. Na čele je ten, kto slúži; tým všetko obracia naruby, ako ľadovec. Z ľadovca vidno vrchol, no Ježiš to obracia: ľud je navrchu a on, ktorý riadi, je dole a riadi zospodu. Po druhé blízkosť.“

 

Existuje tiež tretia skutočnosť, ktorá odlišuje autoritu zákonníkov od tej Ježišovej, a to je koherentnosť. Ježiš „žil to čo kázal“ : „bol kompaktný, bola harmónia medzi tým čo si myslel, cítil a robil.“ A pápež pokračuje:

 

„Naopak títo ľudia neboli hodnoverní (koherentní) a ich osobnosť bola rozdelená až do tej miery, že Ježiš odporúča svojím učeníkom: „Robte to, čo vám hovoria, ale nie to, čo robia: hovorili jednu vec a robili iné. Nekoherentnosť. Neboli koherentní. Vlastnosť, ktorú Ježiš často spomína, je pokrytectvo. A je pochopiteľné, že človek ktorý sa cíti byť kniežaťom, ktorý má klerikálny postoj, ktorý je pokrytec, nemá autoritu! Povie pravdivé veci, ale bez autority. Naopak Ježiš, ktorý je pokorný, ktorý slúži, ktorý je blízky, ktorý nepohŕda ľuďmi a je priamočiary, má autoritu. A toto je autorita, ktorú Boží ľud cíti.“

 

Na záver pápež František pre lepšie pochopenie pripomenul podobenstvo o Dobrom Samaritánovi. Okolo muža, ktorý bol polomŕtvy na ceste po napadnutí zlodejmi, prechádza kňaz a ide ďalej, pretože by tam mohla byť krv a ak by sa ho dotkol, znečistil by sa. Prechádza levíta, a ten podľa slov Svätého Otca mohol uvažovať tak, že ak zasiahne, potom bude musieť ísť svedčiť k súdu, no on mal veľa inej práce. A on tiež ide ďalej. Nakoniec príde Samaritán, hriešnik, ktorý naopak má súcit.

 

Ale je tu aj ďalšia postava, hostinský, upozorňuje Svätý Otec, ktorý ostane prekvapený nie pre zločin, lebo to bolo niečo čo sa na tej ceste stávalo, nie pre správanie kňaza a levítu, pretože ich poznal, ale pre to čo spravil Samaritán. Hostinský žasne nad Samaritánom: „tento je blázon“, „nie je žid, je hriešnik“, mohol si pomyslieť. Pápež sa takto znova vrátil k Ježišovej autorite, nad ktorou v dnešnom evanjeliu (Mk 1, 21-28) ľud žasne, ako nad autoritou, ktorá spočíva v pokore a službe, v blízkosti pri ľuďoch a v hodnovernosti.

 

 

 

9. januára

 

Ranná homília pápeža Františka: Poznajme, adorujme a nasledujme Ježiša

 

Vatikán 9. januára – Pre kresťanský život nie sú potrebné zvláštne či mimoriadne veci; stačí postaviť Ježiša do centra našich každodenných rozhodnutí. Touto myšlienkou sa dnes pápež František prihovoril v homílii v Dome sv. Marty, kde po vianočnej pauze začal opäť sláviť ranné omše za účasti veriacich.

 

Po Vianociach začína nové liturgické obdobie, obyčajný čas roka, avšak v centre života kresťana, vysvetlil vo svojej homílii Svätý Otec, je vždy Kristus, prvé a posledné Slovo Otca, „Pán vesmíru“, „Spasiteľ sveta. Niet iného, on je jediný“:

 

„To je centrum nášho života: Ježiš Kristus. Ježiš Kristus, ktorý sa prejavuje, ktorý sa dáva vidieť; a my sme pozvaní spoznávať ho, rozpoznávať ho v živote, v mnohých okolnostiach života. Uznať Ježiša, poznať ho. - ,Otče, ale veď ja poznám život tohto svätca, tejto svätice, alebo aj ich zjavenia, tam a tam...‘ - To je dobré, svätí sú svätí, sú veľkí!