Aktuálne

Pastiersky list otca biskupa Tomáša na nedeľu Svätej rodiny 2017. Listy ostatných biskupov

  • Vytlačiť

Drahí bratia a sestry v Kristovi, milé rodiny!

 

Vianočné chvíle zobúdzajú aj vo mne spomienky a veľkú vďačnosť Bohu za to, že som sa narodil v katolíckej rodine. Ďakujem rodičom, už nebohému otcovi a mame, ktorá mi ešte žije, že spolu s mojimi bratmi a sestrami som mohol zakúsiť, čo to znamená mať skutočnú rodinu.

 

Som presvedčený, milí bratia a sestry, že aj vy ste počas Vianoc, viac, ako inokedy ďakovali Bohu za tento veľký dar, ktorý si nikto nemôže naprogramovať, ani zariadiť vybavovaním, dokonca ani kúpiť. Pocit domova, nežnosť mamy, starostlivé slovo otca a súdržnosť súrodencov sa nedajú ničím kúpiť, ani zaplatiť.

 

K vďačnosti, úprimnosti a úcte spoločného nažívania nás povzbudzujú čítania Božieho slova dnešnej Nedele Svätej rodiny. Už počas života si členovia rodiny majú dať najavo, že sa majú radi. Otec, mama i deti – všetci si zaslúžia lásku a osobitnú úctu. Boh chce, aby si deti ctili otca i mamu (Sir 3, 3-17). A zasa, rodičia nemajú nakladať s deťmi svojvoľne, ani podľa chúťok, lebo dieťa je Boží dar.

Vďačnosť, odpustenie, láskavosť, pokora a miernosť, by sa podľa apoštola Pavla mali udomácniť predovšetkým v rodinách, ktoré veria v Ježiša Krista (Kol 3, 12-21). Napokon nám čítanie z Lukášovho evanjelia predstavuje konkrétnu rodinu. Jej ťažiskom a stredobodom navždy zostal Kristus. Je to Svätá rodina – Mária, Jozef a dieťa Ježiš. Sú vykreslení v situácii, keď prichádzajú do chrámu. Rodičia sem prišli predstaviť a zasvätiť Pánovi malého Ježiša (Lk 2, 22-40). Od prvej chvíle je zjavné, že táto rodina žila v úzkom spojení s Bohom a nikdy sa od neho nevzdialila.

 

Drahí manželia a rodičia, milé deti, nádejam sa, že aj vy sa o to podobne usilujete. Mnoho rodičov robí všetko, čo môže, aby ich deti mali bývanie, vzdelanie, hmotné zabezpečenie a mohli si dovoliť to, čo oni sami v detstve a v mladosti nemali, čo vedie mladých k hedonizmu. Mnohí rodičia sa dnes zaujímajú v prvom rade o to, aby boli ich deti úspešné v škole, krúžku, športe. A tak každá minúta voľného času ich detí musí byť vyplnená voľnočasovou aktivitou, rôznymi krúžkami. Preto je v rodinách veľmi málo času na vzájomnú komunikáciu. Čoraz bežnejšie je, že dospievajúci majú menej súrodencov a kvôli vysokej rozvodovosti stále viac detí a mladých žije isté obdobie detstva iba s jedným rodičom. Mnoho mladých ľudí žije bez náboženského zázemia vo svojej rodine a slabá náboženská vzdelanosť mladých katolíkov vedie k tomu, že si v prežívaní svojej viery vyberajú to, čo sa im viac hodí, alebo vieru postupne strácajú.

 

V tomto roku sme prežívali sté výročie zjavení Panny Márie trom deťom Lucii, Františkovi a Hyacinte vo Fatime. V súvislosti so zjaveniami 13.októbra 1917 vo Fatime pri slnečnom zázraku, ktorého svedkom bola asi 70 tisíc pútnikov, sa zjavila Svätá rodina: Panna Mária, sv. Jozef i Dieťa Ježiš. Sestra Lucia vo svojich spomienkach hovorí: Keď Panna Mária zmizla v nedozernej diaľave oblohy, spozorovali sme vedľa slnka svätého Jozefa s Ježiškom a Pannou Máriou oblečenou do bieleho rúcha s blankytne modrým plášťom. Zdalo sa, akoby sv. Jozef s Ježiškom žehnali svet znamením kríža. Keď krátko na to zjavenie zmizlo, zbadala som nášho Pána a našu milú Paniu: mala som dojem, že je to Panna Mária Bolestná. Zdalo sa, že Kristus Pán žehná svet podobne ako sv. Jozef.

 

Toto zjavenie umelecky stvárnil obrazom Fatimskej Svätej rodiny aj slovenský umelec, žijúci vo Florencii Stanislav Dusík. Oltárny obraz sa teraz nachádza vo filiálnom kostole v obci Lackov pri Senohrade.

 

Aký je teda odkaz Panny Márie z Fatimy dnes pre nás a naše rodiny? Je zvláštny, ale účinný, lebo do jeho realizovania sme cez deti pozvaní aj všetci dospelí: Modlievajte sa ruženec a konajte pokánie, prinášajte dobrovoľné obete, aby ste vyprosili pokoj.

 

V duchu žiadosti Panny Márie a náuky svätého pápeža Jána Pavla II. nech je v našich rodinách trvalým ovocím fatimskej storočnice každodenná modlitba aspoň jedného desiatku svätého ruženca.

 

Počas Vianoc i do Nového roka si navzájom prajeme aj dar vytúženého pokoja. Často si ho predstavujeme ako výsledok naplnených túžob alebo prosperujúcej ekonomiky. Skutočný pokoj je však Kristov dar a môžeme ho prijať cez modlitbu, zmenu zmýšľania a ochotu obetovať sa z lásky k druhým.

 

Povzbudzujem dnes predovšetkým vás manželia, aby ste si pravidelne nachádzali čas byť v modlitbe pred Bohom aspoň pár chvíľ spolu ako manželia. Nie len preto, aby ste dali dobrý príklad vašim deťom, ale hlavne preto, aby ste sami mohli zachytiť Boží hlas pre vás a nechali sa premieňať na ľudí radostnej a obetavej lásky. Nech každá rodina sa stane „domácou cirkvou“, aby „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (konštit. Svetlo národov 10) bola „školou kresťanského života a plnšej ľudskosti“ (konštit. Radosť a nádej 52).

 

Svätý Otec František v liste k prípravám na Svetové stretnutie rodín, ktoré sa v roku 2018 uskutoční v Írskom Dubline, všetkým rodinám sveta napísal: Túžim zdôrazniť ako je dôležité, aby sa rodiny často pýtali, či žijú z lásky, pre lásku a v láske. Čo konkrétne znamená darovať sa, odpúšťať si, nestratiť trpezlivosť, starať sa o druhého, rešpektovať sa. O koľko bude lepší rodinný život, ak sa každý deň budú žiť tri jednoduché slová: "dovolíš", "ďakujem", "prepáč". Každý deň zakúšame nestálosť a slabosť, a preto my všetci, rodiny a pastieri, potrebujeme obnovovanú pokoru, ktorá stvárňuje túžbu po formovaní sa; vychovávať sa a byť vychovávaní, pomáhať a nechať si pomôcť, sprevádzať, rozlišovať a spájať všetkých ľudí dobrej vôle. Je to milosrdenstvo, ktoré nás obnovuje v láske. A vieme, kedy kresťanské rodiny sú miestami milosrdenstva a svedkami milosrdenstva.

 

Drahé rodiny, svet potrebuje vaše svedectvo milosrdenstva. Viem, že v mnohých našich farnostiach jestvujú spoločenstvá rodín a tiež spoločenstvá modliacich sa matiek a modliacich sa otcov a ďalšie spoločné iniciatívy rodín. Ďakujem vám za to! To je dobrá cesta: vzájomne si pomáhať a sa podporovať. Božie poslanie, ktoré ste ako manželia a rodičia na seba prijali, je veľké a vzácne a často presahuje vaše sily. No nie ste v ňom sami. Sám Boh prišiel na tento svet cestou rodiny, jemu na vás záleží a neustále vám žehná.

 

Nenechajte sa strhnúť túžbami a ponukami, ktoré by vás chceli obrať o to najvzácnejšie, o krásu a hĺbku vašich vzájomných vzťahov. Investujte svoj čas a námahu do budovania hlbokých rodinných vzťahov. Zamyslite sa možno práve dnes, kedy a ako by ste sa počas budúceho roka mohli zastaviť a urobiť niečo pre svoje manželstvo a rodinu. Dobré vzťahy v rodine nie sú samozrejmosťou, ale ovocím vytrvalého úsilia v otvorenosti pre Božiu milosť. Nech je Svätá rodina pre vás vzorom a stálou posilou.

 

K tomu vám dnes i pre celý budúci rok 2018 vyprosujem hojné Božie požehnanie a milosť. Boh, ktorý začal vo vás dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.

 

Z otcovského srdca vám všetkým žehnám v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého

 

váš biskup Tomáš

 

 

 

Pastierske listy alebo homílie biskupov Slovenska:

 

Rožňavský biskup Stanislav Stolárik: Prosme Svätú rodinu o ochranu pre rodiny

 

Rožňava 31. decembra (TK KBS) Prosme Svätú rodinu o ochranu pre všetky rodiny, predovšetkým tie, ktoré sa nachádzajú v ťažkostiach, aby s Božou pomocou dokázali odolávať ničivým tendenciám, ktoré v dnešnom svete ohrozujú základy rodiny. V pastierskom liste veriacim to napísal rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik. Jeho pastiersky list, ktorý napísal na dnešný sviatok Svätej rodiny, vám prinášam v plnom znení.

 

 

Pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika na sviatok Svätej rodiny

 

Drahí bratia a sestry,

 

v túto poslednú nedeľu roka slávime sviatok Svätej rodiny z Nazareta. S vďakou myslím na všetky rodiny našej diecézy a zo srdca vám ešte raz želám, aby pokoj a láska, ktorú nám Ježiš daroval svojím príchodom medzi nás počas vianočných sviatkov, naplnila vaše srdcia i vaše príbytky.

 

Boh sa chcel narodiť a vyrastať v rodine. Tým ju posvätil a urobil ju miestom stretnutia Boha s človekom. Počas svojho života v Nazarete si Ježiš ctil Máriu a Jozefa a ako dieťa, i neskôr ako mladík im bol poslušný (porov. Lk 2, 51-52). Týmto spôsobom poukázal na hodnotu rodiny pri výchove ľudskej osoby. Mária a Jozef ho voviedli aj do náboženského života. Prinášajú ho do chrámu, ako nám to hovorí dnešné evanjelium, navštevujú s Ním synagógu, putujú každoročne do Jeruzalema, denne sa v rodine modlia. Dnešné Božie slovo nás pobáda k tomu, aby sme dieťa vnímali ako dar, ktorý Boh zveruje rodine a za ktorý nesieme zodpovednosť.

 

Obetovanie v chráme môžeme prirovnať k prinášaniu dieťatka na krst, kedy celá rodina i rodina Cirkvi prijíma znovuzrodené Božie dieťa a zároveň ho celkom odovzdáva do Božích rúk. Táto udalosť z evanjelia zjavuje skutočné a najhlbšie povolanie rodiny: každé dieťa dať pokrstiť a vychovávať ho vo viere. Mária a Jozef vychovávali Dieťa Ježiša predovšetkým svojím vlastným príkladom. Na svojich rodičoch vnímal krásu viery, lásku k Bohu a jeho zákonu, svätosť života, ktorá sa prejavuje v láske k blížnym. Svätá nazaretská rodina je vskutku „predobraz“ každej kresťanskej rodiny, ktorá sa zrodila v sviatosti manželstva a živená Eucharistiou má poslanie byť nielen živou bunkou spoločnosti, ale aj Cirkvi, znamením jednoty celého ľudstva.

 

Svätá rodina bola svätou, lebo jej centrom bol Ježiš. Vždy a za každých okolností. Všetko sa „točilo“ okolo neho. Keď sa aj my budeme viac koncentrovať na Ježiša a teda sa prestaneme „točiť“ len okolo seba, budeme o to viac podobní Svätej rodine. To sa konkrétne prejavuje v každodennej rodinnej modlitbe, v účasti na sv. omši v každú nedeľu a prikázaný sviatok, v čítaní Svätého písma, Katechizmu katolíckej cirkvi a životopisov svätých, v rozhovoroch o Božích veciach. A čo je veľmi dôležité: vo vzájomných prejavoch trpezlivosti, nezištnej pomoci a odpúšťania. Rodičia vlastným príkladom naučia svoje deti najviac.

 

Je Svätá rodina spred 2000 rokov i dnes príkladom pre naše rodiny? Uvedomujeme si, že v nazaretskej rodine bolo všetko zdravé, nič neškrípalo, ich vzťahy boli nenarušené a nekomplikované. Bola to rodina plná lásky a porozumenia. Niečo, čo si každý z nás v hĺbke srdca praje. Ale aj my, aj vy drahí bratia a sestry, všetci sa môžeme každý večer stať „svätou rodinou“. Keď si navzájom všetci všetko odpustíme, v tom okamihu sme „svätou rodinou“. Nech nás to dnes naplní radosťou, že stávať sa svätou rodinou neznamená byť bez chýb, mať na všetko rovnaký názor, zachovávať všade posvätné ticho, neustálu harmóniu a pokoj; to často naozaj nie je v našich silách. Ale že to znamená - najneskôr večer sa so všetkými zmieriť. Verš z Listu Efezanom: „Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom“, nám naše staré mamy neraz opakovali a vedeli prečo. Mnohé rodiny žijú celé desaťročia v pretrvávajúcich sporoch, nezmierené, len tak akosi vedľa seba. Láska v nich nerastie a možno niekedy aj úplne zomrela. Ale pri dobrej vôli i tu môže nastať zmena k lepšiemu, ak si členovia rodín znova budú navzájom pomáhať, a zvlášť, ak budú prosiť o pomoc Svätú rodinu.

 

Celý rok Fatimy sme v našej diecéze slávili spoločne ako jedna rodina. Mohli sme to prežiť na diecéznom stretnutí v Boľkovciach a pri zasvätení diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v Rožňave. Tento zážitok a povzbudenie jednoty diecéznej rodiny sme mali preniesť do našich farností a rodín. Platí to však i opačne – dbajme o jednotu v rodine, a to sa prejaví na jednote vo farnosti i v diecéze.

 

Pri poslednom zjavení vo Fatime 13. októbra 1917 darovala Panna Mária ako znamenie zázrak slnka. Po tomto zázraku videli deti pred slnkom Pannu Máriu, malého Ježiška a svätého Jozefa. Prítomnosť Svätej rodiny v zjavení chápala sestra Lucia ako naliehavú výzvu k svätosti rodín. Chce, aby sme upriamili svoj pohľad na Nazaretskú rodinu a nasledovali ju pri našom putovaní do neba.

 

Nedávno zosnulého (september 2017) talianskeho kardinála Carla Caffaru sa spýtali na proroctvá sestry Lucie „o poslednom zápase medzi Pánom a kráľovstvom Satana.“ V liste, ktorý mu napísala sestra Lucia, bolo uvedené: „Posledný zápas medzi Pánom a kráľovstvom Satana bude o manželstvo a rodinu. Nebojte sa. Každý, kto sa bude snažiť o posvätnosť manželstva a rodiny bude mať protivníkov a odporcov, pretože toto je rozhodujúca otázka.‘ Potom dodala: ‚Panna Mária už však rozmliaždila hlavu satana‘.“

 

Kardinál Caffarra povedal, že „ je presvedčený, že rodina je jadrom sporu, pretože je nosným pilierom stvorenia. Je skutočným vzťahom medzi mužom a ženou a medzi generáciami. Ak sa zničí základný stĺp, zrúti sa celá budova. Toho sme svedkami v dnešnej dobe. Práve sa nachádzame v tomto kľúčovom bode a vieme to.“ To, čo napísala sestra Lucia v roku 1980 platí v ešte oveľa väčších rozmeroch práve dnes.

 

Pri už spomínanom poslednom zjavení vo Fatime, videli deti v žiarivých oblakoch sv. Jozefa, ktorý spolu s Ježiškom, urobil trikrát znamenie kríža nad svetom. Fatima nás s plnou vážnosťou upriamuje aj k oddanej úcte k sv. Jozefovi. Toto je tiež jeden z odkazov Fatimy: sv. Jozef spolu s ktorým náš Pán požehnal celý svet! Jozef sa nechal viesť Bohom. Akonáhle mu Boh objasnil situáciu o Ježišovom počatí, prevzal tento poslušný muž okamžite iniciatívu. A to predovšetkým vtedy, keď bolo potrebné zachrániť Ježiša z nebezpečenstva smrti: „Vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2,14) Už pre tento odvážny čin záchrany Svätej rodiny, by si Jozef zaslúžil, aby sme ho vzývali ako patróna a ochrancu Cirkvi! Nie je teda iba patrónom zomierajúcich, ale v Božom poverení je aj záchrancom života! Francúzska karmelitánka Margaréta od Najsvätejšej Sviatosti povedala: „Jozef musel mať väčšiu vieru, že Ježiško je Bohom, než ako ju máme my, keď držíme v rukách sv. Eucharistiu“, aby konal tak odvážne.

Uvedieme Skutočný príbeh z dnešnej doby:

 

John má mnoho detí a v Írsku je ťažké nájsť si prácu. Jedného dňa mu nejaká žena hovorila o sv. Jozefovi a o istej novéne zvanej „Plášť sv. Jozefa“. Povedala mu, aby si tú novénu vykonal, že sv. Jozef mu iste pomôže. John nebol príliš horlivý katolík, ale jeho manželka sa modlila za celú rodinu. Tej žene však povedal, že si novénu urobí, aby videl, „či všetky tie modlitby vôbec fungujú.“

Potom ako sa novénu domodlil, hneď si našiel prácu, ale myslel si, že je to jednoducho náhoda. O niečo neskôr, nakoľko mu získaná práca veľmi nevyhovovala, počul o inom zamestnaní, a tak poslal tam svoj životopis. Rozhodol sa opäť si vykonať novénu k sv. Jozefovi, „pre istotu“, aby videl, či to funguje i tentokrát. Po pohovore mu zamestnávateľ povedal: „My máme toľko žiadostí o toto miesto, že vám správu nebudeme môcť dať skôr ako v utorok budúceho týždňa.“ Muž odpovedal: „OK“, vo svojom vnútri však túžil to miesto dostať.

 

Cestou domov povedal sv. Jozefovi: „Čo pre mňa urobíš? Túto prácu by som skutočne rád dostal!“ Zatiaľ čo sa mu hlavou a srdcom rojili tieto myšlienky, zazvonil mu mobilný telefón. Muž, ktorý s ním predtým hovoril, mu povedal: „John, chcem vám povedať, že máte zamestnanie; nečakáme do budúceho týždňa, aby sme ohodnotili ostatných kandidátov, chceme vás!“ – John bol taký ohromený, že sa musel vydýchať. Nemohol sa ubrániť myšlienke: „Svätý Jozef, nevychádzam z údivu! Vďaka!“ A hneď zatelefonoval manželke, aby jej celú príhodu vyrozprával.

 

John nebude už nikdy pochybovať o silnej pomoci sv. Jozefa! Dnes je John jeden z najväčších „fanúšikov“ sv. Jozefa, všetkým o ňom hovorí... „Sv. Jozef, pros za nás, pros za otcov rodín! Ty poznáš ich starosti.“

 

Uvedený príbeh o sv. Jozefovi nás nechce uviesť do rozprávkového sveta, alebo do sveta mágie, kam sa dnes ľudia radi, no neuvážene utiekajú. Upriamenie pozornosti na postavu sv. Jozefa je ďalším povzbudením pre nás, aby sme dôverovali sile jeho príhovoru. Od sv. Jozefa nemáme zapísané ani jedno slovo, ale zanechal nám príklad plnej dôvery a odovzdanosti do Božej vôle. Boh to vedel vopred, a preto mu zveril dve najvzácnejšie bytosti aké nosila táto Zem: Ježiša a Máriu. Jozef dokonale splnil svoje poslanie, a tak sa niet čo diviť, že jeho príhovor v nebi je taký mocný. Dôverujme mu naplno aj my vo všetkých problémoch, najmä rodinných a často ho vzývajme o pomoc.

 

Ako veľká duchovná rodina sa končiacim rokom nezastavujeme, ale spoločne putujeme ďalej a chceme sa pripraviť na národné stretnutie mládeže P 18 v Prešove. Všetkých vás pozývam vykročiť na cestu duchovnej prípravy s názvom „Odvážny rok“. Nie je to cesta len pre mladých, ale aj pre kňazov, katechétov, učiteľov i rodičov, pre celé rodiny. Témy, týkajúce sa rôznych aspektov odvahy, a to aj podľa príkladu odvahy sv. Jozefa, ktorú v nastávajúcom roku budeme všetci rozhodne potrebovať, sú pre nás k dispozícii na stránke www.narodnestretnutiemladeze.sk. Najmä vy, starí rodičia, poproste svoje deti i vnúčatá, nech vám to z internetu vytlačia, aby ste im mohli o tom porozprávať.

 

Prosme Svätú rodinu o ochranu pre všetky rodiny, predovšetkým tie, ktoré sa nachádzajú v ťažkostiach, aby s Božou pomocou dokázali odolávať ničivým tendenciám, ktoré v dnešnom svete ohrozujú základy rodiny. Kalendárny rok 2017 a s ním i rok Fatimy sa končí. Fatimský odkaz však zostáva stále aktuálny a my chceme pokračovať na nastúpenej Máriinej ceste. Vykročme do Nového roka ešte rozhodnejšie s Pannou Máriou a jej rodinou: s Božím Dieťaťom v srdci a pod mocnou ochranou svätého Jozefa!

 

Svätá rodina, sprevádzaj a ochraňuj aj v novom roku všetky rodiny našich farností i celú duchovnú rodinu diecézy. Amen.

 

Do nového roka vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého

 

Mons. Stanislav Stolárik

rožňavský biskup

 

 

 

 

Biskup Štefan Sečka: Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc

 

Spišská Kapitula 31. decembra (TK KBS) Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc a učme sa od nich, akou vierou treba prijať Krista. Viera Panny Márie, sv. Jozefa, pastierov, mudrcov má jedného spoločného menovateľa – je to viera chudobných a pokorných ľudí. V pastierskom liste veriacim to píše spišský biskup Mons. Štefan Sečka. Jeho list, ktorý napísal na dnešný sviatok sv. Rodiny, vám prinášam v plnom znení.

 

Bratia a sestry,

 

Vianoce v našej prítomnosti, ako nám o tom hovorí skúsenosť posledných rokov, sa stávajú stále viac spoločenskou udalosťou, z ktorej sa postupne vyprázdňuje duchovnosť. Niektoré tradície a zvyky síce zostávajú, ale už bez pôvodného obsahu a významu. V našej dobe už nevieme, čo znamená vianočný stromček, prečo sa pod stromček dávajú vianočné dary, prečo je štedrá večera a podobne. Symbolika vianočných zvykov mala pôvodne hlboké duchovné posolstvo.

 

Drahí bratia a sestry,

 

naše kresťanské sviatky boli cez celú dvetisícročnú históriu Cirkvi oporou viery pre jednotlivých veriacich i pre kresťanské rodiny. Ako sa otriasa viera, tak postupne upadá aj duch a spôsob slávenia sviatkov. Ale platí to aj naopak. Upúšťanie od tradície slávenia sviatkov spôsobuje aj úpadok viery veriacich. Najzreteľnejšie to vidíme na slávení nedele a výročných sviatkov, akými sú aj Vianoce.

 

Slávenie vianočných sviatkov v minulosti bolo viac preniknuté duchom viery a kresťanskej nábožnosti. Chudoba a jednoduchý štýl života veriacich pobádal, aby sa hlbšie vnárali do tajomstva Vianoc. Zaujímavé je, že čím viac sa naši predkovia podobali postavám z historických prvých Vianoc, tým nábožnejšie ich vedeli sláviť. Ľudové obyčaje a zvyky, ktoré cez stáročia akoby zabaľovali tajomstvo Vianoc istým spôsobom formovali ľudí a utvrdzovali ich vo viere a nábožnosti. Boli vyjadrením ich vnútorného postoja ku skutočnostiam viery.

 

Duchovný obsah Vianoc postupne nahrádza v našich rodinách plytký konzumizmus. Namiesto duchovnej prípravy sme sa vrhli na horúčkovité nákupy potravín, nápojov a predmetov spotrebného tovaru. Vytratila sa modlitba a horlivosť adventného očakávania oslavy Pánovho narodenia. Kedysi ľudia chodili na sväté omše každý deň počas adventu. Modlievalo sa spoločne v rodinách, konali sa rôzne pobožnosti (napr. pobožnosť s obrazom Svätej rodiny hľadajúcej prístrešie), ľudia sa chystali na prežívanie Vianoc dobrou svätou spoveďou. Pokánie bolo zároveň aj zmierením medzi ľuďmi.

 

Aké budú naše Vianoce toho roku, zajtra i do najbližšej, či vzdialenejšej budúcnosti? Vianociam v budúcnosti musíme vrátiť pôvodný obsah a náplň. To znamená, že urobíme opäť stredobodom našich kresťanských sviatkov Ježiša Krista a jeho tajomstvo. Sme v situácii, kedy treba Vianoce nanovo pokresťančiť. Vrátiť im pôvodný zmysel.

 

Prvé, čo je treba urobiť, je návrat k duchovnej príprave na sviatky. Nemožno ignorovať advent a jeho výzvy k obráteniu a polepšeniu života, ak chceme zostať verní Vianociam – ako sviatkom narodenia nášho Pána.

 

Druhé, čo treba urobiť je, aby sme sa mysľou i srdcom vrátili ku Kristovi a jemu venovali náš sviatočný čas a pozornosť. Musíme vedieť ignorovať ponuky sveta a pohŕdať všetkým, čo nám Pána Ježiša má nahradiť, zacloniť ho a odviesť našu pozornosť od neho.

 

Rok čo rok si na vianočné sviatky oživujeme vieru v jeho stálu prítomnosť medzi nami. Vianoce slávené v Eucharistii nie sú len spomienkou na dávnu udalosť v Betleheme, sú vždy novou aktualizáciou tajomstva darovania sa Krista ľuďom. V prvých Vianociach sa Kristus daroval všetkým ľuďom všetkých čias. Pri každoročnej oslave vianočného tajomstva sa ten istý Kristus ponúka a daruje ľuďom v konkrétnom čase, ktorí ho s vierou prijímajú.

 

Už aj prvé Vianoce v roku 1 (jeden) nášho letopočtu, keď sa Kristus narodil pre všetkých, nie všetci ho skutočne aj prijali a stali sa účastní na dobre jeho prítomnosti. Bola to hŕstka ľudí, čo sa mu vierou otvorili, ako svedčí evanjelium: „Medzi svojich prišiel a svoji vlastní ho neprijali.“ Tým, ktorí ho s vierou prijali dal Boží Syn milosť, že sa stali Božími deťmi – ľuďmi narodenými z Boha.

 

Preto sa sviatostne v liturgii Cirkvi ustavične obnovuje tajomstvo narodenia a jeho príchodu, aby generácie, čo po sebe prichádzajú, mohli takto vierou konkrétne a osobne prijať Ježiša Krista. Toho istého Ježiša, ktorý sa narodil v Betleheme a takým istým spôsobom, ako ho prijali v prvom roku jeho pobytu na zemi. Ten spôsob prijatia je viera. Uveriť v narodenie Krista – Božieho Syna i Syna človeka - rovná sa prijať Krista. Jeho narodenie v nás vierou je naše zrodenie sa z Boha k životu s Kristom a pre Krista.

 

Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc a učme sa od nich, akou vierou treba prijať Krista. Viera Panny Márie, sv. Jozefa, pastierov, mudrcov má jedného spoločného menovateľa – je to viera chudobných a pokorných ľudí.

Viera chudobných vyjadruje vnútornú slobodu ducha, nezávislosť na majetku a hmotnom bohatstve.

 

Pokora viery je druhá náležitosť, ktorú objavujeme na postavách Vianoc v Betleheme, bez ktorej nie je možné prijať Krista. Koho uráža maštaľ, chatrný výzor dieťaťa, komu ťažko padne zohnúť kolená a skloniť hlavu pred majestátom Boha, ten nie je schopný prijať Krista. Akou mierou sa našej viere podarí pokoriť pred Bohom, takou mierou sme schopní uchopiť a prijať Krista.

 

Drahí bratia a sestry,

 

nezáleží na tom, či nás od okamihu narodenia Ježiša Krista delí niekoľko hodín, ako pastierov, či niekoľko týždňov, ako Simeona a Annu v chráme, či niekoľko mesiacov, ako mudrcov z východu, alebo či je to niekoľko tisícročí, ktoré delia nás, čo žijeme dnes. Časový interval je bezvýznamná záležitosť. Čo je dôležité a od čoho všetko záleží je viera pokorných a chudobných. Ona je spôsobom ako možno a ako treba prijať Krista na Vianoce v roku 2017, v ktorých sa nám Kristus opäť ponúka a dáva.

 

Požehnané Vianoce i Nový rok.

 

Váš otec biskup + Štefan Sečka

 

 

 

 

 

Archieparchia začala sláviť Jubilejný rok, kňazi čítajú pastiersky list

 

 

Prešov 1. januára (TK KBS) Prešovská archieparchia začala sláviť Jubilejný rok. K účasti na oslavách dnes veriacich pozval prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak. Urobil tak v pastierskom liste, ktorý dnes kňazi čítali namiesto homílie pri svätých liturgiách. “Vďačnosť plodí nové dary. Buďme horliví v ďakovaní Pánu Bohu i Presvätej Bohorodičke za našu Gréckokatolícku cirkev, za jej rozkvet, za biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľné sestry a za bohoslovcov. Modlime sa, aby sme všetci žili horlivo podľa Božej vôle, každý na tom mieste, kde nás Pán Boh postavil, aby sme šírili Božie kráľovstvo na zemi,” prihovára sa vladyka Babjak. Pastiersky list vám prinášam v plnom znení.

 

Pastiersky list otca arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ k Jubilejnému roku Prešovskej archieparchie 2018

 

Drahí bratia a sestry!

 

Na začiatku Jubilejného roka Prešovskej archieparchie 2018, v ktorom Gréckokatolícka cirkev bude ďakovať mnohorakými spôsobmi Pánu Bohu za jeho nekonečnú lásku a dobrotu v duchu modlitby: „Tvoje z tvojho tebe prinášame...“, vás všetkých srdečne pozdravujem a prajem vám požehnaný nový rok plný milostí, pokoja a Božej lásky, ktoré nám Pán neustále ponúka, ale ešte hojnejšie v tomto jubilejnom roku.

 

Dnešný sviatok Obrezania Pána vyjadruje zmluvu uzavretú na Sinaji medzi Bohom a izraelským ľudom. Každý chlapec sa stal obriezkou účastný na prisľúbeniach vyplývajúcich z tejto zmluvy. My sme boli krstom začlenení do nového Izraela – do Cirkvi a stali sme sa účastnými na Kristových prisľúbeniach. V evanjeliu počúvame, že po narodení Ježiša pastieri oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli. Aj my chceme po celý tento rok oslavovať a chváliť Boha za evanjelium, ktoré posilňovalo celé generácie našich veriacich a ktoré aj my počúvame ako radostnú zvesť pre náš život, ale aj za všetky jeho viditeľné i neviditeľné dobrodenia – za všetko, čo sme počuli a videli. Dnešné evanjelium nám predstavuje aj udalosť, keď Jozef a Mária našli Ježiša v chráme. Nech nám Jubilejný rok Prešovskej archieparchie 2018, ktorý dnes začíname sláviť, pomôže umocniť našu vieru v Ježiša Krista prítomného v našich chrámoch, v Božom slove, vo sviatostiach a v spoločenstve Cirkvi, ale aj nanovo ho nájsť v našom každodennom živote, v našich rodinách, v udalostiach nášho života.

 

Hlavným jubileom v tomto roku je významný medzník života Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorým je dvesto rokov od zriadenia Prešovskej eparchie. Svätá stolica ponúkla našim predkom žijúcim na tomto území už pred dvesto rokmi vlastnú cirkevnú hierarchiu – Prešovskú eparchiu na čele s eparchiálnym biskupom. Tak boli naši predkovia jasne ukotvení vo vlastnej cirkevnej štruktúre a zastrešení vlastným biskupom. Od toho času Prešovská eparchia začala písať svoje vlastné radostné i bolestné dejiny. Hoci začiatky boli ťažké, pretože sme boli v tomto priestore akýmsi nechceným dieťaťom, to, že to bolo veľké Božie dielo, môžeme vidieť dnes, po tom všetkom, čo Gréckokatolícka cirkev na Slovensku prežila. Počas jej likvidácie v rokoch 1950 – 1968 bola celých osemnásť rokov postavená mimo zákona, jej biskupi a mnohí kňazi skončili vo väzení a ostatní kňazi aj s rodinami boli deportovaní do vyhnanstva. Aj po obnovení Cirkvi bola až do roku 1990 situácia kritická. Potom sa vďaka horlivým kňazom a veriacim začal jej rozkvet.

 

V jubilejnom roku si pripomíname päťdesiat rokov od obnovenia činnosti Gréckokatolíckej cirkvi, ktorú komunistický režim v roku 1950 násilne zlikvidoval. Biskupi mučeníci, ale aj kňazi, ktorí prešli väzením, boli rehabilitovaní. Vy starší si na to živo pamätáte, koľko bolo v roku 1968 zo vzkriesenia Gréckokatolíckej cirkvi radosti.

 

Pred desiatimi rokmi bola Prešovská eparchia povýšená na archieparchiu a Prešov sa stal metropolitným sídlom. Pápež Benedikt XVI. v roku 2008 zriadil Gréckokatolícku metropoliu sui iuris na Slovensku, povýšil Košický apoštolský exarchát na Košickú eparchiu a zriadil Bratislavskú eparchiu.

 

V jubilejnom roku si ešte pripomenieme aj stotridsať rokov od narodenia bl. hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča a tridsať rokov od vyhlásenia baziliky minor v Ľutine, najväčšom pútnickom mieste Gréckokatolíckej cirkvi. V tom všetkom vidíme dozrievanie našej miestnej cirkvi. Za všetky tieto Božie dary chceme v jubilejnom roku zo srdca ďakovať.

 

Zároveň v tomto roku budem aj ja Bohu ďakovať za niekoľko jubileí – za svoj život, za dar kňazstva, za biskupské svätenie i za službu metropolitu.

 

Jubilejný rok 2018 chceme teda dôstojne osláviť mnohorakým spôsobom. V každom chráme sme ho už začali eucharistickou pobožnosťou a modlitbou.

 

V Ríme sme požiadali o získanie odpustkov jubilejného roka pre desať vybraných chrámov Prešovskej archieparchie, v ktorých ich budeme môcť získavať počas celého roka za splnenia obvyklých podmienok. Okrem katedrálneho chrámu v Prešove a vikariátneho chrámu v Humennom, baziliky v Ľutine a chrámu na hore Zvir v Litmanovej budeme môcť získať plnomocné odpustky aj v chrámoch v Poprade, v Bardejove, vo Svidníku, v Stropkove, v Čemernom a v Snine. Vrelo odporúčam tak jednotlivcom, ako aj kňazom, aby sa snažili sprostredkovať veriacim spoločné púte na niektoré z vymenovaných miest s cieľom získať tieto jubilejné odpustky.

 

V jubilejnom roku vám chceme ponúknuť sériu desaťdielnej knižnej edície Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, vedeckú konferenciu, slávnostnú svätú liturgiu za účasti domácich biskupov i východných biskupov z okolitých krajín. Usporiadame tlačové konferencie, tri veľké ďakovné púte: v apríli do Svätej zeme, v júni do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove a v októbri do Ríma. Vyjde nám jubilejná poštová známka, vydáme pamätnú medailu, usporiadame putovnú výstavu historických fotografií. Ale najdôležitejším bodom jubilejných osláv bude Ďakovný rok pred Eucharistiou – celoročná adorácia v našich farských a filiálnych chrámoch, vo formačných centrách a v iných kaplnkách podľa pripraveného rozpisu.

Na Vianoce som v katedrále posvätil kópie ikony krásnobrodskej Presvätej Bohorodičky, ktoré dnes začnú putovať po Prešovskej archieparchii, po každom protopresbyteráte. Veľký dôraz kladieme na naše najväčšie odpustové slávnosti v Litmanovej a v Ľutine. Všetky tohtoročné slávenia a podujatia budú mať prívlastok jubilejných osláv.

 

Drahí veriaci, všetkých vás pozývam k aktívnej účasti na týchto oslavách podľa pripraveného kalendára slávení a podujatí, ktorý je k dispozícii v každom chráme. Tiež je kompletný a aktualizovaný na webovej stránke našej archieparchie, aby bol dostupný každému veriacemu. Vďačnosť plodí nové dary. Buďme horliví v ďakovaní Pánu Bohu i Presvätej Bohorodičke za našu Gréckokatolícku cirkev, za jej rozkvet, za biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľné sestry a za bohoslovcov. Modlime sa, aby sme všetci žili horlivo podľa Božej vôle, každý na tom mieste, kde nás Pán Boh postavil, aby sme šírili Božie kráľovstvo na zemi. Aby sa Ježiš vzmáhal v našom živote i v tomto svete. Presvätá Bohorodička, pros za nás, aby sme všetky jeho slová podľa tvojho príkladu zachovávali vo svojich srdciach a uskutočňovali ich v každodennom živote.

 

Všetkým žičím a vyprosujem šťastný a požehnaný nový rok plný Božej lásky a pokoja, a zo srdca vám udeľujem archijerejské požehnanie.

 

Váš arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ

 

 

 

 

 

Predseda KBS: Otvorme viac oči pre druhých, pre ich potreby a trápenia

 

Bratislava 1. januára (TK KBS) V Katedrále sv. Martina v Bratislave slávil predseda KBS Stanislav Zvolenský slávnostnú svätú omšu pri príležitosti prikázaného sviatku Panny Márie Bohorodičky a 25. výročia štátneho sviatku vzniku Slovenskej republiky. Pri tejto príležitosti vám prinášam plné znenie homílie, ktorú predniesol v priamom prenose RTVS.

 

Milí bratia a sestry,

 

na začiatku občianskeho roku slávime sviatok Bohorodičky Panny Márie a zároveň si pripomíname dnes aj 25. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

 

Čo znamená dnešný sviatok pre našu vieru a čo si z neho môžeme vziať pre budúcnosť našej krajiny?

 

Dnešné evanjelium nám predstavuje Pannu Máriu ako tú, ktorá počúva, zachováva slová vo svojom srdci a premýšľa o nich. Dalo by sa povedať, že s počúvaním a premýšľaním sú spojené celé Vianoce: môžeme si to všimnúť napríklad u Zachariáša, ktorý mlčí až do narodenia svojho syna Jána Krstiteľa. Alebo keď Sväté písmo hovorí o Jozefovi, predstavuje ho ako toho, ktorý počúva, vníma a koná. A dnes, keď čítame o vtelení Boha, o narodení Krista, svätý Lukáš nám ukazuje Pannu Máriu ako tú, ktorá v tichosti počúva a premýšľa.

 

Na nás sa zo všetkých strán valia slová - priam nepreberné množstvo. Súčasný svet vyzdvihuje vyjadrovanie názorov, presadzovanie myšlienok. Kto mlčí, vyvoláva dojem, že mu ušiel vlak. Kto chce byť "in", musí komentovať, musí aspoň zdieľať, fejsbúkovať, instagramovať, tvítovať...

 

Pri jednom z najdôležitejších okamihov dejinách ľudstva Panna Mária mlčí. Počúva a premýšľa. Nepotrebovala by smartfón na zachytenie posolstva tých chvíľ. Uchováva všetko vo svojom srdci. Potichu vníma, čo znamená príchod Boha na svet. A neupriamuje pozornosť na seba.

 

Dnešný sviatok je vlastne upriamením pozornosti na druhého. Aj keď ho nazývame slávnosťou "Bohorodičky, Panny Márie", tento titul Mária dostala kvôli inému - kvôli svojmu Synovi. Ona porodila Boha. I keď to neznamená, že by bola príčinou Boha, že by dala príčinu Božiemu jestvovaniu. Boh si Máriu v istom okamihu vybral za matku Spasiteľa. Svojho jediného Syna, ktorý má s Otcom i Duchom Svätým od večnosti tú istú podstatu.

 

To, že je Mária Bohorodičkou, to sa týka nás všetkých. Totiž z tejto skutočnosti vyplýva: Boh nás Vtelením svojho Syna nesmierne vyzdvihol. Každého z nás, každého človeka. V Ježišovi Kristovi, narodenom z Panny Márie, ľudí k sebe ešte viac priblížil: stali sme sa Božími deťmi. A to je viac, než akékoľvek ocenenie, ktoré možno dosiahnuť na tomto svete. A preto žiadneho človeka nemožno ponižovať ani pokladať za menejcenného.

 

Upriamenie pozornosti na druhého, počúvanie, premýšľanie, rozlišovanie, vedomie vlastnej dôstojnosti. Toto sú dôležité posolstvá dnešného sviatku. Ako ich premietnuť do našich životov?

 

Za dvadsaťpäť rokov svojej samostatnosti naša krajina v mnohom pokročila. Otvorili sme sa modernému svetu a prijali veľa pozitívnych zmien - za to treba byť úprimne vďační. Zároveň sa ukázalo, že je nemálo oblastí, v ktorých sme úspešní, a aj prospešní pre iných. Obyvatelia našej vlasti sa dokázali presadiť v ekonomike, kultúre aj v športe. Náš národ má svoje dary a talenty: tisíce žien a mužov zo Slovenska v Európe i v celom svete dokáže držať krok, ba aj viesť ostatných, objavovať nové cesty.

 

V zahraničí vnímajú našu pracovitosť i spoľahlivosť a napríklad aj schopnosť rozumieť technickým veciam, kapacitu rýchlo sa učiť, prichádzať so zlepšeniami a novými riešeniami. Ochota a pracovitosť sprevádzali náš národ celé generácie a sú dôvodom na povzbudenie aj dnes. A k týmto vlastnostiam si dovolím pripomenúť ešte jednu, na ktorú sa dnes, bohužiaľ, nehľadí rovnako pozitívne ako v minulosti. Je to totiž nenáročnosť a skromnosť - vedieť byť spokojný aj v nie najlepších podmienkach. Ako ľudia vravievali, že niekto je… “nielen do koča, ale aj do voza."

 

Náš človek má slabosti, ale nikdy nebol synonymom spupnosti, povýšenectva či arogancie. Dokázal vydržať, poradiť si v nepohode, a zároveň nestratiť zmysel pre vyššie veci. Naša literatúra je plná takýchto príkladov! Našim ľuďom neraz pomohli viera a ako to zvykneme hovoriť - obyčajný sedliacky rozum rozlíšiť podstatné od druhoradého. V tejto súvislosti je však na mieste obozretnosť. Totiž, tá slovenská pokora, skromnosť alebo aj zdravý rozum sa pre niektorých stali akoby príležitosťou na posmech.

 

V atmosfére posledných rokov možno vnímať isté zhadzovanie všetkého, čo je slovenské. Opakované podsúvanie toho, že sme horší, zaostalejší, že nestíhame s moderným svetom, atď. Iste, máme veľa chýb. Myslím si však, že akékoľvek podceňovanie ľudí, ktorí pochádzajú z tejto krajiny, je nemiestne. Nepodvoľme sa mu! Nenaskakujme na vlnu pohŕdania sebou samými!

 

Nenechajme sa zhadzovať a sami sa nezhadzujme! Uchovajme si skromnosť, ale aj zdravé sebavedomie, optimizmus a vlastný pohľad. Nemusí byť vo všetkom ten pohľad taký istý ako majú “tí, ktorí sú na západe" - nemusíme slepo kopírovať druhých, najmä bohatších a chcieť sa im - za každú cenu - vyrovnať. Len aby na nás nepozerali cez prsty a nedávali nám pocítiť našu druhotriednosť. Svet, za ktorým sa dnes toľkí ženú, nie je vo všetkom hoden nasledovania. Najmä nie v tom, čo sa týka sebastrednosti.

 

Stačí si pripomenúť, že 85 percent zdrojov našej planéty využíva 15 percent jej obyvateľov. A tí chcú stále viac. Odborníci hovoria, že keby všetci ľudia na zemi mali žiť ako niektoré vyspelé národy, potrebovali by sme 5 zemegúľ. Skromnosť a nenáročnosť sa vo pokrokovom svete nenosí. Otázkou je, dokedy? Pápež František v príhovore Urbi et Orbi kritizoval súčasný model rozvoja, že je príčinou ľudského, sociálneho aj enviromentálneho úpadku.

 

Nenásytnosť a sústredenie na prostriedky namiesto cieľov je stále vážnejším rizikom. Vedci dokonca dvíhajú varovný prst, že ľudia alebo upravia svoje správanie, aby systém našej planéty mohol fungovať, alebo si ten systém upraví nás.

 

Je zaujímavé pomyslieť, že Boh nepokladal za nevyhnutné, aby sa jeho Syn narodil v čase a priestore vysokej prosperity. Pred 2000 rokmi ho vložil do rúk dvoch úplne chudobných ľudí. Úroveň prostriedkov ho nezaujímala. Našiel si pracovitého Jozefa a ochotnú Máriu. Ľudí, ktorým bola cudzia sebastrednosť, a ktorí za lásku nepovažovali len emočné vzplanutia. "Myslíte, že Mária a Jozef vedeli niečo o láske?" pýtajú sa občas mladí. "Bezpochyby," odpovedám. A chce sa mi dodať: "Oveľa viac, než mnoho iných ľudí." Len sa vyhýbali egoizmu, sebaláske.

 

Obyvatelia tzv. vyspelého sveta, hnaní túžbou po stále väčšom blahobyte, za kritérium všetkých vecí čoraz viac považujú seba. Ako pripomína Svätý Otec, auto-referencialita preberá vládu nad vzťahmi i nad fungovaním spoločností. Ja určujem, ja stanovujem ako veci budú - podľa toho, čo ja pokladám za správne. A aj bez ohľadu na to, aká je objektívna skutočnosť.

 

Svet stále viac rozpráva, ba aj kričí, aby bolo "po jeho". A stále menej počúva. Kto sa odváži protirečiť, že človek nie je, nemôže byť mierou všetkých vecí, je tzv. tolerantnou spoločnosťou onálepkovaný za bigotného, či tmára.

 

Neraz tí ístí, ktorí druhým radia ako žiť v súlade s prírodou - preferujú eko, bio, či raw - ale čo sa týka človeka, bez problémov obhajujú opak. Chráňte prírodu, rešpektujte jej systém, nelejte olej do Dunaja! Ale nikomu nevravte, čo je správne pre ľudské vzťahy! Do toho nech sa nik nemieša!

 

Ak teda pri výžive či ekológii ešte možno povedať, čo je správne a čo nesprávne, čo prirodzené a čo neprirodzené, v morálnej oblasti sa to už nesmie! Tam nech sa každý kŕmi čímkoľvek a žije akokoľvek. Lebo do platnosti vstúpila nová dogma: "Ja určujem!" Sebastrednosť až na prvom mieste.

 

Hovorí sa, že Abraham Lincoln pri jednej príležitosti položil svojim spolupracovníkom otázku: "Koľko nôh má pes?" "Štyri," odpovedali všetci. "Ale, čo ak nazveme chvost nohou?" pýtal sa: "Koľko nôh bude mať pes potom?" A tak sa už v odpovediach rozchádzali. Niektorí vraveli: "Päť! Ak chvost nazveme nohou, tak päť." "Omyl, vážení," odpovedal prezident, "aj keď chvost nazveme nohou, pes má len štyri nohy." Počet nôh zvieraťa sa neodvíja od nášho pomenovania.

 

Na chvoste sa chodiť nedá. Noha sa môže zlomiť, alebo nedajbože ochrnúť, o nohu možno dokonca prísť. Ale noha zostáva nohou. Predpisovať barly pre chvost, tu sa už zastavuje, aj končí zdravý rozum. Lenže v sebastrednom, egomaniackom svete - sa nad tým už nik ani nepozastaví.

 

Zdravý rozum ešte dokáže rozlišovať. Mohli by sme sa odvážiť povedať náš zdravý rozum slovenský dokáže rozlišovať? Zdravý rozum nenazýva rôzne veci rovnakým menom. Ten vo všetkom "vyspelejší" svet, ktorý nám dnešné elity pokrokového myslenia udierajú o hlavu, sa s tým už neobťažuje.

 

Namiesto imperatívu "Dobre žiť!" nastupuje imperatív: “Mať sa dobre!" Ak nás otcovia a mamy napomínali: "Do roboty! Snaž sa! Nemárni čas!" Dnes sa zdôrazňuje: "Rob veci podľa seba! Nech vynikne tvoje ja, tvoja odlišnosť! Užívaj!" Samozrejme, znie to lákavejšie... Lenže, ak pracovitosť, nenáročnosť, zmysel pre poriadok a vernosť vymeníme za vzplanutia vášní, za nekončiaci rad zážitkov a emócií, ak uveríme v seba - do tej miery, že už nedokážeme sebe v ničom rozkázať - ak budeme robiť to, čo sa nám chce, namiesto toho, čo treba, ak naše ego prebije všetko ostatné, kam sa dostaneme?

 

Jedného dňa sa nás už nebudú pýtať, či sme sa dobre mali. Ale či sme dobre žili. Otec rodiny, ktorý si našiel inú ženu, sa možno "má dobre". Ale žije dobre? Iný, ktorý sa stará o chorú manželku a nevie, kde mu hlava stojí, aby opatril deti... Ten si príliš dobre nežije. Ale žije dobre! A tiež matka, ktorá ako lev bojuje o prežitie detí, miluje, odpúšťa, dáva zo seba všetko, vždy znovu vstáva a odmieta sa vzdať, napriek utŕženým ranám. Táto matka žije dobre, zasluhuje si našu úctu a obdiv!

 

Kto v bulvári obdivuje tých, čo striedajú partnerov, nakupujú letenky, šaty a dovolenky, nech sa spamätá. Nenechajme si vykradnúť hlavu! Pred obyčajnými, pracovitými, poctivými ľuďmi sa nám treba s úctou skloniť. A kto si myslí, že tí v časopisoch spoznali skutočnú lásku a pravú slobodu, nech sa znovu zamyslí. Oni neraz len uhli pred skúškou.

 

Dodajme si odvahy a neuhýbajme! Je zrejmé, že ak chcú muž a žena zostať jedno, musia opustiť egocentrizmus. No práve to je dnes skutočná výzva: prestať riešiť seba! A to neplatí len pre ľudí žijúcich v manželstve. Obrazne povedané: zalepme selfie kameru na našom telefóne. A otvorme viac oči pre druhých, pre ich potreby a trápenia. Treba nám nielen hovoriť, ale aj počúvať. Nehnať sa za prostriedkami na úkor cieľov. Rozlišovať - zdravým rozumom - čo je skutočne dobré a potrebné.

 

Keď vstupujeme do nového roku, ako veriaci a ako občania nášho Slovenska - s uvažovaním nad našou budúcnosťou - prosím vás: dajme pozor na sebastrednosť. Zachovajme si sebavedomie, ale aj schopnosť rozlišovať a rešpektovať. Zostaňme pracovití, obetaví, všímaví. Nezhŕňajme, ani netúžme, nechcime mať viac, než je potrebné pre slušný život!

 

Drahí bratia a sestry!

 

Neželajme si banálne veci, prostriedky namiesto cieľov. Ich dosiahnutie nám neprinesie šťastie. Na prahu nového roka si uvedomme potrebu vďačnosti za to, čo máme a kým sme. Všetkým nám prajem, aby nám posolstvo dnešného sviatku pomohlo uvedomiť si to podstatné pre budúcnosť: nestratiť otvorené srdce pre druhých, neopustiť zdravý rozum - a túžiť po skutočných pokladoch. Ak v duchu týchto hodnôt dokážeme napredovať, prinesie to úžitok nám i celej našej milovanej vlasti - na mnoho nasledujúcich rokov. Za to sa modlím a celému Slovensku vyprosujem štedrosť Božieho požehnania. Amen.

 

 

 

 

Arcibiskup Bernard Bober: Buďme k sebe navzájom lepší ako doteraz

 

Košice 1. januára (TK KBS) V nastávajúcom roku buďme k sebe navzájom lepší ako doteraz. Vo vzťahoch k všetkým ľuďom si uchovajme dobrú vôľu, štedré srdce a ochotné ruky pre konkrétnu pomoc trpiacim, bezdomovcom i vojnovým utečencom. Nezatvárajme si oči ani srdce pred biedou iných, píše v pastierskom liste veriacim košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Pastiersky list košického arcibiskupa na Nový rok vám prinášam v plnom znení.

 

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

 

Počas Vianoc sa naša pozornosť sústredila na Božie dieťa v jasliach. Dnes pozeráme s prosbami na jeho Matku – Božiu Matku, Pannu Máriu. Veď keď sa z nej narodil Ježiš, začala sa nová etapa dejín. Bol to dar nového začiatku pre celé ľudstvo. Preto sa aj teraz na začiatku kalendárneho roka označeného číslicou 2018 pozeráme na Bohorodičku a prosíme ju, aby nám u svojho Syna vyprosila milosť nového, dobrého a požehnaného začiatku. Veríme, že Mária nám takýto začiatok dokáže vyprosiť. Našli sme v nej mocnú orodovníčku a láskavú Matku. Ona vie, čo potrebujeme, a nosí nás v srdci, veď iba prednedávnom sme zasvätili celú našu arcidiecézu jej Nepoškvrnenému Srdcu.

 

Nebeská Matka nám teda priniesla veľké svetlo. A skutočným svetlom pre život každého človeka je láska. Je preto dobré a správne všetko hodnotiť i plánovať vo svetle Božej lásky – v Ježišovom svetle, lebo ako hovorí evanjelista: Ježiš je tým pravým svetlom, ktoré prišlo na svet a osvecuje každého človeka {Jn 1, 1-18).

 

Zo srdca vám prajem a vyprosujem, aby ste s pomocou Panny Márie živili v sebe svetlo Kristovej lásky po všetky dni tohto roka. Iba v tomto svetle žijeme svoj život naplno a šťastne. Práve v čase veľkej neistoty, nepokojov, individualizmu a tmy tohto sveta snažme sa viac rozpaľovať svetlo viery. Učme tomu už svoje deti. Privádzajme ich k Bohu. Veď kto im môže dať lepšiu budúcnosť ako práve Ježiš? Kto im môže ponúknuť večný život? Zabojujte za svoje deti a odovzdajte im skutočné hodnoty slovom a osobným príkladom. Nech to cítia aj cez vašu modlitbu a vašu prítomnosť na nedeľnej svätej omši. Chráňte si v neustálom zhone a strese aspoň jeden deň v týždni, aby ste mali čas duchovne načerpať a znovu sa napiť z Božej dobroty. Doma v súkromí nikto nevlastní takýto nevyčerpateľný prameň, preto každý veriaci potrebuje prísť do spoločenstva a sláviť Eucharistiu.

 

V nastávajúcom roku buďme k sebe navzájom lepší ako doteraz. Vo vzťahoch k všetkým ľuďom si uchovajme dobrú vôľu, štedré srdce a ochotné ruky pre konkrétnu pomoc trpiacim, bezdomovcom i vojnovým utečencom. Nezatvárajme si oči ani srdce pred biedou iných.

 

Už vopred vám vyjadrujem uznanie i vďačnosť za statočné postoje hodné kresťana katolíka, za váš záujem a angažovanosť v živote farnosti, za rozvoj viery, duchovného života a dobrého mena Cirkvi všade tam, kde žijete a pracujete. Hovorte nahlas o tom, že rodina je najväčší poklad a že pre deti nejestvuje väčší dar, než je láska otca a mamy. Lebo najkrajším obdobím v živote človeka je detstvo, ale človek musí zostarnúť, aby to pochopil a prijal. Preto povzbudzujte svojich blízkych, ktorí prežívajú rodinnú krízu, aby si dokázali odpustiť a zmieriť sa pre dobro svojich detí. Oslovujte aj mladých ľudí, ktorí váhajú a hoci žijú spolu, boja sa vstúpiť do sviatostného manželského zväzku. Povedzte im, aby sa nebáli vyznať svoju lásku verejne pred Bohom i celou širokou rodinou a priateľmi. Potrebujeme vedieť i vidieť, že láska na celý život je možná, a že Bohom požehnané manželstvo je krásne, aj keď mnohým sa rodinný život rozpadol.

 

Nakoniec mi dovoľte poprosiť vás, aby ste na nás, svojich biskupov a kňazov, pozerali vždy cez eucharistického Krista. Takto sa usilujeme hľadieť aj my na vás. Prijmite nás takých, akí sme, majte trpezlivosť s našimi chybami a nedostatkami. Potrebujeme vašu spätnú väzbu, ale nie iba tú negatívnu. Odpustite nám, ak pre naše ľudské, ale aj kňazské nedostatky nedokážeme byť vždy dobrými pastiermi. Prosím vás, modlite sa za nás. A veľa sa modlite za duchovné povolania. Nech vzíde nové povolanie ku kňazstvu aj z vašej farnosti. Povzbudzujte svojich synov k službe miništranta, usmerňujte ich svojimi radami a posilňujte v nich odvahu odpovedať kladne na Božie volanie. V každej dobe potrebujeme nových, horlivých a hlavne svätých kňazov!

 

Drahí bratia a sestry! Aj keď som mnohých z vás ešte nikdy osobne nestretol, predsa ste v mojom srdci a v mojich každodenných modlitbách. O koľko viac vás miluje Boh, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých (Ef 4, 6)! Zomknime sa pevne okolo Ježiša ako jedna silná rodina. Naša cesta v novom roku nech je cestou neustálej dôvery v jeho pomoc. A pri tom všetkom sa každodenne spoliehajme na duchovné sprevádzanie Božej Matky Panny Márie, ktorá nás najlepšie učí, ako naplno dôverovať Bohu.

 

Všetkým vám prajem, aby sa celé dni a mesiace nového roka vo vašich osobných príbehoch a v rodinách naplnili Ježišovým svetlom a láskou. Nech vás Boh aj naďalej každodenne požehnáva a ochraňuje. Nech vás zachová v potrebnom zdraví a pri sile, aby ste tento rok s jeho pomocou začali a s jeho milosťou aj šťastne zavŕšili. K týmto prianiam sa pripája pomocný biskup Marek a emeritný arcibiskup Alojz. Spoločne vám vyprosujeme Božie požehnanie.

 

Nech vás žehná Všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.

 

Mons. Bernard Bober

arcibiskup – metropolita

 

 

 

Vianočný príhovor nitrianskeho biskupa Viliama

 

Nitra (25. decembra) Prinášame celé znenie vianočnej homílie nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka, ktorú predniesol počas svätej omše v noci na slávnosť Narodenia Pána:

 

„V čase, keď majú k sebe ľudia zvlášť blízko, dovoľte mi, aby som Vás milí bratia a sestry, pozdravil s láskavou pozornosťou: so žičením Božej milosti a jeho pokoja. So želaním, aby každý z Vás bol preniknutý hodnotami, ktoré nám ponúkajú tieto milostivé dni Vianoc. Neraz sa pýtame: v čom väzí príťažlivosť vianočných sviatkov a čas prípravy na ne? Kde hľadať princíp všeobecnej radosti, otvárania sa aj tvrdých sŕdc, obdarovania sa? Ako kresťania vieme na to odpovedať: v Betleheme sa Boh pred dvetisíc rokmi svojim vlastným nečakaným a nepochopiteľným spôsobom dotkol nášho sveta tým, že sa stal človekom. On – Boh od večnosti – si zobral na seba ľudskú podobu a takto oslovil človeka svojou pokorou, keď sa stal takým ako on, so všetkou jeho biedou a slabosťou okrem hriechu. Tým, že sa stal Ježiš človekom prijal nás za svojich bratov a sestry a dal nám novú perspektívu a ľudstvu vôbec novú dimenziu. Veď sám Boh sa dotkol našich bolestí, našich rán, nášho každodenného života (!) Jeho príchod do tohto sveta teda otvoril človeku novú možnosť. Je to dôkaz toho, že Boh nestratil dôveru v človeka, že mu verí a že mu dáva možnosť byť novým stvorením. Iste táto perspektíva akoby sa týkala len kresťanov. Dar viery však nie je každému vlastný. Nie každý vie veriť v osobného Boha – a dávno už žijeme v spoločnosti s mnohorakými názormi. Napriek tomu posolstvo vianočného tajomstva sa obracia na všetkých ľudí, nechce zostať v sebe samom, iba vnútro-kresťanské: „Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom,“ hovorí sa slovami sv. Pavla v liste Títovi (Tit 2,11). Preto sme k týmto hodnotám pozvaní všetci, bez rozdielu. Pozrite! 24. decembra 1940 zahrali vo vojenskom tábore pri Trevíre vianočnú hru. Jej autorom bol vtedajší vojnový zajatec, známy francúzsky filozof – ateista Jean Paul Sartre. Hra – ako hovorí – má vyjadriť „najširšiu jednotu“ medzi kresťanmi, židmi a neveriacimi. Hra, ktorá nesie titul „Bariona“ opisuje biedu židovského obyvateľstva pod jarmom rímskeho jarma. Situácia sa zdá byť tak bezvýchodisková, že Bariona od svojich súkmeňovcov žiada, aby sa už nenarodili deti na túto zem, veď ich budúcnosť je: istá smrť. Tu zrazu počuť chýr, že sa v Betleheme narodilo celkom neobyčajné dieťa. Niektorí ho dokonca pokladajú za vytúženého Mesiáša. Bariona však potriasa hlavou, nemôže tomu uveriť. Ale napriek tomu hlboko v jeho vnútri žije túžba. Hovorí: „Keby sa Boh stal pre mňa človekom, miloval by som ho, iba jeho samého. Boli by krvné zväzky medzi ním a mnou a pre vďaku by nestačili všetky cesty môjho života.“

Keby sa Boh stal pre mňa človekom ?! počuť túžby mnohých. Avšak – ON sa ním skutočne stal a jeho meno je Emanuel – Boh s nami. V zmysle jeho hodnôt, ktoré nám ponúka, sa človek stal natoľko novým stvorením, že jediným ukazovateľom správneho smeru vývoja a jeho pokroku je láska a z nej vyplývajúca sloboda. Vianočné sviatky sú preto pre nás všetkých vzácnou ponukou prijať Ježišove hodnoty do svojho života. Dať tak svojej činnosti hlboký zmysel. Opäť objaviť v sebe zrnko dobroty, nefalšovanej krásy a pravdy a zachovať si ho, ba i podporovať jeho vzrast. Teda dať Kristovi a jeho hodnotám možnosť znova sa narodiť v našom srdci. Každé Vianoce sú príležitosťou duchovnej a morálnej obnovy kresťana i návratom ku koreňom kresťanským i národným. Nenechajme upadnúť do zabudnutia mnohé naše hlboké tradície a s tým spojené obohacujúce hodnoty. Znova sa k ním vráťme! Obnovme v našich rodinách hodnoty, ktoré sa osvedčili: napr. spoločnú modlitbu, aspoň v niektoré dni aj vo forme posvätného ruženca; nájdime si čas jeden na druhého; vráťme nedeli jej posvätný i rodinný charakter; nezanedbávajme starostlivosť o našich starších, či chorých rodičov. Prežívajme jednotlivé tajomstvá našej spásy v primeranej pozornosti. Aj tohtoročné prežívanie tých najľudskejších sviatkov nás k tomu pozýva. Mali by sme tomuto zázraku nádeje opatrne spoločne – ako ľudia dobrej vôle – podať ruku a dovoliť tak rast lásky v každej oblasti života. V tomto duchu Vám vyprosujem a želám, drahí bratia a sestry, Božiu milosť, hlbokú radosť a pokoj, ktorý ohlasovali anjeli nad Betlehemom všetkým ľuďom dobrej vôle. K tomu Vám, spojený v modlitbe žehnám“.