Aktuálne

Príhovory Sv. Otca v Portugalsku

  • Vytlačiť

Všetky príhovory Benedikta XVI. na jeho púti

Homília Svätého Otca počas svätej omše vo Fatime 12. mája 2010

 

Portugalsko (13. mája, RV) - Vo štvrtok o 10:00 hodine miestneho času pred Svätyňou Panny Márie Fatimskej slúžil pápež svätú omšu, na ktorej sa zúčastnilo asi 500 tisíc veriacich. Svätý Otec sa im prihovoril týmito slovami:

 

Drahí pútnici!

«Známy bude ich rod v národe, […] sú pokolením, ktoré požehnal Pán.» (Iz 61, 9). Týmto sa začína dnešné prvé čítanie, ktorého slová sa zázračne napĺňajú na tomto zhromaždení, ktoré sa zišlo s oddanosťou k nohám Fatimskej Panny Márie. Milované sestry a bratia, aj ja prichádzam do Fatimy ako pútnik, prichádzam do tohto «domu», ktorý si Mária vybrala, aby k nám prehovorila v tejto modernej dobe. Prišiel som do Fatimy, aby som sa mohol potešiť z Máriinej prítomnosti a jej materinskej ochrany. Prišiel som do Fatimy, pretože sem smeruje dnešná putujúca Cirkev, ktorú ustanovil jej Syn ako nástroj evanjelizácie a sviatosť spásy. Prišiel som do Fatimy, aby som sa, spolu s Máriou a mnohými pútnikmi, modlil za naše ľudstvo, prenasledované biedou a utrpením. Nakoniec, prišiel som do Fatimy s tou istou láskou ako blahoslavení František a Hyacinta a Božia služobnica Lucia, aby som sa zdôveril Panne Márií s vyznaním, že «milujem», že Cirkev, že kňazi «milujú» Ježiša a túžia upierať zrak na neho v dňoch, kedy sa Rok kňazov chýli ku koncu a aby som zveril do materinskej opatery Márie kňazov, zasvätených, misionárov a všetkých, čo pracujú pre dobro a zveľaďujú a spravujú Boží dom.

 

Oni sú rodom, ktorý Pán požehnal... Rodom, ktorý Pán požehnal, si ty, milovaná Leirijsko-Fatimská diecéza, spolu so svojím pastierom Mons. Antoniom Martom, ktorému ďakujem za privítanie na začiatku a za každú ochotnú láskavosť, ktorú mi prejavil aj prostredníctvom svojich spolupracovníkov v tejto svätyni. Pozdravujem pána prezidenta tejto krajiny a ostatných verejných predstaviteľov, ktorí slúžia tomuto slávnemu národu. Prial by som si objať všetky diecézy Portugalska, ktoré sú tu zastúpené svojimi biskupmi a zverujem Nebesiam všetky národy a všetkých ľudí tejto zeme. V Bohu srdcom objímam všetkých ich synov a dcéry, osobitne tých, ktorí žijú v súžení alebo opustení, s túžbou odovzdať im tú veľkú nádej, ktorá horí v mojom srdci a ktorá sa tu, vo Fatime, prejavuje ešte hmatateľnejším spôsobom. Naša veľká nádej tkvie v každom z vás, drahí prítomní pútnici a tí, ktorí ste s nami spojení prostredníctvom komunikačných prostriedkov.

 

Áno! Pán, naša veľká nádej, je s nami; vo svojej milosrdnej láske ponúka svojmu ľudu budúcnosť: budúcnosť spoločenstva s ním. Boží ľud, po tom, ako zakúsil milosrdenstvo a útechu Boha, ktorý ho neopustil na ťažkej ceste domov z Babylonského vyhnanstva, volá: «S jasotom sa chcem tešiť v Pánovi, duša mi zaplesá v mojom Bohu.» (Iz 61,10). Vznešenou dcérou tohto národa je Panna Mária z Nazareta, ktorá, odetá milosťou a trochu prekvapená, že má nosiť pod srdcom Boha, ktorý rástol v jej lone, si tiež osvojuje túto radosť a túto nádej spevom Magnifikátu: «A môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.» Napriek tomu nevníma seba ako vyvolenú spomedzi nemohúcnych, naopak ohlasuje im sladkú radosť úžasnej materinskej starostlivosti Boha, pretože «jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja» (Lk 1, 47.50).

 

Dôkazom toho je toto požehnané miesto. O sedem rokov sa sem vrátite na oslavu stého výročia prvého zjavenia Panej, ktorá «prišla z Neba», ako Učiteľka, ktorá vovádza malých vizionárov do hlbokého poznania Trojičnej lásky a dáva im zakúsiť samotného Boha, ako najkrajšiu vec ľudského bytia. Je to skúsenosť milosti, cez ktorú si zaľúbili Boha v Ježišovi až tak, že Hyacinta zvolá: «Veľmi rada hovorím Ježišovi, že ho milujem! Keď mu to poviem mnoho ráz, zdá sa mi, že mi horí srdce, ale nepáli ma to.» A František: «To, čo sa mi páčilo najviac zo všetkého, bolo vidieť nášho Pána vo svetle, ktoré nám naša Matka vložila do srdca. Mám Boha veľmi rád!» (Spomienky sestry Lucie, I, 42 a 126).

 

Bratia a sestry, keď počúvame tieto nevinné a hlboké mystické vyznania pastierikov, niekto by mohol na nich hľadieť tak trochu závistlivo, pretože oni videli, alebo so sklamaním a rezignáciou toho, kto nemal takéto šťastie, ale neprestáva po tom túžiť. Týmto ľuďom hovorí pápež to, čo Ježiš: «Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc?» (Mk 12,24). Písmo nás pozýva uveriť: «Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.» (Jn 20, 29), ale Boh – mne bližší viac ako ja sám sebe (por. Sv. Augustín, Vyznania, III, 6, 11) – má moc prísť až k nám, osobitne cez naše vnútorné zmysly, a tak duša pocíti nežný dotyk skutočnosti, ktorá presahuje zmysly a ktorá ju uschopňuje dosiahnuť veci neviditeľné, zmyslom neviditeľné. Takýto cieľ si vyžaduje vnútornú bdelosť srdca, ktorú väčšinu dňa strácame kvôli silnému tlaku vonkajšieho sveta, obrazov a starostí, ktoré napĺňajú našu dušu (por. Teologický komentár k Fatimskému posolstvu, rok 2000). Áno! Boh môže prísť k nám a zjaviť sa nášmu vnútornému zraku.

 

Navyše, to Svetlo v hĺbke duše pastierikov, ktoré pochádza z Božej budúcnosti, je to isté svetlo, ktoré sa zjavilo v plnosti časov a prišlo pre všetkých: keď sa Syn Boží stal človekom. To, že On má moc zapáliť tie najzmrznutejšie a najsmutnejšie srdcia, vidíme na Emauzských učeníkoch (por. Lk 24,32). Preto má naša nádej skutočný základ, opiera sa o udalosť, ktorá sa odohráva v dejinách a zároveň ich presahuje: je to Ježiš Nazaretský. Je to nadšenie z jeho múdrosti a jeho spasiteľskej moci, ktoré vzbudzoval vo vtedajšom ľude a ktoré spôsobuje, že jedna žena – ako sme to počuli v evanjeliu – zvoláva: «Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.» Ale Ježiš na to hovorí: «Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.» (Lk 11, 27.28). Kto má však čas na to, aby počúval jeho slovo a nechal sa osloviť jeho láskou? Kto bdie v noci pochybností a neistoty, so srdcom bdelým v modlitbe? Kto očakáva zornicu nového dňa s horiacou sviecou viery? Viera v Boha otvára človeku horizont istej nádeje, ktorá nesklame; ukazuje pevný základ, o ktorý možno bez obáv oprieť vlastný život; vyžaduje si úplné odovzdanie sa v dôvere do rúk Lásky, ktorá podopiera tento svet.

 

«Známy bude ich rod v národe, […] sú pokolením, ktoré požehnal Pán.» (Iz 61, 9) V neochvejnej nádeji, ktorá prináša plody v láske schopnej obetovať sa pre druhých, ale nie za cenu druhých; naopak – ako sme to počuli v druhom čítaní – «Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.» (1Kor 13,7) Príkladom a podnetom toho sú pastierikovia, ktorí premenili svoj život na obetu Bohu a ktorí ho z lásky k Bohu žili pre iných. Panna Mária im pomohla otvoriť srdce pre univerzálnosť lásky. Zvlášť blahoslavená Hyacinta predstavuje neúnavnú spolupatričnosť s chudobnými a vytrvalú obetu za obrátenie hriešnikov. Len v takejto láske bratstva a spolupatričnosti budeme schopní vybudovať civilizáciu Lásky a Pokoja.

 

Klamal by sám seba ten, kto by si myslel, že prorocké posolstvo Fatimy je ukončené. V ňom ožíva Boží zámer, ktorý sa pýta od počiatku človeka: «Kde je tvoj brat Ábel? […] Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne.» (Gn 4, 9) Človek dokázal spustiť kolobeh smrti a hrôzy, ale zastaviť ho nedokáže... Vo Svätom písme sa často uvádza, že Boh hľadá spravodlivých, aby zachránil mesto človeka a to sa deje aj tu vo Fatime, keď sa Panna Mária pýta: «Chcete sa ponúknuť Bohu a znášať každé utrpenie, ktoré na vás zošle, ako obetu za odčinenie hriechov, ktorými ho ľudia urazili a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?» (Spomienky sestry Lucie, I, 162).

 

Do ľudskej rodiny, ktorá je ochotná obetovať najposvätnejšie putá na oltár malicherného egoizmu národa, rasy, ideológie, skupiny, jednotlivca, zostúpila z Neba naša blahoslavená Matka, aby vložila do sŕdc tých, ktorí sa k nej utiekajú, Božiu lásku, ktorá horí v jej srdci. V tej dobe boli len traja, ale ich príklad života sa rozšíril a znásobil v nespočetných skupinách po celej zemi, osobitne tam, kam prichádza putovná socha Panny Márie, medzi tými, ktorí sa zasvätili bratskej solidarite. Nech týchto sedem rokov, ktoré nás delia od stého výročia Zjavení, urýchlia ohlásené víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie na slávu Najsvätejšej Trojice.

 

 

 

Slová Benedikta XVI. pred modlitbou sv. ruženca v Kaplnke zjavení

 

Portugalsko (12. mája, RV) – Benedikt XVI. mal v stredu večer 12. 5. o 21.30 hod. miestneho času na programe požehnanie faklí a modlitbu sv. ruženca, v Kaplnke zjavení vo Fatime. Prítomným sa prihovoril týmito slovami:

 

Drahí pútnici,

vy všetci, so zažatou sviecou v rukách, ste ako more svetla okolo tejto jednoduchej kaplnky, ktorá bola starostlivo vybudovaná na česť Božej Matky a našej Matky, ktorej návrat zo zeme do neba sa pastierikom zdal ako jeden svetelný pás. Ale Mária, rovnako ako aj my nemáme vlastné svetlo - prijímame ho od Ježiša. Jeho prítomnosť v nás obnovuje tajomstvo a pripomína horiaci ker, ten, ktorý pritiahol k sebe Mojžiša na vrchu Sinaj a neprestáva si podmaňovať všetkých tých, ktorí si uvedomujú osobitné svetlo, ktoré v nás horí, ale bez toho, aby nás spálilo (por. Ez 3,2-5).

 

My sami sme len slabým krom, na ktorý ale zostúpila Božia sláva. Jemu teda patrí každá sláva, nám pokorné vyznanie našej ničoty a ponížená adorácia božských plánov, ktoré sa uskutočnia, keď “Boh bude všetko vo všetkých” (1 Kor 15,28). Nenapodobiteľná služobníčka týchto plánov je Panna Mária plná milosti: “Hľa Služobnica Pána: nech sa mi stane podľa tvojho slova” (Lk 1,38).

 

Drahí pútnici, napodobňujme Máriu a nechajme, aby v našom živote zaznelo “nech sa mi stane”! Mojžišovi Boh prikázal: “Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!"(Ex 3,5). A tak aj urobil; a opätovne sa obul vtedy keď išiel vyslobodiť svoj ľud z otroctva Egypta a viedol ho do zasľúbenej zeme. Nejde tu iba o jednoduché zabratie kusa zeme, alebo národného územia, na ktoré má nárok každý národ; v zápase o oslobodenie Izraela a počas jeho exodu z Egypta, to čo je najviac zdôraznené, je predovšetkým právo na slobodu adorácie, na slobodu vlastného kultu. Teda počas dlhej histórie vyvoleného národa naberá prísľub krajiny stále viac tento význam: zem je darovaná, aby to bolo miesto poslušnosti, aby to bolo miesto otvorené Bohu.

 

V našej dobe, v ktorej sa zdá, že viera vo veľkých oblastiach riskuje, že zhasne ako plameň, ktorý nie je viac živený, je najvyššou prioritou sprítomnenie Boha v tomto svete a ľuďom otvorenie prístupu k Bohu. Nie k hociakému bohu, ale k tomu Bohu, ktorý prehovoril na Sinaji; tomu Bohu, ktorého tvár spoznávame v láske nesenej až do konca (por. Jn 13,1) v Ježišovi Kristovi ukrižovanom a vzkriesenom. Drahí bratia a sestry, klaňajte sa Kristovi Pánovi vo vašich srdciach (por. 1 Pt 3,15)! Nemajte strach hovoriť o Bohu a ukazovať bez hanby znamenia viery, aby sa tak pred očami vašich súčasníkov rozžiarilo Kristovo svetlo, ako to spieva Cirkev počas noci Veľkonočnej vigílie, ktorá plodí ľudstvo ako Božiu rodinu.

 

Bratia a sestry, na tomto mieste ostávame v úžase, keď vidíme ako sa tri deti vzdali pred vnútornou silou, ktorá ich prenikla počas zjavení Anjela a Nebeskej Matky. Tu, kde tak veľa krát zaznela prosba, aby sme sa modlili ruženec, nechajme sa pritiahnuť Kristovými tajomstvami, tajomstvami Máriinho ruženca. Recitovanie ruženca nám umožňuje sústrediť náš pohľad a naše srdce na Ježiša, ako to robila aj jeho Matka, neprekonateľný vzor kontemplácie Syna. Pri meditácii nad radostnými, bolestnými, slávnostnými tajomstvami, ako aj tajomstvami svetla, zatiaľ čo recitujeme Zdravas Mária, kontemplujeme celé tajomstvo Ježiša, od vtelenia až po kríž a slávu vzkriesenia; kontemplujeme intímnu účasť Márie na tomto tajomstve a náš život v Kristovi, ktorý je utkaný z chvíľ radosti a bolesti, tieňov i svetla, obáv a nádeje. Milosť napĺňa naše srdce a vyvoláva túžbu po rozhodnej a evanjeliovej zmene života takým spôsobom, aby sme spolu s Pavlom mohli povedať: “Veď pre mňa žiť je Kristus” (Flp 1,2) v spoločenstve života a osudu s Kristom.

 

Cítim, že ma sprevádzajú úcta a láska veriacich, ktorí tu prišli a veriacich celého sveta. Nesiem so sebou znepokojenia a očakávania tejto našej doby a utrpenie zraneného ľudstva, problémy sveta, a prichádzam, aby som to všetko položil k nohám Fatimskej Madony: Panna a Božia Matka a naša milovaná Matka, prihováraj sa za nás u tvojho Syna, aby všetky rodiny národov, tie, ktoré majú kresťanské meno, ale aj tie, ktoré ešte nepoznajú svojho Spasiteľa, žili v pokoji a zhode, až po pripojenie sa k jedinému Božiemu ľudu v sláve najsvätejšej a nerozdielnej Trojice. Amen.

 

 

 

Príhovor pápeža Benedikta XVI. na stretnutí so svetom kultúry:

(12. mája, RV)

Ctení bratia v biskupskej službe,

vážení predstavitelia,

vážení budovatellia myslenia, vedy a umenia,

drahí priatelia,

som veľmi rád, že tu vidím zhromaždených zástupcov z mnohých oblastí portugalskej kultúry, ktorú tak dôstojne zastupujete. Muži a ženy, ktorí ste zapojení do výskumu a budovania poznatkov. Všetkých uisťujem o mojom blízkom priateľstve, vážim si vás a uznávam dôležitosť toho, čo robíte a čím ste. Vláda, ktorú tu zastupuje ministerka kultúry, a ktorú z úctou pozdravujem, sa stará o národné priority sveta kultúry. Ďakujem všetkým, ktorí umožnili toto naše stretnutie, osobitne Komisii pre kultúru Biskupskej konferencie s jej predsedom, Mons. Manuelom Clementem, ktorému ďakujem za slová privítania a za predstavenie mnohohlasovej reality portugalskej kultúry, ktorú tu zastupujú niektorí z jej najlepších protagonistov. Ich pocity a očakávania vyjadril filmár Manoel de Oliveira, ktorý má už ctihodný vek a kariéru, a jemu patrí môj pozdrav plný obdivu a lásky, ako aj živé uznanie za slová, s ktorými sa ku mne obrátil a v ktorých bolo možné vidieť obavy a stav portugalskej duše uprostred turbulencií dnešnej spoločnosti.

 

Dnešná kultúra reflektuje isté “napätie”, ktoré niekedy prerastie do “konfliktu”, medzi prítomnosťou a tradíciou. Dynamika spoločnosti absolutizuje prítomnosť a odtrháva ju od kultúrneho dedičstva minulosti bez úmyslu načrtnúť budúcnosť. Takéto zhodnotenie “prítomnosti” ako zdroja inšpirácie zmyslu života, ako individuálneho, tak aj sociálneho, sa zráža so silnou kultúrnou tradíciou portugalského ľudu, ktorá je hlboko ovplyvnená tisícročným vplyvom kresťanstva, a so zmyslom pre globálnu zodpovednosť. Táto kultúrna tradícia sa potvrdila v dobrodružstve objavovania a misionárskeho zápalu pri podelení sa o dar viery s inými národmi. Kresťanský ideál univerzality a bratstva inšpiroval toto spoločné dobrodružstvo, aj keď vplyv osvietenstva a laicizmu bol citeľný.

Spomínaná tradícia dala základ tomu, čo môžeme nazvať “múdrosťou”, teda zmyslom života a histórie, ktorej súčasť tvorilo aj etické univerzum a “ideál”, ktorý sa zo strany Portugalska napĺňal a ktorý sa vždy snažil ustanoviť vzťahy so zvyškom sveta.

 

Cirkev sa tu ukazuje ako veľká ochrankyňa zdravej tradície, ktorej bohatstvo dáva do služieb spoločnosti. Spoločnosť aj naďalej rešpektuje a cení si jej službu pre spoločné dobro, ale vzďaľuje sa od citovanej “múdrosti”, ktorá je súčasťou jej dedičstva. Tento “konflikt” medzi tradíciou a prítomnosťou sa prejavuje v kríze pravdy, ale iba ona nás môže nasmerovať na cestu vydareného života, ako indivídua, tak aj ľudu. Totiž ľud, ktorý prestane vedieť, aká je jeho vlastná pravda, sa stratí v labyrinte času a histórie, bez jasne definovaných hodnôt a bez jasne ohlásených veľkých cieľov. Drahí priatelia, musíme vykonať veľa úsilia, aby sme pochopili ako sa stavia Cirkev v dnešnom svete, pomáhajúc spoločnosti pochopiť, že ohlasovanie pravdy je službou, ktorú Ona ponúka spoločnosti, a tak otvára nové horizonty budúcnosti, veľkosti a dôstojnosti. Cirkev totiž má “uskutočniť poslanie pravdy, v každej dobe a okolnosti, v miere človeka, jeho dôstojnosti, jeho povolania. (…) Vernosť človeku si vyžaduje vernosť pravde, ktorá samotná je zárukou slobody (por. Jn 8,32) a možnosti integrálneho rozvoja človeka. Cirkev ju preto hľadá, neúnavne ohlasuje a uznáva ju všade, kde sa objaví. Tohto poslania pravdy sa Cirkev nemôže vzdať” (enc. Caritas in veritate, 9) Pre spoločnosť, ktorá je formovaná vo väčšine katolíkmi, a ktorej kultúra bola hlboko poznačená kresťanstvom, sa ukazuje dramatický pokus nájsť pravdu mimo Ježiša Krista. Pre nás kresťanov je pravda božskou; je to večný “Logos”, ktorý získal ľudský výraz v Ježišovi Kristovi, ktorý mohol objektívne povedať: “Ja som pravda” (Jn 14,6). Spolunažívanie Cirkvi, vo svojej pevnej náklonnosti večnému charakteru pravdy, s rešpektom pre ďalšie “pravdy”, alebo s pravdami iných, je učením, ktoré samotná Cirkev aj koná. V tomto navzájom rešpektujúcom sa dialógu sa môžu otvoriť nové brány pre odovzdávanie pravdy.

 

“Cirkev - napísal pápež Pavol VI. - musí viesť dialóg so svetom v ktorom žije. Cirkev je slovom, Cirkev je posolstvom, Cirkev je dialóg” (enc. Ecclesiam suam, 67). Totiž dialóg bez dvojakosti a pri vzájomnom rešpekte zapojených strán, je dnes vo svete prioritou, od ktorej Cirkev nechce odstúpiť. Svedectvo o tom vydáva prítomnosť Svätej stolice v rôznych medzinárodných organizáciách, ako napríklad Centrum sever juh Rady Európy, ktoré bolo zriadené pred 20 rokmi tu v Lisabone, a ktoré má ako základný kameň medzikultúrny dialóg s cieľom podporovať spoluprácu medzi Európou, juhom Stredozemia a Afrikou a vybudovať svetové občianstvo založené na ľudských právach a zodpovednosti občanov nezávisle na ich etnickom pôvode, politickej príslušnosti, pri rešpektovaní náboženského vierovyznania.

Keď konštatujeme kultúrnu rozdielnosť, je potrebné konať tak, aby osoby nielen prijímali existenciu kultúry iného, ale nechali sa ňou aj obohatiť a ponúkli jej to, čo vlastní dobrého, pravdivého a krásneho.

 

Toto je hodina, ktorá si vyžaduje naše najlepšie sily, prorockú odvahu, obnovenú schopnosť “uvedenia nových svetov do sveta”, ako by to povedal váš národný básnik (Luigi di Camoes, Os Lusiades, II., 45). Vy, pracovníci kultúry v každej jej podobe, tvorcovia myšlienok a názorov, “máte vďaka vášmu talentu, možnosť hovoriť k srdcu ľudstva, dotknúť sa individuálnej i kolektívnej citlivosti, vyvolať sny a nádeje, rozšíriť horizonty poznania a ľudskej snahy. (…) A nemajte strach konfrontovať sa s prvotným a posledným zdrojom krásy, viesť dialóg s veriacimi, s tými, ktorí ako vy, sa cítia pútnikmi vo svete a v histórii smerom k nekonečnej Kráse” (príhovor umelcom, 21. novembra 2009).

 

Práve s cieľom “spojiť moderný svet s oživujúcimi a trvalými energiami evanjelia” (Ján XXIII. apošt. konšt. Humanae salutis, 3) sa uskutočnil II. Vatikánsky koncil, v ktorom Cirkev, vychádzajúc z obnovenej zodpovednosti katolíckej tradície, berie vážne a rozlišuje, premieňa a prekonáva kritiku, ktorá je základom síl, ktoré charakterizovali modernosť, teda reformu a osvietenstvo. Cirkev tak sama od seba prijímala a tvorila to najlepšie z inštancií modernosti, na jednej strane ich prekonávala a na druhej sa vyhýbala ich chybám a slepým uličkám. Udalosť koncilu priniesla predpoklady pre skutočnú katolícku obnovu a pre novú civilizáciu - civilizáciu lásky - ako evanjeliovú službu človeku a spoločnosti.

Drahí priatelia, Cirkev považuje ako svoje prioritné poslanie v súčasnej kultúre, udržiavať živým hľadanie pravdy a následne Boha. Privádzať ľudí, aby pozerali ďalej, za predposledné veci, a aby sa dali na hľadanie posledných vecí. Pozývam vás, aby ste si prehĺbili poznanie Boha, tak ako sa On zjavil v Ježišovi Kristovi, pre našu plnú realizáciu. Konajte krásne veci, ale predovšetkým urobte z vašich životov miesta krásy. Nech sa za vás prihovára Betlehemská Panna Mária, ktorú uctievajú už dlhé storočia námorníci na oceánoch a dnes navigátori Dobra, Pravdy a Krásy.

 

 

Slová Benedikta XVI. portugalským mladým

 

 

Portugalsko (12. mája, RV) – Benedikt XVI. sa na záver včerajšieho dňa prihovoril aj mladým z viacerých farností, ktorí sa zišli na nádvorí Apoštolskej nunciatúry, počas pápežovej večere. Ako povedal, veľmi oceňuje živú a početnú účasť mladých na Eucharistii, čím preukázali skúšku ich viery ako aj ich chuť stavať budúcnosť na evanjeliu Ježiša Krista. Potom dodal:

 

„Ďakujem za radostné svedectvo, ktoré ponúkate Kristovi, naveky mladému, a aj za starostlivosť, ktorú prejavujete jeho biednemu vikárovi na zemi, počas tohto večerného stretnutia. Prišli ste, aby ste mi zaželali dobrú noc a zo srdca vám ďakujem. Ale teraz ma musíte nechať ísť spať, inak by to nebola dobrá noc. Zajtra nás čaká ďalší deň.

 

Zakúsim veľkú radosť, keď sa budem môcť pripojiť k množstvu pútnikov z Fatimy pri príležitosti 10. výročia blahorečenia Františka a Hyacinty. Oni sa s pomocou Panny Márie naučili vidieť Božie svetlo v intimite ich srdca a oslavovať ho v ich životoch. Nech pre vás Panna Mária vyprosí tú istú milosť a nech vás ochraňuje! Naďalej s vami počítam, aj s vašimi modlitbami, aby táto návšteva Portugalska bola plná ovocia. A teraz vám s veľkou radosťou udeľujem moje požehnanie, v mene Otca a Syna a Ducha Svätého. Dobrú noc! Uvidíme sa zajtra. Veľmi pekne ďakujem!“

 

 

 

Homília pápeža Benedikta XVI. počas svätej omše v Lisabone:

12. mája 2010

 

Drahí bratia a sestry, mladí priatelia!

„Choďte teda a učte všetky národy...a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“(Mt 28,19-20). Tieto Kristove slová nadobúdajú zvláštny význam tu v Lisabone, odkiaľ vyšiel veľký počet kresťanských generácií – biskupi, kňazi, zasvätené osoby a laici, muži a ženy, mladší i starší – ktorí poslúchli Pánovu výzvu a boli jednoducho vyzbrojení istotou, ktorú im On zanechal: „Ja som s vami po všetky dni“. Slávne je miesto, ktoré si získalo Portugalsko medzi národmi pre službu šíreniu viery: V piatich častiach sveta sú miestne cirkvi, ktoré majú pôvod z portugalskej misijnej činnosti.

 

V minulosti vaša cesta za hľadaním iných národov nebránila ani nezničila väzby k tomu, čo ste boli a v čo ste verili, práve naopak, s kresťanskou múdrosťou sa vám podarilo presadiť skúsenosti a zvláštnosti a otvorili ste sa pomoci druhým, aby ste zostali sami sebou, a to aj v zdanlivej slabosti, ktorá je silou. Dnes účasťou na budovaní európskeho spoločenstva prispievate svojou kultúrnou a náboženskou identitou. Totiž Ježiš Kristus tak ako sa pridal k učeníkom na ceste do Emáuz, tak aj dnes kráča s nami podľa jeho prísľubu: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“. Aj my máme pravdivú a osobnú skúsenosť so zmŕtvychvstalým Pánom, hoci odlišnú od apoštolov. Vzdialenosť storočí je prekonaná a Zmŕtvychvstalý žije a koná aj dnes prostredníctvom nás v Cirkvi a vo svete. Toto je našou veľkou radosťou. V živom toku kresťanskej tradície sa Kristus nenachádza vzdialený 2000 rokov späť, ale je naozaj prítomný medzi nami a daruje nám pravdu, svetlo, oživuje nás a ukazuje nám cestu do budúcnosti.

 

Ježiš, prítomný vo svojom slove v zhromaždení Božieho ľudu so svojimi pastiermi a významným spôsobom prítomný vo sviatosti svojho Tela a Krvi, je tu s nami. Pozdravujem pána kardinála, lisabonského patriarchu, a ďakujem mu za láskavé slová, ktoré mi adresoval na začiatku svätej omše v mene svojej komunity, ktorá ma prijíma a ktorú objímam v počte dvoch miliónov synov a dcér; na vás všetkých tu prítomných – milovaných bratov v biskupskej a kňazskej službe, na vás, drahé zasvätené osoby a veriacich laikov, drahé rodiny a mládež, pokrstených i katechumenov – na vás sa obraciam svojim bratským a priateľským pozdravom, ako aj na všetkých, ktorí nás sledujú prostredníctvom rádia a televízie. Z celého srdca ďakujem pánovi prezidentovi republiky za jeho prítomnosť ako aj autoritám zvlášť lisabonskému primátorovi, ktorý mi zdvorilo odovzdal kľúče mesta.

 

Lisabon - priateľ, prístav a útočište toľkých nádejí, ktoré ti zverili tí, ktorí odchádzali a ktorí ťa navštevovali – rád by som si dnes poslúžil týmito kľúčmi, ktoré si mi odovzdal, aby si mohol svoje ľudské nádeje zakladať na Božej nádeji.

 

V čítaní z prvého listu sv. apoštola Petra sme pred chvíľou počuli: „Hľa, kladiem na Sione kameň uholný, vyvolený a vzácny; kto v neho verí, nebude zahanbený.“ A apoštol ďalej vysvetľuje: Priblížte sa k Pánovi, „k živému kameňu, ktorí ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny“ (1 Pt 2, 6.4). Bratia a sestry, kto verí v Ježiša, nebude zahanbený. Je to Božie slovo, ktoré sa nemýli a nemôže nás oklamať. Slovo potvrdené „veľkým zástupom, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“, ktorých kontemploval autor Zjavenia ako „oblečených do bieleho rúcha a v rukách mali palmy“ (Zjv 7,9). V tomto nespočetnom množstve nie sú len svätí Verissimus, Maxima a Júlia, tu umučení za Diokleciánovho prenasledovania, alebo sv. Vincent, diakon a mučeník, hlavný patrón patriarchátu; sv. Anton a sv. Ján z Brita, ktorí odtiaľto vyšli rozsievať dobré Božie semeno k iným národom a krajinám, alebo sv. Nuno zo Svätej Márie, ktorého som niečo pred vyše rokom zapísal do knihy svätých. Tento nespočetný zástup tvoria „služobníci nášho Boha“ všetkých čias a miest, na ktorých čele je znak kríža urobený „pečaťou živého Boha“ (Zjv 7,2): teda Duch Svätý. Jedná sa o počiatočný obrad vo sviatosti krstu, ktorý sme prijali a skrze ktorého rodí Cirkev nových svätých.

 

Vieme, že nechýbajú v Cirkvi aj synovia spurní a dokonca až rebelantskí, ale Cirkev práve vo svätých spoznáva svoje charakteristické prvky a práve v nich zakúša svoju najhlbšiu radosť. Spája ich všetkých vôľa a ochota vteliť evanjelium do vlastného života na podnet večného animátora Božieho ľudu, ktorým je Duch Svätý. Upierajúc zrak na vlastných svätých táto miestna Cirkev správne stanovila, že pastoračnou prioritou dneška je urobiť z každej kresťanskej ženy a kresťanského muža žiarivú prítomnosť evanjeliovej nádeje uprostred sveta, v rodine, kultúre, ekonómii i politike. Často nás znepokojujú sociálne, kultúrne a politické dôsledky na vieru, nepochybujúc o tom, že tu tá viera je, ale žiaľ, je vždy menej skutočnosťou. Prílišná dôvera sa kladie do štruktúr a cirkevných programov, do rozdelenia mocí a funkcií; ale čo sa stane, ak soľ stratí chuť?

 

Aby sa to nestalo, treba opätovne s účinnosťou a radosťou hlásať udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, čo je srdcom kresťanstva, oporným bodom a pilierom našej viery, mocnou pákou našich istôt, prudkým vetrom, ktorý rozháňa hocaký strach a nerozhodnosť, pochybnosť i ľudskú vypočítavosť. Kristovo zmŕtvychvstanie nás uisťuje o tom, že žiadna nepriateľská sila nemôže zničiť Cirkev. Teda naša viera má základ, ale je potrebné, aby sa táto viera stala životom v každom z nás. Je tu teda veľká snaha, aby sa každý kresťan zmenil na svedka schopného uvedomiť si, aká nádej ho oživuje (porov. 1 Pt, 3,15): iba Kristus môže naplno uspokojiť tie najhlbšie túžby ľudského srdca a dať odpoveď na znepokojujúce otázky o utrpení, nespravodlivosti a zloby, o smrti a posvätnom živote.

 

Drahí bratia a sestry, mladí priatelia, Kristus je vždy s nami a stále kráča so svojou Cirkvou, sprevádza ju a ochraňuje, ako nám povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Nikdy nepochybujte o jeho prítomnosti! Vždy hľadajte Pána Ježiša, vzrastajte v priateľstve s ním, prijímajte ho vo sv. prijímaní. Učte sa počúvať jeho slovo a aj spoznávať ho v chudobných. Prežívajte váš život s radosťou a nadšením, istí si jeho prítomnosťou a bezpodmienečným, obetavým a verným priateľstvom až na smrť na kríži. Svedčte všetkým o radosti z jeho mocnej a príjemnej prítomnosti a začnite u vašich rovesníkov. Povedzte im, že je dobré byť Ježišovým priateľom a že sa ho oplatí nasledovať. Vaším nadšením ukazujte, že medzi mnohými spôsobmi života, ktoré nám dnešný svet ponúka – zjavne toho istého stupňa – jediný, v ktorom je pravý zmysel života a teda pravá, trvalá radosť, je nasledovanie Krista.

 

Každý deň hľadajte ochranu Panny Márie, Matky nášho Pána Ježiša Krista a zrkadla každej svätosti. Ona, celá svätá, vám pomôže byť vernými učeníkmi svojho Syna Ježiša Krista.

 

Lisabon  - 11. mája

 

Pán prezident republiky,

vážení predstavitelia národa,

ctihodní bratia v biskupskej službe,

dámy a páni!

Až teraz mi bolo umožnené prijať láskavé pozvanie pána prezidenta a mojich bratov biskupov k návšteve tohto milovaného a starobylého národa, ktorý v tomto roku slávi storočie od vyhlásenia republiky. Pri svojom prvom vstupe na túto pôdu, od chvíle kedy ma Božia prozreteľnosť povolala na Petrov stolec, pociťujem veľkú česť a vďačnosť za úctivosť a pohostinnosť vás všetkých. Ďakujem pánu prezidentovi za jeho zdvorilé slová pri privítaní, ktorými tlmočil pocity a nádeje dobrého portugalského ľudu.

Všetkým, nezávisle na ich viere a náboženstve, patrí môj priateľský pozdrav, osobitne tým, ktorí nemohli prísť na toto stretnutie. Prichádzam ako pútnik Panny Márie Fatimskej, ktorému Najvyšší udelil poslanie utvrdzovať mojich bratov v napredovaní na ich ceste do neba.

 

Už na počiatku svojej národnej identity sa portugalský ľud obracal k Petrovmu nástupcovi, aby bola uznaná jeho existencia ako národa; následne jeden z mojich predchodcov poctil Portugalsko v osobe jeho kráľa titulom najvernejší (porov. Pius II, Bulla Dum tuam, 25. januára 1460) za vynikajúcu a dlhodobú službu preukazovanú evanjeliu. Pred 93 rokmi došlo k udalosti, kedy sa práve nad Portugalskom otvorilo nebo ako okno nádeje, ktoré otvára Boh, keď mu človek zatvára dvere – v lone ľudskej rodiny pre obnovenie pút bratskej solidarity, ktoré spočívajú vo vzájomnom uznaní jedného a toho istého Otca. Ide o láskavý Boží plán. Nezávisí na pápežovi, ani na akejkoľvek inej cirkevnej autorite: „Nebola to Cirkev, ktorá zaviedla Fatimu – povedal by kardinál Manuel Cerejeira, blahej pamäti – ale Fatima sama vošla do Cirkvi.“

 

Panna Mária prišla z neba, aby nám pripomenula pravdy evanjelia, ktoré tvoria zdroj nádeje pre ľudstvo, ktoré ochladlo v láske a stráca nádej v spásu. Prvá a radikálna dimenzia tejto nádeje zaiste nie je horizontálny vzťah, ale vertikálny a transcendentný. Vzťah k Bohu je pre ľudskú bytosť esenciálny, pretože bola stvorená Bohom a naňho zameraná, hľadá pravdu vo vlastnej štruktúre poznania, smeruje k dobru v oblasti vôle, a je priťahovaná krásou v estetickej dimenzii. Svedomie je kresťanské do tej miery, do akej sa otvára plnosti života a múdrosti, ktoré spočívajú v Ježišovi Kristovi. Návšteva, ktorú teraz začínam v znamení nádeje, chce byť ponukou múdrosti a misijného poslania.

 

Od múdreho pohľadu na život a na svet závisí spravodlivé spoločenské zriadenie. Cirkev, zasadená do dejín, je otvorená pre spoluprácu s tými, ktorí neodsúvajú na okraj a neredukujú do súkromia bytostné uvažovanie o ľudskom zmysle života. Nejde o etickú konfrontáciu medzi laickým a náboženským systémom, ale o otázku zmyslu, ktorému možno zveriť vlastnú slobodu. Rozlišujúca je hodnota, prisudzovaná problematike zmyslu a jeho uplatnenia vo verejnom živote. Republikánsky obrat, ku ktorému došlo v Portugalsku pred sto rokmi, otvoril vo vzťahu medzi Cirkvou a štátom nový priestor slobody pre Cirkev, ktorému na poli kultúry a v cirkevných perspektívach, značne poznamenaných rýchlymi zmenami, dali formu dva konkordáty z rokov 1940 a 2004. Útrapy spôsobené zmenami boli v zásade odvážne vyriešené. Život v pluralite hodnotových systémov a etických rámcov si vyžaduje vydať sa na cestu do stredu vlastného ja a do jadra kresťanstva, aby bola posilnená kvalita svedectva až k svätosti a nachádzané cesty misijného poslania až k radikálnosti mučeníctva.

Drahí portugalskí bratia a priatelia, ďakujem vám ešte raz za srdečné prijatie. Nech Boh žehná všetkým prítomným a všetkým obyvateľom tejto ušľachtilej a milovanej krajiny, ktorú zverujem Panne Márii Fatimskej, vznešenému obrazu Božej lásky, ktorá objíma všetkých ľudí.