Aktuálne

Sv. Tomáš Akvinský - Anjelský učiteľ

  • Vytlačiť

Sv. Tomáš Akvinský, kňaz, učiteľ Cirkvi, patrón bohoslovcov

 

„O Bohu vieme, že jestvuje, že je príčinou každého bytia a že všetko nekonečne prevyšuje. Toto je záver a vrchol našich vedomostí počas tohto pozemského života.“ (T. Akvinský) 

  

1226-1274

Sviatok má dnes - 28. januára

Patrón teológov, študentov, kníhkupcov

Jeden z najväčších učencov a mudrcov Cirkvi bol práve sv. Tomáš Akvinský. Narodil sa v roku 1226 v Kalábrii v Taliansku na zámku Roccasecca d'Aquino pri Monte Cassine. Bol tichej, ale veselej povahy. Ako päťročného ho otec dal do benediktínskeho opátstva na výchovu a vzdelávanie. Bol taký nadaný, že už ako desaťročný mohol ísť študovať na vysokú školu do Neapola. No rodičia to zatiaľ nedovolili a zobrali si ho domov. Tomáš sa usilovne učil, modlil, pomáhal chudobným. Stávalo sa, že vyprázdnil pre nich aj celú komoru. Ako štrnásťročný odišiel na univerzitu do Neapola. Tomáš aj tu bol veľmi horlivý. Zoznámil sa s rehoľou dominikánov a rozhodol sa, že do nej vstúpi. Rodičia mu v tom bránili. Chceli, aby sa stal radšej benediktínom a aby žil v blízkosti rodného zámku. V budúcnosti by sa snáď stal aj opátom. On však chcel zostať v žobravej reholi. Najbližší príbuzní ho všemožnými spôsobmi odhovárali. Dokonca ho aj fyzicky trápili. Potom jeho bratia najali aj nemravné dievča, aby ho zviedlo. Tomáš však odolal. S horiacim polenom z ohniska ju vyhnal preč. Dva roky bol uväznený svojou rodinou, až sa to dozvedel pápež Inocent IV. a cisár Fridrich II. Až na ich prehováranie pustili Tomáša, aj to takým spôsobom, aby bratia o tom nevedeli, len jeho matka. O rok nato Tomáš zložil slávnostné rehoľné sľuby.

Predstavení rehole ho potom poslali k sv. Albertovi Veľkému, ktorý vtedy pôsobil v Kolíne. Tomáš aj tam vynikal vo vzdelaní a bystrosti. Vynikal však aj svojou výškou (190 cm) a tučnotou. Keďže skoro stále mlčal, vyslúžil si prezývku „nemý vôl zo Sicílie“. Raz ho však učiteľ vyzval, aby vysvetlil nejaké nejasné miesto zo Sv. písma. Tomáš to urobil tak múdro, že sa všetci zadivili. Albert zvolal: „Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa on ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!“ Tak sa stalo, Tomáš patrí podnes k najslávnejším teológom všetkých čias.

Tomáš prednášal na univerzitách v Paríži, Neapole, Ríme, bol veľmi vyhľadávaný študentami, ale aj teológmi. Bol veľmi precízny a jasný v definíciách pojmov a jeho zásluhou Cirkev získala exaktné pomenovania mnohých vecí. Vychádzal z Aristotela. Napísal mnoho spisov. Najslávnejším sa stala Summa Theologiae (Súbor teológie). Okrem toho bol výborným kazateľom, zložil aj nádherné hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ktoré máme preložené aj v slovenčine (Ctime túto Sviatosť slávnu, Chváľ, Sione, Spasiteľa, Klaniam sa ti vrúcne). Popritom všetkom zostal veľmi pokorným a poníženým. Nikdy neprijal žiadne povýšenia, ktoré mu ponúkali jeho predstavení. V roku 1274 dostal pozvanie od pápeža Gregora X. na koncil, ktorý sa mal konať v Lyone. Tomáš, v tom čase chorý a slabý, sa poslušne vybral na cestu. No cestou tak vážne ochorel, že musel zostať v kláštore cisterciánov vo Fossanove pri Terracine. Tam aj 7.marca 1274 zomrel. Za svätého ho vyhlásil pápež Ján XXII. v roku 1323, pápež Pius V. ho vyhlásil v roku 1567 za učiteľa Cirkvi a pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna všetkých katolíckych škôl. V Cirkvi sa mu vo všeobecnosti dáva titul „doctor angelicus“ (anjelský učiteľ).

 

Iný pohľad na Anjelského učiteľa:

 
 

Tomáš sa narodil roku 1225 v Roccasecca neďaleko Frosinone v šľachtickej rodine ako syn grófa Landolfa z Akvinu – odtiaľ meno Akvinský. Jeho rodina ho predurčila na duchovnú životnú dráhu.

Ako päťročný prišiel do kláštora benediktínov z Monte Cassina a ako 14-ročný odchádza na univerzitu v Neapole, kde dostáva „moderné“ prírodovedné vzdelanie. Jeho vstup do dominikánskeho rádu vyvolal prudký odpor rodiny, ktorá mu v tom chcela zabrániť a rok ho držala v izolácii. Roku 1244 bol oslobodený a išiel za svojím povolaním. Opustil Taliansko, vstúpil do dominikánskeho konventu v Paríži, kde bol jeho učiteľom Albert Veľký. Ten mal na neho ohromný vplyv, najmä čo sa týka filozofickej prípravy. On ho oboznámil aj s Aristotelovou filozofiou.

Dominikánsky rád ho vyslal do Paríža, kde začal prednášať. Stal sa „magistrom teológie“, teda riadnym profesorom na univerzite. Roku 1259 opustil Paríž, aby vyučoval v Taliansku, zväčša v pápežskej kúrii, organizoval štúdium, venoval sa komentovaniu Aristotela, ... V roku 1268 ho dominikánsky rád opäť povolal do Paríža, kde spor o význam svetskej vedy na univerzite viedol ku kríze na teologickej fakulte. Roku 1272 prešiel do Neapolu a rok neskôr zanechal spisovateľskú činnosť.

V januári 1274 na žiadosť Gregora X. sa vydal na cestu do Lyonu, kde zasadal koncil. Cestou v dome netere Františky z Akvina ochorel. Nechal sa previezť do cisterciánskeho kláštora vo Fossa Nuova a tam zomrel 7. marca 1274.

Tomáš bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého). Jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie. V podobe novotomizmu prežíva do dnešných dní.

Diela sv. Tomáša

Významnejšie diela Tomáša Akvinského sa delia do štyroch skupín: systémové diela, diskutované otázky, filozofické komentáre, komentáre k Svätému Písmu.

 
 

Systémové diela sú tri:

In guattuor libros sententiarum (1254 – 1256)

Summa contra gentiles (1258 – 1264)

Summa theologiae (1267 – 1273)

 

Quaestiones disputatae de veritate (Otázky pojednávajúce o pravde) obsahujú sedem titulov:

De veritate (1256 – 1259)

De potentia (1256 – 1262)

De malo (1263 – 1268)

De anima (1269 – 1270)

De virtutibus (1269 – 1270)

De spiritualibus creaturis

De unione Verbi incartnati

 

Filozofické komentáre sa týkajú diel Aristotelových, Boethiových a Pseudodionýziových. Skomentoval všetky Aristotelove základné diela, ako Physica (1256 – 1270), Metaphysica (1265 – 1270), Aethica (1266), Politica (1268), Analytica posteriora (1268), De anima (1270), Perihermeneias (1269 – 1272).

Z jeho menších diel sú významnejšie dvoje eseje: De ente et essentia, De regimine principum. Prvá sa esej sa týka metafyziky a druhá politiky.

V dielach vrcholí výrazná tendencia scholastickej filozofie, ktorej zámerom je vybudovať rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrňoval všetky oblasti vedenia.

 

Problém vzťahu rozumu a viery

Tomáš sa systematicky zaoberá vzťahom viery a rozumu.

Problém vzťahu viery a rozumu, s ktorým sme sa stretli už na začiatku kresťanskej filozofie, skúma Tomáš novým, systematickejším a obsiahlejším spôsobom.

V boji proti averroistom, ktorí zbavujú vieru akéhokoľvek rozumového obsahu a ženú rozum do neživej náboženskej krízy rozvíja Tomáš svoju teóriu o vzťahu viery a rozumu.

Stavia ju na nasledujúcich bodoch:

a) Viera a rozum sú rozličné spôsoby poznania. Rozum prijíma nejakú pravdu na základe jej vnútornej evidencie, viera prijíma nejakú pravdu na základe autority Boha, ktorý ju zjavuje. V dôsledku toho sú filozofia a teológia dve rozdielne vedy.

b) Viera a rozum, filozofia a teológia si nemôžu protirečiť, lebo Boh je ich spoločným pôvodcom.

c) Rozum stačí na to, aby poznal základné pravdy prirodzeného poriadku, napriek tomu nie je schopný sám vniknúť do tajomstiev Boha.

d) Naopak, rozum môže viere preukázať vzácnu službu, a to trojako:

1. dokázať pravdy predchádzajúce vieru

2. pomocou podobenstiev objasniť pravdy viery

3. vyvracať dôvody proti viere

 

Preto Tomáš nazýva filozofiu „služobnicou teológie“.

Súcno a jeho diferenciácia

Pri budovaní vlastného systému vyvstal pred Tomášom naliehavý problém začiatku. Kládol si otázku, čím musí začínať myslenie. Tento postup pri hľadaní začiatku nás vedie od zvláštneho k všeobecnému. Keďže neexistuje nijaký pozitívny obsah rozumu, ktorý by sme nemohli označiť za jestvujúci, za súcno, musí byť to prvé, čo je nám známe, samotné súcno. Všetko nejakým spôsobom existuje, o všetkom sa dá povedať, že je súcnom.

Vzápätí sa Tomáš pokúsil rozlíšiť spôsoby, akými niečo jestvuje. Pristupuje k diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovskej filozofie:

Substancia a akcidencia.

Substancia je samotné súcno, ktoré jestuje samo od seba. Akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s ňou.

Látka a forma.

Každá vec je spojením látky a formy, pričom forma je aktívnym, čo spôsobuje pohyb k uskutočneniu tvaru a zjednoteniu.

Látka je pasívna, charakterizuje ju schopnosť prijímať určenia od formy. Látka formu individualizuje.

Možnosť a skutočnosť. V nadväznosti na Aristotela sa pokúša vysvetliť pohyb a vývin vecí. Pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti.

 

Podstata a existencia.

Podstata je všeobecné určenie, nevyplýva však z nej, že niečo takýmto spôsobom určené musí aj existovať. Medzi podstatou a existenciou je rozdiel. Aby sa podstata spojilav konkrétnej veci s existenciou, je potrebná akt pôsobenia Boha.

Takto sa u Tomáša pojmy podstata a existencia spájajú s pojmami možnosť a skutočnosť, aby umožnil prechod k myšlienke najvyššej bytosti ako prameňu každej existencie.

 

Päť dôkazov existencie Boha

Jestvovanie Boha sa nedá dokázať a priori čiže iba zo skúmania pojmu jeho bytnosti, lebo náš pojem božej bytnosti je príliš nedokonalý, a nie sme schopní zistiť, že je v ňom obsiahnuté jestvovanie.

Tomáš znižuje počet všetkých svojich tradičných dôkazov na päť, ktoré do dejín vošli ako „päť ciest“.

1. cesta

Od pohybu k nehybnému hýbateľovi. „Prvá a najzjavnejšia cesta, ktorá vychádza zo zmien. Je totiž isté a zmyslom známe, že niektoré veci sa v tomto svete menia. No všetko, čo sa mení alebo vzniká, mení sa pôsobením iných... Ak sa však mení aj to, od čoho zmena pochádza, je nutné, aby aj toto bolo menené od niečoho tretieho, toto od štvrtého, lenže takto nemožno postupovať donekonečna... Preto je nevyhnutné dôjsť k prvému pôvodcovi zmeny (hýbateľovi), ktorý sa vôbec nemení, a toho všetci ľudia pokladajú za Boha.“

2. cesta

Od druhotných príčin k prvotnej príčine. „Vo veciach vnímaných zmyslami vidíme rad účinných príčin, no nevidíme, a ani to nie je možné, aby nejaká vec bola účinnou príčinou seba samej, keby to bolo tak, potom by nejaká vec musela byť skôr, než je, čo je nemožné. Lenže nie je možné, aby sa v účinných príčinách postupovalo donekonečna... Teda je nevyhnutné prijať jedu účinnú príčinu ako prvú. Túto všetci volajú Boh.“

3. cesta

Od náhodného bytia k nutnému bytiu. Súcna, s ktorými sa stretávame, sú náhodné, vznikajú a zanikajú. Lenže v rade súcen, ktoré vznikajú postupne, nie je možné postupovať donekonečna. Treba teda pripustiť, že jestvuje nutné bytie, ktoré má plný dôvod svojho jestvovania v sebe a od ktorého sa odvodzujú ostatné súcna. Toto bytie nazývame Boh.

4. cesta

Z rozdielnosti stupňov dokonalosti k absolútne dokonalému. Jestvujú stupne dokonalosti (v dokonalostiach, ktoré ako také nie sú ohraničené, napr. dobrota, pravda). Neboli by tu však stupne, keby nebolo niečo najväčšie (lebo viac alebo menej sa hovorí vo vzťahu k najviac). Preto musí jestvovať bytie absolútne dokonalé, nekonečné bytnosťou, pravdou i dobrotou. Toto bytie nazývame Boh.

5. cesta

Z poriadku vo svete k najvyššiemu usporiadateľovi. Vo svete nachádzame usporiadanosť a cieľovosť. Usporiadanosť a cieľovosť vyžadujú rozum, ktorý ich vytvoril. Takým rozumom nemôže byť ľudská myseľ (ani iný ohraničený rozum), ktorá usporiadanosť poznáva, no nevytvára je. Preto je nevyhnutné pripustiť jestvovanie usporiadateľského rozumu, príčinu poriadku vo svete. Túto nazývame Boh.

 

Hodnota týchto dôkazov (či správne pochopené platia absolútne a večne)

Akú hodnotu majú tieto dôkazy existencie Boha? Platia aj dnes, alebo sú už prekonané?

Dnes majú mnohí z rozličných dôvodov ťažkosti znať tomášovské dôkazy existencie Boha. Hlavné z nich sú tieto:

1. presvedčenie, že tradičné dôkazy sú založené na prekonaných vedeckých názoroch, preto sú vzhľadom na modernú vedu neudržateľné;

2. inak sa chápe princíp príčinnosti, ktorý kedysi chápali ako odovzdávanie bytia (od príčiny k účinku), no dnes ho chápu ako nutný sled javov;

3. zamieňanie obsahu Tomášových dôkazov a dôkazov napr. racionalistov.

 
 

Čo odpovedať na takéto námietky? Sú odôvodnené alebo nie?

Tomášove dôkazy vôbec nie sú založené na čiastkových vedeckých pojmoch, ale na skúsenosti z najbežnejších skutočností (zmena, druhotná príčinnosť, život a smrť, stupne dokonalosti, poriadok). Princíp príčinnosti, na ktorý sa odvoláva Tomáš je metafyzickej povahy (a platí aj dnes) a nesmie sa miasť s princípom kauzality súčasníkov, ktorý má vedeckú povahu: obidva tieto princípy platia, no ich pôsobnosť je v iných rovinách.

Jeho dôkazy nemajú ani racionalistický, ani „existencionalistický“ charakter. Nevychádzajú z definície Boha, aby dokázali jeho jestvovanie, ako sa o to pokúšajú racionalistické dôkazy nevychádzajú ani z požiadaviek ľudského srdca, aby došli k záveru, že musí jestvovať Bytie dobré, ktoré ich uspokojí, ako to robia existencialistické dôkazy. Dôkazy vychádzajú z faktu (nie z definície) a naplno odhaľujú stav nedostatočnosti, stav, v ktorom svet nestačí sebou vysvetliť to, čo už je.

Päť ciest dokazuje, že prvý podnet k zmene (vzniku) si nemôže dať svet sám; že druhotné príčiny (a vo svete sú všetky príčiny iba druhotné) nie sú nikdy úplnou príčinou daného účinku (nikdy nie sú príčinou bytia); že to, čo sa rodí a čo umiera (a vo svete všetko má vznik a zánik), nie je príčinou vlastného jestvovania; že nedokonalé má pôvod v dokonalom; že poriadok vecí sme nenastolili my. Tieto dôkazy dokazujú nutnosť jestvovania nehybného Hýbateľa, prvej Príčiny, nutného Bytia, absolútnej Dokonalosti, najvyššieho Usporiadateľa.

Záver

Hoci Tomáš bol veľký génius, smädný po pravde a trvale osvecovaný vierou, ani jemu sa nepodarilo úplne preskúmať nesmiernu oblasť poznateľného. Mnohé oblasti zostali ležať ladom. Tomistický výskum najviac zanedbal skutočnosť v oblasti dejín, vedy a estetiky.

Tomáš sa vedel odpútať od kozmologických názorov aristotelovskej metafyziky a vymaniť sa z úzkych hraníc vedeckých názorov o svete, aké si vytvoril stredovek, aj to, že odhalil metafyzické princípy platné v každom čase, nezávislé od pokroku vedy, dejín a umenia.

Tomáš si Augustína veľmi vážil. To mu však nebránilo skritizovať mnohé augustínovské náuky a nahradiť ich lepšími. Podobne Tomáš neváha trvale kriticky skúmať ani vlastné učenie a neváha ho zmeniť, ak zistí, že sa už nedá obhájiť.

Tomáš stavia filozofiu do služieb pravdy a túto zas do služieb Boha. „Každá časť Tomášovho diela má jediný cieľ, ktorým je Božia vznešenosť.“ (Eucken) Tento náboženský charakter sa prejavuje predovšetkým v snahe o vždy hlbšie poznanie Boha. Otázka: „Čo je Boh?“ je motív i motto , ktoré sú charakteristické pre celé dielo Tomáša Akvinského.

„O Bohu vieme, že jestvuje, že je príčinou každého bytia a že všetko nekonečne prevyšuje. Toto je záver a vrchol našich vedomostí počas tohto pozemského života.“ (T. Akvinský) Horúca túžba poznať Boha bola pre Akvinského mocným podnetom k cnosti; aj v mravnej čistote a vo svätosti videl vzácne uschopnenie ako lepšie skúmať božie pravdy a tajomstvá.