Aktuálne

Benedikt XVI. o štyridsiatich dňoch pôstneho obdobia

  • Vytlačiť

Vatikán, 22. februára (RV) – Za účasti tisícov pútnikov z celého sveta sa v Aule Pavla VI. konala Generálna audiencia Benedikta XVI. Svätý Otec sa v dnešnej katechéze zameral na štyridsať dní pôstneho obdobia. Tu je v plnom znení.

Drahí bratia a sestry,

v tejto katechéze by som sa chcel v krátkosti zamerať na pôstne obdobie, ktoré začína práve dnes – liturgiou Popolcovej stredy. Je to čas štyridsiatich dní, ktorý smeruje k Veľkonočnému Trojdniu, k spomienke na Pánovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie, teda k srdcu tajomstva našej spásy. V prvých storočiach existencie Cirkvi bol tento čas obdobím, v ktorom tí, čo počuli a prijali Kristovo hlásanie, začínali krok za krokom svoju púť viery a obrátenia, aby neskôr mohli prijať sviatosť krstu. Bolo to priblíženie sa k živému Bohu a uvedenie do viery, ktoré sa uskutočňovalo postupne, prostredníctvom vnútornej premeny katechumenov, teda tých, čo túžili stať sa kresťanmi a byť tak začlenení do Krista a do Cirkvi.

Následne potom boli aj kajúcnici a všetci veriaci pozvaní, aby sa zapojili do tohto obdobia duchovnej obnovy, aby svoj život lepšie pripodobnili životu Kristovmu. Zapojenie sa celej komunity do rozličných častí pôstneho putovania zdôrazňuje jeden dôležitý rozmer kresťanskej spirituality: že vykúpenie je vďaka Kristovej smrti a jeho vzkrieseniu dostupné pre všetkých, nielen pre niektorých. A tak tí, čo sa zúčastňovali na príprave pre prijatie krstu ako katechumeni ako aj tí, čo sa vzdialili od Boha a od spoločenstva veriacich a túžili po zmierení, ale aj tí, čo žili svoju vieru v plnom spoločenstve s Cirkvou, všetci spoločne vedeli, že čas, ktorý predchádza Veľkej noci, je časom metanoie, čiže vnútornej premeny a pokánia; je to čas, ktorý náš ľudský život a naše dejiny stavia do perspektívy obrátenia, ktoré začína práve teraz, aby sme sa potom, na konci vekov, mohli stretnúť s Pánom.

Cirkev nazýva obdobie, do ktorého sme dnes vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo priam typickým – „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní (po taliansky sa pôst povie Quaresima - pozn. prekl.) a tento jasný odkaz na Sväté písmo nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu. Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom. Toto číslo nepredstavuje presný chronologický údaj, vytvorený súčtom dní. Je to skôr označenie trpezlivého očakávania, dlhej skúšky – čas dostatočný na to, aby človek uvidel Božie diela – čas, v ktorom je potrebné vykročiť a prijať zodpovednosť bez ďalších odkladov. Je to čas zrelých rozhodnutí.

Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Následne ďalších štyridsať dní po potope musel čakať na to, aby mohol pristáť s archou, ktorá bola zachránená od zničenia (Gn 7,4.12; 8,6). Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18). Štyridsať rokov putoval židovský národ z Egypta do zasľúbenej zeme: bol to príhodný čas na zakúsenie Božej vernosti. „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti... Odev sa na tebe nezodral a noha ti neopuchla, a je to štyridsať rokov“ hovorí Mojžiš v knihe Deuteronómium na konci týchto štyridsiatich rokov putovania (Dt 8, 2.4). Rokov pokoja, ktoré Izrael zažíva pod vedením Sudcov, je tiež štyridsať (Sud 3, 11.30) - avšak po skončení tohto času sa už začína obdobie zabúdania na Božie dary a návrat k hriechu.

Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4). Štyridsať bolo rokov, počas ktorých vládol Šaul (Sk 13,21), Dávid (porov. 2 Sam 5,4-5) a Šalamún (porov. 1 Kr 11,41) – prví traja králi Izreala. Aj žalmy sa zamýšľajú na biblickým zmyslom štyridsiatich dní – ako napríklad Žalm 95, z ktorého sme práve počuli úryvok: „Čujte dnes jeho hlas! Nezatvrdzujte svoje srdcia. Ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. Štyridsať rokov sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som: Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru moje cesty neznajú.“ (v. 7c-10).

V Novom zákone Ježiš – predtým, než začne verejný život – odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije (porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi zvíťaziť. Štyridsať bolo dní, počas ktorých vzkriesený Ježiš kázal svojim učeníkom predtým, než vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého (porov. Sk 1,3).

Týmto číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným. Kresťanská liturgia Veľkého Pôstu má za účel napomáhať duchovnej obnove vo svetle dlhej biblickej skúsenosti – predovšetkým nás však učí napodobňovať Ježiša, ktorý nám v štyridsiatich dňoch na púšti ukazuje ako zvíťaziť nad diablovým pokušením prostredníctvom Božieho Slova.

Štyridsať rokov putovania Izraela púšťou je poznačených rozporuplnými situáciami i ľudskými postojmi. Na jednej strane je to obdobie „prvej lásky“ medzi Bohom a jeho ľudom, keď Boh hovorí k srdcu ľudí a neustále im ukazuje cestu, po ktorej majú kráčať. Mohli by sme priam povedať, že Boh sa ubytoval uprostred Izraela, šiel pred ním v oblaku a v ohnivom stĺpe a staral sa každý deň o jeho potravu: z neba zosielal mannu a zo skaly vyvádzal vodu. Preto možno roky, ktoré Izrael strávil na púšti, vnímať ako čas zvláštneho Božieho vyvolenia a čas, v ktorom sa ľud úzko privinul k Bohu. Čas prvej lásky. Na druhej strane nám Biblia ukazuje aj iný obraz tohto putovania po púšti: bol to aj čas pokušení a veľkých nebezpečenstiev, keď Izrael reptal proti svojmu Bohu a chcel sa vrátiť k pohanstvu, keď si vytvoril vlastné modly, lebo túžil po uctievaní bližšieho a hmatateľnejšieho Boha. Bol to čas vzbury proti veľkému a neviditeľnému Bohu.

Túto rozporuplnosť, čas zvláštnej Božej blízkosti a čas prvej lásky, ale aj čas pokušenia a navádzanie späť k pohanstvu, prekvapivým spôsobom nachádzame i Ježišovom pozemskom putovaní – samozrejme bez toho, aby došlo k pádu do hriechu. Po krste pokánia v Jordáne, v ktorom Ježiš na seba berie osud Božieho služobníka, čo sa vzdáva vlastnej vôle, žije pre druhých a vstupuje medzi hriešnikov, aby zobral na seba hriechy sveta, po tomto krste Ježiš odchádza do púšte, aby tam štyridsať dní zostal v hlbokom spojení s Otcom, a zopakoval tak dejiny Izraela vo všetkých spomínaných štyridsaťdňových obdobiach.

Táto dynamika je neustále prítomná v pozemskom živote Ježiša, ktorý znovu a znovu hľadá okamihy samoty, aby sa modlil k svojmu Otcovi a zostal v intímnom spoločenstve a v samote s ním – vo výnimočnom spoločenstve s ním – a potom sa mohol znovu vrátiť medzi ľudí. Avšak v týchto časoch "púšte" a zvláštneho stretnutia s Otcom, je Ježiš vystavený aj nebezpečenstvu a napádaný pokušením a zvádzaním zlého, ktorý mu navrhuje inú mesiášsku cestu, vzdialenú od Božieho plánu – táto cesta totiž smeruje cez moc, úspech a vládu, nie cez úplné darovanie sa na Kríži. Je to mesiášstvo sily a víťazstva, nie mesiášstvo daru a lásky.

Táto situácia plná rozporov ja charakteristická aj pre Cirkev v jej putovaní „púšťou“ sveta a dejín. V tejto „púšti“ máme my, veriaci, príležitosť zažiť hlboké stretnutie s Bohom, ktorý posilňuje ducha, utvrdzuje vo viere, živí nádej a oživuje lásku; takýto zážitok nás robí účastnými na víťazstve Krista nad hriechom a nad smrťou – prostredníctvom obety lásky na Kríži. Avšak „púšť“ je aj negatívnym aspektom skutočnosti, ktorá nás obklopuje: suchota, chudoba slov života a hodnôt, sekularizmus a materialistická kultúra, ktoré uzatvárajú človeka len do horizontu jeho svetskej existencie a berú mu vzťah k večnosti... Je to prostredie, v ktorom nebo nad nami tmavne, lebo je pokryté mrakmi egoizmu, nepochopenia a klamstva. Napriek tomu všetkému sa čas púšte môže aj dnes pre Cirkev premeniť na čas milosti, veď máme istotu, že Boh aj z tej najtvrdšej skaly dokáže vyviesť vodu, ktorá občerstvuje a hasí smäd.

Drahí bratia a sestry, v týchto štyridsiatich dňoch, ktoré nás vedú k Veľkej noci Vzkriesenia, môžme nájsť novú odvahu prijať s trpezlivosťou a vierou každú ťažkosť, bolesť a skúšku – vo vedomí toho, že Boh dá z temnôt povstať novému dňu. A ak sme boli verní Ježišovi a nasledovali ho na ceste Kríža, potom nám žiarivý Boží svet – svet svetla, pravdy a radosti – bude znovu darovaný: bude to nový úsvit stvorený samotným Bohom. Požehnané pôstne putovanie vám všetkým!

Benedikt XVI.: „Ježiš necháva otvorenú cestu k obráteniu“

Vatikán, 16. februára (RV) – Za účasti tisícov pútnikov z celého sveta, medzi ktorými nechýbali ani slovenskí, sa v stredu 15. februára v Aule Pavla VI. konala Generálna audiencia Benedikta XVI. Svätý Otec sa v katechéze zameral na Ježišove modlitby na kríži: 

Drahí bratia a sestry,

v našej škole modlitby som minulú stredu hovoril o Ježišovej modlitbe na kríži, vzatej z 22 žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“. Teraz by som chcel pokračovať v meditácii nad Ježišovými modlitbami na kríži vo chvíli smrti a zastavím sa pri rozprávaní, ktoré sa nachádza v Evanjeliu sv. Lukáša. Evanjelista nám sprostredkoval tri Ježišove slová na kríži, z ktorých dve – prvé a tretie – sú prosbami adresovanými priamo Otcovi. Druhé slovo je zasa prisľúbením takzvanému dobrému lotrovi ukrižovanému s ním, ktorým Ježiš odpovedá na zločincovu žiadosť, keď ho uisťuje: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). V Lukášovom rozprávaní sa tak následne prelínajú dve modlitby, ktoré umierajúci Ježiš adresuje Otcovi s vypočutím prosby, ktorou sa naňho obracia hriešnik, činiaci pokánie. Ježiš vzýva Otca a zároveň vypočúva modlitbu tohto človeka, ktorého zvykneme nazývať latro poenitens, kajúci lotor.

Zastavme sa pri týchto troch Ježišových modlitbách. Prvú vyslovuje hneď po tom, ako bol pribitý na kríž, zatiaľ čo vojaci si delia jeho šaty ako smutnú odmenu za ich prácu. Toto gesto v istom zmysle završuje proces ukrižovania. Sv. Lukáš píše: „Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov, jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. „Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty“ (23,33-34). Prvá modlitba, ktorou sa Ježiš obracia k Otcovi je príhovorom: prosí o odpustenie pre svojich katov. Týmto Ježiš sám dokonáva to, čo učil v reči na hore, keď povedal: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov“ (Lk 6,27) a tým, čo vedia odpúšťať, prisľúbil: „Vaša odmena bude veľká a budete synmi Najvyššieho“ (v. 35). Teraz, na kríži, on sám nie iba odpúšťa svojim vrahom, ale obracia sa priamo k Otcovi a prihovára sa za nich.

Tento Ježišov postoj vidíme „napodobnený“ v pôsobivom rozprávaní o ukameňovaní svätého Štefana, prvého mučeníka. Štefan, tesne pred svojím skonaním, si „kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“. A len čo to povedal, zomrel“ (Sk 7,60). Toto boli jeho posledné slová. Podobnosť medzi Ježišovou a Štefanovou modlitbou o odpustenie je príznačná. Svätý Štefan sa obracia na vzkrieseného Pána a prosí, aby jeho usmrtenie – skutok jasne definovaný výrokom: „tento hriech“ – nebolo započítané jeho vrahom. Ježiš na kríži sa obracia k Otcovi a žiada nie iba odpustenie pre svojich katov, ale ponúka i vysvetlenie toho, čo sa deje. Podľa jeho slov, ľudia, ktorí ho križujú, „nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Pokladá túto nevedomosť – „nevedia, čo robia“ - za dôvod svojej prosby k Otcovi, aby im odpustil, pretože táto nevedomosť zároveň necháva otvorenú cestu k obráteniu, ako to vidíme v slovách, ktoré vysloví stotník po Ježišovej smrti: „Tento človek bol naozaj spravodlivý“ (v.47), bol Božím Synom. Pre všetky časy a pre všetkých ľudí zostane útechou to, že Pán, v súvislosti s tými, ktorí naozaj nevedeli – teda s jeho vrahmi – ako aj s tými, ktorí vedeli a odsúdili ho, používa ich nevedomosť ako dôvod žiadosti o odpustenie v ich prospech – vidí ju ako bránu, ktorá sa môže otvoriť obráteniu (Ježiš z Nazareta, II, 233).

Druhé Ježišovo slovo na kríži, o ktorom nám hovorí sv. Lukáš, je slovo nádeje a je odpoveďou na prosbu jedného z dvoch ukrižovaných spolu s ním. Dobrý lotor v Ježišovej prítomnosti vstúpi do seba a koná pokánie, uvedomuje si, že sa nachádza pred Božím Synom, ktorý zviditeľňuje Tvár Boha, a prosí ho: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (v. 42). Pánova odpoveď ide ponad túto prosbu, keď mu hovorí: „Veru, hovorím ti, dnes budeš som mnou v raji“ (v.43). Ježiš si je vedomý, že priamo vstupuje do spoločenstva s Otcom a otvára tak človeku cestu do Božieho raja. Prostredníctvom tejto odpovede dáva pevnú nádej, že Božia dobrota sa nás môže dotknúť i v poslednom momente života a úprimná modlitba, aj po premárnenom živote, nájde otvorené náručie dobrého Otca, ktorý očakáva návrat syna.

Zastavme sa teraz pri posledných slovách umierajúceho Ježiša. Evanjelista hovorí: „Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal veľkým hlasom: „Otče, do tvojich rúk, porúčam svojho ducha“. Po tých slovách vydýchol“ (vv.44-46). Niektoré prvky tohto rozprávania sú odlišné od tých, ktoré nachádzame u Marka a Matúša. Marek neopisuje trojhodinovú tmu, kým u Matúša je táto skutočnosť spojená s ďalšími apokalyptickými úkazmi, ako zemetrasenie, otváranie sa hrobov, vstávanie mŕtvych z hrobov (porov. Mt 27,51-53). Tri hodiny tmy u Lukáša majú svoj pôvod v zatmení slnka, ale v tej chvíli sa zároveň roztrhne napoly i chrámová opona. Týmto spôsobom Lukášovo rozprávanie predkladá dve znamenia, v istom zmysle paralelné, nebo a chrám. Nebo stráca svoje svetlo, zem je v tme, kým v chráme, mieste Božej prítomnosti, sa trhá opona, ktorá chráni svätyňu. Ježišova smrť je charakterizovaná ako kozmická a liturgická udalosť; osobitne označuje začiatok nového kultu v chráme, ktorý nie je postavený ľuďmi, pretože ním je Telo ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša, ktoré zhromažďuje ľudí a spája ich vo Sviatosti svojho Tela a svojej Krvi.

Ježišova modlitba v tejto chvíli utrpenia – „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ – je silným zvolaním krajnej a úplnej odovzdanosti Otcovi. Táto modlitba vyjadruje plné vedomie toho, že nie je opustený. Úvodné zvolanie - „Otče“ – nás vracia k prvému vyhláseniu Ježiša ako dvanásťročného chlapca. Vtedy zostal tri dni v Jeruzalemskom chráme, ktorého opona sa teraz roztrhla. A keď mu rodičia dali najavo svoju ustarostenosť, odpovedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Toto od začiatku až dokonca úplne podmieňuje Ježišovo cítenie, jeho slová, jeho pôsobenie, jeho jedinečný vzťah s Otcom. Na kríži naplno prežíva túto lásku, tento synovský vzťah s Otcom, ktorý oživuje jeho modlitbu.

Slová, ktoré Ježiš vysloví po zvolaní „Otče“ sú výrokom 31. žalmu: „Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“ (Ž 31,6). Tieto slová nie sú iba jednoduchým citátom, zjavujú predovšetkým pevné rozhodnutie: Ježiš sa „dáva“ Otcovi v čine totálneho odovzdania. Tie slová sú modlitbou „zverenia sa“ plného dôvery v Božiu lásku. Ježišova modlitba pred tvárou smrti je dramatická, taká, aká je pre každého človeka, zároveň je preniknutá hlbokým pokojom, ktorý pramení z dôvery v Otca a z rozhodnutia vôle úplne sa mu darovať. V Getsemani, keď Ježiš vstúpil do záverečného boja a do modlitby ešte intenzívnejšej, a bol „vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44), jeho pot „stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22,44). Jeho srdce však bolo úplne poslušné Otcovej vôli, a preto „anjel z neba“ prišiel a posilňoval ho (porov. Lk 22, 42-43). Teraz, v posledných okamihoch, sa Ježiš obracia k Otcovi hovoriac, čie sú v skutočnosti ruky, do ktorých on odovzdáva celé svoje bytie. Pred odchodom do Jeruzalema, Ježiš vyzýval svojich učeníkov: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44). Teraz, keď ho už opúšťa život, v modlitbe spečaťuje svoje posledné rozhodnutie: nechal sa vydať „do rúk ľudí“, ale svojho ducha vkladá do rúk svojho Otca; tak – ako potvrdzuje i evanjelista Ján, všetko je dokonané, najvyšší skutok lásky je privedený k svojmu vrcholu, do krajnosti a ešte viac ako do krajnosti.

Drahí bratia a sestry, Ježišove slová na kríži v posledných okamihoch jeho pozemského života prinášajú výzvy i pre našu modlitbu a zároveň ju otvárajú voči pokojnej dôvere a pevnej nádeji. Ježiš, ktorý prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho križujú, nás pozýva k náročnému postoju modliť sa za tých, čo nám ublížili, poškodili, vedieť odpustiť vždy, aby Božie svetlo mohlo ožiariť ich srdcia. Pozýva nás žiť, prostredníctvom našej modlitby, ten istý postoj milosrdenstva a lásky, ktorý má Boh voči nám: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, ako denne vyslovujeme v modlitbe „Otče náš“. V tej istej chvíli ako sa Ježiš – v krajnom momente smrti – úplne odovzdáva do Otcových rúk, nám zároveň ohlasuje istotu, že nech sú skúšky akokoľvek tvrdé, problémy náročné, utrpenie ťažké, nikdy nevypadneme z Božích rúk, z tých rúk, čo nás stvorili, podopierajú nás a sprevádzajú na ceste života, lebo sú vedené nekonečnou a vernou láskou.

Preložila: Agnes Jenčíková CJ

Benedikt XVI. o Ježišovej modlitbe v okamihu zomierania

Vatikán, 9. februára (RV) – V Aule Pavla VI. vo Vatikáne sa v stredu 8. februára konala generálna audiencia Benedikta XVI., počas ktorej sa prihovoril prítomným. Vo svojej katechéze sa zameral na Ježišovu modlitbu v okamihu zomierania na kríži:

Drahí bratia a sestry,

dnes by som sa chcel zamyslieť nad modlitbou, ktorú Ježiš predniesol tesne pred svojou smrťou a upriamiť pozornosť na to, čo v tejto súvislosti hovoria svätý Marek a svätý Matúš. Títo dvaja evanjelisti zachytili modlitbu zomierajúceho Ježiša nielen po grécky, teda v jazyku, v ktorom napísali svoje evanjeliá, ale - kvôli dôležitosti daných slov - prinášajú jej záznam aj v hebrejčine zmiešanej s aramejčinou. Týmto spôsobom nám odovzdali nielen obsah, ale aj zvuk, ktorý modlitba mala na Ježišových perách. Tak môžme Ježišove slová počuť tak, ako boli vyslovené. Zároveň nám títo evanjelisti opísali aj správanie ľudí prítomných pri ukrižovaní - tých, ktorí nechápali alebo nechceli pochopiť Ježišovu modlitbu.

Svätý Marek píše, čo sme práve počuli: „Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“ čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 33-34). V kontexte tohto rozprávania zaznieva Ježišov modlitebný výkrik na konci troch hodín tmy, ktorá od poludnia do tretej hodiny zatienila zem. Tieto tri hodiny tmy sú pokračovaním predchádzajúceho časového úseku, ktorý rovnako trval tri hodiny - od začiatku Ježišovho ukrižovania. Evanjelista Marek nám hovorí, že „keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín“ (por. Mk 15, 25). Z toho, čo nám tieto časové údaje poskytujú, sa dá usudzovať, že šesť Ježišových hodín na kríži možno rozdeliť na dva časovo rovnaké dlhé úseky.

Počas prvých troch hodín, od deviatej do poludnia, sa mu prichádzali vysmievať rozličné skupiny ľudí, ukazujúc svoj skepticizmus, svoju nevieru. Svätý Marek píše: „A tí, čo išli okolo, rúhali sa mu“ (Mk 15, 29); „Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi“ (15, 31); „ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní“ (15, 32).

Počas troch nasledujúcich hodín - od poludnia do „tretej popoludní“ - evanjelista hovorí len o tme, ktorá zostúpila na zem; tma zaberá celú scénu a niet tu nijakej zmienky o pohybe ľudí či o slovách, ktoré povedali. Keď sa Ježiš blíži k smrti, na celú zem dopadá temnota. Aj kozmos má účasť na tejto udalosti: tma pohltí ľudí aj veci - avšak aj v okamihu tmy je Boh prítomný, neodchádza preč.

V biblickej tradícii má tma rôzne významy: je znakom prítomnosti a činnosti zla, ale aj tajomnej prítomnosti a činnosti Boha, ktorý nad každou tmou dokáže zvíťaziť. V knihe Exodus napríklad čítame: „Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku“ (Ex 19,9) a tiež: „Ľud však ostal stáť obďaleč a Mojžiš sa priblížil k (tmavému) mraku, v ktorom bol Boh.“ (Ex 20,21).

V rozprávaniach knihy Deuteronómium Mojžiš vraví: „Vrch za tmy, oblakov a mrákavy blčal ohňom až do samého neba“ (Dt 4, 11); a „vy, keď ste počuli hlas sprostred tmy a z vrchu blčiaceho ohňom...“ (Dt 5, 23). V scéne Ježišovho ukrižovania tmy pohltia celú zem - sú to tmy smrti, do ktorej sa Boží Syn ponorí, aby priniesol život prostredníctvom svojho skutku lásky.

Keď sa vrátime k rozprávaniu sv. Marka, vidíme ako - tvárou v tvár urážkam zo strany ľudí, uprostred temnoty, ktorá dopadla na svet, v momente, keď stojí pred smrťou - Ježiš v modlitbovom výkriku ukazuje, že napriek ťarche utrpenia a smrti, ktoré sa zdajú byť chvíľami opustenosti a Božej neprítomnosti, je si istý blízkosťou Otca, ktorý súhlasil s týmto najvyšším skutkom lásky, s úplným darovaním seba - aj keď nepočuť - ako tomu bolo v iných okamihoch - žiadny hlas prichádzajúci zhora.

Keď čítame evanjeliá, uvedomíme si, že v iných dôležitých okamihoch svojej pozemskej existencie Ježiš - okrem znakov Otcovej prítomnosti a súhlasu s jeho napredovaním na ceste lásky - mohol počuť aj Otcov jasný hlas. Napríklad pri udalosti, ktorá nasledovala po krste v Jordáne, z neba zaznel hlas a bolo počuť Otcove slová: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11). Potom, pri Premenení, sa k znameniu oblaku pridružilo aj slovo: „Toto

je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“ (Mk 9, 7).

Aký je teda zmysel tejto Ježišovej modlitby, výkriku, ktorým sa obracia na Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nie je v nej práve vyjadrené presvedčenie o tom, že ho Boh opustil? Pochybnosť o vlastnom poslaní, o prítomnosti Otca... Slová, ktorými sa Ježiš obracia na Otca, pochádzajú zo začiatku 22. žalmu, v ktorom žalmista Bohu vyjavuje konflikt svojich pocitov opustenosti s vedomím istoty, že Boh je vždy uprostred svojho ľudu.

Žalmista sa modlí: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja. A predsa, ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela“ (Ž 22, 3-4). Žalmista hovorí o „volaní“, o výkriku, aby vyjadril celé svoje utrpenie v modlitbe pred Bohom, ktorý sa zdá byť neprítomný: v okamihu trápenia sa modlitba stáva výkrikom.

Toto sa deje aj v našom vzťahu s Bohom: v ťažkých a bolestných situáciách, keď sa nám zdá, že Boh nás nepočuje, netreba sa báť zveriť mu všetky ťažkosti, ktoré máme vo svojom srdci; nemusíme sa báť „vykričať“ na neho všetko svoje trápenie. Musíme uveriť tomu, že je nám na blízku, aj keď zdanlivo mlčí.

Opakujúc na kríži začiatočné slová 22. žalmu – „Heloi, Heloi, lema sabakthani” – „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” (Mt 27, 46), priam kričiac slová tohto žalmu, Ježiš sa modlí v okamihu úplného odmietnutia zo strany ľudí, v okamihu opustenosti; modlí sa však slovami žalmu, vedomý si Božej prítomnosti aj v tejto hodine, v okamihu, keď prežíva ľudskú drámu smrti. V nás sa však rodí otázka: ako je možné, že Boh, ktorý je tak mocný, nezasiahne, aby svojho Syna zachránil od tejto strašnej skúšky?

Je dôležité pochopiť, že Ježišova modlitba nie je výkrikom človeka, ktorý sa v zúfalstve blíži k smrti, ani výkrikom niekoho, kto sa cíti byť celkom opustený. Ježiš sa tu stotožňuje s 22. žalmom - teda so žalmom izraelského národa, ktorý trpí - a týmto spôsobom berie na seba nielen bolesť vlastného ľudu, ale aj bolesť všetkých tých, čo trpia pod tlakom zla; zároveň však všetko prednáša Bohu - a to s istotou, že jeho výkrik bude vypočutý vo vzkriesení: výkrik v strašnom utrpení je zároveň istotou o Božej odpovedi, istotou o spáse - nielen pre samotného Ježiša, ale pre „mnohých“ (Ježiš Nazaretský II, 239-240).

V tejto Ježišovej modlitbe sa ukrýva ohromná dôvera a odovzdanosť do Božích rúk - i keď sa zdá, že Boh je neprítomný, i keď zostáva ticho - to všetko sa uskutočňuje podľa plánu, ktorý je pre nás nepochopiteľný. V Katechizme Katolíckej Cirkvi čítame: „Vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (č. 603). Trpí v spoločenstve s nami a pre nás, jeho utrpenie vychádza z lásky a obsahuje v sebe vykúpenie i víťazstvo lásky.

Ľudia prítomní pod Ježišovým krížom to nedokážu pochopiť a myslia si, že jeho výkrik je prosbou k Eliášovi. Snažia sa uhasiť mu smäd, aby mu predĺžili život a mohli uvidieť, či Eliáš naozaj príde, aby mu pomohol; avšak silný výkrik ukončí Ježišov pozemský život a zmarí ich túžbu. V tejto extrémnej chvíli Ježiš dovolí svojmu srdcu, aby prejavilo bolesť, zároveň však nechá vyniknúť Otcovej prítomnosti a prejaví svoj súhlas s plánom spásy ľudstva.

Aj my sa často nachádzame tvárou v tvár utrpeniu, ale aj Božiemu tichu - a neraz to vyjadrujeme vo svojej modlitbe - takisto sa však nachádzame aj tvárou v tvár Vykúpeniu, odpovedi Boha, ktorý na seba vzal naše trápenia, aby ich niesol spolu s nami a dal nám pevnú nádej, že nad nimi zvíťazíme (por. Enc. Spe salvi, 35-40).

Drahí priatelia, v modlitbe prednášame Bohu naše každodenné kríže - s istotou, že je tu s nami a že nás počúva. Ježišov výkrik nám pripomína, že aj v modlitbe musíme prekonať bariéry svojho „ja“ a svojich problémov, aby sme sa otvorili pre potreby a trápenia druhých. Modlitba Ježiša zomierajúceho na kríži nás učí modliť sa s láskou za mnohých bratov a sestry, ktorí pociťujú ťažobu každodenného života, ktorí prežívajú neľahké okamihy, trpia, a nemajú nikoho, kto by ich utešil: prednášajme ich Božiemu Srdcu, aby aj oni mohli pocítiť lásku Boha, ktorý nás nikdy neopúšťa. Ďakujem.

 

Homília Svätého Otca počas slávenia vešpier zo sviatku Obrátenia sv. Pavla

Vatikán, 26. januára (RV) - Benedikt XVI. predsedal v stredu sláveniu druhých vešpier zo sviatku Obrátenia sv. Pavla v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Pri tejto príležitosti predniesol homíliu:

 

Drahí bratia a sestry!

S veľkou radosťou pozdravujem všetkých vás, ktorí ste sa zišli v tejto bazilike na liturgický sviatok Obrátenia sv. Pavla, aby sme ukončili tohtoročný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. V roku, keď si pripomíname 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý ohlásil práve v tejto bazilike blahoslavený pápež Ján XXIII. 25. januára 1959. Téma, nad ktorou sme uvažovali počas tohto týždňa, ktorý dnes končíme, je: „Všetci budeme premenení víťazstvom Ježiša Krista nášho Pána“ (porov. 1 Kor 15,51-58).

Význam tohto tajomného premenenia, o ktorom sa hovorí v dnešnom druhom čítaní, sa zázračným spôsobom prejavuje v životných udalostiach sv. Pavla. Hneď po zvláštnej udalosti, ktorá sa udiala na ceste do Damasku, bol Šaul, ktorý sa vyznačoval horlivosťou, s akou prenasledoval rodiacu sa Cirkev, premenený na neúnavného apoštola evanjelia Ježiša Krista. V príbehu tohto výnimočného evanjelizátora sa jasne prejavuje to, že takáto premena nie je výsledkom dlhej vnútornej reflexie a ešte menej ovocím vlastnej námahy. Je výsledkom Božej milosti, ktorú vykonal prostredníctvom svojich nevyspytateľných ciest. Svätý Pavol to potvrdzuje v liste, ktorý zaslal komunite do Korintu a

čítali sme ho pri dnešných vešperách: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“. (1 Kor 15,10). Okrem toho, majúc stále na zreteli udalosti Pavlovho života, sa toto premenenie, ktoré zakúsil vo svojej existencii, chápe nie len na etickej úrovni, ale ako zmena vlastného spôsobu videnia a chápania reality. Ide o radikálnu obnovu vlastného bytia, z rôznych aspektov podobnú znovunarodeniu. Takáto premena nachádza svoju podstatu v spoluúčasti na smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a javí sa ako postupný proces pripodobňovania sa mu. Vo svetle tohto poznania bude sv. Pavol povolaný obraňovať legitimitu svojho apoštolského povolania a evanjelia, ktoré ohlasoval, keď povie: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).

Osobná skúsenosť, ktorú prežil sv. Pavol, mu dovolila s pevnou nádejou očakávať naplnenie tohto tajomstva premeny, ktorá sa týka všetkých, ktorí uverili v Ježiša Krista a tiež celého ľudstva a stvorenstva. V dnešnom druhom čítaní sv. Pavol po tom, čo vytvoril dlhú argumentáciu na povzbudenie nádeje na vzkriesenie u veriacich, použijúc tradičné obrazy apokalyptickej literatúry tej doby, opíše v niekoľkých riadkoch veľký deň posledného súdu, v ktorom sa naplní osud ľudstva: „Razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej poľnice ... mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme“ (1 Kor 15,52). V ten deň budú všetci veriaci pripodobnení Kristovi a všetko to, čo je porušiteľné, bude premenené jeho slávou: „Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1 Kor 15,53). Kristovo víťazstvo bude konečne zavŕšené, pretože - ako nám to znova hovorí sv. Pavol, ukazujúc, ako sa napĺňajú proroctvá Starého zákona – smrť bude definitívne zničená a s ňou aj hriech, ktorý jej umožnil vstúpiť do sveta a rovnako aj zákon, ktorý určuje hriech bez toho, aby dal silu premôcť ho: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon” (1 Kor 15, 54-56). Svätý Pavol nám teda hovorí, že každý človek skrze krst – Kristovej smrti a zmŕtvychvstania – má spoluúčasť na víťazstve toho, ktorý ako prvý premohol smrť, začnúc cestu premeny, ktorá sa od tej chvíle prejavuje v novosti života, ktorý dosiahne svoje naplnenie na konci časov. Je veľmi význačné, že sa stať končí vďakyvzdávaním: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15,57). Hymnus víťazstva nad smrťou sa mení na hymnus vďaky adresovaný Víťazovi.

Aj my v dnešný večer sláviac večerné Božie chvály chceme zjednotiť naše hlasy, naše mysle a naše srdcia v tomto hymne vzdávania vďaky za Božiu milosť, ktorá pôsobila v apoštolovi národov a za úžasný plán spásy, ktorý v nás napĺňa Boh skrze Ježiša Krista. Zatiaľ čo sa modlíme, ostávame v dôvere, že budeme premenení a pripodobnení Kristovi. Toto sa uskutočňuje v modlitbe za jednotu kresťanov. V skutočnosti, keď prosíme o dar jednoty Kristových učeníkov, prijímame túžbu, ktorú vyslovil Ježiš Kristus na vigíliu svojho utrpenia a smrti v modlitbe, ktorou sa obracia na Otca: „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21). Z tohto dôvodu nie je modlitba za jednotu kresťanov ničím iným ako spoluúčasťou na realizácii Božieho plánu pre Cirkev a záväzok k obnoveniu jednoty je pre všetkých povinnosťou a veľkou zodpovednosťou.

Aj keď v súčasnosti zakúšame bolestnú situáciu rozdelenia, my kresťania môžeme a musíme hľadieť do budúcnosti s nádejou, kde víťazstvo Krista znamená prekonanie všetkého, čo nám bráni prežívať plnosť života s ním a s inými. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista potvrdzuje, že Božia dobrota premáha zlo, láska premáha smrť. On nás sprevádza v boji proti ničiacej sile hriechu, ktorý zraňuje ľudstvo a celé Božie stvorenstvo. Prítomnosť vzkrieseného Krista pozýva všetkých kresťanov, aby sme spoločne konali v prospech dobra. Zjednotení v Kristovi sme povolaní zdieľať jeho poslanie, ktorým je prinášať nádej tam, kde vládne nespravodlivosť, nenávisť a zúfalstvo. Naše rozdelenie umenšuje naše svedectvo o Kristovi. Cieľom plnej jednoty, ktorú očakávame s nádejou a za ktorú sa s dôverou modlíme, nie je akýmsi vedľajším víťazstvom, ale víťazstvom dôležitým pre dobro celej ľudskej rodiny.

V dnešnej prevládajúcej kultúre je predstava víťazstva často spájaná s okamžitým úspechom. V kresťanskom pohľade je však víťazstvo dlhým, nie vždy priamym procesom premeny a rastu k dobru. Ono prichádza podľa Božieho a nie nášho času a od nás vyžaduje hlbokú vieru a trpezlivú vytrvalosť. Aj keď Božie kráľovstvo už definitívne vstúpilo do ľudských dejín skrze Ježišovo zmŕtvychvstanie, ono sa ešte nerealizovalo v plnosti. Konečné víťazstvo nastane až s druhým Pánovým príchodom, ktorý očakávame s trpezlivou nádejou. Aj naše očakávanie viditeľnej jednoty Cirkvi musí byť v trpezlivosti a nádeji. Iba v takomto stave nachádzajú svoj plný význam naša modlitba a naše každodenné úsilie o jednotu kresťanov. Postoj trpezlivého očakávania neznamená pasivitu alebo rezignáciu, ale pripravenú a pozornú odpoveď na každú možnosť jednoty a bratstva, ktoré nám Pán dáva.

Všetkých tých, ktorí sa svojou modlitbou a činnosťou angažujú vo veciach napomáhajúcich jednote kresťanov, zverujem príhovoru sv. Pavla Aj keď sa niekedy môže zdať, že cesta k plnému obnoveniu jednoty je ešte dlhá, plná prekážok, pozývam všetkých k obnoveniu svojho odhodlania, pokračovať s odvahou a veľkodušnosťou v napredovaní k jednote, ktorá je Božou vôľou, nasledujúc príklad sv. Pavla, ktorý si v ťažkostiach každého druhu vždy zachoval pevnú dôveru v Boha, ktorý vždy dokončí svoje dielo. Koniec koncov na tejto ceste nechýbajú pozitívne znaky znovuobjaveného bratstva a zdieľaného zmyslu zodpovednosti pred veľkými problémami, ktoré vstupujú do nášho sveta. To všetko je dôvod na radosť a veľkú nádej a musí nás to povzbudiť k pokračovaniu našej snahy k spoločnému dosiahnutiu konečného cieľa, vediac, že naša námaha nie je daromná v Pánovi (porov. 1 Kor 15,58).

Preložil: Jozef Šofranko

 

 

Benedikt XVI.: Ježišova modlitba je modlitbou Cirkvi


Vatikán, 11. januára (RV) – Benedikt XVI. sa dnes pri Generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI., vo svojej katechéze zameral na Ježišovu modlitbu:

Drahí bratia a sestry,

na našej ceste rozjímania o Ježišovej modlitbe, zachytenej v evanjeliách, by som sa chcel dnes zamyslieť nad mimoriadne slávnostným okamihom jeho modlitby počas Poslednej večere. Na časovom a emotívnom pozadí stolovania, ktorým sa Ježiš lúči so svojimi priateľmi, vidieť už blízkosť jeho smrti, ktorú on sám pociťuje. Ježiš už dávno predtým začal hovoriť o svojom umučení, snažiac sa zahrnúť do tejto perspektívy aj svojich učeníkov. Evanjelium podľa Marka zdôrazňuje, že už od začiatku cesty do Jeruzalema, v dedinkách vzdialenej Cézarey Filipovej, ich Ježiš začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8, 31). Okrem toho, práve v dňoch počas ktorých sa lúčil s učeníkmi, boli dni izraelského ľudu poznačené blížiacou sa Paschou, čiže spomienkou na vyslobodenie Izraelitov z Egypta. Toto vyslobodenie, zakúsené v minulosti a zároveň opäť očakávané v prítomnosti i v budúcnosti, ožívalo v rodinnom slávení Paschy. Posledná večera je vložená do tohto kontextu, avšak s podstatnou zmenou. Ježiš hľadí na svoje umučenie, smrť a vzkriesenie s tým, že si ich plne uvedomuje. Túži so svojimi učeníkmi prežiť túto večeru, dávajúc jej však mimoriadny charakter, odlišný od iných stolovaní; je to jeho Večera, v ktorej dáva čosi úplne nové: seba samého. Týmto spôsobom Ježiš slávi svoju Paschu, anticipuje svoj kríž a svoje vzkriesenie.

Táto novosť je zdôraznená chronológiou Poslednej večere v Evanjeliu podľa sv. Jána, ktorý ju neopisuje ako Poslednú večeru, práve preto, že Ježiš chce ustanoviť čosi úplne nové, sláviť svoju Paschu. Samozrejme, s ohľadom na udalosť Exodu. Podľa Jána zomrel Ježiš na kríži práve vo chvíli, keď boli v jeruzalemskom chráme zabíjané veľkonočné baránky.

Čo bolo podstatou tejto večere? Bolo tu gesto lámania chleba, jeho rozdávania učeníkom, podelenie sa o kalich s vínom, ďalej slová, ktoré tieto gestá sprevádzali a celkový kontext modlitby, v ktorej sa udiali: je to ustanovenie Eucharistie, je to veľká modlitba Ježiša a Cirkvi. Pozrime sa bližšie na tento okamih.

Novozákonné tradície o ustanovení Eucharistie (porov. 1 Kor 11,23-25; Lk 22, 14-20; Mk 14,22-25; Mt 26,26-29), keď hovoria o modlitbe, ktorá sprevádza gestá a Ježišove slová nad chlebom a vínom, používajú dve paralelné a komplementárne slovesá. Pavol a Lukáš hovoria o Eucharistii – teda vzdávaní vďaky: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im“, hovorí sv. Lukáš (22,19). Marek a Matúš naopak zdôrazňujú aspekt požehnania – dobrorečenia (eulogia): „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im“ (Mk 14,22). Obidva grécke termíny eucaristeìn a eulogeìn sú odvolaním na hebrejské berakha, čiže veľkú modlitbu vzdávania vďaky a dobrorečenia, ktorou sa v židovskej tradícii začínajú významné stolovania. Tieto dve odlišné grécke slová poukazujú na dve komplementárne smerovania obsiahnuté v tejto modlitbe. Berakha je predovšetkým vzdávanie vďaky a chvály, vystupujúce k Bohu za prijaté dobrodenia: pri Ježišovej Poslednej večeri ide o chlieb – pripravený z obilia, ktorému Boh dá vyklíčiť a vyrásť zo zeme, a víno – plod viniča. Táto modlitba chvály a vzdávania vďaky, ktorá vystupuje k Bohu, sa naspäť vracia ako požehnanie zostupujúce od Boha na tieto dary a obohacuje ich. Vzdávanie vďaky a chvály Bohu sa tak stáva požehnaním a obeta odovzdaná Bohu sa vráti človeku požehnaná od Všemohúceho. Slová ustanovenia Eucharistie sú teda umiestnené v tomto kontexte modlitby; v nej sa chvála a požehnanie berakha stávajú požehnaním a premenením chleba a vína na Ježišovo telo a krv.

Ešte pred samotnými slovami ustanovenia sú gestá: lámanie chleba a podávanie vína. Ten, kto láme chlieb a podáva kalich, je hlavou rodiny, ktorá prijíma príbuzných k svojmu stolu. Tieto gestá sú aj gestami pohostinnosti, prijatia cudzinca, ktorý nie je členom rodiny, k spoločnému stolovaniu. Tieto gestá počas večere, ktorou sa Ježiš lúči so svojimi najbližšími, dostávajú úplne novú hĺbku: On dáva viditeľný znak prijatia k stolu, na ktorom sa dáva Boh. Ježiš v chlebe a víne ponúka a odovzdáva seba samého.

Ako sa toto všetko môže udiať? Ako mohol Ježiš v tej chvíli darovať seba samého? Ježiš vedel, že už o chvíľku ho pripravia o život skrze smrť na kríži, čo bol trest smrti pre otrokov; smrť, ktorú Cicero definoval ako mors turpissima crucis. Darom chleba a vína, ktoré obetuje počas Poslednej večere, Ježiš anticipuje svoju smrť a svoje vzkriesenie realizujúc tak to, čo povedal v podobenstve o Dobrom pastierovi: „Dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca“ (Jn 10, 17-18). On tak vopred anticipuje odovzdanie svojho života a týmto spôsobom pretvára svoju násilnú smrť na slobodný akt darovania seba samého za druhých a druhým. Pretrpené násilie sa mení na aktívnu, slobodnú a vykupiteľskú obetu.

V modlitbe začatej podľa rituálnych spôsobov biblickej tradície Ježiš opäť ukazuje svoju identitu a rozhodnutie zrealizovať až do konca svoje poslanie úplnej lásky, obety v poslušnosti voči Otcovej vôli. Hlboká jedinečnosť darovania seba samého najbližším skrze eucharistickú pamiatku je vrcholom modlitby, ktorá poznačuje rozlúčkovú večeru s učeníkmi. Kontemplujúc Ježišove gestá a slová tej noci jasne vidíme, že intímny a neustály vzťah s Otcom je miestom, v ktorom Ježiš uskutočňuje odovzdanie Sviatosti lásky – „Sacramentum caritatis“ – svojim učeníkom a každému z nás. Dvakrát zaznejú vo večeradle slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24.25). Darovaním seba samého Ježiš slávi svoju Paschu, práve tým, že sa stáva pravým baránkom, ktorý završuje celý starý kult. Preto sv. Pavol kresťanom v Korinte tvrdí: „Kristus, náš veľkonočný baránok, bol obetovaný. Preto slávme sviatky... s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy“ (1 Kor 5,7-8).

Evanjelista Lukáš zaznamenal ešte aj ďalší cenný prvok z udalostí Poslednej večere, ktorý nám umožňuje vidieť dojímavú hĺbku Ježišovej modlitby za svojich učeníkov počas tej noci, pozornosti voči každému. Vychádzajúc z modlitby vzdávania vďaky a požehnania, keď sa Ježiš dostáva až k eucharistickej obeti, darovaniu seba samého a – zatiaľ čo odovzdáva túto rozhodujúcu sviatostnú skutočnosť – obracia sa k Petrovi a ku koncu večere mu hovorí: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,31-32). Ježišova modlitba – keď sa blíži skúška aj pre jeho učeníkov – podopiera ich slabosť, ich ťažkopádnosť pochopiť, že Božia cesta prechádza cez Veľkonočné mystérium smrti a vzkriesenia anticipované v obeti chleba a vína. Eucharistia je pokrm pútnikov; stáva sa posilou pre toho, kto je unavený, zmorený a dezorientovaný. Ježiš sa modlí predovšetkým za Petra, aby – po tom, ako sa obráti – utvrdzoval bratov vo viere. Evanjelista Lukáš pripomína, že to bol práve Ježišov pohľad, ktorý – v okamihu trojitého zapretia – mu dal silu vrátiť sa na cestu k nemu: „Vtom, kým ešte Peter hovoril, zaspieval kohút. Vtedy sa Pán obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo“ (Lk 22,60-61).

Drahí bratia a sestry, účasťou na Eucharistii prežívame mimoriadnym spôsobom modlitbu, ktorú sa Ježiš modlil a neustále modlí za každého, aby zlo, s ktorým sa my všetci v živote stretávame, nezvíťazilo a aby v nás účinkovala pretvárajúca sila Kristovej smrti a vzkriesenia. Cirkev v Eucharistii odpovedá na Ježišov príkaz: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19; porov. 1 Kor 11, 24-26); opakuje modlitbu vzdávania vďaky a dobrorečenia a spolu s ňou slová transubstanciácie chleba a vína na Pánovo telo a krv. Naše Eucharistie sú vtiahnutím nás do tohto okamihu modlitby a taktiež zjednotením vždy nanovo s Ježišovou modlitbou. Od počiatku Cirkev chápala slová premenenia ako časť modlitby prednesenej spolu s Ježišom; ako centrálnu časť vzdávania chvály a vďačnosti, skrze ktorú sa plod zeme a práce človeka nanovo daruje Bohu ako Ježišovo telo a krv, ako sebadarovanie Boha v prijímajúcej láske Syna (porov. Ježiš Nazaretský, II. s. 146). Účasťou na Eucharistii a živením sa telom a krvou Božieho Syna, zjednocujeme našu modlitbu s modlitbou Veľkonočného Baránka v tej mimoriadnej noci, aby náš život nebol stratený, napriek našim slabostiam a našej nevere, ale aby bol pretvorený.

Drahí priatelia, prosme Pána, aby – po dôstojnej príprave, aj skrze sviatosť zmierenia – naša účasť na jeho Eucharistii, nevyhnutná pre kresťanský život, bola vždy najvyšším bodom všetkých našich modlitieb. Prosme o to, aby – v hĺbke zjednotení s jeho obetovaním sa Otcovi – sme dokázali aj my pretvoriť naše kríže na slobodnú a zodpovednú obetu z lásky k Bohu a bratom. Ďakujem.

Preložil: Ľubomír Rebek

 

 

 

 

 

Budúnosť sveta je v rukách mládeže

 

Vatikán, 1. januára (RV) – Benedikt XVI. dnes predpoludním, na slávnosť Panny Márie Bohorodičky, celebroval svätú omšu v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Za prítomnosti kardinálov, biskupov, kňazov, diplomatického zboru a veriacich z celého sveta sa v homílii zameral na tajomstvo slávnosti, ktoré spojil s dnešným 45. Svetovým dňom pokoja.

V prvý deň roka dáva liturgia zaznieť v celej cirkvi rozšírenej po svete kňazské požehnanie, ktoré sme počuli v prvom čítaní

„Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Num 6,24-26). Toto požehnanie zveril Boh prostredníctvom Mojžiša Áronovi a jeho synom, teda kňazom Izraelského národa. Je to trojité žehnanie, plné svetla, ktoré vychádza z opakovania Božieho mena, Pána a obrazu jeho tváre. V skutočnosti, aby bol niekto požehnaný, musí stáť v prítomnosti Boha, musí prijať na seba jeho Meno, ostať v lúči svetla, ktoré vychádza z jeho tváre, v priestore ožiarenom jeho pohľadom, ktorý šíri milosť a pokoj.

Tú istú skúsenosť majú aj betlehemskí pastieri, o ktorých hovorí dnešné evanjelium. Zakúsili to, čo znamená byť v prítomnosti Boha, jeho požehnania, nie v majestátnom paláci, ako by sa očakávalo od veľkého vládcu, ale v maštali a v prítomnosti „dieťaťa uloženého v jasliach“ (Lk 2,16). Od tohto dieťaťa vychádza nové svetlo, ktoré žiari v temnote noci, ako to môžeme vidieť v mnohých obrazoch, ktoré zobrazujú narodenie Krista. Od neho pochádza požehnanie: z jeho mena – Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí“ – a z jeho ľudskej tváre, v ktorej Boh, Všemohúci Pán neba i zeme, sa chcel stať človekom a ukryť svoju slávu pod závojom nášho tela, aby nám zjavil svoju dobrotu (porov. Tit 3,4).

Prvou, ktorú naplnilo toto požehnanie, bola Mária, Panna a Jozefova nevesta, ktorú si Boh vyvolil už v prvom momente jej existencie, aby bola matkou jeho syna, ktorý sa stal človekom. Ona je „požehnaná medzi ženami“ (Lk 1,42) – ako ju pozdravuje Alžbeta. Celý jej život je v Pánovom svetle, v žiare mena a tváre Boha vteleného v Kristovi, „požehnanom plode (jej) života“. Takto nám ju predstavuje Lukášovo evanjelium: úplne pripravená zachovať a meditovať vo svojom srdci všetko, čo sa týka jej syna Ježiša (porov. Lk 2,19.51). Tajomstvo jej božského materstva, ktoré dnes slávime, obsahuje presahujúcu mieru toho daru milosti, ktorú v sebe nosí každé ľudské materstvo, a to natoľko, že plodnosť bola vždy spojená s Božím požehnaním. Božia matka je prvou, ktorá je požehnaná a je to ona, ktorá nosí požehnanie. Je to žena, ktorá prijala do svojho vnútra Ježiša a priviedla ho na svet pre celú ľudskú rodinu. Ako sa modlíme v Liturgii: „v ustavičnej sláve panenstva porodila svetu večné svetlo, Ježiša Krista, nášho Pána“(Prefácia o Preblahoslavenej Panne Márii I).

Mária je matkou a vzorom Cirkvi, ktorá s vierou prijíma Božie slovo a daruje sa Bohu ako „dobrá zem“, v ktorej on môže pokračovať v napĺňaní tajomstva spásy. Aj Cirkev participuje na tajomstve Božieho materstva prostredníctvom ohlasovania, ktorým rozsieva vo svete semeno Evanjelia a prostredníctvom sviatostí, ktoré ľuďom sprostredkujú milosť a Boží život. Osobitne vo sviatosti krstu Cirkev žije toto materstvo, keď rodí Božie deti z vody a Ducha Svätého, z ktorých každé volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4,6). Tak ako Mária, Cirkev je sprostredkovateľkou Božieho požehnania pre svet: dostáva ho prijímajúc Ježiša a dáva ho prinášajúc Ježiša. On je milosrdenstvo a pokoj, ktoré si svet sám od seba nemôže dať a ktoré potrebuje viac ako chlieb.

Drahí priatelia, pokoj vo svojom najplnšom a najvyššom zmysle je vrcholom, syntézou všetkých požehnaní. Preto, keď sa stretnú dvaja priatelia, zdravia sa a prajú si navzájom pokoj. Aj Cirkev v prvý deň roka zvoláva osobitným spôsobom toto najvyššie dobro a robí to ako Panna Mária, ukazujúc všetkým Ježiša, pretože ako hovorí apoštol Pavol “On je našim pokojom” (Ef 2,14) a zároveň je “cestou”, prostredníctvom ktorej ľudia a národy môžu dosiahnuť tento cieľ, na ktorý všetci ašpirujeme. Keď teda nesieme v srdci túto hlbokú túžbu, som veľmi rád, že môžem privítať a pozdraviť všetkých vás, počas dnešného 45. Svetového dňa pokoja, ktorí ste prišli do Baziliky sv. Petra: pánov kardinálov, veľvyslancov mnohých priateľských krajín, ktorí pri tejto šťastnej udalosti viac ako inokedy podporujú spolu so mnou a so Svätou stolicou vôľu obnoviť úsilie na podporu pokoja vo svete; ďalej predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, ktorý spolu so sekretárom a spolupracovníkmi pracujú osobitným spôsobom pre tento cieľ; ďalších kňazov a prítomných predstaviteľov; zástupcov asociácií a cirkevných hnutí a všetkých vás, bratia a sestry, osobitne tých, ktorí pracujete v oblasti výchovy mladých. Ako viete, výchovná perspektíva je to, o čom som písal v mojom posolstve pre tento rok.

„Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju“ je úloha, ktorá sa dotýka každej generácie, a vďaka Bohu ľudská rodina po tragédii dvoch svetových vojen ukázala, že si stále viac uvedomuje, ako to na jednej strane potvrdzujú vyhlásenia a medzinárodné iniciatívy a na druhej strane upevnenie medzi mladými v posledných desaťročiach rôznych a mnohých iniciatív na sociálnom poli. Pre cirkevnú komunitu je výchova k pokoju súčasťou poslania, ktoré prijala od Krista, je integrálnou súčasťou evanjelizácie, pretože Kristovo evanjelium je tiež evanjeliom spravodlivosti a pokoja. Ale Cirkev v posledných časoch sa stala hovorkyňou potreby, ktorá zasahuje všetky citlivé a zodpovedné svedomia pre osud ľudstva: potreba odpovedať na rozhodujúcu výzvu, ktorou je výchova. Prečo „výzva“? Minimálne z dvoch dôvodov: na prvom mieste, pretože v dnešnej dobe, ktorú silno charakterizuje technologická mentalita, chcieť vychovávať a nielen vzdelávať, nie je samozrejmosťou, ale rozhodnutím; na druhom mieste pretože relativistická kultúra kladie radikálnu otázku: má ešte zmysel vychovávať? a potom ak vychovávať, tak k čomu?

Samozrejme nemôžeme teraz riešiť tieto základné otázky, na ktoré som sa snažil odpovedať pri iných príležitostiach. Chcel by som však zdôrazniť, že pred tieňmi, ktoré dnes zahaľujú horizont sveta, zobrať na seba zodpovednosť vychovávať mladých k poznaniu pravdy, k základným existenčným hodnotám, k intelektuálnym, teologálnym a morálnym čnostiam, znamená pozerať do budúcnosti s nádejou. A do tejto snahy o integrálnu výchovu patrí aj formácia ku spravodlivosti a pokoju. Chlapci a dievčatá dneška vyrastajú vo svete, ktorý sa stal, mohli by sme povedať, menším, kde kontakty medzi rôznymi kultúrami a tradíciami, aj keď nie vždy priame, sú trvalé. Je pre nich viac ako inokedy nevyhnutné naučiť sa hodnote a spôsobu pokojného spolunažívania, vzájomného rešpektu, dialógu a pochopenia. Mladí sú vo svojej prirodzenosti otvorení týmto postojom, ale práve sociálna realita, v ktorej vyrastajú, ich môže priviesť myslieť a konať práve opačne, dokonca až k netolerancii a násiliu. Iba pevná výchova svedomia, ich môže uchrániť od tohto rizika a urobiť schopnými vždy zápasiť a počítať iba so silou pravdy a dobra. Táto výchova začína v rodine a rozvíja sa v škole a v ďalších formačných skúsenostiach. Ide hlavne o pomoc deťom, mladým a adolescentom rozvíjať osobnosť, ktorá spojí hlboký zmysel pre spravodlivosť s rešpektom pre druhého, so schopnosťou čeliť konfliktom bez sily, s vnútornou schopnosťou svedčiť o dobre, aj keď stojí nejakú obetu, s odpustením a zmierením. Tak sa muži a ženy môžu skutočne stať budovateľmi pokoja.

V tomto vychovávateľskom diele nových generácií majú osobitnú zodpovednosť aj rehoľné komunity. Každá autentická náboženská formácia sprevádza človeka už od útleho detstva, aby poznal Boha, miloval ho a konal jeho vôľu.

Boh je láska, je spravodlivý a mierumilovný, a kto si ho chce uctiť, musí sa predovšetkým správať ako syn, ktorý nasleduje príklad otca. V žalme sa píše: “Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne” (Ž 103,6.8). Spravodlivosť a milosrdenstvo spolunažívajú v Bohu dokonale, ako nám to ukázal Ježiš svedectvom svojho života. V Ježišovi sa stretli „láska a pravda“, „spravodlivosť a pokoj“ sa pobozkali (por. Ž 85,11). V týchto dňoch Cirkev slávi veľké tajomstvo vtelenia: Božia pravda vyklíčila zo zeme a spravodlivosť sa ukázala na nebi, zem priniesla svoje ovocie (por. Ž 85, 12.13). Boh k nám prehovoril vo svojom Synovi Ježišovi. Počúvajme, čo hovorí Boh: „on ohlasuje pokoj“ (Ž 85,9). Ježiš je schodnou cestou, otvorenou všetkým. Je to cesta pokoja. Dnes nám ju ukazuje Matka, ukazuje nám Cestu: nasledujme ju! A ty svätá Božia Matka, sprevádzaj nás svojou ochranou. Amen

Preložili: Ľudovít Malík/Jozef Šofranko SJ

 


 

 

 

Príhovor Sv. Otca na sviatok Narodenia Pána:

Drahí bratia a sestry z Ríma a z celého sveta!

Kristus sa nám narodil! Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje. K všetkým prichádza toto betlehemské posolstvo, ktoré Katolícka cirkev necháva zaznieť na všetkých kontinentoch a ide za hranice každého národa, jazyka a kultúry. Syn Panny Márie sa narodil pre všetkých, je Spasiteľom všetkých.

Takto ho ohlasuje starodávna liturgická antifóna: „Ó Emanuel, náš kráľ a zákonodarca, nádej a spása národov: príď nás spasiť ó Pane, náš Boh“. Veni ad salvandum nos! Príď nás zachrániť! Toto je volanie človeka v každej dobe, pretože cíti, že on sám nedokáže prekonať ťažkosti a nebezpečenstvá. Svoju ruku potrebuje vložiť do väčšej a silnejšej ruky, do ruky, ktorá sa k nemu vystiera zhora. Drahí bratia a sestry, tou rukou je Ježiš, narodený z Panny Márie v Betleheme. On je rukou, ktorú vystrel Boh k ľudstvu, aby ho vyviedol z neistých pieskov hriechu a postavil na skalu, na pevnú skalu svojej pravdy a lásky (porov. Ž 40,3).

Áno, takýto je význam mena tohto Dieťaťa. Je to meno, ktoré mu z vôle Boha dali Mária a Jozef: Volá sa Ježiš, čo znamená „Spasiteľ“ (porov. Mt 1,21; Lk 1,31). Bol poslaný Bohom, aby nás zachránil predovšetkým od najhlbšieho zla, ktoré je zakorenené v človeku a v dejinách. Je to zlo, ktoré je odlúčením od Boha; trúfalé spoliehanie sa na seba samého, porovnávanie sa s Bohom a snaha nahradiť ho sebou samým. Je to rozhodovanie o tom čo je dobré a čo je zlé; snaha byť pánom života a smrti (porov. Gn 3,1-7). Toto je veľké zlo, veľký hriech od ktorého sa my ľudia nemôžeme zachrániť bez toho aby sme sa neutiekali o pomoc k Bohu a nevolali k nemu: „Veni ad salvandum nos! – Príď nás zachrániť!“.

Samotný fakt pozdvihnutia tejto prosby k nebesiam nás stavia do správnej pozície. Stavia nás do pozície pravdy o sebe samých: sme tými, ktorí volali k Bohu a boli zachránení (porov. Est [grecky] 10,3f). Boh je Spasiteľ a my sme tí, ktorí sa nachádzame v nebezpečenstve. On je lekár a my sme pacienti. Uznať ho, to je prvý krok k záchrane, k východu z bludiska, do ktorého sa sami zatvárame svojou namyslenosťou. Pozdvihnúť oči k nebu, vystrieť ruky a žiadať pomoc je tým východiskom - za predpokladu, že je tu Niekto, kto načúva, a kto nám môže prísť na pomoc.

Ježiš Kristus je dôkazom toho, že Boh vypočul naše volanie. A nie len to! Boh má voči nám takú lásku, že nedokázal ostať v sebe samom, ale vyšiel zo seba a prišiel k nám, aby zdieľal našu najhlbšiu ľudskú podstatu (porov. Ex 3,7-12). Odpoveď, ktorú Boh dal v Ježišovi na volanie človeka, nekonečne presahuje naše očakávania a vedie k takej solidárnosti, ktorá nemôže byť iba ľudskou, ale Božou. Iba Boh, ktorý je láska a láska, ktorá je Boh si mohla zvoliť túto cestu našej záchrany. Táto cesta je istotne dlhá, ale je to cesta, ktorá rešpektuje jeho a našu pravdu: je to cesta zmierenia, dialógu a spolupráce.

Preto sa drahí bratia a sestry tu v Ríme a na celom svete počas týchto Vianoc v roku 2011 obráťme na dieťa v Betleheme, na Syna Panny Márie a povedzme mu: „Príď nás zachrániť!“. Opakujeme to v duchovnej jednote s mnohými ľuďmi, ktorí prežívajú osobitne ťažké situácie a dajme náš hlas tým, ktorí hlas nemajú.

Spoločne zvolávajme Božiu pomoc na národy Afrického rohu, ktorí trpia hladom alebo hladomorom, ktorý často krát sťažuje zotrvávajúcim pocitom neistoty. Nech medzinárodné spoločenstvo nezabúda na pomoc mnohým utečencom, pochádzajúcim z tohto regiónu v čase, keď je skúšaná ich dôstojnosť.

Nech Pán dá úľavu obyvateľstvu juhovýchodnej Ázie, osobitne Thajska a Filipín, ktoré sa nachádzajú v ťažkej situácii spôsobenej nedávnymi záplavami. Nech Pán pomôže ľudstvu, zranenému mnohými konfliktmi, ktoré v súčasnej dobe krvavia našu planétu. Nech on, ktorý je kniežaťom pokoja, daruje pokoj a stabilitu zemi, ktorú si zvolil za miesto svojho príchodu na svet, a podnecuje obnovenie dialógu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Nech ukončí násilie v Sýrii, v ktorej sa už prelialo primnoho krvi. Nech podporí plné zmierenie a stabilitu v Iraku a v Afganistane. Nech daruje novú silu pri budovaní spoločného dobra všetkým vrstvám spoločnosti v krajinách severnej a stredovýchodnej Afriky.

Nech narodenie Spasiteľa podporí vyhliadky na dialóg a spoluprácu v Mjanmarsku pri hľadaní spoločných riešení. Nech narodenie Vykupiteľa zaistí politickú stabilitu v africkom regióne Veľkých jazier a nech je nápomocné úsiliu obyvateľov Južného Sudánu pri ochrane práv všetkých občanov.

Drahí bratia a sestry, obráťme svoj pohľad na Betlehemskú jaskyňu. Dieťa, ktoré kontemplujeme, “je našou spásou“ Ono prinieslo na svet univerzálne posolstvo zmierenia a pokoja. Otvorme mu naše srdcia, prijmime ho do nášho života. S dôverou a nádejou mu opakujme: „Veni ad salvandum nos!“.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Benedikt XVI.: Deň, kedy sa Boh stal človekom, nikdy nekončí

Vatikán, 21. decembra (RV) - Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI., sa zišlo niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta. V príhovore sa Benedikt XVI. zameral na blížiace sa Vianoce.

Drahí bratia a sestry,

som veľmi rád, že vás môžem privítať na generálnej audiencii len niekoľko dní pred slávnosťou Narodenia Pána. Ľudia si v týchto dňoch vymieňajú pozdravy: „Veselé Vianoce! Šťastné a veselé sviatky!“ Snažme sa, aby tieto pozdravy ani v dnešnej spoločnosti nestratili svoj duchovný význam, aby tieto Vianoce neboli len sviatkami čo sa týka vonkajšieho aspektu, ale aby sa dotkli hĺbky ľudského srdca. Samozrejme, všetky vonkajšie znaky Vianoc sú pekné a dôležité – ak nás neodvádzajú od skutočného zmyslu prežívania Vianoc, teda od zmyslu posvätného a kresťanského – aby naša radosť nebola len povrchnou, ale opravdivou a hlbokou.

Vo Vianočnej liturgii nás Cirkev uvádza do veľkého tajomstva Vtelenia. Vianoce nie sú len výročím narodenia Ježiša: aj to si pripomíname, avšak dôležitejšie je sláviť Tajomstvo, ktoré sa dotklo a neustále sa dotýka celej ľudskej histórie: Sám Boh prišiel, aby prebýval medzi nami (porov. Jn 1,14) – stal sa skutočne jedným z nás; je to tajomstvo, ktoré sa vzťahuje na našu vieru aj na našu existenciu. Je to tajomstvo, ktoré konkrétne prežívame v liturgických sláveniach, predovšetkým vo svätej omši. Niekto by sa mohol spýtať: Je možné, aby som túto udalosť prežil dnes, tak časovo vzdialený od okamihu, keď sa stala? Ako môžem mať účasť na narodení Božieho Syna, ktoré sa uskutočnilo pred vyše dvetisíc rokmi?

Pri polnočnej svätej omši budeme opakovať antifónu responzóriového žalmu: „Dnes sa nám narodil Spasiteľ“. Tento časový prívlastok – „dnes“ – sa viackrát vyskytuje vo všetkých vianočných sláveniach: vzťahuje sa na udalosť Ježišovho narodenia a na spásu, ktorú Vtelenie Božieho Syna prinieslo. V liturgii táto udalosť prekračuje ohraničenia času a priestoru: stáva sa aktuálnou, súčasnou; jej pôsobenie zostáva, aj keď pribúdajú dni, roky, stáročia. Keď liturgia hovorí, že Ježiš sa rodí „dnes“, nepoužíva len nejakú frázu, ale zdôrazňuje, že jeho Narodenie sa dotýka celých dejín.

Aj dnes pre nás zostáva skutočnosťou, ku ktorej nás privádza liturgia. Nás veriacich Vianočné slávenie utvrdzuje v istote, že Boh je medzi nami skutočne – svojím Telom – prítomný; nie je nám vzdialený: aj keď je s Otcom, zostáva nám nablízku. Boh sa v Betlehemskom dieťati skutočne priblížil človeku; on sám sa stal človekom, a my sa s ním môžme stretnúť aj dnes: je to deň, ktorý nikdy nekončí.

Rád by som zdôraznil predovšetkým tento aspekt, pretože dnešnému človeku, človeku „citlivému“ na to, čo je empiricky dokázateľné, spôsobuje stále väčšie ťažkosti otvárať horizonty a vstupovať do sveta Božieho. Spása ľudstva sa, samozrejme, uskutočnila v konkrétnom a presne definovateľnom okamihu našej histórie: v udalosti Ježiša z Nazaretu. No Ježiš je Božím Synom, je to Sám Boh, ktorý nielenže prehovoril k človeku, dal mu zázračné znamenia a viedol ho počas dejín, ale sa aj stal človekom a človekom zostáva.

Večnosť vstúpila do ohraničenia priestoru a času, aby nám „dnes“ umožnila stretnutie s Ním. Vianočné liturgické texty nám pomáhajú pochopiť, že udalosti spásy uskutočnenej prostredníctvom Krista sú stále aktuálne a týkajú sa každého človeka, a aj všetkých ľudí. Keď počúvame alebo vyslovujeme počas liturgických slávení toto „dnes sa nám narodil Spasiteľ“, nepoužívame tu len nejakú naučenú frázu, ale naozaj máme na mysli, že Boh nám ponúka dnes, teraz, mne, každému z nás - možnosť spoznať ho a prijať – tak ako to urobili betlehemskí pastieri – aby sa narodil aj v našom živote; aby ho obnovil, prežiaril a premenil svojou milosťou a svojou prítomnosťou.

Vianoce nám teda nielenže pripomínajú Ježišovo narodenie z Panny Márie - veď mnohé liturgické texty nám tento príbeh živo sprostredkujú: Vianoce sú tiež udalosťou, ktorej účinok sa vzťahuje na každého z nás. Pápež Lev Veľký, v snahe vysvetliť hlboký zmysel Vianočných sviatkov, povzbudzoval veriacich týmito slovami: „Tešme sa v Pánovi, moji drahí, a otvorme svoje srdcia pre čistú radosť, pretože vyklíčil deň, ktorý nám prináša novú spásu, zavŕšenie dávnej prípravy, večnú radosť. A naozaj, v každoročnom cykle sa nám obnovuje najväčšie tajomstvo našej spásy, ktoré bolo prisľúbené na začiatku časov, zavŕšené bude na ich konci a potrvá na večné veky” (Sermo 22, In Nativitate Domini, 2,1: PL 54,193). Ten istý Lev Veľký v ďalšej zo svojich Vianočných kázní hovorí: „Dnes sa pôvodca sveta narodil z lona panny: ten, čo urobil všetky veci, stal sa dieťaťom ženy, ktorú on sám stvoril. Dnes sa Božie Slovo zjavilo v tele a to, čo doteraz pre ľudské oko zostávalo skryté, stalo jasným a očividným. Dnes pastieri pochopili z anjelových slov, že sa Narodil Spasiteľ – prišiel na svet v našej podobe – s telom i dušou“ (Sermo 26, In Nativitate Domini, 6,1: PL 54,213).

Je tu ešte jedna vec, ktorej by som rád venoval trochu pozornosti. Betlehemskú udalosť by sme mali vnímať vo svetle Veľkonočného Tajomstva. Jedno i druhé je totiž súčasťou jediného vykupiteľského diela Kristovho. Vtelenie a narodenie Ježiša nás pozývajú, aby sme svoj pohľad zamerali na jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Vianoce i Veľká noc sú sviatkami Vykúpenia. Veľká noc oslavuje Vykúpenie ako víťazstvo na hriechom a smrťou: označuje záverečný moment, keď už sláva Bohočloveka žiari ako svetlo vo dne. Vianoce Vykúpenie slávia ako vstup Boha do dejín, okamih, keď sa stal človekom, aby človeka priviedol späť k Bohu: označujú takpovediac začiatočný moment, ktorý dáva tušiť prvý záblesk svitania.

Avšak presne tak ako svitanie predchádza denný svit a dáva nám tušiť jeho príchod, aj Vianoce ohlasujú kríž a slávu Vzkriesenia. A tak obe časové obdobia, počas ktorých slávime dvojicu veľkých sviatkov (teda aspoň na niektorých miestach sveta) nám môžu pomôcť pochopiť túto skutočnosť. Zatiaľ čo Veľká noc pripadá na počiatok jari, keď slnko začína vyhrávať nad hustým chladom hmly a obnovuje tvár zeme, Vianoce sú na začiatku zimy, keď svetlo a teplo nedokážu prebudiť prírodu zavinutú do prikrývky chladu, pod ktorou pulzuje skrytý život.

Cirkevní otcovia vždy čítali narodenie Krista vo svetle celého diela spásy, ktoré má svoje zavŕšenie vo Veľkonočnom Tajomstve. Vtelenie Božieho Syna sa u nich nejaví len ako začiatok a podmienka celej spásy, ale aj ako samotná prítomnosť Tajomstva našej spásy: Boh sa stáva človekom, rodí sa ako ľudské dieťa, berie na seba naše telo, aby porazil smrť a hriech. Dobre to ilustrujú dva texty od svätého Bazila. Svätý Bazil hovoril svojim veriacim: „Boh na seba berie telo práve preto, aby zničil smrť, ktorá sa v ňom ukrývala. Tak ako protidávky jedu po prehltnutí rušia smrtonosný efekt a ako sa temnoty domu rozplývajú vo svetle slnka, aj smrť, ktorá panovala nad ľudskou prirodzenosťou, je zničená Božou prítomnosťou.

A tak, ako ľad zostane neroztopený vo vode, kým trvá noc a vládnu temnoty, ale hneď sa roztopí pod vplyvom slnečného tepla, aj smrť, ktorá vládla až do príchodu Krista, v okamihu, keď sa zjavila milosť Boha Spasiteľa a vyšlo slnko spravodlivosti, „bola pohltená víťazstvom“ (por. 1 Kor 15, 54), pretože nemohla zotrvať v prítomnosti Života. (Homília o Kristovom narodení, 2: PG 31, 1461). A Svätý Bazil v ešte ďalšom texte ponúka toto pozvanie: „Slávime spásu sveta, zrodenie ľudského rodu. Dnes bola odpustená Adamova vina. Už nemusíme vravieť: „Si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19), ale: spojený s tým, ktorý zostúpil z neba, budeš do neba prijatý” (Homília o Kristovom narodení, 6: PG 31, 1473).

Vo Vianočných sviatkoch sa stretávame s nežnosťou lásky Boha, ktorý sa sklonil k našej ohraničenosti, k našim slabostiam, k našim hriechom a zostupuje až k nám. Svätý Pavol hovorí, že Ježiš Kristus „hoci má božskú prirodzenosť... zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6-7). Pozrime sa na Betlehemskú jaskyňu: Boh sa skláňa až k tomu, že ho vložia do jasieľ: je to akoby prelúdium jeho sklonenia sa v hodine utrpenia. Vyvrcholenie dejín lásky medzi Bohom a človekom prechádza skrze jasle v Betleheme a hrob v Jeruzaleme.

Drahí bratia a sestry, prežime s radosťou Vianoce, ktoré sa blížia. Prežime tento úžasný moment: Boží Syn sa rodí aj „dnes“, Boh je skutočne blízky každému z nás a chce sa s nami stretnúť, chce nás priviesť k sebe. On je pravým svetlom, ktoré rozptyľuje temnoty, čo zahaľujú náš život a našu ľudskosť. Prežime Narodenie Pána v kontemplácii nekonečnej lásky Boha, ktorý nás pozdvihol k sebe prostredníctvom tajomstva Vtelenia, Utrpenia, Smrti a Zmŕtvychvstania svojho Syna, pretože – ako hovorí svätý Augustín – „V (Kristovi) sa Božstvo Jednorodeného stalo účastným na našej smrteľnosti, aby sme sa my stali účastnými na jeho nesmrteľnosti“ (Epistola 187,6,20: PL 33,839-840). Kontemplujme a prežime toto Tajomstvo predovšetkým v Eucharistickom slávení, ktoré je centrom Vianoc; v ňom sa reálne sprítomňuje sám Ježiš, opravdivý chlieb, ktorý zostúpil z neba, skutočný baránok obetovaný pre našu spásu.

Prajem vám všetkým i vašim rodinám, aby ste prežili opravdivo kresťanské Vianoce, aby aj Vianočné priania, ktoré si budete vymieňať, boli vyjadrením skutočnej radosti z poznania toho, že Boh je nám nablízku a chce s nami kráčať po ceste života. Ďakujem.

Preklad: Martin Kramara





Benedikt XVI.: Modliť sa znamená hovoriť s Bohom

 

 

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Žalm 110

Vatikán, 16. novembra (RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. sa konala dnes na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec sa v katechéze počas nej zameral na Žalm 110.

 

Drahí bratia a sestry,

dnes zakončíme naše katechézy o modlitbe s pomocou Žaltára meditáciou o jednom z najznámejších „kráľovských žalmov“, ktoré aj sám Ježiš citoval a ktoré autori Nového zákona prevzali a interpretovali s odvolaním sa na Mesiáša. Ide o Žalm 110 (podľa židovskej tradície), resp. Žalm 109 (podľa grécko-latinskej tradície). Tento žalm bol veľmi obľúbený prvotnou Cirkvou, ako aj veriacimi všetkých čias. Táto modlitba bola pôvodne spojená s intronizáciou kráľa podľa Dávidovho vzoru; avšak jeho význam je oveľa širší, než táto špecifická historická udalosť a otvára sa oveľa širšej dimenzii a stáva sa oslavou víťaziaceho Mesiáša, osláveného po Božej pravici.

Žalm začína slávnostným vyhlásením:

„Pán povedal môjmu Pánovi: «Seď po mojej pravici,

kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám»“(v. 1).

Boh intrinizuje kráľa v sláve, usádza ho po svojej pravici, čo je znakom mimoriadnej cti a absolútneho privilégia. Kráľ sa týmto spôsobom stáva účastný Božej vlády a stáva sa jej prostredníkom pre ľud. Táto vláda kráľa sa konkretizuje aj skrze víťazstvo nad nepriateľmi, ktorí sú položení pod jeho nohy samotným Bohom; víťazstvo nad nepriateľmi je Pánovo, no kráľ je účastný tohto víťazstva a jeho triumf sa tak stáva svedectvom a znamením Božej moci.

Kráľovské oslávenie vyjadrené na začiatku Žalmu bolo prijaté do Nového zákona ako mesiášske proroctvo; preto je tento verš jedným z najpoužívanejších novozákonnými autormi – či už ako presná citácia, alebo odvolanie sa naň. Aj sám Ježiš spomína tento verš s ohľadom na Mesiáša (porov. Mt 22,41-45; Mk 12,35-37; Lk 20,41-44) a Peter ho použije vo svojom turíčnom príhovore pri ohlasovaní Krista, ktorý bol vzkriesený a vystúpil na nebesia (porov. Sk 2,29-35). Kristus je tým intronizovaným Pánom, Synom človeka sediacim po Božej pravici, ktorý prichádza na nebeských oblakoch – týmito slovami Ježiš označuje sám seba počas procesu pred Sinedriom (porov. Mt 26,63-64; Mk 14,61-62; Lk 22,66-69). On je skutočný kráľ, ktorý svojim vzkriesením vstúpil do slávy po Božej pravici (porov. Rim 8,34; Ef 2,5; Kol 3,1; Hebr 8,1; 12,2), vyvýšený nad anjelmi v nebesiach, nad všetku moc i mocnosti, a všetci jeho nepriatelia sú položení pod jeho nohy, vrátane poslednej nepriateľky – smrti – ktorá bola ním definitívne porazená (porov. 1Kor 15,24-26; Ef 1,20-23; Hebr 1,3-4.13; 2,5-8; 10,12-13; 1Pt 3,22).

Medzi kráľom oslavovaným v našom Žalme a Bohom jestvuje nerozdeliteľný vzťah: obaja vládnu spoločne, a to až natoľko, že Žalmista môže tvrdiť, že sám Boh rozšíri žezlo svojej moci a dáva mu úlohu panovať nad jeho nepriateľmi, ako sa píše v 2. verši:

„Moc tvojho žezla rozšíri Pán zo Siona:

panuj uprostred svojich nepriateľov“ (v. 2).

Výkon moci je úlohou, ktorú kráľ prijíma priamo od Pána; je to zodpovednosť, ktorú je potrebné prežívať v podriadenosti a poslušnosti, čím sa kráľ stáva uprostred ľudu znamením mocnej a prozreteľnej Božej prítomnosti. Vláda nad nepriateľmi, sláva a víťazstvo sú prijatými darmi, ktoré z panovníka robia prostredníka Božieho triumfu nad zlom.

Preto sa v nasledujúcom verši oslavuje veľkosť kráľa. Tento verše (v. 3) v skutočnosti obsahuje niekoľko interpretačných ťažkostí. V hebrejskom origináli nachádzame odvolanie sa na povolanie vojska, na ktoré ľud odpovedá zjednotením sa so svojim panovníkom v deň jeho korunovácie, alebo v okamihoch nebezpečenstva.

Grécky preklad (Septuaginta), ktorý vznikol v 3. - 2. storočí pred Kristom, sa hovorí o Božom pôvode kráľa, o jeho zrodení resp. splodení od Pána, a túto interpretáciu prijala aj tradícia Cirkvi, a preto tento verš znie takto:

„Odo dňa tvojho narodenia patrí ti vláda v posvätnej nádhere.

Splodil som ťa ako rosu pred východom zornice“ (v. 3).

Toto Božie proroctvo o kráľovi by teda potvrdzovalo Božie splodenie, zakryté jasom a mystériom; akýsi tajný a nepreskúmateľný pôvod, spojený s tajomnou krásou východu zornice a úžasu z rosy, ktorá v prvom rannom svetle žiari na poliach a robí ich úrodnými. Takto je teda – v spojení s týmito nebeskými skutočnosťami – opísaná postava kráľa, ktorý prichádza od Boha; Mesiáša, ktorý prináša ľudu Boží život a je prostredníkom svätosti a spásy.

Týmto sugestívnym a enigmatickým obrazom je zakončená prvá strofa tohto Žalmu, na ktorú nadväzuje iné proroctvo, ktoré otvára úplne novú perspektívu, v línii kňazskej dimenzie, spojenej s kraľovaním. 4. verš hovorí:

„Pán prisahal a nebude ľutovať:

«Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho»“ (v. 4).

Melchizedech bol kňazom a kráľom Salemu, a on požehnal Abraháma obetoval chlieb a víno po víťaznom ťažení, ktoré patriarcha viedol preto, aby vyslobodil svojho synovca Lóta z rúk nepriateľov, ktorí ho zajali (porov. Gn 14). V osobe Melchizedecha sa sústreďuje moc kráľovská i kňazská a teraz sú pripomenuté Pánom vo vyhlásení, ktoré prisľubuje večnosť: oslavovaný kráľ v Žalme bude kňazom naveky, prostredníkom Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu, skrze požehnanie, ktoré pochádza od Boha a ktoré sa v liturgickej akcii stretáva s požehnanou odpoveďou človeka.

List Hebrejom sa výslovne odvoláva na tento verš (porov. 5,5-6.10; 6,19-20) a okolo neho je sústredená celá 7. kapitola, ktorá obsahuje reflexiu o Kristovom kňazstve. Ježiš je pravým a definitívnym kňazom, ktorý prináša zavŕšenie kňazským črtám Melchizedecha, čím ich privádza k dokonalosti.

Melchizedech, ako hovorí List Hebrejom, bol „bez otca, bez matky, bez rodokmeňa“ (7,3a); bol teda kňazom nie podľa rodových pravidiel levitského kňazstva. Preto on „zostáva kňazom naveky“ (7,3c), predobrazom Krista, dokonalého a najvyššieho veľkňaza, ktorý „ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života“ (7,16). V Pánovi Ježišovi – ktorý bol vzkriesený a vystúpil na nebesia, kde sedí po pravici Otca – sa realizuje toto proroctvo nášho Žalmu a završuje Melchizedechovo kňazstvo, pretože sa stáva absolútnym a večným; je to kňazstvo, „ktoré neprechádza na iného“ (7,24). Obeta chleba a vína, vykonaná Melchizedechom za čias Abraháma, nachádza svoje naplnenie v Ježišovom eucharistickom geste; on v chlebe a víne obetuje seba samého, poráža smrť a prináša život všetkým veriacim. Večný kňaz, „svätý, nevinný, nepoškvrnený“ (7,26); on – ako hovorí List Hebrejom, „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (7,25).

Po tomto Božom proroctve zo 4. veršu – spolu so slávnostnou prísahou – sa scéna Žalmu mení a autor, obrátiac sa priamo na kráľa, vyhlasuje: „Pán je po tvojej pravici“ (v. 5a). Zatiaľ čo v 1. verši bol kráľ posadený po Božej pravici na znak veľkej prestíže a cti, teraz je to naopak – Pán sa stavia po pravici vladára, aby ho ochraňoval v boji svojim štítom a chránil ho pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Kráľ je v bezpečí, Boh je jeho ochrancom, spolu môžu bojovať a poraziť akékoľvek zlo.

Tak sa posledné verše žalmu otvárajú s víziou triumfujúceho panovníka, ktorý – podporovaný Pánom, dostanúc od Neho moc a slávu (porov. v. 2) – sa postaví nepriateľom, poraziac protivníkov a súdiac národy. Obraz je vykreslený sýtymi farbami, aby zdôraznil dramatickosť boja a plnosť kráľovského víťazstva. Panovník, ochraňovaný Pánom, porazí každú prekážku a bezpečne pokračuje k víťazstvu.

A tu vstupuje sugestívny obraz, ktorým sa uzatvára náš žalm:

„Cestou sa napije z potoka

a potom hlavu zdvihne“ (v. 7).

Uprostred opisu boja vystupuje do popredia postava kráľa, ktorý vo chvíli prímeria a oddychu pije z prúdu vody, nachádzajúc v ňom osvieženie a novú silu, aby mohol pokračovať na svojej víťaznej ceste so zdvihnutou hlavou, znamením definitívneho víťazstva.

Drahí priatelia, sledujúc interpretačnú líniu Nového zákona, tradícia Cirkvi venovala veľkú pozornosť tomuto žalmu, ako jednému z najdôležitejších mesiánskych textov. Výrazným spôsobom sa naň neustále odvolávali Otcovia v kristologickom kľúči: kráľ ospevovaný Žalmistom je Kristus, Mesiáš, ktorý nastoľuje Božie kráľovstvo a víťazí nad mocnosťami sveta, je Slovom splodeným Otcom pred všetkým stvorením, vtelený Syn, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia, večný kňaz, ktorý v tajomstve chleba a vína daruje odpustenie hriechov a zmierenie s Bohom, kráľ, ktorý dvíha hlavu triumfujúc nad smrťou svojím vzkriesením. Stačilo by pripomenúť pasáž z komentára sv. Augustína k tomuto žalmu, v ktorom píše: „Bolo potrebné spoznať jediného Božieho Syna, ktorý mal prísť medzi ľudí, aby prijal ľudskosť a stal sa človekom skrze prijatú prirodzenosť: mal zomrieť, vstať z mŕtvych, vystúpiť na nebesia, zasadnúť po Otcovej pravici a naplniť medzi národmi všetko to, čo prisľúbil. (...) Všetko toto teda muselo byť predpovedané, muselo byť dopredu ohlásené z vyznačené ako osud, ktorý mal nastať; a to všetko preto, aby – keby prišiel znenazdania – nevyľakal ľudí, ale naopak, aby bol prijatý a očakávaný s vierou. Do kontextu týchto prisľúbení spadá aj tento Žalm, ktorý presne a jednoznačne predpovedá nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista, a my nemôžeme ani len minimálne pochybovať o tom, že v ňom ohlasuje Krista“ (Výklad Žalmov, III, Rím 1976, s. 951-953).

Kristova veľkonočná udalosť sa tak stáva skutočnosťou, ku ktorej vnímaniu nás pozýva žalm, k pohľadu na Krista, aby sme pochopili zmysel skutočnej majestátnosti, života v službe a darovaní seba samého, na ceste poslušnosti a lásky až „do krajnosti“ (porov. Jn 13,1 a 19,30). Modliac sa s týmto žalmom žiadajme teda Pána, aby sme i my mohli pokračovať na jeho cestách, v nasledovaní Krista, kráľa Mesiáša, ochotní vystúpiť s Ním na vrchol kríža, aby sme spolu s Ním boli oslávení, a kontemplovať ho sediaceho po pravici Otca, víťazného kráľa a milosrdného kňaza, ktorý daruje odpustenie a spásu všetkým ľuďom. Aj my, z Božej milosti „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (porov. 1Pt 2,9), budeme môcť „čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“ (porov. Iz 12,3) a ohlasovať celému svetu zázraky Toho, ktorý nás „povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla“ (porov. 1 Pt 2,9).

Drahí priatelia, v týchto posledných katechézach som vám chcel predstaviť niektoré žalmy, vzácne modlitby, ktoré nachádzame v Biblii a ktoré odrážajú rôzne situácie života a stavy duše, ktoré môžeme mať voči Bohu. Chcel by som teda obnoviť pozvanie pre všetkých viac sa modliť so žalmami, zvyknúť si používať Liturgiu hodín, Ranné chvály a Večerné vešpery, Kompletórium pred spaním. Náš vzťah s Bohom tak môže byť obohatený na každodennej ceste k Nemu.

Preklad: Ľubomír Rebek

 

 

 

 

 

 


Svätý Otec Benedikt pokračoval v cykle katechéz o modlitbe Žalmom 136

 


Vatikán, 19. októbra (RV) - Na Námestí sv. Petra vo Vatikáne sa dnes uskutočnila generálna audiencia Svätého Otca. Benedikt XVI. pokračoval v cykle katechéz o modlitbe výkladom Žalmu 136.


Drahí bratia a sestry,

chcel by som sa dnes spolu s vami zamyslieť nad jedným žalmom, ktorý zhrňuje celé dejiny spásy, ktoré nám dosvedčuje Starý zákon. Ide o veľký hymnus, ktorý oslavuje Pána a mnohé, opakované prejavy jeho dobroty v dejinách ľudstva. Je to žalm 136 (alebo 135 podľa grécko-latinského číslovania).

Tento žalm – ako slávnostná modlitba vzdávania vďaky, známa ako „Veľký Hallel“ – sa tradične spieva na konci židovskej veľkonočnej večere a veľmi pravdepodobne sa ho modlil aj sám Ježiš počas poslednej Veľkej noci, ktorú slávil so svojimi učeníkmi. Tento žalm pravdepodobne spomínajú evanjelisti: „Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu“ (porov. Mt 26,30; Mk 14,26). Tento horizont modlitby tak osvetľuje ťažkú cestu na Golgotu. Celý žalm je vo forme litánií, v ktorých sa neustále opakuje antifóna „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Kompozícia žalmu je tvorená vymenovávaním mnohých Božích zásahov v dejinách ľudstva a mnohých zázrakov v prospech svojho ľudu. Za každým veršom oslavy na Pánovo spásne konanie nasleduje antifóna, ktorej základom je chvála večnej Božej lásky; lásky, ktorá – podľa použitého hebrejského termínu – je zároveň aj vernosťou, milosrdenstvom, dobrotou, milosťou a nežnosťou. Toto je zjednocujúci motív celého žalmu, ktorý sa v presne rovnakej forme stále opakuje, zatiaľ čo sa menia dôležité a podstatné prejavy tejto lásky: stvorenie, vyslobodenie z otroctva, dar zeme, prozreteľná a neustála pomoc svojmu ľudu i každému stvoreniu.

Po trojnásobnej výzve vzdávať vďaky zvrchovanému Bohu (vv. 1-3) je Pán oslavovaný ako Ten, kto koná „veľké zázraky“ (v. 4), z ktorých prvý je stvorenie: nebesia, zem, hviezdy (vv. 5-9). Stvorený svet nie je iba jednoduchou scenériou, do ktorej sa vkladá Božie spásne konanie, ale už aj ono je samotným začiatkom toho úžasného konania. Skrze stvorenie sa Pán ukazuje v celej svojej dobrote a kráse, spája sa so životom, zjavuje svoju dobrú vôľu, v ktorej pramení každé iné spásne konanie. V našom žalme sa odráža prvá kapitola Knihy Genezis, stvorený svet je zhrnutý vo svojich základných prvkoch, s poukázaním na nebeské telesá – slnko, mesiac, hviezdy – úžasné stvorenia, ktoré vládnu dňu a noci. Nehovorí sa tu o stvorení človeka, no ten je v tom vždy zahrnutý; slnko a mesiac sú stvorené pre neho, na odpočítavanie času pre človeka a pre poukázanie na vzťah so Stvoriteľom najmä skrze liturgické obdobia.

Je to práve slávnosť Veľkej noci, ktorá je zdôraznená hneď potom, keď – pokračujúc v poukázaní na zjavenia Boha v dejinách – sa začína veľkou udalosťou vyslobodenia z egyptského otroctva, teda Exodom, a načrtnutím jeho najdôležitejších prvkov: smrť egyptských prvorodených, útek z Egypta, prechod cez Červené more, putovanie púšťou až po vstup do Zasľúbenej zeme (vv. 10-20). Sme v prvotných okamihoch dejín Izraela. Boh mocne zasiahol a priniesol svojmu ľudu slobodu; skrze Mojžiša, svojho vyvoleného, sa ukázal faraónovi v celej svojej veľkosti a nakoniec zlomil odpor Egypťanov hroznou ranou smrti ich prvorodených. Tak Izrael môže opustiť krajinu otroctva, aj so zlatom svojich utláčateľov (Ex 12,35-36), „pod ochranou zdvihnutej ruky“ (Ex 14,8), radostným znakom víťazstva. Aj pri Červenom mori Pán koná s milosrdnou mocou. Izraeliti - prestrašení z Egypťanov, ktorí ich naháňajú – už oplakávajú, že odišli z Egypta (porov. Ex 14,10-12). No Pán pred ich očami – ako hovorí náš žalm – „rozdelil Červené more na dve časti […] A Izraela previedol jeho stredom […] v Červenom mori zatopil faraóna i jeho vojsko“ (vv. 13-15). Obraz Červeného mora „rozdeleného“ na dve časti, evokuje obraz mora ako monštra, rozseknutého na dve časti a tým zneškodneného. Pánova moc víťazí nad nebezpečenstvom sily prírody i vojenskej sily ľudí: more, ktoré – ako sa zdalo – zatarasilo únikovú cestu Božiemu ľudu, no nakoniec predsa len umožní Izraelitom prejsť po suchu a zatvorí sa nad Egypťanmi a pohltí ich. „Pánova mocná pravica a zdvihnuté rameno“ (porov. Deut 5,15; 7,19; 26,8) sa tak ukázali v ich plnej spásonosnej sile: nespravodlivý utláčateľ bol porazený, pohltený vodami, zatiaľ čo Boží ľud „prejde jeho stredom“, aby pokračoval na svojej ceste za slobodou.

Na túto cestu sa teraz odvoláva náš žalm, pripomínajúc kratučkou vetou dlhé putovanie Izraela do zasľúbenej zeme: „On previedol svoj ľud cez púšť, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (v. 16). Týchto pár slov zahrňuje skúsenosť štyridsiatich rokov, rozhodujúce obdobie pre Izrael, ktorý – nechajúc sa viesť Pánom – sa učí žiť z viery, v poslušnosti a poddajnosti zákonu Boha. Sú to ťažké roky, poznačené tvrdosťou života v púšti, ale aj šťastné roky dôvery v Pána, synovskej dôvery; je to obdobie „mladosti“, ako ho definuje prorok Jeremiáš, hovoriac k Izraelu v mene Pána, s vyjadreniami plnými nehy a nostalgie: „Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub, keď si ma nasledoval na pustatine, v nezasiatej krajine“ (Jer 2,2). Pán, ako pastier zo Žalmu 23, ktorý sme kontemplovali v jednej z katechéz, štyridsať rokov viedol svoj ľud, vychovával ho a miloval, privedúc ho do zasľúbenej zeme, víťaziac aj nad protivenstvami a nevraživosťou nepriateľských národov, ktoré chceli brániť ceste spásy (porov. vv. 17-20).

Vo výpočte „veľkých zázrakov“, ktorý náš žalm prináša, sa tak dostávame k momentu záverečného daru, v dovŕšení Božieho prísľubu, daného Otcom: „Ich krajinu dal za dedičstvo, lebo jeho milosrdenstvo je večné; za dedičstvo Izraelovi, svojmu služobníkovi, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (vv. 21-22). V oslave večného Pánovho milosrdenstva sa teraz pripomína dar zeme, dar, ktorý ľud má prijať bez toho, aby sa ho zmocnil, žijúc neustále v stave uznanlivého a vďačného prijatia. Izrael dostáva územie, ktoré má obývať ako „dedičstvo“, termín, ktorý sa zvyčajným spôsobom vzťahuje k otcovskému dedičstvu. Jedným z prednostných práv Boha je „dávať“; a teraz, na konci Exodu, Izrael – príjemca daru – ako syn vstupuje do krajiny naplneného prísľubu. Skončil sa čas tuláctva pod stanmi, v živote poznačenom nestálosťou. Teraz sa začal šťastný čas stability, radosti zo stavania domov, sadenia viniča, žitia v bezpečí a pokoji (porov. Dt 8,7-13). Ale je aj časom pokušenia modloslužby, miešania sa s pohanmi, sebestačnosti, ktorá spôsobuje zabudnutie na pôvod daru. Preto žalmista spomína poníženie a nepriateľov, realitu smrti, v ktorej sa Pán opäť objavuje ako Spasiteľ: „On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné. A oslobodil nás od našich nepriateľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (vv. 23-24).

Tu sa však môžeme pýtať: ako môžeme urobiť z tohto žalmu našu modlitbu, ako si ho môžeme privlastniť a urobiť z neho našu modlitbu? Dôležité je toto zarámovanie celého žalmu, na začiatku a na konci: je ním stvorenie. Vrátime sa k tomuto bodu: stvorenie ako veľký dar Boha, z ktorého žijeme a v ktorom sa on zjavuje vo svojej dobrote a veľkosti. Musíme si uvedomovať, že stvorenie ako dar od Boha je spoločným bodom pre nás všetkých. Potom nasledujú dejiny spásy. Prirodzene môžeme povedať: toto vyslobodenie z Egypta, čas na púšti, vstup do Svätej zeme a nasledujúce problémy sú nám vzdialené, nie sú našimi dejinami. No musíme byť pozorní s ohľadom na základnú štruktúru tejto modlitby. Jej základom je, že nám Izrael pripomína Pánovu dobrotu. V tomto príbehu je množstvo temných údolí, je tu množstvo úsekov, ktoré sú náročné a vedú k smrti, no Izrael sám sebe pripomína, že Boh je dobrý a tak môže prežiť v tomto temnom údolí smrti, pretože pamätá na Boha. Pamätá na Pánovu dobrotu, na jeho moc a na jeho milosrdenstvo, ktoré je večné. Toto je dôležité aj pre nás: pamätať na Pánovu dobrotu. Táto pamäť sa stáva pevnou nádejou. Pamätajme na to, že Boh existuje, Boh je dobrý a jeho milosrdenstvo je večné. Toto pamätanie nás otvára – i v ťažkostiach všedných dní – k ceste smerujúcej do budúcnosti: ono je svetlom a hviezdou, ktoré nás vedie. Aj my máme pamätať na dobro, milosrdnú a večnú Božiu lásku. Dejiny Izraela sú spomienkou aj pre nás. Ukazujú nám, ako sa Boh zjavil a ako si vyvolil svoj národ. Potom sa Boh stal človekom, jedným z nás: žil uprostred nás, trpel s nami, zomrel za nás. A zostáva s nami vo Sviatosti a v Slove. Sú to dejiny Božej dobroty: jeho láska je večná. A aj tieto dve tisícročia dejín Cirkvi zjavujú neustálu Božiu dobrotu. Po temnom období nacistického a komunistického prenasledovania nás Boh oslobodil; ukázal, že je dobrý a mocný, že jeho milosrdenstvo je večné. A ako je prítomný v spoločných dejinách, tak je prítomný aj v osobných osudoch každého z nás. Boh nám pomáha, stáva sa pre nás hviezdou nádeje a my by sme mali neustále pamätať na veľké skutky, ktoré vykonal v našich životoch a dôverovať mu: lebo jeho milosrdenstvo je večné. A – hoci dnes prežívam temnú noc – zajtra ma On oslobodí, pretože jeho milosrdenstvo je večné.

Vráťme sa ale k žalmu, pretože, nakoniec sa tento žalm vracia k stvoreniu. Pán – pokračuje žalmista – „dáva pokrm každému stvoreniu, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (v. 25). Preto sa modlitba žalmu uzatvára pozvaním k vzdávaniu chvály: „Oslavujte Boha nebies, lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Pán je dobrým a prozreteľným Otcom, ktorý dáva dedičstvo svojim synom a ponúka všetkým potravu pre život. Boh, ktorý stvoril nebesia i zem a nebeské svetlo, ktorý vstupuje do ľudských dejín, aby všetkých svojich synov privádzal k spáse je Bohom, ktorý napĺňa vesmír svojou prítomnosťou dobra, starajúc sa o život a dávajúc chlieb. Neviditeľná sila Stvoriteľa a Pána, ospievaná v žalme, sa zjavuje v drobnom zviditeľňovaní každodenného chleba, ktorý symbolizuje a zhŕňa lásku Boha ako Otca a otvára nás k novozákonnému zavŕšeniu, „chlebu života“ – Eucharistii – ktorá nás sprevádza v našom bytí veriacimi, anticipujúc definitívnu radosť z mesiášskej nebeskej hostiny.

Bratia a sestry, žehnajúca oslava žalmu 136 nám umožnila prejsť najdôležitejšími etapami dejín spásy, až po veľkonočné mystérium, v ktorom sa Božie spásonosné konanie završuje. S uznaním a radosťou oslavujme Stvoriteľa, Spasiteľa a verného Otca, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). V plnosti čias, Boží Syn sa stal človekom, aby daroval svoj život za spásu každého z nás, a dáva sa nám v eucharistickom mystériu, aby nás urobil účastnými svojej zmluvy, vďaka ktorej sa stávame Božími deťmi. K tomu ešte pridáva svoju milosrdnú dobrotu a jemnosť jeho „lásky navždy“.

Chcem preto ukončiť túto katechézu slovami ktoré sv. Ján píše vo svojom Prvom liste, a na ktorý by sme mali stále pamätať v našich modlitbách: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme“ (1 Jn 3,1).

Preklad: Ľubomír Rebek


Pápež Benedikt pokračoval v cykle katechéz o modlitbe Žalmom 126

Vatikán 12. októbra (RV) – Na Námestí sv. Petra vo Vatikáne sa dnes uskutočnila generálna audiencia Svätého Otca. Benedikt XVI. pokračoval v cykle katechéz o modlitbe výkladom Žalmu 126.

Drahí bratia a sestry,

v minulých katechézach sme meditovali o niektorých žalospevoch a chválospevoch, dnes by som sa chcel s vami zamyslieť nad žalmom, ktorý je veľmi radostný. Je to modlitba, ktorá – plná radosti – ospevuje úžasné Božie skutky. Ide o

Žalm 126 – podľa grécko-latinského číslovania 125 – a je oslavou veľkých diel, ktoré Pán vykonal na svojom ľude a ktoré neustále realizuje s každým veriacim.

Žalmista, v mene celého Izraela, začína svoju modlitbu pripomenutím radostnej skúsenosti záchrany:

„Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov,

boli sme ako vo snách.

Ústa sme mali plné radosti

a jazyk plný plesania“ (vv. 1-2a)

Žalm hovorí o obnovení, čiže o vrátení do pôvodného stavu, teda v celej svojej predošlej pozitívnosti. Vychádza sa teda zo situácie utrpenia a potreby, na ktorú Boh odpovedá realizáciou záchrany a prinavrátením pôvodného stavu modliacemu sa. Nielen to, Boh dokonca túto jeho situáciu ešte zlepší a obohatí. Práve toto sa udialo Jóbovi, keď mu Pán znovu dá všetko to, o čo prišiel. Ba dokonca všetko znásobuje a zahrňuje ho ešte väčším požehnaním (porov. Jób 42, 10-13). Presne toto zakusuje aj izraelský ľud, keď sa vracia do svojej vlasti z babylonského zajatia. Práve s odvolaním sa na koniec exilu v cudzej krajine je potrebné interpretovať tento žalm: vyjadrenie „obnovenie osudu Siona“ (podľa originálneho jazyka, pozn. prekladateľa) je potrebné čítať a chápať – ako hovorí tradícia – v zmysle: „privádzať späť sionských zajatcov“. Vskutku návrat z exilu je obrazom akéhokoľvek spásonosného Božieho zásahu, pretože pád Jeruzalema a deportácia do Babylonskej ríše boli devastujúcou skúsenosťou pre vyvolený ľud, nielen v politickom a sociálnom zmysle, ale aj – a predovšetkým – v náboženskom a duchovnom zmysle. Strata zeme, koniec dávidovskej monarchie a zničenie Chrámu sa zdajú byť popretím Božích prisľúbení a ľud zmluvy, roztratený medzi pohanmi, si s bolesťou kladie otázky o Bohu, ktorý ako keby zanevrel na svoj ľud. Preto je koniec exilu a návrat do vlasti akoby úžasným návratom k viere, k dôvere a k spoločenstvu s Pánom. Toto je tým „obnovením osudu Siona“, ktoré zahŕňa aj obrátenie srdca, odpustenie, obnovené priateľstvo s Bohom, uvedomenie si jeho milosrdenstva a znovuobnovenie možnosti chváliť ho (porov. Jer 29,12-14; 30,18-20; 33,6-11; Ez 39,25-29). Ide o skúsenosť obrovskej radosti, úsmevu a výkrikov plesania. Táto skúsenosť je taká nádherná, že sa zdá akoby sme boli „vo snách“ (v.1). Božie zásahy majú častokrát nečakané formy, ktoré idú oveľa ďalej, než si človek dokáže predstaviť. Tento úžas a táto radosť sú vyjadrené v slovách chvály: „Veľké veci urobil Pán!“ Hovoria to národy a Izrael to ohlasuje:

„Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi:

"Veľké veci urobil s nimi Pán."

Veľké veci urobil s nami Pán

a máme z toho radosť“ (vv. 2b-3).

Boh koná úžasné skutky v dejinách ľudí. Tým, že zachraňuje sa všetkým ukazuje ako Pán mocný a milosrdný, ako útočisko pred utláčateľom, ktorý nezabúda na nárek bedárov (porov. Ž 9, 10.13), ktorý miluje spravodlivosť a právo a ktorého lásky je plná celá zem (porov. Ž 33,5). Vďaka oslobodeniu izraelského ľudu všetky národy uznajú veľké a podivuhodné skutky, ktoré koná Boh pre svoj ľud a budú oslavovať Pána ako Spasiteľa. Izrael odpovedá na toto oslavovanie všetkých národov, preberá ho a opakuje – avšak už ako protagonista, ako priamy adresát Božích skutkov: „Veľké veci urobil s nami Pán“. Je tu použité spojenie „s nami“, po hebrejsky ‘immanû, čím je vyjadrený privilegovaný vzťah, ktorý Pán udržiava so svojimi vyvolenými, a ktorý nachádza svoj vrchol a svoju plnú manifestáciu v mene Emmanuel, teda „Boh s nami“, ktorým bol nazývaný Ježiš (porov. Mt 1,23).

Drahí bratia a sestry, v našej modlitbe by sme častejšie mali hľadieť na to, ako nás v rozličných okolnostiach nášho života Pán ochraňoval, viedol, pomáhal nám a mali by sme mu vzdávať chvály za to, čo urobil a čo pre nás robí. Musíme byť pozornejší na dobrá, ktoré nám Pán dáva. Vždy sme pozorní na problémy, ťažkosti a takmer akoby sme nechceli prijať, že množstvo krásnych vecí dostávame dennodenne od Pána. Táto pozornosť, z ktorej sa má stať vďačnosť, je pre nás veľmi dôležitou a máme na ňu pamätať aj v temných chvíľach. Boh koná veľké veci a ten, kto ich zakúsi, musí byť naplnený radosťou. Touto radostnou zvesťou sa končí prvá časť tohto žalmu. Byť zachránený a vrátiť sa z exilu do svojej vlasti znamená akoby vrátiť sa do života: oslobodenie nás otvára k radosti, no taktiež aj k očakávaniu naplnenia niečoho iného, po čom máme túžiť a o čo máme prosiť. To je druhá časť nášho žalmu, ktorá znie takto:

„Zmeň, Pane, naše zajatie

ako potoky na juhu krajiny.

Tí, čo sejú v slzách,

s jasotom budú žať.

Keď odchádzali, idúcky plakali

a osivo niesli na siatie.

No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom

a svoje snopy prinesú“ (vv. 4-6).

Na začiatku svojej modlitby žalmista vyjadruje radosť z návratu - „z obnovenia dobrého osudu“ Pánom. Teraz naopak o ňu prosí, akoby bola niečím, čo je ešte len potrebné zrealizovať. Ak aplikujeme tento žalm na návrat z exilu, tak toto zdanlivé protirečenie sa vysvetľuje historickou skúsenosťou Izraela, ktorého návrat do krajiny bol zložitý a len čiastkový. Toto modliaceho sa vedie k prosbe o ďalší Boží zásah pre zavŕšenie úplného obnovenia ľudu.

No žalm ide ešte ďalej – ponad čisto historické fakty – a otvára sa k širším obzorom, tým teologickým. Potešujúca skúsenosť oslobodenia z Babylonskej ríše nie je vskutku dovŕšená. „Už“ sa udiala, no „ešte nie“ úplne, pretože jej chýba definitívna plnosť. A tak, zatiaľ čo sa s radosťou oslavuje prijatá záchrana, modlitba sa otvára očakávaniu jej úplnej realizácii. Preto žalm používa zvláštne obrazy, ktoré svojou komplexnosťou poukazujú na mysterióznu skutočnosť vykúpenia, v ktorej sa prelínajú prijaté dary s tými, ktoré ešte len očakávame, život a smrť, radosť ako zo sna a ťažké slzy. Prvý obraz poukazuje na vyschnuté pramene v Negevskej púšti, ktoré sa v období dažďov naplnia búrlivou vodou, ktorá dodá život vyschnutej pôde a spôsobí jej rozkvitnutie. Žalmista teda prosí o to, aby „obnovenie dobrého osudu“ jeho ľudu a návrat z exilu boli ako táto voda, prekypujúca a nezastaviteľná, schopná pretvoriť púšť na nesmierne veľkú pláň zelene a kvetov.

Druhý obraz sa presúva z vyprahnutých a skalnatých kopcov Negevu na polia, ktoré roľníci obrábajú, aby z nich získali obživu. Aby sme mohli hovoriť o spáse, treba spomenúť skúsenosť, ktorá sa každoročne obnovuje v poľnohospodárskom svete: ťažký a namáhavý okamih sejby a potom prekypujúca radosť zo zberu. Sejba, ktorá je sprevádzaná slzami, pretože sa rozosieva to, čo by sa ešte mohlo stať chlebom, vystavujúc sa očakávaniu plnému neistôt: roľník pracuje, pripravuje pôdu, rozsieva zrno, ale – ako to dobre ilustruje podobenstvo o rozsievačovi – nevie, kam to zrno spadne, či ho pozobú vtáky, či sa ujme, či sa zakorení, či sa stane klasom (porov. Mt 13, 3-9; Mk 4, 2-9; Lk 8, 4-8). Rozsievať semeno je gestom dôvery a nádeje; je potrebná pracovitosť človeka, ale potom sa musí vstúpiť do nemohúceho očakávania, dobre vediac, že bude množstvo rozhodujúcich faktorov pre úspešný zber a že vždy existuje riziko neúspechu. Napriek tomu, rok čo rok, roľník opakuje svoje gesto a rozsieva semeno. A keď sa toto semeno stane klasom a polia sa napĺňajú žencami, hľa, prichádza radosť toho, kto stojí pred výnimočným zázrakom. Ježiš poznal túto skúsenosť a hovoril o nej svojim učeníkom: “Hovoril: S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie” (Mk 4, 26-27). Je to mystérium zrodené zo života, sú to zázračné “veľké veci” spásy, ktoré Pán koná v ľudských dejinách a ktorého tajomstvo ľudia ignorujú. Božský zásah, keď sa prejavuje v svojej plnosti, nadobúda nezadržateľný rozmer, ako potoky Negevskej púšte a ako obilie na poliach, ktoré zas poukazujú na nepomernú hojnosť, typickú pre Božie veci: nepomer medzi námahou sejby a nesmiernou radosťou zberu, medzi úzkosťou očakávania a uspokojivým pohľadom na plné sýpky, medzi drobnými semenami rozosiatymi do zeme a veľkými kopami snopov pozlátených slnkom. Pri žatve je všetko premenené, plač sa skončil, prenechal miesto pokriku jasavej radosti.

Na toto všetko sa odvoláva žalmista, keď hovorí o spáse, oslobodení, privádzaní zajatcov, návrate zo zajatia. Zajatie v Babylonskej ríši, ako každá iná situácia utrpenia a krízy, so svojou bolestivou temnotou spôsobenou pochybnosťami a zdanlivou vzdialenosťou Boha, je – ako hovorí náš žalm – ako osivo. V mystériu Krista, vo svetle Nového zákona, sa posolstvo stáva ešte explicitnejším a jasnejším: veriaci, ktorý prekonáva túto temnotu je ako pšeničné zrno, spadnuté do zeme, ktoré odumiera, ale preto, aby prinieslo veľkú úrodu (porov. Jn 12, 24); alebo, podľa ďalšieho obrazu, ktorý je Ježišovi blízky, je ako žena, ktorá trpí v pôrodných bolestiach, aby mohla dosiahnuť radosť z toho, že priviedla na svet nový život (porov. Jn 16, 21).

Drahí bratia a sestry, tento žalm nás učí, že v našej modlitbe musíme byť vždy otvorení pre nádej a pevní vo viere v Boha. Naše dejiny, hoci často poznačené bolesťou, neistotami, momentmi krízy, sú dejinami spásy a “privádzania zajatcov”. V Ježišovi každé naše zajatie končí a každá slza je osušená, v tajomstve jeho Kríža, jeho smrti premenenej na život, ako zrnko obilia, ktoré puká v zemi a stáva sa klasom. Aj u nás je toto konanie Ježiša Krista veľkou radosťou, povedaním „Áno“ Bohu a „obnovením nášho dobrého osudu“. Tí, ktorí sa vrátili z Babylonskej ríše – hoci plní radosti – predsa len našli zúboženú a zdevastovanú krajinu. Napriek ťažkosti zasiať semená, utrpeniu a slzám však nakoniec prišla úroda. Tak aj my, objaviac Ježiša Krista, náš život, našu cestu a pravdu, vstúpiac na pôdu viery, do „krajiny viery“ častokrát nachádzame temnotu, ťažkosti, zasievanie v slzách, no buďme si istí, že vďaka Kristovmu svetlu nakoniec príde hojná úroda. A toto sa musíme naučiť aj v temných chvíľach: nezabudnúť na to, že svetlo jestvuje, že Boh je uprostred našich životov a že môžeme siať s veľkou dôverou, že Božie „áno“ je silnejšie ako my všetci. Dôležité je nezabudnúť na túto Božiu prítomnosť v našich životoch, na túto hlbokú radosť, že Boh prišiel a oslobodil nás. Dôležitá je aj vďačnosť za poznanie, že Ježiš Kristus prišiel k nám. Táto vďačnosť sa mení na nádej. Hviezdou tejto nádeje, ktorá do nás vlieva dôveru, je svetlo a práve ťažkosti spojené s rozsievaním sú začiatkom nového života vo veľkej a definitívnej radosti z Boha.

Preklad: Ľubomír Rebek

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Žalm 23

Vatikán 5. októbra (RV) - Dnešná generálna audiencia konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec Benedikt XVI. v katechéze počas audiencie pokračoval vo svojom cykle katechéz o modlitbe. Tentokrát sa zameral na Žalm 23.

Drahí bratia a sestry,

obrátiť sa na Pána v modlitbe je vždy radikálnym skutkom dôvery, vo vedomí odovzdania sa Bohu, ktorý je dobrý, „milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6-7; Ž 86,15; porov. Joel 2,13; Gn 4,2; Ž 103,8; 145,8; Neh 9,17). Preto by som sa chcel dnes zamyslieť spolu s vami nad žalmom, ktorý je celý preniknutý dôverou. Žalmom, v ktorom Žalmista vyjadruje svoju pokojnú istotu, že je vedený a ochraňovaný pred každým nebezpečenstvom, pretože Pán je jeho pastier. Ide o Ž 23 (alebo Ž 22, podľa grécko-latinskej tradície) a je to text, ktorý je známy nám všetkým a tiež nami všetkými obľúbený.

„Pán je môj pastier, nič mi nechýba“, tak začína táto krásna modlitba, evokujúc pastierske kočovné prostredie a skúsenosť vzájomného poznania, ktoré sa utvára medzi pastierom a jeho ovečkami, ktoré tvoria jeho malé stádo. Obraz sa odvoláva na atmosféru dôvery, intímnosti a nehy: pastier pozná každú svoju ovečku, volá ich po mene a ony ho nasledujú, pretože ho poznajú a dôverujú mu (porov. Jn 10,2-4). On sa o ne stará; ochraňuje ich ako veľké bohatstvo; je pripravený brániť ich a zabezpečiť im blahobyt a pokojný život. Nič im nemôže chýbať, keď je s nimi ich pastier. Na túto skúsenosť sa odvoláva Žalmista, keď nazýva Boha svojim pastierom a necháva sa ním viesť na bezpečné pašienky:

„...pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám,

dušu mi osviežuje.

Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (vv. 2-3).

Pred našimi očami sa otvára vízia zelených polí, prameňov priezračnej vody a oázy pokoja, ku ktorej pastier vedie stádo. Sú to symboly životných situácií, ku ktorým Pán vedie Žalmistu, ktorý sa cíti ako ovečky oddychujúce pri prameni vody. Je to situácia plná oddychu, nie napätia a nebezpečenstva, ale naopak plná dôvery a pokoja, pretože toto miesto je bezpečné, voda je čerstvá a pastier bdie nad nimi. Nezabudnime, že Žalmista evokuje tento obraz v krajine, ktorá bola z veľkej časti púšťou, spálenou nepríjemným slnkom. Bola miestom, kde pastier žil polokočovným spôsobom života vo vysušených stepiach okolo obývaných osád. Avšak pastier vie, kde možno nájsť trávu a čerstvú vodu, ktoré sú esenciálnymi pre život ovečiek. Vie ich priviesť do oázy, v ktorej sa „duša osviežuje“ a v ktorej možno opäť načerpať sily a novú energiu pred ďalšou cestou.

Ako hovorí Žalmista, Boh ho vedie k „zeleným pašienkam“ a „tichým vodám“, kde je všetkého dostatok a kde je všetko darované v hojnosti. Vtedy, keď je Pán pastier – hoci v púšti, mieste nedostatku a smrti – Žalmista nestráca istotu o radikálnej prítomnosti života, takže môže povedať: „nič mi nechýba“. Pastierovi totiž záleží na dobre stáda, prispôsobuje svoje vlastné požiadavky a svoj rytmus života požiadavkám jeho ovečiek. Putuje a žije s nimi, vedie ich „po správnych chodníkoch“, teda vhodných pre ne. Má na zreteli ich potreby, nie svoje vlastné. Bezpečnosť jeho stáda je úplnou prioritou a pri vedení svojho stáda sa práve ňou riadi.

Drahí bratia a sestry! Aj my, rovnako ako Žalmista, ak kráčame za „Dobrým pastierom“ – hoci po ťažkých, krivoľakých a dlhých chodníkoch našich životov, častokrát miestami duchovne vyprahnutých, bez vody a pod pálivým slnkom racionalizmu – pod vedením Dobrého pastiera, Krista, si môžeme byť istí, že ideme správnou cestou a že nás Pán vedie a je nám vždy blízko a

nič nám nebude chýbať.

Preto môže Žalmista s pokojom a istotou bez akejkoľvek neistoty a strachu vyhlásiť:

“I keby som mal ísť tmavou dolinou,

nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica,

tie sú mi útechou” (v. 4).

Ten, kto kráča s Pánom – aj temnými údoliami utrpenia, neistoty kvôli všetkým ľudským problémom – predsa len cíti sa v bezpečí. Ty si so mnou! Toto je naša istota, ktorá nás vedie.

Temnota noci naháňa strach, kvôli svojim meniacim sa tieňom, ťažkosti všimnúť si nebezpečenstvo a tichu naplnenému neznámymi zvukmi. Ak sa stádo pohybuje ešte aj po západe slnka, keď sa zníži viditeľnosť, je normálne, že sa ovce stanú nepokojnými. Narastá totiž nebezpečenstvo zakopnutia, alebo vzdialenia sa od stáda a následného stratenia sa. Narastá aj strach z možných útočníkov, ktorí sa schovávajú v temnote. Žalmista vtedy, keď hovorí o „tmavej doline“, používa hebrejský výraz, ktorý evokuje temnotu smrti. Takže táto „tmavá dolina“, ktorou kráčame, je miestom úzkosti, strašných hrozieb a nebezpečenstva smrti. A predsa, Žalmista napreduje bezpečne a bez strachu, pretože je Pán s ním. Zvolanie „Ty si so mnou!“ je prehlásením neotrasiteľnej dôvery a je zhrnutím radikálnej viery: Božia blízkosť mení realitu, temné údolie stráca všetko nebezpečenstvo, miznú všetky hrozby. Stádo môže teraz pokojne napredovať ďalej, sprevádzané známym zvukom palice, ktorá udiera do zeme a poukazuje na ubezpečujúcu prítomnosť pastiera.

Tento povzbudzujúci obraz uzatvára prvú časť žalmu a prenecháva priestor inej scéne. Ešte stále sme v

púšti, kde pastier žije so svojím stádom, no teraz sme prenesení do jeho stanu, ktorý sa pred nami pohostinne otvára:

“Prestieraš mi stôl

pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu

a kalich mi napĺňaš až po okraj” (v. 5).

Pán je teraz prezentovaný ako Ten, ktorý prijíma modliaceho sa. A robí tak so znakmi, ktoré poukazujú na veľkodušnú pohostinnosť a úplnú pozornosť. Boží hostiteľ prestiera pokrm na „stole“. Použitý hebrejský termín – vo svojom prvotnom význame – poukazuje na kožu zvieraťa, ktorá bola roztiahnutá na zemi a na ktorú sa kládol spoločný pokrm. Je to gesto podelenia sa, nielen o pokrm, ale aj o život. Je to ponúknutie spoločenstva a priateľstva, ktoré vytvára silné vzťahy a vyjadruje solidaritu. Ďalej je spomínaný štedrý dar vonného oleja na hlavu, ktorý dáva úľavu od pálenia slnka na púšti, občerstvuje a uzdravuje pokožku a oblažuje ducha svojou príjemnou vôňou. A nakoniec naplnený kalich scéne dodáva oslavný charakter s dobrým vínom, ktoré štedro rozdeľujeme priateľom. Pokrm, olej, víno: sú to dary, ktoré dodávajú životu radosť, pretože presahujú veci, ktoré sú nevyhnutne potrebné a vyjadrujú nezištnosť a plnosť lásky. Žalm 104 oslavne hovorí o prozreteľnej dobrote Pána:

„Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok

a byli, aby slúžila človeku.

Zo zeme vyvádzaš chlieb

i víno, čo obveseľuje srdce človeka;

olejom rozjasňuješ jeho tvár

a chlieb dáva silu srdcu človeka“ (vv.14-15)

Žalmista prijíma túto veľkú pozornosť. Je pútnikom, ktorý nachádza útočisko v stane hostiteľa, zatiaľ čo sa jeho nepriatelia musia zastaviť a hľadieť na celú scénu bez možnosti zasiahnutia, pretože ten, ktorého považovali sa svoju korisť, sa dostal do bezpečia, stal sa posvätným a nedotknuteľným hosťom. Týmto Žalmistom sa stávame my vtedy, keď skutočne veríme v spoločenstvo s Kristom. Keď Boh otvára svoj stan a prijíma nás, nič nám nemôže ublížiť.

Keď potom náš pútnik opäť vyrazí na cestu, Božia ochrana ho sprevádza na jeho ceste:

“Dobrota a milosť budú ma sprevádzať

po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom

mnoho a mnoho dní” (v. 6).

Dobrota a vernosť Boha sú sprievodom, doprevádzajúcim Žalmistu, ktorý vychádza zo stanu a vydáva sa na cestu. Avšak je to cesta, ktorá nadobúda nový význam, a stáva sa púťou do Domu Pánovho, posvätného miesta, v ktorom modliaci sa chce „bývať“ navždy, a do ktorého sa chce aj „vracať“. Židovský výraz, ktorý je tu použitý, má význam „vracať sa“, ale drobnou vokálnou modifikáciou môže byť vnímaný ako „bývať“, a takto je vyjadrovaný starobylými verziami a väčšinou súčasných prekladov. Oba významy môžu byť ponechané: vracať sa do domu a bývať v ňom je prianím každého Izraelitu, bývať blízko pri Bohu, v jeho blízkosti a dobrote. Je dychtivosťou a túžbou každého veriaceho môcť bývať skutočne tam, kde je Boh, blízko Boha. Nasledovanie Pastiera privádza do jeho domu, toto je cieľom každej cesty, vytúženou oázou v púšti, prístreškom pri úteku pred nepriateľmi, miestom pokoja, kde zakúšame dobrotu a vernú lásku Boha deň za dňom, v pokojnej radosti času bez konca.

Obrazy tohto žalmu svojím bohatstvom a hĺbkou sprevádzajú celé dejiny a náboženskú skúsenosť Izraelského ľudu a stále sprevádzajú kresťanov. Postava pastiera zvlášť evokuje čas Exodu, dlhú cestu púšťou, ako stádo pod vedením božského Pastiera (porov. Iz 63, 11-14; Ž 77, 20-21; 78, 52-54). V Zasľúbenej zemi to bol kráľ, ktorý mal úlohu pásť Pánovo stádo. Tak, ako Dávid, pastier vybraný Bohom a predobraz Mesiáša (porov. 2Sam 5, 1-2; 7, 8; Ž 78, 70-72). Neskôr, na konci babylonského zajatia, je Izrael – akoby v novom Exode (porov. Iz 40,3-5.9-11; 43,16-21) – privedený do vlasti ako stratená a znovu nájdená ovca, opätovne privedená Bohom na hojné pastviny a miesta oddychu (porov. Ez 34,11-16.23-31). Ale až v

Pánovi Ježišovi všetka evokatívna sila nášho žalmu dosahuje úplnosť, nachádza plnosť významu: Ježiš je „Dobrý Pastier“, ktorý sa vydáva hľadať stratenú ovcu, ktorý pozná svoje ovce a položí za ne život (porov. Mt 18,12-14; Lk 15,4-7; Jn 10,2-4.11-18), On je cesta, správna cesta, ktorá nás privádza k životu (porov. Jn 14,6); on je svetlo ktoré osvecuje tmavé údolie a víťazí nad každým naším strachom (porov. Jn 1,9; 8,12; 9,5; 12,46). On je štedrým hostiteľom, ktorý nás prijíma a chráni nás pred nepriateľmi, pripravujúc hostinu svojho Tela a svojej Krvi (porov. Mt 26,26-29; Mk 14,22-25; Lk 22,19-20), ako aj tú definitívnu hostinu v nebi (porov. Lk 14,15ss; Zjv 3,20; 19,9). On je kráľovským Pastierom, kráľom miernosti a odpustenia, vyvýšeným na oslávenom dreve kríža (porov. Jn 3,13-15; 12,32; 17,4-5).

Drahí bratia a sestry, Žalm 23 nás pozýva k obnove našej dôvery v Boha, zverujúc sa úplne do jeho rúk. Žiadajme teda s vierou, aby nám Pán umožnil, aj na ťažkých cestách našich čias, kráčať vždy po jeho chodníkoch ako učenlivé a poslušné stádo, aby nás prijal do svojho domu, k svojmu stolu, a priviedol nás k „pokojným vodám“, aby sme sa prijímajúc dar jeho Ducha mohli napiť z jeho prameňov živej vody, „prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14, porov. 7, 37-39). Ďakujem.

Preklad: Ľubomír Rebek


 

 

 

7. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Kniha žalmov

Vatikán (22. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra pokračoval vo svojom katechetickom cykle o modlitbe. Dnes sa zameral na samotnú „knihu modlitby“ – Knihu žalmov:

 

Drahí bratia a sestry!

V predchádzajúcich katechézach sme sa pozastavili nad niektorými postavami Starého zákona, ktoré sú mimoriadne dôležité pre naše rozjímanie o modlitbe: Abrahám, ktorý prosí za cudzie mestá; Jakub, ktorý v nočnom zápase prijíma požehnanie; Mojžiš, ktorý prosí o odpustenie pre svoj ľud, Eliáš, ktorý sa modlí za obrátenie Izraela. Dnešnou katechézou začneme novú etapu našej cesty: namiesto komentovania jednotlivých epizód, osobností, ktoré sa modlia, vstúpime do samotnej „knihy modlitby“, a to Knihy žalmov. V nasledujúcich katechézach budeme čítať a zamýšľať sa nad niektorými najkrajšími a najcennejšími žalmami modliacej sa Cirkvi. Dnes by som ich chcel uviesť predstavením vám Knihy žalmov v jej celku.

Žaltár je akýmsi „formulárom“ modlitieb, zbierkou 150 žalmov, ktoré biblická tradícia dáva veriacim, aby sa stali ich modlitbou a spôsobom, ako sa obracať k Bohu a vytvárať s ním vzťah. V tejto knihe nachádza celá ľudská skúsenosť svoje vyjadrenie skrze množstvo odtieňov a množstvo pocitov, ktoré sprevádzajú ľudskú existenciu. V žalmoch sa snúbi a vyjadruje radosť s bolesťou, túžba po Bohu s vedomím vlastnej nehodnosti, šťastie a pocit odvrhnutia, dôvera v Boha a bolestná samota, plnosť života a strach zo smrti. Celá realita veriaceho človeka sa pretína v týchto modlitbách, ktoré najskôr izraelský ľud a potom Cirkev prijali ako privilegovaný spôsob vzťahu s jediným Bohom a adekvátnu odpoveď na jeho zjavenie sa v dejinách. Ako modlitby sú žalmy prejavom ľudského vnútra človeka a jeho viery, v ktorých sa všetci môžu spoznať a v ktorých sa odovzdáva táto skúsenosť mimoriadnej blízkosti Bohu, ku ktorej je každý človek povolaný. Celá komplexnosť ľudského bytia sa koncentruje práve v komplexnosti rozličných literárnych foriem jednotlivých žalmov: hymny, náreky, individuálne i kolektívne prosby, spevy vďakyvzdania, kajúce žalmy, sapienciálne žalmy, a ďalšie druhy, ktoré môžeme nájsť v týchto poetických kompozíciách.

Napriek expresívnej mnohorakosti môžeme identifikovať dve veľké oblasti, ktoré syntetizujú modlitbu žaltára: prosba spojená s nárekmi a na druhej strane chvála; dve prepojené a takmer neoddeliteľné dimenzie. Prosba je totiž oživovaná istotou, že Boh odpovie a toto človeka otvára k chvále a vzdávaniu vďaky. Vzdávanie chvály a vďaky vychádza zo skúsenosti už prijatej spásy, ktorá predpokladá nevyhnutnosť pomoci, ktorú práve prosba vyjadruje.

V prosbe modliaci narieka a opisuje svoju situáciu úzkosti, nebezpečenstva, zúfalstva alebo ako v kajúcich žalmoch vyznáva svoju vinu a prosí o odpustenie. Predkladá Pánovi svoju situáciu potreby v dôvere, že bude vypočutý. A toto implikuje uznanie Boha ako dobrého, túžiaceho po dobre a „priateľa života“ (Múd 11,26), pripraveného pomôcť, zachrániť a odpustiť. Tak sa napríklad modlí žalmista v žalme 31: „Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky. (...) Vyvedieš ma z osídla, čo mi nastrojili, lebo ty si moja sila“ (vv. 2.5). Už v náreku sa teda ukazuje niečo z chvály, ktorá je predzvesťou nádeje v Boží zásah a stáva sa explicitnou vtedy, keď sa táto Božie pomoc stane skutočnosťou. Analogicky v žalmoch vzdávania vďaky a chvály, pamätajúc na prijatý dar alebo kontemplujúc veľkosť Božieho milosrdenstva, uznávame aj svoju vlastnú malosť a nevyhnutnosť záchrany, ktorá je zas základom prosby. Týmto sa pred Bohom uznáva svoja vlastná situácia – iba ako jeho stvorenie nevyhnutne poznačené smrťou a predsa obsahujúce nekonečnú túžbu po živote. Preto žalmista zvoláva v žalme 86: „Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky; Veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti“ (vv.13-13). Týmto spôsobom sa v žalmoch pretína prosba a zároveň vzdávanie chvály a zlievajú sa v jedinom speve, ktorý oslavuje Pánovu večnú milosť, ktorá sa skláňa nad našou krehkosťou.

Práve preto, aby sa ľud veriacich zjednotil v tomto speve, bola Kniha žalmov darovaná Izraelu i Cirkvi. Žalmy nás učia modlitbe. V nich sa Božie slovo stáva slovom modlitby – sú to slová Bohom inšpirovaného žalmistu – ktoré sa stanú aj slovami prosiaceho, ktorý sa modlí pomocou žalmov. Toto je krása a mimoriadnosť tejto biblickej knihy: modlitby, ktoré sú v nej obsiahnuté – na rozdiel od ostatných modlitieb, ktoré nachádzame vo Svätom písme – nie sú vložené do nejakého kontextu, ktorý by objasňoval ich zmysel a funkciu. Žalmy sú dané veriacemu ako texty modlitby a majú jediný cieľ: stať sa modlitbou toho, kto ich prijme a skrze ne sa obracia na Pána. Keďže sú to Božie slová, ten, kto sa modlí žalmy, prihovára sa Bohu jeho vlastnými slovami; obracia sa na neho slovami, ktoré on sám nám daroval, a tak modliac sa žalmy sa vlastne učíme modliť, sú teda akousi školou modlitby.

Niečo podobné sa stáva vtedy, keď dieťa začína hovoriť, učí sa teda vyjadrovať svoje vlastné pocity, emócie a potreby slovami, ktoré mu nie sú vrodené, ale si ich osvojí od rodičov a od tých, ktorí žijú okolo neho. To, čo chce vyjadriť, je jeho vlastný život, avšak výrazový prostriedok je tých druhých. Postupne ako si ich osvojuje, sa tieto slová stanú jeho slovami a skrze ne si osvojí aj spôsob myslenia a cítenia a nadobudne prístup k celému svetu pojmov, ktorý v ňom rastie, vytvára vzťahy so skutočnosťou, ľuďmi a Bohom. Jazyk jeho rodičov sa tak stáva jeho vlastným. Vyjadruje sa slovami, ktoré prijal od ostatných a ktoré sa stali jeho vlastnými slovami. A toto sa udeje aj modlením žalmov. Sú nám darované, aby sme sa naučili obracať sa k Bohu, komunikovať s Ním a hovoriť s Ním o nás jeho slovami. Práve skrze tieto slová bude možné poznať a prijať kritériá jeho konania a priblížiť sa k mystériu jeho myšlienok a jeho ciest (porov. Iz 55, 8-9), a tak vždy viac rásť vo viere a láske. Tak ako naše slová nie sú iba slovami, ale nás aj učia poznávať svet reálny a pojmový, naše modlitby nás učia poznávať Božie srdce. Nielen že sa učíme hovoriť s Bohom, ale môžeme spoznať, kto je Boh a tým spoznávame aj seba samých.

V tomto kontexte sa javí veľmi významným práve názov, ktorý židovská tradícia dala žaltáru. Nazýva ho tehillîm, čo je hebrejský termín znamenajúci „chvály”, a vychádzajúci z toho istého slovného základu ako aj vyjadrenie „Aleluja“, čiže doslovne: „Chváľte Pána“. Táto kniha modlitieb teda – hoci je veľmi rôznorodou a komplexnou, so všetkými svojimi literárnymi druhmi a vzťahom medmi chválou a prosbou – je koniec-koncov knihou chvály, ktorá nás učí vzdávať vďaky, oslavovať veľkosť Božích darov, uznať krásu jeho diel a oslavovať jeho sväté meno. Toto je tá najsprávnejšia odpoveď na Pánovo zjavenie sa a skúsenosť jeho dobroty. Tým, že nás naučia modliť sa, žalmy nás učia, že aj v zúfalstve a bolesti je Božia prítomnosť zdrojom úžasu a potechy. Môžeme plakať, orodovať, prosiť, ale vždy vo vedomí, že smerujeme k svetlu, v ktorom bude naša chvála definitívnou. Tak ako nás učí žalm 36: „u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo“ (v. 10).

Okrem tohto hlavného názvu, židovská tradícia dala mnohým žalmom špecifické názvy, pripíšuc ich vo veľkej väčšine kráľovi Dávidovi. Dávid, ako postava s mimoriadnou ľudskou a teologickou úrovňou, je veľmi zložitou osobnosťou, ktorá prekonala najrôznejšie zážitky života. Tento mladý pastier otcovho stáda, prejdúc cez rôzne – častokrát dramatické – okolnosti sa stáva kráľom Izraela, pastierom Božieho ľudu. Človek pokoja, ktorý však vybojoval mnoho vojen; neúnavný a húževnatý v hľadaní Boha a predsa zrádza jeho lásku; potom pokorný a kajúci prijíma Božie odpustenie ako aj osud poznačený bolesťou. Dávid bol kráľ „podľa Božieho srdca“ (1Sam 13,14), vášnivo oddaný modlitbe; človek, ktorý vedel, čo znamená prosiť a chváliť. Spojenie žalmov s týmto výnimočným kráľom Izraela je teda veľmi dôležité, pretože on bol mesiášskou postavou, Pánov Pomazaný, v ktorom sa ukazuje – ešte hmlisto – mystérium Krista.

Takisto dôležité a príznačné sú spôsoby a frekvencie, s ktorými sú slová žalmov prebraté do Nového zákona podčiarkujúc tú prorockú hodnotu naznačenú nám spojením žaltára a mesiášskej postavy Dávida. V Pánovi Ježišovi, ktorý sa vo svojom pozemskom živote modlil žalmy, oni nachádzajú svoje definitívne zavŕšenie a objasňujú ich plný a najhlbší význam. Keď sa modlíme žaltár, ktorým sa vlastne prihovárame Bohu, hovorí nám o Ňom, o Synovi, „obraze neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), ktorý nám v plnosti ukazuje Otcovu tvár. Kresťan teda, keď sa modlí žalmy, modlí sa k Otcovi skrze Krista a s Kristom, prijmúc tieto spevy v novej perspektíve, keďže práve vo veľkonočnom mystériu sa nachádza ich interpretačný kľúč. Horizont modliaceho sa tak otvára k neočakávaným skutočnostiam, každý žalm dostáva v Kristovi nové svetlo a celý žaltár môže žiariť vo všetkom svojom nekonečnom bohatstve.

Najdrahší bratia a sestry, vezmime teda do rúk túto posvätnú knihu, nechajme, aby nás Boh naučil, ako sa ku nemu obracať, urobme zo žaltára nášho sprievodcu, ktorý nám bude pomáhať a každodenne nás bude sprevádzať na ceste modlitby a prosme aj my ako Ježišovi učeníci: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1). Otvorme si srdce a prijmime majstrovu modlitbu, v ktorej všetky modlitby nachádzajú zavŕšenie. Tak ako synovia v Synovi, môžeme hovoriť k Bohu a nazývať ho „Otče náš“.

Preložil: Ľubomír Rebek

 



6. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Eliáš

Vatikán (15. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra pokračoval vo svojom katechetickom cykle o modlitbe. Dnes sa zameral na starozákonného proroka Eliáša:

 

Drahí bratia a sestry!

V náboženských dejinách starovekého Izraela boli proroci veľmi vážení pre ich učenie a kázanie. Z nich vyniká postava Eliáša, povolaného Bohom, aby priviedol ľud k obráteniu. Jeho meno znamená „môj Pán je môj Boh“ a v súvislosti s týmto menom sa vyvíja aj jeho život celý zasvätený tomu, aby priviedol ľud k uznaniu Pána ako jediného Boha. O ňom hovorí Sirachovec a „povstal Eliáš, prorok ako oheň, jeho slovo (blčalo) ohňom sťa fakľa“ (Sir 48,1). Vďaka tomuto ohňu Izrael znovu nájde cestu k Bohu. Počas svojho poslania sa Eliáš modlí: prosí Pána, aby navrátil život synovi vdovy, ktorá ho hostila (porov. 1Kr 17,17-24). Vykričí Bohu svoju únavu a strach počas úteku do púšte, keď uteká pred kráľovnou Jezabel, ktorá mu číha na život (porov. 1Kr 19,1-4), no je to predovšetkým na vrchu Karmel, kde sa ukáže v celej svojej moci ako orodovník, keď pred celým Izraelom prosí Pána, aby sa zjavil a obrátil srdce ľudu. Táto epizóda je opísaná v osemnástej kapitole Prvej knihy Kráľov, pri ktorej sa dnes pozastavíme.

Nachádzame sa v Severnom kráľovstve v 9. stor. pred Kristom v čase kráľa Achaba, v okamihoch, keď Izrael prežíval situáciu otvoreného synkretizmu: okrem Pána ľud uctieval Baala, modlu, ktorá – ako verili – prinášala dážď a teda sa jej pripisovala moc dávať úrodnosť poliam, ako aj život ľuďom a zvieratám. Hoci ľud predstieral, že nasleduje Pána, neviditeľného a mysteriózneho Boha, predsa len hľadal istoty aj u tohto pochopiteľného a predvídateľného boha, od ktorého chcel získať úrodnosť a prosperitu výmenou za prinášané obety. Izrael teda podľahol zvádzaniam idolatrie, neustáleho pokúšania pre veriaceho v ilúzii, že môže „slúžiť dvom pánom“ (porov. Mt 6,24; Lk 16,13), a uľahčiť si tak nepredvídateľnú cestu viery vo Všemohúceho, skladajúc vlastnú dôveru aj v bezmocného boha vyrobeného ľuďmi.

Práve pre odhalenie lživej hlúposti takéhoto postoja Eliáš zhromaždí izraelský ľud na vrchu Karmel a kladie pred neho nevyhnutnosť jednoznačnej voľby: „Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!“ (1Kr 18,21). A prorok, zvestovateľ Božej lásky, nenecháva svoj ľud osamotený v tejto voľbe, ale mu pomáha úkazom, ktorý zjaví pravdu: ako on, tak aj Baalovi proroci pripravia obetu a modlia sa, aby sa pravý Boh zjavil tým, že ohňom strávi pripravenú obetu. Začína tak konfrontácia medzi prorokom Eliášom a nasledovníkmi Baala, ktorá v skutočnosti je konfrontáciou medzi Pánom Izraela, Bohom spásy a života a nemou a bezmocnou modlou, ktorá nemôže nič urobiť, ani dobré ani zlé (porov. Jer 10,5). Začína tak konfrontácia medzi dvoma spôsobmi – úplne odlišnými – obrátenia sa k Bohu a modlitby.

Baalovi proroci kričia, skáču, tancujú, prichádzajú až do stavu akéhosi tranzu, robia si zárezy na tele „mečmi a oštepmi, až boli zaliati krvou“ (1Kr 18,28). Oni sami sa teda snažia vyprovokovať boha, aby odpovedal, a to svojimi vlastnými schopnosťami. Tak sa zjavuje lživá skutočnosť modly: ona je vymyslená človekom ako niečo, čím si možno poslúžiť, niečo, čo možno ovládať svojimi vlastnými silami. Adorovanie modly – namiesto toho, aby otvorilo ľudské srdce voči niekomu inému, k oslobodzujúcemu vzťahu, ktorý dovoľuje vyjsť zo stiesneného priestoru vlastného egoizmu a odovzdať sa láske a vzájomnému darovaniu sa – zatvára osobu v zúfalom kruhu hľadania seba samého. Klamstvo spočíva v tom, že uctievaním modly je človek donútený k extrémnym činom, v iluzórnom pokuse podriadiť modlu svojej vlastnej vôli. Kvôli Baalovi proroci dospejú až k tomu, že sami sebe robia zle, spôsobujú si rezné rany na tele v tomto dramaticky ironickom geste: preto, aby získali od boha odpoveď, teda znak života ich boha, sú zaliati svojou vlastnou krvou, symbolicky sa zakrývajúc smrťou.

Úplne opačný postoj modlitby je ten Eliášov. Žiada ľud, aby sa priblížil. Zapojac ho do svojho konania a teda do svojich modlitieb. Cieľom tejto výzvy nasmerovanej Baalovým prorokom bolo znovuprivedenie k Bohu toho ľudu, ktorý sa stratil tým, že nasledoval modly. Preto Eliáš chce, aby sa Izrael k nemu pridal, aby sa stal účastníkom a protagonistom jeho modlitby a toho, čo sa má udiať. Potom prorok postaví oltár použijúc pritom – ako hovorí text – „dvanásť kameňov podľa počtu synov Jakuba, ktorému Pán povedal: 'Izrael bude tvoje meno'“ (v. 31). Tieto kamene predstavujú celý Izrael a sú hmatateľnou pripomienkou vyvolenia a spásy, ktorých objektom bol tento ľud. Priam liturgické gesto Eliáša je rozhodujúce. Oltár je posvätným miestom, ktoré indikuje Pánovu prítomnosť a tie kamene, ktoré ho tvoria reprezentujú ľud, ktorý teraz – vďaka prorokovmu konaniu – je symbolicky postavený pred Boha, stáva sa oltárom, miestom milodarov a obiet.

Je však nevyhnutné, aby sa symbol stal skutočnosťou, aby Izrael uznal pravého Boha a znovu našiel vlastnú identitu ako Pánov ľud. Preto Eliáš prosí Boha, aby sa zjavil a tých dvanásť kameňov, ktoré mali Izraelu pripomínať pravdu slúži aj k tomu, aby Pánovi pripomenuli jeho vernosť, na ktorú sa prorok odvoláva vo svojej modlitbe. Slová jeho modlitby sú plné významu i viery: „Pane, Bože Abraháma, Izáka a Izraela, dnes ukáž, že ty si Boh v Izraeli a ja som tvoj služobník a že som toto všetko urobil na tvoje slovo! Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma, nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh, a že ty si obrátil ich srdce späť!“ (vv. 36-37; porov. Gn 32,36-37). Eliáš sa obracia k Pánovi nazývajúc ho Bohom otcov, odvolávajúc sa na Božie prisľúbenia a dejiny vyvolenia a zmluvy, ktoré nerozlučne spojili Pána s jeho ľudom. Zapojenie Boha do dejín ľudí je také veľké, že jeho meno je už neoddeliteľne spojené s praotcami a prorok vyslovuje toto sväté meno, aby si Boh spomenul a aby sa zjavil ako verný, ale aj preto, aby sa Izrael cítil povolaný po mene a znovu objavil svoju vernosť. Namiesto toho, aby použil zvyčajnú formulu „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“, použije meno, ktoré je menej zvyčajné: „Boh Abraháma, Izáka a Izraela“. Nahradenie mena „Jakub“ menom „Izrael“ evokuje zápas Jakuba pri brode Jabok a zmenu mena, na ktoré sa rozprávač explicitne odvoláva (porov. Gn 32,31) a o ktorej som hovoril v jednej z nedávnych katechéz. Prorok sa teda modlí za ľud Severného kráľovstva. A teraz tento ľud, ktorý – ako sa zdá, zabudol na vlastný pôvod a privilegovaný vzťah s Pánom – je povolaný po mene, keď je vyslovené Božie meno, Boha praotcov a Boha ľudu: „Pane, Bože, (...) Izraela dnes ukáž, že ty si Boh v Izraeli“.

Ľud, za ktorý sa Eliáš modlí, je postavený zoči-voči pravde a prorok prosí o to, aby sa Pánova pravda zjavila a aby On zasiahol a obrátil Izrael a odvrátil ho od klamstva modloslužby a priviedol ho tak k spáse. Žiada o to, aby ľud konečne vedel a v plnosti spoznal, kto je skutočne jeho Boh a aby sa definitívne rozhodol nasledovať iba Jeho. Pretože iba tak je Boh uznaný taký, aký je: absolútny a transcendentný, bez akejkoľvek možnosti porovnávať ho s inými bohmi, čo by v podstate negovalo jeho absolútnosť a relativizovalo ho. Toto je viera, ktorá z Izraelu robí Boží ľud: je to viera vyznávaná v tom veľmi známom texte modlitby Shema´ Izrael: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5). Na Božiu absolútnosť musí veriaci odpovedať absolútnou láskou, úplnou, ktorá zahŕňa celý jeho život, jeho sily, jeho srdce. A práve pre srdce svojho ľudu prorok svojou modlitbou žiada obrátenie: „nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh, a že ty si obrátil ich srdce späť“ (1Kr 18,37). Eliáš svojou modlitbou žiada Boha o to, po čom sám Boh túži, teda zjaviť sa v celom svojom milosrdenstve, verný svojej vlastnej podstate ako Pán života, ktorý odpúšťa, obracia a pretvára.

A presne toto sa stane: „Vtom spadol Pánov oheň a strávil obetu, drevo, kamene, zem a zlízal aj vodu, ktorá bola v jarčeku. Keď to všetok ľud videl, padol na tvár a hovoril: Pán je Boh! Pán je Boh!“ (1Kr 18,38-39). Oheň, tento element súčasne potrebný i strašný, spojený s Božími zjaveniami – napríklad horiaci ker a zjavenie Boha na Sinaji – teraz slúži k tomu, aby ukázal lásku Boha, ktorý odpovedá na modlitbu a zjavuje sa svojmu ľudu. Baal, nemý a bezmocný boh, neodpovedal na vzývanie jeho prorokov. Pán naopak odpovedá a to jednoznačným spôsobom, nielen tým, že strávi obetu, ale aj vodu, ktorá bola vyliata okolo oltára. Izrael už viac nemôže mať pochybnosti. Božie milosrdenstvo vyšlo v ústrety jeho slabostiam, jeho pochybnostiam a malovernosti. Teraz je Baal márna modla, porazený a ľud, ktorý sa zdal stratený, znovu našiel cestu pravdy, ako aj seba samého.

Drahí bratia a sestry, čo nám hovorí tento príbeh z dejín? Aká je jeho aktuálnosť? Predovšetkým je to otázka prvého prikázania: klaňanie sa jedinému Bohu. Tam, kde sa stratí Boh, človek upadne do otroctva rôznych modloslužieb, ako ukázali v našich časoch mnohé totalitné režimy a rôzne formy nihilizmu, ktoré robia človeka závislého na modlách a modloslužbe, toto ho zotročuje. Po druhé: primárny cieľ modlitby je obrátenie: je to Boží oheň, ktorý pretvára naše srdce a robí nás schopnými vidieť Boha, a tak žiť podľa Boha a žiť pre blížneho. A nakoniec po tretie: Cirkevní otcovia nám hovoria, že tento príbeh je prorockým. Je predobrazom Krista. Je krokom na ceste ku Kristovi. A hovoria nám tiež, že tu vidíme skutočný Boží oheň: lásku, ktorá vedie Pána až na kríž, až k úplnému darovaniu seba samého. Skutočné klaňanie sa Bohu, skutočná adorácia, znamená teda darovanie seba samého Bohu a ľuďom. Skutočná bohoslužba spočíva v láske. Klaňanie sa Bohu neničí, ale obnovuje a pretvára človeka. Áno, Boží oheň, oheň lásky spaľuje, pretvára, očisťuje, ale presne tým zároveň neničí, ale vytvára pravdu nášho bytia, pretvára naše srdce. A tak, skutočne oživení milosťou ohňa Ducha Svätého a Božej lásky adorujeme Boha v Duchu a pravde.

Preložil: Ľubomír Rebek



5. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Mojžiš

Vatikán (1. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra pokračoval vo svojom katechetickom cykle o modlitbe. Dnes sa zameral na starozákonného Mojžiša. Povedal:

 

Drahí bratia a sestry!

Pri čítaní Starého zákona jedna postava vyniká spomedzi ostatných: Mojžiš – práve ako muž modlitby. Mojžiš, veľký prorok a vodca z čias Exodu, plnil svoju úlohu prostredníka medzi Bohom a Izraelom tým, že priniesol svojmu ľudu Božie slová a jeho prikázania, a priviedol ho k slobode v zasľúbenej zemi, učiac Izraelitov žiť v poslušnosti a dôvere voči Bohu počas dlhého pobytu na púšti, ale aj – a povedal by som, že predovšetkým – tým, že sa modlil. Modlil sa za faraóna vtedy, keď sa Boh snažil ranami obrátiť srdce Egypťanov (porov. Ex 8-10); prosí Pána o uzdravenie svojej sestry Márie postihnutej malomocenstvom (porov. Nm 12, 9-13); oroduje za ľud, ktorý sa vzbúril, pretože sa prestrašil výmyslami vyzvedačov (porov. Nm 14, 1-19); modlil sa vtedy, keď vyšľahol Pánov oheň a strávil okraj tábora (porov. Nm 11, 1-2) a keď ich napadli jedovaté hady (porov. Nm 21, 4-9); obracia sa k Pánovi a protestuje, keď sa ťarcha jeho poslania stala príliš veľkou (porov. Nm 11, 10-15); vidí Boha a rozpráva sa s ním „z tváre do tváre“, ako človek hovorí so svojím priateľom (porov. Ex 24,9-17; 33,7-23; 34,1-10.28-35).

Aj vtedy, keď ľud na Sinaji žiada Árona, aby im urobil zlaté teľa, Mojžiš sa modlí, akoby emblematickým spôsobom potvrdzoval svoju vlastnú úlohu orodovníka. Epizóda je opísaná v 32. kapitole Knihy Exodus a má svoju paralelu v Knihe Deuteronomium, v 9. kapitole. Nad touto udalosťou by som sa chcel pozastaviť v dnešnej katechéze a obzvlášť pri Mojžišovej modlitbe, ktorú nachádzame v rozprávaní o Exode. Izraelský ľud sa nachádzal pri úpätí hory Sinaj, zatiaľ čo Mojžiš na jeho vrchole očakával dar tabúľ Zákona, 40 dní a 40 nocí sa postiac (porov. Ex 24,18; Dt 9,9). Číslo 40 má symbolickú hodnotu a označuje plnosť niečoho, zatiaľ čo pôst ukazuje, že život pochádza od Boha, je to On, ktorý ho udržuje. Prijímanie potravy znamená prijatie obživy pre naše posilnenie; preto postiť sa, teda zrieknuť sa potravy, naberá v tomto prípade náboženský význam: je to spôsob k ukázaniu toho, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst (porov. Dt 8,3). Pôstom Mojžiš ukazuje, že očakáva prijatie Božieho zákona ako zdroj života: on zjavuje Božiu vôľu a živí srdce človeka a tým mu umožňuje vstúpiť do zmluvy s Najvyšším.

Zatiaľ, čo Pán na vrchu dáva Mojžišovi zákon, na úpätí vrchu ho ľud zrádza. Neschopný vydržať očakávanie a absenciu prostredníka, Izraeliti žiadajú Árona: „Urob nám boha, ktorý pôjde pred nami. Veď nevieme, čo je s tým mužom, Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny“ (Ex 32, 1). Ľud – unavený z cesty s neviditeľným Bohom a teraz, keď sa aj Mojžiš, prostredník, stratil – žiada nejakú fyzickú prítomnosť Pána. Prítomnosť, ktorej sa možno dotknúť a nachádza práve v teľati urobenom Áronom z roztaveného kovu, prístupného Boha, ovládateľného a dostupného človeku. Toto je neustále pokušenie na ceste viery: obísť Božie mystérium a vytvoriť si Boha, ktorý je pochopiteľný, korešpondujúci s našimi myšlienkami a plánmi. To, čo sa udialo na Sinaji, ukazuje celú hlúposť a iluzórnu márnosť takéhoto snaženia, pretože – ako ironicky tvrdí žalm 106: „i zamenili svoju slávu za podobu býka, ktorý trávu požiera“ (Ž 106,20). Preto Pán reaguje a káže Mojžišovi zostúpiť z vrchu, ukážuc mu to, čo ľud vykonal, zakončiac týmito slovami: „Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však urobím veľkým národom“ (Ex 32,10). Tak ako urobil Abrahámovi v prípade Sodomy a Gomory, aj teraz Boh zjavuje Mojžišovi, čo plánuje vykonať, ako keby nechcel konať bez jeho súhlasu (porov. Am 3,7). Vskutku slová „nech zahorí môj hnev“ sú vyslovené práve preto, aby Mojžiš zasiahol a prosil ho, aby to neurobil, zjaviac tak Božiu túžbu, ktorou je vždy spása. Tak ako pre tie dve mestá v časoch Abraháma, trest a zničenie, ktorými je vyjadrený Boží hnev ako odmietnutie zla a ukazujúcimi závažnosť spáchaného hriechu; zároveň žiadosť orodovníka akoby zjavovala Pánovu vôľu odpustiť ho. Taká je Božia spása, ktorá zahŕňa milosrdenstvo, ale tiež zavrhuje hriech, aby tak hriešnik – po uznaní a odmietnutí vlastného zla – mohol si nechať Bohom odpustiť. Modlitba teda istým spôsobom umožňuje – uprostred porušenej reality hriešneho človeka – Božiemu milosrdenstvu konať. Ona sa – skrze hlas modliaceho – stáva prítomnou tam, kde je potreba spásy.

Mojžišova modlitba je celá sústredená na Pánovu vernosť a jeho milosť. Odvoláva sa najskôr na dejiny spásy, ktoré Boh začal východom Izraelitov z Egypta, potom pripomína staré prisľúbenia dané praotcom. Pán vykonal spásu svojho ľudu tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva; prečo teda – pýta sa Mojžiš – „by mali Egypťania vravieť: "V zlovôli ich vyviedol, aby ich zmárnil na horách a vyničil ich zo zemského povrchu?!" Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho ľudu!“ (Ex 32, 12). Začaté dielo musí byť dokončené; ak Boh zničí svoj ľud, mohlo by to byť interpretované ako znak Božej neschopnosti priviesť k zavŕšeniu svoj plán spásy. Boh toto nesmie dovoliť. On je dobrý Pán, ktorý zachraňuje, On dáva život, je Bohom milosrdenstva a odpustenia, oslobodenia od hriechu, ktorý zabíja. Ak teda – argumentuje Mojžiš s Pánom – jeho vyvolení budú zničení – aj napriek tomu, že sú vinní – On by sa mohol javiť ako neschopný poraziť hriech a stať sa silnejším od zla. Toto nemožno pripustiť. Mojžiš zažil konkrétnu skúsenosť s Bohom spásy, bol poslaný ako prostredník Božieho oslobodenia, a teraz – svojou modlitbou – sa stáva interpretom dvojitej žiadosti: je znepokojený pre osud svojho ľudu, ale zároveň aj pre česť, ktorú je potrebné vzdávať Pánovi pre pravdu jeho mena. Mojžiš chce, aby izraelský národ bol zachránený, pretože mu bol zverený, ale aj preto že v takej záchrane by sa zjavila skutočná Božia podstata. Láska k bratom a láska k Bohu sa neoddeliteľne prepletajú v tejto prosbe. Orodovník Mojžiš je človekom týchto dvoch lások, ktoré sa v modlitbe stávajú jedinou spoločnou túžbou po dobre.

Mojžiš sa ďalej odvoláva na Božiu vernosť. Pripomenúc mu jeho prisľúbenia: „Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil: "Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto zem, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu, aby ju vlastnilo na večné veky!" (Ex 32,13). Mojžiš pripomína celé dejiny, počnúc praotcami ľudu, jeho vyvolením, ktoré bolo čisto Božou iniciatívou. Nebolo zásluhou Izraelitov, že prijali prisľúbenia, ale slobodným Božím rozhodnutím a jeho láskou (porov. Dt 10,15). Mojžiš teraz žiada Pána, aby verne pokračoval v dejinách vyvolenia a spásy a odpustil svojmu ľudu. Orodovník Mojžiš nehľadá výhovorky pre hriech svojho ľudu, nevypočítava zásluhy ani svojho ľudu, ani svoje, ale sa odvoláva na Božiu milosť: na Boha slobodného, plného lásky, ktorý neprestáva hľadať toho, kto sa od neho vzdialil, Boha, ktorý zostáva vždy verný sebe samému a ponúka hriešnikovi možnosť vrátiť sa ku nemu a vďaka jeho odpusteniu sa stať spravodlivým a schopným vernosti. Mojžiš žiada od Boha, aby sa ukázal silnejším od hriechu a smrti a svojou modlitbou podnieti Boha k tomuto Božiemu zjaveniu. Prostredník života je solidárny so svojím ľudom; túži iba po spáse, po ktorej túži aj samotný Boh, dokonca odmieta perspektívu stať sa novým ľudom, ktorý by sa Bohu páčil. Veta, ktorou sa Boh ku nemu obrátil „z teba urobím veľký národ“ nie je ani len vzatá do úvahy týmto Božím „priateľom“, ktorý je naopak pripravený vziať na seba vinu svojho ľudu so všetkými jej dôsledkami. Keď sa po zničení zlatého teľaťa vráti na vrch, aby opäť prosil o spásu pre Izrael, povie Pánovi: „A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!“ (Ex 32,32). Modlitbou, túžiac po tom, po čom túži Boh, modliaci vstupuje stále hlbšie do poznania Pána a jeho milosrdenstva a stáva sa schopným takej lásky, ktorá vrcholí až v úplnom darovaní samého seba.

V postave Mojžiša – ktorý stojí na vrchole hory tvárou v tvár Bohu, oroduje za svoj ľud a ponúka seba samého za obetu slovami „vymaž ma zo svojej knihy“ – cirkevní otcovia videli predobraz Krista, ktorí na vrchole kríža skutočne stojí pred Bohom, nielen ako priateľ ale ako Syn. A nielen sa ponúka za obetu, ale svojím prebodnutým srdcom túto obetu vykonal, necháva sa „vymazať“. Stáva sa – ako hovorí sv. Pavol – hriechom, berie na seba naše hriechy, aby nás zachránil; jeho orodovanie nebolo iba solidaritou, ale identifikovaním sa s nami: nesie nás všetkých vo svojom tele. Tak celá jeho existencia človeka a Boha – Syna je výkrikom k Božiemu srdcu. Je odpustením, ale odpustením, ktoré pretvára a obnovuje.

Myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad touto skutočnosťou. Kristus stojí pred Božou tvárou a modlí sa za mňa. Jeho modlitba na kríži je pre všetkých ľudí, je pre mňa: modlí sa za mňa, trpel a trpí za mňa, identifikuje sa so mnou, berie si naše telo a ľudskú dušu. Pozýva nás, aby sme vstúpili do tejto jeho identity, stali sa jedným telom a jedným duchom s Ním, pretože z tej výšky kríža priniesol nie nové zákony napísané na kamenných tabuliach, ale seba samého, jeho telo a jeho krv ako novú zmluvu. Tak nás identifikuje s Ním, prijímame jeho krv a jeho telo. Pozýva nás vstúpiť do tejto identifikácie, zjednotiť sa s Ním v našej túžbe stať sa jedným telom a duchom s Ním. Modlime sa k Pánovi, aby nás táto identifikácia s Ním pretvorila, obnovila, pretože odpustenie je obnova, je premena.

Chcem teda zakončiť túto katechézu slovami apoštola Pavla kresťanom v Ríme: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? … ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá … ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,33-35.38.39).

Preložil: Ľubomír Rebek

 

 

 

4. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Patriarcha Jakub


Vatikán (25. mája, RV) - Generálna audiencia sa dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej katechéze Svätý Otec povedal:

Drahí bratia a sestry!

Chcel by som sa dnes s vami zamyslieť nad textom z Knihy Genezis, ktorý hovorí o veľmi zvláštnej udalosti v živote patriarchu Jakuba. Je to úryvok, ktorý sa nie ľahko interpretuje, je však veľmi dôležitý pre náš život viery a modlitby. Ide o príbeh zápasu s Bohom pri brode Jabok.

Ako si spomínate, Jakub ukradol svojmu dvojčaťu Ezauovi prvorodenstvo výmenou za misu šošovice a rovnako klamom získal aj požehnanie svojho otca Izáka už vo vysokej starobe, využijúc jeho slepotu. Utekajúc pred Ezauovým hnevom, utiahol sa k svojmu príbuznému Lábanovi; oženil sa, stal sa bohatým a vracal sa späť do svojej rodnej krajiny pripravený čeliť bratovi potom, ako pripravil isté obozretné opatrenia. No keď bolo všetko pripravené na stretnutie a potom, ako nechal prejsť cez brod rieky – ohraničujúcej Ezauovo územie – všetkých tých, čo boli s nimi, Jakub zostal sám a bol znenazdania napadnutý niekým neznámym, s ktorým zápasil celú noc. Práve tento zápas – ktorý nachádzame v 32. kapitole Knihy Genezis – sa pre neho stane mimoriadnou skúsenosťou s Bohom.

Noc je vhodným časom k tomu, aby sa čokoľvek konalo v skrytosti, a teda najlepší okamih k tomu, aby Jakub vstúpil do bratovho územia bez toho, aby ho niekto videl, snáď so zámerom prekvapiť Ezaua. Je to však naopak on, ktorý je prekvapený z nečakaného útoku, na ktorý nebol pripravený. Využil svoju ľstivosť, aby sa vyhol nebezpečnej situácii, mysliac si, že má všetko pod kontrolou, a naopak - zrazu on musí čeliť záhadnému zápasu, ktorý ho prekvapí osamoteného a bez možnosti zorganizovať vhodnú obranu. V noci a bezbranný patriarcha Jakub s niekým zápasí. Text nešpecifikuje identitu útočníka. Používa hebrejský termín k označeniu „človek“, avšak veľmi všeobecným spôsobom ako „niekto, ktosi“; ide o veľmi vágne, neurčité označenie, ktoré úmyselne necháva útočníka zahaleného mystériom. Je tma, Jakub nedokáže ani len dobre vidieť svojho súpera a tento aj pre čitateľa zostáva neznámy. Niekto bojuje s patriarchom, toto je jediný istý fakt, ponúknutý rozprávačom. Iba nakoniec, keď už zápas skončil a ten „ktosi“ zmizol, ho Jakub pomenuje a hovorí, že zápasil s Bohom.

Táto udalosť sa teda udeje v tme a je ťažké zistiť nielen identitu Jakubovho útočníka, ale aj priebeh celého zápasu. Čítajúc úryvok možno ťažko určiť, ktorý z dvoch zápasníkov víťazí. Použité slovesá sú častokrát bez výslovného subjektu a jednotlivé akcie sa dejú navonok protirečiacim spôsobom, takže keď sa zdá, že jeden z nich už víťazí, tak nasledujúca akcia to hneď vyvráti a predstavuje druhého ako víťaza. Na začiatku skutku Jakub sa javí ako silnejší, a protivník – hovorí text – „nedokázal ho premôcť“ (v.26). Dotkol sa teda jeho bedrového kĺbu tak, že sa mu vykĺboval. Tak by sa zdalo, že Jakub prehrá, ale naopak ho jeho protivník prosí, aby ho nechal ísť. Patriarcha odmieta a kladie si podmienku: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš“ (v.27). Ten, ktorý lžou ukradol bratovi požehnanie prvorodeného, teraz ho žiada od tohto neznámeho protivníka, keďže si snáď začal uvedomovať jeho božské prvky, avšak bez možnosti plne ho spoznať.

Jeho protivník, ktorý nemôže odísť a je teda Jakubom porazený, sa však neskláňa pred patriarchovou žiadosťou, ale sa ho pýta na meno: „Ako sa voláš?“, on mu odpovie: „Jakub“ (v.28). Tu sa udeje dôležitý zvrat v celom zápase. Poznať niekoho meno znamená istú moc nad osobou, pretože meno – v biblickej mentalite – zahŕňa najhlbšiu skutočnosť jednotlivca, jeho tajomstvá a osud. Poznať meno teda znamená vedieť pravdu o ňom a toto umožňuje dominovať nad ním. Keď teda na žiadosť neznámeho Jakub prezradí svoje meno, vkladá sa do rúk svojho protivníka. Je to istá forma porážky, úplného odovzdania sa druhému.

Ale z tohto gesta „vzdania sa“ naopak Jakub paradoxne vychádza ako víťaz, pretože prijíma nové meno spolu s uznaním porážky zo strany protivníka, ktorý hovorí: „Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si“ (v.29). „Jakub“ bolo meno spojené s problematickým pôvodom patriarchu. V hebrejčine tento termín znamená „päta“ a pripomína čitateľovi okamih Jakubovho narodenia – keď vychádzajúc z matkinho lona držal rukou pätu svojho dvojčaťa (porov. Gn 25,26), tým akoby predpovedal prevrátenie postavenia na úkor svojho brata, ktoré sa malo udiať v dospelosti; ale meno Jakub sa podobá aj na slovesá „klamať, pošliapať“. Teraz teda v zápase patriarcha zjavuje svojmu protivníkovi v tomto geste porážky realitu seba ako klamára a toho, ktorý pošliapal druhého, avšak ten neznámy – ktorým je Boh – pretvorí túto negatívnu skutočnosť na pozitívnu: klamár Jakub sa stáva Izraelom, je mu dané nové meno, ktoré označuje aj novú identitu. Aj tu rozprávanie si zachováva svoju dvojznačnosť, pretože najpravdepodobnejší výklad mena Izrael je „Boh je silný, Boh víťazí“.

Teda Jakub zvíťazil – sám protivník to priznáva – ale jeho nová identita, prijatá od tohto protivníka, tvrdí a dosvedčuje Božie víťazstvo. Keď sa Jakub bude pýtať na meno svojho protivníka, tento mu ho odmietne prezradiť, avšak sa zjaví v jednoznačnom geste udelenia požehnania. To požehnanie, ktoré patriarcha žiadal na začiatku zápasu, mu teraz bude udelené. No nie je to požehnanie získané klamstvom, ale bezplatne darované Bohom, a ktoré Jakub môže prijať, pretože je opustený bez ochrany, bez klamstiev a podvodov a bezbranný sa celý odovzdáva, prijíma porážku a vyznáva pravdu o sebe samom. Tak v závere zápasu po tom, ako prijme požehnanie, patriarcha môže konečne v tom druhom spoznať Boha požehnania: „videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!“ (v.31). A teraz on – nositeľ nového mena, „porazený“ Bohom – môže prejsť cez brod, navždy poznačený Bohom a krívajúci pre prijatú ranu.

Vysvetlenia, ktoré biblická exegéza môže dať tomuto úryvku, sú mnohé, predovšetkým vedci v ňom uznávajú zámery a literárne prvky rôznych druhov ako aj odvolania sa na ľudové povesti. Avšak keď tieto elementy sú prijaté samotnými posvätnými autormi a zahrnuté do biblického príbehu, tieto menia svoj význam a text sa otvára do oveľa širších dimenzií.

Táto epizóda zápasu pri Jaboku sa ponúka veriacemu ako paradigmatický text, v ktorom izraelský národ hovorí o svojich vlastných koreňoch a vykresľuje mimoriadny vzťah medzi Bohom a človekom, preto ako tvrdí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, „duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti“ (č. 2573). Biblický text nám hovorí o dlhej noci hľadania Boha, o zápase pre spoznanie jeho mena a uzretie jeho tváre; je to noc modlitby, ktorá s tvrdošijnosťou a vytrvalosťou žiada Boha o požehnanie a o nové meno. Novú skutočnosť – ovocie obrátenia a odpustenia.

Jakubova noc pri brode Jabok sa tak stáva referenčným bodom pre pochopenie vzťahu s Bohom, ktorý v modlitbe nachádza svoje maximálne vyjadrenie. Modlitba vyžaduje dôveru, blízkosť, akoby symbolický vzťah „tela na telo“ nie s Bohom – protivníkom a nepriateľom, ale so žehnajúcim Pánom, ktorý vždy zostáva mysterióznym a javí sa nedosiahnuteľným. Preto posvätný autor používa symbol zápasu, ktorým poukazuje na úsilie duše, vytrvalosť a neúnavnosť pre dosiahnutie toho, čo žiada. A ak objekt túžby je vzťah s Bohom, jeho požehnanie a jeho láska, vtedy tento zápas nemôže vyvrcholiť inak, než v darovaní sa Bohu, v uznaní vlastnej slabosti, ktorá víťazí práve vtedy, keď sa odovzdáme do milosrdných rúk Boha.

Drahí bratia sestry, celý náš život je akoby takouto dlhou nocou zápasu a modlitieb, ktorý strávime v túžbe a v modlitbách za Božie požehnanie, ktoré nemôže byť získané a nadobudnuté našimi silami, ale musí byť s pokorou prijaté od Neho, ako bezplatný dar, ktorý nám nakoniec dovoľuje spoznať Pánovu tvár. Keď sa toto udeje, celá naša realita sa mení, prijímame nové meno a Božie požehnanie, ba čo viac: Jakub, ktorý prijíma nové meno a stáva sa Izraelom, dáva nové meno aj miestu, na ktorom zápasil s Bohom, a na ktorom ho prosil. Nazýva ho Fanuel, čo znamená „Božia tvár“. Týmto menom priznáva tomu miestu plnosť Pánovej prítomnosti, robí toto územie posvätným, vtláčajúc mu pripomienku na mysteriózne stretnutie s Bohom. Ten, ktorý sa necháva požehnať Bohom, odovzdáva sa mu, necháva sa ním pretvoriť, požehnáva svet. Kiež nám Pán pomáha bojovať dobrý boj viery (porov. 1 Tim 6,12; 2 Tim 4,7) a prosiť v našich modlitbách o jeho požehnanie, aby nás obnovoval v tomto očakávaní na uzretie jeho tváre.

Preložil: Ľubomír Rebek

 

 

 

 

 

 

3. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Abrahámova modlitba

Vatikán (18. mája, RV) - Generálna audiencia Benedikta XVI. sa dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej katechéze pokračoval v téme modlitby:

„Drahí bratia a sestry!

Po tom, ako sme sa v posledných dvoch katechézach zamýšľali o modlitbe ako o univerzálnom fenoméne, ktorý – hoci v rôznych formách – je prítomný v kultúrach všetkých čias, začneme dnes biblickým pohľadom na túto tému, ktorý nás privedie v prehĺbeniu dialógu zmluvy medzi Bohom a človekom, ktorý dáva život dejinám spásy až po svoj vrchol – definitívne Slovo, ktorým je Ježiš Kristus. Táto cesta nás privedie k pozastaveniu sa nad niektorými dôležitými textami a mimoriadnymi postavami Starého a Nového zákona. Bude to práve Abrahám, veľký patriarcha, otec všetkých veriacich (porov. Rim 4,11-12.16-17), ktorý nám ponúkne prvý vzor modlitby, v kontexte svojho orodovania za mestá Sodoma a Gomora. Chcel by som vás tiež pozvať k tomu, aby ste využili tieto jednotlivé katechézy k tomu, aby ste sa naučili lepšie poznať Bibliu, ktorú - ako dúfam - máte vo svojich domovoch a počas týždňa sa pozastavte a čítajte ju, meditujte o nej, aby ste spoznali úžasné dejiny vzťahu medzi Bohom a človekom, medzi Bohom, ktorý sa nám necháva spoznávať a človekom, ktorý mu odpovedá a modlí sa.

Prvý text, nad ktorým sa chceme pozastaviť, sa nachádza v 18. kapitole Knihy Genezis. Hovorí sa v nej o podlosti obyvateľov Sodomy a Gomory, ktorá dosiahla až také rozmery, že bol nevyhnutný Boží zásah k naplneniu spravodlivosti a k zastaveniu toľkého zla bolo nevyhnutné zničiť tieto mestá. Tu vstupuje na scénu Abrahám so svojou modlitbou orodovania. Boh sa rozhodne zjaviť mu, čo má v pláne, necháva ho spoznať závažnosť zla a jeho strašné dôsledky, pretože Abrahám je jeho vyvoleným, vybraný k tomu, aby z neho vzišiel veľký národ a aby skrze neho Božie požehnanie naplnilo celý svet. Jeho poslanie je poslaním spásy, ktorým má odpovedať na hriech, ktorý ovládol ľudské skutočnosti; skrze neho chce Pán opäť priviesť ľudstvo k viere, poslušnosti a spravodlivosti. A teraz sa tento Boží priateľ otvára týmto skutočnostiam a potrebám sveta, modlí sa za tých, ktorí majú byť potrestaní a prosí, aby boli zachránení.

Abrahám ihneď pochopí problém s celou jeho závažnosťou. Hovorí Pánovi: „Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? Nech je ďaleko od teba, že by si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným! Takto by sa rovnako vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je ďaleko od teba! Ty, ktorý súdiš celú zem, nebudeš takto súdiť!“ (Gn 18, 23-25). Týmito slovami Abrahám Bohu ukazuje potrebu vyhnúť sa akejsi hromadnej spravodlivosti: ak je mesto vinné, je spravodlivé odsúdiť jeho hriech a udeliť trest, ale – tvrdí veľký patriarcha – bolo by nespravodlivé potrestať nerozlíšeným spôsobom všetkých obyvateľov. Ak sú v meste aj nevinní, s týmito sa nesmie jednať rovnako ako s vinnými. Boh, ktorý je spravodlivý sudca, nemôže konať takto.

Ak však čítame tento text pozornejšie, uvedomíme si, že Abrahámova požiadavka je ešte vážnejšia a hlbšia, pretože sa neobmedzuje iba na žiadosť zachrániť nevinných. Abrahám žiada odpustiť celému mestu, odvolávajúc sa na Božiu spravodlivosť. Hovorí Pánovi: „Neodpustíš radšej mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?“ (Gn 18, 24). Týmto sa zahráva s novou myšlienkou spravodlivosti: nie s takou, ktorá sa obmedzuje na potrestanie vinníkov – tak ako to robia ľudia – ale odlišnou spravodlivosťou – Božou – ktorá hľadá dobro a sama ho vytvára skrze odpustenie, ktorým pretvára hriešnika, obracia ho a

zachraňuje. Svojou prosbou teda Abrahám nepožaduje čisto odmieňajúcu spravodlivosť, ale spásonosný zásah, ktorý – berúc ohľad na nevinných – oslobodí od viny hriešnikov, odpustiac im. Abrahámovo myslenie, ktoré vyzerá takmer paradoxne, možno teda zhrnúť takto: samozrejme nemožno jednať s nevinnými rovnako ako s vinnými, toto by bolo nespravodlivé. Je naopak nevyhnutné jednať s vinníkmi tak, ako s nevinnými, uskutočniac tak „vyššiu“ spravodlivosť, ponúknuc im možnosť záchrany, pretože ak zločinci prijmú Božie odpustenie, vyznajú svoju vinu a nechajú si odpustiť, už viac nebudú pokračovať v konaní zla, ale aj oni sa stanú spravodlivými bez toho, aby boli potrestaní.

Toto je požiadavka spravodlivosti, ktorú Abrahám vyjadruje vo svojom orodovaní, požiadavka, ktorá sa zakladá na istote, že Pán je milosrdný. Samozrejme, Sodoma je veľké mesto a 50 spravodlivých sa zdá byť málo, ale Božia spravodlivosť a jeho odpustenie nie sú snáď zjavením sily dobra, hoci by sa zdalo menšie a slabšie ako zlo? Zničenie Sodomy malo zastaviť zlo prítomné v meste, ale Abrahám vie, že Boh má aj iné spôsoby a iné prostriedky, aby zabránil šíreniu zla. Je to práve odpustenie, ktoré trhá špirálu hriechu a Abrahám sa vo svojom rozhovore s Bohom odvoláva práve na toto. Keď sa Pán rozhodne odpustiť mestu, ak v ňom nájde 50 spravodlivých, tak jeho prosba začína zostupovať až k úplnej priepasti Božieho milosrdenstva. Abrahám postupne zmenšuje počet nevinných potrebných k záchrane: ak ich nebude 50, snáď bude stačiť 45... a potom stále menej až sa dostane k číslu 10...: snáď sa ich tam nájde iba 40... 30... 20... 10... (porov. v. 29.30.31.32). A čím nižšie sa stáva toto číslo, tým viac sa odhaľuje a zjavuje Božie milosrdenstvo, ktoré s trpezlivosťou načúva modlitbe prijíma ju a opakuje na každú jeho prosbu: „Odpustím... nezničím... neurobím...“ (porov. v. 26.28.29.30.31.32).

Tak vďaka Abrahámovmu orodovaniu bude Sodoma zachránená, ak sa v nej nájde iba 10 spravodlivých. Takáto je sila modlitby. Práve skrze orodovanie a modlitby k Bohu pre záchranu iných sa ukazuje túžba po spáse, ktorá prevláda v Bohu voči hriešnemu človeku. Zlo vskutku nemôže byť akceptované, musí byť vyznačené a zničené skrze trest: zničenie Sodomy malo práve tento význam. Ale Pán nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18, 23;33,11). Jeho túžbou je vždy odpustiť, zachrániť, dať život, premeniť zlo na dobro. Práve táto Božia túžba, ktorá sa v modlitbe stáva aj túžbou človeka, sa vyjadruje skrze slová modlitby. Svojou prosbou vlastne sám Abrahám prepožičiava svoj hlas a svoje vlastné srdce Božej vôli: Božej túžbe, ktorá je milosrdenstvom, láskou a rozhodnutím pre záchranu. Toto všetko našlo v ňom a v jeho modlitbe možnosť zjaviť sa konkrétnym spôsobom uprostred dejín ľudí, aby to bolo prítomné tam, kde je potreba milosti. Slovami svojej modlitby Abrahám dáva hlas Božej túžbe, ktorá nespočíva v zničení, ale naopak v zachránení Sodomy, v darovaní života obrátenému hriešnikovi.

Toto je to, čo Pán chce, jeho dialóg s Abrahámom je predĺženým a jednoznačným zjavením jeho milosrdnej lásky. Nutnosť nájsť spravodlivých ľudí v meste sa stáva stále menej nevyhnutnou a nakoniec stačí iba 10 z nich, aby sa zachránila celá populácia. Kvôli akému dôvodu sa Abrahám zastaví na 10 spravodlivých, nie je v texte povedané. Snáď ide o počet osôb, ktorý ukazuje minimálnu veľkosť spoločenstva (ešte aj dnes je 10 ľudí nevyhnutné kvórum pre verejnú židovskú modlitbu). Akokoľvek, ide o veľmi nepatrné číslo, o maličké množstvo dobra, skrze ktoré zachrániť množstvo zla. Ale v Sodome a Gomore sa nenašlo ani len týchto 10 spravodlivých a mestá boli zničené. Toto nevyhnutné zničenie miest je paradoxne dosvedčené práve Abrahámovým orodovaním za ne. Práve táto jeho modlitba zjavila spásonosnú Božiu vôľu: Pán bol ochotný odpustiť, túžil po tom, ale tieto mestá boli uzavreté v úplnom a paralyzujúcom zle, bez čo i len maličkého množstva nevinných, od ktorých by začal pretvárať zlo na dobro. Pretože práve toto je cesta záchrany, o ktorú Abrahám prosil: byť zachránený neznamená jednoducho ujsť trestu, ale byť oslobodený od zla, ktoré je v nás. Nejde o vyhnutie sa trestu, ale naopak hriechu, tomu odmietnutiu Boha a lásky, ktoré v sebe zahŕňa aj práve trest. Prorok Jeremiáš povie vzbúrenému ľudu: „Tvoj zločin ťa stresce, skárajú ťa tvoje nevernosti. Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha“ (Jer 2,19). Práve od tohto zla a trpkosti chce Pán zachrániť človeka, keď ho oslobodzuje od hriechu. Je však nevyhnutná vnútorná premena. Aspoň štipka dobra, začiatok od ktorého vyjsť pri premene zla na dobro, nenávisti na lásku, pomsty na odpustenie. Práve kvôli tomu spravodliví musia byť z vnútra mesta a Abrahám stále opakuje: snáď sa ich tam nájde... „Tam“ znamená vnútri chorej skutočnosti, ktorá sa má stať zárodkom dobra, ktoré ju môže uzdraviť a darovať život, avšak v tejto chorej skutočnosti Sodomy a Gomory tento zárodok dobra sa nenájde.

Avšak Božie milosrdenstvo v dejinách jeho ľudu sa neskôr ešte oveľa viac rozšíri. Kým na záchranu Sodomy stačilo 10 spravodlivých, prorok Jeremiáš povie – v mene Všemohúceho – že stačí jeden spravodlivý pre záchranu Jeruzalema: „Pochoďte ulice Jeruzalema, pozerajte, vyzvedajte a hľadajte po jeho námestiach, či nájdete muža, čo koná spravodlivo a vyhľadáva pravdu, tak mu odpustím“ (Jer 5,1). Počet ešte viac klesol, Božia dobrota sa ukazuje ešte viac. Avšak ani toto ešte nestačí, prehojné Božie milosrdenstvo nenájde odpoveď dobra, ktoré hľadá a Jeruzalem padne do osídel nepriateľa. Bude nevyhnutné. Aby sa sám Boh stal tým spravodlivým. Nekonečná a prekvapujúca Božia láska sa v plnosti zjaví vtedy, keď sa Boží Syn stane človekom, úplne Spravodlivým, dokonalo Nevinným, ktorý prinesie spásu celému svetu svojou smrťou na kríži odpustiac a prosiac za tých, ktorí „nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Tak modlitba každého človeka nachádza svoju odpoveď. Každá naša prosba bude úplne vypočutá.

Drahí priatelia, kiež nás modlitba Abraháma, nášho praotca vo viere, naučí vždy viac otvárať srdce prekypujúcemu Božiemu milosrdenstvu, aby sme v každodennej modlitbe túžili po záchrane ľudstva a s vytrvalosťou a dôverou k Pánovi o ňu prosili, pretože On je veľký v láske.“

Preložil: Ľubomír Rebek


 

2. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Modlitba a zmysel pre náboženstvo vždy patrili k človeku

Vatikán (11. mája, RV) - Generálna audiencia sa túto stredu, za pekného slnečného počasia, konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec svojím príhovorom pokračoval v novej sérii katechéz, ktorú začal minulý týždeň. Naposledy sa venoval na téme Modliť sa znamená hovoriť s Bohom a dnes sa zaoberal otázkou, ako modlitba a zmysel pre náboženstvo vždy patrili k človeku a ako boli s ním spojené počas celej jeho histórie:

Drahí bratia a sestry,

dnes by som chcel pokračovať v zamyslení nad tým ako modlitba a zmysel pre náboženstvo vždy patrili k človeku a sprevádzali ho počas celej histórie. Žijeme v časoch poznačených znameniami sekularizmu. Zdá sa, že Boh sa akoby stratil z pohľadu mnohých ľudí: stal sa pre nich skutočnosťou, voči ktorej zostávajú indiferentní. Zároveň však vidíme mnohé znamenia, ktoré svedčia o znovuzrodení zmyslu pre náboženstvo, znovuobjavení toho ako je Boh dôležitý pre život človeka, opätovnom nájdení túžby po duchovnosti, po prekonaní čisto horizontálneho a materiálneho pohľadu na ľudský život. Pozerajúc do nedávnej minulosti vidíme, že sa nenaplnili predpovede tých, čo v čase Osvietenstva prorokovali koniec náboženstiev a oslavovali rozum oddelený od viery, rozum, ktorý mal rozohnať tmy náboženských dogiem a rozložiť “svet svätosti”, navrátiac človeku jeho autonómiu, dôstojnosť a slobodu od Boha. Skúsenosť minulého storočia poznačená dvomi tragickými svetovými vojnami spochybnila pokrok, ktorý autonómia ľudského rozumu bez Boha mala garantovať.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: “Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Aj po tom, čo človek hriechom stratil podobnosť s Bohom, zostáva „na obraz“ svojho Stvoriteľa. Zachováva si túžbu po tom, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka” (č. 2566). Mohli by sme povedať – ako som už naznačil v predchádzajúcej katechéze – že od najstarších čias až po našu súčasnosť neexistovala žiadna veľká civilizácia bez náboženstva. Človek je zo svojej prirodzenosti nábožný, je homo religiosus tak ako je homo sapiens a homo faber: “túžba po Bohu, hovorí znovu katechizmus, je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha” (č. 27). Obraz Stvoriteľa je vtlačený do jeho podstaty, a preto pociťuje potrebu hľadať svetlo, aby našiel odpoveď na otázky, ktoré sa týkajú hlbokého zmyslu existencie – odpoveď, ktorú nemôže nájsť sám v sebe, ani v pokroku alebo v empirickej vede. Homo religiosus nepatrí len do starovekého sveta, je súčasťou celej histórie ľudstve. Práve vďaka tomu úrodná pôda ľudskej skúsenosti dala vyrásť rozličným formám náboženstva, ktoré sa pokúšajú dať odpoveď na túžbu človeka po šťastí, na potrebu vykúpenia a hľadanie zmyslu.

Človek digitálnej éry rovnako ako človek, ktorý žil v jaskyni, hľadá v náboženskej skúsenosti prostriedok prekonania svojej ohraničenosti a získania väčšej stability pre svoj neistý pozemský život. Okrem toho, život bez horizontu večnosti postráda naplnenie a aj šťastie, po ktorom všetci túžime, a ktoré je spontánne orientované do budúcnosti, do zajtrajška, ktorý má ešte len prísť. Druhý Vatikánsky koncil to zhrnul v deklarácii Nostra Aetate: “Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme” (č. 1). Človek vie, že sám nedokáže odpovedať na svoju hlbokú túžbu po poznaní. Keď sa pokúša nahovárať si, že nikoho nepotrebuje, zisťuje, že sám sebe nestačí. Potrebuje sa otvoriť pre druhého, pre niečo alebo pre niekoho, kto mu dokáže darovať to, čo mu chýba: musí vyjsť sám zo seba v ústrety Tomu, ktorý dokáže naplniť šírku a hĺbku jeho túžby.

Človek v sebe nesie zmysel pre nekonečno, nostalgiu večnosti, hľadanie krásy, potrebu lásky a tiež túžbu po svetle a pravde, ktorá ho dvíha k Absolútnu. Človek má v sebe túžbu po Bohu. A vie akým spôsobom sa môže obrátiť na Boha: vie, že sa k nemu môže modliť. Svätý Tomáš Akvinský, jeden z najväčších teológov v dejinách, definuje modlitbu ako “vyjadrenie túžby, ktorú má človek po Bohu”. Táto príťažlivosť k Bohu, ktorú On sám vložil do človeka, je dušou modlitby, ktorá na seba berie rozličné formy a spôsoby podľa historického obdobia, a konkrétneho okamihu, milosti, ba aj hriešnosti, v ktorej sa daný človek modlí. Dejiny ľudstva priniesli rôzne formy modlitieb, lebo človek rozvinul rozličné spôsoby otvorenia sa pre Boha a pre svet, ktorý ho presahuje: modlitbu teda nachádzame vo všetkých náboženstvách a kultúrach.

Drahí bratia a sestry, ako sme videli minulú stredu, modlitba nie je viazaná iba na osobitné okolnosti, ale nachádza sa v srdci každého človeka, v srdci každej civilizácie. Samozrejme, keď hovoríme o modlitbe ako o skúsenosti človeka v zmysle homo orans, netreba zabudnúť na to, že modlitba je vnútorným postojom viac než množinou formúl a zvykov, spôsobom bytia pred Bohom skôr než uskutočňovaním kultu a vyslovovaním slov. Modlitba má svoje centrum a svoje korene v najväčšej hĺbke ľudskej osoby. Práve preto nie je ľahko vysvetliteľná a môže sa stať objektom nepochopení a mystifikácií. V tomto zmysle môžme chápať aj vyjadrenie modliť sa je ťažké. Modlitba je skutočne exkluzívnym miestom darovania, túžby po Neviditeľnom, Neočakávanom a Nevysloviteľnom. Skúsenosť modlitby je preto pre mnohých výzvou, milosťou, ktorú si treba vyprosiť, darom Toho, na ktorého sa obraciame.

V každom období dejín človek v modlitbe premýšľa nad vlastnou situáciou pred Bohom – vychádzajúc od Boha a so zameraním na neho. Uvedomuje si, že je stvorením, ktoré potrebuje pomoc. Nie je schopný sám v sebe dosiahnuť zavŕšenie svojej existencie a svojich túžob. Filozof Ludwig Wittgenstein pripomína, že “modliť sa znamená cítiť, že zmysel sveta je mimo svet”. V dynamike tohto vzťahu s Tým, ktorý dáva zmysel existencii, s Bohom, modlitba nachádza jedno zo svojich typických vyjadrení v geste pokľaknutia.

Je to gesto, ktoré v sebe nesie radikálnu rozporuplnosť. Môžem byť donútený kľaknúť si kvôli biede či otroctvu, ale môžem pokľaknúť aj spontánne, aby som tak vyjadril svoju ohraničenosť, a teda potrebu Druhého. Jemu chcem povedať, že som slabý, núdzny, “hriešnik”. V skúsenosti modlitby človek vyjadruje celé uvedomenie si seba samého – všetko, čo dokáže pochopiť z vlastnej existencie – a zároveň sa celý obracia k Bytiu, pred ktorým stojí: obracia vlastnú dušu k Tajomstvu, od ktorého očakáva naplnenie najhlbších túžob a pomoc na prekonanie biedy vlastného života. V tomto pohľade na Druhého, v tomto obrátení sa k “Tomu, čo človeka presahuje”, spočíva podstata modlitby ako skúsenosti s tým, čo presahuje vnímateľný, materiálny svet. Ľudské hľadanie napokon nachádza svoje naplnenie jedine v Bohu. Modlitba, ktorá je otvorením sa pre pozdvihnutie srdca k Bohu, sa tak stáva osobným vzťahom s Ním. A aj keď človek zabudne na svojho Stvoriteľa, živý a pravý Boh nikdy neprestane povolávať človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe. Ako hovorí Katechizmus: “Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému, modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce. Odhaľuje sa v priebehu celých dejín spásy” (č. 2567).

Drahí bratia a sestry, učme sa tráviť viac času pred Bohom, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Učme sa v tichu, vo svojom vnútri rozpoznávať jeho hlas, ktorý nás volá a vedie k hĺbkam nášho bytia, k zdroju života, k prameňu spásy, aby sme tak prekonali ohraničenie vlastného života a otvorili sa pre Božiu veľkosť, pre vzťah s Ním, ktorý je Nekonečná Láska. Ďakujem.

Preložil Martin Kramara



 

1. Modliť sa znamená hovoriť s Bohom

 

Vatikán (4. mája, RV) – Generálna audiencia sa dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec svojou dnešnou katechézou – na tému Modliť sa znamená hovoriť s Bohom – otvoril nový cyklus katechéz:

 

Drahí bratia a sestry!

Dnes by som chcel začať novú sériu katechéz – po katechézach o cirkevných otcoch, veľkých teológoch stredoveku, o veľkých svätých ženách – rozhodol som sa vybrať tému, ktorá je blízka nám všetkým: téma modlitby a obzvlášť kresťanskej modlitby, teda modlitby, ktorú nás naučil Ježiš a ktorú nás ďalej učí Cirkev. Je to práve v Ježišovi, v ktorom sa človek stáva schopným priblížiť sa k Bohu s hĺbkou a intímnosťou akú vidieť vo vzťahu otcovstva respektíve synovstva. Spolu s prvými učeníkmi sa obraciame s pokornou dôverou k nášmu majstrovi a prosíme ho: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1).

V nasledujúcich katechézach, opierajúc sa o Sväté písmo, veľkú tradíciu cirkevných otcov, majstrov spirituality a liturgie, sa chceme naučiť ešte intenzívnejšie prežívať náš vzťah s Pánom, takmer ako akúsi „školu modlitby“. Veľmi dobre vieme, že modlitbu nesmieme brať ľahkovážne, je potrebné naučiť sa modliť a neustále nanovo sa učiť tomuto umeniu. Aj tí, čo sú už veľmi pokročilí v duchovnom živote, stále pociťujú potrebu vložiť sa do Ježišovej školy, aby sa naučili modliť ešte lepšie. Naučme sa prvú lekciu od Pána skrze jeho príklad. Evanjeliá nám opisujú Ježiša v intímnom a neustálom dialógu s Otcom: je to hlboké spoločenstvo toho, ktorý prišiel na svet nie preto, aby plnil svoju vôľu, ale vôľu Otca, ktorý ho poslal, aby spasil človeka. V tejto prvej katechéze, by som na úvod chcel ponúknuť niekoľko príkladov modlitby prítomnej v rôznych starých kultúrach, aby sme mohli vidieť, ako sa prakticky tieto všetky neustále a všade obracali k Bohu.

Začnem s príkladom zo starovekého Egypta. Istý slepec žiadajúc svoje božstvá, aby mu vrátili zrak, dosvedčuje niečo univerzálne ľudské – je to čistá a jednoduchá prosba zo strany toho, kto trpí: „Moje srdce ťa túži vidieť... ty, ktorý si mi dal vidieť iba temnotu, stvor svetlo pre mňa. Aby som ťa videl! Nakloň ku mne svoju milovanú tvár“ (A. Barucq – F. Daumas, Hymnes et prières de l’Egypte ancienne, Paris 1980, trad. it. in Preghiere dell’umanità, Brescia 1993, p. 30). Aby som ťa videl; tu bola podstata modlitby!

V náboženstvách Mezopotámie dominovali pocity viny – záhadné a paralyzujúce, avšak nie bez nádeje po vykúpení a oslobodení zo strany Boha. Môžeme tak oceniť túto modlitbu veriaceho týchto antických kultov: „Ó, Bože, ktorý si zhovievavý aj s najťažšími vinami, odpusť môj hriech... pozri, Pane, na tvojho biedneho služobníka a vdýchni svojím vánkom na neho: bez otáľania mu odpusti. Zjemni tvoj prísny trest, osloboď ma, daj, aby som opäť dýchal, zlom moje okovy, rozviaž moju slučku“ (M.-J. Seux, Hymnes et prières aux Dieux de Babylone et d’Assyrie, Paris 1976, trad. it. in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 37). Toto sú vyjadrenia, ktoré ukazujú, že človek vo svojom hľadaní Boha predvídal – hoci nejasne – aj aspekt milosrdenstva a Božej dobroty.

Vo vnútri pohanského náboženstva antického Grécka nastáva významná evolúcia: modlitby – hoci i ďalej sa v nich objavujú prosby o Božiu pomoc a o získanie nebeských milostí vo všetkých okolnostiach každodenného života, i k nadobudnutiu materiálnych dobier – postupne sa objavujú aj nezištné prosby, ktoré umožňujú veriacemu prehĺbiť svoj vzťah s Bohom a stať sa lepším. Napríklad veľký filozof Platón zachytáva modlitbu svojho majstra Sokrata, ktorý je oprávnene považovaný za jedného zo zakladateľov západného myslenia: „Urob, aby som bol krásny v mojom vnútri. Aby som považoval za bohatého toho, kto je múdry a kto vlastní iba toľko peňazí, koľko si berie mudrc, nežiadam viac“ (Opere I. Fedro 279c, trad. it. P. Pucci, Bari 1966). Chcel by byť predovšetkým krásny a múdry vo vnútri a nie materiálne bohatý.

V mimoriadnych umeleckých dielach literatúry všetkých čias, ktorými sú grécke tragédie a ktoré sú ešte i dnes – po 25. storočiach čítané, meditované a dôležité – sú obsiahnuté modlitby, ktoré vyjadrujú túžbu poznať Boha a adorovať jeho majestát. V jednej z nich sa hovorí: „Ó, nositeľ zeme, ktorý nad zemou máš sídlo, nech si ktokoľvek, ty záhadný, Zeus, či už nutnosť prírody alebo myšlienka smrteľníkov, teba vzývam: aby si ty tichými cestami kráčajúc riadil všetko ľudské podľa spravodlivosti.“ (Euripide, Troiane, 884-886, trad. it. G. Mancini, in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 54). Boh zostáva trochu zahalený tajomstvom, ale i napriek tomu človek poznáva tohto neznámeho Boha a modlí sa k tomu, ktorý riadi udalosti na zemi.

Aj u Rimanov, ktorí vytvorili veľkú ríšu – v ktorej vznikli a vo veľkej miere sa rozšírili počiatky kresťanstva, v modlitbe, i keď bola spojená s utilitaristickou koncepciou a v podstate viazaná s požiadavkou božej ochrany občianskej spoločnosti – sa niekedy objavuje obdivuhodné úsilie osobnej zbožnosti, ktorá sa transformuje na prejavy chvály a vďaky. Toto je svedectvo Apuleia, autora z Afriky – vtedajšej provincie Rímskej ríše – v 2. storočí po Kristovi. Vo svojich spisoch vyjadruje nespokojnosť s vtedajším tradičným náboženstvom a túžbu po autentickejšom vzťahu s Bohom. Vo svojom majstrovskom diele s názvom Le metamorfosi, sa – ako veriaci – obracia na ženské božstvo týmito slovami: „Ty ktorá si svätá, ty si v každom čase záchrankyňou ľudského pokolenia, ty vo svojej veľkodušnosti buď stále na pomoci smrteľníkom, prejav svoju sladkú náklonnosť chudobným v ich námahách, ktorú len matka môže mať. Ani deň, ani noc, ani žiadna chvíľa – ako krátka by bola – neprejde bez toho, aby si ju ty nezahrnula svojimi dobrodeniami“ (Apuleio di Madaura, Metamorfosi IX, 25, trad. it. C. Annaratone, in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 79).

V tom istom období, cisár Marcus Aurelius – ktorý bol tiež filozofom zamýšľajúcim sa nad ľudstvom – zdôrazňuje potrebu modlitby pre vytvorenie plodnej spolupráce medzi božou a ľudskou činnosťou. Vo svojich Hovoroch k sebe samému píše: „Kto ti povedal, že bohovia nám nie sú nápomocní i v tom, čo závisí od nás? Začni ich prosiť a uvidíš“ (Dictionnaire de Spiritualitè XII/2, col. 2213). Táto rada cisára – filozofa bola skutočne praktizovaná už mnohými generáciami ľudí pred Kristom, čo je dôkazom toho, že život človeka bez modlitby – ktorá otvára našu existenciu pre tajomstvo Boha – sa stáva nezmyselným. V každej modlitbe je skutočne vyjadrená pravda o ľudskej bytosti, ktorá na jednej strane zažíva krehkosť a chudobu, a preto žiada nebo o pomoc a na druhej strane má pozoruhodnú dôstojnosť, pretože v príprave na prijatie božského Zjavenia sa objavuje schopnosť vstúpiť do spoločenstva s Bohom.

Drahí priatelia, v týchto príkladoch modlitby z rôznych období a civilizácií vychádza na povrch uvedomenie si, že ľudská bytosť – ako stvorenie – je závislá od Iného, ktorý je nad ním a je zdrojom každého dobra. Človek všetkých čias sa modlí, pretože nemôže robiť iné ako pýtať sa, aký je zmysel jeho existencie, ktorá zostáva nejasná a bezútešná, ak nie je prepojená s mystériom Boha a jeho plánom pre svet. Ľudský život je spleťou dobra a zla, nezaslúženého utrpenia i radosti a krásy, ktoré nás spontánne a neodolateľne pohýnajú, aby sme od Boha žiadali svetlo a vnútornú silu, ktoré nám pomáhajú na zemi a odhaľujú nádej, presahujúcu hranice smrti. Pohanské náboženstvá zostávajú volaním zeme po odpovedi z neba. Jeden z posledných veľkých pohanských filozofov, ktorý žil už v kresťanskej epoche, Proklos z Konštantínopolu, pomenoval toto čakanie: „Nepoznateľný, nikto ťa neobsiahne. Všetko to, o čom premýšľame, ti prináleží. Od teba pochádza naše zlo i naše dobro, od teba závisí každá naša túžba, ó Neopísateľný, ktorú cítia naše duše, dvíhajúc k tebe hymnus ticha“ (Hymni, ed. E. Vogt, Wiesbaden 1957, in Preghiere dell’umanità, op. Cit., s. 61).

V príkladoch modlitby rozličných kultúr, o ktorých sme sa zmienili, môžeme vidieť svedectvo náboženskej dimenzie a túžby po Bohu vpísanej do srdca každého človeka, ktoré nachádzajú naplnenie a úplné vyjadrenie v Starom a Novom zákone. Zjavenie vskutku očisťuje a privádza k plnosti prvotnú túžbu človeka po Bohu ponúkajúc mu v modlitbe možnosť hlbšieho vzťahu s nebeským Otcom. Na začiatku tejto našej cesty „v škole modlitby“ chceme prosiť Pána, aby osvietil našu myseľ a naše srdce, aby bol vzťah s Ním v modlitbe stále intenzívnejší, vrúcnejší a trvalejší. Ešte raz mu povedzme: „Pane, nauč nás modliť sa" (Lk 11,1).

Preložili: Peter Dufka, Ľubomír Rebek