Aktuálne

Najdôležitejšie body posynodálnej apoštolskej exhortácie Africae Munus

Vatikán, 19. novembra (RV) – Svätý Otec dnes ( 19. 11. ) podpísal posynodálnu apoštolskú exhortáciu s názvom Africae Munus. Tu je zhrnutie najdôležitejších bodov nového dokumentu, ktorý spracovala slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu.

Úvod

Posynodálna apoštolská exhortácia Africae Munus je dokument, pripravený pápežom Benediktom XVI. na základe 57 záverečných návrhov 2. mimoriadnej synody pre Afriku, ktorá sa konala v októbri 2009 a venovala sa témam: zmierenie, spravodlivosť a pokoj. Pápežský dokument je rozdelený na dve časti:

- prvá skúma nosné štruktúry poslania Cirkvi na tomto kontinente, ktorého cieľom je priniesť zmierenie, spravodlivosť a pokoj predovšetkým prostredníctvom evanjelizácie

- druhá sa zameriava na oblasti apoštolátu Cirkvi, najmä na tri sektory: výchova, zdravotníctvo a spoločenské komunikačné prostriedky.

Celý text je presiaknutý veľkou nádejou: pápež – vedomý si intelektuálneho, kultúrneho a náboženského dedičstva tohto kontinentu, ale aj aktuálnych výziev, ktorým Afrika čelí – povzbudzuje celý kontinent vždy viac prijímať Krista; oslobodiť sa od všetkého, čo paralyzuje a nájsť v sebe silu pre ďalšie rozvíjanie svojej existencie a vlastnej histórie.

Nová exhortácia je úzko spojená:

- s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Ecclesia in Africa, ktorá bola zverejnená v r. 1995, po 1. mimoriadnej synode pre Afriku. Z tejto exhortácie preberá najmä myšlienku: Cirkev - Božia rodina.

- s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Verbum Domini, ktorá bola zverejnená v r. 2010, po Synode o Božom Slove. Z tejto exhortácie preberá dôležitosť biblického apoštolátu.

- s Lineamentami pripravovanej biskupskej synody o novej evanjelizácii, ktorá sa uskutoční v r. 2012. Exhortácia zdôrazňuje potrebu nového dynamizmu Cirkvi v Afrike a nových pastoračných programov pre najbližšie desaťročia.

Prvá časť: Nosné štruktúry poslania Cirkvi v Afrike

Vychádzajúc z predpokladu, že „Afrika potrebuje počuť Kristov hlas, ktorý dnes ohlasuje lásku k druhým, i nepriateľom“ (AM 13), apoštolská exhortácia pozýva všetkých k zmiereniu s Bohom a s blížnym. Toto je definované ako „cesta nevyhnutná k dosiahnutiu pokoja“. Je teda dôležité vnútorné očisťovanie človeka, ponúknutie a prijatie odpustenia, ktoré umožňujú znovuobjavenie harmónie medzi rodinami. Zostáva samozrejme platné, že vinníci – zodpovední za svoje zločiny – musia byť vypátraní a postavení zoči-voči spravodlivosti, aby sa zabránilo opakovaniu ich zločinov.

Pápež ďalej zdôrazňuje, že – hoci vytvorenie sociálneho poriadku patrí do kompetencií politiky – predsa Cirkev má povinnosť formovať svedomie mužov a žien a vychovávať ich k Božej spravodlivosti: táto, založená na láske, dospieva až k darovaniu seba samého bratom a ide oveľa ďalej ako vyžaduje len čisto ľudská spravodlivosť. Žiť Kristovu spravodlivosť v tomto prípade teda znamená zasadiť sa o ukončenie konfiškovania bohatstva jednotlivcami na úkor celých národov, ktoré je neprijateľné a nemorálne (AM 24) a snažiť sa o subsidiaritu, solidaritu a lásku v logike Blahoslavenstiev. Preto „zvláštna pozornosť musí byť venovaná chudobným, hladujúcim, chorým, väzňom, migrantom a utečencom“ (AM 27). Cirkev prispieva k vytvoreniu „novej Afriky“ tým, že ukazuje svetu „tichý výkrik nevinne prenasledovaných jednotlivcov, ako aj celých národov, o ktorých prítomnosti i budúcnosti vládcovia premýšľajú len v zmysle osobného zisku“ (AM 30).

Ktoré sú oblasti, v ktorých je toto potrebné uvádzať do praxe? Apoštolská exhortácia poukazuje najmä nakatechézu – nielen študovanú, ale predovšetkým realizovanú v osobnom, rodinnom i sociálnom živote; ďalejrozlišovanie miestnych tradičných rítov, najmä tých, ktoré sú spojené so zmierením, aby sa tak zvýraznili aspekty, ktoré napomáhajú alebo naopak zabraňujú inkulturácii Evanjelia; a nakoniec podporovanie nového bratstva, v kontraste s extrémistickou príslušnosťou k určitému kmeňu, rase či etniku.

Pápež zdôrazňuje a vyžaduje zvláštnu pozornosť pre tieto skupiny osôb:

- rodiny: pretože – zoči-voči ohrozovaniu samotnej podstaty manželstva, podceňovaniu materstva, banalizovaniu potratov, zjednodušovaniu rozvodov a relativizmu „novej etiky“ – rodina sa musí stať skutočnou „domácou Cirkvou“, schopnou vniesť pokoj a harmóniu do spoločnosti. Úcta a rešpekt, ktoré v Afrike požívajú starí ľudia, by mali inšpirovať celý Západ a stať sa základom stability a spoločenského poriadku.

- ženy: majú nenahraditeľnú úlohu v spoločnosti a v Cirkvi. Útoky a násilie voči ženám musia byť všetkými kresťanmi jednoznačne odsúdené.

- deti: sú darom Božím a prameňom nádeje. Exhortácia jednoznačne odsudzuje zneužívanie detí ako vojakov, ich väznenie, nezákonné využívanie na prácu, znevažovanie a diskriminovanie detí, ktoré sú hendikepované alebo albínske, ako aj ich predaj ako sexuálnych otrokov.

- život: Cirkev sa jednoznačne stavia proti potratom, drogám a alkoholizmu. Je v prvých líniách v boji proti pandémiám malárie, tuberkulózy a aidsu. Aids si vyžaduje nielen lekárske a farmaceutické riešenia, ale najmä etické, teda tie, ktoré sú založené na účinnej prevencii, založenej na manželskej vernosti a na odmietnutí sexuálnej promiskuity. Úplne fundamentálne je bojovať s analfabetizmom a odstrániť trest smrti.

Apoštolská exhortácia okrem toho podčiarkuje, že Afrika nevyhnutne potrebuje dobré a zodpovedné vlády jednotlivých štátov. Vlády, ktoré rešpektujú Ústavy štátov a ktoré boli výsledkom slobodných volieb v krajinách. Ďalej Afrika potrebuje nezávislý súdny systém a transparentnú administratívu. Dôležité je taktiež dobré využitie prírodného bohatstva pre spoločné dobro a rešpektovanie základných dobier – ako sú voda a zem.

Pápež veľkú pozornosť venuje téme dialógu. Tento musí byť:

- ekumenický: pretože „rozdelené kresťanstvo je pohoršením pre svet“. Pápež vyzýva k založeniu nových ekumenických združení, ktoré by ochraňovali náboženské dedičstvo pred rozmnožením autokefálnych cirkví, synkretistických hnutí a siekt, ktoré často priťahujú významných politikov i jednoduchých veriacich.

- medzináboženský: ktorý je potrebný najmä v dvoch smeroch: 1, s tradičnými africkými náboženstvami – prijať a využiť to, čo je v nich v zhode s Evanjeliom a naopak odmietnuť, čo súvisí s čarami a šamanizmom; 2, s islamom – pápež vyzýva k vytrvalosti v dialógu; úcte k veriacim tohto monoteistického náboženstva a zdôrazňuje rešpektovanie náboženskej slobody a slobody svedomia.

Druhá časť: Oblasti apoštolátu Cirkvi

Pápež sa priamo obracia na biskupov, ktorí sú pozvaní k svätosti života, k jednote s Petrovým nástupcom a k spoločenstvu s kňazmi. Musia odolávať pokušeniam nacionalizmu a angažovať sa vo výchove laikov. Kňazi by mali ponúkať príkladný život v celibáte a v odstupe od materiálnych vecí, zdolávajúc kmeňové a rasové hranice bez upadnutia do pokušenia stať sa politickými vodcami alebo spoločenskými činiteľmi. Svätý Otec sa ďalej obracia na seminaristov, ktorí sú povolaní pripravovať sa na kňazstvo z pohľadu teologického i duchovného, v prostredí priaznivom aj pre ich ľudský a psychologický rast. Laici sú pozvaní žiť svätosť vo svete, ukazujúc, že práca je predovšetkým miestom pre osobnú realizáciu a službu blížnemu. Pre tých, ktorí pôsobia na poli politiky, ekonomiky, kultúry a spoločnosti, je základom poznanie sociálnej náuky Cirkvi. Pokiaľ ide o diakonov, zasvätené osoby a katechétov, Benedikt XVI. nástojí na ich neustálej formácii, aby boli vzormi kresťanského života. Svätý Otec adresuje slová aj katolíckym školám, univerzitám a inštitúciám, ktoré majú hľadať Pravdu, presahujúcu ľudský rozmer, prispievať k rozvoju africkej teológie, udržiavajúc si svoju katolícku identitu a podporujúc inkulturáciu. Katolíckym zdravotníckym inštitúciám pápež pripomína, že v každom chorom Cirkev vidí trpiaci úd Kristovho Tela, zdôrazňujúc etickú stránku a ochranu života. Financie musia byť spravované transparentne a slúžiť predovšetkým dobru chorých. Napokon sa hlava Katolíckej cirkvi obracia na komunikačné prostriedky. Podľa jeho slov Cirkev musí byť viditeľne a koordinovane prítomná vo svete médií, zohľadňujúc aj nové technológie, nakoľko sú nástrojmi evanjelizácie a formácie afrických národov v oblasti zmierenia, spravodlivosti a pokoja.

Apoštolská exhortácia sa pozastavuje pri dôležitosti evanjelizácie, ponímanej ako missio ad gentes, teda ohlasovanie Dobrej zvesti ľuďom, ktorí ju ešte nepoznajú, ako aj v podobe novej evanjelizácie voči tým, ktorí prestali uplatňovať kresťanstvo v praxi, aj za africkými hranicami, v sekularizovanejších krajinách.

Operatívne návrhy:

Apoštolská exhortácia – s použitím niektorých záverečných návrhov synody – ponúka niekoľko operatívnych návrhov pre dosiahnutie zmierenia, spravodlivosti a pokoja v Afrike:

- rozšírenie lectio divina a biblického apoštolátu, pretože práve Božie Slovo živí spoločenstvo bratov a sestier

- slávenie kontinentálneho eucharistického kongresu, pretože Eucharistia utvrdzuje nové bratstvo, ktoré prekonáva bariéry jazykov, kultúr, etník, kmeňov a rás

- Cirkev v Afrike má navrhnúť nových kandidátov na svätorečenie, pretože svätci sú príkladnými tvorcami spravodlivosti a apoštolmi pokoja

- biskupi majú podporovať SECAM (Sympózium biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru)

- krajiny Afriky sú pozvané každý rok sláviť deň – alebo týždeň – zmierenia, najmä počas adventného alebo pôstneho obdobia

- v súlade so Svätou stolicou má SECAM pripraviť „Rok zmierenia“ pre celý kontinent

Záver

Apoštolská exhortácia sa uzatvára zdôraznením pevnej nádeje: pápež zveruje cestu evanjelizácie Afrického kontinentu do rúk Panny Márie, aby sa každý – vďaka jej orodovaniu – „stal apoštolom zmierenia, spravodlivosti a pokoja“ a aby sa Cirkev v Afrike stala „jedným z duchovných pľúc ľudstva“.

Preklad: Ľubomír Rebek