22. október 2011 vo Višňovom

Spomienka na Bl. Jána Pavla II. Veľkého vo Višňovom

Dnes - 22. októbra - v deň historicky prvej liturgickej spomienky na blahoslaveného Jána Pavla II. Veľkého bola slávnostná sv. omša, pri ktorej sme si uctili pápeža, ktorý tak veľmi urobil pre vieru sveta.... Sv. omšu slúžil pán dekan Jozef Bagin spolu s kňazmi z Kotešovej a Lietavy, dp. Andrejom Týlešom a dp. Danielom Šedíkom. Po sv. omši sme si uctili relikviu krvi bl. Jána Pavla II., ktorú nám daroval otec kardinál Stanislav Dziwisz.


 

Pán dekan hovoril o Jánovi Pavlovi ako o mužovi, ktorý dostal od Pána množstvo darov. Rozdával ich a nimi získaval ľudí pre Krista. Aj dnes je "IN". V nebi má veľkú moc spolu s Božou Matkou, ktorú si tak úprimne ctil na zemi. Pomáhal vtedy, keď chodil po zemi, pomáha aj z neba. Pán dekan spomenul príbeh, ktorý je uverejnený v najnovšom čísle časopisu ´Milujte sa´ o ateistovi, ktorý zomieral na rakovinu....

Bol večer pred Štedrým večerom roku 2005. Počas dňa som stratil množstvo krvi. Vedel som, že zomieram. V tú rozhodujúcu noc som chcel byť sám. Rozlúčil som sa s príbuznými a povedal som im: „Chcel by som zomrieť tak pokojne ako Ján Pavol II.“

V apríli som obdivoval, ako krásne zomieral pred očami celého sveta. Akoby som vtedy zabudol, že kým žil, bol pre mňa bezvýznamný. Bol som hrdý len na to, že Poliak dosiahol také významné postavenie vo Vatikáne. Vyšiel som zo svojej izby. V skutočnosti som sa veľmi bál smrti a ona bola odo mňa už len na krok... Zo strachu pred smrťou som sa pomodlil Otčenáš, Zdravas, Verím v Boha a Anjel Boží.

Zo strachu som sa v myšlienkach prihovoril aj Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. a poprosil som ho, aby som bol vo chvíli smrti taký pokojný ako on. Netuším, ako sa to stalo, ale hneď po vyrieknutí tejto prosby som sa s ním začal v myšlienkach zhovárať, akoby bol pri mne...

Neviem, ako dlho som hovoril. Koľko času treba na pokojné, dôverné vyrozprávanie sedemdesiatročného príbehu života, ktorý som žil bez Boha? Rozprával som, až kým som nepocítil pokoj, a potom som zaspal.

K veľkému údivu príbuzných som ráno prišiel na raňajky. Bol som zdravý a zdravý som až do dnešného dňa. Kedysi som bol vyšportovaný, otužilý muž. Teraz opäť pracujem. Lekár povedal, že je to zázrak. To isté tvrdila aj moja manželka. Ja som nevedel, čo je to zázrak, a tak som vtedy to, čo sa mi prihodilo, nijako nepomenoval. Bol som ateista, zarytý komunista. Stál som nohami pevne na zemi. Veľmi dobre som vedel, že s rakovinou prostaty v takom štádiu je len jedno východisko - smrť. A ja, napriek všetkému, žijem a venujem sa primeranej práci. Tajomstvo uzdravenia som si niesol v srdci.

Azda si poviete, že to, čo sa mi prihodilo, je nezvyčajné. Súhlasím. Bolo to obdivuhodné zakončenie choroby, ktoré bolo v porovnaní s mojím dovtedajším životom nanajvýš prekvapujúce...

Narodil som sa v roku 1934 v bohatej, nábožnej rodine. Ako sedemročný som počas vojny potajomky pomáhal väzňom z koncentračného tábora, ktorý sa nachádzal neďaleko môjho rodiska (bol som odvážny). Moja milovaná mama ma naučila základné modlitby, ktoré som sa z lásky k nej modlil až dodnes. Jedna z mojich starších sestier pôsobila v AK (Armii Krajowej - najväčšej ozbrojenej odbojovej organizácii v Poľsku v období Druhej svetovej vojny, pozn. prekl ),  druhá sa vydala za významného štátneho úradníka. Ona ma po maminej smrti (mama zomrela krátko po vojne) odobrala otcovi a dala ma do komunistického, ateistického domova, ktorý zriadil Robotnícky zväz priateľov detí.

Povojnové obdobie v našej vlasti bolo obdobím boja proti Bohu a za národnú nezávislosť. V spomenutom domove ma vychovali na horlivého člena ZMP (ekvivalent nášho Socialistického zväzu mládeže, pozn. prekl.). Moja sestra z AK ma však potajomky zaviedla len (a zároveň až) na prvú spoveď a prvé sväté prijímanie.

Hneď po maturite ma poslali do straníckej vojenskej školy a o pol roka neskôr mi zverili vedúci post v ZMP. Pôsobil som v Beskydách a bojoval som proti „bandám", ktoré bojovali za nezávislosť. Sám sa čudujem, ako dobre si pamätám, že som raz istej žene strhol z krku dosť veľký kríž a hodil som ho do otvorenej horiacej pece.

Spolupracoval som pri znárodňovaní poľnohospodárskych pozemkov, pričom sme so smiechom odháňali ženy, ktoré si líhali s obrazmi svätých pred kolesá traktorov a takto bránili svoje dedičstvo.

Zjavne vkladali do mňa veľké nádeje, pretože ma poslali študovať do Sovietskeho zväzu. Bol som tam štyri roky. Nepýtajte sa, kde som bol a čo som študoval... Zapáčil som sa im. Vydržím hlad a som vycvičený na skúseného veliteľa.

Po návrate do vlasti som pracoval ako riaditeľ detského výchovného zariadenia. Z presvedčenia som ničil svedomie detí. Nepriatelia štátneho zriadenia, vrátane katolíkov, boli aj mojimi nepriateľmi. Neskôr, keď som pracoval v ZMP a neskôr v KW PZPR (ústredí Poľskej robotníckej strany), som sa posmieval Cirkvi a odstraňoval som kríže. Ako som už povedal, pápež neznamenal pre mňa nič. Počas jednej z jeho apoštolských ciest do Poľska som stál pri ňom tak blízko, že som z jeho rúk dostal medailu, ktorá však nemala pre mňa nijakú hodnotu. Dal som ju kamarátovi, ktorý bol horlivý katolík.

V roku 2004 mi zistili rakovinu prostaty. Liečenie som stále odkladal. Keď ma syn napokon nasilu zaviezol do nemocnice, chirurg povedal, že „o tri minúty by mi praskol močový mechúr". Potom nasledovala chemoterapia, plienky, pampersky... Trvalo to celý rok, až do pamätného dňa pred Štedrým večerom.

Musím ešte dodať, že počas boja s chorobou som so zvláštnym záujmom v televízii sledoval posledné utrpenie a smrť Jána Pavla II. Ten záujem bol však povrchný. Zmenilo sa to až v deň pred Štedrým večerom roku 2005, keď som bol uzdravený.

Počas pastoračnej návštevy sme kňazovi povedali, ako som sa uzdravil. Bolo to ešte priskoro na to, aby sme začali zhromažďovať dokumenty. Takisto aj zmena v mojom duchovnom živote potrebovala viac času.

Nikomu sa nepodarí presvedčiť ma, že v živote sú len náhody. Som hlboko presvedčený, že dobrý Boh vidí všetky naše kroky, o čom svedčí aj pokračovanie môjho príbehu.

Prvú adventnú nedeľu v roku 2006 som o 6:15 išiel do práce. Vo výťahu som bol ja - starší, trochu zničený pán s otvoreným balíčkom cigariet v ruke - a v istej chvíli doň nastúpila rehoľná sestra (išla na rannú svätú omšu). Videl som ju prvý raz. Vo výťahu sme boli len my dvaja.

Pozdravil som ju kresťanským pozdravom a povedal som jej: „Sestrička, mňa uzdravil Svätý Otec Ján Pavol II."

Potom sme sa chvíľu vonku zhovárali a ja som dodal: „Sestra, ale ja som naozaj žil všelijako." Rehoľníčka mi odpovedala, aby som zázrak opísal a poslal svoj list do Krakova. Dal som jej svoju adresu, vyjadril som ochotu spolupracovať a obaja sme sa rozišli, každý k svojim povinnostiam. Spomenutá rehoľná sestra mi neskôr povedala, že od údivu zabudla, kde bývam, ale spomína si, že jej napadla myšlienka, či som bol na spovedi. Na druhý deň som ju nečakane zbadal pred vchodom nášho domu. Dohodli sme sa, že sa stretneme a pozhovárame. Takto sa po vyše 50 rokoch začala moja príprava na spoveď a prijatie Eucharistie. Bol to druhý a ešte väčší zázrak Jána Pavla II. Počas polnočnej svätej omše v roku 2006 sme spolu s manželkou (ona po 36 rokoch) prijali Eucharistiu.

Odvtedy sa každý mesiac spovedám a každú nedeľu sa zúčastňujem na svätej omši. Ruženec nepúšťam z rúk a niekedy sa v priebehu dňa pomodlím aj štyri ružence. V aktovke, ktorú nosím do práce, mám nielen desiatu, ale aj modlitebník, z ktorého sa modlím vždy, keď je to možné. Každý deň sa modlím, a to ráno, v autobuse, v električke, pred spánkom. Nikdy nezabudnem, ako silno ma oslovilo Božie slovo na svätej omši v čase, keď som sa začal pripravovať na spoveď. Boh ku mne hovorí! Teraz sa veľmi často modlím k Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. a vždy dostanem potrebnú pomoc. Chcel by som dodať, že počas celého svojho života som sa snažil pomáhať ľuďom najlepšie, ako som vedel.

obrátený ateista