Biskup Viliam v deň svätorečenia

Homília nitrianskeho biskupa Viliama Judáka v deň svätorečenia Jána XXIII. a Jána Pavla II.

Dňa 11. októbra má sviatok svätý Ján XXIII. Ponúkam vám homíliu nitrianskeho otca biskupa Viliama zo dňa svätorečenia dvoch pápežov:

 

Druhá veľkonočná nedeľa

Kanonizácia sv. Jána XXIII. a sv. Jána Pavla II.    Nitra, 27.4. 2014

Viera v Zmŕtvychvstalého je viera v to, čo sa skutočne stalo. Nechať sa osloviť po mene a nechať sa dotknúť, ako apoštol Tomáš, z dnešného evanjelia, z ktorého opadli všetky pochybnosti, a ktorý urobil veľkolepé vyznanie Bohu: „Pán môj a Boh môj!“ Apoštoli za túto pravdu položili aj svoje životy a potom pokračovali ďalší a ďalší, až do dnešných čias.

Medzi týchto svedkov našich čias patria aj dnešní kanonizovaní pápeži sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. Je iste vhodné pripomenúť si základné informácie z ich života.

Pápež Ján XXIII., vlastným menom Angelo Guiseppe Roncalli sa narodil 25. novembra 1881 v podhorskej dedinke Sotto il Monte neďaleko Bergama na severe Talianska, ako štvrtý z 12 detí. Ako jedenásťročný sa rozhodol svoj život zasvätiť Bohu. Po skončení štúdií v seminári v Ríme sa stal v roku 1904 kňazom a neskôr tajomníkom bergamského biskupa Giacoma Radini-Tedeschiho, pričom v tom čase tiež prednášal patristiku, cirkevné dejiny a apologetiku. Počas rokov prvej svetovej vojny slúžil na fronte ako zdravotník a neskôr kaplán vo vojenskej nemocnici.

V roku 1925 bol vysvätený za biskupa a pápež Pius XI. ho vymenoval za apoštolského vizitátora v Sofii v Bulharsku. Tam strávil 10 rokov, pričom navštevoval katolícke spoločenstvá a rozvíjal vzťahy s ostatnými kresťanmi.

 

V roku 1935 bol vyslaný do Turecka, no po začatí II. svetovej vojny ho Svätá stolica preložila do Grécka. Tam sa snažil zachraňovať životy Židov pred odvlečením do koncentračných táborov. Zo svojho apoštolského splnomocnenia im udeľoval víza, aby mohli utiecť z krajiny. Koncom roka 1944 bol vyslaný do Francúzska ako apoštolský nuncius. Pápež Pius XII. v roku 1953 vymenoval za benátskeho arcibiskupa a následne za kardinála.

O päť rokov neskôr pápež Pius XII. zomrel a 28. októbra 1958 za nového Petrovho nástupcu konkláve zvolilo kardinála Roncalliho, ktorý si vybral meno Ján XXIII. Nový pápež si počas svojho pontifikátu získal povesť autentického „dobrého pastiera.“ Pokorný a trpezlivý Boží služobník stále prekvapoval svojou jednoduchosťou: chodieval do rôznych dobročinných ústavov, navštevoval chorých a väzňov, pričom sa im venoval so všetkou svojou otcovskou starostlivosťou. Prístupnosť a bezprostrednosť tohto pápeža pri kontakte s ľuďmi sa vymykala tradíciám vtedajšieho apoštolského paláca.

25. januára 1959, tri mesiace po zvolení pápež Ján XIII. v Bazilike sv. Pavla za Hradbami vystúpil s príhovorom k 17 kardinálom, prítomným v Ríme, ktorých oboznamoval s najbližším a presným plánom svojho pontifikátu: zvolať rímsku synodu, ekumenický koncil a aktualizáciou Kódexu kánonického práva. Nie je vylúčené, že kardináli, prítomní na konkláve tri mesiace predtým, si zvolili už 77-ročného pápeža na krátke medziobdobie, teraz však so svojími plánmi, Ján XXIII. takéto uvažovania zrušil.

Ján XXIII. urobil toto historické rozhodnutie celkom osobne, s plným vedomím uplatňovania svojich právomocí ako hlava Cirkvi, s jasným chápaním osobitnej historickej situácie, v akej sa nachádzala Cirkev a celý svet, Cirkev zmeravená v nehybnosti, potláčajúca akýkoľvek dynamizmus, svet bol rozdelený na dva bloky, ktorých zbližovanie bolo ťažké, ale naliehavé.

Ráno 11. októbra nielen Bazilika sv. Petra, ale celý svet sa mohol kochať prostredníctvom televízie obrazom, nikdy predtým nevídaným za štyristo rokov histórie Michelangelovho chrámu. Od vatikánskej bronzovej brány sa dlhý sprievod 2 700 cirkevných predstaviteľov z celého sveta s mitrami a v pluviáloch pohol smerom k Chrámu sv. Petra.

Novinkou bolo aj pozvanie predstaviteľov iných kresťanských cirkví, ktorí sa na koncile zúčastnili ako čestní hostia. Pápež, tiež s mitrou, zostúpil z nosidiel a pokračoval pešo. Po krátkych otváracích obradoch, po evanjeliu spievanom v latinčine, gréčtine, staroslovenčine a arabčine nasledoval pápežov príhovor.

Príhovor mal široký záber, bol optimistický, univerzálny. Postupnosť ekumenických koncilov potvrdzuje vitalitu Katolíckej cirkvi, bohatstvo jej tradície, Východnej i Západnej, kontinuita jej učiteľského úradu, ktorý si dnes „uvedomuje odchýlky, požiadavky a šance modernej doby“. Pápež odmieta pesimistický pohľad tých, čo s nostalgiou hľadia do minulosti, s neprekonateľnou nedôverou voči súčasnosti. Cirkvi v porovnaní s minulosťou nezabúdajúc na ťažké podmienky vo východnej Európe. Zhromaždenie koncilu by vraj malo nielen odovzdať čistú, celistvú a trvalú náuku, ale „urobiť krok dopredu k šíreniu náuky a formovaniu vedomia“. Prejav sa končil neobvyklou rozochvenou vrelosťou a dojatie sa zjavne prenieslo aj na hlásateľa, ktorý v televízii simultánne čítal taliansky text pápežovho latinského prejavu: „Ešte sa len brieždi, ale už úsvit nového dňa napĺňa naše srdce lahodnosťou… Kiežby vaša námaha a práca, ku ktorej sa upierajú nádeje celého sveta, hojne naplnila spoločné túžby…“

V ten večer sa prihovoril Rimanom, ukážuc na mesiac, ktorý vyšiel. Vyzval ich, aby doma svoje deti „pohladili od pápeža“

Ján XXIII. počas svojho päťročného pontifikátu vydal 8 pápežských encyklík.

Zomrel 3. júna 1963. Keď ležal nevyliečiteľne chorý, pokúšali sa to lekári pred ním zamlčať. Z nežného súcitu sa premáhali a navrávali mu, že ide o žaludočný katar. On im však pokojne hovoril: „Môj kufor je už zbalený.“

3. júna 1963 však prišiel k nemu pápežský sekretár monsignor Capovilla (v tomto roku ho Svätý Otec František ako 98 ročného menoval za kardinála). Kľakol si k jeho posteli, pobozkal ruku chorého a tíško sa spýtal: „Ako sa cítite, Svätý Otče?“

A on odpovedal: „Cítim sa celkom dobre. Len ma trápia nejaké starosti.“ A tajomník na to: „Svätý Otče, nemali by ste si robiť starosti vy, ale my. Lebo práve som sa rozprával s lekármi.“ „A čo povedali?“ Svätý Otče, chcem k vám byť celkom úprimný. Musím vám povedať, že dnešný deň je pre vás Dies Domini, deň Pánov. Dnes máte byť zavolaný do raja.“ A vtom sa kľačiaci monsignor rozplakal a vložil si hlavu do dlaní. O chvíľku pocítil, že pápež mu svojou rukou láskavo pohládza hlavu. A tíško mu hovorí: „No, pozrime sa, môj sekretár, ktorý sa zdal taký silný, je zrazu uplakaný. Ó neplačte, veď mi oznamujete to najkrajšie, čo sa môže oznámiť Božiemu sluhovi, že dnes vstúpim do raja.“

Jána XXIII. 3. septembra 2000 blahorečil Ján Pavol II.

Pripomeňme si, že v roku 1962 počas kubánskej krízy listom Kennedymu a Chruščovovi odvrátil nukleárnu vojnu;

Výroky Jána XXIII.:

- „Viera – to je jasno, ktoré prichádza od Boha.“

- “Kto verí, ten sa netrasie”

- „Deň bez modlitby je ako obloha bez slnka, ako záhrada bez kvetov.“

- „Všetky naše dni sú v Božích rukách, a pretože život a milosrdenstvo pramenia z tohto zdroja, niet ani najmenšieho dôvodu znepokojovať sa.“

–––

Kardinál Karol Wojtyla,   22. októbra 1978, keď s mladíckym elánom nastúpil službu najvyššieho pastiera Cirkvi šíril okolo seba celé roky priamo elektrizujúci optimizmus. Mnohí si kládli otázku v čom spočívalo tajomstvo jeho úspešnosti?

Karol Józef Wojtyla, od svojho zvolenia za pápeža v októbri 1978 známy ako Ján Pavol II., sa narodil v poľskej obci Wadovice asi 50 km od Krakova, 18. mája 1920. Bol najmladším z troch detí Karola Wojtylu a Emílie rod. Kaczorowskej. Jeho matka zomrela v roku 1929. Jeho starší brat Edmund, lekár, zomrel v roku 1932 a jeho otec v roku 1941. Sestra Oľga zomrela ešte skôr, než sa Karol Wojtyla ml. narodil.

Po smrti matky ho priviedol otec do svätyne na Kalwari Zebridowskej, kde mu ukázal obraz Božej Matky a povedal: „To je odteraz tvoja matka!“. Hlbokú mariánsku úctu vyjadril aj vo svojom pápežskom embléme „Totus Tuus“.

Nastúpil na Krakovskú univerzitu v roku 1938. Zaujímal sa o štúdium herectva. Nacistická okupácia si vyžiadala zatvorenie univerzity v roku 1939 a mladý Karol odišiel pracovať do kameňolomu (1940-1944) a potom do chemickej továrne, kde si zarábal na živobytie.

V roku 1942 pocítil povolanie ku kňazstvu a začal navštevovať kurzy v tajnom seminári v Krakove. Seminár viedol kardinál Adam Štefan Sapieha, krakovský arcibiskup. V tom istom čase Karol Wojtyla patril aj k členom miestneho tajného divadla.

Za kňaza ho vysvätil arcibiskup Sapieha v Krakove 1. novembra 1946. Následne študoval v Ríme a po návrate pracoval najmä s vysokoškolskou mládežou.

4. júla 1958 ho pápež Pius XII. vymenoval za pomocného biskupa do Krakova (a titulárneho biskupa v Ombi).

13. januára 1964 ho pápež Pavol VI. menoval za krakovského arcibiskupa a 25. júna 1967 ho prijal do zboru kardinálov.

Zvolený za pápeža bol 16. októbra 1978.

Počas svojej prvej pobožnosti Krížovej cesty v Ríme z Kolosea prinesený kríž upevnil na blízko položenom Monte Palatino – to bolo 13. apríla 1979, v nezabudnuteľnom a hviezdami žiariacom večeru Veľkého piatku – a z tohto vŕšku predniesol reč k Božiemu ľudu a zakončil ju slovami: „Dum volvitur orbis, stat crux!“ (Kým sa svet mení, kríž pevne stojí!), a niekto zo zástupu, hlasne prerušiac ticho, zvolal: „Santo Padre! In hoc signo vinces!“ (Svätý Otče! V tomto znamení zvíťazíš!). A toto zvolanie okamžite vyvolalo búrlivý a dlhotrvajúci potlesk prítomných. Ján Pavol II. celý čas nepohnute stál, takmer zmeravený v mlčanlivej adorácii pri znaku vykúpenia sveta. Dôvera, ktorou sa opieral o kríž po celý druhý najdlhší ponitifikát v dejinách Cirkvi charakterizuje jadro a tajomstvo jeho požehnanej apoštolskej služby.

Ako Petrov nástupca a zástupca Kristov, ktorý 2000 rokov už existujúcu Cirkev nielen reprezentoval, ale jej aj slúžil s plným nasadením priťažké bremeno úradu niesol s pohľadom na kríž. Opätovne pripomínal, že jeho neduhy sú nič v porovnaní s tým, čo vytrpel Kristus. ktorý z kríža nezostúpil.

Osobná integrita, jeho duchovný životný štýl, neúnavná aktivita za sociálnu spravodlivosť, pokoj a ľudské práva, to prináša dodnes Jánovi Pavlovi aj v necirkevných kruhoch vysoké uznanie. To v časoch, kedy fungujúce elity v politike a hospodárstve rapídne na hodnovernosti strácajú, nie je málo.

Pápež, pri rôznych príležitostiach   nehovoril len príjemne reči štekliace uši dnešného človeka. Dotýkal sa všetkých problémov. V prvom rade „chránil“ Božiu pozíciu, nezabúdajúc na dôstojnosť človeka.

Tak napríklad r. 1980   v Brazílii povedal: „Práva človeka sú iba tam, kde sa rešpektuje Boží zákon. V podobnom duchu prehovoril aj v Mníchove (1987): „Dnes sa veľa hovorí o zákone človeka, nehovorí sa však o Božom zákone. Oba tieto zákony sú medzi sebou úzko spojené. Tam kde nie je rešpektovaný Boha a jeho zákony, človek nie je schopný zaručiť, aby sa rešpektovali zákony človeka. Treba dať Bohu, čo je Božie. Iba týmto spôsobom možno dať človeku to, čo je ľudské.“ A pri inej príležitosti pripomenul: „Ak vkladáme nádej iba do človeka, všetky práva človeka zostanú jedine v moci človeka; budú beztrestne podliehať násiliu a výnimkám v závislosti od politických udalostí.“

Pápež celkom na začiatku svojho pontifikátu so svojou strhujúcou deklaráciou hneď si mohol získať veľa ľudí tým, čo sa nachádza na stranách jeho prvej encykliky Redemptor hominis (1979): “Človek … je prvou a hlavnou cestou Cirkvi“ (14). Táto encyklika platí – a to právom – ako program pre jeho celý pontifikát. Človek je Jánom Pavlom II. v nej postavený do stredu pozornosti a starosti Cirkvi.        

Ján Pavol nezahodil za seba, ani obvinenia Cirkvi, ale zobral to vážne a v Jubilejnom roku 2000 verejne vyznal vinu nad chybami Cirkvi v minulosti. „Je správne, aby Cirkev, zatiaľ čo sa druhé tisícročie chýli ku koncu, s jasnejším vedomím vzala na seba hriech svojich synov so zreteľom na všetky situácie v priebehu dejín, keď sa vzdialili od Kristovho ducha a jeho evanjelia, a namiesto svedectva života, inšpirovaného hodnotami viery, poskytovali svetu pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli skutočnými formami protisvedectva a pohoršenia“.

Nemožno poprieť, že pontifex z Poľska zasiahol aj do politickej sféry. Práve pre svoje presvedčenie o Bohu, Kristovi, kultúre a dejinách mohol pápež, dokázateľne urýchliť pád komunizmu, aj keď proti „po zuby ozbrojenému systému“ nemal naporúdzi nič iné iba slová a symbolické gestá, samozrejme nevynímajúc silu v Božiu prozreteľnosť, o ktorej Svätý Otec nezapochyboval ani v tomto prípade. Proti známej výsmešnej výzve Stalina: „Koľko divízií má pápež?“ – sa postavil muž proti výzve, ktorá spoznala a rozumela moc pravdy v dejinách.

„Čo sa vo Východnej Európe v posledných rokoch udialo“ – píše 1992 prezident a tajomník komunistickej strany ZSSR M. Gorbačov – „nebolo možné bez tohto pápeža, bez veľkej – aj politickej roly, ktorú vo svetovom dianí zohral Ján Pavol II.“

Ako mladý básnik K. Wojtyla napísal vo svojich prvotinách slová v zmysle: „Nemôžem ovplyvniť beh sveta“. Ako dobré, že sa vtedy budúci pápež mýlil, mohli by sme dobromyseľne podotknúť(!). Isté je, že svojmu pôvodnému rozhodnutiu: napomáhať dobro – ostal verný. Tu ležia nielen korene pre jeho nezvyčajný angažmán v dialógu so Židmi; ale aj neoblomné stanovisko oproti potratom, zneužívaniu embryí vo výskume a proti aktívnej eutanázii a trestu smrti a vojne – tu má všetko svoj dôvod. Ján Pavol II. rozumel svetu a dnešnému človeku; svojim postojom neohrozene poukazoval na skutočnosť, že keď sa moderný človek klania falošným bohom sa kultúra života nútene zdeformuje. A takýto pohľad, ktorý sa zakladá na falošnom ľudskom obraze spájajúci sa s modernou technológiou, vedie to k ľudskému utrpeniu v rozmeroch, ktoré doteraz nejestvovali. To je vlastná príčina, prečo sa vyvíjalo 20. storočie takto, ako sme toho svedkami. Ľudia zabudli na Boha a tým, že zabudli na Boha, zabudli na to, kým boli a čím boli – a mohli byť. Úplne sekularizovaný svet je svetom bez dverí, okien a osvetlenia zhora: svet klaustrofóbie, v ktorom človek sa nakoniec zadusí. Úplne sekularizovaná kultúra, z ktorej zmizli transcendentne vzťažné body vzťahu pre ľudské myslenie a jednanie, je nepriateľom ľudskej slobody i demokracie.

Pápež, ako najvyššia cirkevná autorita sa , prejavil aj ako osobnosť, ktorá rozumie Európe. .Možno to cítiť aj z apoštolského listu Egregaiae virtutis ktorým sám vyhlásil slovanských svätcov sv Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy (1980).

Svätý Otec bol neochvejne je presvedčený, že viera v Boha môže skutočne zmeniť svet. Viera v Boha, ktorá sa zjavila vo svete v osobe a diele Ježiša Krista je oslobodzujúca.

Telesné slabosti sťažujúce pápežovi poslanie, v posledných rokoch jeho pozemského života ho obmedzovali, ale nerobili ho nemožným. On, ktorý začínal v plnej sile, „pózoval“ aj v slabosti v médiách a dosvedčoval, že k ľudskej existencii patria choroba, bolesť a – nakoniec – na človeka sa tlačiace stretnutie so smrťou.

Kvôli láske k mladým začal tradíciu Svetových dní mládeže. Počas svojho pontifikátu ich absolvoval 19 a sprostredkoval tak stretnutia miliónom mladých ľudí z celého sveta. Jeho starostlivosť o rodiny sa mimoriadnym spôsobom prejavila na Svetových stretnutiach rodín, ktoré začal v roku 1994.

Ján Pavol II. dal nový impulz pre blahorečenia a svätorečenia, aby poskytol príklad svätosti a túžby po raste mnohým ľuďom našich čias. vyhlásil 1338 nových blahoslavených a svätorečil 482 ľudí. Napísal 14 encyklík.

Absolvoval 104 pastoračných návštev mimo Talianska a ďalších 146 v rámci Talianska. Na Slovensko prišiel 3 krát (v roku 1990, 1995 a 2003). Ako biskup Ríma navštívil 317 z 333 miestnych farností.

Zomrel 2. apríla 2005. Jeho pontifikát bol dlhý 26 a takmer pol roka. Blahorečný bol 1. mája 2011, Benediktom XVI.

Kiež svätorečenie obidvoch nás vedie k vďačnosti, ale aj k vedomiu, že svätosť je hodnota, ku ktorej sme všetci povolaní, a že je možná aj v dnešných časoch. Amen.

 

 

 

Homília biskupa Viliama Judáka na Veľkonočnú nedeľu

 

     Veľká noc                                   Nitra, 20.4.2014 (RTVS-10.00hod.)

 

Veľkonočné sviatky, či bezprostredná príprava na ne môže byť pre mnohých nás časom, keď nevieme čo s ním. Iste pečie sa, leští nábytok, umývajú okná…, ako pred každými väčšími sviatkami. Avšak mnohí, priznajme, nechápeme o čo tu vlastne ide.

 

Priznávam, že každoročne, keď mám hovoriť o veľkonočnom tajomstve dostávam sa do určitých ťažkostí. Azda aj oprávnene, veď nakoľko je možné aktuálne predstaviť si túto základnú pravdu nášho náboženstva? Posolstvo o Kristovom zmŕtvychvstaní presahuje našu predstavivosť. Nie je schopné preniknúť k nám tak bezprostredne, ako napr. posolstvo Vianoc. Narodenie totiž patrí do našej sféry skúsenosti a vždy nesie v sebe niečo z nádeje a radosti a môže sa bezprostredne dotknúť nášho srdca. Ale zmŕtvychvstanie je mimo našej skúsenostnej sféry; poznáme iba život, ktorý znamená umieranie. Vari najzreteľnejšie túto našu bezmocnosť voči veľkonočnému posolstvu vyjadril Rudolf Bultmann, keď hovorí: „Aj keby sa to takto udialo, čo by nám už mohol povedať zázrak o znovu oživenej mŕtvole?“

 

A o to tu ide: Je Ježišovo zmŕtvychvstanie skutočne iba absurdný zázrak, ktorý potom už ale nič nemení na stave človeka dokonca ani vtedy, ak sa stal? Liturgia Cirkvi sa nám pokúša pomôcť tým, že to nepochopiteľné pretavuje do obrazov a predstáv, ktoré sú pre nás bežné, lebo ponúkajú aspoň záchytné body, ktoré privedú naše srdce na cestu smerom k veľkonočnej viere.

 

Kňaz Heribert Arens hovorí vo svojom veľkonočnom príhovore   o žene, ktorú spoznal v Brazílii. Volali ju donna Elena. Patrila k ľuďom, ktorí žijú na skládkach odpadkov jedného brazílskeho veľkomesta.. „Príšerný smrad sa šíril vzduchom, keď som ju tak tam zazrel. Ľudia boli špinaví od nechutnej práce. Aj donna Elena. Ale popoludní som ju zazrel, ako ide do mesta: elegantná frizúra, oblečené pekné šaty – jej jediné vychádzkové šaty, ktoré mala, našminkovaná kráčala so vztýčenou hlavou.“

 

„Videl som v nej človeka,“ – hovorí kňaz –„ktorý si bol vedomý svojej dôstojnosti. Žiť na smetisku, to zbavuje človeka dôstojnosti, je to nedôstojné človeka. Chudoba na smetisku ju obrala o dôstojnosť v spoločnosti, ktorá jej nedala žiadnu šancu. Ale ona sa nenechala obrať o svoju dôstojnosť, bola si svojej dôstojnosti vedomá.“

 

Dôstojnosť človeka – to je v našej spoločnosti častá téma, lebo mnohí sú o svoju dôstojnosť obratí. Spoločensky vzaté mnohí, z rôznych príčin, žijú akoby na smetisku. Cítia sa ako druhotriedni ľudia: sú to napr. nezamestnaní hľadajúci si prácu, s ktorými sa na pracovných úradoch často zaobchádza „zvrchu“. Starí, a dlhodobo chorí, ktorí už nemôžu podávať žiadny výkon. Postihnutí, okolo ktorých sa prechádza veľkým oblúkom; cudzinci, ľudia hľadajúci azyl. Kto zažíva takéto osudy, ľahko podľahne pokušeniu stratiť vieru vo vlastnú dôstojnosť, lebo jeho okolie jeho dôstojnosť nerešpektuje.

 

Medzi takýchto ľudí sa posadil Ježiš. Evanjeliá rozprávajú, ako takýchto ľudí priam vyhľadával konajúci dobro. Zobrazujú ho však   aj zbitého a potupeného, obratého o odev a nakoniec ako zločinca opusteného a usmrteného na kríži.

 

Ježiš sa tu ukazuje solidárny s tými v našej spoločnosti, ktorých dôstojnosť bola pošliapaná. Chce im tým povedať: Boh je na vašej strane! On rešpektuje vašu dôstojnosť, ktorú tí druhí pošliapali!

 

Každá spoločnosť, tak sa to javí, sa skladá aj z ľudí, ktorých dôstojnosť sa nerešpektuje. Preto práve týmto ľuďom patrí osobitná starostlivosť Boha – a on ju osobitným spôsobom kladie na srdce Cirkvi: aby sa starala o ľudí na pokraji spoločnosti, o tých, ktorých každý prehliada, o zneuctených, ponižovaných, zlomených ľudí, ktorí sa na základe pôvodu, chýbajúcich možností na osobný rozvoj a aj na základe pádov a osobných zlomových situácií svojho života sa dostali na „druhú stranu“ a často sú preto oberaní o svoju dôstojnosť.

 

A práve aj takýchto ľudí Boh pojal do svojho srdca. Aj nášmu Svätému Otcovi Františkovi prirástli takýto ľudia k srdcu. „Nezabúdaj na chudobných!“ Tieto slová jeho suseda – kardinála na konkláve ho primäli k tomu, aby si zvolil meno „František“ – meno svätca, ktorí objímal chudobných a zo spoločnosti vylúčených. A takto koná pápež stále a s veľkou jednoznačnosťou.

 

Veľká noc sú sviatky dôstojnosti človeka. Dáva prísľub, že každý z nás je zahrnutí do Božej lásky, Boh nás pojal do svojho srdca, nikdy sa nás nevzdá, ani v smrti nie, preto máme dôstojnosť, ktorú nám nik nemôže vziať, pretože je od Boha. A toho, ktorý bol o ňu obratý, tomu sa navracia vďaka Ježišovi, ktorého dôstojnosť bola nohami zla pošliapaná, Dnes počúvame: Ježiš nezostal v hrobe, neostal v smrti. Žije!

 

Vo vzkriesení mu Boh-Otec navrátil jeho dôstojnosť – a s ním aj každému z nás. Boh stojí pri nás, navracia nám našu dôstojnosť. Nielen naša duša má svoju dôstojnosť, ale aj naše telo. Preto Boh neponechal svojho Syna v nedôstojnosti potupnej smrti, ale ho vzkriesil.

 

Pripomeňme si, prosím, že najstaršia správa o zmŕtvychvstaní Pána, ktorá sa nám zachovala, sa nachádza v 15. kapitole prvého listu, ktorý Pavol adresoval Korinťanom. Tento list bol datovaný na jar roku 55 alebo 56. Ale samotná správa o zmŕtvychvstaní je staršia: Pavol tak nadväzuje na tradíciou prevzaté znenie Kréda a cituje pritom doslova text, ktorého sa aj on sám držal pri svojom vstupe do kresťanského spoločenstva. Dozvedáme sa v ňom podobne ako aj v Skutkoch apoštolov o svedectve tých, ktorí ešte sami boli svedkami diania týchto udalostí. Pavol, svoje stretnutie so Vzkrieseným Pánom považuje za prameň svojho ohlasovania, ale nebuduje svoje vlastné kresťanstvo, ale nadväzuje až do posledného slova na spoločné vyznanie kresťanov, lebo si to vyžadujú dve rozhodujúce dobrá viery: iba tak sa zabezpečí jednota Cirkvi v priestore a čase; iba tak je zabezpečená aj pravda o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Práve na jazykovej štruktúre Prvého listu Korinťanom, na hmatateľnom rozlišovaní medzi tradovaným slovom a vlastnou rečou Pavla možno potvrdiť, čo hovorí Druhý Petrov list o pôvode kresťanstva: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby (porov. 2 Petr 1,16).

 

Viera v Zmŕtvychvstalého je viera v to, čo sa skutočne stalo. Apoštoli za túto pravdu položili aj svoje životy a potom pokračovali ďalší a ďalší, až do dnešnýchčias. Aj dnes teda platí, že kresťanstvo nie je legenda a básnenie, filozofická doktrína, alebo nejaká útecha, či návod na prežitie na to, aby sme boli dobre vychovaní, aby sme udržiavali pokoj. To sú dôsledky kresťanstva. Kresťanstvo je osoba, ten, ktorý bol povýšený na kríž a vstal z mŕtvych. Viera v neho stojí na pevnom základe skutočnosti, ktorá sa odohrala. V slovách Písma sa ešte aj dnes môžeme dotknúť oslávených rán Pána a s Tomášom vďačne a s radosťou povedať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).

 

Tu sa prirodzene vždy nanovo vynára otázka. Nie všetci videli zmŕtvychvstalého Ježiša. Prečo vlastne nie? Prečo nešiel triumfujúc k farizejom a k Pilátovi, aby im ukázal, že žije a prečo nenechal práve ich, aby sa dotkli jeho jaziev? Ježiša sa nevrátil do starého, ale do nového, konečného života, ktorý už nie je podrobený prirodzenému zákonu smrti, ale spočíva v Božej slobode a preto je definitívny. To znamená, že tento život už nepatrí do oblasti fyziky a biológie, aj keď vyšším spôsobom vzal na seba matériu a prirodzenosť. Preto to už nepatrí do oblasti toho, čoho sa môžu naše zmysly dotýkať a na čo sa môžu pozerať. Vidí ho iba ten, komu sa zjaví. Nezjavuje sa zvedavosti, ale láske: ona je tým „orgánom“, ktorý je k tomuto videniu a počutiu nevyhnutný.

 

To neznamená, že ten, koho Pán osloví, už bezpodmienečne musí byť veriaci. Pavol ním nebol, Tomáš tiež nie; ani Jedenásti to neboli, lebo aj oni upadali do pochybností a smútku. Pre nich existoval iba víťaz Ježiš so zriadením mesiášskeho kráľovstva alebo jeho zánikom. Zmŕtvychvstanie, s akým sa teraz stretli, nepatrilo k tomu, čo si mohli predstaviť a čo očakávali. Vidíme, že nie predchádzajúca viera vytvorila vznik vízie o zmŕtvychvstaní, nie: skutočnosť Zmŕtvychvstalého umožňuje vieru tam, kde je nevera, alebo malá viera. Ale čo Pán predpokladá, je pripravenosť srdca, ktoré je hľadajúce a otvorené.

 

Potrebná je teda, okrem jeho dotyku aj naša ochota, aby sme sa mohli zveriť tomuto posolstvu a mohli prijať toto posolstvo, ktoré presahuje naše schopnosti. Veľká noc pre každého z nás znamená aj to, či Bohu dáme šancu, aby zmenil náš život.

 

Eduard Martin vo svojej „Knihe radosti“ opisuje pod názvom Veľkonočné zvony situáciu jednej mladej matky, ktorá má trojročnú dcérku, avšak pre novú známosť sa rozhodla opustiť svoju rodinu a žiť v inom zväzku. Dievča malo ostať v starostlivosti manžela. Predtým však jej poradil psychológ, aby išla s ňou na vychádzku najlepšie niekde do prírody a vysvetlila jej svoj odchod, aby tak zmiernila nepríjemnú situáciu v rodine. Bola Veľká noc, dievča bolo veselé, poskakovalo okolo matky a tešilo sa z rozkvitajúcej sa prírody. V duchu si myslela, hovoriť smutnú správu veselému človeku je oveľa ťažšie. Ako len povedať o svojom odchode, aby to veľmi nebolelo. Potom sa však nadýchla a povedala jej to tak, ako jej to radil psychológ – „Dúfala som, že všetko pochopí. Dieťa mlčalo. Nevedela som čo povedať ďalej a preto som vošla do dedinského kostola okolo ktorého sme práve prechádzali.“- spomína žena. „Dcérka sa pozrela na obrázok malého Ježiša v náručí Panny Márie.“ „Tohto Ježiška ukrižovali?“ – ukázala na obrázok. „Radosť ktorá bola na jej tvári ju opustila, vyzerala veľmi smutne. Najskôr som nevedela, čo má tou otázkou na mysli. Človek je zvyknutý vidieť na kríži dospelého muža – dospelého Krista – nie dieťa. A predsa na kríži je aj to dieťa – Ježiš. Áno“ – odpovedala som. „Ježiška“ – vyhŕklo dieťa nechápavo. „Áno Ježiška“ – zopakovala som a rýchlo som vyšla z kostola. „Zabili ho?“ Pýtalo sa dievčatko. „Ale on sa neskôr vrátil“ odvetila som pohotovo. „Bol mŕtvy a vrátil sa?“ Skúsila. Kývla som. Chcela som ukončiť rozhovor, nie viesť veľkonočnú náboženskú rozpravu. „Jednoducho mám ťa rada. Aj keď už nebudem bývať s tebou a oteckom “ povedala som. “Ja viem“ odpovedala mi, „dievčatá v škôlke mi to povedali už dávno.“ Dievčatá v škôlke… Tak preto sa nedivila, nebola prekvapená keď som jej to povedala. Ktovie čo všetko jej nahovorili, čo všetko počuli od svojich rodičov, kde kto o mne asi hovorí… rozmýšľala som nahnevane.

 

V tej chvíli sa ozvali zvony. Veľkonočné zvony.

 

A mne vyhŕkli slzy do očí, spomenula som si, ako som chodievala ešte ako malá s otcom do kostola…Aj moja matka od nás odišla. Bol to vtedy iný kostol, kdesi v diaľke, ale tie zvony zneli rovnako. Vzala som dcérku za ruku a stískala jej malé prsty.

 

„Bol mŕtvy a vrátil sa,“ uvažovala malá nahlas. „Áno.“ Kývla som. „Keď zomrieš tiež sa vráť!“ – prosilo dievčatko a ja som cítila, ako sa jej malé prsty zaťali do mojich. Akoby ma nechcela pustiť, akoby sa bála, že moja ruka sa zrazu rozplynie, rovnako ako sa jej rozplýva domov. Navždy rozplýva domov. Veľkonočné zvony posväcovali krajinu a ja som sa vracala domov a pripravovala si čo poviem manželovi. Poviem mu: „Ak mi môžeš odpustiť… zostanem doma. Veľkonočné zvony oslovovali. Oslovovali vzkriesením. A ako to dopadlo? O dva roky budeme mať s manželom zlatú svadbu a naša dcéra už má veľké deti…

 

Veľkonočný príbeh o človekovi, ktorý bol ako mŕtvy a cez svoju zmenu sa znova narodil, nám ukazuje, že tam, kde je osobná skúsenosť so Vzkrieseným Ježišom, až tam sa Veľká noc v živote človeka stáva osobnou skutočnosťou.

 

Aj veľkonočné skúsenosti v evanjeliách sú prerozprávané z takýchto osobných skúseností prvých svedkov. Svedkovia tejto jedinečnej udalosti chceli túto skúsenosť podávať ďalej a dosvedčovať, čo zažili so zmŕtvychvstalým Ježišom Kristom. Mária Magdaléna, ženy, Tomáš, emauzskí učeníci, apoštoli. Veľkonočné rozprávania sú teda osobitnou a vynikajúcou formou zažitých skúseností.

 

Veľká noc potrebuje teda osobný dotyk samotného Zmŕtvychvstalého. Veľká noc potrebuje zážitok a prežitie osobného vzkriesenia, aby sa mohla stať pre nás skutočnosťou a zároveň príležitosťou k ohlasovaniu.

 

Zmŕtvychvstanie totiž nie je odpoveď na zvedavosť, ale poslanie: chce obrátiť svet. Prvé slovo anjela ženám znelo: „“Nebojte sa! Choďte oznámte mojim bratom , aby išli do Galiley tam ma uvidia. (Mt 28,10). Tým je navždy opísané miesto zmŕtvychvstalého a spôsob, ako ho možno stretnúť: Ide pred nami. Je tu s nami a môžeme ho vidieť v nasledovaní.

 

Pozrite! Na elektronickej stránke jedného z našich denníkov, ktorý nemá až tak v láske Cirkev, 12. apríla t.r., bol nasledujúci príspevok s titulom: Stačí, že sú v habitoch.

 

Uvádza sa tu: „Kráčala mestom s ružou v ruke. Bola krásna. Mladá. A oblečená v čiernom habite. Priťahovala pozornosť mužov i žien a tak som okamžite vedľa seba začula manželovu poznámku: “Asi jej musí byť trápne, nie?” “Nie,” hovorím mu. “Má to v náplni práce – budiť pozornosť.” Byť živým znakom, že je tu aj iný svet. To ak by sme na to náhodou zabudli…

 

Tieto predivné stvorenia v závojoch aj keby neopatrovali starých a chorých, nestarali sa o siroty a nepôsobili na misiách, ale len chodievali na prechádzky mestom v habitoch – už to by bola veľká vec. To by vlastne aj stačilo. Bez slova odkazovať na to, čo bude potom.“

 

Príspevok pokračuje: „Minulý týždeň bola hviezdou facebooku spievajúca sestrička z Talianska. Keď sa porota v tamojšom X-faktore otočila na svojich kreslách, aby zistila, komu patrí ten nádherný hlas, tisícky divákov sa začali skvele zabávať. Potetovaný reper sa útlej sestričke takmer poklonil a ostatní sa bili o to, kto ju vezme v ďalšom kole do svojho tímu. Každý z poroty i z divákov po celom svete však mal v sebe po skončení show nezodpovedanú otázku, ktorá svojou zvedavou intenzitou takmer prekračovala mieru únosnosti. Prečo??? Prečo sa táto mladá talentovaná žena šla dobrovoľne pochovať do kláštora? Čím je tak fascinovaná? Ako to, že úplne dobrovoľne a ochotne vymenila príťažlivý ženský šatník za staromódnu polodlhú sukňu a stredoveký závoj? A čo ju donútilo vybrať si celoživotný status starej panny? Tak čo je za týmto šialeným rozhodnutím?“

 

A ďalej: „Predvčerom ráno po ťažkom boji s rakovinou zomrela usmievavá 35-ročná žena, ktorú som poznala ešte z detstva. Na facebooku mala fotku v sivom závoji a bola na nej ešte krajšia, ako som si ju pamätala z jej študentských čias, keď nám hrávala na gitare na saleziánskych táboroch. Keď som si prečítala správu od jej blízkych o tom, ako statočne bojuje s chorobou, ako nepochopiteľne pokojne a s úsmevom znáša bolesti a vôbec samotný fakt, že zomiera, povedala som si, že presne toto potrebujeme my ostatní.“

 

Pre objasnenie – príspevok sa objavil v deň jej pohrebu. išlo o sestru, ktorá pôsobila ako učiteľka a vychovateľka na Orechovom dvore tu v Nitre. Keď som ju týždeň pred smrťou navštívil bola pre mňa povzbudením. S úsmevom hovorila: „Kto vie, kde budem na – Veľkú noc.“ Vedela dobre o svojom vážnom zdravotnom stave, lebo viacerým svojim blízkym zanechala krátky odkaz s charakteristickým odkazom a želala si, aby sa to na jej pohrebe čítalo, čo sa jej stalo. Z jej listov svieti nádej a svetlo, pre ktoré žila.“

 

Spomínaný príspevok ďalej pokračuje: „Okrem lídrov, ktorí vedú a motivujú do života a pracovných aktivít, potrebujeme tiež osobnosti, ktoré nás naučia umierať. Pripravia na to. Ukážu, ako sa to dá – bezchybne, alebo úspešne, ak chcete… Zaujímavá pracovná pozícia. Učiť umierať. Náročná. S nezaručeným kariérnym postupom. Ale na konci s uznaním na oboch stranách. Na našej, aj na tých, čo sú už tam, kam raz pôjdeme všetci. Teda, keď sa nám to vôbec podarí… Majke sa to dozaista podarilo. Majke v sivom závoji.“

 

A na záver: „Sestry, vďaka, že vás ešte stále môžeme na uliciach rozpoznávať. Vďaka, že ho nosíte. Symbol, ktorý je v dnešnom svete tak potrebný ako ikona na monitore, cez ktorú sa môžeme prihlásiť k náročnejším operáciám. Vďaka za váš habit. A že to s ním myslíte úplne vážne…“

 

Áno, vďaka Bohu sú tu ľudia, ktorí o tomto novom živote s Kristom svedčia! Áno Cirkev slávením   tohto tajomstva nám svedčí o novom živote, ktorý nám priniesol Vzkriesený Kristus.

 

Preto Veľká noc, má svoju silu a radostné posolstvo: Život sa môže zmeniť a má to zmysel, pretože Kristus vstal z mŕtvych a viac už neumiera! Veľká noc je preto veľký sviatok človeka – jeho dôstojnosti a sviatok života.

 

Teda nájsť cestu von z našich hrobov, hľadieť v ústrety budúcnosti, odísť „do Galiley,“ kde možno Vzkrieseného stretnúť. Nechať sa osloviť po mene ako Mária Magdaléna, ktorá pociťovala vnútornú dôveru, ktorá pomôže prekonať všetky straty, nechať sa dotknúť, ako Tomáš, z ktorého opadli všetky pochybnosti, a ktorý urobil veľkolepé vyznanie Bohu a nechať sa posilniť ako učeníci pri jazere, aby sa vydali k novým brehom. Treba to zažiť, treba sa mu otvoriť a nasledovať ho. Tak, ako to bolo aj v prípade mnohých. Tak sa náš život stane veľkonočnou skúsenosťou a tak mu vrátime dôstojnosť, ktorá nám ako Božím deťom patrí, pretože len s hodnotami, ktoré nám ponúka živý Ježiš môžeme rozvíjať život a svet v úcte k pravým hodnotám.

 

„V našom srdci je radosť a bolesť, na našej tvári úsmev a slzy. Takáto je naša pozemská realita. Avšak Kristus vstal z mŕtvych, je živý a ide s nami. Preto spievajme a kráčajme, verní svojmu nasledovaniu v tomto svete, s pohľadom upreným na nebo“ – hovorí emeritný pápež Benedikt XVI. – a ja Vám zo srdca žičím a vyprosujem nech sa to na každom z nás splní!