Info k svätorečeniu

Info o svätorečení

Katolícka cirkev sa poďakovala za kanonizáciu sv. Jána Pavla II.

Vatikán 28. apríla 2014. V pondelok 28. apríla o 10.00 h na Námestí svätého Petra vo Vatikáne kardinál Angelo Comastri, generálny vikár Svätého Otca pre Vatikán, predsedal Eucharistickému sláveniu na poďakovanie za kanonizáciu Jána Pavla II. Celé námestie naplnili prevažne skupiny poľských pútnikov, nechýbali však ani Slováci. V úvode slávnosti kardinál Stanislaw Dziwisz, krakovský arcibiskup, spomenul niekoľko dôvodov pre vďačnosť:

„Ďakujme za mimoriadne transparentné svedectvo lásky a služby týchto dvoch pastierov. V ich láske a službe sa uskutočňuje Boží prísľub spred stáročí, napísaný u proroka Jeremiáša: «Dám vám pastierov podľa svojho srdca» (Jer 3,15). Za tento dvojaký dar ďakujme z celého srdca Svätému Otcovi Františkovi, že sa v prvom roku svojho pontifikátu rozhodol svätorečiť svojich predchodcov. Ďakujme tiež pápežovi Benediktovi XVI., ktorý toľko urobil pre túto tak významnú kauzu pre celú Cirkev.“

Kardinál Comastri sa vo svojej úvahe nad osobnosťou sv. Jána Pavla II. vrátil k 8. aprílu 2005, k pôsobivému okamihu pohrebu Jána Pavla II., keď vietor listoval v Evanjeliári položenom na truhle, a položil dvojitú otázku: Kto bol Ján Pavol II.? Prečo sme ho mali tak radi?

„Neviditeľná ruka, ktorá listovala v Evanjeliári, akoby chcela povedať: ‚Odpoveď je v evanjeliu! Život Jána Pavla II. bol neustálou poslušnosťou evanjeliu Ježiša. Preto – ako nám povedal vietor – ste ho mali tak radi! Spoznávali ste v jeho živote evanjelium. Evanjelium, ktoré dalo svetlo a nádej generáciám kresťanov!“

Kardinál Comastri citujúc slová Jána Pavla II., že „svätí nechcú od nás, aby sme ich chválili, ale aby sme ich napodobňovali“, položil ďalšiu otázku: „Čomu nás učí svätosť tohto mimoriadneho Ježišovho učeníka dvadsiateho storočia?“ „Prvá odpoveď je okamžitá: Ján Pavol II. má odvahu otvorene vyznať svoju vieru v Ježiša v čase, tichej apostázie zo strany presýteného človeka, ktorý žije, akoby Boh neexistoval‘ (Cirkev v Európe, 9). V ten večer 16. októbra 1978, novozvolený pápež Ján Pavol II. na balkóne baziliky zvolal: Pochválený buď Ježiš Kristus! Bol to výkrik jeho viery, zmysel jeho života, začiatok jeho pontifikátu.“

Ján Pavol II. – pokračoval kardinál – mal odvahu obhajovať rodinu, ktorá je projektom Boha, napísaným jasnými písmenami v knihe života. Obhajoval rodinu pred šíriacim sa zmätkom a verejnou agresiou voči rodine, pred pochabou snahou napísať akúsi antigenézu, kontraprojekt proti Stvoriteľovi. V apoštolskej exhortácii Familiaris consortio Ján Pavol II. jasne hovorí: „V terajšej historickej chvíli, keď rodinu napádajú početné sily, ktoré sa ju usilujú rozvrátiť, alebo aspoň pokriviť, Cirkev si uvedomuje, že dobro spoločnosti i jej vlastné dobro je tesne zviazané s dobrom rodiny. Preto pociťuje veľmi živo a naliehavo svoje poslanie hlásať všetkým Boží plán o manželstve a rodine“ (Familiaris Consortio, 3).

Ján Pavol II. mal odvahu vyjsť v ústrety mladým ľuďom, aby ich vyslobodil z kultúry prázdna a pominuteľnosti a vyzval ich k prijatiu Krista, jediného svetla života a toho, ktorý je ako jediný schopný naplniť ľudské srdce radosťou, pokračoval kardinál Comastri. Pripomenul slová, ktorými sa Ján Pavol II. prihovoril dňa 15. augusta 2000 obrovskému zástupu mladých, ktorých prijal na Svätopeterskom námestí: „Čo ste sem prišli hľadať? Dovoľte, aby som zopakoval otázku: Čo ste prišli hľadať? Alebo skôr: Koho ste sem prišli hľadať? Odpoveď môže byť len jedna! Prišli ste hľadať Ježiša Krista! Ježiš Kristus ale ako prvý prichádza hľadať vás! Nemyslite si, že ste jeho očiam cudzí, ako čísla v anonymnom dave. Každý z vás je vzácny Kristovi, je osobne známy, je milovaný.“

Ján Pavol II. v ťažkej dobe krízy kňazských povolaní mal odvahu žiť pred svetom radosť z toho, že je kňaz, radosť z toho, že úplne patrí Kristovi. V tejto súvislosti kardinál v dnešnej homílii uviedol príklad jedného kňaza, ktorý zanechal kňazskú službu a dopracoval sa až k tomu, že viedol život vandráka. Istého dňa ho priateľ spolubrat doviedol na audienciu u pápeža v Klementínskej sále. Čo sa stalo? Toto sú slová kardinála Comastriho: „Pápež pokľakol a požiadal ho o spoveď, aby prebudil v jeho srdci vedomie veľkosti kňazstva. Lúčiac sa s ním mu povedal: ‚Pozri, aké veľké je kňazstvo! Nepoškvrňuj ho!‘“

Kardinál vikár, ktorý je aj správcom Baziliky sv. Petra, v závere homílie poukázal aj na skutočnosť, že Ján Pavol II. mal odvahu konfrontovať sa s istým chladom voči mariánskemu kultu, ktorý charakterizoval prvú pokoncilovú fázu. S odhodlaním a presvedčivo pozdvihol úctu k Panne Márii, nábožnosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou evanjelia, teda diela spásy. Ako jasný príklad mariánskeho cítenia sv. Jána Pavla II. kardinál Comastri pripomenul jeho slová: „13. mája 1981, keď ruka vraha vystrelila, aby ma zabila, cítil som inú ruku, materskú, ktorá zadržala pápeža na prahu smrti.“

 

V kostole sv. Karola v Ríme ďakovali za svätorečenie Jána XXIII.

Vatikán 28. Apríla. Veriaci Bergamskej diecézy ďakovali v pondelok 28. apríla za dar kanonizácie svojho rodáka sv. Jána XXIII. v rímskom kostole sv. Karola (San Carlo al Corso), kde Angelo Roncalli 19. marca 1925 prijal biskupské svätenie. Eucharistickej slávnosti predsedal Mons. Francesco Beschi, bergamský biskup. Na svätej omši bol prítomný aj kardinál Dionigi Tettamanzi, emeritný milánsky arcibiskup.

Mons. Beschi prítomným prečítal list, ktorý v deň kanonizačnej slávnosti odovzdal pápežovi Františkovi ako odpoveď na to, čo Svätý Otec osobne napísal spoločenstvu bergamskej diecézy pri príležitosti kanonizácie pápeža Jána XXIII. Biskup Bergama zdôraznil nádej, ktorá pramení z evanjelia a z tých, ktorí boli jeho žiarivými svedkami. Ako povedal, svätorečenie nás „zároveň nás nabáda k vášnivému a radostnému zbieraniu semena evanjelia a rozvíjaniu toho, čo bolo zasiate do života každého z nás, do jeho konkrétneho povolania a poslania a do života všetkých našich komunít.“

 

Najbližší spolupracovníci budúcich svätých o živote s nimi

Vatikán 27. Apríla. Najbližší spolupracovníci Jána XXIII. a Jána Pavla II. vydali svedectvo o svätosti týchto dvoch kandidátov svätorečenia. Kardinál Stanisław Dziwisz, krakovský arcibiskup, ktorý bol osobným sekretárom Karola Wojtylu prišiel do vatikánskeho mediálneho centra a cez obrazovku sa zase s prítomnými novinármi spojil kardinál Loris Capovilla, osobný sekretár Jána XXIII.

„Žil som po boku svätca,“ takto na svojich 39 rokov služby pre Karola Wojtylu spomína poľský kardinál Dziwisz. Zo všetkého dnes najviac vyzdvihuje jeho vzťah k modlitbe: „Modlil sa svojim životom. Nebolo možné oddeliť modlitbu od práce. Celý jeho život bol modlitbou. A aj všetko to, čo robil, prechádzalo modlitbou. Za koho sa modlil? Niektorí hovoria o istej geografickej modlitbe, teda každý deň prechádzal krajinou po krajine, národom za národom. A modlil sa za niekoľko vecí: za mier, spravodlivosť, rešpekt voči ľuďom, za dodržiavanie ľudských práv a modlil sa tiež za konkrétnych ľudí.“

Celý jeho život bol však poznačený aj utrpením. Od straty matky a brata, cez atentát na Námestí sv. Petra dňa 13. mája 1981. Poľský kardinál na tento deň spomína takto: „Bol som s ním v sanitke. Keď bol ešte pri vedomí, modlil sa – hoci v tichosti, ale bolo to počuť – za atentátnika. Nevedel, kto to bol, ale už mu odpustil. A ponúkol toto utrpenie za Cirkev a za svet.“

Nie je náhodou, že Ján Pavol II. bol vždy nablízku chorým a chudobným. „Cestoval veľa do Afriky alebo Ázie, najmä do chudobných krajín. Aby zaznel ich nárek, aby zaznel hlas ľudí, ktorí trpeli chudobou a tiež, aby zaznel silný pokrik na bohatých sveta, aby zmenili svoje správanie voči krajinám, ktoré potrebujú pomoc,“ uviedol krakovský arcibiskup. Wojtyla tak podľa neho vždy počúval iných, bez rozdielu: „Neznamená to, že s nimi zdieľal všetko to, čo cítil, ale rešpektoval osobu, nielen kresťanov, ale tiež neveriacich, nekresťanov, židov, moslimov, mal veľký rešpekt. Preto bol náboženským lídrom pre všetkých. Prekonal všetky múry. Myslím, že takto otvoril Cirkev svetu a priblížil svet k Cirkvi.“ Vo Vatikáne za pomoci dnes blahoslavenej Matky Terezy vytvoril centrum pre tých, ktorí mali v živote menej šťastia a na jeho želanie bol zriadený aj kontemplatívny kláštor, v ktorom dnes sídli emeritný pápež Benedikt XVI. Kardinál Stanisław Dziwisz však poukázal aj na vzťah Jána Pavla II. s mladými: „Hneď na začiatku pochopil, že mladí ľudia majú otázky, sú citliví, a preto je potrebné ich sprevádzať, dať im odpovede.“

A ako by osobný sekretár Jána XXIII. kardinál Loris Capovilla opísal oboch budúcich svätých? „Definíciou pápeža Jána sú dve oči a úsmev. Nevinnosť a dobrota. To isté platí aj o Jánovi Pavlovi II.,“ uviedol 98-ročný pamätník oboch pápežov.

 

Na svätorečení prezidenti, králi, Židia i moslimovia z celého sveta

Vatikán 27. Apríla. Účasť na obrade svätorečenia pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. potvrdilo 93 delegácií z celého sveta. Je medzi nimi 24 najvyšších predstaviteľov štátov, prezidentov či kráľov. Za našu krajinu je Vatikáne prezident Ivan Gašparovič.

Taliansko zastupuje prezident Giorgio Napolitano a premiér Matteo Renzi. Za Poľsko prišiel na slávnosť nielen súčasný prezident Bronislaw Komorowski a premiérka Ewa Kopaczova, ale aj bývalý prezidenti Lech Walesa a Aleksander Kwaśniewski. Spojené štáty americké vyslali ako svojho zástupcu Obamovho poradcu Johna Podestu. Na obrade nechýbajú predstavitelia afrických či latinskoamerických štátov, ako aj delegácie z Blízkeho východu. Je medzi nimi prezident Libanonu Michel Sleiman a veľvyslankyňa Palestíny pri Svätej stolici Issa Kassissiehová. Do Vatikánu tiež priletel viceprezident Čínskej republiky Deng-Yih Wu.

Čo sa týka medzinárodných organizácií, účasť potvrdili aj najvyšší predstavitelia európskych inštitúcií ako Hernan Van Rompuy, predseda Európskej rady, José Manuel Barroso, predseda Európskej komisie a Miguel Angel Martinez-Martinez, viceprezident Európskeho parlamentu.

Na Námestí sv. Petra sa zišla aj delegácia 24 židovských predstaviteľov zo Spojených štátov amerických, Izraela, Argentíny, Poľska a židovskej komunity v Ríme. Je medzi nimi aj vrchný rabín Poľska Michael Schudrich, či dvaja osobní priatelia pápeža Františka rabín Abraham Skorka, rektor Latinskoamerickej rabínskej školy v Buenos Aires a Claudio Epelman, generálny riaditeľ Židovského latinskoamerického kongresu.

Ako uviedol hovorca Vatikánu P. Lombardi počas brífingu vo štvrtok 24. apríla, židovskí predstavitelia, ktorí prídu „prejavili rozličnými spôsobmi úctu a náklonnosť dvom pápežom, ktorí boli obzvlášť dôležití pre vzťah so židovským národom“. Čo sa týka ďalších náboženstiev a vyznaní, zúčastňuje sa tiež veľký počet pravoslávnych veriacich, anglikánov, ale aj moslimov.

 

Informácie o sobotnej vigílii a nedeľnej liturgii kanonizácie

Vatikán 24. apríla - Na dnešnom dopoludňajšom brífingu venovanom blížiacej sa kanonizácii Jána XXIII. a Jána Pavla II. sa v Tlačovom stredisku Svätej stolice hovorilo o modlitbovej vigílii, ktorou sa pútnici budú od soboty večera pripravovať na eucharistické slávenie spojené so svätorečením. Ako je známe, toto sa v nedeľu začne o 10. hodine. Páter Federico Lombardi, riaditeľ Tlačovej kancelárie, prešiel rad radom jednotlivé časti obradu, na ktorom sa predpokladá účasť 93 oficiálnych delegácií z rôznych krajín a 24 hláv štátov. Pokiaľ ide o koncelebrantov, ráta sa so 150 kardinálmi a 1000 biskupmi. Prítomní budú aj zástupcovia iných náboženských denominácií. Očakáva sa veľký počet pravoslávnych a anglikánov a dokonca aj židov a moslimov. Ohľadom očakávanej prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI. vatikánsky hovorca uviedol:

„Pápež Benedikt je očakávaný a vie, že je vítaný a pozvaný. Rešpektujeme jeho slobodu, jeho vek a to, ako sa cíti pri sile, aby prišiel v tento deň. Takže neexistuje žiadna úradná správa o jeho prítomnosti, je túžba, aby prišiel. Ak príde, všetci budeme veľmi radi, ak nie, nemáme právo cítiť sa sklamaní nesplneným prísľubom, pretože nikto nič nesľúbil.“

Don Walter Insero, ktorý je hovorcom Rímskeho vikariátu, informoval, že v rámci sobotnej modlitbovej vigílie je plánovaná tzv. modlitbová štafeta, ktorú otvorí svätá omša v sobotu večer o 19.00 v Bazilike na Monte Santo, kde bol Ján XXIII. v roku 1904 vysvätený za kňaza. O 21. hodine bude modlitba pokračovať v Kostole sv. Agnesy na Piazza Navona s animáciou v poľskom jazyku; u Svätého Marka na námestí Piazza Venezia v taliančine a angličtine; v Bazilike sv. Anastázie v portugalčine; v kostole Najsv. mena Ježiš na Largo Argentina v taliančine a španielčine; v Bazilike sv. Andreja della Valle vo francúzskom jazyku; u sv. Bartolomeja na Tiberskom ostrove v taliančine a arabčine; v kostole sv. Ignáca z Loyoly a ďalších kostoloch Ríma v talianskom jazyku.“

V nedeľu ráno, ako povedal páter Federico Lombardi, sa program na Svätopeterskom námestí začne o 9.00 modlitbou korunky Božieho milosrdenstva so spevom Zboru Rímskej diecézy a sláveniu bude predchádzať spev litánií ku všetkým svätým. K zboru Cappella Sistina sa pripojí pri tejto príležitosti Krakovská filharmónia a spevácky zbor z diecézy Bergamo. Najbližšími koncelebrantmi budú kardinál vikár Vallini, poľský kardinál Dziwisz a bergamský biskup Beschi. Sväté prijímanie bude na Námestí sv. Petra a na Via della Conciliazione rozdávať 870 kňazov. Slávenie sa začne samotným obradom svätorečenia, trojitou žiadosťou adresovanou pápežovi zo strany prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, kardinála Angela Amata. Nasledovať bude slávnostná formula, ktorú prednesie pápež na potvrdenie návrhu, aby si univerzálna Cirkev uctila nových svätých.

Po kanonizačnej formule budú prezentované relikvie nových svätcov ľuďmi im blízkymi. Ostatky Jána XXIII. ponesú niektorí z jeho príbuzenstva spolu s primátorom mesta Bergamo a predsedom Nadácie pápeža Jána XXIII. V prípade Jána Pavla II. to budú pravdepodobne dve ženy, ktoré boli zázračne uzdravené, ďalšie detaily budú ešte upresnené. Po chvíľke vďakyvzdania bude eucharistické slávenie pokračovať spevom Glória. Evanjelium bude prednesené v gréčtine a latinčine.

Ďalší brífing ku kanonizácii, ktorý sa v Átriu Auly Pavla VI. konal popoludní, bol zameraný na zázraky na príhovor oboch blahoslavených. Zúčastnili sa ho Floribeth Mora Diazová, zázračne uzdravená na príhovor Jána Pavla II., a sestra Adele Labianca z Kongregácie dcér kresťanskej lásky, vedúca nemocnice v Brindisi, ktorá opatrovala sestru Caterinu Capitaniovú, zázračne uzdravenú na príhovor bl. Jána XXIII.

 
 

 

Chronológia svätorečenia Jána Pavla II.

Svätorečenie je náročný a často zdĺhavý proces s prepracovanými pravidlami. V informačnej skratke vám prinášame priebeh svätorečenia Jána Pavla II.

13.5.2005 – Benedikt XVI. oznámil začatie procesu blahorečenia

jún 2005 – apríl 2007 – prebiehala diecézna fáza procesu

4.5.2007 – Kongregácia pre kauzy svätých potvrdila platnosť diecéznej fázy procesu

jún 2009 – teologická komisia Kongregácie pre kauzy svätých odobrila závery diecéznej fázy procesu (tzv. Positio)

november 2009 – Positio odobril biskupi a kardináli z kongregácie

19.12.2009 - Benedikt XVI. promulgoval dekrét o hrdinských cnostiach Jána Pavla II.

21.10.2010 – lekárska komisia Kongregácie pre kauzy svätých potvrdila nevysvetliteľnosť uzdravenia francúzskej rehoľníčky Marie Simon-Pierre Normandovej

14.12.2010 – zázračné uzdravenie potvrdila teologická komisia

11.1.2011 – pozitívne stanovisko k zázračnému uzdraveniu zaujali biskupi a kardináli z kongregácie

14.1.2011 – Benedikt XVI. promulgoval dekrét o zázraku vykonanom na príhovor Jána Pavla II.

1.5.2011 – Benedikt XVI. vyhlásil svojho predchodcu za blahoslaveného

apríl 2013 - lekárska komisia Kongregácie pre kauzy svätých potvrdila nevysvetliteľnosť uzdravenia Kostaričanky Floribeth Mora Dìaz

jún 2013 - zázračné uzdravenie potvrdila teologická komisia

júl 2013 - pozitívne stanovisko k zázračnému uzdraveniu zaujali biskupi a kardináli z kongregácie

30.9.2013 - František stanovil dátum svätorečenia

27.4.2014 - František vyhlási za svätých Jána Pavla II. a Jána XXIII.

Imrich Gazda

 

 

Muž modlitby Ján Pavol II. – svedectvo kardinála Re

Prinášam svedectvo kardinála Giovanniho Battistu Re, niekdajšieho úzkeho spolupracovníka pápeža Jána Pavla II., publikované v denníku L´Osservatore Romano 28. marca 2014. Dnes 80-ročný taliansky kardinál bol v roku 1987 menovaný Jánom Pavlom II. za sekretára Kongregácie pre biskupov, v roku 1989 za substitúta Štátneho sekretariátu v sekcii pre všeobecné záležitosti a v rokoch 2000 – 2010 bol prefektom Kongregácie pre biskupov. Na kardinála ho kreoval Ján Pavol II. 21. februára 2001, od roku 2002 je v hodnosti kardinála-biskupa.

Gigantickú osobnosť Jána Pavla II. ocenil svet predovšetkým pre to, čo urobil za 26 a pol roka svojho pontifikátu, pretože toto bol najviditeľnejší aspekt. Avšak jeho najdominantnejšou dimenziou bola bez pochýb modlitba. Jeho dlhý život bol obdivuhodnou syntézou modlitby a činnosti, predsa však v jeho mysli a v jeho osobnej vízii mala prednosť modlitba. Karol Wojtyla už od svojej mladosti miloval modlitbu a dával jej vždy privilegované miesto. Tvorila súčasť jeho existencie. Dá sa povedať, že modlitba bola zdrojom jeho dynamizmu a jeho neúnavnej apoštolskej činnosti. Bola tiež príčinou pôsobivosti jeho svedectva.

Pracujúc v blízkosti Jána Pavla II. bolo mnoho vecí, ktoré sa človeka dotýkali. Predovšetkým to bola jeho istota. Bol človekom pevného presvedčenia. A potom tiež hĺbka jeho myšlienok, schopnosť hovoriť k davom, ľahkosť s akou zvládal cudzie jazyky, pohotovosť s akou dokázal odpovedať v danej situácii. Ale to, čo na mňa vždy najviac zapôsobilo, bola intenzita jeho modlitby, prejav naozaj hlbokej a žitej jednoty s Bohom. Spôsob, akým sa vždy pohrúžil do modlitby napĺňal úžasom. Bolo vidieť zápal, ktorý ho pohlcoval, akoby ani nemal problémy a naliehavé povinnosti, ktorým sa musel aktívne venovať. Jeho výraz počas modlitby prezrádzal hlboké sústredenie a súčasne pokojné uvoľnenie. Boli svedectvom hlbokého duchovného zjednotenia sa a presvedčivým výrazom modlitby, ktorej sa oddával a prežíval. Keď sa modlil osamote, dalo sa vycítiť, ako sa pre neho zjednotenie s Bohom stalo dychom jeho duše a prameňom jeho usudzovania. Dojemná bola ľahkosť a rýchlosť, s akými prechádzal od kontaktu s ľuďmi k rozjímaniu v intímnom rozhovore s Bohom. Mal veľkú schopnosť sústredenia sa. Keď bol sústredený v modlitbe, zdalo sa, že to, čo sa dialo okolo neho, sa ho nedotýka a netýka, až tak sa vnáral do stretnutia sa s Bohom. Prechod z jednej činnosti do druhej počas dňa vždy sprevádzal rýchlou modlitbou. Keď svojím drobným rukopisom písal v poľštine svoje prejavy, homílie alebo dokumenty magistéria, text sa vždy začínal krátkou invokáciou alebo modlitbou v latinčine na pravej strane listu, v ktorej pokračoval aj na nasledovnej strane. Napríklad: Totus tuus ego sum a na nasledujúcej strane: et omnia mea tua sunt a tak ďalej aj na ostatných stranách. Modlitbou sa pripravoval na rôzne stretnutia dňa alebo týždňa. Niekoľkokrát to výslovne povedal. Napríklad, keď prijal Gorbačova v roku 1989. Pápež začal spoločný rozhovor tým, že sa mu zdôveril o svojej modlitbe k Bohu za jeho osobu a aj za ich vzájomné stretnutie. Všetky svoje dôležité voľby nechával vyzrieť v modlitbe. Pred každým významným rozhodnutím sa Ján Pavol II. najprv za danú skutočnosť dlho – niekoľko dní, niekedy aj niekoľko týždňov – modlil. Čím dôležitejšie bolo rozhodnutie, tým dlhšia bola modlitba. Pri ťažších voľbách sa nikdy nerozhodoval ihneď. Tým, ktorí ho o niečo žiadali alebo mu niečo navrhovali, odpovedal, že skôr, než rozhodne, chce nad tým najprv popremýšľať. V skutočnosti tak získaval čas, aby si vypočul názor iných. Mal vždy mnoho kontaktov, najmä sa však chcel za danú skutočnosť modliť a získať tak svetlo zhora skôr, než sa rozhodne. Spomínam si na viac prípadov za tie roky, keď som bol substitútom Štátneho sekretariátu, keď sa mi zdalo, že pápež bol už jasne naklonený v prospech istého rozhodnutia. Spýtal som sa ho teda, či môžeme pokračovať a vydať o tom komuniké. Odpoveď bola: „Počkajme, chcem sa za to ešte trochu modliť pred tým, ako sa definitívne rozhodnem.“ Keď sa skúmala istá otázka a nedarilo sa nájsť riešenie, pápež to uzatvoril slovami: „Musíme sa ešte modliť, aby nám Pán prišiel na pomoc.“ Ján Pavol II. sa odovzdával modlitbe, aby mal jasno v ceste, ktorou sa mal uberať.

Dva týždne po svojom zvolení na pápežský stolec išiel do svätyne Mentorella, ktorá je asi šesťdesiat kilometrov vzdialená od Ríma a hovoril o modlitbe. Okrem iného spomenul, že prvým poslaním pápeža voči Cirkvi a voči svetu je modliť sa. Povedal: „Modlitba (...) je prvou úlohou a v istom zmysle prvým ohlasovaním pápeža, tak ako je prvou podmienkou jeho služby v Cirkvi a vo svete.“ Potom doplnil, že „modlitba je prvou podmienkou autentickej slobody ducha“, „vovádza človeka do vzťahu so živým Bohom“, a preto „dáva zmysel celému životu, v každom jeho momente, za každých okolností.“

Modlitba bola u neho akoby niečím spontánnym a zároveň bola spojená s tradičnými prejavmi ľudovej zbožnosti, medzi nimi napríklad hodina adorácie každý štvrtok, modlitba krížovej cesty každý piatok a každodenný ruženec. Eucharistia, kríž a Panna Mária boli tromi centrami jeho zbožnosti. Svätá omša bola pre neho najvyššou a najsvätejšou skutočnosťou, srdcom každého jeho dňa. Počas jedného stretnutia s kňazmi v roku 1995 povedal: „Svätá omša je absolútnym centrom môjho života a každého môjho dňa.“ Keď bol doma a program mu dovoľoval zotrvať samému v kaplnke, rád sa modlieval ležiac na podlahe ako pri kňazskej a biskupskej vysviacke. Tou polohou tela chcel vyjadriť hlbokú úctu a úpenlivú pokornú prosbu pred nekonečnou veľkosťou Boha.

               

 

Benedikt XVI. se zúčastní nedělní kanonizace

Vatikán - 23. 4. 2014. Neděle Božího milosrdenství se ve Věčném městě stane dnem čtyř papežů – dva budou svatořečeni a dva fyzicky přítomni na kanonizační liturgii. Na dnešní tiskové konferenci, týkající se průběhu kanonizace, to předeslal mons. Liberio Andreatta, zástupce předsedy Římského poutního díla (Opera Romana Pellegrinaggi).

„Řím zažije událost, která v jeho dějinách a ani ve světové historii dosud nikdy nenastala. Dva svatí papežové a dva živí papežové. Dokážu si představit dojetí papeže Františka a papeže Benedikta.”

Emeritní papež se tak velice pravděpodobně podruhé od své abdikace ukáže na veřejnosti, první příležitostí k tomu byla únorová konzistoř. Svatý stolec dnes rovněž oznámil, že vstup poutníků na Svatopetrské náměstí v neděli 27. dubna bude umožněn od půl šesté ráno. Jediný přístup bude z koncové části Via della Conciliazione, tedy široké třídy, která do náměstí ústí.

 

Spravodliví medzi národmi Ján Pavol II. a Ján XXIII.

„Spravodlivý medzi národmi, Karol Wojtyla, je iste človekom, ktorého Boh určil, aby sa podobal jeho obrazu čo najviac. Nech sa spomienka na spravodlivých stane požehnaním pre nás všetkých,“ povedal emeritný hlavný rabín Ríma Elio Toaff v rozhovore pre internetový informačný portál Adnkronos pri príležitosti blížiacej sa kanonizácie Jána Pavla II.

„Počas židovskej Veľkej noci v roku 1987,“ spomína Toaff, „mi pápež Wojtyla napísal, aby som odovzdal mojej komunite odkaz o jeho vedomí si vlastného prísľubu spoločného napredovania – židov a kresťanov – na ceste slobody a viery, v nádeji a s radosťou, ktorá tkvie v srdciach počas veľkej slávnosti Veľkej noci. «Pamätajme v každom momente nášho života, zdôrazňoval Ján Pavol II., že človek bol stvorený na Boží obraz».“

V Talmude sa píše, že „v každej generácii sa vystrieda 36 spravodlivých ľudí, od ktorých činov závisí budúcnosť človeka. Toto sú tí spravodliví medzi národmi, ktorí v sebe viac než iní nesú «shekhinah», prítomnosť Boha,“ vysvetľuje rabín a ďalej dodáva: „Sú to práve spravodliví, ktorí nám ukazujú cestu dobra, a to zasvätením svojho života službe blížnemu a na slávu Večného. V židovstve, ako je známe, neexistujú svätí, len spravodliví. Svätorečenie svätca je vnútornou záležitosťou kresťanskej cirkvi. My, židia, však v tejto chvíli chceme zdôrazniť, že k osobnosti Jána Pavla II. sa azda nič nehodí viac, než označenie spravodlivý.“

Rabín Toaff tiež zdôraznil, že symbolické návštevy Jána Pavla II. v rímskej synagóge, v koncentračnom tábore Osvienčim, ako aj návšteva Západného múru Jeruzalemského chrámu (Múru nárekov) „boli medzníkmi na jeho ceste, ktorú sa rozhodol dovŕšiť s odvahou a pevnosťou. Boli to gestá úprimnej náklonnosti a porozumenia vo vzťahu k izraelskému ľudu a zároveň na odčinenie utrpenia a krívd, ktorými bol v priebehu dejín postihnutý, a ktoré vyvrcholili v tragédii «Shoah»“.

V súvislosti s kanonizáciou Jána XXIII. a Jána Pavla II. publikovala článok aj jedna z najväčších medzinárodných židovských organizácií pre ľudské práva Centrum Simona Wiesenthala. „Židia budú vždy pamätať na Jána XXIII. ako na animátorskú silu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá zmenila spôsob, akým katolíci hľadeli na iné vierovyznania, najmä na židovstvo. Dokument Nostra Aetate, ktorý z koncilu vzišiel, urobil koniec storočiam teologického antisemitizmu storočiam teologického antisemitizmu a nastolil vzťahy medzi kresťanmi a židmi na základe vzájomnej úcty,“ podotkol rabín Yitzchok Adlerstein, zodpovedný za medzináboženské záležitosti pri spomínanom Wiesenthalovom centre.

Ján Pavol II. „sa stal prvým pápežom, ktorý navštívil dom židovského kultu, pričom objal hlavného rímskeho rabína Elia Toaffa a zároveň nazval židov «staršími bratmi kresťanov»,“ komentuje rabín Abraham Cooper, dekan, ktorý spolupracuje s Centrom, a zároveň spomína aj ďalšie dva dôvody, kvôli ktorým patrí pápežovi Wojtylovi „špeciálne miesto v srdci židovského národa“: jeho rozhodnutie ustanoviť plné diplomatické vzťahy s Izraelským štátom a jeho lístok, ktorý vložil medzi kamene Múra nárekov počas návštevy Jeruzalema. V ňom uznal židovskú krv mnohých generácií preliatu v mene kresťanstva, prosiac o odpustenie. „Je to gesto, na ktoré sa nikdy nezabudne,“ uviedol rabín Cooper.

 

Pútnici budú môcť sledovať kanonizáciu aj na 14 obrazovkách v centre Ríma

Taliansko 19. apríla – Veriaci mohli včerajšiu krížovú cestu v Ríme sledovať aj vďaka trom veľkoplošným obrazovkám na ulici Fori Imperiali, vedúcej ku Koloseu. Tie tam ostanú až do 28. apríla. Prenášať budú videonahrávky a správy týkajúce sa kanonizácie oboch pápežov. Prostredníctvom jednej z nich, umiestnenej pri informačnej kancelárii v blízkosti stanice metra Colosseo, si budú môcť v nedeľu 27. apríla pútnici pozrieť aj slávnosť kanonizácie vysielanú v anglickom jazyku.

Mesto Rím pripravuje kvôli blížiacej sa udalosti inštaláciu celkovo 14 veľkoplošných obrazoviek. Nachádzať sa budú v blízkosti Vatikánu na Via della Conciliazione, na Námestí Pia XII. a Námestí Jána XXIII. Ďalšie budú rozmiestnené aj pri pešej zóne a v záhradách Anjelského hradu (Castel S. Angelo), na námestí Navona (pre poľských pútnikov) a pred Bazilikou Santa Maria Maggiore. Pre frankofónnych pútnikov bude pripravený prenos na námestí Farnese.

 

Zvláštní příloha vatikánského deníku ke kanonizaci dvou papežů

Vatikán. List L’Osservatore Romano vydává k nedělnímu svatořečení zvláštní stostránkovou publikaci v barevném provedení. Brožura bude kromě životopisných dat kanonizovaných papežů obsahovat méně známé texty Pavla VI., Jana Pavla II., Benedikta XVI. a papeže Františka. Doprovázejí je dosud nepublikované fotografie. Svazek vychází v italštině a polštině a bude v prodeji za pět euro.

Po nedělním svatořečení bude mít církev celkem 82 svatých papežů, zatímco počet blahoslavených papežů klesne z jedenácti na devět. Ctihodným Božím služebníkem zůstává jediný papež – Pius XII. Právě během jeho pontifikátu se konala dosud poslední kanonizace Petrova nástupce. Před šedesáti lety – 29. května 1954 – Pius XII. svatořečil svého předchůdce Pia X., který byl římským biskupem v letech 1903-1914.

 

Dětská nemocnice Svatého stolce vystaví relikvii Jana Pavla II.

Řím. U příležitosti svatořečení Jana Pavla II. a Jana XXIII. vystaví dětská nemocnice Bambin Gesú relikvii prvně jmenovaného papeže. Ampulka s krví papeže Wojtyly, vsazená do relikviáře, se uchovává v kapli dětské nemocnice. Spolu s relikvií Jana Pavla II. bude vystaveno také solideo Jana XXIII. Právě papež Roncalli zahájil tradici pastoračních návštěv v dětské nemocnici. Zavítal sem o vánocích v letech 1958 a 1962. Při jedné z těchto návštěv sňal pileolus a položil jej na hlavu jednoho z malých pacientů. Papež Wojtyla nemocnici navštívil jedenkrát, v lednu 1979. Kanonizaci obou papežů budou moci dětští pacienti a jejich rodiče sledovat prostřednictvím interní televizní sítě. Dětská nemocnice Svatého stolce ve svém dnešním tiskovém prohlášení rovněž sděluje, že v průběhu následujících dní bude kromě běžné pediatrické pohotovosti zajišťovat zvýšenou krizovou záchrannou službu.

 

Svědectví kard. Bergoglia v beatifikačním procesu Jana Pavla II.

Vatikán. „Muž modlitby a naslouchání, který odešel příkladnou a hrdinskou smrtí“, těmito slovy popisuje kard. Jorge Maria Bergoglio Božího služebníka Jana Pavla II. ve své výpovědi k beatifikační a kanonizační kauze. Tehdejší arcibiskup Buenos Aires a současný papež František byl povolán k římskému diecéznímu tribunálu, aby jako očitý svědek vypovídal v počáteční fázi procesu, na podzim roku 2005. V seznamu dotazovaných svědků figuruje devětašedesátiletý argentinský kardinál ihned na druhém místě. Obsáhlé výňatky z Bergogliovy výpovědi otiskl italský deník Avvenire (17.4.2014).

„Jana Pavla II. jsem osobně poznal v prosinci téhož roku, ve kterém byl kard. Martini jmenován milánským arcibiskupem“, odkazuje Bergoglio na rok 1979 a pokračuje: „Při té příležitosti jsem se účastnil modlitby růžence, kterou Boží služebník vedl, a velice jasně jsem vnímal, že jeho modlitba je opravdová“. Současný papež pak vypočítává následující osobní setkání se svým předchůdcem: roku 1987 u příležitosti Wojtylovy druhé apoštolské cesty do Argentiny (schůzka na nunciatuře s představiteli různých náboženství), o sedm let později (1994), kdy Bergoglio už jako pomocný biskup Buenos Aires přijel do Říma, aby se účastnil biskupského synodu o zasvěceném životě, a celou řadu dalších. „Při osobních setkáních s Božím služebníkem“, vypovídá Bergoglio, „ se stále potvrzovala jeho touha naslouchat svému partnerovi v rozhovoru, aniž by kladl otázky. Zejména se však jasně ukazovalo, že neměl žádné předsudky. Člověk, který stál před ním, se cítil ve své kůži, protože Jan Pavel II. mu dával plnou důvěru. To je má zkušenost, kterou dokládají také mnozí mí spolubratři. Účastník rozhovoru měl dojem, že Boží služebník, i když snad s vyřčeným úplně nesouhlasil, to na sobě vůbec nedával znát právě proto, aby druhý člověk nebyl nesvůj. Pokud chtěl něco podotknout nebo se na něco zeptat, přistoupil k tomu až na samém konci rozhovoru“, čteme dále ve svědecké výpovědi kardinála Bergoglia.

„Další aspekt, který mne na Svatém otci pokaždé upoutal, byla jeho paměť. Řekl bych, že neznala hranic, protože si pamatoval místa, lidi, situace, což je znamení, že věnoval maximální pozornost všem okolnostem a zejména lidem, které potkával. Podle mého soudu je to známka velikosti a opravdovosti jeho lásky“, popisuje dále nástupce Jana Pavla II. Kard. Bergoglio pak vzpomíná na dlouhé audience, které polský papež trávil s biskupy, ačkoliv běžně ničím čas neztrácel. Vypovídá o usebranosti Wojtylovy modlitby, ve které rozvažoval také veškerá důležitá rozhodnutí, včetně biskupských jmenování.

Ve své svědecké výpovědi v kauze svatořečení Jana Pavla II. se pak kard. Bergoglio věnuje posledním okamžikům Božího služebníka slovy: “Rád bych zdůraznil, že nás Jan Pavel II. tím, že nikomu nic neskrýval, naučil trpět a umírat. To je, dle mého soudu, hrdinské“. Tehdejší arcibiskup Buenos Aires pak vyslovuje své mínění o ctnostech a zbožnosti Jana Pavla II.: „Nesmíme zapomenout na jeho zvláštní mariánskou úctu, která, jak musím přiznat, ovlivnila mou vlastní zbožnost. (…) Odvažuji se tvrdit, že Jan Pavel II. žil všechny ctnosti heroickým způsobem, vzhledem k vytrvalosti, rovnováze a klidu, kterým se vyznačovalo celé jeho bytí. A to bylo zřejmé všem, včetně nekatolíků, vyznavačů jiných náboženství i agnostiků“.

Výslech svědků v kanonizačním procesu probíhá podle předem stanoveného formuláře, který uzavírá otázka, týkající se pověsti svatosti. Bergoglio na ni odpovídá stručně: „Nejsem si vědom výjimečných charismatických darů, nadpřirozených skutečností nebo mimořádných jevů, které by Božího služebníka doprovázely za jeho života. Dokud byl Jan Pavel II. naživu, vždy jsem jej pokládal za Božího muže, stejně jako většina lidí, kteří s ním přicházeli do styku.“, uzavírá současný papež svou svědeckou výpověď v kanonizační kauze svého předchůdce.

 

 

Papežský fotograf vzpomíná na Jana XXIII. a Jana Pavla II.

Vatikán. Za nesmírné privilegium považuje léta práce po boku dvou světců papežský fotograf Arturo Mari. 50 let mohl s aparátem v ruce sledovat přelomové události církevních a světových dějin. Doprovázel Jana XIII. a Jana Pavla II. nejen při veřejných setkáních, ale také v osobních okamžicích jejich života.

„Svatořečení Jana XXIII. a Jana Pavla II. mě naplňuje velikou radostí. Uvědomuji si, jak velkým privilegiem bylo, že jsem mohl pracovat po boku těchto svatých lidí. Jan XXIII. přitahoval svou prostotou a úsměvem. Uměl dodat nadšení pro práci - a tehdy byl přece ještě přísný protokol. Spolu s ním se Vatikánská brána otevřela, začali přicházet lidé. Úžasné bylo, jak pamatoval na každého z nás. Byl schopen z ničeho nic se otočit a zeptat se: Jak se máš? Kardinála Wojtylu jsem poznal už během II. vatikánského koncilu svolaného právě tímto papežem. Už tenkrát nápadně převyšoval ostatní.“

Arturo Mari zdůrazňuje nesmírné lidství a velkou vnímavost Jana Pavla II. Především v něm však vidí „velikána modlitby“:

„Jeho svatosti jsem se mohl dotýkat. Viděl jsem výsledky jeho modlitby. Lidé znovu získávali víru, svobodu, pokoj a naději. Už jen pozorovat ho při osobní modlitbě bylo mimořádným zážitkem. Výraz jeho tváře se měnil, měnil se jeho pohled. Modlil se za všechny lidi, které potkával. Také přípravu audiencí mocných tohoto světa začínal na kolenou. Vzpomínám si, jak říkal, že pohled nikdy nezradí. Proto se lidem vždy díval přímo do očí. Také při práci jsem se s ním často domlouval zrakem. Ikonou 27 let jeho služby církvi – a jeho svatosti – může být poslední fotografie, kterou jsem mu udělal: Jan Pavel II. opřený o kříž během poslední Křížové cesty, jejíž průběh v Koloseu sledovat v soukromé kapli. V té chvíli se o ten kříž opřel s prosbou o pomoc. S křížem procestoval celý svět. Kříž byl vždy jeho silou.“

- říká papežský fotograf Arturo Mari.

 

 

Postulátori predstavili svätosť budúcich kanonizovaných pápežov

Vatikán 22. apríla - Svätosť dvoch duchovných postáv veľkého významu: toto je začiatok a srdce putovania, ktoré privedie veriacich do Ríma budúcu nedeľu. „Prečo sú svätí?“ Prvý zo série brífingov v Tlačovom stredisku Svätej stolice, ktoré budú pokračovať až do kanonizácie bl. Jána XXIII. a Jána Pavla II. dal dnes odpoveď na túto a ďalšie otázky súvisiace s blížiacim sa 27. aprílom. Riaditeľ Tlačového strediska páter Federico Lombardi hovoril o svätorečení ako o „ceste, ktorá pozostáva z etáp“, ku ktorým majú čo povedať najmä postulátori oboch káuz: taliansky františkán Giovangiuseppe Califano OFM pre pápeža Jána XXIII. a poľský kňaz Mons. Slawomir Oder pre pápeža Wojtylu.

„Svätosť, ktorej vôňu cítia tisíce ľudí po celom svete“ – takto predstavuje bl. Jána XXIII., ktorý zomrel 3. júna 1963, postulátor jeho kauzy. Svätosť Jána XXIII. bola jeho predsavzatím, ktoré pestoval v každom období svojho života, ako kňaz, biskup a pápež, a neustále ho obnovoval, hovorí páter Califano: „Už ako mladý seminarista vo svojich pätnástich rokoch napísal: Obnovujem rozhodnutie, že sa naozaj chcem stať svätým a budem to robiť to cez štyri predsavzatia, ktoré si zaumienim praktizovať: ducha jednoty s Ježišom, uzobranie sa v jeho srdci, modlitba ruženca, byť vždy vo všetkom mojom počínaní prítomný v sebe samom.“

Je to svätosť, ako hovorí páter Califano, ktorá sa vyznačuje hlbokou pokorou a odovzdanosťou Božej prozreteľnosti. Svätosť jednoduchá, príťažlivá, čitateľná a mierna. „Boh je všetko, ja som nič, toto mi stačí“– hovorieval Roncalli na konci dňa. „Otvoril pre Cirkev nové horizonty zvolaním synody pre Rímsku diecézu a ekumenického koncilu. Bol schopný komunikovať, s obľubou využívajúc jednoduché a bezprostredné formy, s obrazmi, ktoré čerpal z každodenného života, a darilo sa mu okamžite preniknúť k srdciam ľudí,“ povedal Páter Califano. Postavu pápeža Jána ďalej priblížil prostredníctvom dvoch obrazov. Prvým je obraz pastiera a otca, vystihnutý v známom pomenovaní Jána XXIII. ako „Papa buono“ - „Dobrý pápež“. Druhým obrazom je „Poslušnosť a pokoj“. Prívlastok „Papa buono“ však nehovorí o nejakom zjednodušujúcom dobráctve, vysvetľuje postulátor: „Nebolo to nejaké univerzálne a ľahko praktizovateľné dobráctvo, ale išlo o synonymum lásky, pastoračného génia, porozumenia, odpúšťania, utešovania. Praktizovanie toho, ako sa javí Ježiš v evanjeliu.“

Slová „Poslušnosť a pokoj“ tvorili biskupské heslo Angela Roncalliho. Ako tvrdí postulátor kauzy svätorečenia, sú zároveň zhrnutím jeho života: „Zanechať vlastnú zem, konfrontovať sa so svetmi jemu neznámymi aj na miestach, kde prítomnosť katolíkov bola takmer mizivá. A táto poslušnosť mu umožnila odovzdať sa v dôvere Božej prozreteľnosti, odpútať sa od seba a totálne priľnúť ku Kristovi. Tu je opravdivý zdroj dobroty pápeža Jána, pokoja, ktorý šíril vo svete. Tu je koreň jeho svätosti: v evanjeliovej poslušnosti Pánovmu hlasu.“

Druhého kandidáta svätorečenia priblížil novinárom postulátor Mons. Slawomir Oder. Spomenul aj prvú intuíciu o svätosti neskoršieho Jána Pavla II., keď mu jeho kolegovia na univerzite napísali na dvere: „Budúci svätý“, užasnutí nad jeho schopnosťou modlitby a uvažovania nad hodnotou života, ktoré boli podľa slov postulátora pravdepodobne spojené s detstvom poznačeným utrpením zo straty celej rodiny v krátkom časovom rozmedzí. „Azda práve toto jeho úsilie dať kvalitatívnu váhu životu úsilím o dobročinnú lásku bolo skutočnosťou, ktorú ľudia vnímali ako črty svätosti v jeho živote,“ vysvetlil Mons. Oder a spomenul aj tri dôležité duchovné postavy, ktoré v Jánovi Pavlovi II. sformovali vieru, ktorá je mariánska a zrelá: boli to jeho otec, ďalej jednoduchý krakovský krajčír, ktorého volali „Apoštol“, a vtedajší krakovský arcibiskup, ktorý ho prijal do seminára.

Postulátor ďalej charakterizoval svätosť Jána Pavla II takto: „Potreboval ľudí, živú Cirkev. Jednoducho preto, aby cítil ich vieru a živil sa z tejto viery. A mystická hĺbka nútila Jána Pavla II. osobne žiť Božím tajomstvom. Toto je srdcom svätosti Jána Pavla II. Ak by sme chceli nájsť to pravé slovo, ktoré charakterizuje nejakého svätca, tak je to „muž Boží“. Bol človekom, ktorý vedel nachádzať v Bohu zdroj života. Modlitba bola pre neho dýchaním, vodou a každodenným chlebom.“

Ako vravieval Ján Pavol II., úlohou pápeža, ako aj úlohou Cirkvi, je evanjelizovať a privádzať všetkých ku svätosti. Ak v mladosti Ján Pavol II. prijal a osvojil si posolstvo Božieho milosrdenstva, dôležitou pre neho bola povinnosť splatiť dlh prijatej lásky. Toto je kľúč k pochopeniu celého jeho života, uzavrel postulátor Mons. Slawomir Oder.

 

 

Kardinál Giovanni Battista Re: Tajomstvo nesmiernej sympatie Jána XXIII.

Ako je známe, 27. apríla budú medzi svätých zaradené dve významné osobnosti z radov pápežov: Ján XXIII. a Ján Pavol II. Nadovšetko obľúbení a milovaní pápeži, ktorí ostávajú v srdciach ľudí, a ktorí svojou pôsobivou genialitou otvorili nové horizonty na ceste Cirkvi a ovplyvnili dejiny sveta. Dvaja pápeži, navzájom odlišní svojím pôvodom a formáciou, no obaja významní pre svoju šľachetnosť duše, nesmiernu ľudskosť, mimoriadnu spiritualitu a inteligenciu. Aké je tajomstvo nesmiernej sympatie, ktorú pápež Roncalli vzbudzoval u mužov a žien každého národa, zo všetkých oblastí života, či dokonca u tých, ktorí zastávali odlišné náboženské a politické presvedčenie? Odpoveď na túto otázku ponúka vo svojom článku pre denník L´Osservatore Romano taliansky kardinál Giovanni Battista Re, niekdajší prefekt Kongregácie pre biskupov.

Pápež Ján XXIII., rodák zo Sotto il Monte v oblasti Bergama, fascinoval veľkých i malých svojou prekypujúcou dobrotou, ktorá sa prejavovala aj v spontánnych a dojemných gestách. Tak tomu bolo aj v ten večer, keď bol otvorený Druhý vatikánsky koncil, keď ľuďom zhromaždeným na Námestí sv. Petra povedal, aby, keď sa vrátia domov, pohladili svoje deti a povedali im, že je to „pohladenie od pápeža“.

Ľudstvo žízni po dobre, láske, ľudskom teple, a keď objaví tieto hodnoty žité s takou intenzitou, aká bola charakteristická pre pápeža Roncalliho, rodí sa spontánny obdiv a sympatia. Dobrota, s akou si pápež Ján XXIII. získal svet, sa opierala o jeho radostnú, pokojnú a optimistickú povahu, ale nemožno zabudnúť, že jeho charakter bol výsledkom úsilia a nepretržitej práce na osobnej cnosti, čerpajúc zo školy evanjelia. Inými slovami, jeho spôsob bytia a života bol ovocím hlbokého života modlitby a asketickej snahy o sebazdokonalenie, ktoré si ako dieťa osvojil v rodine a potom v nich dozrieval a rástol. Keď pôsobil ako nuncius v Bulharsku, svojim rodičom napísal: „Odkedy som odišiel z domu, pred niečo viac ako desiatimi rokmi, prečítal som veľa kníh a naučil som sa mnoho vecí, ktoré ste ma vy nemohli naučiť. Ale tie niekoľké, ktoré som sa naučil od vás, sú pre mňa stále tie najcennejšie a najdôležitejšie. Podopierajú a dávajú hodnotu mnohým ďalším, ktorým som sa naučil neskôr.“

Dobrota pápeža Roncalliho si získavala veľký úspech, pretože bola sprevádzaná múdrosťou a zdravým rozumom. Bola to dobrota osvetlená tou inteligenciou, ktorá vie vždy hľadieť doďaleka. Keď sa Roncalli stal pápežom, začal s iniciatívami, ktoré si podmanili svet, pričom medzi najpozoruhodnejšie patrí zvolanie koncilu. Vždy sa snažil mať priateľské vzťahy s ľuďmi, a tiež s ľuďmi vzdialenými od Cirkvi a od kresťanskej viery. Vo svojom živote bol bezpochyby staviteľom nie múrov, ale mostov. Druhý vatikánsky koncil je v skutočnosti veľkým mostom, ktorý postavil smerom k modernému svetu. Rovnako aj jeho dve nezabudnuteľné encykliky Mater et magistra a Pacem in terris predstavujú dva druhy mostov ku všetkým ľuďom dobrej vôle na tému hospodárstva, práce, sociálnej spravodlivosti a pokoja.

Roncalli svojou dobrotou – ako apoštolský nuncius, ako patriarcha Benátok a potom ako pápež – dokázal vyriešiť mnoho problémov, pretože jeho dobrota otvárala dvere k dialógu a toto mu pomáhalo nájsť správne riešenia. Bol presvedčený o tom, že hoci nejaký človek možno inklinuje k zlému, prebýva v ňom vždy lúč dobra a kúsok ľudskosti. Ako zvykol hovoriť, v každom mužovi a v každej žene je čosi dobré, aj v tých, ktorí sa zdajú byť tými najhoršími. Z tohto dôvodu mal dôveru nielen v Boha, ale aj v ľudí.

Keď Cirkev vyhlasuje pápeža Roncalliho za svätého, zo srdca vyviera spontánny hlasitý súhlas: Česť a sláva tomuto pápežovi, ktorý otvoril koncil, dobrorečenie tomuto pápežovi, ktorý ukázal svetu obraz dobra a naznačil všetkým, že jedinou cestou, ktorá vedie k lepšej budúcnosti, je cesta pravdy, spravodlivosti, solidarity a lásky. Nech je požehnaný tento pápež, ktorý naučil svet tomu, že ľudstvo potrebuje predovšetkým lásku a dobrotu. (Zdroj: L´Osservatore Romano, 28. marca 2014)

 

 

František Mikloško: Tri vrcholy Jána Pavla II. a jeho odkaz

"Jeho zvolenie v októbri 1978 a jeho prvá návšteva Poľska v roku 1979 dala do pohybu ľudí v celom komunistickom tábore Európy."

"Ján Pavol II. nám otvára reálny pohľad na svätosť, za ktorou možno kráčať aj na začiatku 21. storočia. A to je ten najkrajší odkaz, ktorý nám Ján Pavol II. a nedeľa Božieho milosrdenstva v roku 2014 zanecháva!"

27. apríla 2014, v nedeľu Božieho milosrdenstva pápež František vyhlási Jána XXIII. a Jána Pavla II. za svätých. Chcem sa zastaviť práve pri Jánovi Pavlovi II., ktorého svätorečenie 9 rokov po jeho smrti prináša aj pre nás Slovákov nové výzvy.

Jeho pontifikát trval viac ako 26 rokov. Bol naplnený zahraničnými cestami, audienciami, celosvetovými stretnutiami mládeže, encyklikami a exhortáciami, vyhlasovaním svätých a blahoslavených. O tomto všetkom sa bude teraz hodne písať. Ja spomeniem krátko tri jeho životné vrcholy.

Tým prvým bol pád komunizmu v Európe. Ján Pavol II. nebol jediný zo svetových lídrov, kto sa zaslúžil o tento epochálny pád. Ale jeho zvolenie v októbri 1978 a jeho prvá návšteva Poľska v roku 1979 dala do pohybu ľudí v celom komunistickom tábore Európy. V Poľsku vzniklo v roku 1980 nezávislé odborové hnutie Solidarita, ktoré viedlo poľskú spoločnosť až do pádu komunizmu. Na Slovensku sa po jeho zvolení tiež zásadne zmenila atmosféra v neoficiálnych štruktúrach cirkvi. Začali vznikať samizdaty, dali sa do pohybu protestné podpisové akcie, mladí ľudia začali vo veľkom množstve navštevovať púte, v roku 1985 bola pamätná púť na Velehrade, v roku 1988 Sviečková manifestácia, po ktorej už prišiel november 1989.

Druhým jeho vrcholom bol koniec apokalyptického 20. storočia, s dvomi neľudskými totalitami a ešte viac, koniec druhého a prechod do tretieho tisícročia. Ján Pavol II., očitý svedok a odporca nacizmu a komunizmu, volal na konci tejto éry, aby sa nezabudlo na nespočetný zástup mučeníkov a vyznavačov, ktorí obetovali svoje životy za zachovanie viery a za dôstojný ľudský život. Počas svojho pontifikátu vyhlásil rekordné množstvo ľudí, najviac z tohto obdobia, za blahoslavených a svätých. Pokiaľ ide o Slovensko, už na pokraji svojich síl, prišiel sem ešte v septembri 2003, aby sám vyhlásil biskupa Vasiľa Hopku a sestru Zdenku Schelingovú za blahoslavených. A pokiaľ ide o koniec tisícročia, ako hlava katolíckej cirkvi v úprimnej pokore odprosil všetkých, ktorým v dejinách táto cirkev ublížila, a takto jej otvoril dvere na ďalšej ceste dejinami.

Tretí jeho osobný vrchol je ťažšie uchopiteľný. Prvá encyklika Jána Pavla II. „Redemptor hominis“ z marca 1979 sa začína slovami: „Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus, je stredom vesmíru a dejín.“ Pápež svojimi nespočetnými cestami burcoval svet pre Krista. Bol mystikom, pre ktorého „žiť je Kristus...“ (Fil 1,21). Ale na záver svojho života on - športovec, mocný muž, ktorý precestoval celý svet, dovolil, aby sme sa naňho pozerali v jeho bezmocnosti. V tomto svojom utrpení a ponížení akoby sa zjednotil so zúboženým Kristom na kríži. On sám, vnútorne o tom presvedčený, to povedal, že „z kríža sa nezostupuje“. Tento osobný vrchol siaha nakoniec do najvyššej výšky a otvára jeho pôsobenie pre cirkev viditeľne ďalej. A dáva aj všetkým slovám, ktoré adresoval nám Slovákom nový rozmer.

"Ján Pavol II. nám otvára reálny pohľad na svätosť, za ktorou možno kráčať aj na začiatku 21. storočia. A to je ten najkrajší odkaz, ktorý nám Ján Pavol II. a nedeľa Božieho milosrdenstva v roku 2014 zanecháva!"

Ale nielen jeho životná cesta, rovnako jeho svätorečenie nám otvára nové obzory a perspektívy. Úcta k svätým sa tiahne celými dejinami cirkvi. Sú samozrejmou súčasťou nášho života. Ale náš pohľad na nich nemôže celkom odpovedať realite. Pri premýšľaní o nich a pri prosbách o ich príhovor premietame do ich obrazu skôr naše predstavy, alebo predstavy ich životopiscov. Rovnako je to s našimi rodákmi, ktorí boli nedávno vyhlásení za blahoslavených. Aj oni unikajú našej reálnej skúsenosti s nimi. U Jána Pavla II. je to ináč. Ján Pavol II. bol človek, ktorého sme sa dotýkali. On bol náš súčasník, ktorého sme pozorne sledovali celý jeho pontifikát. Nespočetné množstvo z nás bolo v jeho tesnej blízkosti. On mal nás Slovákov osobitne rád a často sa nám adresne prihováral. Miesta, ktoré navštívil na Slovensku nás už budú celými našimi dejinami doprevádzať. Ján Pavol II. nám otvára reálny pohľad na svätosť, za ktorou možno kráčať aj na začiatku 21. storočia. A to je ten najkrajší odkaz, ktorý nám Ján Pavol II. a nedeľa Božieho milosrdenstva v roku 2014 zanecháva!

A celkom na záver! V tú nedeľu Božieho milosrdenstva by sme na Slovensku mali okrem radosti a povzbudenia prežívať veľkú vďaku voči Pánu Bohu za tohto pápeža, ktorý, ako to sám hovoril, nosil Slovákov hlboko vo svojom srdci!

 

 

 

Navarro-Valls: Ján Pavol II. ukázal, ako komunikovať Boha

Joaquin Navarro-Valls, ktorý bol vyše 20 rokov po boku pápeža Jána Pavla II. ako vtedajší riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice, sa v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas zamýšľa nad dedičstvom komunikácie, ktoré nám pápež Wojtyla zanechal:

„Spomínam si na naše prvé stretnutie, poznačené intuíciou novej kapitoly v histórii pápežstva. V Jánovi Pavlovi II., tak mladom ako pápežovi, s tou výraznosťou, s tou otvorenosťou, s tou radosťou, s tým ústretovým prístupom, ktorý mal, som skutočne videl novú kapitolu v histórii pápežstva. Dnes, s odstupom času, je to potvrdené a umocnené celou jednou generáciou. Stal sa vzťažným bodom, na ktorý sa možno odvolávať, a to nielen pre dejiny Cirkvi, ale pre históriu ľudstva na všetkých úrovniach, od intelektuálov až po obyčajných ľudí na ulici.“

Bol počas vašej dlhej služby v blízkosti Jána Pavla II. nejaký moment, keď vám prišla na um myšlienka, že tento človek je nielen veľkým pápežom, ale že je to svätec?

„Tento moment sa dostavil veľmi skoro. Už od prvých dní, keď som bol v jeho blízkosti a pracoval som s ním a keď som ho vídaval jednoducho sa modliť. V týchto chvíľach som si bol istý, že tento človek je svätý, má dôverný vzťah s Bohom, ktorý je tak zrejmý, že to zodpovedá charakteristike svätosti podľa kritérií Katolíckej cirkvi.“

Ján Pavol II. bol zo svojej prirodzenosti mimoriadnym komunikátorom. Môžeme podľa vás aj v tejto jeho charizme nájsť prvky svätosti?

„Samozrejme, vyjadrenie ‚veľký komunikátor‘ vzťahujúce sa na pápeža Jána Pavla II. je pravdivé. Je to pravda, ale môže to byť zavádzajúce, ak by sme zostali pri úvahe, že je veľkým komunikátorom, pretože dobre komunikoval na formálnej úrovni. Keď ľudia hovorili ‚Má pravdu‘, nehovorili to pre jeho pekný hlas alebo vynikajúce komunikačné schopnosti, ale dávali mu za pravdu ako tomu, kto hovorí pravdu! Zdá sa mi, že to, čo je pekné, dobré a pravdivé sa v jeho komunikácii ukazovalo navzájom prepojené, že sa dala jasne pochopiť kvalita komunikácie z obsahu toho, čo komunikoval. Stručne povedané: komunikoval Boha, robil príťažlivou čnosť, pozýval k tomu, čo dokáže naplniť život. Myslím si, že v tomto spočíva čnosť jeho komunikatívnosti, nie iba v aspekte čisto formálnom.“

V čom by podľa vás mohlo byť najtrvalejšie dedičstvo Jána Pavla II. pre Cirkev v oblasti sociálnej komunikácie?

„Myslím si, že vždy, a to nielen v Cirkvi, ale aj v spoločenskom živote, sa zakaždým nájdu ľudia, ktorí, ako sa zdá, majú mimoriadne jasno v tom, čo by sa nemalo robiť a čím by sme nemali byť, ale zároveň akoby nemali rovnako jasno pri zadefinovaní a komunikovaní toho, čím by sme mohli byť alebo kam by sme mali ísť, ak chceme byť lepší. Samozrejme, že táto etika naopak zanecháva v duši napätie nejednoznačnosti a nijako nenadchýna. Ján Pavol II. bol celkom iný! Myslím si, že toto zanechal ako spôsob evanjelizácie, komunikovania kresťanskej pravdy. Toto podávanie kresťanskej pravdy musí mať charakter pozývajúcej ponuky. Napríklad Ján Pavol II. viac hovoril o kráse ľudskej lásky, než o rizikách svojvoľnej sexuality. Takmer nikdy nehovoril o sebectve, a naopak takmer vždy o tom, aký úžasný by bol svet založený na šľachetnosti. Toto ponúkajúce komunikovanie kresťanských právd inšpiruje, priťahuje. Myslím si, že práve toto zostane ako príklad, ako učenie Jána Pavla II.“

Joaquín Navarro-Valls (Cartagena, 16. november 1936), španielsky lekár a žurnalista, bol riaditeľom Tlačového strediska Svätej stolice od roku 1984 do roku 2006.

 

 

 

Ceremoniár Jána Pavla II.: Takto prežíval jeho pohreb pred deviatimi rokmi

 

Presne pred deviatimi rokmi (8. 4. 2005) bol pochovaný pápež Ján Pavol II. Známy nemecký vatikanista Andreas Englisch opisuje, ako tieto chvíle prežíval arcibiskup Piero Marini, dlhoročný blízky spolupracovník zosnulého pápeža.

Námestie svätého Petra, Vatikán, piatok, 8. apríla 2005. Cyprusová rakva Jána Pavla II. stála presne tam, kde Karol Wojtyła po viac než dve desaťročia hovorieval k miliónom ľudí. Hlavný pápežský ceremoniár Piero Marini sedel na stolici vedľa rakvy, akoby mŕtvy mohol ešte smerovať k nemu svoju poslednú prosbu, vyzvať ho posunúť mu ornát, podržať mikrofón alebo podať mu pohár vody, keďže hrozilo, že mu zlyhá hlas.

V tento deň sa arcibiskup Piero Marini zriekol výsady pred očami celého sveta asistovať dekanovi kardinálskeho kolégia kardinálovi Josephovi Ratzingerovi pri celebrovaní zádušnej omše za Karola Wojtyłu. Túto čestnú úlohu prenechal svojmu zástupcovi Enricovi Viganò. On sám sedel tam vedľa rakvy a muselo sa v ňom ozývať, že teraz hľadí na mŕtveho pápeža tak, ako naňho hľadieval na živého.

Celých osemnásť rokov uhládzal Piero Marini preňho každý jednotlivý hrboľatý záhyb na štvormetrovom červenom koberci skôr, ako prišiel Ján Pavol II. na miesto bohoslužby. Nato odhadoval jednotlivo každý stupeň schodov, či by nemohol byť neprekonateľnou prekážkou pre pápeža, ktorý dával aj to posledné, čo mu ešte zostalo z jeho síl.

Arcibiskup Piero Marini pozrel občas na rakvu “Božieho maratónca”, “uponáhľaného otca”, akoby si chcel byť istý, že studený vietor toho rána na Svätopeterskom námestí Karolovi Wojtyłovi neuškodí. Marini sedel na svojej strane tak ako v roku 1987 v Miami, keď sa počas pápežskej omše prihnala tropická búrka, hurikán, ktorý už zanedlho strhával strechy. Vtedy musel Piero Marini prinútiť pápeža k tomu, aby prerušil bohoslužbu. Stihli sa ešte práve včas dostať do úkrytu, skôr, než hurikán rozmetal miesto omše.

Bol pri tom, keď v roku 2002 atentátnik v azerbajdžanskom Baku slabého pápeža takmer strhol: bol pripravený ako vždy, aby ho zachytil. Stál po jeho boku na tisíckach bohoslužieb a teraz sedel ešte stále na svojej strane, akoby nebol koniec, akoby sa život Karola Wojtyłu ešte neskončil.

Úryvok je prebraný z knihy Andreasa Englischa Pápež zázrakov Ján Pavol II., ktorú vydala Spoločnosť Božieho Slova.