Populistickí pápeži?

Nebojme sa (populistických) pápežov

Kedysi pápežov nosili na nosidlách a bozkávali im nohy. Dnes je pápež tým, kto umýva nohy druhým a putuje za nimi až na kraj sveta.

Nedávnu slávnosť svätorečenie Jána Pavla II. a Jána XXIII. môžeme charakterizovať rôznymi prívlastkami. Pápež František ju označil jednoducho a jasne – slávnosť viery. Nešlo o nič viac, ani o nič menej. Zmyslom celej udalosti bolo vyzdvihnúť pred očami všetkých hĺbku viery dvoch mužov, ktorých Božia prozreteľnosť priviedla na pápežský stolec.

„Ježišove rany sú pohoršením pre vieru, ale sú aj previerkou viery,“ povedal vo svojej homílii František a vzápätí vysvetlil, v čom spočívala viera oboch pápežov: „Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58, 7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.“

"Pápež počas svätorečenia nehovoril o historickej role svojich predchodcov. Nehovoril o porážke komunizmu, apoštolských cestách, ekumenickom dialógu... Ale o Božej dobrote, milosrdenstve... Pretože toto je základ, všetko ostatné je len dôsledok."

Pápež vo svojej krátkej homílii nehovoril o historickej role svojich predchodcov, všimol si vatikanista Andrea Tornielli. Nehovoril o porážke komunizmu, apoštolských cestách, ekumenickom a medzináboženskom dialógu... Hovoril o Božej dobrote, milosrdenstve, odpustení, blízkosti... Pretože toto je základ, všetko ostatné je len dôsledok.

Svedectvo viery však mohli stotisíce prítomných vidieť nielen v „pápežoch na nebi“, ale aj v „pápežoch na zemi“. Nielen svet, ale ani samotná cirkev si ešte stále celkom nezvykli na obraz dvoch žijúcich pápežov. Aj keď sa o Benediktovi XVI. veľa hovorilo ako o mužovi hlbokej viery, ktorú oceňovali aj jeho kritici, najsilnejším dôkazom bolo – paradoxne – rozhodnutie opustiť pápežský stolec. Emeritný pápež tak urobil „po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom“. Nešlo teda len o obyčajné racionálne rozhodnutie, ale o prejav viery. Vykročil do neznámej krajiny tak, ako kedysi Abrahám povolaný Bohom.

František od začiatku svojho pontifikátu do omrzenia opakuje to, čo vyzdvihol aj na svojich predchodcoch: Božiu dobrotu, milosrdenstvo, odpustenie, blízkosť k druhému. Keď jeho kritici zalamujú rukami nad „populistickými“ gestami, neuvedomujú si, že nie sú podstatou, ale len dôsledkom jeho viery v Ježišove rany. Ak niekoho milujem, prečo by som mu to nemal prejaviť?

„Je človekom bez zábran, ktoré by ho izolovali. Nemá ich, keď prechádza námestím a schádza z džípu a opäť naň vystupuje a berie do rúk deti alebo im dovolí nastúpiť. A nemá ich ani v každodennom živote, keď chce niekomu niečo povedať, zoberie telefón a povie mu to,“ opísal na nedávnom sympóziu v Ríme Františkov komunikačný štýl hovorca Svätej stolice Federico Lombardi.

V centre kanonizačnej slávnosti boli štyria pápeži prepájajúci cirkev oslávenú a cirkev putujúcu. Štyria pápeži, ktorí zostúpili z nosidiel a pokľakli na zem, aby druhým umývali nohy. Nie preto, aby boli populárni. Je to len dôsledok ich viery v Ježiša, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.

Imrich Gazda - Svet kresťanstva