13. február 2015

Fatimská slávnosť vo februári

Na februárovú Fatimskú slávnosť prišlo opäť množstvo pútnikov zblízka i zďaleka. Pokračovali sme vo veľkej príprave na 100. výročie Fatimských zjavení, ktoré budeme oslavovať v roku 2017. Uvažujeme o slovách Panny Márie. Pán dekan pokračoval v rozoberaní "Máriinho evanjelia". Martinka nám znova pripravila hlboké meditácie na tému bolestného ruženca, spevokol mladých z višňovskej farnosti zaspieval aktuálne piesne pred každým desiatkom ruženca, aj vo sv. omši. Kňazi mali koho spovedať, duše sa očistili. A slová v kázni? Zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Zhliadol. Má Boh oči? Má. Nie také ako my. Lepšie. My v temnostiach nevidíme. Potrebujeme svetlo. Časom potrebujeme okuliare. A pritom do duše nevidíme, nech máme akékoľvek zväčšovacie sklá... Boh vidí všetko. Pred ním sa nič neskryje.

Ako našiel Máriu? Z toľkých miliónov ľudí, „mladá krásna panenka“ z Nazareta! Nemusel ju hľadať, poznal ju od večnosti. Nebolo inej a nebude takej ako bola Mária! Bolo toľko vznešených žien v Palestíne aj mimo Palestíny: Judit, Ester, Rút, ženy slávnych mužov, prokurátorov. Nemohol si Boh vybrať spomedzi nich. Nie! Prečo práve Mária?

Boh nám to nepovie. Ale napovie nám to Mária. Mohla byť pyšná, keď k nej prišiel Gabriel. Práve ja! Ona nie je pyšná! Mohla byť pyšná, že z toľkých miliónov - práve ja! Ona nie je pyšná! Páčila sa Bohu pre svoju pokoru – napíše neskôr sv. Bernard. My pozeráme na oči, tvár, schopnosti... zaujíma nás veno, bankové konto. Mária svojou pokorou skrášľovala Boha.

Prečo je pokora taká neoceniteľná pred Bohom? Lebo pokora to je pravda. Prvý žiak v triede nemôže povedať, že je posledný. Pokora je pravda. Koľko ľudí je falošne pokorných. To je zamaskovaná pýcha! Pokora nie je len pravda, to je fundament kresťanskej dokonalosti. Viera musí byť pokorná, nádej musí byť pokorná, láska i všetky morálne čnosti. Ak nemáme pokoru – nič nemáme – hovorieval sv. Vincent z Pauly.

Čo robiť, aby sme boli pokorní? Videli sme u Márie: treba rozmýšľať! Treba sa stokrát pýtať: Kde som bol pred sto rokmi? Kto mi dal život, zdravie, vzrast, silu? Kto mi dal nesmrteľnú dušu, rozum, vôľu, pamäť? Som kráľom stvorenia, „málo menším od anjelov“. Čie je to dielo? Som schopný? Urobil som skúšku, získal diplom, napísal knižku, postavil dom... Sám som to všetko urobil? Či by som pohol palcom, udržal pero v ruke, ak by nebolo pomoci od Boha? Kladiem sa večer na odpočinok a pýtam sa: akú mám garanciu, že sa ráno zobudím? Či celý život a všetky momenty dňa, i to čo mám a čím som, či to všetko nevystačí k tomu, aby som si uvedomil, že to všetko je od Boha, bez akejkoľvek mojej zásluhy?   A sv. Pavol mi hovorí: Čo máš, čo by si nedostal. A ak si dostal, prečo sa správaš, ako by si nedostal...

Majú aj pohania pokoru? Majú. Pozri na Gándiho. A on nemal prostriedky nadprirodzené ako máme my. My máme sviatosti... Kristus i Matka nám hovoria: učte sa odo mňa.... Boh sa pyšným protiví, ale v pokorných má záľubu.

Ja rozmýšľam? A či nerozmýšľam? Koľko ľudí nerozmýšľa! Ani v týchto dňoch!

„Pokora ti osoží, vôľu Otca vyplní, len na hriech nedaj sa zviesť, len na hriech nedaj sa zviesť.“ Tak spievali Košičania kedysi v minulom režime...