13. január 2012

Fatimská slávnosť v januári

Aj v januári prišlo veľa pútnikov. Je potrebné, aby sme sa modlili, lebo sa málo modlíme. A my sme sa spolu modlili a vzývali sme Milosrdného Boha o milosti prostredníctvom Márie a Jána Pavla: Uvažovali sme o druhej encyklike Jána Pavla II: Bohatý na milosrdentvo. Prvé štyri invokácie v litániách o Jánovi Pavlovi sú výstižné: Ponorený v Otcovi bohatom na milosrdenstvo (encyklika o Božom milosrdenstve), Zjednotený s Kristom, Vykupiteľom človeka (encyklika Vykupiteľ človeka), Naplnený Duchom Svätým, Pánom a Oživovateľom (encyklika o Duchu Svätom), Úplne oddaný Márii. (Celý Tvoj). Ján Pavol II. je pápež Božieho milosrdenstva. Je to jeden z tých pápežských dokumentov, ktoré pomáhajú pochopiť zmysel celého pontifikátu Jána Pavla II. Napriek tomu, že bola napísaná v roku 1980, pápež akoby dopisoval jednotlivé  kapitoly v neskorších rokoch, až do svojej smrti. Jednoznačne nepísanou kapitolou tejto encykliky je aj blahorečenie a svätorečenie sv. Faustíny Kowalskej. Takým aktom sa stala aj jeho apoštolská cesta do Krakowa – Lagiewnik v roku 2002 a zasvätenie Cirkvi i celého sveta Božiemu milosrdenstvu.

Ján Pavol II. nielen učil o Božom milosrdenstve. Aj sa staral o úbohých v Ríme i vo svete. Navštevoval chorých, väzňov, osamotených. Bol učeníkom v škole Božieho milosrdenstva, všetci to mohli vidieť, keď odpustil takmer vzápätí po atentáte.

Nedopísanými stranami encykliky o Božom milosrdenstve boli posledné dni Svätého Otca Jána Pavla II. Bol to čas, v ktorom pápež smeroval naše pohľady i modlitby ku milosrdenstvu. Koľko osôb našlo v tom čase Boha?! Koľkí zmenili vtedy život?! Koľkí sa naučili dôvere v Boha. Zostane to tajomstvo Božieho milosrdenstva.    

Obidve prvé encykliky boli ovocím jeho duchovného života, ovocím dušpastierskych skúseností z Krakova. Tam sa nachádza hrob sv. Faustíny. Zjavenia sv. Faustíny o Božom milosrdenstve sa vzťahujú na obdobie pred druhou svetovou vojnou. A práve to je čas, v ktorom sa vznikali a formovali sa ideológie zla, akými boli nacizmus a komunizmus. Sestra Faustína sa stala hovorkyňou posolstva, že jedinou pravdou schopnou vyvážiť zlo týchto ideológií je pravda, že Boh je milosrdenstvo – pravda o milosrdnom Kristovi. 
Povolaný na Petrov stolec sa cítil povzbudený odovzdať tieto dôležité hodnoty – Božie milosrdenstvo celému svetu.
Francúzsky kňaz, modliaci sa v Legiewnikach: Rozumiem prečo sa Wojtyla stal Jánom Pavlom II. – aby hlásal svetu Božie milosrdenstvo.

Deň ohlásenia encykliky: 30. 11. 1980!  Čas dramatického ohrozenia. V auguste vybuchla Solidarita, na prelome  novembra a decembra na poľskej hranici stáli sovietske divízie pripravené zaútočiť. Pripravená bola „vojenská invázia nastoliť poriadok.“  Pápež intervenoval cez profesora  Brzezinskeho u J. Cartera, ktorý dal Brežnevovi tvrdé podmienky.... a Brežnev sa vystrašil.
Hovoriac o týchto dramatických okolnostiach podpísania encykliky chcem spomenúť to, že oni majú zásadný význam pre pochopenie samej podstaty enycykliky. Je odpoveďou viery, odpoveďou Cirkvi na zlo sveta – vo svete politiky ( čo by bolo, ak by Brežnev „išiel robiť poriadky“ do Poľska, v ktorom silnela Solidarita )

Boh je láska. Boh bohatý na milosrdenstvo – to je meno Boha Otca.

Rana, ktorú nosíme v sebe všetci – to je nedôvera v Boha.

Ľudia nám ublížia, nevieme sa z toho dostať. Toto prenášame aj do vzťahu voči Bohu. Ale Boh taký nie je: On je Láska.

Zlo nezvíťazí! Ukázala to aj beatifikácia sv. Faustíny. Zvíťazí dobro a Boh! 

Čo píše Ján Pavol II.?

Podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu som venoval svoju encykliku Redemptor hominis pravde o človekovi, ktorá sa nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. Teraz však, v týchto vážnych a ťažkých dňoch, ma pobáda iná, nie menej vážna potreba, totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca, ktorý je vskutku "Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy".
Čím viac sa však poslanie Cirkvi obracia na človeka, t.j. čím viac sa tak povediac, stáva antropocentrickým (považujúc za stred svojej činnosti človeka), tým viac sa musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považujúc za svoj základ a stred Boha): musí byť totiž v Ježišovi Kristovi zamerané na Otca.

Dnes chcem znova prízvukovať, že nik sa nemôže takto otvoriť Kristovi - ktorý ako Vykupiteľ sveta plne odhaľuje človeka človeku - iba pomocou dokonalejšieho vzťahu k Otcovi a k jeho láske.

Stelesnené milosrdenstvo


V Kristovi a skrze Krista sa prejavuje  jedinečným spôsobom Boh vo svojom milosrdenstve; zdôrazňuje sa totiž tá Božia vlastnosť, ktorú už Starý zákon pomocou rozličných obrazov a výrazov nazval "milosrdenstvom".

Lebo v Kristovi zjavená pravda o Bohu ako o "otcovi milosrdenstva" nám dovoľuje "vidieť" ho ako veľmi blízkeho človeku, najmä keď človek trpí a je vystavený nebezpečenstvu vzhľadom na svoj život a na svoju dôstojnosť.


Mesiášske posolstvo



Ježiš najmä spôsobom svojho života a svojimi skutkami ukázal, ako je prítomná láska v našom svete: tá láska, ktorá je činná, ktorá sa obracia na človeka. Túto lásku možno skúsiť najmä vtedy, keď prichádza do styku s chorobou, krivdou, núdzou a vôbec s celým tým historickým "stavom človečenstva", ktorý znamená rozličnú fyzickú i mravnú ohraničenosť a krehkosť človeka. Vzhľadom na spôsob a rozsah, akým sa táto láska prejavuje, v biblickej reči sa nazýva "milosrdenstvom".
Kristus nám zjavuje Boha, ktorý je Otcom a je "láskou", ako to zdôraznil svätý Ján vo svojom prvom liste; zjavuje nám Boha, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo", ako to čítame u svätého Pavla.  Táto pravda nie je iba dajaké poučenie, ale je to dôležitá skutočnosť, ktorú nám Kristus predstavuje. Sprítomniť Otca ako lásku a milosrdenstvo znamená u Krista základné uskutočňovanie jeho mesiášskeho poslania.


Pojem milosrdenstva v Starom zákone


Pojem milosrdenstva má v Starom zákone dlhé a bohaté dejiny. Musíme si ich pripomenúť, aby tým väčšmi zažiarilo milosrdenstvo, ktoré Kristus zjavil.

Izrael bol totiž ľudom zmluvy uzavretej s Bohom, ktorú tento ľud častejšie porušoval. Keď si však uvedomil svoju neveru - lebo v jeho dlhých dejinách nechýbali proroci a iní, ktorí toto povedomie vzbudzovali - vtedy sa dovolával milosrdenstva.

Knihy Starého zákona nám o tom podávajú veľa dôkazov. Z vážnejších takýchto udalostí a rečí možno pripomenúť: začiatok dejín Sudcov, čiastku Micheášovho proroctva, potešujúce prísľuby Izaiášove, úpenlivé prosby Židov odvlečených do zajatia, obnovu zmluvy po návrate zo zajatia.
Je veľmi závažné, že proroci, ktorí vzhľadom na hriechy ľudu často hovoria o milosrdenstve, výrazne ho spájajú s myšlienkou na Božiu lásku. Pán miluje Izraela láskou jedinečného vyvolenia, nežnosťou podobnou manželskej; preto mu odpúšťa viny, i neveru a zradu. Ak zbadá ľútosť a opravdivé pokánie, znova berie svoj ľud na milosť.

Fyzické zlo i morálne, t.j. hriech, dávajú podnet na to, že synovia a dcéry Izraela sa utiekajú k Pánovi a vzývajú jeho milosrdenstvo. Tak sa k nemu obracia Dávid v povedomí veľkosti svojho prečinu. Podobne i Jób, ktorý sa vo svojom hroznom stave najprv vzpieral, sa k nemu utieka. Na neho sa obracia aj Ester, keď sa dozvie o smrteľnom nebezpečenstve, ktoré hrozí jej ľudu. Okrem týchto príkladov sú v knihách Starého zákona aj iné.


Pán zhliadol na biedu svojho zotročeného ľudu, počul jeho volanie, videl jeho utrpenie a rozhodol sa, že ho vyslobodí. V tejto záchrane, ktorú vykonal Pán, videl prorok jeho lásku a milosrdenstvo. Tu je ozaj zakotvená istota celého národa a každého jeho člena: v Božom milosrdenstve, ktoré možno vzývať v každej úzkosti.

Aj keď Pán roztrpčený nevernosťou svojho ľudu sa rozhoduje, že ho opustí, predsa vo svojej nežnosti a veľkodušnosti voči ľudu zabúda na hnev. Preto je pochopiteľné, že autori žalmov, keď chcú Boha najviac oslavovať, ospevujú Boha lásky a nežnosti, milosrdenstva a vernosti.

Z toho všetkého vyplýva, že milosrdenstvo nielenže patrí k samému pojmu Boha, ale určuje aj celý život izraelského národa a jeho jednotlivých synov i dcér: je podstatou nežného vzťahu k ich Pánovi, podstatou ich rozhovoru s ním. V tomto ohľade majú všetky knihy Starého zákona pre milosrdenstvo veľké množstvo výrazov.

Nový zákon: PODOBENSTVO O MÁRNOTRATNOM SYNOVI

Hneď na začiatku Nového zákona sa ozýva Evanjelium svätého Lukáša jedinečným súzvukom dvoch prejavov vzťahujúcich sa na Božie milosrdenstvo. Nachádza v nich mocnú ozvenu celá tradícia Starého zákona. Vyznievajú v nich rečové výrazy, ktoré v starých knihách majú rozličnú náplň. Vidíme Máriu, ktorá pri vstupe do Zachariášovho domu celým srdcom velebí Pána "pre jeho milosrdenstvo", na ktorom majú účasť "z pokolenia na pokolenie" tí ľudia, čo žijú v Božej bázni.

Hneď potom, keď oslavuje vyvolenie Izraela, vyzdvihuje milosrdenstvo, na ktoré stále pamätá ten, ktorý si ho vyvolil. Neskôr, pri narodení Jána Krstiteľa, jeho otec Zachariáš v tom istom dome zvelebuje Izraelovho Boha a vychvaľuje ho, lebo "preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu".

Azda jasnejšie to vysvitne z podobenstva o márnotratnom synovi, kde je podstata Božieho milosrdenstva veľmi priezračne vysvetlená, i keď samo slovo milosrdenstvo sa tam (v pôvodine) nevyskytuje.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje v jednoduchej, avšak v hlbokej forme skutočnosť obrátenia.

Veľkonočné tajomstvo: Milosrdenstvo je zjavené v kríži a v zmŕtvychvstaní

Mesiášske posolstvo Krista a jeho pôsobenie medzi ľuďmi dosahuje svoj vrchol v kríži a v zmŕtvychvstaní.
Ako človek, ktorý v záhrade Olivovej hory a na Kalvárii hrozne trpí, obracia sa Kristus k Otcovi.

Trpiaci Kristus sa zvláštnym spôsobom obracia na človeka, a to nielen na veriaceho. Lebo aj neveriaci človek môže v ňom nájsť vrúcny vzťah a spojenie s ľudským osudom, taktiež plnosť nezištnej oddanosti pre vec človeka, pre pravdu a lásku. Avšak božská náplň veľkonočného tajomstva siaha ešte hlbšie.

Kristov kríž na Kalvárii stojí pri ceste tej podivuhodnej zámeny, toho zázračného sebadarovania Boha človekovi, ktoré vyzýva človeka, aby seba a so sebou celý viditeľný svet odovzdal Bohu.

Čo nám teda hovorí Kristov kríž, ktorý je akoby posledným prejavom jeho mesiášskeho posolstva a poslania? A predsa nie je posledným slovom Boha a jeho zmluvy: toto slovo odznelo až pri svitaní toho dňa, keď najprv ženy a potom apoštoli prišli k hrobke ukrižovaného Krista, videli, že hrob je prázdny a prvýkrát počuli zvesť: "Vstal z mŕtvych".


Láska je silnejšia ako smrť a hriech

Kristov kríž na Kalvárii svedčí aj o sile zla proti samému Synovi Božiemu.


V kríži sa teda Boh najhlbšie skláňa k človekovi a ku všetkému, čo človek - najmä v ťažkých a bolestných chvíľach - nazýva svojím nešťastným osudom. Kríž je akoby liečivým dotykom večnej lásky, ošetrujúcej najbolestivejšie rany ľudského života na zemi; znamená, že bol celkom splnený mesiášsky program.


Matka milosrdenstva


Mária jedinečným a celkom mimoriadnym spôsobom zakúsila milosrdenstvo - ako nikto iný - a obetou svojho srdca dosiahla vynikajúcu účasť na samom zjavení Božieho milosrdenstva.
Nikto nezakúsil tak ako Mária, matka Ukrižovaného, tajomstvo kríža, toto úžasné stretnutie božskej nekonečnej spravodlivosti a lásky, tento "bozk" milosrdenstva daný spravodlivosti. Nikto nepochopil toto tajomstvo tak ako Mária: totiž tú vskutku božskú náplň vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo smrťou jej Syna na Kalvárii, pričom ona podala obetu svojho materinského srdca s rozhodným "fiat" - staň sa.
Mária teda hlbšie pozná tajomstvo Božieho milosrdenstva; pozná aj jeho cenu a vie, aká je tá cena vysoká. V tomto zmysle ju nazývame aj Matkou milosrdenstva, našou Paňou zľutovania alebo Matkou Božieho milosrdenstva.

Milosrdenstvo... z pokolenia na pokolenie
Obraz našej generácie

Môžeme plným právom veriť, že aj naša doba bola zahrnutá v slovách Božej Matky, keď velebila milosrdenstvo, na ktorom majú účasť "z pokolenia na pokolenie" tí, čo sa dajú viesť Božou bázňou. Lebo slová Máriinho Magnifikatu majú prorocký obsah. Nevzťahujú sa len na minulosť Izraela, ale aj na budúcnosť Božieho ľudu na zemi. My, terajší obyvatelia zeme, žijeme v znamení blížiaceho sa tretieho tisícročia a v duši cítime príchod určitého dejinného prelomu.

Terajšia doba považuje seba za šťastnú, lebo pokrok jej ponúka také možnosti, akú pred niekoľkými desaťročiami sa nedali ani tušiť.

Je veľa pokroku vo svete, ale aj veľa biedy. Aj pokrok aj biedu vytvára človek.

Pramene nepokoja


Dnešný človek sa obáva, že použitím tých prostriedkov, ktoré človečenstvo vynašlo, môžu byť jednotliví ľudia i spoločenstvá a národy vystavené útrapám v dôsledku násilia i nespravodlivosti zo strany iných ľudí, spoločenstiev a národov. Dejiny nášho storočia nám o tom podávajú dostatočné príklady. Napriek všetkým vyhláseniam o právach človeka ako integrálnej bytosti, pozostávajúcej z tela a duše, nemôžeme povedať, že tieto príklady patria iba minulosti.

Stačí sama spravodlivosť?



Pri pohľade na obraz doby, do ktorej patríme, Cirkev prejavuje svoju účasť na obavách toľkých dnešných ľudí. Okrem toho jej robí starosť úpadok mnohých základných hodnôt, ktoré tvoria nesporný poklad nielen kresťanskej mravouky, ale vôbec ľudskej dôstojnosti a mravnej kultúry; takými sú bezpochyby: ochrana ľudského života od okamihu počatia, ochrana manželstva v jeho nerozlučiteľnej jednote, zachovanie trvácnosti rodín. Uvoľnenie mravov postihuje práve tieto citlivé stránky ľudského života a spolužitia. S tým však prichádza aj kríza pravdivosti v medziľudských vzťahoch, menšia pravdovravnosť, snaha, ktorá v styku s inými ľuďmi hľadá len svoj prospech, zmenšený zmysel pre skutočné spoločné dobro a väčšia náklonnosť k jeho zanedbávaniu. Takže nakoniec stráca svoju posvätnú povahu a stáva sa často akosi neľudským: lebo človek a spoločenstvo, ktorému nič nie je "sväté", napriek všetkému vonkajšiemu zdaniu mravne upadá.


Božie milosrdenstvo v poslaní Cirkvi


Tento pohľad na našu dobu, ktorý nevyhnutne vyvoláva hlbokú obavu, nás upamätúva na slová, ktoré v dôsledku vtelenia Syna Božieho zazneli v Máriinom chválospeve Magnifikat a oslavujú milosrdenstvo "z pokolenia na pokolenie". Cirkev dnešnej doby zachováva krásu týchto nebeských slov vo svojom srdci a používa ich vzhľadom na skúsenosti a bolesti veľkej ľudskej rodiny. Pritom si hlbšie a presnejšie uvedomuje, že musí celou svojou činnosťou vydávať svedectvo o Božom milosrdenstve podľa náuky Starého i Nového zákona, najmä však samého Ježiša Krista a jeho apoštolov. Je potrebné, aby Cirkev vydávala svedectvo o Božom milosrdenstve.


Cirkev vyznáva a ohlasuje Božie milosrdenstvo


Cirkev teda musí vyznávať a hlásať Božie milosrdenstvo v celej jeho pravde, ako nám ju zjavenie predkladá. Cirkev hlása Božie milosrdenstvo a z neho žije v bohatej skúsenosti svojej viery a svojej náuky. Cirkev žije opravdivým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo - túto najpodivuhodnejšiu vlastnosť Stvoriteľa a Vykupiteľa - a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva, ktoré ona opatruje a rozdáva. V tomto ohľade má veľkú dôležitosť stále rozjímanie o Božom slove a predovšetkým uvedomelé a náležité prijímanie Eucharistie i sviatosti pokánia, t.j. zmierenia.


Preto Cirkev vyznáva a hlása obrátenie. Obrátenie sa k Bohu spočíva v tom, že niekto objaví jeho milosrdenstvo, totiž lásku, ktorá je trpezlivá a dobrotivá.  Obrátenie sa k Bohu je teda vždy výsledkom "nájdenia" Otca, ktorý je bohatý na milosrdenstvo.
Opravdivé poznanie Božieho milosrdenstva a dobrotivej lásky je tiež večným a nesmiernym prameňom obrátenia.

Cirkev sa snaží uskutočňovať milosrdenstvo


Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám "bol milosrdný" voči iným: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." V týchto slovách vidí Cirkev výzvu k činnosti a usiluje sa konať milosrdenstvo. Všetky blahoslavenstvá v reči na vrchu ukazujú síce cestu obrátenia a zmeny života, avšak blahoslavenstvo, ktoré sa vzťahuje na milosrdných, je v tejto veci zvlášť výrečné.

Človek totiž natoľko má prístup k milosrdnej Božej láske, teda k jeho milosrdenstvu, nakoľko sa vnútorne sám zmení v duchu takejto lásky k blížnemu.

Preto je veľmi potrebné udržiavať milosrdnú lásku medzi tými, ktorí si blízko stoja: medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi priateľmi; nesmie však chýbať ani vo výchove, ani v pastorálnej činnosti.
Okruh pôsobnosti milosrdnej lásky však nie je obmedzený iba na tieto oblasti. Pápež Pavol VI. častejšie spomínal "civilizáciu lásky" ako taký cieľ, ku ktorému majú smerovať všetky snahy na poli spoločenskom, kultúrnom, hospodárskom i politickom.


Kristus tak veľmi zdôrazňuje nutnosť odpúšťania, že na Petrovu otázku, koľkokrát má vôbec odpustiť hriech svojmu blížnemu, odpovedá symbolickým číslom "sedemdesiatsedem ráz". Tým mu naznačuje, že má odpustiť každému a vždy.


Modlitba Cirkvi v dnešnej dobe
Cirkev vzýva Božie milosrdenstvo


Všetko teda, čo sme v tomto dokumente povedali o milosrdenstve, musí nakoniec prejsť do vrúcnej modlitby: musí sa stať hlasitým volaním o milosrdenstvo pre potreby ľudí v dnešnom svete. Toto volanie však má byť naplnené celou pravdou o milosrdenstve, ako to v prehojnej miere vyjadruje Sväté písmo, tradícia a opravdivý život viery Božieho ľudu v priebehu toľkých storočí. Ako proroci, tak i my vzývajme týmto volaním Boha, ktorý nič nemôže mať v nenávisti z toho, čo utvoril, Boha, ktorý je verný svojmu otcovstvu a svojej láske. Ako proroci, tak aj my sa dovolávame tejto lásky, ktorá sa prejavuje aj materinskými vlastnosťami a sprevádza každé svoje dieťa a každú stratenú ovcu ako matka, i keby počet stratených dosahoval stovky miliónov, i keby zloba vo svete prevyšovala dobro a terajšie pokolenie by pre hriechy zasluhovalo novú "potopu", ako ju kedysi zasluhovala Noemova doba. Utiekajme sa k tej otcovskej láske, ktorú nám zjavil Kristus svojím mesiášskym poslaním a ktorá dosiahla svoj vrchol v jeho kríži, smrti a zmŕtvychvstaní! Skrze Krista sa utiekajme k Bohu, so spomienkou na slová Máriinho spevu Magnifikat, kde sa oslavuje milosrdenstvo, ktoré ide "z pokolenia na pokolenie". Vyprosujme Božie milosrdenstvo pre ľudí tejto našej doby! Cirkev však, ktorá sa podľa vzoru Panny Márie usiluje o to, aby bola ľuďom v Bohu matkou, prejaví touto modlitbou svoju materinskú starostlivosť a úprimnú lásku, ktorá je zaiste najmocnejšou pohnútkou k modlitbe.


Predkladáme svoje vrúcne prosby vedení vierou, nádejou a láskou, ktorú nám Kristus vložil do srdca.

V mene ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista, v duchu jeho mesiášskeho diela, ktoré v dejinách ľudstva ďalej trvá, pozdvihujeme svoj hlas a prosíme, aby sa v tejto historickej dobe znova zjavila tá láska, ktorá je v Otcovi, a aby sa pôsobením Syna i Ducha Svätého stala zreteľne prítomnou v terajšom svete a mocnejšou nad každé zlo, mocnejšou, než je hriech a smrť. Prosíme o to na orodovanie tej, ktorá neprestajne hlása "milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie"; a podporovaní aj príhovorom tých, na ktorých sa už splnili slová reči na vrchu: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo."