13. január 2013

Fatimská slávnosť v januári

Fatimská slávnosť bola aj v januári vo Farskom kostole vo Višňovom. Zamýšľali sme sa nad 11. encyklikou bl. Jána Pavla II. Veľkého: Evangelium vitae - Evanjelium života.

Encyklika bola podpísaná na sviatok Zvestovania Pána 25. marca 1995. Problém ochrany života bol najprv predmetom diskusií kardinálov na Konzistóriu v roku 1991. Pápežovi predstavili doležité dokumenty. 

Hneď úvodom treba povedať dôležitú myšlienku: Kto stráca vnímavosť, citlivosť na Boha, stráca citlivosť, vnímavosť aj na človeka. Ak človek nerešpektuje Boha a jeho majestát, nerešpektuje ani človeka a jeho dôstojnosť a hodnotu života.

Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike hovorí o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života. Evanjelium života sa nachádza v samom srdci posolstva Ježiša Krista. Správa o narodení Dieťaťa sa ohlasovala ako radostná zvesť: Zvestujem vám veľkú radosť, dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán (porov. Lk 2,10-11).

 

 

Plný zmysel každého ľudského narodenia sa javí ako základ a naplnenie radosti z každého dieťaťa, ktoré prichádza na svet.

 

Človek je povolaný k plnosti života, pretože spočíva v účasti na samom živote Boha. Zivot je základnou podmienkou, počiatočnou etapou ľudskej existencie. Cirkev si je vedomá, že toto Evanjelium života, ktoré jej zveril Pán, vyvoláva živú odozvu v srdci každého života. Človek získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa rešpektovalo toto jej základné právo. Ohlasovanie Evanjelia života sa stáva naliehavým, aj keď v nás vyvoláva strach z ohrozenia života ľudí.

 

Všetko, čo je proti samému životu, ako vražda každého druhu, genocída, potrat, eutanázie, ako aj samovražda a všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby, Cirkev odsudzuje.

 

Samotná medicína, ktorá má povolanie život brániť a prejavovať oň starostlivosť, v niektorých svojich odboroch sa stáva častejšie nástrojom týchto činov proti človeku.

 

Problémom ohrozenia ľudského života sa zaoberalo mimoriadne konzistórium kardinálov, ktoré sa konalo v Ríme v apríli 1991.

 

Dnes sme svedkami toho, ako sa šliape základné právo na život veľkého množstva slabých a bezbranných ľudí, najmä nenarodených detí. Táto encyklika chce byť rozhodným a jednoznačným potvrdením hodnoty ľudského života a jeho nenarušiteľnosti. Rešpektuj, chráň, miluj život a slúž životu - každému ľudskému životu !

 

1. Súčasné ohrozenie ľudského života

 

Text vychádza zo slov: „Kain napadol svojho brata Ábela a zabil ho" (Gn 4,8). Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Stvoril človeka pre nesmrteľnosť, urobil ho obrazom svojej večnosti. Evanjeliu života protirečí trýznivá skúsenosť smrti, ktorá vstupuje do sveta a vrhá tieň absurdnosti na celú ľudskú existenciu. Smrť sa v ňom objavuje pre závisť diabla a následkom hriechu prvých rodičov.

 

Biblický text nevysvetľuje, prečo sa Bohu viac páči Ábelova obeta než Kainova. Veľmi jasne sa ukazuje, že Boh, hoci si vyberá Ábelovu obetu, neruší dialóg s Kainom. Závisť a hnev získavajú prevahu nad Božím napomenutím: Kain napadne svojho brata a zabíja ho. Boh nemôže dovoliť, aby zločin zostal nepotrestaný. Cirkev vyvodila termín „do neba volajúce hriechy" a zaradila do tejto kategórie predovšetkým dobrovoľnú vraždu. Boh Kaina potrestá, ale ho nezabije. "Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil."

 

Kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha.

 

Boh však nechce vraha trestať zabitím, lebo viac chce pokánie hriešnika, ako jeho smrť. Otázka Boha: „Čo si to urobil?" je adresovaná aj dnešnému človeku, aby si uvedomil šírku a závažnosť útokov na život, ktorými sú stále poznačené dejiny ľudstva. Človek sa musí s najväčšou vážnosťou zastaviť nad dôsledkami, ktoré z týchto útokov vyplývajú. Každý, kto svojou chorobou, narušenou schopnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknutý spôsob života, vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh „sprisahania proti životu". Antikoncepcia, ak je bezpečná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu.

 

Katolíckej cirkvi sa vyčíta, že v skutočnosti napomáha šíreniu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Umelý potrat a antikoncepcia sú z morálneho hľadiska dva zásadne rozdielne druhy zla. Prvé sa protiví čnosti manželskej čistoty a druhé čnosti spravodlivosti, priamo prestupuje Božie prikázanie „Nezabiješ". Techniky umelého oplodňovania sú z morálneho hľadiska neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu. Nemenej vážne nebezpečenstvo hrozí nevyliečiteľne chorým a umierajúcim, preto v ňom rastie pokušenie riešiť problém utrpenia tak, že ho zlikvidujeme v samom korení.

 

Tragickým prejavom všetkého je aj šírenie eutanázie, zamaskovanej alebo vykonanej otvorene, dokonca so súhlasom zákona. Navrhuje sa preto zbaviť telesne postihnutých novorodencov, osôb s vážnymi defektmi, neplnoprávnych, starých, najmä nemohúcich a na smrť chorých. Potrat, antikoncepciu a sterilizáciu možno s istotou zarátať medzi praktiky, ktoré spôsobujú vážny pokles počtu narodení. Ľudský život je posvätený. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca. Nikto nemôže priamo zničiť ľudskú bytosť (porov. KKC 2267).

 

Pohľad na dnešné ľudstvo budí hlboký nepokoj, najmä na oblasti, v ktorých dochádza k útokom na život. Za nositeľa práv uznáva len toho, kto vlastní plnú alebo začínajúcu autonómiu a vychádza zo stavu totálnej závislosti od iných. Teória ľudských práv spočíva v uznaní skutočnosti, že človek na rozdiel od zvierat a vecí nemôže podliehať nadvláde nikoho.

 

Sloboda je darom Stvoriteľa daná k službám osobe a jej realizácii, ktorá sa má uskutočňovať sebadarovaním, otvorením sa druhému človeku. Nárokovanie si práva na umelý potrat, zabíjanie detí a eutanáziu, ako aj jeho zákonné uznanie je ekvivalentom zvráteného a haneného ponímania ľudskej slobody ako absolútnej moci nad inými a proti iným. To však znamená smrť pravej slobody: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok" (Jn 8, 34).

 

Takto si aj Kain myslí, že nikdy nezíska Božie odpustenie za svoj hriech a jeho nevyhnutným určením je „skrývať sa" pred Bohom. Aj človek stojaci pred Pánom môže uznať svoje hriechy a uvedomiť si celú jeho závažnosť. Keď teda mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to vyjadruje II. vatikánsky koncil: „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká, ba zabúdaním sa Boha samo stvorenie zbavuje sa svetla." Materialistické videnie vecí vedie k vážnemu ochudobneniu medziosobných vzťahov. Kto tým najviac trpí? Predovšetkým žena, deti, chorí alebo trpiaci, starí ľudia.

 

Druhý človek je cenený nie podľa toho, kým „je", ale podľa toho, „čo vlastní, čo robí a aký zisk prináša." Je to ovládnutie slabšieho silnejším. „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne" (Gn 4,10). Aj krv každého iného človeka je hlasom, ktorý sa dvíha k Pánovi.

 

Kristova krv bola vyliata ako dar života, nie je už znakom smrti a definitívnej rozlúčky s bratmi, ale je prostriedkom zjednotenia, ktoré dáva všetkým život v hojnosti.

 

Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú aj silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty. Je ešte mnoho manželov, ktorí v duchu obetavej zodpovednosti dokážu prijať deti ako „najcennejší dar manželstva." Vznikajú aj rôzne skupiny dobrovoľníkov, ktoré sa snažia postarať o osoby bez rodiny, o ľudí zápasiacich s osobitnými problémami. Bezpodmienečné vyjadrenie sa za život nadobúda plný náboženský a morálny význam, ak prúdi z viery v Krista, je ňou utvárané a čerpá z nej silu.

 

2. Kresťanské posolstvo o živote

 

„Zjavil sa život a my sme ho videli" (1 Jn 1,2). Evanjelium života je konkrétna osobná skutočnosť, lebo spočíva v ohlasovaní osoby samého Ježiša. Ježiš hovorí: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26). V Ježišovi, v Slove života, ohlasuje sa nám teda a udeľuje večný Boží život. A tak Evanjelium života obsahuje všetko, čo ľudská skúsenosť a rozum hovorí o hodnote ľudského života, preniká to, pozdvihuje a dopĺňa. Je pochopiteľné, že nevinný človek zdeptaný utrpením si kladie otázku: „Prečo len dal svetlo úbožiakovi a život takým, čo sú zatrpknutí?" Predovšetkým chudobným je adresované Ježišovo kázanie a Ježišova činnosť. Slová a skutky Ježiša a jeho Cirkvi sa týkajú samého zmyslu života každého človeka v jeho mravnom a duchovnom živote. Ježiš hovorí: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali" (Lk 5,31-32). Ježiš zakusuje chudobu po celý svoj život až k vrcholnému okamihu smrti na kríži: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno" (Flp 2,8-9). Práve svojou smrťou zjavuje Ježiš celú veľkosť a hodnotu života a jeho život je v Otcových rukách. Preto na kríži môže povedať. „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23,46).

 

Celé stvorenie je zamerané na človeka, je mu podriadené a takto je človek obdarený najväčšou dôstojnosťou. Zivot, ktorým Boh obdarováva človeka, je niečím viac, než len jestvovaním v čase.

 

Apoštol Pavol píše: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim duchom" (1 Kor 15,45). Tým, ktorí prijmú pozvanie ísť za Kristom, ponúka sa plnosť života.

 

Ježiš sľubuje a dáva večný život. Večný život je teda životom samého Boha a zároveň životom Božích detí. Božou slávou je človek, ktorý žije, ale život človeka spočíva vo videní Boha.

 

Zivot človeka pochádza od Boha, je jeho darom, jeho obrazom a odrazom, účasťou na jeho oživujúcom dychu. Preto Boh je jediným Pánom tohto života. Zivot a smrť človeka sú preto v rukách Boha, v jeho moci. Prikázanie „Nezabiješ!" obsiahnuté a prehĺbené v pozitívnom prikázaní lásky k blížnemu, v celej svojej sile potvrdil Pán Ježiš.

 

Brániť život a posilňovať ho, ctiť si ho a milovať, to je úloha, ktorú Boh zveruje každému človeku. Zivot každého človeka od samého počiatku prebieha podľa Božieho plánu. Človek nie je pánom smrti, tak ako nie je ani pánom života, v živote i v smrti musí sa úplne zveriť vôli Najvyššieho, jeho zámeru a lásky. Ježišovo poslanie a početné uzdravenia ukazujú, ako veľmi sa stará Boh aj o telesný život človeka. Božie slovo ukazuje konkrétny smer, v ktorom sa má život uberať. Keď človek počúva Božie slovo, môže žiť dôstojne a spravodlivo. Aj dnešný človek, ohrozený vo svojej existencii, môže obrátiť zrak k tomu, ktorý bol pribitý a dostane sa mu nádej na oslobodenie a vykúpenie. Otče, daj, aby sme vedeli s poníženým srdcom počúvať každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst: tak sa naučíme ľudský život nielen „nezabíjať", ale dokážeme si ho ctiť, milovať a pomáhať mu.

 

„Zivot dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a svoju plnosť, keď ho odovzdáme ako dar."

 

3. Nezabiješ - svätý Boží zákon

 

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania" (Mt 19,17). Božie prikázanie nikdy nemožno oddeliť od Božej lásky. Aj Evanjelium života je pre človeka veľkým Božím darom a zaväzujúcou úlohou.

 

Iba Boh je Pán života od jeho počiatku až po jeho koniec: nikto a za žiadnych okolností nemôže si nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť. Sväté písmo totiž predkladá človeku prikázanie „Nezabiješ!" ako Boží príkaz, ktorý sa nachádza v Desatore, v samom srdci zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom.

 

Sú dve cesty: jedna cesta života, druhá cesta smrti. Druhým prikázaním náuky je nezabiješ, nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí. Každý je sám za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života. Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať" (KKC 2280).

 

Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými.

 

Druhý vatikánsky koncil všetky prečiny spolu so zabíjaním detí definuje ako odporný zločin.

 

Matka prežíva umelý potrat často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo.

 

„Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť" (KKC 2274).

 

Ten, kto spôsobí potrat, po dosiahnutí účinku spadá pod exkomunikáciu latae sententiae, t. j. automaticky samým faktom spáchania priestupku.

 

Na konci života človek stojí tvárou v tvár tajomstvu smrti. Smrť sa považuje za „nezmyselnú", keď neočakávane ukončuje život, ešte otvorený budúcnosti, ktorá môže priniesť mnoho zaujímavých skúseností: stáva sa však „túženým vyslobodením".

 

Aby sme eutanáziu mohli z morálneho hľadiska správne zhodnotiť, treba ju najprv jasne definovať. Eutanáziou v pravom a vlastnom slova zmysle treba rozumieť ako čin alebo zanedbanie. Eutánaziu treba preto skúmať vzhľadom na úmysel a na použité metódy.

 

V súčasnej medicíne čoraz väčší význam nadobúda tzv. „palatívna terapia", cieľom ktorej je zmiernenie utrpenia pacienta v konečnom štádiu choroby a zabezpečenie potrebnej ľudskej pomoci.

 

Už Pius XII. potvrdil, že je dovolené zmierňovať bolesť pomocou opiátov, aj keď to v dôsledku vedie k obmedzeniu vedomia a skráteniu života. Cirkev potvrdzuje, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabíjanie ľudskej osoby.

 

Samovražda je vždy morálne neprípustná v rovnakej miere ako vražda. Mať spoluúčasť na samovražednom úmysle iného a spolupracovať pri jeho uskutočnení znamená stať sa spoluvinníkom, dokonca priamym vykonávateľom nespravodlivosti.

 

Sv. Augustín zastáva názor, že nikdy nie je dovolené zabiť druhého, ani keby to chcel, ani keby o to prosil na hranici medzi životom a smrťou. Pretože len Boh má moc rozhodovať o smrti a o živote, a nie človek.

 

Apoštol Pavol pripomína, že nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera, lebo či žijeme, žijeme v Pánovi, či umierame, umierame v Pánovi. Zomrieť pre Pána znamená prežívať vlastnú smrť ako najvyšší úkon poslušnosti k Otcovi (porov. Flp 2,8). Právne tolerovanie umelého potratu alebo eutanázie nemôže sa teda v žiadnom prípade odvolávať na rešpektovanie svedomia iných práve preto, že spoločnosť má právo i povinnosť brániť sa proti zneužitiam.

 

Pod umelým potratom, teda ukončeným tehotenstvom, rozumieme akýkoľvek zákrok, ktorý je zameraný na odstránenie živého ľudského plodu z lona matky. Takýto zákrok nie je dovolený. Nezáleží na tom, či je plod usmrtený v matkinom lone, alebo mimo neho. Najčastejšie je to chirurgický zákrok. Na koho sa vzťahuje formálna spolupráca pri potrate? Matka, ktorá sama použije vonkajšie alebo vnútorné prostriedky na vyvolanie potratu alebo sa podrobí chirurgickému zákroku. Všetci, ktorí robia zákrok, vrátane zdravotných sestier a asistentov. Nevyhnutní spolupáchatelia, teda tí, ktorí na základe spoločného úmyslu chcú spáchať delikt. Zákony, ktoré pripúšťajú alebo uľahčujú potrat a eutanáziu, úplne strácajú právnu spôsobnosť. Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Človek je povinný postaviť sa proti takýmto zákonom na základe námietok svedomia. „Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5,29).

 

Z morálneho hľadiska nikdy neslobodno formálne spolupracovať na konaní zla. Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov namierených proti životu. Preto Božie prikázanie nám ukazuje cestu života.

 

Sloboda začína tým že sa zbavíme zločinov, ako je vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, podvod, svätokrádež a podobne.

 

Prikázanie „nezabiješ!" je teda začiatkom cesty k pravej slobode (porov. EV 73¬77).

 

4. Za novú kultúru ľudského života

 

„Vy ste ľud, určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne Božie skutky" (1Pt 2,9). Cirkev prijala evanjelium ako dar od Ježiša, prijala ho prostredníctvom apoštolov, ktorých poslal do celého sveta. Evanjelizovať, ako píše Pavol VI., je milosť a vlastné povolanie Cirkvi. Všetci spolu cítime povinnosť ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho v liturgii a v celom živote. Je potrebné, aby sa Evanjelium života dostalo k srdcu každého človeka. Ľudský život - vzácny Boží dar, je posvätný a nenarušiteľný. Je absolútne neprístupný umelý potrat a eutanázia. Ľudský život nielenže nemožno zabíjať, ale treba ho láskyplnou starostlivosťou chrániť. Zivot nachádza svoj zmysel v prijatej a darovanej láske. Sláviť Evanjelium života znamená vzdávať česť Bohu života - Bohu, ktorý dáva život.

 

Práve pomoc, ktorú preukážeme hladnému, smädnému, nahému, chorému, uväznenému, cudzincovi a tiež nenarodenému dieťaťu alebo trpiacemu, či zomierajúcemu starcovi - umožňuje nám slúžiť Ježišovi, ktorý sám povedal: „Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili" (Mt

 

25,40).

 

A tak treba venovať aj osobitnú pozornosť úlohe nemocníc, kliník a liečebných domov. Ich právna totožnosť nespočíva len v tom, že sú zariadeniami, v ktorých sa venuje starostlivosť chorým a umierajúcim, ale predovšetkým v tom, že si v nich možno uvedomiť a prežiť pravý kresťanský zmysel choroby, utrpenia a smrti.

 

Každý lekár je povinný preukázať najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti.

 

„Usmrtenie" nikdy nemožno považovať za liečebný úkon, ani vtedy, keď jeho jediným zámerom je splniť žiadosť pacienta: je to skôr sprenevera lekárskemu povolaniu.

 

Keď rodičia plodia nový život, presviedčajú sa, že dieťa, i keď je ovocím ich vzájomného daru lásky, je zároveň aj darom pre oboch - darom, ktorý pramení z daru.

 

Treba hľadať riešenie na celosvetovej úrovni, vytvoriť opravdivú ekonómiu spoločenstva a spoluúčasti na dobrách. Služba Evanjeliu života je teda rozsiahla a zložitá.

 

Aj bolesť a utrpenie majú zmysel a hodnotu, keď ich prežívame v úzkom spojení s prijatou a odovzdanou láskou. V tejto perspektíve Ján Pavol II. nariadil, aby sa každoročne slávil Svetový deň chorých.

 

5. Záver

 

V závere naše oči nech sa obrátia ne Ježiša - dieťa pre nás narodené. Súhlas, ktorý Mária vyjadrila v momente zvestovania a jej materstvo sú pri samom prameni tajomstva života, ktoré Kristus priniesol ľuďom (porov. Jn 10,10). Vzájomný súvis medzi tajomstvom Cirkvi a Máriou sa výraz javí „vo veľkom znamení" opísanom v Apokalypse: „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na hlave veniec z dvanástich hviezd" (Zjv 12,1). Mária je tou ženou plnou slávy, v ktorej sa Boží zámer mohol uskutočniť najdokonalejším spôsobom.

 

Cirkev si je vedomá, že nosí v sebe Spasiteľa sveta, Krista Pána, a že je povolaná, aby ho dávala svetu tým, že rodí ľudí pre Boží život. Mária sa tým stáva vzorom pre Cirkev a je matkou všetkých veriacich, matkou „žijúcich" (porov. Gn 3, 20).

 

Tak ako Cirkev aj Mária musela prežívať svoje materstvo v znamení utrpenia. „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn" (Jn 19,26 )! Mária pomáha Cirkvi uvedomiť si, že život sa stále nachádza v centre veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a temnotou." A tak sa Mária stala živým slovom útechy pre Cirkev zápasiacej so smrťou.

 

Anjel hovorí Márii: Neboj sa! A zároveň: Bohu nič nie je NEMOŽNÉ!

 

Majme vieru. Žime ju úprimne a nebudeme mať problém zachovať Desatoro a rešpektovať hodnotu života!