Fatimská slávnosť - štvrté zjavenie - august 2017

 

 

13. augusta 2017 bola nedeľa. Napriek tomu, že sú prázdniny a dovolenky, do Višňového prišlo zas veľa pútnikov. Keďže je možné získať úplné odpustky, kňazi mali čo robiť vo svätej spovedi. Tradične višňovský spevokol mladých spevom nadchol prítomných. Pomodlili sme sa modlitbu zasvätenia z roku 1984 od svätého Jána Pavla Veľkého, ktorú sa modlíme pravidelne. V sprievode Fatimskej Panny Márie sme niesli aj dva obrazy svätých detí z Fatimy. Pán dekan rozoberal štvrté zjavenie Panny Márie, ktoré nebolo 13. augusta, ale 19. augusta 1917. Starosta – slobodomurár uväznil deti.

Lucia spomína:

Keď sme boli po nejakom čase uväznení, Hyacinta najťažšie niesla neprítomnosť rodičov. S uplakanou tvárou nariekala: „Ani tvoji, ani moji rodičia nás neprišli navštíviť! Už sa o nás vôbec nestarajú!“ „Neplač“, povedal jej František, „obetujeme to Pánovi Ježišovi za hriešnikov.“ A s očami a s rukami zdvihnutými k nebu sa modlil: „Môj Ježišu, je to z lásky k tebe a za obrátenie hriešnikov”.

Hyacinta k tomu pridala:

„A tiež za Svätého Otca a ako zadosťučinenie za hriechy proti Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“

Keď nás po odlúčení zase všetkých spoločne umiestnili do jednej miestnosti vo väzení, povedali nám, že skoro prídu, aby nás upiekli; Hyacinta odstúpila k oknu obrátenému smerom k dobytčiemu trhu. Najprv som si myslela, že sa chce rozptýliť pohľadom von, no spozorovala som, že plače. Pristúpila som k nej a spýtala som sa, prečo plače.

„Pretože zomrieme a neuvidíme otecka a mamičku“, odpovedala. A s tvárou zaliatou slzami povedala:

„Chcela by som vidieť aspoň mamičku!“

„Nechceš priniesť túto obetu za obrátenie hriešnikov?“

„Áno, áno, chcem.”

S uplakanou tvárou zdvihla ruky a oči k nebu a modlila sa:

„Môj Ježišu! Je to z lásky k tebe, za obrátenie hriešnikov, za Svätého Otca a ako zadosťučinenie za hriechy proti Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“

Prítomní väzni nás potešovali:

„Povedzte predsa pánu starostovi to tajomstvo! Čo na tom, že to tá pani nechce?“

„To nie!”, odpovedala vzrušene Hyacinta, „radšej zomriem.”

Rozhodli sme sa, že sa pomodlíme ruženec. Hyacinta vzala medailónik, ktorý nosila na krku a požiadala jedného väzňa, aby ho zavesil na klinček na stene a kľačiac pred týmto medailónikom sme sa začali modliť. Väzni sa modlili s nami, ako vedeli; aspoň si kľakli. Keď sme sa ruženec domodlili, vrátila sa Hyacinta k oknu a plakala.

„Hyacinta, nechceš teda túto obetu darovať Pánu Ježišovi?“, pýtala som sa jej.

„Áno, chcem, ale keď si spomeniem na mamičku, musím plakať.“

Pretože nám Najsvätejšia Panna povedala, že máme tiež prinášať modlitby a obety ako zadosťučinenie hriechov proti Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu, chceli sme sa dohodnúť, na aký úmysel ich bude každý z nás obetovať. Jeden za hriešnikov, druhý za Svätého Otca, tretí ako zadosťučinenie za hriechy voči Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Keď sme sa na tom dohodli, poprosila som Hyacintu, aby si vybrala úmysel.

„Obetujem na všetky úmysly, pretože sa mi všetky páčia.“

Medzi väzňami bol jeden, ktorý vedel hrať na akordeón. Aby nás rozveselili, začali hrať a spievať. Pýtali sa nás, či vieme tancovať. Odpovedali sme im, že vieme „fandango“ a „viru“. Hyacinta tancovala s akýmsi zlodejom; ten keď videl, aká je malá, vzal ju do náručia. Možno mala Panna Mária s jeho dušou súcit a obrátila ho.

 

Svitalo ráno 13. augusta. Už večer predtým začali prichádzať ľudia zo všetkých strán. Všetci nás chceli vidieť, vypytovať sa nás, zveriť nám prosby, aby sme ich predložili Najsvätejšej Panne. Boli sme v rukách toho davu ako lopta v rukách detí. Všetci nás chceli mať blízko, kládli nám otázky, nemali sme ani čas odpovedať.

Uprostred tejto tlačenice bol môj otecko vyzvaný, aby ma doviedol do domu mojej tety, kde na nás čakal náčelník. Otecko ma tam zaviedol. Keď som tam prišla, bol náčelník v izbe s Hyacintou a Františkom. Tam sa nás vypytoval a snažil sa z nás opäť vylákať tajomstvo a vynútiť sľub, že už na Cova da Iria nepôjdeme. Pretože nič nedosiahol, nakázal oteckovi a strýkovi, aby nás doviedli na faru.

Čo som teda ja a moji malí príbuzní najviac pociťovali a čo najviac bolelo, bolo úplná opustenosť zo strany rodiny, ako som to Vašej Excelencii už povedala. Keď som sa z onej cesty, či väzby - neviem, ako to mám nazvať - vrátila, poslali ma od radosti nad mojím návratom otvoriť ovčinec a vyhnať ovce na pastvu. Strýko a teta chceli zostať so svojimi deťmi doma, a preto poslali namiesto nich ich brata Jána. Pretože bolo neskoro, zostali sme v blízkosti našej dediny vo Valinhos.

Najsvätejšia Panna nabádala opäť ku kajúcim skutkom a potom povedala:

„Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obety, lebo veľa duší prichádza do pekla, pretože sa nikto za ne neobetuje a nemodlí.“

 

Po niekoľkých dňoch sme šli s našimi ovečkami po jednej ceste, na ktorej som našla kus pevného povrazu od voza. Zobrala som ho a zo žartu som si ho uviazala okolo pásu. Čoskoro som pocítila, že mi povraz spôsobuje bolesť. Tu som povedala svojím malým príbuzným:

„Pozrite, bolí to! Mohli by sme si ho uviazať okolo pásu a ponúknuť túto obetu Pánu Bohu.“

Deti môj návrh ihneď prijali a rozdelili sme povraz na tri časti. Ako nôž sme použili hranu kameňa, na ktorý sme tĺkli iným kameňom. Povraz nám spôsobil niekedy strašné bolesti, možno preto, že bol pevný a hrubý, alebo preto, že sme si ho niekedy príliš pritiahli. Hyacinte niekedy vyhŕkli slzy od bolesti, keď som jej však radila, aby ho odložila, odpovedala:

„Nie! Chcem ponúknuť túto obetu Pánovi ako pokánie a za obrátenie hriešnikov.”

Inokedy sme zbierali pri múre rastliny, ktoré pukajú, keď sa stlačia v ruke. Hyacinta odtrhla nevedomky s týmto pukavým hráškom aj žihľavu, a tá ju pálila. Keď zacítila bolesť, stlačila ju pevnejšie a povedala nám:

„Pozrite, zase niečo, čím môžeme konať pokánie!“

Odvtedy sme si zvykli šľahať žihľavou nohy, aby sme mohli priniesť Bohu novú obetu.

Ak sa nemýlim, začali sme v priebehu toho mesiaca dávať svoj obed chudobným deťom, ako som Vám to, Excelencia, vyrozprávala už v liste o Hyacinte.

 

Nedeľa 19. augusta 1917 - štvrté zjavenie Panny Márie

 

Keď sme s Františkom a jeho bratom Jánom hnali ovce na miesto zvané Valinhos, mali sme pocit, že sa blíži a obostiera nás niečo nadprirodzené; tušili sme, že sa nám zjaví Panna Mária a mrzelo nás, že ju Hyacinta neuvidí. Prosila som preto Jána, aby išiel pre ňu. Pretože nechcel ísť, dala som mu 20 grošov a potom už bežal.

Medzitým sme s Františkom zbadali odraz svetla, ktorý sme nazývali blesk, a hneď, ako prišla Hyacinta, sme zbadali nad dubom Pannu Máriu.

„ Čo si odo mňa prajete?”

„Chcem, aby ste prišli trinásteho na Cova da Iria a aby ste sa ďalej verne modlili ruženec. Posledný mesiac potom urobím zázrak, aby všetci uverili.”

„Čo máme robiť s peniazmi, ktoré ľudia na Cova da Iria nechávajú?”

„Dajte urobiť dve nosidlá (na akých sa nosia sochy, pozn. prekl.). Jedny ponesieš ty s Hyacintou s dvomi dievčatami oblečenými do bieleho, druhé František s tromi chlapcami. Peniaze budú použité na slávnosť Ružencovej Panny Márie. Za ostatné peniaze nech sa postaví kaplnka.”

„Prosím vás, aby ste uzdravili niektorých chorých.”

„Áno, počas roka niektorých uzdravím.”

Potom zosmutnela:

„Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov, lebo mnoho duší prichádza do pekla, pretože sa za nich nikto neobetuje a nemodlí.”

A zase sa vzniesla ako obvykle smerom k východu.

Nájdi aspoň jedného človeka zo svojho okolia, ktorý sa rúti do pekla a za neho sa modli a obetuj, aby si ho zachránil(a).