Šiesty kríž - Ťažké púte, apoštolské cesty

Šiesty kríž - Ťažké púte, apoštolské cesty

Ján Pavol II. viac ako 100 krát  putoval do rôznych  krajov sveta. Bol prijímaný rôznym spôsobom, ale niektoré apoštolské cesty boli zvlášť ťažké. Napríklad do Nemecka, Rakúska, či Švajčiarska. Proti jeho návšteve protestovali tiež v Holandsku. V Santiago de Chile počas pápežskej sv. omše na štadióne boli pálené pneumatiky a slzný plyn sťažoval pápežovi  modlitbu. V roku 1994 cesta Svätého Otca do Sarajeva, hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, bola odvolaná. Bola tam vtedy občianska vojna. Pápež veľmi chcel, aby si svet všimol, ako táto krajina trpí.  O tri roky neskôr dostal povolenie, aby tam mohol putovať. Pred príjazdom pod jedným z mostov polícia objavila 23 mín pripravených na zavraždenie pápeža. A v nedeľu ráno sa ešte prehnala nad mestom snehová búrka. Premrznutý pápež sa triasol zimou, keď slúžil sv. omšu pre desiatky tisíc veriacich.

 

 


Blahoslavený Ján Pavol, oroduj za tých, ktorí sa vysmievajú z veriacich.

 

V polovici deväťdesiatych rokov koloval vo Vatikáne vtip: „ Aký je rozdiel medzi Bohom a Jánom Pavlom II.? Boh je prítomný všade, zatiaľ čo pápež tam už bol.“ Pápež vedel, že jeho snahy o cestovanie po Taliansku aj celom svete, sa stretáva s určitým nesúhlasom. Zareagoval na to už v júni 1980, keď verejne vyhlásil: „ Mnohí vravia, že pápež veľa cestuje, navyše vo veľmi krátkych časových odstupoch. Myslím si, že z ľudského hľadiska majú pravdu. Nás však riadi Božia prozreteľnosť a z času na čas nás povzbudzuje urobiť aj niečo per excessum.“

 

 

 


Štatistika jeho ciest rozvírila pokojnú atmosféru vatikánskych kancelárií. Na území Talianska uskutočnil 146 a v zahraničí 104 apoštolských ciest, čím pokryl 259 lokalít v Taliansku a 131 štátov. Počet dní strávených mimo Vatikánu, nerátajúc pobyt v letnej rezidencii v Castel Gandolfe a 164 dní strávených v nemocnici, dosiahol úctyhodné číslo 822, čo predstavuje 8,5 percent trvania celého pontifikátu.

 

Ján Pavol II. sa nepovažoval len za následníka sv. Petra, ale aj za dediča  sv. Pavla, „ ktorý ako dobre vieme, ani chvíľu neposedel, večne bol na cestách.“   Ján Pavol II. hovorieval: „ Na cesty chodím ako učiteľ viery, ale zároveň aj ako žiak, ktorý spoznáva život v miestnych cirkvách.“

 

Cesty si často vyžadovali veľké finančné prostriedky, čo sa neobišlo bez kritiky a námietok. Pápeža to hlboko zarmucovalo. Počas pastoračnej návštevy Austrálie ho niektoré miestne denníky kritizovali za to, že jeho cesta je finančne náročnejšia ako bola nedávna cesta anglickej kráľovnej. Pápež v rozhovore s členom svojho sprievodu zareagoval veľmi dôrazne: “Myslím si, že pápežove cesty musia stáť viac ako cesty anglickej kráľovnej. Pápež totiž prináša posolstvo spásy a spása bola vykúpená nevyčísliteľnou cenou, krvou Ježiša Krista.“ Pravda z druhej strany je však aj taká, že milióny ľudí –  vďaka týmto cestám Jána Pavla II. –  ktorí by sa nikdy nemohli vybrať na návštevu Vatikánu, mali možnosť vidieť pápeža a osobne si vypočuť jeho slová: „Ak svet neprichádza do Ríma, Rím vychádza v ústrety svetu,“ vyhlásil celkom v súlade s pravdou pred biskupmi z Peru.

 

 

 


Každá cesta sa pripravovala svedomite a veľmi dôkladne. Pápež vždy žiadal apoštolských nunciov, aby zvolali biskupskú konferenciu v danej krajine, keďže sa chcel dozvedieť, aké sú túžby a požiadavky biskupov. Niekoľko týždňov pred odchodom celebroval svätú omšu v jazyku krajiny, kam mal putovať. Na písacom stole mal slovníky a odborné príručky, do ktorých pozeral a vatikánski zamestnanci, ktorých materinským jazykom bol jazyk danej krajiny, mu pomáhali pri zdokonaľovaní výslovnosti. Pred cestou do Mexika sa celé týždne každé ráno hodinu venoval zdokonaľovaniu sa v španielčine. Keď mal ísť do Papuy – Novej Guiney, dvaja verbisti ho zoznamovali  s jazykom pidgin tak, aby v ňom mohol pozdraviť domorodcov. Pred návštevou Japonska študoval s jedným japonským františkánom výslovnosť a dal si prepísať príhovory s japonskou fonetikou v latinke.

 

Na jeho cestách nemohli chýbať stretnutia s duchovenstvom, s rehoľníkmi, rehoľnými sestrami, so seminaristami a najmä s mládežou a chorými. Pre mladých a chorých mal zvláštne miesto v srdci.

 

Dostal pozvanie z Mexika. Rímska kúria nebola nadšená a predložila Sv. Otcovi riziká, ktorým by sa vystavil v krajine, kde ľudia nemohli verejne  prejavovať náboženské presvedčenie.  Wojtyla si všetko vypočul a potom rázne odpovedal: „Nemám štátny sekretariát na to, aby mi hovoril, kde sú aké problémy, ale mám ho na to aby ich vyriešil.“ Pastoračná návšteva sa uskutočnila a bola mimoriadne úspešná.

 

Ešte väčší odpor vyvolala návšteva v Čile v roku 1987. Diktátor Pinochet vyrobil incident. Pápež aj Pinochet sa zrazu ukázali spolu v okne prezidentského paláca v Santiagu a pozdravili masy ľudí. Také niečo nebolo v programe. Išlo o „žartík“, ktorý zinscenoval diktátor. Ako spolu kráčali po chodbe, nečakane vyzval pápeža, aby sa ukázal veriacim a požehnal ich.  Pápež neodmietol, ale v rozhovore medzi štyrmi očami pápež povedal Pinochetovi všetko, čo bolo potrebné. História ukázala, že tento rozhovor mal budúcnosť. Pápež neskôr povedal: „Dostal som od Pinocheta list. Napísal, že jeho slová si vypočul ako katolík, prijal ich  a rozhodol sa začať proces, ktorý bude viesť k zmene vo vedení krajiny. Aj sa tak stalo. V roku 1990 sa vzdal prezidentského kresla. Svätý Otec v súvislosti s touto epizódou zdôraznil, že stretávať sa ozaj treba s každým a nikoho nemožno odmietnuť. Treba to robiť v duchu jednoduchosti a rozhodnosti, ktoré vyplývajú z Evanjelia

 

Pravdepodobne najriskantnejšia bola cesta do Nikaraguy  v marci 1983. V tom období tam bolo pri moci komunistické hnutia sandinovcov a časť duchovenstva, pod vplyvom doktríny teológie oslobodenia, bola na strane revolucionárov, bojovala za ľudovú cirkev stojacu v opozícii proti hierarchickej cirkvi. Pápež rozhodol: Musíme tam ísť, aj keď to ktovieaký úspech nebude. Táto cirkev potrebuje posilnenie práve teraz. Dúfajme, že prídu lepšie časy a pápeža tam prijmú vľúdnejšie. Predstavitelia vatikánskych bezpečnostných zložiek  vykonali obhliadku budúcich miest, kde mal ísť pápež a usúdili, že život Svätého Otca i členov jeho sprievodu je vystavený vážnej hrozbe. Preto rozhodli, že si musia pod rúcho obliecť nepriestrelnú vestu. Keď o tom informovali pápeža, povedal: „ Ak si niekto z môjho sprievodu chce obliecť nepriestrelnú vestu, nech so mnou na túto cestu nejde. Sme v rukách Pána Boha a on nás ochráni.

 

Pápež nikdy necúvol ani pred ťažkými rozhodnutiami. Návšteva Veľkej Británie bola naplánovaná od 28. mája do 2. júna 1982. Vtedy vypukol ozbrojený konflikt s Argentínou o Falklandské ostrovy. Poradili mu, aby návštevu odložil. No on rozhodol, že o 10 dní navštívi aj Argentínu.

 

Ján Pavol II. mimoriadne intenzívne prežíval utrpenie obetí prírodných katastrof. Často sám chcel priniesť na tieto miesta  slová útechy. V júli rolu 1986 sa vybral do Kolumbie, na územie zničené pri výbuchu sopky. Z vrtuľníka vystúpil na piesčitý povrch obrovského hrobu, kľakol si a dlho sa mlčky modlil. Očividne bol veľmi dojatý. Pri návrate poznamenal: „ Zničený človek! Lenže človek nemôže byť zničený, lebo Boh bol zničený v Kristovi. Toto sa dá ťažko pochopiť. Zničený Boh. Ani Peter to nechápal...“

 

Na cestách zažil všeličo: Privítanie v Ankare na letisku bolo studené, nemé, celkom formálne. Ulice zívali prázdnotou. Do Grécka ho pozval prezident. Synoda Gréckej pravoslávnej cirkvi neskrývala odpor a obmedzila sa na „neoponovanie“. Na zmenu nálady stačila prosba pápeža o odpustenie za „ obsadenie Konštantínopola“, ktorého sa kresťania Latinskej cirkvi dopustili počas 4. križiackej výpravy.

 

V Škótsku proti Jánovi Pavlovi protestovala skupinka protipápežovcov, ktorí vykrikovali zúrivé heslá: „ Škótsko nepotrebuje pápežov! Pápežský Antikrist, ktorý pochádza zo satanovej synagógy položil na našu zem svoje špinavé nohy!“  Skupina mladých chlapcov a dievčat mu spievala: „ Zbohom! Zbohom! Vieme, viac sa nevrátiš!“

 

V Montreale sa postavil proti sekularizácii krajiny a prehnanému konzumizmu: “ My žijeme a zomierame,“  volal, „len on, Boh, nezomiera! Pokľaknite aj vy, ľudia dneška! Táto zem, na ktorej žijeme, je kráľovstvom Boha. Zbytočne sa ho snažíme nahradiť. Nič nedokáže uspokojiť prázdno, ktoré po ňom zostáva: ani materiálne bohatstvo, ani ľahký a povoľný život, ani hľadanie úspechu a moci, ani moc techniky.“  Isté noviny interpretovali pápežov príhovor kresleným vtipom: pápež tlačil zemeguľu hore strmým brehom. Dolu bolo údolie plné ohňa, z ktorého do výšky šľahali hrozivé plamene. Na údolí bolo napísané: Peklo. Bol to svet vytlačený z pekla.

 

Cestu po Holandsku poznačil násilný antiklerikálny odpor, a to aj zo strany veriacich. Po uliciach chodili dievčatá preoblečené za rehoľné sestry. Mladíci sa zasa obliekli za biskupov, na hlavách mali mitry a v rukách niesli výsmešné nápisy proti Cirkvi. Skupiny homosexuálov a lesbičiek hádzali fľaše na auto s pápežom. Nenechal sa zastrašiť. Obrátil sa k mladým a povedal: „ Nechajte ma hovoriť otvorene. Evanjelium nám predstavuje Krista, ktorý má svoje požiadavky: chce nerozlučnosť manželstva, odsudzuje cudzoložstvo. Kristus nebol zhovievavý v otázkach manželskej lásky, potratu, sexuálneho vzťahu pred manželstvom a mimo manželstva, homosexuálnych vzťahov.“

 

Ani návšteva v Belgicku nebola jednoduchá. Mladí sa sťažovali na rozpor medzi každodenným životom a náukou Cirkvi. Preto v Holandsku i v Belgicku musel pápež brániť kresťanskú náuku. Isté bruselské noviny túto cestu interpretovali kresbou. Pápež prechádzal cestou a rovnako ako Kristus niesol kríž. Na chodníkoch  stáli ľudia a dívali sa, no nik sa nepohol, aby mu pomohol. Pre Jána Pavla II. tam nebol žiaden Šimon z Cyrény.

 

Jeho sekretár ho videl rozčúleného v Thajsku. Navštívil jeden z desiatich obrovských táborov pre utečencov z juhovýchodnej Ázie. Obrátil sa na medzinárodné spoločenstvo, aby na seba vzalo zodpovednosť za drámu, ktorá sa tam odohráva. V lietadle mu novinár povedal: Vaša Svätosť sa dotkla politického problému utečencov.“ Nahnevaným hlasom odvetil: „ Je to ľudský problém! Ľudský! Nie politický! Redukovať ho na politickú otázku znamená zmiešavať pojmy. Základným rozmerom človeka je morálny rozmer!“

 

V čiernej Afrike, keď prišiel do Toga, povedal: „Človek nie je dobrý, keď sa vzdiali od Boha.“

 

Keď bol v Hollywoode, filmovým hviezdam odporúčal: „ Nedopustite, aby vašou jedinou starosťou boli peniaze.“ Počas slávnosti na štadióne v New Orleanse počúval smutné piesne spirituals a povedal: „ Neexistuje čierna Cirkev alebo biela Cirkev, alebo americká Cirkev, ale jediná Cirkev, ktorá je domovom pre všetkých čiernych, bielych, Američanov, pre každú kultúru a každú rasu.“

 

Keď bol na návšteve Európskeho parlamentu v Štrasburgu, protestantskýpastor, írsky poslanec, ho tvrdo napadol a z parlamentných kresiel začal kričať: „Antikrist! Ján Pavol II., obviňujem ťa ako Antikrista!“  Pápež neodpovedal a pred európskymi poslancami urobilo sebakritiku niektorých aspektov dejín kresťanov a dejín Cirkvi. “ Kresťania,“ povedal, „ majú svoj podiel na zvrátenostiach, ktoré sa v dejinách udiali proti ľudskej osobe.“

 

V Tourse sa bazilika sv. Martina naplnila chorými, vozíčkarmi, chorými na rakovinu aj AIDS. Boli tam aj chudobní, africkí emigranti, boli tam aj prostitútky. Keď prechádzal vedľa troch prostitútok, jedna z nich sa oddelila od skupinky. Mala blonďavé vlasy a namaľované ústa. Priblížila sa k pápežovi a pobozkala ho na líce. On sa usmial a požehnal ju.

 

Keď prišiel do Prahy, kardinál Vlk mu povedal: „ Kríž bolesti a utrpenia, ktoré nesiete na vašich pleciach sú silným svedectvom. Palica, o ktorú sa opierate, zostane znakom vášho pontifikátu.“

 

Ján Pavol II. mal vždy po ruke veľký zemepisný atlas, v ktorom boli vyznačené štáty a diecézy celého sveta. Kardinál Dziwisz hovorí, že pápež poznal naspamäť priezviská biskupov  každej z nich. Keď prichádzali na audienciu, nemuseli mu ani hovoriť odkiaľ pochádzajú.

 

Aké veľké ťažkosti mu na jeho cestách spôsobovalo jeho podlomené zdravie. O tom by vedel rozprávať aj pán profesor MUDr. Pavel Traubner, čestný predseda židovskej obce na Slovensku, rodák z Ilavy, ktorý sa venoval Svätému Otcovi počas jeho cesty na Slovensku v roku 2003. Pápež si rozumel s týmto „starším bratom vo viere.“ Pán profesor taktiež prechovával úctu k Svätému Otcovi. Aj na Slovensku v roku 2003 bol Svätý Otec už slabý. Choroba ho ničila, napriek tomu putoval a prinášal ľuďom živého Krista.

 

A moje predsavzatie:  budem otvorený prijať každého človeka – v duchu Evanjelia.