Tretí kríž: Pápež z Poľska

Tretí kríž: Pápež z Poľska

Koncom septembra 1978 náhle zomrel pápež Ján Pavol I., ktorý bol pápežom len jeden mesiac - tridsaťtri dní. Kardináli, zaskočení touto udalosťou, mali vybrať jeho nástupcu. Čoraz častejšie si mysleli, že pápežom nemusí byť Talian tak, ako dovtedy. Za posledných 455 rokov boli v tejto službe len pápeži talianskej národnosti. 16. októbra 1978 hlasovali znova. Keď skončili, kardinál Wojtyla na chvíľu ukryl svoju tvár do svojich dlaní. Hlasy boli spočítané. Požadovaný počet hlasov získal kardinál z Poľska. – Prijímaš? – pýtali sa kardinála Wojtylu. – Prijímam. – Kardinál vedel, že začína nový, ťažký život. Ďaleko od milovaného Krakova, Poľska i priateľov. Ale voľbu prijal. Poslušný Pánu Bohu i Cirkvi.

 

 

 


Blahoslavený Ján Pavol, oroduj za svojho nástupcu, pápeža Benedikta XVI.

 


V roku 1948 sa vracia Karol Wojtyla zo štúdií z Ríma do Poľska. Kardinál Sapieha ho posiela na prvé kaplánske miesto  do Niegowíc. Dlho sa tam neohreje, po ôsmich mesiacoch prichádza do Krakowa, je mu zverená starostlivosť o kostol sv. Floriána v Krakove. Wojtyla sa postupne stáva silnou osobnosťou s obrovskou autoritou.

Takáto osobnosť nemohla uniknúť pozornosti poľských bezpečnostných zložiek tajnej polície. Sledovali ho a mali ho pod drobnohľadom od roku 1946. Po smrti arcibiskupa Baziaka a zvolení Karola Wojtylu za kapitulného vikára bezpečnostné zložky sprísnili dohľad. V tom období museli menovanie biskupa schváliť štátne úrady a tak bol predložený zoznam na menovanie. Predstavitelia komunistickej moci mali Wojtylu na bezvýznamnom mieste, ale ich predstaviteľ povedal, že by dali radšej jemu prednosť, lebo sa domnievajú, že Wojtyla sa nezaujíma o politické veci, skôr je vedátor a filozof. Opačný názor však mali predstavitelia Poľskej tajnej služby, ktorí tlmočili zásadný nesúhlas: „Biskup Wojtyla je veľmi činný v rozvíjaní cirkevných aktivít. Keďže je to človek obdarený mimoriadnym organizačným talentom, je jediným biskupom schopným nielen konsolidovať pomery v kúrii a v radoch kléru svojej diecézy, ale aj zhromažďovať  okolo seba značnú časť inteligencie a mladých katolíkov, medzi ktorými sa teší veľkej autorite. Na rozdiel od ostatných diecéznych administrátorov je schopný komunikovať s kláštormi na území arcidiecézy. I keď s predstaviteľmi štátnej moci vystupuje na prvý pohľad ako človek so zmyslom pre kompromis a dohodu, je to mimoriadne nebezpečný ideologický protivník.“

 

Aj Vatikán si zisťoval po svojej línii aká je situácia v Poľsku. Osobný priateľ Pavla VI. Mons Costa informoval pápeža: Poľsko nemá len kardinála Wyszynského. Má k dispozícii aj mladších biskupov, napr. Wojtylu,  ktorí určite nie sú menej hodnotní ako prímas. Pavol VI. menuje Karola Wojtylu v roku 1967 za kardinála. Už predtým sa Wojtyla zviditeľnil na II. Vatikánskom koncile, kde sa zapájal veľmi aktívne.

 

Takmer každú nedeľu chodieval na pastoračnú návštevu do niektorej z farností. Pri týchto návštevách si zachoval svoj výsostne osobný štýl. Stretol sa s deťmi, mládežou, manželmi, navštevoval starých a chorých. Do problémov s vtedajšou mocou sa dostal aj v spore o stavbu kostola v Nowej Hute. Podľa plánu poľskej komunistickej vlády sa táto robotnícka štvrť mala stať prvým mestom v Poľsku bez Boha. Arcibiskup Wojtyla ale stále presadzoval stavbu tohto Božieho domu. Došlo to až tak ďaleko, že keď komunisti nechceli dovoliť stavbu, arcibiskup celebroval v mraz a zime pod holým nebom polnočnú sv. omšu, na ktorú prišlo veľa ľudí. Nakoniec kostol postavili a v roku 1977 na posviacku prišlo viac ako 50 000 ľudí.

 

Wojtyla si vždy vypočul svojich spolubratov, rád počúval. Vždy povedal priamo, pravdivo. Generál Jaruzelski nazval Wyszynského "skala" a Wojtylu nazval "ladoborec" so všetkou úctou.

 

Ťažké časy komunistickej moci pociťuje Karol neustále na svojich pleciach. Tajná polícia mu je stále v pätách. Vedeli s kým majú do činenia. V jednom zo spisov neskôr napíšu: Už niekoľko rokov zohráva  v poľskej katolíckej cirkvi významnú úlohu krakovská  cirkevná provincia. Tá využíva obrovský potenciál múdrosti a autority krakovského metropolitného arcibiskupa.

 

Rok 1978 je rok troch pápežov. Zomiera Pavol VI. Aj Ján Pavol I. Kardináli opäť prichádzajú do Ríma. Pred odchodom Wojtylu z Krakova sa niektoré rehoľné sestry, ale aj laici modlia, aby „ich kardinála“ nezvolili, aby sa vrátil do „milovaného Krakova.“ Konkláve začalo 14. 10. 1978 a skončilo sa konfrontáciou metropolitu Janova Giuseppe Siriho a Giovanniho Benelliho, arcibiskupa Florencie. Ani jeden nedostal potrebný počet hlasov. Medzitým už kardinál Franz Konig, arcibiskup Viedne, sa angažoval pre získavanie hlasov v prospech Wojtylu.  Považoval ho za duchovného a múdreho kandidáta. Keď skrutátor čítal lístky, bolo na nich: Wojtyla... Wojtyla... Wojtyla... Wojtyla... Wojtyla... Wojtyla... Wojtyla... Kardinál Wojtyla dostal zo 109 hlasov vraj až 103.

 

Komunisti v Poľsku neboli schopní celých 10 dní toto komentovať. Moskva bola v šoku. Karol Wojtyla – Ján Pavol II. si uvedomoval, aké bremeno mu Pán položil na plecia. Prijíma. V duchu poslušnosti Pánovi a Matke Márii.

 

Najprenikavejší komentár snáď napísal André Frossard. Zatelefonoval do svojich parížskych novín: „Toto nie je pápež z Poľska, toto je pápež z Galiley.“

 

Čo si postavíme dnes pred svoj duchovný zrak? Žiť v pravde! Pravdu hovoriť, pravdu žiť, pravdu odovzdávať. Len Pravda nás vyslobodí. Hľadajme vhodné slová, hľadajme vhodný čas, ale pravdu hovorme. S citom, úctou, ale hovorme....