Štvrtý kríž - Atentát

Štvrtý kríž - Atentát

13. máj 1981 -  30 rokov od atentátu - 13. máj 2011

 

Bolo krásne popoludnie 13. mája roku 1981. Začínalo sa stretnutie s pápežom. Dav zídený na Námestí sv. Petra v Ríme pozeral na Bránu zvonov, odkiaľ každú chvíľu mal prísť pápež. Presne o 17,00 hod. sa v nej zjavilo biele auto s otvorenou strechou. Usmiaty Ján Pavol vítal zídených pútnikov. Auto išlo pomaly. Ubehlo 13 minút. Ktosi podal pápežovi malú Sáru. Dieťa vrátil pápež do rúk matky a takmer v tej samej chvíli vyleteli do neba nervózne stovky holubov. Padli dva výstrely. Ali Agca vždy strieľal presne. Pápež trafený do brucha padol do auta. Dav stuhol. Hrozné ticho prerušil rev ambulancie. A potom sa ľudia modlili cez  šesť hodín, do polnoci. Tak dlho, až počuli, že život pápeža je zachránený....

 

 

 

 

 

Blahoslavený Ján Pavol, oroduj za tých, ktorí ešte nespoznali milujúceho Pána Ježiša.

 

V utorok 12. mája 1981 navštívil Ján Pavol II. vatikánsku nemocnicu. Doktor Renato Buzzonetti, riaditeľ zariadenia a jeho osobný lekár ho vyprevadil k východu. Ukázal mu novú sanitku a poprosil ho, aby ju posvätil. Ján Pavol II. pri kropení vozidla svätenou vodou povedal: „Požehnávam aj prvého pacienta, ktorý túto sanitku použije.“ O dvadsaťštyri hodín sa práve on stal prvým pacientom, ktorého v tomto vozidle prevážali. V slovenčine máme zaujímavú knihu „Zabijem pastiera“ od Sebastiána Labu. Táto kniha bola preložená do mnohých jazykov a verne zachytáva udalosti atentátu.

Čo sa dialo 13. mája 1981 ? Bol krásny deň, audiencia naplánovaná na 17,00 hod. Presne v tú hodinu sa v otvorenom džípe ukázal Ján Pavol II. Ako bolo zvykom, auto malo zo dva razy obísť námestie a potom zastaviť na vyvýšenom mieste pred bazilikou, odkiaľ sa mal pápež prihovoriť ľuďom. Ali Agča stojaci za prvým radom pútnikov pri jednej z drevených bariér, dvakrát vystrelil na pápeža z poloautomatického browningu ráže 9 mm. Pápeža zasiahla guľka do brucha a zrútil sa do náručia svojho sekretára mons. Dziwisza. Tieto fotografie obleteli svet. Napriek tomu guľka, ktorá ho zasiahla, minula hlavnú brušnú tepnu doslova o centimetre. Keby bola zasiahla túto tepnu, pápež by vykrvácal skôr, ako by ho preložili do sanitky. Guľka minula chrbticu i nervové centrá v jej blízkosti. Pápež mohol ochrnúť. Nestalo sa.

Rýchlo ho preložili do stojacej sanitky a odviezli do nemocnice Gemelli. Ulice Ríma boli preplnené. Cesta bola na dvadsať až dvadsaťpäť minút, možno i viac. Terajší kardinál Dziwisz spomína, že sanitka preletela túto vzdialenosť za 8 minút! Pápež bol celou cestou pri vedomí a pošepky sa modlil. Neskôr spomínal: „V tej chvíli som cítil... mal som jasnú predtuchu, že nezomriem.“ Vedomie stratil až keď ho priviezli na kliniku. Na klinike zavládol „chaos,“ lebo nevedeli presne, čo sa pápežovi stalo. Nevedeli, čo treba pripravovať. Najskôr ho priviezli na desiate poschodie, potom ho previezli na deviate poschodie: krvný tlak rapídne klesal, pulz slabol, pápež stratil veľa krvi. Pripravovali operáciu, mons. Dziwisz dával Sv. Otcovi pomazanie. Primár nebol prítomný na klinike, lebo bol v Miláne na kongrese. Doktor Francesco Crucitti, jeden z troch hlavných chirurgov, sa dozvedel o streľbe na námestí, keď bol v nemocnici na Via Aurelia. Nasadol do auta, prehnal sa ulicou v protismere, preletel okolo policajta so samopalom  v ruke a vtrhol do Gemelli, kde ako povedal, „neznámy génius“ privolal všetky výťahy dolu, očakávajúc jeho príchod. Prišiel hore, sestričky ho za chodu obliekali. Z operačky hlásili: „Krvný tlak 70 a stále klesá.“  Agčova guľka narobila v brušnej dutine pápeža poriadnu spúšť. Keď Crucitti otvoril brušnú dutinu, zistil, že je "plná krvi." Boli to tri litre krvi, ktorú bolo treba odsať, aby našli zdroj krvácania. Keď zastavili krvácanie, práca mohla pokračovať „pokojnejšie.“ Hrubé črevo bolo prederavené a na piatich miestach bolo poranené tenké črevo. Zašitie hrubého čreva, odrezanie pol metra tenkého čreva a dočasná kolostómia si vyžiadali asi päťhodinovú operáciu.

Na námestí sa Boží ľud modlil ruženec. Aj na kolenách. Ľudia neodchádzali. Čakali na správy z Gemelli. Tie postupne prichádzali. Okolo polnoci si mnohí vydýchli: pápež je zachránený!

Poliaci prežívali ťažké chvíle. Rok 1981 je pre nich strašný: Pápež bojuje o život, prímas kardinál Wyszinski zomiera, vo vlasti je nepokoj, komunistický režim má problém so Solidaritou.

Karol Wojtyla účinkoval v Krakove ako biskup 20 rokov.  Pápežov priateľ kardinál Macharski, očividne vnútorne pohnutý, slúži sv. omšu za pápeža aj prímasa. Hovorí so srdcom dvojnásobne trhaným medzi Rímom a Varšavou. Prímas je vážne chorý a pápež je po atentáte. Musíme byť silní vo viere, musíme byť silní v dôvere.

Pápež takmer hneď odpúšťa svojmu vrahovi. Až v dňoch  po atentáte si začína uvedomovať súvislosť s Fatimou. Ako neskôr povie: "Jedna ruka strieľala, druhá viedla guľku." Profesionálny vrah strieľal z bezprostrednej blízkosti. Mieril presne. Obeť nezomrela? Prečo? Nešlo mu to do hlavy. Kardinál  Dziwisz vo svojom Svedectve uvádza, že prvá otázka, ktorú položil Agča pápežovi vo väzení 27. 12. 1983 bola: „ Ako to, že ty žiješ?“ Ján Pavol II. bol touto otázkou zarazený. Kam vedie stopa? Kto si objednal túto vraždu? Komunistické polytbiro? KGB? Pápež z Poľska nebol po vôli komunistickým vodcom. Brežnev nechcel za žiadnu cenu dopustiť návštevu pápeža v rodnom Poľsku v roku 1979. V roku 1980 vznikla Solidarita. Ideový vodca je v Ríme. Treba ho odstrániť. Wyszinski zomiera, Wojtylu sa zbavíme takto. Ale ešte je tu Boh a jeho Matka. Na toto páni zabudli....

Čo chce Boh povedať mne? Odpustiť treba vždy! Je to ťažké, mnohí ublížili. Ľudsky sa snáď ani nedá odpustiť. Ale vo viere áno. Aj Kristus odpúšťa! A nech k nám do sŕdc príde aj výzva kardinála Macharského:  Musíme byť silní vo viere, musíme byť silní v dôvere.