7. nedeľa - rok B

7. nedeľa - rok B

Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy” – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.” (Mk 2,10 – 11)

 

 

 

Najťažšie, čo nesieme, sú hriechy !

 

 

 

Čítanie z Knihy proroka Izaiáša     43, 18-19. 21-22. 24b-25

 

Toto hovorí Pán: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine. Ľud, ktorý som si stvoril, bude ohlasovať moju chválu. Ty, Jakub, si ma však nevzýval, ty, Izrael, si sa kvôli mne netrápil. Ale unavoval si ma svojimi hriechmi, obťažoval si ma svojimi neprávosťami. Ja, ja som to, čo kvôli sebe zotriem tvoje neprávosti, a na tvoje hriechy si nespomeniem.

 

Počuôli sme Božie slovo.

 

 

 

Ž – Uzdrav ma, Pane, zhrešil som proti tebe.

 

Blažený, kto pamätá na bedára; v deň nešťastia ho vyslobodí Pán. Pán ho bude chrániť, zachová ho nažive, urobí ho šťastným na zemi a nevydá ho nepriateľom napospas. – O.

 

Na lôžku bolesti Pán mu pomoc poskytne, v chorobe sníme z neho všetku slabosť. Volám: „Pane, zmiluj sa nado mnou, uzdrav moju dušu, zhrešil som proti tebe.” – O.

 

Ty sa ma ujmeš, lebo som nevinný, a naveky ma postavíš pred svoju tvár. Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, od vekov až naveky. Staň sa. Amen. – O.

 

 

 

Čítanie z Druhého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom   1, 18-22

 

Bratia, ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj „áno” aj „nie”. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj „áno” aj „nie”, ale v ňom bolo iba „áno”. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú „áno”, a preto je skrze neho aj naše „amen” Bohu na slávu. A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.

 

Počuli sme Božie slovo.

 

 

 

O. – Aleluja. – Pán ma poslal hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení.

 

 

 

Čítanie zo svätého evanjelia podľa Marka            2, 1-12

 

Ježiš o niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.” Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?” Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: ,Odpúšťajú sa ti hriechy,’ alebo povedať: ,Vstaň, vezmi si lôžko a choď!’? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy” – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.” A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.”

 

Počuli sme slovo Pánovo.