O.biskup Tomáš kňazom 2010

Otec biskup Tomáš kňazom

  • Vytlačiť

Drahí bratia a sestry, srdečne vás všetkých pozdravujem.

Zvlášť sa teším, že môžem pri tejto slávnostnej svätej omši Posvätenia olejov pozdraviť a privítať vás, moji spolubratia v kňazskej službe. Počas tejto svätej omše si obnovíte svoje kňazské sľuby, ktoré ste vyslovili v deň svojej kňazskej vysviacky. Je to gesto veľkého významu, prostredníctvom ktorého opätovne potvrdzujete vlastnú vernosť Kristovi, ktorý si vás vyvolil ako svojich služobníkov. Toto naše stretnutie má osobitný význam, pretože ho slávime v Roku kňazov, vyhlásenom Svätým Otcom Benediktom XVI. pri príležitosti 150. výročia smrti svätého farára z Arsu. Ďalej počas tejto svätej omše bude požehnaný aj olej pre pomazanie chorých a pre pomazanie katechumenov a tiež bude posvätená krizma - olivový olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. Prostredníctvom týchto slávnostných obradov môžeme symbolickým spôsobom prežiť plnosť Kristovho kňazstva a cirkevného spoločenstva, ktoré sa schádza k eucharistickej obete a je oživované darom Ducha Svätého.Rok kňazov sa nesie v duchu myšlienky: „Vernosť Krista – vernosť kňaza“. Svätý Otec pri voľbe tejto myšlienky chcel poukázať na absolútny primát milosti a pripomenúť nevyhnutný slobodný súhlas vychádzajúci zo srdca povolaného, pričom treba mať na pamäti, že meno lásky v horizonte času je „vernosť“. Vernosť to je vytrvalá láska. Zdôraznil, že pre kňazov v tejto dobe je naliehavé obnoviť si svoje povedomie, ktoré ich podnecuje k tomu, aby ukázali v oblasti kultúry a lásky – v oblasti, ktorá je odjakživa srdcom poslania Cirkvi – svoju prítomnosť, totožnosť a rozoznateľnosť, na základe svojej viery, svojich osobných čností a aj podľa oblečenia. Keďže poslanie kňaza je ekleziálne, lebo nikto neohlasuje a neprináša seba samého, ale vnútorne a cez vlastnú ľudskosť má si byť každý kňaz vedomý toho, že prináša svetu samého Boha. Len Boh je to jediné bohatstvo, ktoré ľudia túžia nájsť v kňazovi. Katolícky kňaz nie je len nejaký posvätný úradník či obradník alebo kazateľ. Mocou vysviacky je ten, ktorý je pripodobnený Ježišovi Kristovi, povolaný, vysvätený a ustanovený do jeho služby. Sprítomňuje Vykupiteľa v jeho spásnom diele ako učiteľ, posvätiteľ a správca Božích tajomstiev. Kňaz je Boží človek a Kristov človek. Preto kňaz musí byť zakorenený v Kristovi; žiť s Ním a pre Neho.  Iste mi teraz rozumiete a chápete, prečo je potrebné, aby sme my sami mali úctu a osobnú hrdosť k stavu, do ktorého sme boli bez našich zásluh „vybratí“ spomedzi Božieho ľudu a znovu „poslaní“ pre službu tomuto ľudu. Ak mnohé bolestné skúsenosti z nedávnej minulosti mohli zatemniť obraz kňazov a navonok oslabiť našu vierohodnosť pred Božím ľudom, predsa dobre vieme, že náš kredit sa nezakladá len na chcených a nevyhnutných ľudských čnostiach, ale na moci Boha, ktorý si v nepochopiteľnom pláne svojho milosrdenstva vyberá tých, ktorých on sám chce, aby ich poslal do služby celého Božieho ľudu. Drahí moji bratia v kňazskej službe, tešte sa tými ľuďmi, ktorí vás prosia o modlitbu a požehnanie. Oni najlepšie pochopili vašu najzákladnejšiu úlohu: modliť sa za zverený ľud a žehnať im. Ľudia v nás hľadajú mužov modlitby. Všetko ostatné môže byť tiež dôležité a ušľachtilé, no vzhľadom na modlitbu je všetko toto druhoradé. Ak sa klameme argumentom, že na modlitbu nám nevychádza čas kvôli ostatným činnostiam, stávame sa „zuniace cimbaly“ a „cvendžiace kovy“ aktivizmu bez vnútornej presvedčivosti. Nech je každodennou skutočnosťou, že nás veriaci budú vidieť v kostole na adorácii a na osobných modlitbách. Tak príde do našich farností Božie požehnanie a vy budete mať radosť zo služby, ktorú konáte.Cirkev nám pred oči stavia vzor kňaza vytrvalej modlitby a pastoračnej horlivosti svätého arského farára Jána Vianneya. Pri kňazských stretnutiach si ťažkal: „Veľkým nešťastím pre nás farárov je, keď duša znecitlivie“. Myslel tým na nebezpečenstvo, že duchovný pastier si navykne na stav hriechu, v ktorom žijú mnohí jeho farníci. Preto rázne ale s láskou konal. Najprv on sám v spustnutom kostole, kým jeho - zdanlivo zlí, zhýralí ľudia - farníci sedeli v štyroch hostincoch. Ján Vianney neprehlásil, že sa nedá nič robiť. To čo sa následne v Arse očividne dialo, vyplývalo z niečoho, čo očiam zostávalo skryté: z tichého asketického dvíhania modliacich sa rúk svätého farára. V jednom zo svojich príhovorov povedal: „Dobrý pastier, pastier podľa Božieho srdca, to je najväčší poklad, aký môže Boh udeliť farnosti a jeden z drahocenných darov Božieho milosrdenstva!“

 

 

V súvislosti s arským spovedníkom treba pripomenúť ešte jedno dvíhanie rúk: pri udeľovaní rozhrešenia. Ako sa pri eucharistickom premenení dotýkame najhlbšej podstaty nášho kňazského jestvovania, podobne aj pri rozhrešovaní, čiže premenení hriešnika na očistené Božie dieťa tiež realizujeme najhlbší rozmer nášho kňazského charakteru, keď súčasne s odpustením kajúcnikovi sprostredkujeme pomáhajúce milosti do ďalších zápasov. Sme ako Mojžiš, ktorý spolupracuje s Bohom na ich vyslobodení z otroctva hriechu a usmerňuje ich na cestu pútnikov do nebeskej vlasti. Priznajme si, ako Mojžiš nevládzeme držať ruky napriahnuté k modlitbe, často akoby sme už-už klesli frustrovaní tvrdošijnosťou niektorých veriacich. Vtedy v duchu stojme pod Krížom a držme v náručí Ukrižovaného Ježiša, ktorého sme v kázňach ohlasovali, na katechizme vysvetľovali, pri poučeniach vštepovali, aj keby sa nám zdalo, akoby nám ho niekedy vracali s nezáujmom, ľahostajnosťou, hriešnosťou. Nikdy nezabúdajme, že prvá to prežila Matka Ukrižovaného. Ten, komu dala život, jej mŕtvy spočíval na rukách, usmrtený hriechmi všetkých čias. Nie je to iba obyčajná zhoda okolností, že sa to stalo po mystickej adopcii, keď sa stala Matkou ľudského pokolenia. Uprostred najväčšej bolesti najväčšie hrdinstvo. Na dne utrpenia vrchol univerzálnej materinskej lásky. Lásky, ktorá „všetko znesie, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“, Lásky, čo „nikdy nezanikne“.

 

Keď hľadím na vás, svojich spolubratov v diecéznom presbytériu, ktorí ste „nasadení“ v prvej línii a znášate „páľavu dňa“ a viem, že verne a zodpovedne pracujete vo vinici Pánovej, predstavujem si, koľko rôznych zápasov a pokušení ste vo svojom živote už zvládli. V koľkých zápasoch za spásu vašich veriacich ste ako dobrí pastieri opakovali s Máriou, že chcete vytrvať ako „služobníci Pána“. Vďaka za vaše svedectvo, za vašu vernosť a vytrvalosť, vďaka za vaše žehnajúce, premieňajúce a rozhrešujúce ruky. Vďaka za vaše kňazské srdce, ktoré chcete mať formované podľa tichého a pokorného srdca Ježišovho. Hľadím na vás všetkých, milí moji spolubratia, s veľkou nádejou, že uprostred ruchu moderného sveta dokážete vždy rozoznať Boží hlas svojho Povolávateľa. A tiež prosím, nech vašim príkladom života sa nadchnú mladí chlapci a dievčatá vo vašich farnostiach pre duchovné povolania. 

 

Na našej kňazskej ceste sa pevne držme Krista, ktorý nás denne čaká v tichu Bohostánku. Prosme vzájomne za seba i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. A dajme sa viesť Matkou Božou, ktorá nás najistejšie povedie k svojmu Synovi. Nech nás Pán na príhovor Matky kňazov zahrnie hojným požehnaním a vnútornou radosťou, závislou nie od veku, ale od vnútorného stotožnenia s vlastným povolaním. Nech sa na nás uskutočnia slová proroka Izaiáša: „Všetci, čo ich uvidia, poznajú, že oni sú pokolením, ktoré požehnal Pán“ (Iz 61,9).

 

A vás, milovaní bratia a sestry, prosím, modlievajte sa za mňa i za svojich kňazov, aby sme boli vernými služobníkmi najvyššieho kňaza Ježiša Krista a viedli vás k Nemu, ktorý nám všetkým chce darovať požehnanie a spásu.