František v Južnej Amerike

Svätý Otec v Južnej Amerike

Je to otázka hermeneutiky

Papež František na tiskovce při návratu z Latinské Ameriky

Česká sekce RV

Během zpátečního letu z apoštolské cesty do Ekvádoru, Bolívie a Paraguaye odpovídal papež František více než hodinu na otázky novinářů, kteří cestovali spolu s ním. První tři otázky byly položeny a zodpovězeny španělsky, ostatní italsky.

Proč nemá Paraguay kardinály?

První novinářka, která položila otázku, byla z Paraguaye a nejprve poděkovala papeži za povýšení svatyně v Caacupé na baziliku. Lidé v Paraguay si však kladou otázku: Jakého hříchu se dopustila Paraguay, že nemá žádné kardinály?

Papež: „Nemít kardinály není hřích. Většina zemí světa nemá kardinály. Národnosti kardinálů – neznám jejich počet – tvoří menšinu. Je pravda, že Paraguay ještě kardinála neměla. Nevím proč. Při jmenování kardinálů se studují a zvažují jejich jednotlivé spisy, jejich osobnost a charisma, které spočívá v tom, že radí a pomáhají papeži řídit všeobecnou církev. Kardinál, ačkoli patří k místní církvi, je – a odtud to slovo pochází – inkardinován do římské církve a má mít všeobecnou vizi. Neznamená to, že v Paraguay neexistují biskupové, kteří ji mají a mohou mít, ale jako vždy je třeba jmenovat jen určitý počet kardinálů. Nemůže být jmenováno více než 120 kardinálů volitelů. Proto tedy. Bolivie měla dva, Uruguay dva, Barbieri a ten nynější. Také některé středoamerické země je neměly, ale není to hřích, a všechno závisí na okolnostech, lidech a charismatech určených pro inkardinaci. Není to výraz nějakého znevážení anebo že paraguayští biskupové jsou méně kvalitní. Existují geniální paraguayští biskupové. Vzpomínám si na dva jménem Bagarín, kteří se zapsali do dějin Paraguaye. Proč se nestali kardinály? Nestali. Není to přece povýšení, že? Já si kladu jinou otázku. Díváme-li se na církev u vás, zaslouží si Paraguay kardinála? Řekl bych, že by si zasloužila dva, ale z jiného důvodu, který nesouvisí s osobními zásluhami. Je to živá církev, radostná církev, bojující církev, která má slavnou historii.“

Otázka přístupu Bolívie k moři

Dvě novinářky z Bolívie (Prisila Quirita a Cecilia Dorado Nava) zajímalo, zda papež považuje za oprávněnou touhu Bolivijců po přístupu k Tichému oceánu. „Kdyby Chile a Bolívie požádaly o zprostředkování přijal byste tuto žádost?“

Papež: „Otázka zprostředkování je velice choulostivá a byla by až posledním krokem. Argentina to prožila ve vztahu k Chile a skutečně se tak zabránilo válce. Byla to krajní situace a byla provedena velmi dobře lidmi, které pověřil Svatý stolec a za nimiž vždycky stál svatý Jan Pavel II., který to sledoval. A existovala také dobrá vůle obou zemí, které si řekly: „Zkusme to, jestli to půjde.“ Kupodivu však existovala přinejmenším v Argentině skupina, která toto zprostředkování nikdy nechtěla, a když prezident Alfonsi vyhlásil referendum, zda přijmout či nikoli návrh na zprostředkování, většina obyvatel byla samozřejmě pro. Existovala však skupina, která byla proti. Když dochází ke zprostředkování, stěží je celá země pro. Je to poslední instance a jsou vždycky další diplomatické postupy, které v takovém případě pomáhají. V této chvíli musím zachovávat velký respekt, protože Bolívie předložila případ mezinárodnímu tribunálu. Kdybych v této chvíli učinil nějaký komentář – jsem hlavou státu – mohlo by to být chápáno jako vměšování nebo nátlak. Mám velký respekt k rozhodnutí, které přijal bolívijský lid, jenž tuto věc předložil soudu. Víme také, že došlo již dříve k pokusům o dialog. Nemám o tom jasnou znalost. Kdysi za prezidenta Lagose mi kardinál Errázuris naznačil, že případ bude možná brzo vyřešen. Nechtěl bych tedy říci nějakou hloupost.

Chtěl bych vysvětlit třetí věc. V bolivijské katedrále jsem se dotknul tohoto tématu velmi jemně vzhledem k tomu, že případ je u mezinárodního tribunálu. Řekl jsem: „Bratři musejí vést dialog, latinskoamerické národy vedou dialog, aby dali vznik Velké vlasti. Dialog je nezbytný.“ Tady jsem se zastavil a dodal: „Myslím na moře“ a pokračoval jsem: „Dialog a dialog“. Chci, aby bylo jasné, že moje slova, měla pouze připomenout tento problém, ale přitom respektovat nynější situaci. Když je věc u mezinárodního tribunálu, nelze mluvit o mediaci či zprostředkování. Je třeba počkat. Vždycky je tu nějaký základ spravedlnosti, když dojde ke změně státních hranic, zvláště po válce. Stále je to podrobováno revizi. Řekl bych, že tato touha není nespravedlivá. Vzpomínám si, že v roce 1961, kdy jsem byl na prvním roce filosofie, nám jeden otec, který přišel z Bolívie, promítnul dokumentární film o Bolívií. Myslím, že se jmenoval Dvanáct hvězd. Kolik provincií má Bolívie? (táže se papež a novinářky odpovídají: devět), takže se jmenoval Deset hvězd. Film představil každou z devíti provincií a nakonec jako desátou ukázal moře, bez jediného slova. Vtisklo se mi to do paměti. Psal se rok 1961. Je tedy zřejmé, že tato touha existuje. Je jasné, že válka přinesla ztráty. Já věřím, že je důležitý především dialog, zdravá dohoda. Nyní tento dialog samozřejmě stojí před soudem v Haagu.“

Účelová interpretace věty, kterou papež pronesl v Ekvádoru

Ekvádorský novinář (Fredy Paredes) ve své otázce zmínil, že Ekvádor byl před papežovou návštěvou ve varu a nyní po papežově odjezdu opozice znovu vyšla do ulic. „Zdá se, že je přitom politicky využívána Vaše přítomnost v Ekvádoru a zejména Vaše slova o tom, že »Ekvádorský lid se důstojně postavil na nohy«.“

Papež: „Zajisté, vím o politických problémech a stávkách. Neznám politické těžkosti v Ekvádoru a bylo by z mojí strany hloupé se k tomu nějak vyjadřovat. Řekli mi, že s ohledem na moji návštěvu došlo k jakémusi příměří, za což děkuji, protože to bylo gesto lidu, který stojí na svých nohou a respektuje papežskou návštěvu. Děkuji za to a vážím si toho. Nyní se situace zase vrátila zpět. Je jasné, že problémy a politické diskuse pokračují. Pokud jde o větu, kterou jste citoval, měl jsem na mysli, že ekvádorský lid si více uvědomuje vlastní hodnotu. Vždyť nedávno skončila válka o hranice se sousedním Peru. Je tu celá ta historie války. Ekvádor není odepsaný stát. Týká se to celého lidu a důstojnosti tohoto lidu, který se po válce o státní hranici postavil na nohy a stále více si uvědomuje svojí důstojnost a bohatství svojí jednoty v různosti. Nelze tedy onu větu připisovat konkrétní situaci. Stejná věta, jak mi řekli, byla použita jako argument oběma stranami, že totiž vláda postavila Ekvádor na nohy, ale také, že opozice se postavila na nohy. Větu je tedy možné použít účelově a v tom je třeba se mít na pozoru. Dáváte tedy příklad (obrátil se k novinářům), jak se mít na pozoru. Dovolte mi ještě, abych něco dodal. Vaše hermeneutická práce je velmi důležitá. Text nelze interpretovat jedinou větou. Hermeneutika musí zahrnovat celý kontext. Jsou věty, které jsou pro výklad klíčové i takové, které klíčové nejsou a jsou nahodilé či nadbytečné. Je proto třeba vidět celý kontext, vidět situaci a dokonce i dějiny. Vidět dějiny této chvíle anebo mluvíme-li o minulosti, interpretovat událost hermeneutikou dané doby. Je zásadní interpretovat promluvu či text takovou hermeneutikou, která zahrnuje celek a neizoluje. Říkám to jako pomůcku pro vás. Děkuji. Nyní přejděme na guarani.. (dodal s úsměvem jako narážku na přechod ze španělštiny do italštiny, ve které tiskovka pokračovala).“

Problém zadlužení Řecka

Novinářka z italského katolického listu Avvenire (Stefania Falasca) ve své otázce připomněla setkání s hnutími alternativní ekonomiky v Bolívii, kde papež pranýřoval nový kolonialismus a ekonomický systém založený na idolatrii peněz, a zajímala se o Řecko: „Co si myslíte o tom, co se děje v Řecku a týká se i celé Evropy“?

Papež: „Toto moje vystoupení na setkání lidových hnutí bylo již druhé v pořadí. První se uskutečnilo ve Vatikánu ve staré synodální aule a účastnilo se jej asi 120 lidí. Organizovala to Papežská rada Iustitia et Pax. Sleduji to zblízka, protože jde o světový fenomén. Existuje také na Dálném Východě, na Filipínách, v Indii a v Thajsku. Jsou to hnutí, která se organizují nejenom proto, aby protestovala, nýbrž proto, aby lidé mohli žít a rozvíjet se. Tato hnutí mají sílu. Existují spousty těchto lidí, kteří se necítí být reprezentováni odborovými hnutími, protože odbory jsou dnes jakési korporace. Spousty těchto lidí se domnívají, že odbory dnes nebojují za práva nejchudších. A církev nemůže zůstat lhostejnou. Církev má sociální nauku, vede s těmito hnutími dialog a vede jej dobře. Viděli jste to nadšení! Pocítili, že církev není vzdálená. Církev má svoji nauku, která nám v tom pomáhá. Je to dialog. Neznamená to, že se církev rozhodla nastoupit cestu anarchie. Nikoli, oni nejsou anarchisté. Tihle lidé pracují, snaží se pracovat různě, také s odpadky, se zbytky. Jsou to skuteční pracující. To za prvé. Toto je důležité.

Dále, pokud o Řecko a mezinárodní systém. Mám velkou alergii na ekonomii, protože tatínek byl účetní a když nedokončil práci v zaměstnání, nosil ji domů i na sobotu a neděli. V té době to byly takové velké knihy, kam se psalo švabachem. A viděl jsem tatínka, jak pracuje. Mám na to alergii. Já dost dobře nevím, o co jde, ale bylo by jistě zjednodušením říci, že vina je pouze na této straně. Řecká vláda, která tuto situaci zahraničního zadlužení řeší, má také velkou odpovědnost. Nová vláda se pustila asi správnou cestou. Rád bych – a to je jediné, co ti mohu říci, protože tomu moc nerozumím – aby se našlo řešení řeckého problému a také určitý způsob kontroly umožňující předejít stejnému problému v dalších zemích. Kéž by nám to pomohlo postoupit nějak kupředu, protože cesta půjček a dluhů je zkrátka bez konce. Řekli mi asi před rokem, ale nevím, to jsem slyšel, že totiž v OSN – pokud to někdo z vás ví, bylo by dobré, kdyby to vysvětlil – že zkrátka existoval plán, jak v určité zemi vyhlásit bankrot, což není totéž co default. Slyšel jsem, že takový plán existuje, ale nevím, co bylo dál, a zda to je pravda či ne. Říkám to tak, jak jsem to vysvětlení slyšel: Pokud tedy nějaký podnik může vyhlásit bankrot, proč to nemůže udělat nějaká země a pomůže se tak ostatním? Toto je tedy v zásadě ten plán. Víc o tom však říci nemohu.

Pokud se týká nových kolonizací, probíhají evidentně na rovině hodnot. Konzum kolonizuje. Habitus konzumu je pokrokem kolonizace. Proč habitus? Protože jde o návyk, který není tvůj a působí také nerovnováhu tvojí osobnosti. Konzum uvádí do nerovnováhy vnitřní ekonomiku a sociální spravedlnost, jakož i psychické a fyzické zdraví, řečeno jen jako příklad.“

Kritika papeže v USA

Novinářka ze společnosti CBS (Anna Matranga) ve své otázce nejprve zmínila, že nejsilnějším poselstvím této cesty bylo tvrzení, že stávající ekonomický systém vnucuje mentalitu zisku za každou cenu a na úkor chudých. Ve Spojených státech je to vnímáno jako přímá kritika jejich systému a způsobu života. „Co byste k tomuto řekl? A jak hodnotíte vliv Spojených států ve světě?“

Papež: „To co jsem řekl, není nové. Řekl jsem to už v Evangelii gaudium: tato ekonomie zabíjí. Tuto větu si pamatuji dobře. Má svůj kontext. A řekl jsem ji i v Laudato si´. Kritika není nová, to se ví. Slyšel jsem, že některé tyto kritiky byly vzneseny ve Spojených státech. Nečetl jsem je však a neměl jsem čas je dobře prostudovat, protože každou kritiku je třeba přijímat a studovat, aby se potom mohl vést dialog. Ptáte se, co si myslím. Pokud jsem však s autory této kritiky nemluvil, nemám právo vyjadřovat se tímto způsobem, mimo dialog. Tak bych to asi řekl.“

„Chystáte se na návštěvu Spojených států“ – pokračovala v otázce zmíněná novinářka. „Máte představu, jak budete přijat? Představu o této zemi?“

Papež: „Nemám. Musím začít studovat nyní, protože doposud jsem se seznamoval s těmito třemi nádhernými zeměmi, oplývajícími bohatstvím a krásami. Nyní musím začít studovat Kubu, protože tam pojedu na dva a půl dne, a potom Spojené státy, tři města na východním pobřeží - protože na západní se nedostanu – a tedy Washington, New York a Filadelfie. Ano, musím si ty kritiky prostudovat a potom se pustit do dialogu.“

Krucifix v podobě srpu a kladiva

Dalšího novináře (Aura Vista Miguel) zajímalo, jaké byly papežovy pocity, když mu prezident Morales předával kříž v podobě srpu a kladiva. „Kde je nyní tento předmět?“

Papež: „Já jsem neměl tušení, nevěděl jsem, že otec Espinal byl také sochař a básník. Dověděl jsem se to v těchto dnech. Když jsem ten kříž uviděl, byl jsem překvapen. Lze to chápat jako umělecký výraz protestu. Například v Buenos Aires se před lety konala jedna výstava vynikajícího, kreativního argentinského sochaře, dnes již zesnulého. Bylo to protestní umění. Vzpomínám si na jedno podobné dílo, kde byl ukřižovaný Kristus rozpjatý na bombardéru řítícím se dolů. Byla to kritika křesťanství jako spojence imperialismu znázorněného bombardérem. Nic jsem tedy nevěděl a považuji to za umělecký projev protestu. A ten v některých případech uráží.

Za třetí v tomto konkrétním případě: otec Espinal byl zabit v roce 1980. Bylo to v době, kdy teologie osvobození měla mnoho různých směrů. Jeden z nich užíval marxistickou analýzu reality a otec Espinal k němu patřil. To jsem věděl, protože v té době jsem byl rektorem teologické fakulty a hodně se mluvilo o tomto případě a o různých těchto proudech a jejích představitelích. V témže roce napsal generální představený Tovaryšstva Ježíšova, otec Pedro Arrupe, list celému Tovaryšstvu o marxistické analýze reality v teologii, poněkud to brzdil a řekl, že takto to nelze. Jde o různé věci a není to správné. A čtyři roky poté roku 1984 Kongregace pro nauku víry publikovala první menší prohlášení o teologii osvobození, kterou kritizuje. Potom vyšlo druhé prohlášení, které otevírá širší křesťanské perspektivy. Poněkud to zjednodušuji, ale je to otázka hermeneutiky té doby. Espinal byl nadšencem této marxistické analýzy i teologie, která ji používala. Tady má původ i dotyčné dílo. Také Espinalovi básně mají protestní ráz. Byl to jeho život, jeho smýšlení. Byl to zvláštní muž s mnoha lidskými talenty a bojoval v dobré víře. Touto hermeneutikou toto dílo chápu. Nebyla to pro mne urážka. Musel jsem však použít tuto hermeneutiku a říkám vám to, aby nedošlo k nedorozumění. Tento předmět si nyní vezu s sebou. Možná jste slyšeli, že prezident Morales mi udělil dvě vyznamenání. Nejvyšší státní vyznamenání a nový řád otce Espinala. Nikdy jsem ovšem žádný řád nepřijal, nesedí mi to. On mi jej však dal s velmi dobrou vůlí a ve snaze udělat mi radost. Říkal jsem si, že je to od bolivijského lidu. Přemýšlel jsem o tom a modlil se. Říkal jsem si, že pokud vyznamenání odvezu do Vatikánu, půjdou muzea a nikdo je už neuvidí. A proto jsem je nechal u Matky Boží v Copacabana, Matky Bolívie. Zůstanou v této mariánské svatyni. Ten kříž jsem si však odvezl s sebou.“

Problematika rodin a nadcházející synody

Římská korespondentka francouzského veřejnoprávního rozhlasu se vrátila k papežově homilii v ekvádorském Guayaquilu. Svatý otec v ní mluvil o příštím zasedání biskupské synody, na kterém má uzrát pravé duchovní rozlišování, aby se našla konkrétní řešení na obtíže dnešních rodin. A dále vyzval k modlitbě, aby „dokonce i to, co se nám jeví nečistým, pohoršuje nás či děsí, Bůh proměnil v zázrak. O jakých nečistých, děsivých a pohoršujících situacích je tady řeč, zněl dotaz.

Papež: „Také zde učiním výklad textu. Mluvil jsem o zázraku nového vína v Káni a řekl jsem, že džbány, které byly plné vody, sloužily k očišťování. To znamená, že každý člověk přicházející na slavnost se v nich očistil a zanechal tam duchovní špínu. Takový obřad purifikace se konal před vstupem do domu nebo do chrámu. Je to obřad, který se dnes pro nás opakuje v užití svěcené vody, které nám ze židovského obřadu zůstalo. Řekl jsem, že Ježíš vytváří to nejlepší víno z vody, plné špíny a toho nejhoršího. Ze všeobecného pohledu jsem měl na mysli toto vysvětlení: Rodina je v krizi, všichni to víme, stačí si přečíst výchozí dokument příští synody, Instrumentum laboris, které dobře znáte, protože už bylo prezentováno. Vztahoval jsem se všeobecně k tomu, co onen dokument popisuje, s prosbou, aby nás Pán od těchto krizí očistil. Byla to všeobecná poznámka, která nemířila k nějakému zvláštnímu bodu. Rodina je v krizi, kéž nás Pán očistí, kéž se zlepšíme, kéž jsou naše rodiny zralejší a lepší…Podrobný popis dané krize najdete v Instrumentum laboris příští synody, které bylo dokončeno a máte ho k dispozici.“

O papežově údajném zprostředkování dohody mezi USA a Kubou

Zástupce španělsky mluvících novinářů poukázal na úspěšnou mediaci mezi Kubou a Spojenými státy americkými. Zajímalo jej, zda se Svatý stolec ujme obdobného zprostředkování také v jiných ožehavých situacích latinskoamerického kontinentu, konkrétně ve Venezuele a Kolumbii. Připojil také osobní otázku: Kde bere papež tolik energie, nejenom při poslední cestě, ale za minulých dva a půl roku vůbec? „Chtěl byste se zeptat, jaké beru drogy?“, reagoval papež se smíchem…

Papež: „V procesu mezi Kubou a USA nešlo o zprostředkování. Bylo tu jisté přání, které došlo sluchu, a také z druhé strany tu byla určitá touha…Popravdě řečeno, takový byl stav v lednu minulého roku. Pak uběhly tři měsíce, kdy jsem se za věc jenom modlil, ale nebyl jsem rozhodnut v tom, co by mohlo udělat s těmito dvěma zeměmi, které jsou ještě po více než padesáti letech v tomto stavu…Pán mne navedl k myšlence na jednoho kardinála, který se tam vydal a mluvil na místě. Poté už jsem neměl žádné informace, až mi jednoho dne státní sekretář (který je tu s námi) řekl: Zítra budeme mít druhou schůzku s delegacemi obou stran. Jak to?, ptal jsem se. On přisvědčil, že tyto dvě delegace spolu mluví a konají…Vzhledem k tomu, že tam zmíněný kardinál jel sám, to nebylo zprostředkování, nýbrž dobrá vůle oněch dvou zemí. Je to jejich vlastní zásluha, my jsme přispěli jen nepatrně. V polovině prosince pak byl ohlášen výsledek jednání. To je tedy celý příběh a skutečně nic víc. V tuto chvíli mám starost o to, aby se nezastavil mírový proces v Kolumbii. Musím to vyslovit a přeju si, aby tento proces pokračoval. V tomto smyslu jsme stále a různými způsoby ochotni pomoci. Bylo by špatné, kdyby se kolumbijský mírový proces zastavil. Ve Venezuele tamní biskupská konference usiluje o dosažení částečného míru, ale také tam nejde o mediaci. V procesu Spojených států a Kuby zapůsobil Pán a pár náhodných události, poté se sám rozvinul. Totéž bych přál Kolumbii. Modlím se – a musíme se modlit – aby se tamní proces nezastavil, protože už trvá více než dvacet pět let. A kolik tam bylo za tu dobu mrtvých! Slyšel jsem, že miliony. K Venezuele nemám co dodat. Ach ano, ještě ta droga. No, pomáhá mi maté, ale koku jsem neochutnal. To je jasné, ne? (dodává s úsměvem).“

Papež se málo obrací ke střední společenské třídě?

Zástupce německé zpravodajské katolické agentury kna shrnul poselství poslední papežské cesty, která se někdy velice přísně obracela k bohatým a mocným a naopak velice silně oslovovala chudé lidi. Podle jeho názoru však chybělo poselství pro střední třídu – tedy lidi, kteří pracují, platí daně, zkrátka žijí normálním životem. Proč je v magisteriu Svatého otce tak málo poselství pro střední třídu. A co by asi tato poselství obsahovala? - ptal se německý novinář.

Papež: „Mnohokrát děkuji, to je pěkná oprava, děkuji! Máte pravdu, je to můj omyl a musím se nad tím zamyslet. Učiním pár poznámek, ale nikoli proto, abych se ospravedlňoval. Máte pravdu, musím o tom trochu popřemýšlet. Svět se vyhrotil do dvou protikladů. Střední třída je stále menší, zatímco polarizace mezi bohatými a chudými je veliká. Možná mne právě tato skutečnost vedla k tomu, že jsem na střední třídu nebral ohled. Když mluvím o světě – nikoli o několika zemích, kterým se daří dobře, ale o světě všeobecně – je polarizace viditelná a počet chudých lidí je vysoký. Proč mluvím o chudých? Protože chudí lidé jsou středem evangelia. Když mluvím o chudobě, byť je daná sociologicky, vždy vycházím z evangelia. O střední třídě jsem pronesl pár slov, ale tak mimochodem. Ovšem prostí, běžní lidé, kupříkladu dělník – to je velká hodnota. Myslím ale, že jste vyslovil něco, co musím udělat a prohloubit v tomto smyslu magisterium. Děkuji vám za pomoc!“

O zadluženosti všech zemí a zářijové cestě do USA a na Kubu

Jak prohlásila zpravodajka italské televize, papež v Latinské Americe naléhal na integraci, sociální inkluzi a vyslovil se proti skartační mentalitě. Při setkání se sociálními hnutími také podpořil projekty, které se ubírají tímto směrem. Budou tato témata na jednacím stole také v Organizaci spojených národů a v Bílém domě během příští apoštolské cesty, ptala se. A dále: Myslel už papež na cestu do Spojených států, když mluvil o zmíněných tématech?

Papež: „Ne, myslel jsem pouze na tuto konkrétní cestu a na svět obecně. V tuto chvíli mají všechny země světa obrovský dluh. Existují jedna nebo dvě země, které tento dluh koupily. Je to světový problém. Na cestu do Spojených států amerických jsem ale nijak zvlášť nemyslel.!

Následující otázku kladla právě reportérka ze Spojených států amerických, které pracuje pro největší zpravodajský kanál Fox News. Také ona věnovala pozornost příští severoamerické cestě, kterou papež zahájí na Kubě. Neměla by si nyní Kuba polepšit pověst, co se týče dodržování lidských práv? A hrozí Kubě, že něco ztratí, když nyní navázala nový vztah s nejmocnější zemí světa?, tázala se.

Papež: „Lidská práva jsou pro všechny a (podle obecného mínění) nejsou dodržována v jedné, možná ve dvou zemích. Řekl bych, že se lidská práva nedodržují v mnoha zemích světa! A dále: co ztratí Kuba a co Spojené státy? Obě dvě země na něčem vydělají a něco ztratí, protože při vyjednávání už je to tak. Je ale jisté, že obě dvě získají mír, setkání, přátelství, spolupráce – a to je zisk. Neumím si představit, co ztratí, budou to jistě konkrétní položky, ale dohoda je vždy ztrátová i zisková. Když se ale ještě vrátíme k lidským právům a svobodě vyznání, pomyslete, že jsou na světě země, včetně evropských, kde z různých důvodů nejsou povolena náboženská gesta. Náboženská svoboda není na celém světě respektována a v mnoha zemích se nedodržuje.“

O papežově preferenci tzv. lidových hnutí

Francouzská katolická novinářka papeže označila za nového světového leadera alternativní politiky. Chtěla vědět, proč se František tolik zaměřuje na tzv. lidová hnutí a méně na podnikatelský sektor. Myslí papež, že ho bude církev následovat v těchto vstřícných krocích vůči hnutím, která jsou velmi světského rázu?

Papež: „Děkuji! Svět lidových hnutí je veliká realita, která existuje v celém světě. Co jsem udělal já? Poskytl jsem jim sociální nauku církve, tedy totéž, co dělám s podnikateli. Církev má svou sociální nauku a pokud si přečtete poměrně obsáhlou promluvu k lidovým hnutím, je to shrnutí sociální nauky církve, avšak přenesené do jejich situace. Je to ovšem stále sociální nauka církve. Vše, co jsem vyslovil, patří do této nauky. Když mám mluvit k podnikatelskému sektoru, dělám totéž – tedy říkám to, co sociální nauka církve vyslovila o podnikatelích. Kupříkladu v encyklice Laudato si´ se jedna část věnuje obecnému dobru a také sociálnímu dluhu soukromého vlastnictví. Ubírá se tedy tímto směrem, ale stále jen je to aplikace sociální nauky církve.“

Myslíte si, že vás církev bude následovat? - opakovala novinářka.

Papež: „Já zde následuji církev, protože jednoduše tomuto hnutí hlásám sociální nauku církve. Není to ruka podaná nepříteli, ani politický fakt. Je to katecheze a byl bych rád, aby to bylo zřejmé. Děkuji.“

Následující otázka se zabývala stejným tématem. Neobává se papež, že vlády, mocenské skupiny a hnutí budou jeho promluvami manipulovat?

Papež: „Trochu zopakuji,co jsem říkal na začátku. Každé slovo, každou větu nějaké promluvy lze používat účelově. Ptal se mne na to ekvádorský novinář. Stejnou větu tam někteří chápali jako provládní a jiní jako protivládní. Proto jsem si dovolil zmínit hermeneutiku. Manipulace byly vždycky. Někdy přicházejí zprávy, které vytrhávají z kontextu. Ano, nemám strach. To říkám jasně. Dávejte však pozor na kontext. Pokud udělám chybu, žádám s trochou zahanbení o prominutí a pokračuji.“

Stejná novinářka pokračovala otázkou, co si papež myslí o tzv. selfie, tedy fotografiích, které si mládež, děti a kolegové pořizují během mše?

Papež: „Je to jiná kultura. Cítím se jako pradědeček. Dnes při loučení mne jeden policista, asi čtyřicetiletý požádal, zda si může udělat selfie. Řekl jsem mu s úsměvem: »Ty jsi teenager« – Ano. Je to jiná kultura. Respektuji to.“

O významu Latinskoamerické církve pro církev a svět; otázka početných rodin

Poslední otázku položil italský novinář z deníku Vatican Insider (Andrea Tornielli): „Svatý otče, jaké souhrnné poselství jste dal latinskoamerické církvi v těchto dnech? A jakou roli může mít latinskoamerická církev jako znamení ve světě?

Papež: „Latinskoamerická církev má velké bohatství. Je mladou církví a to je důležité. Mladá církev, která má svoji svěžest, včetně určitých neformálností. A také bohatou teologii, teologické bádání. Chtěl jsem povzbudit tuto mladou církev a věřím, že tato církev nám může mnohé dát. Řeknu jedna věc, která mne upoutala. Ve všech třech zemích, ve všech třech byli podél ulic tatínci, maminky a děti. Ukazovali svoje děti. Nikdy jsem neviděl tolik dětí. Tento lid – a církev také – je poučením pro nás v Evropě, kde nás trochu zneklidňuje pokles porodnosti a také nedostatek politiky, která by pomáhala početnějším rodinám. Myslím na Francii, která má pěknou politiku pomáhající početnějším rodinám a má ukazatel porodnosti činí – myslím – více než dvě, zatímco v jiných zemích se blíží nule. Myslím, že v Albánii je 45% a v Paraguay více než 70% populace tvoří lidé mladší 40 let. Bohatství tohoto lidu a této církve je tedy v tom, že je živá. Je to bohatství, církev života. To je důležité. Myslím, že bychom se z toho měli poučit a napravit se, protože jinak, když nebudou děti… To mne na odpisování zaráží hodně, totiž to, že se odepisují děti, staří a nedostatkem práce jsou odepisováni mladí lidé. Proto nám nové národy, mladé národy dodávají sílu. Pokud jde o církev, myslím, že tato mladá církev, která má mnohé problémy, je poselstvím a říká nám, abychom neměli strach z mládí a svěžesti církve. Může být církví také trochu méně disciplinovanou, ale časem se ukázní a dá nám mnoho dobrého.“

Z deníku L´Osservatore Romano 15. července

přeložili Jana Gruberová a Milan Glaser

 

13. júla

Pápež sa vrátil z Latinskej Ameriky

Vatikán 13. júla – Svätý Otec František je naspäť vo Vatikáne. Po takmer 13-hodinovom lete z paraguajského hlavného mesta Asunción pristálo lietadlo spoločnosti Alitalia na rímskom letisku Ciampino približne o 13.30. Svätý Otec tak ukončil svoju 9. apoštolskú cestu, pri ktorej v dňoch od 5. – 13. júla navštívil Ekvádor, Bolíviu a Paraguaj. Po prílete sa zastavil v rímskej mariánskej bazilike Santa Maria Maggiore, aby sa Panne Márii poďakoval za apoštolskú cestu a priniesol jej kyticu kvetov.

 

Papež František v Paraguay - 3. den

Asunción. Dnes v půl druhé odpoledne po téměř třináctihodinovém letu dosedl speciál italských aerolinek na římské letiště Ciampino. Modlitba před mariánským obrazem Salus Populi romani v bazilice Panny Marie Větší pak zakončila osmidenní apoštolskou cestu, 146. v moderních papežských dějinách, během které Svatý otec František navštívil tři jihoamerické národy a církve – v Ekvádoru, Bolívii a Paraguay. Během letu se konala palubní tisková konference, jejíž obsah vám přiblížíme v zítřejším vysílání. Nyní se však ještě vraťme k nedělnímu závěrečnému programu paraguayské etapy, který se vzhledem k šestihodinovému časovému posunu odehrával v našich nočních hodinách. Po soukromém obědě s dvaadvaceti paraguayskými biskupy v budově apoštolské nunciatury v Asunciónu se František odebral na nábřežní prostranství u řeky Paraguay, zvané Costanera a nacházející se nedaleko prezidentského paláce, kde jej očekávalo na dvě stě tisíc mladých lidí.

Setkání s mládeží zahájily zpěvy a tance, po kterých následovala dvě svědectví. Dívka Liz hovořila o tom, jak se po rozvodu rodičů již léta stará o vážně nemocnou maminku a babičku. Mladý muž Manuel vyprávěl, jak zakusil chudobu, drogovou závislost a vyloučení. Petrův nástupce v reakci na jejich slova odložil předem napsanou promluvu a spontánně vytyčil trojí horizont: svobodné srdce, které neotročí klamům tohoto světa, bratrská solidarita a naděje, vkládaná v Ježíše.

V úvodu papež zdůraznil, že svoboda je Boží dar. Avšak je nezbytné dokázat tento dar přijímat a vysvobodit srdce z mnoha pout, jakými mohou být vykořisťování, nedostatek prostředků k obživě, závislost na drogách nebo smutek. František pak vyzval mládež ke společné modlitbě:

„Pane Ježíši, dej mi svobodné srdce, které by nebylo otrokem všech klamů tohoto světa. Ať mé srdce neotročí pohodlí a podvodu, životu v zábavě a zlozvyku. Ať se nestane otrokem falešné svobody, podle které mohu v každou chvíli dělat to, co se mi líbí.”

Papež se pak vrátil k Lizině příběhu a její péči o nemocnou rodinu. Dívka přiznala, že zpočátku se na takovouto službu necítila připravena, ale díky solidaritě svých přátel k ní našla sílu. Tato zkušenost, podotkl Petrův nástupce, nás učí, že si nemáme mýt ruce jako Pilát. Liz mohla svou maminku a babičku umístit do hospice a užívat si mládí. Ona však svou láskou naplnila čtvrté přikázání: “Cti svého otce i svou matku”.

„Je to převeliké gesto solidarity, nejvyšší stupeň lásky. Je to svědectví.”

V souvislosti s Manuelovým svědectvím, který po těžkém dětství a mládí prožil záchranné setkání s Ježíšem, papež poznamenal:

„Žádám vás, abyste pochopili, že zatímco váš život je relativně snadný, pro množství jiných mladých lidí to tak není. Dokonce existují takoví, kteří ze zoufalství volí kriminalitu, zločin, anebo přisluhují korupci. Těmto mladým mužům a ženám je třeba říci, že jim stojíme nablízku a že jim v solidaritě, lásce a naději chceme pomoci.”

Oběma proneseným svědectvím bylo společné, že jejich protagonisté nalezli naději a sílu v Bohu, pokračoval papež. Takové mladé lidi dnes potřebujeme, doplnil: nadějeplnou a silnou mládež, a nikoli malátné, znuděné a bezpáteřní mladé lidi bez názoru.

„To však vyžaduje oběť, znamená to jít proti proudu. V blahoslavenstvích, která jsme na začátku vyslechli, nám Ježíš dává program, jak jít proti proudu. Říká: “Blahoslavení chudí v duchu”, nikoli “Blahoslavení bohatí, kteří hromadí peníze”. Mluví o chudých v duchu, kteří se dokážou přiblížit k chudému člověku a pochopit jej. Ježíš také neříká: “Blahoslavení, kteří si užívají života”, nýbrž “Blahoslavení, kterým působí zármutek bolest druhých lidí”.

František mladé lidi opětovně vyzval, aby působili rozruch a rozvířili stojaté vody, avšak aby zároveň pomáhali tento pohyb organizovat a usměrňovat. V samém závěru je opětovně vyzval ke společné modlitbě.

„Ježíši, prosím tě za chlapce a dívky, kteří nevědí, že Ty jsi jejich silou, a bojí se žít, být šťastní a snít. Ježíši, nauč nás snít o velkých a krásných věcech, které se možná mohou zdát všední, avšak rozšiřují srdce. Pane Ježíši, dej nám sílu, svobodné srdce, naději, lásku a nauč nás sloužit.”

Zakončil Svatý otec svou promluvu při setkání s paraguayskou mládeží, po které se odebral na letiště v Asunciónu.

 

Pápežovo stretnutie s mladými v Paraguaji

Vatikán/Paraguaj 13. júla – Posledným bodom programu apoštolskej cesty pápeža Františka v Paraguaji pred návratom do Ríma bolo stretnutie s mládežou. Odohralo sa na pobreží rieky Paraguaj - Costanera v hlavnom meste Asunción, kde pápeža očakávala záplava jasajúcich mladých. Svätý Otec vyšiel na pódium o 17. hodine miestneho času (o 23. hodine nášho času). Po zaznení spevov a tanečných choreografií Svätého Otca pozdravil Mons. Ricardo Jorge Valenzuela Ríos, biskup zodpovedný za pastoráciu mladých v Paraguaji. „Toto je mládež pápeža Františka“, predstavil mladých pápežovi, pričom mu tlmočil ich túžbu usilovať sa o budovanie lepšej, spravodlivejšej spoločnosti. Na stretnutí, ktoré atmosférou pripomínalo Svetové dni mládeže, boli okrem domácich aj mladí z Argentíny, Uruguaja, Brazílie a Čile.

Svätý Otec si následne vypočul dve svedectvá. 25-ročná Liz hovorila o tom, ako už roky sama opatruje svoju mamu chorú na Alzheimer a zároveň aj starú mamu, s ktorými žije. Je jedinou dcérou rozdelených rodičov. 18-ročný Manuel sa podelil o svoju skúsenosť opustenosti, chudoby a drogovej závislosti už od samotného detstva. Po svedectvách prečítal úryvok z evanjelia ďalší z mladých, Orlando. Išlo o blahoslavenstvá z Matúšovho evanjelia (5, 1-12). Svätý Otec odložil svoj pripravený príhovor a mladým sa prihovoril spontánne.

 

Spontánne slová pápeža Františka mladým v Paraguaji: Vyprosujte si slobodné srdce

Vatikán/Paraguaj 13. júla – Prinášame preklad spontánneho príhovoru Svätého Otca mladým pri stretnutí s nimi v záverečný deň apoštolskej cesty, v nedeľu 12. júla 2015 v Asuncióne, na riečnom pobreží „Costanera“.

Drahí mladí, dobrý večer,

po tom ako Orlando prečítal evanjelium, keď ma prišiel pozdraviť, mi povedal: „Prosím Ťa, aby si sa modlil za slobodu každého z nás, za všetkých.“ Orlando prosil o požehnanie pre každého jedného z nás. Toto je požehnanie, ktoré si vyprosujeme teraz všetci spoločne: sloboda. Pretože sloboda je darom, ktorý nám Boh dáva, ale treba ho vedieť prijať, treba si vedieť udržiavať srdce slobodné, pretože všetci vieme, že vo svete je toľko slučiek, ktoré nám zväzujú srdce a nenechajú srdcu jeho slobodu. Vykorisťovanie, nedostatok prostriedkov na prežitie, drogové závislosti, smútok, všetko toto nás oberá o slobodu. Takže, všetci spoločne, sme vďační Orlandovi, že prosil o toto požehnanie mať srdce slobodné, srdce, ktoré môže povedať, čo si myslí, ktoré bude môcť povedať to, čo cíti, a ktoré bude môcť konať to, čo si myslí a čo cíti. Toto je slobodné srdce! A toto je to, čo si ideme všetci vyprosovať, toto požehnanie, ktoré Orlando prosil pre všetkých. Opakujte za mnou: „Pane Ježišu, daj mi slobodné srdce. Aby nebolo otrokom všetkých pascí sveta. Aby nebolo otrokom nejakej skupiny, podvodu. Aby nebolo otrokom blahobytu. Aby nebolo otrokom nerestí. Aby nebolo otrokom falošnej slobody, čiže robiť si čo sa mi zachce v každej chvíli.“

Vďaka, Orlando, že si nám pomohol uvedomiť si, že si potrebujeme vyprosovať slobodné srdce. Proste si o to každý deň! A vypočuli sme si dve svedectvá: svedectvo Liz a Manuela. Liz nás učí jednu vec. Tak ako nás Orlando naučil modliť sa, aby sme mali slobodné srdce, Liz so svojím životom, že nemáme byť ako Pontský Pilát: umývať si ruky. Liz mohla pohodlne dať svoju mamu do útulku, svoju starú mamu do ďalšieho útulku, a žiť si život mladého človeka, zabávať sa, študovať to, čo bude chcieť. Ale ona si povedala: nie. Stará mama, mama... a Liz sa stala slúžkou, služobníčkou, alebo ak chcete, opatrovateľkou mamy a babky. A urobila to s úsmevom! Až do tej miery, ako povedala, že si zamenili úlohy a ona sa stala mamou vlastnej mamy, tým, ako sa o ňu starala. O svoju mamu s tou tak krutou chorobou, ktorá spôsobuje, že sa všetko pletie. A ona venovala, spálila svoj život, až doteraz, do svojich 25 rokov, slúžiac svojej mame a svojej starej mame. Sama? Nie, Liz nebola sama. Povedala nám dve veci, ktoré nám majú pomôcť: hovorila o anjelovi, o jednej tete, ktorá jej bola ako anjel; a hovorila o stretnutiach s priateľmi na konci týždňa, s mládežníckym evanjelizačným spoločenstvom, so skupinou mladých, ktorá v nej živila vieru. A títo dvaja anjeli – táto teta, ktorá sa o ňu starala a táto skupina mladých – jej dodávali silu ísť vpred. A toto sa nazýva solidarita. Ako sa to nazýva? [mladí odpovedajú: solidarita] To, keď sa ujímame problému druhého. A ona tam našla stíšenie pre svoje unavené srdce. Ale je tu ešte niečo, čo nám nemá uniknúť. Ona nepovedala: „Robím toto a nič viac.“ Študovala! A je zdravotnou sestrou. A pri všetkej tejto námahe jej pri kráčaní vpred pomáhala pomoc, solidarita, ktorá sa jej dostala od vás, od skupiny spomedzi vás, ktorá sa jej dostala od tej tety, ktorá bola ako anjel. A dnes, v 25-ich rokoch, má tú milosť, ktorú nás Orlando pozval si vyprosovať: má slobodné srdce. Liz plní štvrté prikázanie: „Cti svojho otca a svoju matku.“ Liz dáva k dispozícii svoj život - spaľuje ho! – v službe svojej matke. Je to mimoriadne vysoký stupeň solidarity, je to mimoriadne vysoký stupeň lásky. Svedectvo. – Otče, takže je možné milovať? – Tu máte niekoho, kto nás učí milovať.

Po prvé: sloboda, slobodné srdce. Takže všetci spoločne [mladí spolu s ním opakujú]: „Po prvé: slobodné srdce“. Po druhé: solidarita pri sprevádzaní. Solidarita. Tomuto nás učí toto svedectvo.

A Manuel nemal na ružiach ustlané. Manuel nie je nejaký „mamičkin maznáčik“, nebol životom hýčkaný, ani ako dieťa, ani dnes ako chlapec. Povedal silné slová: „Bol som využívaný, zneužívaný, v ohrození, že upadnem do závislostí... Bol som sám“. Využívanie, zneužívanie a osamelosť. A namiesto toho, aby robil negatívne veci, namiesto toho aby šiel kradnúť, začal pracovať! Namiesto toho, aby sa mstil životu, hľadel vpred! Manuel použil jednu peknú vetu: „Mohol som ísť vpred, lebo v situácii, v ktorej som sa nachádzal bolo ťažké hovoriť o budúcnosti.“ Koľko vás mladých má dnes možnosť študovať, sedieť každý deň za stolom spolu s rodinou, koľko z vás má také možnosti, že im nechýba to nevyhnutné? Koľkí z vás majú tieto veci? Všetci spoločne, tí, čo majú toto, povedzte: „Vďaka, Pane!“ [mladí opakujú]. Lebo tu sme mali svedectvo chlapca, ktorý už od detstva vedel, čo je to bolesť, smútok, ktorý bol využívaný, zneužívaný, ktorý nemal čo jesť a ktorý bol opustený. „Pane, zachráň deti, ktoré sa nachádzajú v tejto situácii!“ A za nás: „Pane, vďaka! Vďaka, Pane!“ [mladí opakujú]

Sloboda srdca – pamätáte si to? Sloboda srdca, to čo nám hovoril Orlando. Služba, solidarita – to čo nám hovorila Liz. Nádej, práca, zabojovať v živote, ísť vpred – to, čo hovoril Manuel.

Ako vidíte, život pre mnohých mladých nie je ľahký. A toto chcem, aby ste pochopili. Chcem, aby ste si to uložili do hlavy: „Ak je pre mňa život relatívne ľahký, existujú iní mladí, pre ktorých nie je relatívne ľahký.“ Ba aj takí, ktorých zúfalstvo poháňa k zločinnosti, k páchaniu zločinov, k spolupráci s korupciou. Týmto chlapcom a dievčatám musíme povedať, že sme im nablízku, že im chceme podať pomocnú ruku, že im chceme pomôcť, so solidárnosťou, láskou, nádejou.

Sú tu dve vety, ktoré povedali Liz a Manuel. Dve vety – sú pekné, počúvajte. Liz povedala, že začala spoznávať Ježiša. Spoznávať Ježiša, a toto znamená otvoriť dvere nádeji. A Manuel povedal: „Poznal som Boha, moju pevnosť“. Poznať Boha je pevnosť. Čiže poznať Boha, priblížiť sa k Ježišovi, znamená nádej a pevnosť. A toto je to, čo potrebujeme nájsť v dnešných mladých: mladých s nádejou a mladých s pevnosťou. Nechceme mladých cintľavých, mladých „len odtiaľ potiaľ“, ani áno, ani nie. Nechceme mladých, ktorí sa rýchlo unavia a žijú unavene, so znudenou tvárou. Chceme mladých, ktorí sú silní. Chceme mladých s nádejou a pevnosťou. Prečo? Lebo poznajú Ježiša, lebo poznajú Boha. Lebo majú slobodné srdce.

Slobodné srdce! Opakujte! Solidárnosť! Práca! Nádej! Nasadenie! Poznať Ježiša! Poznať Boha, moju silu! [mladí opakujú každé slovo] Mladý človek, ktorý žije takto, má znudenú tvár? [mladí odpovedajú „Nie!“] Má smutné srdce? [„Nie!“] Toto je cesta!

Avšak k tomuto je potrebná obeta, vyžaduje si to ísť proti prúdu. Blahoslavenstvá, ktoré sme pred chvíľou čítali, sú Ježišovým plánom pre nás. A je to projekt idúci proti prúdu. Ježiš nám hovorí: «Blahoslavení chudobní v duchu.» Nehovorí: Blahoslavení bohatí, tí, čo zhromažďujú peniaze. Nie. Chudobní v duchu, tí, čo sú schopní priblížiť sa a pochopiť, kto je to chudobný. Ježiš nehovorí: „Blahoslavení tí, čo si užívajú“, ale hovorí: „Blahoslavení tí, čo sú schopní trápiť sa nad bolesťou druhých“. A tak ďalej... A tak vám odporúčam čítať si potom, doma, blahoslavenstvá, ktoré sa nachádzajú v piatej kapitole sv. Matúša. V ktorej kapitole sú? [mladí kričia: V piatej!] Ktorého evanjelia? [sv. Matúša!]. Čítajte ich a meditujte ich, to vám dobre urobí.

Chcem sa poďakovať tebe, Liz, ďakujem ti, Manuel, vďaka aj tebe, Orlando. Slobodné srdce – tak to musí byť.

A budem musieť ísť... [mladí kričia: Nie!] Minule mi jeden kňaz žartovne povedal: „Áno, len hovorte mladým, aby robili hluk, len pokračujte... No potom sa o ten hluk, ktorí robia mladí, musíme postarať my!“ Robte hluk, no pomáhajte tiež regulovať a organizovať ten hluk, ktorý vytvoríte. Robte hluk a organizujte ho dobre! Hluk, ktorý nám dal slobodné srdce, ktorý by nám dal solidaritu, hluk, ktorý by nám dal nádej, hluk, ktorý by sa zrodil z toho, že sme poznali Ježiša, ako aj z vedomia, že Boh, ktorého som spoznal, je mojou pevnou oporou. Toto je hluk, ktorý vás pozývam robiť.

Keďže som poznal otázky, lebo mi ich dali vopred, napísal som pre vás príhovor, aby som vám ho predniesol. No príhovory sú nudné... a tak ho odovzdám biskupovi zodpovednému za mládež, aby ho zverejnil.

A teraz, prv ako odídem, [mladí kričia: Nie!] vás prosím: po prvé, pokračujte sa za mňa modliť. Po druhé, pokračujte robiť hluk, po tretie, pomáhajte organizovať hluk, ktorý robíte, aby nepôsobil pohromu.

A všetci spoločne teraz v tichu pozdvihnime si srdce k Bohu. Každý vo svojom srdci, potichu opakujte slová:

„Pane Ježišu, ďakujem ti za to, že som tu. Ďakujem ti za to, že si mi dal bratov a sestry ako Liz, Manuel a Orlando. Ďakujem ti za to, že si nám dal mnoho bratov, ktorí sú ako oni, ktorí ťa stretli, Ježišu, ktorí ťa poznajú, Ježišu, ktorí vedia, že ty, ich Boh, si ich pevnosťou. Ježiš, prosím ťa za chlapcov a dievčatá, ktorí nevedia, že ty si ich pevnosťou a ktorí majú strach žiť, strach byť šťastní, majú strach snívať. Ježiš, nauč nás snívať, snívať o veľkých veciach, pekných veciach, o veciach, ktoré aj keď vyzerajú bežne, sú veci, ktoré rozširujú srdce. Pane Ježišu, daruj nám pevnosť, daruj nám slobodné srdce, daruj nám nádej, daruj nám lásku a nauč nás slúžiť. Amen.“

Teraz vám dám požehnanie a prosím vás modlite sa za mňa a modlite sa za mnohých chlapcov a dievčatá, ktorí nemajú milosť, ktorú máte vy, že ste spoznali Ježiša, ktorý vám dáva nádej, slobodné srdce a robí vás silnými. [záverečné požehnanie]

 

Páter Lombardi hodnotí apoštolskú cestu: Pápež ukázal, že zmena je možná

Vatikán/Paraguaj 13. júla – Naplnil sa program 9. apoštolskej cesty pápeža Františka. Ako túto návštevu troch latinskoamerických krajín - Ekvádoru, Bolívie a Paraguaja - ešte pred odletom na spiatočnú cestu z Asunciónu do Ríma zhodnotil vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi SJ? Zameral sa na štyri nasledujúce aspekty:

V prvom rade treba podľa neho zdôrazniť neobyčajnú pohostinnosť a prijatie zo strany ľudu, hlbokú odpoveď lásky, vrúcnosti a pozornosti na jeho posolstvo zo strany týchto národov, ktoré prijali jeho slová ako veľké povzbudenie a ako zdroj inšpirácie, nádeje a dôvery ohľadom budúcnosti. Ako povedal, sú to krajiny, ktoré sa nachádzajú v delikátnom, prechodnom období svojich dejín - istotne lepšom než v minulosti, avšak ešte stále s vážnymi problémami, ktoré treba prekonať: s chudobou, znečisťovaním prostredia, marginalizáciou.

Druhým aspektom apoštolskej cesty, ktorý je treba podľa pátra Lombardiho zdôrazniť, je silné posolstvo nádeje, že zmena je možná. Pápežovi sa to podarilo komunikovať, ukazujúc, že aj Cirkev je s pokorou nablízku a je účastná na tejto ceste, že je solidárna s týmito národmi. Svätý Otec hlásal evanjelium milosrdenstva, ktoré pomáha budovať svet solidarity a lásky a ktoré dovoľuje meniť systémy, kde prevládajú ekonomické záujmy, ktoré nestavajú do centra spoločné dobro a človeka. Pápež naznačil, ako sa uskutočňuje táto zmena, táto revolúcia: práve prostredníctvom kresťanskej inšpirácie.

Všetko prepájajúcou „červenou niťou“ tejto apoštolskej cesty bola podľa slov vatikánskeho hovorcu radosť z ohlasovania evanjelia, čo je napokon charakteristikou tohto pontifikátu. Evanjelia neoddeleného od reality sveta, schopného inšpirovať všetkých ľudí dobrej vôle, a to aj mimo Cirkvi.

Ako ďalej uviedol páter Lombardi, Svätý Otec František znášal námahu tejto cesty s neobyčajnou silou, odvahou a prirodzenosťou. Pôsobil veľmi energicky vzhľadom k svojmu veku a neobyčajnej aktivite, ktorú si vyžadoval veľmi intenzívny program. Pápež sa do stretnutí vložil celý. Sám o sebe hovorí, že má veľkú Božiu milosť, ktorá mu pomáha - milosť stavu, ktorú mu Pán dal spolu s týmto poslaním, aby ho dobre vykonával, a to sa preukázalo aj počas tejto apoštolskej cesty.

 

Homília v paraguajskom Ñu Guazú: Evanjelizovať znamená byť pohostinnými

Vatikán/Paraguaj 12. júla – Plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení svätej omše v nedeľu 12. júla 2015 na priestranstve parku „Campo grande de Ñu Guazú“ v paraguajskom hlavnom meste Asunción, s liturgickým formulárom 15. nedele v cezročnom období, s čítaniami Am 7,12-15, Ž 85,9-14, Ef 1,13-14, Mk 6,7-13.

„Pán nám dá dážď a svoje plody vydá naša zem“, tak hovorí žalm (porov. Ž 85,13). Toto sme pozvaní sláviť, to tajomné spoločenstvo medzi Bohom a jeho ľudom, medzi Bohom a nami. Spoločenstvo, ktoré dáva vždy ovocie, dáva vždy život. Táto dôvera prýšti z viery, vedieť, že môžeme počítať s jeho milosťou, ktorá vždy pretvorí a zavlaží našu zem.

Dôvera, ktorej sa učíme, ku ktorej sa vychovávame. Dôvera, ktorá sa rozvíja v lone spoločenstva, v živote rodiny. Dôvera, ktorá sa stáva svedectvom na tvárach mnohých, ktorí nás pobádajú k nasledovaniu Ježiša, aby sme boli učeníkmi Toho, ktorý nikdy nesklame. Učeník sa cíti byť pozvaný mať dôveru, cíti sa byť pozvaný Ježišom k priateľstvu s ním, zdieľať jeho údel, zdieľať jeho život. „Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15). Učeníci sú tí, ktorí sa učia žiť v dôvere Ježišovho priateľstva.

A evanjelium nám hovorí o tomto učeníctve. Predstavuje nám preukaz totožnosti kresťana. Jeho prezentačný list, jeho kredity.

Ježiš povoláva svojich učeníkov a posiela ich dávajúc im jasné, presné pravidlá. Vyzýva ich k istému súboru postojov a spôsobov správania, ktoré majú mať. A neraz sa nám môžu zdať prehnané alebo nezmyselné; postoje, ktoré by bolo ľahšie čítať symbolicky alebo „duchovne“. Ale Ježiš je veľmi jasný. Nehovorí im: „Robte to nejakým spôsobom“ alebo „robte, čo môžete“.

Pripomeňme si spoločne tieto odporúčania: „Neberte si na cestu nič okrem palice: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze... zostaňte v dome, kde vás prichýlia“ (porov. Mk 6,8-11). Mohlo by sa to zdať niečím nemožným.

Mohli by sme sa sústrediť na slová „chlieb“, „peniaze“, „kapsa“, „palica“, „sandále“, „šaty“. A bolo by to oprávnené. Ale zdá sa mi, že je tu jedno kľúčové slovo, ktoré by sa mohlo minúť bez povšimnutia vzhľadom na intenzitu toho, čo som vymenoval. Centrálne slovo v kresťanskej duchovnosti, v skúsenosti učeníctva: pohostinnosť. Ježiš, ako dobrý učiteľ, pedagóg, ich posiela žiť pohostinnosť. Hovorí im: „Zostaňte tam, kde vás príjmu“. Posiela ich učiť sa jednu zo základných charakteristík veriaceho spoločenstva. Mohli by sme povedať, že kresťan je ten, kto sa naučil prichýliť, kto sa naučil prijať vľúdne.

Ježiš ich neposiela ako mocných, ako vlastníkov, vodcov, vystrojených zákonmi, normami; naopak, naznačuje im, že cestou napredovania kresťana je jednoducho pretvárať srdce - to svoje, a pomáhať pretvárať srdcia tých druhých. Učiť sa žiť iným spôsobom, s iným zákonom, s inou normatívou. A prejsť od logiky egoizmu, uzatvorenia sa, konfliktu, rozdelenia, nadradenosti, k logike života, nezištnosti, lásky. Od logiky nadvlády, útlaku, manipulácie, k logike pohostinnosti, prijatia a starostlivosti.

Sú tu v hre dve logiky, dva spôsoby ako pristupovať k životu, ako pristupovať k poslaniu.

Koľkokrát máme na mysli poslanie na základe plánov, programov. Koľko krát si predstavujeme evanjelizáciu ako točiacu sa okolo tisícov stratégií, taktík, manévrov, trikov, snažiac sa obrátiť osoby našimi argumentáciami. Dnes nám to Pán hovorí veľmi zreteľne: v logike evanjelia sa nepresviedča argumentovaním, stratégiami, taktikami, ale jednoducho učením sa byť pohostinnými, vedieť prichýliť.

Cirkev je matka s otvoreným srdcom, ktoré vie vľúdne privítať, prijať, zvlášť toho, kto potrebuje väčšiu starostlivosť, kto je vo väčších ťažkostiach. Cirkev, ako ju chcel mať Ježiš, je domom pohostinstva. A koľko dobra môžeme urobiť, ak sa odhodláme učiť sa túto reč pohostinnosti, túto reč vľúdneho prijatia! Koľké rany, koľká beznádej sa môže ošetrovať v príbytku, kde sa človek môže cítiť prijatý. Preto je potrebné mať dvere otvorené, predovšetkým dvere srdca.

Pohostinnosť voči hladnému, smädnému, cudzincovi, nahému, chorému, zajatcovi (porov. Mt 25,34-37), voči malomocnému, ochrnutému. Pohostinnosť voči tomu, kto nezmýšľa ako my, kto nemá vieru alebo ju stratil. A neraz z našej viny. Pohostinnosť voči prenasledovanému, nezamestnanému. Pohostinnosť voči odlišným kultúram, na ktoré je táto paraguajská zem tak bohatá. Pohostinnosť voči hriešnikovi, pretože aj každý jeden z nám ním je.

Toľkokrát zabúdame, že existuje zlo, ktoré predchádza naše hriechy, ktoré prichádza skôr. Existuje istý koreň, ktorý zapríčiňuje toľké, ale toľké škody, ktorý mlčky pustoší mnohé životy. Existuje isté zlo, ktoré si pozvoľna robí hniezdo v našom srdci a „konzumuje“ našu životaschopnosť: samota. Samota, ktorá môže mať mnohé príčiny, mnohé pohnútky. Ako ničí život a ako nám škodí! Oddeľuje nás od ostatných, od Boha, od spoločenstva. Uzatvára nás v sebe samých. Preto to, čo je vlastné Cirkvi, tejto matke, nie je v prvom rade spravovať záležitosti, projekty, ale učiť sa bratstvu s ostatnými. Totiž práve bratstvo, ktoré prijíma vľúdne, je najlepším svedectvom toho, že Boh je Otec, pretože „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Týmto spôsobom nás Ježiš otvára pre novú logiku. Obzor plný života, krásy, pravdy, plnosti.

Boh nikdy nezatvára horizonty, Boh nie je nikdy pasívny tvárou v tvár životu, pasívny voči utrpeniu svojich detí. Boh sa nikdy nenechá prekonať v štedrosti. Preto nám posiela svojho Syna, daruje ho, odovzdáva, delí sa oňho; aby sme sa učili ceste bratstva, ceste daru. Toto je definitívne nový obzor, nové Slovo pre mnohé situácie vylúčenia, oddelenia, uzatvorenia, izolácie. Toto je Slovo, ktoré preráža ticho samoty.

A keď sme unavení, alebo keď sa úloha evanjelizovať stáva ťažkopádnou, je dobré pripomínať si, že život, ktorý nám Ježiš ponúka, dáva odpoveď na najvážnejšie potreby každej osoby, pretože všetci sme boli stvorení pre priateľstvo s Ježišom a pre bratskú lásku (porov. Evangelii gaudium, 265).

Jedna vec je istá: nemôžeme prinútiť nikoho, aby nás prijal, prichýlil; to je nepochybné a je to súčasť našej chudoby a našej slobody. Ale je rovnako isté, že nikto nemôže prinútiť ani nás, aby sme neboli prívetiví, pohostinní voči životu nášho ľudu. Nikto nás nemôže žiadať, aby sme neprijímali vľúdne a neujímali sa života našich bratov, predovšetkým života tých, ktorí stratili nádej a chuť žiť. Aké pekné je predstaviť si naše farnosti, spoločenstvá, kaplnky, kde sú kresťania, nie so zatvorenými dverami, ale ako opravdivé ohniská stretnutia medzi nami a s Bohom. Ako miesta pohostinnosti a vľúdneho prijatia.

Cirkev je matka, ako Mária. V nej máme vzor. Prijímať vľúdne ako Mária, ktorá nevládla, ani sa nezmocňovala Božieho Slova, ale naopak, prichýlila ho, nosila ho v lone a darovala. Prijímať vľúdne ako zem, ktorá nevládne nad semenom, ale ho prijíma, živí, umožňuje mu vzchádzať.

Takíto chceme byť my kresťania, takto chceme žiť vieru na tejto paraguajskej pôde, ako Mária, pohostinne prijímajúc Boží život v našich bratoch, s dôverou, s istotou, že „Pán nám dá dážď a svoje plody vydá naša zem“. Nech je tak.

 

 

Nedeľná svätá omša pápeža Františka v paraguajskom Ñu Guazú

Vatikán/Paraguaj 12. júla - V nedeľu 12. júla, v posledný deň návštevy Paraguaja, ktorý je aj záverečným dňom 9. apoštolskej cesty pápeža Františka, slávil svätú omšu v Ñu Guazú, uprostred zelene mestského parku, za účasti sedemstotisíc veriacich. Ide o miesto, na ktorom Ján Pavol II. v máji 1988 kanonizoval sv. Rocha Gonzálesa a spoločníkov, mučeníkov zo začiatku 17. storočia. Svätý Otec začal eucharistické slávenie z dnešnej 15. nedele v cezročnom období o 10. hodine miestneho času (16.00). Počas liturgie opäť okrem španielčiny znel aj domorodý jazyk guaraní.

Za povšimnutie stojí, že pre túto príležitosť bol vyhotovený mimoriadny oltár (40x41m) v barokovom koloniálnom štýle, z 32 tisíc kukuričných klasov, z kokosových orechov, tekvíc a ďalších druhov sezónneho ovocia. Ide o tradíciu Svätého týždňa v Tañarandy, lokalite neďaleko mesta San'Ignazio, v provincii Misiones, niekdajšej jezuitskej redukcie Paraguaja. Po stranách oltára boli vyobrazenia sv. Františka z Assisi a sv. Ignáca z Loyoly, na počesť františkánskych a jezuitských misií, ktoré predstavovali prvotnú evanjelizáciu veľkej časti územia Paraguaja.

V homílii Svätý Otec hovoril o evanjelizácii, ktorá nespočíva v prvom rade v stratégiách a programoch, ale v jednoduchej pohostinnosti. Vychádzal zo slov Žalmu 85 o dôvere, ktorá prýšti z viery, že môžeme počítať s Božou milosťou, ktorá vždy „pretvorí a zavlaží našu zem“. Podľa slov z Markovho evanjelia (6,7-13) pripomenul inštrukcie Ježiša učeníkom pre evanjelizáciu:

„Ježiš, ako dobrý učiteľ, pedagóg, ich posiela žiť pohostinnosť. Hovorí im: «Zostaňte tam, kde vás príjmu». Posiela ich učiť sa jednu zo základných charakteristík veriaceho spoločenstva. Mohli by sme povedať, že kresťan je ten, kto sa naučil prichýliť, kto sa naučil prijať vľúdne.“

„Cirkev je matka s otvoreným srdcom, ktoré vie vľúdne privítať, prijať, zvlášť toho, kto potrebuje väčšiu starostlivosť, kto je vo väčších ťažkostiach. Cirkev, ako ju chcel mať Ježiš, je domom pohostinstva. A koľko dobra môžeme urobiť, ak sa odhodláme učiť sa túto reč pohostinnosti, túto reč vľúdneho prijatia! Koľké rany, koľká beznádej sa môže ošetrovať v príbytku, kde sa človek môže cítiť prijatý. Preto je potrebné mať dvere otvorené, predovšetkým dvere srdca.“

Svätá omša s bohatstvom liturgických spevov pokračovala obvyklým spôsobom. V jej závere sa so vzácnym hosťom v mene krajiny a celej Latinskej Ameriky rozlúčil slovami vrúcneho poďakovanie arcibiskup Asunciónu Mons. Edmuno Ponziano Valenzuela Mellid SDB. Pozdrav pápežovi Františkovi od patriarchu Bartolomeja odovzdal následne zástupca Ekumenického patriarchátu Konštantínopolu, metropolitný pravoslávny arcibiskup Buenos Aires a exarcha Južnej Ameriky Tarasios.

Svätý Otec sa mu poďakoval „za vľúdne slová“ a ešte pred modlitbou Anjel Pána povedal:

„Na konci tejto slávnosti obraciame náš dôvery plný pohľad k Panne Márii, Matke Božej a našej Matke. Ona je darom Ježiša pre jeho ľud. Dal nám ju ako Matku v hodine kríža a utrpenia. Je ovocím Kristovej obety pre nás. A od vtedy vždy bola a vždy bude so svojimi deťmi, a to najmä s tými najmenšími a núdznymi. Vstúpila do deja príbehu našich národov a ich ľudí. Rovnako ako v mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky, viera Paraguajčanov je presiaknutá láskou k Panne Márii. Choďte s dôverou za vašou Matkou, otvorte jej svoje srdce, a zverte jej vaše radosti a vaše trápenia, vaše nádeje a vaše utrpenie. Panna Mária vás poteší a s nežnosťou svojej lásky roznieti vo vás nádej. Neprestaňte vzývať Máriu a zverovať jej, Matke milosrdenstva všetky jej deti bez rozdielu.

Pannu, ktorá zotrvávala s apoštolmi v očakávaní Ducha Svätého (Sk 1,13-14), tiež prosím, aby bdela nad Cirkvou a posilňovala bratské puto medzi všetkými jej členmi. Aby s pomocou Márie, bola Cirkev domom všetkých, domom, ktorý dokáže pohostinne prichýliť, matkou pre všetky národy.

Drahí bratia, prosím vás, nezabúdajte sa modliť aj za mňa. Viem, ako veľmi máte v Paraguaji radi pápeža. Aj ja vás nosím v mojom srdci a modlím sa za vás a za vašu krajinu.“

Po modlitbe Anjel Pána udelil Svätý Otec zhromaždeným veriacim slávnostné požehnanie. Pri odchode od oltára prišla pápeža pozdraviť prezidentka Argentíny Cristina Kirchnerová. Za krátku chvíľu sa už kolóna s pápežským sprievodom odobrala na nunciatúru. Tu sa konalo stretnutie s 22 biskupmi Paraguaja. Odohralo sa bez prítomnosti médií a bez oficiálnych príhovorov a bolo spojené so spoločným obedom.

Po popoludňajšej sieste sa pápež s apoštolskou nunciatúrou rozlúči a papamobilom sa odoberie na neďalekú Costaneru, kde sa v závere apoštolskej cesty o 17.00 (o 23. hod. nášho času) bude konať posledné podujatie návštevy, stretnutie s mladými na brehu rieky. Spiatočný odlet do Ríma je naplánovaný na 19.00 hodinu miestneho času, hodinu po polnoci nášho času, keď sa Asunción – Mesto Našej Panej, Nanebovzatej Panny Márie - ako znie celý názov polmiliónovej metropoly, ležiacej na brehu rieky Paraguaj, s pápežom rozlúči.

 

Pápež kňazom a rehoľníkom Paraguaja: Z jednoty sa rodí plodnosť

Vatikán/Paraguay 12. júla – Posledným bodom sobotného popoludňajšieho programu pápeža Františka v Paraguaji bolo stretnutie s biskupmi, kňazmi rehoľníkmi a seminaristami v katedrále hlavného mesta Asunción pri spoločnej modlitbe vešpier. Katedrála zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie v sebe uchováva jediný zachovaný kríž z pôvodných 29, ktoré Krištof Kolumbus vsadil do zeme počas svojich štyroch ciest do Ameriky. Počas modlitby vešpier okrem španielčiny zaznelo aj niekoľko domorodých jazykov.

V príhovore Svätý Otec vychádzal z textov Liturgie hodín. „Modlitba je odrazom lásky, ktorú cítime k Bohu, k druhým a ku stvorenstvu“, povedal pápež František. Prítomných povzbudil k vzájomnej pastoračnej spolupráci v prospech spoločného dobra: „Ak rozdelenie vyvoláva neplodnosť (porov. Evangelii gaudium, 98-101), niet pochýb, že zo spoločenstva a harmónie sa rodí plodnosť, lebo sú v hlbokom súzvuku s Duchom Svätým.“

Svätý Otec zároveň varoval aj pred postojom povýšenectva: „Ten, kto je povolaný Bohom, sa nevystatuje, nehľadá uznanie, ani prchavý potlesk, necíti sa ako keby postúpil o kategóriu vyššie a nespráva sa k druhým ako keby stál na piedestáli“.

 

Pápež medzi chudobnými v Bañado Norte: Ak viera nie je solidárna, umiera

Vatikán/Paraguaj 12. júla - Viera nás robí blížnymi. Ale umiera, ak nie je solidárna. Toto zdôraznil pápež František pri návšteve Bañado Norte, chudobnej štvrte hlavného mesta Asunción, v ktorej žije viac ako stotisíc ľudí. Svätý Otec sem zavítal v posledný deň návštevy Paragauja v nedeľu ráno po 8. hodine (14.00 nášho času). Ide o periférnu chudobnú a močaristú časť mesta, kde sa v pomoci obyvateľstvu angažujú viaceré cirkevné i štátne inštitúcie. Na území miestnej farnosti sa nachádza 13 kaplniek. Jedna z nich, Kaplnka sv. Jána Krstiteľa s priľahlým ihriskom sa dnes stala dejiskom spomínaného stretnutia.

Okrem miestnych obyvateľov naň prišli aj žiaci škôl nazývaných „Fe y Alegría“ (Viera a radosť) z Caacupé a Santa Cruz. Jedna z nich je projektom Spoločnosti Ježišovej, ktorá podporuje 400 podobných zariadení v Paraguaji. Pápeža privítal miestny farár P. Ireneo Valdez SJ a provinciál jezuitov, ktorý krátko predstavil komunitu.

Svätý Otec pozeral do tvárí, načúval príbehom, radostnému spevu, dotýkal sa chudobných, požehnával, objímal. V tejto chudobnej krajine, bohatej na prach a blato hovoril ťažkostiach, spôsobených chudobou, v ktorých stretávame Svätú rodinu.

„Všetko, čo robíte pre zvládnutie nepriaznivého počasia, záplav posledných týždňov, všetko pripomína malú rodinu v Betleheme. Zápas, ktorý vám neukradol úsmev, radosť, nádej. Zapojenie sa do práce, ktorá vás neobrala o solidaritu, naopak, podnietila ju a umožnila jej rast.”

Svätý Otec potom pripomenul, že po narodení Ježiša prišli pastieri, „stali sa blížnymi”, boli hneď „rodinou Márie a Jozefa”

„To je to, čo sa stane, keď sa Ježiš objaví v našich životoch. To je to, čo vzbudzuje viera. Viera nás robí blížnymi, robí nás blízkymi k životom druhých. Viera inšpiruje naše odhodlanie, našu solidaritu. Narodenie Ježiša prebúdza naše životy. Viera, ktorá nie je solidaritou, je mŕtva viera.“

Chcem byť ako pastieri, pokračoval pápež, chcem sa stať blížnym. „Chcem požehnať vašu vieru, chcem požehnať vaše ruky, požehnať vašu komunitu. Prišiel som vzdávať vďaku spolu s vami, že sa vaša viera stala nádejou a nádej stimuluje lásku. Viera, ktorú vzbudzuje Ježiš, je vierou schopnou snívať o budúcnosti a bojovať za ňu v súčasnosti.“

Nakoniec pápež povzbudil obyvateľov Bañado Norte, aby aj naďalej „boli misionári“, aby boli blížnymi najmä mladým a starším ľuďom“, „podporou pre mladé rodiny a tých, ktorí prechádzajú zložitým obdobím.“

Po príhovore Svätého Otca dvaja žiaci jednej zo Škôl stretnutia (Scolas occurrentes), podporovaných pápežom Františkom, ešte vystúpili so svojím svedectvom o skúsenostiach s pomocou chudobným. Asi hodinové stretnutie pápež ukončil modlitbou Otče náš, ktorej prvé slová sám vyslovil v jazyku gauraní, a všetkých požehnal.

 

Svätý Otec občianskej spoločnosti Paraguaja: Treba ekonomiku s ľudskou tvárou

Vatikán/Paraguaj 12. júla – Popoludňajší program Svätého Otca Františka v paraguajskom hlavnom meste v sobotu 11. júla sa začal stretnutím so zástupcami občianskej spoločnosti z prostredia škôl, umenia, priemyslu, odborov, športu, médií, poľnohospodárstva, organizácií na podporu žien, ako aj domorodých obyvateľov. Svätý Otec si v Paláci športu „León Condou“ v hlavnom meste Asunción vypočul päť svedectiev spojených s otázkami, na ktoré následne vo svojom príhovore odpovedal v troch okruhoch. Položili mu ich: mladý chlapec, žena z domorodého kmeňa, vidiecka žena, podnikateľka a jeden z verejných činiteľov.

Pápeža Františka potešilo, že mladý človek vyjadril túžbu o budovanie bratskejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Mladým zdôraznil, že skutočnú radosť zakúsia, keď sa vložia do zápasu o bratskejší svet. „Je dobré, aby ste vy mladí vnímali, že radosť a pôžitok nie sú synonymami.“ Vysvetlil, že radosť je náročná, vyžaduje si od človeka obetavé nasadenie sa: „Vrhnúť sa do hry za niečo, za niekoho - toto je povolaním mladých. A nemajte strach vložiť do toho všetko, hrať fér... Nemajte strach vydať zo seba to najlepšie!“ Svätý Otec však upozornil na to, že ohľadom práce v prospech bratskejšej spoločnosti nesmie zostať len pri slovách, vyžaduje si to dennodennú konkrétnu snahu.

Ďalšou témou, ku ktorej sa na základe svedectiev vyjadril pápež František, bola téma potreby autentického dialógu pre budovanie inkluzívnej spoločnosti a kultúry stretávania. „Bohatstvo života spočíva v rozmanitosti“, povedal Svätý Otec, pričom vysvetlil, že „viesť dialóg neznamená vyjednávať“. Nie je to snaha o hľadanie vlastného dobra, ale „hľadanie spoločného dobra pre všetkých.“ Prirodzenou súčasťou takéhoto dialógu sú podľa Svätého Otca aj konflikty, ktoré sa dajú prekonať snažiac sa o jednotu, ktorá však nie je uniformitou, ale „jednotou v rozličnosti“. K otázke „kultúry stretávania“ pápež povedal: „Opravdivé kultúry sa nikdy neuzatvárajú samy v sebe. Ak sa v sebe uzatvoria, hynú. Ale sú povolané stretávať sa s inými kultúrami a vytvárať nové skutočnosti.“

Treťou nosnou témou večera bola otázka chudobných a rozvoja spoločnosti, potreba „vnímavosti na volanie chudobných pre budovanie inkluzívnejšej spoločnosti“. Toto si podľa pápeža vyžaduje oceňovať chudobných, vedieť sa od nich učiť, vidieť v nich tvár Krista. V súvislosti s rozvojom spoločnosti zdôraznil potrebu hospodárstva s ľudskou tvárou: „Ekonomický rozvoj musí mať ľudskú tvár. NIE ekonomike bez tváre!“

 

11. júla

V mariánskej svätyni Caacupé pápež spomenul hrdinstvo paraguajských žien

Vatikán/Paraguaj 11. júla – V mariánskom pútnickom mieste Caacupé, ktoré je považované za duchovné hlavné mesto Paraguaja a známe púťami 8. decembra, slávil Svätý Otec svätú omšu v sobotu 11. júla 2015, v predposledný deň svojej apoštolskej cesty v Latinskej Amerike. Pred vstupom do baziliky, zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu Panne Márie, kde sa najprv zastavil na chvíľku modlitby, prijal od starostu Caacupé symbolické kľúče od mesta. Pútnické miesto leží 40 km od hlavného mesta Asunción.

Na omši slávenej na priestranstve pred bazilikou boli okrem domácich prítomní aj pútnici z neďalekej Argentíny. Počas liturgie, ktorá bola votívnou omšou o Panne Márii, zaznel popri španielčine aj domorodý jazyk guaraní.

V homílii Svätý Otec hovoril o dôvere paraguajského ľudu k Božej Matke, ktorá patrí k identite národa. Zameral sa na význam samotnej svätyne, ktorá bola svedkom prekonania mnohých náročných situácií za pomoci Božej milosti.

„Koľko krstov, koľko kňazských a rehoľných povolaní, koľko zásnub a manželstiev sa zrodilo pri nohách našej Matky! Koľko sĺz a lúčení! Prichádzajme vždy s tým, čo tvorí náš život, pretože tu sme doma a najlepšie z toho je vedomie, že je tu niekto, kto nás očakáva. Prišli sme ako mnohokrát predtým, pretože chceme obnoviť svoje sily, aby sme prežívali radosť evanjelia.“

Pannu Máriu ďalej predstavil ako vzor plnenia Božej vôle, ako učeníčku, ktorá verne naplnila svoje „áno“, dané Bohu vo chvíli anjelovho zvestovania. Pripomenul, že Mária ani v najťažších situáciách nepochybovala o Božej vernosti jeho slovu. Utrpenia spojené s Ježišovým narodením v nepohostinnom prostredí, s útekom do Egypta a napokon so smrťou syna na kríži znášala ako žena viery. Ako povedal Svätý Otec, v mnohom sa môžeme stotožniť s jej životom. 

„Ona je žena viery, Matka Cirkvi, ona uverila. Jej život je svedectvom, že Boh nesklame, neopustí svoj ľud aj keď prídu chvíle či udalosti, v ktorých sa zdá, akoby tu nebol. Ona bola prvá učeníčka, ktorá sprevádzala svojho Syna a podopierala nádej apoštolov v ťažkých momentoch.“

Matka Božia stála pri obyvateľoch Paraguaja v ich pohnutých dejinách, pripomenul ďalej pápež František:

„Táto svätyňa žiarlivo uchováva pamäť ľudu, ktorý vie, že Mária je Matka, ktorá bola a zostáva pri svojich deťoch. Bola a zostáva v našich nemocniciach, v našich školách, v našich domovoch. Bola a zostáva s nami v práci aj na ceste. Bola a zostáva pri prestretom stole každého domova. Bola a zostáva pri utváraní vlasti, vytvárajúc z nás jeden národ. Vždy ticho a diskrétne prítomná. Pri pohľade na jej podobizeň, obrázok či medailu. A v znamení ruženca vieme, že nie sme sami.“

Pápež aj konkrétne vyzdvihol hrdinstvo paraguajských žien a matiek, ktoré, ako povedal, „s veľkou odvahou a odriekaním dokázali pozdvihnúť krajinu, zničenú, upadnutú a poníženú zločinnou vojnou.“ Ako je známe, vojna v rokoch 1864-1870 ktorú označujú Paraguajčania ako „Veľká vojna“, vedená proti aliancii Brazílie, Argentíny a Uruguaja, pripravila o život podstatnú časť obyvateľstva a krajinu zanechala zdevastovanú. Pápež sa prítomným paraguajským ženám takto prihovoril:

„Vy máte pamäť, vy máte genetické dedičstvo tých, ktoré znovu vybudovali život, vieru a dôstojnosť vášho ľudu, spolu s Máriou. Prežili ste ťažké, preťažké situácie, ktoré podľa všeobecnej logiky protirečia každej viere. Vy, namiesto toho, pobádané a podporené Máriou, ste naďalej verili, «dúfajúc proti všetkej nádeji» (porov. Rim 4,18). A keď sa zdalo, že všetko sa rúca, spolu s Máriou ste hovorili: Nebojme sa, Pán je s nami, je s naším ľudom, s našimi rodinami, urobíme všetko, čo nám povie. A tam ste našli včera a aj dnes nachádzate silu zabrániť tomu, aby táto zem upadla do zmätku. Nech Boh žehná túto húževnatosť, nech Boh žehná a posilňuje vašu vieru, nech Boh žehná paraguajskú ženu, najslávnejšiu v Amerike.“

V závere svätej omše pápež obnovil zverenie Paraguaja Nepoškvnenej Panne, ktoré urobil Ján Pavol II. 18. mája 1988.

 

Pápežov príhovor v bolívijskej väznici Palmasola

Vatikán/Bolívia 11. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v Bolívii pri návšteve väznice dňa 10. júla 2015 v nápravnovýchovnom zariadení v Palmasole pri Santa Cruz.

Drahí bratia a sestry,

nemohol som zanechať Bolíviu bez toho, aby som vás prišiel navštíviť, aby som sa podelil o vieru a nádej, ktoré sa rodia z lásky obetovanej na kríži. Vďaka za prijatie. Viem, že ste sa pripravili a že ste sa za mňa modlili. Veľmi vám ďakujem.

V slovách Mons. Jesúsa Juáreza a vo svedectvách tých, ktorí vystúpili, som si mohol uvedomovať, ako bolesť nie je schopná zahasiť nádej v hlbinách srdca a že život naďalej silne klíči aj v nepriaznivých okolnostiach.

Kto stojí pred vami? Mohli by ste sa spýtať. Chcel by som na otázku odpovedať s jednou istotou v mojom živote, s istotou, ktorá ma poznačila navždy. Ten, kto stojí pred vami je človek, ktorému bolo odpustené. Človek, ktorý bol a je zachránený od svojich mnohých hriechov. Takto sa predstavujem. Nemám veľa toho, čo by som vám mohol dať či ponúknuť, no to, čo mám a to, čo milujem, to vám chcem odovzdať, chcem sa o to podeliť: je to Ježiš, Ježiš Kristus, milosrdenstvo Otca.

Prišiel nám ukázať, zviditeľniť lásku, ktorú k nám Boh prechováva. K tebe, k tebe, k tebe i ku mne. Lásku činnú, reálnu. Lásku, ktorá vzala vážne realitu svojich drahých. Lásku, ktorá uzdravuje, odpúšťa, pozdvihuje, ktorá sa stará. Lásku, ktorá sa približuje a prinavracia dôstojnosť. Dôstojnosť, ktorú môžeme stratiť mnohými spôsobmi a formami. Avšak Ježiš je v tomto neústupný: daroval pre to svoj život, aby nám prinavrátil stratenú dôstojnosť. Aby nás zaodel s celou svojou mocou dôstojnosti.

Prichádza mi na um skúsenosť, ktorá nám môže pomôcť: Peter a Pavol, Ježišovi učeníci, boli aj väzňami. Boli tiež obratí o slobodu. V tej situácii existovalo niečo, čo ich podržalo, niečo, čo ich nenechalo upadnúť do zúfalstva, čo ich nenechalo upadnúť do temnosti, ktorá môže prameniť z nezmyselnosti. Bola to modlitba, to, že sa modlili. Modlitba osobná aj spoločná. Oni sa modlili a aj iní sa za nich modlili. Sú to dva pohyby, dve činnosti, ktoré spoločne formujú sieť, podporujúcu život a nádej. Chráni nás pred zúfalstvom a stimuluje nás pokračovať v kráčaní. Sieť, ktorá podporuje život – ten váš a aj vašich rodinných príslušníkov. Ty si hovoril o tvojej mame [pápež sa obracia k väzňovi, ktorý predtým predniesol svedectvo]. Modlitba matiek, modlitba manželiek, modlitba detí a vaša modlitba – toto je sieť, ktorá vedie život vpred.

Lebo keď Ježiš vstupuje do života, človek nezostáva uväznený vo svojej minulosti, ale začína hľadieť na prítomnosť iným spôsobom, s inou nádejou. Začína hľadieť na seba, na vlastnú skutočnosť inými očami. Nezostáva ako kotvou pripútaný k tomu, čo sa odohralo, ale je schopný plakať a tam nachádzať silu začať odznova. A ak sa v niektorom momente cítime smutní, máme sa zle, sme skľúčení, pozývam vás hľadieť na tvár ukrižovaného Ježiša. V jeho pohľade všetci môžeme nájsť miesto. Všetci mu môžeme zveriť naše rany, naše bolesti, aj naše chyby, naše hriechy, mnohé veci, v ktorých sme mohli pochybiť. V Ježišových ranách nachádzajú miesto naše rany. Aby boli liečené, obmyté, premenené, vzkriesené. On umrel za vás, za mňa, aby nám podal ruku a pozdvihol nás. Hovorte, hovorte s kňazmi, ktorí prichádzajú, rozprávajte sa s nimi. Hovorte s bratmi a sestrami, čo prichádzajú, hovorte. Hovorte so všetkými, čo prichádzajú rozprávať sa s vami o Ježišovi. Ježiš nás chce vždy znova pozdvihnúť.

A táto istota nás mobilizuje k práci pre našu dôstojnosť. Väzenie nie je to isté čo vylúčenie – to nech je jasné –, lebo väzenie je súčasťou procesu znovuzačleňovania do spoločnosti. Je mnoho elementov, ktoré na tomto mieste hrajú proti vám – dobre o tom viem – a ty si niekoľko z nich veľmi jasne spomenul [opäť sa obracia k väzňovi, ktorý predtým hovoril]: preplnenosť, pomalosť súdnictva, nedostatok pracovných terapií a postupov rehabilitácie, násilie nedostatok možností pre štúdium na univerzitách, čo si vyžaduje rýchlu a účinnú spoluprácu medzi inštitúciami, aby sa našli riešenia.

Akokoľvek, pokým sa za toto bojuje, nemôžeme považovať všetko za stratené. Sú veci, ktoré môžeme urobiť dnes.

Tu, v tomto nápravno-výchovnom stredisku, spolužitie závisí čiastočne od vás. Utrpenie a pozbavenosť môžu urobiť naše srdce egoistickým a prenechať miesto konfliktom, no máme tiež schopnosť premeniť ich na príležitosť skutočného bratstva. Pomôžte si medzi sebou. Nemajte strach pomáhať si navzájom. Diabol sa usiluje o spory, usiluje sa o rivalitu, rozdelenie, bandy. Nehrajte jeho hru! Bojujte, aby ste mohli ísť vpred, spojení.

Rád by som vás tiež požiadal, aby ste zaniesli môj pozdrav vašim rodinným príslušníkom – niektorí sú tu. Prítomnosť rodiny a jej pomoc je veľmi dôležitá! Starí rodičia, otec, mama, súrodenci, manželka, deti. Pripomínajú nám, že stojí za to žiť a bojovať za lepší svet.

Nakoniec ešte jedno slovo povzbudenia tým, čo pracujú v tomto stredisku: vedúcim, príslušníkom väzenskej polície, celému personálu. Vykonávate zásadne dôležitú verejnú službu. Máte významnú úlohu v tomto procese znovuzačleňovania. Úlohu dvíhať a nie ponižovať, pozdvihovať dôstojnosť a nie pokorovať, povzbudzovať a nie trápiť. Tento proces si vyžaduje zanechať logiku dobrých a zlých, aby sme prešli k logike zameranej na pomáhanie osobe. A táto logika pomoci človeku vás zachráni od každého typu korupcie a zlepší podmienky pre všetkých. Toto vytvorí lepšie podmienky pre všetkých. Pretože takto prežívaný proces zušľachťuje, povzbudzuje a pozdvihuje nás všetkých.

Pred tým, ako vám udelím požehnanie by som chcel, aby sme sa na chvíľu spolu v tichu pomodlili. Každý vo svojom srdci. Každý vie ako to urobiť...

Prosím vás, aby ste sa pokračovali za mňa modliť, lebo aj ja mám svoje chyby a musím sa kajať. Veľmi vám ďakujem.

A nech Boh, náš Otec hľadí na naše srdce. A nech Boh, náš Otec, ktorý nás miluje, nám dá svoju silu, trpezlivosť, nežnosť Otca, nech nás žehná. V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. A nezabudnite sa za mňa modliť. Vďaka!

 

Pápež František navštívil v Paraguaji detskú nemocnicu

Vatikán/Paraguaj 11. júla – V sobotu 11. júla už o 8. hodine ráno prišiel Svätý Otec medzi pacientov detskej nemocnice v Asuncióne. V zariadení s názvom „Niños de Acosta Ñú“ s celkovou kapacitou okolo sto lôžok sa liečia deti s rozličnými ochoreniami. Svätý Otec zašiel okrem iného na resuscitačné a onkologické oddelenie a na záver sa stretol s personálom a rodinami.

Prihovoril sa deťom spontánnymi slovami o tom, ako Ježiš s rozhorčením zareagoval, keď k nemu nechceli pustiť deti. Pripomenul, že Ježiš aj dnes k nám hovorí, aby sme sa učili od detí. Hovoril aj o ťažkých chvíľach bolesti a neistoty, ktoré rodičia prežívajú v nemocnici pri lôžku svojich detí, i o chvíľach veľkej radosti, ktorú tu mnohokrát tiež zažívajú.

„Ježiš je pri svojich deťoch, stojí pri nich so svojím srdcom“, zdôraznil pápež František a povzbudil deti, rodičov i zdravotníkov, aby Ježiša „neváhali prosiť, neváhali sa s ním rozprávať, podeliť sa s ním so svojimi otázkami, s bolesťami. On je tu stále, a nenechá vás padnúť.“

Po spoločnej modlitbe Svätý Otec všetkým udelil požehnanie.

 

Učit se od dětí: Promluva papeže při návštěvě dětské nemocnice, Asunción - Paraguay

Česká sekce RV

Pane řediteli,

Milé děti,

Vážení zaměstnanci a přátelé!

Děkuji za vaše vroucí přijetí. Děkuji za tento čas, který jste mi poskytli, abych mohl být s vámi. Milé děti, chtěl bych se vás něco zeptat. Uvidíme, zda mi pomůžete. Řekli mi, že jste velice inteligentní, takže jsem se rozhodl zeptat se vás. Rozzlobil se někdy Ježíš? Pamatujete si kdy? Chápu, že je to otázka těžká, pomohu vám tedy. Bylo to tehdy, když bránili dětem přijít k Němu. Je to jediné místo, kdy Markovo evangelium používá výraz „rozmrzel se“ (srov. 10,13-15). To je slovo podobné našemu rozzlobit se. Vy jste se někdy rozzlobili?.. Nuže, stejně tak i Ježíš, když mu nedovolili, aby byl nablízku dětem, nablízku vám. Velice se rozmrzel. Ježíš měl obzvláště rád děti. Ne že by neměl rád dospělé, ale byl rád s dětmi. Velice se těšil z jejich přátelství a náklonnosti. Měl nejenom rád jejich blízkost, ale dával je dokonce druhým za příklad. Učedníkům řekl: „Nebudete-li jako děti, nevejdete do nebeského království“ (Mt 18,3).

Děti stály stranou, dospělí jim nedovolili se přiblížit, ale Ježíš je zavolal, objal a postavil doprostřed, abychom se všichni učili být jako ony. Dnes by nám řekl totéž. Dívá se na nás a říká: Učte se od nich. Musíme se učit z vaší důvěry, radosti a něžnosti, z vaší bojovnosti, z vaší statečnosti. Z vaší nezlomné odolnosti. Jsou to praví bojovníci, že maminky? Řekněte i vy tatínci a prarodiče, je to tak? Pohled na vás nám dává sílu, dává nám sílu důvěřovat a jít vpřed.

Maminky, tatínci a rodiče, vím, že vůbec není snadné být tady. Jsou chvíle obrovské bolesti, nejistoty. Jsou momenty silné úzkosti svírající srdce a jsou chvíle obrovské radosti. Oba pocity žijí spolu v našem nitru. Není však lepšího léku než vaše něha, vaše blízkost. A působí mi radost vědět, že vy rodiny si mezi sebou pomáháte, povzbuzujete se a podporujete navzájem, abyste šli vpřed a prošli tímto momentem.

Můžete počítat s podporou lékařů, ošetřovatelů a všech zaměstnanců tohoto domu. Děkuji za vaše povolání ke službě, nejenom za pomoc při léčbě, ale za doprovázení vašich bratří v bolesti.

Nezapomínejme: Ježíš je nablízku svým dětem. Je rád nablízku, v srdci. Neváhejte Jej prosit, neváhejte s Ním mluvit, sdílet s Ním svoje otázky a bolesti. On je vždycky přítomen, vždycky, a nenechá nás klesnout.

Jednou věcí jsme si jisti a zopakuji to znovu. Kde je dítě, tam je matka. Kde je Ježíš, tam je Maria, Panna z Caacupe. Prosme Ji, aby vás chránila svým pláštěm a přimlouvala se za vás a vaše rodiny.

A nezapomeňte se modlit za mne. Jsem si jist, že vaše modlitby dosahují nebe.

Přeložil Milan Glaser

 

Homília Svätého Otca v paraguajskej mariánskej svätyni Caacupé

Vatikán 11. júla – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri eucharistickom slávení v paraguajskej národnej mariánskej svätyni Caacupé, bazilike zasvätenej Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie, s formulárom votívnej mariánskej omše a čítaniami Gn 3,9-15,20 a Lk 1,28.

Byť tu spolu s vami znamená cítiť sa ako doma, pri nohách našej Matky. Pri nohách našej Matky, Panny Márie zázrakov v Caacupé. V tejto svätyni sa my, synovia a dcéry, stretávame s našou Matkou a spoločne si pripomíname, že sme bratia. Je to miesto sviatku, stretnutia a rodiny. Prichádzame, aby sme predostreli naše potreby, prichádzame ďakovať, prosiť o odpustenie a začať nanovo. Koľko krstov, koľko kňazských a rehoľných povolaní, koľko zásnub a manželstiev sa zrodilo pri nohách našej Matky! Koľko sĺz a lúčení! Prichádzajme vždy s tým, čo tvorí náš život, pretože tu sme doma a najlepšie z toho je vedomie, že je tu niekto, kto nás očakáva.

Prišli sme ako mnohokrát predtým, pretože chceme obnoviť svoje sily, aby sme prežívali radosť evanjelia.

Ako neuznať, že táto svätyňa je podstatnou súčasťou paraguajského ľudu, vašou súčasťou. Takto to cítite, takto sa modlíte a spievate: «V tvojom Edene v Caacupé je tvoj ľud, čistá Panna, ktorý ti prináša svoju lásku a vieru». A dnes sme tu ako Boží ľud, sme tu ako Boží ľud pri nohách našej Matky, aby sme jej priniesli našu lásku a našu vieru.

V evanjeliu sme práve počuli zvestovanie anjela Márii, ktorý jej hovorí: «Raduj sa plná milosti, Pán je s tebou». Raduj sa, Mária, raduj sa. Pred týmto pozdravom zneistela a pýtala sa, čo znamená. Nerozumela veľmi tomu, čo sa dialo. Ale pochopila, že prichádza od Boha a odpovedala «áno». Áno na Boží sen, áno na Boží plán, áno Božej vôli.

Také «áno», ktoré, ako vieme, nebolo vôbec jednoduché uskutočňovať v živote. Také «áno», ktoré jej neprinieslo privilégiá či pocty, ale ako jej povedal Simeon vo svojom proroctve: «A tvoju dušu prenikne meč» (Lk 2,35). Nuž, a ako ju prebodol! Preto ju tak veľmi milujeme a nachádzame v nej pravú Matku, ktorá nám pomáha udržiavať živú vieru a nádej uprostred komplikovaných situácií. Nasledujúc Simeonovo proroctvo bude pre nás dobré, ak v krátkosti prejdeme ťažkými chvíľami Máriinho života.  

1. Prvá: Ježišovo narodenie. «Nebolo pre nich miesta» (Lk 2,7). Nemali dom, príbytok, v ktorom by prichýlili svoje dieťa. Nebolo miesto, kde by mohlo prísť na svet. A ani blízku rodinu tam nemali, boli sami. Jediným miestom k dispozícii bola maštaľ pre zvieratá. A v jej pamäti istotne zaznievali slová anjela: «Raduj sa, Mária, Pán je s tebou». Bola by sa mohla v duchu spytovať: Kde je teraz?

2. Druhá chvíľa: Útek do Egypta. Museli odísť, ísť do vyhnanstva. Tam nielenže nemali miesto ani rodinu, ale dokonca aj ich život bol v nebezpečenstve. Museli sa vydať na cestu do cudzej krajiny. Stali sa vysťahovalcami pre nenásytnosť a lakomosť kráľa. A tam by sa tiež bola mohla pýtať: Kde je to, čo mi povedal anjel?

3. Tretia chvíľa: Smrť na kríži. Nejestvuje ťažšia situácia pre žiadnu matku, ako byť pri smrti svojho dieťaťa. Sú to srdcervúce chvíle. A hľa, vidíme Máriu pri nohách kríža, pevnú, nesklátenú, ako sprevádza svojho Syna až po hranice smrti, a to smrti na kríži. A tam by sa tiež bola mohla pýtať: Kde je to, čo mi povedal anjel? Potom ju vidíme ako udržiava učeníkov jednotných a podporuje ich.

Kontemplujeme jej život a cítime sa pochopení, porozumení. Môžeme si sadnúť a modliť sa našimi bežnými slovami pred celým radom udalostí, ktoré denne prežívame. Môžeme sa stotožniť v mnohých situáciách s jej životom. Vyrozprávať jej našu realitu, pretože ona jej rozumie.

Ona je žena viery, Matka Cirkvi, ona uverila. Jej život je svedectvom, že Boh nesklame, že Boh neopustí svoj ľud aj keď prídu chvíle či udalosti, v ktorých sa zdá, akoby tu nebol. Ona bola prvá učeníčka, ktorá sprevádzala svojho Syna a podopierala nádej apoštolov v ťažkých momentoch. Boli zamknutí na neviem koľko zámkov, od strachu, vo večeradle. Ona bola pozorná žena, ktorá vedela povedať – keď sa zdalo, že sa radostná oslava bude musieť skončiť – «Nemajú vína» (Jn 2,3). Bola žena, ktorá dokázala ísť k príbuznej Alžbete a pobudnúť s ňou «asi tri mesiace» (Lk 1,56), aby nebola samotná počas pôrodu. Toto je naša Matka, takáto dobrá, takáto veľkodušná, takáto sprevádzajúca nás v našom živote.

A toto všetko poznáme z evanjelia, ale vieme aj to, že v tejto zemi nám Matka stála po boku v toľkých ťažkých situáciách. Táto svätyňa stráži, starostlivo uchováva pamäť ľudu, ktorý vie, že Mária je Matka, a že bola a zostáva pri svojich deťoch.

Bola a zostáva v našich nemocniciach, v našich školách, v našich domovoch. Bola a zostáva s nami v práci aj na ceste. Bola a zostáva pri prestretom stole každého domova. Bola a zostáva pri utváraní vlasti, vytvárajúc z nás jeden národ. Vždy ticho a diskrétne prítomná. Pri pohľade na jej podobizeň, obrázok či medailu. A v znamení ruženca vieme, že nie sme sami, že ona nás sprevádza.

A prečo? Pretože Mária jednoducho chcela vždy zostať uprostred svojho ľudu, so svojimi deťmi, so svojou rodinou. Nasledovala Ježiša vždy zo strany zástupu. Ako dobrá matka, neopustila svojich, ale naopak, bola vždy tam, kde ju nejaký syn, nejaké dieťa mohlo potrebovať. A to iba preto, že je Matka.

Matka, ktorá sa naučila načúvať a žiť uprostred toľkých ťažkostí vďaka tomuto: «Neboj sa», «Pán je s tebou» (Lk 1,30.28). Matka, ktorá nám neprestáva opakovať: «Urobte čokoľvek vám povie» (Jn 2,5). Jej pozvanie je ustavičné a vytrvalé: «Urobte čokoľvek vám povie». Nemá svoj vlastný program, neprichádza nám povedať nič nové, ba viac, páči sa jej zostať ticho, ibaže svojou vierou sprevádza našu vieru.

A vy to viete, zakúsili ste to, čo spoločne zdieľame. Vy a všetci Paraguajčania máte živú pamäť, máte živú pamäť národa, ktorý vo vlastnom tele sprítomnil tieto slová evanjelia. A osobitne by som chcel poukázať na vás, paraguajské ženy a matky, ktoré ste s veľkou odvahou a odriekaním dokázali pozdvihnúť krajinu, zničenú, upadnutú a poníženú zločinnou vojnou.

Vy máte pamäť, vy máte genetické dedičstvo tých, ktoré znovu vybudovali život, vieru a dôstojnosť vášho ľudu, spolu s Máriou. Prežili ste ťažké, preťažké situácie, ktoré podľa všeobecnej logiky protirečia každej viere. Vy, namiesto toho, pobádané a podporené Máriou, ste naďalej verili, «dúfajúc proti všetkej nádeji» (porov. Rim 4,18). A keď sa zdalo, že všetko sa rúca, spolu s Máriou ste hovorili: Nebojme sa, Pán je s nami, je s naším ľudom, s našimi rodinami, urobíme všetko, čo nám povie. A tam ste našli včera a aj dnes nachádzate silu zabrániť tomu, aby táto zem upadla do zmätku. Nech Boh žehná túto húževnatosť, nech Boh žehná a posilňuje vašu vieru, nech Boh žehná paraguajskú ženu, najslávnejšiu v Amerike.

Ako ľud sme prišli do nášho domu, do domu paraguajskej vlasti, aby sme znova počuli tie slová, ktoré nám tak dobre robia: «Raduj sa, Pán je s tebou». Je to naliehanie, aby sme nestratili pamäť, nestratiť korene, mnohé svedectvá, ktoré ste dostali od veriaceho ľudu, keď bol v ohrození počas svojich bojov. Viera, ktorá sa premenila na život, život, ktorý sa stal nádejou a nádej, ktorá nás vedie k napredovaniu v láske. Áno, Ježišovým spôsobom napredujte v láske. Vy buďte nositeľmi tejto viery, tohto života, tejto nádeje. Vy Paraguajčania, buďte budovateľmi tohto dneška i zajtrajška.

Obracajúc znovu pohľad na obraz Márie vás pozývam, aby sme spoločne vyslovili: «V tvojom Edene v Caacupé je tvoj ľud, čistá Panna, ktorý ti prináša svoju lásku a vieru» - všetci spolu. [Celé zhromaždenie opakuje.] Oroduj za nás, svätá Božia Matka, aby sme boli hodní prijať prisľúbenia a milosti nášho Pána, Ježiša Krista. Amen.

 

Arcibiskup Asunciónu: Čo môže dať pápež miestnej cirkvi a spoločnosti

Paraguaj 11. júla - V Paraguaji vypukla radosť z príchodu pápeža. Jeho návšteva je „Božím darom“, ako povedal arcibiskup Asunciónu Mosn. Edmundo Ponciano Valenzuela Mellid s vysvetlením: „Nečakali sme to, pretože sme malá krajina.” Na margo očakávaní hovoril o posilnení jednoty, misionárskeho ducha, citlivosti miestnej cirkvi voči ochrane stvorenstva; o povzbudení k tomu, aby bola cirkvou, ktorá sprevádza domorodcov, chudobných, cirkvou otvorenejšou k multikultúrnemu dialógu, aby bola skutočne Cirkvou Ježiša Krista, znamením spásy pre všetkých, bez diskriminácie. Ako ďalej povedal arcibiskup Asunciónu, na úrovni štátu a vlády očakávajú a dúfajú v skutočné zmierenie medzi politikmi.

„Očakávame, že politici pochopia, že dobrá politika sa zakladá na dialógu a schopnosti vysporiadať sa s problémami nie prostredníctvom nadávok, ale prostredníctvom racionality a milosrdenstva. Dúfame preto, že budú schopní nemyslieť natoľko na svoje osobné záujmy, ale na vlastenectvo, národné záujmy, spoločné dobro, dôstojnosť každej ľudskej osoby, a predovšetkým na dobro rodiny.“

V reakcii na konštatovanie, že Paraguaj by pre svoje prírodné zdroje mohol byť rajom pre všetkých, avšak v skutočnosti je rajom len pre niektorých, Mons. Valenzuela Mellid povedal:

„Vskutku Paraguaj má mnoho zdrojov: agrotechnická a zootechnická produkcia, Paraguaj je štvrtou krajinou na svete vo vývoze dobytka; je tu produkcia sóje... Máme pôdu a slnko, tak nádherné a tak vhodné pre poľnohospodárstvo, že by mohlo utíšiť hlad vo svete, trochu nadnesene povedané... Máme dve dôležité priehrady Itaipú a Yacyretá, ktoré sú v skutočnosti kľúčovým nevyčerpateľným zdrojom pre blaho samotnej krajiny. Ale keď je politika skorumpovaná, keď sa tieto zdroje nedostávajú do vzdelávania, do zdravotníctva, pre pôvodných obyvateľov a pre podporu ich rodinnej poľnohospodárskej výroby, ale keď idú jednoducho do niekoľkých vreciek, potom nemôžeme mať spravodlivosť a rovnosť. Očakávame, že nám pápež povie: ‚Ste krásnou krajinou! S populáciou siedmich miliónov ľudí môžete urobiť veľa! Ale je to vo vašich rukách!‘

 

Pápež povzbudil Paraguaj k upevňovaniu demokracie, ocenil hrdinstvo žien

Vatikán 11. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri stretnutí so štátnymi predstaviteľmi Paraguaja a členmi diplomatického zboru v piatok 10. júla 2015 v Asuncióne v záhrade Prezidentského paláca – „Jardín de Palacio de López“.

Vážený pán prezident, predstavitelia republiky, členovia diplomatického zboru, dámy a páni!

Srdečne pozdravujem Vašu Excelenciu, pána prezidenta republiky, a ďakujem mu za jeho úctivé uvítacie slová a za srdečnosť prejavenú i v mene vlády, Najvyššieho súdu a drahého ľudu Paraguaja. Pozdravujem i jednotlivých členov diplomatického zboru a skrze nich vyjadrujem moje prejavy rešpektu a uznania ich konkrétnym krajinám.

Mimoriadne „ďakujem“ patrí všetkým jednotlivcom a inštitúciám, ktorí s nasadením a oddane spolupracovali na príprave tejto cesty, aby som sa cítil ako doma. Nie je ťažké cítiť sa ako doma v tak pohostinnej krajine ako je vaša. Paraguaj je známy ako srdce Ameriky a to nielen vďaka svojej geografickej polohe, ale i hrejivou pohostinnosťou a priateľskosťou svojho ľudu.

Od začiatku svojich prvých krokov nezávislého národa, a až do nedávnej doby, bola história Paraguaja poznačená hrozným utrpením z vojny, bratovrážd, nedostatku slobody a prestupovania ľudských práv. Koľko bolesti a koľko smrti! Obdiv si preto zaslúži paraguajský ľud za jeho húževnatosť a ducha, s akým sa vyrovnával s toľkými protivenstvami a pokračuje v úsilí budovať prosperujúcu a mierumilovnú krajinu.

Tu , v záhrade tohto paláca, ktorá bola svedkom paraguajských dejín od doby, kedy bola iba riečnym pobrežím a využívali ju Guaraníovia, až po posledné udalosti súčasnosti; chcem vzdať hold tisíckam jednoduchých Paraguajčanov, ktorých mená síce nie sú zapísané v knihách dejín, no ktorí boli a naďalej zostanú tými pravými protagonistami svojho ľudu. A s dojatím a obdivom chcem tiež vyjadriť uznanie za významnú úlohu, ktorú zohrali paraguajské ženy v oných dramatických momentoch dejín, zvlášť v tej zločinnej vojne, ktorá takmer priviedla k zničeniu bratstva našich národov. Ako matky, manželsky a vdovy niesli na svojich pleciach to najťažšie bremeno a mali dosť sily na povzbudovanie svojich rodín a krajiny smerom vpred, čím vlievali nádej lepšieho zajtrajška novým generáciách. Nech Boh žehná paraguajskú ženu, tú najctihodnejšiu v Amerike.

Národ, ktorý zabúda na svoju minulosť, svoje dejiny, svoje korene, nemá budúcnosť, je vyschnutým ľudom. Pamäť pevne opretá o spravodlivosť oslobodzuje od túžby po pomste a nenávisti, mení minulosť na zdroj inšpirácie pre budovanie budúcnosti založenej na spolunažívaní a porozumení a uschopňuje k tomu, aby si človek uvedomovoval tragickosť a absurdnosť vojny. Už nikdy viac vojna medzi bratmi! Budujme vždy len pokoj! Aj ten dennodenný pokoj, pokoj každodenného života, na ktorom sa všetci podieľame, keď sa vyhýbame prejavom arogancie, zraňujúcim slovám, mocenským postojom, a podnecujeme naopak vzájomné porozumenie, dialóg a spoluprácu.

Už niekoľko rokov Paraguaj pracuje na projekte budovania pevnej a stabilnej demokracie. Je teda správne vnímať pocit zadosťučinenia z pohľadu na mnohé, zásluhou všetkých dosiahnuté pokroky na tejto ceste, i keď uprostred veľkých ťažkostí a neistoty. Povzbudzujem vás k tomu, aby ste celou svojou silou pokračovali v práci na upevňovaní demokratických štruktúr a inštitúcií, ktoré budú zodpovedať oprávneným ambíciám obyvateľstva. Forma vlády, vyjadrená vo vašej Ústave ako „reprezentatívna, participatívna a pluralistická demokracia“, založená na podpore a rešpektovaní ľudských práv, nech vás drží ďaleko od pokušenia formálnej demokracie, ktorú Aparecída zadefinovala ako takú, ktorá „sa uspokojuje len s tým, že sa zakladá na korektnosti volebných postupov“ (Dokument z Aparecídy, 74). Toto je demokracia formálna.

Vo všetkých oblastiach spoločnosti, no obzvlášť v oblasti verejného záujmu, je treba umožniť dialóg ako privilegovaný prostriedok v prospech spoločného dobra, ktorý má svoje základy vo vzájomnom stretávaní sa kultúr, v rešpekte a uznaní oprávnených rozdielov a názorov tých druhých. Nemôžeme zostať v atmosfére konfliktnosti; jednota je vždy viac než konflikt; je to zaujímavá úloha očisťovať v láske k vlasti a v láske k ľudu každú takú perspektívu, ktorá vychádza z partajníckych alebo ideologických postojov. A táto istá láska má byť zároveň impulzom pre každodenný rast v transparentných rozhodnutiach, ktoré s rozhodnosťou bojujú proti korupcii. Viem, že dnes existuje pevná vôľa k odstráneniu korupcie.

Drahí priatelia, v ochote slúžiť a pracovať pre spoločné dobro majú mať chudobní a núdzni prioritné miesto. Stále sa vynakladá mnohé úsilie, aby mohol Paraguaj napredovať na ceste ekonomického rastu. Urobili sa dôležité kroky v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. Nech neustáva toto úsilie všetkých aktívnych zložiek spoločnosti, až kým už viac nebude detí, ktoré by boli bez prístupu k vzdelaniu, rodín bez domova, robotníkov bez dôstojnej práce, roľníkov bez pôdy na obrábanie a toľkí ľudia nebudú prinútení emigrovať v ústrety neistej budúcnosti; kým už viac nebude obetí násilia, korupcie a obchodovania s drogami. Ekonomický rozvoj, ktorý neberie ohľad na tých najslabších a menej šťastlivých, nie je pravým rozvojom. Meradlom ekonomického modelu má byť integrálna dôstojnosť ľudskej osoby, najmä tých najviac zraniteľných a bezbranných.

Pán prezident, drahí priatelia, aj v mene mojich bratov biskupov Paraguaja vás chcem uistiť o nasadení a spolupráci Katolíckej cirkvi na spoločnom úsilí o budovanie spravodlivej a inkluzívnej spoločnosti, v ktorej bude možné spolunažívať v pokoji a harmónii. Pretože všetci, aj duchovní pastieri Cirkvi, sme povolaní dbať o budovanie lepšieho sveta (porov. Evangelii gaudium, 183). Pobáda nás k tomu istota našej viery v Boha, ktorý sa chcel stať človekom a svojím životom medzi nami zdieľať náš údel. Kristus nám otvára cestu milosrdenstva, ktorá opierajúc sa o spravodlivosť ide ešte ďalej a je svetlom pre dobročinnú lásku, aby nikto nezostával na okraji tejto veľkej rodiny, akou je Paraguaj, ktorá miluje a chce slúžiť.

V obrovskej radosti z toho, že sa nachádzam v tejto zemi zasvätenej Panne z Caacupé - a chcem osobitne pripomenúť aj mojich paraguajských bratov z Buenos Aires, z mojej predchádzajúcej diecézy, ktorí majú Farnosť Milostivej Panny z Caacupé - vyprosujem Pánovo požehnanie pre všetkých vás, vaše rodiny a celý milovaný paraguajský ľud. Nech je Paraguaj úrodný, ako naznačuje kvet múčenky z plášťa Panny Márie, a nech tak ako ju na obraze obopína pás v paraguajských farbách, zostávate v objatí Matky z Caacupé. Ďakujem!

 

 

Paraguaj privítal pápeža grandióznym kultúrnym programom

Vatikán/Paraguaj 11. júla - „Gracias Santo Padre - Vďaka, Svätý Otče, posol radosti a mieru. Vďaka, Svätý Otče, že požehnáte Paraguaj...“ Týmito slovami začína refrén hymny k návšteve pápeža Františka v Paraguaji.

Prvé hodiny tretej etapy apoštolskej cesty v piatok 10. júla sa niesli v duchu veľkolepého a srdečného oficiálneho prijatia pápeža na pôde krajiny, a to aj napriek miernemu dažďu. O 21. hodine večer nášho času, čo v miestnom časovom pásme boli tri hodiny popoludní, sme mohli v priamom prenose sledovať pristátie lietadla spoločnosti Alitalia na medzinárodnom letisku Silvia Pettirossiho v meste Asunción. Ešte na palube lietadla privítal Svätého Otca apoštolský nuncius Mons. Antonio Eliseo Ariotti a šéf protokolu.

Za spevu veľkého zboru detí v bielom oblečení prechádzal Svätý Otec spolu s prezidentom Horaciom Manuelom Cartesom Jarom popri nastúpených cirkevných a spoločenských predstaviteľoch k pódiu. Opäť v podaní detského zmiešaného zboru za doprovodu dychovej hudby zazneli štátne hymny. Počas uvítacieho ceremoniálu neboli prednesené žiadne príhovory, mal skôr umelecký charakter.

Atmosféru umocnilo premietnutie historických záberov z príletu Jána Pavla II. na toto miesto v máji roku 1988, ktorého rovnako privítal dážď. Po krátkej projekcii Svätý Otec František požehnal pamätné tabule pripomínajúce túto návštevu jeho predchodcu v Paraguajskej republike. Vzápätí prišli dnešného hosťa pozdraviť tri deti s kyticou bielo-žltých kvetov.

Program pokračoval choreografiou miestnej tradície guaraní - procesie, ktorej účastníci, oblečení v najrozličnejších pestrých krojoch a s miestnymi tradičnými hudobnými nástrojmi v rukách, niesli „živé sochy". Prvá predstavovala Nepoškvrnenú Pannu Máriu z Caacupé, svätyne, v ktorej bude dnes pápež sláviť svätú omšu, druhá znázorňovala Vzkrieseného Krista a tretia sv. Rocha Gonzálesa, prvého svätca krajiny, jezuitského mučeníka z roku 1628. Účastníkmi procesie boli aj miestni roľníci, ktorí sa na scéne pochválili svojou úrodou, prinášajúc ju v košoch či džbánoch, všetko v tanečnej choreografii za sprievodu rytmickej hudby. Svätý Otec sledoval pomerne dlhý kultúrny program uznanlivo komentujúc výkony v rozhovore s prezidentom.

Keď sa po skončení programu spoločne odobrali do sály VIP, Svätého Otca obkolesili deti zo zboru, a bolo pomerne náročné vyslobodiť sa z ich objatí. Po dlhom lúčení sa s jasajúcim davom sa Svätý Otec v sprievode apoštolského nuncia odobral papamobilom, chráneným proti dažďu, do sídla apoštolskej nunciatúry, vzdialenej od letiska asi 15 km. Tá bude rezidenciou pápeža až do nedele.

Po necelých dvoch hodinách sa pápež z nunciatúry opäť papamobilom presunul do neďalekého prezidentského paláca, kde sa uskutočnila zdvorilostná návšteva, ale aj stretnutie so štátnymi predstaviteľmi. Pri vstupe do tzv. Čestného parku paláca ho o 18.30 (u nás 30 min. po polnoci) očakával prezident Jara a odprevadil ho do prezidentskej kancelárie, kde sa uskutočnilo súkromné stretnutie pápeža s prezidentom, zápis do pamätnej knihy a výmena darov. Svätý Otec priniesol ako dar hlave štátu mozaiku Panny Márie Matky Cirkvi. Súbežne na pôde prezidentskej rezidencie prebiehalo stretnutie vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina s paraguajským štátnym kancelárom, za účasti substitúta štátneho sekretariátu a apoštolského nuncia.

V záhrade prezidentského paláca očakávali pápeža Františka členovia vládneho kabinetu, národného kongresu, najvyššieho súdu a diplomatického zboru. Ako prvý vystúpil s prejavom prezident Horacio Jara. Pripomenul slová pápeža Františka z ich minuloročného stretnutia vo Vatikáne: „Dotýkať sa ľudí“. Ako povedal prezident, tieto slová „sa stali znakom jeho vlády“: „Ľudia na prvom mieste, boj proti chudobe a marginalizácii.“

Svätý Otec sa vo svojom príhovore sústredil na náročnú cestu, ktorou Paraguaj prešiel na ceste k demokracii, pričom sa dotkol aj bolestivého obdobia vojnových konfliktov, ktoré krajina prežila. Pripomenul hrdinskú úlohu paraguajských žien, ktoré v najťažšom období svojou statočnosťou dokázali podržať celý národ. Budovanie pokoja a skutočnej, čiže nie iba formálnej demokracie, boli hlavné výzvy, ktoré rezonovali v pápežovom príhovore. Hovoril o potrebnej vôli vysporiadať sa s korupciou a venovať pozornosť chudobným a zraniteľným skupinám obyvateľstva. Uistil predstaviteľov Paraguaja o úsilí Cirkvi podieľať sa na spoločnom budovaní spravodlivej a inkluzívnej spoločnosti. V príhovore spomenul aj svojich niekdajších paraguajských veriacich z diecézy Buenos Aires, ctiteľov Panny Márie z Caacupé.

Po príhovoroch nasledovalo predvedenie niekoľkých ukážok epochálnej hudby tzv. jezuitských redukcií. Išlo o dediny, osady vytvorené jezuitskými misionármi z juhoamerických indiánov - kresťanov v období 17. a 18. storočia. V redukciách napr. v roku 1731 žilo pod ochranou misionárov, mimo dosahu španielskych kolonistov, okolo 150-tisíc indiánov. V roku 1767 vyhnaním jezuitov redukcie zanikli. Program predvedený pápežovi bol dôkazom duchovného a kultúrneho dedičstva jezuitských redukcií, ktoré je zapísané do zoznamu kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Miestne hudobné telesá „Orquestra Philomusica de Asunsión“ a „Coro Espiritu Santo“ pod vedením majstra Luisa Szarana predviedli hudbu Domenica Zipoliho (1688-1726), viacerých neznámych autorov toho obdobia, ale aj hudbu Ennia Morriconeho (1928), známu z filmu Misia. Súbežne boli premietané umelecké obrazy z daného obdobia.

Po tomto bohatom programe na pôde prezidentského paláca v Asuncióne, ktorý trval takmer dve hodiny, sa pápež František odobral naspäť do sídla apoštolskej nunciatúry.

 

 

10. júla

Pápež na stretnutí so zasvätenými: Súcit je logikou vlastnou láske

Vatikán/Bolívia 10. júla - Nie sme svedkami ideológie, ale Ježišovho milosrdenstva, ktoré nám umožňuje priblížiť sa k bolesti ľudí. Toto je jedna z myšlienok z príhovoru pápeža Františka kňazom, rehoľníkom, rehoľným sestrám a seminaristom na štvrtkovom stretnutí v škole saleziánov dona Bosca v Santa Cruz, kde ho s veľkou radosťou a nadšením prijalo asi štyritisíc zástupcov zasvätených.

Uskutočnilo sa 9. júla o 16. hodine miestneho času, čo u nás vzhľadom na časový posun 6 hodín predstavuje 22. hodinu. Malo formu Bohoslužby slova, ktorú otvoril Mons. Roberto Bordi OFM, poverený v rámci biskupskej konferencie starostlivosťou o kňazov, rehoľníkov a ostaných zasvätených. Hovoril o postupujúcom sekularizme, kríze rodiny, korupcii, obchodovaní s drogami, chudobe, politických a ideologických konfliktoch, ale to všetko s vedomím, že dobro je silnejšie ako zlo, a práve to označil za aktuálne výzvy, adresované prítomným. Traja vybraní zástupcovia z ich radov, páter Crispin, sestra Gabriela a seminarista Damian predstavili v stručnom svedectve svoju cestu k povolaniu, ale tiež to, ako na nej napredujú napriek prekážkam a za pomoci spoločenstva. Pápež František každého z nich pozorne počúval a s vďačnosťou objal.

Súčasťou večerného programu boli spevy, modlitby a po čítaní z Markovho evanjelia (10,46-52) o uzdravení slepca pri Jerichu sa prítomným prihovoril Svätý Otec, ktorý pripravený text často prerušoval spontánnymi vsuvkami a spomienkami, čo poslucháči oceňovali búrlivým potleskom.

Svätý Otec vo svojom v poradí jedenástom príhovore z celkového predpokladaného počtu 22 v rámci návštevy troch latinskoamerických krajín uviedol tri reakcie Ježišových nasledovníkov zoči-voči bolesti Bartimeja. Prvý idúc okolo zostáva ľahostajný, nedotýka sa ho to, je zvyknutý na nespravodlivosť. Má „srdce obrnené, uzamknuté, stratil schopnosť pozastavovať sa a teda aj schopnosť meniť veci. Koľkí ľudia, čo nasledujú Ježiša prechádzajú týmto nebezpečenstvom.“ Myslia si, že nasledujú Ježiša, ale nenechajú sa zaťahovať do problémov trpiacich bratov. A život sa stáva vyprahnutým.

Svätý Otec varoval pred touto „spiritualitou paberkovania“ , ktorú prirovnal k neustálemu prepínaniu televíznych kanálov, tzv. zappingu. Varoval pred spiritualitou tých, čo idú za poslednými novinkami, posledným bestsellerom, ale nedokážu mať kontakt, vytvárať vzťahy, nechať sa vtiahnuť...

Druhý postoj voči volaniu Bartimeja je postoj toho, kto mu nariaďuje, aby bol ticho, aby nerušil. To sú tí, ktorí stále vyčítajú: biskupi, kňazi, sestry, pápež... hroziaci ukazovákom, povedal Svätý Otec. To je postoj tých, ktorí stojac pred Božím ľudom neustále kárajú, nevrlo napomínajú, hovoria, aby bol ticho. „Dajte im trochu nežnosti, prosím, vypočujte si ich, povedzte im, že ich Ježiš miluje ...“

„To je dráma izolovaného svedomia tých, ktorí si myslia, že Ježišov život je iba pre tých, čo sú presvedčení, že sú spôsobilí, ale vo svojom vnútri prechovávajú hlboké pohŕdanie veriacim Božím ľudom.“ „Zdalo by sa spravodlivé nájsť priestor len pre ‚oprávnených‘, pre istú ‚kastu odlišných‘, ktorá sa pomaly oddeľuje, líšiac sa od svojho ľudu. Vytvorili identitu vecou nadradenosti: nie sú pastiermi, ale kapitánmi“. A tento postoj „ich vzďaľuje nielen od volania svojho ľudu, od jeho sĺz, ale predovšetkým od dôvodu pre radosť. Smejte sa s tými, ktorí sa smejú, plačte s tými, ktorí plačú, to je súčasťou tajomstva kňazského srdca a zasväteného srdca.“

Napokon, ako povedal pápež František, sú tu tí, ktorí milujú Ježiša, ktorí sa zastavia pred volaním človeka a zapodievajú sa ním. „Vstávaj, hlavu hore!“ A namiesto toho, aby ho umlčali, opýtajú sa: Čo môžem pre teba urobiť? „Neexistuje žiadne zľutovanie, súcit, keď sa nezastavíme, ak sa nepristavíš, nemáš božský súcit, nepočúvaš a nie si solidárny s druhým.“ „Súcit, to nie je zapping, nie je to umlčiavanie bolesti, naopak, je logikou vlastnou láske. Je logikou, ktorá sa nekoncentruje na strach, ale na slobodu, ktorá sa rodí z lásky a stavia blaho druhých nadovšetko. Je to logika, ktorá pochádza z odvahy priblížiť sa k bolesti našich ľudí. Aj keď často krát to nebude iné, ako stáť po ich boku a urobiť z tej chvíle príležitosť k modlitbe.“

My nie sme svedkami ideológie, receptu, spôsobu, ako robiť teológiu“, nie sme Božími funkcionármi, „my sme svedkami uzdravujúcej a milosrdnej lásky Ježiša“. Nie preto, že sme mimoriadni, nie preto, že sme najlepší“, ale preto, že sme vďačnými svedkami milosrdenstva, ktoré nás premieňa“ - povedal pápež v závere príhovoru bolívijským kňazom, rehoľníkom a seminaristom. Vyše hodinové stretnutie ukončil modlitbou Otče náš, požehnaním, po ktorom sa odobral k soche Panny Márie a poprosil okolostojacich, aby zaspievali mariánsku antifónu Salve Regina.

Po tomto predposlednom bode štvrtkového programu sa pápež František presunul do výstavného centra Expo Feria v Santa Cruz, vzdialeného asi 5 km, kde ho očakávali účastníci Druhého svetového stretnutia ľudových hnutí.

 

Vatikánsky hovorca o význame pápežovho stretnutia s ľudovými hnutiami

Vatikán/Bolívia 10. júla – Význam stretnutia Svätého Otca so zástupcami ľudových hnutí a dôležitosť príhovoru, ktorý im adresoval, vysvetlil v rozhovore pre osobitného vyslanca Vatikánskeho rozhlasu v Bolívii Paola Ondarzu vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi:

„Pápež sa dotkol problémov spoločnosti, dnešného globalizovaného sveta, poukazujúc na potrebu zmeny. Analýza situácie dnešného globalizovaného sveta ukazuje, koľko nespravodlivostí, koľko utrpenia sa deje vnútri spoločnosti, vo vzťahu k prírode a k životnému prostrediu. Pápež sa obrátil na ľudové hnutia, aktívne sa angažujúce, ktoré sa nachádzajú v situáciách na okraji spoločnosti, či v chudobe, kde je možné zažiť následky toho, čo nie je v poriadku v dnešnom systéme politickom, sociálnom a osobitne v ekonomickom, a obrátil sa na tieto hnutia pozývajúc ich, aby oni samotné boli kreatívnymi a činnými protagonistami tejto zmeny, ktorá je potrebná. A tu tak trochu vidíme charakteristickú perspektívu pápeža Františka, ktorý nabáda ísť na periférie a aj k tomu, aby sme boli pozornými voči perifériám, a to nie len preto, že odtiaľ sa ľahšie hodnotí, ktoré situácie súčasného sveta nefungujú, lebo spôsobujú nerovnosti, ale aj preto, že odtiaľ môže vzísť hnutie schopné ponúknuť možno kreatívne a alternatívne riešenia, ktoré naopak z centra istého systému, veľmi naviazaného na prístup založený na ekonomickej sile peňazí nie je vidieť a ktoré sa tam nedajú vymyslieť, ani si ich predstaviť.“

Niekto hovoril aj o možnosti politickej manipulácie významu tejto pápežovej účasti na stretnutí s ľudovými hnutiami...

„Každý sa snaží hnať vodu na vlastný mlyn, vidieť veci z vlastného uhla pohľadu a interpretovať ich v priaznivom zmysle vzhľadom k vlastným pozíciám či záujmom. Pápež sa však nenechal ani trochu vystrašiť, celý svoj príhovor predniesol s veľkou slobodou a rozhodnosťou, a toto zavážilo svojou hodnotou, svojou silou, svojou koherentnosťou. Takže je dosť evidentné, aké by mohli byť následne eventuálne manipulácie a aké by mohli byť naopak vysvetlenia slobodné, pozorné a otvorené voči inšpirácii, ktorú má pápež v úmysle dať.“

V pápežových rukách je teraz záverečný dokument tohto svetového stretnutia ľudových hnutí. Ako ho využije?

„Toto bude závisieť od neho. Určite však tieto hnutia pripravili tento dokument, odovzdali mu ho, mysliac aj na jeho nasledovné stretnutia, osobitne to v OSN, lebo sa snažili uvažovať o problémoch rozvoja a o dnešnej situácii. A je evidentné, že pápež, keď bude hovoriť k OSN, sa týmto bude zaoberať. Nevieme ako presne, či v akej perspektíve alebo v akom rozmere, no bude pamätať na problémy dnešného sveta a na výzvy, ako nakoniec jasne vyjadril aj v encyklike Laudato si´.“

 

 

Pápež v Santa Cruz podporil ľudové hnutia: Potrebujeme a chceme zmenu

Vatikán/Bolívia 10. júla – Prinášame vybrané časti príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol na Druhom svetovom stretnutí ľudových hnutí dňa 9. júla 2015 v Santa Cruz de la Sierra v Bolívii, v priestoroch Expo Feria.

Bratia a sestry, dobrý večer. Pred niekoľkými mesiacmi sme sa stretli v Ríme a mám živo v pamäti toto naše prvé stretnutie. Mám radosť, že sa znovu stretávame v diskusii o lepších cestách na prekonanie vážnych situácií nespravodlivosti, ktorou trpia vylúčení na celom svete. Ďakujem pánovi Evovi Moralesovi za sprevádzanie tohto stretnutia s toľkým odhodlaním.

Vtedy v Ríme som cítil niečo veľmi pekné: bratstvo, odhodlanosť, nasadenie, smäd po spravodlivosti. Dnes v Santa Cruz de la Sierra je to opäť rovnako. Ďakujem vám za to. Viem aj od kardinála Turksona, predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, že sa v Cirkvi mnohí cítia byť zvlášť blízkymi ľudovým hnutiam. Mám veľkú radosť vidieť ako má Cirkev dvere otvorené pre všetkých vás, zapája sa, sprevádza a systematicky vyvíja v každej diecéze v každej Komisii pre spravodlivosť a pokoj skutočnú, sústavnú a angažovanú spoluprácu s ľudovými hnutiami. Pozývam vás všetkých, biskupi, kňazi a laici, spolu so sociálnymi organizáciami periférií miest a vidieka, prehlbovať toto stretnutie.

Boh nám umožnil, že sa dnes znova vidíme. Biblia nám pripomína, že Boh načúva volaniu svojho ľudu a aj ja túžim spojiť môj hlas s vaším za tie slávne „tri T“: zem, domov a prácu [tierra, techo, trabajo]. Povedal som už a opakujem to znova: sú to posvätné práva. Stoja za to a oplatí sa za ne bojovať. Nech je výkrik vylúčených počuť v Latinskej Amerike i na celom svete.

V prvom rade, po prvé: začnime priznaním, že potrebujeme zmenu. Presnejšie, aby nedošlo k nedorozumeniu, budem hovoriť o problémoch, ktoré sú spoločné všetkým Latinskoameričanom, a vo všeobecnosti aj celému ľudstvu. Problémy, ktoré sú celosvetového formátu a ktoré žiadny štát nedokáže vyriešiť sám od seba. Po tomto vysvetlení navrhujem, aby sme si položili nasledujúce otázky:

- Vieme si uznať, so serióznosťou, že veci nejdú správnym smerom vo svete, v ktorom je toľko obyvateľov bez pôdy, mnohé rodiny bez domova, mnohí pracujúci ľudia bez práv a toľkí bolestne zranení v ich dôstojnosti? 

- Uznávame, že veci nejdú správne, keď prepukajú mnohé nezmyselné vojny a v našich štvrtiach narastá bratovražedné násilie? Vieme si priznať, že veci nejdú správnym smerom, keď pôda, voda, vzduch a všetky stvorenia sú v neprestajnom nebezpečenstve ohrozenia? Nuž, ak to uznávame, vyslovme bez strachu, že potrebujeme a chceme zmenu.

Vo vašich listoch a počas našich stretnutí ste ma informovali o mnohých vylučovaniach a nespravodlivostiach podstupovaných v každej pracovnej činnosti, na každom sídlisku, v každej oblasti. Sú rôznorodé a mnohé, tak ako sú rôzne a početné spôsoby, ako im čeliť. Je tu neviditeľná niť, ktorá navzájom spája každé z týchto vylúčení: nie sú izolované, sú spojené neviditeľnou niťou. Dokážeme ju rozpoznať? Nejde tu totiž o izolované problémy. Pýtam sa, či si dokážeme priznať, že tieto deštruktívne skutočnosti zodpovedajú určitému systému, ktorý sa stal celosvetovým, globálnym. Vieme si priznať, že tento systém priniesol so sebou logiku zisku za každú cenu, bez uvažovania nad sociálnym vylúčením či ničením prírody?

Ak je to tak, potom nalieham, aby sme to vyslovili bez strachu: chceme zmenu, ozajstnú zmenu, zmenu štruktúr. Tento systém už viac nie je udržateľný, je neúnosný pre roľníkov, pracujúcich ľudí, obce, krajiny... A neznesie ho viac ani Zem, „sestra Matka Zem“, ako hovorieval sv. František.

Chceme zmenu v našich životoch, na našich sídliskách, v našich zárobkoch, v našej najbližšej realite; a tiež zmenu, ktorá sa bude týkať celého sveta, pretože celosvetová vzájomná podmienenosť si vyžaduje globálne odpovede na miestne problémy. Globalizácia nádeje, ktorá sa rodí z národov a rastie medzi chudobnými, musí zaujať miesto tejto globalizácie vylučovania a ľahostajnosti!

Chcel by som dnes spolu s vami uvažovať nad zmenou, ktorú chceme a potrebujeme. Vy viete, že nedávno som písal o problémoch klimatických zmien. Teraz však chcem hovoriť o zmene v inom zmysle. O zmene pozitívnej, o zmene, ktorá nám urobí dobre, o zmene – možno tak povedať – vykupujúcej. Pretože to potrebujeme. Viem, že vám ide o zmenu, a nielen vám: pri rozličných stretnutiach, na rozličných cestách som zakúsil, že tu je očakávanie, intenzívne hľadanie a prahnutie po zmene, vo všetkých národoch sveta. A aj vo vnútri tej menšiny, stále sa zužujúcej, ktorá sa nazdáva, že tento systém jej prospieva, vládne nespokojnosť a osobitne smútok. Mnohí dúfajú, v zmenu, ktorá by nás oslobodila od tohto individualistického smútku, ktorý zotročuje.      

Čas, bratia a sestry, zdá sa, akoby čas dosahoval koniec svojho behu; nestačilo nám bojovať medzi sebou, no došli sme až k tomu, že prejavujeme zlosť voči vlastnému domu. Dnes vedecká komunita prijíma to, čo už dávno odsúdili tí, čo sú ponížení, že sa spôsobujú neraz nezvratné škody na ekosystéme. Je nimi postihnutá zem, spoločenstvá, ľudia, a to takmer barbarským spôsobom. A po toľkej bolesti, smrti a ničení je cítiť zápach toho, čo Bazil Cézarejský nazýval «diablovým trusom». Tá bezuzdná žiadostivosť po peniazoch, ktorá vládne. To je ten «diablov trus». Služba spoločnému dobru sa odsúva na druhé miesto. Keď sa kapitál stane modlou a riadi rozhodnutia ľudí, keď chamtivosť po peniazoch kontroluje celý sociálnoekonomický systém, ruinuje spoločnosť, škodí človeku, zotročuje ho, ničí bratstvo medzi ľuďmi, ženie národ proti národu a ako vidíme, ohrozuje aj tento náš spoločný dom, sestru a matku Zem.

(...)

Čo môžem urobiť ja, ktorý zbieram kartóny, prehrabávam sa vo veciach, zbieram odpadky, či spracovávam druhotné suroviny pred takými veľkými problémami, ak si stova zarobím na živobytie? Čo môžem robiť ja, remeselník, pouličný predavač, nosič, robotník prepustený z práce, ak nemám ani len práva pracujúcich? Čo môžem robiť ja, roľníčka, človek v domácnosti, rybár, ak len sotva-sotva dokážem odolávať tlaku veľkých podnikov? Čo môžem urobiť z mojej osady, z môjho domu, z mojej štvrte, z môjho hospodárstva, keď som denne diskriminovaný a vytláčaný na okraj? Čo môže urobiť tento študent, tento mladý človek, tento vojak, tento misionár, ktorý chodí po sídliskách a miestach so srdcom plným snov, avšak s takmer žiadnym riešením na moje problémy? Mnoho! Môžete vykonať mnoho. Vy, najponíženejší, využívaní, chudobní, vylúčení, môžete urobiť veľa a robíte veľa. Osmelím sa povedať, že budúcnosť ľudstva je z väčšej časti vo vašich rukách, vo vašej schopnosti organizovať a napomáhať tvorivé alternatívy dennej snahy o tri «T» (práca, dom zem) a tiež aj vo vašej aktívnej účasti vo veľkých transformačných národných, oblastných a celosvetových procesoch. Nepodceňujte sa!

(...)

Vy ste zasievačmi premeny. Nech vám Boh udelí odvahu, radosť, vytrvalosť a nadšenie pokračovať v zasievaní! Buďte si istí, že skôr či neskôr uzrieme ovocie. Vedúcich predstaviteľov prosím: buďte tvoriví a nikdy nestraťte schopnosť byť blízkymi. Pretože otec lži sa vie zmocniť vznešených slov, predostierať intelektuálne módne výstrelky a zaujať ideologické pózy, no keď vy postavíte solídne základy na ozajstných požiadavkách a na živej skúsenosti vašich bratov, roľníkov, ľudí v domácnosti, robotníkov prepustených z práce a rodín vytlačených na okraj, istotne nepochybíte.

Cirkev nemôže a nesmie byť odcudzená tomuto procesu pri ohlasovaní evanjelia. Mnohí kňazi a pastorační pracovníci vynakladajú nesmierne úsilie pri sprevádzaní a podporovaní vylúčených po celom svete, po boku kooperatív, napomáhaním podnikania, budovaním príbytkov, obetavou prácou v oblasti zdravotníctva, športu a výchovy. Som presvedčený, že ohľaduplná spolupráca s ľudovými hnutiami môže umocniť tieto snahy a posilniť procesy premeny.

(…)

Chcel by som ešte predostrieť tri veľké úlohy, ktoré si vyžadujú rozhodnú podporu všetkých ľudových hnutí:

Prvou úlohou je vložiť ekonomiku do služby národom: ľudia a príroda nemôžu byť postavení do služby peniazom. Povedzme NIE takej ekonomike, ktorá vylučuje a neprávosti, v ktorej peniaze panujú namiesto toho, aby slúžili. Taká ekonomika vyraďuje. Taká ekonomika zabíja. Taká ekonomika ničí Matku Zem.

Ekonomika by nemala byť nástrojom hromadenia, ale dobrého spravovania spoločného domu. To znamená žiarlivo strážiť dom a primerane rozdeľovať dobrá medzi všetkých. Jej cieľom je nielen zaistenie obživy či «dôstojné prežitie». Aj keby to bol každopádne veľký pokrok pri zaručovaní prístupu k «trom T», za ktoré bojujete. Ekonomika vskutku spoločenská, nazval by som ju ekonomikou kresťansky inšpirovanou, musí národom zaručovať dôstojnosť a «prospech bez toho, aby vylučovala nejaké dobro» (Ján XXIII., Encyklika Mater et Magistra [15. mája 1961], 3: AAS 53 (1961), 402). To v sebe zahŕňa «tri T», ale aj prístup k vzdelávaniu, zdravotníckej starostlivosti, umeniu a kultúre, spoločenskej komunikácii, k športu a oddychu. Spravodlivá ekonomika musí vytvoriť také podmienky, aby sa každý človek mohol tešiť bezstarostnému detstvu, aby smel rozvinúť svoje talenty v mladosti, pracovať s plnými právami počas produktívneho veku a prežívať dôstojný dôchodok v starobe. Ide o ekonomiku, v ktorej človek v súlade s prírodou zostavuje celkový systém produkcie a distribúcie, až kým sa schopnosti a požiadavky každého primerane nevyjadria v spoločenskom rozmere. Vy, a tiež aj iné národy, vyjadrujete túto túžbu jednoduchým a pekným spôsobom: «dobre žiť».  

Takáto ekonomika nie je iba žiaduca a nevyhnutná, ale aj možná. Nie je to utópia ani fantázia. Je to načisto realistická perspektíva. Môžeme tak učiniť. Prístupné zdroje vo svete, plody medzigeneračnej práce národov a darov stvorenia, sú viac ako dostatočné pre celkový rozvoj «každého človeka a celého človeka» (Pavol VI., Enc. Populorum progressio [26. marca 1967], 14; AAS 59 (1967), 264). Problém tkvie však inde. Existuje určitý systém s inými cieľmi. Taký systém, ktorý maximálne a nezodpovedným spôsobom zrýchľuje reprodukčné rytmy, umelo rozmnožuje v priemysle a poľhospodárstve také metódy, ktoré škodia Matke Zemi v mene «produktivity» a neprestajne odopiera miliardám našich bratov najzákladnejšie ekonomické, soločenské a kultúrne práva. Tento systém útočí na Ježišov plán.  

(…)

Druhá úloha je zjednotiť naše národy na ceste pokoja a spravodlivosti. Národy vo svete chcú byť strojcami vlastného údelu. Chcú v mieri prejsť svojou cestou v ústrety spravodlivosti. Nechcú takú ochranu a také zasahovanie do ich záležitostí, v ktorých si mocnejší podrobí slabšieho. Žiadajú si, aby ich kultúra, reč, spoločenské procesy a náboženské tradície boli rešpektované. Nijaká ustanovená moc nemá právo na to, aby obmedzovala chudobné krajiny plným uplatňovaním vlastnej zvrchovanosti, a keď sa toto deje, sme svedkami nových foriem kolonializmu, ktoré vážne ohrozujú možnosti pokoja a spravodlivosti, pretože «pokoj sa nezakladá iba na rešpektovaní ľudských práv, ale aj na rešpektovaní práv národov, osobitne na práve na nezávislosť» (Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj, Kompendium Sociálnej náuky Cirkvi, 157).  

Národy Latinskej Ameriky bolestne zrodili vlastnú politickú nezávislosť a odvtedy už takmer dvesto rokov prežívajú dramatické dejiny plné protirečení v snahe o nezávislosť úplnú.

Počas týchto uplynulých rokov sa po toľkých nedorozumeniach medzi mnohými národmi Latinskej Ameriky rozvinulo bratstvo. Vlády tejto obasti spojili sily, aby zaistili rešpektovanie ich vlastnej zvrchovanosti, zvrchovanosti každej krajiny i tohto územia v jeho komplexnosti a to takým pekným spôsobom, že ho podľa vzoru našich predkov nazývajú «Veľká vlasť». Žiadam vás, bratia a sestry z ľudových hnutí, aby ste sa starali o túto jednotu a umožňovali jej vzrast. Udržiavať ju proti každému pokusu o rozdelenie je nevyhnutné preto, aby sa táto oblasť mohla rozvíjať v pokoji a spravodlivosti.

(…)

Povedzme NIE starým aj novým formám kolonializmu. Povedzme ÁNO stretnutiu národov a kultúr. Blahoslavení tí, ktorí pracujú pre pokoj.

Tu sa chcem pristaviť pri jednej dôležitej otázke, pretože niekto by v dobrom mohol povedať, že «keď Pápež hovorí o kolonializme, zabúda na isté zásahy Cirkvi». Poviem vám s bolesťou v srdci: mnoho ťažkých hriechov bolo spáchaných proti pôvodným obyvateľom Latinskej Ameriky v Božom mene. Uznali to moji predchodcovia, vyslovila to Konferencia biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAM) a chcem to povedať aj ja. Ako sv. Ján Pavol II., žiadam, aby si Cirkev «kľakla pred Bohom a prosila odpustenie za minulé i prítomné hriechy svojich dietok» (porov. Bula Incarnationis mysterium [29. novembra 1998], 11: AAS 91 [1999], 140). A túžim vám povedať, a chcel by som byť veľmi zrozumiteľný, tak ako sv. Ján Pavol II.: pokorne prosím o odpustenie nie iba za urážky zo strany Cirkvi, ale aj za zločiny spáchané na domorodých národoch počas takzvaného dobývania Ameriky.  

Žiadam tiež všetkých, veriacich i neveriacich, aby si spomenuli na mnohých biskupov, kňazov a laikov, ktorí ohlasovali a ohlasujú Ježišovu dobrú zvesť s odvahou, miernosťou, rešpektom a pokojom, ktorí počas svojho života zanechali mnohé dojemné diela napomáhajúce pokrok človeka a lásky, mnohokrát po boku domorodého obyvateľstva a sprevádzali ľudové hnutia až po mučeníctvo. Cirkev, jej synovia a dcéry, sú súčasťou identity národov Latinskej Ameriky. Identity, v ktorej, tu či v iných krajinách, sú niektoré prejavy moci určené na zánik, a to zavše preto, lebo naša viere je revolučná, pretože je výzvou pre tyranstvo modly peňazí. Dnes s hrôzou hľadíme na to, ako sú na Blízkom východe a v iných častiach sveta prenasledovaní, mučení a zavraždení mnohí naši bratia pre ich vieru v Ježiša. Musíme odmietnuť aj toto: v tejto «rozkúskovanej» tretej svetovej vojne, ktorú prežívame, prebieha určitý druh genocídy, ktorá sa musí zastaviť.

(…)

Tretia úloha, azda najdôležitejšia, ktorej sa máme dnes zhostiť, je brániť Matku Zem.

Tento spoločný dom nás všetkých je plienený, devastovaný a beztrestne pokorovaný. Zbabelosť pri jej obrane je ťažký hriech. So vzrastajúcim sklamaním pozorujeme, že sa uskutočňuje jeden medzinárodný summit za druhým, no bez akéhokoľvek dôležitého výsledku. Je tu jasná, presná a neodkladná etická požiadavka konať, ktorá však nie je uspokojená. Nie je možné súhlasiť s niektorými záujmami – ktoré sú globálne, no nie univerzálne – ktoré by sa vnucovali a stavali štáty a medzinárodné organizácie do takej pozície, aby naďalej ničili stvorenie. Národy a ľudové hnutia sú povolané, aby umožnili zaznieť svojmu hlasu, aby sa zmobilizovali a vyžadovali – pokojne a húževnato – urýchlené prijatie primeraných opatrení. Prosím vás v Božom mene, aby ste bránili Matku Zem. O tejto veci som sa patrične vyjadril v Encyklike Laudato si´.  

Na záver by som chcel ešte raz povedať: budúcnosť ľudstva nie je iba v rukách veľkých lídrov, mocností a elít. Je najmä v rukách národov; v ich schopnosti zorganizovať sa, a tiež v ich rukách, ktoré s pokorou a presvedčením zavlažujú tento proces. Ja vás v tom sprevádzam. Vyslovme spoločne zo srdca: žiadna rodina bez domova, žiadny roľník bez pôdy, žiadny robotník bez práv, žiadny národ bez zvrchovanosti, žiadny človek bez dôstojnosti, žiadne dieťa bez detstva, žiadny mladý človek bez možností, žiadny senior bez úctvyhodnej staroby. Napredujte vo vašom boji a prosím, veľmi sa starajte o Matku Zem. Modlím sa za vás, modlím sa s vami a prosím Boha, nášho Otca, aby vás sprevádzal a požehnával; nech vás napĺňa svojou láskou a chráni na ceste, nech vám dá v hojnosti tej sily, ktorá nás udržiava na nohách: tou silou je nádej, nádej, ktorá nesklame. Ďakujem. A prosím vás, modlite sa za mňa.

 

„Za zem, domov a prácu“ – stretnutie pápeža s ľudovými hnutiami

Vatikán/Bolívia 10. júla – Je potrebné zmeniť svetový ekonomický systém, aby sa namiesto globalizovanej ľahostajnosti dostala k slovu globalizácia solidarity. V tomto duchu hovoril Svätý Otec František pri vyvrcholení 3-dňového stretnutia ľudových hnutí, reprezentujúcich chudobných a znevýhodnených z mnohých krajín sveta, ľudí, ktorí sú vo svojich vlastných krajinách mimo sociálneho systému. Medzi nimi napr. hnutie „Cartoneros“ z Argentíny, združujúce tých, ktorí sa živia triedením druhotných surovín zo skládok na okraji veľkomiest.

Svätý Otec pripomenul minuloročný prvý ročník stretnutia, ktoré sa konalo v októbri 2014 Ríme.

„Boh nám umožnil, že sa dnes znova vidíme. Biblia nám pripomína, že Boh načúva volaniu svojho ľudu a aj ja túžim spojiť môj hlas s vaším za tie slávne „tri T“: zem, domov a prácu [tierra, techo, trabajo]. Povedal som už a opakujem to znova: sú to posvätné práva. Stoja za to a oplatí sa za ne bojovať. Nech je výkrik vylúčených počuť v Latinskej Amerike i na celom svete.

Prítomným položil niekoľko otázok:

„Vieme si uznať, so serióznosťou, že veci nejdú správnym smerom vo svete, v ktorom je toľko obyvateľov bez pôdy, mnohé rodiny bez domova, mnohí pracujúci ľudia bez práv a toľkí bolestne zranení v ich dôstojnosti?

Uznávame, že veci nejdú správne, keď prepukajú mnohé nezmyselné vojny a v našich štvrtiach narastá bratovražedné násilie? Vieme si priznať, že veci nejdú správnym smerom, keď pôda, voda, vzduch a všetky stvorenia sú v neprestajnom nebezpečenstve ohrozenia? Nuž, ak to uznávame, vyslovme bez strachu, že potrebujeme a chceme zmenu.“

Reagoval na predchádzajúce stretnutia a listy, ktoré dostal od členov hnutí, v ktorých ho informovali o situáciách vylúčenia a nespravodlivosti vo svojom prostredí:

„Je tu neviditeľná niť, ktorá navzájom spája každé z týchto vylúčení: nie sú izolované, sú spojené neviditeľnou niťou. Dokážeme ju rozpoznať? Nejde tu totiž o izolované problémy. Pýtam sa, či si dokážeme priznať, že tieto deštruktívne skutočnosti zodpovedajú určitému systému, ktorý sa stal celosvetovým, globálnym. Vieme si priznať, že tento systém priniesol so sebou logiku zisku za každú cenu, bez uvažovania nad sociálnym vylúčením či ničením prírody?

Ak je to tak, potom nalieham, aby sme to vyslovili bez strachu: chceme zmenu, ozajstnú zmenu, zmenu štruktúr. Tento systém už viac nie je udržateľný, je neúnosný pre roľníkov, pracujúcich ľudí, obce, krajiny... A neznesie ho viac ani Zem, „sestra Matka Zem“, ako hovorieval sv. František.

Chceme zmenu v našich životoch, na našich sídliskách, v našich zárobkoch, v našej najbližšej realite; a tiež zmenu, ktorá sa bude týkať celého sveta, pretože celosvetová vzájomná podmienenosť si vyžaduje globálne odpovede na miestne problémy. Globalizácia nádeje, ktorá sa rodí z národov a rastie medzi chudobnými, musí zaujať miesto tejto globalizácie vylučovania a ľahostajnosti!

Chcel by som dnes spolu s vami uvažovať nad zmenou, ktorú chceme a potrebujeme. Vy viete, že nedávno som písal o problémoch klimatických zmien. Teraz však chcem hovoriť o zmene v inom zmysle. O zmene pozitívnej, o zmene, ktorá nám urobí dobre, o zmene – možno tak povedať – vykupujúcej. Pretože to potrebujeme. Viem, že vám ide o zmenu, a nielen vám: pri rozličných stretnutiach, na rozličných cestách som zakúsil, že tu je očakávanie, intenzívne hľadanie a prahnutie po zmene, vo všetkých národoch sveta. A aj vo vnútri tej menšiny, stále sa zužujúcej, ktorá sa nazdáva, že tento systém jej prospieva, vládne nespokojnosť a osobitne smútok. Mnohí dúfajú, v zmenu, ktorá by nás oslobodila od tohto individualistického smútku, ktorý zotročuje.      

Za koreň problému označil „bezuzdnú žiadostivosť po peniazoch, ktorá vládne“, a pripomenul, že cirkevný spisovateľ Bazil Cézarejský ju nazval «diablovým trusom». Pápež František povedal:

„Služba spoločnému dobru sa odsúva na druhé miesto. Keď sa kapitál stane modlou a riadi rozhodnutia ľudí, keď chamtivosť po peniazoch kontroluje celý sociálnoekonomický systém, ruinuje spoločnosť, škodí človeku, zotročuje ho, ničí bratstvo medzi ľuďmi, ženie národ proti národu a ako vidíme, ohrozuje aj tento náš spoločný dom, sestru a matku Zem.“

Členov ľudových hnutí nazval „zasievačmi premeny“. Svoje odporúčanie ako odpovedať na opísanú situáciu, sformuloval do troch úloh:

Prvou úlohou je „vložiť ekonomiku do služby národom“: ľudia a príroda nemôžu byť postavení do služby peniazom. Druhá úloha je „zjednotiť národy na ceste pokoja a spravodlivosti“, povedať NIE starým aj novým formám kolonializmu a povedať ÁNO stretnutiu národov a kultúr. Tretia úloha, azda najdôležitejšia, ktorej sa máme dnes zhostiť, je podľa Svätého Otca úloha „brániť Matku Zem“.  

Počas stretnutia, v ktorého úvode vystúpil s rozsiahlym prejavom ako hostiteľ bolívijský prezident Evo Morales, pápežovi Františkovi odovzdali záverečný dokument vypracovaný účastníkmi. V rámci trojdňového programu už v utorok vystúpil aj kardinál Peter Turkson, predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, ktorá sa spolupodieľala na organizácii. Svätý Otec ocenil snahy na rôznych úrovniach Cirkvi byť nablízku chudobným, keď povedal:

„Cirkev nemôže a nesmie byť odcudzená tomuto procesu pri ohlasovaní evanjelia. Mnohí kňazi a pastorační pracovníci vynakladajú nesmierne úsilie pri sprevádzaní a podporovaní vylúčených po celom svete, po boku kooperatív, napomáhaním podnikania, budovaním príbytkov, obetavou prácou v oblasti zdravotníctva, športu a výchovy. Som presvedčený, že ohľaduplná spolupráca s ľudovými hnutiami môže umocniť tieto snahy a posilniť procesy premeny.“

„Viem aj od kardinála Turksona, predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, že sa v Cirkvi mnohí cítia byť zvlášť blízkymi ľudovým hnutiam. Mám veľkú radosť vidieť ako má Cirkev dvere otvorené pre všetkých vás, zapája sa, sprevádza a systematicky vyvíja v každej diecéze v každej Komisii pre spravodlivosť a pokoj skutočnú, sústavnú a angažovanú spoluprácu s ľudovými hnutiami. Pozývam vás všetkých, biskupi, kňazi a laici, spolu so sociálnymi organizáciami periférií miest a vidieka, prehlbovať toto stretnutie.“

 

 

Apoštolská cesta vstupuje do poslednej tretiny

Vatikán/Bolívia/Paraguaj 10. júla - Po dnešnej súkromnej svätej omši, ktorú Svätý Otec celebroval ráno o 7.30 v kaplnke rezidencie emeritného arcibiskupa v Santa Cruz, sa rozlúčil s miestom, ktoré mu poskytlo prístrešie a pohostinnosť počas návštevy Bolívie. Pred samotným poludňajším presunom na letisko, kde pápež František ukončil druhú etapu apoštolskej cesty odletom do Paraguaja, mal ešte dve zastávky v rámci dopoludňajšieho programu.

O 9.30 miestneho času (15.30 u nás) navštívil asi 15 km vzdialené nápravno-výchovné zariadenie Santa Cruz-Palmasola, veľký komplex, zahŕňajúci pavilóny pre väzňov viacerých kategórií. Stretnutie s pápežom sa uskutočnilo v mužskom pavilóne „PS 4“, ktorý je otvorený aj pre denné návštevy a nachádza sa v ňom približne 2800 väzňov.

Po tejto návšteve sa pápež presunul späť do mesta, do farského kostola Svätého Kríža, kde sa o 11. hodine uskutočnilo neformálne stretnutie s biskupmi Bolívie. Po privítaní predsedom miestnej biskupskej konferencie Mons. Oscarom Apariciom Céspedesom nasledoval bratský rozhovor s 37 prítomnými biskupmi, vrátane emeritných.

Napoludnie sa Svätý Otec papamobilom presunul na medzinárodné letisko Viru Viru. Tu sa konal rozlúčkový ceremoniál. Pred ním sa uskutočnilo krátke stretnutie pápeža s prezidentom Evom Moralesom v sále VIP. A po oficialitách, ktoré predpisuje protokol, sa lietadlo spoločnosti Alitalia s pápežom a pápežským sprievodom na palube vydalo o 13.00 miestneho času, o 19.00 nášho času, na dvojhodinový leto z bolívijského Santa Cruz della Sierra do paraguajského hlavného mesta Asunción. Pápež Bergoglio prelietal pritom ponad rodnú Argentínu. Svätý Otec dnes teda obedoval na palube lietadla. Predpokladaný prílet na medzinárodné letisko Silvia Pettirossiho v meste Asunción je o 15.00, čo bude u nás pri 6 hodinovom časovom posune o 21. hodine večer.

Začiatok tretej etapy apoštolskej návštevy pápeža Františka na juhoamerickom kontinente sa bude niesť v duchu oficiálneho prijatia na pôde Paraguaja, za účasti apoštolského nuncia Mons. Antonia Elisea Ariottiho, arcibiskupa Asunciónu Mons. Edmunda Ponciana Valenzuela Mellida SDB, ako aj prezidenta Horacia Manuela Cartesa Jaru spolu s ďalšími cirkevnými a spoločenskými predstaviteľmi. Hlavné mesto Asunción, ktoré je prístavom na rieke Paraguaj, je aj priemyselným a kultúrnym strediskom krajiny a má vyše milióna šesťstotisíc obyvateľov. V rámci Arcidiecézy Asunción, ktorá sa tiež nazýva ‚paraguajská‘, sa 93 percent obyvateľov hlási ku katolíckej viere a zahŕňa 76 farností.

Súčasťou privítacej ceremónie na miestnom medzinárodnom letisku bude požehnanie pamätných tabúľ pripomínajúcich návštevu Jána Pavla II v Paraguaji, konanú v máji 1988. V prezidentskom paláci sa následne o 18.00 (00.00) uskutoční zdvorilostná návšteva pápeža Františka u prezidenta republiky, spojená so zápisom do pamätnej knihy a výmenou darov, a stretnutie so štátnymi predstaviteľmi. Tu pápež prednesie svoj prvý príhovor na pôde Paraguaja. Z prezidentského paláca sa o 19.30 (01.30 nášho času) premiestni do sídla apoštolskej nunciatúry v Asuncióne, ktorá bude jeho rezidenciou až do nedele 12. júla, posledného dňa 9. apoštolskej cesty pápeža Františka.

 

 

Pápež bolívijským väzňom: „Nemajte strach pomáhať si navzájom“

Vatikán Bolívia 10. júla – Posledný deň v Bolívii v piatok 10. júla Svätý Otec František začal stretnutím s väzňami v nápravno-výchovnom zariadení Santa Cruz-Palmasola. Ide o veľký komplex, ktorý v sebe zahŕňa pavilóny pre väzňov viacerých kategórií: pre mužov, ženy, mladých, maloletých, či ťažkých zločincov. Stretnutie s pápežom sa odohralo v mužskom pavilóne „PS 4“, ktorý je otvorený aj pre denné návštevy a nachádza sa v ňom približne 2800 väzňov. Spolu s nimi tu v chránenom mestečku majú možnosť sa ubytovať aj ich rodinní príslušníci, denne je to okolo 1500 ľudí.

Svätému Otcovi sa vo väzení dostalo srdečného prijatia. Na športovom ihrisku spomínaného väzenského pavilónu ho s nadšením očakávalo množstvo trestancov a ich rodín s deťmi, ktoré pápež cestou zdravil a objímal. Ešte pred tým, ako Svätý Otec predniesol svoj príhovor, vypočul si svedectvá troch väzňov, ktorí hovorili aj o nespravodlivosti v súdnictve, korupcii a zlých podmienkach vo väzení. Ako uviedol vo svojom pozdrave biskup zodpovedný za väzenskú pastoráciu Mons. Parraga, až 84% z tamojších uväznených stále iba čaká na rozsudok. Na stretnutí bol okrem iných prítomný aj bolívijský minister spravodlivosti.

Svätý Otec v príhovore predstavil sám seba ako „človeka, ktorému bolo odpustené, človeka, ktorý bol a je zachránený od svojich mnohých hriechov“. Ako povedal, prišiel sa podeliť o „vieru a nádej, ktoré sa rodia z lásky obetovanej na kríži“: „Nemám veľa toho, čo by som vám mohol dať či ponúknuť, no to, čo mám a to, čo milujem, to vám chcem odovzdať, chcem sa o to podeliť: o Ježiša Krista, milosrdenstvo Otca.“

Na príkladoch svätých Petra a Pavla, ktorí tiež boli uväznení vysvetlil, že to, čo ich podržalo, bola modlitba: „Osobná aj spoločná. Oni sa modlili a aj iní sa za nich modlili. Sú to dva pohyby, dve činnosti, ktoré spoločne formujú sieť, podporujúcu život a nádej. Chráni nás pred zúfalstvom a stimuluje nás pokračovať v kráčaní. Sieť, ktorá podporuje život – ten váš a aj vašich rodinných príslušníkov.“

„Lebo keď Ježiš vstupuje do života, človek nezostáva uväznený vo svojej minulosti, ale začína hľadieť na prítomnosť iným spôsobom, s inou nádejou“, povedal Svätý Otec. Väzňov vyzval v ťažkých chvíľach hľadieť na ukrižovaného Ježiša, v ktorého ranách sa nachádzajú aj naše rany.

Povzbudil ich k práci na upevňovaní vlastnej dôstojnosti a na budovaní vzájomného bratstva: „Väzenie nie je to isté čo vylúčenie, lebo väzenie je súčasťou procesu znovuzačleňovania do spoločnosti. ... Utrpenie a pozbavenosť môžu urobiť naše srdce egoistickým a prenechať miesto konfliktom, no máme tiež schopnosť premeniť ich na príležitosť skutočného bratstva. Pomáhajte si medzi sebou. Nemajte strach pomôcť si navzájom. Diabol sa snaží o rivalitu, rozdelenie, bandy. Bojujte, aby ste mohli napredovať.“

Nakoniec Svätý Otec vyzval prítomných o tichú osobnú modlitbu a všetkým udelil svoje požehnanie.

 

9. júla

Homília pápeža Františka v Santa Cruz pri otvorení eucharistického kongresu

Vatikán/Bolívia 9. júla – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol vo štvrtok 9. júla 2015 pri slávení Eucharistie na Námestí Krista Vykupiteľa v Santa Cruz pri príležitosti otvorenia 5. národného eucharistického kongresu, ktorý bude pokračovať v meste Tarija v duchu motta: «Chlieb, ktorý sa láme pre život sveta».

Prišli sme sem z rôznych miest, regiónov, krajín, aby sme slávili živú prítomnosť Boha medzi nami. Pred niekoľkými hodinami sme vyšli z našich domovov a komunít, aby sme mohli byť spolu ako svätý Boží ľud. Kríž a obraz misie nám v pamäti vyvolávajú spomienky na všetky komunity, ktoré sa zrodili v Ježišovom mene na tomto území a ktorých sme dedičmi.

V evanjeliu, ktoré sme práve počuli, bola opísaná situácia dosť podobná tej, ktorú teraz prežívame. Tak ako tých štyritisíc ľudí, aj my túžime počúvať Ježišovo slovo a prijať jeho život. Oni včera a my dnes, spoločne s Majstrom, Chlebom života.

Som pohnutý, keď vidím veľa matiek s deťmi na pleciach. Ako to robia aj mnohé z vás. Nesú na sebe život, budúcnosť svojho ľudu. Nesú dôvody svojej radosti a nádeje. Nesú požehnanie zeme v podobe ovocia. Nesú prácu vykonanú svojimi rukami. Rukami, ktoré utvárali prítomnosť a budú vytvárať výhľady do budúcnosti. Na svojich pleciach však nesú aj sklamania, smútok a horkosť, nespravodlivosť, ktorá ako sa zdá, nemá konca, a jazvy po nenaplnenej spravodlivosti. Nesú na sebe radosti a bolesti svojej zeme. Vy v sebe nesiete pamäť vášho ľudu. Pretože národy majú svoju pamäť, pamäť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu, národy majú pamäť napredujúc na ceste.

Nejeden raz zakusujeme námahu tejto cesty. A nemálo krát nám chýbajú sily, aby sme nádej udržali živú. Koľkokrát prežívame situácie, ktoré chcú uspať našu pamäť a tak sa oslabuje nádej a postupne strácajú motívy k radosti. Tak sa nás začína zmocňovať smútok, ktorý sa stáva individualistickým, spôsobuje stratu pamäti, že sme milovaným ľudom, vyvoleným ľudom. Táto strata spôsobuje rozklad, spôsobuje, že sa uzatvárame pred druhými, osobitne pred najchudobnejšími.

Môže sa nám stať to, čo sa stalo apoštolom, keď videli to množstvo ľudí, čo tam boli. Požiadali Ježiša, aby ich rozpustil, aby ich poslal domov, pretože nebolo možné dať sa najesť všetkým týmto ľuďom. Zoči-voči toľkým situáciám hladu vo svete môžeme povedať: „Prepáčte, nesedia nám účty, nevychádza nám to.“ Je nemožné čeliť týmto situáciám, a tak nám beznádej ovládne naše srdce.

V srdci plnom beznádeje sa ľahko stane, že priestor zaberie logika, ktorá sa snaží presadiť v celom dnešnom svete. Logika, ktorá chce premeniť všetko na predmet výmeny, všetko na predmet konzumu, o všetkom sa dá zjednávať. Logika, ktorá chce nechať miesto iba niekoľkým a vyhodí všetkých ostatných, ktorí neprodukujú, ktorí nie sú považovaní za schopných a hodných, pretože na pohľad „nám neprispievajú k našim účtom“. A Ježiš nám opätovne hovorí: „Nie je nutné vylúčiť ich, nie je nevyhnutné, aby odišli, vy im dajte jesť“.

Je to pozvanie, ktoré dnes silno zaznieva aj nám: „Nie je nutné niekoho vylúčiť, nie je nutné, aby niekto odišiel, dosť bolo odhadzovania, vy sami im dajte jesť“. Ježiš to opakovane hovorí nám tu na námestí. Ježišova vízia neakceptuje logiku, pohľad, ktorý vždy prestriháva niť toho, kto je slabý, kto je núdzny. Prijímajúc výzvu, on sám nám dáva príklad a ukazuje nám cestu. Je to akt vyjadrený v troch slovách: berie do rúk trochu chleba a zopár rýb, požehnáva ich, rozdeľuje a dáva ich učeníkom, aby ich rozdelili medzi ostatných. Toto je cesta zázraku. Celkom iste tu nejde o mágiu, ani o modloslužbu. Ježiš cez tieto tri skutky dokáže premeniť logiku odhadzovania na logiku spoločenstva, na logiku komunity. Chcel by som teraz krátko vysvetliť každý z týchto troch skutkov.

Berie. Východiskovým bodom je, že veľmi vážne berie život svojich blízkych. Pozrie sa im do očí a pochopí ich život, ich pocity. V tých pohľadoch vidí to, čo rezonuje a to, čo prestalo rezonovať v pamäti a srdci jeho ľudu. Uvažuje nad tým a vyhodnocuje. Vyhodnocuje všetko to, čo dobré môžu ponúknuť, všetko dobro na ktorom sa ako na základe môže stavať. Ale nehovorí o predmetoch, alebo o kultúrnych hodnotách, či o myšlienkach, ale hovorí o ľuďoch. Najopravdivejšie bohatstvo spoločnosti sa meria životom jej ľudí, meria sa jej starými ľuďmi, schopnými odovzdávať svoju múdrosť a pamäť národa mladším. Ježiš nespochybňuje dôstojnosť nikoho, s ospravedlnením, že nemá čo dať, alebo o čo sa podeliť. Berie všetko ako príde.

Požehnáva. Ježiš ich berie do rúk, a dobrorečí Otcovi, ktorý je na nebesiach. Vie, že tieto dary sú Božím darom. Preto k nim nepristupuje ako „k hocakej veci“, keďže celý život, celý tento život je ovocím milosrdnej lásky. On si to uvedomuje. Ide za jednoduché zdanie a v geste dobrorečenia, vo chválach, prosí Otca o dar jeho Ducha Svätého. Požehnávanie so sebou prináša tento dvojitý pohľad, na jednej strane poďakovanie a na druhej moc premieňať. Znamená to, že život je vždy darom, a keď je tento dar vložený do Božích rúk, získava silu znásobovať sa.

Dáva. U Ježiša niet ničoho, čo by vzal do rúk, že by to nebolo zároveň aj požehnaním; a niet požehnania, ktoré by nebolo dávaním. Požehnanie je vždy aj poslaním, má cieľ deliť sa, podeliť sa s tým, čo bolo prijaté, pretože iba v dávaní, v delení sa nachádzame ako ľudské osoby prameň radosti a zakusujeme spásu. Je to dávanie, ktoré chce obnoviť pamäť, že sme svätým ľudom, ľudom pozvaným priniesť radosť spásy. Ruky, ktoré Ježiš zdvíha, aby dobrorečil Bohu, sú tie isté, ktoré rozdávajú chlieb hladnému zástupu. A môžeme si teraz predstaviť, ako si z ruky do ruky podávali chlieb a ryby, pokiaľ sa nedostali až k tým najvzdialenejším. Ježiš dokáže vytvoriť medzi nimi jednotný pohyb: každý sa delil s tým, čo prijal, a tak to premieňal na dar pre ďalších. Tak sa stalo, že sa všetci nasýtili a dokonca aj zvýšilo: pozbierali to do siedmich košov. Pamäť, ktorá je pevne uchopená, požehnaná pamäť, obetovaná pamäť vždy zasycuje ľud.

Eucharistia je tým „chlebom, ktorý sa láme pre život sveta“, ako uvádza motto 5. eucharistického kongresu, ktorý dnes otvárame a ktorého dejiskom bude Tarija. Práve sviatosť prijímania (sviatosť spoločenstva) nám pomáha vyjsť z individualizmu, aby sme spoločne žili nasledovanie a dáva nám istotu, že to čo vlastníme a to čím sme, ak je to prijaté, požehnané a obetované, sa prostredníctvom Božej moci, mocou jeho lásky stáva chlebom života pre druhých.

Cirkev slávi Eucharistiu, slávi pamiatku Pána, Pánovo utrpenie, pretože Cirkev je komunitou, ktorá je pamätlivá. Preto vo vernosti poslaniu Pána vždy a znova opakuje: «Toto robte na moju pamiatku» (Lk 22,19). Aktualizuje, robí reálnym, z generácie na generáciu, v najrôznejších kútoch našej zeme, tajomstvo Chleba života. Sprítomňuje ho a ponúka nám ho. Ježiš chce, aby sme boli účastní na jeho živote a aby sa prostredníctvom nás rozmnožoval v našej spoločnosti. Nie sme izolovanými, oddelenými osobami, ale sme ľudom pamäte, ktorá sa aktualizuje a neustále rozdáva.

Život, ktorý vytvára pamäť potrebuje iných, vzťahy, stretnutie, reálnu solidaritu, ktorá bude schopná vstúpiť do logiky prijatia, požehnávania a dávania, do logiky lásky.

Mária, ako mnohé z vás, niesla v sebe pamäť svojho ľudu, život svojho Syna a na sebe samej zakúsila Božiu veľkosť, ohlasujúc s radosťou, že On «nasycuje hladných dobrými vecami» (por. Lk 1,53), nech je ona dnes našim príkladom, aby sme vložili svoju dôveru v dobrotu Pána, ktorý koná veľké diela s malými vecami, prostredníctvom pokory svojich služobníkov. Nech sa tak stane.

 

Pápež František v bolívijskom Santa Cruz

Vatikán/Bolívia 9. júla - Od včerajšieho popoludnia je pápež František v Bolívii a od včerajšieho večera je v meste Santa Cruz, kde ho po prílete z hlavného mesta La Paz v neskorých večerných hodinách miestneho času (okolo 4. hodiny ráno nášho času) na medzinárodnom letisku Viru Viru privítal arcibiskup Santa Cruz Mons. Sergio Alfredo Gualberti Calandrina a niekoľko miestnych spoločenských predstaviteľov. Prijatie sa uskutočnilo bez akýchkoľvek formalít a príhovorov.

Mesto Santa Cruz de la Sierra, alebo jednoducho Santa Cruz (Svätý Kríž) je novým ekonomickým centrom Bolívie a s vyše milión sedemstotisíc obyvateľmi je najľudnatejším mestom krajiny. Pre svoju polohu na východe krajiny sa veľmi odlišuje od ostatných miest Bolívie, ktoré sú situované v Andách: ekonomickou situáciu, kultúrou, jazykom, oblečením.

Takmer dva milióny katolíkov Arcidiecézy Santa Cruz de la Sierra predstavuje 80 percent populácie. V 78 farnostiach pôsobí 180 kňazov, vrátane rehoľných.

Okrem arcibiskupa Calandrina sa Svätý Otec ešte včera večer stretol s emeritným arcibiskupom Santa Cruz kardinálom Juliom Terrazasom Sandovalom, v jeho súkromnej rezidencii. Na radu lekára bude táto budova rezidenciou pápeža počas týchto dvoch dní, pretože La Paz, kde sa nachádza apoštolská nunciatúra, je v nadmorskej výške až 3600 metrov.

Pápež František sa teda odtiaľto dnes ráno o 9.15, teda u nás popoludní o 15.15 presunul papamobilom na Námestie Krista Vykupiteľa, vzdialené asi 1,5 km. Tu slávil svätú omšu otvorenia 5. národného eucharistického kongresu, ktorý bude pokračovať v meste Tarija v duchu motta: «Chlieb, ktorý sa láme pre život sveta».

Tisíce veriacich sa rozhodli stráviť noc na ulici čakajúc na omšu s pápežom Františkom, jedinú na pôde Bolívie počas tejto návštevy. Široké ulice zbiehajúce sa na námestí môžu pojať dva milióny veriacich, ktorí mohli takto sledovať eucharistické slávenie prostredníctvom veľkoplošných obrazoviek. Liturgickou rečou slávenia s formulárom o Najsvätejšej Eucharistii bola španielčina, ale ja domorodé jazyky guaraní, kečua a aymara. Pre slávenie bolo pripravených 500-tisíc hostií. Zaujímavosťou je, že ako sakristia poslúžil miestny Burger King v blízkosti Námestia Krista Vykupiteľa.

V homílii Svätý Otec vychádzal z Markovho evanjelia (8,1-10) o rozmnožení chleba. Keď apoštoli videli množstvo čakajúcich ľudí, najprv žiadali Ježiša, aby ich rozpustil, pretože nebolo možné dať sa im najesť všetkým.

„Zoči-voči toľkým situáciám hladu vo svete môžeme povedať: ‚Nesedia nám účty, nevychádza nám to.‘ Je nemožné čeliť týmto situáciám, a tak nám beznádej ovládne naše srdce. V srdci plnom beznádeje sa ľahko stane, že priestor zaberie logika, ktorá sa snaží presadiť v dnešnom svete. Logika, ktorá chce premeniť všetko na predmet výmeny, konzumu, o všetkom sa dá zjednávať. Logika, ktorá chce nechať miesto iba niekoľkým a vyhodí všetkých ostatných, ktorí neprodukujú, ktorí nie sú považovaní za schopných a hodných, pretože na pohľad „nám neprispievajú k našim číslam“. Ježiš nám opätovne hovorí: «Nie je potrebné, aby odišli, vy im dajte jesť.»“

Pápež František zdôraznil, že Ježišova vízia neakceptuje logiku, pohľad, ktorý vždy prestriháva niť toho, kto je slabý, kto je núdzny. Prijímajúc výzvu, on sám nám dáva príklad a ukazuje nám cestu v troch slovách: berie do rúk trochu chleba a zopár rýb, požehnáva ich, rozdeľuje a dáva ich apoštolom, aby ich rozdelili medzi ľudí. Toto je cesta zázraku. Vysvetľujúc jednotlivé Ježišove skutky Svätý Otec vysvetlil, že „Ježiš cez tieto tri skutky dokáže premeniť logiku odhadzovania na logiku spoločenstva a komunity.“ Pápež potom v nadväznosti na motto eucharistického kongresu „Eucharistia je «chlebom, ktorý sa láme pre život sveta», pripomenul, že sviatosť prijímania (sviatosť spoločenstva) nám pomáha vyjsť z individualizmu, a dáva nám istotu, že to čo vlastníme a to čím sme, ak je to prijaté, požehnané a obetované, sa prostredníctvom Božej moci, mocou jeho lásky stáva chlebom života pre druhých.

„Ježiš chce, aby sme boli účastní na jeho živote a aby sa prostredníctvom nás rozmnožoval v našej spoločnosti. Nie sme izolovanými, oddelenými osobami, ale ľudom pamäte, ktorá sa aktualizuje a neustále rozdáva. Život, ktorý vytvára pamäť potrebuje iných, vzťahy, stretnutie, reálnu solidaritu, ktorá bude schopná vstúpiť do logiky prijatia, požehnávania a dávania, do logiky lásky.“

V závere slávenia sa pápežovi Františkovi poďakoval arcibiskup Santa Cruz Mons. Sergio Alfredo Gualberti Calandrina. Po odovzdaní misijných krížov zástupcom všetkých trinástich krajín Latinskej Ameriky, ktorí držali v rukách národné vlajky, ukončil Svätý Otec Eucharistiu záverečným požehnaním. Pozdravujúc zhromaždených sa odobral do rezidencie. Popoludňajší program sa začal o 16.00 miestneho času.

Program pápeža vo štvrtok 9. júla popoludní miestneho času, bude vzhľadom na časový posun 6 hodín pokračovať v našich neskorých večerných hodinách. Pozostávať bude z dvoch dôležitých stretnutí: s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami a následne s účastníkmi Svetového stretnutia ľudových hnutí. V poradí jedenásty príhovor z celkového predpokladaného počtu 22 prednesie Svätý Otec v telocvični školy Dona Bosca, kde ho popoludní o 16. hodine bude očakávať asi štyritisíc kňazov, rehoľníkov, seminaristov. Súčasťou Bohoslužby slova budú aj svedectvá troch vybraných zástupcov z radov zasvätených.

Veľmi očakávaný je príhovor na Svetovom stretnutí ľudových hnutí, organizovanom v spolupráci Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a Pápežskej akadémie sociálnych vied od 7. do 9. júla. Zúčastňujú sa na ňom predstavitelia spomenutých inštitúcii kardinál Peter Turkson a Mons. Marcelo Sánchez Sorondo. Zastúpenie tu majú sezónni pracovníci, roľníci „sin tierras“ (bez pôdy) a „villeros“ (obyvatelia chudobných oblastí a favel), domorodci, migranti a ďalšie skupiny. Ide od druhé stretnutie tohto druhu, prvé sa konalo z iniciatívy pápeža Františka v októbri minulého roku vo Vatikáne, za účasti bolívijského prezidenta Eva Moralesa. Dnešné stretnutie sa uskutoční v najväčšom veľtržnom výstavnom centre Expo Feria v Santa Cruz, zriadenom v roku 2003 na ploche päťtisíc metrov štvorcových. Ukončení stretnutia sa skončí aj dnešný program druhého dňa návštevy Bolívie. Svätý Otec sa vráti do rezidencie emeritného arcibiskupa.

 

Homília pápeža Františka v Santa Cruz pri otvorení eucharistického kongresu

Vatikán/Bolívia 9. júla – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol vo štvrtok 9. júla 2015 pri slávení Eucharistie na Námestí Krista Vykupiteľa v Santa Cruz pri príležitosti otvorenia 5. národného eucharistického kongresu, ktorý bude pokračovať v meste Tarija v duchu motta: «Chlieb, ktorý sa láme pre život sveta».

Prišli sme sem z rôznych miest, regiónov, krajín, aby sme slávili živú prítomnosť Boha medzi nami. Pred niekoľkými hodinami sme vyšli z našich domovov a komunít, aby sme mohli byť spolu ako svätý Boží ľud. Kríž a obraz misie nám v pamäti vyvolávajú spomienky na všetky komunity, ktoré sa zrodili v Ježišovom mene na tomto území a ktorých sme dedičmi.

V evanjeliu, ktoré sme práve počuli, bola opísaná situácia dosť podobná tej, ktorú teraz prežívame. Tak ako tých štyritisíc ľudí, aj my túžime počúvať Ježišovo slovo a prijať jeho život. Oni včera a my dnes, spoločne s Majstrom, Chlebom života.

Som pohnutý, keď vidím veľa matiek s deťmi na pleciach. Ako to robia aj mnohé z vás. Nesú na sebe život, budúcnosť svojho ľudu. Nesú dôvody svojej radosti a nádeje. Nesú požehnanie zeme v podobe ovocia. Nesú prácu vykonanú svojimi rukami. Rukami, ktoré utvárali prítomnosť a budú vytvárať výhľady do budúcnosti. Na svojich pleciach však nesú aj sklamania, smútok a horkosť, nespravodlivosť, ktorá ako sa zdá, nemá konca, a jazvy po nenaplnenej spravodlivosti. Nesú na sebe radosti a bolesti svojej zeme. Vy v sebe nesiete pamäť vášho ľudu. Pretože národy majú svoju pamäť, pamäť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu, národy majú pamäť napredujúc na ceste.

Nejeden raz zakusujeme námahu tejto cesty. A nemálo krát nám chýbajú sily, aby sme nádej udržali živú. Koľkokrát prežívame situácie, ktoré chcú uspať našu pamäť a tak sa oslabuje nádej a postupne strácajú motívy k radosti. Tak sa nás začína zmocňovať smútok, ktorý sa stáva individualistickým, spôsobuje stratu pamäti, že sme milovaným ľudom, vyvoleným ľudom. Táto strata spôsobuje rozklad, spôsobuje, že sa uzatvárame pred druhými, osobitne pred najchudobnejšími.

Môže sa nám stať to, čo sa stalo apoštolom, keď videli to množstvo ľudí, čo tam boli. Požiadali Ježiša, aby ich rozpustil, aby ich poslal domov, pretože nebolo možné dať sa najesť všetkým týmto ľuďom. Zoči-voči toľkým situáciám hladu vo svete môžeme povedať: „Prepáčte, nesedia nám účty, nevychádza nám to.“ Je nemožné čeliť týmto situáciám, a tak nám beznádej ovládne naše srdce.

V srdci plnom beznádeje sa ľahko stane, že priestor zaberie logika, ktorá sa snaží presadiť v celom dnešnom svete. Logika, ktorá chce premeniť všetko na predmet výmeny, všetko na predmet konzumu, o všetkom sa dá zjednávať. Logika, ktorá chce nechať miesto iba niekoľkým a vyhodí všetkých ostatných, ktorí neprodukujú, ktorí nie sú považovaní za schopných a hodných, pretože na pohľad „nám neprispievajú k našim účtom“. A Ježiš nám opätovne hovorí: „Nie je nutné vylúčiť ich, nie je nevyhnutné, aby odišli, vy im dajte jesť“.

Je to pozvanie, ktoré dnes silno zaznieva aj nám: „Nie je nutné niekoho vylúčiť, nie je nutné, aby niekto odišiel, dosť bolo odhadzovania, vy sami im dajte jesť“. Ježiš to opakovane hovorí nám tu na námestí. Ježišova vízia neakceptuje logiku, pohľad, ktorý vždy prestriháva niť toho, kto je slabý, kto je núdzny. Prijímajúc výzvu, on sám nám dáva príklad a ukazuje nám cestu. Je to akt vyjadrený v troch slovách: berie do rúk trochu chleba a zopár rýb, požehnáva ich, rozdeľuje a dáva ich učeníkom, aby ich rozdelili medzi ostatných. Toto je cesta zázraku. Celkom iste tu nejde o mágiu, ani o modloslužbu. Ježiš cez tieto tri skutky dokáže premeniť logiku odhadzovania na logiku spoločenstva, na logiku komunity. Chcel by som teraz krátko vysvetliť každý z týchto troch skutkov.

Berie. Východiskovým bodom je, že veľmi vážne berie život svojich blízkych. Pozrie sa im do očí a pochopí ich život, ich pocity. V tých pohľadoch vidí to, čo rezonuje a to, čo prestalo rezonovať v pamäti a srdci jeho ľudu. Uvažuje nad tým a vyhodnocuje. Vyhodnocuje všetko to, čo dobré môžu ponúknuť, všetko dobro na ktorom sa ako na základe môže stavať. Ale nehovorí o predmetoch, alebo o kultúrnych hodnotách, či o myšlienkach, ale hovorí o ľuďoch. Najopravdivejšie bohatstvo spoločnosti sa meria životom jej ľudí, meria sa jej starými ľuďmi, schopnými odovzdávať svoju múdrosť a pamäť národa mladším. Ježiš nespochybňuje dôstojnosť nikoho, s ospravedlnením, že nemá čo dať, alebo o čo sa podeliť. Berie všetko ako príde.

Požehnáva. Ježiš ich berie do rúk, a dobrorečí Otcovi, ktorý je na nebesiach. Vie, že tieto dary sú Božím darom. Preto k nim nepristupuje ako „k hocakej veci“, keďže celý život, celý tento život je ovocím milosrdnej lásky. On si to uvedomuje. Ide za jednoduché zdanie a v geste dobrorečenia, vo chválach, prosí Otca o dar jeho Ducha Svätého. Požehnávanie so sebou prináša tento dvojitý pohľad, na jednej strane poďakovanie a na druhej moc premieňať. Znamená to, že život je vždy darom, a keď je tento dar vložený do Božích rúk, získava silu znásobovať sa.

Dáva. U Ježiša niet ničoho, čo by vzal do rúk, že by to nebolo zároveň aj požehnaním; a niet požehnania, ktoré by nebolo dávaním. Požehnanie je vždy aj poslaním, má cieľ deliť sa, podeliť sa s tým, čo bolo prijaté, pretože iba v dávaní, v delení sa nachádzame ako ľudské osoby prameň radosti a zakusujeme spásu. Je to dávanie, ktoré chce obnoviť pamäť, že sme svätým ľudom, ľudom pozvaným priniesť radosť spásy. Ruky, ktoré Ježiš zdvíha, aby dobrorečil Bohu, sú tie isté, ktoré rozdávajú chlieb hladnému zástupu. A môžeme si teraz predstaviť, ako si z ruky do ruky podávali chlieb a ryby, pokiaľ sa nedostali až k tým najvzdialenejším. Ježiš dokáže vytvoriť medzi nimi jednotný pohyb: každý sa delil s tým, čo prijal, a tak to premieňal na dar pre ďalších. Tak sa stalo, že sa všetci nasýtili a dokonca aj zvýšilo: pozbierali to do siedmich košov. Pamäť, ktorá je pevne uchopená, požehnaná pamäť, obetovaná pamäť vždy zasycuje ľud.

Eucharistia je tým „chlebom, ktorý sa láme pre život sveta“, ako uvádza motto 5. eucharistického kongresu, ktorý dnes otvárame a ktorého dejiskom bude Tarija. Práve sviatosť prijímania (sviatosť spoločenstva) nám pomáha vyjsť z individualizmu, aby sme spoločne žili nasledovanie a dáva nám istotu, že to čo vlastníme a to čím sme, ak je to prijaté, požehnané a obetované, sa prostredníctvom Božej moci, mocou jeho lásky stáva chlebom života pre druhých.

Cirkev slávi Eucharistiu, slávi pamiatku Pána, Pánovo utrpenie, pretože Cirkev je komunitou, ktorá je pamätlivá. Preto vo vernosti poslaniu Pána vždy a znova opakuje: «Toto robte na moju pamiatku» (Lk 22,19). Aktualizuje, robí reálnym, z generácie na generáciu, v najrôznejších kútoch našej zeme, tajomstvo Chleba života. Sprítomňuje ho a ponúka nám ho. Ježiš chce, aby sme boli účastní na jeho živote a aby sa prostredníctvom nás rozmnožoval v našej spoločnosti. Nie sme izolovanými, oddelenými osobami, ale sme ľudom pamäte, ktorá sa aktualizuje a neustále rozdáva.

Život, ktorý vytvára pamäť potrebuje iných, vzťahy, stretnutie, reálnu solidaritu, ktorá bude schopná vstúpiť do logiky prijatia, požehnávania a dávania, do logiky lásky.

Mária, ako mnohé z vás, niesla v sebe pamäť svojho ľudu, život svojho Syna a na sebe samej zakúsila Božiu veľkosť, ohlasujúc s radosťou, že On «nasycuje hladných dobrými vecami» (por. Lk 1,53), nech je ona dnes našim príkladom, aby sme vložili svoju dôveru v dobrotu Pána, ktorý koná veľké diela s malými vecami, prostredníctvom pokory svojich služobníkov. Nech sa tak stane.

 

Pápež oživil pamiatku pátra Espinala, zavraždeného za hlásanie evanjelia slobody

Vatikán/Bolívia 9. júla - Po uvítacom ceremoniáli včera 8. júla na medzinárodnom letisku El Alto sa pápež František vo večerných hodinách (už po polnoci nášho času) zastavil nakrátko na mieste mučeníckej smrti pátra Luisa Espinala SJ. Ide o jezuitského kňaza, poetu, žurnalistu a filmového tvorcu, ktorý sa v období diktatúry podieľal na sociálnych zápasoch, aj na 19-dňovej hladovke v roku 1977, počas ktorej žil deň a noc po boku rodinám baníkov. Zomrel po únose a mučení pod guľkami eskadróny smrti 21. mája 1980.

Pápež František na pamätnom mieste spontánnymi slovami pripomenul odkaz pátra Espinala: „Dobrý večer, milí bratia a sestry, zastavil som sa tu, aby som vás pozdravil a predovšetkým zaspomínal, pripomenul brata, nášho brata, obeť záujmov, ktoré nechceli, aby sa bojovalo za slobodu Bolívie. Páter Espinal kázal evanjelium a toto evanjelium obťažovalo, a preto ho zlikvidovali.“

Svätý Otec následne vyzval k minúte ticha a modlitby. Vrátil sa k myšlienke, že páter Espinal „kázal evanjelium, evanjelium, ktoré nám prináša slobodu, ktoré nás oslobodzuje... Boh nech mu dá večný odpočinok a svetlo, ktoré nikdy nezhasína.“

Luis Espinal Camps sa narodil 2. februára 1932 v španielskej Manrese. Vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v roku 1949, za kňaza bol vysvätený v Barcelone v roku 1962. Ako misionár odchádza v roku 1968 do Bolívie, kde sa v rámci pastorácie venuje obrane práv robotníkov a pracujúcich, a to aj svojou aktivitou v médiách, prostredníctvom rádia, televízie, filmu, kníh. V roku 1977 sa zúčastňuje na 19-dňovej hladovke. Počas diktatúry Luisa Garcíu Meza Tejedu, v jednom z najkrvavejších období Bolívie, bol 21. marca 1980 zatknutý ozbrojenou jednotkou diktatúry. Jeho doráňané mŕtve telo bolo nájdené v nasledujúci deň. Brutálna vražda vyvolala traumu medzi ľuďmi, ktorí sa masovo zúčastnili na pohrebe 24. marca v La Paze. Prezident Evo Morales v roku 2007 vyhlásil 21. marec za „Deň bolívijskej kinematografie“, ako pripomienku a ocenenie zápasu pátra Espinala za ľudské práva a demokraciu a tiež uznanie jeho príspevku pre bolívijskú kultúru, najmä film.

Profil jezuitského pátra Luisa Espinala a osobitne jeho evanjeliovú blízkosť najslabším a bezbranným, teda angažovanosť sociálnu, nie politickú, približuje v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas Mons. Basilio Bonaldi, kňaz fidei donum a formátor v seminári v La Paz:

„Iste, toto ho poháňalo, najmä ku koncu jeho života, okrem hladovky v roku 1977, ku kritizovaniu vtedajšej vlády generála García Meza prostredníctvom týždenníka Aqui. Táto - pretože mal v rukách dokumentáciu o silnej téme obchodovania s drogami - spôsobila jeho mučenícku smrť, dva dni pred smrťou Mons. Romera v El Salvadore. Páter Luis Espinal bol zabitý 21. mája 1980 a Romero 23. mája. Páter Espinal si v ten večer išiel pozrieť film - ktorý sa týkal vylúčených - a pri východe z kina bol unesený niekoľkými ľuďmi, ktorí vystúpili z džípu bez poznávacej značky. Veľmi dobre sa vie, že ho viedli na popravu v oblasti Achachicala; mučili ho tam štyri hodiny a potom ho zabil 17 výstrelmi a jeho telo preniesli na miesto Achachicala alta: miesto, kde je teraz malý pamätník a veľký kríž, a kde sa pápež rozhodol zastaviť.“

Na jeho pohrebe 24. marca 1980 bolo sedemdesiat až osemdesiat tisíc ľudí. Nikdy v Bolívii nebol pohreb s takou účasťou ľudí, hovorí Mons. Basilio Bonaldi. Na otázku, aký je význam pápežovho rozhodnutia zastaviť sa na tomto mieste, odpovedá:

„Ten, aby Cirkev, a to nielen v Bolívii, kládla dôraz na mučeníkov Latinskej Ameriky - a bolo ich veľa - zvlášť v tejto dobe diktatúry, ktorí ponúkli svoj život za vernosť evanjeliu, nie preto, že robili politiku. A my sme naozaj presvedčení, že táto postava by mala byť opäť vynesená na svetlo ešte viac, a že tak ako on sa naučíme naozaj hovoriť pravdu, a nie byť ako tí, ktorí z dôvodu obozretnosti - téma veľmi blízka Luisovi Espinalovi - nehovoria, alebo sa stiahnu. Preto by som povedal, že sa stáva oslavou istého spôsobu ako byť katolíkom dnes v Bolívii a vo svete, aby sa hovorila pravda vo vernosti evanjeliu.“

Takže je to postava stále aktuálna...

„Áno, pretože táto postava je populárna nielen pre typicky cirkevný svet, ale aj pre širší svet a celú bolívijskú spoločnosť: pre tých, ktorí sa angažujú za ľudské práva, tých, ktorí v ňom videli muža umenia, tých, ktorí oceňujú úsilie a vždy sa snažia naozaj budovať spravodlivejšiu spoločnosť. Takže naozaj sa stáva postavou - svätcom - orientačným bodom, a to nielen pre katolíkov, ale pre celú bolívijskú spoločnosť, prvkom spoločenstva pre všetkých Bolívijčanov.“

 

Pápež František pozdravil Bolíviu ako krajinu jedinečnej krásy

Vatikán/Bolívia 9. júna – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri uvítacom ceremoniáli v Bolívii po prílete na Medzinárodné letisko El Alto hlavného mesta La Paz dňa 8. júla 2015.

Vážený pán prezident, ctené autority, bratia biskupi, milí bratia a sestry, dobrý večer!

Na začiatku tejto pastoračnej cesty chcem všetkým mužom a ženám Bolívie venovať svoj pozdrav s najsrdečnejším žičením mieru a prosperity. Ďakujem pánovi prezidentovi Mnohonárodnostného štátu Bolívie za srdečné a bratské prijatie, ktorého sa mi dostalo, a za jeho zdvorilé slová uvítania. Ďakujem i pánom ministrom a ostatným štátnym predstaviteľom, členom Zložiek obrany a Policajného zboru za ich prejav dobrej vôle prísť ma privítať. Mojím bratom v biskupskej službe, kňazom, rehoľníkom a rehoľniciam, kresťanským veriacim, celej putujúcej cirkvi v Bolívii chcem týmto vyjadriť svoje city bratského spoločenstva v Pánovi. Vo svojom srdci zvlášť nesiem tých synov tejto zeme, ktorí z rôznych dôvodov nie sú tu a museli ísť hľadať „inú zem“, ktorá by ich prijala, iné miesto, kde by im naša matka zem dala viac úrodnosti a lepšie možnosti pre život.

Je pre mňa veľkým potešením byť v tejto krajine jedinečnej krásy, požehnanej Bohom v jej rozličných oblastiach: náhorná plošina (altiplano), údolia, amazónske oblasti, púšte, neporovnateľné jazerá. Preambula Ústavy tejto krajiny to potvrdzuje poetických spôsobom: „Od pradávnych čias povstávali vrchy, vyvierali rieky, formovali sa jazerá. Naša Amazónia, náš Chaco, naše hory, naše roviny a údolia sa pokryli rastlinami a kvetmi“, a toto mi pripomína, že „svet je niečo viac, ako len problém, ktorý treba vyriešiť, je radostným tajomstvom, ktoré kontemplujeme s plesaním a chválou“ (Laudato si’, 12). No predovšetkým je to zem požehnaná vo svojich ľuďoch, vo svojej kultúrnej a etnickej rôznosti, v čom spočíva veľkosť bohatstva a čo tvorí neustálu výzvu na vzájomný rešpekt a dialóg medzi tisícročným a tým súčasným pôvodným obyvateľstvom; akú len radosť dáva poznanie, že španielčina (castellano) prinesená do týchto končín zeme, dnes žije spolu s 36 pôvodnými jazykmi, premiešavajúc sa – ako ružová a žltá farba v prípade vašich národných kvetov kantutu a patujú – čoho výsledkom je krása a jednota v rozličnosti. V tejto krajine a v tomto národe sa silne zakorenilo ohlasovanie evanjelia, ktoré počas dlhých rokov osvecovalo spolunažívanie, prispievalo k rozvoju obyvateľstva a rozvíjaniu kultúry.

Ako hosť a pútnik, prichádzam, aby som utvrdil vieru veriacich vo vzkrieseného Krista, aby sme všetci, čo v neho veríme, pokým putujeme týmto životom, boli svedkami jeho lásky, kvasom lepšieho sveta a spolupracovali na budovaní spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti.

Bolívia robí dôležité kroky pre zapojenie rozsiahlych sektorov do ekonomického, sociálneho a politického života krajiny; môže sa oprieť o Ústavu, ktorá potvrdzuje práva jednotlivcov, menšín, životného prostredia, a o inštitúcie vnímavé na tieto skutočnosti. Všetko si to vyžaduje ducha občianskej spolupráce, dialógu a participácie zo strany jednotlivcov i spoločenských činiteľov v otázkach, ktoré sa týkajú všetkých. Integrálny pokrok národa zahŕňa hodnotový rast u ľudí a konvergenciu k spoločným ideálom, čím sa dosiahne zjednotenie vôle bez toho, že by bol niekto vyraďovaný a vytláčaný. Pokiaľ sa rast vníma len na úrovni materiálnej, vždy je tu riziko návratu k vytváraniu nových rozdielov, čím bude hojnosť jedných na úkor nedostatku ostatných. Preto okrem inštitucionálnej transparentnosti si sociálna súdržnosť vyžaduje úsilie v oblasti výchovy občanov.

Rád by som v týchto dňoch dodal povzbudenie povolaniu Kristových učeníkov komunikovať radosť evanjelia, byť soľou zeme a svetlom sveta. Hlas duchovných pastierov, ktorý má byť hlasom prorockým, sa prihovára k spoločnosti v mene Matky Cirkvi – pretože Cirkev je matka – a hovorí v duchu jej evanjeliovej voľby dávať prednosť tým posledným, vyraďovaným, vylúčeným: toto je prioritná voľba Cirkvi. Bratská láska, toto živé vyjadrenie Ježišovho nového prikázania, nachádza svoje vyjadrenie v programoch, dielach a inštitúciách, ktoré sa snažia o integrálny rozvoj osoby, ako aj v starostlivosti o tých najviac zraniteľných a v ich ochrane. Nemožno veriť v Boha Otca a pritom nevidieť brata v každom človeku, a nemožno nasledovať Ježiša bez vydania svojho života za tých, za ktorých on sám zomrel na kríži.

V dobe, v ktorej je častokrát tendencia zabúdať či prekrúcať základné hodnoty, si rodina zasluhuje špeciálnu pozornosť zo strany tých, čo sú zodpovední za spoločné dobro, pretože je základnou bunkou spoločnosti, ktorá so sebou prináša pevné väzby jednoty, na ktorých stojí ľudské spolunažívanie, a tým, že dáva svetu deti a vychováva ich, je zárukou budúcnosti a obnovy spoločnosti.

Cirkvi ležia zvlášť na srdci mladí ľudia, ktorí sú s oduševnením vo svojej viere a s veľkými ideálmi prísľubom budúcnosti, «zvestovateľmi úsvitu a novej jari Evanjelia», ako hovorieval sv. Ján Pavol II. (Posolstvo k 18. svetovému dňu mládeže, 6). Starostlivosť o deti a o to, aby sa mladí ľudia venovali hodnotným ideálom, je zárukou budúcnosti pre spoločnosť; a Cirkev chce takú spoločnosť, ktorá nachádza záruku svojej istoty, keď doceňuje a váži si aj svojich starých ľudí, ktorí sú tými, čo nám prinášajú múdrosť ľudu; stará sa o tých, ktorí sú dnes vyraďovaní z dôvodu toľkých záujmov, ktoré kladú do centra ekonomického života bôžika peňazí – sú vyraďované deti a mládež, ktorí sú budúcnosťou krajiny, starci, ktorí sú pamäťou národa; preto sa treba o nich postarať, treba ich chrániť, sú našou budúcnosťou. Cirkev sa vedome rozhoduje ísť cestou vytvárania „kultúry bohatej na pamäť“, ktorá garantuje starým ľuďom nielen kvalitu života počas ich posledných rokov, ale hrejivý vzťah, ako to dobre vyjadruje vaša Ústava.

Vážený pán prezident, drahí bratia, ďakujem vám, že tu môžem byť. Tieto dni nám umožnia viacero momentov stretnutia, dialógu a oslavy viery. Som naplnený radosťou a spokojnosťou z toho, že sa nachádzam v tejto vlasti, ktorá sa sama nazýva mierumilovnou, vlasťou pokoja, ktorá podporuje kultúru pokoja a právo na mier.

Zverujem túto návštevu pod ochranu Najsvätejšej Panny z Copacabany, Kráľovnej Bolívie, a prosím ju, aby ochraňovala všetky svoje deti. Veľké ďakujem! Nech vás Pán požehnáva! Jallalla Bolívia! [pozn. Jallalla v dialekte kečua-aymara vyjadruje nádej, oslavu a šťastie]

 

Bolívia privítala „pápeža chudobných“ objatím v pestrosti kultúr

Vatikán/Bolívia 9. júla – Druhú etapu apoštolskej cesty pápeža Františka v Latinskej Amerike otvorilo v stredu 8. júla privítanie na letisku v La Paz, kde lietadlo spoločnosti Boliviana de Aviación s pápežom na palube pristálo po 17. hodine miestneho času, čiže po 23. hodine nášho času (časový posun je 6 hodín). Aj privítanie Bolívijčanmi bolo maximálne srdečné, podobne ako predtým v Ekvádore. Na letisko El Alto v 4000-metrovej nadmorskej výške, ktoré leží v tesnej blízkosti hlavného mesta La Paz, prišiel pápeža privítať polmiliónový dav. Pod schodíkmi z lietadla pápeža objatím pozdravil prezident Mnohonárodného štátu Bolívie Evo Morales a najvyšší predstavitelia krajiny. Kultúrne bohatstvo národov Bolívie predstavovali deti oblečené v pestrých krojoch.

V úvodnom príhovore bolívijský prezident Morales oslovil Svätého Otca „Hermano Papa Francisco“, čiže „brat pápež František“. „Prichádzate plný energie po tom, ako ste sa v Ekvádore nadýchali tichomorského vánku, prišli ste do krajiny pokoja, ktorá hľadá spravodlivosť.“ Plný názov hlavného mesta Bolívie predstavuje titul Panny Márie, Kráľovnej pokoja: „Nuestra Señora de la Paz“.

„Prinášaš nám svoje posolstvo viery, nádeje a oslobodenia, brat pápež František, vítame ťa s otvoreným náručím a srdcom ako pápeža chudobných,“ pokračoval prezident. Pápeža prirovnal k svätému Františkovi z Assisi, pripomenúc jeho nasadenie v prospech núdznych: „Kto zrádza chudobného, zrádza Krista; v dobe zmeny ten, kto zrádza chudobného, zrádza pápeža Františka.“

V krátkom príhovore bolívijský prezident spomenul aj skutočnosť, že Bolívia je krajina bez prístupu k moru, čo označil za upretie jej práv cestou invázie.

Svätý Otec potom predniesol príhovor, v ktorom poeticky poukázal na prírodné i kultúrne bohatstvo Bolívie. Hovoril o svojom zámere upevniť veriacich vo viere

v Krista, aby boli soľou zeme a svetlom sveta a prispievali k budovaniu spoločnosti vytváraním „kultúry bohatej na pamäť“. Zdôraznil potrebu chrániť hodnotu rodiny ako základu jednotiacich väzieb spoločnosti a požiadavku odmietnuť vyraďovanie detí, mládeže i starých ľudí. Pripomenul, že Cirkev sa v duchu evanjelia prednostne venuje chudobným a vylúčeným.

Na záver v atmosfére veľkej srdečnosti udelil prítomným požehnanie, pričom najprv všetkých vyzval ku chvíli sústredenia, počas ktorej zavládlo hlboké ticho.

 

8. júla

Pápež začne druhú etapu cesty pristátím v bolívijských Andách

Vatikán/Bolívia 8. júla - Dnes krátko po poludní miestneho času sa pápež František vydal na vyše trojhodinový let z ekvádorského Quita ponad Peru a Brazíliu do bolívijského hlavného mesta La Paz. Príletom na medzinárodné letisko El Alto, s nadmorskou výškou vyše štyritisíc metrov, plánovanom po 22. hodine nášho času začne druhú etapu cesty do Latinskej Ameriky.

Na programe dnešného popoludnia a večera v miestnom časovom pásme má Svätý Otec privítaciu ceremóniu s príhovorom, zdvorilostnú návštevu u prezidenta Bolívijského mnohonárodného štátu Evom Moralesom v Paláci vlády, následne stretnutie s občianskymi predstaviteľmi v katedrále v meste La Paz, kde tiež prednesie príhovor. A ešte dnes večer odletí do mesta Santa Cruz de la Sierra, ktoré ho privíta po 3. hodine ráno nášho času. Tam bude vo štvrtok 9. júla sláviť Eucharistiu otvorenia 5. národného eucharistického kongresu. Na území Bolívie sa pápež zdrží celkovo 48 hodín.

 

Posledný deň v Ekvádore pápež venoval starším a rehoľníkom

Vatikán/Ekvádor 8. júla – Posledný deň návštevy Ekvádoru, stredajšie dopoludnie 8. júla, Svätý Otec začal návštevou domova dôchodcov v meste Tumbaco, o ktorý sa starajú Misionárky lásky. Po krátkej návšteve kaplnky pápež na nádvorí domu osobne pozdravil každého z približne 70 starčekov a stareniek, o ktorých sa sestry starajú. Sestry pápežovi dali na krk modro-bielu kvetinovú girlandu a jeden zo starčekov mu neskôr nasadil na hlavu tradičný čierny klobúk. Celý čas sa v pozadí ozývali výkriky a spev ľudí zdraviacich Svätého Otca dokonca aj zo striech priľahlých domov. Všetci zborovo žiadali pápeža Františka o požehnanie, ktoré v Ekvádore denne deťom udeľujú aj rodičia na čelo.

Z Tumbaca sa potom pápež presunul do 27 km vzdialenej Národnej mariánskej svätyne El Quinche. V chráme El Quinche postavenom v roku 1928 sa uchováva soška patrónky Ekvádoru – Našej Panej z El Quinche. Ide o cédrovú sošku zo 16. storočia zobrazujúcu Pannu Máriu, ktorá sa viackrát zjavila domorodým indiánom kmeňa Oyacachi.

Po ceste, tak ako častokrát aj pri stretnutiach, ľudia hádzali smerom k Svätému Otcovi lupienky kvetov. V poslednej časti cesty Svätý Otec zamenil auto za papamobil, ktorého kapota bola po chvíli celkom zasypaná lupienkami ruží.

Svätý Otec po tom, ako si uctil milostivú sošku v chráme prostredníctvom kytice kvetov a ruženca, ktorý jej zavesil na ruku, zapísal sa v pamätnej knihe svätyne a na priestranstve pri chráme sa stretol s klérom, rehoľníkmi a seminaristami. Po odznení pozdravov kňaza a rehoľnej sestry pápež predniesol spontánny príhovor.

Skôr než začal hovoriť o zasvätenom živote, spomenul, že si všimol na ekvádorskom ľude niečo zvláštne – veľmi osobitnú radosť a nábožnosť tohto ľudu. Ako povedal, v duchu sa pýtal Pána, čo je to za osobitosť, ktorá ho tak oslovuje na tomto ľude. Nakoniec pochopil, že jeho tajomstvo spočíva v zasvätení ekvádorského ľudu Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v ťažkých časoch svojich dejín a neskôr aj Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Svätý Otec toto nazval základom ekvádorského ľudu a vyzval ho chrániť si túto milosť.

Svätý Otec k rehoľníkom a kňazom hovoril celkom spontánne, odložiac pripravený príhovor. Rozprával im o obrovskej hodnote, akú pre tento svet predstavuje nezištnosť. Nezištná služba, darovanie sa druhým je niečo, čo kňaz a zasvätená osoba prináša tomuto svetu ako Boží dar. Zároveň upozornil, že ide o Božiu milosť, pre udržanie ktorej je nevyhnutné uchovať si živú duchovnú pamäť, neupadnúť do „duchovného Alzheimeru“, pripamätávať si s vďačnosťou zázraky, ktoré pre nás Pán urobil.

V tejto súvislosti si priblížme tradíciu vzťahujúcu sa na titul Našej Panej z Quinche. Zachované príbehy hovoria, ako istý Diego de Robles vytvoril túto sochu na objednávku domorodcov z kmeňa Lumbicí. Diego ju nevytvoril zo zbožnosti, ale pre peňažný zisk. Keďže mu nemohli zaplatiť, odniesol ju do Oyacachi a vymenil ju za cédrové dosky. Okrem toho Diego nevyhovel ani ďalšej žiadosti tamojšieho ľudu, aby pre sochu postavil oltár, až kým sa neocitol v nebezpečenstve pri páde z koňa a nepocítil pritom pomoc Panny Márie. Vrátil sa do tej dediny a urobil pre sochu podstavec.

Ako píše Svätý Otec vo svojom pripravenom príhovore, ktorý napokon odovzdal prítomným na papieri, „aj každý z nás má skúsenosť Boha, ktorý nám prichádza v ústrety na križovatkách a povoláva nás ako ľudí padlých a zdrvených. Nech márna sláva a svetáctvo nespôsobia, že zabudneme na to, odkiaľ nás Boh vykúpil! Nech nám Panna Mária z Quinche pomôže odpútať sa od našich ambícií, našich sebeckých záujmov a prehnanej pozornosti voči sebe samým!“

S Ekvádorom sa pápež František rozlúčil krátko po poludní. Na medzinárodné letisko v Quite mu za návštevu prišli poďakovať pred nastúpenou čestnou jednotkou prezident republiky Rafael Correa s delegáciou najvyšších predstaviteľov a biskupský zbor Ekvádoru.

 

Panna Mária z El Quinche - pápežov text kňazom a rehoľníkom Ekvádoru

Vatikán/Ekvádor 8. júla - Prinášame plný text príhovoru, ktorý pápež František v písomnej podobe odovzdal veriacim pri návšteve Národnej mariánskej svätyne El Quinche v Ekvádore dňa 8. júla 2015 pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami.

Drahí bratia a sestry,

prinášam k nohám Našej Panej z Quinche všetko, čo som prežil počas týchto dní mojej návštevy. Chcem zveriť jej srdcu seniorov a chorých, s ktorými som na chvíľu pobudol v dome Milosrdných sestier a tiež všetky predchádzajúce stretnutia. Zanechávam ich v Máriinom srdci, a zároveň ich vkladám aj do sŕdc vás kňazov, rehoľníkov a rehoľníc, seminaristov, aby ste, povolaní slúžiť v Pánovej vinici, boli ochrancami všetkého, čo ľud v Ekvádore prežíva, trpí a z čoho sa teší.  

Ďakujem Mons. Lazzarimu, pátrovi Minovi a sestre Sandoval za ich slová, ktoré sú mi podnetom, aby som sa s vami podelil o niektoré skutočnosti v spoločnej starostlivosti o Boží ľud.

V evanjeliu nás Pán pozýva, aby sme prijali poslanie bez toho, aby sme kládli podmienky. Je to dôležitý odkaz, na ktorý je dobré nezabúdať a ktorý v tejto svätyni, zasvätenej Obetovaniu Panny Márie, zaznieva s osobitným dôrazom. Mária je príkladom učeníčky pre nás, ktorí sme dostali poslanie tak ako ona. Dôveryplná odpoveď: «Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38), nám pripomína jej slová v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie» (Jn 2,5). Jej príklad je pozvaním slúžiť ako ona.

V Obetovaní Panny Márie môžeme nájsť niektoré podnety pre povolanie každého z nás. Dievčatko Panna Mária bola Božím darom pre svojich rodičov i pre všetok ľud, ktorý očakával oslobodenie. Tento fakt sa často opakuje vo Svätom písme: Boh odpovedá na volanie svojho ľudu tak, že mu posiela slabé dieťa, určené priniesť spásu, ktoré zároveň obnovuje nádej starších rodičov. Božie slovo nám hovorí, že v dejinách Izraela boli sudcovia, proroci a králi Pánovým darom, aby sa jeho nežnosť a milosrdenstvo mohli dostali k jeho ľudu. Sú znakom Božej veľkorysosti: on ich vyvolil, vybral a poslal. Toto nás oslobodzuje od vzťahovačnosti na seba samých, umožňuje nám pochopiť, že viac nepatríme sebe a že naše povolanie si vyžaduje vzdať sa každého sebectva, každej snahy o materiálny zisk či citovú kompenzáciu, ako to zaznelo v evanjeliu. Nie sme obchodníci, ale služobníci; neprišli sme, aby sme sa dali obsluhovať, ale aby sme slúžili, a robíme tak s úplným odpútaním sa, bez palice a bez kapsy.

Niektoré tradície vzťahujúce sa na titul Našej Panej z Quinche nám hovoria, že Diego de Robles vytvoril túto sochu na objednávku domorodcov z kmeňa Lumbicí. Diego ju nevytvoril zo zbožnosti, ale pre peňažný zisk. Keďže mu nemohli zaplatiť, odniesol ju do Oyacachi a vymenil ju za cédrové dosky. Okrem toho Diego nevyhovel ani ďalšej žiadosti tamojšieho ľudu, aby pre sochu postavil oltár, až kým sa neocitol v nebezpečenstve pri páde z koňa a nepocítil pritom pomoc Panny Márie. Vrátil sa do tej dediny a urobil pre sochu podstavec. Aj každý z nás má skúsenosť Boha, ktorý nám prichádza v ústrety na križovatkách a povoláva nás ako ľudí padlých a zdrvených. Nech márna sláva a svetáctvo nespôsobia, že zabudneme na to, odkiaľ nás Boh vykúpil! Nech nám Panna Mária z Quinche pomôže odpútať sa od našich ambícií, našich sebeckých záujmov a prehnanej pozornosti voči sebe samým!

«Autorita», ktorú apoštoli dostávajú od Ježiša nie je pre ich výhody: naše dary sú určené na to, aby obnovovali a budovali Cirkev. Neodmietajte podeliť sa, nebráňte sa dávaniu, neuzatvárajte sa do pohodlia, buďte prameňmi, ktoré pretekajú a osviežujú najmä tých, ktorí sú skľúčení pod ťarchou hriechu, sklamania a nevraživosti (porov. Evangelii gaudium, 272).  

Druhý bod, ktorý mi Obetovanie Panny Márie pripomína, je vytrvalosť. V pôsobivej mariánskej ikonografii tohto sviatku sa Panna Mária ako dievčatko vzďaľuje od svojich rodičov, vystupujúc po chrámovom schodisku. Mária sa neobzerá a s jasným odvolaním sa na upozornenie z evanjelia rozhodne kráča vpred. Aj my, ako učeníci evanjelia, sa vydajme na cestu, aby sme každému národu a na každé miesto priniesli Ježišovu dobrú zvesť. Vytrvalosť v poslaní neznamená chodiť z domu do domu, hľadajúc, kde sa k nám budú lepšie správať, kde bude viac prostriedkov a pohodlia. Vyžaduje si, aby sme spojili svoj životný údel s Ježišovým až do konca. Niektoré redakcie zjavení Panny Márie z Quinche nám hovoria o tom, že istá «pani s dieťaťom v náručí» navštívila počas niekoľkých za sebou nasledujúcich popoludní domorodcov z Oyacachi, keď hľadali útočisko pred útokmi medveďov.

Niekoľkokrát Mária vyšla v ústrety svojim deťom; oni jej neverili, pochybovali o tejto panej, avšak zostali v údive nad jej vytrvalosťou, keďže prichádzala každé popoludnie pri západe slnka. Vytrvať i keď nás odmietajú, aj keď sa dostaví noc a narastá strach a nebezpečenstvo. Vytrvať v tejto snahe s vedomím, že nie sme sami, že je to svätý Boží ľud, ktorý kráča vpred.

Určitým spôsobom môžeme v obraze dievčatka Panny, ktorá vystupuje do Chrámu, vidieť Cirkev sprevádzajúcu učeníka misionára. Spolu s ňou sú tu i jej rodičia, ktorí jej sprostredkovali pamäť viery a teraz ju veľkoryso prinášajú Pánovi, aby mohla napredovať na svojej ceste; je tu spoločenstvo, ktoré predstavuje «zástup panien», jej «družičiek» so zažatými lampami (porov. Ž 45,15) a v ktorých Cirkevní otcovia vidia proroctvo o všetkých tých, ktorí sa napodobňovaním Márie úprimne snažia o priateľstvo s Bohom, a sú tu aj kňazi, ktorí ju očakávajú, aby ju prijali a pripomínajú nám, že v Cirkvi majú pastieri zodpovednosť za to, aby s nehou prijímali a pomáhali rozoznať každého ducha a každé povolanie.

Kráčajme jednotní, podporujme sa navzájom a s pokorou prosme o dar vytrvalosti v jeho službe.

Naša Pani z Quinche sa stala príležitosťou pre stretnutie a pre spoločenstvo práve pre toto miesto, ktoré bolo od čias Ríše Inkov ustanovené ako mnohoetnické sídlo. Aké je pekné, ak je Cirkev vytrvalá vo svojom úsilí byť domom a školou spoločenstva, keď vytvárame to, čo s potešením nazývam kultúrou stretnutia!

Obraz Obetovania nám hovorí, že Panna Mária ako dievčatko si po požehnaní od kňazov sadla na schody oltára, potom sa postavila a tancovala. Myslím na radosť, ktorá sa vyjadruje v obrazoch svadby, radosť ženíchovných priateľov, radosť nevesty ozdobenej svojimi šperkami. Takú radosť má človek, ktorý našiel poklad a zanechal všetko, aby ho dostal. Stretnúť Pána, žiť v jeho dome, mať účasť na jeho imtimite zaväzuje ohlasovať Kráľovstvo a prinášať spásu všetkým. Prekročenie prahu chrámu si od nás vyžaduje, aby sme sa ako Mária premieňali na Pánove chrámy a aby sme sa vydali na cestu priniesť ho bratom. Panna, ako prvá učeníčka misionárka, sa po anjelovom zvestovaní bez váhania vydala na cestu do istej judskej dediny, aby sa podelila o toto nesmierne jasanie; to isté, ktoré spôsobilo, že Ján Krstiteľ sa zachvel radosťou v lone svojej matky. Kto počúva jeho hlas, «chveje sa radosťou» a stáva sa ohlasovateľom jeho radosti. Radosť z evanjelizácie pohýna Cirkev, umožňuje jej vyjsť tak ako Márii.

Aj keď je mnoho dôvodov, ktoré sa považujú za podnet premiestnenia svätyne z Oyacachi na toto miesto, zastavím sa zvlášť pri jednom: «Tu je a bola najlepšie dosiahnuteľná, je to tu pohodlnejšie a bližšie pre všetkých». Takto zmýšľal arcibiskup Quita, Fra Luis López de Solís, keď nariadil postaviť svätyňu, ktorá by mala kapacitu všetkých zhromaždiť a prijať. Cirkev, ktorá vychádza, je Cirkev, ktorá sa približuje, ktorá sa prispôsobuje, aby nezostala vzdialená, vychádza z vlastnej pohodlnosti a má odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia (porov. Ev.gaudium, 20).

Teraz sa vrátime k úlohám, za ktoré sme zodpovední, k požiadavkám svätého Božieho ľudu, ktorý nám bol zverený. Spomedzi nich nezabúdajme na starostlivosť, udržiavanie a usmerňovanie ľudovej zbožnosti, ktorej sa možno priam rukou dotýkať na tomto pútnickom mieste a ktorá je veľmi rozšírená v mnohých latinskoamerických krajinách. Veriaci ľud vedel vyjadriť vieru vlastným jazykom, preukázať najhlbšie pocity bolesti, pochybností, radosti, neúspechu a vďačnosti rozličnými formami zbožnosti: procesiami, bdením, kvetmi, piesňami, ktoré sa premenili na veľkolepé vyjadrenie dôvery v Pána a lásky k jeho Matke, ktorá je i našou matkou.

V Quinche sa ľudské i Božie dejiny zlievajú do príbehu jednej ženy, Márie. A to v jednom dome, v našom dome, na našej sestre matke zemi. Tradície tohto titulárneho sviatku pripomínajú cédre, medvede, štrbinu v skale, ktorá tu bola prvým domom Panny Márie. Hovoria nám o vtákoch, ktoré v minulosti obklopovali toto miesto a o kvetoch, ktoré dnes zdobia jeho okolie. Počiatky tejto zbožnosti nás privádzajú do čias, keď bol jednoduchší «vyrovnaný súlad so stvorením (...), čo umožňovalo kontemplovať Stvoriteľa, ktorý žije uprostred nás a v tom, čo nás obklopuje, a ktorého prítomnosť nemôže byť vykonštruovaná» (Laudato si´, 225), no ktorý sa zjavuje v stvorenom svete, vo svojom milovanom Synovi, v Eucharistii, ktorá umožňuje kresťanom, aby sa cítili ako živé údy Cirkvi a aktívne sa zúčastňovali na jeho poslaní (porov. Dokument z Aparecidy, 264), v Našej Panej z Qiunche, ktorá odtiaľ sprevádzala prvopočiatky ohlasovania viery domorodým národom.

Jej zverme naše povolanie; nech každého z nás urobí darom pre náš ľud, nech nám dá vytrvalosť v úsilí a nadšení vychádzať a niesť evanjelium jej Syna Ježiša – v jednote s našimi pastiermi – až na hranice, až na periférie nášho drahého Ekvádora.


 

Svätý Otec na pôde Pápežskej katolíckej univerzity Ekvádoru

Vatikán/Ekvádor 8. júla – V utorok 7. júla popoludní zavítal pápež František do moderného komplexu Pápežskej katolíckej univerzity Ekvádoru. Univerzite, ktorá bola založená v roku 1946 a zverená do správy jezuitom, udelil v roku 1963 pápež Ján XXIII. prívlastok „pápežská“. Dnes má 14 fakúlt a inštitútov a okolo 30-tisíc študentov. Jej sídlo je v hlavnom meste Quito.

Krátko po 16. hodine miestneho času sa na priestrannom nádvorí začal program stretnutia Svätého Otca so „svetom školstva a univerzity“. Farebné pršiplášte prítomných dávali najavo, že ešte pred príchodom pápeža sa vyskytli spŕšky dažďa. Po príhovore Mons. Espinozu Mateusa, biskupa zodpovedného v rámci Konferencie biskupov Ekvádoru za oblasť katolíckeho školstva a kultúry, zazneli tri svedectvá o význame duchovného rozmeru vo výchove a vzdelávaní a o cieľoch katolíckych vzdelávacích inštitúcií. Predniesli ich postupne vysokoškolská študentka, učiteľka z katolíckej školy a rektor jednej z ekvádorských univerzít, Univerzity Cuenca. Svätému Otcovi symbolicky podarovali malú sošku patróna katolíckej výchovy v Ekvádore, ktorým je sv. Miguel Febres Cordero (1854-1910) z rehole Školských bratov. Pápež František predniesol aj krátku modlitbu na orodovanie tohto svätca. Stretnutie s niekoľkotisícovou účasťou malo charakter modlitby a uvažovania. Po čítaní z Lukášovho evanjelia, konkrétne úryvku Ježišovho podobenstva o rozsievačovi, sa prihovoril Svätý Otec. Učiteľom a študentom položil viacero otázok o cieľoch štúdia, pričom sa sústredil na požiadavku formovania mladej generácie k zodpovednosti za človeka i prírodu.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka na pôde univerzity:

Bratia v biskupskej službe, pán rektor, ctené autority, drahí profesori a študenti, drahí priatelia!

Veľmi sa teším, že som dnes popoludní spolu s vami na pôde tejto Pápežskej univerzity v Ekvádore, ktorá už takmer sedemdesiat rokov vykonáva a sprítomňuje prospešné poslanie Cirkvi v službe mužom a ženám krajiny. Ďakujem vám za vrelé slová, ktorými ste ma privítali a predniesli mi starosti a nádeje, ktoré sa vo vás vynárajú, keď stojíte pred osobnou výzvou vzdelávania. (Ale vidím že sú na obzore nejaké mračná, dúfam, že nepríde búrka a ďalšie mrholenie...)

V evanjeliu sme počuli ako Ježiš, Učiteľ, vyučoval zástupy a malú skupinu učeníkov, prispôsobiac sa ich schopnosti chápania. Robil tak vďaka podobenstvám, ako v tom o rozsievačovi (Lk 8,4-15), takým spôsobom, aby všetci mohli porozumieť. Ježiš sa nesnažil «tváriť učene». Naopak, chce zasiahnuť srdce človeka, jeho intelekt, jeho život, aby tento priniesol úrodu.

Podobenstvo o rozsievačovi nám rozpráva o obrábaní. Naznačuje nám druhy pôdy, druhy semien, druhy plodov a vzťah, ktorý sa medzi nimi utvára. Už od Knihy Genezis, sa Boh obracia na človeka s týmto pozvaním: obrábať a chrániť (porov. Gn 2,15).  

Nedáva mu iba život, dáva mu aj zem a stvorenie. Nedáva mu iba spoločníčku a nekonečné možnosti. Dáva mu aj pozvanie, dáva mu poslanie. Pozýva ho, aby mal účasť na jeho stvoriteľskom diele a hovorí mu: obrábaj! Zverujem ti semená, pôdu, vodu, slnko, dávam ti ruky tvoje i ruky tvojich bratov. To všetko je aj tvoje. Je to dar a ponuka. Nie je to niečo, čo sme dosiahli alebo kúpili. Predchádza nás to a zostane to aj po nás.

Je to dar od Boha, aby sme si ho, s jeho pomocou, osvojili. Boh nechce stvorenie pre seba, aby hľadel na seba samého. Práve naopak. Stvorenie je dar, o ktorý sa treba deliť. Je priestor, ktorý nám dáva Boh, aby ho spolu s nami vybudoval, aby vybudoval naše «my». Svet, dejiny, čas sú miestom, kam ideme vybudovať naše «my» s Bohom, «my» s druhými, «my» so zemou. Náš život v sebe neprestajne skrýva toto pozvanie, pozvanie viac-menej vedomé, ktoré pretrvá navždy.  

Všimnime si však istú osobitosť. V rozprávaní z Knihy Genezis, spolu so slovom «obrábať» zaznieva bezprostredne ďalšie slovo «chrániť», starať sa. Pochopenie jedného slova vychádza z chápania tohto druhého. Idú spolu ruka v ruke. Neobrába ten, kto sa nestará a nestará sa ten, kto neobrába.

Nie sme pozvaní iba k tomu, aby sme mali účasť na stvoriteľskom diele tým, že ho budeme obrábať, umožňovať mu rásť a rozvíjať sa, ale aj k tomu, aby sme sa oň starali, zachovávali ho a chránili. Dnes sa k nám táto výzva mocne prihovára. Nie ako jednoduché odporúčanie, ale ako požiadavka, ktorá sa vynára kvôli «zlu, ktoré mu spôsobujeme nezodpovedným používaním a poškodzovaním dobier, ktoré Boh doňho vložil. Rástli sme v domnienke, že sme jeho vlastníci a páni, ktorí majú oprávnenie na to, aby ho plienili... práve preto medzi chudobných, ktorí sú najopustenejší a s ktorými sa najhoršie zaobchádza dnes vo svete, patrí naša utláčaná a zdevastovaná zem» (Laudato si´, 2).

Jestvuje vzťah medzi naším životom a životom našej matky zeme. Medzi našou existenciou a darom, ktorý nám dal Boh. «Životné prostredie človeka a prírodné životné prostredie sa spoločne degradujú, a nebudeme môcť primerane čeliť zhoršovaniu životného prostredia, ak nebudeme pozorní voči príčinám, ktoré sú v úzkom vzťahu s úpadkom človeka i spoločnosti» (tamže, 48). No tak ako hovoríme, že «sa degradujú», zároveň môžeme povedať, že «sa podporujú a môžu sa premieňať». Je to vzťah, ktorý v sebe nesie možnosť otvorenosti, premeny, života, ako aj skazy a smrti.

Jedno je isté: nemôžeme sa obracať chrbtom k našej realite, k našim bratom a našej matke zemi. Nesmieme si dovoliť ignorovať to, čo sa deje navôkol, akoby určité situácie nejestovali alebo nemali s našou realitou nič spoločné. Nie je nám dovolené, ba nie je to ani humánne, pristúpiť na pravidlá hry kultúry vyraďovania.

Opäť mocne zaznieva táto Božia otázka adresovaná Kainovi: «Kde je tvoj brat?». Pýtam sa, či aj naša odpoveď bude: «Či som ja strážcom svojho brata?» (Gn 4,9). Žijem v Ríme, v zime je chladno, a stane sa, že neďaleko Vatikánu nájdu nad ránom starca, ktorý zomrel od zimy. Nie je z toho správa v žiadnom z denníkov, v žiadnom z prehľadov dňa. Chudobný, ktorý zomrie od zimy a hladu dnes nepredstavuje správu, ale ak sa burzové ukazovatele v hlavných mestách sveta znížia o dva či tri body, robí to veľké svetové pobúrenie. Ja sa pýtam: Kde je tvoj brat? A prosím vás, aby ste si ešte raz každý z vás položili tú otázku, a aby ste ju kládli univerzite. Vám, Katolíckej univerzite: Kde je tvoj blížny?

V tomto univerzitnom kontexte by bolo prospešné, aby sme sa opýtali sami seba na naše vzdelávanie, hľadiac na naše vzdelanie, hľadiac na túto zem, ktorá volá k nebu. Naše školy sú liahňou, možnosťou, úrodnou pôdou, o ktorú sa máme starať, stimulovať ju a chrániť. Úrodná zem, smädná po živote.

Pýtam sa spoločne s vami vychovávateľmi: bdiete nad vašimi študentami, aby ste v nich rozvinuli kritické, slobodné myslenie až do schopnosti postarať sa o dnešný svet? Také myslenie, ktoré dokáže nájsť nové odpovede na mnohé výzvy, ktoré dnes spoločnosť kladie ľudstvu? Dokážete ich povzbudiť, aby neprehliadali realitu, ktorá ich obklopuje, aby neboli nevšímaví k tým, čo prechádzajú okolo? Ste schopní podnecovať ich k tomu? Preto ich treba posielať von z posluchárne, ich myseľ musí vyjsť von z posluchárne, ich srdce musí vyjsť von. Aký priestor dostáva v univerzitných programoch a v rozličných oblastiach výchovnej činnosti život, ktorý nás obklopuje, s jeho otázkami, otáznikmi a problémami? Akým spôsobom vytvárame a ako sprevádzame konštruktívnu diskusiu, ktorá sa rodí z dialógu zameraného na ľudskejší svet? Dialóg: toto slovo ako most, toto slovo, ktoré vytvára most.

Je tu jedna reflexia, ktorá sa dotýka nás všetkých: rodín, škôl, učiteľov: Ako môžeme pomôcť našim mladým, aby nestotožňovali univerzitný diplom ako synonymum s vyšším spoločenským statusom, ako synonymum peňazí alebo spoločenskej prestíže? Nie sú to synonymá. Ako im pomáhame identifikovať túto prípravu s prejavom väčšej zodpovednosti za problémy dneška, vzhľadom na starostlivosť o najchudobnejších a v súvislosti s ochranou životného prostredia?

A pri vás, drahí mladí, ktorí ste tu, prítomnosť a budúcnosť Ekvádoru – ste tí, ktorí majú vytvárať ruch, vy ste zárodkom premeny tejto spoločnosti – by som sa chcel opýtať: Viete, že toto obdobie štúdia nie je iba právom, ale aj privilégiom ktoré máte? Koľkí priatelia, známi či neznámi, by chceli byť na tomto mieste, no pre rôzne príčiny im to nie je umožnené. V akej miere nám naše štúdium napomáha a vedie nás k tomu, aby sme boli s nimi solidárni? Položte si tieto otázky, drahí mladí.

Vzdelávacie spoločenstvá majú podstatnú, esenciálnu úlohu pri budovaní občianskej spoločnosti a vytváraní kultúry. Avšak nestačí analyzovať, opisovať realitu; je treba oživovať prostredia a miesta pravého a ozajstného bádania, diskusie, z ktorých sa zrodia alternatívy k jestvujúcim problémom, a to osobitne dnes. Je nevyhnutné ísť do konkrétnosti.

Pred globalizáciou technokratického vzorca, ktorá sa usiluje uveriť tomu, «že každé nadobudnutie potenciálu by malo byť jednoducho pokrokom, vzrastom istoty, užitočnosti, blahobytu, životnej sily a plnosti hodnôt, akoby realita, dobro a pravda mali spontánne vyprýštiť zo samotnej moci technológie a ekonomiky» (Laudato si´, 105), sa dnes od vás, odo mňa, od všetkých nás žiada, aby sme sa s naliehavosťou zamysleli nad našou aktuálnou situáciou, skúmali ju a diskutovali o nej. A hovorím naliehavo, aby sme sa odhodlali premýšľať o tom, aký druh kultúry chceme či zamýšľame nie iba pre seba, ale aj pre naše deti a vnukov. Túto zem sme dostali ako dedičstvo a ako dar. Urobíme dobre, ak sa sami seba opýtame: akú ju chceme zanechať? Akú orientáciu, aký zmysel chceme dať životu? Pre aký cieľ sme sa narodili? Pre aký cieľ bojujeme a pracujeme? (tamže, 160). Kvôli čomu študujeme?

Jednotlivé iniciatívy sú vždy dobré a dôležité, no žiada sa od nás, aby sme urobili ďalší krok vpred: povzbudzujú nás, aby sme sa dívali na realitu vyvážene a nie útržkovito; aby sme si položili otázky, ktoré zahŕňajú nás všetkých od chvíle, «keď sú všetci medzi sebou navzájom prepojení vo vzťahoch» (tamže, 138). Nemáme právo sa vydeľovať.

Ako univerzitu, ako vzdelávacie inštitúcie, ako učiteľov a študentov nás život vyzýva, aby sme dali odpoveď na tieto dve otázky: Prečo nás potrebuje táto zem? Kde je tvoj brat?

Duch Svätý nech nás inšpiruje a sprevádza, pretože on nás povolal, pozval nás, dal nám príležitosť a zároveň aj zodpovednosť za to, aby sme zo seba vydali to najlepšie. Nech nám dá silu a svetlo, ktoré potrebujeme. Ten istý Duch Svätý sa v prvý deň stvorenia vznášal nad vodami, aby ich premenil a dal im život. Ten istý Duch dal učeníkom silu na Turíce. Ten istý Duch nás neopúšťa a stáva sa jedno s nami, aby sme našli nové spôsoby ako žiť. Nech je on naším sprievodcom a učiteľom na ceste. Ďakujem.

 

P. Lombardi k prvej etape cesty: Pápež odovzdal Ekvádoru posolstvo dialógu a solidarity

Vatikán/Ekvádor 8. júla - Páter Federico Lombardi, vatikánsky tlačový hovorca, v bilancii prvej – ekvádorskej – etapy cesty pápeža Františka do Latinskej Ameriky odpovedá najprv na otázku, ako sa má Svätý Otec, ako zvláda nápor týchto dní:

„Pápež sa má stále dobre. Nehovorím to preto, že to musím povedať, ale preto, že je to pravda, a preto, že ak človek vidí, čo robí, nemôže zostať bez obdivu nad tou mimoriadnou energiu. Ale potom aj vidiac ho zblízka, a to napriek námahe týchto dní, ho vidieť skutočne stále radostného, úplne pokojného, vyrovnaného, pozorného k rôznym ľuďom, ktorých stretáva, tiež pozorného na detaily... Takže naozaj prejavuje schopnosť žiť toto obdobie tak mimoriadne na nasadenie s celkovou schopnosťou vyrovnať sa s každým aspektom.“

Aké boli najsilnejšie momenty včerajšieho dňa v hlavnom meste Quito?

„Tento deň mal tú výhodu, že všetko prebiehalo na tom istom mieste, takže neboli presuny... Po celý deň sme zostali v hlavnom meste a naozaj to umožnilo zrealizovať program s množstvom významných udalostí: od stretnutia s biskupmi, ktoré bolo súkromné, ale malo svoju plnú dôležitosť v logike pastoračnej návštevy cirkvi. Potom tá mimoriadna omša v Parku Bicentenario, ktorá bola tiež pripravená veľmi dobre: slávenie, ktoré bolo naozaj radosť zažiť, nielen pre bohatstvo obsahu, ale aj pre duchovnú starostlivosť, s akou bolo pripravené.

V popoludňajších hodinách pápež mohol uskutočniť tie dve významné udalosti v rámci návštevy. Stretnutie so svetom výchovy a vzdelávania je tak trochu charakteristické pre túto fázu Ekvádoru. Bolo tiež žiadané cirkvou v Ekvádore pre skutočné podnietenie veľkého výchovného záväzku cirkvi, ale vsadené do skutočnosti širšej a komplexnejšej, do celkovej výchovnovzdelávacej oblasti.

A toto dalo možnosť pápežovi dotknúť sa série vážnych problémov, ktoré sa týkajú nielen špeciálne výchovy ako takej, ale veľkých hodnôt, ktoré sú odovzdávané prostredníctvom výchovy a vzdelávania. Teda ide o veľké otázky dnešného sveta. Pápež sa odvolával najmä na otázky, ktorými sa zaoberal aj v poslednej encyklike Laudato si‘. Predkladajúc ich ako otázky, ktoré sú odovzdávané a ktoré umožňujú nastaviť vzdelávanie s cieľom pomôcť mladým ľuďom pripraviť sa odpovedať na tieto otázky ľudstva dnes ich zodpovednosťou a ich zodpovedajúcou prípravou.“

A pokiaľ ide o včerajšie, utorkové stretnutie so svetom kultúry, občianskou spoločnosťou, čo by bolo dobré z hlbokého príhovoru pápeža Františka, ktorý sa dotýkal rôznych tém, zvlášť zdôrazniť? Odpovedá páter Lombardi:

„Bol to určite veľmi očakávaný prejav, pretože moment, ktorý prežíva teraz aj ekvádorská spoločnosť, podobne ako mnoho ďalších spoločností, je citlivým časom rozvoja, v ktorom sú aj napätia. Iste badať veľmi pozitívny vývoj krajiny počas mnohých rokov, ale je tu aj veľa otvorených otázok. Takže ako by mal pápež na to reagovať, aký príspevok by mohol dať ekvádorskému ľudu v tejto situácii, to bola samozrejme jedna otázka. A pápežovi sa všetkými príhovormi týchto dní, takým či onakým spôsobom, podarilo odovzdať posolstvo o dialógu, solidarite, orientácii na budovanie harmonickej spoločnosti, inkluzívnej, schopnej integrovať všetky svoje odlišné komponenty a ich zodpovednosť do spoločného záujmu o spoločné dobro národa. A spôsob, ktorý si pápež zvolil vo svojom prejave, bol ten, aby sa začalo od konkrétnej skúsenosti rodiny, rodinných hodnôt, a aby sa hodnoty, ktoré sa zakusujú pri utváraní rodinného spoločenstva rozšírili na spoločnosť. A potom poukázal na veľmi konkrétny spôsob ako nastaviť túto diskusiu, ktorú on sústredil na postoje, ktoré by mal mať každý, aby ponúkol pozitívny príspevok k budúcnosti svojej krajiny.“

 

7. júla

Dopoludnie tretieho dňa návštevy pápeža v Ekvádore: Radosť z evanjelizácie

Vatikán/Ekvádor 7. júla - V rámci prvej etapy návštevy Latinskej Ameriky, na ktorú sa vydal pápež František dva roky po svojej ceste do Ria de Janeiro, je v týchto dňoch od 5. do 8. júla v Ekvádore. Program dnešného tretieho dňa návštevy sa začal o 8. hodine miestneho času, čo u nás predstavuje 15. hodinu popoludní. Po hodinovom presune autom sa v Parku Bicentenario (Dvojstoročnice nezávislosti) Svätý Otec stretol s biskupmi Ekvádoru. Komplex parku bol vytvorený v roku 2013 v objekte bývalého letiska hlavného ekvádorského mesta. Pre svojich 125 hektárov zelene je nazývaný Pľúcami Quita. Multifunkčné zariadenie zahŕňa kongresové centrum, koncertné sály, športové plochy.

V jednom zo salónov Kongresového centra parku sa uskutočnilo dnešné hodinové stretnutie pápeža s vyše 40 biskupmi, vrátane emeritných. Ekvádor, ktorého 87 percent populácie tvoria katolíci, má 25 cirkevno-právnych celkov a 1250 farností, v ktorých pôsobí takmer 2000 kňazov. Dnešné stretnutie otvoril Mons. Antonio Arregui Yarza, arcibiskup Guayaquilu. Pokračovalo rozhovormi za zatvorenými dverami neformálnym spôsobom, bez oficiálneho príhovoru Svätého Otca.

V Parku Bicentenario už milión päťstotisíc veriacich z Ekvádoru, ale aj okolitých krajín, čakalo na svätú omšu s pápežom Františkom. Slávená bola práve na mieste, kde pred 30 rokmi (v roku 1985) pristálo lietadlo s Jánom Pavlom II. Svätý Otec po polhodinovej jazde papamobilom pozdravujúc zhromaždených, začal o 17.30 liturgiu s formulárom za evanjelizáciu národov. Použil pritom pastiersku palicu, ktorú mu podarovali väzni z talianskeho Sanrema, vyrezanú z olivového dreva. Celá slávnosť bola charakterizovaná pestrosťou spevov i odevov domorodých etník. Aj biely ornát pápeža obsahoval prvky miestnej kultúry.

V homílii vyšiel Svätý Otec z čítania Evanjelia podľa Jána (17, 11b.17-23), Ježišovej výzvy k jednote, aby svet uveril. Tieto Ježišove slová, akoby jeho šepot počas Poslednej večere, pápež František prepojil s volaním po nezávislosti Latinskej Ameriky, ktoré, ako pripomenul, sa zrodilo pred 200 rokmi z vedomia nedostatku slobody, z poroby a drancovania, «manipulovania s právami takými spôsobmi, aké vyhovujú tým, čo sú práve pri moci» (porov. Evangelii gaudium, 213):

„Kiež sa dnes tieto dve volania zjednotia v znamení nádhernej výzvy evanjelizácie. Nie vo veľkolepých slovách, ani v komplikovaných výrazoch, ale nech pramenia z «radosti z evanjelia», ktorá «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie» (EG 1), od izolovaného svedomia.“

Zdôraznil, že evanjelizácia môže byť nositeľom jednoty túžob, cítenia, predstáv, ba aj určitých utópií. «Zatiaľ čo vo svete, najmä v niektorých krajinách, sa znovu objavujú rozličné formy vojen a konfliktov, my kresťania chceme nástojiť na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si „vzájomne niesť bremená“ (Gal 6,2)» (EG 67).

„Je potrebné, aby sme sa srdcom zverili spoločníkovi na ceste bez strachu a nedôvery. «Zveriť sa druhému, to si vyžaduje kus umenia, pričom aj samotný pokoj je umenie» (EG 244), a je nemysliteľné, aby jednota zažiarila vtedy, ak nás duchovné svetáctvo stavia do vojny proti sebe, do neplodnej honby po moci, prestíži, pôžitku, či ekonomickom zabezpečení. Táto jednota je už sama osebe misionárskou činnosťou, «aby svet uveril».“

Evanjelizácia nespočíva v robení prozelytizmu, ale v priťahovaní vďaka nášmu svedectvu, v priblížení sa k ľuďom, pripomenul pápež a nakoniec označil evanjelizáciu za revolúciu spočívajúcu v sebadarovaní podľa Kristovho vzoru:

„Sebadarovaním človek nanovo nachádza seba samého a svoju pravú identitu ako Božie dieťa, podobné Otcovi, a v spojení s ním, darcom života, ako brat Ježiša, o ktorom vydáva svedectvo. Toto znamená evanjelizovať, toto je naša revolúcia, pretože naša viera je vždy revolučná, toto je náš najhlbší a neprestajný výkrik.“

Po homílii pokračovalo slávenie spoločnými modlitbami veriacich. V závere svätej omše, druhej na pôde krajiny, poďakoval pápežovi arcibiskup Quita Mons. Fausto Gabriel Trávez Trávez OFM, ktorý je aj predsedom Konferencie biskupov Ekvádoru. Po záverečnom požehnaní sa Svätý Otec odobral do sídla apoštolskej nunciatúry vzdialenej približne 11 km od Parku Bicentenario.

 

Homília pápeža Františka v Quite: Evanjelizácia ako revolúcia sebadarovania

Vatikán/Ekvádor 7. júla – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol v utorok 7. júla 2015 pri slávení Eucharistie na priestranstve „Il Parque del Bicentenario“ v ekvádorskom Quite, s omšovým formulárom za evanjelizáciu:

Božie slovo nás pozýva, aby sme žili jednotu, aby svet uveril. Predstavujem si tento Ježišov šepot počas Poslednej večere ako výkrik - pri tejto svätej omši, ktorú slávime v «Parku Dvojstoročnice». Predstavme si to spoločne... Dvesto rokov od onoho výkriku nezávislosti Latinskej Ameriky. Bol to výkrik, ktorý sa zrodil z vedomia nedostatku slobody, z poroby a drancovania, «manipulovania s právami takými spôsobmi, aké vyhovujú tým, čo sú práve pri moci» (porov. Evangelii gaudium, 213).

Kiež sa dnes tieto dve volania zjednotia v znamení nádhernej výzvy evanjelizácie. Nie vo veľkolepých slovách, ani v komplikovaných výrazoch, ale nech pramenia z «radosti z evanjelia», ktorá «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie» (Ev. gaudium, 1), od izolovaného svedomia.

My, ktorí sme sa tu zišli, všetci spoločne okolo stola s Ježišom, sme výkrikom, volaním, ktoré sa zrodilo z presvedčenia, že jeho prítomnosť nás podnecuje k jednote, «poukazuje na krásny horizont a ponúka výbornú hostinu» (porov. Ev. gaudium, 14).

«Otče, nech sú tak dokonale jedno», «aby svet uveril», (porov. Jn 17, 21.23) - tak si to želal, hľadiac na nebo. Ježiš vyslovuje toto želanie v kontexte poslania: «Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta» (Jn 17,18). V tej chvíli Pán na vlastnom tele skusuje to najhoršie z tohto sveta, ktorý miluje, aj napriek jeho pochabosti: intrigám, nedôvere, zradám, no neschováva si hlavu, nesťažuje sa. Aj my konštatujeme dennodenne, že žijeme vo svete zmietanom vojnami a násilím.

Bolo by povrchné myslieť si, že rozdelenie a nenávisť sa vzťahujú iba na konflikty medzi krajinami a spoločenských skupinami. V skutočnosti sú prejavmi toho «rozšíreného individualizmu», ktorý nás rozdeľuje a stavia proti sebe (porov. Ev. gaudium 99), sú prejavmi tej rany hriechu v srdciach ľudí, ktorej dôsledkami trpí aj spoločnosť a celé stvorenie.

Práve do tohto provokujúceho sveta, s jeho egoizmami, nás posiela Ježiš, a našou odpoveďou nie je predstieranie, že sme si nič nevšimli, ani zdôvodňovanie, že nemáme prostriedky alebo že nás táto realita presahuje. Naša odpoveď je ozvenou Ježišovho volania a prijatím milosti a úlohy zjednocovať.

Tomuto výkriku slobody, ktorý zaznel o niečo viac ako pred dvesto rokmi nechýbala ani presvedčivosť ani sila, no dejiny nás učia, že sa stal rozhodujúcim až vtedy, keď sa dali bokom osobné záujmy, túžba sústrediť moc do jediných rúk, nedostatok pochopenia pre iné oslobodzujúce procesy so síce odlišnými charakteristikami, no preto ešte nie nutne antagonistickými.

A evanjelizácia môže byť nositeľom jednoty túžob, cítenia, predstáv, ba aj určitých utópií. Bezpochyby tým môže byť, v to veríme a po tomto voláme. Už som povedal, že «zatiaľ čo vo svete, najmä v niektorých krajinách, sa znovu objavujú rozličné formy vojen a konfliktov, my kresťania chceme nástojiť na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si niesť „vzájomne bremená“ (Gal 6,2)» (Ev. gaudium, 67). Túžba po jednote predpokladá jemnú a potešujúcu radosť z evanjelizácie, presvedčenie, že vlastníme nesmierne dobro, ktoré komunikujeme a ktoré sa komunikovaním upevňuje, a ktokoľvek zažije túto skúsenosť, nadobúda väčšiu citlivosť pre potreby druhých (porov. Ev. gaudium, 9).

Preto je nutné bojovať za začlenenie na všetkých úrovniach - bojovať za začlenenie na všetkých úrovniach! - vyhýbať sa sebectvu a podporovať komunikáciu a dialóg, povzbudzujúc k spolupráci. Je potrebné, aby sme sa srdcom zverili spoločníkovi na ceste bez strachu a nedôvery. «Zveriť sa druhému, to si vyžaduje kus umenia, pretože aj samotný pokoj je umenie» (Ev. gaudium, 244), a je nemysliteľné, že by jednota zažiarila vtedy, keď nás duchovné svetáctvo stavia do vojny proti sebe, do neplodnej honby po moci, prestíži, pôžitku, či ekonomickom zabezpečení. A toto na úkor chudobných, najviac vylúčených, najbezbrannejších, tých, ktorí nestrácajú vlastnú dôstojnosť napriek tomu, že dostávajú údery každý jeden deň.

Táto jednota je už sama osebe misionárskou činnosťou, «aby svet uveril». Evanjelizácia nespočíva v robení prozelytizmu: prozelytizmus je karikatúrou evanjelizácie! Ale evanjelizovať znamená priťahovať, vďaka nášmu svedectvu, tých, ktorí sa odcudzili, znamená pokorne sa priblížiť k tým, ktorí sa cítia vzdialení od Boha a od Cirkvi, priblížiť sa k tým, ktorí sa cítia byť súdení a už vopred odsúdení tými, čo sa cítia dokonalými a čistými! Priblížiť sa k tým, ktorí sú ustráchaní či ľahostajní, aby sme im mohli povedať: «Pán povoláva aj teba, aby si bol súčasťou jeho ľudu, a robí to s veľkou úctou a láskou!» (Ev. gaudium, 113). Pretože náš Boh nás rešpektuje dokonca aj v našej nízkosti a v našom hriechu. Aká pokora a aký rešpekt je v opise tohto Pánovho volania v texte Apokalypsy: „Pozri, som pri dverách a volám ťa. Budeš chcieť otvoriť?“ Nie silou, nerozbíja zámok, jednoducho, dotýka sa zvončeka, jemne klope a čaká: toto je náš Boh! 

Poslanie Cirkvi ako sviatosti spásy ide v súlade s jej identitou ľudu na ceste, s povolaním začleniť do jej putovania všetky národy zeme. Čím intenzívnejšie bude spoločenstvo medzi nami, tým viac to prospeje poslaniu (porov. Ján Pavol II., Pastores gregis, 22). Uvedenie Cirkvi do stavu misie od nás vyžaduje obnovenie spoločenstva, čiže nejde tu iba o nejakú činnosť smerom von... sme misionármi aj smerom dovnútra, tak ako sme misionármi smerom von, prejavujúc sa «ako matka, ktorá vychádza v ústrety, ako dom vľúdneho prijatia, ako permanentná škola misionárskeho spoločenstva» (Dokument z Aparecídy, 370).

Tento Ježišov sen je možný, pretože nás posvätil; «pre nich sa ja sám posväcujem», hovorí, «aby boli aj oni posvätení v pravde» (Jn 17,19). Duchovný život evanjelizátora sa rodí z tejto tak hlbokej pravdy, ktorú si nemožno zameniť s nejakými náboženskými momentmi, ktoré dávajú určité povznesenie, úľavu. Spiritualita azda tak rozšírená... Ježiš nás posväcuje, aby nás podnietil k osobnému stretnutiu s ním, ako osoba s osobou; k stretnutiu, ktoré živí stretnutie s inými, angažovanosť vo svete a zápal pre evanjelizáciu (porov. Ev. gaudium, 78).

Dôvernosť s Bohom, pre nás nepochopiteľná, sa nám zjavuje prostredníctvom obrazov, ktoré nám hovoria o spoločenstve, komunikácii, darovaní a láske. Preto jednota, o ktorú nás žiada Ježiš, nie je uniformita, ale «príťažlivá harmónia rozličných foriem» (Ev. gaudium, 117). Nesmierne bohatstvo rozličnosti, mnohorakosti, ktorá privádza všetko k jednote zakaždým, keď si pripomíname onen Zelený štvrtok, nás vzďaľuje od pokušení unifikačných ponúk, ktoré majú bližšie k diktatúram, ideológiám a sektárstvam. Ježišova ponuka je konkrétna. Je konkrétna, nespočíva na ideách. Je konkrétna: „Choď a rob podobne“, hovorí tomu, ktorí sa ho opýtal: „Kto je tvoj blížny?“, keď najprv vyrozpráva podobenstvo o Dobrom Samaritánovi: „Choď a rob podobne“.

Ježišova ponuka nie je ani zosúladenie vecí podľa nášho meradla, ktorému určujeme podmienky my sami, vyberáme si, koho chceme zapojiť a ostaných vylučujeme. Táto elitárska religiozita nie je tou Ježišovou. Ježiš sa modlí za to, aby sme tvorili súčasť jednej veľkej rodiny, v ktorej je Boh naším Otcom, my všetci sme bratmi. Nikto nie je vylúčený, a toto sa nezakladá na tom, že máme rovnaké preferencie, rovnaké starosti a rovnaké talenty. Sme bratia, pretože Boh nás z lásky stvoril a určil nás, čisto zo svojej iniciatívy, aby sme boli jeho deťmi (porov. Ef 1,5). Sme bratia, pretože «Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘» (Gal 4,6). Sme bratia, pretože, ospravedlnení krvou Krista Ježiša (porov. Rim 5,9), sme prešli zo smrti do života a stali sme sa «spoludedičmi» prisľúbenia (porov. Gal 3,26-29; Rim 8,17). Toto je spása, ktorú Boh uskutočňuje a ktorú Cirkev radostne ohlasuje: byť súčasťou toho «my», ktoré prichádza až k Božiemu «my».

Náš výkrik na tomto mieste, ktoré pripomína ten prvý výkrik slobody, je takto aktualizovaním výkriku sv. Pavla: «Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!» (1 Kor 9,16). Je tak nutný a naliehavý, ako boli vtedajšie túžby po nezávislosti. Podobne fascinuje, má rovnaký plameň, ktorý priťahuje. Bratia, majte Ježišovo cítenie (zmýšľanie): Buďte svedectvom bratského spoločenstva, ktoré bude žiariť!

A aké pekné by bolo, keby všetci mohli obdivovať, ako sa staráme jeden o druhého, ako si vzájomne dodávame odvahu a ako sa sprevádzame. Sebadarovanie je to, čo vytvára základ medziosobného vzťahu, ktorý nevzniká dávaním «vecí», ale dávaním seba samého. V akomkoľvek darovaní sa ponúka vlastná osoba. «Darovať sa» znamená nechať v sebe pôsobiť celú moc lásky, ktorou je Boží Duch, a tak sa otvoriť jeho tvorivej sile. A toto predovšetkým v tých najnáročnejších momentoch, ako ten Ježišov svätý štvrtok, keď vedel, ako sa pripravujú zrady a intrigy, ale sa daroval, daroval sa nám samým so svojím plánom spásy. Sebadarovaním človek nanovo nachádza seba samého a svoju pravú identitu ako Božie dieťa, podobné Otcovi, a v spojení s ním, darcom života, ako brat Ježiša, o ktorom vydáva svedectvo. Toto znamená evanjelizovať, toto je naša revolúcia, pretože naša viera je vždy revolučná, toto je náš najhlbší a neprestajný výkrik.

 

Prvá pápežova omša v Ekvádore bola obetovaná za rodiny

Vatikán/Ekvádor 7. júla – Prvá svätá omša pápeža Františka počas jeho 9. apoštolskej cesty sa uskutočnila v pondelok 6. júla v ekvádorskom meste Guayaquil a bola obetovaná za rodiny. Tie v Ekvádore veľmi trpia nielen chudobou a vykorisťovaním, ale mnohokrát dochádza k tomu, že otec opustí rodinu a matka sa sama borí s výchovou a zabezpečením početnej rodiny.

Svätý Otec pred slávením svätej omše navštívil ekvádorské pútnické miesto Božieho milosrdenstva v Guayaquile, kde sa spolu s početnými jasajúcimi pútnikmi krátko pomodlil, pozdravil chorých a všetkým udelil požehnanie.

Slávenie Eucharistie sa začalo krátko po 12. hodine miestneho času (po19. hodine nášho času) v 25 km vzdialenom parku Parque de Los Samanes za účasti približne jedného milióna osôb. Svätý Otec, odetý v bielom rúchu, v homílii vychádzal z evanjeliového úryvku o svadbe v Káne Galilejskej, kde Ježiš zázračne premení vodu na víno. Upozornil na postoj Panny Márie, našej Matky, ktorá je na svadbe pozorná, ktorá prosí a ktorá koná:

„Celý tento príbeh sa začal, pretože «nemali vína», a všetko sa to mohlo udiať, pretože jedna žena – Panna – bola pozorná, dokázala vložiť do Božích rúk svoje starosti, a konala múdro a s odvahou.“

Svätý Otec tiež všetkých prítomných vyzval modliť sa za októbrovú synodu o rodine. Podobne ako pri stredajších katechézach, rodinu označil za „najbližšiu nemocnicu“, za „prvú školu detí“ a za „domácu cirkev“, „ktorá okrem daru života odovzdáva aj Božiu nežnosť a milosrdenstvo. V rodine sa viera mieša s materinským mliekom: zakúšajúc lásku rodičov je možné zblízka pociťovať Božiu lásku“.  

Svätý Otec tiež vyzval rodiny k nádeji, že to „najlepšie víno“ rodinného života ešte len má prísť – príde pre toho, kto má odvahu milovať:

„Najlepšie z vín je v nádeji, dostaví sa pre každého človeku, ktorý má odvahu milovať. A v rodine musíme mať odvahu milovať, musíme mať odvahu milovať! A to lepšie víno prichádza, aj keby všetky ukazovatele a štatistiky hovorili opačne. To lepšie víno sa dostane k tým, ktorým sa dnes všetko pred očami rúca. Šepkajte si to, kým tomu neuveríte: lepšie víno má prísť, šepkajte si, každý z vás vo svojom srdci: „Lepšie víno prichádza!“ A pošepnite to tým, čo si zúfajú a tým, ktorým chýba láska. Majte trpezlivosť, majte nádej, robte ako Mária: proste! Konajte! Otvor svoje srdce! Pretože lepšie víno prichádza. Boh vždy prichádza na periférie tých, ktorí sa ocitli bez vína, ktorí sa napájajú iba smútkom; Ježiš veľmi túži po tom, aby štedro nalial toho najlepšieho vína tým, ktorí majú z toho či onoho dôvodu dojem, že sa im rozbili všetky džbány.“

Pri prinášaní obetných darov boli pri svätej omši zastúpené rodiny rozličných etník ekvádorskej spoločnosti, medzi ktorými nechýbali ani potomkovia bývalých afrických otrokov. Okrem španielskeho jazyka počas svätej omše zazneli aj latinské liturgické spevy sprevádzané orchestrom s tradičnými nástrojmi. Na pódiu v žlto-bielych farbách okrem veľkého kríža a obrazu Panny Márie s Ježiškom stálo aj súsošie Svätej rodiny. Spoločne so Svätým Otcom koncelebroval aj arcibiskup Guayaquilu Mons. Antonio Arregui Yarza, ktorý ešte pred záverečným požehnaním predniesol ďakovný príhovor. Svätý Otec arcidiecéze odovzdal ako dar omšový kalich.

 

 

6. júla

Homília pápeža Františka pri omši za rodiny v Guayaquile: Lepšie víno prichádza!

Vatikán 6. júla - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie 6. júla 2015 na priestranstve „Parque de Los Samanes“ v Guayaquile v Ekvádore, obetovanej za rodiny:

Evanjeliový úryvok, ktorý sme si vypočuli (Jn 2,1-11), je prvým zázračným znamením, ktoré sa uskutočňuje v rozprávaní Jánovho evanjelia. Máriinu starostlivosť, ktorá dostala podobu naliehavej prosby k Ježišovi: «Nemajú vína» - povedala mu - , a odkazu na jeho «hodinu» bude možné porozumieť v rozprávaniach o Umučení.

Je to tak dobre, pretože nám to umožňuje vidieť, ako sa rodí Ježišova horlivosť, s akou učil, sprevádzal, uzdravoval a potešoval, počnúc od tohto naliehania jeho matky: «Nemajú víno».

Svadba z Kány sa opakuje v každom pokolení, v každej rodine, v každom z nás a v našom úsilí o to, aby naše srdce dokázalo nájsť trvalé, plodné a radostné vzťahy lásky. Dajme priestor Márii; «matke», ako ju nazýva Evanjelista, a prejdime si spolu ňou dej udalosti v Káne.

Mária je pozorná. Je pozorná na tejto svadbe, ktorá sa už začala, si všíma potreby mladomanželov. Nestráni sa, neuchyľuje sa do svojho sveta; práve naopak, jej láska ju privádza k tomu, aby tu bola pre druhých. Nekomentuje priateľkám to, čo sa deje, nekritizuje zlú prípravy svadby. A keďže je pozorná, vo svojej diskrétnosti si všimne, že chýba víno. Víno je znakom radosti, lásky, hojnosti. Koľkí z našich dospievajúcich a mladých vnímajú, že v ich domovoch už nejaký čas chýba. Koľko osamelých a zarmútených žien sa pýta, kedy láska zmizla a vykĺzla z ich života. Koľkí seniori sa cítia byť vyhostení zo sviatkov vlastných rodín, odložení do kúta a bez toho, aby sa im dostávalo každodennej lásky ich detí, ich vnukov a pravnukov!

Aj nedostatok tohto vína môže byť dôsledkom straty práce, choroby, problematických situácií, ktorými naše rodiny – na celom svete – prechádzajú. Mária nie je nejakou požadovačnou matkou, nie je ani akousi «svokrou», ktorá striehne, aby sa uspokojila pohľadom na našu neskúsenosť, naše pochybenia a nepozornosti. Mária je jednoducho matka! Je tam: pozorná a starostlivá. Je krásne to počuť! Mária je matka! Chcete to všetci povedať spolu so mnou? Do toho: „Mária je matka!“ [Trikrát zopakuje spolu s prítomnými.]

No Mária sa v tejto chvíli, keď si uvedomí, že chýba víno, s dôverou obracia na Ježiša. To znamená, že Mária prosí. „Obracia sa na Ježiša“: prosí! Nejde za starejším, ale priamo prednáša problém mladomanželov svojmu Synovi. Odpoveď, ktorú dostane, sa zdá zarážajúca: «Čo mňa a teba do toho?» Odpoveď, ktorú dostáva, je zarážajúca: «Čo mňa a teba do toho? Ešte neprišla moja hodina» (porov. v. 4). Avšak medzitým už vložila tento problém do Božích rúk.

Jej starosť o potreby druhých urýchľuje Ježišovu «hodinu». A Mária je súčasťou tej hodiny, od jasieľ až po kríž. Ona, ktorá vedela «premeniť jaskyňu pre zvieratá na dom pre Ježiša, a to s niekoľkými biednymi plienkami a velikánskou nehou» (Evangelii gaudium, 286) a prijala nás za svoje deti vtedy, keď meč prenikol srdce jej Syna, ona nás učí vložiť naše rodiny do Božích rúk, učí nás modliť sa a tak zapaľovať nádej, ktorá nám ukazuje, že naše starosti sú zároveň aj Božími starosťami.  

A modlitba nás vždy vyvádza von z múrov našich starostí, umožňuje nám prejsť ponad to, čo nás bolí, čo nami lomcuje alebo čoho sa nám samým nedostáva, a pomáha nám vcítiť sa do kože tých druhých, vstúpiť do ich topánok. Rodina je škola, v ktorej nám modlitba pripomína aj to, že je tu určité „my“, že existuje náš blížny, celkom zjavne: ten, čo žije pod tou istou strechou, čo zdieľa s nami život a má svoju núdzu.    

Napokon Mária koná. Slová: «Urobte všetko, čo vám povie» (Jn 2,5) adresované prisluhujúcim, sú pozvaním aj pre nás, aby sme sa dali k dispozícii Ježišovi, ktorý prišiel, aby slúžil, a nie aby ho obsluhovali. Služba je kritérium pravej lásky: ten, kto miluje, slúži, vkladá sa do služby druhým. A tomu sa učíme najmä v rodine, kde sa stávame služobníkmi z lásky medzi nami navzájom. V lone rodiny nik nie je vyradený; všetci majú tú istú hodnotu... Spomínam si, ako sa raz mojej mamy spýtali: „Ktoré zo svojich piatich detí – my sme piati súrodenci – máte najradšej?“ A ona povedala: „Je to ako s prstami: ak mi porania tento, je to rovnako zlé, ako keď mi porania tento druhý... Jedna matka miluje svoje detí také, aké sú. A v rodine sa súrodenci majú radi pre to, čím sú: nikto nie je vylúčený! Tam, v rodine, sa «učíme prosiť o odpustenie bez nadradenosti a povedať „ďakujem“ ako vyjadrenie uvedomelého ocenenia vecí, ktoré dostávame, ovládať agresivitu a nenásytnosť, tam sa rovnako učíme i ospravedlniť sa, ak urobíme niečo zlé, keď je hádka, lebo v každej rodine vznikne hádka. Problém je potom poprosiť o odpustenie. Tieto malé gestá úprimnej ohľaduplnosti pomáhajú budovať kultúru života, ktorý sa vie podeliť a rešpektu voči všetkému, čo nás obklopuje» (Encyklika Laudato si´, 213).  

Rodina je tou najbližšou nemocnicou, keď je niekto chorý, tam ho liečia, pokiaľ sa to len dá; rodina je prvou školou detí, nevyhnutnou referenčnou skupinou pre mladých a najlepším útulkom pre seniorov. Rodina tvorí veľké «spoločenské bohatstvo», ktoré iné inštitúcie nemôžu nahradiť, preto jej treba pomáhať a posilňovať ju, aby sa nevytratil správny význam služieb, ktoré spoločnosť poskytuje občanom. Lebo tieto služby, ktoré spoločnosť preukazuje občanom, nie sú nejakou formou almužny, ale ozajstným «dlhom spoločnosti» vzhľadom na inštitúciu rodiny, ktorá je základom a ktorá toľko prináša pre spoločné dobro všetkých. 

Rodina zároveň vytvára malú cirkev, voláme ju «domácou cirkvou», ktorá okrem daru života odovzdáva aj Božiu nežnosť a milosrdenstvo. V rodine sa viera mieša s materinským mliekom: zakúšajúc lásku rodičov je možné zblízka pociťovať Božiu lásku.

A v rodine – a tohto sme všetci svedkami – sa zázraky konajú s tým, čo je naporúdzi, s tým, čím sme, s tým, čo máme k dispozícii... mnohé veci nie sú ideálne, nie je to tak, ako sme si vysnívali, a nie je to ani tak, „ako by to malo byť“. Je tu jeden detail, ktorý nás musí viesť k premýšľaniu: Nové víno – toto tak dobré víno, o ktorom hovorí starejší zo svadby v Káne – sa rodí v džbánoch očisťovania, takpovediac, tam, kde všetci opustili svoj hriech: čiže rodí sa na najhoršom mieste, pretože «kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť» (Rim 5,20). A v rodine každého z nás a v spoločnej rodine, ktorú všetci tvoríme, sa nič nevyraďuje, nič nie je nepotrebné. Bezprostredne pred začiatkom Jubilejného roka milosrdenstva bude Cirkev sláviť Riadnu synodu venovanú rodine, aby tak mohlo dozrieť pravé duchovné rozlišovanie a našli sa konkrétne riešenia a pomoc v mnohých ťažkostiach a dôležitých výzvach, ktorým rodina dnes musí čeliť. Pozývam vás, aby ste zintenzívnili vaše modlitby na tento úmysel, aby dokonca i to, čo sa nám javí ako nečisté – ako voda z džbánu – nás nepohoršilo, nevyľakalo nás; Boh – tým, že to nechá prejsť cez «svoju hodinu» – mohol premeniť na zázrak. Rodina dnes potrebuje tento zázrak! 

Celý tento príbeh sa začal, pretože «nemali vína», a všetko sa to mohlo udiať, pretože jedna žena – Panna – bola pozorná, dokázala vložiť do Božích rúk svoje starosti, a konala múdro a s odvahou. No je tu jeden detail: nemenej dôležitý je záverečný údaj, že ochutnali lepšie víno. A to je dobrá správa: lepšie víno je to, ktoré tu má byť na pitie; to radostnejšie, to hlbšie a to krajšie pre rodinu ešte má prísť.

Prichádza čas, v ktorom budeme vychutnávať každodennú lásku, v ktorom naše deti znovu objavia ten priestor, o ktorý sa spolu delíme, a v ktorom seniori budú mať svoje miesto v radostiach každého dňa. Najlepšie z vín je v nádeji, dostaví sa pre každého človeka, ktorý má odvahu milovať. A v rodine musíme mať odvahu milovať, musíme mať odvahu milovať! A to lepšie víno prichádza, aj keby všetky ukazovatele a štatistiky hovorili opačne. To lepšie víno sa dostane k tým, ktorým sa dnes všetko pred očami rúca. Šepkajte si to, kým tomu neuveríte: lepšie víno má prísť, šepkajte si, každý z vás vo svojom srdci: „Lepšie víno prichádza!“ A pošepnite to tým, čo si zúfajú a tým, ktorým chýba láska. Majte trpezlivosť, majte nádej, robte ako Mária: proste! Konajte! Otvor svoje srdce! Pretože lepšie víno prichádza. Boh vždy prichádza na periférie tých, ktorí sa ocitli bez vína, ktorí sa napájajú iba smútkom; Ježiš veľmi túži po tom, aby štedro nalial toho najlepšieho vína tým, ktorí majú z toho či onoho dôvodu dojem, že sa im rozbili všetky džbány.

Ako nás pozýva Mária, urobme «čo nám povie» (porov. Jn 2,5): „Robte to, čo vám povie“. A ďakujme za to, že v našom čase a v našej hodine nám nové víno, to lepšie, prinavracia radosť z rodiny, radosť žiť v rodine. Nech je tak.

 

 

Prvé momenty pápežovej cesty do Ekvádoru očami P. Lombardiho

Vatikán/Ekvádor 6. júla – Pápež František je už v Ekvádore, kde sa teší vrúcnemu prijatiu. Prvé momenty tejto 9. apoštolskej cesty v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas zhrnul hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi SJ. Počas trinásťhodinového letu z Ríma do ekvádorského hlavného mesta Quito pápeža na palube sprevádzalo 75 novinárov, ďalších 800 až 1000 ho očakáva na rôznych miestach troch latinskoamerických krajín, ktoré v týchto dňoch navštívi. Páter Lombardi o priebehu letu hovorí:

„Bola to veľmi pokojná cesta, podľa zvyklosti, ktorú pápež používa pri ceste: stretáva sa s novinármi, čo však nie je stretnutie typu tlačovej konferencie s odpoveďami na spoločné otázky, ale prechádza pomedzi nich a pozdravuje každého zblízka, osobne. Považujem to za veľmi pekné a dôležité gesto, lebo vytvára spoločenstvo medzi pápežom a komunikátormi, ktorí sú istým spôsobom povolaní k „misii“ pomáhať pápežovi v jeho poslaní, multiplikujúc jeho hlas, multiplikujúc jeho posolstvá. Pápež to dokáže navodiť veľmi dobre prostredníctvom osobného vzťahu, ktorý je veľmi oceňovaný a ktorý preniká do sŕdc.“

Pápežov odkaz Ekvádoru pri úvodnom stretnutí s prezidentom krajiny Rafaelom Correom páter Lombardi zhrnul nasledovne: „Pápež si veľmi dobre uvedomuje historickú situáciu, ktorú prežívajú tieto krajiny ako aj dôležitosť pomôcť im dobre sa orientovať na ceste skutočného pokroku – v ľudskej dôstojnosti, v spoločnom dobre – pokroku, ktorý by bol inšpirovaný kresťanskou vierou. Pápež povedal, že evanjelium ponúka kľúče k tomu, ako čeliť problémom, ktoré majú tieto krajiny. Prirodzene, pápež myslí na rast v spravodlivosti, na rast pri spoločenskej integrácii menšín, marginalizovaných ľudí, či znevýhodnených skupín a tak ďalej. Takže pápež vydáva posolstvo a veľmi silný impulz, ktorý môže pomôcť nájsť správny smer, či usporiadať smerovania, keď sú azda správne, ale v niektorých aspektoch potrebujú byť korigované. Povedal by som teda, že je to jedna veľmi pozitívna perspektíva. Pápež povedal krásne slová o ekvádorskom ľude, že „sa stavia na nohy s dôstojnosťou“. Teda uznáva, že sa usiluje, že dosahuje výsledky. Prirodzene, je to cesta, na ktorej sa musí pokračovať, ktorú treba zdokonaľovať, aby bol pokrok plný, hodný ľudskej osoby, spoločnej účasti všetkých...“

O svojich osobných dojmoch z privítania pápeža po pristátí v Ekvádore páter Lombardi povedal: „Pozitívne sa ma dotklo to, čo sme v istom zmysle očakávali, ... táto vrúcnosť, táto radosť ľudu pri prijatí pápeža, ktorý je vnímaný ako o pápež rodinný, blízky, pápež, ktorý hovorí k tomuto ľudu spôsobom spontánnym, jednoduchým, konkrétnym. Privítanie, ktoré bolo úžasné už tento večer popri cestách v Quite, naznačuje to, čo istotne budeme vidieť aj v nasledujúcich dňoch: hlboké stretnutie medzi pápežom a ľudom...“

 

Prvý príhovor pápeža Františka v Ekvádore: Byť blízko k slnku, ktorým je Kristus

Vatikán 6. júla – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri uvítacom ceremoniáli v Ekvádore v nedeľu 5. júla 2015 na Medzinárodnom letisku „Mariscal Sucre“ v hlavnom meste Quito.

Vážený pán prezident, ctení predstavitelia vlády, bratia biskupi, dámy a páni, milí pritelia,

ďakujem Bohu, že mi opäť umožnil prísť do Latinskej Ameriky a že tu dnes môžem byť s vami v tejto nádhernej krajine Ekvádoru. Napĺňa ma radosť a vďačnosť z tak vrúcneho prijatia: je to ďalší dôkaz pohostinnosti, ktorá veľmi dobre vystihuje ľudí tohto šľachetného národa.

Ďakujem Vám, pán prezident, za Vaše slová – oceňujem ich súzvuk s mojimi myšlienkami: priveľmi ste ma citovali, vďaka! – a opätujem ich želaním len toho najlepšieho pri vykonávaní Vášho poslania: aby ste mohli uskutočniť to, po čom túžite pre dobro Vášho ľudu. Srdečne zdravím ctených predstaviteľov vlády, mojich bratov biskupov, veriacich Cirkvi v tejto krajine a všetkých, ktorí mi dnes otvoria brány svojho srdca, svojich rodín a domoviny. Všetci máte moju sympatiu a úprimné uznanie.

Ekvádor som už v minulosti navštívil pri rôznych príležitostiach z pastoračných dôvodov; a tak i dnes prichádzam ako svedok Božieho milosrdenstva a viery v Ježiša Krista. Tá istá viera po stáročia utvárala identitu tohto ľudu a priniesla veľa dobrého ovocia, medzi ktorým žiaria osobnosti ako svätá Mariana de Jesús, svätý brat Miguel Febres, svätá Narcisa de Jesús alebo blahoslavená Mercedes de Jesús Molina, blahorečená v Guayaquile pred tridsiatimi rokmi počas návštevy pápeža sv. Jána Pavla II. Títo všetci žili svoju vieru intenzívne a s entuziazmom, a vykonávaním milosrdenstva v rôznych oblastiach prispeli vo svojej dobe k zlepšeniu ekvádorskej spoločnosti.

Dnes môžeme i my v evanjeliu nájsť potrebný kľúč, ktorý nám umožní čeliť aktuálnym výzvam doby tým, že doceníme odlišnosti, podporujúc dialóg a participáciu bez vyraďovania, aby sa tak uskutočňované kroky progresu a rozvoja upevnili a stali sa zárukou lepšej budúcnosti pre všetkých, venujúc osobitnú pozornosť našim najkrehkejším bratom a najzraniteľnejším menšinám, ktoré predstavujú podlžnosť, ktorú celá Latinská Amerika doposiaľ má. Za týmto účelom môžete, vážený pán prezident, stále rátať s nasadením a so spoluprácou Cirkvi v službe tomuto ekvádorskému ľudu, ktorý sa dôstojne postavil na nohy.

Milí priatelia, dni, ktoré máme pred sebou, začínam s očakávaním a nádejou. V Ekvádore leží bod, ktorý je najbližšie k vesmírnemu priestoru: je ním vrch Chimborazo, kvôli tomu nazývaný aj miesto „najbližšie k Slnku“, Mesiacu a hviezdam. My, kresťania, prirovnávame Ježiša Krista k Slnku a Mesiac k Cirkvi. Mesiac nemá vlastné svetlo, a keď sa pred Slnkom ukryje, stáva sa temným a nevydáva svedectvo. Nech sa nám všetkým v týchto dňoch stane zjavnejšou blízkosť slnka «Vychádzajúceho z výsosti» (porov. Lk 1,78) a nech sa my sami staneme odbleskom jeho svetla a jeho lásky.

Z tohto miesta chcem objať celý Ekvádor. Od vrcholu Chimborazo až po pobrežie Pacifiku; od amazónskeho pralesa až po ostrovy Galapág; nech sa nikdy nestratí schopnosť vzdávať vďaky Bohu za to, čo pre vás urobil a stále robí; schopnosť obraňovať to, čo je malé a jednoduché, starostlivo dbať o vaše deti a o vašich starých ľudí, ktorí sú pamäťou vášho ľudu, mať dôveru v mládež, a schopnosť neustále žasnúť nad vznešenosťou vášho ľudu a neobyčajnou nádherou vašej krajiny, ktorá je podľa slov vášho pána prezidenta rajom.

Nech z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a z Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorým je Ekvádor zasvätený, prúdi na vás milosť a požehnanie! Veľmi vám ďakujem!

 

 

Pápeža Františka privítal Ekvádor ako „raj“ s bohatosťou etník

Vatikán/Ekvádor 6. júla - Hlavné ekvádorské mesto Quito so svojou nadmorskou výškou 2800 m, zasadené do scenérie pohoria Ánd, včera večer krátko pred 22. hodinou nášho času privítalo Svätého Otca Františka. Na medzinárodnom letisku pristál po 13 hodinovom lete (o 15.00 miestneho času). Ešte na palube pozdravili pápeža apoštolský nuncius Mons. Giacomo Ottonello a šéf protokolu.

Ceremoniál charakterizovala srdečnosť a pestrosť. Na pôde krajiny pápeža Františka stiskom ruky privítal prezident Rafael Correa s manželkou a skupina detí oblečených v miestnych krojoch predstavujúcich 14 domorodých etník žijúcich v Ekvádore. Následne zazneli štátne hymny Ekvádoru a Vatikánu v podaní orchestra a zboru vrátane skupiny detí, ktoré animovali spievané texty rečou pohybov.

Po zvítaní sa s členmi vlády a biskupskej konferencie zaznel uvítací prejav prezidenta Correu. Hovoril o hodnote rodiny, o ‚spoločnom dome‘ opakovane citujúc novú encykliku pápeža Františka Laudato si´, a to aj v záležitosti ekologického dlhu voči chudobným krajinám. Poukázal na bohatstvo dedičstva domorodých národov vrátane dvoch etník, ktoré sa dobrovoľne rozhodli pre izoláciu v srdci pralesa. „Naša ústava definuje Ekvádor ako jednotný štát, ale nadnárodný a multikultúrny,“ povedal prezident. Na adresu krásy krajiny a pôvodu pápeža žartovne poznamenal: „Moja drahá priateľka Dilma Rousseffová, prezidentka Brazílie hovorí: ‚Pápež je Argentínčan, ale Boh je Brazílčan.‘ Samozrejme, že pápež je Argentínčan, pravdepodobne Boh je Brazílčan, ale bezpochyby raj je ekvádorský.“

Rafael Correa tiež pripomenul, že ekvádorská ústava chráni ľudský život od počatia. Citujúc pápeža Jána Pavla II. a latinskoamerických biskupov zdôraznil požiadavku, aby súkromné vlastníctvo slúžilo spoločnému dobru, a za nemorálnu označil takú globalizáciu, ktorej výsledkom je obohacovanie sa bohatých na úkor chudobných národov. Ako veľké osobnosti duchovných pastierov, ktoré Boh dal latinskoamerickému kontinentu spomenul mená ako bl. Óscar Romero, Leonidas Proaño a Hélder Câmara.  

Svätý Otec vo svojom príhovore ocenil slová prezidenta a najmä „súzvuk“ s jeho citovanými myšlienkami. Spomenul duchovné dedičstvo krajiny, ktorá sa môže pochváliť mnohými svätými a blahoslavenými. Poukázal na evanjelium ako na kľúč, ktorý aj dnes umožní čeliť aktuálnym výzvam doby tým, „že doceníme odlišnosti, podporujúc dialóg a participáciu bez vyraďovania, aby sa tak uskutočňované kroky progresu a rozvoja upevnili a stali sa zárukou lepšej budúcnosti pre všetkých, venujúc osobitnú pozornosť našim najkrehkejším bratom a najzraniteľnejším menšinám, ktoré predstavujú podlžnosť, ktorú celá Latinská Amerika doposiaľ má.“ Obrazom Ježiša Krista ako Slnka a Cirkvi ako Mesiaca vyjadril očakávania nastávajúcich dní: „Mesiac nemá vlastné svetlo, a keď sa pred Slnkom ukryje, stáva sa temným a nevydáva svedectvo. Nech sa nám všetkým v týchto dňoch stane zjavnejšou blízkosť slnka «Vychádzajúceho z výsosti» a nech sa my sami staneme odbleskom jeho svetla a jeho lásky.“ (...) „Za týmto účelom môžete, vážený pán prezident, stále rátať s nasadením a so spoluprácou Cirkvi v službe tomuto ekvádorskému ľudu, ktorý sa dôstojne postavil na nohy.“

Svoj prvý príhovor počas svojej návštevy Ekvádoru ukončil Svätý Otec povzbudením: „Od vrcholu Chimborazo až po pobrežie Pacifiku; od amazónskeho pralesa až po ostrovy Galapág; nech sa nikdy nestratí schopnosť vzdávať vďaky Bohu za to, čo pre vás urobil a stále robí; schopnosť obraňovať to, čo je malé a jednoduché, starostlivo dbať o vaše deti a o vašich starých ľudí, ktorí sú pamäťou vášho ľudu, mať dôveru v mládež, a schopnosť neustále žasnúť nad vznešenosťou vášho ľudu a neobyčajnou nádherou vašej krajiny, ktorá je podľa slov vášho pána prezidenta rajom.“

Po odznení prejavov a odovzdaní kvetov sa pápež František s prezidentom odobrali do Sály protokolu. Kolóna s pápežským sprievodom sa po chvíľke pohla smerom k sídlu apoštolskej nunciatúry, vzdialenej asi 40 km. Posledných 8 km absolvoval Svätý Otec v otvorenom papamobile pozdravujúc nadšené zástupy, ktoré lemovali cestu.

 

5. júla

Začala sa 9. apoštolská cesta pápeža Františka: Južná Amerika

Vatikán 5. júla - Svätý Otec František sa dnes vydal na svoju 9. apoštolskú cestu, počas ktorej za sedem dní navštívi Ekvádor, Bolíviu a Paraguaj. Z rímskeho letiska Fiumicino odletel Svätý Otec ráno o 9. hodine. Na ceste ho sprevádzajú štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, substitút štátneho sekretariátu Mons. Angelo Becciu, sekretár Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku prof. Guzmán Carriquiri a ďalší, medzi nimi ako zvyčajne aj veľká skupina novinárov. Trinásťhodinový let v dĺžke 10103 km na európskej strane viedol ponad Taliansko, Španielsko a Portugalsko, za Atlantikom to sú postupne Trinidad a Tobago, Venezuela a Kolumbia. Pristátie Airbusu 330 spoločnosti Alitalia na medzinárodnom letisku v ekvádorskom hlavnom meste Quito sa plánuje na 15.00 miestneho času, čo pri sedemhodinovom časovom posune predstavuje 22.00 nášho času.

Po prílete privíta pápeža Františka ekvádorský prezident Rafael Correa. Svätý Otec prednesie svoj prvý príhovor v rámci tejto cesty. Bude tak druhým pápežom v poradí, ktorý prichádza do Ekvádoru. Sv. Ján Pavol II. tu bol v roku 1985, čiže pred 30 rokmi, pri príležitosti 450. výročia počiatkov evanjelizácie tejto oblasti. V hlavnom meste Quito žije viac ako 10% z 15 miliónov obyvateľov Ekvádorskej republiky. Súčasťou krajiny, ležiacej na pobreží Tichého oceánu je aj známe súostrovie Galapágy.

Pápeža Františka v Ekvádore v pondelok 6. júla čaká návšteva pútnickej svätyne v Guayaquil, kde bude sláviť Eucharistiu, ktorá bude obetovaná osobitne za rodiny. Pápež František potom navštívi Kolégium sv. Františka Xaverského vedené jezuitmi a po návrate do hlavného mesta Quito absolvuje zdvorilostnú návštevu v rezidencii ekvádorského prezidenta spojenú s predstavením delegácií a výmenou darov. V centre sa zastaví aj na krátku modlitbu v miestnej katedrále. Chrám zo 16. storočia uchováva aj telesné pozostatky významného štátnika Gabriela Garciu Morena, ekvádorského prezidenta, ktorý bol v roku 1875 zavraždený atentátnikmi z radov antiklerikálov práve vo chvíli, keď po eucharistickej adorácii vychádzal z tohto chrámu. Pápež František pred katedrálou udelí požehnanie veriacim na námestí Plaza Grande.

 

 

4. júla

Pápež František zveril apoštolskú cestu do ochrany Panny Márie

Vatikán 4. júla – V predvečer pred odchodom na apoštolskú cestu do Južnej Ameriky pápež František podľa svojho zvyku zveril cestu pod ochranu Matky Božej. Okolo 19. hod navštívil hlavnú mariánsku baziliku Santa Maria Maggiore, kde asi 20 minút zotrval v modlitbe. Na oltár Panny Márie Salus Populi Romani položil kyticu kvetov v kombinácii národných farieb krajín, ktoré počas cesty navštívi: Ekvádora, Bolívie a Paraguaja.

Odlet z Rímskeho letiska Fiumicino je naplánovaný na nedeľu 5. júla o 9.00 ráno. Trinásťhodinový let v dĺžke 10103 km povedie na európskej strane ponad Taliansko, Španielsko a Portugalsko, za Atlantikom to budú postupne Trinidad a Tobago, Venezuela a Kolumbia. Pristátie Airbusu 330 spoločnosti Alitalia na medzinárodnom letisku v ekvádorskom hlavnom meste Quito sa plánuje na 15.00 miestneho času, čo pri sedemhodinovom časovom posune predstavuje 22.00 nášho času.