Príhovory od 11. 12. 2014 do 14. 3. 2015

Svätý Otec 14. marca

Pápež katolíckym učiteľom: Milujte problémových študentov

Vatikán 14. marca – „Je to práca zle platená, no je to nádherná práca“, povedal dnes Svätý Otec dvom tisíckam členov Talianskeho katolíckeho združenia učiteľov a vychovávateľov (UCIIM), ktorých prijal v Aule Pavla VI. na osobitnej audiencii pri príležitosti 70. výročia vzniku združenia. Pápež František ocenil jeho doterajší príspevok k „rastu krajiny, k reformovaniu škôl a predovšetkým k výchove mladých generácií“. Keďže pápež František v minulosti sám pôsobil ako učiteľ, účastníkov oslovil ako kolegov.

Vo svojom príhovore Svätý Otec katolíckym učiteľom zdôraznil ich úlohu „vnášať svetlo a motivovať k správnemu chápaniu školy, čo je nezriedka zastierané zúženými diskusiami a postojmi“. Školu okrem hodnotnej a kvalifikovanej náuky totiž podľa pápeža Františka tvoria „aj ľudské vzťahy“ - zo strany učiteľa sú to „vzťahy prijímania a dobroty, ktoré treba venovať všetkým bez rozdielu“, povedal Svätý Otec a pokračoval:

„Povinnosťou dobrého učiteľa – a ešte viac kresťanského učiteľa – je milovať ešte intenzívnejšie tých svojich žiakov, ktorí sú najproblémovejší, najslabší, najviac znevýhodnení. Ježiš by povedal: ak milujete len tých, ktorí študujú, ktorí sú dobre vychovaní, akú zásluhu máte? Ktorýkoľvek učiteľ sa pri takýchto študentoch cíti dobre. Vás vyzývam milovať viac študentov „problémových“, tých, čo nechcú študovať, tých, čo sa nachádzajú v ťažkých situáciách, hendikepovaných a cudzincov, ktorí sú dnes pre školou veľkou výzvou. ... Prvým postojom učiteľa je láska.“

Pápež František tiež členov združenia katolíckych učiteľov UCIIM vyzval byť činnými na školských perifériách. „V spoločnosti, ktorá má ťažkosti nachádzať referenčné body je nevyhnutné, aby mladí našli v škole pozitívny oporný bod“, povedal Svätý Otec a dodal:

„Škola ním môže byť alebo sa ním stať vtedy, ak sú v nej učitelia schopní dať zmysel škole, štúdiu a kultúre – bez toho, aby všetko zredukovali čisto na odovzdávanie technických poznatkov. A to tak, že budú orientovaní na budovanie výchovného vzťahu s každým študentom, ktorý sa musí cítiť prijatý a milovaný pre to, kým je, so všetkými svojimi limitmi a so svojím potenciálom. V tomto smere je vaša úloha nevyhnutná tak ako nikdy predtým. Vy musíte vyučovať nielen obsah premetu, ale aj životné hodnoty a životné návyky. To sú tri veci, ktoré musíte odovzdávať. Na to, aby sa naučili obsah, stačí počítač, no na to, aby pochopili, ako sa miluje, aby pochopili tie hodnoty a návyky, ktoré vytvárajú harmóniu v spoločnosti, k tomu treba dobrého učiteľa.“

Svätý Otec odporučil katolíckym učiteľom hľadieť na príklad mnohých veľkých kresťanských vychovávateľov, pričom uviedol príklad svätého dona Bosca, ktorého dvesté výročie narodenia si pripomíname tento rok. Vyzval ich tiež byť svedkami života a nádeje a ako tradične, poprosil ich o modlitbu.

 

 

13. marca

Homília pápeža Františka pri kajúcej pobožnosti „24 hodín pre Pána“

Vatikán 13. marca – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, v rámci ktorej v Bazilike sv. Petra oznámil svoje rozhodnutie vyhlásiť mimoriadny „Svätý rok milosrdenstva“. Príhovor predniesol pri slávení pôstnej kajúcej pobožnosti „24 hodín pre Pána“, v rámci ktorej mali veriaci možnosť prijať sviatosť zmierenia. Sám sa najprv vyspovedal a potom vysluhoval veriacim sviatosť zmierenia spolu s väčším počtom spovedníkov.

V liturgii slova zazneli slová sv. Pavla z listu Filipanom o Bohu ktorý je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4-10) a príbeh z Lukášovho evanjelia o Ježišovom odpustení kajúcej hriešnici, ktorá mu vlastnými slzami umyla nohy (Lk 7,36-50).

Homília pápeža Františka

„Aj v tomto roku na vigíliu štvrtej nedele v Pôstnom období sme sa zišli, aby sme slávili kajúcu bohoslužbu. Sme spojení s toľkými kresťanmi, ktorí dnes vo všetkých častiach sveta prijali pozvanie prežiť túto chvíľu ako znamenie Pánovej dobroty. Sviatosť zmierenia nám naozaj umožňuje pristúpiť s dôverou k Otcovi, aby sme mali istotu jeho odpustenia. On je vskutku «bohatý na milosrdenstvo» a v hojnosti ho rozlieva na všetkých, ktorí sa k nemu utiekajú s úprimným srdcom.

To, že sme tu, aby sme zakúsili jeho lásku, je však predovšetkým ovocím jeho milosti. Ako nám pripomenul sv. Pavol, Boh nikdy neprestáva preukazovať bohatstvo svojho milosrdenstva v priebehu storočí. Premena srdca, ktorá nás privádza k vyznaniu našich hriechov je «Boží dar». Sami od seba toho nie sme schopní. Môcť vyznať svoje hriechy je «Boží dar», je nám to darované, je to «jeho dielo» (porov. Ef 2, 8-10). To, že sa nás nežne dotkol svojou rukou a sformoval nás svojou milosťou, nám umožňuje pristúpiť ku kňazovi bez obáv z našich hriechov, a zároveň s istotou, že nás prijme v Božom mene a porozumie nám napriek našim úbohostiam. A tiež, pristúpiť bez advokáta na našu obranu: máme len toho jediného, ktorý dal svoj život za naše hriechy. Je to on, ktorý nás spolu s Otcom vždy bráni. Vychádzajúc zo spovednice, pocítime jeho silu, ktorá nám navracia život a obnovuje nadšenie viery. Po spovedi budeme znovuzrodení.

Evanjelium, ktoré sme si vypočuli (porov. Lk 7,36-50), nám otvára cestu nádeje a posilňujúcej útechy. Je dobré zacítiť na sebe ten istý Ježišov súcitný pohľad, tak ako ho vnímala žena hriešnica vo farizejovom dome. V tomto úryvku s opakovaným dôrazom zaznievajú dve slová: láska a súd.

Je tu láska ženy hriešnice, ktorá sa pokoruje pred Pánom. Ale ešte predtým je tu Ježišova milosrdná láska k nej, ktorá ju pohýna, aby sa priblížila. Jej slzy kajúcnosti a radosti umývajú Majstrove nohy, jej vlasy ich s vďačnosťou osušia, bozky sú vyjadrením jej čistej náklonnosti a hojnosť vyliateho voňavého oleja dokazuje, ako veľmi je On vzácny v jej očiach. Každé gesto tejto ženy hovorí o láske a vyjadruje jej túžbu po vlastnení neotrasiteľnej istoty v jej živote: istoty, že jej je odpustené. Táto istota je nádherná! A Ježiš jej dáva túto istotu: prijíma ju tak, že jej ukazuje Božiu lásku k nej, práve k nej, ktorá je verejnou hriešnicou! Láska a odpustenie sa odohrávajú súčasne: Boh jej odpúšťa mnoho, všetko, pretože «veľmi miluje» (Lk 7,47). Ona adoruje Ježiša, pretože cíti, že v ňom je milosrdenstvo a že on neodsudzuje. Cíti, že Ježiš ju chápe s láskou. Ju, ktorá je hriešnicou... Vďaka Ježišovi Boh hádže za chrbát jej mnohé hriechy, viac si už na ne nespomenie (porov. Iz 43,25). Lebo aj toto je pravda: keď Boh odpúšťa, zabúda. Zabúda. Veľké je toto Božie odpustenie! Teraz sa pre ňu začína nové obdobie; v láske sa znovuzrodila do nového života.

Táto žena sa skutočne stretla s Pánom. V tichu mu otvorila svoje srdce, v bolesti mu ukázala skrúšenosť nad svojimi hriechmi, svojím plačom sa odvolávala na Božiu dobrotu, aby dostala odpustenie. Pre ňu nebude žiadneho súdu, okrem toho, ktorý prichádza od Boha, a to je súd milosrdenstva. Protagonistom tohto stretnutia je samozrejme láska, milosrdenstvo, ktoré presahuje spravodlivosť.

Šimon, pán domu, farizej, naopak nedokáže nájsť cestu lásky. Všetko má vykalkulované, všetko premyslené... Zostáva nehybný na prahu formálnosti. Nie je schopný urobiť nasledujúci krok v ústrety Ježišovi, ktorý mu prináša spásu. Šimon sa obmedzil na to, že pozval Ježiša na obed, ale neprijal ho opravdivo. Vo svojich myšlienkach volá len po spravodlivosti, a keď takto koná, mýli sa. Jeho súd nad ženou ho odďaľuje od pravdy a nedovolí mu pochopiť ani to, kto je jeho hosť. Zastavil sa na povrchu, pri formálnosti, nedokázal hľadieť do srdca. Na Ježišovo podobenstvo a otázku, ktorý sluha by miloval viac, tento farizej odpovie správne: «Ten, ktorému viac odpustil». A Ježiš neváha poznamenať: «Správne usudzuješ» (Lk 7,43). Až keď sa Šimonov úsudok priklonil k láske, vtedy sa stal správnym.

Ježišovo pozvanie podnecuje každého z nás, aby sme sa nikdy nezastavili na povrchu vecí, a zvlášť vtedy, keď stojíme pred nejakým človekom. Sme povolaní, aby sme hľadeli ďalej, zamerali sa na srdce, aby sme videli, koľkej veľkorysosti je každý človek schopný. Nik nemôže byť vylúčený z Božieho milosrdenstva. Z Božieho milosrdenstva nik nemôže byť vylúčený. Všetci poznajú cestu, aby k nemu pristúpili a Cirkev je ten domov, ktorý každého prijíma a nikoho neodmieta. Jej dvere zostávajú dokorán roztvorené, aby tí, ktorí sú zasiahnutí milosťou, mohli nájsť istotu odpustenia. Čím väčší hriech, tým väčšou musí byť láska, ktorú Cirkev prejavuje tým, ktorí sa obracajú. S koľkou láskou na nás hľadí Ježiš! S koľkou lásku uzdravuje naše hriešne srdce! Nikdy sa nedesí našich hriechov! Spomeňme si na márnotratného syna, ktorý, keď sa rozhodne vrátiť k otcovi, premýšľa, že mu prednesie reč, no otec ho nepripustí k reči: objíme ho. Takýto je Ježiš voči nám. – „Otče, mám toľké hriechy.“ – „Ale on bude tomu rád, keď prídeš: objíme ťa s toľkou láskou! Nemaj strach...“

Drahí bratia a sestry, často som premýšľal o tom, ako by Cirkev mohla urobiť očividnejším svoje poslanie byť svedkom milosrdenstva. Je to cesta, ktorá začína duchovným obrátením. A musíme kráčať touto cestou. Preto som sa rozhodol vyhlásiť mimoriadne jubileum, ktoré sa zameria na Božie milosrdenstvo. Bude to Svätý rok milosrdenstva. Chceme ho prežívať vo svetle Pánových slov: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36). A toto zvlášť pre spovedníkov: veľa milosrdenstva!

Tento Svätý rok sa začne na nastávajúcu slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, a zavŕši sa 20. novembra 2016, v nedeľu Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru a živej tváre Otcovho milosrdenstva. Organizáciu tohto jubilea zverujem Pápežskej rade na podporu novej evanjelizácie, aby ho mohla animovať ako novú etapu cesty Cirkvi v jej poslaní zaniesť každému človeku evanjelium milosrdenstva.

Som presvedčený, že celá Cirkev, ktorá tak veľmi potrebuje prijímať milosrdenstvo, pretože sme hriešnici, bude môcť nájsť v tomto Jubileu radosť zo znovuobjavenia a plodného zúročenia Božieho milosrdenstva, prostredníctvom ktorého sme všetci povolaní prinášať útechu každému mužovi a žene našich čias. Nezabúdajme, že Boh odpúšťa všetko, a že Boh odpúšťa vždy. Neustaňme prosiť o odpustenie. Zverme tento rok už odteraz teraz Matke milosrdenstva, aby k nám obrátila svoj pohľad a bdela nad našou cestou: našou kajúcou cestou, našou cestou s otvoreným srdcom počas toho roka na prijatie Božieho odpustenia, na prijatie Božieho milosrdenstva.“

 

 

12. marca

Svätý Otec v rannej homílii: Alebo milujeme, alebo sme pokrytcami

Vatikán 12. marca - Kresťan nemá ísť cestou kompromisu: ak sa nenechá dotknúť Božím milosrdenstvom a nemiluje podobne ostatných, ako to robia svätí, skončí ako pokrytec, ktorý skôr ničí namiesto toho, aby robil dobre. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka zo svätej omše, slávenej ráno v kaplnke Domu sv. Marty. Najprv to boli proroci, potom svätí, prostredníctvom ktorých Boh v priebehu času píše príbeh o jeho vzťahu k ľuďom. Napriek excelentnosti týchto vybraných, aj napriek ich učeniu a ich činom, dejiny spásy boli hrboľaté, dláždené mnohým pokrytectvom a neverou.

Svätý Otec zahrnul do svojej úvahy obrovský horizont, od Ábela až po dnešné dni. V hlase Jeremiáša, z liturgického čítania (Jer 7, 23-28), je hlas samého Boha, ktorý s horkosťou konštatuje, ako ho vyvolený národ nepočúva, napriek tomu, že prijal od neho mnohé dobrodenia. Boh „dal všetko“, a dostal na oplátku samé „zlé veci“, poznamenal Svätý Otec. „Vernosť zhynula, nie ste viac verným ľudom“– napomína prorok Jeremiáš:

„Toto je príbeh Boha. Zdá sa, akoby tu Boh plakal: Tak veľmi som ťa miloval, tak veľa som ti dal, a ty... Všetko proti mne. Aj Ježiš hľadiac na Jeruzalem plakal, pretože celý ten príbeh o strate vernosti bol v Ježišovom srdci. Konáme podľa našej vôle, ale keď takto robíme kráčajúc životom, sledujeme cestu zatvrdnutia srdca: srdce stvrdne, skamenie, Pánovo slovo nevstúpi. A ľud sa vzdiali. Aj náš osobný príbeh sa môže takto zmeniť. Dnes, v tento deň pôstu, sa môžeme pýtať sami seba: ‚Načúvam hlasu Pána, alebo robím to, čo chcem, čo sa mne páči?‘“

Epizóda z evanjelia (Lk 11, 14-23) tiež predstavuje príklad ‚zatvrdilého srdca‘, hluchého voči Božiemu hlasu. Ježiš uzdravuje posadnutého a na oplátku dostane obvinenie: ‚Vyháňaš démonov v mene diabla. Si démonický čarodejník.‘ Je to typická výhovorka „formalistov, ktorí si myslia, že život sa riadi zákonmi, ktoré vytvárajú oni“, pokračuje pápež:

„Aj toto sa stalo v dejinách Cirkvi! Pomyslite si len na úbohú Johanku z Arku. Dnes je svätá, chudina! Títo učitelia ju upálili zaživa, pretože hovorili, že je heretička, obvinená z herézy. Učitelia boli tí, ktorí poznali správne učenie, tí farizeji, vzdialení od Božej lásky. Bližšie k nám si spomeňme na blahoslaveného Rosminiho [pozn.: bl. Antonio Rosmini (1797-1855), taliansky teológ, filozof, zakladateľ Inštitútu milosrdnej lásky]: všetky jeho knihy boli na indexe. Nemohli sa čítať, bolo hriechom čítať ich. Dnes je blahoslavený. V histórii Boha a jeho ľudu Pán posielal prorokov, aby mu povedali, že Boh miluje svoj ľud. V Cirkvi Pán posiela svätých. Svätci pomáhajú napredovaniu života Cirkvi. Sú to svätí, nie sú to tí mocní, nie sú to pokrytci, nie. Svätí.“

Svätí „sú tí, ktorí sa neboja nechať sa pohladiť Božím milosrdenstvom. A preto sú svätci mužmi a ženami, ktorí rozumejú toľkej núdzi, toľkému ľudskému utrpeniu, a blízkosťou sprevádzajú ľudí. Nepohŕdajú ľuďmi“, pokračuje Svätý Otec:

„Ježiš hovorí: ‚Kto nie je so mnou, je proti mne.‘ - A nebude tu možnosť kompromisu, trochu tu a trochu tam? - Nie. Alebo si na ceste lásky, alebo si na ceste pokrytectva. Alebo sa necháš milovať Božím milosrdenstvom, alebo si robíš, čo chceš, podľa svojho srdca, ktoré na tejto ceste stále viac tvrdne. Kto nie je so mnou, je proti mne. Neexistuje tretia cesta, cesta kompromisu. Alebo si svätý, alebo ideš inou cestou. Kto nezhromažďuje so mnou, necháva veci tak... Nie, ešte horšie: rozhadzuje, rúca. Je ničiteľom, ktorý pustoší.“


Slová pápeža spovedníkom: Spoveď má byť oslobodzujúcim stretnutím

Vatikán 12. marca - Spoveď nemá byť ani trápením, ani ťažkým výsluchom, ale oslobodzujúcim stretnutím, ktoré zjavuje nekonečné Božie milosrdenstvo. Toto je jedna z myšlienok príhovoru pápeža Františka účastníkom kurzu o internom fóre, ktorý v Ríme organizovala v tomto týždni Apoštolská penitenciária na pomoc novým kňazom, ale ja spovedníkom v pápežských bazilikách. Potlesk prítomných vyvolala poznámka Svätého Otca, že dnes si pripomína 57. výročie svojho vstupu do rehole.

Sviatosti sú miestom „Božej nežnosti voči ľuďom“, konkrétnym spôsobom, ktorým nás Boh chcel „objať bez toho, aby sa hanbil za nás a za naše limity“. Najmä spoveď „zvláštnym spôsobom sprítomňuje milosrdnú tvár Boha“ – povedal Svätý Otec:

„Nikdy nezabúdajme, ani ako kajúcnici, ani ako spovedníci: Neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Ani jediný! Nemožno odpustiť iba to, čo sa odvracia od Božieho milosrdenstva, tak ako ani ten, kto sa odvracia od slnka, nemôže byť osvetlený ani ohriaty.“

V pohľade na tento „úžasný dar od Boha“ pápež dáva spovedníkom tri usmernenia: Predovšetkým „vnímať túto sviatosť ako nástroj na výchovu k milosrdenstvu“ a pomáhať veriacim, aby nadobudli „skúsenosť pokoja a ľudského i kresťanského porozumenia“:

„Spoveď by nemala byť akýmsi mučením, ale každý by mal odísť zo spovednice so šťastím v srdci a s tvárou vyžarujúcou nádej, aj keď občas - ako vieme - obmytou slzami konverzie a radosti, ktorá z nej pochádza (porov. Evangelii gaudium, 44). Táto sviatosť, so všetkým tým, čo kajúcnik koná, nemá byť ťažkým, nepríjemným a nástojčivým výsluchom.“

Naopak – pokračuje pápež – spoveď „má byť oslobodzujúcim stretnutím, bohatým na ľudskosť“, ktoré však „zahŕňa aj spravodlivé úsilie o nápravu spáchaného zla v najvyššej možnej miere. Tak sa veriaci bude cítiť pozvaný pristupovať k spovedi často a naučí sa robiť to čo najlepšie, s tou jemnosťou ducha“, ktorá robí veľmi dobre „aj srdcu spovedníka“.

Toľkokrát sa zamieňa milosrdenstvo s takzvaným „byť spovedníkom so širokými rukávmi“, poznamenal ďalej Svätý Otec.

„Ale, pamätajte na to, že ani spovedník so širokými rukávmi, ani rigidný spovedník nie sú milosrdní. Ani jeden z týchto dvoch. Prvý preto, že hovorí: ‚Ale choď ďalej, toto nie je hriech: choď, choď!‘ Druhý preto, že hovorí: ‚Nie, zákon diktuje...‘ Ale ani jeden z tých dvoch nemá kajúcnika za brata, nevezme ho za ruku a nesprevádza ho na jeho ceste obrátenia! Na rozdiel od toho, milosrdný ho počúva, odpúšťa mu, berie ho za ruku a sprevádza, pretože konverzia síce začína možno dnes, ale musí pokračovať vďaka vytrvalosti. Ujíma sa ho ako Dobrý pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu a kladie si ju na ramená.“

Pápež potom pozýva kňazov, aby zo sviatosti zmierenia čerpali povzbudenie. „Koľkokrát sa nám stáva, že počúvame spovede, ktoré nás povzbudzujú!“ „Jednoduché duše, duše chudobných v duchu, ktoré sa úplne odovzdávajú Pánovi, ktoré dôverujú Cirkvi a teda aj spovedníkovi“:

„Bolo nám tiež často dané byť súčasťou skutočných zázrakov obrátenia. Ľudia, ktorí sú mesiace, ba dokonca roky pod nadvládou hriechu a ktorí sa ako márnotratný syn v sebe navrátia a rozhodnú sa vstať a prinavrátiť sa do domu Otca (porov. Lk 15,17), aby prosili o odpustenie. Aké je len pekné prijať týchto kajúcich bratov a sestry prostredníctvom žehnajúceho objatia milosrdného Otca, ktorý nás veľmi miluje a raduje sa z každého syna, ktorý sa k nemu vráti s celým srdcom!“

„Koľko sa len môžeme naučiť z obrátenia a z kajania sa našich bratov, ktorí nás pobádajú, aby sme si aj my spytovali svedomie: ja, kňaz, milujem Pána tak, ako táto starenka? Ja kňaz, ktorý som sa stal služobníkom jeho milosrdenstva, som schopný mať milosrdenstvo, ktoré má srdce tohto kajúcnika? Ja, spovedník, mám ochotu k zmene, ku konverzii ako tento kajúcnik, ktorému som bol daný k službám?“

Ako tretie usmernenie Svätý Otec kňazom zdôrazňuje nevyhnutnosť „upierať vždy vnútorný pohľad k nebu, k nadprirodzenu“, keď sa spovedá s vedomím, „že nikomu táto služba nebola zverená pre vlastné zásluhy“, ale „jedine vďaka Božej milosti“.

 

 

Pápež František odpovedá na otázky z argentínskej favely

Vatikán/Argentína 11. marca - Aj realita ľudí sa vidí lepšie z periférie než z centra, zdôraznil pápež František v rozhovore pre La Cárcova News, lokálne noviny vychádzajúce v chudobnej štvrti na periférii Buenos Aires. Rozhovor nahral v Dome sv. Marty kňaz José Maria di Paola, lepšie známy ako „otec Pepe”, ktorý pôsobí priamo uprostred favely. Ide o argentínskeho kňaza, ktorého arcibiskup Bergoglio dobre poznal a podporoval, a ktorého zásluhou v spolupráci s dobrovoľníkmi vychádza aj La Cárcova News. Prinášame podstatnú časť rozhovoru:

Hovoríte veľa o periférii. Často sme Vás počuli, ako toto slovo požívate. Na čo pri tom myslíte? Na nás, ľudí z chudobných štvrtí?

„Keď hovorím o periférii, hovorím o hraniciach. Normálne sa pohybujeme v priestoroch, ktoré nejakým alebo iným spôsobom kontrolujeme. Toto je centrum. Čím viac z centra vychádzame a vzďaľujeme sa od neho, tým viac skutočností objavujeme, a keď sa od týchto nových skutočností, z týchto periférií, pozrieme späť na centrum, zisťujeme, že skutočnosť je iná. Niečo iné je pozorovať realitu z centra a niečo iné pozerať na ňu z posledného miesta, kam si došiel. (...) Skutočnosť sa vidí lepšie z periférie než zo stredu. Vrátane reality osoby, existenciálnej periférie alebo reality zmýšľania daného človeka. Môžeš mať veľmi štruktúrované myslenie, avšak keď sa konfrontuješ s niekým, kto nezmýšľa ako ty, musíš nejako hľadať dôvody pre upevnenie tvojho zmýšľania. Začne sa debata a periféria zmýšľania toho druhého ťa môže obohatiť.“

Poznáte naše problémy. Rozširovanie drog postupuje, nepoľavuje, vstupujú do chudobných štvrtí a útočia na našich mladých ľudí. Kto nás má brániť? A ako sa my môžeme brániť?

„To je pravda. Šírenie drog pokračuje a nezastavuje sa. Existujú krajiny, ktoré už sú celkom v otroctve drogy. To, čo ma najviac znepokojuje, je triumfalizmus priekupníkov. Títo ľudia oslavujú víťazstvo, pretože cítia, že ho dosiahli, že triumfujú. Taká je realita. Sú krajiny alebo oblasti, v ktorých sa všetko podriaďuje drogám. Čo sa týka Argentíny, môžem povedať, že ešte pred 25 rokmi bola skôr prestupnou stanicou, dnes je z nej drogový konzument, a myslím si, že aj výrobca, i keď to neviem celkom s istotou.“

Čo je tým najdôležitejším, čo máme odovzdať našim deťom?

„Príslušnosť. Náležitosť k rodinnému krbu. Príslušnosť sa odovzdáva láskou, citom, postupne, tým, že ich berieme za ruku, sprevádzame ich, hráme sa s nimi, dávame im v každej chvíli to, čo potrebujú k rastu. Predovšetkým tak, že im poskytujeme priestor na vyjadrenie. Ak sa so svojimi deťmi nehráš, oberáš ich o dimenziu nezištnosti. Ak im nedovolíš povedať to, čo cítia, spôsobom, ktorým môžu aj diskutovať s tebou a cítiť sa slobodne, nedovoľuješ im rásť. Avšak ešte dôležitejšia je viera. Veľmi ma trápi, keď stretnem dieťa, ktoré sa nevie prežehnať. Znamená to, že tomu malému človeku nebolo darované to najdôležitejšie, čo mu otec a matka môžu dať: viera.“

Vy neustále vidíte nejakú možnosť zmeny - či už v zložitých situáciách ľudí, ktorí sú skúšaní životom, alebo v sociálnych a medzinárodných situáciách, ktoré sú príčinou utrpenia pre obyvateľstvo. Čo Vám dáva tento optimizmus, keď by si človek skôr zúfal?

„Všetci ľudia sa môžu zmeniť. Aj ľudia veľmi rozháraní, všetci. Poznám ľudí, ktorí rezignovali, zahadzovali svoj život a dnes žijú v manželstve, majú rodinu. Toto nie je optimizmus, je to istota vo dvoch veciach: po prvé je to človek, ľudská bytosť. Človek je Božím obrazom, a Boh svojim vlastným obrazom nepohŕda, nejakým spôsobom ho vykupuje, stále nachádza spôsob, ako napraviť obraz, ktorý je zastretý. A po druhé je to sila Ducha Svätého, ktorý prichádza a premieňa svedomie. Nie je to optimizmus, je to viera v ľudskú bytosť, ktorá je dieťaťom Boha, a Boh svoje deti neopúšťa. Rád opakujem, že my, Božie deti, zakaždým veci domotáme, dopúšťame sa pochybení, hrešíme, ale keď prosíme Boha o odpustenie, on nám vždy odpustí. Nikdy sa v odpúšťaní neunaví, to my sa unavíme prosiť o odpustenie.“

Ako môžeme dôjsť k tomu, aby sme boli istí a vytrvalí vo viere? My prechádzame výstupmi a pádmi, v niektorých momentoch sme si vedomí Božej prítomnosti, toho, že Boh nás cestou sprevádza, inokedy na to zabúdame. Je vôbec možné usilovať sa o stálosť v oblasti, akou je viera?

„Je pravda, sú tu výstupy i pády. Niekedy si uvedomujeme Božiu prítomnosť, inokedy na ňu zabúdame. Biblia hovorí, že pozemský život človeka je boj, zápas. To znamená, že sa s tým človek musí uspokojiť a bojovať. Pripravovať sa na to, aby neklesol, nepoľavil v bdelosti, ale zároveň užívať všetko krásne, čo nám Boh v živote dáva. Treba sa mať na pozore, bez toho, aby sme kapitulovali alebo prepadali pesimizmu. Ako byť stáli vo viere? Ak jej neodmietaš načúvať, nájdeš ju celkom blízko, vo vnútri svojho srdca. Potom, v niektorý deň sa môže stať aj to, že nepočuješ celkom nič. A napriek tomu tam viera je. Je nutné si zvyknúť na skutočnosť, že viera nie je cit. Niekedy nám Pán dáva milosť, aby sme ju pocítili. Avšak viera je niečo viac, je to môj vzťah k Ježišovi Kristovi. Verím, že on ma spasil. To je tá pravá otázka, ktorú si v súvislosti s vierou máme položiť. Hľadaj vo svojom živote chvíle, kedy ti bolo zle, keď si sa stratil a nič sa ti nedarilo, a pozoruj, ako ťa Kristus zachránil. A k tomuto sa pevne primkni, pretože tu sú korene tvojej viery. Keď zabúdaš, kaď nič necítiš, vtedy sa zachyť tohto, čo tvorí základ tvojej viery. A vždy s evanjeliom v ruke. Nos neustále vo vrecku malé Evanjelium. Maj ho u seba doma. V ňom je Božie slovo a tam sa viera živí. Viera je totiž napokon dar, nie je to psychologický postoj. Keď ti dávajú dar, je na tebe prijať ho, pravda? Prijmi teda dar evanjelia a čítaj ho. Čítaj ho a načúvaj Božiemu slovu.“

Váš život bol intenzívny, bohatý. Aj my by sme chceli žiť život naplnený, intenzívny. Ako dosiahnuť, aby sme nežili zbytočne? A ako sa vlastne človek dozvie, že nežije zbytočne?

„Nuž, ja som mnohé prežil neužitočne. Nebol to život taký intenzívny a taký bohatý. Som hriešnik ako ktokoľvek iný, ibaže Pán mi dáva robiť také veci, ktoré sú viditeľné. Koľkokrát predsa existujú ľudia, ktorí konajú dobro, veľa dobra, a nevidieť to. Intenzita nie je priamo úmerná tomu, čo ľudia vidia. Intenzita sa zažíva v vnútri. A prežívame ju, keď sýtime vieru. Ako? Plodnosťou skutkov, skutkami lásky pre dobro ľudí. Možno najťažším hriechom proti láske je prehliadať človeka. Existuje nejaký človek, ktorý ťa miluje, ale ty ho odmietaš a správaš sa k nemu tak, ako by si ho nepoznal. On ťa miluje a ty ho odmietaš. Ten, kto nás miluje najviac, je Boh. Odmietnuť Boha je jedným z najhorších hriechov. Svätý Peter sa ho dopustil, zaprel Ježiša Krista... a urobili z neho pápeža! Takže, čo zostáva povedať mne? Nič. Ide sa vpred!“

Máte okolo seba ľudí, ktorí s Vami nesúhlasia?

„Áno, samozrejme.“

Ako sa k nim správate?

„Načúvanie ľuďom mi nikdy neuškodilo. Zakaždým, keď som im načúval, to pre mňa dopadlo dobre. Keď som ich nevypočul, dopadlo to zle. Pretože aj keď máš iný názor, vždy, naozaj vždy ti niečo dajú, alebo ťa postavia do takej situácie, ktorá ťa donúti prehodnotiť tvoje pozície. A to ťa obohacuje. Toto je spôsob, akým sa máme správať k ľuďom, s ktorými nesúhlasíme. Keď sa totiž s niekým neznesiem, prestanem ho zdraviť, zabuchnem mu dvere pred nosom, nedovolím mu hovoriť a nepýtam sa ho na dôvody našej nezhody, celkom zjavne ochudobňujem sám seba. V dialógu a načúvaní sa obohacujeme.“

Dnešná móda vedie mladých ľudí k virtuálnym vzťahom, a to aj v našej štvrti. Čo robiť, aby mládež opustila svoj svet fantázie, vrátila sa do reality a ku skutočným vzťahom?

„Rozlišoval by som svet fantázie a virtuálnych vzťahov. Virtuálne vzťahy niekedy nie sú fantáziou, sú realitou a sú veľmi konkrétne, týkajú sa reálnych a veľmi konkrétnych skutočností. Je ale zrejmé, že túžime po nevirtuálnom vzťahu, teda fyzickom a citovom vzťahu, ktorý trvá v čase a v kontakte s ľuďmi. Myslím, že nebezpečenstvo, ktoré dnes hrozí, je dané skutočnosťou, že sme schopní hromadiť veľké množstvo informácií a pohybovať sa v celom rade vecí len virtuálne, a to nás môže zmeniť na mladých ľudí, ktorí sú múzeom. Taký muzeálny mladý človek je veľmi dobre informovaný, ale ako naloží s tým všetkým, čo vie? Plodnosť sa v živote nedosahuje tým, že budeme hromadiť informácie alebo komunikovať čisto virtuálne, ale tým, že budeme konkrétne premieňať náš život. V konečnom dôsledku to znamená milovať.

Nemôžeš milovať človeka, pokiaľ mu nestisneš ruku, alebo ho neobjímeš. Ak niekoho miluješ natoľko, že si ho chceš vziať, teda chceš sa mu úplne odovzdať, a pritom ho neobjímeš a nepobozkáš, nejde o pravú lásku. Virtuálna láska neexistuje. Existuje virtuálne vyznanie lásky, ale pravá láska predpokladá fyzický, konkrétny kontakt. Ideme k podstate života a tá je tu. Teda nie muzeálny mladý človek s virtuálnymi informáciami, ale mládež, ktorá cíti a svojimi vlastnými rukami – v tomto spočíva to konkrétne - posúva svoj život vpred. Rád hovorím o trojakej reči: o jazyku hlavy, srdca a rúk. Medzi týmito tromi jazykmi má byť súlad. V tom zmysle, že premýšľaš nad tým, čo cítiš a čo robíš; cítiš to, nad čím premýšľaš a čo robíš; robíš to, čo cítiš a nad čím premýšľaš. V tom spočíva konkrétnosť. Zostávať len na virtuálnej rovine je ako žiť s hlavou bez tela.“

Z televízie počúvame správy, ktoré nás znepokojujú a zarmucujú, že sú fanatici, ktorí Vás chcú zabiť. Nemáte strach? Máme Vás radi, čo môžeme urobiť?

„Pozri, život je v rukách Božích. Povedal som Pánovi: Ty sa o mňa postaraj. Ale ak je tvoja vôľa, aby som zomrel, alebo aby mi niečo urobili, prosím ťa o jednu láskavosť: nech ma to nebolí. Pretože som veľký bojko, čo sa týka fyzickej bolesti.“

 

 

Generálna audiencia: Svet potrebuje seniorov, ktorí sa modlia

Vatikán 11. marca - Dnešná generálna audiencia sa začala krátko pred 10. hodinou, po tom, ako Svätý Otec z papamobilu pozdravoval pútnikov zhromaždených na Námestí sv. Petra. V katechéze pokračoval v úvahách o starých rodičoch, s ohľadom na hodnotu a význam ich úlohy v rodine. Ako povedal, stotožňuje sa s nimi, pretože patrí do tejto vekovej skupiny a s úsmevom si spomenul, že ho počas návštevy Filipín oslovovali „dedko František“.

Pápež František nadviazal na katechézu z predchádzajúceho týždňa, v ktorej vystríhal pred odsúvaním starých ľudí bokom: „Najprv je dôležité zdôrazniť: je pravda, že spoločnosť má tendenciu skartovať nás, ale Pán určite nie. Volá nás, aby sme ho nasledovali vo všetkých fázach života, a tiež starší vek má milosť a poslanie, skutočné povolanie Pána. Ešte nie je čas na ‚vytiahnutie vesiel‘.“

Vo svojom dnešnom uvažovaní Svätý Otec vyšiel z úryvku Evanjelia podľa Lukáša (2, 25.27-32), ktorý rozpráva o Simeonovi a Anne: «V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.”»

Po pripomenutí Dňa pre seniorov, ktorí sa konal na Námestí svätého Petra v minulom roku, odkaz Simeona a Anny vyjadril slovami:

„Drahí starčekovia, starenky, postavme sa do brázdy týchto mimoriadnych starých ľudí! Staňme sa tiež tak trochu básnikmi modlitby: Nájdime zaľúbenie v hľadaní našich slov, osvojme si tie, ktoré nás učí Božie slovo. Modlitba starých rodičov a starších osôb je veľkým darom pre Cirkev! Veľkou injekciou múdrosti pre celú ľudskú spoločnosť: hlavne pre tých, ktorí sú príliš zavalení prácou, príliš zaneprázdnení, príliš nezúčastnení. Niekto predsa musí aj im vyspievať Božie znamenia, ohlasovať Božie znamenia a modliť sa za nich!“

Pápež František v tejto súvislosti poukázal na príklad svojho predchodcu: „Pozrime na Benedikta XVI., ktorý sa rozhodol stráviť v modlitbe a načúvaní Bohu posledný úsek svojho života!“ Pripomenul aj slová Oliviera Clémenta francúzskeho teológa pravoslávnej tradície (1921-2009): «Civilizácia, v ktorej niet modlitby, je civilizáciou, kde staroba už nemá zmysel. A to je desivé, my potrebujeme predovšetkým seniorov, ktorí sa modlia, pretože staroba nám je daná pre toto.»

Po katechéze nasledovali, ako zvyčajne, pozdravy tlmočené pútnikom podľa jazykových skupín.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze pokračujeme v uvažovaní nad starými rodičmi, zamýšľajúc sa nad hodnotou a dôležitosťou ich úlohy v rodine. Robím tak stotožňujúc sa s týmito ľuďmi, pretože aj ja patrím do tejto vekovej kategórie. Keď som bol na Filipínach, filipínsky ľud ma pozdravoval slovami: „Lolo Kiko“, čo znamená „dedko František“. „Lolo Kiko“, tak hovorili!

Prvá vec, ktorú je dôležité zdôrazniť: je pravda, že spoločnosť sa nás usiluje vyradiť, ale Pán určite nie! Pán nás nikdy nevyraďuje. Volá nás, aby sme ho nasledovali v každom veku, a aj staroba v sebe nesie milosť a poslanie, pravé Pánovo povolanie. Staroba je povolaním. Nie je to ešte moment «stiahnuť veslá do člna». Toto obdobie života sa odlišuje od predošlých, o tom niet pochýb; mali by sme ho aj my sami tak trochu objaviť, pretože naše spoločnosti nie sú duchovne ani morálne pripravené na to, aby dali tomuto momentu života jeho plný význam. Predtým skutočne nebolo bežné mať k dispozícii toľko času; dnes je to oveľa viac. A aj kresťanská spiritualita bola tak trochu zaskočená, treba teda načrtnúť spiritualitu seniorov. Avšak vďaka Bohu nechýbajú svedectvá svätých mužov a žien, seniorov!

Bol som veľmi oslovený «Dňom seniorov», ktorý sme vlani zorganizovali tu na Námestí sv. Petra, námestie bolo plné. Vypočul som si príbehy starších ľudí, ktorí sa stravujú pre iných, ako aj príbehy manželských párov, ktoré prichádzajú a hovoria: «Dnes máme 50. výročie manželstva», «Dnes oslavujeme 60. výročie manželstva»... Ja im vravím: ukážte to mladým, ktorí sú tak rýchlo unavení! Toto svedectvo vernosti v pokročilom veku. V ten deň boli na tomto námestí mnohí. Treba sa nad tým naďalej zamýšľať, či už v cirkevnom alebo spoločenskom kontexte.

Evanjelium nám ide v ústrety s veľmi pekným obrazom, dojímavým a povzbudivým. Je to obraz Simeona a Anny, o ktorých nám rozpráva evanjelium o Ježišovom detstve, zostavené sv. Lukášom. Boli istotne staršími ľuďmi, «starec» Simeon a «prorokyňa» Anna, ktorá mala 84 rokov. Táto žena neskrývala svoj vek. Evanjelium spomína, že deň čo deň očakávali Boží príchod, a to dlhé roky. Chceli ho práve v ten deň uzrieť, postrehnúť jeho znamenia, vytušiť jeho príchod. Možno sa už aj trochu zmierili s tým, že zomrú skôr, ako sa to stane. Tým dlhým čakaním však i naďalej napĺňali celý svoj život, nemali dôležitejšie povinnosti ako toto: čakať na Pána a modliť sa.

Keď teda Mária s Jozefom prišli do chrámu, aby naplnili predpisy Zákona, Simeon a Anna sa s nadšením pohli, oduševnení Duchom Svätým (porov. Lk 2,27). Bremeno veku a čakania sa v tej chvíli stratilo. Spoznali dieťa a objavili novú silu pre novú úlohu: vzdávať vďaku a vydávať svedectvo o tomto Božom Znamení. Simeon bez prípravy predniesol nádherný oslavný hymnus (porov. Lk 2,29-32) – v tej chvíli bol z neho básnik – a Anna sa stala prvou Ježišovou ohlasovateľkou: «hovorila o dieťati všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema» (Lk 2,38).

Drahí starí rodičia, drahí seniori, kráčajme v línii týchto výnimočných starcov! Staňme sa aj my tak trochu básnikmi v modlitbe: s chuťou hľadajme vlastné slová, znovu si osvojme tie, ktoré nás učí Božie slovo. Modlitba starých rodičov a seniorov je veľký dar pre Cirkev! Modlitba starých rodičov a seniorov je darom pre Cirkev, je bohatstvom! Je mocnou injekciou múdrosti aj pre celé ľudské spoločenstvo, najmä pre to, ktoré je príliš zamestnané, priveľmi zaneprázdnené a príliš roztržité. Niekto predsa musí aj im vyspievať Božie znamenia, ohlasovať Božie znamenia a modliť sa za nich!

Pozrime sa na Benedikta XVI., ktorý sa rozhodol stráviť v modlitbe a načúvaní Božiemu slovu poslednú etapu svojho života! Je to nádherné! Jeden veľký veriaci minulého storočia z pravoslávnej tradície, Olivier Clément, hovorieval: «Civilizácia, v ktorej niet modlitby, je civilizáciou, kde staroba už nemá zmysel. A to je desivé, my potrebujeme predovšetkým seniorov, ktorí sa modlia, pretože staroba nám je daná pre toto.» Potrebujeme seniorov, ktorí sa modlia, pretože staroba je nám daná práve na to. Modlitba seniorov je nádherná skutočnosť.

Môžeme ďakovať Pánovi za prijaté dobrodenia a naplniť prázdnotu nevďačnosti, ktorá ho obklopuje. Môžeme sa prihovárať za očakávania nových generácií a dať dôstojnosť pamiatke a obetám generácií minulých. Môžeme pripomenúť ambicióznym mladým, že život bez lásky je životom vyprahnutým. Môžeme povedať ustráchaným mladým, že nad obavou z budúcnosti je možné zvíťaziť. Môžeme poučiť mladých, ktorí sú príliš zamilovaní do seba, že je väčšou radosťou dávať ako prijímať. Starí otcovia a mamy vytvárajú neprestajný «chorál» veľkej duchovnej svätyne, kde modlitba prosby a spev chvály podopierajú spoločenstvo, ktoré pracuje a bojuje na životnom poli.

A napokon, modlitba neprestajne očisťuje srdce. Chvála a prosba k Bohu chránia srdce pred zatvrdnutím v hneve a sebectve. Aký nepekný je cynizmus starého človeka, ktorý stratil zmysel pre vydávanie svedectva, pohŕda mladými a neodovzdáva múdrosť života! Naopak, aké nádherné je povzbudenie, ktoré senior dokáže odovzdať mladému človeku v jeho hľadaní zmyslu viery a života! Toto je vskutku poslaním starých rodičov, povolaním seniorov. Slová starých rodičov majú v sebe niečo osobitné pre mladých. A oni to vedia. Slová, ktoré mi napísané odovzdala moja stará mama v deň mojej kňazskej vysviacky ešte vždy nosím pri sebe, stále v breviári, čítam ich často a robí mi to dobre.

Ako veľmi by som chcel takú Cirkev, ktorá čelí kultúre vyraďovania prekypujúcou radosťou z nového objatia medzi mladými a staršími! A o toto dnes prosím Pána, o toto objatie!

 

 

10. marca

Svätý Otec v rannej homílii: Odpustenie vyžaduje odpúšťať

Vatikán 10. marca - Ak chceme poprosiť Boha o odpustenie, máme postupovať podľa modlitby Otče náš. Úprimne konať pokánie za hriechy, vediac, že Boh vždy odpúšťa, a s rovnako širokým srdcom odpúšťať druhým. Touto myšlienkou sa zaoberal pápež František počas homílie svätej omše, slávenej dnes ráno Dome sv. Marty. Boh je všemohúci, ale aj jeho všemohúcnosť sa v istom zmysle zastaví pred zatvorenými dverami srdca. Srdca, ktoré nemá v úmysle odpustiť tým, ktorí ho zranili. Svätý Otec vo svojom uvažovaní vyšiel z evanjelia dňa (Mt 18,21-35), v ktorom Ježiš hovorí Petrovi, že musí odpustiť „sedemdesiatsedemkrát“, čo je ekvivalent k „vždy“, aby nanovo potvrdil, že Božie odpustenie nám a naše odpustenie druhým úzko súvisia.

Všetko vychádza z toho, ako sa my sami prezentujeme pred Bohom, prosiac o odpustenie, vysvetľuje Svätý Otec. Príklad uvedie z čítania dňa (Dan 3,25.34-43), ktoré predstavuje proroka Azariáša prosiaceho o milosť za hriech svojho ľudu, ktorý trpí, ale je aj vinným, pretože „opustil Pánov zákon“. Azariáš neprotestuje, „nesťažuje sa pred Bohom“ za utrpenie, skôr uznáva chyby ľudí a kajá sa:

„Prosiť o odpustenie je niečo iné ako sa ospravedlňovať. Mýlim sa? Prepáč, pomýlil som sa... Zhrešil som! Jedno s druhým nemá nič spoločné. Hriech nie je jednoduchá chyba. Hriech je modlárstvo, je uctievaním modly, idolu pýchy, márnivosti, peňazí, seba samého, blahobytu... Máme veľa idolov. A preto Azariáš neprosí o prepáčenie: prosí o odpustenie.“

O odpustenie sa prosí úprimne, srdcom, a zo srdca musí byť dané tým, ktorí nám ukrivdili. Ako pán v podobenstve rozpovedanom Ježišom, ktorý odpúšťa obrovský dlh svojmu sluhovi, pretože sa nad ním zľutuje pre jeho vrúcne prosby. A nie tak, ako ten istý sluha urobí so seberovným, s ktorým zaobchádza bez milosrdenstva a vrhne ho do väzenia napriek tomu, že bol veriteľom mizernej sumy. Dynamika odpustenia je tá, ktorej nás učil sám Ježiš v modlitbe Otče náš, pripomenul pápež František:

„Ježiš nás učí modliť sa takto: ‚Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.‘ Keď nie som schopný odpustiť, nie som schopný poprosiť o odpustenie. - ‚Ale, otče, ja sa spovedám, chodím na spoveď ...‘- ‚A čo robíš pred spoveďou?‘ - ‚Myslím na to, čo som urobil zle ...‘ - ‚To je v poriadku.‘ - ‚Potom prosím Pána o odpustenie a sľúbim, že to viac neurobím...‘ - ‚Dobre. A potom ideš za kňazom? Pred tým ti chýba jedna vec: odpustil si tým, ktorí ti ublížili?‘“

Svätý Otec uzatvára homíliu zhrnutím: „odpustenie, ktoré ti dáva Boh“ vyžaduje „odpustenie, ktoré ty dáš ostatným“:

„Toto sú slová, ktorými nás Ježiš učí odpusteniu. Po prvé: poprosiť o odpustenie nie je jednoduché ospravedlnenie, je to byť si vedomý hriechu, modlárstva, ktoré som urobil, mnohého modlárstva. Po druhé: Boh vždy odpúšťa, neustále. Ale žiada, aby som aj ja odpustil. Ak ja neodpustím, v istom zmysle zavriem dvere pred Božím odpustením. ‚Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom‘.“

 

 

9. marca

Ranná homília Svätého Otca: Božím štýlom nie je teatrálnosť

Vatikán 9. marca – Boh koná v pokore a v tichu, jeho štýlom nie je teatrálnosť. Takto znie jedna z nosných myšlienok rannej homílie pápeža Františka z Domu sv. Marty.

V dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Lukáša (4,24-30) Ježiš napomína obyvateľov Nazareta pre nedostatok viery. Najprv ho s obdivom počúvajú, potom ich však zachváti hnev a rozhorčenie, povedal Svätý Otec:

„V tej chvíli títo ľudia s potešením počúvali Ježišove slová, no jednému, dvom, či trom sa nepáčilo to, čo im povedal a možno sa niektorý z tých, čo majú veľa rečí postavil a povedal: ‚Čo nám to tento prišiel hovoriť? Kde študoval, aby nám toto hovoril? Nech nám ukáže svoj diplom! Na ktorej univerzite študoval? Je to predsa tesárov syn, veď my ho dobre poznáme.‛ Prepukli v zlosť, aj v násilie. Vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu a odtiaľ ho chceli zhodiť.“

Prvé čítanie z Druhej knihy kráľov (5,1-15a) hovorí o Námanovi, vojenskom veliteľovi sýrskeho kráľa, ktorý bol malomocný. Prorok Elizeus mu pre to, aby sa uzdravil, kázal okúpať sa sedemkrát v Jordáne. Aj on sa rozhorčuje, lebo očakával väčšie gesto. Potom však poslúchne radu sluhov, urobí tak, ako mu povedal prorok a lepra sa stratí. Podľa slov pápeža Františka, ako obyvatelia Nazaretu, tak aj Náman „túžili po teatrálnosti“, no „štýl dobrého Boha nie je robiť divadlo: Boh koná v pokore, v tichu, prostredníctvom malých vecí“. Takto koná počnúc stvorením, pre ktoré si Pán nevzal „čarovnú paličku“, ale tvorí človeka „z blata“. Je to štýl, ktorý prechádza „celou históriou spásy“:

„Keď chcel oslobodiť svoj ľud, oslobodil ho skrze vieru a dôveru jedného človeka – Mojžiša. Keď chcel pád mocného mesta Jericha, urobil tak prostredníctvom prostitútky. Aj pri obrátení Samaritánov si želal spoluprácu ďalšej hriešnice. Keď poslal Dávida bojovať proti Goliášovi, vyzeralo to ako šialenstvo: malý Dávid proti tomu obrovi, ktorý mal meč a mnoho ďalších vecí, no Dávid vlastnil len prak s kameňmi. Keď povedal Mudrcom, že sa narodil kráľ, Veľký kráľ, čo objavili? Dieťa, jasličky. Jednoduché veci, pokora Boha – toto je Boží štýl, nikdy nie divadlo.“

Svätý Otec tiež spomenul, že „aj jedno z troch Ježišových pokušení v púšti sa týkalo teatrálnosti“. Satan ho nabádal vrhnúť sa dolu z vrcholu Chrámu, aby ľudia uvideli zázrak a uverili v neho. „Pán sa však zjavuje v jednoduchosti, v pokore“. „Prospeje nám počas tohto Pôstu myslieť na náš život a na to, ako nám Pán pomohol, ako nás viedol vpred, a zistíme, že to vždy urobil prostredníctvom jednoduchých vecí“, povedal pápež František:

„Takto koná Pán: robí veci s jednoduchosťou. Potichu hovorí k tvojmu srdcu. Pamätajme na množstvo prípadov v našom živote, keď sme cítili tieto veci: Božia pokora, to je jeho štýl; Boží štýl je jeho jednoduchosť. Aj pri liturgickom slávení, vo sviatostiach – aké je pekné, keď sa stáva zjavnou Božia pokora a nie svetská teatrálnosť. Prospeje nám prejsť si v myšlienkach náš život a popremýšľať nad tými mnohými prípadmi, keď nás Pán navštívil svojou milosťou a vždy v tomto pokornom štýle. V štýle, ktorý žiada aj od nás: pokoru.“

 

8. marca

Pápež František vo farnosti Tor Bella Monaca: Nie pokrytectvu

V tretiu pôstnu nedeľu 8. marca popoludní sa pápež František vydal na pastoračnú návštevu rímskej farnosti Panny Márie, Matky Vykupiteľa v Tor Bella Monaca, nachádzajúcej sa vo východnej periférnej časti Ríma.

Ešte pred príchodom do spomínaného chrámu sa pristavil v Kostole sv. Giovanny Antidy, kde ho očakávali chorí a chudobní ľudia, o ktorých sa starajú Misionárky Lásky. Následne na farskom športovom ihrisku odpovedal na otázky mládeže a detí, ktoré navštevujú hodiny katechizmu v rámci prípravy na prijatie sviatostí. Osobitné stretnutie patrilo tiež deťom navštevujúcim dve denné farské centrá. Pápež František sa potom stretol s členmi farskej rady a animátormi, ktorým poďakoval za obetavú prácu pri pastorácii v tejto chudobnej časti Ríma. Chudobu častokrát sprevádza problém závislostí, či kriminality.

Svätý Otec pastoračným pracovníkom zdôraznil: „Prvým prikázaním pastorácie je blízkosť: byť ľuďom nablízku“... Priblížte sa im. Nemajte strach z blízkosti. Nebojte sa nežnosti: hlaďte ľudí, chorých, osamelých, aj tých, na ktorých sa vzťahuje pomenovanie ‚úbožiak‛: buďte k nim nežní, tak, ako aj nás Boh pohladil. Blízkosť, neha, láska.“

Ešte pred slávením Eucharistie Svätý Otec vyspovedal troch farníkov. V priebehu Svätej omše predniesol homíliu, v ktorej sa pozastavil pri téme pokrytectva. Nasleduje plné znenie homílie:

Homília pápeža Františka: Ježišova dôvera, pokrytectvo, obrátenie

„V tomto úryvku z evanjelia, ktoré sme počuli, sú dve veci, ktoré sa ma dotkli: jeden obraz a jedno slovo. Ide o obraz Ježiša, ktorý s bičom v ruke vyháňa všetkých tých, čo zarábali na chráme obchodovaním. Týchto obchodníkov, ktorí predávali zvieratá potrebné k obetám, zamieňali peniaze... Bolo tam svätné miesto, posvätno, a vonku táto nečistota. Toto je obraz. Ježiš teda berie bič a ide trochu očistiť chrám.

A tá veta či slovo je to, kde sa hovorí, že mnoho ľudí v neho uverilo. Je to hrozná veta: «Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.» (Jn 2,24-25).

Ježiša nemôžeme oklamať: On nás pozná zvnútra. Nedôveroval im. On, Ježiš, im nedôveroval. A toto môže byť dobrá otázka v polovici Pôstneho obdobia: Môže mi Ježiš dôverovať? Môže mi dôverovať, alebo som človekom dvoch tvárí? Tvárim sa ako katolík, ktorý je blízko Cirkvi, no potom žijem ako pohan? - ‚Veď Ježiš o tom nevie, nikto mu to predsa nepôjde vyrozprávať.‛ - On to vie. «Nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.» Ježiš pozná všetko to, čo je v hĺbke nášho srdca: Ježiša nemôžeme oklamať. Nemôžeme sa pred ním tváriť, že sme svätí, zavrieť oči a tváriť sa tak, a následne viesť život, ktorý nie je takým aký si on želá. A on to vie. Všetci vieme, ako Ježiš nazýval týchto ľudí s dvojitou tvárou: pokrytci.

Dnes nám prospeje vstúpiť si do srdca a hľadieť na Ježiša. Povedať mu: ‚Pozri Pane, sú tu dobré veci, no sú tu aj veci nedobré. Ježiš, dôveruješ mi? Som hriešnikom...‛ Tohto sa Ježiš nezľakne. Ak mu povieš: ‚som hriešnikom‛, nevyľaká sa. To, čo ho odpudzuje, je dvojitá tvár: tváriť sa spravodlivo, aby sme zakryli skrytý hriech. ‚Ja však chodím každú nedeľu do kostola, a ja...‛ Áno, toto všetko môžeme povedať. No ak tvoje srdce nie je spravodlivé, ak nekonáš spravodlivo, ak nemiluješ tých, ktorí potrebujú lásku, ak nežiješ podľa ducha blahoslavenstiev, nie si katolíkom. Si pokrytcom. Prvá otázka: Môže mi Ježiš dôverovať? V modlitbe sa ho opýtajme: Pane, dôveruješ mi?

Po druhé: gesto. Keď si vstúpime do srdca, nájdeme veci, ktoré nie sú dobré, ako keď Ježiš našiel v Chráme nečistotu obchodovania, kšeftárov. Aj v našom vnútri sú nečistoty, sú tam hriechy sebectva, nadradenosti, pýchy, žiadostivosti, závisti, žiarlivostí... mnoho hriechov! Môžeme tiež pokračovať v dialógu s Ježišom: ‚Ježiš, dôveruješ mi? Chcem, aby si mi dôveroval. Otvorím ti dvere a ty, očisti moju dušu.‛ Prosme Pána, aby tak, ako šiel vyčistiť Chrám, prišiel očistiť dušu. Predstavujeme si, že príde s povrázkovým bičom... Nie, s ním dušu nečistí! Viete, čo je to za bič, s ktorým Ježiš čistí našu dušu? Milosrdenstvo. Otvorte srdce Ježišovmu milosrdenstvu! Povedzte: ‚Ježiš, pozri na túto špinu! Príď a očisťuj. Očisťuj tvojím milosrdenstvom, tvojimi nežnymi slovami, očisťuj tvojím pohladením.‛ A ak otvoríme srdce Ježišovmu milosrdenstvu, aby očistil naše srdce, našu dušu, Ježiš nám bude dôverovať.“

 

Pápež poďakoval ženám, pozval k očiste srdca Ježišovým milosrdenstvom

Vatikán 8. marca – S výzvou k pôstnemu upratovaniu vo vlastnom vnútri sa dnes obrátil na veriacich Svätý Otec František pri poludňajšom stretnutí na Anjel Pána. Zaplnené námestie sv. Petra vyzval budovať z vlastného života Boží chrám, čo si žiada očistenie srdca. Pripomenul, že Ježiš na našu očistu nepoužíva korbáč, ale očisťuje nás svojím milosrdenstvom a nehou. „Ježišovým ‚korbáčom‛ na nás je jeho milosrdenstvo“, povedal pápež František. Na záver v súvislosti s dnešným 8. marcom pozdravil všetky ženy, ktoré sa usilujú robiť spoločnosť ľudskou a pohostinnou. Vyzdvihol tiež úlohu žien v Cirkvi, ich schopnosť „dovidieť ďalej“.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka na Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešné evanjelium nám predstavuje epizódu o vyhnaní predavačov z Chrámu. Ježiš si «urobil z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok» (Jn 2,15), aj s peniazmi, so všetkým. Toto gesto vyvolalo silný dojem na ľudí a na učeníkov. Jasne vyznievalo ako gesto prorocké, a tak sa niektorí z prítomných Ježiša spytovali: «Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?» (v. 18). Kto si ty, že robíš tieto veci? Ukáž nám znamením, že máš autoritu na to, aby si ich robil.

Chceli zázračné znamenie od Boha, ktoré by Ježiša kvalifikovalo ako toho, kto je vyslaný Bohom. A on odpovedal: «Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím» (v. 19). Odpovedali mu: «Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?» (v. 20). Nepochopili, že Pán hovorí o živom chráme svojho tela, ktorý má byť zničený smrťou na kríži, ale má vstať z mŕtvych na tretí deň. Z tohto dôvodu je reč o „troch dňoch“. «Keď potom vstal z mŕtvych - poznamenáva evanjelista -, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš» (v. 22).

V skutočnosti, toto Ježišovo gesto a jeho prorocké posolstvo naplno pochopíme vo svetle Veľkej noci. Máme tu, podľa evanjelistu Jána, prvé ohlásenie Kristovej smrti a vzkriesenia: Jeho telo, zničené na kríži násilím hriechu, sa vo vzkriesení stane miestom všeobecného stretnutia medzi Bohom a ľuďmi. A vzkriesený Kristus je doslova tým miestom univerzálneho stretnutia zahŕňajúceho všetkých, stretnutia medzi Bohom a ľuďmi. Preto je jeho ľudská prirodzenosť tým pravým chrámom, kde sa Boh zjavuje, hovorí, je k dispozícii pre stretnutie. A pravými uctievateľmi, pravými ctiteľmi Boha nie sú strážcovia materiálneho chrámu, držitelia náboženskej moci či poznania. Sú nimi tí, čo si ctia Boha «v duchu a v pravde» (Jn 4,23).

V tomto veľkopôstnom čase sa pripravujeme na slávenie Veľkej noci, keď si obnovujeme sľuby z nášho krstu. Kráčajme vo svete ako Ježiš a urobme z celého nášho života znamenie jeho lásky pre našich bratov, osobitne pre najslabších a najchudobnejších, postavme Bohu chrám naším životom. A tak umožnime stretnúť sa s ním tomu množstvu ľudí, ktorých stretávame na našej životnej ceste. Ak sme svedkami tohto živého Ježiša, mnoho ľudí sa stretne s Ježišom v nás, v našom svedectve. Ale položme si otázku – a každý si môže túto otázku položiť – cíti sa Pán naozaj ako doma v mojom živote? Dovolíme mu, aby „poupratoval“ v našom srdci a povyháňal bôžikov, čiže tie postoje žiadostivosti, žiarlivosti, svetskosti, závisti, nenávisti, ten zlozvyk trúsiť reči a ohovárať druhých? Dovolím mu vypratať von každé správanie, ktoré je proti Bohu, proti blížnemu a proti nám samým, ako sme dnes počuli v prvom čítaní? Každý môže odpovedať sám pre seba, v tichu svojho srdca: „Dovolím, aby Ježiš trochu poupratoval v mojom srdci?“ – „Ach, Otče, ja mám strach, že ma zbije palicou!“ – Ale Ježiš nikdy nebije palicou. Ježiš upratuje s nežnosťou, s milosrdenstvom, s láskou. Milosrdenstvo je jeho spôsob, akým robí očistu. Dovoľme každý jeden z nás Ježišovi, aby vstúpil so svojím milosrdenstvom – nie s korbáčom, nie, so svojím milosrdenstvom – a poupratoval v našom srdci. Korbáčom, ktorý Ježiš na nás používa, je jeho milosrdenstvo. Otvorme mu dvere, aby trochu poupratoval.

Každá Eucharistia, ktorú slávime s vierou nám dáva rásť ako živý chrám Pána, vďaka spoločenstvu s jeho ukrižovaným a vzkrieseným Telom. Ježiš pozná to, čo je v každom z nás, a pozná i našu najvrúcnejšiu túžbu: to, aby v nás prebýval on, jedine on. Dovoľme mu vstúpiť do nášho života, do našej rodiny, do našich sŕdc. Nech nás Presvätá Mária, privilegovaný príbytok Božieho Syna, sprevádza a podopiera v pôstnom putovaní, aby sme mohli nanovo objaviť krásu stretnutia s Kristom, jediným, kto nás oslobodzuje a zachraňuje.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania sa Svätý Otec prihovoril jednotlivým skupinám prítomných, ktorí prišli na námestie v mimoriadne hojnom počte. Osobitnú pozornosť dnes venoval Svätý Otec ženám:

„Dnes 8. marca pozdravujem všetky ženy! Všetky ženy, ktoré sa každý deň usilujú vytvárať spoločnosť ľudskejšiu a pohostinnejšiu. A bratsky ďakujem aj tým, ktoré tisícorakým spôsobom dosvedčujú evanjelium a pracujú v Cirkvi. Toto je pre nás príležitosť zdôrazniť dôležitosť a nevyhnutnosť ich prítomnosti v živote. Svet, v ktorom sú ženy vytisnuté na okraj, je svetom sterilným, pretože ženy nielenže sú nositeľkami života, ale odovzdávajú nám schopnosť dovidieť ďalej – oni dovidia ďalej –, odovzdávajú nám schopnosť chápať svet inými očami, vnímať veci srdcom, ktoré je kreatívnejšie, trpezlivejšie, nežnejšie. Modlitbu a osobitné požehnanie venujem všetkým ženám prítomným tu na námestí a všetkým ženám! Pozdravujem vás!“

 

Pápež pri 50. výročí liturgickej reformy: Liturgia a život musia korešpondovať

Vatikán 8. marca - Pri príležitosti polstoročia od koncilovej liturgickej reformy pápež František v sobotu 7. marca navštívil farnosť vo štvrti Via Appia Nuova na juhu Ríma. Práve na tomto mieste, vo farskom kostole Všetkých svätých totiž presne pred 50-timi rokmi bl. pápež Pavol VI. slúžil svätú omšu po prvýkrát v taliančine, čiže v reči ľudu. Bolo to krátko po uvedení nových liturgických noriem Druhého vatikánskeho koncilu. Vo farnosti pôsobí Kongregácia Dona Orioneho, ktorá si pri návšteve Svätého Otca Františka zároveň pripomenula 75. výročie smrti svojho zakladateľa sv. Luigiho Orioneho. Svätý Otec v rámci návštevy farnosti Všetkých svätých okrem iného pozdravil aj dve desiatky bezdomovkýň, o ktoré sa stará sociálne centrum pôsobiace vo farnosti.

Plné znenie homílie pápeža Františka:

„Pri príležitosti sviatku židovskej Paschy sa Ježiš vyberá do Jeruzalema. Vchádza do chrámu, no nenachádza ľudí, ktorí hľadajú Boha, ale takých, ktorým ide o vlastné záujmy: obchodníkov so zvieratami určenými na prinášanie obiet; peňazomencov, ktorí zamieňajú «nečisté» peniaze, na ktorých je obraz cisára, za mince schválené náboženskou autoritou, ktorými je možné zaplatiť ročnú chrámovú daň. Čo nachádzame, keď vstupujeme, keď prichádzame do našich chrámov? Zamyslime sa. Nedôstojný obchod, ktorý je pôvodcom neobmedzených ziskov, vyvoláva Ježišovu energickú reakciu. Prevracia lavice a peniaze rozhadzuje po zemi, vyháňa obchodníkov a hovorí im: «Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!» (Jn 2,16).

Toto vyjadrenie sa nevzťahuje iba na obchodovanie, ktoré sa praktizovalo na nádvoriach chrámu. Týka sa predovšetkým istého typu religiozity. Ježišovo gesto je gestom «upratovania», očisty, a postoj, ktorý odmieta, je možné odvodiť z prorockých textov, podľa ktorých sa Bohu nepáči vonkajší kult, vykonávaný prostredníctvom materiálnych obiet a založený na osobnom prospechu (porov. Iz 1,11-17; Jer 7,2-11). Tento počin je odvolaním sa na autentický kult, na korešpondenciu medzi liturgiou a životom; táto výzva platí pre každé dejinné obdobie a aj pre nás dnes. Zhoda medzi liturgiou a životom. Liturgia nie je akousi odťažitou vecou, niekde v diaľke, takže zatiaľ čo sa slávi, budem myslieť na množstvo iných vecí alebo sa modliť ruženec. Nie, to nie. Ide tu o korešpondenciu medzi liturgickým slávením, a tým, čo si potom nesiem so sebou do života; a v tomto treba ešte pokročiť, ešte nám treba prejsť dlhú cestu.

Koncilová konštitúcia Sancrosanctum concilium definuje liturgiu ako «prvý a nevyhnutný prameň, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha» (č.14). To znamená posilniť existenciálnu väzbu, ktorá prepája život Ježišovho učeníka s liturgickým kultom. Nie je to predovšetkým doktrína, ktorú si treba osvojiť, alebo obrad, ktorý treba vykonať; samozrejme, aj toto je potrebné, ale iným spôsobom. Ide o bytostne odlišnú vec: o prameň života a svetla pre našu cestu viery.

Preto nás Cirkev volá, aby sme žili a napomáhali autentický liturgický život, aby v ňom mohol byť súlad medzi tým, čo sa slávi v liturgii a tým, čo prežívame v našom živote. Ide o to: vyjadrovať životom to, čo sme prijali prostredníctvom viery a čo sme tu slávili (porov. Sacrosanctum concilium, 10).

Ježišov učeník nejde do kostola iba preto, aby zadosťučinil prikázaniu, aby mal pocit, že je zadobre s tým Bohom, ktorý by ho potom nemal až tak veľmi vyrušovať. «Ale ja, Pane, chodievam každú nedeľu, plním prikázanie... nemiešaj sa teda do môjho života, nevyrušuj ma». Toto je postoj mnohých, mnohých katolíkov. Ježišov učeník prichádza do chrámu, aby sa stretol s Pánom a našiel v jeho milosti, pôsobiacej vo sviatostiach, silu zmýšľať a konať podľa evanjelia. Preto sa nemôžeme klamať, že vstúpime do Pánovho domu a «prekryjeme» modlitbami a úkonmi nábožnosti také správanie, ktoré je v rozpore s požiadavkami spravodlivosti, cti a lásky k blížnemu. Nemôžeme nahradiť «náboženskými poctami» to, čo dlhujeme blížnemu, odkladajúc pravé obrátenie na neskôr. Kult, liturgické slávenia, sú privilegovaným prostredím pre načúvanie Pánovmu hlasu, ktorý nás vedie po ceste čestnosti a kresťanskej dokonalosti.

Ide o uskutočnenie cesty obrátenia a pokánia, aby sme z nášho života odstránili odpad hriechu, ako to urobil Ježiš, keď vyčistil chrám od nízkych záujmov. Pôstne obdobie je pre toto všetko milostivým časom, je obdobím vnútornej obnovy, odpustenia hriechov, časom, v ktorom sme povolaní znovuobjaviť sviatosť pokánia a zmierenia, ktorá nám umožňuje prejsť z temnoty hriechu do svetla milosti a priateľstva s Ježišom. Netreba zabúdať na veľkú silu, akou je táto sviatosť pre kresťanský život: umožňuje nám rásť v zjednotení s Bohom, pomáha nám znovu získať stratenú radosť a zakúsiť útechu z toho, že sa cítime celkom prijatí v objatí milosrdného Boha.

Drahí bratia a sestry, tento chrám bol postavený vďaka apoštolskej horlivosti sv. Luigiho Orioneho. Práve tu pred päťdesiatimi rokmi blahoslavený Pavol VI. v istom zmysle inauguroval liturgickú reformu slávením svätej omše v jazyku ľudu. Želám vám, aby táto udalosť vo všetkých vás znovu oživila lásku k Božiemu domu. V ňom nachádzate veľkú duchovnú pomoc. Tu môžete zakusovať zakaždým, keď chcete, regenerujúcu silu osobnej i spoločnej modlitby. Počúvanie Božieho slova, ohlasovaného v liturgickom zhromaždení, vás drží na ceste vášho kresťanského života. Stretávate sa uprostred týchto múrov nie ako cudzinci, ale ako bratia, schopní ochotne si pomáhať, pretože ste zjednotení láskou ku Kristovi, ktorá je základom nádeje a nasadenia sa každého veriaceho.

K nemu, k Ježišovi Kristovi, uholnému kameňu, sa s dôverou priviňme v tejto svätej omši, obnovme si predsavzatie zasadiť sa za očistu a vnútorný poriadok Cirkvi, duchovnej stavby, ktorej je každý z nás živou súčasťou mocou krstu. Nech sa tak stane.

 

7. marca

Pápež hnutiu Communione e Liberazione: Cirkev má byť „jarou pre celé ľudstvo“

Vatikán 7. marca - Pápež František si dnes s 80 tisíckami členov Hnutia Comunione e Liberazione (Spoločenstvo a oslobodenie, skratka CL) pripomenul na Námestí sv. Petra 10. výročie smrti zakladateľa hnutia Mons. Luigiho Giussaniho. Hneď po úvodnom pozdrave, menovite adresovanom súčasnému predstavenému bratstva donovi Juliánovi Carrónovi, Svätý Otec v príhovore vyjadril, že má niekoľko dôvodov na osobnú veľkú vďačnosť donovi Giussanimu:

„Prvým, veľmi osobným, je to dobro, ktorým tento človek vplýval na mňa a môj kňazský život, a to prostredníctvom čítania jeho kníh a jeho článkov. Ďalším dôvodom je to, že jeho myslenie je hlboko ľudské a zasahuje najvnútornejšie túžby človeka. Dobre viete, aká dôležitá bola pre dona Giussaniho skúsenosť stretnutia. Stretnutia nie s myšlienkou, ale s osobou, s Ježišom Kristom. Takto vychovával k slobode, privádzajúc ku stretnutiu s Kristom, pretože Kristus nám dáva skutočnú slobodu.“

Pápež František to ilustroval vlastnou spomienkou na zážitok pred Caravaggiovým obrazom so známym výjavom povolania Matúša, ktorý ho kedysi oslovil pri návšteve Ríma.

„Aj dnes, rovnako ako v Ježišovej dobe, sa všetko v našom živote začína stretnutím. Stretnutím s týmto mužom, tesárom z Nazareta, človekom ako všetci ostatní a zároveň odlišným“, pokračoval Svätý Otec a pozastavil sa pri evanjeliových stretnutiach učeníkov s Ježišom, až po Petrovo stretnutie po vzkriesení, keď sa Ježiš Petra pýta: «Miluješ ma?» (Jn 21,15) a Peter odpovedá «Áno». „Toto «áno» nebolo výsledkom sily vôle, nevychádzalo iba z rozhodnutia človeka Šimona, ale ešte predtým vychádzalo z Božej milosti. Predchádzala ho Božia milosť,“ povedal Svätý Otec, pričom použil svoj charakteristický španielsky výraz „primerear“, v zmysle predchádzať, ísť popredu. „Toto bol rozhodujúci objav aj pre svätého Pavla, svätého Augustína, a mnohých ďalších: Ježiš Kristus nás vždy predchádza, keď prichádzame na miesto, on nás tam už vyčkáva. Je ako kvet mandľovníka, ten čo rozkvitá ako prvý a oznamuje jar,“ dodal Svätý Otec.

„A nemôžeme pochopiť túto dynamiku stretnutia, ktoré vzbudzuje úžas a súhlas, bez milosrdenstva. Iba ten, kto bol pohladený nežnosťou milosrdenstva, naozaj pozná Pána. Privilegovaným miestom stretnutia je tá nežnosť milosrdenstva Ježiša Krista voči môjmu hriechu. (...) Je to práve vďaka tomuto objatiu milosrdenstva, že prichádza túžba reagovať zmenou a že môže vzísť iný život. Kresťanská morálka nie je obrím voluntaristickým úsilím niekoho, kto sa rozhodne byť dôsledným a dokáže to, akýmsi druhom osamotenej výzvy pre svet. Nie. Nie toto je kresťanská morálka, je niečim iným. Kresťanská morálka je odpoveďou, odpoveďou pohnutou zoči-voči milosrdenstvu prekvapujúcemu, nepredvídateľnému, priam až ‚nespravodlivému‛ podľa ľudských kritérií. Milosrdenstvu niekoho, kto ma pozná, vie o mojich zradách, a aj tak ma miluje, oceňuje ma, objíma ma, opäť ma volá, dôveruje mi, očakáva ma.

Kresťanská morálka neznamená nikdy nepadnúť, ale vždy vstať, vďaka jeho ruke, ktorá nás dvíha. A cesta Cirkvi je aj toto: umožniť, aby sa prejavilo veľké Božie milosrdenstvo. V uplynulých dňoch som povedal novým kardinálom: «Cesta Cirkvi znamená nikoho neodsúdiť navždy, rozlievať Božie milosrdenstvo na všetkých ľudí, ktorí oň prosia s úprimným srdcom; cesta Cirkvi znamená vyjsť z vlastnej ohrady a ísť hľadať vzdialených na ‚periférie‛ existencie; spočíva v úplnom prijatí Božej logiky», logiky Božieho milosrdenstva (Homília 15. februára 2015). Aj Cirkev musí cítiť radostný impulz, stávajúc sa mandľovým kvetom, teda jarou, tak ako Ježiš, pre celé ľudstvo.“

Na margo 60. výročia vzniku hnutia CL Svätý Otec poznamenal, že pôvodná charizma nestratila zo svojej aktuálnosti, pripomenul však, že v centre nemá byť samotná charizma, či nejaká duchovná metóda, ale jedine a len Kristus! „Vernosť charizme neznamená napísať ju na pergamen a zarámovať“ – povedal Svätý Otec a dodal: „Don Giussani by vám nikdy neodpustil, keby ste stratili slobodu a stali sa sprievodcami v múzeu alebo ctiteľmi popola. Ako živý plameň si udržujte v pamäti prvé stretnutie a buďte slobodní! Takto sústredení na Krista a evanjelium môžete byť ramenami, rukami, nohami, mysľou a srdcom Cirkvi, ktorá ‚vychádza von‘. Cesta Cirkvi je ísť von a hľadať tých, čo sú vzdialení na perifériách, slúžiť Ježišovi v každom človeku na okraji spoločnosti, v opustenom, neveriacom, sklamanom Cirkvou, uväznenom vo vlastnom sebectve.“

„Vychádzať – pokračoval pápež – znamená odmietať ‚autoreferencialitu‛ (zahľadenosť do seba) vo všetkých jej formách, znamená to vedieť počúvať toho, kto nie je ako my, učiť sa od všetkých s pokornou úprimnosťou.“ Znamená to teda odmietnuť tzv. ‚nálepkovú spiritualitu‛ typu: ‚Ja som CL!‛ Takto sa možno podľa slov Svätého Otca vyhnúť „pádu do tisícich pascí, do nástrah autoreferenciálnej samoľúbosti, pozerania sa do zrkadla, ktoré nás privádza k dezorientácii a k premene na obyčajných aktivistov neziskovej organizácie.“

Svoj príhovor 80-tisícovému zhromaždeniu, v ktorom dominovali rodiny s deťmi a mladí dospelí, ukončil pápež František slovami dona Giussaniho, ktoré napísal v roku 2004 Jánovi Pavlovi II. pri príležitosti 50. výročia hnutia CL: „Nielenže som nikdy nemal v úmysle niečo ‚založiť‘, ale tvrdím, že génius hnutia, ktoré som videl vznikať, spočíva vo vnímaní naliehavosti ohlasovať, že je nevyhnutné vrátiť sa k elementárnym aspektom kresťanstva, čo znamená k oduševneniu z kresťanskej skutočnosti ako takej, v jej pôvodných prvkoch, a to stačí.“

 

6. marca

Pápež František: Neokatechumenátna cesta je darom pre súčasnú Cirkev

Vatikán 6. marca - Neokatechumenátna cesta je darom Prozreteľnosti pre súčasnú Cirkev, povedal pápež František na dnešnej osobitnej audiencii jej členom. V Aule Pavla VI. sa zhromaždili v hojnom počte približne 7-tisíc, aby ich Petrov nástupca utvrdil vo viere, v povolaní, a aby požehnal ich poslanie. „A ja to urobím, pretože to chcem urobiť!“ – povedal Svätý Otec hneď v úvode svojho príhovoru a vzápätí dodal: „Choďte v mene Ježiša Krista do celého sveta a zaneste tam jeho evanjelium. Kristus nech vás predchádza, Kristus nech vás sprevádza a privedie k zavŕšeniu spásy, ktorej ste nositeľmi!“

Pápež František pozdravil kardinálov, biskupov a kňazov, ktorí sprevádzajú rodiny Neokatechumenátnej cesty na púti do Ríma a ktorí ich rovnako sprevádzajú v ich poslaní. Menovite privítal iniciátorov Neokatechumenátnej cesty Kika Argüella, Carmen Hernándezovú a pátra Maria Pezziho.

Dnešné stretnutie bolo spojené s misijným poslaním 200 rodín do 31 misií „ad gentes” v odpovedi na Kristovu výzvu: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený» (Mk 16,15-16). Svätý Otec vyzdvihol skutočnosť, že toto poslanie sa napĺňa prostredníctvom kresťanských rodín, spojených v komunitách, tvorených kňazom a štyrmi alebo piatimi rodinami, ktorí na pozvanie biskupa ohlasujú evanjelium nekresťanom. Ako povedal pápež, ide však aj o tých, ktorí zabudli, kto bol a kto je Ježiš Kristus, ktorí pre zosvetštenie a iné príčiny zabudli na vieru. „Prebuďte túto vieru!“ Touto výzvou Svätý Otec prítomných povzbudil, aby príkladom života i slovom svedčili o láske Boha k človeku.

„Toto veľké posolstvo dnešný svet naliehavo potrebuje. Koľko je samoty, koľko utrpenia, koľko vzdialenia sa od Boha na mnohých perifériách Európy a Ameriky, i v mnohých mestách Ázie!“ Ako veľmi potrebuje dnešný človek počuť, že Boh ho miluje a že láska je možná! A práve toto je úloha misionárskych rodín – zviditeľňovať toto posolstvo, poznamenal Svätý Otec.

„Dostali ste silu opustiť všetko a odísť do vzdialených krajín prostredníctvom procesu kresťanskej iniciácie, žijúc v malých komunitách, kde ste znovu objavili obrovské bohatstvo vášho krstu. To je Neokatechumenátna cesta, pravý dar Prozreteľnosti pre Cirkev našej doby, ako poznamenali už moji predchodcovia, najmä sv. Ján Pavol II.“

Neokatechumenátna cesta sa opiera o tri dimenzie Cirkvi, ktorými sú Slovo, liturgia a komunita, pokračoval pápež František. „Tak poslušné a vytrvalé načúvanie Božiemu slovu, slávenie Eucharistie v malých komunitách po prvých vešperách z nedele, ranné chvály v rodine v nedeľu so všetkými deťmi a zdieľanie svojej viery s ostatnými bratmi sú prameňom mnohých darov, ktoré vám Pán uštedril, ako aj mnohých povolaní ku kňazstvu a k zasvätenému životu. Vidieť toto všetko, to je útecha, pretože to potvrdzuje, že Duch Boží je živý a aktívny vo svojej Cirkvi aj dnes, a že odpovedá na potreby moderného človeka.“

„Pri viacerých príležitostiach som zdôrazňoval nevyhnutnosť toho, že Cirkev musí prejsť od pastorácie jednoduchého udržiavania k pastorácii zásadne misionárskej (porov. Evangelii gaudium, 15). Koľkokrát máme Ježiša vnútri Cirkvi, a nenecháme ho vyjsť... Koľko krát! Toto je najdôležitejšia vec, ktorú musíme robiť, keď nechceme, aby sa vody v Cirkvi stali stojatými. Neokatechumenátna cesta už roky realizuje tieto misie ad gentes medzi nekresťanmi, pre ‚implantáciu Cirkvi‘ (implantatio Ecclesiae), novú prítomnosť Cirkvi tam, kde Cirkev neexistuje, alebo už nie je schopná osloviť ľudí.“

Svoj príhovor Svätý Otec ukončil slovami: „Choďte s mojím požehnaním.“

Pápež František takto vyslal ďalších 31 misií ad gentes, tvorených 200 rodinami so 600 deťmi. Z nich 16 má svoje poslanie v Európe, 4 v Amerike, 9 v Ázii a dve v Oceánii. Vo svete pôsobí približne 21-tisíc neokatechumenátnych komunít v 124 národoch, čo celkovo predstavuje milión osôb. Prvé rodiny boli poslané na misie ad gentes Jánom Pavlom II. v roku 1985. Aktuálne je v misiách vyše 1100 rodín so 4600 deťmi.

 

5. marca

Pápež v rannej homílii: Svetáctvo bráni vidieť chudobných

Vatikán 5. marca - Svetáctvo zatemňuje dušu, takže nie je schopná vidieť chudobných, ktorí žijú vedľa nás so všetkými ich ranami. Toto je v stručnosti hlavná myšlienka homílie Svätého Otca z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.

V komentári k evanjeliu (Lk 16,19-31), ktoré rozpráva podobenstvo o boháčovi, mužovi oblečenom do purpuru a jemných šiat, ktorý „každý deň hodoval“, pápež poznamenal, že sa o ňom nehovorí, že by bol býval podlý, dokonca „možno to bol svojím spôsobom nábožný človek. Modlieval sa snáď nejaké modlitby a isto dva-trikrát do roka šiel priniesť obetu do chrámu a dával veľké milodary kňazom. A oni mu s onou klerikálnou malodušnosťou ďakovali a usádzali ho na čestné miesto.“ Ale nevšímal si, že pri jeho dverách býval chudobný žobrák, Lazár, hladný, plný rán, čo je „symbol tej veľkej núdze, v ktorej sa nachádzal“. Pápež vysvetľuje situáciu bohatého človeka:

„Keď odchádzal z domu, snáď auto, ktorým šiel, malo tónované sklá, aby nebolo vidieť von... možno, neviem... Ale určite jeho duša, oči jeho duše boli zatemnené, aby nevidel. Videl iba v rámci vlastného života, a neuvedomoval si, čo sa prihodilo tamtomu človeku. Nebol podlý. Evanjelium nehovorí, že bol podlý. Bol chorý. Chorý svetáctvom. Svetáctvo mení duše, spôsobuje im stratu uvedomovania si reality: žijú v umelom, nimi vytvorenom svete... Svetáctvo znecitlivuje dušu. A preto tento svetácky človek nebol schopný vidieť realitu.“

Ide tu o realitu množstva chudobných, ktorí žijú v našej blízkosti:

„Veľa ľudí sa životom prebíja s ťažkosťami, spôsobom náročným. No ak mám svetácke srdce, nikdy to nepochopím. Svetáckym srdcom nemožno chápať potreby a núdzu druhých. So svetáckym srdcom môžeme chodiť do kostola, môžeme sa modliť, môžete robiť veľa vecí. Ale o čo Ježiš prosil pri Poslednej večeri v modlitbe k Otcovi? ‚Ale prosím, Otče, ochráň týchto učeníkov, aby neupadli do [ducha] sveta, aby neupadli do svetáckosti.‘ – Je to delikátny hriech. - Je to viac ako hriech, je to hriešny stav duše.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, v týchto dvoch príbehoch sú dva rozsudky: odsúdenie pre človeka, ktorý sa spolieha na svet a požehnanie pre toho, ktorý sa spolieha na Pána. Boháč vzďaľuje svoje srdce od Boha: „jeho duša je pustá“, „zasolená zem, kde nikto nemôže žiť“, „pretože pravdupovediac, svetskí ľudia sú sami s ich sebectvom“. Má „srdce choré, tak veľmi naviazané na tento spôsob života, že sa len ťažko môže uzdraviť“. Zatiaľ čo chudobný má svoje meno, Lazár, boháč ho nemá. „Nemal žiadne meno, pretože svetáci strácajú meno. Sú len jednými z toho davu zámožných, ktorí nepotrebujú nič. Svetáci strácajú meno.“

Ako hovorí podobenstvo, keď bohatý muž zomrie, ocitne sa v mukách pekla a žiada Abraháma, aby poslal niekoho z mŕtvych, a tak varoval žijúcich členov rodiny. Ale Abrahám odpovedal, že keď nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, nepresvedčí ich, ani keby vstal niekto z mŕtvych. Pápež hovorí, že svetáci chcú mimoriadne prejavy, a pritom „v Cirkvi je všetko jasné, Ježiš hovoril jasne: toto je cesta. No je tu napokon aj slovo útechy“:

„Keď ten biedny svetácky muž v mukách prosí, aby poslali Lazára s trochou vody na pomoc, ako odpovedá Abrahám? Abrahám je postavou Boha, Otca. Ako reaguje? ‚Synu, spomeň si, že ...‘ Svetáci stratili meno; aj my, ak máme svetácke srdce, stratili sme meno. Ale nie sme sirotami. Až do konca, až do poslednej chvíle je tu istota, že máme Otca, ktorý nás čaká. Zverme sa mu. ‚Synu‘. Hovorí nám ‚synu‘, uprostred tej svetskosti. ‚Synu‘. Nie sme siroty.“

 

 

Svätý Otec Pápežskej akadémii pre život: Najťažšia choroba a krivda je opustenosť

Vatikán 5. marca - „Opustenosť je najzávažnejšia ‚choroba’ starších osôb, a tiež najväčšia nespravodlivosť, ktorou môžu trpieť“– povedal Svätý Otec v dnešnom príhovore asi stovke účastníkov plenárneho zasadania Pápežskej akadémie pre život, ktorých prijal napoludnie v Klementínskej sále. Výročné stretnutie Pápežskej akadémie pre život sa koná od 5. do 7. marca v Novej synodálnej aule na tému paliatívnej starostlivosti o starších. Zo Slovenska sa na ňom zúčastňuje prof. MUDr. Jozef Glasa, CSc., PhD., člen korešpondent Pápežskej akadémie pre život.

V rámci plenárneho zasadania je v piatok 6. marca na programe workshop, otvorený pre verejnosť, najmä pre výskumníkov, zdravotníckych a pastoračných pracovníkov, študentov, ktorí sa zaujímajú o prehĺbenie v danej téme z rôznych perspektív: teologicko-filozofickej, etickej, medicínsko-zdravotníckej, kultúrnej a sociálnej.

Ako povedal Svätý Otec v úvode príhovoru, paliatívna starostlivosť je vyjadrením pravého ľudského postoja postarať sa o seba navzájom, a to najmä o tých, ktorí trpia. Paliatívna starostlivosť svedčí o tom, že ľudská bytosť, aj keď poznačená vekom a chorobou, má stále svoju hodnotu a dôstojnosť. „Človek je za každých okolností dobrom pre seba a pre ostatných a je milovaný Bohom. Preto, keď sa jeho život stáva veľmi krehkým a blíži sa ku koncu našej pozemskej existencie, cítime povinnosť pomáhať mu a sprevádzať ho najlepším možným spôsobom.“

Tento postoj, ako poznamenal Svätý Otec, vyplýva z biblického príkazu ctiť si rodičov, ktorý nám v širšom zmysle pripomína zodpovednosť za všetkých starších ľudí. A Boh spája tento príkaz s dvojitým prísľubom: «aby si dlho žil na zemi» (Ex 20,12) a «aby si bol šťastný» (porov. Dt 5,16). Vernosť štvrtému prikázaniu zaisťuje nielen dar zeme, ale aj možnosť užívať ju, povedal pápež František.

„V skutočnosti múdrosť, ktorá nám umožňuje spoznať hodnotu staršieho človeka a vedie nás k úcte, je tou istou múdrosťou, ktorá nám umožňuje oceniť mnoho darov, ktoré dostávame každý deň z prozreteľnej ruky Otca, aby sme boli šťastní. Tento návod odhaľuje základný pedagogický vzťah medzi rodičmi a deťmi, medzi seniormi a mladými, v odkaze na uchovávanie a odovzdávanie náboženskej výchovy a múdrosti budúcim generáciám. Ctiť si toto učenie, a tých, ktorí ho odovzdávajú, je zdrojom života a požehnania.“

Naopak Biblia adresuje prísne varovanie tým, ktorí zanedbávajú alebo týrajú svojich rodičov (porov. Ex 21,17; Lev 20,9). Rovnako v prípade, keď zostarnutí rodičia, menej užitoční, zostávajú na okraji, opustení. „Božie slovo je vždy živé“, poznamenal ďalej Svätý Otec, pričom dodal, že tu dobre vidíme aktuálnosť prikázania pre súčasnú spoločnosť, v ktorej logika úžitku má prednosť pred logikou solidarity a veľkorysosti, a to aj v rodinách.

„«Ctiť si» by sa dalo dnes preložiť ako povinnosť mať maximálny rešpekt a starostlivo sa ujímať tých, ktorí by pre svoj fyzický či sociálny stav mohli byť ponechaní zomrieť, alebo by sa im mohlo „dopomôcť zomrieť“. Celá medicína má v spoločnosti osobitnú úlohu ako svedok úcty k staršej osobe a ku každej ľudskej bytosti. Prehľadnosť a efektivita nemôžu byť jedinými riadiacimi kritériami pre konanie lekárov, nie sú nimi ani pravidlá zdravotníckych systémov a ekonomický zisk. Štát nemôže očakávať, že bude zarábať na medicíne. Naopak, niet dôležitejšej povinnosti pre spoločnosť ako chrániť ľudskú osobu.“

Pápež následne ocenil nové spôsoby paliatívnej starostlivosti, avšak poznamenal, že starí ľudia „na prvom mieste potrebujú starostlivosť príbuzných, ktorých láska nemôže byť nahradená ani účinnejšími štruktúrami alebo najkompetentnejšími a najsúcitnejšími zdravotníckymi pracovníkmi.“ Paliatívna starostlivosť má za cieľ zmierňovanie utrpenia v konečnom štádiu choroby a zabezpečenie potrebného ľudského sprevádzania (porov. Evangelium vitae, 65). To je dôležitou oporou najmä pre seniorov, ktorým sa z dôvodu ich veku dostáva menej pozornosti zo strany kuratívnej medicíny a sú často opustení, poznamenal pápež a pokračoval slovami:

„Opustenosť je najzávažnejšia ‚choroba’ starších osôb, a tiež najväčšia nespravodlivosť, ktorou môžu trpieť. Tí, ktorí nám pomáhali rásť by nemali byť opustení, keď potrebujú našu pomoc, našu lásku a našu nehu.“

Svätý Otec František v závere príhovoru účastníkom 21. plenárneho zasadania Pápežskej akadémie pre život zopakoval výzvu sv. Jána Pavla II: „Cti si, chráň a miluj život, slúž životu, každému ľudskému životu! Iba na tejto ceste nájdeš spravodlivosť, rozvoj, pravú slobodu, pokoj a šťastie!“ (Evangelium vitae, 5). S prítomnými sa rozlúčil prosbou o modlitbu.

 

 

4. marca

Generálna audiencia: Seniori musia mať v spoločnosti miesto

Vatikán 4. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne pápež František pokračoval v cykle katechéz o rodine, pričom sa zameral na miesto starých rodičov v rodine a na vzťah spoločnosti k seniorom vo všeobecnosti. „Starí ľudia sú bohatstvom, ktoré nemožno ignorovať“, sú „zásobárňou múdrosti nášho ľudu“ povedal Svätý Otec. V dnešnej katechéze veľmi dôrazne a opakovane upozornil na vážny problém súčasnej spoločnosti, ktorým je odsúvanie starých ľudí bokom, ich „skartovanie“, čo označil za zvrátenosť. Za prorocké označil slová svojho predchodcu Benedikta XVI., že „civilizovanosť spoločnosti sa posudzuje aj podľa toho, ako zaobchádza so starými ľuďmi a aké miesto im dáva v spoločenskom živote“.

Skartovanie starých ľudí je hriech, na ktorý si spoločnosť žiaľ privykla, skonštatoval pápež so slovami, že „spoločnosť, v ktorej nie je miesto pre starých ľudí, kde sú skartovaní, pretože spôsobujú problémy, takáto spoločnosť nesie v sebe vírus smrti.“ Pri uvažovaní nad príčinami sa vrátil ku svojim skúsenostiam z Buenos Aires: „Starí ľudia sú opustení, a to nie iba z materiálnej núdze. Sú opustení z egoistickej neschopnosti akceptovať ich limity, ktoré odrážajú naše limity“. Cirkev sa nesmie tejto mentalite prispôsobovať, zdôraznil Svätý Otec v závere svojho príhovoru. „Musíme prebudiť kolektívny zmysel pre vďačnosť, ocenenie, pohostinnosť, ktoré dajú starému človeku pocítiť, že je živou súčasťou spoločnosti.“

Pápež František hodlá pokračovať v téme starých rodičov a seniorov aj na budúcu stredu. Ako povedal, viac sa pri tom zameria v pozitívnom zmysle na povolanie, ktoré sa s týmto vekom spája.

Medzi prítomnými pútnikmi Svätý Otec osobitne pozdravil skupinu kňazov chaldejského (t.j. východosýrskeho resp. asýrskeho) obradu pôsobiacich v rámci Európy. Ešte pred audienciou sa stretol so 60-člennou skupinou biskupov spriatelených s Hnutím fokoláre, pričom im adresoval osobitný príhovor.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza a tá na budúcu stredu sú venované seniorom, čo sú v rodinnom kruhu starí rodičia či iní starší príbuzní. Dnes sa zamyslíme nad aktuálnymi problematickými pomermi starých ľudí a nabudúce, teda v ďalšiu stredu, viac v pozitívnom zmysle nad povolaním, ktoré toto obdobie života so sebou prináša.

Vďaka pokrokom medicíny sa život predĺžil, avšak spoločnosť sa širšie neotvorila pre život! Počet seniorov sa znásobil, ale naše spoločnosti sa dostatočne nezorganizovali, aby im pripravili miesto s náležitou úctou a konkrétnym prihliadnutím na ich krehkosť a dôstojnosť. Kým sme mladí, máme sklon prehliadať starobu, akoby bola nejakou chorobou, od ktorej si treba držať odstup. Keď neskôr zostarneme, a zvlášť ak sme chudobní, ak sme chorí, ak sme osamelí, zakúšame nedostatky spoločnosti orientovanej na výkonnosť, ktorá v dôsledku toho ignoruje starých ľudí. A seniori sú bohatstvom, nemožno ich ignorovať.

Benedikt XVI. pri návšteve jedného domova dôchodcov použil jasné a prorocké slová, keď povedal: «Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote» (12. novembra 2012). Je to pravda, pozornosť voči starým ľuďom v danej spoločnosti je jej rozlišovacím znakom. Je tá spoločnosť pozorná voči starému človeku? Je v nej preňho miesto? Táto spoločnosť bude napredovať, pretože si vie ctiť múdrosť a životné skúsenosti starých ľudí. Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus.

Na Západe výskumníci hovoria o aktuálnom storočí ako o storočí starnutia: počet detí klesá, počet seniorov sa zvyšuje. Táto nerovnováha sa nás dotýka, ba je veľkou výzvou pre dnešnú spoločnosť. A predsa, istá kultúra zisku núti k tomu, aby sa na seniorov hľadelo ako na ťarchu, ako na príťaž. Nielen že sú neproduktívni, ale sú bremenom, myslia si o nich. Skrátka, aký je výsledok takéhoto zmýšľania? Treba ich vyradiť. Je strašné vidieť vyradených starých ľudí, je to ohavná vec, je to hriech! Netrúfame si povedať to otvorene, ale robí sa to! V tomto navyknutí si na kultúru skartovania je niečo podlé. My sme však na vyraďovanie ľudí zvyknutí. Chceme sa zbaviť nášho nadmerného strachu zo slabosti a zraniteľnosti; no ak takto konáme, rozmnožujeme v senioroch úzkosť z toho, že budú len trpení a opustení.

Už počas môjho pôsobenia v Buenos Aires som sa osobne dotkol tejto reality aj s jej problémami: «Starí ľudia sú opustení, a to nie iba z materiálnej núdze. Sú opustení z egoistickej neschopnosti akceptovať ich limity, ktoré odrážajú naše limity, z dôvodu nespočetných ťažkostí, ktoré dnes musia prekonávať, aby mohli prežiť v civilizácii, ktorá im neumožňuje podieľať sa na nej, hlásiť sa k nej, ani byť pre ňu smerodajnými, v zmysle konzumného modelu, podľa ktorého „iba mladí môžu byť užitoční a môžu si užívať“. Títo seniori by naopak mali byť pre celú spoločnosť zásobárňou múdrosti nášho ľudu. Starí ľudia sú zásobárňou múdrosti nášho ľudu! Ako ľahko sa uspí svedomie, keď chýba láska!» (Solo l’amore ci può salvare, Città del Vaticano 2013, s. 83).

Takto sa to stáva. Spomínam si, keď som navštevoval domovy dôchodcov, s každým som sa porozprával a mnohokrát som si vypočul toto: «Ako sa máte? A vaše deti?» «Dobre.» «A koľko ich máte?» «Veľa.» «A chodia vás navštevovať?» «Áno, áno, vždy prichádzajú.» «A kedy boli naposledy?» A táto staršia pani, osobitne si na ňu spomínam, povedala: «No, na Vianoce.» A bol august! Osem mesiacov bez toho, aby ju deti navštívili, osem mesiacov opustená! Toto sa volá smrteľný hriech, rozumieme tomu?

Raz, keď som bol dieťa, nám stará mama rozprávala príbeh o jednom dedkovi, ktorý sa počas jedenia ušpinil, pretože si nedokázal dobre vložiť do úst lyžicu s polievkou. A jeho syn, ktorý bol otcom rodiny, rozhodol, že ho presunie od spoločného stola, a urobil preňho malý stôl v kuchyni, kde nebol na očiach, aby tam jedával sám. A takto aby neurobil hanbu, keď prichádzajú priatelia na obed či večeru. O niekoľko dní po príchode z práce našiel svojho najmladšieho syna, ako sa hrá s kusom dreva, kladivom a klincami a niečo majstruje, nuž sa ho opýtal: «Čo to robíš?» «Robím stôl, oci.» «Stôl, a načo?» «Aby bol nachystaný pre teba, aby si mal kde jedávať, keď budeš starý.» Deti majú viac svedomia ako my!

V cirkevnej tradícii máme bohatý zdroj múdrosti, ktorá vždy podporovala kultúru blízkosti k seniorom, ochotu k prívetivému a solidárnemu sprevádzaniu v tejto finálnej časti života. Táto tradícia je zakorenená vo Svätom písme, ako to potvrdzujú napríklad tieto slová Knihy Sirachovho syna: «Nepohŕdaj tým, čo rozprávajú múdri starci, ale máš sa zapodievať ich múdrymi výrokmi, lebo od nich sa naučíš rozlišovaniu aj ako sa zachovať v núdzi» (porov. Sir 8,9-10).

Cirkev sa nemôže a nechce pripodobňovať mentalite necitlivosti, a ešte menej ľahostajnosti a opovrhovania vo vzťahu k starobe. Musíme opäť prebudiť kolektívny zmysel vďačnosti, uznania, pohostinnosti, ktoré umožnia seniorovi, aby sa cítil ako živá súčasť svojho spoločenstva.

Seniori sú muži a ženy, otcovia a matky, ktorí boli pred nami na tej istej našej ceste, v tom istom našom dome, v našom každodennom zápase o dôstojný život. Sú mužmi a ženami, od ktorých sme mnoho dostali. Starý človek nie je cudzinec. Starý človek, to sme my: skôr či neskôr, ale nevyhnutne, i keď sa tým nezaoberáme. A ak sa my nenaučíme dobre zaobchádzať so seniormi, tak isto sa bude zaobchádzať s nami.

Všetci seniori sme trochu krehkí. Niektorí sú však osobitne slabí, mnohí sú sami a poznačení chorobou. Niektorí sú závislí na nevyhnutnej starostlivosti a na pozornosti iných. Urobíme z tohto dôvodu krok späť? Ponecháme ich napospas ich osudu? Spoločnosť bez blízkosti, z ktorej sa vytráca veľkodušnosť a nezištná láskavosť, a to aj k cudzím ľuďom, je spoločnosťou zvrátenou. Cirkev vo vernosti Božiemu slovu nemôže tolerovať tieto degenerácie. Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by spolu s nimi stratila svoju dušu. Kde niet úcty k starým ľuďom, tam niet budúcnosti pre mladých.

 

 

3. marca

Svätý Otec v rannej homílii: Robme dobro, nepredstierajme svätosť

Vatikán 3. marca - Ak sa „učíme robiť dobro“, Boh „veľkoryso odpúšťa“ každý hriech. To, čo neodpúšťa, je pokrytectvo, „predstieranie svätosti“. Touto myšlienkou sa dnes zaoberal pápež František v homílii rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.

Na jednej strane sú tu falošní svätí, ktorí ešte aj zoči-voči nebu majú väčšiu starosť o to, aby vyzerali svätými, než aby nimi skutočne boli, a na druhej strane sú tu hriešnici, ktorí sa posväcujú, keď sa odhliadnuc od spáchaného zla naučili konať väčšie dobro. Svätý Otec, ktorý sa vo svojej meditácii venoval týmto dvom kategóriám, skonštatoval, že niet pochýb o tom, ktorej z nich dá Boh prednosť.

Ako povedal, slová z Knihy proroka Izaiáša (Iz 1,10.16-20) sú imperatívom a súčasne pozvaním, ktoré pochádza priamo od Boha: «Prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro», obraňujúc siroty a vdovy, tých, „na ktorých nikto nepamätá“, medzi ktorých patria aj „opustení seniori“, „deti, ktoré nechodia do školy“, aj tie, „ktoré ani nevedia urobiť znak kríža“. Za imperatívom nasleduje pozvanie, teda v podstate výzva k neustálemu obráteniu:

„Ale ako sa môžem obrátiť? - «Učte sa robiť dobro!» - Konverzia. Nečistota srdca sa neodstraňuje tak, ako sa odstraňuje škvrna, že ideme do čistiarne a vyjdeme čistí... Odstraňuje sa ‚konaním‘. Vykročením na inú cestu, odlišnú od cesty zla. «Učte sa robiť dobro!» znamená cestu robenia dobra. A ako budem robiť dobro? Je to jednoduché! «Hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.» Pamätajme, že v Izraeli najchudobnejšie a najnúdznejšie boli siroty a vdovy. Vymáhajte pre ne spravodlivosť, choďte tam, kde sú rany ľudstva, kde je tak veľa bolesti... A tak, robiac dobro, si obmyješ svoje srdce.“

A prísľub očistenia srdca, čiže odpustenia, prichádza od samotného Boha, ktorý nevedie viac účet hriechov u tých, ktorí blížnemu prejavujú konkrétne skutky lásky:

„Ak toto konáš, ak ideš touto cestou, na ktorú ťa pozývam - hovorí Pán - aj «keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh». Je to preháňanie, Pán preháňa, ale je to pravda! Pán nám dáva dar svojho odpustenia. Pán odpúšťa veľkoryso. - ‚Nuž, potiaľto ti odpúšťam, potom sa pozrieme na ďalšie...‘ - Nie, nie! Pán odpúšťa vždy všetko! Všetko! No ak chceš mať odpustené, musíš sa dať na novú cestu konania dobra. Toto je ten dar.“

Evanjelium dňa (Mt 23,1-12), pokračuje Svätý Otec, predstavuje skupinu prefíkaných, „ktorí hovoria správne veci, ale robia pravý opak“. „Všetci sme chytráci a vždy nachádzame nejaký spôsob, iný ako ten správny, len aby sme sa zdali byť spravodlivejšími, než sme: to je cesta pokrytectva“:

„Títo predstierajú, že sa obrátili, ale ich srdce je samá lož: sú klamári! Je to lož... Ich srdce nepatrí Pánovi; patrí otcovi každej lži, satanovi. A toto je falošná svätosť. Ježiš tisíckrát radšej dával prednosť hriešnikom pred týmito. Prečo? Hriešnici hovorili o sebe pravdu. ‚Odstúp odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny!‘ – povedal raz Peter. Ani jeden z týchto by niečo také nikdy nepovedal! ‚Ďakujem ti, Pane, že nie som hriešnik, že som spravodlivý ...‘ V druhom týždni Veľkého pôstu sú tu tieto tri slová na uvažovanie, na meditovanie: pozvanie k obráteniu, ten dar, ktorý nám dá Pán, a teda veľké odpustenie, a nástraha spočívajúca v predstieraní obrátenia, idúc pritom cestou pokrytectva.“

 

2. marca

Pápež povzbudil biskupov Maghrebu pri návšteve Ad limina

Vatikán 2. marca – Svätý Otec dnes prijal na spoločnej audiencii v rámci návštevy Ad limina biskupov Maroka, Alžírska, Tuniska a Líbye. Desaťčlennú delegáciu viedol arcibiskup marockého Rabatu Mons. Vincent Louis M. Landel, ktorý je na čele Regionálnej konferencie biskupov severnej Afriky. Ako je zvykom, Svätý Otec venoval priestor spontánnej diskusii a svoj príhovor biskupom odovzdal v písomnej podobe.

Pápež František v texte poukazuje na špecificky náročné podmienky tamojších cirkví, v rámci ktorých biskupi „dúfajú, že vývoj umožní naplnenie určitých ašpirácií na väčšiu slobodu a dôstojnosť a bude priať väčšej slobode svedomia“. Osobitne spomína zložitosť situácie v Líbyi, kde udalosti posledných rokov sprevádzalo násilie. Pápež hovorí o odvahe, vernosti a vytrvalosti biskupov a tých veriacich, ktorí zotrvali v krajine.

Svätý Otec hovorí aj o potrebe prehlbovania vzťahov vo vnútri Cirkvi v rámci oblasti severnej Afriky pre kvalitné plnenie jej poslania, o potrebe spolupráce biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov. Pozýva ich k tomu aj v súvislosti s aktuálnym Rokom zasväteného života. Jadrom príhovoru je povzbudenie stavať na bohatom duchovnom dedičstve:

„Centrom vašej misie a prameňom vašej nádeje sú predovšetkým osobné stretnutie s Ježišom Kristom a istota, že on je činný vo svete, kam ste boli vyslaní v jeho mene. Evanjeliová vitalita vašich diecéz závisí teda od kvality duchovného a sviatostného života každého. Históriu vášho regiónu poznamenali mnohé postavy svätosti, od Cypriána po Augustína, ktorí sú duchovným dedičstvom celej Cirkvi, až po blahoslaveného Charlesa de Foucauld, ktorého sté výročie smrti oslávime v budúcom roku, a ešte bližšie k nám sú tí rehoľníci a rehoľníčky, ktorí všetko darovali Bohu a svojim bratom až po obetovanie vlastného života.

Je na vás rozvíjať toto duchovné dedičstvo predovšetkým medzi vašimi veriacimi, ale tiež sprístupňovať ho všetkým. S radosťou sa dozvedám, že v týchto posledných rokoch bolo možné v Alžírsku zreštaurovať rozličné kresťanské svätyne. Prijímajúc každého takého, aký je, s dobrotou a bez prozelytizmu, vaše spoločenstvá dávajú najavo, že chcú byť cirkvou s otvorenými dverami, neustále „vychádzajúcou“ (porov. Evangelii gaudium 46-47).

V situáciách neraz náročných, ktoré váš región prežíva, vaša pastierska služba pozná mnohé radosti. Takou je prijímanie nových učeníkov, ktorí sa k vám pridávajú, keď objavili Božiu lásku prejavenú v Ježišovi, je to dobrý znak darovaný Pánom. Deliac sa so svojimi spoluobčanmi o námahy budovania bratskejšej a otvorenejšej spoločnosti, ukazujú, že sú všetci deťmi toho istého Otca.“

Pápež František ďalej vyzdvihuje univerzalitu, ktorá charakterizuje tamojšie cirkvi, ktoré združujú veriacich z mnohých kultúr. Osobitne spomína početnú študujúcu mládež, prichádzajúcu za vzdelaním z iných krajín Afriky južne od Sahary. Táto mládež tvorí podstatnú zložku kresťanských spoločenstiev spomínaných krajín. Ďalší dôraz kladie Svätý Otec na medzináboženský dialóg:

„Viete ako je slabé vzájomné poznanie zdrojom toľkých nedorozumení a neraz dokonca i konfliktov. A predsa, tak ako napísal Benedikt XVI. v apoštolskej exhortácii Africae munus, «ak my všetci veriaci chceme slúžiť zmiereniu, spravodlivosti a pokoju, musíme spoločne pracovať na zamedzení všetkých foriem diskriminácie, netolerancie a náboženského fundamentalizmu» (č. 94). Najúčinnejšou protilátkou proti akejkoľvek forme násilia je výchova k objaveniu a k akceptácii rozličnosti ako bohatstva a plodnosti. Je preto nevyhnutné, aby sa vo vašich diecézach kňazi, rehoľníci a laici formovali v tejto oblasti.“

V tejto súvislosti pápež František pripomína dve významné vzdelávacie inštitúcie: Pápežský inštitút arabských štúdií a islamistiky (PISAI), ktorý sa pred 50 rokmi zrodil na pôde Tuniska a v tomto roku slávi svoje jubileum, a tiež aj Ekumenický inštitút Al Mowafaqa, založený v Maroku za účelom podpory ekumenického a medzináboženského dialógu.

Svätý Otec napokon biskupom Maroka, Alžírska, Tuniska a Líbye prízvukuje, aby dôsledne prejavovali lásku Krista a Cirkvi voči chudobným a znevýhodneným. Medzi nimi spomína aj migrantov, ktorí do oblasti Maghrebu často prichádzajú cestou do ďalších cieľových krajín. Na záver ich uisťuje o podpore, ktorú majú zo strany celej Cirkvi. „Vy ste « na perifériách», v osobitnej službe zjavovania Kristovej prítomnosti v jeho Cirkvi pre tento región. Vaše svedectvo života v jednoduchosti a chudobe je dôležitým znamením pre celú Cirkev.“

 

Pápež František v rannej homílii: Vedieť správne obviniť sám seba

Vatikán 2. marca – Je ľahké súdiť druhých, no na kresťanskej ceste môžeme napredovať jedine vtedy, keď máme múdrosť sami si priznať vinu. Toto je myšlienka z homílie pápeža Františka z Domu sv. Marty, kde po návrate zo svojich duchovných cvičení opäť slávil Eucharistiu pre skupinu veriacich.

Dnešné liturgické čítania (Dan 9,4b-10, Lk 6,36-38) hovoria na tému milosrdenstva. Pápež pripomínajúc, že „všetci sme hriešnikmi“, a to nie len teoreticky, ale skutočne, poukázal na „kresťanskú cnosť, ba viac než cnosť“, ktorou je „schopnosť obviniť seba samého“. Toto je prvým krokom toho, kto chce byť kresťanom:

„Všetci sme majstrami, sme odborníkmi pokiaľ ide o sebaospravedlňovanie: ‚Ale veď to som nebol ja... nie, nie je to moja chyba... nuž áno, ale nebolo to veľa...‛ Všetci máme po ruke alibi vysvetľujúce naše nedostatky, naše hriechy a mnohokrát sme schopní nahodiť výraz tváre typu: ‚Ja neviem‛, ten výraz ‚Ja som to neurobil, možno to bude niekto iný‛, schopnosť robiť sa neviniatkom. No takto sa nenapreduje v kresťanskom živote.“

Ako povedal pápež František, „je jednoduchšie obviniť druhých“. No ak sa pokúsime zachovať iným spôsobom, dochádza k jednej zvláštnej veci: „keď začneme vidieť, čoho všetkého sme schopní“, spočiatku „sa cítime zle, cítime odpor“, potom nám to však „dáva pokoj a zdravie“. Svätý Otec uviedol príklad: „keď vo svojom srdci zbadám závisť a viem, že táto závisť je schopná ohovárať druhého a morálne ho tak zabiť“, toto je „múdrosť obviniť seba samého“. „Ak sa nenaučíme tento prvý krok života, potom naozaj nikdy nepokročíme na ceste kresťanského života, duchovného života“:

„Je to prvý krok, pripísať vinu sebe samému. Bez nejakých rečí. Len ja a moje svedomie. Idem po ulici, prechádzam popri väznici a pomyslím si: ‚Títo si to zasluhujú‛. No uvedomuješ si, že keby nebolo bývalo Božej milosti, bol by si tam ty sám? Pomyslel si na to, že si schopný vykonať tie isté veci, ktoré urobili oni, dokonca horšie? Toto znamená obviniť seba samého, neskrývať pred sebou korene hriechu, ktoré máme v sebe – mnohé veci, ktoré sme schopní vykonať, aj keď to nevidno.“

Pápež zdôraznil ďalšiu cnosť: hanbiť sa pred Bohom, a to v istom druhu dialógu, pri ktorom uznáme hanbu nášho hriechu a veľkosť Božieho milosrdenstva:

„‚Tebe, Pane, Bože náš, pristane milosrdenstvo a odpustenie. Hanba mne, a tebe milosrdenstvo a odpustenie‛. Takýto dialóg s Pánom nám bude počas tohto Pôstneho obdobia prospešný: uznávanie vlastnej viny. Prosme o milosrdenstvo. V evanjeliu Ježiš jasne hovorí: ‚Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec‛. Keď sa človek naučí priznávať si vinu, je milosrdný k ostatným: ‚Veď kto som ja, aby som ho súdil, ak som ja sám schopný konať horšie veci?‛“

Ako hovorí Svätý Otec, veta: „Kto som ja, aby som súdil iného?“ vychádza práve z poslušnosti voči Ježišovým slovám: «Nesúďte a nebudete súdení, neodsudzujte a nebudete odsúdení, odpúšťajte a odpustí sa vám.» Avšak, „ako sa nám len páči súdiť iných, nepekne o nich hovoriť!“ dodal pápež. Svoju homíliu ukončil slovami: „Nech nám Pán v tomto Pôstnom období dá milosť naučiť sa uznať si vinu“ s vedomím, že sme schopní „tých najhorších vecí“, a nech nám dá milosť povedať: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, pomôž mi cítiť zahanbenie a udeľ mi milosrdenstvo, takto dokážem byť milosrdným voči ostatným“.

 

1. marca

Pápež na Anjel Pána: Počúvať Ježiša znamená urobiť svoj život darom lásky

Vatikán 1. marca - Veríte, že láska všetko mení? Presvedčivú odpoveď na túto otázku si vyžiadal Svätý Otec od tisícov ľudí, ktorí sa v Druhú pôstnu nedeľu zišli napoludnie na Námestí sv. Petra. V príhovore pred modlitbou Anjel Pána poukázal na základe evanjelia o Premenení na to, že Ježišova cesta vždy privádza ku šťastiu, napriek krížu a skúškam. So zhromaždenými sa modlil aj za Sýriu a Irak, aby sa „čo najskôr skoncovalo s neznesiteľnou brutalitou“, a pripomenul tiež Venezuelu, „ktorá opäť prežíva chvíle akútneho napätia“. Nasleduje príhovor pápeža Františka v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Minulú nedeľu nám liturgia predstavila Ježiša, ktorého satan pokúšal v púšti, ale zvíťazil nad pokušením. Vo svetle tohto evanjelia sme si opäť uvedomili našu hriešnosť, ale aj víťazstvo nad zlom, ponúknuté tým, ktorí nastúpia na cestu obrátenia alebo ako Ježiš chcú konať podľa Otcovej vôle. V túto druhú pôstnu nedeľu nám Cirkev poukazuje na cieľ tejto cesty obrátenia, totiž na účasť na Kristovej sláve, vyžarujúcej z tváre poslušného sluhu, ktorý za nás zomrel a vstal.

Evanjelium nám rozpráva o udalosti Premenenia, ktoré je na vrchole verejnej Ježišovej služby. Ježiš je na ceste do Jeruzalema, kde sa naplní proroctvo o ‚Božom služobníkovi‘ a uskutoční sa jeho výkupná obeta. Zástupy to nechápali a zoči-voči perspektíve Mesiáša, ktorá je v kontraste s ich pozemským očakávaním, ho opustili. Mysleli si totiž, že Mesiáš by mal byť osloboditeľom z nadvlády Rimanov, osloboditeľom vlasti, a táto perspektíva Ježiša sa im nepáči, tak od neho odchádzajú. Ani apoštoli nerozumejú slovám, ktorými Ježiš oznamuje koniec svojho poslania v oslávenom umučení. Nechápu. Ježiš sa teda rozhodne ukázať Petrovi, Jakubovi a Jánovi akúsi anticipáciu svojej slávy, ktorá bude po vzkriesení, aby ich utvrdil vo viere, a povzbudil nasledovať ho na tejto ceste skúšky, na ceste kríža. A tak na vysokej hore ponorený do modlitby sa pred nimi premenil: jeho tvár a celý jeho zjav vyžarujú oslnivé svetlo. Traja učeníci sú vyľakaní, keďže ich zahalí oblak a zhora zaznieva – ako pri krste v Jordáne – hlas Otca: «Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho» (Mk 9,7). Ježiš je tým Synom, ktorý sa stal služobníkom, poslaným na svet, aby skrze kríž uskutočnil plán spásy. Aby nás všetkých zachránil! Jeho úplný súhlas s vôľou Otca spôsobí, že jeho ľudskosť vyžaruje slávu Boha, ktorý je láska.

A Ježiš sa tak zjavuje ako dokonalý obraz Otca, žiara jeho slávy. Je to zavŕšenie zjavenia, preto sa vedľa neho – premeneného – objavujú Mojžiš a Eliáš, predstavujúci Zákon a Prorokov, na znamenie toho, že všetko začína a končí v Ježišovi, v jeho utrpení a jeho sláve.

Príkaz pre učeníkov a pre nás je tento: «Počúvajte ho!» Počúvať Ježiša. On je Spasiteľ, nasledujte ho. Počúvať Krista v skutočnosti vyžaduje prijať logiku jeho veľkonočného tajomstva, vydať sa na cestu s ním, aby sme svoj vlastný život urobili darom lásky pre druhých, v pokornej poslušnosti Božej vôli, s postojom odpútania sa od svetských vecí a s postojom vnútornej slobody. Inými slovami, je potrebné byť pripravený ‚stratiť svoj život‘, darujúc ho, aby všetci ľudia boli spasení, a aby sme sa stretli vo večnej blaženosti. Ježišova cesta nás vždy vedie k šťastiu! Nezabudnite: Ježišova cesta nás vždy privádza k šťastiu! Bude na nej kríž, skúšky, ale nakoniec nás vždy privedie k šťastiu. Ježiš nás neklame! Sľúbil nám šťastie a dá nám ho, keď pôjdeme po jeho cestách.

S Petrom, Jakubom a Jánom vystúpme aj my dnes na horu Premenenia a zotrvajme v kontemplácii Ježišovej tváre, aby sme z nej prijali to posolstvo a vniesli ho do nášho života; aby sme aj my mohli byť premenení Láskou. Skutočne láska je schopná premenil všetko: láska mení všetko! Veríte tomu? Veríte? [Odpoveď: Áno!] Ale neveríte veľmi podľa tohto, čo počujem... Veríte, že láska všetko mení? [Odpoveď: Áno!] Tak teraz vidím... Nech nás na tejto ceste povzbudzuje Panna Mária, ktorú budeme teraz vzývať modlitbou Anjel Pána.“

 

Po modlitbe Anjel Pána a požehnaní Svätý Otec pokračoval slovami:

„Drahí bratia a sestry, žiaľ, neprestávajú prichádzať dramatické správy zo Sýrie a Iraku o násilí, únosoch ľudí a porušovaní práv kresťanov a ďalších skupín. Chceme uistiť tých, ktorí sa nachádzajú v týchto situáciách, že na nich nezabúdame, ale sme im nablízku a vytrvalo sa modlíme, aby sa čo najskôr skoncovalo s neznesiteľnou brutalitou, ktorej sú obeťami. Spolu s členmi Rímskej kúrie som na tento úmysel obetoval poslednú svätú omšu duchovných cvičení minulý piatok. Súčasne žiadam všetkých, podľa ich možností, aby sa usilovali o zmiernenie utrpenia tých, ktorí sú v súžení, často len pre vieru, ktorú vyznávajú. Modlime sa za týchto bratov a sestry, ktorí trpia pre svoju vieru v Sýrii a Iraku.... Modlime sa v tichu...

Rád by som tiež pripomenul Venezuelu, ktorá opäť prežíva chvíle akútneho napätia. Modlím sa za obete, najmä za chlapca, ktorý bol zabitý pred niekoľkými dňami v San Cristobal. Nabádam všetkých, aby odmietali násilie a rešpektovali dôstojnosť každého človeka a posvätnosť ľudského života, a povzbudzujem k návratu spoločne napredovať na ceste smerom k dobru krajiny, dávajúc priestor stretnutiu, úprimnému a konštruktívnemu dialógu. Zverujem drahú krajinu materskému príhovoru Panny Márie z Coromota.“

Poludňajšie stretnutie v prvý marcový deň pápež František ukončil pozdravmi jednotlivých skupín pútnikov, všetkým poprial požehnanú nedeľu a pripomenul, aby sa nezabudli za neho modliť.

 

 

28. februára

Pápež vyzdvihol kooperatívne podniky: Človek rozkazuje peniazom, nie naopak

Vatikán 28. februára – Pápež František dnes prijal členov talianskych kooperatívnych družstiev, ktorí prišli aj so svojimi rodinami. V zaplnenej Aule Pavla VI. im adresoval sériu povzbudení, ktorými vyzdvihol prínos kooperatívnych podnikov ako príspevku k spravodlivejšej a sociálnejšej ekonomike. Kooperatívnu metódu označil za príspevok k vytváraniu globálnej solidarity.

Talianske kooperatívy povzbudil, aby sa stali motorom na pozdvihnutie a rozvoj najslabších častí v rámci obcí a občianskej spoločnosti, kreatívne prispievali k novým riešeniam v sociálnom zabezpečení, dbali na sociálnu spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť a podporovali rodiny. „Peniaze majú byť v službe človeka“, čo sa deje v prípade „opravdivej kooperatívy, kde nerozkazuje kapitál ľuďom, ale ľudia rozkazujú kapitálu“, zdôraznil pápež František.

Svätý Otec vo svojom príhovore nazval kooperatívy „živou pamäťou veľkého pokladu Talianskej cirkvi“. Pripomenul, že „mnoho poľnohospodárskych a úverových družstiev bolo už v devätnástom storočí múdro zakladaných a šírených kňazmi a farármi“ a aj dnes ľudia v rozličných talianskych diecézach vyhľadávajú kooperáciu ako „účinné riešenie problému nezamestnanosti, ako aj iných foriem sociálnej núdze.“ Najprv pri tom poukázal na sociálne učenie svojich predchodcov:

„Pamätáme na výkrik, ktorý zaznel v roku 1891 prostredníctvom encykliky Rerum novarum od pápeža Leva XIII: «všetci vlastníkmi a nie všetci proletármi». Iste sú vám známe aj stránky encykliky Caritas in veritate, kde sa Benedikt XVI. vyjadruje v prospech spolupráce pri úveroch a pri spotrebe (porov. č. 65-66), zdôrazňujúc dôležitosť ekonomiky spoločenstva a ekonomiky neziskových spoločností (porov. č. 41), aby potvrdil, že bôžik zisku nie je žiadnym božstvom, ale len kompasom a metrom na hodnotenie podnikateľskej činnosti. Pápež Benedikt XVI. nám vysvetlil, ako náš svet potrebuje ekonómiu daru (porov. č. 34-39), teda ekonómiu schopnú darovať život podnikom inšpirovaným princípom solidarity a schopným vytvárať «sociálnosť».“

Podľa slov pápeža Františka, Cirkev družstevníkom mnohokrát vyjadrila povzbudenie a uznanie, napríklad aj prostredníctvom sociálnej náuky Pavla VI. Svätý Otec však nechcel zostať len pri minulosti:

„Dnes by som chcel, aby náš dialóg nehľadel len na minulosť, ale aby sa obrátil najmä na budúcnosť: na nové perspektívy, novú zodpovednosť, nové formy iniciatívy kooperatívnych podnikov. Ide tu o opravdivú misiu, ktorá si od nás vyžaduje kreatívnu fantáziu, aby sme našli formy, metódy, postoje a nástroje na boj proti ‚kultúre vyraďovania‛ – tej, ktorú dnes zažívame – proti kultúre vyraďovania pestovanej mocnosťami, ktoré riadia finančno-ekonomické politiky globalizovaného sveta, kde je v centre bôžik peňazí.

Globalizovať solidaritu – toto treba globalizovať, solidaritu – dnes znamená myslieť na závratný nárast nezamestnaných, na neutíchajúce slzy chudobných, na nevyhnutnosť obnoviť rozvoj, ktorý by bol skutočným integrálnym pokrokom osoby, ktorá zaiste potrebuje zárobok, no nie len zárobok! Pomyslime na zdravotné potreby, ktoré systémy tradičného sociálneho zabezpečenia už viac nedokážu uspokojiť; na naliehavé požiadavky solidarity, položiac opäť do centra svetovej ekonomiky dôstojnosť ľudskej osoby, ako ste to vy sami povedali. Ako by aj dnes povedal pápež Lev XIII.: pre globalizovanie solidarity «má kresťanstvo bohatstvo úžasnej sily»!

Svätý Otec ďalej členov rozličných typov družstiev povzbudil k tomu, aby kreatívne napredovali, aby boli „prorockým“ znakom, aby neustále vynachádzali nové druhy spolupráce, a to až smerom k existenčným perifériám, kde potrebuje vzísť nádej. Poskytol im konkrétne povzbudenia v šiestich bodoch:

1. „Prvým je toto: kooperatívy musia byť naďalej motorom, ktorý pozdvihuje a rozvíja tú najslabšiu časť našich miestnych komunít a občianskej spoločnosti.“ Tu pápež František spomenul mladých a ich dramaticky vysokú nezamestnanosť, ťažkosti žien zaradiť sa do zamestnania, ako aj ľudí, ktorí v zrelom veku predčasne zostali bez práce. Okrem vytvárania nových podnikov tiež zdôraznil dôležitosť iniciatív na záchranu podnikov v kríze, takzvané „zachránené spoločnosti“ vďaka iniciatíve zamestnancov.

2. „Druhým povzbudením – nie podľa dôležitosti – je povzbudenie, aby ste sa zaktivizovali ako protagonisti realizácie nových riešení v sociálnom zabezpečení.“ Osobitne tu Svätý Otec myslel na oblasť poskytovania zdravotníckych služieb. Pochválil činnosť mnohých kooperatív, ktoré na perifériách miest poskytujú služby deťom, starým, chudobným, či chorým. Pápež František zdôraznil, že v centre každého skutku solidarity, každej takejto aktivity, musí stáť človek.

3. „Tretie povzbudenie sa týka ekonomiky, jej vzťahu k sociálnej spravodlivosti, k dôstojnosti a hodnote ľudskej osoby. Je známe, že istý ekonomický liberalizmus sa domnieva, že je potrebné najprv vyrábať bohatstvo, bez ohľadu na to, ako, a potom podporovať nejakú prerozdeľovaciu politiku zo strany štátu. Najprv naplniť pohár a potom dať ostatným. Iní si myslia, že samotný podnik má hojnejšie rozdeliť omrvinky nahromadeného bohatstva, a takto urobiť zadosť vlastnej tzv. ‚sociálnej zodpovednosti‘. Je tu riziko iba iluzívneho konania dobra, pričom sa, žiaľ, iba pokračuje v marketingu, bez vystúpenia zo začarovaného kruhu sebectva jednotlivcov a firiem, ktoré majú v strede bôžika peňazí.

Naopak, my vieme, že uskutočňovaním ekonomiky novej kvality sa vytvára schopnosť pomáhať ľuďom rásť v celom ich potenciáli. Napríklad: člen kooperatívy nemá byť len dodávateľom, robotníkom, užívateľom, s ktorým sa dobre zaobchádza, musí byť vždy protagonistom, musí rásť prostredníctvom kooperatívy, rásť ako osoba, spoločensky aj profesionálne, v zodpovednosti, v skonkrétnení nádeje, v spoločnom konaní. Nehovorím, že sa nemá rásť aj v príjmoch, no toto nestačí: je treba, aby podnik riadený kooperatívou rástol skutočne kooperatívnym spôsobom, čiže zahrňujúc všetkých, «jedna plus jedna sú tri»! Toto je logikou.

«Cooperari» v latinskej etymológii znamená pracovať spoločne, spolupracovať, čiže pracovať, pomáhať, prispievať k dosiahnutiu istého cieľa. Nikdy sa neuspokojte slovom «kooperatíva» bez toho, aby ste si boli vedomí skutočnej podstaty a duše spolupráce.“

4. Štvrtý návrh je tento: Keď sa pozrieme naokolo, nikdy sa nestane, že by sa ekonomika obnovila v spoločnosti, ktorá starne miesto toho, aby rástla. Kooperatívne hnutie môže zohrávať dôležitú úlohu pre podporovanie, uľahčovanie a dokonca aj povzbudzovanie života rodín. Realizovanie zmierenia, alebo snáď lepšie povedané harmonizácie medzi prácou a rodinou, je úloha, s ktorou ste už začali, a ktorú musíte uskutočňovať stále viac. Robiť toto tiež znamená pomáhať ženám naplno sa realizovať vo svojom povolaní a v uplatnení ich vlastných talentov pre budúcnosť. Ženám, ktoré slobodne budú môcť byť stále viac protagonistkami, a to ako v podnikaní, tak aj v rodine! Viem, že kooperatívy už ponúkajú mnohé služby a mnoho organizovaných foriem, ktoré vychádzajú v ústrety potrebám všetkých, detí a najmä starších osôb, od detských jaslí až po domácu starostlivosť. To je náš spôsob zaobchádzanie so spoločným imaním, ktoré by nemalo byť len vo vlastníctve niektorých a nesmie byť predmetom špekulatívnych cieľov.

5. „Piate povzbudenie vás možno prekvapí! K vykonávaniu všetkých týchto vecí je treba peniaze! Kooperatívy neboli založené veľkými kapitalistami, naopak, často sa hovorí, že sú štrukturálne podkapitalizované. Avšak pápež vám hovorí: musíte investovať a musíte investovať dobre! Iste, v Taliansku a nielen tu, je ťažké získať verejné peniaze, aby sa preklenul nedostatok zdrojov. Riešenie, ktoré vám navrhujem je toto: s odhodlaním dajte dohromady dobré prostriedky pre realizáciu dobrých diel. Spolupracujte viac medzi bankovými kooperatívami a podnikmi, organizujte zdroje na to, aby ste rodinám pomohli žiť dôstojne a pokojne. Plaťte spravodlivé mzdy robotníkom, investujúc predovšetkým do iniciatív, ktoré sú naozaj potrebné.

Nie je ľahké hovoriť o peniazoch. Bazil z Cézarey, cirkevný otec zo IV. storočia vravieval, a po ňom to prebral sv. František Assiský, že «peniaze sú trusom diabla»!

Opakuje to teraz aj pápež: «peniaze sú trusom diabla»! Keď sa peniaze stanú idolom, riadia rozhodnutia človeka. A takto ničia človeka a vedú ho k odsúdeniu. Činia ho sluhom. Peniaze v službách života môžu byť kooperatívou spravované správnym spôsobom, ale len ak je to kooperatíva autentická, ozajstná, kde kapitál nerozkazuje ľuďom, ale ľudia rozkazujú kapitálu.

Preto vám hovorím – a hovorím vám, aby ste to robili čoraz viac –, že robíte dobre, keď sa staviate a bojujete proti falošným kooperatívam, tým, ktoré zapredávajú pravé meno kooperatívy, čiže skutočnosti veľmi dobrej, aby oklamali ľudí sledujúc také obohatenie, ktoré je v protiklade ku skutočnej a autentickej kooperácii. Hovorím vám, že dobre robíte, pretože v oblasti, v ktorej pracujete, nasadiť si počestnú fasádu a sledovať naopak nečestné a nemorálne ciele, častokrát zamerané na vyžívanie v práci alebo na manipuláciu trhu, a dokonca na škandalózne obchodovanie spojené s korupciou, to je ťažké a zahanbujúce klamstvo, ktoré v žiadnom prípade nemožno akceptovať. Bojujte proti tomuto! Ako však bojovať? Len za pomoci slov? Ideí? Bojujte prostredníctvom správnej, spravodlivej kooperácie, tej ozajstnej, ktorá vždy víťazí.“

Svätý Otec ďalej členom konfederácie talianskych kooperatív zdôraznil, že ekonómia kooperatívy musí šíriť „ekonómiu počestnosti“. Spomenul tiež silnú medzinárodnú tradíciu kooperatív a uviedol, že v súčasnej dobe globalizácie a globálneho trhu aj oni musia originálnym spôsobom čeliť novým výzvam, zachovajúc si pritom princípy solidarity a spravodlivosti: „Kooperatívy nesmú zostať uzavreté v dome, ale nesmú ani vyjsť z domu tým spôsobom, akoby ani neboli kooperatívami.“

6. Nakoniec pápež František zdôraznil dôležitosť spolupráce kooperatív so svojimi farnosťami a diecézami a zároveň aj s inými kooperatívnymi združeniami, ako katolíckymi, tak i nekatolíckymi: „Kresťanské hodnoty tu nie sú len pre nás, sú tu pre to, aby sme sa o ne delili! A to s inými, s tými, čo nezmýšľajú ako my, no chcú to isté, čo chceme aj my.“

 

 

23. februára

Pápež František začal duchovné cvičenia zamerané na proroka Eliáša

Vatikán 23. februára – Svätý Otec spolu s členmi Rímskej kúrie dnes absolvoval už druhý deň svojich 6-dňových duchovných cvičení v mestečku Ariccia neďaleko Ríma. Meditácie vedie karmelitán Bruno Secondin na tému: „Služobníci a proroci živého Boha“. Ide v nich o pastoračné vnímanie proroka Eliáša. Svätý Otec a členovia rímskej kúrie sa z Vatikánu do Exercičného domu Božského Učiteľa (Casa Divin Maestro) presunuli autobusom včera popoludní. Exercície sa začali o 18. hodine eucharistickou adoráciou a modlitbou vešpier. Úvodná večerná meditácia bola reflexiou na tému: „Vyjsť zo svojej dediny“.

Hlavnou témou dnešného dňa boli „Cesty autentickosti“. Po ranných chválach o 7.30 program duchovných cvičení pokračoval rannou meditáciou o 9.30 nazvanou: „Choď smerom na východ a ukry sa: Návrat ku koreňom“. Po nej nasledovala svätá omša. Popoludňajšia meditácia o 16. hod. bola na tému: „Vystúpiť na verejnosť: «Nie» dvojakosti a «áno» odvahe“. Po nej sa konala eucharistická adorácia a modlitba vešpier.

Pápež František spomenul svoje duchovné cvičenia už včera pri modlitbe Anjel Pána na Námestí sv. Petra. Prítomných pútnikov poprosil o to, aby ho počas nasledujúcich šiestich dní sprevádzali modlitbou:

„Presvätá Panna, vzor poslušnosti Duchu Svätému, nech nám pomáha, aby sme sa ním nechali viesť, tým, ktorý chce každého z nás urobiť „novým stvorením“. Jej zverujem osobitne tento týždeň duchovných cvičení, ktorý sa začne dnes popoludní, a na ktorých sa zúčastním spolu s mojimi spolupracovníkmi z Rímskej kúrie. Modlite sa, aby sme na tejto „púšti“, ktorou sú duchovné cvičenia, dokázali načúvať Ježišovmu hlasu a aj ponaprávať mnohé chyby, ktoré my všetci máme, a tiež čeliť pokušeniam, ktoré na nás každodenne útočia. Prosím vás preto o sprevádzanie vašou modlitbou.“

 

 
 

22. februára

Pápež František na Anjel Pána: Pôst je časom duchovného zápasu

Vatikán 22. februára – Pri poludňajšej mariánskej modlitbe dnes pápež František poprosil veriacich, aby jeho i členov Rímskej kúrie sprevádzali počas duchovných cvičení. V dňoch 22. - 27. februára ich pod vedením karmelitánskeho pátra Bruna Secondina absolvujú v Aricci neďaleko Ríma.

Všetkým, ktorí prišli na Námestie sv. Petra dnes Svätý Otec pripravil malé prekvapenie vo forme darčeka, brožúrky s podnetmi na duchovné prehĺbenie počas pôstu. Svoj príhovor pred modlitbou Anjel Pána zameral na vstup do Pôstneho obdobia, ktorý predstavil ako príležitosť vstúpiť spolu s Ježišom na púšť a tak sa pripraviť na hlbšie prežívanie Veľkej noci. Nasleduje plné znenie príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V stredu sa obradom popolca začala Pôstna doba a dnes je prvá nedeľa tohto liturgického obdobia, ktoré odkazuje na štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil v púšti, po krste v rieke Jordán. Sv. Marek v dnešnom evanjeliu píše: «Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali» (1,12-13). Týmito stručnými slovami evanjelista opisuje skúšku dobrovoľne podstúpenú Ježišom prv než začal svoje mesiášske poslanie. Je to skúška, z ktorej Pán vychádza víťazne a ktorá ho pripravuje na ohlasovanie evanjelia o Božom kráľovstve. Počas tých štyridsiatich dní v samote sa postavil Satanovi „tvárou v tvár“, odhalil jeho pokušenia a zvíťazil nad ním. A v ňom sme zvíťazili všetci, je však na nás, aby sme si v našej každodennosti uchránili toto víťazstvo.

Cirkev nám pripomína toto tajomstvo na začiatku Pôstu, pretože ono nám dáva perspektívu a zmysel tohto obdobia, ktoré je obdobím duchovného zápasu – počas Pôstu treba zápasiť – proti duchu zla (porov. modlitba Kolekty Popolcovej stredy). A počas nášho putovania pôstnou „púšťou“, máme zrak upretý na Veľkú noc, ktorá je Ježišovým definitívnym víťazstvom nad Zlým, nad hriechom a nad smrťou. Tu je teda význam tejto prvej pôstnej nedele: s rozhodnosťou vykročiť Ježišovou cestou, cestou, ktorá privádza k životu. Hľadieť na Ježiša, na to čo Ježiš konal, a ísť s ním.

A táto Ježišova cesta prechádza cez púšť. Púšť je miestom, kde sa dá počúvať hlas Boha a hlas pokušiteľa. V ruchu a v zmätku sa to nedá, je počuť len povrchné hlasy. Avšak v púšti môžeme zostúpiť do hĺbky, kde je v hre naozaj náš osud, život alebo smrť. A ako počujeme hlas Boží? Počujeme ho v jeho slove. Preto je dôležité poznať Sväté písmo, inak totiž nebudeme vedieť odpovedať na úklady diabla. A tu sa chcem opäť vrátiť k mojej rade čítať každý deň evanjelium: každý deň si prečítať z evanjelia a premeditovať to, chvíľočku, desať minúť. A aj ho nosiť vždy so sebou: vo vrecku, v taške... čiže mať evanjelium na dosah ruky. Pôstna púšť nám pomáha povedať nie „svetáctvu“, „bôžikom“, pomáha nám robiť odvážne rozhodnutia v súlade s evanjeliom a posilňovať vzájomnú solidaritu s bratmi.

Vstupujeme teda do púšte bez strachu, pretože nie sme sami: sme s Ježišom, s Otcom a s Duchom Svätým. Ba viac, tak ako v Ježišovom prípade je to sám Duch Svätý, kto nás vedie na ceste Pôstom, ten istý Duch, ktorý zostúpil na Ježiša a ktorý nám bol darovaný v krste. Pôst je preto priaznivým časom, ktorý nás má priviesť k tomu, aby sme si boli stále viac vedomí toho, čo v nás vykonal a môže vykonať Duch Svätý, ktorého sme prijali v krste. A v závere pôstneho putovania, vo Veľkonočnej vigílii, budeme si môcť s hlbším porozumením obnoviť krstnú zmluvu a záväzky, ktoré z nej plynú.

Presvätá Panna, vzor poslušnosti Duchu Svätému, nech nám pomáha, aby sme sa ním nechali viesť, tým, ktorý chce každého z nás urobiť „novým stvorením“. Jej zverujem osobitne tento týždeň duchovných cvičení, ktorý sa začne dnes popoludní, a na ktorých sa zúčastním spolu s mojimi spolupracovníkmi z Rímskej kúrie. Modlite sa, aby sme na tejto „púšti“, ktorou sú duchovné cvičenia, dokázali načúvať Ježišovmu hlasu a aj ponaprávať mnohé chyby, ktoré my všetci máme, a tiež čeliť pokušeniam, ktoré na nás každodenne útočia. Prosím vás preto o sprevádzanie vašou modlitbou.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní dobrovoľníci rozdali prítomným vreckovú publikáciu s názvom „Dbaj o svoje srdce“ a na obálke s obrazom Dobrého pastiera podľa maľby z rímskych katakomb. „Musíme sa stať odvážnymi kresťanmi“, píše na prvej strane pápež František. Obsahom 30-stranovej brožúrky sú duchovné podnety z evanjelia, základné pravdy viery, prehľad sviatostí, čností, skutkov milosrdenstva a tiež rady Svätého Otca Františka, ako s úžitkom čítať Sväté písmo, ako sa modliť večerné spytovanie svedomia a ako sa dobre spovedať.

Medzi rozdávateľmi brožúrky v 50-tisícovom náklade boli okrem rehoľných sestier aj početní rímski bezdomovci. „Dnes tí, ktorí sú sami v núdzi, nám tu na námestí prinesú veľké bohatstvo: bohatstvo našej viery, aby sme dbali o svoje srdce,“ týmito slovami pápež František predstavil dobrovoľníkov, ktorí si touto formou vykonali púť. Ako pokračoval, darček má každému poslúžiť ako „pomoc k obráteniu a duchovnému rastu, ktorý vždy začína v srdci, tam, kde sa zohráva zápas každodenných rozhodnutí medzi dobrom a zlom, medzi svetáctvom a evanjeliom, medzi ľahostajnosťou a delením sa. Ľudstvo potrebuje spravodlivosť, pokoj, lásku, a bude ich môcť mať iba ak sa navráti s celým srdcom k Bohu, ktorý je prameň tohto všetkého.“

Až do 27. februára sa z dôvodu duchovných cvičení Svätého Otca nebudú konať žiadne audiencie, ani zvyčajná stredajšia generálna audiencia.

 

 

21. februára

Pápež František pútnikom z Kalábrie: Vzoprite sa kultúre smrti, svedčte o evanjeliu života

Vatikán 21. februára - Diecéza Cassano all’Jonio z juhotalianskeho regiónu Kalábria sa na čele so svojím biskupom Mons. Nunziom Galantinom prišla poďakovať pápežovi Františkovi za návštevu, ktorú u nich absolvoval 21. júna minulého roka.

Svätý Otec napoludnie prijal pútnikov v hojnom počte približne sedem tisíc v Aule Pavla VI. V príhovore pripomenul rôznorodosť miestnej cirkvi, ktorá zahŕňa rozličné tradície a ríty, vnímajúc ich ako vzájomné obohatenie. Ako povedal, ešte má živé v pamäti a srdci stretnutia s väzňami, chorými, seniormi, rehoľníkmi, návštevu katedrály i seminára, a predovšetkým spomína na svedectvo viery i lásky diecézneho spoločenstva. V tejto súvislosti Svätý Otec ocenil činnosť rozličných združení, ktoré ľuďom prinavracajú nádej, osobitne pozdravil zástupcov Komunity Emanuel, ktorej členovia a dobrovoľníci sa venujú osobám závislým na drogách a povzbudil ich v „prijímaní Krista trpiaceho“ v tých, ktorí klopú na ich dvere.

„Pán nech vám pomáha kráčať vždy v jednote vo farnostiach a združeniach, na čele s biskupom a kňazmi. Nech vám pomôže byť spoločenstvom pohostinným, aby ste privádzali ku Kristovi tých, ktorí sa usilujú rozpoznať jeho prítomnosť, ktorá zachraňuje.“

Svätý Otec, ktorý sa počas júnovej návštevy s veľkou ráznosťou vyjadril na adresu mafie, sa pri dnešnom stretnutí opäť vrátil k týmto myšlienkam:

„Rád by som znovu zdôraznil myšlienku, ktorú som vám zanechal počas mojej návštevy: Kto miluje Ježiša, kto ho počúva a prijíma jeho slovo, a kto žije v úprimnej odpovedi na Pánovu výzvu, sa nemôže nijakým spôsobom oddať skutkom zla. Alebo Ježiš, alebo zlo! Ježiš nepozýval na obed démonov: tých vyháňal preč, pretože boli zlom! Alebo Ježiš, alebo zlo! Nemožno sa nazývať kresťanmi a narušovať dôstojnosť ľudí. Tí, ktorí patria ku kresťanskému spoločenstvu, nemôžu projektovať a používať gestá násilia proti druhým a voči životnému prostrediu. Vonkajšie gestá religiozity, ktoré nie sú sprevádzané opravdivou a verejnou konverziou, nestačia na to, aby sa považovali za ľudí v spoločenstve s Kristom a jeho Cirkvou. Vonkajšie gestá religiozity nesprevádzané opravdivou konverziou, nestačia pre prezentovanie sa ako veriaci u tých, ktorí zlobou a aroganciou, typickou pre zločincov majú bezprávie za svoj životný štýl. Pre tých, ktorí si vybrali cestu zla a sú prívržencami zločineckých organizácií, obnovujem naliehavú výzvu na obrátenie. Otvorte svoje srdce Pánovi! Otvorte svoje srdce Pánovi! Pán na vás čaká a Cirkev vás prijme, ak rovnako ako bola verejná vaša voľba slúžiť zlu, bude jasná a verejná aj vaša ochota slúžiť dobru.“

Hovoriac ďalej o krásach Kalábrie, ako o Božom dare, o dedičstve, ktoré treba chrániť a odovzdať v celej jeho kráse budúcim generáciám, vyzdvihol úsilie inštitúcií, ktoré sa usilujú chrániť ju pred poškodzovaním. Poukázal aj na krásy ľudského bohatstva:

„Medzi krásy vašej krajiny patrí Komunita Emanuel, príklad prijatia a delenia sa s najslabšími. Mladí, zničení drogami našli u vás a vo vašich zariadeniach ‚dobrého Samaritána‘, ktorý sa vedel skloniť k ich ranám a bol schopný pomazať ich balzamom blízkosti a súcitu. Koľko rodín našlo u vás pomoc, nevyhnutnú na to, aby v sebe obnovili nádej v budúcnosť svojich detí! Cirkev vám je vďačná za túto službu. Stojac po boku mladých i dospelých, ktorí sú v područí závislostí, objali ste trpiaceho Ježiša a zasiali ste nádej.“

Ako najdôležitejšie pápež František pútnikom z juhotalianskej diecézy Cassano all’Jonio zdôraznil, že súčasná doba potrebuje oživiť nádej:

„Naša doba má veľkú potrebu nádeje! Mladým ľuďom nemôže byť odopreté dúfať. Mladí potrebujú dúfať! Tým, ktorí prežívajú skúsenosť bolesti a utrpenia, musia byť ponúknuté konkrétne znamenia nádeje. Spoločnosti a združenia, rovnako ako jednotlivci, ktorí sa usilujú o pohostinné prijatie a delenie sa, sú generátormi nádeje. Preto povzbudzujem vaše kresťanské komunity, aby sa stali protagonistami solidarity, a nedali sa zastaviť tými, ktorí z nízkeho sebeckého záujmu zasievajú sebectvo, násilie a nespravodlivosť. Postavte sa proti kultúre smrti a buďte svedkami evanjelia života! Svetlo Božieho slova a podpora Ducha Svätého nech vám pomáhajú pozerať očami novými a otvorenými voči mnohým novým formám chudoby, ktoré privádzajú k zúfalstvu mnohých mladých ľudí a mnohé rodiny.“

V závere stretnutia Svätý Otec udelil všetkým prítomným a celej diecéze Cassano all’Jonio svoje apoštolské požehnanie a poprosil ich o modlitbu.

 


Pápež František prijal nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú

Vatikán 21. februára - Pápež František prijal dnes ráno na osobitnej audiencii v Apoštolskom paláci nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, ktorá sa následne stretla s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom a Mons. Paulom Richardom Gallagherom, sekretárom pre vzťahy so štátmi.

Počas srdečných rokovaní v perspektíve budúceho summitu G7, ktorý sa bude konať v Bavorsku, bola venovaná osobitná pozornosť niektorým medzinárodným otázkam, najmä s ohľadom na boj proti chudobe a hladu, na problém vykorisťovania človeka a ďalej na práva žien, globálne zdravotné výzvy a ochranu stvorenia. Ako sa uvádza v komuniké Tlačového strediska Svätej stolice, zaoberali sa tiež témou ľudských práv a náboženskej slobody v niektorých častiach sveta, s poukazom na dôležitosť duchovných hodnôt pre sociálnu súdržnosť. Nakoniec sa pozastavili pri situácii v Európe a osobitne zdôraznili úsilie pre dosiahnutie pokojného riešenia konfliktu na Ukrajine.

Rozhovor trval asi 40 minút. Nemecká kancelárka venovala finančný dar na pomoc deťom utečencov a pápežovi podarovala CD skladieb nemeckého skladateľa Johanna Sebastiana Bacha. Darom Svätého Otca bol medailón sv. Martina, ktorý dáva svoj plášť chudobnému, a apoštolská exhortácia Evangelii gaudium v nemeckej verzii.

Angela Merkelová o svojom stretnutí s pápežom Františkom

Nemecká kancelárka Angela Merkelová sa po návšteve Vatikánu presunula do Komunity sv. Egídia, kde mala súkromné stretnutie so zakladateľom Andreom Riccardim. K dnešnej dopoludňajšej návšteve novinárom povedala:

„Dnes som mala tú česť a príležitosť vysvetliť pápežovi Františkovi agendu nemeckého predsedníctva G7. To bol hlavný cieľ mojej návštevy a som rada, že táto agenda so svojimi témami je aj pre pápeža a Katolícku cirkev veľmi významná. Ide predovšetkým o tému odstránenia chudoby. Nemecko zdôrazňuje v tomto období najmä oblasť zdravia. Otázky týkajúce sa detí, boja proti chudobe a vojen sú podľa môjho názoru aj hlavnými témami pápeža. Mala som tiež príležitosť predostrieť aj ďalší veľmi dôležitý problém, a to je téma ženy, sebaurčenia žien, autonómie žien, pracovných vyhliadok žien. Úloha žien je zásadná v rozvojových krajinách, nakoľko predstavuje budúcnosť rodiny. V tomto zmysle je stále veľa problémov, ktoré treba prekonať v rámci rovnosti medzi mužmi a ženami.“

Na margo ďalších tém kancelárka Merkelová uviedla:

„Hovorili sme tiež o problematike životného prostredia, čo je pre nás veľmi dôležité, pretože G7 môže takto podporiť konferenciu o klíme v Paríži, ktorá sa bude konať čoskoro a v tomto zmysle práca na rozvojových cieľoch tisícročia je ďalšou témou, ktorou sme sa zaoberali počas nášho rozhovoru. Samozrejme sme hovorili aj o vojnovej situácii na Ukrajine. V týchto dňoch boli biskupi Ukrajiny vo Vatikáne. Takže si myslím, že pápež bol plne informovaný o situácii. Vo všeobecnosti bolo pre mňa veľmi pozitívne, že som mohla vysvetliť pápežovi, čo chceme urobiť, a dáva mi to silu na skúmanie konkrétnych výsledkov v priebehu šesťmesačného predsedníctva G7, aby sme mohli realizovať naše záväzky.“

 

 

Deň, keď sa Bergoglio stal kardinálom – spomienky argentínskej novinárky

Vatikán 21. februára - Práve v tento deň, 21. februára 2001, teda pred 14 rokmi kreoval pápež Ján Pavol II. na kardinála vtedajšieho arcibiskupa Buenos Aires. Jorge Mario Bergoglio, ktorý sa o 12 rokov neskôr stal jeho nástupcom, v druhom roku svojho pontifikátu poľského pápeža kanonizoval. O historickom dni konzistória hovorí pre Vatikánsky rozhlas korešpondentka argentínskeho denníka La Nación Elisabetta Piquéová, ktorá bola pred 14 rokmi poverená urobiť s novomenovaným kardinálom rozhovor. Ako spomína, bolo jej povedané, že arcibiskup Bergoglio „by mal urobiť výnimku a poskytnúť jej interview“.

„Hneď od začiatku ma prekvapoval ako človek. Prekvapilo ma, že je tak skromný, a že hovorí tak jasne. (...) Spomínam si, že odpovedal na všetky moje otázky veľmi priamo. Pri opätovnom čítaní toho rozhovoru vnímam, že sú tam tie veľké témy, ktoré nám dnes ako pápež nanovo predkladá“ – spomína Elisabetta Piquéová:

„Spomínam si, že v tom rozhovore bola priama otázka, ktorú som položila Bergogliovi: «Nikdy ste si nepredstavovali, že by ste sa mohli stať kardinálom?» On odpovedal: «Nie! Nikdy mi to neprišlo na myseľ.» Potom som mu povedala: «Nakoniec, stať sa kardinálom je ako dostať sa na vrchol». Ale on mi povedal: «Nie, nie! Ja to beriem rehoľne a modlím sa. Nechcem to prežívať ako že som dospel k niečomu.» A ešte dodal: «Každý vzostup znamená zostup a je potrebné zostúpiť, aby sme lepšie slúžili.» A tak som sa ho ešte opýtala: «Teraz budete voličom v eventuálnom konkláve, a mnohí si myslia, že vy vo svojom veku by ste mohli byť kandidátom na pápeža». On mi so smiechom odpovedal: «Nie, to mi nenapadlo. Verím, že tento pápež, aj keď je chorý, má ešte veľa rokov života, pretože má postavu športovca a je človekom impozantnej sily.»“

 

20. februára

Príhovor Svätého Otca biskupom Ukrajiny: „Zjednoťte vaše sily“

Vatikán 20. februára – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále spoločne prijal vyše dvadsať biskupov Ukrajiny, ktorí sú tento týždeň až do soboty na návšteve Ad limina apostolorum. Svoj pripravený príhovor im odovzdal v písomnej podobe. Spomenul v ňom, že Ukrajina sa považuje za „hraničné územie medzi dedičmi svätých Vladimíra, Oľgy a dedičmi Vojtecha a veľkých karolovských misií, ako aj tých, ktoré odkazujú na svätých apoštolov Slovanov sv. Cyrila a Metoda. Ešte pred nimi však jestvujú tradície, čiastočne doložené, ktoré spomínajú apoštola Andreja a dvoch pápežov mučeníkov: sv. Klementa a sv. Martina I.“

Pápež František pokračuje, že počas návštevy biskupov sa pozorne oboznámil s ich problémami, ktorých nie je málo, ako aj s ich pastoračnými programami. Svoj príhovor ďalej rozčlenil do piatich bodov:

1. „Ako krajina sa nachádzate v situácii ťažkého konfliktu, ktorý sa ťahá už niekoľko mesiacov a pokračuje žať početné nevinné obete a spôsobuje veľké utrpenie celému obyvateľstvu. V tomto období, ako som vás priamo ubezpečil pri viacerých príležitostiach, a aj prostredníctvom vyslaných kardinálov, som vám osobitne nablízku mojou modlitbou za zosnulých a za všetkých postihnutých násilím, ako aj prosbou k Pánovi o dar skorého pokoja a apelom na všetky zainteresované strany, aby boli uplatnené spoločne dosiahnuté dohody a aby bol rešpektovaný princíp medzinárodnej zákonnosti. Osobitne, aby bolo rešpektované nedávno podpísané prímerie a aby boli uplatnené všetky ostatné snahy, ktoré sú podmienkami, aby sa zabránilo obnoveniu násilností.

Poznám historické udalosti, ktoré poznamenali vašu krajinu a sú až dodnes prítomné v kolektívnej pamäti. Ide o otázky, ktoré majú sčasti politický základ a na ktoré nie ste povolaní poskytnúť priamu odpoveď; no existujú tu tiež spoločensko-kultúrne skutočnosti a ľudské drámy, ktoré očakávajú váš priamy a pozitívny príspevok.

V týchto okolnostiach je teda dôležité pozorne načúvať hlasom, ktoré prichádzajú z územia, na ktorom žijú ľudia zverení do vašej pastoračnej starostlivosti. Načúvajúc vášmu ľudu sa stávate bedlivými voči hodnotám, ktoré sú preň charakteristické: stretnutiu, spolupráci, schopnosti urovnávať kontroverzie. V skratke ide o hľadanie možného pokoja. Toto etické dedičstvo urobte plodným prostredníctvom lásky k blížnemu, Božej lásky pochádzajúcej z Kristovho srdca. Dobre viem, že na miestnej úrovni máte osobitné dohody a prax, ktorú vzájomne zdieľate ako dedičia dvoch legitímnych duchovných tradícií – tej východnej a tej latinskej –, ako aj s inými kresťanmi, ktorí sú medzi vami prítomní. Toto, okrem toho, že je to povinnosť, je aj česť, ktorú vám treba uznať.

2. Na národnej úrovni ste plnoprávnymi obyvateľmi vašej krajiny a preto máte právo aj v spoločnej forme prejaviť vaše zmýšľanie o jej osude. Nie v zmysle šíriť konkrétnu politickú činnosť, ale v usmernení a znovuupevnení hodnôt, ktoré vytvárajú súdržnosť ukrajinskej spoločnosti, vytrvávajúc v neúnavnom hľadaní svornosti a spoločného dobra, aj zoči-voči komplikovaným ťažkostiam.

Svätá stolica je po vašom boku, a to aj prostredníctvom kompetentných medzinárodných úradov, aby pomáhala pochopiť vaše práva, vaše obavy a spravodlivé evanjeliové hodnoty, ktoré vás motivujú. Okrem toho hľadá spôsoby, akými uspokojiť pastoračné potreby tých cirkevných štruktúr, ktoré sa ocitli v situácii, keď musia čeliť aj novým právnym otázkam.

3. Kríza, ktorá sa vyvinula vo vašej krajine sa, ako je pochopiteľné, ťažko odrazila na živote rodín. K tomu sa pripájajú následky toho chybného zmyslu pre ekonomickú slobodu, ktorý dovolil formovanie úzkej skupiny osôb, ktoré sa enormne obohatili na úkor veľkej väčšiny obyvateľstva. Prítomnosť tohto fenoménu, žiaľ, v rozličnej miere poškvrnila aj verejné inštitúcie. To malo za následok nespravodlivú chudobu v tejto štedrej a bohatej zemi.

Nikdy sa neunavte predkladať vašim spoluobčanom myšlienky, ktoré vám vnuká viera a pastoračná zodpovednosť. Zmysel pre spravodlivosť a pre vieru je skôr morálny než politický, a takáto úloha je zverená aj vašej zodpovednosti ako pastierov. Čím viac budete slobodnými služobníkmi Kristovej Cirkvi, tým viac ,aj keď vo vašej chudobe, sa stanete ochrancami rodín, chudobných, nezamestnaných, slabých, chorých, starcov na dôchodku, invalidov, utečencov.“

Svätý Otec ďalej povzbudil ukrajinských biskupov „modliť sa a pracovať pre povolania do kňazstva a zasväteného života“ a zároveň „starostlivo dbať o formáciu kléru, rehoľníkov a rehoľníc“ pre službu prehlbovania viery v Božom ľude. Zdôraznil tiež vytváranie jednoty v rámci biskupského zboru:

4. „Chcel by som vám tiež odovzdať aj úvahu týkajúcu sa vzťahov medzi vami bratmi v episkopáte. Poznám zložité historické udalosti, ktoré sú ťažobou vo vzájomných vzťahoch, ako aj niektoré aspekty osobného charakteru.

Zostáva nesporným fakt, že oba episkopáty sú katolícke a sú i ukrajinské, aj keď s rozličnými rítmi a tradíciami. Mne osobne robí zle, keď počujem, že sú tu nedorozumenia a rany. Potrebný je tu lekár a je ním Ježiš Kristus, ktorému jedni i druhí slúžite s veľkodušnosťou a z celého srdca. Ste jediným telom a ako vám už v minulosti povedal svätý Ján Pavol II. a Benedikt XVI., vyzývam vás aj ja nájsť medzi vami spôsob vzájomného prijatia a veľkodušne sa podporovať vo vašom apoštolskom úsilí.

Jednota episkopátu okrem toho, že vydáva dobré svedectvo Božiemu ľudu, poskytuje aj nezaplatiteľnú službu krajine - a to ako na kultúrnej a sociálnej úrovni, tak aj, a to hlavne, na úrovni duchovnej. Ste zjednotení v základných hodnotách a máte spoločné tie najvzácnejšie poklady: vieru a Boží ľud. Vidím preto ako nanajvýš dôležité spoločné stretnutia biskupov všetkých cirkví sui iuris prítomných na Ukrajine. Buďte vždy veľkodušní v rozhovoroch medzi bratmi!

Ako gréckokatolíci, tak aj latinskí, ste deťmi Katolíckej cirkvi, ktorá bola aj vo vašich končinách počas dlhého obdobia podrobená mučeníctvu. Krv vašich svedkov, ktorí za vás orodujú z neba, nech je ďalším dôvodom, ktorý vás bude pobádať smerom k skutočnému spoločenstvu sŕdc. Zjednoťte vaše sily a podporujte sa navzájom, premeniac historické udalosti na dôvod k zdieľaniu a k jednote. Dobre zakorenení v katolíckom spoločenstve budete môcť s vierou a s trpezlivosťou napredovať aj v ekumenickom úsilí, aby vzrastala jednota a spolupráca medzi všetkými kresťanmi.

5. Som si istý, že vaše rozhodnutia, vykonané v súlade s Petrovým nástupcom, sa budú vedieť zhostiť odpovede na očakávania všetkého vášho ľudu. Všetkých vás pozýva, aby ste pri spravovaní vám zverených spoločenstiev zaistili vašu čo najväčšiu prítomnosť a vašu blízkosť voči kňazom a veriacim.

Chcel by som, aby ste mohli mať úctivé a prospešné vzťahy s verejnými činiteľmi. Povzbudzujem vás k tomu, aby ste boli pozorní a starostliví o chudobných: oni sú vaším bohatstvom. Vy ste pastiermi stáda, ktoré vám zveril Kristus. Buďte si toho dobre vedomí, aj v rámci vašich vnútorných samosprávnych orgánov. Tieto sa vždy musia chápať ako nástroje spoločenstva a proroctva. V tomto zmysle verím, že vaše úmysly a vaše skutky budú vždy nasmerované k všeobecnému dobru cirkví, ktoré vám boli zverené. V tomto nech vás vedie, ako tomu vždy aj bolo, láska vašich spoločenstiev, v rovnakom duchu, aký podopieral apoštolov, ktorých ste oprávnenými nástupcami.“

V závere príhovoru Svätý Otec zveril predsavzatia o spoločenstve a vzájomnej spolupráci ukrajinských biskupov Panne Márii a ich miestnym mučeníkom a svätým. Na záver udelil biskupom, veriacim spoločenstvám a celému obyvateľstvu Ukrajiny apoštolské požehnanie.

Ukrajinskí biskupi, medzi ktorými je aj apoštolský administrátor Mukačevskej eparchie Mons. Milan Šášik CSsR, vo štvrtok 19. februára spoločne slávili svätú liturgiu v Bazilike Santa Maria Maggiore za účasti prefekta Kongregácie pre východné cirkvi kard. Leonarda Sandriho a pútnikov, ktorí svojich biskupov počas návštevy Ríma sprevádzajú.

 

 

Svätý Otec v rannej homílii: Nie formálny pôst, ale ozajstný

Vatikán 20. februára - Kresťania sú zvlášť v pôstnom období pobádaní, aby dôsledne žili lásku k Bohu a lásku k blížnemu. Toto je jedno z kľúčových konštatovaní v homílii, ktorú pápež František predniesol v rámci dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Varoval pred tými, ktorí pošlú Cirkvi šek, a potom ku svojim zamestnancom sa správajú nespravodlivo.

Pápež František vyšiel vo svojej meditácii z úryvku z Knihy proroka Izaiáša (Iz 58, 1-9b) v prvom čítaní, kde sa ľud sťažuje, že Pán neodpovedá na ich postenie. A hneď poukázal na to, že musíme rozlišovať medzi pôstom „formálnym a reálnym“. Pre Pána pôst neznamená nejesť mäso a popri tom sa „prieť s pracovníkmi a zneužívať ich“. To je dôvod, prečo Ježiš odsúdil farizejov, pretože „veľa toho dodržiavali navonok, ale bez pravdivosti srdca“.

Avšak pôst, ktorý chce Ježiš, rozväzuje putá nespravodlivosti, oslobodzuje utláčaných, odieva nahých, koná čo je spravodlivé. Toto je pravý pôst, pôst, ktorý je nielen navonok, vonkajším dodržiavaním, ale je to pôst, ktorý vychádza zo srdca:

„A na tabuliach Zákona je zákon vo vzťahu k Bohu a zákon vo vzťahu k blížnemu, pričom oba idú ruka v ruke. Nemôžem povedať: ‚Ale nie, ja dodržiavam prvé tri prikázania a tie ďalšie tak viac-menej‘. Nie, ak nezachovávaš tieto, potom tamtie nemôžeš zachovať, a ak zachovávaš tie, musíš plniť aj tieto. Sú prepojené: láska k Bohu a láska k blížnemu tvoria jednotu, a keď chceš činiť pokánie skutočne, nie formálne, musíš ho konať pred Bohom a aj voči svojmu bratovi, voči blížnemu.“

Môžeme mať veľkú vieru, ale - ako hovorí apoštol Jakub - ak je bez skutkov, je mŕtva, neslúži na nič. Takže, ak niekto chodí na omšu každú nedeľu a chodí na prijímanie, môžeme sa ho opýtať: „A aký je tvoj vzťah k tvojim zamestnancom? Platíš im načierno? Vyplácaš im spravodlivú odmenu za prácu? Aj príspevky pre dôchodok? Pre zdravotné poistenie?“:

„Koľko, koľko veriacich mužov a žien má vieru, ale oddeľujú tabule Zákona: ‚Áno, áno, toto robím.‘ - ‚A dávaš almužnu?‘ - ‚Áno, áno, ja vždy pošlem šek Cirkvi‘ - ‚Nuž dobre, ale v tvojej cirkvi, v tvojej domácnosti, k tým, ktorí sú závislí na tebe - či ide o deti, starých rodičov, zamestnancov - si veľkodušný, spravodlivý?‘ Nemôžeš dávať na oferu pre Cirkev na úkor bezprávia, ktoré robíš voči svojim zamestnancom. To je veľmi ťažký hriech: používanie Boha na zakrývanie nespravodlivosti.“

„A to je to, čo nám dnes v Pánovom mene vysvetľuje prorok Izaiáš“: „Nie je dobrým kresťanom, kto nekoná spravodlivo voči ľuďom, ktorí sú na ňom závislí.“ Nie je dobrým kresťanom, dodal pápež, „kto sa nezriekne niečoho potrebného, aby to dal niekomu inému, kto to potrebuje.“ Pôstne putovanie je dvojaké, k Bohu a k blížnemu, zopakoval Svätý Otec, teda je reálne, nie iba formálne. Nielen nejesť v piatok mäso, urobiť nejaký malý dobrý skutok, a pritom nechať bujnieť sebectvo, vykorisťovať druhých, ignorovať chudobných. Niekto, kto sa ide liečiť do nemocnice ako člen určitej poisťovne, je okamžite obslúžený. Je to dobrá vec, povedal pápež, ďakuj Bohu. Ale povedz mi, myslel si na tých, ktorí v nemocnici nemajú túto sociálnu vymoženosť, a keď prídu, musia čakať šesť, sedem, osem hodín, aj s niečím urgentným?

Sú tu v Ríme ľudia, ktorí takto žijú, a Pôst je na to, aby sme na nich pamätali: Čo môžem urobiť pre deti, pre seniorov, ktorí nemajú možnosť návštevy lekára? Azda po ôsmich hodinách čakania dostanú termín na budúci týždeň. Čo urobíš pre týchto ľudí? Aký bude tvoj Pôst? – pýta sa pápež František. „Vďaka Bohu mám rodinu, ktorá zachováva prikázania, nemáme problémy...“ - „Ale máš počas tohto Pôstu vo svojom srdci miesto pre tých, ktorí nedodržiavali prikázania? Ktorí pochybili a sú vo väzení?“

„Ale s tými ľuďmi ja nič...“ - „Nuž ty. On je vo väzení. Ak nie si vo väzení ty, je to preto, že Pán ti pomohol nepadnúť. Majú v tvojom srdci väzni svoje miesto? Modlíš sa za nich, aby im Pán pomohol zmeniť ich život? Nech Pán sprevádza naše pôstne putovanie, aby vonkajšie zachovávanie zodpovedalo hlbokej obnove Ducha. Takto sme sa modlili. Kiež nám Pán dá túto milosť.“

 

 

19. februára

Biskup Ríma sa stretol so svojím klérom

Vatikán 19. februára - Svätý Otec sa dnes na začiatku Pôstneho obdobia stretol s klérom svojej diecézy. Na audiencii, ktorá sa konala o 10.00 hod. v Aule Pavla VI., sa zúčastnilo približne 2-tisíc kňazov pôsobiacich v Ríme. Svätý Otec sa počas stretnutia venoval najmä téme „Ars celebrandi”, teda „umeniu celebrácie“. Už pred stretnutím dostali kňazi Rímskej diecézy k dispozícii inšpiratívny text, ktorý v roku 2005 kardinál Jorge Mario Bergoglio predniesol na plenárnom zasadnutí Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v rámci uvažovania nad prípravou dokumentu o „umení celebrácie“.

Medzi účastníkmi stretnutia bol aj duchovný správca Slovenskej katolíckej misie Ľubomír Majtán. Ako povedal, stretnutie malo spontánny charakter, Svätý Otec na základe svojich pastoračných skúseností upozornil na dva extrémy pri slávení. Prvým je prehnaná pozornosť venovaná vonkajšku, prejavu, v snahe upútať pozornosť, čo môže pôsobiť až teatrálne, druhým je opak, teda upätosť na obsah, často však bez kontaktu s poslucháčmi. Pápež pripomenul svoju včerajšiu homíliu zo slávenia Popolcovej stredy, keď opäť položil otázku, či vieme plakať. Či vie kňaz plakať, a takto prejaviť blízkosť svojím ľuďom.

 

Papežovo setkání s klérem římské diecéze se konalo za zavřenými dveřmi

Vatikán. V deset hodin dopoledne se římský biskup ve vatikánské aule Pavla VI. setkal s kněžími své diecéze. Tématem tradičního setkání na počátku postní doby bylo umění liturgického slavení, ars celebrandi, se zvláštním poukazem na roli kázání při slavení eucharistie. Kněží římské diecéze se na setkání mohli připravit studiem promluvy kardinála Bergoglia na toto téma, kterou pronesl před deseti lety na zasedání Kongregace pro bohoslužbu a svátosti. Audience se konala za zavřenými dveřmi a na papežovo přání nebyl zveřejněn její obsah v psané, zvukové, ani obrazové podobě. Vatikánský rozhlas proto požádal o komentář generálního vikáře římské diecéze, kard. Agostina Valliniho:

”Prožili jsme krásné a obohacující dopoledne, kterého se účastní stále více kněží. Zejména se přidávají studenti římských papežských univerzit. Na setkání jsme se připravili, jak si papež přál. Všichni přítomní kněží znali Bergogliův text z roku 2005, což velice posloužilo tomu, aby se pozorně účastnili.”

Ve své tehdejší přednášce kardinál Bergoglio mluvil o tom, že kněz nemá být příliš přísný, ani ze sebe dělat showmana.

”Tyto výrazy Svatý otec užil právě v souvislosti s tím, jak se přistupuje ke slavení. Kněz, který celebruje, si má být vědom toho, že je Kristovým služebníkem a že v určitém smyslu spolupracuje na prožitku Božího tajemství, na který se on sám má připravovat svou hlubokou duchovní zkušeností. V nitru liturgie nemůže být člověk, který improvizuje nebo se projevuje nevhodnými postoji. Papež naopak řekl, že si má každý osvojit vlastní způsob slavení, který se ale pokaždé má rodit ze života hluboké víry a z touhy sloužit Božímu lidu, a tak se vyvarovat krajností.”

Uvedl po dnešní audienci kardinál vikář. Pokračuje jeden z účastníků dopoledního setkání, O. Fabio Bartoli, farář z kostela sv. Benedikta.

”Především mne oslovilo, když papež poukázal na nutnost opětovně v rámci liturgie odhalit smysl pro úžas. Zdůraznil, že schopnost žasnout nemá kněz, který slaví striktně podle rubrik a dává pozor výlučně na normy, avšak ani takový kněz, který slaví nedbale. Je tedy třeba se vyhnou oběma těmto postojům – liturgickému otroctví a ledabylosti – a naopak pečovat o předávání smyslu pro úžas, který my sami máme při slavení zakoušet.”

Papež František také mluví o kontaktu s lidmi…

”Jistě, protože kněz nemůže mluvit o abstraktních věcech, které zajímají pouze jeho. Je evidentní, že je zapotřebí vyjít ze života lidí, z jejich zkušeností, utrpení a námahy. Avšak má lidi vést k tomuto smyslu pro úžas. To je velmi důležité, protože lidé ztratili tento smysl pro posvátno. To je základní moment homilie – přilnout k životu a opětovně tento život přivést k setkání s posvátnem, avšak zniterněnému, aby vycházelo ze životního příběhu a situace těchto lidí.”

Sdělil římský kněz. Některé papežovy myšlenky k hlavnímu tématu setkání – tedy homilii – otiskly deník italských biskupů Avvenire a zpravodajská agentura Sir. “Homilie”, vysvětlil papež, “v sobě nese milost, jako by to byla silná svátostina, a další část provizoria, který závisí na kazateli”. Podle Františka stojí homilie na půli cesty mezi ex opere operantis a ex opere operato. Papež k tématu doporučil četbu dvou autorů – italského jezuitského teologa Domenica Grassa a německého jezuity Huga Rahnera, který, jak žertovně poznamenal, na rozdíl od svého bratra Karla píše srozumitelně.

 

 

Svätý Otec v rannej homílii: Pán nám pomáha voliť si dobro

Vatikán 19. februára - Za akýchkoľvek okolností života si má kresťan voliť Boha a nenechať sa zviesť zvykmi a situáciami, ktoré od neho odvádzajú - uviedol pápež František komentujúc liturgické čítania dňa počas dnešnej rannej svätej omše, slávenej v kaplnke Domu sv. Marty. Voliť si Boha, voliť si dobro, aby sme nepodľahli omylu úspešnosti. Síce chválení masou, ale v konečnom dôsledku nič viac než ctitelia „malicherných vecí, ktoré pominú“.

V centre homílie Svätého Otca bola úvaha nad pasážou z Knihy Deuteronómium (Dt 30,15-20), kde Boh hovorí Mojžišovi: «Hľa, dnes ti predkladám život a šťastie i smrť a nešťastie.» Ako povedal Svätý Otec, voľba Mojžiša je tá, akú má robiť kresťan každý deň. A to je ťažká voľba. Je oveľa jednoduchšie žiť a nechať sa unášať zotrvačnosťou života, okolnosťami, zvykmi“, skonštatoval. Je to jednoduchšie, no znamená to stať sa sluhami bôžikov:

„Vybrať si medzi Bohom a bôžikmi, ktorí nemajú tú moc, aby nám niečo dali, len malé malicherné veci, ktoré sa pominú. Nie je však jednoduché rozhodnúť sa, máme vždy snahu ísť tam, kam idú ľudia, byť ako všetci ostatní. Ako všetci a nikto. A dnes nám Cirkev hovorí: Zastav sa! Postoj a vyber si!‘ Je to dobrá rada. Dnes nám osoží zastaviť sa a premýšľať trochu počas dňa: Aký je môj životný štýl? Akými cestami idem?“

Pri tejto otázke sa žiada ísť do hĺbky a pýtať sa seba samých aj na to, aký je náš vzťah s Bohom, s Ježišom, vzťah s rodičmi, súrodencami, manželkou alebo manželom, deťmi – pokračoval Svätý Otec. Ďalej prešiel k textu evanjelia dňa (Lk 9,22-25), kde Ježiš hovorí svojim učeníkom, že človek, ktorý by aj „celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil“, nemá z toho žiadny osoh.

„Pomýlenou cestou je usilovať sa o vlastný úspech, majetok, bez toho, aby sme mysleli na Pána, bez toho, aby sme mysleli na rodinu. Dve otázky si položme: Aký je môj vzťah s Bohom, aký je môj vzťah s rodinou. Niekto môže získať všetko, ale nakoniec skončiť krachom. Zlyhal. Taký život je krachom. - ‚Ale nie, veď mu postavili pomník, namaľovali mu obraz...‘ – Nie, zlyhal: nevedel si správne vybrať medzi životom a smrťou.“

Pýtajme sa, aká je „rýchlosť môjho života“, či „premýšľam o veciach, ktoré robím“. A prosme si od Boha milosť, aby sme mali tú „trochu odvahy“, ktorú potrebujeme, aby sme sa vždy rozhodli pre neho. Nápomocná nám bude veľmi pekná rada Prvého žalmu, dodal pápež v závere homílie:

„«Blažený človek, ktorý dúfa v Pána.» Keď nám Pán dáva túto radu – ‚Zastav sa! Vyber si dnes, rozhodni sa‘ – nenecháva nás osamote. Je s nami a chce nám pomôcť. Len sa mu musíme zveriť, mať v neho dôveru. «Blažený človek, čo dúfa v Pána.» Dnes, keď sme sa pristavili, aby sme o týchto veciach premýšľali a pre niečo sa rozhodli, niečo si vybrali, vedzme, že Pán je s nami, je pri nás, aby nám pomohol. Nikdy nás nenechá ísť samých, nikdy. Je stále s nami. Aj vo chvíli voľby je s nami.“

 

 

18. februára

 

Pápež František na prahu pôstu: „Prosme si o dar sĺz“

 

Vatikán 18. februára – Do Pôstneho obdobia dnes vstúpil Svätý Otec spolu s kardinálmi z Rímskej kúrie slávením liturgie Popolcovej stredy v Bazilike sv. Sabíny na Aventíne spravovanej dominikánmi, ktorá je titulárnym chrámom slovenského kardinála Jozefa Tomka. Svätej omši predchádzala tradičná štáciová procesia z neďalekej Baziliky sv. Anzelma, patriacej benediktínom. V homílii Svätý Otec poukázal na vnútorný rozmer pokánia a obrátenia, ktorý sa odráža vo vyprosovaní si daru sĺz. „Viem plakať?“ – položil otázku pápež František a pokračoval: „Plače pápež? Plačú kardináli? Plačú biskupi? Plači zasvätení?Plačú kňazi? Je plač v našich modlitbách?“

 

Slovami proroka Joela: «Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom» (2,12) Svätý Otec vyzval k takému pokániu, ktoré vychádza z najintímnešieho vnútra. Na základe Ježišových slov o pravom zmysle almužny, modlitby a pôstu (Mt 6,1-6.16-18) hovoril o nebezpečenstve pokrytectva, ktoré kresťanovi hrozí. „Pokrytci nevedia plakať, zabudli, ako sa plače, neprosia o dar sĺz“, poznamenal pápež. Citujúc slová sv. Pavla: «V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20) potom zdôraznil, že obrátenie nie je iba ľudským dielom. Je možné „vďaka Otcovmu milosrdenstvu, ktorý z lásky k nám neváhal obetovať svojho Syna“. „Nechajme sa zmieriť s Bohom“, povedal pápež František prv než udelil prítomným kardinálom znak popola. Sám ako prvý prijal popolec od kardinála Jozefa Tomka.

 

 

 

 

Homília pápeža Františka na Popolcovú stredu

 

Vatikán 19. februára - Pri slávení liturgie Popolcovej stredy 18. februára 2015 v Bazilike sv. Sabíny v Ríme predniesol Svätý Otec František nasledovnú homíliu:

 

Ako Boží ľud začíname cestu Pôstu, obdobia, v ktorom sa snažíme zjednotiť sa hlbšie s Pánom, aby sme zdieľali tajomstvo jeho utrpenia a zmŕtvychvstania. Dnešná liturgia nám ponúka predovšetkým krok proroka Joela, poslaného Bohom vyzývať ľud k pokániu a k obráteniu kvôli pohrome (invázii kobyliek), ktorá zničila Judsko. Len Pán môže zachrániť od pohromy a treba ho teda prosiť prostredníctvom modlitieb a pôstov, vyznávajúc vlastný hriech.

 

Prorok trvá na vnútornom obrátení: «Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom» (2, 12). Obrátiť sa k Pánovi „celým svojím srdcom“ znamená podniknúť cestu obrátenia, a to nie cestu povrchnú a prechodnú, ale duchovné putovanie týkajúce sa najintímnejšieho miesta našej osoby. Srdce je sídlom našich citov, centrom, v ktorom dozrievajú naše rozhodnutia, naše postoje.

 

To „obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ sa netýka len jednotlivcov, ale rozširuje sa na celé spoločenstvo, je pozvaním obracajúcim sa na všetkých: «Zhromaždite ľud, posväťte zástup, zvolajte starcov, zhromaždite deti i tie, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej komôrky.» (v. 16). Prorok sa osobitne pristavuje pri modlitbe kňazov, upozorňujúc, že má byť sprevádzaná slzami. Na začiatku tohto pôstu nám všetkým, no obzvlášť nám kňazom, prospeje prosiť si o dar sĺz, aby vďaka nim boli naše modlitby a naša cesta obrátenia čoraz autentickejšími a bez pokrytectva.

 

Prospeje nám položiť si otázku: ‚Plačem? Plače pápež? Plačú kardináli? Plačú biskupi? Plači zasvätení? Plačú kňazi? Je plač v našich modlitbách?‛. Práve toto je posolstvom dnešného evanjelia. V úryvku z Matúšovho evanjelia Ježiš objasňuje tri skutky nábožnosti, predkladané Mojžišovým zákonom: almužnu, modlitbu a pôst. Rozlišuje ich vonkajší aspekt od vnútorného aspektu onoho plaču vychádzajúceho zo srdca. V priebehu čias boli tieto predpisy poškodené hrdzou vonkajškového formalizmu alebo boli dokonca zmenené na znak spoločenskej nadradenosti. Ježiš u týchto troch skutkov zdôrazňuje jedno spoločné pokušenie, ktoré sa dá zhrnúť do pokrytectva (spomína ho až trikrát): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali... Keď dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci... Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú, aby ich ľudia videli... A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci.» (Mt 6,1.2.5.16). Viete, bratia, že pokrytci nevedia plakať, zabudli ako sa plače, neprosia o dar sĺz.

 

Keď sa vykoná niečo dobré, takmer inštinktívne sa v nás rodí túžba byť ocenení a obdivovaní za tento dobrý skutok, aby sme z toho získali pocit zadosťučinenia. Ježiš nás pozýva vykonávať tieto skutky bez akéhokoľvek zviditeľňovania sa a pozýva nás dôverovať jedine v odmenu Otca, «ktorý vidí v skrytosti» (Mt 6,4.6.18).

 

Drahí bratia a sestry, Pán sa nikdy neunaví byť k nám milosrdný a chce nám ešte raz ponúknuť svoje odpustenie – všetci ho potrebujeme –, pozývajúc nás vrátiť sa k nemu s novým srdcom, očisteným od zla, očisteným slzami, aby sme mali účasť na jeho radosti. Ako máme prijať toto pozvanie? Odporúča nám to sv. Pavol: «V Kristovom mene vás prosíme: Zmierte sa s Bohom» (2 Kor 5,20). Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom, znamená nechať sa zmieriť. Zmierenie medzi nami a Bohom je možné vďaka milosrdenstvu Otca, ktorý z lásky k nám neváhal obetovať svojho jednorodeného Syna. Kristus, ktorý bol spravodlivý a nepoznal hriech, bol pre nás urobený hriechom (v. 21), keď bol na kríži obťažený našimi hriechmi a tak nás vykúpil a urobil spravodlivými pred Bohom. «V ňom» sa môžeme stať spravodlivými, v ňom sa môžeme zmeniť, ak prijmeme Božiu milosť a nenecháme márne uplynúť tento «milostivý čas» (6,2). Prosím vás, zastavme sa, zastavme sa trochu a nechajme sa zmieriť s Bohom.

 

S týmto vedomím, plní dôvery a radosti, začíname cestu Pôstom. Mária, Nepoškvrnená Matka bez hriechu, nech podporuje náš duchovný boj proti hriechu, nech nás sprevádza v tomto milostivom čase, aby sme mohli spoločne dospieť k jasavému spevu víťazstva v deň Veľkej noci. A ako znak túžby nechať sa zmieriť s Bohom, okrem sĺz, ktoré zostanú v skrytosti, verejne vykonáme gesto udelenia popola na hlavu. Celebrant pritom vyslovuje tieto slová: «Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš» (porov. Gn 3,19) alebo zopakuje Ježišovu výzvu: «Kajajte sa a verte evanjeliu» (porov. Mk 1,15). Obe formuly sú pripomienkou pravdy o ľudskej existencii: sme obmedzenými stvoreniami, hriešnikmi, ktorí vždy potrebujú pokánie a obrátenie. Ako je len dôležité počúvať a prijať toto volanie v tomto našom čase! Pozvanie k obráteniu je teda podnetom k návratu – ako to urobil aj syn z podobenstva – do náručia Boha, nežného a milosrdného Otca, k plaču v tomto jeho náručí, k dôvere v neho a k odovzdaniu sa mu.

 

 

 

 

 

 

Pri generálnej audiencii Svätý Otec pozdravil zástupcov laických hnutí zo Slovenska

Vatikán 18. februára – Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec František opäť priamo prihovoril Slovákom, a to v súvislosti s Púťou laických hnutí a združení k hrobu sv. Cyrila. V katechéze pápež František pokračoval v cykle o rodine. Tentoraz sa zameral na vzťahy medzi súrodencami. Poukázal na krásu súrodeneckých vzťahov, ale aj na vážne dôsledky ich zlyhaní. Vyzval k modlitbe za súrodencov, medzi ktorými vládne rozdelenie. Ako povedal, práve rodina prináša do sveta bratstvo, čo má dosah na vnútro jednotlivých spoločností, ako aj na vzťahy medzi národmi. Pre kresťanov tento spoločenský rozmer bratstva v praxi znamená byť pozornými voči slabším a chudobnejším. Ak sa bratstvo prinavráti do stredu dnešnej technokratickej a byrokratickej spoločnosti, bude to znamenať, že aj sloboda a rovnosť dostanú správne chápanie, povedal Svätý Otec.

V osobitnom apeli pápež František pozval k modlitbe za egyptských kresťanov zavraždených pre vieru pred troma dňami v Líbyi, za ich príbuzných a komunity. Zároveň vyzval veriacich, aby sa modlili za mier na Blízkom východe a v Severnej Afrike, pamätali na mŕtvych, ranených a na utečencov. Vyslovil prianie, aby medzinárodné spoločenstvo našlo mierové vyriešenie zložitej situácie v Líbyi.

Spomedzi skupín zo Slovenska boli na Námestí sv. Petra v osobitnom sektore prítomní členovia Púte laických hnutí a združení, organizovanej Radou KBS pre laické a apoštolské hnutia a Fórom kresťanských inštitúcií v spolupráci s Veľvyslanectvom SR pri Svätej stolici v dňoch 13.-19. februára. Svätý Otec sa im po katechéze prihovoril nasledovnými slovami:

„Srdečne vítam pútnikov zo Slovenska [aplauz], statočných obrancov rodiny, osobitne zástupcov laických hnutí a združení. Bratia a sestry, apoštol Pavol vyzýva: «V mene Krista vás prosíme: Zmierte sa s Bohom!» Na začiatku Pôstneho obdobia počujme toto pozvanie, ktoré je adresované každému z nás, a ochotne ho nasledujme. S láskou vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ [aplauz]

Svätý Otec osobitne pozdravil aj prítomných ukrajinských biskupov, ktorí sú v Ríme na návšteve Ad limina, a tiež pútnikov z viacerých ukrajinských diecéz, ktorí svojich biskupov sprevádzajú. Uistil ich o svojom spojení v modlitbe, aby čím skôr v ich vlasti zavládol trvalý mier.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechézy o rodine, po tom, ako sme uvažovali nad úlohu matky, otca a detí, sa dnes budeme venovať súrodencom. «Brat» a «sestra» sú slová v kresťanstve veľmi obľúbené. A vďaka rodinnej skúsenosti týmto slovám rozumejú všetky kultúry a všetky epochy.

Bratské puto má osobitné miesto v dejinách Božieho ľudu, ktorému sa zjavuje uprostred živej ľudskej skúsenosti. Žalmista ospevuje nádheru súrodeneckého puta: «Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu» (Ž 133,1). Je to pravda, bratstvo je nádherné! Ježiš Kristus priviedol k naplneniu aj túto ľudskú skúsenosť byť bratmi a sestrami, keď ju zahrnul do trojičnej lásky a urobil ju tak schopnou presiahnuť príbuzenské zväzky a prekonať každý múr odcudzenia.

Vieme, že keď sa súrodenecký vzťah ničí, keď sa zničí tento vzťah medzi súrodencami, otvorí sa cesta pre bolestné skúsenosti konfliktu, zrady a nenávisti. Biblické rozprávanie o Kainovi a Ábelovi je príkladom tohto negatívneho záveru. Po vražde Ábela sa Boh pýta Kaina: «Kde je tvoj brat Ábel?» (Gn 4,9a). Je to otázka, ktorú Pán neprestajne opakuje v každom pokolení. A žiaľ, v každom pokolení sa neprestáva opakovať aj dramatická Kainova odpoveď: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» (Gn 4,9b). Keď sa pretŕha puto medzi súrodencami, deje sa niečo nepekné, čo je škodlivé aj pre ľudstvo.

A aj v rodine, koľkí súrodenci sa pohádali kvôli drobnostiam, alebo kvôli dedičstvu a potom sa viac spolu nerozprávajú, viac sa nepozdravia... A toto je nepekné. Byť súrodencami je veľká vec, myslite na to, že všetci súrodenci boli počas deviatich mesiacov pod srdcom tej istej mamy, že pochádzajú z maminho tela! Bratstvo sa nesmie ničiť. Zamyslime sa trochu, všetci poznáme rodiny, v ktorých sú súrodenci rozdelení, ktorí sa pohádali, zamyslime sa trochu a prosme Pána za tieto rodiny – možno i v našej rodine máme niekoľko prípadov –, aby nám Pán pomohol znovu zjednotiť súrodencov a znovu vybudovať rodinu. Súrodenecký vzťah sa nesmie ničiť, a keď sa zničí, deje sa to, čo v prípade Kaina a Ábela, keď sa Pán pýta Kaina, kde je jeho brat: «Ja neviem, mňa môj brat nezaujíma». Toto je škaredé. Toto počuť je veľmi, veľmi bolestné. Nuž, v našich modlitbách vždy prosme za rozdelených súrodencov.

Súrodenecké puto, ktoré sa formuje v rodine medzi deťmi, ak sa to deje v ovzduší výchovy k otvorenosti voči iným, je veľkou školou slobody a pokoja. V rodine, medzi súrodencami sa učíme ľudskému spolunažívaniu, ako sa má nažívať v spoločnosti. Možno si to vždy neuvedomujeme, ale práve rodina vnáša do sveta bratstvo! Vychádzajúc z tejto prvej skúsenosti bratstva, živeného vzájomnými citmi a rodinnou výchovou, je bratský štýl vyžarovaný ako prísľub na celú spoločnosť a na vzťahy medzi národmi.

Požehnanie, ktoré Boh, v Ježišovi Kristovi, na toto súrodenecké puto vylieva, ho nepredstaviteľným spôsobom rozširuje a dáva mu schopnosť prekonať každú národnú, jazykovú, kultúrnu a dokonca i náboženskú odlišnosť.

Pomyslite si, čím sa toto spojivo stáva medzi ľuďmi, aj vzájomne veľmi odlišnými, keď môžu jeden o druhom povedať: «Tento mi je celkom ako brat, táto mi je celkom ako sestra!» A toto je krásne, je to nádherné. Dejiny nám napokon dostatočne ukázali, že aj sloboda a rovnosť sa bez bratstva môžu naplniť individualizmom a konformizmom, ako aj zištnosťou.

Bratstvo v rodine žiari osobitým spôsobom vtedy, keď vidíme starostlivosť, trpezlivosť a láskavosť, s akou je zahŕňaný slabší, chorý či postihnutý braček či sestrička. Bratov a sestier, ktorí takto konajú, je veľmi mnoho na celom svete a možno dostatočne neoceňujeme ich veľkodušnosť. A keď je v rodine mnoho súrodencov – dnes som pozdravil rodinu s deviatimi deťmi: tí starší pomáhajú otcovi a mame postarať sa o menších. Toto je pekné, táto pomoc medzi súrodencami.

Mať brata, sestru, súrodenca, ktorý ťa má rád, je silnou skúsenosťou, nezaplatiteľnou a nenahraditeľnou. Rovnako sa to vzťahuje i na kresťanské bratstvo. Tí najmenší, najslabší, najchudobnejší by nás mali obmäkčiť: majú «právo» dotknúť sa nám duše a chytiť nás za srdce. Áno, sú našimi bratmi a ako takých ich máme milovať a podľa toho sa k nim správať. Keď sa to tak deje, keď sú chudobní akoby našimi domácimi, naše kresťanské bratstvo znovu ožíva. Veď kresťania idú v ústrety chudobným a slabým nie z poslušnosti nejakému ideologickému programu, ale pretože Pánovo slovo a príklad nám hovoria, že sme si všetci bratmi. Toto je princíp Božej lásky a každej spravodlivosti medzi ľuďmi.

Mám pre vás jeden návrh: prv než skončím, mám už iba zopár riadkov, každý z nás si v tichu pomyslime na našich bratov, na naše sestry, myslime na nich v tichu a v tichosti srdca sa za nich modlime. Chvíľku ticha... - Takže touto modlitbou sme ich všetkých, bratov a sestry, v myšlienkach a v srdci priviedli sem na námestie, aby prijali požehnanie. Vďaka.

Dnes viac ako inokedy je potrebné znovu vniesť bratstvo do stredu našej technokratickej a byrokratickej spoločnosti: potom aj sloboda a rovnosť dostanú to správne ladenie. Preto neochudobnime ľahkomyseľne naše rodiny, či už z podvolenia sa alebo zo strachu, o krásu širokej súrodeneckej skúsenosti synov a dcér. A neprestaňme dôverovať v rozsiahlosť horizontu, ktorý je viera schopná vyťažiť z tejto skúsenosti osvietenej Božím požehnaním. Ďakujem.

 

Talianski námorní záchranári u pápeža Františka

Vatikán 18. februára – Ste osobami „na hranici života a smrti, nádeje a zúfalstva“, takto nazval pápež František členov delegácie talianskej pobrežnej stráže (Guardia Costiera), ktorých prijal včera večer v Dome sv. Marty. Ôsmi záchranári mu rozpovedali svoje dojemné svedectvá o ťažkých operáciách pre záchranu utečencov a migrantov prichádzajúcich na člnoch po mori. Pri stretnutí ich sprevádzal aj taliansky minister dopravy Maurizio Lupi.

Svätý Otec im vyjadril svoju spoluúčasť a úctu za službu, ktorú odvážne a obetavo vykonávajú v prospech tých najúbohejších. Spomenul tiež svoju návštevu Lampedúzy v roku 2013, po tragickom stroskotaní lode s utečencami. Zopakoval tiež slová pápežského almužníka Mons. Krajewského o tom, že „riskujú život, aby zachránili druhých“, potom však musia čeliť „spoločnosti, ktorá im nerozumie“. Ako však povedal Svätý Otec, prvoradý je „život ľudí“. Pochválil tiež obyvateľov Lampedúzy za ich veľkodušnosť voči utečencom.

 

17. februára

Svätý Otec obetoval svätú omšu za zavraždených koptov

Vatikán 17. februára – Dnešnú rannú svätú omšu slávenú v kaplnke Domu sv. Marty Svätý Otec obetoval za koptských kresťanov pochádzajúcich z Egypta, zversky popravených islamskými fundamentalistami na území Líbye. Slávenie Eucharistie začal pápež František týmito slovami:

„Obetujme túto svätú omšu za našich 21 koptských bratov, zabitých pre jediný dôvod, že sú kresťanmi. Modlime sa za nich, aby ich Pán prijal ako mučeníkov, za ich rodiny, za môjho brata Tawadrosa, ktorý veľmi trpí. «Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy. Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať» (Ž 31, 3-4)“

V homílii pápež František okrem iného odsúdil „obchodníkov so smrťou“, ktorí predávajú zbrane krajinám, ktoré sú v konflikte.

 

Pápež v rannej homílii: Človek je schopný robiť veľa dobrého, ale aj všetko zničiť

Vatikán 17. februára - „Obetujme túto svätú omšu za našich 21 koptských bratov, zabitých pre jediný dôvod, že sú kresťanmi.“ Týmito slovami uviedol pápež František úmysel dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty a pokračoval: „Modlime sa za nich, aby ich Pán prijal ako mučeníkov, za ich rodiny, za môjho brata Tawadrosa, ktorý veľmi trpí.“ Dodal slová žalmu: «Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy. Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať» (Ž 31,3-4).

Homíliu Svätého Otca možno zhrnúť do základnej myšlienky, že všetci sme schopní konať dobro, ale aj ničiť to, čo vytvoril Boh. Pápež sa pristavil pri prvom čítaní (Gn 6,5-8; 7,1-5.10), ktoré rozpráva o potope sveta, a poznamenal, že človek je schopný zničiť aj bratstvo a odtiaľ pochádzajú vojny a rozdelenia. V tomto zmysle rázne odsúdil tých „podnikateľov smrti“, ktorí predávajú zbrane krajinám vo vojnovom konflikte, aby mohla vojna pokračovať. Na základe dramatickej state knihy Genezis, ktorá poukazuje na Boží hnev pre bezbožnosť človeka, konštatoval, že človek sa zdá, akoby bol silnejší než Boh, keď je schopný zničiť všetko dobré, čo Boh urobil. Pokračujúc Svätý Otec uviedol ďalšie príklady z prvých kapitol Svätého písma, v ktorých sa prejavuje ničomnosť človeka, keď sa zlo zahniezdi v jeho srdci, ako napr. Sodomu a Gomoru či Babylonskú vežu.

„Niekto povie: ‚Ale otče, nebuďte taký negatívny!‘ - Avšak toto je pravda, sme schopní zničiť aj bratstvo. Kain a Ábel sú na prvých stránkach Biblie. Zničenie bratstva. To je začiatok vojny, nie? Žiarlivosť, závisť, chamtivosť po moci, mať väčšiu moc. Áno, znie to negatívne, ale je to realita. Vezmite si noviny – akékoľvek, ľavicové, zo stredu, pravicové, akékoľvek – a uvidíte, že viac ako 90% správ sú správy o ničení. Viac ako 90%. Toto vidíme každý deň.“

„Čo sa to deje v ľudskom srdci?“ – spýtal sa pápež a pripomenul Ježišove slová, že všetky zlá vychádzajú z ľudského srdca. Naše „slabé srdce je zranené,“ pokračoval.

Vždy je tam túžba po autonómii: „Robím to, čo sám chcem, a ak niečo chcem, tak to aj urobím! A keď si takto zmyslím urobiť vojnu, urobím ju!

„Ale prečo sme takíto? Pretože máme túto schopnosť ničenia, v tomto je problém. Ďalej vo vojnách, v obchode so zbraňami ... ‚Ale my sme podnikatelia!‘ Áno, ale s čím? So smrťou? A sú krajiny, ktoré predávajú zbrane tomu, kto je vo vojne s tamtým, predávajú, aby takto vojna pokračovala. Schopnosť ničenia. A toto nepochádza od suseda, ale z nás! ‚Všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične naklonené k zlu‘. Máme tento zárodok vo svojom vnútri, sme toho schopní. Ale máme aj Ducha Svätého, ktorý nás zachraňuje! Musíme teda robiť výber, už v malých veciach.“

Pápež potom varoval pred klebetením, ohováraním suseda: „Aj vo farnosti, v združení“, ak je tam žiarlivosť a závisť, a možno sa chodí aj za farárom ohovárať, toto je zlo, to je tá schopnosť ničiť, ktorú máme všetci. A nad týmto sme na prahu Pôstu Cirkvou pozývaní premýšľať.

V ďalšej časti homílie sa pápež František zameral na dnešné evanjelium (Mk 8,14-21), kde Ježiš karhá svojich učeníkov, ktorí sa hádajú medzi sebou, pretože zabudli vziať chlieb. Pán im hovorí, aby boli na pozore, aby sa chránili kvasu farizejov, kvasu Herodesa. Jednoducho im dáva príklad dvoch ľudí: Herodesa, ktorý je zlý, vrah, a pokrytcov farizejov. Potom im Ježiš pripomína situáciu rozmnoženia chlebov a vyzýva ich, aby pamätali na Boha, ktorý to všetko urobil pre nás, pre všetkých. „Ale oni nerozumeli, pretože ich srdce bolo stvrdnuté pre túto vášeň, pre túto zlobu hádať sa medzi sebou, a vedieť, kto je vinný za to, že zabudli na chlieb.“

Svätý Otec pokračoval opakovaným nabádaním, že musíme brať vážne Pánovo posolstvo, pretože „to nie je nič čudácke, to nie je reč nejakého Marťana“. „Človek je schopný urobiť veľa dobrého“, povedal pápež František a ako príklad uviedol Matku Terezu, „ženu našej doby“. Každý z nás „je schopný urobiť veľa dobrého, ale všetci sme schopní aj ničiť; ničiť vo veľkom i v malom, v samotnej rodine“; kaziť deti, nedovoliac im rásť v slobode, „nepomáhajúc im, aby rozvíjali v dobrom, odpisovať ich“. Tohto sme schopní. A preto je nutné neustále rozjímať, modliť sa, vzájomne sa deliť s názormi, aby sme neprepadli tomuto zlu, ktoré všetko ničí:

„A silu na to máme, Ježiš nám to pripomína, spomeňte si. I dnes nám hovorí: Pamätajte na mňa, že som za vás vylial svoju krv; spomeňte si, že som vás zachránil, všetkých som vás spasil. Pamätajte, že mám silu, aby som vás sprevádzal cestou života; nie cestou neprávosti, ale cestou dobra, preukazovania dobra druhým, nie cestou skazy, ale cestou budovania: budovania rodiny, budovania mesta, budovania kultúry, budovania vlasti, stále viac.“

Dnešnú homíliu Svätý Otec ukončil povzbudením k modlitbe: „Dnes, pred začiatkom Pôstneho obdobia, si od Pána vyprosujme túto milosť, aby sme si s jeho pomocou stále volili správnu cestu a nenechali sa oklamať zvodmi, ktoré by nás priviedli na pomýlenú cestu.“

 

16. februára

Římský biskup: Dodávejme si odvahu k ekumenismu krve

Vatikán. Také dnes papež František neslavil ranní mši v Domě sv. Marty. Jeho dopolední program však vyplnila řada audiencí. První patřila delegaci Skotské církve, která je po katolické církvi (667 tisíc katolíků) největším křesťanským společenstvím ve Skotsku. Více než čtyři sta tisíc členů této reformované církve spravuje synod v čele s moderátorem, kterým je v současné době John P. Chalmers. Římský biskup ve svém pozdravu připomněl, že skotskou historickou a kulturní tradici obohatily významné a svaté osobnosti různých křesťanských vyznání.

“Současný stav ekumenických vztahů ve Skotsku dosvědčuje, že jako křesťané máme více společného než toho, co by nás mohlo rozdělit. Na těchto základech nás Pán volá k hledání ještě účinnějších způsobů, kterými bychom překonali staré předsudky a nalezli nové formy porozumění a spolupráce. Těší mne, že vztahy mezi katolickou a skotskou církví se rozvinuly natolik, že odpovídáme na současné výzvy ve společné reflexi a v mnoha případech hovoříme jediným hlasem o otázkách, které se dotýkají života všech věřících.“

Skotská církev skutečně hájí tradiční morální a bioetická stanoviska. Vyslovila se kupříkladu proti zrovnoprávnění homosexuálních svazků s manželstvím a odsuzuje eutanázii. „Jsme poutníci na společné pouti“, pokračoval Svatý otec, „a musíme se odnaučit vzájemné podezíravosti a nedůvěře“.

“Na víru a křesťanské svědectví jsou dnes kladeny takové nároky, že pouze při společném úsilí budeme moci lidské rodině poskytnout platnou službu a umožnit Kristovu světlu, aby dosáhlo do všech temných koutů našeho srdce a světa.“

Petrův nástupce pak odbočil od psaného textu a požádal o dovolení promluvit v mateřském jazyce, aby vyjádřil svůj hluboký smutek.

“Dnes jsem četl zprávu o popravě více než dvaceti koptských křesťanů. Říkali pouze: „Ježíši, pomoz mi“. Byli zavražděni jen kvůli svém křesťanství. Vy jste, bratře moderátore, ve své promluvě zmínil dění v Ježíšově zemi. Krev našich křesťanských bratrů je svědectví, které k nám volá. Nezáleží na tom, zda jsou to katolíci, pravoslavní, koptové, nebo luteráni. Jsou to křesťané a jsou téže krve! Jejich krev svědčí o Kristu. Pamatuji na tyto bratry, kteří zemřeli kvůli jediné skutečnosti – svému vyznání Krista. A prosím, abychom se navzájem povzbuzovali v ekumenismu, který dodává odvahu k ekumenismu krve. Mučedníci patří všem křesťanům.“

„Modleme se jeden za druhého a kráčejme po cestě moudrosti, shovívavosti, síly a pokoje“, loučil se Petrův nástupce s delegací Skotské církve.

 

15. februára

Pápež František novým kardinálom: Začlenenie marginalizovaných je skúškou vierohodnosti Cirkvi

Vatikán 15. februára – Postoj Cirkvi k ľuďom vylúčeným na okraj je kritériom jej vierohodnosti. „Evanjelium marginalizovaných“ bolo ústrednou témou homílie Svätého Otca Františka pri dnešnej slávnosti v Bazilike sv. Petra za účasti devätnástich nových kardinálov, ktorí v predchádzajúci deň prijali z jeho rúk červený biret. Prítomní boli aj ďalší členovia kardinálskeho zboru, Rímskej kúrie a veľký počet veriacich z rozličných krajín, ktorí do Ríma pricestovali pri príležitosti konzistória.

Vylučovať alebo znovuzačleňovať? Toto sú „dve logiky, ktoré prechádzajú celými dejinami Cirkvi“, povedal Svätý Otec, vychádzajúc vo svojej homílii z liturgických textov 6. cezročnej nedele o Ježišovom uzdravení malomocného (Mk 1,40-45) a o Mojžišových predpisoch o postoji k malomocným (Lv 13,1-2.45-46). Poslaním kresťana je spolucítiť s každým, kto je odsunutý na okraj, podať mu pomocnú ruku s neohrozenosťou a kreativitou lásky. Kto nasleduje Krista, nebojí sa riskovať a vie prejaviť nežnosť tomu, kto je spoločnosťou vylúčený, tak ako Ježiš preukázal nežnosť malomocnému, keď ho uzdravil a znovuzapojil do života. Opravdivá láska dokáže nájsť správnu komunikáciu aj s tým, koho považujú za nevyliečiteľného či dokonca nedotknuteľného.

Zo situácie marginalizácie a vylúčenia Ježiš zachraňuje trpiaceho človeka jeho znovuzaradením do spoločenstva. Toto Ježišovo „evanjelium marginalizovaných“ predstavuje skúšku našej hodnovernosti, povedal Svätý Otec František novým kardinálom. Svoj príhovor k nim uzavrel týmito slovami povzbudenia:

„Drahí bratia noví kardináli, hľadiac na Ježiša a na našu Matku vás povzbudzujem slúžiť Cirkvi takým spôsobom, aby kresťania – upevnení vaším svedectvom – neboli v pokušení stáť pri Ježišovi bez toho, že by chceli stáť pri marginalizovaných, izolujúc sa do akejsi kasty, ktorá nemá v sebe nič opravdivo cirkevného. Povzbudzujem vás slúžiť ukrižovanému Ježišovi v každom človeku, ktorý je z akéhokoľvek dôvodu marginalizovaný, vidieť Pána v každej vylúčenej osobe, ktorá má hlad, ktorá má smäd, ktorá je nahá. Pána, ktorý je prítomný aj v tých, čo stratili vieru alebo sa oddialili od života podľa vlastnej viery, či v tých, čo sa označujú za ateistov. Pána, ktorý je vo väzení, ktorý je chorý, ktorý je nezamestnaný, ktorý je prenasledovaný. Pána, ktorý je v malomocnom – na tele či na duchu –, ktorý je diskriminovaný! Neobjavíme Pána, ak opravdivým spôsobom neprijmeme toho, kto je marginalizovaný! Vždy pamätajme na obraz sv. Františka, ktorý nemal strach objať malomocného a ujímajme sa tých, čo trpia akýmkoľvek druhom marginalizácie. V skutočnosti, drahí bratia, v evanjeliu marginalizovaných vstupuje do hry, odhaľuje sa a preukazuje naša vierohodnosť!“

Plné znenie homílie pápeža Františka

„«Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». Ježiš, pohnutý súcitom, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: «Chcem, buď čistý!» (porov. Mk 1,40-41). Ježišov súcit! Toto «spoluutrpenie», ktoré ho približovalo ku každej trpiacej osobe. Ježiš sa nešetrí, dokonca sa nechá zasiahnuť bolesťou a potrebami ľudí, jednoducho preto, lebo vie a chce «spolu trpieť», pretože má srdce, ktoré sa nehanbí mať súcit.

«Nemohol viac verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach» (Mk 1, 45). To znamená, že okrem uzdravenia malomocného, Ježiš vzal na seba aj marginalizáciu [odsunutie na okraj], ktorú nariadil Mojžišov zákon (porov. Lv 13,1-2.45-46). Ježiš sa neobáva rizika vziať na seba utrpenie druhého, avšak platí za to najvyššiu cenu (porov. Iz 53,4).

Súcit vedie Ježiša k tomu, aby konkrétne konal: aby znovu integroval človeka vytlačeného na okraj. Toto sú tri kľúčové koncepty, ktoré nám dnes Cirkev predkladá v bohoslužbe slova: Ježišovo spolucítenie zoči-voči marginalizácii a jeho vôľa znovu začleniť do spoločnosti [integrovať].

Marginalizácia: Mojžiš, pristupujúc k otázke malomocných z právneho hľadiska, žiada, aby sa vzdialili a boli marginalizovaní zo spoločenstva, kým trvá ich choroba a vyhlasuje ich za «nečistých» (Porov. Lv 13,1-2.45-46).

Predstavte si, aké utrpenie a akú hanbu musel prežívať taký malomocný, a to fyzicky, spoločensky, psychologicky a duchovne! Nie je len obeťou choroby, ale zároveň sa cíti byť vinný a trestaný za svoje hriechy! Je to žijúci mŕtvy, taký, ktorému «akoby vlastný otec napľul do tváre» (porov. Nm 12,14).

Okrem toho, malomocný naháňa strach, vnáša opovrhnutie, odpor a preto ho opustia vlastní príbuzní, ostatní ľudia sa mu vyhýbajú, je marginalizovaný zo spoločnosti, ba, sama spoločnosť ho vypudzuje a núti k tomu, aby žil na odľahlých miestach, vylučuje ho. Až do takej miery, že ak sa niekto zdravý priblíži k malomocnému, bude prísne potrestaný a aj s ním sa bude zaobchádzať ako s malomocným.

Je pravda, že cieľom tohto nariadenia bolo zachrániť zdravých, chrániť spravodlivých a kvôli ich ochrane od každého rizika vylúčiť na okraj «nebezpečenstvo», za bezcitného zaobchádzania s nakazeným. Tak zvolal i veľkňaz Kajfáš: «Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ» (Jn 11,50).

Integrácia: Ježiš prevracia a mocne burcuje túto mentalitu uzavretú do strachu a obmedzenú vo vlastných predsudkoch. On predsa neodstraňuje Mojžišov zákon, ale privádza ho k naplneniu (porov. Mt 5,17) a vyhlasuje, napríklad, kontraproduktívnu neúčinnosť zákona o odplate, prehlasujúc, že Boh neprijíma zachovávanie soboty, ktoré znevažuje človeka a odsúdi ho, alebo, keď neodsúdi hriešnu ženu, ale zachráni ju pred slepou horlivosťou tých, ktorí už boli pripravení bezcitne ju ukameňovať s úmyslom použiť Mojžišov zákon. Ježiš vstupuje do svedomí aj v Reči na hore (porov. Mt 5) otvárajúc ľudstvu nové obzory, keď naplno zjavuje Božiu logiku. Logiku lásky, ktorá sa nezakladá na strachu, ale na slobode, na láske, na zdravej horlivosti a na Božej spásonosnej túžbe: «Boh, náš Spasiteľ,... chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu» (porov. 1 Tim 2,3-4). «Milosrdenstvo chcem a nie obetu» (Mt 12,7; Oz 6,6).

Ježiš, nový Mojžiš, chcel uzdraviť malomocného, chcel sa ho dotknúť, chcel ho znovu integrovať do spoločenstva, bez toho, aby sa obmedzil vlastnými predsudkami, bez toho, aby sa prispôsobil prevládajúcej mentalite ľudí, bez toho, aby sa obával nákazy. Ježiš odpovedá na naliehavú prosbu malomocného bez meškania a bez zvyčajných odkladov kvôli preskúmaniu situácie a všetkých eventuálnych dôsledkov! Pre Ježiša je dôležité predovšetkým to, aby dostihol a zachránil vzdialených, zacelil rany chorých a všetkých znovu včlenil do Božej rodiny. A toto niekoho pohoršuje!

Ježiš sa nebojí tohto druhu pohoršenia! Nemyslí na uzavreté osoby, ktoré sa pohoršia práve na uzdravení, ktoré sa pohoršia pred každou otvorenosťou, pred akýmkoľvek krokom, ktorý sa vymyká z ich mentálnych a duchovných schém, pred akýmkoľvek pohladením a nežnosťou, ktoré nezodpovedajú ich zvyčajným myšlienkovým pochodom a ich obradnej čistote. On chcel integrovať marginalizovaných, zachrániť tých, ktorí sú von z tábora (porov, Jn 10).

Sú tu dve logiky myšlienky a viery: strach zo straty zachránených a túžba zachrániť stratených. Aj dnes sa niekedy stane, že sa nachádzame na križovatke týchto dvoch logík: tej, učiteľov zákona, totiž, predísť nebezpečenstvu vylúčiac nakazenú osobu, a logiky Boha, ktorý svojím milosrdenstvom objíma a prijíma, znovu integruje a premieňa zlo na dobro, odsúdenie na spásu a vylúčenie na ohlasovanie.

Tieto dve logiky sprevádzajú celé dejiny Cirkvi: vylúčiť na okraj alebo znovuzačleniť. Sv. Pavol, keď napĺňal Pánov príkaz niesť evanjelium až po končiny sveta (porov Mt 28,19), pohoršoval a stretával sa s mocným odporom a nevraživosťou najmä u tých, ktorí vyžadovali bezpodmienečné dodržiavanie Mojžišovho zákona aj zo strany obrátených pohanov. Aj sv. Peter bol spoločenstvom tvrdo kritizovaný, keď vošiel do domu pohanského stotníka Kornélia (Sk 10).

Cesta Cirkvi, počnúc od Jeruzalemského koncilu, je vždy Ježišovou cestou: milosrdenstva a integrovania. To neznamená podceniť nebezpečenstvá alebo nechať, aby do stáda vnikli vlci, ale ide o prijatie márnotratného syna, o rozhodné a odvážne uzdravenie rán po hriechu, o vyhrnutie si rukávov a o to, aby sme neostali nečinne hľadieť na utrpenie sveta. Cesta Cirkvi znamená nikoho neodsúdiť navždy, rozlievať Božie milosrdenstvo na všetkých ľudí, ktorí si ho žiadajú s úprimným srdcom; cesta Cirkvi znamená vyjsť z vlastnej ohrady a ísť hľadať vzdialených na podstatné periférie existencie; je úplným prijatím Božej logiky; nasledovaním Majstra, ktorý povedal: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov» (Lk 5, 31-32).

Uzdravením malomocného Ježiš nespôsobuje nijakú škodu tomu, kto je zdravý; dokonca ho zbavuje strachu; neprináša mu nebezpečenstvo, ale daruje mu brata; neznehodnocuje Zákon, ale cení si človeka, pre ktorého Boh tento Zákon vzbudil. Vskutku, Ježiš oslobodzuje zdravých od pokušenia «staršieho brata» (porov. Lk 15,11-32) a od bremena závisti a šomrania «robotníkov, ktorí znášali ťarchu a horúčosť dňa» (porov. Mt 20,1-16).

V dôsledku toho teda láska nemôže byť neutrálna, asketická, ľahostajná, vlažná alebo čiastková! Láska je nákazlivá, rozpaľuje, riskuje a zasahuje! Pretože pravá láska je vždy nezaslúžená, nepodmienená a zadarmo! (porov. 1 Kor 13). Láska je tvorivá pri nachádzaní správnych slov pri komunikovaní so všetkými, ktorí sú považovaní za nevyliečiteľných a teda, nedotknuteľných. Toto «nachádzanie správnych slov»... Kontakt je naozajstná komunikatívna reč, tá istá afektívna reč, ktorá sprostredkovala uzdravenie malomocnému. Koľko uzdravení môžeme vykonať a sprostredkovať, keď sa naučíme túto reč kontaktu! A malomocný sa stal ohlasovateľom Božej lásky. Evanjelium hovorí: «Lenže on začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo» (Mk 1, 45).

Drahí noví kardináli, toto je Ježišova logika, toto je cesta Cirkvi: nie iba prijať a integrovať s evanjeliovou odvahou tých, ktorí zaklopú na naše dvere, ale vyjsť, vybrať sa hľadať vzdialených, bez predsudkov a strachu, aby sme im zadarmo preukázali to, čo sme my zadarmo dostali. «Kto hovorí, že ostáva v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on» (1 Jn 2,6). Úplná disponibilita slúžiť druhým je našim rozlišujúcim znamením, naším jediným čestným titulom!

Premýšľajte o tom v týchto dňoch, počas ktorých ste dostali kardinálsku hodnosť. Zvolávajme príhovor Márie, Matky Cirkvi, ktorá v prvej osobe znášala vytlačenie na okraj v dôsledku ohováraní (Jn 8,41) a vyhnanstva (porov. Mt 2, 13-23), aby nám vyprosila, aby sme boli vernými Božími služobníkmi. Nech nás ona, ktorá je Matka, učí nebáť sa nežne prijať vytlačených na okraj, nebáť sa nežnosti: koľkokrát máme obavy z nežnosti! Nech nás naučí nebáť sa nežnosti a súcitu, nech nás zaodeje trpezlivosťou, keď ich sprevádzame na ceste, aby sme nehľadali výsledky svetského úspechu, nech nám ukáže Ježiša a nech nám umožní napredovať tak ako on.

Drahí bratia noví kardináli, hľadiac na Ježiša a na našu Matku vás povzbudzujem slúžiť Cirkvi takým spôsobom, aby kresťania – upevnení vaším svedectvom – neboli v pokušení stáť pri Ježišovi bez toho, že by chceli stáť pri marginalizovaných, izolujúc sa do akejsi kasty, ktorá nemá v sebe nič opravdivo cirkevného. Povzbudzujem vás slúžiť ukrižovanému Ježišovi v každom človeku, ktorý je z akéhokoľvek dôvodu marginalizovaný, vidieť Pána v každej vylúčenej osobe, ktorá má hlad, ktorá má smäd, ktorá je nahá. Pána, ktorý je prítomný aj v tých, čo stratili vieru alebo sa oddialili od života podľa vlastnej viery, či v tých, čo sa označujú za ateistov. Pána, ktorý je vo väzení, ktorý je chorý, ktorý je nezamestnaný, ktorý je prenasledovaný. Pána, ktorý je v malomocnom – na tele či na duchu –, ktorý je diskriminovaný! Neobjavíme Pána, ak opravdivým spôsobom neprijmeme toho, kto je marginalizovaný! Vždy pamätajme na obraz sv. Františka, ktorý nemal strach objať malomocného a ujímajme sa tých, čo trpia akýmkoľvek druhom marginalizácie. V skutočnosti, drahí bratia, v evanjeliu marginalizovaných vstupuje do hry, odhaľuje sa a preukazuje naša vierohodnosť!“

Na slávnosti bola prítomná aj väčšia skupina veriacich zo Slovenska, účastníkov každoročnej Púte laických a apoštolských hnutí a združení k hrobu sv. Cyrila do Ríma. Púť, ktorú organizuje Rada pre laické a apoštolské hnutia a Fórum kresťanských inštitúcií vyštartovala z Bratislavy v piatok 13. februára. Ako prvú zastávku v rámci programu jej účastníci absolvovali v Benátkach duchovnú obnovu vedenú arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ. Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi sprevádzal pútnikov aj počas druhého dňa v Ríme. V sobotu 14. februára pútnici tiež navštívili Baziliku sv. Pavla za hradbami a večer sa zúčastnili na slávnosti sv. Cyrila a Metoda, patrónov Európy v Bazilike sv. Klementa, ktorej za účasti predstaviteľov viacerých slovanských národov predsedal chorvátsky kardinál Josip Bozanić. Dnes napoludnie Svätý Otec účastníkov púte Fóra kresťanských inštitúcií osobitne pozdravil v rámci svojho príhovoru z okna Apoštolského paláca.

 

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počas týchto nedieľ nám evanjelista Marek rozpráva o Ježišovej činnosti zameranej proti každému druhu zla, v prospech trpiacich na tele alebo na duchu: posadnutých, chorých, hriešnikov... Predstavuje sa ako ten, ktorý premáha a poráža zlo, kdekoľvek ho postretne. V dnešnom evanjeliu (Mk 1,40-45) sa v tomto svojom zápase konfrontuje s ukážkovým prípadom, pretože ide o chorého na malomocenstvo. Malomocenstvo je chorobou, ktorá je nákazlivá a neľútostná, ktorá človeka znetvoruje, a ktorá bola symbolom nečistoty: Malomocný sa musel zdržiavať mimo obývaných centier a upozorňovať na svoju prítomnosť okoloidúcich. Bol vytisnutý na okraj občianskeho a náboženského spoločenstva. Bol akoby chodiacou mŕtvolou.

Epizóda uzdravenia malomocného sa odohráva v troch krátkych úsekoch: prosba chorého, Ježišova odpoveď, dôsledky zázračného uzdravenia. Malomocný úpenlivo prosí Ježiša «na kolenách» a hovorí mu: «Ak chceš, môžeš ma očistiť» (v. 40). Na túto pokornú a dôverujúcu prosbu Ježiš reaguje s hlbokým postojom svojho ducha: so spolucítením. A spolucítenie [tal. compassione] je slovo veľmi hlboké: spolucítenie znamená „spolutrpieť s druhým“. A Kristovo srdce prejavuje otcovské spolucítenie Boha s dotyčným človekom, priblížiac sa k nemu a dotknúc sa ho. A tento detail je veľmi dôležitý. Ježiš «vystrel ruku, dotkol sa ho ... a malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý» (v. 41). Božie milosrdenstvo prekonáva každú prekážku a Ježišova ruka sa dotýka malomocného. Nezaujíma bezpečnú vzdialenosť a nekoná tak, že by poveril druhého, ale sa priamo vystavuje nákaze nášho zla; a takto sa práve naše zlo stáva miestom kontaktu. On, Ježiš, prijíma od nás našu chorú ľudskosť a my od neho prijímame jeho zdravú a ozdravujúcu ľudskosť. Toto sa deje zakaždým, keď s vierou prijímame nejakú sviatosť. Pán Ježiš sa nás „dotýka“, darúva nám svoju milosť. V tomto prípade myslíme osobitne na sviatosť zmierenia, ktorá nás uzdravuje z malomocenstva hriechu.

Evanjelium nám znova ukazuje, čo robí Boh stojac pred naším hriechom: Boh neprichádza „robiť prednášku“ o bolesti; neprichádza ani odstrániť zo sveta utrpenie a smrť; prichádza skôr preto, aby vzal na seba ťarchu našej ľudskej situácie, niesol ju až do konca, aby nás oslobodil v radikálnom a definitívnom zmysle. Takto Kristus poráža zlá a utrpenia sveta: berúc ich na seba a víťaziac nad nimi silou Božieho milosrdenstva.

Nám dnes evanjelium o uzdravení malomocného hovorí, že ak chceme byť pravými učeníkmi Ježiša, sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali, spojení s ním, nástrojmi jeho milosrdnej lásky, prekonávajúc každý druh marginalizácie. Aby sme boli „napodobňovateľmi Krista“ (porov. 1 Kor 11,1) vo vzťahu k chudobnému a chorému človeku, nemáme mať strach pozrieť sa mu do očí a priblížiť sa k nemu s nežnosťou a spolucítením, dotknúť sa ho a objať ho. Často som žiadal tých, ktorí pomáhajú druhým, aby sa im pritom pozreli do očí, aby nemali strach sa ich dotknúť, aby toto gesto pomoci bolo aj gestom komunikácie: aj my potrebujeme byť nimi prijatí, ako gesto nežnosti, gesto spolucítenia. No opýtam sa vás: keď pomáhate druhým, pozriete im do očí? Prijímate ich bez strachu dotknúť sa ich? Ujímate sa ich s nežnosťou? Premýšľajte nad tým: ako pomáhate, s odstupom alebo s nežnosťou, s blízkosťou? Ak je zlo nákazlivé, je takým aj dobro. Je preto potrebné, aby v nás dobro prekypovalo stále viac. Nechajme sa nainfikovať dobrom a infikujme dobrom!“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec zaželal všetkým obyvateľom Ďalekého východu k nadchádzajúcemu lunárnemu novému roku. Pozdravil prítomných, ktorí pri príležitosti konzistória sprevádzali na ceste do Ríma svojich nových kardinálov, osobitne členov oficiálnych delegácií. Celé námestie vyzval potom pápež František k aplauzu pre nových kardinálov. Medzi skupinami pútnikov z viacerých krajín, ktoré Svätý Otec vo svojom pozdrave vymenoval, bolo aj „Fórum kresťanských inštitúcií“ zo Slovenska. Na záver pápež všetkých poprosil o modlitbu a zaželal im dobrú chuť k obedu.

 

 

14. februára

Pápež František kreoval dvadsať nových kardinálov

Vatikán 14. februára - Pápež František dnes vo Vatikánskej bazilike na riadnom verejnom konzistóriu kreoval 20 nových kardinálov a rozhodol o kanonizáciách troch nových svätíc. Na pozvanie Svätého Otca bol prítomný aj emeritný pápež Benedikt XVI. Noví kardináli – 15 voliči a 5 emeritní – celkovo zastupujú 18 krajín.

Pri slávnosti, ktorá sa začala slávnostným vstupom o 11. hod., sa Svätý Otec František na úvod srdečne zvítal stiskom oboch rúk s emeritným pápežom Benediktom. Pozdravný príhovor v mene nových kardinálov potom predniesol Mons. Mamberti. Svätý Otec kardinálom zdôraznil najmä charakter ich poslania ako služby lásky. Ako povedal, titul kardinála nie je dekoráciou, ale vyjadruje službu zabezpečujúcu oporu a skĺbenie v živote spoločenstva veriacich. Ako biblické čítanie zaznel Hymnus na lásku z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 12,31–13,13). Svätý Otec v homílii tieto slová sv. Pavla priamo aplikoval na poslanie kardinálov.

Príhovor pápeža Františka pri kreovaní kardinálov

„Drahí bratia kardináli, toto kardinálstvo je istotne hodnosťou, no nie je čestným vyznamenaním. Hovorí to už samotné pomenovanie „kardinál“, ktoré evokuje pevný oporný bod [tal. cardine]. Nie je to teda nejaký prídavok, dekorácia, ktorá by viedla k myšlienke na akúsi poctu, ale skôr evokuje pevnú os, oporný bod umožňujúci pohyb nevyhnutný k životu spoločenstva. Vy ste „oporami“ [tal. cardini] a ste inkardinovaní do Cirkvi Ríma, ktorá «predsedá celému spoločenstvu v láske» (porov. Lumen gentium, 13; porov. List Ignáca Antiochijského do Ríma, Prológ).

V Cirkvi každé predsedníctvo pochádza z lásky, musí sa vykonávať v láske a jeho cieľom je láska. Aj v tomto Cirkev nachádzajúca sa v Ríme zohráva príkladnú úlohu: ako je ona na čele v láske, tak je každá partikulárna cirkev vo svojom prostredí povolaná predsedať v láske.

Preto si myslím, že „Hymnus na lásku“ z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom by mohol byť vedúcim slovom pre túto slávnosť ako aj pre vašu službu, obzvlášť pre tých z vás, ktorí dnes vstupujú ako členovia do kardinálskeho zboru. Prospeje nám, mne ako prvému a vám spolu so mnou, nechať sa viesť inšpirovanými slovami apoštola Pavla, obzvlášť tam, kde vymenúva charakteristiky lásky. Nech nám pri tomto načúvaní pomáha naša Matka Mária. Ona dala svetu toho, kto je tou „najvznešenejšou Cestou“ (porov. 1 Kor 12,31): Ježiša, stelesnenú Lásku. Nech nám pomáha prijať toto slovo a kráčať vždy po tejto ceste. Nech nám pomáha svojím pokorným a nežným postojom matky, lebo láska, dar Boží, rastie tam, kde je pokora a neha.

Svätý Pavol nám predovšetkým hovorí, že láska je «veľkodušná» a «dobrotivá». Čím viac sa rozšíri zodpovednosť v službe Cirkvi, tým viac sa musí rozširovať srdce, roztvárať sa podľa miery Kristovho srdca. Veľkodušnosť je v istom zmysle synonymom katolíckosti: znamená milovať bez hraníc, no zároveň byť verným osobitým situáciám a to prostredníctvom konkrétnych gest. Milovať to, čo je veľké bez zanedbávania toho, čo je malé. Milovať malé veci v horizonte tých veľkých, lebo „nebyť limitovaný tým, čo je najväčšie a byť aj uprostred toho, čo je najmenšie je božským“ [lat. Non coerceri a maximo, contineri tamen a minimo divinum est]. Vedieť milovať dobrotivými gestami. Dobrotivosť je pevný a stály úmysel milovať vždy a všetkých, aj tých, ktorí nás nemajú radi.

Apoštol potom hovorí, že láska «nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa». Toto je naozaj zázrak lásky, lebo my, ľudské bytosti – všetci a v každom veku života – z našej prirodzenosti zranenej hriechom inklinujeme k závisti a pýche. Ani cirkevné hodnosti nie sú imúnne voči tomuto pokušeniu. No práve preto, drahí bratia, v nás môže ešte viac vystúpiť do popredia Božia sila lásky, ktorá premieňa srdce, takže už viac nežiješ ty, ale Kristus žije v tebe. A Ježiš je samá láska.

Okrem toho, láske «nechýba úctivosť, nehľadá vlastný prospech». Tieto dve črty ukazujú, že ten, kto žije v láske, je decentralizovaný zo seba samého. Tomu, kto je koncentrovaný na seba, nevyhnutne chýba úctivosť a mnohokrát si to neuvedomuje, lebo „úctivosť“ je vlastne schopnosť brať ohľad na druhého, na jeho dôstojnosť, na jeho stav, na jeho potreby. Ten, kto je zameraný na seba, nevyhnutne hľadá vlastný záujem a zdá sa mu, že je to normálne, takmer, že je to povinnosť. Taký „záujem“ môže byť zaodetý aj do šľachetných návlekov, no hlboko pod nimi tkvie vždy „vlastný prospech“. Naopak láska ťa decentralizuje a za tvoj opravdivý stred kladie jedine Krista. A potom naozaj môžeš byť osobou úctivou a vnímavou pre dobro tých druhých.

Ako hovorí Pavol, láska «sa nerozčuľuje, nemyslí na utŕžené zlo». Pastierovi, ktorý žije v kontakte s ľuďmi, nechýbajú príležitosti k tomu, aby sa nahneval. A možno ešte viac riskujeme rozčúlenie vo vzťahoch medzi nami spolubratmi, lebo sme v konečnom dôsledku menej ospravedlniteľní. Aj tu je to láska a jedine láska, ktorá nás oslobodzuje. Oslobodzuje nás od nebezpečenstva reagovať impulzívne, povedať a urobiť nesprávne veci. A predovšetkým nás oslobodzuje od smrteľného rizika hnevu prechovávaného a skrývaného vo vnútri, ktorý ťa vedie k pamätaniu na zlo, ktorého sa ti dostáva. Nie. Toto je u človeka Cirkvi neprijateľné. Hoci aj môžeme ospravedlniť chvíľkový hnev, ktorý rýchlo vyprchá, no nie je to tak v prípade zášti. Nech nás od nej Boh chráni a oslobodí!

Láska – dodáva apoštol – «sa neteší z neprávosti, ale raduje sa z pravdy». Kto je v Cirkvi povolaný k službe riadenia, musí mať silný zmysel pre spravodlivosť, takže je pre neho akákoľvek nespravodlivosť neprijateľná, aj taká, ktorá by mohla byť pre neho či pre Cirkev výhodná. Zároveň «sa raduje z pravdy»: aký krásny je tento výraz! Boží človek je tým, kto je fascinovaný pravdou a ktorý ju plne nachádza v Slove a v Tele Ježiša Krista. On je nevyčerpateľným zdrojom našej radosti. Nech v nás Boží ľud vždy môže nájsť pevné odmietnutie nespravodlivosti a radostnú službu pravde.

Nakoniec, láska «všetko odpúšťa, všetko verí, všetko dúfa, všetko znáša». Tu je v štyroch slovách zhrnutý program duchovného a pastoračného života. Kristova láska, vliata do našich sŕdc Duchom Svätým, nám dovoľuje žiť takto, byť takýmito: byť ľuďmi schopnými vždy odpustiť, vždy darovať dôveru, lebo sme naplnení vierou v Boha. Byť schopnými vždy dodávať nádej, lebo sme plní nádeje v Boha. Byť ľuďmi, ktorí vedia s trpezlivosťou znášať každú situáciu a každého brata a sestru, v spojení s Ježišom, ktorý s láskou znášal ťarchu všetkých našich hriechov.

Drahí bratia, toto všetko nepochádza od nás, ale od Boha. Boh je láska a toto všetko koná, ak sme poddajní pôsobeniu jeho Svätého Ducha. Takíto teda musíme byť: inkardinovaní (začlenení) a poddajní. Čím viac sme začlenení do Cirkvi, ktorá je v Ríme, tým viac sa musíme stávať poddajnými Duchu, aby láska mohla dať formu a zmysel všetkému, čo sme a čo robíme. Začlenení do Cirkvi, ktorá predsedá v láske, poddajní Duchu Svätému, ktorý vlieva do našich sŕdc Božiu lásku (porov. Rim 5,5). Nech je tak.“

Po homílii Svätý Otec prečítal mená nových kardinálov, ktorí následne spoločne predniesli vyznanie viery a prísahu vernosti Kristovi, Cirkvi a pápežovi. Každému z nich potom pápež František osobne položil na hlavu červený kardinálsky biret. Spolu s odovzdaním kardinálskeho prsteňa im zároveň pridelil aj titulárny chrám v Ríme. Jeden z nových kardinálov, 95-ročný José de Jesús Pimiento Rodríguez z Kolumbie pre vysoký vek do Ríma nepricestoval a insígnie mu budú odovzdané v jeho krajine.

Na záver konzistória Svätý Otec na základe predchádzajúcej konzultácie s členmi kardinálskeho kolégia rozhodol o kanonizáciách troch blahoslavených žien, osobností z 19. a 20. storočia: karmelitánky arabského pôvodu bl. Márie od Ukrižovaného Ježiša (1846-1878), ďalej zakladateľky ružencových sestier bl. Márie Alfonsiny Danil Ghattasovej (1843-1927) pôvodom z Jeruzalema a do tretice zakladateľky rehoľnej kongregácie pôvodom z Francúzka bl. Jany Emílie De Villeneuve (1811-1854). Dátum ich svätorečenia bol stanovený na 17. mája.

Noví kardináli budú spolu s pápežom koncelebrovať svätú omšu v nedeľu 15. februára o 10. hod. v Bazilike sv. Petra.

 

Zoznam kardinálov kreovaných na konzistóriu 14. februára 2015

1. Mons. Dominique Mamberti, titulárny arcibiskup Sagony, prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry (Rímska kúria);

2. Mons. Manuel José Macário do Nascimento Clemente, patriarcha Lisabonu (Portugalsko);

3. Mons. Berhaneyesus Demerew Souraphiel CM, arcibiskup Addis Abeby (Etiópia);

4. Mons. John Atcherley Dew, arcibiskup Wellingtonu (Nový Zéland);

5. Mons. Edoardo Menichelli, arcibiskup Ancony-Osima (Taliansko);

6. Mons. Pierre Nguyên Văn Nhon, arcibiskup Hanoja (Vietnam);

7. Mons. Alberto Suárez Inda, arcibiskup Morelie (Mexiko);

8. Mons. Charles Maung Bo SDB, arcibiskup Yangonu (Mjanmarsko);

9. Mons. Francis Xavier Kriengsak Kovithavanij, arcibiskup Bangkoku (Thajsko);

10. Mons. Francesco Montenegro, arcibiskup Agrigenta (Taliansko);

11. Mons. Daniel Fernando Sturla Berhouet SDB, arcibiskup Montevidea (Uruguaj);

12. Mons. Ricardo Blázquez Pérez, arcibiskup Vallodolidu (Španielsko);

13. Mons. José Luis Lacunza Maestrojuán OAR, biskup Davidu (Panama);

14. Mons. Arlindo Gomes Furtado, biskup Santiaga de Cabo Verde (Kapverdské ostrovy);

15. Mons. Soane Patita Paini Mafi, biskup Tongy (Tonžské ostrovy).

16. Mons. José de Jesús Pimiento Rodríguez, emeritný arcibiskup Manizalesu (Kolumbia);

17. Mons. Luigi De Magistris, titulárny arcibiskup Novy, emeritný vyšší pro-penitenciár;

18. Mons. Karl-Joseph Rauber, titulárny arcibiskup Giubalziany, apoštolský nuncius;

19. Mons. Luis Héctor Villalba, emeritný arcibiskup Tucumánu (Argentína);

20. Mons. Júlio Duarte Langa, emeritný biskup Xai-Xaiu (Mozambik).

 

 

Dnešným dňom sa kardinálsky zbor rozrástol na 227 členov

Vatikán 14. februára – Dnešným kreovaním 20 nových kardinálov sa kardinálsky zbor rozrástol na 227 kardinálov, z ktorých 125 je voličov. Medzi novými členmi zboru sú štyria rehoľníci: dvaja saleziáni (Bo a Sturla), jeden lazarista (Souraphiel) a jeden augustinián (Lancunza Maestrojuán). Medzi novými kardinálmi nie je žiaden jezuita. Spoločnosť Ježišova má momentálne štyroch kardinálov, medzi ktorými je aj slovenský kardinál Korec – ani jeden z nich však nie je volič. Pápež František od začiatku svojho pontifikátu doteraz kreoval spolu 39 kardinálov.

V kardinálskom zbore má momentálne najväčšie zastúpenie Európa, odkiaľ pochádza 118 kardinálov. Ďalej je to Severná Amerika s 27 kardinálmi, Južná Amerika s 26 kardinálmi, Ázia s 22 kardinálmi, Afrika s 21 kardinálmi, Stredná Amerika s ôsmimi kardinálmi a Oceánia s piatimi kardinálmi.

 

 

13. februára

Druhý deň konzistória o reforme kúrie: Decentralizácia v zmysle subsidiarity

Vatikán 13. februára – „Atmosféra je veľmi pokojná, pozitívna a konštruktívna“ – informoval dnes novinárov o priebehu konzistória kardinálskeho zboru riaditeľ Tlačového strediska P. Federico Lombardi. Konzistórium zamerané na otázky reformy Rímskej kúrie dnes pokračovalo vo Vatikáne druhým dňom za účasti Svätého Otca a 164 kardinálov. Po včerajšom predstavení základných princípov a línií pri príprave reformy kúrie a následnej rozprave bola dnes ráno hlavnou témou reorganizácia ekonomickej stránky vatikánskych inštitúcií. Uskutočnené kroky v tejto oblasti a ich doterajšie výsledky kardinálom predstavili štyria najkompetentnejší v tejto oblasti. Formou komentovanej obrazovej prezentácie tak spoločne urobili Joseph F. X. Zahra, kardinál Reinhard Marx, kardinál George Pell a Jean-Baptiste de Franssu. Pri podrobnom vysvetlení doterajšieho vývoja hlavný dôraz položili na transparentnosť, zodpovednosť, bezúhonnosť a kompetenciu.

Joseph Zahra hovoril ako predseda komisie COSEA (Pápežská referenčná komisia na preskúmanie a usmernenie usporiadania ekonomicko-administratívnej štruktúry Svätej stolice), kardinál Marx ako koordinátor Ekonomickej rady, kardinál Pell ako prefekt Ekonomického sekretariátu a Jean-Baptiste de Franssu ako riaditeľ IOR (Inštitút pre náboženské diela, známy aj ako „Vatikánska banka“). Štyria menovaní zodpovedali aj otázky z pléna, pričom v rozprave rezonovalo zo strany kardinálskeho zboru ocenenie nového nastavenia inštitúcií, konštatoval hovorca páter Lombardi. Ako dodal, zaznelo tiež, „že tento typ reformy s pozitívnymi aspektmi kredibility, ktorú Cirkvi prináša, je niečím, čo sa má aj v diecézach a v Cirkvi vo všeobecnosti rozšíriť ako istý duch a prístup.“

Na programe večerného stretnutia, ktoré uzavrelo dvojdňové zasadnutie konzistória k téme reformy Rímskej kúrie, bolo podľa slov P. Lombardiho vystúpenie kardinála Séana Patricka O´Malleyho o činnosti a cieľoch Pápežskej komisie pre ochranu mladistvých.

Z obsahu rozpravy včerajšieho prvého dňa zasadania, v ktorej zaznelo spolu 40 vystúpení kardinálov, P. Lombardi spomenul „vzťah medzi Kúriou a miestnymi cirkvami a konferenciami biskupov“ , ktorý je „jedným zo základných zmyslov reformy: ako lepšie slúžiť Cirkvi vo svete.“ V príspevkoch bola podľa jeho slov viackrát spomenutá „decentralizácia“ v zmysle „subsidiarity“, čo znamená, že ide o „službu zo strany Kúrie, ktorá však musí pamätať, aby to, čo sa dá dobre a azda aj lepšie vykonávať na úrovni diecéz alebo biskupských konferencií, robilo sa na tejto úrovni.“ Iné príspevky zároveň poukázali na „význam centrálnej služby Svätej stolice, vo vedomí si skúsenosti mnohých krajín alebo regiónov, v ktorých je miestna cirkev tiež v situácii istej slabosti a môže byť vystavená tlakom, a preto sa cíti podporovaná v tom, že sa môže oprieť o usmernenia a vedenie zo strany Ríma.“

Ako ďalej poznamenal páter Lombardi, v príspevkoch kardinálov sa dosť veľa hovorilo aj na tému koordinácie vo vnútri kúrie. Pokiaľ ide o vzťahy s medzinárodnými organizáciami, tu je kompetencia Štátneho sekretariátu zárukou koherencie línií a pozícií. Ako ďalšiu z opakovaných tém páter Lombardi uviedol „zjednodušenie“. Ďalej spomenul požiadavky na personál kúrie, a to jednak po stránke odbornej, cirkevnej a duchovnej, ale tiež, aby jeho zloženie odzrkadľovalo univerzálnosť Cirkvi. Príspevky sa opakovane dotkli zodpovednosti laikov a osobitne žien a ich zastúpenia v orgánoch Rímskej kúrie.

Ohľadom doterajšej Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus bolo poukázané na veľmi dôležité pozitívne stránky, ktoré sa reformou nemajú stratiť, konštatoval páter Lombardi a pripomenul, že hoci k dotiahnutiu diela reformy do finálnej podoby je ešte ďaleko, predsa medzi kardinálmi panuje istá zhoda v tom, že je možné aj postupným spôsobom zavádzať tie rozhodnutia či opatrenia, ktoré sa javia zrelé, aby mohli byť zrealizované bez toho, že by sa muselo čakať na dokončenie celého diela.

 

 

12. februára

Pápež pri otvorení konzistória: Reforma kúrie nie je cieľom, ale prostriedkom

Vatikán 12. februára - Reforma kúrie nie je sama o sebe cieľom, ale prostriedkom pre „vydávanie silného kresťanského svedectva“ – uviedol pápež František pri otvorení konzistória dnes ráno o 9.00 v Synodálnej aule. Za prítomných Svätého Otca privítal kardinál Angelo Sodano. Dekan kardinálskeho kolégia okrem vyjadrenia lojality pripomenul, že kardináli prichádzajú z rôznych častí sveta a že radi ponúknu do spolupráce svoje rozličné pastoračné skúsenosti. Poznamenal, že zo zdravotných dôvodov alebo pre pokročilý vek nemôžu byť prítomní v úplnom počte 228. Spomenul tiež práve zosnulého kardinála Karla Josefa Beckera zo Spoločnosti Ježišovej. „Budeme pracovať spoločne ako bratia, s úmyslom, aby všetko bolo na väčšiu slávu Božiu, ad maiorem Dei gloriam“ - povedal v úvodnom prejave kardinál dekan Angelo Sodano.

Pápež František hovoriac o práci Rady C9 pre vypracovanie novej apoštolskej konštitúcie pre reformu kúrie poďakoval deviatim kardinálom za ich úsilie, osobitne koordinátorovi kardinálovi Oscarovi Rodriguezovi Maradiagovi a tajomníkovi Mons. Marcellovi Semerarovi.

Pre zdôraznenie ducha spoločenstva a bratstva Svätý Otec začal svoj príhovor prvými slovami Žalmu 133 a vzápätí srdečne pozdravil 20 nových kardinálov, ktorí budú kreovaní v túto sobotu.

„Drahí bratia, «aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu» (Ž 133,1). Slovami žalmu vzdávame chválu Pánovi, ktorý nás povolal a dáva nám milosť privítať v tomto zhromaždení 20 nových kardinálov. Na nich a na všetkých sa obraciam s mojim srdečným pozdravom. Vitajte v tomto spoločenstve, ktoré je vyjadrené v kolegialite.“

Prejdúc k téme konzistória pápež poznamenal, že kolégiu kardinálov bude predstavená syntéza niekoľkomesačnej práce rady C9. Je výsledkom mnohých podnetov, a to ako zo strany vedúcich dikastérií, tak aj zo strany odborníkov v daných oboroch.

„Cieľom, o ktorý tu ide, je vždy to, aby sa napomohlo väčšej harmónii v práci rôznych dikastérií a úradov, pre dosiahnutie účinnejšej spolupráce v tej absolútnej transparentnosti, ktorá buduje autentickú synodálnosť a kolegialitu. Reforma nie je sama o sebe cieľom, ale prostriedkom pre vydávanie silného kresťanského svedectva; pre podnietenie efektívnejšej evanjelizácie; na podporu plodnejšieho ekumenického ducha; pre povzbudenie ku konštruktívnejšiemu dialógu so všetkými. Reforma, ktorú si živo želala väčšina kardinálov v rámci generálnych kongregácií pred konkláve, musí ešte viac zdokonaliť identitu samotnej Rímskej kúrie, ktorá má pomáhať Petrovmu nástupcovi pri výkone jeho najvyššieho pastierskeho úradu pre dobro a službu univerzálnej Cirkvi a partikulárnych cirkví. Jeho vykonávaním sa upevňuje jednota viery a spoločenstvo Božieho ľudu a podporuje sa vlastné poslanie Cirkvi vo svete.

Iste dosiahnutie tohto cieľa nie je jednoduché. Vyžaduje si čas, odhodlanie a predovšetkým spoluprácu všetkých. Ale aby sme to dosiahli, musíme sa predovšetkým spoliehať na Ducha Svätého, ktorý je skutočným vodcom Cirkvi, a prosiť ho v modlitbe o dar autentického rozlišovania. V tomto duchu spolupráce sa začína naše stretnutie, ktoré bude plodné vďaka príspevku, ktorý každý z nás dokáže vyjadriť s priamosťou (paréziou), vernosťou učiteľskému úradu a uvedomením si, že všetko to sleduje najvyšší zákon, čiže spásu duší (salus animarum).

 

11. februára

Generálna audiencia: Deti sú nádejou spoločnosti, nie záťažou

Vatikán 11. februára – Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa už konala opäť pod holým nebom na Námestí sv. Petra, Svätý Otec pokračoval v cykle na tému rodiny. Po predchádzajúcich katechézach venovaných materstvu a otcovstvu sa Svätý Otec zameral na úlohu detí v rodine. Pripomenul, že byť synom či dcérou predstavuje základnú skúsenosť človeka byť milovaný ako prvý, ešte skôr, než si to mohol niečím zaslúžiť. To, že každé dieťa je jedinečným a neopakovateľným Božím darom, ilustroval spomienkou na svoje detstvo, keď jeho mama prirovnávala svojich päť detí k prstom jednej ruky, z ktorých každý je rovnako vzácny a jeho zranenie spôsobuje rovnakú bolesť.

Svätý Otec ďalej poukázal na Božie prikázanie úcty k rodičom a na úzky súvis medzi vzájomným súladom generácií a nádejou národa do budúcnosti. Ako povedal, spoločnosť, ktorá si nectí rodičov, je spoločnosťou bez dôstojnosti. Spoločnosť, ktorá sa neteší z detí a považuje dieťa iba za záťaž, je spoločnosťou v depresii. Pripomenul aj ťažkú situáciu Európy zápasiacej s nízkou pôrodnosťou. O otvorenosti rodičov pre darovanie života hovoril s poukazom na učenie bl. pápeža Pavla VI. o zodpovednom rodičovstve.

V závere generálnej audiencie Svätý Otec reagoval na novú tragédiu migrantov v Stredozemnom mori, smerujúcich z Líbye k talianskym brehom, pri ktorej podľa posledných údajov zahynulo až 203 osôb. „Sledujem so znepokojením správy z Lampedúzy, kde sa počítajú ďalší mŕtvi z radov migrantov v dôsledku chladu počas plavby cez Stredozemné more. Chcem uistiť o mojej modlitbe za obete a nanovo povzbudiť k solidarite, aby nikomu nechýbala nevyhnutná pomoc.“

Pred zajtrajším začiatkom zasadnutia kardinálskeho konzistória pozval Svätý Otec veriacich, aby vyprosovali pomoc Ducha Svätého pre prácu kardinálskeho kolégia a pre službu nových kardinálov, ktorí budú kreovaní v sobotu 14. februára.

Počas dnešnej generálnej audiencie bola na pódiu umiestnená socha Panny Márie ozdobená kvetmi. Pápež František v závere pripomenul Svetový deň chorých, ktorý sa v deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej slávi už po 23. krát. Tohoročnú tému pápežovho posolstva ku Dňu chorých predstavujú slová Knihy Jób: „Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého“ (29,15), nad ktorými Svätý Otec v posolstve rozjíma z perspektívy „múdrosti srdca“.

Plné znenie katechézy

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po zamyslení sa nad postavami matky a otca, chcel by som v tejto katechéze o rodine hovoriť o dieťati, či lepšie, o deťoch. Vyjdem z pekného Izaiášovho obrazu. Prorok píše: «Zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje dcéry nesú v náručí. Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce» (Iz 60,4-5a). Je to nádherný obraz, obraz šťastia, ktoré sa uskutočňuje pri stretnutí rodičov s deťmi, ktorí spoločne kráčajú v ústrety budúcnosti v slobode a pokoji po dlhom období útrap a odlúčenia, tak ako tomu bolo v tom úseku dejín, keď boli vzdialení od vlasti.

Vskutku, medzi nádejou národa a harmóniou medzi generáciami je úzke prepojenie. Toto si dobre uvedomme. Medzi nádejou národa a harmóniou medzi generáciami je úzky súvis. Radosť detí rozochvieva srdcia rodičov a otvára budúcnosť. Deti sú radosťou rodiny a spoločnosti. Nie sú akýmsi problémom reprodukčnej biológie, ani nie sú jedným z mnohých spôsobov sebarealizácie. A ešte menej sú vlastníctvom rodičov... Nie, to nie. Deti sú darom, rozumieme tomu? Deti sú dar. Každý je jedinečný a neopakovateľný a zároveň zreteľne spojený so svojimi koreňmi.

Byť synom a dcérou podľa Božieho plánu vskutku značí niesť v sebe pamäť a nádej vzťahujúcu sa na lásku, ktorá zrealizovala seba samú, keď zažala život inej ľudskej bytosti, originálnej a novej. A pre rodičov je každé dieťa samo sebou, je odlišné, je iné. Dovoľte mi jednu spomienku na rodinu. Pamätám si, ako o nás naša mama, keďže nás bolo päť, hovorievala: «Mám päť detí». Pýtali sa jej: «A ktoré je tvoje najobľúbenejšie?» Odpovedala: «Nuž, mám päť detí, tak ako päť prstov. Ak ma udrú po tomto, bolí ma to. Ak po tomto druhom, tiež ma to bolí. Pri všetkých piatich ma to bolí. Všetci sú moji, ale sú odlišní, tak ako prsty na jednej dlani». Toto je rodina! Deti sú odlišné, ale všetky sú deti!

Syna milujeme preto, lebo je synom, nie preto, že je pekný, alebo pre to, či pre ono, ale pretože je synom! Nie preto, že zmýšľa ako ja, alebo že je stelesnením mojich prianí. Syn je synom: život, ktorý sa zrodil z nás, avšak je určený preňho, pre jeho dobro, pre dobro rodiny, spoločnosti a celého ľudstva.

Odtiaľto vychádza i hĺbka ľudskej skúsenosti byť synom a dcérou, ktorá nám umožňuje odhaliť najnezištnejší rozmer lásky, ktorý nás neprestajne udivuje. Je to krása toho, že sme boli milovaní už prv: deti sú milované prv, ako prídu. Koľkokrát tu stretávam matky, ktoré ukazujú na brucho a prosia ma o požehnanie... pretože tieto deti sú milované skôr, ako prídu na svet. A toto je nezištnosť, toto je láska: sú milovaní už vopred, tak ako je to pri láske Boha, ktorý nás miluje vždy prvý. Sú milovaní skôr než by urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili, skôr než dokážu rozprávať či rozmýšľať, dokonca skôr než prídu na svet! Byť deťmi je základnou podmienkou pre spoznanie Božej lásky, ktorá je prvotným zdrojom tohto pravého zázraku. Do duše každého dieťaťa, pretože je zraniteľné, Boh vkladá pečať tejto lásky, ktorá je základom jeho osobnej dôstojnosti, dôstojnosti, ktorú nič a nikto nebude môcť zničiť.

Zdá sa, že dnes je pre deti náročnejšie predstaviť si vlastnú budúcnosť. Otcovia – ako som to naznačil v predošlých katechézach – možno urobili krok dozadu a deti sa stali menej istými pri svojich krokoch vpred. Dobrému vzťahu medzi generáciami sa môžeme učiť od nášho nebeského Otca, ktorý necháva každého z nás slobodného, ale nikdy nás nenechá osamotených. A ak sa zmýlime, naďalej nás trpezlivo sprevádza bez toho, aby oslabla jeho láska voči nám. Nebeský Otec nerobí krok dozadu vo svojej láske k nám, nikdy! Ide vždy vpred, a ak sa to nedá, očakáva nás, ale nikdy nejde naspäť. Chce, aby jeho deti boli odvážne a kráčali dopredu.

Deti sa zo svojej strany nemajú ľakať námahy pri budovaní lepšieho sveta: je správne, aby túžili po lepšom svete, než aký dostali! To však má byť bez arogancie, bez namyslenosti. Je potrebné vedieť uznať hodnotu detí a rodičom treba vždy priznať úctu.

Štvrté prikázanie vyžaduje od detí – a nimi sme všetci –, aby si ctili otca a matku (porov. Ex 20,12). Toto prikázanie nasleduje hneď po tých, ktoré sa týkajú samého Boha; po tých troch prikázaniach, ktoré sa týkajú samotného Boha, nasleduje toto ako štvrté. Naozaj, obsahuje čosi posvätné, niečo božské, niečo, čo je pri koreni každého iného druhu úcty medzi ľuďmi. A v biblickej formulácii štvrtého prikázania sa dodáva: «Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh».

Pozitívne puto medzi generáciami je zábezpekou budúcnosti a zárukou ozajstnej humánnosti dejín. Spoločnosť, v ktorej si deti nectia svojich rodičov, je spoločnosťou bez cti; keď si nectíme rodičov, strácame vlastnú česť! Taká spoločnosť speje k tomu, že ju zaplnia mladí ľudia, ktorí budú prázdni a chamtiví. Avšak aj spoločnosť skúpa na plodnosť, ktorá sa nerada obklopuje deťmi, ktorá ich považuje predovšetkým za starosť, za bremeno, za riziko, je spoločnosťou v depresii.

Pomyslime na toľké spoločnosti, ktoré sú nám známe tu v Európe: sú to spoločnosti v depresii, pretože nechcú deti, nemajú deti, úroveň pôrodnosti nedosahuje jedno percento. Prečo? Každý z nás nech sa zamyslí a nech si odpovie. Ak sa na rodinu bohatú na deti hľadí ako na bremeno, niečo tu nesedí! Plodenie detí má byť zodpovedné, ako to učí aj encyklika Humanae vitae blahoslaveného pápeža Pavla VI., avšak rozhodnutie mať viac detí sa nemôže stať automaticky nezodpovednou voľbou. Navyše, rozhodnutie nemať deti je sebeckou voľbou.

Život sa omladzuje a naberá na energii, keď sa znásobuje: obohacuje sa, a nie ochudobňuje! Deti sa učia preberať zodpovednosť za svoju rodinu, dozrievajú vo vzájomnom delení sa o jej obety, rastú v oceňovaní jej darov. Radostná skúsenosť bratstva oživuje úctu a starostlivosť o rodičov, ktorým sme povinní našou vďačnosťou.

Mnohí z vás majú deti a všetci sme deťmi. Urobme teraz jednu vec, na minútku, nebude to dlho. Nech každý z nás myslí v srdci na svoje deti – ak ich má –; nech myslí v tichu. A všetci si pomyslime i na našich rodičov a ďakujme Bohu za dar života. V tichu, tí, ktorí majú deti, nech na ne myslia, a všetci myslime na našich rodičov. [chvíľa ticha] Pán nech požehnáva našich rodičov a požehnáva i vaše deti.

Ježiš, večný Syn, ktorý sa v čase stal dieťaťom, nech nám pomôže nájsť cestu, na ktorej nanovo zažiari táto ľudská skúsenosť, tak jednoduchá a tak veľká, akou je byť deťmi. V množení sa ľudského pokolenia je tajomstvo, ktoré obohacuje život všetkých, ktoré prichádza od samého Boha. Musíme ho znovu objaviť, postaviť sa zoči-voči predsudkom; a prežívať ho vo viere a v dokonalej radosti. A poviem vám: aké krásne to je, keď prechádzam pomedzi vás a vidím otcov a mamy, ktorí zdvíhajú svoje deti, aby dostali požehnanie. Je to priam božské gesto. Ďakujem, že tak robíte.“

 

 

Pápež v rannej homílii: Boha musíme hľadať, pohodlný pokoj je falošný

Vatikán 10. februára - Ak chceme stretnúť Boha, musíme riskovať a vydať sa na cestu, pretože kresťan, ktorý je pohodlný, nikdy nebude môcť poznať Božiu tvár. Toto je úvaha pápeža Františka z homílie svätej omše, slávenej ráno v kaplnke Domu sv. Marty. Na základe dnešného čítania z Knihy Genezis (Gn 1,20-2,4), ktoré hovorí o stvorení človeka na Boží obraz, Svätý Otec uvažoval o správnej a nesprávnej ceste pre kresťana, ktorý chce poznať svoju totožnosť. Nemôže sedieť v pohodlnom kresle a listovať knihu, pretože na svete niet encyklopédie, ktorá by obsahovala „obraz Boha“. Boží obraz rozhodne nenájde ani v počítači. Ani sa neodráža v pohodlnej poslušnosti pravidlám, ktoré s Bohom nemajú nič spoločné, povedal Svätý Otec.

„Kto sa nevydá na cestu, nikdy nespozná podobu Boha, nikdy nenájde Božiu tvár. Sediaci kresťania, pohodlne nečinní kresťania nespoznajú Božiu tvár. Nepoznajú ho. Hovoria: ‚Boh je taký, onaký...‘ Ale nepoznajú ho. Sú pohodlní. Pre kráčanie je nevyhnutný ten nepokoj, ktorý sám Boh vložil do našich sŕdc a ktorý nás ženie vpred, aby sme ho hľadali.“

Svätý Otec ďalej uvažoval o správnom a nesprávnom obraze Boha. Vydať sa na cestu, kde nás Boh alebo život vyskúša. Riskujúc, zdolávajúc nebezpečenstvá a pocit nevládnosti a malomyseľnosti z únavy, takto zápasili aj velikáni ako prorok Eliáš, Jeremiáš alebo Jób. A potom je tu aj iný spôsob: zotrvať v pohodlnom pokoji, a teda falšovať hľadanie Boha. Na toto pápež poukázal na základe epizódy evanjelia (Mk 7,1-13), v ktorej zákonníci a farizeji obviňujú Ježiša, prečo jeho učeníci jedia bez dodržiavania rituálnej očisty:

„V evanjeliu Ježiš stretáva ľudí, ktorí sa boja vydať sa na cestu, a ktorí sa zmierujú s istou karikatúrou Boha. Je to falošný preukaz totožnosti. Títo neznepokojujúci sa umlčali nepokoj srdca, primaľovali si Boha prikázaniami a zabudli na Boha. ‚Zanedbávajúc Božie prikázania, dodržiavate ľudské tradície.‘ A tak sa odvracajú od Boha, nekráčajú smerom k Bohu, a keď majú nejakú neistotu, vymyslia alebo urobia ďalšie prikázanie.“

Na záver pápež poznamenal, že tí, ktorí sa takto správajú, sú na ceste len v úvodzovkách, je to cesta, na ktorej sa nikam nehýbu:

„Dnes nás liturgia núti premýšľať o týchto dvoch textoch, dvoch preukazoch totožnosti. O tom, ktorý máme všetci, pretože Pán nás tak utvoril, a ktorý nám hovorí: ‚Vstaň a spoznáš svoju identitu, pretože si Božím obrazom, si stvorený na podobu Boha. Vstaň a hľadaj Boha.‘ A o tom druhom: ‚Nie, zostaň spokojný. Plň všetky tieto príkazy, v tomto je Boh, toto je Božia tvár.‘ - Nech nám Pán všetkým dá milosť odvahy, aby sme sa vždy vydali na cestu, aby sme hľadali Pánovu tvár, tú tvár, ktorú jedného dňa budeme vidieť, ktorú ale tu na Zemi musíme hľadať.“

 

 

9. februára

Ochranou prírody odpovedáme na Božiu lásku - Svätý Otec v pondelkovej homílii

Vatikán 9. februára - Kresťania sú povolaní ochraňovať stvorenie, zdôraznil pápež František v dnešnej rannej svätej omši, slávenej v Dome sv. Marty. Boh neskončil s tvorením vesmíru, on neustále udržiava to, čo vytvoril, poznamenal Svätý Otec vychádzajúc z úryvku Knihy Genezis (1,1-19) v prvom čítaní, ktorý rozpráva o stvorení sveta. Následne na základe state z evanjelia (Mk 6,53-56) poukázal na to, ako Ježiš nanovo pretvára to, čo bolo zničené hriechom.

Vidíme Ježiša medzi ľuďmi a evanjelista Marek píše: «Všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.» To je znovustvorenie. „Toto ‚druhé stvorenie‘ je obdivuhodnejšie než prvé, toto druhé dielo je ešte obdivuhodnejšie, poznamenal pápež. Napokon, ako dodal, je tu i ďalšie dielo, dielo „vytrvalosti vo viere“, ktoré koná Duch Svätý:

„Boh pracuje, pokračuje v práci, a my sa môžeme pýtať, ako máme reagovať na toto Božie stvorenie, ktoré sa rodí z lásky, pretože on koná skrze lásku. Na ‚prvé stvorenie‘ máme reagovať zodpovednosťou, ktorú nám Pán dáva: ‚Zem je vaša, vezmite si ju; podmaňte si ju; zveľaďte ju.“ Aj pre nás je tu povinnosť zveľaďovať zem, umožniť rozvíjať sa stvoreniu, ochraňovať ho a rozvíjať ho podľa jeho zákonitostí. My sme správcami stvorenia, nie pánmi.“

Svätý Otec varoval, že musíme byť na pozore, „aby sme sa stvorenia nezmocnili, ale aby sme mu umožnili rozvoj podľa jeho zákonitostí“. Preto prvou reakciou na Božie dielo je pracovať pre ochranu stvorenia.

„Keď počujeme, že ľudia robia stretnutia, aby uvažovali nad tým, ako ochraňovať stvorenie, môžeme povedať: ‚Ale nie, toto sú Zelení!‘ Nie, nie sú to Zelení! Toto je kresťanské! Je to naša odpoveď na Božie ‚prvé stvorenie‘. Je to naša zodpovednosť. Kresťan, ktorý nechráni stvorenie, ktorý nenapomáha jeho rozvoju, je kresťan, ktorý sa nezaujíma o Božie dielo, dielo, ktoré sa zrodilo z Božej lásky k nám. To je prvá odpoveď na prvé stvorenie: Chrániť stvorenie, zveľaďovať ho.“

Svätý Otec sa potom opýtal, ako budeme reagovať na ‚druhé stvorenie‘. Sv. Pavol nám hovorí, aby sme sa „zmierili s Bohom“, „kráčali cestou vnútorného zmierenia, zmierenia v rámci spoločenstva, pretože zmierenie je dielom Krista“. Ako tiež povedal, nemali by sme zarmucovať Ducha Svätého, ktorý je v nás a pôsobí v nás. Boh je totiž osoba, dodal pápež, „veríme v osobného Boha: v osobu Otca, v osobu Syna a osobu Ducha Svätého“:

„A všetky tri sú zapojené do tohto stvorenia, do tohto nového stvorenia, do tejto vytrvalosti v znovutvorení. A všetkým trom odpovedáme [úsilím] chrániť a napomáhať rast stvorenia, nechať sa zmieriť s Ježišom, s Bohom v Ježišovi, v Kristovi, každý deň, a nezarmucovať Ducha Svätého, neodháňať ho preč. On je hosťom našich sŕdc, ktorý nás sprevádza, napomáha nášmu rastu.“

„Kiež nám Pán dá milosť pochopiť, že to on pôsobí, a nech nám dá milosť správne odpovedať na toto dielo lásky” – povedal Svätý Otec v závere dnešnej homílie.

 

 

Pápež František: Buďme hlasom obetí obchodovania s ľuďmi

Vatikán 9. februára – Včerajší 8. február sa po prvý raz slávil ako Svetový deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi. Svätý Otec to včera pripomenul pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra. Ako povedal, ide príznačne o deň liturgickej spomienky sv. Jozefíny Bakhity, sudánskej sestry, ktorá v detstve zažívala dramatickú skúsenosť obete zotročovania. Zavedenie Dňa modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi iniciovali rehole združené celosvetovo na úrovni ich hlavných predstavených, prostredníctvom Únií generálnych predstavených ženských a mužských rehoľných inštitútov.

Pápež František po modlitbe Anjel Pána 8. februára povedal: „Povzbudzujem všetkých, ktorí sa angažujú v pomoci mužom, ženám a deťom, ktorí sú zotročovaní, vykorisťovaní, zneužívaní ako pracovné prostriedky alebo pre rozkoš a často sú mučení a mrzačení. Vyslovujem túžbu, aby tí, čo majú vládnu zodpovednosť, sa s rozhodnosťou zasadili za odstránenie príčin tejto hanebnej pliagy. Je to skutočne hanebná pliaga, pliaga nehodná civilizovanej spoločnosti. Nech každý z nás cíti povinnosť byť hlasom týchto našich bratov a sestier, ponižovaných vo svojej dôstojnosti. Modlime sa všetci spolu k Panne Márii, prosme Pannu Máriu za nich a za ich príbuzných.“

V Bazilike Dvanástich apoštolov v centre Ríma (kostol minoritov, sú tu pochovaní apoštoli sv. Filip a Jakub) sa už v predvečer konala vigília s názvom „Zapáľ sviecu proti obchodovaniu s ľuďmi“. Zorganizovali ju skupiny dobrovoľníkov pod záštitou pápežských rád pre migrantov a pre spravodlivosť a pokoj. Svoje svedectvá v rámci večera modlitby predniesli viaceré bývalé obete: 25-ročná Glória z Ghany, bývalá obeť prostitúcie, mladý muž Daniel z Ghany, ktorému sa podarilo vyslobodiť z nútenej práce v Lýbii a ďalší. Na pomoc týmto obetiam pracujú mnohé organizácie, často pod vedením rehoľných sestier a spoločenstiev zasväteného života. Napr. Komunita pápeža Jána XXIII. za 20 rokov vyslobodila z prostitúcie 7-tisíc mladých žien a dievčat, v súčasnosti žije v chránenom prostredí komunity okolo 400 zachránených dievčat, uviedol Giovanni Paolo Ramonda, zodpovedný za komunitu.

O význame modlitbového podujatia hovorí kardinál Peter Turkson, predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj: „Všetci sme boli stvorení s dôstojnosťou, s našou dôstojnosťou. Avšak sú tu mnohé situácie, ktoré ju negujú alebo o ňu oberajú, je toľko ohrození v tomto zmysle. Toto podujatie je významné, pretože tento fenomén vôbec nevymizol. So zrušením otroctva sme si mysleli, že bude koniec tomuto javu, no vôbec to tak nie je. Sú tu mnohé veľmi rafinované formy tohto fenoménu, ktoré sa dejú dnes: osoby, ktoré sa stali otrokmi a sú predávané, tí, čo pracujú bez pracovnej zmluvy a detskí vojaci, čo je prípad veľmi krutý, brutálny, ktorý nemožno žiadnym spôsobom ospravedlniť.“

Otroctvo v 21. storočí stále existuje, a to v každej krajine sveta. Informačné zdroje Charity uvádzajú alarmujúce čísla: „Obeťami novodobého otroctva je podľa štatistík dnes celkovo až 21 miliónov ľudí. Chudoba, zlá politická situácia a nezamestnanosť prehlbujú zraniteľnosť ľudí voči vykorisťovaniu v jeho rôznych formách, či už na sexuálne účely, nútenú prácu a žobranie alebo na nútené sobáše, domáce otroctvo, ilegálne adopcie či odoberanie orgánov. Každý rok padne do rúk obchodníkov viac ako 2,5 milióna ľudí: 60% z nich tvoria ženy a deti. Sú zneužívané a znášajú nevýslovné utrpenie a násilie. Pre obchodníkov a pasákov predstavuje tento zločin jednu z najvýnosnejších ilegálnych aktivít, ktorá im prináša celkový profit až 32 miliárd ročne a tým sa zaraďuje k najvýnosnejším biznisom popri obchode s drogami a zbraňami.“

Cirkev do tejto situácie aktívne vstupuje, hovorí kardinál Turkson, no ide tu o zaangažovanie sa potenciálne každého človeka: „Sám Ježiš hovoril o oslobodení ako o jednej zo svojich veľkých úloh. Týmto inšpirovaní sme ako členovia Cirkvi prvými nositeľmi tohto posolstva. Dosvedčujú to aj mnohé rehoľné sestry. Avšak môže to robiť každý. Napr. v Anglicku polícia a poriadkové sily spolu s biskupmi spoločne vyšli do terénu proti obchodovaniu s ľuďmi. A potom tiež bežní ľudia. Tak ako ten chlapec z Ghany, ktorý bol sám zotročený, no potom našiel svoju slobodu a vytvoril malú nadáciu na pomoc iným deťom, ktoré sú ešte v otroctve. Každý môže niečo urobiť podľa svojich možností“ – povedal kardinál Turkson.

Modlitbové stretnutie za obete obchodovania s ľuďmi sa konalo 8. februára aj v Bratislave z iniciatívy Slovenskej katolíckej charity. Konalo sa o 19. hod. v Jezuitskom kostole s mottom: «Otvor svoje ústa namiesto nemého a za práva všetkých slabých» (Príslovia 31,8).

„V tento deň si chceme najmä uvedomiť, že centrom našej najväčšej pozornosti je a musí ostať vždy v prvom rade človek – obeť, ktorá bola kruto podvedená a okradnutá o to najzákladnejšie ľudské právo – o ľudskú dôstojnosť,“ povedala Anna Bartošová, ktorá je v rámci Slovenskej katolíckej charity koordinátorkou projektu STOP obchodovaniu s ľuďmi.

 

 

8. februára

Nedeľný príhovor pápeža Františka: Ježiš je lekár duše i tela

Vatikán 8. februára - V dnešnú nedeľu zameral Svätý Otec František svoj poludňajší príhovor na blížiaci sa Svetový deň chorých. Po tom, ako z okna Apoštolského paláca udelil požehnanie, vyzval tiež k angažovanosti v boji proti obchodovaniu s ľuďmi.

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium (porov. Mk 1,29-39) nám predstavuje Ježiša, ktorý po tom, ako kázal v sobotu v synagóge, uzdravuje mnohých chorých. Kázanie a uzdravovanie: toto je hlavná Ježišova činnosť v jeho verejnom živote. Kázaním ohlasuje Božie kráľovstvo a uzdraveniami ukazuje, že ono je blízko, že Božie kráľovstvo je medzi nami.

Keď vstúpil do domu Šimona Petra, Ježiš videl, že jeho svokra leží s horúčkou. Hneď ju vzal za ruku, uzdravil ju a dal jej vstať. Po západe slnka, keď po skončení sa soboty ľudia môžu vychádzať a prinášať mu chorých, uzdravuje množstvo ľudí trápených chorobami každého druhu: fyzickými, psychickými, duchovnými. Ježiš, ktorý prišiel na zem ohlasovať a uskutočniť spásu celého človeka a všetkých ľudí, prejavuje osobitnú náklonnosť tým, ktorí sú zranení na tele a na duchu: chudobným, hriešnikom, posadnutým, chorým, vytisnutým na okraj. Takto sa zjavuje ako lekár duše aj tela, ako Dobrý Samaritán človeka. Je pravým Spasiteľom: Ježiš zachraňuje, Ježiš lieči, Ježiš uzdravuje.

Táto skutočnosť uzdravovania chorých zo strany Krista nás pozýva uvažovať nad zmyslom a hodnotou choroby. Toto nám pripomína aj Svetový deň chorých, ktorý budeme sláviť túto stredu, 11. februára, liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej. Žehnám iniciatívam pripraveným na tento deň, osobitne vigílii, ktorá sa uskutoční v Ríme večer 10. februára. A tu sa pristavím, aby som pripomenul, že predseda Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve Mons. Zygmunt Zimowski je veľmi chorý, v Poľsku. Pomodlime sa za neho, za jeho zdravie, pretože to bol on, kto tento Deň chorých pripravil a bude nás sprevádzať v ten deň svojím utrpením. Modlime sa za Mons. Zimowského.

Kristovo spasiteľské dielo sa nevyčerpáva jeho osobou a rámcom jeho pozemského života. Ono pokračuje prostredníctvom Cirkvi, sviatosti lásky a nežnosti Boha voči ľuďom. Keď Ježiš posielal svojich učeníkov do misie, odovzdal im dvojité poverenie: ohlasovať evanjelium spásy a uzdravovať chorých (porov. Mt 10,7-8). Cirkev vo vernosti tomuto učeniu vždy považovala pomoc chorým za integrálnu súčasť svojho poslania.

«Chudobných a trpiacich budete mať vždy medzi sebou», upozorňuje Ježiš (porov. Mt 26,11), a Cirkev ich neustále nachádza na svojej ceste, vidí v chorých osobách privilegovanú cestu ako stretnúť Krista, prijať ho a slúžiť mu. Starať sa o chorého, prijať ho, slúžiť mu, to znamená slúžiť Kristovi. Chorý je Kristovým telom.

Toto sa deje i v našich časoch, keď napriek mnohým výdobytkom vedy duševné a fyzické utrpenie človeka vyvoláva vážne otázky o zmysle choroby a bolesti a o tom, prečo je tu smrť. Ide o otázky existenciálne, na ktoré pastoračná činnosť Cirkvi musí odpovedať vo svetle viery, majúc pred očami Ukrižovaného, v ktorom sa ukazuje celé spásne tajomstvo Boha Otca, ktorý z lásky k ľuďom neušetril vlastného Syna (porov. Rim 8,32). Preto je každý z nás vyzývaný prinášať svetlo Božieho slova a silu milosti tým, čo trpia a tým, čo im pomáhajú, príbuzným, lekárom, zdravotníkom, aby bola služba chorým stále viac vykonávaná s ľudskosťou, s veľkodušnou obetavosťou, s evanjeliovou láskou, s nehou. Matka Cirkev cez naše ruky utišuje naše utrpenia a lieči naše zranenia, a robí to s nežnosťou matky.

Prosme Máriu, Uzdravenie nemocných, aby každý človek, ktorý je v chorobe mohol zakúsiť, vďaka starostlivosti tých, čo sú pri ňom, moc Božej lásky a útechu jeho otcovskej, materinskej nehy.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pripomenul Svetový deň modlitby a reflexie proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorý sa v túto nedeľu slávi vôbec po prvý raz.

„Drahí bratia a sestry, na dnešný 8. február, deň liturgickej spomienky sv. Jozefíny Bakhity, sudánskej sestry, ktorá v detstve zažívala dramatickú skúsenosť obete zotročovania, vyhlásili Únie generálnych predstavených ženských a mužských rehoľných inštitútov Deň modlitby a reflexie proti obchodovaniu s ľuďmi. Povzbudzujem všetkých, ktorí sa angažujú v pomoci mužom, ženám a deťom, ktorí sú zotročovaní, vykorisťovaní, zneužívaní ako pracovné prostriedky alebo pre rozkoš a často sú mučení a mrzačení. Vyslovujem túžbu, aby tí, čo majú vládnu zodpovednosť, sa s rozhodnosťou zasadili za odstránenie príčin tejto hanebnej pliagy. Je to skutočne hanebná pliaga, pliaga nehodná civilizovanej spoločnosti. Nech každý z nás cíti povinnosť byť hlasom týchto našich bratov a sestier, ponižovaných vo svojej dôstojnosti. Modlime sa všetci spolu k Panne Márii, prosme Pannu Máriu za nich a za ich príbuzných.“

Spolu so zaplneným Námestím sv. Petra sa potom pápež František pomodlil modlitbu Zdravas´, Mária za všetky obete obchodovania. Na záver pozdravil väčšie skupiny pútnikov z rôznych častí sveta a z regiónov Talianska.

 

 

7. februára

Pápež František o správnom vzťahu reciprocity medzi mužom a ženou

Vatikán 7. februára - Ženy sa nemajú viac cítiť hosťami, ale plne účastnými na spoločenskom a cirkevnom živote. Túto myšlienku vyslovil pápež František na dnešnom stretnutí s členmi Pápežskej rady pre kultúru, ktorých prijal na audiencii v závere plenárneho zasadania. Konalo sa v tomto týždni od 4. do 7. februára na tému „Ženské kultúry: medzi rovnakosťou a rozdielnosťou“.

Na zasadnutí sa pápežská rada venovala postaveniu žien v kultúrach z pohľadu kultúrnej antropológie a sociologickej analýzy s ohľadom na reciprocitu, komplementárnosť a rozličnosť. Viaceré prednášateľky hovorili o ženských charakteristikách v spojitosti s darovaním života, o hodnote ženského tela a problémoch spojených s jeho komercializáciou, s násilím a pod. O žene sa hovorilo aj v spojitosti s náboženstvom, vzhľadom na miesto a spôsoby účasti ženy na živote Cirkvi v súčasnosti. Ako povedal Svätý Otec v príhovore, na tejto téme mu veľmi záleží, ako to už viackrát naznačil.

„Ide o skúmanie nových kritérií a podmienok pre to, aby sa ženy necítili viac hosťami, ale naplno účastníčkami v rôznych oblastiach spoločenského a cirkevného života. Cirkev je žena, je to «tá Cirkev», nie «ten Cirkev». Toto je výzva, ktorú už nemožno odkladať. Hovorím to pastierom kresťanských komunít, ktorí tu zastupujú univerzálnu cirkev, ale tiež laičkám a laikom rôzne zaangažovaným v oblasti kultúry, školstva, ekonomiky, politiky, sveta práce, v rodinách, v náboženských inštitúciách.“

Svätý Otec ponúkol niektoré usmernenia k napĺňaniu tejto požiadavky, postupujúc podľa štyroch ústredných tém zvolených pápežskou radou. Na prvom mieste sa vyjadril k téme „hľadania rovnováhy medzi rovnosťou a rozdielnosťou“.

„Ale takej rovnováhy, ktorá je harmonická, nie iba vyvážená. K tomuto aspektu sa nemá pristupovať ideologicky, pretože ideologická optika bráni tomu, aby sme dobre videli realitu. Rovnosť a odlišnosť žien - rovnako ako mužov - sa vnímajú lepšie v perspektíve «s», teda v perspektíve vzťahu, než v perspektíve «proti». Už pred nejakou dobou sme nechali za chrbtom, aspoň v západných spoločnostiach, model sociálnej podriadenosti ženy mužovi, stáročný model, ktorý však nikdy nevyčerpal všetky svoje negatívne účinky. Prekonali sme tiež druhý model, model čírej a jednoduchej rovnosti (parity), aplikovanej mechanicky, model absolútnej rovnakosti. Takto sa vytvorila nová paradigma: reciprocita v rovnocennosti a v odlišnosti. Vzťah muž-žena by preto mal vyjadrovať, že obaja sú nepostrádateľní tým, čo vlastnia, áno, tou istou prirodzenosťou, ale s vlastnými modalitami. Navzájom jeden druhého potrebujú, aby bola dosiahnutá ozajstná plnosť osoby.“

Druhá otázka – „Plodnosť ako symbolický kód“ - podľa slov Svätého Otca výrazne „poukazuje na všetky matky a rozširuje obzor na odovzdávanie a ochranu života, neobmedzujúci sa len na biologickú sféru, ktorý by sme mohli zhrnúť do štyroch slovies: túžiť, priviesť na svet, ujať sa starostlivosti,

nechať ísť“. V tomto kontexte pápež vyzdvihol prínos mnohých žien, ktoré pracujú v rodine, v oblasti vzdelávania vo viere, v pastoračnej činnosti, vo výchove, ale aj v sociálnej, kultúrnej a ekonomickej sfére. „Vy ženy viete stelesňovať nežnú tvár Boha, jeho milosrdenstvo, ktoré sa premieta do ochoty skôr darovať čas ako vyhradzovať si priestor, skôr prijať než odmietnuť. V tomto zmysle sa mi páči opisovať ženský rozmer Cirkvi ako materské lono, ktoré regeneruje život.“

V treťom bode nazvanom „Ženské telo medzi kultúrou a biológiu“ Svätý Otec pripomenul krásu a harmóniu tela, ktoré Boh dal žene, ale aj bolestivé rany zasadzované niekedy brutálnym násilím. Konštatoval, že ženské telo ako symbol života je žiaľ nezriedka napádané a znetvorované tými, ktorí by mali byť strážcami a spoločníkmi v živote.

Štvrtá téma: „Ženy a náboženstvo: útek alebo hľadanie účasti na živote Cirkvi?“ Tu je podľa slov pápeža naliehavo potrebné ponúknuť ženám priestor v Cirkvi a prijať ich, s ohľadom na špecifickú a meniacu sa kultúrnu a sociálnu citlivosť. Je žiaduca rozsiahlejšia ženská prítomnosť v komunitách, aby bolo vidieť viac žien zapojených do pastoračných zodpovedností, do sprevádzania osôb, rodín a skupín, ako aj do teologickej reflexie.

Popri nezastupiteľnej úlohe ženy v rodine tak pápež František zároveň povzbudil k podporovaniu účinnej prítomnosti žien vo verejnej sfére, vo svete práce a na miestach, kde sa prijímajú dôležité rozhodnutia. Má pri tom ísť o harmonizovanie verejného pôsobenia ženy s preferenčnou prítomnosťou v rodine.

 

Pápež František: Aby kresťania do anonymity miest prinášali teplo Boha

Vatikán 7. februára - Kresťania sú povolaní byť apoštolmi mestských štvrtí, v ktorých panuje nevšímavosť a anonymita, a majú do nich prinášať Božie teplo cez pohľad, pozornosť a vytváranie vzťahov. K tomuto povzbudzoval pápež František účastníkov dnes skončeného 27. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre laikov, ktorých prijal na audiencii. „Stretávať Boha v centre mesta: scenáre evanjelizácie pre tretie tisícročie“ – bola téma stretnutia, ktoré vo štvrtok 5. februára otvoril kardinál Stanislav Ryłko, predseda Pápežskej rady pre laikov.

Fenomén urbanizácie nadobudol globálne rozmery, keď už viac ako polovica ľudí na tejto planéte žije v mestách. Svätý Otec, ktorý už v exhortácii Evangelii gaudium hovorí o potrebe odpovedať na «výzvy mestských kultúr» (č. 71-75), v príhovore k viac ako stovke účastníkom zasadania Pápežskej rady povedal:

„Mestský kontext má silný vplyv na mentalitu, kultúru, životný štýl, medziľudské vzťahy, religiozitu ľudí. V tomto kontexte, tak pestrom a komplexnom, Cirkev už nie je jedinou ‚udávateľkou tónu‘ a kresťania preberajú «jazykové vyjadrenia, symboly, posolstvá a vzory, ktoré ponúkajú nové pohľady na život, často v rozpore s evanjeliom Ježiša Krista» (tamtiež, 73).

Mestá predstavujú veľké príležitosti i veľké riziká: môžu byť nádherným priestorom slobody a ľudského naplnenia, ale tiež desným priestorom odľudštenia a nešťastia. Zdá sa, že každé mesto, aj to, ktoré sa javí ako najprosperujúcejšie a najusporiadanejšie, má schopnosť vytvárať v sebe ponuré ‚anti-mesto‘. Zdá sa, že popri občanoch existujú aj ‚ne-občania‛: ľudia neviditeľní, chudobní na prostriedky a ľudské teplo, ktorí obývajú ‚ne-miesta‘, žijú v ‚ne-vzťahoch‘. Ide o jedincov, ktorým nikto nevenuje pohľad, pozornosť, záujem. Nie sú iba „anonymnými“, sú „anti-ľuďmi“. A toto je strašné.

Ale tvárou v tvár týmto smutným scenárom musíme mať stále na pamäti, že Boh neopustil mesto. On prebýva v meste. Názov vášho plenárneho zasadnutia chce upozorniť práve na to, že je možné stretnúť Boha v centre mesta. Toto je veľmi pekné. Áno, Boh je stále prítomný v našich mestách, tak frenetických a nevšímavých! Je preto nevyhnutné nikdy neprepadnúť pesimizmu a porazenectvu, ale hľadieť na mesto pohľadom viery, mať kontemplatívny pohľad, «ktorý objaví toho Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach» (tamtiež, 71). A Boh nikdy nie je v meste neprítomný, pretože nikdy nie je neprítomný v ľudskom srdci! Skutočne «Božia prítomnosť sprevádza úprimné hľadanie jednotlivcov alebo celých skupín túžiacich nájsť oporu a zmysel vlastného života» (tamtiež).

Cirkev chce byť v službe tohto úprimného hľadania, ktoré je v mnohých srdciach a ktoré ich robí otvorenými Bohu. Veriaci laici sú zvlášť povolaní, aby bez obáv vychádzali v ústrety ľuďom miest: v denných aktivitách, v práci, ako jednotlivci alebo ako rodiny, spoločne vo farnosti alebo v cirkevných hnutiach, ku ktorým patria, môžu rozbiť múr anonymity a ľahostajnosti, ktorá v meste často vládne. Ide o nájdenie odvahy urobiť prvý krok na priblíženie sa k ostatným, na to, aby sme boli apoštolmi mestskej štvrti.“

Pápež František vo svojom príhovore členom Pápežskej rady pre laikov pokračoval povzbudením k odvahe začať. Ako povedal, „keď sa veriaci laici stanú radostnými ohlasovateľmi evanjelia svojim spoluobčanom, zistia, že je mnoho sŕdc, ktoré Duch Svätý už pripravil pre prijatie ich svedectva, ich blízkosti, ich pozornosti“. V meste je často oveľa úrodnejšia pôda pre apoštolát, ako si myslíme, poznamenal Svätý Otec.

Ďalej pripomenul, aké dôležité je dbať o formáciu laikov. Treba im pomáhať, „aby mali tento pohľad viery, plný nádeje, ktorý dokáže vidieť mesto očami Boha“. Treba ich povzbudzovať, „aby žili evanjelium, s vedomím, že každý život žitý kresťansky má vždy silný sociálny dopad“. Súčasne je podľa slov pápeža nevyhnuté živiť v laikoch túžbu po svedectve, „aby dokázali druhým s láskou darovať dar viery, ktorý dostali, sprevádzajúc s láskou tých bratov, ktorí robia prvé kroky v živote viery“.

„Laici sú povolaní žiť pokorný protagonizmus v Cirkvi a stať sa kvasom kresťanského života pre celé mesto“ - dodal napokon Svätý Otec a v závere príhovoru spomenul ešte dôležitosť spolupráce a jednoty veriacich laikov so svojimi pastiermi a položil dôraz na to, aby to, čo odovzdávajú, bolo naozaj jadro evanjelia, nie jeho vedľajšie „prívesky“. Pri týchto slovách sa inšpiroval výzvou bl. Pavla VI., ešte ako arcibiskupa Milána, vyslovenou počas mestských misií v tejto severotalianskej metropole.

Pápežská rada pre laikov sa v súvislosti s blížiacim sa 50. výročím vydania koncilového dekrétu o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem z 18. novembra 1965 pripravuje na oslavy tejto udalosti. Pápež František podporil túto iniciatívu laikov, ktorá – ako povedal – nehľadí len na minulosť, ale aj na súčasnosť a budúcnosť. V tomto roku si Cirkev aj celkovo pripomenie polstoročie od záveru Druhého vatikánskeho koncilu (7. decembra 1965).

Na 27. plenárnom zasadaní Pápežskej rady pre laikov 5. - 7. februára 2015 vo Vatikáne sa zúčastnila aj Katarína Hulmanová, ktorá je členkou rady od roku 2008, keď ju menoval pápež Benedikt XVI. a v minulom roku ju opäť vymenoval pápež František.

 

 

 

6. februára

Pápež František na kongrese Škôl stretnutia: Obnoviť harmóniu výchovného systému

Vatikán 6. februára – Vo štvrtok 5. februára za účasti Svätého Otca vyvrcholil vo Vatikáne Svetový kongres medzinárodnej siete škôl Scholas Occurrentes, čiže „Škôl stretnutia“. Projekt Škôl stretnutia pomáha žiakom a študentom za pomoci športu, vedy a moderných technických prostriedkov vzájomne komunikovať a prekonávať obmedzenia v oblasti vzťahov. Vznikol v Argentíne na podnet vtedajšieho arcibiskupa Buenos Aires Jorgeho Maria Bergoglia a prakticky vyjadruje myšlienku, ktorú pápež František nazýva vytváraním „kultúry stretnutia“. Projekt sponzorujú viaceré firmy z oblasti informačných technológií a športové kluby.

V Synodálnej aule sa včera večer pápež prostredníctvom videokonferencie premosťujúcej päť kontinentov zhováral s mladými ľuďmi, ktorí odvážne prekonávajú limity, ktoré im kladie ich telesné postihnutie. 13-ročná Isabel ukázala pápežovi svoj počítač, ktorý jej umožňuje napriek slabozrakosti komunikovať pomocou špeciálneho hmatového displeja, ktorý prekladá texty z počítačovej obrazovky do Braillových znakov. Isabel sa ako koníčku venuje atletike. Na otázku Svätého Otca, či má v jej mene niekomu niečo odkázať, povedala: „Ľuďom s postihnutím: aby sa nevzdávali, pretože pri troche úsilia sa dá dospieť k tomu, po čom túžime“.

12-ročný Pedro z brazílskeho Sao Paola môže vďaka protéze pravej ruky jazdiť na bicykli. S obľubou hráva futbal a moderná technika mu umožňuje hrať sa na internete s rovesníkmi. 16-ročná Alicia ukázala pápežovi Františkovi videokameru, ktorú využívajú vo filmárskom krúžku a zaujímala sa, či si aj Svätý Otec sťahuje fotografie do počítača. Pápež František so širokým úsmevom odpovedal: „Chceš, aby som sa ti priznal? Som obmedzený na písací stroj a počítač neviem používať. To je hanba, čo?“ dodal so smiechom.

Chapec Taylor z USA položil pápežovi Františkovi otázku: „Čo robíte vo chvíli, keď sa ocitnete pred niečím náročným?“ Svätý Otec odpovedal: „Prvá vec: nenazlostím sa. Netreba sa zlostiť, ale zostať pokojným. Potom treba hľadať spôsob, ako vec zvládnuť, prekonať, a ak ju nedokážem prekonať, potom ju znášať, až pokiaľ sa nenaskytne príležitosť ju prekonať. Nikdy sa netreba vyľakať pred ťažkosťami. Nikdy sa netreba ľakať. Sme schopní ich všetky prekonať, potrebujeme len čas na pochopenie, inteligenciu na nájdenie cesty a odvahu ísť vpred, aby sme sa nikdy nevyľakali.“

Nepočujúci študent Manosh z Indie hovoril Svätému Otcovi o tom, ako mu počítač pomáha komunikovať s druhými aj pomocou obrázkov. Misionár z Mozambiku cez videospojenie predstavil pápežovi skupinu svojich žiakov v počítačovom laboratóriu školy zapojenej do siete Škôl stretnutia.

 

Svätý Otec potom predniesol nasledovné posolstvo určené mladým:

„V každom z vás je trezor a v jeho vnútri je poklad. Vašou úlohou je ten trezor otvoriť, vybrať poklad von, zveľadiť ho a dávať ho ostatným a prijímať od ostatných z ich pokladu. Každý z nás má poklad vo vnútri. Ak ho necháme uzavretý, zostane ukrytý, ak sa oň delíme s ostatnými, poklad sa znásobí vďaka pokladom, ktoré prichádzajú od iných. To, čo vám chcem povedať je, aby ste neskrývali poklad, ktorý má každý z vás. Niekedy ho nájdeme hneď, inokedy je to ako v hre na hľadanie pokladu, nedá sa nájsť ho hneď. Ale akonáhle ho nájdete, deľte sa oň! Pretože pri delení sa aj prijímate od iných a poklad sa znásobuje. To je to, čo vám chcem povedať, dievčatá a chlapci. Pokračujte! To, čo robíte na mieste, kde ste, pomáha všetkým z nás pochopiť, že život je krásny poklad, ale že má zmysel iba vtedy, keď ho dávame. Veľká vďaka!“

Po týchto slovách adresovaných mladým spojeným cez videokonferenciu sa Svätý Otec obrátil k prítomným v sále, účastníkom medzinárodného kongresu Škôl stretnutia. Prítomné boli desiatky zástupcov organizácií sponzorujúcich zapojené školy v rôznach častiach sveta, napr. telekomunikačných spoločností, futbalových klubov a podobne. Svätý Otec sa im spontánne prihovoril:

„Ponajprv ďakujem za úsilie, ktoré ste vynaložili, aby ste sa zúčastnili sa tomto štvrtom kongrese. Ďakujem za príspevky, ktoré vychádzajú z vlastnej skúsenosti. Jedna vec, ktorá ma veľmi znepokojuje, je dosiahnutie harmónie, čo nie je jednoduchým dosiahnutím kompromisu, pravidlami, čiastkovou schopnosťou porozumieť si. Harmónia znamená nejakým spôsobom vzbudiť schopnosť porozumieť rozdielom, prijať rozdiely, dať hodnotu rozdielom a dovoliť, aby sa zosúladili, aby sa nefragmentovali.“

„Nezmeníme svet, ak nezmeníme výchovu“, povedal ďalej Svätý Otec. Vysvetlil, že tu musí ísť o vytvorenie harmónie v podobe dosiahnutia istej výchovno-vzdelávacej dohody, súladu v systéme výchovy a vzdelávania:

„Dohoda vo výchove, ktorá sa dáva v rodine, v škole, doma, v kultúre je nefungujúca... veľmi narušená a nedá sa vykorigovať. Narušená výchovná dohoda znamená, že ako spoločnosť, tak i rodina a rôzne inštitúcie delegujú výchovu na vzdelávacích pracovníkov, učiteľov, ktorí – väčšinou zle platení – majú na pleciach túto zodpovednosť a v prípade, že nedosiahnu výsledok, sú pranierovaní. Ale nikto nepranieruje tie rôzne inštitúcie, ktoré sa vzdali vzdelávacej dohody, delegovali ju na profesionalitu učiteľov. Vzdávam hold učiteľom, ktorí sa ocitli s týmto horúcim zemiakom v rukách: kiež by mali odvahu ísť dopredu.

Sieť Škôl stretnutia chce nejakým spôsobom obnoviť úsilie všetkých o výchovu, chce prinavrátiť harmóniu výchovnej dohody, pretože len vtedy, ak sa všetci, ktorí sme zodpovední za výchovu našich chlapcov a dievčat zosúladíme, bude sa môcť výchova zmeniť. Preto sa Školy stretnutia (Scholas occurrentes) pokúšajú cez kultúru, šport a vedu nachádzať mosty. Vychádzajú smerom k tým, čo sú vzdialení. A dnes sa tešíme tejto interakcii všetkých kontinentov, tomuto vzájomnému porozumeniu.

A ďalej, to, o čo Školám stretnutia ide, je dosiahnutie harmónie vo výchove a vzdelávaní jednotlivej osoby, chlapca, dievčaťa, mladého človeka, študenta. Nehľadať iba informácie, reč hlavy, to nestačí. Scholas occurrentes chce harmonizovať reč hlavy s rečou srdca a rečou rúk. Aby osoba, chlapec, dievča, mladý človek uvažoval nad tým, čo cíti a čo robí. Preciťoval to, na čo myslí a čo robí. Robil to, čo cíti a čo si myslí. Táto harmónia v samotnej osobe - v študentovi - je univerzálnou harmóniou, ak vzdelávacia dohoda je prijatá všetkými. Vyvedie nás z tejto krízy civilizácie, ktorú zakusujeme, keď urobíme ten krok vpred, ktorý si samotná civilizácia od nás vyžaduje.“

Svätý Otec ďalej poukázal na kultúrny a historický kontext, ktorý tvorí fundament pre univerzalitu a harmóniu, napĺňa zmyslom pojomy národ a vlasť. Ako príklady uviedol význam diela Danteho pre talianske prostredie a z argentínskeho prostredia zase spomenul poému Martín Fierro od Josého Hernándeza, významného autora z 19. storočia. Ďalej vymenoval, o čo sa v tejto perspektíve treba usilovať:

„Vrátiť sa ku kultúrnym prvkom, ktoré nám dali zmysel, ktoré nám dali prvú jednotu národnej kultúry národov. Obnoviť - v každej krajine - to, čo je najviac naše, aby sme sa o to delili s ostatnými a zosúladili sa ešte viac. Toto znamená vychovávať ku kultúre.

Okrem toho si to žiada hľadať to, čo je základom osoby, zdravie, hravé schopnosti, tvorivé schopnosti v hre. Kniha Múdrosti hovorí, že Boh sa hral, Božia Múdrosť sa hrala. Nanovo objaviť hru ako výchovný postup, ako výchovnú metódu.Takže výchova nie je len informácia, je kreativitou v hre. Je tu tento hravý rozmer, ktorý napomáha rastu v kreativite a spolupráci.

Napokon hľadať v každom z nás, v našich národoch krásu; tú krásu, ktorá sa ukrýva v našom umení, v našej hudbe, v našom maliarstve, v našom sochárstve, v našej literatúre. Krásno. Viesť ku kráse, pretože harmónia hovorí o kráse a nemôžeme dosiahnuť harmóniu výchovného systému, ak nemáme toto vnímanie krásy.“

Na záver pápež František všetkým ešte raz poďakoval slovami: „Tí, čo z tohto všetkého získavajú, sú mladí. Ďakujem vám teda za to, čo robíte pre budúcnosť, pretože povedeť «mládež» znamená povedať «budúcnosť».“

Téma tohto v poradí už 4. svetového kongresu Škôl stretnutia, ktorý prebiehal vo Vatikáne od 2. do 5. februára znela „Zodpovednosť všetkých pri výchove ku kultúre stretnutia“. V rámci kongresu sa v stredu 4. februára v Aule Pavla VI. konal Medzináboženský festival za pokoj, zatiaľ čo v Marconiho sále v sídle Vatikánskeho rozhlasu bol predstavený nový projekt „Scholas.Lab“.

Konkrétne aplikovanie kultúry stretnutia je prioritou Škôl stretnutia. V ich sieti je aktuálne 400-tisíc štátnych alebo cirkevných škôl na piatich kontinentoch, spojených prostredníctvom športu, vedy a techniky. Školy tohto typu budujú mosty medzi mladými ľuďmi všetkých vyznaní a národov výchovou k pokoju a bratstvu. Nový projekt Scholas Labs je program, ktorý bude odmeňovať inovatívne projekty na zlepšenie vzdelávania prostredníctvom technológie a vytvárania mostov medzi školami vo svete. Jedným z nich je projekt, ktorého cieľom je vytvorenie on-line priestoru pre zdieľanie problémov medzi študentmi, pre podporenie ich úsilia v sociálnej, občianskej a politickej oblasti.

 

Pápež v rannej homílii: Mnohí kresťania sú dnes obeťami nenávisti voči Kristovi

Vatikán 6. februára - Mučeníctvo kresťanov nie je vecou minulosti, mnohí sú i dnes obeťami ľudí, ktorí nenávidia Ježiša Krista, ako skonštatoval pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše, slávenej v kaplnke Domu sv. Marty. Sledujúc evanjelium dňa (Mk 6, 14-29) sa Svätý Otec v úvahách pozastavil pri živote a smrti Jána Krstiteľa, ale aj pri akútnej bolesti kvôli mnohým kresťanom, ktorí sú dnes vedení na smrť preto, že ich život ohlasuje Boha, ktorého iní nenávidia.

Ján Krstiteľ ktorý „nikdy nezradil svoje povolanie“, vedomý si toho, že jeho povinnosťou bolo len oznámiť „blízkosť Mesiáša“, vedomý si, že je „iba hlasom,“ pretože „Slovom bol niekto iný“, „končí svoj život ako Pán, mučeníctvom“. „Človek najväčší z tých, čo sa narodili zo ženy“ sa stáva úplne malým. Najprv podrobený temnote duše, keď pochybuje, či je Ježiš tým, ktorému pripravoval cestu, a potom kráľovi, ktorý bol Jánom fascinovaný a zmätený zároveň. Svätý Otec ďalej poukázal na koniec Jána Krstiteľa:

„Nakoniec, po tejto očiste, po tomto neprestajnom pokorovaní, pripravujúc cestu uponíženiu Ježiša, končí svoj život. Ten zmätený kráľ sa stáva schopným rozhodnutia, ale nie preto, že by sa jeho srdce bolo zmenilo, ale preto, že víno mu dodalo odvahu. A tak Ján končí svoj život pod mocou povrchného, opitého a skorumpovaného kráľa, z rozmaru tanečnice a pre pomstychtivú nenávisť cudzoložnice. Tak končí ten veľký, najväčší muž narodený zo ženy.“

„Keď čítam túto stať“ – poznamenal pápež v tomto momente –, „priznám sa, som dojatý a stále myslím na dve veci:

„Po prvé myslím na našich mučeníkov, mučeníkov našich dní, tých mužov, ženy, deti, ktorí sú prenasledovaní, nenávidení, vyháňaní zo svojich domovov, mučení, masakrovaní. A to nie je vecou minulosti, dnes sa to deje. Naši mučeníci, ktorí končia svoj život z moci skorumpovaných ľudí, ktorí nenávidia Ježiša Krista. Osoží nám myslieť na našich mučeníkov. Dnes myslíme na Pavla Mikiho, avšak to sa stalo okolo roku 1600. Spomeňme si na tých dnešných! Z roku 2015.“

Okrem toho toto neprestajné a úplné pokorovanie Jána Krstiteľa ma núti uvažovať nad tým, že aj my sme na tejto ceste a ideme ku koncu, pokračoval Svätý Otec. Núti ma to uvažovať nad sebou samým:

„Aj ja raz dokonám. Všetci sa pominieme. Nikto nemá život kúpený. My tiež, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, kráčame po ceste existenciálneho zániku života, a to aspoň mňa privádza k modlitbe, aby sa tento zánik podobal čo najviac koncu Ježiša Krista, jeho uponíženiu sa.“

 

           

 

5. februára

 

Pápež František: Niet miesta v službe pre tých, ktorí zneužívajú maloletých

Vatikán 5. februára - Niet miesta v službe pre tých, ktorí zneužívajú maloletých, zdôrazňuje pápež František v liste, adresovanom predsedom biskupských konferencií a predstaveným inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života ohľadom Pápežskej komisie pre ochranu detí a mladistvých. Komisia sa zajtra prvýkrát stretne na svojom plenárnom zasadnutí vo Vatikáne. Založená bola samotným pápežom Františkom v marci minulého roka „s cieľom ponúknuť návrhy a iniciatívy zamerané na zlepšenie pravidiel a postupov na ochranu všetkých detí a zraniteľných dospelých“. Na žiadosť Svätého Otca sú členmi komisie „vysokokvalifikované osobnosti, známe svojím angažovaním sa v tejto oblasti“.

V liste pápež František pripomína dojímavé stretnutie z júla minulého roka, stretnutie s niektorými ľuďmi, ktorí boli v minulosti sexuálne zneužívaní kňazmi. Ako píše, tam mohol osobne zažiť „intenzitu ich utrpenia“ a „silu ich viery“. A toto „ho upevnilo v presvedčení, že musíme aj naďalej robiť všetko pre to, aby bola z Cirkvi vykorenená pliaga sexuálneho zneužívania detí a otvorená cesta zmierenia a uzdravenia v prospech tých, ktorí boli zneužívaní“. Z týchto dôvodov v decembri minulého roka ku Komisii pridal niekoľko nových členov, ktorí zastupujú miestne cirkvi po celom svete.

V tomto kontexte „Komisia bude novým, platným a účinným nástrojom“, pre napomáhanie „animovania a podpory úsilia celej Cirkvi“, aby boli uplatňované v praxi „opatrenia potrebné na zabezpečenie ochrany maloletých a zraniteľných dospelých osôb a aby sa zadosťučinilo spravodlivosti a milosrdenstvu“.

Ako Svätý Otec ďalej píše, rodiny musia vedieť, že Cirkev nešetrí na úsilí o ochranu ich detí a majú právo obrátiť sa na ňu s plnou dôverou, pretože je bezpečným domom. Nemôže byť teda daná prednosť iným úvahám, akejkoľvek povahy, ako je napr. túžba vyhnúť sa škandálu, pretože niet absolútne žiadneho miesta v službe pre tých, ktorí zneužívajú maloletých.“

Malo by tiež byť „starostlivo sledované, aby sa v plnej miere uplatňoval v praxi obežník vydaný Kongregáciou pre náuku viery 3. mája 2011 na pomoc biskupským konferenciám pri príprave usmernení pre prejednávanie prípadov zneužívania maloletých duchovnými. Je dôležité, aby biskupské konferencie prijali nástroje pre pravidelnú revíziu noriem a overovanie ich plnenia. Diecézny biskup a vyšší rehoľní predstavní majú povinnosť zabezpečiť, aby vo farnostiach a iných cirkevných inštitúciách bola garantovaná bezpečnosť detí a zraniteľných dospelých.“

Okrem toho sú diecézy a rehoľné inštitúty povzbudzované k tomu, aby vytvárali programy pastoračnej starostlivosti, ktoré by sprostredkovali psychologické a duchovné služby. Svätý Otec vyzýva k otvorenosti pre stretnutia s obeťami a ich blízkymi: „ide o cenné príležitosti počúvať a požiadať o odpustenie tých, ktorí veľa trpeli“.

Pre všetky tieto dôvody pápež žiada predsedov biskupských konferencií a predstavených inštitútov zasväteného života o plnú a starostlivú spoluprácu s Komisiou pre ochranu maloletých.

„Nech nám pomáha Panna Mária, Matka nehy a milosrdenstva s veľkorysosťou a prísnosťou splniť našu povinnosť pokorne uznať a napraviť nespravodlivosti minulosti a byť vždy vernými úlohe chrániť tých, ktorých má Ježiš v obľube“ – píše pápež František v závere dnes publikovaného listu, nesúceho dátum 2. februára 2015.

 

Pápež gréckym biskupom: Solidaritou proti kultúre pesimizmu

Vatikán 5. februára - Víťaziť nad kultúrou pesimizmu dôverou v budúcnosť a svedectvom o bratstve a solidarite v celej krajine. K tomu nabáda pápež František biskupov Grécka v príhovore, ktorý im odovzdal počas dnešného stretnutia v rámci návštevy Ad limina apostolorum.

Podľa slov Svätého Otca je aj takéto stretnutie vždy príležitosťou pre upevnenie jednoty biskupov a bratského spoločenstva, „ktoré je nevyhnutné pre rast cirkvi v Grécku, ako aj pre pokrok spoločnosti“.

Ako píše, to ešte viac platí v krajine, ktorá teraz viac ako inokedy potrebuje dialóg medzi jednotlivými politickými a kultúrnymi zložkami v prospech ochrany a podpory spoločného dobra.

„Bratstvo na jednej strane predpokladá starostlivosť a posilnenie kultúrnych tradícií a kresťanských koreňov gréckej spoločnosti, na druhej strane vyžaduje otvorenosť ku kultúrnym a duchovným hodnotám, ktoré prinášajú mnohí migranti, v duchu úprimného prijatia týchto bratov a sestier, bez rozdielu rasy, jazyka alebo náboženstva“– píše ďalej Svätý Otec.

Pripomína, že kresťanské komunity, ktoré sú skutočne „zjednotené medzi sebou a zároveň otvorené stretnutiu a prijatiu, a to najmä voči najviac znevýhodneným skupinám, môžu skutočne prispieť k transformácii spoločnosti, aby bola viac v súlade s evanjeliovým ideálom.“ Pápež vyjadruje ocenenie už existujúcej pastoračnej a charitatívnej činnosti v krajine a biskupov povzbudzuje, aby pokračovali s novým misijným úsilím, zahŕňajúc do tejto práce najmä mladých, ktorí sú budúcnosťou národa.

Tvárou v tvár pokračujúcej ekonomickej a finančnej kríze, ktorá zasiahla Grécko, povzbudzuje gréckych biskupov k dôvere v budúcnosť, aby sa tak postavili proti tzv. „kultúre pesimizmu“. Kľúčom k úspechu je podľa jeho slov „duch solidarity“, ktorého každodenným svedkom má byť každý kresťan, aby bol „kvasom nádeje“. Pápež tiež podporuje úsilie biskupov o udržiavanie „konštruktívnych vzťahov“ s gréckymi orgánmi a všetkými zložkami spoločnosti, s cieľom šíriť túto perspektívu solidarity, dialógu a spolupráce s ostatnými európskymi krajinami.

Svätý Otec napokon vyzýva gréckych biskupov, aby pokračovali v dialógu s Pravoslávnou cirkvou na ceste ekumenizmu, ktorá je pre Grécko neodmysliteľnou perspektívou pre budúcnosť pokoja a duchovnej plodnosti. Text pápeža prináša tiež podnety pre formáciu a motiváciu kléru a zasvätených, i pre prípravu párov na manželstvo vzhľadom na oslabenie rodiny a v dôsledku procesu sekularizácie.

V 11-miliónovom Grécku, kde má prevahu pravoslávne kresťanstvo, sa podiel katolíkov pohybuje okolo 2%. K ich počtu výrazne prispievajú prisťahovalecké menšiny z iných krajín. Ide najmä o katolíkov latinského obradu, no prítomné sú aj katolícke komunity byzantského a arménskeho obradu a tiež protestantské spoločenstvá. V krajine je vyše 1% moslimov, žijúcich najmä pri hraniciach s Tureckom.

 

Pápež v rannej homílii: Čo je najkrajšou pochvalou pre apoštola

Vatikán 5. februára - Cirkev musí ohlasovať evanjelium v chudobe. Kto ho ohlasuje, musí mať za cieľ zmierňovanie biedy chudobných, nezabúdajúc však nikdy, že táto služba je dielom Ducha Svätého a nie ľudských síl. Uzdravovať, pozdvihovať, oslobodzovať, vyháňať nečistých duchov, a potom skromne uznať: bol som len jednoduchým „robotníkom Kráľovstva“. To je to, čo má robiť a ako má o sebe hovoriť Kristov služobník.

Toto je základná myšlienka homílie svätej omše, ktorú slávil pápež František v kaplnke Domu sv. Marty dnes ráno. Vrátil sa v nej k evanjeliu dňa (Mk 6, 7-13), v ktorom Ježiš posiela svojich učeníkov po dvoch do dedín, aby kázali, uzdravovali chorých a vyháňali nečistých duchov. Zameral sa na Ježišov opis štýlu, ktorý majú prijať za svoj jeho učeníci, poslaní k ľuďom. Majú byť slobodní od okázalosti, nebrať so sebou ani chlieb, ani kapsu, žiadne peniaze do opasku. To preto, ako dodáva pápež, lebo evanjelium „má byť ohlasované v chudobe“, pretože „spása nie je nejakou teológiou prosperity“. Je jedine a len „dobrou zvesťou“ o oslobodení pre každého utláčaného:

„Toto je poslanie Cirkvi: Cirkvi, ktorá uzdravuje, ktorá lieči. Niekoľkokrát som hovoril o Cirkvi ako poľnej nemocnici. To je pravda, koľko zranených tu je, koľkí sú zranení! Ako veľa ľudí potrebuje, aby boli ich rany zahojené! Toto je poslanie Cirkvi: hojiť rany srdca, otvárať dvere, oslobodzovať, hovoriť, že Boh je dobrý, Boh odpúšťa všetko, Boh je Otec, Boh je nežný, Boh stále čaká ...“

Odklon od podstaty tohto ohlasovania znamená riziko skreslenia poslania Cirkvi, čím sa z jej veľkého úsilia o zmiernenie rôznych foriem núdze vytratí to jediné, na čom záleží: prinášať Krista chudobným, slepým, väzneným:

„Je pravda, že musíme prijať pomoc a vytvárať organizácie, ktoré sú v tom nápomocné, to áno, pretože Pán nám dáva na to dary. Keď však pozabudneme na túto misiu, pozabudneme na chudobu, pozabudneme na apoštolskú horlivosť a našu nádej upneme na tieto prostriedky, Cirkev pomaly skĺzne do mimovládnej organizácie a stane sa síce peknou organizáciou: silnou, ale nie evanjeliovou, pretože tam chýba ten duch, tá chudoba, tá moc uzdravovať.“

Keď sa učeníci vrátili šťastní z ich poslania, Ježiš ich vzal so sebou do ústrania, „aby si trochu odpočinuli“. Svätý Otec upozornil na ponaučenie, ktoré im Ježiš vtedy dal:

„Nehovorí im: ‚Ste ohromní, teraz si lepšie zorganizujte veci pre budúci raz...‘ Povie im len: ‚Keď ste urobili všetko, čo ste mali urobiť, povedzte si: Sme neužitoční sluhovia. Toto je apoštol. A čo by bolo najkrajšou pochvalou pre apoštola? ‚Bol to robotník Kráľovstva, pracovník Kráľovstva.‘ To je najväčšia pochvala za to, že ide touto Ježišovou cestou: ide uzdravovať, ochraňovať, hlásať dobrú zvesť a tento milostivý rok, pracovať na tom, aby ľud znovu našiel Otca, aby zavládol pokoj v srdciach ľudí.“

 

4. februára

Svätý Otec opäť povzbudil Slovensko v zápase na obranu rodiny

Vatikán 4. februára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec adresoval osobitné slová prítomným Slovákom: „Pozdravujem slovenských pútnikov a prostredníctvom nich chcem vyjadriť moju podporu Cirkvi na Slovensku, povzbudiac všetkých pokračovať v zápase na obranu rodiny, životodarnej bunky spoločnosti.“

Na tieto slová sa v zaplnenej Aule Pavla VI. ozval radostný aplauz veľkej skupiny slovenských pútnikov so zástavami a transparentmi na podporu rodiny. Boli medzi nimi aj účastníci autobusovej púte organizovanej Fórom života, ktorí sa už v nedeľu zúčastnili v Ríme na slávení celotalianskeho Dňa za život.

Svoju katechézu zameral pápež František na úlohu otca v rodine, pokračujúc tak v téme z minulého týždňa, keď hovoril o nebezpečenstve plynúcom z nedostatočnej prítomnosti otca v rodine. Tentoraz sa sústredil na pozitívnu stránku otcovstva. Poukázal na sv. Jozefa, ako spravodlivého muža, otca Nazaretskej rodiny. Hovoril o osobnom príklade otca a jeho múdrosti pri výchove detí. Prítomnosť otca v rodine znamená po boku manželky zdieľať všetky radosti, bolesti, námahy a nádeje a stáť pri deťoch v ich dozrievaní. Neznamená to byť kontrolórom, povedal pápež František, naopak, otcovský postoj sa vyznačuje rešpektovaním individuality detí a láskavou trpezlivosťou.

Na záver Svätý Otec adresoval výzvu k zmiereniu na Ukrajine. Ako povedal, namiesto toho, aby sa hovorilo o boji o „víťazstvo“, jediným správnym slovom je „pokoj“. Pripomenul, že na oboch stranách sú kresťania, ktorých má spájať spoločný krst.

Fórum života zorganizovalo 1. - 4. februára autobusovú púť do Ríma za rodiny, ktorej cieľom je vyprosiť požehnanie pre slovenské rodiny, ako aj pre všetky aktivity na Slovensku týkajúce sa ochrany a podpory ľudského života a rodiny. Predsedníčka Fóra života Marcela Dobešová uviedla: „Chceme aj takto viditeľne odovzdať posolstvo Svätému Otcovi, že na Slovensku je silná skupina ľudí, ktorá chráni rodinu pre dobro celého Slovenska i Európy. Potrebujeme sa duchovne povzbudiť a posilniť, pretože nás tento rok čaká veľa práce a náročné udalosti na Slovensku ako je referendum o ochrane rodiny a Pochod za život.“ Súčasťou púte je modlitba v štyroch rímskych bazilikách, slávenie svätej omše s Mons. Cyrilom Vasiľom SJ, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi a prehliadka Vatikánskych múzeí.

 

 

Pápež pokračoval v katechéze o otcovi, apeloval i na sitáciu na Ukrajine

Vatikán 4. Februára. Svätý Otec František počas generálnej audiencie pokračoval v katechéze o úlohe otca v rodine, ktorú začal uplynulý týždeň. Prítomným pútnikom dnes hovoril o nebezpečenstve plynúcom z nedostatočnej prítomnosti otca v rodine. Tentoraz sa sústredil na pozitívnu stránku otcovstva.

*

Katechézu Svätého Otca Františka pri dnešnej generálnej audiencii uviedlo biblické čítanie z Listu Efezanom: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,1-4).

Obsah katechézy zameral pápež František na úlohu otca v rodine, pokračujúc tak v téme z minulého týždňa, keď hovoril o nebezpečenstve plynúcom z nedostatočnej prítomnosti otca v rodine. Tentoraz sa sústredil na pozitívnu stránku otcovstva. Poukázal na sv. Jozefa ako spravodlivého muža, otca Nazaretskej rodiny. Hovoril o osobnom príklade otca a jeho múdrosti pri výchove detí.

Prítomnosť otca v rodine znamená po boku manželky zdieľať všetky radosti, bolesti, námahy a nádeje a stáť pri deťoch v ich dozrievaní. Neznamená to byť kontrolórom, povedal pápež František, naopak, otcovský postoj sa vyznačuje rešpektovaním individuality detí a láskavou trpezlivosťou.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel venovať druhej časti zamyslenia nad postavou otca v rodine. Minule som rozprával o nebezpečenstve «neprítomných» otcov, dnes sa chcem zamerať predovšetkým na jej pozitívny aspekt. Aj sv. Jozef mal pokušenie zanechať Máriu, keď zistil, že bola v požehnanom stave, avšak zasiahol Pánov anjel, ktorý mu zjavil Boží plán a jeho poslanie byť domnelým otcom. A Jozef, muž spravodlivý, «prijal svoju manželku» (Mt 1,24) a stal sa otcom Nazaretskej rodiny.

Každá rodina dnes potrebuje otca. Dnes sa pristavíme pri hodnote jeho úlohy, a chcel by som pritom vychádzať z niekoľkých vyjadrení, ktoré sa nachádzajú v Knihe prísloví, zo slov, ktorými sa otec obracia na syna, a hovorí takto: «Syn môj, ak bude tvoje srdce múdre, aj moje srdce sa bude radovať. Moje vnútro bude plesať, keď budú tvoje pery hovoriť správne slová» (porov. Prís 23,15-16). Nedá sa lepšie vyjadriť hrdosť a dojatie otca, ktorý sa presvedčí, že odovzdal synovi to, čo je v živote naozaj dôležité, a teda múdre srdce. Tento otec nehovorí: «Som na teba hrdý, pretože si ako ja, pretože opakuješ veci, ktoré hovorím a konám ja». Nie, nehovorí mu nič také. Naopak, vraví mu niečo omnoho dôležitejšie, čo by sme mohli interpretovať takto:

«Budem šťastný zakaždým, keď uvidím, že konáš múdro a budem dojatý vždy, keď začujem, že hovoríš čestne. Toto som ti chcel zanechať, aby sa ti to stalo vlastným: schopnosť cítiť a konať, hovoriť a usudzovať s múdrosťou a poctivosťou. A aby si sa mohol stať takým, naučil som ťa veci, ktoré si nepoznal, napravil som chyby, ktoré si nevidel. Postaral som sa, aby si pociťoval hlboký a zároveň diskrétny cit, ktorý si možno naplno nerozpoznal, keď si bol mladý a neistý. Vydal som pred tebou svedectvo prísnosti a pevnosti, ktorému si možno nerozumel, keďže si túžil iba po priazni a ochrane. Sám som musel ako prvý prejsť skúškou múdrosti srdca, bdieť nad návalmi citu i roztrpčenosti, aby som zniesol ťarchu nevyhnutných nedorozumení a našiel správne slová, aby som bol pochopiteľný. A teraz, pokračuje otec, keď vidím, že sa snažíš byť taký voči svojim deťom i voči druhým, som dojatý. Som šťastný, že som tvoj otec.»

Takto hovorí múdry a zrelý otec. Otec dobre vie, koľko stojí odovzdávanie tohto dedičstva: koľko blízkosti, koľko vľúdnosti a koľko pevnosti. Avšak akú útechu a odmenu dostane, keď jeho synovia budú na česť tomuto dedičstvu! Táto radosť je zadosťučinením za každú námahu, prekonáva každé nedorozumenie a uzdravuje každé zranenie.

Na prvom mieste je však potrebné, aby bol otec v rodine prítomný. Nech je nablízku svojej manželke, aby sa s ňou delil o všetko, o radosti i bolesti, o námahy a nádeje. A nech je nablízku deťom v ich raste: keď sa hrajú a keď si plnia povinnosti, keď sú roztopašné i keď sú úzkostlivé, keď sa vedia podeliť i keď sú mlčanlivé, keď sú odvážne i keď majú strach, keď urobia chybný krok i keď opäť nájdu cestu. Otec nech je vždy prítomný. Slovo prítomný neznačí to isté ako kontrolór! Pretože otcovia, ktorí sú prílišnými kontrolórmi potláčajú svoje deti, neumožňujú im rásť!

Evanjelium nám hovorí o príkladnosti Otca, ktorý je na nebesiach – jediný, ako hovorí Ježiš, ktorý môže byť vskutku nazývaný «dobrým Otcom» (porov. Mk 10,18). Všetkým je známe to mimoriadne podobenstvo nazývané «O márnotratnom synovi», či lepšie «O milosrdnom otcovi», ktoré sa nachádza v pätnástej kapitole Lukášovho evanjelia (porov. 15,11-32). Koľko dôstojnosti a nežnosti je v očakávaní otca, ktorý stojí pri dverách domu čakajúc, že sa syn vráti! Otcovia musia byť trpezliví. Mnohokrát sa nedá robiť nič iné, iba čakať; modliť sa a čakať trpezlivo, vľúdne, veľkoryso a milosrdne.

Dobrý otec vie čakať a vie odpúšťať z hĺbky srdca. Isteže, vie aj rázne naprávať: nie je slabým, ústupčivým, sentimentálnym otcom. Otec, ktorý vie napomínať bez toho, aby ponižoval, je zároveň tým, ktorý vie chrániť bez toho, aby sa šetril. Raz som na jednej svadobnej slávnosti počul, ako istý otec povedal: «Niekedy musím trochu deti vybiť... ale nikdy nie po tvári, aby som ich neponížil». Aké pekné! Pozná význam dôstojnosti. Keď musí vytrestať, urobí to spravodlivo a ide sa ďalej.

Ak je teda niekto, kto dokáže až do hĺbky vysvetliť modlitbu «Otče náš», ktorú nás naučil Ježiš, tak je to človek, ktorý prežíva otcovstvo v prvej osobe. Bez milosti, ktorá pochádza od Otca, ktorý je na nebesiach, otcovia strácajú odvahu a utekajú z boja. No deti potrebujú nájsť otca, ktorý ich čaká, keď sa vrátia po svojich pádoch. Urobia všetko, aby to nepriznali, neukázali navonok, avšak potrebujú ho. Ak ho nenájdu, otvoria sa im rany, ktoré je ťažké zaceliť.

Cirkev, naša matka, sa usiluje všetkými silami podporovať pozitívnu a veľkorysú prítomnosť otcov v rodinách, pretože oni sú pre nové generácie strážcami a nezastupiteľnými sprostredkovateľmi viery v dobro, viery v spravodlivosť a Božiu ochranu, tak ako sv. Jozef.“

*

Svätý Otec v závere opäť vyslovil silný apel v súvislosti s kritickou situáciou na Ukrajine. Zdôraznil, že v bratovražednej vojne sú na oboch stranách kresťania, ktorých spája spoločný krst. Cieľom podľa jeho slov nemôže byť porážka protivníka, ale jedine dosiahnutie pokoja. Prinášame plné znenie apelu Svätého Otca Františka k Ukrajine:

*

„Moja myšlienky opäť smerujú k milovanému ukrajinskému ľudu. Žiaľ, situácia sa zhoršuje a zostruje sa kontrast medzi zainteresovanými stranami. Modlime sa predovšetkým za obete, medzi ktorými sú mnohí civilisti, a za ich rodiny a prosme Pána, aby čím skôr zastavil toto hrozné bratovražedné násilie. Obnovujem naliehavú výzvu, aby sa vynaložilo všetko úsilie – aj na medzinárodnej úrovni – na obnovenie dialógu, jedinej možnej cesty pre znovunastolenie pokoja a svornosti v tej sužovanej zemi.

Bratia sestry, keď počujem slová „víťazstvo“ alebo „porážka“, cítim veľkú bolesť, veľký smútok v srdci. Nie sú to správne slová. Jediným správnym slovom je „pokoj“. Toto je jediné správne slovo. Myslím na vás, ukrajinskí bratia a sestry ... No uvažujte, tu je vojna medzi kresťanmi! Vy všetci máte ten istý krst! Bojujete medzi sebou ako kresťania. Myslite na to, na tento škandál. Modlime sa všetci, lebo modlitba je naším protestom pred Bohom v čase vojny.“

Osobitné slová adresoval aj prítomným Slovákom. Pozdravil Cirkev na Slovensku a povzbudil ju, aby pokračovala v úsilí brániť rodinu ako životodarnú bunku spoločnosti. Svätý Otec František ocenil úsilie o ochranu hodnoty rodiny v súvislosti s pripravovaným referendom už koncom minulého mesiaca, kedy sa na rannej svätej omši v kaplnke Domu sv. Marty vo Vatikáne zúčastnila skupina Slovákov.

 

 

2. februára

Pápež František rehoľníkom: Buďte vodcami, ktorí sú sami vedení Kristom

Vatikán 2. februára – Dnešné slávenie sviatku zasvätených vo Vatikánskej bazilike so začiatkom o 17.30 otvorila procesia s horiacimi sviecami. Sviatok obetovania Pána, ktorý sa slávi práve v Roku zasväteného života, mal osobitne slávnostný charakter, za účasti hlavných predstavených mužských i ženských reholí a spoločenstiev rozličných podôb zasväteného života. V Bazilike zaplnenej 7-tisícovým zhromaždením bola výrazná prítomnosť rehoľných sestier. So Svätým Otcom Františkom koncelebrovali kardináli a ďalší členovia Rímskej kúrie, medzi nimi kardinál Joao Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre rehoľníkov a ďalší členovia dikastéria.

Socha Panny Márie s Ježiškom v náručí umiestnená vedľa oltára bola liturgickým symbolom počas slávenia. Na gesto Božej Matky držiacej Ježiška na rukách poukázal Svätý Otec aj vo svojej homílii. Ako absolútny vzor rehoľného života predstavil zníženie sa Boha k nám v osobe Ježiša Krista. Poslušnosť prežívaná uprostred konkrétnej reality rehole predstavuje podľa jeho slov cestu vedúcu k múdrosti. Prejavom tejto múdrosti je radosť rehoľnej osoby a jej kreativita. Na príklade Panny Márie a starca Simeona pápež František vysvetlil tajomstvo života kresťana: ten, kto Krista nesie, je ním sám nesený. Rehoľník tak má byť vodcom, ktorý je sám vedený Kristom.

 

Plné znenie homílie pápeža Františka

„Máme pred očami mysle ikonu Matky Márie, ktorá kráča s Dieťaťom Ježišom v náručí. Uvádza ho do chrámu, predstavuje ho ľudu, prináša ho, aby sa stretol so svojím ľudom.

Náručie matky je ako „rebrík“, po ktorom Boží Syn schádza smerom k nám, rebrík Božej blahosklonnosti. Počuli sme to v prvom čítaní z Listu Hebrejom (2,14-18): Kristus sa «vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom» (2, 17). Je to dvojitá cesta Ježiša: On zišiel, stal sa takým ako my, aby spolu s nami vystúpil k Otcovi, urobiac nás takými, ako on.

Môžeme kontemplovať v srdci tento pohyb predstavujúc si evanjeliovú scénu, kde Mária vstupuje do chrámu s Dieťaťom v náručí. Panna Mária kráča, no je to Syn, ktorý kráča pred ňou. Ona ho nesie, no je to on, kto nesie ju na tejto ceste Boha, ktorý prichádza k nám, aby sme my mohli ísť k nemu.

Ježiš kráčal tou istou cestou ako my a ukázal nám novú cestu, „novú a živú cestu“ (porov. Hebr. 10,20), ktorou je on sám. A pre nás zasvätených je toto jediná cesta, ktorou v konkrétnosti a bez alternatív máme kráčať s radosťou a vytrvalosťou.

Evanjelium až päťkrát zdôrazňuje poslušnosť Márie a Jozefa voči „Pánovmu zákonu (porov. Lk 2,22.23.24.27.39). Ježiš neprišiel konať vlastnú vôľu, ale vôľu Otca; a toto – povedal – bolo jeho pokrmom (porov. Jn 4,34). Tak ten, kto nasleduje Ježiša, vydáva sa na cestu poslušnosti ako napodobňovanie „blahosklonnosti“ Pána, znižujúc sa a osvojujúc si vôľu Otca, a to až po zrieknutie sa a pokorenie seba samého (porov. Flp. 2,7-8). Pre rehoľníka napredovať znamená znížiť sa v službe, čiže rovnaká cesta ako cesta Ježiša, ktorý «sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom» (Flp 2,6). Ponížiť sa, stanúc sa sluhom, aby som slúžil.

A táto cesta nadobúda formu reguly, vtlačená do charizmy zakladateľa. Regulou, ktorá je nezastupiteľná je pre všetkých vždy evanjelium, toto zníženie sa Krista, ale Duch Svätý vo svojej nekonečnej kreativite ho vyjadruje aj v rozličných regulách zasväteného života, všetky sa však rodia z nasledovania Krista, z tejto cesty zníženia sa v službe.

Cez tento „zákon“ zasvätení môžu dosiahnuť múdrosť, ktorá nie je nejakou abstraktnou schopnosťou, ale dielom a darom Ducha Svätého, a evidentným znakom takejto múdrosti je radosť. Áno, evanjeliová radosť rehoľníka je dôsledkom tejto cesty zníženia sa s Ježišom... A keď sme smutní, osoží nám pýtať sa: „Ako žijeme tento kenotický rozmer?“

V rozprávaní o Obetovaní Ježiša je múdrosť reprezentovaná dvoma starými ľuďmi, Simeonom a Annou, osobami poslušnými Duchu Svätému (pripomína sa to štyrikrát), ním vedení, ním oduševňovaní. Pán im dal múdrosť prostredníctvom dlhého kráčania cestou poslušnosti jeho zákonu, poslušnosti, ktorá na jednej strane ponižuje a je sebazrieknutím, avšak na druhej strane, je to poslušnosť, ktorá udržiava a zaručuje nádej, robiac ich kreatívnymi, pretože boli plní Ducha Svätého. Oni slávia aj istý druh liturgie okolo dieťaťa vstupujúceho do chrámu: Simeon chváli Pána a Anna „hlása“ spásu (porov. Lk 2,28-32.38).

Tak ako v prípade Márie, aj starec Simeon drží dieťa na rukách, no v skutočnosti je to dieťa, ktoré vedie starca. Liturgia Prvých vešpier dnešného sviatku to vyjadruje veľmi jasným a krásnym spôsobom: «senex puerum portabat, puer autem senem regebat» [Starec dieťa niesol, avšak dieťa viedlo starca]. Tak Mária, mladá matka, ako aj Simeon, starý „dedko“, nesú dieťa na rukách, ale je to dieťa, ktoré ich oboch vedie.

Je zaujímavé všimnúť si, že pri tejto udalosti tí, čo sú tu kreatívni, nie sú mladí, ale starí. Mladí, ako Mária a Jozef, sa riadia Pánovým zákonom na ceste poslušnosti. Starí, ako Simeon a Anna, vidia v dieťati naplnenie Zákona a Božích prisľúbení. A sú schopní sláviť: sú kreatívni v radosti, v múdrosti. Nuž, Pán premieňa poslušnosť na múdrosť pôsobením svojho Ducha Svätého.

Boh môže neraz udeliť dar múdrosti neskúsenému mladému, stačí, aby bol disponovaný ísť cestou poslušnosti a poddajnosti voči Duchu. Táto poslušnosť a táto poddajnosť nie sú nejakou teoretickou záležitosťou, ale sa riadia logikou vtelenia Slova: poddajnosť a poslušnosť voči zakladateľovi, poddajnosť a poslušnosť voči konkrétnej reguli, poddajnosť a poslušnosť predstavenému, poddajnosť a poslušnosť Cirkvi. Ide o poddajnosť a poslušnosť, ktoré sú konkrétne.

Cestou vytrvalého kráčania v poslušnosti dozrieva osobná a komunitná múdrosť, a takto sa stáva možným aj dať pravidlá do vzťahu s dobou: pravá aktualizácia („aggiornamento“), to je totiž dielom múdrosti, vyformovanej poddajnosťou a poslušnosťou.

Oživenie a obnova zasväteného života vedú cez veľkú lásku k reguli, a tiež cez schopnosť kontemplovať a načúvať starším v kongregácii. Takto sa „poklad“, charizma každej rehoľnej rodiny chráni spoločne poslušnosťou a múdrosťou. A touto cestou sme chránení pred prežívaním nášho zasvätenia na spôsob zľahčený („light“) a nevtelený do reality, ako keby to bola nejaká gnóza, ktorá sa zredukuje na „karikatúru“ rehoľného života, karikatúru, v ktorej sa uskutočňuje nasledovanie bez zriekania sa, modlitba bez stretnutia, bratský život bez spoločenstva, poslušnosť bez dôvery, láska bez transcendencie.

Aj my dnes, tak ako Mária a ako Simeon, chcem vziať Ježiša do rúk, aby sa stretol so svojím ľudom, a istotne ho dostaneme, ak sa necháme ovládnuť tajomstvom Krista. Vedieme ľud k Ježišovi, nechávajúc sa z našej strany viesť ním. Toto je to, čím máme byť: vodcami, ktorí sú vedení.

Nech nám Pán na príhovor Márie, našej Matky, svätého Jozefa a svätých Simeona a Anny udelí to, o čo sme ho žiadali v modlitbe dňa: Aby «sme mu aj my boli obetovaní, naplno obnovení v duchu». Nech je tak.

 

 

Svätý Otec litovským biskupom: Viesť dialóg a čeliť ideológiám destabilizujúcim rodinu

Vatikán 2. februára – Dnes sa vo Vatikáne konala prvá tohtoročná návšteva Ad limina apostolorum. Stretnutie Svätého Otca s jedenásťčlennou skupinou biskupov z Litvy prebiehalo v atmosfére spontánnej konverzácie. Pripravený príhovor im odovzdal v písomnej podobe. Pápež František sa v ňom obracia na litovských biskupov nasledovne:

„Prišli ste do Ríma s vašou mladosťou, no aj s vašou heroickosťou. Sú medzi vami niektorí mladí spolubratia, no predovšetkým preláti, ktorí prešli smutným obdobím prenasledovania. Vďaka vám za vašu službu svätému Božiemu ľudu!“

Svätý Otec ďalej vyzdvihuje blízkosť pastierov litovskému ľudu, ich snahu o pomoc ako v materiálnych ťažkostiach, tak aj pri budovaní spoločnosti a kultúry v krajine. Jedným zo základov identity tamojšej spoločnosti je totiž podľa Svätého Otca sila evanjelia a láska k Božej Matke.

„Drahí bratia, poznám vaše apoštolské námahy. Ak počas dlhého obdobia bola Cirkev vo vašej krajine utláčaná režimami založenými na ideológiách oponujúcich ľudskej dôstojnosti a slobode, dnes musíte čeliť ďalším nástrahám, ako napríklad sekularizmu a relativizmu. Preto, súčasne s neúnavným hlásaním evanjelia a kresťanských hodnôt, nesmieme zabudnúť na konštruktívny dialóg so všetkými, aj s tými, čo nepatria k Cirkvi alebo ktorí sú náboženskej skúsenosti vzdialení. Starajte sa, aby kresťanské spoločenstvá boli vždy miestami prijatia, otvorenej a konštruktívnej konfrontácie, stimulom celej spoločnosti v snahe o všeobecné dobro.“

Pápež František litovských biskupov povzbudil k modlitbe za kňazov, aby boli veľkodušní, obetaví a oddaní, ako aj za presvedčených laikov, ktorí by priniesli občianskej spoločnosti hodnotný kresťanský príspevok. Pápež zároveň zdôraznil potrebu povzbudzovať veriacich k tomu, aby v občianskej, kultúrnej, politickej a sociálnej oblasti boli prítomní so silou zrelej viery.

„Ako viete, v tomto období je celá Cirkev angažovaná na ceste reflexie o rodine, o jej kráse, o jej hodnote a o výzvach, ktorým je v našich časoch povolaná čeliť. Aj vás, ako pastierov, povzbudzujem, aby ste aj vy prispeli k tomuto veľkému dielu rozlišovania a obzvlášť, aby ste dbali o pastoráciu rodín, aby manželia cítili blízkosť kresťanského spoločenstva a aby sa im pomohlo «nepripodobňovať sa tomuto svetu, ale premieňať sa neustále v duchu evanjelia» (porov. Rim 12,2). Aj vaša krajina, ktorá je už plne začlenená do Európskej únie, je vystavená vplyvu ideológií, ktoré by chceli zaviesť prvky destabilizácie rodín, ovocie zle chápaného zmyslu osobnej slobody. Stáročné litovské tradície, ktorých sa to týka, vám pomôžu odpovedať na tieto výzvy podľa rozumu a viery.“

Svätý Otec litovských biskupov vyzval k neúnavnej modlitbe tamojšej Cirkvi za povolania do kňazstva a zasväteného života, ako aj k ich dobrej formácii. Povzbudil ich k starostlivej láske ku kňazom a tiež k osobitnej pozornosti voči katechétom.

„Nakoniec vás vyzývam k starostlivosti o chudobných. Aj v Litve, napriek aktuálnemu ekonomickému rozvoju, sa nachádzajú mnohí núdzni, nezamestnaní, chorí, opustení. Buďte im nablízku. A nezabudnite na tých, ktorí, najmä medzi mladými, z rôznych príčin opúšťajú krajinu a snažia sa nájsť novú cestu v zahraničí. Ich vzrastajúci počet a ich potreby si vyžadujú pozornosť a pastoračnú starostlivosť zo strany Konferencie biskupov, aby si mohli zachovať vieru a litovské náboženské tradície.“

Pápež František nakoniec v príhovore zveril celú cirkev v Litve pod ochranu Panny Márie, ktorú si tamojší veriaci vo Vilniuse a Šiluve uctievajú ako Rannú Hviezdu -„Bránu Zornice“.

Litva je postsovietskym pobaltským štátom s viac než troma miliónmi obyvateľov. Z nich sa 78% hlási ku katolíckej viere, náboženské menšiny tvoria protestanti a pravoslávni. Zaujímavosťou je, že krajina prijala krst až v roku 1387. Patrónom krajiny je sv. Kazimír. Cirkev je tu prítomná vo dvoch arcidiecézach a piatich sufragánnych diecézach.

 

 

Miesto ženy v kultúre a spoločnosti je témou Pápežskej rady pre kultúru

Vatikán 2. februára – Vo Vatikáne sa bude v tomto týždni hovoriť o úlohe ženy. V Tlačovom stredisku Svätej stolice dnes predstavili obsah plenárneho zasadania Pápežskej rady pre kultúru, ktoré sa uskutoční od 4. do 7. februára na tému: „Ženské kultúry: medzi rovnakosťou a rozdielnosťou“. Na prezentácii sa zúčastnili: predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Gianfranco Ravasi, riaditeľka talianskej televízie RAI Anna Maria Tarantolaová, riaditeľka RAI News Monica Maggioniová, profesor sociológie Cansuelo Corradi z rímskej univerzity LUMSA a herečka Nancy Brilliová. V záverečný deň zasadania účastníkov prijme na audiencii pápež František.

Pápežská rada pre kultúru dá na svojom zasadnutí priestor príspevkom na témy ako je postavenie žien v kultúrach z pohľadu kultúrnej antropológie a sociologickej analýzy s ohľadom na reciprocitu, komplementárnosť a rozličnosť. Ďalej sa bude hovoriť o ženských charakteristikách v spojitosti s darovaním života, ktoré prekračujú biologické materstvo, o hodnote ženského tela a problémoch spojených s jeho komercializáciou, s násilím a pod. O žene sa bude hovoriť aj v spojitosti s náboženstvom, vzhľadom na miesto a spôsoby účasti ženy na živote Cirkvi v súčasnosti.

Prednášateľkami príspevkov na spomenuté témy budú samotné ženy. Súčasťou programu bude aj divadelné predstavenie otvorené verejnosti s názvom: „Pohľad žien“. Uskutoční sa 4. februára o 15.30 v rímskom divadle Teatro Argentina a prenášať ho bude aj talianska televízia RAI.

 

1. februára

Pápež František na Anjel Pána: Evanjelium má moc meniť ľudí!

Vatikán 1. februára - V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pred modlitbou Anjel Pána na Námestí sv. Petra vo Štvrtú cezročnú nedeľu 1. februára 2015:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (pozri Mk 1,21-28) predstavuje Ježiša, ktorý so svojou malou komunitou učeníkov vstupuje do Kafarnauma, do mesta, v ktorom býval Peter a ktoré bolo v tom čase najväčším v Galilei. A Ježiš vstupuje do tohto mesta.

Evanjelista Marek hovorí, že Ježiš, keďže bola v ten deň sobota, šiel hneď do synagógy a začal vyučovať (porov. v. 21). Toto nás vedie k uvažovaniu nad prvoradosťou Božieho slova, slova na počúvanie, slova na prijatie, slova na ohlasovanie. Pri príchode do Kafarnauma Ježiš neodkladá ohlasovanie evanjelia, nerozmýšľa najprv nad zaiste nevyhnutnou organizačnou stránkou bývania svojej malej komunity, nezdržiava sa organizovaním. Jeho hlavnou starosťou je komunikovať Božie slovo v sile Ducha Svätého. A ľudia v synagóge sú ohromení, pretože Ježiš «ich učil ako ten, čo má moc a nie ako zákonníci» (porov. v. 22).

Čo to znamená, že učil „s autoritou“? Chce sa tým povedať, že v ľudských slovách Ježiša bolo cítiť celú silu Božieho slova, bolo cítiť samotnú autoritu Boha, inšpirátora Svätého písma. A jednou z charakteristík Božieho slova je to, že robí skutočnosťou to, čo hovorí. Pretože Božie slovo korešponduje s jeho vôľou. Avšak my neraz vyslovujeme prázdne slová, slová bez koreňa alebo nadbytočné, slová, ktoré nekorešpondujú s pravdou. No Božie slovo korešponduje s pravdou, je zjednotené s jeho vôľou a uskutočňuje to, čo hovorí.

Ježiš skutočne hneď po svojom kázaní ukazuje svoju autoritu oslobodením človeka, ktorý bol v synagóge a bol posadnutý démonom (porov. Mk 1,23-26). Práve táto Kristova božská autorita vyvolala reakciu satana, skrytého v tom človeku; Ježiš zaraz rozpoznal hlas Zlého a prísne mu rozkázal: «Mlč a vyjdi z neho!» (v. 25). Čisto silou svojho slova Ježiš oslobodzuje človeka od Zlého. A prítomní opäť zostali v úžase: «Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho!» (v. 27). Božie slovo v nás vyvoláva úžas. Má silu priviesť nás k úžasu.

Evanjelium je slovo života: neutláča ľudí, naopak, oslobodzuje všetkých, čo sú otrokmi toľkých zlých duchov tohto sveta: ducha slávybažnosti, naviazanosti na peniaze, pýchy, zmyselnosti... Evanjelium mení srdce, mení život, premieňa zlé sklony na úmysly dobra. Evanjelium je schopné zmeniť ľudí! Preto je úlohou kresťanov všade rozširovať vykupiteľskú silu, stávajúc sa misionármi a ohlasovateľmi Božieho slova. Radí nám to aj samotný dnešný úryvok, ktorý sa končí s apoštolskou otvorenosťou a hovorí takto: «A chýr o ňom – chýr o Ježišovi – sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine» (porov. v. 28).

Nová náuka vyučovaná s autoritou pochádzajúcou od Ježiša je tým, čo Cirkev prináša svetu, spolu s účinnými znakmi jeho prítomnosti: učenie majúce moc a oslobodzujúca činnosť Božieho Syna sa stávajú slovami spásy a gestami lásky misionárskej Cirkvi. Vždy si pamätajte, že evanjelium má moc zmeniť život. Nezabudnite na to. Toto je tá Dobrá zvesť, ktorá nás mení len vtedy, keď sa ňou necháme meniť. Vidíte, prečo vás vždy žiadam, aby ste mali každodenný kontakt s evanjeliom, čítali si z neho každý deň úryvok, po troške, meditovali ho a aj ho nosili všade so sebou vo vrecku, v taške... Teda aby ste sa každý deň sýtili z tohto nevyčerpateľného zdroja spásy. Nezabudnite! Čítajte si každý deň pasáž z evanjelia! To je tá sila, ktorá nás mení, ktorá nás premieňa: premieňa život, premieňa srdce.

Vzývajme materinský príhovor Panny Márie, tej, ktorá prijala Slovo a zrodila ho pre svet, pre všetkých ľudí. Nech nás naučí byť vytrvalými poslucháčmi Ježišovho evanjelia a byť jeho ohlasovateľmi s autoritou.

 

 

Pápež František oznámil, že v júni navštívi Sarajevo

Vatikán 1. februára – Svätý Otec František v júni navštívi Sarajevo. Oznámil to dnes počas stretnutia s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána na Námestí sv. Petra:

„Chcem oznámiť, že v sobotu 6. júna, ak Boh dá, navštívim Sarajevo, hlavné mesto Bosny a Hercegoviny. Prosím vás už odteraz o modlitbu, aby moja návšteva u týchto drahých obyvateľstiev bola povzbudením pre katolíckych veriacich, aby pôsobila ako kvas dobra a prispela k upevneniu bratstva a pokoja, medzináboženského dialógu a priateľstva.“

Po návšteve Albánska 21. septembra 2014 tak pápež František už po druhý raz zavíta do oblasti Balkánu. V rámci kontinentu v minulom roku ďalej navštívil 25. novembra európske inštitúcie v Štrasburgu a 29. – 30. novembra Istanbul v európskej časti Turecka.

Sarajevo už v minulosti hostilo pápeža, keď ho pred 18 rokmi navštívil sv. Ján Pavol II. na svojej 75. apoštolskej ceste 12. – 13. apríla 1997. Slovanský pápež Sarajevo navštívil aj po druhý raz pri svojej 101. apoštolskej ceste 22. júna 2003.

 

 

„Deň za život“ vo Vatikáne slávili aj slovenskí pútnici z Fóra života

Vatikán 1. februára – Na modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom dnes prišli veriaci v hojnom počte. Zelené balóny členov talianskeho Hnutia za život vznášajúce sa nad Námestím sv. Petra dávali na vedomie, že celá krajina slávi Deň za život. K aktivite, ktorá heslo tento rok znie „Solidárne za život“ sa pripojili aj členovia Fóra života zo Slovenska. Po požehnaní Svätého Otca sa zelené balóny vzniesli k nebu. Pápež František sa prihovoril týmito slovami:

„Dnes sa slávi v Taliansku Deň za život, ktorý má tému „Solidárne za život“. S uznaním sa obraciam na združenia, hnutia a na všetkých, ktorí bránia ľudský život. Pripájam sa k talianskym biskupom v úsilí o «obnovenú úctu voči ľudskej osobe a o adekvátnejšiu starostlivosť o život od jeho počatia až po jeho prirodzený koniec» (Posolstvo k 37. celonárodnému dňu za život). Keď sa otvárame pre život a slúžime životu, zakusujeme revolučnú silu lásky a nežnosti (porov. Evangelii gaudium, 288), inaugurujúc nový humanizmus: humanizmus solidarity, humanizmus života.“

Niekoľko desiatok členov Fóra života pochádzajúcich z rôznych častí Slovenska, pricestovalo do Ríma v skupine reprezentujúcej všetky generácie, od 10 do 82 rokov. Na námestie prišli s transparentom „Deti majú v tom jasno“. Cieľom púte, ktorá potrvá do 4. februára, je podľa predsedníčky Fóra života Marcely Dobešovej „vyprosiť požehnanie pre slovenské rodiny, ako aj pre všetky aktivity na Slovensku týkajúce sa ochrany a podpory ľudského života a rodiny. Potrebujeme sa duchovne povzbudiť a posilniť, pretože nás tento rok čaká veľa práce a náročné udalosti na Slovensku ako je referendum o ochrane rodiny a Pochod za život.“

Svätý Otec pozdravil aj účastníkov IV. medzinárodného kongresu dobročinného združenia Scholas Occurrentes zameraného na výchovu mládeže, ktorý sa uskutoční vo Vatikáne od 2. do 5. februára na tému „Zodpovednosť všetkých pri výchove ku kultúre stretnutia“.

 

31. januára

Svätý Otec poľnohospodárom: Znovuobjaviť lásku k zemi ako „matke“

Vatikán 31. januára – Svätý Otec sa stretol s členmi združenia poľnohospodárov. Dnes v Klementínskej sále prijal 200 členov konfederácie Coldiretti, združujúcej v Taliansku podnikateľov, ktorí priamo pracujú v poľnohospodárskej výrobe, pri príležitosti 70. výročia vzniku organizácie.

„Pomenovanie «priami pestovatelia», odkazuje na slovo «pestovať, obrábať, kultivovať», čo je typicky ľudskou a základnou aktivitou. Práca poľnohospodárov v sebe zahŕňa prijímanie vzácneho daru zeme, ktorý je nám daný od Boha, no zároveň aj jeho zveľaďovanie v rámci rovnako vzácnej činnosti mužov a žien povolaných smelo a kreatívne odpovedať na odveké poslanie zverené človeku – kultivovať a chrániť zem (porov. Gn 2,15). Sloveso «kutivovať, obrábať» pripomína starostlivosť, ktorú poľnohospodár venuje zemi, aby priniesla úžitok a aby ten bol prerozdelený: koľko len nadšenia, koľko pozornosti, a obetavosti toto všetko zahŕňa! Tvorí sa tak rodinný vzťah a zem sa stáva «sestrou» zemou.

Skutočne niet ľudstva bez obrábania zeme. Dobrý život neexistuje bez jedla, ktoré sa zem produkuje pre mužov a ženy každého kontinentu. Poľnohospodárstvo teda poukazuje na centrálnu rolu, aká mu prináleží.

Dielo tých, čo obrábajú zem venujúc štedro svoj čas a energiu, sa ukazuje ako skutočné povolanie. Zasluhuje si byť uznané a adekvátne ohodnotené, aj prostredníctvom konkrétnych ekonomických a politických rozhodnutí.“

Podľa slov Svätého Otca ide o odstránenie prekážok, ktoré znevýhodňujú túto činnosť a zároveň ju robia málo príťažlivou pre mladé generácie. Spomenul tiež rozšírený problém ukrajovania z poľnohospodárskej pôdy jej využívaním na iné, rentabilnejšie účely: „Aj tu vládne bôžik peňazí! Je to ako s osobami, ktoré nemajú cit, ktoré predávajú rodinu a predajú aj matku - a tu ide o pokušenie predať matku zem.“

Ako povedal pápež František, poľnohospodárska činnosť úzko súvisí s neustále aktuálnym problémom chudoby a hladu:

„Druhý vatikánsky koncil nám pripomenul univerzálne určenie dobier zeme (porov. Gaudium et spes, 69), no v skutočnosti dominantný ekonomický systém mnohých vyraďuje z toho, aby tieto dobrá spravodlivo užívali. Absolutizovanie trhových pravidiel, kultúra vyraďovania a plytvania, ktorá má v prípade jedla neprijateľné proporcie, spoločne s inými faktormi spôsobuje biedu a utrpenie mnohých rodín. Treba preto do hĺbky prehodnotiť systém produkcie a distribúcie potravín. Ako nás to učili naši starí rodičia, s chlebom sa nezahráva! Pamätám si, ako dieťa, keď spadol chlieb, učili nás vziať ho, pobozkať ho a položiť ho znovu na stôl. Chlieb je istým spôsobom súčasťou posvätnosti ľudského života a preto sa s ním nemôže zaobchádzať len ako s tovarom (porov. Evangelii gaudium, 52-60).

Kniha Genezis v druhej kapitole a pätnástom verši hovorí o povolaní človeka nielen k obrábaniu zeme, ale tiež k jej ochrane. Tieto dve veci sú napokon úzko prepojené: každý poľnohospodár dobre vie, ako sa sťažilo obrábanie pôdy v dobe zrýchlených klimatických zmien a čoraz rozšírenejších extrémnych meteorologických javov. Ako pokračovať v produkcii dobrých potravín pre život všetkých, keď je v riziku klimatická stabilita, keď ovzdušie, voda a pôda prichádzajú kvôli znečisteniu o svoju čistotu? Skutočne si uvedomujeme dôležitosť precíznej činnosti pre ochranu stvorenstva; je naozaj ugentné, aby národy dokázali spolupracovať kvôli tomuto fundamentálnemu cieľu.

Výzvou je: ako uskutočniť poľnohospodárstvo s nízkym dopadom na životné prostredie? Ako to urobiť, aby naše obrábanie zeme bolo zároveň aj chránením? Len takto na nej budú môcť budúce generácie pokračovať žiť a obrábať ju.

Zoči-voči týmto otázkam by som chcel vysloviť jedno pozvanie a jeden návrh. Pozvaním je: znovuobjaviť lásku k zemi ako «matke» – povedal by sv. František – z ktorej sme vzišli a do ktorej sme neustále povolaní vrátiť sa. A odtiaľto prichádza aj návrh: chrániť, opatrovať zem, uzatvárajúc s ňou zmluvu, aby mohla pokračovať byť, ako to chce Boh, zdrojom života pre celú ľudskú rodinu. Toto ide proti tendencii vykorisťovať zem ako keby bola vecou bez vzťahu s nami, ako keby viac nebola matkou, a potom ju nechať zoslabnúť a opustiť ju, lebo už na nič neslúži.“

Pápež hovoril o sociálnom poľnohospodárstve s ľudskou tvárou, spočívajúcom v pevnom a vitálnom vzťahu medzi človekom a zemou: „Zem nám dáva plody, no zem má pre nás aj ďalšiu vlastnosť: chráni naše zdravie, zem je sestrou a starostlivou matkou, ktorá lieči a hojí.“

Svätý Otec tiež spomenul, že vďaka etickej motivácii konfederácie Coldiretti, ktorou je katolícka sociálna náuka, sa jej poslanie približuje k poslaniu Cirkvi. Pápež František vo svojom príhovore pozdravil aj cirkevných poradcov, ktorí pôsobia v rámci spomínanej poľnohospodárskej konfederácie na národnej i regionálnej úrovni a sú podľa jeho slov „znakom osobitnej pozornosti“, ktorú Cirkev venuje poľnohospodárom.

 

28. januára

Pápež František v katechéze venovanej otcom: Nenechávajte svoje deti ako siroty

Vatikán 28. januára - Pápež František pokračoval na generálnej audiencii, ktorá sa v túto stredu konala v Aule Pavla VI., cyklom o rodine. Jeho dnešná tretia časť bola zameraná na pojem „otca“. Biblickým pozadím katechézy bol úryvok z Jánovho evanjelia, v ktorom Ježiš hovorí Nikodémovi: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“

Ako povedal pápež František, slovo „otec“ je najdrahšie zo všetkých pre nás kresťanov, pretože je to oslovenie, ktorým nás Ježiš učil volať Boha. Význam tohto pomenovania dostal novú hĺbku práve tým, ako ho používal Ježiš, keď sa obracal na Boha a prejavil tak svoj osobitný vzťah s ním. „Mystérium dôvernosti Boha Otca, Syna a Ducha, zjavené v Ježišovi, je srdcom našej kresťanskej viery“ – povedal. Ako však dodal, napriek tomu, že toto slovo označuje základný vzťah, starý ako dejiny ľudstva, dnes sme dospeli k tvrdeniu, že naša spoločnosť akoby bola «spoločnosťou bez otcov». Najmä v západnej kultúre je postava otca akoby neprítomná, akoby zmizla, bola odstránená. Podľa slov Svätého Otca pôvodne išlo o akési oslobodenie sa od otca - vládcu. Následne pápež poukázal na to, v čom je aktuálny problém:

„Problémom našich dní sa viacej nezdá byť rušivá prítomnosť otcov, ako skôr ich absencia, ich nezvestnosť. Otcovia sú občas tak zameraní sami na seba, na svoju prácu a niekedy na individuálnu sebarealizáciu, že zabúdajú aj na rodinu. A deti i mladých ponechajú osamotených. Už ako biskup Buenos Aires som spozoroval pocit osirelosti, ktorý dnes deti a mládež prežívajú, a často som sa pýtal otcov, či sa hrávajú so svojimi deťmi, či dokázali odvážne a s láskou venovať čas svojim deťom. A odpoveď bola nepekná! «Nemôžem, mám veľa práce...»“

Preto Svätý Otec vyzval k väčšej pozornosti: „Absencia osoby otca v živote detí a mladých spôsobuje trhliny a zranenia, ktoré môžu byť veľmi vážne.“ Pripomenul Ježišov prísľub učeníkom: «Nenechám vás ako siroty» (Jn 14,18). Tieto slová prospejú všetkým, otcom i deťom, povedal pápež František a v závere dodal, že budúcu stredu poukáže na krásu otcovstva, ktorá je svetlým kontrastom k tme, spôsobenej jeho absenciou.

Nasleduje plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Vráťme sa dnes ku katechézam o rodine. Dnes sa necháme viesť slovom «otec». Je to slovo, ktoré je nám kresťanom drahšie ako akékoľvek iné, pretože je menom, ktorým nás Ježiš naučil oslovovať Boha: «otec». Význam tohto slova dostal novú hĺbku práve vďaka spôsobu, ktorým ho Ježiš používal, keď sa obracal na Boha a vyjadroval svoj osobitný vzťah s ním. Požehnané tajomstvo dôvernosti Boha, Otca, Syna a Ducha, ktorého zjavil Ježiš, je srdcom našej kresťanskej viery.

«Otec» je slovo všetkým známe, je univerzálne slovo. Naznačuje základný vzťah, ktorého realita je taká stará ako dejiny človeka. Dnes sme napriek tomu dospeli k tvrdeniu, že naša spoločnosť akoby bola «spoločnosťou bez otcov». Inými slovami, najmä v západnej kultúre je postava otca, obrazne povedané, akoby neprítomná, akoby zmizla, bola odstránená. V prvom momente bola táto skutočnosť chápaná ako oslobodenie sa od otca-vládcu, od otca ako predstaviteľa zákona, zavedeného zvonka, od otca ako cenzora šťastia detí a ako prekážky emancipácie a autonómie mladých.

Neraz v minulosti v niektorých domoch vládlo autoritárstvo, v istých prípadoch dokonca útlak, keď sa rodičia správali k deťom ako k sluhom, nerešpektujúc osobné požiadavky ich rastu; otcovia, ktorí im nepomáhali vykročiť na ich cestu v slobode – avšak nie je ľahké vychovávať dieťa v slobode – ; otcovia, ktorí im nepomáhali vziať na seba osobnú zodpovednosť, aby budovali vlastnú budúcnosť i budúcnosť spoločnosti. Toto je istotne nesprávny postoj, no ako sa zavše stáva, prechádza sa z jedného extrému do druhého.

Problémom našich dní sa už nezdá byť rušivá prítomnosť otcov, ako skôr ich absencia, ich nezvestnosť. Otcovia sú občas tak zameraní na seba, na svoju prácu a niekedy na individuálnu sebarealizáciu, že aj zabúdajú na rodinu. Deti a mladých ponechávajú osamotených. Už ako biskup Buenos Aires som pozoroval pocit osirelosti, ktorý dnes prežívajú deti a mládež, a často som sa spytoval otcov, či sa hrávajú so svojimi deťmi, či dokážu odvážne a s láskou venovať čas svojim deťom. A odpoveď bola nepekná! Vo väčšine prípadov: «Nemôžem, mám veľa práce...» A otec chýbal synovi, ktorý rástol. Nehrával sa s ním, veru nie. Nestrácal pri ňom čas.

Chcel by som teraz, na tejto ceste spoločnej reflexie o rodine, všetkým kresťanským spoločenstvám povedať, že musíme byť pozornejší, pretože absencia osoby otca v živote detí a mladých spôsobuje trhliny a zranenia, ktoré môžu byť veľmi vážne. V skutočnosti sa deviácie u detí a mládeže môžu z väčšej časti pripísať tomuto nedostatku, deficitu vzorov a spoľahlivých sprievodcov v ich každodennom živote, nedostatku blízkosti a lásky zo strany otcov. Pocit osirelosti, ktorý prežívajú toľkí mladí, je ešte hlbší ako si myslíme.

Sú sirotami, a to v rodine, pretože otcovia im často chýbajú, a ani fyzicky nie sú doma, avšak hlavne kvôli tomu, že aj keď doma sú, nesprávajú sa ako otcovia, nerozprávajú sa so svojimi deťmi, neplnia svoju výchovnú úlohu, nevštepujú deťom vlastnými slovami, podporenými príkladom, tie princípy, hodnoty a pravidlá života, ktoré potrebujú ako chlieb. Výchovná funkcia prítomnosti otca je o toľko viac potrebná, o koľko viac je otec nútený byť kvôli práci vzdialený z domova. Niekedy sa zdá, že otcovia dobre nevedia, aké miesto majú zaujať v rodine a ako vychovávať deti. A teda, s pochybnosťami sa držia obďaleč, stiahnu sa a zanedbávajú svoju zodpovednosť, prípadne hľadajú útočisko v neuskutočniteľnom vzťahu «na rovnakej úrovni» s deťmi. Je pravda, že máš byť kamarát svojim deťom, no nezabúdaj, že ty si otec! Ak sa však správaš iba ako kamarát na rovnakej úrovni s tvojím dieťaťom, neprospeje mu to.

Toto vidíme aj v občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť so svojimi inštitúciami má istú zodpovednosť, – môžeme povedať otcovskú – voči mladým, zodpovednosť, ktorú neraz zanedbáva alebo ju vykonáva zle. Aj ona z nich často robí siroty a nepredkladá im pravdivý pohľad. Mladí takto zostávajú sirotami, sirotami bez dôveryhodných ciest, ktorými treba ísť, sirotami bez učiteľov, na ktorých by sa mohli spoľahnúť, sirotami bez ideálov, ktoré rozohrievajú srdce, sirotami bez hodnôt a nádejí, ktoré by ich denne podporovali. Sú napĺňaní idolmi, avšak takto im je ulúpené srdce, sú pobádaní, aby snívali o zábave a pôžitkoch, no nedostávajú možnosť zamestnania, sú oklamaní bôžikom peňazí a ich pravé bohatstvo je popierané.

Prospeje teda všetkým, otcom i deťom, aby znovu počuli o prisľúbení, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom: «Nenechám vás ako siroty» (Jn 14,18). On je vskutku Cesta, ktorou treba kráčať, Učiteľ, ktorého treba počúvať, Nádej, že svet sa môže zmeniť, že láska víťazí nad nenávisťou a že je možná budúcnosť bratstva a slobody pre všetkých.

Niekto z vás by mi mohol povedať: «Ale, otče, dnes ste boli príliš negatívny. Hovorili ste iba o absencii otcov, o tom, čo sa stane, keď otcovia nie sú deťom nablízku...». To je pravda. Toto som chcel zdôrazniť, pretože na budúcu stredu budem v tejto katechéze pokračovať, aby som poukázal na svetlo krásy otcovstva. Kvôli tomu som si zvolil, že začnem tmou, aby som došiel k svetlu. Nech nám Pán pomáha dobre porozumieť týmto veciam. Ďakujem.

Pozdravujúc jednotlivé jazykové skupiny pútnikov Svätý Otec všetkým poprial, aby „návšteva pri hroboch apoštolov vzbudila v každom obnovené predsavzatia radostného kresťanského svedectva v rodine i v spoločnosti“. V súvislosti s dnešnou liturgickou spomienkou svätého Tomáša Akvinského, učiteľa Cirkvi, mladých povzbudil, aby jeho zanietenosť štúdiu bola motiváciou rozvíjania ich nadania a ochoty slúžiť evanjeliu.

 

27. januára

Svätý Otec v rannej homílii: Vyprosujme si od Boha ochotu plniť jeho vôľu

Vatikán 27. januára - Musíme si denne vyprosovať od Boha milosť, aby sme túžili po plnení jeho vôle, aby sme ju poznali a nasledovali až do konca. Do týchto slov by sa dalo zhrnúť povzbudenie pápeža Františka z dnešnej svätej omše, slávenej ráno v Dome sv. Marty.

Vychádzajúc z dnešných liturgických čítaní zo sviatku sv. Angely Merici Svätý Otec v homílii pripomenul, že kedysi Zákon pozostával z predpisov a zákazov o krvi býkov a capov, starozákonných obiet, ktoré nemali ani silu „odpúšťať hriechy“, ani sprostredkovať „spravodlivosť“. Potom prišiel na svet Kristus a svojím povýšením na kríži, skutkom, „ktorý nás raz navždy ospravedlnil,“ ukázal, ktorá obeta je milá Bohu. Nie obetovanie zvierat, ale ponuka vlastnej vôle pre plnenie vôle Otca.

Dnešné prvé čítanie z Listu Hebrejom (10, 1-10) a Žalm (40, 2+4ab. 7-8a. 10. 11) nasmerovali reflexiu pápeža na poslušnosť Božej vôli ako na cestu kresťanskej svätosti, cestu k naplneniu Božieho plánu spásy.

„Opak sa začal v raji neposlušnosťou Adama. A táto neposlušnosť spôsobila zlo celému ľudstvu. Aj hriechy sú skutkami neposlušnosti Bohu, konaním nie podľa Božej vôle. Pán nás naopak učí, že toto je naša cesta, niet inej. Začína Ježišom v nebi, áno, v ochote poslúchnuť Otca. Ale na Zemi začína Pannou Máriou. Čo ona povedala anjelovi? «Nech sa stane podľa tvojho slova», teda nech sa stane Božia vôľa. A týmto «áno» Pánovi začal Pán svoju cestu medzi nami.“

„Nie je to ľahké “ – niekoľkokrát povedal Svätý Otec hovoriac o Božej vôli. Nebolo to ľahké ani pre Ježiša. Pripomenul pokušenie na púšti, a tiež Olivovú záhradu, kde s bolesťou v srdci Ježiš prijal utrpenie, ktoré ho očakávalo. Nebolo to jednoduché pre niektorých učeníkov, ktorí odišli, pretože nechápali, čo znamená „plniť vôľu Otca“. Nie je to ľahké ani pre nás, pretože každý deň sa pred nás stavia veľa možností. „Ako plniť Božiu vôľu?“ – pýta sa pápež a hneď dáva odpoveď: „Prosiac si milosť“, aby sme ju chceli plniť:

„Modlím sa, aby mi Pán dal túžbu konať jeho vôľu, alebo hľadám kompromisy, pretože mám strach z Božej vôle? Ďalšia vec: prosiť o spoznanie Božej vôle pre mňa a môj život, pre moje rozhodnutie, ktoré musím teraz urobiť... Prosiť o poznanie, ako zvládať veci... Modlitba za ochotu činiť Božiu vôľu a modlitba o spoznanie Božej vôle, a keď poznám Božiu vôľu – do tretice – aj modlitba, aby som ju plnil. Modlitba za plnenie tej vôle, ktorá nie je moja, je jeho. To nie je ľahké.“

„Modliť sa za túžbu nasledovať Božiu vôľu, prosiť o spoznanie Božej vôle a keď ju poznáme, modliť sa o napredovanie podľa Božej vôle – zhrnul tieto tri odporúčania Svätý Otec v závere homílie:

„Kiež nám všetkým Pán dá milosť, že jedného dňa nám bude môcť povedať to, čo povedal tej skupine v zástupe, ktorý ho nasledoval, tým, čo sedeli okolo neho, ako sme počuli v evanjeliu (Mk 3, 31-35): «Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.» Konanie Božej vôle nás robí súčasťou Ježišovej rodiny, matkou, otcom, sestrou, bratom.“

 

Bolo zverejnené pápežovo posolstvo k Pôstnemu obdobiu 2015

Vatikán 27. január - „Posilnite si srdcia“ (Jak 5,8) – tento citát z Jakubovho listu je názvom tohtoročného posolstva pápeža Františka na Pôstne obdobie , ktoré sa tento rok začne Popolcovou stredou 18. februára. Spomínané posolstvo dnes na tlačovej konferencii vo Vatikáne predstavili sekretár Pápežskej rady „Cor unum“ Mons. Giampietro Dal Toso, podsekretár spomínanej pápežskej rady Mons. Segundo Tejado Muñoz, a generálny sekretár Medzinárodnej charity (Caritas Internationalis) Michel Roy.

„Jedna z najurgentnejších výziev, pri ktorej sa chcem pristaviť v tomto posolstve, je globalizácia ľahostajnosti“, píše Svätý Otec, pričom zdôrazňuje, že Boh „k nám nie je ľahostajný. Každý z nás mu leží na srdci, pozná nás po mene, stará sa o nás a hľadá nás, keď ho opustíme. Zaujíma ho každý z nás; jeho láska mu nedovolí byť ľahostajným k tomu, čo sa s nami deje. No stáva sa, že keď sa my máme dobre a cítime sa pohodlne, iste zabúdame na druhých (čo Boh Otec nikdy nerobí), nezaujímajú nás ich problémy, ich utrpenia a nespravodlivosti, ktoré znášajú... naše srdce upadá do ľahostajnosti... Tento egoistický postoj ľahostajnosti dnes nadobudol svetový rozmer, a to až do takého bodu, že môžeme hovoriť o globalizácii ľahostajnosti“.

Pápežovo posolstvo je rozdelené do troch častí. Preto, aby sa Boží ľud nestal ľahostajným a neuzavrel sa do seba, Svätý Otec v posolstve ponúka meditáciu o Cirkvi, o farnostiach a spoločenstvách a o veriacom ako jednotlivcovi.

Prvý bod o Cirkvi nesie titul z úryvku Prvého listu Korinťanom: «Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy» (1Kor 12,26). Pápež František v

ňom zdôrazňuje, že Božia láska je to, čo „láme túto smrteľnú uzavretosť do seba samých, ktorou je ľahostajnosť“. Cirkev nám Božiu lásku ponúka „prostredníctvom svojej náuky a predovšetkým prostredníctvom svojho svedectva.“ Svedčiť však môžeme len o niečom, čo sme predtým sami zakúsili, preto – ako sa píše v posolstve –, „kresťan je ten, kto dovolí Bohu, aby ho zaodel do svojej dobroty a milosrdenstva, aby ho zaodel do Krista, aby sa tak ako on stal služobníkom Boha a ľudí“.

„Pôstne obdobie je vhodným obdobím k tomu, aby sme sa nechali Bohom obslúžiť a stali sa tak jemu podobným. K tomu dochádza vtedy, keď počúvame Božie slovo a keď prijímame sviatosti, obzvlášť Eucharistiu. V nej sa stávame tým, čo prijímame: Kristovým telom. V tomto tele ľahostajnosť, ktorá – ako sa zdá – sa často zmocňuje našich sŕdc, nemá miesto. Lebo kto je z Krista, patrí k jednému telu a v ňom nie sme ľahostajní jeden k druhému.“

«Kde je tvoj brat?» - tak znie titul druhého bodu týkajúceho sa farností a spoločenstiev. „Dokážu tieto cirkevné skutočnosti zakúšať to, že tvoria časť jediného tela? Tela, ktoré spoločne prijíma a zdieľa to, čo Boh chce darovať?...“, kladie si v posolstve otázky pápež František. Zároveň naznačuje dva spôsoby, ako možno prekročiť hranice viditeľnej Cirkvi: jedným je modlitba a druhým misijná činnosť, svedectvo v spoločnosti, ktorá nás obklopuje.

„Drahí bratia sestry, ako len túžim, aby sa miesta, kde sa prejavuje Cirkev, naše farnosti a osobitne spoločenstvá, stali ostrovmi milosrdenstva uprostred mora ľahostajnosti!“, píše v pôstnom posolstve Svätý Otec.

Tretí bod zameraný na veriaceho jednotlivca nesie rovnaký názov ako aj celé posolstvo: „Posilnite si srdcia“ (Jak 5,8). Svätý Otec v ňom osobitne 13. a 14. marca vyzýva celú Cirkev k iniciatíve „24 hodín pre Pána“, ktorá chce do centra novej evanjelizácie postaviť sviatosť zmierenia. Podujatie organizuje Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie.

Veriacich ako jednotlivcov pápež František v posolstve pozýva k modlitbe, ku konkrétnym skutkom lásky k blížnemu a napokon k vlastnému obráteniu:

„K tomu, aby sme prekonali ľahostajnosť a naše predstieranie všemohúcnosti, chcel by som, aby všetci prežívali tento čas pôstneho obdobia ako cestu formácie srdca, ako povedal aj Benedikt XVI. (enc. Deus caritas est, 31). Mať milosrdné srdce neznamená mať slabé srdce. Ten, kto chce byť milosrdný, potrebuje srdce silné, pevné, uzavreté pred pokušiteľom, no otvorené voči Bohu. Srdce, ktoré sa nechá preniknúť Duchom a nechá sa priviesť na cesty lásky, ktoré vedú k bratom a sestrám. Srdce chudobné, ktoré pozná svoju vlastnú chudobu a nasadzuje sa pre druhého.“

 

 

26. januára

Pondelková homília pápeža z Domu sv. Marty: Dar viery prichádza najmä skrze ženy

Vatikán 26. januára – Sú to predovšetkým ženy, ktoré odovzdávajú vieru. Povedal dnes pápež František v rannej homílii z Domu svätej Marty. V deň, keď si Cirkev pripomína svätých biskupov Timoteja a Títa, Svätý Otec vychádzal z čítania z Druhého listu sv. Pavla Timotejovi (1,1-8).

Pavol pripomína Timotejovi odkiaľ pochádza jeho úprimná viera: prijal ju od Ducha Svätého „prostredníctvom mamy a starej mamy“. Ako povedal Svätý Otec, „sú to práve mamy a staré mamy“, ktoré odovzdávajú vieru. Vzápätí však dodal: „Jedna vec je odovzdávať vieru a druhá vec je učiť viere. Viera je darom. Viera sa nedá naštudovať. Dajú sa študovať veci týkajúce sa viery, aby sme ju lepšie chápali, to áno, no nikdy nedôjdeš k viere štúdiom. Viera je darom Ducha Svätého. Je darom, ktorý prevyšuje všetky prípravy“. A je darom, ktorý prichádza skrze „dobrú prácu mám, starých mám, peknú prácu týchto žien“ v rodine, „môže to byť aj pomocníčka v domácnosti, či teta“, ktoré odovzdávajú vieru:

„Prichádza mi na um, prečo sú to však z princípu ženy, ktoré odovzdávajú vieru? Jednoducho preto, lebo tá, ktorá nám priniesla Ježiša, je žena. Je to cesta, ktorú si zvolil Ježiš. On sám chcel mať matku. Aj dar viery teda prechádza cez ženy, tak, ako Ježiš cez Máriu.“

„Musíme však pouvažovať nad tým, či sú si dnes ženy vedomé tejto povinnosti odovzdávať vieru“, zdôraznil pápež František. Pavol tiež pozýva Timoteja k tomu, aby opatroval vieru - tento depozit, vyhýbajúc sa „prázdnym pohanským rečiam, prázdnym svetským rečiam“. „My všetci sme prijali dar viery. Musíme ju chrániť, aby aspoň nezoslabla, aby aj naďalej bola silná skrze moc Ducha Svätého, ktorý nám ju daroval“, povedal Svätý Otec. A viera sa chráni oživovaním tohto Božieho daru:

„Ak sa každý deň nestaráme o tento dar, ak sa nesnažíme oživovať tento Boží dar – vieru, ona slabne, ochabuje a skončí tak, že sa stane kultúrou: ‚Áno, áno, som kresťanom...‛, bude iba kultúrou. Alebo len poznaním, znalosťou: ‚Áno, dobre viem všetko o viere, dobre poznám katechizmus‛. No ako žiješ tvoju vieru? Tu vidíme dôležitosť každodenného oživovania tohto daru, jeho udržovania pri živote.“

Svätý Pavol hovorí, že tejto živej viere oponujú dve veci: „duch bojazlivosti a hanba“:

„Boh nám nedal ducha bojazlivosti. Duch bojazlivosti ide proti daru viery, nedovolí, aby rástla, aby napredovala, aby bola veľkou. A hanba je tým hriechom: ‚Áno, mám vieru, no ukrývam ju, aby ju nebolo veľmi vidieť...‛ Trošku sem, trocha tam: ako hovorili naši predkovia, je vierou prchavou ako rosa, je taká. Lebo sa hanbím žiť ju naplno. To nie, toto nie je viera: ani bojazlivosť, ani hanba. Čím teda je? Je duchom sily, lásky k blížnemu a rozvážnosti. Toto je viera.“

Ako vysvetlil pápež František, duch rozvážnosti znamená „vedieť, že nemôžeme robiť všetko, čo chceme“. Znamená to hľadať „cesty, spôsoby“, aby sme mohli napredovať vo viere, no s rozvážnosťou.

„Prosme si od Pána milosť mať úprimnú vieru, vieru, s ktorou sa neobchoduje podľa prichádzajúcich príležitostí. Vieru, ktorú sa každý deň snažím oživovať, či aspoň prosím Ducha Svätého, aby ju oživil a aby tak priniesla veľké ovocie“, povedal na záver svojej homílie Svätý Otec.

 

 

Svätý Otec k úsiliu o jednotu kresťanov: Neuzatvárajme sa do osobitostí a exkluzívností

Plné znenie homílie pápeža Františka počas ekumenického slávenia vešpier zo slávnosti Obrátenia svätého apoštola Pavla, ktorým 25. januára 2015 v Bazilike sv. Pavla za hradbami vyvrcholil Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Na ceste z Judey do Galiley Ježiš prechádza Samáriou. Nemá problém stretnúť sa so Samaritánmi, považovanými za heretikov, odpadlíkov, oddelených od židov. Jeho postoj nám umožňuje pochopiť, že konfrontovanie s tými, ktorí sa od nás líšia, môže napomôcť nášmu rastu. Ježiš, unavený z cesty, neváha pýtať si od ženy Samaritánky piť. Jeho smäd však, ako vieme, ďaleko presahuje fyzický smäd. Je smädom po stretnutí, túžbou začať dialóg s touto ženou a ponúknuť jej tak možnosť cesty vnútorného obrátenia. Ježiš je trpezlivý, rešpektuje osobu, ktorá stojí pred ním, zjavuje sa jej postupne. Jeho príklad povzbudzuje pokúšať sa o pokojnú konfrontáciu s tým druhým. Ak si chceme porozumieť a rásť v láske a pravde, je treba zastaviť sa, prijať sa a počúvať sa. Takto sa už začína uskutočňovať jednota. Jednota sa utvára na ceste, nikdy nie je nehybná. Jednota sa utvára kráčajúc.

Žena zo Sycharu sa pýta Ježiša na pravé miesto uctievania Boha. Ježiš sa nevyjadruje v prospech hory alebo chrámu, ale ide ďalej, ide k podstate boriac každý múr rozdelenia. Odkazuje na pravdu uctievania: «Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde» (Ján 4,24). Mnohé kontroverzie medzi kresťanmi, zdedené z minulosti, môžu byť prekonané, keď zanecháme polemický a apologický postoj a budeme sa snažiť o obsiahnutie hĺbky toho, čo nás spája, a teda o povolanie mať účasť na mystériu lásky Otca zjavenej v Synovi skrze Ducha Svätého. Sme presvedčení o tom, že jednota kresťanov nebude výsledkom rafinovaných teoretických diskusií, v ktorých sa bude každý snažiť presvedčiť ostatných o fundovanosti svojich názorov. Príde Syn človeka a nájde nás stále uprostred diskusie. Musíme si uvedomiť, že na obsiahnutie hĺbky mystéria Boha sa potrebujeme navzájom, potrebujeme sa stretnúť a konfrontovať pod vedením Ducha Svätého, ktorý harmonizuje rozmanitosť a zdoláva konflikty. Zmieruje rozmanitosť.

Postupne žena Samaritánka pochopí, že ten, kto si od nej pýtal piť, je schopný uhasiť jej smäd. Ježiš sa jej prestavuje ako prameň, z ktorého prúdi živá voda, ktorá navždy uhasí jej smäd (porov. 4,13-14). Ľudská existencia odhaľuje nekonečné ambície: hľadanie pravdy, smäd po láske, spravodlivosti a slobode. Sú to túžby uspokojené len čiastočne, pretože z hlbín svojho bytia sa človek pohybuje smerom k niečomu, čo je ‚viac‘, k absolútnu, ktoré môže definitívne uspokojiť jeho smäd. Odpoveď na tieto túžby je daná Bohom v Ježišovi Kristovi, v jeho veľkonočnom tajomstve. Z prebodnutého Ježišovho boku tiekla krv a voda (porov. 19,34): On je prameňom, z ktorého prúdi voda Ducha Svätého, teda «Božia láska rozliata do našich sŕdc» (porov. Rim 5,5) v deň krstu. Dielom Ducha sme sa stali jedným s Kristom, synmi v Synovi, pravými ctiteľmi Otca. Toto tajomstvo lásky je najhlbším dôvodom jednoty, ktorá spája všetkých kresťanov, a ktorá je oveľa väčšia než rozdelenia, ku ktorým došlo v priebehu dejín. Preto v tej miere, v akej sa približujeme s pokorou k Pánovi Ježišovi Kristovi, sa približujeme aj medzi sebou.

Stretnutie s Ježišom premieňa ženu Samaritánku na misionárku. Potom, ako dostala dar väčší a dôležitejší než je voda zo studne, žena nechá svoj džbán tam (porov. 4,28) a beží povedať svojim spoluobčanom, že sa stretla s Kristom (porov. 4,29). Stretnutie s ním jej vrátilo zmysel a radosť zo života a ona cíti túžbu oznamovať to. V súčasnej dobe je veľké množstvo unavených a smädných mužov a žien, ktorí nás kresťanov prosia, aby sme sa im dali piť. Je to požiadavka, ktorej sa nedá vyhnúť. V povolaní byť evanjelizátormi všetky cirkvi a cirkevné spoločenstvá nachádzajú zásadný priestor pre užšiu spoluprácu. Aby bolo možné účinne splniť túto úlohu, treba sa vystríhať uzatvárania do vlastných osobitostí a exkluzívností, ako aj nanucovania rovnakosti prostredníctvom čisto ľudských plánov. (porov. Evangelii gaudium, 131). Spoločné úsilie ohlasovať evanjelium umožňuje prekonať všetky formy prozelytizmu a pokušenie súperenia. Všetci sme v službe jedinému a tomu istému evanjeliu!

A v tejto chvíli modlitieb za jednotu by som chcel spomenúť našich mučeníkov dneška. Oni vydávajú svedectvo o Ježišovi Kristovi a sú prenasledovaní a zabíjaní preto, že sú kresťanmi, bez toho, aby prenasledovatelia robili rozdiel podľa vyznania, ku ktorému patria. Sú kresťanmi, a preto sú prenasledovaní. Toto je, bratia a sestry, ekumenizmus krvi.

S týmto radostným svedectvom našich mučeníkov dneška a s touto radostnou istotou sa obraciam s mojimi srdečnými a bratskými pozdravmi na Jeho Eminenciu metropolitu Gennadiosa, predstaviteľa Ekumenického patriarchátu, Jeho Milosť Davida Moxona, v Ríme osobného zástupcu arcibiskupa z Canterbury, a na všetkých reprezentantov rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev, zhromaždených tu na slávnosti Obrátenia sv. Pavla. Okrem toho s radosťou zdravím členov Zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, ktorým prajem plodnú prácu na plenárnom zasadnutí, ktoré sa bude konať v najbližších dňoch v Ríme. Pozdravujem tiež študentov ekumenického inštitútu Bossey a mladých ľudí, ktorí využívajú štipendiá Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, pôsobiaceho v Rade pre podporu jednoty kresťanov.

Dnes sú tu prítomní aj rehoľníci a rehoľníčky patriaci k rôznym cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktorí sa zúčastnili v týchto dňoch na ekumenickom stretnutí, organizovanom Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života v spolupráci s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov pri príležitosti Roka zasväteného života. Rehoľný život ako proroctvo o budúcom svete je povolaný ponúknuť v našej dobe svedectvo tohto spoločenstva v Kristovi, ktoré ide ponad všetky rozdiely, a ktoré je tvorené konkrétnymi rozhodnutiami pre prijatie a dialóg. V dôsledku toho snaha o jednotu kresťanov nemôže byť výsadou len niektorých jednotlivcov či rehoľných komunít, zvlášť vnímavých na túto problematiku. Vzájomné poznanie rôznych tradícií zasväteného života a plodná výmena skúseností môže byť užitočná pre vitalitu všetkých foriem rehoľného života v rôznych cirkvách a cirkevných spoločenstvách.

Drahí bratia a sestry, my, ktorí sme smädní po pokoji a bratstve, prosme dnes s dôverujúcim srdcom nebeského Otca, skrze Ježiša Krista, jediného kňaza a prostredníka a na príhovor Panny Márie, apoštola Pavla a všetkých svätých, o dar plného spoločenstva všetkých kresťanov, aby mohlo zažiariť «sväté tajomstvo jednoty Cirkvi» (Unitatis redintegratio, 2), ako znamenie a nástroj zmierenia pre celý svet. Nech sa tak stane.

 

 

Pápež počas vešpier v Bazilike sv. Pavla za hradbami: Zastaviť sa a počúvať

Vatikán 25. januára - Zastaviť sa a počúvať. Túto cestu k plnej jednote naznačil pápež František dnes večer v Bazilike sv. Pavla za hradbami, kde predsedal ekumenickej modlitbe vešpier zo slávnosti Obrátenia svätého apoštola Pavla. Podľa tradície, siahajúcej do čias záveru Druhého vatikánskeho koncilu a pontifikátu bl. pápeža Pavla VI., sa na tejto pobožnosti k ukončeniu Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov zúčastňujú zástupcovia rozličných kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev.

Na dnešnom slávení, ktoré sa začalo o 17.30, sa zúčastnili metropolita Gennadios, zástupca Ekumenického patriarchátu, David Moxon, osobný zástupca anglikánskeho arcibiskupa z Canterbury v Ríme, zástupcovia ďalších cirkví a cirkevných spoločenstiev, členovia Zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, študenti ekumenického inštitútu Bossey, a tiež rehoľníci a rehoľníčky rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktorí sa v týchto dňoch zúčastnili v Ríme na ekumenickom kolokviu v rámci Roka zasväteného života.

V rámci modlitby zaznelo čítanie z Prvého listu Korinťanom (15, 9-10): «Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.» Nasledovalo čítanie z Jánovho evanjelia (4,5-15.19b-30.39-40) o rozhovore Ježiša so ženou Samaritánkou pri Jakubovej studni v meste Sychar, ktorého slová „Daj sa mi napiť“ boli témou modlitieb za jednotu.

Z tohto biblického textu vyšiel Svätý Otec aj v homílii. Poukázal na postoj Ježiša, ktorý nám hovorí, že „konfrontovanie sa s tými, ktorí sa od nás líšia, môže napomôcť nášmu rastu“: „Ježiš, unavený z cesty, neváha pýtať si od Samaritánky piť. Jeho smäd však ďaleko presahoval fyzický smäd. Bol smädom po stretnutí, túžbou začať dialóg so ženou, a ponúknuť jej možnosť cesty vnútorného obrátenia. Ježiš je trpezlivý, rešpektuje osobu, ktorá stojí pred ním, postupne sa jej zjavuje. Jej príklad povzbudzuje k úsiliu o pokojný vzťah s druhými. Ak si chceme porozumieť a rásť v láske a pravde, je treba zastaviť sa, prijať sa a počúvať sa.“

Týmto spôsobom začína jednota, povedal pápež František. Pokračoval konštatovaním, že mnohé kontroverzie medzi kresťanmi, zdedené z minulosti, môžu byť prekonané, keď zanecháme polemický a apologický postoj a budeme sa snažiť o obsiahnutie hĺbky toho, čo nás spája, a teda o povolanie mať účasť na mystériu lásky Otca zjavenej v Synovi skrze Ducha Svätého.

„Jednota kresťanov nebude výsledkom rafinovaných teoretických diskusií, v ktorých sa bude každý snažiť presvedčiť ostatných o fundovanosti svojich názorov. Príde Syn človeka a nájde nás stále uprostred diskusie. Musíme si uvedomiť, že na obsiahnutie hĺbky mystéria Boha sa potrebujeme navzájom, potrebujeme sa stretnúť a konfrontovať pod vedením Ducha Svätého, ktorý harmonizuje rozmanitosť a zdoláva konflikty.“

Svätý Otec sa pozastavil tiež pri svedectve ekumenizmu krvi, ktoré v súčasnosti vydávajú naši prenasledovaní bratia a sestry pre to, že sú kresťania.

„V tejto chvíli modlitieb za jednotu, by som chcel spomenúť našich mučeníkov dneška. Dávajú svedectvo o Ježišovi Kristovi a sú prenasledovaní a zabíjaní, pretože sú kresťania, bez robenia rozdielov zo strany prenasledovateľov podľa vyznania, ku ktorému patria. Sú kresťania a preto sú prenasledovaní. Toto je, bratia a sestry, ekumenizmus krvi.“

V závere slávenia vešpier kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, okrem poďakovania vyslovil aj prianie, aby sa „krstná voda stala výdatným prúdiacim prameňom, ktorý bude môcť uhasiť smäd všetkých, ktorí si od nás kresťanov pýtajú piť“. To si podľa jeho slov vyžaduje spoločné svedectvo v tomto svete, poznačenom egoizmom a chamtivosťou, konfliktami a nenávisťou, násilím a agresiou. Z toho vyplýva silná výzva angažovať sa v službe pokoja a zmierenia. Svätý Otec po ukončení pobožnosti osobne pozdravoval jednotlivých reprezentantov cirkví, prítomných v Bazilike sv. Pavla za hradbami.

 

 

24. januára

Pápež ku kauzám manželskej nulity: morálna istota a urýchlenie postupu

Vatikán 24. januára - Dôstojnosť manželstva – Dignitas connubii – je názov inštrukcie k problematike anulovania manželského zväzku, ktorá bola vydaná pred desiatimi rokmi 8. februára 2005. Pri príležitosti 10. výročia dokumentu pre posudzovanie káuz nulity v diecéznych a interdiecéznych tribunáloch sa v Ríme koná medzinárodný kongres, ktorý zorganizovala Fakulta kánonického práva Pápežskej Gregorovej univerzity pod patronátom Pápežskej rady na výklad zákonov.

Svätý Otec František prijal dnes na audiencii v Klementínskej sále 120 účastníkov kongresu, zastupujúcich mnohé krajiny sveta. Hneď v úvode pápež ocenil početnú účasť cirkevných sudcov na podujatí ako prejav ich zodpovedného záujmu o dobro duší: „Taká široká účasť na tomto stretnutí poukazuje na význam inštrukcie Dignitas connubii, ktorá nie je určená pre odborníkov v oblasti práva, ale pre pracovníkov miestnych súdov. Je skromnou, ale užitočnou príručkou, ktorá je skutočne poruke pracovníkom tribunálov pri ich postupovaní v procese, aby bol spoľahlivý a rýchly zároveň.“

Ide tu o spoľahlivosť postupu, s jasným vedomím cieľa samotného procesu a morálnou istotou. K otázke rýchlosti postupu na základe skúsenosti pápež poznamenal: „Poznanie a takpovediac osvojenie si tejto inštrukcie môže tiež v budúcnosti pomôcť pracovníkom súdov skrátiť priebeh procesu, vnímaný manželmi často ako dlhý a unavujúci. Doteraz nebol preskúmaný všetok potenciál, ktorý táto inštrukcia dáva k dispozícii pre rýchly proces, oslobodený od samoúčelného formalizmu; a ani nemožno vylúčiť, že v budúcnosti prídu ďalšie legislatívne opatrenia za rovnakým účelom.“

Pápež František sa vyjadril tiež k úlohe obhajcu zväzku, ktorého „verné plnenie úlohy nie je ovplyvňovaním sudcu, ale umožňuje a napomáha nestrannosť jeho rozsudku tým, že mu predloží argumenty pre a proti rozhodnutiu o neplatnosti manželstva.“

 

Pápež vyzdvihol ekumenizmus rehoľníkov: Jednota stojí na obrátení, modlitbe a svätosti

Vatikán 24. januára - Zasvätení majú osobitné povolanie podporovať jednotu, niet však jednoty bez obrátenia, bez modlitby a bez svätosti života. Takto by sa dali zhrnúť hlavné myšlienky Svätého Otca z príhovoru, ktorým sa dnes obrátil na účastníkov ekumenického kolokvia rehoľníkov a rehoľníčok. V rámci tejto ekumenickej iniciatívy k Roku zasväteného života sa v Sále konzistória zišlo asi 50 osôb z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev. Stretnutie otvoril kardinál Joao Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorá stretnutie zorganizovala.

Ako poznamenal Svätý Otec v príhovore, stretnutie sa koná v rámci týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý nám každoročne pripomína, že duchovný ekumenizmus „je dušou ekumenického hnutia“, ako na to upozorňuje koncilový dekrét Unitatis redintegratio (č. 8), vydaný práve pred 50 rokmi. Túžba obnoviť jednotu všetkých kresťanov je prirodzene vlastná všetkým cirkvám a týka sa tak kňazov, ako i laikov (porov. tamtiež, 5), povedal pápež a poukázal na výnimočné poslanie zasvätených v tomto úsilí:

„Zasvätený život, ktorý je zakorenený v Kristovej vôli a v spoločnej tradícii nerozdelenej Cirkvi, má bezpochyby zvláštne povolanie v podpore tejto jednoty. Ostatne nie je náhoda, že mnohí priekopníci ekumenizmu boli zasvätenými mužmi a ženami. Aj teraz sa rôzne rehoľné komunity intenzívne zaujímajú o dosiahnutie tohto cieľa a sú privilegovanými miestami stretnutia medzi kresťanmi rôznych tradícií. V tejto súvislosti by som sa chcel zmieniť o ekumenickej komunite v Taizé či v Bossey, obe prítomné na tomto kolokviu. Rehoľnému životu prináleží hľadanie jednoty s Bohom a jednoty v rámci bratského spoločenstva, uskutočňujúc tak príkladným spôsobom modlitbu Pána «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).“

Pápež František následne pripomenul, že táto jednota nie je plodom nášho úsilia, ale je darom Ducha Svätého, ktorý vytvára jednotu v rozmanitosti, ako to poznáme zo života v rehoľných komunitách. Tam nadobúdame tiež skúsenosť, že jednotu je možné dosiahnuť len vtedy, keď kráčame spoločne cestou bratskej lásky, služby a vzájomného prijatia:

„Niet jednoty bez konverzie. Rehoľný život nám pripomína, že uprostred každej snahy o jednotu, a preto aj uprostred každého ekumenického úsilia, je predovšetkým obrátenie srdca, ktoré zahŕňa prosbu a udelenie odpustenia. Zväčša spočíva v konverzii nášho pohľadu: v snahe hľadieť jeden na druhého v Bohu, a vedieť sa pozerať aj z uhla pohľadu toho druhého. Toto je dvojitá výzva, súvisiaca s hľadaním jednoty, a to ako v rámci rehoľných komunít, tak aj medzi kresťanmi rôznych tradícií.

Niet jednoty bez modlitby. Rehoľný život je školou modlitby. Ekumenické úsilie odpovedá v prvom rade na modlitbu Pána Ježiša a zakladá sa na modlitbe. Jeden z priekopníkov ekumenizmu a veľký propagátor oktávy za jednotu, páter Paul Couturier, používal obraz, ktorý dobre ilustruje vzťah medzi ekumenizmom a rehoľným životom: prirovnal tých, ktorí sa modlia za jednotu, a ekumenické hnutie všeobecne, k «neviditeľnému kláštoru», ktorý združuje kresťanov z rôznych cirkví, z rôznych krajín a kontinentov. Drahí bratia a sestry, ste prvými animátormi tohto «neviditeľného kláštora». Povzbudzujem vás, aby ste sa modlili za jednotu kresťanov a preniesli túto modlitbu do postojov a každodenných gest.

Niet jednoty bez svätosti života. Rehoľný život nám pomáha uvedomiť si výzvu adresovanú všetkým pokrsteným: povolanie k svätosti života, ktoré je jedinou pravou cestou k jednote. Na to jasnými slovami poukazuje koncilový dokument Unitatis redintegratio: «Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba dokonca uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým dôvernejšie a ľahšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy» (č. 7).“

Medzinárodnú ekumenickú komunitu vo francúzskej dedinke Taizé na juhu Burgundska založil v roku 1940 brat Roger Schutz. Spoločenstvo bratov pochádzajúcich z takmer 30 krajín a rozličných kresťanských cirkví tu žije v celibáte a veľkej jednoduchosti. Od konca päťdesiatych rokov minulého storočia tisíce mladých ľudí z celého sveta prichádza do Taizé, aby s bratmi zdieľali život v tichu s Bohom a v spoločenstve. Komunita Taizé organizuje v Afrike, Severnej i Južnej Amerike, Ázii a Európe ekumenické modlitbové stretnutia, ktoré sú súčasťou Púte dôvery na zemi.

 

23. januára       

Slová pápeža Františka cirkevným sudcom: Brať do úvahy kontext viery

Vatikán 23. januára - Pápež František dnes prijal členov Tribunálu Rímskej roty pri príležitosti otvorenia súdneho roka. Svätý Otec v príhovore zdôraznil, že pri posudzovaní platnosti manželského súhlasu musí sudca vziať do úvahy kontext hodnôt a viery, v ktorom vznikal ich úmysel vstúpiť do manželstva.

„Kríza hodnôt v spoločnosti nie je novým javom“ – povedal pápež František odvolajúc sa na bl. Pavla VI., ktorý pred štyridsiatimi rokmi, práve v príhovore Rímskej rote, vymenúva „ochorenia moderného človeka, raneného systematickým relativizmom“. Svätý Otec poukázal na „utrpenie mnohých rodín, ktoré sa rozpadajú, zanechávajúc za sebou trosky citových vzťahov, plánov, spoločných očakávaní“. Ako povedal, sudca je povolaný urobiť súdnu analýzu platnosti manželstva, aby zistil, či pôvodnou príčinou bol nedostatok dobrej vôle, alebo vážny deficit v chápaní samotného manželstva, determinujúci vôľu. Kríza manželstva je v skutočnosti často zapríčinená krízou poznania, ktoré nie je osvietené vierou:

„Pastoračná skúsenosť nás učí, že dnes je veľký počet veriacich v situácii iregularity, na ktorej vývoj mala silný vplyv rozšírená svetská mentalita. Existuje v skutočnosti akýsi druh duchovnej svetskosti, ktorá sa «môže skrývať v pozadí zdanlivej nábožnosti, ba dokonca aj lásky k Cirkvi» (Evangelii gaudium, 93) a ktorá privádza k hľadaniu nie Pánovej slávy, ale osobného blahobytu. Jedným z plodov tohto prístupu je «viera uzatvorená do subjektivizmu, v ktorom človeka zaujíma len určitá skúsenosť alebo určitý rad úvah a poznatkov, ktoré vraj dokážu priniesť útechu a svetlo, ale daný človek v konečnom dôsledku zostáva zatvorený v imanencii svojho vlastného rozumu a citov.» (tamtiež 94). Je zrejmé, že u toho, kto sa podvoľuje tomuto postoju, je viera ochudobnená o svoju orientujúcu a normatívnu hodnotu, a prenecháva tak otvorený priestor kompromisom s vlastným sebectvom a s tlakmi bežnej mentality, ktorá sa stala dominantnou prostredníctvom masmédií.

Preto sudca pri zvažovaní platnosti súhlasu musí vziať do úvahy kontext hodnôt a viery – alebo ich nedostatok či absenciu –, v ktorom sa formoval úmysel vstupu do manželstva. V skutočnosti neznalosť obsahov viery by mohla viesť k tomu, čo sa v Kódexe kánonického práva nazýva omylom determinujúcim vôľu“ (pozri kán. 1099). Táto možnosť nie je viac považovaná za výnimočnú, ako tomu bolo v minulosti, práve vzhľadom na častú prevahu svetského uvažovania o učení Cirkvi. Taký omyl neohrozuje iba stabilitu manželstva, jeho výlučnosť a plodnosť, ale aj zameranosť manželstva na dobro druhého, manželskú lásku ako «vitálny princíp» súhlasu, vzájomné darovanie sa pre vytvorenie celoživotného zväzku. «Dnes je tendencia hľadieť na manželstvo len ako na formu citového uspokojenia, ktorú možno zadefinovať akýmkoľvek spôsobom a potom meniť podľa názoru kohokoľvek» (Evangelii gaudium, 66), čo snúbencov tlačí k uvažovaniu s výhradami ohľadom samotnej trvalosti zväzku alebo jeho výlučnosti, že tieto sa pominú vo chvíli, keď milovaná osoba už nebude viac nachádzať svoje očakávané citové naplnenie.

Chcel by som vás preto povzbudiť k zvýšenému a oduševnenému nasadeniu vo vašej službe, ktorej prislúcha chrániť jednotu súdnictva v Cirkvi. Koľko pastoračnej práce pre dobro mnohých párov a mnohých detí, ktoré sú často obeťami týchto zvratov! Aj tu je potreba pastoračnej konverzie cirkevných štruktúr (porov. Evangelii gaudium, 27), aby sme ponúkali službu spravodlivosti (opus iustitiae) tým, ktorí sa obracajú na Cirkev, aby vniesla svetlo do ich manželskej situácie.

Toto je vaše náročné poslanie, ako aj všetkých diecéznych sudcov: nezatvárať spásu ľudí do zúženého priestoru juridizmu (giuridicismo). Funkcia práva je zameraná na spásu duší (salus animarum), za predpokladu, že vyhýbajúc sa sofizmom vzdialeným od živého tela ľudí v ťažkostiach, pomôže zistiť pravdu ohľadom momentu súhlasu, či bol vo vernosti Kristovi, alebo vo falošnej svetskej mentalite. V tejto súvislosti sa blahoslavený Pavol VI. vyslovil takto: «Ak je Cirkev zámerom Božím – Ecclesia de Trinitate –, jej inštitúcie, hoci sú zdokonaliteľné, musia byť ustanovené za účelom sprostredkovať Božiu milosť a slúžiť, podľa darov a poslania každého, dobru veriacich, základnému cieľu Cirkvi. Takýto sociálny cieľ, spása duší, salus animarum, zostáva najvyšším cieľom inštitúcií, práva, zákonov» (Príhovor účastníkom II. medzinárodného kongresu kánonického práva, 17. septembra 1973).“

Svätý Otec ďalej pripomenul užitočnosť predpisu inštrukcie Dignitas connubii o tom, že „pri každom cirkevnom tribunále je nevyhnutná prítomnosť osôb, kompetentných poskytnúť fundovanú radu ohľadom možnosti začatia kauzy manželskej nulity, pričom sa rovnako požaduje prítomnosť stabilných činiteľov, honorovaných samotným tribunálom, ktorí konajú službu advokátov. Keď vyslovujem prianie, aby v každom tribunáli boli prítomné tieto osoby, na umožnenie reálneho prístupu všetkých veriacich k cirkevnej justícii, s potešením zdôrazňujem, že relevantný počet káuz u Rímskej roty je bezplatný, v prospech stránok, ktoré si z dôvodu ťažkých ekonomických pomerov v ktorých sa nachádzajú, nedokážu obstarať advokáta.“

Na záver pápež František dodal spontánne ešte poznámku: „A to je bod, ktorý chcem zdôrazniť: sviatosti sú zadarmo. Sviatosti nám dávajú milosť. A manželský proces sa týka sviatosti manželstva. Ako by som si len prial, aby všetky procesy boli bezplatné!“

 

Zverejnili posolstvo Svätého Otca ku dňu médií: „Komunikovať rodinu“

Vatikán 23. januára - „Komunikovať rodinu: privilegované miesto stretnutia v nezištnosti lásky.“ Toto je téma posolstva Svätého Otca Františka pre 49. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov. Cirkev ho slávi v siedmu veľkonočnú nedeľu, tohto roku to bude 17. mája.

Pri príležitosti zajtrajšieho sviatku sv. Františka Saleského, biskupa a učiteľa Cirkvi, ktorý je patrónom žurnalistov, sa dnes predpoludním o 11.30 v sídle Tlačového strediska Svätej stolice konala Tlačová konferencia, na ktorej bolo posolstvo predstavené. Okrem Mons. Claudia Mariu Celliho, predsedu Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky, na konferencii vystúpil manželský pár Chiara Giaccardiová a Mauro Magatti, ktorí vyučujú komunikáciu a sociológiu na Katolíckej univerzite Božského Srdca v Miláne.

Aktuálne posolstvo vychádza z kontextu prebiehajúceho synodálneho procesu venovaného rodine, medzi ukončenou mimoriadnou synodou a budúcou riadnou synodou, ktorá sa bude konať v októbri. Ide o „posolstvo o úzkom vzťahu medzi rodinou a komunikáciou“ – povedal Mons. Celli. Podľa jeho slov je dôležité poukázať hneď v úvode na to, čo hovorí pápež na konci tohto posolstva, keď konštatuje, že rodina „nie je predmetom komunikovania formou určitej mienky, ani terénom na zvádzanie ideologických bojov“.

„Médiá majú niekedy tendenciu prezentovať rodinu, akoby bola abstraktným modelom, ktorý možno prijať či odmietnuť, brániť ho alebo atakovať, a nie konkrétnou realitou, ktorú treba žiť, alebo ako keby bola ideológiou niekoho proti niekomu inému, a nie miestom, kde sa všetci učíme, čo znamená komunikovať v láske, ktorú prijímame a dávame.“ Z týchto slov pápeža podľa Mons. Celliho vyplýva zásadne pozitívne posolstvo, že rodina predstavuje veľký zdroj, a nie len problém alebo inštitúciu v kríze.

Predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky poukázal na opravdivý ľudský rozmer komunikácie v pápežovom posolstve, citujúc niekoľko kľúčových vyjadrení:

- „rodina je prvým miestom, kde sa učíme komunikovať“

- „komunikácia ako dialóg, ktorý sa spája s rečou tela“

- „lono matky je prvou školou komunikácie skrze počúvanie a telesný kontakt“

- „medziosobné stretnutie (matka – dieťa) je našou prvou skúsenosťou komunikácie“

Aj rodina je podľa Svätého Otca v istom zmysle „lonom“, v ktorom sa učíme komunikovať v širšom kontexte rozličných pohlaví a rozličných generácií. Mons. Celli upozornil tiež na samostatnú časť posolstva venovanú modlitbe ako „základnej forme komunikácie“, ktorú objavujeme a rozvíjame v prostredí rodiny. „Rodina sa predovšetkým spája so schopnosťou objať sa, podporovať sa, sprevádzať sa, dešifrovať pohľady a mlčanie, smiech a plač, medzi ľuďmi, ktorí si nevybrali jeden druhého, a predsa sú tak dôležití jeden pre druhého...“ Práve rodina nám umožňuje pochopiť, čo je vlastne komunikácia v zmysle vytvárania ‚blízkosti‘. A táto ‚blízkosť‘ nemá vo svojom zábere iba členov rodiny.

Zaujímavé je podľa arcibiskupa Celliho v tejto súvislosti chápanie ‚odpustenia‘ ako ‚dynamiky komunikácie‘. Komunikácia, ktorá sa vykoľajila a rozpadla, sa skrze vyjadrenie ľútosti a jej prijatie môže obnoviť a rásť. Svätý Otec vo svojom posolstve píše takto:

„V rodine, viac než kdekoľvek inde, sa pri spoločnom prežívaní každodennosti zakúšajú limity, limity vlastné i tých druhých, veľké aj malé problémy spolužitia, vzájomného porozumenia. Neexistuje žiadna dokonalá rodina, ale nesmieme sa báť nedokonalosti, krehkosti, ani konfliktu. Treba sa naučiť konštruktívne sa s nimi konfrontovať. Preto rodina, v ktorej sa aj popri vlastných obmedzeniach a hriechoch ľudia majú radi, sa stáva školou odpustenia.“

Veľká časť v posolstve Svätého Otca k svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov je venovaná moderným médiám a ich vplyvu na komunikáciu v rodine a medzi rodinami. Tieto médiá jej môžu brániť, ale aj jej napomáhať. Posolstvo tiež hovorí o riziku uzatvárania sa detí alebo dospievajúcich, ktorí tak zostávajú izolovaní vo virtuálnom svete. Posolstvo tiež pripomína, že mladí, a nielen mladí, sú povolaní vydávať svedectvo o

Kristovi aj v digitálnom prostredí, napríklad v sociálnych sieťach.

 

Piatková homília pápeža z Domu sv. Marty: Spoveď je stretnutím s Bohom

Vatikán 23. januára – Spoveď nie je „rozsudok“, je to „stretnutie“ s Bohom, ktorý odpúšťa a zabúda na každý hriech toho, kto neúnavne prosí o milosrdenstvo. To je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka prednesenej počas svätej omše v Dome sv. Marty.

Jeho homília bola oduševnenou meditáciou o odpustení. Zmierovanie je Božou „prácou“, a je to práca krásna. Lebo „náš Boh odpúšťa“ akýkoľvek hriech, odpúšťa vždy, teší sa, keď ho niekto prosí o odpustenie, a na všetko zabúda. Svätý Otec sa zamýšľal nad úryvkom z Listu Hebrejom (8, 6-13), ktorý hovorí o novej zmluve, ktorú uzavrel Boh so svojím vyvoleným ľudom. Ako povedal pápež František, „Boh, ktorý zmieruje“, sa rozhodol poslať Ježiša, aby uzavrel novú zmluvu s ľudstvom. Oporný bod tejto zmluvy je v podstate jeden: je ním odpustenie. Odpustenie, ktoré má mnoho charakteristík:

„Predovšetkým, Boh odpúšťa vždy! Neunaví sa odpúšťať. To my sa unavíme prosiť o odpustenie. No on sa neunaví v odpúšťaní. Keď sa Peter Ježiša spýtal: „Koľkokrát mám odpustiť? Sedemkrát?“, Ježiš odpovedal: „Nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát.“ To znamená vždy. Takto odpúšťa Boh: vždy. A tak, ak si žil život s množstvom hriechov, s mnohými nepeknými vecami, no nakoniec s pokáním prosíš o odpustenie, on ti hneď odpustí! On vždy odpúšťa.“

A predsa, pochybnosť, ktorá by mohla vzklíčiť v ľudskom srdci sa týka toho, koľko je Boh ochotný odpustiť. Ako zopakoval Svätý Otec, stačí „oľutovať a prosiť o odpustenie“: „netreba nič platiť“, lebo „Kristus už za nás zaplatil“. Príkladom toho je márnotratný syn z podobenstva, ktorý si s ľútosťou chystá slová pre svojho otca, no ten mu naopak nedá ani prehovoriť, ale objíme ho a pevne si ho privinie k sebe:

„Neexistuje hriech, ktorý by neodpustil. Odpúšťa všetko. ‚Ale Otče, ja nejdem na spoveď, lebo som toho vykonal mnoho, mnoho nepekných vecí, ktoré mi nebudú odpustené...‛ Nie. To nie je pravda. Odpúšťa všetko. Ak prichádzaš s ľútosťou, odpúšťa všetko. Mnohokrát ťa ani nenechá dohovoriť! Začneš prosiť o odpustenie, a on ti dá pocítiť tú radosť z odpustenia ešte skôr, než stihneš vysloviť všetko.“

Ako povedal pápež František, je tu ešte ďalšia vec: keď Boh odpúšťa, teší sa z toho. A nakoniec: Boh zabudne. Lebo to, na čom Bohu záleží, je „stretnutie s nami“. Tu Svätý Otec navrhuje spovedníkom, aby si sediac v spovednici spytovali svedomie: „Som pripravený všetko odpustiť? – zabudnúť na hriechy danej osoby?“ Podľa slov pápeža Františka „viac než rozsudkom je spoveď stretnutím“:

„Mnohokrát sa spovede zdajú byť akousi praktikou, určitou formalitou: ‚Po, po, po... Po, po, po... Môžeš ísť!‛ Všetko mechanicky. To nie! A kam sa podelo stretnutie? Stretnutie s Pánom, ktorý dáva zmierenie, ktorý ťa objíma a teší sa z toho? Toto je náš Boh, taký dobrý. Musíme tiež učiť naše deti, chlapcov a dievčatá, dobre sa spovedať, lebo ísť na spoveď nie je ako ísť do čistiarne, aby ti odstránili nejakú škvrnu. To nie! Znamená to ísť sa stretnúť s Otcom, ktorý zmieruje, odpúšťa a raduje sa z toho“.


22. januára

Svätý Otec v rannej homílii: Ježiš sa za nás prihovára - v tom je sila našej viery

Vatikán 22. januára 2015 - Najdôležitejšou vecou nie je milosť fyzického uzdravenia, ale skutočnosť, že Ježiš nám prináša spásu a prihovára sa za nás. Toto je jedna z myšlienok Svätého Otca, ktoré predložil v homílii účastníkom dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty, medzi ktorými bola aj skupina Slovákov študujúcich alebo pracujúcich v Ríme.

V komentári k evanjeliu dňa (Mk 3,7-12), ktoré predstavuje zástupy prichádzajúce k Ježišovi z každého regiónu, pápež poznamenal, že Boží ľud má v Pánovi „nádej, pretože jeho spôsob konania a vyučovania sa dotýka ich srdca, preniká do srdca, pretože má moc Božieho slova“:

„Ľud toto cíti, vidí, že v Ježišovi sa napĺňajú prísľuby, že v Ježišovi je nádej. Ľudia boli trochu znudení spôsobom, akým učili viere učitelia Zákona tej doby, ktorí kládli na ramená mnohé prikázania, mnoho poučiek, ale neoslovovali srdcia ľudí. A keď vidia Ježiša a počúvajú Ježiša, Ježišove návrhy, blahoslavenstvá, cítia vnútri niečo, čo sa hýbe – je to Duch Svätý, ktorý toto vzbudzuje! – a idú, aby sa stretli s Ježišom.“

Zástupy ľudí idú za Ježišom, aby boli uzdravení, teda hľadajú svoje vlastné dobro: „Nikdy nedokážeme nasledovať Boha s čistým úmyslom od začiatku, vždy tak trochu pre nás a trochu pre Boha. A cesta znamená očistiť tento zámer. A ľudia idú, hľadajú Boha, ale tiež zdravie, uzdravenie. A vrhajú sa na neho, aby sa ho mohli dotknúť, aby vyšla z neho tá sila a uzdravila ich.“

Ale najdôležitejšou vecou nie je, že Ježiš uzdravuje - vysvetľuje pápež František. Telesné uzdravenie „je znamením iného uzdravenia“. Ani skutočnosť, že „Ježiš hovorí slová, ktoré prenikajú do srdca“, to určite pomáha ku stretnutiu sa s Bohom, avšak najdôležitejšou vecou, ako hovorí List Hebrejom (Hebr 7, 25 – 8, 6), je toto: «Ježiš môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.» Ježiš dáva spásu a Ježiš je zástanca – toto sú dve kľúčové slová, povedal Svätý Otec.

„Ježiš dáva spásu! Tieto uzdravenia, tieto slová, ktoré prichádzajú k srdcu, sú znamením a začiatkom spásy. Je to cesta spásy pre mnohých, ktorí spočiatku idú, aby počúvali Ježiša alebo prosili o uzdravenie, a potom sa vrátia a zakusujú spásu. Je azda najdôležitejším to, že Ježiš lieči? Nie, to nie je tým najdôležitejším. Že nás učí? Ani to nie je to najdôležitejšie. To, že dáva spásu! On je Spasiteľ a my sme ním spasení. A to je to najdôležitejšie. Toto je sila našej viery.“

Ježiš vystúpil k Otcovi a aj tam sa za nás prihovára každý deň, každú chvíľu:

„To je niečo stále aktuálne. Ježiš pred Otcom ponúka svoj život, vykúpenie, ukazuje Otcovi rany, cenu spásy. A každý deň sa Ježiš takto prihovára. A keď sme my pre tú alebo inú vec skleslí, pamätajme, že on sa za nás modlí, neustále sa za nás prihovára. Toľkokrát na to zabúdame. Azda Ježiš skončil, odišiel od nás do neba a poslal nám Ducha Svätého a tým je po všetkom? Nie! Teraz, v každom okamihu sa Ježiš prihovára. Touto modlitbou: «Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou. Prihováraj sa za mňa!» sa obracajme na Pána, prosiac o tento príhovor.“

Toto je najdôležitejšie, že Ježiš je Spasiteľ a zástanca. Osoží nám na to pamätať. „Takto zástup hľadá Ježiša s tým inštinktom nádeje Božieho ľudu, ktorý očakával Mesiáša, a snaží sa nájsť v ňom zdravie, pravdu, spásu, pretože on je Spasiteľ a ako Spasiteľ aj teraz, v túto chvíľu sa za nás prihovára.“ Svätý Otec uzavrel homíliu modlitbou: „Kiežby náš kresťanský život bol vždy viac presvedčený o tom, že sme boli spasení, že po pravici Otca máme Spasiteľa, Ježiša, ktorý sa za nás prihovára. Nech nám Pán, Duch Svätý, dá pochopiť tieto veci.“

 

Svätý Otec bezpečnostným zložkám: Všetci máme byť ochrancami blížneho

Vatikán 22. januára – Svätý Otec dnes napoludnie prijal pracovníkov talianskej verejnej bezpečnosti, ktorí slúžia v Ríme v oblasti Baziliky sv. Petra. Vedúcich a personál príslušného Inšpektorátu verejnej bezpečnosti pozdravil v Klementínskej sále pri príležitosti 70. výročia ich služby zaisťujúcej bezpečnosť pre návštevníkov Vatikánu.

V príhovore pápež František spomenul, že k očakávaniam a nádejam, s ktorými sme nedávno začali nový rok, sa pridružujú aj tiene a nebezpečenstvá, ktoré znepokojujú ľudstvo. Preto pripomenul: „Ako kresťania sme povolaní nestrácať ducha a nedať sa odradiť. Naša nádej sa opiera o neochvejnú skalu: lásku Boha, zjavenú a darovanú v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Spomeňme si na utešujúce slová apoštola Pavla: «Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje» (Rim 8,35.37).“

V službe v prospech bezpečnosti pútnikov a osôb vo Vatikáne pracovníkov talianskej polície povzbudil nasledovnými slovami: „Máte za úlohu udržiavať a strážiť miesta, ktoré majú obrovský význam pre vieru a pre život miliónov pútnikov. Mnohí ľudia, ktorí prichádzajú navštíviť srdce kresťanského Ríma sa na vás nezriedka obracajú. Nech každý vníma vo vašej starostlivej prítomnosti pomoc a cíti sa ňou chránený. Áno, drahí bratia a sestry, všetci sme povolaní byť ochrancami nášho blížneho. Pán bude od nás pýtať účet za vykonávanie zodpovednosti, ktorá nám bola zverená, za dobro, či zlo, ktoré sme vykonali voči nášmu blížnemu.“

 

21. januára

Audiencia pápeža Františka po návrate z Ázie: Dieťa nie je príčinou chudoby

Vatikán 21. januára – Pri dnešnej generálnej audiencii pápež František zhrnul svoju práve ukončenú apoštolskú cestu do Ázie. Medzi hlavnými momentmi na Srí Lanke a Filipínach menoval kanonizáciu sv. Jozefa Vaza a stretnutie s postihnutými tajfúnom. Cesta, charakterizovaná stretnutiami s „oceánmi“ ľudí, podľa Svätého Otca splnila svoj zámer a upevnila miestne cirkevné spoločenstvá vo viere a v misijnom duchu, prispela k medzináboženskému dialógu, budovaniu jednoty a rozvoju spoločnosti, ktorého hlavnými nositeľmi sú rodiny a mládež.

„Zdravé rodiny sú zásadne dôležité pre život spoločnosti“, zdôraznil Svätý Otec, keď sa pri hodnotení cesty podelil so svojou „útechou a nádejou pri pohľade na toľké početné rodiny, ktoré prijímajú dieťa ako Boží dar.“ Podotkol, že napriek zjednodušujúcej mienke niektorých, príčinou chudoby nie sú mnohodetné rodiny, ale v prvom rade ekonomický systém, ktorý nie je zacielený na človeka, ale na peniaze.

Pri audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI. Svätý Otec povzbudil Cirkev k modlitbe za jednotu kresťanov, ktorej je venovaný týždeň od 18. do 25. januára s témou „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4,7). V závere vyzval k modlitbe za trpiacich kresťanov v africkom Nigeri, ktorí sa stali obeťami násilností sfanatizovaných moslimov v reakcii na karikatúry publikované francúzskym satiristickým časopisom. Počas generálnej audiencie sa Svätý Otec stretol aj s prezidentkou Kosovskej republiky Atifete Jahjagaovou.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa pristavím pri apoštolskej ceste na Srí Lanku a Filipíny, ktorú som vykonal minulý týždeň. Po návšteve Kórey pred niekoľkými mesiacmi som sa opäť vybral do Ázie, svetadielu bohatých kutúrnych a duchovných tradícií. Cesta bola predovšetkým radostným stretnutím s cirkevnými spoločenstvami, ktoré v tých krajinách vydávajú svedectvo o Kristovi. Povzbudil som ich vo viere a v misionárskosti. Navždy si v srdci zachovám spomienku na slávnostné prijatie zo strany zástupov - v niektorých prípadoch ich bol priam oceán - ktoré sprevádzalo významné momenty tejto cesty. Okrem toho som povzbudzoval k medzináboženskému dialógu v službe pokoja, ako aj napredovanie týchto národov v ústrety jednote a spoločenskému rozvoju, s osobitným prispením rodín a mládeže.

Vrcholným momentom mojej návštevy na Srí Lanke bola kanonizácia veľkého misionára Jozefa Vaza. Tento svätý kňaz vysluhoval často potajme sviatosti veriacim, no bez rozdielu pomáhal všetkým núdznym z každého náboženstva a spoločenského postavenia. Jeho príklad svätosti a lásky k blížnemu naďalej inšpiruje Cirkev na Srí Lanke v jej apoštoláte dobročinnej lásky a vzdelávania. Ukázal som Jozefa Vaza ako vzor pre všetkých kresťanov, ktorí sú dnes povolaní predkladať spásnu pravdu evanjelia v mnohonáboženskom kontexte, s rešpektom voči ostatným, s vytrvalosťou a pokorou.

Srí Lanka je krajina s veľkou prírodnou krásou, a jej ľud sa snaží znovuvybudovať jednotu po dlhom a dramatickom občianskom konflikte. Počas môjho stretnutia s občianskymi predstaviteľmi som zdôraznil dôležitosť dialógu, rešpektovania ľudskej dôstojnosti, úsilia o zapojenie všetkých do nachádzania zodpovedajúcich riešení vzhľadom na zmierenie a spoločné dobro.

Rozličné náboženstvá majú v tejto súvislosti zohrať význačnú úlohu. Moje stretnutie s náboženskými predstaviteľmi bolo potvrdením dobrých vzťahov, ktoré už jestvujú medzi rôznymi spoločenstvami. V tomto kontexte som chcel posmeliť spoluprácu, ktorá už prebieha medzi nasledovníkmi rozličných náboženských tradícií, a tiež preto, aby bolo možné uzdraviť balzamom odpustenia tých, ktorí sú nesú následky utrpení posledných rokov. Téma zmierenia charakterizovala aj moju návštevu vo svätyni Našej Panej z Madhu, veľmi uctievanej tamilským i sinhálskym obyvateľstvom, a je cieľom pútí členov iných náboženstiev. Na tom posvätnom mieste sme prosili Máriu, našu Matku, aby vyprosila pre celý srílanský ľud dar jednoty a pokoja.

Zo Srí Lanky som obratom odcestoval na Filipíny, kde sa Cirkev pripravuje sláviť päťsté výročie príchodu evanjelia. Ide o najviac katolícku krajinu Ázie a filipínsky ľud je dobre známy svojou hlbokou vierou, nábožnosťou a entuziazmom aj v zahraničí. Počas môjho stretnutia s predstaviteľmi krajiny, ako aj počas chvíľ modlitby a záverečnej sv. omše, na ktorej bol prítomný ohromný zástup, som zdôraznil neprestajnú plodnosť evanjelia a jeho schopnosť inšpirovať spoločnosť hodnú človeka, v ktorej je miesto pre dôstojnosť každého i pre túžby filipínskeho ľudu.

Prvoradým účelom návštevy a motívom, pre ktorý som sa rozhodol ísť na Filipíny – bol to najdôležitejší dôvod –, bolo vyjadriť moju blízkosť bratom a sestrám, ktorých zasiahol ničivý tajfún Jolanda. Dopravil som sa do Taclobanu, do najviac postihnutej oblasti, kde som ocenil vieru a schopnosť filipínskeho ľudu znovu sa vzchopiť. V Taclobane, žiaľ, nepriaznivé poveternostné podmienky spôsobili stratu života ďalšej nevinnej obete: mladej dobrovoľníčky Kristel, ktorú zavalila a usmrtila vetrom strhnutá časť lešenia. Ďakoval som taktiež všetkým, ktorí z každej strany sveta odpovedali na ich potreby veľkorysým prísunom pomoci. Moc Božej lásky, ktorá sa zjavila v tajomstve kríža, bola viditeľná v duchu solidarity prejavenej mnohorakými skutkami dobročinnosti a obetami počas tých temných dní.

Stretnutia s rodinami a mladými v Manile boli význačnými chvíľami návštevy Filipín. Zdravé rodiny sú podstatné pre život spoločnosti. Vidieť toľko početných rodín, ktoré prijímajú deti ako ozajstný Boží dar, prináša útechu a nádej. Oni vedia, že každé dieťa je požehnaním. Počul som niektorých, ktorí vravia, že početné rodiny a narodenie mnohých detí patrí medzi príčiny chudoby. Zdá sa mi, že je to povrchný názor. Môžem povedať, a môžeme to povedať všetci, že hlavným dôvodom chudoby je taký ekonomický systém, ktorý odstránil zo svojho stredu človeka a vložil tam peniaze; ekonomický systém, ktorý vyraďuje, neustále vyraďuje: vyraďuje deti, starých, mladých, nezamestnaných... a vytvára kultúru skartovania, ktorú prežívame.

Zvykli sme si na to, že hľadíme na vyradené osoby. A toto je hlavný dôvod chudoby, a nie početné rodiny. Odvolajúc sa na postavu sv. Jozefa, ktorý chránil život „svätého dieťaťa“, veľmi uctievaného v tej krajine, som pripomenul, že je potrebné chrániť rodiny, ktoré čelia rozličným ohrozeniam, aby tak mohli svedčiť o kráse rodiny v Božom pláne. Taktiež treba brániť rodiny pred novými ideologickými kolonizáciami, ktoré útočia na ich identitu a poslanie.

Bolo pre mňa potešením pobudnúť s filipínskou mládežou, počúvať o ich nádejach a obavách. Chcel som im ponúknuť moje povzbudenie do ich snáh o prispenie k obnove spoločnosti, zvlášť prostredníctvom služby chudobným a ochrany životného prostredia. Starostlivosť o chudobných je základným prvkom nášho života a kresťanského svedectva – aj na to som upozorňoval počas návštevy. Toho súčasťou je odmietanie akejkoľvek podoby korupcie, pretože korupcia okráda chudobných. Vyžaduje si to kultúru poctivosti.

Ďakujem Pánovi za túto pastoračnú návštevu na Srí Lanke a Filipínach. Prosím ho, aby vždy žehnal tieto dve krajiny a upevňoval vernosť kresťanov evanjeliovému posolstvu o našom vykúpení, zmierení a spoločenstve s Kristom. Ďakujem.

 

 

Svätý Otec vyzval k modlitbe za Niger po násilnostiach proti kresťanom

Vatikán 21. januára – Solidaritu s trpiacimi kresťanmi v Nigeri vyjadril dnes Svätý Otec osobitnou výzvou k zmiereniu a pokoju. Násilné reakcie islamistov na karikatúry francúzskeho satirického časopisu v uplynulých dňoch v Nigeri zanechali za sebou najmenej 10 mŕtvych a 45 zničených kostolov. Pri generálnej audiencii v Aule Pavla VI. vo Vatikáne sa pápež František spolu s prítomnými modlil na úmysel, ktorý vyjadril nasledujúcimi slovami:

„Drahí bratia a sestry, chcem vás pozvať k modlitbe za obete manifestácií týchto posledných dní v milovanom Nigeri. Boli spáchané surovosti proti kresťanom, proti deťom, proti kostolom. Vyprosujme od Pána dar zmierenia a pokoja, aby náboženské cítenie nikdy nebolo príležitosťou pre násilie, utláčanie a ničenie. Neslobodno viesť vojnu v mene Boha! Kiež sa čím skôr obnoví atmosféra vzájomného rešpektu a pokojného spolunažívania pre dobro všetkých. Modlime sa k Panne Márii za ľudí v Nigeri.“

Kongregácia pre evanjelizáciu národov zaslala miestnej cirkvi v Nigeri posolstvo, v ktorom vyjadruje pastoračným pracovníkom i všetkým veriacim duchovnú blízkosť a solidaritu. Kongregácia „apeluje na zmysel pre zodpovednosť miestnych politických, občianskych a vojenských autorít, aby sa cestou dialógu zasadili za znovunastolenie pokoja a definitívne ukončenie násilností proti kresťanom.“ Vyhlásenie sa končí slovami pápeža Františka: „V nijakom prípade nemožno spôsobovať smrť a násilie v mene Boha, ani ospravedlňovať porušovanie základných ľudských práv.“

 

 

13. 1. - 19. 1. 2015

Sv. Otec bol na cestách: Srí Lanka a Filipíny

 

12. januára

Pápež František odletel na svoju siedmu zahraničnú cestu

Vatikán 12. januára - Svätý Otec František odletel na svoju 7. apoštolskú cestu. Lietadlo A 330 spoločnosti Alitalia sa o 19. hodine vydalo z rímskeho letiska Fiumicino na takmer 10-hodinový let smerom do Kolomba, hlavného mesta Srí Lanky. Pápež František sa tak dnes po piatich mesiacoch od návštevy Kórey opäť vracia do Ázie. Podobne ako sv. Ján Pavol II. navštívi v rámci jednej cesty dve ázijské krajiny Srí Lanku a Filipíny.

V približne 30-člennom pápežskom sprievode sú na palube lietadla kardináli: Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, kardinál Fernando Filoni, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kardinál Robert Sarah, nie z pozície prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ale vzhľadom na jeho predchádzajúci úrad predsedu Pápežskej rady Cor unum, kde bol aktívne zaangažovaný do riešenia situácie po tajfúne, teda ako predstaviteľ charitatívnych aktivít, a tiež preto, že aj pápež navštívi centrá postavené pomocou Cor unum. Ďalej do pápežského sprievodu patria substitút Štátneho sekretariátu arcibiskup Giovanni Angelo Becciu, majster pápežských liturgických slávení Mons. Guido Marini, Mons. Mark Miles ako tlmočník do angličtiny. Podľa zvyku pápeža Františka ide na apoštolskú cestu aj jeden z radových zamestnancov Vatikánu, tentoraz elektrikár z Governatorátu Mestského štátu Vatikán. Počet akreditovaných novinárov, ktorí letia na Srí Lanku a následne na Filipíny, je tentoraz 85 a na palube lietadla sú očakávané dve tlačové konferencie: pri presune na Filipíny a pri spiatočnom lete v závere cesty.

Zajtra ráno o 9.00 miestneho času, o 4.30 nášho času, sa na Medzinárodnom letisku v Kolombe uskutoční privítací ceremoniál, pri ktorom pápež František prednesie svoj prvý z jedenástich príhovorov, v angličtine. Následne sa presunie do rezidencie Apoštolskej nunciatúry v Kolombe, kde bude v súkromí sláviť svätú omšu. V prvý deň návštevy Svätého Otca čaká aj stretnutie s biskupmi Srí Lanky v sídle arcibiskupstva v Kolombe, zdvorilostná návšteva u prezidenta republiky v prezidentskej rezidencii a medzináboženské stretnutie v Kongresovom centre v Kolombe. Na Srí Lanke sa pápež zdrží do štvrtka 15. januára, keď v ranných hodinách odletí na Filipíny.

 

Pápež František diplomatom: Pokoj, kultúra stretnutia, «nie» násiliu a skartovaniu ľudí i Boha

Vatikán 12. januára 2015 – Pri príležitosti začiatku kalendárneho roka sa Svätý Otec dnes stretol s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici, aby im vyjadril novoročné priania. Počas audiencie, ktorá sa konala o 10.30 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca pápež František adresoval diplomatom rozsiahly príhovor. Svoju vyše polhodinovú reč zameral na zdôraznenie volania po pokoji a rozhodné odmietnutie násilia a kultúry vyraďovania, pričom sa konkrétne dotkol 24 momentov svetového diania uplynulého roka, ktoré odrážajú aktuálnu realitu. Okrem 16 negatívnych a tragických situácií spomenul aj 8 pozitívnych momentov, sľubujúcich nádej pre budúcnosť. Slovenskú republiku medzi prítomnými zastupoval veľvyslanec pri Svätej stolici Peter Sopko.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka diplomatickému zboru

„Excelencie, dámy a páni,

ďakujem vám za vašu účasť na tomto tradičnom stretnutí, ktoré mi na začiatku každého nového roka umožňuje obrátiť sa na vás, na vaše rodiny a národy, ktoré reprezentujete, so srdečným pozdravom a želaním každého dobra. Osobitnú vďaku chcem vyjadriť dekanovi diplomatického zboru, Jeho Excelencii Jean-Claudeovi Michelovi, za milé slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých, ako aj každému z vás za vytrvalé nasadenie, ktoré v duchu vzájomnej spolupráce venujete práci na napomáhanie a podporovanie vzťahov medzi vašimi krajinami a medzinárodnými organizáciami, ktoré reprezentujete, a Svätou stolicou. Aj v priebehu uplynulého roka sa tieto vzťahy mohli upevniť či už vďaka nárastu počtu veľvyslancov sídliacich v Ríme, alebo prostredníctvom podpísania nových bilaterálnych zmlúv základného charakteru, akou bola napríklad zmluva s Kamerunom, podpísaná v januári minulého roka, alebo osobitných dohovorov, ktoré boli podpísané s Maltou a Srbskom.

Dnes by som rád dal mocne zaznieť jednému slovu, ktoré je pre nás veľmi drahé: pokoj! Ten k nám prichádza v hlase anjelských zástupov, ktoré ho ohlasujú vo Vianočnej noci (porov. Lk 2,14) ako vzácny Boží dar a zároveň nám ho určujú ako osobnú a spoločenskú zodpovednosť, ktorá od nás vyžaduje, že budeme bedliví a činorodí. Avšak popri pokoji nám betlehemské jasle rozprávajú aj o inej dramatickej skutočnosti: hovoria o odmietnutí. V niektorých ikonografických vyjadreniach, či už západného alebo východného štýlu – myslím napríklad na nádhernú ikonu Narodenia od Andreja Rubľova – dieťa Ježiš nie je uložené v kolíske, ale položené do hrobu. Obraz, ktorého úmyslom je prepojenie dvoch najhlavnejších kresťanských sviatkov – Vianoc a Veľkej noci – naznačuje, že popri radostnom prijatí novonarodeného je tam prítomná i celá dráma, ktorej predmetom je Ježiš, znevážený a zavrhnutý až na smrť na kríži.

Správy o jeho narodení nám ukazujú na zatvrdnuté srdce ľudstva, ktoré sa namáha, aby prijalo Dieťa. Hneď od začiatku je aj on vyradený, ponechaný vonku na zime, prinútený narodiť sa v maštali, pretože nebolo miesta v hostinci (porov. Lk 2,7). A keď sa takto zaobchádzalo s Božím Synom, o koľko viac sa tak zaobchádza s toľkými našimi bratmi a sestrami! Je tu sklon k odmietaniu, ktorý nás všetkých zasahuje, ktorý nás privádza k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať. Ide o mentalitu, ktorá plodí kultúru vyraďovania, ktorá nikoho a nič nešetrí: od stvorenstva až po človeka, ba i samého Boha. Z nej sa rodí ľudstvo zranené a bez prestania drásané napätiami a konfliktami každého druhu.

V evanjeliových rozprávaniach o Ježišovom detstve to emblematicky znázorňuje kráľ Herodes, ktorý v domnienke, že dieťa Ježiš ohrozí jeho vlastnú autoritu, nechá usmrtiť všetky batoľatá v Betleheme. V myšlienkach hneď smerujeme do Pakistanu, kde bolo pred mesiacom s neslýchanou ukrutnosťou zavraždených vyše sto detí. Ich rodinám chcem opäť vyjadriť moju osobnú sústrasť a uistenie o modlitbe za toľkých nevinných, ktorí prišli o život.

K osobnému, individuálnemu rozmeru odvrhnutia sa pridáva takmer neodvratne spoločenský rozmer, taká kultúra, ktorá odvrhuje toho druhého, pretína najintímnejšie a najopravdivejšie spojivá, spejúc k rozpadu a rozloženiu celej spoločnosti ako takej a plodeniu násilia a smrti. Smutnou ozvenou toho sú správy o početných udalostiach z denného spravodajstva, posledným z ktorých nebol ani tragický atentát v Paríži spred niekoľkých dní. Tí druhí «už nie sú viac vnímaní ako bytosti rovnakej dôstojnosti, ako bratia a sestry tej istej ľudskej prirodzenosti, ale hľadí sa na nich ako na predmety» (porov. Posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja, 8. decembra 2014, 4). A slobodná ľudská bytosť sa stáva otrokom, raz módy, raz moci, raz peňazí a niekedy dokonca i scestných foriem náboženstva. Sú to nebezpečenstvá, ktoré som si dovolil pripomenúť v Posolstve k nedávnemu Svetovému dňu pokoja, venovanému problematike mnohorakých foriem moderného otroctva. Tieto pochádzajú zo skazeného srdca, ktoré nie je schopné vidieť a konať dobro a kráčať cestou pokoja.

S bolesťou konštatujeme dramatické následky tejto mentality vyraďovania a «kultúry zotročenia» (tamže, 2) v neprestajnom rozširovaní konfliktov. Ako pravá a skutočná svetová vojna vedená «po kúskoch», tieto dôsledky zasahujú, i keď v rozličnej podobe a intenzite, rôzne časti planéty, počnúc od Ukrajiny, ktorá sa stala dramatickým dejiskom zrážky, a ktorej žičím, aby sa prostredníctvom dialógu zosilnili prebiehajúce snahy o ukončenie nepriateľstva a aby sa zaangažované strany čím skôr, v obnovenom duchu rešpektovania medzinárodného práva, vydali na úprimnú cestu vzájomnej dôvery a bratského zmierenia, ktorá umožní prekonať aktuálnu krízu.

Moje myšlienky smerujú na Blízky východ, počnúc milovanou Ježišovou zemou, ktorú som mohol s radosťou navštíviť v máji minulého roka a kvôli ktorej nikdy neochabneme v naliehavej prosbe o pokoj. Urobili sme tak s mimoriadnou intenzitou spoločne s izraelským prezidentom Šimonom Peresom a palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom, podnecovaní nádejou plnou dôvery, že je možné znovuobnoviť rokovanie medzi týmito oboma stranami, s cieľom uhasiť násilie a dospieť k riešeniu, ktoré by umožnilo palestínskemu a izraelskému ľudu žiť konečne v pokoji, v rámci jasne stanovených a medzinárodne uznaných hraníc, tak, aby sa «riešenie dvoch štátov» stalo faktickým.

Blízky východ je žiaľ zasiahnutý aj ďalšími konfliktami, ktoré sa preťahujú už veľmi dlhý čas a ich následky sú otrasné aj kvôli šíreniu sa terorizmu fundamentalistickej povahy v Sýrii a Iraku. Tento fenomén je dôsledok kultúry vyraďovania aplikovanej na Boha. Náboženský fundamentalizmus vskutku, ešte predtým ako zničí ľudské bytosti spáchaním hrôzostrašných masakrov, odmieta samého Boha, znížiac ho na púhu ideologickú výhovorku. Na túto nespravodlivú agresiu, ktorá zasahuje i kresťanov a iné etnické a náboženské skupiny v tej oblasti, napríklad jazídov, je potrebná jednomyseľná odpoveď, ktorá v rámci medzinárodného práva zastaví rozširovanie násilia, znovu nastolí svornosť a zacelí hlboké rany, ktoré vyvolalo spustenie sa konfliktov. Pri tejto príležitosti teda apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo, ako aj na jednotlivé zainteresované vlády, aby podnikli konkrétne iniciatívy za mier a na obranu tých, ktorí trpia následkami vojny a prenasledovania a sú nútení opustiť vlastné domovy a svoju vlasť. Listom, zaslaným krátko pred Vianocami, som chcel osobne vyjadriť svoju blízkosť a uistiť o mojej modlitbe všetky kresťanské spoločenstvá Blízkeho východu, ktoré vydávajú vzácne svedectvo o viere a odvahe, tým, že zohrávajú základnú úlohu budovateľov pokoja, zmierenia a rozvoja v príslušných občianskych spoločnostiach, do ktorých patria. Blízky východ bez kresťanov by bol Blízkym východom zdeformovaným a okliešteným! Povzbudzujúc medzinárodné spoločenstvo, aby nebolo voči tejto situácii ľahostajné, vyjadrujem želanie, aby náboženskí, politickí a intelektuálni vodcovia, osobitne moslimskí, odsúdili akúkoľvek fundamentalistickú a extrémistickú interpretáciu náboženstva, zameranú na ospravedlnenie skutkov násilia.

Podobné formy brutality, ktoré nezriedka kosia obete medzi najmenšími a najbezbrannejšími, nechýbajú ani v iných častiach sveta. Osobitne mám na mysli Nigériu, kde neutícha násilie, ktoré bezohľadne zasahuje obyvateľstvo a kde i naďalej vzrastá tragický fenomén unášania ľudí, neraz mladých dievčat, preto, aby sa stali predmetmi pokútnych obchodov. A takéto hanebné obchodovanie nesmie pokračovať! Toto zlo je potrebné vykoreniť, pretože zasahuje nás všetkých od jednotlivých rodín až po celé svetové spoločenstvo (porov. Príhovor novým veľvyslancom akreditovaným pri Svätej stolici, 12. decembra 2013) .

Hľadím tiež s obavou na mnohé konflikty občianskeho charakteru, ktorými sú zasiahnuté niektoré časti Afriky, počnúc Líbyou, rozdrásanou dlhotrvajúcou vnútornou vojnou, ktorá zapríčiňuje nevýslovné utrpenie medzi obyvateľstvom a zanecháva vážne odozvy na krehkej rovnováhe v regióne. Myslím na dramatickú situáciu v Stredoafrickej republike, v súvislosti s ktorou bolestne konštatujem, ako sa dobrá vôľa, podnecujúca úsilie tých, ktorí chcú vytvárať budúcnosť pokoja, bezpečnosti a prosperity, stretáva s podobami odporu a čiastkových sebeckých záujmov, ktoré so sebou prinášajú riziko zmarenia očakávaní tak veľmi skúšaného ľudu, ktorý túži slobodne vybudovať vlastnú budúcnosť.

Osobitné znepokojenie vzbudzuje aj situácia v Južnom Sudáne a v niektorých oblastiach Sudánu, v Africkom rohu a Konžskej demokratickej republike, kde neprestáva narastať počet obetí medzi civilným obyvateľstvom a kde sú tisíce osôb, medzi nimi mnoho žien a detí, prinútené utiecť a žiť v extrémne ťažkých podmienkach. Vyjadrujem preto želanie, aby sa vyvinulo spoločné úsilie jednotlivých vlád a medzinárodného spoločenstva na ukončenie každej podoby boja, nenávisti a násilia a aby sa napomáhalo nasadenie v prospech zmierenia, pokoja a obrany nadprirodzenej dôstojnosti človeka.

Nemôžeme zároveň zabúdať na to, že vojny prinášajú so sebou strašný zločin, ktorým je znásilňovanie. Je to najvážnejšia urážka dôstojnosti ženy, ktorá nielenže je znásilnená v intimite svojho tela, ale aj vo svojej duši, a to traumou, ktorá sa dá iba ťažko vymazať a jej dôsledky majú aj spoločenský charakter. Žiaľ, je pravda, že i tam, kde nie je vojna, mnoho žien ešte aj dnes trpí násilím, ktoré je proti nim zamerané.

Všetky vojnové konflikty odhaľujú najcharakteristickejšiu tvár kultúry vyraďovania, zapríčinenej zámerným pošliapavaním ľudských životov zo strany mocných. Sú tu však aj rafinovanejšie a zákernejšie podoby odmietania, ktoré rovnako prispievajú k prežívaniu tejto kultúry. Myslím predovšetkým na spôsob, akým sa často zaobchádza s chorými, izolovanými a vytlačenými na okraj, ako aj s malomocnými, o ktorých hovorí evanjelium. Medzi malomocnými našich čias sú obete novej a hroznej epidémie eboly, ktorá najmä v Libérii, Sierre Leone a Guinei skosila viac ako šesťtisíc životov. Chcem dnes verejne pochváliť a poďakovať tým zdravotníckym pracovníkom, ktorí spoločne s rehoľníkmi a dobrovoľníkmi poskytujú všemožnú starostlivosť chorým a ich rodinám, zvlášť deťom, ktoré osireli. Zároveň znovu apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo, aby sa pristúpilo k zabezpečeniu adekvátnej humanitárnej pomoci pacientom a aby sa vyvinulo spoločné úsilie na prekonanie tejto choroby.

Popri životoch vyraďovaných z príčiny vojen či chorôb sú tu životy mnohých utečencov a vyhnancov. Znovu je možné pochopiť dôsledky, vzhľadom na Ježišovo detstvo, ktoré dokazuje ďalšiu podobu kultúry vyraďovania, ktorá poškodzuje vzťahy a «triešti» spoločnosť. Vskutku, Svätá rodina je nútená utiecť pred Herodesovou ukrutnosťou do Egypta, odkiaľ sa bude môcť vrátiť iba po niekoľkých rokoch (porov. Mt 2,13-15). Následkom konfliktných pomerov pred chvíľou opísaných je často útek tisícov ľudí z vlastnej krajiny. Niekedy nejde ani o hľadanie lepšej budúcnosti, ale jednoducho o budúcnosť, pretože zotrvanie vo vlastnej krajine by mohlo znamenať istú smrť. Koľko ľudí prichádza o život počas neľudského cestovania, podrobení týraniu skutočných a doslovných mučiteľov, žiadostivých po peniazoch? Naznačil som to počas mojej nedávnej návštevy v Európskom parlamente, pripomenúc, že «nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom!» (Prejav pápeža Františka v Európskom parlamente v Štrasburgu, 25. novembra 2014). Je tu aj ďalšia alarmujúca skutočnosť: mnohí z migrantov, najmä v oblastiach Ameriky, sú osamotené deti, ktoré si ako najľahšia korisť nebezpečenstiev vyžadujú väčšiu starostlivosť, pozornosť a ochranu.

Keďže utečenci prichádzajú do neznámych krajín často bez potrebných dokumentov a nehovoria miestnym jazykom, je pre nich náročné, aby boli prijatí a našli si prácu. Okrem neistoty z úteku sú nútení čeliť aj dráme odmietnutia. Je preto potrebná zmena postoja voči nim, aby sme sa preniesli od nezáujmu a strachu k úprimnému prijatiu toho druhého. To si samozrejme vyžaduje «implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva (...) občanov a zabezpečiť príjem migrantov» (tamže). Ďakujem teda tým, ktorí sa aj za cenu života nasadzujú za to, aby utečencom a prisťahovalcom poskytli pomoc a povzbudzujem štáty i medzinárodné organizácie, aby sa zasadili za vyriešenie týchto vážnych humanitárnych situácií a aby poskytli krajinám pôvodu prisťahovalcov náležitú pomoc pre umožnenie spoločensko-politického rozvoja a prekonanie vnútorných konfliktov, ktoré sú hlavnou príčinou tohto fenoménu. «Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky» (tamže). To napokon umožní vysťahovalcom, aby sa raz mohli vrátiť do vlastnej krajiny a prispievať k jej rastu a rozvoju.

No popri prisťahovalcoch a utečencoch je tu mnoho «skrytých vyhnancov» (Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána, 29. decembra 2013), ktorí žijú vo vnútri našich domov a našich rodín. Mám na mysli predovšetkým starých a rôzne postihnutých ľudí, ako aj mladých. Tí prví sú predmetom odmietnutia vtedy, keď začnú byť považovaní za bremeno a ich prítomnosť za «zavadzajúcu» (tamže), kým tí druhí sú vyraďovaní upieraním ich konkrétnych pracovných vyhliadok, vďaka ktorým by si mohli vybudovať svoju budúcnosť. Z druhej strany, niet horšej materiálnej núdze, než je tá, ktorá nedovolí pracovať a zbavuje dôstojnosti práce (porov. Príhovor pápeža Františka účastníkom svetového stretnutia ľudových hnutí, 28. októbra 2014) a ktorá mení prácu na otroctvo. To som pripomenul počas nedávneho stretnutia s ľudovými hnutiami, ktoré sa s nasadením angažujú v hľadaní primeraných riešení niektorých problémov našich čias, ktorých najrozšírenejšou pohromou je nezamestnanosť mladých a práca načierno, ako aj dráma toľkých robotníkov, zvlášť detí, využívaných z chamtivosti. To všetko je v protiklade s ľudskou dôstojnosťou a vychádza to z mentality, ktorá stavia do stredu peniaze, výhody a ekonomické zisky na úkor človeka samotného.

Rodina je taktiež nezriedka predmetom vyraďovania zapríčineného čoraz rozšírenejšou individualistickou a egoistickou kultúrou, ktorá ruší vzťahy a má tendenciu podporovať dramatický fenomén klesajúcej pôrodnosti, ako aj vytváraním zákonov, ktoré uprednostňujú rôzne formy spolužitia namiesto toho, aby primerane podporovali rodinu pre dobro celej spoločnosti.

Medzi príčinami týchto fenoménov sa nachádza istá šablónová globalizácia, ktorá degraduje samotné kultúry odstránením faktorov vlastných identite každého národa, ktoré vytvárajú nevyhnutné dedičstvo na základe zdravého spoločenského rozvoja. Vo svete vytvorenom podľa šablóny a ukrátenom o identitu je ľahké postrehnúť drámu a skľúčenosť mnohých ľudí, ktorí doslova stratili zmysel života. Táto dráma sa zhoršuje pretrvávajúcou ekonomickou krízou, ktorá plodí nedôveru a prispieva k zväčšeniu spoločenskej konfliktnosti. Mal som možnosť postrehnúť tieto dôsledky aj tu v Ríme, pri stretnutiach s mnohými ľuďmi, ktorí prežívajú náročné situácie, ako i počas rozličných ciest, ktoré som vykonal v Taliansku.

Práve na drahý taliansky národ sa chcem obrátiť s myšlienkami plnými nádeje, aby sa počas pretrvávajúcej klímy spoločenskej, politickej a ekonomickej neistoty taliansky ľud nikdy nevzdal a neupadol do pokušenia nesvornosti, ale aby objavil hodnoty vzájomnej pozornosti a spolupatričnosti, ktoré sú základom jeho kultúry a občianskeho spolužitia a sú prameňmi dôvery ako v prítomnosť, tak i v budúcnosť, osobitne pre mladých.

Keď myslím na mladých, chcem spomenúť moju cestu do Kórey, kde som sa v auguste minulého roka mal možnosť stretnúť s tisíckami mladých, ktorí sa zišli pri príležitosti šiesteho ročníka Dní ázijskej mládeže a kde som pripomenul, že je potrebné doceniť mladých «usilujúc sa odovzdať im dedičstvo minulosti a aplikovať ho podľa výziev našich čias» (Príhovor pápeža Františka predstaviteľom Kórey a diplomatickému zboru, 14. augusta 2014). Je preto potrebné zamyslieť sa «nad primeranosťou spôsobu odovzdávania našich hodnôt budúcim generáciám a tiež nad tým, aký druh spoločnosti pripravujeme, aby sme im ho odovzdali» (tamže).

Dnes večer s radosťou odcestujem do Ázie, aby som navštívil Srí Lanku a Filipíny a tak dosvedčil pozornosť a pastoračnú starostlivosť, s akou sa zaujímam o národy toho rozsiahleho kontinentu. Chcem ešte raz vyjadriť im a ich vládam želanie Svätej stolice ponúknuť svoj podiel do služby spoločnému dobru, harmónii a svornosti v spoločnosti. Osobitne si prajem znovuobnovenie dialógu medzi oboma Kóreami, ktoré sú sesterskými krajinami a hovoria tým istým jazykom.

Excelencie, dámy a páni,

na začiatku nového roka však nechceme, aby bol náš pohľad premožený pesimizmom zo slabostí a nedostatkov týchto našich čias. Chceme sa tiež poďakovať Bohu za to, čo nám daroval, za dobrodenia, ktoré nám uštedril, za rozhovory a stretnutia, ktoré nám umožnil a za tých niekoľko plodov pokoja, ktoré nám dovolil s radosťou okúsiť.

Významné svedectvo o tom, že je možná kultúra stretnutia, som zažil v priebehu mojej návštevy v Albánsku, v národe plnom mladých, ktorí sú nádejou do budúcnosti. Napriek pretrpeným zraneniam z nedávnej minulosti, túto krajinu charakterizuje «pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev» (Príhovor pápeža Františka verejným predstaviteľmi Albánska, 21. septembra 2014) v ovzduší rešpektu a vzájomnej dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami. Je to dôležitý znak toho, že úprimná viera v Boha nás otvára voči tomu druhému, plodí dialóg a koná v prospech dobra, zatiaľ čo násilie sa rodí z mystifikácie samotného náboženstva, použitej ako zámienka pre ideologické plány, ktorých jediným cieľom je ovládanie človeka človekom. Podobne, počas nedávnej cesty do Turecka, historického mostu medzi Východom a Západom, som mohol konštatovať ovocie ekumenického a medzináboženského dialógu, ako aj angažovania sa v prospech utečencov, ktorí prichádzajú z iných krajín Blízkeho východu. S takýmto duchom pohostinnosti som sa stretol aj v Jordánsku, ktoré som navštívil na začiatku mojej púte do Svätej zeme, ako aj prostredníctvom svedectiev prichádzajúcich z Libanonu, ktorému želám úspešné prekonanie aktuálnych politických ťažkostí.

Jeden príklad – mne veľmi drahý – toho ako je možné vďaka dialógu vskutku postaviť a vybudovať mosty, pochádza z nedávneho rozhodnutia Spojených štátov amerických a Kuby skoncovať so vzájomným mlčaním, ktoré trvalo viac ako pol storočia a priblížiť sa k sebe pre dobro svojich obyvateľov. V tejto perspektíve sa obraciam aj na ľud Burkiny Faso, ktorý prechádza obdobím významných politických a inštitucionálnych zmien, aby obnovený duch spolupráce mohol prispieť k rozvoju spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti. Evidujem tiež s potešením marcové podpísanie zmluvy, ktorá ukončí dlhé roky napätia na Filipínach. Zároveň povzbudzujem úsilie o trvalý pokoj v Kolumbii, ako aj iniciatívy zamerané na znovuobnovenie svornosti v politickom a spoločenskom živote Venezuely. Vyjadrujem tiež želanie, aby sa mohlo čoskoro pristúpiť k definitívnemu dohovoru medzi Iránom a takzvanou Skupinou 5+1 ohľadom využívania jadrovej energie na mierové účely, pričom oceňujem doteraz vyvinuté úsilie. Vyjadrujem tiež uspokojenie nad vôľou Spojených štátov amerických definitívne zatvoriť väznicu na Guantanáme a nad veľkorysou disponibilitou niektorých krajín prijať väzňov. A týmto krajinám zo srdca ďakujem. Nakoniec chcem vyjadriť svoje uznanie a povzbudenie tým krajinám, ktoré sa aktívne angažujú v prospech ľudského rozvoja, stabilizácie politiky a občianskeho spolužitia svojich obyvateľov.

Excelencie, dámy a páni,

6. augusta 1945 ľudstvo prežívalo jednu z najstrašnejších katastrof svojich dejín. Prvýkrát, novým spôsobom a bez precedensu, svet zakúšal, dokiaľ až môže siahať ničiaca moc človeka. Z popola tej nesmiernej tragédie, ktorou bola druhá svetová vojna, povstala medzi národmi nová vôľa k dialógu a stretnutiu, ktorá umožnila vznik Organizácie spojených národov, ktorá toho roku oslávi svoje 70. výročie. Počas návštevy, ktorá sa uskutočnila v hlavnom sídle OSN pred päťdesiatimi rokmi, môj blahoslavený predchodca, pápež Pavol VI. pripomenul, že «krv miliónov ľudí a nevyčísliteľné a neslýchané utrpenie, zbytočné krviprelievanie a strašná skaza si vyžadujú zmluvu, ktorá nás spojí, s prísahou, ktorá musí zmeniť budúce dejiny sveta: nikdy viac vojnu, nikdy viac vojnu! Pokoj, pokoj musí sprevádzať osudy národov a celého ľudstva» (Príhovor pápeža Pavla VI. Organizácii spojených národov v New Yorku, 4. októbra 1965).

Toto je aj moje želanie plné dôvery pre tento nový rok, v ktorom sa onedlho rozbehnú dva dôležité procesy: redigovanie Agendy rozvoja po roku 2015 s prijatím cieľov udržateľného rozvoja, a vypracovanie novej Dohody o klíme. Toto je naliehavé. Ich nevyhnutným predpokladom je pokoj, ktorý skôr ako prinesie koniec každej vojne, pramení z obrátenia srdca.

S týmito pocitmi ešte raz vyjadrujem vám, vašim rodinám a vašim národom žičenie, aby bol rok 2015 rokom nádeje a pokoja.

 

11. januára

Anjel Pána so Svätým Otcom: Často sa modlime k Duchu Svätému!

Vatikán 11. januára – V Nedeľu krstu Krista Pána Svätý Otec pri poludňajšej modlitbe na Námestí sv. Petra pozval veriacich, aby ho sprevádzali modlitbou počas apoštolskej cesty na Srí Lanku a Filipíny. Všetkým zaželal, aby deň prežili v radostnej spomienke na vlastný krst. V úvodnom príhovore sa zameral na obsah sviatku, pričom zdôraznil úlohu Ducha Svätého v živote každého veriaceho a z toho vyplývajúcu potrebu modlitby k nemu.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes slávime sviatok Pánovho krstu, ktorý uzatvára vianočné obdobie. Evanjelium opisuje, čo sa udialo na brehu Jordánu. Vo chvíli, keď Ján Krstiteľ udeľuje krst Ježišovi, otvára sa nebo. «Vtom - píše sv. Marek -, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo» (1,10). Vracia sa tu na myseľ dramatická prosba proroka Izaiáša: «Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil!» (Iz 63,19). Toto vzývanie bolo vyslyšané v udalosti Ježišovho krstu. A takto sa skončil čas „zatvorených nebies“, ktoré sú poukazom na separáciu medzi Bohom a človekom, ako dôsledok hriechu. Hriech nás vzďaľuje od Boha a prerušuje puto medzi zemou a nebom, určujúc tak našu biedu a zlyhanie nášho života. Otvorené nebesia ukazujú, že Boh daroval svoju milosť, aby zem vydala svoj plod (porov. Ž 85,13). Takto sa zem stala príbytkom Boha medzi ľuďmi a každý z nás má možnosť stretnúť sa s Božím Synom, zakúsiť všetku jeho lásku a nekonečné milosrdenstvo. Môžeme ho stretnúť reálne prítomného vo sviatostiach, osobitne v Eucharistii. Môžeme ho spoznať v tvári našich bratov, osobitne v chudobných, v chorých, vo väznených, v utečencoch: oni sú živým telom trpiaceho Krista a viditeľným obrazom neviditeľného Boha.

S Ježišovým krstom nielenže sa roztvárajú nebesia, ale Boh znovu hovorí dávajúc zaznieť svojmu hlasu: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie» (Mk 1,11). Otcov hlas ohlasuje tajomstvo, ktoré sa ukrýva v mužovi pokrstenom Predchodcom.

A potom zostúpenie Ducha Svätého v podobe holubice: toto dovoľuje Kristovi, Pánovmu Zasvätenému, inaugurovať svoje poslanie, ktorým je naša spása. Duch Svätý: on je ten, na ktorého vo veľkom zabúdame v našich modlitbách. My sa často modlíme k Ježišovi, modlíme sa k Otcovi, osobitne v „Otčenáši“, ale nie tak často sa modlíme k Duchu Svätému - je to pravda? Je ten, na ktorého sa zabúda. A potrebujeme žiadať o jeho pomoc, jeho silu, jeho inšpiráciu. Duch Svätý, ktorý kompletne animoval Ježišov život a jeho účinkovanie, je ten istý Duch, ktorý dnes vedie kresťanskú existenciu: životy mužov a žien, ktorí sa nazývajú a chcú byť kresťanmi. Vložiť pod pôsobenie Ducha Svätého náš kresťanský život a poslanie, ktoré sme všetci prijali mocou krstu, znamená nanovo nájsť apoštolskú odvahu, nevyhnutnú k prekonaniu pohodlného prispôsobovania sa svetu. Naopak, taký kresťan či také spoločenstvo, ktorí sú „hluchí“ na hlas Ducha Svätého, pobádajúci prinášať evanjelium až na samý kraj zeme a spoločnosti, stávajú sa aj kresťanom či spoločenstvom, ktorí sú „nemí“, ktorí nerozprávajú a neevanjelizujú.

No zapamätajte si toto: často sa modlime k Duchu Svätému, aby nám pomáhal, aby nám dal silu, inšpiroval nás a dal nám kráčať vpred. Nech Mária, Matka Božia a Matka Cirkvi, sprevádza putovanie každého z nás pokrstených. Nech nám pomôže rásť v láske k Bohu a v radosti zo služby evanjeliu, aby sme tak dali plný zmysel nášmu životu.“

 

 

Pápež František rodičom pokrstených detí: Sýťte deti Božím slovom

Vatikán 11. januára – V nedeľu Krstu Krista Pána Svätý Otec pokrstil 33 detí. Svätú omšu o 9.30 slávil tradične v Sixtínskej kaplnke. Rodičia detí sú zamestnanci Vatikánu, pracujúci na rozličných úsekoch počnúc od Governatorátu, cez Vatikánske múzeá, Žandársky zbor, dikastériá Svätej stolice, až po Vatikánsky rozhlas. Po tom, ako predstavili mená detí a požiadali Svätú Cirkev o vieru pre svoje deti, zaviazali sa vychovávať ich vo viere, aby sa tak naučili milovať Boha a blížneho podľa príkladu Ježiša Krista. Po čítaní z Markovho evanjelia o pokrstení Ježiša v Jordáne sa Svätý Otec prihovoril rodičom v homílii. Pre dobro ich detí ich povzbudil k častému kontaktu s Božím slovom. Obrad pokračoval vzývaním príhovoru svätých, exorcizmom a pomazaním olejom katechumenov. Svätý Otec požehnal krstnú vodu a po jednom udelil krst „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ celkovo 20 dievčatám a 13 chlapcom.

Pri obrade asistovali štyria biskupi, Georg Gänswein, Konrad Krajewski, Giampiero Gloder a Fernando Vérgez, ktorí v mene Svätého Otca udelili deťom pomazanie krizmou a každému dieťaťu odovzdali symbolickú bielu košieľku. Otcovia detí zapálili pre svoje deti krstnú sviecu od plameňa veľkonočného paškálu. Udeľovanie krstu zavŕšil obrad zvaný „Effeta“, spojený s dotykom na uši a pery pokrstených detí a modlitbou, aby Pán Ježiš, ktorý dal hluchým sluch a nemým reč, deťom už čoskoro udelil dar načúvania Božiemu slovu a samostatného vyznávania viery, čo za nich pri krste urobili ich rodičia a krstní rodičia. Na záver slávenia eucharistie Svätý Otec udelil požehnanie osobitne matkám a otcom pokrstených detí.

Plné znenie homílie:

Počuli sme v prvom čítaní (Iz 55,1-11), že Pán sa stará o svoje deti tak ako rodič. Stará sa, aby dal svojim deťom výdatné jedlo. Prostredníctvom proroka Boh hovorí: «Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti?» (Iz 55,2). Boh, tak ako statočný otec a statočná mama, chce dať svojim deťom dobré veci. A čo je týmto výdatným pokrmom, ktorý nám Boh dáva? Je ním jeho slovo: jeho slovo nám dáva rásť, dáva nám prinášať dobré ovocie života, tak ako dážď a sneh sú zemi na osoh a zúrodňujú ju (porov. Iz 55,10-11). Tak vy, rodičia, a aj vy, krstní otcovia a krstné mamy, starí rodičia, strýkovia a tety, budete pomáhať týmto deťom dobre vyrastať, ak im budete dávať Božie slovo, Ježišovo evanjelium. A dávať im ho aj príkladom! Každý deň si navyknite čítať úryvok z evanjelia, drobný úsek, a noste vždy so sebou malé Evanjelium vo vrecku, v taške, aby ste si z neho mohli čítať. A toto bude príklad pre deti, vidieť otca, mamu, krstných rodičov, dedka, babku, ujov, tety, čítať Božie slovo.

Vy, mamy, dávate svojim deťom mlieko – aj teraz, ak plačú od hladu, spokojne ich nakŕmte. Ďakujme Pánovi za dar mlieka a modlime sa za tie mamy – je ich žiaľ mnoho – ktoré sú v situácii, že nemôžu dať svojim deťom jesť. Modlime sa za tieto mamy usilujme sa im pomôcť. Čím je teda mlieko pre telo, tým je Božie slovo pre ducha: Božie slovo dáva viere rásť. A vďaka viere sa rodíme z Boha. To je to, čo sa deje v krste. Počúvali sme apoštola Jána: «Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha» (1 Jn 5,1). V tejto viere vaše deti prijímajú krst. Dnes je to vaša viera, drahí rodičia a krstní rodičia. Je to viera Cirkvi, v ktorej títo maličkí prijímajú krst. Ale zajtra, s Božou milosťou, to bude ich viera, ich osobné «áno» Ježišovi Kristovi, ktorý nám daruje Otcovu lásku.

Hovoril som, že je to viera Cirkvi. Toto je veľmi dôležité. Krst nás začleňuje do tela Cirkvi, do svätého Božieho ľudu. A v tomto tele, v tomto ľude na ceste, sa viera odovzdáva z generácie na generáciu: je to viera Cirkvi. Je to viera Márie, našej Matky, viera svätého Jozefa, svätého Petra, svätého Andreja, svätého Jána, viera svätých apoštolov a mučeníkov, ktorá prišla až k nám, prostredníctvom krstu. Je to reťaz odovzdávania viery. Toto je nádherné! Je to odovzdávanie sviece viery z ruky do ruky: vyjadríme to aj zakrátko gestom zapálenia sviece od veľkej paschálnej sviece. Veľkonočná svieca predstavuje vzkrieseného Krista, živého uprostred nás. Vy, rodiny, vezmite si od neho svetlo viery, aby ste ho odovzdali svojim deťom. Toto svetlo prijímate v Cirkvi, v Kristovom tele, v Božom ľude, ktorý kráča v každom čase a na každom mieste. Učte svoje deti, že nemožno byť kresťanom mimo Cirkvi, nemožno nasledovať Ježiša Krista bez Cirkvi, pretože Cirkev je Matkou a dáva nám rásť v láske k Ježišovi Kristovi.

Posledný aspekt sa silne vynára z dnešných biblických čítaní: v krste sme zasvätení Duchom Svätým. Slovo «kresťan» znamená toto, znamená zasvätený ako Ježiš, v tom istom Duchu, v ktorom bol Ježiš pohrúžený v celom svojom pozemskom živote. On je „Kristus“, pomazaný, zasvätený, ako pokrstení sme „kresťania“, čiže zasvätení, pomazaní. A tak, drahí rodičia, drahí krstní otcovia a krstné mamy, ak chcete, aby sa vaše deti stali opravdivými kresťanmi, pomáhajte im rásť „pohrúženým“ v Duchu Svätom, čiže v teple Božej lásky, vo svetle jeho slova. Preto nezabúdajte často vzývať Ducha Svätého, každý deň.

Pani, modlievate sa? – Áno. – Ku komu sa modlíte? – Modlím sa k Bohu. – Ale «Boh», len tak, neexistuje: Boh je osoba a ako osoba existuje Otec, Syn a Duch Svätý. Ku komu sa modlíš? K Otcovi, k Synovi, k Duchu Svätému. Zvyčajne sa modlíme k Ježišovi. Keď sa modlíme Otče náš, modlíme sa k Otcovi. Ale k Duchu Svätému sa až tak nemodlíme. Je veľmi dôležité modliť sa k Duchu Svätému, aby nás učil viesť rodinu, deti, aby tieto deti rástli v atmosfére Svätej Trojice. Je to práve Duch Svätý, ktorý ich vedie. Preto nezabúdajte často vzývať Ducha Svätého, každý deň. Môžete tak robiť napríklad touto jednoduchou modlitbou: „Príď, Svätý Duch, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky.“ Môžete touto modlitbou prosiť za vaše deti, okrem toho, že prosíte prirodzene za seba samých!

Keď sa takto modlíte, vnímajte materskú prítomnosť Panny Márie. Ona nás učí prosiť Ducha Svätého a žiť podľa Ducha, tak ako Ježiš. Panna Mária, naša Matka, nech vždy sprevádza cestu vašich detí a vašich rodín. Nech je tak.

 

 

9. januára

Piatková pápežova homília: Zatvrdnuté srdce premieňa Duch Svätý

Vatikán 9. januára – Jedine Duch Svätý robí srdce poddajným Bohu a slobodným. Toto je jedna z úvah v homílii pápeža Františka z omše v Dome sv. Marty. Bolesti života môžu človeka uzavrieť, no láska ho naopak robí slobodným.

Cvičenie jógy nedokáže naučiť srdce, aby pocítilo Boha ako svojho otca, ani kurz zenu ho neurobí slobodnejším milovať. Túto moc má len Duch Svätý, povedal pápež František, ktorého homília vychádzala z Markovho evanjelia (6,45-52). V dnešnom úryvku apoštoli po predchádzajúcom zázraku rozmnoženia chlebov vidia Ježiša kráčať po vode smerom k ich loďke. Vystrašia sa a sú ohromení «lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené».

Srdce môže byť kamenné z rozličných príčin, povedal Svätý Otec. Napríklad z dôvodu „bolestných skúseností“. To sa stalo emauzským učeníkom, ktorí sa báli opätovného sklamania. Stalo sa to aj Tomášovi, ktorý odmieta veriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie. Podľa pápeža Františka je tu však aj „ďalšia príčina, ktorá zatvrdzuje srdce – je ňou uzatvorenie sa do seba“:

„Vytvoriť si svoj vlastný, uzavretý svet – vo svojom vnútri, vo svojom spoločenstve, či vo farnosti. No vždy je to uzavretosť. A uzavretosť sa môže točiť okolo mnohých vecí: pomyslime len na pýchu, na sebestačnosť, na zmýšľanie, že som lepší ako ostatní, či na márnivosť, no nie? Existujú muži a ženy, ktorí sú ako zrkadlá uzavretí sami v sebe, aby neustále hľadeli na seba. Nie je tak? Sú to náboženskí narcisti. Majú však tvrdé srdce, lebo sú uzavretí, nie sú otvorení. A snažia sa chrániť týmito múrmi, ktoré stavajú okolo seba.“

Sú aj takí, čo sa schovávajú za zákon, lipnúc na každej litere prikázaní. Tu je podľa Svätého Otca dôvodom tvrdosti srdca neistota. Ten, kto hľadá pevnosť v tom, čo je diktované zákonom, cíti sa istým – tak ako „muž či žena vo väzenskej cele za mrežou“, povedal s určitou dávkou irónie pápež František a dodal: „je to istota bez slobody“. A toto je opakom toho, „čo nám prišiel priniesť Ježiš“ – opakom slobody, zdôraznil Svätý Otec:

„Keď srdce zatvrdne, nie je slobodné. A keď nie je slobodné, je to preto, lebo nemiluje: takýto uzáver robí apoštol Ján v prvom čítaní [1 Jn 4,11-18]: «Dokonalá láska vyháňa strach: v láske niet strachu, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske». Nie je slobodný. Vždy má strach, že sa stane niečo bolestné, niečo smutné, čo človeka donúti urobiť v živote chybný krok alebo ohroziť svoju večnú spásu... Víria v ňom mnohé predstavy, lebo nemiluje. Kto nemiluje, nie je slobodný. A ich srdce bolo zatvrdené, lebo sa ešte nenaučili milovať.“

„Kto nás teda učí milovať? Kto nás robí slobodnými od tejto zatvrdnutosti?“, kladie si otázku pápež František a zároveň odpovedá: „Jedine Duch Svätý“:

„Môžeš absolvovať mnohé kurzy katechizmu, tisíc kurzov spirituality, tisíc kurzov jógy, zenu a všetkých týchto vecí. No toto všetko ti nikdy nebude môcť dať synovskú slobodu. Jedine Duch Svätý je ten, kto pohne tvojím srdcom, aby povedalo ‚Otče‛. Jedine Duch Svätý je schopný vyhnať von, či prelomiť túto zatvrdnutosť srdca a urobiť srdce... ‚mäkkým‛? Neviem, nepáči sa mi toto slovo... skôr ‚poddajným‛. Poddajným Pánovi. Poddajným slobode lásky.“

 

 

8. januára

Pápež slávil svätú omšu za obete útoku v Paríži

Vatikán 8. januára - Pápež František slávil dnes ráno svätú omšu za obete včerajšieho útoku v sídle satirického týždenníka „Charlie Hebdo“ v centre francúzskej metropoly. Eucharistické slávenie v Dome sv. Marty uviedol slovami:

„Včerajší útok v Paríži nás núti zamyslieť sa nad toľkou krutosťou, ľudskou krutosťou; nad toľkým terorizmom, či už nad terorizmom izolovaným, ako aj terorizmom štátu. Ale tá krutosť, ktorej je človek schopný! Modlime sa pri tejto omši za obete tejto krutosti. Mnohé! A prosme aj za tých krutých, aby Pán zmenil ich srdce.“

Už včera Svätý Otec veľmi rázne odsúdil tento „strašný atentát“ a vyzval strániť sa akejkoľvek nenávisti, uvádza sa vo vyhlásení riaditeľa Tlačového strediska Svätej stolice pátra Federica Lombardiho SJ:

„Pápež František v modlitbe zdieľa utrpenie ranených a rodín mŕtvych a vyzýva všetkých, aby sa všetkými možnými prostriedkami bránili šíreniu nenávisti a akejkoľvek formy násilia, fyzického i morálneho, ktoré ničí ľudský život, porušuje dôstojnosť ľudí, radikálne narúša základné dobro pokojného spolunažívania medzi jednotlivcami a národmi napriek rozdielom národnosti, náboženstva a kultúry. Nech by bola motivácia akákoľvek, vražedné násilie je ohavné, nikdy nie ospravedlniteľné, život a dôstojnosť všetkých musia byť rozhodne zaručené a chránené, každé podnecovanie k nenávisti by malo byť zamietnuté, úcta k druhému musí byť pestovaná.“

Pápež v súvislosti s útokom, ktorý „priviedol celú francúzsku spoločnosť k zdeseniu, no hlboko znepokojil všetkých mierumilovných ľudí i za hranicami Francúzska“, vyjadruje „svoju blízkosť, svoju duchovnú solidaritu a podporu všetkým tým, ktorí podľa im prislúchajúcej zodpovednosti pokračujú v neustálom úsilí o mier, spravodlivosť a právo, v snahe o úplné zahojenie zdrojov a príčin nenávisti v tomto bolestivom a dramatickom momente, vo Francúzsku a po celom svete, poznačenom napätím a násilím“.

V dnešnom telegrame parížskemu arcibiskupovi kardinálovi Andréovi Vingt-Troisovi kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, píše : „Pápež František sa spája v modlitbe s bolesťou rodín, zasiahnutých týmto smútkom a so zármutkom všetkých Francúzov. Obete zveruje milosrdnému Bohu a prosí ho, aby ich prijal do svojho svetla. Zraneným a ich rodinám vyjadruje svoju blízkosť prosiac Pána, aby im priniesol povzbudenie a útechu v tejto skúške. Svätý Otec opakovane odsudzuje násilie, ktoré plodí toľko utrpenia, a prosiac Boha o dar pokoja zvoláva na zasiahnuté rodiny a na všetkých Francúzov Božie požehnanie.“

Výzvu k modlitbe za Paríž zanechal pápež František dnes aj v podobe hashtagu na Twitteri: „#PrayersForParis”, modlitby za Paríž.

 

Prvá tohtoročná homília z Domu sv. Marty: Stúpať po schodíkoch lásky k blížnemu

Vatikán 8. januára – Boh nás v láske vždy predchádza. Tak znie jedna z nosných myšlienok homílie pápeža Františka z prvej tohtoročnej verejnej svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec v nej zdôraznil, že kresťanská láska spočíva v konkrétnych skutkoch, nie v slovách. Dodal tiež, že k tomu, aby sme poznali Boha nestačí rozum, nevyhnutná je láska.

Ako povedal pápež František, v týchto dňoch po Vianociach je kľúčovým slovom liturgie slovo „zjavenie“. Ježiš sa zjavuje: počas sviatku Zjavenia Pána, počas svojho krstu a tiež počas svadby v Káne Galilejskej. No „ako môžeme poznať Boha?“ –kladie si Svätý Otec otázku. Práve toto je témou prvého čítania z prvého Jánovo listu (4,7-10), ktorý zdôrazňuje, že k poznaniu Boha náš intelekt, rozum nestačí. Podľa slov pápeža Františka Boha je možné úplne spoznať pri stretnutí s ním a k stretnutiu rozum nestačí“. Treba niečo viac:

„Boh je láska! A jedine na ceste lásky môžeš poznať Boha. Lásky rozumnej, sprevádzanej rozumom, no lásky! ‚Ako však môžem milovať niekoho, koho nepoznám?‛ ‚Miluj tých, ktorých máš nablízku‛. A toto je náuka dvoch prikázaní: najdôležitejšie je milovať Boha, lebo on je láska; druhé je milovať blížneho, no k tomu, aby sme došli k prvému, musíme vyjsť schodíkmi druhého: čiže prostredníctvom lásky k blížnemu dôjdeme k poznaniu Boha, ktorý je láskou. Jedine rozumným milovaním, no milovaním, môžeme dôjsť k tejto láske“.

Preto sa musíme milovať navzájom, lebo «láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha», povedal Svätý Otec a zopakoval, že k poznaniu Boha je treba milovať:

„Kto miluje, pozná Boha; kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. Nie však láska z telenovely. To teda nie! Je láskou pevnou, silnou; láskou večnou, láskou, ktorá sa zjavuje – to je slovo týchto dní, zjavenie – vo svojom Synovi, ktorý prišiel, aby nás spasil. Láska konkrétna, láska skutkov a nie slov. K poznaniu Boha treba jeden celý život, je treba cestu, cestu lásky, poznania, lásky k blížnemu, lásky k tým, ktorí nás nenávidia, lásky ku všetkým.“

Pápež František teda zdôraznil, že to nie my sme dali lásku Bohu, ale že to bol „on, kto nás miloval ako prvý «a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy». V osobe Ježiša „môžeme kontemplovať lásku Boha“ a nasledovaním jeho príkladu „schodík po schodíku dôjdeme k Božej láske, k poznaniu Boha, ktorý je láska“. Svätý Otec pripomenúc príklad proroka Jeremiáša tiež zdôraznil, že „Božia láska nás predchádza, miluje nás ešte prv, než ho začneme hľadať. Láska Boha je ako „mandľový kvet“, ktorý je „prvým kvetom kvitnúcim na jar“. Pán „nás miluje ako prvý“, „vždy nás zastihne toto prekvapenie“. Pápež František tiež podotkol, že „keď sa my priblížime k Bohu prostredníctvom skutkov lásky, prostredníctvom modlitby, pri prijímaní, v Božom slove“, „zistíme, že on je tam ako prvý, čaká na nás, tak veľmi nás miluje“.

Svätý Otec neskôr obrátil pozornosť na dnešné čítanie z Evanjelia podľa Marka (6,34-44), ktoré hovorí o Ježišovom rozmnožení chlebov a rýb. Pán „sa zľutoval“ nad mnohými ľuďmi, ktorí ho prišli počúvať, lebo „boli ako ovce bez pastiera, dezorientované“, povedal pápež František a dodal, že aj dnes je mnoho ľudí v našich mestách a krajinách dezorientovaných. Preto ich Ježiš učí a ľud ho počúva. Keď sa potom zvečerí a žiada, aby im dali jesť, učeníci odpovedajú tak trochu so znepokojením. Opäť raz Boh prišiel „ako prvý, učeníci ničomu nerozumeli“, povedal Svätý Otec:

„Takáto je Božia láska: vždy nás čaká, vždy nás prekvapí. Je to Otec, je to náš Otec, ktorý nás veľmi miluje, ktorý je vždy pripravený odpustiť nám. Vždy! Nie len raz, 77-krát. Vždy! Ako otec plný lásky. K tomu, aby sme spoznali tohto Boha, ktorý je láska, musíme stúpať po schodíkoch lásky, skutkov lásky k blížnemu, skutkov milosrdenstva, ktorým nás naučil Pán. V týchto dňoch, keď nás Cirkev vedie uvažovať nad zjavením Boha, nech nám Pán dá milosť poznať ho na ceste lásky“.

 

7. januára

Materstvo témou prvej generálnej audiencie v roku 2015

Vatikán 7. januára – Dnes sa konala prvá generálna audiencia Svätého Otca Františka v novom roku 2015. V katechéze sa Svätý Otec zameral na materstvo ako skutočnosť, o ktorej hodnote sa síce často vzletne rozpráva, ale v každodennej realite sa matkám dostáva málo pomoci a v spoločnosti nie je ich úloha doceňovaná. Materstvo tak predstavuje rozhodnutie obetovať sa, každodenne sa deliť, dávať život pre druhých. Materstvo nesie v sebe rozmer mučeníctva, povedal Svätý Otec citujúc slová arcibiskupa Oscara Romera.

Na prvom mieste vo svojej katechéze Svätý Otec poukázal na materstvo Panny Márie a na materstvo Cirkvi. Témou materstva tak prepojil minuloročný cyklus katechéz o Cirkvi s nedávno začatým cyklom o rodine.

Pápež František si krátko zaspomínal aj na obetavosť vlastnej mamy pri výchove piatich detí. Pripomenul, že spoločnosť bez obetavých matiek by sa stala nehumánnou. Cirkev žije a rozvíja sa práve vďaka matkám, ktoré vštepujú deťom hodnoty viery už od prvých momentov. Bez matiek by Cirkev stratila svoje teplo.

Počas audiencie, ktorá sa dnes konala v Aule Pavla VI., vystúpila aj skupina artistov Golden Circus, ktorí predviedli viaceré ekvilibristické prvky. Pápež v závere ocenil ich kreativitu vo vytváraní krásy. Ako povedal, ľudská duša potrebuje krásu, pretože sme bytosťami, ktoré myslia, milujú a pracujú, a tieto tri rozmery v harmónii vytvárajú krásu, ktorá má svoj základ v Bohu.

Pápež František v závere pozdravil aj delegáciu moslimských imámov z Francúzska, ktorí sa angažujú v kresťansko-moslimských vzťahoch a v týchto dňoch v Ríme navštívili Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg.

Plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes pokračujeme v katechézach o Cirkvi a zamyslíme sa nad Cirkvou ako matkou. Cirkev je matka. Naša Svätá Matka Cirkev.

Počas týchto dní liturgia Cirkvi postavila pred náš zrak ikonu Panny Márie, Božej Matky. Na prvý deň roka pripadá slávnosť Božej Matky, za ktorou nasleduje Zjavenie Pána, s pripomienkou na návštevu Mudrcov. Evanjelista Matúš píše to, čo sme počuli: «Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu» (Mt 2,11). A Matka po tom, ako ho priviedla na svet, predstavuje Syna svetu. Ona nám dáva Ježiša, ona nám ukazuje Ježiša, ona nám umožňuje vidieť Ježiša.

Pokračujeme v katechézach o rodine – a v rodine je matka. Každá ľudská osoba vďačí za život matke, a takmer vždy jej veľmi vďačí aj za ďalšiu jej vlastnú existenciu, ľudskú a duchovnú formáciu. Matka však, hoci býva veľmi vyvýšená zo symbolického hľadiska – koľko básní, koľko nádherných vecí sa poeticky hovorí o matke – býva málo počúvaná a v každodennom živote sa jej dostáva málo pomoci, málo sa berie do úvahy jej centrálna úloha v spoločnosti. Práve naopak, pripravenosť matiek obetovať sa kvôli deťom je často využívaná za účelom akéhosi «šetrenia» na spoločenských výdavkoch.

Stáva sa, že aj v kresťanskom spoločenstve sa nie vždy správne prihliada na matku, ktorá býva málo braná do úvahy. A predsa, v strede života Cirkvi stojí Ježišova Matka. Snáď by sa matkám, ochotným obetovať sa za vlastné deti a nezriedka i za deti tých druhých, malo dostať viac pozornosti. Bolo by potrebné viac pochopiť ich každodenný zápas o to, aby boli účinné v práci a pozorné a prívetivé v rodine; bolo by potrebné lepšie porozumieť, po čom túžia, aby tak mohli preukázať tie najlepšie a najautentickejšie plody svojej emancipácie. Matka s deťmi má vždy starosti, vždy nejakú prácu. Spomínam si ako sme doma boli piati, a kým jeden vystrojil jednu vec, ďalší už myslel na druhú a chudera mama chodila z jednej strany na druhú, ale bola šťastná. Dala nám veľa.

Matky sú najsilnejším protiliekom na šírenie sa sebeckého individualizmu. Slovo «indivíduum» vyjadruje, že niečo sa «nedá deliť». Matky sa však «delia», počnúc chvíľou, odkedy ponúkajú príbytok dieťaťu, aby ho priviedli na svet a umožnili mu rásť. Sú to ony, matky, ktoré najviac nenávidia vojnu, ktorá zabíja ich deti. Koľkokrát som myslel na tie matky, ktoré dostali list so slovami: «Oznamujem vám, že váš syn padol pri obrane vlasti...» Úbohé ženy, ako len trpí jedna matka! Ony sú svedkami nádhery života.

Arcibiskup Oskar Arnulfo Romero hovorieval, že mamy prežívajú «mučeníctvo materstva» - mučeníctvo materstva. V homílii na pohrebe jedného kňaza, ktorý bol zavraždený smrtiacim komandom, povedal, odvolávajúc sa na Druhý vatikánsky koncil: «Všetci máme byť pripravení zomrieť pre svoju vieru, aj keby nám Pán túto poctu neudelil... Dať život neznamená iba podstúpiť smrť; dávať život, mať ducha mučeníctva, to znamená dávanie v povinnostiach, v mlčaní, v modlitbe, v poctivom plnení povinností; v tom tichu každodenného života; dávať život po troške? Áno, tak ako ho dáva matka, keď bez strachu s jednoduchosťou mučeníctva materstva počne vo svojom lone dieťa, porodí ho, kŕmi, umožňuje mu rásť a láskavo sa oň stará. Toto znamená dávať život. A toto sú matky! Toto je mučeníctvo». Koniec citátu. Áno, byť matkou neznamená iba priviesť na svet dieťa, ale je to aj životná voľba – čo si zvolí matka, aká je životná voľba matky? Životnou voľbou matky je rozhodnutie dať život. A toto je veľkolepé a nádherné.

Spoločnosť bez matiek by bola spoločnosťou neľudskou, pretože matky vedia vždy, aj v najťažších chvíľach, preukázať nehu, oddanosť, mravnú silu. Matky taktiež často odovzdávajú najhlbší význam praktizovania náboženstva: v prvých modlitbách, v prvých gestách nábožnosti, ktorým sa dieťa učí, je vpísaná hodnota viery v živote človeka. Je to posolstvo, ktoré veriace matky vedia odovzdať bez mnohých vysvetľovaní: tie prídu na rad neskôr, no zárodok viery sa nachádza práve v týchto prvých najcennejších momentoch. Bez matiek nielen že by neboli noví veriaci, ale viera by stratila veľkú časť zo svojej jednoduchej a hlbokej vrúcnosti. A Cirkev je matka, s týmto všetkým, je naša matka! Nie sme siroty, máme matku! Pannu Máriu, matku Cirkev a našu vlastnú mamu. Nie sme siroty, sme deti Cirkvi, deti Panny Márie a sme deti našich matiek.

Najdrahšie mamy, vďaka, vďaka vám za to, čím ste v rodine a za to, čo dávate Cirkvi a svetu. A tebe, milovaná Cirkev, vďaka, vďaka za to, že si matka. Tebe, Mária, Božia Matka, vďaka, že nám umožňuješ vidieť Ježiša. A všetky tu prítomné mamy pozdravme našim potleskom!“

Príhovor Svätého Otca po vystúpení artistov:

„Predovšetkým by som chcel poďakovať členom cirkusu, ktorí sem zavítali. Niekto si pomyslí: «Poďme do cirkusu, trochu sa zabavíme...» Áno, je to pravda, cirkus je predstavenie a strávime tam pekný čas. Zároveň vidíme mužov a ženy, ktorí robia mimoriadne veci, a sú vynikajúci pri udržaní rovnováhy... Ach, áno, je to pravda, videli sme to. Sú aj tu, pozdravme ich teda! Avšak učia nás aj niečo navyše. Ľudia, ktorí účinkujú v predstavení v cirkuse, vytvárajú krásu, sú tvorcami krásy. A toto poteší dušu.

Ako veľmi potrebujeme krásu! Vskutku, náš život je veľmi praktický, robiť veci, vykonávať prácu, to je potrebné konať: pracovať, reč rúk, pracovať... A tiež, náš život je myslieť, rozum. A toto je dôležité, pretože sme živočíchy, ktoré rozmýšľajú; no nie, že by sme rozmýšľali ako zvieratá, všakže? Sme mysliace živočíchy. Rozmýšľať je dôležité, je to reč mysle. Sme zároveň osoby, ktoré milujú, ktoré majú túto schopnosť milovať, túto reč srdca. Máme teda reč mysle, čo je rozmýšľať, reč srdca, čo je milovať a reč rúk, čo znamená pracovať. A všetky tieto tri reči sa zjednocujú, aby vytvorili v človeku harmóniu. A tam je krása a títo ľudia, ktorí nám dnes uviedli svoje predstavenie, sú tvorcami harmónie, tvorcami nádhery, ktorí učia tejto vyššej ceste krásy.

Boh je nepochybne pravdivý, Boh je nepochybne dobrý, Boh vie nepochybne tvoriť veci, stvoril svet, ale predovšetkým, Boh je krásny! Božia krása! Koľkokrát zabúdame na krásu, však? Ľudstvo rozmýšľa, cíti, koná, no dnes veľmi potrebuje krásu. Nezabudnime na to a poďakujme sa týmto šikovným ľuďom, šikovným v udržaní rovnováhy pri predstavení, ale najmä vďaka vytváraniu krásy. Veľká vďaka všetkým vám.“

 

6. januára

Trojkráľová slávnosť vo Vatikáne: Mudrci sú vzormi obrátenia k pravej viere

Vatikán 6. januára – Slávnosť Zjavenia Pána prežívali veriaci vo Vatikáne spolu so Svätým Otcom, kardinálmi a členmi Rímskej kúrie slávením eucharistie v Bazilike sv. Petra. Na úvod liturgie so začiatkom o 10. hod. si Svätý Otec bozkom uctil Jezuliatko v jasličkách pred hlavným oltárom. Po ňom podobne urobili dva rodičovské páry so svojimi deťmi, ktoré pri svätej omši tvorili aj sprievod s obetnými darmi. Po slávnostnom latinskom prednese evanjelia o návšteve mudrcov od východu (Mt 2,1-12) diakon ohlásil termín Veľkej noci, ktorá v tomto roku pripadne na 5. apríla. Zároveň oznámil i termíny ostatných pohyblivých sviatkov.

Svätý Otec v homílii hovoril o nekončiacej sa procesii tých, ktorí objavujú odkaz jasličiek, ktorým je Božia nežnosť. Sú to vždy noví a noví ľudia, ktorí osvietení svetlom hviezdy prichádzajú až k Dieťaťu. „Mudrci predstavujú mužov a ženy hľadajúcich Boha v náboženstvách a filozofiách celého sveta: hľadanie, ktoré sa nikdy nekončí.“

Na pozadí biblického príbehu potom ukázal mudrcov ako tých, ktorí s Božou pomocou úspešne zdolávajú dve veľké nástrahy. Pri návšteve Herodesa prichádzajú do kontaktu s pokušením diabla, moment temnoty a straty orientácie však dokážu prekonať vďaka vnuknutiam Ducha Svätého. Napokon dokážu odolať i druhému pokušeniu: pohrdnúť Dieťaťom z dôvodu chatrných podmienok, v ktorých ho nachádzajú. „Mudrci sú takto vzormi obrátenia k pravej viere“, keďže porozumeli „ceste zníženia sa Boha.“

Ich obrátenie spočívalo v prechode od ľudských kalkulácií k „vstúpeniu do Božieho tajomstva“.

 

Plné znenie homílie:

„To dieťa, narodené v Betleheme z Panny Márie, neprišlo len pre obyvateľov Izraela, reprezentovaných betlehemskými pastiermi, ale aj pre celé ľudstvo, zastúpené dnes mudrcmi z Východu. A práve o troch mudrcoch a ich ceste hľadania Mesiáša nás Cirkev dnes pozýva meditovať a modliť sa.

Títo mudrci z Východu sú prví z veľkého sprievodu, o ktorom hovoril prorok Izaiáš v prvom čítaní (porov. 60,1-6): sprievod, ktorý sa od tej doby už nezastaví, a ktorý v priebehu vekov uznáva posolstvo hviezdy a nachádza Dieťa, ktoré nám ukazuje Božiu nehu. Vždy sú noví ľudia, ktorí sú osvecovaní svetlom hviezdy, ktorí nachádzajú cestu a prichádzajú až k nemu.

Mudrci boli podľa tradície vzdelanými ľuďmi, bádateľmi hviezd, skúmateľmi oblohy, v takom kultúrnom a myšlienkovom kontexte, v ktorom sa hviezdam pripisovali významy a vplyvy na ľudské osudy. Mudrci predstavujú mužov a ženy hľadajúcich Boha v náboženstvách a filozofiách na celom svete; hľadanie, ktoré nikdy nekončí. Mužov a ženy, ktorí sú hľadajúci.

Mudrci nám ukazujú cestu, ktorou máme kráčať v našom živote. Oni hľadali pravé svetlo: «Lumen requirunt lumine» hovorí liturgický hymnus zo Zjavenia Pána, práve s odkazom na skúsenosť mudrcov: «Lumen requirunt lumine» - nasledovaním jedného zo svetiel hľadajú Svetlo samotné. Vydali sa hľadať Boha. Keď videli znamenie hviezdy, našli preň vysvetlenie a dali sa na cestu. Prešli dlhú cestu.

Je to Duch Svätý, kto ich volal a pobádal dať sa na cestu. A na tejto ceste sa uskutoční aj ich osobné stretnutie s pravým Bohom.

Mudrci sa na svojej ceste stretávajú s mnohými ťažkosťami. Keď prídu do Jeruzalema, idú do kráľovského paláca, pretože sa prirodzene domnievajú, že nový kráľ by sa mal narodiť v kráľovskom paláci. Tam strácajú hviezdu spred svojho zraku. Koľkokrát sa hviezda stratí spred očí! A narážajú na pokušenie, nastražené diablom: je ním podvod Herodesa. Kráľ Herodes prejavuje záujem o dieťa, no nie, aby si ho uctil, ale aby ho odstránil. Herodes je človek moci, ktorý v druhom môže vidieť iba svojho súpera. A v podstate považuje aj Boha za súpera, dokonca za najnebezpečnejšieho súpera. V paláci mudrci prechádzajú cez okamih temna, neútechy, ktorý dokážu prekonať vďaka vnuknutiam Ducha Svätého, ktorý hovorí prostredníctvom proroctiev Svätého písma. Tie naznačujú, že Mesiáš sa narodí v Betleheme, Dávidovom meste.

V tom momente sa opäť vydajú na cestu a znovu uvidia hviezdu: evanjelista poznamenáva, že sa «nesmierne zaradovali» (Mt 2,10), zakúsili skutočnú útechu. Po príchode do Betlehema našli «dieťa s Máriou, jeho matkou» (Mt 2,11). Po pokušení v Jeruzaleme toto bolo pre nich druhým veľkým pokušením: odmietnuť túto malosť. Avšak oni «padli na zem a klaňali sa mu» a dali mu svoje vzácne a symbolické dary. Je to vždy milosť Ducha Svätého, ktorá im pomáha: tá milosť, ktorá ich cez hviezdu povolala a viedla pozdĺž cesty, im teraz umožňuje vstúpiť do tajomstva. Tá hviezda, ktorá sprevádzala ich putovanie, im umožňuje vstúpiť do tajomstva. Vedení Duchom dospejú k presvedčeniu, že Božie kritériá sú veľmi odlišné od ľudských, že Boh sa nezjavuje v moci tohto sveta, ale prichádza k nám v pokore svojej lásky. Božia láska je veľká, áno. Božia láska je mocná, áno. Ale Božia láska je pokorná, veľmi pokorná! Mudrci sú tak príkladmi konverzie k pravej viere, pretože uverili skôr dobrote Boha, než okázalému lesku moci.

A tak sa môžeme pýtať: čo je tým tajomstvom, v ktorom sa ukrýva Boh? Kde sa môžem s ním stretnúť? Vidíme okolo nás vojny, vykorisťovanie detí, mučenie, obchodovanie so zbraňami, obchodovanie s ľuďmi... Vo všetkých týchto skutočnostiach, vo všetkých týchto najmenších bratoch a sestrách, ktorí trpia pre takéto situácie, je Ježiš (Mt 25,40.45). Jasličky nám sľubujú inú cestu od tej, ktorú predstavuje svetská mentalita: je to cesta uponíženia sa Boha, tej pokory Božej lásky, ktorá sa znižuje a zrieka sa svojej slávy ukrývajúc sa v jasličkách Betlehema, na kríži na Kalvárii, v bratovi a sestre, ktorí trpia.

Mudrci vstúpili do tajomstva. Prešli od ľudských výpočtov k mystériu. A toto bola ich konverzia. A naša? Prosme Pána, aby nám doprial prežiť takú istú cestu konverzie, akou prešli mudrci. Nech nás obráni a zbaví pokušení, ktoré zakrývajú hviezdu. Aby sme vždy mali na pamäti pýtať sa: Kde je hviezda, kedy sme ju – uprostred svetských klamov – stratili z dohľadu? Aby sme sa stále novým spôsobom učili poznať tajomstvo Boha, aby sme neboli pohoršení tým ‚znamením‘, tým usmernením, znamením, o ktorom hovorili anjeli: «dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach» (Lk 2,12), a

aby sme mali pokoru prosiť Matku, našu Matka, aby nám ho ukázala. Aby sme našli odvahu odpútať sa od svojich ilúzií, našich predsudkov, našich ‚svetiel‘, a aby sme hľadali túto odvahu v pokore viery a mohli sme stretnúť Svetlo, Lumen, rovnako ako tí svätí mudrci. Aby sme mohli vstúpiť do tajomstva. Nech sa tak stane.“

Na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána sa na Námestí sv. Petra zhromaždilo cez 50-tisíc ľudí. Svätý Otec na príklade putovania troch mudrcov pripomenul, že kresťanský život znamená kráčať smerom k Bohu. Kresťan kráča pozorne, neúnavne a odvážne, pričom svetlo hviezdy, ktoré ho vedie, je pre neho Božie slovo. Pápež František opäť využil príležitosť, aby veriacich povzbudil k čítaniu Svätého písma, k osvojeniu si dobrého zvyku nosiť so sebou vreckové Evanjelium.

Svätý Otec tiež pozdravil východných kresťanov, ktorí práve začínajú sláviť Vianoce. Pripomenul aj dnešný Misijný deň detí, v rámci ktorého sa každoročne koná v miestnych cirkvách zbierka na podporu projektov Pápežských misijných diel zameraných osobitne na deti. Je to „sviatok detí, ktoré prežívajú s radosťou dar viery a modlia sa za to, aby sa Ježišovo svetlo dostalo ku všetkým deťom sveta“, povedal pápež František. Vychovávateľov pri tejto príležitosti povzbudil, aby deťom vštepovali misijného ducha.

Na sviatok Troch kráľov nazývaný aj Epifánia sa v Ríme tradične konajú sprievody v historických kostýmoch. Svätý Otec pozdravil účastníkov pestrofarebného sprievodu, ktorý následne za zvukov hudby pochodoval od Vatikánu k Anjelskému hradu.

Plné znenie príhovoru na Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Požehnaný sviatok!

Vo vianočnej noci sme meditovali o tom, ako prichádzajú k betlehemskej jaskyni niektorí pastieri, príslušníci izraelského národa. Dnes, na slávnosť Zjavenia Pána, si pripomíname príchod troch mudrcov, ktorí prišli z Východu, aby sa poklonili novonarodenému kráľovi Židov a Spasiteľovi celého sveta a priniesli mu symbolické dary. Mudrci svojím gestom klaňania sa dosvedčujú, že Ježiš prišiel na zem, aby zachránil nielen jeden národ, ale všetkých ľudí. Preto sa v dnešný sviatok náš pohľad rozširuje na horizont celého sveta, aby oslavoval zjavenie sa Pána všetkým ľuďom, teda zjavenie sa univerzálnej Božej lásky a spásy. On nevyhradzuje svoju lásku pre niektorých privilegovaných, ale ju ponúka všetkým. Ako je Stvoriteľom a Otcom všetkých, tak chce byť Spasiteľom všetkých. Preto sme povolaní neustále živiť veľkú dôveru a nádej vzhľadom na každého človeka a na jeho spásu. Aj tí, ktorí sa zdajú byť ďaleko od Pána, sú sprevádzaní – alebo lepšie povedané sledovaní – jeho vrúcnou láskou, jeho láskou, ktorá je verná a tiež pokorná. Pretože Božia láska je pokorná, veľmi pokorná!

Evanjeliové rozprávanie o mudrcoch opisuje ich cestu z Východu ako cestu duše, ako cestu ku stretnutiu s Kristom. Sú pozorní na znamenia, ktoré im naznačujú jeho prítomnosť. Sú neúnavní pri konfrontovaní sa s ťažkosťami tohto hľadania. Sú odvážni pri uplatňovaní toho v živote, čo vyplýva zo stretnutia s Pánom. Toto je život: kresťanský život je kráčať a byť pritom pozornými, neúnavnými a odvážnymi. Takto kráča kresťan. Kráčať s pozornosťou, neúnavne a odvážne. Skúsenosť mudrcov evokuje cestu každého človeka ku Kristovi. Rovnako ako pre mudrcov, aj pre nás hľadať Boha znamená kráčať a – ako som povedal – pozorne, neúnavne a odvážne, hľadiac sústredene na nebo a vnímajúc vo viditeľnom znamení hviezdy neviditeľného Boha, ktorý hovorí k nášmu srdcu.

Tá hviezda je schopná viesť každého človeka k Ježišovi - Božiemu Slovu, k Slovu, ktoré je v Biblii, v evanjeliách. Božie slovo je svetlom, ktoré orientuje našu cestu, živí našu vieru a regeneruje ju. Božie slovo obnovuje naše srdcia a naše komunity. Preto ho nezabúdajme čítať a meditovať každý deň, aby sa pre každého stalo plameňom, ktorý nosí v sebe, aby osvetľovalo naše kroky, a aj kroky toho, kto kráča vedľa nás a možno sa namáhavo snaží nájsť cestu ku Kristovi. Vždy s Božím slovom! Božie slovo na dosah ruky: malé Evanjelium vo vrecku, v kabelke, vždy, aby sme ho čítali. Nezabudnite na to: Božie slovo vždy so mnou!

V tento deň Zjavenia Pána smerujú naše myšlienky aj k bratom a sestrám kresťanského Východu, katolíkom a pravoslávnym, z ktorých mnohí slávia zajtra Narodenie Pána. Nech k nim príde naše srdečné prianie.

Rád by som tiež pripomenul, že zajtra slávime Svetový deň detských misií. Je to sviatok detí, ktoré prežívajú s radosťou dar viery a modlia sa, aby Ježišovo svetlo prišlo ku všetkým deťom na svete. Povzbudzujem vychovávateľov, aby pestovali v maličkých misijného ducha. Aby neboli deťmi, ktoré sú uzavreté, ale otvorené, ktoré vidia široký obzor, ktorých srdce ide vpred k obzoru, aby medzi nimi vyrastali svedkovia Božej nehy a ohlasovatelia evanjelia.

Obráťme sa teraz k Panne Márii a vzývajme jej ochranu nad univerzálnou Cirkvou, aby sa po celom svete rozšírilo Kristovo evanjelium, svetlo národov, svetlo všetkých národov. A nech nás stále viac vedie k tomu, aby sme sa stále viac stávali kráčajúcimi, aby sme kráčali a boli na tejto ceste pozorní, neúnavní a odvážni.“

 

5. januára

Pápež František: Modlime sa za nových kardinálov

Vatikán 5. januára - „Ako už bolo oznámené, 14. februára budem mať to potešenie viesť konzistórium, počas ktorého vymenujem pätnástich nových kardinálov, pochádzajúcich zo 14 národností a z každého kontinentu, ktorí vyjadrujú nerozlučné puto medzi cirkvou Ríma a miestnymi cirkvami prítomnými vo svete“. V nedeľu 15. februára budem predsedať slávnostnej koncelebrácii s novými kardinálmi, zatiaľ čo 12. a 13. februára budem viesť konzistórium so všetkými kardinálmi s cieľom uvažovať nad usmerneniami a návrhmi na reformu Rímskej kúrie.“

Týmito slovami včera napoludnie Svätý Otec oznámil významné personálne rozhodnutie, ktoré prislúcha pápežovi pri riadení Cirkvi. Oznámil mená pätnástich kardinálov voličov a vzápätí i ďalších piatich, ktorí už prekročili vek 80 rokov a prijmú tak kardinálsky titul ako ocenenie ich celoživotnej služby. Celkovo tak Cirkev dostane 14. februára 20 nových kardinálov. Kardinálsky zbor sa takto rozrastie počas pontifikátu pápeža Františka už po druhý raz. Pred rokom podobne vymenoval 19 kardinálov, z ktorých 16 bolo voličov.

Kto sú noví kardináli? Prvý z nich, 62-ročný Dominique Mamberti je tzv. kuriálnym kardinálom, čiže členom Rímskej kúrie, kde pôsobí ako prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Je francúzskej národnosti a v minulosti bol nunciom v Sudáne, Somálsku a Eritrei a donedávna zastával post vatikánskeho sekretára pre vzťahy so štátmi.

Ďalších 14 mien sa spája s arcibiskupskými sídlami na celej zemeguli: patriarcha Lisabonu 66-ročný Macario do Nascimento, arcibiskup etiópskej Addis Abeby 66-ročný Berhaneyesus Souraphiel, arcibiskup novozélandského Wellingtonu 66-ročný Atcherley Dew, 75-ročný arcibiskup talianskej Ancony Edoardo Menichelli, z Vietnamu je to 76-ročný hanojský arcibiskup Van Nhon, z Mexika 75-ročný arcibiskup Morelie Suarez Inda, z

Mjanmarska čiže Barmy je to 66-ročný arcibiskup Yangonu Maung Bo, z thajského Bangkoku 65-ročný arcibiskup Kriengsak Kovithavanij. Desiatym v poradí je 68-ročný Francesco Montenegro, arcibiskup Agrigenta na Sicílii, jedenástym arcibiskup uruguajského Montevidea Sturla Berhouet vo veku 55 rokov, dvanástym arcibiskup španielskeho Vallodolidu Blázquez Pérez vo veku 72 rokov.

Poslednú trojicu tvoria biskupi: 70-ročný José Luis Lacunza, biskup Davidu v Paname, 65-ročný Arlindo Gomes, biskup Santiaga na Kapverdských ostrovoch a napokon Soane Patita, biskup Tongy. Tento len 53-ročný biskup z ostrovného štátu Tonga ležiaceho v Tichom oceáne sa 14. februára stane najmladším členom kardinálskeho kolégia.

Pápež František vyzval veriacich k modlitbe za nových kardinálov týmito slovami: „Modlime sa za nových kardinálov, aby obnovujúc si svoju lásku ku Kristovi boli svedkami jeho evanjelia v meste Ríme a vo svete a svojou pastoračnou skúsenosťou mi boli čím intenzívnejšiu oporu v mojej apoštolskej službe.“

Zvyšných päť nových kardinálov, ktorí sú nad vekovým limitom, pápež František vymenoval z radov emeritných arcibiskupov a biskupov. Ako povedal, „vyznamenali sa svojou pastoračnou láskou v službe Svätej stolici a Cirkvi a reprezentujú mnohých biskupov, ktorí s rovnakou starostlivosťou pastierov vydali svedectvo lásky ku Kristovi a Božiemu ľudu ako v miestnych cirkvách, tak v Rímskej kúrii, ako aj v diplomatických službách Svätej stolice.“ Ide o

95-ročného emeritného arcibiskupa Manizalesu v Kolumbii Pimienta Rodrigueza, 88-ročného emeritného vyššieho pro-penitenciára, arcibiskupa Luigiho De Magistris z Talianska, ďalej 80-ročného arcibiskupa Karl-Josepha Raubera, bývalého apoštolského nuncia, pôvodom z Nemecka, rovnako 80-ročného emeritného arcibiskupa argentínskeho Tucumánu Luisa Villalbu a napokon 87-ročného emeritného biskupa Duarteho Langu z Mozambiku.

Riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi SJ vysvetlil, že oproti predpokladanému počtu 120 kardinálov voličov bolo v poslednej dobe 12 miest uprázdnených. Terajším menovaním Svätý Otec počet voličov zvýšil nad 120, ale len mierne, takže pravidlo je v zásade dodržané. Vatikánsky hovorca ďalej konštatoval, že kritériom, ktoré sledoval pápež pri výbere nových kardinálov, je univerzálnosť. Budúci kardináli – voliči a emeritní – celkovo zastupujú 18 krajín. Spomedzi 14 krajín pôvodu nových kardinálov voličov šesť krajín bolo bez kardinála, alebo ho nikdy predtým nemali, ako Kapverdy, Tonga alebo Mjanmarsko. Ide o „malé cirkevné spoločenstvá alebo spoločenstvá v menšine“. Napríklad Diecéza Santiago de Cabo Verde „je jednou z najstarších afrických diecéz“, zatiaľ čo Morelia v Mexiku je „v oblasti trpiacej násilím“.

Páter Lombardi ďalej poznamenal, že iba jeden z novovymenovaných je z Rímskej kúrie, Mons. Mamberti, pričom rímski kardináli celkovo tvoria v súčasnosti približne štvrtinu kardinálskeho zboru. „Pápež zjavne považuje za kardinálske úlohy tie, ktoré plnia prefekti v kongregáciách a v zopár ďalších najvýznamnejších inštitúciách kúrie, ako v tomto prípade v Tribunále Apoštolskej signatúry“, uviedol páter Lombardi. Ďalej skonštatoval, že „sa potvrdzuje, že pápež sa necíti byť viazaný tradíciou ‚kardinálskych sídel‘, motivovanou historickými dôvodmi v rôznych krajinách, podľa ktorej kardinálska hodnosť bola takmer automaticky viazaná na tieto sídla“. Menovanie emeritných arcibiskupov resp. biskupov na kardinálov nevoličov je podľa hovorcu „symbolickým ocenením pre niektorých, uznávajúcim však zásluhy všetkých“.

 

 

4. januára

Pápež na Anjel Pána: V novom roku sa pričiňme o pokoj konkrétnymi činmi

Vatikán 4. januára - Príhovor Svätého Otca Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Nový rok nám dáva do daru krásnu nedeľu. Nádherný deň!

Sv. Ján v dnešnom evanjeliu hovorí: «V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho nepremohli. ... Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet» (porov. Jn 1,4-5.9). Ľudia veľa rozprávajú o svetle, ale často dávajú prednosť klamlivej nerušenosti tmy. Tak veľa hovoríme o pokoji, ale často sa uchyľujeme k vojne alebo si volíme spoluvinné mlčanie, alebo nerobíme nič konkrétneho pre budovanie pokoja. Vskutku, Ján hovorí, že «Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali» (Jn 1,11). Pretože «súd je v tomto: Svetlo – Ježiš – prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené» (porov. Jn 3,19-20). Tak hovorí v evanjeliu sv. Ján. Ľudské srdce môže odmietnuť svetlo a uprednostniť temnotu, pretože svetlo obnažuje jeho zlé skutky. Kto koná zlo, nenávidí svetlo. Kto koná zlo, nenávidí pokoj.

Pred niekoľkými dňami sme začali nový rok v mene Matky Božej, sláviac Svetový deň pokoja s témou „Už nie otroci, ale bratia“. Moje želanie je, aby sa skoncovalo s vykorisťovaním človeka človekom. Toto vykorisťovanie je sociálnym zlom, ktoré umŕtvuje medziosobné vzťahy a hatí spolunažívanie založené na úcte, spravodlivosti a dobročinnej láske. Každý človek a každý národ má hlad a smäd po pokoji. Preto je nevyhnutné a naliehavé budovať pokoj!

Pokoj nie je iba absenciou vojny, ale základnou všeobecnou podmienkou, za ktorej je ľudská osoba v harmónii sama so sebou, v harmónii s prírodou a v harmónii s druhými. Toto je pokoj. Predsa však umlčanie zbraní a zahasenie vojnových ohnísk zostáva nevyhnutnou podmienkou pre započatie cesty, ktorá vedie k dosiahnutiu pokoja v jeho rozličných aspektoch. Myslím na konflikty, ktorými krváca stále veľmi veľa oblastí planéty, na napätia v rodinách a v spoločenstvách - a v koľkých rodinách, v koľkých spoločenstvách, aj farských, je vojna! – a myslím tiež na vyostrené napätia v našich mestách a obciach medzi skupinami rozličného kultúrneho, etnického a náboženského pôvodu. Musíme sa presvedčiť, aj napriek každému opačnému zdaniu, že svornosť je vždy možná, na každej úrovni a v každej situácii. Niet budúcnosti bez úmyslov a plánov pokoja! Niet budúcnosti bez pokoja!

Boh v Starom zákone dal prisľúbenie. Prorok Izaiáš hovoril: „Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju» (Iz 2,4). Je to krásne! Pokoj je ako osobitný Boží dar ohlásený pri narodení Vykupiteľa: «Pokoj na zemi ľuďom, ktorých Boh miluje» (porov. Lk 2,14).

Taký dar si vyžaduje, aby bol neúnavne vyprosovaný v modlitbe. Spomeňme si na ten transparent tu na námestí: „Koreňom pokoja je modlitba“. Tento dar sa musí vyprosovať a musí byť prijatý každý deň s vynaložením úsilia v tých situáciách, v ktorých sa nachádzame. Na prahu tohto nového roka sme všetci povolaní znovu zapáliť vo svojom srdci impulz nádeje, ktorý sa musí premietnuť do konkrétnych diel pokoja. Nevychádzaš si dobre s touto osobou? Udobri sa! V domácnosti? Udobri sa! V zamestnaní? Udobri sa! Skutky pokoja, zmierenia a bratstva. Každý z nás musí konať bratské gestá voči blížnym, osobitne voči tým, ktorí sú skúšaní rodinnými napätiami alebo nezhodami rozličného druhu. Tieto malé gestá majú veľkú hodnotu: môžu byť semienkami, ktoré dávajú nádej, môžu vytvárať cesty a perspektívy pokoja.

Vzývajme teraz Máriu, Kráľovnú Pokoja. Ona, počas svojho pozemského života, poznala nemálo ťažkostí, spojených s každodennými námahami života. Ale nikdy neprišla o pokoj srdca, ovocie dôveryplnej odovzdanosti do Božieho milosrdenstva. Prosme Máriu, našu dobrotivú Matku, aby ukázala celému svetu bezpečnú cestu lásky a pokoja.“

 

Pápež oznámil mená 20 nových kardinálov

Vatikán 4. januára – Vo februári bude mať Cirkev dvadsať nových kardinálov. Túto správu oznámil pápež František v závere dnešného nedeľného stretnutia na Anjel Pána. Stane sa tak 14. februára počas konzistória kardinálskeho zboru. Svätý Otec prečítal všetky mená novomenovaných kardinálov spolu s krajinami ich pôvodu. Pätnásti z nich sú voličmi, čiže s vekom pod 80 rokov. Podľa slov Svätého Otca „predstavujú nerozlučný vzťah medzi cirkvou Ríma a miestnymi cirkvami vo svete“. Zvyšných päť nových kardinálov, ktorí sú nad vekovým limitom, pápež František vymenoval z radov emeritných arcibiskupov a biskupov. Ako povedal, „vyznamenali sa svojou pastoračnou láskou v službe Svätej stolici a Cirkvi.“

Menoslov budúcich kardinálov voličov:

1. Mons. Dominique Mamberti, titulárny arcibiskup Sagony, prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry (Taliansko);

2. Mons. Manuel José Macario do Nascimento Clemente, patriarcha Libanonu (Portugalsko);

3. Mons. Berhaneyesus Demerew Souraphiel C.M., arcibiskup Addis Abeby (Etiópia);

4. Mons. John Atcherley Dew, arcibiskup Wellingtonu (Nový Zéland);

5. Mons. Edoardo Menichelli, arcibiskup Ancony-Osima (Taliansko);

6. Mons. Pierre Nguyên Văn Nhon, arcibiskup Hŕ Nôi (Vietnam);

7. Mons. Alberto Suŕrez Inda, arcibiskup Morelie (Mexiko);

8. Mons. Charles Maung Bo SDB., arcibiskup Yangonu (Mjanmarsko);

9. Mons. Francis Xavier Kriengsak Kovithavanij, arcibiskup Bangkoku (Thajsko);

10. Mons. Francesco Montenegro, arcibiskup Agrigenta (Taliansko);

11. Mons. Daniel Fernando Sturla Berhouet, SDB., arcibiskup Montevidea (Uruguaj);

12. Mons. Ricardo Blázquez Pérez, arcibiskup Vallodolidu (Španielsko);

13. Mons. José Luis Lacunza Maestrojuán, O.A.R., biskup Davidu (Panama);

14. Mons. Arlindo Gomes Furtado, biskup Santiaga de Cabo Verde (Kapverdské ostrovy);

15. Mons. Soane Patita Paini Mafi, biskup Tongy (Tonžské ostrovy).

 

Novomenovaní kardináli nevoliči, ako povedal pápež František, „reprezentujú mnohých biskupov, ktorí s rovnakou starostlivosťou pastierov dali svedectvo lásky ku Kristovi a Božiemu ľudu ako v miestnych cirkvách, tak v Rímskej kúrii, ako aj v diplomatických službách Svätej stolice.“ Nasledujú ich mená:

1. Mons. José de Jesús Pimiento Rodriguez, emeritný arcibiskup Manizalesu (Kolumbia);

2. Mons. Luigi De Magistris, titulárny arcibiskup Novy, emeritný vyššií pro-penitenciár;

3. Mons. Karl-Joseph Rauber, titulárny arcibiskup Giubalziany, apoštolský nuncius;

4. Mons. Luis Héctor Villalba, emeritný arcibiskup Tucumánu (Argentína);

5. Mons. Júlio Duarte Langa, emeritný biskup Xai-Xaiu (Mozambik).

Noví kardináli budú spolu s pápežom koncelebrovať svätú omšu v nedeľu 15. februára. Ako dodal Svätý Otec, všetci kardináli sa zídu na konzistóriu už 12. a 13. februára, aby „uvažovali o usmerneniach a návrhoch na reformu kúrie“. V závere pápež František vyzval prítomných modliť sa za nových kardinálov, aby boli „svedkami evanjelia vo svete a svojimi pastoračnými skúsenosťami boli podporou“ pre apoštolské ministérium pápeža.

Riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi SJ vysvetlil, že oproti predpokladanému počtu 120 kardinálov voličov bolo v poslednej dobe 12 miest uprázdnených. Terajším menovaním Svätý Otec počet voličov zvýšil nad 120, ale len mierne, takže pravidlo je v zásade dodržané. Vatikánsky hovorca ďalej konštatoval, že kritériom, ktoré sledoval pápež pri výbere nových kardinálov, je univerzálnosť. Budúci kardináli – voliči a emeritní – celkovo zastupujú 18 krajín. Spomedzi 14 krajín pôvodu nových kardinálov voličov šesť krajín nemalo kardinála, alebo nikdy zatiaľ nemali, ako Kapverdy, Tonga alebo Mjanmarsko. Ide o „malé cirkevné spoločenstvá alebo spoločenstvá v menšine“. Napríklad Diecéza Santiago de Cabo Verde „je jednou z najstarších afrických diecéz“, zatiaľ čo Morelia v Mexiku je „v oblasti trpiacej násilím“.

Páter Lombardi ďalej poznamenal, že iba jeden z novovymenovaných je z Rímskej kúrie (Dominique Mamberti), pričom rímski kardináli celkovo tvoria v súčasnosti približne štvrtinu kardinálskeho zboru. „Pápež zjavne považuje za kardinálske úlohy tie, ktoré plnia prefekti v kongregáciách a v zopár ďalších najvýznamnejších inštitúciách kúrie, ako v tomto prípade v Tribunále Apoštolskej signatúry“. Súčasne „sa potvrdzuje, že pápež sa necíti byť viazaný tradíciou ‚kardinálskych sídel‘, motivovanou historickými dôvodmi v rôznych krajinách, podľa ktorej kardinálska hodnosť bola takmer automaticky viazaná na tieto sídla“. Menovanie emeritných arcibiskupov resp. biskupov na kardinálov nevoličov chce byť podľa hovorcu „symbolickým ocenením pre niektorých, uznávajúc však zásluhy všetkých“.

Nakoniec páter Lombardi uviedol niektoré štatistické údaje: Spomedzi nových kardinálov je najmladším arcibiskup Tongy Mons. Mafi, (54 rokov), ktorý sa tiež stane najmladším členom Kolégia kardinálov, zatiaľ čo najstarším je emeritný arcibiskup Manizalesu v Kolumbii Mons. Pimiento Rodríguez, (96 rokov).

 

Novoročné stretnutie pri modlitbe Anjel Pána: „Nikdy nie vojny!“

Vatikán 1. januára – Dnes napoludnie Svätý Otec František medzi skupinami pútnikov na Námestí sv. Petra osobitne pozdravil veriacich zo Slovenska. Novoročné stretnutie pri modlitbe Anjel Pána začal prianím šťastlivého roka: „Buon anno!“ V príhovore sa zameral na úlohu Panny Márie, ktorá „dala Božiemu Synovi svoju lásku a svoje ľudské telo“. Všetkým pripomenul význam znovuzrodenia v krste a dal im za domácu úlohu zistiť si presný dátum svojho krstu a zapísať si ho do srdca ako deň vďakyvzdania za tento dar.

Najsilnejším pápežovým odkazom dnes bolo jeho posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja: „Už nie otroci, ale bratia!“ Spontánne zareagoval aj na transparenty na námestí: „Pokoj je vždy možný!“ „Modlitba je koreňom pokoja!“ V závere poludňajšieho stretnutia Svätý Otec uviedol videospojenie so severotalianskym mestom Rovereto, tzv. „Mestom pokoja“, v regióne Trentino - Alto Adige, nad ktorým sa na vrchu Miravalle nachádza zvon Bolestnej Panny Márie „Maria Dolens“: „Čoskoro budeme počuť odbíjanie tohto zvona, ktoré bude vyjadrením nádeje, aby už nikdy neboli vojny. Nikdy nie vojny! Ale vždy túžba a odhodlanie k mieru a bratstvu medzi národmi.“

Zvon v Roverete, záber na ktorý prenášalo Vatikánske televízne centrum CTV, bol odliaty na podnet kňaza Antonia Rossara v roku 1924 z kovu získaného roztavením kanónov používaných vo vojne, ktoré poskytli krajiny zainteresované v tragédii I. svetovej vojny. Ako pamiatka obetí zostáva mementom pre súčasné i budúce generácie. V roku 1964 ho požehnal bl. pápež Pavol VI.

Po modlitbe Anjel Pána pápež František osobitne pozdravil pútnikov zo Škandinávie, zo Slovenska a z Mexika, a tiež detských koledníkov z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska, tzv. Sternsinger, ktorí podobne ako naši koledníci Dobrej noviny pomáhajú touto formou deťom v chudobných krajinách.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a šťastný nový rok!

V tento prvý deň roka v radostnej atmosfére Vianoc – aj keď je chladno – nás Cirkev pozýva, aby sme upriamili náš pohľad viery a lásky na Ježišovu Matku. V nej, pokornej žene z Nazareta, «sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). Preto nie je možné oddeliť od seba kontempláciu Ježiša, Slova života, ktoré sa učinilo viditeľným a hmatateľným (porov. 1 Jn 1,1) od kontemplácie Márie, ktorá mu darovala svoju lásku a ľudské telo.

Dnes počúvame slová apoštola Pavla: «Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy» (Gal 4,4). To «narodený zo ženy» vyslovuje ako zásadnú skutočnosť a preto ešte mocnejšie zdôrazňuje pravé človečenstvo Božieho Syna. Ako potvrdzuje jeden z cirkevných otcov, sv. Atanáz: «Nás Spasiteľ bol naozaj človekom a z toho vzišla spása pre celé ľudstvo» (List Epiktetovi: PG 26).

No sv. Pavol ešte dodáva: «narodený pod zákonom» (Gal 4,4). Týmto vyjadrením podčiarkuje, že Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť a oslobodil ju od uzavretej a legalistickej mentality. Zákon totiž, zbavený milosti, sa stáva neúnosným bremenom, a namiesto toho, aby nám bol na úžitok, ubližuje nám. Ježiš hovorieval: «Sobota bola stvorená pre človeka a nie človek pre sobotu». Nuž toto je zámer, pre ktorý Boh posiela na zem svojho Syna, aby sa stal človekom: za účelom oslobodenia, ba viac, znovuzrodenia. Pre oslobodenie, «aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom» (Gal 4,5); a vykúpenie sa udialo Kristovou smrťou na kríži. Avšak predovšetkým kvôli znovuzrodeniu: «aby sme dostali adoptívne synovstvo» (tamže). Včlenení do neho sa ľudia naozaj stávajú Božími deťmi. Tento podivuhodný krok sa v nás uskutočňuje prostredníctvom krstu, ktorý nás zaštepuje ako živé výhonky do Krista a začleňuje nás do jeho Cirkvi.

Na začiatku nového roka nám prospeje, keď si pripomenieme deň nášho krstu: znovuobjavme dar, ktorý sme v tejto sviatosti dostali, a ktorý nás znovuzrodil k novému životu, k životu božiemu. A to skrze Matku Cirkev, ktorej vzorom je Matka Mária. Krstom sme boli vovedení do spoločenstva s Bohom a nie sme viac v područí zla a hriechu, ale prijímame lásku, nehu a milosrdenstvo nebeského Otca. Opäť sa vás pýtam: «Kto z vás si pamätá deň, v ktorý bol pokrstený?» Tým, ktorí si nespomínajú na dátum svojho krstu, dávam domácu úlohu: zistite ten dátum a dobre si ho uložte do srdca. Môžete poprosiť o pomoc vašich rodičov, krstného otca, krstnú mamu, strýkov, starých rodičov... Deň, v ktorý sme boli pokrstení je deň oslavy! Spomeňte si alebo vyhľadajte dátum vášho krstu, bude veľmi pekné poďakovať Bohu za dar krstu.

Táto Božia blízkosť nášmu životu nám darúva pravý pokoj: Boží dar, ktorý chceme úpenlivo vyprosovať práve dnes, vo Svetový deň pokoja. Ja tam čítam: «Pokoj je vždy možný». Vždy je možný pokoj! Musíme ho hľadať... A čítam tam tiež: «Modlitba je pri koreňoch pokoja». Modlitba je vskutku základom, koreňom pokoja. Pokoj je vždy možný a naša modlitba je pri koreňoch pokoja. Modlitba umožňuje, že pokoj vzklíči. Dnes, vo Svetový deň pokoja s týmto posolstvom: «Už nie otroci, ale bratia». Vojny z nás totiž robia otrokov, a to zakaždým! Toto posolstvo sa dotýka nás všetkých. Všetci sme povolaní, aby sme bojovali proti akejkoľvek forme otroctva a budovali bratstvo. Každý podľa vlastnej zodpovednosti. Zapamätajme si dobre: pokoj je možný! A pri koreňoch pokoja je vždy modlitba. Modlime sa za pokoj. Sú tu aj tie nádherné školy pokoja: musíme ďalej pokročiť v tejto výchove k pokoju.

Márii, Božej Matke a našej Matke prednesme naše dobré predsavzatia. Poprosme ju, aby nad nami aj nad každým dňom nového roka rozprestrela plášť svojej materinskej ochrany: «Svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná».

Všetkých vás pozývam, aby sme dnes pozdravili Pannu Máriu ako Božiu Matku. Pozdravme ju týmto pozdravom: «Svätá Božia Matka!» Tak, ako ju pozdravovali veriaci z Efezu na počiatku kresťanstva, keď pri vstupe do chrámu prevolávali svojim pastierom tento pozdrav venovaný Panne Márii: «Svätá Božia Matka!» Všetci spoločne tri razy zopakujme: «Svätá Božia Matka!»

 

Svätý Otec na slávnosť Bohorodičky: Ježiš, Mária a Cirkev patria vždy spolu

Vatikán 1. januára - Mária, Cirkev, pokoj – tieto tri témy dal pápež František do pozornosti pri svojom prvom eucharistickom slávení roku 2015. V homílii zdôraznil nerozlučný vzťah Ježiša, jeho Matky a Cirkvi a prítomných pozval prejaviť úctu Božej Matke opakovaným zvolaním. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky v Bazilike sv. Petra mala v dnešný deň, ktorý je aj 48. svetovým dňom pokoja, univerzálny charakter. V niekoľkých jazykoch, vrátane čínštiny, tamilu, poľštiny, španielčiny a ďalších boli prednášané modlitby za dar pokoja, za tých, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru, za úctu k životu a ľudskú dôstojnosť, a za všetky rodiny, predovšetkým za kresťanské matky a otcov, aby boli vedení Pánom pri výchove detí. Okrem cirkevných predstaviteľov, diplomatického zboru a veľkého počtu veriacich sa na slávnosti zúčastnili aj detskí koledníci z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska, tzv. Sternsinger.

Plné znenie novoročnej homílie pápeža Františka:

„Dnes opäť prichádzajú na myseľ slová, ktorými Alžbeta vyriekla svoje požehnanie Panne Márii: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?» (Lk 1,42-43)

Toto požehnanie prichádza v kontinuite s kňazským požehnaním, ktoré Boh odovzdal Mojžišovi, aby ho povedal Áronovi a všetkým ľuďom: «Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!» (Nm 6,24-26)

Slávením slávnosti presvätej Bohorodičky Panny Márie nám Cirkev pripomína, že Mária je prvou, ktorej je toto požehnanie určené. V nej sa toto požehnanie vypĺňa: skutočne žiadne iné stvorenie nevidelo zažiariť nad sebou Božiu tvár tak ako Mária, ktorá dala ľudskú tvár večnému Slovu, takže ho všetci môžeme kontemplovať.

Okrem kontemplovania tváre Boha, môžeme ho aj chváliť a oslavovať ako pastieri, ktorí sa vrátili do Betlehema s piesňou vďaky po tom, čo videli dieťa a jeho mladú matku (Lk 2,16). Boli spolu, tak ako boli spolu na Kalvárii, pretože Kristus a jeho Matka sú od seba neoddeliteľní. Je medzi nimi najužší vzťah, ako medzi každým dieťaťom a jeho matkou. Telo Krista, ktoré je základným kameňom našej spásy (Tertulián), bolo utkané v lone Márie (porov. Ž 139,13). Táto neoddeliteľnosť je významná aj pre fakt, že Mária, vyvolená, aby sa stala matkou Vykupiteľa, dôverne zdieľala celé jeho poslanie, zostávajúc v blízkosti Syna až do konca na Kalvárii.

Mária je tak zjednotená s Ježišom, pretože mala o ňom poznanie srdcom, poznanie vierou, živené skúsenosťou matky a intímnym putom so svojím synom. Svätá Panna je žena viery, ktorá urobila priestor pre Boha vo svojom srdci, vo svojich plánoch. Je tou veriacou, ktorá je schopná prijať v dare Syna príchod tej «plnosti času» (Gal 4,4), v ktorej Boh, rozhodnutím sa pre cestu pokory ľudskej existencie osobne vstúpil do brázdy dejín spásy. Preto nemôžeme pochopiť Ježiša bez jeho matky.

Rovnako neoddeliteľní sú Kristus a Cirkev, pretože Cirkev a Mária idú stále spolu a toto je práve tajomstvo ženy v spoločenstve Cirkvi, a nemôžeme pochopiť spásu uskutočnenú Ježišom bez toho, aby sme si boli vedomí materstva Cirkvi. Oddeľovať Ježiša od Cirkvi by znamenalo zavádzať «absurdnú dichotómiu», ako napísal blahoslavený Pavol VI. (porov. Evangelii nuntiandi, 16). Nemôžeme «milovať Krista, ale nie Cirkev, počúvať Krista, ale nie Cirkev, patriť Kristovi, ale mimo Cirkvi» (tamtiež). V skutočnosti je to práve Cirkev, veľká Božia rodina, ktorá nám prináša Krista. Naša viera nie je abstraktná idea, alebo filozofia, ale živý a plný vzťah s osobou: Ježišom Kristom, jednorodeným Božím Synom, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás zachránil, a ktorý žije medzi nami. Kde sa môžeme s ním stretnúť? Stretávame sa s ním v Cirkvi, v našej svätej hierarchickej Matke Cirkvi. Je to Cirkev, ktorá dnes hovorí: ‚Hľa, Baránok Boží‘. Je to Cirkev, ktorá ho ohlasuje, v Cirkvi Ježiš naďalej koná svoje gestá milosti, ktorými sú sviatosti.

Toto pôsobenie a poslanie Cirkvi vyjadruje jej materstvo. Ona je skutočne ako matka, ktorá nežne chráni Ježiša a dáva ho všetkým s radosťou a veľkodušnosťou. Nijaký prejav Krista, ani ten najmystickejší, nikdy nemôže byť oddelený od tela a krvi Cirkvi, historickej konkrétnosti Kristovho tela. Bez Cirkvi sa dospeje k zredukovaniu Ježiša Krista na myšlienku, na morálku, na pocit. Bez Cirkvi náš vzťah s Kristom bude vydaný na milosť a nemilosť našej predstavivosti, našej interpretácii, našim náladám.

Drahí bratia a sestry! Ježiš Kristus je požehnaním pre každého človeka i pre celé ľudstvo. Cirkev tým, že nám dáva Ježiša, dáva nám plnosť Pánovho požehnania. Práve to je poslaním Božieho ľudu: vyžarovať na všetky národy Božie požehnanie vtelené v Ježišovi Kristovi. A Mária, prvá a dokonalá Ježišova učeníčka, prvá a dokonalá veriaca, vzor putujúcej Cirkvi, ona otvára túto cestu materstva Cirkvi a neustále podporuje jej materské poslanie určené všetkým ľuďom. Jej diskrétne a materinské svedectvo kráča s Cirkvou od samého začiatku. Ona, Matka Božia, je tiež Matkou Cirkvi a skrze Cirkev je matkou všetkých ľudí a všetkých národov.

Nech nám táto milá a starostlivá Matka získa Pánovo požehnanie pre celú ľudskú rodinu. Osobitne dnes, vo Svetový deň pokoja, vzývajme jej orodovanie, aby Pán daroval pokoj týmto našim dňom: pokoj do našich sŕdc, pokoj do rodín, pokoj medzi národmi. V tomto roku posolstvo k Svetovému dňu pokoja znie: «Už nie otroci, ale bratia». Všetci sme povolaní k slobode, všetci sme povolaní byť synmi a dcérami a každý – podľa tej zodpovednosti, aká mu prislúcha – k boju proti moderným formám otroctva. Z každého národa, kultúry a náboženstva, spojme svoje sily. Nech nás vedie a podopiera ten, ktorý sa preto, aby nás všetkých urobil bratmi, stal naším služobníkom.

Hľaďme na Máriu, kontemplujme Božiu Matku. A chcel by som vám navrhnúť, aby sme ju spoločne pozdravili, ako odvážny ľud v Efeze, ktorý pred svojimi pastiermi, vstupujúcimi do chrámu, kričal: ‚Svätá Matka Božia!‘ Aký pekný pozdrav pre našu Matku... Jedno rozprávanie hovorí, neviem, či je to pravda, že niektorí spomedzi tých ľudí mali v rukách palice, snáď aby bolo biskupom jasné, čo sa s nimi stane, ak by nemali odvahu prehlásiť Máriu za Božiu Matku. Pozývam vás všetkých, bez palíc, aby sme vstali a stojačky ju trikrát pozdravili týmto pozdravom prvotnej Cirkvi: ‚Svätá Matka Božia!‘“

 

31. decembra

Pápežova homília na záver roka: Z otroctva chvíľkovosti k slobode času

Vatikán 1. januára – Homília pápeža Františka z ďakovnej pobožnosti so spevom hymnu Te Deum na ukončenie kalendárneho roka, slávenej v rámci vešpier 31. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra.

„Božie slovo nás dnes zvláštnym spôsobom privádza k významu času, k pochopeniu toho, že čas nie je realita Bohu cudzia, z jednoduchého dôvodu, že on sa chcel zjaviť a zachrániť nás v dejinách, v čase. Význam času, časnosť, je atmosférou Božieho zjavenia, epifánie, teda odhalenia mystéria Boha a jeho konkrétnej lásky. Takže čas je Božím poslom, ako hovorieval sv. Peter Faber.

Dnešná liturgia nám pripomína slová apoštola Jána: «Deti moje, je posledná hodina!» (1 Jn 2,18) a slová sv. Pavla o «plnosti času» (Gal 4,4). Dnešný deň nám teda ukazuje, ako čas, ktorého sa takpovediac ‚dotkol‘ Kristus, Syn Boží a Máriin, dostal nový a prekvapivý zmysel: Stal sa ‚časom spásy‘, teda definitívnym časom spásy a milosti.

A toto všetko nás privádza k zamysleniu sa nad cieľom nášho putovania životom, nad koncom našej cesty. Bol tu začiatok a bude koniec, «čas narodiť sa, aj čas zomrieť» (porov. Kaz 3,2). Touto pravdou, ktorá je tak jednoduchá a zásadná a zároveň prehliadaná a zanedbávaná, nás svätá Matka Cirkev učí uzatvárať rok aj naše dni spytovaním svedomia, v ktorom znovu prechádzame tým, čo sa stalo, ďakujeme Pánovi za každé dobro, ktorého sa nám dostalo a ktoré sme mohli preukázať, a súčasne znovu premýšľame nad našimi nedostatkami a našimi hriechmi. Ďakovať a prosiť o odpustenie.

Je to práve to, čo robíme aj dnes v závere roka. Chválime Pána hymnom Te Deum a súčasne ho prosíme o odpustenie. Postoj vďačnosti nás nabáda k pokore, k uznaniu a prijatiu Pánových darov.

Apoštol Pavol v čítaní týchto prvých vešpier súhrnne vyjadruje základný motív nášho vďakyvzdania Bohu: On nás urobil svojimi deťmi, adoptoval si nás ako deti. Tento nezaslúžený dar nás napĺňa vďačnosťou plnou úžasu! Niekto by mohol povedať: ‚Či nie sme jeho deti už len tým, že sme ľuďmi?‘ Určite, pretože Boh je Otec každého človeka, ktorý prichádza na svet. Nesmie však zabúdať, že sme sa od neho vzdialili v dôsledku prvotného hriechu, ktorý nás od nášho Otca odlúčil a náš synovský vzťah bol hlboko ranený. Preto Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil za cenu svojej krvi. A ak existuje vykúpenie, potom existuje aj otroctvo. Boli sme deti, ale stali sme sa otrokmi, pretože sme nasledovali hlas Zlého. Nikto iný nás nezachráni z tohto bytostného otroctva, ak nie Ježiš, ktorý prijal naše telo z Panny Márie a zomrel na kríži, aby nás oslobodil, vyslobodil z otroctva hriechu a vrátil nám stratené synovstvo.

Dnešná liturgia nám tiež pripomína, že ‚na počiatku (prv než jestvoval čas) bolo Slovo ... Slovo sa stalo telom‘, a preto sv. Irenej hovorí: «Toto je dôvod, prečo sa Slovo stalo človekom a Boží Syn Synom človeka: aby sa človek tým, že vstúpi do spoločenstva so Slovom a dostane tak božské synovstvo», stal Božím synom (Adversus haereses, 3,19,1; porov. KKC, 460).

Súčasne ten istý dar, za ktorý ďakujeme, je aj dôvodom na spytovanie svedomia, revízie osobného i komunitného života, dôvodom pýtať sa: Aký je náš životný štýl? Žijeme ako synovia, alebo ako otroci? Žijeme ako osoby pokrstené v Kristovi, pomazané Duchom, vykúpené a slobodné? Alebo žijeme podľa svetskej a skazenej logiky a robíme to, čo nám diabol podsúva ako náš záujem? Na našej existenciálnej púti existuje vždy tendencia odporovať oslobodeniu. Máme strach zo slobody a paradoxne dávame – viac či menej vedome – prednosť otroctvu. Sloboda nás desí, pretože pred nás stavia čas a našu zodpovednosť dobre tento čas prežívať. Otroctvo naopak redukuje čas na ‚moment‘, a tak sa cítime bezpečnejšie, čiže otroctvo nás vedie k prežívaniu okamihov nespojených s ich minulosťou a s našou budúcnosťou. Inými slovami: otroctvo nám bráni v tom, aby sme skutočne a plne prežívali prítomnosť, pretože ju vyprázdňuje z jej minulosti a uzatvára ju pred budúcnosťou, pred večnosťou. Otroctvo nám vnucuje vieru, že nie je možné snívať, lietať, dúfať.

Jeden veľký taliansky umelec [Roberto Benigni - pozn. prekl.] pred niekoľkými dňami vyhlásil, že pre Pána bolo jednoduchšie vyviesť Izraelitov z Egypta, ako vyňať Egypt zo sŕdc Izraelitov. Boli síce ‚materiálne‘ vyslobodení z otroctva, ale počas pochodu púšťou, so všetkými jeho ťažkosťami a hladom, sa im začalo cnieť po Egypte, kde – ako spomínali – «jedli cibuľu a cesnak» (porov. Nm 11,5). Avšak zabúdali, že ich jedli pri stole otroctva. V našom srdci je uhniezdená túžba po otroctve, pretože zdanlivo poskytuje väčšiu istotu než sloboda, ktorá je riskantnejšia. Ako sa nám páči byť zatvorení do klietky mnohých ohňostrojov, podľa zdania krásnych, ale v skutočnosti trvajúcich iba niekoľko okamihov! A toto je to kráľovstvo momentu, to očarenie okamihom.

Od tohto spytovania svedomia závisí tiež u nás kresťanov kvalita našej činnosti, nášho života a prítomnosti v meste, našej služby všeobecnému dobru, účasti vo verejných a cirkevných inštitúciách.

Z tohto dôvodu a preto, že som rímsky biskup, by som sa chcel pozastaviť pri našom živote v Ríme, ktorý je veľkým darom, pretože znamená bývať vo Večnom meste a pre kresťana znamená predovšetkým patriť k Cirkvi, založenej na svedectve a mučeníctve svätých apoštolov Petra a Pavla. A aj za to ďakujme Pánovi. Súčasne to však predstavuje veľkú zodpovednosť. Ježiš povedal: «Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať» (Lk 12,48). Pýtajme sa teda: sme v tomto meste, v tomto cirkevnom spoločenstve slobodní, sme slobodní, alebo otroci? Sme soľou a svetlom? Sme kvasom? Alebo sme vyhasnutí, slabí, nevraživí, nedôverčiví, bezvýznamní a unavení?

Nedávno odhalené korupčné kauzy určite vyžadujú serióznu a uvedomelú konverziu sŕdc, pre obnovu duchovného a mravného života, ako aj pre obnovenú snahu vytvárať mesto spravodlivejšie a solidárnejšie, kde sa chudobní, slabí a odsúvaní na okraj stanú stredom našich starostí a nášho každodenného konania. Je potrebný pevný a každodenný postoj kresťanskej slobody, aby sme mali odvahu v našom meste ohlasovať, že je nutné brániť chudobných a nie brániť sa pred chudobnými a že je nutné slúžiť slabým nie si slúžiť slabými!

Učenie jedného prostého rímskeho diakona nám v tom môže pomôcť. Keď požadovali od svätého Vavrinca, aby ukázal a predložil poklady Cirkvi, nechal jednoducho priviesť niekoľko chudobných. Ak je v nejakom meste venovaná chudobným a slabým starostlivosť, opatera a pomoc zaradiť sa do spoločnosti, stávajú sa pokladom Cirkvi a pokladom spoločnosti. Ak však spoločnosť chudobných ignoruje, prenasleduje a kriminalizuje, núti ich k ‚mafiánskemu spolčovaniu‘, taká spoločnosť sa ochudobňuje až po zbedačenie, stráca slobodu a preferuje ‚cesnak a cibuľu‘ otroctva, otroctva svojho egoizmu, otroctva svojej zbabelosti. Takáto spoločnosť prestáva byť kresťanskou.

Drahí bratia a sestry, záver roka znamená vrátiť sa k tvrdeniu, že existuje ‚posledná hodina‘ a že existuje ‚plnosť časov‘. Keď uzatvárame tento rok, keď ďakujeme a prosíme o odpustenie, prospeje nám, ak budeme prosiť o milosť kráčať v slobode. Iba v tejto milosti budeme môcť napraviť mnohé škody a brániť sa pred túžbou po otroctve, brániť sa, aby sme nemali nostalgiu po otroctve.

Svätá Panna, svätá Božia Matka, ktorá je priamo v srdci Božieho chrámu, keď sa Slovo – ktoré bolo na počiatku – stalo jedným z nás v čase, ona, ktorá dala svetu Spasiteľa, nech nám pomáha, aby sme ho prijali s otvoreným srdcom, aby sme boli naozaj slobodní, aby sme žili v slobode, ako Božie deti. Nech sa tak stane.”

 

Te Deum s pápežom Františkom: Ďakovať a spytovať si svedomie

Vatikán 31. decembra - V dnešný posledný deň kalendárneho roka hlavným bodom verejného programu Svätého Otca bola o 17. hod. v Bazilike sv. Petra ďakovná pobožnosť na konci občianskeho roka spojená s prvými vešperami zo slávnosti Panny Márie Bohorodičky a následnou eucharistickou poklonou. Poďakovanie sa za Božie dobrodenia prijaté v roku 2014 vyjadrené spevom hymnu Teba, Bože chválime uzavrelo eucharistické požehnanie Svätého Otca.

Počas vešpier Svätý Otec predniesol homíliu, v ktorej poukázal na zmysel času, ktorý spočíva v tom, že Boh sa nám zjavuje uprostred času. Citoval pri tom výrok sv. Petra Fabera: „Čas je Božím poslom“. Čas, ktorého sa dotkol Kristus, sa tak stáva definitívnym časom spásy a milosti. V duchu starozákonnej knihy Kazateľ Svätý Otec poukázal na skutočnosť, že každý ľudský život má svoj moment počiatku i záveru a pozval ďakovať a prosiť o odpustenie.

Ďalej sa zameral na otázku ľudskej slobody, drámu hriechu a vyslobodenia z jeho otroctva vykupiteľským poslaním Božieho Syna. Pripomenul slová sv. Pavla o adoptívnom Božom synovstve (Gal 4,4-5). Ako povedal, ďakovanie za tento Boží dar je zároveň dôvodom spytovať si svedomie: „Žijeme ako synovia, alebo ako otroci?“ Keď sme v zajatí svetskej, skazenej logiky, „bráni nám to plne a skutočne prežívať prítomnú chvíľu“, a vtedy „nedokážeme snívať, lietať a dúfať“. Nie je pritom vôbec ľahké pre človeka oslobodiť sa od návykov otroctva, sýtenia sa pri stoloch egyptského otroctva (Nm 11,5), skonštatoval pápež František.

Od tohto spytovania svedomia závisí kvalita našej účasti na verejných veciach, povedal Svätý Otec a ako biskup Ríma sa zameral priamo na život tohto veľkomesta. Členom miestnej cirkvi položil otázku „Sme kvasom?“ Závažné prípady korupcie, ktoré sa nedávno dostali na svetlo, si vyžadujú „seriózne a uvedomelé obrátenie srdca pre duchovné a morálne znovuzrodenie, ako aj obnovené úsilie vybudovať mesto spravodlivé a solidárne, kde chudobní a marginalizovaní budú v strede našich starostí a našej každodennej činnosti“. Je potrebne „brániť chudobných, a nie brániť sa pred chudobnými, slúžiť chudobným, a nie si chudobnými poslúžiť!“

Po skončení slávenia v Bazilike sa pápež František pristavil pred betlehemskou scénou v strede Námestia sv. Petra. Krátko pobudol v tichej modlitbe a potom pozdravil zástup ľudí, ktorí využili príležitosť zblízka pozdraviť Svätého Otca. Dychová hudba dotvárala atmosféru betlehemu, ktorého umelecké spracovanie pochádza z Verony a má podobu divadelnej scény z opery Gaetana Donizzettiho Nápoj lásky. V týchto dňoch je vatikánsky betlehem hojne navštevovaný rodinami z Ríma a okolia.

 

 

Celá homília pri vešperách na sv. Silvestra v bazilike sv. Petra:

Prosme o milost kráčet ve svobodě

Česká sekce RV

Boží slovo nám dnes zvláštním způsobem ukazuje význam času a dává nám pochopit, že čas není realitou, která je Bohu cizí, jednoduše proto, že Bůh se chtěl zjevit a spasit nás v dějinách, v čase. Význam času, časovost je atmosférou Božího zjevení, tedy vyjevení mystéria Boha a Jeho konkrétní lásky. Čas je totiž poslem Božím, jak říkal sv. Petr Faber.

Dnešní liturgie nám připomíná slova apoštola Jana: „Děti, poslední hodina je tu!“ (1 Jan 2,18). Je to ona „plnost času“, o které mluví sv. Pavel (Gal 4,4). Dnešní den nám tedy ukazuje, jak čas, kterého se takříkajíc „dotknul“ Kristus, Syn Boží a Mariin, obdržel nový a překvapivý smysl. Stal se „časem spásy“, tedy definitivním časem spásy a milosti.

To všechno nás vede k zamyšlení na smyslem života, nad cílem naší pouti. Byl začátek a bude konec, „čas k narození i čas k umírání“ (Kaz 3,2). Touto pravdou, která je tak jednoduchá a zásadní a zároveň přehlížená a opomíjená, nás svatá matka církev učí uzavírat rok i naše dny zpytováním svědomí, ve kterém probíráme, co se stalo, děkujeme Pánu za každé dobro, kterého se nám dostalo a které jsme mohli prokázat, a současně znovu promýšlíme svá opominutí a naše hříchy. Děkovat a žádat o odpuštění.

Právě to děláme také dnes na závěr roku. Chválíme Pána hymnem Te Deum a současně Jej prosíme o odpuštění. Postoj vděčnosti nás nabádá k pokoře a k uznání a přijetí Pánových darů.

Apoštol Pavel ve čtení těchto prvních nešpor shrnuje zásadní motiv našeho díkuvzdání Bohu. On nás učinil svými dětmi, adoptoval nás za své děti. Tento nezasloužený dar nás naplňuje vděčností vrcholící v úžasu! Někdo by mohl říci: „Copak nejsme Jeho děti už jen tím, že jsme lidmi?“ Zajisté ano, protože Bůh je Otec každého člověka, který přichází na svět. Nesmí se však zapomínat, že jsme se od Něho vzdálili v důsledku prvotního hříchu, který nás od našeho Otce odloučil a náš synovský vztah byl hluboce raněn. Proto Bůh poslal svého Syna, aby nás vykoupil za cenu Svojí krve. A existuje-li vykoupení, pak proto, že existuje otroctví. Byli jsme děti, ale stali jsme se otroky, protože jsme následovali hlas Zlého. Z tohoto bytostného otroctví nás nevysvobodí nikdo jiný než Ježíš, který přijal naše tělo z Panny Marie a zemřel na kříži, aby nás osvobodil, vysvobodil z otroctví hříchu a vrátil nám ztracené synovství.

Dnešní liturgie nám také připomíná, že „na počátku bylo Slovo… Slovo se stalo tělem“ a proto sv. Irenej říká: „Vždyť to je důvod, proč se Slovo stalo člověkem a Boží syn synem člověka: aby se člověk stal Božím Synem tím, že vstoupí do společenství se Slovem a dostane tak božské synovství“ (Adversus haereses, 3,19,1, in KKC, 460).

Tentýž dar, za který děkujeme, je také důvodem ke zpytování svědomí, revize osobního a komunitního života, tedy otázek: Jaký je náš životní styl? Žijeme jako synové, nebo jako otroci? Žijeme jako osoby pokřtěné v Kristu, pomazané Duchem, vykoupené a svobodné, anebo žijeme podle mondénní a zkažené logiky, a děláme to, co nám ďábel podsouvá jako náš zájem? Na naší existenciální pouti existuje vždy tendence odolávat osvobození. Máme strach ze svobody a paradoxně - více či méně vědomě - dáváme přednost otroctví. Svoboda nás děsí, protože před nás staví čas a naši zodpovědnost dobře tento čas prožívat. Otroctví naopak redukuje čas na jedinou „chvíli“, a tak se cítíme bezpečněji. Otroctví nás vede k prožívání okamžiků vyvázaných z jejich minulosti a z naší budoucnosti. Jinými slovy: otroctví nám brání v tom, abychom skutečně a plně prožívali přítomnost, protože ji vyprazdňuje z její minulosti a uzavírá ji před budoucností, před věčností. Otroctví nám vnucuje víru, že není možné snít, létat, doufat.

Před několika dny jeden velký italský umělec (Roberto Benigni – pozn. překl.) prohlásil, že pro Pána bylo jednodušší vyvést Izraelity z Egypta, než vyjmout Egypt ze srdcí Izraelitů. Byli sice materiálně vysvobozeni z otroctví, ale během pochodu pouští se všemi jeho obtížemi a hladem se jim začalo stýskat po Egyptě, kde, jak vzpomínali, „jedli cibuli a česnek“ (Nm 11,5). Zapomínali ale, že je jedli u stolu otroctví. V našem srdci hnízdí stesk po otroctví, protože ten skýtá zdánlivě větší jistotu než svoboda, která je riskantnější. Jak se nám líbí, když nás zavírá do klece tolik ohňostrojů, které jsou napovrch krásné, ale ve skutečnosti trvají pouhých několik okamžiků! Takové je kouzlo okamžiku a jeho království.

Na tomto zpytování svědomí pro nás, křesťany, závisí také kvalita naší činnosti, našeho života a přítomnosti ve městě, naší služby obecnému dobru, účasti ve veřejných a církevních institucích.

Z tohoto důvodu a protože jsem římský biskup bych se chtěl pozastavit u našeho života v Římě, který je velkým darem, který s sebou nese pobyt ve věčném městě a pro křesťana znamená především patřičnost k církvi založené na svědectví a mučednictví svatých apoštolů Petra a Pavla. A za to také děkujeme Pánu. Současně však představuje velkou odpovědnost. A Ježíš řekl: „Kdo mnoho dostal, od toho se mnoho očekává“ (Lk 12,48). Ptejme se tedy: jsme v tomto městě, v tomto církevním společenství svobodní, jsme svobodní anebo otroci, jsme solí a světlem? Jsme kvasem? Anebo jsme vyhaslí, mdlí, nevraživí, nedůvěřiví, bezvýznamní a zmožení? Nedávno vyjevené korupční kauzy zajisté vyžadují seriózní a uvědomělou konverzi srdcí, aby se mohl obnovit duchovní a mravní život, jakož snaha vytvářet spravedlivější a solidárnější život, kde se chudí, slabí a odsouvaní na okraj stanou středem našich starostí a našeho každodenního jednání. Je zapotřebí velkého a každodenního postoje křesťanské svobody, abychom se odvážili v našem městě hlásat, že je nutné bránit chudé a nikoli bránit se před chudými a že je nutno sloužit slabým nikoli si jimi sloužit!

Nauka jednoho prostého římského jáhna nám v tom může pomoci. Když požadovali na svatém Vavřinci, aby ukázal a předložil poklady církve, nechal přivést pár chudých. Je-li v nějakém městě věnována chudým a slabým péče, jsou opatrováni a ve společnosti podporováni, stávají se pokladem církve a pokladem ve společnosti. Pokud však společnost chudé ignoruje, pronásleduje a kriminalizuje, nutí je k „mafijnímu spolčování“ a potom taková společnost chudne a stává se bědnou, ztrácí svobodu a preferuje „česnek a cibuli“ otroctví, otroctví svého egoismu, otroctví své zbabělosti; taková společnost přestává být křesťanskou.

Drazí bratři a sestry, závěr roku znamená vrátit se k tvrzení, že existuje „poslední hodina“ a že existuje „plnost časů“. Když uzavíráme tento rok, děkujeme a prosíme o odpuštění, prospěje nám, budeme-li prosit o milost kráčet ve svobodě. Pouze v této milosti budeme moci napravit mnohé škody a bránit se stesku po otroctví.

Svatá Panna, svatá Matka Boží, která je přímo v srdci Božího chrámu, když se Slovo – které bylo na počátku – stalo jedním z nás v čase; Ona, která dala světu Spasitele, kéž nám pomáhá, abychom Jej přijali s otevřeným srdcem, abychom byli opravdu svobodní a také tak žili, jako děti Boží. Ať se tak stane.

Přeložila Jana Gruberová a Milan Glaser

 

Múdrosť srdca v centre Posolstva k Svetovému dňu chorých 2015

Vatikán 30. decembra – Dnes bolo zverejnené posolstvo Svätého Otca k budúcoročnému svetovému dňu chorých, ktorý Cirkev každoročne slávi 11. februára. Jeho téma znie: Sapientia cordis (Múdrosť srdca). «Sťa oči bol som slepému a sťaby nohy pre kuľhavého.» (Jób 29,15). Pri písaní posolstva sa teda pápež František inšpiroval úryvkom z Knihy Jób a zameral sa na múdrosť srdca, ktorú definuje nasledovane:

„Táto múdrosť nie je teoretickým, abstraktným poznaním, či plodom úvah. Je skôr, ako ju opisuje svätý Jakub vo svojom liste, «cudná, potom upokojujúca, skromná, zmierlivá, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nepochybujúca a bez pretvárky» (3,17). Je teda postojom vliatym Duchom Svätým do mysle a do srdca toho, kto sa vie otvoriť utrpeniu bratov a rozpozná v nich Boží obraz.“

Posolstvo je ďalej rozdelené podľa štyroch biblických bodov: „Múdrosť srdca je slúžiť bratovi“, „Múdrosť srdca je byť bratovi nablízku“, „Múdrosť srdca je vychádzať zo seba v ústrety bratovi“, „Múdrosť srdca je byť solidárnymi s bratom bez toho, aby sme ho súdili“.

Svetový deň chorých je aj dňom liturgickej spomienky na Lurdskú Pannu Máriu. Pápež František ju v závere posolstva prosí: „Ó Mária, Stolica Múdrosti, oroduj ako naša Matka za všetkých chorých ako aj za tých, ktorí sa o nich starajú. Daj, aby sme v službe trpiacemu blížnemu a skrze samotnú skúsenosť utrpenia mohli prijať a zveľaďovať v sebe pravú múdrosť srdca.“

 

Papež: V utrpení může přebývat víra, ačkoli jej rozumem člověk plně nepochopí

Vatikán. „Je velká lež tvrdit, že existují životy, které nestojí za to žít“ – píše mimo jiné papež František v poselství ke Světovému dni nemocných, který každoročně připadá na 11. února, liturgickou památku Panny Marie Lurdské. Papežovo poselství nese název „Sapientia cordis“ s podtitulem „Slepému jsem byl očima. Nohama kulhavému“ (Job 29,15).

„Čas strávený s nemocným je posvátný“ - konstatuje v listu Petrův nástupce. – Je chválou Boha, který nás přetváří k obrazu svého Syna, jenž nepřišel, aby si nechal sloužit, ale aby sloužil. Jak veliká lež se skrývá v určitých tvrzeních, která kladou důraz na tzv. kvalitu života a sugerují tak, že život stižený vážnou chorobou je života hoden méně.“ Papež dále vysvětluje, že „náš svět často zapomíná na zvláštní hodnotu času stráveného u lůžka nemocného, protože na nás dotírá spěch a shon, zapomíná se na dimenzi nezištnosti, péči a starosti o druhého. Za tímto postojem – píše František – je často vlažná víra, která zapomíná se na Pánova slova: „Mně jste udělali“ (Mt 25,40).

Papež proto znovu klade důraz na „absolutní prioritu vyjít ze sebe vstříc bratrovi“. Činorodá láska, pokračuje papež, „potřebuje čas. Čas na péči o nemocné a čas na jejich návštěvu. Přitom je však nezbytné – podotýká – nebýt jako přátelé Joba, kteří „jej ve skrytu posuzovali negativně, protože si mysleli, že jeho neštěstí je Boží trest za nějaké jeho provinění. Pravá činorodá láska je sdílením, které nesoudí a neklade si za cíl druhého obrátit; je svobodná od oné falešné pokory, která v jádru usiluje o uznání a libuje si ve vykonaném dobru“.

„Zkušenost utrpení – píše dále papež – nachází autentickou odpověď jedině v Ježíšově kříži, který je maximálním úkonem Boží solidarity s námi, naprosto nezištným a veskrze milosrdným. A tato odpověď lásky na drama lidské bolesti, zejména bolesti nevinného, zůstává navždy vtištěná do těla vzkříšeného Krista oněmi pěti oslavenými ranami, které jsou pro víru pohoršením, ale také potvrzením (srov. Homilie na kanonizaci Jana XXIII. a Jana Pavla II., 27.4.2014). Proto také lidé, kteří jsou ponořeni do tajemství bolesti a utrpení, které ve víře přijali, mohou být živými svědky této víry, která může přebývat i v samotném utrpení, ačkoli jej člověk svou inteligencí není schopen beze zbytku pochopit.“

Papež František v závěru svého listu připomíná, že „také dnes je mnoho křesťanů, kteří dosvědčují nikoli slovy, ale svým životem zakořeněným v ryzí víře, že jsou »očima slepému« a »nohama kulhavému«. Jsou to lidé, kteří jsou nablízku nemocným potřebujícím stálou péči, pomoc s mytím, oblékáním a s jídlem. Tato služba, zvláště je-li dlouhodobá, může být náročná a obtížná. Je snadné sloužit pár dnů, ale je obtížné pečovat celé měsíce, ba roky o člověka i tehdy, když ani není s to poděkovat. Právě taková cesta však posvěcuje,“ píše Petrův nástupce v závěru svého poselství ke Světovému dni nemocných.

 

 

Posolstvo Svätého Otca mladým na Púti dôvery Taizé v Prahe

Vatikán/Praha 29. decembra - V Prahe sa dnes začalo päťdňové európske stretnutie mladých organizované ekumenickou komunitou Taizé. Svätý Otec jeho účastníkom zaslal telegram s podpisom štátneho sekretára kardinála Parolina. Spomína sa v ňom 25. výročie pádu komunizmu, ktoré si tento rok pripomína Česká republika a obsahuje tiež povzbudenie Svätého Otca ku kreatívnemu ohlasovaniu radosti evanjelia ako aj k otváraniu ciest slobody prostredníctvom sebadarovania. Posolstvo reaguje na tému tohtoročného stretnutia, ktorou je: „Byť soľou zeme“. Nasleduje jeho plné znenie :

„Drahí mladí, prichádzajúc z celej Európy ako aj z iných kontinentov, zišli ste sa v Prahe na 37. európskom stretnutí vedenom komunitou Taizé. V Prahe a počas roku 2015 v Taizé sa snažíte zistiť v modlitbe ako aj vo vzájomnom dialógu, ako byť soľou zeme. Pápež František vás živo povzbudzuje v tomto hľadaní. Objavíte v ňom prekvapivú dôveru, ktorú Kristus do vás vkladá. Nenechajte sa znepokojiť vašimi limitmi a vašimi nedostatkami. Prostredníctvom svojho Ducha, ktorý vo vás prebýva, vám Kristus dáva byť soľou zeme. Obráťte sa na neho, aby ste prijali to, čo od vás žiada. Prichádza znovu darovať svetu jeho pravú chuť prostredníctvom objavu krásy spoločenstva s Bohom ako aj spoločenstva medzi bratmi a sestrami.

Vo chvíli, keď Česká republika slávi 25 rokov od svojho návratu k demokracii, nezabudnite vo vašej modlitbe na mučeníkov a na tých, ktorí prejavovali svoju vieru – mužov a ženy dobrej vôle – ktorí prostredníctvom nezištného darovania seba samých, neraz aj za cenu veľkého utrpenia, umožnili, aby ich krajina znovu objavila cestu slobody. Aj vy ste pozvaní otvárať cesty slobody darovaním seba samých s disponovanosťou Márie z Nazaretu, keď v sebe prijala život Božieho syna. Je to práve tento život, ktorý sa má rozvíjať aj vo vás.

Pápež dôveruje vašej predstavivosti a vašej kreativite v tom, aby dnes radosť evanjelia bola ohlasovaná a počúvaná vo vašich rozličných krajinách. «Je krásne vidieť, že mladí sú „pouličnými kazateľmi viery“, šťastnými, že môžu zaniesť Krista do každej ulice, na každé námestie, na každý kraj sveta!» (Evangelii gaudium, 106). Ako povedal Svätý Otec počas svojej cesty do Turecka na adresu mladých pravoslávnych, katolíkov a protestantov, ktorých stretnete na medzinárodných stretnutiach organizovaných komunitou Taizé: „sú to oni, ktorí nás dnes žiadajú urobiť kroky vpred k plnému spoločenstvu“ (V sídle Ekumenického patriarchátu v Konštantínopole, 30. novembra 2014). Z hĺbky srdca vám Svätý Otec udeľuje svoje požehnanie – vám mladí účastníci stretnutia, bratom komunity Taizé, ako aj pastierom a všetkým osobám, ktoré vás prijmú v Prahe a v jej okolí.“

Okrem pápeža Františka mladým zídeným v Prahe zaslali svoje posolstvá predstavitelia rozličných konfesií: za Anglikánske spoločenstvo canterburský arcibiskup Justin Welby, za Svetovú luteránsku federáciu Martin Junge, za Ekumenickú radu cirkví jej generálny sekretár Olav Fykse-Tveit. Okrem náboženských predstaviteľov svoje posolstvo mladým zaslal aj generálny sekretár OSN Ban Ki-moon. Upozorňuje ich v ňom na dôležitosť ekologickej otázky, konkrétne klimatických zmien a vyjadruje presvedčenie, že „mladí budú poslami tohto nového úsilia o udržateľný rozvoj.“ „Apelujem na všetky vlády, aby pomohli mladým viac sa zúčastňovať na občianskom a verejnom živote a podieľať sa na prijímaní rozhodnutí pre budovanie lepšieho sveta,“ píše účastníkom Púte dôvery generálny sekretár OSN.

   

Už nie otroci, ale bratia - posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja

Už nie otroci, ale bratia

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu pokoja 2015

1. Na začiatku nového roka, ktorý prijímame od Boha ako milosť a dar pre ľudstvo, sa chcem obrátiť na každého muža a ženu, a tiež na ľud a každý národ sveta, na hlavy štátov a predsedov ich vlád i na predstaviteľov rôznych náboženstiev, s vrúcnym želaním pokoja sprevádzaným mojou modlitbou za skončenie vojen, konfliktov a mnohých trápení, spôsobených jednak rukou človeka, jednak starými i novými epidémiami, alebo ničivými následkami prírodných katastrof. Zvlášť prosím o to, aby sme – v súlade s naším spoločným povolaním spolupracovať s Bohom a so všetkými ľuďmi dobrej vôle na podpore svornosti a pokoja vo svete – dokázali odolať pokušeniu správať sa tak, že je to nehodné človeka.

V minuloročnom posolstve na 1. január som napísal, že k „túžbe po plnom živote [...] patrí aj nepotlačiteľná túžba po bratstve, ktorá nás ženie vytvárať s druhými priateľské spoločenstvá, kde v nich už nevidíme nepriateľov či konkurentov, ale bratov, ktorých prijímame a objímame“ [1]. Keďže človek je vzťahová bytosť, ktorej cieľom je realizovať sa v rámci medziľudských vzťahov, inšpirovaných spravodlivosťou a láskou, pre jeho rozvoj je podstatné, aby jeho dôstojnosť, sloboda a autonómia boli uznávané a rešpektované. Žiaľ, neustále sa rozširujúce zlo vykorisťovania človeka človekom spôsobuje ťažkú ranu na živote ľudského spoločenstva i na poslaní človeka utvárať medziľudské vzťahy, vyznačujúce sa úctou, spravodlivosťou a láskou. Tento odpudzujúci jav, ktorý pošliapava základné práva druhého človeka a ničí jeho slobodu a dôstojnosť, nadobúda rôzne formy, nad ktorými by som sa chcel krátko zamyslieť, aby sme vo svetle Božieho slova dokázali vo všetkých ľuďoch vidieť už nie otrokov, ale bratov.

Načúvať Božiemu plánu s ľudstvom

2. Téma, ktorú som pre toto posolstvo zvolil, vychádza z Listu sv. Pavla Filemonovi, v ktorom apoštol žiada svojho spolupracovníka, aby prijal Onezima, ktorý bol prv Filemonovým otrokom a teraz sa stal kresťanom, teda si podľa Pavla zaslúži, aby ho Filemon považoval za brata. Apoštol národov píše : „Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata“ (Flm 15 –16). Onezim sa stal Filemonovým bratom, keď sa stal kresťanom. Takže obrátenie ku Kristovi je začiatkom učeníckeho života v Kristovi, predstavuje nový zrod (porov. 2 Kor 5, 17; 1 Pt 1, 3), ktorý obnovuje bratstvo, ako základné puto rodinného života a tiež základ spoločenského života.

V Knihe Genezis (porov. 1, 27 – 28) čítame, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu a požehnal ich, aby rástli a množili sa. Stvoril Adama a Evu, rodičov, ktorí uskutočnili Božie požehnanie, aby boli plodní a množili sa, a tak vytvorili prvé bratstvo, Kaina a Ábela. Kain a Ábel boli bratia, pretože pochádzali z toho istého lona, a teda mali rovnaký pôvod, prirodzenosť a dôstojnosť ako ich rodičia, stvorení na Boží obraz a podobu.

No bratstvo vyjadruje aj mnohosť a rozdielnosť, ktorá medzi existuje bratmi i sestrami, hoci ich spája rovnaký pôvod a rovnaká prirodzenosť a dôstojnosť. Ako bratia a sestry sú všetci ľudia na základe svojej prirodzenosti v príbuzenskom vzťahu s ostatnými, od ktorých sa síce líšia, ale s ktorými majú rovnaký pôvod, prirodzenosť a dôstojnosť. Z tohto dôvodu predstavuje bratstvo sieť základných vzťahov pre budovanie ľudskej rodiny stvorenej Bohom.

Žiaľ, medzi prvým stvorením, o ktorom hovorí Kniha Genezis a novým zrodením v Kristovi, na základe ktorého sú všetci veriaci bratmi a sestrami „prvorodeného medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), existuje negatívna realita hriechu, ktorá zakaždým znovu prerušuje bratstvo medzi stvoreniami a stále deformuje krásu a vznešenosť bratských a sesterských pút ľudskej rodiny. Kain nielenže neznáša svojho brata Ábela, ale ho aj zo závisti zabije, a tak spácha prvú bratovraždu. „To, že Kain zabil Ábela, tragicky potvrdilo radikálne odmietnutie poslania ,byť bratmi‘. Ich príbeh (porov. Gn 4, 1 – 16) ukazuje, na akú ťažkú úlohu sú ľudia povolaní, keď majú žiť v jednote a starať sa jeden o druhého.“ [2]

Vidno to aj v príbehu Noemovej rodiny a jeho synov (porov. Gn 9, 18 – 27). Chamova neúcta voči jeho otcovi Noemovi priviedla Noema k tomu, že ho preklial, no ostatných synov, ktorí si ho ctili, požehnal. A tak vznikla medzi bratmi zrodenými z toho istého lona nerovnosť.

V rozprávaní o počiatkoch ľudskej rodiny sa hriech odcudzenia od Boha, od postavy otca a brata, stáva vyjadrením odmietnutia spoločenstva. Prejaví sa to v kultúre zotročenia (porov. Gn 9, 25 – 27), so všetkými následkami, ktoré to prináša a ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie: odmietanie druhých, zlé zaobchádzanie s ľuďmi, porušovanie ich dôstojnosti a základných práv, inštitucionalizácia nerovností. Stadiaľ vychádza nevyhnutnosť neustále sa vracať k zmluve, ktorá sa uskutočnila obetou Krista na kríži, dôverujúc v to, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť... skrze Ježiša Krista“ (Rim 5, 20.21). On, milovaný Syn (porov. Mt 3, 17), prišiel, aby nám zjavil Otcovu lásku k ľudstvu. Každý, kto počúva evanjelium a odpovedá na výzvu k obráteniu, stáva sa pre Ježiša „bratom i sestrou i matkou“ (Mt 12, 50), a tak aj adoptívnym dieťaťom jeho Otca (porov. Ef 1, 5).

Nestávame sa však kresťanmi, Otcovými deťmi a Kristovými bratmi či sestrami, na základe autoritatívneho Božieho rozhodnutia, bez prispenia našej osobnej slobody, bez toho, aby sme sa slobodne obrátili ku Kristovi. Božím dieťaťom sa staneme, keď uposlúchneme príkaz na obrátenie: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2, 38). Všetci, ktorí odpovedali na toto Petrovo hlásanie s vierou a životom, sa zapojili do bratstva prvého kresťanského spoločenstva (porov. 1 Pt 2, 17; Sk 1, 15.16; 6, 3; 15, 23): Židia i Gréci, otroci i slobodní (porov. 1 Kor 12, 13; Gal 3, 28). Rozdielny pôvod a sociálne postavenie pritom neumenšovali dôstojnosť nikoho z nich, ani nikoho nevylučovali z príslušnosti k Božiemu ľudu. Kresťanské spoločenstvo je teda miestom, kde sa bratské spoločenstvo prežíva v láske medzi bratmi a sestrami (porov. Rim 12, 10; 1 Sol 4, 9; Hebr 13, 1; 1 Pt 1, 22; 2 Pt 1, 7).

To všetko ukazuje, ako je dobrá zvesť Ježiša Krista, skrze ktorého Boh „všetko robí nové“ (Zjv 21, 5), [3] schopná obnoviť aj vzťahy medzi ľuďmi, vrátane vzťahov medzi otrokom a jeho pánom. Zjavuje totiž to, čo majú obaja spoločné: adoptívne synovstvo a puto bratstva v Kristovi. Sám Ježiš povedal svojim učeníkom: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15).

Mnohé tváre otroctva včera a dnes

3. Už odnepamäti rôzne ľudské spoločnosti poznajú fenomén zotročovanie človeka človekom. V dejinách ľudstva boli celé obdobia, v ktorých bolo otroctvo všeobecne akceptované a upravované zákonom. Ten určoval aj to, či sa niekto rodí slobodný, alebo sa, naopak, rodí ako otrok, a tiež to, za akých podmienok človek, ktorý sa narodil ako slobodný, môže svoju slobodu stratiť, alebo ju znovu získať. Inak povedané, samotný zákon dovoľoval, že niektoré osoby mohli a mali byť považované za majetok inej osoby, ktorá s nimi mohla ľubovoľne zaobchádzať; otrok mohol byť predaný a kúpený, odstúpený a získaný, akoby bol tovarom.

V dôsledku pozitívneho vývoja ľudského svedomia je dnes otroctvo, tento hriech proti ľudskosti, [4] vo svete formálne zrušené. Právo každého človeka nato, aby nebol vzatý do otroctva alebo poroby, bolo medzinárodným právom uznané ako neodvolateľná norma.

No aj napriek tomu, že medzinárodné spoločenstvo prijalo mnohé dohody s cieľom ukončiť otroctvo vo všetkých jeho formách a zaviedlo rozličné stratégie na boj s týmto fenoménom, ešte i dnes sú milióny ľudí – detí, mužov i žien každého veku – zbavené slobody a prinútené žiť v podmienkach porovnateľných s podmienkami otrokov.

Myslím na mnohých, aj mladistvých, robotníkov a robotníčky, oficiálne i neoficiálne zamestnaných v rôznych oblastiach, od domácností po poľnohospodárstvo, od manufaktúr po baníctvo, tak v krajinách, kde pracovná legislatívna nezodpovedá minimálnym medzinárodným štandardom, ako i v tých, kde zákon síce chráni zamestnancov, no oni sú tam ilegálne.

Mám na mysli aj podmienky života mnohých migrantov, ktorí na svojej dramatickej ceste trpia hladom, sú zbavení svojej slobody, svojho majetku, alebo fyzicky či sexuálne zneužívaní. Myslím aj na tých z nich, ktorí po ťažkej ceste poznačenej strachom a neistotou dorazili do svojho cieľa, no často ich držia v neľudských podmienkach. Myslím aj na tých, ktorých rôzne spoločenské, politické a ekonomické podmienky doviedli do otroctva, a na tých, ktorí si volia radšej život a prácu v nedôstojných podmienkach, než by mali konať ilegálne, najmä ak národná legislatíva vytvára alebo umožňuje štrukturálnu závislosť zamestnanca migranta od poskytovateľa práce, napríklad tým, že podmieňuje legálnosť jeho pobytu pracovnou zmluvou... Áno, mám na mysli „otrockú prácu”.

Myslím aj na tých, ktorí sú donútení k prostitúcii, pričom sú medzi nimi i maloletí, a tiež na sexuálnych otrokov a sexuálne otrokyne; na ženy prinútené vydať sa, na tie, ktoré predali za účelom sobáša, alebo ktoré po smrti manžela odovzdali jeho rodine bez toho, aby mali právo vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas.

Nemôžem zabudnúť ani na tých maloletých i dospelých, ktorí sa stali predmetom obchodovania s ľuďmi a čierneho obchodu zameraného na odoberanie orgánov, najímanie vojakov či žobrákov, alebo na vykonávanie ilegálnej činnosti ako je výroba a predaj drog, či maskované formy medzinárodnej adopcie.

A konečne mám na mysli aj tých, ktorých zajali a väznili teroristické skupiny, zneužili ich pre svoje ciele ako bojovníkov, alebo pokiaľ išlo o dievčatá a ženy, ako sexuálne otrokyne. Mnohí z nich zmizli, niektorých viackrát predali, mučili, zmrzačili či zabili.

Niektoré hlboké príčiny otroctva

4. Dnes, rovnako ako včera, spočíva koreň otroctva v takom chápaní ľudskej osoby, ktoré s ňou umožňuje zaobchádzať ako s predmetom. Keď hriech zamorí srdce človeka a odlúči ho od jeho Stvoriteľa a ostatných ľudí, už ich viac nechápe ako bytosti rovnakej dôstojnosti, ako bratov a sestry tej istej ľudskej prirodzenosti, no hľadí na nich ako na predmety. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, je mocou, lžou alebo fyzickým či psychickým nátlakom zbavený slobody, komercionalizovaný, redukovaný na niečie vlastníctvo; zaobchádza sa s ním ako s prostriedkom, a nie ako s cieľom.

Popri tejto ontologickej príčine – popieraniu ľudskej prirodzenosti druhého človeka – prispievajú k súčasným formám otroctva aj ďalšie príčiny. Spomedzi nich predovšetkým chudoba, zaostalosť a vylúčenie, najmä pokiaľ sú spojené s obmedzeným prístupom k vzdelaniu a s nedostatkom pracovných príležitostí, či dokonca s ich úplnou absenciou. Nezriedka sú obeťami obchodu a zotročenia ľudia, ktorí sa snažili vymaniť z podmienok extrémnej chudoby. Často uverili falošným prísľubom, že dostanú prácu, no namiesto toho sa dostali do rúk zločineckých sietí, ktoré riadia obchod s ľuďmi. Tieto siete zvyčajne využívajú moderné informačné technológie, aby nalákali mladých a mladistvých zo všetkých kútov sveta.

Medzi príčiny otroctva treba zaradiť aj korupciu tých, ktorí sú odhodlaní urobiť všetko preto, aby sa obohatili. Vskutku, zotročenie a obchod s ľuďmi sú veľmi komplikované a často si nachádzajú cestu cez podplácanie sprostredkovateľov, niektorých členov poriadkových síl či iných štátnych činiteľov, alebo predstaviteľov rôznych civilných a vojenských inštitúcií. „To sa deje vtedy, keď centrom ekonomického systému nie je človek, ľudská osoba, ale zbožštené peniaze. Áno, centrom každého spoločenského a ekonomického systému musí byť človek, Boží obraz, stvorený nato, aby sa stal pánom vesmíru. Keď je človek odstránený a do hry vstupuje bôžik peňazí, nastáva takéto prevrátenie hodnôt.” [5]

Ďalšími príčinami otroctva sú ozbrojené konflikty, násilie, kriminalita a terorizmus. Mnoho ľudí je zajatých s cieľom predať ich do otroctva, alebo najať ako vojakov či sexuálne zneužívať, pokým iní sú prinútení emigrovať a zanechať všetko, čo majú: pôdu, dom, majetok, ba aj členov rodiny. Títo sú donútení hľadať alternatívu k týmto ťažkým podmienkam, hoci tým ohrozujú vlastnú dôstojnosť a prežitie, alebo riskujú, že sa dostanú do začarovaného kruhu, v ktorom sa stanú vazalmi biedy, korupcie a ich zhubných následkov.

Spoločné úsilie o odstránenie otroctva

5. Keď pozorujeme fenomén obchodovania s ľuďmi, ilegálne transporty s migrantmi a ďalšie, známe i neznáme tváre otroctva, často máme dojem, že sa to deje uprostred všeobecnej ľahostajnosti.

Hoci je to, žiaľ, z veľkej časti pravda, chcel by som pripomenúť obrovskú skrytú prácu mnohých, najmä ženských rehoľných kongregácií, ktorú už dlhé roky konajú v prospech obetí otroctva. Tieto inštitúty pracujú často vo veľmi ťažkých podmienkach, kde niekedy vládne násilie, pričom sa usilujú prerušiť neviditeľné reťaze, ktoré spájajú obete s ich obchodníkmi a vykorisťovateľmi. Reťaze, ktorých oká sú často vytvorené z jemných psychologických mechanizmov, ktoré udržiavajú obete závislými od ich žalárnikov, či už prostredníctvom vydierania a vyhrážania sa im samým alebo ich drahým, alebo prostredníctvom materiálnych nástrojov ako je zadržiavanie identifikačných dokumentov a fyzické násilie. Činnosť rehoľných kongregácií sa principiálne odvíja v troch smeroch: pomoc obetiam, ich rehabilitácia po psychologickej a formačnej stránke a ich reintegrácia, či už v cieľovej spoločnosti alebo v krajine ich pôvodu.

Táto nesmierna práca, ktorá si vyžaduje odvahu, trpezlivosť a vytrvalosť, si zaslúži zo strany celej Cirkvi i celej spoločnosti ocenenie. No samotná ich práca, samozrejme, nemôže stačiť nato, aby sa zlo vykorisťovania človeka človekom odstránilo. Na to je potrebné trojité úsilie na inštitucionálnej úrovni: prevencia, ochrana obetí a súdne postihy voči zodpovedným. Okrem toho – keďže zločinecké organizácie používajú na dosiahnutie svojich cieľov globálne siete – si práca na odstránení tohto fenoménu vyžaduje spoločné a navyše globálne úsilie rozličných aktérov, ktorí tvoria spoločnosť.

Jednotlivé štáty musia bdieť nad tým, aby ich národná legislatíva skutočne rešpektovala dôstojnosť ľudskej osoby, a to v oblasti migrácie, zamestnanosti, adopcie, sťahovania podnikov do zahraničia i pri predaji produktov vyrobených s využívaním otrockej práce. Sú nevyhnutne potrebné spravodlivé zákony, zamerané na človeka, ktoré bránia jeho základné práva a znovu ich nastoľujú, ak sa nedodržiavali. Majú tiež umožňovať rehabilitáciu obetí a zaisťovať ich osobnú bezpečnosť, ako aj účinné mechanizmy kontroly a správnej aplikácie týchto noriem, ktoré nenechajú miesto pre korupciu a beztrestnosť. Treba tiež náležite oceniť miesto ženy v spoločnosti, a to aj prostredníctvom rôznych iniciatív v oblasti kultúry a komunikácií, aby sa dosiahol želaný výsledok.

Medzivládne organizácie majú v súlade s princípom subsidiarity uskutočňovať koordinované iniciatívy, aby premohli nadnárodné siete organizovaného zločinu, ktoré vládnu obchodovaniu s ľuďmi a ilegálnemu obchodu s migrantmi. Ukazuje sa, že je nevyhnutná spolupráca na rozličných úrovniach, ktorá bude zahŕňať národné i medzinárodné inštitúcie, ako aj organizácie občianskej spoločnosti a svet podnikania.

Podniky, [6] majú povinnosť garantovať svojim zamestnancom dôstojné podmienky na ich prácu a primerané mzdy, ale aj bdieť nad tým, aby formy zotročovania a obchodu s ľuďmi nemali v distribučných sieťach miesto. So sociálnou zodpovednosťou podnikov sa spája aj sociálna zodpovednosť konzumenta. Každý človek si má byť totiž vedomý toho, že „nadobúdanie je vždy aj morálny, nielen ekonomický problém“ [7].

Organizácie občianskej spoločnosti majú zasa povinnosť prebúdzať svedomie a podporovať všetky kroky nevyhnutné na vykorenenie kultúry zotročovania. Svätá stolica, reagujúc na bolestné volanie obetí obchodovania a na hlasy rehoľných kongregácií, ktoré ich na ceste k oslobodeniu sprevádzajú, v posledných rokoch znásobila výzvy adresované medzinárodnému spoločenstvu, aby rôzni aktéri spojili svoje sily a spolupracovali na odstránení tohto nešváru [8]. Okrem toho sa zorganizovalo niekoľko stretnutí s cieľom zviditeľniť jav obchodovania s ľuďmi a uľahčiť spoluprácu rôznych aktérov angažujúcich sa v prospech obetí, medzi ktorých patria odborníci z akademického sveta a medzinárodných organizácií, poriadkové sily krajín, z ktorých migranti pochádzajú, cez ktoré prechádzajú a do ktorých smerujú, a tiež predstavitelia cirkevných skupín. Želám si, aby toto úsilie pokračovalo a silnelo aj v budúcich rokoch.

Globalizovať bratstvo, nie otroctvo, ani ľahostajnosť

6. Vo svojom diele „hlásania pravdy Kristovej lásky v spoločnosti“ [9] sa Cirkev neustále zapája do charitatívnych činností, inšpirovaná pravdou o človeku. Jej úlohou je ukázať všetkým cestu k obráteniu, ktoré vedie k zmene pohľadu na blížneho, aby sme v každom človeku, nech je to ktokoľvek, videli brata alebo sestru v rámci ľudskej rodiny a uznávali jeho vnútornú dôstojnosť v pravde a slobode. Jasne to ilustruje príbeh Giuseppiny Bakhity, svätice pochádzajúcej z regiónu Darfúr v Sudáne, ktorú zajali obchodníci s otrokmi a predali ju krutým pánom, keď mala deväť rokov. No potom sa – po bolestných skúsenostiach – vďaka viere prežívanej v rehoľnom zasvätení a v službe druhým, osobitne tým najmenším a najslabším, stala „slobodnou Božou dcérou“. Táto svätica, ktorá žila v 19. a 20. storočí, je aj dnes príkladným svedectvom nádeje [10] pre mnohé obete otroctva a môže povzbudiť úsilie všetkých, ktorí bojujú proti tejto „otvorenej rane na tele súčasného ľudstva; rane na Kristovom tele“ [11].

V tejto perspektíve chcem vyzvať každého človeka, aby v súlade s jeho špecifickou úlohou a zodpovednosťou preukazoval skutky bratstva voči tým, ktorí žijú v stave zotročenia. Pýtajme sa aj my, ako spoločenstvo i jednotlivci, či je pre nás výzvou, keď sa denne stretáme, alebo máme niečo do činenia s osobami, ktoré by mohli byť obeťami obchodovania s ľuďmi, alebo keď si máme zvoliť, či kúpime produkty, o ktorých oprávnene predpokladáme, že môžu byť výsledkom vykorisťovania druhých ľudí. Niektorí z nás z ľahostajnosti alebo z ekonomických dôvodov, alebo pre zaneprázdnenosť každodennými starosťami, zatvárajú pred tým oči. Iní sa však rozhodnú niečo podniknúť a zapoja sa do združení občianskej spoločnosti, alebo robia každodenné malé gestá – ktoré však majú veľkú cenu! – ponúknu láskavé slovo, pozdravia, povedia „dobrý deň“ alebo darujú úsmev; tieto gestá nič nestoja, no môžu dať nádej, otvoriť cestu, zmeniť život človeka, ktorý je akoby neviditeľný, a tiež zmeniť náš život zoči-voči tejto realite.

Musíme uznať, že čelíme svetovému fenoménu, ktorý presahuje kompetencie len jednej spoločnosti alebo národa. Nato, aby sme ho porazili, je potrebná mobilizácia takých rozmerov, ktoré sú porovnateľné so samotným týmto fenoménom. Z tohto dôvodu naliehavo apelujem na všetkých mužov a ženy dobrej vôle, a na všetkých, ktorí sú zblízka či zďaleka – aj na tých najvyšších inštitucionálnych úrovniach – svedkami pliagy súčasného otroctva, aby sa nestali spolupáchateľmi tohto zla, aby neodvracali pohľad pred utrpením svojich bratov a sestier s rovnakou ľudskou prirodzenosťou, ktorí sú zbavení slobody a dôstojnosti, ale aby mali odvahu dotknúť sa trpiaceho tela Krista, [12] ktoré sa zjavuje v tvárach mnohých, ktorých on sám volá „títo moji najmenší bratia“ (Mt 25, 40.45). Vieme, že Boh sa pýta každého z nás: „Čo si urobil svoju bratovi?“ (porov. Gn 4, 9 – 10). Globalizácia ľahostajnosti, ktorá dnes dolieha na život toľkých sestier a bratov, si od nás všetkých vyžaduje, aby sme sa stali tvorcami globalizácie solidarity a bratstva, ktorá im všetkým môže znova dať nádej a môže im pomôcť vydať sa opäť s odvahou na cestu, uprostred problémov dnešnej doby, ale aj nových perspektív, ktoré so sebou nesie a ktoré nám Boh dáva do rúk.

Vatikán 8. decembra 2014

František

[1] Bod 1.

[2] Posolstvo na Svetový deň pokoja 2014, 2.

[3] Porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 11.

[4] Porov. Príhovor k medzinárodnej delegácii Združenia trestného práva, 23. október 2014: L’Osservatore Romano, 24. október 2014, s. 4.

[5] Príhovor k účastníkom svetového stretnutia ľudových hnutí, 28. októbra 2014: L’Osservatore Romano, 29. október 2014, s. 7.

[6] Porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX, La vocazione del leader d’impresa. Una riflessione, Miláno a Rím, 2013.

[7] BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 66.

[8] Porov. Posolstvo Guyovi Ryderovi, generálnemu riaditeľovi Medzinárodnej organizácie práce (MOP), pri príležitosti 103. zasadnutia Generálnej konferencie MOP, 22. máj 2014: L’Osservatore Romano, 29. máj 2014, s. 7.

[9] BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 5.

[10] „Prostredníctvom spoznania tejto nádeje bola ,vykúpená‘, necítila sa viac otrokyňou, ale slobodnou Božou dcérou. Pochopila, na čo myslel Pavol, keď Efezanom pripomínal, že predtým boli bez nádeje a bez Boha vo svete – že boli bez nádeje, lebo boli bez Boha” (BENEDIKT XVI., encyklika Spe salvi, 3).

[11] Príhovor k účastníkom 2. medzinárodnej konferencie Combating Human Trafficking: Church and Law Enforcement in partnership, 10. apríl 2014: L’Osservatore Romano, 11. apríl 2014, s. 7; porov. exhortácia Evangelii gaudium, 270.

[12] Porov. exhortácia Evangelii gaudium, 24; 270.

 

 

28. decembra

Anjel Pána so Svätým Otcom: Atmosféra viery dáva rodine silu v skúškach

Vatikán 28. decembra – Vo sviatok Svätej rodiny sa veriaci na poludnie zhromaždili vo Vatikáne, aby sa zúčastnili na modlitbe so Svätým Otcom spojenej s požehnaním. Zaplnili celé Námestie Svätého Petra i s priľahlým priestorom vyústenia ulice Via della Conciliazione. Pápež František sa im prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto prvú nedeľu po Narodení Pána, keď sme ešte ponorení v radostnej atmosfére sviatku, nás Cirkev pozýva kontemplovať Svätú nazaretskú rodinu. Dnešné evanjelium nám predstavuje Pannu Máriu a svätého Jozefa vo chvíli, keď štyridsať dní po Ježišovom narodení prichádzajú do Jeruzalemského chrámu. Robia tak v náboženskej poslušnosti voči Mojžišovmu zákonu, ktorý predpisuje obetovať prvorodeného Pánovi (porov. Lk 2,22-24).

Môžeme si predstaviť túto maličkú rodinku, uprostred toľkých ľudí, vo veľkých nádvoriach chrámu. Nebije do očí, neodlišuje sa... A predsa nezostane nepozorovaná! Dvaja starci, Simeon a Anna, pobádaní Duchom Svätým, pristupujú a vzdávajú chvály Bohu za to Dieťa, v ktorom spoznávajú Mesiáša, svetlo národov a spásu Izraela (porov. Lk 2,22-38). Je to moment jednoduchý, no bohatý na proroctvo: stretnutie medzi dvojicou mladých manželov, naplnených radosťou a vierou pre Pánove milosti, a dvoch starcov, ktorí sú tiež plní radosti a viery pôsobením Ducha Svätého. Kto im umožnil, aby sa stretli? Ježiš. Ježiš im dáva stretnúť sa: mladí a starí. Ježiš je ten, kto zbližuje generácie. Je tým zdrojom lásky, ktorá zjednocuje rodiny a osoby, prekonávajúc každú nedôveru, každú izolovanosť, každý odstup. Toto nás núti myslieť aj na starých rodičov: aká je dôležitá ich prítomnosť, prítomnosť starých rodičov! Aká je cenná ich úloha v rodinách a v spoločnosti! Dobrý vzťah medzi mladými a starými je rozhodujúci pre život občianskeho a cirkevného spoločenstva. A tak, pri pohľade na týchto dvoch starých ľudí, týchto dvoch starkých Simeona a Annu, pozdravme z tohto miesta potleskom všetkých starých rodičov sveta! [aplauz]

Odkaz, vychádzajúci od Svätej rodiny je predovšetkým odkazom viery. V rodinnom živote Márie a Jozefa je Boh naozaj v strede, a je to v osobe Ježiša. Z tohto dôvodu je Nazaretská rodina svätou. Prečo? Pretože sa sústreďuje na Ježiša.

Keď rodičia a deti spoločne dýchajú túto atmosféru viery, vlastnia energiu, ktorá im umožňuje čeliť aj náročným výzvam, ako to ukazuje skúsenosť Svätej rodiny, napríklad pri dramatickej udalosti úteku do Egypta: je to tvrdá skúška.

Malý Ježiško so svojou matkou Máriou a so svätým Jozefom sú ikonou rodiny, ktorá je prostá, ale plná jasu. Svetlo, ktoré vyžaruje, je svetlom milosrdenstva a spásy pre celý svet, svetlom pravdy pre každého človeka, pre rodinu ľudstva a pre jednotlivé rodiny. Toto svetlo, ktoré vychádza zo Svätej rodiny, nás povzbudzuje, aby sme vnášali ľudské teplo do tých rodinných situácií, v ktorých z rozličných príčin chýba pokoj, chýba zhoda, chýba odpustenie. Nech nechýba naša konkrétna solidárnosť zvlášť voči rodinám, ktoré prežívajú zvlášť ťažké situácie pre choroby, chýbajúcu prácu, diskriminácie, sú nútené emigrovať... A tu sa na chvíľu zastavme a v tichu prosme za všetky tieto rodiny v ťažkostiach, či už sú to problémy zdravotné, so zamestnaním, diskrimináciou, emigráciou, či sú to vzájomné nedorozumenia alebo aj nejednota, rozdelenie. V tichu sa modlime za tieto rodiny...“

Po chvíli ticha sa pápež František spolu s celým námestím pomodlil Anjel Pána a udelil požehnanie. Po ňom prosil za obete leteckého nešťastia na linke z Indonézie do Singapuru a tiež i za záchrannú akciu v ústí Jadranského mora.

 

Pápež František: Investovať do viacdetných rodín je vo výsostnom záujme štátu

Vatikán 28. decembra - Svätý Otec sa v dnešnú Nedeľu Svätej rodiny pol hodinu pred poludním stretol v Aule Pavla VI. s viacdetnými rodinami, ktoré tu mali svätú omšu a program organizovaný Pápežskou radou pre rodinu v spolupráci s talianskou Národnou asociáciou viacdetných rodín. Vypočul si ich svedectvá z rodinného života a podelil sa s nimi o niekoľko myšlienok. Poukázal na úžasný zázrak, akým je narodenie dieťaťa, a na to, že každé dieťa je jedinečným a neopakovateľným plodom lásky a každý príchod dieťaťa na svet premieňa životy jeho najbližších.

Pápež František viedol svoj príhovor v perspektíve viacgeneračnej rodiny, pričom osobitne vyzdvihol úlohu starých rodičov. Prítomným rodičom poďakoval za príklad lásky k životu, ktorý vydávajú. Zmienil sa pred nimi aj o článku 31 talianskej ústavy, ktorý požaduje osobitnú pozornosť voči mnohodetným rodinám. Vyzval verejných predstaviteľov na všetkých úrovniach, aby sa zasadili za naplnenie tejto skutočnosti v praxi, a to aj v súvise s problémom nízkej pôrodnosti, s ktorým Taliansko zápasí: „Každá rodina je bunkou spoločnosti, no viacdetná rodina je bunkou, ktorá je bohatšia, vitálnejšia, a je vo výsostnom záujme štátu do nej investovať!“

Poukázal ďalej na dobro, ktoré plynie zo združovania sa viacdetných rodín v asociáciách, ktoré umožňujú, aby boli prítomné v spoločenskom a politickom živote. Rovnako sú pre viacdetné rodiny prínosom i cirkevné hnutia.

O svojej osobitnej modlitbovej podpore Svätý Otec uistil rodiny, ktoré musia zápasiť v dôsledku hospodárskej krízy s nezamestnanosťou a ekonomickými ťažkosťami.

Rodičom, deťom i starým rodičom pápež na záver zablahoželal k ich sviatku: „Každá z vašich rodín nech je stále bohatšia na Božiu nehu a na jeho útechu. S láskou vám žehnám. A vy sa, prosím, naďalej modlite za mňa, ktorý som tak trochu starým otcom všetkých vás. Modlite sa za mňa! Ďakujem.“

 

27. decembra

Modlitba pápeža Františka k Svätej nazaretskej rodine

 

Ježiš, Mária a Jozef,

vo vás kontemplujeme žiaru pravej lásky,

na vás sa s dôverou obraciame.

Svätá nazaretská rodina,

urob aj z našich rodín miesta spoločenstva a večeradlá modlitby,

opravdivé školy evanjelia a malé domáce cirkvi.

„Svätá nazaretská rodina,

nech sa viac v rodinách nezakusuje násilie, uzavretosť a rozdelenie:

každému, kto bol zranený alebo pohoršený, nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.

Svätá nazaretská rodina,

nech budúca biskupská synoda dokáže všetkých nanovo upevniť vo vedomí posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny, jej krásy v Božom pláne.

Ježiš, Mária a Jozef,

vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.“

Touto modlitbou pred rokom, na sviatok Svätej rodiny 29. decembra 2013, zveril Svätý Otec František Svätej rodine prípravu synody. Urobil tak pri poludňajšom stretnutí s veriacimi vo Vatikáne po tom, ako sa s nimi pomodlil Anjel Pána. Aj prípravný dokument Lineamenta pre druhú fázu synody pozýva veriacich spojiť sa duchovne v modlitbe za rodinu, a to osobitne v deň sviatku Svätej rodiny 28. decembra.

 

26. decembra

Pápež František sa poďakoval za všetky pozdravy k Vianociam

Vatikán 26. decembra – Na sviatok prvého mučeníka sv. Štefana Svätý Otec František vo svojom príhovore k veriacom pri modlitbe Anjel Pána vyzval modliť sa osobitne za tých, čo sú dnes v najrôznejších častiach sveta diskriminovaní, prenasledovaní a zabíjaní pre svedectvo o Kristovi, ktoré vydávajú. Tým, ktorí na vlastnej koži znášajú tieto útrapy, odkázal: „Chcem povedať každému jednému z nich: ak nesiete tento kríž s láskou, vstúpili ste do tajomstva Vianoc, ste v srdci Krista a Cirkvi.“ Veriacich vyzval modliť sa aj za to, „aby sa aj zásluhou obety týchto mučeníkov dneška – je ich tak mnoho, tak veľmi mnoho – posilnilo v každej časti sveta úsilie o uznanie a konkrétne zaistenie náboženskej slobody, ktorá je neodňateľným právom každej ľudskej bytosti“.

Vydávanie svedectva o Ježišovi Kristovi s poníženosťou, v duchu tichej služby, bez strachu ísť proti prúdu a s pripravenosťou niesť za svoje konanie osobné dôsledky je podľa pápeža Františka cestou k tomu, ako naozaj prijať Ježiša do svojho života a udržať si v sebe aj naďalej vianočnú radosť. Vo sviatok sv. Štefana je teda namieste vyprosovať si od Boha milosť „koherencie“, povedal Svätý Otec. Koherencia, čiže dôslednosť života, keď slovám „som kresťan“ zodpovedá aj opravdivý kresťanský život, je podľa jeho slov tým, k čomu je povolaný každý kresťan, aj keby sa od neho nepožadovalo vyliatie krvi ako v prípade sv. Štefana.

Svätý Otec sa pri tejto príležitosti poďakoval všetkým, ktorí mu k Vianociam zaslali svoje blahoželania: „V týchto týždňoch som dostal množstvo blahoprajných pozdravov z Ríma i odinakiaľ. Keďže je pre mňa nemožné odpovedať každému, vyjadrujem dnes všetkým moje úprimné poďakovanie, osobitne za dar modlitby. Ďakujem zo srdca! Nech vám to Pán vynahradí svojou štedrosťou!“

 

Papež: Každý křesťan má být koherentní s vírou, kterou vyznává

Vatikán. Na náměstí sv. Petra se dnes před polednem sešlo přibližně 30 tisíc lidí, aby si v den svátku sv. Štěpána vyslechli papežovu promluvu před mariánskou modlitbou Anděl Páně a přijali apoštolské požehnání. Petrův nástupce dnes řekl:

„Evangelium tohoto svátku přináší část Ježíšovy promluvy určené učedníkům, kterým svěřuje poslání. Říká jim: „Budete ode všech nenáviděni pro mé jméno. Ale kdo vytrvá až do konce, bude spasen“ (Mt 10,22). Tato slova Páně nenarušují slavení Vánoc, nýbrž snímají onen falešný přeslazený nános, který k nim nepatří. Umožňují nám chápat, že ve chvílích zkoušek přijatých z víry, je násilí přemoženo láskou, smrt životem. A k opravdovému přijetí Ježíše do našeho života a k prodloužení radosti Svaté noci vede právě ta cesta, kterou ukazuje evangelium, tedy dosvědčováním Ježíše pokorou a mlčenlivou službou, bez strachu z toho, že jdeme proti proudu a osobně za to zaplatíme. A třebaže ne všichni jsou povoláni prolít krev jako svatý Štěpán, po každém křesťanovi se žádá, aby byl za každých okolností koherentní s vírou, kterou vyznává. A křesťanská koherence je milost, o níž máme Pána prosit. Být koherentní, žít jako křesťané a neříkat „jsem křesťan“ a přitom žít jako pohan. Koherence je milost, o kterou je třeba dnes prosit.“

Římský biskup potom ještě dodal:

„Ve vánoční radosti vás ještě jednou zdravím a všem přeji pokoj: pokoj v rodinách, pokoj ve farních a řeholních společenstvích, pokoj v hnutích a sdruženích. Zdravím rovněž všechny, kdo nosí jméno Štěpán a Štěpánka a přeji vše nejlepší.

Během těchto týdnů jsem dostal velké množství vánočních blahopřání z Říma i odjinud. Protože nejsem s to odpovědět každému zvlášť, chci dnes všem vřele poděkovat zejména za vaše modlitby. Srdečné díky! Pán vás odměň za vaši velkodušnost.

A pamatujme na křesťanskou koherenci, tedy smýšlet, cítit a žít jako křesťan, a nesmýšlet jako křesťan a přitom žít jako pohan: to ne! Prosme dnes Štěpána, aby nám vyprosil milost křesťanské koherence. A prosím vás nadále se za mne modlete, nezapomeňte.

Požehnané svátky a dobrou chuť k obědu!

Nashledanou!“

 

PLNÉ ZNENIE príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána:

Náboženská svoboda je nezcizitelným právem každého člověka

Dobrý den, drazí bratři a sestry!

Dnes nám liturgie připomíná svědectví svatého Štěpána. Spolu s dalšími šesti jej vybrali apoštolové, aby se stal jáhnem, sloužil chudým, sirotkům a vdovám Jeruzalémské obce a stal se prvním mučedníkem církve. Štěpán svým mučednictvím uctil Krále králů, který přišel na svět, vydal Mu svědectví a nabídl Mu dar svého života jako to činil ve službě potřebným. Ukazuje nám tak, jak v plnosti žít tajemství Vánoc.

Evangelium tohoto svátku přináší část Ježíšovy promluvy určené učedníkům, kterým svěřuje poslání. Říká jim: „Budete ode všech nenáviděni pro mé jméno. Ale kdo vytrvá až do konce, bude spasen“ (Mt 10,22). Tato slova Páně nenarušují slavení Vánoc, nýbrž snímají onen falešný přeslazený nános, který k nim nepatří. Umožňují nám chápat, že ve chvílích zkoušek přijatých z víry, je násilí přemoženo láskou, smrt životem. A k opravdovému přijetí Ježíše do našeho života a k prodloužení radosti Svaté noci vede právě ta cesta, kterou ukazuje evangelium, tedy dosvědčování Ježíše pokorou a mlčenlivou službou, bez strachu z toho, že jdeme proti proudu a osobně za to zaplatíme. A třebaže ne všichni jsou povoláni prolít krev jako svatý Štěpán, po každém křesťanovi se žádá, aby byl za každých okolností koherentní s vírou, kterou vyznává. A křesťanská koherence je milost, o níž máme Pána prosit. Být koherentní, žít jako křesťané a neříkat „jsem křesťan“ a přitom žít jako pohan. Koherence je milost, o kterou je třeba dnes prosit.

Následovat evangelium je zajisté náročná, ale krásná, překrásná cesta, a kdo se po ní ubírá věrně a odvážně, obdrží dar, který přislíbil Pán mužům a ženám dobré vůle. Jako to zpívali andělé v den Pánova Narození: „Pokoj!“. Tento pokoj darovaný Bohem je s to rozjasnit svědomí těch, kteří přestáním životních zkoušek umějí přijmout Boží Slovo a snaží se jej dodržovat vytrvale až do konce (srov. Mt 10,22).

Dnes, bratři a sestry, se modleme zejména za ty, kteří jsou diskriminováni, pronásledováni a zabíjeni kvůli svědectví vydávanému Kristu. Chtěl bych říci každému z nich: nesete-li tento kříž s láskou, vstoupili jste do tajemství Vánoc a jste v Kristově srdci a v srdci církve.

Modleme se dále, aby také díky oběti těchto dnešních mučedníků – a je jich velice mnoho – zesílila v každé části světa snaha uznat a konkrétně zabezpečit náboženskou svobodu, která je nezcizitelným právem každé lidské bytosti.

Drazí bratři a sestry, přeji vám, abyste klidně prožili vánoční svátky. Svatý Štěpán, jáhen a prvomučedník ať je nám oporou na naší každodenní cestě, kterou, jak doufáme, nakonec završíme radostným společenstvím svatých v Ráji.

Přeložil Milan Glaser

 

 

25. decembra

Vianočný príhovor pápeža Františka Urbi et Orbi

Vatikán 25. decembra - Okolo 80-tisíc veriacich sa dnes napoludnie zhromaždilo pred Bazilikou sv. Petra, aby prijali apoštolské požehnanie Urbi et Orbi - Mestu a svetu. Svätý Otec František ho podľa tradície udelil z balkóna na priečelí chrámu, kde ho sprevádzali kardináli-diakoni Franc Rodé a Gerhard Ludwig Müller. Atmosféru dotvárali nastúpené orchestre Pápežskej dychovej hudby a talianskych karabinierov. Svätý Otec v príhovore vyprosoval pokoj pre viaceré časti sveta a dôrazne sa postavil na obranu detí, ktoré dnes trpia pod mečom novodobých Herodesov. Nasleduje jeho plné znenie:

Príhovor Svätého Otca Františka pred požehnaním Urbi et Orbi 25. decembra 2014

„Drahí bratia a sestry, požehnané Vianoce!

Ježiš, Boží Syn, Spasiteľ sveta, sa narodil pre nás. Narodil sa v Betleheme z panny, naplniac tak dávne proroctvá. Tá panna sa volá Mária, jej manžel Jozef.

Sú to práve ľudia pokorní, plne dúfajúci v Božiu dobrotu, ktorí prijímajú Ježiša a spoznávajú ho. Takto Duch Svätý osvietil betlehemských pastierov, ktorí sa zbehli k jaskynke a poklonili sa Dieťaťu. A potom Duch Svätý viedol starcov Simeona a Annu, pokorných, v Jeruzalemskom chráme, a oni spoznali v Ježišovi Mesiáša. «Moje oči uvideli tvoju spásu», zvolal Simeon, «spásu, ktorú [Boh] pripravil pred tvárou všetkých národov» (porov. Lk 2,30-31).

Áno, bratia, Ježiš je spása pre každého človeka a pre každý národ! Na neho, Spasiteľa sveta, sa obraciam dnes s prosbou, aby chránil našich bratov a sestry v Iraku a Sýrii, ktorí už pridlhú dobu trpia následkami konfliktu, ktorý stále trvá, a spolu s príslušníkmi iných etnických a náboženských skupín podstupujú brutálne prenasledovanie. Nech im Vianoce prinesú nádej, a rovnako aj tomu množstvu vysídlencov, ľudí na úteku, utečencov; deťom, dospelým i starým ľuďom tohto regiónu i celého sveta. Nech zmenia ľahostajnosť na blízkosť a odmietanie na pohostinnosť, aby tí, ktorí sa teraz nachádzajú v skúške, mohli prijať nevyhnutnú humanitárnu pomoc, aby dokázali prežiť surovosť zimy, aby sa mohli vrátiť do svojich krajín a žiť s dôstojnosťou. Kiež Pán otvorí srdcia dôvere a daruje svoj pokoj celému Blízkemu východu, počnúc od tej zeme, ktorú požehnal svojím narodením, a podopiera úsilie tých, ktorí sa činne nasadzujú v dialógu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi.

Ježiš, Spasiteľ sveta, nech ochraňuje všetkých, čo trpia na Ukrajine a udelí tej milovanej zemi, aby prekonala napätia, zvíťazila na nenávisťou a násilím a vydala sa novou cestou bratstva a zmierenia.

Kristus Spasiteľ nech daruje pokoj Nigérii, kde sa prelieva ďalšia krv a preveľké množstvo ľudí je nespravodlivo odtŕhaných od svojich najbližších a držaných ako rukojemníkov alebo masakrovaných. Vyprosujem pokoj aj pre ďalšie časti afrického kontinentu. Myslím osobitne na Líbyu, na Južný Sudán, na Stredoafrickú republiku a na rozličné regióny Konžskej demokratickej republiky, a žiadam tých, ktorí majú zodpovednosť v politike, aby sa nasadili prostredníctvom dialógu za prekonanie svárov a vybudovanie trvácneho bratského spolužitia.

Nech Ježiš zachráni to množstvo detí, ktoré sú obeťami násilia, stali sa predmetom kupčenia a obchodovania s ľuďmi alebo boli prinútené stať sa vojakmi. Deti, toľko zneužívaných detí. Nech dá útechu rodinám detí, zabitých v Pakistane minulý týždeň. Nech stojí pri tých, čo trpia v dôsledku chorôb, osobitne pri obetiach epidémie eboly, najmä v Libérii, Sierre Leone a Guinei. Spolu so srdečnou vďakou všetkým, ktorí sa odvážne činia v poskytovaní pomoci chorým a ich rodinám, obnovujem naliehavú výzvu na zabezpečenie pomoci a nevyhnutnej liečby.

Dieťa Ježiš, moje myšlienky smerujú ku všetkým tým deťom, ktoré sú dnes zabíjané a s ktorými sa zle zaobchádza, či už k tým, ktorým je prv, než by uzreli svetlo sveta, odopretá nezištná láska ich rodičov a sú pochované v egoizme kultúry, ktorá nemiluje život, ako aj k deťom, núteným opustiť domov z dôvodu vojen a prenasledovaní, zneužívaným a vykorisťovaným pred našimi očami a za nášho mlčania v spoluvine, a tiež k deťom masakrovaným pod bombardovaniami, aj tam, kde sa narodil Boží Syn. Ešte i dnes ich bezmocné mlčanie kričí pod mečom toľkých Herodesov. Na ich krv dnes dopadá tieň súčasných Herodesov. Skutočne, tak mnoho sĺz sa v týchto Vianociach spája so slzami Dieťaťa Ježiša.

Drahí bratia a sestry, nech Duch Svätý osvieti dnes naše srdcia, aby sme mohli rozpoznať v Dieťati Ježišovi, narodenom v Betleheme z Panny Márie, spásu darovanú Bohom každému z nás, každému človeku a všetkým národom zeme. Nech Kristovu moc, ktorá je oslobodením a službou, pocítia toľké srdcia, trpiace vojnami, prenasledovaniami, otroctvom. Nech svojou dobrotivosťou táto božská moc sníme tvrdosť zo sŕdc toľkých mužov a žien, ponorených vo svetskosti a ľahostajnosti, v tej globalizácii ľahostajnosti. Nech jeho vykupiteľská sila premení zbrane na radlice, deštrukciu na kreativitu, nenávisť na lásku a nehu. Tak budeme môcť povedať s radosťou: «Naše oči uvideli tvoju spásu»

S týmito myšlienkami, požehnané Vianoce všetkým!“

 

Homília pápeža Františka vo Svätej noci: Božia trpezlivosť, Božia blízkosť, Božia neha

Vatikán 25. decembra - Svätý Otec František slávil 24. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi, členmi Rímskej kúrie a početnými veriacimi omšu vo Svätej noci, so začiatkom o 21.30. Po odznení latinského spevu „kalendy“, ohlasujúceho správu o historickom narodení Mesiáša v Betleheme, Svätý Otec odhalil sochu Ježiška v jasličkách a uctil si ju bozkom. Jasličky ozdobili kyticami kvetov deti oblečené v tradičných krojoch z rozličných národov.

V homílii sa Svätý Otec sústredil na Božiu trpezlivosť a nehu, s ktorou sa skláňa k ľudskej malosti. Pre človeka je podľa pápeža Františka najdôležitejšie nechať sa Bohom vyhľadať a dať sa privinúť jeho láskou. Preto otázka, ktorú v nás Dieťa v jasliach vzbudzuje, je táto: „Dovolím Bohu, aby ma mal rád?“

Svätý Otec si počas Kréda uctil tajomstvo Božieho vtelenia kľačiac na kolenách. Počas toho zaznela časť „Et incarnatus est“ z Mozartovej omše c-mol v podaní Symfonického orchestra z Pittsburghu so sólovým spevom Chen Reissovej, sopránistky izraelského pôvodu, a pod vedením rakúskeho dirigenta Manfreda Honecka.

Pri Eucharistii koncelebrovalo okolo 50 kardinálov a 200 kňazov. Prítomní boli členovia diplomatického zboru pri Svätej stolici. V závere bohoslužby skupina detí z Kórey, Filipín, Talianska, Belgicka, Libanonu a Sýrie opäť s kyticami kvetov sprevádzala pápeža Františka, keď s Jezuliatkom v rukách kráčal stredom baziliky, aby ho uložil do jasličiek v betlehemskej scéne naaranžovanej v zadnej časti chrámu.

Plné znenie homílie:

„«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiarilo svetlo» (porov. Iz 9,1). «Tu zastal pri pastieroch Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva» (porov. Lk 2,9). Takto nám liturgia dnešnej Vianočnej noci predstavuje narodenie Spasiteľa: ako svetlo, ktoré preniká a rozptyľuje najhustejšiu tmu. Pánova prítomnosť uprostred svojho ľudu odstraňuje bremeno porážky a smútku z otroctva a nastoľuje radosť a veselosť.

Aj my sme v tejto požehnanej noci prišli do Pánovho domu, prejdúc temnotami, ktoré obklopujú zem, no vedení plameňom viery, ktorá osvecuje naše kroky a pobádaní nádejou, že nájdeme «veľké svetlo». S otvoreným srdcom máme i my možnosť kontemplovať zázrak toho dieťaťa-slnka, ktoré ožaruje obzor, keď vychádza z výsosti.

Pôvod temnôt, ktoré obklopujú svet, sa stráca v noci vekov. Pomyslime len na temnú chvíľu, v ktorej sa udial prvý zločin ľudstva, keď ruka Kaina, zaslepeného závisťou, smrteľne zasiahla brata Ábela (porov. Gn 4,8). Takto bol priebeh storočí poznačený násilím, vojnami, nenávisťou a útlakom. Ale Boh, ktorý vložil vlastné očakávania do človeka, ktorého utvoril na svoj obraz a podobu, čakal. Boh čakal... Čakal tak dlho, že by to snáď v istej chvíli bol mohol aj vzdať. Avšak nemohol sa vzdať, nemohol zaprieť sám seba (porov. 2 Tim 2,13). Preto pokračoval v trpezlivom očakávaní zoči-voči skazenosti ľudí a národov. Božia trpezlivosť... Aké ťažké je to pochopiť... Božia trpezlivosť voči nám.

V priebehu dejín nám svetlo, ktoré rozptyľuje tmu, zjavuje, že Boh je Otec a že jeho trpezlivá vernosť je mocnejšia ako temnoty a skazenosť. V tom spočíva posolstvo Vianočnej noci. Boh nepozná nával hnevu a netrpezlivosti; je vždy tam, ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi, v očakávaní, keď z diaľky vyzerá návrat strateného syna.

Izaiášovo proroctvo ohlasuje vzídenie nesmierneho svetla, ktoré rozháňa temnotu. Toto sa rodí v Betleheme a je prijaté milujúcimi Máriinými rukami, Jozefovou prívetivosťou, úžasom pastierov. Keď teda anjeli ohlásili pastierom narodenie Vykupiteľa, urobili tak nasledovnými slovami: «Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach» (Lk 2,12). «Znamením» je pokora Boha privedená až do krajnosti; je to láska, s ktorou tej noci prijal našu krehkosť, naše utrpenie, naše úzkosti, naše túžby a naše obmedzenia. Posolstvo, ktoré všetci očakávali, to, ktoré všetci vyhľadávali v hĺbke vlastnej duše, nebolo iné ako to o Božej nežnosti: Boh, ktorý sa na nás díva očami plnými vľúdnosti, ktorý prijíma našu úbohosť, Boh, zamilovaný do našej malosti.

V tejto svätej noci, kým kontemplujeme práve narodené Dieťa Ježiša, uložené do jasieľ, sme pozvaní, aby sme sa zamysleli. Ako prijímame Božiu nežnosť? Dovolím mu, aby sa ku mne priblížil, nechám, aby ma objal, alebo mu bránim priblížiť sa? «Ale veď ja hľadám Pána» - môžeme namietať. Avšak, najdôležitejšia vec nie je ho hľadať, ale dovoliť mu, aby ma vyhľadal, aby ma našiel a s láskou si ma privinul. Otázka, ktorú nám toto Dieťa kladie už len samotnou svojou prítomnosťou, je táto: Dovolím Bohu, aby ma mal rád?

A ešte: máme odvahu prijať s nežnosťou ťažké situácie a problémy toho, ktorý je vedľa nás, alebo uprednostňujeme neosobné riešenia, aj keby boli účinné, avšak ukrátené o vrúcnosť evanjelia? Koľko nehy potrebuje dnešný svet! Božia trpezlivosť, Božia blízkosť, Božia neha...

Odpoveď kresťana sa nemôže líšiť od tej, ktorou Boh odpovedá na našu malosť. Životu treba čeliť s dobrotou a s miernosťou. Keď si uvedomíme, že Boh sa do našej malosti zamiloval, že on sám sa urobil maličkým preto, aby sa s nami mohol ľahšie stretnúť, nemôžeme inak, ako otvoriť mu srdce a naliehavo ho žiadať: «Pane, pomôž mi byť ako ty, daruj mi milosť byť nežným v najtvrdších životných okolnostiach, daj mi milosť byť blízkym druhému v každej ťažkosti, milosť byť miernym v akomkoľvek spore».

Drahí bratia a sestry, v tejto svätej noci kontemplujme jasličky: tam «ľud, ktorý kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo» (porov. Iz 9,1). Uzreli ho jednoduchí ľudia, ľudia pripravení prijať Boží dar. Naopak, nevideli ho arogantní, pyšní, takí, ktorí ustanovujú zákony podľa vlastných osobných kritérií, takí, ktorí zaujímajú postoje uzavretosti. Hľaďme na jasličky a modlime sa, prosiac Panenskú Matku: «Ó, Mária, ukáž nám Ježiša!»“

 

23. decembra

Pápež listom povzbudil kresťanov Blízkeho východu k vytrvalosti a dialógu

Vatikán 23. decembra – Pred Vianočnými sviatkami Svätý Otec František adresoval silné vyjadrenie blízkosti, solidarity a podpory trpiacim kresťanom Blízkeho východu. V dnes zverejnenom liste vysoko ocenil ich vytrvalé svedectvo viery a charitatívnej lásky k blížnym uprostred veľkého utrpenia. Píše tiež o svojej túžbe osobne ich navštíviť.

Pápež sa v štvorstranovom liste obracia na jednotlivé skupiny spoločenstva veriacich, na mládež, starých ľudí, charitatívnych pracovníkov, biskupov, pričom venuje pozornosť aj príslušníkom iných kresťanských cirkví a iných náboženstiev. Ľudské utrpenie v dôsledku vyčíňania teroristov „volá k Bohu a nalieha na nás všetkých, aby sme sa nasadili v modlitbe a v každom druhu iniciatívy,“ píše Svätý Otec. Spolu s výzvou k rozhodnému odmietnutiu každého fundamentalizmu všetkými náboženskými predstaviteľmi Svätý Otec v liste ukazuje cestu vpred: Je ňou medzinábožensky dialóg, spolupráca v oblasti zmierenia a rozvoja, výchova nových generácií a budovanie mieru, a to aj s účinným zaangažovaním sa medzinárodného spoločenstva. Kresťanov povzbudzuje, aby boli budovateľmi mostov v duchu Blahoslavenstiev, a ta k ohlasovali evanjelium pokoja.

Plné znenie listu pápeža Františka kresťanom na Blízkom východe

Drahí bratia a sestry!

«Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás.» (2 Kor 1,3-4).

Tieto slová apoštola Pavla mi prišli na myseľ, keď som si zaumienil napísať vám, bratia kresťania z Blízkeho východu. Robím tak v bezprostrednej blízkosti Vianoc, a uvedomujem si, že mnohým z vás sa do nôt vianočných piesní vmiešajú slzy a vzdychanie. A predsa, narodenie Božieho Syna v našom ľudskom tele je nevýslovným tajomstvom útechy: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom» (Tit 2,11).

Súženie a trápenie nechýbali žiaľ ani v nedávnej minulosti Blízkeho východu. Vyostrili sa ešte v minulých mesiacoch z dôvodu konfliktov, ktoré zmietajú týmto regiónom, a to najmä kvôli činnosti jednej nedávno vzniknutej a znepokojivej teroristickej organizácie predtým nepredstaviteľných rozmerov, ktorá pácha každý druh násilia a praktík nehodných človeka, osobitným spôsobom zasahujúc niektorých z vás, ktorí ste boli brutálnym spôsobom vyhnaní z vlastných krajín, v ktorých boli kresťania prítomní už od apoštolských čias.

Keď sa vám prihováram, nemôžem opomenúť ani iné náboženské a etnické skupiny, ktoré tiež podstupujú prenasledovanie a znášajú následky týchto konfliktov. Denne sledujem správy o ohromnom utrpení mnohých osôb na Blízkom východe. Myslím tým zvlášť na deti, na matky, na starších ľudí, na evakuovaných, na utečencov, na tých, ktorí trpia hladom a na tých, ktorí musia čeliť drsnému zimnému počasiu bez strechy nad hlavou, pod ktorú by sa mohli uchýliť. Toto utrpenie volá k Bohu a nalieha na nás všetkých, aby sme sa nasadili v modlitbe a v každom druhu iniciatívy. Všetkým chcem vyjadriť blízkosť a solidaritu moju i zo strany Cirkvi a ponúknuť slovo útechy a nádeje.

Drahí bratia a sestry, ktorí s odvahou vydávate svedectvo o Ježišovi vo vašej Pánom požehnanej zemi, našou útechou a našou nádejou je sám Kristus. Povzbudzujem vás, aby ste zotrvali v pevnom priľnutí k nemu, ako ratolesti na viniči, istí, že ani trápenie, ani úzkosť, ani prenasledovanie vás od neho nemôžu odlúčiť (porov. Rim 8,35). Kiežby skúška, ktorou prechádzate, posilnila vieru a vernosť vás všetkých!

Modlím sa, aby ste mohli prežívať bratské spoločenstvo podľa vzoru prvého spoločenstva v Jeruzaleme. Jednota, ktorú chce náš Pán, je viac ako inokedy potrebná v týchto náročných chvíľach; je Božím darom, ktorý interpeluje na našu slobodu a očakáva našu odpoveď. Kiež Božie slovo, sviatosti, modlitba a bratská vzájomnosť vyživujú a neprestajne obnovujú vaše spoločenstvá.

Situácia, v ktorej žijete je silným apelom na svätosť života, ako to dosvedčili svätí a mučeníci každej cirkevnej príslušnosti. S pohnutím a úctou si spomínam na pastierov a veriacich, od ktorých bola v tomto poslednom čase žiadaná obeta života, často iba pre samotnú skutočnosť, že boli kresťanmi. Myslím i na unesené osoby, medzi ktorými boli pravoslávni biskupi a kňazi rozličných rítov. Kiež by sa mohli vrátiť zachránení a zdraví do svojich domovov a komunít. Prosím Boha, aby toľké utrpenie spojené s Pánovým krížom prinieslo ovocie pre Cirkev a pre národy Blízkeho východu.

Uprostred nepriateľstiev a konfliktov je spoločenstvo prežívané medzi vami znakom Božieho kráľovstva. Som spokojný z dobrých vzťahov a spolupráce medzi patriarchami východných katolíckych a pravoslávnych cirkví, ako aj medzi veriacimi rozličných cirkví. Pretrpené súženia kresťanov prinášajú neoceniteľný vklad vo veci jednoty. Je to ekumenizmus krvi, ktorý si vyžaduje dôveryplné odovzdanie sa pôsobeniu Ducha Svätého.

Kiežby ste mohli vždy vydávať svedectvo o Ježišovi skrze ťažkosti! Samotná vaša prítomnosť na Blízkom východe je vzácna. Ste malé stádo, avšak s veľkou zodpovednosťou v oblasti, kde sa zrodilo a rozšírilo kresťanstvo. Ste ako kvas v ceste. Väčšmi ako toľké cirkevné diela v teologickej, zdravotníckej a charitatívnej oblasti, ktoré všetci oceňujú, najväčším bohatstvom tohto kraja sú kresťania, ste ním vy. Vďaka za vašu vytrvalosť!

Vaša snaha o spoluprácu s osobami z iných náboženstiev, so židmi a s moslimami, je ďalším zo znakov Božieho kráľovstva. Medzináboženský dialóg je o to dôležitejší, o čo je situácia ťažšia. Niet inej cesty. Dialóg založený na postoji otvorenosti, v pravde a v láske, je taktiež najlepším protiliekom na náboženský fundamentalizmus, ktorý je ohrozením pre veriacich všetkých náboženstiev. Dialóg je zároveň službou spravodlivosti a nevyhnutnou podmienkou pre tak veľmi žiadaný pokoj.

Väčšia časť z vás žije v prostredí moslimskej väčšiny. Môžete pomôcť vašim spoluobčanom moslimom predstaviť, vďaka rozlišovaniu, autentickejší obraz islamu, ako si to želajú toľkí z nich, ktorí opakujú, že islam je náboženstvom pokoja a môže ísť v súlade s rešpektovaním ľudských práv a napomáhať vzájomné spolužitie všetkých. Prospeje to im aj celej spoločnosti. Dramatická situácia, ktorú prežívajú naši bratia kresťania v Iraku, ale aj jazídi a príslušníci ďalších náboženských a etnických spoločenstiev, si vyžaduje zaujatie jasnej a odvážnej pozície zo strany všetkých náboženských predstaviteľov, aby jednomyseľne a bez akejkoľvek dvojznačnosti odsúdili tieto zločiny a odmietli prax odvolávania sa na náboženstvo za účelom ich ospravedlňovania.

Najdrahší, takmer všetci ste občanmi vašich krajín, a preto máte povinnosť a právo na to, aby ste sa naplno zúčastňovali na živote a rozvoji vášho národa. V tejto oblasti ste povolaní byť tvorcami pokoja, zmierenia a rozvoja a podporovať dialóg, stavať mosty, podľa ducha Blahoslavenstiev (porov. Mt 5,3-12), a ohlasovať evanjelium pokoja, otvorení pre spoluprácu so všetkými národnými a medzinárodnými autoritami.

Chcem osobitne vyjadriť svoju úctu a vďačnosť vám, drahí bratia patriarchovia, biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry, ktorí s pohotovosťou sprevádzate cestu vašich spoločenstiev. Aká vzácna je prítomnosť a činnosť tých, ktorí sa celkom zasvätili Pánovi a slúžia mu v bratoch, najmä v tých najnúdznejších, svedčiac o jeho veľkosti a jeho nekonečnej láske. Aká dôležitá je prítomnosť pastierov pri stáde, zvlášť vo chvíľach ťažkostí!

Vám, mladým, posielam otcovské objatie. Modlím sa za vašu vieru, za váš ľudský a kresťanský rast a za to, aby sa vaše najlepšie plány mohli uskutočniť. A opakujem vám: «Nebojte sa a nehanbite sa za to, že ste kresťania. Vzťah s Ježišom vás urobí disponovanými naplno spolupracovať s vašimi spoluobčanmi, nech je ich náboženská príslušnosť akákoľvek» (Benedikt XVI., Apoštolská exhortácia Ecclesia in Medio Oriente, 63).

Vám, starším, posielam prejav svojej úcty. Ste pamäťou vašich národov. Vyjadrujem želanie, aby táto pamäť bola zárodkom rastu nových generácií.

Chcel by som povzbudiť tých z vás, ktorí pracujú vo veľmi dôležitých oblastiach charitatívnej služby a vzdelávania. Obdivujem prácu, ktorú vykonávate, osobitne prostredníctvom Charitasu a za pomoci katolíckych charitatívnych organizácií rozličných krajín, pomáhajúc všetkým bez rozdielu. Prostredníctvom svedectva dobročinnosti sa pričiňujete o najúčinnejšiu podporu spoločenského života a prispievate k mieru, po ktorom je vaša oblasť hladná ako po chlebe. No aj vo sfére vzdelávania je v hre budúcnosť spoločnosti. Aká dôležitá je výchova ku kultúre stretnutia, k rešpektovaniu dôstojnosti osoby a k absolútnej hodnote každého človeka!

Najdrahší, aj keď vás je málo počtom, ste protagonistami života Cirkvi a krajín, v ktorých žijete. Celá Cirkev je vám nablízku a podporuje vás s veľkou vľúdnosťou a úctou k vašim spoločenstvám a vášmu poslaniu. Aj naďalej vám budeme pomáhať modlitbou a ďalšími prostriedkami, ktoré máme k dispozícii.

Zároveň naďalej povzbudzujem medzinárodné spoločenstvo, aby vyšlo v ústrety vašim potrebám, ako aj potrebám menšín, ktoré trpia; na prvom mieste napomáhaním pokoja prostredníctvom vyjednávaní a diplomatickej práce, snažiac sa obmedziť a zastaviť čo najskôr násilie, ktoré už napáchalo toľko škody. Zdôrazňujem ešte dôraznejšie odsúdenie obchodu so zbraňami. Potrebujeme predovšetkým mierové iniciatívy a plány, aby sme napomohli globálne riešenie problémov tejto oblasti. Ako dlho ešte bude musieť Blízky východ trpieť pre nedostatok mieru? Nemôžeme pred týmito konfliktami rezignovať, akoby zmena nebola možná! V línii mojej púte do Svätej zeme a následného modlitbového stretnutia vo Vatikáne spolu s izraelským a palestínskym prezidentom, pozývam vás pokračovať v modlitbe za pokoj na Blízkom východe. Nech sa tí, ktorí boli nútení opustiť vlastné krajiny, smú vrátiť a žiť dôstojne a v bezpečí. Nech sa rozšíri humanitárna pomoc, majúc vždy na zreteli dobro osoby a v každej krajine v rešpektovaní jej vlastnej identity, bez uprednostňovania vlastných záujmov. Nech si celá Cirkev a medzinárodné spoločenstvo čoraz viac uvedomujú dôležitosť vašej prítomnosti v regióne.

Drahé sestry a drahí bratia kresťania Blízkeho východu, máte veľkú zodpovednosť, ktorej sa zhosťujete, a nie ste v tom sami. Preto som vám chcel napísať, aby som vás povzbudil a povedal vám, aká vzácna je vaša prítomnosť a vaše poslanie v tej Pánom požehnanej zemi. Vaše svedectvo mi robí veľmi dobre. Vďaka! Každý deň sa modlím za vás a vaše úmysly. Ďakujem vám, pretože viem, že vy sa vo vašich trápeniach modlíte za mňa a za moju službu Cirkvi. Veľmi dúfam, že budem mať tú milosť, aby som vás osobne prišiel navštíviť a potešiť. Panna Mária, nepoškvrnená Matka Božia a naša Matka, nech vás sprevádza a vždy vás ochraňuje svojou nežnosťou. Všetkým vám a vašim rodinám zasielam apoštolské požehnanie a želám vám prežitie vianočných sviatkov v láske a v pokoji Krista Spasiteľa.

Z Vatikánu, 21. decembra, vo Štvrtú adventnú nedeľu

 

 

22. decembra

Svätý Otec sa pred Vianocami stretol s kúriou a zamestnancami

Vatikán 22. decembra – Svoje dopoludnie dnes Svätý Otec venoval členom Rímskej kúrie a zamestnancom Svätej stolice, aby im poprial požehnané Vianoce. Najprv sa v Klementínskej sále stretol s členmi kúrie. Ako povedal, „Vianoce sú stretnutím s Bohom, ktorý sa rodí v chudobe betlehemskej jaskynky, aby nás naučil sile pokory“. Osobitným spôsobom spomenul tých, ktorí tento rok z rozličných dôvodov – ako sú pokročilý vek, úmrtie, či zmena práce – ukončili svoju službu. Ďakoval Pánovi za udalosti tohto roka a zároveň ho odprosil za zlyhania spôsobené „myšlienkami, slovami i skutkami“. Následne členom kúrie ponúkol veľmi prehľadne usporiadané stimuly k spytovaniu svedomia a teda aj k dobrej príprave sŕdc na Vianoce.

Vychádzal z obrazu Cirkvi ako Kristovho mystického tela, ako o nej hovorí sv. Pavol a odrážajú to aj dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Ako povedal pápež František, je možné predstaviť si Rímsku kúriu ako malý model Cirkvi, ako „telo, ktoré sa seriózne a dennodenne snaží byť viac živým, zdravým, harmonickým a zjednoteným v sebe samom i s Kristom“. Kúria, ako celok pozostávajúci z rozličných dikastérií, rád, úradov, tribunálov, komisií a ďalších elementov plniacich špecifické úlohy, je telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá:

„Kúria – tak ako aj Cirkev – nemôže žiť bez toho, aby mala vitálny, osobný, autentický a pevný vzťah s Kristom. Člen kúrie, ktorý sa dennodenne neživí týmto Pokrmom, sa stane byrokratom (formalistom, funkcionalistom, púhym zamestnancom): ratolesťou, ktorá usychá a pomaličky odumiera a je odhodená preč. Každodenná modlitba, vytrvalá účasť na sviatostiach, obzvlášť na Eucharistii a sviatosti zmierenia, každodenný kontakt s Božím slovom a spiritualita pretavená do žitej lásky k blížnemu sú vitálnym pokrmom pre každého z nás. Nech je nám to všetkým jasné, že bez Neho nebudeme môcť nič urobiť (porov. Jn 15,8)“.

Svätý Otec zdôraznil, že živý vzťah s Bohom vyživuje a posilňuje spoločenstvo s inými. Poukázal pritom na perspektívu zdokonaľovania: „Kúria je povolaná sa zdokonaľovať, stále sa zlepšovať a rásť v spoločenstve, svätosti a múdrosti, aby tak naplno uskutočňovala svoje poslanie. A aj ona, ... ako každé ľudské telo, je vystavená aj chorobám, nefunkčnostiam a neduhom, ktoré ju oslabujú v jej službe Pánovi.“

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť. Nasleduje plné znenie jeho vyjadrení:

„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť... – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv.omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.

11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humorizmu! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý... Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“

Svätý Otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý Otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to on, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia - osobného i komunitného - liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.

Slovami sv. Pavla z Listu Efezanom vyjadril povolanie kúrie žiť „podľa pravdy a v láske: všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ (porov. Ef 4,15-16)

Svätý Otec v tejto súvislosti obrazne poznamenal, že „kňazi sú ako lietadlá: počuť o nich v správach len keď padnú. Mnohí ich kritizujú, no nemnohí sa za nich modlia.“ Poukázal tak na „dôležitosť i krehkosť kňazského povolania“, vzhľadom na neblahé dôsledky pre celé telo Cirkvi, ktoré má čo i len jeden kňaz, ktorý „padne“. Všetkých preto vyzval, aby si vyprosovali potrebné milosti na príhovor Panny Márie:

„Aby sme teda nepadli, v týchto dňoch, keď sa pripravujeme na spoveď, vyprosujme si u Panny Márie, Matky Božej a Matky Cirkvi, uzdravenie rán hriechu, ktoré každý z nás nosí vo svojom srdci, a oporu pre Cirkev a kúriu, aby sa stali zdravými a uzdravujúcimi, svätými a posväcujúcimi, na slávu jej Syna a pre spásu našu aj celého sveta. Prosme ju o to, aby nás uschopnila milovať Cirkev tak, ako ju miloval Kristus, jej syn a náš Pán, ako aj o to, aby sme mali odvahu uznať sa za hriešnikov a za tých, čo potrebujú jeho milosrdenstvo a aby sme nemali strach odovzdane vložiť našu ruku do jej materských rúk.“

Svätý Otec všetkým opakovane zaprial požehnané Vianoce, i s prosbou o modlitbu za neho. Na záver osobne pozdravil každého z prítomných stiskom ruky.

Po stretnutí s členmi Rímskej kúrie sa pápež František presunul z Apoštolského paláca do Auly Pavla VI., kde ho už očakávali zamestnanci Svätej stolice a Governatorátu Mestského štátu Vatikán spolu s rodinnými príslušníkmi. Mnohí z nich sú Taliani, a práve na toto Svätý Otec poukázal spolu s ocenením zástoja, ktorý majú práve Taliani v službe Svätej stolice. Všetkým zamestnancom sa potom poďakoval za ich službu, pričom osobitne spomenul tzv. „neviditeľné profesie“, akými sú záhradníci, vrátnici, výťahári, zapisovači a ďalší, ktorí pracujú v skrytosti. Opäť pomocou obrazu Cirkvi ako tajomného Kristovho tela poukázal na význam jednoty a spolupráce v rôznosti darov. Predložil desať rád pre prácu na sebe u každého jednotlivca, týkajúcich sa osobného duchovného života, vzťahov v rodine a v práci i v ďalších oblastiach života.

Všetkým zaželal Vianoce prežité nie v zameranosti na konzum, ale ako „radosť z prijatia Pána v jasličkách i v srdci“. Požiadal ich tiež o odpustenie za nedostatky jeho i jeho spolupracovníkov, a tiež i za škandály, ktoré tak veľmi škodia. Po spoločnej modlitbe k Panne Márii všetkým prítomným udelil apoštolské požehnanie.

 

 

21. decembra

Pápež František na prahu Vianoc: Pán klope, nenechajme ho prejsť pomimo

Vatikán 21. decembra – Námestie sv. Petra už od piatka zdobí krásny vianočný strom a betlehem, v ktorom chýba už len jedna postava. Na Štvrtú adventnú nedeľu sa tu na poludnie veriaci v hojnom počte zhromaždili na modlitbu Anjel Pána. Svätý Otec sa im do tejto atmosféry prihovoril z otvoreného okna svojej pracovne slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, vo štvrtú a poslednú adventnú nedeľu nás liturgia chce pripraviť na slávenie Vianoc, ktoré sú už predo dvermi, uvažovaním nad príbehom o anjelovom zvestovaní Márii. Archanjel Gabriel Panne odhaľuje Pánovu vôľu, že sa stane matkou jeho jednorodeného Syna: «Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho» (Lk 1,31-32). Uprime svoj zrak na túto jednoduchú devu z Nazareta v okamihu, keď ochotne dáva Božiemu posolstvu svoje «áno»; sústreďme sa na dva podstatné aspekty jej postoja ako vzoru našej prípravy na Vianoce.

Predovšetkým ide o jej vieru, o jej postoj viery, ktorý spočíva v načúvaní Božiemu slovu, za účelom odovzdať sa mu úplne mysľou i srdcom. Mária odpovedá anjelovi: «Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova» (v. 38). V tomto svojom «hľa, tu som», plnom viery, Mária netuší, na aké cesty sa bude musieť odvážiť, aké utrpenie bude musieť podstúpiť, akým rizikám bude musieť čeliť. No je si vedomá, že požiadavka vyšla od Pána, v ktorého má ona plnú dôveru, ktorého láske sa úplne odovzdáva. Takáto je Máriina viera!

Druhým aspektom je schopnosť Kristovej Matky rozpoznať Božie časy. Svojím pokorným a odvážnym «áno» Mária umožnila vtelenie Božieho Syna, «zjavenie tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté» (Rim 16,25). Mária nás učí uvedomiť si príhodný čas, keď Ježiš prechádza naším životom a žiada našu pohotovú a ochotnú odpoveď. Ježiš prechádza. Tajomstvo Ježišovho narodenia v Betleheme sa síce historicky udialo pred už vyše dvetisíc rokmi, no nanovo sa uskutočňuje ako duchovná udalosť v onom «dnes» prežívanom v liturgii. Slovo, ktoré našlo svoj príbytok v panenskom lone Márie, pri slávení Vianoc prichádza nanovo zaklopať na srdce každého kresťana: prichádza a klope. Každý jeden z nás je vyzvaný odpovedať, tak ako Mária, svojím osobným a úprimným «áno» a dať sa plne k dispozícii Bohu a jeho milosrdenstvu, jeho láske.

Koľkokrát prechádza Ježiš naším životom, koľkokrát nám posiela anjela, a koľkokrát si to vôbec neuvedomujeme, pretože sme tak zaneprázdnení, pohrúžení do našich myšlienok, do našich starostí – a zvlášť v týchto dňoch našich príprav na Vianoce – že si vôbec nevšímame Toho, ktorý prechádza okolo a klope na dvere nášho srdca žiadajúc o prijatie, žiadajúc od nás Máriino «áno». Istý svätec hovorieval: „Mám bázeň z toho, ako bude Pán prechádzať okolo“. Viete, prečo pociťoval bázeň? Bázeň z toho, že si nevšimne Pánovu prítomnosť a nechá ho prejsť len tak. Keď v našom srdci pociťujeme: «Chcel by som byť lepším, lepšou... Ľutujem, čo som urobil/a...» – to práve vtedy Pán klope. Dáva ti pocítiť nasledovné: vôľu byť lepším, vôľu byť viac nablízku druhým, nablízku Bohu... Ak toto cítiš, zastav sa. Práve tu je Pán! Choď a modli sa, a choď sa azda vyspovedať, očistiť sa dôkladnejšie, lebo to ti urobí dobre. No dobre si zapamätaj: keď v sebe cítiš túto vôľu zlepšiť sa, to je on, ktorý klope; nenechaj ho len tak prejsť!

V tajomstve Vianoc nachádzame po boku Márie tichú prítomnosť Jozefa, tak ako ju znázorňuje každý betlehem – aj ten, ktorým sa môžete pokochať tu na Námestí sv. Petra. Príklad Márie a Jozefa je pre nás všetkých pozvaním v totálnej otvorenosti ducha prijať Ježiša, ktorý sa z lásky stal naším bratom. On prichádza, aby priniesol svetu dar pokoja, ako to oznamuje chór anjelov pastierom: «A na zemi pokoj ľuďom, ktorých miluje» (porov. Lk 2,14). Vzácnym darom Vianoc je pokoj a naším pravým pokojom je Kristus. A Kristus klope na naše srdcia, aby nám daroval pokoj, pokoj duše. Otvorme dvere Kristovi!

Zverme sa do príhovoru našej Matky a sv. Jozefa, aby sme prežili skutočne pravé kresťanské Vianoce, slobodní od všetkej svetskosti a pohotoví prijať Spasiteľa, «Boha s nami».“

Spolu s veriacimi, ktorí zaplnili námestie, sa potom pápež František pomodlil Anjel Pána a všetkým udelil požehnanie. Pred záverečným žičením dobrej chuti k obedu ešte raz pripomenul:

„Nezabudnime: Pán prechádza okolo a ak cítiš vôľu zlepšiť sa, väčšmi sa stať dobrým, je to Pán, čo klope na tvoje dvere. Počas týchto Vianoc Pán prechádza okolo. Všetkým želám peknú nedeľu a Vianoce naplnené nádejou, s dverami otvorenými dokorán Pánovi, Vianoce radosti a bratskej lásky. Nezabudnite sa za mňa modliť. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

20. decembra

Papež: Víra přenáší hory lhostejnosti

Vatikán. Dnešní audience pro italskou Komunitu papeže Jana XXIII. do vatikánské auly přivedla obyvatele oněch existenciálních periferií, o kterých Svatý otec František tak často mluví. Aulu Pavla VI. zaplnilo sedm a půl tisíce lidí, z toho asi dvě stovky zdravotně postižených na vozíčku a skoro dva tisíce nezletilých dětí a mladistvých, dále rodiny dobrovolníků, kněží a biskupové.

”Naším zakladatelem je don Oreste Benzi, “farář v obnošené sutaně” z diecéze Rimini, který nás od šedesátých let vedl, abychom se skláněli nad utrpením lidstva. Často nám totiž říkal: Je tolik chudých, které nikdo nehledá, a za těmi máme chodit a vyhledávat je. Jeden náš přítel, kněz a ředitel diecézní Charity, o nás mluví jako o “sběrném dvoře”: Přichází k vám odpad, ale vy jej navracíte zpět do života.”

Uvedl Giovanni Paolo Ramonda, který je v současnosti hlavním zodpovědným za dílo italské komunity, dnes rozšířené ve třiceti čtyřech zemích světa. Ještě před jeho pozdravem si však papež František vyslechl trojí svědectví – bývalého narkomana, někdejší prostitutky a romské rodiny, kteří všichni v komunitě nalezli domov a rodinu, smysl života a někteří také lásku k Bohu. Papež František na jejich vyprávění navázal ve své promluvě.

”Tyto zkušenosti vrhají světlo na mnohé formy chudoby, které bohužel zraňují dnešní svět. Odhalují také tu nejnebezpečnější bídu, která je příčinou všech ostatních – a tou je oddálení se od Boha, samolibé přesvědčení, že se bez Boha můžeme obejít. To je ta slepá ubohost, která za cíl své existence považuje materiální bohatství, která hledá moc a požitky a za těmito účely zotročuje životy bližních.”

Právě Ježíšova přítomnost je totiž rozlišujícím znamením mezi svobodou dobra a otroctvím zla, pokračoval Svatý otec. Pánova přítomnost nás uschopňuje činit dobré skutky a čerpat z toho niternou radost, která se šíří na všechny, kdo nám stojí nablízku. A Jeho přítomnost rovněž ozdravuje naše myšlení a emoce a dává nám nezbytnou sílu k překonání nesnází.

”Víra skutečně přenáší hory lhostejnosti, nezájmu a neplodného stažení se do sebe. Víra nás vede k milosrdné lásce a k touze po napodobování Ježíše. Vyzývá nás k činění dobra a dodává nám odvahu, abychom jednali po vzoru milosrdného Samaritána. Don Oreste Benzi, zakladatel vaší asociace, to moc dobře věděl. Jeho láska k nejposlednějším a chudým, vyloučeným a opuštěným lidem se v hloubi opírala o lásku k Ježíši ukřižovanému, který se pro nás stal chudým a posledním. Jeho odvážná rozhodnost při zakládání mnoha iniciativ v různých zemích vyvěrala z důvěryhodného odevzdání se Boží prozřetelnosti, z víry ve zmrtvýchvstalého Krista, který žije, jedná a je schopen rozmnožit nevelké dostupné síly a zdroje tak, jako dříve rozmnožil chleby a ryby, aby dal najíst zástupům.”

V závěru papež zopakoval výzvu svého předchůdce sv. Jana Pavla II., který před deseti lety italské komunitě doporučil, aby dbala na duchovní formaci a časté přistupování ke svátostem. Milosrdná láska k bratřím a sestrám totiž prýští ze srdce naplněného Boží láskou, loučil se Petrův nástupce s asociací “Komunita papeže Jana XXIII.”

 

19. decembra

Svätý Otec v rannej homílii: Aby bola Cirkev matkou, nie podnikateľkou

Vatikán 19. decembra - Aby bola Cirkev matkou, nie podnikateľkou. Taký je v skratke odkaz poslednej svätej omše v tomto roku, slávenej pápežom Františkom v Dome sv. Marty za účasti skupiny veriacich. Svätý Otec hovoril o vianočnej udalosti Ježišovho narodenia v zmysle „nového stvorenia“, ktorým Boh všetko obnovuje a pretvára.

V homílii vyšiel z liturgických čítaní, ktoré hovoria o dvoch neplodných ženách. Kniha Sudcov (13,2-7.24-25a) rozpráva o zázračnom Samsonovom narodení a Evanjelium podľa Lukáša (1,5-25) o narodení Jána Krstiteľa. V Izraelskom národe to bolo „skoro prekliatie nemať deti“, povedal pápež a pripomenul, že v Biblii nájdeme mnoho neplodných žien, u ktorých „Pán urobí zázrak“. Cirkev poukazuje na tento symbol sterility tesne pred narodením Ježiša Krista, a to aj prostredníctvom „ženy neschopnej mať dieťa pre jej rozhodnutie zostať v panenstve“. Toto je znamením neschopnosti, neplodnosti ľudstva:

„Zo sterility je Pán schopný vzbudiť nové potomstvo, nový život. A to je posolstvo dneška. Keď je ľudstvo vyčerpané, keď nedokáže ísť ďalej, prichádza milosť, prichádza Syn. A prichádza spása. A to vyčerpané stvorenstvo prenecháva priestor novému stvoreniu ...“

„Toto ‚druhé‘ stvorenie, keď je Zem vyčerpaná, je odkazom pre dnešok“ – pokračoval Svätý Otec. My očakávame toho, ktorý je „schopný obnoviť všetky veci, robiť nové veci. Očakávame Božie novosti“. Toto sú Vianoce: „Božia novosť, ktorá tým najobdivuhodnejším spôsobom stvorenia obnoví všetky veci.“ Svätý Otec poukázal ďalej na to, že ako Manueho žena, Samsonova matka, tak aj Alžbeta budú mať deti vďaka pôsobeniu Pánovho Ducha. Aké je teda posolstvo týchto čítaní? - opýtal sa Svätý Otec. Odpoveď znie: „Otvorme sa Božiemu Duchu! My sami to nezvládneme. On je ten, kto to dokáže“:

„Toto ma tiež núti premýšľať nad našou matkou Cirkvou. Nad toľkými neplodnosťami, ktoré naša matka Cirkev má. Keď sa váhou vkladania nádeje do prikázaní, tým pelagianizmom, ktorý všetci nosíme v kostiach, stáva neplodnou. Myslí si o sebe, že je schopná porodiť... Nie, nemôže! Cirkev je matkou a stáva sa matkou iba vtedy, keď sa otvorí Božej novosti, moci Ducha. Keď si sama v sebe povie: ‚Robím všetko, ale som v koncoch, nedokážem už ísť ďalej‘, vtedy prichádza Duch.“

Pápežova úvaha o sterilite v Cirkvi ďalej smerovala k myšlienkam o jej otvorenosti pre plodnosť vo viere:

„Aj dnes je deň, aby sme sa modlili za našu matku Cirkev, za mnohú neplodnosť medzi Božím ľudom. Sterilitu sebectva, moci... Keď si Cirkev myslí, že môže všetko, podmaniť si svedomie ľudí, ísť cestou farizejov, saducejov, cestou pokrytectva, je Cirkvou sterilnou. Modlime sa, nech aj tieto Vianoce otvoria našu Cirkev Božiemu daru, aby sa nechala prekvapiť Duchom Svätým a bola Cirkvou, ktorá plodí deti, Cirkvou matkou. Matkou. Toľkokrát si myslím, že Cirkev je na niektorých miestach viac podnikateľkou než matkou.“

V závere homílie pápež František povzbudil k modlitbe: „Pri pohľade na túto históriu neplodnosti Božieho ľudu a na mnohé príbehy, ktoré Cirkev v jej dejinách urobili sterilnou, vyprosujme si dnes od Pána – s pohľadom smerujúcim k jasličkám – milosť plodnosti Cirkvi. Aby bola Cirkev v prvom rade matkou, tak ako Mária.“

 

Pápež František k storočnici talianskych olympionikov: Šport má slúžiť všetkým

Vatikán 19. decembra – Svätý Otec dnes krátko po poludní v Bazilike sv. Petra pozdravil približne 5-tisíc členov Talianskeho národného olympijského výboru pri príležitosti stého výročia jeho založenia. Po úvodných slovách predsedu spomínaného výboru sa prítomným prihovoril Svätý Otec, ktorý poukázal na veľkú úlohu športu pri šírení kultúry solidarity a bratstva. Okrem iného povedal:

„Už sto rokov Taliansky národný olympijský výbor propaguje, organizuje a riadi šport v Taliansku nielen za účelom tej planetárnej udalosti, akou sú moderné Olympijské hry, ale tiež pre uplatnenie ľudovej, sociálnej, výchovnej a kultúrnej dimenzie športu. Koná tak inšpirujúc sa kľúčovými princípmi Olympijskej charty, ktorá medzi svoje hlavné ciele kladie centrálnosť osoby, harmonický rozvoj človeka, ochranu ľudskej dôstojnosti a okrem toho aj «prispievanie k budovaniu lepšieho sveta, bez vojen a napätí, vychovávajúc mladých prostredníctvom praktizovaného športu bez diskriminácií akéhokoľvek druhu ... v duchu priateľstva, solidarity a lojality» (Medzinárodný olympijský výbor, Olympijská charta, 6).

Šport vždy podporoval univerzálnosť charakterizovanú bratstvom a priateľstvom medzi ľuďmi, svornosťou a pokojom medzi národmi; úctou, toleranciou, harmóniou rôznorodostí. Každá športová udalosť, najmä tá olympijská, kde sa zrovnávajú reprezentanti národov rozličných histórií, kultúr, tradícií, vier a hodnôt, sa môže stať vďaka sile ideálu schopnou vytvárať nové cesty, niekedy aj také, v ktoré sa už nedúfalo, na prekonanie konfliktov spôsobených porušovaním ľudských práv.

Olympijské motto – «Citius, altius, fortius» – nie je nabádaním k tomu, aby jedna krajina prevážila nad inou, či jeden národ nad druhým, ani k vylučovaniu slabších a tých, o ktorých sa menej dbá, ale predstavuje výzvu, ku ktorej sme povolaní všetci, nielen športovci: je ňou podstúpenie námahy a obety kvôli dosiahnutiu dôležitých životných mét, prijímajúc vlastné limity bez toho, aby nás zablokovali v snažení prekonať seba samých.

Pozývam vás pokračovať v tejto ceste. Povzbudzujem vás vo výchovnej práci, ktorú vykonávate v školách, ako aj v tej, ktorú konáte vo svete práce a solidarity, na podporu športu prístupného všetkým, s pozornosťou voči slabším, ako aj voči menej zaisteným vrstvám spoločnosti. Športu inkluzívneho voči osobám s rozličným postihnutím, voči cudzincom, voči tým, čo žijú na perifériách a potrebujú priestor k stretnutiu, k vytváraniu spoločenských vzťahov, k vzájomnému deleniu sa a k hre. Športu, ktorý nie je zacielený na zisk, ale na jej rozvoj ľudskej osoby, v štýle nezištnosti.“

Pápež František tiež ocenil fakt, že Taliansky národný olympijský výbor si ako prvý spomedzi iných národných výborov osvojil účinkovanie olympijského kaplána, ktorý má podľa slov Svätého Otca „preukazovať blízkosť Cirkvi aj v stimulovaní športovcov k silnému zmyslu duchovnej súťaživosti“. Pápež František na záver pripomenul aj konkrétne biblické a spirituálne vyjadrenia inšpirujúce sa športovými obrazmi: „Porozumeli tomu aj svätí, ktorí vedeli interpretovať zápal, entuziazmus, stálosť, odhodlanie, výzvy a limity s pohľadom smerujúcim ďalej, mimo seba, smerom k Božiemu horizontu. Svätý Pavol pozýva k cvičeniu sa «v nábožnosti, lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život» (1 Tim 4,8).“

 

 

18. decembra

Pápež František evanjelikom z Nemecka: Ekumenizmus aj v otázkach rodiny a bioetiky

Vatikán 18. decembra – Povzbudenie k pokračovaniu ekumenického úsilia smerujúceho k spoločnému pripomenutiu si 500. výročia reformácie a výzva, aby sa citlivé bioetické otázky neobchádzali z obavy o doteraz dosiahnutý ekumenický konsenzus. Toto sú myšlienky pápeža Františka z audiencie, na ktorej dnes ráno prijal vo Vatikáne delegáciu Evanjelickej luteránskej cirkvi v Nemecku, ktorá je v Ríme na ekumenickej návšteve spolu so zástupcami nemeckej Katolíckej cirkvi.

Svätý Otec pri stretnutí vyjadril nádej v ďalšie kroky smerom k jednote. Zástupcov Evanjelickej luteránskej cirkvi Nemecka a tiež zástupcov Ekumenickej komisie Konferencie biskupov Nemecka na úvod srdečne pozdravil, pričom osobitne poďakoval biskupovi Gerhardovi Ulrichovi za jeho ekumenické úsilie. Hosťom adresoval nasledujúci príhovor:

„Oficiálny dialóg medzi luteránmi a katolíkmi môže dnes pozerať na svojich takmer päťdesiat rokov intenzívnej práce. Pozoruhodný pokrok, ktorý bol dosiahnutý s pomocou Božou, je solídnym základom úprimného priateľstva žitého vo viere a v spiritualite. Napriek teologickým rozdielom, ktoré pretrvávajú v rôznych otázkach viery, spolupráca a bratské spolunažívanie charakterizujú život našich cirkví a cirkevných spoločenstiev, zaangažovaných dnes do spoločného ekumenického napredovania. Ekumenická zodpovednosť Katolíckej cirkvi, ako poukázal svätý Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint, je skutočne zásadnou úlohou samotnej Cirkvi, zhromaždenej Trojjediným Bohom a smerujúcej k trojičnej jednote. Spoločné texty, ako je napríklad «Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení» medzi Svetovou luteránskou federáciou a Pápežskou radou pre jednotu kresťanov, oficiálne podpísané pred pätnástimi rokmi v Augsburgu, sú dôležitými míľnikmi, ktoré umožňujú pokračovať s dôverou na začatej ceste.

Niekedy sa zdá, že sa spoločný cieľ plnej a viditeľnej jednoty kresťanov vzďaľuje z dôvodu rôznych interpretácií v rámci dialógu o tom, čo je Cirkev a jej jednota. Napriek týmto nevyriešeným otázkam, by sme nemali rezignovať, ale zamerať sa na nasledujúci krok. Nezabudnime, že ideme spoločne cestou priateľstva, vzájomnej úcty a teologického bádania, cestou, ktorá nám umožňuje s nádejou hľadieť do budúcnosti. To je dôvod, prečo sa 21. novembra tohto roku rozozvučali zvony všetkých katedrál v Nemecku, pozývajúc na každom mieste bratov kresťanov na spoločnú liturgickú bohoslužbu pri päťdesiatom výročí vyhlásenia dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio.

Som potešený tým, že Komisia bilaterálneho dialógu medzi Konferenciou biskupov Nemecka a Evanjelickou luteránskou cirkvou Nemecka dokončuje svoju prácu na téme «Boh a dôstojnosť človeka». Veľkého významu sú otázky týkajúce sa dôstojnosti ľudskej osoby, od počiatku až po koniec jej života, rovnako ako aj tie, ktoré súvisia s rodinu, manželstvom a sexualitou, ktoré nemožno prejsť bez povšimnutia alebo obísť len preto, že nechceme ohroziť doteraz dosiahnutý ekumenický konsenzus. Bolo by škoda, keby o týchto dôležitých otázkach týkajúcich sa ľudskej existencie, boli potvrdené nové konfesionálne rozdiely.

Ekumenický dialóg dnes nemôže byť oddelený od reality a života našich cirkví. V roku 2017 si budú kresťania, luteráni a katolíci, spoločne pripomínať päťsté výročie reformácie. Pri tejto príležitosti budú luteráni a katolíci mať možnosť prvýkrát sa podieľať na spoločných ekumenických oslavách po celom svete, nie vo forme triumfálnych osláv, ale ako vyznanie našej spoločnej viery v Trojjediného Boha. V centre tohto podujatia bude teda spoločná modlitba a dôverná prosba adresovaná Pánovi Ježišovi Kristovi o odpustenie za vzájomné zranenia, spolu s radosťou zo spoločne prejdenej ekumenickej cesty. Na toto význačne odkazuje dokument vytvorený Luteránsko-katolíckou komisiou pre jednotu, publikovaný v minulom roku, s názvom «Od konfliktu k spoločenstvu. Spoločné luteránsko-katolícke slávenie reformácie v roku 2017». Kiežby nás všetkých toto pripomenutie si reformácie povzbudí – s Božou pomocou a podporou jeho Ducha – uskutočniť ďalšie kroky smerom k jednote, a neobmedziť sa len na to, čo sme už dosiahli.

V nádeji, že vaša bratská návšteva pomôže posilniť dobrú spoluprácu, ktorá existuje medzi luteránmi a katolíkmi v Nemecku a vo svete, zo srdca vyprosujem Božie požehnanie pre vás a vaše komunity.“

         

 

Päť rád Svätého Otca deťom talianskej Katolíckej akcie

Vatikán 18. decembra – Svätý Otec dnes na audiencii prijal približne 50-člennú skupinu detí z talianskej organizácie Katolícka akcia. Pápež František ich povzbudil pri ich tohtoročnom programe odhaľovania Božej vôle s názvom „Všetko ešte musíme objaviť“. Pri stretnutí im dal aj nasledujúc päť rád. Čo im poradil?

1. „Nikdy sa nevzdávať, lebo všetko to, čo Ježiš naplánoval pre vašu cestu, sa má budovať spoločne: spoločne s rodičmi, súrodencami, priateľmi, spolužiakmi zo školy či z náboženstva, z oratória...

2. Zaujímať sa o potreby tých najchudobnejších, tých, čo najviac trpia, tých najosamelejších, lebo ten, čo sa rozhodol milovať Ježiša, nemôže nemilovať blížneho. A tak sa aj celá vaša cesta v Katolíckej akcii stane láskou.

3. Milovať Cirkev, milovať kňazov, slúžiť spoločenstvu. Darovať čas, energiu, osobné kvality a schopnosti vašim farnostiam a tak svedčiť o tom, že bohatstvo každého z vás je Božím darom, s ktorým sa treba podeliť.

4. Byť apoštolmi pokoja a vľúdnosti, počnúc vašimi rodinami; pripomínať vašim rodičom, bratom, vrstovníkom, že mať sa radi je krásne a že nedorozumenia sa dajú prekonať, lebo keď sme zjednotení s Ježišom, všetko je možné.

5. Rozprávať sa s Ježišom – s tým najväčším priateľom, ktorý nikdy neopúšťa, zveriť mu všetky vaše radosti a vaše ťažkosti. Utekať za ním vždy, keď sa zmýlite a urobíte niečo zlé, s istotou, že on vám odpúšťa. A hovoriť všetkým o Ježišovi, o jeho láske, o jeho milosrdenstve a nežnosti, lebo priateľstvo s Ježišom, ktorý dal za nás život, je udalosťou, ktorá si žiada celú ju vyrozprávať.“

Pápež František dal napokon deťom za príklad Pannu Máriu, ktorá svojím „áno“ jednoducho odpovedala na Boží plán s ňou.

 

 

Štvrtková homília: Zverme sa Bohu aj v tých najtemnejších chvíľach

Vatikán 18. decembra – „Boh nás chcel spasiť uprostred dejín,“ povedal pápež František v dnešnej homílii z Domu sv. Marty. Naša spása „nie je sterilná, nie je z laboratória. Nie! Je historická. On prešiel dejinami spolu so svojím ľudom“. Takže, „neexistuje spása bez histórie. A pre to, aby sme dospeli až k dnešku, prešla dlhá, dlhočizná história“:

„A tak sa krok po kroku tvoria dejiny. Boh vytvára dejiny, aj my ich vytvárame; a keď sa pomýlime, Boh dejiny opravuje a vedie nás vpred, ďalej, vždy kráčajúc s nami. Ak nám toto nie je jasné, nikdy nepochopíme Vianoce! Nikdy nepochopíme Vtelenie Slova! Nikdy! Je to celé jedna kráčajúca história. ‚Otče, táto história sa skončila Vianocami?‛ ‚Nie! Ešte aj teraz nám Pán v priebehu histórie dáva spásu. A kráča spoločne so svojím ľudom‛.“

V tejto histórii sa nachádzajú Boží vyvolení, tie osoby, ktoré si on vyberá, „aby pomohol svojmu ľudu ísť vpred“ – ako Abrahám, Mojžiš, Eliáš. Títo zažívajú „niekoľko nepekných chvíľ“, „chvíľ tmavých, chvíľ ťaživých, momenty, ktoré spôsobujú ťažkosti“. Sú to ľudia, ktorí možno chcú žiť v kľude, no ktorých Pán ruší. Pán nás vyrušuje, aby tvoril dejiny! Mnohokrát nám dá kráčať cestami, ktoré nechceme.“ Až do tej miery, že Mojžiš a Eliáš by v istej chvíli chceli aj umrieť, no neskôr dôverovali Pánovi.

Evanjelium podľa Matúša (1,18-24) hovorí o „inom nepeknom momente v dejinách spásy“. O Jozefovi, ktorý zistí, že jeho zasľúbená budúca nevesta Mária je tehotná: „Trpí, vidí, že ženy z dediny klebetia na trhu, naozaj trpí. ‚No ona je dobrá, poznám ju! Je to Božia žena. Čo mi to len urobila? To nie je možné!‛ Ak ju obviní, ukameňujú ju. No to nechce, aj keď nerozumie. Vie, že Mária „nie je schopná nevery“. Ako zdôraznil pápež František, „v týchto nepekných chvíľach musia títo Boží vyvolení kvôli tvoreniu dejín vziať na plecia problém, a to bez toho, aby rozumeli“. Takto „Pán vytvára dejiny“:

„Takto koná Jozef, človek, ktorý v najhoršej chvíli svojho života, v tom najtemnejšom momente, vezme problém na seba. A sám seba obviňuje v očiach druhých, aby tak kryl svoju nevestu. Možno nejaký psychoanalytik povie, že tento sen je nahromadenou úzkosťou, ktorá sa snaží vyjsť von, prejaviť sa... No nech si hovoria, čo chcú. Čo však urobil Jozef? Po sne svoju nevestu vzal k sebe. ‚Ničomu nerozumiem, ale toto mi povedal Pán; a toto dieťa sa bude zdať ako môj syn!“

Ako povedal Svätý Otec, „tvoriť dejiny spoločne so svojím ľudom pre Boha znamená vystaviť svojich vyvolených skúške“. Nakoniec ich však zachraňuje: „Vždy si pamätajme, a to s dôverou, aj v tých najhorších chvíľach, aj v momentoch choroby, keď zistíme, že musíme požiadať o posledné pomazanie, lebo už neexistuje východisko, nezabudnime povedať: ‚Pane, história sa nezačala mnou a ani sa mnou neskončí! Ty kráčaj vpred, ja som ochotný.‛ A vložme sa do Pánových rúk.“

Čomu nás teda učia Boží vyvolení? „Že Boh kráča spolu s nami, že Boh tvorí dejiny, že Boh nás vystavuje skúške a že Boh nás zachraňuje v tých najhorších momentoch, lebo je naším Otcom. A podľa Pavla je naším Oteckom. Nech nám Pán dá pochopiť toto tajomstvo jeho kráčania dejinami so svojím ľudom, nech nám dá chápať to, že svojich vyvolených vystavuje skúškam, skúša veľkosť srdca týchto vyvolených, ktorí berú na seba bolesti, problémy, dokonca aj zdanie hriešnikov – pomyslime na Ježiša –, aby posúvali dejiny vpred.“

 

 

17. decembra

Narodeninová generálna audiencia pápeža Františka: Rodina z Nazareta

Vatikán 17. decembra - „Tanti auguri a Te“ sa ozývalo Námestím sv. Petra k dnešným 78. narodeninám pápeža Františka. Účastníci generálnej audiencie v stredu 17. decembra sa postarali o skutočne slávnostnú a radostnú atmosféru už počas príchodu Svätého Otca k pódiu. Oslávenec od nich prijímal nielen gratulácie, prejavené spevom či skandovaním, ale aj darčeky. Bola medzi nimi dokonca i torta so zažatými sviečkami, ktoré musel Svätý Otec sfúknuť, kresby od detí, ktoré znalecky ohodnocoval. Pripíjal povestným juhoamerickým nápojom maté.

Samotná katechéza dnešnej 43. a poslednej generálnej audiencie v tomto roku bola pokračovaním cyklu katechéz o rodine, ktorý začal Svätý Otec minulý týždeň. Dnešná téma mala názov „Nazaret“. Biblickým pozadím pre jej uvedenie bolo čítanie z Lukášovho evanjelia (2,39-40), ktoré zaznelo v rôznych jazykoch hneď po úvodnom prežehnaní a liturgickom pozdrave. Ide o úryvok, ktorý hovorí o návrate Svätej rodiny do Nazareta. Evanjelista v ňom píše: «Keď Mária a Jozef vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.»

Vtelenie Božieho Syna a jeho narodenie, ktoré budeme čoskoro sláviť, otvára nový začiatok všeobecných dejín, povedal Svätý Otec. A tento nový začiatok sa deje v lone rodiny v Nazarete: „Ježiš sa narodil v rodine. Mohol prísť nejakým premysleným spôsobom, alebo ako bojovník, alebo ako vládca. To však nie. Prišiel ako dieťa rodiny, v rodine. Toto je dôležité, hľadieť do jasieľ na túto nádhernú scénu. Boh si zvolil, že sa narodí v ľudskej rodine, ktorú vytvoril on sám. Dal jej vzniknúť v jednej stratenej dedine na periférii Rímskeho impéria. Nie v Ríme, ktorý bol hlavným mestom impéria. (...) Nuž a práve tam, na tej periférii veľkého impéria sa začali najsvätejšie a najlepšie dejiny, dejiny Ježiša medzi ľuďmi! Tam, v tejto rodine.“

Pápež František pri audiencii reagoval na otrasné správy o teroristických atentátoch posledných dní. Vyjadril zhrozenie nad masakrom v škole v Pakistane, kde zomrelo 142 ľudí, medzi nimi 132 detí, a nad teroristickými útokmi v Jemene, kde rovnako prišlo o život veľké množstvo detí, a tiež nad prípadom v austrálskom Sydney. Pred záverečnou spoločnou modlitbou Otče náš predniesol nasledovnú výzvu:

„Chcel by som sa pomodliť spolu s vami za obete neľudských teroristických činov v posledných dňoch v Austrálii, v Pakistane a Jemene. Nech Pán prijme zosnulých do svojho pokoja, uteší príbuzných a pretvorí srdcia násilníkov, ktorí sa nezastavia ani pred deťmi.“

Svätý Otec celkom na záver medzi gratulantmi prijal aj skupinu chudobných z radov rímskych bezdomovcov v sprievode pápežského almužníka Mons. Konrada Krajewského.

Podľa dnes publikovanej štatistiky sa na 43 generálnych audienciách v roku 2014 zúčastnilo celkovo jeden milión 200-tisíc veriacich. V bilancii jednotlivých mesiacov vrchol dosiahla ich účasť v mesiaci apríl, do ktorého spadalo slávenie Veľkej noci, s počtom 205-tisíc.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Biskupská synoda o rodine, ktorú sme nedávno slávili, bola prvým úsekom cesty, ktorá sa zavŕši na budúci október slávením ďalšieho synodálneho zhromaždenia na tému «povolania a poslania rodiny v Cirkvi a vo svete». Modlitba a reflexia, ktoré majú sprevádzať túto našu cestu, sa týkajú celého Božieho ľudu. Chcel by som tiež, aby sa aj zvyčajné zamyslenia stredajších katechéz začlenili do tejto spoločnej cesty. Rozhodol som sa preto, že sa budem spolu s vami v tomto roku zamýšľať práve nad rodinou, nad týmto veľkým darom, ktorým Pán obdaroval svet už od počiatku, keď zveril Adamovi a Eve poslanie množiť sa a naplniť zem (porov. Gn 1,28). Ten dar, ktorý Ježiš potvrdil a spečatil vo svojom evanjeliu.

Blízkosť Vianoc zažína nad týmto tajomstvom veľké svetlo. Vtelenie Božieho Syna otvára nový začiatok všeobecnej histórie muža a ženy. A tento nový začiatok sa deje v lone rodiny, v Nazarete. Ježiš sa narodil v rodine. Mohol prísť nejakým premysleným spôsobom, alebo ako bojovník, či ako vládca. No nie. Prišiel ako dieťa rodiny, v rodine. Toto je dôležité, hľadieť do jasieľ na túto nádhernú scénu.

Boh sa rozhodol, že sa narodí v ľudskej rodine, ktorú vytvoril on sám. Dal jej vzniknúť v jednej zapadnutej dedine na periférii Rímskeho impéria. Nie v Ríme, ktorý bol hlavným mestom impéria, nie v nejakom veľkom meste, ale na takmer neviditeľnej periférii, dokonca so skôr zlou povesťou. Pripomínajú to i evanjeliá, akoby chceli povedať: «Môže byť z Nazareta niečo dobré?» (Jn 1,46). Možno, že v mnohých častiach sveta aj my sami takto hovorievame, keď počujeme názov niektorej okrajovej časti nejakého veľkého mesta. Nuž a práve tam, na tej periférii veľkého impéria, sa začali najsvätejšie a najlepšie dejiny, dejiny Ježiša medzi ľuďmi! A tam bola tá rodina.

Ježiš zostal na tej periférii zo tridsať rokov. Evanjelista Lukáš rekapituluje toto obdobie takto: «Ježiš im bol poslušný» - čiže Márii a Jozefovi. Niekto však môže povedať: ale tento Boh, ktorý nás prichádza spasiť, tam stratil tridsať rokov, na tej vykričanej periférii? Stratil tridsať rokov? On to však chcel. Ježišova cesta bola v tejto rodine. «Matka zachovávala v srdci všetky tieto veci, a Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí» (Lk 2,51-52). Nehovorí sa o zázrakoch, uzdraveniach a kázňach - neurobil v tom čase ani jednu. Nehovorí sa o kázaní, o zástupoch, ktoré sa zbiehajú; v Nazarete sa zdá, že všetko prebieha «normálne», podľa obyčají nábožnej a pracovitej izraelskej rodiny: pracovalo sa, mama varila, konala všetky domáce práce, žehlila košele, ... to všetko ako každá mama. Otec, tesár, pracoval a práci priúčal aj syna. - Tridsať rokov: aké plytvanie, otče! Avšak, nikdy sa nevie. Božie cesty sú tajuplné. Ale to, čo tam bolo dôležité, bola rodina! A toto nebolo mrhanie! Boli to veľkí svätí: Mária, najsvätejšia žena, nepoškvrnená a Jozef, najspravodlivejší muž... Rodina.

Istotne by na nás zapôsobilo rozprávanie o tom, ako si dospievajúci Ježiš počínal pri stretnutiach náboženskej komunity a ako sa staval k povinnostiam spoločenského života; keby sme poznali, ako pracoval s Jozefom ako mladý robotník; a tiež jeho spôsob, akým sa zúčastňoval na počúvaní Písem, na modlitbe žalmov a na mnohých ďalších zvyklostiach každodenného života. Evanjeliá vo svojej striedmosti nespomínajú nič o Ježišovom dospievaní a prenechávajú túto úlohu nášmu precítenému rozjímaniu. Umenie, literatúra či hudba sa vydali touto cestou predstavivosti. Isteže, nie je ťažké predstaviť si, koľko by si mamy mohli osvojiť z Máriinej starostlivosti o tohto Syna! A koľko by otcovia mohli vyťažiť z príkladu Jozefa, spravodlivého muža, ktorý venoval svoj život starostlivosti a ochrane dieťaťa a manželky – svojej rodiny – v ťažkých úsekoch života! A nehovoriac už, ako by mohli byť mladí povzbudení príkladom dospievajúceho Ježiša, aby si uvedomili potrebu a krásu zušľachťovať svoje najhlbšie povolanie a mať veľké sny! A Ježiš tridsať rokov zušľachťoval svoje povolanie, kvôli ktorému ho Otec poslal, však? Boh, Otec. Ježiš sa v tom období nikdy nedal odradiť, ale rástol v odvahe napredovať vo svojom poslaní.

Každá kresťanská rodina – ako to robili Mária a Jozef – môže predovšetkým prijať Ježiša, načúvať mu, hovoriť s ním, chrániť ho, obraňovať, rásť spolu s ním, a takto robiť svet lepším. Vytvorme v našom srdci a v našich dňoch priestor pre Pána. Tak to robievali aj Mária s Jozefom a nebolo to ľahké: koľko ťažkostí museli prekonať! Nebola to akási predstieraná rodina, nebola to rodina nereálna. Nazaretská rodina nás zaväzuje k tomu, aby sme objavili povolanie a poslanie rodiny, každej rodiny. A ako sa to udialo počas tých tridsiatich rokov v Nazarete, môže sa to udiať aj u nás: že sa pre nás stane normálnou láska, a nie nenávisť, že sa pre nás stane bežnou vzájomná pomoc, a nie ľahostajnosť či nepriateľstvo. Nie náhodou slovo «Nazaret» značí «Tá, ktorá chráni», ako Mária, ktorá – ako hovorí evanjelium – «chránila v srdci všetky tieto veci» (porov. Lk 2,19;51). Odvtedy zakaždým, keď nejaká rodina chráni toto tajomstvo, aj keby to bolo na periférii sveta, tajomstvo Božieho Syna, tajomstvo Ježiša, ktorý nás prichádza spasiť, toto tajomstvo pôsobí. A prichádza spasiť svet. A toto je veľké poslanie rodiny: urobiť miesto Ježišovi, ktorý prichádza, prijať Ježiša v rodine, v osobe detí, manžela, manželky, starých rodičov, pretože Ježiš je tam. Prijať ho tam, aby v tej rodine duchovne rástol. Nech nám Pán udelí túto milosť v týchto posledných dňoch pred Vianocami. Ďakujem.

 

Narodeninové darčeky pre pápeža Františka

Vatikán 17. decembra - Azda najcennejší darček k 78. narodeninám dali Svätému Otcovi ôsmi chudobní Ríma: kyticu slnečníc, „pretože sa neustále otáčajú smerom k slnku, a tak nikdy nestrácajú nádej“. Kvety odovzdal pápežovi v závere generálnej audiencie na Námestí sv. Petra mladý Nigérijčan. Pohnutý pápež objal tohto mladého moslima, ktorý tiež dnes slávi narodeniny. Arcibiskup Konrad Krajewski, pápežský almužník, pozval na toto dnešné stretnutie, ktoré bolo prekvapením, päť ľudí z verejnej nocľahárne Matky Terezy na rímskej stanici Termini, medzi nimi aj jednu Slovenku, a tri staré ženy z Domu sociálnej starostlivosti Dono di Maria vo Vatikáne.

Zaujímavosťou je tiež iný darček, ktorý prišiel zo Španielska k narodeninám pápeža Františka: 800 kg kuracieho mäsa, venovaných podobne ako minulého roku rímskym vývarovniam pre chudobných.

Veľmi milý bol pápežovi aj dar z Kórey: balíček sušienok od zdravotne postihnutých detí z Dediny kvetov, ktorú Svätý Otec navštívil v auguste počas svojej apoštolskej cesty. Priniesol ich istý kórejský novinár spolu s videom s pozdravmi a poďakovaniami za návštevu.

Včera, v predvečer narodenín, sa Svätý Otec v Malej aule Pavla VI. stretol s gratulantmi z Argentíny. Išlo o dvoch zdravotne postihnutých študentov baletu v sprievode ich biskupa, učiteľov a hudobníkov. Pri zvuku argentínskej hudby tancovali na počesť pápeža. Svätý Otec im pri poďakovaní povedal: To, čo robíte s láskou, bez toho, aby ste pýtali niečo na oplátku, sú skutky rýdzosti, pre všetkých sú to gestá lásky, ktoré sú na nezaplatenie.

 

 

16. decembra

Utorková homília z Domu sv. Marty: Kajúce srdce Boh zachraňuje

Vatikán 16. decembra – Boh zachraňuje „kajúcne srdce”, no kto nedôveruje Bohu, privoláva na seba „odsúdenie“. Tak znie hlavná myšlienka z homílie pápeža Františka z Domu sv. Marty. Pokora zachraňuje človeka v Božích očiach, pýcha a nadradenosť je naopak jeho prehrou. Kľúč spočíva v srdci. Srdce pokorného človeka je otvorené, vie sa kajať, prijať napomenutie a dôveruje Bohu. Srdce pyšného zmýšľa opačne: je arogantné, uzavreté, nepozná hanbu a je akoby odolné voči Božiemu hlasu.

Podnetom pre homíliu Svätého Otca boli dnešné liturgické čítania: úryvok z Knihy proroka Sofoniáša (3, 1-2. 9-13) a evanjelium podľa Matúša (21,28-32). Obidva texty hovoria o „súde“ od ktorého potom závisia spása, či odsúdenie.

Prorok Sofoniáš opisuje situáciu rebelujúceho mesta, v ktorom napriek všetkému existuje skupina, ktorá koná pokánie za vlastné hriechy. Toto je podľa pápeža Františka „Boží ľud“, vyznačujúci sa „troma charakteristikami“: „pokorou, chudobou a dôverou v Pána“. No v meste sú aj tí, ktorí „neprijali napomenutie, nedôverovali v Pána“. Ich sa bude týkať odsúdenie:

„Títo nemôžu prijať spásu. Sú pre ňu uzavretí. «Ponechám v tvojom strede ľud pokorný a chudobný... bude dôverovať v Pánovo meno», po celý život. Až podnes, nie je tak? Keď vidíme svätý Boží ľud, ktorý je pokorný, ktorého bohatstvá spočívajú vo viere v Pána, v dôvere v Pána – ľud pokorný, chudobný, ktorý dôveruje Bohu: toto sú spasení, toto je cesta Cirkvi, nie je tak? Musí ísť touto cestou, nie inou, takou, ktorá nepočúva hlas, ktorá neprijíma napomenutie a ktorá nedôveruje Pánovi“.

Na scéne evanjelia dominuje kontrast medzi dvoma synmi, ktorých otec vyzval pracovať vo vinici. Prvý odmieta, no potom je mu to ľúto a ide. Druhý síce otcovi hovorí „áno“, no v skutočnosti ho klame. Ježiš rozpráva tento príbeh vodcom ľudu, pričom dáva jasne najavo, že práve oni sú tými, ktorí nechceli počúvať Boží hlas prostredníctvom Jána Krstiteľa, a ktorých preto do Nebeského kráľovstva predbiehajú mýtnici a neviestky, ktorí naopak Jánovi uverili. Pohoršenie, ktoré vyvolala táto posledná veta, je podľa pápeža Františka rovnaké ako pohoršenie mnohých kresťanov, ktorí sa cítia byť „čistí“ len kvôli tomu, že chodievajú na svätú omšu a na prijímanie. No Boh chce niečo iné, hovorí Svätý Otec:

„Ak tvoje srdce nie je kajúcim srdcom, ak nepočúvaš Pána, ak neprijímaš napomenutie a nedôveruješ mu, máš nekajúce srdce. Títo pokrytci, čo sa pohoršujú na tom, čo povedal Ježiš o mýtnikoch a neviestkach, no potom potajomky chodili za nimi – či už uvoľniť vášne alebo kvôli „kšeftom“ – no všetko potajomky – boli čistí! A týchto veru Pán nechce.“

Ako povedal pápež František, tento súd „nám dáva nádej“. A to za predpokladu, že máme odvahu otvoriť srdce Bohu - bez rezerv, darujúc mu aj „zoznam“ vlastných hriechov. Na vysvetlenie Svätý Otec spomenul príbeh istého svätca, ktorý si myslel, že Pánovi už dal všetko, a to s extrémnou štedrosťou:

„Počúval Pána, robil vždy všetko podľa jeho vôle, dával všetko Pánovi a Pán mu hovorí: ‚No nedal si mi ešte jednu vec‛. Tento chudák bol veľmi dobrý a hovorí: ‚Ale Pane, čo som ti ešte nedal? Daroval som ti môj život, pracujem pre chudobných, dávam katechézu, pracujem tu, pracujem tam...‛ – ‚No predsa si mi len ešte niečo nedal.‛ – ‚Čo je to, Pane?‛ – ‚Tvoje hriechy.‛ Keď budeme v stave povedať Pánovi: ‚Pane, toto sú moje hriechy – nie toho, či tamtej, moje sú... Sú moje, vezmi si ich a ja tak budem spasený‛ – ak budeme schopní toto urobiť, budeme tým krásnym ľudom, ‚pokorným a chudobným ľudom‛, ktorý dôveruje v Pánovo meno. Nech nám Pán daruje túto milosť“, ukončil svoju homíliu Svätý Otec.

 

15.decembra

Pápež píše väzňom: Nie stratený čas, ale príležitosť pre nájdenie pokoja v srdci

Vatikán 15. decembra - Pobyt vo väzení ako príležitosť „autentického rastu pre nájdenie pokoja v srdci”. Takto píše pápež František väzňom z väznice v meste Latina, asi 70 km na juh od Ríma. Včera zverejnený list, s dátumom 8. decembra, odovzdal kaplánovi väznice Nicolovi Cupaiolovi jeden zo sekretárov Svätého Otca, Mons.Yoannis Lahzi Gaid. Biskup diecézy Latina-Terracina-Sezze-Priverno Mons. Mariano Crociata vyjadril radosť a vďačnosť za „gesto mimoriadnej pozornosti Svätého Otca“ voči približne 120 zadržaným v tomto nápravno-výchovnom zariadení, z ktorých je 30 žien v oddelení pre závažné trestné činy terorizmu alebo organizovaného zločinu.

Svätý Otec, ktorý sa pod listom podpísal jednoducho ako František, po oslovení a pozdrave píše nasledovne:

„Predovšetkým by som vás chcel poprosiť o odpustenie, že som mnohým z vás, ktorí ste mi napísali, neodpovedal skôr. Žiaľ, nie je vždy také jednoduché robiť všetko, čo si prajeme. Avšak uisťujem vás, že čítanie vašich vyznaní a dôverných vyjadrení bolo pre mňa dôvodom pre veľkú útechu. Keďže nemôžem odpovedať každému z vás, bol by som rád, keby každý z vás vnímal tento list ako osobnú odpoveď!

Som obzvlášť rád, že vám môj list dôjde pár dní pred jedným zo sviatkov, ktoré sú nám najdrahšie: Narodenia Pána, Narodenie Ježiša, toho Ježiša, ktorý si nepraje nič iného, než narodiť sa v jasliach srdca každého z nás!

S prianím požehnaných Vianoc vám všetkým vyjadrujem túžbu, aby hodiny, dni, mesiace a roky, ktoré ste strávili alebo trávite v tamojšom zariadení, neboli vnímané a žité ako stratený čas alebo ako dočasný trest, ale ako ďalšia príležitosť k autentickému rastu pre dosiahnutie pokoja v srdci a sily k prerodu a návratu k životu založenému na nádeji v Pána, ktorý nikdy nesklame.

Potešilo ma, že mnohí z vás sa uberajú cestou viery spolu s kaplánom donom Nicolom a spolupracovníkmi i spolupracovníčkami, ktorí sú vám nablízku nie z úradnej povinnosti, ale z vnútornej ochoty, úprimne vás považujúc za bratov a sestry. Povzbudzujem vás, aby ste v tejto ceste vytrvalo pokračovali a zo srdca ďakujem všetkým ľuďom, ktorí vám v tom pomáhajú.

Preto k tomuto listu prikladám ako dar nový misál, aby ste vo svätej omši objavovali stopu každodennej spoločnej cesty s Pánom, ktorý je úspešným lekárom vašich rán, každý deň verným priateľom a nevyhnutnou potravou, posilňujúcou na ceste spásy a oslobodenia, ktorej nemôžu zabrániť ani väzenské mreže.

Najdrahšie, najdrahší, buďte si istí, že som vám nablízku, modlím sa za vás a prosím Pána, aby vás potešil svojím pokojom a svojou nežnou prítomnosťou. Som nablízku aj vašim príbuzným a všetkým, ktorí sú vám drahí. Prosím vás, aby ste im povedali, že na nich myslím a žehnám im. Knieža pokoja, Ježiš Kristus, nech vás naplní radosťou svojho Narodenia a odmení všetkých, ktorí sú vám blízko: dozorcov, dobrovoľníkov a vašu riaditeľku. Blahoslavená a Nepoškvrnená Panna Mária nech vás ochraňuje pod svojím materinským plášťom. A prosím vás, modlite sa za mňa.“

 

Pondelková homília: „Ak chceš odsudzovať, odsúď sám seba“

Vatikán 15. decembra – Ježiš nás robí milosrdnými voči ľuďom. No ten, kto má srdce slabé, nezakotvené v Kristovi, riskuje, že bude prísny vo vonkajšej disciplíne, no pokrytcom vo vnútri. To bola téma dnešnej homílie Svätého Otca zo svätej omše v Dome sv. Marty.

V centre pápežovej homílie je úryvok evanjelia podľa Matúša (21,23-27), v ktorom sa veľkňazi pýtajú Ježiša s akou mocou koná svoje skutky? Ako hovorí Svätý Otec, je to otázka, ktorá poukazuje na „pokrytecké srdce“ týchto ľudí: „nezaujímala ich pravda“, hľadali vlastný prospech a riadili sa „podľa vetra: oplatí sa ísť sem, potom zasa tam...“, všetci boli ako veterné smerovníky. Bez zásadovosti. Srdce bez dôslednosti. A takto sa trhovnícky zjednávali vo všetkom: kupčili s vnútornou slobodou, s vierou, s vlasťou, so všetkým, okrem dobrého dojmu. Pre nich bolo dôležité to, aby zo všetkého vyviazli dobre“. Boli oportunistami, prospechármi: „využívali udalosti vo svoj prospech“:

„Niekto z vás by mi mohol povedať: ‚Otče, veď títo ľudia predsa zachovávali zákon: v sobotu neprešli viac než sto metrov – alebo neviem koľko bolo dovolené prejsť – skutočne nikdy nešli k stolu bez umytia rúk a bez očistných rituálov; boli to veľmi starostliví ľudia, cítili sa byť veľmi istí vo svojich zvykoch‛ - „Áno, to je síce pravda, ale len navonok“, povedal pápež František a pokračoval: „Boli silní, ale len vonkajškovo. Boli akoby zasádrovaní. Ich srdce bolo veľmi slabé, nevedeli, v čo verili. Preto bol ich život – teda jeho vonkajšia časť – celý usporiadaný, no srdce prechádzalo z jednej strany na druhú: mali srdce slabé a ich koža bola akoby stvrdnutá v sádre, tvrdá, hrubá. Ježiš nás naopak učí, že kresťan musí mať silné srdce, pevné srdce rastúce s oporou v skale, ktorou je Kristus. Učí nás tiež spôsobu konania s rozvážnosťou: „So srdcom sa nekupčí, neobchoduje sa so skalou. Skala je Kristus, s tým sa nekupčí!“

„Toto je dráma pokrytectva týchto ľudí. Ježiš nikdy neobchodoval so svojím srdcom Syna Otca, no bol veľmi otvorený k ľuďom, vždy hľadal cestu, ako pomôcť. Oni hovorievali: ‚Toto neslobodno robiť, naša disciplína, naša doktrína hovorí, že sa to nesmie! Prečo tvoji učeníci jedávajú v sobotu zrno prechádzajúc popri poliach? To sa nesmie!‛ - Boli veľmi striktní vo svojej disciplíne: ‚Nie, disciplína je nedotknuteľná, je posvätná‛.“

Pápež František ďalej pripomenul moment, keď pápež Pius XII. oslobodil ľudí od priveľmi prísneho eucharistického pôstu:

„Možno si niektorí pamätáte. Nemohlo sa ani len vypiť za glg vody. Ani len to! A umývať zuby sa muselo takým spôsobom, aby sa voda neprehltla. Sám som sa totiž ako chlapec išiel spovedať z toho, že som bol na prijímaní, keďže som bol v presvedčení, že som trošku vody preglgol. Je to pravda, či nie? Je to pravda. Keď však Pius XII. zmenil disciplínu, znelo hneď: ‚Heréza! Nie! Dotkol sa cirkevnej disciplíny!‛ – mnohí farizeji sa pohoršili. Mnohí. Lebo Pius XII. konal ako Ježiš: videl potrebu ľudí. ‚Chudáci ľudia, v takých horúčavách!‛ A kňazi, čo slúžili tri omše, poslednú o jednej popoludní, s týmto pôstom. Disciplína Cirkvi. Títo farizeji boli takíto – ‚naša disciplína‛ – s tvrdosťou v koži, no ako im hovorí Ježiš, boli ‚hnilí v srdci‛, slabí, slabí až k hnilobe. Temní v srdci.“

„Toto je dráma týchto ľudí“, Ježiš odsudzuje pokrytectvo a prospechárstvo:

„Aj náš život sa môže stať takým, veru aj náš. Priznám sa vám k niečomu. Niekedy, keď som videl takéhoto kresťana, či kresťanku, so srdcom slabým, nepevným, ktoré nebolo upevnené na skale – Ježišovi – a s veľkou prísnosťou navonok, povedal som Pánovi: ‚Pane, podhoď mu banánovú šupku, aby sa pekne pošmykol, aby cítil hanbu za to, že je hriešnikom a aby tak stretol teba, lebo ty si Spasiteľ.‛ Mnohokrát nás hriech privedie k zahanbeniu, a stretneme Pána, ktorý nám odpúšťa – ako títo chorí z evanjelia, čo prichádzali za Pánom, aby ich uzdravil.“

No jednoduchí ľudia sa nemýlili, a to aj napriek slovám oných učiteľov Zákona, lebo chápali, „mali akoby čuch pre vieru“, povedal Svätý Otec a svoju homíliu uzavrel touto modlitbou:

„Prosím Pána o milosť, aby naše srdce bolo jednoduché, žiariace pravdou, ktorú nám on dáva a aby sme tak mohli byť láskaví, odpúšťajúci a chápaví voči druhým, aby sme mali veľké srdce pre ľudí, aby sme boli milosrdní. Aby sme nikdy, ale naozaj nikdy neodsudzovali. Ak chceš odsudzovať, odsúď sám seba, nejaký dôvod sa nájde, však?“ „Prosme Pána o milosť, aby nám dal vnútorné svetlo, aby nás presvedčil, že skalou je jedine on a nie mnohé záležitosti, ktoré my sami robíme dôležitými; a nech nám on sám ukáže cestu, aby nás na nej sprevádzal, nech nám rozšíri srdce, aby doň mohli vojsť problémy mnohých ľudí, a nech nám dá milosť, ktorú nemali títo ľudia: milosť cítiť sa hriešnikmi.“

 

14. decembra

Pápež na návšteve rímskej farnosti: Ako priniesť cez Vianoce pokoj a radosť núdznym

Vatikán 14. decembra - Pápež František začal dnes krátko pred 16. hodinou pastoračnú návštevu rímskej farnosti „San Giuseppe all’Aurelio” v časti Primavalle. Najprv pozdravil chlapcov a dievčatá, ktorí sa pripravujú na prijatie sviatostí. Popri otázkach a odpovediach z katechizmu sa Svätý Otec v rozhovore vrátil ku dňu svojho prvého svätého prijímania pred 70 rokmi, 28. októbra 1944, a zdôraznil význam role katechétov.

Následne sa stretol so zástupcami rómskej komunity a znevýhodnených rodín a upriamil ich na nádej, ktorá vyplýva z toho, že Pán nikdy nesklame. Povzbudzoval ich, aby sa veľa modlili, aby sa vždy modlili za pokoj v rodinách.

Potom sa pápež presunul do kaplnky Domu oblátov svätého Jozefa, tu sa pristavoval rad radom pri desiatkach chorých, ktorým opakoval: „Bez vás by Cirkev neexistovala, pretože Cirkev bez chorých nemôže napredovať.“ Ďakujúc im z modlitby a obety dodal: „Vy ste silou Cirkvi.“

Nakoniec nasledovalo stretnutie s deťmi, pokrstenými v uplynulom roku, a s ich rodinami. Išlo o viac než 100 ľudí. Rodičom okrem iného na povzbudenie povedal niekoľko myšlienok: „Deti sú budúcnosť a radosť“, „Plač dieťaťa je Boží hlas, nikdy ich nevyháňajte z kostola.“ Potom Svätý Otec vyspovedal piatich veriacich a o 18.00 začal slávenie svätej omše z dnešnej Tretej adventnej nedele.

Ako povedal v homílii, dnešná nedeľa „anticipuje vianočnú radosť“. Veriacich povzbudil, aby sa v rámci prípravy na Vianoce modlili: ‚Pane daj, aby som mohol prežiť tohtoročné Vianoce s pravou radosťou.‘ Nie s radosťou konzumu, „ktorá privádza 24. december všetkých k nespokojnosti, pretože, ach, chýba mi toto, cnie sa mi za tým... Nie, toto nie je radosť z Boha“. Po druhé ich nabádal, aby vzdávali vďaky Pánovi za dobré veci, ktoré nám dal. Po tretie pripomenul, že máme myslieť na to, ako môžem vyjsť v ústrety ostatným, tým, ktorí majú ťažkosti, problémy, sú chorí. Im prinesme trochu pokoja a radosti. „To je radosť kresťana.“

 

 

Svätý Otec na Anjel Pána: Ježiš prišiel, aby priniesol radosť všetkým a navždy

Vatikán 14. decembra - V dnešnú „Nedeľu radosti“ Námestie sv. Petra skutočne ožilo atmosférou nadšenia. Očakávanie chvíle, keď sa napoludnie objaví v okne Svätý Otec, bolo sprevádzané hudbou, spevmi, skandovaním. Aj plagáty vyjadrovali radosť prítomných, čo samozrejme neuniklo pozornosti pápeža Františka. Aj on však pripravil na dnes prekvapenie. Všetkým prítomným pri odchode z námestia prostredníctvom dobrovoľníkov podaroval malú knižku s rôznymi modlitbami. Ešte pred tým Svätý Otec obrátil pozornosť na deti, ktoré držali v rukách figúrky malého Ježiška, tzv. Bambinelli, aby im ich požehnal. Pri tejto príležitosti im pripomenul, že modlitba je dýchaním duše a poprosil ich, aby sa pri jasličkách modlili aj za neho, s prísľubom, že aj on pamätá na ne. Na záver Svätý Otec všetkým poprial okrem požehnanej nedele a dobrej chuti k obedu aj veľa radosti.

Nasleduje príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána v Tretiu adventnú nedeľu.

Drahí bratia a sestry, milé deti, drahí chlapci a dievčatá, dobrý deň!

Už dva týždne nás čas Adventu pozýva k duchovnej bdelosti, aby sme pripravili cestu Pánovi. Pánovi, ktorý prichádza. V túto tretiu nedeľu nám liturgia predkladá iný vnútorný postoj, s ktorým máme žiť toto očakávanie Pána, a síce radosť. Ježišovu radosť, ako hovorí ten transparent: S Ježišom je radosť v dome! Takže predkladá nám Ježišovu radosť!

Srdce človeka túži po radosti. Všetci túžime po radosti. Každá rodina, každý národ túži po šťastí. Ale aká je tá radosť, ktorú je kresťan povolaný žiť a svedčiť o nej? Je to radosť, ktorá pochádza z blízkosti Boha, z jeho prítomnosti v našom živote. Odkedy Ježiš vstúpil do dejín svojím narodením v Betleheme, ľudstvo dostalo semienko Božieho kráľovstva, ako pôda, ktorá prijíma semeno, prísľub budúcej úrody. Už nemusíme hľadať inde! Ježiš prišiel, aby priniesol radosť všetkým a navždy.

Nejde len o radosť, v ktorú dúfame, alebo zažijeme v raji, teda že tu na zemi sme smutní, ale v nebi budeme mať radosť. Nie! Nie je to takáto radosť, ale skutočná a hmatateľná radosť už teraz, pretože sám Ježiš je naša radosť, a náš dom s Ježišom je radosťou, ako hovorí váš plagát: ‚S Ježišom je radosť v dome! Povedzme to všetci spolu: ‚S Ježišom je radosť v dome!‘ A ešte raz: ‚S Ježišom je radosť v dome.‘ A bez Ježiša je radosť? Nie! Výborne! On je živý, vstal a pôsobí v nás a medzi nami, najmä skrze slovo a sviatosti.

Všetci pokrstení, synovia a dcéry Cirkvi, sme povolaní prijímať vždy znova Božiu prítomnosť medzi nás a do nás a pomáhať tak ostatným objaviť ju alebo znovuobjaviť, ak na ňu zabudli. Je to krásne poslanie, podobné poslaniu Jána Krstiteľa: nasmerovať ľudí na Krista, nie na nás, pretože on je cieľ, za ktorým prahne ľudské srdce pri hľadaní radosti a šťastia.

Aj sv. Pavol v dnešnej liturgii uvádza podmienky pre to, aby sme boli ‚misionármi radosti‘: modliť sa bez prestania, neustále vzdávať Bohu vďaky, načúvať jeho Duchu, hľadať dobro a vyhýbať sa zlu (porov. 1 Sol 5,17-22). Ak toto bude náš spôsob života, potom bude môcť dobrá zvesť prísť do mnohých domov a pomôcť ľuďom a rodinám, aby znovu objavili, že v Ježišovi je spása. V ňom môžeme nájsť vnútorný pokoj a silu pre každodenné konfrontovanie sa s rôznymi situáciami života, aj s tými najťažšími a najkomplikovanejšími.

Nikdy nebolo počul o smutnom svätom či smutnej svätej, s tvárou ako na pohrebe. Nikdy to nebolo počuť! To by bolo v rozpore. Kresťan je človek, ktorý má srdce naplnené pokojom, pretože vie svoju radosť hľadať v Pánovi, aj keď prechádza tými najťažšími momentmi života. Mať vieru neznamená, že nebude mať ťažké chvíle, ale že budeme mať silu čeliť im s vedomím, že nie sme sami. A toto je pokoj, ktorý Boh dáva svojim deťom.

S pohľadom upretým k Vianociam, ktoré sú už blízko, nás Cirkev nabáda, aby sme boli svedkami toho, že Ježiš nie je postava z minulosti. On je Božie slovo, ktoré aj naďalej osvetľuje cestu človeka. Jeho gestá, sviatosti, sú prejavom nehy, útechy a lásky Otca ku každému človeku. Panna Mária, «Príčina našej radosti», nech nás vždy robí radostnými v Pánovi, ktorý nás prichádza oslobodiť od mnohých vnútorných i vonkajších pút.

 

13. decembra

Slová pápeža nevidiacim v deň ich patrónky sv. Lucie: Život je na to, aby sa dával

Vatikán 13. decembra - Človek je svetlom do tej miery, v akej je darom pre ostatných. Tieto slová adresoval dnes Svätý Otec nevidiacim a slabozrakým, ktorých prijal na audiencii v deň ich patrónky sv. Lucie. V Klementínskej sále pozdravil napoludnie asi stočlennú skupinu Národnej rady Talianskeho zväzu nevidiacich a slabozrakých. Keďže ide o nenáboženské združenie, pápež František sa v príhovore zameral na ľudské hodnoty, ktoré nám ponúka postava sv. Lucie, panny a mučenice zo 4. storočia. Svätý Otec zdôraznil, že ide o ľudské hodnoty. Lucia ich žila príkladným spôsobom vďaka svojej viere v Krista, avšak sú ponukou pre všetkých:

„Predovšetkým nám Lucia predkladá hodnotu, ktorá je – myslím si – veľmi dôležitá pre vás: odvahu. Bola to mladá žena, bezmocná, ale čelila mučeniu a násilnej smrti s veľkou odvahou, odvahou, ktorá pochádza zo vzkrieseného Krista, s ktorým bola zjednotená, a z Ducha Svätého, ktorý žil v nej. Všetci potrebujeme odvahu čeliť skúškam života. Najmä nevidiaci a zrakovo postihnutí ju potrebujú, aby sa nezavreli do seba, aby nezaujali trpiteľský postoj obete, ale naopak boli otvorení realite, iným, spoločnosti. Aby sa naučili spoznávať a oceniť schopnosti, ktoré Pán dal každému z nich, naozaj všetkým bez rozdielu! Ale to chce odvahu, silu ducha.“

Za ďalšiu hodnotu, ktorú nám ponúka sv. Lucia, označil Svätý Otec skutočnosť, že ona nebola sama, ale patrila k spoločenstvu. V príhovore členom asociácie pápež vyzdvihol asociatívny rozmer života, v dnešnej spoločnosti skutočne nevyhnutný. Radostne sa nasadiť do vytvárania vzťahov, stretávať sa, byť solidárni, zdieľať skúsenosti, spájať sily. Toto všetko tvorí dedičstvo národa.

„Neraz ľudia žijúci s postihnutím alebo znevýhodnením môžu povedať z ich skúsenosti ostatným, že nie sme monády, nie sme stvorení, aby sme sa izolovali, ale aby sme vytvárali vzťahy, dopĺňali sa, pomáhali si, sprevádzali sa, vzájomne sa podporovali. Prítomnosť postihnutých nabáda ostatných utvárať spoločenstvo, dokonca byť spoločenstvom, navzájom sa prijímať s našimi obmedzeniami. Pretože všetci máme schopnosti, ale všetci máme tiež limity!“

Do tretice pápež František poukázal na odkaz Lucie, ktorá nám hovorí, že život je na to, aby sa dával. Hodnota darovania sa je univerzálna, dodal:

„Je to tajomstvo pravého šťastia. Človek sa nerealizuje naplno v tom, čo má, ani v tom, čo robí, realizuje sa v láske, teda v dávaní sa. A toto možno tiež chápať ako tajomstvo mena Lucia: človek je svetlom do tej miery, v akej je darom pre ostatných. A každý človek v skutočnosti je týmto vzácnym darom! Život podľa týchto hodnôt môže aj dnes viesť k nedorozumeniu, je namáhavé ísť proti prúdu, ale to nie je prekvapujúce: svedectvo si stále vyžaduje, aby bolo zaplatené osobne. Dnešná spoločnosť, ktorá veľmi zdôrazňuje osobné práva, riskuje, že zabudne na rozmer komunity a darovania seba samého ostatným. Za toto je ešte stále potrebné zápasiť podľa príkladu a na príhovor sv. Lucie!“

 

12. decembra

Pápež František na sviatok Guadalupskej Panny Márie

Vatikán 12. decembra - Svätý Otec František dnes večer o 18. hodine predsedal sláveniu Eucharistie v Bazilike sv. Petra zo sviatku Panny Márie Guadalupskej. Na slávnosti boli zastúpené najmä latinskoamerické národy, ich veľvyslanci pri Svätej stolici a hojný počet veriacich. Najbližšími koncelebrantmi Svätého Otca boli kardináli z Južnej i Severnej Ameriky: prímas Mexika kardinál Rivera Carrera, arcibiskup brazílskej Aparecidy kardinál Damasceno Assis, arcibiskup Bostonu kardinál Seán Patrick O'Malley, emeritný arcibiskup Santiaga de Chile kardinál Errázuriz Ossa a kanadský kardinál Marc Ouellet.

Liturgické slávenie bolo prenášané televíziou do viacerých krajín. Sprevádzané bolo impozantným hudobným dielom „Misa Criolla“ od argentínskeho skladateľa Ariela Ramíreza, pod taktovkou jeho syna Facunda Ramíreza, v sprievode zboru a orchestra a so sólovým spevom argentínskej sólistky Patricie Sosa. V rámci modlitieb veriacich dnes v Bazilike sv. Petra zaznel aj aztécky jazyk Nahuatl, jeden z množstva domorodých jazykov amerického kontinentu.

Svätý Otec vo svojej homílii, ktorú predniesol po španielsky, vyprosoval pre národy Latinskej Ameriky ochranu ich patrónky, aby ich sprevádzala v ústrety jej Synovi. Keď hovoril o budúcnosti kontinentu, venoval osobitnú pozornosť chudobným a trpiacim nespravodlivosťou.

Sláveniu Eucharistie predchádzala procesia s obrazom patrónky a vlajkami všetkých krajín kontinentu, po ktorej nasledovala modlitba „guadalupského ruženca“ sprevádzaná tradičnými latinskoamerickými piesňami.

Homília pápeža Františka na sviatok Guadalupskej Panny Márie 12. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra.

«Nech ťa chvália, Pane, všetky národy.

Zmiluj sa nad nami a žehnaj nás.

Obráť k nám svoj pohľad, Pane.

Nech celá zem spozná tvoju dobrotu a národy tvoje spásne dielo.

Nech ťa národy radostne ospevujú,

pretože spravodlivo súdiš svet» (porov. Ž 67)

Táto žalmistova modlitba, naliehavá žiadosť o odpustenie a požehnanie kmeňov a národov, a zároveň radostná oslava, pomáha vyjadriť duchovný význam tejto eucharistickej slávnosti. Národy a kmene našej veľkej vlasti, našej veľkej latinskoamerickej vlasti dnes s vďakou a radosťou oslavujú sviatok svojej „patrónky“, Našej Panej z Guadalupe, ktorej úcta sa rozšírila od Aljašky až po Patagóniu. A spoločne s archanjelom Gabrielom a sv. Alžbetou sa dvíha naša synovská modlitba: «Zdravas, Mária, milosti plná, Pán s tebou...» (Lk 1,28).

V tento sviatok Našej Panej z Guadalupe si na prvom mieste vďačne pripomíname jej návštevu a materinskú blízkosť, zaspievame s ňou jej «magnificat» a zveríme jej život nášho ľudu a kontinentálnu misiu Cirkvi.

Keď sa zjavila sv. Juanovi Diegovi v Tepeyac, predstavila sa ako «neporušená a vždy Panna, svätá Mária, Matka pravého Boha» (Nican Mopohua) a naznačila miesto ďalšieho zjavenia. Starostlivo sa ponáhľala objať i nové americké národy, v dramatickom období ich zrodu. Bolo to ako «veľké znamenie, ktoré sa ukázalo na nebi... žena odetá slnkom a pod jej nohami mesiac» (Zjv 12,1), a ktoré v sebe zahŕňa kultúrnu a náboženskú symboliku pôvodných národov a ohlasuje a dáva svojho Syna všetkým tým ďalším novým národom, ktoré vzišli z postupného zmiešania.

Mnohí skákali radosťou a nádejou z tejto jej návštevy a z daru jej Syna a najdokonalejšia Pánova učeníčka sa stala «veľkou misionárkou, ktorá priniesla evanjelium našej Amerike» (Aparecida, 269). Syn najsvätejšej Márie, Nepoškvrnenej v požehnanom stave, sa takto objavuje v počiatkoch dejín nových národov ako «pravý Boh, skrze ktorého všetko žije», ako dobrá zvesť o synovskej dôstojnosti pre všetkých jej obyvateľov. Už viac nik nie je len sluhom, ale všetci sme deťmi toho istého Otca, bratmi navzájom a sluhami v Sluhovi.

Svätá Božia Matka tieto národy navštívila, a chcela s nimi zostať. Zanechala svoj obraz, tajomne vtlačený do «tilmy» (plášťa) svojho posla, aby sme ho mali pred očami a stal sa z neho symbol zmluvy medzi Máriou a týmto ľudom, ktorému dáva dušu a nehu. Na jej príhovor sa kresťanská viera začala stávať čoraz bohatším pokladom duše amerických národov, ktorej vzácnou perlou je Ježiš Kristus: dedičstvo, ktoré sa prenáša a predstavuje až podnes v krste množstva osôb, vo viere, v nádeji a v láske mnohých, vo vzácnej ľudovej nábožnosti a aj v tom americkom étose, ktorý sa prejavuje vo vedomí dôstojnosti ľudskej osoby, v oduševnení za spravodlivosť, v solidarite s najchudobnejšími a trpiacimi, a v nádeji, niekedy aj napriek všetkej beznádeji.

A tak my, ktorí sme dnes tu, môžeme naďalej chváliť Boha za obdivuhodné činy, ktoré vykonal v živote latinskoamerických národov. Boh, vo svojom štýle, «tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým, pokorným a tým, čo majú jednoduché srdce» (porov. Mt 11,25). V obdivuhodných veciach, ktoré Pán uskutočnil v Márii, ona rozpoznáva štýl a spôsob konania svojho Syna v dejinách spásy. Rozvrátením ľudských súdov, zničením modiel moci, bohatstva, úspechu za každú cenu, odmietaním sebestačnosti, pýchy a svetských mesianizmov, ktoré odďaľujú od Boha, Máriin chválospev vyznáva, že Boh má zaľúbenie v zvrhnutí svetských ideológií a hierarchií. Dvíha ponížených, prichádza na pomoc chudobným a maličkým, napĺňa dobrotami, požehnaniami a nádejami tých, ktorí sa spoliehajú na jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie, zatiaľ čo zráža bohatých, mocných a vladárov z ich trónov.

«Magnificat» nás takto vovádza do Blahoslavenstiev, syntézy a prvoradého zákona evanjeliového posolstva. V jeho svetle sa cítime byť pobádaní vyprosovať si milosť, milosť tak veľmi kresťanskú, aby bola budúcnosť Latinskej Ameriky formovaná v prospech chudobných a tých, ktorí trpia, pre ponížených, pre tých, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, pre súcitných, pre tých, ktorí majú čisté srdce, pre tých, ktorí pracujú pre pokoj, pre prenasledovaných pre Kristovo meno, «pretože ich je nebeské kráľovstvo» (porov. Mt 5, 1-11). Nech je to milosť takto sformovanými v prospech tých, ktorých dnes modloslužobný systém kultúry vyraďovania odsúva do kategórie otrokov, predmetov na použitie alebo jednoducho odpadu.

Prosme si o to, aby Latinská Amerika bola «kontinentom nádeje!», aby mohla dúfať v nové modely rozvoja, ktoré zosúladia kresťanskú tradíciu a občiansky rozvoj, spravodlivosť a rovnosť so zmierením, vedecký a technický rozvoj s ľudskou múdrosťou. Plodné utrpenie s radostnou nádejou. Túto nádej je možné uchrániť iba s veľkými dávkami pravdy a lásky, fundamentmi každej reality, revolučnými motormi autentického nového života.

Položme tieto skutočnosti a tieto túžby na oltár ako dar príjemný Bohu. Naliehavo prosme o odpustenie a dôverujúc v jeho milosrdenstvo slávme túto obetu a veľkonočné víťazstvo nášho Pána, Ježiša Krista. On je jediný Pán, «vysloboditeľ» zo všetkých našich zotročení a úbohostí, ktoré vyplývajú z hriechu. On je uholným kameňom dejín a bol veľkým vyradeným. On nás volá, aby sme žili pravý život, ľudskejší život, spoločne ako deti a bratia, otvoriac tak bránu do «novej zeme a nového neba» (Zjv 21,1). Prosme svätú Pannu Máriu, s jej vzývaním podľa Guadalupe – Matka Božia, Kráľovná, moja Pani, moje dievčatko, moja maličká, ako ju nazýval sv. Juan Diego, a všetkými láskyplnými pomenovaniami, ktorými sa na ňu obracia ľudová zbožnosť, prosme ju, aby naďalej sprevádzala, pomáhala a chránila naše národy. A nech vedie za ruku všetky deti, ktoré v tých krajoch putujú v ústrety jej Synovi, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, prítomnému v Cirkvi, v jej sviatostnom charaktere, osobitne v Eucharistii, prítomnému v poklade svojho Slova a učenia, prítomnému vo svätom veriacom Božom ľude, prítomnému v tých, ktorí trpia a v tých, ktorí majú pokorné srdce. A ak nás tento tak odvážny program vystraší, alebo nás ohrozí svetská malodušnosť, nech opäť príde, aby nám prehovorila do srdca a dala nám počuť jej hlas Matky, „mamičky“, „veľkej mamy“: Prečo sa bojíš? Či tu azda nie som ja, ktorá som tvojou matkou?

 

11.decembra

Vo februári bude konzistórium pre kreovanie nových kardinálov

Vatikán 11. decembra – Dnes sa skončilo trojdňové zasadanie Rady kardinálov „C9“, konané – s výnimkou stredy – za účasti Svätého Otca. Informácie o zasadnutiach priniesol na brífingu riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice P. Federico Lombradi SJ. Oznámil tiež predbežný dátum konzistória na kreovanie nových kardinálov, ktorým je 14. a 15. február 2015. Ich mená oznámi Svätý Otec v príhodnom čase, pravdepodobne približne s mesačným predstihom.

Tohtotýždňové zasadanie Rady kardinálov sa sústredilo na úvahy o reforme Rímskej kúrie z predošlého novembrového zasadania. Hovorilo sa aj o reorganizácii niektorých pápežských rád, čo sa týka najmä návrhov združenia oblastí laikov a rodiny a oblastí spravodlivosti a pokoja spolu s charitou. Proces však zatiaľ nevyústil do formálnych rozhodnutí. „Sme v priebehu procesu reformy, ktorý má ešte pred sebou dosť dlhý časový horizont“ – vysvetlil páter Lombardi.

Rada kardinálov sa zaoberala aj posilnením Pápežskej komisie pre ochranu maloletých. Uvažuje sa, že z dôvodu širšieho kultúrneho a cirkevného zastúpenia sa jej momentálny počet deväť rozšíri na približne 18 členov. Počas svojho plenárneho zasadania v dňoch 6.-8. februára by Pápežská komisia pre maloletých mala byť už v plnom rozšírenom počte.

Dnes ráno sa zasadnutie „C9“ venovalo aj postupu reforiem v ekonomickej oblasti. Na rokovaní sa zúčastnil aj vice-koordinátor Ekonomickej rady prof. Zahra, ktorý informoval o jej aktivite.

Ako uviedol páter Lombradi, najbližšie plenárne zasadanie Rady kardinálov „C9“ sa uskutoční od 9. do 11. februára. Jeho výsledky týkajúce sa reformy Rímskej kúrie vzápätí posúdi zhromaždenie celého kardinálskeho zboru na konzistóriu, ktoré sa bude konať v dňoch 12. a 13. februára. Hneď po tom sa uskutoční spomínané konzistórium pre kreovanie nových kardinálov.

 

Pápež účastníkom konferencie OSN o klimatických zmenách: „Ide o veľkú morálnu zodpovednosť“

Vatikán/Peru 11. decembra – Svätý Otec zaslal svoje posolstvo účastníkom konferencie OSN o klíme, ktorá už od 1. decembra prebieha v Lime. Adresoval ho ministrovi životného prostredia Peru Manuelovi Pulgovi Vidalovi, ktorý je zároveň aj predsedom tejto dvojtýždňovej Konferencie zmluvných strán (COP-20) Rámcovej zmluvy OSN o klimatických zmenách. Delegáti zo 195 krajín na tomto v poradí už 20. zasadaní konferencie rokujú o konečnej podobe globálnej dohody o podnebí. Snažia sa o kompromis v dosiahnutí znižovania emisií skleníkových plynov.

Pápež František v posolstve povzbudzuje všetkých účastníkov konferencie k otvorenosti a veľkodušnosti, pretože diskusné témy „majú vplyv na celé ľudstvo, osobitne na tých najchudobnejších a na budúce generácie. Ba viac, ide o veľkú etickú a morálnu zodpovednosť“, zdôraznil Svätý Otec. Ako povedal, nie je bezvýznamné, že sa konferencia odohráva na pobreží, pri ktorom prúdi Humboltov morský prúd, združujúci v symbolickom objatí národy Ameriky, Oceánie a Ázie a ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje klímu celej planéty. „Následky zmien životného prostredia, ktoré je už dramatickým spôsobom možné cítiť v mnohých štátoch, obzvlášť v tých ostrovných v Tichom oceáne, nám pripomínajú vážnosť nedbanlivosti a nečinnosti. Čas na nájdenie globálnych riešení sa míňa. Adekvátne riešenia môžeme nájsť jedine vtedy, ak budeme konať spoločne a jednomyseľne. Efektívny boj proti globálnemu otepľovaniu bude možný jedine prostredníctvom zodpovednej kolektívnej odpovede, ktorá by prekonala partikulárne záujmy a postoje a ktorá by sa rozvíjala nezávisle od politických a ekonomických tlakov. Prostredníctvom kolektívnej odpovede, ktorá by tiež bola schopná prekonať nedôveru a šíriť kultúru solidarity, stretnutia a dialógu; ktorá by bola schopná ukázať zodpovednosť pri ochrane planéty a ľudskej rodiny.“

Svätý Otec všetkých účastníkov konferencie v posolstve povzbudil k dialógu plnému „spravodlivosti, úcty a rovnosti“ a udelil im svoje apoštolské požehnanie.

 

Svätý Otec vo štvrtkovej homílii: Boh nám dáva milosť z lásky, nie za zásluhy

Vatikán 11. decembra - Boh je ako matka, nezištne nás miluje, ale my často chceme kalkulovať s touto milosťou podľa akéhosi duchovného účtovníctva. Túto myšlienku rozviedol Svätý Otec v rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Boh zachraňuje svoj ľud nie na diaľku, ale svojou blízkosťou a nežnosťou. Vychádzajúc z proroka Izaiáša (Iz 41, 13-20) pokračoval v homílii prirovnaním:

„Je veľkolepá tá blízkosť, ktorou sa tu Boh predstavuje ako matka, ako matka, ktorá sa rozpráva so svojím dieťaťom. Keď mama spieva uspávanku svojmu dieťaťu detským hlasom, urobí sa malou ako dieťa, rozpráva hlasom dieťaťa, až sa to zdá smiešne, keď niekto nevie, o čo veľkolepé tam ide. «Neboj sa, červíček Jakub!» Ale koľkokrát hovorí toto matka svojmu dieťaťu hladiac ho? Hľa, urobím z teba mláťačku, ostrú, novú ... urobím ťa veľkým ... A hladí ho a vinie si ho bližšie k sebe. A Boh robí takto. To je Božia nežnosť. Je nám tak nablízku, že to vyjadruje nehou, nežnosťou matky.“

Boh nás miluje nezištne, ako matka svoje dieťa, zopakoval Svätý Otec. A dieťa sa nechá milovať: Je to Božia milosť. „Ale my mnohokrát, aby sme mali istotu, chceme riadiť túto milosť“ a „v histórii, ako aj v našom živote sme v pokušení obchodovať s milosťou,“ považujúc ju „za tovar alebo za niečo kontrolovateľné“. Azda hovoríme sami sebe: „Ale ja mám veľa milosti“, alebo: „Mám dušu čistú, som v milosti“:

„A tak táto pravda Božej blízkosti, taká krásna, skĺzava do duchovného účtovníctva: ‚Nie, ja toto robím preto, že mi to dá 300 dní milosti ... Ja robím tamto preto, že to mi dá toto, a tak akumulujem milosť‘. Ale čo je milosť? Tovar? Podľa tohto sa zdá, že áno. V histórii táto blízkosť Boha k jeho ľudu bola zradená pre tento náš sebecký postoj, chcieť riadiť milosť, obchodovať s ňou.“

Pápež pripomína skupiny z Ježišových čias, ktoré chceli dohliadať na milosť: farizeji, zotročujúci mnohými zákonmi, ktoré kládli „na plecia ľudí“. Saduceji s ich politickými kompromismi. Eséni, dobrí, veľmi dobrí, ale mali veľa strachu, neriskovali a skončili izolovaním sa vo svojich kláštoroch. Zelóti, pre ktorých Božia milosť bola „vojnou oslobodenia“, iný spôsob manipulovania milosťou.

„Božia milosť je niečo iné: je to blízkosť, to je nežnosť. Toto pravidlo platí vždy. Ak vo svojom vzťahu k Pánovi nepociťuješ, že ťa nežne miluje, ešte ti niečo chýba, ešte si nepochopil, čo je milosť, ešte si neprijal milosť, ktorá je touto blízkosťou.“ Pápež František spomína jednu spoveď spred mnohých rokov, keď sa istá žena trápila nad platnosťou omše, alebo inak, ako vnímať prikázanie o účasti na nedeľnej omši v sobotu večer kvôli svadbe, keď sú tam iné čítania ako v nedeľu. Toto je jeho odpoveď: „Ale, pani, Pán vás miluje, veľmi vás miluje. Išla tam, prijala sväté prijímanie, bola s Ježišom... Áno, neboj sa, Pán nie je obchodník, Pán miluje, je náš blízky“:

„A sv. Pavol reaguje veľmi rázne proti tejto spiritualite zákona. ‚Som spravodlivý, keď robím toto, toto, a tamto. Ak to nerobím, nie som spravodlivý.‘ Ale ty si spravodlivý preto, že sa Boh priblížil k tebe, pretože Boh ťa pohladil, pretože Boh sa ti nežne prihovára týmito krásnymi vecami: to je naša spravodlivosť, táto blízkosť Boha, táto neha, táto láska. Aj riskujúc, že sa ti to bude zdať smiešne, náš Boh je taký dobrý. Keby sme mali odvahu otvoriť svoje srdce tejto nežnosti Boha, koľko duchovnej slobody by sme mali! Koľko! Dnes, keď budete mať doma trochu času, zoberte si do rúk Bibliu: Izaiáš, kapitola 41., verš 13-20, sedem veršov. A prečítajte si to. Táto nežnosť Boha, Boha, ktorý každému z nás spieva uspávanku ako matka.“