Príhovory od 9. 11. 2013 do 23. 1. 2014

Sv. Otec 23. januára

  • Vytlačiť

Pápež vo štvrtkovej homílii: Pozor na žiarlivosť a závisť

Vatikán 23. januára 2014 – Kresťania majú zatvárať dvere pred žiarlivosťou, závisťou a ohováraním, ktoré rozdeľujú a ničia naše komunity. K tomuto nás v šiestom dni týždňa modlitieb za jednotu kresťanov nabáda pápež František v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Vyšiel z prvého čítania dňa (1Sam 18, 6-9; 19, 1-7), ktoré hovorí o víťazstve Izraelitov nad Filištíncami vďaka odvahe mladého Dávida.

Radosť z víťazstva sa čoskoro mení na smútok a žiarlivosť kráľa Saula, keď vidí ženy, ktoré chvália Dávida, že zabil Goliáša. Takže veľká výhra – poznamenal Svätý Otec – začína byť porážkou v kráľovom srdci, do ktorého sa zavŕtal, ako sa to stalo v prípade Kaina, „červ žiarlivosti a závisti“. A rovnako ako u Kaina a Ábela, kráľ sa rozhodne Dávida zabiť. „To spôsobuje žiarlivosť v našich srdciach, vzbudzuje zlú úzkosť, ktorá neznáša, že brat alebo sestra má niečo, čo ja nemám.“ Saul „namiesto toho, aby rovnako ako izraelské ženy chválil Boha za toto víťazstvo, sa radšej utiahol do seba, ľutoval sám seba“ a „nechal kvasiť svoje pocity v šťave horkosti“.

„Žiarlivosť vedie k vražde. Závisť vedie k vražde. Boli to práve tieto dvere, dvere závisti, cez ktoré diabol vstúpil do sveta. Biblia hovorí: «Pre závisť diabla prišlo do sveta zlo.» Žiarlivosť a závisť otvárajú dvere všetkým zlým veciam a tiež rozdeľujú komunity. Keď kresťanská komunita alebo niektorí jej členovia trpia závisťou a žiarlivosťou, skončí v rozdelení – jedni proti druhým. A to je silný jed. Je to jed, ktorý nájdeme na prvej stránke Biblie u Kaina.“

V srdci človeka, keď je zasiahnuté žiarlivosťou a závisťou, dochádza k dvom veciam: k zatrpknutosti a k ohováraniu.

„Závistlivý človek, človek žiarlivý, je zatrpknutý: nemôže spievať, nemôže chváliť, nevie, čo je radosť, vždy sa pozerá na to, ‚čo ten má, a ja nemám‘. A to vedie k zatrpknutosti, horkosti, ktorá sa šíri po celej komunite. Títo ľudia sú rozsievačmi horkosti. A druhým postojom, ktorý prináša žiarlivosť a závisť, je ohováranie. Pretože netoleruje, že tamten niečo má, riešením je ponížiť toho druhého, aby som ja bol trochu povýšený. Nástrojom na to je ohováranie. Skúmajte a uvidíte, že v pozadí ohovárania je vždy žiarlivosť a závisť. A ohováranie rozdeľuje komunitu, rozbíja komunitu. Sú to zbrane diabla.“

„Koľko krásnych kresťanských komunít“ – pokračoval Svätý Otec – dobre napredovalo, ale potom do jedného z ich členov vošiel červ žiarlivosti a závisti, s tým smútok, neľúbosť srdca a ohováranie. „Osoba, ktorá je pod vplyvom závisti a žiarlivosti, zabíja“, ako hovorí apoštol Ján: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ Závisť a žiarlivosť začne nenávidieť brata.

Svätý Otec uzavrel dnešnú homíliu slovami: „Dnes v tejto svätej omši sa modlime za naše kresťanské komunity, aby to semienko žiarlivosti nebolo medzi nás zasiate, aby v našom srdci, v srdci našich komunít nezaujala miesto závisť, aby sme tak mohli napredovať a chváliť Pána, chváliť Pána s radosťou. Je to veľká milosť, milosť neupadnúť do smútku, do rozčuľovania sa, do žiarlivosti a závisti.“

 

 

22. januára

Svätý Otec František poslal pozdrav jubilantovi kardinálovi Korcovi

Vatikán 22. januára. Svätý Otec František poslal pozdrav jubilantovi kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi. Prinášame ho v plnom znení:

Jeho Eminencii ctihodnému pánovi kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi, emeritnému nitrianskemu biskupovi zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie, ďakujúc Bohu za 90 rokov jeho života, za pevné svedectvo viery v ťažkých rokoch i za dušpastierske a literárne dielo ctihodného jubilanta; s vrúcnymi želaniami hojnosti Božích milostí, dobrého zdravia, neustálej sviežosti a radosti ducha i ľudskej dobroprajnosti.

Franciscus

Vatikán 17. januára 2014

 

Generálna audiencia pápeža Františka: „Kristovo meno vytvára jednotu, nie rozdelenie“

Vatikán 22. januára - Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra, ktorá sa napriek daždivému počasiu konala za bohatej účasti veriacich, sa Svätý Otec v katechéze zameral na tému jednoty kresťanov. Na záver audiencie opätovne apeloval na dôsledné vyriešenie krízy v Sýrii, v súvislosti s práve prebiehajúcou mierovou konferenciou Ženeva-2. Medzi pútnikmi bola aj početná skupina študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského z Bratislavy. Nasleduje plné znenie katechézy pápeža Františka:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú sobotu začal Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa ukončí na budúcu sobotu, vo sviatok Obrátenia sv. apoštola Pavla. Táto výnimočne vzácna duchovná iniciatíva spája kresťanské spoločenstvá už viac ako sto rokov. Je časom venovaným modlitbe za jednotu všetkých pokrstených podľa Kristovej vôle: «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Každoročne niektorá z ekumenických skupín z určitej časti sveta pod vedením Ekumenickej rady cirkví a Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov navrhne tému a pripraví podnety pre Týždeň modlitieb. Tohtoročné impulzy prichádzajú od cirkví a cirkevných spoločenstiev Kanady a vzťahujú sa na otázku, ktorou sa sv. Pavol obrátil na kresťanov v Korinte: „Je Kristus rozdelený?“ (1 Kor 1,13).

Isteže Kristus nie je rozdelený. Musíme však úprimne a s bolesťou uznať, že naše spoločenstvá neprestajne prežívajú rozdelenia, ktoré sú pohoršením. Rozdelenie medzi kresťanmi je pohoršenie! Niet na to iného slova: pohoršenie! «Každý z vás – písal Apoštol – hovorí: „Ja som Pavlov”, „Ja Apollov“, „Ja zasa Kéfasov“, „A ja Kristov“» (1 Kor 1,12). Ani tých, ktorí vyznávali Krista ako svoju hlavu Pavol nepochválil, keďže používali Kristovo meno na oddelenie sa od iných vo vnútri kresťanského spoločenstva. Avšak Kristovo meno vytvára jednotu, a nie rozdelenie! Prišiel, aby nás navzájom spojil, nie rozdelil. Krst a kríž sú ústredné prvky kresťanského učeníctva, ktoré máme spoločné. Rozdelenia naopak oslabujú dôveryhodnosť a účinnosť nášho evanjelizačného úsilia a hrozí, že vyprázdnia Kristov kríž z jeho moci (porov. 1 Kor 1,17).

Pavol vyčíta Korinťanom ich spory, zároveň však vzdáva Pánovi vďaky «pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní» (1 Kor 1,4-5). Tieto Pavlove slová nie sú jednoduchou formalitou, ale sú znakom toho, že Pavol pozerá predovšetkým na dary, ktoré Boh udelil spoločenstvu a úprimne sa z toho teší. Tento Apoštolov postoj je povzbudením pre nás a každú kresťanskú komunitu, aby sme s radosťou uznali Božie dary, ktoré sú prítomné v iných spoločenstvách. Napriek bolesti z rozdelení, ktoré žiaľ ešte pretrvávajú, prijmime Pavlove slová ako pozvanie úprimne sa tešiť z milostí, ktoré Boh udeľuje iným kresťanom. Máme ten istý krst, toho istého Ducha Svätého, ktorý nám dal tieto milosti, uznajme ich a radujme sa z nich.

Je pekné uznať milosť, ktorou nás Boh požehnáva, ba ešte viac, objaviť v iných kresťanoch niečo, čo potrebujeme, niečo, čo by sme mohli prijať ako dar od našich bratov a sestier. Kanadská skupina, ktorá pripravila podnety na tento Týždeň modlitieb nepovzbudzuje spoločenstvá premýšľať na tým, čo by mohli dať svojim blížnym kresťanom, ale pobáda ich k stretnutiu, aby pochopili, čo môže každé spoločenstvo z času na čas získať od tých druhých. Toto si však žiada niečo navyše. Vyžaduje si to mnoho modlitby, žiada si to pokoru, reflexiu a neprestajné obrátenie. Poďme vpred po tejto ceste s modlitbou za jednotu kresťanov, aby toto pohoršenie vymizlo a nebolo už viac medzi nami. Ďakujem.“

Po pozdravoch adresovaných jednotlivým jazykovým skupinám pútnikov pápež František apeloval na srdcia všetkých účastníkov mierového stretnutia v Ženeve týmito slovami:

„Dnes sa v Montreux vo Švajčiarsku otvára medzinárodná konferencia na podporu mieru v Sýrii, po ktorej budú nasledovať rokovania, ktoré sa budú konať v Ženeve od 24. januára. Modlím sa, aby sa Pán dotkol sŕdc všetkých, aby sa usilovali iba o väčšie dobro tak veľmi skúšaného sýrskeho ľudu a nešetrili úsilím pre nevyhnutné dosiahnutie zastavenia násilností a nakoniec aj konfliktu, ktorý už spôsobil tak veľa utrpenia. Prajem drahému sýrskemu národu rozhodnú cestu zmierenia, svornosti a rekonštrukcie za účasti všetkých obyvateľov, kde každý bude môcť nachádzať v tom druhom nie nepriateľa, ani konkurenta, ale brata, ktorého prijme a objíme.“

Na záver po spoločnej modlitbe Otče náš pápež udelil prítomným apoštolské požehnanie.

 

 

21. januára

Nenechajte si ukradnúť nádej, neostávajte na polceste – pápež mladým v talianskej farnosti

Ako môžu mladí pomáhať pri obnove Cirkvi a urobiť ju radostnejšou a misijnou, či ako spoznať Božiu vôľu v živote? Aj na to sa pýtali pápeža Františka mladí z farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v centre Ríma, ktorú navštívil v nedeľu 19. januára. Dokopy osem otázok mu predniesli počas stretnutia, ktoré sa odohralo po svätej omši.

Dialóg s dvesto mladými sa niesol v priateľskej atmosfére, pričom pápežovi Františkovi nechýbal ani jeho povestný zmysel pre humor. Na otázku, ako sa u neho zrodila jeho láska k Bohu, pápež zareagoval: „Cítim sa v tomto smere trochu nevďačným, pretože ho neľúbim tak, ako by mal byť milovaný, milujem Boha tak, ako môžem. Ale som si istý, že on ma miluje viac, miluje ma, a toto ma teší. Táto istota: on ma miluje. On ma miloval skôr, on ma očakával skôr, on so mnou kráča, on vie, čo cítim, on ma miluje ako prvý.“

Mladých rovnako zaujímalo, či si pápež spomína na nejaké stretnutie, ktoré zmenilo jeho život, a ktoré nosí v srdci. Svätý Otec hovoril o svojom stretnutí s Ježišom, keď ako 17-ročný pocítil jeho volanie a to, že sa chce stať kňazom. Mladým tak okrem iného povedal: „Keď cítiš, že je tu niečo nové, niečo, čo tu predtým nebolo, že sa ťa Pán dotýka, počúvaj ho! Pretože je to Pán, ktorý ťa volá.“ Následne ponúkol ako príklad mladého Samuela zo Svätého písma, keď hovorí: „Zatiaľ čo spal, cítil, že ho volajú. Myslel si, že ho asi volá kňaz, ktorému slúžil, ktorý bol starý. A potom si uvedomil, že to bol Pán. Pán volá cez okolnosti, udalosti, dejiny, ale klope na dvere. Buďte pozorní, keď klopú na dvere vášho srdca... Dávaj si pozor na to, čo sa deje v tvojom srdci. Že je moje srdce cestou, cez ktorú prechádza všetko bez toho, aby som si to všimol? Tak toto nie je dobré. Naučil som sa rozumieť a spoznávať, čo sa deje v mojom srdci, toto je prvý krok. A potom zistíš, že je to možno Pán, ktorý prechádza a klope na dvere.“

Pomôcť obnoviť Cirkev a spraviť ju radostnejšou a misijnou – aj taká je túžba mladých z farnosti, ktorú spravujú saleziáni. Pápeža Františka sa preto opýtali, čo pre to môžu urobiť a čo sa od nich očakáva. Svätý Otec pripomenul slová dávnych teológov o tom, že Cirkev musí byť obnovovaná neustále. Neznamená to však dať jej nový náter, ale obnoviť ju zvnútra, a položiť si otázku „čo robím preto, aby bola Cirkev vernejšia svojmu poslaniu?“. Hovoril tak aj o nadšení mladých a zopakoval výzvu, aby boli „hluční“, ktorú im adresoval ešte v Riu de Janeiro. „Brať veci vážne neznamená, že sa hráme na vážnych. Znamená to radosť, modlitbu, hľadanie Pána, čítanie Božieho slova, oslavovanie... Toto je kresťanská vážnosť. Mladý, ktorý sa nesmeje, mladý, ktorý nenarobí aspoň trochu hluku, zostarol príliš skoro,“ povedal Svätý Otec.

„V živote objavíš cestu iba vtedy, ak budeš kráčať.“ Takto znela odpoveď pápeža na otázku, ako možno spoznať povolanie v živote, Božiu vôľu. „Keď budeš sedieť doma, nikdy cestu nenájdeš. Musíš vyjsť zo seba samého a začať kráčať. Pán ti na ceste povie, kde ťa chce mať, kde chce, aby si bol,“ povedal. Pod slovom „doma“ mal na mysli egoizmus a pohodlie. Ak sa človek vydá touto cestou, bude pracovať pre seba samého, pre svoju budúcnosť, pre to, aby mal peniaze, získal ďalšiu pozíciu... Svätý Otec tiež upozornil, že kráčať životom nie je jednoduché, a ide tiež o cestu plnú chýb. „Horšie sú však chyby tých, ktorí ostávajú zatvorení. Človek, ktorý je uzatvorený, komunita, ktorá sa uzatvára, ochorie z tohto uzavretia. Videli ste sály či izby, ktoré boli mesiace zatvorené? Keď ich otvoríte, cítite vlhkosť, zatuchlinu... taká je aj duša tých, ktorí sa uzatvárajú,“ povedal pápež František. Mladých preto varoval: „Nemajte strach: toto platí. Ale nemôžem vám povedať: nepocítite strach. Strach príde, je ho cítiť. Buďte odvážni a choďte vpred. Ale neobávajte sa toho, že budete mať strach, pretože strach príde!“ Svätý Otec mladých povzbudil, aby odvážne žili evanjeliom a kráčali proti prúdu. Proti tomu, čo súčasný svet ponúka, a teda egoizmu, konzumizmu, hedonizmu.

Súčasnú ekonomickú krízu a s ňou súvisiaci nedostatok práce pociťujú aj mladí, pápežovi preto položili otázku, čo by urobil v ich prípade, a teda, ak by si nemohol nájsť prácu. Zaujímalo ich, či by emigroval alebo sa uspokojil s priemernou prácou. Odpoveď na túto otázku Svätý Otec označil za nemožnú, a to nie preto, o čom táto otázka hovorí, ale akým spôsobom je kladená. „Nikdy nemožno rozhodovať o veci imaginárnej či futuristickej. Boh sa nachádza tu, v súčasnosti. (...) Boh nie je futuristický, nikdy. Toto sú ilúzie diabla. Boh je vždy tu v prítomnosti. Môžeme však povedať: Boh je v minulosti, ako pamäť. Je dôležité spomínať na minulosť, a preto je dôležité hovoriť so staršími!“ Pápež síce dodal, že Boh sa nachádza v budúcnosti v podobe prisľúbenia pomoci, no klásť si takéto podmienky podľa neho nenapomáha duchovnému životu. Mladých preto poprosil, aby si kládli otázky v súvislosti s prítomnosťou, a takto sa potom nikdy nezmýlia.

Ako môže mladý človek otvoriť svoje srdce a nechať sa milovať Bohom a ľuďmi, keď sa jeho srdce uzavrelo v dôsledku predošlých zranení a skúseností? „Je to zložitá otázka,“ odpovedá pápež, „pretože ak niekto začína premýšľať o svojom živote, a tak trochu si ujasňovať svoj život, nachádza zranenia, ťažkosti, mnoho skrytých rán.“ Mladých povzbudil, aby sa tieto svoje rany v živote nebáli pomenovať. Ako návod ponúkol rozhovor: s duchovným otcom a sestrou, laikom, niekým, kto môže pomôcť a vie poradiť. „Dať mená svojim zraneniam, svojim modrinám,“ upozorňuje pápež František. „Srdce zaznamenáva všetko, a aby sa ubránilo ďalšiemu zraneniu, zatvára sa. Rany sa liečia s jasnosťou, a v prvom rade je potrebné ich pomenovať: s nehou a odovzdajúc sa láske. Toto je cesta. A takto môžem ja milovať a hľadať niekoho, kto je možno ešte viac zranený než ja. Všetci máme zranenia, všetci. Musíme dovoliť, aby ich život, Pán, bratia, sestry, spoločenstvo vyliečili. Toto otvára srdce, a tak sa netreba báť kráčať napred. Pri tejto téme dnes rád uvažujem nad Cirkvou, ako nad poľnou nemocnicou: je mnoho zranených ľudí, ktorých sme zranili aj my katolíci. Naším možno príliš klerikálnym prístupom, alebo neviem... ale sú zranení nami, nedostatočnosťou nášho svedectva. Dnes je Cirkev, aspoň si to tak myslím, hoci je to trochu prehnané, ako poľná nemocnica: po bitke ideš do poľnej nemocnice a nachádzaš tam mnoho zranených ľudí. Nepýtaš sa ich však: «Povedz mi, aká je hladina tvojho cholesterolu?» Ideš a liečiš zranenia a až potom, keď je zranenie vyliečené, sa ich budeš pýtať na hladinu cholesterolu. Je to jasné? Liečiť zranenia a dať si liečiť zranenia druhými.“

„Buďte v radosti a nenechajte si ukradnúť nádej,“ zaznelo neraz zo strany pápeža Františka. Mladí tentokrát žiadali pápeža o návod, ako prekonať pokušenie vzdať sa nádeje. Svätý Otec hovoril o potrebe osobitnej starostlivosti v tejto veci, keďže žijeme v dobe, keď si človek môže kúpiť sklamanie takmer všade. „Opatrovať nádej v najtemnejších hodinách, v ťažkých chvíľach nie je jednoduché. Kto ťa okráda o nádej? Ten, kto ti hovorí: «Ale choď, nepozeraj tak dopredu, ber si teraz: vytvor si šťastie teraz. Ďalej už nechoď, si unavený.» Toto je živá skúsenosť, je to tak? Kráčame životnou cestou, ale niekto nájde pekný hotel a ostane v ňom po celý život a viac už nekráča. Koľko ľudí ostáva na polceste. Preto, keď vám hovorím «nenechajte si ukradnúť nádej», myslím tým: neostávajte na polceste. Práve preto potom nachádzate štyridsať či päťdesiatročných ľudí, ktorí majú srdce lepšie pripravené ísť na pohreb, než na oslavu! Skutočne! Ale takýchto nenájde len medzi nimi, ale tiež medzi mladými, ktorí majú svoje srdce pripravené skôr na pohreb, než na slávnosť. Je to pokušenie, však? Pokušenie, ktoré hovorí: «Žiadne nádeje, všetko je to zajedno... Vezmeme si, čo práve potrebujeme a život ide ďalej.» To je to, čo mám však na mysli, keď hovorím: nenechajte si ukradnúť nádej.“ Svätý Otec tak opätovne pripomenul potrebu stavať na veľkých ideáloch, na túžbe a širokom srdci. „Keď sa vydávaš touto cestou s nádejou, ktorá nikdy nesklame, touto túžbou si rozširuješ srdce. Toto je pekná práca pre mladých,“ povedal pápež František.

 

 

Pápež v utorkovej homílii: Chráňme si našu malosť

Vatikán 21. januára 2014 - Chráňme si našu malosť, aby sme mohli viesť dialóg s Pánom. K tomu nás vyzval pápež František počas dnešnej rannej eucharistie v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že Pán má s nami osobný vzťah, nikdy to nie je dialóg s masou ľudí. Pán si stále vyberá tých maličkých, slabých, pretože zhliada na našu poníženosť. Svätý Otec zameral svoju homíliu na spojenie Pán a maličkí. „On je Pán a jeho ľud má meno“, teda nejde o „dialóg medzi tým, kto má moc a masou“.

„V národe má každý svoje miesto. Pán sa nikdy neprihovára k ľuďom ako k mase, nikdy. Vždy hovorí osobne, požívajúc mená. Vyberá si osobne. Príbeh o stvorení nám ukazuje, že je to ten istý Pán, ktorý vlastnými rukami utvára človeka a dáva mu meno: ‚Budeš sa volať Adam‘. Takto sa začína vzťah medzi Bohom a osobou. A ešte jedna vec je tam, vzťah medzi Bohom a nami malými: Boh je veľký a my sme malí. Keď si Boh má vybrať medzi osobami, aj v prípade jeho vlastného ľudu, rozhodne sa vždy pre maličkých.“

Boh si vyvolil svoj ľud, pretože je „najmenší“, nemá nijakú moc popri iných národoch. Išlo naozaj o „dialóg medzi Bohom a ľudskou malosťou“. Aj Mária povie: „Pán zhliadol na moju poníženosť“. Pán si vyvolil maličkých. V dnešnom prvom čítaní (1Sam 16, 1-13), poznamenal Svätý Otec, „jasne vidíme tento postoj Pána. Prorok Samuel stojí pred najstarším synom Izaiho a myslí si, že on je pomazaný, pretože bol vysokým, veľkým človekom. Ale Pán mu povie: „Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy” a dodáva: „Tohoto som si nevybral, pretože nezáleží na tom, čo vidí človek.“ Naozaj, zopakoval pápež, „človek vidí iba vonkajšok, ale Boh pozerá do srdca“. Pán si vyberá podľa svojich kritérií. A volí si „slabých a pokorných, aby zahanbil mocných na zemi. Na koniec si teda Pán vyberá Dávida, najmenšieho, „s ktorým otec ani nerátal“. „Nebol doma“, bol „strážiť ovce“. Napriek tomu práve Dávid bol vyvolený.

„Každý z nás bol v krste vyvolený Pánom. Všetci sme vyvolení. Vybral si nás jedného po druhom. On nám dal meno a pozerá sa na nás. Vedie s nami dialóg, pretože takto miluje Pán. Aj Dávid, keď sa potom stal kráľom, pochybil. Možno urobil veľa chýb, Biblia nám hovorí o dvoch veľkých chybách, o dvoch ťažkých previneniach. A čo urobil Dávid potom? Pokoril sa. Vrátil sa späť k svojej malosti a povedal: ‚Som hriešnik‘. Prosil o odpustenie a činil pokánie.“

Po druhom hriechu povedal Dávid Pánovi: „Mňa potrestaj, nie ľud. Ľudia nie sú na vine, ja som vinný.“ Dávid „chránil svoju malosť cez pokánie, modlitbu, cez slzy“ – pripomenul Svätý Otec. „Uvažujúc o týchto veciach, o tomto dialógu medzi Pánom a našou malosťou sa pýtam, v čom spočíva táto kresťanská vernosť“.

„Kresťanská vernosť, naša vernosť znamená jednoducho chrániť našu malosť, aby sme mohli komunikovať s Bohom. Chráňme si našu malosť. Preto sú pokora, miernosť, trpezlivosť také dôležité v kresťanskom živote, pretože chránia malosť, na ktorú sa Pán rád pozerá. Tak bude vždy existovať dialóg medzi našou malosťou a veľkosťou Pána. Nech nám Pán, na príhovor svätého Dávida a na príhovor Panny Márie, ktorá radostne spievala Bohu, pretože zhliadol na jej pokoru, dá milosť, aby sme si uchovali našu malosť pred ním.“

 

 

20. januára

Homília pápeža Františka: Kresťanská sloboda v poslušnosti Božiemu slovu

 

Kresťanská sloboda spočíva „v poslušnosti Božiemu slovu“, povedal Svätý Otec v rannej homílii 20. januára 2014 v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že máme byť vždy pripravení prijať „novosť“ evanjelia a „Božie prekvapenia“. Na úvod pripomenul, že „Božie slovo je živé a účinné, rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ Vzápätí zdôraznil, že na prijatie Božieho slova musíme mať postoj „poslušnosti“. Skonštatoval, že „Božie slovo je živé a preto prichádza a hovorí to, čo chce povedať, nie to, čo očakávam, že povie, alebo v čo dúfam, že povie.“ Je to slovo „slobodné“. A je aj „prekvapením, pretože náš Boh je Bohom prekvapení.“ Je „novosťou“:

„Evanjelium je novosť. Božie zjavenie je novosť. Náš Boh je Bohom, ktorý vždy robí nové veci a žiada od nás túto poslušnosť voči jeho novosti. V evanjeliu je Ježiš v tomto jasný, je veľmi jasný: nové víno do nových mechov. Víno prináša Boh, ale treba ho prijať s touto otvorenosťou voči novosti. A toto sa nazýva poslušnosť. Môžeme sa spytovať: som poslušný Božiemu slovu alebo robím vždy to, o čom som presvedčený, že je to Božie slovo? Alebo nechávam Božie slovo prejsť cez destilátor, až nakoniec je výsledkom niečo odlišné ako to, čo chce Boh, aby som robil?“

Ak konám takto, „skončím ako tá záplata z novej látky na starom odeve, takže diera bude ešte väčšia.“ Po tomto poukaze na obraz z evanjeliového čítania (Mk 2,18-22) dal pápež František do pozornosti skutočnosť, že „prispôsobenie sa Božiemu slovu, aby sme ho mohli prijať“ je „dôsledne asketickým postojom“.

„Keď chcem nejaké zariadenie napojiť na elektrický zdroj a nejde to, hľadám vhodný adaptér. Musíme sa vždy snažiť adaptovať, prispôsobiť sa tejto novosti Božieho slova, byť otvorenými pre novosť. Saul, ozajstný Boží vyvolený, Boží pomazaný, už zabudol na to, že Boh je prekvapením a novotou. Zabudol, uzatvoril sa do svojich myšlienok, do svojich schém, a takto argumentoval po ľudsky.“

V súvise s prvým čítaním (1 Sam 15,16-23) pápež František ďalej pripomenul, že v Saulovej dobe, keď niekto vyhral boj, vzal si korisť a čiastku z nej použil na vykonanie obety. „Tento krásny dobytok bude pre Pána“, vraví Saul. No pápež vysvetľuje, že Saul „argumentoval svojim myslením, svojím srdcom, uzavretým vo zvyklostiach“, zatiaľ čo „náš Boh nie je Bohom zvyklostí: je Bohom prekvapení“. Saul „nebol poslušný voči Božiemu slovu, nedal sa viesť Božím slovom.“ A Samuel ho práve za to karhá, „dáva mu pocítiť, že neuposlúchol, nezachoval sa ako služobník, ale ako pán. Zmocnil sa Božieho slova.“ Ako ďalej pokračoval Svätý Otec, „Rebélia, neposlušnosť voči Božiemu slovu je hriechom uchyľovania sa k modlám“. A ďalej dodal: „Hlavatosť, neposlušnosť spočívajúca v konaní čo chceš ty a nie čo chce Boh, je hriechom modloslužby.“ A toto nás „núti premýšľať nad tým, čo je to kresťanská sloboda, čo je to kresťanská poslušnosť.“

 

„Kresťanská sloboda a kresťanská poslušnosť znamenajú podvoliť sa Božiemu slovu, mať odvahu stať sa novými mechmi pre víno, ktoré prichádza neustále. Mať túto odvahu vždy rozlišovať: vravím rozlišovať, nie relativizovať. Vždy rozlišovať, čo Duch koná v mojom srdci, čo v mojom srdci Duch chce, kam ma Duch v mojom srdci vedie, a poslúchať. Rozlišovať a poslúchať. Vyprosujme si dnes milosť poslušnosti Božiemu slovu, tomu slovu, ktoré je vždy živé a účinné, ktoré rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“

 

 

 

19. januára

Kresťan je ako pohostinné mesto, nie zabarikádovaná pevnosť

Vatikán 19. januára. Námestie sv. Petra vo Vatikáne sa dnes predpoludním zaplnilo najmä veriacimi etnických komunít mesta Ríma. Katolícka cirkev už po stý raz slávi druhú nedeľu v období cez rok ako Svetový deň migrantov, ktorý ustanovil pápež Benedikt XV. na začiatku prvej svetovej vojny. Pred námestím pápež predniesol tento príhovor:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Sviatkom Pánovho krstu, ktorý sme slávili minulú nedeľu, sme vstúpili do liturgického obdobia nazývaného „obdobie cez rok“. V túto Druhú nedeľu nám evanjelium predstavuje scénu Ježišovho stretnutia s Jánom Krstiteľom pri rieke Jordán. Rozpráva nám o tom očitý svedok, Ján Evanjelista, ktorý prv než sa stal Ježišovým učeníkom bol učeníkom Krstiteľovým, spolu s bratom Jakubom, so Šimonom a Andrejom, všetko to boli rybári. Ján Krstiteľ teda spozoruje Ježiša, ako prechádza dopredu zástupu a inšpirovaný zhora v ňom rozoznáva Božieho vyslanca, a preto ukáže na neho s týmito slovami: «Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» (Jn 1,29).

Sloveso, ktoré je preložené ako „snímať“, sňať hriech, znamená doslova „odbremeniť“, „vziať na seba“. Ježiš prišiel na svet s jasným poslaním: oslobodiť ho z otroctva hriechu, na seba naložiť viny ľudstva. Akým spôsobom? Láskou. Niet iného spôsobu ako zvíťaziť nad zlom a nad hriechom, ak nie láskou, ktorá pobáda k darovaniu vlastného života pre druhých. Vo svedectve Jána Krstiteľa má Ježiš črty Pánovho služobníka, ktorý «niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil» (Iz 53,4), až tak, že zomrel na kríži. On je pravým veľkonočným baránkom, ktorý sa ponára do rieky nášho hriechu, aby nás očistil.

Krstiteľ vidí pred sebou muža, ktorý sa stavia do radu s hriešnikmi, aby sa dal pokrstiť, hoci to nepotreboval. Človek, ktorého Boh poslal na svet ako obetovaného baránka. V Novej zmluve sa pojem „baránok“ opakuje viackrát a vždy sa vzťahuje na Ježiša. Tento obraz baránka môže byť zarážajúci, veď zviera, ktoré sa zaiste nevyznačuje silou či mohutnosťou si nakladá na vlastné plecia záťaž, ktorá je taká zdrcujúca. Nesmiernu váhu zloby sníma a odnáša slabá a krehká bytosť, symbol poslušnosti, podvolenia sa a neobraňujúcej sa lásky, ktorá speje až k sebaobetovaniu. Baránok nie je panovačný, ale je poslušný; nie je agresívny, ale pokojamilovný; necerí pazúry a zuby ako reakciu na akýkoľvek útok, ale ho znáša a je poddajný. A taký je Ježiš! Takýto je Ježiš, ako baránok.

Čo znamená pre Cirkev, pre nás dnes, byť učeníkmi Ježiša – Božieho Baránka? Znamená to postaviť na miesto zloby nevinnosť, na miesto sily lásku, na miesto pýchy poníženosť, na miesto slávy službu. A to dá poriadne zabrať! My kresťania musíme robiť toto: na miesto zloby dať nevinnosť, na miesto sily lásku, na miesto pýchy poníženosť, na miesto slávy službu. Byť učeníkmi Baránka znamená nežiť ako nejaká zabarikádovaná pevnosť, ale ako mesto postavené na návrší, otvorené, pohostinné a solidárne. To znamená nezaujímať postoje uzatvárania sa, ale ponúkať evanjelium všetkým, vydávajúc svedectvo naším životom, že nasledovaním Ježiša sa stávame slobodnejšími a radostnejšími.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Petrov nástupca udelil prítomným apoštolské požehnanie. Pred záverečnými pozdravmi adresovanými jednotlivým skupinám pútnikov pápež venoval hlavnú pozornosť aktuálnemu Svetovému dňu migrantov a utečencov:

„Drahí bratia a sestry, dnes slávime Svetový deň migrantov a utečencov na tému «Migranti a utečenci: na ceste k lepšiemu svetu», ktorú som hlbšie spracoval v skôr publikovanom posolstve. Osobitne pozdravujem predstaviteľov rozličných etnických komunít, ktoré sa tu zišli, osobitne katolícke spoločenstvá v Ríme. Drahí priatelia, ste blízki srdcu Cirkvi, pretože Cirkev je ľud na ceste k Božiemu kráľovstvu, ktoré Ježiš priniesol medzi nás. Nestrácajte nádej na lepší svet! Prajem vám, aby ste v pokoji nažívali v krajinách, ktoré sú vašimi hostiteľmi a aby ste si uchovávali hodnoty kultúr, z ktorých pochádzate.

Chcel by som poďakovať tým, ktorí pracujú s prisťahovalcami, za to, že ich prijímajú a sprevádzajú v ťažkých chvíľach, obraňujú ich pred tými, ktorých blahoslavený Scalabrini nazýval „obchodníkmi s ľudským mäsom“, ktorí chcú migrantov zotročiť! Zvlášť ďakujem Kongregácii misionárov sv. Karola, scalabriniánskym otcom i sestrám, ktorí robia veľmi mnoho pre Cirkev a stávajú sa uprostred migrantov jednými z nich. V tejto chvíli myslime na migrantov, ktorých je tak mnoho! Na veľké množstvo utečencov, na ich utrpenie, na ich život, často bez práce, bez dokladov, na toľkú bolesť, a môžeme sa všetci spolu pomodliť za tých migrantov a utečencov, ktorí prežívajú najvážnejšie a najnáročnejšie situácie: Ave Maria...“

Svätý Otec sa takto pomodlil Zdravas Mária spolu so zaplneným Námestí sv. Petra.

 

 

17. januára

Pápež v piatkovej homílii: Chcieť byť „normálnymi“ bez Boha je pokušenie

Vatikán 17. januára 2014 – Dar toho, že sme Božími deťmi, neslobodno zapredať za predstavu akejsi „normálnosti“, ktorá nám v skutočnosti dáva zabudnúť na Božie slovo a žiť tak, akoby Boh neexistoval. Toto je základná myšlienka, ktorú pápež František rozvinul v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty.

Je tu pokušenie byť „normálnymi“, my sme však Božími deťmi. To pokušenie vo svojej podstate znamená ignorovať Slovo Otca a riadiť sa len slovom ľudským, „slovom vlastnej vôle“ a v istom zmysle sa tak rozhodnúť „zapredať“ dar vyvolenia a ponoriť sa do „svetskej uniformity“. V tomto pokušení bol starozákonný židovský ľud viackrát, pripomenul pápež František v súvislosti s dnešným úryvkom z Prvej knihy Samuelovej (1 Sam 8,4-7.10-22), kde vodcovia ľudu žiadajú Samuela, ktorý už starne, aby ustanovil pre nich nového kráľa. V skutočnosti sa domáhajú samovlády. V tej chvíli, zdôraznil pápež, „ľud odmieta Boha. Božie slovo nielenže nepočúva, ale ho odmieta“. A toto vzdialenie sa od Boha odhaľuje veta, ktorá zaznieva z úst starších Izraela: Chceme „kráľa sudcu“, pretože tak „budeme ako ostatné národy“. To znamená, ako poznamenal Svätý Otec, „odmietajú Pána lásky, odmietajú toto vyvolenie a dávajú sa na cestu svetskosti,“ podobne ako mnohí kresťania dneška:

„Normálnosť života si od kresťana vyžaduje vernosť svojmu vyvoleniu a nie zapredávať ho kvôli pripodobňovaniu sa svetskej uniformite. To je pokušenie onoho ľudu, a tiež naše. Mnohokrát zabúdame na Božie slovo, na to, čo nám hovorí Pán, a preberáme módne slová. Aj tie z telenoviel sú v móde, tie prijímame, je to väčšia zábava! Apostáza, odpadlíctvo, ktoré je priamo hriechom prerušenia vzťahu s Pánom, je jasne viditeľné. Vidno ho zreteľne. Táto svetskosť je nebezpečnejšia, pretože je menej vypuklá.“

„Je pravda, že kresťan musí byť normálny, ako normálna osoba,“ hovorí pápež František, ale „sú také hodnoty, ktoré kresťan nemôže vztiahnuť na seba. Kresťan musí vzťahovať na seba Božie slovo, ktoré hovorí: ‚Ty si môj syn, môj vyvolený, ja som s tebou, kráčam s tebou.‘ Kresťan teda vzdoruje pokušeniu – ako v spomenutom biblickom úryvku – považovať sa za obeť „akéhosi komplexu menejcennosti“ a necítiť sa byť „normálnym ľudom“:

„Pokušenie prichádza a zatvrdzuje srdce. A keď je srdce zatvrdené, keď nie je otvorené, Božie slovo nemôže vstúpiť. Ježiš hovoril učeníkom z Emauz: ‚Vy nechápaví a ťarbaví srdcom!‘ Mali zatvrdené srdce, nemohli pochopiť Božie slovo. Svetskosť obmäkčuje srdce, ale v zlom zmysle: Nikdy nie je dobré mať srdce malátne! Dobré je srdce, ktoré je otvorené Božiemu slovu, ktoré ho prijíma. Ako Mária, ktorá uvažovala nad všetkými týmito vecami vo svojom srdci, ako hovorí evanjelium. Prijímajme Božie slovo, aby sme sa nevzdialili vyvoleniu.“

Prosme si teda – uzatvára pápež František – „milosť prekonávať naše sebectvá, sebeckú chuť konať ako ja chcem“:

„Prosme si milosť prekonať ich a vyprosujme si milosť duchovnej poslušnosti, čiže otvorenosti nášho srdca Božiemu slovu, aby sme neboli ako títo naši bratia, ktorí si uzatvorili srdce, pretože sa vzdialili od Boha a už dlho nevnímali a nechápali Božie slovo. Nech nám Pán dá milosť srdca otvoreného prijímať Božie slovo a neustále ho meditovať. A odtiaľ sa vydať na pravú cestu.“

 

 

 

16. januára

Pápež vo štvrtkovej homílii: Dajme Božiemu ľudu chlieb života, nie otrávený pokrm

Vatikán 16. januára 2014 - Ku škandálom v Cirkvi dochádza, keď chýba živý vzťah k Bohu a jeho Slovu, konštatoval pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentoval prvé čítanie (1Sam 4,1-11) a responzóriový žalm (Ž 44, 10-11,14-15.24-25), ktoré rozprávajú o ťažkej porážke, ktorú Izraeliti utrpeli Izraeliti od Filištíncov. Pripomenul, že Boží ľud bol v tom čase vzdialený od Pána. Hovorí sa, že Božie slovo bolo v tej dobe „zriedkavé“. Starý kňaz Héli bol vlažný a jeho synovia „skazení, zastrašovali ľud a bili ho“. Izraeliti síce v bitke proti Filištíncom použili archu zmluvy, ale ako nejakú „magickú“ vec, ako nejakú „vonkajšiu“ vec. Sú porazení: archu ukoristili nepriatelia. Niet pravej viery v Boha, v jeho reálnu prítomnosť v živote:

„Tento úryvok Svätého Písma nám umožňuje zamyslieť sa nad tým, aký je náš vzťah s Bohom, s Božím slovom. Je to vzťah formálny? Je to vzťah na diaľku? Vstupuje Božie slovo do nášho srdca, mení naše srdcia? Má túto moc, alebo nie? Je formálny vzťah úplne v poriadku? Ale srdce je uzavreté pred týmto Slovom! Vedie nás to k zamysleniu nad mnohými porážkami Cirkvi, porážkami Božieho ľudu, pretože nepočúva Pána, nehľadá Pána a nenechá sa hľadať Pánom. A potom, po porážke sa modlí: «Pane, teraz si nás zavrhol a zahanbil. Našim susedom si nás vystavil na potupu, nášmu okoliu na posmech a pohanu. Dovolil si, že sme sa stali príslovím pre, pohanov, národy posmešne krútia nad nami hlavou »(porov. Ž 44,10.14-15).“

Svätý Otec uvažuje nad škandálmi v Cirkvi:

„Ale hanbíme sa? Toľko škandálov, ktoré nechcem jednotlivo vymenovávať, ale všetci o nich vieme. Vieme, kde sú. Škandály, ktoré stáli veľa peňazí, dobre. Musí sa to robiť tak... Hanba Cirkvi! Ale hanbili sme sa za tie škandály, poklesky kňazov, biskupov, laikov? Božie slovo pri týchto škandáloch, v oných mužoch i ženách bolo zriedkavosťou! Nemali vzťah k Bohu! Mali v Cirkvi pozíciu, pozíciu moci a tiež pohodlia. Ale Božie slovo nie! ‚Ale ja nosím vyznamenanie, ja nosím kríž...‘ Áno ako tamtí, čo niesli Pánovu archu! Bez živého vzťahu k Bohu a Božiemu slovu! Prichádzajú mi na myseľ Ježišove slová o tých, cez ktorých prichádzajú pohoršenia... A tu došlo k pohoršeniu: celý ten úpadok Božieho ľudu, až po slabosti a korupciu kňazov.“

V závere dnešnej homílie sa pápež František zamýšľal nad Božím ľudom:

„Úbohý ľud! Biedny ľud! Neponúkame mu chlieb života, nepodávame – v tomto prípade – pokrm pravdy! A nezriedka dokonca podávame na jedenie pokrm otrávený! «Prebuď sa, Pane, prečo spíš?» Toto nech je naša modlitba:«Vstaň a nezavrhni nás navždy. Prečo odvraciaš svoju tvár? Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?» (Ž 44,24-25). Prosme Pána, aby sme nikdy nezabúdali na Božie slovo, ktoré je živé, aby vstupovalo do nášho srdca a aby sme nikdy nezabúdali na svätý Boží ľud, ktorý chce od nás posilňujúci pokrm.“

 

Posolstvo pápeža Františka k Svetovému dňu modlitieb za povolania

Vatikán 16. januára 2014 - „Povolania, svedectvo o pravde“ – je téma dnes zverejneného posolstva pápeža Františka k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania. Cirkev ho slávi pravidelne na štvrtú veľkonočnú nedeľu, nazývanú aj nedeľou Dobrého Pastiera. Tohto roku pripadne na 11. mája.

Svätý Otec začína svoje posolstvo obrazom z Matúšovho evanjelia, ako «Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách… Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.”» (Mt 9,35-38). Komentujúc tento úryvok pápež František píše:

„Tieto slová nás prekvapujú, pretože všetci vieme, že je potrebné najprv orať, siať a pestovať, aby bolo potom – v náležitom čase – možné zberať bohatú úrodu. Ježiš však hovorí, že «žatva je veľká». Ale prečo by mali takto dopadnúť tí, ktorí pracovali? Jestvuje na to iba jediná odpoveď: Boh. Je zrejmé, že poľom, o ktorom hovorí Ježiš, je ľudstvo, sme ním my.“

Svätý Otec v novom dokumente dodáva, že za tým výsledkom «veľkej úrody» je milosť Božia, spoločenstvo s ním (porov. Jn 15,5). Ďalej vysvetľuje, že modlitba, ktorú žiada Ježiš, sa vzťahuje na potrebu zvýšenia počtu tých, ktorí sú v službe jeho kráľovstvu:

„Sv. Pavol, ktorý bol jedným z tých ‚Božích spolupracovníkov‘, sa neúnavne obetoval pre evanjelium a pre Cirkev. So skúsenosťou toho, kto osobne zažil, aká nevyspytateľná je Božia milosť spásy, a že pôvodom každého povolania je iniciatíva milosti, pripomína kresťanom v Korinte: «vy ste Božia roľa» (1Kor 3, 9). Preto z našich sŕdc vyviera v prvom rade úžas nad bohatou úrodou, ktorú len sám Boh môže dať, potom vďačnosť za lásku, ktorá nás vždy predchádza, a nakoniec obdiv ním zavŕšeného diela, ktoré vyžaduje náš slobodný súhlas konať s ním a pre neho.“

«Veď si Pán vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo» (Ž 135,4). Vychádzajúc tejto citácie žalmu Svätý Otec v posolstve ďalej zdôrazňuje, že sme vlastníctvom Boha, nie však v zmysle vlastníctva, ktoré by nás robilo otrokmi, ale v zmysle silného puta, ktoré nás spája s Bohom a medzi sebou navzájom, podľa zmluvy, ktorá trvá navždy, «pretože jeho milosrdenstvo je večné» (Ž 136). „Všetko pochádza od neho a je jeho darom: svet, život, smrť, súčasnosť alebo budúcnosť, ale – ako uisťuje apoštol – «vy ste Kristovi a Kristus je Boží» (1Kor 3,23).“

To vysvetľuje príslušnosť k Bohu skrze jedinečný a osobný vzťah s Ježišom, ktorý nám bol darovaný krstom na začiatku nášho znovuzrodenia do nového života: „Je to Kristus, ktorý nás neustále napomína svojím slovom, aby sme mali dôveru v neho, milovali ho «z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily» (Mk 12,33).“

Pápež v posolstve k Svetovému dňu modlitieb za povolania pokračuje konštatovaním, že aj dnes Ježiš žije a kráča s nami uprostred našich skutočností bežného života, prichádza ku všetkým, počnúc poslednými a lieči nás, naše neduhy, naše choroby. Povzbudzuje nás, aby sme boli vnímaví na Pánov hlas, keď píše:

„Teraz sa obraciam na tých, ktorí sú ochotní načúvať hlasu Krista, ktorý zaznieva v Cirkvi, aby spoznali, aké je ich povolanie. Pozývam vás počúvať a nasledovať Ježiša a nechať sa vnútorne premieňať jeho slovami, ktoré «sú Duch a život» (Jn 6,62).“

Takýto život – ako hovorí Svätý Otec – znamená ísť neraz proti prúdu a zahŕňa tiež konfrontáciu s prekážkami mimo nás i v nás. V závere posolstva preto opäť povzbudzuje, aby sme „disponovali naše srdcia, aby boli «dobrou pôdou» pre načúvanie, prijímanie Slova a život podľa neho, aby sme tak prinášali ovocie“.

„Čím viac sa dokážeme zjednotiť s Ježišom skrze modlitbu, Sväté písmo, eucharistiu, sviatosti, slávené a prežívané v Cirkvi, s prežívaním bratstva, tým väčšia bude naša radosť zo spolupráce s Bohom v službe kráľovstvu milosrdenstva a pravdy, spravodlivosti a pokoja.“

Posolstvo k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania, podpísané vo Vatikáne 15. januára 2014, končí apoštolským požehnaním pápeža Františka.

 

 

Slovenský preklad Posolstva pápeža Františka k Svetovému dňu chorých 2014

„Viera a láska: «Aj my sme povinní dávať život za bratov» (1 Jn 3, 16)“ – toto je téma posolstva Svätého Otca Františka k 22. svetovému dňu chorých. Katolícka cirkev si ho pripomína 11. februára, v deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej. Prinášame oficiálny slovenský preklad dokumentu, ako ho publikovala Konferencia biskupov Slovenska.

Drahí bratia a sestry!

1. Pri príležitosti 22. svetového dňa chorých – ktorý sa toho roku slávi na tému Viera a láska: „Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3, 16) – sa obraciam zvlášť na chorých ľudí a na všetkých, ktorí sa o nich starajú a pomáhajú im. Cirkev vo vás, drahí chorí, spoznáva osobitne prítomného trpiaceho Krista. Dôvod je tento: vedľa, ba uprostred nášho utrpenia je Kristovo utrpenie; Kristus nesie spolu s nami ťarchu utrpenia a odhaľuje nám jeho zmysel. Keď bol Boží Syn vyzdvihnutý na kríž, zničil tým osamelosť utrpenia a ožiaril jeho temnotu. Stojíme tu pred tajomstvom Božej lásky k nám, ktoré nám dáva nádej a odvahu: nádej, pretože v Božom pláne lásky sa aj noc bolesti otvára veľkonočnému svetlu; a odvahu, aby sme s ním po boku, s ním zjednotení, čelili všetkým ťažkostiam.

2. Keď sa Boží Syn stal človekom, neodňal z ľudskej skúsenosti choroby a utrpenie, ale vzal ich na seba, premenil ich a dal im nový zmysel. Nový zmysel preto, lebo už viac nemali posledné slovo, ktoré má, naopak, nový život v plnosti; premenil ich, pretože v zjednotení s Kristom sa môžu z negatívnych skúseností stať pozitívnymi. Ježiš je cesta a s jeho Duchom ho môžeme nasledovať. Ako nám z lásky Otec daroval Syna a Syn sa daroval nám z rovnakej lásky, tak aj my môžeme milovať jedni druhých, ako Boh miloval nás, a dávať život za bratov a sestry. Viera v dobrého Boha sa stáva dobrom, viera v ukrižovaného Krista sa stáva silou milovať až do konca a milovať aj nepriateľov. Skúškou autentickej viery v Krista je darovať seba samého, rásť v láske k blížnemu, osobitne tomu, ktorý si to nijako nezaslúžil, ktorý trpí alebo žije na okraji.

3. Na základe krstu a birmovania sme povolaní pripodobňovať sa Kristovi, ktorý je voči všetkým trpiacim milosrdným Samaritánom. „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3, 16). Keď s láskou pristupujeme k tým, ktorí potrebujú našu opateru, vnášame do rozporuplnosti sveta nádej a Boží úsmev. Keď sa veľkodušné darovanie sa druhým stáva štýlom nášho konania, otvárame im priestor v Kristovom Srdci a sami sa od neho zapaľujeme; prispievajúc tým k príchodu Božieho kráľovstva.

4. Keď sa chceme zdokonaľovať v nežnosti, vo vzájomne sa rešpektujúcej a citlivej láske, s istotou môžeme upierať svoj zrak na vzor kresťanov: Ježišovu a našu Matku, ktorá je pozorná voči Božiemu hlasu i k potrebám a ťažkostiam svojich detí. Mária, naplnená Božím milosrdenstvom, ktoré sa v nej stalo telom, zabúda na seba samu a ponáhľa sa do Galiley v Judei, aby sa tam stretla so svojou príbuznou Alžbetou a pomohla jej; prihovára sa u svojho Syna na svadbe v Káne, keď vidí, že chýba svadobné víno; putujúc životom uchováva si v srdci slová starca Simeona, ktorý predpovedal, že jej dušu prenikne meč; nakoniec pevná zotrvá aj pod Ježišovým krížom. Ona pozná túto cestu, a preto je Matkou všetkých chorých a trpiacich. Môžeme sa k nej utiekať s detskou oddanosťou a s istotou, že nám pomôže, podporí nás a neopustí. Je Matkou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Syna: zotrvá pri nás aj v našich krížoch a sprevádza nás na ceste k vzkrieseniu a životu v plnosti.

5. Svätý Ján – apoštol, ktorý stál s Máriou pod krížom – nás vedie k prameňom viery a lásky, k Srdcu Boha, ktorý „je láskou“ (1 Jn 4, 8.16), a pripomína nám, že nemôžeme milovať Boha, ak nemilujeme bratov. Kto stojí s Máriou pod krížom, ten sa učí milovať, ako miluje Ježiš. Kríž je našou „istotou o Božej vernej láske k nám. O láske takej veľkej, že vstupuje do nášho hriechu a odpúšťa ho; vstupuje do nášho utrpenia a dáva nám silu ho znášať, vstupuje do smrti, aby nad ňou zvíťazila a zachránila nás... Kristov kríž nás pozýva, aby sme sa touto láskou nechali nakaziť, učí nás vždy s milosrdenstvom a láskou hľadieť na druhých, predovšetkým na tých, ktorí trpia a ktorí potrebujú pomoc“ (Krížová cesta s mladými, Rio de Janeiro, 26. júla 2013).

Zverujem tento 22. svetový deň chorých pod patronát Panne Márii, aby pomáhala chorým ľuďom prežívať ich utrpenie v jednote s Ježišom Kristom a aby bola oporou pre tých, ktorí sa o nich starajú. Všetkým chorým, zdravotníckym pracovníkom i dobrovoľníkom udeľujem zo srdca apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 6. decembra 2013

František

 

 

15. januára

Pápež František počas generálnej audiencie: Krst je milosť, ktorá vovádza do Božieho ľudu

Počas generálnej audiencie, za príjemného slnečného počasia, dnes na Námestí sv. Petra pápež František pokračoval v katechéze o krste, ktorou minulú stredu otvoril nový cyklus zamyslení nad sviatosťami. Dnes pripomenul, že práve krst nám umožňuje stať sa údmi Kristovho tela a Božieho ľudu, pričom poukázal na príklad sv. Tomáša Akvinského. „Podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu, dnes hovoríme, že krst nás vovádza do Božieho ľudu, umožňuje nám stať sa súčasťou ľudu na púti, ľudu putujúceho v dejinách,“ povedal Svätý Otec. Krst označil za milosť, ktorú si generácie odovzdávajú a veriaci sa práve skrze neho stávajú učeníkmi-misionármi. Majú tak svetu prinášať evanjelium, a to bez ohľadu na ich úlohu v Cirkvi či vzdelanostnej úrovne viery, pretože sú aktívnym subjektom evanjelizácie. Pápež rovnako zdôraznil neoddeliteľnú spojitosť existujúcu „medzi mystickou a misijnou dimenziou kresťanského povolania, obomi zakorenenými v krste“. V závere katechézy pripomenul dejiny kresťanskej komunity v Japonsku, ako príklad významu krstu pre Boží ľud. Hovoril o mnohých mučeníkoch, ktorí obetovali život pre vieru, o neľahkom živote veriacich v skrytosti, ktorí, ako sám povedal, „prežili vďaka milosti ich krstu“.

Japonských veriacich potom Svätý Otec ponúkol za príklad aj pútnikom z Jordánska a zo Svätej zeme, ktorých na Svätopeterskom námestí povzbudil nasledovne: „Učte sa od japonskej cirkvi, ktorá sa v dôsledku prenasledovania v sedemnástom storočí utiahla na dve a pol storočia do ústrania, odovzdávajúc si z generácie na generáciu vždy zažatý plameň viery. Ak bývajú ťažkosti a prenasledovanie prežívané s istotou, dôverou a nádejou, očisťujú vieru a posilňujú ju. Buďte skutočnými svedkami Krista a jeho evanjelia, pravými synmi Cirkvi, vždy pripravenými zdôvodniť vašu nádej, s láskou a rešpektom. Nech Pán chráni váš život a žehná vás!“

Po pozdravoch adresovaných pútnikom, ktoré odzneli vo viacerých jazykoch, sa Svätý Otec, už tradične obrátil aj na mladých, chorých a mladomanželov na Námestí sv. Petra. „Minulú nedeľu sme slávili slávnosť Krstu Krista Pána, ktorá je vhodnou príležitosťou na uvažovanie nad vlastnou príslušnosťou ku Kristovi vo viere Cirkvi. Drahí mladí, každodenne znovu objavujte milosť pochádzajúcu z krstu. Vy, drahí chorí, čerpajte z krstu silu, aby ste čelili chvíľam bolesti a nepohodlia. A vy, milí mladomanželia, naučte sa uskutočňovať vaše krstné záväzky na ceste rodinného života,“ uviedol pápež František.

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú stredu sme začali krátky cyklus katechéz o sviatostiach počnúc krstom. Pri tejto sviatosti by som chcel ostať aj dnes, aby som zdôraznil jej veľmi dôležité účinky, ktoré sa prejavujú v tom, že z nás vytvára živé časti Kristovho tela a Božieho ľudu. Sv. Tomáš Akvinský tvrdí, že ten, kto prijíma krst, je začlenený do Krista ako časť jeho tela a je pridružený k spoločenstvu veriacich (porov. Teologická suma III, ot. 69, čl. 5; ot. 70, čl. 1). Podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu dnes hovoríme, že krst nás vovádza do Božieho ľudu, umožňuje nám stať sa súčasťou tohto ľudu na ceste, ľudu putujúceho v dejinách.

Vskutku, tak ako sa odovzdáva život z generácie na generáciu, tak isto sa z pokolenia na pokolenie prostredníctvom krstného prameňa odovzdáva milosť. Vďaka tejto milosti Boží ľud napreduje v čase ako rieka, ktorá zavlažuje zem a rozširuje vo svete Božie požehnanie. Od chvíle, keď Ježiš povedal to, čo sme počuli v evanjeliu, sa učeníci vybrali krstiť. Odvtedy až dodnes existuje reťaz odovzdávania viery prostredníctvom krstu. Jej ohnivkom je každý z nás. Zakaždým o krok dopredu; ako rieka, ktorá prináša vlahu. Božia milosť je taká a taká je aj naša viera, ktorú máme odovzdať našim deťom, aby ju ony, jedného dňa dospelé, mohli odovzdať svojim deťom. Takýto je krst. Prečo? Pretože krst nás vovádza do Božieho ľudu, ktorý odovzdáva vieru. Toto je veľmi dôležité. Boží ľud, ktorý napreduje a odovzdáva vieru.

V sile krstu sa stávame učeníkmi misionármi, povolanými zaniesť evanjelium do sveta (porov. Evangelii gaudium, 120). „Každý pokrstený, bez ohľadu na svoju funkciu v Cirkvi, či stupeň vzdelania vo svojej viere je aktívnym subjektom evanjelizácie... Nová evanjelizácia v sebe musí zahŕňať nový protagonizmus“ (tamže) všetkých, celého Božieho ľudu, nový protagonizmus každého pokrsteného (tamže). Boží ľud je ľudom–učeníkom, pretože prijíma vieru, a misionárom, pretože vieru odovzdáva. Krst v nás spôsobuje darovanie milosti a odovzdávanie viery. V Cirkvi sme všetci učeníkmi celý život a všetci sme misionármi, každý tam, kde mu určil Pán. Každý, aj ten najmenší, je misionárom, a ten, ktorý sa zdá byť najväčším, je učeníkom. Niekto by mohol poznamenať: „Biskupi nie sú učeníkmi, vedia všetko; pápež vie všetko, nie je učeníkom.“ Nie. Aj biskupi aj pápež musia byť učeníkmi, pretože ak nimi nie sú, nerobia dobre, nemôžu byť misionármi, nemôžu odovzdávať vieru. Všetci sme učeníkmi a misionármi.

Medzi mystickým a misionárskym rozmerom kresťanského povolania je neoddeliteľná spojitosť, pretože oba sú zakorenené v krste. „Prijatím viery a krstu my kresťania prijímame pôsobenie Ducha Svätého, ktorý nás vedie k vyznávaniu Ježiša Krista ako Božieho Syna a k tomu, aby sme Boha nazývali „Abba“, Otče. Všetci pokrstení a pokrstené, sme povolaní žiť a odovzdávať spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, pretože evanjelizácia je vyzvaním mať účasť na trojičnom spoločenstve“ (Záverečný dokument z Aparecidy, 157).

Nikto sa nespasí sám. Sme spoločenstvom veriacich, sme Božím ľudom a v tomto spoločenstve zažívame nádherné zdieľanie skúsenosti lásky, ktorá nás všetkých predchádza, a zároveň od nás žiada, aby sme sa stali kanálmi milosti jedni pre druhých napriek našim limitom a hriechom. Komunitný rozmer nie je iba akýmsi rámom, obrysom, ale podstatnou časťou kresťanského života, svedectva a evanjelizácie. Kresťanská viera sa rodí a žije v Cirkvi. V krste slávia rodiny a farnosti začlenenie nového člena do Krista a do jeho tela, ktorým je Cirkev (porov. tamže 175,b).

Dôležitosť krstu pre Boží ľud je zrejmá i na príklade dejín kresťanskej komunity v Japonsku. Toto spoločenstvo zažilo začiatkom sedemnásteho storočia tvrdé prenasledovanie. Mnohí sa stali mučeníkmi, kňazi boli vyhnaní a tisíce veriacich bolo zabitých. V krajine nezostal žiaden kňaz, vyhnali všetkých. Komunita sa stretávala v tajnosti, udržiavajúc vieru a modlitbu v skrytosti. Keď sa narodilo dieťa, otec alebo matka ho pokrstili, pretože za mimoriadnych okolností môže krstiť každý veriaci. Po návrate misionárov, približne po dva a pol storočí, po 250-tich rokoch, vyšli veriaci z úkrytu a Cirkev smela opäť zakvitnúť. Prežili vďaka milosti svojho krstu! Táto skutočnosť je významná. Boží ľud odovzdáva vieru, krstí svoje deti a napreduje. Udržiavali taktiež, hoci v skrytosti, ducha spoločenstva, pretože krst im umožnil stať sa jedným telom v Kristovi. Boli izolovaní, skrytí, ale vždy boli súčasťou Božieho ľudu, členmi Cirkvi. Z týchto dejín sa môžeme naučiť veľa!

 

 

14. januára

Pápež v utorkovej homílii: „Novosťou“ Ježišovho učenia je Božia láska pre každého

Vatikán 14. januára 2014 - Štyri typy veriacich pre uvažovanie o pravom kresťanskom svedectve predostrel pápež František v dnešnej rannej svätej omši v kaplnke Domu sv. Marty. V homílii sa nechal inšpirovať postavami z liturgických čítaní dňa, aby zdôraznil, že novinkou, s ktorou prišiel Ježiš, je Božia láska pre každého z nás. Potom varoval pred farizejskými a pokryteckými postojmi, ktoré vzďaľujú ľudí od viery.

Pápež František hovoril o štyroch typoch veriacich: Ježiš, zákonníci, kňaz Héli a jeho dvaja synovia. Dnešné evanjelium (Mk 1, 21b-28) nám hovorí, aký je postoj Ježiša pri jeho katechéze: učil ako ten, ktorý má moc, nie ako zákonníci. Tí „učili, kázali, ale zaväzovali ľudí mnohými ťažkými bremenami, ktoré kládli na ich plecia a biedni ľudia nemohli ísť ďalej“:

„Ježiš sám však hovorí, že oni v týchto veciach ani len nepohli prstom. Potom povedal ľudu: ‚Robte, čo vám hovoria, ale nerobte to, čo robia!‘ Nedôslední ľudia títo zákonníci, farizeji, ale ľudí stále akoby bili palicou. Musíte urobiť to a to! Chudáci ľudia. Ježiš však farizejom hovorí: ‚Takto zatvárate dvere do nebeského kráľovstva. Nenecháte vojsť iných, a ani vy nevstúpite!‘ To je jeden zo spôsobov, ako kázať, učiť, svedčiť o svojej viere. A jestvuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že viera, to je niečo takéto.“

Pápež František pokračoval postavou Héliho z čítania z Prvej knihy Samuelovej (1Sam 1, 9-20). Biedny kňaz, slabý, vlažný, ktorý nechal svojich synov robiť toľko zlých vecí. Héli sedel pri verajach Pánovho chrámu a videl Annu; ženu, ktorá ‚sa modlila jej vlastným spôsobom, prosiac o syna‘. Táto žena, ako povedal Svätý Otec, ‚sa modlila ako pokorní ľudia: jednoducho, ale od srdca, s úzkosťou‘. Anna ‚pohybovala perami,‘ ako to robí ‚toľko dobrých žien‘ v našich kostoloch, v našich svätyniach. Takto sa modlila a „prosila o zázrak“. A starý Héli sa na ňu pozrel a povedal: „Veď táto je opitá!“ A opovrhol ňou. Bol predstaviteľom viery, vodcom vo viere, ale jeho srdce nevnímalo správne a tou ženou opovrhol, poznamenal pápež.

„Koľkokrát sa Boží ľud necíti milovaný tými, ktorí majú byť svedectvom: kresťanmi laikmi, kňazmi, biskupmi. Neraz sa nimi pohŕda slovami: ‚Tí úbohí ľudia nič nechápu. Potrebovali by kurz teológie, aby chápali.‘ Ale prečo mám istú sympatiu k tomuto mužovi? Pretože vo svojom srdci ešte mal pomazanie a keď mu žena vysvetlí svoju situáciu, Héli jej povie: ‚Choď v pokoji a Boh Izraela ti dá, o čo si ho prosila.‘ Prejavilo sa tu jeho kňazské pomazanie: chudák mal ho ukryté vo svojej lenivosti, bol vlažný. A potom skončí zle, úbožiak.“

Jeho synov, pokračoval Svätý Otec, nestretáme v prvom čítaní, ale oni boli tí, ktorí spravovali chrám. Boli zbojníkmi. „Boli kňazi, ale zdierači.“ „Išli po moci, po peniazoch, zneužívali ľudí, profitovali z ich almužien, darov, ale Pán silno trestá.“ Toto je „postava kresťana skorumpovaného“ – poznamenal pápež – skorumpovaného laika, skorumpovaného kňaza, biskupa, ktorí profitujú zo situácie, zo svojich privilégií viery, z toho, že sú kresťania a ich srdce skončí ako skazené, ako u Judáša. Zo skorumpovaného srdca pochádza zrada. Judáš zrádza Ježiša. Aj synovia Héliho sú týmto tretím typom veriaceho.

A potom je tu štvrtý typ, Ježiš. O ňom ľud hovorí: „Tento učí ako taký, ktorý má moc. Toto je nové učenie!“ Ale v čom je nové? – opýtal sa pápež. „Sila svätosti je tou novosťou Ježiša. Je ňou to, čo prináša so sebou Božie slovo, Božie posolstvo, teda láska Boha ku každému z nás.“ Ježiš „približuje Boha k ľuďom. A k tomu, aby to mohol urobiť, sa približuje on, je v blízkosti hriešnikov“. Ježiš odpúšťa cudzoložnej žene, „hovorí o teológii so Samaritánkou, ktorá nebola anjelik“, povedal ďalej Svätý Otec. Ježiš hľadá srdcia ľudí, Ježiš prichádza k zranenému srdcu ľudí. Ježiša zaujíma len človek a Boh. Ježiš „chce, aby sa ľudia obrátili, aby ho hľadali a cíti pohnutie, keď ich vidí ako ovce bez pastiera“. Tento postoj je to, čo ľudia nazývajú novým učením. Ale „nie je to nové učenie,“ poznamenal pápež František, „nový je spôsob, akým to robí. Je ním evanjeliová transparentnosť“:

„Prosme Pána, aby nám všetkým tieto dve čítania pomohli v našom kresťanskom živote. Každému na svojom mieste. Aby sme neboli pokrytcami ako farizeji a zákonníci. Aby sme neboli skazení ako synovia Héliho. Aby sme neboli vlažní ako Héli, ale buďme ako Ježiš. S jeho horlivosťou hľadajme ľudí, uzdravujme ich, milujme a toto im hovorme: ‚Keď ja, taký malý, robím toto, mysli na to, ako ťa miluje Boh, ktorý je tvoj Otec! Toto je nové učenie, ktoré Boh žiada od nás. Vyprosujme si túto milosť.“

 

 

13. január

Mons. Capovilla, najstarší z budúcich kardinálov: „Len vďaka pápežovi Jánovi“

Najstarší spomedzi budúcich kardinálov, ktorých mená zverejni pápež František včera napoludnie, je Mons. Loris Francesco Capovilla, niekdajší osobný sekretár pápeža Jána XXIII. Tento 98-ročný arcibiskup bude teda poctený za svoje mimoriadne zásluhy v službe Svätej stolici a Cirkvi v roku kanonizácie pápeža Roncalliho. Mons. Capovilla označil prekvapujúcu správu za „lúč svetla na sklonku života“, za ktorý vďačí pápežovi Jánovi a Františkovi:

„Toto oznámenie prišlo ku mne celkom náhle a nečakane. Som veľmi blízko pápežovi, ako som bol vychovaný ako chlapec v mojom seminári v Benátkach. A to nielen láskou, ale aj mysľou a svojimi nepatrnými skutkami, o ktoré som sa pokúšal v priebehu môjho dlhého života a počas mojich 74 rokov kňazstva. Prekvapilo ma to! Bol som ohromený a povedal som: ‚Chcem aj ja zopakovať, čo povedal jeden Bergamčan, keď sa stal kardinálom; chcel, aby v jeho erbe stálo «Len tvoja milosť».‘ Ak prišlo toto uznanie, ak prišlo toto kreovanie ako lúč svetla na sklonku môjho života, tak len vďaka pápežovi Jánovi, jeho príkladu a jeho svätosti, a pre dobrotu a láskavosť pápeža Františka, ktorý sa zadíval na starého kňaza a pomyslel si, že poctí vo mne všetkých skromnejších kňazov, ktorí slúžili nenápadne. Vždy som sa považoval za Božieho nosiča a cítil som sa byť malým medzi malými. Slúžil som a dokedy ma Boh nechá, budem slúžiť, milovať a veriť v jednotu ľudskej rodiny.“

 

Pápež prijal diplomatov na tradičnom novoročnom stretnutí

 

Vatikán 13. januára 2014 - Pápež František prijal dnes v Kráľovskej sále Apoštolského paláca členov diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici na tradičnom novoročnom strtnutí. Cieľom tejto dlhej tradície je, aby sa pápež na začiatku každého nového roka stretol s diplomatickým zborom a „vyjadril niektoré myšlienky, ktoré vyplývajú predovšetkým z jeho srdca ako pastiera, pozorného voči radostiam a strastiam ľudstva“, povedal Svätý Otec v úvode príhovoru a dodal: „Preto mi dovoľte vyjadriť vám osobne, vašim rodinám, štátnym predstaviteľom a národom, ktoré zastupujete, moje najhlbšie priania, aby bol tento rok bohatý na požehnanie a pokoj.“ Následne sa poďakoval za slová v úvode audiencie, ktoré mu v mene prítomných adresoval dekan diplomatického zboru Jean-Claude Michel a pripomenul prvé stretnutie s diplomatmi, niekoľko dní po svojom zvolení za pápeža.

„Rok, ktorý sa práve skončil, bol obzvlášť bohatý nielen v živote Cirkvi, ale aj v oblasti vzťahov, ktoré Svätá stolica udržuje so štátmi a medzinárodnými organizáciami “ – týmto konštatovaním Svätý Otec začal bilanciu, zahŕňajúcu nadviazanie diplomatických vzťahov a podpísanie či ratifikovanie zmlúv v roku 2013. Pokračoval odvolaním sa na Posolstvo k Svetovému dňu pokoja: „Vo svojom posolstve k Svetovému dňu pokoja, venovanom «bratstvu ako základu a ceste k pokoju», som poznamenal, že «bratstvu sa začíname učiť zvyčajne v rodine», ktorá by podľa jej vlastného povolania mala «infikovať svet svojou láskou» a prispievať tak k dozrievaniu ducha služby a solidarity, ktoré budujú pokoj.“

Okrem témy rodiny pápež František vo svojom rozsiahlom príhovore diplomatom postupne poukázal aj na ďalšie aktuálne problémy spoločnosti, konkrétne na ťažkú situáciu v jednotlivých častiach sveta, a prítomných zástupcov krajín vyzval k zasadzovaniu sa za kultúru stretnutia. V aktuálnom kontexte pripravovanej konferencie Ženeva 2 sa pápež František poďakoval tým, ktorí sa zúčastnili na „Dni modlitieb za pokoj v Sýrii a na Blízkom východe“ a dodal: „Teraz potrebujeme obnovenú spoločnú politickú vôľu ukončiť konflikt. V tomto pohľade dúfam, že konferencia Ženeva 2, zvolaná na 22. januára, bude začiatkom požadovanej cesty k pokoju. Zároveň je nevyhnutné plné dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva. Nemôžeme akceptovať, že je zasahované bezbranné civilné obyvateľstvo, najmä deti.“

 

 

12. januára

Pápež na Anjel Pána: Ak sa necháme premôcť Božou láskou, uvidíme otvorené nebo

Vatikán 12. januára 2014 - V dnešnú nedeľu Krstu Krista Pána mal Svätý Otec na programe po eucharistickom slávení v Sixtínskej kaplnke, spojenom s vysluhovaním sviatosti krstu 32 novorodencom, aj poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Po tradičnom príhovore z okna Apoštolského paláca tento krát doplnil dôležitý oznam. Zverejnil mená 19 nových budúcich kardinálov, z ktorých budú 16 voliči, traja sú emeritní arcibiskupi. Pochádzajú celkovo z 15 krajín. Kreovaní budú pápežom Františkom počas konzistória 22. februára, na sviatok Katedry sv. Petra. Nasleduje plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána, v ktorom sa Svätý Otec zameral na význam dnešného sviatku.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je sviatok Pánovho Krstu. Dnes ráno som pokrstil tridsaťdva novorodencov. Ďakujem Pánovi spolu s vami za tieto stvorenia a za každý nový život. Rád krstím deti. Veľmi rád! Každé novonarodené dieťa je darom radosti a nádeje a každý krst dieťaťa je zázrakom viery a sviatkom Božej rodiny.

Dnešné evanjelium zdôrazňuje, že keď bol Ježiš pokrstený Jánom v rieke Jordán, «otvorilo sa mu nebo» (Mt 3,16). Toto je naplnením proroctva. Skutočne je jedno zvolanie, ktoré opakujeme v liturgii adventného obdobia: «Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil» (Iz 63,19). Ak nebesia zostanú zatvorené, náš horizont v tomto pozemskom živote je pochmúrny, bez nádeje. Naopak slávením Vianoc nám viera opäť dáva istotu, že nebesia sa príchodom Ježiša otvorili. Aj v deň Kristovho krstu kontemplujeme otvorené nebesia.

Predstavenie sa Božieho Syna na zemi znamená začiatok veľkého času milosrdenstva po tom, ako hriech zavrel nebesia a postavil bariéru medzi človeka a jeho Stvoriteľa. Narodením Ježiša sa nebesia otvorili! Boh nám v Kristovi dáva záruku nezničiteľnej lásky. Odkedy sa Slovo stalo telom je teda možné vidieť otvorené nebesia. Bolo to umožnené Betlehemským pastierom, mudrcom z Východu, Jánovi Krstiteľovi, Ježišovým apoštolom, svätému Štefanovi, prvému mučeníkovi, ktorý zvolal: «Vidím otvorené nebo» (Sk 7,56). A je to možné aj každému z nás, ak sa necháme premôcť Božou láskou, ktorá je nám prvýkrát darovaná v krste skrze Ducha Svätého. Nechajme sa premôcť láskou Boha! Toto je milostivý čas! Nezabudnite: toto je čas milosti!

Keď Ježiš prijal krst pokánia od Jána Krstiteľa a prejavil solidaritu s kajúcim ľudom – on, bez hriechu a bez potreby obrátenia –, Boh Otec prehovoril z neba: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie» (Mt3,17). Ježiš prijíma potvrdenie nebeského Otca, ktorý ho poslal práve preto, aby prijal údel nášho stavu, našej biedy. Zdieľanie je správny spôsob lásky. Ježiš sa nedištancuje od nás, považuje nás za bratov a všetko zdieľa s nami. A tak nás robí deťmi Boha Otca spolu s ním. Toto je zjavenie a zdroj ozajstnej lásky. A toto je veľký čas milosti!

Nezdá sa vám, že v dnešnej dobe je potrebné pridať v bratskom delení sa a láske? Nezdá sa vám, že všetci potrebujeme pridať v činorodej láske? Nie v tej, ktorá sa uspokojí s dočasnou pomocou, ktorá je nepresvedčivá, nevloží sa do hry, ale v milosrdnej láske, ktorá je ustarostená pre nepohodlie a utrpenie svojho brata. Akú príchuť nadobudne život, keď sa necháme zaplaviť láskou Božou!

Prosme Svätú Pannu, aby nás podporila svojím orodovaním v našom úsilí nasledovať Krista na ceste viery a lásky, na ceste vyznačenej od nášho krstu.“

Svätý Otec pokrstil 32 detí: Odovzdávajte vieru, je tým najkrajším dedičstvom

Odovzdajte týmto deťom vieru. Je najväčším dedičstvo, aké im môžete zanechať. Toto zdôraznil pápež František rodičom a krstným rodičom 32 detí, ktorým vyslúžil sviatosť krstu pri svätej omši o 9.30 v Sixtínskej kaplnke. Eucharistickú slávnosť v dnešnú nedeľu Pánovho Krstu koncelebroval so Svätým Otcom aj vatikánsky štátny sekretár arcibiskup Pietro Parolin. V krátkej, ale jasnej homílii, podfarbovanej hlasmi 18 dievčatiek a 14 chlapcov, ktorí takto prejavovali svoju príslušnosť k spoločenstvu Cirkvi, Svätý Otec povedal:

„Ježiš nepotreboval byť pokrstený, ale prví teológovia hovoria, že svojím telom, svojím božstvo posvätil pri krste všetku vodu, aby mala moc krstiť. A potom pred vystúpením do neba nám Ježiš povedal, aby sme išli do celého sveta krstiť. Od toho dňa až podnes je to neporušená reťaz: pokrstili deti, potom tieto deti ich deti atď. A aj dnes nadväzujeme na túto reťaz. Tieto deti sú jej ohnivkami. Vy rodičia tu máte dnes deti, ktoré majú byť pokrstené, ale o pár rokov ony budú mať dieťa alebo vnúčatko, ktoré prinesú ku krstu. A takto je to s reťazou viery! Čo to znamená? Len toto by som vám chcel povedať: vy ste tí, ktorí odovzdávajú vieru, ste jej sprostredkovateľmi. Vy máte povinnosť odovzdať vieru týmto deťom. Viera je to najkrajšie dedičstvo, ktoré im zanecháte! Len toto si dnes zoberte domov, túto myšlienku. Máme byť odovzdávateľmi viery. Premýšľajte o tom, vždy uvažujte nad tým, ako odovzdávať vieru svojim deťom.“

Svätý Otec počas homílie, prednesenej spontánne bez pripraveného textu, okomentoval aj atmosféru, ktorej slávnostný charakter dotváral nielen interiér Sixtínskej kaplnky, ale aj spev. Za najkrajší spev však označil lomoz a krik 32 čakateľov na krst:

„Dnes spieva zbor, ale najkrajším zborom je chór týchto detí, ktoré tu počuť. Niektoré plačú, pretože nie sú spokojné alebo preto, že majú hlad. Ak sú hladné, mamičky, dajte sa im spokojne najesť, pretože ony sú tu dnes hlavnými postavami. A teraz, s týmto vedomím, že sme odovzdávateľmi viery, pokračujme v obrade krstu.“

 

11. januára

Príhovor pápeža členom výboru pre spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami

Vatikán 11. januára 2014 - Pri príležitosti 50. výročia zriadenia Katolíckeho výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami a pravoslávnymi východnými cirkvami prijal dnes pápež František na audiencii jeho členov. Medzi 60 účastníkmi stretnutia boli aj kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, pod ktorej kompetenciu výbor spadá, a Mons. Johan Bonny, biskup Anversy (Belgicko), predseda výboru. Svätý Otec v úvode príhovoru objasnil okolnosti vzniku výboru pre kultúrnu spoluprácu:

„Druhý vatikánsky koncil nebol ešte ukončený, keď Pavol VI. zriadil Katolícky výbor pre kultúrnu spoluprácu. Cesta zmierenia a obnovenia bratstva medzi cirkvami, mimoriadne pozitívne poznačená prvým historickým stretnutím pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Athenagora, potrebuje aj priateľstvo a delenie sa so skúsenosťami, ktoré sa rodia zo vzájomného poznania medzi príslušníkmi rôznych cirkví, najmä medzi mladými, ktorí sú začiatočníkmi v posvätnej službe. Takto, z iniciatívy východnej sekcie vtedajšieho sekretariátu na podporu jednoty kresťanov sa zrodil tento výbor. Rovnako dnes ako vtedy, vďaka veľkodušným dobrodincom, prideľuje štipendiá pre klerikov i laikov pochádzajúcich z pravoslávnych cirkví a východných pravoslávnych cirkví, ktorí chcú absolvovať svoje teologické štúdium v akademických inštitúciách Katolíckej cirkvi, a podporuje ďalšie projekty ekumenickej spolupráce.“

Pápež František vyjadril svoju „hlbokú vďačnosť všetkým darcom, ktorí v minulosti a aj dnes výbor podporujú“. Osobitne pozdravil „členov správnej rady, ktorí sa zhromaždili v Ríme na výročnej schôdzi“. Ocenil ich cenný podiel na diele a „povzbudil ich k pokračovaniu vo vykonávanej službe“. S osobitným pozdravom sa obrátil na prítomných študentov, ktorí dokončujú svoje štúdium teológie v Ríme:

„Vaša prítomnosť uprostred nás je dôležitá pre dialóg medzi cirkvami dneška a najmä zajtrajška. Ďakujem Bohu, že mi dáva túto vzácnu príležitosť na stretnutie s

vami, aby som vám povedal, že biskup Ríma vás má rád. Prajem každému z vás, aby každý nadobudol radostnú skúsenosť Cirkvi a mesta Ríma, obohatenú duchovným a kultúrnym dedičstvom, a aby ste sa necítili ako hostia, ale ako bratia medzi bratmi. Som si istý, že svojou prítomnosťou ste na druhej strane vy obohatením pre komunitu študentov, ktorej ste súčasťou.“

Svätý Otec prítomných v závere stretnutia uistil o svojej spomienke v modlitbe a vyslovil nádej, že môže aj on rátať s ich modlitbou za neho a jeho službu.

 

 

Pápež v sobotnej homílii: Keď kňaz stratí vzťah s Kristom, čo dá ľuďom?

Vatikán 11. januára 2014 - Hodnoverný kňaz, pomazaný Bohom pre jeho ľud, má blízky vzťah s Ježišom, keď tento vzťah chýba, kňaz sa stáva „mazaným“, modlárom, oddaným narcizmu. V týchto obrazoch hovoril pápež František počas dnešnej rannej svätej omše v Dome Santa Marta. So Svätým Otcom ju koncelebroval kardinál Angelo Bagnasco a skupina kňazov Janovskej arcidiecézy.

Celá homília pápeža bola venovaná kňazom. V komentári na čítanie z Prvého Jánovho listu (1Jn 5, 5-13), kde sa hovorí, že máme večný život, pretože veríme v meno Ježiša Krista, sa pápež pýtal na vzťah kňazov s Ježišom, pretože, ako poznamenal, „sila kňaza je v tomto vzťahu“. Ježiš, keď rástol v obľube medzi ľuďmi, odchádzal k Otcovi, na opustené miesta, aby sa modlil. „To je tak trochu skúšobným kameňom nás kňazov“ – povedal Svätý Otec –, „či vyhľadáme, alebo nevyhľadávame Ježiša. Aké miesto má Ježiš Kristus v mojom kňazskom živote? Je to živý vzťah učeníka s Majstrom, brata s bratom, biedneho človeka s Bohom, alebo je to vzťah trochu umelý, ktorý nevychádza zo srdca?“

„Sme pomazaní Duchom Svätým, a keď sa kňaz odvráti od Ježiša Krista, môže stratiť pomazanie vo svojom živote. V zásade ho má, ale stráca ho. A namiesto toho, že je pomazaný, skončí ako „mazaný“. A koľko zla robia Cirkvi „mazaní“ kňazi! Tí, ktorí dávajú svoju silu do umelých, márnych vecí, postojov, do strojnej reči. Koľkokrát počuť bolestné konštatovanie: ‚Toto je taký kňaz ako motýľ.‘ Ponorený do márnivosti. Nemá vzťah s Ježišom Kristom! Stratil pomazanie, je ‚mazaný‘.“

Pápež k tomuto konštatovaniu ďalej dodal:

„My kňazi máme veľa obmedzení, všetci sme hriešnici. Ale keď ideme za Ježišom Kristom, keď hľadáme Pána v modlitbe, v modlitbe prosby, v modlitbe adorácie, sme dobrí kňazi, aj keď sme hriešnici. No keď sa odvrátime od Ježiša Krista, musíme to kompenzovať inými postojmi, svetskými. Všetkými tými pozíciami ako kňaz – špekulant, kňaz – podnikateľ... Ale stredobodom nášho života je kňaz, ktorý adoruje Ježiša Krista, kňaz, ktorý hovorí s Ježišom Kristom, kňaz, ktorý hľadá Ježiša Krista a ktorý sa nechá hľadať Ježišom Kristom. Ak toto chýba, stratíme všetko. A čo dáme ľuďom?“

„Náš vzťah s Ježišom Kristom, vzťah pomazaných pre jeho ľud, môže v nás rásť každým dňom“ – povedal na povzbudenie pápež František:

„Aké je pekné stretnúť kňazov, ktorí skutočne ponúkajú svoj život ako kňazi, o ktorých ľudia hovoria: ‚Áno, toto je charakter, je taký, onaký, ale je to kňaz!‘ A ľudia to vedia vycítiť! Naopak, keď vidia kňazov takpovediac modloslužobníkov, ktorí namiesto Ježiša majú malé idoly, niektorí sú dokonca oddaní ‚bohu narcizmu‘, keď toto vidia, povedia: ‚chudák!‘ Iba vzťah s Ježišom Kristom nás zachráni od svetského ducha a od modlárstva, ktoré z nás robí mazaných, udržiavaných masťami. Dnes vám, ktorí ste boli takí láskaví a prišli ste koncelebrovať sem so mnou, prajem toto: hoci by ste prišli v živote o všetko, nestraťte tento vzťah s Ježišom Kristom! Toto je vaše víťazstvo. Takto napredujte!“

 

 

10. januára    

Pápež v piatkovej homílii: Nebojme sa zveriť Bohu, viera môže všetko, viera víťazí

Vatikán 10. januára 2014 - Cirkev je plná kresťanov, ktorí veria tak na polovicu. Pričom viera „môže všetko“ a „víťazí nad svetom“, ale musíme mať odvahu zveriť sa Bohu. Toto je povzbudenie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, ktorú celebroval v Dome sv. Marty. Jadrom homílie Svätého Otca bol úryvok z Prvého Jánovho listu (1Jn 4, 19 – 5, 4). Apoštol tu trvá na výraze, ktorý je podľa neho charakteristikou kresťanského života: „zotrvávať v Pánovi“, aby sme milovali Boha a blížneho. Toto „zotrvávanie v láske“ Božej je dielom Ducha Svätého a našej viery a prináša konkrétny účinok:

„Kto prebýva v Bohu, kto je Bohom stvárnený, kto ostáva v láske, víťazí nad svetom. Za tým víťazstvom je naša viera. Z našej strany je to viera, zo strany Boha – skrze zotrvávanie v ňom – je to Duch Svätý, ktorý uskutočňuje to dielo milosti. Z našej strany je to teda viera. Viera, to je sila! Naša viera víťazí nad svetom. Naša viera môže všetko! Je výhrou! Bolo by pekné, keby sme si to opakovali v našom vnútri, pretože často sme kresťanmi porazenými. Cirkev je plná porazených kresťanov, ktorí prehrali, lebo neveria, že viera je výhra,a ktorí nežijú túto vieru. Ak nežijeme vieru, znamená to našu porážku a výhru sveta, kniežaťa sveta.“

Svätý Otec ďalej pripomenul, že Ježiš pochválil vieru ženy trpiacej na krvotok, vieru Kanaánčanky alebo muža, ktorý bol od narodenia slepý. Povedal, že tí, ktorí majú vieru ako horčičné semienko, môžu hory prenášať. „Viera si od nás vyžaduje dva postoje: vyznávať a dôverovať“ – poznamenal pápež:

„Viera znamená vyznávať Boha, ale toho Boha, ktorý sa nám zjavoval odo dní našich otcov až doteraz, Boha dejín. To je to, čo každý deň vyslovujeme vo vyznaní viery. Jedna vec je vyslovovať krédo zo srdca a iná recitovať ho ako papagáje. Verím, verím v Boha, verím v Ježiša Krista, verím... Ale verím v to, čo hovorím? Je moje vyznanie viery ozajstné, alebo ho hovorím spamäti a len preto, že sa to tak hovorí? Verím tak napoly? Vyznanie viery má byť vyznaním celej viery, nie iba jej časti! A túto vieru máme brániť, celú, takú aká prišla k nám skrze tradíciu! Ako môžem vedieť, či dobre vyznávam vieru? Jestvuje jedno znamenie: Kto dobre vyznáva vieru, a celú vieru, dokáže adorovať, uctievať Boha.“

„My vieme, ako máme prosiť Boha, ako Bohu ďakovať“ – povedal Svätý Otec –, „ale adorovať Boha, chváliť Boha je viac! Iba tí, ktorí majú silnú vieru sú schopní adorovať.“ „Dovolím si tvrdiť,“ dodal pápež, „ že teplomer života Cirkvi je v tomto na trochu nízkych hodnotách“: je tu aká-taká schopnosť adorovať, no nie veľká, iba u niektorých...“. A to preto, „lebo vo vyznaní viery nie sme presvedčení, alebo sme presvedčení tak napoly“. Takže prvý postoj je, aby sme vieru vyznávali a chránili ju. Druhým postojom je dôvera:

„Muž či žena, ktorí majú vieru, sa spoliehajú na Boha, jemu sa zverujú! Pavol v temných chvíľach svojho života hovorieval: ‚Viem, komu som uveril.‘ Bohu! Pánu Ježišovi! Spoliehať sa, to nás privádza k nádeji. Rovnako ako vyznávanie viery nás privádza k uctievaniu a chvále Boha, dôvera v Boha nás vedie k postoju nádeje. Existuje mnoho kresťanov s nádejou zriedenou, nie silnou, so slabou nádejou. Prečo? Pretože nemajú silu a odvahu zveriť sa Pánovi. Ale keď my kresťania veríme a vyznávame vieru, chránime ju, máme o vieru starosť a spoliehame sa na Boha, na Pána, budeme kresťanmi, ktorí víťazia. A toto je víťazstvo, ktoré premohlo svet: naša viera!“

 

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Kresťanská láska si vie vyhrnúť rukávy

Vatikán 9. januára 2014 - Kresťanská láska bola vždy charakterizovaná tým, že bola „konkrétna“. Teda je to láska, ktorá „je viac v skutkoch ako slovách“ a prejavuje sa „viac v dávaní než v prijímaní“. Tejto téme sa venoval pápež František v dnešnej homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty.

Žiadna romantika, poznamenal Svätý Otec. Alebo je to láska altruistická a starostlivá, ktorá si vie vyhrnúť rukávy a všímať si chudobných, ktorá radšej dáva ako prijíma, alebo nemá nič spoločného s kresťanskou láskou. Pápež František predložil túto úvahu vychádzajúc v prvom rade zo slov Prvého Jánovho listu (1 Jn 4, 11-18), v ktorom apoštol neustále opakuje: «Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá.» Skúsenosť viery, poznamenal pápež, spočíva v tomto „dvojitom zotrvávaní“: nás v Bohu a Boha v nás.

„My v Bohu a Boh v nás: toto je kresťanský život. Nezotrvávajme v duchu sveta, neostávajme v povrchnosti, neostávajme v modlárstve, v márnosti. Nie, nie, zotrvávajme v Pánovi. A on nám to oplatí: On zostane v nás. On zostáva v nás ako prvý. My ho mnohokrát odoženieme, a tak nemôžeme zostať v ňom.“

Ďalej Svätý Otec objasnil dynamiku ducha, ktorý podnecuje kresťanskú lásku. „Ostaňte v mojej láske“ – to nie je extáza srdca, ani niečo pekné, čo môžeme cítiť.

„Všimnime si, že láska, o ktorej hovorí Ján, nie je láskou telenoviel! Nie, je niečím iným. Kresťanská láska má vždy istú kvalitu, že je konkrétna. Kresťanská láska je skutočná. Sám Ježiš, keď hovorí o láske, hovorí o konkrétnych skutkoch: nasýtiť hladných, navštíviť chorých a mnohé iné konkrétne veci. Láska je konkrétna, kresťansky konkrétna. A keď tu nie je táto konkrétnosť, žijeme kresťanstvo ilúzií, pretože nie je jasné, kde je stredobod Ježišovho posolstva. Takáto láska nedosahuje onú konkrétnosť, je láskou ilúzií, aké mali učeníci, keď si pri pohľade na Ježiša mysleli, že je to mátoha.“

Isteže mátoha je to, čo udivení učeníci v epizóde dnešného evanjelia (Mk 6, 45-52) videli, ako sa k nim blíži kráčajúc po mori. Ale ich údiv vychádzal z tvrdosti ich srdca, pretože – ako hovorí to isté evanjelium – „nepochopili“ rozmnoženie chlebov, ktoré sa uskutočnilo krátko pred tým. „Ak máš tvrdé srdce“ – hovorí Svätý Otec – „nemôžeš milovať a myslíš si, že láska je to, čo si pod ňou predstavuješ.“ Nie, skutočná láska je konkrétna. A táto konkrétnosť sa zakladá dvoch kritériách:

„Prvé kritérium: milovať skutkami, nie slovami. Slová odveje vietor! Dnes sú, zajtra nie sú. Druhým kritériom konkrétnosti je, že pre lásku je dôležitejšie dávať než dostávať. Kto miluje, dáva, dáva... Dáva veci, dáva život, dáva sa Bohu a druhým. Naopak, kto nemiluje, kto je egoista, stále hľadá, čo by mohol dostať, snaží sa mať veci, mať výhody. Zachovajme si otvorené srdce, nie ako bolo srdce učeníkov, ktoré bolo uzavreté, nič nechápalo: Zostávajme v Bohu a Boh ostane v nás, ostávajme v láske.“

 

 

8. januára

Pápež František počas audiencie o krste aj ako o ceste k núdznym a trpiacim

„Krst je sviatosť, na ktorej sa zakladá naša viera, a ktorá nás zaštepuje ako živé časti do Krista a do jeho Cirkvi,“ uviedol dnes pápež František počas prvej generálnej audiencie v roku 2014. Pri tejto príležitosti Svätý Otec adresoval pútnikom prítomným na Námestí sv. Petra srdečné prianie radosti a pokoja v novom roku a pozdravil ich vo viacerých svetových jazykoch.

Pápež dnes na audiencii začal s novou sériou katechéz o sviatostiach. V prvej z nich sa zameral na sviatosť krstu a pripomenul tak blížiacu sa nedeľu Krstu Krista Pána. Prítomným položil otázku, ktorú si podľa neho možno kladú mnohí veriaci: „Naozaj potrebujeme krst k tomu, aby sme žili ako kresťania a nasledovali Ježiša?“. Ako vysvetlil, nejde však o nejakú formalitu, ale o akt, ktorý sa hlboko dotýka našej existencie. „Krstom sa ponárame do nevyčerpateľného zdroja života, ktorým je Ježišova smrť, najväčší skutok lásky v celých dejinách,“ uviedol Svätý Otec.

Ani počas dnešnej katechézy nechýbal pápežov dialóg s veriacimi, ktorým pripomenul, aby svoj krst prežívali každý deň ako súčasnú realitu vlastnej existencie, pretože krst predstavuje aj novú „nádej kráčať cestou spásy po celý život“. „Krst nám pomáha spoznať Ježišovu tvár v tvárach núdznych, trpiacich, ako aj v tvári nášho blížneho,“ uviedol pápež.

V závere audiencie dnes Svätý Otec pozdravil aj členov talianskeho cirkusu Golden Circus Liany Orfeiovej. Putovných umelcov, ktorí tento rok navštívia aj latinskoamerický kontinent, pozval, „aby sa počas ich cestovania z mesta do mesta cítili ako poslovia radosti, poslovia bratstva, v spoločnosti, ktorá to tak veľmi potrebuje.“

Nechýbal ani pozdrav veriacim pochádzajúcim z Blízkeho východu, osobitne zo Sýrie a Iraku: „Cirkev spravuje sviatosti, ale sú to sviatosti, ktoré budujú a vyživujú Cirkev. Pozývam vás, aby ste si dnes pripomenuli deň vášho krstu a slávili ho, pretože v ňom sme sa stali novými stvoreniami v Kristovi, chrámom Ducha Svätého, adoptívnymi synmi Otca, členmi Cirkvi, bratmi vo viere a ohlasovateľmi radostnej zvesti, schopnými odpúšťať a milovať všetkých, dokonca aj nepriateľov. Nech Pán bdie nad vašim životom a nech vás žehná!“

Ešte pred udelením apoštolského požehnania na záver audiencie, pápež František adresoval slová aj mladým, chorým a novomanželom: „Najdrahší, počas týchto dní, ktoré nasledujú po sviatku Zjavenia Pána, pokračujme v rozjímaní nad Ježišovým zjavením všetkým národom. Cirkev vás, drahí mladí, (...) pozýva k tomu, aby ste boli horlivými svedkami Krista medzi vašimi vrstovníkmi; vyzýva vás, drahí chorí, aby ste každý deň šírili jeho svetlo s pokojnou trpezlivosťou; a povzbudzuje vás, drahí mladomanželia, aby ste boli znamením jeho obnovujúcej prítomnosti prostredníctvom vašej oddanej lásky.“ –mf–

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname sériu katechéz o sviatostiach, a prvá sa týka krstu. Milou zhodou okolností práve na nasledujúcu nedeľu pripadá sviatok Pánovho krstu.

1. Krst je sviatosť, na ktorej sa zakladá naša viera a ktorá nás zaštepuje ako živé výhonky do Krista a do jeho Cirkvi. Spolu s Eucharistiou a sviatosťou birmovania tvorí takzvanú „kresťanskú iniciáciu“, ktorá je jedinečnou veľkou sviatostnou udalosťou, pripodobňuje nás Pánovi a robí z nás živé znamenie jeho prítomnosti a lásky.

Môžeme sa pristihnúť pri otázke: naozaj potrebujeme krst, aby sme žili ako kresťania a nasledovali Ježiša? Nie je snáď vo svojej podstate iba jednoduchým obradom, formálnym úkonom Cirkvi na udelenie mena novonarodenému dieťaťu? Takáto otázka sa môže objaviť. Svetlo do nej vnášajú slová apoštola Pavla: „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom” (Rim 6, 3-4). Nejde teda o formalitu! Je to úkon, ktorý sa dotýka našej existencie až do hĺbky. Nie je jedno, či je dieťa pokrstené alebo nepokrstené, nie je to jedno. Nie je to to isté, ak je niekto pokrstený alebo je nepokrstený. V krste sme ponorení do nevyčerpateľného zdroja života, ktorým je Ježišova smrť, najväčší skutok lásky v celých dejinách. Práve vďaka tejto láske môžeme žiť novým životom, už nie pod nadvládou zla, hriechu a smrti, ale v spoločenstve s Bohom a bratmi.

2. Mnohí z nás si vôbec nepamätajú slávenie tejto sviatosti, a je to prirodzené, ak sme boli pokrstení krátko po narodení. Nasledujúcu otázku som tu na námestí položil už zo dva-trikrát: kto z vás pozná dátum svojho krstu, nech zodvihne ruku. Kto to vie? Iba niektorí. Nie mnohí. Je však dôležité vedieť, v ktorý deň som bol ponorený do prúdu Ježišovej spásy. Dovoľte mi, aby som vám dal jednu radu. Ba viac ako radu; úlohu pre dnešný deň. Dnes doma zistite, opýtajte sa na dátum krstu, a tak sa dozviete, aký to bol deň, ten nádherný deň vášho krstu. Urobíte to? [prítomní odpovedajú: „áno!“]. Nepočujem nadšenie. Urobíte tak? [odpovedajú ešte hlasnejšie: „áno!“]. Dobre, pretože poznať ten šťastný dátum nášho krstu je užitočné. Riziko, že ho nepoznáme, sa prejavuje v tom, že sa nám vytráca z pamäte, čo v nás Pán vykonal, vytráca sa spomienka na dar, ktorý sme dostali. A nakoniec sa stane, že ho budeme považovať iba za minulú udalosť - ani nie z vlastnej vôle, ale z vôle našich rodičov -, ktorá nemá žiadny dosah na prítomnosť. Musíme prebudiť spomienku na náš krst. Sme povolaní, aby sme každý deň prežívali náš krst ako aktuálnu skutočnosť našej existencie. Ak sa nám darí nasledovať Ježiša a ostávame v Cirkvi i s našimi obmedzeniami, krehkosťou a hriechmi, je to práve vďaka krstu, v ktorom sme sa stali novým stvorením a obliekli sme si Krista. Práve v sile krstu, oslobodení od dedičného hriechu, sme zaštepení do vzťahu Ježiša s Bohom Otcom, sme nositeľmi novej nádeje, pretože krst nám dáva túto novú nádej. Nádej kráčať po ceste spásy po celý život. Nik a nič ju nemôže uhasiť, pretože nádej nesklame. Dobre si túto pravdu zapamätajme. Pánova nádej nikdy nesklame. Vďaka krstu sme schopní odpúšťať a milovať aj toho, ktorý nás uráža a ubližuje nám a dokážeme rozpoznať v posledných a chudobných tvár Pána, ktorý nás navštevuje a je nablízku. Krst nám pomáha spoznať v tvárach núdznych a trpiacich osôb, ako aj v tvári nášho blížneho, Ježišovu tvár. Je to tak vďaka sile krstu.

3. Posledný, veľmi dôležitý prvok. Opýtam sa: Môže sa niekto sám pokrstiť? [prítomní odpovedajú: „nie!“]. Nepočujem. [odpovedajú hlasnejšie: „nie!“]. Nedá sa to. Nik sa nemôže pokrstiť sám. Nikto. Môžeme o krst žiadať, túžiť po ňom, vždy však potrebujeme niekoho, kto nám túto sviatosť udelí v Pánovom mene. Krst je totiž darom, ktorý je daný v kontexte vzájomnej starostlivosti a bratského zdieľania. Vždy v dejinách jeden krstí druhého, ďalšieho a ďalšieho... ako reťaz. Reťaz milosti. Nemôžem sa pokrstiť sám, o krst musím požiadať niekoho iného. Je to čin bratstva, úkon príslušnosti do Cirkvi. V slávení krstu môžeme rozoznať najrýdzejšie črty Cirkvi, ktorá ako matka neprestajne privádza na svet nové deti v Kristovi, v plodnosti Ducha Svätého.

Poprosme teda Pána zo srdca, aby sme mohli vždy viac v každodennom živote zakúšať túto milosť, ktorú sme dostali prostredníctvom krstu. Nech pri stretnutí s nami môžu naši bratia stretnúť skutočné Božie deti, pravých bratov a sestry v Ježišovi Kristovi, naozajstných členov Cirkvi. A nezabudnite na dnešnú úlohu, ktorou je zistiť, opýtať sa na dátum svojho krstu. Tak, ako poznám dátum svojho narodenia, tak mám poznať dátum svojho krstu, pretože to je slávnostný deň. Ďakujem.

 

Pápež František si dnes zažartoval s najstarším farárom Talianska

V závere generálnej audiencie na Námestí sv. Petra dnes pápež František osobne pozdravil aj najstaršieho talianskeho farára. Je ním 95-ročný don Alessandro De Sanctis (na snímke), ktorý nepretržitých 72 rokov spravuje farnosť Filettino v talianskej oblasti Frusinate. Za jeho života sa na pápežskom stolci vystriedalo deväť pápežov, vrátane Svätého Otca Františka. Don Alessandro mu pri príležitosti dnešného stretnutia odovzdal vlastnoručne napísaný list, v ktorom vyjadril želanie pobozkať ruku v poradí tohto deviateho pápeža. To, že sa mu to splní práve dnes, vôbec netušil, keďže list mu plánoval poslať. Pápež František si s ním počas stretnutia aj zažartoval a neskôr „svätého človeka“, ako ho oslovil, nezabudol poprosiť o modlitby.

Na námestí po skončení audiencie don Alessandro pre Vatikánsky rozhlas prezradil, o čom sa so Svätým Otcom rozprával: „Povedal som mu: «Čakáme vás vo Filettine!» A on mi odpovedal: «Dúfame, že sa nám podarí prísť!» Kto vie, či sa táto nádej bude môcť stať skutočnosťou. A tiež kto vie, či tu ešte budem, keď sa takáto veľká udalosť podarí zrealizovať.“ 95-ročný farár zároveň uviedol, ako on vníma pápeža Františka: „Je novinkou. Skutočnosť, že prichádza do kontaktu s ľuďmi takýmto skromným a jednoduchým spôsobom je naozaj niečo, čo skutočne priťahuje.“

 

7. januára

Svätý Otec v utorkovej homílii: Aby naše srdce nebolo trhoviskom

 

Vatikán 7. januára 2014 - Kresťan bdie nad svojím srdcom, aby rozlišovalo to, čo je od Boha, od toho, čo pochádza od falošných prorokov, uviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pripomenul, že Ježišova cesta je cestou služby a pokory a všetci kresťania sú pozvaní nasledovať ho na tejto ceste. „Zostaňte v Pánovi“ – z tohto napomenutia z Prvého Jánovho listu (porov. 1 Jn 3, 22 – 4, 6) vyšiel Svätý Otec. Ako povedal, Ján túto radu do života opakuje veľmi nástojčivo.

 

Apoštol poukazuje na „jeden z postojov kresťana, ktorý chce zostať v Pánovi: vedieť rozpoznať, čo sa deje v jeho srdci“. Preto upozorňuje, že sa nedá veriť každému duchu, ale treba „skúmať duchov“. Je nutné, povedal pápež, vedieť „rozlišovať duchov“, rozoznať, či nám daná vec dovoľuje „zotrvať pri Pánovi, alebo nás od neho vzďaľuje“. „Naše srdce má vždy túžby, želania, nápady. Sú však od Pána, alebo nás niektoré z nich od Pána vzďaľujú?“ Toto je dôvod, prečo nás apoštol Ján nabáda, aby sme skúmali naše myšlienky a túžby, poznamenal Svätý Otec a pokračoval:

„Pokiaľ je to v línii Pána, tak pôjdeš dobre, ale ak nie... Skúmajte duchov, aby ste spoznali, či naozaj pochádzajú od Boha, pretože mnoho falošných prorokov prišlo na svet. Proroci alebo proroctvá či návrhy: ‚Chcem robiť toto!' Ale to ťa neprivedie k Pánovi, vzdiali ťa to od neho. Toto si vyžaduje bdelosť. Kresťan je muž alebo žena, ktorí vedia, ako dohliadať na svoje srdce. Mnohokrát sa naše srdce vďaka množstvu vecí, ktoré doň prichádzajú a odchádzajú, zdá byť ako obecné trhovisko: všetko možné tam možno nájsť... A to takto nejde! Musíme skúmať: toto je od Pána, tamto nie - aby sme zostali v Pánovi.“

Čo je teda kritériom pre pochopenie, či niečo pochádza od Krista, alebo od antikrista? Sv. Ján má jasný a jednoduchý kľúč: «Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista.» Ale čo znamená ‚vyznávať, že Slovo prišlo v tele?‘ Znamená to, ako poznamenal Svätý Otec, „rozpoznať cestu Ježiša Krista,“ vyznávať, že on, „ktorý je Boh, sa znížil“, uponížil až na „smrť na kríži“:

„Toto je cesta Ježiša Krista: uponíženie, pokora, pokorenie sa. Ak ťa nejaká myšlienka či túžba privádza na cestu pokory a poníženia, služby druhým, je od Ježiša. Ale ak ťa vedie na cestu sebestačnosti, márnivosti, pýchy, na cestu abstraktného uvažovania, nie je od Ježiša. Spomeňme si na pokúšanie Ježiša na púšti. Všetky tri návrhy, ktoré dal diabol Ježišovi, sú návrhmi, ktoré ho chceli vzdialiť od tejto cesty, cesty služby, pokory, poníženia, lásky - lásky preukázanej jeho životom. Na všetky tri pokušenia Ježiš hovorí ‚nie‘: ‚Nie, toto nie je moja cesta.‘“

Svätý Otec teda pozýva všetkých, aby premýšľali o tom, čo sa deje v ich vlastnom srdci, na čo myslíme, čo cítime, po čom túžime, a aby sme rozlišovali duchov. „Skúmam to, na čo myslím, čo chcem, po čom túžim, alebo beriem všetko?“ – opýtal sa.

„Veľakrát je naše srdce cestou, všetci ňou prechádzajú... Skúmajme a vždy si voľme tie veci, ktoré pochádzajú od Boha. Viem, ktoré sú tie, čo pochádzajú od Boha? Poznám správne kritérium na rozlíšenie mojich myšlienok, mojich túžob? Myslime na to a nezabudnime, že kritériom je vtelenie Slova. Slovo prišlo v tele: je to Ježiš Kristus! Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom, Boh sa stal človekom, uponížil sa, ponížil z lásky, aby slúžil nám všetkým. A apoštol Ján ponúka túto milosť, aby sme poznali, čo sa deje v našom srdci a aby sme mali múdrosť rozoznať, čo je Božie a čo nie je od Boha.“

 

           

Vatikán dementoval komentáre o otvorenosti pre homosexuálne zväzky

 

Vatikán 7. januára. “Skreslenie je viac než evidentné, a to až do tej miery, že sa v niektorých prípadoch zdá byť manipuláciou”. Vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi reagoval na komentáre, ktoré sa objavili v niektorých médiách ohľadom slov pápeža Františka na adresu mimomanželských zväzkov a homosexuálnych partnerstiev, ktoré predniesol 29. novembra v príhovore rehoľným predstaveným - a ktoré včera publikoval jezuitský časopis Civiltà Cattolica.

 

Lombardi pokračoval vo vysvetlení: “V rozhovore s rehoľnými predstavenými pápež rozviedol úvahu, že situácia, v ktorej sa dnes nachádza výchova detí a mládeže, je veľmi odlišná od minulosti, pretože žijú v zložitých rodinných okolnostiach, s oddelenými rodičmi, v nových anomálnych zväzkoch, niekedy aj homosexuálnych, atď. Výchova a ohlasovanie viery prirodzene nemôžu tieto skutočnosti prehliadať, a musia mať na pamäti dobro nových generácií; musia ich doprevádzať skutočnou láskou, vychádzajúc z ich konkrétnej situácie, aby v nich nevyvolali negatívne reakcie, ktoré by im zabránili v prijatí viery”.

 

Táto úvaha ohľadom výchovných úloh Cirkvi, ktorá je podľa pátra Lombardiho “v istom zmysle samozrejmá”, “odznela 29. novembra v celkom všeobecnom duchu, ale niektorí ju začali dávať do súvisu s otázkou vznesenou v posledných dňoch - ohľadom uznania civilných foriem partnerstva homosexuálnych dvojíc. Skreslenie je viac než evidentné, a to až do tej miery, že sa v niektorých prípadoch zdá byť manipuláciou. Hovoriť o otvorenosti pre homosexuálne partnerstvá je protirečivé, pretože pápežov príhovor bol celkom všeobecný a aj preto, že ešte aj drobný príklad, ktorý pápež v danom kontexte spomenul - ohľadom dievčatka, nešťastného z toho, že ju mamina priateľka nemá rada - hovorí práve o utrpení detí”.

 

“Pápež sa vôbec nevyjadroval ohľadom debaty, ktorá sa znovu rozprúdila v Taliansku o mesiac neskôr. Kto si spomenie na stanoviská, ktoré pápež v minulosti vyjadril v Argentíne pri príležitosti podobných diskusií, dobre vie, že boli celkom odlišné od tých, ktoré mu dnes niektorí chcú pokútne privlastniť”, uzavrel vatikánsky hovorca.

 

 

6. januára

Pápež František na Anjel Pána o vzájomnej príťažlivosti Boha a ľudí

Vatikán – Na Slávnosť Zjavenia Pána 6. januára sa Svätý Otec napoludnie stretol s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. Námestie sv. Petra dnes celkom zaplnili najmä obyvatelia Ríma. Svätý Otec sa im prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime Epifániu, čiže „zjavenie sa“ Pána. Táto slávnosť sa spája s biblickým rozprávaním o príchode troch mudrcov z Východu do Betlehema, aby si uctili kráľa Židov, s príbehom, ktorý pápež Benedikt XVI. nádherne vysvetlil vo svojej knihe o Ježišovom detstve. Bolo to naozaj prvé „zjavenie sa“ Krista národom. Preto Epifánia zdôrazňuje univerzálnu otvorenosť spásy, ktorú priniesol Ježiš. Liturgia dnešného dňa obsahuje zvolanie: «Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy sveta», pretože Ježiš prišiel pre nás všetkých, pre všetky národy, pre všetkých!

Vskutku, tento sviatok nám dáva vnímať dvojitý pohyb: na jednej strane pohyb Boha v ústrety svetu, v ústrety ľudstvu – celé dejiny spásy, ktoré vrcholia v Ježišovi; a z druhej strany pohyb ľudí smerom k Bohu – pomyslime na náboženstvá, na hľadanie pravdy, na úsilie národov o pokoj, vnútorný pokoj, spravodlivosť, slobodu. A tento dvojitý pohyb je podnecovaný vzájomnou príťažlivosťou. Zo strany Božej: čo ho priťahuje? Je to láska k nám. Sme jeho deti, miluje nás, chce nás oslobodiť od zla, od chorôb, od smrti a priviesť nás do svojho domu, do svojho Kráľovstva. «Boh nás z čistej milosti priťahuje, aby nás spojil so sebou» (Evangelii gaudium, 112). A aj z našej strany ide o lásku, o túžbu. Dobro nás vždy priťahuje, pravda nás priťahuje, život, šťastie, krása nás priťahujú...

Ježiš je stretávacím bodom tejto vzájomnej príťažlivosti, tohto dvojitého pohybu. Je to Boh a človek: Ježiš. Boh a človek. Kto však prichádza s iniciatívou? Je to vždy Boh! Božia láska vždy predchádza tú našu! On vždy prichádza s iniciatívou. On nás očakáva, on nás pozýva, iniciatíva je vždy jeho. Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom, vzal si telo a narodil sa pre nás. Nová hviezda, ktorá sa ukázala mudrcom, bola znamením Kristovho narodenia. Ak by títo ľudia neboli uzreli hviezdu, nikdy by sa nevydali na cestu. Svetlo nás predchádza, pravda nás predchádza, krása nás predchádza. Boh nás predchádza. Prorok Izaiáš hovorí, že Boh je ako mandľový kvet. Prečo? Pretože v tej zemi mandľovník zakvitá ako prvý. A Boh je vždy v predstihu, hľadá nás vždy ako prvý, robí prvý krok. Boh nás vždy predchádza. Jeho milosť nás predchádza a táto milosť sa zjavila v Ježišovi. On je epifániou. On, Ježiš Kristus, je zjavením sa Božej lásky. Je s nami.

Cirkev je celá ponorená do tohto pohybu Boha v ústrety svetu. Jej radosťou je evanjelium, je ňou odzrkadľovanie Kristovho svetla. Cirkev je ľudom tých, ktorí zakúsili túto príťažlivosť a nesú ju svojom vnútri, v srdci a v živote. «Rád by som, naozaj rád by som povedal tým, ktorí sa cítia byť vzdialení od Boha a od Cirkvi, - a hovorím to s úctou - tým, ktorí sú nesmelí a ktorí sú ľahostajní: Pán volá aj teba, volá ťa, aby si patril do jeho ľudu a robí to s veľkou úctou a láskou» (Porov. Evangelii gaudium, 113). Pán ťa volá. Pán ťa hľadá. Pán ťa čaká. Pán nepresviedča nasilu, dáva lásku a táto láska ťa hľadá, očakáva, teba, ktorý v tejto chvíli neveríš alebo si vzdialený. A toto je Božia láska.

Prosme Boha za celú Cirkev, prosme o jej radosť z evanjelizácie, pretože je «Kristom poslaná zjavovať a odovzdávať Božiu lásku všetkým ľuďom a národom» (Ad gentes, 10). Nech nám Panna Mária pomáha, aby sme sa všetci stali učeníkmi-misionármi, malými hviezdami, ktoré odrážajú jeho svetlo. A prosme, aby sa srdcia otvorili pre prijatie ohlasovania a aby všetci ľudia dosiahli účasť na prisľúbení skrze evanjelium (porov. Ef 3,6).“

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pridal nasledujúce slová:

„Bratia a sestry, so srdečným pozdravom sa obraciam na bratov a sestry z východných cirkví, ktorí zajtra slávia Vianoce. Pokoj, ktorý Boh daroval ľudstvu narodením Ježiša, vteleného Slova, nech všetkých posilní vo viere, nádeji a láske a dodá útechu kresťanským spoločenstvám, cirkvám, ktoré prechádzajú skúškami.

Slávnosť Zjavenia Pána je Misijným dňom detí, ktorý navrhlo Pápežské misijné dielo Ježišovho detstva. Mnohé deti vo farnostiach sú protagonistami prejavov spolupatričnosti voči svojim rovesníkom a takto rozširujú horizonty svojho bratstva. Drahé deti a mladí, vašou modlitbou a nasadením spolupracujete na poslaní Cirkvi. Ďakujem vám za to a žehnám vás!“

Ďalej pápež František pozdravil prítomné skupiny veriacich z rozličných miest Talianska. Rozlúčil sa s nimi zvyčajným prianím:

„Všetkým želám pekný sviatok Zjavenia Pána, dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

Pápež František pozdravil dvesto účinkujúcich živého Betlehemu

 

Vatikán 6. januára - O popoludňajší program na sviatok Troch kráľov – Zjavenia Pána sa Svätému Otcovi postarali farníci z rímskej farnosti sv. Alfonza Máriu de Liguori, ktorí ho pozvali, aby si prišiel pozrieť ich živý betlehem. Návšteva, ktorá sa uskutočnila podvečer o pol piatej, vyvolala obrovskú radosť veriacich. Pápeža Františka privítalo spevom vyše sto detí s veľkou kyticou červených ruží. Vzácny hosť po privítaní zotrval chvíľu v tichej modlitbe vo farskom kostole. Potom si prezrel živý Betlehem postavený vedľa kostola a pozdravil jeho účinkujúcich, spolu okolo dvesto postáv, vrátane dieťaťa v jasličkách, ktoré prijalo krst práve v dnešné ráno. Pápež zostal vo farnosti, ktorá sa nachádza na severnom okraji Ríma na Via della Giustiniana, ešte hodnú chvíľu, keď po jednom prijímal pozdravy farníkov, počnúc deťmi a chorými.

 

 

Homília Svätého Otca na Zjavenie Pána: „Svätá chytrosť“ je potrebná

Vatikán - Za mimoriadne krásneho slnečného počasia prišli 6. januára do Vatikánu sláviť Zjavenia Pána veriaci v mimoriadne hojnom počte. Ráno o 10. hodine pápež František predsedal liturgii eucharistie, pri ktorej diakon po evanjeliu slávnostným latinským spevom oznámil dátum Veľkej noci, ktorý pripadá na 20. apríl. V homílii potom Svätý Otec priblížil význam sviatku pre súčasného človeka:

„«Svetlo hľadali pomocou svetla». Toto sugestívne vyjadrenie z jedného liturgického hymnu sviatku Zjavenia Pána sa vzťahuje na skúsenosť mudrcov: sledujúc jedno svetlo, nachádzajú Svetlo samotné. Hviezda, ktorá sa zjavila na nebi, zažíha v ich mysli a v ich srdci svetlo, ktoré ich pohýna k hľadaniu veľkého Svetla Kristovho. Mudrci verne nasledujú toto svetlo, ktoré ich vnútorne preniká, a stretávajú sa s Pánom.

Táto cesta mudrcov z Východu symbolicky vyjadruje údel každého z nás: v našom živote kráčame, v osvietení svetlami rozjasňujúcimi cestu, aby sme našli plnosť pravdy a lásky, ktorú my kresťania vidíme v Ježišovi, Svetle sveta. A každý človek, tak ako mudrci, má k dispozícii dve veľké „knihy“, z ktorých čerpáme znamenia pre našu orientáciu v putovaní: knihu stvorenia a knihu Svätého písma. Dôležité je byť pozornými, bdieť, počúvať Boha, ktorý k nám hovorí. Stále k nám hovorí. Ako sa vyjadruje žalm, keď hovorí o Zákone Pánovom: «Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch» (Ž 119,105). Osobitne počúvať Evanjelium, čítať ho, meditovať ho a

mať ho ako duchovnú výživu, nám umožňuje stretnúť sa so živým Ježišom, zakúsiť ho a zakúsiť jeho lásku.

Prvé čítanie dáva ústami proroka Izaiáša zaznieť Božej výzve pre Jeruzalem: «Vstaň, zažiar, Jeruzalem!» (Iz 60,1). Jeruzalem je povolaný byť mestom svetla, ktoré dáva svetu odraz Božieho svetla a pomáha ľuďom kráčať po jeho cestách. Toto je povolanie a poslanie Božieho ľudu vo svete. No Jeruzalem sa môže spreneveriť tomuto Pánovmu poslaniu. Evanjelium nám hovorí, že mudrci, keď dorazili do Jeruzalema, stratili na chvíľu výhľad na hviezdu. Už ju nevideli. Jej svetlo chýba osobitne v

paláci kráľa Herodesa: je to ponurý príbytok, v ktorom vládne temnota, nedôvera, strach a závisť. Herodes sa totižto ukazuje ako podozrievavý a znepokojený narodením jedného krehkého Dieťaťa, ktoré vníma ako rivala. V skutočnosti Ježiš neprišiel poraziť jeho, úbohú bábku, ale Knieža tohto sveta! Predsa však kráľ a jeho radcovia počujú zaškrípať to slabé lešenie, ktoré drží ich moc, boja sa, že sa zmenia pravidlá hry a maska ich vonkajšieho zdania bude strhnutá. Celý ten svet, ktorý si zakladá na panovaní, na úspechu, na vlastnení a na korumpovaní, je ohrozený jedným Dieťaťom! A Herodes zájde až tak ďaleko, že sa uchýli k vraždeniu detí. «Ty zabíjaš deti v tele, pretože teba zabíja strach v srdci» - píš sv. Quodvultdeus (Druhá rozprava o Vyznaní viery: PL 40, 655). A je to tak: mal strach, a pre tento strach stráca súdnosť.

Mudrci vedeli prekonať ten nebezpečný temný moment u Herodesa, pretože verili v Písma, slovu prorokov, ktoré ukazovali na Betlehem ako na miesto narodenia Mesiáša. Tak unikli zo zovretia noci sveta, dali sa pokračovať v ceste k Betlehemu a tam nanovo uvideli hviezdu, a Evanjelium hovorí, že sa «nesmierne zaradovali» (Mt 2,10). Vo tme svetskosti onoho paláca tú hviezdu nebolo vidieť.

Jedným z aspektov svetla, ktoré nás vedie na ceste viery je aj „svätá chytrosť“. Táto „svätá chytrosť“ je aj cnosťou. Ide o tú duchovnú šikovnosť, ktorá nám umožňuje rozpoznať nebezpečenstvá a vyhnúť sa im. Mudrci vedeli používať toto svetlo chytrosti, keď sa pri návrate rozhodli nezastavovať sa v Herodesovom temnom paláci, ale ísť inou cestou. Títo múdri muži pochádzajúci z Východu nás učia, ako nepadnúť do nástrah temnôt a ako sa obraňovať pred temnosťou, ktorá sa snaží pohltiť náš život. Oni si touto „svätou chytrosťou“ uchránili vieru. A aj my si potrebujeme chrániť vieru. Chrániť ju pred spomínanou tmou. No neraz i pred tmou prezlečenou za svetlo! Pretože démon, hovorí sv. Pavol, sa niekedy preoblieka za anjela svetla. A tu je potrebná „svätá chytrosť“ na uchovanie si viery, jej uchránenie pred spevmi Sirén, ktoré ti navrávajú: „Pozri, dnes musíme urobiť toto, tamto...“ No viera je milosť, je to dar. Je na nás, aby sme si ju chránili touto „svätou chytrosťou“, modlitbou, láskou, dobročinnosťou. Stojí za to prijímať do nášho srdca Božie svetlo, a zároveň pestovať tú duchovnú chytrosť, ktorá vie spájať jednoduchosť s obozretnosťou, ako to žiada Ježiš od učeníkov: «Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice» (Mt 10,16).

Na sviatok Epifánie, Zjavenia Pána, pri ktorom si pripomíname zjavenie sa Ježiša ľudstvu v tvári Dieťaťa, vnímame po našom boku prítomnosť mudrcov, ako múdrych spoločníkov na ceste. Ich príklad nám pomáha zodvihnúť zrak smerom ku hviezde a nasledovať veľké túžby nášho srdca. Učia nás neuspokojovať sa so životom priemernosti, s akousi „malou trafikou“, ale nechať sa vždy nadchnúť tým, čo je dobré, pravdivé a krásne... Bohom, ktorý je týmto všetkým neprevýšiteľným spôsobom. A učia nás nedať sa oklamať vonkajším zdaním, tým, čo je pre svet veľké, múdre a mocné. Netreba zostať stáť pri tomto. Je nevyhnutné chrániť si vieru. V tejto dobe je to veľmi dôležité: chrániť si vieru. Je potrebné ísť ďalej, poza tmu, poza mámenie Sirén, poza svetskosť, poza toľké modernosti, ktoré dnes jestvujú, ísť smerom k Betlehemu, tam, kde v jednoduchosti domu na okraji mesta, medzi mamou a otcom plnými lásky a viery, žiari Slnko, ktoré vyšlo zhora, Kráľ vesmíru. Podľa príkladu mudrcov, s našimi malými svetlami, hľadajme Svetlo a chráňme si vieru. Nech sa tak stane!“

 

 

 

5. januára

Svätý Otec na Anjel Pána: Ježišovo posolstvo je život, svetlo, nádej, láska

 

Vatikán 5. januára - V dnešnú Druhú nedeľu po Narodení Pána sa Svätý Otec napoludnie pomodlil s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pri tejto príležitosti tiež ohlásil svoju apoštolskú cestu do Svätej zeme v máji 2014. Tým, ktorí prišli na Námestie sv. Petra aj za daždivého počasia, sa na úvod prihovoril takto:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Liturgia tejto nedele nám v Prológu Evanjelia sv. Jána znovu dáva do pozornosti najhlbší význam Ježišovho narodenia. On je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom a postavilo si svoj „stan“, svoj príbytok, medzi ľuďmi. Evanjelista píše: «A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). V týchto slovách, ktoré nás nikdy neprestanú napĺňať úžasom, je celé kresťanstvo! Boh sa stal smrteľným, krehkým ako my, zdieľal našu ľudskú situáciu, okrem hriechu, no vzal na seba tie naše, akoby boli jeho vlastné. Vstúpil do našich dejín, stal sa naplno «Bohom s nami»! Ježišovo narodenie nám teda ukazuje, že Boh sa chcel zjednotiť s každým mužom a každou ženou, s každým z nás, aby nám sprostredkoval svoj život a svoju radosť.

 

Boh je takto Bohom s nami, Bohom, ktorý nás miluje, Bohom, ktorý s nami kráča. Toto je odkaz Vianoc: Slovo sa stalo telom. Vianoce nám takto zjavujú nesmiernu lásku Boha voči ľudstvu. Z tohto vyplýva aj oduševnenie, nádej nás kresťanov, že v našej chudobe vieme, že sme milovaní, že sme navštívení, že sme sprevádzaní Bohom. A hľadíme na svet a na dejiny ako na miesto, v ktorom treba kráčať s ním a spolu s druhými, smerom k novým nebesiam a novej zemi. S Ježišovým narodením sa narodil nielen nový prísľub, narodil sa nový svet, ale aj svet, ktorý môže byť vždy obnovený. Boh je stále prítomný, aby vzbudzoval nových ľudí, očisťoval svet od hriechu, ktorý ho robí zostarnutým, od hriechu, ktorý ho kazí. Nakoľko ľudské dejiny a aj osobné dejiny každého z nás môžu byť poznačené ťažkosťami a slabosťami, viera vo Vtelenie nám hovorí, že Boh je solidárny s človekom a s jeho dejinami. Táto blízkosť Boha k človeku, ku každému človeku, ku každému z nás, je darom, ktorý sa nikdy nepominie. On je s nami! On je Boh s nami! A táto blízkosť sa nikdy nepominie. Toto je radostná zvesť Vianoc: Božie svetlo, ktoré preniklo do srdca Panny Márie a sv. Jozefa, a ktoré viedlo kroky pastierov a mudrcov, žiari aj dnes pre nás.

V tajomstve vtelenia Božieho Syna je aj aspekt, ktorý sa spája s ľudskou slobodou, so slobodou každého jedného z nás. Božie Slovo si totiž rozkladá svoj stan medzi nami, hriešnymi a odkázanými na milosrdenstvo. A všetci by sme sa mali poponáhľať prijať milosť, ktorú nám on ponúka. Avšak, ako pokračuje Evanjelium sv. Jána, jeho «vlastní ho neprijali» (Jn 1,11). Aj my ho koľkokrát odmietame, radšej zostávame v uzavretosti do našich chýb a v úzkosti z našich hriechov. No Ježiš nám neprestáva ponúkať seba samého a svoju milosť, ktorá nás zachraňuje! Ježiš je trpezlivý. Ježiš vie vyčkávať. On nás vždy čaká. Toto je posolstvo nádeje, posolstvo spásy, staré a vždy nové. A my sme povolaní radostne dosvedčovať toto posolstvo evanjelia života, evanjelia svetla, nádeje a lásky. Pretože Ježišovo posolstvo je toto: život, svetlo, nádej, láska.

Nech nás Mária, Matka Božia a naša nežná Matka, vždy podopiera, aby sme zostali verní kresťanskému povolaniu a mohli sme naplniť túžby po spravodlivosti a pokoji, ktoré v sebe nesieme na začiatku tohto nového roka.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec ohlásil svoju novú apoštolskú cestu, ktorá povedie do Svätej zeme: „Drahí bratia a sestry, v atmosfére radosti, typickej pre toto vianočné obdobie chcem oznámiť, že od 24. do 26. mája tohto roku, ak Boh dá, uskutočním púť do Svätej zeme. Jej hlavným cieľom je pripomenúť si historické stretnutie medzi Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom, ktoré sa udialo presne 5. januára, ako dnes, pred 50 rokmi. Púť bude mať tri etapy: Ammán, Betlehem a Jeruzalem - tri dni. Pri Svätom hrobe budeme sláviť ekumenické stretnutie so všetkými predstaviteľmi kresťanských cirkví Jeruzalema, spolu s patriarchom Bartolomejom z Konštantínopolu. Už odteraz vás prosím o modlitbu za túto púť, ktorá bude púťou modlitby.“

Ďalej sa pápež František podelil s veriacimi s radosťou z množstva vianočných a novoročných blahoželaní, ktoré mu prišli z celého sveta. Vyjadril svoju túžbu poďakovať sa každému: „Rád by som odpovedal na všetky, ale je to, žiaľ, nemožné! Preto chcem poďakovať zo srdca deťom za ich krásne obrázky. Ale naozaj sú krásne, deti vedia kresliť nádherné obrázky! Krásne, krásne, krásne! Ďakujem na prvom mieste deťom. Chcem poďakovať mladým, starým ľuďom, rodinám, farským a rehoľným spoločenstvám, združeniam, hnutiam a rozličným skupinám, ktoré mi vyjadrili svoju lásku a blízkosť. Prosím všetkých, aby sa naďalej za mňa modlili, potrebujem to, pre moju službu Cirkvi. Ďakujem!“

 

 

Pápež František navštívi 24. - 26. mája Svätú zem

 

Vatikán 5. januára 2014 - Svätý Otec František v máji navštívi Svätú zem. Počas troch dní 24. – 26. mája sa zastaví v Ammáne, Betleheme a Jeruzaleme. Táto „púť modlitby“ pripomenie 50. výročie historického stretnutia pápeža Pavla VI. s konštantinopolským patriarchom Atenagorom. Pri dnešnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána na Námestí sv. Petra to pápež František oznámil týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, v atmosfére radosti, typickej pre toto vianočné obdobie, chcem oznámiť, že od 24. do 26. mája tohto roku, ak Boh dá, uskutočním púť do Svätej zeme. Jej hlavným cieľom je pripomenúť si historické stretnutie medzi Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom, ktoré sa udialo presne 5. januára, ako dnes, pred 50 rokmi. Púť bude mať tri etapy: Ammán, Betlehem a Jeruzalem - tri dni. Pri Svätom hrobe budeme sláviť ekumenické stretnutie so všetkými predstaviteľmi kresťanských cirkví Jeruzalema, spolu s patriarchom Bartolomejom z Konštantinopolu. Už odteraz vás prosím o modlitbu za túto púť, ktorá bude púťou modlitby.“

 

 

4. januára

 

Päťdesiat rokov od návštevy Pavla VI. vo Svätej zemi

 

Dňa 4. januára uplynulo 50 rokov od púte pápeža Pavla VI. do Svätej zeme. Bola to v moderných dejinách prvá návšteva pápeža na tomto mieste a zároveň prvá medzinárodná cesta pápeža. Na udalosť si spomína Mons. William Shomali, pomocný biskup Latinského patriarchátu v Jeruzaleme, ktorý bol v tom čase seminaristom: „Dobre si na to spomínam: bolo vtedy veľmi chladné ráno, keď Pavol VI. prišiel do Betlehema sláviť svätú omšu v Jaskyni Narodenia. Bol som seminarista, mal som 14 rokov... Čakali sme asi jeden a pol hodiny na Námestí Narodenia na jeho príchod. Mali sme veľkú túžbu vidieť Petrovho nástupcu, ktorý prichádzal po prvý raz po sv. Petrovi... Zahliadol som ho narýchlo, nemohol som ho pozdraviť... Potom som čítal jeho príhovory a objavil som ich veľkú hĺbku. Niektoré z nich sa stali „klasikou“, osobitne homília, ktorú predniesol v Nazarete na tému rodiny, môžeme ju dodnes citovať ako veľmi aktuálnu.“

 

Biskup Shomali si spomína aj na okolnosti historického stretnutia pápeža Pavla VI. s patriarchom Atenagorom, s ktorým sa spolu modlili Otče náš na Olivovej hore. „Môžem povedať, že iniciatíva stretnúť sa tu s pápežom vyšla od Atenagora. Atenagoras bol dojatý... Myslím si, že toto, z ekumenického hľadiska, urobilo návštevu mimoriadnou.“

 

Prefesor súčasnej histórie Agostino Giovagnoli z Katolíckej univerzity v Miláne hovorí o súvise historickej cesty Pavla VI. s dnešnou dobou: „Pre isté svoje charakteristiky sa nám toto gesto môže javiť ako anticipácia výzvy, ktorú v poslednom čase počujeme z úst pápeža Františka: pozvania vychádzať von, aby Cirkev nebola zahľadenou do seba, ale aby išla v ústrety druhým. Zaiste, cesta Pavla VI. plne zapadá do ducha koncilu, ktorý predstavoval presne toto: ducha otvorenosti, stretnutia. Predovšetkým, je to Cirkev, ktorá ide do sveta, prostredníctvom svojho najvyššieho predstaviteľa, pápeža, nezostáva v medziach Ríma, ale vychádza smerom k svetu a predovšetkým sa vracia ku koreňom, ktoré predstavuje Jeruzalem.“

 

 

 

3. januára

Jezuiti vstúpili do svojho jubilejného roku spolu s pápežom Františkom

Vatikán 3. januára - Na sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš, titulárneho sviatku Spoločnosti Ježišovej, slávil Svätý Otec o 9. hodine ráno eucharistiu v rímskom kostole Chiesa del Gesù spolu s vyše tristo rehoľnými spolubratmi. Pri svätej omši s bohatým liturgickým spevom, za prítomnosti generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej P. Adolfa Nicolása SJ, vikára pre Rímsku diecézu kardinála Agostina Valliniho, prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata SDB a ďalších osobností si pápež uctil nového svätého Petra Fabera modlitbou a zapálením votívnej sviece pred jeho sochou umiestnenou pri hlavnom oltári. Páter Adolfo Nicolás v mene celej rehole poďakoval Svätému Otcovi za dar kanonizácie, ktorú podpísal v deň svojich narodenín 17. decembra 2013.

Svoju homíliu Svätý Otec zameral na Ježišovo zrieknutie sa seba samého, jeho „vyprázdnenie“, ktoré predstavuje vzor pre každého jezuitu. Za podmienku správnej orientácie Spoločnosti Ježišovej pápež označil otvorenosť voči Bohu, ktorý je Bohom prekvapení, ktorý vždy prevyšuje naše predstavy - Deus semper maior. Práve z tohto dôvodu „byť jezuitom znamená byť človekom s myslením, ktoré nie je kompletné, s otvoreným myslením, pretože premýšľa vždy s pohľadom na horizont, ktorým je vždy väčšia sláva Boha, ktorý nás ustavične prekvapuje.“ Toto sa prejavuje ako „svätý nepokoj“, v neustálom „hľadaní Boha preto, aby sme ho našli, a v jeho nachádzaní preto, aby sme ho znovu a neustále hľadali. ... Tento nepokoj nás pripravuje na prijatie daru apoštolskej plodnosti. Bez tohto nepokoja sme neplodní“ – zdôraznil Svätý Otec.

Ďalej dal do pozornosti osobnosť nového svätca, jezuitu Petra Fabera, ktorého nazval „mužom veľkých túžob, druhým Danielom“. Rehoľným spolubratom položil otázku, či sú rovnako nositeľmi hlbokej túžby, vízie, oduševnenia a odvahy. „Z autentickej viery vždy vyplýva hlboká túžba zmeniť svet“, konštatoval pápež František. Pripomenul tiež, že „sila Cirkvi neprebýva v nej samej a v jej organizačných schopnostiach, ale sa ukrýva v hlbokých Božích vodách. A tieto vody podnecujú naše túžby, a túžby rozširujú srdce“. Sv. Peter Faber podľa jeho slov „práve v túžbach dokázal rozoznávať Boží hlas“. Vo svojej „túžbe «rozšíriť sa v Bohu» bol úplne sústredený na Boha, a preto mohol v duchu poslušnosti, často i pešky, prechádzať celou Európou a s vľúdnosťou viesť so všetkými dialóg a ohlasovať evanjelium.“

V kostole zasvätenom Najsvätejšiemu menu Ježiš, v ktorom sa uchováva hrob sv. Ignáca z Loyoly a relikvia sv. Františka Xaverského, boli pri dnešnej slávnosti prítomní aj viacerí spolupracovníci jezuitov na ich poslaní. Stretnutie sa nieslo v dôvernej, bratskej a zároveň slávnostnej atmosfére, vyznačujúcej sa jednoduchosťou a krásou. Na záver sa Svätý Otec osobne pozdravil stiskom ruky so všetkými prítomnými jezuitmi. Spoločnosť Ježišova takto radostne vstúpila do nového roka 2014, ktorý prežíva ako svoj jubilejný ďakovný rok pri príležitosti 200. výročia obnovenia rehole v roku 1814 pápežom Piom VII.

 

Pápež František jezuitom: Byť mužmi túžob a svätého nepokoja ako Peter Faber

Plný text homílie Svätého Otca pri svätej omši, ktorú slávil 3. januára 2014 na sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš v rímskom kostole Chiesa del Gesù spolu so spolubratmi zo Spoločnosti Ježišovej:

„Svätý Pavol nám hovorí, ako sme to počuli: «Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka» (Flp 2,5-7). My jezuiti chceme byť označení Ježišovým menom, bojovať pod zástavou jeho kríža, a toto znamená mať rovnaké zmýšľanie ako Kristus. Znamená to myslieť ako on, milovať ako on, hľadieť ako on, kráčať ako on. Znamená to robiť to, čo robil on, s rovnakým zmýšľaním, s cítením jeho Srdca.

Kristovo srdce je srdcom Boha, ktorý sa z lásky zriekol seba samého. Každý z nás jezuitov, kto nasleduje Ježiša, mal by byť pripravený zriecť sa seba samého. Sme povolaní k tomuto poníženiu sa, k sebazrieknutiu. Byť mužmi, ktorí nemajú žiť v sústredení na seba samých, pretože centrom Spoločnosti je Kristus a jeho Cirkev. A Boh je vždy Deus semper maior, Boh, ktorý nás neustále prekvapuje. A ak Boh prekvapení nie je v strede, potom Spoločnosť stráca orientáciu. Preto byť jezuitom znamená byť človekom s myslením, ktoré nie je kompletné, s otvoreným myslením, pretože premýšľa s pohľadom neustále upretým na horizont, ktorým je vždy väčšia sláva Boha, ktorý nás bez prestania prekvapuje. A toto je ten nepokoj našej hlbočiny. Ten svätý a krásny nepokoj!

No pretože sme hriešnici, môžeme sa spytovať, či si naše srdce uchovalo ten nepokoj hľadania, alebo naopak zakrpatelo; či je naše srdce v neustálom prahnutí, neoddáva sa pohodliu, neuzatvára sa do seba, ale pulzuje v rytme cesty, ktorou má kráčať spolu s celým Božím ľudom. Je treba hľadať Boha, aby sme ho našli, a nachádzať ho preto, aby sme ho znovu a neustále hľadali. Jedine tento nepokoj dokáže vliať pokoj do srdca jezuitu. Tento nepokoj je tiež apoštolský: nesmie nám byť únavné ohlasovať kerygmu, evanjelizovať s odvahou. Je to ten nepokoj, ktorý nás pripravuje na prijatie daru apoštolskej plodnosti. Bez tohto nepokoja sme neplodní.

Toto je nepokoj, ktorý mal Peter Faber, muž veľkých túžob, tento druhý Daniel. Faber bol «človek skromný, citlivý, s hlbokým vnútorným životom a s darom nadväzovať priateľské vzťahy s najrôznejšími typmi ľudí» (Benedikt XVI.: Príhovor k jezuitom 22. apríla 2006). Bol však aj duchom nepokojným, váhavým a nikdy neuspokojeným. Pod vedením sv. Ignáca sa naučil spojiť svoju nepokojnú, ale tiež príťažlivú, a povedal by som ušľachtilú citlivosť so schopnosťou robiť rozhodnutia. Bol to človekom veľkých túžob, nosil ich v sebe a uvedomoval si ich. Navyše, pre Fabera sa práve vo chvíľach, keď pred ním stoja náročné úlohy, prejavuje ten pravý duch, ktorý vedie k činnosti (porov. Memoriale, 301). Z autentickej viery vždy vyplýva hlboká túžba zmeniť svet. Tu je otázka, ktorú si musíme položiť: Máme aj my veľké vízie a elán? Sme aj my odvážni? Majú naše sny rozlet do výšky? Stravuje nás horlivosť? (porov. Ž 69,10) Alebo sme priemerní a uspokojujeme sa s našimi laboratórnymi apoštolskými rozvrhmi? Vždy pamätajme, že sila Cirkvi neprebýva v nej samej a v jej organizačných schopnostiach, ale ukrýva sa v hlbokých Božích vodách. A tieto vody podnecujú naše túžby, a túžby rozširujú srdce. To je to augustínovské: «Modliť sa, aby sme túžili a túžiť, aby sa nám rozšírilo srdce». Práve v túžbach Faber dokázal rozoznávať Boží hlas. Bez túžob sa nikam nedostaneme, a preto potrebujeme svoje túžby predkladať Pánovi. V Konštitúciách sa hovorí, že «blížnemu sa pomáha posvätnými túžbami vysielanými Bohu» (porov. Konštitúcie, 638).

Faber mal opravdivú a hlbokú túžbu po «rozpätí v Bohu»: bol úplne sústredený na Boha, a preto mohol v duchu poslušnosti chodiť, často i pešky, po celej Európe, prívetivo nadväzovať dialóg so všetkými a ohlasovať evanjelium. – Na myseľ mi prichádza pokušenie, ktoré azda môžeme mať, a ktoré majú mnohí, spájať ohlasovanie evanjelia s

inkvizičným palicovaním, s odsudzovaním. Nie. Evanjelium sa ohlasuje s jemnocitom, s bratskosťou, s láskou! – Dôvernosť s Bohom ho privádzala k chápaniu, že vnútorná skúsenosť a apoštolský život idú vždy spolu. Vo svojom Duchovnom denníku (Memoriale) píše, že prvým hnutím srdca musí byť «túžba po tom, čo je podstatné a prvoradé, teda aby prvé miesto bolo vyhradené dôslednému úsiliu hľadať Boha, nášho Pána» (Memoriale, 63). Faber zakusuje túžbu «dať Kristovi zaujať miesto v strede srdca» (Memoriale, 68). Jedine ak sme sústredení v Bohu, je možné ísť na periférie sveta! A Faber cestoval neúnavne naprieč geografickým hraniciam, takže sa o ňom hovorilo: «zdá sa, že sa narodil preto, aby nikde neobsedel na mieste» (MI, Epistolae I, 362). Fabera stravovala intenzívna túžba sprostredkovať druhým Pána. Ak nám rovnaká túžba chýba, nuž potrebujeme sa zahĺbiť v modlitbe a s tichou vrúcnosťou si od Pána vyprosovať, na príhovor nášho brata Petra, aby si nás Pán znovu podmanil svojím čarom, tým, ktoré Petra privádzalo k všetkým tým jeho apoštolským „bláznovstvám“, s neuhasiteľnou túžbou...

Sme mužmi v napätí, sme aj mužmi rozporuplnými a nedôslednými, sme hriešnikmi - všetci. No sme mužmi, ktorí chcú kráčať pred Ježišovým pohľadom. Máme svoju malosť, sme hriešnici, no chceme bojovať pod zástavou kríža v Spoločnosti, ktorá nesie Ježišovo meno. My, ktorí sme egoistami, predsa chceme žiť životom hnaným veľkými túžbami. Obnovme si teda svoje zasvätenie Večnému Pánovi všetkých vecí, aby sme s pomocou jeho slávnej Matky mohli chcieť, túžiť a žiť zmýšľaním Krista, ktorý sa zriekol seba samého. Ako napísal sv. Peter Faber, «nikdy nehľadajme v tomto živote iné meno, ako meno Ježiš» (Memoriale, 205). A modlime sa k Matke Božej, aby nás pridružila k svojmu Synovi.“

 

 

1. januára

Novoročný príhovor Svätého Otca: „Čo sa to deje v srdci ľudstva? Je čas zastaviť sa!“

 

Na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára, v deň, ktorý je Svetovým dňom pokoja, sa Svätý Otec napoludnie pomodlil s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel Pána a udelil im požehnanie. Vyše stotisíc prítomným, ktorí zaplnili Námestie sv. Petra i priľahlú ulicu, sa pápež František z okna svojej pracovne prihovoril týmito slovami:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň a šťastlivý nový rok!

 

Na začiatku nového roka sa obraciam na vás všetkých s prianím pokoja a všetkého dobra. Moje žičenie je žičením Cirkvi, je kresťanským žičením! Nemá spojitosť s tak trochu magickým a fatalistickým významom nového cyklu, ktorý sa začína. Vieme, že dejiny majú svoj stred - Ježiša Krista, vteleného, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a ktorý je medzi nami živý. Majú svoj cieľ - Božie kráľovstvo, kráľovstvo pokoja, spravodlivosti, slobody v láske, a majú silu, ktorá ich k tomu cieľu ženie – a tou je Duch Svätý. Všetci máme Ducha Svätého, ktorého sme prijali v krste. On nás pobáda, aby sme napredovali na ceste kresťanského života, na ceste dejín, v ústrety Božiemu kráľovstvu.

Tento Duch je sila lásky, ktorá učinila plodným lono Panny Márie. A ten istý Duch podnecuje zámery a skutky všetkých budovateľov pokoja. Tam, kde nejaký muž či žena sú tvorcami pokoja, tam je Duch Svätý, ktorý im pomáha, pobáda ich vytvárať pokoj. V dnešný deň sa stretávajú dve cesty: slávnosť Panny Márie Bohorodičky a Svetový deň pokoja. Pred ôsmimi dňami zaznelo anjelské ohlásenie: „Sláva Bohu a pokoj ľuďom!“ Dnes ho opäť prijímame od Ježišovej Matky, ktorá „zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19), aby sme sa podujali napĺňať ho počas roka, ktorý sa začína.

Téma tohto Svetového dňa pokoja je „Bratstvo ako základ a cesta k pokoju“. Bratstvo: v línii mojich predchodcov, počnúc Pavlom VI., som rozvinul túto tému v posolstve, ktoré je už dostupné a ktoré dnes symbolicky všetkým odovzdávam. Zakladá sa na presvedčení, že všetci sme deťmi jediného nebeského Otca, patríme do tej istej ľudskej rodiny a zdieľame spoločný údel. Z tohto vyplýva pre všetkých zodpovednosť konať tak, aby sa svet stal spoločenstvom bratov, ktorí sa rešpektujú, prijímajú sa vo svojich odlišnostiach a prejavujú si vzájomnú starostlivosť. Okrem toho sme pozvaní uvedomiť si prítomnosť násilia a nespravodlivosti v toľkých častiach sveta, ktoré nás nesmú nechať ľahostajnými a nečinnými. Pre vybudovanie naozaj spravodlivej a solidárnej spoločnosti je potrebné úsilie všetkých.

Včera som dostal list od istého pána, možno jedného z vás, ktorý ma oboznamuje s jednou rodinnou tragédiou, a následne vymenúva toľké dnešné tragédie a vojny vo svete, a pýta sa ma: „Čo sa to deje v srdci človeka, že ho to vedie k páchaniu všetkých týchto vecí?“ A nakoniec hovorí: „Je čas zastaviť sa.“ Aj ja som presvedčený, že nám prospeje zastaviť sa na tejto ceste násilia a usilovať sa o pokoj. Bratia a sestry, stotožňujem sa so slovami tohto človeka: Čo sa to deje v srdci človeka? Čo sa to deje v srdci ľudstva? Je čas zastaviť sa!

Zo všetkých kútov zeme dnes veriaci vysielajú modlitbu, aby vyprosili u Pána dar pokoja a schopnosť zaniesť ho do každého prostredia. V tento prvý deň roka nech nám Pán pomôže rozhodnejšie nastúpiť na cestu spravodlivosti a pokoja. Začnime doma, dobre? Spravodlivosť a pokoj doma, medzi nami. Začína sa doma a potom sa ide ďalej, k celému ľudstvu. Avšak musíme začať doma. Nech Duch Svätý pôsobí v srdciach, nech uvoľní uzavretosť a tvrdosť a nech nás zjemní pred bezbrannosťou dieťaťa Ježiša. Pokoj si totiž vyžaduje silu miernosti, nenásilnú moc pravdy a lásky.

Do rúk Márie, Matky Vykupiteľa, vkladáme s detskou dôverou naše nádeje. Jej, ktorá svojím materstvom objíma všetkých ľudí, zverujeme volanie po pokoji vychádzajúce z národov gniavených vojnou a násilím, aby odvaha k dialógu a zmiereniu premohla pokušenie pomsty, panovačnosti a korupcie. Prosme ju, aby sa evanjelium bratstva, ohlasované a dosvedčované Cirkvou, mohlo dotknúť každého svedomia a zboriť múry, ktoré bránia nepriateľom, aby sa navzájom spoznali ako bratia.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil svoje apoštolské požehnanie. Po požehnaní pripojil tieto slová:

„Bratia a sestry, chcel by som poďakovať prezidentovi Talianskej republiky za žičenia, ktoré mi adresoval včera večer počas jeho príhovoru k národu. Zo srdca ich opätujem a zvolávam Pánovo požehnanie na taliansky ľud, aby vďaka zodpovednému a solidárnemu prispeniu všetkých mohol hľadieť do budúcnosti a dôverou a nádejou.

S vďakou pozdravujem toľké modlitbové iniciatívy a podujatia za pokoj, ktoré sa uskutočňujú v každej časti sveta pri príležitosti Svetového dňa pokoja. Osobitne pripomínam Národný pochod, ktorý sa konal včera večer v Campobasse, organizovaný Konferenciou biskupov Talianska, organizáciami Caritas a Pax Christi. Pozdravujem účastníkov manifestácie „Pokoj vo všetkých krajinách“, usporiadanej v Ríme a v mnohých krajinách Komunitou sv. Egídia. Je ich mnoho, všakže! Zároveň pozdravujem rodiny z Hnutia rodinnej lásky, ktoré túto noc prebdeli na Námestí sv. Petra. Ďakujem. Ďakujem za túto modlitbu.

So srdečným pozdravom sa obraciam na všetkých prítomných pútnikov, na rodiny, na mládežnícke skupiny. Zvlášť myslím na „Spevákov Hviezdy“ – Sternsinger, teda na deti a mladých, ktorí v Nemecku a Rakúsku prinášajú do domácností Ježišovo požehnanie a zhromažďujú príspevky pre deti, ktorým chýba to najpotrebnejšie. Ďakujem za vaše úsilie! Pozdravuje aj priateľov a dobrovoľníkov Fraterna Domus.

Všetkým želám pokojný rok v Pánovej milosti pod materinskou ochranou Panny Márie, ktorú dnes vzývame titulom „Matka Božia“. Čo poviete na to, ak ju teraz všetci spoločne pozdravíme a tri razy povieme: „Svätá Matka Božia“? Všetci spolu: [Trikrát, spolu s prítomnými:] Svätá Matka Božia!

Požehnanú nedeľu, šťastný začiatok tohto roka, dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

 

Pápež František si uctil milostivý obraz Bohorodičky v Bazilike S. Maria Maggiore

 

V deň liturgickej slávnosti Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2014 si Svätý Otec okrem dopoludňajšieho slávenia eucharistie v Bazilike sv. Petra uctil Božiu Matku aj formou súkromnej návštevy Baziliky Santa Maria Maggiore. V popoludňajších hodinách svojím príchodom do baziliky prekvapil prítomných pútnikov, medzi ktorými bolo mnoho mladých. Pápež sa v tichu pomodlil v kaplnke pred milostivým obrazom Salus populi romani. O význame Baziliky Santa Maria Maggiore ako prvej mariánskej baziliky na kresťanskom Západe pápež František spomenul aj v homílii pri dnešnom slávení eucharistie, keď pripomenul historické vyhlásenie dogmy o božom materstve Panny Márie na Efezskom koncile v r. 431 a jeho dosah pre celú Cirkev, čo sa v Ríme konkrétne prejavilo stavbou Baziliky Santa Maria Maggiore, „prvej mariánskej svätyne Ríma a celého Západu, v ktorej sa uctieva obraz Matky Božej – Theotokos – s titulom Salus populi romani.“

 

 

Novoročná homília Svätého Otca Františka: «Matka Božia!»

 

Vatikán 1. januára 2014. Na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky celebroval pápež František svätú omšu v Bazilike sv. Petra so začiatkom o 10. hodine predpoludním. Nasleduje plné znenie jeho homílie:

 

„Prvé čítanie nám ponúklo starobylú modlitbu požehnania, ktorú Boh vnukol Mojžišovi, aby ju naučil Árona a jeho synov: «Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!» (Nm 6,24-26). Viac než kedykoľvek má význam nanovo počúvať tieto slová požehnania na začiatku nového roka: budú sprevádzať naše putovanie časom, ktorý sa otvára pred nami. Sú to slová sily, odvahy, nádeje. Nie nejakej iluzórnej nádeje, založenej na krehkých ľudských prísľuboch, ani nie nádeje naivnej, ktorá si budúcnosť predstavuje ako lepšiu len preto, že ide o budúcnosť. Táto nádej má svoje zdôvodnenie práve v Božom požehnaní, požehnaní obsahujúcom najväčšie žičenie, žičenie Cirkvi pre každého z nás, prianie celej plnosti Pánovej láskavej ochrany a jeho prozreteľnej pomoci.

Žičenie obsiahnuté v tomto požehnaní sa plne uskutočnilo v žene Márii, v jej predurčení stať sa Božou Matkou, a vyplnilo sa v nej prv než vo všetkých stvoreniach.

Matka Božia! Toto je hlavný a zásadný titul Panny Márie. Ide tu o vlastnosť, o úlohu, ktorú viera kresťanského ľudu vo svojej vrúcnej a pravej nábožnosti voči Nebeskej Matke chápala od nepamäti.

Pripomeňme si ten veľký moment v dejinách starobylej Cirkvi, ktorým bol Efezský koncil, na ktorom bolo so záväznou autoritou definované božie materstvo Panny Márie. Pravda o Máriinom božom materstve našla odozvu v Ríme, kde bola krátko nato postavená Bazilika Santa Maria Maggiore, prvá mariánska svätyňa Ríma a celého Západu, v ktorej sa uctieva obraz Matky Božej – Theotokos – s titulom Salus populi romani. Hovorí sa, že obyvatelia Efezu sa počas koncilu zhromaždili po bokoch brány baziliky, kde sa konalo stretnutie biskupov a volali: «Matka Božia!» Žiadajúc o úradné definovanie tohto titulu Panny Márie veriaci dávali na vedomie, že jej priznávajú božie materstvo. Je to spontánny a úprimný postoj detí, ktoré dobre poznajú svoju Matku, pretože ju milujú s nesmiernou nehou. No je to viac: je to ten sensus fidei svätého a Bohu verného ľudu, ktorý sa vo svojej jednote nikdy nemýli.

Mária je odjakživa prítomná v srdci kresťanského ľudu, v jeho nábožnosti a predovšetkým v jeho napredovaní na ceste viery. «Cirkev kráča v čase ... a na tejto ceste ide v šľapajach Panny Márie» (Ján Pavol II., Enc. Redemptoris Mater, 2). Naša cesta viery je rovnaká ako Máriina, preto ju pociťujeme ako nám osobitne blízku. Pokiaľ ide o vieru, ktorá je jadrom kresťanského života, Matka Božia zdieľala našu situáciu, musela kráčať tými istými cestami, po ktorých chodíme my, často náročnými a tmavými, musela napredovať na «ceste viery» (Konšt. Lumen gentium, 58).

Naša cesta viery je nerozlučným spôsobom spojená s Máriou, odkedy nám ju Ježiš, zomierajúci na kríži, daroval ako Matku slovami: «Hľa, tvoja Matka!» (Jn 19,27). Tieto slová majú hodnotu testamentu a dávajú svetu matku. Od tej chvíle sa Matka Božia stala aj našou Matkou! V hodine, keď bola viera učeníkov naštrbená toľkými ťažkosťami a neistotami, Ježiš ich zveril tej, ktorá ako prvá uverila, a ktorej viera nikdy nezlyhala. A táto „žena“ sa stáva našou Matkou vo chvíli, keď stráca Božieho Syna. Jej ranené srdce sa rozširuje, aby v ňom bolo miesto pre všetkých ľudí, dobrých aj zlých, všetkých, a miluje ich tak, ako ich miloval Ježiš. Žena, ktorá na svadbe v Káne Galilejskej svojou vierou spolupracovala na tom, aby sa vo svete zjavili úžasné Božie skutky, na Kalvárii udržiava horiaci plameň viery vo vzkriesenie Syna a s materinským citom ju sprostredkúva druhým. Matka sa takto stáva zdrojom nádeje a pravej radosti!

Matka Vykupiteľa nás predchádza a ustavične nás utvrdzuje vo viere, v povolaní a v poslaní. Svojím príkladom pokory a ochoty plniť Božiu vôľu nám pomáha pretlmočiť našu vieru do podoby ohlasovania evanjelia, ktoré je radostné a bez hraníc. Naše poslanie bude takto prinášať ovocie, keďže je formované Máriiným materstvom. Jej zverme našu cestu viery, túžby nášho srdca, naše potreby a potreby celého sveta, osobitne hlad a smäd po spravodlivosti a pokoji a po Bohu, a vzývajme ju všetci spolu. Pozývam vás vzývať ju po tri razy, podobne ako spomínaní bratia v Efeze, osloviac ju «Matka Božia!» [Spolu s prítomnými tri razy: «Matka Božia!»] Amen.“

 

 

 

31. decembra

 

Homília Svätého Otca v závere roka: Ako urobiť svoje mesto lepším

 

Vatikán 31. decembra 2013 - Svätý Otec dnes vo Vatikánskej bazilike predsedal sláveniu prvých vešpier Slávnosti Panny Márie Bohorodičky. Obrad liturgie hodín sa začal o 17. hodine. Svätý otec sa prihovoril prítomným v homílii. Po obrade vešpier nasledovala eucharistická adorácia a slávnostný spev Te Deum na poďakovanie za končiaci sa rok. Po skončení ďakovnej pobožnosti si Svätý Otec uctil tajomstvo Kristovho narodenia z Panny Márie pred betlehemom na Námestí sv. Petra. Nasleduje plné znenie homílie pápeža Františka:

„Apoštol Ján definuje terajší čas presným spôsobom: «Je tu posledná hodina» (1 Jn 2,18). Toto vyjadrenie, ktoré je súčasťou omše 31. decembra má ten význam, že s Božím príchodom do dejín sa už nachádzame v „posledných“ časoch, po ktorých záverečným úsekom bude druhý a definitívny príchod Krista.

Prirodzene, hovorí sa tu o kvalite času, nie o kvantite. S Ježišom nastúpila „plnosť“ času, plnosť významu a plnosť spásy. A nebude už nejaké nové zjavenie, ale naplno sa prejaví to, čo už Ježiš zjavil. V tomto zmysle sme v „poslednej hodine“. Žiadny moment nášho života nie je provizórny, je definitívny, a každý náš čin v sebe obsahuje večnosť. V skutočnosti, odpoveď, ktorú dnes dáme Bohu, ktorý nás miluje v Ježišovi Kristovi, ovplyvňuje našu budúcnosť.

Biblická a kresťanská vízia času a dejín nie je cyklická, ale priamočiara: je to putovanie, ktoré sa uberá smerom k zavŕšeniu. Rok, ktorý uplynul, nás teda neprivádza k realite, ktorá sa končí, ale k realite, ktorá sa napĺňa. Je to ďalší krok smerom k cieľu, ktorý stojí pred nami: k cieľu nádeje, cieľu šťastia, pretože sa stretneme s Bohom, dôvodom našej nádeje a zdrojom nášho šťastia.

Zatiaľ čo sa rok 2013 blíži k záveru, zhrňme, zozbierajme si akoby do košíka dni, týždne, mesiace, ktoré sme prežili, aby sme všetko obetovali Pánovi. A odvážne sa spytujme sami seba: Ako sme prežili čas, ktorý nám on daroval? Použili sme ho predovšetkým pre seba samých, pre naše záujmy, alebo sme ho dokázali stráviť aj pre druhých? Koľko času sme vyhradili „zotrvávaniu s Bohom“, v modlitbe, v tichu, v adorácii?

A potom my, rímski obyvatelia, uvažujme nad týmto mestom Rím. Čo sa udialo v tomto roku? Čo sa deje a čo sa stane? Aká je kvalita života v tomto meste? Záleží na každom z nás! Aká je kvalita našej občianskej príslušnosti? Prispeli sme v tomto roku k tomu, aby bol náš ‚malý kút‘, obývateľný, upravený, pohostinný? Tvár mesta je skutočne ako mozaika, ktorej kúskami sú všetci, ktorí v ňom žijú. Iste, kto je poverený autoritou, má väčšiu zodpovednosť, ale každý z nás je spoluzodpovedný, v dobrom i v zlom.

Rím je mesto jedinečnej krásy. Jeho duchovné a kultúrne dedičstvo je mimoriadne. Napriek tomu aj v Ríme je veľa ľudí, poznačených biedou materiálnou i

morálnou, ľudí chudobných, nešťastných, trpiacich, ktorí hovoria do svedomia každého obyvateľa. V Ríme azda viac cítiť ten silný kontrast medzi prostredím majestátnym, plným umeleckej krásy, a sociálnou núdzou tých, ktorí sú na tom horšie.

Rím je mesto plné turistov, ale tiež plné utečencov. Rím je plný pracujúcich ľudí, ale aj ľudí, ktorí nemôžu nájsť prácu, alebo vykonávajú prácu nedostatočne platenú a niekedy nedôstojnú. A každý má právo, aby sa s ním zaobchádzalo s rovnakým postojom prijatia a rovnosti, pretože každý je nositeľom ľudskej dôstojnosti.

Je posledný deň v roku. Čo budeme robiť, ako sa budeme správať v budúcom roku, aby bolo naše mesto trochu lepšie? Rím nového roka bude mať ešte krajšiu tvár, ak bude ešte bohatší na ľudskosť, pohostinnosť, vľúdnosť, ak všetci budeme pozorní a veľkorysí k ľuďom v núdzi, ak dokážeme konštruktívne spolupracovať v duchu solidarity pre dobro všetkých. Rím v novom roku bude lepší, ak tu nebudú takí ľudia, ktorí naň pozerajú ‚z diaľky‘, na pohľadnici, ktorí sledujú jeho život iba ‚z balkóna‘, bez toho, aby sa zaujímali o mnohé ľudské problémy, problémy mužov a žien, ktorí sú koniec koncov a v princípe, či sa nám to páči alebo nie, naši bratia. V tejto perspektíve sa Cirkev Ríma cíti zaangažovaná, aby dala svoj vlastný príspevok životu a budúcnosti mesta. A je jej povinnosťou oživovať ho kvasom evanjelia, byť znamením a nástrojom Božieho milosrdenstva.

V tento večer uzatvárame Rok Pána 2013 poďakovaním a tiež prosbou o odpustenie. Oboma: vďakou i prosbou o odpustenie. Ďakujeme za všetky dobrodenia, ktoré nám Boh udelil, a predovšetkým za jeho trpezlivosť a za jeho vernosť, ktoré sa prejavujú v postupovaní času, no jedinečným spôsobom v plnosti času, keď «Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy» (Gal 4,4). Nech nás Matka Božia, v ktorej mene zajtra začneme nový úsek nášho pozemského putovania, naučí prijať Boha, ktorý sa stal človekom, aby tak každý rok, každý mesiac, každý deň bol naplnený jeho večnou Láskou. Nech sa tak stane!“

 

 

List Svätého Otca kňazom a veriacim diecézy Cassano allo Ionio

Vatikán 31. decembra. Dňa 28. decembra Svätý Otec vymenoval na prechodné obdobie za generálneho sekretára Konferencie biskupov Talianska Mons. Nunzia Galantina, biskupa diecézy Cassano allo Ionio na juhu Talianska v regióne Kalábria. V tejto súvislosti napísal kňazom, rehoľníkom a ostatným veriacim diecézy list nasledujúceho znenia:

Kňazom, zasväteným osobám a veriacim diecézy Cassano allo Ionio

Drahí bratia a sestry, predovšetkým vás srdečne pozdravujem so žičením požehnaného a šťastného obdobia Vianoc. Nech vás Ježišov príchod napĺňa potechou a svätou radosťou.

Nemal som zatiaľ to potešenie spoznať vás osobne, no dúfam, že sa mi to podarí čoskoro. Azda vám pripadá zvláštne, že vám píšem, no takto vás prosím o pomoc. Vysvetlím to.

Kvôli dôležitému poslaniu Cirkvi Talianska potrebujem, aby Mons. Galantino aspoň na isté obdobie prišiel do Ríma. Viem, ako máte radi svojho biskupa, a viem, že vám nebude príjemné, keď vám bude odobratý, a chápem vás. Preto som vám chcel napísať priamo, ako s prosbou o dovolenie. On by isto uprednostnil zostať s vami, pretože vás má veľmi rád. Váš vzťah lásky je vzájomný a priznám sa, že som dojatý, keď vidím túto synovskú a otcovskú lásku medzi ľudom a biskupom, a núti ma to ďakovať Bohu.

Požiadam Mons. Galantina, aby aspoň začas, hoci bude v Ríme, v niektoré dni pravidelne cestoval, aby vás ďalej sprevádzal na ceste viery.

Prosím vás láskavo o pochopenie... a odpustenie. Modlite sa za mňa, lebo to potrebujem, a sľubujem vám, že sa budem modliť za vás.

Nech vás Ježiš žehná a Svätá Panna ochraňuje.

Otcovsky a bratsky

František

Vatikán 28. decembra 2013

 

 

29. decembra

Pápež František zveril Svätej rodine pripravovanú biskupskú synodu

 

Vatikán 29. decembra - V dnešnú Nedeľu Svätej rodiny bola napoludnie na Námestí sv. Petra badateľná prítomnosť veľkého počtu kompletných rodín s deťmi i starými rodičmi. V tento deň sa vo viacerých častiach sveta konali liturgické slávenia s masovou účasťou: v Nazarete, v talianskom Lorete, v Bazilike Sagrada Familia v Barcelone či v Madride na centrálnom námestí. Svätý Otec vo svojom príhovore na diaľku pozdravil účastníkov všetkých týchto podujatí. Nasledujú slová jeho príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V túto prvú nedeľu po Narodení Pána nás liturgia pozýva sláviť sviatok Svätej nazaretskej rodiny. V skutočnosti, každé vyobrazenie jasličiek nám ukazuje Ježiša spolu s Pannou Máriu a Jozefom, v betlehemskej jaskynke. Boh sa chcel narodiť v ľudskej rodine, želal si mať matku a otca, tak ako my.

Dnes nám evanjelium predstavuje Svätú rodinu na bolestnej ceste do cudziny, keď hľadá útočisko v Egypte. Jozef, Mária a Ježiš zakusujú dramatickú situáciu utečencov, poznačenú strachom, neistotou a strádaním (porov. Mt 2,13-15.19-23). Žiaľ, i v našej dobe sa milióny rodín môžu spoznať v tejto skľučujúcej realite. Televízia a noviny takmer každodenne prinášajú správy o utečencoch, ktorí unikajú pred hladom, vojnou či inými vážnymi ohrozeniami, hľadajúc bezpečie a dôstojný život pre seba a pre svoje rodiny.

Vo vzdialených krajinách sa utečenci a prisťahovalci - a to aj vtedy, keď nájdu prácu - nie vždy stretávajú s opravdivým prijatím, úctou a ocenením hodnôt, ktorých sú nositeľmi. Ich oprávnené očakávania narážajú na komplikované situácie a na ťažkosti, ktoré sa zdajú byť často neprekonateľnými. Preto, zatiaľ čo svoj pohľad upierame na Svätú nazaretskú rodinu vo chvíli, keď je prinútená vydať sa na útek, myslime na drámu tých migrantov a utečencov, ktorí sú obeťami odmietania a využívania, ktorí sú obeťami obchodovania s ľuďmi a otrockej práce. No myslime aj na iných „vyhnancov“, nazval by som ich „skrytými vyhnancami“: títo môžu byť vyhnancami uprostred samotných rodín: napríklad starí ľudia, s ktorými sa často zaobchádza ako s tými, čo zavadzajú. Neraz si uvedomujem, že znakom, z ktorého možno usúdiť, ako sa nejakej rodine darí, je to, keď vidíme, ako sa v nej zaobchádza s deťmi a so starými ľuďmi.

Ježiš chcel patriť do rodiny, ktorá prešla týmito ťažkosťami, aby sa tak nikto necítil vylúčený z milujúcej blízkosti Boha. Útek do Egypta z dôvodu ohrozenia Herodesom nám ukazuje, že Boh je tam, kde je človek v nebezpečenstve, no je aj tam, kde človek sníva, kde v nádeji túži po slobodnom návrate do vlasti, plánuje a robí rozhodnutia pre život a dôstojnosť seba a členov svojej rodiny.

Dnes náš pohľad na Svätú rodinu upútava aj jednoduchosť života, aký vedie v Nazarete. Je to príklad veľmi prospešný pre naše rodiny, pomáha im stávať sa stále viac spoločenstvami lásky a zmierenia, v ktorých sa zakusuje dobrotivosť, vzájomná pomoc a odpúšťanie si navzájom. Spomeňme si na tri kľúčové slová pre pokojný a radostný život v rodine: prosím, ďakujem, prepáč. Keď v rodine nie sme nanucujúci a obraciame sa na druhých formou prosby, keď v rodine nie sme egoistami a učíme sa poďakovať, a keď v rodine ten, čo si všimne, že urobil niečo nepekné, dokáže povedať „prepáč“, v takej rodine prebýva pokoj a je tam radosť. Pamätajme na tieto tri slová. Môžeme si ich aj zopakovať spoločne: prosím, ďakujem prepáč. Všetci: [prítomní nahlas opakujú] Prosím, ďakujem prepáč!

Chcel by som však tiež povzbudiť rodiny, aby si boli vedomé dôležitosti, akú majú v Cirkvi a v spoločnosti. Ohlasovanie evanjelia sa totiž uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom rodín, aby sa tak dostalo do rozličných prostredí každodenného života. Horlivo vzývajme Preblahoslavenú Pannu Máriu, Ježišovu a našu Matku, a svätého Jozefa, jej ženícha. Prosme ich, aby osvecovali, potešovali, viedli každú rodinu sveta, aby dôstojne a nerušene mohla napĺňať poslanie, ktoré jej Boh zveril.“

Pápež František sa spolu s veriacimi pomodlil Anjel Pána a udelil im požehnanie. Po apoštolskom požehnaní ďalej pokračoval v príhovore:

„Drahí bratia a sestry, najbližšie konzistórium a budúca biskupská synoda sa budú zaoberať témou rodiny; prípravná fáza sa začala už pred časom. Z tohto dôvodu chcem dnes, na sviatok Svätej rodiny, zveriť Ježišovi, Márii a Jozefovi túto prácu synody, prosiac v modlitbe za rodiny celého sveta. Pozývam vás, aby ste sa duchovne pripojili ku mne v modlitbe, ktorú teraz prednesiem:

 

 

Modlitba k Svätej rodine

 

Ježiš, Mária a Jozef,

vo vás kontemplujeme

žiaru pravej lásky,

na vás sa s dôverou obraciame.

Svätá nazaretská rodina,

urob aj z našich rodín

miesta spoločenstva a

večeradlá modlitby,

opravdivé školy evanjelia

a malé domáce cirkvi.

Svätá nazaretská rodina,

nech sa viac v rodinách nezakusuje

násilie, uzavretosť a rozdelenie:

každému, kto bol zranený alebo pohoršený,

nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.

Svätá nazaretská rodina,

nech budúca biskupská synoda

dokáže všetkých nanovo upevniť vo vedomí

posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny,

jej krásy v Božom pláne.

Ježiš, Mária a Jozef,

vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.“

 

V závere stretnutia Svätý Otec adresoval osobitné pozdravy veriacim, zhromaždeným v spojení na diaľku vo svätyniach v Nazarete, v Barcelone, v Lorete a na ďalších miestach. V Bazilike Zvestovania v Nazarete boli veriaci zhromaždení za prítomnosti generálneho sekretára biskupskej synody Mons. Lorenza Baldisseriho, v barcelonskej Bazilike Svätej rodiny (Sagrada Familia) bol účastný predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia. V Madride na centrálnom námestí predsedal liturgickému sláveniu kardinál Rouco Varela. Svätý Otec pozdravil aj účastníkov ďalších paralelných podujatí rodín na iných miestach sveta.

 

 

 

28. decembra

O. Federico Lombardi bilancuje nynější pontifikát

Vatikán. Odstoupení Benedikta XVI. a volba papeže Františka. Rok 2013 byl v životě církve opravdu mimořádný. Ohlíží se za ním tiskový mluvčí Svatého stolce, O. Federico Lombardi v rozhovoru s Alessandrem Gisottim pro Vatikánský rozhlas, počínaje právě oním radikálním činem Benedikta XVI.:

„Je to rozhodnutí, které poznamenalo tento rok a bude nadále ovlivňovat budoucnost církve. Myslím, že bude mít důsledky i pro příští pontifikáty. Je to otevření cesty, řekneme možnosti, která, jak výstižně poznamenal Benedikt ve zdůvodnění svého odstoupení, je také odrazem doby, ve které žijeme. Nešlo tedy o pouhou jeho osobní situaci, nýbrž o akceleraci doby a akumulaci problémů, které tato doba klade. A toto postřehl papež s velikou prozíravostí a velkou pokorou, čímž umožnil církvi, aby měla vedení, kterému, jak to definoval, se bude dostávat nových sil. A to se skutečně stalo způsobem nečekaným a udivujícím.“

Papež František se stal v krátké době familiární postavou na světové úrovni a je zarážející, že nejenom mezi křesťany. Je možné načrtnout nějakou bilanci nebo interpretaci těchto prvních devíti měsíců jeho pontifikátu?

„Absolutně zarážející je v dnešním světě soulad gest a slov papeže Františka. Myslím, že dal odpověď na hluboké a stálé očekávání celého lidstva, které je v nouzi, touží po lásce, odpuštění, upřímném a blízkém vztahu, který dodá útěchu a povzbuzení. Něco se zkrátka dotklo nejhlubší struny vnímavosti a osobitosti člověka obecně, protože se tak stalo opravdu na každém kontinentu, ve všech zemích, v nejrůznějších životních situacích lidí naší doby. Myslím, že tento nejjednodušší výklad je také nejpravdivější, tedy že je to koncentrace zvěsti Boží lásky, Božího milosrdenství, Jeho blízkosti všem a Božího přání dobra a spásy pro veškeré tvorstvo. Je to něco, co bylo pochopeno z účinných gest a prostých slov, která byla použita. Tedy zrušení bariér mezi osobou Papeže a lidmi, s nimiž se setkal, bylo pochopeno velmi jednoduše a bezprostředně všemi. Myslím, že takto je třeba si tento soulad vykládat. Papež si tak počíná proto, že účinně interpretuje lásku Boha Otce ke všemu tvorstvu.“

Již prvními gesty a prvními slovy vzbudil papež František obrovská očekávání nejenom v církevním prostředí. Co lze očekávat příští rok také v souvislosti se schůzkou komise osmi kardinálů?

„Myslím, že bychom měli očekávat a doufat, aby se tento velký impuls obnovy a účinnosti křesťanského poselství, který dává papež František, mohl v církvi rozšířit, protože zatím je patrný tady v Římě a je velmi soustředěn v jeho osobě. Vidíme však, že v mnoha zemích světa se lidé více zpovídají a začínají se účastnit bohoslužeb. Existuje tedy jakýsi vlnový efekt této blízkosti lásky Boží skrze církev. Je však třeba dalšího rozvinutí a musí se z toho opravdu stát určitý styl, kterým církev hlásá evangelium. A papež František v jistém smyslu dává příklad, vzor pastoračního přístupu, který je třeba rozšířit a který by se měl stát běžným všude v církvi. Toto bychom měli očekávat a to bychom měli doufat. Nevyhnutelné strukturální změny, reformy, o nichž se tolik mluví, jsou k něčemu platné jedině tehdy, když slouží tomuto cíli, totiž když struktury, nástroje či organizace jsou skutečně nástrojem ve službách evangelního ducha a zvěsti evangelia. Takto chápe papež František reformu, totiž přizpůsobit nástroje a struktury více k poslání církve, zvěstování evangelia až na hranice tohoto světa, na periferie, o nichž často mluví ve vztahu k chudým, k lidem, kteří nejvíce potřebují blízkost lásky Páně a Božího svědectví. Můžeme tedy doufat, že toho komise osmi kardinálů a další konzultace docílí. Podle mého mínění, je zapotřebí, aby bylo absolutně jasné, že jde o druhotný aspekt, který přichází následně a za účelem služby tomu prvnímu, kterým je zvěstování evangelia a poslání církve. Toto je cesta. Papež dal do pohybu různé poradní skupiny a komise, aby struktury transparentněji a účinněji svědčili, i pokud se týče Vatikánu a jeho administrativních struktur. Opravdovým problémem je však onen vztah mezi duchem a jeho výrazovými nástroji, strukturami a organizacemi.“

František je v dějinách prvním jezuitou, který se stal papežem. Co pro vás znamená být mezi jeho úzkými spolupracovníky. Co osobně vám dává Svatý otec?

„Vnímám velmi hluboký soulad papežovy spirituality, způsobu, jakým vede církev, a ignaciánské spirituality, a to zejména smysl pro bytí na cestě, v každodenním hledání a nalézání Boží vůle s cílem lépe sloužit Bohu a usilovat o to, co jezuité nazývají větší Boží sláva, tzn. co nejhlouběji poznávat Boží lásku a tento hluboký vztah lásky mezi Bohem a člověkem a lidí mezi sebou předávat životem. Papež František vskutku uvedl církev do pohybu velkou silou svým příkladem, nasazením a množstvím poselství a iniciativ – mám na mysli synod o rodině, ale také konkrétní povzbuzení k obnově církve i svého vlastního života. Fakt, že jsme stále na cestě, a snaha hledat nové věci, které od nás v naší situaci, v našem životě chce Bůh, je něco, co – podle mého mínění - hluboce charakterizuje spiritualitu a způsob, jakým papež František vede církev. Vstoupili jsme do situace církve v pohybu. Nejsou prezentovány přesné cíle, konkrétní obrazy toho, jak má být církev zítřka organizována, aby šla ke svému cíli. Musíme se vydat na cestu, musíme se obrátit, musíme přijímat překvapení, které nám Bůh v našem životě připravuje, a chápat, kam nás volá také prostřednictvím situací a reality, ve které se nacházíme. Smysl pro církev, která se dává do pohybu, na cestu a která putuje a plní svoje poslání, se mi jeví jako jeden z duchovně nejpříznačnějších aspektů tohoto pontifikátu.“

Říká O. Federico Lombardi v rozhovoru bilancujícím dosavadní pontifikát papeže Františka.

 

26. decembra

Pápež František na Angelus: Sv. Štefan rozptyľuje falošný obraz Vianoc

 

Vatikán 26. decembra 2013 - V druhý deň vianočnej oktávy sa Svätý Otec František spolu s veriacimi pomodlil poludňajšiu modlitbu Anjel Pána a udelil im apoštolské požehnanie. Svoj príhovor zameral na obsah liturgického sviatku sv. Štefana. Veriacim, ktorí prišli na Námestie sv. Petra aj napriek oblačnému a chvíľami daždivému počasiu, sa prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Nemáte strach z dažďa, ste statoční!

Liturgia predlžuje Slávnosť Narodenia Pána na osem dní, ako čas radosti pre všetok Boží ľud! A v tento druhý deň oktávy je do radosti Vianoc vložený sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka Cirkvi. Kniha Skutkov apoštolov nám ho predstavuje ako «muža plného viery a Ducha Svätého» (Sk 6,5), vybraného spolu s ďalšími šiestimi na službu vdovám a chudobným v prvom spoločenstve v Jeruzaleme. Rozpráva nám o jeho mučeníctve, keď po tom, ako svojou ohnivou rečou vyvolal hnev členov Veľrady, bol vyvlečený za múry mesta a ukameňovaný. Štefan zomrel tak ako Ježiš, vyprosujúc odpustenie pre svojich vrahov (porov. Sk 7,55-60).

V radostnej atmosfére Vianoc sa môže táto spomienka zdať nepatričná. Vianoce sú totiž sviatkom života a napĺňajú nás pocitmi nerušenosti a pokoja. Prečo narúšať ich čaro spomienkou na takú ukrutnú násilnosť? V skutočnosti, z pohľadu viery je sviatok sv. Štefana v plnom súlade s hlbokým významom Vianoc. V mučeníctve je totiž násilie porazené láskou, smrť je porazená životom. Cirkev vidí v obete mučeníkov ich „narodenie pre nebo“. Slávme teda dnes „narodenie“ Štefana, ktoré v hĺbke vyplýva z Kristovho narodenia. Ježiš premieňa smrť tých, ktorí ho milujú, na zornicu nového života!

V Štefanovom mučeníctve sa opakuje ten istý stret dobra so zlom, nenávisti s odpustením, miernosti s násilím, ktorý dosiahol svoj vrchol v Kristovom kríži. Spomienka na prvého mučeníka prichádza takto bezprostredne, aby rozptýlila falošný obraz Vianoc: ten rozprávkový a nasladlý obraz, ktorý v evanjeliu neexistuje! Liturgia nás privádza k opravdivému zmyslu Vtelenia, keď prepája Betlehem s Kalváriou a pripomína nám, že Božia spása vedie cez zápas s hriechom a prechádza tesnou bránou kríža. Toto je cesta, ktorú Ježiš jasne vyznačil svojim učeníkom, ako to dosvedčuje dnešné evanjelium: «Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený» (Mt 10,22).

Preto sa dnes modlime osobitným spôsobom za kresťanov, ktorí znášajú diskrimináciu za to, že vydávajú svedectvo o Kristovi a evanjeliu. Buďme blízki týmto bratom a sestrám, ktorí, tak ako sv. Štefan, sú nespravodlivo obviňovaní e stávajú sa obeťami násilia rôzneho druhu. Som si istý, že dnes sú, žiaľ, početnejší než v prvom období Cirkvi. Je ich veľké množstvo. K tomuto dochádza predovšetkým tam, kde náboženská sloboda ešte nie je zaručená alebo sa naplno neuplatňuje. Deje sa to však aj v krajinách a prostrediach, ktoré na papieri chránia slobodu a ľudské práva, no v skutočnosti sa tam veriaci, a osobitne kresťania, stretávajú s obmedzovaním a diskrimináciou. Chcem vás poprosiť o modlitbu za týchto bratov a sestry, vo chvíľke stíšenia – všetci. [chvíľa ticha] A zverme ich Márii: Zdravas Mária, milosti plná... [veriaci sa modlia spolu s pápežom] U kresťana toto nevyvoláva počudovanie, pretože Ježiš to predpovedal ako príhodnú príležitosť na vydávanie svedectva. Predsa však, na občianskej úrovni má byť nespravodlivosť pomenovaná pravým menom a odstránená.

Nech nám Mária, Kráľovná mučeníkov pomáha prežívať Vianoce s tým zápalom viery a lásky, ktorý žiari vo sv. Štefanovi a vo všetkých mučeníkoch Cirkvi.“

Pápež František sa s prítomnými pomodlil Anjel Pána a udelil im požehnanie. Po krátkom záverečnom povzbudení k prežívaniu vzájomnej lásky v rodinách a spoločenstvách a po prianí požehnaných Vianočných sviatkov zaželal všetkým aj dobrú chuť k obedu.

 

 

25. decembra

 

Vianočné posolstvo Urbi et Orbi Svätého Otca Františka

Vatikán 25. decembra 2013 – V deň slávnosti Narodenia Pána adresoval Svätý Otec František vianočné posolstvo mestu Rímu i celému svetu, spojené so slávnostným požehnaním Urbi et Orbi. Stotisícovému zhromaždeniu na Námestí sv. Petra a v priľahlých priestoroch sa pápež prihovoril presne napoludnie z balkóna na priečelí Baziliky sv. Petra. Nasleduje plný text jeho príhovoru:

«Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle» (Lk 2,14).

Drahí bratia a sestry z Ríma a z celého sveta, dobrý deň a požehnané Vianoce!

Akoby som ja sám spieval spolu s anjelmi, ktorí sa zjavili pastierom v Betleheme počas noci, keď sa narodil Ježiš. Je to spev, ktorý spája nebo so zemou. Na nebo sa obracia s chválou a slávou, zemi ľudí vyjadruje prianie pokoja.

Pozývam všetkých, aby sme sa spojili v tomto speve: je to spev každého muža a ženy, ktorí bdejú počas noci, ktorí dúfajú v lepší svet, ktorí sa venujú iným a plnia tak v pokore svoje povinnosti.

Sláva Bohu. Vianoce nás pozývajú predovšetkým k tomu, aby sme vzdali chválu Bohu, pretože je dobrý, verný, milosrdný. V tento deň prajem všetkým, aby mohli spoznať skutočnú tvár Boha, Otca, ktorý nám daroval Ježiša. Želám všetkým, aby cítili, že Boh je blízko, aby žili v jeho prítomnosti, aby ho mohli milovať a klaňať sa mu.

Kiežby každý z nás mohol oslavovať Boha predovšetkým svojím životom, životom venovaným láske k nemu a k bratom.

Pokoj ľuďom. Skutočný mier, ako vieme, nie je rovnováha medzi opačnými silami. Nie je to len upravená „fasáda“, za ktorou sú kontrasty a rozdelenie. Mier je každodennou úlohou, mier sa tvorí prostredníctvom ľudí, udržuje sa na základe Božieho daru, jeho milosti, ktorú nám dal v Ježišovi Kristovi.

Keď sa pozeráme na Dieťatko v jasličkách, Dieťa pokoja, myslime na deti, ktoré sú krehkými obeťami vojen, ale myslime aj na starých, na zneužívané ženy, na chorých... Vojny pretrhávajú a zraňujú množstvo životov!

Príliš veľa ich bolo pretrhnutých v poslednom čase počas konfliktu v Sýrii, podnecujúc hnev a pomstu. I naďalej sa modlime k Pánovi, aby uchránil milovaný sýrsky ľud od ďalšieho utrpenia a aby zúčastnení na konflikte ukončili akékoľvek násilie a aby umožnili prístup k humanitárnej pomoci. Videli sme, aká je silná modlitba! A som veľmi rád, že sa dnes k tejto našej výzve pridávajú aj veriaci iných náboženských vyznaní. Nikdy nestrácajme odvahu modlitby! Odvahu povedať: Pane, daruj svoj pokoj Sýrii a celému svetu. A pozývam aj neveriacich túžiť po pokoji, s ich túžbou, tou túžbou, ktorá rozširuje srdce. Nech sme všetci spojení či už modlitbou alebo túžbou, no všetci za pokoj.

 

Dieťa, daruj mier Stredoafrickej republike, ktorá je často ľuďmi zabudnutá. Ale ty, Pane, nezabúdaš na nikoho! A chceš priniesť mier aj do tej zeme, ktorá je drásaná špirálou nenávisti a biedy, kde žije toľko ľudí bez strechy nad hlavou, bez vody a jedla, bez najzákladnejších životných potrieb. Pomôž k uzmiereniu v Južnom Sudáne, kde najnovšie napätia majú už na svedomí priveľa obetí a sú prekážkou pokojného spolužitia toho mladého štátu.

Ty, Knieža pokoja, obráť srdcia násilníkov kdekoľvek sú, aby zložili zbrane a vydali sa na cestu dialógu. Zhliadni na Nigériu, trýznenú neustálymi útokmi, ktoré nešetria nevinných a bezbranných. Požehnaj zem, ktorú si si vybral pre svoj príchod na svet a pomôž, aby dospeli k úspešnému výsledku rokovania medzi Izraelcami a Palestínčanmi. Uzdrav rany milovaného Iraku, ktorý je stále zasahovaný častými útokmi.

Ty, Pán života, ochráň všetkých, ktorí sú prenasledovaní pre tvoje meno. Daruj nádej a posilu utečencom, najmä v tzv. Africkom rohu a vo východnej časti Demokratickej republiky Kongo. Daj, aby tí, ktorí migrujú za dôstojnejším životom, našli prijatie a pomoc. Tragédie, akých sme boli svedkami počas tohto roku - s mnohými mŕtvymi na Lampeduse - nech sa nemusia nikdy viac opakovať!

Ty, Dieťa z Betlehema, dotkni sa sŕdc všetkých, ktorí sú zapletení do obchodovania s ľuďmi, aby si uvedomili závažnosť takéhoto deliktu proti ľudskosti. Obráť svoj pohľad k toľkým deťom, ktoré sú unášané, zraňované a zabíjané v ozbrojených konfliktoch, ako aj k tým, ktorých menia na vojakov a okrádajú ich tak o ich detstvo.

Pán neba i zeme, pozri na túto našu planétu, ktorá je často nezodpovedne vykorisťovaná nenásytnosťou a lakomstvom ľudí. Pomáhaj a ochraňuj tých, ktorí sú obeťami prírodných nešťastí, predovšetkým drahý filipínsky ľud, ťažko zasiahnutý nedávnym tajfúnom.

Drahí bratia a sestry, v tomto svete, v tomto ľudstve dneška sa narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Zastavme sa pred Dieťaťom z Betlehema. Nechajme, aby naše srdce preniklo dojatie, nebojme sa toho. Nemajme strach z pohnutia nášho srdca! Potrebujeme, aby sa naše srdce pohlo. Nechajme ho ohriať sa Božou láskavosťou. Potrebujeme jeho láskavé pohladenia. Božie pohladenia nezanechávajú rany. Božie pohladenia nám dodávajú pokoj a silu. Potrebujeme jeho pohladenia. Boh je veľký v láske, jemu vďaka a sláva naveky! Boh je pokoj: prosme ho, aby nám ho pomáhal budovať každý deň: v našom živote, v našich rodinách, v našich mestách a národoch, na celom svete. Nechajme, aby nás preniklo dojatie nad Božou dobrotou.“

Po posolstve Svätého Otca nasledovalo apoštolské požehnanie Urbi et Orbi. Výzvu veriacim, aby sa disponovali na prijatie požehnania spojeného s úplnými odpustkami, predniesol kardinál Jean-Louis Tauran. Svätý Otec František potom slávnostnou formou udelil požehnanie veriacim v Ríme a na celom svete. Po požehnaní sa Svätý Otec ešte krátko prihovoril týmito slovami:

„Všetkým vám, drahí bratia a sestry, ktorí ste prišli zo všetkých strán sveta na toto námestie, ako aj vám, ktorí ste s nami na celom svete spojení prostredníctvom nástrojov komunikácie, chcem zaželať požehnané Vianoce!

V tento deň ožiarený evanjeliovou nádejou, ktorá má pôvod v Betlehemskej jaskynke, vyprosujem vianočný dar radosti a pokoja pre všetkých: pre deti a starých, pre mladých a rodiny, pre chudobných a vytisnutých na okraj. Ježiš, ktorý sa narodil pre nás, nech posilní všetkých, ktorí sú skúšaní chorobou a utrpením, nech posilní tých, ktorí sa venujú službe najnúdznejším bratom.

Požehnané Vianočné sviatky!“

 

 

 

Pápež František vo Svätej noci: Nebojte sa! Ježiš rozjasňuje temnoty

 

Pápež František vstúpil do slávenia Vianoc spolu s veriacimi v Bazilike sv. Petra 24. decembra o 21.30 slávením Omše vo Svätej noci zo Slávnosti Narodenia Pána. Spolu s ním koncelebrovalo 30 kardinálov Rímskej kúrie, 40 biskupov a 250 kňazov. Mnohí veriaci, ktorí sa do baziliky nezmestili, sa svätej omše zúčastnili na námestí. V úvode slávnosti Svätý Otec uložil sošku novonarodeného Ježiška na ústredné miesto pred oltárom. V homílii sa sústredil na tajomstvo putujúceho Božieho ľudu a na svetlo, ktorým Boží Syn prežaruje naše temnoty. Viackrát pritom zopakoval slová „Nebojte sa!“ - Nasleduje plné znenie homílie:

 

1. «Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo» (Iz 9,1). Toto Izaiášovo proroctvo nás nikdy neprestane dojímať, osobitne keď ho počúvame v liturgii Svätej noci narodenia Pána. A nie je to len záležitosť citová, sentimentálna. Vyvoláva v nás pohnutie, pretože vyslovuje hlbokú skutočnosť toho, čím sme: sme putujúcim ľudom a okolo nás – a aj vnútri v nás – sú temnoty a svetlo. A v tejto noci, zatiaľ čo duch temnôt zahaľuje svet, sa obnovuje udalosť, ktorá nás vždy napĺňa úžasom a prekvapením: putujúci ľud vidí veľké svetlo. Svetlo, ktoré nás vedie k uvažovaniu nad týmto tajomstvom: tajomstvom putovania a videnia.

 

Putovať. Toto slovo, sloveso, nás núti premýšľať o behu dejín, o tom dlhom putovaní, ktoré predstavuje dejiny spásy, počnúc od Abraháma, nášho Otca vo viere, ktorého Pán jedného dňa povolal odísť, vyjsť zo svojej krajiny, aby kráčal smerom do krajiny, ktorú mu Pán ukáže. Odvtedy je totožnosť nás veriacich totožnosťou ľudu putujúceho do zasľúbenej zeme. Tieto dejiny neustále sprevádza Pán! On je vždy verný svojej zmluve a svojím prísľubom. Boh je totiž verný, «Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy» (1 Jn 1,5). Zo strany ľudu sa naopak striedajú momenty svetla a tmy, vernosti a nevernosti, poslušnosti a vzdoru; momenty ľudu putujúceho a ľudu blúdiaceho.

 

Aj v našich osobných dejinách sa striedajú chvíle svetlé a temné, svetlá a tiene. Ak milujeme Boha a bratov, kráčame vo svetle, no ak sa naše srdce uzavrie, ak v nás prevládne pýcha, lož, presadzovanie vlastných záujmov, vtedy temnoty vstupujú do nášho vnútra a obklopujú nás. «Kto nenávidí svojho brata – píše apoštol Ján – je vo tme a chodí vo tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči» (1 Jn 2,11). Zaiste, ľud na ceste je putujúcim ľudom, ktorý nechce byť ľudom blúdiacim.

 

2. Do tejto noci ako lúč najjasnejšieho svetla zaznieva zvesť Apoštola: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom» (Tít 2,11). Tou milosťou, ktorá sa zjavila vo svete, je Ježiš, narodený z Panny Márie, pravý človek a pravý Boh. On prišiel do našich dejín, mal účasť našom putovaní. Prišiel nás oslobodiť z temnôt a darovať nám svetlo. V ňom sa zjavila milosť, milosrdenstvo, nežnosť Otca: Ježiš je Láskou, ktorá sa stala telom. Nie je iba učiteľom múdrosti, nie je iba ideálom, na ktorý sa zameriavame vo vedomí, že sme od neho neprekonateľne vzdialení. Je zmyslom života a dejín, postavil svoj stan uprostred nás.

 

3. Pastieri boli prví, čo uvideli tento „stan“ a prijali zvesť o Ježišovom narodení. Boli prvými, pretože patrili medzi posledných, medzi vytisnutých na okraj. A boli prvými, pretože v noci bdeli pri strážení svojho stáda. Zásadou pútnika je bdelosť, a oni bdeli. Spolu s nimi sa zastavme pred Dieťaťom, postojme v tichu. Spolu s nimi poďakujme Pánovi, že nám daroval Ježiša, a spolu s nimi dajme z hĺbky nášho srdca vystúpiť chvále jeho vernosti: Dobrorečíme Ti, Pane, Bože Najvyšší, že si sa znížil kvôli nám. Ty si nesmierny, a stal si sa maličkým; si bohatý, a stal si sa chudobným; si všemohúci, a stal si sa slabým.

 

V tejto Noci sa deľme s radosťou evanjelia: Boh nás miluje, miluje nás tak veľmi, že nám daroval svojho Syna ako nášho brata, ako svetlo do našich temnôt. Pán nám opakuje: «Nebojte sa!» (Lk 2,10). Tak ako povedali anjeli pastierom: «Nebojte sa!». A aj ja opakujem všetkým vám: Nebojte sa! Náš Otec je trpezlivý, miluje nás, dáva nám Ježiša, aby nás viedol pri putovaní do zasľúbenej zeme. On je svetlo, ktoré rozjasňuje temnoty. On je milosrdenstvo: náš Otec nám vždy odpúšťa. On je náš pokoj. Amen.

 

Na záver svätej omše Svätý Otec preniesol sošku malého Ježiška do bočnej kaplnky na ľavej strane baziliky, kde ju diakon uložil do jasličiek betlehemu. S kvetmi v rukách ho sprevádzalo v procesii desať detí, pochádzajúcich z rôznych častí sveta: z Filipín, Konga, Libanonu, Argentíny a Talianska.

 

Pred vstupom do slávenia sviatkov Narodenia Spasiteľa bol na Námestí sv. Petra odhalený aj tradičný veľký betlehem, ktorý je tento rok darovaný z Neapola. Ceremóniu jeho odhalenia o piatej popoludní viedol kardinál Comastri, vikár Svätého Otca pre Mesto Vatikán, za účasti predstaviteľov Neapola a tvorcov umeleckého diela.

 

 

 

23. decembra

Pápež v pondelkovej homílii: V bdelom očakávaní opakujme „Príď!“

Vatikán 23. decembra 2013 – Pripravme miesto pre Ježiša, ako Mária. K tomu nás povzbudil pápež František v dnešnej rannej homílii. Počas svätej omše v Dome sv. Marty zdôraznil, že Pán navštevuje svoju Cirkev každý deň a varoval pred postojom uzatvorenia našej duše. Kresťan musí žiť neustále v bedlivom očakávaní Pána. Svätý Otec poznamenal, že v týchto dňoch pred narodením Pána je Cirkev, rovnako ako Mária, v očakávaní pôrodu. Mária cítila, čo cítia všetky ženy v tejto chvíli. Vo svojom tele, v duši vnímala, že dieťa prichádza. Cítila vo svojom srdci, že túži vidieť tvár svojho dieťaťa. My ako Cirkev, dodal Svätý Otec, „sme sprevádzaní Pannou Máriou na tejto ceste očakávania“ a takmer by sme chceli „urýchliť narodenie“ Pána. Pápež František okrem dvojakého príchodu Pána – teraz, keď si pripomíname jeho telesné narodenie, a potom na konci dejín – upriamil pozornosť na tretí príchod, o ktorom hovorí sv. Bernard.

„Existuje ešte tretí príchod Pána, každý deň. Pán denne navštevuje svoju Cirkev! Navštevuje každého z nás. Naša duša sa podobá Cirkvi, podobá sa Márii. Otcovia púšte hovoria, že Mária, Cirkev a naše duše sú ženského rodu, a to, čo sa hovorí o jednej, analogicky možno povedať aj o druhej. Naša duša tiež čaká, čaká na príchod Pána, je to duša otvorená, ktorá volá: Príď, Pane!“

Každého z nás Duch Svätý v týchto dňoch povzbudzuje k tejto modlitbe: „Príď!“ Každý deň Adventu „sme v prefácii hovorili, že Cirkev je ako Mária v bedlivom očakávaní“. Bdelosť „je cnosť“ pútnika. A my všetci „sme pútnici“, pripomenul Svätý Otec:

„Pýtam sa: Sme v očakávaní, alebo sme uzatvorení? Bdieme, alebo sme si zabezpečili hotel pozdĺž cesty a nechce sa nám ísť ďalej? Sme pútnici, alebo sme kočovníci? Z tohto dôvodu nás Cirkev povzbudzuje, aby sme v modlitbe volali „Príď!“, aby sme otvorili našu dušu, aby naša duša bola v týchto dňoch v bdelom očakávaní. Bdieť! Čo sa v nás udeje, ak Pán príde, alebo ak nepríde? Je tu miesto pre Pána? Alebo pre oslavy, nákupy a zhon... Je naša duša otvorená tak ako je otvorená svätá Matka Cirkev a ako bola otvorená Panna Mária? Alebo je naša duša uzavretá a my máme na dverách vyvesený veľmi zdvorilý oznam, ktorý hovorí: ‚Prosím, nerušiť!‘“

„Svet nekončí s nami, nie sme najdôležitejší na svete. Sú nimi Pán s Pannou Máriou a s Matkou Cirkvou!" – povedal pápež František a pozval nás k opakovaniu invokácie: „Ó Múdrosť, ó kľúč Dávidov, Kráľ národov, príď!“

„Dnes mnohokrát opakujme: ‚Príď‘! A usilujme sa, aby naša duša nehovorila: ‚Nevyrušovať!‘. Nie, nech je dušou otvorenou, dušou veľkou, aby mohla prijať Pána v týchto dňoch. A nech už teraz začne cítiť to, čo bude zajtra hovoriť Cirkev v antifóne: ‚Dnes sa dozviete, že príde Pán a ráno uvidíte jeho slávu!“

 

           

Pápež František navštívil Benedikta XVI. s vianočným blahoprianím

Vo večerných hodinách 23. decembra Svätý Otec František navštívil emeritného pápeža Benedikta XVI., aby mu zablahoželal k nadchádzajúcim Vianociam. Benedikt XVI. privítal Františka vo vchode svojej rezidencie vo Vatikánskych záhradách. Po krátkej spoločnej modlitbe v kaplnke prešli do sály, kde strávili asi polhodinu v rozhovore. Pápež František sprevádzaný osobnými sekretármi potom pozdravil členov domácnosti emeritného pápeža, Mons. Gaensweina a laičky zo spoločentva Memores Domini, ktoré sa v niekdajšom kláštore Mater Ecclesiae starajú o domácnosť emeritného pápeža.

 

 

22. decembra

Pápež František na Anjel Pána: Sv. Jozef nenosil v sebe hnev

 

Vatikán 22. decembra - Dnešná Štvrtá adventná nedeľa v tesnej blízkosti Vianoc sa pre mnohých obyvateľov Ríma i pútnikov z iných miest stala príležitosťou stretnúť sa s pápežom Františkom pri modlitbe Anjel Pána. Na Námestí sv. Petra zatiaľ ešte plátno zahaľuje stavbu betlehema a vianočný strom stojí nerozsvietený. Napoludnie sa Svätý Otec sa z okna svojej pracovne prihovoril týmito slovami:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto Štvrtú adventnú nedeľu nám evanjelium rozpráva o udalostiach, ktoré predchádzali Ježišovmu narodeniu; evanjelista Matúš ich podáva z pohľadu sv. Jozefa, ženícha Panny Márie. Jozef a Mária žili v Nazarete. Nebývali ešte spolu, pretože ešte naplno neuzatvorili manželstvo. Medzitým sa Mária, po tom, ako prijala anjelovu zvesť, ocitla v požehnanom stave pôsobením Ducha Svätého. Keď si Jozef všimol túto skutočnosť, zostal rozrušený. Evanjelium nevysvetľuje, aké azda boli jeho myšlienky, ale hovorí nám to, čo je podstatné: usiluje sa plniť Božiu vôľu a je pripravený na najradikálnejšie zrieknutie. Miesto toho, aby sa obraňoval a nárokoval si svoje práva, Jozef si volí riešenie, ktoré pre neho predstavuje nesmiernu obetu. Evanjelium hovorí: «Bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť» (Mt 1,19).

Táto krátka veta v sebe zhŕňa ozajstnú vnútornú drámu, ak pomyslíme na lásku, ktorú mal Jozef voči Márii. No aj za takýchto okolností má Jozef v úmysle plniť Božiu vôľu a robí rozhodnutie, istotne s veľkou bolesťou, rozísť sa s Máriou potajomky. Je potrebné meditovať o týchto slovách, aby sme pochopili, aká to bola skúška, ktorou musel Jozef prejsť v dňoch, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša. Skúška podobná obete Abraháma, keď Boh od neho žiadal syna Izáka (porov. Gn 22): vzdať sa toho najvzácnejšieho, najmilovanejšej osoby. No rovnako ako v prípade Abraháma, Pán zasahuje. Našiel vieru, ktorú hľadal a otvára inú cestu, cestu lásky a šťastia: «Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého» (Mt 1,20).

Toto evanjelium nám naplno ukazuje veľkosť Jozefovho ducha. Budoval si úspešný životný plán, no Boh mal pre neho pripravený iný plán, väčšie poslanie. Jozef bol mužom neustále načúvajúcim Božiemu hlasu, hlboko vnímavým na jeho skryté priania, bol človekom pozorným na posolstvá prichádzajúce k nemu z hlbín srdca i zhora. Nezdráhal sa uskutočniť tento svoj životný program, nedopustil, aby mu dušu otrávilo roztrpčenie, ale bol pripravený dať sa k dispozícii tej novej skutočnosti, ktorá mu bola predstavená takým rozrušujúcim spôsobom. Je to tak, bol to človek dobrý. Neprechovával nenávisť a nedovolil, aby mu hnev otrávil dušu. No koľkokrát nepriateľstvo, antipatia, ba priam nenávisť otrávia dušu nám! A toto škodí. Nikdy to nedopusťme: on je nám v tomto vzorom. A Jozef sa tak stal ešte viac slobodným a veľkým. Prijmúc sám seba podľa Pánovho zámeru, Jozef naplno nachádza seba samého, presahujúc seba samého. Táto jeho sloboda zrieknuť sa toho, čo mu patrí, vlastníctva vlastného života, a táto jeho plná vnútorná disponovanosť pre Božiu vôľu sú pre nás výzvou a ukazujú nám cestu.

Otvorme sa teda pre slávenie Vianoc kontemplovaním Márie a Jozefa: Márie, ženy plnej milosti, ktorá mala odvahu odovzdať sa celkom Božiemu slovu; Jozefa, muža verného a spravodlivého, ktorý dal prednosť viere v Pána pred počúvaním hlasov pochybovania a ľudskej hrdosti. Spolu s nimi kráčajme smerom k Betlehemu.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s prítomnými po latinsky pomodlil Anjel Pána a udelil im apoštolské požehnanie.

Pápež František potom osobitne pozdravil niektoré skupiny pútnikov. Na prvom mieste si všimol zďaleka čitateľný transparent: „Čítam tam veľkými písmenami: «Chudobní nemôžu čakať». To je pekné! Núti ma to myslieť na to, že Ježiš sa narodil v stajni, nie v nejakom dome. Potom bol nútený utekať, ísť do Egypta, aby si zachránil život. Napokon sa vrátil do svojho domu, do Nazaretu. A ja dnes myslím, aj po prečítaní si týchto slov, na mnohé rodiny bez domu, či už ho nikdy nemali, alebo ho z nejakých príčin stratili. Rodina a dom patria spolu. Je veľmi ťažké udržiavať rodinu bez domu na bývanie. V týchto dňoch Vianoc pozývam všetkých, jednotlivcov, zložky spoločnosti, verejných predstaviteľov, aby urobili všetko pre to, aby každá rodina mohla mať dom.“

Medzi ďalšími skupinami pápež František pozdravil účastníkov štafety z Alexandrie do Ríma s cieľom podporiť úsilie o pokoj v Somálsku. Ďalším sa prihovoril nasledovne: „Tým z Talianska, ktorí sa sem zišli, aby manifestovali svoju sociálnu angažovanosť, želám aby dávali konštruktívny príspevok, odmietajúc pokušenia konfliktov a násilia a sledujúc vždy cestu dialógu.“

Svätý Otec sa rozlúčil so slovami: „Prajem všetkým požehnanú nedeľu a Vianoce naplnené nádejou, spravodlivosťou a bratstvom. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

 

21. decembra

Papež František: Veřejně děkuji Pánu za světce v římské kurii

Vatikán. Uznání a dík, ale též varování před pomluvami, které jsou „bohužel ve vatikánských palácích nepsaným zákonem“ – těmito tóny se vyznačovala první předvánoční promluva papeže Františka k římské kurii. Svatý otec na dnešním tradičním setkání s jejími zaměstnanci poukázal na trojici rysů, kterými by se měl vyznačovat kuriální úředník – odbornost, službu a svatost. První papežova slova však vyjadřovala vděk jeho nejbližším spolupracovním, zejména pak státnímu sekretáři, arcibiskupu Parolinovi.

„Naše srdce nyní zaplavuje vděčnost vůči Bohu, který nás miloval natolik, že za nás daroval svého Jednorozeného Syna. Je tedy rovněž tak důležité vytvořit prostor pro vděčnost mezi sebou navzájem. Cítím proto potřebu – o těchto prvních vánocích, které prožívám jako římský biskup, abych vyslovil velký dík každému z vás jednotlivě i celému pracovnímu kolektivu. Děkuji za vaši každodenní službu a za nelehké úsilí o vzájemnou spolupráci, naslouchání, konfrontaci, docenění různých osobností a vlastností ve vzájemné úctě.“

Papež se poté obrátil ke zvláštní skupině kuriálních pracovníků – těm, kteří odcházejí na odpočinek. „ Dobře víme“, podotkl římský biskup, „že jako kněží a biskupové nejdeme nikdy do penze. Opouštíme však úřad, což je správné také proto, abychom věnovali trochu více času modlitbě a péči o duše, počínaje tou vlastní.“

„Zvláště srdečný dík tedy patří vám, drazí bratři, kteří z kurie odcházíte. Zejména pak vám, kteří jste tu oddaně a skrytě pracovali mnoho let. Opravdu zasluhujete obdiv. Tolik obdivuji tyto monsignory, kteří se řídí vzorem někdejších kuriálních úředníků, osob velmi příkladných…Vyskytují se však také dnes! Lidé, kteří pracují kompetentně, přesně a v sebezáporu pečlivě pokračují ve své každodenní povinnosti. (…) Chci říci, že tito bratři přinášejí putující církvi velice důležité svědectví.“

Zatímco Benedikt XVI. svou předvánoční reflexi věnoval většinou aktuálním tématům (vloni kupříkladu pomýlenosti genderové teorie) a bilanci uzavírajícího se roku, papež František se zamýšlel nad vlastnostmi práce ve vatikánské správě. A vyšel právě ze vzoru profesionálního a služebně oddaného kuriálního pracovníka.

„Odbornost – čili způsobilost, studium a stálé vzdělávání – je základním předpokladem pro práci v kurii. (…) Druhým rysem je služba – služba papeži a biskupům, univerzální církvi i místním církvím. V římské kurii je možné poznávat a přímo „dýchat“ tento dvojí rozměr církve, toto vzájemné prostupování dílčího a všeobecného. Myslím, že právě takovéto vnímání církve je jednou z nejkrásnějších zkušeností pro toho, kdo žije a pracuje v Římě.“

Avšak schází-li odbornost, pokračoval papež, propadáme se postupně do průměrnosti. Spisy se mění na otřepané zprávy a sdělení, postrádající životní kvas, a nejsou schopné vyvolat velikost horizontů.

„Na druhé straně, chybí-li postoj služby místním církvím a jejich biskupům, rozrůstá se kuriální struktura jako tíživý byrokratický, dozorčí a inkviziční celní úřad, která nedovolí, aby Duch svatý působil a Boží lid rostl.“

Kromě odbornosti a služby uvedl Svatý otec ještě třetí nezbytnou vlastnost kuriálního zaměstnance: svatost.

„Dobře víme, že svatost je v hierarchii hodnot nejdůležitější. Zakládá se na ní totiž také kvalita naší práce a služby. Chtěl bych říci, že zde v římské kurii byli a jsou světci. Vícekrát jsem to již veřejně řekl, abych za ně Pánu poděkoval. Svatost se vyznačuje životem, ponořeným v Ducha, otevřeností srdce vůči Bohu, neustálou modlitbou, hlubokou pokorou, bratrskou láskou ve vztahu ke kolegům. Znamená také apoštolát, ohleduplnou a věrnou pastorační službu, která se koná s horlivostí a v přímém kontaktu s Božím lidem.“

A právě toto spojení s Božím lidem je pro kněze nezbytné, upozornil papež. Zdůraznil poté, že svatost v kurii vyžaduje, aby se uplatňovala jedna výjimečná výhrada svědomí.

„Ano, námitka svědomí vůči klepům. Je správné, že trváme na výhradě svědomí v různých oblastech, ale možná bychom se k ní měli uchylovat také my v obraně před jedním nepsaným zákonem našeho prostředí. A tím jsou tlachy. Vznášejme proti nim všichni námitku svědomí. Všimněte si prosím, že tu nechci pouze moralizovat! Klepy totiž poškozují lidi, kvalitu práce a prostředí.“

Prospěje nám, když se zamyslíme na úlohou svatého Josefa – jeho tichostí a nepostradatelností po Mariině boku, zdůraznil na závěr římský biskup. Josefova péče o jeho Nevěstu a o Dítě vypovídá mnohé o naší službě církvi. Prožívejme tedy tyto vánoce v duchovní blízkosti svatému Josefu, loučil se Svatý otec s římskou kurií.

 

znenie podľa slovenskej redakcie vatikanskeho rozhlasu:

Pápež dal Rímskej kúrii za vzor sv. Jozefa

 

Vatikán 21. decembra 2013 – Dnes, v duchovnej atmosfére predvianočných dní, sa uskutočnilo tradičné stretnutie Svätého Otca s predstaviteľmi a zamestnancami Rímskej kúrie, ktorí „denne spolupracujú v službe Cirkvi“. „Ďakujem vám za vašu každodennú službu, za pozornosť, usilovnosť, tvorivosť. Za úsilie spolupracovať v úrade, počúvať sa, vzájomne diskutovať, oceňovať rôzne osobnosti so vzájomnou úctou, čo nie je vždy ľahké,“ povedal pápež František po úvodnom pozdrave. Medzi svojimi spolupracovníkmi osobitne pozdravil Mons. Pietra Parolina, „ktorý len nedávno začal svoju službu a potrebuje naše modlitby“.

Svätý Otec vyjadril vďaku biskupom a kňazom, ktorí v tomto období končia svoju službu na kúrii a odchádzajú do dôchodku: „Osobitné úprimné poďakovanie vám, drahí bratia, ktorí opúšťate kúriu, zvlášť tým, ktorí ste tu pracovali mnoho rokov s veľkou oddanosťou a nenápadne. To je skutočne hodné obdivu. Veľmi si vážim týchto monsignorov, ktorí nasledujú príklad starších členov kúrie, exemplárnych osobností... Ale aj dnes ich máme! Ľudí, ktorí pracujú zodpovedne, dôsledne a obetavo, starostlivo si plniac svoje každodenné povinnosti.“

Z tohto svedectva vyvodil Svätý Otec charakteristiky zamestnanca kúrie, o to viac platné pre nadriadeného. Zdôraznil najmä tri z nich: profesionalitu, postoj služby a osobnú svätosť života: „Profesionalita, čo znamená kompetencia, štúdium, aktualizácia vedomostí... Toto je základný predpoklad pre prácu v kúrii. Samozrejme, že profesionalita sa formuje a čiastočne sa tiež nadobúda, ale myslím si, že práve aby sa formovala a mohla byť nadobudnutá, musí mať od počiatku dobrý základ.

Druhou charakteristikou je služba, pokračoval Svätý Otec: „Služba pápežovi a biskupom, univerzálnej Cirkvi a miestnym cirkvám. V Rímskej kúrii si osvojujeme‚ vdychujeme do seba zvláštnym spôsobom práve tento dvojaký rozmer Cirkvi, toto prelínanie medzi univerzálnou a partikulárnou cirkvou. A myslím si, že toto je jedna z najkrajších skúseností tých, ktorí žijú a pracujú v Ríme. ‚Vnímať‘ Cirkev týmto spôsobom. Keď chýba profesionalita, pomaly sa skĺzava do priemernosti. Pracovné postupy a vzťahy sa menia na ‚klišé‘ a komunikácia je bez kvasu života, bez otvárania širších obzorov. Na druhej strane, keď prístup nie je prístupom služby miestnym cirkvám a ich biskupom, potom štruktúra kúrie rastie do podoby silne byrokratickej mýtnice, inšpektorky a inkvizítorky, ktorá nedáva priestor pôsobeniu Ducha Svätého a rastu Božieho ľudu.“

K týmto dvom kvalitám profilu pracovníka kúrie, odbornosti a službe, pápež František dodal tretiu, ktorá je podľa jeho slov najdôležitejšia: svätosť života.

„Vieme, že táto je najdôležitejšia v hierarchii hodnôt. V skutočnosti je tiež základom kvality práce a služby. A chcem povedať, že tu v Rímskej kúrii boli a sú prítomní svätci. Viac ráz som to verejne spomenul, na poďakovanie Pánovi. Svätosť znamená život ponorený v Duchu, otvorenie srdca k Bohu, nepretržitú modlitbu, hlbokú pokoru, bratskú lásku vo vzťahoch s kolegami. Znamená tiež apoštolát, diskrétnu pastoračnú službu, ktorá je verná a zanietene napreduje v priamom kontakte s Božím ľudom. Toto je pre kňaza nevyhnutné. Svätosť v kúrii znamená aj výhradu vo svedomí. Áno, výhradu vo svedomí proti klebetám. Oprávnene veľmi trváme na hodnote výhrady vo svedomí, ale možno by sme ju mali uplatniť aj na obranu pred akýmsi nepísaným zákonom v našich kruhoch, ktorým je, žiaľ, klebetenie. Všetci si teda uplatnime výhradu vo svedomí. A všimnite si, že týmto nechcem iba moralizovať! Pletky sú na škodu ľuďom, poškodzujú kvalitu práce a pracovného prostredia.“

V závere príhovoru Svätý Otec prítomných povzbudil k vzájomnému zjednoteniu sa na tejto poslednej etape cesty k Betlehemu a ponúkol im radu, ako majú prežívať tohtoročné Vianoce: „Môže nám v tom napomôcť rozjímanie nad úlohou svätého Jozefa, takého tichého a takého nezastupiteľného povedľa Márie. Myslime na neho, na jeho starosť o svoju manželku a o Dieťa. To nám napovie veľa o našej službe Cirkvi! Prežívajme teda tohtoročné Vianoce duchovne v blízkosti svätého Jozefa.“

Pápež František sa členom Rímskej kúrie opakovane poďakoval za ich prácu, ale aj za ich modlitby: „Naozaj sa cítim byť ‚nesený‘ modlitbami a prosím vás, aby ste ma aj naďalej takto podporovali. Aj ja budem pamätať na vás pred Pánom, žehnám vám a prajem Vianoce svetla a pokoja každému z vás a vašich blízkych. Požehnané Vianoce!“

 

 

20. decembra

Pápež František v piatkovej homílii: Mlčanie dáva vyrásť nádeji

 

Vatikán 20. decembra 2013 - Ticho chráni tajomstvo putovania človeka s Bohom – poznamenal pápež František v dnešnej homílii. Počas rannej svätej omše v dome Santa Marta Svätý Otec vyslovil prosbu, aby nám Pána dal „milosť milovať mlčanie“. Nie veľký lomoz a do očí bijúca reklama, ale ústranie a ticho sú „miesta“, ktoré si Boh vyvolil, aby sa zjavil človeku. Svätý Otec sa v súvislosti s dnešným evanjeliom (Lk 1, 26-38) pozastavil pri tajomstve zvestovania Panne Márii, najmä pri úryvku, kde anjel povie Márii: «moc Najvyššieho ťa zatieni». Pápež vysvetlil, že rovnaký charakter ako tento tieň mal aj oblak, ktorým Boh chránil Izraelitov na púšti:

 

„Pán vždy dbal o tajomstvo a uchovával ho zahalené. Nerobil tajomstvu reklamu. Tajomstvo, ktoré si robí samo reklamu, nie je kresťanské, nie je Božím tajomstvom, ale iba predstieraným! Toto sa udialo aj u Panny Márie, keď prijala svojho Syna. Tajomstvo panenského materstva bolo skryté. Bolo utajené po celý život! A ona to vedela. Tento Boží tieň v našom živote nám pomáha objaviť naše tajomstvo. Tajomstvo nášho stretnutia s Pánom, mystérium nášho putovania životom spolu s Pánom.“

 

„Každý z nás vie” – pokračoval Svätý Otec –, „ako tajuplne pôsobí Pán v našom srdci, v našej duši.“ A čo je tým oblakom, tou mocou? Akým štýlom Duch Svätý zahaľuje naše tajomstvo?

 

„Ten oblak v nás, v našom živote, sa nazýva mlčanie. Mlčanie je naozaj oblakom, ktorým sa zahaľuje tajomstvo nášho vzťahu s Pánom, našej svätosti a našich hriechov. Je to tajomstvo, ktoré si nevieme vysvetliť. Ale keď niet ticha v našom živote, tajomstvo sa vytráca, uniká. Chráňme to tajomstvo prostredníctvom mlčania! Toto je ten oblak, toto je tá Božia moc pre nás, toto je tá moc Ducha Svätého“

 

Ježišova matka bola dokonalou ikonou mlčania. Od zvestovania jej výnimočného materstva až po Golgotu. Myslím na to, hovorí pápež František, „koľkokrát mlčala a nerozprávala o tom, čo prežíva, aby zachovala tajomstvo vzťahu so svojím synom“, až po to najkrutejšie ticho „pod krížom“:

 

„Evanjelium nám nehovorí nič o tom, či povedala nejaké slovo, alebo nie... Bola mlčanlivá, no koľko toho povedala Pánovi vo svojom srdci! ‚Ty si mi v ten deň – tak ako sme to čítali – povedal, že bude veľkým, že mu bude daný trón jeho otca Dávida, že bude kraľovať naveky a teraz ho vidím tam!‘ Panna Mária bola človekom! A možno mala chuť povedať: ‚Klamstvo! Bola som podvedená!“ Takto sa vyjadril Ján Pavol II., keď uvažoval o tejto situácii Panny Márie. Ona však tajomstvo, ktorému nerozumela, ukryla do mlčania, a týmto mlčaním umožnila, aby tajomstvo mohlo vyrásť a zakvitnúť v podobe nádeje.“

 

„Tajomstvo sa uchováva mlčaním,“ a preto tajomstvo „nášho vzťahu s Bohom, našej cesty, našej spásy, nemôže byť dané na bubon, stať sa predmetom reklamy. Nech nám všetkým Pán udelí tú milosť, aby sme milovali mlčanie, aby sme ho vyhľadávali a mali srdce pod ochranou tohto oblaku mlčania.“

 

 

19. decembra

 

Pápež v štvrtkovej homílii: Iba z Božej milosti sa môžeme stať plodnými

 

Vatikán 19. decembra - „Pokora je nevyhnutná pre plodnosť“ – poznamenal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Ako povedal, Božím zásahom môžeme prekonať neplodnosť nášho života, on ho môže urobiť bohatým na ovocie. V Biblii nachádzame niekoľko neplodných žien, ktorým Pán dáva dar života. Svätý Otec upozornil tiež na postoj pýchy, ktorý naopak môže zapríčiniť našu neplodnosť. Dnešné evanjelium (Lk 1, 5-25) nám hovorí o Alžbete, ktorá bola neplodná, a priniesla na svet dieťa, syna Jána. „Napriek neschopnosti darovať život, život prichádza“ – pripomenul Svätý Otec. A stalo sa to aj v prípade iných neplodných žien, ktoré nemali žiadnu nádej na život, ako Noemi, ktorá nakoniec mala vnuka:

 

„Pán zasahuje do života týchto žien, aby nám povedal: ‚Ja môžem dať život.‘ Aj u prorokov je obraz púšte, vyprahnutej krajiny, neschopnej dať vyrásť stromu, priniesť ovocie, zarodiť. ‚Ale púšť bude ako les‘ – hovoria proroci – ‚bude mohutná a zakvitne.‘ Ale môže púšť kvitnúť? Áno. Môže neplodná žena porodiť? Áno. Toto je Pánov prísľub: Ja môžem! Ja môžem z vašej vyprahlosti dať vzklíčiť životu, spáse! Z neúrodnej pôdy môžem získať plody!“

 

Spása, povedal Svätý Otec, je toto: „Zásah Boha, ktorý nás robí plodnými, ktorý nám dáva schopnosť prinášať život.“ Nemôžeme to „sami od seba“. Napriek tomu, ako poznamenal, „mnohí sa pokúsili špekulovať nad našou schopnosťou spasiť seba samých“:

 

„Aj kresťania! Spomeňme si napríklad na pelagiánov. Všetko je však milosť. Zásah Boha nám prináša spásu. Boží zásah nám pomáha na ceste svätosti. To môže iba on. Ale čo môžeme urobiť my z našej strany? Ponajprv spoznať našu suchopárnosť, našu neschopnosť prinášať život. Priznať si to. Po druhé prosiť: ‚Pane, chcem byť plodný. Chcem, aby môj život prinášal život, aby moja viera bola plodná, aby napredovala a aby som ju mohol rozdávať druhým.‘ ‚Pane, ja som neplodný, ja nemôžem, no ty môžeš. Som púšťou: ja to nedokážem, no ty to dokážeš.‘“

 

Takto sa môžeme modliť počas týchto dní pred Vianocami, pokračoval Svätý Otec. „Spomeňme si, ako sú pyšní, ktorí si myslia, že všetko zmôžu sami, postihnutí nešťastím.“ Ako príklad uviedol Saulovu dcéru Michol, ženu, ktorá nebola neplodná, ale bola pyšná a nechápala, čo znamená uctievať Boha, dokonca sa vysmievala z modlitby, a bola potrestaná neplodnosťou:

 

„Pokora je nevyhnutná pre plodnosť. Koľko ľudí si podobne ako ona myslí, že sú spravodliví, a v konečnom dôsledku sú bedármi. Je potrebná pokora, s ktorou povieme Pánovi: Pane, neprinášam plody, som ako púšť. Pokora, s ktorou po tieto dni opakujeme tie nádherné antifóny, ktoré sa modlíme spolu s Cirkvou: Ó Syn Dávidov, ó Adonai, Múdrosť, Koreň Jesseho, Emmanuel, príď a daruj nám život, príď a zachráň nás, pretože toto len ty môžeš, ja sám to nemôžem! A vďaka tejto pokore, pokore púšte, pokore neplodnej duše, dostaneme milosť. Milosť zakvitnúť, prinášať ovocie a rozdávať život.“

 

 

 

18. decembra

Svätý Otec počas audiencie pozdravil aj svoj obľúbený futbalový tím

Boh je s nami a dôveruje nám! Takto dnes Svätý Otec povzbudil veriacich počas poslednej tohtoročnej generálnej audiencie na Námestí sv. Petra. Pred štvrtou adventnou nedeľou upriamil pozornosť prítomných na Vianoce, Ježišovo narodenie, ktoré označil za oslavu dôvery a nádeje. „Narodenie Ježiša nám v skutočnosti prináša radostnú správu o tom, ako sme nesmierne a každý zvlášť Bohom milovaní. Táto láska nám ho umožňuje nielen spoznať, ale nám ho aj dáva, komunikuje ho!,“ uviedol pápež František. Ako povedal, je to Boh, ktorý počas Vianoc zostupuje k nám. Schádza na zem ako malý a chudobný, aby sme sa mu pripodobnili, aby sme sa aj my znížili a „stali sa malými pri malých a chudobnými pri chudobných“. Pripomenul tiež, že ak sa Boh skrze Ježiša stal človekom, znamená to, že čokoľvek urobíme naším bratom alebo sestrám, urobíme tak jemu, ako to pripomínal aj sám Ježiš.

Pápež František dnes po katechéze pozdravil viaceré skupiny veriacich v rôznych jazykoch. V Ríme sa v týchto dňoch nachádza futbalový tím San Lorenzo z Argentíny, ktorého dlhoročným fanúšikom a čestným členom je aj Svätý Otec. Počas audiencie adresoval prítomným futbalistom nasledovné slová: „Osobitným spôsobom pozdravujem futbalový tím San Lorenzo, ktorý práve túto nedeľu vyhral majstrovstvá a prišiel sem, aby priniesol pohár. Veľká vďaka! Zverujem vás všetkých pod materskú ochranu Márie, Matky Božej a našej Matky. Nech vás ochraňuje a naplní vás radosťou a pokojom. Veľmi vám ďakujem!“

Svätý Otec ani v túto stredu nezabudol na mladých, chorých a novomanželov, keď sa im prihovoril: „Drahí mladí, osobitne z rôznych skautských skupín, pristupujte k Betlehemskému tajomstvu s rovnakým cítením viery a pokory ako Mária. Vy, drahí chorí, čerpajte z jasličiek tú radosť a ten vnútorný pokoj, ktorý Ježiš prinesie svetu. A vy, drahí mladomanželia, uvažujte nad príkladom svätej nazaretskej rodiny napodobňovaním cností.“

V závere audiencie pápež František udelil ľuďom zídeným na námestí svoje apoštolské požehnanie. Zotrval s nimi aj ďalšie dve hodiny, aby niektorých z nich osobitne pozdravil a porozprával sa s nimi.

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Toto naše stretnutie sa odohráva v duchovnom ovzduší Adventu, umocnenom Vianočnou novénou, ktorú v týchto dňoch prežívame, a ktorá nás uvádza do Vianočných sviatkov. Preto by som sa chcel dnes spolu s vami zamyslieť nad Vianocami, sviatkami Ježišovho narodenia, sviatkami dôvery a nádeje, ktoré prekonávajú neistotu a pesimizmus. Dôvod našej radosti spočíva v tom, že Boh je s nami a že nám stále dôveruje! Dobre o tom popremýšľajte: Boh je s nami a Boh nám stále dôveruje. Aký veľkorysý je tento Otec Boh! Boh prichádza prebývať s ľuďmi, vyberá si zem za svoj príbytok, aby bol pri človeku a nechal sa nájsť tam, kde človek prežíva svoje dni v radosti či v bolesti. Preto zem už nie je iba akýmsi „slzavým údolím“, ale je miestom, kde si sám Boh rozložil svoj stan, je miestom stretnutia Boha s človekom, Božej solidarity s ľuďmi.

Boh chcel mať podiel na našom ľudskom údele, a to až takým spôsobom, že sa stal jedno s nami v osobe Ježiša, pravého človeka a pravého Boha. Je tu však ešte niečo prekvapujúcejšie. Prítomnosť Boha uprostred ľudstva sa neuskutočnila v akomsi ideálnom, idylickom svete, ale vo svete reálnom, poznačenom mnohými dobrými i zlými vecami, poznamenanom rozdeleniami, zlobou, chudobou, násilnosťami a vojnami. Zvolil si prebývať v našich dejinách, v takých, aké sú, so všetkou ťarchou ich ohraničení a drám. Týmto činom neprekonateľne dokázal svoju milosrdnú a láskyplnú náklonnosť voči ľuďom. On je Boh-s-nami. Ježiš je Boh-s-nami! Veríte tomu? [Odpovedajú: „áno“!]. Ešte raz spoločne vyznajme: Ježiš je Boh-s-nami! Všetci: [Ježiš je Boh-s-nami!] Ešte raz: [Ježiš je Boh-s-nami!] Dobre. Ďakujem. Ježiš je Boh-s-nami, od vekov a navždy s nami v utrpení a v bolestiach dejín. Ježišovo narodenie je prejavom toho, že Boh sa „zaradil“ raz a navždy na stranu človeka, aby nás spasil, aby nás pozdvihol z prachu našich bied, našich ťažkostí, našich hriechov.

Odtiaľ pochádza veľký „dar“ betlehemského Dieťaťa. Prináša nám duchovnú silu, takú, ktorá nám pomáha, aby sme sa nedali pohltiť našimi námahami, našou beznádejou, našim smútkom, pretože je to sila, ktorá zohrieva a premieňa srdce. Ježišovo narodenie nám totiž prináša nádhernú zvesť o tom, že sme nesmierne a osobitne milovaní Bohom a táto láska nám umožňuje ho nielen spoznať, ale nám ho dáva a komunikuje!

Z radostného nazerania na tajomstvo pre nás narodeného Božieho Syna môžeme odvodiť dve úvahy.

Prvou je to, že vo Vianociach sa Boh zjavuje nie ako niekto, kto je hore a riadi vesmír, ale ako ten, ktorý sa znižuje. Boh sa znižuje, zostupuje na zem maličký a chudobný. Znamená to, že ak sa mu chceme pripodobniť, nemôžeme sa vyvyšovať nad iných, ale tým skôr sa znížiť, vložiť sa do služby, stať sa malými pre malých, chudobnými pre chudobných. Je naozaj nepekné, keď vidíme kresťana, ktorý sa nechce znížiť, nechce slúžiť, kresťana, ktorý sa všade povyšuje. Je to škaredé, však? Taký človek nie je kresťanom, ale pohanom! Kresťan slúži, zníži sa... Konajme tak, aby sa títo naši bratia a sestry nikdy necítili sami!

Druhý dôsledok: Ak sa Boh, skrze Ježiša Krista, priblížil k človeku až natoľko, že sa stal jedným z nás, znamená to, že čokoľvek urobíme niektorému bratovi alebo sestre, urobíme jemu. Sám Ježiš nám to pripomenul: ten, ktorý nakŕmi, prijme, navštívi, prejaví lásku jednému z najmenších a najchudobnejších spomedzi ľudí, urobí tak Božiemu Synovi. Zverme sa materinskému príhovoru Panny Márie, Ježišovej a našej Matky, aby nám počas týchto Vianoc, ktoré sú už blízko, pomohla rozpoznať v tvári nášho blížneho, osobitne v osobách najslabších a vytlačených na okraj, obraz Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Ďakujem.“

 

 

17. decembra

Pápežovo vianočné prianie v utorkovej homílii: Dovoľme Pánovi písať náš príbeh

Vatikán 17. decembra 2013 - Pápež František chcel svätú omšu v deň svojich narodením sláviť v rodinnej atmosfére, s personálom Domu sv. Marty. Podľa svojho zvyku, po skončení slávenia každého osobne pozdravil. Medzi koncelebrantmi a gratulantmi boli: kardinál dekan Angelo Sodano, za kardinálske kolégium, štátny sekretár Mons. Pietro Parolin, ktorý zablahoželal Svätému Otcovi aj v mene svojich spolupracovníkov na štátnom sekretariáte. Ku gratulantom sa pripojil aj pápežský almužník Mons. Konrad Krajewski spolu s tromi bezdomovcami z ubytovne v blízkosti Vatikánu. Všetci prítomní, na čele s riaditeľom domu Santa Marta, zaspievali oslávencovi zdravicu a boli pozvaní na raňajky v jedálni domu.

Rodokmeň z dnešného úryvku evanjelia (Mt 1, 1-17), plný mien predkov Ježiša Krista, bol pre Svätého Otca motiváciou, aby s láskou spomenul mená niektorých zamestnancov domu. Následne sa pozastavil pri skutočnosti, že Pán je prítomný v našom živote, kráča s nami, je medzi nami a nikdy nás nenechá osamote:

„Počul som, ako raz ktosi povedal: ‚Tento úryvok evanjelia je ako telefónny zoznam!‘ Ale nie, je to celkom iná vec: tento príbeh evanjelia je skutočná história a má dôležité opodstatnenie. Je to pravdivá história, pretože, ako hovorieval sv. pápež Lev, Boh poslal svojho Syna. Ježiš je jednej podstaty s Otom, ale tiež jednej podstaty s matkou. Žena. Toto je tá rovnaká podstata Matky. Boh vstúpil do ľudských dejín. Boh sa chcel stať súčasťou dejín. Je s nami, prešiel s nami kus cesty.“

Po prvom hriechu v raji sa rozhodol pre tento zámer – kráčať spolu s nami. Povolal Abraháma, „prvého menovaného v tomto zozname“ a „pozval ho putovať“. Abrahám „začal toto putovanie“. Potom Izák, Jakub, Júda. „A takto pokračuje toto putovanie dejinami“. „Boh kráča so svojím ľudom. Boh nás nechcel prísť zachrániť mimo dejín. Chcel písať spolu s nami historický príbeh.“ Príbeh, ktorý ide od hriechu k svätosti, ako povedal Svätý Otec. V tomto zozname sú svätci, „ale sú v ňom aj hriešnici“:

„Hriešnici najvyššieho stupňa, ktorí spáchali ťažké hriechy. A Boh s nimi vstúpil do príbehu dejín. Hriešnici, ktorí neodpovedali na všetko, čo s nimi Boh zamýšľal. Spomeňme si na Šalamúna, taký veľký, taký múdry, a skončil, chudák, tak, že ani nevedel, ako sa volá! Ale Boh bol s ním. A to je pekné, nie? Boh je jednej podstaty s nami. Píše s nami dejiny. Ba čo viac, keď chce Boh povedať, kto je, hovorí: ‚Som Boh Abraháma, Izáka a Jakuba‘. Aké je teda priezvisko Boha? Sme ním každý z nás. Vezme si od nás meno, aby bolo jeho priezviskom. ‚Som Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, Petra, Marietty, Armonyho, Marisy, Šimona, všetkých!‘ Od nás si berie priezvisko. Priezviskom Boha je každý jeden z nás.“

On, náš Boh, zopakoval Svätý Otec, vstúpil do našich dejín, vzal si za priezvisko naše meno a dovolil nám písať jeho príbeh. „My píšeme tento príbeh o milosti a hriechu a on kráča za nami.“ Toto je „pokora Boha, Božia trpezlivosť, Božia láska.“ Je to dojímavé. „Toľko lásky, toľko nehy, mať takéhoto Boha“:

„Jeho radosťou bolo zdieľať svoj život s nami. Kniha Múdrosti hovorí, že Pánova radosť je medzi synmi človeka, s nami. Blížia sa Vianoce, tak myslime na to, že ak on písal svoj príbeh s nami, ak si on zobral svoje priezvisko od nás, ak on nechal nás, aby sme písali jeho príbeh, dovoľme mu teda, aby on písal náš príbeh. A to je svätosť: Nechať Pána, aby písal naše dejiny. A toto je vianočné prianie pre nás všetkých. Aby Pán písal náš príbeh a aby sme mu dovolili písať ho. Nech sa tak stane!“

 

 

16. decembra

Pápež v pondelkovej homílii: Keď Cirkvi chýba proroctvo, nahrádza ho klerikalizmus

 

Vatikán 16. decembra 2013 - Keď Cirkev nemá prorockého ducha, chýba jej samotný život v Bohu a prevažuje v nej klerikalizmus. Tieto slová vyslovil pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentujúc prvé čítanie (Nm 24,2-7.15-17d) povedal, že prorokom je ten, kto načúva Božiemu slovu, je schopný chápať prítomnosť a poznať budúcnosť. Má v sebe tieto tri momenty: minulosť, súčasnosť a budúcnosť:

„Minulosť: prorok si je vedomý prísľubu a uchováva vo svojom srdci Božie prisľúbenie, žije podľa neho, pripomína ho, opakuje. Potom hľadí na prítomnosť, pozerá sa na svoj ľud a cíti silu Ducha, aby mu povedal nejaké slovo, ktoré by mu pomohlo povstať, pokračovať v ceste do budúcnosti. Prorok je človekom trojakého času: prísľubu minulosti, kontemplácie prítomnosti a odvahy ukázať cestu do budúcnosti. Pán vždy ochraňoval svoj ľud skrze prorokov, v ťažkých časoch, v dobe, v ktorej bol ľud skľúčený alebo pokorený, keď nemal chrám, keď bol Jeruzalem v moci nepriateľa, keď si ľudia vo svojom vnútri kládli otázku: ‚Ale Pane, veď si nám to prisľúbil, tak čo sa to teraz deje?‘“

To je to – pokračoval Svätý Otec –, „čo sa dialo v srdci Panny Márie, keď bola pod krížom“. V takýchto chvíľach „je potrebný zásah proroka“. „Nie vždy však bol prorok prijatý, mnohokrát bol odmietnutý. Aj Ježiš farizejom pripomína, že ich otcovia zabíjali prorokov, pretože hovorili veci, ktoré neboli príjemné: hovorili pravdu, pripomínali prísľub!“ A keď v Božom ľude chýba proroctvo – povedal pápež –,chýba mu život v Pánovi! Keď v ňom nie je proroctvo, jeho sila upadá k zákonnosti“, je v ňom priveľa legalizmu. Veľkňazi v dnešnom úryvku z evanjelia (Mt 21, 23-27) požadujú od Ježiša doklad o jeho zákonnosti: „Akou mocou toto robíš? My sme patrónmi chrámu.“ „Nepoznali proroctvo. Zabudli na prísľub! Nevedeli čítať znamenia času, ani nemali bystrý zrak, ani sluch na Božie slovo. Mali iba autoritu!“

„Keď v Božom ľude niet ducha proroctva, jeho uprázdnené miesto zaujme klerikalizmus. Je to práve klerikalizmus, ktorý sa Ježiša pýta: ‚Akou mocou toto robíš? Akým právom?‘ Pamäť prísľubu i nádej do budúcnosti sa redukujú len na prítomnosť: bez minulosti, bez nádejnej budúcnosti. Je to prítomnosť v zmysle legálnosti: ak si v súlade so zákonom, ideš ďalej.“

Ale keď vládne legalizmus, vtedy chýba Božie slovo a veriaci Boží ľud vo svojom srdci plače, lebo nenachádza Pána. Chýba mu proroctvo. Plače, „ako plakala Anna, matka Samuelova, prosiac o plodnosť, plodnosť, ktorá prichádza z Božej moci, keď v nás prebúdza spomienku na svoj ​​prísľub a pobáda nás do budúcnosti s nádejou. Toto je prorok! Toto je muž s prenikavým zrakom, ktorý počúva Božie slovo“:

„Naša modlitba v dňoch, keď sa pripravujeme na narodenie Pána, by mohla byť takáto: ‚Pane, nech v tvojom ľude nechýbajú proroci!‘ My všetci, ktorí sme pokrstení, sme prorokmi. ‚Pane, nech nezabúdame na tvoj ​​prísľub! Nech nás nikdy neunaví kráčať vpred! Nech sa neuzatvárame do zákonnosti, ktorá zamyká dvere! Pane, osloboď svoj ľud od ducha klerikalizmu a pomáhaj mu prostredníctvom ducha proroctva.“

 

 

15. decembra

Svätý Otec na Anjel Pána: Kto sa stretol s Ježišom, má radosť, ktorú mu nik nemôže vziať

Vatikán 15. decembra - Dnes napoludnie sa Námestie Svätého Petra ozývalo hlasmi detí, ktoré prišli v sprievode svojich rodičov a katechétov. Priniesli so sebou figúrky malého Ježiška jasličkách, aby ich Svätý otec požehnal. Tretia adventná nedeľa sa v Taliansku už tradične spája s týmto požehnaním. Pred modlitbou Anjel Pána sa pápež František prihovoril z otvoreného okna týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, Dobrý deň! Dnes je tretia adventná nedeľa, nazývaná nedeľa Gaudete, teda nedeľa radosti. V liturgii viackrát zaznieva pozvanie tešiť sa, radovať sa. Prečo? Lebo Pán je blízko. Vianoce sú blízko. Kresťanské posolstvo sa nazýva „evanjelium”, čiže „dobrá zvesť“, radostná zvesť pre celé ľudstvo. Cirkev nie je akýmsi útočiskom pre smutných ľudí, Cirkev je domom radosti! A tí, ktorí sú smutní, nachádzajú v nej pravú radosť!

Radosť evanjelia, to nie nie je bársaká radosť. Jej dôvod spočíva vo vedomí, že sme prijatí a milovaní Bohom, ako nám to dnes pripomína prorok Izaiáš (porov. Iz 35,1-6.8.10). Boh je ten, ktorý prichádza, aby nás zachránil, a poskytuje pomoc najmä tým, ktorých srdce zmalomyseľnelo. Jeho príchod medzi nás posilňuje, upevňuje, dodáva odvahu, dá zaplesať a zakvitnúť púšti a stepi, teda nášmu životu, keď sa stáva vyprahnutým. Kedy sa stáva náš život vyprahnutým? Keď je bez vlahy Božieho slova a jeho Ducha lásky.

Nech by boli naše obmedzenosti a zlyhania akokoľvek veľké, nesmieme byť skleslí a nerozhodní tvárou v tvár ťažkostiam a našej vlastnej slabosti. Naopak, sme pozvaní posilniť svoje ruky, spevniť kolená, mať odvahu a nebáť sa, pretože náš Boh nám neustále preukazuje veľkosť svojho milosrdenstva.

On nám dáva silu ísť ďalej. On je stále s nami, aby nám pomohol napredovať. Je Bohom, ktorý nás veľmi miluje. Miluje nás, a preto je s nami, aby nám pomáhal, posilňoval nás v napredovaní. S odvahou, vždy vpred! S jeho pomocou môžeme vždy začať odznova. Ako začať odznova? Niekto by mohol povedať: „Nie, otče, ja mám toho toľko na svedomí... Som veľký hriešnik, veľký... Nemôžem začať odznovu!” Mýliš sa! Môžeš začať odznova! Prečo? Pretože on ťa čaká, on ti je nablízku, on ťa miluje, on je milosrdný, on ti odpustí, on ti dá silu začať odznova! Všetkým! Sme schopní opäť otvoriť oči, prekonať smútok a slzy a spievať novú pieseň. A táto pravá radosť obstojí aj v skúškach, aj v utrpení, pretože to nie je radosť povrchná, ale vstupujúca do vnútra človeka, ktorý sa spolieha na Boha a dôveruje v neho.

Kresťanská radosť, ako aj nádej, má svoj základ v Božej vernosti, v istote, že on vždy splní svoj sľub. Prorok Izaiáš napomína tých, ktorí zablúdili a sú malomyseľní, aby sa spoľahli na Pánovu vernosť, pretože príchod jeho spásy do ich života nebude meškať. Tí, ktorí sa s Ježišom na svojej ceste stretli, zakúšajú v srdci pokoj a radosť, ktorú im nič a nikto nemôže vziať. Našou radosťou je Ježiš Kristus, jeho pravá a nevyčerpateľná láska! Preto, keď sa kresťan stáva smutným, znamená to, že sa vzdialil od Ježiša. Ale nemali by sme ho nechať samého! Musíme sa modliť za neho a dať mu pocítiť teplo spoločenstva.

Nech nám Panna Mária pomôže zrýchliť náš krok smerom k Betlehemu, aby sme sa stretli s Dieťaťom, narodeným pre nás, pre spásu a radosť všetkých ľudí. To jej povedal anjel: «Raduj sa, milosti plná, Pán s tebou» (porov. Lk 1,28). Nech nám vyprosí, aby sme prežívali radosť evanjelia doma, v práci, vo farnosti a v akomkoľvek prostredí. Radosť intímnu, plynúcu z úžasu a nežnosti, aké pociťuje matka, keď sa pozerá na svoje novonarodené dieťa a cíti, že je to dar od Boha, zázrak, za ktorý možno jedine ďakovať!“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil prítomným apoštolské požehnanie. Chlapci a dievčatá stáli počas požehnania s jasličkami v rukách a nezľakli sa ani spŕšky dažďa. Svätý Otec ich za túto odvahu pochválil a poprosil ich aj o modlitbu: „Drahé deti, keď sa budete pri vašich jasličkách modliť, pamätajte aj na mňa, tak ako aj ja pamätám na vás. Ďakujem vám a prajem požehnané Vianoce!“ Do dnešnej jasličkovej akcie boli zapojené rímske farnosti, školy a oratóriá, pod vedením Strediska rímskych oratórií. Napriek troche vody deti odchádzali zo stretnutia so Svätým Otcom naradované.

Po príhovore z okna Apoštolského paláca Svätý Otec prešiel do Sály požehnaní, kde sa stretol so spoločenstvom univerzitného kolégia Vila Nazaret, ktoré poskytuje domov a formáciu talentovaným študentom z chudobných pomerov. Dnes dopoludnia spoločenstvo kolégia slávilo vo Vatikáne svätú omšu pri príležitosti 90-ročného jubilea kardinála Silvestriniho, predsedu Nadácie Domenica Tardiniho, poskytujúcej štipendiá nadaným študentom.

 

14. decembra

 

Pacienti vatikánskej detskej ambulancie odovzdali pápežovi darček k narodeninám

 

Narodeninová oslava pre pápeža Františka – aj takúto podobu dnes mala audiencia v Aule Pavla VI., počas ktorej sa Svätý Otec stretol s 800-člennou skupinou rodín navštevujúcich Detskú ambulanciu sv. Marty vo Vatikáne, ako aj s jej dobrovoľníkmi. Stálo sa tak popoludní, krátko po jeho osobnej návšteve spomínanej ambulancie. Keďže pápež František oslávi v utorok 17. decembra svoje 77. narodeniny, deti si pre neho pripravili prekvapenie v podobe menšej oslavy, počas ktorej mu darovali tortu a sveter. „Ďakujem vám za túto návštevu. Ďakujem vám za lásku, ktorú máte, za radosť týchto detí, dary, tortu, ktorá bola nádherná. Potom vám poviem, či bola dobrá alebo nie! Veľmi vám ďakujem! Nech vás Pán žehná!,“ takto sa pápež vzápätí poďakoval prítomným rodinám s deťmi, pričom každé z nich osobitne pozdravil.

 

Detská ambulancia sv. Marty vo Vatikáne minulý rok oslávila svoje 90. výročie založenia. Niekoľko rokov po skončení Druhej svetovej vojny 8. mája 1922 ju posvätil pápež Pius XI. a jej vedením boli poverené sestry zo Spoločenstva dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Okrem zdravotnej starostlivosti poskytuje aj psychologické poradenstvo a zabezpečuje základné potreby formou distribúcie mlieka, plienok, invalidných vozíkov, jedla, oblečenia a hračiek. Kým deti absolvujú pravidelné kontroly, ich mamy majú možnosť využiť odbornú konzultáciu.

 

Za chod ambulancie, ktorá počas svojej existencie pomohla tisícom detí a ich rodinám, v súčasnosti zodpovedá sestra Antonietta Collacchiová. Ako počas príhovoru k Svätému Otcovi povedala, fungovanie tejto pediatrie by nebolo možné bez práci lekárov – dobrovoľníkov, teda pediatrov, gynekológov, kardiológov, dermatológov či zubárov. „Pracujeme v prospech globalizácie solidarity a lásky, namiesto ľahostajnosti a egoizmu. V tomto adventnom čase naplnenom nádejou na príchod Mesiáša, ešte viac hľadíme na rodinu v ťažkostiach, ktorú ľudia ponechali jej osudu, no vnímame predovšetkým odovzdanosť do vôle Nebeského Otca a prehlbujeme v sebe povedomie, že v jeho plánoch je prítomný dotyk umelca, ktorý svoje majstrovské dielo privedie k zavŕšeniu,“ povedala sestra Antonietta Collacchiová.

 

 

 

13. decembra

Pápež v piatkovej homílii: Nebuďme kresťanmi uväznenými v klietke

Vatikán 13. decembra 2013 - Kresťania alergickí na kazateľov majú vždy čo kritizovať, ale v skutočnosti sa boja otvoriť dvere Duchu Svätému a robí ich to smutnými. Toto dnes ráno poznamenal pápež František v homílii svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel z evanjelia dňa (Mt 11, 16-19), v ktorom Ježiš prirovnáva generáciu svojho času k stále nespokojným deťom, ktoré „nevedia, ako sa spokojne hrať, ktoré vždy odmietajú pozvanie druhých. Keď hrajú, netancujú a keď sa spieva pieseň náreku, neplačú. Nič im nie je dobré.“ Pápež František vysvetľuje, že títo ľudia „neboli otvorení Božiemu slovu“. Ich odmietnutie „nie je odmietnutím správy, ale posla“. Odmietajú Jána Krstiteľa, ktorý „ani neje, ani nepije“, ale hovoria, že „je posadnutý“! Odmietajú Ježiša, pretože – ako hovoria – ‚je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ Vždy majú dôvod na kritiku kazateľa:

„Ľudia tej doby sa uchyľovali radšej k náboženstvu viac zadefinovanému: v morálnych zásadách, ako napríklad skupina farizejov; v politickom kompromise, ako saduceji; v sociálnej revolúcii, ako zelóti, v gnostickej spiritualite, ako eséni. Držali si svoj pekný čistý systém, dobre vypracovaný. S kazateľom však mali problém. A Ježiš im pripomína: ‚Vaši otcovia robili to isté s prorokmi.‘ Boží ľud má akúsi alergiu na kazateľov Slova, na prorokov, ktorých prenasledovali, zabíjali.“

Títo ľudia totiž hovoria – pokračoval Svätý Otec –, že prijímajú pravdu o zjavení, ale kazateľa, kázanie neprijímajú. „Dávajú prednosť životu v klietke svojich prikázaní, svojich kompromisov, svojich revolučných plánov alebo svojej spirituality bez tela“. Sú to kresťania, ktorí sú vždy nespokojní s tým, čo kazatelia hovoria:

„Títo kresťania, zatvorení v klietke, títo smutní kresťania nie sú slobodní. Prečo? Pretože sa boja slobody Ducha Svätého, ktorý prichádza prostredníctvom kázania. To je to pohoršenie kázania, o ktorom hovoril svätý Pavol: pohoršenie kázania, ktoré končí v pohoršení kríža. Je pohoršujúce, že Boh k nám hovorí skrze ľudí s ohraničeniami, hriešnych ľudí. Toto pohoršuje! A ešte viac pohoršuje, že Boh k nám hovorí a zachraňuje nás skrze človeka, ktorý hovorí, že je Boží Syn, ale skončí ako zločinec. Toto pohoršuje.“

„Títo smutní kresťania – povedal ďalej pápež – neveria v Ducha Svätého, neveria v slobodu, ktorá prichádza cez kázanie, ktoré upozorňuje, učí, aj dáva facku“, ale prináša skutočne „slobodu, ktorá dáva Cirkvi rásť“:

„Vidiac tieto deti, ktoré sa boja tancovať, plakať, majú strach zo všetkého, ktoré chcú mať istotu vo všetkom, myslím na týchto smutných kresťanov, ktorí vždy kritizujú kazateľov pravdy, pretože sa boja otvoriť dvere Duchu Svätému. Modlime sa za nich a modlite sa aj za nás, aby sme sa nestali kresťanmi smutnými, upierajúcimi Duchu Svätému slobodu prichádzať k nám prostredníctvom pohoršenia kázne.“

 

 

Svätý Otec dnes oslavuje 44 rokov kňazstva

Presne pred 44 rokmi, 13. decembra 1969, bol Jorge Mario Bergoglio vysvätený za kňaza Spoločnosti Ježišovej. Pápež František sa dnes postave kňaza a jeho službe venuje často vo svojich homíliách, či prejavoch. Ako kňaza ho v 70-tych a začiatkom 80-tych rokov 20. stor. mohol lepšie spoznať aj páter Miguel Yanez, argentínsky jezuita, v súčasnosti riaditeľ odboru Morálnej teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite. Páter Yanez v tom čase študoval v Kolégiu sv. Jozefa v argentínskom meste San Miguel, kde bol páter Bergoglio provinciálom jezuitov. Stretol sa s ním aj o pár rokov neskôr, keď už Bergoglio pôsobil ako riaditeľ spomínaného kolégia. P. Yaneza tak neprekvapila ani voľba amerického magazínu Time, ktorú ocenil: „Prajem si, aby to skutočne slúžilo jeho službe. Poznal som pátra Bergoglia, ktorý unikal pred médiami, pred vyhláseniami. Jeho služba bola veľmi skrytá a teraz, bez toho, aby to vyhľadával, je konfrontovaný so svetom, ktorý, ako si myslím, potrebuje postavu tohto typu, posolstvo tak jasné a radikálne, ktorým je evanjelium.“

Vďaka spoločným svätým omšiam, každodennému životu v škole, štúdiu, si P. Yanez spomína na Bergogliovu blízkosť, ale aj neustále poháňanie k vážnemu duchovnému životu v spoločenstve bratov, k ohlasovaniu evanjelia predovšetkým najchudobnejším a k prevzatiu zodpovednosti za nich. Čo mu v súvislosti s dnes už pápežom Františkom utkvelo v pamäti najviac? „Sú to mnohé chvíle, počas ktorých sme si po stretnutiach s ľuďmi niesli problémy, s ktorými sme si niekedy nevedeli poradiť a nachádzali sme v ňom niekoho, s kým sa o ne možno podeliť. Podporoval nás v tomto úsilí a ponúkal nám pomoc, ako tomuto všetkému čeliť,“ tvrdí argentínsky jezuita.

 

 

Pápež František sa poďakoval za „medzinárodný“ vianočný strom

Dnes napoludnie prijal Svätý Otec účastníkov púte z Bavorska ktorí mu symbolicky odovzdali svoj dar, vianočný strom pre Námestie sv. Petra. Z Waldmünchenu bol 60-ročný 25-metrový smrek, vážiaci 7 ton privezený do Vatikánu už 6. decembra a dnes popoludní o 16.30 bude „predstavený v plnej kráse“. Na audiencii, ako aj na ceremónii rozsvietenia stromu sa zúčastňuje aj plzenský biskup František Radkovský. Jeho prítomnosť vysvetlil Svätý Otec v príhovore spresnením, že ide o „medzinárodný“ strom, ktorý vyrástol na hranici medzi Nemeckom a Českou republikou. Prítomným biskupom Regensburgu a Plzne, ako aj civilným autoritám a veľvyslancom sa pápež poďakoval slovami: „Týmto vzácnym darom chcete vyjadriť vzájomné priateľstvo a duchovnú blízkosť, ktorá spája celé Nemecko, najmä Bavorsko a Svätú stolicu, v nadväznosti na kresťanskú tradíciu, ktorá obohatila kultúru, literatúru a umenie vášho národa a celej Európy.“

Pápež František 350-člennej delegácii adresoval hlboké prianie k nadchádzajúcim sviatkom Narodenia Pána: „Aj dnes Ježiš pokračuje v odvracaní temnoty omylu a hriechu, aby priniesol ľudstvu radosť zo žiariaceho Božieho svetla, ktorého znamením a pripomienkou je vianočný strom. Obklopme sa svetlom jeho pravdy, aby «radosť evanjelia naplnila srdce a celý život tých, ktorí sa stretnú s Ježišom» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium,1).“

Svätý Otec v závere stretnutia dodal, že svojou modlitbou je všetkým nablízku a sprevádza cestu kresťanských komunít regensburgskej i plzenskej diecézy. Na slávnostnom rozsvietení vianočného stromu na Námestí sv. Petra v podvečer o 16.30 sa za Vatikán zúčastní kardinál Giuseppe Bertello, predseda vatikánskeho governatorátu.

 

 

12. decembra

Spojme sily proti hanebnému obchodovaniu s ľuďmi - slová pápeža Františka veľvyslancom

Naliehavé a nutné riešenie aktuálneho problému obchodovania s ľuďmi stálo v centre pozornosti dnešného stretnutia pápeža Františka so sedemnástimi novými veľvyslancami pri Svätej stolici. Počas audiencie v Klementínskej sále mu poverovacie listiny odovzdali nerezidentní veľvyslanci nasledujúcich krajín: Alžírsko, Island, Dánsko, Lesothské kráľovstvo (Afrika), Palestína, Sierra Leone, Kapverdy, Burundi, Malta, Švédsko, Pakistan, Zambia, Nórsko, Kuvajt, Burkina Faso, Uganda, Jordánsko. V príhovore pápeža Františka dnes tiež odznela výzva adresovaná medzinárodnému spoločenstvu, ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle:

„Počas stretnutia s vami, smerujú moje prvotné myšlienky k medzinárodnému spoločenstvu, k mnohým iniciatívam vyvíjaným v prospech podpory mieru, dialógu, kultúrnych, politických a ekonomických vzťahov a na pomoc ľuďom skúšaným rôznymi ťažkosťami. Dnes by som sa chcel spolu s vami venovať otázke, ktorá ma veľmi znepokojuje, a ktorá v súčasnosti ohrozuje dôstojnosť ľudí: ide o obchodovanie s ľudskými bytosťami. Toto predstavuje skutočnú formu otroctva, čoraz rozšírenejšiu, ktorá sa týka každej krajiny, dokonca aj tých najrozvinutejších, a ktorá zasahuje najzraniteľnejších ľudí našej spoločnosti: ženy a dievčatá, deti, zdravotne postihnutých, najchudobnejších, tých, ktorí vychádzajú zo situácií rodinnej a sociálnej roztrieštenosti. My, kresťania, v nich osobitným spôsobom rozpoznávame tvár Ježiša Krista, ktorý sa stotožnil s najmenšími a núdznymi. Iní, ktorí sa nehlásia k náboženskej viere, v mene ľudskej spolupatričnosti súcitia s ich utrpením, so záujmom oslobodiť ich a zmierniť ich zranenia. Môžeme a musíme sa spoločne usilovať o to, aby boli oslobodení, a aby sa skončilo s týmto desivým obchodovaním. Hovoríme tu o miliónoch obetí nútenej práce, otrockej práce, obchodovania s ľuďmi za účelom lacnej pracovnej sily a sexuálneho zneužívania. Toto všetko viac nemôže pokračovať: predstavuje vážne porušovanie ľudských práv obetí a urážku ich dôstojnosti, rovnako ako aj porážku pre svetové spoločenstvo. Všetci tí, ktorí sú dobrej vôle, či už sa hlásia k náboženstvu alebo nie, nemôžu dovoliť, aby boli tieto ženy, títo muži, tieto deti považovaní za nejaký predmet, podvádzaní, zneužívaní, často predávaní opakovane pre rozličné účely a nakoniec zabití, či zničení fyzicky i mentálne, aby napokon skončili vylúčení a opustení. Je to hanba.

Obchodovanie s ľuďmi je zločinom proti ľudskosti. Musíme spojiť naše sily, aby sme oslobodili obete a zastavili tento čoraz agresívnejší zločin, ktorý okrem jednotlivcov ohrozuje aj základné hodnoty spoločnosti a tiež medzinárodnú bezpečnosť a spravodlivosť, rovnako ako ekonomiku, rodinnú štruktúru a samotné ľudské spolunažívanie. Jednako, aby sme dokázali zvíťaziť na tomto fronte, je potrebná dávka spoločnej zodpovednosti a rozhodnejšia politická vôľa. Zodpovednosť voči tým, ktorí sa stali obeťami obchodovania, v snahe o ochranu ich práv, pre zaistenie bezpečnosti im a rodinným príslušníkom, pre zabránenie tomu, aby vinníci a kriminálnici unikali spravodlivosti a mali posledné slovo. Vhodný legislatívny zásah v krajinách pôvodu, v tranzitných krajinách a v krajinách príchodu, by mohol aj v súvislosti so zjednodušením regulárnosti migrácie tento problém zredukovať.

Vládam a medzinárodnému spoločenstvu, ktoré nesú na prvom mieste zodpovednosť za predchádzanie a zabránenie tomuto fenoménu, sa doteraz nepodarilo prijať opatrenia na rôznych úrovniach, aby mu zamedzili, a aby ochránili a pomáhali obetiam tohto zločinu, často spojeného s obchodom s drogami, zbraňami, prepravou nelegálnych migrantov či mafiou. Žiaľ, nemôžeme poprieť, že neraz sa týmto nechali nakaziť aj verejní činitelia a členovia kontingentov zapojených do mierových misií. A však na to, aby sme dosiahli dobré výsledky, je potrebné, aby protiopatrenia mali účinnosť aj na úrovni danej kultúry a komunikácie. V tejto súvislosti si musíme vykonať hlboké spytovanie svedomia: Koľkokrát v skutočnosti tolerujeme, keď je ľudská osoba považovaná za predmet, vystavovaný kvôli predaju nejakého výrobku alebo pre uspokojenie nemorálnych túžob? Ľudská osoba sa nesmie nikdy predávať a kupovať ako tovar. Kto ju používa a zneužíva, hoci aj nepriamo, je spoluvinníkom tohto útlaku.“

V závere pápež František vyzval medzinárodné spoločenstvo rozvíjať efektívnejšie stratégie v boji proti obchodovaniu s ľuďmi, aby, ako povedal, „na žiadnom mieste sveta neboli muži a ženy nikdy používaní ako prostriedky, ale boli vždy rešpektovaní v ich nedotknuteľnej dôstojnosti“.

 

 

Arcibiskup Celli o prvom výročí pápežského účtu na Twitteri

 

Vo štvrtok 12. decembra uplynie rok od historicky prvého tvítu rozoslaného pápežom. Dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. odoslal svoju prvú správu do sociálnej siete Twitter z účtu s názvom @Pontifex, ktorú po ňom neskôr prevzal pápež František. Dnes má @Pontifex – ktorý funguje v 9 jazykoch – takmer 11 miliónov nasledovníkov. Symbolický i reálny význam vstupu pápeža na Twitter, ktorý možno chápať ako potvrdenie správnosti úsilia Cirkvi hlásať evanjelium aj na sociálnych sieťach, priblížil pre Vatikánsky rozhlas predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskup Claudio Maria Celli:

„Keď dal pápež Benedikt XVI. na internet svoj prvý tvít, plne si uvedomoval dôležitosť tohto okamihu. Môžem sa zdôveriť s tým, že som mu v ten deň povedal práve toto: «Svätý Otče, pri tom, ako ste odosielali svoj prvý tvít, som premýšľal o tom, čo urobil Váš predchodca Pius XI., keď po prvý raz cez Vatikánsky rozhlas zverejnil svoje posolstvo.» Pápež sa na mňa s úsmevom pozrel a povedal: «Vieš, že som o tom tiež premýšľal?» Tým chcem povedať, že pápež Benedikt si bol plne vedomý významu svojej prítomnosti v jednom z dorozumievacích jazykov, akým je Twitter, ktoré sú najrozšírenejšie osobitne medzi mládežou. A dnes, s pápežom Františkom, sme si všetci vedomí, že toto rozhodnutie, ktoré bolo prijaté pred rokom, bolo prezieravé, pozitívne. Dnes máme už 11 miliónov nasledovníkov (followers), ale ešte zaujímavejšie pre nás je to, že prostredníctvom ďalej posúvaných tvítov sa krátky odkaz so slovom pápeža dostáva k najmenej 60 miliónom ľudí, a to uprostred rozmáhajúcej sa duchovnej púšte, ako zvykol hovoriť pápež Benedikt. Aj jedna kvapka čerstvej vody, akou je krátky tvít - 140 znakov - má svoju hodnotu, svoju dôležitosť.“

Aký konkrétny prínos má „Pontifex“ v úsilí evanjelizácie na tzv. digitálnom kontinente?

„Aj na tomto kontinente má zaznievať Ježišovo slovo. Tiež preto, lebo mnohí jeho obyvatelia, ak nenájdu Ježišovo slovo v tomto kontexte, nenájdu ho ani na iných miestach. Myslím si, že toto je výzva pre nás všetkých. Stotožňujem sa s myšlienkou Benedikta XVI., keď hovoril o sociálnych sieťach. Pápež povedal, že riešenie nespočíva v poskytovaní formálnych citácií evanjelia, ale v tom, že v prostredí sociálnej siete musia byť prítomné osobné hodnotenia a svedectvá. Povedal by som, že učeníci Pána by mali v tomto kontexte sprítomniť to, čo je syntézou ich života a ich viery.“

V exhortácii Evangelii gaudium nás pápež František vyzýva byť odvážnymi a kreatívnymi vo vyjadrovacom jazyku. Môžu sociálne siete podľa Vás pomôcť v tomto úsilí?

„Myslím, že je dnes pre nás veľkou výzvou hlásať evanjelium v jazyku, ktorému dnešní ľudia môžu rozumieť. Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii venuje mnoho stránok a úvah na tému jazyka, pretože je veľké riziko, že aj samotné posolstvo sa môže skresliť. Pápež hovorí, že by sme mohli hlásať „falošného boha“, aj pri všetkých dobrých úmysloch, ktoré môžeme mať v srdci. Nezriedka je tu riziko, že jazyk zmení samotný zmysel správy. Takže je tu potrebné používať jazyk, ktorému všetci ľudia dneška dokážu porozumieť.“

 

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Stíšme sa, aby sme počuli nežnú reč Boha

 

Vatikán 12. decembra 2013 - Počas prípravy na Vianoce nám prospeje trochu ticha, aby sme počuli Boha, ktorý sa k nám prihovára s nehou otca a matky. Takto možno zhrnúť to, čo povedal pápež František v dnešnej homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel z liturgického čítania z Knihy proroka Izaiáša (Iz 41, 13-20) a zdôraznil ani nie natoľko to, čo Pán hovorí, ale „ako sa prihovára“. Tento spôsob komunikácie Boha prirovnal k tíšeniu plačúceho dieťaťa:

„Keď sa dieťaťu sníva niečo ťažké, prebudí sa, plače. Otec vstane a prihovorí sa mu: neboj sa, som tu. Takto sa k nám prihovára Pán: «Nebojže sa, červíček Jakub, hŕstka Izraela.» Pán takto hovorí s nami, že k nám prichádza. Ak sa pozrieme na otca alebo mamu, ktorí sa prihovárajú svojmu dieťaťu, vidíme, že sa stávajú malými a hovoria detským hlasom, robia detské gestá. Niekto, kto by to sledoval zvonku, by si mohol myslieť, akí sú smiešni! Hrajú sa na malé deti, nie? Pretože láska mamy a otca sa potrebuje priblížiť, použijem slovo ‚znížiť sa‘ k svetu dieťaťa. Áno, keby otec a mama s dieťaťom hovorili normálne, rozumelo by rovnako, ale oni chcú hovoriť detskou rečou. Priblížiť sa, stať sa deťmi. A taký je aj Boh.“

Grécki teológovia – pokračoval Svätý Otec – vysvetľujú tento postoj Boha veľmi ťažkým slovom „synkatábasi” alebo „blahosklonnosť Boha, ktorý zostupuje, aby sa stal jedným z nás“:

„A potom, otec a mama hovoria dieťaťu aj trochu smiešne veci: ‚Zlatko moje, drobček môj‘ a podobne. Pán hovorí: ‚Červíček Jakub, si pre mňa ako červíček, nepatrný, drobný, ale ja ťa milujem.‘ To je reč Boha, jazyk lásky, akým hovorí otec, matka. Pánovo slovo? Áno, počúvajme, čo hovorí. Ale všimnime si, ako to hovorí. A aj my máme robiť to, čo robí Boh, čo hovorí a ako to hovorí: s láskou, nehou, s tou blahosklonnosťou voči bratom.“

Boh je ako „jemný vánok“, vysvetlil Svätý Otec odvolajúc sa na stretnutie Pána s Eliášom, alebo – ako hovorí pôvodný text – „jemné šumenie ticha“. „Takto prichádza Pán, v tomto jemu vlastnom tichom šumení lásky. Bez vzbudzovania pozornosti.“ „Robí sa malým, aby mňa urobil silným. Ide až po smrť v tomto uponížení sa, aby som ja mohol žiť“:

„To je hudba Pánovej reči a my počas prípravy na Vianoce jej musíme načúvať. Prospeje nám počúvať ju, urobí nám to veľmi dobre. Za normálnych okolností sa Vianoce zdajú byť sviatkami veľkého hluku. Bude dobré urobiť ich trochu tichšími a počúvať tieto slová lásky, slová toľkej blízkosti, tieto slová nehy... ‚Si ako červíček, ale ja ťa tak veľmi milujem!‘ A stíšiť sa aj v tomto čase, keď – ako hovorí prefácia – sme noční strážcovia v očakávaní úsvitu.“

 

      

 

 

11. decembra

 

Svätý Otec pri generálnej audiencii adresoval posolstvo Amerike

 

Vatikán 11. decembra - Svätý Otec pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra adresoval posolstvo obyvateľom celej Ameriky k sviatku Panny Márie Guadalupskej, ktorý pripadá na zajtra, 12. decembra. Pripomenul, že Panna Mária je Matkou ľudí z každej rasy a národa, čo vyjadruje aj skutočnosť, že sv. Juanovi Diegovi sa zjavila ako žena napoly domorodého, mestického výzoru. Obraz, ktorý zanechala na jeho plášti, predstavuje podľa pápeža Františka „proroctvo Máriinho objatia, ktorým objíma všetky národy obrovských teritórií Ameriky, ktoré tam žili už predtým, i tých, ktoré ešte len mali prísť. Máriino objatie ukázalo, čím je Amerika, Severná i Južná, povolaná byť: zemou, kde sa stretávajú rozličné národy; zemou, pripravenou prijímať ľudský život v každom štádiu, od materského lona až po starobu; zemou, ktorá je pohostinná k prisťahovalcom, chudobným a odstrkovaných, v každej historickej epoche. Amerika je zemou štedrosti.“ Svätý Otec vyzval všetkých ľudí Ameriky, aby „doširoka otvorili svoju náruč, tak ako Panna Mária, s láskou a nežnosťou.“ Spolu so slovami požehnania zároveň všetkých požiadal o modlitbu za neho.

 

Pápež František opäť pripomenul aj včera vyhlásenú kampaň Medzinárodnej katolíckej charity proti hladu vo svete s názvom „Jedna ľudská rodina, jedlo pre všetkých“. Vyzval jednotlivcov, rodiny, komunity, inštitúcie i vlády, aby zoči-voči škandálu hladu miliónov ľudí nezostali ochromene stáť, ale zaangažovali sa na jeho odstránení: „Ježišovo evanjelium nám ukazuje cestu: dôverovať Božej prozreteľnosti a deliť sa s každodenným chlebom, bez plytvania. Povzbudzujem Charitu v tomto jej úsilí a pozývam všetkých pridať sa k tejto vlne solidarity.“

 

Zvyčajnú katechézu Svätý Otec venoval téme večného života a posledného súdu. Vstúpil tak do záverečnej série cyklu venovaného Vyznaniu viery. „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete“ (1 Jn 4,16-17). Po tomto biblickom čítaní, ktoré zaznelo vo viacerých jazykoch včítane arabčiny sa pápež František prihovoril desaťtisícom prítomných, ktorí sa s ním prišli stretnúť na Svätopeterské námestie za slnečného, hoci už relatívne chladnejšieho počasia. Na základe Božieho slova podal poslucháčom tri dôvody, pre ktoré kresťan pri pohľade na tajomstvo večného života a súdu, ktoré nás presahuje, nemusí žiť v strachu, ale v radostnom očakávaní a v dôvere. Pripomenul zvolanie prvých kresťanov „Maranathá – Príď, Pane!“ (porov. Zjv 22,20), ktorým sa Nevesta-Cirkev obracia na Krista v mene celého ľudstva. Vysvetlil ďalej, že pri poslednom súde nebudeme ponechaní sami. Spolu s Pánom tam budú prítomní naši bratia a sestry, ktorí nás predišli na ceste viery, ktorí obetovali svoje životy pre naše dobro a neprestávajú nás milovať. Napokon poukázal na slová Jánovho evanjelia „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,17-18). Ako vysvetlil Svätý Otec, tieto slová zároveň znamenajú, že súd, ktorý sa koná už teraz, v každom okamihu nášho života, sa vzťahuje na našu otvorenosť voči druhým. Kto sa egoisticky uzatvára, stáva sa sám sebe sudcom. Pápež všetkých povzbudil k tejto evanjeliovej otvorenosti, pri ktorej môžeme už vopred zakusovať nehu a jas Božej tváre.

 

Nasleduje plné znenie katechézy:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes by som chcel začať poslednú sériu katechéz o našom Vyznaní viery prehĺbením vyjadrenia „Verím v život večný“. Osobitne sa zastavím pri poslednom súde. Avšak nemajme strach. Počúvajme, čo hovorí Božie slovo. V evanjeliu podľa Matúša čítame v uvedenej súvislosti tieto slová: Kristus «príde vo svojej sláve, so všetkými svojimi anjelmi... Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava... A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života» (Mt 25,31-33.46). Pri pomyslení na Kristov príchod a posledný súd, ktorý do najposlednejších dôsledkov vyjaví dobro, ktoré každý z nás vykonal alebo ho zanedbal vykonať počas svojho pozemského života, si uvedomujeme, že stojíme pred tajomstvom, ktoré nás presahuje a nedokážeme si ho ani len predstaviť. Toto tajomstvo v nás mimovoľne vzbudzuje pocit strachu, ba aj zimomriavky. Ak sa však nad touto skutočnosťou lepšie zamyslíme, jej vplyv na srdce kresťana je jednoznačne pozitívny a predstavuje veľký zdroj útechy a dôvery.

 

V tejto spojitosti mimoriadne pôsobivo vyznieva svedectvo prvých kresťanských komunít. Tieto spoločenstvá totiž zvyčajne sprevádzali slávenia a modlitby zvolaním Maranathá, výrazom, zloženým z dvoch aramejských slov, ktoré podľa spôsobu, ako sú vyslovované, môžu byť vnímané ako úpenlivá prosba: „Príď, Pane!“ alebo ako presvedčenie živené vierou: „Áno, Pán príde, Pán je blízko“. Je to zvolanie, v ktorom vrcholí celé kresťanské Zjavenie v závere podivuhodného výjavu, ktorý sa nám ponúka v Zjavení apoštola Jána (porov. Zjv 22,20). Ide v ňom o Nevestu Cirkev, ktorá sa v mene celého ľudstva, a ako jeho prvotina, obracia na Krista, svojho Ženícha, túžobne očakávajúc chvíľu, keď spočinie v jeho objatí: v Ježišovom objatí, ktoré je plnosťou života, plnosťou lásky. Ak sa zamýšľame nad posledným súdom v tejto perspektíve, každá obava a váhanie ustupuje a prenecháva priestor očakávaniu a hlbokej radosti. Bude to chvíľa, v ktorej budeme uznaní za plne pripravených obliecť si Kristovu slávu ako svadobné rúcho a uvedení na hostinu, ktorá je obrazom úplného a definitívneho spoločenstva s Bohom.

 

Druhý dôvod pre radosť, ktorý sa nám ponúka, vychádza z konštatovania, že v momente súdu nebudeme ponechaní sami. V Matúšovom evanjeliu sám Ježiš dáva vopred na známosť, že na konci čias tí, čo ho nasledovali, zaujmú miesto v sláve, aby súdili spolu s ním (porov. Mt 19,28). Ďalej apoštol Pavol, keď píše komunite do Korintu, potvrdzuje: «Vari neviete, že svätí budú súdiť svet?! O čo viac potom veci všedného dňa!» (porov. 1 Kor 6,2-3). Aké nádherné je vedieť, že okrem Krista, nášho Potešiteľa a Zástancu u Otca (1 Jn 2,1) budeme môcť v tej vážnej chvíli rátať s príhovorom a priazňou toľkých našich starších bratov a sestier, ktorí nás predišli na ceste viery, ktorí obetovali svoje životy pre naše dobro a neprestávajú nás milovať nevýslovným spôsobom! Svätí už žijú pred Božou tvárou, v žiare jeho slávy sa modlia za nás, ktorí ešte žijeme na zemi. Koľko útechy vyvoláva v našom srdci táto istota! Cirkev je naozaj matka, a ako každej mame, záleží jej na blahu vlastných detí, najmä tých najvzdialenejších a zarmútených, až kým nedospeje k plnosti v oslávenom Kristovom tele so všetkým svojimi členmi.

 

Posledný podnet nám ponúka Jánovo evanjelium, v ktorom sa výslovne tvrdí, že «Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna» (Jn 3,17-18). Znamená to, že posledný súd sa už uskutočňuje, už počas nášho života. Výrok tohto súdu zaznieva v každom okamihu života, podľa toho, či s vierou prijímame spásu, prítomnú a pôsobiacu v Kristovi, alebo neveríme a v dôsledku toho sa uzatvárame do seba samých. Ak sa však uzatvárame pred Ježišovou láskou, sami sa odsudzujeme. Spása znamená otvoriť sa Ježišovi a on nás spasí. Ak sme hriešni – a takí sme všetci – prosme ho o odpustenie a ak prichádzame k nemu s túžbou byť dobrými, Pán nám odpúšťa. Potrebujeme sa však otvoriť Ježišovej láske, ktorá je mocnejšia nad všetko ostatné. Ježišova láska je veľká, Ježišova láska je milosrdná, Ježišova láska odpúšťa. Musíš sa však otvoriť, a otvoriť sa znamená kajať sa, priznať si vinu za veci, ktoré nie sú dobré, a my sme ich vykonali.

 

Pán Ježiš sa daroval a neprestajne sa nám dáva, aby nás naplnil celým Otcovým milosrdenstvom a milosťou. My sami sa teda v istom zmysle môžeme stať sudcami seba samých a rozhodnúť o našom vylúčení zo spoločenstva s Bohom a s bratmi. Neustaňme preto v bdelosti nad našimi myšlienkami a postojmi, aby sme už teraz vopred vychutnávali teplo a jas Božej tváre, na ktorú – a to bude nádherné – budeme vo večnom živote hľadieť v celej jej plnosti.

 

Vykročme, pamätajme na tento súd, ktorý začína už teraz, ktorý sa už začal. Poďme vpred so srdcom otvoreným pre Ježiša a jeho spásu; vpred bez obáv, pretože Ježišova láska je vždy väčšia a ak ho žiadame o odpustenie našich hriechov, on nám odpúšťa. Taký je Ježiš. Poďme teda vpred s touto istotou, ktorá nás privedie do nebeskej slávy!“

 

 

 

10. decembra

Pápež v utorkovej homílii: Nebojme sa Pánovej útechy, dá nám nádej

Vatikán 10. decembra 2013 - Vždy, keď k nám prichádza Ježiš, otvorí dvere a dá nám nádej. Toto je jedna z myšlienok pápeža Františka z dnešnej homílie. Počas svätej omše v Dome sv. Marty poznamenal, že by sme sa nemali báť útechy, ktorú dáva Pán, dokonca by sme si mali o ňu prosiť a vyhľadávať ju. Svätý Otec vyšiel z úryvku z Knihy proroka Izaiáša (Iz 40, 1-11), ktorá je knihou útechy Izraela. Pán prichádza k svojmu ľudu, aby ho potešil, aby „mu daroval pokoj“. A toto dielo útechy je také silné, že všetko obnovuje. Pán tvorí všetko nové:

„Nanovo tvorí veci. A Cirkev neúnavne hovorí, že toto nové stvorenie je podivuhodnejšie ako prvé stvorenie. Pán podivuhodne pretvára. Takto navštevuje svoj ľud, obnovujúc ho svojou mocou. Boží ľud mal stále túto predstavu, túto myšlienku, že Pán príde, aby ho navštívil. Pripomeňme si posledné slová Jozefa svojim bratom: ‚Keď vás Pán navštívi, zoberte so sebou moje kosti.‘ Pán navštívi svoj ľud. Je to nádej Izraela. Ale navštívi ho s touto útechou.“

Potešovať, pokračoval Svätý Otec, to je toto: všetko obnovovať, mnohokrát, nie raz, pretvárať vesmír, aj nás. Toto Pánovo pretváranie má dva dôležité rozmery, ktoré je treba spomenúť, poznamenal pápež: „Keď Pán prichádza k nám, dáva nám nádej. Pán obnovuje cez nádej. Vždy otvorí dvere. Vždy.“ Keď Pán prichádza k nám, zopakoval, nezavrie dvere, otvorí ich. Pán nám svojou blízkosťou dáva nádej, tú nádej, ktorá je „skutočnou pevnosťou v kresťanskom živote. Je to milosť, dar“:

„Keď kresťan zabudne na nádej, alebo ešte horšie, keď nádej stratí, jeho život nemá zmysel. Je to akoby bol jeho život pred múrom, nevidí nič. Ale Pán nás nádejou povzbudzuje a mení, aby sme išli do toho. A robí to tiež prostredníctvom zvláštnej blízkosti ku každému, pretože Pán potešuje svoj ľud a potešuje každého z nás. Pekný je záver dnešného úryvku: ‚Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé‘. Tento obraz kladenia jahniat do lona a starostlivého vedenia oviec čakajúcich mláďa, to je neha. Pán nás utešuje nehou.“

Boh, ktorý je mocný, pokračoval Svätý Otec, „sa nebojí nežnosti“. Stáva sa nehou, stáva sa dieťaťom, stáva sa maličkým. V evanjeliu (Mt 18, 12-14) Ježiš hovorí to isté: «Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.» V Pánových očiach je každý z nás veľmi, veľmi dôležitý. On sa dáva cez nežnosť. A takto nás posiela, „aby sme išli ďalej, dávajúc nám nádej“. Toto bolo „hlavnou Ježišovou prácou“ počas „štyridsiatich dní medzi vzkriesením a nanebovstúpením: utešovať učeníkov a poskytovať útechu“:

„Prichádzať a dávať nádej, prichádzať s nehou. Spomeňme si na nežnosť, ktorú mal k apoštolom, k Márii Magdaléne, voči učeníkom z Emauz. Pristupoval s nehou: ‚Daj mi niečo zjesť.‘ Tomášovi: ‚Vlož sem svoj prst!‘ Pán je vždy taký. Taká je Pánova útecha. Nech nám všetkým Pán dá milosť, aby sme sa nebáli jeho útechy, aby sme boli otvorení: prosiť si ju, hľadať ju, pretože je to útecha, ktorá nám dá nádej a dá nám pocítiť nehu Boha Otca.“

 

 

9. decembra

Pápež František a patriarcha Alexandrie spolu slávili svätú omšu

Skoncovať s rozdelením a nepriateľstvom vo Svätej zemi a na Blízkom východe. Takýto apel zaznel dnes ráno z úst pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty, pri ktorej koncelebroval koptský katolícky patriarcha Alexandrie Ibrahim Isaac Sidrak. Išlo vôbec o prvé stretnutie súčasného pápeža s patriarchom, ktorého zvolila Biskupská synoda Koptskej katolíckej cirkvi začiatkom tohto roka. Spoločným slávením svätej omše patriarcha Sidrak verejne prejavil „cirkevné spoločenstvo“ s Petrovým následníkom. Obaja cirkevní predstavitelia sa dnes spoločne modlili za mier na Blízkom východe.

Svätý Otec v homílii pripomenul svoju blízkosť kresťanom, ktorých v Egypte sužujú neistota a násilie a obnovil výzvu k náboženskej slobode na celom Blízkom východe. Vo svojich myšlienkach adresovaných koptským veriacim, vychádzal zo slov proroka Izaiáša v dnešnom prvom čítaní (Iz 35,1-10): „Cítime, že povzbudenie adresované «malomyseľným» sa obracia na všetkých tých, ktorí vo vašej milovanej egyptskej zemi zažívajú neistotu a násilie, nezriedka i pre kresťanskú vieru. «Vzchopte sa, nebojte sa!», to sú utešujúce slová, ktoré nachádzajú potvrdenie v bratskej solidarite. Som Bohu vďačný za toto stretnutie, ktoré mi umožňuje posilniť vašu a našu nádej, keďže je rovnaká.“

Ako ďalej pokračoval, dnešné Lukášovo evanjelium o uzdravení ochrnutého (Lk 5,17-26) nám predstavuje Krista, ktorý „víťazí nad paralýzou ľudstva“. Pápež František v tejto súvislosti poukázal aj na „paralýzy postihujúce svedomie, ktoré sú nákazlivé“ a ktoré sa „za spoluúčasti bied minulosti i nášho hriechu môžu šíriť a prenikať do sociálnych štruktúr a do spoločenstiev, až kým neznehybnia celé národy. Kristov rozkaz: «Vstaň a choď!» však môže celú situáciu zvrátiť,“ povedal Svätý Otec a pokračoval: „S dôverou sa modlime, aby pokoj vo Svätej zemi a na celom Blízkom východe mohol vždy nanovo povstať z jeho tak častých a nezriedka dramatických výpadkov. Aby sa, naopak, navždy zastavilo nepriateľstvo a rozdelenia. Aby boli obnovené mierové dohody, tak často paralyzované protichodnými a temnými záujmami. Aby boli všetkým konečne zaručené skutočné garancie slobody náboženského vyznania spolu s právom pre kresťanov žiť pokojne tam, odkiaľ pochádzajú, vo vlasti, ktorú milujú ako jej dvetisícroční obyvatelia, v prospech spoločného dobra všetkých.“

Pápež František potom pripomenul útek Svätej rodiny a ich prichýlenie sa v prajnej egyptskej krajine. Prosiac Pána, aby bdel nad Egypťanmi hľadajúcimi dôstojnosť a bezpečie, Svätý Otec povedal: „Kráčajme stále vpred, hľadajúc Pána, hľadajúc nové spôsoby, nové cesty, aby sme sa priblížili k Pánovi. A ak by bolo potrebné hoci aj urobiť dieru v streche, aby sme sa k Pánovi všetci priblížili, nech nás naša kreatívna predstavivosť lásky vedie k nasledovnému: aby sme nachádzali a vytvárali cesty stretnutia, cesty bratstva, cesty pokoja.“ Pápež František pripomenul aj veľkú osobnosť sv. Atanáza a významné miesto, ktoré zaujíma v Bazilike sv. Petra.

Koptský patriarcha Sidrak, ktorý dnes prejavil veľkú radosť z možnosti spoločného slávenia svätej omše s pápežom, zdôraznil, že Cirkev v Egypte potrebuje v tomto historickom momente otcovskú podporu Petrovho následníka. Uistil o otvorenosti a pohostinnosti Cirkvi v Egypte a jej ochotu pomôcť každému, kto klope na jej dvere. Vyslovil tiež svoju túžbu smerujúcu k blížiacim sa sviatkom: „Nech sa svetlo Vianoc stane hviezdou, ktorá odhalí cestu lásky, jednoty, zmierenia a pokoja, teda dary, ktoré moja milovaná zem tak veľmi potrebuje.“ Pápeža Františka potom poprosil o požehnanie, pričom mu adresoval pozvanie na návštevu Egypta.

 

8. decembra

 

Modlitba pápeža Františka k Nepoškvrnenej Panne Márii

 

Modlitba k Nepoškvrnenej Panne Márii, ktorú predniesol Svätý Otec počas pobožnosti pred sochou Immaculaty na Španielskom námestí v Ríme v nedeľu 8. decembra 2013.

 

Svätá a Nepoškvrnená Panna,

na teba, ktorá si chválou nášho ľudu

a starostlivou strážkyňou nášho mesta,

sa obraciame s dôverou a láskou.

Celá krásna si, ó Mária!

V tebe niet nijakého hriechu.

Prebuď v nás všetkých obnovenú túžbu po svätosti:

nech z našich slov vyžaruje krása pravdy,

nach z našich skutkov zaznieva hymnus lásky,

nech v našom tele a v srdci prebýva čistota,

nech je v našom živote prítomná celá krása evanjelia.

Celá krásna si, ó Mária!

V tebe sa Božie slovo stalo telom.

Pomôž nám zotrvávať v pozornom načúvaní Pánovho hlasu:

aby nás volanie chudobných nikdy nenechalo ľahostajnými,

aby nás utrpenie chorých a núdznych nenašlo nepozorných,

aby nás dojímala osamelosť starých a krehkosť detí,

aby sme všetci mali lásku a úctu ku každému ľudskému životu.

Celá krásna si, ó Mária!

V tebe je plnosť radosti blaženého života s Bohom.

Daj, nech nestratíme zmysel našej pozemskej púte:

nech hrejivé svetlo viery osvecuje naše dni,

nech potešujúca sila nádeje riadi naše kroky,

nech nákazlivé teplo lásky oživuje naše srdce,

aby oči každého z nás boli vždy uprené k Bohu, tam, kde je pravá radosť.

Celá krásna si, ó Mária!

Počuj našu modlitbu, vypočuj našu vrúcnu prosbu:

aby cez Ježiša bola v nás táto krása milosrdnej Božej lásky,

nech je táto Božia krása na záchranu nám, nášmu mestu a celému svetu.

Amen.

 

 

 

Papež vzdal hold Neposkvrněné Panně Marii

 

Řím. Jako obvykle v den slavnosti Neposkvrněného Početí Panny Marie se římský biskup odpoledne vydal na Španělské náměstí. Na tomto místě byl roku 1857, tedy tři roky po vyhlášení věroučného dogmatu o Neposkvrněném Početí, vztyčen římskými hasiči mariánský sloup. Ti zde také od té doby každoročně 8. prosince za přítomnosti papeže vkládají květinový věnec do rukou sochy Panny Marie umístěné na vrcholu sloupu. Petrův nástupce při této příležitosti pronáší modlitbu k Panně Marii. Během své první návštěvy se dnes papež František na tomto místě modlil takto:

„Svatá a Neposkvrněná Panno,

k Tobě, která jsi ctí našeho lidu,

a starostlivou opatrovnicí našeho města,

obracíme se s důvěrou a láskou.

Ty jsi celá krásná, Maria!

V Tobě není hříchu.

Vzbuď v nás novou touhu po svatosti:

v našich slovech ať září pravda, v našich skutcích ať zní zpěv lásky,

v našem těle a našem srdci ať přebývají ryzost a cudnost,

v našem životě ať je přítomna veškerá krása evangelia.

Ty jsi celá krásná, Maria!

Boží Slovo v Tobě se stalo tělem.

Pomoz nám pozorně naslouchat Pánovu hlasu:

ať nás nikdy nenechá lhostejnými volání chudých,

ať nás nenechá nevšímavými utrpení nemocných a těch, kteří jsou v nouzi,

ať nás dojímá osamocenost starých a křehkost dětí

a každý lidský život ať všichni vždycky milujeme a ctíme.

Ty jsi celá krásná, Maria!

V Tobě je plnost radosti blaženého života s Bohem.

Učiň, abychom neztratili smysl naší pozemské pouti:

laskavé světlo víry ať osvěcuje naše dny,

útěšná síla naděje ať řídí naše kroky,

nakažlivá vroucnost lásky ať oživuje naše srdce,

oči nás všech ať zůstanou upřeny k Bohu, kde je pravá radost.

Ty jsi celá krásná, Maria!

Slyš naši modlitbu, vyslyš naši prosbu,

ať je v nás krása milosrdné lásky Boha v Ježíši,

ať tato božská krása zachrání nás,

naše město a celý svět.

Amen.“

 

Pápež František na Anjel Pána: „Naša Matka je krásna!“

V nedeľu 8. decembra napoludnie sa Svätý Otec František prihovoril veriacim zhromaždeným na modlitbu Anjel Pána na Námestí sv. Petra týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Táto Druhá adventná nedeľa pripadá na deň sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie, a tak náš pohľad priťahuje krása Ježišovej Matky, našej Matky! S veľkou radosťou ju Cirkev kontempluje ako «milosti plnú» (Lk 1,28), a týmito slovami ju pozdravme všetci spoločne: „milosti plná“. Trikrát povedzme: „Milosti plná!“ Všetci: „Milosti plná!“ [prítomní trikrát opakujú zvolanie] A takto na ňu Boh hľadel od prvej chvíle jeho plánu lásky. Hľadel na ňu, krásnu, plnú milosti. Naša Matka je krásna! Mária je nám oporou na našej ceste smerom k Vianociam, pretože nás učí, ako prežívať tento čas Adventu v očakávaní Pána. Tento adventný čas je totiž očakávaním Pána, ktorý nás na sviatky všetkých navštívi, ale tiež každého jednotlivo, v našom srdci. Pán príde! Očakávajme ho!

Evanjelium sv. Lukáša nám predstavuje Máriu, dievča z Nazareta, maličkej lokality v Galilei, na periférii Rímskej ríše a aj na periférii Izraela. Z malej dedinky. A predsa práve na nej, dievčati zo vzdialenej dedinky, spočinul pohľad Pána, ktorý si ju vopred vyvolil, aby bola matkou jeho Syna. Vzhľadom na toto materstvo bola Mária uchránená od dedičného hriechu, čiže od toho nalomenia spoločenstva s Bohom, s druhými a so stvorenstvom, ktoré do hĺbky zraňuje každú ľudskú bytosť. Táto zlomenina však bola vopred uzdravená u Matky toho, ktorý nás prišiel vyslobodiť z otroctva hriechu. Nepoškvrnená je zapísaná v Božom pláne, je plodom Božej lásky, ktorá zachraňuje svet.

A Matka Božia sa od tejto lásky nikdy neoddelila: celý jej život, celé jej bytie je jedným „ánom“ voči tej láske, „ánom“ voči Bohu. Nebolo to však pre ňu ľahké! Keď ju anjel oslovuje «milosti plná» (Lk 1,28), veľmi je tým rozrušená, pretože vo svojej poníženosti sa cíti ničím oproti Bohu. Anjel ju utešuje: «Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš» (v. 30-31). Táto správa ju znepokojí ešte viac, aj preto, lebo ešte nebola zosobášená s Jozefom. No anjel dodáva: «Duch Svätý zostúpi na teba... A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn» (v. 35). Mária počúva, poslúcha vo svojom vnútri a odpovedá: «Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova» (v. 38).

Tajomstvo tohto dievčaťa z Nazareta, ktoré je v Božom srdci, nám nie je cudzie. Nie je to tak, že by ona bola tam, a my tu. Nie, sme spojení. Boh v skutočnosti dáva spočinúť svojmu láskavému pohľadu na každom mužovi a na každej žene! S menom a priezviskom. Jeho pohľad lásky je na každom z nás. Apoštol Pavol hovorí, že Boh „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli svätí a nepoškvrnení» (Ef 1,4) Aj my sme od počiatku Bohom vyvolení, aby sme žili svätým životom, slobodným od hriechu. Je to plán lásky, ktorý Boh obnovuje zakaždým, keď k nemu prichádzame, osobitne vo sviatostiach.

Na tento sviatok, keď kontemplujeme našu Matku Nepoškvrnenú, krásnu, uvedomujeme si aj naše pravé určenie, naše najhlbšie povolanie: byť milovaní, byť premenení láskou, byť premenení Božou krásou. Hľaďme na ňu, našu Matku, a dovoľme jej hľadieť na nás, aby sme sa naučili byť pokornejšími a tiež odvážnejšími v nasledovaní Božieho Slova. Aby sme prijímali nežné objatie jej Syna Ježiša, objatie, ktoré nám dáva život, nádej a pokoj.“

Po modlitbe Anjel Pána v latinčine a apoštolskom požehnaní Svätý Otec z okna svojej pracovne krátko pozdravil skupiny veriacich na námestí z rôznych častí Talianska. Pripomenul tiež udalosť, ktorú si pripomína Cirkev v Severnej Amerike, 350. výročie založenia Farnosti Notre-Dame de Québec v Kanade, ako prvej farnosti na kontinente. Na záver pápež František vyzval obyvateľov Ríma, aby sa k nemu duchovne pripojili, keď si večer zo synovskej nábožnosti voči Panne Márii vykoná púť k soche Immaculaty na Španielskom námestí, aby jej zveril mesto Rím, Cirkev a celé ľudstvo a zastaví sa aj v Bazilike Santa Maria Maggiore, aby pred ikonou Pannny Márie „Salus Populi Romani“ prosil za všetkých obyvateľov mesta.

 

 

6. decembra

Papež František o dvojím postoji modlitby

Vatikán. Modlit se s naléhavostí a v jistotě, že Bůh vyslyší naši modlitbu. Nad těmito dvěma postoji modlitby se papež František zamýšlel ve svém kázání při dnešní ranní mši svaté v kapli Domu svaté Marty.

Pokud je modlitba skutečně křesťanská, pohybuje se mezi žádostí, kterou vždy obsahuje, a jistotou, že bude vyslyšena, ačkoli se přesně neví, kdy se to stane. Kdo se modlí, se totiž nebojí, že by Boha obtěžoval, a slepě důvěřuje jeho otcovské lásce. Tato důvěra je tak slepá jako dva slepci z dnešního evangelia, kteří jdou za Ježíšem a volají, aby je uzdravil. Anebo jako důvěra slepce z Jericha, který volá po Mistrově zásahu hlasem silnějším než ti, kdo ho chtějí umlčet. Sám Ježíš nás učí, abychom se modlili jako „neodbytný přítel“ nebo „vdova, která žádá o pomoc nespravedlivého soudce“.

„Možná to zní špatně, ale modlitba je tak trochu obtěžování Boha, aby nás vyslechl. Pán to ale říká – buďte jako přítel o půlnoci, jako vdova před soudcem…Znamená to na sebe upoutat Boží srdce, Boží zrak…To udělal také onen malomocný, který se přiblížil k Ježíši se slovy: Chceš-li, můžeš mě očistit. Udělal to s určitou jistotou. A právě takovéto modlitbě nás Ježíš učí. Když se modlíme, občas si pomyslíme – ano, vyslovím před Pánem tuto potřebu. Uděláme to jednou, dvakrát, třikrát, ale nijak silně. Pak už nás to unavuje a zapomínáme o to prosit. Ale tito lidé hlasitě volali a nepolevovali ve svém křiku. Ježíš nám říká: „Proste“, ale také nás vyzývá: „Tlučte“. Ten, kdo tluče na dveře, dělá rámus, vyrušuje, obtěžuje."

Je tedy nutné naléhat až do krajnosti a zároveň mít neochvějnou jistotu. Slepci z dnešního evangelia jsou nám v tom vzorem. Jsou si naprosto jisti svým požadavkem. Když se jich totiž Ježíš zeptá, zda věří jeho moci, odpovídají: Ano, Pane, věříme a jsme si tím jisti.

„Modlitba má tento dvojí postoj – vyžaduje a je si jistá. Modlitba se vždy něčeho dožaduje – když Pána prosíme, aby nás vyslechl v našich potřebách. Ale pokud je pravá, má také jistotu: Vyslechni mne! Věřím, že to můžeš udělat, protože jsi to slíbil.“

On nám dal slib – to je onen nárožní kvádr, na kterém spočívá jistota modlitby. V této jistotě před Pánem vyslovujeme své prosby a jsme si jisti tím, že on může zasáhnout. Modlitba, pokračoval Svatý otec, znamená slyšet Ježíšovu otázku, kterou položil dvěma slepcům: „Věříte, že mám takovou moc?“

„On má tuto moc. Jak a kdy to udělá, nevíme. Jistota modlitby znamená, že máme potřebu v pravdě před Pánem vyslovit: Jsem slepý, Pane. Mám tuto nouzi, tuto nemoc, tento hřích, tuto bolest…avšak říci to vždy v pravdě tak, jak věci jsou. Pán slyší naše potřeby a cítí, že voláme po jeho zásahu s jistotou. Zamysleme se nad tím, zda naše modlitba vyjadřuje potřebu a jistotu – potřebu, protože sami sobě říkáme pravdu, a jistotu, protože věříme, že Pán může udělat to, oč žádáme.“

Zakončil papež František svou dnešní ranní homilii.

 

Slová pápeža teológom: Priblíženie sa k maličkým pomáha k múdrosti

Vatikán 6. decembra 2013 - „Teológovia sú priekopníkmi dialógu Cirkvi s kultúrami.“ Takto pápež František vyjadril poslanie a zároveň ocenenie práce Medzinárodnej teologickej komisie, ktorej členov, na čele s jej predsedom arcibiskupom, prijal dnes na osobitnej audiencii. Stretnutie v Sále pápežov bolo vyvrcholením plenárneho zasadania komisie, ktoré sa konalo vo Vatikáne od pondelka 2. decembra. Svätý Otec začal svoj príhovor poďakovaním členom komisie za ich prácu, ktorá – podľa jeho slov – „potvrdzuje dôležitosť cirkevnej služby teológov pre život a poslanie Božieho ľudu“. Následne odvolajúc na dokument „Teológia dnes: Perspektívy, princípy, kritériá“, ktorý vydala Medzinárodná teologická komisia v minulom roku, sa pozastavil pri zadefinovaní teológie ako „vedy a múdrosti“.

„Teológia je vedou a múdrosťou. Je vedou, a ako taká používa všetky pramene pravdy osvietenej vierou, aby prenikala k porozumeniu tajomstva Boha, zjaveného v Ježišovi Kristovi. A je predovšetkým múdrosťou, v škole Panny Márie, ktorá «zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich» (porov. Lk 2,19). Teológ sa usiluje o objasnenie jednoty plánu Božej lásky a snaží sa ukázať, ako pravdy viery tvoria organickú, harmonicky členitú jednotu. Okrem toho teológovi pripadá úloha «pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našich čias a vedieť ich posúdiť vo svetle Božieho slova, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie chápať a vhodnejšie predkladať» (Gaudium et spes, 44). Teológovia sú teda priekopníkmi – a to je dôležité, že sú priekopníkmi. Vpred! Sú priekopníkmi dialógu Cirkvi s kultúrami. No to priekopníctvo je dôležité aj preto, lebo občas si možno myslieť, akoby mali zostať vzadu, v kasárňach... Nie, do čelnej línie! Tento dialóg Cirkvi s kultúrami je dialógom, ktorý je kritický a súčasne vľúdny, ktorý má uľahčiť prijatie Božieho slova ľuďmi «zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov» (Zjv 7,9).“

V tejto perspektíve sa Svätý Otec ďalej dotkol troch kľúčových tém pracovných stretnutí Medzinárodnej teologickej komisie, ktorými sa od 2. do 6. decembra zaoberala: monoteizmus, sociálna náuka Cirkvi v širšom kontexte kresťanskej náuky a problematika „sensus fidei“: „Tri témy, ktorými sa v súčasnej dobe zaberáte, zapadajú do tejto perspektívy. Vaše uvažovanie o vzťahoch medzi monoteizmom a násilím potvrdzuje, že Božie zjavenie je naozaj dobrou zvesťou pre všetkých ľudí. Boh nie je pre ľudí hrozbou! Viera v jedného a trojnásobne svätého Boha nie je a nikdy nemôže privádzať k násiliu a netolerancii. Naopak, jej vysoko racionálna povaha jej dáva univerzálny rozmer, ktorý je schopný zjednotiť ľudí dobrej vôle. Na druhej strane definitívne Zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi nijako nepripúšťa použitie násilia ‚v mene Boha‘. Práve cez svoje odmietnutie násilia, cez svoje víťazstvo nad zlom skrze dobro, skrze krv kríža, zmieril Ježiš ľudí s Bohom a medzi sebou navzájom.“

K téme sociálnej náuky Cirkvi pápež František počas dnešnej audiencie pred prítomnými 32 členmi Medzinárodnej teologickej komisie poznamenal: „Tá si kladie za cieľ preložiť do konkrétnosti spoločenského života lásku Boha k človeku, prejavenú v Ježišovi Kristovi. To je dôvod, prečo je sociálna náuka Cirkvi vždy zakorenená v Božom slove, prijímanom, slávenom a prežívanom v Cirkvi. V prvom rade Cirkev vo svojom vnútri má žiť toto sociálne posolstvo, ktoré prináša do sveta. Bratské vzťahy medzi veriacimi, autoritu ako službu, delenie sa s chudobnými: všetky tieto vlastnosti, ktoré charakterizujú život Cirkvi od jej vzniku, môžu a mali by byť živým a príťažlivým príkladom pre rôzne ľudské spoločenstvá, od rodiny až po občiansku spoločnosť.“

„Takéto svedectvo patrí k Božiemu ľudu ako celku“, poznamenal pápež. Boží ľud nazval „ľudom prorokov“ a v tomto kontexte objasnil tretiu tému, ktorou sa komisia zaoberá, tzv. „sensus fidei“: „Skrze dar Ducha Svätého členovia Cirkvi majú ‚zmysel pre vieru‘. Je to akýsi ‚duchovný inštinkt‘, ktorý umožňuje, aby sme spolucítili s Cirkvou a rozpoznali, čo je správne podľa apoštolskej viery a ducha evanjelia. Iste, ‚sensus fidelium‘ nemožno zamieňať so sociologickou skutočnosťou väčšinového názoru, to je jasné. Ide o niečo odlišné. Preto je dôležité – a to je vašou úlohou – vyvinúť kritériá umožňujúce rozlíšiť autentické vyjadrenie ‚sensus fidelium‘. Učiteľský úrad má zo svojej strany povinnosť byť pozorný k tomu, čo Duch hovorí cirkvám prostredníctvom autentických prejavov ‚sensus fidelium‘. Prichádzajú mi na myseľ dva články, č. 8 a č. 12 [konštitúcie] Lumen gentium, ktorá je práve v tejto veci veľmi silná. Pozornosť voči tejto problematike je pre teológov mimoriadne dôležitá. Pápež Benedikt XVI. niekoľkokrát zdôraznil, že teológ musí zotrvávať v načúvaní živej viery pokorných a maličkých, ktorým sa Otcovi zapáčilo odhaliť, čo bolo skryté pred múdrymi a rozumnými (porov. Mt 11,25-26, Homília pri svätej omši s Medzinárodnou teologickou komisiou, 1. decembra 2009).“

„Vaše poslanie je teda fascinujúce a zároveň riskantné“ – povedal Svätý Otec v závere príhovoru teológom. „Obe tieto stránky sú osožné: čaro života, pretože život je krásny, a tiež aj riziko, pretože takto sa môžeme posúvať vpred. Je to poslanie fascinujúce, pretože výskum a vyučovanie teológie sa môžu stať opravdivou cestou svätosti, o čom svedčí množstvo otcov a učiteľov Cirkvi. Ale je tiež riskantné, pretože nesie so sebou pokušenie: vyprahnutie srdca – je to ošklivé, keď srdce vyprahne a namýšľa si, že môže uvažovať o Bohu s touto vyprahnutosťou, s koľkými omylmi! - hrdosť, dokonca aj ambície.“ Príhovor Svätý Otec ukončil citátom Sv. Františka z Assisi, ktorý raz svojmu bratovi Antonovi Paduánskemu povedal: «Páči sa mi, že učíš bratov posvätnú teológiu, pokiaľ štúdiom nevyhasíš ducha svätej modlitby a zbožnosti.» Členom Medzinárodnej teologickej komisie pápež František pripomenul, že „aj priblíženie sa k maličkým pomáha stať sa inteligentnejšími a múdrejšími. A myslím – a toto nechce byť reklama pre jezuitov – myslím na sv. Ignáca, ktorý žiadal od profesov [rehoľníkov s plnými sľubmi – pozn. prekl.], aby prisľúbili, že sa budú venovať katechetickému vyučovaniu detí, aby lepšie chápali Božiu múdrosť.“

Pápež František účastníkov stretnutia napokon povzbudil, aby „na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie rástli v tomto duchu modlitby a nábožnosti, a tak s hlbokým zmyslom pre pokoru boli služobníkmi Cirkvi“. Na túto cestu im udelil svoje apoštolské požehnanie a poprosil ich o modlitbu, ktorú potrebuje.

Medzinárodná teologická komisia bola založená pápežom Pavlom VI. 11. apríla 1969. Jej cieľom je študovať vieroučné problémy veľkého významu, najmä tie, ktoré predstavujú nové aspekty, a tak ponúkať svoju pomoc učiteľskému úradom Cirkvi, zvlášť Kongregácii pre náuku viery. Jej predsedom je prefekt Kongregácie pre náuku viery, aktuálne, od 2. júla 2012, arcibiskup Gerhard Ludwig Müller.

 

Pápež v homílii: Kresťanské slová bez Krista nielenže sú nanič, ale škodia

 

Vatikán 5. decembra 2013 - Kto používa kresťanské slová bez Krista, teda nežije podľa nich, robí zle sebe i ostatným, pretože je ovládnutý povýšenectvom a spôsobuje v Cirkvi rozdelenie. Toto je v skratke odkaz homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Počúvať a uvádzať do života Pánovo slovo je ako stavať dom na skale, povedal Svätý Otec vychádzajúc z evanjeliového podobenstva o dome postavenom na skale (Mt 7, 21. 24-27). Ježiš v ňom karhá farizejov, že poznajú prikázania, ale podľa nich nežijú.

„Tento obraz skaly sa vzťahuje na Pána. Izaiáš v prvom čítaní (Iz 26, 1-6) hovorí: «Dúfajte v Pána stále, lebo Pán je skala naveky.» Tou skalou je Ježiš Kristus! Pán je skala! Slovo je silné, dáva život, môže ísť ďalej, môže odolať všetkým útokom, ak má svoje korene v Ježišovi Kristovi. Kresťanské slovo, ktoré je bez živého koreňa, nie je zakorenené v živote Ježiša Krista, je kresťanským slovom bez Krista! A kresťanské slová bez Krista zavádzajú, škodia! Keď raz istý anglický spisovateľ hovoril o herézach, povedal, že heréza je pravda, ktorá sa stala pomätenou. Keď sú kresťanské slová bez Krista, dávajú sa na cestu bláznovstva.“

Je to šialenstvo, ktoré nás robí povýšeneckými, pyšnými, pokračoval Svätý Otec:

„Kresťanské slovo bez Krista privádza k márnomyseľnosti, k istote sebou samým, k pýche, k moci pre moc. A týchto ľudí Pán pokorí. Toto je jedna konštanta dejín spásy. Hovorí to Anna, matka Samuelova, hovorí to Mária v Magnificate. Pán porazí márnomyseľnosť a hrdosť tých ľudí, ktorí si myslia, že sú skalou. Títo ľudia sa len oháňajú slovami, ale slovami bez Ježiša Krista. Sú to kresťanské slová, ale bez Ježiša Krista, bez vzťahu s Ježišom Kristom, bez modlitby, bez služby Ježišovi Kristovi, bez lásky k Ježišovi Kristovi. To je to, čo nám dnes Pán hovorí: Aby sme stavali náš život na tejto skale, a tou skalou je On.“

 

Bude dobré urobiť si spytovanie svedomia, poznamenal Svätý Otec, aby sme si uvedomili, „aké sú naše slová”, či sú slovami, ktoré – ako si myslíme – sú mocné, schopné „dať nám spásu“, alebo sú slovami spätými s Ježišom Kristom.

 

„Hovorím o kresťanských slovách, pretože keď v nich niet Ježiša Krista, oddeľuje nás to od seba, rozdeľuje to Cirkev. Prosme Pána o milosť, aby nám pomohol k tejto pokore, ktorú musíme mať vždy, hovoriť kresťanské slová v Ježišovi Kristovi, nie bez neho. Aby sme s touto pokorou zachránených učeníkov išli ďalej nie so slovami, ktoré mysliac si, že sú silné, končia v šialenstve márnomyseľnosti, v šialenstve pýchy. Nech nám Pán dá milosť pokory hovoriť slová, ktoré majú základ v Ježišovi Kristovi.“

 

 

5. decembra

Pápež sa rozhodol zriadiť Komisiu pre ochranu detí

 

Vatikán 5. decembra 2013 - Zriadenie osobitnej Komisie pre ochranu detí je hlavnou správou, ktorá odznela na Tlačovej konferencii v dnešný tretí a posledný deň zasadania Rady kardinálov pre reformu Rímskej kúrie. Na brífingu – s mimoriadne hojnou účasťou novinárov – bol okrem hovorcu P. Federica Lombardiho SJ prítomný aj kardinál Sean Patrick O'Malley, arcibiskup Bostonu a člen rady ôsmich kardinálov.

 

Ako povedal, pokračujúc v súlade s líniou naznačenou pápežom Benediktom XVI. a po prijatí návrhu Rady kardinálov bude pápežom Františkom zriadená medzinárodná komisia Svätej stolice pre ochranu detí. Hovorí kardinál O'Malley:

 

„Svätý Otec sa rozhodol zriadiť osobitnú komisiu pre ochranu detí, za účelom radiť pápežovi Františkovi v úsilí Svätej stolice o ochranu detí a v pastoračnej starostlivosti o obete zneužívania.“

 

Konkrétne bude komisia informovať o aktuálnom stave programov na ochranu detí, formulovať návrhy nových iniciatív kúrie v spolupráci s biskupmi, biskupskými konferenciami, rehoľnými predstavenými. Ďalej bude navrhovať mená osôb vhodných pre systematickú realizáciu tejto novej iniciatívy, vrátane laikov, rehoľníkov, kňazov s odbornými znalosťami v oblasti bezpečnosti detí, pre konzultácie s obeťami, v otázkach duševného zdravia, ale aj uplatňovania zákonov, uviedol kardinál O'Malley, ktorý je osobitne zaangažovaný do tejto problematiky vo svojej bostonskej arcidiecéze. Ďalej poznamenal:

 

„Zloženie a právomoci komisie Svätý Otec čoskoro podrobnejšie stanoví príslušným dokumentom.“

 

Podľa jeho slov budú pod kompetenciu komisie spadať pokyny na ochranu detí, vypracovanie noriem, postupov a stratégií na ochranu a prevenciu zneužívania, ich uvedenie do praxe, vzdelávacie programy pre rodičov, deti a všetkých tých, ktorí pracujú s deťmi, formácia seminaristov, trvalá formácia kňazov, certifikácia vhodnosti pre kňazskú službu, skríning a kontrola trestného pozadia, žiadosti o psychiatrické vyšetrenie, spolupráca s civilnými orgánmi, pastoračná podpora obetí a ich rodín, spolupráca s odborníkmi v oblasti psychológie, sociológie, práva, spolupráca s biskupmi a rehoľnými predstavenými, implementácie právnych predpisov a pokynov, stretnutia s obeťami a ďalšie.

 

Páter Lombardi na dnešnej tlačovej konferencii dodal, že činnosť rady ôsmich kardinálov bude naďalej pokračovať v preberaní jednotlivých kongregácií Rímskej kúrie. Najbližšie zasadnutie bude v dňoch od 17. do 19. februára, bezprostredne pred kardinálskym konzistóriom 20. a 21. februára a osobitným konzistóriom k otázke kreovania nových kardinálov 22. februára. Následná slávnostná koncelebrácia Svätého Otca s novými kardinálmi a kardinálskym kolégiom sa podľa slov hovorcu uskutoční 23. februára 2014. Páter Lombardi tiež objasnil novinárom, že Svätý Otec v stredu po generálnej audiencii zrušil plánovanú osobitnú audienciu milánskeho arcibiskupa kard. Angela Scolu s delegáciou EXPO Miláno 2016, keď po generálnej audiencii dal z dôvodu únavy prednosť odpočinku.

 

V závere tlačovky kardinál O'Malley zhrnul prácu týchto troch dní slovami, že rada má ešte stále na čom pracovať: „Skúmali sme rôzne dikastériá, začíname spracúvať niektoré odporúčania, ale naša práca sa práve začala...“

 

 

4. decembra

Svätý Otec v katechéze: Kristus vstal z mŕtvych, preto aj my vstaneme

Vatikán 4. decembra 2013 - Na zaplnenom Námestí sv. Petra dnes pápež František vo svojej katechéze pokračoval v téme z minulého týždňa, venovanej tajomstvu smrti a vzkriesenia z mŕtvych. Tentoraz sa zameral na tajomstvo vzťahu Kristovho a nášho vzkriesenia. V závere generálnej audiencie predniesol mimoriadnu výzvu k modlitbe za oslobodenie piatich rehoľných sestier unesených v pondelok v Sýrii. Nasleduje plné znenie katechézy Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa opäť vrátim k výrazu: „Verím vo vzkriesenie tela“. Ide o pravdu, ktorá nie je jednoduchá a už vôbec nie zrejmá, pretože žijúc ponorení v tomto svete nedokážeme ľahko chápať budúce skutočnosti. Avšak evanjelium nás osvecuje: naše vzkriesenie je úzko spojené s Ježišovým zmŕtvychvstaním. Skutočnosť, že je vzkriesený, je dôkazom toho, že existuje vzkriesenie mŕtvych. Rád by som predstavil tri aspekty, ktoré sa týkajú vzťahu medzi Kristovým zmŕtvychvstaním a naším vzkriesením. On vstal z mŕtvych! A pretože on je vzkriesený, aj my vstaneme z mŕtvych.

Predovšetkým, Sväté písmo samo osebe obsahuje cestu smerom k plnej viere vo vzkriesenie mŕtvych. Táto viera sa prejavuje ako viera v Boha, stvoriteľa celého človeka – duše i tela –, a potom ako Boha osloboditeľa, Boha, ktorý je verný zmluve so svojím ľudom. Prorok Ezechiel v jednej vízii hľadí na hroby zajatcov, ktoré sa otvárajú, a na suché kosti, ktoré ožívajú vďaka životodarnému duchu, ktorý do nich vstúpil. Toto videnie je vyjadrením nádeje v budúce „vzkriesenie Izraela“, či inak povedané, znovuzrodenie porazeného a pokoreného ľudu (porov. Ez 37,1-14).

Ježiš v Novom zákone uskutočňuje naplnenie tejto vízie, prepája ju s vierou v zmŕtvychvstanie vo svojej vlastnej osobe a hovorí: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25). Bude to práve Ježiš, Pán, ktorý vzkriesi v posledný deň tých, ktorí v neho uverili. Ježiš prišiel medzi nás, stal sa človekom ako my vo všetkom okrem hriechu, a týmto spôsobom nás zobral so sebou na cestu návratu k Otcovi. On, vtelené Slovo, ktoré pre nás umrelo a vstalo z mŕtvych, dáva svojim učeníkom Ducha Svätého ako preddavok plného spoločenstva v jeho slávnom Kráľovstve, ktoré bdelo očakávame. Toto očakávanie je prameňom a dôvodom našej nádeje. Takej nádeje, ktorá ak je zveľaďovaná a chránená, stáva sa svetlom osvetľujúcim naše osobné dejiny ako aj dejiny spoločenstva. Vždy pamätajme na to, že sme učeníkmi toho, ktorý prišiel, prichádza každý deň a príde na konci. Ak si dokážeme uvedomovať túto skutočnosť, bude nás menej ťažiť každodennosť, menej spútavať chvíľková pominuteľnosť, a budeme odhodlanejšie kráčať s milosrdným srdcom po ceste spásy.

Prejdime k ďalšiemu aspektu: čo znamená vstať z mŕtvych? Vzkriesenie – zmŕtvychvstanie nás všetkých – sa uskutoční v posledný deň, na konci sveta, všemohúcim pôsobením Boha, ktorý navráti život nášmu telu spojac ho s dušou v sile Ježišovho zmŕtvychvstania. Toto je vysvetlenie najzásadnejšieho významu: Pretože Ježiš vstal z mŕtvych, aj my budeme vzkriesení. Máme nádej vo vzkriesenie, pretože on nám otvoril dvere, otvoril nám dvere vzkriesenia. A táto premena v očakávaní prichádzajúceho vzkriesenia, toto premenenie nášho tela, sa pripravuje v tomto živote prostredníctvom vzťahu s Ježišom vo sviatostiach, osobitne v Eucharistii.

My, ktorí sa v tomto živote živíme jeho telom a krvou, vstaneme z mŕtvych tak ako on, s ním a skrze neho. Tak, ako je Ježiš vzkriesený so svojím telom, no nevrátil sa do pozemského života, tak budeme vzkriesení s našimi telami, ktoré budú premenené na telá oslávené, duchovné. Toto nie je lož, ale pravda! Verím, že Ježiš je vzkriesený, živý v tejto chvíli. Vy veríte, že Ježiš je živý? Že žije? Veríte, či nie? [Odpovedajú: „Áno!“]. Veríte či neveríte? [„Áno!“] Ak je teda Ježiš živý, myslíte si, že nás nechá zomrieť a nevstať z mŕtvych spolu s ním? Nie! On nás očakáva. Pretože je vzkriesený, všetkých nás vzkriesi silou svojho zmŕtvychvstania!

Už v tomto živote máme účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní. Ak je pravda, že Ježiš nás vzkriesi na konci čias, je pravda aj to, že v istom zmysle sme s ním už vzkriesení. Večný život sa začína už v tejto chvíli! Začína počas tohto života, smerujúc k momentu konečného vzkriesenia. Sme už vzkriesení! Vskutku, prostredníctvom krstu sme ponorení do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a máme účasť na novom živote, ktorý je jeho životom. Práve preto máme pri očakávaní posledného dňa v sebe semienko vzkriesenia ako závdavok plného zmŕtvychvstania, ktoré dostaneme ako dedičstvo. Preto aj telo každého z nás je ozvenou večnosti, máme mať k nemu vždy úctu. Predovšetkým si máme vážiť a milovať život tých, ktorí trpia, aby cítili blízkosť Božieho kráľovstva a charakter večného života, v ústrety ktorému kráčame. Táto myšlienka nám dáva nádej! Sme na ceste ku vzkrieseniu. Naša radosť spočíva v tomto: jedného dňa sa stretnúť s Ježišom, stretnúť sa s ním všetci spolu, – nie tu na námestí, inde – ale všetci spolu, radostní s Ježišom. To je náš údel!“

 

Pápež František vyzval k modlitbám za unesené sestry

Svätý Otec dnes v závere generálnej audiencie venoval pozornosť aj pondelkovému únosu piatich rehoľných sestier po násilnom vniknutí ozbrojencov do kláštora neďaleko Damasku: „Teraz by som chcel všetkých vyzvať k modlitbám za rehoľné sestry z pravoslávneho kláštora sv. Tekly v Maalule v Sýrii, z ktorého ich pred dvoma dňami násilne odvliekli ozbrojenci. Modlime sa za tieto rehoľníčky, za tieto sestry, a za všetkých ľudí zadržaných v dôsledku pokračujúceho konfliktu. Aj naďalej sa modlime a spoločne pracujme na mieri. Zverme sa Panne Márii!“

Unesené sestry, vrátane generálnej predstavenej, pochádzajú zo Sýrie a Libanonu a v kláštore sa starali o siroty. Hoci páchatelia zatiaľ nie sú známi, s veľkou pravdepodobnosťou sa hovorí o organizácii Front Al Nusra, úzko spätej s al-Káidou. Ako v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas uviedol chaldejský biskup Aleppa Mons. Antoine Audo, zároveň predseda sýrskej charity, podľa posledných informácií boli sestry odvlečené do vzdialeného mesta Yabroud. Toto násilné vniknutie do kláštora však obyvateľov kresťanskej obce prekvapilo. „Maalula predstavuje vo všeobecnosti veľmi dôležitý symbol nielen pre kresťanov, ale tiež pre moslimov v Sýrii a na Blízkom východe, pretože vedia, že sa tu ešte aj dnes hovorí jazykom Krista, aramejským dialektom,“ vysvetľuje Mons. Audo. Podľa jeho slov sa tradičný pravoslávny kláštor v krajine teší veľkej úcte: „Ľudia sem prichádzajú na púť, je veľmi známy. Neexistuje človek, ktorý by v Sýrii nenavštívil Maalulu a Saidnayu, a to predovšetkým na sviatok Povýšenia Svätého kríža 14. septembra, keď sem prichádzajú na maalulskú horu.“

Chaldejský biskup sa nazdáva, že motív únosu súvisí s vojnou. Rehoľné sestry podľa neho predstavujú ďalšie obete dlhotrvajúceho sýrskeho konfliktu. Ako povedal, zarážajúce ostáva, že únoscovia sa nezastavili pred ničím: „Ešte nikto doteraz neurobil v Maalule niečo podobné, ide o kresťanské miesto, posvätné nielen pre kresťanov, ale aj pre všetkých ostatných.“

 

 

3. decembra

Pápež v utorkovej homílii: Predstavme si Ježiša usmiateho a radostného

Vatikán 3. decembra 2013 - Cirkev musí byť vždy radostná ako Ježiš – povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že sme povolaní odovzdávať Pánovu radosť a pokoj. Na tieto dve slová upozornil vychádzajúc z dnešných liturgických čítaní. Z úryvku prvého čítania z Knihy proroka Izaiáša (Iz 11, 1-10) poukázal na túžbu po pokoji, ktorú nosíme všetci. Ide o pokoj, ktorý – ako hovorí Izaiáš – nám prinesie Mesiáš. Cez dnešný úryvok Lukášovho evanjelia (Lk 10, 21-24) zas podľa slov pápeža Františka „môžeme trochu nahliadnuť do Ježišovej duše, do Ježišovho srdca, ktoré je srdcom radostným“:

„Stále uvažujeme o Ježišovi, ako kázal, uzdravoval, ako kráčal ulicami, alebo pri poslednej večeri... Ale nie sme tak zvyknutí uvažovať o Ježišovi ako sa usmieva, raduje. Ježiš bol plný radosti. Naplnený radosťou. V intimite so svojím Otcom ‚jasal radosťou v Duchu Svätom a chválil Otca‘. Toto je skutočné vnútorné mystérium Ježiša, vzťah s Otcom v Duchu Svätom. Toto je jeho vnútornou radosťou, ktorú On dáva nám.“

A táto radosť – poznamenal pápež František – je pravým pokojom. Nie je to pokoj statický, pokoj ako kľud, ticho. Nie, „kresťanský pokoj je radostný pokoj, pretože náš Pán je radostný“. Je radostný, „keď hovorí o Otcovi, veľmi Otca miluje, a tak nemôže hovoriť o Otcovi bez radosti“. Náš Boh – zopakoval – je radostný. A Ježiš „chcel, aby aj jeho nevesta, Cirkev, bola radostná“:

„Nemožno si predstaviť Cirkev bez radosti a radosť Cirkvi je práve toto: Ohlasovať meno Ježiš. Hovoriť: ‚On je Pán. Mojím ženíchom je Pán. On je Boh. On nás chráni, on s nami kráča.‘ Toto je radosť Cirkvi, ktorá sa v tejto radosti nevesty stane matkou. Pavol VI. hovorieval: Radosťou Cirkvi je práve evanjelizovať, ísť vpred a hovoriť o svojom Ženíchovi. A tiež odovzdávať túto radosť deťom, ktoré zrodí, ktorým umožňuje rásť.“

A tak, ako dodal Svätý Otec, kontemplujme pokoj, o ktorom hovorí Izaiáš, je to pokoj, ktorý je vo veľkom pohybe, je to pokoj radosti, pokoj chvály, pokoj – môžeme povedať – hlučný, vo chvále, pokoj plodný v materstve pre zrod nových detí. Pokoj, ktorý „vychádza práve z radosti z oslavy Najsvätejšej Trojice a z evanjelizácie, idúc k národom a hovoriac, kto je Ježiš“. „Pokoj a radosť“, zopakoval Svätý Otec a položil dôraz na to, čo hovorí Ježiš, na „dogmatické vyhlásenie,“ keď hovorí: ‚Tebe sa tak zapáčilo, zjaviť tieto veci nie múdrym a rozumným, ale maličkým.‘

„Dokonca aj vo veciach tak vážnych, ako je táto, je Ježiš radostný, Cirkev je radostná. Musí byť radostná. Aj vo svojom vdovstve – Cirkev totiž má niečo z vdovy, ktorá čaká na svojho manžela, aby sa vrátil – aj vo svojom vdovstve je Cirkev radostná v nádeji. Pán nech nám dá všetku túto radosť, túto radosť Ježiša, chváliac Otca v Duchu. Túto radosť našej matky Cirkvi v evanjelizácii, pri ohlasovaní jej ženícha.“

 

 

2. decembra

Pápež holandským biskupom: Vstupovať do verejnej diskusie cez laikov

 

Pápež František prijal v pondelok 2. decembra 2013 holandských biskupov, ktorí sú vo Vatikáne v rámci návštevy Ad limina apostolorum. V príhovore prítomným 15 biskupom vrátane vojenského ordinára, na čele s kardinálom Willemom Jacobusom Eijkom, arcibiskupom Utrechtu a predsedom Konferencie biskupov Holandska zazneli v prvom rade slová uznania zo strany Svätého Otca. Vyzdvihol úsilie biskupov byť „v službe Kristovi a evanjeliu”, ktorú vykonávajú v prospech „im zverenému ľudu v okolnostiach neraz namáhavých”:

„Nie je ľahké udržiavať nádej uprostred ťažkostí, ktorým čelíte! Kolegiálne vykonávanie vašej biskupskej služby v spoločenstve s rímskym biskupom je nutnosťou pre udržiavanie tejto nádeje prostredníctvom skutočného dialógu a efektívnej spolupráce. Bude pre vás osožné pozerať s dôverou na prejavy vitality v kresťanských spoločenstvách vašich diecéz. Sú to znamenia aktívnej prítomnosti Pána uprostred ľudí vašej krajiny, ktorí očakávajú autentické svedectvo o nádeji, vlievajúcej život, nádeji, ktorá pochádza od Krista.“

Svätý Otec v príhovore holandským biskupom ďalej pripomenul, že Cirkev s materinskou trpezlivosťou pokračuje vo svojom úsilí, aby dala odpoveď na obavy mnohých mužov a žien, ktorí majú obavy o budúcnosť a strácajú odvahu. Povzbudil ich, aby so svojimi kňazmi a spolupracovníkmi boli ľuďom nablízku, najmä tým, ktorí trpia duchovnou prázdnotou a ktorí hľadajú zmysel svojho života, aj keď nie vždy vedia, ako to vyjadriť. Zdôraznil význam bratského sprevádzania v tomto hľadaní, ochotu načúvať a sprostredkovať im nádej, radosť, schopnosť ísť ďalej, ktoré nám dáva Ježiš Kristus. Ako dodal, Cirkev sa snaží prezentovať vieru autentickým, zrozumiteľným a pastoračným spôsobom. Rok viery bol k tomu šťastnou príležitosťou.

„Kresťanská antropológia a sociálna náuka Cirkvi sú súčasťou dedičstva skúseností ľudstva, na ktorých sa zakladá európska civilizácia a obe môžu skutočne pomôcť, aby bola znovu potvrdená nadradenosť človeka nad technológiou a štruktúrami. A táto nadradenosť predpokladá otvorenosť k transcendencii. Naopak potlačením transcendentného rozmeru sa kultúra stáva ochudobnenou, pričom by práve ona mala poukázať na možnosť spätosti a neustáleho súladu medzi vierou a rozumom, pravdou a slobodou. To znamená, že Cirkev nielen predkladá nemenné morálne pravdy a postoje proti prúdu sveta, ale ponúka ich ako kľúč k dobru človeka a sociálnemu rozvoju. Kresťania majú osobitné poslanie splniť túto výzvu. Výchova svedomia sa stáva prioritou, najmä prostredníctvom vytvorenia kritického úsudku, a zároveň pozitívne ovplyvňuje sociálne skutočnosti. Tak sa predchádza povrchnosti uvažovania, rezignácii a ľahostajnosti. Toto si teda vyžaduje, aby katolíci, kňazi, zasvätené osoby a laici získavali solídne a kvalitné vzdelanie. Veľmi vás povzbudzujem, aby ste spojili vaše úsilie v odpovedi na túto požiadavku a umožnili tak lepšie ohlasovanie evanjelia. V tejto súvislosti svedectvo a nasadenie laikov v Cirkvi a v spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu a mali by byť silne podporované. My všetci pokrstení kresťania sme vyzvaní, aby sme boli učeníkmi misionármi tam, kde sme!“

 

Svätý Otec ďalej vzhľadom na aktuálny spoločenský kontext Holandska, silne poznačený sekularizáciou, biskupov povzbudil, aby boli prítomní vo verejnej diskusii vo všetkých oblastiach, v ktorých ide o človeka, aby sa zviditeľnilo Božie milosrdenstvo a jeho láskavá pozornosť voči každému stvoreniu.

 

„V dnešnom svete má Cirkev povinnosť neúnavne opakovať Ježišove slová: «Poďte ku mne všetci , ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním» (Mt 11,28). Ale pýtajme sa sami seba: Zakúsi ten, kto sa stretne s nami, kto stretne nejakého kresťana niečo z Božej dobroty, radosti, že stretol Krista? Ako som už často povedal, vychádzajúc zo skúsenosti autentickej biskupskej služby, Cirkev sa rozrastá nie prozelytizmom, ale svojou príťažlivosťou. Cirkev na celom svete je pozvaná, aby sa prebudila, znovu povstala a uchovávala nádej! Preto je dôležité podporovať vašich veriacich, aby sa chopili príležitosti k dialógu tým, že budú prítomní na miestach, kde sa rozhoduje o budúcnosti. Tak budú môcť prispieť svojím dielom k diskusii o dôležitých spoločenských otázkach týkajúcich sa napríklad rodiny, manželstva, ukončenia života.“

 

Svätý Otec poukázal aj na aktuálnu potrebu ekumenizmu v duchu dialógu, ktorý hľadá pravdu a odpovede „inšpirované evanjeliom“. Vzhľadom na rastúci počet chudobných odporučil podnecovať vo veriacich veľkodušnosť voči tým, ktorí sú vysúvaní na okraj spoločnosti. V tomto, ako povedal, má nezastupiteľnú úlohu katolícka výchova v školách, ktorá v mladých podporuje ducha solidarity a ich ľudskú a duchovnú formáciu, vedie ich k bratskému dialógu s tými, čo nevyznávajú vieru. V závere príhovoru sa pápež František pozastavil pri pastorácii povolaní, pri nevyhnutnosti sprevádzania ľudského a duchovného dozrievania seminaristov a pri potrebe podpory kňazov. Uistil o svojej blízkosti a modlitbe za každú z obetí zneužívania a za ich rodiny a zdôraznil nezastupiteľný vplyv vytrvalej podpory zo strany Cirkvi a cirkevného spoločenstva „na ich bolestnej ceste uzdravovania“. Nakoniec Svätý Otec holandských biskupov poprosil, aby sa nezabúdali modliť za neho.

 

 

 

Svätý Otec v pondelkovej homílii: Vianoce sú osobným stretnutím, nie iba tradíciou

 

Vatikán 2. decembra 2013 - Príprava na Vianoce cez modlitbu a skutky lásky, aby sme mohli s otvoreným srdcom stretnúť Pána, ktorý všetko obnovuje. Toto bola ústredná téma dnešnej homílie pápeža Františka zo svätej omše v Dome sv. Marty. V tento prvý pondelok Adventu komentoval úryvok evanjelia (Mt 8, 5-11), v ktorom rímsky stotník s veľkou vierou prosí Ježiša o uzdravenie svojho sluhu. Svätý Otec pripomenul, že v týchto dňoch „začíname novú cestu“, „cestu Cirkvi smerom k Vianociam“. Ideme v ústrety Pánovi. „Vianoce nie sú len opakovanou tradíciou alebo spomienkou na niečo pekné“, zdôraznil pápež a pravý zmysel Vianoc vysvetlil nasledovne:

 

„Vianoce sú čímsi viac. Ideme touto cestou, aby sme sa stretli s Pánom. Vianoce sú stretnutím! Kráčame, aby sme ho stretli: stretli v srdci, živote, aby sme ho stretli živého, akým on je, aby sme ho stretli vo viere. Žiť vo viere nie je ľahké. V čítaní sme počuli, ako bol Pán ohromený týmto stotníkom, žasol nad vierou, akú mal. Prešiel istý kus cesty, aby stretol Pána, a urobil to vo viere. Z tohto dôvodu nielen stretol Pána, ale pocítil radosť, že aj Pán sa stretol s ním. A to je presne to stretnutie, ktoré chceme: Stretnutie viery.“

 

Dovoliť Pánovi, aby nás stretol, je viac ako to, že my ho chceme stretnúť, zopakoval Svätý Otec: „Keď ideme stretnúť Pána iba my sami, priznajme si, že - v úvodzovkách - máme toto stretnutie vo svojich rukách. No keď necháme, aby on stretol nás, on vstúpi do nás a všetko v nás obnoví: srdce, dušu, život, nádej, putovanie. Kráčajme touto cestou s vierou, vierou toho stotníka, aby sme sa stretli s Pánom a hlavne nechali sa stretnúť ním!“

 

Ale na to potrebujeme mať otvorené srdce, poznamenal Svätý Otec: „Otvorené srdce, aby ma stretol a povedal mi, čo mi chce povedať. To nie je vždy to, čo chcem ja, aby mi povedal! On je Pán a On mi povie, čo má pre mňa, pretože Pán nepozerá na nás pohromade, ako na masu. Nie, nie! Hľadí na každého tvárou v tvár, do očí, pretože jeho láska nie je láska abstraktná: je to láska skutočná! Je to medzi osobou a osobou: Pán ako osoba sa pozerá na mňa ako na osobu. Dovoliť Pánovi, aby sa s nami stretol, znamená práve toto: nechať sa Pánom milovať.“

 

Na tejto ceste k Vianociam – uzavrel pápež – nám pomôžu niektoré postoje: „vytrvalosť v modlitbe, modliť sa viac, činorodá bratská láska, priblížiť sa trochu viac ľuďom v núdzi a radosť z oslavy Pána“. Teda modlitba, láska a chvála, s otvoreným srdcom, „aby nás Pán mohol stretnúť“.

 

 

1. decembra

 

Pápež František na Anjel Pána: Deň, keď sa rozmontujú všetky zbrane

 

V nedeľu 1. decembra, ktorou sa začal Advent, sa ako zvyčajne Svätý Otec František napoludnie prihovoril z otvoreného okna Apoštolského paláca veriacim, zhromaždeným na námestí sv. Petra. Hoci v chladnejšom počasí a s občasnými kvapkami dažďa, veriaci zaplnili námestie. Pápež František sa im prihovoril týmito slovami:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes, v Prvú adventnú nedeľu, začíname nový liturgický rok, to znamená nové putovanie Božieho ľudu s Ježišom Kristom, naším Pastierom, ktorý nás vedie v dejinách smerom k zavŕšeniu v Božom kráľovstve. Tento deň má preto osobitné čaro, dáva nám zakúsiť hlboký pocit zmyslu dejín. Znovuobjavme krásu toho, že sme všetci na ceste: Cirkev, s jej povolaním a poslaním, a celé ľudstvo národy, civilizácie, kultúry, všetci sme na púti po chodníkoch času.

 

Sme na púti, ale kam? Je tu nejaký spoločný cieľ? A aký je tento cieľ? Pán nám odpovedá cez proroka Izaiáša, hovorí takto: «Stane sa v ostatných dňoch: Vrch s Pánovým domom bude stáť pevne na temene hôr a bude vyčnievať nad pahorky. Budú k nemu prúdiť všetky národy, prídu k nemu mnohé kmene a povedia: „Poďme, vystúpme na Pánov vrch, do domu Jakubovho Boha! Nech nás poučí o svojich cestách a my budeme kráčať po jeho chodníkoch.“» (Iz 2,2-3). Toto hovorí Izaiáš o cieli, ku ktorému ideme. Je to všeobecné putovanie smerom k spoločnému cieľu, ktorý v Starom zákone predstavuje Jeruzalem, kde sa týči Pánov chrám, pretože odtiaľ, z Jeruzalema, prišlo zjavenie Božej tváre a jeho zákona. Zjavenie dospelo v Ježišovi Kristovi k vojmu naplneniu a „Pánovým chrámom“ sa stal on sám, Slovo, ktoré sa stalo telom: on je vodcom a súčasne aj cieľom našej púte, púte celého Božieho ľudu, a v jeho svetle aj iné národy môžu kráčať smerom ku Kráľovstvu spravodlivosti, ku Kráľovstvu pokoja. Prorok ešte ďalej hovorí: «Zo svojich mečov si ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky. Národ proti národu nezodvihne meč a nebudú sa priúčať boju» (Iz 2,4). Dovolím si zopakovať to, čo hovorí prorok, dobre počúvajte: «Zo svojich mečov si ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky. Národ proti národu nezodvihne meč a nebudú sa priúčať boju.» No kedy to nastane? Aký krásny to bude deň, keď sa zbrane rozmontujú, aby sa premenili na pracovné nástroje! Aký nádherný to bude deň! A toto je možné! Vsaďme na nádej, na nádej pokoja, a bude to možné!

 

Toto putovanie sa nikdy neuzatvára. Tak ako v živote každého z nás je stále potrebné znova začínať, vždy vstať a znovu nabrať smer k cieľu našej vlastnej existencie, rovnako aj v prípade veľkej ľudskej rodiny je nevyhnutné vždy obnovovať spoločný horizont, ku ktorému kráčame. Horizont nádeje! Toto je horizont dobrého putovania. Adventné obdobie, ktoré dnes znova začíname, nám prinavracia horizont nádeje, nádej, ktorá neklame, pretože má základ v Božom slove. Nádej, ktorá neklame, jednoducho preto, lebo Pán nikdy neklame! On je verný! On neklame! Premýšľajme o tejto kráse a precíťme ju. Vzorom tohto duchovného postoja, tohto spôsobu bytia a putovania životom, je Panna Mária. Jednoduché dedinské dievča, ktoré nosí v srdci celú Božiu nádej. Z jej lona si Božia nádej vzala telo, stala sa človekom, vstúpila do dejín: Ježiš Kristus. Jej Magnificat je spevom putujúceho Božieho ľudu a všetkých mužov a žien, ktorí dúfajú v Pána, v moc jeho milosrdenstva. Dajme sa ňou viesť, ona je matka, je mama a vie ako nás má viesť. Nechajme sa ňou viesť v tomto čase očakávania a činorodej bdelosti.“

 

Po modlitbe Anjel Pána zakončenej apoštolským požehnaním Svätý Otec pripomenul, že na dnes pripadá Svetový deň boja proti aidsu. V tejto súvislosti ďalej povedal: „Vyjadrujeme našu blízkosť tým, ktorí naň trpia, osobitne deťom. Je to blízkosť veľmi konkrétne sa prejavujúca v diskrétnej službe misionárov a iných pracovníkov. Modlime sa za všetkých, aj za lekárov a výskumníkov. Kiež by sa každému chorému bez výnimky dostal prístup k liečebnej starostlivosti, akú potrebuje.“

 

 

Svätý Otec udeľoval birmovanie v rímskej farnosti

 

Pápež František ako rímsky biskup navštívil 1. decembra v Prvú adventnú nedeľu farnosť sv. Cyrila Alexandrijského na východnom predmestí Ríma. Po svojom príchode o 16. hod sa stretol s prvoprijímajúcimi deťmi, s chorými a tiež tými, čo prijali krst v uplynulom roku a s ich rodičmi. Pohovoril si aj s kandidátmi sviatosti birmovania. Potom zasadol do spovednice a vyspovedal niekoľkých veriacich. O 17.30 sa začalo slávenie svätej omše spojenej s vysluhovaním sviatosti birmovania. V homílii Svätý Otec vychádzajúc z čítania z proroka Izaiáša (Iz 2,1-5) prirovnal ľudský život k ceste, vedúcej na vysoký vrch, k cieľu, ktorým je stretnutie s Ježišom. Pána však stretávame už teraz, počas našej každodenne cesty rozličnými spôsobmi. Birmovancov povzbudil, aby zostali tejto ceste verní a aby o nich neplatilo, že birmovka je ich poslednou návštevou kostola. Sviatosť birmovania z jeho rúk prijalo deväť mládencov. Medzi koncelebrantmi boli okrem súčasného duchovného otca farnosti Marca Ridolfa a jeho predchodcu P. Marca Benazeta SCJ aj vikár pre rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini a pomocný biskup pre východnú časť Ríma Mons. Giuseppe Marciante. Na záver sa Svätý Otec porozprával s členmi pastoračnej rady a v jednotlivých miestnostiach farského centra sa stretol aj s malými spoločenstvami aktívnymi vo farnosti. Farnosť sv. Cyrila Alexandrijského má 7-tisíc farníkov. Vznikla pred päťdesiatimi rokmi a od minulého roku má nové farské centrum. Štvrť Tor Sapienza na východnom predmestí Ríma, kde sa farnosť nachádza, sa v súčasnosti potýka s nezamestnanosťou. Farnosť pomáha potravinami a oblečením pre ľudí v núdzi. Náročnej úlohe sociálneho začlenenia migrantov sa venuje poradenské centrum sestier vincentiek. Svätý Otec pobudol na návšteve takmer štyri hodiny.

 

 

 

 

30. novembra

 

Slová pápeža univerzitným študentom na prahu Adventu: Žiť, nie živoriť

 

Vatikán 30. novembra - Dnes večer Cirkev vstúpila do Adventného obdobia. Pápež František v Bazilike sv. Petra predsedal vešperám Prvej adventnej nedele, na ktorých sa rovnako ako po iné roky zúčastnili študenti a vyučujúci rímskych univerzít. Krátko pred ich začiatkom privítal kardinál Agostini Vallini, vikár Svätého Otca, spolu s mladými, ikonu Panny Márie Sedes Sapientiae, ktorá je patrónkou študentov vysokých škôl. V úvode slávnosti sa pápežovi Františkovi v mene prítomných vyučujúcich prihovoril rektor rímskej univerzity La Sapienza Luigi Frati a za študentov rímskych univerzít Simona Piccirilliová, študentka komunikácie na spomínanej univerzite.

 

Pápež František vychádzal v dnešnej homílii z prorockých slov sv. Pavla kresťanom v Solúne, aby ich Boh posväcoval až do dokonalej miery: „Na jednej strane ukázal svoju ustarostenosť o ich svätosť života, ktorá je ohrozená, a na druhej strane svoju veľkú dôveru v Pánov zásah. Táto ustarostenosť apoštola sa týka aj nás, kresťanov dneška. Plnosť kresťanského života, ako výsledok Božieho konania v človeku, je v skutočnosti stále ohrozovaná pokušením podľahnúť duchu svetskosti. Z tohto dôvodu nám Boh dáva svoju pomoc, prostredníctvom ktorej môžeme vytrvať a uchovať si dary Ducha Svätého, ktoré sme dostali, nový život v Duchu, ktorý nám dáva,“ povedal pápež František.

 

Z dôvodu našej slabosti sme na pomoc z Božej strany neustále odkázaní a musíme si uvedomovať, že jeho dary si udržiavame ako v „hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7).

 

Svätý Otec ďalej poukázal na Božiu vernosť. „Je to ako dialóg medzi našou slabosťou a jeho vernosťou. On je silný vo svojej vernosti. A Pavol o sebe na inom mieste povie, že je silný vo svojej slabosti. Prečo? Pretože zotrváva v dialógu s touto vernosťou Boha. A táto Božia vernosť nikdy nesklame.“

 

Boh svoje dielo, ktoré v nás začal, privedie k zavŕšeniu, povedal ďalej Svätý Otec a svojich poslucháčov vyzval k aktívnemu postoju: „Toto nám dáva istotu a veľkú dôveru: dôveru, ktorá sa opiera o Boha a vyžaduje si našu aktívnu a odvážnu spoluprácu, zoči-voči výzvam súčasnosti. Vy viete, drahí univerzitní študenti, že nemožno žiť bez toho, aby sme si všímali výzvy, bez toho, aby sme na ne odpovedali. Ten, kto ich nesleduje a na ne neodpovedá, nežije. Vaša vôľa a vaše schopnosti, spojené s mocou Ducha Svätého, ktorý prebýva v každom z vás odo dňa vášho krstu, vám umožňujú byť nie divákmi, ale protagonistami udalostí súčasnosti. Prosím vás, nesledujte život z balkóna! Zapájajte sa tam, kde sú výzvy, ktoré si žiadajú vašu pomoc pri udržiavaní života, pri rozvoji, pri zápase o ľudskú dôstojnosť, zápase s chudobou, v boji o hodnoty a v mnohých zápasoch, v ktorých sa denne ocitáme. Existuje mnoho výziev, ktorým ste vy, študenti univerzít, pozývaní čeliť s vnútornou istotou a evanjeliovou odvahou. Sociálno-kultúrny kontext, v ktorom sa nachádzate, je niekedy zaťažený priemernosťou a nudou. Netreba sa zmierovať s jednotvárnosťou každodenného života, ale rozvíjať rozsiahle plány, prekračovať bežný rámec: nedajte si ukradnúť vaše mladistvé nadšenie!“

 

Ďalej pápež František upozornil mladých na nebezpečenstvá súvisiace s nesprávnym chápaním prebiehajúcej globalizácie: „Bolo by rovnako chybou nechať sa uväzniť chabým a uniformným myslením, takým, ktoré všetko dáva na jednu úroveň, ako tiež globalizáciou chápanou ako homologizácia, potretie rozdielnosti. Vhodným modelom na prekonanie týchto rizík sa tak nejaví guľa, na ktorej je každý výčnelok zahladený a stráca sa tak každý rozdiel; naopak, ako model nám poslúži mnohosten, ktorý zahrnie celý rad prvkov a rešpektuje jednotu v rozmanitosti. Pri obhajovaní jednoty obhajujme aj rozmanitosť. V opačnom prípade tá jednota nebude ľudská.“

 

Svätý Otec ďalej pripomenul, že „takého uvažovanie prináša ovocie, ak je výrazom otvorenej mysle, ktorá vie rozlišovať, a ktorá je vždy osvietená pravdou, dobrom a krásou. Ak sa nenecháte ovplyvniť prevládajúcim názorom, ale ostanete verní etickým princípom a tiež princípom veriacich kresťanov, nájdete odvahu ísť proti prúdu.“ Na záver dal za vzor univerzitným študentom postoj bl. Piergiorgia Frassatiho, vyjadrený v tomto jeho výroku: „Žiť bez toho, aby sme niečomu verili, bez dedičstva, ktoré by sme bránili, bez neustávajúceho zápasu za pravdu - to nie je žiť, ale živoriť“ (List adresovaný I. Bonini z 27. 2. 1925). Svoj príhovor pápež František zakončil adventným prianím: „Šťastnú cestu smerom k Betlehemu!“

 

 


29. novembra

Pápež prijal rehoľných predstavených: Rok 2015 bude patriť zasväteným

Rok 2015 bude venovaný zasvätenému životu. Pápež František to dnes oznámil členom Únie generálnych predstavených mužských reholí, s ktorými sa dopoludnia stretol vo Vatikáne pri príležitosti ich 82. valného zhromaždenia v Ríme. Stretnutie malo podobu bratského a srdečného rozhovoru, počas ktorého Svätý Otec odpovedal na otázky predstavených bez vopred pripraveného príhovoru. Venoval sa témam povolaní, vzdelávania, bratského dialógu či poslaniu zasvätených osôb.

„Muži a ženy, ktorí môžu prebudiť svet,“ takto pápež František označil rehoľníkov. Ako povedal, hoci sa radikálnosť vyžaduje od všetkých kresťanov, práve rehoľníci sú povolaní nasledovať Pána osobitným spôsobom. „Boh od nás žiada, aby sme opustili hniezdo, ktoré nás drží, a aby sme boli vyslaní na hranice sveta, vyhýbajúc sa pokušeniu, že sa tam udomácnime. Toto je najúčinnejší spôsob, ako napodobniť Pána,“ povedal Svätý Otec. V súvislosti s otázkou povolaní pripomenul nové plody, ktoré prinášajú mladé cirkvi. Toto prirodzene núti aj k novému prístupu k inkulturácii charizmy. Cirkev by podľa pápeža mala žiadať o odpustenie a hľadieť so zahanbením na apoštolské zlyhania v dôsledku nepochopenia na tomto poli, ako to bolo v prípade Mattea Ricciho. Medzikultúrny dialóg, povedal Svätý Otec, je výzvou k tomu, aby sa vo vedení náboženských inštitútov dal priestor osobám z rozličných kultúr, ktoré vyjadrujú rozličné spôsoby napĺňania charizmy.

Pápež František rehoľným predstaveným veľmi zdôraznil formáciu, ktorá stojí na štyroch základných pilieroch: duchovnom, intelektuálnom, komunitnom a apoštolskom. Upozornil na nevyhnutnosť vyhýbať sa akýmkoľvek formám pokrytectva a klerikalizmu, a to prostredníctvom úprimného dialógu, otvoreného pre každú stránku života. „Formácia je záležitosťou umenia, nie policajného prístupu. Cieľom je formovať takých rehoľníkov, ktorí budú mať srdce nežné, a nie kyslé ako ocot. Všetci sme hriešnici, ale nie sme skazení. Treba akceptovať hriešnikov, nie však skazených,“ povedal Svätý Otec. V odpovedi na otázku týkajúcu sa bratského života v spoločenstve, vyzdvihol jeho obrovskú príťažlivú silu. Predpokladá si to však prijatie rozdielov a konfliktov. Žiť v bratstve často nie je jednoduché, no bez neho sa stratí naša plodnosť. V každom prípade, „pri konflikte s bratom sa nikdy nesmieme správať ako manažéri, konflikt musíme riešiť citlivo,“ pripomenul pápež generálnym predstaveným reholí.

Svätý Otec si dnes vypočul aj niekoľko otázok týkajúcich sa vzájomných vzťahov medzi rehoľníkmi a miestnymi cirkvami v oblastiach, kde sa nachádzajú. Ako podotkol, sám si je na základe vlastnej skúsenosti vedomý možných problémov. „My biskupi si musíme uvedomiť, že zasvätené osoby nie sú materiálom na pomoc, ale predstavujú charizmy, ktoré obohacujú diecézy,“ povedal.

Posledné otázky predstavených reholí sa týkali hraníc v poslaní zasvätených osôb. „Tie vychádzajú z chariziem,“ reagoval pápež František a pripomenul, že realita vylúčenia ostáva aj naďalej najvýznamnejšou prioritou. Ďalšie výzvy podľa neho súvisia s kultúrou a vzdelávaním na školách a univerzitách. Svätý Otec tak naznačil tri základné piliere nevyhnutné pre vzdelávanie: „odovzdávanie poznatkov, odovzdávanie zručností a odovzdávať hodnôt“. Cez vzdelávanie založené na týchto pilieroch sa odovzdáva viera. „Pedagóg musí byť na výške zodpovedajúcej tým, ktorých vzdeláva, a musí si klásť otázku, ako ohlasovať Ježiša Krista generácii, ktorá sa mení,“ pripomenul pápež František. V závere poďakoval generálnym predstaveným za „ducha viery a vynaliezavosť v službe“: „Ďakujem za vaše svedectvo a tiež za poníženia, ktorými musíte často prechádzať.“

 

Pápež v piatkovej homílii: Kresťan zmýšľa hlavou, srdcom a dušou

Vatikán 29. novembra 2013 - Kresťan zmýšľa podľa Boha, preto odmieta myslenie uniformné - povedal okrem iného pápež František pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Pán učil svojich učeníkov, aby porozumeli „znameniam časov“, znameniam, ktoré farizeji nedokázali pochopiť. Svätý Otec vyšiel z dnešného evanjelia (Lk 21, 29-33) a pozastavil sa pri pojme „zmýšľať po kresťansky“. Tí, čo nasledujú Ježiša, neuvažujú len hlavou, ale aj srdcom a dušou. V opačnom prípade nemôžu pochopiť znamenia doby, nemôžu pochopiť kráčanie Boha dejinami:

„V evanjeliu sa Ježiš nehneval, ale predstieral hnev, keď učeníci nechápali veci. Tým z Emauz hovorí: «Vy nechápaví a ťarbaví srdcom.» Kto nechápe Božie veci, je takýmto človekom. Pán chce, aby sme chápali, čo sa deje, čo sa deje v mojom srdci, čo sa deje v mojom živote, čo sa deje vo svete, v histórii... Čo znamená to, čo sa deje teraz? To sú znamenia časov! Na rozdiel od toho nám duch sveta dáva ďalšie návrhy, pretože duch sveta tu nechce ľud, ale chce masu bez myslenia, bez slobody.“

Duch sveta „chce, aby sme išli cestou uniformity“, ale ako upozorňuje svätý Pavol, duch sveta s nami zaobchádza, akoby sme nemali schopnosť myslieť sami za seba, chová sa k nám ako k neslobodným ľuďom:

„Uniformné myslenie, myslenie rovnaké, myslenie slabošské, myslenie tak veľmi rozšírené. Duch sveta nechce, aby sme sa pýtali pred Bohom: ‚Prečo to, prečo tamto, prečo sa to stalo?‘ Alebo nám navrhuje svojvoľné myslenie podľa vlastnej chuti: ‚Myslím tak, ako sa mi páči. Čo hovoria druhí, to je ich vec.‘ - Duchu sveta sa nepáči to, čo žiada od nás Ježiš: slobodné myslenie, myslenie mužov a žien, ktorí sú Božím ľudom. Práve v tomto spočíva spása! Spomeňte si na prorokov... ‚Nebol si mojím ľudom, teraz ti hovorím ľud môj‘ – toto hovorí Pán. A v tomto je spása: aby sme boli ľudom, slobodným Božím ľudom.“

„Ježiš od nás žiada, aby sme mysleli slobodne, aby sme premýšľali a chápali, čo sa deje.“ Pravda, my sami to nedokážeme! Potrebujeme pomoc od Pána pre pochopenie znamení času. „Duch Svätý nám dáva tento dar – inteligenciu pre pochopenie, aby mi nemuseli iní hovoriť, čo sa to deje“:

„Ktorá je tá cesta, čo chce Pán? Vždy s duchom poznania, aby sme pochopili znamenia doby. Je pekné požiadať Pána Ježiša o túto milosť, aby nám zoslal Ducha poznania, aby sme nemali nedostatočné, uniformné zmýšľanie, zmýšľanie podľa svojej vlastnej chuti. Aby sme zmýšľali len podľa Boha. Zmýšľali podľa rozumu, srdca a duše. Aby sme s týmto poznaním, ktoré je darom Ducha Svätého, chápali význam vecí a chápali znamenia čias.“

Toto je teda milosť, povedal Svätý Otec v závere, ktorú si musíme dnes vyprosovať od Pána: „Schopnosť, ktorú nám dáva Duch“, aby „ sme pochopili znamenia doby“.

 

 

28. novembra

Pápež František: Medzináboženský dialóg musí byť autentický

 

„Členovia rôznych náboženských tradícií v občianskej spoločnosti“ je názov témy plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, ktoré sa vo Vatikáne začalo v pondelok 25. novembra. Členov dikastéria na čele s jeho predsedom kardinálom Jean-Louisom Tauranom dnes na audiencii prijal pápež František. Vo svojom príhovore nadviazal na tému zasadnutia, keď povedal: „Katolícka cirkev si je vedomá hodnoty, akú predstavuje podpora priateľstva a rešpektu medzi mužmi a ženami rôznych náboženských tradícií. Čoraz viac si uvedomujeme jej dôležitosť, či už preto, že svet sa istým spôsobom «zmenšil», či preto, že fenomén migrácie zvyšuje kontakt medzi ľuďmi a spoločenstvami pochádzajúcimi z odlišných tradícií, kultúr a náboženstiev. Táto skutočnosť je výzvou pre naše svedomie ako kresťanov, je výzvou na pochopenie viery a na konkrétny život miestnych cirkví, farností, veľkého počtu veriacich.“

Ako dnes Svätý Otec povedal, vo svete je v súčasnosti ešte mnoho miest, kde je takéto spolužitie veľmi ťažké. Zvlášť v prípadoch, keď sa politické a ekonomické motívy nadraďujú nad kultúrne a náboženské špecifiká, nezriedka vychádzajúc z chýb minulosti. Hrozí tak vyvolávanie strachu a nedôvery. Prekonanie tohto strachu je podľa pápeža Františka možné jedine cestou dialógu, pestovaním priateľstva a úcty:

„Viesť dialóg neznamená vzdať sa vlastnej identity, keď vychádzame v ústrety druhým, a neznamená ani pristúpiť ku kompromisom v oblasti viery a kresťanskej morálky. Práve naopak, «súčasťou skutočnej otvorenosti je vytrvalosť v pevnosti vo svojom najhlbšom presvedčení, s jasnou a radostnou identitou» (Evangelii gaudium, 251), a tak otvorenosť pre pochopenie právd toho druhého, schopnosť úctivých ľudských vzťahov a presvedčenie o tom, že stretnutie s tými, ktorí sa od nás líšia, môže byť príležitosťou pre rast bratstva, na obohatenie a vydávanie svedectva. To je dôvod, prečo sa medzináboženský dialóg a evanjelizácia navzájom nevylučujú, ale sú si navzájom zdrojom. Nič nevnucujeme, nepoužívame žiadnu ľstivú stratégiu, aby sme prilákali veriacich, ale radostne a skromne vydávame svedectvo o tom, v čo veríme a kým sme. Vskutku, také stretnutie, pri ktorom by každý odložil bokom to, v čo verí, a predstieral by, že sa vzdáva toho, čo mu je najcennejšie, by rozhodne nebolo opravdivým vzťahom. V takomto prípade by sme mohli hovoriť o fingovanom bratstve. Ako Ježišovi učeníci sa musíme usilovať zvíťaziť nad strachom, byť vždy pripravení urobiť prvý krok, bez toho, aby sme sa nechali odradiť ťažkosťami a neporozumeniami.“

Pápež František však v druhej časti príhovoru hovoril aj o inom strachu, ktorý sa šíri súčasnou spoločnosťou:

„Konštruktívny dialóg medzi ľuďmi rôznych náboženských tradícií rovnako slúži k prekonaniu ďalšieho strachu, ktorý, žiaľ, v čoraz viac sekularizovanej spoločnosti, narastá: strachu z rôznych náboženských tradícií a náboženskej dimenzie ako takej. Náboženstvo je vnímané ako čosi nepotrebné, či dokonca nebezpečné; občas sa predkladajú tvrdenia, akoby sa kresťania pri výkone zamestnania mali vzdať svojich náboženských a morálnych presvedčení (porov. Príhovor Benedikta XVI. diplomatickému zboru 10. januára 2011). Šíri sa tiež idea, podľa ktorej by vzájomné spolunažívanie bolo možné iba pri skrytí vlastnej náboženskej príslušnosti, stretávaním sa v akomsi neutrálnom priestore, bez odkazov na čokoľvek transcendentné. Avšak aj tu vyvstáva otázka, ako by bolo možné vytvoriť skutočné vzťahy, vybudovať spoločnosť, ktorá by bola skutočným spoločným domovom, ak by sme odstavili bokom to, čo každý považuje za intímnu súčasť svojho bytia? Nemôžeme nad bratstvom uvažovať ako nad niečím vytvoreným v «laboratóriu». Samozrejme, je potrebné, aby sa toto všetko odohrávalo v úcte voči presvedčeniu druhých, aj tých, ktorí sú neveriaci, ale musíme mať odvahu a trpezlivosť vychádzať si navzájom v ústrety, s rešpektovaním toho, kým sme. Budúcnosť spočíva v spolužití rešpektujúcom rozmanitosť, a nie v unifikácii na akési jediné, teoreticky neutrálne myslenie. Počas dlhých dejín sme boli svedkami takýchto tragédií nalinajkovaného myslenia! Uznanie nespochybniteľného práva na slobodu náboženského vyznania sa preto stáva zásadným vo všetkých svojich rozmeroch. Magistérium Cirkvi sa k tomu počas posledných desaťročí vyjadrilo s veľkým dôrazom. Sme presvedčení, že vybudovanie mieru vo svete vedie touto cestou.“

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Vyprosujme si dôveru a vernosť v konečnom zápase

Vatikán 28. novembra - Jestvujú mocnosti sveta, ktoré by chceli, aby bolo náboženstvo „súkromnou záležitosťou“. Ale Boha, ktorý premohol svet, si máme uctievať až po samý koniec „s dôverou a vernosťou“. Touto myšlienkou pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v dome „Santa Marta“ sústredil pozornosť na prenasledovanie kresťanov v dnešnej dobe. Označil ho za znamenie skúšky, ktorá predchádza záverečnému Ježišovmu víťazstvu.

V konečnom boji medzi Bohom a Zlom, ktorý nám v týchto dňoch predkladá liturgia záveru liturgického roka, je veľké nebezpečenstvo, ktoré Svätý Otec nazýva „univerzálnym pokušením“. Pokušenie poddať sa mámeniu toho, ktorý by chcel zvíťaziť nad Bohom. Ale ten, kto verí, má jasno v tom, na koho má hľadieť. Na príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti a potom na to, čo znášal počas svojho verejného života, okoreneného „urážkami“ a „ohováraním“, až po krajnú potupu na kríži, kde však knieža sveta prehráva svoj boj zoči-voči vzkrieseniu kniežaťa pokoja. Pápež František poukazuje na tieto etapy v živote Ježiša Krista, pretože – ako hovorí – v zmätku na konci sveta, opísanom v evanjeliu (Lk 21, 20-28), pôjde o viac než len to, čo nám predstavujú prírodné katastrofy:

„Keď Ježiš v inej stati rozpráva o tejto pohrome, hovorí, že to bude znesvätenie chrámu, zneuctenie viery, ľudí. Bude to ohavnosť, ohavné spustošenie. Čo to znamená? Bude to ako víťazstvo kniežaťa tohto sveta. Ako porážka Boha. Bude sa zdať, že v tom poslednom okamihu katastrofy sa knieža tohto sveta zmocní všetkého, že bude pánom sveta .“

Potupenie viery je podstatou „záverečnej skúšky“, čo je mimochodom veľmi jasné – pripomína pápež – z toho, čo znášal prorok Daniel, v príbehu prvého čítania (Dan 6, 12-28), hodený do levovej jamy za to, že si uctieval Boha namiesto kráľa. Z tohto dôvodu „ohavnosť spustošenia“ má podľa Svätého Otca presnejší názov „zákaz uctievania“:

„O náboženstve neslobodno hovoriť. Je vecou súkromnou, o ktorej sa na verejnosti nerozpráva. Náboženské symboly sú odstránené. Musíme sa riadiť príkazmi, ktoré prichádzajú od svetskej moci. Je dovolené robiť veľa vecí, pekných vecí, no nie klaňať sa Bohu. Zákaz uctievania. Tu je podstata tohto konca. A keď príde plnosť času – „kairos“ tohto pohanského postoja, keď sa tento čas naplní – potom príde On: «A uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou». Kresťania, ktorí znášajú dobu prenasledovania, dobu zákazu uctievania, sú proroctvom toho, čo raz postretne všetkých.“

Napriek tomu, hovorí Svätý Otec, „keď sa naplnil čas pohanov“, vtedy je čas zodvihnúť hlavu, pretože sa blíži „víťazstvo Ježiša Krista“:

„Nebojme sa, on od nás žiada len vernosť a trpezlivosť. Vernosť ako Daniel, ktorý bol verný svojmu Bohu a uctieval si Boha až do konca. A trpezlivosť, pretože ani vlas z našej hlavy sa nestratí. Tak sľúbil Pán. Tento týždeň bude dobré myslieť na toto všeobecné odpadlíctvo, ktoré sa nazýva zákazom uctievania. A pýtajme sa seba samých: ‚Uctievam Pána? Uctievam Ježiša Krista? Alebo tak pol na pol hrám s vládcom tohto sveta?‘ Uctievanie až do konca skrze dôveru a vernosť – to je milosť, ktorú si máme vyprosovať tento týždeň.“

 

 

26. novembra

Pápež pri generálnej audiencii: „Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti“

Ani na Rím nezvyčajne chladné počasie dnes neodradilo veriacich, aby sa zišli na Námestí sv. Petra počas pravidelnej generálnej audiencie. Desaťtisíce veriacich zožalo za túto „odvahu“ kompliment aj od Svätého Otca, ktorému opäť nechýbal zmysel pre humor. Pápež František dnes pokračoval v téme modlitby Kréda, pričom sa zameral na článok „verím vo vzkriesenia tela“. Ako povedal, v téme „umierania a vzkriesenia v Ježišovi Kristovi“, ako ju predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi, sa bude venovať aj na budúci týždeň. Dnes tak rozvinul prvý aspekt, ktorým je „zomieranie v Kristovi“. Podľa pápeža sa často na smrť pozeráme mylným spôsobom, zvlášť vtedy, keď žijeme bez toho, aby sme si boli vedomí Božej existencie. Keď žijeme pre vlastné záujmy, nezriedka zvykneme smrť popierať či bagatelizovať.

Ako úvod ku katechéze vybral Svätý Otec nasledujúce slová sv. apoštola Pavla z Prvého listu Korinťanom, ktoré zazneli vo viacerých jazykoch: «Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera» (1 Kor 15,12-13). V príhovore potom vysvetlil kresťanský význam smrti, a teda, že život sa smrťou nekončí. Ako povedal, ak kráčame po boku s Pánom, potom budeme pripravení prijať aj posledný moment nášho života. Aj Ježiš nás pozýva k tomu, aby sme boli „vždy pripravení, bdelí“. Pomôcť nám môže modlitba, sviatosti a charitatívne skutky. „Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti,“ povedal Svätý Otec a vyzval veriacich, aby s ním tieto slová niekoľkokrát zopakovali. V závere katechézy im predniesol požiadavku, aby svoje životy a srdcia otvorili tým najzraniteľnejším. Mladým, chorým a novomanželom v súvislosti s blížiacim sa adventným obdobím adresoval nasledovné slová: „Drahí mladí, pripravte svoje srdcia na prijatie Ježiša Spasiteľa; drahí chorí, ponúknite svoje utrpenie, aby všetci rozpoznali vo Vianociach stretnutie Krista s krehkou ľudskou prirodzenosťou; a vy, drahí novomanželia, žite vaše manželstvo ako odraz Božej lásky vo vašom osobnom príbehu.“

Na audiencii boli tiež desiatky pútnikov zo Slovenska, presnejšie zo Žiliny, Ilavy a Trenčína. Aj im dnes patrilo apoštolské požehnanie, ktoré Svätý Otec udelil v závere audiencie všetkým prítomným. Niekoľko hodín potom strávil na námestí v kruhu veriacich, aby ich osobitne pozdravil. Pápež František dnes ráno krátko pred generálnou audienciou pozdravil v Aule Pavla VI. väčšiu skupinu detí trpiacich Rettovým syndrómom a udelil im spolu s ich rodičmi a opatrovateľmi apoštolské požehnanie.

Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! ... a zároveň uznanie za vašu odvahu prísť v takejto zime na námestie! ... Rád by som zavŕšil katechézy o Kréde, prednesené počas Roka viery, ktorý sa uzavrel v uplynulú nedeľu. V tejto a v nasledujúcej katechéze by som chcel uvažovať nad témou vzkriesenia tela, a dotknúť sa v nej dvoch prvkov tak, ako ich predstavuje Katechizmus katolíckej Cirkvi: nášho umierania a nášho vzkriesenia v Ježišovi Kristovi. Dnes sa zastavím pri prvom aspekte: umieranie v Kristovi.

1. Je medzi nami všeobecne rozšírený mylný spôsob pohľadu na smrť. Smrť sa vzťahuje na nás všetkých a hlbokým spôsobom v nás vzbudzuje otázky, najmä ak ide o niekoho blízkeho, alebo ak zasiahne tých najmenších, bezbranných, takou formou, ktorá sa nám javí škandalózna. Nikdy sa neubránim otázke: prečo trpia deti? Prečo deti zomierajú? Ak je smrť považovaná za koniec všetkého, vtedy ľaká, desí, mení sa na ohrozenie, ktoré zničí každý sen, každú perspektívu, ukončí každý vzťah a preruší každú cestu. To sa stáva vtedy, keď považujeme náš život za obdobie ohraničené dvoma bodmi: narodením a smrťou. Vtedy, keď neveríme v horizont, ktorý ide ponad obzor terajšieho života, vtedy, keď žijeme tak, akoby Boh nejestvoval. Táto koncepcia smrti je typická pre ateistický názor, ktorý interpretuje ľudskú existenciu ako náhodné objavenie sa na svete a cestu k ničote. Jestvuje však aj praktický ateizmus, ktorý sa prejavuje ako život žitý iba pre vlastné záujmy, iba pre pozemské skutočnosti. Ak sa necháme presvedčiť touto pomýlenou víziou smrti, nemáme inú voľbu, ako smrť zakrývať, negovať alebo ju bagatelizovať, aby nám nenaháňala strach.

2. No voči takémuto falošnému riešeniu sa búri srdce človeka, tá túžba po nekonečne, ktorú máme všetci, nostalgia po večnosti, ktorú všetci v sebe nosíme. Aký je teda kresťanský zmysel smrti? Ak sa zahľadíme na najbolestnejšie chvíle nášho života, keď sme stratili drahú osobu – rodičov, brata, sestru, manžela či manželku, dieťa, priateľa –, uvedomujeme si, že aj v dráme tejto straty, i keď sme zronení týmto odchodom, zo srdca vychádza presvedčenie, že nie je možné, aby sa všetko skončilo a aby prijaté a darované dobro vyšlo nazmar. V našom vnútri je silný inštinkt, ktorý nám hovorí, že náš život sa smrťou nekončí. A to je pravda: náš život nekončí smrťou!

Tento smäd po živote našiel svoju reálnu a vierohodnú odpoveď vo vzkriesení Ježiša Krista. Ježišovo zmŕtvychvstanie dáva nielen istotu vzhľadom na život po smrti, ale zároveň osvecuje samotné tajomstvo smrti každého z nás. Ak žijeme spojení s Kristom a jemu verní, dokážeme s nádejou a vyrovnanosťou čeliť aj prechodu smrti. Cirkev sa modlí takto: „A hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti“. Toto je nádherná modlitba Cirkvi. Človek má tendenciu umrieť tak, ako žil. Ak bol môj život putovaním s Pánom, s dôverou v jeho nesmierne milosrdenstvo, budem pripravený prijať poslednú chvíľu mojej pozemskej existencie ako definitívne dôverné odovzdanie sa do jeho láskavých rúk v očakávaní, že budem nazerať na jeho obličaj tvárou v tvár. To je to najkrajšie, čo sa nám môže prihodiť: kontemplovať zoči-voči Pánovu nádhernú tvár. Vidieť ho, aký je: krásny, plný svetla, plný lásky a nežnosti. K tomuto bodu kráčame: k stretnutiu s Pánom.

3. Na tomto pozadí môžeme pochopiť Ježišovo pozvanie, aby sme boli vždy pripravení, bdelí, vediac, že život na tomto svete nám bol daný aj kvôli tomu, aby sme sa dobre pripravili na ten budúci, na život s nebeským Otcom. A na to máme jeden spoľahlivý spôsob: dobre sa na smrť pripraviť, stáť blízko pri Ježišovi. Toto je istota. Na smrť sa pripravím tým, že budem blízko Ježiša. A ako sa stojí blízko Ježiša? Modlitbou, sviatosťami a tiež konaním dobročinnosti. Pamätajme na to, že on je prítomný v tých najslabších a najbiednejších. On sám sa s nimi stotožnil v známom podobenstve o poslednom súde, keď hovorí: «Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne... Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,35-36.40). Preto bezpečná cesta vedie cez znovunadobudnutie zmyslu kresťanskej lásky a bratského delenia sa, keď sa ujímame telesných i duchovných rán nášho blížneho. Spolupatričnosť v znášaní bolesti a prinášanie nádeje sú predpokladom a podmienkou k tomu, aby sme sa stali dedičmi toho Kráľovstva, ktoré je pre nás pripravené. Kto preukazuje milosrdenstvo, smrti sa nebojí. Pamätajte na to. Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti. Súhlasíte? Vyslovme to spoločne, aby sme na to nezabudli: Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti. Ešte raz: Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti. A prečo sa smrti nebojí? Pretože jej hľadí do tváre v ranách bratov a prekonáva ju láskou Ježiša Krista. Ak otvoríme dvere nášho života a nášho srdca tým najmenším bratom, vtedy sa aj naša smrť stane dverami, ktoré nás privedú do neba, do blaženej vlasti, ku ktorej kráčame v túžbe navždy prebývať s naším Otcom, Bohom, s Ježišom, s Pannou Máriou a so svätými.“

 

 

Argentínskym odborárom pápež pripomenul záväzok voči „školám stretnutia“

V utorok 26. novembra sa v dome sv. Marty uskutočnilo stretnutie pápeža Františka so skupinou predstaviteľov zamestnaneckých odborov z Argentíny. Ako uvádza denník L‘Osservatore Romano, pápež pozval prítomných, aby sa zasadili za „kultúru stretnutia a za pokoj“. Svojim krajanom pripomenul olivu, ktorú ako kardinál a arcibiskup Buenos Aires zasadil v roku 2000 na Plaza de Mayo. Táto symbolická oliva predstavuje úsilie o podporu takzvaných Škôl stretnutia. Ide o iniciatívu, navrhnutú počas jeho biskupskej služby v argentínskom hlavnom meste. Hlavných spolupracovníkov a zástupcov firiem, ktorí sa starajú o technické zabezpečenie sieťového projektu Svätý Otec prijal aj osobitne, krátko pred stretnutím s odborármi.

Iniciatívu tzv. „susedskej školy“ (Escuela de Vecinos) a „sesterských škôl“ (Escuelas Hermanas) podnietil Jorge Bergoglio ako arcibiskup Buenos Aires. Na základe skúseností v Argentíne sa Pápežská akadémia vied v auguste tohto roka rozhodla podporiť vytvorenie medzinárodnej výchovnej siete škôl. Školy zapojené do „Svetovej siete škôl stretnutia“ sa inšpirujú nasledovnými siedmimi ideálmi: 1. Prostredníctvom výchovy budovať inkluzívnu spoločnosť, v ktorej môže každý disponovať tým, čo je nevyhnutné pre rozvinutie jeho životného projektu v súlade s vlastnou kultúrou a vlastným presvedčením, s univerzálnymi transkulturálnymi hodnotami a pri rešpektovaní životného prostredia. 2. Rozvíjať otvorený postoj k tým, ktorí sú odlišní, smerujúc k stále integrovanejšiemu svetu bez straty bohatstva rozdielností. 3. Vnímať výchovu a vzdelávanie ako cestu, na ktorej každý rozvíja svoje schopnosti najlepším možným spôsobom pre dobro spoločenstva a pre svoje vlastné šťastie. 4. Podporovať spoluprácu medzi študentmi vo vzťahu k občianskej zodpovednosti a politike, s ohľadom na aktívnu účasť na všeobecnom dobre. 5. Povýšiť spoluprácu a solidaritu nad každú formu konkurenčného egoizmu. 6. Aplikovať vedu a techniku v prospech výchovy a vzdelávania. 7. Podporovať povedomie zodpovednosti za životné prostredie, udržateľný rozvoj, spravodlivosť a pokoj. V pozadí iniciatívy vytvorenia „Svetovej siete škôl stretnutia“ stojí myšlienka budovania kultúry stretnutia a vzťahu ako procesu, ktorý napomáha rastu integrálnej humanizácie.

 

 

Svätý Otec v utorkovej homílii: Na rozlišovanie znamení čias je potrebná modlitba a nádej

Vatikán 26. novembra - Človek sa môže považovať za vládcu istej chvíle, ale len Kristus je Pánom času samotného, povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pri pohľade na čas a večnosť zohrávajú kľúčovú úlohu modlitba a nádej. Modlitba nám umožňuje rozpoznať váhu každého okamihu života, v nádeji v Ježiša hľadíme na koniec čias. Modlitba spolu s rozlišovaním pomáha rozlúštiť jednotlivé okamihy života a vzťahovať ich na Boha. Nádej je doďaleka žiariaci maják, osvetľujúci konečné pristátie ako v živote jednotlivca, tak aj celého ľudstva v eschatologickom zmysle konca čias. Svätý Otec poukázal na dnešnú stať evanjelia (Lk 21, 5-11), v ktorej Ježiš vysvetľuje, čo všetko musí prísť pred koncom, pričom uisťuje, že ani tie najhoršie tragédie neprivedú k zúfalstvu tých, ktorí veria v Boha.

„Kresťan je mužom či ženou, ktorí vedia žiť v prítomnom okamihu a zároveň vedia žiť v celosti času. Prítomný okamih znamená to, čo máme práve teraz v rukách, ale to nie je samotný čas, to sa pominie! Azda sa môžeme cítiť pánmi okamihu, ale je klam považovať sa za pánov času. Čas nie je náš, čas je Boží! Daná chvíľa je v našich rukách a je vecou našej slobody, ako sa jej chopíme. A ešte viac: kým my sa môžeme stať vládcami danej chvíle, samotný čas má len jedného zvrchovaného vládcu, Pána, Ježiša Krista.“

Svätý Otec poukázal na Ježišovo upozornenie, aby sme sa nechali zmiasť nejakou chvíľou, pretože prídu tí, čo využijú zmätok a predstavia sa ako Kristus. Na to kresťan potrebuje mať dve schopnosti, dva postoje k prežívaniu prítomnej chvíle: modlitbu a rozlišovanie.

„Na rozpoznanie pravých znamení, na rozpoznanie cesty, ktorou sa máme vydať v danom momente, je potrebný dar rozlišovania a modlitba, aby sme sa rozhodli správne. Naopak nazeranie času, ktorého jediným vládcom je Pán, Ježiš Kristus, je mimo dosahu našich ľudských schopností. Cnosť pre nazeranie času nám musí byť daná, darovaná Pánom. Je ňou nádej! Modlitbu a rozlišovanie máme pre prítomnú chvíľu, nádej máme pre samotný čas.“

A tak kresťan ide touto cestou, moment za momentom, s modlitbou a rozlišovaním, no samotný čas prenecháva nádeji:

„Kresťan vie očakávať Pána v každom momente, ale dúfa v Pána na konci čias. Je to muž či žena danej chvíle i celého času, v modlitbe a rozlišovaní, a v nádeji. Nech nám Pán dá milosť kráčať s múdrosťou, ktorá je tiež darom od neho. Nech nás tá múdrosť v danej chvíli privádza k modlitbe a rozlišovaniu, a v samotnom čase, ktorý je Božím poslom, nech nám umožní žiť s nádejou.“

 

 

25. novembra

Pápež sa poďakoval dobrovoľníkom v rámci Roka viery

„Blahodarnou príležitosťou na oživenie plameňa viery, ktorý nám bol daný v deň krstu,“ nazval Svätý Otec Rok viery, ktorý včera uzatvoril slávnostnou svätou omšou na Námestí sv. Petra. Pápež František sa takto prihovoril dobrovoľníkom, ktorí vypomáhali počas rozličných pastoračných podujatí organizovaných v rámci Roka viery. Stretol sa s nimi dnes dopoludnia v Klementínskej sále Apoštolského paláca, aby sa im v mene celej Cirkvi poďakoval. „Počas tohto milostivého času sme mohli znovu objaviť podstatu kresťanskej púte, na ktorej patrí viere spoločne s dobročinnou láskou prvé miesto. Viera je v podstate základom kresťanskej skúsenosti, pretože motivuje naše rozhodnutia a skutky v každodennom živote. Je nevyčerpateľným zdrojom pre všetko, čo robíme v rodine, v práci, vo farnosti, medzi priateľmi či v rozličných sociálnych prostrediach. A túto pevnú a opravdivú vieru možno vidieť osobitne vo chvíľach ťažkostí a skúšok: keď sa kresťan nechá viesť Bohom za ruku, keď sa ho pridržiava, s istotou, že sa môže spoľahnúť na silnú lásku, ktorá je ako nezničiteľná skala. Ak sa práve v situáciách utrpenia zverujeme Bohu s pokorou, môžeme vydať dobré svedectvo,“ povedal pápež František.

Vo svojom príhovore tiež upozornil na potrebu rozohrievať srdcia vierou, ktorá vedie k misijnej činnosti a apoštolskej horlivosti: „Musíme spoločne naozaj velebiť Pána za duchovnú intenzitu a apoštolskú horlivosť, ktorú podnietili mnohé pastoračné iniciatívy zorganizované v týchto mesiacoch, či už v Ríme alebo kdekoľvek vo svete. Sme svedkami toho, že viera v Krista je schopná zahriať srdcia, stať sa naozaj hnacou silou pre novú evanjelizáciu. Viera prežívaná do hĺbky a s presvedčením vedie k otvorenosti pre ohlasovanie evanjelia so širokým dosahom. Je to práve viera, ktorá dáva našim spoločenstvám misijný prvok! Naozaj totiž potrebujeme kresťanské komunity angažujúce sa v prospech odvážneho apoštolátu, ktorý sa dotkne ľudí v ich prostrediach, a to aj v tých najzložitejších.“

Ako Svätý Otec v závere povedal, práve skúsenosť Roka viery môže pomôcť otvoriť sa stretnutiu s ostatnými, predovšetkým tými, ktorí sú chudobnejší vo svojej viere a nádeji v živote.

Ďakovné slová z úst pápeža Františka zazneli aj včera na Námestí sv. Petra v závere slávnosti. Adresoval ich všetkým zapojeným do príprav Roka viery, osobitne však predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorým je arcibiskup Rino Fisichella: „Nerád by som skončil bez spomenutia všetkých tých, ktorí pracovali v prospech tohto Roka viery. Mons. Rinovi Fisichellovi, ktorý viedol túto cestu, z celého srdca ďakujem, jemu a všetkým jeho spolupracovníkom. Veľká vďaka!“

Záverečným bodom slávenia Roka viery bolo odovzdanie posynodálnej exhortácie Evangelii gaudium predstaviteľom rozličných životných stavov, pochádzajúcim z krajín celého sveta. Medzi troma desiatkami zástupcov, ktorí symbolicky prijali jej čerstvý výtlačok z rúk Svätého Otca bola aj 22-ročná Slovenka Mária Buláková. Študentka talianskeho jazyka a náboženskej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ktorá ako študentka prežila istý čas v Ríme.

 

 

Prvé verejné vystavenie relikvií sv. Petra

Pri slávnosti záveru Roka viery v Nedeľu Krista Kráľa 24. novembra boli po prvý raz verejne vystavené relikvie, ktoré sa pripisujú sv. apoštolovi Petrovi. Ide o niekoľko úlomkov kostí, uložených v umeleckej kovovej schránke, zdobenej reliéfnym latinským nápisom s obsahom Ježišových slov „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16,18). Počas celej slávnosti bol otvorený relikviár umiestnený na čestnom mieste pri oltári a počas modlitby Kréda ho Svätý Otec držal v rukách v hlbokom sústredení. V slávnostnom sprievode relikviár niesol pápežský sakristián, páter Pavol Benedik OSA, augustinián pochádzajúci zo Slovenska.

Povedzme si bližšie o histórii relikviára. V roku 1971 ho Pavol VI. umiestnil v pápežskom apartmáne. Vystavovaný bol síce každý rok 29. júna pri príležitosti slávnosti svätých Petra a Pavla, no iba v súkromnej kaplnke pápeža. Jeho obsah, predstavujúci niekoľko úlomkov kostí, objavili archeológovia v hĺbke pod hlavným oltárom Baziliky sv. Petra len relatívne nedávno, pred 60 rokmi. So systematickým archeologickým výskumom podzemia Baziliky sv. Petra za začalo v roku 1939 z rozhodnutia Pia XII. Dôležité bolo prvé zistenie, že na predpokladanom mieste v priestore hrobky sa kostra apoštola nenachádza. Odborníci však od 50. rokov minulého storočia viedli rozsiahlu diskusiu v otázke identifikácie zvyškov kostí, objavených vo výklenku múra. Analýza ukázala, že ide o časti kostí približne 60 až 70-ročnej osoby, ktoré boli zabalené v purpurovej tkanine pretkávanej čistým zlatom. Vzorky zeminy na tkanine sa zhodujú s typom zeminy na mieste Vatikánskej baziliky. Identifikácia zvyškov kostí ako relikvií sv. Petra sa spája s menom Margherity Guarducciovej, talianskej výskumníčky, ktorá požívala veľkú dôveru pápeža Pavla VI. Výskumom pod Bazilikou sa venovala od roku 1952 a vo svojej argumentácii vychádzala z interpretácie nástenných nápisov v priestore hrobky sv. Petra. Hoci dlhotrvajúca diskusia odborníkov nedospela k jednomyseľnej zhode, pravosť relikvie zásadným spôsobom nevylúčila. Výsledkom bolo nasledovné vyjadrenie pápeža Pavla VI. pri generálnej audiencii 26. júna 1968: „Na základe úsudku kvalifikovaných a rozvážnych kompetentných osôb máme pozitívnu mienku, že aj relikvie sv. Petra boli identifikované spôsobom, ktorý môžeme považovať za presvedčivý.“

 

 

Pápež v pondelkovej homílii: Nebojme sa definitívnych rozhodnutí, Pán je verný

Vatikán 25. novembra 2013 - Dôverovať Pánovi, a to aj v hraničných situáciách. K tomuto nabáda pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že kresťania sú povolaní robiť definitívne rozhodnutia, voliť si Pána aj v krajných situáciách, ako nás učia mučeníci všetkých čias. Aj dnes, poznamenal Svätý Otec, sú naši bratia a sestry prenasledovaní. Sú pre nás príkladom a povzbudzujú nás, aby sme sa úplne zverili Pánovi.

Ako príklad uviedol postavy z dnešných liturgických čítaní: z Knihy proroka Daniela (Dan 1, 1-6. 8-20) a z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 21, 1-4). Poukázal na hraničnú situáciu mladých židovských otrokov na dvore Nabuchodonozora a chudobnej vdovy, ktorá chodila do chrámu velebiť Pána. Vdova vhodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mala, celé svoje živobytie, mladíci zostali verní Pánovi aj v ohrození života:

„Ako vdova, tak aj mladíci riskovali. V tomto svojom riziku sa rozhodli pre Pána, s veľkým srdcom, bez osobného záujmu, bez priemernosti. Nezaujali postoj „trochárov“. Pán, Pán je všetko, Pán je Boh! A zverili sa Pánovi. A toto neurobili v sile nejakého – dovolím si povedať – fanatizmu: ‚To musíme, Pane!‘ Nie! Je v tom niečo iné: Zverili sa mu, pretože vedeli, že Pán je verný. Spoľahli sa na vernosť, ktorá je tu vždy, pretože Pán sa nemôže zmeniť, nemôže. Vždy zostáva verný, nemôže nebyť verný, nemôže zaprieť sám seba.“

Táto dôvera v Pána ich viedla k tomuto rozhodnutiu pre Pána. Voľba, ktorá má cenu ako v malých rozhodnutiach, tak aj v tých veľkých a zložitých:

„Aj v Cirkvi, v dejinách Cirkvi sú muži, ženy, starí i mladí ľudia, ktorí robia takéto rozhodnutia, túto voľbu. Keď počujeme o živote mučeníkov, keď čítame v novinách o prenasledovaní kresťanov dnes, myslime na týchto bratov a sestry v extrémne ťažkých situáciách, ktorí sú postavení pred takúto voľbu. Žijú v tomto čase. Sú pre nás príkladom a povzbudzujú nás, aby sme vhodili do pokladnice Cirkvi všetko, čo máme.“

Pán pomáha mladým Židom v otroctve, aby vyšli z ťažkostí, a aj vdove sa dostane Pánovej pomoci. Je ňou Ježišova pochvala a za touto pochvalou je aj víťazstvo:

„Bude dobré myslieť na týchto bratov a sestry, ktorí v celej našej histórii, a to aj dnes, robia trvalé rozhodnutia. Myslime tiež na mnohé matky a otcov, ktorí každý deň napĺňajú definitívne rozhodnutie ísť ďalej spolu so svojou rodinou, so svojimi deťmi. Toto je jeden z pokladov Cirkvi. Vydávajú nám svedectvo. Hľadiac na mnohých tých, ktorí nám vydávajú svedectvo, prosme Pána o milosť odvahy, o odvahu ísť ďalej v našom kresťanskom živote, v normálnych, bežných situáciách každého dňa, ale aj v hraničných situáciách.“

 

 

24. novembra

Pápež František slávnostne uzavrel Rok viery, začatý Benediktom XVI.

 

Slávnosťou Krista Kráľa na Námestí sv. Petra v nedeľu 24. novembra, ktorej predsedal pápež František, vyvrcholil Rok viery. Uzavrel sa tak rok vyhlásený pápežom Benediktom XVI., ktorý ho na rovnakom mieste otvoril 11. októbra 2012 pri 50. výročí začiatku II. vatikánskeho koncilu. Počas celej svätej omše záveru Roka viery bol na vyvýšenom mieste vystavený relikviár s pozostatkami, ktoré sa pripisujú sv. Petrovi. Nasleduje plné znenie homílie pápeža Františka z tejto slávnosti:

 

„Dnešná slávnosť Krista Kráľa vesmíru, zavŕšenie liturgického roka, predstavuje aj ukončenie Roka viery, vyhláseného Benediktom XVI., na ktorého teraz myslíme s láskou a uznaním za tento dar, ktorý nám dal. Touto prozreteľnostnou iniciatívou nám dal príležitosť znovuobjaviť krásu tej cesty viery, ktorá mala svoj začiatok v deň nášho krstu, ktorým sme sa stali Božími deťmi a bratmi v Cirkvi. Je to cesta, ktorá má ako definitívny cieľ plné stretnutie s Bohom, a na ktorej nás Duch Svätý očisťuje, dvíha a posväcuje, aby nám dal vstúpiť do šťastia, po ktorom prahne naše srdce.

Chcem tiež srdečne a bratsky pozdraviť tu prítomných patriarchov a vyšších arcibiskupov východných katolíckych cirkví. Znak pokoja, ktorý si s nimi dám, znamená predovšetkým uznanie Rímskeho biskupa týmto komunitám, ktoré vyznali a vyznávajú Kristovo meno s príkladnou vernosťou, často zaplatenou vysokou cenou.

Rovnakým spôsobom chcem ich prostredníctvom prejaviť toto gesto všetkým kresťanom, ktorí žijú vo Svätej zemi, v Sýrii a na celom Východe, aby všetci obsiahli dar pokoja a svornosti.

Biblické čítania, ktoré odzneli, majú ako spoločnú niť ústredné postavenie, centrálnosť Krista. Kristus je v strede, Kristus je tým stredom. Kristus je stredom stvorenia, Kristus je stredom ľudu, Kristus je stredom dejín.

1. Apoštol Pavol nám ponúka veľmi hlbokú víziu centrálnosti Krista. Predstavuje nám ho ako Prvorodeného zo všetkého stvorenia: v ňom, skrze neho a pre neho boli stvorené všetky veci. On je stredobod všetkých vecí, on je počiatok. Ježiš Kristus, Pán: Boh mu dal totálnu plnosť, aby v ňom bolo všetko zmierené (porov. Kol 1,12-20). Pán stvorenia, Pán zmierenia.

Tento obraz nám umožňuje pochopiť, že Ježiš je stredobodom stvorenia. A preto postoj, ktorý sa žiada od veriaceho, ak ním chce byť, spočíva v uznaní a prijatí do svojho života tejto centrálnosti Ježiša Krista, v myšlienkach, v slovách a v skutkoch. Takto sa naše myšlienky stanú myšlienkami kresťanskými, Kristovými myšlienkami. Naše skutky sa stanú skutkami kresťanskými, Kristovými skutkami. Naše slová sa stanú slovami kresťanskými, slovami Krista. A naopak, keď tento stred stratíme, tým, že ho nahradíme niečím iným, vyplývajú z toho len škody, ako pre prostredie, ktoré nás obklopuje, tak aj pre samotného človeka.

2. Okrem toho, že je stredom stvorenia a stredom zmierenia, je Kristus stredom Božieho ľudu. A práve dnes je tu, je uprostred nás. Teraz je tu v Slove a bude tu na oltári živý, prítomný medzi nami, vo svojom ľude. Je to tak, ako sme videli v prvom čítaní, kde sa hovorí o dni, keď kmene Izraela prišli hľadať Dávida a pred Pánom ho pomazali za kráľa nad Izraelom (porov. 2 Sam 5,1-3). Prostredníctvom hľadania ideálnej postavy kráľa títo ľudia hľadali samotného Boha: Boha, ktorý by sa im stal blízkym, ktorý by bol ochotný sprevádzať človeka na jeho ceste, ktorý by sa im stal priateľom.

Kristus, potomok kráľa Dávida, je práve tým „bratom“, okolo ktorého sa tvorí ľud, ktorý sa ujíma starostlivosti o svoj ľud, o nás všetkých, za cenu vlastného života. V

ňom sme jedno: zjednotení v ňom zdieľame jednu cestu, jeden osud. Jedine v ňom, v ňom ako strede, máme svoju totožnosť ako ľud.

3. A nakoniec, Kristus je stredom dejín ľudstva a aj stredom dejín každého človeka. K nemu môžeme vzťahovať radosti a nádeje, zármutky a úzkosti, z ktorých je utkaný náš život. Keď je Ježiš v strede, vtedy aj tie najtemnejšie momenty nášho života dostávajú svetlo, a nadobúdame nádej, ako ten dobrý lotor v dnešnom evanjeliu.

Zatiaľ čo sa všetci ostatní obracali na Ježiša s opovrhnutím - „Ak si Kristus, Kráľ-Mesiáš, zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ -, ten človek, ktorý vo svojom živote chyboval až do posledného konca, obracia sa kajúcne na ukrižovaného Ježiša s prosbou: «Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (Lk 23,42). A Ježiš mu sľubuje svoje kráľovstvo: «Dnes budeš so mnou v raji» (v. 43). Ježiš vyslovuje iba slovo odpustenia, nie odsúdenia. A keď človek nachádza odvahu prosiť o toto odpustenie, podobnú prosbu Pán nikdy nenechá naprázdno.

Dnes všetci môžeme uvažovať nad naším životným príbehom, nad našou cestou. Každý z nás má svoje dejiny. Každý z nás, má aj svoje pochybenia, svoje hriechy, svoje šťastné chvíle i svoje tmavé momenty. Osoží nám v dnešný deň uvažovať nad našimi dejinami a hľadieť na Ježiša, a zo srdca mu opakovať mnoho krát, ale z hĺbky srdca, v tichu, každý z nás: ‚Spomeň si na mňa, Pane, teraz, keď si vo svojom Kráľovstve! Ježiš, spomeň si na mňa, pretože sa chcem stať dobrým, chcem sa stať dobrou, no nemám silu, nevládzem: som hriešnik, som hriešnica! No spomeň si na mňa, Ježiš: ty si na mňa môžeš spomenúť, pretože si v strede, si naozaj vo svojom Kráľovstve!‘ Aké krásne! Urobme to dnes všetci, každý vo svojom srdci, znova a znova: ‚Spomeň si na mňa, Pane, ty, ktorý si v strede, ty, ktorý si vo svojom Kráľovstve!‘

Ježišov prísľub dobrému lotrovi nám dáva veľkú nádej: hovorí nám, že Božia milosť vždy štedro prevyšuje modlitbu prosiaceho. Pán darúva vždy navyše, je taký štedrý, že dáva zakaždým viac, než o čo sme ho žiadali: prosíš ho, aby si na teba spomenul, a on ťa vovádza do svojho Kráľovstva! Ježiš je ozajstným stredom našich túžob po radosti a spáse. Poďme všetci spoločne po tejto ceste.“

Po homílii nasledovalo slávnostné vyznanie viery. Počas celého Kréda Svätý Otec s veľkou úctou držal v rukách umeleckú kovovú urnu s relikviou sv. apoštola Petra. Urna s reliéfnym nápisom „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ bola počas celej slávnosti umiestnená na čestnom mieste pri oltári. V slávnostnom sprievode ju niesol pápežský sakristián Pavol Benedik OSA.

Pápež František si pred obradom prijímania dal znak pokoja s patriarchami a arcibiskupmi východných katolíckych cirkví, medzi ktorými bol aj prešovský arcibiskup-metropolita Ján Babjak SJ. Medzi hlavnými koncelebrujúcimi boli dekan kardinálskeho kolégia Angelo Sodano a emeritný prefekt Kongregácie pre bikupov kard. Giovanii Battista Re. V závere slávnosti Svätý Otec odovzdal Cirkvi novú posynodálnu exhortáciu Evangelii gaudium. Symbolicky si ju z jeho rúk postupne prichádzali prevziať zástupcovia rozličných životných stavov pochádzajúcich z krajín celého sveta: kňaz, diakoni, rehoľníci, rehoľníčky, seminaristi, viacerí laici a laičky, rodičia s dieťaťom v náručí, starší ľudia, a aj nevidiaca osoba.

Na záver Svätý Otec vyzdvihol službu všetkých, ktorí pracovali na realizácii Roka viery. Menovite poďakoval Mons. Rinovi Fisichellovi, ktorý ako predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie riadil jeho priebeh, a tiež všetkým jeho spolupracovníkom. Pri pozdrave adresovanom prítomnej skupine Ukrajincov pripomenul milióny obetí tzv. „Holodomoru“, veľkého hladomoru spôsobeného sovietskym režimom, ktorého 80. výročie si Ukrajina v týchto dňoch pripomína. Ďalej pripomenul misionárov, ktorí sa zaslúžili o prinášanie viery do mnohých častí sveta, medzi nimi osobitne bl. Junipera Serru, španielskeho františkána, ktorého 300. výročie narodenia si Cirkev pripomína. Pred modlitbou Anjel Pána vyzval prítomných, aby do jej úmyslu vložili prosbu za všetkých prenasledovaných pre vieru. Po apoštolskom požehnaní sa osobne pozdravil s patriarchami, kardinálmi a biskupmi a potom z otvoreného papamobilu požehnal veriacich na celom Námestí sv. Petra i priľahlom námestí Pia XII. Záver Roka viery bol spojený aj so zbierkou pre Filipíny postihnuté tajfúnom.

 

 

23. novembra

 

Svätý Otec katechumenom: Pamätajte si deň prvého stretnutia s Ježišom

 

Vatikán 23. novembra - Dnešné stretnutie katechumenov, zámerne vsadené ešte do Roka viery, sa začalo vo vatikánskej bazilike už o 14.30 duchovným programom a svedectvami pod názvom „Pripravení prejsť bránou viery“. O 16.30 prišiel medzi katechumenov a tých, ktorí ich sprevádzali Svätý Otec, ktorý predsedal následnému obradu prijatia katechumenov. Na začiatku samotného obradu pri vstupe do Baziliky položil 35 kandidátom na katechumenát tradičné otázky obradu: „Aké je tvoje meno?, Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?, Čo ti dá viera?“ Znamenie kríža na čele a privítanie v chráme symbolizujú cestu, ktorú títo mladí ľudia nastupujú, kým osobne vyznajú vieru. Celkovo bolo na slávnosti prítomných asi 500 katechumenov v sprievode svojich katechétov. Pochádzajú zo 47 rôznych krajín piatich kontinentov: z Ruska, Moldavska, Bosny a Hercegoviny, Egypta, Maroka, Alžírska, Číny, Kirgizska, Mongolska, Kuby a ďalších krajín.

 

Nasledovala liturgia slova, ktorej súčasťou bola katechéza pápeža Františka. Hneď v jej úvode poukázal na výnimočnosť chvíle:

 

„Drahí katechumeni, tieto záverečné chvíle Roka viery vás vidíme tu zhromaždených spolu s vašimi katechétmi a rodinnými príslušníkmi aj za prítomnosti mnohých ďalších mužov a žien, ktorí v rôznych častiach sveta kráčajú svojou vlastnou cestou viery. Duchovne sme všetci spojení v tomto momente. Prichádzate z mnohých rôznych krajín, rozličných kultúrnych tradícií a odlišných skúseností. Napriek tomu dnes večer cítime, že máme medzi sebou veľa spoločného. Predovšetkým túžbu po Bohu. Je to túžba vyjadrená slovami žalmistu: «Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár? ( Ž 42,2-3 ). Ako veľmi je dôležité udržať pri živote túto dychtivosť, túto túžbu stretnúť sa s Pánom, mať skúsenosť s ním, s jeho láskou , jeho milosrdenstvom! Ak nebude smäd po živom Bohu, je tu riziko, že sa viera stane zvykovou, vyhasne ako plameň , ktorý sa už nevznieti.“

 

Potom v nadväznosti na úryvok Jánovho evanjelia (Jn 1,35-42), v ktorom Ján Krstiteľ ukazuje na Ježiša ako Božieho Baránka a dvaja jeho učeníci Majstra vzápätí nasledujú, hovoril Svätý Otec o význame nového života s Kristom a o tom, čo znamená byť jeho učeníkmi. Homíliu zameral na tri momenty z tohto príbehu, ktoré sú podľa jeho slov nanovo prežívané počas katechumenátu: počúvanie, stretnutie a kráčanie.

 

„Na prvom mieste je načúvanie. Dvaja učeníci počuli svedectvo Jána Krstiteľa. Aj vy, drahí katechumeni, ste počúvali tých, ktorí hovorili o Ježišovi a ponúkli vám, aby ste ho nasledovali a stali sa jeho učeníkmi prostredníctvom krstu. V zmätku mnohých hlasov, ktoré zaznievajú okolo nás a v našom vnútri, ste počuli a prijali hlas, ktorý vám ukázal na Ježiša ako na toho, kto môže dať vášmu životu plný zmysel.

 

Druhým momentom je stretnutie. Dvaja učeníci stretnú Majstra a zostanú s ním. Po stretnutí s ním okamžite pocítia niečo nové vo svojom srdci: Potrebu oznámiť svoju radosť ostatným, aby ho aj oni mohli stretnúť. Ondrej naozaj stretol svojho brata Šimona a priviedol ho k Ježišovi. Je pre nás dobré uvažovať nad touto scénou! Pripomína nám, že Boh nás nestvoril, aby sme boli sami, uzatvorení do seba, ale aby sme sa stretli s ním a otvorili sa stretnutiu s ostatnými. [...] A keď dôjde k tomuto stretnutiu, nikdy to nie je stretnutie uponáhľané, pretože Boh chce zostať s nami dlho, aby nás posilňoval, utešoval, dával nám svoju radosť. [...] Môžeme povedať, že aj on dychtí po nás, aby sa s nami stretol. On, náš Boh žízni po nás. Takéto je Božie srdce. Je pekné cítiť to.

 

Posledná časť príbehu je o kráčaní. Dvaja učeníci idú k Ježišovi a potom prejdú úsek cesty spolu s ním. Je to dôležitá lekcia pre nás všetkých. Zapamätajte si to navždy. Viera je kráčaním s Ježišom. Je cestou, ktorá trvá celý život. Iste, že v niektorých okamihoch tejto cesty sa cítime unavení a zmätení. Ale viera nám dáva istotu stálej prítomnosti Ježiša, v každej situácii, aj v tých bolestivých alebo ťažko pochopiteľných. Sme povolaní kráčať, aby sme viac a viac prenikali do tajomstva Božej lásky, ktorá nás prevyšuje a umožňuje nám žiť v pokoji a nádeji.“

 

Na začiatku tejto cesty Svätý Otec katechumenom poprial, aby ňou kráčali s radosťou a istotou, že celá Cirkev ich podporuje a pozerá na nich s nádejou. „Mária, dokonalá učeníčka nech vás sprevádza. Je pekné mať ju za našu Matku vo viere!“ – povedal pápež a katechumenov vyzval, aby „si chránili entuziazmus tej chvíle, ktorá im otvorila oči pre svetlo viery“ a aby si ako milovaný učeník pamätali deň a hodinu, keď „po prvýkrát zostali s Ježišom a pocítili ste na sebe jeho pohľad“. „Nikdy nezabudnite na tento pohľad Ježiša. Je to pohľad lásky. Takto si budete stále istí vernosťou Pánovej lásky. On vás nikdy nezradí!“

 

 

V predvečer záveru Roka viery Svätý Otec prijme žiadateľov o krst

Dnes v sobotu 23. novembra bude Svätý Otec v predvečer záveru Roka viery predsedať obradu prijatia katechumenov, ktorý sa bude konať v Bazilike sv. Petra so začiatkom o 16.30. Krátko pred obedom prijme v Klementínskej sále delegátov olympijských výborov európskych krajín. Napoludnie pozdraví v Aule Pavla VI. vyše 700 účastníkov Medzinárodnej konferencie organizovanej Pápežskou radou pre pastoráciu v zdravotníctve.

V nedeľu 24. novembra sa pri svätej omši na Námestí sv. Petra o 10.30, ktorou pápež František uzavrie Rok viery, očakáva hojná účasť veriacich z celého sveta. Veriacim bude k dispozícii 50 spovedníkov, so Svätým Otcom bude koncelebrovať 1200 kňazov. Prítomní budú aj čelní predstavitelia východných katolíckych cirkví. Záver Roka viery bude sláviť Katolícka cirkev v celosvetovom duchovnom spojení, čo vyjadria aj modlitby veriacich, ktoré zaznejú po arabsky, francúzsky, čínsky, portugalsky a filipínsky. Pápež odovzdá vybraným reprezentantom rozličných sektorov života Cirkvi nový dokument s názvom „Radosť evanjelia“ (Evangelii gaudium). Ide o posynodálnu exhortáciu, apoštolský list, ktorým pápež František odovzdá celej Cirkvi povzbudenie, vychádzajúce z minuloročnej Synody biskupov venovanej téme novej evanjelizácie. Súčasťou záveru Roka viery bude aj vystavenie relikviára s pozostatkami, ktoré sa pripisujú sv. apoštolovi Petrovi. Pred začiatkom liturgického slávenia sa uskutoční zbierka pre Filipíny, určená na pomoc oblastiam zasiahnutým tajfúnom Hayan.


Svätý Otec o vzťahu medzi Cirkvou a športom

Pápež František dnes prijal na audiencii vo Vatikáne delegátov Európskych olympijských výborov (EOV), ktorí sa v týchto dňoch schádzajú v Ríme na svojom 42. valnom zhromaždení. Po pozdrave prezidenta EOV Patricka Hickeya a predsedu Medzinárodného olympijského výboru Thomasa Bacha sa delegátom prihovoril Svätý Otec, ktorý šport označil za cestu k mieru: „Vzťah medzi Cirkvou a športom je krásnou realitou, ktorú upevnil čas, pretože cirkevné spoločenstvo vidí v športe cenný nástroj pre integrálny rozvoj človeka. Praktizovanie športu v skutočnosti pobáda k zdravému prekonávaniu samých seba a vlastných záujmov, trénuje ducha obetovania a, ak je správne chápaný, presadzuje spravodlivosť v medziľudských vzťahoch, priateľstvo, úctu k pravidlám. Je dôležité, aby tí, ktorí sa venujú športu na rôznych úrovniach, podporovali tie ľudské a náboženské hodnoty, ktoré sú základom pre spravodlivejšiu a solidárnejšiu spoločnosť. Toto všetko je možné preto, že šport je univerzálnym jazykom, ktorý prekračuje hranice, jazyky, rasy, náboženstvá a ideológie; disponuje schopnosťou zjednocovať ľudí, podporovať dialóg a prijatie. Je to veľmi vzácny zdroj!“

Pápež František následne povzbudil všetky športové inštitúcie a organizácie, aby predovšetkým mladej generácii predkladali šport ako cestu k budovaniu mieru a spolužitia medzi národmi. Ako povedal, aj samotný symbol olympijských hier, päť prepletených kruhov, je symbolom ducha bratstva, ktorý by mal charakterizovať športovú súťaž ako takú. Pripomenul, že ak sa šport vníma len cez „ekonomické parametre či snahy dosiahnuť víťazstvo za každú cenu“, zo športovcov, ktorí tak zabúdajú na pravý zmysel ich činnosti a na radosť z hry, sa ľahko stáva obyčajný tovar na dosiahnutie zisku. „Šport je harmónia, ale ak prevládne nadmerné úsilie o peniaze a úspech, táto harmónia bude narušená,“ povedal pápež František, ktorý v závere udelil všetkým prítomným, zastupujúcim svet športu, svoje apoštolské požehnanie.

 

Pápež František: Cirkev musí byť v starostlivosti o starších príkladom pre spoločnosť

Starší ľudia vždy boli a sú v Cirkvi protagonistami a Cirkev musí byť v tom príkladom celej spoločnosti. Touto myšlienkou uviedol pápež František svoj príhovor počas poludňajšej audiencie v Aule Pavla VI., kde v sobotu 23. novembra prijal vyše 700 účastníkov Medzinárodnej konferencie organizovanej Pápežskou radou pre pastoráciu v zdravotníctve. Svätý Otec pripomenul plnú účasť najstaršej generácie na poslaní Cirkvi. Skonštatoval, že predlžovanie doby života, zaznamenané v priebehu 20. storočia, prinieslo aj zvyšujúci sa počet ľudí, ktorí trpia neurodegeneratívnymi ochoreniami, čo je často sprevádzané zhoršením kognitívnych schopností. Upozornil na to, že táto skutočnosť kladie nové a zvýšené nároky na sociálno-zdravotnícke zariadenia či na hospicovú starostlivosť, ako aj na oblasť výskumu, ale aj na rodinu, ktorá naďalej zostáva privilegovaným miestom prijatia a blízkosti.

„Je preto nevyhnutné, aby sme sa zapojili do pomoci, ktorá bude popri tradičných biomedicínskych modeloch obohatená o rozmer dôstojnosti a slobody, vzdialený od izolovania a umlčania. Toto mučenie tichom! Ticho sa často mení na muky. Izolovanie a ticho príliš často obklopujú týchto ľudí v podporných zariadeniach. V tomto ohľade by som chcel zdôrazniť dôležitosť náboženského a duchovného aspektu. Toto je dokonca rozmer, ktorý zostáva aktuálny aj v prípade zníženia kognitívnych schopností alebo ich úplnej straty. Ide o zavedenie osobitného pastoračného prístupu pre sprevádzanie náboženského života starších ľudí s vážnym neurodegeneratívnym ochorením, v rôznych formách a obsahu, aby ich myseľ a srdce neprerušili dialóg a vzťah s Bohom.“

Na prítomných starších ľudí, prítomných v aule, sa Svätý Otec obrátil slovami:

„Drahí priatelia, nie ste len príjemcami posolstva evanjelia, ale ste vždy a naplno aj ohlasovateľmi z titulu vášho krstu. Každý deň môžete žiť ako svedkovia Pána vo vašich rodinách, vo farnostiach a v iných prostrediach, ktoré navštevujete tým, že napomôžete poznaniu Krista a jeho evanjelia, a to najmä mladším ľudí. Pamätajte si, že to boli dvaja starci, ktorí spoznali Ježiša v chráme a ohlasovali ho s radosťou a nádejou. Zverujem vás všetkých na ochranu Panny Márie a ďakujem vám za vaše modlitby.“

Účastníkov audiencie Svätý Otec na záver, ešte pred požehnaním, vyzval k spoločnej modlitbe Zdravas Mária za všetkých pracovníkov v zdravotníctve, za chorých a za seniorov.

 

22. novembra

Pápež v piatkovej homílii: Adorujúce srdce hľadá Boha v sebe samom ako v chráme

Vatikán 22. november 2013 – Chrám je posvätné miesto, kde najdôležitejší nie je rituál, ale adorovanie Pána. Túto myšlienku ponúkol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše zo spomienky na sv. Cecíliu, pannu a mučenicu, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Súčasne pripomenul, že aj telo človeka je chrámom, v ktorom Boh hovorí a srdce načúva. Každý z nás ako chrám Ducha Svätého je povolaný, aby načúval Bohu v sebe, aby ho žiadal o odpustenie a nasledoval ho. Tieto dve dimenzie „chrámu“ idú v kresťanskom živote paralelne vedľa seba, povedal Svätý Otec.

Vyšiel z dnešného liturgického čítania zo Starého zákona (1 Mach 4, 36-37. 52-59), v ktorom sa Júda Machabejský rozhodne obnoviť vojnou zničenú svätyňu. Chrám je miesto sústreďovania pre komunitu, pre Boží ľud. Miesto, kam prichádzame z mnohých dôvodov, jeden z nich však prevyšuje všetky ostatné:

„Chrám je miestom, kam komunita prichádza na modlitbu, chváliť Pána, ďakovať, ale predovšetkým adorovať. V chráme si uctievame Pána. Toto je to najdôležitejšie. Platí to aj pre liturgické obrady. Čo je dôležitejšie v tomto liturgickom slávení? Spevy, bohoslužobné obyčaje? Všetko je to pekné. Ale najdôležitejšia je adorácia. Celé zhromaždené spoločenstvo pozerá na oltár, kde sa slávi obeta a adoruje. No zdá sa mi, a hovorím to pokorne, že my kresťania sme možno trochu stratili zmysel pre adoráciu, uctievanie. Myslíme si, že chodíme do chrámu, aby sme sa stretli ako bratia a sestry. To je dobré a pekné! Ale centrum je tam, kde je Boh. A my uctievame Boha.“

Z tohto konštatovania vzišla priama otázka Svätého Otca, či naše chrámy pozývajú ku adorácii. Či naše slávenia privádzajú k uctievaniu. Ježiš vyháňa ‚špekulantov‘, ktorí považujú chrám skôr za miesto obchodovania než uctievania, poznamenal pápež odvolávajúc sa na dnešné evanjelium (Lk 19, 45-48). Ale pre život viery je dôležitý aj ďalší ‚chrám‘ a ďalšie ‚posvätno‘, pokračoval Svätý Otec:

„Svätý Pavol nám hovorí, že sme chrámom Ducha Svätého. Som chrámom. Duch Boží je vo mne. A hovorí nám tiež: ‚Nezarmucujte Božieho Ducha, ktorý je vo vás!‘ A aj tu, hoci nemôžeme hovoriť o adorácii v tom zmysle ako predtým, ale istým spôsobom ide o adoráciu, keď srdce hľadá Božieho Ducha v sebe samom a vie, že Boh je v ňom, že Duch Svätý je v ňom. Načúva mu a nasleduje ho.“

Nasledovanie Boha samozrejme predpokladá kontinuálne očisťovanie, „pretože sme hriešnici“ – zopakoval pápež František. „Očisťujeme sa modlitbou, pokáním, vo sviatosti zmierenia, prostredníctvom Eucharistie.“ „Teda tieto dva chrámy – materiálny chrám ako miesto uctievania a duchovný chrám v mojom vnútri, kde prebýva Duch Svätý – v týchto dvoch chrámoch by mala byť naším postojom zbožnosť, ktorá miluje a načúva, modlí sa, prosí o odpustenie a chváli Pána“:

„Keď sa hovorí o radosti z chrámu, hovorí sa o tomto: o celom spoločenstve, ktoré uctieva, modlí sa, vzdáva vďaky a chváli. Modlím sa k Bohu, ktorý je vo mne, pretože som chrámom. Počúvam, som v pohotovosti. Nech nám Pán dá tento pravý cit pre chrám, aby sme pokročili v našom živote v uctievaní a počúvaní Božieho slova.“

 

Pápež František: Aj ragby nás núti premýšľať o živote

Pápež František dnes prijal na audiencii vo Vatikáne športovcov a funkcionárov národných ragbyových tímov Argentíny a Talianska, ktorých zajtra čaká spoločný zápas v Ríme. Počas stretnutia, ktoré sa nieslo vo veľmi uvoľnenej a priateľskej atmosfére, sa im prihovoril aj týmito slovami:

„Ragby je veľmi sympatický šport, a hovorím vám to, pretože to takto vidím: je to tvrdý šport, dochádza počas neho k mnohým fyzickým stretom, ale nie je tam žiadne násilie, je tam veľká lojálnosť, veľký rešpekt. Hrať ragby je namáhavé, nie je to veru žiadna prechádzka! Myslím si, že je to osožné aj pre zocelenie charakteru, pre silu vôle. Ďalším aspektom, ktorý sa tu objavuje, je vyváženosť medzi skupinou a jednotlivcom. Sú tam známe «ruvačky», ktoré na nás často robia dojem! Stoja proti sebe dve mužstvá, dve kompaktné skupiny, ktoré do seba navzájom strkajú, a balansujú. A potom sú tu individuálne akcie, horlivý beh smerom k «cieľu». Je to tak, v ragby sa beží k «cieľu»! Toto slovo je tak pekné, tak dôležité, že nás núti premýšľať o živote, pretože celý náš život je o cieli: toto hľadanie, hľadanie cieľa, je namáhavé, vyžaduje si boj, odhodlanie, ale dôležité je, aby sme nebežali sami! Na to, aby sme sa dostali do cieľa, potrebujeme bežať spolu. Lopta tak bude prechádzať z rúk do rúk a my sa budeme spoločne posúvať dopredu, až kým nedôjdeme k cieľu. A potom sa bude oslavovať!“

Pápež František následne zažartoval, že jeho interpretácia tohto športu nie je veľmi technická, pretože sa na ragby pozerá pohľadom biskupa. „Ako biskup vám prajem, aby ste toto všetko uplatňovali v praxi aj mimo ihriska, aby ste to uplatňovali aj vo vašom živote,“ uviedol Svätý Otec. V závere stretnutia hráčom pripomenul svoje modlitby za nich a požiadal ich, aby sa aj oni modlili za neho.

 

Papež k filipínské komunitě: Ptejte se nebeského Otce - Proč?

Vatikán. Papež František se dnes odpoledne v bazilice sv. Petra setkal s filipínskou komunitou města Říma. Filipínští katolíci jej požádali, aby požehnal mozaiku, na které je zobrazen sv. Pedro Calungsod (1654-1672). Tohoto filipínského laika, který podstoupil mučednickou smrt v pouhých sedmnácti letech, kanonizoval papež Benedikt XVI. na počátku Roku víry. Svatý otec se k věřícím obrátil v krátkém pozdravu:

„Děkuji svému bratrovi, kardinálu Taglemu, za jeho slova plná víry a bolesti, plná naděje. V těchto dnech jsem i já vašemu lidu obzvláště nablízku. A cítil jsem, že zkouška byla silná, příliš silná! Cítil jsem také, že lid byl silný. Je pravda, co řekl kardinál, že víra vyrůstá na troskách. Solidarita všech ve chvíli zkoušky. Proč k něčemu takovému dochází? Nelze to vysvětlit. Je tolik věcí, které nemůžeme vysvětlit. Když děti rostou a nerozumějí různým věcem, začínají klást tatínkovi či mamince otázky: „Tati, proč? Proč? A proč?“ Psychologové to nazývají „obdobím proč“. Dítě nechápe proč. Ale jsme-li pozorní, zjistíme, že dítě ani nečeká na odpověď svého tatínka či maminky a už přichází s další proč a dalším… Dítě potřebuje, aby se na něj v jeho nejistotě tatínek a maminka dívali. Potřebuje oči svých rodičů, potřebuje srdce svých rodičů. V těchto chvílích tolikerého utrpení neúnavně opakujte: Proč? Jako děti… A tak přitáhnete oči našeho Otce na jeho lid, přitáhnete na sebe něhu nebeského tatínka. Jako to dělá dítě, ptající se proč, proč. V těchto chvílích bolesti ať je tato síla tou nejužitečnější modlitbou. Nepožadujte však vysvětlení, žádejte, aby na nás shlédl náš Otec. I já vás v této modlitbě „proč“ doprovázím.“

Centrem početné filipínské komunity v Římě je bazilika sv. Pudentiany. Každou neděli se zde slouží čtyři mše svaté v jazyce tagalog. Dnešní eucharistickou celebraci ve Vatikánské bazilice se svými krajany slavil kard. Luis Antonio Tagle, manilský arcibiskup. Spolu s ním na znamení solidarity s filipínským národem koncelebrovalo 120 kněží z různých italských regionů. Mše svatá byla obětována za všechny, které zasáhly nedávné přírodní katastrofy a za ty, kdo se účastní záchranných prací. Po skončení liturgie byla mozaika sv. Pedra Calungsoda umístěna do krypty Svatopetrské baziliky, poblíž hrobu papeže Pavla VI.

 

Generálna audiencia: Cirkev je služobníčkou vysluhovania milosrdenstva

Pri generálnej audiencii v stredu 20. novembra na námestí sv. Petra vo Vatikáne pápež František pokračoval v téme odpustenia hriechov. Nasleduje plný text jeho katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulú stredu som hovoril o odpustení hriechov s osobitným odkazom na krst. Dnes budeme v tejto téme pokračovať, avšak v súvislosti s takzvanou „mocou kľúčov“, ktorá je biblickým symbolom poslania, ktoré Ježiš zveril apoštolom.

V prvom rade si musíme uvedomiť, že hlavným aktérom odpustenia hriechov je Duch Svätý. On je tu protagonistom! Ako sme počuli, Ježiš pri svojom prvom zjavení sa apoštolom vo večeradle dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,22-23). Ježiš vo svojom oslávenom tele je novým človekom, ktorý ponúka veľkonočné dary ako ovocie svojej smrti a zmŕtvychvstania. Aké sú to dary? Pokoj, radosť, odpustenie hriechov, vyslanie, predovšetkým však dáva Ducha Svätého, ktorý je ich prameňom. Od Ducha Svätého pochádzajú všetky tieto dary. Ježišovo dýchnutie sprevádzané slovami, ktorými udeľuje Ducha, naznačuje odovzdanie života, nového života, znovuzrodeného odpustením.

Prv však, ako Ježiš učiní gesto dýchnutia a darovania Ducha, ukazuje im svoje rany na rukách a na boku. Ony predstavujú cenu našej spásy. Duch Svätý nám prináša odpustenie „prechádzajúc cez“ Ježišove rany. Tie rany si chcel zachovať. Aj v tejto chvíli, v nebi, ukazuje Otcovi rany, ktorými nás vykúpil. Silou týchto rán sú naše hriechy odpustené. Takto Ježiš vydal život za náš pokoj, za našu radosť, za milosť pre našu dušu, za opustenie našich hriechov. Je to ozaj nádherné, keď hľadíme na Ježiša takýmto spôsobom.

Prejdime k druhému prvku: Ježiš udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy. Ako je to? Je totiž trochu náročné pochopiť, ako môže človek odpúšťať hriechy. Cirkev je držiteľkou moci kľúčov: aby tak odomykala či zamykala, odpúšťala hriechy. Boh odpúšťa každému človeku vo svojom zvrchovanom milosrdenstve; on sám však chcel, aby tí, ktorí patria Kristovi a jeho Cirkvi, prijímali odpustenie hriechov prostredníctvom služobníkov spoločenstva. Cez apoštolskú službu (ministérium) ku mne prichádza Božie milosrdenstvo, moje viny sú odpustené a je mi darovaná radosť. Ježiš nás touto cestou volá prežívať zmierenie aj v rozmere cirkevnom, komunitnom. A to je veľmi pekné. Cirkev, ktorá je svätá a zároveň potrebuje pokánie, sprevádza našu cestu obrátenia po celý život. Cirkev nie je vládkyňou nad mocou kľúčov; nie je paňou, ale služobníčkou vysluhovania milosrdenstva a raduje sa zakaždým, keď môže tento Boží dar ponúknuť.

Mnoho ľudí dnes možno nechápe cirkevný rozmer odpustenia, pretože stále prevláda individualizmus, subjektivizmus a pociťujeme to i my, kresťania. Isteže, Boh odpúšťa každému kajúcemu hriešnikovi osobne, avšak kresťan je spojený s Kristom a Kristus je zjednotený s Cirkvou. Pre nás kresťanov je to dar navyše a zároveň i záväzok navyše: pokorne kráčať touto cestou vysluhovania zo strany Cirkvi. Toto potrebujeme doceniť! Je to dar a je to zároveň starostlivosť, ochrana a istota, že Boh mi odpustil. Idem za bratom kňazom a poviem: „Otče, dopustil som sa takejto veci...“. - „Avšak ja ti odpúšťam. Je to Boh, kto odpúšťa.“ A ja som si istý, že v tej chvíli mi Boh odpustil. A toto je nádherné! Znamená to mať istotu v tom, čo hovoríme neustále: „Boh vždy odpúšťa! Nikdy sa neunaví v odpúšťaní!“ My sa nemáme unaviť v tom, že ideme prosiť o odpustenie. „Otče, ja sa však hanbím povedať svoje hriechy.“ - „Pozri, naše mamy a ženy u nás hovorievali, že je lepšie raz sa začervenať ako tisíckrát zožltnúť!“ Raz sa zapýriš, odpustia sa ti hriechy a ideš ďalej...

Na záver posledný bod: kňaz je nástrojom odpustenia hriechov. Božie odpustenie je nám darované v Cirkvi, udelené prostredníctvom služby nášho brata kňaza. On, človek ako my, ktorý tiež potrebuje milosrdenstvo, stáva sa ozajstným nástrojom milosrdenstva, udeľujúc nám bezhraničnú lásku Boha Otca. Aj kňazi sa musia spovedať, aj biskupi. Všetci sme hriešnici. Aj pápež sa spovedá každých štrnásť dní, pretože aj on je hriešnik! Spovedník počúva veci, ktoré mu hovorím, radí mi a odpúšťa, pretože všetci potrebujeme toto odpustenie. Z času na čas sa stáva, že počujeme názor o spovedaní sa priamo Bohu... Ako som však hovoril predtým, Boh ťa vždy počúva, avšak vo sviatosti zmierenia posiela brata, aby ti priniesol odpustenie, istotu odpustenia v mene Cirkvi.

Služba, ktorú vykonáva kňaz ako služobník v Božom mene na odpustenie hriechov, je veľmi chúlostivá. Je veľmi citlivá a vyžaduje si, aby v srdci kňaza vládol pokoj. Aby mal srdce v pokoji, aby nezaobchádzal zle s veriacimi, ale aby bol mierny, dobrotivý a milosrdný, aby dokázal zasievať nádej do sŕdc a predovšetkým, aby si uvedomoval, že brat alebo sestra, ktorá pristupuje k sviatosti zmierenia, hľadá odpustenie a robí to podobne ako mnohí ľudia, ktorí prichádzali k Ježišovi, aby ich uzdravil. Ak kňazovi chýba táto duchovná disponovanosť, je lepšie, aby kým sa nedá do poriadku túto sviatosť nevysluhoval. Veriaci kajúcnici majú svoju povinnosť? Nie! Majú svoje právo! My všetci máme právo, všetci veriaci, aby sme v kňazoch našli služobníkov Božieho milosrdenstva.

Pýtam sa, drahí bratia, sme si ako členovia Cirkvi vedomí krásy tohto daru, ktorý nám ponúka sám Boh? Pociťujeme radosť z tejto starostlivosti, z tejto materinskej pozornosti Cirkvi voči nám? Vieme ju úprimne oceniť? Nezabúdajme, že Boh sa nikdy neunaví vtom, aby nám odpúšťal. Prostredníctvom služby kňaza si nás vždy znova privinie k sebe v objatí, ktoré nás regeneruje a umožňuje nám nanovo povstať a pokračovať v ceste. Pretože v tom spočíva náš život: neprestajne vstávať a pokračovať v ceste. Ďakujem!

 

 

Pápež v utorkovej homílii o starých ľuďoch ako o poklade spoločnosti

 

Vatikán 19. november 2013 – Národ, ktorý „nerešpektuje starých rodičov“ je bez pamäte a teda bez budúcnosti. Túto myšlienku pripomenul dnes ráno pápež František v homílii svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Reagoval na biblický príbeh z Knihy Machabejcov (2 Mach 6, 18-31), v ktorom sa šľachetný Eleazár, muž v pokročilom veku, rozhodol pre mučeníctvo, aby zostal verný svojej viere v Boha a aby dal svedectvo mladým ľuďom. Volí si smrť pred možnou záchranou života za pomoci priateľov, len aby nezradil Boha, a aby nedal mladíkom príklad, že pokrytectvo v podstate môže byť vhodné. Mučitelia ho chceli donútiť k odpadlíctvu. «Ale on volil radšej slávnu smrť ako potupný život.» „Tento muž,“ poznamenal Svätý Otec, „tvárou v tvár voľbe medzi odpadlíctvom a vernosťou, nezapochybuje,“ odmieta „postoj predstierania falošnej zbožnosti“. V skutočnosti, namiesto toho, aby myslel na seba, myslí na mladých a na to, že jeho skutok odvahy môže v nich zanechať stopu:

„Autentická vernosť tohto muža, autentickosť jeho viery, ale aj zodpovednosť za to, aby zanechal šľachetný odkaz, skutočné dedičstvo... Žijeme v dobe, keď sa so staršími neráta. Je nepekné aj povedať to, ale sú odsúvaní, nie? Pretože sú na ťarchu. Starí nám sprostredkujú dejiny, prinášajú učenosť, odovzdávajú nám vieru a dedičstvo. Oni sú tí, ktorí, rovnako ako staré dobré víno, majú tú vnútornú silu, aby nám odovzdali ušľachtilé dedičstvo.“

Svätý Otec v homílii pripomenul aj príbeh, ktorý počul ako dieťa. Hlavnými postavami sú otec, matka, mnoho detí a starý otec – rodina. Dedko jediac pri stole polievku si ušpinil tvár. Namrzený otec vysvetľuje deťom, že kúpi malý stolík, aby dedko jedával izolovane. V ten istý deň príde otec domov a vidí jedno z detí ako sa hrá s drevom. „Čo to robíš?“ – pýta sa. „Stolík“ – odpovedalo dieťa. „A prečo?“ „Pre teba, ocko, keď zostarneš ako dedko.“

„Tento príbeh mi pomáhal celý môj život. Starí rodičia sú pokladom. List Hebrejom, dvanásta kapitola, nám hovorí: «Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru.» Spomienka na našich predkov nás privádza k napodobňovaniu viery. Staroba je skutočne veľakrát aj trochu škaredá, všakže? Pre choroby a všetko, čo so sebou prináša, ale múdrosť, ktorú majú naši starí rodičia je dedičstvo, ktoré musíme prijať. A národ, ktorý sa nestará o starých rodičov, národ, ktorý nerešpektuje starcov a starenky, nemá budúcnosť, pretože nemá pamäť, stratil pamäť.“

Bude dobré, poznamenal pápež František v závere homílie, pamätať na mnohých starkých, ktorí sú v domoch dôchodcov, a aj na mnohých tých, ktorí – je to nepekné, ale povedzme to – sú opustení svojimi blízkymi. „Oni sú pokladom našej spoločnosti“:

„Modlime sa za našich dedov a babičky, ktorí neraz mali hrdinskú úlohu v odovzdávaní viery v časoch prenasledovania. Keď mama a otec neboli doma, alebo mali podivné názory, ktoré učila politika tej doby, boli to babičky, ktoré odovzdávali vieru. Štvrté prikázanie je jediné, ktoré sľúbi niečo na oplátku. A prikázanie milosrdenstva. Byť súcitný s našimi predkami. Prosme dnes o milosť svätých starcov Simeona, Annu, Polykarpa a Eleazára a toľkých ďalších svätých starcov. Prosme o milosť, aby sme vedeli ochraňovať, počúvať a ctiť si našich predkov, našich starých rodičov.“

 

 

Požehnanie Svätého Otca pre Slovenské kolégium i celý slovenský národ

 

Pri príležitosti osláv 50. výročia založenia Slovenského ústavu v Ríme, arcibiskup Beniamino Stella, prefekt Kongregácie pre klérus, odovzdal rektorovi Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda Mons. Vladimírovi Stahovcovi pozdrav a požehnanie Svätého Otca, ktoré prostredníctvom Štátneho sekretariátu zaslal pre všetkých prítomných na slávnosti, ale aj pre „celý drahý slovenský národ“. Tlačová kancelária KBS publikovala preklad talianskeho pozdravu v plnom znení:

 

Jeho Excelencii

 

Beniaminovi Stellovi,

 

prefektovi Kongregácie pre klérus

 

Pri príležitosti 50. výročia založenia Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, blahoslaveným Jánom Pavlom II. povýšeného na Pápežské kolégium, v súvislosti s Veľkým jubileom, keď cirkevné spoločenstvo na Slovensku oslavuje 1150 rokov evanjelizácie svätými bratmi zo Solúna, Najvyšší Veľkňaz František sa duchovne zúčastňuje na spoločnej radosti a v spomienke prináša svoje blahoželania, vyjadrujúc živé ocenenie za veľkodušnú a bohatú prácu počas mnohých rokov vo formácii kňazov v srdci Katolíckej cirkvi, blízko sídla nástupcu apoštola Petra.

 

Jeho Svätosť pripomína, že pri tejto radostnej oslave je vhodné obnoviť duchovný zápal a predsavzatia stálej vernosti Kristovi a lásky k Cirkvi, a keď žiada vytrvalosť v modlitbe za jeho Petrovu službu, zároveň zvoláva hojnosť darov Ducha Božieho, aby táto starostlivá ustanovizeň mohla pokračovať vo svojom vzácnom diele pre rast cirkevného spoločenstva a občianskej spoločnosti.

 

S týmito želaniami Svätý Otec zvoláva nebeskú ochranu Panny Márie a svätých Cyrila a Metoda a z celého srdca udeľuje Vašej Excelencii, Mons. Vladimírovi Stahovcovi, rektorovi Kolégia, biskupom, prítomným kňazom a všetkým účastným eucharistickej slávnosti láskavé apoštolské požehnanie, ktoré veľmi rád rozširuje na celý drahý slovenský národ.

 

Arcibiskup Pietro Parolin

 

Štátny sekretár Jeho Svätosti

 

Vatikán 17. novembra 2013

 

 

 

 

Pápež v pondelkovej homílii: Nech nás Boh chráni od zapredania viery

Vatikán 18. novembra 2013 – Nech nás Pán chráni od „svetského ducha, ktorý so všetkým obchoduje“, a to nielen s hodnotami, ale aj s vierou. Túto prosbu vyslovil pápež František počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Varoval pred „globalizáciou uniformity nadvlády“, ktorá je dôsledkom svetskosti. Svetské ponuky nás totiž vzďaľujú od Boha.

Svätý Otec vyšiel z prvého čítania, zo state z Knihy Machabejcov (1 Mach 1,10-15. 41-43.54-57.62-64) a pozastavil sa pri výraze „hriešny výhonok“ svetskosti. Vodcovia ľudu viac nechceli, aby bol Izrael izolovaný od iných národov, a tak sa vzdali svojej tradície a išli vyjednávať s kráľom. Boli tým uchvátení. Akoby hovorili: „My pokrokoví, poďme s dobou a ostatnými ľuďmi.“ Podľa slov pápeža je to duch „pokrokovosti adolescentov“, ktorí si myslia, že ísť vpred akýmkoľvek smerom je lepšie než zostať verní tradícii. Títo ľudia preto vyjednávajú s kráľom ohľadne „vernosti Bohu, ktorý je vždy verný“. Toto je, ako povedal Svätý Otec, odpadlíctvo, nevera. Nezapredávajú niektoré hodnoty, „zapredávajú samotnú podstatu svojho bytia, vernosť Pánovi“.

„A toto je rozpor! Hodnoty nespochybňujeme, ale spochybňujeme vernosť. Toto je skutočne výplod diabla, kniežaťa tohto sveta, ktorý nás vedie ďalej v duchu svetskosti. A potom sa dostavia dôsledky. Prebrali zvyky pohanov, potom ďalší krok vpred, kráľ napísal celému svojmu kráľovstvu, aby všetci boli jeden ľud a aby všetci opustili svoje zvyky. Nejde o tú správnu globalizáciu jednoty všetkých národov, pričom si každý zachová svoje vlastné zvyky, ale ide o globalizáciu diktovanej uniformity, to je skutočne uniformita myslenia. A takáto uniformita myslenia je ovocím svetskosti.“

A potom „sa všetky národy prispôsobili rozkazu kráľa, prijal aj jeho kult, obetovali modlám a znesväcovali sobotu”. Krok za krokom to takto išlo stále ďalej. A nakoniec, poznamenal pápež František, „kráľ postavil na oltár ohavnosť pustošenia“:

„Otče, ale veď toto sa deje aj dnes! Áno, pretože aj dnes tu je svetský duch, aj dnes sa nám s touto túžbou byť pokrokovými, vnucuje rovnaké uvažovanie. Ak bola u niekoho nájdená Kniha zmluvy a ak niekto dodržiaval Zákon, rozsudok kráľa ho odsúdil na smrť. A toto sme čítali v novinách v posledných mesiacoch. - Títo ľudia zapredali svoju vernosť Pánovi. Títo ľudia, vedení duchom sveta, zapredali svoju vlastnú identitu, zapredali svoju príslušnosť k národu, k ľudu, ktorý Boh tak veľmi miluje, ktorý Boh chce mať za svoj národ.“

Pápež ďalej spomenul román „Pán sveta“, zo začiatku 20. storočia, ktorý sa zameriava práve na „tohto ducha svetskosti, ktorý ho dovedie k

odpadlíctvu“. Dnes panuje všeobecná mienka, poznamenal Svätý Otec, že „musíme byť ako všetci ostatní, musíme byť viac normálni. Tak to robia všetci tí pokrokoví adolescenti“. Potom, ako s bolesťou dodal, nasledujú tresty smrti, ľudské obete. „Myslíte si, že dnes sa nerobí obetovanie ľudí? Robí a je ho veľa! A existujú zákony, ktoré ho podporujú“.

„Ale to, čo nás utešuje je, že popri tejto ceste, ktorou ide duch sveta, vládca tohto sveta, ceste nevery, stále kráča Pán, on Verný nemôže zaprieť seba samého. Vždy na nás čaká, veľmi nás miluje, odpúšťa nám, keď činíme pokánie za tých niekoľko krokov, niekoľko malých krokov v tomto duchu svetskosti. Kráčajme k nemu, vernému Bohu pred svojím ľudom, ktorý je neverný. V duchu detí Cirkvi sa modlime k Pánovi, aby nás jeho dobrotou, jeho vernosťou chránil od tohto svetského ducha, ktorý všetko zapredáva. Nech nás chráni a pomôže nám ísť ďalej, ako viedol ďalej svoj ľud na púšti, viedol ho za ruku ako otec vedie svoje dieťa. Držiac sa Pánovej ruky budeme kráčať bezpečne.“

 

17. novembra

Svätý Otec na Anjel Pána: Ježiš oslobodzuje od fatalizmu

Pápež František spropagoval modlitbu ruženca ako liek na srdce

Hlavnou udalosťou vo Vatikáne v nedeľu 17. novembra bolo poludňajšie stretnutie veriacich so Svätým Otcom pri modlitbe Anjel Pána. Návštevníkom i obyvateľom Ríma, ktorí ako zvyčajne celkom zaplnili námestie, sa pápež František prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium dnešnej nedele (Lk 21,5-19) predstavuje prvú časť jednej z Ježišových rečí. Ide o reč týkajúcu sa posledných čias. Ježiš ju predniesol v Jeruzaleme, v blízkosti chrámu. Podnet mu na to dali práve ľudia, ktorí rozprávali o chráme a o jeho kráse. Ten chrám totiž bol krásny. Ježiš však hovorí: «Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni» (Lk 21,6). Prirodzene, pýtajú sa ho, kedy sa to stane a aké budú toho znamenia. No Ježiš presúva pozornosť od týchto druhoradých aspektov – kedy to bude a ako sa to stane – a upriamuje ju na opravdivé otázky. Sú dve. Po prvé: nenechať sa oklamať falošnými mesiášmi a nenechať sa paralyzovať strachom. Po druhé: prežívať čas očakávania ako čas svedectva a vytrvalosti. A my sme v tomto čase očakávania Pánovho príchodu.

Táto Ježišova reč je stále aktuálna, aj pre nás, ktorí žijeme v 21. storočí. On nám opakuje: «Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene» (v. 8). Je to pozvanie k rozlišovaniu, tejto kresťanskej cnosti, schopnosti rozoznávať, kde je duch Pánov a kde je zlý duch. Aj dnes sú tu totiž falošní „spasitelia“, ktorí sa pokúšajú sami nahradiť Ježiša: vodcovia tohto sveta, náboženskí askéti, tiež aj čarodejníci, jednotlivci, ktorí chcú k sebe pritiahnuť mysle a srdcia, osobitne mladých. Ježiš nás vyzýva k ostražitosti: «Nechoďte za nimi!» - Nechoďte za nimi!

A Pán nám pomáha aj aby sme sa nebáli. Pri pohľade na vojny, na revolúcie, ale aj na prírodné nešťastia, na epidémie, nás Ježiš oslobodzuje od fatalizmu a od falošných apokalyptických vízií.

Druhý aspekt sa nás týka práve ako kresťanov a ako Cirkvi: Ježiš predpovedá bolestné skúšky a prenasledovania, ktoré jeho učeníci budú musieť pre neho znášať. Uisťuje však: «Ani vlas sa vám z hlavy nestratí» (v. 18). Pripomína nám, že sme plne v Božích rukách! Protivenstvá, s ktorými sa stretávame z dôvodu našej viery a našej vernosti evanjeliu, sú príležitosťami na svedectvo. Nesmú nás odďaľovať od Pána, ale nás pobádať, aby sme sa mu ešte viac odovzdali, odovzdali sa sile jeho Ducha a jeho milosti.

V tejto chvíli myslím – a urobme tak všetci spoločne – myslime na toľkých kresťanských bratov a sestry, ktorí znášajú prenasledovanie pre svoju vieru. Je ich tak mnoho. Azda omnoho viac než v prvých storočiach. Ježiš je s nimi. Aj my sme s nimi spojení našou modlitbou a naším spolucítením. Prechovávame obdiv voči ich odvahe a ich svedectvu. Sú to naši bratia a sestry, čo v toľkých častiach sveta trpia pre svoju vernosť Ježišovu Kristovi. Pozdravujeme ich zo srdca a s láskou.

Nakoniec, Ježiš dáva prísľub, ktorý je zárukou víťazstva: «Ak vytrváte, zachováte si život» (v. 19). Koľko nádeje je v týchto slovách! Poukazujú na nádej a na trpezlivosť, na schopnosť očakávať zaručené ovocie spásy, dôverovať v hlboký zmysel života a dejín: skúšky a ťažkosti sú zakomponované do rozsiahlejšieho plánu. Pán, vládca dejín, privádza všetko k svojmu naplneniu. Napriek nepokojom a nešťastiam, ktoré zmietajú svetom, plán dobra a Božieho milosrdenstva sa naplní! A toto je naša nádej: kráčať takto, touto cestou podľa Božieho plánu, ktorý sa naplní. To je naša nádej.

Toto Ježišovo posolstvo nás núti uvažovať nad našou súčasnosťou a dáva nám silu postaviť sa k nej odvážne a s nádejou, v spoločnosti Panny Márie, ktorá vždy kráča s nami.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil všetkým apoštolské požehnanie. Medzi prítomnými skupinami veriacich osobitne pozdravil eritrejskú komunitu v Ríme, ktorá dnes slávi sviatok sv. Michala. V súvislosti s dnešným „Dňom obetí ciest“ pápež uistil o svojej modlitbe za obete dopravných nehôd a vyzval k úsiliu predchádzať týmto nešťastiam. Pripomenul, že „opatrnosť a dodržiavanie pravidiel predstavujú prvoradý spôsob ako chrániť seba i druhých.“

Dnešné stretnutie so Svätým Otcom pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána malo aj osobitný vtipný prvok. Tí, čo prišli na Námestie sv. Petra, dostali pri odchode ako pozornosť škatuľku ponášajúcu sa na obal nového lieku. V škatuľke s názvom „Misericordin“ a vyobrazeným emblémom srdca si každý našiel ruženec, obrázok Božieho milosrdenstva podľa videnia sv. Faustíny Kowalskej a návod na „užívanie lieku“. Ten predstavuje popis modlitby Korunka Božieho milosrdenstva spolu s odporúčaniami, v akých situáciách a s akými úmyslami sa modlitba odporúča. Skôr než Svätý Otec všetkým na záver stretnutia zaželal dobrú chuť k obedu, predstavil darček nasledovne:

„Chcel by som vám teraz ešte poradiť jeden liek. - Zaiste si niekto pomyslí: ‚Pápež robí odrazu lekárnika?‘ - Je to špeciálny liek na skonkrétnenie ovocia Roku viery, ktorý sa blíži ku koncu. Nuž je tu liek s 59 pilulkami na srdce. Ide o „duchovný liek“, ktorý sa volá Misericordin. Balenie s 59 zrnkami na srdce, tento liek vám budú dobrovoľníci rozdávať pri odchode z námestia. Vezmite si ho! Je to ruženec, s ktorým sa možno modliť aj korunku Božieho milosrdenstva. Je to duchovná pomoc pre našu dušu a na všeobecné rozširovanie lásky, odpustenia a bratstva. Nezabudnite si ho vziať, urobí vám dobre! Pomáha na srdce, na dušu a na celý život! Všetkým vám srdečne prajem požehnanú nedeľu. Dovidenia a dobrú chuť k obedu!“

Nápad s Misericordinom pochádza od pápežského almužníka Mons. Konrada Krajevského. Podobná akcia sa už dávnejšie v Poľsku stretla s pozitívnou odozvou.

 

16. novembra

Pápež v rannej homílii: Na modlitbu poníženého človeka má Boh slabosť

Vatikán 16. novembra 2013 - Svätý Otec, ktorý včera dopoludnia kvôli prechladnutiu upravil svoj program, už dnes ráno podľa svojho zvyku celebroval rannú svätú omšu v kaplnke Domu sv. Marty. Koncelebrantmi boli kanonici Baziliky sv. Petra spolu s jej arcikňazom kardinálom Angelom Comastrim. Vychádzajúc z Ježišovho podobenstva o nespravodlivom sudcovi a neodbytne prosiacej vdove (Lk 18,1-8) pápež František v homílii vyzdvihol silu vytrvalej modlitby: „Boh obraňuje a obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou“. Pripomenul vyslobodenie Izraelitov z Egypta: „Keď povoláva Mojžiša, hovorí mu: «Počul som nárek, bedákanie môjho ľudu». Pán počúva. A v prvom čítaní (Múd 18,14-16;19,6-9) sme počúvali, čo vykonal Pán: jeho «všemohúce slovo zoskočilo z neba, z kráľovského trónu, ako tvrdý bojovník». Keď sa Pán ujme obrany svojho ľudu, je to tak: je neúprosným bojovníkom a zachraňuje svoj ľud. Zachraňuje a obnovuje všetko:«Všetko tvorstvo sa znova od základu pretvorilo». «Z Červeného mora sa stala nehatená cesta ... po nej prešli, celý národ, pod ochranou tvojej ruky».

Svätý Otec vysvetlil, že Pán vypočul modlitbu svojho ľudu, pretože vo svojom srdci cítil, že jeho vyvolení trpia, a zachránil ľud mohutným spôsobom: „Toto je sila Božia. A aká je sila ľudí? Aká je sila človeka? Je to sila vdovy: klopať na Božie srdce, klopať, prosiť, vyžalovať sa z mnohých problémov, z množstva bolestí, a prosiť si od Pána vyslobodenie z týchto problémov. Silou človeka je modlitba, a na modlitbu poníženého človeka má Boh slabosť. Boh je slabý jedine v tomto: má slabosť voči modlitbe svojho ľudu.“ „Vrchol Božej sily, Božej spásy“, doplnil pápež František, je vo „vtelení Slova“.

Obrátiac sa na prítomných kanonikov Baziliky sv. Petra, pripomenul im, že ich prácou je práve „klopať na srdce Boha“, modliť sa a prosiť Pána za Boží ľud. Kanonici v Chráme sv. Petra, v bazilike, ktorá je pápežovi najbližšia a do ktorej prichádzajú modlitby z celého sveta, tieto modlitby zhromažďujú a predkladajú ich Pánovi. Toto je ich „univerzálna služba, služba Cirkvi“: „Ste ako tá vdova: modlite sa, proste, klopte na Božie srdce každý deň. Vdove sa nikdy pri tom nedriemalo, bola odvážna. Pán počúva modlitbu svojho ľudu. Vy ste privilegovaní reprezentanti Božieho ľudu v tejto úlohe modliť sa k Pánovi za toľké potreby Cirkvi, ľudstva, všetkých. Ďakujem vám za túto službu. Vždy pamätajme, že Boh má silu, a keď on chce, všetko môže zmeniť. «Všetko sa znova od základu pretvorilo», hovorí. On dokáže všetko nanovo pretvoriť. No má aj jednu slabosť, a tou je naša modlitba; vaša univerzálna modlitba blízka pápežovi v Chráme sv. Petra. Ďakujem vám za túto službu, pokračujte v nej ďalej pre dobro Cirkvi.“

 

14. novembra

Papež kázal o rozdílu mezi duchem zvědavosti a Duchem moudrosti

Vatikán. Duch zvědavosti plodí zmatek a vzdaluje nás od Ducha moudrosti, který nás naopak zahrnuje pokojem – konstatoval dnes papež v homilii při mši v kapli vatikánského Domu sv. Marty. Papež začal kázání komentářem prvního čtení z knihy Moudrosti (7,22-8,1), které popisuje „duševní rozpoložení duchovní muže a duchovní ženy“, pravého křesťana a pravé křesťanky, kteří „žijí v moudrosti Ducha svatého. Tato moudrost je nese vpřed duchem myslícím, svatým, jedinečným, mnohotvárným a jemným“:

„Je to cesta života v tomto duchu, Božím duchu, který nám pomáhá soudit a přijímat rozhodnutí podle Božího srdce. Tento duch nám vždycky uděluje pokoj! Je to duch pokoje, duch lásky, duch bratrství. A svatost je právě toto, tedy to, co Bůh žádá po Abrahamovi: »Choď v mé přítomnosti a buď dokonalý« (Gen 17,1) – toto je pokoj. Jít z podnětu Ducha svatého a této moudrosti. Muž a žena, kteří takto jdou, jsou moudří. Moudrý muž a moudrá žena, protože jdou z podnětu Boží trpělivosti.“

Avšak v evangeliu (Lk 17,20-25) - zdůraznil dále papež – „se ocitáme před jiným duchem, který je protichůdný duchu Boží moudrosti. Je to duch zvědavosti“:

„Když se chceme zmocnit plánů Božích, budoucnosti a věcí, znát všechno a mít v rukou všechno... Farizeové se ptají Ježíše: „Kdy přijde Boží království.“ Zvědavci. Chtěli znát ten datum, den... Duch zvědavosti nás vzdaluje od Ducha moudrosti, když se zajímáme o podrobnosti, zprávy, drobné každodenní zprávy anebo o to, jak se to stane? Jak. Duch onoho »jak« je duchem zvědavosti a to není dobrý duch. Je to duch, který rozptyluje, vzdaluje od Boha, duch přílišného mluvení. A Ježíš nám říká něco zajímavého: tento duch zvědavosti je světský a uvádí nás do zmatku.“

Zvědavost – pokračoval papež – nás nutí, abychom chtěli Pána pocítit tady nebo tam; anebo nás nechává říkat: »Já znám vizionáře, vizionářku, která dostává od Matky Boží dopisy a poselství«.“ Papež k tomu podotýká: »Pohleď, Matka Boží je matkou a miluje nás všechny, ale není vedoucí na poště, aby každý den rozesílala korespondenci«. Takovéto novoty – konstatoval papež – nás vzdalují od evangelia, vzdalují nás od Ducha svatého, od pokoje a moudrosti, od Boží slávy a Boží krásy. Ježíš totiž říká, že Boží království nepřichází způsobem, který přitahuje pozornost, přichází v moudrosti. »Boží království je mezi vámi,« říká Ježíš. A působení Ducha svatého nám uděluje moudrost a pokoj. Boží království nepřijde ve zmatku. Stejně jako Bůh nemluvil k proroku Eliášovi ve vichru a bouři, ale v jemném vánku moudrosti (1 Král 19,9-13):

„Tak to říkala svatá Terezička, svatá Terezie od Dítěte Ježíše o sobě řekla, že se musela vždycky mít na pozoru před duchem zvědavosti. Když mluvila s jinou sestrou, která jí vyprávěla nějaký příběh, něco z rodiny, o lidech, a odběhla k jinému tématu, chtělo se jí poznat konec toho příběhu. Cítila však že to nebyl duch Boží, protože to byl duch, který rozptyloval, duch zvědavosti. Boží království je mezi námi. Netřeba tedy hledat podivnosti, pídit se s touto světskou zvědavostí po novotách. Nechme Ducha, aby nás vedl dál onou moudrostí, která je jako lehký vánek. To je duch Božího království, o kterém mluví Ježíš. Ať se tak stane.“

Končil papež dnešní ranní homilii.

 

13. novembra

Katechéza Svätého Otca: Krst na odpustenie hriechov

Pri generálnej audiencii v stredu 13. novembra na námestí sv. Petra vo Vatikáne pápež František pokračoval v rámci Roka viery v rozoberaní článkov viery. Nasleduje plný text jeho katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Kréde, prostredníctvom ktorého každú nedeľu vyznávame našu vieru, potvrdzujeme: „vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov“. Ide o jedinú výslovnú zmienku o sviatosti v rámci Kréda. Hovorí sa v ňom iba o krste. Krst je v skutočnosti „bránou“ viery a kresťanského života. Zmŕtvychvstalý Ježiš zanechal apoštolom toto poverenie: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený» (Mk 16, 15-16). Poslaním Cirkvi je evanjelizovať a odpúšťať hriechy prostredníctvom krstnej sviatosti. Vráťme sa však ku slovám Kréda. Uvedené vyjadrenie sa dá rozdeliť do troch bodov: „vyznávam“, „jeden krst“, „na odpustenie hriechov“.

1. Prvý bod: „vyznávam“. Čo to znamená? Je to slávnostný termín a naznačuje veľkú dôležitosť krstu. Vyslovovaním týchto slov potvrdzujeme našu pravú identitu Božích detí. Krst je v istom zmysle „občianskym preukazom“ kresťana, jeho rodným listom. Je rodným listom v Cirkvi. Vy všetci poznáte deň svojho narodenia, však? Všetci oslavujete narodeniny. Každý z nás ich oslavuje. Položím vám otázku, ktorú som už raz položil, a urobím to znova: Kto z vás si pamätá dátum svojho krstu? Dvihnite ruku. Kto z vás? Máloktorí z vás sa hlásia, nie mnohí. Biskupov sa nepýtam, aby sa nemuseli hanbiť. Je vás málo, však? Urobme toto: Dnes, po návrate domov, sa opýtajte: „V aký deň som bol pokrstený“? Zistite si to. Toto sú druhé narodeniny. Prvými narodeninami je narodenie pre život a druhými, narodenie pre Cirkev. Je to deň narodenia sa do Cirkvi. Urobíte tak? Je to domáca úloha zistiť deň, v ktorý sme sa narodili a poďakovať Pánovi za to, že nám otvoril bránu do svojej Cirkvi v deň, keď sme boli pokrstení. Urobme tak dnes.

S krstom sa zároveň spája naša viera v odpustenie hriechov. Sviatosť zmierenia alebo spoveď je v skutočnosti akoby „druhým krstom“, ktorý sa vždy vzťahuje na prvý, aby ho upevnil a obnovil. V tomto význame je deň nášho krstu východiskovým bodom cesty, úžasnej cesty smerom k Bohu, ktorá trvá celý život, cesty obrátenia, neprestajne podporovanej sviatosťou zmierenia. Uvedomte si aj toto: Keď sa ideme vyspovedať z našich slabostí, hriechov, ideme prosiť o Ježišovo odpustenie a takisto ideme obnoviť náš krst vďaka tomuto odpusteniu a to je nádherné. Akoby sme v každej spovedi oslavovali deň nášho krstu. A tak spoveď nie je akési sedenie v mučiarni, ale oslava dňa krstu. Spoveď je pre pokrstených! Na udržiavanie čistoty bieleho rúcha našej kresťanskej dôstojnosti!

2. Druhý prvok: „jeden krst“. Toto vyjadrenie sa odvoláva na výrok sv. Pavla: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4,5). Slovo „krst“ znamená doslovne „ponorenie“, a táto sviatosť naozaj predstavuje skutočné ponorenie. Kam? Do bazéna? Nie. Do Kristovej smrti. Krst je naozajstným ponorením do Kristovej smrti, z ktorej povstávame s ním ako nové stvorenia (porov. Rim 6,4). Ide o kúpeľ znovuzrodenia a osvietenia. Znovuzrodenia, pretože sa v ňom uskutočňuje narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nik nemôže vojsť do nebeského kráľovstva (porov. Jn 3,5), a osvietenia, pretože prostredníctvom krstu je človek naplnený milosťou Krista, „svetla, ktoré osvecuje každého človeka“ (porov. Jn 1,9) a odháňa temnoty hriechu. Práve preto počas slávenia krstu dostávajú rodičia zažatú sviecu, ktorá symbolizuje toto osvietenie. Krst nás osvecuje zvnútra Ježišovým svetlom. V sile tohto daru je pokrstený povolaný stať sa „svetlom“. Svetlom viery, ktorú prijal, svetlom pre bratov, osobitne pre tých, ktorí sú v temnotách a netušia o zábleskoch svetla na obzore ich života.

Môžeme sa opýtať: Krst je pre mňa udalosťou minulosti, toho dňa, toho dátumu, ktorý sa dnes pousilujete zistiť, alebo je živou realitou, ktorá sa vzťahuje na moju prítomnosť v každej chvíli? Cítiš sa silný vďaka sile, ktorú ti dáva Kristus svojou krvou, svojím zmŕtvychvstaním, cítiš sa mocný, alebo máš pocit, že si dolu, bez sily? Avšak krst ti dá silu. Cítiš sa prostredníctvom krstu trochu osvietený? Cítiš sa osvietená? Vďaka svetlu, ktoré prichádza od Krista, si mužom či ženou svetla? Alebo si v tme, bez Ježišovho svetla? Myslite na to. Prijmime milosť krstu, ktorá je darom a staňme sa svetlom, svetlom pre všetkých.

3. Na záver v krátkosti načrtnem tretí prvok: „na odpustenie hriechov“. Pripomeňte si Krédo: Jeden krst, vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Vo sviatosti krstu sú odpustené všetky hriechy, dedičný hriech, všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. Krstom sa otvára brána účinnej novosti života, ktorá nie je stiesnená pod ťarchou negatívnej minulosti, ale už dáva zakúsiť nádheru a slasť nebeského kráľovstva. Ide o mocný zásah Božieho milosrdenstva v našom živote pre našu spásu. Tento spásonosný zásah neodníma slabosť našej ľudskej prirodzenosti. Všetci sme slabí a hriešni, však? Nezbavuje nás to zodpovednosti prosiť o odpustenie zakaždým, keď urobíme chybu! A to je úžasné. Nemôžem sa nechať pokrstiť dvakrát, trikrát, štyrikrát, ale môžem ísť na spoveď a vtedy obnovujem milosť krstu. Je to akoby som prijal druhý krst. Pán Ježiš je taký dobrý, že nám nikdy neprestane odpúšťať. Zapamätajte si to dobre. Krst nám otvára bránu Cirkvi – zistime si dátum nášho krstu. Ak sa táto brána aj trochu privrie kvôli našim slabostiam, našim hriechom, spoveď nám ju znovu otvorí, pretože je akoby druhým krstom, ktorým sa nám odpúšťa všetko, a osvecuje nás, aby sme kráčali vpred s Pánovým svetlom. Poďme dopredu radostní, pretože život treba prežívať s radosťou Ježiša Krista! To je Pánova milosť! Ďakujem.

 

 

12. novembra

Svätý Otec v homílii: Božie ruky sú pre nás istotou

Vatikán 12. novembra 2013 – Zverme sa Bohu ako sa dieťa zveruje do rúk svojho otca. Tento obraz dôvery a odovzdanosti predostrel pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pripomenul pritom, že Pán nás nikdy neopustí, a aj keď nám niekedy niečo dohovára, nedá nám facku, ale pohladí nás.

Svätý Otec sa v homílii zameral na prvé čítanie, na úryvok z knihy Múdrosti (Múd 2,23 – 3,9), ktorý nám pripomína naše stvorenie. „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť“, ale „pre závisť diabla prišla na svet smrť“. Závisť diabla bola začiatkom tohto boja, „tejto cesty, ktorá končí smrťou“. Smrť prišla na svet a okúsia ju všetci, čo mu patria. Je to skúsenosť, ktorou musíme prejsť všetci:

„Všetci musíme prejsť smrťou, ale jedna vec je prejsť touto skúsenosťou ako tí, ktorí patria diablovi a iná vec je prejsť ňou držiac sa Božej ruky. Aké je pekné počuť toto: ‚Sme v Božích rukách, od počiatku‘. Biblia nám hovorí o stvorení pomocou krásneho obrazu: Boh nás svojimi rukami stvárnil z blata, hliny, na svoj obraz a podobu. Boli to ruky Boha, ktoré nás utvorili. Boh – remeselník. Ako hrnčiar nás utvoril. Pánove ruky, Božie ruky nás utvorili a nikdy nás neopustili.“

Biblia nám rozpráva, že Pán hovorí k svojmu ľudu: ‚Chodil som s tebou, ako otec so svojím synom, držiac ho za ruku.‘ Sú to práve Božie ruky, ktoré nás sprevádzajú na ceste, pokračoval pápež.

„Náš Otec nás učí chodiť, ako otec svojho syna. Učí nás ísť cestou života a spasenia. Ruky Boha nás láskajú v čase smútku, utešujú nás. Je to náš Otec, ktorý nás hladí! Veľmi nás miluje. A v týchto pohladeniach je mnohokrát aj odpustenie. Rád myslím na túto skutočnosť. Ježiš, Boh niesol na sebe rany a ukázal ich Otcovi. Toto je cena: Božie ruky zranené pre lásku! A toto je pre nás veľkou útechou.“

Toľkokrát počujeme od ľudí, že nevedia, komu sa zveriť. Zveriť sa do rúk Božích, to je krásne, pretože tam sme si istí. Je to tá najväčšia istota, pretože je to bezpečie nášho Otca, ktorý nás miluje. Božie ruky – poznamenal Svätý Otec – nás aj uzdravujú od našich duševných chorôb.

„Myslime na Ježišove ruky, ako sa dotýkal chorých a uzdravoval ich... Sú to ruky Boha, ktoré nás liečia! Nepredstavujem si Boha tak, že nám dáva facku! Že nás napomína, to áno, ale viem, prečo to robí. No nikdy, nikdy nás nezraňuje. Nikdy! Má pre nás pohladenie. Aj vtedy, keď nás musí napomenúť, robí to s láskou, pretože je Otec. «Duše spravodlivých sú v Božích rukách.» Myslime na ruky Boha, ktorý nás stvoril ako hrnčiar, a ktorý nám dal večnú spásu. Tieto ruky, na ktorých sú rany, nás sprevádzajú na ceste životom. Zverme sa do rúk Božích, tak ako sa dieťa s dôverou spolieha na ruku svojho otca. Je to ruka, v ktorej je istota!“

 

11. novembra

Pápež v pondelkovej homílii: hriešnikovi sa odpúšťa, skorumpovanému nie

Vatikán 11. novembra 2013 – Kto neľutuje a predstiera, že je kresťan, škodí cirkvi – uviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zopakoval, že všetci si musíme priznať, že sme „hriešnici“, ale máme sa chrániť pred tým, aby sme sa nestali „mravne skazenými“. Kto je dobrodincom Cirkvi, ale okráda štát, je nespravodlivý, vedie dvojaký život. Ježiš nikdy neprestane odpúšťať a radí nám robiť to isté.

Svätý Otec vyšiel z dnešného úryvku evanjelia (Lk 17, 1-6), kde Pán povzbudzuje k odpúšťaniu. Keď žiada odpustiť sedemkrát za deň, poukazuje na seba. Ježiš odpúšťa, ale v tomto úryvku vysloví aj „beda“. „Beda tomu, skrze koho prichádzajú pohoršenia“. Nehovorí o hriechu, ale o pohoršení, čo je niečo iné. Dodáva, že „tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých“. Aký je teda rozdiel medzi hriechom a pohoršovaním? Pápež odpovedal:

„Rozdiel je v tom, že kto hreší a sa kajá, ten žiada odpustenie, cíti sa slabý, cíti sa byť Božím dieťaťom, upokoruje sa a prosí Ježiša o svoju záchranu. No u toho druhého, ktorý pohoršuje, v čom jeho pohoršenie spočíva? V tom, že nečiní pokánie. Pokračuje v hriechu, ale predstiera, že je kresťan. Vedie dvojaký život. A dvojaký život kresťana je veľmi zlý, robí veľa skazy. ‚Ale ja som predsa dobrodincom Cirkvi! Siaham do vrecka a dávam Cirkvi.‘ Ale druhou rukou kradne – štátu, chudobným. Kradne. Je nespravodlivý. Toto je dvojaký život. Tento človek si zaslúži, a to hovorí Ježiš, nehovorím to ja, aby mu dali na krk mlynský kameň a hodili ho do mora. Ježiš tu nehovorí o odpustení.“

A to preto, dodal pápež, pretože táto osoba podvádza a tam, „kde je podvádzanie, tam nie je Duch Boží“. „Toto je rozdiel medzi hriešnikom a skorumpovaným.“ Kto žije dvojakým životom, je skazený. Iné je, keď niekto „hreší, a chcel by nehrešiť, ale je slabý“ a „ide k Pánovi prosiť o odpustenie. „Toho má Pán rád! Sprevádza ho, je s ním.“

„Aj my si musíme povedať, že sme hriešnici, áno, všetci, čo sme tu, sme hriešnici. Ale skorumpovaní, skazení, to nie. Skazený človek baží po sebestačnosti, nevie, čo je pokora. Ježiš na dresu týchto skazených povedal: Je to krása obielených hrobov, čo sa zdajú byť takými zvonka, ale vnútri sú plné mŕtvych kostí a hniloby. A kresťan, ktorý tvrdí, že je kresťanom, ale nežije ako kresťan, je jedným z týchto skazených. [...] Všetci poznáme niekoho, kto je v tejto situácii, i to, ako sa tým škodí Cirkvi! Skorumpovaní kresťania, skorumpovaní kňazi... Koľko zla narobia v Cirkvi! Pretože nežijú podľa ducha evanjelia, ale podľa ducha svetskosti.“

Svätý Pavol to hovorí jasne vo svojom liste kresťanom Ríma: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu.“ Ako ďalej Svätý Otec zdôraznil, pôvodný text je silnejší, pretože hovorí, aby „nevstupovali do schém tohto sveta, do parametrov tohto sveta“. Ide o schémy tejto svetskosti, ktorá vedie k dvojakému životu, dodal pápež:

„Obielená hniloba: to je ten mravne skazený život. Ježiš týmto nepovedal jednoducho: ‚hriešnici‘, ale povedal im, ‚pokrytci‘. [...] Ak niekto spácha nejaký hriech sedemkrát za deň a sedemkrát sa vráti k vám a povie: ‚Je mi to ľúto, som hriešnik‘, ty mu máš odpustiť. Toto robí Ježiš s hriešnikmi. Neúnavne odpúšťa, pod podmienkou, že nechcú žiť dvojaký život a kajúcne idú k nemu: ‚Odpusť mi, Pane, som hriešnik.‘ ‚Nuž vykroč a kráčaj vpred, ja to viem.‘ Taký je Pán. Dnes si prosme o milosť Ducha Svätého, ktorá nás udrží ďaleko od každého klamstva, prosme si o milosť, aby sme si dokázali uznať, že sme hriešnici. Hriešnici áno. No skorumpovaní, to nie.“

 

 
 

10. novembra

Pápež František na Anjel Pána: Živý Boh nosí meno každého z nás

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána na Námestí sv. Petra vo Vatikáne dňa 10. novembra 2013:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje Ježiša vystaveného tlaku saducejov, ktorí popierali vzkriesenie. Práve s otázkou na túto tému sa obracajú na Ježiša, aby ho uviedli do pomykova a zosmiešnili vieru vo vzkriesenie z mŕtvych. Vychádzajú z fiktívneho prípadu: „Istá žena mala sedem manželov, ktorí jeden za druhým umreli“. Ježiša sa pýtajú: „Ktorému z nich bude žena manželkou po svojej smrti?“ Ježiš, neustále mierny a trpezlivý, ponajprv odpovedá, že život po smrti nemá rovnaké vlastnosti ako ten pozemský. Večný život má odlišný charakter, má iný rozmer, v ktorom okrem iného nebude už viac manželstvo, ktoré je viazané na našu existenciu na tomto svete. Vzkriesení – hovorí Ježiš – budú ako anjeli a budú žiť v inom stave, ktorý teraz nemôžeme zakúsiť, ani si ho predstaviť. Takto im to Ježiš vysvetlil.

No potom Ježiš prechádza takpovediac do protiútoku. Robí to tak, že cituje Sväté písmo s takou jednoduchosťou a originálnosťou, že nás to napĺňa obdivom voči nášmu Učiteľovi, jedinému Učiteľovi! Dôkaz o vzkriesení Ježiš nachádza v príbehu o Mojžišovi a horiacom kre (porov. Ex 3,1-6), tam, kde sa Boh zjavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Božie meno sa viaže na mená mužov a žien, s ktorými si vytvára puto, a toto puto je silnejšie ako smrť. A my môžeme povedať, že je to aj Boží vzťah s nami, s každým z nás: On je náš Boh! On je Boh každého jedného z nás! Je to akoby on nosil naše meno. Jemu sa páči vysloviť ho, a toto predstavuje zmluvu. Tu vidíme, prečo Ježiš tvrdí: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ (Lk 20,38) A toto je rozhodujúce puto, zásadne dôležitá zmluva, zmluva s Ježišom: on sám je Zmluva, on sám je Život a Vzkriesenie, pretože svojou ukrižovanou láskou zvíťazil nad smrťou. V Ježišovi nám Boh darúva večný život, darúva ho všetkým, a všetci vďaka nemu majú nádej na život, ktorý je ešte opravdivejší než tento. Ten život, ktorý nám Boh pripravuje, nie je nejakým jednoduchým skrášlením tohto prítomného. Ten život presahuje našu predstavivosť, pretože Boh nás neprestajne udivuje svojou láskou a svojím milosrdenstvom.

Teda to, čo nadíde, je presným opakom očakávania saducejov. Nie tento život je meradlom pre večnosť, pre ten iný život, ktorý nás čaká, ale práve večnosť, ten iný život, osvetľuje a dáva nádej pozemskému životu každého z nás! Ak hľadíme iba ľudským okom, máme sklon povedať, že ľudská púť vedie od života smerom k smrti. To sa vidí! No je to iba pokiaľ pozeráme ľudským okom. Ježiš obracia naruby túto perspektívu a potvrdzuje, že naše putovanie vedie zo smrti do života: do plného života!

Sme na ceste, na púti smerom k plnému životu a tento plný život je to, čo nám svieti na našej ceste! Smrť sa teda nachádza vzadu, za naším chrbtom, nie pred nami. Pred nami je Boh živých, Boh zmluvy, Boh, ktorý nosí moje meno, naše meno. Tak ako povedal: „Ja som Boh Abraháma, Izáka, Jakuba“, je to Boh aj s mojím menom, s tvojím, tvojím i tvojím [gesto k poslucháčom] menom, s naším menom. Boh živých!

Definitívna je porážka hriechu a smrti, začiatok nového času radosti a svetla bez konca. No už na tejto zemi, v modlitbe, vo sviatostiach, v bratstve, stretávame Ježiša a jeho lásku, a takto môžeme zakusovať ako predchuť niečo zo života po vzkriesení. Keď zakusujeme jeho lásku a jeho vernosť, v našom srdci sa rozpaľuje a narastá ako oheň viera vo vzkriesenie. Vskutku, ak je Boh verný a miluje, nemôže byť takým len na obmedzený čas: vernosť je večná, nemôže sa zmeniť. Božia láska je večná, nemôže sa zmeniť! Nie je na obmedzený čas, je navždy! Je tu pre napredovanie! On je navždy verný a čaká na každého jedného z nás, každého z nás sprevádza touto večnou vernosťou.

 

9. novembra

Chorí majú v Cirkvi aktívnu úlohu - pápež František pri výročí UNITALSI

V sobotu 9. novembra Svätý Otec prijal na audiencii okolo 7-tisíc členov Národnej talianskej únie pre transport chorých do Lúrd a svetových pútnických miest, známej pod skratkou UNITALSI. Púť chorých a tých, ktorí im ako dobrovoľníci slúžia v ich telesných i duchovných potrebách, sa konala pri príležitosti 110. výročia vzniku združenia. Počas stretnutia v Aule Pavla VI. v typicky talianskej živej atmosfére pápež František vyzdvihol evanjeliový štýl služby UNITALSI, ktorá je niečím oveľa viac než iba poskytovaním pomoci či filantropiou: je „opravdivým ohlasovaním evanjelia dobročinnej lásky, službou prinášania útechy“. Vyzdvihol ochotu členov združenia podľa vzoru Milosrdného samaritána neodvracať tvár od tých, čo sú v núdzi. „Chudobní, a to aj chudobní po zdravotnej stránke, sú pre Cirkev bohatstvom; a vy, členovia UNITALSI spolu s inými cirkevnými zložkami, ste prijali dar a úlohu zhromažďovať toto bohatstvo, pomáhať, aby bolo docenené, a to nielen pre samotnú Cirkev, ale aj pre celú spoločnosť.“

Ďalej pápež poukázal na prorockú úlohu tohto typu služby: „Kultúrny a sociálny kontext súčasnosti má skôr tendenciu ukrývať fyzickú krehkosť a považovať ju čisto za problém, ktorý si vyžaduje rezignáciu a pietizmus, alebo niekedy i odsúvanie ľudí bokom. UNITALSI je povolané byť prorockým znamením a kráčať proti prúdu tejto svetskej logiky, logiky odsúvania, tým, že pomáha trpiacim, aby sa stali protagonistami v spoločnosti, v Cirkvi a aj v samotnom združení. V záujme skutočného začlenenia chorých do kresťanskej komunity a toho, aby nadobudli silné vedomie spolupatričnosti, je nevyhnutná začleňujúca (inkluzívna) pastorácia vo farnostiach a združeniach. Ide o skutočné docenenie prítomnosti a svedectva osôb krehkých a trpiacich, nie iba ako adresátov evanjelizačného diela, ale ako aktívnych subjektov tejto apoštolskej činnosti.“

Po členoch a dobrovoľníkoch združenia Svätý Otec oslovil priamo prítomných chorých: „Drahí bratia a sestry chorí, nepovažujte sa iba za objekt solidárnosti a dobročinnosti, ale cíťte sa v plnom zmysle začlenení do života a poslania Cirkvi. Máte svoje miesto a špecifickú úlohu vo farnosti a v každom cirkevnom prostredí. Vaša prítomnosť, tichá, no výrečnejšia než mnoho slov, vaša modlitba, denné obetovanie vašich utrpení v spojení s utrpením Ježiša ukrižovaného pre spásu sveta, trpezlivé a tiež aj radostné prijatie vašej situácie, sú duchovným zdrojom, bohatstvom pre každé kresťanské spoločenstvo. Nehanbite sa byť cenným pokladom Cirkvi!“

Púte chorých organizované združením UNITALSI najčastejšie smerujú do Lúrd a iných mariánskych svätýň. Práve na dôverný vzťah k Božej Matke upriamil Svätý Otec pozornosť v závere svojho príhovoru, keď citoval Máriine slová na svadbe v Káne: „Urobte všetko čo vám povie!“ Spoločne so siedmimi tisíckami prítomných sa potom pomodlil Zdravas Mária a pomaly prešiel celou sálou, pristavujúc sa pri chorých a ich sprievodcoch. Deti zo združenia podarovali Svätému Otcovi obrovskú ručne maľovanú knihu.

 

Papež: Církev potřebuje stálou reformu, protože všichni její členové jsou hříšníky

Vatikán. Papež František sloužil dnes ráno mši svatou jako obvykle v kapli Domu sv. Marty. Krátkou homilii věnoval dnešní liturgické připomínce posvěcení lateránské baziliky. Komentoval tři dnešní čtení, podávající tři obrazy církve. Prorok Ezechiel (47,1-2.8-9.12) a 45. žalm mluví o vodách, které proudí z chrámu, aby přinesly radost Božímu městu. Je to obraz milosti, která nese a živí církev. V druhém čtení líčí sv. Pavel Korinťanům (1 Kor 3,9c-11.16-17) obraz základního kamene, kterým je Kristus, na němž stojí církev. Janovo evangelium o čištění chrámu (Jan 2,13-22) představil papež jako obraz reformy církve – Ecclesia semper reformanda. Církev – řekl – potřebuje ustavičnou reformu, protože její členové jsou hříšníky a potřebují obrácení. Papež František v závěru vyzval věřící k modlitbě za to, aby z církve stále proudily vody milosti, aby byla vždycky budována na Kristu a vždycky Mu zůstala věrná a aby se její členové nechali obracet ke Kristu.

 

Homília pápeža k sviatku posvätenia Lateránskej baziliky

Vatikán 9. november – Ranná svätá omša v Dome sv. Marty mala dnes, keďže je sobota, súkromný charakter. Pápež František však vzhľadom na dnešný sviatok výročia posvätenia Lateránskej baziliky predniesol krátku homíliu. Začal pripomenutím, že dnešný sviatok je sviatkom mesta Ríma, rímskej cirkvi, ale aj univerzálnej Cirkvi. Katedrála Ríma je totiž – ako povedal – „matkou všetkých kostolov mesta a sveta“. Potom z liturgických čítaní poukázal na tri obrazy, ktoré hovoria o Cirkvi. Z prvého čítania z Knihy proroka Ezechiela (Ez 47,1-2.8-9.12) a zo Žalmu 46 to bol obraz vody, ktorá prúdi z chrámu a obveseľuje Božie mesto, obraz milosti, ktorá udržuje a vyživuje život Cirkvi. Z druhého čítania z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom (1 Kor 3,9c-11.16-17) zobral obraz kameňa, ktorým je Ježiš Kristus ako základ, na ktorom je Cirkev postavená. A z evanjelia (Jn 2,13-22) o očistení chrámu, obraz reformy Cirkvi: «Ecclesia semper reformanda», pretože členovia Cirkvi sú vždy hriešni a potrebujú sa očisťovať pokáním. Svätý Otec uzatvoril homíliu výzvou k modlitbe za Cirkev, aby neustále nechala prúdiť vodu milosti, aby vždy bola založená na Kristovi a zostala mu verná a aby sa jej členovia nechali Ježišom premieňať.