Svätý Otec 31. januára

 

Mezinárodní eucharistický kongres bude roku 2020 v Budapešti

Vatikán 31. 1. 2016. Papež František dnes prostřednictvím zvláštního videoposelství oslovil účastníky 51. Mezinárodního eucharistického kongresu na filipínském ostrově Cebu, kterého se účastnily statisíce věřících. Petrův nástupce ve své asi dvanáctiminutové anglické promluvě připomněl svoji loňskou návštěvu Filipín a pětisté výročí evangelizace, která v této zemi přinesla tak hojné plody.

„Jsme povoláni nést balzám milosrdné Boží lásky celé lidské rodině, hojit rány a přinášet naději tam, kde se zdá, že vládne zoufalství.“

Papež František rozjímal o dvou Ježíšových gestech během Poslední večeře, které souvisejí s misijní dimenzí eucharistie: o společném stole a umývaní nohou. V závěru svého poselství papež František oznámil místo konání příštího Mezinárodního eucharistického kongresu, který se bude konat za čtyři roky. Jeho dějiště se přenese z Asie do Evropy a uskuteční se v Budapešti roku 2020.

Papež: Náboženství není lidská investice

Vatikán. Na Svatopetrském náměstí se dnes shromáždilo asi 15 tisíc lidí, aby si vyslechli pravidelnou papežovu promluvu před polední mariánskou modlitbou Anděl Páně. Petrův nástupce mluvil o dnešním evangeliu (Lk 4,21-30), které popisuje, jak Ježíš v nazaretské synagoze vzbudil rozepři svým výkladem proroka Izaiáše a vyvázl před rozhněvanými rodáky, kteří Jej chtěli zabít. Papež mimo jiné řekl:

„Tento úryvek Lukášova evangelia nepodává pouhou rozepři mezi rodáky, jaká se občas strhne i v našich čtvrtích v důsledku různých závistí a nevraživostí, nýbrž vyjevuje pokušení, kterému je náboženský člověk – a my všichni - vždycky vystaveni a od kterého je třeba se rozhodně distancovat. Co je tímto pokušením? Je to pokušení považovat náboženství za lidskou investici a v důsledku toho se pouštět do „vyjednávání“ s Bohem ve snaze dosáhnout vlastních cílů. Opravdové náboženství však přijímá zjevení Boha, který je Otcem a pečuje o každého svého tvora, včetně toho nejmenšího a z lidského hlediska nejvíce bezvýznamného. Právě v tom spočívá Ježíšova prorocká služba, hlásá totiž, že žádná lidská situace nemůže být motivem vyloučení z Otcova srdce a že jediným privilegiem z Božího hlediska je absence privilegií. Jediným privilegiem z Božího hlediska je nemít privilegia a patrony, ale být v Jeho rukou.

»Dnes se naplnilo toto Písmo, které jste právě slyšeli« (Lk 4,21). Tím dneškem, ke kterému Kristus onoho dne odkázal, je každá doba. Platí to také pro nás na tomto náměstí a připomíná nám to aktuálnost a nezbytnost spásy, kterou Ježíš přináší lidstvu. Bůh vychází v ústrety mužům a ženám všech dob a míst v těch konkrétních situacích, ve kterých se nacházejí. Jde vstříc také nám. On vždycky dělá první krok, přichází nás navštívit svým milosrdenstvím, pozvednout nás z prachu našich hříchů a vybízí nás, abychom přijali útěšnou pravdu evangelia a ubírali se cestami dobra. Vždycky je to však On, který přichází, aby nás hledal a našel.“

Od boha zázraků k zázraku Boha

Česká sekce RV

Drazí bratři a sestry, dobrý den!

Vyprávění dnešního evangelia nás stejně jako minulou neděli opět uvádí do synagogy v Nazaretu, galilejské vesnici, kde Ježíš vyrůstal a všichni jej tam znali. Ten, který před nedávnem zahájil svoji veřejnou činnost, se nyní poprvé vrací a prezentuje se komunitě, shromážděné v sobotu v synagoze. Přečte úryvek z proroka Izaiáše, který vypráví o budoucím Mesiáši, a na závěr prohlásí: „Dnes se naplnilo toto Písmo, které jste právě slyšeli“ (Lk 4,21). Ježíšovi rodáci zprvu užasnou a jsou plni obdivu, ale potom se zakaboní, začnou mezi sebou reptat a říkat si: proč tenhleten, který tvrdí, že je zasvěcený Pánu, nezopakuje tady doma zázraky, které prý vykonal v Kafarnau a v dalších vesnicích? Ježíš tedy prohlásí: „Žádný prorok není vítaný ve svém domově“ (Lk 4,24) a odvolává se na velké proroky Eliáše a Elizea, kteří vykonali zázraky mezi pohany, aby poukázali na nevíru svého lidu. To však přítomní vnímají jako urážku, rozhněvají se, vyženou Ježíše ven a bývali by Jej svrhli dolů ze srázu. On však mocí svého pokoje „prošel jejich středem a ubíral se dál“ (v.30). Nenastala totiž ještě jeho hodina.

Tento úryvek Lukášova evangelia nepodává pouhou rozepři mezi rodáky, jaká se občas strhne i v našich čtvrtích v důsledku různých závistí a nevraživostí, nýbrž vyjevuje pokušení, kterému je náboženský člověk – a my všichni - vždycky vystaveni a od kterého je třeba se rozhodně distancovat. Co je tímto pokušením? Je to pokušení považovat náboženství za lidskou investici a v důsledku toho se pouštět do „vyjednávání“ s Bohem ve snaze dosáhnout vlastních cílů. Opravdové náboženství však přijímá zjevení Boha, který je Otcem a pečuje o každého svého tvora, včetně toho nejmenšího a z lidského hlediska nejvíce bezvýznamného. Právě v tom spočívá Ježíšova prorocká služba, hlásá totiž, že žádná lidská situace nemůže být motivem vyloučení z Otcova srdce a že jediným privilegiem z Božího hlediska je absence privilegií. Jediným privilegiem z Božího hlediska je nemít privilegia a patrony, ale být v Jeho rukou.

„Dnes se naplnilo toto Písmo, které jste právě slyšeli“ (Lk 4,21). Tím dneškem, ke kterému Kristus onoho dne odkázal, je každá doba. Platí to také pro nás na tomto náměstí a připomíná nám to aktuálnost a nezbytnost spásy, kterou Ježíš přináší lidstvu. Bůh vychází v ústrety mužům a ženám všech dob a míst v těch konkrétních situacích, ve kterých se nacházejí. Jde vstříc také nám. On vždycky dělá první krok, přichází nás navštívit svým milosrdenstvím, pozvednout nás z prachu našich hříchů a vybízí nás, abychom přijali útěšnou pravdu evangelia a ubírali se cestami dobra. Vždycky je to však On, který přichází, aby nás hledal a našel. Vraťme se do synagogy.

Toho dne byla v nazaretské synagoze zajisté také Jeho matka, Maria. Můžeme si představit ozvěny jejího srdce, které předjímalo muka pod křížem, když v synagoze spatřila Ježíše, jak je nejprve obdivován, potom odmítán, inzultován a je Mu vyhrožováno smrtí. Maria ve svém srdci plném víry uchovávala všechno. Ať nám pomůže k obrácení od boha zázraků k zázraku Boha, kterým je Ježíš Kristus.

Přeložil Milan Glaser

 

 

29. januára

Ranná homília pápeža: Hriešnici áno, ale nikdy nie „skorumpovaní“

Vatikán 29. januára – Modlime sa k Bohu, aby slabosť, ktorá nás vedie k hriechu, sa nikdy nezmenila na skazenosť či „skorumpovanosť“. Aj tieto slová zazneli v dnešnej homílii Svätého Otca Františka počas rannej omše v Dome sv. Marty. Cez biblický príbeh kráľa Dávida a Betsabe (2 Sam 11,1-4a. 5-10a. 13-17) poukázal pápež na skutočnosť, ako diabol vedie skazených ľudí, aby necítili – na rozdiel od druhých hriešnikov – potrebu Božieho odpustenia.

Je to postoj Dávida, keď sa zamiloval do Betsabe, ženy svojho vojaka Uriáša bojujúceho za kráľa v ďalekých krajoch. Kráľ Dávid, ako sa píše v Druhej knihe Samuelovej, zvedie Betsabe a tá počne. Aby zakryl hriech cudzoložstva, zosnuje plán. Uriáša povoláva späť z bojiska a posiela ho, aby si išiel domov oddýchnuť. Vojak však domov za svojou manželkou nejde, ani keď ho kráľ opije.

„Toto postavilo Dávida do trochu ťažkej situácie,“ povedal pápež František a dodal: „Povedal si však: ‚To ale nie, ja to zvládnem...‘. A preto napísal list, ako sme počuli: ‚Postavte Uriáša do prvého šíku, kde sa najtuhšie bojuje, a potom sa od neho stiahnite, nech ho zasiahnu a nech zomrie‘. Odsúdil ho na smrť. Tento verný človek, verný zákonu, verný svojmu ľudu, verný svojmu kráľovi, nesie so sebou odsúdenie na smrť“.

„Dávid je svätý, ale zároveň je hriešnik,“ povedal Svätý Otec František. Napriek tomu, že ho Boh „tak veľmi miloval“, kráľ Dávid podľahol zmyselnosti. „Veľký, šľachetný Dávid“ sa cíti „bezpečný, lebo jeho kráľovstvo bolo silné. A tak potom, čo spáchal cudzoložstvo, siaha po akomkoľvek prostriedku, aby vec vyriešil, hoci aj klamstvom, až napokon zosnuje a nariadi vraždu poctivého muža, keď ho necháva zahynúť v nástrahách vojny“. Svätý Otec ďalej pokračoval:   

„Toto je okamih v Dávidovom živote, ktorý nám dáva vidieť to, čím všetci môžeme v našich životoch prejsť: je to prechod od hriechu ku ‚korupcii‘. Tu Dávid začína, robí prvý krok ku ‚korupcii‘. Má moc, má silu. A práve preto je korupcia oveľa jednoduchším hriechom pre všetkých nás, ktorí máme nejakú moc, či už cirkevnú, náboženskú, ekonomickú, politickú. Lebo diabol nás necháva cítiť sa istými: ‚Ja to dokážem‘“.

Svätý Otec pokračoval v homílii poukázal na to, ako skazenosť nahlodala srdce toho „odvážneho chlapca“, ktorý sa kedysi postavil pred Filištínca iba s piatimi kameňmi. „Chcel by som dnes podčiarknuť iba toto,“ povedal pápež František, že existuje moment, v ktorom hriešny návyk alebo naša sebaistá situácia, keď sme videní v dobrom svetle a máme veľkú moc spôsobí, že hriech prestane byť „hriechom“ a stáva sa „skazenosťou“. Pápež ukončil homíliu modlitbou, aby sme nikdy – i keď sme hriešnici – nepodľahli tejto ‚skazenosti‘:

„Pán vždy odpúšťa. Avšak jedna z najhorších vecí u skazenosti je to, že skazený človek nemá potrebu prosiť o odpustenie, necíti ju... Pomodlime sa dnes za Cirkev, začínajúc od seba, za pápeža, za biskupov, za kňazov, za zasvätené osoby, za veriacich laikov: ‚Pane, zachráň nás, zachráň nás od skazenosti. Hriešnici, to áno, tými sme všetci, ale nikdy nie skorumpovaní ľudia! Prosme o túto milosť“.

 

28. januára

 

Ranná homília pápeža: Kresťan má veľkorysé srdce, ktoré prijíma všetkých

Vatikán 28. januára – Srdce kresťana je veľkorysé, lebo je synom veľkodušného Otca a otvára náruč, aby so štedrosťou prijímal všetkých. Aj táto myšlienka zaznela z úst Svätého Otca Františka pri rannej omši, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Pri príležitosti dnešnej spomienky na sv. Tomáša Akvinského, kňaza a učiteľa Cirkvi, boli na omši prítomní aj kňazi, ktorí slávili 50. výročie kňazskej vysviacky.

„Božie tajomstvo je svetlom,“ povedal v kázni Svätý Otec reagujúc na čítanie o lampe z Markovho evanjelia (Mk 4,21-25). Ježiš v ňom hovorí: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik?“ Práve na tieto slová nadviazal pápež František takto:

„A práve to je jedna z charakteristík kresťana, ktorý v krste prijal svetlo a musí ho aj vydávať. To znamená, že kresťan je svedkom. Svedectvo. Je to niečo, čím sa osobitne vyznačujú kresťanské postoje. Ak kresťan nedáva prednostne vidieť Božie svetlo, ale uprednostňuje vlastné tmy, tie mu vstupujú do srdca, lebo sa bojí svetla a idoly, ktorými sú tmy, sa mu páčia viac; vtedy mu niečo chýba a nie je pravým kresťanom. Svedectvo: kresťan je svedkom. Svedkom Ježiša Krista, Božieho Svetla. A musí toto svetlo postaviť na svietnik svojho života“.

V Evanjeliu podľa Marka sa ďalej píše: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá.“ Ďalšou charakteristikou kresťana je preto, podľa slov Svätého Otca, veľkodušnosť: „lebo je synom veľkorysého otca, s veľkým srdcom“. Pápež František ďalej v kázni poukázal na to, že ak kresťan pre Boha niečo stráca, získava oveľa viac.

„Srdce kresťana je veľkorysé. Je vždy otvorené. Nie je to srdce, ktoré sa zatvára do vlastného egoizmu, alebo ide len po istú hranicu: odtiaľ potiaľ. Keď vstúpiš do Ježišovho svetla, keď vstúpiš do priateľstva s Ježišom, keď sa nechávaš viesť Duchom Svätým, srdce sa stáva otvoreným, veľkodušným... Kresťan vtedy nezískava, ale stráca. No stráca, aby získal niečo iné, a s touto – v úvodzovkách – „prehrou vlastných záujmov“ získava Ježiša; získava stávajúc sa Ježišovým svedkom.“

Na záver homílie sa Svätý Otec obrátil na svojich spolubratov v kňazstve, ktorí oslávili 50. výročie vysviacky. Prítomných povzbudil slovami:

„Je pre mňa radosťou sláviť dnes s vami, ktorí oslavujete 50 rokov vášho kňazstva: 50 rokov na ceste svetla a svedectva, 50 rokov v úsilí byť lepšími, v úsilí ako niesť svetlo na svietniku: občas nám vypadne, ale ide sa ďalej, vždy s tou túžbou vydávať svetlo, štedro, to znamená s veľkorysým srdcom. Jedine Boh a vaša pamäť vedia, koľko ľudí ste prijali s veľkodušnosťou, s otcovskou a bratskou dobrotou... Koľkým ľuďom, ktorí mali srdce tak trochu zatemnené, ste dali svetlo, svetlo Ježiša. Ďakujem. Ďakujem za to, čo ste urobili v Cirkvi, pre Cirkev a pre Ježiša.“

Svätý Otec uzavrel svoj príhovor nasledovným žičením: „Nech vám Pán dá radosť, tú veľkú radosť, že ste dobre rozsievali, že ste dobre svietili a že ste otvorili náruč, aby ste prijali všetkých s veľkodušnosťou.“

 

25. januára

Svätý Otec bohoslovcom Lombardského seminára: Buďte viac než len „normálni“

Vatikán 25. januára – Svätý Otec dnes na audiencii v Klementínskej sále prijal približne 80 študentov z Pápežského lombardského seminára v Ríme pri príležitosti jeho 50. výročia. Podľa pápeža Františka seminár, ktorý požehnal v roku 1965 bl. Pavol VI., nemá poskytovať len štúdium, ale aj formáciu založenú na pravom vnútornom obrátení. Seminaristom, medzi ktorými sú nielen Taliani, ale aj bohoslovci pochádzajúci z Afriky, Latinskej Ameriky, Ázie či Európy Svätý Otec pripomenul sv. Karola Boromejského ako vzor duchovného pastiera:

 

„Chcel by som upriamiť vašu pozornosť na vzor, ktorý už dobre poznáte: sv. Karola Boromejského. Páter de Certeau predstavil jeho život ako neustály «pohyb obrátenia», nasmerovaný k tomu, aby odzrkadľoval obraz Pastiera: «On sa stotožnil s týmto obrazom, živil ho svojím životom vediac, že zo slov sa stávajú skutky za cenu krvi: praví kňazi boli preňho ‚sanguinis ministri‛. Stelesnil teda tento obraz stravujúc seba samého. Vášnivo sa celý do toho vložil»“ (Biografický slovník talianskych osobností, XX, 263).

Kňaz sa nesmie uspokojiť s niečím priemerným a označovať to za „normálne“, pokračoval Svätý Otec:

„Avšak často sa na ceste objaví pokušenie, čo treba odmietnuť: pokušenie „normálnosti“, taký duchovný pastier, ktorému stačí „normálny“ život. Takýto kňaz sa totiž začne uspokojovať s tým, že sa mu dostáva aká-taká pozornosť, posudzuje službu na základe svojich úspechov a uspokojuje sa vyhľadávaním toho, čo sa mu páči, čím sa stáva vlažným a bez skutočného záujmu o ostatných. „Normálnosť“ pre nás je naopak pastorálnou svätosťou, darovaním života. Ak sa kňaz rozhodne zostať iba niekým „normálnym“, bude kňazom podpriemerným alebo ešte horším.“

Akí by teda mali byť kňazi dneška a zajtrajška? Svätý Otec predložil seminaristom svoju predstavu: „Duchovní muži a milosrdní pastieri, vnútorne zjednotení Pánovou láskou a schopní šíriť radosť evanjelia v jednoduchosti života. Ako sa dnes ukazuje, evanjelizácia je povolaná k tomu, že sa musí znovu vydať práve cestou jednoduchosti. Jednoduchosť života, čo sa vyhne každej forme dvojtvárnosti a svetskosti, ktorej stačí pravé spoločenstvo s Pánom a s bratmi. Jednoduchosť jazyka: nie kazatelia komplexných doktrín, no ohlasovatelia Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre nás.“

Pápež František tiež podčiarkol nevyhnutnú spätosť diecézneho kňaza s biskupom: „Charakteristikou diecézneho kňaza je práve «diecéznosť» a základný kameň tejto «diecéznosti» spočíva v častom kontakte s biskupom, v dialógu a v rozlišovaní spolu s ním.“

 

Pápež František slávil ekumenické vešpery v Bazilike sv. Pavla

Vatikán 25. januára – Pápež František dnes slávil vešpery v Bazilike sv. Pavla za hradbami na záver Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Na slávnosti boli okrem zástupcov rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev z Ríma prítomní reprezentant konštantinopolského Ekumenického patriarchátu metropolita Gennadios a anglikánsky biskup David Moxon, osobný zástupca arcibiskupa z Canterbury v Ríme. Do slávenia sa zapojili aj mladí pravoslávni študenti a študenti Ekumenického inštitútu z Bossey, ktorí sú na tradičnej návšteve v Ríme.

Pri vešperách sviatku obrátenia sv. Pavla zaznela pasáž z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 15,9-10), kde sa sv. Pavol označuje za najmenšieho z apoštolov, a z Prvého Petrovho listu (1 Pt 2,9-10) miesto, kde sv. Peter píše o Božom milosrdenstve. V spoločných modlitbách nechýbala popri úmysloch za jednotu ani prosba o Božiu pomoc pre prenasledovaných kresťanov a za solidaritu s nimi.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka 

«Veď ja som najmenší z apoštolov (...) lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čim som, a jeho milosť nebola vo mne márna» (1 Kor 15,9-10). Apoštol Pavol takto zhrňuje význam svojho obrátenia. Obrátenie, ktoré sa konalo po oslňujúcom stretnutí so Zmŕtvychvstalým Kristom (porov. 1 Kor 9,1) na ceste z Jeruzalema do Damasku, nie je predovšetkým morálnou zmenou, ale premieňajúcim zakúsením Kristovej milosti, a zároveň výzvou k novému poslaniu: ohlasovať všetkým toho Ježiša, ktorého predtým prenasledoval perzekúciou jeho učeníkov. V tom okamihu totiž Pavol pochopí, že medzi Kristom žijúcim vo večnosti a jeho nasledovníkmi existuje reálne a nadprirodzené spojenie: Ježiš žije a je v nich prítomný a oni žijú v ňom. Povolanie byť apoštolom sa zakladá nie na ľudských zásluhách Pavla, ktorý sa považuje za „najmenšieho“ a „nehodného“, ale na nekonečnej Božej dobrote, ktorá si ho vyvolila a zverila mu úrad.

Podobné chápanie toho, čo sa stalo na ceste do Damasku dosvedčuje sv. Pavol aj v Prvom liste Timotejovi: «Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Kristovi Ježišovi» (1 Tim 1,12-14). Hojné Božie milosrdenstvo je jediným dôvodom, na ktorom sa zakladá Pavlov úrad, a je zároveň tým, čo musí apoštol všetkým ohlasovať.

Skúsenosť sv. Pavla je podobná skúsenosti komunít, ktorým píše apoštol Peter vo svojom prvom liste. Sv. Peter sa obracia na členov malých a krehkých spoločenstiev, vystaveným hrozbe prenasledovania, a vzťahuje na ne slávne mená pripisované svätému Božiemu ľudu: «vyvolený národ, kráľovské kňazstvo, svätý národ, Bohom získaný ľud» (porov. 1 Pt 2,9). Pre týchto prvých kresťanov a dnes aj pre všetkých nás pokrstených je zdrojom útechy a neustáleho žasnutia uvedomovať si, že sme vyvolení byť súčasťou Božieho plánu spásy, uskutočneného v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. «Prečo, Pane, práve ja?», «Prečo práve my?». Načierame tu do tajomstva Božieho milosrdenstva a jeho vyvolenia: Otec miluje všetkých a chce všetkých zachrániť, a preto povoláva niektorých, „získavajúc si ich“ svojou milosťou, aby skrze nich mohla jeho láska dosiahnuť všetkých. Poslaním celého Božieho ľudu je ohlasovať slávne skutky Pána, medzi nimi na prvom mieste Kristovo veľkonočné tajomstvo, skrze ktoré sme prešli z tmy hriechu a smrti do žiary jeho života, nového a večného (porov. 1 Pt 2,10).

Vo svetle Božieho slova, ktoré sme počuli, a ktoré nás počas tohto Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov viedlo, môžeme skutočne povedať, že my všetci veriaci v Krista, sme «povolaní zvestovať slávne Božie skutky» (porov. 1 Pt 2,9). Ponad odlišnosti, ktoré nás stále rozdeľujú, s radosťou uznajme, že počiatkom kresťanského života je vždy povolanie, ktorého autorom je sám Boh. Na ceste k plnému viditeľnému spoločenstvu medzi kresťanmi môžeme pokročiť nielen naším približovaním sa jedni k druhým, ale najmä v miere nášho obrátenia sa k Pánovi, ktorý si nás milostivo vyberá a volá nás, aby sme boli jeho učeníkmi. A obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a pôsobil v nás. Z tohto dôvodu, keď kresťania z rôznych cirkví počúvajú spoločne Božie slovo a usilujú sa ho uviesť do praxe, robia skutočne dôležité kroky vedúce k jednote. A nie je to iba povolanie, ktoré nás zjednocuje, spája nás tiež rovnaké poslanie: ohlasovať všetkým slávne Božie skutky. Ako sv. Pavol, a ako veriaci, ktorým píše sv. Peter, ani my nemôžeme neohlasovať milosrdnú lásku, ktorá sa nás zmocnila a premenila nás. Kým sme na ceste k plnému spoločenstvu medzi nami, môžeme už rozvíjať mnohoraké formy spolupráce, spoločne ísť a spolupracovať, aby sa evanjelium šírilo. A  kráčajúc a pracujúc spoločne si uvedomujeme, že sme už zjednotení v Pánovom mene. Jednota sa tvorí na ceste.

V tomto mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva majme dobre na pamäti, že autentické hľadanie jednoty kresťanov nie je možné bez plného zverenia sa do Otcovho milosrdenstva. Prosme predovšetkým o odpustenie za hriech našich rozdelení, ktoré sú otvorenou ranou na Kristovom tele. Ako Rímsky biskup a pastier Katolíckej cirkvi, chcem vyprosovať milosrdenstvo a odpustenie za neevanjeliové správanie sa zo strany katolíkov voči kresťanom iných cirkví. Zároveň pozývam všetkých bratov a sestry katolíkov, aby odpustili, ak v súčasnosti či minulosti podstúpili urážky zo strany iných kresťanov. Nemôžeme zmazať to, čo bolo, ale nechceme dovoliť, aby zaťaženosť starými vinami ďalej znečisťovala naše vzťahy. Božie milosrdenstvo naše vzťahy obnoví.

V tejto atmosfére intenzívnej modlitby chcem bratsky pozdraviť Jeho Eminenciu metropolitu Gennadia, zástupcu Ekumenického patriachátu, Jeho Milosť Davida Moxona, osobného zástupcu Canterburského arcibiskupa v Ríme, a všetkých predstaviteľov rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev v Ríme, ktorí sa tu v tento večer zišli. Spolu s nimi sme prešli Svätou bránou tejto baziliky, aby sme si pripomenuli, že jedinou bránou, ktorá nás vedie k spáse je Ježiš Kristus náš Pán, milosrdná tvár Otca. Srdečne tiež zdravím mladých pravoslávnych a pravoslávnych z východných cirkví, ktorí študujú v Ríme s podporou Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, ktorý funguje pri Pápežskej rade na podporu jednoty kresťanov, ako aj študentov Ekumenického inštitútu z Bossey, ktorí sú tu v Ríme na návšteve, aby prehĺbili svoje poznanie Katolíckej cirkvi.

Drahí bratia a sestry, zjednoťme sa v modlitbe, ktorou sa Ježiš Kristus obrátil na Otca: «aby všetci boli jedno (...), aby svet uveril» (Jn 17,21). Jednota je dar milosrdenstva Boha Otca. Tu, pred hrobom sv. Pavla, apoštola a mučeníka, uchovávaným v tejto prekrásnej bazilike, cítime, že naša pokorná prosba je podporovaná príhovorom mnohých kresťanských mučeníkov včerajška i dneška. Oni veľkodušne odpovedali na Pánovo volanie, vydali svojím životom verné svedectvo o obdivuhodných skutkoch, čo Boh pre nás vykonal, a už zakusujú plné spoločenstvo v prítomnosti Boha Otca. Povzbudzovaní ich príkladom - príkladom, ktorý vytvára ekumenizmus krvi - a posilňovaní ich príhovorom sa obráťme na Boha našou poníženou modlitbou.

 

 

24. januára

Anjel Pána: Sme verní Kristovmu programu evanjelizovania chudobných?

Vatikán 24. januára – „Sme verní Kristovmu programu?“ opýtal sa pápež František veriacich zhromaždených na Námestí sv. Petra k modlitbe Anjel Pána. V dnešnú Tretiu nedeľu liturgického obdobia „cez rok“ sa v poludňajšom príhovore zameral na programový význam Ježišovej reči v Nazaretskej synagóge. Zdôraznil pri tom prioritu Kristovho ohlasovania. Ježiš adresuje Dobrú zvesť všetkým bez výnimky, no osobitne dbá na ľudí z okraja spoločnosti. „Chudobní sú v centre evanjelia“, pripomenul Svätý Otec. Nechal aj otázku na premýšľanie, či je evanjelizovanie chudobných skutočnou prioritou farských spoločenstiev, cirkevných združení a hnutí.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V evanjeliu dnešného dňa evanjelista Lukáš pred tým, než uvedie Ježišovu programovú reč v Nazarete, robí stručný súhrn jeho evanjelizačného účinkovania. Je to činnosť, ktorú vykonáva s mocou Ducha Svätého: jeho slovo je originálne, pretože vyjavuje zmysel Písem; je to slovo s autoritou, pretože rozkazuje dokonca i nečistým duchom a tí poslúchajú (porov. Mk 1,27). Ježiš sa líši od učiteľov jeho doby: neotvoril napríklad školu na štúdium Zákona, ale chodí kázať po okolí a vyučuje všade: v synagógach, na cestách, po domoch, vždy v pohybe! Ježiš sa líši aj od Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje nadchádzajúci Boží súd, zatiaľ čo Ježiš ohlasuje jeho otcovské odpustenie.

A teraz si predstavme, že aj my vstúpime do synagógy v Nazarete, dedine, kde Ježiš vyrastal až do približne tridsiatich rokov. To, čo sa tam odohráva, je dôležitá udalosť, ktorá načrtáva Ježišovo poslanie. Ježiš vstáva, aby čítal Sväté písmo. Rozvinie zvitok proroka Izaiáša a vyberá úsek, kde je napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným» (Lk 4,18). Potom, po chvíli ticha plného očakávania zo strany všetkých, za všeobecného úžasu hovorí: «Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli» (v. 21).

Evanjelizovať chudobných: toto je Ježišovo poslanie, ako o ňom sám hovorí. Toto je aj poslanie Cirkvi a každého pokrsteného v Cirkvi. Byť kresťanom a byť misionárom je jedno a to isté. Ohlasovať evanjelium, slovami a ešte skôr životom, je hlavným zameraním kresťanského spoločenstva a každého jeho člena. Vidíme tu, že Ježiš adresuje Dobrú zvesť všetkým, bez vylúčenia kohokoľvek, ba dokonca dávajúc prednosť tým najvzdialenejším, trpiacim, chorým, vydedencom spoločnosti.

Položme si otázku: Čo to znamená evanjelizovať chudobných? Znamená to predovšetkým priblížiť sa k nim, znamená to s radosťou im poslúžiť, oslobodiť ich z ich poroby, a toto všetko v Kristovom mene a v jeho Duchu, pretože on je tým Božím evanjeliom, on je tým Božím milosrdenstvom, on je tým Božím oslobodením, to on sa stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil. Izaiášov text, zosilnený menšími prispôsobeniami, ktoré doň Ježiš vložil, ukazuje, že mesiášske ohlasovanie Božieho Kráľovstva, ktoré prišlo medzi nás, sa obracia prioritne na ľudí odsunutých bokom, na väzňov a na utláčaných.

Pravdepodobne v Ježišovej dobe títo ľudia neboli v strede spoločenstva viery. Môžeme si klásť otázku: Sme dnes v našich farských spoločenstvách, združeniach, hnutiach verní Kristovmu programu? Evanjelizovanie chudobných, prinášanie im radostnej zvesti – je to prioritou? Pozor, nejde tu iba o poskytovanie sociálnej pomoci, a tým menej o politickú činnosť. Ide o ponúknutie sily Božieho evanjelia, ktorá obracia srdcia, uzdravuje rany, premieňa ľudské a sociálne vzťahy podľa logiky lásky. Chudobní sú totiž v centre evanjelia.

Nech nám Panna Mária, Matka evanjelizátorov pomáha mocne cítiť ten hlad a smäd po evanjeliu, ktorý je vo svete, osobitne v srdci a tele chudobných. A nech každému z nás a každému kresťanskému spoločenstvu vyprosí, aby sme konkrétne dosvedčovali milosrdenstvo, to veľké milosrdenstvo, ktoré nám Kristus daroval.

 

22. januára

Ranná homília: pápež František pozval k modlitbe za biskupov

Vatikán 22. januára – Úlohou biskupa je modliť sa a ohlasovať Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ak sa biskup nemodlí a neohlasuje evanjelium, ale sa zaoberá inými vecami, trpí tým Boží ľud. Aj tieto myšlienky zazneli v dnešnej rannej homílii pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty. Svätý Otec nadviazal na Evanjelium podľa Marka, ktoré hovorí o ustanovení Dvanástich (Mk 3,13-19). Tých si, podľa Božieho slova, Ježiš zvolil, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“.

Dvanástich apoštolov nazval pápež „prvými biskupmi“. Po smrti Judáša Iškariotského zvolili apoštoli za jedného z nich Mateja, čo Svätý Otec nazýva „prvou biskupskou vysviackou Cirkvi“. Podľa slov pápeža sú „biskupi stĺpmi Cirkvi“, pričom sú povolaní, aby boli svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania:

„My biskupi máme túto zodpovednosť, aby sme boli svedkami; svedkami toho, že Pán Ježiš je živý, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych, že Pán Ježiš s nami kráča, že Pán Ježiš nás zachraňuje, že Pán Ježiš dal za nás svoj život, že Pán Ježiš je naša nádej, že Pán Ježiš nás vždy prijíma a odpúšťa nám. Svedectvo. Náš život musí byť svedectvom. Skutočným svedectvom Kristovho zmŕtvychvstania.“

Biskupi majú, podľa slov Svätého Otca Františka, dve úlohy a tými sú modlitba a ohlasovanie Ježiša. Ak v týchto bodoch zaostávajú, trpí tým celá Cirkev:

„Prvou úlohou biskupa je byť s Ježišom v modlitbe. Prvou úlohou biskupa nie je robiť pastoračné plány... Nie, nie! Modliť sa, to je prvou úlohou. Druhou úlohou je byť svedkom, to znamená kázať. Kázať o spáse, ktorú nám priniesol Pán Ježiš. Dve neľahké úlohy, ale sú to práve ony, ktoré robia stĺpy Cirkvi silnými. Ak tieto stĺpy oslabnú, lebo sa biskup nemodlí alebo sa modlí málo, zabúda sa modliť; alebo preto, lebo neohlasuje evanjelium, ale stará sa o iné veci, aj Cirkev slabne, trpí. Boží ľud trpí, lebo stĺpy sú slabé.“

Na záver pápež dodal, že „Cirkev nemôže bez biskupa napredovať“ a preto je „modlitba za našich biskupov pre nás všetkých povinnosťou; ale povinnosťou lásky, povinnosťou detí voči otcovi, povinnosťou bratov, aby rodina zostala zjednotená vo vyznávaní Ježiša Krista, živého a zmŕtvychvstalého“. Svätý Otec ukončil kázeň slovami:

„Preto by som vás chcel dnes pozvať k modlitbe za nás biskupov. Pretože aj my sme hriešnici, aj my máme slabosti, aj my čelíme nebezpečenstvu Judáša: lebo aj on bol zvolený ako jeden zo stĺpov. Aj nám hrozí, že sa nebudeme modliť, že budeme robiť niečo iné, než ohlasovať evanjelium a vyháňať démonov... Modlite sa, aby boli biskupi tým, čím ich Ježiš chcel mať, aby sme všetci vydávali svedectvo o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Boží ľud sa za biskupov modlí. Počas každej svätej omše sa modlíme za biskupov: modlíme sa za Petra, hlavu biskupského kolégia, a modlíme sa za miestneho biskupa. Ale to je málo: vysloví sa meno a mnohokrát sa to povie zo zvyku a ide sa ďalej. Modlite sa za biskupa zo srdca, proste Pána: ‚Pane, opatruj nášho biskupa, opatruj všetkých biskupov a pošli nám biskupov, ktorí sú skutočnými svedkami; biskupov, ktorí sa modlia; biskupov, ktorí nám pomáhajú svojím kázaním chápať evanjelium, aby sme si boli istí, že ty, Pane, si živý a si medzi nami’.“

 

21. jnauára

Ranná homília: Žiarlivosť je choroba vedúca k závisti, čo zabíja

Vatikán 21. januára – Žiarlivosť je choroba vedúca k závisti, čo zabíja. Aj takto sa dnes ráno Svätý Otec prihovoril prítomným počas homílie v Dome sv. Marty. Vychádzal z Prvej knihy Samuelovej (1 Sam 18,6-9;19,1-7), kde ženy spievajú: «Saul porazil svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc». Od toho dňa, pokračoval pápež František, Saul žiarli na Dávida a rozhodne sa ho zabiť. Potom nasleduje radu svojho syna a rozmyslí si to, hoci neskôr sa opäť vráti k zlým myšlienkam. „Žiarlivosť,“ hovorí pápež, „je choroba“, ktorá vedie k závisti:

„Závisť je ohavná vec! Je to ohavný prístup a hriech. A v srdci rastie žiarlivosť i závisť ako zlá rastlina: rastie, no nenechá rásť dobrú rastlinu. Všetko, čo sa jej zdá, že na ňu vrhá tieň, jej prekáža. Nie je v pokoji! Je srdcom zmietaným, škaredým srdcom! Ale závistlivé srdce - to sme tu počuli – vedie aj k vraždeniu, k smrti. A Písmo to hovorí jasne: pre diablovu závisť vstúpila do sveta smrť.“

Závisť „zabíja,“ pokračoval Svätý Otec, „a netoleruje, že iný má niečo, čo ja nemám. A stále trpí, lebo srdce závistlivého alebo žiarlivého trpí. To srdce utrápené!“ Je to utrápenosť, ktorá si praje „smrť iných. Nuž, koľko ráz v našich komunitách netreba zájsť príliš ďaleko, aby sme toto videli: zo žiarlivosti sa zabíja jazykom. Jeden čosi závidí druhému, a začínajú klebety – a klebety zabíjajú!“

„Pri premýšľaní a reflektovaní nad touto pasážou z Písma pozývam sám seba i všetkých hľadať, či je v mojom srdci niečo žiarlivé, niečo závistlivé, čo vedie vždy k smrti a nerobí ma šťastným. Lebo táto choroba ťa vždy vedie k vyzeraniu, čo dobré má niekto iný, akoby to bolo proti tebe. A toto je mrzký hriech! Je to začiatok mnohých, mnohých zločinov. Prosme Pána, aby nám dal milosť nevpúšťať si do srdca žiarlivosti, neotvárať ho závistiam, lebo tieto veci vždy vedú k smrti.“

Na záver pápež František spomenul aj postavu Piláta, s konštatovaním, že Pilát bol inteligentný, a ako hovorí Marek v evanjeliu, všimol si, že predstavení zákonníkov mu vydali Ježiša zo závisti:

„Závisť podľa interpretácie Piláta, ktorý bol veľmi inteligentný, no zbabelý! – bola tým, čo viedlo k Ježišovej smrti. Nástroj, finálny nástroj. Odovzdali mu ho pre závisť. Vyprosujme si od Pána aj tú milosť, aby sme nikdy pre závisť neposlali na smrť brata či sestru z farnosti, z komunity, ani suseda zo štvrte: každý má svoje hriechy, každý má svoje cnosti. Sú vlastné každému. Hľaďme na dobro a nevraždime klebetami pre závisť či pre žiarlivosť.“

 

Obrad umývania nôh na Zelený štvrtok už nebude vyhradený len mužom

Vatikán 21. januára – Na obrad umývania nôh v rámci liturgie Zeleného štvrtka možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Rozhodol o tom Svätý Otec František, keď zmenil rubriku Rímskeho misála, ktorá doteraz predpisovala, že zástupcovia mali byť vybraní spomedzi mužov alebo chlapcov.

Príslušné dokumenty nariaďujúce túto zmenu dnes zverejnilo Tlačové stredisko Svätej stolice. Svätý Otec o úpravu liturgických rubrík požiadal prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinála Roberta Saraha v liste z 20. decembra 2014. Svoje rozhodnutie v úvode listu vysvetľuje takto: „... už nejaký čas premýšľam nad obradom „Umývania nôh“, obsiahnutom v liturgii Omše Pánovej večere s úmyslom vylepšiť spôsoby jeho vykonávania, aby plne vyjadrovali zmysel gesta, ktoré Ježiš vykonal vo Večeradle, jeho darovanie sa «až do krajnosti» pre spásu sveta, jeho lásku bez hraníc. Po pozornom zvážení som dospel k rozhodnutiu zaviesť zmenu v rubrikách Rímskeho misála.“

Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí následne vydal 6. januára 2016 dekrét, v ktorom vyhlásil konkrétne zmeny rubrík v Rímskom misáli a Biskupskom ceremoniáli. V dekréte sa pripomína, že „pri vykonávaní tohto obradu sú biskupi a kňazi pozvaní vnútorne sa pripodobniť Kristovi, ktorý «neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť» (Mt 20,28) a vedený láskou «až do krajnosti» (Jn 13,1) dať život za spásu celého ľudského rodu.“ A tak na obrad umývania nôh môžu duchovní pastieri vybrať „skupinku veriacich, ktorá bude reprezentovať rozmanitosť a jednotu každej čiastky Božieho ľudu. Takáto skupinka môže pozostávať z mužov i žien, a podľa možnosti z mladých i starších, zdravých i chorých, klerikov, zasvätených osôb i laikov.“

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí zároveň pripomína duchovným pastierom ich „úlohu, aby vhodne poučili vybraných veriacich a rovnako aj ostatných, aby sa na obrade zúčastňovali vedome, aktívne a s úžitkom.“

 

Pápež píše do Davosu o zodpovednosti za novú priemyselnú revolúciu

Vatikán/Švajčiarsko 21. januára – Svetové ekonomické fórum, ktoré sa v týchto dňoch koná vo švajčiarskom Davose, dostalo impulz aj od pápeža Františka. Jeho posolstvo predniesol pri včerajšom otvorení kardinál Peter Turkson.

Tohtoročné stretnutie ekonomických lídrov sa venuje otázke, ako správne usmerniť tzv. štvrtú priemyselnú revolúciu, do ktorej ľudstvo vstúpilo. Pápežovi leží na srdci najmä zamestnanosť, keďže novú priemyselnú revolúciu sprevádza výrazný pokles pracovných miest. V posolstve adresovanom Klausovi Schwabovi, predsedovi Svetového ekonomického fóra, vyzýva pamätať na chudobných a tiež oceňuje, že svetové stretnutie sa snaží povzbudiť sociálnu a environmentálnu zodpovednosť.

„Financializácia a technologizácia národných ekonomík i tej globálnej zapríčinili ďalekosiahle zmeny v oblasti práce. Zmenšené možnosti pre užitočné a dôstojné zamestnanie spolu s obmedzením sociálneho zabezpečenia spôsobujú znepokojujúci rast nerovnosti a chudoby v rôznych krajinách. Jasne sa vynára potreba oživiť nové podnikateľské modely, ktoré v podpore rozvoja pokročilých technológií budú tiež schopné využiť ich na vytvorenie dôstojnej práce pre všetkých, dodržiavať a upevňovať sociálne práva a chrániť životné prostredie. Človek musí usmerňovať technologický rozvoj bez toho, aby sa ním nechal ovládnuť.“

Svetové ekonomické fórum má podľa Svätého Otca myslieť aj na chudobných: „Apelujem na vás všetkých: ,Nezabúdajte na chudobných!‘ Toto je hlavná výzva, ktorú máte pred sebou ako manažéri vo svete biznisu. Kto má prostriedky na to, aby žil dôstojný život, namiesto toho, aby sa staral o privilégiá, musí sa snažiť pomáhať najchudobnejším, aby aj oni mali prístup k ľudsky dôstojným životným podmienkam, obzvlášť cez rozvoj ich ľudského, kultúrneho, ekonomického a sociálneho potenciálu.“

Ako pápež v posolstve ďalej dodáva, „plakať nad bolesťou druhých neznamená iba mať účasť na ich utrpení, ale tiež, a predovšetkým, uvedomiť si, že samotné naše činy sú dôvodom nespravodlivosti a nerovnosti. Preto «otvorme oči, aby sme videli biedu sveta, rany toľkých bratov a sestier zbavených ľudskej dôstojnosti, a dajme sa vyprovokovať, aby sme vypočuli ich volanie o pomoc. Naše ruky nech zachytia ich ruky, pritiahnime si ich k sebe, aby pocítili teplo našej prítomnosti, priateľstva a bratstva. Nech sa ich volanie stane aj naším volaním, aby sme spoločne prelomili bariéru ľahostajnosti, ktorá často suverénne vládne, aby skryla pokrytectvo a egoizmus»“ (Misericordiae vultus, 15).

Po tomto odkaze na sociálne výzvy Jubilejného roka milosrdenstva citujúc Bulu Misericordiae vultus, pokračoval pápež František výzvou k zodpovednosti lídrov za usmerňovanie rozvoja techniky:

„Zoči-voči hlbokým a epochálnym zmenám je výzvou pre svetových lídrov zabezpečiť, aby nastávajúca ,štvrtá priemyselná revolúcia,’ dôsledky robotizácie a vedeckých a technologických inovácií neviedli k zničeniu ľudskej osoby – aby nebola nahradená bezduchým strojom – alebo k premene našej planéty na prázdnu záhradu pre potešenie niekoľkých vyvolených.“

Naopak, Svätý Otec vyzýva k posilneniu inkluzívnej spoločnosti, k rešpektu ľudskej dôstojnosti, k tolerancii, k súcitu a k milosrdenstvu, k povedomiu, že Zem je náš spoločný domov. To si vyžaduje spojené úsilie o udržateľný a integrálny rozvoj, dodáva pápež František. Napokon opakovane zdôrazňuje tvrdenie, ktoré vyslovil v encyklike Laudato si´, že „podnikateľská činnosť «je vznešeným poslaním zameraným na produkciu bohatstva a zlepšovanie sveta pre všetkých», hlavne «ak chápe, že vytváranie pracovných miest je neoddeliteľnou súčasťou jej služby pre spoločné dobro» (Laudato si´, 129)“.

 

19. januára

Ranná homília: Nieto svätca bez minulosti ani hriešnika bez budúcnosti

Vatikán 19. januára – Nejestvuje žiaden svätec bez minulosti ani žiaden hriešnik bez budúcnosti. To povedal Svätý Otec na dnešnej rannej omši v Dome sv. Marty vychádzajúc z príkladu kráľa Dávida a dnešného liturgického čítania o jeho pomazaní Samuelom (1 Sam 16, 1-13).

„Často sme otrokmi vonkajšieho výzoru, otrokmi vecí, ktoré sú na efekt a nechávame sa týmito vecami viesť: ,Tento vyzerá byť niekým...‘ Ale Pán pozná pravdu. Je tomu tak aj v tomto príbehu. Prichádzajú siedmi synovia Izaiho a Pán si nevyberie nikoho z nich, nechá ich odísť. Samuel je trochu znepokojený: ,Ani tohto si si, Pane, nevyvolil?‘ A hovorí otcovi: ,Sú to všetci tvoji synovia, títo siedmi?‘ - ,No, ešte je jeden, najmenší, čo sa neráta, ten teraz pasie ovce.‘ V ľudských očiach sa s týmto chlapcom nerátalo.“

Ale Pán si ho vyberá a nariaďuje Samuelovi pomazať ho a Pánov Duch „pôsobí na Dávida“ a od toho dňa „celý Dávidov život bol život človeka pomazaného Pánom, vyvoleného Pánom... - Takže ho Pán spravil svätcom?“ pýta sa Svätý Otec. Nie, „kráľ Dávid je svätým kráľom Dávidom, toto je pravda, ale svätým po dlhom živote,“ a to živote aj s hriechmi:

„Svätec a hriešnik. Človek, ktorý vedel zjednotiť kráľovstvo, vedel pozdvihnúť izraelský národ. Ale mal svoje pokušenia, mal svoje hriechy: stal sa aj vrahom. Aby zakryl svoje smilstvo, hriech cudzoložstva... dal pokyn na vraždu. On! Teda svätý kráľ Dávid vraždil? No keď Boh poslal proroka Nátana, aby mu dal pred oči túto skutočnosť, keďže si neuvedomoval barbarstvá, čo nariadil, vtedy sa pobadal - ,zhrešil som‘ - a prosil o odpustenie.“

A takto, pokračoval pápež, „sa jeho život pohol ďalej. Na vlastnej koži si odniesol zradu zo strany syna, no nikdy nezneužil Boha vo vlastný prospech.“ Svätý Otec pripomenul, ako Dávid, keď musel utekať z Jeruzalema, Archu poslal naspäť vyhlasujúc, že nebude využívať Pána na svoju obranu. A keď bol potom vystavený urážkam, Dávid si vo svojom srdci povedal: „Zaslúžim si to.“ A ďalej je tu jeho veľkodušnosť: mohol zabiť Šaula, no neurobil tak. Teda svätý kráľ Dávid, veľký hriešnik, no kajúcny. Pápež František sa zdôveril, že ho napĺňa pohnutím život Dávida, ktorý nás nútiť myslieť aj na náš život:

„My všetci sme boli vyvolení Pánom pre krst, aby sme boli jeho ľudom, aby sme boli svätými. Boli sme posvätení Pánom na tejto ceste svätosti. A čítajúc tento [Dávidov] život (...) ktorý od čias mládenca až po starca spravil toľké dobré veci a iné zas neveľmi dobré, prichádza mi na myseľ, že na ceste kresťana, na ceste, na ktorú nás Pán pozval, uvažujem, že niet svätca bez minulosti a ani hriešnika bez budúcnosti.“

 

18. januára

Ranná homília pápeža: Nezatvárajte si srdce pred novosťou Ducha Svätého

Vatikán 18. januára – Kresťania, ktorí sa uspokoja s tvrdením, že „vždy to tak bolo“ si zatvárajú srdce pred prekvapeniami Ducha Svätého a nikdy nedosiahnu plnosť pravdy, lebo sú modloslužobníci a rebeli. Aj týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril prítomným v rannej homílii v Dome sv. Marty.

Svätý Otec začal svoju homíliu reakciou na prvé čítanie o Saulovi, ktorým Pán opovrhol, lebo uprednostnil počúvať ľud pred plnením Božej vôle (1 Sam 15,16-23). Ako sa píše v Prvej knihe Samuelovej, ľud chcel po víťazstve v bitke obetovať Bohu svoje najlepšie kusy dobytka, ako povedal Svätý Otec, lebo „sa to tak vždy robilo“. Tento raz to však Boh neprijal.

Prorok Samuel sa obracia na Saula so slovami: „Vari Pán chce zápalné a krvavé obety, a nie skôr poslušnosť Pánovmu slovu?“. „To isté,“ vysvetľoval Svätý Otec, „nás Ježiš učí v evanjeliu“. Farizeji totiž obvinili Ježišových učeníkov, že sa nepostia tak, ako sa to vždy robilo (Mk 2,18-22). A Ježiš odpovedá nasledujúcim životným princípom, podľa slov z Markovho evanjelia, pripomenul pápež František: „Nik neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia. A nik nevlieva mladé víno do starých mechov, lebo víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno aj mechy, ale nové víno do nových mechov.“

Svätý Otec František ďalej vysvetľoval: „Čo to znamená? Že mení zákon? Nie! Ale že zákon je v službe človeka, ktorý slúži Bohu a preto musí mať človek otvorené srdce. Tvrdenie ‚vždy to tak bolo’ je zatvoreným srdcom a Ježiš nám povedal: ‚Pošlem vám Ducha Svätého a on vás uvedie do plnej pravdy’. Ak máš zatvorené srdce pred novosťou Ducha, nikdy nevstúpiš do plnej pravdy! A tvoj kresťanský život bude život polovičatý, život zaplátaný, prišitý novými vecami, ale na materiál, ktorý nie je otvorený pre hlas Pána. Srdce zatvorené, lebo nie si schopný zmeniť mechy.“

„Toto,“ povedal pápež, „bol hriech kráľa Saula, pre ktorý bol odvrhnutý. Je to hriech mnohých kresťanov, ktorí lipnú na tom, čo sa vždy robilo a nedovolia vymeniť mechy. Končia tak s polovičatým životom, zaplátaným, zošívaným, bez zmyslu“. Hriech je, podľa Svätého Otca „zatvorené srdce“, ktoré „nepočúva hlas Pána, ktoré nie je otvorené na novosť Pána, na Ducha, ktorý nás vždy prekvapuje“. Prorok Samuel nazýva vo svojej prvej knihe odbojnosť „hriechom veštenia a svojvoľnosť ako zločin modlárstva“ (1 Sam 15,23). Na tieto slová reagoval pápež František takto:

„Kresťania tvrdohlavo zotrvávajúci v postoji ‚vždy sa to robilo takto’, hrešia: páchajú hriech veštenia. Je to akoby hádali: ‚To, čo sa povedalo a nemení sa, to čo cítim – čo pochádza odo mňa, z môjho zatvoreného srdca – je dôležitejšie než slovo Pána’. Je to tiež hriech svojvoľnosti ako zločin modlárstva: kresťan, ktorý sa zatvrdzuje, hreší! Pácha hriech modlárstva. ‚A ako sa z toho dostať, Otče?’: otvoriť srdce Duchu Svätému, rozpoznať aká je Božia vôľa“.

Svätý Otec František povedal, že za čias Ježiša bolo zvykom, že sa správni Izraeliti postili a dodal: „Existuje však ešte ďalšia realita: a tou je Duch Svätý, ktorý nás vedie do plnej pravdy. A pre to potrebuje naše otvorené srdcia; srdcia, ktoré nezostávajú v hriechu modloslužobníctva sami sebe, že je dôležitejšie to, čo si myslím ja, než prekvapenie Ducha Svätého“. Pápež František ukončil homíliu slovami:

„Toto je posolstvo, ktoré nám dnes dáva Cirkev. Toto je to, čo Ježiš tak mocne hovorí: ‚Nové víno do nových mechov’. Aj návyky sa musia otvoriť novosti Ducha, Božím prekvapeniam. Nech nám Pán dá milosť otvoreného srdca, srdca otvoreného hlasu Ducha, ktoré vie rozlíšiť to, čo sa nemá meniť, lebo ide o základ, od toho, čo sa zmeniť musí, aby mohlo prijať novosť Ducha Svätého“.

 

Pápež povzbudil pracovníkov bezpečnostných zložiek vo Vatikáne

Vatikán 18. januára – Pápež František sa dnes stretol s personálom talianskych bezpečnostných zložiek, ktoré sa starajú o bezpečnosť v oblasti Vatikánu. Pri osobitnej audiencii v Aule Pavla VI. im poďakoval za ich obetavú prácu. Prítomní boli aj náčelník talianskej polície, námestník talianskeho komisariátu a ďalší zástupcovia talianskej polície.

„Naše dnešné stretnutie je o to viac význačné, lebo sa deje v kontexte Svätého roku milosrdenstva, udalosti duchovného významu, ktorá v týchto prvých dňoch už bola svedkom zaplneného Ríma mnohými pútnikmi z každej časti sveta. Aj vy, riaditelia, pracovníci a agenti verejnej ochrany, ste povolaní k zvýšenému úsiliu zaistiť, aby sa slávnosti a udalosti späté s Mimoriadnym jubileom odohrávali usporiadaným a prospešným spôsobom. Vonkajší poriadok, nad ktorým bdiete s pozornou starostlivosťou, bude napomáhať aj vnútornému pokoju“ povedal pápež František a prácu bezpečnostných pracovníkov vložil do opatery Panny Márie.

„Z mojej strany vás ubezpečujem, že na vás stále myslím v modlitbe. A toto je pravda! Keď vyjdem na námestie, keď kráčam a vidím vás, modlím sa za vás a robím to zo srdca. A prosím vás, aby ste sa za mňa modlili, lebo toto nie je ľahká práca! Modlite sa za mňa, o toto vás prosím. Želám vám a vašim rodinám šťastlivý nový rok a zo srdca vás žehnám,“ dodal pri rozlúčke Svätý Otec. Stretnutie pápeža s bezpečnostnými pracovníkmi sa už tradične koná na prahu nového roka.

 

17. jnauára

Príhovor pápeža Františka v Rímskej synagóge

Drahí bratia a sestry,

som šťastný, že sa dnes ocitám s vami v tomto Hlavnom chráme. Ďakujem za zdvorilé slová pánovi doktorovi Di Segnimu, doktorke Dureghellovej a advokátovi Gattegnaovi; ďakujem i vám všetkým za vrelé prijatie. Ďakujem! Todà rabbà! [hebrejsky: Ďakujem veľmi pekne!]

Pri mojej prvej návšteve tejto synagógy ako biskup Ríma, túžim vyjadriť vám a všetkým židovským komunitám bratský pozdrav pokoja od tejto cirkvi i celej Katolíckej cirkvi.

Naše vzájomné vzťahy mi ležia veľmi na srdci. Už v Buenos Aires som bol zvyknutý chodiť do synagóg a stretávať sa tam so zhromaždenými komunitami, z blízka sa zúčastňovať na židovských sviatkoch a pamätných dňoch, a vzdávať vďaky Pánovi, že nám dáva život a sprevádza nás na ceste dejín. Behom času sa vytvorilo duchovné puto, ktoré umožnilo zrod autentických vzťahov priateľstva a inšpirovalo tiež spoločnú angažovanosť. V medzináboženskom dialógu je podstatné, aby sme sa stretávali ako bratia a sestry pred naším Stvoriteľom a vzdávali mu chválu, aby sme sa rešpektovali a vážili si jedni druhých a aby sme sa usilovali o spoluprácu. V židovsko-kresťanskom dialógu je prítomné jedinečné a osobitné puto, a to z titulu židovských koreňov kresťanstva: židia a kresťania sa preto musia cítiť byť bratmi, zjednotenými tým istým Bohom a veľkým spoločným duchovným dedičstvom (porov. Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate, 4), na ktorého základe majú pokračovať vo vytváraní budúcnosti.

Touto mojou návštevou pokračujem v stopách mojich predchodcov. Pápež Ján Pavol II. sem zavítal pred tridsiatimi rokmi, 13. apríla 1986; a pápež Benedikt XVI. prišiel medzi vás pred takmer šiestimi rokmi. Ján Pavol II. pri tej príležitosti použil nádherné vyjadrenie „starší bratia“, a skutočne vy ste našimi staršími bratmi a sestrami vo viere. Všetci patríme do jednej rodiny, rodiny Boha, ktorý nás sprevádza a ochraňuje ako svoj ľud. Spoločne, ako židia a katolíci, sme povolaní prevziať našu zodpovednosť za toto mesto, dávať svoj prínos, najmä ten duchovný, a pomáhať riešeniu rozličných aktuálnych problémov. Želám si, aby stále viac rástla vzájomná blízkosť, vzájomné poznávanie sa a úcta medzi našimi komunitami viery. Z tohto dôvodu je významné, že som prišiel medzi vás práve dnes, 17. januára, v deň, keď Konferencia biskupov Talianska slávi „Deň dialógu medzi katolíkmi a židmi“.

Nie je to tak dávno, čo sme si pripomenuli 50. výročie Deklarácie Nostra aetate Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý umožnil systematický dialóg medzi katolíckou Cirkvou a židovstvom. 28. októbra minulého roka som mohol na námestí sv. Petra pozdraviť veľký počet židovských predstaviteľov a vyjadril som sa takto: „Osobitná vďačnosť patrí Bohu za skutočnú a pravú transformáciu, ktorou za päťdesiat rokov prešiel vzťah medzi kresťanmi a židmi. Ľahostajnosť a opozícia sa zmenili na spoluprácu a vzájomnú náklonnosť. Z nepriateľov a cudzincov sme sa stali priateľmi a bratmi. Koncil svojou Deklaráciou Nostra aetate načrtol túto cestu nasledovne: „áno“ znovuobjaveniu židovských koreňov kresťanstva; „nie“ každej forme antisemitizmu, a odsúdenie každej urážky, diskriminácie a prenasledovania, ktoré z toho vyplývajú“. Nostra aetate po prvýkrát teologicky, explicitným spôsobom, definovala vzťahy Katolíckej cirkvi k židovstvu. Prirodzene, deklarácia neriešila všetky teologické otázky, ktoré sa týkajú tejto veci, ale odkázala na ne spôsobom povzbudenia, čím tak dala ten najdôležitejší stimul pre ďalšie nevyhnutné reflexie. V tejto súvislosti Komisia pre náboženské vzťahy so židovstvom zverejnila 10. decembra 2015 nový dokument, ktorý sa dotýka teologických otázok, ktoré vyšli na povrch v priebehu posledných desaťročí od vyhlásenia Nostra aetate. Teologická dimenzia židovsko-katolíckeho dialógu si v podstate zasluhuje, aby bola stále viac prehlbovaná; preto chcem povzbudiť všetkých tých, čo sú v tomto dialógu zaangažovaní, aby pokračovali v tomto duchu, a to s rozvahou a vytrvalosťou. Zvlášť z teologického uhla pohľadu je jasne vidieť neoddeliteľné puto, ktoré spája kresťanov a židov. Aby kresťania pochopili seba samých, nemôžu sa neodvolať na židovské korene; a Cirkev, hoci vyznáva spásu skrze vieru v Krista, rovnako uznáva nezrušiteľnosť Starej zmluvy a trvalú a vernú lásku Boha voči Izraelu.

Spolu s teologickými otázkami nesmieme stratiť z dohľadu ani veľké výzvy, ktorým čelí dnešný svet. Prvoradou sa už stala, napríklad, otázka integrálnej ekológie; ako kresťania a židia môžeme a musíme ponúkať celému ľudstvu posolstvo Biblie týkajúce sa starostlivosti o stvorenstvo. Konflikty, vojny, násilie a nespravodlivosti spôsobujú ľudstvu hlboké rany a vyzývajú nás, aby sme zosilnili naše úsilie o mier a spravodlivosť. Násilie páchané človekom na človekovi je v rozpore s každým náboženstvom hodným tohto mena, a zvlášť v rozpore s troma veľkými monoteistickými náboženstvami. Život, nakoľko je Božím darom, je posvätný. Piate prikázanie Desatora znie: „Nezabiješ“ (Ex 20,13). Boh je Bohom života a chce ho stále zveľaďovať a obraňovať; my, stvorení na jeho obraz a podobu, sme povinní robiť to isté. Každá ľudská bytosť, pretože je Božím dielom, je naším bratom, nezávisle na tom, aký je jeho pôvod či náboženská príslušnosť. Ku každému človeku treba pristupovať s láskavosťou, ako to robil Boh, keď položil svoju milosrdnú ruku na všetkých nezávisle od ich viery a pôvodu, a ktorý sa stará o tých, ktorí ho najviac potrebujú: o chudobných, chorých, ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, o bezbranných. Tam, kde je život v ohrození, sme ešte viac povolaní k tomu, aby sme ho ochraňovali. Ani násilie, ani smrť nebudú mať posledné slovo pred Bohom, ktorý je Bohom lásky a života. Musíme sa naliehavo modliť, aby nám pomohol uskutočňovať v Európe, vo Svätej zemi, na Blízkom východe, v Afrike a akejkoľvek inej časti sveta logiku mieru, zmierenia, odpustenia, života.

Židovský národ zažil počas svojej histórie násilie a prenasledovanie, ba až vyhladenie európskych Židov počas Shoah. Šesť miliónov ľudí, len preto, že prináležalo k židovskému národu, sa stalo obeťami tej najneľudskejšej formy barbarstva páchaného v mene ideológie, ktorá chcela nahradiť Boha človekom. 16. októbra 1943 boli do Auschwitzu deportované ďalšie tisícky mužov, žien a detí zo židovskej komunity v Ríme. Dnes by som si ich chcel zvlášť pripomenúť: ich trápenie, bolesť, slzy nesmú byť nikdy zabudnuté. Minulosť nám má byť ponaučením pre súčasnosť a budúcnosť. Shoah nás učí, že je stále potrebná maximálna ostražitosť, aby sa mohlo včas zasiahnuť pri obrane ľudskej dôstojnosti a mieru. Chcem vyjadriť svoju blízkosť každému ešte žijúcemu svedkovi Shoah; a s osobitným pozdravom sa obraciam na tých, ktorí sú tu osobne prítomní.

Drahí starší bratia, máme byť skutočné vďační za všetko, čo bolo možné uskutočniť za posledných päťdesiat rokov, aby medzi nami mohli vyrásť a mohli sa prehlbovať vzájomné pochopenie, vzájomná dôvera a priateľstvo. Modlime sa spoločne k Pánovi, aby viedol naše cesty smerom k dobrej, lepšej budúcnosti. Boh má pre nás pripravené plány záchrany, tak ako hovorí prorok Jeremiáš: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej“ (Jer 29,11). Nech nás žehná Pán a nech nás chráni. Nech nám ukáže jasnú tvár a nech nám je milostivý. Nech k nám obráti svoju tvár a daruje nám pokoj (porov. Nm 6,24-26). Shalom alechem! [hebrejsky: Pokoj vám!]

 

16. januára

Audiencia združenia pracujúcich: Nech práca poľudšťuje, spája a dáva svedectvo

Vatikán 16. januára – Pápež František sa dnes stretol s Kresťanským hnutím pracujúcich. Združenie sa snaží žiť evanjeliové svedectvo v duchu sociálnej náuky Cirkvi, pričom v rámci Talianska nie je jediné s takýmto zameraním. Na osobitnej audiencii v zaplnenej Aule Pavla VI. ponúkol Svätý Otec členom hnutia tri slová, ktoré im majú napomôcť v ich „povolaní k práci“: vzdelávanie, podelenie sa, svedectvo.

„Vzdelávať (edukovať) znamená ‚dať von‛. Je to schopnosť vydať zo svojho srdca to najlepšie: vydať von to najlepšie zo svojho srdca. Nie je to len učiť nejakú zručnosť alebo sprostredkovať svoje dojmy, ale stávať sa ľudskejšími a tým poľudšťovať aj realitu, čo nás obklopuje,“ povedal Svätý Otec a pokračoval zamyslením nad delením sa:

„Práca by mala spájať osoby, nie odďaľovať ich, aby boli uzavreté a vzdialené. Trávenie mnohých hodín v práci počas dňa nám umožňuje podeliť sa o každodennosť, zaujímať sa o tých, ktorí sú nám nablízku, aby sme prijímali prítomnosť ostatných ako dar a zodpovednosť.“

Napokon pápež František členom hnutia, ktoré funguje už vyše 40 rokov, pripomenul citát sv. Pavla a vyzval ich vydávať svojou prácou svedectvo: „«Kto nechce pracovať, nech ani neje» (2 Sol 3,10) ... Povzbudzujem vás svedčiť počnúc osobným životným štýlom i v rámci asociácie: svedčiť nezištnosťou, solidaritou, duchom služby. Keď je Kristov učeník čistý v srdci a citlivý v živote, osvetľuje Pánovým svetlom miesta, kde žije a pracuje.“

 

15. januára

Ranná homília pápeža: Boh nielen uzdravuje, ale aj odpúšťa hriechy

Vatikán 15. januára – „Aká je moja viera v Ježiša Krista?“ Týmito slovami sa dnes počas rannej homílie v Dome sv. Marty prihovoril prítomným pápež František. Svätý Otec sa nechal inšpirovať evanjeliovým čítaním o Synovi človeka, ktorý má na zemi moc odpúšťať hriechy (Mk 2,1-12).

Svätý Marek v príbehu o uzdravení ochrnutého človeka v Kafarnaume píše, že mnoho ľudí sa zišlo, aby počúvalo Ježiša. „Mali vieru,“ vysvetlil pápež František, „tú istú vieru ako žena, ktorá sa tiež uprostred zástupu predrala, vtedy keď Ježiš išiel do Jairovho domu, aby sa dotkla aspoň okraja Ježišových šiat, Ježišovho rúcha, aby bola uzdravená.“ Je to rovnaká viera, akou sa vyznačoval aj stotník, prosiaci o uzdravenie sluhu, doplnil Svätý Otec: „Viera silná, odvážna, ktorá napreduje... srdce otvorené pre vieru.“

Pápež poukázal na to, ako „Ježiš robí krok vpred.“ Pripomenul, ako v Nazarete, na začiatku svojho pôsobenia „išiel do synagógy a povedal, že bol poslaný prepustiť na slobodu utláčaných, väzňov, prinavrátiť zrak slepým... a ohlásiť milostivý rok. Rok odpustenia, priblíženia sa k Pánovi. Otvoriť cestu k Bohu.“ V dnešnom úryvku však Ježiš nielenže uzdravuje ochrnutého, ale mu aj odpúšťa hriechy, pokračoval Svätý Otec v homílii:

„Boli tam tí, ktorí mali zatvorené srdce, no akceptovali do istej miery, že Ježiš je uzdravovateľ. Ale odpúšťať hriechy, to je priveľa! Tento muž preháňa! Nemá právo to povedať, lebo iba Boh môže odpúšťať hriechy. A Ježiš poznajúc ich myšlienky hovorí: ‚Ja som Boh’? Nie, nepovie to. ‚Prečo si myslíte tieto veci? Aby ste vedeli, že Syn človeka má moc‛ – a tu je krok vpred! – ‚odpúšťať hriechy: Vstaň, vezmi si lôžko a choď!’ - Začína používať taký jazyk, ktorý v istom momente odradí ľudí, niektorých učeníkov, ktorí ho nasledovali... Tvrdá je to reč, keď hovorí o jedení svojho tela ako o ceste spásy.“

Chápeme, pokračoval ďalej Svätý Otec, že Boh prišiel, aby nás „zachránil od chorôb,“ ale najmä, aby „nás zachránil od našich hriechov, zachránil a priviedol k Otcovi. Pre toto bol poslaný, aby dal svoj život za našu záchranu. A tento bod je na pochopenie najťažší.“ Keď sa Ježiš ukazuje, ako ten, kto má väčšiu moc než človek, moc „odpustiť, dať život, znovu obnoviť ľudstvo, vtedy aj jeho učeníci pochybujú. A odchádzajú preč.“ A Ježiš sa „musí pýtať svojej malej skupinky: ‚Aj vy chcete odísť?‛“

Ďalej Svätý Otec otázkou pozval k uvažovaniu:

„Viera v Ježiša Krista. Aká je moja viera v Ježiša Krista? Verím, že Ježiš Kristus je Boh, že je Syn Boží? A mení mi táto viera život? Spôsobí to, že v mojom srdci nastúpi tento rok milosti, rok odpustenia, rok priblíženia sa k Pánovi? Viera je dar. Nikto nemá vieru ‚zo zásluhy’. Nikto si ju nemôže kúpiť. Je to dar. Vedie ma ‚moja’ viera v Ježiša Krista k pokoreniu sa? Nehovorím k pokore: ale k pokoreniu, ku kajúcnosti, k modlitbe, ktorá prosí: ‚Odpusť mi, Pane. Ty si Boh. Ty mi môžeš odpustiť moje hriechy’.“

Kiež nám Pán dá vzrastať vo viere, dodal Svätý Otec a opäť sa vrátil k príbehu z evanjelia: ľudia hľadali Ježiša, aby ho počuli, lebo „hovoril s autoritou, nie ako zákonníci“. A tiež preto, lebo uzdravoval a „robil zázraky“. A nakoniec „títo ľudia, potom ako to videli a keď od nich odišiel, všetci sa divili a velebili Boha“.

Svätý Otec sa v tejto súvislosti pristavil pri dôležitosti velebenia Boha:

„Chvála. Dôkaz toho, že verím, že Ježiš Kristus je Boh v mojom živote, že bol poslaný pre mňa, aby ‚mi odpustil’, je chvála. To, či mám schopnosť chváliť Boha. Chváliť Pána. Je to v nezištnosti. Chvála je nezištná. Je to cítenie, ktoré dáva Duch Svätý a ktoré nás vedie povedať: ‚Ty si jediný Boh’. Nech nám Pán dáva rásť v tejto viere v Ježiša Krista - Boha, ktorý nám odpúšťa, ponúka nám rok milosti. A táto viera nás vedie k chvále.“

 

14. januára

Ranná homília pápeža Františka: Viera vždy zvíťazí

Vatikán 14. januára – Viera vždy zvíťazí, lebo mení na víťazstvo aj porážku, nie je to však vec „magická“, je to osobný vzťah s Bohom, ktorý sa nedá naučiť z kníh, je to dar od Boha; dar, o ktorý treba prosiť. Aj týmito slovami by sa dala zhrnúť dnešná ranná homília pápeža Františka v Dome sv. Marty.

Inšpiráciu čerpal Svätý Otec najmä z prvej knihy Samuelovej (1 Sam 4,1-11). Príbeh hovorí o „veľkej porážke“ Božieho ľudu v bitke s Filištíncami, kde Izraeliti stratia všetko, aj svoju dôstojnosť. „Čo prinieslo túto porážku?“, opýtal sa pápež, pričom zároveň dodal, že ľud „sa pomaly vzdialil od Pána, žil svetácky, aj s idolmi, ktoré mal“. Chodievali do svätyne v Šíle, ale podľa slov pápeža tak, „akoby to bola kultúrna obyčaj: stratili synovský vzťah s Bohom. Neklaňali sa Bohu! A Pán ich nechal samých“.

Izraelský ľud sa snaží použiť archu Pánovej zmluvy, aby zvíťazil v boji, akoby to bol nejaký „magický“ predmet. Ako pripomenul Svätý Otec, „v arche bol Zákon, ktorý oni nedodržiavali, a od ktorého sa vzdialili. Nebol tam už viac osobný vzťah s Pánom! Zabudli na Boha, ktorý ich zachránil“. V Božom slove sa píše, že v boji zahynulo 30-tisíc Izraelitov, vrátane Heliho synov, a Filištínci sa zmocnili Božej archy. „Úplná porážka,“ konštatoval Svätý Otec dodávajúc, že „tak dopadne každý národ, ktorý sa vzdiali od Boha“. Hoci má svätyňu, jeho srdce nie je s Bohom: „Veríš v Boha, ale v Boha tak trochu hmlistého, vzdialeného, ktorý nevchádza do tvojho srdca a ty neplníš jeho prikázania. Toto je tá porážka!“

Dnešné evanjelium (Mk 1,40-45) nám naopak hovorí o víťazstve, pokračoval Svätý Otec:

„V tom čase prichádza k Ježišovi malomocný, ktorý ho prosí na kolenách – v geste adorácie – a ktorý mu hovorí: ‚Ak chceš, môžeš ma očistiť‘. Konfrontuje Pána hovoriac: ‚Ja som v živote odpísaný‛ – malomocný bol odpísaný, lebo nemohol viesť spoločenský život, bol vždy vyradený, vysunutý na okraj – ‚ale ty môžeš zmeniť túto porážku vo víťazstvo!‘ To jest: ‚Ak chceš, môžeš ma očistiť‛. Nad tým sa Pán zľutoval, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: ‚Chcem, buď čistý!‘ Takto jednoducho: tento boj sa skončil za dve minúty víťazstvom; ten druhý, trvajúci celý deň, porážkou. Ten človek mal niečo, čo ho pobádalo ísť za Ježišom a predložiť mu túto výzvu. Mal vieru!“  

Pápež František pripomenul slová sv. Jána, že víťazstvo nad týmto svetom spočíva práve vo viere: „Naša viera víťazí, a to vždy!“

„Viera znamená víťazstvo. Viera. Ako tento človek: ‚Ak chceš, môžeš to urobiť’. Porazení z prvého čítania sa modlili k Bohu, priniesli Archu, ale nemali vieru, zabudli na ňu. Tento vieru mal, a keď sa prosí s vierou, sám Ježiš nám povedal, že sa pohnú vrchy. Sme schopní presunúť vrch z jednej strany na druhú: viera je toho schopná. Sám Ježiš nám povedal: ‚O čokoľvek budete prosiť môjho Otca v mojom mene, dá vám. Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám‘. Ale s vierou. A toto je naše víťazstvo.“

Pápež na záver homílie povzbudil prítomných do modlitby:

„Prosme Pána, aby bola naša modlitba vždy zakorenená vo viere, aby sa rodila z viery v neho. Milosť viery: viera je dar. Nedá sa naučiť z kníh. Je to dar, ktorý ti dáva Pán, nuž pros ho: ‚Daj mi vieru!’ - ‚Verím, Pane!‘, povedal ten človek, ktorý prosil Ježiša, aby uzdravil jeho syna: ‚Prosím, Pane, pomôž mojej malej viere’. Modlitba s vierou... a uzdravil sa. Prosme Pána o milosť vedieť sa modliť s vierou, byť si istí, že o čokoľvek ho prosíme, dá nám to, s tou istotou, ktorú nám dáva viera. A toto je naše víťazstvo: naša viera!“

 

12. jnauára

Zaujímavosti o novom knižnom rozhovore s pápežom Františkom

Vatikán 12. januára – Milosrdenstvo je „preukazom totožnosti“ Boha, hovorí pápež František v novej knihe z pera talianskeho novinára Andreu Tornielliho. Knižný rozhovor „Božie meno je milosrdenstvo“ je už oddnes k dispozícii v talianskych kníhkupectvách. Pri prezentácii, ktorú moderoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi, dnes publikáciu predstavili štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin, riaditeľ Vatikánskeho knižného vydavateľstva Giuseppe Costa a tiež taliansky herec a režisér Roberto Benigni.  

Rozhovor medzi pápežom Františkom a vatikanistom z denníku La Stampa, ktorý tvorí 40 otázok a odpovedí, vznikol v júli uplynulého roku. Svätý Otec sa v tom čase vrátil z apoštolskej cesty v Ekvádore, Bolívii a Paraguaji. Autor sa s pápežom stretával v Dome sv. Marty, aby spoločne hovorili najmä o milosrdenstve.

Tornielli spomína, že Svätý Otec prichádzal na stretnutie s knihou biblických citácií (konkordanciou) a s textami cirkevných otcov. V texte sa pápež často odvoláva na svojich predchodcov: Jána Pavla II., Benedikta XVI., Jána XXIII., Pavla VI. a tiež aj na Jána Pavla I. Zaujímavosťou je aj to, že kniha nesie nielen meno Svätého Otca. Názov publikácie v šiestich svetových jazykoch (v taliančine, angličtine, francúzštine, nemčine, španielčine a portugalčine) napísal pápež František vlastným písmom.

Svätý Otec v knihe, ktorú tvorí 9 kapitol, na viacerých miestach hovorí o sviatosti zmierenia, o potrebe vnímavosti človeka na vlastnú hriešnosť a o významnej a citlivej úlohe spovedníka. Vysvetľuje tiež, že vyhlásenie Jubilejného roku milosrdenstva je ovocím modlitby, reflexie nad pontifikátmi predchádzajúcich pápežov a tiež uvažovania nad Cirkvou ako „poľnou nemocnicou“, ktorá „rozohrieva srdcia ľudí svojou blízkosťou“. 150-stranová kniha má vyjsť súčasne v 86 krajinách.

 

Ranná homília: Modlitba odvážnych ľudí viery mení Cirkev

Vatikán 12. januára – Modlitba robí zázraky a bráni srdcu otupieť a zabudnúť na zbožnosť. To povedal pápež František v dnešnej rannej homílii v Dome sv. Marty a dodal, že Cirkev nenapreduje vďaka pápežom, biskupom a kňazom, ale vďaka svätým.

Môžeme byť osobami viery a stratiť zmysel nábožnosti pod popolom posudzovania a nekonečnej kritiky. Príbeh, ktorý rozpráva dnešné biblické čítanie (1 Sam 1,9-20), je toho zjavným príkladom. Protagonistami sú Anna, žena zarmútená pre svoju neplodnosť, ktorá v slzách prosí Boha o dieťa, a kňaz Heli, ktorý ju neprítomne pozoruje zďaleka, sediac v kresle chrámu. Kniha Samuelova dáva zaznieť najprv Anniným slovám v hĺbke jej srdca a potom myšlienkam kňaza, ktorý ju s povrchnou uštipačnosťou označuje za „opitú“. Avšak jej bolestný plač napokon vyprosí od Boha žiadaný zázrak.

„Anna sa modlila vo svojom srdci a hýbali sa len pery, hlas však nebolo počuť. Toto je odvaha ženy viery, čo so svojou bolesťou, so svojimi slzami prosí Pána o milosť. Toľké úžasné ženy sú v Cirkvi! Toľké, čo sa chodia modliť akoby to bola stávka. Pomyslime len na jednu veľkú spomedzi nich, na sv. Moniku, ktorá so svojimi slzami dokázala obsiahnuť milosť obrátenia svojho syna, sv. Augustína. Mnohé z nich sú takéto.“

Kňaz Heli je „úbohý človek“, poznamenal Svätý Otec a priznal sa, že s ním cíti istú sympatiu: „Aj v sebe nachádzam chyby, čo ma k nemu približujú a tak ho chápem.“ Pápež František po týchto slovách dodal: „S akou ľahkosťou súdime osoby, a ako ľahko nám chýba úcta povedať si: ,Čo môže mať na srdci? Neviem, nuž zostanem ticho...‘ - Keď „v srdci chýba nábožnosť, vždy sa uvažuje po zlom“ a s nepochopením pre toho, kto sa naopak modlí „s bolesťou a úzkosťou“ a „odovzdáva tú bolesť a úzkosť Pánovi.“

„Túto modlitbu spoznal Ježiš v Olivovej záhrade, keď bol v takej úzkosti a bolesti, že sa začal potiť krvou, a nesťažoval sa na Otca: ‚Otče, ak ty chceš, ušetri ma od tohto. Ale nech sa stane tvoja vôľa‛. Ježiš odpovedal rovnakým spôsobom ako táto žena: pokorou. Niekedy sa modlíme, prosíme Pána, ale mnoho ráz nevieme dospieť k tomuto zápasu s Pánom, k slzám, a prosiť, vyprosovať si milosť. “

Pápež spomína aj príbeh muža z Buenos Aires, ktorého umierajúcu deväťročnú dcéru hospitalizovali. Muž ide v noci k Panne Márii do Svätyne v Luján a strávi noc s rukami na bráne svätyne, prosiac o milosť uzdravenia. A keď sa ráno vráti do nemocnice, nájde dcéru uzdravenú.

„Modlitba robí zázraky, a to aj u tých, čo sú kresťania, či už laici, kňazi alebo biskupi, no ktorí stratili nábožnosť. Táto modlitba veriacich mení Cirkev. Nie sme to my, pápeži, biskupi, kňazi, sestry, vďaka ktorým Cirkev napreduje, sú to svätí! A svätí, to sú tí ako táto žena. Svätí sú tí, čo majú odvahu veriť, že Boh je Pán a že dokáže všetko,“ dodal pápež František.

 

11. januára

Pápež František sa v novom roku stretol s diplomatickým zborom

Vatikán 11. januára – Dnes sa Svätý Otec František stretol s členmi diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici, aby im vyjadril blahoprianie na začiatku kalendárneho roka. Tradične je to príležitosť pre reflektovanie významných medzinárodných tém z pohľadu Svätej stolice. V približne 40-minútovom príhovore pápež František venoval najviac pozornosti problematike utečencov a migrácie, a to aj v súvislosti s viacerými ďalšími témami.

Na úvod dnešného stretnutia v Kráľovskej sále Apoštolského paláca sa v mene ambasádorov prihovoril dekan diplomatického zboru, veľvyslanec Angoly Armindo Fernandes Vieira. Pápež František po úvodnom blahoprianí krátko zrekapituloval udalosti uplynulého roka významné pre vatikánsku diplomaciu. Konštatoval nárast v diplomatickom zastúpení, ako aj v počte medzištátnych dohôd rôzneho druhu, vrátane oblasti finančnej transparentnosti, ako to bolo v prípadoch USA a Talianska.

V súčasnosti má Svätá stolica diplomatické vzťahy so 180 štátmi, z toho 86 má pri Vatikáne rezidentných veľvyslancov. Všeobecná medzištátna dohoda bola nedávno podpísaná s Východným Timorom, ďalšie nové dohody sa týkajú Čadu, Palestíny a Kuvajtu. V uplynulom roku pribudli veľvyslanci Belize, Burkiny Faso a Rovníkovej Guiney.

Svätý Otec hneď na úvod zdôraznil, že budovanie pokoja má priamy súvis s autentickým prežívaním náboženskej viery. Okrem iného povedal:

„Tajomstvo vtelenia nám ukazuje pravú Božiu tvár, pre ktorú moc neznamená silu a ničenie, ale lásku. Spravodlivosť neznamená pomstu, ale milosrdenstvo. V tejto perspektíve som zamýšľal vyhlásiť Mimoriadne jubileum milosrdenstva inaugurované výnimočne v Bangui počas mojej apoštolskej cesty v Keni, Ugande a Stredoafrickej republike.“

Ďalej sa pápež pristavil pri výzvach zmierenia a odmietnutia násilia v mene náboženstva, ktoré zopakoval pri viacerých apoštolských cestách uplynulého roka:

„Tam, kde sa Božie meno zneužilo na páchanie nespravodlivosti, chcel som potvrdiť spolu s moslimskou komunitou Stredoafrickej republiky, že «kto vraví, že verí v Boha, musí tiež byť mužom či ženou pokoja» (Stretnutie s moslimskou komunitou v Bangui, 30. novembra 2015), a teda milosrdenstva, pretože nikdy nemožno vraždiť v Božom mene. Jedine ideologická a zvrátená forma náboženstva sa môže domnievať, že koná spravodlivosť v mene Všemohúceho, úmyselne vraždiac bezbranné osoby, ako sa stalo pri krvavých teroristických atentátoch z uplynulých mesiacov v Afrike, Európe a na Blízkom východe.“

Centrálna myšlienka aktuálneho Svätého roka bola z pohľadu pápeža nosnou témou už v priebehu uplynulého roka pontifikátu: „Milosrdenstvo bolo ako vodiaca niť, ktorou sa riadili moje apoštolské cesty už počas uplynulého roku.“

Svätý Otec to konkretizoval na príkladoch návštev Sarajeva, troch juhoamerických krajín Bolívie, Ekvádora a Paraguaja a podobne aj Kuby a USA. Ako ďalší hlavný akcent uplynulého roka spomenul otázku rodiny ako základu života spoločnosti:

„Vo Filadelfii pri príležitosti Svetového stretnutia rodín, ako aj pri ceste na Srí Lanku a Filipíny i pri nedávnej Synode biskupov som pripomenul dôležitosť rodiny, ktorá je prvou a najdôležitejšou školou milosrdenstva, v ktorej sa učíme objavovať milujúcu tvár Boha a kde naša ľudskosť rastie a rozvíja sa. Bohužiaľ, poznáme mnohé výzvy, ktorým musí rodina v tomto čase čeliť, keď je «ohrozovaná rastúcimi pokusmi zo strany niektorých o predefinovanie samotnej inštitúcie manželstva cez relativizmus, kultúru chvíľkovosti a chýbajúcu otvorenosť pre život» (Príhovor rodinám v Manile, 16. januára 2015).

Dnes je rozšírený strach z definitívnosti, ktorú si rodina vyžaduje a doplácajú na to najmä mladí, neraz krehkí a dezorientovaní, a starší ľudia, ktorí končia zabudnutí a opustení. Naopak, «z bratstva prežívaného v rodine sa rodí (...) solidárnosť v spoločnosti» (Príhovor pri stretnutí s občianskou spoločnosťou v Quite, 7. júla 2015), ktorá nás vedie k zodpovednosti jeden za druhého. A to je možné len ak v našich domovoch, a rovnako aj v našich spoločnostiach, nedovolíme zahniezdiť sa únave a nevrlosti, ale dáme miesto dialógu, ktorý je najlepším protiliekom na individualizmus, tak rozšírený v kultúre našich čias.“

Pápež František ďalej prešiel k otázke postoja voči ľuďom, ktorí sú nútení opustiť svoju vlasť. Nasleduje v plnom znení ústredná časť príhovoru Svätého Otca:

„Drahí veľvyslanci, duch individualizmu je živnou pôdou pre dozrievanie toho postoja ľahostajnosti voči blížnemu, ktorý vedie k zaobchádzaniu s ním ako s obyčajným tovarom, núti k strate záujmu o ľudskosť ostatných a napokon robí ľudí zbabelými a cynickými. Nie sú to azda pocity, ktoré často máme stojac pred chudobnými, pred ľuďmi zabudnutými a na okraji spoločnosti? A koľkých takých máme v našej spoločnosti! Medzi nimi mám na mysli najmä migrantov, s ich bremenom ťažkostí a utrpení, ktorým denne čelia v neraz zúfalom hľadaní miesta, kde by mohli žiť v pokoji a s dôstojnosťou.

Chcel by som sa preto v tento deň pozastaviť a zamyslieť sa s vami nad vážnym problémom migrácie, ktorému čelíme, aby sme rozpoznali príčiny, hľadali riešenia, zvíťazili nad prirodzeným strachom, sprevádzajúcim tento tak masívny a doliehajúci fenomén, ktorý sa v priebehu roka 2015 týkal najmä Európy, ale aj rôznych regiónov Ázie a severnej i strednej Ameriky.  

«Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa! Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!» (Joz 1,9). To je prísľub, ktorý dáva Boh Jozuemu a ktorý poukazuje na to, ako Pán sprevádza každú osobu, najmä toho, kto je v chúlostivej situácii, akou je hľadanie útočiska v cudzej krajine. Skutočne, celá Biblia nám rozpráva príbeh putujúceho ľudstva, pretože byť v pohybe patrí k prirodzenosti človeka. Jeho príbeh sa skladá z mnohých migrácií, ktoré sú neraz plodom vedomého práva na slobodnú voľbu, no často k nim nútia vonkajšie okolnosti. Od vyhnanstva z pozemského raja až po Abraháma kráčajúceho do zasľúbenej zeme; od príbehu Exodu až po deportáciu do Babylonu, Sväté písmo rozpráva o ťažkostiach a bolestiach, túžbach a nádejach, ktoré sa podobajú státisícom ľudí, ktorí sú za našich dní na ceste s rovnakou mojžišovskou odhodlanosťou dosiahnuť zem, ktorá oplýva „mliekom a medom“ (porov. Ex 3,17), kde budú môcť žiť v slobode a v mieri.

A tak ako vtedy, i dnes počujeme Ráchelin plač, keď oplakáva svojich synov, ktorých niet (porov. Jer 31,15; Mt 2,18). Je to hlas tisícov ľudí, ktorí plačú na úteku pred hrôzostrašnými vojnami, prenasledovaniami a porušovaním ľudských práv, alebo pred politickou či sociálnou nestabilitou, ktoré často znemožňujú život v rodnej zemi. Je to krik tých, ktorí sú nútení utiecť, aby sa vyhli nevýslovným zverstvám, konaným na bezbranných ľuďoch, ako sú deti a hendikepovaní, alebo mučeníctvu čisto pre svoju príslušnosť k vierovyznaniu.

Tak ako vtedy, počujeme Jakubov hlas, ako hovorí svojim synom: «Choďte ta a nakúpte pre nás obilia, aby sme ostali na žive a nepomreli» (Gen 42,2). Je to hlas tých, ktorí utekajú z extrémnej biedy, lebo nemôžu nasýtiť rodinu alebo nemajú prístup ku zdravotnej starostlivosti a ku vzdelaniu, utekajú zo stavu úpadku bez výhľadu na akékoľvek zlepšenie, alebo aj kvôli klimatickým zmenám a extrémnym klimatickým podmienkam. Žiaľ, je známe, že hlad je ešte stále jednou z najťažších rán nášho sveta s miliónmi detí, ktoré preň každoročne umierajú. A napriek tomu s bolesťou konštatujeme, že títo migranti často nespadajú pod medzinárodné systémy ochrany na základe medzinárodných dohôd.

Ako možno nevidieť v tom všetkom ovocie „kultúry vyraďovania“, ktorá ohrozuje ľudskú osobu obetujúc mužov a ženy idolom zisku a konzumu? Je tragické tak si navyknúť na tieto situácie chudoby a núdze, na drámy toľkých osôb, že sa nám stanú čímsi „normálnym“. Ľudia sa viac nevnímajú ako hlavná hodnota, ktorú treba rešpektovať a ochraňovať, najmä ak ide o chudobných a hendikepovaných, alebo ak „ešte neslúžia“ - ako v prípade nenarodených, prípadne „už viac neslúžia“ – ako v prípade starých ľudí. Stali sme sa necitlivými na každú formu plytvania, počnúc plytvaním potravinami, ktoré patrí medzi tie najsmutnejšie, keďže je tu množstvo osôb a rodín, čo trpia hladom a podvýživou.

Svätá stolica žičí tomu, aby Prvý celosvetový humanitárny samit zvolaný na najbližší máj Organizáciou spojených národov dokázal uprostred súčasného smutného obrazu konfliktov a pohrôm naplniť svoj zámer dať ľudskej osobe a jej dôstojnosti ústredné miesto v každej humanitárnej odpovedi. Žiada sa spoločný záväzok, ktorý s rozhodnosťou skoncuje s kultúru vyraďovania a urážania ľudského života, aby sa nik necítil zanedbaný či zabudnutý a aby ďalšie životy nepadali za obeť pre nedostatok zdrojov a predovšetkým pre nedostatok politickej vôle.

Žiaľ, dnes tak ako kedysi počujeme Júdov hlas, ktorý navrhuje predať vlastného brata (porov. Gn 37,26-27). Je to arogancia mocných, ktorí manipulatívne využívajú slabých, redukujúc ich na objekty pre egoistické ciele alebo pre strategické či politické kalkulácie. Tam, kde nie je možné migrovať regulárne, migranti sú často nútení obrátiť sa na prevádzačov alebo obchodníkov s ľuďmi, i keď sú si väčšinou vedomí nebezpečenstva, že počas cesty prídu o vlastníctvo, o dôstojnosť, ba i o život. V tejto perspektíve opäť obnovujem apel na zastavenie obchodovanie s ľuďmi, ktorý robí z ľudských bytostí tovar, osobitne z tých najslabších a bezbranných. A v našich mysliach a srdciach zostávajú stále nezmazateľne vtlačené obrazy detí, ktoré zahynuli v mori, obetí ľudskej bezohľadnosti a neľútostnej prírody. Kto potom prežije a vylodí sa v krajine, ktorá ho prijme, nesie nezmazateľne hlboké jazvy týchto skúseností, na dôvažok k tým, čo zanechali hrôzy, aké vždy sprevádzajú vojny a násilnosti.

Ako vtedy, tak aj dnes počuť anjela, ako opakuje: «Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť» (Mt 2,13). Je to hlas, aký počujú mnohí migranti, ktorí by nikdy neopustili svoju vlasť, ak by k tomu neboli nútení. Medzi nimi sú početní kresťania, ktorí počas posledných rokov stále masovejšie opúšťali svoje územia, ktoré pritom obývali už od počiatkov kresťanstva.

Napokon, aj dnes počujeme hlas žalmistu, ako opakuje: «Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion» (Ž 137,1). Je to plač tých, čo by sa radi vrátili do svojich krajín, ak by našli vhodné podmienky pre svoju bezpečnosť a živobytie. Aj tu myslím na kresťanov Blízkeho východu, ktorí túžia prispievať ako plnohodnotní občania k duchovnému a materiálnemu blahu príslušných krajín.

Mnohým príčinám migrácie sa dalo čeliť už dávno. Mohlo by sa tak predísť toľkým katastrofám či aspoň zmierniť ich najkrutejšie následky. Aj dnes, a skôr než už bude prineskoro, by sa dalo mnoho spraviť na zastavenie tragédií a budovanie pokoja. To by však znamenalo urobiť predmetom diskusie zaužívané návyky a etablovanú prax, počnúc od problematiky spojenej s obchodom so zbraňami, cez otázku zaobstarávania nerastných surovín a energie, ďalej cez investície, politiku v oblasti financií a rozvojovej pomoci, až k ohavnému moru korupcie. Sme si tiež vedomí, že v problematike migrácie by bolo potrebné zaviesť strednodobé a dlhodobé projekty, ktoré by neriešili len stav bezprostrednej krízy. Tieto by na jednej strane mali účinne pomáhať v integrovaní migrantov v krajinách prijatia a súčasne podporovať rozvoj krajín, z ktorých pochádzajú, prostredníctvom solidárnych politík, ktoré však nebudú podmieňovať svoju pomoc stratégiami a praktikami ideologicky cudzorodými alebo protirečiacimi kultúram a národom, ktorým sú určené.

Bez zabúdania na ďalšie dramatické situácie, medzi ktorými myslím hlavne na hranicu medzi Mexikom a Spojenými štátmi americkými, pri ktorej sa zastavím, keď na budúci mesiac pôjdem do Ciudad Juárez, chcel by som venovať osobnú myšlienku Európe. Vskutku, počas posledného roku bola svedkom ohromného prúdu utečencov – mnohí z nich zahynuli pri pokuse ju dosiahnuť –, čo nemá v nedávnej histórii obdoby, ani od konca 2. svetovej vojny. Mnohí migranti pochádzajúci z Ázie a Afriky vidia v Európe referenčný vzor v princípoch ako je rovnosť pred zákonom a v hodnotách vpísaných do samotnej podstaty každého človeka, ako nedotknuteľnosť dôstojnosti a rovnosti každej osoby, láska voči blížnemu bez ohľadu na pôvod a príslušnosť, sloboda svedomia a solidarita voči svojim blížnym.

Zdá sa však, že masívne vyloďovanie na brehoch Starého kontinentu robí neistým systém prijímania, ktorý bol namáhavo vybudovaný z popola Druhej svetovej vojny a stále predstavuje maják ľudskosti, na ktorý sa dá odvolať. Voči mohutnosti prílivu a s tým neodvratne spojených problémov sa vznieslo nemálo otázok o skutočných možnostiach prijímania a adaptácie osôb ohľadne zmeny kultúrneho a sociálneho obrazu prijímajúcich krajín, ako aj o preskupení niektorých regionálnych geopolitických rovnováh. Rovnako opodstatnené sú obavy o bezpečnosť, navyše priostrené rozširujúcou sa hrozbu medzinárodného terorizmu. Zdá sa, že súčasná migračná vlna podkopáva základy toho „humanistického ducha“, ktorého Európa odjakživa miluje a bráni (porov. Príhovor Európskemu parlamentu, Štrasburg, 25. novembra 2014). Predsa však si nemožno dovoliť stratiť hodnoty a princípy humanity, rešpektu dôstojnosti každej ľudskej osoby, subsidiarity a vzájomnej solidarity, akokoľvek by mohli v niektorých dejinných momentoch predstavovať bremeno, ktoré je ťažké niesť.

A tak by som chcel potvrdiť moje presvedčenie, že Európa za pomoci svojho veľkého kultúrneho a náboženského dedičstva, bude mať nástroje na obranu prvoradosti ľudskej osoby a na nájdenie správnej rovnováhy medzi dvojitou morálnou povinnosťou chrániť práva svojich vlastných občanov a garantovať pomoc a prijatie pre migrantov (porov. tamtiež).

Súčasne vnímam nevyhnutnosť vyjadriť poďakovanie za všetky podniknuté iniciatívy v prospech dôstojného prijatia osôb, ako sú medzi inými Fond na podporu migrantov a utečencov Rozvojovej banky Rady Európy, ako aj za nasadenie tých krajín, ktoré ukázali veľkodušný postoj podelenia sa. Hovorím hlavne o národoch blízko Sýrie, ktoré poskytli okamžitú pomoc a prijatie, najmä Libanon, kde utečenci predstavujú štvrtinu celkového obyvateľstva, a Jordánsko, ktoré nezavrelo hranice napriek tomu, že už hostí státisíce utečencov. Rovnako nemožno zabúdať na úsilie iných krajín angažovaných v prvej línii, medzi ktorými sú hlavne Turecko a Grécko. Zvláštne uznanie chcem vyjadriť Taliansku, ktorého rozhodné nasadenie zachránilo mnohé životy v Stredomorí a ktoré sa dodnes stará na svojom území o obrovský počet utečencov. Kiež tradičný zmysel pre pohostinnosť a solidaritu, ktorým sa vyznačuje taliansky ľud, neochabne pod momentálnymi nevyhnutnými ťažkosťami, ale vo svetle svojej tisícročnej tradície dokáže prijať a integrovať sociálny, ekonomický a kultúrny príspevok, ktorý migranti môžu ponúknuť.

Je dôležité, aby krajiny, ktoré v prvej línii čelia aktuálnemu krízovému stavu neboli ponechané osamote a je tiež nevyhnutné začať úprimný a úctivý dialóg medzi všetkými krajinami zaangažovanými v probléme – krajinami pôvodu, tranzitu či prijatia – aby sa s veľkou kreatívnou odvahou hľadali nové a udržateľné riešenia. Je nemysliteľné v aktuálnej spletitej situácii uvažovať nad riešeniami presadzovanými individualisticky jednotlivými štátmi, pretože rozhodnutia každého majú svojimi dôsledkami nevyhnutný dopad na celé medzinárodné spoločenstvo. Je totiž zrejmé, že migrácie budú predstavovať základný prvok budúcnosti sveta viac než to bolo kedykoľvek predtým, a že vhodné odpovede vyjdú iba z takej spoločnej práce, ktorá bude rešpektovať ľudskú dôstojnosť a práva osôb. Rozvojová agenda prijatá v septembri Organizáciou spojených národov na nasledujúcich 15 rokov, ktorá adresuje mnohé z problémov nútiacich k migrácii, ako aj iné dokumenty medzinárodného spoločenstva riešiace otázku migrácie, budú môcť nájsť uplatnenie zodpovedajúce očakávaniam, ak budú vedieť postaviť ľudskú osobu opäť do centra politických rozhodnutí na všetkých úrovniach, hľadiac na ľudstvo ako na jednu rodinu a na ľudí ako na bratov, v rešpektovaní vzájomných rozdielov a vnútorných presvedčení.

Pri riešení migračnej otázky vskutku nebude možné prehliadať s ňou späté kultúrne aspekty, počnúc tými, ktoré sa spájajú s náboženskou príslušnosťou. Extrémizmus a fundamentalizmus nachádzajú živnú pôdu nielen v účelovom využívaní náboženstva na mocenské ciele, ale aj v nedostatku ideálov a v strate identity - aj náboženskej -, ktorá dramaticky poznačuje takzvaný Západ. Z takéhoto prázdna sa rodí strach, čo nabáda vidieť v inom človeku nebezpečenstvo a nepriateľa, a uzatvárať sa do seba samých, zatvrdzujúc sa v predpojatých pozíciách. Fenomén migrácie tak kladie vážnu kultúrnu otázku, na ktorú nemožno neodpovedať. Prijatie teda môže byť priaznivou príležitosťou na nové pochopenie a otvorenie obzoru, tak pre toho, koho prijali, ktorý má povinnosť rešpektovať hodnoty, tradície a zákony hostiteľskej komunity, ako aj pre samotnú túto komunitu, povolanú doceniť to, čo každý prišelec môže poskytnúť pre dobro celej komunity. V tomto kontexte Svätá stolica obnovuje svoje úsilie na ekumenickom a medzináboženskom poli o nastolenie úprimného a dôveryhodného dialógu, ktorý docení špecifiká a identitu každého a bude v prospech harmonického spolužitia všetkých zložiek spoločnosti.“

 

10. januára

Anjel Pána s pápežom Františkom: Poznajme a slávme deň svojho krstu

Vatikán 10. januára – V dnešnú Prvú nedeľu v cezročnom období, ktorú Cirkev slávi ako Nedeľu Pánovho krstu sa na poludnie Svätý Otec František stretol s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. V príhovore pripomenul význam krstu a úlohu, ktorú v ňom zohráva Duch Svätý. Veriacim dal za domácu úlohu občerstviť si v pamäti dátum prijatia krstu a sláviť ho ako deň vlastného zrodu ako Božieho dieťaťa. Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec prihovoril veriacim týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V túto nedeľu po Zjavení Pána slávime Ježišov krst a s vďakou si pripomíname náš krst. V tomto kontexte som dnes ráno pokrstil 26 novorodencov. Modlime sa za nich!

Evanjelium nám predstavuje Ježiša vo vodách rieky Jordán, v strede úchvatného Božieho zjavenia. Sv. Lukáš píše: «Keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“» (Lk 3,21-22). Takýmto spôsobom bol Ježiš zasvätený a zjavený Otcom ako Mesiáš - spasiteľ a vysloboditeľ.

V tejto udalosti, dosvedčenej všetkými štyrmi evanjeliami, sa udial prechod od krstu Jána Krstiteľa, založeného na symbole vody, k Ježišovmu krstu «Duchom Svätým a ohňom» (Lk 3,16). Duch Svätý je totiž v kresťanskom krste hlavným aktérom: on je tým, kto odstraňuje dedičný hriech a prinavracia pokrstenému krásu božej milosti. Je tým, kto nás vyslobodzuje z moci temnôt, čiže hriechu, a dáva nám prejsť do kráľovstva svetla, čiže lásky, pravdy a pokoja. Toto je kráľovstvo svetla. Pomyslime, k akej dôstojnosti nás krst pozdvihuje! «Akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme!» (1 Jn 3,1), volá apoštol Ján. Táto úžasná skutočnosť, že sme Božími deťmi, so sebou nesie aj zodpovednosť nasledovať Ježiša, poslušného Služobníka, a prebrať na seba samých jeho črty: miernosť, poníženosť a láskavosť. A toto nie je ľahké, zvlášť ak je okolo nás toľko netolerantnosti, povýšenectva a tvrdosti. Ale so silou, ktorú dostávame od Ducha Svätého sa to dá!

Duch Svätý ktorého sme prijali po prvý raz v deň nášho krstu, otvára naše srdce Pravde, celej Pravde. Duch nás podnecuje kráčať životom náročnou, ale radostnou cestou lásky a solidarity voči našim bratom. Duch nám udeľuje dobrotivosť Božieho odpustenia a preniká nás nepremožiteľnou silou Otcovho milosrdenstva. Nezabudnime, že Duch Svätý je živo a oživujúco prítomný v tom, kto ho prijme, modlí sa v nás a napĺňa nás duchovnou radosťou.

Dnes, na sviatok Ježišovho krstu, myslime na deň nášho krstu. Všetci sme boli pokrstení, poďakujme za tento dar. A opýtam sa vás: kto z vás pozná deň svojho krstu? Určite nie všetci. Preto vás pozývam ísť si vyhľadať ten dátum, opýtať sa napríklad vašich rodičov, starých rodičov či krstných rodičov, alebo zájsť na faru. Je veľmi dôležité ho poznať, pretože je to dátum na oslavu: je to dátum nášho znovuzrodenia ako Božích detí. A preto je tu domáca úloha na tento týždeň: ísť si zistiť dátum svojho krstu. Oslavovať tento deň znamená nanovo potvrdzovať našu príslušnosť ku Kristovi, s usilovnosťou žiť ako kresťania, členovia Cirkvi a nového ľudstva, v ktorom sú všetci bratmi.

Nech nám Panna Mária, prvá učeníčka svojho Syna Ježiša, pomáha žiť s radosťou a apoštolským zápalom náš krst, denne prijímajúc dar Ducha Svätého, ktorý nás robí Božími deťmi.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec krátko pozdravil prítomné pútnické skupiny. Na koniec sa vrátil k udalosti vysluhovania krstu z dnešného rána a pridal osobitné požehnanie všetkým nedávno pokrsteným:

„Ako som spomínal, v tento sviatok Ježišovho krstu som podľa tradície pokrstil veľký počet detí. Teraz by som chcel adresovať osobitné požehnanie všetkým deťom, ktoré boli pokrstené v nedávnej dobe, ale aj mladým a dospelým, ktorí v poslednom čase prijali sviatosti kresťanskej iniciácie alebo sa na ne pripravujú. Nech ich stále sprevádza Kristova milosť!“

 

Pápež František pokrstil 26 detí: Viera je to najväčšie, čo možno dať deťom

Vatikán 10. januára – V Nedeľu Pánovho krstu Svätý Otec František slávil v ranných hodinách Eucharistiu spojenú s udeľovaním sviatosti krstu. V Sixtínskej kaplnke pokrstil 26 novorodencov, 13 chlapcov a 13 dievčat, všetko deti vatikánskych zamestnancov.

S pápežom koncelebrovali štyria biskupi: Georg Gänswein, Konrad Krajewski, Giampiero Gloder a Fernando Vérgez Alzaga. Pri obrade prenášanom televíziou účinkoval spevácky zbor Cappella Sistina pod vedením zbormajstra Massima Palombellu.

Za asistencie dvoch diakonov pápež vykonal plnú formu krstného obradu, ktorá zahŕňa znak kríža na čele dieťaťa, vzývanie orodovania svätých, modlitbu exorcizmu s predkrstným pomazaním olejom katechumenov, požehnanie vody, zrieknutie sa diabla a vyznanie viery zo strany rodičov a krstných rodičov, samotný krst liatím vody, následné pomazanie krizmou, odovzdanie bieleho rúcha a zažatej sviece a napokon rítus zvaný „Effeta“, pri ktorom sa kňaz prstom dotkne uší a pier dieťaťa.

V krátkej bezprostrednej homílii pápež František hovoril o odovzdávaní daru viery z generácie na generáciu ako v reťazi. Terajšie deti časom samy prinesú na krst vnúčatá a opäť budú od Cirkvi žiadať pre ne vieru.

Svätý Otec pripomenul rodičom a krstným rodičom úlohu starať sa o vieru detí, ako to naznačuje symbol odovzdania zapálenej sviece. „Nezabudnite, že tým najväčším dedičstvom, ktoré môžete dať vašim deťom je viera. Dbajte o to, aby sa nestratila, aby rástla a zostala ako dedičstvo,“ opakovane zdôraznil pápež František.

Podľa svojho zvyku ubezpečil mamy, že ak by niektoré dieťa plakalo od hladu, bez obáv ho môžu nakŕmiť priamo v kostole. Pri dnešnej slávnosti zostali sviece v rukách otcov zažaté až do úplného záveru omše.

8. januára

Ranná homília pápeža Františka: Boh nás objíma ako prvý

Vatikán 8. januára – Láska a spolucítenie boli nosnými témami dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú tradične celebroval v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať slovami sv. Jána o Božej láske (1 Jn 4,7-10). Apoštol vo svojom prvom liste uvažuje o dvoch hlavných prikázaniach v živote viery: o láske k Bohu a o láske k blížnemu. Láska je sama osebe krásna, uistil Svätý Otec, predsa však podľa jeho slov úprimná láska „mocnie a vzrastá v darovaní vlastného života“.

„Slovo ‚láska‛ sa používa veľmi často a mnohokrát sa nevie, aký má presný význam. Čo je to láska? Niekedy myslíme na lásku z telenoviel, ale to nie je láska. Alebo niekedy sa môže láska javiť ako nadchnutie sa pre niekoho a potom zhasne. Odkiaľ však pochádza pravá láska? Ktokoľvek miluje, bol stvorený Bohom, lebo Boh je láska. Nepíše sa: ‚Každá láska je Boh‛, ale: ‚Boh je láska‛.“

Sv. Ján poukazuje na jednu dôležitú charakteristiku lásky Boha a to, že on miluje prvý. Dôkazom toho je scéna o rozmnožení chleba z dnešného evanjelia (Mk 6,34-44): „Ježiš hľadí na zástup a spolucíti s ním, čo nie je to isté ako uľútostenie sa nad ním,“ vysvetľuje Svätý Otec. „Lebo Ježišova láska, ktorú prechováva k ľuďom, čo ho obklopujú, ho privádza k tomu, aby s nimi znášal utrpenie, aby sa nechal vtiahnuť do života ľudí.“

A práve na túto lásku Boha poukázal pápež citujúc viaceré príbehy, od Zacheja, cez Natanaela, až po márnotratného syna:

„Keď máme niečo v srdci a chceme Pána poprosiť o odpustenie, je to on, ktorý nás čaká, aby nám odpustil. V tomto Roku milosrdenstva o to práve ide: aby sme vedeli, že Pán nás čaká, každého jedného z nás. Prečo? Aby nás objal. Nič viac. Aby nám povedal: syn môj, dcéra moja, milujem ťa. Nechal som, aby pre teba ukrižovali môjho Syna; toto je cena mojej lásky; toto je dar lásky.“

Pápež František povzbudil veriacich, aby mali vždy istotu, že Pán nás čaká, že Pán chce, aby sme otvorili brány našich sŕdc. Boh nás miluje vždy a ako prvý, pričom nezáleží na tom, akí veľkí sme hriešnici. Ak by sa v nás aj zrodilo znepokojenie, či sme hodní tejto lásky Boha, „je to tak lepšie, lebo on nás čaká, takých akí sme, nie takých, akí by sme ‚mali byť‛“.

„Choď k Pánovi a povedz: ‚Ty vieš, Pane, že ťa mám rád‛. Alebo ak sa na to necítim, môžem povedať: ‚Ty, Pane, vieš, že ťa chcem milovať, ale som veľký hriešnik, hriešnica‛. A on urobí to isté, čo urobil s márnotratným synom, ktorý premárnil všetok majetok: nenechá ťa dohovoriť, ale umlčí ťa objatím. Objatím Božej lásky.“

 

7. januára

Ranná homília: Skutky milosrdenstva ukazujú, či máme Božieho ducha

Vatikán 7. januára – Skutky milosrdenstva sú jadrom našej viery v Boha. Aj tieto slová zazneli v dnešnej rannej homílii pápeža Františka. Po vianočnej pauze sa opäť vrátil k pravidelnému sláveniu eucharistie v Dome sv. Marty za účasti veriacich.

Zastaviac sa pri čítaní z Prvého Jánovho listu, Svätý Otec upozornil, že sa treba vyvarovať svetskosti a tých duchov, ktorí nás vzďaľujú od Boha, ktorý sa pre nás stal telom (1 Jn 3,22-4,6). „Ostávať v Bohu je akoby dychom kresťanského života, jeho štýlom“ vysvetlil pápež. „Kresťan je ten, kto ostáva v Bohu, ktorý má Ducha Svätého a ktorý sa ním necháva viesť.“ Svätý Otec zároveň pripomenul, že apoštol varuje pred dôverovaním každému duchu. Treba teda „podrobiť duchov skúške, aby sme skúmali, či skutočne pochádzajú od Boha. A toto je pravidlo každodenného života, ktorému nás Ján učí.“

Pápež sa zároveň zamyslel nad tým, čo to presne znamená podrobiť duchov skúške. Podľa neho tu nejde o žiadne strašidlá, ale o to, aby sme skúmali, „čo sa odohráva v našom srdci“ a vnímali, čo je koreňom „toho, čo práve cítime: Odkiaľ to pochádza?“ Znamená to skúmať, či to, čo cítim, pochádza od Boha, alebo od niekoho iného, od antikrista.

Svetskosť je „duch, čo nás vzďaľuje od Božieho Ducha, umožňujúceho nám zostávať v Pánovi.“ Aké je teda kritérium „na dobré rozlíšenie toho, čo sa deje v mojej duši?“, spýtal sa pápež. Apoštol Ján hovorí o jedinom: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha.“ (1 Jn 4,2-3).

„Kritériom je vtelenie. Ja môžem vo svojom vnútri cítiť toľko vecí, aj dobré veci, dobré myšlienky. Ak ma však tieto dobré myšlienky a toto cítenie nevedú k Bohu, ktorý sa stal telom, nevedú ma k blížnemu, k bratovi, nie sú od Boha. Pre toto Ján začína tento úsek svojho listu hovoriac: «Toto je Božie prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal» (porov. 1 Jn 3,23)“.

Môžeme robiť „toľko pastoračných plánov“, pokračoval Svätý Otec, vymýšľať nové „metódy, aby sme sa priblížili k ľuďom“, ale „ak nekráčame po ceste Boha, ktorý prišiel v tele, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby kráčal s nami, nie sme na ceste dobrého ducha: je to antikrist, je to svetskosť, je to duch sveta.“

„Koľko ľudí nachádzame v živote, čo sa zdajú byť duchovnými - ‚Aha, aký duchovný človek!‛ - no niet tam ani reči o skutkoch milosrdenstva. - Prečo? Lebo práve skutky milosrdenstva sú tým konkrétnym dôkazom našej viery, že Boží Syn sa stal telom: navštíviť chorých, dať jesť tým, ktorí nemajú čo jesť, postarať sa o tých, čo sú odsúvaní bokom... Skutky milosrdenstva: prečo? Preto lebo každý náš brat, ktorého máme milovať, je Kristovým telom. Boh sa stal telom, aby sa s nami stotožnil. A je to Kristus, kto v trpiacom znáša utrpenie.“      

Pápež v homílii povzbudil veriacich, aby neverili každému duchu, ale aby boli opatrní. „Skúmajte duchov, aby ste zistili, či skutočne pochádzajú od Boha.“ Tiež dodal, že „služba blížnemu, bratovi či sestre v núdzi, keď potrebuje i radu, potrebuje, aby som mu načúval, to sú znaky, že kráčame po ceste dobrého ducha. To je cesta Božieho Slova, ktoré sa stalo telom“.

„Prosme dnes Pána o milosť, aby sme dobre spoznali, čo sa deje v našom srdci, čo sa nám páči konať, teda to, čo nami najviac hýbe. Je to Boží duch, ktorý ma vedie k službe blížnym, alebo je to duch tohto sveta, ktorý krúži okolo mňa, okolo mojich uzavretostí, mojich egoizmov a ďalších vecí? Prosme si o milosť, aby sme rozpoznali, čo sa deje v našom srdci.“

 

6. januára

Homília Svätého Otca Františka na slávnosť Zjavenia Pána

Vatikán 6. januára - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri svätej omši na Slávnosť Zjavenia Pána v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne:

Slová proroka Izaiáša, ktorými sa obracia na sväté mesto Jeruzalem, nás volajú, aby sme vstali a vykročili, vyšli von z našich uzavretostí, vyšli zo seba samých a uznali nádheru svetla, ktoré osvetľuje našu existenciu: «Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou!» (60,1). To „tvoje svetlo“ je Pánova sláva. Cirkev si nemôže robiť ilúzie, že žiari vlastným svetlom, nemôže. Peknými slovami to pripomína sv. Ambróz využívajúc obraz mesiaca ako metaforu pre Cirkev, keď hovorí: „Skutočne, Cirkev je ako mesiac: (…) nežiari vlastným svetlom, ale Kristovým. Vlastnú nádheru čerpá od Slnka spravodlivosti a tak môže povedať: «Už viac nežijem ja, ale Kristus žije vo mne»“ (Hexameron, IV, 8,32). Kristus je tým pravým svetlom, ktoré osvecuje, a v tej miere, ako je v ňom Cirkev zakorenená, v tej miere, ako sa ním necháva osvecovať, dokáže osvecovať život ľudí a národov. Preto svätí [cirkevní] otcovia označovali Cirkev ako „mysterium lunae“ (tajomstvo mesiaca).

Potrebujeme toto svetlo pochádzajúce zhora, aby sme dôsledným spôsobom odpovedali na povolanie, ktoré sme dostali. Ohlasovanie Kristovho evanjelia nie je jednou z mnohých možností, ktoré si môžeme vybrať, a nie je to ani zamestnanie. Byť misionárskou pre Cirkev neznamená konať prozelytizmus. Byť misionárskou pre Cirkev znamená prejavovať svoju vlastnú prirodzenosť, čiže byť osvetľovaná Bohom a odrážať jeho svetlo. Toto je jej služba. Niet inej cesty. Misia je jej povolaním. Jej službou je dať žiariť Kristovmu svetlu. Koľko ľudí od nás očakáva toto misionárske úsilie, pretože potrebujú Krista, potrebujú poznať Otcovu tvár.

Mudrci, o ktorých nám hovorí Matúšovo evanjelium, sú živým svedectvom faktu, že semienka pravdy sú prítomné všade, pretože sú darom Stvoriteľa, ktorý volá všetkých, aby ho uznali ako dobrého a verného Pána. Mudrci predstavujú ľudí z každej časti zeme, ktorí sú prijatí v Božom dome. Pred Ježišom už neexistuje žiadne rozdelenie podľa rasy, jazyka a kultúry. V tom Dieťati celé ľudstvo nachádza svoju jednotu. A Cirkev má za úlohu rozpoznať a nechať jasným spôsobom prejaviť túžbu po Bohu, ktorú každý z nás nesie v sebe. Toto je služba Cirkvi so svetlom, ktoré odráža: dať vystúpiť na povrch túžbe po Bohu, ktorú každý z nás v sebe nosí. Ako Mudrci, tak aj mnohí ľudia v dnešnej dobe majú „nepokojné srdce“, ktoré sa neustále pýta, ale nenachádza odpovede. Aj oni hľadajú hviezdu, ktorá im ukáže cestu do Betlehema.

Koľko hviezd je na nebi! Napriek tomu Mudrci nasledovali jednu odlišnú, novú, ktorá im žiarila oveľa viac. Dlhý čas skúmali veľkú knihu nebies, aby našli odpoveď na svoje otázky – mali nepokojné srdce – a konečne sa im ukázalo svetlo. Tá hviezda ich zmenila. Kvôli nej zabudli na každodenné záujmy a okamžite sa vydali na cestu. Poslúchli hlas, ktorý ich vo vnútri pobádal nasledovať to svetlo – je to hlas Ducha Svätého, ktorý pracuje v každom človeku – a ono ich viedlo, až našli kráľa Židov v chudobnom dome v Betleheme.

Toto všetko je pre nás ponaučením. Dnes urobíme dobre, ak zopakujeme otázku Mudrcov: «Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2). Predovšetkým v našej dobe sme vyzývaní, aby sme začali hľadať znamenia, ktoré Boh ponúka, s vedomím, že vyžadujú naše úsilie, aby sme ich dešifrovali a pochopili tak jeho vôľu. Sme vyzvaní, aby sme išli do Betlehema a našli Dieťa a jeho Matku. Nasledujme to svetlo, ktoré nám ponúka Boh, celkom drobné! Hymnus v breviári nám poeticky hovorí, že „za pomoci svetla hľadali Svetlo“ - za pomoci toho maličkého svetla. Svetlo, ktoré vyžaruje z Kristovej tváre, plnej milosrdenstva a vernosti. A keď prídeme pred neho, klaňajme sa mu celým srdcom a predložme mu naše dary: našu slobodu, našu inteligenciu, našu lásku. Pravá múdrosť sa ukrýva v tvári tohto Dieťaťa. Tu, v jednoduchosti Betlehema, nachádza život Cirkvi svoju syntézu. Tu je zdroj toho svetla, ktoré k sebe priťahuje každého človeka vo svete a usmerňuje kroky národov na cestu pokoja.

 

Poludňajší príhovor pápeža Františka vo sviatok Zjavenia Pána: Pastieri a mudrci

Vatikán 6. januára – Publikujeme plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána vo sviatok Zjavenia Pána 6. januára.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom evanjeliu rozprávanie o mudrcoch, ktorí prišli z východu do Betlehema vzdať úctu Mesiášovi, dáva sviatku Zjavenia Pána rozmer univerzality. A toto je rozmer Cirkvi, ktorá túži, aby sa všetky národy zeme mohli stretnúť s Ježišom, zakúsili jeho milosrdnú lásku. Je túžba Cirkvi: nájsť Ježišovo milosrdenstvo, jeho lásku.

Kristus sa práve narodil, ešte nevie hovoriť, a všetky národy – zastúpené mudrcmi – už môžu stretnúť Ježiša, spoznať ho, uctiť si ho. Mudrci vravia: «Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2). Herodes sa o tom dopočul hneď ako mudrci prišli do Jeruzalema. Títo mudrci boli významní mužovia z ďalekých krajov a rôznych kultúr a vydali sa do izraelského kraja, aby si uctili kráľa, ktorý sa narodil. Cirkev v nich odjakživa videla obraz celého ľudstva a dnešným slávením, slávnosťou Zjavenia Pána, chce akoby ohľaduplne viesť každého muža a každú ženu tohto sveta k Dieťatku, ktoré sa narodilo pre spásu všetkých.

Vo vianočnej noci sa Ježiš ukázal pastierom, úbohým a opovrhovaným ľuďom, azda i zbojníkom, ako hovoria. Oni ako prví priniesli trochu tepla do tej studenej betlehemskej jaskyne. Teraz prichádzajú mudrci z ďalekých krajov, tiež tajomne priťahovaní týmto Dieťaťom. Pastieri a mudrci sú vzájomne veľmi odlišní, jedna vec ich však spája: nebo. Betlehemskí pastieri sa hrnuli uvidieť Ježiša nie preto, že by boli zvlášť dobrí, ale preto, že v noci bdeli a zdvihnúc oči k nebu videli znamenie, načúvali jeho posolstvu a nasledovali ho. Taktiež mudrci: študovali nebesá, uzreli novú hviezdu, rozlúštili znamenie a vydali sa na cestu z veľkej diaľky.

Pastieri i mudrci nás učia, že ku stretnutiu s Ježišom je nevyhnutné vedieť pozdvihnúť zrak k nebu, nebyť uzavretí do seba samých, do vlastného egoizmu, ale mať srdce a myseľ otvorené pre Boží horizont, ktorý nás vždy prekvapuje, vedieť prijímať jeho posolstvá a odpovedať na ne bez otáľania a s veľkodušnosťou.

Mudrci, vraví evanjelium, «ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali» (Mt 2,10). Aj pre nás predstavuje veľkú útechu vidieť hviezdu, totiž cítiť, že sme vedení a nie ponechaní napospas osudu. Tou hviezdou je Evanjelium, Pánovo slovo, tak ako hovorí žalm: «Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch» (Ž 119,105). Toto svetlo nás vedie ku Kristovi. Bez načúvania Evanjeliu sa s ním nemožno stretnúť!

Vskutku, nasledujúc hviezdu mudrci dosiahli až miesto, kde sa nachádzal Ježiš. A tu «uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu» (Mt 2,11). Skúsenosť mudrcov nás vystríha neuspokojiť sa s priemernosťou, so živorením, ale hľadať zmysel vecí, vášnivo skúmať veľké tajomstvo života. A učí nás, aby sme sa nepohoršovali nad nepatrnosťou a chudobou, ale spoznali veľkosť v pokore a vedeli pred ňou pokľaknúť.

Nech nám Panna Mária, ktorá prijala mudrcov v Betleheme, pomôže pozdvihnúť zrak od nás samých, a nechať sa viesť hviezdou Evanjelia, aby sme sa stretli s Ježišom, a vedeli sa umenšiť, aby sme sa mu poklonili. Tak budeme môcť priniesť ostatným lúč jeho svetla a podeliť sa s nimi o radosť z cesty.

 

Slávnosť Zjavenia Pána vo Vatikáne: Misiou Cirkvi je odrážať svetlo Krista

Vatikán 6. januára – Na slávnosť Zjavenia Pána slávil Svätý Otec František v Bazilike sv. Petra koncelebrovanú Eucharistiu za účasti členov Rímskej kúrie, kardinálov, biskupov, kňazov, rehoľníkov a početných veriacich. V homílii sa sústredil na misiu Cirkvi, spočívajúcu v odzrkadľovaní Kristovho svetla. Citoval sv. Ambróza, že Cirkev podobne ako mesiac odráža svetlo slnka.

Pokiaľ ide o poslanie Cirkvi, pripomenul, že „byť misionárskou pre Cirkev neznamená konať prozelytizmus. Byť misionárskou pre Cirkev znamená prejavovať svoju vlastnú prirodzenosť, čiže byť osvetľovaná Bohom a odrážať jeho svetlo.“ Cirkev má podľa slov pápeža Františka za úlohu „rozpoznať a nechať jasným spôsobom prejaviť túžbu po Bohu, ktorú každý z nás nesie v sebe.“

Vnútorný hlas, ktorý mudrcov pobádal nasledovať svetlo hviezdy, bol „hlasom Ducha Svätého, ktorý pracuje v každom človeku,“ pripomenul Svätý Otec. Boh ponúka každému malé svetlo, ktoré je potrebné objaviť. Aj v našej dobe je to výzva, „aby sme začali hľadať znamenia, ktoré Boh ponúka, s vedomím, že vyžadujú naše úsilie, aby sme ich dešifrovali a pochopili tak jeho vôľu.“ Je to pozvanie dospieť k „pravej múdrosti, ktorá sa ukrýva v tvári betlehemského Dieťaťa.“

Počas svätej omše diakon tradičným spevom oznámil termín tohtoročnej Veľkej noci, ktorá pripadne na 27. marec. Obsah sviatku Troch kráľov, čiže tajomstvo zjavenia Božej spásy všetkým národom, zvýraznila pri slávení aj pestrosť jazykov, v ktorých zazneli prosby veriacich: po francúzsky, čínsky, swahilsky, kurdsky a sinhálsky.

Na univerzálnosť posolstva Kristovej spásy a túžbu Cirkvi, „aby sa všetky národy zeme mohli stretnúť s Ježišom“ poukázal pápež František aj v poludňajšom príhovore pred modlitbou Anjel Pána. Ako mudrci, pochádzajúci zo vzdialených kultúr, tak i betlehemskí pastieri potrebovali pozdvihnúť zrak k nebu. Spája ich táto bdelosť a schopnosť vykročiť.

„Pastieri i mudrci nás učia, že ku stretnutiu s Ježišom je nevyhnutné vedieť pozdvihnúť zrak k nebu, nebyť uzavretí do seba samých, do vlastného egoizmu, ale mať srdce a myseľ otvorené pre Boží horizont, ktorý nás vždy prekvapuje, vedieť prijímať jeho posolstvá a odpovedať na ne bez otáľania a s veľkodušnosťou.“

Podobnú radosť, akú zakusovali Mudrci pri pohľade na hviezdu, zakusujeme aj dnes, keď cítime, že nás Boh vedie a nie sme ponechaní napospas osudu, povedal Svätý Otec a pokračoval: „Tou hviezdou je Evanjelium, Pánovo slovo, tak ako hovorí žalm: Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch (Ž 119,105). Toto svetlo nás vedie ku Kristovi. Bez načúvania Evanjeliu sa s ním nemožno stretnúť!“  

Po modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania pápež František z okna Apoštolského paláca osobitne pozdravil „bratov a sestry kresťanského Východu, katolíkov i pravoslávnych,“ z ktorých mnohí práve v týchto dňoch slávia Narodenie Pána.

Pripomenul aj dnešný Svetový deň misijného diela detí, spojený v mnohých krajinách s koledníckymi akciami a modlitbami detí, ktoré takto „pomáhajú rovesníkom vo väčšej núdzi, stávajúc sa misionármi a svedkami bratstva a delenia sa navzájom.“

 

3. januára

Pápež František pri modlitbe Anjel Pána pozval denne si čítať evanjelium

Vatikán 3. januára - V Druhú vianočnú nedeľu napoludnie sa Svätý Otec František pomodlil s veriacimi Anjel Pána a udelil im požehnanie. V príhovore z okna Apoštolského paláca sa sústredil na tajomstvo vyjadrené v prológu Jánovho evanjelia výrazom „Slovo“, označujúcim samotného Syna Božieho, Ježiša Krista. Veriacim opäť odporúčal nosiť pri sebe vreckové evanjelium a mať denný kontakt s Božím slovom jeho meditovaním. V závere pápež zopakoval novoročný odkaz Svetového dňa pokoja: „Premôž ľahostajnosť a vydoby pokoj!“ Na hojne zaplnenom Námestí sv. Petra vládla príjemná atmosféra vianočného obdobia, v strede s betlehemom a vianočným smrekom.

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu! Dnešná liturgia druhej nedele po Narodení Pána nám predkladá Prológ Evanjelia sv. Jána, v ktorom sa ohlasuje, že «Slovo», čiže stvoriteľské Božie Slovo - «sa telom stalo a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). To Slovo, ktoré prebýva v nebi, to jest v Božej dimenzii, prišlo na zem, aby sme ho počúvali a mohli sme spoznať a rukou sa dotknúť Otcovej lásky. Slovo Božie je samotný jeho Jednorodený Syn, ktorý sa stal človekom, plný lásky a vernosti (porov. Jn 1,14), je to sám Ježiš.

Evanjelista neskrýva dramatickosť vtelenia Božieho Syna, zdôrazňujúc, že dar Božej lásky sa stretáva s neprijatím zo strany ľudí. Slovo je svetlom, a napriek tomu ľudia dali prednosť tme; Slovo prišlo medzi svojich, ale oni ho neprijali (porov. v. 9-10). Pribuchli dvere pred Božím Synom. Je to tajomstvo zla, ktoré robí úklady aj na náš život, čo si z našej strany vyžaduje bdelosť a pozornosť, aby nezískalo prevahu. Kniha Genezis nám to dáva pochopiť pekne vyjadrené jednou vetou. Hovorí, že zlo číha pri našich dverách (porov. 4,7). Beda nám, ak ho necháme vojsť, lebo potom by ono zavrelo naše dvere komukoľvek inému. Sme však povolaní otvoriť dokorán dvere nášho srdca Slovu Božiemu, Ježišovi, aby sme sa tak stali Božími synmi.

V deň Vianoc sme tento slávnostný začiatok Jánovho evanjelia už raz prednášali; dnes sa nám predkladá ešte raz. Je to pozvanie svätej Matky Cirkvi prijať toto Slovo spásy, toto tajomstvo svetla. Ak ho prijmeme, ak prijmeme Ježiša, budeme rásť v poznaní Pána a v láske k nemu, naučíme sa byť milosrdnými ako on. Osobitne v tomto Svätom roku milosrdenstva sa postarajme o to, aby sa evanjelium stále väčšmi stelesňovalo aj v našom živote. Byť v kontakte s evanjeliom, meditovať ho a vteliť ho do každodenného života je najlepší spôsob ako spoznávať Ježiša a prinášať ho druhým. Toto je povolanie a radosť každého pokrsteného: ukazovať druhým Ježiša a darovať im ho. Aby sme to však dokázali, potrebujeme ho poznať a mať ho v našom vnútri, ako Pána nášho života. A on nás bráni pred zlým, pred diablom, ktorý stále číha pred našimi dverami, pred naším srdcom, a chce sa dostať dnu.

S obnoveným odhodlaním k synovskej oddanosti sa ešte raz zverme Márii: jej lahodný obraz Ježišovej Matky a našej Matky kontemplujme v týchto dňoch pri betlehemských jasličkách. 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie. Následne krátko pozdravil jednotlivé skupiny prítomné na hojne zaplnenom námestí.

Pápež pripomenul Svetový deň pokoja, spojený s nedávnym vstupom do nového roka, keď povedal: „V túto prvú nedeľu roka sa na všetkých obraciam s obnoveným blahoprianím pokoja a dobra v Pánovi. Vo chvíľach radostných i v tých smutných sa mu s dôverou zverujme; jemu, ktorý je naším milosrdenstvom a našou nádejou! Pripomínam tiež záväzok, ktorý sme si dali na Nový rok, v Deň pokoja: „Premôž ľahostajnosť a vydoby pokoj!“ - s Božou pomocou ho dokážme uviesť do praxe.“

Potom pápež František ako duchovný pastier pripomenul aj ďalšiu svoju radu: „A pripomínam aj tú radu, ktorú som vám toľko ráz dal: každý deň si prečítať úryvok z Evanjelia, kúsok z Evanjelia, aby sme lepšie spoznali Ježiša, aby sme Ježišovi otvorili dokorán naše srdce a tak ho dokázali dať lepšie spoznať druhým. Nosme si malé Evanjelium vo vrecku, v taške či kabelke: urobí nám to dobre. Nezabudnite: každý deň si čítame kúsok z Evanjelia.“

Po prianí príjemnej nedele a dobrej chuti k obedu sa Svätý Otec ako zvyčajne rozlúčil s veriacimi prosbou, aby sa naňho pamätali v modlitbe.

 

1. januára

Pápež otvoril Svätú bránu hlavnej baziliky Panny Márie Bohorodičky

Vatikán 1. januára – V deň slávnosti Panny Márie Bohorodičky pápež František otvoril Svätú bránu milosrdenstva v hlavnej mariánskej bazilike Santa Maria Maggiore na rímskom Esquilíne. Urobil tak pri vstupe k sláveniu svätej omše so začiatkom o 17. hodine. V homílii pozval všetkých prítomných tri razy nahlas zvolať na počesť Božej Matky: „Svätá Matka Božia!“ V závere slávenia sa prišiel pomodliť v tichu pred milostivým obrazom Panny Márie „Salus Populi Romani“ – Záchrany rímskeho ľudu. Uctil si ju incenzom a podľa svojho zvyku položil na oltár kyticu kvetov.

Plné znenie homílie Svätého Otca:

Zdravas, Matka milosrdenstva! S týmto pozdravom sa chceme obrátiť na Pannu Máriu v rímskej bazilike, ktorá je jej zasvätená s titulom Matky Božej. Je to začiatok starobylej hymny, ktorú budeme spievať na konci tejto svätej Eucharistie. S pôvodom od neznámeho autora sa dostala až k nám ako modlitba, čo spontánne plynie zo srdca veriacich: «Zdravas, Matka milosrdenstva, Matka Božia a Matka odpustenia, Matka nádeje a Matka milosti, Matka plná svätej radosti.» V tých niekoľkých slovách sa nachádza syntéza viery generácií osôb, ktoré nespúšťajúc zrak z ikony Panny Márie, žiadajú ju o príhovor a útechu.

Je viac než kedykoľvek príhodné, aby sme v tento deň vzývali Pannu Máriu najmä ako Matku milosrdenstva. Svätá brána, ktorú sme otvorili, je v skutočnosti Bránou milosrdenstva. Ktokoľvek prechádza týmto prahom, je povolaný pohrúžiť sa do milosrdnej lásky Otca s úplnou dôverou a bez akéhokoľvek strachu. A môže sa vybrať ďalej z tejto baziliky s istotou. S istotou, že bude mať pri sebe Máriinu spoločnosť. Ona je Matkou milosrdenstva, lebo zrodila vo svojom lone samotnú Tvár Božieho milosrdenstva, Ježiša, Emanuela, toho, na koho čakali všetky národy, «Knieža pokoja» (Iz 9,5). Boží Syn, ktorý sa stal telom pre našu spásu, nám daroval svoju Matku, ktorá sa spolu s nami stáva pútničkou, aby nás nenechala samých na ceste nášho života, hlavne v momentoch neistoty a bolesti.

Mária je Božou Matkou, je Matkou Boha, ktorý odpúšťa, udeľuje odpustenie, a preto môžeme povedať, že je Matkou odpustenia. Toto slovo „odpustenie”, tak nepochopené svetskou mentalitou,  však poukazuje na to ovocie, ktoré má opravdivý pôvod v kresťanskej viere. Kto nevie odpúšťať, ešte nespoznal plnosť lásky. A iba ten, kto skutočne miluje, je schopný dospieť až k odpusteniu, zabúdajúc na prijatú urážku. Pri päte kríža Mária vidí svojho Syna, ktorý ponúka sám seba a tak dosvedčuje, čo znamená milovať ako miluje Boh. V tom okamihu počuje Ježišove slová, ktoré pravdepodobne pochádzajú z toho, čo ho ona sama učila, keď bol dieťaťom: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). V tom momente sa Mária stala pre všetkých Matkou odpustenia. Ona sama podľa Ježišovho príkladu a s jeho milosťou bola schopnou odpustiť tým, čo zabíjali jej nevinného Syna.

Pre nás sa Mária stáva ikonou toho, ako má Cirkev rozšíriť odpustenie na všetkých tých, čo si ho vyprosujú. Matka odpustenia učí Cirkev, že odpustenie ponúknuté na Golgote nepozná hraníc. Nemôže ho zastaviť zákon so svojimi vykrúcačkami, ani múdrosť tohto sveta so svojím kategorizovaním. Odpustenie Cirkvi musí mať rovnaký rozsah ako to Ježišovo na kríži a Máriino pod krížom. Niet tu alternatívy. Práve kvôli tomu urobil Duch Svätý apoštolov účinnými nástrojmi odpustenia, aby to, čo zadovážil Ježiš svojou smrťou, mohlo prísť ku každému človeku, na každom mieste a v každom čase (porov. Jn 20,19-23).   

Mariánsky hymnus napokon pokračuje slovami: «Matka nádeje a Matka milosti, Matka plná svätej radosti.» Nádej, milosť a svätá radosť sú sestry: všetky sú Kristovými darmi, ba viac, sú to všetko jeho mená, vpísané takpovediac v jeho tele. Dar, ktorý nám Mária daruje, keď nám dáva Ježiša Krista, je darom odpustenia, ktoré obnovuje život, ktoré umožňuje plniť nanovo Božiu vôľu a ktoré napĺňa život pravou radosťou. Táto milosť nám otvára srdce, aby sme hľadeli do budúcnosti s radosťou toho, kto dúfa. Je to poučenie, ktoré vychádza aj zo žalmu: «Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. ... Navráť mi radosť z tvojej spásy» (Ž 51,12.14). Sila odpustenia je pravou protilátkou na smútok vyvolávaný zášťou a pomstou. Odpustenie otvára dvere radosti a spokojnosti, pretože oslobodzuje dušu od myšlienok na smrť, zatiaľ čo zášť a pomsta nahuckávajú myseľ a poškodzujú srdce, oberajúc ich o odpočinok a pokoj. Sú to mrzké veci: zášť a pomsta.

Prekračujeme teda Svätú bránu milosrdenstva v istote, že nás sprevádza Panna Mária, Svätá Božia Matka, ktorá sa za nás prihovára. Prijmime jej sprevádzanie, aby sme nanovo objavili krásu stretnutia s jej Synom Ježišom. Otvorme svoje srdce dokorán radosti z odpustenia, vedomí si dôverujúcej nádeje, ktorá sa nám prinavracia, aby sme našu každodennú existenciu urobili poníženým nástrojom Božej lásky.

A s láskou synov a dcér ju vzývajme rovnakými slovami ako ľud v Efeze za čias historického koncilu: „Svätá Matka Božia!“ A pozývam vás všetkých spoločne k tomuto zvolaniu po tri razy. Nahlas, s celého srdca a s láskou, všetci spolu: „Svätá Matka Božia!“

 

Na Nový rok pápež František vyzval k aktívnemu zápasu o pokoj

Vatikán 1. januára - Napoludnie v prvý deň nového kalendárneho roka sa Svätý Otec František prihovoril veriacim slovami novoročného blahopriania. Sústredil sa na biblické slová požehnania z knihy Numeri, ktoré obsahujú aj žičenie pokoja ako daru od Pána. Nasleduje plné znenie pápežovho príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň a šťastlivý Nový rok!

Na začiatku roka je milé si vymeniť blahoželania. Obnovujeme tak, jedni voči druhým, túžbu, že to, čo nás čaká, bude trochu lepšie. V podstate je to znak nádeje, ktorý nás povzbudzuje a pozýva nás veriť v život. Vieme však, že s novým rokom sa všetko nezmení, a že mnohé problémy včerajška ostanú tiež aj zajtra. Takže by som vám chcel adresovať trvalé prianie reálnej nádeje, ktoré čerpám z dnešnej liturgie.

Sú to slová, ktorými sám Pán žiada požehnať svoj ľud: «Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj» (Nm 6,25-26). Aj ja vám to prajem: kiež na vás Pán zhliadne a môžete sa tešiť vo vedomí, že jeho milosrdná tvár, jasnejšia než slnko, sa každý deň nad vami rozžiari a nikdy nezapadne! Objaviť tvár Boha robí život novým. Lebo je to Otec zamilovaný do človeka, ktorý sa nikdy neunaví začať s nami odznova, aby nás obnovil. On má s nami trpezlivosť! Nikdy sa neunaví začať s nami odznova, zakaždým keď padneme. Pán však nesľubuje zázračné zmeny, nepoužíva čarovný prútik. Páči sa mu meniť realitu zvnútra, s trpezlivosťou a láskou; žiada vstúpiť do nášho života s jemnosťou, ako dážď do zeme, aby sme prinášali ovocie. A vždy nás čaká a pozerá na nás s nežnosťou. Každé ráno pri prebúdzaní môžeme povedať: „Pane, daj dnes zažiariť nado mnou tvoju tvár“. Krásna modlitba, ktorá je skutočnosťou.

Biblické požehnanie pokračuje takto: „Nech ti [Pán] daruje pokoj!“ (Nm 6,26).  Dnes slávime Svetový deň pokoja, ktorého téma je „Premôž ľahostajnosť a vydoby pokoj“. Pokoj, ktorý Boh Otec túži zasievať vo svete, musí byť z našej strany pestovaný. A nielen to, musí byť aj „vydobýjaný“. To v sebe zahŕňa aj skutočný boj, duchovný zápas, ktorý má svoje dejisko v našom srdci. Pretože nepriateľom pokoja nie je iba vojna, ale aj ľahostajnosť, ktorá nás vedie k mysleniu iba na seba a vytvára bariéry, podozrievania, strachy a uzavretosti. A toto sú nepriatelia pokoja. Máme, vďaka Bohu, množstvo informácií, no často sme tak zaplavení správami, že nás to odvádza od reality, od brata a sestry, ktorí nás potrebujú. Začnime v tomto roku tým, že otvoríme svoje srdce, prebudíme svoju pozornosť voči blížnemu, tomu, kto je k nám najbližšie. Toto je cesta na vydobytie pokoja.   

Nech nám v tom pomáha Kráľovná pokoja, Matka Božia, ktorej slávnosť dnes slávime. Ona «uchovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich» (porov. Lk 2,19). Nádeje a ustarostenosti, vďačnosť i problémy: všetko to, čo sa  v živote  dialo sa stávalo v Máriinom srdci modlitbou, dialógom s Bohom. A ona tak robí aj pre nás: uchováva radosti a rozväzuje uzly nášho života, prinášajúc ich Pánovi. Zverme Matke tento nový rok, aby vzrastal pokoj a milosrdenstvo.“ 

 

Novoročná slávnosť vo Vatikánskej bazilike: Stretnúť Ježiša je plnosťou času

Vatikán 1. januára - Slávnosť Panny Márie Bohorodičky, ktorou Cirkev vstúpila do nového roka, slávil Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike spolu s členmi Rímskej kúrie a prítomnými pútnikmi. Tento deň sa už po 49. raz slávi ako Svetový deň pokoja, ku ktorému pápež vydal osobitné posolstvo. Pri omši o 10. hodine bola mimoriadna aj spevácka účasť, keď účinkovali detské a mládežnícke spevácke zbory z 18 krajín sveta, ktoré sa v závere roka v Ríme zúčastnili na jubilejnom 40. ročníku speváckeho kongresu „Pueri cantores“. Svätý Otec sa s mladými spevákmi stretol už v predchádzajúci deň v Aule Pavla VI., keď v spontánnej atmosfére odpovedal na ich otázky.

 Pri novoročnom slávení eucharistie pri oltári nad hrobom sv. Petra s pápežom koncelebrovali predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj kardinál Peter Turkson, štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, substitút Štátneho sekretariátu Mons. Angelo Becciu a sekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Paul R. Gallagher. Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:  

„Počuli sme slová apoštola Pavla: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy“ (Gal 4,4). Čo znamená veta, že Ježiš sa narodil v „plnosti času“? Ak sa náš pohľad zameria na konkrétnu historickú chvíľu, okamžite môžeme ostať sklamaní. Cisár Augustus sa dostal k moci po piatich občianskych vojnách. Rimania dobyli Izrael a vyvolený ľud žil v neslobode. Pre Ježišových súčasníkov toto určite nebol najlepší čas. Nie je to teda geopolitika, na ktorú máme pozerať, ak chceme definovať plnosť času.

Potrebujeme teda inú interpretáciu, ktorá by plnosť chápala vychádzajúc od Boha. Vo chvíli, v ktorej Boh stanovuje, že prišiel moment naplnenia prísľubu, sa pre ľudstvo uskutočňuje plnosť času. A tak nie dejiny rozhodujú o Kristovom narodení, ale je to skôr tak, že jeho príchod na svet umožňuje dejinám, aby dosiahli svoju plnosť. Práve preto sa narodením Božieho Syna začína počítať nová éra, tá, ktorá je svedkom naplnenia dávneho prísľubu. Ako píše autor Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Hebr 1,1-3). Plnosť času je teda Božou prítomnosťou v prvej osobe v našich dejinách. Teraz môžeme vidieť jeho slávu, ktorá žiari v chudobe maštale a byť povzbudzovaní a podopieraní jeho Slovom, ktoré sa stalo „maličkým“ v dieťati. Vďaka nemu, môže náš čas objaviť svoju plnosť. Aj náš osobný čas nájde svoju plnosť v stretnutí s Ježišom Kristom, Bohom, ktorý sa stal človekom.

Napriek tomu je toto tajomstvo vždy v kontraste s dramatickou historickou skúsenosťou. Každý deň, zatiaľčo by sme chceli byť podopieraní znameniami Božej prítomnosti, stretávame sa s opačnými znameniami, negatívnymi, ktoré dávajú pocítiť skôr akoby tu chýbal. Zdá sa, akoby sa plnosť času roztrieštila pred mnohorakými formami nespravodlivosti a násilia, ktoré každodenne zraňujú ľudstvo. Niekedy sa seba samých pýtame, ako je možné, že pretrváva utláčanie človeka človekom? Že arogancia silnejšieho neustále ponižuje slabšieho a vylučuje ho do toho najbiednejšieho kúta nášho sveta? Dokedy bude ľudská zloba rozsievať na zemi násilie a nenávisť a tak zapríčiňovať nevinné obete? Ako môže byť časom plnosti to, čo sa deje pred našim očami, kedy veľké množstvo mužov, žien a detí uteká pred vojnou, pred hladom, pred prenasledovaním a je ochotné riskovať život, len aby sa im dostalo rešpektovania ich základných práv? Táto rieka biedy, živená hriechom, sa zdá byť v protirečení s naplnením času uskutočneným Kristom. Pamätáte si, drahí Pueri Cantores, toto bola tá tretia otázka, ktorú ste mi včera položili, aké je toho vysvetlenie. Aj deti si všímajú tieto veci.

Avšak táto plná rieka nezmôže nič proti oceánu milosrdenstva, ktoré zaplavuje náš svet. Všetci sme povolaní ponoriť sa do tohto oceánu, nechať sa obnoviť, aby sme premohli ľahostajnosť brániacu solidarite a vyšli z falošnej neutrality, ktorá je prekážkou pre podelenie sa. Kristova milosť, ktorá privádza k naplneniu očakávania spásy, nás vedie k tomu, aby sme sa stali jeho spolupracovníkmi pri budovaní spravodlivejšieho a bratského sveta, v ktorom každá osoba a každé stvorenie bude môcť žiť v pokoji, v harmónii pôvodného Božieho stvorenia.

Na začiatku nového roka nám Cirkev dáva kontemplovať Máriino božie materstvo, ako ikonu pokoja. Starodávny prísľub sa uskutočňuje v jej osobe. Ona uverila anjelovým slovám, počala Syna a stala sa Pánovou Matkou. Jej prostredníctvom, vďaka jej „áno“, prišla plnosť času. Evanjelium, ktoré sme počuli hovorí, že Mária „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich” (Lk 2,19). Ona sa nám predstavuje ako nádoba vždy naplnená Ježišovou pamiatkou, Sídlo Múdrosti, z ktorej môžeme čerpať, aby sme mali vždy správnu interpretáciu jeho učenia. Dnes nám ponúka možnosť pochopiť zmysel udalostí, ktoré sa dotýkajú nás osobne, našich rodín, našich krajín a celého sveta. Tam, kam nedokáže dospieť rozum filozofov, ani rokovanie politikov, tam môže dospieť sila viery, ktorá prináša milosť Kristovho evanjelia a ktorá môže otvárať vždy nové cesty rozumu a rokovaniam.

Si blahoslavená Mária, pretože si dala svetu Božieho Syna, ale ešte viac si blahoslavená za to, že si v neho uverila. Plná viery si počala Ježiša najprv v srdci a potom v lone, aby si sa stala Matkou všetkých veriacich (porov. Augustín, Sermo 215, 4). Zahrň nás, Matka, svojím požehnaním v tento deň, ktorý je zasvätený tebe. Ukáž nám tvár tvojho Syna Ježiša, ktorý obdarúva celý svet milosrdenstvom a pokojom. Amen.“

 

Pápež sa rozlúčil so starým rokom slávením vešpier vo Vatikánskej bazilike

Vatikán 31. decembra – Dnešné vešpery vigílie Slávnosti Panny Márie Bohorodičky pod vedením Svätého Otca dnes v Bazilike sv. Petra boli spoločným poďakovaním Bohu na záver kalendárneho roka. Súčasťou slávnosti bolo vystavenie Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, Eucharistické požehnanie a ďakovný spev Te Deum.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Ako hlboko je naplnené zmyslom to, že sme sa stretli, aby sme spolu chválili Pána na konci tohto roka!

Cirkev pri mnohých príležitostiach cíti radosť i povinnosť pozdvihnúť svoj spev k Bohu týmito slovami chvál, ktoré už od štvrtého storočia sprevádzajú modlitbu v dôležitých chvíľach jej pozemského putovania. Je to radosť z vďačnosti, ktorá sa spontánne šíri z našej modlitby, aby sme uznali láskavú prítomnosť Boha v udalostiach našich dejín. Avšak, ako to často býva, cítime, že pri modlitbe nestačí iba náš hlas. Potrebuje sa zosilniť v spoločenstve celého Božieho ľudu, ktorý jednohlasne dáva zaznieť svojmu spevu vďaky. Preto v speve Te Deum voláme na pomoc anjelov, prorokov a celé stvorenstvo, aby sme chválili Pána. Týmto hymnom opätovne prechádzame dejinami spásy, v ktorých skrze tajomný Boží plán nachádzajú svoje miesto a súhrn aj rozličné udalosti nášho života z tohto uplynulého roka.

V tomto jubilejnom roku naberajú osobitný zvuk záverečné slová tohto cirkevného hymnu: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba.“ Spoločenstvo milosrdenstva je svetlom k lepšiemu chápaniu toho, čo sme prežili a nádejou, ktorá nás sprevádza pri začiatku nového roka.

Rekapitulovanie dní uplynulého roka sa môže diať buď ako spomienka na fakty a udalosti, ktoré odkazujú na momenty radosti či bolesti, alebo ako úsilie pochopiť, či sme vnímali prítomnosť Boha, ktorý všetko obnovuje a svojou pomocou podporuje. Sme vyzvaní overiť si, či sa udalosti vo svete diali podľa Božej vôle, alebo či sme prevažne počúvali ľudské plány, často plné osobných záujmov či neuhasiteľného smädu po moci a zbytočnom násilí.

A napriek tomu sa naše oči potrebujú sústrediť zvlášť na znamenia, ktoré nám Boh dal, aby sme sa rukou dotkli sily jeho milosrdnej lásky. Nemôžeme zabudnúť, že tak veľa dní bolo poznačených násilím, smrťou a nevýslovným utrpením mnohých nevinných, utečencov prinútených opustiť svoju vlasť, mužov, žien a detí bez trvalého domova, jedla či živobytia. Ale tiež koľko veľkých gest dobroty, lásky a solidarity naplnilo dni tohto roku, hoci sa nestali správami televíznych novín! Dobré veci nie sú predmetom správ! Tieto znamenia lásky nemôžu a nesmú byť zatienené silou zla. Dobro vždy víťazí, hoci sa v istej chvíli môže zdať slabším a ukrytým.

Nášmu mestu Rím nie je cudzia táto situácia celého sveta. Chcel by som, aby sa ku všetkým jeho obyvateľom dostalo úprimné pozvanie      ísť za hranice ťažkostí prítomnej chvíle. Snaha o nové pozdvihnutie základných hodnôt služby, čestnosti a  solidarity nech umožní prekonať ťažké neistoty, ktoré dominovali na scéne tohto roku, a ktoré sú príznakmi nedostatočného zmyslu pre zasadenie sa za spoločné dobro. Nech Rímu nikdy nechýba pozitívny prínos kresťanského svedectva, aby sa v zhode so svojou históriou a na materinský príhovor Panny Márie „Salus Populi Romani“ (Záchrany rímskeho ľudu), stal privilegovaným nositeľom viery, pohostinného prijatia, bratstva a pokoja.

«Teba, Bože, chválime. … V teba dúfame. Nebudeme zahanbení naveky».

 

Posledná audiencia roka patrila mládeži Pueri cantores: „Spev vychováva dušu“

Vatikán 31. decembra - Aula Pavla VI. vo Vatikáne sa dnes hlasno ozývala vianočnými piesňami. Na svojej poslednej audiencii v tomto kalendárnom roku tu pápež František prijal šesťtisíc členov detských a mládežníckych speváckych zborov z rozličných krajín sveta, ktorí sa v týchto dňoch v Ríme zúčastňujú medzinárodného kongresu „Pueri cantores“. Ich tohtoročnou centrálnou témou je: „Cantate spem vestram“ - Vyspievajte vašu nádej.

Svätý Otec počas audiencie spontánne odpovedal na tri otázky chlapcov a dievčat. Najprv sa ho spýtali, či rád spieva. Svätý Otec deťom vysvetli, že nespieva dobre, avšak veľmi rád spev počúva. Zdôveril sa s tým, že mama ho spolu s jeho súrodencami od detstva viedla k počúvaniu hudby. Vždy v sobotu popoludní spoločne počúvali rozhlas, kde vysielali operu. Mama im počas nej pomáhala dielo chápať a oceňovať.

„Spev vychováva dušu, spev duši prospieva,“ povedal pápež a poukázal na to, že aj mama, keď chce uspať dieťa, spieva mu uspávanku. Chlapcom a dievčatám kázal zborovo zopakovať slová sv. Augustína: „Spievaj a kráčaj!“, aby nezabudli, že život kresťana je radostnou cestou.

Druhá otázka sa týkala problému hnevu a tiež novoročných predsavzatí. Svätý Otec pripomenul, že k Bohu, ktorý je ako jediný dokonale dobrý, sa nám treba približovať a prosiť ho o milosť stať sa dobrými. Prítomným tiež prezradil, že keď ho niečo nahnevá, pomáha mu myšlienka na to, že aj on nahneval druhých. „Nahneval som druhého? Áno, mnohokrát, nemáš teda právo hnevať sa“. Ako povedal, je potrebné vzájomne komunikovať, avšak netreba prepadávať hnevu: „Bez hnevania sa, lebo hnev je otravou.“

Ako svoje novoročné predsavzatie uviedol rozhodnutie viac sa modliť: „Lebo som si uvedomil, že biskupi a kňazi, a ja som biskup, musia viesť Boží ľud predovšetkým modlitbou, to je prvá služba. (...) Len dve veci: modlitba a hlásanie evanjelia.“

Deti sa Svätého Otca spýtali aj na to, čím chcel byť, keď bol malý. Odpovedal, že mäsiarom na trhu, keďže sa mu vždy páčilo ako porcuje mäso.

Pápež František hovoril aj o boji zla s dobrom, ktorý prebieha vo svete, no aj v každom jednom z nás. Upozornil na to, že médiá sa neraz zameriavajú len na zlé správy, pričom na svete sa okrem smutných vecí odohráva aj veľa dobrého. Svätý Otec spomenul aj skrytých svätých, ktorí dennodenne darujú svoj život pre druhých. Prítomných vyzval: „Nenechajme sa oklamať! Vo svete je mnoho zlého... a toto je dielom diabla proti Bohu... Avšak sú tu aj sväté veci. Veľké veci, ktoré sú dielom Boha. Je mnoho skrytých svätých.“

  

Pápež na Anjel Pána: Rodíme sa z Božieho odpustenia

Vatikán 26. decembra – V deň sviatku prvého mučeníka, sv. Štefana, sa Svätý Otec s veriacimi pútnikmi zídenými na poludnie na Vatikánskom námestí opäť spoločne modlil Anjel Pána. Vo svojom príhovore sa zameral na zmysel odpustenia ako nášho znovuzrodenia, ktoré nás oslobodzuje a približuje nás k Bohu. Na sv. Štefana poukázal ako na vzor odpustenia podľa Ježišovho príkladu. Zároveň sa pápež František poďakoval za všetky blahoželania, ktoré dostal k Vianociam.

Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime sviatok sv. Štefana. Spomienka na prvého mučeníka nasleduje hneď po slávnosti Vianoc. Včera sme kontemplovali milosrdnú lásku Boha, ktorá sa pre nás stala telom; dnes vidíme dôslednú odpoveď Ježišovho učeníka, ktorý dáva svoj život. Včera sa na zemi narodil Spasiteľ; dnes sa pre nebo rodí jeho verný svedok. Včera ako aj dnes sa objavujú temnoty odmietnutia života, avšak ešte silnejšie žiari svetlo lásky, ktorá víťazí nad nenávisťou a zvestuje nový svet.

V dnešnom príbehu zo Skutkov apoštolov (6,8-10; 7,54-60) je prítomný osobitný aspekt, ktorý približuje svätého Štefana k Pánovi. Je ním jeho odpustenie prv než ukameňovaný zomiera. Ježiš pribitý na kríži povedal: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34); v podobnom štýle «Štefan si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“» (porov. Sk 7,60). Štefan je teda mučeník, čo znamená svedok, lebo koná ako Ježiš; ten, kto koná ako on, je naozaj pravým svedkom: tým, ktorý sa modlí, miluje, rozdáva, avšak predovšetkým odpúšťa. Lebo odpustenie, ako hovorí samotné slovo [pozn.: tal. perdono], je vyjadrením vyšším od daru.

Mohli by sme sa pýtať – ale načo slúži odpustenie? Je to len akýsi dobrý skutok alebo prináša aj výsledky? Odpoveď nachádzame práve v mučeníctve Štefana. Medzi tými, pre ktorých úpenlivo vyprosoval odpustenie, bol aj mladík menom Šavol; ten prenasledoval Cirkev a snažil sa ju zničiť (porov. Sk 8,3). Šavol sa zakrátko stal Pavlom, veľkým svätým, apoštolom národov. Prijal Štefanovo odpustenie. Môžeme povedať, že  Pavol sa zrodil z Božej milosti a zo Štefanovho odpustenia.

Aj my sa rodíme z Božieho odpustenia. Nielen pri krste, ale zakaždým, keď nám je odpustené, naše srdce sa znovu rodí, stáva sa znovuzrodeným. Každý krok vpred v živote viery nesie v sebe na začiatku vtlačený znak Božieho milosrdenstva. Lebo len vtedy, keď sme milovaní, môžeme my sami milovať. Pamätajme na to, prospeje nám to: ak chceme napredovať vo viere, predovšetkým treba prijať Božie odpustenie; stretnúť Otca, ktorý je pripravený odpustiť všetko a vždy, a ktorý práve odpustením uzdravuje srdce a znovuoživuje lásku. Nesmieme sa nikdy unaviť v prosení o Božie odpustenie, lebo len vtedy, keď nám je odpustené, keď cítime, že nám bolo odpustené, učíme sa odpúšťať.

Avšak odpúšťať nie je ľahké,  je to vždy veľmi ťažké. Ako môžeme napodobňovať Ježiša? Odkiaľ začať, aby sme prepáčili malé či veľké krivdy, ktoré trpíme každý deň? Predovšetkým od modlitby, tak ako to robil Štefan. Začína sa od vlastného srdca: s modlitbou môžeme čeliť roztrpčeniu, ktoré zažívame, odovzdávajúc toho, kto nám ublížil, Božiemu milosrdenstvu: ‚Pane, prosím ťa za neho, za ňu‛. Potom odhalíme, že tento vnútorný boj o odpustenie očisťuje od zlého a že modlitba a láska nás oslobodzujú z vnútorných reťazí zášte. Je veľmi nepekné žiť v zášti! Každý deň máme príležitosť, aby sme sa cvičili v odpúšťaní, aby sme žili toto tak veľké gesto, ktoré približuje človeka k Bohu. Tak ako náš Nebeský Otec, aj my sa stávajme milosrdnými, lebo prostredníctvom odpustenia porážame zlo dobrom, premieňame nenávisť na lásku a robíme tak svet čistejším.

Nech Panna Mária, ktorej zverujeme tých – a sú žiaľ veľmi mnohí –, ktorí ako svätý Štefan znášajú prenasledovania v mene viery, naši mnohí mučeníci dneška, nasmeruje našu modlitbu k prijatiu a darovaniu  odpustenia. Prijať a darovať odpustenie.“

 Po modlitbe Anjel Pána sa Svätý Otec veriacim okrem iného poďakoval za prijaté blahopriania k Vianociam:

 „V týchto týždňoch som dostal mnohé blahoprajné pozdravy z Ríma i odinakiaľ. Nie je možné, aby som každému odpovedal. Preto aspoň dnes vyjadrujem vám i všetkým moje vrúcne poďakovanie, osobitne za dar modlitby.“

 

25. decembra

Vianočné posolstvo Svätého Otca Františka „Urbi et Orbi“

Vatikán 25. decembra – Prinášame v plnom znení vianočné posolstvo Svätého Otca Františka „Urbi et Orbi“, ktoré predniesol dnes napoludnie z loggie Vatikánskej baziliky pred tým, ako udelil apoštolské požehnanie:

Drahí bratia a sestry, požehnané Vianoce!

Kristus sa nám narodil, radujme sa v tento deň našej spásy!

Otvorme naše srdcia a prijmime milosť tohto dňa, ktorým je on sám: Ježiš je ten žiariaci „deň“, ktorý vzišiel na horizonte ľudstva. Je to deň milosrdenstva, v ktorom Boh Otec zjavil ľudstvu svoju nesmiernu nehu. Jasný deň, ktorý zaháňa temnoty strachu a úzkosti. Deň pokoja, v ktorom je možné sa stretnúť, porozprávať sa a predovšetkým sa udobriť. Deň radosti: tej „veľkej radosti“ pre maličkých a ponížených, a pre všetok ľud (porov. Lk 2,10).

 V tento deň sa z Panny Márie narodil Ježiš, Spasiteľ. Jasličky nám dávajú vidieť „znamenie“ dané od Boha: „dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2,12). Ako pastieri v Betleheme, aj my sa ideme pozrieť na toto znamenie, na túto udalosť, ktorá sa rok čo rok v Cirkvi obnovuje. Vianoce sú udalosťou, ktorá sa obnovuje v každej rodine, v každej farnosti, v každom spoločenstve, ktoré prijíma Božiu lásku vtelenú v Ježišovi Kristovi. Tak ako Mária, Cirkev ukazuje všetkým toto Božie „znamenie“: Dieťa, ktoré ona nosila v lone a priviedla na svet, no ktoré je Synom Najvyššieho, lebo „je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). A preto on je Spasiteľom, lebo je Božím Baránkom, ktorý sníma hriech sveta (porov. Jn 1,29). Spolu s pastiermi sa pokloňme Baránkovi, uctime si Dobrotu Boha, ktorá sa stala telom, a dovoľme, aby slzy ľútosti naplnili naše oči a obmyli naše srdce. Všetci to potrebujeme.

Len on, iba on nás môže zachrániť. Iba Božie Milosrdenstvo môže ľudstvo oslobodiť od toľkých foriem zla, neraz obludných, ktoré plodí ľudský egoizmus. Božia milosť môže obrátiť srdcia a vytvoriť cesty východiska z ľudsky neriešiteľných situácií.

Kde sa rodí Boh, tam sa rodí nádej. On prináša nádej. Kde sa rodí Boh, tam sa rodí pokoj. A kde sa rodí pokoj, tam nie je viac miesta pre nenávisť a vojnu. A napriek tomu práve tam, kde prišiel na svet Boží Syn v tele, pokračujú napätia a násilnosti, a pokoj je ešte stále iba vytúženým darom, ktorý si treba vyprosovať a budovať ho. Kiež Izraelčania a Palestínčania opäť nadviažu priamy dialóg a dospejú k dohode, ktorá obom národom umožní spolunažívať v zhode, prekonajúc konflikt, ktorý ich dlho stavia proti sebe a má vážne dôsledky pre celý región.

Prosme Pána, aby dohoda dosiahnutá na pôde Spojených národov dokázala čím skôr umlčať rinčanie zbraní v Sýrii a vyriešiť humanitárnu situáciu sužovaného obyvateľstva. Je tiež naliehavé, aby dohoda ohľadom Líbye našla podporu všetkých, aby sa prekonali hlboké rozdelenia a násilnosti, ktorými krajina trpí. Nech sa pozornosť celého Medzinárodného spoločenstva jednomyseľne upriami na zastavenie ukrutností, ktoré aj v krajinách ako Irak, Jemen a v subsaharskej Afrike majú dodnes za následok nespočetné obete, zapríčiňujú obrovské utrpenie a nešetria ani historické či kultúrne dedičstvo celých národov. Myslím i na tých, ktorých zasiahli brutálne teroristické útoky, zvlášť nedávne masakre, ku ktorým došlo vo vzdušnom priestore Egypta, v Bejrúte, Paríži, Bamaku a Tunise.

Nech našim bratom, prenasledovaným v mnohých častiach sveta pre vieru, Dieťa Ježiš daruje útechu a silu. Sú to naši mučeníci dneška.

Prosme o mier a svornosť pre drahé národy Demokratickej republiky Kongo, Burundi a Južného Sudánu, aby sa prostredníctvom dialógu posilnilo spoločné úsilie pri budovaní občianskej spoločnosti preniknutej úprimným duchom zmierenia a vzájomného porozumenia.

Nech Vianoce prinesú skutočný mier aj na Ukrajinu. Nech poskytnú úľavu tým, čo trpia následkami konfliktu a nech podnietia vôľu k plneniu dosiahnutých dohôd pre znovunastolenie svornosti v celej krajine.

Radosť tohto dňa nech osvecuje úsilie kolumbijského ľudu, aby preniknutý nádejou pokračoval vo svojom nasadení pre nastolenie vytúženého mieru.

Kde sa rodí Boh, tam sa rodí nádej; a kde sa rodí nádej, tam ľudia znovu nachádzajú svoju dôstojnosť. A predsa ešte i dnes sú tu zástupy mužov a žien pozbavených svojej ľudskej dôstojnosti a tak ako malý Ježiško trpiacich chladom, chudobou a odmietnutím zo strany ľudí. Prejavme dnes našu blízkosť tým, ktorí sú najbezbrannejší, najmä deťom naverbovaným za vojakov, ženám podstupujúcim násilie, obetiam obchodovania s ľuďmi a predaja drog.

Nech nechýba naša opora tým, čo sú na úteku pred biedou a vojnou, ktorí cestujú za často nehumánnych podmienok a nezriedka riskujú i svoj život. Nech sa dostane odmena hojného požehnania tým jednotlivcom i štátom, čo sa podujali veľkodušne zachrániť a prijať mnohých migrantov a utečencov a pomáhajú im vybudovať dôstojnú budúcnosť pre seba a svojich drahých a začleniť sa do spoločnosti, ktorou sú prijatí.

V tento sviatočný deň nech Pán prinavráti nádej tým, čo sú bez práce a nech podporuje námahu tých, čo nesú verejnú zodpovednosť v oblasti politiky a ekonomiky, aby sa zasadzovali za dosahovanie spoločného dobra a za ochranu dôstojnosti každého jedného ľudského života.

Kde sa rodí Boh, tam prekvitá milosrdenstvo. Ono je tým najhodnotnejším darom, ktorým nás Boh obdarúva, zvlášť v tomto jubilejnom roku, kedy sme vyzvaní k tomu, aby sme objavili jemnosť nášho Otca, ktorú prejavuje voči každému z nás. Nech Pán zvlášť obdaruje uväznených, aby zakúsili jeho milosrdnú lásku, ktorá lieči rany a víťazí nad zlom.

A tak sa dnes spoločne radujme zo dňa našej spásy. Kontemplujúc jasličky, uprime zrak na Ježišovu otvorenú náruč, ktorá nám predstavuje milosrdné Božie objatie, a zároveň počúvajme detský hlások Jezuliatka, ktorý nám šepoce: «Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“» (Ž 122,8).

 

Pápež pri slávení Vianoc: Dieťa Ježiš vyzýva na triezvy štýl

Vatikán 25. decembra – Do slávenia Vianoc vstúpila Cirkev vo Večnom meste slávením Omše vo svätej noci, ktorej vo Vatikánskej bazilike predsedal pápež František. Liturgia, ktorej sa tradične zúčastňujú členovia diplomatického zboru so svojimi rodinami, sa tak ako po minulé roky začala už v predstihu pred polnocou, o 21.30. Veľký počet veriacich bol účastný na slávení aj cez veľkoplošné obrazovky na Námestí sv. Petra.

Po úvodnom speve tzv. „Kalendy“ ohlasujúcej udalosť narodenia Spasiteľa v časových súradniciach starovekých dejín Svätý Otec odhalil umeleckú podobu malého Ježiška umiestnenú v strede. Sprevádzali ho deti poobliekané v tradičných krojoch z Kene, Ugandy, Stredoafrickej republiky, Filipín, Srí Lanky, Mexika, USA, Belgicka a Talianska, ktoré si malého Ježiška uctili kvetmi. Výber krajín symbolicky pripomenul viaceré apoštolské cesty Svätého Otca.

V homílii pápež František pozval prekonať každú ľahostajnosť či váhanie a v stíšení načúvať Ježiškovmu hlasu hľadiac na jeho tvár, v duchu sa ho dotknúť a vziať ho do náručia. V posolstve Vianoc zdôraznil výzvu Dieťaťa Ježiša k múdrej striedmosti životného štýlu:

„V spoločnosti neraz opojenej konzumom a pôžitkami, hojnosťou a luxusom, zovňajškom a narcizmom, nás ono povoláva k triezvemu správaniu - čiže jednoduchému, vyváženému, priamočiaremu, schopnému zachytiť to, čo je podstatné a podľa toho žiť. Vo svete, ktorý je príliš často tvrdý k hriešnikovi a mäkký voči hriechu, je treba pestovať silný zmysel pre spravodlivosť, pre hľadanie a uskutočňovanie Božej vôle. Uprostred kultúry ľahostajnosti, ktorá nezriedka končí ako neľútostná, náš štýl života nech je naopak plný zľutovania, empatie, spolucítenia, milosrdenstva, načerpaných každý deň z prameňa modlitby.“

V závere pápež František v procesii detí preniesol Jezuliatko do betlehemu v zadnej časti chrámu, kde ho za zvuku vianočných piesní uložili do jasličiek. Pri slávnosti účinkoval zbor Cappella Sistina v spojení so speváckymi zbormi z viacerých kresťanských cirkví v rámci duchovno-umeleckého stretnutia prebiehajúceho vo Vatikáne počas Vianočných sviatkov. Počas procesie zaznel hymnus Adeste fideles so špecifickým podfarbením plechových dychových nástrojov v štýle anglikánskej tradície.

 

Homília Svätého Otca pri omši vo Svätej noci

Vatikán 25. decembra - Pri slávení vianočnej liturgie Omše vo Svätej noci 24. decembra 2015 v Bazilike sv. Petra predniesol Svätý Otec František homíliu, ktorú prinášame v plnom znení:

„V túto noc žiari «veľké svetlo» (Iz 9,1); nad nami všetkými sa skvie svetlo Ježišovho narodenia. Ako sú len pravdivé a aktuálne slová proroka Izaiáša, ktoré sme počuli: «Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť» (9,2)! Naše srdce už bolo plné radosti z očakávania tejto chvíle; teraz sa však ten pocit znásobuje a prekypuje, lebo prísľub je naplnený, konečne je uskutočnený. Radosť a veselosť nás uisťujú, že posolstvo obsiahnuté v tajomstve tejto noci pochádza skutočne od Boha. Nie je tu priestor pre pochybnosti; tie prenechajme skeptikom, ktorí tým, že sa dopytujú čisto iba rozumu, nikdy nenachádzajú pravdu. Nie je tu priestor pre ľahostajnosť, aká vládne v srdci toho, kto nedokáže mať rád, pretože sa bojí, že by niečo stratil. Odohnaný je všetok smútok, lebo dieťatko Ježiš je ozajstným utešiteľom srdca.

Dnes sa narodil Boží Syn: všetko sa mení. Spasiteľ sveta prichádza mať účasť na našej ľudskej prirodzenosti, nie sme viac osamotení a opustení. Panna Mária nám ponúka svojho Syna ako počiatok nového života. Pravé svetlo prichádza rozjasniť našu existenciu, často uzavretú v tieni hriechu. Dnes nanovo odhaľujeme to, kým sme! V tejto noci sa nám odhaľuje cesta, ktorou treba prejsť na dosiahnutie cieľa. Teraz musí pominúť každý strach a úľak, lebo svetlo nám ukazuje cestu smerom k Betlehemu. Nemôžeme zostať nevšímavými. Neslobodno nám zostať nehybnými. Musíme sa ísť pozrieť na nášho Spasiteľa uloženého v jasličkách. Hľa, dôvod radosti a veselosti: toto Dieťatko sa narodilo «pre nás», «nám» bolo dané, ako ohlasuje Izaiáš (porov 9,5). Ľudu, ktorý po dvetisíc rokov prechádza všetkými cestami sveta, aby každému človeku umožnil účasť na tejto radosti, je zverená misia dávať spoznať „Knieža pokoja“ a stať sa jeho účinným nástrojom uprostred národov.

Keď teda počujeme hovoriť o Kristovom narodení, zotrvajme v tichu a dovoľme, aby toto dieťa prehovorilo; vštepme si do nášho srdca jeho slová bez toho, aby sme odtrhli zrak od jeho tváre. Ak si ho vezmeme do náručia a necháme sa ním objať, prinesie nám pokoj srdca, ktorému nikdy nebude koniec. Toto Dieťa nás učí, čo je v našom živote skutočne podstatné. Rodí sa v chudobe sveta, lebo pre neho a jeho rodinu nie je miesta v hostinci. Nachádza útočisko a podporu v maštali a je uložený do jasieľ pre zvieratá. A predsa, z tohto mála vychádza svetlo Božej slávy. Práve tu sa začína pre ľudí jednoduchého srdca cesta pravého oslobodenia a večného vykúpenia. Z tohto Dieťatka, ktoré má vo svojej tvári odtlačené črty dobroty, milosrdenstva a lásky Boha Otca, vyplýva pre všetkých nás, jeho učeníkov, ako učí apoštol Pavol, úsilie «zrieknuť sa bezbožnosti» a bohatstva sveta, aby sme žili «triezvo, spravodlivo a nábožne» (Tít 2,12).

V spoločnosti neraz opojenej konzumom a pôžitkami, hojnosťou a luxusom, zovňajškom a narcizmom, nás ono povoláva k triezvemu správaniu - čiže jednoduchému, vyváženému, priamočiaremu, schopnému zachytiť to, čo je podstatné a podľa toho žiť. Vo svete, ktorý je príliš často tvrdý k hriešnikovi a mäkký voči hriechu, je treba pestovať silný zmysel pre spravodlivosť, pre hľadanie a uskutočňovanie Božej vôle. Uprostred kultúry ľahostajnosti, ktorá nezriedka končí ako neľútostná, náš štýl života nech je naopak plný zľutovania, empatie, spolucítenia, milosrdenstva, načerpaných každý deň z prameňa modlitby.

Tak, ako u pastierov v Betleheme, nech sa aj nám naplnia oči údivom a žasnutím, kontemplujúc v malom Ježiškovi Božieho Syna. A nech sa pred ním v našich srdciach zrodí prosba: «Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu» (Ž 85,8).“

22. decembra

Pápež František: Katalóg cností ako vianočný dar Rímskej kúrii

Vatikán 22. decembra – Prinášame plné znenie „katalógu potrebných cností“, ktorý Svätý Otec František adresoval členom Rímskej kúrie pri zvyčajnom predvianočnom stretnutí vo Vatikáne, dňa 21. decembra 2015 v Klementínskej sále. V pôvodnej talianskej verzii ide o akrostichové rozvinutie dvanástich písmen slova „misericordia“ – milosrdenstvo.  

1. Misionárskosť a pastoračnosť. Misionárskosť je to, čo robí kúriu úrodnou a plodnou a je toho prejavom; je skúškou účinnosti, efektívnosti a autentickosti našej práce. Viera je dar, no miera našej viery sa skúša aj tým, ako sme schopní ju komunikovať.* Každý pokrstený je misionárom Dobrej zvesti hlavne svojím životom, svojou prácou a svojím radostným a presvedčivým svedectvom. Zdravá pastoračnosť je prepotrebná cnosť špeciálne pre každého kňaza. Je to každodenný záväzok nasledovať Dobrého pastiera, ktorý sa stará o svoje ovečky a dáva svoj život pre záchranu života druhých. Je to meradlo našej činnosti kúrie a ako kňazov. Bez týchto dvoch krídel by sme nemohli nikdy lietať a ani dosiahnuť blaženosť «verného sluhu» (porov. Mt 25,14-30).

[*Pozn.: «Misijné poslanie sa totiž netýka len geografických území, ale aj národov, kultúr i jednotlivých osôb práve preto, že „kraje“ zeme viery neprechádzajú iba ľudskými mestami a tradíciami, ale srdcom každého muža a ženy. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil ako misijnú úlohu zvlášť úlohu rozširovania hraníc viery týkajúcu sa jednotlivých veriacich, ako aj všetkých kresťanských spoločenstiev» (Posolstvo k Svetovému dňu misií 2013, 2).]

2. Spôsobilosť a prezieravosť. Spôsobilosť vyžaduje osobné úsilie nadobudnúť nevyhnutné schopnosti a predpoklady pre čo najlepší výkon úloh a činností s intelektom a intuíciou. Ide proti konexiám a podplácaniu. Prezieravosť je pripravenosť mysle na to, aby porozumela situáciám a postavila sa k nim múdro a kreatívne. Spôsobilosť a prezieravosť vyjadrujú tiež našu ľudskú odpoveď na Božiu milosť, keď sa každý z nás riadi tým známym príslovím: „robiť všetko tak, ako keby Boha nebolo, a následne nechať všetko na Boha, akoby tu mňa nebolo“. Je to správanie sa učeníka, ktorý sa denne obracia na Pána týmito slovami nádhernej Univerzálnej modlitby pripisovanej pápežovi Klementovi XI.: „Veď ma svojou múdrosťou, riaď ma svojou spravodlivosťou, povzbudzuj ma svojou dobrotou, chráň ma svojou silou. Odovzdávam ti, Pane, moje myšlienky, aby smerovali k tebe; slová, aby boli o tebe; činy, aby boli podľa teba; súženia, aby boli pre teba“ (Missale Romanum, vyd. 2002)

3. Duchovnosť a ľudskosť. Duchovnosť je nosným stĺpom akejkoľvek služby v Cirkvi a v živote kresťana. Ona je to, čo živí celú našu prácu, podopiera a ochraňuje ju od našej ľudskej zraniteľnosti a každodenných pokušení. Ľudskosť je to, čo stelesňuje pravdivosť našej viery. Kto sa zrieka vlastnej ľudskosti, zrieka sa všetkého. Ľudskosť je to, čo nás odlišuje od strojov a robotov, čo necítia a nezažívajú pohnutie. Ak je nám zaťažko ozajstne plakať alebo sa srdečne smiať – sú to dva znaky, však? – tak sa začal náš úpadok a náš proces zmeny z „ľudí“ na niečo iné. Ľudskosť značí vedieť ukázať jemnosť, blízkosť a zdvorilosť voči všetkým (porov. Fil 4,5). Duchovnosť a ľudskosť, aj keď sú vlastnosťami vrodenými, predsa sú potenciálom, ktorý možno rozvinúť do plnosti, možno ich neustále napĺňať a každodenne preukazovať.

4. Príkladnosť a vernosť. Blahoslavený Pavol VI. pripomenul Kúrii „jej povolanie k príkladnosti“ v roku 1963 (Príhovor k Rímskej kúrii, 21. septembra 1963). Príkladnosť pre vyhnutie sa škandálom, čo zraňujú duše a ohrozujú dôveryhodnosť nášho svedectva. Vernosť nášmu zasväteniu, nášmu povolaniu, pamätajúc vždy na Kristove slová: «Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom» (Lk 16,10) a «Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» (Mt 18,6-7).

5. Racionálnosť a láskavosť. Racionálnosť slúži na vyhnutie sa emocionálnym výstrednostiam a láskavosť na vyhnutie sa excesom byrokracie, programovania a plánovania. Sú nevyhnutnými danosťami pre rovnováhu osobnosti: «Nepriateľ – a opäť citujem sv. Ignáca, prepáčte mi – nepriateľ dobre sleduje, či je duša hrubá alebo jemná; ak je jemná, chce ju zjemniť až do krajnosti, aby ju tak mohol oveľa viac sužovať a zmiasť» (porov. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 349). Každé preháňanie je znamením akejsi nerovnováhy, či už preháňanie v racionálnosti alebo v láskavosti.

6. Dobromyseľnosť a odhodlanie. Dobromyseľnosť, ktorá robí obozretnými pri posudzovaní, schopnými strániť sa impulzívnych a unáhlených činov. Je to schopnosť vydať to najlepšie z nás samých, z ostatných a zo situácií a konať s pozornosťou a pochopením. Znamená to robiť iným to, čo by si chcel, aby robili tebe (porov. Mt 7,12 a Lk 6,31). Odhodlanie je konanie s pevnou vôľou, s jasnou víziou a s poslušnosťou voči Bohu a iba pre najvyšší zákon spásy duší (salus animarum - porov. CIC, kán. 1725)

7. Láska a pravda. Dve neoddeliteľné cnosti kresťanského života: „činiť pravdu v láske a žiť lásku v pravde” (porov. Ef 4,15).* ‎Až tak neoddeliteľné, že láska bez pravdy sa stáva ideológiou deštruktívneho dobráctva a pravda bez lásky sa stáva slepým „sudcovstvom“.

[*Pozn.: «Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva. ... Je to sila, ktorá má svoj pôvod v Bohu, večnej Láske a absolútnej Pravde. ... Tu pramení potreba spájať lásku s pravdou a to nielen v línii, ktorú naznačil sv. Pavol – „veritas in caritate“, pravda v láske, (Ef 4,15), ale aj v opačnej a navzájom sa dopĺňajúcej: „caritas i veritate“, láska v pravde. Pravdu treba hľadať, nachádzať a vyjadrovať v „ekonómii“ lásky, no i lásku treba chápať, hodnotiť a žiť vo svetle pravdy» (Benedikt XVI., Caritas in veritate, 1-2).]

8. Čestnosť a vyzretosť. Čestnosť je poriadnosť, bezúhonnosť a konanie s absolútnou úprimnosťou voči sebe samým i voči Bohu. Kto je čestný, nekoná poriadne len pod dohľadom dozorcu či nadriadeného; čestný sa nebojí byť prekvapený, lebo nikdy nepodvádza toho, kto mu dôveruje. Čestný nie je nikdy svojvoľný voči jemu zvereným osobám či veciam, tak ako onen «zlý sluha» (Mt 24,48). Čestnosť je základ, na ktorom spočívajú všetky naše ďalšie vlastnosti. Vyzretosť je snaha dosiahnuť harmóniu medzi našimi fyzickými, psychickými a duchovnými schopnosťami. Je cieľom a výsledkom procesu rozvoja, ktorý sa nikdy nekončí, a ktorý nezávisí od nášho veku.

9. Zdvorilosť a pokora. Zdvorilosť je vlastnosťou ušľachtilých a jemných duší; osôb, čo sa vždy snažia preukázať opravdivú úctu voči ostatným, voči ich úlohe, voči nadriadeným i podriadeným, voči činnostiam, voči dokumentom, voči tajomstvu a voči rezervovanosti; osoby, ktoré vedia počúvať pozorne a hovoriť kultivovane. Pokora je na druhej strane cnosť svätých a osôb naplnených Bohom, tých, ktorí čím viac rastú na významnosti, tým viac v nich rastie vedomie, že sú ničím a nič nemôžu spraviť bez Božej milosti (porov. Jn 15,8).

10. Nezištnosť a pozornosť. – Mám zlozvyk v neologizmoch, že? [Pozn. prekl.: Narážka na taliansky novotvar „doviziosità”, ktorý možno preložiť ako „nezištná štedrosť“.] – Čím viac máme dôveru v Boha a v jeho prozreteľnosť, tým viac máme nezištnej štedrosti ducha a otvorenosti k dávaniu, vediac, že čím viac sa dáva, tým viac sa získava. V skutočnosti je márne otvoriť všetky Sväté brány všetkých bazilík sveta, ak brána nášho srdca je zavretá pred láskou, ak naše ruky nie sú ochotné dávať, ak naše domovy nie sú otvorené pre pohostinnosť a ak naše kostoly sú nie sú otvorené vľúdnemu prijatiu. Pozornosť je dbaním na detaily a ponúknutím toho najlepšieho z nás, a neustálou ostražitosťou voči našim zlozvykom a nedostatkom. Sv. Vincent de Paul sa modlieval takto: «Pane, pomôž mi hneď si všimnúť tých, čo sú mi nablízku, tých, čo sú ustarostení a dezorientovaní, tých, čo trpia nedávajúc to najavo, tých, čo sa cítia nechcene osamotení.»

11. Nebojácnosť a pripravenosť. Byť nebojácnym znamená nenechať sa zastrašiť pred ťažkosťami, tak ako Daniel v jame levovej, ako Dávid pred Goliášom. Znamená to konať s odvahou a odhodlaním a bez vlažnosti, tak «ako dobrý vojak» (2 Tim 2,3-4). Znamená to vedieť spraviť prvý krok bez meškania ako Abrahám a ako Mária. Naopak pripravenosť znamená vedieť konať slobodne a pružne, bez naviazanosti na pominuteľné materiálne veci. Žalm hovorí «Ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce» (Ž 61,11). Byť pripravený značí byť vždy na ceste tak, že sa nikdy nezaťažíme hromadením zbytočných vecí a zatváraním sa do vlastných plánov a nenecháme sa riadiť ctižiadostivosťou.

12. A napokon, spoľahlivosť a triezvosť. Spoľahlivý je ten, čo vie dodržiavať záväzky s vážnosťou a dôveryhodnosťou, či už pod dohľadom, ale najmä, keď je sám; je to ten, čo vyžaruje okolo seba pokoj, lebo nikdy nezrádza dôveru toho, kto mu ju udelil. A v neposlednom rade tohto zoznamu je triezvosť, čo je schopnosť odmietnuť povrchnosť a odolávať dominantnej konzumnej logike. Triezvosť je rozvaha, jednoduchosť, dôraz na podstatu, rovnováhu a striedmosť. Triezvosť je hľadením na svet Božími očami, s pohľadom chudobných a zo strany chudobných. Triezvosť je životný štýl*, ktorý považuje dať prednosť druhému za hierarchický princíp a vyjadruje ľudskú existenciu v zmysle starostlivosti a služby voči ostatným. Kto je triezvy, je vo všetkom statočný a zameraný na podstatu, lebo vie ako sa uskromniť, ako veci nahradiť, recyklovať, opraviť a ako žiť so zmyslom pre mieru.

[*Pozn.: Ján Pavol II. v príhovore pri Anjel Pána 9. júla 1989: «Vyjadrenie ‚Ježišovo Srdce‛ hneď privádza na myseľ Kristovu ľudskosť a zdôrazňuje v nej bohatstvo citov, spolucítenie s chorými, prednostnú lásku k chudobným, milosrdenstvo voči hriešnikom, nežnosť k deťom, neochvejnosť v odsudzovaní pokrytectva, pýchy a násilia, umiernenosť voči odporcom, zapálenosť za Pánovu slávu a jeho zvelebovanie za jeho milostivé, tajuplné a prozreteľné plány..., vzťahuje sa ďalej na Kristov zármutok z Judášovej zrady, jeho tieseň v osamotenosti, úzkosť pred tvárou smrti, synovskú a poslušnú odovzdanosť do Otcových rúk. A hovorí predovšetkým o láske, ktorá nezastaviteľne prýšti z jeho vnútra: nekonečnej láske k Otcovi a bezhraničnej láske k človeku».]

 

 

 

20. decembra

Anjel Pána so Svätým Otcom: Pred Vianocami si obnovme schopnosť žasnúť

Vatikán 20. decembra - V dnešnú Štvrtú adventnú nedeľu Svätý Otec podľa rímskej tradície zvanej „Bambinelli“ udelil požehnanie deťom, ktoré si priniesli na Námestie sv. Petra figúrky malého Ježiška, aby ich pri rodinnom slávení Vianoc vložili do domáceho betlehemu. Po zvyčajnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána pápež František vyslovil podporu pre mierový proces v Sýrii a Líbyi. Povzbudil tiež Nikaraguu a Kostariku ku vzájomnej spolupráci a solidárne zareagoval na živelnú pohromu záplav v Indii.

V príhovore pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec zameral na odkaz Božieho slova 4. adventnej nedele, ktoré slovami evanjelistu Lukáša rozpráva o stretnutí Márie s Alžbetou, ktoré obe nosia pod srdcom nový život. Osobitný dôraz položil na aspekt úžasu, ktorý táto udalosť vzbudzuje. Hovoril o troch miestach ľudskej skúsenosti, kde možno zakusovať úžas. Je to ponajprv v stretnutí s druhým človekom, keď v ňom objavujeme brata. Ďalej je to úžas pri pohľade na dejiny, ktorých zmysel presahuje naše pôvodné predstavy a očakávania. Do tretice je miestom žasnutia Cirkev, keď v nej rozpoznáme nielen inštitúciu, ale opravdivú láskavú matku.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto adventnej nedele dáva do pozornosti postavu Márie. Vidíme ju ako hneď po tom, ako počala vo viere Božieho Syna, podniká dlhú cestu z galilejského Nazarea do Judejských hôr, aby navštívila Alžbetu a bola jej pomocou. Anjel Gabriel jej zjavil, že jej staršia príbuzná, ktorá bola bezdetná, je v šiestom mesiaci tehotenstva (porov. Lk 1,26.36). Preto Panna Mária, ktorá v sebe nosí ešte väčší dar a tajomstvo, ide navštíviť Alžbetu a zostáva u nej tri mesiace. Pri stretnutí týchto dvoch žien - predstavte si to: jedna je stará a druhá mladá - je to mladá Mária, ktorá pozdraví ako prvá. Evanjelium hovorí takto: «Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu» (Lk 1,40). A po tomto pozdrave Alžbeta cíti, ako sa jej zmocňuje úžas. Nezabudnite na toto slovo: úžas. Úžas... Alžbeta sa cíti zachvátená veľkým úžasom, ktorý zaznieva v jej slovách: «Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?» (v. 43). A naradostené sa objímu a pobozkajú, tieto dve ženy, stará a mladá, obe v požehnanom stave.

Aby sme s úžitkom slávili Vianoce, sme pozvaní pristaviť sa na „miestach“ úžasu. A aké sú tieto miesta úžasu v každodennom živote? Sú tri. Prvým miestom je druhý človek, v ktorom môžeme rozpoznať brata, pretože od Ježišovho narodenia každá tvár nesie v sebe vtlačenú podobnosť s Božím Synom. Predovšetkým, keď je to tvár chudobného, pretože vstúpil do sveta ako chudobný a v prvom rade chudobným dal príležitosť priblížiť sa k nemu.

Ďalším, tým druhým miestom žasnutia, v ktorom ak hľadíme s vierou, zakusujeme doslova úžas, sú dejiny. Toľkokrát sa nazdávame, že ich vidíme správne, a naopak nám hrozí, že ich čítame naopak. Deje sa to napríklad, keď sa nám zdajú byť určované trhovou ekonomikou, riadené financiami a podnikaním, ovládané tými, čo sú práve pri moci. Boh Vianoc je však Bohom, ktorý „zamiešava karty“. Rád to robí! Tak ako spieva Mária v Magnifikate, je to Pán, ktorý mocnárov zosadzuje z trónov a povyšuje ponížených, hladných zahŕňa dobrými vecami a bohatých prepúšťa naprázdno (porov. Lk 1,52-53). Toto je druhý úžas, úžas dejín.

Tretím miestom úžasu je Cirkev: hľadieť na ňu s úžasom viery znamená neobmedziť sa na uvažovanie o nej iba ako o náboženskej inštitúcii, ktorou aj je, ale vnímať ju ako Matku, ktorá aj popri škvrnách a vráskach – toľko ich máme! – dáva v sebe prežiariť črtám Nevesty, milovanej a očistenej Kristom Pánom. Cirkev, ktorá dokáže rozpoznať mnohé znamenia vernej lásky, ktoré jej Boh neprestajne posiela. Cirkev, pre ktorú Pán Ježiš nebude nikdy vlastníctvom, ktoré treba žiarlivo brániť: tí, čo takto robia, sa mýlia; ale je to vždy on, ktorý jej prichádza v ústrety a koho ona vie očakávať s dôverou a radosťou, stávajúc sa hlasom nádeje pre svet. Cirkev, ktorá volá Pána: «Príď, Pane Ježišu!» Cirkev-Matka, ktorá má vždy dvere dokorán a roztvorené náručie, aby privítala všetkých. Ba viac, Cirkev-Matka, ktorá vychádza z vlastných dverí, aby hľadala s materinským úsmevom všetkých vzdialených a privádzala ich k Božiemu milosrdenstvu. Toto je úžas Vianoc!

Na Vianoce nám Boh dáva celého seba samého, keď nám dáva svojho Syna, jediného, ktorý je všetkou jeho radosťou. A iba so srdcom Márie, poníženej a chudobnej dcéry Sionskej, ktorá sa stala matkou Syna Najvyššieho, je možné jasať a radovať sa z veľkého Božieho daru a z jeho nepredvídateľného prekvapenia. Nech nám ona pomáha zakusovať úžas – tieto tri úžasy: z druhého človeka, z dejín a z Cirkvi – pre narodenie Ježiša, daru všetkých darov, toho nezaslúženého daru, ktorý nám prináša spásu. Stretnutie s Ježišom dá aj nám pocítiť tento veľký úžas. Nemôžeme však mať tento úžas, nemôžeme stretnúť Ježiša, ak sa s ním nestretneme v druhých ľuďoch, v dejinách a v Cirkvi.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána s veriacimi zhromaždenými na námestí, medzi ktorými boli početné rodiny s deťmi, Svätý Otec udelil požehnanie. Ďalej pokračoval výzvami týkajúcimi sa aktuálnej situácie viacerých krajín:

„Drahí bratia a sestry, aj dnes mi leží na srdci venovať myšlienku milovanej Sýrii, s vyjadrením živého ocenenia dohody, ktorú práve dosiahlo medzinárodné spoločenstvo. Povzbudzujem všetkých, aby pokračovali s veľkorysým oduševnením po ceste smerujúcej k utíchnutiu násilia a k riešeniu cez rokovanie, ktoré prinesie pokoj. Rovnako myslím na blízku Líbyu, kde nedávne záväzky prijaté jednotlivými stranami v záujme vlády národnej jednoty pozývajú k nádeji do budúcnosti.“

Pápež František ďalej povzbudil k urovnaniu medzinárodných vzťahov v Strednej Amerike, keď povedal:

„Chcel by som tiež podporiť úsilie o spoluprácu, ku ktorej sú pozvané Kostarika a Nikaragua. Žičím tomu, aby tu obnovený duch bratstva ďalej posilňoval dialóg a vzájomnú spoluprácu, ako aj medzi všetkými krajinami regiónu.“

Napokon Svätý Otec modlitbou vyjadril solidaritu s postihnutými záplavami v Indii:

„Moje myšlienky v tejto chvíli smerujú k drahému obyvateľstvu Indie, ktoré v poslednej dobe zasiahli veľké záplavy. Modlime sa za týchto bratov a sestry, ktorí trpia v dôsledku tejto pohromy, a zverme duše zosnulých Božiemu milosrdenstvu.“ Po týchto slovách sa pápež František s prítomnými na námestí pomodlil na tento úmysel Zdravas, Mária.

Prítomným deťom, ktoré v rukách držali figúrky Ježiška, pápež František povedal:

„Drahé deti, počúvajte dobre: keď sa budete modliť pred vaším betlehemom, spomeňte si aj na mňa, ako aj ja pamätám na vás. Ďakujem vám a požehnané Vianoce!“

19. decembra

 

Pápež talianskym železničiarom: Nech sa všetky krajiny stanú sieťami solidarity

Vatikán 19. decembra – Dnes do Auly Pavla VI. na stretnutie so Svätým Otcom zavítali v hojnom počte pracovníci talianskych štátnych železníc aj so svojimi rodinami. Svätý Otec sa plnej sále prihovoril v duchu slávenia Roka milosrdenstva. Poukázal na službu železničiarov, ktorá má veľa dočinenia s prejavmi ľudskosti a solidárnosti.

Ide najmä o iniciatívy zvané Centrá pomoci, vytvorené v spolupráci železničnej spoločnosti s miestnymi ustanovizňami a tretím sektorom. Na týchto miestach sa ľuďom v núdzi dostáva vypočutie a pomoc. Aj v centre Ríma sa v priestoroch železničnej stanice Termini nachádza charitatívne zariadenie, ubytovňa „Hostel Don Luigi Di Liegro“, obnovená vďaka spolupráci s rímskou charitou. Základný kameň tu pred piatimi rokmi položil pápež Benedikt XVI. a práve včera pápež František na tomto mieste otvoril Svätú bránu charity. Útulok koná cennú službu ľuďom odkázaným na pomoc, ktorých tu denne obslúžia niekoľko sto. Svätý Otec vyzdvihol práve tento rozmer aktivity podporovanej železnicami:

„Svätý rok, ktorý sa nedávno začal, nech nás učí predovšetkým tomuto, a vtlačí nám do myslí a sŕdc, že milosrdenstvo je prvým a najopravdivejším liekom pre človeka – koľké uzdravenia dokáže urobiť milosrdné pohladenie! – liek, ktorý každý súrne potrebuje. Milosrdenstvo prúdi neprerušene a v štedrej miere od Boha, ale musíme sa tiež stať schopnými vzájomne sa ním obdarovať, aby každý mohol naplno žiť svoju ľudskosť.

Práve na toto sa vzťahujú Sväté brány, ktoré sa v týchto dňoch otvorili vo všetkých diecézach sveta. Kto touto bránou prejde s láskou, nájde odpustenie a útechu, a bude pobádaný k obdarovávaniu i k daru seba samého s väčšou veľkodušnosťou, pre vlastnú spásu i pre spásu bratov. Nechajme sa všetci premeniť prechodom cez túto duchovnú bránu, tak aby to vnútorne poznačilo náš život.

Zaangažujme sa do Jubilea milosrdenstva – kúsok milosrdenstva potrebujeme všetci – spôsobom, ktorým sa obnoví tkanivo vytvárajúce našu spoločnosť, aby sa stávala spravodlivejšou a solidárnejšou, predovšetkým v tejto „tretej svetovej vojne“, ktorá vypukla, je rozkúskovaná, ale ju zažívame.“

Svätý Otec ocenil tradíciu iniciatív na pomoc chudobným, ktorá je vlastná talianskym železničiarom, ktorí tento rok slávia už 110 rokov existencie inštitúcie. Pobočky Centier pomoci sú dnes prítomné v desiatkach talianskych miest, kde ľudia v ťažkostiach nájdu pomoc a sú ľudsky vypočutí.

Svätý Otec sa potešil aj novej publikácii Talianskych železníc s názvom „Jubileum“, ktorá obsahuje zbierku fotografií zachytávajúcich železničné cesty jednotlivých pápežov. S rodinami železničiarov sa rozlúčil nasledovnou výzvou:

„Kiež sa rešpekt, ktorý nás spája, čoho znakom je dnešné stretnutie, v tomto Svätom roku posilní tak, aby sa Taliansko a všetky krajiny sveta stali miestami siete solidarity, viac autenticky ľudskými, viac schopnými radovať sa z Božej lásky a zo vzájomného spoločenstva.“

 

15. decembra

Ranná homília: Cirkev má charakterizovať pokora, chudoba a dôvera v Pána

Vatikán 15. decembra – Nech je Cirkev pokorná, chudobná a dôverujúca v Pána. Toto želanie dnes vyslovil pápež František v kázni pri svätej omši v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že chudoba je prvým z blahoslavenstiev a že pravým bohatstvom Cirkvi sú chudobní a nie peniaze či svetská moc.

V dnešnom čítaní z evanjelia (Mt 21,28-32) Ježiš dôrazne napomína veľkňazov a upozorňuje ich, že dokonca aj neviestky ich predchádzajú do Nebeského kráľovstva. V súvislosti s tým pápež František v homílii poukázal na pokušenia, ktoré aj dnes môžu skaziť svedectvo Cirkvi. Aj v prvom liturgickom čítaní z Knihy proroka Sofoniáša (3,1-2.9-13) vidíme dôsledky u ľudu, ktorý nepočúva Pána a stáva sa nečistým a vzdorujúcim.

Aká má byť teda Cirkev, ak je verná Pánovi? – položil si otázku Svätý Otec. Vysvetlil, že musí mať nasledovné tri črty: pokoru, chudobu, s dôveru v Pána:

„Je to Cirkev pokorná, ktorá sa nepýši mocou, veľkosťou. Pokora neznamená byť osobou mdlou, skleslou, ktorá prevracia očami... Nie, toto nie je pokora, toto je divadlo! Toto je len predstieranie pokory. Pokora má svoj prvý krok: ‚Som hriešnik‛. Ak nie si schopný sám pred sebou povedať, že si hriešnik a že tí druhí sú od teba lepší, nie si pokorný. Prvým krokom pokornej Cirkvi je cítiť sa hriešnou, prvým krokom nás všetkých je to isté. Ak má niekto z nás zvyk hľadieť na nedostatky druhých a klebetiť o nich, nie je pokorný, považuje sa za sudcu ostatných.“

Ako dodal pápež František, je potrebné prosiť o túto milosť, „aby Cirkev bola pokornou, aby som ja bol pokorný, aby bol pokorným každý z nás“. Druhým krokom je podľa slov Svätého Otca chudoba, ktorá je „prvou z blahoslavenstiev“. Byť chudobným v duchu znamená byť „pripútaným len k Božím bohatstvám“. Treba teda povedať ‚nie‛ takej „cirkvi, ktorá žije pripútaná k peniazom, ktorá myslí na peniaze, na to, ako získať peniaze“. „Ako sa vie, v chráme jednej diecézy hovorili naivne ľuďom, že pri prejdení Svätou bránou treba dať nejaký milodar. Toto nie je Ježišova cirkev, toto je cirkev týchto veľkňazov, pripútaná k peniazom“, povedal Svätý Otec:

„Náš diakon, diakon tejto diecézy, Vavrinec, ktorý bol ekonómom diecézy, keď mu cisár káže priniesť bohatstvo diecézy, aby zaplatením unikol smrti, prichádza k nemu spolu s chudobnými. Chudobní sú bohatstvom Cirkvi. Ak máš vlastnú banku, si šéfom banky, avšak tvoje srdce je chudobné, nie je pripútané k peniazom, toto je vždy služba. Chudoba je toto odpútanie sa pre službu núdznym, pre službu druhým.“

Pápež odporučil položiť si otázku, či sa ako Cirkev a ľud vyznačujeme pokorou a chudobou: ‚Som či nie som chudobným?‛ Nakoniec prešiel k tretiemu bodu: Cirkev musí dôverovať v meno Pánovo:

„Kde je moja dôvera? V moci, v priateľoch či v peniazoch? V Pánovi! Toto je dedičstvo, ktoré nám sľubuje Pán: ‚Ponechám v tvojom strede ľud pokorný a chudobný, bude dôverovať v meno Pánovo.‛ Pokorný, pretože sa cíti byť hriešnikom; chudobný, lebo jeho srdce je pripútané k Božím bohatstvám, a ak ich má, tak preto, aby ich spravoval; dôverujúci v Pána, lebo vie, že jedine Pán môže garantovať to, čo mu prospeje. A títo veľkňazi, na ktorých sa obracal Ježiš, naozaj tieto veci nechápali a Ježiš im musel povedať, že neviestka vojde do Nebeského kráľovstva skôr ako oni.“

Nakoniec Svätý Otec s poukázaním na predvianočné očakávanie pozval vyprosovať si od Pána ako dar srdce pokorné, chudobné „a predovšetkým srdce dôverujúce v Pána, lebo Pán nikdy nesklame.“

 

14. decembra

Ranná homília: Nádej – zrak ktorý vidí ďalej, poza starosti

Vatikán 14. decembra – Nádej v Božie milosrdenstvo nám otvára obzory a robí nás slobodnými. Naopak skostnatenosť uzatvára srdce a narobí veľa zla. O tomto dnes hovoril pápež František v kázni pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Prvé liturgické čítanie z knihy Numeri (24,2-7.15-17d) hovorí o Balaamovi, prorokovi, ktorého si kráľ povolal, aby preklial Izrael. Balaam „mal svoje nedostatky, a dokonca aj hriechy. Lebo všetci máme hriechy, my všetci“, povedal Svätý Otec. „Na svojej ceste Balaam stretáva Pánovho anjela a jeho srdce sa mení“. „Nemení stranu, na ktorej stojí“, ale „omyl zamení za pravdu a hovorí to, čo vidí“: Boží ľud prebýva v stanoch uprostred púšte, on však „za púšťou vidí plodnosť, krásu a víťazstvo“. Otvoril svoje srdce, „obracia sa“ a „vidí do diaľky, vidí pravdu“, pretože „s dobrou vôľou sa pravda vždy vidí“. „Je to pravda, ktorá dáva nádej“, povedal pápež František a dodal:

„Nádej je tá kresťanská cnosť, ktorú máme ako jeden veľký dar od Pána a ktorý nám dáva vidieť do diaľky, poza problémy, bolesti, ťažkosti, poza naše hriechy“. Dáva nám vidieť krásu Boha“:

„Ak ten, koho stretávam je človekom, ktorý má túto cnosť nádeje, aj keď sa nachádza v nepeknej chvíli svojho života – či už je to choroba, starosť o syna, dcéru alebo niekoho z rodiny, nech už je to čokoľvek – avšak ak má túto cnosť, uprostred bolesti má prenikavosť zraku, má slobodu vidieť ďalej, vždy ďalej. A toto je nádej. Toto je proroctvo, ktoré nám dnes Cirkev dáva: Chce to mužov a ženy nádeje, aj uprostred problémov. Nádej otvára horizonty, nádej je slobodná, nie je otrokyňou, vždy nájde priestor ako urovnať nejakú situáciu.“

V evanjeliu (Mt 21, 23-27) sa veľkňazi pýtajú Ježiša, s akou autoritou koná. „Nemajú horizonty“, „sú to ľudia uzavretí do svojich kalkulácií“, „otroci vlastnej skostnatenosti“. A ľudské kalkulácie „uzatvárajú srdce, bránia slobode“, zatiaľ čo „nádej nás nadľahčuje“, povedal pápež:

„Aká krásna je sloboda, veľkorysosť, nádej muža či ženy Cirkvi. Naopak, aká nepekná je a koľko zla narobí strnulosť ženy či muža Cirkvi, klerikálna skostnatenosť, ktorá nemá nádej. V tomto Roku milosrdenstva sú tu tieto dve cesty: toho, kto má nádej v Božie milosrdenstvo a vie, že Boh je Otcom - Boh vždy odpúšťa, a to všetko. Za púšťou je tu objatie Otca, odpustenie. A tiež sú tu aj takí, ktorí sa utiekajú do vlastného otroctva, do vlastnej skostnatenosti a vôbec nepoznajú milosrdenstvo Boha. Títo boli učiteľmi, boli vyštudovaní, no ich veda ich nezachránila.“

Pápež uzavrel homíliu rozprávajúc príbeh, ktorý sa mu prihodil v roku 1992 v Buenos Aires počas svätej omše pre chorých. Spovedal už niekoľko hodín, keď prišla jedna žena vo veľmi pokročilom veku, už osemdesiatnička, „s očami, ktoré videli ďalej, s očami plnými nádeje“:

„A ja som povedal: ‚Starenka, vy sa idete spovedať?‛ Lebo ja som sa už dvíhal. - ‚Áno‛, povedala. - ‚Ale vy nemáte hriechy‛. - A ona mi na to: ‚Otče, všetci ich máme.‛ - ‚Nuž azda ich Pán neodpúšťa?‛ - ‚Boh odpúšťa všetko!‛, povedala mi. ‚Boh odpúšťa všetko.‛ - ‚A ako to viete? ‛, spýtal som sa . - ‚Lebo ak by Boh neodpúšťal všetko, svet by neexistoval‛. – Pri pohľade na tieto dve osoby – človeka slobodného, s nádejou, toho, čo ťa vedie k milosrdenstvu Boha, a toho, kto je uzavretý, legalista, doslova egoista, otrok vlastných skostnateností – pamätajme si túto lekciu, ktorú mi dala táto osemdesiatročná starenka, bola to Portugalčanka: Boh odpúšťa všetko, len čaká, že sa priblížiš.“

6. decembra

Pápež František na Anjel Pána: Obrátenie potrebujeme všetci!

Vatikán 6. decembra – Spolu s biblickým posolstvom Druhej adventnej nedele boli témami Svätého Otca Františka pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána aj klimatická konferencia v Paríži, výročie zrušenia exkomunikácie medzi katolíkmi a pravoslávnymi a odkaz blahoslavených mučeníkov Peru. Pred modlitbou sa z okna Apoštolského paláca prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto druhú adventnú nedeľu nás liturgia vovádza do školy Jána Krstiteľa, ktorý ohlasoval «krst pokánia na odpustenie hriechov» (Lk 3,3). A my sa azda opýtame: „Prečo by sme sa mali obrátiť? Obrátenie sa týka toho, kto sa z neveriaceho stane veriacim, z hriešnika sa stane spravodlivým, ale my to nepotrebujeme, my sme už kresťanmi! Môžeme sa takto spytovať. Čiže sme v poriadku. A toto nie je pravda. Keď takto rozmýšľame, neuvedomujeme si, že práve z tohto predsudku, že sme kresťania, že sme všetci dobrí, že sme v poriadku, práve z tohto predsudku sa musíme obrátiť. Z takého presvedčenia, že koniec koncov sme na tom dobre a nepotrebujeme nejaké obrátenie. No skúsme si položiť otázku: je naozaj pravda, že v rozličných situáciách a okolnostiach života máme v sebe Ježišovo zmýšľanie? Je pravda, že cítime, ako cítil Ježiš? Napríklad, keď sa nám udeje nejaká krivda alebo nejaká konfrontácia, dokážeme reagovať bez zášte a odpustiť zo srdca tomu, kto nás prosí o odpustenie? Aké ťažké je odpustiť, je tak? Aké ťažké! „Toto mi zaplatíš!“ - tieto slová vychádzajú z vnútra. Keď sme pozvaní deliť sa o radosti a bolesti, vieme úprimne plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi? Keď máme vyjadriť našu vieru, vieme to urobiť s odvahou a jednoduchosťou, bez toho, aby sme sa za evanjelium hanbili? A takto si môžeme položiť mnohé otázky! Nie sme v poriadku... Vždy sa potrebujeme obrátiť, mať to zmýšľanie, ktoré mal Ježiš.

Hlas Jána Krstiteľa ešte kričí v dnešných púšťach ľudstva. - Aké sú dnešné púšte? Uzavreté mysle a tvrdé srdcia. - A ten hlas nás provokuje klásť si otázku, či skutočne kráčame správnou cestou, či žijeme život podľa evanjelia. Dnes rovnako ako vtedy, napomína nás slovami proroka Izaiáša: «Pripravte cestu Pánovi!» (v. 4). Je to nástojčivé pozvanie otvoriť si srdce a prijať spásu, ktorú nám Boh neúnavne predkladá, takmer s tvrdohlavosťou, pretože chce, aby sme všetci boli slobodní od otroctva hriechu. Ale text proroka tento hlas rozširuje, predpovedajúc, že «každý človek uvidí Božiu spásu» (v. 6). Spása sa ponúka každému človeku a každému národu, nikoho nevylučujúc. Každému jednému z nás: nikto z nás nemôže povedať: „Ja som svätý, ja som dokonalý, ja som už spasený.“ Nie. Vždy sa musíme chopiť tejto ponuky spásy, a je tu na to Rok milosrdenstva: aby sme viac pokročili na tejto ceste spásy, tej ceste, ktorej nás naučil Ježiš. Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení skrze Ježiša Krista, jediného prostredníka (porov. 1 Tim 2,4-6).

A preto každý z nás je povolaný dávať spoznať Ježiša tým, ktorí ho ešte nepoznajú. Ale toto nie je robenie prozelytizmu. Nie, je to otvorenie dverí. «Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!» (1 Kor 9,16), vyhlasoval sv. Pavol. Ak nám Pán Ježiš zmenil život, a mení nám ho zakaždým, keď prichádzame k nemu, ako by sme mohli necítiť vášnivú túžbu dať ho spoznať tým, ktorých stretávame v práci, v škole, v susedstve, v nemocnici, na miestach, kde sa zhromažďujeme? Ak sa pozrieme okolo seba, nájdeme ľudí, ktorí by boli ochotní začať alebo nanovo nastúpiť na cestu viery, keby stretli kresťanov zamilovaných do Ježiša. Nemali by sme a nemohli by sme byť my tými kresťanmi? Nuž, nechám na vás túto otázku: „A som naozaj zamilovaný do Ježiša? Som presvedčený, že Ježiš mi ponúka a dáva spásu? A ak som zamilovaný, musím ho dávať spoznať druhým!“

Musíme teda byť odvážni: znižovať kopce pýchy a rivality, zaplniť jamy vyhĺbené ľahostajnosťou a apatiou, vyrovnať chodníky našich lenivostí a našich kompromisov.

Nech nám pomáha Panna Mária, ktorá je Matka a vie ako to robiť, zrúcať bariéry a prekážky, ktoré bránia nášmu obráteniu, čiže našej ceste v ústrety Pánovi. Jedine on, jedine Ježiš môže dať zavŕšenie všetkým nádejam človeka!“

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní prvé slová Svätého Otca smerovali ku klimatickej konferencii COP21 v Paríži, ktorá sa začala 29. novembra a potrvá do piatka 11. decembra:

„Sledujem so živou pozornosťou prácu Konferencie o klíme prebiehajúcej v Paríži a opätovne mi prichádza na myseľ otázka, ktorú som položil v encyklike Laudato si´: «Aký typ sveta chceme odovzdať tým, ktorí prídu po nás, deťom, ktoré vyrastajú?» (č. 160). Pre dobro spoločného domu, všetkých nás i budúcich generácií, by v Paríži malo byť všetko úsilie zamerané na zmiernenie dopadov klimatických zmien a súčasne na zamedzenie chudobe a na rozkvet ľudskej dôstojnosti. Tieto dve rozhodnutia idú ruka v ruke: zastaviť klimatické zmeny a zamedziť chudobe, aby prekvitala ľudská dôstojnosť. Modlime sa, aby Duch Svätý osvietil všetkých, ktorí sú povolaní urobiť tak dôležité rozhodnutia a dal im odvahu vždy sa pri rozhodovaní riadiť väčším dobrom pre celú ľudskú rodinu.“

Svätý Otec ďalej pripomenul významný ekumenický moment, ktorý sa viaže na zajtrajší deň:

„Zajtra nadíde 50. výročie pamätihodnej udalosti medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Dňa 7. decembra 1965, v predvečer záveru Druhého vatikánskeho koncilu boli spoločnou deklaráciou pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Atenagora vymazané z pamäti exkomunikačné rozsudky, vzájomne vykonané medzi cirkvami Ríma a Konštantínopolu v roku 1054. Je naozaj prozreteľnostné, že sa toto historické gesto zmierenia, ktoré vytvorilo podmienky pre nový dialóg medzi pravoslávnymi a katolíkmi v láske a pravde, pripomenie práve na začiatku Jubilea milosrdenstva. Niet opravdivej cesty k jednote bez požiadania o odpustenie Boha a vzájomne medzi nami za hriech rozdelenia. Pamätajme v našej modlitbe na ekumenického patriarchu Bartolomeja a ostatné hlavy pravoslávnych cirkví a vyprosujme od Pána, aby sa vzťahy medzi katolíkmi a pravoslávnymi vždy inšpirovali bratskou láskou.“

Pápež pripomenul aj včerajšie blahorečenie troch mučeníkov v Peru:

„Včera boli v Chimbote v Peru vyhlásení za blahoslavených Michal Tomaszek a Zbigniew Strzałkowski, františkáni konventuáli, a Alessandro Dordi, kňaz „Fidei donum“, zavraždení z nenávisti k viere v roku 1991. Vernosť týchto mučeníkov v nasledovaní Ježiša nech dodá silu nám všetkým, ale zvlášť kresťanom prenasledovaným v rozličných častiach sveta, k odvážnemu dosvedčovaniu evanjelia.“

Na záver zaželal Svätý Otec veriacim dobrú prípravu na vstup do Roka milosrdenstva a poprosil ich nezabúdať na neho v modlitbe. Rozlúčil sa prianím dobrej chuti k obedu.

4. decembra

Pápež napísal pre mladých úvod k špeciálnemu vydaniu Biblie

Vatikán 4. decembra – Biblia nie je len nejakým „literárnym veľdielom“, ale je „knihou ohňa, knihou, v ktorej hovorí Boh“. Takto píše pápež František v predslove k nemeckému vydaniu Biblie pre mladých. Ide o kreatívny projekt viacerých odborníkov a inštitúcií, nadväzujúci aj na pozitívnu skúsenosť s mládežníckym katechizmom Youcat.

Pápež napísal predslov formou listu, v ktorom vyjadruje svoj vrúcny vzťah k Biblii. Začína nasledovne:

„Moji drahí mladí priatelia, keby ste videli moju Bibliu, možno by ste ňou vôbec neboli očarení. Povedali by ste: ‚Čože? Toto je Biblia pápeža? Tak stará a ošúchaná kniha!‛ Mohli by ste mi aj darovať novú, snáď aj za tisíc eur - nie, nechcel by som ju. Milujem svoju starú Bibliu, tú ktorá sprevádzala polovicu môjho života. Videla moju radosť, bola pokropená mojimi slzami, je mojím pokladom k nezaplateniu. Žijem z nej a za nič na svete by som ju nedal preč“.

Svätý Otec nechce, aby Biblia u mladých skončila pod prachom v zadnom rade knihovničky, aby ju potom ich potomkovia predali na blšom trhu:

„Nie, toto sa nesmie stať! Chcem vám povedať jednu vec. Dnes, ešte viac než na počiatkoch Cirkvi, sú kresťania prenasledovaní. Z akého dôvodu? Sú prenasledovaní, lebo nosia kríž a vydávajú svedectvo o Kristovi, sú odsúdení, lebo vlastnia Bibliu. Biblia je očividne knihou extrémne nebezpečnou, tak riskantnou, že v istých krajinách s tým, kto vlastní Bibliu, zaobchádzajú akoby v skrini skrýval ručné granáty!“

Svätý Otec mladým v tejto súvislosti pripomína aj slová Mahátmu Gándhího, ktorý nebol kresťanom:

„Vám kresťanom bol zverený text, ktorý má v sebe toľko dynamitu, že vystačí k explózii celej civilizácie na tisíc kúskov, aby prevrátil svet hore nohami a priniesol pokoj na planétu zničenú vojnou. Avšak správate sa k nemu akoby bol jednoducho   len literárnym dielom, ničím viac.“

„Čo teda držíte v ruke? Literárne veľdielo? Zbierku starých a pekných príbehov? – pýta sa pápež mladých. A dodáva, že „v takom prípade by bolo treba povedať mnohým kresťanom, ktorí sa nechávajú uväzniť a mučiť kvôli Biblii: ‚Boli ste naozaj hlúpi a neprezieraví - veď je to len literárne dielo‛! Nie, s Božím slovom prišlo na svet svetlo a nikdy viac nevyhasne.“

Svätý Otec mladým vysvetľuje, že v rukách majú „niečo božské – knihu ako oheň, knihu, v ktorej hovorí Boh.“ A zdôrazňuje: „Preto si pamätajte: Biblia nevznikla preto, aby bola odložená na poličke, ale preto, aby bola držaná v ruke, aby bola čítaná často, každý deň, či už osamote, alebo v spoločnosti iných“.

Pápež ďalej mladých vyzýva čítať Bibliu s priateľmi, pri stretnutiach v prírode či vo vnútri a pozýva ich pýtať sa, čo Sväté písmo hovorí ich srdcu. „Len tak bude môcť Božie slovo prejaviť celú svoju silu; len tak sa náš život bude môcť premeniť a stať sa naplneným a krásnym“, píše v predslove Svätý Otec a nakoniec mladým odhaľuje svoj štýl čítania Biblie:

„Chcem sa vám zveriť s tým, ako ja čítam moju starú Bibliu – často ju vezmem, trochu si z nej prečítam, potom ju odložím na bok a nechám, aby na mňa Pán hľadel. Nie som to ja, kto hľadí na neho, ale on hľadí na mňa: Boh je skutočne tam, je prítomný. Tak dovolím, aby na mňa hľadel a cítim – a iste to nie je sentimentalizmus - , vnímam v najhlbšom vnútri to, čo mi Pán hovorí.

Niekedy nehovorí nič – a tak necítim nič, len prázdnotu, prázdno, prázdno... Avšak trpezlivo zostanem tam a takto ho čakám, čítajúc a modliac sa. Modlím sa po sediačky, lebo pri kľačaní ma bolí koleno. Niekedy pri modlení zaspím, ale to nevadí – som ako dieťa v blízkosti svojho otca a to je to, čo sa počíta.“

Na záver svojho listu pápež František mladým odkazuje: „Chcete ma urobiť šťastným? Čítajte Bibliu.“

Biblia pre mladých (originálny titul: Bibel. Jugendbibel der Katholischen Kirche) je bohato ilustrovaná fotografiami zo Svätej zeme a komiksami. Jednotlivé pasáže majú sprievodné komentáre exegétov s citovaním vyjadrení svätcov, dopĺňané aj svedectvami dnešných mladých. Projekt inicioval Thomas Söding, profesor Nového zákona z University v Bochume v spolupráci niekoľkými rakúskymi jezuitmi, odborníkmi na Starý zákon. Text predslovu Svätého Otca k Biblii pre mladých publikoval v taliančine časopis Civiltá Cattolica.

2. decembra

Pápež sa pri generálnej audiencii poďakoval za cestu do Afriky

Vatikán 2. decembra – Pápež František sa po návrate z apoštolskej cesty do Afriky na dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra opäť prihovoril pútnikom z celého sveta. Poďakoval sa za vrúcne prijatie v troch krajinách, ktoré počas uplynul cesty navštívil, a ktorým venoval celý svoj príhovor. Podelil sa aj s krásnym svedectvom o stretnutí s 81-ročnou misionárkou v Bangui, ktorá ako zdravotníčka a pôrodná asistentka zasvätila celý svoj život do služby človeku a evanjeliu.

„Keňa je krajina, ktorá dobre reprezentuje globálnu výzvu našej doby: starať sa o stvorenstvo meniac rozvojový model, aby bol férový, inkluzívny a udržateľný. Toto všetko nachádza svoju odpoveď v Nairobi, v najväčšom meste východnej Afriky, kde spolu žije bohatstvo a bieda, a kde sídli úrad Organizácie Spojených národov pre životné prostredie, ktorý som navštívil,“ spomenul Svätý Otec.

V súvislosti s Ugandou, ktorú navštívil po Keni, pripomenul dedičstvo mučeníctva prítomné v tejto krajine a vyzdvihol aj svedectvo mladých ľudí: „Napriek ťažkostiam strážia dar nádeje a snažia sa žiť podľa evanjelia, nie podľa sveta, a tak idú proti prúdu,“ a taktiež povzbudil aj kňazov a zasvätené osoby, ktorí „každý deň obnovujú svoje celkové áno Kristovi a s radosťou sa oddávajú službe svätému ľudu Božiemu.“

„Toto rôznorodé svedectvo,“ pokračoval pápež, „ živené rovnakým Duchom Svätým je kvasom pre celú spoločnosť ako ukazuje efektívna práca v Ugande v boji proti aidsu a v prijímaní utečencov.“

Napokon sa zmienil o Stredoafrickej republike, ktorá bola jeho poslednou zastávkou na Čiernom kontinente. Ako povedal, práve túto krajinu, ktorá sa snaží zanechať ťažké obdobie konfliktov a súženia ľudu, chcel navštíviť prednostne: „Preto som chcel otvoriť práve tam, v Bangui, s týždenným predstihom prvú Svätú bránu Jubilea milosrdenstva ako znak viery a nádeje pre tento ľud a symbolicky pre všetky africké národy, ktoré najviac potrebujú pozdvihnutie a útechu.“

Osobitné motto zvolené pre cestu do Stredoafrickej republiky bolo «Preplavme sa na druhý breh» (Lk 8,22), čo pápež František podčiarkol: „Znamená to zanechať za sebou vojnu, rozdiely, biedu a vybrať si mier, zmierenie, rozvoj. Ale to predpokladá ,prechod,´ ktorý sa deje v povedomí, v prístupoch a v zámeroch osôb.“

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcich dňoch som uskutočnil moju prvú apoštolskú cestu do Afriky. Afrika je krásna, však? Ďakujem Pánovi za tento jeho veľký dar, že mi dovolil navštíviť tieto tri krajiny: najskôr Keňu, potom Ugandu a napokon Stredoafrickú republiku. Opätovne vyslovujem vďačnosť verejným predstaviteľom a biskupom týchto krajín za to, že ma prijali, a ďakujem všetkým tým, ktorí najrozličnejším spôsobom spolupracovali. Zo srdca ďakujem!

Keňa je krajinou, ktorá dobre reprezentuje celosvetovú výzvu našej doby: chrániť stvorenstvo zreformovaním modelu rozvoja, aby bol férový, inkluzívny a udržateľný. Toto všetko nachádzame v Nairobi, najväčšom meste východnej Afriky, kde žijú vedľa seba bohatstvo i bieda: a toto je škandálom! Nielen v Afrike: aj tu, však? Všade. Bohatstvo a chudoba žijúce jedno popri druhom sú škandálom, je to hanbou ľudstva. A práve tu sídli Úrad Spojených národov pre životné prostredie, ktorý som navštívil.

V Keni som sa stretol so spoločenskými predstaviteľmi a diplomatmi a tiež s obyvateľmi jednej ľudovej štvrte chudobných; stretol som sa aj s vedúcimi predstaviteľmi rôznych kresťanských vierovyznaní a iných náboženstiev, s kňazmi, zasvätenými, a stretol som sa aj s mladými, toľkými mladými! Pri každej príležitosti som povzbudzoval k tomu, aby využívali veľké bohatstvo tejto krajiny: prírodné i duchovné bohatstvo, tvorené zdrojmi zeme, novými generáciami a hodnotami, ktoré formujú múdrosť ľudu.

Do tohto tak dramaticky aktuálneho kontextu som mal tú radosť priniesť Ježišovo slovo nádeje: „Buďte pevní vo viere, nebojte sa!“ Toto bolo motto návštevy. Je to slovo, ktoré každodenne uplatňuje v živote množstvo pokorných a jednoduchých osôb, so vznešenou dôstojnosťou, slovo tragickým spôsobom hrdinsky dosvedčené mladými z Univerzity Garissa, zavraždenými 2. apríla tohto roku, pretože boli kresťanmi. Ich krv je semienkom pokoja a bratstva pre Keňu, pre Afriku a pre celý svet.

Ďalej v Ugande sa moja návšteva odvíjala v znamení mučeníkov tejto krajiny, päťdesiat rokov od ich historického svätorečenia blahoslaveným Pavlom VI. Z tohto dôvodu motto znelo: „Budete mojimi svedkami“ (Sk 1,8). To motto predpokladá bezprostredne predchádzajúce slová: „Dostanete silu od Ducha Svätého“, pretože je to Duch, ktorý oživuje srdce i ruky učeníkov misionárov. A celá návšteva v Ugande sa odohrávala v horlivosti svedectva oživovaného Duchom Svätým.

Svedectvom v explicitnom zmysle je služba katechétov, ktorým som poďakoval a povzbudil ich v ich úsilí, do ktorého sú často zapojené aj ich rodiny. Svedectvom je tá dobročinná láska, ktorej som sa dotýkal rukou v Dome Nalukolongo a v ktorej sa angažujú mnohé spoločenstvá a organizácie, ktoré sú v službe chudobným, hendikepovaným, chorým. Svedectvom sú tí mladí, ktorí si napriek ťažkostiam uchovávajú dar nádeje a snažia sa žiť podľa evanjelia a nie podľa sveta, keď idú proti prúdu.

Svedectvom sú kňazi, zasvätení muži i ženy, ktorí deň čo deň obnovujú svoje úplné „áno“ Kristovi a s radosťou sa venujú službe svätému Božiemu ľudu. A je tu aj iná skupina svedkov, ale o nej budem hovoriť potom. Celé toto mnohotvárne svedectvo, oživované tým istým Duchom Svätým, je kvasom pre celú spoločnosť, ako to dokazuje pôsobivé dielo vykonávané v Ugande v zápase s aidsom a v prijímaní utečencov.

Tretia etapa cesty sa uskutočnila v Stredoafrickej republike, v geografickom srdci kontinentu: je to doslova srdce Afriky. Táto návšteva bola v skutočnosti mojím prvým zámerom, pretože tá krajina sa usiluje nájsť východisko z veľmi ťažkého obdobia násilných konfliktov a tak veľkého utrpenia obyvateľstva. Preto som chcel otvoriť práve tam v Bangui s týždňovým predstihom prvú Svätú bránu Jubilea milosrdenstva.

Je to krajina, ktorá veľmi trpí. A urobiť to na znamenie viery a nádeje pre tento ľud a symbolicky pre všetky africké populácie, ktoré najviac potrebujú pozdvihnutie a útechu. Ježišovo pozvanie učeníkom: „Preplavme sa na druhý breh“ (Lk 8,22), bolo mottom pre Stredoafrickú republiku. „Preplaviť sa na druhý breh“ v občianskom zmysle znamená zanechať vojnu, rozdelenia, biedu, a rozhodnúť sa pre pokoj, zmierenie, pokrok. Ale toto predpokladá „prechod“, ktorý sa uskutočňuje vo svedomí, v postojoch a v úmysloch osôb. A na tejto úrovni má rozhodujúci význam prínos náboženských spoločenstiev.

Preto som sa stretol so spoločenstvom evanjelikov, ako aj moslimov, zdieľajúc modlitbu a úsilie o pokoj. S kňazmi a zasvätenými, ale aj s mladými, sme sa podelili o radosť z vnímania toho, že zmŕtvychvstalý Pán je s nami v loďke a je to on, kto ju vedie na druhý breh. A napokon počas poslednej svätej omše, na štadióne v Bangui, na sviatok apoštola Ondreja, sme obnovili úsilie nasledovať Ježiša: našu nádej, náš pokoj, Tvár Božieho milosrdenstva. Nuž, tá posledná svätá omša bola nádherná: bola plná mladých, celý štadión mladých! Totiž viac ako polovica obyvateľstva Stredoafrickej republiky je neplnoletá, má menej ako 18 rokov! No je to prísľubom ísť vpred!

Chcel by som povedať niečo o misionároch. O mužoch a ženách, ktorí zanechali všetko: vlasť, odmlada, a odišli tam, do života mnohej, mnohej práce, občas so spaním na holej zemi... celý život... V istej chvíli som stretol v Bangui jednu rehoľnú sestru, bola Talianka. Bolo vidno, že bola staršia: „Koľko máte rokov?“, opýtal som sa. – „Osemdesiatjeden.“ – Nuž, nie je to tak veľa, len o dva roky viac odo mňa, nie veľa. Bola s malým dievčatkom. To dievčatko ju oslovovalo: „Stará mama“ – rehoľnú sestru ... 81 ročnú. A bola tam od svojich 23-24 rokov. Celý život. A tak ako ona, mnohé iné. - „Ale ja nie som priamo odtiaľto, som zo susednej krajiny, z Konga; no prišla som na kanoe, s týmto dievčatkom...“ - Takí sú misionári: odvážni. - „A čomu sa venujete, sestra?” – „No, som zdravotná sestra a potom som tu trochu študovala a stala som sa pôrodnou asistentkou a priviedla som na svet 3.280 detí.“ - Tak mi povedala.

Celý život pre život, pre život druhých. A takých ako táto rehoľná sestra je mnoho, mnoho: mnoho rehoľných sestier, mnoho kňazov, mnoho rehoľníkov, ktorí spaľujú svoj život kvôli ohlasovaniu Ježiša Krista. Je krásne toto vidieť. Je to krásne.

Chcel by som povedať niečo mladým. No, je ich tu málo, pretože narodenie je v Európe prepychom, ako sa zdá: pôrodnosť nula, pôrodnosť 1%… No obraciam sa na mladých: premýšľajte, čo robíte so svojim životom. Premýšľajte nad tou rehoľnou sestrou a nad mnohými ako je ona, ktorí položili život, a mnohí tam zomreli, čo vy na to?

Misionárstvo, to nie je prozelytizmus, pretože tá rehoľná sestra mi hovorila, že moslimské ženy chodia k nim preto, lebo vedia, že rehoľné sestry sú výbornými zdravotnými sestrami a že sa o ne dobre starajú, a nerobia katechézy, aby ich obrátili! Svedectvo. A potom tomu, kto chce, urobia katechézu. No práve „svedectvo“: toto je veľké hrdinské misionárstvo Cirkvi. Ohlasovať Ježiša Krista vlastným životom!

Obraciam sa k mladým: premýšľaj, čo chceš urobiť s tvojím životom. Je to okamih na zamyslenie sa a prosbu k Pánovi, aby ti dal pocítiť svoju vôľu. Ale nevylučuj, prosím ťa, túto možnosť stať sa misionárom, aby si prinášal lásku, ľudskosť, vieru do iných krajín. Nie pre robenie prozelytizmu: nie. To robia tí, ktorým ide o niečo iné. Viera sa ohlasuje najskôr svedectvom a až potom slovom. Pozvoľna.

Chváľme spoločne Pána za túto púť v africkej zemi a nechajme sa viesť jej kľúčovými slovami: „Buďte pevní vo viere, nebojte sa!“; „Budete mojimi svedkami“; „Preplavme sa na druhý breh.“ Vďaka.

1. decembra

Pápež odpovedal na otázky novinárov pri spiatočnom lete z Afriky

Vatikán 1. decembra – Počas letu zo stredoafrického Bangui do Ríma v pondelok 30. novembra bol Svätý Otec František k dispozícii novinárom. Na palube ho sprevádzalo 74 žurnalistov z rozličných médií prakticky z celého sveta. Ich reprezentanti mali možnosť pápežovi položiť pripravené otázky.

Prvá otázka, ktorú pápež František dostal od kenského novinára z „National Media“, sa týkala jeho stretnutia s najchudobnejšími, či už priamo pri návšteve v slame Kangemi alebo aj pri veľkom stretnutí s mládežou, na ktorom zazneli svedectvá o dôsledkoch sociálneho vylúčenia. Svätý Otec pripomenul, že počas cesty v Afrike nehovoril na túto tému po prvý raz, ale urobil tak už predtým viackrát: pri prvom stretnutí s ľudovými hnutiami vo Vatikáne, pri ďalšom v Santa Cruz de la Sierra v Bolívii a tiež v dokumentoch Evangelii gaudium a Laudato si’. Pápež František spomenul štatistiku, že 80 percent svetového bohatstva je v rukách 17 percent populácie a ďalej povedal:

„Je to ekonomický systém, kde v centre sú peniaze, bôžik peňazí. Spomínam si ako som raz navštívil veľvyslanca, ktorý hovoril po francúzsky. A povedal mi túto vetu – nebol katolík – a povedal mi: ‚Nous sommes tombés dans l’idolatrie de l’argent‛ (upadli sme do modloslužby peňazí). Ak veci budú takto pokračovať, aj svet tak bude pokračovať. Pýtali ste sa, čo som cítil pri počúvaní svedectiev mladých a v Kangemi, kde som aj jasne hovoril o právach. Cítil som bolesť. A myslím na to, ako si to ľudia nevšímajú… Je to veľká bolesť. Napríklad včera som išiel do detskej nemocnice: jedinej v Bangui i v celej krajine! A pri intenzívnej terapii nemajú zariadenie na kyslík. Bolo tam množstvo podvyživených deti: množstvo. A doktorka mi povedala: ‚Tieto deti väčšinou zomierajú, lebo majú ťažkú maláriu a sú podvyživené.‛ Pane – no nechcem teraz dávať kázeň, že? – no Pán zakaždým karhal izraelský ľud za modloslužbu - a je to slovo, ktoré prijímame a ctíme si ho, pretože je to Božie slovo. Modloslužba je to, keď muž či žena stratia ‚preukaz totožnosti‛ Božích detí a radšej hľadajú bôžika na vlastnú mieru. Tu sa to začína. Vychádzajúc z tohto, ak sa ľudstvo nezmení, budú naďalej biedy, tragédie, vojny, deti umierajúce od hladu, nespravodlivosť... Čo si myslí toto malé percento, ktoré má v rukách 80 percent svetového bohatstva? A toto nie je komunizmus, toto je pravda. A na pravdu nie je ľahké hľadieť. Ďakujem vám za túto otázku, lebo to je život...“

Ďalší novinár z „Radio Capital“ z Kene sa pýtal na pápežov najpamätnejší moment tejto cesty do Afriky a tiež či sa skoro vráti na tento kontinent a čo bude jeho najbližšou métou.

„Ak všetko dobre pôjde, verím, že najbližšia cesta bude do Mexika. Dátumy ešte nie sú presné. Po druhé, vrátim sa do Afriky? Nuž, to neviem, som senior, cesty sú náročné...“ Po týchto slovách sa Svätý Otec vrátil k tomu, čo mu najviac zostane v pamäti:

„Myslím na ten zástup, na tú radosť, tú silu oslavovať, sláviť s prázdnym žalúdkom... Pre mňa bola Afrika prekvapením. Myslel som si: ,Boh nás prekvapuje, ale aj Afrika nás prekvapuje.´ A toľko ráz... ten zástup, ten zástup! Cítia sa navštívení. Majú veľmi veľký zmysel pre pohostinnosť. Videl som u týchto troch národov, že mali tento zmysel pre pohostinnosť, lebo boli šťastní z prijatia návštevy. Potom každá krajina má svoju identitu. Keňa je trochu viac moderná, rozvinutá, Uganda má mučenícku identitu, ugandský národ, či už katolíci alebo anglikáni, si ctí mučeníkov. Bol som v dvoch svätyniach, najprv v anglikánskej, potom v katolíckej, a spomienka na mučeníkov je ich preukazom totožnosti. Odvaha obetovať život za ideál. A Stredoafrická republika má túžbu po mieri, zmierení, odpustení... Oni žili normálne až po obdobie spred štyroch rokov, katolíci, protestanti, moslimovia ako bratia; včera som išiel k evanjelikom, ktorí veľmi dobre pracujú, a potom večer som šiel na omšu; dnes som šiel do mešity, modlil som sa v nej. Aj imám vystúpil na ‚papamobil‛, aby sa odviezol po malom štadióne... Sú to malé gestá, a to je to, čo si želajú. – Je tam totiž malá skupinka, ktorá, ako sa nazdávam, je kresťanská, alebo si hovorí kresťanská, a ktorá je veľmi násilnícka. Nepochopil som to celkom dobre... No nie je to ISIS, je to niečo iné. - A chcú mier. Teraz budú voľby, rozhodli sa pre prechodový režim, vybrali si starostku [Bangui], túto pani, za prezidentku prechodového režimu, a ona zorganizuje voľby. Takže hľadajú mier medzi sebou navzájom, zmierenie, bez nenávisti.“

Nasledovala otázka zástupcu agentúry Reuters o tzv. „Vatileaks“ a o existencii korupcie vo Vatikáne, o ktorej sa Svätý Otec zmienil v spontánnom príhovore v Ugande. „Aká je dôležitosť slobodnej a sekulárnej tlače pre vykoreňovanie tejto korupcie, kdekoľvek sa nachádza?“ Pápež František v odpovedi položil dôraz na požiadavku profesionality tlače:

„Slobodná tlač: svetská a aj konfesijná. Avšak profesionálna, pretože profesionalita tlače môže byť svetská alebo náboženská, dôležité je to, aby boli skutočne profesionálmi, aby správy neboli manipulované. Pre mňa je to dôležité, pretože pranierovanie nespravodlivostí, korupcie, je peknou prácou, pretože hovorí: ‚Tam a tam je korupcia‛.     A potom ten, kto je zodpovedný musí niečo robiť, posúdiť vec, dať ju pred súd. Ale profesionálna tlač musí povedať všetko, bez toho, aby padla do troch najbežnejších hriechov: dezinformácia – povedať jednu polovicu a nepovedať druhú; ohováranie –neprofesionálna tlač, keď niet profesionality, špiní druhého s pravdou či bez pravdy; a očierňovanie, čo znamená hovoriť veci, ktoré osobe utŕhajú na cti, ktoré nie sú škodlivé v danom momente, azda veci z minulosti. Toto sú tri pochybenia, ktoré ohrozujú profesionalitu tlače. No potrebujeme profesionalitu. To, čo je spravodlivé: veci sa majú tak a tak. A pri korupcii treba dobre vidieť údaje a povedať ich: áno, tu je korupcia kvôli tomu a tomu... A potom skutočne profesionálny novinár, ak sa pomýli, tak sa ospravedlní: ‚Bol som presvedčený, že je to tak, no potom som zistil, že nie‛. A takto potom veci dobre fungujú. Je to veľmi dôležité.“

Francúzskeho novinára z katolíckej televízie KTO zaujímala otázka náboženského fundamentalizmu. V súvislosti s tým, že Svätý Otec v Stredoafrickej republike pochválil platformu národného porozumenia vytvorenú katolíckym arcibiskupom, moslimským imámom a evanjelickým pastorom sa opýtal, či by vzhľadom na aktuálne hrozby fundamentalizmu mali náboženskí predstavitelia viac vstupovať na politické pole?

Svätý Otec odpovedal, že ak sa tým myslí „robiť politiku“, tak nie: „Nech robí kňaza, pastora, imáma, rabína, to je jeho povolanie. Ale politika sa robí nepriamo hlásaním hodnôt, pravých hodnôt, a jednou z najväčších hodnôt je naše vzájomné bratstvo. Sme všetci Božími deťmi, máme jedného Otca. A v tomto zmysle sa musí robiť istá politika jednoty a zmierenia a ... – nepáči sa mi to slovo, ale musím ho použiť – tolerancie, no nielen tolerancie. Spolunažívania, priateľstva!“

Pápež František ďalej konštatoval, že „fundamentalizmus je chorobou, ktorá je u všetkých náboženstiev. My katolíci máme niekoľkých – nie niekoľkých, mnohých -, ktorí sa nazdávajú, že majú absolútnu pravdu a idú cestou špinenia druhých ohováraním, očierňovaním, a škodia. A toto hovorím, pretože je to moja cirkev, aj nás všetkých! A proti tomu treba bojovať. Náboženský fundamentalizmus, nie je nábožným. Prečo? Pretože v ňom chýba Boh. Je modloslužobný, tak ako aj modloslužba peňazí. Robiť politiku v zmysle presvedčiť týchto ľudí, ktorí majú túto tendenciu, je takou politikou, ktorú musíme robiť my náboženskí lídri.“  

Novinárka z talianskej katolíckej televízie TV2000 sa opýtala opäť na súdnu kauzu úniku informácií, či pápež František považuje za chybu menovanie Mons. Valleja Baldu a F. Chaoquiovej do komisie COSEA.

„Nazdávam sa, že to bola chyba. Mons. Vallejo Balda tam vstúpil pre funkciu, ktorú mal predtým a až doteraz. Bol sekretárom Prefektúry pre ekonomické záležitosti (...) A potom to, ako sa tam dostala ona, nie som si istý, ale myslím, že sa nezmýlim, ak poviem (...), že to bol on, kto ju prezentoval ako osobu, ktorá pozná svet obchodných vzťahov... Pracovali a po zavŕšení práce členovia tej komisie, ktorá sa volala COSEA zostali v niektorých pozíciách vo Vatikáne, ako samotný Vallejo Balda. A pani Chaoquiová nezostala vo Vatikáne (...) Niektorí vravia, že sa kvôli tomu nahnevala, ale sudcovia nám povedia pravdu ohľadom úmyslov, s akými konali...“

Pápež František dodal, že informácie, ktoré unikli do médií pre neho „neboli prekvapením, ani ho nepripravili o spánok, pretože práve ukazovali prácu, ktorú začala kardinálska komisia „C9“ na hľadanie korupcie a vecí, ktoré nefungujú.“

Ohľadom slova „korupcia“ ďalej poznamenal, že o nej hovoril už kardinál Ratzinger, keď dva týždne pred smrťou pápeža Jána Pavla II. viedol krížovú cestu, pri ktorej hovoril o ,špinavostiach v cirkvi´. „On to odsúdil! Ako prvý!“ Keď po smrti pápeža ako dekan kardinálskeho kolégia predsedal omši „pro eligendo Pontefice“ pred začiatkom konkláve, „hovoril o tej istej veci, a my sme ho zvolili pre túto jeho slobodu povedať veci. Práve od tej doby je to vo vzduchu, že vo Vatikáne je korupcia, je tam korupcia. Ohľadom tohto súdu, dal som sudcom konkrétne obvinenia, pretože to, čo je dôležité pre obhajobu, je formulácia obvinení. Nečítal som tie konkrétne obvinenia, ich technické formulácie. Prial by som si, aby sa to skončilo pred 8. decembrom, kvôli Roku milosrdenstva, no myslím, že sa to nebude dať, lebo by som chcel, aby všetci advokáti mali dosť času pre obhajobu, aby tu bola plná sloboda obhajoby.“

Nemecký novinár s pôsobiskom v Juhoafrickej republike poukázal na dojímavé stretnutie pápeža Františka s pacientmi chorými na aids v Ugande. Opýtal sa, či tu nie je čas, aby Cirkev zmenila svoj postoj v otázke používania prezervatívu s ohľadom na šírenie nákazy. Pápež vo svojej odpovedi zaradil problém do širšieho rámca s tým, že takto postavená otázka sa mu zdá príliš čiastková:

„Problém je väčší. Táto otázka ma vedie k myšlienke na tú, ktorú raz položili Ježišovi: „Povedz, Učiteľ, je dovolené uzdraviť človeka v sobotu?“ Je povinnosťou uzdravovať! Takáto otázka, či je dovolené uzdravovať... Ale podvýživa, vykorisťovanie ľudí, otrocká práca, nedostatok pitnej vody, toto sú problémy. Nepýtajme sa, či sa môže používať taká či onaká náplasť na nejakú malú ranu. Veľká rana je sociálna nespravodlivosť, nespravodlivosť k životnému prostrediu, nespravodlivosť vykorisťovania, ktorú som spomenul, a podvýživa. Toto tu je. Nepáči sa mi znižovať vec na tak kauzistické diskusie, keď ľudia zomierajú pre nedostatok vody alebo pre hlad alebo problém s bývaním... Keď budú všetci uzdravení, alebo keď tu už nebudú tieto tragické choroby, ktoré spôsobuje človek, či už pre sociálnu nespravodlivosť alebo pre vyšší zárobok – pomyslite na obchod so zbraňami! – potom sa budeme môcť opýtať, či je dovolené uzdravovať aj v sobotu.“

Talianskeho novinára z „La Repubblica“ zaujímal sľub, ktorý dal pápež arménskym patriarchom, že navštívi Arménsko pri závere storočnice národnej tragédie, a názor Svätého Otca na rusko-tureckú krízu. Pápež povedal: „Minulý rok som sľúbil trom patriarchom, že pôjdem. Sľub tu je. Neviem, či sa to bude dať uskutočniť, ale sľub tu je.“ V odpovedi ohľadom spomínaného konfliktu povedal, že „vojny nie sú od Boha, Boh je Bohom pokoja. Boh stvoril svet v celej kráse, no potom, ako hovorí Biblia, brat zabíja brata: prvá vojna...“ Svätý Otec pripomenul aj svoju výzvu v OSN v New Yorku, zopakovanú v Nairobi: „Nech vaša práca nie je len deklaračným nominalizmom, ale nech je efektívnou, aby sa vytvoril mier!“

Na otázku redaktora Francúzskej štátnej televízie o prebiehajúcom samite COP21 v Paríži o klimatických zmenách pápež František uviedol: „Počas jedného univerzitného stretnutia o tom, aký svet chceme zanechať našim deťom, sa jeden spýtal: ,Ale ste si istý, že táto generácia bude mať deti?´ Sme na pokraji! Sme na hrane samovraždy, použijúc silné slovo. Som si istý, že takmer všetci, čo sú v Paríži na COP21, sú si toho vedomí a chcú niečo robiť. (...) Verím, že títo ľudia niečo spravia (...) a modlím sa za to.“

Novinárka zo CNN nadviazala na pápežove gestá priateľstva voči moslimom. Má islam a učenie proroka Mohameda čo povedať dnešnému svetu? - spýtala sa. „Nerozumiem dobre otázke... Dá sa viesť dialóg, oni majú hodnoty. Mnohé hodnoty. Majú veľa hodnôt a tieto sú konštruktívne. A ja mám aj skúsenosť priateľstva – a to je silné slovo, priateľstvo – s jedným moslimom: je to manažér svetovej úrovne... Dokážeme sa rozprávať: on má svoje hodnoty, ja moje. On sa modlí, ja sa modlím. Mnohé hodnoty... Napríklad modlitba, pôst, hodnoty náboženské a aj iné. Neslobodno odpísať náboženstvo z dôvodu, že tam sú niektoré skupiny – alebo v istom momente histórie mnohé skupiny – fundamentalistov. Je pravda, že vojny medzi náboženstvami v histórii vždy boli. Aj my musíme žiadať o odpustenie. (...) Dnes som bol v mešite, modlil som sa. Aj imám sa rozhodol ísť spolu so mnou v papamobile a prejsť dokola na malom štadióne, kde boli mnohí, čo sa nemohli dostať dnu... A na papamobile boli pápež aj imám. Dalo sa porozprávať.“

Pre „Catholic News Agency“ Svätý Otec odpovedal na otázku o budúcej ceste do Mexika, prípadne o plánoch navštíviť ešte iné latinskoamerické krajiny. V odpovedi načrtol aj jednotlivé plánované etapy, pri ktorých hodlá navštíviť niekoľko miest, kde v minulosti pápež ešte nebol. Vysvetlil, že do hlavného mesta Mexico City ide len preto, aby následne mohol navštíviť svätyňu Guadalupe: „Predovšetkým idem navštíviť Pannu Máriu, pretože je Matkou Ameriky.“ Ďalej menoval Chiapas na juhu pri hranici s Guatemalou, Moreliu a Ciudad Juarez. Spomenul aj pozvanie na návštevu brazílskej Aparecidy v roku 2017, popri ktorej by sa dala navštíviť aj ďalšia krajina, no zatiaľ ešte neexistujú plány, vysvetlil.

Posledná otázka sa týkala Afriky sužovanej vojnami. Pápež odvetil, že „Afrika je obeťou, vždy bola vykorisťovaná inými veľmocami. Z Afriky sa predávali otroci do Ameriky. Sú mocnosti, ktoré sa snažia len vziať najväčšie bohatstvá Afriky (...) a nemyslia na pomoc a rozvoj krajiny (...) Afrika je mučeníkom vykorisťovania v histórii. Tí, čo vravia, že z Afriky prichádzajú všetky nešťastia a vojny, azda dobre nechápu škodu, akú napáchali na ľudstve isté formy rozvoja. A pre toto milujem Afriku, lebo Afrika bola obeťou iných mocností.“

Riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi, ktorý tlačovú konferencii na palube lietadla moderoval, pri tejto príležitosti verejne poďakoval Európskej vysielacej únii EBU za zabezpečenie priamych prenosov zo Stredoafrickej republiky. Krajina po období konfliktov totiž zostala bez funkčných zariadení pre realizáciu takýchto prenosov.

 

Cesta pápeža Františka v Afrike

 

23. novembra

Ranná homília: Cirkev je ako vdova, ktorá verne očakáva Pána

Vatikán 23. novembra – Cirkev je verná, ak jej jediným pokladom a jediným záujmom je Ježiš. Avšak je vlažná a priemerná, ak hľadá svoje istoty vo svetských veciach. To sú myšlienky z homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Dnešné evanjelium (Lk 21,1-4) hovorí o chudobnej vdove, ktorá hádže do chrámovej pokladnice dve mince, zatiaľ čo boháči sa pýšia svojimi veľkými darmi. Ježiš zdôrazňuje, že „táto vdova, tak chudobná, vhodila viac než všetci ostatní“, lebo iní dali zo svojho nadbytku, zatiaľ čo ona vo svojej biede darovala „všetko, čo mala na živobytie“. Ako povedal pápež František, v Biblii „je vdova osamelou ženou, ktorá nemá manžela, ktorý by ju chránil; žena si musí poradiť ako vie, žije z dobročinnosti ostatných. Vdova v tomto evanjeliovom úryvku „mala nádej jedine v Pánovi“. „Mne sa páči vidieť vo vdovách z evanjelia obraz ‚vdovstva‛ Cirkvi, ktorá očakáva Ježišov návrat“, povedal Svätý Otec:

„Cirkev je Ježišovou nevestou, avšak jej Pán odišiel. Jej jediným pokladom je jej Pán. A Cirkev, keď je verná, zanechá všetko v očakávaní svojho Pána. Naopak, keď Cirkev nie je verná alebo keď je nie veľmi verná, či keď nemá mnoho viery v lásku svojho Pána, snaží sa zariadiť sa aj prostredníctvom iných vecí, iných istôt, viac svetských než Božích.“

„Vdovy z evanjelia nám odovzdávajú pekné posolstvo Ježiša o Cirkvi“, povedal Svätý Otec:

„Je tu tá osamelá vdova, jediná, ktorá vychádzala z Naimu s rakvou svojho syna, plakala, bola sama. Áno, sprevádzali ju veľmi milí ľudia, avšak jej srdce bolo osamelé! Je to Cirkev – vdova, ktorá plače, keď jej deti umierajú vzhľadom na Ježišov život. Potom je tu ďalšia vdova, ktorá pre to, aby bránila svoje deti, ide za zlým sudcom: znepríjemňuje mu život dennodenným klopaním na jeho dvere, hovoriac: ‚Rozsúď moje právo!‛ Ten nakoniec zjednáva spravodlivosť. Je to Cirkev vdova, ktorá sa modlí, prihovára sa za svoje deti. Avšak srdce Cirkvi je vždy s jej ženíchom, s Ježišom. On je tam hore. Aj naša duša – podľa otcov púšte – v mnohom pripomína Cirkev. A keď je naša duša, náš život, bližšie pri Ježišovi, vzďaľuje sa od mnohých svetských vecí, nepotrebných vecí, ktoré nepomáhajú a ktoré odďaľujú od Ježiša. Taká je naša Cirkev, ktorá hľadá svojho ženícha, očakáva svojho ženícha, čaká na to stretnutie; ktorá plače nad svojimi deťmi, bojuje za svoje deti, dáva všetko, čo má, lebo jej záujmom je jedine jej Ženích.“

Ako vysvetlil pápež František, takzvané ‚vdovstvo‛ Cirkvi sa vzťahuje na skutočnosť, že Cirkev očakáva Ježiša: „Môže byť Cirkvou vernou tomuto očakávaniu, čakajúc s dôverou návrat manžela, alebo Cirkvou nevernou tomuto ‚vdovstvu‛, hľadajúc istotu v iných veciach... - Cirkev vlažná, Cirkev priemerná, Cirkev svetská“. Svätý Otec v závere homílie vyzval pomyslieť aj na našu dušu a povedal: „Hľadajú naše duše svoju istotu jedine v Pánovi, alebo hľadajú iné istoty, ktoré sa Pánovi nepáčia?“:

„V týchto posledných dňoch liturgického roka nám prospeje pýtať sa ohľadom našej duše: či je ako táto Cirkev, ktorá chce Ježiša, či sa naša duša obracia na svojho ženícha a hovorí: ‚Príď, Pane Ježišu! Príď!‛ A nech zanecháme všetky tieto veci, ktoré neslúžia, nepomáhajú vernosti.“

22. novembra

Anjel Pána so Svätým Otcom: Kristus Kráľ z lásky nezostúpil z kríža

Vatikán 22. novembra – Námestie sv. Petra, ktoré má už v strede vztýčený ešte neozdobený vianočný smrek a pod obeliskom je rozostavaný betlehem, v dnešnú Nedeľu Krista Kráľa napoludnie zaplnili veriaci v hojnom počte aj napriek sprísneným bezpečnostným prehliadkam. Pápež František v príhovore z okna Apoštolského paláca vysvetlil, akým spôsobom nad nami Kristus kraľuje. Poprosil tiež veriacich o modlitbu za jeho cestu do Afriky 25. - 30. novembra.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V túto poslednú nedeľu liturgického roka slávime slávnosť Krista Kráľa. A dnešné evanjelium nám dáva kontemplovať Ježiša, ako sa predstavuje Pilátovi ako kráľ kráľovstva, ktoré «nie je z tohto sveta» (Jn 18,36). Toto neznamená, že by Kristus bol kráľom iného sveta, ale že je kráľom iným spôsobom, no predsa je v tomto svete kráľom. Stoja tu proti sebe dve logiky. Svetská logika stavia na ambícii a na konkurencii, bojuje zbraňami strachu, donucovania a manipulácie svedomí. Logika evanjelia, čiže Ježišova logika, sa naopak prejavuje v poníženosti a nezištnosti, potvrdzuje sa v tichosti, ale účinne silou pravdy. Kráľovstvá tohto sveta sa neraz opierajú o mocenský vplyv, rivalitu, útlak. Kristovo kráľovstvo je «kráľovstvom spravodlivosti, lásky a pokoja» (Prefácia).  

Ježiš sa zjavil ako kráľ – kedy? V udalosti kríža. Kto hľadí na Kristov kríž, nemôže nevidieť prekvapivú nezištnosť lásky. Niekto z vás môže povedať: ‚Ale, Otče, toto bolo zlyhanie!‛ A práve v zlyhaní hriechu – hriech je zlyhaním – v zlyhaní ľudských ambícií, tam je víťazstvo kríža, tam je nezištnosť lásky. V zlyhaní kríža je vidieť lásku, túto lásku, ktorá je nezištná, ktorú nám Ježiš dáva. Hovoriť o moci a sile pre kresťana znamená odvolávať sa na moc kríža a na silu Ježišovej lásky: lásky, ktorá zostáva pevná a neporušená, aj v konfrontácii s odmietnutím, a ktorá sa ukazuje ako zavŕšenie života stráveného v totálnom sebaobetovaní v prospech ľudstva. Na Kalvárii sa okoloidúci a vodcovia ľudu Ježišovi pribitému na kríž posmievajú a vyzývajú ho: «Zachráň sám seba, zostúp z kríža!» (Mk 15,30). - «Zachráň sám seba!» No paradoxne, Ježišova pravda spočíva práve v tom, čo na neho posmešným tónom vykrikujú jeho odporcovia: «Sám seba nemôže zachrániť!» (v. 31). Ak by bol Ježiš zostúpil z kríža, podvolil by sa tak pokušeniu kniežaťa tohto sveta. On však nemôže zachrániť sám seba práve preto, aby mohol zachrániť druhých, práve preto, lebo dal svoj život za nás, za každého z nás. Povedať ‚Ježiš dal život za svet‛ je pravdou, ale krajšie je povedať: ‚Ježiš dal svoj život za mňa‛. A dnes tu na námestí, každý z nás povedzme vo svojom srdci: ‚Dal svoj život za mňa‛, aby mohol spasiť každého jedného z nás z našich hriechov.   

A kto toto pochopil? Dobre to pochopil jeden z dvoch zločincov, ktorí sú ukrižovaní spolu s ním, nazývaný „kajúci lotor“, ktorý ho prosí: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (Lk 23,42). A bol to zločinec, bol to skorumpovaný človek, ktorý tam bol odsúdený na smrť práve za všetky tie surovosti, ktoré popáchal za svojho života. No v Ježišovom postoji, v jeho miernosti, uzrel lásku. A toto je sila Kristovho kráľovstva: je to láska. Preto nás Ježišovo kraľovanie neutláča, ale nás oslobodzuje od našich slabostí a bied, dodávajúc nám odvahu kráčať po cestách dobra, zmierenia a odpustenia.

Hľaďme na Ježišov kríž, pozrime na kajúceho zločinca a povedzme všetci spolu to, čo povedal kajúci lotor: «Ježiš, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva». Všetci spolu: «Ježiš, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva». Prosme Ježiša, keď sa cítime slabí, hriešnici, zdrvení, aby na nás pozrel a povedzme mu: «Ty si tam. Spomeň si na mňa!»

Zoči-voči toľkým ranám vo svete a premnohými zraneniam na tele človeka, prosme Pannu Máriu o oporu v našom úsilí napodobňovať Ježiša, nášho Kráľa, sprítomňujúc jeho kráľovstvo prejavmi láskavosti, porozumenia a milosrdenstva.

Po modlitbe a udelení požehnania pápež František pripomenul včerajšie blahorečenie 25 kapucínov, mučeníkov z doby španielskej občianskej vojny, ktoré sa konalo v Barcelone. Pripomenul, že prenasledovanie pre vieru v Krista je v rozličných oblastiach sveta smutnou realitou i dnes. Ďalej pozdravil viaceré prítomné skupiny hudobníkov v spojitosti s dnešným sviatkom sv. Cecílie, patrónky hudobníkov.

Napokon veriacich poprosil o modlitbu za nastávajúcu apoštolskú cestu do Afriky v dňoch 25. – 30. novembra: „Na budúcu stredu sa vydám na cestu do Afriky, aby som navštívil Keňu, Ugandu a Stredoafrickú republiku. Prosím vás všetkých o modlitbu za túto cestu, aby bola pre všetkých týchto drahých bratov a aj pre mňa znakom blízkosti a lásky. Prosme spoločne Pannu Máriu o požehnanie pre tieto drahé krajiny, aby v nich bol mier a prosperita.“ Po tejto výzve sa Svätý Otec spolu s veriacimi pomodlil Zdravas´, Mária.

20. novembra

Pápež František o formácii kňazov v duchu II. vatikánskeho koncilu

Vatikán 20. novembra – „Povolanie, formácia, misia. Učenícka cesta presbytera“. To je názov kongresu, ktorý na Pápežskej univerzite Urbaniana v Ríme organizovala Kongregácia pre klerikov pri príležitosti 50. výročia dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu Optatam totius a Presbyterorum ordinis, venovaných formácii a službe kňazov. Dnes, v záverečný deň dvojdňového kongresu, prijal jeho účastníkov na čele s prefektom spomínaného dikastéria kardinálom Beniaminom Stellom na osobitnej audiencii Svätý Otec.

Vo svojom príhovore zdôraznil, že počiatočná aj permanenetná formácia kňazov predstavujú spolu jednu spoločnú skúsenosť učeníctva. Pripomenul, že Benedikt XVI. v roku 2013 prostredníctvom Motu proprio Ministrorum institutio zveril v tejto súvislosti Kongregácii pre klerikov aj právomoc nad seminármi.

„Cesta svätosti kňaza sa začína práve v seminári“, povedal pápež František. Vo svojom príhovore vychádzal z tretieho bodu dokumentu Presbyterorum ordinis, inšpirovaného Listom Hebrejom, ako malého súhrnu teológie kňazstva. Zameral sa na tri momenty, podľa ktorých tematicky rozčlenil svoj príhovor: kňazi „vybratí spomedzi ľudí“, „ustanovení pre ľudí“, prítomní „uprostred ostatných ľudí“.

K prvému bodu – kňaz je „vybratý spomedzi ľudí“ – povedal:

„Kňaz je človekom, ktorý sa narodí v istom ľudskom kontexte; v ňom si osvojí prvotné hodnoty, absorbuje spiritualitu ľudu, zvyká si na vzťahy.“

Svätý Otec pripomenul dôležitosť individuálneho prístupu počas formácie, aby formátori brali do úvahy osobný príbeh človeka, pričom dodal:

„V tomto zmysle rád pripomínam, že tým základným „pastoračným centrom pre povolania“ je rodina, domáca cirkev a prvé a základné miesto ľudskej formácie, kde v mladých môže vzklíčiť túžba po živote chápanom ako cesta povolania, ktorou sa treba vydať s nasadením a veľkodušnosťou.

V rodine a vo všetkých ostatných komunitných kontextoch – škola, farnosť, združenia, skupiny priateľov – sa učíme byť vo vzťahu s konkrétnymi osobami, nechávame sa modelovať vzťahmi s nimi a stávame sa tým, čím sme aj vďaka nim.

Dobrý kňaz je teda predovšetkým človekom so svojou vlastnou ľudskosťou, ktorý pozná vlastný príbeh – s jeho bohatstvom i s jeho ranami - a ktorý sa naučil zmieriť sa s ním, dosahujúc hlbokú vyrovnanosť, ktorá je učeníkovi Pána vlastná. Ľudská formácia je teda pre kňazov potrebou, aby sa naučili nenechať sa riadiť svojimi limitmi, ale skôr dávať svojim talentom prinášať ovocie.“

Svätý Otec tiež spomenul dôležitosť radosti pri ohlasovaní evanjelia, keďže kňaz môže buď napomôcť alebo pribrzdiť kontakt medzi ľuďmi a evanjeliom. Ľudská stránka kňaza je podľa jeho slov „hlinenou nádobou“, ktorú treba chrániť. Dôležité je tiež nestratiť vlastné korene, keďže každý kňaz pochádza z istej kultúry a ľudu, ktorým je zároveň povolaný slúžiť.

Druhým bodom, na ktorý sa zameral Svätý Otec je skutočnosť, že kňaz je tu „pre ľudí“:

„Odpovedajúc na povolanie od Boha, stávame sa kňazmi pre službu bratom a sestrám. Obrazy Krista, ktoré berieme ako referenčné pre kňazskú službu, sú jasné: On je „Najvyšší kňaz“, rovnakým spôsobom je blízko Bohu a nablízku ľuďom; je „služobníkom“, ktorý umýva nohy a robí sa blízkym pre tých najslabších; je „Dobrým pastierom“, ktorý má vždy za cieľ starostlivosť o stádo.“

Tieto tri obrazy vyjadrujú poslanie kňazov ako: službu ľuďom, sprostredkovanie milosrdenstva Boha a hlásanie evanjelia. Svätý Otec pokračoval:

„Nie sme kňazmi pre seba samých a naše posväcovanie sa je úzko späté s posväcovaním sa nášho ľudu, naše pomazanie s jeho pomazaním. Vedieť pamätať na to, že sme boli „ustanovení pre ľud“ pomáha kňazom nemyslieť na seba, mať autoritu, ale nebyť autoritárskymi, byť pevnými, avšak nie tvrdými, radostnými, no nie povrchnými, skrátka pastiermi, nie funkcionármi.“

Pápež František spomenul aj dôležitosť vyváženosti štyroch aspektov kňazskej formácie – ľudskej, intelektuálnej, duchovnej a pastoračnej – ktoré majú byť stmelené pravým misionárskym zápalom.

Tretím bodom pápežovho príhovoru bola skutočnosť, že kňaz stojí „uprostred ľudí“:

„Nakoniec, to, čo sa zrodilo v ľude, s ľudom musí zostať; kňaz je vždy „uprostred ostatných ľudí“, pastorácia či evanjelizácia nie sú jeho kariérou, aby prišiel a urobil to, čo musí – možno aj dobre, ale spôsobom akoby to bolo jeho remeslo – a potom odíde a žije separovane. Stávame sa kňazmi pre to, aby sme boli uprostred ľudí. Dobro, ktoré kňazi musia konať, sa rodí predovšetkým z ich blízkosti a z nežnej lásky k ľuďom. Nie sú filantropmi či funkcionármi, ale otcami a bratmi. Blízkosť, hlbiny milosrdenstva, láskavý pohľad: zakúšať krásu života žitého podľa evanjelia a lásku Boha, ktorá sa stáva konkrétnou aj prostredníctvom jeho služobníkov.“

Svätý Otec navrhol kňazom nasledovné spytovanie svedomia:

„Ak by sa Pán vrátil dnes, kde by ma našiel? «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). A kde je moje srdce? Uprostred ľudí, modliac sa s ľuďmi a za nich, zahrnuté do ich radostí a utrpení alebo len uprostred svetských vecí, pozemských záležitostí, mojich „súkromných“ priestorov? Kňaz nemôže mať súkromný priestor, pretože je vždy buď s Pánom alebo s ľudom. Myslím na tých kňazov, ktorých som poznal v mojom meste, keď ešte neboli telefóny s odkazovačom. Spávali s telefónom na nočnom stolíku a ak o ktorejkoľvek hodine zavolali ľudia, vstali, aby išli dať pomazanie: nikto neumieral bez sviatostí! Dokonca ani v spánku nemali súkromný priestor. Toto je apoštolský zápal. Odpoveď na túto otázku – teda kde je moje srdce? – môže pomôcť každému kňazovi orientovať svoj život a svoju službu smerom k Pánovi.“

Pápež František označil dva spomínané koncilové dokumenty Optatam totius a Presbyterorum ordinis o formácii a službe kňazov za „vzácne perly“. V závere účastníkom kongresu zdôraznil dôležitosť psychického zdravia uchádzačov o kňazstvo. S prítomnými sa podelil o svoju vlastnú skúsenosť ako novicmajstra. Uchádzači o kňazstvo museli urobiť psychologické testy a v istých prípadoch psychologička upozornila na nevhodnosť človeka pre vstup do seminára. Povedala mu: „Teraz je dobrý, ale vedzte, že sú mladí, ktorí podvedome vedia, ale nie sú si toho vedomí, že sú psychicky chorí a [podvedome] hľadajú pevné štruktúry, ktoré ich takto chránia, aby mohli napredovať. Darí sa im, až do chvíle, v ktorej sa cítia byť dobre stabilní, a tam začnú problémy. (...) Otče, nikdy ste nepomysleli, prečo je mnoho policajtov, ktorí týrajú? Vstupujú ako mladí, zdajú sa byť zdravými, avšak keď sa cítia byť istí, choroba začína vychádzať na povrch. Toto sú tie silné inštitúcie, ktoré hľadajú tí, čo sú nevedome chorí: polícia, vojsko, klérus... (...) Treba mať otvorené oči pri misii v seminároch. Otvorené oči.“

 

19. novembra

Pápež František v rannej homílii: Čo zostane z tejto vojny?

Vatikán 19. novembra – V homílii pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty dnes Svätý Otec František odsúdil vojnu, pre ktorú niet ospravedlnenia, a osobitne obchod so zbraňami. Poukázal na zmysel Jubilea milosrdenstva a veriacim odporúčal prosiť o milosť plaču pre tento svet.

Reagujúc na slová evanjelia (Lk 19,41-44) o Ježišovom plači nad Jeruzalemom, uväzneným vo svojej zaslepenosti, spomenul nezmyselné tragédie prvej i druhej svetovej vojny, Hirošimu a Nagasaki, až po súčasnú rozkúskovanú svetovú vojnu. Pripomenul Ježišove slová pri pohľade na mesto: «Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam.» - „Ale aj dnes Ježiš plače. Pretože sme dali prednosť ceste vojen, ceste nenávisti, ceste nepriateľstiev.“ Približujú sa Vianoce, pokračoval pápež, ktoré svojimi svetielkami a dekoráciami všetko zamaskujú, no svet vedie vojny naďalej: „Svet nepochopil cestu pokoja.“ Všade je dnes vojna, nenávisť... „Čo z tejto vojny zostane?“ – položil otázku Svätý Otec:

„Čo zostane? Ruiny, tisíce detí bez vzdelania, toľkí nevinní mŕtvi. Toľkí! A toľké peniaze vo vreckách obchodníkov so zbraňami. Ježiš raz povedal: ‚Nemožno slúžiť dvom pánom: buď Bohu, alebo bohatstvu.‛ Vojna je práve tá voľba bohatstva: ‚Vyrábajme zbrane, takto sa ekonomika trochu stabilizuje, a udržíme si ďalej náš prospech‛. Je tu jedno ošklivé slovo Pána: ‚Zlorečení!‛ Pretože on povedal: ‚Požehnaní tvorcovia pokoja!‛ Títo, čo pracujú pre vojnu, čo vytvárajú vojny, sú zlorečení, sú to zločinci. Vojna sa dá ospravedlňovať – v úvodzovkách – veľkým množstvom dôvodov. Ale keď je celý svet, tak ako dnes, vo vojne – celý svet, je to svetová vojna, po kúskoch, tu, tamto, tam, všade... niet tu ospravedlnenia. A Boh plače. Ježiš plače.“

A zatiaľ čo obchodníci predávajú zbrane, sú tu ľudia, ktorí pre pomoc človeku obetujú život, pokračoval pápež František. Tak ako to robila „ikona našich čias“, Matka Tereza z Kalkaty. A aj proti nej by sa s cynizmom mocných dalo povedať: „Nuž, čo také urobila tá žena? Stratila svoj život pomáhajúc ľuďom zomrieť? - Cesta pokoja sa nestretá s pochopením...“ Svätý Otec v závere homílie odporúčal prosiť o milosť plaču:

„Osoží aj nám prosiť o milosť plaču pre tento svet, ktorý neuznáva cestu pokoja. Ktorý žije robením vojny s cynickým tvrdením, že ju nerobí. Prosme o konverziu srdca. Práve pred dverami tohto Jubilea milosrdenstva, aby naším jubileom, našou radosťou, bola tá milosť, že sa svetu prinavráti schopnosť plakať nad svojimi hriechmi, nad tým, čo spôsobuje vojnami.“

Pápež František: Kultúra zdravia je o milosrdenstve i ekológii

Vatikán 19. novembra - Vyše 500 účastníkov medzinárodnej konferencie organizovanej Pápežskou radou pre pastoráciu zdravotníckych pracovníkov dnes prijal na osobitnej audiencii Svätý Otec. Na podujatí s názvom „Kultúra «salus» a prijatia v službe človeka a planéty“, ktoré sa koná vo Vatikáne v dňoch 19. – 21. novembra, sú medzi relátormi mená ako Mons. Tony Anatrella, psychoanalytik a odborník na sociálnu psychiatriu v rámci Francúzska, Mons. Ignacio Carrasco de Paula, predseda Pápežskej akadémie pre život, Mons. Sánchez Sorrondo, kancelár Pápežskej akadémie vied, ako aj ďalší predstavitelia dikastérií Rímskej kúrie, vrátane kardinála Gerharda Ludwiga Müllera z Kongregácie pre náuku viery a Mons. Paula Richarda Gallaghera zo Štátneho sekretariátu.

Zámerom konferencie je za účasti odborníkov, a to nielen z katolíckeho prostredia, poskytnúť interdisciplinárny a interkulturálny pohľad na ekologické problémy osvetlené encyklikou Laudato si´ pápeža Františka. Ťažiskom záujmu sú problémy súvisiace so zdravím, či už na úrovni jednotlivcov alebo spoločnosti resp. krajín, a to ako v ekonomicky a technologicky rozvinutých krajinách, tak aj v oblastiach sveta a v vrstvách obyvateľstva, ktoré možno považovať v tomto smere za znevýhodnené.

Medzi prednášateľmi sú aj dvaja zástupcovia Slovenska. Sú nimi MUDr. Anna Záborská, ktorá pôsobí ako poslankyňa Európskeho parlamentu a teológ Apoštolskej penitenciárie páter Ján Ďačok SJ, ktorý prednáša na Pápežskej univerzite Gregoriana. Na konferencii sa zúčastňujú aj prof. Jozef Glasa a MUDr. Andrej Hrádocký.

Ako pripomenul predseda Pápežskej rady arcibiskup Zygmunt Zimowski pri otvorení konferencie v priestoroch Novej synodálnej auly, ide už v poradí o tridsiate veľké podujatie organizované dikastériom, ktoré si takto pripomína svojich 30 rokov existencie.

Svätý Otec pri dnešnej audiencii v Kráľovskej sále Apoštolského paláca pripomenul 20. výročie encykliky sv. Jána Pavla II. Evangelium vitae. Zdôraznil postoj blízkosti človeku, na ktorý bude podľa jeho slov dávať Cirkev osobitný dôraz pri slávení blížiaceho sa Jubilejného roka milosrdenstva. Na margo témy konferencie poznamenal, že práve v encyklike Evangelium vitae „môžeme nájsť konštitutívne prvky «kultúry salus»: čiže prijatie, spolucítenie a odpustenie,“ pričom encyklika ich nazýva „nevyhnutnými pozitívnymi požiadavkami“. Ide tu o postoje vlastné Ježišovi v jeho verejnom účinkovaní, no tieto postoje sa naopak dostávajú bokom v súčasnej mentalite «kultúry vyraďovania», ktorá nestojí na Ježišovi a na kresťanských hodnotách, dodal pápež František. Ďalej zdôraznil, že požiadavka vnímať v druhom človeku brata je všeľudská, bez rozdielu národností či náboženstiev:

„Táto blízkosť k druhému – blízkosť opravdivá a nie fingovaná – až tak, že ho vnímam ako niekoho, kto ku mne prináleží – aj nepriateľ ku mne prináleží ako brat –, prekonáva každú bariéru národnosti, sociálneho pôvodu, náboženstva..., tak ako nás to učí „Dobrý Samaritán“ z evanjeliového podobenstva. Prekonáva aj tú kultúru v negatívnom zmysle, podľa ktorej ako v bohatých tak i chudobných krajinách sú ľudské bytosti akceptované alebo odmietané na základe utilitaristických kritérií, zvlášť vzhľadom na sociálnu alebo ekonomickú užitočnosť. Táto mentalita je príbuzná takzvanej „medicíne túžob“: ide o zvyklosť stále viac rozšírenú v bohatých krajinách, ktorú charakterizuje hľadanie za každú cenu fyzickej dokonalosti v ilúzii večnej mladosti. Je to zvyklosť, ktorá privádza práve ku skartovaniu alebo odsúvaniu toho, kto nie je „výkonný“, kto je vnímaný ako záťaž, ako niečo rušivé, alebo je jednoducho škaredý.“

Svätý Otec dal vzápätí svoje slová do rámca odkazu encykliky Laudato si´:

„Rovnako tento postoj ‚byť blížnym‛ – ako som pripomenul v mojej nedávnej encyklike Laudato si´ - znamená aj ujať sa neodvolateľných zodpovedností za stvorenie a za ‚spoločný dom‛, ktorý prináleží všetkým a je zverený do starostlivosti všetkých, a je tu aj pre budúce generácie.“

Je preto potrebné vychovávať sa k správnemu postoju správcovstva voči stvoreniu ako celku, čo je úloha zverená každej generácii, pokračoval pápež František:

Táto konverzia srdca k „evanjeliu stvorenia“ zahŕňa to, že prijmeme za svoje a budeme ďalej tlmočiť volanie po ľudskej dôstojnosti, vychádzajúce najmä od chudobných a vylúčených, akými sú nezriedka aj ľudia chorí a trpiaci. Nech v nadchádzajúcom Jubileu milosrdenstva toto volanie nájde úprimnú odozvu v našich srdciach, aby sme tak aj v konaní skutkov milosrdenstva, telesných i duchovných, podľa rozličných zodpovedností, ktoré sú každému zverené, dokázali prijať dar Božej milosti a sami sa zároveň stali „kanálmi“ a svedkami milosrdenstva.“

18. novembra

Generálna audiencia: Prahy rodín ako znak pohostinnosti a milosrdenstva

Vatikán 18. novembra – Pri dnešnej stredajšej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pápež František opäť pokračoval v cykle katechéz o rodine. Tentoraz v súvislosti s blížiacim sa otvorením Svätej brány Jubilejného roka milosrdenstva hovoril na tému dverí pohostinnosti. Tak ako sú dvere Božieho milosrdenstva neustále otvorené, musia byť otvorené aj dvere rodín, domov, farností a iných cirkevných inštitúcií a spoločenstiev, povedal Svätý Otec: „Jubileum predstavuje veľké dvere Božieho milosrdenstva, ale aj malé dvere našich kostolov otvorených pre to, aby sme nechali Pána vojsť, alebo tiež neraz ho nechali vyjsť z uväznenia našich štruktúr, nášho egoizmu a mnohých iných vecí.“

Pápež František pripomenul, že Božou bránou je samotný Ježiš. Cirkev je podľa jeho slov vrátničkou v Božom ovčinci a nie jeho majiteľkou. Kresťanské rodiny Svätý Otec vyzval, aby sa prahy ich domovov počas blížiaceho sa jubilea stali znakmi Božieho milosrdenstva a pohostinnosti.

Ešte pred samotnou katechézou zazneli nasledujúce Ježišove slová z evanjelia podľa Jána: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie» (10,9,10b).

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! S našou úvahou sme došli až k prahu Jubilea. Je už blízko. Pred nami stojí brána, avšak nielen Svätá brána, ale aj iná: veľké dvere Božieho Milosrdenstva – a sú to nádherné dvere! – [dvere] Boha, ktorý prijíma našu ľútosť ponúkajúc milosť svojho odpustenia. Dvere sú veľkodušne otvorené, treba však trochu odvahy z našej strany, aby sme prekročili prah. Každý z nás má v sebe niečo, čo nás ťaží, nie je tak? My všetci. Všetci sme hriešnikmi! Využime túto chvíľu, ktorá sa blíži, a prekročme prah tohto milosrdenstva Boha, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať, nikdy sa nás neunaví očakávať! Hľadí na nás, je vždy po našom boku. Vzchopme sa! Vstúpme do týchto dverí!

Od Synody biskupov, ktorú sme slávili v októbri, dostali všetky rodiny a celá Cirkev veľké povzbudenie stretnúť sa na prahu týchto otvorených dverí. Cirkev bola povzbudená otvoriť svoje dvere, aby vyšla spolu s Pánom v ústrety putujúcim synom a dcéram, niekedy neistým, niekedy strateným v týchto ťažkých časoch. Osobitne kresťanské rodiny boli povzbudené, aby otvorili dvere Pánovi, ktorý čaká, aby mohol vstúpiť, prinášajúc svoje požehnanie a svoje priateľstvo.

A ak sú dvere Božieho milosrdenstva vždy otvorené, aj dvere našich kostolov, dvere lásky našich spoločenstiev, našich farností, našich inštitúcií, našich diecéz musia byť otvorené, lebo takto všetci môžeme vychádzať von prinášať toto milosrdenstvo Boha. Jubileum predstavuje veľké dvere Božieho milosrdenstva, ale aj malé dvere našich kostolov otvorených pre to, aby sme nechali Pána vojsť, alebo tiež neraz ho nechali vyjsť z uväznenia našich štruktúr, nášho egoizmu a mnohých iných vecí.

Pán nikdy neotvára dvere násilím: aj on prosí o dovolenie vstúpiť: Pán žiada o povolenie, nedobíja sa dnu! Kniha Apokalypsy hovorí: «Stojím pri dverách a klopem.» Veď si len predstavme Pána, ktorý klope na dvere nášho srdca! «Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.» (Zjv 3,20) A v poslednom veľkom zjavení tejto Knihy Apokalypsy sa takto prorokuje o Božom meste: «Jeho brány sa cez deň nezavrú», to znamená navždy, lebo «noci tam viac nebude» (21,25).

Sú na svete ešte miesta, kde sa dvere nezamykajú na kľúč, ešte existujú. Avšak sú mnohé miesta, kde sa pancierové dvere stali bežnými. Nesmieme podľahnúť predstave, že musíme aplikovať tento systém – hoci je aj vecou bezpečnosti – na celý náš život, na život rodiny, mesta, spoločnosti. A o to menej na život Cirkvi. Bolo by to príšerné! Taká Cirkev, ktorá je nepohostinnou, rovnako ako aj rodina, ktorá by sa uzatvárala do seba, umŕtvuje evanjelium a robí svet vyprahnutým. Žiadne pancierové dvere v Cirkvi, nič také! Všetko otvorené!

Symbolický zmysel, aký priradíme „dverám“ – prahom, priechodom, hraniciam – sa stal rozhodujúcim. Dvere musia chrániť, bezpochyby, avšak nie odpudzovať. Cez dvere sa neslobodno dobýjať, naopak, treba žiadať o povolenie, lebo pohostinnosť sa skvie v slobode prijatia a pri arogancii invázie zostáva v tieni. Dvere sa otvárajú často, aby sme videli, či nie je vonku niekto, čo čaká, a možno nemá odvahu, alebo azda ani silu zaklopať. Koľko ľudí stratilo dôveru, nemá odvahu klopať na dvere nášho kresťanského srdca, na dvere našich kostolov... A stoja tam, nemajú odvahu, obrali sme ich o dôveru: prosím, nech sa toto nikdy neprihodí.

Dvere povedia mnoho o dome a aj o Cirkvi. Spôsob, akým sú používané dvere si vyžaduje pozorné rozlišovanie a zároveň musí inšpirovať k veľkej dôvere. Chcel by som venovať slovo vďaky všetkým, čo majú na starosti dvere: dvere našich bytoviek, občianskych inštitúcií či samotných kostolov. Mnoho ráz dokáže všímavosť a zdvorilosť preukazovaná na vrátnici vtlačiť obraz ľudskosti a pohostinnosti celému domu, už počínajúc vchodom. Je sa čo učiť od týchto mužov a žien, ktorí sú strážcami miest stretávania a prijatia v ľudskom meste! Všetkým vám, čo máte na starosti toľko dverí, či už sú to dvere obydlí alebo dvere kostolov, veľká vďaka! Takže vždy s úsmevom, vždy preukazujúc pohostinnosť toho ktorého domu či kostola – takto sa tam ľudia cítia šťastní a prijatí.

Pravdupovediac, dobre vieme, že my sami sme strážcami dvier a služobníkmi Božej brány - a ako sa táto Božia brána volá? - Kto to vie povedať? Kto je Božou bránou? - Ježiš. - [Pápež pozýva k zborovej odpovedi:] Kto je Božou bránou? Nahlas! -[Zhromaždenie: Ježiš!] - Ježiš. On nás osvecuje pri všetkých dverách života, vrátane dvier nášho narodenia a našej smrti. On sám zdôraznil: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu» (Jn 10,9). Ježiš je bránou, ktorá nám dáva vchádzať a vychádzať. Lebo Boží ovčinec je útočiskom, nie je väzením! Boží dom je útočiskom, nie väzením. A tie dvere, aké majú meno? - [Zhromaždenie: Ježiš!] - Ako? Ešte raz! Ako sa nazývajú? - Ježiš!

A ak sú dvere zavreté, povedzme: „Pane, otvor dvere!“ Ježiš je dverami a necháva nás vchádzať a vychádzať. A kto sa snaží dverám vyhnúť, to sú zlodeji. Je to zaujímavé, zlodeji sa vždy snažia vojsť inakade, oknom, strechou, no vyhýbajú sa dverám, lebo majú zlé úmysly a snažia sa votrieť do ovčinca, aby oklamali ovce a vyťažili z nich. My musíme prechádzať dverami a počúvať Ježišov hlas: ak počujeme jeho tón hlasu, sme v bezpečí, sme zachránení. Môžeme vstúpiť bez strachu a bezpečne vyjsť von.

V tejto prekrásnej Ježišovej reči sa hovorí aj o vrátnikovi, ktorý má za úlohu otvoriť Dobrému pastierovi (porov. Jn 10,2). Ak vrátnik počuje hlas pastiera, vtedy otvorí a nechá vojsť všetky ovce, ktoré pastier privádza, všetky, vrátane tých, čo sa stratili v lesoch, a ktoré sa Dobrý pastier podujal priviesť späť. Ovce nevyberá vrátnik, nevyberá ich farský sekretár či farská sekretárka, to nie, oni ich nevyberajú! Ovce sú pozvané všetky a sú vybrané Dobrým pastierom. Vrátnik – aj on – poslúcha hlas pastiera. Takže môžeme spokojne povedať, že musíme byť ako ten vrátnik. Cirkev je vrátnička Pánovho domu. Cirkev je vrátničkou, nie majiteľkou Pánovho domu.

Svätá rodina z Nazaretu dobre vie, čo znamenajú otvorené či zavreté dvere pre toho, kto čaká dieťa, pre toho, kto nemá útočisko, pre toho, kto musí unikať pred nebezpečenstvom. Nech kresťanské rodiny urobia z prahu svojho domu malý ale významný znak Brány milosrdenstva a Božej pohostinnosti. Práve takto má byť Cirkev známa v každom kúte zeme: ako tá, ktorá uchováva v sebe prítomnosť Boha, ktorý klope, ako Božia vrátnica, ktorá ti nezavrie pred nosom so zdôvodnením, že nie si domáci.

S týmto duchom sa všetci približujeme k Jubileu, bude tu Svätá brána, ale sú tu aj veľké dvere Božieho milosrdenstva! Nech sú tu aj dvere nášho srdca pre všetkých, či už pre prijatie Božieho odpustenia alebo pre dar nášho odpustenia a prijatie všetkých tých, ktorí klopú na naše dvere. Ďakujem.

 

17. novembra

Ranná homília: Koherentný kresťanský život sa opiera o Pána

Vatikán 17. novembra – Vyhýbajme sa svetskosti, ktorá nás vedie k dvojtvárnemu životu! - To je výstraha pápeža Františka z jeho dnešnej homílie pri svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec v nej zdôraznil, že uchrániť si kresťanskú totožnosť znamená žiť koherentne a odolávať pokušeniam svetskosti. K tomu je však nevyhnutné pevne sa oprieť o Pána.

Starý Eleazar „sa nenecháva oslabiť duchom svetskosti“ a volí si radšej umrieť než vzdať sa pred apostáziou „unifikovaného myslenia“. Pápež František v homílii vychádzal z liturgického čítania z Druhej knihy Machabejcov (6,18-31), aby opäť kresťanov vystríhal pred pokušeniami k svetskému životu. Deväťdesiatročný Eleazar neprijal ponuku jesť bravčové mäso, o čo ho žiadali aj jeho „svetskí priatelia“, ktorí sa snažili zachrániť jeho život. Ako povedal Svätý Otec, on si zachováva svoju dôstojnosť s ušľachtilosťou pochádzajúcou z jeho koherentného života. Ide v ústrety mučeníctvu a vydáva svedectvo.

„Duchovná svetskosť nás vzďaľuje od pravdivosti života, robí nás nekoherentnými.“ Predstierame akí sme, a pritom žijeme inak, povedal pápež František. Je ťažké rozpoznať svetskosť už od počiatku, lebo je ako moľ, čo pomaličky ničí, poškodzuje látku, a tá sa potom stáva nepoužiteľnou. „Človek, ktorý sa nechá unášať svetskosťou, stráca kresťanskú totožnosť“, povedal Svätý Otec:

„Červotoč svetskosti zničil jeho kresťanskú totožnosť, nie je schopný koherentnosti: ‚Otče, ja som hlboko veriaci, chodím na omšu každú nedeľu, som ozajstný katolík‛. - A potom ideš do práce, a takto robíš svoje remeslo: ‚Ak mi kúpiš to a to, za províziu dostaneš tú zákazku‛. Toto nie je súlad života, toto je svetskosť, uviedol som príklad. Svetskosť ťa vedie k dvojitému životu – jeden zdanlivý a druhý skutočný - a toto ťa vzďaľuje od Boha a ničí tvoju kresťanskú totožnosť.“

Preto Ježiš tak naliehavo žiada Otca, aby zachránil učeníkov od ducha svetskosti, „ktorý ničí kresťanskú identitu“, pokračoval Svätý Otec. Jedným z príkladov, ako sa opevniť proti tomuto duchu je práve Eleazar. Ten myslí na mladých, ktorí by jeho vinou poblúdili, ak by ustúpil duchu svetskosti:

„Kresťanský duch, kresťanská identita nikdy nie je egoistická, vždy sa snaží starať o druhých, dávať dobrý príklad. - ‚Ale Otče, nie je to ľahké žiť v tomto svete, kde je mnoho pokušení a maska dvojitého života nás pokúša každý deň. Nie je to ľahké‛. – Pre nás je to nielenže neľahké, ale je to nemožné. Jedine Pán je schopný to dosiahnuť. A preto sme sa modlili v žalme: ‚Pán je mi oporou.‛ Našou oporou proti svetskosti, ničiacej našu kresťanskú identitu a vedúcej nás k dvojitému životu, je Pán.“

Zachrániť nás teda môže jedine Pán, zopakoval pápež František. A preto bude naša pokorná modlitba takáto: „Pane, som hriešnik, ozaj sme nimi všetci, ale prosím ťa o tvoju oporu, buď mi oporou, aby som sa netváril z jednej strany ako kresťan a z druhej žil ako pohan, ako svetský človek“. Svätý Otec zakončil homíliu pozvaním osobne venovať čas kontaktu s Božím slovom a načerpať z neho odvahu a silu:

„Ak dnes máte trochu času, vezmite si Bibliu, Druhú knihu Machabejcov, šiestu kapitolu a prečítajte si tento Eleazarov príbeh. Prospeje vám, dodá vám odvahu byť príkladom pre všetkých a dá vám tiež silu a podporí vás v udržiavaní si kresťanskej identity, bez kompromisov, bez dvojitého života.“

16. novembra

Ranná homília: Chráňme si kresťanskú identitu od nákazy unifikovaného myslenia

Vatikán 16. novembra – Unifikované myslenie takého humanizmu, ktorý chce nahrádzať Ježiša ako pravého človeka, ničí kresťanskú identitu. Nedávajme do výpredaja náš preukaz totožnosti. - To sú myšlienky z homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Liturgické čítanie z Prvej knihy Machabejcov (1,10-15.41-43.54-57.62-64) hovorí o „hriešnom výhonku z koreňa“, ktorý vzišiel v tých dňoch: helenistický kráľ Antiochos Epifanes zavádza pohanské zvyky u Izraela, „vyvoleného ľudu“, čiže akoby u „Cirkvi tých čias“. Pápež František v homílii predstavil „obraz koreňa, ktorý je pod zemou“. „Fenomenológia koreňa“ je táto: „Nie je ho vidieť, zdá sa, že nerobí zle, avšak potom rastie a ukáže svoju skutočnú realitu.“ „Bol to rozumný koreň“, ktorý nabádal niektorých Izraelitov, aby sa dávali do spojenectva s blízkymi národmi, kvôli ochrane: „Prečo toľko rozdielov? Lebo odkedy sme sa od nich oddelili, prihodilo sa mnoho zlého. Poďme k nim, buďme rovnakí.“

Pápež vysvetlil toto čítanie prostredníctvom troch slov: „svetskosť, apostázia, prenasledovanie“. Svetskosťou je robiť to, čo robí svet. Znamená to povedať: „Dajme do dražby náš preukaz totožnosti; buďme rovnakí ako všetci.“ Tak mnohí Izraeliti „zapierali vieru a vzďaľovali sa od svätej Zmluvy“. A to, „čo sa zdalo byť takým rozumným - ‚buďme ako všetci, buďme normálni‛ - sa stalo ich skazou“:

„Potom kráľ nariadil v celom svojom kráľovstve, aby všetci vytvorili jediný národ – unifikované myslenie; svetskosť – a aby každý zanechal vlastné zvyky. Všetky národy sa prispôsobili príkazom kráľa; aj mnohí Izraeliti prijali jeho kult: obetovali modlám a znesväcovali sobotu. Apostázia. Čiže svetskosť ťa vedie k unifikovanému mysleniu a k apostázii. Nie sú tu povolené rozdiely: všetci musia byť rovnakí. A v dejinách Cirkvi, v histórii, sme to videli. Myslím na jeden konkrétny prípad, keď sa náboženským sviatkom zmenilo meno – Narodenie Pána má už iné meno - aby sa vymazala identita.“

V Izraeli dochádzalo k spaľovaniu kníh Zákona „a ak niekto poslúchal Zákon, výrok kráľa ho odsudzoval na smrť“. Toto je „prenasledovanie“ započaté „jedovatým koreňom“. „Vždy sa ma dotklo, že sa Pán pri Poslednej večeri v tej dlhej modlitbe modlí za jednotu svojich a prosí Otca, aby ich oslobodil od každého ducha sveta, od každej svetskosti, lebo svetskosť vedie k unifikovanému mysleniu“, povedal Svätý Otec a dodal:

„Začína to od koreňa, celkom malého, a končí to ohavnosťou skazy, prenasledovaním. Toto je klam svetskosti a z tohto dôvodu Ježiš prosil Otca pri tej večeri: ‚Otče, nežiadam ťa, aby si ich vzal zo sveta, ale chráň ich pred svetom‛, pred touto mentalitou, pred týmto humanizmom, ktorý prichádza prevziať miesto skutočného človeka, Ježiša Krista, [pred týmto humanizmom], ktorý nás prichádza obrať o kresťanskú identitu a vedie nás k unifikovanému mysleniu: ‚Všetci robia takto, prečo nie aj my?‛ Tento [príbeh], z tých čias, by nás mal viesť k zamysleniu: Aká je moja identita? Je kresťanská, alebo svetská? Alebo: hovorím si, že som kresťan, lebo som bol v detstve pokrstený alebo som sa narodil v kresťanskej krajine, kde sú všetci kresťanmi? - Svetskosť, ktorá vchádza pomaly, rastie, ospravedlňuje sa a infikuje: rastie ako ten koreň, ospravedlňuje sa - ‚ale veď konáme ako všetci ostatní, nie sme veľmi odlišní‛ - hľadá si vždy nejaké ospravedlnenie, a nakoniec infikuje a dáva vznik mnohému zlu.“

„Liturgia v týchto posledných dňoch liturgického roka“ nás vyzýva dať si pozor na „jedovaté korene“, ktoré odvádzajú ďaleko od Pána, povedal pápež František:

„A prosme Pána za Cirkev, aby ju Pán chránil od každej formy svetskosti. Nech má Cirkev vždy identitu ustanovenú Ježišom Kristom; nech všetci máme tú identitu, ktorú sme prijali v krste, a nech táto identita nie je odhodená bokom pre chuť byť ako všetci ostatní z dôvodu takzvanej ‚normálnosti‛. Nech nám Pán dá milosť udržať si a uchrániť našu kresťanskú identitu pred duchom svetskosti, ktorý vždy rastie, ospravedlňuje sa a infikuje.“

 

Pápež František: Ospravedlňovať násilie Božím menom je rúhanie!

Vatikán 16. novembra – Svätý Otec František včera napoludnie po modlitbe Anjel Pána z okna Apoštolského paláca opakovane vyjadril svoju sústrasť v súvislosti s teroristickými útokmi v Paríži a využívanie Božieho mena na ospravedlňovanie násilia nazval rúhaním. Okrem iného povedal:

„Drahí bratia a sestry, túžim vyjadriť svoju bolesť pre teroristické útoky, ktoré v piatok v noci skrvavili Francúzsko zanechajúc početné obete. Prezidentovi Francúzskej republiky a všetkým občanom vyjadrujem moju bratskú sústrasť. Som nablízku osobitne rodinným príslušníkom tých, čo prišli o život, ako aj raneným.

Toľké barbarstvo v nás vyvoláva opovrhnutie a pýtame sa ako môže ľudské srdce vymyslieť a uskutočniť tak hrozné činy, ktoré otriasli nielen Francúzskom, ale celým svetom. Zoči-voči týmto skutkom sa nedá neodsúdiť hanebnú potupu dôstojnosti ľudskej osoby. Chcem znovu rázne zdôrazniť, že cesta násilia a nenávisti nerieši problémy ľudstva, a že využívať Božie meno na ospravedlňovanie tejto cesty je rúhaním!

Pozývam vás pripojiť sa k mojej modlitbe: zverme milosrdenstvu Boha bezbranné obete tejto tragédie. Panna Mária, Matka milosrdenstva, nech vzbudí v srdciach všetkých myšlienky múdrosti a predsavzatia pokoja. Prosme o jej ochranu, aby bdela nad drahým francúzskym národom, prvou dcérou Cirkvi, nad Európou a nad celým svetom.“

Následne pápež vyzval prítomných modliť sa vo chvíľke ticha, po ktorej nasledovalo spoločné „Zdravas´, Mária“.

15. novembra

František navštívil luteránský zbor

My - luteráni a katolíci – sme na ktorej strane, napravo či naľavo?

Kázeň pápeža Františka v rímskom luteranském zbore Christuskirche

Řím. 15. novembra. Papež František dnes odpoledne navštívil luteránský sbor římského kostela Christuskirche. Několik set evangelíků většinou německého původu přijalo římského biskupa velice vřele. Papež František nejprve odpověděl na tři otázky, které položili devítiletý chlapec a dvě ženy, účastnil se bohoslužby slova a pronesl spatra kázání na Matoušovo evangelium (23,31-46) o posledním soudu.

Během svého života Ježíš mnohokrát volil. Dnes jsme slyšeli o volbě, která bude tou poslední (Mt 23, 31-46). Ježíš volil mnohokrát, vybral první učedníky a nemocné, které uzdravil. Zástup Jej následoval, aby Mu naslouchal, protože mluvil ne jako ten, kdo má moc, a ne jako jejich učitelé Zákona, kteří se naparovali. V předchozích dvou kapitolách se můžeme dočíst o tom, kdo byli tito lidé. Viděli jeho autentičnost. Tito lidé Ho následovali a Ježíš s láskou vybíral a také napomínal. Když si učedníci pletli metody a chtěli „z nebe seslat oheň“, řekl jim: „Nevíte, jakého ducha jste?“ Anebo když maminka Jakuba a Jana šla prosit Pána o laskavost: „Učiň, ať tito dva moji synové stanou v Božím království po tvé pravici a levici…“ Za tyto věci napomínal, vždycky vedl a provázel. Ale také po vzkříšení Ježíš velmi jemně volí chvíle i lidi. Nestraší. Pomysleme na cestu do Emauz, když doprovázel učedníky, kteří měli být v Jeruzalémě, ale ze strachu utekli. On se k nim přidává a provází je. Potom se jim dává poznat a znovu je získává. To je Ježíšova volba. A potom ona veliká volba, která mne vždycky silně dojímá, když v podobenství o králi, který připravuje svatbu svého syna říká: „Jděte na křižovatky a přiveďte pocestné, slepé, hluché, chromé,“ dobré i špatné. Ježíš stále volí. A potom ona volba ztracené ovce… Nedělá finanční kalkulace. Neříká: „Mám 99 ovcí, o jednu méně…“ Nikoli.

Poslední volba však bude definitivní. A jaké budou otázky, které nám položí Pán v soudném dni: „Chodil jsi na bohoslužbu? Pronesl jsi dobrou katechezi?“ Nikoli. Ty otázky se týkají chudých, protože chudoba je jádrem evangelia. On, ačkoli bohatý, stal se chudým, aby nás obohatil svojí chudobou. Nepovažoval za privilegium, že je Bohem, ale zřekl se sám sebe, ponížil se až k smrti, a to k smrti na kříži. To je volba služby. Je Ježíš Bůh? Ano. Je Pánem? Ano. Je však služebníkem a toho se týká volba, kterou činí. Využil jsi svůj život pro sebe anebo abys sloužil? Aby ses před druhými bránil zdí anebo abys je s láskou přijal. Toto bude poslední Ježíšova volba. Mnoho nám tento úryvek evangelia říká o Ježíši. A mohu se ptát: my – luteráni a katolíci – na které straně jsme, napravo či nalevo? Prožili jsme ošklivé doby. Pomysleme na vzájemné perzekuce mezi námi, kteří máme jeden křest. Pomysleme na mnoho zaživa upálených. Musíme prosit o odpuštění za toto pohoršení, rozdělení, abychom všichni – luteráni i katolíci – přijali tuto volbu, tedy volbu služby, jak nám ukázal On, Služebník Hospodinův. A závěrem: mně se líbí, když vidím Hospodinova Služebníka, jak slouží, rád jej prosím, aby byl služebníkem jednoty a pomohl nám putovat společně. Dnes jsme se společně modlili. Modleme se společně za chudé, potřebné a mějme se rádi navzájem pravou bratrskou láskou. Někdo možná řekne: „Ale otče, jsme tak odlišní. Naše učebnice dogmatiky říkají jedno a vaše říkají něco jiného..“ Jeden váš velikán kdysi řekl, že je čas smířené různosti. Prosme dnes o tuto milost, o milost této různosti smířené v Pánu, tehdy ve Služebníku Jahveho, onoho Boha, který přišel k nám, aby sloužil a nikoli aby si nechal sloužit. Děkuji vám za toto bratrské přijetí.

Přeložil Milan Glaser

 

Anjel Pána s pápežom Františkom: Nesledujme horoskopy, ale Ježiša

Vatikán 15. novembra – Príhovor Svätého Otca Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána v 33. nedeľu cez rok 15. novembra 2015:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto predposlednej nedele liturgického roka nám predkladá časť Ježišovej reči o posledných udalostiach ľudských dejín, nasmerovaných k plnému uskutočneniu Božieho kráľovstva (porov. Mk 13,24-32). Je to reč, ktorú Ježiš predniesol v Jeruzaleme ešte pred jeho poslednou Veľkou nocou. Obsahuje niektoré apokalyptické prvky, ako vojny, biedu, kozmické katastrofy: «slnko sa zatmie, mesiac viac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť» (v. 24-25). No tieto prvky nie sú podstatou posolstva. Ústredným jadrom, okolo ktorého sa Ježišova reč točí, je on sám, tajomstvo jeho osoby, jeho smrti a vzkriesenia, a jeho návratu na konci čias.

Naším konečným cieľom je stretnutie so vzkrieseným Pánom. A ja by som sa vás chcel opýtať: koľkí z vás máte toto na pamäti? Raz príde deň, keď sa stretneme s Pánom z tváre do tváre. A toto je naším cieľom: toto stretnutie. Neočakávame nejaký čas alebo nejaké miesto, ale ideme v ústrety jednej osobe: Ježišovi. Preto otázkou nie je „kedy“ nastanú varovné znamenia posledných čias, ale to, aby nás našiel pripravených na stretnutie. A nejde ani o to, aby sme poznali, „ako“ sa tieto veci uskutočnia, ale „ako“ sa máme správať, dnes, pri ich očakávaní. Sme povolaní žiť prítomnosť a stavať našu budúcnosť s pokojom a dôverou v Boha. Podobenstvo o figovníku, ktorý vzchádza ako znamenie blížiaceho sa leta (porov. v. 28-29), hovorí, že perspektíva konca nás neodvracia od prítomného života, ale poukazuje nám na naše dni pod zorným uhlom nádeje. Je to tá cnosť, ktorá sa žije veľmi ťažko: nádej, najmenšia z cností, ale zároveň najmocnejšia. A naša nádej má tvár: tvár vzkrieseného Pána, ktorý príde „s veľkou mocou a slávou“ (v. 26), to znamená, že zjaví svoju ukrižovanú lásku premenenú vo vzkriesení. Víťazstvo Ježiša na konci čias bude víťazstvom Kríža, dôkazom, že obetovanie seba samých z lásky k blížnemu na pripodobnenie sa Kristovi je jedinou víťaznou mocou a jediným pevným bodom uprostred zmätkov a tragédií sveta.

Ježiš Kristus nie je iba miestom zavŕšenia pozemskej púte, ale je trvalou prítomnosťou v našom živote: je vždy po našom boku, stále nás sprevádza; preto, keď hovorí o budúcnosti a nasmerúva nás na ňu, je to vždy preto, aby nás priviedol k prítomnosti. Stavia sa proti falošným prorokom, proti jasnovidcom, ktorí vidia blízky koniec sveta a proti viere v osud. On je po našom boku, kráča s nami, má nás rád. Chce oslobodiť svojich učeníkov každej doby od zvedavosti ohľadom dátumov, predpovedí, horoskopov, a sústreďuje našu pozornosť na dnešok dejín. Chcel by som sa vás opýtať – ale neodpovedajte, každý nech odpovie vo svojom vnútri: Koľkí z vás čítajú horoskop dňa? Nech odpovie každý. A keď dostaneš chuť prečítať si horoskop, pozri sa na Ježiša, ktorý je s tebou. To je lepšie, bude ti lepšie. Táto Ježišova prítomnosť nás povoláva k očakávaniu a bdelosti, ktoré vylučujú tak netrpezlivosť ako aj prispatosť, tak úniky do budúcnosti ako aj uväznenie seba samých v terajšom čase a vo svetáckosti.

Ani v našich dňoch nechýbajú prírodné a morálne pohromy a ani protivenstvá a súženia každého druhu. Všetko pomíňa, pripomína nám Pán. Iba On, jeho slovo, zostane ako svetlo, ktoré vedie a dodáva odvahu našim krokom, a stále nám odpúšťa, pretože je po našom boku. Treba len naňho hľadieť, a premení nám srdce. Panna Mária nech nám pomáha dôverovať Ježišovi, pevnému základu nášho života, a pretrvávať s radosťou v jeho láske.

13. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Malé krásy pominú, veľká krása je Boh

Vatikán 13. novembra – Existujú dve nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú kresťanov: pokušenie zbožšťovať pozemské veci, dokonca i robiť bôžikom svoje zaužívané zvyky, akoby to všetko malo trvať večne. Avšak jedinou večnou krásou, na ktorú treba hľadieť, je krása Boha. To sú myšlienky z homílie pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty.

„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou:

„Pripútali sa k tomuto modlárstvu; sú zasiahnutí úžasom nad silou a energiou týchto vecí. Nepomysleli na to, o koľko vyšší je ich vládca, lebo ich stvoril ten, ktorý je počiatkom a autorom krásy. Je to modlárstvo – hľadieť na mnohé krásne veci bez toho, aby sme mysleli na to, že raz príde ich západ. Aj súmrak má svoju krásu... A my všetci sme v ohrození tohto modlárstva – byť pripútaní ku krásam tu na zemi, bez transcendentnosti. Je to modlárstvo imanencie. Veríme, že veci také aké sú, sú takmer bohmi, že nikdy neskončia. Zabúdame, že zapadnú.“

Ďalší druh modlárstva sa týka zaužívaných zvykov, ktoré robia srdce hluchým. Pápež František na to poukazuje cez Ježišove slová z dnešného evanjelia (Lk 17,26-37) opisujúce ľudí za čias Noeho a za čias Sodomy, keď „jedli, pili, ženili sa, vydávali“ bez toho, aby sa starali o druhého, až do chvíle potopy a do chvíle, keď sa z neba spustili oheň a síra, čiže až do chvíle absolútnej skazy:

„[ironicky:] Všetko je vec zvyku, taký je život! - Žijeme takto, bez toho, aby sme pomysleli na pominuteľnosť tohto spôsobu života. Aj toto je modlárstvo: byť pripútaní k zvykom bez pomyslenia na to, že sa to pominie. A Cirkev nám dáva hľadieť na cieľ týchto vecí. Aj o zvykoch možno zmýšľať ako o božstvách. Modlárstvo? - [ironicky:] Život je taký, ideme takto ďalej! - A tak, ako sa krása zavŕši v inej kráse, náš zvyk sa zavŕši vo večnosti, v inom zvyku. Nuž, je tu Boh.“

Ako vyzýva pápež František, treba naopak zrak upriamovať „vždy ďalej“, na „ten definitívny zvyk“, na jediného Boha, ktorý „presahuje koniec stvorených vecí“. Tak nás to učí Cirkev v tieto dni, ktoré uzatvárajú liturgický rok, aby sme neopakovali osudovú chybu – ohliadať sa späť, ako to urobila Lótova žena, a boli si istí, že ak „je život krásny, tak aj jeho súmrak bude nádherný“:

„My veriaci nie sme ľuďmi, ktorí spätkujú, ktorí sa vzdávajú, ale ľuďmi, čo idú vždy vpred. Poďme vždy vpred v tomto živote, hľadiac na krásy a so zvykmi, ktoré my všetci máme, avšak bez toho, aby sme ich zbožšťovali. Pominú. Kiež sú tieto malé krásy – ktoré odzrkadľujú samotnú veľkú krásu – i naše zvyky tým, čo prežije vo večnom speve, v kontemplácii Božej slávy.“

11. novembra

Pápež František na generálnej audiencii osobitne pozdravil Slovákov

Vatikán 11. novembra – Pápež František pri generálnej audiencii osobitne pozdravil Slovákov a pozval ich k intenzívnemu sprevádzaniu svojich biskupov modlitbou pri návšteve „ad limina“, poprosil aj o modlitbu za seba. Podal si ruku s biskupmi, prijal dar od vedenia Televízie LUX a požehnal ružence pre členov Klubu TV LUX.

Generálna audiencia Svätého Otca mala dnes osobitné zastúpenie Slovenska. Na námestí sv. Petra boli okrem štrnástich slovenských biskupov, ktorí sú od 9. do 14. novembra v Ríme na návšteve „ad limina“, aj vyše tri stovky pútnikov zo Slovenska. Medzi nimi sa vynímali uniformy členov Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, ďalej 50-členné spoločenstvo spišských seminaristov z Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, veriaci z Farnosti Sedembolestnej Panny Márie z Košíc-Kalvárie, z Farnosti Panny Márie Snežnej z Bratislavy-Kalvárie a ďalšie pútnické skupiny z rôznych kútov Slovenska. Naši pútnici dali v priebehu audiencie o sebe vedieť aj zborovým spevom hymny „Živ Bože, Otca Svätého, námestníka Kristovho!“

V mene všetkých prítomných pútnikov zo Slovenska pápeža pozdravil Mons. Jozef Krištof, pracovník Štátneho sekretariátu Svätej stolice. Svätý Otec sa Slovákom prihovoril týmito slovami:

„S láskou vítam pútnikov zo Slovenska, ktorí sprevádzajú svojich biskupov počas ich návštevy „ad limina apostolorum“, osobitne kňazov, seminaristov, zasvätené osoby i všetkých veriacich. Drahí bratia a sestry, vaša návšteva Ríma nech posilní povedomie príslušnosti k Cirkvi. Sprevádzajte vašich biskupov intenzívnymi modlitbami a nezabudnite na modlitbu aj za mňa. Zo srdca žehnám všetkých vás i vašich drahých vo vlasti.“

V katechéze sa dnes Svätý Otec zameral na hodnotu radostného spolunažívania v rodine a na faktory ktoré v súčasnej dobe toto spolunažívanie ohrozujú. Pokračoval tak už po 32. raz vo svojom cykle venovanom rodine.

Spolu s prítomnými biskupmi slovenských diecéz a eparchií osobne pozdravili Svätého Otca v závere audiencie aj zástupcovia Televízie LUX, ktorá podrobne sleduje celý priebeh návštevy „ad limina“ slovenských biskupov priamo z Ríma. Konateľ televízie Tomáš Straka a programový riaditeľ Jozef Kováčik darovali Svätému Otcovi bábku Klbko, symbol úspešnej katechetickej relácie pre deti spolu s DVD celého seriálu. Svätý Otec počas audiencie požehnal aj ružence pre členov Klubu priateľov TV LUX.

Z Námestia sv. Petra sa slovenskí biskupi odobrali na súkromnú návštevu Baziliky sv. Petra, kde sa v tichu chrámu pomodlili pri hroboch svätých pápežov Jána Pavla II. a Jána XXIII. a tiež pri pápežskom oltári nad hrobom sv. Petra pod monumentálnym Berniniho bronzovým baldachýnom.

Katechéza pápeža Františka: Chráňme si rodinný stôl čerpaním z Eucharistie

Vatikán 12. novembra – V katechéze pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec František pokračoval v cykle o rodine jeho 32. pokračovaním. Tentoraz sa zameral na hodnotu rodinného stola. Hovoril o rodinnej vospolnosti (tal. convivialità), radostnom spolunažívaní, ktorého najjasnejším vyjadrením je spoločenstvo okolo stola, pri spoločnom jedle a pri delení sa so všetkým, čo rodina prežíva. Pápež František skonštatoval meniacu sa dobu, ktorá hrozí oslabením práve spomenutej rodinnej cnosti. Konkrétne upozornil na potrebu správneho vzťahu k technickým prostriedkom komunikácie, akými sú mobil či smartfón, počítač a televízor, aby sa v skutočnosti nestali prekážkami komunikácie v rodine a osobitne pri stole. V tejto súvislosti vysvetlil osobitný význam Eucharistie ako zdroja, z ktorého sa vzájomné vzťahy v rodine živia a obnovujú a rodina sa tak otvára voči potrebám každého, kto je v núdzi, prekračujúc vlastné hranice.

Pred katechézou zazneli vo svetových jazykoch nasledujúce slová zo Skutkov apoštolov: „Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení.“ (Sk 2,41-43) Potom sa už ujal slova pápež František:

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa budeme zamýšľať nad vlastnosťou charakteristickou pre život rodiny, ktorú si osvojujeme už od prvých rokov života: radostné spolužitie, čiže schopnosť vzájomne sa deliť o dobrá života a mať z toho radosť. Zdieľať a vedieť sa podeliť je vzácnou cnosťou! Jej symbolom, „ikonou“, je rodina zídená doma okolo stola. Zdieľanie jedla – a takto nielen pokrmu, ale aj citov, príbehov, udalostí – je skúsenosťou zásadného významu. Keď niečo oslavujeme – narodeniny, výročie – obyčajne sa zídeme pri stole. V niektorých kultúrach je zvykom tak robiť i v čase smútku s úmyslom byť tak nablízku tomu, kto prežíva bolesť zo straty niekoho z rodiny.

Radostné spolunažívanie je spoľahlivým teplomerom indikujúcim zdravie našich vzťahov: ak v rodine nie je niečo v poriadku, alebo sa v nej ukrýva nejaké zranenie, pri stole sa na to hneď príde. Rodina, ktorá takmer nikdy spoločne nejedáva, alebo v ktorej sa pri stole nehovorí, lebo sa pozerá na televíziu alebo do smartfónu, je rodinou len „tak trochu“. Keď sú deti pri stole zamestnané počítačom, mobilom, a nepočúvajú sa navzájom, to nie je rodina, je to penzión.

Kresťanstvo má osobitné povolanie k radostnému spolužitiu, to všetci vedia. Pán Ježiš rád vyučoval pri stolovaní a neraz predstavoval Božie kráľovstvo ako slávnostnú hostinu. Ježiš si vybral stolovanie aj pre odovzdanie učeníkom svojho duchovného testamentu - urobil tak pri večeri -, testamentu zhrnutého v pamätnom geste jeho obety: daru svojho Tela a svojej Krvi ako pokrmu a nápoja spásy, ktoré vyživujú pravú a trvalú lásku.

Z tohto pohľadu môžeme isto povedať, že rodina je „doma“ pri svätej omši. To preto, že si prináša na slávenie Eucharistie vlastnú skúsenosť radostného spolunažívania a otvára ju milosti všeobecného radostného spolunažívania, Božej láske pre svet. Tým, že sa rodina zúčastňuje na Eucharistii, očisťuje sa z pokušenia uzavrieť sa do seba, upevňuje sa v láske a vernosti a rozširuje hranice vlastnej bratskej spolupatričnosti podľa Kristovho srdca.

V tejto našej dobe, poznačenej toľkým uzatváraním sa a toľkými múrmi, sa radostné súžitie, vytvárané rodinou a zväčšované Eucharistiou, stáva príležitosťou kľúčového významu. Eucharistia a ňou sa živiace rodiny môžu zvíťaziť nad uzatváraním sa a budovať mosty vľúdneho prijatia a dobročinnej lásky. Áno, Eucharistia Cirkvi rodín, schopných prinavrátiť do komunity účinný kvas radostného spolužitia a vzájomnej pohostinnosti, je školou ľudského začleňujúceho prijatia, ktorá sa nebojí konfrontácií! Niet takých maličkých, sirôt, slabých, bezbranných, zranených či sklamaných, zúfalých a opustených, ktorým by eucharistické radostné spolužitie rodín nemohlo dať výživu, pookriatie, ochranu a prichýlenie.

Pripomenutie si rodinných cností nám pomôže tomu porozumieť. Sami sme mohli vidieť a stále i vidíme, aké zázraky sa môžu udiať, keď matka venuje pohľad, pozornosť, láskavosť a starostlivosť okrem svojich vlastných detí aj deťom iných. Až donedávna vystačila jedna mama na všetky deti z jedného dvora! A tiež dobre vieme akú silu nadobúda ľud, ktorého otcovia sú pripravení zmobilizovať sa na ochranu dieťaťa kohokoľvek, lebo deti považujú za nedeliteľné spoločné dobro, a tak cítia radosť a hrdosť z ich obrany.

Dnes mnoho sociálnych kontextov kladie prekážky rodinnému spolunažívaniu v radosti. Je to pravda, dnes to nie je ľahké. Potrebujeme nájsť spôsob ako ho obnoviť: pri stole spolu hovoriť, navzájom sa pri stole počúvať. Nie mlčanie, také, ktoré nie je mníšskym silenciom, ale egoistickým mlčaním: každý je upätý na to svoje, na televíziu či na počítač... a spolu sa nehovorí. Nie, žiadne takéto mlčanie. Obnovme túto rodinnú vospolnosť, a to aj prispôsobenú dobe. Ako sa zdá, radostné spolužitie sa dostalo do kategórie kúpy a predaja, ale takto sa stáva niečím odlišným. Požívanie jedál už nie je naďalej symbolom spravodlivého delenia sa s dobrami, ktoré nenechá bokom toho, komu chýba tak chlieb, ako aj citové prejavy. V bohatých krajinách nás to vedie k míňaniu na nadmernú konzumáciu a potom opäť míňame, aby sme sa dali do poriadku z toho, čo sme prehnali. Takýto nerozumný „obchod“ odvracia našu pozornosť od skutočného hladu tela i duše. Keď nie je radostné spolužitie, vládne egoizmus, každý myslí na seba. Tým viac, keď reklama zredukovala hlad len na chuť dať si niečo pod zub a na túžbu po sladkostiach. Zatiaľ čo mnohí, premnohí bratia a sestry zostávajú odlúčení od stola. Je to tak trochu na hanbu, nie?

Hľaďme na tajomstvo eucharistickej hostiny. Pán láme svoje Telo a vylieva svoju Krv za všetkých. Skutočne niet rozdelenia, ktoré by mohlo vzdorovať tejto sviatostnej obete; iba postoj falošnosti, spolupáchateľstva so zlom môže vylúčiť z účasti na nej. Každé iné vzdialenie sa nie je schopné vzdorovať bezbrannej sile lámaného chleba a lejúceho sa vína, sviatosti jediného Pánovho Tela. Živej a životodarnej zmluve kresťanských rodín, ktorá predchádza, podopiera a objíma v dynamizme svojej pohostinnosti každodenné námahy i radosti, spolupracuje s milosťou Eucharistie, ktorá je schopná vytvárať spoločenstvo, ktoré je neustále nové, svojou silou začlenenia a spásy.

Kresťanská rodina práve takto ukáže šírku svojho skutočného horizontu, ktorý je horizontom Cirkvi ako Matky všetkých ľudí, všetkých opustených a vylúčených, vo všetkých národoch. Modlime sa, aby mohlo toto rodinné radostné spolužitie rásť a dozrievať v milostivom čase nastávajúceho Jubilea Milosrdenstva. Ďakujem.

 

10. novembra

Pápež František na cirkevnom kongrese vo Florencii: Naším humanizmom je Ježiš

Vatikán/Taliansko 10. novembra – Svätý Otec František sa vo Florencii v miestnej katedrále (Santa Maria del Fiore) prihovoril 2500 účastníkom 5. národného cirkevného kongresu, ktorý sa koná na tému: „V Ježišovi Kristovi spočíva nový humanizmus“.

Inšpirovaný kupolou katedrály, na ktorej je vyobrazený posledný súd, Svätý Otec vysvetlil, v čom spočíva humanizmus: „O humanizme môžeme hovoriť jedine ak je naším východiskom Ježiš ako stredobod, a v ňom odhaľujeme rysy autentickej ľudskej tváre. Práve kontemplácia tváre Ježiša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych je tým, čo znovu dáva dohromady našu ľudskosť, aj tú, ktorá sa rozdrobila námahami života alebo ju poznačil hriech. Nesmieme moc Kristovej tváre zľahčovať ako čosi bežné. Tvár je obrazom jeho transcendentnosti. Je to misericordiae vultus (tvár milosrdenstva). Nechajme na sebe spočinúť jeho pohľadu. Ježiš je naším humanizmom. (...) Čo vidíme hľadiac na jeho tvár? Predovšetkým vidíme Boha vyprázdneného, Boha, ktorý na seba vzal prirodzenosť sluhu, poníženého a poslušného až na smrť (por. Flp 2,7). Ježišova tvár je podobná tvári mnohých našich bratov ponížených, zotročených, vyprázdnených. Boh na seba vzal ich tvár. A tá tvár na nás hľadí.“

Svätý Otec následne spomenul, že kresťanský humanizmus spočíva v «zmýšľaní Ježiša Krista» (Flp 2,5) a zdôraznil tri jeho rysy: pokoru, nezištnosť a blaženosť.

„Posadnutosť udržiavaním si vlastnej slávy, vlastnej „dôstojnosti“, vlastného vplyvu, nesmie byť súčasťou nášho zmýšľania“, povedal Svätý Otec v súvislosti s pokorou. Na margo nezištnosti uviedol, že „musíme hľadať šťastie tých, čo sú v našej blízkosti“. „Ľudskosť kresťana je vždy vychádzajúca. Nie je narcistická či autoreferenčná“, povedal pápež a zdôraznil tiež schopnosť sebadarovania, sebaprekročenia, aby náš život priniesol ovocie.

„Kresťan je človekom blaženým, ktorý má v sebe radosť evanjelia. V blahoslavenstvách nám Pán ukazuje cestu“, povedal ďalej Svätý Otec a zdôraznil tiež potrebu otvorenosti srdca pre pôsobenie Ducha Svätého.

„Pokora, nezištnosť, blahoslavenstvo: tieto tri črty vám chcem dnes predložiť na meditovanie o kresťanskom humanizme, ktorý sa rodí z človečenstva Božieho Syna. (...) Tieto tri rysy nám hovoria, že nesmieme byť posadnutí „mocou“, aj keby mala podobu moci, ktorá je užitočná pre vytváranie spoločenského obrazu Cirkvi. Ak si Cirkev neosvojí Ježišovo zmýšľanie, dezorientuje sa, stráca smer... Blahoslavenstvá sú zrkadlom, v ktorom sa treba vidieť, sú tým, čo nám dáva poznať, či kráčame po správnej ceste, je to zrkadlo, ktoré neklame.“

„Cirkev, ktorá predstavuje tieto tri rysy – pokoru, nezištnosť a blahoslavenstvo – je Cirkvou, ktorá rozpoznáva Pánovo konanie vo svete, v kultúre, v každodennom živote ľudí.“

Svätý Otec následne upozornil na dva druhy pokušení Cirkvi: pelagianizmus a gnosticizmus:

„Pelagianizmus nás vedie vkladať dôveru do štruktúr, do organizácií, do plánovaní, ktoré sú dokonalé, nakoľko sú abstraktné. Častokrát nás vedie aj k osvojovaniu si štýlu kontroly, tvrdosti, normatívnosti. Norma dáva pelagianizmu bezpečie pocitu byť nadradený, mať precízne smerovanie.“

Ako povedal pápež František, reforma Cirkvi - a Cirkev sa má stále obnovovať, je „semper reformanda“ - je nepriateľkou pelagianizmu. Reforma podľa neho nespočíva len v plánoch na zmenu štruktúr, ale skôr „v zakorenení sa v Kristovi, nechávajúc sa viesť Duchom.“

Druhým pokušením je podľa pápeža Františka gnosticizmus, ktorý „vedie k dôvere v logické a jasné uvažovanie, avšak stráca citlivosť pre telo brata“. Ako uviedol, „gnosticizmus nedokáže byť transcendentný“, „zostáva uzavretý v imanentnosti vlastného rozumu či svojho zmýšľania“. Ďalej povedal:

„Rozdiel medzi kresťanskou trenscendentnosťou a istou formou gnostického spiritualizmu spočíva v tajomstve vtelenia. Neuvádzať Slovo do praxe, neuskutočňovať ho, znamená stavať na piesku, zotrvávať čisto v ideách a degenerovať do podoby sebazahľadenosti, ktoré neprináša ovocie a z jeho dynamizmu robí neplodnosť.“

Pápež František pripomenul príklady talianskych svätých, pričom povedal: „Blízkosť ľuďom a modlitba sú kľúčom k tomu, aby sme žili taký kresťanský humanizmus, ktorý je ľudový, pokorný, veľkodušný a radostný. Ak stratíme tento kontakt s veriacim Božím ľudom, strácame ľudskosť a nepohneme sa nikam.“

Svätý Otec potom zacitoval slová z Matúšovho evanjelia o poslednom súde (25,34-36), pričom povedal: „Blahoslavenstvá a slová, ktoré sme práve čítali o všeobecnom súde nám pomáhajú žiť kresťanský život na úrovni svätosti... Sú tu dva piliere: blahoslavenstvá a slová posledného súdu.“

Svätý Otec potom povzbudil biskupov k tomu, aby boli predovšetkým pastiermi a hovoril aj o dôležitosti venovať pozornosť chudobným. Ďalšou témou jeho príhovoru bol dialóg a stretnutie, ktoré neunikajú ani pred konfliktom.

 

Pápež pri návšteve Toskánska povzbudil ku kresťanskému humanizmu

Vatikán/Taliansko 10. novembra - Na začiatku dnešnej apoštolskej cesty navštívil pápež František najprv Prato prezývané aj Máriino mesto, kde dostal do daru od vedeckej komunity kúsok meteoritu z Marsu, pričom má ísť o vôbec prvý meteorit, ktorý sa takto pápežovi dostal. Podľa niektorých šlo o symbolický akt priblíženia sa viery a vedy. Krátko potom sa už Svätý Otec odobral do neďalekej Florencie. V Katedrále Santa Maria del Fiore si vypočul svedectvá niektorých účastníkov 5. národného kongresu cirkvi Talianska.

Medzi rečníkmi vystúpil albánsky kňaz, ktorý kedysi odišiel do Talianska za víziou lepšieho života a počas strastiplnej cesty a života vo Florencii napokon našiel Boha. „Ako dobrý Albánec Vám chcem poďakovať aj za cestu do Albánska, kde ste povzbudili nielen albánsku cirkev, ale značným spôsobom celý albánsky národ,“ povedal don Bledar a v mene jeho známych a priateľov Svätému Otcovi povedal, že ho majú veľmi radi.

„Dnešná doba nás žiada žiť problémy ako výzvy a nie ako prekážky. Pán je aktívny a činný vo svete. Preto vyjdite na ulice a na križovatky, a zavolajte všetkých, ktorých nájdete, nikoho nevynímajúc,” prihovoril sa pápež prítomným v chráme a keďže motto tohtoročného kongresu vo Florencii znie „V Ježišovi Kristovi spočíva nový humanizmus“, povzbudil taliansku cirkev, aby sa zamerala na tri dôležité prvky vyvierajúce z Krista: pokora, veľkodušnosť, duch blahoslavenstiev. Zdôraznil tiež, že „kresťanská doktrína má meno Ježiš Kristus.“

Po príhovore a pozdrave veriacich v katedrále sa odobral do Baziliky Santissima Annunziata, aby sa pomodlil Anjel Pána v prítomnosti niekoľkých chorých a invalidov. Na obed sa vydal do blízkej charitnej jedálne nazvanej po sv. Františkovi z Assisi, kde sa najedol spolu s chudobnými.

Posledným bodom pastoračnej návštevy v Toskánsku bola poobedňajšia svätá omša, na preplnenom Štadióne Artemia Franchiniho. V homílii Svätý Otec naznačil, že veriaci by mali nachádzať radosť z viery aj pri prekonávaní verejnej mienky, ktorá ani v minulosti, ani teraz nevidí v Ježišovi viac ako proroka či učiteľa: „Pravdivosť viery aj v dnešnej dobe škandalizuje, lebo žiada veriť v Ježiša, ktorý hoci bol Boh, sa uponížil na úroveň služobníka až na smrť na kríži, a preto ho Boh spravil Pánom vesmíru.“ Pápež František takisto nadviazal na svoj ranný príhovor k národnému kongresu s témou ľudskosti, keďže na záver zdôraznil, že „nie nadarmo mal humanizmus, ktorý dosvedčovala Florencia vo svojich najkreatívnejších okamihoch, vždy dobročinnú tvár. Nech je toto dedičstvo úrodné novým humanizmom pre toto mesto a pre celé Taliansko.“

Omšou na štadióne sa skončila Františkova apoštolská cesta v Toskánsku a krátko po piatej hodine sa Svätý Otec vydal naspäť do Ríma.

 

Pápež v talianskom Prate: Bojovať proti rakovine korupcie a vykorisťovania

Vatikán/Taliansko 10. novembra – Prvou zastávkou dnešnej pastoračnej cesty Svätého Otca v talianskom regióne Toskánsko bola návšteva mesta Prato. Ide o druhé najväčšie toskánske mesto, ktoré je známe aj svojou veľkou čínskou komunitou. Na námestí pred miestnou katedrálou, kde sa stretol s takzvaným „svetom práce“, ho vrelo očakávali tisíce ľudí.

Svätý Otec poukázal na to, že Prato je mestom Panny Márie. V miestnej katedrále sa totiž podľa tradície uchováva pás, ktorým mala Panna Mária previazaný odev – „sacra cintola“. Práve symboliku tejto časti odevu si pápež František zvolil za východisko svojho príhovoru. Ako povedal, pripomína nám niekoľko pasáží zo Svätého písma.

Ponajprv je to putovanie Izraelského ľudu z Egyptského otroctva do zasľúbenej zeme, ich cesta spásy. Ešte pred oslobodením Pán žiada Izraelitov, aby jedli veľkonočnú večeru s opásanými bedrami (Ex 12, 11). Ako povedal pápež František, znamená to byť pripravenými k tomu, aby sme vyšli, vydali sa na cestu: „Vychádzanie bezpochyby znamená riskovať. Neexistuje viera bez riskovania. Viera, ktorá myslí na seba samú a zostáva uzavretá v dome, nie je verná pozvaniu Pána, ktorý svojich povoláva k tomu, aby sa ujali iniciatívy a aby sa zaangažovali, bez strachu.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, v dnešnom svete plnom zmien je ľahké stratiť odvahu hľadať kurz. Je ľahšie zotrvávať v bezpečí prístavu a odmietnuť Pánovo pozvanie zatiahnuť na hlbinu. Avšak Pán, ktorý sa chce dostať ku všetkým, nás vyzýva byť misionármi a zveruje nám veľkú zodpovednosť. Chce, aby Cirkev bola nablízku tým, čo stratili cestu, aby dodávala nádej a aby „prijímala zranených a tých, čo už viac od života nič neočakávajú“.

Druhým biblickým príbehom, ktorý pápežovi evokuje gesto opásania sa, je Posledná večera, pri ktorej si Pán ako sluha opásal zásteru a umyl svojim učeníkom nohy (porov. Jn 13,4). Toto nás má podľa Svätého Otca inšpirovať k vzájomnej službe: „Boli sme obslúžení Bohom, ktorý sa stal naším blížnym preto, aby sme aj my slúžili tomu, kto je v našej blízkosti.“ Žiadny blížny sa pre Kristovho učeníka nesmie stať príliš vzdialeným, povedal pápež František a opätovne dal dôraz na požiadavku blízkosti, priblíženia sa k človeku.

Ako tretiu biblickú pasáž spomínajúcu opásanie sa Svätý Otec uviedol List sv. Pavla Efezanom (Ef 6,14), kde Apoštol národov veriacich pozýva zaodieť sa do Božej výzbroje, do cností, opásať si bedrá pravdou. Svätý Otec na to reagoval: „Musíme sa opásať pravdou. Nič dobré sa nedá založiť na spleti klamstiev či na nedostatku transparentnosti. Hľadať a voliť si vždy pravdu nie je ľahké; je to však životne dôležité rozhodnutie, ktoré musí hlboko poznačiť existenciu každého jednotlivca, ako aj spoločnosti, aby bola spravodlivejšia, aby bola čestnejšia.“

Tu pápež František zdôraznil dôležitosť rešpektovania posvätnosti každej ľudskej osoby a dôležitosť dôstojnej práce. Pripomenul prípad spred dvoch rokov, keď počas požiaru v priemyselnej časti mesta Prato uhorelo sedem osôb čínskeho pôvodu. Vďaka požiaru sa odhalilo, že spomínaných päť žien a dvaja muži, ako aj mnoho ďalších robotníkov, žili a spávali v sklade, kde aj pracovali, v neľudských podmienkach. Svätý Otec na to reagoval slovami:

„Život každého spoločenstva si vyžaduje, aby sa až do hĺbky bojovalo proti rakovine korupcie, rakovine ľudského a pracovného vykorisťovania, ako aj proti jedu ilegálnosti. V našom vnútri a spoločne s ostatnými, neunavme sa nikdy bojovať za pravdu a za spravodlivosť!“

Pápež František napokon poďakoval mladým za nočnú adoráciu, ktorou sa pripravili na stretnutie s ním a povzbudil ich nikdy sa nepoddávať pesimizmu. Za príklad všetkým uviedol Matku, Pannu Máriu, ktorá v činnom tichu dokázala premeniť „sobotu sklamania“ na nedeľný „úsvit zmŕtvychvstania“.

8. novembra

Pápež František reagoval na krádež dokumentov: Reforma pokračuje s podporou celej Cirkvi

Vatikán 8. novembra – Svätý Otec František dnes osobne zareagoval na prípad odcudzenia dôverných dokumentov Svätej stolice a ich následného šírenia tlačou, čo v uplynulých dňoch vyvolalo vo verejnosti vlnu rozhorčenia. Vo svojom verejnom vystúpení po poludňajšej modlitbe Anjel Pána z okna Apoštolského paláca uistil veriacich, že táto skutočnosť ho neodradí od pokračovania v reforme spolu s jeho spolupracovníkmi a za podpory všetkých veriacich. Nasleduje plné znenie pápežových slov, ktoré prenášali médiá v priamom prenose:

„Drahí bratia a sestry, viem, že mnohých z vás znepokojili správy, kolujúce v uplynulých dňoch ohľadom dôverných dokumentov Svätej stolice, ktoré boli odcudzené a publikované. Preto by som vám chcel predovšetkým povedať, že krádež týchto dokumentov je previnením. Je to poľutovaniahodný čin, ktorý je neužitočný. Ja sám som požiadal o vykonanie toho skúmania a tie dokumenty sme ja i moji spolupracovníci už dobre poznali a boli urobené opatrenia, ktoré začali prinášať ovocie, niektoré aj badateľné.  

Preto vás chcem ubezpečiť, že táto smutná udalosť ma celkom iste neodradí od práce na reforme, v ktorej postupujeme vpred s mojimi spolupracovníkmi a s podporou všetkých vás. Áno, s podporou celej Cirkvi, pretože Cirkev sa obnovuje modlitbou a každodennou svätosťou každého pokrsteného.

Ďakujem vám teda a prosím vás, aby ste pokračovali v modlitbe za pápeža a Cirkev, nenechávajúc sa vyrušovať, ale napredujúc s dôverou a nádejou.“

Pápež František na Anjel Pána: Medzi peňaženkou a srdcom je rozdiel

Vatikán 8. novembra – V dnešnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána pápež František na evanjeliovom príbehu o chudobnej vdove, ktorá dvoma drobnými mincami darovala Bohu všetko, vysvetlil aktuálnosť evanjeliovej požiadavky milovať Boha celým srdcom. Nasleduje plné znenie jeho príhovoru:

Milí bratia a sestry, pekný slnkom zaliaty deň!

Evanjeliová stať z dnešnej nedele pozostáva z dvoch častí: prvá opisuje to, akými nasledovníci Krista nesmú byť; v druhej je predostretý vzorový ideál kresťana.

Začneme s prvou časťou: s tým, čo nemáme robiť. V prvej časti Ježiš pripisuje zákonníkom, učiteľom zákona, tri nedostatky, ktoré sa prejavujú v ich štýle života: povýšeneckosť, chamtivosť a pokrytectvo. Zákonníci – podľa Ježišových slov – «túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách» (Mk 12,38-39). No za takýmto slávnostným zovňajškom sa ukrýva faloš a nespravodlivosť. Zatiaľ čo sa zákonníci naduto promenádujú na verejnosti, využívajú svoju autoritu na to, aby «vyjedali domy vdov» (porov. v. 40), ktoré – spoločne so sirotami a cudzincami – boli považované za najbezbrannejšie a najmenej chránené osoby spoločnosti. Nakoniec je povedané, že sa zákonníci «naoko dlho modlia» (v. 40). Aj dnes existuje riziko osvojenia si takéhoto spôsobu správania. Napríklad vtedy, keď sa oddeľuje modlitba od spravodlivosti, pretože nie je možné uctievať Boha a zároveň poškodzovať chudobných. Alebo keď sa hovorí o láske k Bohu, no namiesto Boha sa uprednostňuje vlastná márnomyseľnosť, vlastný osoh.

V tejto línii sa odvíja druhá časť dnešného Evanjelia. Scéna sa odohráva v Jeruzalemskom chráme, presnejšie na mieste, kde ľudia vhadzovali mince ako [povinný] dar chrámu. Bolo tam mnoho zámožných ľudí, ktorí vhadzovali veľa peňazí, no bola tam aj jedna chudobná žena, vdova, ktorá vhodila dve drobné mince. Ježiš si pozorne všíma túto ženu a pozornosť učeníkov upriamuje na zreteľný kontrast danej scény. Boháči vo veľkej okázalosti dávali zo svojho nadbytku, zatiaľ čo vdova – mlčky a v pokore – dala «všetko, čo mala, celé svoje živobytie» (v. 44); preto – hovorí Ježiš – dala viac ako všetci ostatní. Kvôli svojej extrémnej chudobe mohla chrámu obetovať iba jeden drobniak a druhý si nechať pre seba. No vdova sa nechcela s Bohom deliť napoly, a tak sa vzdáva všetkého. Vo svojej chudobe pochopila, že majúc Boha, má všetko; cíti sa ním byť úplne milovaná a sama ho tiež totálne miluje. Akým nádherným príkladom je táto starenka!

Ježiš dnes hovorí aj nám, že meradlom posudzovania nie je množstvo, ale plnosť. Medzi kvantitou a plnosťou je totiž rozdiel. Môžeš mať mnoho peňazí, a predsa si prázdny: v tvojom srdci nie je plnosť. Zamyslite sa v nastávajúcom týždni nad rozdielom, ktorý je medzi množstvom a plnosťou. Nejde o záležitosť peňaženky, ale o záležitosť srdca. Medzi peňaženkou a srdcom je rozdiel... Existujú choroby srdca, ktoré spôsobujú to, že sa srdce zníži na úroveň peňaženky... A to nie je dobré! Milovať Boha „celým srdcom“ znamená spoliehať sa na neho, na jeho prozreteľnosť a slúžiť mu v najchudobnejších bratoch bez toho, aby sme za to niečo očakávali.

Dovolím si vám porozprávať jednu príhodu, ktorá sa stala v mojej predošlej diecéze. Pri stole bola matka a jej tri deti – otec bol v práci – a jedli rezne... Tu niekto zabúchal na dvere a jedno z tých malých detí – 5 či 6-ročné, najstaršie malo 7 rokov – prišlo k mame a povedalo: „Mama, je tam akýsi žobrák a prosí o jedlo“. Mama, dobrá kresťanka, sa ich opýtala: „Čo urobíme?“ – „Dajme mu, mama...“ – „Dobre“. Matka vzala vidličku a nôž a začala odkrajovať z každého rezňa. „Nie, mama, nie! Takto nie! Vezmi z chladničky“ – [no matka odvetila:] „Nie! Urobíme takto tri chlebíčky!“ Deti sa naučili, že pravá dobročinnosť sa dáva, robí sa nie z toho, čoho máme nadbytok, ale z toho, čo je pre nás nevyhnutné. Som si istý, že v to poobedie zostali všetci trochu hladní... Ale takto sa to robí!

V prípade konfrontácie s potrebami blížnych sme vyzvaní zriecť sa – ako tie deti polovičky rezňa – niečoho pre nás nevyhnutného, nie iba nadbytočného; sme vyzvaní venovať potrebný čas, nielen ten, ktorý máme nazvyš; sme vyzvaní poskytovať niektorý z našich talentov okamžite a bez vytvárania si rezerv, nie až po tom, čo sme ho využili pre naše osobné či skupinové ciele.

Prosme Pána, aby nás prijal do školy onej chudobnej vdovy, ktorú Ježiš – uprostred zarazenosti učeníkov – povyšuje na katedru a predstavuje ako učiteľku živého evanjelia. Na príhovor Panny Márie, chudobnej ženy, ktorá pre nás odovzdala Bohu celý svoj život, prosme o dar chudobného srdca, no bohatého na radostnú a nezištnú štedrosť.

 

6. novembra

Ranná homília: Slúžiť druhým, nie ťažiť z postavenia a viesť dvojitý život

Vatikán 6. novembra – Kiež by biskupi a kňazi zvíťazili nad pokušením takzvaného „dvojitého života“, Cirkev je povolaná slúžiť a nie stať sa „obchodníčkou“. To sú niektoré z myšlienok z homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty. Vystríhal v nej pred takzvanými „šplhúňmi pripútanými k peniazom“, ktorí veľmi škodia Cirkvi.

Svätý Otec v homílii vychádzal z príkladu dvoch typov sluhov, ktorých predstavujú dnešné liturgické čítania (Rim 15,14-21, Lk 16,1-8). Predovšetkým z postavy Pavla, ktorý „sa vždy celý daroval službe“, aby potom skončil v Ríme „zradený niektorými z jeho vlastných“ a napokon bol „odsúdený“. Odkiaľ pochádzala veľkosť Apoštola národov? - položil si otázku Svätý Otec. Od Ježiša Krista, „on sa chválil službou, tým, že bol vyvolený a tým, že mal silu Ducha Svätého“.

Ako povedal pápež František, bol to sluha, ktorý slúžil, „spravoval, kladúc základy, čiže hlásajúc Ježiša Krista“ a „nikdy nezostal na nejakom mieste kvôli výhodám, kvôli pozícii autority, alebo aby bol obsluhovaný. Bol služobníkom, sluhom, ktorý slúži a nesnaží sa poslúžiť si inými“:

„Poviem vám, koľko radosti mám, až ma to dojme, keď na túto omšu prichádzajú niektorí kňazi a zdravia ma: ‚Otče, prišiel som sem navštíviť našich, lebo už 40 rokov som misionárom v Amazónii‛. Alebo rehoľná sestra hovorí: ‚Pracujem 30 rokov v nemocnici v Afrike‛. Alebo keď stretnem sestričku, ktorá je už 30-40 rokov na nemocničnom oddelení pre postihnutých, a je vždy vysmiata. Toto sa nazýva služba, toto je radosťou Cirkvi: ísť ďalej, vždy; ísť ďalej a darovať život. To je to, čo robil Pavol – služba.“

Podľa slov Svätého Otca nám v evanjeliu Pán dáva vidieť obraz ďalšieho sluhu, „ktorý namiesto toho, aby slúžil druhým, si nimi necháva posluhovať“. „Čítali sme, čo urobil tento sluha, s akou prefíkanosťou konal, aby zotrval na svojom mieste“, upozornil pápež František:

„Aj v Cirkvi sú títo ľudia, ktorí namiesto toho, aby slúžili, aby mysleli na iných, aby kládli základy, nechávajú si Cirkvou posluhovať: sú to takzvaní šplhúni, tí, čo sú pripútaní k peniazom. A koľko takýchto kňazov a biskupov sme už videli. Je smutné vysloviť to, však? Chce to radikálnosť evanjelia, povolania od Ježiša Krista: slúžiť, byť v službe, nezastaviť sa, ísť vždy ďalej, zabúdajúc na seba samých. A nie pohodlie postavenia: dosiahol som isté postavenie a žijem si pohodlne bez čestnosti, ako tí farizeji o ktorých hovorí Ježiš, ktorí sa prechádzali po námestiach, predvádzajúc sa pred druhými.“

Podľa pápeža Františka sú tu dva obrazy: „Dva obrazy kresťanov, dva obrazy kňazov, dva obrazy rehoľných sestier. Dva obrazy.“ A Ježiš „nám ukazuje tento vzor v Pavlovi, túto Cirkev, ktorá sa nikdy nezastaví, ktorá vždy kladie základy, ktorá vždy ide vpred a ukazuje nám, že toto je cesta.“

„Naopak keď je Cirkev vlažná, uzavretá sama v sebe, alebo mnohokrát ‚obchodnícka‛, nedá sa o nej povedať, že je Cirkvou, ktorá by slúžila, ktorá by bola v službách, ale že si druhými posluhuje. Nech nám Pán daruje milosť, ktorú dal Pavlovi, tú pohnútku cti ísť vždy vpred, vždy, vzdávajúc sa mnohokrát vlastného pohodlia, a nech nás zachráni od pokušení. Od týchto pokušení, ktoré sú vo svojej podstate pokušeniami dvojitého života: ukazujem sa ako služobník, ako ten, ktorý slúži, ale v skutočnosti si druhými posluhujem.“

5. novembra

Ranná homília: Nezatvárať dvere pred nikým, mať otvorené srdce

Vatikán 5. novembra – Kresťan druhých začleňuje, nezatvára dvere pred nikým, aj keď to neraz vyvoláva odpor. Ten, kto druhých vylučuje, lebo sa cíti byť lepším, plodí konflikty a rozdelenia, no jedného dňa sa za to bude musieť zodpovedať pred Božím súdom. To je v skratke obsah homílie pápeža Františka zo svätej omše v Dome sv. Marty.

V Liste Rimanom (Rim 14,7-12) sv. Pavol vyzýva nesúdiť a nepohŕdať bratom, lebo výsledkom toho je vyraďovanie ľudí „z nášho krúžku či skupinky“, ich selektovanie, a „toto nie je kresťanské“, povedal Svätý Otec. Kristus „prostredníctvom svojej obety na Kalvárii“ zjednocuje a zahŕňa spásou všetkých ľudí. V dnešnom evanjeliu (Lk 15,1-10) sa k Ježišovi približujú mýtnici a hriešnici, „čiže tí vylúčení, všetci tí, ktorí boli mimo“. Farizeji a zákonníci však šomrali:

„Postoj zákonníkov a farizejov je ten istý, vylučujúci: ‚My sme dokonalí, my poslúchame zákon. Títo sú hriešnici a mýtnici.‛ No Ježišovým postojom je začleňovanie. V živote existujú dve cesty: cesta vylučovania ľudí z nášho spoločenstva a cesta začleňovania. Tá prvá môže byť neveľká, avšak je koreňom všetkých vojen: všetky pohromy, všetky vojny začínajú vylúčením. Vyraďuje sa z medzinárodného spoločenstva, ale aj z rodín, spomedzi priateľov - koľko sporov... A cesta, ktorá nám dáva vidieť Ježiša a ktorá nás o ňom učí, je úplne iná, je opakom tejto druhej cesty: cesta začleňovania“.

„Nie je ľahké začleňovať ľudí, lebo je tu odpor, je tu tento selektívny postoj“, povedal Svätý Otec. Preto Ježiš rozpráva dve podobenstvá: o stratenej ovci a o žene, ktorá stratila mincu. Ako pastier, tak aj žena robia všetko pre to, aby našli to, čo stratili. A keď sa im to podarí, sú plní radosti:

„Sú plní radosti, lebo našli to, čo sa stratilo. Idú za susedmi, za priateľmi, lebo sú veľmi šťastní: ‚Našiel som, začlenil som‛. Toto znamená Božie začleňovanie na rozdiel od vyraďovania zo strany toho, kto súdi, kto vyháňa ľudí, jednotlivcov: ‚Nie, tento nie, ani tento, ani ten...‛, a vytvára si malý krúžok kamarátov ako svoje prostredie. To je dialektika medzi vylúčením a začlenením. Boh nás všetkých zahrnul do spásy, všetkých! Toto je začiatok. My s našimi slabosťami, s našimi hriechmi, s našimi závisťami, žiarlivosťami, máme vždy tento postoj vylučovania, ktorý sa - ako som povedal – môže skončiť vojnami.“

Ježiš koná tak ako Otec, ktorý ho poslal, aby nás spasil, „hľadá nás, aby nás začlenil“, aby sme boli jednou rodinou“, povedal pápež František:

„Porozmýšľajme trochu, a urobme aspoň to naše málo: nikdy nesúďme. - ‚Ale tento robí tak a tak...‛ – Nuž veď Boh o tom vie. Je to jeho život, avšak ja ho nevylučujem z môjho srdca, z mojej modlitby, z môjho pozdravu, z môjho úsmevu. A keď príde príležitosť, poviem mu pekné slovo. Nikdy nevylučovať, nemáme na to právo! A ako končí Pavol v čítaní: «Veď všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou.... A tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba.» Ak ja niekoho vylúčim, budem jedného dňa pred Božím súdom a budem sa musieť za seba zodpovedať. Vyprosujme si milosť byť mužmi a ženami, ktorí vždy zahŕňajú, začleňujú, vždy – v miere zdravej rozvážnosti, avšak vždy. Nezatvárajme dvere pred nikým, vždy s otvoreným srdcom: ‚Páči sa mi, nepáči sa mi‛, avšak srdce je otvorené. Nech nám Pán dá túto milosť.

4. novembra

Generálna audiencia: Rodina je cvičiskom vzájomného odpúšťania

Vatikán 4. novembra – Na slnkom zaplavenom Námestí sv. Petra sa dnes Svätý Otec František opäť stretol s pútnikmi z celého sveta pri tradičnej generálnej audiencii. Témou jeho katechézy bolo tentokrát vzájomné odpúšťanie si v rodine. Úvod tvoril evanjeliový úryvok z modlitby Otčenáš:

«A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. ... Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.» (Mt 6,12.14-15)

Ako v katechéze povedal pápež František, rodina je veľkou telocvičňou, kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní. Prítomným členom rodín opäť prízvukoval, aby nikdy neukončili deň v hádke, ale prostredníctvom malého gesta nežnosti napomohli vzájomnému zmiereniu.

Svätý Otec spomenul aj nedávno ukončenú synodu o rodine, ktorá potvrdila, že „schopnosť odpúšťať a odpustiť si je súčasťou povolania a poslania rodiny“. Vzájomné odpúšťanie si v rodine zároveň podľa jeho slov napomáha celej spoločnosti:

„Praktizovanie odpustenia nielenže zachraňuje rodiny od rozdelení, ale robí ich schopnými pomáhať spoločnosti, aby bola menej zlá a menej krutá. Áno, každé gesto odpustenia opravuje dom z jeho prasklín a spevňuje jeho steny. Cirkev, drahé rodiny, vám vždy stojí nablízku, aby vám pomáhala budovať váš dom na skale, o ktorej hovoril Ježiš.“

Pápež v katechéze vyjadril túžbu, aby rodiny počas nastávajúceho Jubilea milosrdenstva „znovuobjavili poklad vzájomného odpustenia“, pričom povedal:

„Modlime sa, aby rodiny boli čoraz schopnejšie žiť a budovať konkrétne cesty zmierenia, kde sa nikto nebude cítiť ponechaný v ťažobe svojich podlžností.“

Nasleduje plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Zhromaždenie synody biskupov, ktoré sa skončilo len prednedávnom, hĺbkovo uvažovalo nad povolaním a misiou rodiny v živote Cirkvi a súčasnej spoločnosti. Bola to milostivá udalosť. V závere mi synodálni otcovia odovzdali text svojich uzáverov. Chcel som, aby bol tento text publikovaný, aby mali všetci účasť na práci, ktorá nás spoločne zamestnávala počas dvoch rokov. Toto nie je chvíľa na preverovanie tých uzáverov, nad ktorými musím ja sám meditovať.

Zatiaľ sa však život nezastaví, osobitne život rodín sa nezastavuje! Vy, drahé rodiny, ste vždy na ceste. A neustále píšete, už na stránky konkrétneho života, krásu evanjelia rodiny. Vo svete, ktorý sa niekedy stáva vyprahnutým na život, na lásku, vy každý deň hovoríte o veľkom dare, ktorým sú manželstvo a rodina.

Dnes by som chcel zdôrazniť tento aspekt: že rodina je jedným veľkým cvičiskom pre tréning vo vzájomnom darovaní sa a odpúšťaní si, - rodina je jedno veľké cvičisko, kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní – bez ktorých žiadna láska nemôže vytrvať nadlho. Bez darovania seba samých a bez odpúšťania láska nezostane, nepretrvá. V modlitbe, ktorú nás Ježiš sám naučil – teda v Otčenáši – nám dáva prosiť Otca: «Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom». A nakoniec poznamenáva: «Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy» (Mt 6,12.14-15). Bez vzájomného odpustenia sa nedá žiť, alebo aspoň nedá sa žiť dobre, osobitne v rodine. Každý deň si vzájomne spôsobujeme krivdy. Musíme brať do úvahy naše chyby, spôsobené našou krehkosťou a naším egoizmom. Avšak to, čo sa od nás žiada, je rýchlo zahojiť rany, ktoré si spôsobujeme, okamžite znovu nadpriadať tie vlákna, ktoré v rodine pretrhávame. Ak čakáme príliš dlho, všetko sa stáva príliš ťažkým. A je tu jednoduché tajomstvo na uzdravenie rán a na prekonanie obviňovania. Je ním toto: nenechať, aby sa deň skončil bez poprosenia o odpustenie, bez uzmierenia medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami... medzi nevestou a svokrou! Ak sa naučíme rýchlo prosiť o odpustenie a rýchlo si darovať vzájomné odpustenie, rany sa hoja, manželstvo sa posilňuje a rodina sa stáva čoraz pevnejším domom, ktorý čelí otrasom z našich malých či veľkých mrzkostí. A na to nie je nutné robiť veľké reči, stačí jeden prejav nehy: jedno pohladenie, ktorým sa všetko uzavrie a ide sa opäť ďalej. No neskončite deň vo vojne! Je to jasné?

Ak sa naučíme takto žiť v rodine, budeme tak robiť aj mimo nej, kdekoľvek sa nachádzame. Je jednoduché byť v tomto skeptikmi. Mnohí – aj medzi kresťanmi – si myslia, že je to prehnané. Hovorí sa: áno, sú to pekné slová, ale nedajú sa uskutočniť. Avšak vďaka Bohu to tak nie je. Práve vďaka tomu, že prijímame odpustenie od Boha, sme potom schopní odpustiť iným. Preto nám Ježiš dáva opakovať tieto slová vždy, keď vyslovujeme modlitbu Otčenáš, a teda každý deň. Je nevyhnutné, aby v spoločnosti, ktorá je niekedy neľútostná, existovali miesta, akým je rodina, kde sa učíme vzájomne si odpúšťať.

Synoda znovuoživila našu nádej aj v tomto: schopnosť odpúšťať a odpustiť si je súčasťou povolania a poslania rodiny. Praktizovanie odpustenia nielenže zachraňuje rodiny od rozdelení, ale robí ich schopnými pomáhať spoločnosti, aby bola menej zlá a menej krutá. Áno, každé gesto odpustenia opravuje dom z jeho prasklín a spevňuje jeho steny. Cirkev, drahé rodiny, vám vždy stojí nablízku, aby vám pomáhala budovať váš dom na skale, o ktorej hovoril Ježiš. A nezabudnime na tieto slová, ktoré bezprostredne predchádzajú podobenstvu o dome: «Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‛ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu Otca». A dodáva: «Mnohí mi v onen deň povedia: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov? Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal» (porov. Mt 7, 21-23). Je to silné slovo, niet pochýb, že má za cieľ otriasť nami a volať nás k obráteniu.

Uisťujem vás, drahé rodiny, že ak budete schopné kráčať stále rozhodnejšie po ceste blahoslavenstiev, učiac sa a vyučujúc vzájomnému odpúšťaniu, v celej veľkej rodine Cirkvi bude rásť schopnosť vydávať svedectvo o obnovujúcej sile Božieho odpustenia. Inak budeme robiť kázne, a to aj krásne, a možno vyženieme aj nejakého diabla, ale nakoniec nás Pán nerozpozná ako svojich učeníkov, lebo sme nemali schopnosť odpúšťať a nechať si odpustiť od iných!

Naozaj kresťanské rodiny môžu pre dnešnú spoločnosť urobiť mnoho, a aj pre Cirkev. Preto túžim po tom, aby počas Jubilea milosrdenstva rodiny znovuobjavili poklad vzájomného odpustenia. Modlime sa, aby rodiny boli čoraz schopnejšie žiť a budovať konkrétne cesty zmierenia, kde sa nikto nebude cítiť ponechaný v ťažobe svojich podlžností.

A s týmto úmyslom povedzme spoločne: „Otče náš, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Povedzme to spoločne: „Otče náš, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Ďakujem!

 

Pápež talianskej organizácii pro life: Ísť k zraneným na tele i na duši

Vatikán 4. novembra – Svätý Otec dnes vo Vatikáne prijal členov talianskej organizácie „Centrá na pomoc životu“ (Centri di Aiuto alla Vita), ktorá sa venuje ochrane ľudského života. Vyše 500 členov združenia povzbudil, aby pokračovali v ochrane života od jeho počatia až po prirodzenú smrť, s pozornosťou voči ťažkým životným podmienkam mnohých ľudí.

Ako uviedol Svätý Otec, „je potrebné živiť osobnú aj spoločenskú citlivosť, ako vzhľadom k prijatiu nového života, tak aj k tým situáciám chudoby a vykorisťovania, ktoré postihujú tie najslabšie a najviac znevýhodnené osoby“. Prítomným povedal:

„Vaša služba nie je len sociálnou službou, hoci je svedomitá a ušľachtilá. Pre Kristových učeníkov pomáhať zranenému životu znamená ísť smerom k osobám, ktoré sú v núdzi, stavať sa po ich boku, brať na seba ich krehkosť a ich bolesť, aby sa mohli opäť vzchopiť. Koľko rodín je zraniteľných z dôvodu chudoby, choroby, nedostatku práce a príbytku! Koľkí starčekovia znášajú ťažobu utrpenia a osamelosti! Koľkí mladí sú dezorientovaní, ohrozovaní závislosťami a inými formami otroctva a čakajú na to, že ich dôvera v život bude obnovená!“

Ako uviedol Svätý Otec, „títo ľudia, zranení na tele aj na duchu, sú ikonami“ zraneného človeka z evanjeliového príbehu o dobrom Samaritánovi (porov. Lk 10, 30-37). Ten zakúsil najskôr ľahostajnosť zo strany niektorých, no neskôr aj blízkosť dobrého Samaritána. Podľa slov pápeža, aj v súčasnosti existujú mnohí ľudia zranení zbojníkmi dneška, ktorí ich „okradli nielen o majetok, ale aj o ich dôstojnosť“.

Účastníkom audiencie sa Svätý Otec poďakoval za ich službu a povzbudil ich pokračovať v štýle dobrých Samaritánov:

„Neunavte sa konať v prospech ochrany tých najbezbrannejších osôb, ktoré majú právo narodiť sa do života, ako aj tých, ktorí žiadajú o zdravšiu a dôstojnejšiu existenciu. Osobitne je tu potreba pracovať s vytrvalosťou na rozličných úrovniach, pri šírení a ochrane rodiny, prvého zdroja spoločnosti, osobitne v súvislosti s darom detí a s potvrdením dôstojnosti ženy. V tomto ohľade chcem vyzdvihnúť, že vo vašej činnosti ste prijali všetkých bez ohľadu na náboženstvo a národnosť. Značný počet žien, osobitne emigrantiek, ktoré sa obracajú na vaše centrá ukazuje, že keď sa ponúkne konkrétna podpora, žena, aj napriek problémom a podmienenostiam, je schopná nechať v sebe zvíťaziť zmysel lásky, života a materstva.“

Pápež František dal činnosť talianskej organizácie „Centrá na pomoc životu“ do súvisu s blížiacim sa Rokom milosrdenstva. Všetkých jej členov zveril do ochrany Panny Márie, Matky živých a udelil im svoje apoštolské požehnanie.

Homília pápeža Františka na rímskom cintoríne: Cesta svätosti je cestou šťastia

Vatikán 2. novembra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení svätej omše v deň slávnosti Všetkých svätých dňa 1. novembra 2015 vo večerných hodinách na hlavnom rímskom cintoríne Campo Verano:

V evanjeliu sme počuli Ježiša, ako vyučuje svojich učeníkov a zástup zhromaždený na vrchu pri Galilejskom jazere (porov. Mt 5,1-12). Slovo vzkrieseného a žijúceho Pána nám dnes naznačuje cestu k pravému blahu, cestu, ktorá vedie do neba. Je ťažké pochopiť túto cestu, lebo ide proti prúdu, ale Pán nám vraví, že kto po nej kráča, je šťastný, skôr či neskôr sa stane šťastným.

«Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.» Môžeme sa spýtať, ako môže byť šťastnou osoba chudobná v srdci, ktorej jediným pokladom je nebeské kráľovstvo. Ale dôvod je práve tento: tým, že má srdce obnažené a oslobodené od mnohých pozemských vecí, je táto osoba očakávaná v kráľovstve nebeskom.

«Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.» Ako môžu byť šťastní tí, ktorí plačú? A predsa, kto v živote nikdy nezakúsil smútok, žiaľ, bolesť, nikdy nespozná silu zmierenia. Naopak šťastní môžu byť tí, ktorí sú schopní prežívať dojatie, schopní cítiť v srdci bôľ, ktorý je v ich živote a v živote iných. Títo budú šťastní! Lebo nežná ruka Boha Otca ich uteší a pohladí.

«Blahoslavení tichí.» A naopak my - koľkokrát sme netrpezliví, nervózni, stále pripravení lamentovať! Voči iným máme veľa nárokov, no keď sa týkajú nás, reagujeme zvýšením hlasu akoby sme boli vládcami sveta, zatiaľ čo v skutočnosti sme všetci Božími deťmi. Myslime radšej na tie mamy a otcov, ktorí sú trpezliví so svojimi deťmi až do zbláznenia. Toto je cesta Pánova, cesta pokory a trpezlivosti. Ježiš kráčal touto cestou, zamlada okúsil prenasledovanie a exil; potom ako dospelý ohováranie, nástrahy, falošné obvinenia na súde; a všetko zniesol s pokorou. Zniesol všetko z lásky pre nás, dokonca aj kríž.

«Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.» Áno, tí, čo majú silný zmysel pre spravodlivosť, a nielen voči iným, no hlavne voči sebe samým, títo budú nasýtení, pretože sú pripravení prijať tú najväčšiu spravodlivosť, ktorú len Boh môže dať.

A potom «blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.» Šťastní sú tí, ktorí vedia odpúšťať a byť milosrdní voči ostatným, ktorí neodsudzujú všetko a všetkých, ale hľadajú, ako byť užitoční pre iných. Odpustenie je to, čo všetci potrebujeme, nikoho nevynímajúc. Preto na začiatku omše priznávame to, kým sme, hriešnikmi. Nie je to úslovie alebo formalita, je to skutok pravdy. „Pane, hľa, som tu, zmiluj sa nado mnou.“ Ak vieme odpustiť iným tak ako žiadame odpustenie pre seba, sme blahoslavení. Ako vyznávame v Otčenáši: «Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom.»

«Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.» Pozrime na tvár tých, ktorí chodia dokola rozsievať kúkoľ: sú šťastní? Tí, čo neustále hľadajú príležitosti na podvádzanie, na ťaženie z druhých, sú šťastní? Nie, nemôžu byť šťastnými. Naopak tí, ktorí sa dennodenne trpezlivo usilujú rozsievať pokoj, sú tvorcami pokoja, zmierenia, títo sú blahoslavení, pretože sú opravdivými synmi nášho nebeského Otca, ktorý rozsieva vždy a jedine pokoj, až tak, že poslal na svet svojho Syna ako semienko pokoja pre ľudstvo.

Drahí bratia a sestry, toto je cesta svätosti, a toto je cesta šťastia. Je to cesta, ktorou šiel Ježiš, ba viac, Ježiš je sám touto Cestou: kto kráča s ním a vstupuje skrze neho, vchádza do života, do večného života. Prosme si od Pána milosť byť ľuďmi jednoduchými a pokornými, milosť vedieť plakať, milosť byť tichými, milosť pracovať pre spravodlivosť a pokoj, a predovšetkým milosť dovoliť Bohu, aby nám odpustil, aby sme sa tak stali nástrojmi jeho milosrdenstva.

Takto konali svätí, ktorí nás predišli do nebeskej vlasti. Oni nás sprevádzajú na našej pozemskej púti, dodávajú nám odvahu ísť vpred. Ich príhovor nech nám pomáha kráčať Ježišovou cestou a vyprosí večné šťastie pre našich zosnulých bratov a sestry, za ktorých obetujeme túto omšu.

1. novembra

Pápež František na sviatok Všetkých svätých: Ako Božie deti nosíme jeho priezvisko

Vatikán 1. novembra 2015 – V dnešný deň slávnosti Všetkých svätých slávil Svätý Otec Eucharistiu na hlavnom rímskom cintoríne Campo Verano. Slávenie sa konalo v podvečerných hodinách tesne pred súmrakom, so začiatkom o 16. hodine. Pred začiatkom liturgie Svätý Otec symbolicky bielou ružou ozdobil jeden z hrobov na znak úcty k zosnulým. V homílii uvažoval nad Ježišovými blahoslavenstvami z Matúšovho evanjelia a ich praktickým dosahom na život dnešného človeka. Napr. slová „blahoslavení tichí“ spojil s príkladom rodičov, ktorí sa s trpezlivou láskou venujú svojim deťom aj popri všetkých tých situáciách, ktoré sú skúškou nervov. V závere svätej omše požehnal hroby pokropením svätenou vodou.

Významu dnešného sviatku sa pápež František venoval už v poludňajšom príhovore predtým, ako sa pomodlil mariánsku modlitbu spolu s pútnikmi. Boli medzi nimi aj početní športovci, účastníci vytrvalostného behu ulicami Ríma smerom k Vatikánu. Zaplnenému Námestiu sv. Petra sa Svätý Otec prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň a požehnaný sviatok!

Pri dnešnom slávení sviatku Všetkých svätých, osobitne živo vnímame skutočnosť spoločenstva svätých, našej veľkej rodiny, tvorenej všetkými členmi Cirkvi, tak tými, ktorí sme ešte pútnikmi na zemi, ako aj tými – nesmierne početnejšími – ktorí ju už opustili a odišli do neba. Sme všetci zjednotení, a toto sa nazýva „spoločenstvo svätých“, čiže spoločenstvo všetkých pokrstených.

V liturgii nám Kniha Zjavenia poukazuje na základnú charakteristiku svätých a hovorí takto: sú to tí, ktorí úplne patria Bohu. Predstavuje ich ako nesmierne množstvo „vyvolených“ oblečených v bielom a poznačených „Božou pečaťou“ (porov. Zjv 7,2-4.9-14). Prostredníctvom tohto práve spomenutého detailu sa v alegorickej reči zdôrazňuje, že svätí patria Bohu spôsobom úplným a výlučným, sú jeho vlastníctvom. A čo znamená nosiť Božiu pečať vo svojom živote a vo svojej osobe? Hovorí nám to opäť apoštol Ján: znamená to, že v Ježišovi sme sa stali naozaj Božími deťmi (porov. 1 Jn 3,1-3).

Sme si vedomí tohto veľkého daru? Všetci sme Božími deťmi! Pamätáme si, že v krste sme prijali „pečať“ nášho nebeského Otca a stali sme sa jeho deťmi? Aby som to povedal jednoducho: nosíme Božie priezvisko, naším priezviskom je Boh, pretože sme Božie deti. Tu je koreň povolania k svätosti! A svätí, na ktorých si dnes spomíname, sú práve tí, ktorí žili v milosti ich krstu, zachovali „pečať“ neporušenú, keď sa správali ako Božie deti, usilovali sa napodobňovať Ježiša. A teraz dosiahli cieľ, pretože konečne „vidia Boha takého, aký je“.

Druhou osobitnou charakteristikou svätých je to, že sú vzormi, hodnými nasledovania. Dajme pozor: nie iba tí kanonizovaní, ale svätí, takpovediac „zo susedného vchodu“, ktorí sa s Božou pomocou usilovali praktizovať evanjelium vo všednosti ich života. Týchto svätých sme stretli aj my. Azda sme ich niektorí mali v rodine, prípadne medzi priateľmi a známymi. Musíme im byť vďační, a predovšetkým musíme byť vďační Bohu, že nám ich daroval, že ich dal do našej blízkosti, ako živé a nákazlivé príklady spôsobu ako žiť a zomrieť vo vernosti Pánu Ježišovi a jeho evanjeliu. Koľko dobrých ľudí sme poznali a poznáme. A povieme si: „Nuž, táto osoba je svätec!“ Tak to povieme, napadne nám to spontánne. Toto sú tí svätci zo susedného vchodu, tí nekanonizovaní, no ktorí žijú s nami.

Napodobňovať ich gestá lásky a milosrdenstva je tak trochu ako predlžovať ich prítomnosť na tomto svete. A v skutočnosti tieto evanjeliové gestá sú tým jediným, čo odolá deštrukcii smrti: skutok nežnosti, veľkodušná pomoc, čas strávený v načúvaní, návšteva, dobré slovo, úsmev... Našim očiam sa môžu tieto gestá zdať nevýznamnými, ale v božích očiach sú večnými, pretože láska a spolucítenie sú silnejšie než smrť.

Panna Mária, Kráľovná všetkých svätých nech nám pomáha vždy viac dôverovať Božej milosti, aby sme kráčali s elánom po ceste svätosti. Zverme našej Matke svoje každodenné úsilie a prosme ju aj za našich drahých zosnulých, v dôvernej nádeji, že sa jedného dňa stretneme, všetci spoločne, v spoločenstve slávy neba.“

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec predniesol výzvu ohľadom napätej situácie v Stredoafrickej republike. Práve túto krajinu sa chystá navštíviť už o štyri týždne, v dňoch 29. - 30. novembra. Z okna Apoštolského paláca zazneli tieto jeho slová:

„Drahí bratia a sestry, bolestné udalosti, ktoré v týchto posledných dňoch vyostrili chúlostivú situáciu v Stredoafrickej republike, vyvolávajú v mojej mysli živé obavy. Obraciam sa s výzvou na zúčastnené strany, aby sa urobil koniec tomuto kruhu násilností. Som duchovne blízko pátrom komboniánom vo farnosti Panny Márie Fatimskej v Bangui, ktorí prichyľujú početných vysídlencov.

Vyjadrujem moju solidaritu Cirkvi, iným náboženským vyznaniam a celému národu Stredoafrickej republiky, tak tvrdo skúšanému, zatiaľ čo vynakladá všemožné úsilie na prekonanie rozdelení a vykročenie cestou pokoja. Na prejavenie modlitbovej blízkosti celej Cirkvi tejto tak doráňanej a sužovanej krajine a na povzbudenie všetkých Stredoafričanov, aby boli vždy väčšmi svedkami milosrdenstva a zmierenia, v nedeľu 29. novembra mám v úmysle otvoriť svätú bránu katedrály v Bangui počas apoštolskej cesty, ktorú ako verím budem môcť uskutočniť v tejto krajine.“

Pápež František ďalej pripomenul osobnosť novej blahoslavenej, Matky Terézie Casiniovej, zakladateľky Kongregácie sestier zasvätených Ježišovmu Najsvätejšiemu Srdcu (Suore Oblate del Sacro Cuore di Gesù). Obrad jej blahorečenia sa konal včera vo Frascati neďaleko Ríma. Svätý Otec ju charakterizoval ako „ženu kontemplatívnu a misionársku, ktorá svoj život urobila obetou v modlitbe a konkrétnej láske na podporu kňazov“. Prítomných pozval k vďačnosti voči Bohu za dar jej svedectva.

Medzi prítomnými tvorili veľkú časť športovci, účastníci maratónskeho behu a tiež pešieho pochodu ulicami Ríma s názvom „Beh svätých“ a „Pochod svätých“ (Corsa dei Santi, Marcia dei Santi). Podujatie tradične 1. novembra organizujú katolícke asociácie „Don Bosco vo svete“ a „Rodina, Cirkev v malom“ (Don Bosco nel mondo, Famiglia Piccola Chiesa). „Oceňujem tieto verejné prejavy, ktoré dávajú sláveniu sviatku Všetkých svätých istý rozmer ľudovej slávnosti,“ povedal Svätý Otec športovcom a organizátorom podujatia.

Vo večerných hodinách mal dnes Svätý Otec v programe návštevu cintorína Campo Verano v centrálnej oblasti Ríma, kde tradične v tento deň slávi svätú omšu za duše zosnulých. Pápež sa takto spolu s veriacimi celého sveta prichádza modliť na hroby: „Pri návšteve hlavného rímskeho cintorína sa duchovne spájam s tými, čo sa v týchto dňoch prichádzajú pomodliť pri hroboch svojich drahých, v každom kúte sveta,“ dodal v závere stretnutia s veriacimi Svätý Otec.

V pondelok 2. novembra, v deň spomienky na všetkých verných zosnulých sa Svätý Otec o 18. hodine pomodlí pri hroboch pápežov pochovaných pod Vatikánskou bazilikou a na druhý deň, 3. novembra, bude o 11.30 sláviť pri Oltári katedry v Bazilike sv. Petra zádušnú svätú omšu za zosnulých kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v priebehu uplynulých dvanástich mesiacov.

 

30. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Boh odpúšťa ako spolucítiaci otec

Vatikán 30. októbra – Dobrý kňaz vie, čo je to pohnutie, vie sa nasadiť pre život ľudí. To je myšlienka z homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty, ktorú dnes predniesol v španielčine. Božie spolucítenie ako vzor pre službu kňaza bolo dnes hlavnou témou Svätého Otca. Ako povedal, Boh „nám odpúšťa ako Otec, nie ako pracovník súdu“. „Boh spolucíti. Spolucíti s každým z nás, má spolucítenie s ľudstvom a poslal svojho Syna, aby ho uzdravil, aby ho znovuzrodil“, aby ho „obnovil“.

„Je zaujímavé, že v podobenstve o márnotratnom synovi, ktoré my všetci poznáme, sa hovorí, že keď otec – ktorý predstavuje odpúšťajúceho Boha – vidí prichádzať syna, spolucíti s ním. Spolucítenie Boha neznamená súcitné poľutovanie; to sú dve celkom rozličné veci.“

Ako povedal pápež František, „môžem mať súcit so psom, ktorý umiera“, avšak Božie spolucítenie je niečo iné: znamená „vstúpiť do problému, vstúpiť do situácie druhého so srdcom Otca“. A práve z tohto dôvodu „poslal svojho Syna“, zdôraznil Svätý Otec:

„Ježiš uzdravoval ľudí, avšak nie je‚ liečiteľom‛. Nie! Uzdravoval ľudí ako znamenie, ako znak Božieho spolucítenia, aby ich zachránil, aby prinavrátil stratenú ovcu späť do ovčinca, stratenú mincu tej panej do peňaženky. Boh spolucíti. Boh prejavuje svoje srdce Otca, prejavuje svoje srdce voči každému z nás. A keď Boh odpúšťa, odpúšťa ako Otec, a nie ako súdny zamestnanec, ktorý číta výrok a hovorí: ‚Oslobodený pre nedostatok dôkazov‛. Odpúšťa nám zvnútra. Odpúšťa, lebo sa vložil do srdca tejto osoby.“

Podľa slov Svätého Otca, Ježiš bol poslaný preto, aby „priniesol radostnú zvesť, aby oslobodil toho, kto sa cíti byť utláčaný“. Ježiš „bol Otcom poslaný, aby sa vložil do každého z nás a oslobodil nás od našich hriechov, od našich nerestí, a sám ich niesol“.

„Toto je to, čo robí kňaz: prežíva pohnutie, nasadzuje sa pre život ľudí, lebo kňaz je kňazom tak, ako je ním Ježiš. Koľkokrát – a potom sa musíme ísť vyspovedať – kritizujeme takých kňazov, ktorí sa nezaujímajú o to, čo sa deje u ich veriacich, ktorí sa tým netrápia. To nie je dobrý kňaz. Dobrý kňaz je ten, ktorý sa zaujíma.“

Ako ďalej povedal pápež František, dobrý kňaz je ten, ktorý sa zapája do „všetkých ľudských problémov“. Následne sa Svätý Otec pristavil pri službe Cirkvi kardinála Javiera Lozana Barragána, ktorý bol prítomný na svätej omši pri príležitosti osláv 60. výročia svojho kňazstva. Svätý Otec s vďačnosťou pripomenul jeho nasadenie sa v dikastériu pre pastoráciu v zdravotníctve, v službe, ktorú Cirkev poskytuje chorým.

29. októbra

Ranná homília: Ako kvočka k svojim kuriatkam - Boh miluje, plače, neodsudzuje

Vatikán 29. októbra – Boh môže jedine milovať, neodsudzuje. Láska je jeho „slabosťou“ voči nám a naším „víťazstvom“. Nebeský Otec je k nám nežný „tak ako kvočka voči svojim kuriatkam“. Toto je v skratke obsah homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty.

V prvom liturgickom čítaní (Rim 8,31b-39) sv. Pavol vysvetľuje, že kresťania sú víťazmi, pretože «ak je Boh za nás, kto je proti nám?» Ak nás Boh zachraňuje, kto nás odsúdi? Ako povedal Svätý Otec, mohlo by sa zdať, že „silu tejto istoty víťaza“, tento dar, má kresťan „vo svojich vlastných rukách, ako svoje vlastníctvo“, ako keby kresťania mohli víťazoslávne hovoriť: „Teraz sme šampiónmi!“ Avšak zmysel je iný, vysvetľuje pápež František: Víťazmi sme „nie preto, že máme tento dar v rukách, ale pre niečo iné“. Je to vďaka skutočnosti, že „nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“:

„Nie je to tak, že my sme víťazmi nad našimi nepriateľmi, nad hriechom. Nie. My sme tak naviazaní na Božiu lásku, že žiadna osoba, žiadna mocnosť, nič nás nebude môcť od tejto lásky odlúčiť. Pavol videl v tom dare niečo viac, to, čo nám ten dar dáva: je to dar nového stvorenia, je to dar znovuzrodenia v Ježišovi Kristovi. Videl lásku Boha; lásku, ktorá sa nedá vysvetliť.“

„Každý muž, každá žena, môže dar odmietnuť“, uprednostniť svoju márnivosť, svoju pýchu, svoj hriech. Ale dar tu je“, povedal Svätý Otec:

„Dar je láska Boha – Boha, ktorý sa od nás nemôže odlúčiť. To je bezmocnosť Boha. My hovoríme: ‚Boh je mocný, môže všetko!‛ Okrem jednej veci: odlúčiť sa od nás! V evanjeliu (Lk 13,31-35) nám obraz Ježiša ako plače nad Jeruzalemom dáva o tejto láske niečo pochopiť. Ježiš plakal! Zaplakal nad Jeruzalemom a v tom plači je všetka bezmocnosť Boha: jeho neschopnosť nemilovať, odlúčiť sa od nás.“

Ježiš plače nad Jeruzalemom, ktorý zabíja svojich prorokov, tých, ktorí ohlasujú jeho spásu. A Boh hovorí Jeruzalemu a nám všetkým: «Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!» Je to obraz nehy. ‚Koľkokrát som chcel dať pocítiť túto nehu, túto lásku, ako kvočka svojim kuriatkam, a vy ste odmietli‛. Sv. Pavol tomu rozumie, a preto „môže povedať, že si je istý, «že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť» od tejto lásky, povedal pápež František:

„Boh nemôže nemilovať! A toto je naša istota. Môžem odmietnuť tú lásku, môžem odmietať tak, ako prv odmietal aj kajúci lotor, až do záveru svojho života. Avšak tam naňho čakala tá láska. Ten najhorší, ten najrúhavejší je milovaný Bohom s nehou otca, otecka. Ako hovorí Pavol, ako hovorí Evanjelium, ako hovorí Ježiš: je ako tá kvočka voči kuriatkam. A Boh, ktorý je Mocný, ktorý je Stvoriteľ, môže všetko: Boh plače! V tomto plači Ježiša nad Jeruzalemom, v tých slzách, je všetka láska Boha. Boh plače pre mňa, keď sa vzdialim; Boh plače pre každého z nás; Boh plače pre tých zlovoľných, ktorí robia toľké strašné veci, spôsobujú ľudstvu toľko zla... Čaká, neodsudzuje, plače. Prečo? Pretože miluje!“

28. októbra

Medzináboženská generálna audiencia pri príležitosti 50. výročia Nostra aetate

Vatikán 28. októbra – Dnešná generálna audiencia pápeža Františka mala osobitný charakter, bola medzináboženská. Dôvodom je 50. výročie koncilovej deklarácie Nostra aetate o vzťahoch Cirkvi s mimokresťankými náboženstvami, ktoré si pripomíname práve dnes. Na Námestí sv. Petra boli okrem katolíckych pútnikov z celého sveta prítomní aj zástupcovia rozličných náboženstiev – účastníci medzinárodného kongresu, ktorý sa pri príležitosti výročia spomínanej deklarácie konal v dňoch 26. – 28. októbra na Pápežskej Gregorovej univerzite.

V úvode generálnej audiencie sa prítomným prihovorili kardinál Jean-Louis Tauran, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, v ktorej kompetencii sú aj vzťahy so židovstvom.

Kardinál Tauran pripomenul, že spomínanou deklaráciou Cirkev „začala rozhodným spôsobom pozývať svojich členov k šíreniu vzťahov úcty, priateľstva a dialógu s osobami iných náboženstiev“ a poďakoval pápežovi Františkovi za jeho svedectvo, ktoré pomáha napredovať na ceste medzináboženského dialógu.

Kardinál Koch v príhovore osobitne privítal „reprezentantov židovskej komunity, ktorí sa v Ríme zúčastňujú na medzinárodnom kongrese pri príležitosti 50. výročia Nostra aetate, osobitne delegáciu Svetového židovského kongresu (World Jewish Congress). Ako povedal, „dnešná audiencia je dôležitým príspevkom k prehĺbeniu tej „kultúry stretnutia“ medzi osobami, národmi a náboženstvami“, ktorá veľmi leží na srdci Svätému Otcovi. Následne pripomenul začiatok procesu, ktorý viedol až k zrodu deklarácie Nostra aetate: „Ide o rozhovor, ku ktorému došlo 13. júna 1960 medzi sv. pápežom Jánom XXIII. a židovským historikom Jules Isaakom, ktorý pápežovi predstavil „Denkschrift“ s naliehavou žiadosťou podporovať novú víziu vzťahov medzi Cirkvou a židovstvom. Už o niekoľko mesiacov od tohto stretnutia pápež Ján XXIII. zveril úlohu pripraviť pre koncil deklaráciu o židovskom národe. Tento text bol nakoniec zaradený ako štvrtý článok Deklarácie o vzťahoch Cirkvi s nekresťanskými náboženstvami.“

Pred katechézou Svätého Otca dnes namiesto úryvku zo Svätého písma zaznel nasledovný citát z deklarácie Nostra aetate (1.5):

«Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme.

Nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz. Postoj človeka voči Bohu Otcovi a postoj človeka k ľuďom, svojim bratom, natoľko súvisia, že Sväté písmo hovorí: „Kto nemiluje, nepoznal Boha“ (1 Jn 4, 8).»

Pápež František v katechéze vyzdvihol dôležitosť deklarácie Nostra aetate, pričom v skratke spomenul niektoré jej body. Spomenul aj historické medzináboženské stretnutie v Assisi v roku 1986 iniciované sv. Jánom Pavlom II. Zdôraznil, ako sa za posledných 50 rokov zlepšili vzťahy medzi katolíkmi a židmi. Za cestu pre vzťahy s náboženstvami označil „vzájomné poznanie, rešpekt a úctu“, pričom povedal:

„Vzájomná úcta je podmienkou a zároveň cieľom medzináboženského dialógu: ctiť si právo druhých na život, na telesnú integritu, na základné slobody, čiže slobodu svedomia, myslenia, prejavu a náboženstva. Svet hľadí na nás veriacich, vyzýva nás spolupracovať medzi sebou, ako aj s mužmi a ženami dobrej vôle, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, žiada od nás účinné odpovede na početné témy: pokoj, hlad, bieda, ktoré postihujú milióny ľudí, kríza životného prostredia, násilie, osobitne to, ktoré je páchané v mene náboženstva, korupcia, morálny úpadok, krízy rodiny, ekonomiky, financií a osobitne nádeje. My veriaci nemáme recepty na tieto problémy, avšak máme jeden veľký zdroj: modlitbu. Modlitba je naším pokladom, z ktorého čerpáme podľa príslušných tradícií, aby sme prosili o dary, po ktorých prahne ľudstvo.“

Pápež František napokon zdôraznil, čo je nevyhnutnosťou pre pokračovanie na ceste medzináboženského dialógu:

„Drahí bratia a sestry, pokiaľ ide o budúcnosť medzináboženského dialógu, prvá vec, ktorú musíme urobiť je modliť sa. Bez Pána nič nie je možné; s ním sa všetko stáva možným!“

V závere audiencie namiesto modlitby Otčenáš Svätý Otec vyzval prítomných pomodliť sa vo chvíľke ticha každý podľa vlastnej náboženskej tradície. Povedal: „Prosme Pána, aby nás urobil viac bratmi medzi sebou a viac služobníkmi tých najnúdznejších.“

Svätý Otec František pri generálnej audiencii vyslovil aj apel v súvislosti s ničivým zemetrasením v Afganistane a Pakistane, ku ktorému došlo v pondelok 26. októbra:

„Sme nablízku národom Pakistanu a Afganistanu postihnutým silným zemetrasením, ktoré si vyžiadalo početné obete a spôsobilo nesmierne škody. Modlime sa za zomrelých a za ich príbuzných, za všetkých ranených a tých, čo zostali bez strechy nad hlavou prosiac Boha o úľavu v utrpení a odvahu v nepriazni. Nech týmto bratom nechýba naša konkrétna solidarita.“

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na generálnych audienciách sa častokrát zúčastňujú osoby alebo skupiny patriace k iným náboženstvám; no dnes je táto ich prítomnosť celkom výnimočná, a to preto, aby sme si spoločne pripomenuli 50. výročie Deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate o vzťahoch Katolíckej cirkvi s nekresťanskými náboženstvami. Táto téma silne ležala na srdci blahoslavenému pápežovi Pavlovi VI., ktorý už na slávnosť Zoslania Ducha Svätého rok pred koncom koncilu ustanovil Sekretariát pre nekresťanov, dnes Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg. Preto vyjadrujem moju vďačnosť a moje vrelé privítanie osobám a skupinám rozličných náboženstiev, ktorí dnes chceli byť prítomní, osobitne tým, čo prišli z diaľky.

Druhý vatikánsky koncil bol mimoriadnym časom reflexie, dialógu a modlitby pre obnovenie pohľadu Katolíckej cirkvi na seba samu a na svet. Bol čítaním znamení čias s pohľadom upriameným na aktualizáciu vedenú dvojitou vernosťou: vernosťou cirkevnej tradícii a vernosťou dejinám mužov a žien našich čias. Vskutku, Boh, ktorý sa zjavil v stvorení a v dejinách, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov a plne vo svojom Synovi, ktorý sa stal človekom (porov. Hebr. 1,1), sa obracia na srdce a na ducha každej ľudskej bytosti, ktorá hľadá pravdu a cesty k jej uskutočňovaniu.

Posolstvo Deklarácie Nostra aetate je vždy aktuálne. Pripomeniem v skratke niekoľko jeho bodov:

- rastúca vzájomná závislosť medzi národmi (porov. č. 1)

- ľudské hľadanie zmyslu života, utrpenia, smrti, otázniky, ktoré vždy sprevádzajú našu cestu (porov. č. 1)

- spoločný pôvod a spoločný osud ľudstva (porov. č. 1)

- jednota ľudskej rodiny (porov. č. 1)

- náboženstvá ako hľadanie Boha alebo Absolútna vo vnútri rozličných etník a kultúr (porov. č. 1)

- dobroprajný a pozorný pohľad Cirkvi na náboženstvá: neodvrhuje nič, čo je v nich pekné a pravdivé (porov. č. 2)

- Cirkev s úctou hľadí na veriacich všetkých náboženstiev, oceňujúc ich duchovné a morálne úsilie (porov. č. 3)

- Cirkev, otvorená pre dialóg so všetkými, je zároveň verná pravde v ktorú verí, počnúc tou, že spása ponúknutá všetkým má svoj pôvod v Ježišovi, jedinom Spasiteľovi, a že Duch Svätý koná, ako zdroj pokoja a lásky.

Za posledných päťdesiat rokov je tu mnoho udalostí, iniciatív, inštitucionálnych či osobných vzťahov s nekresťanskými náboženstvami a je ťažké pripomenúť všetky. Osobitne významnou udalosťou bolo stretnutie v Assisi 27. októbra 1986. Želal si ho a inicioval ho svätý Ján Pavol II., ktorý rok predtým, čiže pred tridsiatimi rokmi, obracajúc sa na mladých moslimov v Casablanke vyjadril túžbu, aby všetci veriaci v Boha podporovali priateľstvo a jednotu medzi ľuďmi a národmi (19. augusta 1985).

Osobitnú vďačnosť voči Bohu si zasluhuje pravá a skutočná transformácia, ktorú počas týchto päťdesiatich rokov zažil vzťah medzi kresťanmi a židmi. Ľahostajnosť a opozícia sa premenili na spoluprácu a dobroprajnosť. Z nepriateľov a cudzincov sme sa stali priateľmi a bratmi. Koncil s Deklaráciou Nostra aetate načrtol cestu: „áno“ znovuobjaveniu židovských koreňov kresťanstva; „nie“ akejkoľvek forme antisemitizmu a odsúdenie každej neprávosti, diskriminácie a prenasledovania, ktoré z neho plynú. Vzájomné poznanie, rešpekt a úcta predstavujú cestu, ktorá, ak platí osobitným spôsobom pre vzťahy so židmi, platí analogicky aj pre vzťahy s inými náboženstvami. Myslím osobitne na moslimov – ako pripomína koncil – «klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom» (Nostra ætate, 3). Odvolávajú sa na otcovstvo Abraháma, ctia si Ježiša ako proroka, jeho matku Pannu Máriu, očakávajú deň súdu a praktizujú modlitbu, almužnu a pôst (porov. tamtiež).

Dialóg, ktorý potrebujeme, nemôže ináč než byť otvorený a úctivý, vtedy sa ukazuje ako plodný. Vzájomná úcta je podmienkou a zároveň cieľom medzináboženského dialógu: ctiť si právo druhých na život, na telesnú integritu, na základné slobody, čiže slobodu svedomia, myslenia, prejavu a náboženstva.

Svet hľadí na nás veriacich, vyzýva nás spolupracovať medzi sebou, ako aj s mužmi a ženami dobrej vôle, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, žiada od nás účinné odpovede na početné témy: pokoj, hlad, bieda, ktoré postihujú milióny ľudí, kríza životného prostredia, násilie, osobitne to, ktoré je páchané v mene náboženstva, korupcia, morálny úpadok, krízy rodiny, ekonomiky, financií a osobitne nádeje. My veriaci nemáme recepty na tieto problémy, avšak máme jeden veľký zdroj: modlitbu. A my veriaci sa modlíme. Musíme sa modliť. Modlitba je naším pokladom, z ktorého čerpáme podľa príslušných tradícií, aby sme prosili o dary, po ktorých prahne ľudstvo.

Z dôvodu násilia a terorizmu sa rozšíril postoj podozrievania či priam odsudzovania náboženstiev. V skutočnosti, aj keď žiadne náboženstvo nie je imúnne voči riziku fundamentalistických či extrémistických úchyliek u jednotlivcov či skupín (porov. Príhovor ku Kongresu USA, 24. septembra 2015), je potrebné hľadieť na pozitívne hodnoty, ktoré žijú a predkladajú, a ktoré sú zdrojmi nádeje. Ide o pozdvihnutie pohľadu, aby sme šli ďalej. Dialóg založený na dôverujúcej úcte môže priniesť semienka dobra, ktoré sa raz stanú zárodkami priateľstva a spolupráce v mnohých oblastiach a osobitne v službe chudobným, maličkým, starším, v prijímaní migrantov, v pozornosti voči tomu, kto je vylúčený. Môžeme spoločne kráčať starajúc sa jedni o druhých a o stvorenstvo. Všetci veriaci každého náboženstva. Spoločne môžeme chváliť Stvoriteľa za to, že nám daroval záhradu sveta, aby sme ju zveľaďovali a chránili ako spoločné dobro a môžeme realizovať spoločné projekty pre boj s chudobou a na zaistenie dôstojných životných podmienok každému mužovi a žene.

Osobitné jubileum milosrdenstva, ktoré je pred nami, je vhodnou príležitosťou pre spoločnú prácu v oblasti charitatívnych diel. A na tomto poli, kde zaváži predovšetkým spolucítenie, sa k nám môžu pridať mnohé osoby, ktoré sa necítia byť veriacimi alebo ktoré hľadajú Boha a pravdu, osoby, ktoré do stredu kladú tvár druhého, osobitne tvár núdzneho brata či sestry. Avšak milosrdenstvo, ku ktorému sme povolaní, objíma celé stvorenstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sme boli jeho strážcami a nie vykorisťovateľmi či ešte horšie, ničiteľmi. Vždy si musíme predsavzať, aby sme zanechali svet lepším, než aký sme ho našli (porov. Laudato si´, 194), počnúc prostredím, v ktorom žijeme, malými gestami nášho každodenného života.

Drahí bratia a sestry, pokiaľ ide o budúcnosť medzináboženského dialógu, prvá vec, ktorú musíme urobiť je modliť sa. A modliť sa jedni za druhých: sme bratmi! Bez Pána nič nie je možné; s ním sa všetko stáva možným! Kiež sa naša modlitba – každého podľa vlastnej tradície – plne zosúladí s vôľou Boha, ktorý túži po tom, aby všetci ľudia rozpoznali v sebe bratov a tak aj žili, tvoriac veľkú ľudskú rodinu v harmónii rozličností. Ďakujem.

26. októbra

Príhovor pápeža Františka účastníkom Svetovej púte Rómov pri 50. výročí Pomezie

Vatikán 26. októbra – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol 26. októbra 2015 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne pri stretnutí s účastníkmi Svetovej púte Rómov, konanej pri 50. výročí stretnutia blahoslaveného pápeža Pavlal VI. s Rómami v Pomezii pri Ríme:

Drahí bratia a sestry!

Srdečne vás vítam a zdravím. Ďakujem kardinálovi Antoniovi Maria Vegliò za jeho slová a za organizáciu tohto podujatia v spolupráci s Nadáciou „Migrantes“ s Konferenciou biskupov Talianska, s Úradom „Migrantes“ Rímskej diecézy a s Komunitou sv. Egídia.

Drahí rómski priatelia, o Del si tumentsa! [Pán s vami!] Mnohí z vás prichádzajú zďaleka a uskutočnili dlhú cestu, aby sem prišli. Vitajte! Ďakujem vám za to, že ste si chceli spoločne pripomenúť historické stretnutie blahoslaveného Pavla VI. s nomádskym ľudom. Prešlo 50 rokov odvtedy, ako vás prišiel navštíviť do táboriska v Pomezii. S otcovskou starostlivosťou pápež povedal vašim starým rodičom a rodičom: «Kdekoľvek sa zastavíte, ste považovaní za nevítaných a cudzích[...] Tu nie. [...] Tu nachádzate niekoho, kto vás má rád, kto si vás váži, oceňuje, kto vám pomáha.» (Insegnamenti III [1965], 491). Týmito slovami povzbudil Cirkev k pastoračnému nasadeniu sa pre váš ľud, povzbudzujúc zároveň aj vás, aby ste v ňu mali dôveru. Od toho dňa až po dnes sme boli svedkami veľkých zmien či už v oblasti evanjelizácie, alebo v oblasti rozvoja ľudských zdrojov, sociálneho a kultúrneho rozvoja vašej komunity. Počuli sme pána Petra Polláka, jeho skúsenosť a ako sa táto cesta musí podporovať a musí sa na nej pokračovať.

Silným znamením viery a duchovného rastu vašich etnických skupín je stále vzrastajúci počet povolaní kňazských, diakonských a do zasväteného života. Dnes je tu s nami biskup Devprasad Ganava, aj on je synom tohto ľudu. Na vás, drahí zasvätení, vaši bratia a sestry hľadia s dôverou a nádejou pre úlohu, ktorú plníte a pre všetko to, čo môžete urobiť v procese zmierenia vo vnútri spoločnosti a v Cirkvi. Vy ste prostredníkmi medzi dvoma kultúrami, preto sa od vás žiada, aby ste boli vždy svedkami evanjeliovej transparentnosti pre podporu zrodu, rastu a starostlivosti o nové povolania. Dokážte byť sprievodcami nielen na duchovnej ceste, ale aj v bežnosti každodenného života so všetkými jeho ťažkosťami, radosťami a obavami.

Poznám ťažkosti vášho ľudu. Navštevujúc niektoré rímske farnosti na okrajoch mesta som mal príležitosť počuť o vašich problémoch, o vašich starostiach a skonštatoval som, že doliehajú nielen na Cirkev, ale aj na miestne autority. Mohol som vidieť nepriaznivé podmienky, v ktorých žijú mnohí z vás, spôsobené zanedbávaním a nedostatkom práce a potrebných prostriedkov na živobytie. Toto je v rozpore s právom každej osoby na dôstojný život, na dôstojnú prácu, na vzdelávanie, na zdravotnú starostlivosť. Morálny a spoločenský poriadok kážu, aby každá ľudská bytosť mohla požívať základné práva a aby si zodpovedne plnila vlastné povinnosti. Na tomto základe je možné budovať pokojné spolužitie, pri ktorom si rozličné kultúry a tradície chránia príslušné hodnoty, a to nie v postoji uzavretosti a opozície, ale dialógu a integrácie. Nechceme byť viac svedkami rodinných tragédií, pri ktorých deti umierajú od chladu či uprostred plameňov, alebo sa stávajú predmetmi v rukách zvrátených ľudí, mladí a ženy sú zapájaní do obchodovania s drogami či ľudskými bytosťami. A to preto, že často upadáme do ľahostajnosti a neschopnosti prijímať zvyky a spôsoby života odlišné od tých našich.

Chcel by som, aby aj pre váš ľud nastal začiatok nových dejín, obnovených dejín. Obráťme list! Nadišiel čas vykoreniť stáročné predsudky, predpojatosti a vzájomnú nedôveru, ktoré sú častokrát v základoch diskriminácie, rasizmu a xenofóbie. Nikto sa nesmie cítiť izolovaný a nikto nie je oprávnený pošliapavať dôstojnosť a práva druhých. Je to duch milosrdenstva, ktorý nás volá zasadzovať sa, aby boli garantované všetky tieto hodnoty. Dovoľme teda, aby evanjelium milosrdenstva zatriaslo naším svedomím, a aby sme otvorili naše srdcia a naše ruky voči tým najnúdznejším a najviac marginalizovaným, počínajúc od tých, ktorí sa nachádzajú najbližšie pri nás. Vyzývam vás ako prvých, v dnešných mestách, ktoré dýchajú množstvom individualizmu, aby ste sa nasadili pre budovanie ľudskejších periférií, pút bratstva a delenia sa. Máte túto zodpovednosť, je to aj vaša úloha. A môžete to urobiť predovšetkým vtedy, ak ste dobrými kresťanmi, vyhýbajúc sa všetkému tomu, čo nie je hodné tohto mena: lžiam, podvodom, intrigám, hádkam. Máte príklad blahoslaveného Zefyrína Giméneza Mallu, syna vášho ľudu, ktorý sa vyznačoval svojimi cnosťami, pokorou a čestnosťou a veľkou nábožnosťou k Panne Márii, nábožnosťou, ktorá ho priviedla k mučeníctvu a k tomu, aby bol známy ako „mučeník ruženca“. Ponúkam vám ho dnes znovu ako vzor života a nábožnosti, aj pre kultúrne a etnické putá, ktoré vás k nemu viažu.

Drahí bratia, nedávajte komunikačným prostriedkom a verejnej mienke príležitosti k tomu, aby o vás zle hovorili. Vy sami buďte protagonistami vašej prítomnosti a vašej budúcnosti. Ako všetci občania, môžete prispieť k blahu a pokroku spoločnosti rešpektujúc jej zákony, plniac si vaše povinnosti a integrujúc sa aj prostredníctvom emancipácie nových generácií. Tu v aule vidím mnohých mladých a mnohé deti: oni sú budúcnosťou vášho ľudu, ale aj spoločností, v ktorých žijú. Deti sú vaším najvzácnejším pokladom. Vaša kultúra je dnes vo fáze zmeny, technologický rozvoj dáva vašim mladým čoraz väčšie povedomie o vlastných možnostiach a ich dôstojnosti a oni sami cítia nevyhnutnosť pracovať v prospech osobného ľudského rozvoja, ako aj ľudského rozvoja vášho ľudu. Toto si vyžaduje, aby im bola zaistená primeraná gramotnosť. A o toto musíte žiadať: je to právo!

Vzdelávanie je istotne základom pre zdravý rozvoj osoby. Je známe, že slabý stupeň gramotnosti mnohých vašich mladých dnes predstavuje hlavnú prekážku prístupu k svetu práce. Vaše deti majú právo chodiť do školy, nebráňte im v tom! Vaše deti majú právo chodiť do školy! Je dôležité, aby podnet k väčšiemu vzdelávaniu vychádzal z rodiny, vychádzal od rodičov, vychádzal od starých rodičov. Je úlohou dospelých uistiť sa o tom, že deti chodia do školy. Prístup ku vzdelaniu dovolí vašim mladým stať sa aktívnymi občanmi, zúčastňovať sa na politickom, spoločenskom a ekonomickom živote v príslušných krajinách.

Od občianskych inštitúcií sa žiada úsilie garantovať vhodné formačné výcviky pre mladých Rómov, poskytujúc možnosť aj rodinám, ktoré žijú v tých najviac znevýhodnených podmienkach, aby mali prospech z primeraného začlenenia sa do vzdelávania a do práce. Proces integrácie kladie spoločnosti výzvu poznávať kultúru, históriu a hodnoty rómskych populácií. Nech sú vaša kultúra a vaše hodnoty známe všetkým!

Viackrát, aj zo strany sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ste boli uistení o láske a povzbudení zo strany Cirkvi. Teraz by som chcel skončiť slovami blahoslaveného Pavla VI., ktorý vám potvrdil: «V Cirkvi nie ste na okraji, ale v istom zmysle ste v centre, vy ste v srdci. Ste v srdci Cirkvi!» (tamtiež, 491-492). V tomto srdci je aj Mária, vami ctená ako Panna Mária Rómov, ktorú onedlho znovu korunujeme, aby sme si pripomenuli gesto, ktoré vykonal pápež Montini pred 50 rokmi. Jej blahoslavený Zefyrín zveril vás, vaše rodiny a vašu budúcnosť. A prosím vás, modlite sa za mňa. Ďakujem.

 

 

25. októbra

Synoda o rodine sa uzavrela v atmosfére radosti a povzbudenia

Vatikán 25. októbra – Dopoludňajšou svätou omšou vo Vatikánskej bazilike Svätý Otec František za účasti členov 14. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody uzavrel trojtýždňové stretnutie reprezentantov kolégia biskupov celého sveta na tému rodiny.

Práce synody sa skončili už včera večer hlasovaním o texte Záverečnej relácie a jej následným zverejnením. Pápež František rozhodol, že text sa zverejní rovnakým spôsobom ako v predchádzajúcom roku, čiže aj s uvedenými počtami hlasov pre jednotlivé body. Momentálne je text dostupný na internetovej stránke Svätej stolice v talianskom origináli. Oficiálne preklady do iných jazykov ešte neboli publikované. Synoda zároveň vydala aj vyhlásenie na podporu ťažko skúšanému obyvateľstvu na Blízkom východe, v Afrike a na Ukrajine.

Na záverečnej 18. generálnej kongregácii včera popoludní teda synodálni otcovia odhlasovali každý z 94 článkov Záverečnej správy jednotlivo. Pri všetkých bodoch hlasy „za“ presiahli dvojtretinovú väčšinu. Podiel súhlasných hlasov sa v drvivej väčšine pohyboval nad 95%, iba šesť článkov dosiahlo menej ako 85% hlasov.

Svätý Otec na záver vystúpil s príhovorom, v ktorom poďakoval Bohu za to, že viedol synodu svojím Duchom, vyslovil tiež vďaku všetkým účastníkom synody a osobitne sekretariátu pod vedením kardinála Baldisseriho, ako i tým, ktorí pracovali obetavo v úzadí.

Zároveň predložil synodálnym otcom aj rozsiahlejšiu úvahu o význame práve ukončenej synody, ktorá zostane odkazom pre budúcnosť. Rad radom vymenoval jednotlivé aspekty prínosu synodálnej skúsenosti pre samotný biskupský zbor, pre vnútorný rast Cirkvi a pre plnenie poslania Cirkvi v dnešnej dobe. Osobitne zdôraznil aspekt milosrdenstva a Božej vôle zachrániť každého človeka. Citoval pritom aj viacerých svojich predchodcov na Petrovom stolci: bl. Pavla VI., sv. Jána Pavla II., ako aj pápeža Benedikta XVI.

K svojmu príhovoru Svätý Otec pripojil aj veľmi hutnú formuláciu úloh, ktorých plnenie predpokladá poslanie Cirkvi dnes. Urobil tak formou tzv. akrostichu, kreatívnej literárnej skladby, v ktorej ku každému písmenu slova rodina – tal. „famiglia“ – priradil určitý aspekt pastoračného či misijného úsilia, ktoré potrebuje Cirkev cieľavedome rozvíjať. Napokon celkom na záver pápež František oznámil aj spomenuté rozhodnutie Záverečný dokument oficiálne publikovať.

Pri dnešnej eucharistii v Bazilike sv. Petra boli najbližšími koncelebrantmi Svätého Otca tí, ktorí sa najužšie podieľali na priebehu synody. Kardináli Wilfrid Fox Napier, Péter Erdő, André Vingt-Trois, Raymundo Damasceno Assis, Luis Antonio Tagle, Lorenzo Baldisseri a Mons. Bruno Forte. Koncelebrovalo vyše 300 ďalších účastníkov synody, včítane dvoch slovenských delegátov, Mons. Stanislava Zvolenského a Mons. Jána Babjaka SJ.

V homílii sa podľa svojho zvyku Svätý Otec sústredil na obsah Božieho slova nedeľnej liturgie, s čítaniami 30. nedele cez rok. Radostné proroctvo Jeremiáša o návrate zo zajatia i žalm 126, ktorý hovorí o plesaní vracajúcich sa Izraelitov, sú podľa jeho slov poukazom na Boží vzťah k ľudstvu, ktorý je vzťahom otcovského spolucítenia. Na úryvku z Listu Hebrejom a na evanjeliovom príbehu z Marka o uzdravení slepého Bartimeja ukázal, aký je spôsob Božieho konania: Boh sa osobne približuje k človeku a zachraňuje ho, aby kráčal spolu s ním.

S blížiacim sa poludním dnes veriaci celkom zaplnili nielen Námestie sv. Petra, ale aj ústie do ulice Via della Conciliazione. Pred modlitbou Anjel Pána spolu s nimi, Svätý Otec v príhovore z okna Apoštolskoho paláca vyzval ďakovať Bohu za dar, ktorým je práve skončená synoda pre celú Cirkev.

 

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes ráno sa svätou omšou slávenou v Bazilike sv. Petra uzavrelo Generálne zhromaždenie Synody biskupov o rodine. Pozývam všetkých ku vzdávaniu vďaky Bohu za tieto tri týždne intenzívnej práce, oduševňovanej modlitbou a duchom opravdivého spoločenstva. Bolo to namáhavé, ale bol to aj ozajstný Boží dar, ktorý istotne prinesie veľa ovocia.

Slovo „synoda“ znamená „spoločne kráčať“. A to, čo sme zažili, bolo skúsenosťou Cirkvi, ktorá je na ceste, kráča osobitne s rodinami svätého Božieho ľudu, rozptýleného po celom svete. Preto ma osobitne zachytilo Božie slovo, ktoré nám dnes prichádza v ústrety v Jeremiášovom proroctve. Hovorí takto: «Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo». A prorok dodáva: «Odchádzali s plačom, privediem ich späť v úteche; a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec» (porov. 31,8-9).

Toto Božie slovo nám hovorí, že prvým, kto chce kráčať spolu s nami, kto chce konať „synodu“ spolu s nami, je práve on, náš Otec. Jeho „snom“, od vekov až na veky, je vytvoriť ľud, zjednotiť ho, viesť ho do zeme slobody a pokoja. A tento ľud je tvorený z rodín: je tu «ťarchavá žena aj rodička», je to ľud, ktorý pri svojom kráčaní posúva život ďalej vpred, s Božím požehnaním.

Je to ľud, ktorý nevylučuje chudobných a znevýhodnených, ale naopak ich začleňuje. Prorok hovorí: Je «medzi nimi slepý i chromý». Je to rodina rodín, v ktorej ten, komu sa darí len s námahou, nezostáva odtisnutý, ponechaný vzadu, ale dokáže držať krok s ostatnými, pretože tento ľud kráča podľa tempa tých posledných, ako sa to robí v rodinách, a tak, ako nás to učí Pán, ktorý sa stal chudobným s chudobnými, maličkým s maličkými, posledným s poslednými. Neurobil tak preto, aby vylúčil bohatých, veľkých a tých, čo sú prví, ale preto, lebo toto je jediný spôsob, ako zachrániť aj ich, ako spasiť všetkých. Kráčať s maličkými, s vylúčenými, s tými najposlednejšími.

Priznám sa vám, že toto proroctvo o kráčajúcom ľude som si dal do súvislosti aj s obrazmi utečencov pochodujúcich cestami Európy, s touto dramatickou realitou našich dní. Aj im Boh hovorí: «Odchádzali s plačom, privediem ich späť v úteche». Aj tieto rodiny najviac trpiace, vykorenené z vlastných krajín, boli s nami prítomné na synode, v našej modlitbe a v našich prácach, cez hlas niektorých ich duchovných pastierov, prítomných v zhromaždení. Títo ľudia hľadajúci dôstojnosť, tieto rodiny hľadajúce pokoj zostávajú naďalej s nami, Cirkev ich neopúšťa, pretože sú súčasťou ľudu, ktorý Boh chce vyslobodiť z otroctva a priviesť k slobode.

A tak sa v tomto Božom slove odráža tak synodálna skúsenosť, ktorú sme práve zažili, ako aj dráma utečencov na pochode po cestách Európy. Nech nám Pán na príhovor Panny Márie pomáha, aby sme ho aj uskutočňovali v štýle bratského spoločenstva.“

 

Homília Svätého Otca na záver synody: Ďalej cestou milosrdného Ježiša

Vatikán 25. októbra – Plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie v Bazilike sv. Petra spolu so synodálnymi otcami, ostatnými účastníkmi synody a zhromaždeným ľudom na záver 14. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov:

Všetky tri dnešné čítania nám predstavujú spolucítenie Boha, jeho otcovstvo, ktoré sa definitívne zjavuje v Ježišovi.

Prorok Jeremiáš, uprostred pohromy pre celý národ, keď je ľud deportovaný nepriateľmi, ohlasuje, že «Pán zachránil svoj ľud, zvyšok Izraela» (porov. 31,7). A prečo to urobil? Pretože on je Otec (porov. v. 9), a ako Otec sa ujíma svojich detí, sprevádza ich na ceste, podopiera «slepého i chromého, ženu ťarchavú aj rodičku» (porov. 31,8). Jeho otcovstvo im otvára schodnú cestu, cestu útechy po toľkých slzách a toľkej trpkosti. Ak ľud zostane verným, ak vytrvá hľadať Boha aj v cudzej krajine, Boh zmení jeho uväznenie na slobodu, jeho samotu na spoločenstvo: to, čo dnes ľud seje v slzách, zajtra bude žať s jasotom (porov. Ž 126,6).

S týmto žalmom sme aj my prejavili radosť, ktorá je ovocím Pánovej spásy od Pána: «Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania» (v. 2). Veriaci človek je tým, kto zakúsil zachraňujúce konanie Boha vo vlastnom živote. A my, pastieri, sme zakúsili, čo znamená zasievať s námahou, neraz v slzách, a čo je to radovať sa z milosti žatvy, ktorá vždy presahuje naše sily a naše schopnosti.

Úryvok Listu Hebrejom nám predstavil Ježišovo spolucítenie. Aj on sám sa „zaodel slabosťou“ (porov. 5,2), aby zakusoval spolucítenie s tými, ktorí sú v nevedomosti a omyle. Ježiš je najvyšší veľkňaz, svätý, nevinný, ale zároveň je veľkňazom, ktorý sa podieľal na našich slabostiach a bol podrobený skúške vo všetkom ako my, okrem hriechu (porov. 4,15). Preto je prostredníkom novej a definitívnej zmluvy, ktorá nám dáva spásu.

Dnešné evanjelium sa priamo prepája s prvým čítaním: tak ako bol izraelský ľud oslobodený vďaka otcovstvu Boha, tak bol Bartimej oslobodený vďaka Ježišovmu spolucíteniu. Ježiš práve vyšiel z Jericha. Hoci akurát nastúpil na tú najdôležitejšiu cestu, smerujúcu do Jeruzalema, zastavuje sa ešte, aby odpovedal na Bartimejovo volanie. Nechá sa zachytiť jeho žiadosťou, zaujíma sa o jeho situáciu. Neuspokojí sa s podarovaním almužny, ale chce sa ho dotknúť osobne. Nedáva mu ani pokyny, ani odpovede, ale kladie mu otázku: «Čo chceš, aby som pre teba urobil?» (Mk 10,51). Mohlo by sa to zdať neužitočnou otázkou: po čom by mohol túžiť slepec, ak nie po zraku? A predsa, touto otázkou položenou v osobnom kontakte, priamo, ale úctivo, Ježiš ukazuje, že chce načúvať našim potrebám. Túži viesť s každým z nás rozhovor vychádzajúci zo života, z reálnych situácií, ktorý pred Bohom nič nebude dávať bokom. Po uzdravení Pán hovorí tomu človeku: «Tvoja viera ťa uzdravila!» (v. 52). Je krásne vidieť, ako Kristus obdivuje Bartimejovu vieru, majúc v neho dôveru. On v nás verí, viac než my veríme v seba samých.

Je tu jedna zaujímavá osobitosť. Ježiš žiada svojich učeníkov, aby išli zavolať Bartimeja. Oni sa obrátili na slepca použijúc dva výrazy, ktoré v zvyšnej časti Evanjelia používa iba Ježiš. Ponajprv mu hovoria: „Neboj sa!“, výrazom, ktorý doslova znamená „Maj dôveru, vzchop sa!“ Vskutku, jedine stretnutie s Ježišom dáva človeku silu čeliť tým najťažším situáciám. Druhý výraz je „Vstaň!“, tak ako povedal Ježiš toľkým chorým, keď ich vzal za ruku a uzdravil ich. Tí, ktorí sú s Ježišom, nemôžu inak ako opakovať Ježišove povzbudzujúce a oslobodzujúce slová, privádzajúc priamo k nemu, bez kázní. A k tomuto sú volaní Ježišovi učeníci aj dnes, osobitne dnes: uviesť človeka do kontaktu so súcitným Milosrdenstvom, ktoré zachraňuje. Keď sa volanie ľudstva stáva, tak ako v Bartimejovom prípade, ešte silnejším, niet inej odpovede, než vziať si za svoje Ježišove slová a predovšetkým napodobňovať jeho srdce. Situácie biedy a konfliktu sú pre Boha príležitosťami milosrdenstva. Dnes je čas milosrdenstva!

Sú tu však aj niektoré pokušenia pre toho, kto nasleduje Ježiša. Dnešné Evanjelium vypicháva aspoň dve. Nikto z učeníkov sa nepristavuje, ako to robí Ježiš. Pokračujú v kráčaní, idú vpred, ako keby sa nič nedialo. Ak je Bartimej slepý, oni sú hluchí: jeho problém nie je ich problémom. Toto môže byť aj pre nás rizikom: voči ustavičným problémom radšej ísť ďalej, bez toho, aby sme sa dali vyrušovať. Takýmto spôsobom, tak ako tí učeníci, sme s Ježišom, ale nerozmýšľame ako Ježiš. Sme v jeho skupine, ale stráca sa otvorenosť srdca, vytráca sa úžas, vďačnosť a oduševnenie, a hrozí nám zvykovosť, že sa staneme „navyknutými na milosť“. Môžeme o Ňom hovoriť a pracovať preňho, ale žiť vzdialení od jeho srdca, ktoré sa nakláňa k tomu, kto je zranený. Toto je to pokušenie: „spiritualita fatamorgány“: môžeme kráčať púšťami ľudstva bez toho, aby sme videli, vidiac miesto toho, čo tam v skutočnosti je, skôr to, čo chceme vidieť my. Sme schopní vykonštruovať si pohľady na svet, ale neprijímame to, čo nám Pán dáva pred oči. Viera, ktorá sa nezakoreňuje v živote ľudí, zostáva vyprahnutá a namiesto oáz vytvára ďalšie púšte.

Je tu aj druhé pokušenie, to, že upadneme do „tabuľkovej viery“. Môžeme kráčať s Božím ľudom, ale máme už svoju tabuľku pochodu, do ktorej všetko zapadá: vieme kadiaľ ísť a koľko času tomu venovať, všetci musia rešpektovať náš rytmus a každá komplikácia nás vyrušuje. Riskujeme, že sa staneme tými „mnohými“ z evanjelia, ktorí strácajú trpezlivosť a napomínajú Bartimeja. Krátko pred tým napomínali deti (porov. 10,13), teraz slepého žobráka: kto je na obtiaž alebo nie je na úrovni, má sa vylúčiť. Ježiš však chce začleňovať, predovšetkým toho, kto sa drží na okraji a kričí za ním. Takíto, ako Bartimej, majú vieru, pretože byť si vedomým vlastnej odkázanosti na spásu je najlepším spôsobom ako stretnúť Ježiša.

A napokon Bartimej sa dáva nasledovať Ježiša po ceste (porov. v. 52). Nielenže znovunadobúda zrak, ale sa pripája k spoločenstvu tých, ktorí kráčajú s Ježišom. Drahí synodálni bratia, my sme kráčali spoločne. Ďakujem vám za tú cestu, ktorú sme zdieľali s pohľadom upriameným na Pána a na bratov, pri hľadaní chodníkov, ktoré evanjelium ukazuje našej dobe pre ohlasovanie tajomstva lásky rodiny. Pokračujme v ceste, ktorú si želá Pán. Prosme si od neho pohľad, ktorý je uzdravený a spasený, ktorý dokáže šíriť svetlo, pretože pamätá na jas, ktorý ho osvietil. Nenechajúc sa nikdy zatemniť pesimizmom a hriechom, hľadajme a viďme Božiu slávu, ktorá sa skvie v živom človeku.

23. októbra

Ranná homília: Otvorme sa moci Ducha a rozlišujme, čo sa v nás deje

Vatikán 23. októbra 2015 - „Časy sa menia a aj my kresťania sa musíme neustále meniť“, v slobode a v pravde viery. Na toto poukázal pápež František vo svojej kázni pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec uvažoval nad rozlišovaním, ktoré musí Cirkev robiť pri pohľade na „znamenia čias“ bez poddania sa pohodliu konformizmu, naopak inšpirujúc sa modlitbou.

Časy robia to, čo musia: menia sa. Kresťania musia robiť to, čo chce Kristus: rozpoznávať časy a meniť sa s nimi, „zostávajúc pevní v pravde evanjelia“. To, čo nie je prípustné, je pokojný konformizmus, ktorý nás v skutočnosti robí nehybnými.

Svätý Otec vyšiel v homílii z listu Rimanom, kde svätý Pavol „odvážne káže o slobode, ktorá nás zachránila od hriechu“. V úvahe pokračoval dnešným úryvkom evanjelia (Lk 12, 54-59), v ktorom Ježiš hovorí o „znameniach čias.“ Poukazuje na pokrytectvo tých, ktorí dokážu porozumieť vzhľadu zeme a neba, ale nerobia to isté s časom Syna človeka. Boh nás stvoril slobodných a „aby sme mali túto slobodu“, musíme sa otvoriť moci Ducha a pomocou rozlišovania pochopiť, čo sa deje v nás a okolo nás“, povedal pápež František.

„Máme túto slobodu posudzovať to, čo sa deje mimo nás. Ale pre to, aby sme to mohli posúdiť, musíme dobre poznať, čo sa deje mimo nás. A ako to môžeme dosiahnuť? Ako môže Cirkev volať po ‚poznaní znamení čias‘? Časy sa menia. Je práve kresťanskou múdrosťou poznať tieto zmeny, poznať rôzne časy a poznať znamenia čias, čo znamená toto a čo tamto. A urobiť to bez obáv, slobodne.“

Pápež František uznáva, že to nie je ľahké, je príliš veľa vonkajších okolností, ktoré vplývajú aj na kresťanov a privádzajú mnohých k pohodlnejšiemu nič nerobeniu:

„To je práca, ktorú zvyčajne my nerobíme: zariadime sa, upokojíme konštatujúc: ‚povedali mi, počul som, ľudia hovoria, čítal som...‘ Tak sme spokojní ... Ale čo je pravda? Aké je posolstvo, ktoré mi Pán chce dať týmto znamením doby? Pre pochopenie znamení čias je v prvom rade potrebné ticho: zotrvať v tichu a pozorovať. A potom reflektovať v našom vnútri. Napríklad: Prečo je teraz tak veľa vojen? Prečo sa stalo to a to? A modliť sa... Ticho, reflexia a modlitba. Len tak môžeme pochopiť znamenia časov, čo nám chce Ježiš povedať.“

A pochopiť znamenia čias nie je exkluzívnou prácou kultúrnej elity. Ježišu nehovorí „pozrite, ako robia univerzitní akademici, pozerajte ako robia lekári, pozerajte, ako robia intelektuáli...“ Ježiš hovorí k roľníkom, ktorí „vo svojej jednoduchosti“ vedia „oddeliť zrno od pliev“:

„Časy sa menia a my kresťania sa musíme neustále meniť. Musíme sa meniť pevní vo viere v Ježiša Krista, pevní v pravde evanjelia, ale náš postoj sa musí neustále pohybovať v závislosti na znameniach čias. Sme slobodní. Sme slobodní pre dar slobody, ktorý nám dal Ježiš Kristus. Ale našou úlohou je pozerať na to, čo sa deje v nás, rozoznávať naše pocity, naše myšlienky, a to, čo sa deje okolo nás, a rozpoznávať znamenia čias. V tichu, v uvažovaní a v modlitbe.“

 

 

22. októbra

Svätý Otec v rannej homílii: Naše úsilie otvára dvere Duchu Svätému

Vatikán 22. októbra - Úsilie kresťana otvára dvere srdca Duchu Svätému, uviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Konverzia je pre kresťana „úlohou, prácou na každý deň“, ktorá nás vedie k stretnutiu s Ježišom, zdôraznil Svätý Otec a ako príklad tohto rozpovedal príbeh matky trpiacej na rakovinu, ktorá urobila všetko pre to, aby nad chorobou zvíťazila.

Pápež František inšpirovaný Listom svätého Pavla Rimanom v homílii zdôraznil, že naše posvätenie si vyžaduje každodennú námahu. Svätý Pavol používa „obraz zo športu“, obraz človeka, ktorý trénuje, aby sa pripravil na zápas, čo chce veľké úsilie, a hovorí: ‚A keď tento vynakladá toľko úsilia preto, aby zvíťazil v zápase, čo my, ktorí sa musíme dopracovať k tomu veľkému víťazstvu neba, ako budeme postupovať?‘ Sv. Pavol nás „naliehavo povzbudzuje, aby sme napredovali v tomto úsilí“:

„‚Otče, máme si myslieť, že posvätenie príde skrze úsilie, ktoré vynakladáme, tak ako vďaka drezúre príde víťazstvo pre toho, kto robí šport?‘ - Nie. Úsilie, ktoré my vynakladáme, táto práca dennej služby Pánovi s našou dušou, s naším srdcom, s naším telom, s celým naším životom, len otvorí dvere Duchu Svätému. Je to on, kto do nás vstúpi a zachráni nás! On je darom v Ježišovi Kristovi! Inak by sme sa podobali fakírom, nie? My nie sme fakíri. My naším úsilím otvárame dvere.“

Pápež uznanlivo poznamenal, že je to úloha náročná, „pretože naša slabosť, dedičný hriech, diabol nás vždy tiahnu späť“. A dodal, že autor Listu Hebrejom „varuje pred týmto pokušením ustúpiť“, pokušením „vrátiť sa, poddať sa“. Musíme ísť vpred, stále, každý deň trochu, aj keď sú s tým spojené veľké ťažkosti“:

„Pred niekoľkými mesiacmi som stretol jenu ženu. Mladú matku rodiny, dobrej rodiny. Mala rakovinu, zhubný nádor. Ale ona vyzerala šťastná, robila veci tak ako keby bola zdravá. A hovoriac o tomto vystupovaní mi povedala: ‚Otče, dávam všetko do toho, aby som zvíťazila nad rakovinou!‘ Tak aj kresťan. My, ktorí sme dostali tento dar v Ježišovi Kristovi a prešli sme od hriechu, od života v neprávosti k životu darovania sa v Kristovi, v Duchu Svätom, musíme robiť to isté. Každý deň jeden krok. Každý deň nejaký krok.“

Pápež František ďalej v homílii naznačil i niektoré pokušenia, ako napr. chuť ohovárať niekoho. V tomto prípade, ako povedal, je potrebné vyvinúť úsilie, aby som bol ticho. Alebo, pokračoval, „keď sa nám trochu drieme“ a „nemáme chuť modliť sa“, ale potom sa predsa pomodlíme aspoň trochu. Začať treba od maličkostí, prízvukoval Svätý Otec:

„Pomôžu nám nevzdať sa, necúvnuť, nevrátiť sa k neprávosti, ale pokročiť smerom k tomuto daru, tomu prísľubu Ježiša Krista, ktorým bude práve stretnutie s ním. Prosme si od Pána túto milosť: byť dobrými, byť dobrí v tomto tréningu života smerom k stretnutiu, pretože sme dostali dar ospravedlnenia, dar milosti, dar Ducha v Kristovi Ježišovi.“

 

21. októbra

Generálna audiencia: Prinavráťme česť vernosti v láske

Vatikán 21. októbra – Veriaci, ktorí sa dnes zišli na Námestí sv. Petra pri príležitosti stredajšej generálnej audiencie s pápežom Františkom, si vypočuli jeho katechézu na tému vernosti lásky v rodine. Dôraz položil na význam prísľubu, na ktorom spočíva samotná totožnosť rodiny.

Hneď v úvode generálnej audiencie zaznelo čítanie o Božej vernosti voči svojmu ľudu, vyjadrenej poeticky v Knihe žalmov:

«Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice a jeho svätého ramena. Pán oznámil svoju spásu, pred očami pohanov vyjavil svoju spravodlivosť. Rozpamätal sa na svoju dobrotu a na svoju vernosť voči Izraelovmu domu. Uzreli všetky končiny zeme spásu nášho Boha» (Ž 98,1-3).

Svätý Otec v katechéze zdôraznil, že „rodina žije z prísľubu lásky a vernosti, ktorú si vzájomne opätujú muž a žena“, pričom tento prísľub obsahuje „záväzok prijať a vychovávať deti, no prejavuje sa aj v starostlivosti o rodičov a v ochrane najslabších členov rodiny“. Ako povedal, tento prísľub, ktorý je základom identity rodiny, sa rozširuje voči celému ľudstvu. V dnešných časoch dochádza k oslabeniu tohto prísľubu rodinného života, konštatoval pápež František a vysvetlil, že vernosť a sloboda si navzájom neprotirečia, ale naopak, vzájomne sa podporujú.

Vernosť danému sľubu je „skutočné majstrovské dielo ľudskosti“, povedal pápež František. Schopnosť dodržať dané slovo sa podľa jeho slov nedá kúpiť či predať, a „žiadna iná škola nedokáže naučiť pravdivosti lásky, ak to neurobí rodina“.

V závere katechézy pápež František dvakrát zopakoval: „Je nevyhnutné prinavrátiť vernosti v láske jej spoločenskú česť.“

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V predchádzajúcom zamyslení sme rozmýšľali o dôležitých prísľuboch, ktoré dávajú rodičia deťom už odkedy sa deti zrodia v láske a spočinú v matkinom lone. Môžeme dodať, že keď si správne všimneme, celá rodinná skutočnosť sa zakladá na prísľube. Dobre nad tým popremýšľajme: totožnosť rodiny je založená na prísľube. Môžeme povedať, že rodina žije z prísľubu lásky a vernosti, ktorý si muž a žena vzájomne dávajú. Obsahuje záväzok prijať a vychovávať deti, no taktiež sa prejavuje v starostlivosti o rodičov, v ochrane najslabších členov rodiny, ako aj v pomoci vzhľadom na vlastné možnosti i obmedzenia. A manželský prísľub sa rozrastá k zdieľaniu radostí a útrap všetkých otcov, matiek i detí, s veľkodušnou otvorenosťou pre ľudské spolunažívanie a spoločné dobro. Rodina, ktorá sa uzatvára do seba, je ako protirečenie, umŕtvenie prísľubu, z ktorého vzišla, a ktorý ju živí. Nikdy nezabudnime: identitou rodiny je vždy prísľub, ktorý sa rozrastá na celú rodinu a aj na celé ľudstvo.

V našich časoch sa úcta voči tejto vernosti prísľubu rodinného života javí ako oslabená. Na jednej strane je to preto, že nesprávne chápané právo hľadať vlastné uspokojenie za každú cenu a v akomkoľvek vzťahu, sa vyzdvihuje ako neodškriepiteľný princíp slobody. Na druhej strane je to preto, že k záväzkom v oblasti života vzťahov a spoločného dobra sa pristupuje výhradne z pohľadu vynútiteľnosti zákonom. Avšak v skutočnosti nikto nechce byť milovaný iba pre svoje dobrá alebo z povinnosti. Láska, ako aj priateľstvo, vďačia za svoju silu a za svoju krásu práve tomuto: že vytvárajú puto bez toho, aby oberali o slobodu. Láska je slobodná, prísľub rodiny je slobodný, a toto je krása! Bez slobody niet priateľstva, bez slobody niet lásky, bez slobody niet manželstva.

A tak sloboda a vernosť si navzájom neprotirečia, ale naopak sa podporujú, či už v medziosobných alebo v sociálnych vzťahoch. Len pomyslime na škody, ktoré spôsobuje v civilizácii globálnej komunikácie inflácia nedodržaných sľubov v rôznych oblastiach, a takisto beztrestnosť pri nevernosti danému slovu či prijatým záväzkom.

Áno, drahí bratia a sestry, vernosť je prísľub záväzku, ktorý sa sám potvrdzuje a rastie v slobodnej poslušnosti voči danému slovu. Vernosť, to je dôvera, ktorá chce byť opravdivo zdieľaná, je to nádej, ktorá chce rásť spoločne.

A hovoriac o vernosti mi prichádza na um to, čo rozprávajú naši starí ľudia, naši starí rodičia: ‚Keď sa za oných čias robila dohoda, stačil stisk ruky, lebo existovala vernosť prísľubom!‛ A táto spoločenská skutočnosť má pôvod aj v rodine, v stisku ruky muža a ženy, že budú kráčať spoločne, po celý život.

Vernosť prísľubom je skutočným majstrovským dielom ľudskosti. Ak hľadíme na jej odvážnu krásu, pochytá nás strach, no keď znevážime jej odvážnu húževnatosť, sme stratení. Žiaden vzťah lásky, žiadne priateľstvo, nijaká forma kamarátstva, nijaká radosť zo spoločného blaha, nedosiahne na úroveň našej túžby a našej nádeje, ak nedospeje k tomu, že sa zhostí tohto zázraku duše. A hovorím o „zázraku“, lebo sila a presvedčivosť vernosti, bez ohľadu na čokoľvek, nás neprestáva napĺňať nadšením a úžasom. Dodržanie daného slova a vernosť prísľubu sa nedajú kúpiť či predať. Nedajú sa vynútiť silou, no ani sa nedajú uchovať bez obety.

Žiadna iná škola nás nemôže naučiť pravdivosti lásky, ak to neurobí rodina. Žiadny zákon nemôže predpísať krásu a dedičstvo tohto pokladu ľudskej dôstojnosti, ak nie je osobným putom medzi láskou a plodením vpísaný do nášho tela.

Bratia a sestry, je nevyhnutné prinavrátiť spoločenskú česť vernosti lásky. Prinavrátiť spoločenskú česť vernosti lásky. Je nevyhnutné zbaviť ilegality každodenný zázrak miliónov mužov a žien, ktorí obnovujú svoj rodinný základ, z ktorého žije každá spoločnosť, bez toho, aby bola schopná garantovať ho akýmkoľvek iným spôsobom. Nie náhodou je tento princíp vernosti prísľubu lásky a plodenia vpísaný v Božom stvorení, ako večné požehnanie, ktorému je zverený svet.

Ak môže svätý Pavol tvrdiť, že v rodinnom pute je tajomne zjavená rozhodujúca pravda aj pre puto medzi Pánom a Cirkvou, znamená to, že samotná Cirkev tu nachádza požehnanie, ktoré treba chrániť a z ktorého sa treba učiť ešte skôr než o ňom vyučovať a udržiavať disciplínu. Naša vernosť prísľubu je aj tak vždy zverená milosti a milosrdenstvu Boha. Láska k ľudskej rodine, v dobrom či zlom, je pre Cirkev otázkou cti! Boh nech nám dopraje byť na výške tohto prísľubu. A modlime sa aj za synodálnych otcov: Pán nech žehná ich prácu, vykonávanú s tvorivou vernosťou, v dôvere, že on ako prvý – Pán ako prvý! – je verný svojim prísľubom. Ďakujem.

Svätý Otec zároveň poprosil veriacich o modlitby za synodálnych otcov. V pozdravoch jednotlivým jazykovým skupinám pripomenul aj zajtrajšiu liturgickú spomienku:

„Na zajtra pripadá liturgická spomienka sv. Jána Pavla II. Drahí mladí, jeho svedectvo života nech je príkladom pre vašu cestu. Drahí chorí, neste s radosťou kríž utrpenia, ako nás to on naučil svojím príkladom. A vy, drahí mladomanželia, proste o jeho príhovor, aby vo vašej novej rodine nikdy nechýbala láska.“

 

20. októbra

Ranná homília: Boh nepozná obmedzenosť – dáva sa celý

Vatikán 20. októbra – Boh dáva svoju milosť ľuďom vždy štedro, tí však naopak zvyknú veci premeriavať. Schopnosť pochopiť hojnosť Božej lásky je vždy ovocím milosti. To je v skratke obsah homílie pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty.

Prekypujúca – taká je láska Boha k človeku. Ide o štedrosť, ktorá človeku naopak uniká, pretože je príliš zvyknutý trocháriť, keď sa rozhodne darovať čosi, čo vlastní. Svätý Otec takto vysvetľuje liturgické čítanie z Listu Rimanom (5,12.15b.17-19.20b-21). Spása prinesená Ježišom, ktorá prekonáva Adamov pád, je ukážkou tohto prekypujúceho darovania sa. Ako vysvetlil pápež František, spása „je priateľstvo medzi nami a ním“:

„Ako dáva Boh – v tomto prípade priateľstvo, spásu, ktorá je celá pre nás? Dáva tak, ako hovorí, že nám dá, keď robíme niečo dobré: daruje nám dobrou mierou, natlačenou, vrchovatou, natrasenou... Nuž, toto nás vedie k premýšľaniu nad hojnosťou. A slovo ‚hojnosť‛ sa v tomto úryvku opakuje trikrát. Boh dáva hojne, až tak, že Pavol ako záverečné zhrnutie uvádza: «kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť». Všetko rozhojňuje. A toto je láska Boha: bez miery. Dáva celého seba samého.“

Ako povedal Svätý Otec, Boh dáva bez miery – tak, ako otec z evanjeliového podobenstva, ktorý každý deň pozoruje horizont, aby videl, či sa jeho syn nerozhodol k nemu vrátiť späť. „Srdce Boha nie je uzavreté, je neustále otvorené. A keď prichádzame, tak ako ten syn, objíma nás, bozkáva nás – je to Boh, ktorý sa raduje“:

„Boh nie je úzkoprsým Bohom: nepozná obmedzenosť. Dáva všetko. Boh nie je nehybným Bohom: vyzerá, vyčkáva, že sa obrátime. Boh je Bohom, ktorý vychádza: vychádza hľadať – hľadať každého z nás. Je to pravda? Každý deň nás hľadá, pátra po nás. Ako to už urobil, ako už povedal v príbehu o stratenej ovci či o stratenej minci: hľadá. Stále tak robí.“

Svätý Otec pripomenul, že v nebi je „väčšia oslava“ pre jedného hriešnika, ktorý sa obráti, než pre stovku, ktorí zostávajú spravodlivými. Aj tak však „s našimi ľudskými kritériami“, malými a obmedzenými, „nie je ľahké pochopiť lásku Boha“. Dá sa to len vďaka „milosti“, ako to pochopila jedna 84-ročná sestra, známa v jeho diecéze, ktorá aj vo svojom veku ešte neustále navštevovala oddelenia nemocnice, aby sa s úsmevom plným Božej lásky prihovárala chorým. Mala „dar pochopiť toto tajomstvo, túto hojnosť“ Božej lásky, čo nám väčšinou uniká:

„Je to pravda, máme vždy vo zvyku premeriavať situácie a veci našimi mierami: a naše miery sú malé. Preto nám prospeje pýtať si od Ducha Svätého milosť, modliť sa k Duchu Svätému, prosiť ho o milosť priblížiť sa aspoň trochu, aby sme pochopili túto lásku a zatúžili nechať sa objať, pobozkať, s tou mierou bez hraníc.“

 

Príhovor pápeža Františka pri 50. výročí zriadenia Synody biskupov

Pápež Frnatišek prednáša príhovor pri slávnosti 50. výročia Synody - ANSA

 

Vatikán 20. októbra – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri slávnosti 50. výročia zriadenia Synody biskupov, ktorá sa konala 17. októbra 2015 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne v rámci 14. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov. Pápež František predniesol tento príhovor na záver programu.

Vaše Blaženosti, Eminencie, Excelencie, bratia a sestry,

uprostred naplno rozbehnutého riadneho generálneho zasadania je pripomenutie si päťdesiateho výročia zriadenia Synody biskupov pre nás dôvodom k radosti, chvále a vzdávania vďaky Pánovi.

Pri tejto radostnej príležitosti chcem srdečne pozdraviť Jeho Eminenciu kardinála Lorenza Baldisseriho, generálneho sekretára, spolu s podsekretárom, Jeho Excelenciou Mons. Fabiom Fabenem, oficiálmi, konzultormi a ďalšími spolupracovníkmi Generálneho sekretariátu Synody biskupov, tými skrytými, ktorí pracujú každý deň až do neskorého večera. Spolu s nimi zdravím s vďakou za ich prítomnosť synodálnych otcov a ďalších účastníkov prebiehajúceho zasadania, ako aj všetkých prítomných v tejto aule.  

V tejto chvíli chceme tiež pamätať na tých, ktorí v priebehu päťdesiatich rokov pracovali v službe synody, počnúc generálnymi sekretármi, ktorí nasledovali v slede: kardináli Władysław Rubin, Jozef Tomko, Jan Pieter Schotte a arcibiskup Nikola Eterović. Využijem túto príležitosť, aby som zo srdca vyjadril moju vďačnosť tým, živým či mŕtvym, ktorí prispeli veľkodušným a kompetentným nasadením sa v činnosti Synody.

Už od počiatku mojej služby ako biskup Ríma som mal zámer valorizovať Synodu, ktorá predstavuje jedno z najvzácnejších dedičstiev posledného koncilového zhromaždenia. Pre blahoslaveného Pavla VI. Synoda biskupov mala znovupredložiť obraz ekumenického koncilu a uvažovať nad jeho duchom a metódou. Ten istý pápež predvídal, že synodálny organizmus «s postupom času bude môcť byť viac zdokonaľovaný» (bl. Pavol VI., Apostolica sollicitudo, predhovor). Jeho ozvenou bol o dvadsať rokov neskôr svätý Ján Pavol II., keď sa vyslovil, že «azda tento nástroj bude môcť byť ešte vylepšený. Azda sa kolegiálna pastoračná zodpovednosť môže na synode vyjadriť ešte plnšie» (Ján Pavol II., Homília na záver VI. riadneho generálneho zhromaždenia synody biskupov, 29. októbra 1983). Nakoniec v roku 2006 Benedikt XVI. schválil niektoré úpravy v Ordo Synodi Episcoporum, a to aj vo svetle ustanovení Kódexu kánonického práva a Kódexu kánonov východných cirkví, vydaných medzi časom.

Musíme pokračovať na tejto ceste. Svet, v ktorom žijeme, a ktorý sme povolaní milovať a slúžiť mu aj v jeho protirečeniach, vyžaduje od Cirkvi posilnenie synergickej súčinnosti vo všetkých oblastiach jej misie. Práve cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia.

***

To, čo od nás Pán žiada, je v istom zmysle už celé obsiahnuté v slove ‚synoda‛. Spoločné kráčanie – laikov, pastierov a biskupa Ríma – je pojem, ktorý sa dá ľahko vyjadriť slovami, avšak nie až tak ľahko uviesť do praxe.

Po tom, ako Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že Boží ľud tvoria všetci pokrstení povolaní tvoriť «duchovnú stavbu a sväté kňazstvo» (Lumen gentium, 10), vyhlasuje, že «spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1 Jn 2,20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď ‚od biskupov až po posledného veriaceho laika‛ vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov» (tamtiež, 12).

V Apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium som zdôraznil, ako «je Boží ľud svätým vďaka tomuto pomazaniu, ktoré ho robí neomylným ‚in credendo‛» (Evangelii gaudium, 119), dodávajúc, že «každý pokrstený, nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie; bolo by nesprávne predstavovať si evanjelizáciu ako aktivitu, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti» (tamtiež, 120). Sensus fidei bráni strohej separácii medzi Ecclesia docens a Ecclesia discens, pretože aj stádo má vlastný ‚čuch‛ na to, aby rozlíšilo nové cesty, ktoré Pán odhaľuje Cirkvi. (Porov. Príhovor pápeža biskupom CELAM 8. júla 2013 v Riu de Janeiro; Príhovor pri stretnutí s predstaviteľmi cirkvi v Assisi, 4. októbra 2013)

Práve toto presvedčenie ma viedlo, keď som si prial, aby sa konzultovalo s Božím ľudom v rámci príprav dvojnásobného synodálneho zasadania o rodine, ako sa robí a ako sa zvyčajne robilo pri každom [projekte] Lineamenta. Iste, jedna konzultácia tohto druhu v žiadnom prípade nemôže stačiť na načúvanie sensus fidei. Ako by však mohlo byť možné hovoriť o rodine bez obrátenia sa na rodiny, bez načúvania ich radostiam a ich nádejam, ich žalostiam a ich úzkostiam? (porov. Gaudium et spes, 1) Prostredníctvom odpovedí na dva dotazníky zaslané partikulárnym cirkvám, sme mali možnosť načúvať aspoň niektorým z nich ohľadom otázok, ktoré sa ich zblízka týkajú, a o ktorých majú veľa čo povedať.

Synodálna Cirkev je načúvajúca Cirkev, s vedomím, že načúvať je viac než ‚počuť‛. Je to vzájomné načúvanie, pri ktorom sa každý môže niečo naučiť. Veriaci ľud, biskupský zbor, biskup Ríma - v načúvaní jeden druhému; a všetci v načúvaní Duchu Svätému, «Duchu pravdy» (Jn 14,17), kvôli pochopeniu toho, čo «hovorí cirkvám» (Zjv 2,7).

Synoda biskupov je bodom konvergencie tejto dynamiky načúvania vedeného na všetkých úrovniach života Cirkvi. Synodálna cesta začína načúvaním ľudu, ktorý «má účasť aj na Kristovom prorockom úrade» (Lumen gentium, 12), podľa princípu drahého Cirkvi prvého milénia: «Quod omnes tangit ab omnibus tractari debet» (Čo sa dotýka všetkých, má byť prejednané všetkými). Synodálna cesta pokračuje načúvaním pastierom. Cez synodálnych otcov, biskupi konajú ako autentickí strážcovia, interpreti a svedkovia viery celej Cirkvi, ktorí musia vedieť pozorne odlišovať od často menlivých prúdov verejnej mienky. Počas vigílie pred synodou minulý rok som povedal: «Od Ducha Svätého vyprosujeme pre synodálnych otcov predovšetkým dar načúvania: načúvania Bohu, až tak, že budú spolu s ním počuť výkriky ľudu; načúvania ľudu, až tak, že sa nadýchnu tej vôle, ku ktorej nás Boh povoláva» (Príhovor pri vigílii pred začiatkom Synody, 4. októbra 2014). Nakoniec, synodálna cesta vrcholí načúvaním biskupovi Ríma, povolanému vyjadriť sa ako «pastier a učiteľ všetkých kresťanov» (Dogm. konšt. I. vat. konc. Pastor Aeternus, kap. IV., Denz. 3074, porov. tiež CIC 749, §1): nie vychádzajúc zo svojich osobných presvedčení, ale ako najvyšší svedok viery celej Cirkvi (fides totius Ecclesiae), «garant poslušnosti a súladu Cirkvi voči Božej vôli, Kristovmu evanjeliu a Tradícii Cirkvi» (Príhovor na záver 3. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Synody, 18. októbra 2014).

Skutočnosť, že synoda koná vždy s Petrom a pod Petrom (cum Petro et sub Petro) – teda nielen cum Petro, ale aj sub Petro – nie je obmedzovaním slobody, ale garanciou jednoty. Pápež je totiž z vôle Boha «stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich» (Lumen gentium, 23). K tomu sa pripája pojem hierarchické spoločenstvo (ierarchica communio), použitý Druhým vatikánskym koncilom: biskupi sú spojení s biskupom Ríma putom biskupskej jednoty (cum Petro) a sú mu ako hlave kolégia zároveň hierarchicky podriadení (sub Petro) (porov. Lumen gentium, 22).

***

Synodalita ako konštitutívny rozmer Cirkvi nám ponúka ten najvhodnejší interpretačný rámec k pochopeniu samotnej hierarchickej služby. Ak chápeme, ako hovorí sv. Ján Zlatoústy, že «Cirkev a synoda sú synonymami» (Explicatio in Ps. 149, PG 55, 493) – lebo Cirkev nie je nič iné než „spoločné kráčanie“ Božieho stáda po cestách dejín, smerujúc k stretnutiu s Kristom Pánom – chápeme aj to, že v jej vnútri nikto nemôže byť „vyvyšovaný“ ponad druhých. Naopak, v Cirkvi je nevyhnutné, aby sa niekto „ponížil“, a tak sa vložil do služby bratom na tejto ceste.

Ježiš ustanovil Cirkev postaviac na jej vrchol apoštolský zbor, v ktorom je apoštol Peter «skalou» (porov. Mt 16,18), tým, kto má «posilňovať» bratov vo viere (porov. Lk 22,32). Avšak v tejto Cirkvi, tak ako v pyramíde obrátenej hore nohami, sa vrchol nachádza pod základňou. Preto tí, ktorí vykonávajú autoritu, sa nazývajú „služobníkmi“ (ministri) –, lebo, podľa pôvodného významu slova, sú najmenšími zo všetkých. Práve službou Božiemu ľudu sa každý biskup stáva pre jemu zverenú časť stáda Kristovým zástupcom (vicarius Christi) (porov. Lumen gentium, 27), zástupcom toho Ježiša, ktorý sa pri Poslednej večeri sklonil umyť apoštolom nohy (porov. Jn 13,1-15). A v podobnom horizonte, samotný Petrov nástupca nie je nič iné než sluha sluhov Božích (servus servorum Dei) (porov. Príhovor na záver 3. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Synody, 18. októbra 2014).

Nikdy na to nezabúdajme! Pre Ježišových učeníkov, včera, dnes a navždy, je jedinou autoritou služba, jedinou mocou je moc kríža, podľa Majstrových slov: «Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom» (Mt 20,25-27). Medzi vami to tak nebude – v tomto výraze sa dostávame k samotnému srdcu tajomstva Cirkvi – „medzi vami to tak nebude“ – a získavame svetlo potrebné pre chápanie hierarchickej služby.

***

V Cirkvi, ktorá je synodálna, je Synoda biskupov len najviditeľnejšou manifestáciou dynamiky jednoty (spoločenstva), ktorá inšpiruje všetky cirkevné rozhodnutia.

Prvý stupeň vykonávania synodality sa uskutočňuje v partikulárnych cirkvách. Po odvolaní sa na vznešenú inštitúciu diecéznej synody, pri ktorej sú presbyteri a laici povolaní spolupracovať s biskupom pre dobro celého cirkevného spoločenstva (porov. CIC 460-468), Kódex kánonického práva venuje široký priestor tým, ktoré sa zvyknú nazývať „organizmy spoločenstva“ partikulárnej Cirkvi: Presbyterská rada, Kolégium konzultorov, Kapitula kanonikov a Pastoračná rada (porov. CIC 495-514). Jedine v miere, v akej tieto organizmy zostávajú spojené so „spodkom“ a začínajú od ľudí, od každodenných problémov, môže začať naberať formu synodálna Cirkev: tieto nástroje, ktoré niekedy postupujú s únavou, musia byť docenené ako príležitosť k načúvaniu a deleniu sa.

Druhým stupňom sú cirkevné provincie a regióny, partikulárne koncily a osobitným spôsobom biskupské konferencie (porov. CIC 431-459). Musíme premýšľať, aby sme ešte viac prostredníctvom týchto organizmov uskutočňovali medzistupňové inštancie kolegiálnosti, azda integrujúc a aktualizujúc niektoré aspekty starobylého cirkevného usporiadania. Nádej koncilu, aby tieto organizmy mohli prispievať k duchu biskupskej kolegiálnosti, sa ešte plne neuskutočnila. Sme v polovici cesty, v časti cesty. Ako som už zdôraznil, v synodálnej Cirkvi «nie je vhodné, aby pápež nahrádzal miestne biskupské spoločenstvá pri rozhodovaní o všetkých problémoch, ktoré sa vyskytujú na ich území. V tomto zmysle som si vedomý potreby smerovania k zdravej „decentralizácii“» (Evangelii gaudium, 16, porov. tiež 32).

Posledným stupňom je stupeň univerzálnej Cirkvi. Tu sa synoda biskupov reprezentujúc katolícky episkopát stáva vyjadrením biskupskej kolegiálnosti vo vnútri Cirkvi, ktorá je celá synodálna (porov. dekr. II. vat. konc. Christus Dominus, 5; CIC 342-348). Dve rozličné výrazy: „biskupská kolegialita“ a „plne synodálna Cirkev“. Toto dáva najavo afektívnu kolegialitu (collegialitas affectiva), ktorá sa tiež môže stať v niektorých okolnostiach „efektívnou“ (účinnou), a ktorá vzájomne spája biskupov medzi sebou a s pápežom v starostlivosti o Boží ľud (porov. sv. Ján Pavol II., posynod. ap. exhort. Pastores gregis, 8, 2003).

***

Úsilie o budovanie synodálnej Cirkvi – misia, ku ktorej sme všetci povolaní, každý v úlohe, ktorú mu Pán zveruje – so sebou nesie ekumenické dôsledky. Z tohto dôvodu som v príhovore k jednej delegácii Konštantínopolského patriarchátu nedávno vyjadril presvedčenie, že «starostlivé zváženie, ako formulovať v živote Cirkvi princíp synodality a službu toho, kto predsedá, poskytne významný príspevok k rozvoju vzťahov medzi našimi cirkvami» (Príhovor ekumenickej delegácii Konštantínopolského patriarchátu, 27. júna 2015).

Som presvedčený, že v synodálnej Cirkvi sa aj vykonávaniu Petrovho prvenstva (primátu) môže dostať viac svetla. Pápež nestojí osamote nad Cirkvou, ale v jej vnútri ako pokrstený medzi pokrstenými a vnútri biskupského kolégia ako biskup medzi biskupmi, povolaný zároveň – ako nástupca apoštola Petra – viesť Cirkev Ríma, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám (porov. sv. Ignác z Antiochie, List Rimanom, Úvod, PG 5, 686).

Zatiaľ čo zdôrazňujem nevyhnutnosť a urgentnosť premýšľania nad «konverziou pápežstva» (Evangelii gaudium, 32), ochotne opakujem slová môjho predchodcu pápeža Jána Pavla II.: «Ako rímsky biskup viem veľmi dobre [...] že plné a viditeľné spoločenstvo všetkých spoločenstiev, v ktorých mocou vernosti Božej sídli jeho Duch, je naliehavou Kristovou túžbou. Som presvedčený, že mám v tomto smere mimoriadnu zodpovednosť, predovšetkým keď zisťujem ekumenickú túžbu väčšiny kresťanských spoločenstiev a počúvam mne určenú prosbu nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania a predsa sa otvorí novej situácii» (Ut unum sint, 95, 1995).

Náš pohľad sa rozširuje aj na ľudstvo. Synodálna cirkev je ako zástava pozdvihnutá uprostred národov (por. Iz 11,12) vo svete, ktorý – hoci sa dožaduje účasti, solidarity a transparentnosti v spravovaní verejných vecí – častokrát odovzdáva osud celých národov do nenásytných rúk malých mocenských skupín. Ako Cirkev, ktorá „kráča spoločne“ s ľuďmi, účastná na súženiach dejín, pestujeme sen o tom, že znovuobjavenie neporušiteľnej dôstojnosti národov a funkcie služby autority dokážu napomôcť aj občianskej spoločnosti, aby sa budovala v spravodlivosti a v bratstve, plodiac krajší svet a svet hodnejší človeka pre generácie, ktoré prídu po nás (porov. Evangelii gaudium, 186-192; Laudato si´, 156-162). Ďakujem.

19. októbra

Ranná homília: Pripútanosť k bohatstvu rozdeľuje, almužna spája

Vatikán 19. októbra – Ježiš neodsudzuje bohatstvo, ale pripútanosť k bohatstvu, ktorá rozdeľuje rodiny a vyvoláva vojny. To zaznelo v dnešnej homílii pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty.

„Pripútanosť k bohatstvám je modloslužbou“, povedal Svätý Otec, pričom pripomenul, že nie je možné „slúžiť dvom pánom“. Alebo slúžime Bohu, alebo mamone. Ježiš „nie je proti bohatstvám ako takým“, ale vystríha pred vkladaním svojej istoty do peňazí, čo môže z „náboženstva urobiť poisťovaciu agentúru“. Okrem toho, pripútanosť k peniazom rozdeľuje, ako uvádza dnešné evanjelium (Lk 12,13-21), ktoré hovorí o dvoch bratoch hádajúcich sa o dedičstvo:

„Pomyslime však na to, koľko poznáme rodín, ktoré sa hádali, hádajú sa, nezdravia sa, nenávidia sa kvôli dedičstvu. A toto je jeden z tých prípadov. Najdôležitejšia nie je láska v rodine, láska detí, súrodencov, rodičov, nie, sú to peniaze. A toto nivočí. Aj vojny - vojny, ktoré dnes vidíme. Áno, je tu ideál, avšak v pozadí sú peniaze – peniaze obchodníkov so zbraňami, peniaze tých, čo z vojny profitujú. A toto je jedna rodina, avšak som si istý, že všetci poznáme aspoň jednu takto rozdelenú rodinu. Ježiš to hovorí jasne: ‚Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti.‛ Chamtivosť je nebezpečná. Lebo nám dáva túto istotu, ktorá nie je skutočná, a aj keby ťa viedla k modlitbe – môžeš sa modliť i chodiť do kostola –, vedie ťa aj k pripútanosti srdca, čo nakoniec končí nedobre.“

Ježiš rozpráva podobenstvo o bohatom mužovi, o „dobrom podnikateľovi“, ktorého „pole prinieslo bohatú úrodu“ a mal plno bohatstva...

„... a namiesto toho, aby si pomyslel: ‚Podelím sa o to s mojimi robotníkmi, s mojimi zamestnancami, aby aj oni mali trochu viac pre svoje rodiny‛, hovoril si: ‚Čo urobím, lebo nemám kam uložiť úrodu? Urobím toto: zbúram moje sýpky a postavím iné, oveľa väčšie‛. Stále viac. Smäd pripútanosti k bohatstvám nikdy neskončí. Ak máš srdce pripútané k bohatstvu, ak ho máš veľa, chceš stále viac. A toto je bôžikom osoby, ktorá je pripútaná k bohatstvám.“

Ako povedal Svätý Otec, cesta spásy je cestou blahoslavenstiev: „prvým je chudoba ducha“, čiže nebyť pripútaný k bohatstvám, ktoré, ak ich vlastníme, sú „pre službu druhým, aby sme sa o ne podelili, aby sme mnohým ľuďom pomohli napredovať“.

Znamením, že nie sme „v tomto hriechu modlárstva“ je konanie almužny. Dávať „tým, ktorí potrebujú“ a dávať nie nadbytok, ale to, čo ma stojí nejaké zrieknutie sa, keďže ide o vec, ktorú potrebujem pre seba. „To je dobrý znak. To znamená, že láska k Bohu je väčšia než pripútanosť k bohatstvám“. Takže sú tu tri otázky, ktoré si môžeme položiť, povedal Svätý Otec:

„Prvá otázka: ‚Dávam?‛ Druhá: ‚Koľko dávam?‛ Tretia otázka: ‚Ako dávam? Tak, ako Ježiš, s nežnosťou lásky alebo ako ten, čo platí daň? Ako dávam?‛ - ‚Ale otče, čo týmto chcete povedať?‛ - Ak niekomu pomáhaš, hľadíš mu do očí? Dotkneš sa jeho ruky? Je Kristovým telom, je to tvoj brat, tvoja sestra. A ty si v tej chvíli ako Otec, ktorý nedovolí, aby chýbalo jedlo nebeským vtákom. S akou láskou Otec dáva! Vyprosujme si od Pána milosť byť slobodnými od tejto modloslužby, pripútanosti k bohatstvám, milosť hľadieť na neho, tak bohatého vo svojej láske a tak bohatého vo svojej štedrosti, vo svojom milosrdenstve, a aj milosť pomáhať druhým praktizovaním almužny, avšak takým spôsobom ako on. - ‚Ale otče, on sa o nič neukrátil...‛. - Ježiš Kristus, ktorý je rovný Bohu, sa tohto vzdal, uponížil sa, hlboko sa pokoril a aj on sa zriekol.“

Homília Svätého Otca pri kanonizácii: Služba ako štýl autority v Cirkvi

Vatikán 19. októbra - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri kanonizačnej slávnosti dňa 18. októbra 2015 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, pri ktorej vyhlásil za svätých talianskeho kňaza Vincenta Grossiho, španielsku rehoľnú sestru Máriu od Nepoškvrneného počatia a francúzskych manželov Ľudovíta Martina a Máriu Zéliu Guérinovú:

Biblické čítania nám dnes predstavujú tému služby a volajú nás nasledovať Ježiša po ceste poníženosti a kríža.

Prorok Izaiáš vykresľuje postavu Služobníka Jahveho (53,10-11) a jeho spasiteľské poslanie. Ide o postavu, ktorá sa nechváli slávnymi rodokmeňmi, je znevažovaný, všetci sa mu vyhýbajú, dokonale pozná utrpenie. Je tým, ktorému nepripisujú veľkolepé diela ani oslňujúce rečnícke prejavy, ale ktorý privádza k naplneniu Božieho plánu prostredníctvom poníženej a tichej prítomnosti a cez vlastné utrpenie. Jeho poslanie sa totiž uskutočňuje prostredníctvom utrpenia, ktoré mu umožňuje chápať trpiacich, niesť bremeno vín druhých a dať za ne vynáhradu. Odstrčenosť a utrpenie Pánovho Služobníka, siahajúce až po smrť, sa ukazujú ako plodné, až do tej miery, že prinášajú vykúpenie a spásu mnohým.

Ježiš je Pánovým Služobníkom: jeho život a jeho smrť, kompletne v podobe služby (porov. Flp 2,7), sa stali príčinou našej spásy a zmierenia ľudstva s Bohom. Kerygma, srdce evanjelia, potvrdzuje, že v jeho smrti a zmŕtvychvstaní sa vyplnili proroctvá o Pánovom Služobníkovi. Rozprávanie sv. Marka opisuje scénu, ako sa Ježiša dopytujú učeníci Jakub a Ján, ktorí – podporovaní matkou – chceli sedieť po jeho pravici a ľavici v Božom kráľovstve (porov. Mk 10,37), dožadujúc sa tak čestných miest, podľa ich hierarchického chápania tohto kráľovstva.

Perspektíva, v ktorej sa pohybujú, je stále znečistená snami o pozemskej realizácii. Ježiš teda prvý raz otriasa týmto presvedčením učeníkov pripomínajúc svoju cestu na tejto zemi: «Kalich, ktorý pijem ja, budete piť... Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené» (v. 39-40). Obrazom kalicha oboch uisťuje, že môžu byť až do konca spojení s jeho osudom utrpenia, avšak bez garantovania čestných miest. Jeho odpoveď je pozvánkou nasledovať ho cestou lásky a služby, odmietajúc svetské pokušenie byť na čele a mať kontrolu nad ostatnými.

Na rozdiel od ľudí bažiacich po moci a úspechu, po zviditeľnení, na rozdiel od ľudí, ktorí chcú byť uznávaní na základe svojich zásluh, svojich diel, učeníci sú povolaní robiť pravý opak. Preto ich varuje: «Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom» (v. 42-44)

Týmito slovami ukazuje službu ako štýl autority v kresťanskom spoločenstve. Kto slúži iným a je skutočne bez prestíže, má ozajstnú autoritu v Cirkvi. Ježiš nás pozýva zmeniť mentalitu a prejsť od pachtenia sa za mocou k radosti v nenápadnosti a službe, vykoreniť inštinkt dominovania nad druhými a praktizovať čnosť pokory.

A po uvedení príkladu, aký nehodno nasledovať, ponúka seba samého ako ideál, na ktorý sa treba upriamiť. V postoji Majstra komunita nájde motiváciu pre nový život: «Ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých» (v. 45). V biblickej tradícii Syn človeka je ten, kto prijíma od Boha «vládu, slávu a kráľovstvo» (Dan 7,14). Ježiš napĺňa tento obraz novým zmyslom a hovorí, že On má moc, nakoľko je služobník, slávu, nakoľko je schopný uponížiť sa, a kráľovskú autoritu, nakoľko je disponovaný k totálnemu darovaniu života. Práve svojím utrpením a smrťou totiž zaujíma posledné miesto, dosahuje maximálnu veľkosť služby, a robí z nej dar pre svoju Cirkev.

Existuje nekompatibilita medzi spôsobom chápania moci podľa pozemských kritérií a pokornou službou, ktorá by mala charakterizovať autoritu podľa učenia a príkladu Ježiša. Nekompatibilita medzi ambíciami, karierizmom a nasledovaním Krista; nekompatibilita medzi vyznamenaniami, úspechmi, slávou, pozemskými víťazstvami a logikou ukrižovaného Krista. Naopak existuje kompatibilita medzi Ježišom ako „skúseným v utrpení“ a naším utrpením. Pripomína nám to List Hebrejom, ktorý sme počuli, ktorý predstavuje Krista ako veľkňaza, ktorý zdieľa našu ľudskú slabosť vo všetkom, okrem hriechu. «Nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu» (4,15).

Ježiš zásadne vykonáva kňazstvo milosrdenstva a spolucítenia. Mal priamu skúsenosť našich ťažkostí, pozná zvnútra naše ľudské okolnosti; to, že nespáchal hriech mu nebráni v tom, aby pochopil hriešnikov. Jeho sláva nie je ambíciou ani túžbou po nadvláde, ale je to sláva lásky k ľuďom, prijatia a zdieľania ich slabých stránok a ponúknutia milosti na hojenie ich rán, ich sprevádzania s nekonečnou nehou, sprevádzania na ich nepokojnej ceste.

Každý z nás, nakoľko je pokrstený, má vlastnú účasť na Kristovom kňazstve. Veriaci laici na všeobecnom kňazstve, kňazi na služobnom kňazstve. Preto všetci môžeme prijímať lásku, ktorá vyžaruje z jeho otvoreného Srdca, ako pre nás samých, tak i pre druhých: stávajúc sa ‚kanálmi‛ jeho lásky, jeho spolucítenia, zvlášť voči tým, ktorí sú v bolesti, úzkosti, bezradnosti a v samote.

Tí, ktorí boli dnes vyhlásení za svätých, vytrvalo slúžili bratom s mimoriadnou poníženosťou a láskou, napodobňujúc tak Božského Majstra. Sv. Vincent Grossi bol horlivý farár, vždy pozorný voči potrebám svojich ľudí, osobitne voči zraniteľnosti mladých. Pre všetkých so zápalom lámal chlieb Slova a stal sa Dobrým Samaritánom pre najnúdznejších.

Sv. Mária od Nepoškvrneného počatia čerpajúc zo zdrojov modlitby a kontemplácie osobne žila s veľkou pokorou službu tým najposlednejším, so zvláštnou pozornosťou k deťom chudobných a chorých.

Svätí manželia Ľudovít Martin a Mária Zélia Guérinová žili kresťanskú službu v rodine, vytvárajúc deň čo deň prostredie plné viery a lásky, a v tejto klíme vzklíčili povolania dcér, medzi ktorými je sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša.

Žiarivé svedectvo týchto nových svätých nás pobáda vytrvať na ceste radostnej služby bratom, dôverujúc v Božiu pomoc a v materinskú ochranu Márie. Nech teraz z neba bdejú nad nami a podopierajú nás svojím mocným orodovaním.

 

18. októbra

Pápež František svätorečil manželský pár Martinovcov a ďalších dvoch svätých

Vatikán 18. októbra – Svätý Otec František dnes pri svätej omši na Námestí sv. Petra vyhlásil za svätých talianskeho kňaza Vincenta Grossiho (1845-1917), španielsku rehoľnú sestru Máriu od Nepoškvrneného počatia (1926-1998) a francúzskych manželov Ľudovíta Martina (1823-1894) a Máriu Zéliu Guérinovú (1831-1877), rodičov sv. Terézie z Lisieux. Pred Bazilikou sv. Petra vyzdobenou gobelínmi s ich podobizňami hneď po úvodnom speve vzývania Ducha Svätého prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato sprevádzaný troma postulátormi káuz predniesol žiadosť o svätorečenie kandidátov a predstavil ich životopisné črty.

Diecézny kňaz Vincenzo Grossi pochádzal z oblasti severotalianskej Cremony, pôsobil ako farár na viacerých miestach, pričom sa staral o chudobných, katechizoval vidiecku mládež a založil kongregáciu Dcér Oratória, zomrel v roku 1917.

Sestra Mária od Nepoškvrneného počatia, vlastným menom Salvat Romerová, sa narodila v roku 1926 v Madride. Vstúpila do Inštitútu sestier Spoločnosti Kríža a obetavo slúžila chudobným. Neskôr sa stala generálnou predstavenou rehole. Zomrela v roku 1998 v Seville.

Ľudovít Martin pochádzal z Bordeaux, kde sa narodil v roku 1823. Živil sa ako zlatník a hodinár a v roku 1858 si vzal za manželku Máriu Zéliu Guérinovú, o osem rokov mladšiu, pôvodom z Alençonu. Boli vzornými manželmi a rodičmi. Z deviatich detí, ktoré sa im narodili, prežilo iba päť dcér, štyri z nich vstúpili ku karmelitánkam v Lisieux, piata vstúpila do kláštora Sestier Navštívenia. Zélia zomrela na rakovinu ako 45-ročná, Ľudovít si vo vyššom veku prešiel mnohými chorobami a zomrel ako 71-ročný, v roku 1894. 

Keď doznel spev litánií ku všetkým svätým, Svätý Otec slávnostne predniesol v latinčine kanonizačnú formulu. Pri oltári vystavili relikviáre s pozostatkami nových svätých, ktoré prinášali v procesii skupiny rehoľných sestier a rodina s deťmi.

Evanjelium (Mk 10,35-45) zaznelo slávnostnou formou po latinsky a grécky. Svätý Otec sa v homílii zameral na služobný charakter autority v Cirkvi. Vyšiel zo slov proroka Izaiáša o poníženom a trpiacom Pánovom Služobníkovi (Iz 53,10-11) a zdôraznil Ježišov príklad slúžiacej pokory a obetovania vlastného života pre záchranu druhých. Z Markovho evanjelia pripomenul svetské ambície apoštolov Jakuba a Jána po popredných miestach a následné Ježišovo napomenutie:

„«Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom» (Mk 10,43). Týmito slovami ukazuje službu ako štýl autority v kresťanskom spoločenstve. Kto slúži iným a je skutočne bez prestíže, má ozajstnú autoritu v Cirkvi. Ježiš nás pozýva zmeniť mentalitu a prejsť od pachtenia sa za mocou k radosti v nenápadnosti a službe, vykoreniť inštinkt dominovania nad druhými a praktizovať čnosť pokory.“

Ježišov príklad autority je v protiklade ku svetským kritériám, pokračoval pápež František, no Ježišova skúsenosť znášania utrpenia korešponduje s naším vlastným utrpením. S poukazom na List Hebrejom (4,14-16) zdôraznil, že „Ježiš vykonáva kňazstvo milosrdenstva a spolucítenia,“ a toto sa vzťahuje aj na povolanie každého jedného kresťana:

„Každý z nás, nakoľko je pokrstený, má vlastnú účasť na Kristovom kňazstve. Veriaci laici na všeobecnom kňazstve, kňazi na služobnom kňazstve. Preto všetci môžeme prijímať lásku, ktorá vyžaruje z jeho otvoreného Srdca, ako pre nás samých, tak i pre druhých: stávajúc sa ‚kanálmi‛ jeho lásky, jeho spolucítenia, zvlášť voči tým, ktorí sú v bolesti, úzkosti, bezradnosti a v samote.“

Do súvisu so vzorom Ježišovej slúžiacej pokory dal potom Svätý Otec práve kanonizovaných svätých:

„Tí, ktorí boli dnes vyhlásení za svätých, vytrvalo slúžili bratom s mimoriadnou poníženosťou a láskou, napodobňujúc tak Božského Majstra. Sv. Vincent Grossi bol horlivý farár, vždy pozorný voči potrebám svojich ľudí, osobitne voči zraniteľnosti mladých. Pre všetkých so zápalom lámal chlieb Slova a stal sa Dobrým Samaritánom pre najnúdznejších.

Sv. Mária od Nepoškvrneného počatia čerpajúc zo zdrojov modlitby a kontemplácie osobne žila s veľkou pokorou službu tým najposlednejším, so zvláštnou pozornosťou k deťom chudobných a chorých.

Svätí manželia Ľudovít Martin a Mária Zélia Guérinová žili kresťanskú službu v rodine, vytvárajúc deň čo deň prostredie plné viery a lásky, a v tejto klíme vzklíčili povolania dcér, medzi ktorými je sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša.

Žiarivé svedectvo týchto nových svätých nás pobáda vytrvať na ceste radostnej služby bratom, dôverujúc v Božiu pomoc a v materinskú ochranu Márie. Nech teraz z neba bdejú nad nami a podopierajú nás svojím mocným orodovaním.“

Kanonizácia bola súčasťou programu 14. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov na tému „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“. V počte 270 synodálnych otcov z celého sveta boli prítomní aj slovenskí arcibiskupi Stanislav Zvolenský a Ján Babjak. Najbližšími koncelebrantmi pápeža Františka boli predsedajúci delegáti synody, hlavný relátor a generálny sekretár Biskupskej synody.

Na námestí zaplnenom pútnikmi boli prítomné aj oficiálne delegácie, ktoré Svätý Otec v závere pozdravil. Napr. zo Španielska pricestoval starosta Sevilly a viacero ministrov vlády, ďalej rehoľné sestry zo Spoločnosti Kríža a množstvo ďalších pútnikov, najmä z Adalúzie. Z Francúzska to boli predovšetkým skupiny z Bayeux, Lisieux a Sées, z Talianska hlavne z diecéz Lodi a Cremona a členky Kongregácie dcér Oratória. Medzi pútnikmi zo Slovenska boli okrem iných veriaci z Farnosti sv. Terézie z Lisieux v Prievidzi – Zapotôčkoch, pútnici z Bratislavy a ďalší.

Slávnosť uzavrela poludňajšia modlitba Anjel Pána, pred ktorou Svätý Otec predniesol výzvu k upokojeniu napätej situácie vo Svätej zemi:

„Drahí bratia a sestry, sledujem s veľkým znepokojením situáciu veľkého napätia a násilia, ktoré sužuje Svätú zem. V tejto chvíli je potrebné veľa odvahy a veľa sily ducha povedať nie nenávisti a pomste a urobiť gestá pokoja. Preto sa modlime, aby Boh posilnil vo všetkých, v tých, čo vládnu i v občanoch, odvahu postaviť sa proti násiliu a urobiť konkrétne kroky k uvoľneniu napätia. V aktuálnom blízkovýchodnom kontexte je viac než kedykoľvek rozhodujúce to, aby sa nastolil pokoj vo Svätej zemi. Toto od nás žiada Boh i dobro ľudstva.“

16. októbra

Pápež k 70. výročiu FAO: Sociálna láska je kľúčom skutočného rozvoja

Vatikán 16. októbra – „Sociálna ochrana a poľnohospodárstvo: rozbiť kruh vidieckej chudoby.“ To je téma dnešného Svetového dňa výživy. Pri tejto príležitosti dnes na svetovej výstave EXPO v Miláne usporiadala Svetová organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo - FAO kongres na rovnomennú tému, na ktorom vystúpili okrem iných aj generálny sekretár OSN Ban Ki-moon či generálny riaditeľ FAO José Graziano da Silva. Medzinárodná organizácia FAO si dnes zároveň pripomína 70. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti zaslal Svätý Otec jej generálnemu riaditeľovi posolstvo.

Organizáciu v ňom vyzýva k návratu k svojej prvotnej inšpirácii, ktorá iniciovala jej vznik – „hľadať prostriedky pre oslobodenie ľudstva od hladu a šíriť poľnohospodárske aktivity schopné uspokojiť potreby rozličných oblastí planéty“.

Svätý Otec v posolstve poukazuje na to, že až dvom tretinám svetovej populácie chýba čo len minimálna sociálna ochrana. Odsudzuje v ňom nerovnosť, ktorá je okrem iného aj výsledkom kultúry vyraďovania. Kto najviac trpí chýbajúcou sociálnou ochranou? Svätý Otec píše:

„Chýbajúca sociálna ochrana zaťažuje predovšetkým malých poľnohospodárov, chovateľov, rybárov a lesníkov nútených žiť v neistote, lebo plody ich práce závisia najmä od podmienok životného prostredia, ktoré sú často mimo ich kontroly, ako aj nedostatkom prostriedkov k tomu, aby mohli čeliť neúrode či zabezpečiť si potrebnú techniku. Paradoxne, aj keď je produkcia hojná, stretávajú sa so sériou ťažkostí s prepravou, predajom a konzerváciou výsledkov ich práce.“ 

Pápež František v posolstve zdôrazňuje, že sa „nemôžeme uspokojiť so všeobecným apelom k spolupráci či k všeobecnému dobru“. „Brať do úvahy práva hladujúceho a prijať ich ašpirácie znamená predovšetkým solidaritu prejavujúcu sa v konkrétnych gestách, ktorá si vyžaduje delenie sa a nielen zlepšovanie regulácie sociálnych a ekonomických rizík či precíznu pomoc pri katastrofách a krízach týkajúcich sa životného prostredia.“

Posolstvo tiež pripomína, že hladujúci „sú osoby a nie čísla“. Pápež zároveň zdôrazňuje dôležitosť podpory rodiny v rámci sociálnej ochrany tých najviac znevýhodnených. Ako ďalej uvádza, „sociálna ochrana nemôže byť limitovaná len nárastom ziskov alebo sa zredukovať na investície do prostriedkov obživy na zlepšenie poľnohospodárskej produktivity a šírenie vyrovnaného ekonomického rozvoja. Musí sa konkretizovať v tej «sociálnej láske, ktorá je kľúčom skutočného rozvoja» (porov. Encyklika Laudato si´, 257).“

Pápež František uznáva, že „misiou Cirkvi nie je priamo riešiť tieto problémy z technického hľadiska. Avšak ľudské aspekty týchto situácií ju nenechávajú ľahostajnou“. Hovorí o potrebnej vôli rovnomerne sa deliť o plody zeme a potrebu čeliť nespravodlivostiam, osobitne tým ktoré urážajú ľudskú dôstojnosť. Zároveň vyjadruje túžbu, aby Agenda 2030 o udržateľnom rozvoji nezostala súborom pravidiel a dohôd, ale aby naopak „inšpirovala k sociálnej ochrane – ako na národnej, tak aj na medzinárodnej úrovni“.

Ranná homília: Modlitbou sa vyhnúť kvasu farizejov

Vatikán 16. októbra – Je potrebné sa veľa modliť, aby sme sa nenechali nakaziť „vírusom“ pokrytectva – tým farizejským postojom, ktorý stojac v tieni vábi prostredníctvom klamstiev. To sú myšlienky z rannej homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Pokrytectvo nemá farbu, len sa zahráva s polovičatými odtieňmi. Vkráda sa a vábi v pološere prostredníctvom „úžasu z klamstva“. Svätý Otec v homílii vychádzal z evanjeliového úryvku, kde Ježiša (Lk 12,1-7) a jeho učeníkov obklopil taký veľký dav, že si v ňom ľudia navzájom šliapali po nohách. Pápež upozornil na Kristovu výstrahu: «Chráňte sa kvasu farizejov». Ako povedal, kvas „je nepatrnou vecou“, ale podľa toho, ako o ňom hovorí Ježiš, zdá sa ako by ho chcel nazvať „vírusom“. Robí podobne ako lekár, ktorý svojich spolupracovníkov upozorňuje, aby si dávali pozor, lebo je tu riziko nákazy, povedal Svätý Otec:

„Pokrytectvo je ten spôsob života, konania, hovorenia, ktorý nie je jasný. Možno sa usmieva, možno je vážny... Nie je ani svetlom, ani tmou... Hýbe sa spôsobom, ktorý sa zdá, že nikoho neohrozuje, ako had, avšak má v sebe čaro pološera. Má pôvab nejasnosti vecí, nehovorí ich jasne. Má kúzlo klamstva, zovňajšku... Pokryteckým farizejom Ježiš povedal aj to, že sú plní seba samých, márnivosti, že sa im páči prechádzať sa po námestiach, aby ukázali, že sú dôležití, že sú vzdelanými ľuďmi...“

Ježiš však uisťuje zástup: «Nebojte sa», lebo «nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo». Upozorňuje, že ukrývanie sa nič nepomôže:

„Tento kvas je vírusom, ktorý spôsobuje chorobu a privedie ťa k smrti. Chráňte sa! Tento kvas ťa vedie k temnotám. Chráňte sa! Avšak je tu niekto, kto je väčší: je ním Otec, ktorý je na nebesiach. «Nepredáva sa päť vrabcov za dva haliere? A Boh ani na jedného z nich nezabudne. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.» A potom záverečné povzbudenie: «Nebojte sa! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov!» Zoči-voči všetkým týmto strachom, ktoré s nami zmietajú sem a tam a ktoré nám dáva vírus, pokrytecký farizejský kvas, nám Ježiš hovorí: ‚Je tu Otec. Je tu Otec, ktorý vás miluje. Je tu Otec, ktorý sa o vás stará‛.“

Ako povedal pápež František, existuje len jeden spôsob ako sa vyhnúť nákaze. Je ňou cesta, na ktorú poukázal Ježiš: modlitba. Je jediným riešením, ako neupadnúť do tohto „farizejského postoja, ktorý nie je ani svetlom, ani tmou“, avšak je polovičatou cestou, ktorá „nikdy nedôjde k Božiemu svetlu“:

„Modlime sa. Modlime sa mnoho. ‚Pane, chráň svoju Cirkev, ktorou sme my všetci. Chráň svoj ľud, ktorý sa zišiel a stúpal si navzájom po nohách. Chráň svoj ľud, aby miloval svetlo, svetlo, ktoré pochádza od Otca, ktoré pochádza od tvojho Otca, ktorý ťa poslal, aby si nás zachránil. Chráň svoj ľud, aby sa nestal pokryteckým, aby neupadol do vlažnosti života. Chráň svoj ľud, aby mal radosť z vedomia, že je tu Otec, ktorý nás veľmi miluje‛.“

15. októbra

Pápež v rannej homílii: Boj o pravú náuku neskončil Ježišom a Pavlom

Vatikán 15. októbra – Dávať si pozor na učiteľov Zákona, ktorí ohraničujú Božie horizonty a umenšujú jeho lásku. Toto je jedna z myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka pri rannej svätej omši slávenej v Dome sv. Marty. Vychádzajúc z liturgických čítaní (Rim 3,21-30 a Lk 11,47-54) dal Svätý Otec do centra pozornosti prikázanie lásky a pokušenie človeka stať sa akýmsi kontrolórom spásy.

„Jednou z najťažšie pochopiteľných vecí pre nás kresťanov je nezaslúženosť (gratuita) spásy v Ježišovi Kristovi“, povedal Svätý Otec a pripomenul, že už sv. Pavol sa stretol s veľkými ťažkosťami, keď chcel ľuďom svojej doby pomôcť pochopiť, že toto je pravá náuka: „nezaslúženosť spásy“.

„My sme zvyknutí počúvať, že Ježiš je Boží Syn, ktorý prišiel z lásky, aby nás spasil, a ktorý za nás zomrel. Počuli sme to veľakrát, takže sme na to zvyknutí.“ Keď vstúpime do tajomstva Boha „tejto lásky bez hraníc,“ sme „ohromení“ a možno „chceme radšej nerozumieť tomu“.

Robiť to, čo „nám hovorí Ježiš, je dobré a je potrebné urobiť to“, ale to je „moja odpoveď na spásu, ktorá je zadarmo, prichádza z Božej lásky“:

„Aj Ježiš vyzerá trochu tvrdošijný proti týmto učiteľom Zákona, pretože im hovorí silné veci. Hovorí silné a veľmi tvrdé veci. ‚Vy ste vzali kľúč poznania, sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili, pretože ste vzali kľúč‛, a síce kľúč poznania, že spása je zdarma.“

Títo učitelia Zákona si myslia, že len dodržiavaním všetkých prikázaní sa môžeme zachrániť, a kto tak nerobí, bol odsúdený. Tak zužovali Božie horizonty a Božiu lásku robili menšou, bezvýznamnou podľa „miery každého z nás.“ Toto je „boj, ktorým Ježiš i Pavol viedli na obranu doktríny.“

Samozrejme, že prikázania existujú, pokračoval Svätý Otec, ale syntézou všetkého je „milovať Boha a milovať svojho blížneho“. A s týmto „postojom lásky dosahujeme nezaslúženú spásu, pretože láska je zadarmo.“ Keď poviem ‚mám ťa rád‘, ale mám v pozadí istý zámer, toto nie je láska, to je úmysel v prospech vlastného záujmu, varoval pápež.

„A preto Ježiš hovorí: ‚Najväčšou láskou je toto: milovať Boha celým svojím životom, celým svojím srdcom, zo všetkej sily a svojho blížneho ako seba samého.‘ Pretože toto je jediné prikázanie, ktorým je veľkosť nezaslúženosti Božej spásy. A potom Ježiš dodáva: ‚V tomto prikázaní sú všetky ostatné, pretože nabáda - robiť všetko dobre - zachovávať všetky ostatné.‘ Ale zdroj je láska; horizont je láska. Ak si zavrel dvere a vzal si kľúč lásky, nebudeš na úrovni nezaslúženosti spásy, ktorú si prijal. Tento zápas o ovládanie spásy - zachránia sa iba tí, ktorí robia tieto veci - neskončil Ježišom a Pavlom.“

Svätý Otec v homílii následne pripomenul 500. výročie narodenia sv. Terézie z Avily, ktorej liturgická spomienka pripadá práve na dnešný deň. Ako povedal, bola to mystička, žena, ktorej dal „Pán milosť porozumieť horizontom lásky“ a „aj ona bola odsudzovaná učiteľmi zákona svojej doby.“ Koľko „svätých bolo prenasledovaných pre obranu lásky, nezaslúženosti spásy, doktríny. Mnoho svätcov, poznamenal Svätý Otec ako ďalší príklad uviedol Johanku z Arku.“

Tento boj „nekončí, je tiež bojom, ktorý nosíme v našom vnútri. Osoží nám opýtať sa dnes: Verím, že Pán ma zachránil zadarmo?“ A ďalej: „Verím, že ja si nezaslúžim spásu? A keď si niečo zaslúžim, tak skrze Ježiša Krista, a skrze to, čo on urobil pre mňa?“:

„Položme si dnes tieto otázky. Len tak budeme verní tejto tak milosrdnej láske: láske otca a matky, pretože aj Boh hovorí, že on je pre nás ako matka. Láska veľkých obzorov, bez hraníc, bez obmedzenia. A nenechajme sa zmiasť učiteľmi Zákona, ktorí limitujú túto lásku.“

14. októbra

Katechéza pápeža Františka: Rodičia odovzdávajú deťom iskru Božej lásky

Vatikán 14. októbra – Prinášame v plnom znení katechézu Svätého Otca Františka z generálnej audiencie dňa 14. októbra 2015 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, nakoľko predpoveď počasia bola trochu nebezpečná a bol očakávaný dážď, sa táto audiencia koná na dvoch miestach. My tu na námestí a 700 chorých v Aule Pavla VI., ktorí sledujú audienciu na veľkoplošných obrazovkách. Všetci sme zjednotení a zdravíme ich potleskom.

Ježišovo slovo je dnes silné: «Beda svetu pre pohoršenie.» Ježiš je realista a hovorí: «Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» Chcel by som vás, ešte pred začiatkom katechézy, v mene Cirkvi požiadať o odpustenie za pohoršenia, ku ktorým došlo v poslednom čase ako v Ríme, tak aj vo Vatikáne, prosím vás o odpustenie.

Dnes sa zamyslíme nad veľmi dôležitou témou: nad prísľubmi, ktoré dávame deťom. Nemyslím ani tak na sľuby, ktoré robíme tu i tam v priebehu dňa, aby sme ich potešili alebo aby sme dosiahli, že budú dobré (napríklad prostredníctvom nevinného fígľa: dám ti cukrík, a podobné sľuby), aby sme ich povzbudili k úsiliu v škole či aby sme ich odradili od nejakého huncútstva. Hovorím o iných prísľuboch, o prísľuboch dôležitejších, rozhodujúcich pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľudským bytostiam, pre ich schopnosť chápať Božie meno ako požehnanie. Tieto prísľuby im my dávame.

My dospelí často hovoríme o deťoch ako o prísľube života. Všetci hovoríme: deti sú prísľubom života. A ľahko nás tiež dojme, keď mladým hovoríme, že sú našou budúcnosťou, to je pravda. Avšak niekedy si kladiem otázku, či rovnako vážne berieme ich budúcnosť! Budúcnosť detí a budúcnosť mladých! Otázka, ktorú si musíme často klásť je táto: Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom tým, že ich privádzame na náš svet? Privádzame ich na svet a toto je prísľub: čo im sľubujeme?

Prijatie a starostlivosť, blízkosť, dôvera a nádej sú rovnako základnými prísľubmi, ktoré sa dajú zhrnúť do jediného prísľubu: láska. My sľubujeme lásku, teda lásku, ktorá sa vyjadruje v prijatí, v starostlivosti, v blízkosti, v pozornosti, v dôvere a nádeji, ale najväčším prísľubom je láska. Toto je ten najsprávnejší spôsob, ako prijať ľudskú bytosť, ktorá prichádza na svet a my všetci sa tomu učíme ešte skôr než si to uvedomíme.

Veľmi sa mi páči, keď vidím otcov a mamy, keď prechádzam pomedzi vás, ako mi predstavujú malé deti a pýtam sa: ‚Koľko má?‘ - ‚Tri týždne, štyri týždne... prosím požehnanie od Pána.‘ Aj toto sa nazýva láska. Láska je prísľub, ktorý každý muž a každá žena dávajú každému dieťaťu: už odvtedy ako sa zrodilo v myšlienkach. Deti prichádzajú na svet a očakávajú potvrdenie tohto sľubu – očakávajú ho spôsobom totálnym, dôverujúcim, bezbranným. Stačí na ne hľadieť – vo všetkých etnikách, vo všetkých kultúrach, vo všetkých životných podmienkach! Keď dôjde k opaku, deti sú zranené „pohoršením“, tým neznesiteľným pohoršením, o to ťažším, čím menej prostriedkov majú k jeho rozlúšteniu. Nemôžu pochopiť, čo sa deje. Boh bdie nad týmto prísľubom už od prvého momentu. Pamätáte na to, čo hovorí Ježiš? Anjeli detí odzrkadľujú pohľad Boha a Boh nikdy nestratí z pohľadu deti (porov. Mt 18,10). Beda tým, ktorí zrádzajú ich dôveru, beda! Ich dôveryplné odovzdanie sa nášmu prísľubu, ktorý nás zaväzuje už od prvého momentu, nás súdi.

A chcel by som pridať ešte inú vec – s veľkým rešpektom voči všetkým, ale aj s veľkou priamosťou. Ich spontánna dôvera v Boha by nikdy nemala byť zraňovaná, a to osobitne vtedy, keď sa tak stane z dôvodu akejsi trúfalosti (viac či menej nevedomej), že sa staviame na jeho miesto. Nežný a tajuplný vzťah Boha s dušou detí nesmie byť nikdy zraňovaný. Je to reálny vzťah, ktorý Boh chce a chráni ho. Dieťa je už od narodenia pripravené cítiť sa byť milované Bohom, je na to pripravené. Akonáhle je schopné cítiť, že je milované pre seba samé, dieťa tiež cíti, že existuje Boh, ktorý miluje deti.

Novonarodené deti začínajú prijímať ako dar, spoločne s potravou a starostlivosťou, potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky sa dejú cez darovanie osobného mena, cez vštepovanie jazyka, cez reč pohľadov, cez žiaru úsmevov. Takto sa učia, že krása puta medzi ľudskými bytosťami ukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma rozdielnosť druhého, uznáva ho a ctí si ho ako partnera v dialógu. Druhým zázrakom, druhým prísľubom je toto: My – otec a mama – sa ti darujeme, aby sme ťa darovali tebe samému! A toto je láska, ktorá prináša iskierku Božej lásky! Nuž vy, otcovia a matky, máte túto iskru Božej lásky dávať deťom, ste nástrojom Božej lásky, a to je krásne, krásne, krásne!

Len ak hľadíme na deti Ježišovými očami, môžeme skutočne pochopiť, v akom zmysle bránením rodiny bránime ľudstvo! Uhol pohľadu detí je uhlom pohľadu Božieho Syna. Cirkev samotná dáva deťom v krste veľké prísľuby, ktorými zaväzuje rodičov a kresťanské spoločenstvo.

Nech svätá Ježišova Matka – cez ktorú Boží Syn prišiel k nám, milovaný a zrodený ako dieťa – urobí Cirkev schopnou nasledovať cestu jej materstva a jej viery. A svätý Jozef – spravodlivý muž, ktorý ho prijal a chránil, ctiac si odvážne požehnanie a prísľub Boha – nech nás všetkých urobí schopnými a hodnými hostiť Ježiša v každom dieťati, ktoré Boh posiela na zem. Ďakujem.

Generálna audiencia: Sľuby, ktoré dávame deťom

Vatikán 14. októbra - V úvode generálnej audiencie v stredu 14. októbra, venovanej stále téme rodiny, Svätý Otec poprosil jej účastníkov na Námestí sv. Petra, aby aplauzom vyjadrili duchovné spojenie s chorými, ktorí kvôli dažďu sledovali audienciu v Aule Pavla VI. prostredníctvom veľkoplošnej obrazovky.

Pápež František pokračoval spontánne reagujúc na počuté Božie slovo (Mt 18,7-8.10), v ktorom zaznelo varovanie „beda“ na adresu tých, skrze ktorých prichádza pohoršenie:

„Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza! Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Svätý Otec upozornil na vážnosť týchto Ježišových slov: «Beda svetu pre pohoršenie.» Vzápätí poukázal na to, že Ježiš je realistický, keď hovorí, že pohoršenia síce musia prísť, «ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» Pápež František následne požiadal o odpustenie za pohoršenia, ku ktorým došlo v Ríme a vo Vatikáne: „Chcel by som vás, skôr než začnem katechézu, v mene Cirkvi poprosiť o odpustenie za pohoršenia, ktoré sa v tomto poslednom čase udiali ako v Ríme, tak i vo Vatikáne. Prosím vás o odpustenie.“

V katechéze generálnej audiencie sa Svätý Otec venoval téme sľubov, ktoré dávame deťom. Nešlo mu však o bežné drobné sľuby pre potešenie alebo motivovanie detí, ale o dôležité, rozhodujúce sľuby „pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľuďom“ a voči Bohu. Tému zhrnul do zásadnej otázky, ktorú by sme si mali podľa jeho slov klásť často: „Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom, keď ich privádzame na náš svet?“

Pápež František poukázal na „lásku“ ako na jediný prísľub, zahŕňajúci prijatie, starostlivosť, blízkosť, pozornosť, dôveru a nádej, predstavujúce najsprávnejší spôsob prijatia človeka prichádzajúceho na svet. „Láska je prísľub, ktorý každý muž a každá žena dávajú každému dieťaťu vo chvíli, keď sa zrodilo v mysli.“ Deti prichádzajúce na svet očakávajú potvrdenie tohto sľubu, a to spôsobom „úplným, dôverujúcim, bezbranným“. Ak sa tak nestane, deti sú zranené neznesiteľným „pohoršením“, a nemôžu pochopiť, čo sa deje, povedal Svätý Otec. Pripomenul, že Boh bdie nad týmto prísľubom:

„Boh bdie nad týmto prísľubom už od prvého momentu. Pamätáte na to, čo hovorí Ježiš? Anjeli detí odzrkadľujú pohľad Boha a Boh nikdy nestratí deti zo svojho pohľadu (porov. Mt 18,10). Beda tým, ktorí zrádzajú ich dôveru, beda! Ich dôveryplné odovzdanie sa nášmu prísľubu, ktorý nás zaväzuje už od prvého momentu, nás súdi.“

Keď dieťa cíti, „že je milované pre seba samé, cíti tiež, že existuje Boh, ktorý miluje deti“, povedal Svätý Otec: „Vy, otcovia a matky, máte túto iskru Božej lásky dávať deťom, ste nástrojom Božej lásky, a to je krásne, krásne, krásne!“ Druhým prísľubom rodičov voči dieťaťu je to, že mu darujú seba samých, vysvetlil pápež František.

„Len ak hľadíme na deti Ježišovými očami, môžeme skutočne pochopiť, v akom zmysle bránením rodiny bránime ľudstvo! Uhol pohľadu detí je uhlom pohľadu Božieho Syna. Cirkev samotná dáva deťom v krste veľké prísľuby, ktorými zaväzuje rodičov a kresťanské spoločenstvo“- povedal Svätý Otec v závere katechézy.

Nasledovali pozdravy pútnikom podľa jazykových skupín. Svätý Otec osobitne pozdravil 33 baníkov z Čile, ktorí boli 70 dní uväznení pod zemou a povedal: „Myslím, že ktokoľvek z nich by mohol prísť sem a porozprávať nám, čo to znamená nádej.“ Na vatikánskom námestí boli dnes aj slovenskí veriaci, a to z farností Košickej arcidiecézy a Žilinskej diecézy, a tiež spoločenstvo maďarsky hovoriacich veriacich z Bratislavy. Skupina sprevádzaná duchovným otcom Tomášom Molnárom odovzdala Svätému Otcovi ručne prepísané Sväté písmo v piatich zväzkoch. Dve členky spoločenstva, ktoré sa stretáva pri františkánskom kostole v Bratislave, Anna a Christina sa na náš mikrofón podelili s dnešným zážitkom a vysvetlili, o akú iniciatívu išlo. AUDIO

V závere generálnej audiencie pápež František pripomenul význam blížiaceho sa Medzinárodného dňa boja proti chudobe: „Na sobotu 17. októbra pripadne Svetový deň za prekonanie chudoby. Tento deň má za cieľ zvýšiť úsilie o odstránenie extrémnej chudoby a diskriminácie a zabezpečiť, aby každý mohol plne uplatňovať svoje základné práva. Všetci sme pozvaní osvojiť si tento úmysel, aby sa Kristova láska dostala k našim najchudobnejším a najviac opusteným bratom a sestrám, a aby ich pozdvihla.”

Tento deň si svet pripomína na základe iniciatívy pátra Josepha Wresinského, zakladateľa Hnutia na pomoc všetkým krajinám štvrtého sveta. V roku 1992 ho oficiálne uznala aj Organizácia Spojených národov. Cieľom je poukázať na príčiny hladu, chudoby a negramotnosti.

 

11. októbra

Svätý Otec na Anjel Pána: Ježišov pohľad a náš smäd po šťastí

Vatikán 11. októbra – V dnešnú nedeľu, keď mali účastníci generálneho zasadania synody deň odpočinku, sa Svätý Otec ako zvyčajne na poludnie pomodlil spolu s pútnikmi zhromaždenými na Námestí sv. Petra mariánsku modlitbu. Pred ňou sa im prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium, z Markovej 10. kapitoly (Mk 10,17-30), sa člení do troch scén, ktoré vychádzajú z troch Ježišových pohľadov. Prvá scéna predstavuje stretnutie medzi Učiteľom a tým, ktorého paralelný Matúšov text označuje ako „mladíka“. Ježišovo stretnutie s mladým mužom. Tento pribehne k Ježišovi, kľakne si pred ním a oslovuje ho: «Učiteľ dobrý» a vzápätí sa ho pýta: «Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?» - čiže šťastie (v. 17). „Večný život“ nie je iba život po smrti, ale je to plný život, vyplnený, bez hraníc. Čo máme robiť, aby sme ho dosiahli? Ježišova odpoveď zhŕňa prikázania, ktoré sa vzťahujú na lásku k blížnemu.

 

V tomto ohľade nemá ten mladík nič, čo by si mal vyčítať, ale je zjavné, že dodržiavanie predpisov mu nestačí, neuspokojuje jeho túžbu po naplnení. A Ježiš vycíti túto túžbu, ktorú mladík nosí v srdci, a preto sa jeho odpoveď prejavuje v intenzívnom pohľade plnom nežnosti a lásky. Tak hovorí evanjelium: «Ježiš naňho pozrel s láskou» (v. 21). Všimol, si že to je vzorný chlapec. Ale Ježiš chápe aj to, aké je slabé miesto toho, s kým sa zhovára, a dáva mu konkrétny návrh: rozdať všetok svoj majetok chudobným a nasledovať ho. Ten mladík však má srdce rozdelené medzi dvoch pánov: Boha a peniaze, a odchádza zarmútený. Toto ukazuje, že nie je možné zosúladiť vieru s naviazanosťou na bohatstvá. Tak sa nakoniec prvotné nadšenie mladíka zvrháva na nešťastie zo stroskotaného nasledovania.

V druhej scéne, keď si evanjelista všíma Ježišove oči, ide tentoraz o zamyslený pohľad, o výstrahu: Hovorí takto: «Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: ‚Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!‛» (v. 23). Na zadivenie učeníkov, ktorí sa spytujú: «Kto potom môže byť spasený?», Ježiš odpovedá pohľadom povzbudenia – to je tretí pohľad – a hovorí: áno, spasenie je, «ľuďom ... nemožné, ale Bohu nie» (v. 27). Ak sa zveríme Pánovi, môžeme prekonať všetky prekážky, ktoré nám bránia nasledovať ho na ceste viery. Zverme sa Pánovi. On nám dá silu, on nám dáva spásu, sprevádza nás na ceste.

A takto sme prišli k tretej scéne, ktorou je Ježišovo slávnostné vyhlásenie: Veru, hovorím vám: kto zanechá všetko, aby ma nasledoval, bude mať večný život v budúcnosti a stonásobok už v tomto čase (porov. v. 29-30). Tento „stonásobok“ pozostáva z vecí pôvodne vlastnených a následne zanechaných, ktoré však budú znovu nadobudnuté v nekonečnom násobku. Zriekame sa vecí a na výmenu dostávame požívanie pravého dobra, oslobodzujeme sa z otroctva vecí a získavame tak slobodu pre službu z lásky, zriekame sa vlastnenia a vynesie nám to radosť z daru. Tak ako Ježiš vravieval: «Blaženejšie je dávať, ako prijímať» (porov. Sk 20,35).

Mladík sa nenechal presvedčiť Ježišovým pohľadom lásky, a tak sa nemohol zmeniť. Iba keď s pokornou vďačnosťou prijmeme Pánovu lásku, oslobodíme sa od zvádzania bôžikov a od slepoty našich ilúzií. Peniaze, pôžitok a úspech oslnia, ale potom sklamú: sľubujú život, ale zadovážia smrť. Pán od nás žiada, aby sme sa odpútali od týchto falošných bohatstiev, aby sme vstúpili do pravého života, do života naplneného, autentického, plného svetla.

A pýtam sa vás, mladí, chlapci a dievčatá, ktorí ste teraz na námestí: „Pocítili ste na sebe spočinúť Ježišov pohľad? Ako mu chcete odpovedať? Čomu dáte prednosť? Vrátiť sa z tohto námestia s radosťou, ktorú nám dáva Ježiš, alebo so smútkom v srdci, ktorý sa ponúka vo svetskosti?

Nech nám Panna Mária pomáha otvoriť naše srdce Ježišovej láske, Ježišovmu pohľadu, tomu jedinému, čo môže utíšiť náš smäd po šťastí."

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec reagoval na otriasajúcu správu z hlavného mesta Turecka o sobotňajšom bombovom útoku na účastníkov verejného protestu, ktorý zanechal stovku obetí a cez dvesto zranených.

„Včera sme prijali s veľkou bolesťou správu o hroznom útoku, ktorý sa udial v Ankare, v Turecku. S bolesťou nad množstvom mŕtvych, bolesťou nad zranenými. Bolesťou, pretože atentátnici zasiahli bezbranných ľudí, ktorí manifestovali za pokoj. V modlitbe za túto drahú krajinu prosím Pána, aby prijal duše zosnulých a dal útechu trpiacim a príbuzným.“

Pápež František následne vyzval zhromaždených na Námestí sv. Petra, aby sa vo chvíli ticha zjednotili v modlitbe na tento úmysel.

Na teroristický čin v Ankare už prv reagoval v mene Svätej stolice štátny sekretár kardinál Pietro Parolin formou telegramu zaslaného tureckému prezidentovi Erdoganovi.

Svätý Otec pokračoval pripomenutím blížiaceho sa Medzinárodného dňa za obmedzenie prírodných pohrôm, ktorý pripadá na 13. október:

„Treba žiaľ uznať, že dôsledky takýchto pohrôm sú často zaťažené zlyhaniami v starostlivosti o životné prostredie zo strany človeka. Pripájam sa ku všetkým, ktorí sa s prezieravosťou zasadzujú pri ochrane nášho spoločného domu, pri podporovaní globálnej i lokálnej kultúry obmedzovania pohrôm a väčšej schopnosti na ne reagovať, harmonickým využitím ako nových tak i tradičných znalostí a s osobitnou pozornosťou voči zraniteľnejším skupinám obyvateľstva.“

9. októbra

Ranná homília: Rozlišovanie a bdelosť voči zaliečaniu diabla

Vatikán 9. októbra - Hovoriť zle o tých, ktorí robia dobro, osočovať zo závisti, strojiť im úklady, aby padli, to nie je od Boha, ale od diabla. Tieto vážne slová vyslovil pápež František komentujúc dnešné evanjelium v homílii rannej svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty, pričom vyzýval na rozlišovanie a obozretnú bdelosť.

V evanjeliu tohto piatka (Lk 11,15-26) Ježiš vyháňa démona, robí dobre, je medzi ľuďmi, ktorí ho počúvajú a uznávajú jeho autoritu, ale sú tam aj tí, ktorí ho obviňujú, povedal pápež:

„Bola tam aj iná skupina ľudí, ktorí ho nemali v láske a vždy sa snažili interpretovať Ježišove slová a jeho postoje iným spôsobom, proti Ježišovi. Niektorí zo závisti, iní pre doktrinálnu skostnatenosť, iní preto, že sa báli, že prídu Rimania a urobia masaker. Mnohorakými spôsobmi sa snažili zamedzovať Ježišovej autorite u ľudí, a to aj ohováraním, ako v tomto prípade: ‚Vyháňa zlých duchov pomocou Belzebuba. Je posadnutý. Robí mágiu, je čarodejník.‘ A neustále ho vystavovali skúškam, strojili mu nástrahy, aby videli, či padne.“

Svätý Otec František v dnešnej homílii vyzval k rozlišovaniu a bdelosti. „Vedieť rozlíšiť situácie“: to, čo pochádza od Boha, a to, čo pochádza od Zlého, „ktorý sa vždy snaží klamať“, voliť si nesprávnu cestu“. „Kresťan nemôže zostať v spokojnosti, že je všetko v poriadku. Musí rozlišovať veci a dobre dávať pozor, odkiaľ pochádzajú, kde majú svoj koreň.“

Ďalej je potrebná bdelosť, pretože na ceste viery „sa pokušenia vždy vracajú, zlý duch sa nikdy neunaví“. Ak „bol vyhnaný von“, má „trpezlivosť vyčakávať, aby sa vrátil“, a ak ho necháme vstúpiť, dostaneme sa do situácie ešte horšej. Prv sa totiž vedelo, že ide o „diabla, ktorý sužuje“. Neskôr „je ten Zlý zamaskovaný, prichádza so svojimi veľmi prívetivými priateľmi, klope na dvere, žiada o dovolenie, vstúpi a žije s človekom jeho každodenný život, kvapka po kvapke dáva pokyny.“ Týmto slušným, zdvorilým spôsobom ho diabol presviedča, aby „robil veci s relativizmom“, chlácholiac mu svedomie:

„Utišovať svedomie, anestetizovať svedomie - a toto je veľké zlo. Keď zlý duch dokáže znecitliviť svedomie, môžeme hovoriť o jeho skutočnom víťazstve, stáva sa pánom svedomia: ‚Nuž, toto sa stáva všade! Áno, veď všetci, všetci máme problémy, všetci sme hriešnici, všetci...‘ A za tým ‚všetci‘ je ‚nikto‘. ‚Všetci, len nie ja.‘ A takto sa žije tá svetskosť, ktorá je dcérou zlého ducha.“

Pápež František na záver homílie znovu zopakoval dve kľúčové slová - bdelosť a rozlišovanie:

„Bdelosť. Cirkev nám ustavične radí robiť si spytovanie svedomia: čo sa odohrávalo v mojom srdci, dnes, pre túto vec? Prišiel tento zaliečavý démon ku mne so svojimi priateľmi? Rozlišovanie. Odkiaľ pochádzajú komentáre, slová, poučovanie, kto to hovorí? Rozlišovanie a bdelosť, aby sme nenechali vstúpiť toho, kto klame, zvádza, omamuje

8. októbra

Ranná homília Svätého Otca: Boh nikdy neopustí spravodlivých

Vatikán 8. októbra - Boh nikdy neopustí spravodlivých, zatiaľ čo tí, čo zasievajú zlo, sú ako tí neznámi, na meno ktorých si nebo nespomína, povedal pápež František počas rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Pokračoval príkladmi ťažkých životných situácií, ktoré neraz predkladajú otázku ‚Prečo?‘: Statočná matka, manžel, tri deti, nemá ani 40 rokov a zhubný nádor, ktorý pripúta na lôžko. ‚Prečo?‘ Staršia žena, osoba s modlitbou v srdci a syn zavraždený mafiou. ‚Prečo?‘

Pápež František položil aj veľkú otázku, ktorá ako ostrie noža preniká do myslí mnohých ľudí, ktorých presvedčenie viery, jej korene sú vážne otrasené drámami života. Volá spolu s prorokom Malachiášom z dnešného prvého čítania (Mal 3, 13-20a): Prečo sa toto stáva? „Aké výhody máme zo zachovávania Božích prikázaní, zatiaľ čo tí pyšní, napriek tomu, že robia zlo, sa množia a napriek tomu, že provokujú Boha, zostávajú bez trestu?“

„Koľkokrát vidíme túto skutočnosť u zlých ľudí, u ľudí, ktorí robia zlo, a zdá sa, že sa im v živote dobre vodí: sú šťastní, majú všetko, čo chcú, nechýba im nič. Prečo, Pane? Je to jedno z mnohých ‚Prečo?‘ ... Prečo tomuto, ktorý je nehanebníkom, ktorého nezaujíma ani Boh, ani druhí, ktorý je nespravodlivým, zlým človekom, veci idú dobre celý život, má všetko, čo chce, a my, ktorí chceme robiť dobro, máme toľko problémov?“

Odpoveď na túto otázku ‚Prečo?‘ Svätý Otec prevzal z dnešného žalmu (Ž 1, 1-2. 3. 4+6), ktorý vyhlasuje za „blaženého“ človeka, ktorý „nekráča podľa rady bezbožných“ a ktorý „má svoj radosť v Pánovom zákone“:

„Teraz nevidíme plody týchto ľudí, ktorí trpia, týchto ľudí, čo nesú tento kríž. Ako v ten Veľký piatok a Bielu sobotu nebolo vidieť plody ukrižovaného Božieho Syna, jeho utrpenia. A všetko, čo urobia, dopadne dobre. A čo hovorí Žalm o zlých, tých, o ktorých si myslíme, že sa im všetko darí? ‚Nie tak bezbožní, veru nie, tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Pretože Pán bdie nad cestou spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby.“

Do záhuby, ktorú pápež František zdôrazňuje odvolávajúc sa na evanjeliové podobenstvo o Lazárovi, ktorý je symbolom bezvýchodiskového utrpenia, a o hodujúcom boháčovi, ktorý mu nedoprial ani len omrvinky, ktoré padali z jeho stola.

„Je zaujímavé, že sa nespomína meno tohto človeka. Je to len adjektívum: istý bohatý človek. Bezbožní v knihe pamäte Boha nemajú meno: je to naničhodník, podvodník, vykorisťovateľ ... Nemajú žiadne meno, len prívlastky. Naproti tomu tí, ktorí sa snažia ísť cestou Pána, budú s jeho Synom, ktorý má meno - Ježiš Spasiteľ. Avšak meno ťažké na pochopenie, aj nevysvetliteľné pre skúšku kríža a pre všetko, čo on pre nás vytrpel.“

 

7. októbra

Katechéza Svätého Otca z generálnej audiencie: Rodinný duch

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka z generálnej audiencie v stredu 7. októbra 2015 na Námestí sv. Petra, ktorú v súvislosti s prebiehajúcou synodou o rodine venoval téme „rodinného ducha", ktorý je prameňom života pre Cirkev i spoločnosť:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pred niekoľkými dňami sa začala biskupská synoda na tému „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“. Rodina, ktorá kráča po ceste Pána je zásadným svedectvom o Božej láske, a preto si zaslúži všetku pozornosť, ktorej je Cirkev schopná. Synoda je pozvaná, aby interpretovala túto horlivosť a túto starostlivosť Cirkvi pre súčasnosť. Sprevádzajme celý synodálny proces predovšetkým našou modlitbou a pozornosťou. V tomto období budú mať katechézy charakter úvah, inšpirovaných niektorými aspektmi vzťahu – ktorý právom môžeme nazvať nerozlučiteľným! – medzi Cirkvou a rodinou, s pohľadom otvoreným na dobro celého ľudského spoločenstva.

Pozorný pohľad na každodenný život dnešných mužov a žien okamžite ukazuje, že je tu všade potrebná silná injekcia rodinného ducha. V skutočnosti štýl vzťahov –spoločenských, ekonomických, právnych, profesionálnych, občianskych – sa javí ako veľmi racionálny, formálny, organizovaný, ale tiež dosť „dehydrovaný”, vyprahnutý, anonymný. Niekedy sa stáva neznesiteľným. Hoci sa snaží rôznymi formami o začlenenie ľudí, v skutočnosti však stále viacerých ponecháva osamelých a odsunutých bokom.

Tu vidíme, prečo rodina otvára pre celú spoločnosť oveľa ľudskejšiu perspektívu: otvára deťom oči, aby vnímali život – a to nielen pohľadom, ale i všetkými ostatnými zmyslami – predstavujúc im víziu ľudského vzťahu postaveného na slobodnej zmluve lásky.

Rodina privádza k potrebe vzťahov vernosti, úprimnosti, dôvery, spolupráce, úcty; povzbudzuje k naprojektovaniu obývateľného sveta a k viere vo vzťahy dôvery, aj v sťažených podmienkach; učí ctiť si dané slovo, rešpektovať jednotlivcov, brať ohľad na osobné obmedzenia a limity druhých. A všetci sme si vedomí nevyhnutnosti rodinnej pozornosti voči tým najmenším, najzraniteľnejším, najviac zraneným, ba dokonca tým, čo si prešli najväčšími životnými pohromami. Tí, ktorí v spoločnosti praktizujú tieto postoje, osvojili si ich vďaka rodinnému duchu, istotne nie vďaka konkurencii alebo túžbe po sebarealizácii.

Aj napriek tomu, že sa o tomto všetkom vie, rodine sa nepripisuje náležitá vážnosť – a uznanie i podpora – v politickej a ekonomickej organizácii súčasnej spoločnosti.

Chcem povedať ešte viac: rodina nielenže nemá adekvátne uznanie, ale prestáva byť zdrojom poučenia! Neraz by sa dalo povedať, že moderná spoločnosť s celou svojou vedou a technikou ešte nie je schopná pretaviť tieto znalosti do lepšej formy občianskeho spolunažívania.

Nielenže organizácia spoločného života upadá stále viac do byrokracie, ktorá je úplne cudzia základným ľudským vzťahom, ale dokonca spoločenské a politické spôsoby často vykazujú znaky úpadku – agresivity, vulgárnosti, pohŕdania... –, ktoré sú hlboko pod prahom čo len minimálnej rodinnej výchovy.

V tejto situácii sa spojili opačné extrémy tohto otupenia vzťahov - teda technokratické otupenie a amorálny „familizmus“ - a navzájom sa živia. Je to paradox.

Cirkev dnes presne v tomto bode nachádza historický zmysel svojho poslania ohľadom rodiny a pravého rodinného ducha: počínajúc pozorným prehodnotením života, ktoré sa týka jej samej. Dalo by sa povedať, že „rodinný duch“ je pre Cirkev ústavou: takto musí kresťanstvo vyzerať a takéto musí byť. Je jasne napísané: «Vy, ktorí ste boli vzdialení» – hovorí sv. Pavol – [...] «už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny» (porov. Ef 2,19). Cirkev je a musí byť Božou rodinou.

Ježiš, keď povolal Petra, aby ho nasledoval, povedal mu, že ho urobí „rybárom ľudí“, a pre toto je potrebný nový druh sietí. Dalo by sa povedať, že dnešné rodiny sú jednou z najdôležitejších sietí pre poslanie Petra a Cirkvi. Nejde o sieť, ktorá robí z ľudí väzňov! Naopak, vyslobodzuje zo zlých vôd opustenosti a ľahostajnosti, v ktorých sa topia mnohé ľudské bytosti. Rodiny vedia dobre, čo znamená dôstojnosť cítiť sa synmi a dcérami, a nie otrokmi alebo cudzincami, alebo dokonca len číslom preukazu totožnosti.

Odtiaľto, z rodiny, začína Ježiš svoju cestu medzi ľuďmi, aby ich presvedčil, že Boh na nich nezabudol. Odtiaľto Peter berie silu pre svoju službu. Odtiaľto Cirkev, poslúchajúc slovo Majstra, vychádza na rybolov na šíre more, v istote, že ak sa toto plní, rybolov bude zázračný. Nech entuziazmus synodálnych otcov vedených Duchom Svätým podnieti rozmach Cirkvi, ktorá opúšťa staré siete a opäť sa dáva na rybolov dôverujúc v slovo svojho Pána. Intenzívne sa za to modlime! Napokon, Kristus dal prísľub a povzbudzuje nás: ak dokonca ani zlí otcovia neodoprú chlieb hladným deťom, ako by mohol Boh nedať Ducha tým, ktorí ho – aj vo vlastnej nedokonalosti – prosia so zanietenou nástojčivosťou (porov. Lk 11,9-13)?! Ďakujem.

 

6. októbra

Svätý Otec v rannej homílii: Poslušnosť Božej vôli robí zázraky

Vatikán 6. októbra - Chráňme sa toho, aby sme mali tvrdé srdce, ktoré Božiemu milosrdenstvu nedovolí vstúpiť. Pred týmto varoval pápež František počas svätej omše, ktorú dnes slávil v kaplnke Domu sv. Marty ešte pred začiatkom zasadania v Synodálnej aule. V homílii vyzval nevzpierať sa Pánovmu milosrdenstvu a neuprednostňovať pred ním naše vlastné myšlienky alebo zoznam prikázaní, ktoré majú byť dodržané.

Svätý Otec vychádzal z dnešného prvého čítania z Knihy proroka Jonáša (Jon 3, 1-10), ktorý najprv odporuje Božej vôli, ale nakoniec sa naučí, že musí Pána poslúchnuť a veľké mesto Ninive sa obráti práve vďaka jeho kázaniu.

„Naozaj urobí zázrak, pretože v tomto prípade sa vzdá svojej tvrdohlavosti, poslúchne vôľu Božiu a urobí to, čo mu prikázal Pán.“

Ninive sa teda obráti, no Jonáš, ktorý ešte stále nie je poslušným voči Božiemu Duchu, sa nahnevá, keď vidí toto obrátenie, pociťuje veľký smútok a rozhorčuje sa. A Pánovi robí dokonca výčitky.

Príbeh o Jonášovi a Ninive zhrnul Svätý Otec do troch etáp. Prvou je Jonášov odpor voči poslaniu, ktorým ho Pán poverí. Druhou je poslušnosť, a „keď sa poslúcha, konajú sa zázraky“. Poslušnosť voči Božej vôli - a Ninive činí pokánie. Tretia etapa zachytáva Jonášovo kladenie odporu voči Božiemu milosrdenstvu:

„Tieto slová: ‚Pane, nebolo to azda toto, čo som hovoril, keď som bol v mojej krajine? Pretože si Bohom milosrdným a súcitným‘, a ja som urobil všetku prácu kázania, urobil som svoju prácu dobre, a ty si im odpustil? Toto je srdce s tou tvrdosťou, ktorá nenechá vstúpiť Božie milosrdenstvo. Sú dôležitejšie moje kázne, sú dôležitejšie moje myšlienky, dôležitejší je celý ten zoznam prikázaní, ktoré musím dodržiavať, všetko, všetko je dôležitejšie než Božie milosrdenstvo.“

A túto drámu, ako poznamenal pápež František, zažíval aj Ježiš v styku s učiteľmi Zákona, ktorí nechápali, prečo nenechal cudzoložnicu ukameňovať, prečo išiel na večeru s mýtnikmi a hriešnikmi. Nechápali to. Oni nerozumeli zľutovaniu. ‚Ty si milosrdný a súcitný‘. Pápež pokračoval odvolávajúc sa na Žalm 130 z liturgie dňa, ktorý nás nabáda čakať na Pána, «lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie».

„Kde je Pán, tam je milosrdenstvo. A sv. Ambróz dodáva: ‚A kde je tvrdosť, tam sú jej služobníci.‘ Tvrdohlavosť, ktorá sa vzpiera poslaniu, ktorá odporuje milosrdenstvu“, pokračoval Svätý Otec a v závere homílie upriamil pohľad na blížiaci sa Rok milosrdenstva:

„Blízko k začiatku roka Milosrdenstva sa modlíme k Pánovi, aby nám pomohol chápať, aké je jeho srdce, čo znamená ‚milosrdenstvo‘, čo chce povedať, keď hovorí: «Milosrdenstvo chcem, a nie obetu!» A preto sme sa v modlitbe dňa pri svätej omši modlili touto krásnou vetou: ‚Nech sa vyleje na nás tvoje milosrdenstvo‘, pretože len tak možno pochopiť Božie milosrdenstvo, keď sa vyleje na nás, na naše hriechy, na naše slabosti...“

5. októbra

Úvodné slová pápeža synodálnym otcom: Umožniť pôsobenie Ducha Svätého

Vatikán 5. októbra – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri prvej kongregácii 14. riadneho generálneho zasadania Biskupskej synody vo Vatikáne dňa 5. októbra 2015 v Synodálnej aule:

Drahé blaženosti, eminencie, excelencie, bratia a sestry!

Cirkev dnes pokračuje v dialógu začatom zvolaním mimoriadnej synody o rodine - a isto aj dávno predtým -, aby spoločne posúdila a zamyslela sa nad textom Instrumentum laboris, spracovaným na základe Relácie synody a odpovedí biskupských konferencií a oprávnených subjektov. Synoda, ako vieme, je spoločným kráčaním v duchu kolegiality a synodality, odvážne uplatňujúc priamosť, pastorálnu a doktrinálnu horlivosť, múdrosť a úprimnosť, a majúc vždy pred očami dobro Cirkvi, rodín, a najvyšší zákon - spásu duší (suprema lex salus animarum, porov. Kán. 1752).

Chcel by som spomenúť, že Synoda nie je konferencia alebo ‚hovorňa‘, nie je parlament alebo senát, kde sa dohaduje. Synoda je cirkevným vyjadrením, teda je to Cirkev, ktorá spoločne kráča, aby čítala realitu očami viery a s Božím srdcom; je to Cirkev, ktorá sa pýta na svoju vernosť pokladu viery, ktorý pre ňu nie je múzeom na pozeranie ani nie len pre samotné stráženie, ale je to živý zdroj, ktorým sa Cirkev napája, aby uhášala smäd a osvecovala poklad života.

Synoda sa pohybuje nevyhnutne v lone Cirkvi a vo vnútri Svätého Božieho ľudu, ktorého sme súčasťou ako pastieri alebo služobníci. Synoda tiež je chránený priestor, kde Cirkev zakusuje pôsobenie Ducha Svätého. Na Synode Duch hovorí prostredníctvom jazyka všetkých ľudí, ktorí sa nechávajú viesť Bohom, ktorý stále prekvapuje, Bohom, ktorý zjavuje tým najmenším to, čo skrýva pred múdrymi a rozumnými, Bohom, ktorý vytvoril zákon a sobotu pre človeka, a nie naopak, Bohom, ktorý opustí deväťdesiat deväť oviec, aby našiel tú jedinú stratenú ovcu, Bohom, ktorý je vždy väčší ako naša logika a naše kalkulácie.

Pamätajme však, že synoda bude môcť byť priestorom pôsobenia Ducha Svätého len ak sa my účastníci zaodejeme apoštolskou odvahou, evanjeliovou pokorou a dôverujúcou modlitbou.

Apoštolská odvaha, ktorá sa nenechá zastrašiť ani zoči-voči pokušeniam sveta, ktoré majú tendenciu uhášať v srdciach ľudí svetlo pravdy, nahrádzajúc ho malými a dočasných svetielkami, a ani zoči-voči skameneniu niektorých sŕdc, ktoré - napriek dobrým úmyslom - vzďaľujú ľudí od Boha. «Apoštolská odvaha prinášať život, a nie robiť z nášho kresťanského života múzeum spomienok» (Homília v Dome sv. Marty 28. apríla 2015) .

Evanjeliová pokora, ktorá sa vie vyprázdniť od vlastných konvencií a predsudkov, aby sme počúvali bratov biskupov a naplnili sa Bohom. Pokora, ktorá vedie k tomu, aby sme neukazovali prstom na druhých, aby sme ich súdili, ale podali im ruku aby sme ich zdvihli bez toho, že by sme sa niekedy cítili nad nimi nadradení.

Dôverujúca modlitba je činnosť srdca, keď sa otvorí Bohu, keď utíchnu všetky naše nálady a tak načúvame jemnému hlasu Boha, ktorý hovorí v tichu. Bez načúvania Bohu všetky naše slová budú iba ‚slová‘, ktoré nesýtia a sú neužitočné. Bez toho, aby sme sa nechali viesť Duchom budú všetky naše rozhodnutia len ‚dekoráciami‘, ktoré namiesto toho, aby evanjelium vyzdvihli, zakryjú ho a schovajú.

Drahí bratia, ako som povedal, synoda nie je parlament, kde pre dosiahnutie zhody alebo spoločnej dohody je potrebné vyjednávať, dohadovať sa alebo robiť kompromisy, ale jediná metóda Synody je otvoriť sa Duchu Svätému s apoštolskou odvahou, s evanjeliovou pokorou a dôverujúcou modlitbou; aby nás on viedol, aby nás osvietil a primäl nás k tomu, aby sme mali pred očami nie naše osobné náhľady, ale vieru v Boha, vernosť učiteľskému úradu, dobro Cirkvi a spásu duší (salus animarum).

Na záver by som chcel zo srdca poďakovať Jeho Eminencii kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi synody, Jeho Excelencii Mons. Fabiovi Fabenemu, podsekretárovi; relátorovi Jeho Eminencii kardinálovi Petrovi Erdö a osobitnému sekretárovi Jeho Excelencii Mons. Brunovi Fortemu, predsedajúcim delegátom, zapisovateľom, poradcom, prekladateľom a všetkým tým, ktorí pracovali so skutočnou vernosťou a úplnou oddanosťou Cirkvi: Ďakujem zo srdca!

Rovnako ďakujem všetkým vám, drahí synodálni otcovia, bratskí delegáti, audítori, audítorky a prísediaci za aktívnu a plodnú účasť.

Osobitnú vďaku chcem vyjadriť novinárom prítomným v tejto chvíli i tým, ktorí nás sledujú na diaľku. Ďakujem vám za vašu oduševnenú účasť a za vašu obdivuhodnú pozornosť.

Začnime našu cestu vzývajúc pomoc Ducha Svätého a príhovor Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a sv. Jozefa! Vďaka!

Začala sa práca 14. riadneho generálneho zasadania Synody biskupov

Vatikán 5. októbra – Práca 14. riadneho generálneho zasadania Synody biskupov na tému „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a súčasnom svete“ sa začala dnes ráno o 9. hodine v Synodálnej aule vo Vatikáne. Za účasti synodálnych otcov, bratských delegátov, audítorov a expertov sa po spoločnej modlitbe Liturgie hodín prihovoril Svätý Otec František. Poukázal na nadväznosť na predchádzajúcu fázu synody, z ktorej záverečnej relácie obohatenej o odpovede zaslané biskupskými konferenciami a rozličnými zložkami Cirkvi na celom svete vzišiel pracovný dokument aktuálneho zasadania. Pripomenul, že synoda je „spoločným kráčaním v duchu kolegiality a synodality, odvážne uplatňujúc priamosť, pastorálnu a doktrinálnu horlivosť, múdrosť a úprimnosť, a majúc vždy pred očami dobro Cirkvi, rodín, a najvyšší zákon - spásu duší“. Synoda je „chráneným priestorom, kde Cirkev zažíva účinkovanie Ducha Svätého“. Stručne spomenul niektoré podstatné evanjeliové postoje, ktoré sa od účastníka synody vyžadujú, ako napr. evanjeliová pokora, ktorá sa dokáže zriecť vlastných predsudkov.

Za prípravu celého podujatia poďakoval pápež František generálnemu sekretárovi Synody biskupov, generálnemu relátorovi a ostatným spolupracovníkom. Pozdravil prítomných bratských delegátov, audítorov a členov odborného tímu. Osobitne poďakoval novinárom, ktorí sledujú synodálne zhromaždenie. Svoj príhovor ukončil slovami: „Začíname našu cestu vzývajúc pomoc Ducha Svätého a príhovor Svätej rodiny - Ježiša, Márie a sv. Jozefa.“

Po Svätom Otcovi predniesol svoju reláciu generálny sekretár Synody kardinál Lorenzo Baldisseri. Nasledovala úvodná relácia generálneho relátora synody, ktorým je kardinál Péter Erdő, arcibiskup Budapešti-Ostrihomu. Predsedajúcim delegátom pri dnešnom zasadnutí v pléne bol kardinál André Vingt-Trois, arcibiskup Paríža.

Medzi 270 synodálnymi otcami sú aj dvaja slovenskí arcibiskupi, Mons. Stanislav Zvolenský a Mons. Ján Babjak.

Novinársky brífing po začiatku synodálnych prác: Vingt-Trois, Erdő, Forte

Vatikán 5. októbra - V prvý deň prác synody sa konal v Tlačovom stredisku Svätej stolice brífing, na ktorom sa zúčastnili kardinál Péter Erdő, generálny relátor synody, kardinál André Vingt-Trois, predsedajúci delegát a Mons. Bruno Forte, osobitný sekretár synody.

Prvé dojmy zo synodálneho zhromaždenia a účel synody v aktuálnom kontexte súvisiacom s realitou prežívanou rodinami. To boli témy tlačovej konferencie moderovanej riaditeľom Tlačového strediska pátrom Federicom Lombardim, pri ktorej kardinál André Vingt-Trois pripomenul udalosti, ktoré vo Vatikáne prebiehali už od soboty, a ktoré sú významným úvodom k samotnému zasadnutiu. Ako povedal, synodálne zhromaždenie je časom, kedy sa Cirkev modlí, ako tomu bolo počas sobotnej vigílie a tiež pri otváracej svätej omši. Synoda je tiež časom, kedy sa Cirkev schádza okolo pápeža, ako v tento deň. A je to tiež čas, keď sa vydávame spoločne na cestu. Kardinál Vingt-Trois upozornil aj na pestrosť, rozmanitosť účastníkov a rozmanitosť zastúpených kontinentov i cirkví.

Kardinál Péter Erdő v súvislosti s prípravnými prácami upozornil na dve významné skutočnosti:

„Prvou bola všeobecná nedôvera voči inštitúciám, a to nielen voči inštitúcii manželstva a rodiny, ale voči inštitúciám všeobecne. A to je veľmi citlivá otázka, ktorá sa dotýka problémov antropológie (...) Potom druhým základným fenoménom, ktorý vzišiel z týchto diskusií, je mohutná prítomnosť a kľúčová úloha kresťanských spoločenstiev zložených z dobrých rodín, ktoré si navzájom pomáhajú, ktoré už majú významnú úlohu v mnohých farnostiach, v mnohých hnutiach, aj pri odovzdávaní viery, a ktoré majú mnohé prostriedky pre ľudskú prípravu mladých na manželstvo, na rodinu, pre sprevádzanie manželských párov a pre pomoc vo chvíľach krízy, aj v situáciách existenčných problémov, ako nezamestnanosť, neistota práce, choroba a podobne.“

Mons. Bruno Forte pripomenul, že medzi biskupmi nie sú dve alebo viac strán, ako uviedli niektoré médiá. „Ide o pastierov, ľudí viery, ktorí načúvajú Bohu, očakávaniam a výzvam ľudí. To nás spája oveľa hlbšie než všetky akcenty a rozdiely“ - povedal Mons. Bruno Forte a pokračoval pripomenutím dvoch hlavných cieľov synody:

„Prvým je ponúknuť evanjelium rodiny, teda rodinu ako hlavný subjekt a objekt pastorácie, ako prioritnú hodnotu, na ktorú môžeme vsadiť, a to aj v čase, keď v mnohých častiach sveta sa zdá, že je v kríze. Na druhej strane je to postoj pastoračného sprevádzania a nevyhnutnej integrácie, ktorý sa zameriava na všetkých. Samozrejme počnúc od rodín alebo od rodín v kríze. To si vyžaduje štýl veľkej parézie, teda veľkej priamosti, a to aj na synode, pretože potrebujeme echo nádejí a strastí všetkých rodín vo svete, ale aj hlboký pocit zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi.“

V príhovore na Anjel Pána pápež vyzval k modlitbovej podpore synody

Vatikán 5. októbra – V nedeľu 4. októbra po eucharistickom slávení, ktorým pápež František v Bazilike sv. Petra otvoril 14. riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody, sa napoludnie prihovoril veriacim aj z okna Apoštolského paláca pre modlitbou Anjel Pána. Pozval ich, aby počas prác synody vyprosovali v modlitbe vnímavosť synodálnych otcov na inšpirácie Ducha Svätého. Po zvyčajnom oslovení a pozdrave – „Drahí bratia a sestry, dobrý deň!“ – Svätý Otec pokračoval:

„Pred chvíľou sa v Bazilike sv. Petra skončilo slávenie Eucharistie, ktorým sme začali Riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody. Synodálni otcovia pochádzajúci zo všetkých strán sveta a zídení okolo Petrovho nástupcu budú po dobu troch týždňov uvažovať nad povolaním a poslaním rodiny v Cirkvi a v spoločnosti, cez dôsledné duchovné a pastoračné rozlišovanie. Budeme upriamovať naše oči na Ježiša, aby sme našli na základe jeho učenia pravdy a milosrdenstva najvhodnejšie spôsoby adekvátneho nasadenia sa Cirkvi s rodinami a pre rodiny, aby mohol byť pôvodný plán Stvoriteľa muža a ženy realizovaný a uskutočňovaný v dnešnom svete v celej svojej kráse a svojej sile.

Liturgia tejto nedele opakovane predkladá svoj zásadný text Knihy Genezis o komplementárnosti a reciprocite medzi mužom a ženou (porov. Gen 2,18-24). Preto - hovorí Biblia - muž opustí svojho otca i matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedným telom, teda jediným životom, jedinou existenciou (porov. v. 24). V tejto jednote manželia odovzdávajú život novej ľudskej bytosti: stávajú sa rodičmi. Podieľajú sa na tvorivej moci samotného Boha. Ale pozor! Boh je láska a na jeho diele máme podiel, ak milujeme s ním a ako on. Práve preto - hovorí sv. Pavol - Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali. (porov. Rim 5,5). A toto je tiež láska, ktorú snúbenci dostávajú vo sviatosti manželstva. Je to láska, ktorá živí ich vzťah cez radosti i bolesti, okamihy pokojné i ťažké. Je to láska, ktorá vzbudzuje túžbu priviesť na svet deti, venovať sa im, prijímať ich, vychovávať ich a vzdelávať. Je to tá istá láska, ktorú Ježiš v dnešnom evanjeliu prejavuje deťom: «Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo» (Mk 10,14).

Prosme dnes Pána, aby sa všetci rodičia a vychovávatelia na svete, ale tiež celá spoločnosť, stali nástrojom prijatia a lásky, s ktorou Ježiš objíma tých najmenších. On hľadí do ich sŕdc láskyplne a starostlivo ako otec a zároveň ako matka. Myslím na mnoho detí, ktoré hladujú, sú opustené, zneužívané, nútené bojovať alebo sú odmietané. Je bolestné vidieť nešťastné deti s neprítomným pohľadom, ktoré utekajú z chudoby a konfliktov, klopú na naše dvere a na naše srdcia s prosbou o pomoc. Nech nám Pán pomáha, aby sme neboli opevnenou spoločnosťou, ale spoločnosťou rodinnou, ktorá dokáže prijímať, podľa primeraných pravidiel, avšak prijímať, vždy prijímať s láskou!“

V závere príhovoru pred modlitbou Anjel Pána vyslovil pápež František pozvanie k duchovnému spojeniu so synodálnymi otcami i pútnikmi v pompejskej svätyni Ružencovej Panny Márie:

„Pozývam vás, aby ste sprevádzali prácu synody svojou modlitbou, aby Duch Svätý urobil synodálnych otcov plne poslušnými jeho inšpiráciám. Vzývajme materský príhovor Panny Márie v duchovnom spojení s tými, ktorí teraz v tejto chvíli prednášajú v svätyni v Pompejach prosbu k Panne Márii Ružencovej.“

Po modlitbe Anjel Pána sa Svätý Otec František vrátil k sobotnej beatifikácii v Španielsku, kde boli za blahoslavených vyhlásení Pius Heredia a 17 spolubratov a spolusestier z cisterciánskych mníšskych rádov, ktorí boli zavraždení pre svoju vieru počas španielskej občianskej vojny a náboženského prenasledovania v tridsiatych rokoch minulého storočia. „Chváľme Pána za týchto statočných svedkov a na ich príhovor prosme, aby oslobodil svet od pliagy vojen“- povedal pápež v tejto súvislosti.

Svätý Otec tiež uistil o svojich modlitbách za obete zosuvu pôdy v Guatamale, ktorý zmietol celú jednu dedinu, ako aj za obete záplav vo Francúzsku. Vyzval ku konkrétnej solidarite s ťažko skúšaným obyvateľstvom. V závere poludňajšieho stretnutia Svätý Otec pozdravil skupiny pútnikov, osobitne talianskych, ktorí v nedeľu 4. októbra slávili sviatok sv. Františka, patróna Talianska.

Pápež pri vigílii v predvečer synody: Cirkev, ktorá je rodinou, premáha tmu

Vatikán 5. októbra – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v sobotu 3. októbra, v predvečer slávnostného otvorenia biskupskej synody o rodine počas modlitbovej vigílie s názvom: „Rodiny osvecujú synodu – modlitba za synodu so Svätým Otcom“, zorganizovanej Konferenciou biskupov Talianska:

Drahé rodiny, dobrý večer!

Na čo je dobré zapáliť malú sviečku v tme, ktorá nás obklopuje? Nebolo by potrebné niečo iné na rozohnanie tmy? Môžeme ale premôcť tmu?

V istých životných obdobiach – napriek tomu, že tento život má množstvo nádherných zdrojov – s naliehavosťou vyvstávajú takéto otázky. Pred potrebami existencie prichádza pokušenie, ktoré chce, aby sme urobili krok späť, aby sme utiekli a uzavreli sa, azda v mene opatrnosti a realizmu, a tak utiekli pred zodpovednosťou zastať si až do konca svoje vlastnú rolu.

Pamätáte sa na skúsenosť Eliáša? Ľudský kalkul vyvoláva v prorokovi strach, ktorý ho vedie k tomu, že hľadá úkryt. Strach. «Eliáš sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život... išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: „Čo tu robíš, Eliáš?“» (1 Kr 19,3.8-9). Na vrchu Horeb našiel odpoveď nie v prudkom vetre, ktorý hýbe skalami, ani v zemetrasení a dokonca ani v ohni. Božia milosť nezvyšuje hlas; šepká a zachytia ju iba tí, ktorí sú ochotní načúvať jemnému vánku, tomu jemnému hlasu ticha. Vyzýva ich, aby vyšli a vrátili sa do sveta, ako svedkovia Božej lásky k človeku, aby svet uveril...

Práve pred rokom sme na tomto námestí vzývali Ducha Svätého a prosili ho, aby synodálni otcovia vedeli načúvať a konfrontovať sa s pohľadom pevne upretým na Ježiša - Posledné slovo Otca a kritérium interpretácie všetkého.

V tento večer nemôže byť naša modlitba iná. Pretože, ako to pripomínal metropolita Ignatius IV. Hazim, bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, Cirkev je iba organizáciou, autorita sa mení na vládu, misia na propagandu, kult na zaklínanie, konanie kresťanov na otrockú morálku.

Modlime sa preto, aby Synoda, ktorá zajtra začína, vedela priviesť k naplnenému obrazu človeka, manželskú a rodinnú skúsenosť. Nech uzná, zhodnotí a ponúkne to, čo je v nej krásne, dobré a sväté. Nech objíme situácie, kedy je krehká, čo ju vystavuje skúške: chudobu, vojnu, chorobu, smútok, zranené a rozbité vzťahy v ktorých sa rodí nepokoj, roztrpčenie a pretrhnutie. Nech pripomenie týmto rodinám, ako aj všetkým rodinám, že evanjelium ostáva „dobrou novinou“ z ktorej treba vždy nanovo vychádzať. Nech Otcovia z pokladu živej tradície dokážu čerpať slová útechy a nádej pre rodiny povolané v tomto čase budovať budúcnosť cirkevného spoločenstva a mesta človeka.

Každá rodina je vždy svetlom, aj keď slabým, v tme sveta.

Ježišov život medzi ľuďmi sa formuje v lone rodiny, v ktorej prežije 30 rokov. Jeho rodina bola ako mnohé iné, žila v zapadnutej dedine rímskeho impéria.

Charles de Foucauld, ako jeden z mála, vytušil dosah duchovnosti, ktorú vyžaruje Nazaret. Tento veľký objaviteľ rýchlo zanechal vojenskú kariéru, fascinovaný tajomstvom Svätej rodiny, každodenným vzťahom Ježiša s rodičmi, blízkymi, tichou prácou, pokornou modlitbou. Brat Charles, pozerajúc na Nazaretskú rodinu, pochopil sterilnosť dychtivosti po bohatstve a moci. S apoštolátom dobroty sa stal všetko pre všetkých. On, ktorého priťahoval pustovnícky život, pochopil, že nemôžeme rásť v Božej láske, vyhýbajúc sa jarmu ľudských vzťahov. Pretože milujúc druhých sa učíme milovať Boha. A skláňajúc sa nad blížnym sa zdvíhame k Bohu. Prostredníctvom bratskej a solidárnej blízkosti najchudobnejším a opusteným pochopil, že nakoniec sú to práve oni, ktorí nás evanjelizujú a pomáhajú nám rásť v ľudskosti.

Aby sme dnes pochopili rodinu, vstupujeme aj my – ako Charles de Foucauld – do tajomstva Nazaretskej rodiny, do jej skrytého, každodenného a bežného života, aký prežíva väčšina z našich rodín so svojimi trápeniami i so svojimi jednoduchými radosťami. Života pretkaného pokojnou trpezlivosťou v protivenstvách, v rešpektovaní stavu druhého, v pokore, ktorá oslobodzuje a ktorá kvitne v službe. Života v bratstve, ktoré vyviera z príslušnosti k jedinému telu.

Rodina je miestom evanjeliovej svätosti v každodenných podmienkach. Dýchame v nej pamäť generácií a zapúšťame v nej hlboké korene, ktoré nám umožňujú ísť ďaleko. Je to miesto rozlišovania, kde sa vychovávame k spoznávaniu Božieho plánu o vlastnom živote a k jeho objatiu s dôverou. Je to miesto nezištnosti, diskrétnej, bratskej a solidárnej prítomnosti, ktorá nás učí vyjsť zo seba samých, aby sme prijali druhého, aby sme odpúšťali a cítili, že nám bolo odpustené.

Znovu vychádzame z Nazareta v záujme synody, aby dokázala ani nie tak hovoriť o rodine, ako vstúpiť do jej školy a byť vždy pripravená uznať jej dôstojnosť, konzistentnosť a hodnotu napriek mnohým námahám a protirečeniam, ktorými môže byť poznačená.

V „Galilei národov“ našej doby nájdeme silu Cirkvi, ktorá je matkou, schopnou plodiť k životu a pozornou v neustálom dávaní života, v sprevádzaní s obetavosťou, nehou a mravnou silou. Pretože ak nevieme zjednotiť spolucítenie so spravodlivosťou, budeme zbytočne prísni a hlboko nespravodliví.

Cirkev, ktorá je rodinou, vie byť blízka a mať lásku otca, ktorý žije zodpovednosť ochrancu, ktorý ochraňuje bez toho, aby sa nechal vystriedať, ktorý opravuje bez ponižovania, ktorý vychováva príkladom a trpezlivosťou. Neraz len jednoducho v tichu čakania v modliacej sa otvorenosti.

A predovšetkým Cirkev synov, ktorí sa spoznávajú ako bratia, nikdy nezačne niekoho považovať iba za príťaž, problém, zbytočný výdavok, starosť alebo riziko. Ten druhý je jednoducho darom, a zostáva ním, aj keď ide rozdielnymi cestami.

Cirkev je otvoreným domom, vzdialeným od vonkajšej veľkosti. Prijíma v jednoduchom štýle svojich členov a práve preto je prístupná nádeji po pokoji, ktorá je vo vnútri každého človeka, vrátane tých, ktorí – skúšaní životom – majú srdce zranené a trpiace.

Táto Cirkev môže skutočne rozjasniť noc človeka, vierohodne mu ukazovať cieľ a zdieľať s ním jeho kroky, a to práve preto, lebo sama ako prvá prežíva skúsenosť neustáleho obrodzovania sa v milosrdnom srdci Otca.

 

4. októbra

Homília pápeža Františka pri otvorení Synody o rodine: Cirkev otvorená pre človeka dnešnej doby

Vatikán 4. októbra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie v Bazilike sv. Petra 4. októbra 2015, pri príležitosti otvorenia 14. riadneho generálneho zasadania Biskupskej synody na tému „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“:

«Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá» (1 Jn 4,12).

Biblické čítania tejto nedele sa zdajú byť úmyselne vybraté pre milostivú udalosť, ktorú Cirkev prežíva a je ňou riadne zhromaždenie biskupskej synody o rodine, ktoré sa otvára týmto eucharistickým slávením. Sústreďujú sa na tri témy: dráma samoty, láska medzi mužom a ženou a rodina.

Samota. Adam, ako čítame v prvom čítaní, žil v raji, prisudzoval mená iným tvorom, a tak preukazoval nadvládu, ktorá dokazovala jeho nepopierateľnú a neporovnateľnú nadradenosť. No napriek tomu sa cítil osamelo, pretože «nenašiel pomoc, ktorá by mu bola podobná» (Gn 2,20) a zakúšal samotu.

Dráma samoty aj dnes trápi mnohých mužov a ženy. Myslím na starých ľudí, ktorých opustili dokonca tí najbližší, vlastné deti, myslím na vdovcov i vdovy, na mužov a ženy, ktorých opustila vlastná manželka či manžel, na mnohých ľudí, ktorí sa vskutku cítia opustení, nepochopení, nevypočutí; na emigrantov a utečencov, čo utekajú pred vojnami a prenasledovaniami a na mnohých mladých, ktorí sa stali obeťami kultúry konzumizmu, kultúry „použi a odhoď“ a kultúry vyraďovania.

Dnes prežívame paradox globalizovaného sveta, v ktorom vidíme luxusné byty a mrakodrapy, no vždy menej domáceho a rodinného tepla. Vidíme veľa ambicióznych projektov, lež málo času na prežívanie toho, čo bolo zrealizované. Veľa sofistikovaných prostriedkov zábavy, no vždy viac prázdnoty v hĺbke srdca. Veľa potešenia, ale málo lásky. Veľa slobody, no takmer žiadna autonómia... Stále pribúda ľudí, ktorí pociťujú samotu, ale aj tých, čo sa uzatvárajú do egoizmu, melanchólie, deštrukčného násilia a do otroctva rozkoše či peňazí.

Dnes v istom zmysle prežívame rovnakú skúsenosť ako Adam – veľkú moc sprevádzanú veľkou samotou a zraniteľnosťou, a rodina je to toho ikonou. Ubúda vážnosti pri budovaní pevných vzťahov, bohatých na lásku – v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe, v šťastí i v nešťastí. Trvalej, vernej, svedomitej, stálej a plodnej láske sa dostáva stále viac výsmechu a hľadí sa na ňu ako na niečo staromódne. Zdalo by sa, že pokrokovejšie spoločnosti sú tie, ktoré majú najnižšie percento pôrodnosti a najvyššie percento potratov, rozvodov, samovrážd a znečisťovania životného a sociálneho prostredia.

Láska medzi mužom a ženou. V prvom čítaní ďalej čítame, že srdce Boha je zasiahnuté bolesťou pri pohľade na Adamovu samotu a vraví: «Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná» (Gn 2,18). Tieto slová dokazujú, že nič neobšťastní srdce človeka tak, ako srdce, ktoré mu je podobné, ktoré mu zodpovedá, ktoré ho miluje a ktoré ho zbavuje osamelosti a pociťovania samoty. Dokazujú aj to, že Boh nestvoril ľudskú bytosť, aby žila v smútku a osamote, ale pre šťastie, aby zdieľala svoju životnú púť s inou osobou, ktorá ju má dopĺňať, aby prežívali nádhernú skúsenosť lásky, čiže milovať a byť milovaný; a aby videli plody svojej lásky v deťoch, ako nám hovorí žalm, ktorý sme dnes prednášali (porov. Ž 128).

Toto je Boží sen pre jeho milované stvorenie: vidieť jeho realizáciu v spojení lásky medzi mužom a ženou, šťastné na spoločnej ceste, plodné vo vzájomnom darovaní sa. Je to ten istý plán, ktorý Ježiš súhrnne vyjadruje v dnešnom evanjeliu týmito slovami: «Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo» (Mk 10,6-8; porov. Gn 1,27; 2,24).

Ježiš na rečnícku otázku, ktorú mu položili – pravdepodobne ako pascu, aby sa odrazu stal nesympatickým pre zástupy, ktoré ho nasledovali a ktoré praktizovali rozvod ako ustálenú a nedotknuteľnú skutočnosť –, odpovedá spôsobom veľmi priamym a nečakaným, poukazujúc na počiatok všetkého, na počiatok stvorenia, aby nás naučil, že Boh žehná ľudskú lásku, on spája srdcia muža a ženy, ktoré sa milujú, a spája ich v jednote a nerozlučiteľnosti. To znamená, že cieľom manželského života nie je len žiť spolu navždy, ale milovať sa navždy! Ježiš tak znovunastoľuje pôvodný a prvotný poriadok.

Rodina. «Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje» (Mk 10,9). To je povzbudenie pre veriacich, aby premáhali každú formu individualizmu a legalizmu, ktoré skrývajú malicherný egoizmus a strach priľnúť k pravému zmyslu páru a ľudskej sexuality v Božom pláne.

Totižto, iba vo svetle bláznovstva nezištnosti Ježišovej veľkonočnej lásky možno pochopiť bláznovstvo nezištnosti manželskej lásky, výlučnej a trvajúcej až do smrti (usque ad mortem).

Pre Boha manželstvo nie je mladistvou (adolescentnou) utópiou, ale snom, bez ktorého bude jeho stvorenie smerovať k samote! Strach priľnúť k tomuto plánu naozaj ľudské srdce paralyzuje.

Paradoxne aj dnešný človek, ktorý často tento plán zosmiešňuje, zostáva priťahovaný a fascinovaný každou autentickou láskou, každou pevnou láskou, každou plodnou láskou, každou láskou, ktorá je verná a trvalá. Vidíme ho ako ide za chvíľkovými láskami, no sníva o autentickej láske; ženie sa za telesnými rozkošami, no túži po úplnom darovaní sa.

Naozaj, „teraz, keď sme naplno okúsili chuť prísľubov neobmedzenej slobody, začíname znovu chápať výraz „smútok tohto sveta“. Zakázané rozkoše stratili svoju príťažlivosť len čo prestali byť zakázanými. Aj keby boli vybičované do krajnosti a donekonečna obnovované, ostávajú bez chuti, pretože sú to veci konečné, my však máme smäd po nekonečnosti“ (Joseph Ratzinger, Auf Christus schauen. Einübung in Glaube, Hoffnung, Liebe, Freiburg 1989, s. 73).

V tomto dosť náročnom sociálnom a manželskom kontexte je Cirkev pozvaná žiť svoje poslanie vo vernosti, v pravde a v láske. Žiť svoje poslanie vo vernosti svojmu Učiteľovi ako hlas volajúci na púšti, aby chránila vernú lásku a povzbudzovala tie nespočetné rodiny, ktoré prežívajú svoje manželstvo ako priestor, v ktorom sa preukazuje Božia láska; aby chránila posvätnosť života, každého života; aby chránila jednotu a nerozlučiteľnosť manželského zväzku ako znak Božej milosti a schopnosti človeka poctivo milovať.

Cirkev je povolaná žiť svoje poslanie v pravde, ktorá sa nemení podľa prechodnej módy či prevládajúcich názorov. V pravde, ktorá chráni človeka a ľudstvo pred pokušeniami zahľadenosti do seba (autoreferenciality) a premeny plodnej lásky na sterilný egoizmus, verného zväzku na zväzky prechodné. „Bez pravdy láska skĺzava do sentimentalizmu. Stáva sa prázdnym vankúšom, ktorý možno ľubovoľne zaplniť. To je fatálne riziko lásky v kultúre bez pravdy” (Benedikt XVI., Encyklika Caritas in veritate, 3).

A Cirkev je povolaná žiť svoje poslanie v láske, ktorá neukazuje prstom, aby súdila druhých, lež - verná svojej prirodzenosti matky - cíti povinnosť hľadať a ošetrovať zranené páry olejom prijatia a milosrdenstva; byť „poľnou nemocnicou“ s otvorenými dverami pre všetkých, ktorí klopú a prosia o pomoc a oporu; a ešte viac, vychádzať z vlastnej ohrady k iným s pravou láskou, kráčať so zraneným ľudstvom s cieľom začleniť ho a priviesť ho k prameňu spásy.

Byť Cirkvou, ktorá učí a bráni základné hodnoty, nezabúdajúc, že «sobota bola stvorená pre človeka, a nie človek pre sobotu» (Mk 2,27); a že Ježiš tiež povedal: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov» (Mk 2,17). Byť Cirkvou, ktorá vychováva k autentickej láske, schopnej zbavovať samoty, bez toho, že by zabudla na svoje poslanie byť dobrým samaritánom zraneného ľudstva.

Spomínam si na svätého Jána Pavla II., keď vravieval: «Chyby a zlo treba vždy odsudzovať a proti nim bojovať, ale človeka, ktorý padne alebo pochybí, treba pochopiť a milovať […] My máme milovať našu dobu a pomáhať človeku dnešnej doby» (Príhovor Talianskej katolíckej akcii, 30. decembra 1978: Insegnamenti I [1978], 450). A Cirkev ho má hľadať, prijať a sprevádzať, pretože Cirkev so zatvorenými dverami zrádza samu seba a svoje poslanie a namiesto toho, aby bola mostom sa stáva bariérou: «Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi» (Hebr 2,11).

V tomto duchu prosme Pána, aby nás sprevádzal na synode a viedol svoju Cirkev na príhovor preblahoslavenej Panny Márie a svätého Jozefa, jej prečistého ženícha.

 

Modlitbová vigília vo Vatikáne pred začiatkom Synody o rodine

Vatikán 4. októbra - Námestie sv. Petra sa v sobotu 3. októbra večer ponorilo do žiary sviec veriacich, ktorí sa prišli spolu so Svätým Otcom modliť za Synodu o rodine v predvečer jej otvorenia. Modlitbovú vigíliu s názvom: „Rodiny osvecujú synodu – modlitba za synodu so Svätým Otcom“, zorganizovala Konferencia biskupov Talianska. Program bohatý na svedectvá rodín, piesne, biblické čítania, či videozáznamy z pápežových katechéz o rodine počas generálnych audiencií, sa začal už o 17.00. V troch svedectvách sa o svoje skúsenosti podelili: mladý pár snúbencov odlišného etnického pôvodu, manželský pár žijúci evanjelium v každodennosti a manželský pár prežívajúci utrpenie.

V priebehu večera sa veriacim prihovorili aj vedúci hnutí ako Salvatore Martinez z Hnutia obnovy v Duchu Svätom, Maria Voceová z Hnutia Fokoláre, Julián Carrón z Hnutia Comunione e Liberazione, Kiko Argüello z Neokatechumenátnej cesty či Matteo Truffelli u Talianskej katolíckej akcie.

Svätý Otec prišiel medzi veriacich na námestie o 19.00. Po vzývaní Ducha Svätého, spevoch a zapálení sviec si prítomní vypočuli čítanie z Evanjelia podľa Lukáša o Emauzských učeníkoch. Pápež František sa v priebehu večera prihovoril v homílii. Okrem iného povedal:

„Na čo je dobré zapáliť malú sviečku v tme, ktorá nás obklopuje? Nebolo by potrebné niečo iné na rozohnanie tmy? Môžeme ale premôcť tmu?

V istých životných obdobiach – napriek tomu, že tento život má množstvo nádherných zdrojov – s naliehavosťou vyvstávajú takéto otázky. Pred potrebami existencie prichádza pokušenie, ktoré chce, aby sme urobili krok späť, aby sme utiekli a uzavreli sa, azda v mene opatrnosti a realizmu a tak utiekli pred zodpovednosťou zastať si až do konca svoje vlastnú rolu.

Pamätáte sa na skúsenosť Eliáša? Ľudský kalkul vyvoláva v prorokovi strach, ktorý ho vedie k tomu, že hľadá úkryt. Strach. „Eliáš sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život... išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (1 Kr 19,3.8-9). Na vrchu Horeb našiel odpoveď nie v prudkom vetre, ktorý hýbe skalami, ani v zemetrasení a dokonca ani v ohni. Božia milosť nezvyšuje hlas; šepká a zachytia ju iba tí, ktorí sú ochotní počúvať jemnému vánku, tomu jemnému hlasu ticha. Vyzýva ich, aby vyšli a vrátili sa do sveta, ako svedkovia Božej lásky k človeku, aby svet uveril...

Práve pred rokom sme na tomto námestí vzývali Ducha Svätého a prosili ho, aby synodálni otcovia vedeli načúvať a konfrontovať sa s pohľadom pevne upretým na Ježiša - Posledné slovo Otca a kritérium interpretácie všetkého.

V tento večer nemôže byť naša modlitba iná. Pretože, ako to pripomínal metropolita Ignatius IV. Hazim, bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, Cirkev je iba organizáciou, autorita sa mení na vládu, misia na propagandu, kult na zaklínanie, konanie kresťanov na otrockú morálku.

Modlime sa preto, aby Synoda, ktorá zajtra začína, vedela priviesť k naplnenému obrazu človeka, manželskú a rodinnú skúsenosť. Nech uzná, zhodnotí a ponúkne to, čo je v nej krásne, dobré a sväté. Nech objíme situácie, kedy je krehká, čo ju vystavuje skúške: chudobu, vojnu, chorobu, smútok, zranené a rozbité vzťahy v ktorých sa rodí nepokoj, roztrpčenie a pretrhnutie. Nech pripomenie týmto rodinám, ako aj všetkým rodinám, že evanjelium ostáva „dobrou novinou“ z ktorej treba vždy nanovo vychádzať. Nech Otcovia z pokladu živej tradície dokážu čerpať slová útechy a nádej pre rodiny povolané v tomto čase budovať budúcnosť cirkevného spoločenstva a mesta človeka.“

Modlitbové stretnutie uzavrelo vzývanie Ducha Svätého s prosbami veriacich a spoločná modlitba Magnificat.

3. októbra

Pápež vatikánskym žandárom: Archanjel Michal nás chráni

Vatikán 3. októbra – Svätý Otec dnes ráno v kaplnke Governatorátu vo Vatikáne slávil svätú omšu pre členov vatikánskeho Žandárstva (Gendarmeria dello Stato della Città del Vaticano) pri príležitosti nedávneho sviatku ich patróna sv. Michala archanjela.

V homílii sa pápež František zameral na boj satana s anjelmi, na čele s archanjelom Michalom. Ako povedal, „tento boj sa odohráva každý deň. Odohráva sa v srdciach mužov a žien, v srdciach kresťanov, aj nekresťanov. Je to vojna medzi dobrom a zlom, kde si musíme vybrať to, čo chceme – dobro alebo zlo.“

Svätý Otec ďalej hovoril o dvoch metódach satana – o jeho zasievaní úkladov a o jeho zvádzaní, vábení: „Je to zvodca, je tým, kto zasieva nástrahy a zvodcom. A láka okúzlením, s démonickým pôvabom, vedie ťa uveriť všetkému. Vie ako predať toto okúzlenie, predáva dobre, avšak nakoniec platí zle! Je to jeho metóda!“

Pápež ďalej spomenul aj evanjeliový úryvok, kde diabol na púšti trikrát pokúša Ježiša:

„Tri stupienky starého hada, zlého ducha. Prvým je vlastniť veci, v tomto prípade chlieb, bohatstvá. Bohatstvá, ktoré ťa pomaly vedú ku korupcii a táto korupcia nie je báchorka, nachádza sa všade. ... Za dve mince mnoho ľudí predá aj svoju dušu, predá šťastie, predá život, predá všetko. Je to prvý stupienok: peniaze a bohatstvá. Potom, keď ich už máš, cítiš sa byť dôležitým – druhý stupienok je márnivosť. To, čo diabol hovoril Ježišovi: ‚Poďme na vrchol chrámu, vrhni sa dolu, urob veľké predstavenie!‛ Žiť pre márnivosť. Tretím stupienkom je moc, pýcha, nadradenosť: ‚Dám ti všetku moc sveta, budeš tým, kto velí‛.“

Ako povedal Svätý Otec, toto je aj náš boj, preto sa musíme modliť k archanjelovi Michalovi, aby nás bránil od „nástrah, okúzlenia, zvádzania tohto starého hada, ktorý sa volá satan“. Vatikánskym žandárom pápež povedal: „Veľa sa modlite, aby vás Pán na príhovor sv. Michala archanjela chránil od každého pokušenia ku korupcii pre peniaze, pre bohatstvá, márnivosť a nadradenosť. A čím pokornejšia - ako Ježiš - bude vaša služba, tým plodnejšia a užitočnejšia bude pre nás všetkých.“

2. októbra

Ranná homília: Poddajnosť anjelovi - spoločníkovi na životnej ceste

Vatikán 2. októbra – Každému človeku dal Boh za „spoločnosť“ anjela, aby mu radil a aby ho ochraňoval, anjela, ktorého treba počúvať s poddajnosťou. To sú myšlienky z homílie pápeža Františka pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty v deň spomienky na strážnych anjelov.

Dôkaz o otcovstve, ktoré všetko miluje a chráni, sa nachádza už na prvých stranách Biblie. Keď Boh vyháňa Adama z raja, nenecháva ho osamote, nehovorí mu „zariaď sa ako môžeš“, povedal Svätý Otec. Svätý Otec zároveň citoval modlitby a žalmy, aby pripomenul, ako bola postava anjela strážcu vždy prítomná pri každej udalosti odohrávajúcej sa medzi človekom a nebom. «Pošlem pred tebou anjela, aby ťa chránil na ceste a priviedol ťa na miesto, ktoré som pripravil», píše sa v liturgickom čítaní z Knihy Exodus (23,20-23a). Dnešná liturgia je teda zameraná na osobitné Božie bytosti, ktoré, ako zdôraznil Svätý Otec, „Pán dal všetkým“. „Každý z nás má jednu“, ktorá „nás sprevádza“:

„Je vždy s nami! A toto je skutočnosť. Je pre nás akoby Božím vyslancom. Pán nám radí: ‚Váž si jeho prítomnosť!‛ A keď napríklad vykonáme nejakú zlú vec a myslíme si, že sme sami – nie, je tu on. Vážiť si jeho prítomnosť. Počúvať jeho hlas, lebo on nám radí. Keď vnímame inšpiráciu: ‚Urob toto... toto je lepšie... toto sa nesmie...‛, počúvaj ho! Neprieč sa mu.“

Ako uistil pápež František, anjel strážca nás vždy chráni, osobitne od zlého. Niekedy „si myslíme, že môžeme mnohé veci ukryť“ – „nepekné veci“, ktoré nakoniec aj tak vyjdú na svetlo. Podľa slov Svätého Otca, anjel je tu preto, aby nám radil, aby nás chránil, presne tak, ako by to urobil priateľ. „Je to priateľ, ktorého nevidíme, ale ktorého cítime“. Priateľ, ktorý „s nami jedného dňa bude v nebi, vo večnej radosti“:

„Chce jedine, aby sme ho počúvali, aby sme ho mali v úcte. Len toto: úctu a počúvanie. A táto úcta a počúvanie tohto spoločníka na ceste sa nazýva poddajnosť. Kresťan musí byť poddajný voči Duchu Svätému. Poddajnosť Duchu Svätému sa začína práve poddajnosťou voči radám tohto spoločníka na ceste.“

Podľa slov pápeža Františka, k tomu, aby sme boli poddajnými, je potrebné byť malými, ako deti, čiže ako tí, ktorých Ježiš nazýva, že sú najväčšími v kráľovstve jeho Otca. Takže anjel strážca je „spoločníkom na ceste“, ktorý nás učí pokore a ktorého tak ako deti máme počúvať. Homíliu ukončil Svätý Otec slovami:

„Vyprosujme si dnes od Pána milosť tejto poddajnosti, počúvania hlasu tohto spoločníka, tohto Božieho vyslanca, ktorý je po našom boku v jeho mene, aby sme boli povzbudení jeho pomocou. Vždy na ceste... A aj pri tejto svätej omši, ktorou chválime Pána, pamätajme na to, aký dobrý je Pán, ktorý práve po tom, ako stratil (naše) priateľstvo, nenechal nás osamote, neopustil nás.“

1. októbra

Ranná homília Svätého Otca: Nech v nás nevyhasne nostalgia po Bohu

Vatikán 1. októbra – Po dlhšej odmlke Svätý Otec opäť začal s pravidelnými rannými homíliami pri svätých omšiach v kaplnke Domu sv. Marty. V dnešný deň spomienky sv. Terézie z Lisieux, jeho obľúbenej svätice v homílii zdôraznil, že u kresťana nikdy nesmie vyhasnúť nostalgia, túžba po Bohu, ináč sa naše srdce nemôže radovať. „Radosť Pána je našou silou, v ňom nachádzame našu identitu,“ povedal Svätý Otec.

V homílii vychádzal z liturgického čítania z Nehemiášovej knihy (8,1-4a. 5-6.7b-12) o tom, ako sa Izraelský ľud po dlhých rokoch vyhnanstva vracia do Jeruzalema. Zameral sa na otázku, čo dáva stálosť identite kresťana. Pripomenul, ako aj v časoch babylonského vyhnanstva ľud neustále pamätal na svoju vlasť. Po mnohých rokoch, keď konečne nastal čas návratu, čas rekonštrukcie Jeruzalema a Nehemiáš žiada zákonníka Ezdráša, aby pred ľudom čítal Knihu Zákona, ľud sa raduje. Ľud „sa tešil, ale aj plakal a počúval Božie slovo. Mal radosť, ale aj plakal, všetko naraz“, skonštatoval pápež František.

Ako sa to dá vysvetliť? - položil si otázku. „Jednoducho tento ľud nielenže našiel svoje mesto, mesto, kde sa zrodil, mesto Božie. Tento ľud počúvajúc Zákon našiel svoju identitu, preto bol radostný a plakal“.

„Avšak plakal od radosti, plakal, lebo natrafil na svoju identitu, znovuobjavil tú identitu, ktorá sa rokmi vyhnanstva tak trochu stratila. Ide o dlhú cestu. ‚Nermúťte sa, hovorí Nehemiáš, veď radosť z Pána je vaša sila!‛ Je to radosť, ktorú dáva Pán, keď objavíme našu identitu. A naša identita sa po ceste vytráca. Vytráca sa v našich početných vyhnanstvách a sebavyhnanstvách, keď si urobíme hniezdo tu, hniezdo tam... ale nie v dome Pána. Nájsť vlastnú identitu.“

Pápež si ďalej položil otázku, akým spôsobom môžeme nájsť vlastnú identitu. „Keď si stratil to, čo bolo tvoje, tvoj dom, to, čo ti bolo vlastné, prichádza táto nostalgia. A táto nostalgia ťa opäť vedie domov“. Tento ľud „s touto nostalgiou cítil, že je šťastný a plakal pre to od radosti, lebo nostalgia po vlastnej identite ho priviedla k tomu, že ju našiel. Je to Božia milosť“, povedal Svätý Otec a pokračoval:

„Ak sme napríklad plní jedla, nemáme hlad. Ak máme pohodlie, ak sme pokojní tam, kde sme, nemáme potrebu ísť inam. A ja sa pýtam, a bolo by dobré, keby sme si dnes my všetci položili otázku: ‚Som v mojom srdci pokojný, spokojný, nič mi netreba – z duchovného hľadiska ? Vyhasla moja nostalgia?‛ Hľaďme na tento radostný ľud, ktorý plakal a tešil sa. Srdce, ktoré nemá nostalgiu, nepozná radosť. A radosť je práve našou silou, Božou silou. Srdce, ktoré nevie, čo je to nostalgia, sa nemôže radovať. A celá táto cesta, ktorá sa začala pred rokmi, končí oslavou.“

Ako povedal pápež František, ľud jasá veľkou radosťou, lebo „pochopil slová, ktoré mu boli hlásané. Našli to, čo im nostalgia dávala pocítiť a smerom k čomu im pomáhala napredovať“. Svätý Otec ukončil homíliu týmito slovami:

„Položme si otázku: Aká je naša nostalgia, túžba po Bohu? Sme spokojní, sme radi tak, ako sme, alebo máme každý deň túto túžbu ísť vpred? Nech nám Pán dá túto milosť – aby nikdy, ale naozaj nikdy nevyhasla v našom srdci nostalgia po Bohu.“

30. septembra

Generálna audiencia: Rekapitulácia 10. apoštolskej cesty pápeža Františka

Vatikán 30. septembra – Na Vatikánskom námestí sa dnes opäť zišli pútnici z celého sveta, aby sa zúčastnili na generálnej audiencii Svätého Otca Františka. Kvôli zamračenému nebu sa však audiencia uskutočnila na dvoch miestach – chorí pútnici sledovali celé dianie z Auly Pavla VI. Svätý Otec ich tam navštívil a osobne pozdravil ešte pred svojím vstupom na námestie.

V úvode audiencie zaznelo čítanie z evanjelia podľa Jána (13, 34-35): «Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.»

V príhovore Svätý Otec zhrnul svoju 10. apoštolskú cestu, z ktorej sa vrátil pred dvoma dňami. Prešiel postupne štyrmi etapami vykonanej cesty: Kuba, USA, OSN a 8. svetové stretnutie rodín vo Filadelfii. Za pohostinnosť sa poďakoval prezidentom Castrovi a Obamovi, ako aj generálnemu sekretárovi OSN Ban Ki-moonovi. Osobitnú vďaku za organizáciu Svetového stretnutia rodín vo Filadelfii vyjadril miestnemu arcibiskupovi Mons. Chaputovi.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná audiencia bude na dvoch miestach: tu na námestí a tiež v Aule Pavla VI., kde sú mnohí chorí, ktorí audienciu sledujú cez veľkoplošnú obrazovku. Vzhľadom na zhoršené počasie sme sa tak rozhodli, aby tam boli pod strechou a vo väčšom pokoji. Zjednoťme sa navzájom a pozdravme sa [potlesk].

V predošlých dňoch som ukončil apoštolskú cestu na Kubu a do Spojených štátov amerických. Cesta ako taká sa zrodila z vôle zúčastniť sa na Svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii, čo bolo už skôr naplánované. Toto „pôvodné jadro“ sa ďalej rozrástlo na návštevu Spojených štátov amerických a hlavného sídla Spojených národov, a potom tiež na Kubu, ktorá sa stala prvou zastávkou na tejto ceste. Opätovne chcem vyjadriť svoje uznanie a vďaku prezidentovi Castrovi, prezidentovi Obamovi a generálnemu sekretárovi Ban Ki-moonovi za prijatie, ktorého sa mi z ich strany dostalo. Zo srdca ďakujem bratom biskupom a všetkým spolupracovníkom za veľkosť odvedenej práce a za lásku k Cirkvi, ktorá celú cestu oživovala.

„Misionár milosrdenstva“: takto som sa prezentoval na Kube, v krajine bohatej na prírodné krásy, kultúru a vieru. Božie milosrdenstvo presahuje každé zranenie, konflikt, ideológiu; týmto ponímaním milosrdenstva som mohol objať celý kubánsky ľud, v jeho domovine i mimo nej, nechávajúc bokom akékoľvek rozdelenie. Symbolom tejto hlbokej jednoty kubánskej duše je Panna Mária de la Caridad del Cobre, ktorá bola vyhlásená za patrónku Kuby presne pred sto rokmi. Vydal som sa ako pútnik do tejto svätyne Matky nádeje, Matky, ktorá sprevádza po ceste spravodlivosti, mieru, slobody a zmierenia.

Mohol som zdieľať s kubánskym ľudom nádej na vyplnenie sa proroctva sv. Jána Pavla II.: že sa Kuba raz otvorí svetu a svet sa otvorí Kube. Už nie viac uzavretosť, využívanie chudoby, ale sloboda v dôstojnosti. Toto je cesta, ktorá rozochveje srdce mnohých mladých Kubáncov; nie je to cesta úniku, ľahkého zárobku, ale cesta zodpovednosti, služby blížnemu, starostlivosti o zraniteľných. Cesta, ktorá čerpá silu z kresťanských koreňov ľudu, ktorý si veľa vytrpel. Cesta, ku ktorej som osobitne povzbudzoval kňazov a všetkých zasvätených, študentov a rodiny. Nech Duch Svätý, na príhovor Panny Márie, dá vzrast tomu, čo sme zasiali.

Prechod z Kuby do Spojených štátov amerických bol symbolický; bol akoby mostom, ktorý sa vďaka Bohu obnovuje. Boh chce vždy stavať mosty; sme to my, čo staviame múry! No múry sa zrútia. Vždy je tomu tak!

A v Spojených štátoch som absolvoval tri etapy: Washington, New York a Filadelfia. Vo Washingtone som sa stretol s politickými predstaviteľmi, bežnými ľuďmi, biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami, a najmä s chudobnými a marginalizovanými. Pripomenul som, že najväčšie bohatstvo tejto krajiny a jej ľudu spočíva v duchovnom a etickom dedičstve. Týmto som chcel povzbudiť v pokračovaní budovať spoločnosť vo vernosti jej základnému princípu, že všetci ľudia sú stvorení Bohom ako rovní a obdarení nescudziteľnými právami – právom na život, slobodu a hľadanie šťastia.

Tieto hodnoty, ktoré môžu zdieľať všetci, nachádzajú svoje plné uskutočnenie v Evanjeliu, ako to jasne ukázala kanonizácia pátra Junípera Serru, františkána a veľkého evanjelizátora Kalifornie. Svätý Junípero ukazuje cestu radosti: ísť vpred a zdieľať s ostatnými Kristovu lásku. Toto je cesta kresťana, ale aj každého človeka, ktorý spoznal lásku: neponechávať si ju pre seba, ale zdieľať ju s ostatnými. Na tomto náboženskom a morálnom základe sa zrodili a vyrástli Spojené štáty americké, a na tomto základe môžu byť naďalej krajinou slobody a prijatia a spolupracovať v prospech spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.

V New Yorku som mohol navštíviť hlavné sídlo OSN a pozdraviť jeho pracovníkov. Mal som stretnutia s generálnym sekretárom a predsedami posledných generálnych zhromaždení a Bezpečnostnej rady. Prihovárajúc sa predstaviteľom národov, v nadväznosti na mojich predchodcov, som opätovne vyjadril povzbudenie zo strany Katolíckej cirkvi pre túto inštitúciu a jej úlohu pri podporovaní rozvoja a mieru, zvlášť pripomínajúc nevyhnutnosť svorného a účinného úsilia v starostlivosti o stvorenstvo. Opätovne som tiež vyzval k zastaveniu násilností páchaných na etnických a náboženských menšinách a na civilnom obyvateľstve a k ich predchádzaniu.

Za mier a bratské vzťahy sme sa modlili na pôde pamätníka Ground Zero spoločne so zástupcami jednotlivých náboženstiev, príbuznými mnohých obetí a s obyvateľstvom New Yorku, tak bohatým na kultúrnu rozmanitosť. A za mier a spravodlivosť som slávil sv. omšu v Madison Square Garden.

Tak vo Washingtone ako aj v New Yorku som mohol prísť do kontaktu s niektorými charitatívnymi a vzdelávacími aktivitami, reprezentujúcimi tú enormnú službu, ktorú katolícke spoločenstvá – kňazi, rehoľníčky, rehoľníci, laici – v týchto sektoroch konajú.

Vrcholom cesty bolo stretnutie rodín vo Filadelfii, ktorého horizont sa takpovediac „cez prizmu“ rodiny rozšíril na celý svet. Rodina, ako plodné spojenie muža a ženy, je odpoveďou na veľkú výzvu nášho sveta, ktorá je dvojitá: fragmentácia a odosobnenie. Tieto dva extrémy žijú jeden vedľa druhého a vzájomne sa podporujú, a spoločne podporujú ekonomický model konzumizmu. Rodina je odpoveďou, pretože je bunkou spoločnosti, ktorá uvádza do rovnováhy osobnú a spoločenskú dimenziu, a ktorá zároveň môže byť vzorom trvalo udržateľnej správy dobier a zdrojov stvorenstva.

Rodina je hlavným protagonistom v integrálnej ekológii, pretože je hlavným subjektom spoločnosti, ktorý vo svojom vnútri obsahuje dva základné princípy ľudskej civilizácie na zemi: princíp spoločenstva a princíp plodnosti. Biblický humanizmus nám predstavuje tento obraz: ľudský pár, zjednotený a plodný, umiestnený Bohom do záhrady sveta, aby ju obhospodaroval a chránil.

Chcel by som vyjadriť svoje bratské a vrelé poďakovanie Mons. Chaputovi, arcibiskupovi Filadelfie, za jeho úsilie, zbožnosť, entuziazmus a veľkú lásku k rodinám pri organizovaní tohto podujatia. Možno vnímať ako nie náhodné, ale prozreteľnostné, že posolstvo, a ešte viac svedectvo Svetového stretnutia rodín vyšlo v tomto okamihu práve zo Spojených štátov amerických, teda z krajiny, ktorá v minulom storočí zaznamenala najväčší ekonomický a technologický rast bez toho, aby poprela svoje náboženské korene. Tie isté korene si teraz žiadajú znovu vychádzať od rodiny pri prehodnotení a zmene modelu rozvoja, pre dobro celej ľudskej rodiny.“

V závere audiencie Svätý Otec pripomenul aj dnešnú liturgickú spomienku sv. Hieronyma, ktorý je známy najmä svojím vzťahom k Svätému písmu a jeho prekladom do latinčiny zvaným Vulgáta.

„Dnes slávime spomienku na sv. Hieronyma. Drahí mladí, jeho vášeň pre Sväté písmo nech vám pomôže zamilovať sa do Knihy života. Drahí chorí, jeho odriekanie nech naplní významom vaše utrpenie. Drahí mladomanželia, jeho duchovná sila nech posilní vieru vo vašom novom domove.“

Na Námestí sv. Petra sa dnes vynímala aj šesť metrov vysoká socha sv. Rity z Cascie, ktorú pápež František požehnal. Sochu, ktorú ako znak lásky, svetla a pokoja pre svet zhotovili v Libanone z bieleho mramoru, následne prevezú do Cascie, kde bude 18. októbra pri jej inaugurovaní sláviť Eucharistiu maronitský patriarcha Antiochie Béchara Boutros Rai.

 

 

Pápež František odletel na 10. apoštolskú cestu na Kubu a do USA

Vatikán 19. septembra – Začala sa 10. apoštolská cesta Svätého Otca Františka, ktorej cieľom je Kuba, Spojené štáty a OSN a vyvrcholí 8. svetovým stretnutím rodín vo Filadelfii. Airbus A330 spoločnosti Alitalia s pápežom a sprievodom na palube odštartoval z rímskeho medzinárodného letiska Fiumicino o 10.32. Takmer dvanásťhodinový let vedie ponad Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, ostrovné územia USA, Bahamy až na Kubu, kde sa očakáva pristátie o 16. hodine miestneho času, t.j. 22.00 nášho času. Svätý Otec počas letu tradične formou telegramu zdraví hlavy štátov, nad ktorých územím prelieta.

Tesne pred presunom autom z Vatikánu na letisko prišla Svätého Otca pozdraviť utečenecká rodina zo Sýrie, ktorú pred niekoľkými dňami prichýlila Farnosť sv. Anny, ktorá sa nachádza na vatikánskom území. Ráno o 9.45 rodina s dvoma deťmi sprevádzaná pápežským almužníkom Mons. Konradom Krajewským pozdravila Svätého Otca pred Domom sv. Marty, vyjadrila mu vďaku spolu so želaním šťastnej cesty na americký kontinent.

Svätý Otec sa pred odletom na Kubu a do USA zveril do ochrany Panny Márie

Vatikán 19. septembra – V predvečer pred odchodom na svoju 10. apoštolskú cestu Svätý Otec František v piatok 18. septembra navštívil hlavnú mariánsku baziliku v Ríme. Podľa svojho zvyku modlitbou v Bazilike Santa Maria Maggiore zveril Matke Božej cestu, počas ktorej v dňoch 19. – 28. septembra navštívi Kubu, USA a sídlo OSN v New Yorku, pričom hlavnou príležitosťou pre cestu je Svetové stretnutie rodín vo Filadelfii. Desaťdňová cesta bude doteraz najdlhšou z apoštolských ciest pápeža Františka.

18. septembra

Pápež vo videoposolstve na Kubu: Prichádzam ako misionár Božej nežnosti

Vatikán/Kuba 18. septembra - Veľkej pozornosti sa dostalo videoposolstvu pápeža Františka, ktoré včera večer odvysielala kubánska televízia a bolo zverejnené aj na internetovej stránke Konferencie biskupov Kuby. Všetky oficiálne médiá krajiny dali široký priestor slovám pápeža, že prichádza, „aby sa podelil o vieru a nádej“:

„Navštívim vás, aby som sa podelil o vieru a nádej, aby sme sa posilnili v nasledovaní Krista. Robí mi veľmi dobre a veľmi mi pomáha myslieť na vašu vernosť Pánovi a na odvahu, s ktorou čelíte ťažkostiam každého dňa, na lásku, s ktorou si pomáhate a podporujete sa na ceste životom. Ďakujem vám za toto tak vzácne svedectvo.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, posolstvo, ktoré im chce odovzdať, je veľmi jednoduché, ale veľmi dôležité a svoj odkaz zhrnul do nasledujúcich slov:

„Ježiš vás nesmierne miluje, Ježiš vás skutočne miluje. Vždy vás nosí vo svojom srdci, on vie lepšie ako ktokoľvek iný, čo je pre každého potrebné, čím žije, aká je jeho najhlbšia túžba, aké je naše srdce. ... A keď sa nesprávame podľa očakávania, stále nám zostáva po boku, pripravený prijať nás, aby nás utešil, aby nám dal novú nádej, novú šancu, nový život, pretože on nás nikdy neopustí.“

Pápež František v pozdravnom posolstve tesne pred odchodom na svoju 10. apoštolskú cestu taktiež poďakoval Kubáncom, že sa na návštevu pripravujú duchovne: „Potrebujeme sa modliť, potrebujeme tento kontakt s Ježišom a Máriou“, aby sa naše srdce stalo podobným Ježišovmu srdcu, „aby sme vedeli milovať ako on, odpúšťať ako on, dávať nádej, sprevádzať.

„Chcem byť s vami ako misionár milosrdenstva a Božej nežnosti, ale dovoľte mi povzbudiť aj vás, aby ste boli misionármi nekonečnej Božej lásky. Aby nikomu nechýbalo svedectvo našej viery, našej lásky. Aby celý svet vedel, že Boh vždy odpúšťa, že Boh nám je vždy po boku, že Boh nás miluje“ - zdôraznil Svätý Otec a v závere posolstva zveril cestu a všetkých Kubáncov nebeskej Matke, ktorá je uctievaná v Santiagu ako Dobrotivá Panna - Virgen de la Caridad del Cobre a ktorú tam chce navštíviť „ako ktorýkoľvek pútnik, ako dieťa, ktoré chce prísť do domu Matky“. K prosbe o modlitbu dodal pápež František aj slová požehnania: „Ježiš nech vás žehná a Panna Mária nech vás ochraňuje.“

17. septembra

Pápež na margo krízy v Sýrii a Iraku: Nikto nemôže predstierať, že o tom nevie!

Vatikán 17. septembra – „Medzinárodné spoločenstvo, zdá sa, nie je schopné nájsť adekvátne odpovede“ na krízu v Sýrii a v Iraku, v krajinách ponorených do „oceánu bolesti“. To je myšlienka z príhovoru pápeža Františka účastníkom stretnutia organizovaného vo štvrtok 17. septembra Pápežskou radou Cor unum, ktoré bolo zamerané na humanitárnu situáciu v regióne Blízkeho východu.

Svätý Otec ďalej konštatoval, že konflikty v Sýrii a Iraku sú „jednou z najťaživejších ľudských tragédií posledných desaťročí“ a ich strašné dôsledky badať na civilnom obyvateľstve, ale aj na kultúrnom dedičstve. Milióny ľudí sú nútení opustiť svoje rodné krajiny, povedal pápež, pričom dodal, že Libanon, Jordánsko a Turecko dnes nesú ťarchu starosti o milióny utečencov, „ktorých veľkoryso prijali“.

„Tvárou v tvár tejto situácii a konfliktom, ktoré sa rozrastajú a výrazne narušujú vnútornú rovnováhu regiónov i medzinárodného spoločenstva, sa zdá nemožné nájsť adekvátne odpovede, zatiaľ čo obchodníci so zbraňami pokračujú vo svojich záujmoch: zbrane zmáčané krvou, nevinnou krvou.“

Zverstvá konfliktu, porušovanie ľudských práv, sa vďaka médiám dejú pred očami sveta, pripomenul Svätý Otec:

„Nikto nemôže predstierať, že o tom nevie! Všetci sú si vedomí, že táto vojna zaťažuje čoraz neúnosnejšie ramená chudobných. Musíme nájsť riešenie, ktorým však nikdy nie je násilie, pretože násilie vytvára len nové rany, vytvára ďalšie násilie.“

Pápež osobitne upozornil na oblasti, ktoré si vyžadujú mimoriadnu pozornosť a za ktoré nesieme zodpovednosť:

„V tomto oceáne bolesti vás naliehavo nabádam, aby ste osobitnú pozornosť venovali materiálnym a duchovným potrebám tých najslabších a najbezbrannejších: Myslím najmä na rodiny, starších ľudí, chorých, deti. Deti a mladí ľudia, nádej budúcnosti, sú pozbavení základných práv: vyrastať v pokoji rodiny, kde by bolo o nich postarané a kde by boli chránené, aby sa mohli hrať a vzdelávať.“

Ako pokračoval Svätý Otec, obete konfliktu sú mnohé a za všetky sa modlí. Ale s osobitným dôrazom spomenul „vážnu ujmu kresťanských komunít v Sýrii a Iraku, kde je mnoho bratov a sestier prenasledovaných kvôli svojej viere, vyháňaných zo svojej krajiny, držaných v zajatí, alebo dokonca zabíjaných.“

„V Sýrii a Iraku zlo ničí budovy a infraštruktúry, ale ničí predovšetkým ľudské svedomie“ - z tohto podľa slov pápeža vyplýva výzva „odpovedať na zlo dobrom a podporovaním integrálneho rozvoja človeka.“ V príhovore zástupcom asi tridsiatich katolíckych charitatívnych organizácií, ktoré pôsobia na Blízkom východe, vrátane biskupov regiónu, pápež František poukázal na nevyhnutnosť toho, aby katolíci zintenzívnili medzicirkevnú a medziinštitucionálnu spoluprácu. Na záver sa Svätý Otec na prítomných obrátil s prosbou, aby neopúšťali „obete tejto krízy, aj keby pozornosť sveta bola úplne nepatrná.“

Podujatie zhodnotilo doteraz vykonanú prácu katolíckych charitatívnych organizácií, určilo priority pre budúcnosť a podporilo súčinnosť s ostatnými charitatívnymi inštitúciami. Konalo sa za účasti Mons. Giampietra Dal Tosa, sekretára Pápežskej rady Cor unum, prítomní ďalej boli kardinál Leonardo Sandri, prefekt Kongregácie pre východné cirkvi, Stephen O'Brien, koordinátor humanitárnej pomoci OSN , Mons. Khaleda Akasheh, vedúci úradu pre islam pri Pápežskej rade pre medzináboženský dialóg, Mons. Mario Zenari, apoštolský nuncius v Sýrii, Mons. Antoine Audo, prezident Charity Sýrie, Mons. Shelmon Warduni, prezident Charity Iraku a zástupcovia inštitúcie ‚Humanitarian Focal Point‘, zriadenej Pápežskou radou Cor unum v minulom roku.

16. septembra

Generálna audiencia s osobitným zastúpením Slovenska

Vatikán 16. septembra - Dnešnou katechézou v rámci generálnej audiencie Svätý Otec ukončil cyklus katechéz na tému manželstva a rodiny, ktoré boli prípravou na veľké cirkevné podujatia zamerané na rodinu. V tejto súvislosti pápež František povedal: „Sme na prahu pekných a náročných udalostí, ktoré sú priamo spojené s touto veľkou témou: Svetové stretnutie rodín vo Filadelfii a Synoda biskupov v Ríme. Obe majú svetový význam, ktorý korešponduje s univerzálnym rozmerom kresťanstva, ale aj s univerzálnym dosahom tejto základnej a nenahraditeľnej ľudskej komunity, ktorou je práve rodina.“

Na Námestí sv. Petra bola v dnešnú stredu prítomná 230-členná skupina účastníkov Púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. Zo Slovenska prišli aj veriaci z farností Čemerné a Spišská Belá a z Bratislavy-Petržalky skupina pútnikov zo Spojenej školy sv. Rodiny. Im patrili nasledujúce slová Svätého Otca:

„S láskou pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne účastníkov Desiatej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov, vedených pánom biskupom Františkom Rábekom. Bratia a sestry, včera Slovensko oslávilo sviatok svojej hlavnej patrónky – Sedembolestnej Panny Márie. Ježiš ju dal za Matku každému z nás. Ona nech vám pomáha byť stále jeho vernými učeníkmi. Všetkých vás zo srdca žehnám.“

K Desiatej púti Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR sa dnes pripojili aj delegácie troch ministerstiev. Delegáciu Ministerstva vnútra SR viedol podpredseda vlády a minister vnútra SR Robert Kaliňák a medzi jej siedmimi členmi bol aj prezident Policajného zboru SR gen. Tibor Gašpar. V delegácii Ministerstva obrany SR, vedenej ministrom Martinom Glváčom, boli okrem iných Richard Vašečka, poslanec NRSR, a riaditeľ Vojenského spravodajstva plk. Ľubomír Skuhra.

Delegáciu Ministerstva spravodlivosti SR viedol minister Tomáš Borec, prítomný bol aj generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže plk. Milan Ivan. S pápežom Františkom sa dnes stretol aj minister životného prostredia Peter Žiga, ako účastník rezortného stretnutia ministrov životného prostredia členských krajín Európskej únie, konaného v Ríme.

Katechézu dnešnej generálnej audiencie uviedlo biblické čítanie z Listu sv. Pavla Galaťanom (4,4-7): «Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.»

Svätý Otec v dnešnej 27. a poslednej úvahe o rodine nazval manželský zväzok, rodinu muža a ženy, „generatívnou gramatikou, zlatým uzlom“, s poukazom na múdrosť Božieho stvorenia, a poukázal na jej kľúčovú úlohu v dnešnej spoločnosti:

„Práve rodina je na počiatku, v základoch svetovej kultúry, ktorá nás chráni; chráni nás od mnohých, mnohých útokov, mnohých deštrukcií, od mnohých kolonizácií, ako je kolonizácia peňazí alebo kolonizácia ideológií, ktoré veľmi ohrozujú svet. Rodina je základom pre to, aby sme sa obránili.“

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Toto je naša záverečná úvaha na tému manželstva a rodiny. Sme v očakávaní pekných i náročných udalostí, ktoré sú priamo spojené s touto veľkou témou: Svetového stretnutia rodín vo Filadelfii a Biskupskej synody tu v Ríme. Obe sú svetového charakteru, ktorý zodpovedá univerzálnemu rozmeru kresťanstva, ale aj univerzálnemu dosahu tohto základného a nenahraditeľného ľudského spoločenstva, ktorým je práve rodina.

Aktuálny úsek civilizácie sa zdá byť poznačený dlhodobými dôsledkami spoločnosti spravovanej ekonomickou technokraciou. Podriaďovanie etiky logike zisku disponuje nesmiernymi prostriedkami a nadmernou mediálnou podporou. V tomto novom scenári sa stáva nová aliancia [nové spojenectvo, zmluva, resp. zväzok – pozn. prekl.] muža a ženy nielen nutnou, ale aj strategickou kvôli oslobodeniu národov spod kolonizácie peňazí. Táto aliancia sa musí navrátiť k usmerňovaniu politiky, ekonomiky a občianskeho spolunažívania! Ona rozhoduje o obývateľnosti zeme, o sprostredkovávaní zmyslu života, o prepojení pamäte a nádeje.

Pre túto alianciu muža a ženy predstavuje manželské a rodinné spoločenstvo životodarnú gramatiku, mohli by sme povedať, že je jej „zlatým ohnivkom“. Viera tu čerpá z múdrosti Božieho stvorenia, ktorý zveril rodine nie starostlivosť o samoúčelnú intimitu, ale úchvatný plán „udomácniť“ si svet. Práve rodina je na začiatku, je základom tejto svetovej kultúry, ktorá nás zachraňuje; zachraňuje nás pred tak mnohorakými útokmi, od toľkej skazy, od toľkých kolonizácií, ako je tá zo strany peňazí alebo ideológií, ktoré tak veľmi ohrozujú svet. Rodina je základom, ktorý umožňuje brániť sa.

Práve z biblického Slova o stvorení sme prebrali hlavnú inšpiráciu v našich krátkych stredajších meditáciách o rodine. Z tohto Slova môžeme a máme nanovo čerpať na široko a do hĺbky. Čaká nás tu veľká práca, ale je to aj veľmi nadchýnajúce. Božie stvorenie nie je nejakým obyčajným filozofickým predpokladom: je univerzálnym obzorom života a viery! Neexistuje Boží plán odlišný od stvorenia a od jeho spásy. A kvôli spáse stvorení – každého tvora – sa Boh stal človekom: «pre nás ľudí a pre našu spásu», ako hovorí Vyznanie viery. A zmŕtvychvstalý Ježiš je «prvorodený zo všetkého stvorenia» (Kol 1,15).

Stvorený svet je zverený mužovi a žene: to, čo sa medzi nimi odohráva, dáva svoju pečať všetkému. Ich odmietnutie Božieho požehnania osudovo vyúsťuje do blúznenia všemocnosti, ktoré ničí každú vec. To je to, čo nazývame „prvotným hriechom“. A všetci prichádzame na svet s dedičstvom tejto choroby.

Napriek tomu nie sme prekliati, ani ponechaní na seba samých. Už starodávny príbeh o prvotnej láske Boha k mužovi a žene obsahuje v tomto ohľade stránky plné ohňa! «Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom» (Gn 3,15a). Sú to slová, ktorými sa Boh obracia na podvodného, okúzľujúceho hada. Prostredníctvom týchto slov Boh vyznačuje ženu ochrannou hradbou proti zlu, ku ktorej sa môže utiekať – ak chce – pre každé pokolenie. Tým sa chce povedať, že žena nesie tajomné a špeciálne požehnanie na obranu svojho potomstva od Zlého! Ako žena v Zjavení apoštola Jána, ktorá uteká ukryť dieťa pred Drakom. A Boh ju ochráni (porov. Zjv 12,6).

Zamyslite sa aká hĺbka sa tu otvára! Existujú mnohé uvádzané miesta [orig.: luoghi comuni – pozn. prekl.], niekedy dokonca potupné, o žene pokušiteľke, ktorá navádza na zlé. Naopak, tu je priestor pre teológiu ženy, ktorá nech je na úrovni tohto Božieho požehnania pre ňu a jej potomstvo!

Milosrdná Božia ochrana voči mužovi a žene, v každom prípade nikdy nechýba ani jednému z nich. Na toto nezabúdajme! Symbolické vyjadrovanie Biblie nám hovorí, že Boh, skôr ako ich vylúčil zo záhrady Edenu, im urobil kožený odev a obliekol ich (porov. Gn 3,21). Toto gesto nežnosti znamená, že aj v bolestných následkoch nášho hriechu Boh nechce, aby sme zostali nahí a ponechaní nášmu osudu hriešnikov. Túto Božiu nehu, túto starostlivosť o nás vidíme vtelenú v Ježišovi z Nazaretu, Božom Synovi «narodenom zo ženy» (Gal 4,4). A sv. Pavol vždy ešte hovorí: «Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). Kristus, narodený zo ženy, z jednej ženy. To je Božie pohládzanie našich rán, našich chýb, našich hriechov. Veď Boh nás miluje takých akí sme a chce nás podržať v napredovaní s týmto plánom, a žena je tá silnejšia, ktorá tento plán nesie vpred.

Prísľub, ktorý Boh dáva mužovi a žene na začiatku dejín zahŕňa všetky ľudské bytosti, až do konca dejín. Ak máme dostatočnú vieru, rodiny národov zeme sa spoznajú v tomto požehnaní. Rozhodne, ktokoľvek sa nechá pohnúť touto víziou, nech patrí do akéhokoľvek národa, národnosti alebo náboženstva, nech sa vyberie na cestu s nami. Bude naším bratom a našou sestrou, bez robenia prozelytizmu. Kráčajme spolu pod týmto požehnaním, pod vedením tohto Božieho zámeru urobiť nás všetkých bratmi v živote, vo svete, ktorý napreduje a ktorý sa rodí práve z rodiny, zo zväzku muža a ženy.

Boh nech vás žehná, rodiny zo všetkých kútov sveta! Nech Boh požehná vás všetkých!

V súvislosti s nadchádzajúcou 10. apoštolskou cestou pápež František poprosil veriacich, aby ho sprevádzali modlitbou:

„Budúcu sobotu odchádzam na apoštolskú cestu na Kubu a do Spojených štátov amerických. Je to misia, na ktorú sa pripravujem s veľkou nádejou. Hlavným dôvodom cesty je 8. svetové stretnutie rodín, ktoré sa bude konať vo Filadelfii. Navštívim aj hlavné sídlo OSN, v súvislosti so 70. výročím tejto inštitúcie. Už teraz s láskou pozdravujem kubánsky národ a ľud Spojených štátov, ktoré sa pod vedením svojich pastierov pripravujú duchovne. Prosím všetkých, aby ma sprevádzali modlitbou, prosiac o svetlo a silu Ducha Svätého a o príhovor Panny Márie, patrónky Kuby ako Virgen de la Caridad del Cobre a Nepoškvrnenej Panny Márie, patrónky Spojených štátov amerických.“

Celkom na záver audiencie Svätý Otec ešte spomenul, že budúcu sobotu bude v stredotalianskom meste San Miniato v regióne Toskánsko blahorečený Pius Alberto z Corony, diecézny biskup a zakladateľ Rehole sestier dominikánok Svätého Ducha. „Bol horlivým vodcom a múdrym učiteľom jemu zvereného ľudu. Jeho príklad a jeho príhovor nech pomáhajú Cirkvi kráčať v duchu evanjelia, prinášajúc ovocie dobrých skutkov“ - dodal Svätý Otec.

Po generálnej audiencii na Námestí sv. Petra absolvovali slovenskí predstavitelia v priestoroch Vatikánu dve krátke pracovné strenutia. Ministri Martin Glváč a Tomáš Borec spolu s poslancom Richardom Vašečkom z Branno-bezpečnostného výboru NR SR a členmi rezortných delegácií sa najprv stretli s veliteľom Vatikánskeho žandárstva Dominicom Gianim, ktorý je známy aj ako šéf ochranky Svätého Otca. Potom nasledovalo stretnutie s veliteľom Pápežskej švajčiarskej gardy Christofom Grafom spojené s prehliadkou múzea Švajčiarskej gardy. Popoludní sa členovia delegácií spolu s vojenským ordinárom Mons. Františkom Rábekom zúčastnili na recepcii organizovanej veľvyslanectvom SR pri Svätej stolici pod vedením veľvyslanca Petra Sopka na pôde slovenského zastupiteľstva. Prítomní boli viacerí predstavitelia kultúrneho a duchovného života slovenskej komunity v Ríme.

15. septembra

Ranná homília: Cirkev je matkou a nie prísnou organizáciou

Vatikán 15. septembra – „Cirkev je matkou“ a nie „prísnou, strnulou organizáciou“. To je myšlienka z dnešnej homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome svätej Marty. Opäť sa na nej zúčastnili aj členovia Rady kardinálov C9 zasadajúci až do zajtra vo Vatikáne. Svätý Otec zdôraznil že tak, ako u Panny Márie, aj Cirkvi musí byť vlastné „materstvo“, ktoré sa prejavuje v postojoch pokory, dobrotivosti, odpustenia a nežnosti.

„Synu, hľa tvoja Matka.“ Pápež František vychádzal v homílii z týchto slov, ktorými sa Ježiš pribitý na kríži obracia „na učeníka, ktorého miloval, a aj na Máriu“. Komentujúc dnešné evanjelium (Jn19,25-27) zdôraznil, že „nemôžeme myslieť na Máriu bez toho, aby sme na ňu mysleli ako na matku“. Ako povedal, zároveň „sa jej materstvo rozširuje v postave tohto nového syna, rozširuje sa na celú Cirkev a na celé ľudstvo“:

„V tejto dobe je vo svete, neviem síce či hlavný pocit, avšak existuje tu silný pocit osirelosti. Je to osirelý svet. Toto slovo má veľmi veľký význam. Význam toho, čo nám Ježiš hovorí: ‚Nenechám vás ako siroty, dám vám matku‛. A toto je našou hrdosťou – máme matku. Matku, ktorá je s nami, ochraňuje nás, sprevádza nás, ktorá nám pomáha, a to aj v ťažkých časoch, v nepekných chvíľach.“

Ruskí mnísi hovoria, že „vo chvíľach duchovného nepokoja musíme ísť pod plášť Svätej Matky Božej“ a tak nás matka „prijme, chráni a stará sa o nás“. Avšak „toto materstvo Márie, môžeme povedať, že ide ďalej, je nákazlivé“. Z Máriinho materstva pochádza druhé materstvo, „materstvo Cirkvi“, povedal Svätý Otec:

„Cirkev je matkou. Je našou ‚svätou matkou Cirkvou‛, ktorá nás plodí v krste, dáva nám rásť vo svojom spoločenstve a má postoje materskosti, miernosti, dobrotivosti: Matka Mária a matka Cirkev vedia byť nežné k svojim deťom, prejavujú nežnosť. Myslieť na Cirkev bez tejto materskosti, je akoby myslieť na prísnu asociáciu, asociáciu bez ľudského tepla, na sirotu.“

„Cirkev je matkou a prijíma nás všetkých ako matka. Matka Mária, matka Cirkev “. Je to materstvo, ktoré „sa prejavuje v postojoch pokory, prijatia, porozumenia, dobrotivosti, odpustenia a nežnosti“, povedal pápež:

„Tam, kde je materstvo, tam je život, radosť, pokoj, rastie sa v pokoji. Keď chýba toto materstvo, zostane jedine prísnosť, disciplína a neschopnosť sa usmievať. Jedna z najkrajších a najľudskejších vecí je usmievať sa na dieťa a rozosmiať ho.“

„Aj dnes, keď sa Pán za nás znovu obetuje Otcovi, nech nám dá počuť: ‚Synu, hľa tvoja matka!‛

14. septembra

Ranná homília: Napredovať znamená ponížiť sa ako Ježiš

Vatikán 14. septembra – Pre to, aby sme napredovali „na ceste kresťanského života“ je treba sa ponížiť – tak, ako to urobil Ježiš na kríži. O tomto dnes kázal pápež František počas svätej omše v Dome sv. Marty. Zúčastnili sa na nej aj členovia rady kardinálov C9, ktorí dnes vo Vatikáne začínajú svoje stretnutia. V dnešný sviatok Povýšenia svätého kríža Svätý Otec varoval pred diablom, ktorý najprv očarí, no potom nás vedie k záhube.

Pápež František vychádzal v homílii z dnešných liturgických čítaní, ktorých protagonistom je had. Podľa jeho slov nám Kniha Genezis ukazuje, že had je najprefíkanejší, „je „okúzľujúci a má schopnosť očariť“. Ako povedal, Biblia nám tiež hovorí, že had „je luhárom, závistlivcom, lebo kvôli diablovej závisti, kvôli závisti hada, vstúpil do sveta hriech“. A táto jeho schopnosť lákať nás ničí:

„Prisľúbi ti mnohé veci, ale v hodinu výplaty platí zle, je naničhodným platcom. Avšak má túto schopnosť vábiť, očariť. Pavol sa hnevá na kresťanov Galácie, keď im hovorí: ‚Nerozumní Galaťania, kto vám počaril? Vy, ktorí ste boli povolaní ku slobode, kto vám počaril?‛ Pokazil ich had. A nejde tu o nič nové, už Izraelský ľud to mal na svedomí.“

Pápež sa potom pristavil pri tom, ako Pán kázal Mojžišovi „vyrobiť hada z bronzu“ a ten, kto na neho pohliadol, bol zachránený. Ako povedal, toto je obraz, ale aj „proroctvo, je to prísľub - prísľub, ktorý nie je ľahké pochopiť“, lebo samotný Ježiš vysvetľuje Nikodémovi, že „ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak je treba, aby bol pozdvihnutý Syn človeka, lebo ktokoľvek v neho uverí, bude mať večný život“. „Ten had z bronzu bol symbolom Ježiša vyzdvihnutého na kríži, povedal Svätý Otec“:

„Ale prečo Pán použil tento tak nepekný, tak zlý obraz? Jednoducho preto, že on prišiel na seba vziať naše hriechy a stal sa sám najväčším hriešnikom bez toho, aby vykonal čo len jeden hriech. Pavol nám hovorí: ‚Stal sa kvôli nám hriechom‛, použijúc obraz, ‚stal sa hadom‛. Je to nepekné! Stal sa hriechom, aby nás spasil, toto je význam posolstva dnešnej Liturgie slova, Ježišova cesta.“

Boh sa stal človekom a zaodel sa do hriechu. A Pavol Filipanom, „ktorých mal veľmi rád“, vysvetľuje toto tajomstvo: Ježiš, „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“. Ježiš „sám seba ponížil, stal sa pre nás hriechom, on, ktorý hriech nepoznal“. Toto „je tajomstvo“, povedal Svätý Otec:

„Keď hľadíme na Ježiša na kríži, a existuje mnoho krásnych malieb, skutočnosť je iná: bol celý dotrhaný, zakrvavený kvôli našim hriechom. Toto je cesta, ktorou šiel, aby zvíťazil nad hadom na jeho poli. Hľadieť na Ježišov kríž, nie na krásne umelecké kríže: hľadieť na skutočnosť, na to, čo bol kríž v tej dobe. A hľadieť na jeho cestu a na Boha, ktorý sa ponížil, znížil sa, aby nás zachránil. Aj toto je cesta kresťana. Ak chce ísť kresťan vpred cestou kresťanského života, musí sa ponížiť, ako sa ponížil Ježiš. Je to cesta pokory, to áno, ale aj znášania ponížení tak, ako ich znášal Ježiš.“

Na sviatok Povýšenia svätého kríža pápež František napokon prosil Pannu Máriu o milosť „plakať z lásky, plakať z vďačnosti, pretože náš Boh nás miloval až tak, že poslal svojho Syna“, aby „sa ponížil, a to pre našu spásu“.

13. septembra

Svätý Otec na Anjel Pána: Ide o jasné odmietnutie svetskej mentality

Vatikán 13. septembra - Nasledovať Ježiša znamená kráčať po nepohodlnej ceste, ktorá nie je cestou úspechu alebo prchavej slávy, ale je cestou, ktorá vedie k pravej slobode. Ide o jasné odmietnutie svetskej mentality, ktorá kladie svoje ‚ja‘ a svoje záujmy do centra existencie. Toto je v skratke odkaz príhovoru pápeža Františka, ktorým sa v dnešnú 24. cezročnú nedeľu obrátil na pútnikov pod oknami Apoštolského paláca pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána. V tejto súvislosti pripomenul aj svedectvo Samuela Benedikta Daswu, dnes blahorečeného Juhoafričana, ktorý zomrel násilnou smrťou pred 25 rokmi pre svedectvo pravde evanjelia.

Nasleduje príhovor Svätého Otca v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešné evanjelium nám predstavuje Ježiša, ktorý sa na ceste do Cézarey Filipovej pýta učeníkov: «Za koho ma pokladajú ľudia?» (Mk 8,27). Oni odpovedajú podľa toho, čo ľudia hovoria: Že niektorí ho považujú za Jána Krstiteľa, čo azda vstal z mŕtvych, iní za Eliáša alebo za jedného z veľkých prorokov. Ľudia oceňujú Ježiša, považujú ho za „poslaného Bohom“, ale ešte stále nedokážu spoznať v ňom predpovedaného a všetkými očakávaného Mesiáša. A Ježiš pozrie na apoštolov a znovu sa opýta: «A za koho ma pokladáte vy?» (v. 29)

To je tá najdôležitejšia otázka, s ktorou sa Ježiš obracia priamo na tých, ktorí ho nasledovali, aby preveril ich vieru. Peter, v mene všetkých, úprimne vyhlási: «Ty si Kristus» (v. 29). Ježiš zostane prekvapený Petrovou vierou, poznáva, že je ovocím milosti, mimoriadnej milosti Boha Otca. A potom otvorene odhaľuje učeníkom, čo ho čaká v Jeruzaleme, a hovorí, že «Syn človeka musí mnoho trpieť, bude zabitý a po troch dňoch vstane» (porov. v. 31).

Počujúc toto, ten istý Peter, ktorý práve vyznal svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša, je pobúrený. Berie Majstra bokom a dohovára mu. A ako reaguje Ježiš? Vyčíta to Petrovi veľmi vážnymi slovami «Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!» (v. 33) Ježiš si uvedomuje, že v Petrovi, rovnako ako v ostatných učeníkoch - a tiež v každom z nás - milosti Otca odporuje pokušenie Zlého, ktorý nás chce odvrátiť od Božej vôle.

Tým, že Ježiš oznámil, že musí trpieť a byť vydaný na smrť, aby potom vstal z mŕtvych, chce, aby tí, čo ho nasledujú, pochopili, že on ako Mesiáš je pokorný a sluha. Je poslušným sluhom slovu a vôli Otca, až po úplné obetovanie vlastného života. Preto, obrátiac sa na celý dav, ktorý tam bol, vyhlasuje, že každý, kto chce byť jeho učeníkom, musí prijať, že je sluhom, ako sa on stal služobníkom, a dodáva: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma» (v. 35).

Nasledovať Ježiša znamená vziať svoj kríž - všetci ho máme - sprevádzať ho na jeho ceste, ceste nepohodlnej, ktorá nie je cestou úspechu alebo prchavej slávy, ale je cestou, ktorá vedie k pravej slobode, ktorá nás oslobodzuje od sebectva a od hriechu. Ide o jasné odmietnutie svetskej mentality, ktorá kladie svoje ‚ja‘ a svoje záujmy do centra existencie. Čo však nie je to, čo chce od nás Ježiš! Naopak Ježiš nás pozýva stratiť svoj život pre neho, pre evanjelium, aby sme ho opäť prijali obnovený, naplnený a autentický. Sme si istí, vďaka Ježišovi, že táto cesta vedie na konci ku vzkrieseniu, k plnému a definitívnemu životu s Bohom. Rozhodnutie nasledovať jeho, nášho Učiteľa a Pána, ktorý sa stal služobníkom všetkých, si vyžaduje kráčať za ním a počúvať ho pozorne v jeho slove a vo sviatostiach. Nezabúdajte prečítať si každý deň úryvok z evanjelia.

Sú tu na námestí mladí ľudia, chlapci a dievčatá. Len sa vás opýtam: zachytili ste túžbu nasledovať Ježiša viac zblízka? Premýšľajte, modlite sa. A dovoľte, aby Pán k vám prehovoril.

Panna Mária, ktorá nasledovala Ježiša až na Kalváriu, nech nám pomáha neustále očisťovať našu vieru od falošných obrazov Boha, aby sme úplne priľnuli ku Kristovi a k jeho evanjeliu.“

Po modlitbe Anjel Pána a požehnaní Svätý Otec pripomenul, že práve dnes bol v Južnej Afrike vyhlásený za blahoslaveného Samuel Benedikt Daswa, otec rodiny, zavraždený v roku 1990 - pred 25 rokmi - pre svoju vernosť evanjeliu. Vo svojom živote bol vždy dôsledný a zásadový, odvážne bránil kresťanské postoje a odmietal svetské a pohanské zvyklosti, povedal Svätý Otec a dodal slová povzbudenia, ako odkaz tohto prvého blahoslaveného Juhoafričana:

„Jeho svedectvo nech pomáha najmä rodinám šíriť Kristovu pravdu a lásku. Jeho svedectvo sa tiež spája so svedectvom toľkých našich bratov a sestier, mladých, starých, chlapcov a dievčat i detí, ktorí sú prenasledovaní, vyháňaní, zabíjaní pre to, že vyznávajú vieru v Ježiša Krista. Všetkým týmto mučeníkom, Samuelovi Benediktovi Daswovi a každému z nich, ďakujme za ich svedectvo a prosme ich, aby sa za nás prihovárali.“

Pápež František napokon venoval osobitné pozdravy niekoľkým skupinám pútnikov z rôznych krajín, farským spoločenstvám, združeniam, skupine motocyklistov, ale i učiteľom. Všetkým prítomným, ktorí aj v dnešnú nedeľu zaplnili vatikánske námestie, poprial požehnanú nedeľu a poprosil ich o modlitbu.

11. septembra

Ranná homília: Priznaj si vlastnú vinu

Vatikán 11. septembra – Pre to, aby sme boli milosrdnými voči druhým, musíme mať odvahu priznať si vlastné viny. To je hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty. Pápež v nej zdôraznil, že sa musíme naučiť nesúdiť druhých, inak sa staneme pokrytcami. Je to riziko, ktorého sa musíme vystríhať všetci, počnúc pápežom.

„Veľkodušnosť odpustenia, veľkodušnosť milosrdenstva“. Svätý Otec zdôraznil, že v uplynulých dňoch nás liturgia viedla zamýšľať sa nad kresťanským štýlom, byť zaodetými do nežnosti, dobroty, miernosti a vyzývala nás, aby sme sa navzájom podporovali. Pán nám však podľa pápeža hovorí aj o odmene: „nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení“:

„Môžeme povedať: ‚ Je to krásne‛. Každý však môže povedať: ‚Otče, je to pekné, ale ako na to, ako treba začať? A aký je prvý krok, aby sme šli touto cestou?‛ Prvý krok vidíme dnes ako v prvom čítaní [1Tim 1,1-2.12-14], tak aj v evanjeliu [Lk 6, 39-42]. Prvým krokom je vinenie seba samých, priznanie si vlastných vín. Odvaha viniť seba samých pred tým než obviníme druhých. Pavol chváli Pána, lebo si ho vyvolil a vzdáva vďaky, lebo, ako hovorí «uznal ma za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník». No bol ku mne milosrdný.“

Sv. Pavol „nás učí priznávať si vlastnú vinu. A Pán nás prostredníctvom obrazu triesky v oku brata a brvna, ktoré je v oku, učí to isté“, povedal pápež. Treba najprv odstrániť brvno z vlastného oka, obviniť seba samých. „Prvý krok je priznaj si vlastnú vinu“ a nepokladaj sa za „sudcu, aby si odstraňoval triesku z očí iných“:

„Ježiš používa to slovo, ktoré používa jedine v súvislosti s tými, ktorí majú dvojitú tvár, dvojakú dušu: ‚pokrytec!‛ Pokrytec. Muž a žena, ktorí sa nenaučia priznávať si vlastnú vinu, viniť seba samých, stávajú sa pokrytcami. A to všetci. Počínajúc pápežom až nadol, všetci. Ak niekto z nás nemá schopnosť priznať si vinu a až potom, ak je to nevyhnutné, povedať komu treba o záležitostiach druhých, nie je kresťanom, nevchádza do tohto krásneho diela zmierenia, upokojenia, nežnosti, dobrotivosti, odpustenia, miernosti, milosrdenstva, ktoré nám priniesol Ježiš Kristus.“

Prvým krokom je teda podľa pápeža toto: vyprosovať si „od Pána milosť obrátenia“ a „keď ma napadne myslieť na chyby druhých, zastaviť sa“:

„Keď dostanem chuť hovoriť o nedostatkoch ostatných, treba sa zastaviť. A ja? Treba mať odvahu, ktorú tu má Pavol: ‚Bol som rúhač, prenasledovateľ a násilník‛... Koľko vecí však môžeme povedať o sebe samých? Šetrime sa komentovania druhých a komentujme radšej seba samých. Toto je prvý krok na tejto ceste miernosti. Lebo ten, kto vie hľadieť jedine na triesky v očiach druhého, skončí žalostne – je to duša úbohá, plná malicherností, plná klebiet.“

Prosme si od Pána milosť „poslúchať Ježišovu radu: byť veľkodušnými v odpúšťaní, byť veľkodušnými v milosrdenstve, povedal Svätý Otec. Pre svätorečenie „osoby existuje celý proces, je treba zázrak a potom ju Cirkev“ prehlási za svätú. „Avšak ak by sa našiel človek, ktorý nikdy, ale naozaj nikdy nehovoril zle o druhých“, „môže byť veľmi rýchlo svätorečený“, ukončil svoju homíliu pápež František.

Pápež povzbudil misionárov klaretínov, aby sa nebáli vyhľadávať hriešnikov

Vatikán 11. septembra - Kráčať a „otvoriť hranice“ a dvere, ísť von a „hľadať na cestách hriešnikov“. Takto pápež František v spontánnom príhovore v španielčine povzbudil účastníkov 25. generálnej kapituly Misionárov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorá sa koná v Ríme od 24. augusta. Kongregácia je známejšia pod názvom „misionári klaretíni“ podľa svojho zakladateľa sv. Antona Máriu Clareta, biskupa (1807-1870), ktorý ju založil v roku 1849. Svätý Otec účastníkom dnešnej audiencie pripomenul, že súčasťou ich poslania je tiež adorovanie Boha, čo má nezaplatiteľnú hodnotu, a do tretice sprevádzanie ľudí v dobrých i ťažkých chvíľach.

V texte oficiálneho príhovoru, ktorý pápež odovzdal prítomným 120 členom generálnej kapituly na tému „Svedkovia a poslovia evanjeliovej radosti”, nabáda k „načúvaniu ostatným“ práve na „rôznych perifériách“ sveta, pretože to je miesto, kde hlas Ducha Svätého „rezonuje jasnejšie“. A počas spontánneho rozhovoru zopakoval, že klaretíni, dnes prítomní v 64 krajinách, sú pozvaní ísť na „hranice každého druhu“, nie stáť pokojne na mieste, pretože aj stojatá voda sa pokazí. Takže kráčať, ako kráčal Boh, ktorý sa stal spoločníkom na ceste. Pretože kráčať osamote je nudné, poznamenal pápež, pričom povzbudil misionárov klaretínov, aby sprevádzali im zverený ľud ako Pán, ktorý vzal na seba aj hriechy ľudí a odpúšťal. „Pán sa nebál hriešnikov, dokonca ich vyhľadával. Nebojte sa, je to Pán, ktorý vás povzbudzuje venovať pozornosť tým, ktorí potrebujú jeho svedectvo, aby pocítili milosrdnú prítomnosť Boha vo svojom živote,“ dodal Svätý Otec v závere príhovoru otcom klaretínom.

Svätý Anton Mária Claret, známy ako kazateľ ľudových misií, sa neskôr stal arcibiskupom Santiaga de Cuba a pôsobil aj ako osobný spovedník španielskej kráľovnej Izabely. Zúčastnil sa na Prvom vatikánskom koncile. Kanonizovaný bol v roku 1950 pápežom Piom XII.

Pápež účastníkom stretnutia o klimatických zmenách: Klíma ako otázka spravodlivosti

Vatikán 11. septembra - Pápež František prijal dnes napoludnie v Klementínskej sále účastníkov Medzinárodného stretnutia, venovaného téme klimatických zmien a spravodlivosti voči životnému prostrediu, ktoré organizuje Nadácia pre udržateľný rozvoj. Svätý Otec v príhovore asi 300 účastníkom podujatia pripomenul, že „klíma je spoločné dobro, teraz vážne ohrozené", pričom poukázal na klimatické zmeny, globálne otepľovanie a nárast extrémnych meteorologických javov.

Sú to témy, ktoré sú predmetom veľkej pozornosti zo strany médií a verejnej mienky a okolo ktorých sa vedú vedecké a politické diskusie, čo priviedlo k dosiahnutiu značného konsenzu, aj keď nie k jednotnému pohľadu, povedal pápež a pozornosť sústredil na naliehavosť tejto výzvy:

„Prečo a ako sa tým zaoberať? Nesmieme zabúdať na vážne sociálne dôsledky klimatických zmien: sú to tí najchudobnejší, ktorí znášajú s najväčšou tvrdosťou následky! Preto - ako správne zdôrazňuje názov tohto stretnutia - otázka klímy je otázkou spravodlivosti, a tiež solidarity, ktorá nikdy nemôže byť oddelená od spravodlivosti. V stávke je dôstojnosť každého, ako národov, spoločenstiev, žien a mužov.“

Veda a technológia vkladajú do našich rúk nevídanú moc. Je preto našou povinnosťou voči ľudstvu a najmä voči najchudobnejším a budúcim generáciám, aby boli použité pre spoločné dobro, poznamenal Svätý Otec a pokračoval otázkou:

„Dokáže naša generácia konať tak, aby «bola spomínaná, že veľkodušne prevzala svoju zodpovednosť»? (porov. Laudato si’, 165). Napriek mnohým nezrovnalostiam našej doby máme dosť dôvodov na živenie nádeje, že to dokážeme urobiť. A musíme sa nechať viesť touto nádejou. Pri plnení tohto záväzku želám každému z vás, aby zažil radosť z účasti na aktivitách, ktoré odovzdávajú život. Radosť evanjelia prebýva aj tu.“

Svätý Otec v ďalšej časti príhovoru odpovedal na otázku, ako môžeme zadosťučiniť tejto zodpovednosti, solidarite a dôstojnosti. Každý je povolaný, aby osobne reagoval v miere svojej kompetencie za rolu, ktorú zaujíma v rodine, vo svete práce, ekonomiky a výskumu, občianskej spoločnosti či v inštitúciách. Nie napĺňaním nepravdepodobných receptov: nikto ich nemá! Skôr treba ponúknuť to, čo sme pochopili, dialógu a pripustiť, že môj vlastný príspevok bude predmetom diskusie. Od všetkých sa požaduje príspevok za účelom výsledku, ktorý môže byť len ovocím spoločného úsilia, zdôraznil pápež.

Na margo aktuálneho stretnutia poznamenal, že ho považuje za príklad praktizovania takého dialógu, ktorý navrhol v encyklike Laudato si’ ako jediný spôsob na riešenie problémov nášho sveta a na hľadanie riešení skutočne účinných. Ako dodal, rovnako považuje za znamenie veľkého, dokonca prozreteľného významu, že na tomto stretnutí sa zúčastňujú významní predstavitelia „rôznych svetov“: náboženstva a politiky, ekonomických aktivít a vedeckého výskumu v rôznych odvetviach, predstavitelia medzinárodných organizácií, ako aj zástupcovia tých, ktorí sa angažujú v boji proti chudobe.

„Aby tento dialóg priniesol ovocie, musí byť inšpirovaný víziou jasnou, so širokým záberom a postupovať podľa komplexného prístupu, no predovšetkým podľa princípu participácie, zahŕňajúc všetky zúčastnené strany, aj tie, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou zostanú na okraji inštitucionálnych procesov. Obraciam sa na všetkých s naliehavou výzvou pokračovať až do konca v každom úsilí, aby pri stoloch, pri ktorých sa hľadá spôsob riešenia jedinej a komplexnej sociálno-environmentálnej krízy, mohol zaznieť hlas najchudobnejších spomedzi krajín a ľudí. Aj toto je povinnosť spravodlivosti voči životnému prostrediu.“

Tvárou v tvár naliehavosti klimatických zmien a s pohľadom upriameným na rozhodujúce stretnutia, ktoré sa nimi budú v najbližších mesiacoch zaoberať, ako schválenie cieľov udržateľného rozvoja zo strany Organizácie Spojených národov na konci tohto mesiaca a najmä konferencia COP 21 v Paríži na začiatku decembra, pápež vyslovil návrh, aby sa tento dialóg stal skutočnou alianciou na dosiahnutie celosvetových dohôd o životnom prostredí, dohôd naozaj významných a efektívnych. V tomto ohľade uistil prítomných o podpere zo strany Cirkvi, ako aj o modlitbe.

10. septembra

Ranná pápežova homília: Ak nevieš odpustiť, nie si kresťanom

Vatikán 10. septembra – Pokoj a zmierenie. Z tejto dvojice slov vychádzal pápež František vo svojej dnešnej homílii pri svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec odsúdil tých, čo vyrábajú zbrane zabíjajúce vo vojnách, avšak varoval aj pred konfliktami vo vnútri kresťanských komunít. Kňazov vyzval byť milosrdnými tak, ako je milosrdný Pán.

Pápež František inšpirovaný dnešnými liturgickými čítaniami (Kol 3,12-17; Lk 6,27-38) sa pristavil pri dvojici slov: pokoj a zmierenie. Ako povedal, Ježiš je kniežaťom pokoja, pretože plodí pokoj v našich srdciach. Svätý Otec položil otázku, či „dosť ďakujeme“ za „tento dar pokoja, ktorý sme prijali v Ježišovi“. Pokoj už podľa neho bol „zabezpečený, avšak nebol prijatý“.

Aj dnes, každý deň „v televíznych správach, v novinách vidíme, že existujú vojny, ničenie, nenávisť, nepriateľstvo“, povedal pápež František.

„Sú muži a ženy, ktorí pracujú veľa, ale naozaj veľa pre výrobu zbraní určených na zabíjanie, zbraní, ktoré budú nakoniec zmáčané krvou mnohých nevinných, mnohých ľudí. Sú tu vojny! Existujú vojny a je tu aj táto nehanebnosť pripravovať vojnu, vyrábať zbrane proti druhému, určené na zabíjanie! Pokoj zachraňuje, pokoj ti dáva žiť, dáva ti rásť. Vojna ťa ničí, ubíja ťa.“

Avšak vojna nevyzerá len takto, „je aj v našich kresťanských spoločenstvách, medzi nami“. Ako zdôraznil Svätý Otec, rada, ktorú nám dnes dáva liturgia, znie: „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si“. Odpustenie je podľa pápeža „kľúčovým slovom“: „Tak, ako Pán odpustil vám, tak robte aj medzi vami navzájom“:

„Ak nevieš odpustiť, nie si kresťanom. Budeš len dobrým mužom, dobrou ženou... Lebo nerobíš to, čo urobil Pán. A zároveň, ak ty neodpustíš, nemôžeš prijať Pánov pokoj, Pánovo odpustenie. Každý deň, keď sa modlíme Otčenáš, hovoríme: ‚odpusť nám, ako aj my odpúšťame...‛ Je to podmienené. Snažíme sa akoby ‚presvedčiť‛ Boha, aby bol dobrý, tak, ako sme aj my dobrí, keď odpúšťame – a naopak. Sú to len slová, však? Tak ako sa spievalo v tej peknej piesni: ‚Slová, slová, slová‛, no nie? Tuším, že ju spievala Mina... Len slová! Odpúšťajte si! Tak, ako Pán odpustil vám, tak robte aj vy.“

Ako ďalej povedal pápež, potrebujeme „kresťanskú trpezlivosť“. „Koľko je len v našom ľude hrdinských žien, ktoré pre dobro rodiny či detí znášajú mnohé surovosti, mnohú nespravodlivosť. Znášajú to a idú s rodinou vpred“. A koľko „je len v našom ľude hrdinských mužov, ktorí pre to, aby uživili manželku a deti, znášajú skoré ranné vstávanie a odchod do práce – mnohokrát do práce nespravodlivej, zle platenej –, aby sa potom vrátili neskoro večer. Títo sú spravodliví. Avšak, ako povedal Svätý Otec, sú tu aj tí, čo „pracujú jazykom a vytvárajú vojnu“, lebo „jazyk ničí, spôsobuje vojnu“! Ďalším kľúčovým slovom, „ktoré Ježiš povedal v evanjeliu“ je milosrdenstvo. Je dôležité „druhých chápať, neodsudzovať ich“, povedal Svätý Otec a pokračoval: „Pán, Otec, je veľmi milosrdný, vždy nám odpúšťa, vždy sa chce s nami zmieriť“. Avšak, „ak ty nie si milosrdný, riskuješ, že Pán nebude milosrdný voči tebe, lebo budeme súdení tou istou mierou, akou my súdime druhých“, povedal pápež František:

„Ak si kňazom a necítiš sa na to, aby si bol milosrdný, choď za biskupom, nech ti dá administratívnu prácu, ale prosím neseď v spovednici! Kňaz, ktorý nie je milosrdný spôsobuje v spovednici veľa zla! Palicuje ľudí. ‚Nie otče, ja som milosrdný, avšak som trochu nervózny...‛ - ‚Naozaj? Skôr než pôjdeš do spovednice, choď za lekárom, nech ti dá tabletku na nervy! Ale buď milosrdný!‛ A aj medzi nami navzájom, buďme milosrdní. ‚Tento urobil toto... ‛ - A čo som urobil ja? ‚Tento je väčší hriešnik než ja!‛ - Kto to môže povedať? Kto môže povedať to, že druhý je väčším hriešnikom než som ja sám? Nikto z nás to nemôže povedať! Jedine Pán to vie.“

Ako učí sv. Pavol, treba si obliecť „nežnosť, dobrotu, pokoru, miernosť, veľkodušnosť“ (porov. Kol 3,12). Toto je podľa pápeža „kresťanský štýl“, „štýl, ktorým Ježiš zabezpečil pokoj a zmierenie“. „Nie je ním nadradenosť, ani odsúdenie, či ohováranie iných“. Nech „nám všetkým Pán dá milosť navzájom sa znášať, odpúšťať si, byť milosrdnými, tak, ako je Pán milosrdný k nám“, ukončil homíliu Svätý Otec.

 

 

8. septembra

Ranná homília: Boh, ktorý kráča s nami, koná v malých veciach

Vatikán 8. septembra – Boh zmieruje a prináša pokoj v malých veciach, kráčajúc spolu so svojím ľudom. O tom dnes kázal Svätý Otec pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V homílii vychádzal z dnešného sviatku Narodenia Panny Márie, aby zdôraznil , že my všetci sme povolaní k tomu, aby sme boli pokorní a aby sme boli naporúdzi blížnym, ako nás to učia blahoslavenstvá a 25. kapitola Evanjelia podľa Matúša.

„Ako zmieruje Boh“, „akým štýlom zmieruje Boh“? – táto otázka stála v centre pápežovej homílie. Ako povedal, Ježišovou úlohou bolo práve „zmierovať a prinášať pokoj“. Avšak Boh kvôli zmiereniu „nezvoláva veľké zhromaždenie“, nepodpisuje akýsi „dokument“. Boh „upokojuje osobitným spôsobom. Zmieruje a prináša pokoj v malom a počas cesty“, povedal Svätý Otec.

Odvolal sa tak na prvé liturgické čítanie z Knihy proroka Micheáša (5, 1-4a), kde sa hovorí o malom Betleheme, ktorý sa stane veľkým, lebo z toho „malého mesta vzíde pokoj“. Ako povedal, Pán si vždy vyberá „malé veci, pokorné veci, aby vykonal veľké diela. A aj nám radí, aby sme sa stali malými ako deti, aby sme mohli vstúpiť do Nebeského kráľovstva“. Boh „zmieruje a upokojuje v malom“, povedal pápež František:

„Ale aj na ceste, kráčajúc. Pán nechcel upokojiť a zmieriť za pomoci čarovnej paličky: dnes – pum! – a hotovo! To nie. Dal sa na cestu spoločne so svojím ľudom. Keď sme počúvali tento úryvok z Matúšovho evanjelia: je trochu nudný, či nie? Tento mal toho syna, tento mal tamtoho, tento toho... Je to zoznam. Avšak je to cesta Boha! Božia cesta medzi ľuďmi, dobrými aj zlými, lebo v tomto zozname boli a sú aj zločinci hriešnici. Je tu mnoho hriechu. Avšak Boh sa nevystraší, kráča. Kráča spolu so svojím ľudom.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, na tejto ceste „dáva rásť nádeji svojho ľudu, nádeji v Mesiáša“. Použijúc úryvok Deuteronómia pápež zdôraznil, že náš Boh je „blízkym Bohom“. Kráča spolu so svojím ľudom. A „toto kráčanie s dobrými aj zlými udáva štýl nášmu životu“.

Ako teda ako kresťania máme kráčať, aby sme prinášali pokoj ako Ježiš? - položil si otázku pápež František. Jeho odpoveďou je uskutočňovať protokol lásky k blížnemu, 25. kapitolu Matúšovho evanjelia:

„Ľud sníval o oslobodení. Izraelský ľud mal tento sen, lebo mu bolo prisľúbené, že bude oslobodený, že bude zmierený. Jozef sníva – Jozefov sen je tak trochu akoby zhrnutím sna celých týchto dejín kráčania Boha so svojím ľudom. Avšak nielen Jozef má sny. Aj Boh sníva. Náš Boh Otec má sny a sníva o krásnych veciach pre svoj ľud, pre každého z nás, lebo je Otcom a ako Otec myslí a sníva o tom najlepšom pre svoje deti.“

Ako povedal Svätý Otec, Boh je všemohúci a veľký, avšak „učí nás konať veľké dielo zmierovania a prinášania pokoja v malom, na ceste, v nestrácaní nádeje a tou schopnosťou snívať veľké sny, o veľkých horizontoch“. Dnes, pri spomienke na rozhodujúcu etapu dejín spásy, na narodenie Panny Márie, vyprosujme si milosť jednoty, zmierenia a pokoja“, povedal pápež František:

„Vždy však na ceste, nablízku druhým, ako nás to učia blahoslavenstvá a Matúšova 25. kapitola, a aj s veľkými snami . Pokračujme teraz v slávení Pánovej pamiatky v ‚malom‛: v malom kúsku chleba, v troche vína... v ‚malom‛. Avšak v tomto malom je všetko. Je tu sen Boha, je tu jeho láska, jeho pokoj, jeho zmierenie, je tu Ježiš – on je toto všetko.“

7. septembra

Pápež biskupom Portugalska: Zviditeľniť Krista svedectvom života

Vatikán 7. septembra – Ak majú byť mladí našej doby, poznačenej náboženskou ľahostajnosťou, očarení evanjeliom, je nevyhnutné, aby bol Kristus z katechézy zviditeľnený svedectvom života katechétu a spoločenstva. To je myšlienka z príhovoru pápeža Františka biskupom Portugalska, pri príležitosti ich návštevy Ad limina apostolorum.

Svätý Otec v spomínanom príhovore, ktorý dnes pri audiencii biskupom odovzdal v písomnej podobe, okrem iných tém venuje veľkú pozornosť evanjelizácií mladých. Ak sa mladým ponúka „Ježiš Kristus ukrižovaný a zmŕtvychvstalý v katechétovi a v spoločenstve, ak tento Ježiš uskutočňuje cestu spolu s mladými a hovorí k ich srdcu, toto ich určite zapáli“, píše pápež. Biskupov zároveň povzbudzuje, aby „vytrvali v záväzku stálej a metodickej evanjelizácie, presvedčení o tom, že pravá kresťanská formácia svedomia má nesmierne veľkú a nevyhnutnú dôležitosť pri napomáhaní spoločenskej zrelosti a v zaistení pravého a vyváženého blaha Portugalska“.

Posolstvo pápeža do Tirany: Násilím je aj odmietať tých, čo utekajú pred vojnou

Vatikán/Albánsko 7. septembra - „Kiežby z Albánska, krajiny mučeníkov, vyšlo nové proroctvo pokoja“, pretože svet sa nemôže zmieriť s vojnami a násilím. Toto je v skratke odkaz posolstva zaslaného pápežom Františkom do Tirany, kde sa včera začalo Medzinárodné stretnutie náboženstiev za pokoj. Od 6. do 8. septembra bude viac ako 400 ľudí zo 60 krajín, vrátane náboženských vodcov, zástupcov kultúry a politiky z celého sveta, hovoriť o hlavných témach dnešnej spoločnosti: migrácia, konflikty spôsobujúce krviprelievanie v celých zemepisných oblastiach, životné prostredie, či globalizácia solidarity. Ide už o 29. ročník stretnutia, ktoré si kladie za cieľ žiť ‚ducha Assisi‘ - prvej modlitby za pokoj, ktorá sa na podnet sv. pápeža Jána Pavla II. konala v meste sv. Františka v roku 1986.

Nikdy nesmieme rezignovať pred vojnu! Opakovane rázne pripomína Svätý Otec František v posolstve účastníkom stretnutia v Tirane, pričom zdôrazňuje, že nemôžeme „zostať ľahostajní voči tým, ktorí trpia vojnou a násilím“. Reaguje na názov podujatia: „Pokoj je vždy možný - Náboženstvá a kultúry v dialógu“, keď vyjadruje výzvu, aby bola znovu potvrdená táto pravda, a to „najmä dnes, keď v niektorých častiach sveta, ako sa zdá, prevážilo násilie, prenasledovanie a zneužívanie, zamerané proti náboženskej slobode, spolu s rezignáciou tvárou v tvár pretrvávajúcim konfliktom“.

Násilím však je aj stavať múry a prekážky na blokovanie tých, ktorí hľadajú miesto pokoja, a je násilím odmietať tých, čo utekajú z neľudských podmienok v nádeji na lepšiu budúcnosť. Násilím je aj vyraďovať deti a starších ľudí zo spoločnosti a samotného života! Je násilím rozšíriť priepasť medzi tými, ktorí plytvajú prebytočným a tými, ktorí nemajú nevyhnutné!“

Pápež sa obracia ďalej na Komunitu sv. Egídia s povzbudením, aby naďalej podporovala mierové rozhovory, ktoré organizuje už niekoľko rokov „po stopách svätého Jána Pavla II. s historicky prvým stretnutím v Assisi v októbri 1986“. V čase, keď „sa menia scenáre histórie a ľudia sú povolaní k riešeniu hlbokej a neraz dramatickej transformácie“, je dôležité stretnutie medzi rôznymi náboženstvami, ako aj dialóg a spoločné kráčanie, aby sme spolupracovali ‚v duchu Assisi‘, čo odkazuje na žiarivé svedectvo svätého Františka.

Pápež František v prejave následne ocenil voľbu mesta Tirany ako miesta stretnutia, pretože hlavné mesto tejto krajiny sa po svojej histórii utrpenia stalo symbolom mierového spolužitia medzi rôznymi náboženstvami.“

Svätý Otec pripomenul, že presne pred rokom navštívil Albánsko, ako „prvé medzi európskymi krajinami, práve preto, aby podporil cestu mierového spolužitia po tragickom prenasledovaní veriacich Albáncov v minulom storočí. Krajinu, ktorá si dnes pripomína mnohých mučeníkov, ale tiež hovorí o „sile viery, ktorú nemožno zlomiť panovačnosťou zla“. „V žiadnej inej krajine na svete nebolo tak silné rozhodnutie vylúčiť Boha zo života ľudu.“ Avšak národ, ktorý raz našiel slobodu, našiel svoju schopnosť žiť spoločne v pokoji, bez ohľadu na náboženstvo. Práve po tom volá duch Assisi a pripomína nám, že „mier a spolužitie majú náboženský základ. Modlitba je vždy pri koreni pokoja!“ Pokoj je teda možný, a to, čo umožní nahlas o tom hovoriť, je viera v Boha, zdôrazňuje pápež František v závere posolstva účastníkom medzinárodné stretnutia náboženstiev za pokoj, ktoré sa koná v Tirane.

Ranná pápežova homília: Prenasledovanie kresťanov sprevádza spolupáchateľské mlčanie mocností

Vatikán 7. septembra – Mnohí kresťania sú dnes aj naďalej prenasledovaní a to za spolupáchateľského mlčania mocností. To sú slová z homílie pápeža Františka počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Prítomný na nej bol aj nový arménsky patriarcha Cilície Grégoire Pierre XX. Ghabroyan, ktorému pápež listom 25. júla udelil tzv. „cirkevné spoločenstvo“ (ecclesiastica communio), ktoré pri dnešnom spoločnom slávení potvrdili osobitným liturgickým gestom. Bolo vyjadrením eucharistického koreňa jednoty medzi biskupom Ríma a arménskou patriarchálnou Cirkvou Cilície. Medzi koncelebrantmi bol aj prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri, sekretár kongregácie arcibiskup Cyril Vasiľ, ako aj všetci biskupi – členovia synody Arménskej patriarchálnej cirkvi.

Svätý Otec vychádzal z úryvku evanjelia podľa Lukáša (6,6-11), kde sú učitelia a farizeji od hnevu celí bez seba – lebo Ježiš vykonal zázrak v sobotu – diskutujú ako ho zabiť. Pápež hovoril o prenasledovaní, ktoré podstupujú kresťania ešte aj v súčasnosti, a to „možno viac než v počiatkoch“ – sú „prenasledovaní, zabíjaní, vyháňaní, oberaní o všetko, a to len pre to, že sú kresťanmi“:

„Drahí bratia a sestry, neexistuje kresťanstvo bez prenasledovania! Pamätajme na posledné blahoslavenstvo: keď vás budú viesť do synagóg, budú vás prenasledovať, urážať - toto je osud kresťana. A dnes, tvárou v tvár tejto skutočnosti, ktorá sa vo svete odohráva za spolupáchateľského mlčania mnohých mocností, ktoré by ho mohli zastaviť, stojíme pred týmto osudom kresťanov. Treba ísť tou istou cestou ako Ježiš.“

Pápež pripomenul „jedno z mnohých veľkých prenasledovaní – prenasledovanie arménskeho ľudu“:

„Prvý národ, ktorý sa obrátil na kresťanstvo, prvý. Prenasledovaný len preto, že boli kresťanmi. My dnes v novinách pociťujeme hrôzu z toho, čo robia niektoré teroristické skupiny, ktoré podrezávajú ľudí len preto, že sú kresťanmi... Pomyslime na týchto egyptských mučeníkov na líbyjskom pobreží, ktorí boli podrezaní vyslovujúc meno Ježiš.“

Ako povedal Svätý Otec „arménsky ľud bol prenasledovaný, vyhnaný preč zo svojej vlasti, bez pomoci, do púšte“. Tento príbeh sa začal Ježišom – to, čo urobili „ s Ježišom v priebehu dejín, urobili aj jeho telu, ktorým je Cirkev“. Dnes – povedal pápež – , „v tento deň našej prvej Eucharistie ako bratov biskupov, by som chcel teba, drahý brat patriarcha a vás všetkých arménskych biskupov, veriacich a kňazov objať a pripomenúť toto prenasledovanie, ktoré ste utrpeli a pripomenúť aj vašich svätých, mnohých svätých, ktorí umreli od hladu, od zimy, pri mučení, na púšti, a to preto, že boli kresťanmi!“  

Svätý Otec sa ďalej modlil: „Nech nám Pán dá plnosť múdrosti, aby sme spoznali“ „tajomstvo Boha, ktorý je v Kristovi“ a „nesie kríž, kríž prenasledovania, kríž nenávisti, kríž toho, čo pochádza z hnevu“ prenasledovateľov, vzbudeného „otcom zla“:

„Nech nám dnes Pán dá pocítiť v tele Cirkvi lásku k našim mučeníkom a aj naše mučenícke povolanie. Nevieme, čo sa tu bude odohrávať. Nevieme to! Nech nám Pán, ak jedného dňa dôjde k tomuto prenasledovaniu tu, dá milosť odvahy a svedectva, ktoré vydali všetci títo kresťanskí mučeníci a osobitne arménsky ľud.“

6. septembra

Pápež na Anjel Pána: Pri krste sme boli uzdravení z hluchoty egoizmu

Vatikán 6. septembra - Príhovor pred modlitbou Anjel Pána zameral pápež František v dnešnú 23. nedeľu v cezročnom období na evanjeliový príbeh o uzdravení hluchonemého. Pripomenul, že pri krste boli aj nad nami vyslovené slová: ‚Effeta! - Otvor sa!‘ a boli sme uzdravení z hluchoty egoizmu, z nemoty uzatvorenia sa, a začlenení do veľkej rodiny Cirkvi. „Môžeme načúvať Bohu, ktorý sa nám prihovára a komunikovať jeho slovo tým, ktorí ho nikdy nepočuli, alebo ktorí naň zabudli a pochovali pod tŕnie obáv a klamov sveta.“

„Nestačí povedať „odvahu, trpezlivosť!“ – týmito slovami potom Svätý Otec vyzval kresťanov Európy ku konkrétnym gestám solidarity a milosrdenstva zoči-voči dráme migrantov. Príhovor a výzvy pápeža Františka, ktoré vyslovil pri dnešnom poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra, prinášame v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešné evanjelium (Mk 7,31-37) rozpráva o uzdravení hluchonemého Ježišom, o zázračnej udalosti, ktorá zjavuje, ako Ježiš uzdravuje plnú komunikáciu človeka s Bohom a s druhými ľuďmi. Zázrak sa odohráva v oblasti Dekapolisu, teda na úplne pohanskom území. Preto sa hluchonemý, ktorého priviedli k Ježišovi, stáva symbolom neveriaceho, ktorý dovršuje cestu k viere. Jeho hluchota v skutočnosti vyjadruje neschopnosť počúvať a porozumieť nielen slovám ľudí, ale aj Božiemu slovu. A sv. Pavol nám pripomína, že «viera je z hlásania» (Rim 10,17).

Prvá vec, ktorú Ježiš urobí, je, že zavedie toho človeka ďalej od davu. Nechce robiť reklamu gestu, ktoré sa chystá vykonať, ani nechce, aby bolo jeho slovo zastreté hlukom hlasov a rečí okolia. Božie slovo, ktoré nám odovzdáva, potrebuje ticho, aby bolo prijaté ako slovo, ktoré uzdravuje, zmieruje a obnovuje komunikáciu.

Potom sú zvýraznené dve Ježišove gestá. Dotýka sa uší a jazyka hluchonemého. Pre obnovenie vzťahu s týmto človekom ‚blokovaným‘ v komunikácii, sa najprv pokúša nadviazať kontakt. Ale zázrak je darom zhora, ktorý Ježiš prosí od Otca. Preto pohliadne k nebu a prosí: ‚Otvor sa!‘ A uši nepočujúceho sa otvoria, jeho spútaný jazyk sa rozviaže a začne správne hovoriť (porov. v. 35).

Poučenie, ktoré si môžeme zobrať z tejto epizódy je, že Boh nie je uzavretý sám v sebe, ale sa otvára a komunikuje s ľudstvom. Vo svojom nesmiernom milosrdenstve prekračuje priepasť nekonečného rozdielu medzi ním a nami a prichádza k nám. Pre zrealizovanie tejto komunikácie s človekom sa Boh stáva človekom: nestačí mu hovoriť k nám prostredníctvom Zákona a prorokov, ale stane sa prítomným v osobe svojho Syna, Slovo sa stalo telom. Ježiš je veľký ‚staviteľ mostov‘, ktorý buduje v sebe samom veľký most plného spoločenstva s Otcom.

Ale toto evanjelium nám hovorí aj o nás: často sme utiahnutí a uzavretí sami do seba a vytvárame tak veľa neprístupných a nehostinných ostrovov. Dokonca aj tie základné ľudské vzťahy niekedy robia realitu neschopnou vzájomného otvorenia: uzavretý manželský pár, uzavretá rodina, uzavretá skupina, uzavretá farnosť, uzavretá vlasť... A toto nie je Božie! Toto je naše, je to náš hriech.

A predsa pri počiatku nášho kresťanského života, pri krste, sú práve toto gesto a tieto Ježišove slová: ‚Effeta! - Otvor sa!‘ A stal sa zázrak: boli sme uzdravení z hluchoty egoizmu a nemoty uzatvorenia sa, od hriechu, a boli sme začlenení do veľkej rodiny Cirkvi. Môžeme načúvať Bohu, ktorý sa nám prihovára a komunikovať jeho slovo tým, ktorí ho nikdy nepočuli, alebo ktorí naň zabudli a pochovali pod tŕnie obáv a klamov sveta.

Prosme Pannu Máriu, ženu načúvania a radostného svedectva, aby nás podporila v záväzku vyznávať svoju vieru a oznamovať zázraky Pánove tým, ktorých stretávame na našej ceste.“ (Preklad: Slovenská redakcia VR)

Po týchto slovách, modlitbe Anjel Pána a požehnaní Svätý Otec František vyslovil silnú, konkrétnu výzvu na všetky farnosti, rehoľné komunity, kláštory a pútnické miesta po celej Európe, prijať jednu rodinu utečencov:

„Drahí bratia a sestry, Božie milosrdenstvo možno poznať prostredníctvom našich skutkov, ako to dosvedčoval život blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty, ktorej výročie smrti sme si včera pripomenuli.

Tvárou v tvár tragédii desať tisícov utečencov, ktorí utekajú pred smrťou vojnou a hladom, a sú na ceste k nádeji života, nás evanjelium vyzýva, žiada, aby sme boli ‚blížnymi‘ tým najmenším a opusteným. Aby sme im dali skutočnú nádej, nielen jednoducho povedali: ‚Odvahu, trpezlivosť...!‘ Kresťanská nádej je bojovná, s húževnatosťou tých, ktorí idú za istým cieľom.

Preto v tomto čase pred blížiacim sa Jubileom milosrdenstva apelujem na farnosti, rehoľné komunity, kláštory a pútnické miesta po celej Európe, aby prejavili konkrétnosť evanjelia a prijali jednu rodinu utečencov. Konkrétne gesto v rámci prípravy na Svätý rok milosrdenstva.

Každá farnosť, každá rehoľná komunita, každý kláštor, každé pútnické sanktuárium v Európe nech prijme jednu rodinu, počnúc mojou Rímskou diecézou.

Obraciam sa na mojich bratov biskupov Európy, pravých pastierov, aby vo svojich diecézach podporili tento môj apel, pripomínajúc, že milosrdenstvo je druhé meno lásky: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40).

Aj dve farnosti vo Vatikáne v týchto dňoch prijmú dve rodiny utečencov.“

Následne povedal pápež František niekoľko slov v španielčine k situácii medzi Venezuelou a Kolumbiou:

„V týchto dňoch sa biskupi Venezuely a Kolumbie zišli, aby spoločne preskúmali bolestnú situáciu, ktorá vznikla na hranici medzi oboma krajinami. Vidím, že toto stretnutie je jasným znamením nádeje. Pozývam všetkých, najmä milovaný venezuelský a kolumbijský národ, aby sa modlili za ducha solidarity a bratstva, ktoré môžu prekonať súčasné ťažkosti.“

Svätý Otec pripomenul aj včerajšiu beatifikačnú slávnosť v meste Gerona v Katalánsku:

„Včera boli v Gerone v Španielsku vyhlásené za blahoslavené Fidelia Ollerová, Giuseppa Monrabalová a Faconda Margenatová, rehoľné sestry Inštitútu sestier svätého Jozefa z Gerony, zavraždené pre svoju vernosť Kristovi a Cirkvi. Napriek hrozbám a zastrašovaniu tieto ženy zostali statočne na svojom mieste, aby pomáhali chorým, dôverujúc Bohu. Ich hrdinské svedectvo až po preliatie krvi nech dáva silu a nádej tým, ktorí sú dnes prenasledovaní kvôli kresťanskej viere. A my vieme, že ich je mnoho.“

Pápež venoval tiež pozornosť aktuálnej športovej udalosti v Afrike:

„Pred dvoma dňami boli v Brazzaville, hlavnom meste Republiky Kongo, otvorené jedenáste Africké hry, na ktorých sa zúčastňujú tisíce športovcov z celého kontinentu. Vyjadrujem nádej, že táto veľká športová slávnosť prispeje k pokoju, bratstvu a rozvoju všetkých krajín Afriky. Zdravíme Afričanov, ktorí sa podieľajú na týchto jedenástych hrách.“

Po pozdrave jednotlivých skupín pútnikov z Talianska poprial Svätý Otec všetkým požehnanú nedeľu. Poludňajšie stretnutie s veriacimi ukončil ako zvyčajne prosbou o modlitbu.

 

5. septembra

Papež: Církev je pro všechny

Vatikán: . „Přijímejte všechny a nesuďte nikoho, protože církev je otcovský dům, který je otevřen všem, dobrým i zlým, je v něm místo pro všechny,“ řekl dnes papež František v aule Pavla VI. na setkání s přibližně 5 tisíci členy tzv. Farních buněk evangelizace, mezinárodního organismu, který založil v 80. letech v Itálii milánský kněz Piergiorgio Perini. Těsně před setkáním s Petrovým nástupcem pro ně sloužil v bazilice sv. Petra eucharistii arcibiskup Fisichella, předseda Papežské rady pro podporu nové evangelizace. Setkání se konalo u příležitosti letošního definitivního schválení stanov tohoto hnutí a papež František hned v úvodu svojí promluvy improvizoval:

„Nezapomínejte, prosím vás, že stanovy pomáhají jít správnou cestou, ale dílo koná charisma. Ať nedojde k tomu, že byste pro opatrování stanov, ztratili charisma, prosím vás!(potlesk)“

Máte poslání – řekl dále papež – být zárodkem, který pomáhá farnímu společenství hledat svoji misionářskou povahu. Proto jste neodolatelně přitahováni k setkání se všemi, abyste šířili krásu evangelia.

„Tato misionářská touha vyžaduje především naslouchání hlasu Ducha svatého, který mluví ke své církvi a posílá na cesty někdy málo známé, ale pro evangelizaci rozhodující. Zůstávat stále otevření tomuto volání a být pohotoví k péči je podmínkou věrnosti Pánovu Slovu a současně podnětem k překonávání různých těžkostí, s nimiž se lze při evangelizaci setkat.“ Vy jako Buňky – pokračoval papež – usilujete o takový komunitní životní styl, který je schopen přijímat všechny a nesoudit nikoho (potlesk):

„Naším soudcem je Pán. Napadnou-li tě tedy slova odsouzení kohokoli druhého, pomlč. Pán nám radí: Nesuďte a nebudete souzeni. Pěstujte vzájemné soužití v jednoduchosti se všemi lidmi.“

Učiňte eucharistii středem svého evangelizačního poslání, aby každá Buňka byla eucharistickou komunitou, kde je lámání chleba rozpoznáváním reálné přítomnosti Ježíše Krista mezi námi. Tady vždycky najdete sílu nabízet krásu víry, protože v eucharistii činíme zkušenost lásky, která nezná mezí, a dáváme konkrétní znamení, že církev je otcovským domem, kde je místo pro všechny.

„Vaše stanovy byly schváleny v neděli Božího Milosrdenství. Stále tedy dosvědčujte jemnocit Boha Otce a jeho blízkost každému, zejména tomu, kdo je nejslabší a sám. Ať k vám obrátí své milosrdné oči Matka Boží a provází vás moje požehnání. A prosím vás nezapomeňte se za mne modlit!“

Řekl papež František v závěru setkání se členy hnutí tzv. Farních buněk evangelizace působícího kromě Itálie, také v Číně, Brazílii, Nové Kaledonii a Burkině Faso.

 

4. septembra

Ranná pápežova homília: Nebyť teroristom - zahryznúť si do jazyka

Vatikán 4. septembra – V Cirkvi je jedna choroba – choroba zasievania rozdelení a kúkoľa. Kresťania sú naopak povolaní upokojovať a zmierovať, tak ako Ježiš. To je súhrn pápežovej homílie z rannej svätej omše v Dome sv. Marty.

V Liste Kolosanom svätý Pavol (1,15-20) ukazuje preukaz totožnosti Ježiša, ktorý je prvorodeným z Boha – a zároveň on sám je Bohom – Otec ho poslal pre to, aby po hriechu zmieril ľudstvo s Bohom, aby priniesol pokoj. Ako povedal Svätý Otec, „pokoj je Ježišovým dielom“. Je dielom toho jeho „poníženia sa, aby poslúchol až na smrť a na smrť na kríži“. „A keď hovoríme o pokoji a o zmierení, o malých pokojoch, o malých zmiereniach, musíme myslieť na veľký pokoj a na veľké zmierenie“, ktoré „vykonal Ježiš. Bez neho pokoj nie je možný. Bez neho nie je možné zmierenie“. „Našou úlohou uprostred „správ o vojnách, o nenávisti, a to aj v rodinách“, je byť „mužmi a ženami pokoja, mužmi a ženami zmierenia“, povedal pápež František:

„Prospeje nám položiť si otázku: ‚Zasievam pokoj? Napríklad, prostredníctvom môjho jazyka zasievam pokoj alebo zasievam kúkoľ?‛ Koľkokrát sme len počuli povedať o niekom: ‚Má jazyk hada!‛, lebo vždy robí to, čo urobil had s Adamom a Evou – zničil pokoj. A toto je zlo, toto je chorobou v našej Cirkvi – zasievať rozdelenie, zasievať nenávisť, nezasievať pokoj. Toto je však otázka, ktorú nám prospeje si klásť každý deň: ‚Zasial som dnes pokoj alebo som zasial kúkoľ?‛ ‚Ale veď niekedy si veci treba povedať, lebo ten a tá...‛ - čo zasievaš s týmto postojom?“

Kresťania sú teda povolaní byť ako Ježiš, ktorý „k nám prišiel, aby priniesol pokoj, aby uzmieril“:

„Ak človek počas svojho života nerobí iné, než zmierovanie a upokojovanie, môže byť svätorečený: tá osoba je svätá. Avšak v tomto musíme rásť, musíme sa obrátiť – nikdy žiadne slovo, ktoré by prinášalo vojnu či malé vojny, nikdy klebety. Rozmýšľam: čo sú to vlastne klebety? - Nič, vysloviť jedno slovko proti druhému či povedať príbeh: ‚Toto urbil...‛ Nie! Klebetenie je terorizmom, lebo ten, čo klebetí je ako terorista, ktorý vrhá bombu a potom odchádza preč, ničí. Ničí jazykom, nevytvára pokoj. Je prešibaný, nie? Avšak nie je samovražedným teroristom, to nie, sám seba dobre opatruje.“

Pápež František zopakoval nasledovnú malú výzvu:

„Zakaždým, keď mi na jazyk príde povedať niečo, čo by bolo siatím kúkoľa a rozdelenia a ohováraním druhého... – zahryznúť si do jazyka! To vás uisťujem, že ak vykonáte toto cvičenie zahryznutia si do jazyka namiesto toho, aby ste siali kúkoľ, hneď na začiatku vám poranený jazyk až opuchne - lebo diabol nám v tom pomáha, totiž rozdeľovať - to je jeho práca, je to jeho remeslo.“

Homíliu Svätý Otec ukončil nasledujúcou modlitbou: „Pane, ty si dal svoj život, daj mi milosť prinášať pokoj, zmierovať. Ty si vylial svoju krv, nech ma netrápi, že mi trochu opuchne jazyk, ak sa uhryznem pred tým, než by som chcel ohovárať druhých“.

3. septembra

Ranná pápežova homília: Nechať sa stretnúť Pánom

Vatikán 3. septembra - Schopnosť uznať sa za hriešnikov nás otvára úžasu zo stretnutia s Ježišom. O tom dnes bola homília pápeža Františka z Domu sv. Marty - v deň, keď Cirkev slávi spomienku sv. Gregora Veľkého, pápeža a učiteľa Cirkvi.

Komentujúc evanjelium o zázračnom rybolove (Lk 5,1-11), kde Peter dôverujúc Ježišovi hádže siete do vody aj napriek noci bez úlovku, pápež hovorí o viere ako o stretnutí s Pánom. Povedal: Predovšetkým „sa mi páči myslieť na to, že väčšinu času“ Ježiš „trávil na cestách, s ľuďmi. Potom v neskorý večer sa chodieval modliť osamote“, avšak „stretával ľudí, vyhľadával ľudí“. Z našej strany máme dva spôsoby ako stretnúť Pána. Prvým je spôsob Petra, apoštolov a ľudí:

„Evanjelium pre týchto ľudí, pre ľud, pre apoštolov, pre Petra, používa to isté slovo – zostali ohromení: «Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním». Dostaví sa tento pocit ohromenia... Ľud počúval Ježiša a pociťoval toto ohromenie a čo hovoril?: ‚Tento hovorí s autoritou. Nikdy predtým takto človek nehovoril‛. Iná skupina, ktorá stretla Ježiša nenechala do svojho srdca vstúpiť úžas. Počúvali Ježiša a kalkulovali – učitelia zákona: ‚Je inteligentný, je to muž, ktorý hovorí pravdivo, no nie, nám sa lepšie hodí toto!‛ Kalkulovali, udržiavali si odstup.“

Samotní zlí duchovia vyznávali, čiže prehlasovali, že Ježiš je Boží syn, avšak ako aj učitelia zákona a zlí farizeji, „nemali schopnosť žasnúť, boli uzavretí v ich povýšenosti, v ich nadradenosti. Peter spoznal, že Ježiš je Mesiáš, no vyznáva tiež, že je hriešnikom, povedal Svätý Otec:

„Zlí duchovia prichádzajú povedať o ňom pravdu, avšak o sebe nehovoria nič. Nemôžu – ich nadradenosť je tak veľká, že im v tom bráni. Učitelia zákona hovoria: ‚Veď tento je inteligentný, je to schopný rabín, koná zázraky!‛ Avšak nehovoria: ‚Sme pyšní, my sme povýšeneckí, sme hriešnici.‛ Neschopnosť uznať sa za hriešnikov nás vzďaľuje od skutočnej viery v Ježiša Krista. Toto je ten rozdiel.“

Je to rozdiel, ktorý je medzi pokorou mýtnika, ktorý uznáva, že je hriešnikom a nadradenosťou farizeja, ktorý o sebe hovorí v dobrom:

„Táto schopnosť povedať, že sme hriešnikmi nás otvára pre úžas zo stretnutia s Ježišom Kristom, pre skutočné stretnutie. Aj v našich farnostiach, v našej spoločnosti, aj medzi zasvätenými osobami – koľko ľudí je schopných povedať, že Ježiš je Pánom? Mnohí! Avšak aké ťažké je úprimne povedať: ‚Som hriešnikom, som hriešnicou‛. Je ľahšie povedať to o druhých, no nie? Keď sa klebetí, však? ‚Tento, tamten, tento, to áno...‛ Všetci sme učiteľmi, však? K tomu, aby sme došli ku skutočnému stretnutiu s Ježišom je potrebné dvojité vyznanie: ‚Ty si Boží Syn a ja som hriešnik‛ - avšak nie len teoreticky, ale pre toto, preto a preto...“

Peter neskôr zabudne na úžas zo stretnutia a zaprie Pána. Avšak keďže „je pokorný, nechá sa Pánom stretnúť a keď sa stretnú ich pohľady, plače, vracia sa k vyznaniu: ‚som hriešnik‛, povedal Svätý Otec a homíliu ukončil slovami: „Nech nám Pán dá milosť stretnúť ho, ale aj milosť nechať sa ním stretnúť. Nech nám dá túto prekrásnu milosť žasnúť zo stretnutia. A nech nám dá milosť v našom živote robiť dvojité vyznanie: ‚Ty si Kristus, živý Boží Syn, verím. A ja som hriešnik, v to verím‛ .“

1. septembra

Ranná pápežova homília: Utešujme sa navzájom dobrými slovami a skutkami

Vatikán 1. septembra - Nádej v konečné stretnutie s Kristom sa medzi kresťanmi upevňuje prostredníctvom vzájomnej „útechy“ tvorenej z „dobrých slov a dobrých skutkov“ a nie z nepotrebných „klebiet“. To sú slová z homílie pápeža Františka počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Po letnej prestávke tu opäť pokračujú ranné sväté omše za prítomnosti skupín veriacich.

Viera, ktorá si je istá záverečným stretnutím s Kristom, ktorá je silnejšia než pochybnosť a tak pevná, že rozveselí každý deň, sa nezakoreňuje na základe klebiet a malicherností, ale v „úteche“, ktorú si kresťania vedia vzájomne poskytnúť v Ježišovi. Pápež František v homílii vychádzal z úryvku Prvého listu sv. Pavla Solúnčanom (5,1-6.9-11). Komunita Solúnčanov bola tak trochu „nepokojná“ – kládla si otázku a pýtala sa aj sv. Pavla, „ako“ a „kedy“ nastane Kristov návrat, čo sa stane s mŕtvymi. Bola to tiež táto komunita, ktorej bolo potrebné povedať: „Kto nepracuje, nech ani neje“.

Sv. Pavol v liste uvádza, že „Pánov deň“ príde nečakane „ako zlodej“ , avšak doplní aj to, že Ježiš príde priniesť spásu tým, ktorí v neho veria. Úryvok sa uzatvára slovami: «Preto sa navzájom potešujte a povzbudzujte jeden druhého, ako to aj robíte.» A práve táto útecha je tým, „čo dáva nádej“, povedal Svätý Otec:

„Toto je rada: ‚Utešujte sa.‛ Utešujte sa navzájom. O tomto rozprávajte. No ja sa vás pýtam: hovoríme o tomto, že Pán príde, že sa s ním stretneme? Alebo rozprávame o mnohých veciach, aj o teológiách, o záležitostiach Cirkvi, o kňazoch, sestrách, monsignoroch, o tomto všetkom? Je táto nádej našou útechou? ‚Navzájom sa utešujte‛: utešujte sa v spoločenstvách. Hovorí sa v našich komunitách, v našich farnostiach o tomto, že očakávame Pána, ktorý príde? Alebo sa klebetí o tomto, o tamtom, o tamtej, aby čas ubiehal a aby sme sa príliš nenudili?“

V responzóriovom žalme (27,1.4.13-14), ako ďalej povedal Svätý Otec, „sme spoločne opakovali: ‚Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich‛. Máš ty tú istotu, že uvidíš Pána?“, spýtal sa pápež. Príkladom hodným nasledovania je podľa neho Jób, ktorý aj napriek svojim nešťastiam rozhodne tvrdil: ‚Ja viem, že Boh je živý a že ho uvidím a uvidím ho týmito očami‛:

„Je to pravda, on príde súdiť a ak zájdeme do Sixtínskej kaplnky, uvidíme tú krásnu scénu Posledného súdu, to je pravda. Avšak pomyslime aj na to, že on príde za mnou, aby som ho videl týmito očami, aby som ho objal a bol navždy s ním. Toto je tá nádej, ktorú máme podľa apoštola Petra dosvedčovať iným prostredníctvom nášho života, vydávajúc svedectvo o nádeji. Toto je skutočná útecha, toto je skutočná istota: „Som si istý, že uvidím Pánovu dobrotu“.

Tak, ako hovoril sv. Pavol kresťanom minulosti, pápež František rovnako radí kresťanom dnešnej Cirkvi: „Utešujte sa navzájom dobrými skutkami a buďte si navzájom nápomocní. A tak budeme napredovať“:

„Prosme si od Pána túto milosť, aby sa to semienko nádeje, ktoré zasial do nášho srdca, rozvíjalo, rástlo až k definitívnemu stretnutiu s ním. ‚Som si istý, že uvidím Pána‛. ‚Som si istý, že za mnou príde Pán.‛ A toto je horizont nášho života. Prosme si od Pána túto milosť a utešujme sa navzájom na tejto ceste dobrými skutkami a dobrými slovami.“

 

30. augusta

Pápež František na Anjel Pána: Čisté srdce je slobodné od pokrytectva

Vatikán 30. augusta – Pri dnešnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec zdôraznil, že bez vnútorného postoja srdca je nedostatočné každé vonkajšie zachovávanie náboženských príkazov. Veriacich vyzval vyprosovať si čisté srdce, slobodné od každého pokrytectva. V súvislosti so včerajším blahorečením sýrskokatolíckeho biskupa a mučeníka Flaviána Michala Melkiho upriamil pozornosť na trpiacich kresťanov na Blízkom východe. Reagoval tiež na masovú tragédiu utečencov, ktorých mŕtve telá boli nájdené na území Rakúska.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele predstavuje dišputu medzi Ježišom a niektorými farizejmi a zákonníkmi. Diskusia sa týka hodnoty «tradície predkov» (porov. Mk 7,3), ktorú Ježiš slovami proroka Izaiáša označuje za «ľudské príkazy» (v.7) a ktorá sa nesmie nikdy stavať na miesto «Božieho prikázania» (v. 8). Starobylé predpisy, o ktorých je reč, v sebe zahŕňali nielen Božie príkazy zjavené Mojžišovi, ale aj rad predpisov, ktoré upresňovali pokyny mojžišovského zákona. Spomenutí diskutéri aplikovali takéto normy dosť puntičkárskym spôsobom a prezentovali ich ako vyjadrenie pravej nábožnosti. Z tohto dôvodu vyčítali Ježišovi a jeho učeníkom ich porušovanie, osobitne tých, ktoré sa vzťahovali na vonkajšie očisťovanie tela (porov. v. 5). Ježišova odpoveď má silu prorockého výroku: «Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov» (v. 8.) – hovorí Ježiš. Sú to slová, ktoré napĺňajú obdivom voči nášmu Učiteľovi: cítime, že v ňom je pravda a že jeho múdrosť nás oslobodzuje od predsudkov.

Ale pozor! Týmito slovami chce Ježiš urobiť ostražitými aj nás dnes, aby sme sa nenazdávali, že vonkajšie zachovávanie zákona stačí na to, aby sme boli dobrými kresťanmi. Tak ako vtedy pre farizejov, tak aj pre nás existuje nebezpečenstvo myslieť si o sebe, že sme v poriadku, alebo, čo je horšie, že sme lepší od iných pre samotný fakt zachovávania príkazov, obyčajov, aj keď nemilujeme blížneho, máme tvrdé srdce, sme pyšní, povýšeneckí. Doslovné zachovávanie príkazov je čímsi sterilným, čo nepremieňa srdce a nepremieta sa do konkrétnych postojov: otvoriť sa pre stretnutie s Bohom a pre jeho slovo v modlite, usilovať sa o spravodlivosť a pokoj, pomáhať chudobným, slabým, utláčaným. Všetci vieme v našich komunitách a našich farnostiach, akú škodu robia Cirkvi a aké pohoršenie spôsobujú tie osoby, ktoré sa prezentujú ako silní katolíci a chodia často do kostola, no potom, v ich každodennom živote zanedbávajú rodinu, hovoria zle o druhých, atď. Toto je to, čo Ježiš odsudzuje, pretože toto je antisvedectvo o kresťanstve.

Pokračujúc vo svojom slove povzbudenia Ježiš sústreďuje pozornosť na hlbší aspekt a tvrdí: «Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka» (v. 15). Takto Ježiš zdôrazňuje prvenstvo vnútra, čiže prvenstvo „srdca“: nie sú to vonkajšie veci, čo nás robí svätými alebo nesvätými, ale je to srdce, ktoré vyjadruje naše úmysly, naše rozhodnutia a našu túžbu robiť všetko z lásky k Bohu. Vonkajšie postoje sú dôsledkom toho, o čom sme sa rozhodli v srdci, a nie naopak. S vonkajšími postojmi, ak sa srdce nemení, nie sme pravými kresťanmi. Hranica medzi dobrom a zlom prechádza nie cez náš vonkajšok, ale skôr cez naše vnútro. Môžeme si položiť otázku: Kde je moje srdce? Ježiš vravieval: «Kde je tvoj poklad, tam je tvoje srdce» (porov. Mt 6,21). Aký je môj poklad? Je to Ježiš, jeho náuka? Nuž potom je to srdce dobré. Alebo je pokladom niečo iné? Je to teda práve srdce, ktoré sa musí očistiť a obrátiť sa. Bez očisteného srdca nemožno mať ruky naozaj čisté a pery, ktoré vyslovujú úprimné a láskavé slová – všetko je dvojtvárne, dvojkoľajný život. Mať pery, ktoré vyslovujú slová milosrdenstva a odpustenia – toto dokáže len srdce úprimné a očistené.

Prosme si od Pána, na príhovor Panny Márie, aby nám daroval čisté srdce, slobodné od každého pokrytectva. Toto je prívlastok, ktorý Ježiš dáva farizejom: „pokrytci“, pretože jedno hovoria a robia druhé. Srdce slobodné od každého pokrytectva, aby sme tak boli schopní žiť podľa ducha zákona a dospeli k jeho cieľu, ktorým je láska.“

Slová Svätého Otca po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní:

Povzbudenie prenasledovaným kresťanom na Blízkom východe

„Drahí bratia a sestry, včera v Harisse v Libanone bol vyhlásený za blahoslaveného sýrskokatolícky biskup Flavián Michal Melki, mučeník. V situácii strašného prenasledovania namiereného proti kresťanom bol neúnavným obrancom práv svojho ľudu, vyzývajúc všetkých, aby zotrvali pevní vo viere. Aj dnes, drahí bratia a sestry, na Blízkom východe a v ďalších častiach sveta sú kresťania prenasledovaní. Je tu viac mučeníkov než bolo v prvých storočiach. Blahorečenie tohto biskupa mučeníka nech im vlieva útechu, odvahu a nádej, ale nech je aj stimulom pre zákonodarcov a tých, ktorí vládnu, aby bola všade zaistená náboženská sloboda. A medzinárodné spoločenstvo žiadam, aby niečo urobilo, aby sa urobil koniec násilnostiam a útlaku.“

Výzva k modlitbe za migrantov po nájdení 71 mŕtvych v Rakúsku

„Žiaľ, aj v uplynulých dňoch početní migranti prišli o život na ich strašných cestách. Prosím a pozývam k modlitbe za všetkých týchto bratov a sestry. Osobitne sa pripájam ku kardinálovi Schönbornovi, ktorý je tu dnes prítomný, a k celej cirkvi v Rakúsku v modlitbe za sedemdesiatjeden obetí, vrátane štyroch detí, ktoré boli nájdené v nákladnom aute na diaľnici Budapešť – Viedeň. Odporúčajme každú z nich Božiemu milosrdenstvu a prosme ho, aby nám pomáhal účinne spolupracovať na zamedzení týchto zločinov, ktoré urážajú celú ľudskú rodinu. Modlime sa v tichu za všetkých migrantov, ktorí trpia a za tých, ktorí prišli o život.“

26. augusta

Stá generálna audiencia pápeža Františka: Modlitba v rodine a nedostatok času

Vatikán 26. augusta – Generálna audiencia Svätého Otca Františka, ktorá sa dnes konala už na Námestí sv. Petra, bola v poradí stou od začiatku jeho pontifikátu. Ako zvyčajne, nechýbali na nej ani skupiny veriacich zo Slovenska. Svätý Otec v katechéze hovoril o význame času venovaného modlitbe uprostred rodiny. Katechézu uviedol úryvok z Jánovho evanjelia o návšteve Ježiša u sestier Márie a Marty (Lk 10,38-42):

«Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“»

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tom, čo sme sa zamýšľali nad tým, ako rodina prežíva čas sviatku a čas práce, teraz pouvažujeme nad časom modlitby. Najčastejšie si kresťania zvyknú poťažkať práve na nedostatok času: „Mal by som sa viac modliť... Aj by som chcel, no často mi chýba čas“. Počúvame to neustále. Iste, je to úprimné vyjadrenie ľútosti, lebo srdce človeka, i bez toho, že by si to uvedomoval, stále hľadá modlitbu. A ak ju nenachádza, nemá pokoja. A preto, aby sa navzájom stretli, je potrebné v srdci pestovať „horúcu“ lásku k Bohu, lásku plnú citu.

Položme si veľmi jednoduchú otázku. Je dobré veriť v Boha celým srdcom; je dobré dúfať, že nám v našich ťažkostiach pomôže; je dobré cítiť potrebu ďakovať mu. To všetko je správne. Avšak, aj milujeme Pána aspoň trochu? Vyvoláva v nás myšlienka na Boha pohnutie? Privádza nás k úžasu? Roznežní nás?

Uvažujme nad formuláciou hlavného prikázania, na ktorom stoja všetky ostatné: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou» (Dt 6,5; porov. Mt 22,37). Táto formula používa silný výrazový slovník lásky, obracajúci sa k Bohu. Hľa, duch modlitby prebýva predovšetkým tu. Ak tu prebýva, potom tu prebýva po celý čas a nikdy odtiaľto neodchádza. Dokážeme si predstaviť Boha ako to nežné objatie, ktoré nás udržiava pri živote, pred ktorým ešte nič neexistovalo? Nežnosť, od ktorej nás nemôže nič odlúčiť, ani smrť? Alebo na neho myslíme len ako na veľkú Bytosť, Všemohúceho, ktorý všetko stvoril, Sudcu, ktorý kontroluje každé konanie? Prirodzene, všetko z toho je pravdou. No len vtedy, keď je Boh láskou v plnosti všetkých našich citov, uvedené slová nadobúdajú svoj plný význam. Preto sa cítime šťastní, a aj trochu zmätení, lebo On na nás myslí a predovšetkým nás miluje! Nie je to ohromné? Nie je to úžasné, že Boh nás hladí otcovskou láskou? Je to také krásne, také nádherné! Boh sa mohol dať jednoducho poznať ako najvyššie Bytie, vydať svoje prikázania a očakávať ich dodržiavanie. Avšak Boh robil a stále donekonečna robí oveľa viac než toto. Sprevádza nás na ceste života, chráni nás, miluje nás.

Ak láska k Bohu nerozpáli oheň, duch modlitby nerozohreje čas. Môžeme aj hromadiť naše slová ‚ako to robia pohania‛ - hovorí Ježiš - alebo sa navonok predvádzať rituálmi, ‚ako to robia farizeji‛ (porov. Mt 6,5.7). V srdci, v ktorom sa udomácnila láska k Bohu, sa modlitbou stáva i jednoduchá myšlienka bez slov alebo vzývanie pred svätým obrazom, či bozk vyslaný smerom ku kostolu. Je krásne, keď matky učia svoje malé deti posielať bozk Ježišovi alebo Panne Márii. Aká je v tom neha! V takom momente sa detské srdce mení na priestor modlitby. A je to dar Ducha Svätého. Nikdy nezabúdajme prosiť o tento dar pre každého z nás! Pretože Boží Duch má svoj osobitý spôsob ako povedať v našich srdciach „Abba“ – „Otče“, učí nás povedať ‚Otec‛ tak ako to hovorieval Ježiš, spôsobom, na ktorý by sme my sami nikdy neprišli (porov. Gal 4,6). Práve v rodine sa učíme prosiť o tento dar Ducha a vážiť si ho. Ak sa tomu naučíš rovnako spontánne, ako sa učíš povedať „otec“ a „mama“, tak si sa tomu naučil navždy. Keď sa toto deje, všetok čas života rodiny spočíva v lone Božej lásky a spontánne sa vyhľadáva čas na modlitbu.

Čas prežívaný v rodine, ako dobre vieme, je časom zložitým a preplneným všeličím, zaneprázdnením i ustarostenosťou. Vždy je ho málo, nikdy nestačí, je toľko vecí, čo treba porobiť. Kto má rodinu, rýchlo sa naučí vyriešiť rovnicu, ktorú ani tí najväčší matematici nevedia rozlúštiť: vtesnať do dvadsiatich štyroch hodín dvojnásobok! Je to tak? Sú mamy a otcovia, ktorí by za toto mohli dostať Nobelovu cenu! Či nie? V dvadsiatich štyroch hodinách toho spravia za štyridsaťosem. Neviem, ako to robia, ale hýbu sa a dokážu to! Toľko práce je v rodine!

Duch modlitby odovzdáva čas naspäť Bohu, vyvádza z posadnutosti takého života, ktorý neustále pociťuje nedostatok času, nachádza pokoj pri zaoberaní sa nevyhnutnými vecami a objavuje radosť v neočakávaných daroch. Dobrými vodcami nám v tomto môžu byť tie dve sestry Marta a Mária, o ktorých hovorí Evanjelium, ktoré sme si vypočuli. Tieto sa od Boha naučili harmónii rytmov rodinného života: kráse oslavy, spokojnosti práce, duchu modlitby (porov. Lk 10,38-42). Návšteva Ježiša, ktorého mali rady, bola pre nich oslavou. V jeden deň sa však Marta naučila, že práca pri preukazovaní pohostinnosti, hoci je dôležitá, nie je všetko, ale že načúvať Pánovi, ako to robila Mária, bolo skutočne tým podstatným, tým „lepším podielom“ času.

Modlitba vyviera z načúvania Pánovi, z čítania evanjelia. Je tak? Nezabúdajte si každý deň prečítať úryvok z Evanjelia. Modlitba vyviera z dôverného vzťahu s Božím slovom. Existuje takáto dôvernosť i v našich rodinách? Máme doma Evanjelium? Otvoríme ho niekedy, aby sme si z neho spoločne niečo prečítali? Rozjímame nad ním v modlitbe ruženca? Evanjelium, ktoré sa v rodinách číta a rozjíma, je ako dobrý chlieb, ktorý sýti srdcia všetkých. Ráno i večer, a tiež keď si sadáme k stolu, naučme sa predniesť spoločne modlitbu, s veľkou jednoduchosťou: to k nám prichádza Ježiš, tak ako prichádzal do rodiny Marty, Márie a Lazara. Jedna vec, ktorá mi veľmi leží na srdci a ktorú som vídaval v mestách: sú deti, ktoré sa nenaučili prežehnať! Nuž ty, mama, otec, nauč dieťa modliť sa, urobiť znak kríža! Toto je krásna úloha mám a otcov!

V modlitbe rodiny, v jej silných momentoch i v ťažkých chvíľach, zverujme sa jeden druhému, aby tak každý z nás bol v rodine chránený Božou láskou. Ďakujem.

V závere generálnej audiencie Svätý Otec pozval celú Cirkev k aktívnej účasti na slávení Svetového dňa modlitby za ochranu stvorenstva:

„Na budúci utorok, 1. septembra, sa bude sláviť Svetový deň modlitby za ochranu stvorenstva. V modlitbovom spojení s našimi bratmi pravoslávnymi a so všetkými ľuďmi dobrej vôle chceme ponúknuť náš príspevok k prekonaniu ekologickej krízy, ktorú ľudstvo zažíva. Po celom svete rozličné miestne cirkevné inštitúcie naplánovali príhodné iniciatívy modlitby a uvažovania, aby bol tento deň silným momentom aj z hľadiska osvojenia si zodpovedajúceho životného štýlu. Spolu s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a veriacimi laikmi z Rímskej kúrie sa zhromaždíme v Bazilike sv. Petra o 17. hodine na modlitbu bohoslužby slova, k účasti na ktorej už teraz pozývam všetkých Rimanov a všetkých pútnikov i tých, čo majú záujem.“

 

23. augusta

Výzva pápeža Františka pri Anjel Pána: „Kto je pre mňa Ježiš?“