Odpovede pápeža Františka novinárom pri spiatočnom lete z USA

Vatikán 30. septembra – Pri tlačovej konferencii na palube lietadla počas spiatočného letu z Filadelfie do Ríma Svätý Otec František odpovedal na viacero otázok novinárov. Prinášame hlavné obsahy tlačovej konferencie, ktorá trvala 50 minút a moderoval ju riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice P. Federico Lombardi SJ. Otázky položilo spolu 10 novinárov, ktorých si vyše 70-členná skupina žurnalistov sprevádzajúcich pápeža počas celej apoštolskej cesty vybrala spomedzi seba, aby zastupovali rôzne časti sveta.

Prvú otázku položila korešpondentka „Time Magazine“ Elisabetta Dias, ktorú zaujímala, čo pápeža pri jeho návšteve v USA, vôbec prvej v jeho živote, najviac prekvapilo.

„Prekvapilo ma „the warmth“, teplo ľudí. ... Som veľmi zasiahnutý dobrotou, pohostinnosťou. A počas náboženských slávení aj zbožnosťou, nábožnosťou. Bolo vidieť, že ľudia sa modlia a toto sa ma veľmi, veľmi dotklo. Je to krásne.“

Na ďalšiu otázku, čo Svätý Otec vníma ako výzvu pre Cirkev v USA, odpovedal, že výzvou je, aby bola takou, akou Cirkev vždy bola: blízka k ľuďom, blízka ľudu USA, s blízkosťou. Nie Cirkev oddelená od ľudu, ale veľmi, veľmi blízka. A toto je výzva, ktorú Cirkev Spojených štátov veľmi dobre pochopila.“

Svätý Otec hovoril aj o stále boľavej rane Cirkvi v USA, ktorou sú prípady zneužívania detí. Na otázku Davida O´Reillyho z denníka „Philadelphia Inquirer“, prečo pápež v kontexte nedávneho ťažkého obdobia káuz sexuálnych zneužívaní považoval za potrebné vyjadriť biskupom útechu a povzbudenie, ako to urobil pri stretnutí s biskupským zborom USA vo Washingtone.

Svätý Otec vysvetlil, že biskupom a zasväteným poskytol slová podpory a útechy, keďže vie, že prežívajú čas veľkého utrpenia. Preto v príhovore použil slová Apokalypsy: „prichádzate z veľkého súženia“.

„To, čo sa udialo bolo veľké súženie. No nielen v zmysle citovom utrpení. To je to, čo som povedal dnes skupine osôb, ktoré utrpeli zneužívanie. Bola to ... nepoviem ‚apostázia‛, ale takmer svätokrádež! ... K zneužívaniam, ako vieme, dochádza na najrôznejších miestach: v rodinnom či susedskom prostredí, v školách a športových zariadeniach, všade, no ak spácha zneužívanie kňaz, je to najzávažnejšie, pretože povolaním kňaza je pomáhať dieťaťu rásť smerom nahor, smerom k Božej láske, k citovej zrelosti, k dobru... A on ho miesto toho znivočil, uvalil na neho zlo. Preto je to takmer svätokrádež. Zradil povolanie, Pánovo povolanie. Preto je Cirkev, v tomto momente, veľmi rázna v tejto veci. A nesmie sa ani zakrývať. Vinní sú aj tí, ktorí zakrývali tieto veci! Aj niektorí biskupi, ktorí tieto veci zakrývali! Je to niečo veľmi nepekné. A tie slová útechy nie sú také, že by som povedal: ‚Buď v pokoji, to nič nie je!‛, Nie, nie, nie! Sú, ale takéto: „Bolo to tak príšerné, a viem si predstaviť, že ste veľa plakali“ – v tomto zmysle zazneli tie slová. A dnes som hovoril tvrdo.“  

Pápež František tiež odpovedal, že chápe, ak niektoré obete či ich rodinní príslušníci nevedia odpustiť. Povedal: „Áno, chápem ich, modlím sa za nich a nesúdim ich.“

Ďalšia otázka novinárov sa týkala uzavretia historickej dohody v Kolumbii počas mierových rokovaní medzi kolumbijskou vládou a gerilou FARC. Andres Beltramo z mexickej agentúry Notimex sa opýtal, či sa Svätý Otec cíti byť súčasťou tejto dohody, keďže na Kube vyjadril podporu procesu zmierenia v Kolumbii. Pápež František odpovedal:

„Keď som počul, že v marci bude podpísaná dohoda, povedal som Pánovi: ‚Pane, daj, nech dôjdeme až k marcu, aby tento pekný úmysel dosiahol cieľ‛, pretože ešte drobné veci chýbajú, no vôľa tu je. Z oboch strán. ... Bol som mimoriadne spokojný. A cítil som sa súčasťou v tom zmysle, že som to vždy chcel. Dvakrát som hovoril o probléme s prezidentom Santosom, a Svätá stolica – nielen ja – je veľmi otvorená pomáhať ako len môže.“

Na ďalšiu otázku, čo cíti, keď sedí v lietadle a opúšťa krajinu po tak intenzívnej návšteve, Svätý Otec povedal:

„Keď lietadlo odlieta po návšteve, prichádzajú mi na um pohľady mnohých ľudí a mám chuť modliť sa za nich a povedať Pánovi: ‚Prišiel som sem niečo urobiť, konať dobro. Možno som niečo urobil zle, odpusť mi. Ale opatruj všetkých tých ľudí, ktorí na mňa hľadeli, ktorí rozmýšľali o tom, čo som povedal, ktorí počúvali, aj tých, čo ma kritizovali, všetkých...‛“

Thomas Jansen z nemeckej katolíckej spravodajskej agentúry Cic Svätému Otcovi položil otázku o migračnej kríze v Európe: „Mnohé krajiny stavajú nové bariéry z ostnatého drôtu. Čo hovoríte na tento vývoj?“ Pápež František odpovedal:

„Použili ste slovo „kríza“. K stavu krízy dochádza po dlhom procese. Tu vybuchol dlhoročný proces, lebo vojny, pred ktorými ľudia utekajú, sú vojnami, ktoré trvajú už roky. Hlad: hlad je hladom už roky... Keď rozmýšľam o Afrike – toto je trochu zjednodušené, ale hovorím to ako príklad –, prichádza mi na myseľ: Afrika, vykorisťovaný kontinent. Chodili tam po otrokov, a potom, sú tam aj veľké zdroje... je to vykorisťovaný kontinent. A teraz tie vojny, či už sú kmeňové alebo iné, no majú v pozadí ekonomické záujmy... A ja si myslím, že namiesto vykorisťovania nejakého kontinentu či krajiny treba investovať, aby ten ľud mal prácu, a tým by sa vyhlo tejto kríze. Je to pravda, je to kríza utečencov, ako som povedal v Kongrese, akú svet nevidel od konca poslednej svetovej vojny, je to tá najväčšia. Pýtate sa ma na bariéry. Viete ako končia múry. Všetky. Všetky múry padajú - dnes, zajtra alebo po sto rokoch. No zrútia sa. Nie je to riešenie. Múr nie je riešením. V tejto chvíli sa Európa nachádza v ťažkostiach, to je pravda. Musíme byť múdri, lebo prichádza celá tá migračná vlna a nie je ľahké nájsť riešenia. Avšak za pomoci dialógu medzi krajinami ich musia nájsť. Múry nikdy nie sú riešením. Naopak mosty áno, vždy. Vždy. Neviem, to čo si myslím o múroch o bariérach... nie: majú trvanie krátke či dlhé, avšak nie sú riešením. Problém zostane, pretrvá s ešte väčšou nenávisťou. To je to, čo si myslím.“

Ďalšia otázka smerovala k blížiacej sa synode a k nedávno publikovanému Motu proprio s novými úpravami pre posudzovaní nulity manželstva. Francúzska novinárka Jean-Marie Guénois z denníka „Le Figaro“ položila pápežovi Františkovi otázku, či vo svojom srdci pastiera naozaj chce nejaké riešenie pre tých, čo žijú v druhom manželstve po rozvode. Tiež sa zaujímala, či jeho Motu proprio uzavrelo diskusiu v danej veci. A napokon, ako by odpovedal tým, ktorí sa obávajú, že touto reformou sa fakticky vytvorí nejaký takzvaný „katolícky rozvod“. Svätý Otec odpovedal:

„V reforme procesov, ich modalít, som uzavrel dvere pre administratívnu cestu, ktorá bola tou, cez ktorú mohol vstúpiť rozvod. A možno povedať, že tí, čo myslia na ‚katolícky rozvod‛ sa mýlia, pretože tento posledný dokument uzavrel dvere rozvodu, ktorý mohol vstúpiť – bolo to ľahšie – administratívnym spôsobom. Vždy tu bude cesta súdna.“

K otázke, či dokument Motu proprio už pred Synodou uzavrel debatu na túto tému, Svätý Otec bližšie vysvetlil:

„Toto žiadala väčšina synodálnych otcov na minuloročnej synode: zrýchliť procesy, pretože jestvujú procesy, ktoré trvali 10-15 rokov. Je tu jeden rozsudok, potom druhý rozsudok , a ďalej ak je tam odvolanie, ... a následne ďalšie odvolanie... a to nemá konca... Dvojnásobný rozsudok, keď [ten prvý] bol právoplatný a nebolo odvolanie, zaviedol pápež Lambertini, Benedikt XIV., lebo v Strednej Európe, nepoviem krajinu, došlo k niekoľkým zneužitiam a toto zaviedol na ich zastavenie. Avšak nie je to zásadná vec pre proces. Procesy sa menia, právna veda sa mení k lepšiemu, stále sa vylepšuje. V tom momente bolo potrebné urobiť toto. Neskôr Pius X. chcel veci spružniť a niečo aj urobil, avšak nemal čas alebo možnosti na to, aby to urobil. Synodálni otcovia žiadali o toto: o spružnenie procesov nulity manželstva. A pri tomto sa pristavím.

Tento dokument, toto Motu proprio uľahčuje procesy v čase, avšak nie je to rozvod, lebo manželstvo je nerozlučiteľné pokiaľ je sviatosťou a toto Cirkev nemôže zmeniť. Je to doktrína. Je to nerozlučiteľná sviatosť. Súdny proces je na to, aby dokázal, že to, čo sa zdalo byť sviatosťou, nebolo sviatosťou: napríklad kvôli chýbajúcej slobode alebo nedostatku zrelosti či kvôli mentálnej chorobe... Je mnoho dôvodov, ktoré po štúdiu, po preskúmaní, vedú k výroku: ‚Nie, tam nebola sviatosť.‛ Napríklad preto, že tá osoba nebola slobodná. Uvediem príklad: teraz to nie je veľmi bežné, avšak v niektorých oblastiach spoločnosti je to bežné – aspoň v Buenos Aires to bolo – manželstvá v situácii, keď priateľka otehotnela. ‚Musíte sa vziať‛. Ja som v Buenos Aires kňazom radil, ale s ráznosťou, takmer som zakazoval sobášiť za týchto podmienok. Voláme ich ‚manželstvami narýchlo‛, aby sa všetko navonok zakrylo. Dieťa sa narodí a niektorým sa darí dobre, avšak nie je tu sloboda! A potom sa im vodí zle, rozídu sa... ‚Bol som donútený sa zosobášiť, lebo sa musela zakryť táto situácia.‛ - Toto je jeden z dôvodov k nulite. Sú mnohé dôvody k nulite – môžete ich nájsť na internete, sú tam všetky...

Potom je tu problém druhého sobáša – rozvedení, ktorí uzavrú nový zväzok. Prečítajte si, to čo máte v Instrumentum laboris – to, čo sa predkladá do diskusie. Mne sa zdá byť veľmi zjednodušené povedať, že Synoda ... že riešením pre týchto ľudí je, aby mohli pristupovať k svätému prijímaniu. Toto nie je jediné riešenie. Nie. Toho, čo Instrumentum laboris navrhuje, je oveľa viac. Problém nových zväzkov rozvedených nie je jediný problém. V Instrumentum laboris je ich mnoho. Napríklad: mladí sa nesobášia, nechcú sa sobášiť. Je to pre Cirkev pastoračný problém. Ďalší problém: citová zrelosť pre manželstvo. A ďalším problémom je viera. Verím, že toto je „navždy“? - ‚Áno, áno, verím‛. - Ale naozaj verím? Príprava na manželstvo... Koľkokrát rozmýšľam: preto, aby sa stal človek kňazom je tu príprava osem rokov. A potom, keďže to nie je definitívne, Cirkev ti môže odňať klerický stav. Na to, aby si sa zosobášil, čo je na celý život, sa robia štyri kurzy, štyrikrát.... Niečo tu nehrá. Synoda musí dobre rozmýšľať, ako urobiť prípravu na manželstvo – je to jedna z najťažších vecí. A je tu mnoho problémov... Avšak všetky sú vymenované v Instrumentum laboris. Som rád, že ste mi položili otázku o „katolíckom rozvode“ – nie, ten neexistuje. Buď to nebolo manželstvo – a toto je nulita, neexistovalo – alebo ak existovalo, je nerozlučiteľné. Toto je jasné. Ďakujem.“

Americký novinár Terry Moran z Abc News položil Svätému Otcovi otázku týkajúcu sa ľudských práv a výhrady vo svedomí. Poukázal na jeho návštevu komunity Malých sestier chudobných (Little Sisters of the Poor) dňa 23. septembra vo Washingtone, ktorá nebola súčasťou oficiálneho programu apoštolskej cesty. Ako je známe, Malé sestry chudobných vedú od roku 2013 súdny spor voči štátu pre obranu svojich práv, aby neboli viazané štátnym predpisom o antikoncepčnej agende, ktorá je v rozpore so zásadami morálneho učenia Katolíckej cirkvi, ktorými sa riadia ich zdravotnícke a sociálne zariadenia. Americký novinár otázku rozšíril aj na prípady výhrady vo svedomí u štátnych funkcionárov, ktorí odmietnu zosobášiť páry rovnakého pohlavia. Terry Moran položil otázku takto:

„Svätý Otec, navštívili ste Malé sestry chudobných a bolo nám povedané, že ste chceli vyjadriť Vašu podporu sestrám aj na súde. Svätý Otec, podporujete aj tých jednotlivcov – vrátane vládnych funkcionárov –, ktorí hovoria, že podľa svojho dobrého svedomia, podľa ich osobného svedomia sa nemôžu držať určitých zákonov alebo vykonať svoje povinnosti vládnych úradníkov, napríklad vystavovať manželské zmluvy párom rovnakého pohlavia? Podporili by ste tieto nároky na náboženskú slobodu?“ Pápež František odpovedal:

„Nemôžem mať v mysli všetky prípady, ktoré môžu existovať vo veci výhrady vo svedomí. Ale áno, môžem povedať, že výhrada vo svedomí je právo a vstupuje do každého ľudského práva. Je to právo, a ak nejaká osoba nedovolí uskutočniť výhradu vo svedomí, neguje právo. Do každej justičnej štruktúry musí vstúpiť právo na výhradu vo svedomí, lebo ide o právo, ľudské právo. V opačnom prípade skončíme selektovaním práv: toto je právo kvalitné, toto je právo nekvalitné... Je to ľudské právo. Vždy vo mne vyvolalo pohnutie – a toto ide proti mne – keď som ak chlapec čítal Pieseň o Rolandovi – čítal som to viackrát –, keď tam boli mohamedáni v zástupe a pred nimi bola krstiteľnica alebo meč, a museli si vybrať. Nebola im dovolená výhrada vo svedomí. Nie, je to právo. A my, ak máme tvoriť pokoj, musíme rešpektovať všetky práva.“

Na doplňujúcu otázku novinára, čo to zahŕňa aj vládnych funkcionárov, pápež František odpovedal:

„Je to ľudské právo. Ak je vládny funkcionár ľudskou osobou, má to právo. Je to ľudské právo.“

Homília na záver Svetového stretnutia rodín: Prorocké gestá rodinnej lásky

Homília Svätého Otca Františka pri záverečnej svätej omši 8. svetového stretnutia rodín vo Filadelfii slávenej na priestranstve Benjamin Franklin Parkway 27. septembra 2015

Dnes nás Božie slovo prekvapuje silným alegorickým jazykom, ktorý nás núti premýšľať. Je to alegorický jazyk, ktorý nám kladie otázky, ale zároveň vyvoláva naše nadšenie.

V prvom čítaní Jozue hovorí Mojžišovi, že dvaja členovia ľudu prorokujú a ohlasujú Božie slovo bez nejakého poverenia. V evanjeliu Ján hovorí Ježišovi, že apoštoli zabránili jednému človeku, aby vyhnal zlých duchov v jeho mene. A tu prichádza prekvapenie: Mojžiš a Ježiš vyčítajú svojim spolupracovníkom, že majú také zúžené myslenie. Kiežby všetci boli prorokmi Božieho slova! Kiežby bol každý schopný konať zázraky v Pánovom mene!

Ježiš sa naopak stretáva s nevraživosťou u ľudí, ktorí neprijímajú to, čo povedal a vykonal. Ježišovo otvorenie sa úprimnej a čestnej viere mnohých, ktorí neboli členmi Bohom vyvoleného národa, sa im javilo ako netolerovateľné. Apoštoli zo svojej strany konali v dobrej viere, ale pokušenie pohoršovať sa nad Božou slobodou, ktorý necháva padať dážď na spravodlivých i nespravodlivých (por. Mt 5,45) a tak obíde byrokraciu, oficiálnosť a úzky kruh ľudí, ohrozuje autentickosť viery a preto musí byť s rozhodnosťou odmietnuté.

Keď si toto uvedomíme, môžeme pochopiť, prečo sú Ježišove slová o pohoršení tak tvrdé. Pre Ježiša netolerovateľné pohoršenie spočíva vo všetkom tom, čo ničí a rozkladá našu dôveru v spôsob, akým koná Duch Svätý.

Náš Otec sa nenechá poraziť v štedrosti a seje. Zasieva svoju prítomnosť v našom svete, pretože «Láska je v tom, že nie my sme ako prví milovali Boha, ale že on miloval nás» ako prvý (1 Jn 4,10). Táto láska nám dáva hlbokú istotu: On nás hľadá, On nás očakáva. A práve táto dôvera vedie učeníka k tomu, že povzbudzuje, sprevádza a pomáha rásť všetkým dobrým iniciatívam, ktoré sú okolo neho. Boh chce, aby sa všetci jeho deti zúčastnili na sviatku evanjelia. Neklaďte prekážky tomu, čo je dobré - hovorí Ježiš - naopak, pomáhajte mu rásť. Spochybňovať dielo Ducha Svätého, vytvárať dojem, že ono nemá nič spoločné s tými, ktorí nepatria do „našej skupiny“, ktorí „nie sú ako my“, je nebezpečným pokušením. Toto nielenže bráni obráteniu k viere, ale predstavuje prekrútenie viery.

Viera otvára „okno“ konajúcej prítomnosti Ducha a ukazuje nám, že tak ako šťastie, aj svätosť je vždy spojená s malými gestami. «A kto by vám dal piť čo len za pohár vody v mojom mene» – hovorí Ježiš, malé gesto – «nepríde o svoju odmenu» (porov. Mk 9,41). Sú to maličké gestá, ktorým sa učíme v rodine; rodinné gestá, ktoré sa strácajú v každodennej anonymnosti, ale ktoré robia každý deň iným. Sú to skutky matky, starej mamy, otca, starého otca, dieťaťa, bratov. Sú to gestá nežnosti, lásky a spolucítenia. Gestá ako teplé jedlo od toho, kto čaká s večerou, či skoré raňajky od toho, kto vie sprevádzať už od rána. Sú to rodinné skutky. Je to požehnanie pred spánkom a objatie po príchode domov po plnom pracovnom dni. Láska sa prejavuje v malých veciach, v pozornosti na každodenné detaily, ktorých výsledkom je to, že život má vždy chuť domova. Viera rastie, keď je žitá a formovaná láskou. Preto naše rodiny, naše domovy sú autentickými domácimi cirkvami. Sú vhodným miestom, kde sa viera stáva životom a život rastie vo viere.

Ježiš nás pozýva, aby sme nebránili týmto malým zázračným gestám, skôr naopak, chce, aby sme ich vyvolávali, aby sme ich nechali rásť, aby sme sprevádzali život taký, aký je a pomáhali vzbudzovať všetky tieto malé gestá lásky, znamenia jeho živej a pôsobiacej prítomnosti v našom svete.

Tento postoj, ku ktorému sme pozvaní nás vedie ku kladeniu si otázok, dnes, tu, na záver tejto slávnosti: Ako pracujeme na tom, aby sme žili túto logiku v našich rodinách a našich spoločnostiach? Aký svet chceme zanechať našim deťom (porov. Laudato si´, 160)? Na tieto otázky nemôžeme odpovedať sami. Je to Duch Svätý, ktorý nás volá a vyzýva nás odpovedať na ne s veľkou ľudskou rodinou. Náš spoločný domov nemôže viac tolerovať neplodné rozdelenia. Urgentná výzva ochraňovať náš domov zahŕňa úsilie zjednotiť celú ľudskú rodinu v hľadaní trvalo udržateľného a integrálneho rozvoja, pretože vieme, že veci sa môžu zmeniť (porov., Laudato si´, 13). Nech sme pre naše deti vzťažnými bodmi spoločenstva, nie rozdelenia. Nech naše deti v nás nájdu osoby schopné pripojiť sa k ostatným, aby sme nechali rozkvitnúť všetko dobro, ktoré do nás zasial Otec.

S priamosťou, ale láskavým spôsobom nám Ježiš hovorí: «Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (Lk 11,13). Koľko múdrosti je v týchto slovách! Je pravda, že čo sa týka našej dobroty a čistoty srdca, my ľudia sa nemáme čím chváliť! Ale Ježiš vie, že vo vzťahu k deťom sme schopní štedrosti bez hraníc. Preto nás povzbudzuje: ak máme vieru, Otec nám dá svojho Ducha.

My kresťania, Pánovi učeníci, prosíme rodiny vo svete, aby nám pomohli. Na tejto dnešnej slávnosti je nás tu veľa a už v tom je niečo prorocké, istý druh zázraku v dnešnom svete, ktorý je unavený vymýšľaním nových rozdelení, nových zlomov, nových katastrôf. Kiežby sme všetci boli prorokmi! Kiežby sa každý z nás otvoril zázrakom lásky pre dobro vlastnej rodiny a všetkých rodín sveta – a hovorím o zázrakoch lásky –, aby sme tak mohli prekonať pohoršenie úbohej a malomyseľnej lásky, uzatvorenej do seba samej, bez trpezlivosti s ostatnými! Nechám vám ako otázku, na ktorú si každý odpovie – pretože som použil výraz „bez trpezlivosti“: V mojom dome sa kričí, alebo sa rozpráva s láskou a nežnosťou? To je dobrý spôsob merania tejto lásky.

Aké by to bolo krásne, keby sme mohli všade, a aj za našimi hranicami, povzbudiť a oceniť toto proroctvo a tento zázrak! Obnovme našu vieru v Pánovo slovo, ktoré pozýva naše rodiny k tomuto otvoreniu sa; ktoré pozýva všetkých k účasti na proroctve zmluvy medzi mužom a ženou, ktorá plodí život a zjavuje Boha. Nech nám pomáha mať účasť na proroctve rodinného pokoja, nežnosti a dobroty. Nech nám pomáha podieľať sa na tomto prorockom geste nežnej, trpezlivej a láskavej starostlivosti o naše deti a našich starých rodičov.  

Každý, kto túži v tomto svete vytvoriť rodinu, ktorá naučí deti tešiť sa z každého činu, ktorého úmyslom je zvíťaziť nad zlom, rodinu, ktorá ukazuje, že Duch je živý a koná, stretne sa s vďačnosťou a úctou, pričom nezáleží na tom, k akému národu, náboženstvu, regiónu patrí.

Nech nám Boh všetkým dá, aby sme boli prorokmi radosti evanjelia, evanjelia rodiny, rodinnej lásky, aby sme boli prorokmi ako Pánovi učeníci, a nech nám udelí milosť byť hodnými tejto čistoty srdca, ktoré sa nepohoršuje nad evanjeliom. Nech je tak.

Slová pápeža biskupom vo Filadelfii: Evanjelium rodiny v dobe konzumizmu

Uvádzame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka biskupom z rôznych častí sveta zúčastneným ako hostia na 8. svetovom stretnutí rodín, ktorý predniesol pri osobitnom stretnutí s nimi v nedeľu 27. septembra 2015 v kaplnke Seminára sv. Karola Boromejského vo Filadelfii.

Drahí bratia biskupi, dobrý deň, nesiem si vryté do srdca príbehy, utrpenie a bolesť maloletých, ktorí boli sexuálne zneužívaní kňazmi. Som neustále prenasledovaný hanbou za ľudí, ktorí mali ako svoju zodpovednosť starať sa o týchto maličkých, a týmto násilím im spôsobili vážne ujmy. Je mi to hlboko ľúto. Boh plače.

Zločiny a hriechy sexuálneho zneužívania detí nemožno viac udržiavať v tajnosti. Zaväzujem sa k dôslednej bdelosti Cirkvi nad ochranou detí a sľubujem, že všetci zodpovední vydajú zúčtovanie. Tí, ktorí prežili zneužívanie sa premenili na opravdivých hlásateľov nádeje a vysluhovateľov milosrdenstva. Pokorne musíme každému z nich a ich rodinám ďakovať za ich nesmiernu odvahu dať zažiariť Kristovmu svetlu nad zlom sexuálneho zneužívania maloletých. A toto hovorím preto, lebo som práve skončil stretnutie so skupinou osôb, ktoré boli v detstve obeťami zneužívania, ktorým sa pomohlo a boli sprevádzaní tu vo Filadelfii, s osobitnou pozornosťou arcibiskupa Mons. Chaputa. Považoval som za potrebné vám to povedať.

Som rád, že mám možnosť zdieľať s vami tieto okamihy pastoračnej reflexie pri radostnej a slávnostnej príležitosti Svetového stretnutia rodín. Hovorím v španielčine, pretože mi bolo povedané, že španielčinu všetci ovládate.

Rodina v skutočnosti pre Cirkev nie je predovšetkým dôvodom na obavy, ale radostným potvrdením Božieho požehnania a majstrovským dielom stvorenia. Každý deň, vo všetkých kútoch planéty, má Cirkev dôvod radovať sa s Pánom za dar tohto ľudu bohato početného na rodiny, ktorý si aj v tých najťažších skúškach ctí prísľuby a zachováva vieru!

Myslím si, že prvým pastoračným impulzom, ktorý si toto náročné prechodné obdobie od nás vyžaduje, je práve pokročiť v smere tohto uznania. Ocenenie a vďačnosť musia zvíťaziť nad sťažovaním sa, napriek všetkým prekážkam, ktorým musíme čeliť. Rodina je základným miestom aliancie Cirkvi s Božím stvorením, s týmto stvorením od Boha, ktoré Boh požehnal posledného dňa rodinou. Bez rodiny by ani Cirkev neexistovala: nemohla by byť tým, čím má byť, čiže znamením a nástrojom jednoty celého ľudstva (porov. Lumen gentium, 1).

Prirodzene, že naše ponímanie, stvárňované integráciou cirkevnej formy viery a skúsenosti manželskej milosti, požehnanou manželstvom, by nám nemalo dovoliť zabudnúť na premenu historického kontextu, ktorý má vplyv aj na spoločenskú - a žiaľ aj právnu - kultúru rodinných zväzkov, čo sa dotýka každého, či veriacich alebo neveriacich. Kresťan nie je „imúnny“ voči zmenám svojej doby, a tento konkrétny svet, s jeho mnohými problémami i možnosťami, je miestom, na ktorom máme žiť, rásť a ohlasovať.

Nie tak dávno sme žili v sociálnom kontexte, v ktorom bol súlad medzi občianskou inštitúciou a kresťanskou sviatosťou silný a všeobecne zdieľaný: vzájomne sa prekrývali a navzájom sa podporovali. Dnes to už tak nie je. Pre popísanie súčasnej situácie by som si zvolil dva obrazy typické pre naše spoločnosti: na jednej strane známe obchodíky, maličké obchody našich sídlisk, a na druhej strane veľké supermarkety či nákupné centrá.

Pred nejakým časom bolo možné nájsť v tom istom obchode všetky potrebné veci pre osobný a rodinný život – isteže slabo vystavený tovar, s neveľkým počtom produktov, a tak s malou možnosťou výberu. Avšak bol tam osobný vzťah medzi obchodníkom a zákazníkmi z okolia. Predávalo sa na úver, teda tam bola dôvera, bolo tam vzájomné poznanie sa, bola tam blízkosť. Jeden druhému dôveroval. Našla sa odvaha dôverovať. Na mnohých miestach je to známe ako „domáci obchod“.

V týchto posledných desaťročiach sa rozvinuli a rozšírili obchody iného typu: nákupné centrá. Veľké plochy s veľkým počtom možností a príležitostí. Svet, ako sa zdá, sa stal veľkým supermarketom, kde kultúra nadobudla konkurenčnú dynamiku. Nepredáva sa viac na úver, nemožno dôverovať druhým. Neexistuje osobný vzťah, vzťah susedstva. Súčasná kultúra, zdá sa, pobáda ľudí vstúpiť do dynamiky neviazania sa na nič a nikoho. Nedávať na dôveru, ani dôveru nehľadať. Pretože tým najdôležitejším sa dnes zdá byť ísť za tým najnovším trendom alebo za tou najnovšou aktivitou. A to aj na úrovni náboženskej. To, čo je dôležité, dnes určuje spotreba. Konzumovať vzťahy, konzumovať priateľstvá, konzumovať náboženstvá, konzumovať, konzumovať... Nezáleží za akú cenu alebo s akými následkami. Vzťahy sú iba prostriedkom na uspokojenie „mojich potrieb“. Už viac nie je dôležité byť blížnym so svojou tvárou, so svojou históriu, so svojimi citmi.

A toto správanie vytvára kultúru, ktorá odhadzuje bokom všetko, „čo viac neslúži“, alebo čo viac „nespĺňa požiadavky“ vkusu spotrebiteľa. Urobili sme z našej spoločnosti širočiznú multikultúrnu vitrínu, viazanú jedine na vkus niektorých „spotrebiteľov“, a na druhej strane, sú tu mnohí - veľmi mnohí! - ktorí «jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov» (Mt 15,27).

Toto vytvára veľkú ranu, veľmi veľkú kultúrnu ranu. Dovolím si povedať, že jeden z hlavných druhov chudoby, alebo korene mnohých súčasných situácií, spočívajú v radikálnej samote, v ktorej sa nútene nachádza mnoho ľudí. Naháňajúc každý „like“, pachtiac sa za zvyšovaním počtu „followers“ na niektorej zo sociálnych sietí, takto idú – takto ideme, my, ľudské bytosti – za ponukou, ktorú nám predkladá táto súčasná spoločnosť. Samota so strachom zo záväzku a v bezuzdnom hľadaní pocitu uznania.

Máme odsúdiť našich mladých za to, že vyrástli v tejto spoločnosti? Máme ich exkomunikovať, pretože žijú v tomto svete? Potrebujú od svojich pastierov počúvať vyjadrenia typu: ‚Kedysi všetko bolo lepšie‛, ‚Tento svet je jedna katastrofa, a ak to bude takto pokračovať, kde skončíme?‛ Toto mi znie ako argentínske tango... Nie, nemyslím si, že toto je cesta. My pastieri v stopách Pastiera, sme vyzvaní hľadať, sprevádzať, dvíhať, hojiť rany našej doby. Hľadieť na realitu očami toho, kto chápe, že je vyzvaný k pohybu, k pastoračnej konverzii. Dnešný svet si od nás žiada a dožaduje sa tejto pastoračnej konverzie. «A je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania a bez strachu. Evanjeliová radosť je pre celý ľud, nikoho nemožno vylúčiť» (Evangelii gaudium, 23). Evanjelium nie je produktom na konzumáciu, nezapadá do tejto kultúry konzumizmu.

Mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že táto „kultúra“ súčasného sveta má iba averziu voči manželstvu a rodine, v zmysle čistého a jednoduchého sebectva. Azda sa všetci mladí ľudia v tejto dobe stali beznádejne bojazlivými, slabými a nestálymi? Nepadnime do pasce. Mnoho mladých ľudí si uprostred tejto odrádzavej kultúry osvojilo istý druh podvedomého strachu, a v podvedomom strachu neodpovedajú na tie najkrajšie, najvyššie a najviac potrebné podnety. Sú mnohí, ktorí odkladajú sobáš v očakávaní ideálnych podmienok hmotného zabezpečenia. Kým medzitým život ubieha bez chuti. Pretože múdrosť poznania opravdivej chuti života zreje s časom, ako ovocie veľkorysej investície citu, inteligencie a nadšenia.

Na kongrese pred niekoľkými dňami som povedal, že žijeme v kultúre, ktorá nabáda a presviedča mladých ľudí, aby si nezaložili rodinu: niektorých pre nedostatok materiálnych prostriedkov, a iných preto, že majú tak veľa prostriedkov, že sú takto vo veľkom pohodlí, avšak tu je to pokušenie: nezaložiť si rodinu.

Ako pastieri, my biskupi sme povolaní zozbierať sily a propagovať nadšenie pre utváranie rodín, ktoré budú v súlade so svojím povolaním plnšie zodpovedať Božiemu požehnaniu. Musíme investovať svoju energiu nie natoľko do vysvetľovania a opakovaného poukazovania na nedostatky aktuálnej doby a na zásluhy kresťanstva, ale skôr do úprimného pozývania mladých, aby boli odvážni a rozhodli sa pre manželstvo a rodinu. Koľké ženy v Buenos Aires sa sťažujú: ‚Môj syn má 30, 32, 34 rokov a nežení sa! Neviem, čo robiť.‘ - ‚Pani, nežehlite mu viac košele!‘ treba povzbudzovať mladých, aby sa odhodlali takto riskovať, čo znamená riskovať pre plodnosť života.

Aj tu je potrebná svätá priamočiarosť, parézia biskupov! ‚Prečo sa neženíš?‘ - ‚Áno, mám priateľku, ale nevieme ako áno, ako nie, šetríme na svadbu, na to a ono...‘ – Svätá parézia sprevádzať ich a pomôcť im dozrieť k záväzku manželstva.

Kresťanstvo, ktoré sa málo žije v realite a donekonečna sa vysvetľuje vo formácii, je v nebezpečnej nerovnováhe. Povedal by som, že je v skutočnom bludnom kruhu. Pastier musí ukázať, že evanjelium rodiny je naozaj dobrou zvesťou pre svet, v ktorom starosť o seba samého stojí na vrchole všetkého. Nejde o romantickú fantáziu: vytrvalosť vo formovaní rodiny a v podpore jej napredovania premieňa svet a dejiny. Tým, čo premieňa svet a dejiny sú práve rodiny.

Pastier oznamuje pokojne a zanietene Božie slovo, povzbudzuje veriacich k vysokým cieľom. Robí svojich bratov a sestry schopnými načúvať a praktizovať Božie prisľúbenia, ktoré rozširujú aj skúsenosť materstva a otcovstva v horizonte nového rodinného vzťahu dôvernosti s Bohom (porov. Mk 3,31-35).

Pastier bdie nad snom, životom, rastom svojich oviec. Toto „bdenie“ nepochádza z robenia prednášok, ale z pastoračnej starostlivosti. Iba ten je schopný bdieť, kto dokáže byť „uprostred“, kto sa nebojí otázok, nebojí sa kontaktu, sprevádzania. Pastier bdie v prvom rade s modlitbou, podporujúc vieru svojho ľudu, dodávajúc im dôveru v Pána, v jeho prítomnosť. Pastier zostáva vždy bdelý, keď pomáha zdvíhať hlavu, keď sa objaví znechutenie, frustrácia alebo pády. Bolo by dobré opýtať sa seba samých, či v našej pastoračnej službe vieme „strácať“ čas s rodinami. Vieme byť s nimi, zdieľať ich ťažkosti a ich radosti?

Prirodzene, zásadným rysom životného štýlu biskupa je na prvom mieste žiť ducha tejto radostnej dôvernosti s Bohom a - na druhom mieste - šíriť oduševňujúcu evanjeliovú plodnosť, modliť sa a ohlasovať evanjelium (Sk 6,4). Vždy vzbudzovalo moju pozornosť a ohromovalo ma to, keď na začiatku, v prvotnom období Cirkvi, sa helenisti išli sťažovať, pretože o vdovy a siroty nebolo dobre postarané. Je jasné, že apoštoli na to nemali dosť síl a zanedbávali to. A tak sa zhromaždili a ustanovili diakonov. Duch Svätý ich inšpiroval, aby vyvolili diakonov. A keď Peter oznamuje toto rozhodnutie, hovorí: ‚Vyvolíme sedem mužov, takto a takto, aby sa tomu venovali. A nám zostanú tieto dve veci: modlitba a kázanie.‘ Čo je prvou prácou biskupa? Modliť sa, vyprosovať. Druhou prácou, ktorá ide vedno s tým, je kázať. Pomôže nám táto dogmatická definícia - ak sa zmýlim, kardinál Müller nám to pomôže definovať - čo je úloha biskupa: Biskup je ustanovený na to, aby pastoroval, bol pastierom. Ale aby bol pastierom najprv cez modlitbu a ohlasovanie, a až potom príde všetko to ostatné, ak si to čas vyžiada.

My sami totiž pokorne prijímajúc kresťanské učenie rodinných cností Božieho ľudu, sa stále viac podobáme na otcov a matky – tak ako to robil Pavol (porov. 1 Sol 2,7.11), a vyhýbame sa tomu, že by sa z nás stali ľudia, ktorí sa jednoducho naučili žiť bez rodiny. Vzďaľovanie sa od rodín nás povedie k tomu, že z nás budú ľudia naučení žiť bez rodiny, nepekne, veľmi nepekne. Náš ideál v skutočnosti nie je byť bez vzťahov! Dobrý pastier sa vzdáva niektorých vlastných rodinných väzieb preto, aby sa so všetkými svojimi silami a s milosťou svojho špecifického povolania venoval evanjeliovému požehnávaniu vzťahov muža a ženy, ktorí stelesňujú Boží plán, počnúc tými, ktorí sú zatúlaní, opustení, zranení, zanedbaní, ponižovaní a zbavení dôstojnosti.

Toto úplné odovzdanie sa Božiemu agapé istotne nie je povolaním, ktorému by bola cudzia nežnosť a láska! Stačí pozrieť na Ježiša, aby sme to pochopili (Mt 19,12). Poslanie dobrého pastiera v štýle Boha - túto autoritu môže dostať jedine od Boha, nie z vlastnej ambície - napodobňuje v každom smere štýl citov Syna vo vzťahu s Otcom, ktorý sa premieta do nežnosti v jeho odovzdanej službe v prospech mužov a žien ľudskej rodiny a pre ich lásku.

Z hľadiska viery je toto veľmi závažný argument. Naša služba potrebuje vyvinúť spojenectvo Cirkvi a rodiny. Čiže podčiarkujem: rozvíjať spojenectvo Cirkvi a rodiny. V opačnom prípade, ak bude ochabovať, ľudská rodina sa bude našou vinou beznádejne vzďaľovať od radostnej zvesti danej od Boha a pôjde na supermarket módy kupovať si produkt, ktorý sa jej v danej chvíli viac pozdáva.

Ak sme schopní tejto pevnosti Božích citových vzťahov, s nekonečnou trpezlivosťou a bez sťažovania si na tak často pokrivené brázdy, do ktorých musíme siať, - a skutočne musíme siať neraz do neúhľadných brázd -, vtedy aj žena Samaritánka s piatimi „nemanželmi“ bude schopná vydať svedectvo. Bohatý mladík, ktorý zostal smutný, si uvedomí, že si to musí ešte v pokoji premyslieť, a dospelý mýtnik sa poponáhľa zliezť zo stromu a podelí sa s chudobnými, na ktorých až doteraz nikdy nepomyslel.

Bratia, kiež Boh nám udelí dar tejto novej blízkosti medzi rodinou a Cirkvou. Potrebuje ju rodina, potrebuje ju Cirkev, potrebujú ju pastieri. Rodina je naším spojencom, naším oknom do sveta, rodina je dôkazom toho neodvolateľného Božieho požehnania určeného všetkým deťom tejto náročnej a krásnej histórie stvorenia, ktorému nás Boh žiada slúžiť. Veľká vďaka!

Pápež František väzňom vo Filadelfii: Všetci potrebujeme očistenie, ja ako prvý

Filadelfia 27. septembra – Svätý Otec František počas svojich apoštolských ciest nikdy nezabúda na ľudí na okraji spoločnosti. Výnimkou nebola ani jeho návšteva USA, kde navštívil nápravno-výchovné zariadenie vo Filadelfii Curran-Fromhold, v ktorom si odpykáva tresty viac než 2700 väzňov.

Pápeža v sprievode arcibiskupa Filadelfie Mons. Charlesa Chaputa privítali štátny komisár zodpovedný za väznice, riaditeľ väznice Curran-Fromhold a väzenský kaplán. Stretnutie s väzňami sa uskutočnilo v telocvični, kde pápeža očakávala približne stovka z nich. Ako poznamenal, prvý pápež poznal vnútro rímskych väzníc na základe osobnej skúsenosti. Keďže väzni vyrobili pre Svätého Otca ako dar sedadlo, arcibiskup vysvetlil význam tohto daru inšpirovaného latinským slovom cathedra používaným v spojitosti s pápežom.

Svätý Otec prítomným hovoril o Ježišovi, ktorý umýva nohy, ktorý nás všetkých hľadá, aby nás očistil a uzdravil: „Žiť obnáša „zašpiniť si nohy“ na prašných cestách života a dejín. A všetci potrebujeme očistenie, umytie. Všetci. Ja ako prvý. Všetkých nás hľadá tento Učiteľ, ktorý nám chce pomôcť znovu nastúpiť cestu. Pán nás všetkých hľadá a podáva nám svoju pomocnú ruku.“

Pápež František ďalej poukázal aj na zmysel výkonu trestu, ktorým je prinavrátenie človeka opäť do života spoločnosti:

„Je to bolestné, keď vidíme väzenské systémy, ktoré sa nesnažia liečiť rany, tíšiť bolesť a ponúknuť nové možnosti. Je to bolestné, keď vidíme ľudí, ktorí si myslia, že iba tí druhí potrebujú obmytie a očistenie, neberúc do úvahy, že ich únava, bolesť a rany sú únavou, bolesťou a ranami spoločnosti. Pán nám to jasne ukazuje prostredníctvom gesta: umýva nám nohy, aby sme sa mohli opäť vrátiť k stolu. K stolu, pri ktorom chce, aby nik nezostal mimo. K stolu, ktorý bol pripravený pre všetkých a ku ktorému sme všetci pozvaní.

Tento čas vášho života môže mať len jeden jediný cieľ – podať vám ruku, aby ste mohli znovu vykročiť, dať vám pomocnú ruku pre znovuzačlenenie sa do spoločnosti. A všetci sme súčasťou tohto opätovného začlenenia sa, všetci sme pozvaní ho podnecovať, sprevádzať a realizovať. Začlenenie, ktoré si prajú a hľadajú všetci – väzni, rodiny, funkcionári, sociálne a výchovné politiky. Začlenenie, ktoré osoží a dvíha morálnu úroveň celej komunity a spoločnosti.“

Po odovzdaní daru Svätému Otcovi mali niektorí z väzňov možnosť osobne sa s ním stretnúť. Ešte pred odchodom pápež František pozdravil aj 30 zamestnancov zariadenia v jednej zo sál budovy.

Slová pápeža Františka pri návšteve väzňov vo Filadelfii

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s väzňami v Nápravnom ústave Curran-Fromhold vo Filadelfii 27. septembra 2015

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ďakujem za privítanie a za možnosť zdieľať s vami túto chvíľu, tento náročný okamih, plný napätia. Viem, že je to bolestná chvíľa nielen pre vás, ale aj pre vaše rodiny a celú spoločnosť. Pretože spoločnosť či rodina, ktorá nevie spoločne niesť bolesť svojich detí alebo ju neberie vážne, a hľadí na túto bolesť ako na niečo normálne alebo predvídateľné, taká spoločnosť je „odsúdená“ zostať väzňom seba samej, vydaná napospas tomu istému, čo túto bolesť spôsobuje.

Prišiel som ako pastier, no najmä ako brat, aby som zdieľal vašu situáciu a osvojil si ju. Prišiel som, aby sme sa spolu modlili a predložili nášmu Bohu všetko to, čo nám spôsobuje bolesť, ale tiež i všetko, čo nám dodáva nádej, a tak aby sme od neho prijali silu zmŕtvychvstania.

Myslím na evanjeliovú scénu, keď Ježiš umýva nohy svojim učeníkom pri Poslednej večeri. Učeníci len ťažko chápali tento počin, vrátane Petra, ktorý zareaguje a vraví: «Ty mi nikdy nebudeš umývať nohy!» (Jn 13,8).

Vtedy bolo zvykom, keď niekto prichádzal do domu, umyť mu nohy. Každý človek bol vždy privítaný takýmto spôsobom. Neboli asfaltové cesty, iba prašné s drobnými kamienkami, ktoré sa mohli zachytiť do sandálov. Všetci prechádzali po týchto cestách, ktoré zanechávali na nohách prach a odreniny či škrabance od týchto kameňov. Preto vidíme Ježiša umývať nohy, naše nohy, nohy svojich učeníkov, vtedy i dnes.

Všetci vieme, že žiť znamená kráčať, ísť rôznymi cestami, rozličnými chodníkmi, ktoré zanechajú na nás svoju stopu.

Skrze vieru vieme, že Ježiš nás hľadá. Chce uzdraviť naše rany, ošetriť naše zranené nohy, ktoré kráčali cestou samoty, chce z nás zmyť prach, ktorý sa na každého z nás nalepil počas cesty. Ježiš sa nás nepýta, kde sme boli, nevypytuje sa nás, čo sme robili. Naopak, hovorí nám: «Ak ťa neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel» (Jn 13,8). Ak ti neumyjem nohy, nemôžem ti dať život, ktorý Otec odvždy pre teba vysnil a pre ktorý ťa stvoril. Ježiš nám prichádza naproti, aby tak mohol obnoviť našu dôstojnosť Božích detí. Chce nám pomôcť nanovo vykročiť, opäť pokračovať v ceste, znovu nadobudnúť nádej, obnoviť nás v našej viere a dôvere. Chce, aby sme ďalej kráčali po cestách života a uvedomovali si že máme poslanie, a že uväznenie nikdy nebolo a nikdy nebude synonymom vylúčenia.

Žiť obnáša „zašpiniť si nohy“ na prašných cestách života a dejín. A všetci potrebujeme očistenie, umytie. Všetci. Ja ako prvý. Všetkých nás hľadá tento Učiteľ, ktorý nám chce pomôcť znovu nastúpiť cestu. Pán nás všetkých hľadá a podáva nám svoju pomocnú ruku.

Je to bolestné, keď vidíme väzenské systémy, ktoré sa nesnažia liečiť rany, tíšiť bolesť a ponúknuť nové možnosti. Je to bolestné, keď vidíme ľudí, ktorí si myslia, že iba tí druhí potrebujú obmytie a očistenie, neberúc do úvahy, že ich únava, bolesť a rany sú únavou, bolesťou a ranami spoločnosti. Pán nám to jasne ukazuje prostredníctvom gesta: umýva nám nohy, aby sme sa mohli opäť vrátiť k stolu. K stolu, pri ktorom chce, aby nik nezostal mimo. K stolu, ktorý bol pripravený pre všetkých a ku ktorému sme všetci pozvaní.

Tento čas vášho života môže mať len jeden jediný cieľ – podať vám ruku, aby ste mohli znovu vykročiť, dať vám pomocnú ruku pre znovuzačlenenie sa do spoločnosti. A všetci sme súčasťou tohto opätovného začlenenia sa, všetci sme pozvaní ho podnecovať, sprevádzať a realizovať. Začlenenie, ktoré si prajú a hľadajú všetci – väzni, rodiny, funkcionári, sociálne a výchovné politiky. Začlenenie, ktoré osoží a dvíha morálnu úroveň celej komunity a spoločnosti.

A chcem vás povzbudiť zaujať takýto postoj medzi sebou i vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom súčasťou tohto inštitútu. Buďte tvorcami príležitostí a tvorcami ciest, tvorcami nových ciest.

Všetci sa máme z čoho očistiť. Všetci. Nech nás toto vedomie prebudí k solidarite a vzájomnej pomoci, aby sme hľadali pre druhých to najlepšie.

Hľaďme na Ježiša, ktorý nám umýva nohy. On je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14,6). On nás prichádza zachrániť z tej lži, že nikto sa nedokáže zmeniť - tej lži, že nikto sa nedokáže zmeniť. Je to Ježiš, kto nám pomáha kráčať po cestách života a naplnenia. Nech je sila jeho lásky a jeho zmŕtvychvstania vždy cestou, ktorá vás vedie k novému životu.

A tak ako tu sme, každý posediačky na svojom mieste, v tichu poprosme Pána, aby nás požehnal. Nech vás Pán požehnáva a ochraňuje. Nech rozjasní svoju tvár nad vami a je vám milostivý. Nech vám odhalí svoju tvár a udelí vám pokoj.

Ďakujem.

27. septembra

Vo Filadelfii sa pápež stretol s obeťami sexuálneho zneužívania

USA/Filadelfia 27. septembra - Ako informoval hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, v nedeľu 27. septembra ráno medzi 8. a 9. hodinou sa Svätý Otec František v Seminári sv. Karola Boromejského vo Filadelfii stretol s niekoľkými obeťami sexuálneho zneužívania kňazmi alebo členmi ich rodín alebo ich učiteľmi. Išlo o piatich dospelých - tri ženy, dvoch mužov - ktorí utrpeli zneužívanie, keď boli neplnoletí. Ako povedal páter Lombardi, pápež hostí prijal, vypočul si ich príbehy a po príhovore ich pozdravil aj jednotlivo. Modlil sa s nimi a vyjadril, že zdieľa s nimi ich utrpenie, bolesť a zahanbenie, najmä v prípade ujmy spôsobenej niekým z radov duchovenstva či cirkevných pracovníkov. Obnovil svoj záväzok a uistil ich o úsilí Cirkvi o to, aby všetky obete boli prijaté a vypočuté, aby vinníci boli potrestaní, a aby sa v Cirkvi i v spoločnosti proti činom zneužívania bojovalo efektívne a preventívne. Pápež sa poďakoval prítomným za ich zásadný podiel na znovunastolení pravdy a na tom, aby začali cestu uzdravenia. Toľko z vyjadrenia pátra Lombardiho.

Pápež František oslovil spomenutú päťčlennú skupinu „moji drahí bratia a sestry v Kristovi“ a vyjadril vďačnosť za príležitosť stretnúť sa s nimi. „Vaša prítomnosť je pre mňa požehnaním“, dodal. Po poďakovaní za to, že sem dnes prišli, pokračoval: „Slová nedokážu plne vyjadriť moju bolesť nad zneužívaním, ktoré ste utrpeli. Ste drahocennými Božími deťmi, a mali by ste sa vždy dočkať našej ochrany, našej starostlivosti a lásky. Je mi hlboko ľúto, že vaša nevinnosť bola potupená tými, ktorým ste dôverovali. V niektorých prípadoch bola dôvera zradená členmi vašej vlastnej rodiny, v ostatných prípadoch kňazmi, ktorí majú posvätnú zodpovednosť starostlivosti o duše. V každom prípade, zrada bola hrozným útokom na ľudskú dôstojnosť. V prípade tých, ktorí utrpeli zneužívanie členmi duchovenstva, je mi hlboko ľúto všetkých prípadov, keď ste vy alebo vaše rodiny, ktoré oznámili zneužívanie, neboli vypočutí, alebo keď vám neverili. Prosím, verte, že Svätý Otec vás vypočuje a ​​bude vám veriť.“

Pápež vyjadril hlbokú ľútosť aj nad tým, že niektorí biskupi nepostupovali zodpovedne pri ochrane detí, a za veľmi znepokojujúce označil, že v niektorých prípadoch išlo dokonca o zneužívanie biskupom. Prítomným Svätý Otec prisľúbil, že sa bude postupovať cestou pravdy, a že „kňazi i biskupi sa budú zodpovedať ako za zneužívanie detí, tak aj za to, že neboli schopní chrániť ich.“

„Zišli sme sa tu vo Filadelfii, aby sme oslavovali Boží dar, ktorým je rodinný život. V našej rodine viery a v našich ľudských rodinách, hriech a zločin sexuálneho zneužívania detí už nemôžu byť tajomstvom a hanbou. Zatiaľ čo očakávame Jubilejný rok milosrdenstva, vaša prítomnosť - veľkodušná napriek hnevu a utrpeniu, ktoré ste zažili - nám zjavuje milosrdné srdce Krista. Vaše príbehy obetí, každý jedinečný a presvedčivý, sú mocným znamením nádeje, ktorá pochádza z Pánovho prísľubu, že je stále s nami.“

Pápež František s uznaním ocenil prítomnosť príbuzných a priateľov obetí zneužívania na tomto stretnutí. Vyjadril im vďačnosť za ich láskyplnú podporu a vyjadril túžbu, aby viacerí ľudia v Cirkvi reagovali na potrebu podporovať a sprevádzať tých, čo zažili zneužívanie. Vyslovil aj nasledujúce prianie a prísľub:

„Aby brána milosrdenstvo bola úplne otvorená v našich diecézach, v našich farnostiach, v našich domovoch a v našich srdciach pre prijatie tých, ktorí boli zneužívaní a hľadajú cestu odpustenia vo viere v Pána. Sľubujeme, že budeme podporovať vaše uzdravenie, a že budeme stále bdelí pri ochrane detí dneška a zajtrajška.“

Svoj príhovor Svätý Otec ukončil biblickým obrazom Emauzských učeníkov, ktorí prosili vzkrieseného Pána, aby zostal s nimi. Pápež František sa v tomto duchu obrátil na prítomných s nasledujúcou prosbou: „Ako tí učeníci, pokorne prosím vás a všetky obete zneužívania, aby ste zostali s nami, aby ste zostali s Cirkvou, aby sme spoločne ako pútnici na ceste viery mohli nájsť cestu k Otcovi.“

Skupinu bývalých obetí zneužívania spolu s ich príbuznými a priateľmi sprevádzal kardinál Seán Patrick O'Malley, arcibiskup Bostonu a predseda komisie zriadenej pápežom Františkom na ochranu maloletých, arcibiskup Filadelfie Mons. Charles Chaput a tiež biskup Fitzgerald, ktorý je vo Filadelfskej arcidiecéze zodpovedný za ochranu detí a mladistvých. Stretnutie trvalo asi pol hodiny a skončilo sa požehnaním Svätého Otca.

Stretnutie za náboženskú slobodu v „Independence National Historical Park”

USA/Filadelfia 27. septembra - Národ, ktorý má pamäť, neopakuje chyby z minulosti; naopak s dôverou pozerá na výzvy súčasnosti a budúcnosti. Toto je jedna z myšlienok pápeža Františka z jeho prejavu na pamätnom mieste parku „Independence National Historical Park” vo Filadelfii, ktoré je kolískou Spojených štátov amerických. Tu bola vyhlásená Deklarácia nezávislosti v roku 1776. Tu sa Svätý Otec František v sobotu 26. septembra 2016 popoludní, pred modlitbovou vigíliou s účastníkmi Svetového stretnutia rodín, stretol s hispánskou komunitou a ďalšími emigrantmi. „Nenechajte sa odradiť ťažkosťami a nehanbite sa pre vaše tradície a zachováme slobodu“ - povzbudil účastníkov Stretnutia za náboženskú slobodu. V monumentálnom prostredí parku po doznení vstupných fanfár pápeža Františka privítal arcibiskup Filadelfie Mons. Charles J. Chaput. Svätý Otec sa v príhovore, prednášanom v španielčine, okrem iného povedal:

„Naše rozličné náboženské tradície slúžia spoločnosti v prvom rade posolstvom, ktoré hlásajú. Volajú jednotlivcov i spoločenstvá uctievať Boha, zdroj každého života, slobody a radosti. Pripomínajú nám transcendentnú dimenziu ľudskej existencie a našej neredukovateľnej slobody zoči-voči akémukoľvek nárokovaniu si absolútnej moci. Potrebujeme sa len pozrieť na históriu – a pripomínať si históriu nám prospeje – zvlášť tú z minulých storočí, aby sme uvideli zverstvá spáchané systémami, ktoré tvrdili, že vybudujú ten či onen „raj na zemi“ tým, že ovládnu ľudí, podrobia ich zdanlivo nevyvrátiteľným princípom a poprú im každý druh práva. Naše bohaté náboženské tradície sa usilujú ponúkať zmysel o smer, „majú motivačnú silu, ktorá otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu citlivosť“ (Evangelii gaudium, 256). Volajú po premene, zmierení, zaoberajú sa budúcnosťou spoločnosti, sebaobetovaním v službe spoločnému dobru a súcitom s tými, ktorí sú v núdzi. V srdci ich duchovnej misie je ohlasovanie pravdy a dôstojnosti ľudskej osoby a všetkých ľudských práv.

Naše náboženské tradície nám pripomínajú, že ako ľudské bytosti sme povolaní uznať toho Druhého, ktorý zjavuje našu vzťahovú identitu, napriek každej snahe nadiktovať nám „uniformitu, ktorú nám chce vnútiť egoizmus mocných, konformizmus slabých, alebo ideológia utopistov“ (Michel de Certeau).

Vo svete, kde sa rozličné formy modernej tyranie snažia potlačiť náboženskú slobodu alebo, ako som prv povedal, zredukovať ju do subkultúry bez práva vysloviť verejne svoj názor, či využívajú náboženstvo za zámienku pre nenávisť a brutalitu, je nevyhnutne potrebné, aby stúpenci rozličných náboženských tradícií spojili svoje hlasy vo volaní po pokoji, tolerancii a rešpektovaní dôstojnosti a práv iných.

Žijeme vo dobe, ktorá je podriadená „globalizácii technologickej paradigmy“ (Laudato si’, 106), ktorá sa vedome usiluje o jednorozmernú uniformitu a snaží sa eliminovať všetky rozdiely a tradície povrchným hľadaním jednoty. Náboženstvá majú preto právo i povinnosť jasne ukazovať, že je možné budovať spoločnosť, kde „zdravý pluralizmus, ktorý naozaj rešpektuje druhých a hodnoty ako také“ (Evangelii gaudium, 255), je „cenným spojencom v snahe o ochranu ľudskej dôstojnosti... cestou hľadania pokoja pre náš svet tak zraňovaný“ vojnami (porov. tamtiež, 257).“

Po odznení prejavu sa prítomní pomodlili modlitbu Otče náš a apoštolským požehnaním pápeža sa Stretnutie za náboženskú slobodu v „Independence National Historical Park” vo Filadelfii ukončilo.

Svedectvá z modlitbovej vigílie vo Filadelfii za účasti Svätého Otca

USA/Filadelfia 27. septembra – Desiata apoštolská cesta pápeža Františka smeruje k svojmu vyvrcholeniu. Včera, v sobotu 26. septembra, sa Svätý Otec zúčastnil na modlitbovej vigílii – „Slávnosti rodín“ v rámci 8. svetového stretnutia rodín vo Filadelfii. Takmer trojhodinové večerné podujatie s bohatým programom sa odohrávalo v centre mesta, na voľnom priestranstve Benjamin Franklin Parkway zaplnenom rodinami z celého sveta. Program, ktorý moderoval slávny filmový producent, herec a niekdajší spevák Mark Wahlberg (kedysi známy ako Marky Mark), sa začalo o 19.30, pre nás už v nedeľu nad ránom o pol druhej. Vystúpili na ňom aj známe spevácke osobnosti ako Američanka Aretha Franklinová, či Talian Andrea Bocelli.  

Po pozdrave arcibiskupa Filadelfie Mons. Chaputa Svätý Otec otvoril vigíliu modlitbou:

„Bože, ktorý si postavil rodinu na pevnom základe, milosrdne vypočuj prosby svojich služobníkov a daj, aby sme sa nasledovaním čností Svätej rodiny tvojho jednorodeného Syna a v poslušnosti jeho láske mohli tešiť z večnej odmeny v radosti tvojho príbytku.“

Na pódiu sa v priebehu večera vystriedali speváci a tanečníci, čítali sa úryvky zo Svätého písma a odznelo tu spolu šesť svedectiev rodín z rozličných kontinentov. Po čítaní z Knihy proroka Ozeáša (11,1-9) o láske Boha k Izraelu, pred mikrofón vystúpili snúbenci Camillus a Kelly z Austrálie, obaja pochádzajúci z mnohodetných rodín. Podelili sa o svoje starosti a radosti času svojho zasnúbenia. Hovorili o predmanželskej čistote, ktorú sa snažia zachovávať, keďže veria, že je pre nich istou cestou k šťastnému manželstvu a najlepším spôsobom, ako sa navzájom spoznať.

Svätému Otcovi sa zdôverili aj so svojimi obavami o budúcnosť: „V našej krajine je vysoká rozvodovosť. Ako si môžeme byť istí, že sa to nestane aj nám?“ Snúbenci sa tiež obávajú nátlakov na zmenu legálnej definície manželstva, ekonomických problémov, či nedostatku kňazov, ktorý spôsobuje obmedzený prístup k sviatostiam. Snúbenci však napokon vyjadrili nádej, že Boh sa postará o všetky ich potreby a pápežovi porozprávali o svojich snoch do budúcnosti.

Po čítaní z Evanjelia podľa Lukáša (15,11-24) o márnotratnom synovi vystúpili s druhým svedectvom Lesia a jej synovia Bohdan a Boris z Ukrajiny, momentálne žijúci v USA. Syn Boris je postihnutý mozgovou obrnou. Matka o ňom povedala: „...ale môžem povedať, že Boris je naozajstným požehnaním. Je schopný pomôcť druhým vidieť to, že aj byť chorým môže mať zmysel. Je šťastný aj napriek výzvam, ktorým čelí. Jeho radosť, hoci aj v ťažkostiach, nás napĺňa šťastím.“

Vyjadrila tiež vďaku svojej matke, ktorá ju viedla k viere a naučila ju veľkej dôvere v Boha. Veľkou ranou pre rodinu bola skutočnosť, že po presťahovaní sa do USA ju manžel opustil. Aj tieto ťažké chvíle jej pomohla prekonať viera, ako aj podpora matky, ktorá za nimi prišla do USA. Radosťou Lesie sú jej dvaja synovia. Bohdan objavil svoje povolanie stať sa kňazom. Boris, aj napriek svojmu postihnutiu tvrdo študuje, aby mohol ísť na vysokú školu a stať sa tvorcom počítačových programov pre postihnuté deti. V závere svedectva Lesia poprosila pápeža Františka o modlitbu za svoju rodinu, ale aj za tých, ktorí očakávajú postihnuté deti, aby sa nebáli a „aby verili, že ich príchod na svet im prinesie radosť a lásku“.

S tretím svedectvom sa Svätému Otcovi predstavila rodina z Jordánska ako zástupcovia rodín Ázie: Nidal Mousa a jeho manželka Nida Joseph spolu s ich dvoma dcérami, Fatenou a Demou. Podelili sa o svoju skúsenosť rodiny, ktorá pomáha iným uprostred veľkej chudoby, náboženského prenasledovania, emigrácie a vojny. Povedali:

„Kresťanské rodiny, ktoré v súčasnosti žijú v našej vlasti sú povolané, aby boli svetlom, svietiacim v temnote, aby zaháňali temnotu ničenia, vojen, zabíjania a prenasledovania. Naša rodina sa snaží žiť ako ľudia z blahoslavenstiev, ukazujúc tak jedinú skutočnú odpoveď na problémy tohto sveta: Ježiša Krista. Korene našich kresťanských komunít sú staré dvetisíc rokov. Za toto obdobie existovali časy, keď sme museli prestáť prenasledovanie ako aj iné pokusy umlčať Ježišovo posolstvo. Spolu sme sa postavili za udržanie lásky v našich rodinách, kostoloch a spoločnosti ako takej. Sme menšinou, ale sme ako soľ, ktorá hoci potrebná iba v malých dávkach, je v jedle nenahraditeľná.“

Svätému Otcovi predstavili svoje početné aktivity pre pomoc utečencom, či už ako rodina, alebo vo farnosti. Na záver vysvetlili, odkiaľ čerpajú svoju silu:

„Naša rodina je skutočne zjednotená v Kristovej láske a my vieme, že je to sila jeho Tela, ktorá nás povzbudzuje a dáva nám skutočný život, aby sme obstáli a mali úspech v tomto nepriateľskom prostredí. Delíme sa o tú lásku s ostatnými nakoľko môžeme. My ju tiež zdielame v rámci našej rodiny, trávime spolu čas v modlitbe a v radosti.“

Po tomto svedectve na pódium vystúpila Gianna Emanuela Mollová, vlastná dcéra svätej Gianny Beretty Mollovej. Prečítala list, ktorý jej mama len niekoľko dní pred svadbou napísala svojmu budúcemu manželovi Pietrovi. V liste sa píše:

„Chcem ti povedať o všetkom, čo cítim, o všetkom, čo je v mojom srdci, ale nedokážem to. Ale už vieš, aké sú moje city, takže musíš vedieť, ako ma pochopiť. Milovaný Pietro, som si istá, že ma vždy budeš robiť takou šťastnou, akou som teraz a že Pán vypočuje tvoje modlitby, vychádzajúce zo srdca, ktoré ho vždy milovalo a sväto mu slúžilo... S Božou pomocou a požehnaním spravíme všetko, čo môžeme, aby sme urobili z našej novej rodiny malé večeradlo, kde bude Ježiš vládnuť nad všetkými našimi vzťahmi, túžbami a skutkami. Pietro môj, naša svadba je o niekoľko dní a cítim sa veľmi pohnutá, pretože som tak blízko k tomu, aby som dostala sviatosť lásky. Budeme spolupracovníkmi Boha na jeho stvorení a takto mu budeme môcť dať deti, ktoré ho budú milovať a budú mu slúžiť. Pietro, budem schopná byť manželkou a matkou [tvojich detí], ktoré si vždy chcel mať? Dúfam, že áno, pretože si to zaslúžiš a ja ťa tak veľmi milujem.“

Ďalšie svedectvo pochádzalo z Nigérie. Na pódium vyšla Ifeyinwa Awagu so svojim synom a podelila sa o skúsenosti zo svojho manželstva. Hovorila o bolesti z toho, že s manželom dlhý čas nemohli mať deti, ale aj o bolesti zo vzájomného odcudzenia sa. Pomocou im bola viera a modlitba. Ďalšia rana prišla, keď po štyroch rokoch čakania prišlo na svet dieťatko, ktoré po krátkom čase ochorelo a umrelo. Ifeyinwa však povedala:

„Tak ako iba Boh, vo svojej vernosti a láske, dokáže aj zlé obrátiť na dobré, táto smrť nám priniesla život. Môj manžel bol vystresovaný a boli aj iné tlaky zo strany rodiny a priateľov, povery a narážky zo strany ľudí, ktoré nás znepokojili a zmiatli. Ale to všetko nás priviedlo k hľadaniu viery a zároveň sme sa učili spoznávať sami seba a jeden druhého. Dokonca aj uprostred napätia a finančných problémov, boli sme si čoraz bližšie a mali sme sa radšej.“

Matka tejto nigérijskej rodiny hovorila aj smrti ďalšieho dieťaťa a o výchove ich troch detí, o dennodennej účasti na svätej omši, o spoločných modlitbách a čítaní Svätého písma v rodine.

Piate svedectvo patrilo rodine z USA: Sú ňou Leona a Rudy, starí a prastarí rodičia dvanástich vnúčat, žijúci v New Yorku. Na pódium vyšli aj s dvoma zo svojich piatich detí a s dvoma svojimi vnúčatami. Vo svojej mladosti pracovali v školstve v rezerváciách s deťmi pôvodných obyvateľov Ameriky z kmeňov Navajo, Hopi a indiánmi od rieky Colorado. Matka rodiny totiž sama pochádza z kmeňa domorodcov. Manželia hovorili o postavení starých rodičov v rodine, osobitne v domorodej kultúre, ako aj o tom, že členovia širšej rodiny môžu byť protiváhou ničivých vplyvov existujúcich v spoločnosti:

„Múdrosť starých rodičov môže pomôcť pri minimalizovaní niektorých z mnohých ťažkostí, s ktorými sa mladí ľudia vo svojich životoch stretávajú. Rodičia a starí rodičia musia neúnavne pracovať na tom, aby vštepili vieru mladým členom rodiny. Snažíme sa byť dobrým príkladom, učiť o viere a upevňovať vieru v nášho Pána Ježiša Krista tým, že budeme učiť členov rodiny o veľkej Božej láske a o tom, ako rásť vo vzťahu s ním. Pokúšame sa pomôcť prinášať pokoj a súlad do našej rodiny. Nie je to také ľahké, ako sa to môže zdať, ale keď podporíme naše snahy modlitbami, môže to pomôcť zmierniť napätie zo zodpovednosti, ktorú pociťujeme pri usmerňovaní. Naša viera v existenciu nášho Stvoriteľa, nášho Boha, nás preniesla ponad mnohé ťažké chvíle nášho spoločného života. Skrze lásku k Bohu a Božej cirkvi sa naša viera a odhodlanie stávajú zo dňa na deň silnejšími.“

Posledné svedectvo predniesli Mario a Rosa z Argentíny, ktorí tento rok slávia 60. výročie sobáša, napriek mnohým ťažkostiam, ktoré ich postretli. Porozprávali o životnej skúsenosti z vlastnej rodiny a okruhu príbuzenstva o potrebe dôverovať v Božiu prozreteľnosť aj vo chvíli skúšok. Počas sobáša Maria a Rosy v Buenos Aires nastal vojenský prevrat a hneď po obrade sa všetci prítomní museli ísť ukryť do svojich domov. Vo svojom živote dvakrát emigrovali – najskôr do Kanady a neskôr do USA, čo bolo pre nich veľmi náročné. Prešli si mnohými ťažkými situáciami, ktoré ich neobchádzajú ani v súčasnosti:

„Zdravotné problémy, hráčska závislosť a napokon strata nášho syna v r. 2013 sú iba niektoré z kríz, ktoré sme v posledných rokoch ako rodina prekonali. Mnoho dní a bezsenných nocí sme strávili v modlitbe, prosiac o Božie vedenie. Ale mali sme aj radostné chvíle, ako narodenie našej krásnej vnučky. Každý deň ďakujeme Bohu za zázraky, ktoré prináša do našich životov.“

Na tieto svedectvá po ich odznení reagoval Svätý Otec spontánnymi slovami.

Vopred pripravený text príhovoru podľa svojho zvyku odovzdal v písomnej podobe (publikujeme samostatne) ako podnet na uvažovanie.

Po príhovore pápeža Františka sa krátko prihovoril arcibiskup Filadelfie Mons. Chaput, ktorý okomentoval večer ako „špeciálny moment, na ktorý sa nezabudne“ a poprosil Svätého Otca o jeho podpis na maľbu vytvorenú členmi rozličných generácií, ktorá bude zdobiť fasádu Školy sv. Malachia.

Pred udelením požehnania sa Svätý Otec spoločne s prítomnými pomodlil za rodiny k Panne Márii, pričom poprosil o orodovanie aj sv. Jozefa: aby „nám pomohli veriť, že sa oplatí bojovať za rodinu.“ Po odchode pápeža Františka vystúpila na pódiu rodina Juanovcov z Kolumbie, 21-násobní víťazi Latinskoamerickej Grammy.

Svetové stretnutie rodín vyvrcholí v dnešnú nedeľu 27. septembra záverečnou svätou omšou, ktorá sa vo Filadelfii začne o 22. hodine nášho času.

Slová pápeža Františka z vigílie vo Filadelfii: Chráňme rodinu, v hre je budúcnosť

USA/Filadelfia 27. septembra - Starajme sa o rodinu, bráňme ju, pretože v hre je naša budúcnosť. To je jedna z výziev zo spontánneho príhovoru pápeža Františka počas modlitbovej vigílie na Svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii. Podľa Svätého Otca je rodina továrňou nádeje, života a vzkriesenia, pretože tak ju chcel Boh. Tisíce ľudí vítali pápeža pozdĺž cesty, ktorou prechádzal v sobotu 26. septembra večer, už po polnoci nášho času, zo Seminára sv. Karola Boromejského k veľkému priestranstvu Benjamin Franklin Parkway, kde sa vigília konala.

Svätý Otec vo svojom príhovore reagoval na duchovnú atmosféru, ponorenú do hudby, farieb, tanca a svedectiev. Teplo, láska a radosť z rodiny na celom svete, ktoré zo svedectiev vyžarovali, sa odrážali na tvári sústredene počúvajúceho pápeža cez úsmevy a prejavy súhlasu i pohnutia.

Jeho prvé slová boli práve poďakovaním za svedectvá, poďakovaním za radosť z umenia, krásy, ktoré - ako povedal - „sú cestou k Bohu“. „Krása nás privádza k Bohu.“ Aj svedectvo nás privádza k Bohu, povedal Svätý Otec a zopakoval spojenie slov: „krása a pravda“. Ako dodal, svedectvo o pravde, ponúknuté ako služba, nás robí dobrými. „Všetko, čo je dobré, pravdivé a krásne nás privádza k Bohu. Pretože Boh je dobrý, Boh je veľký, Boh je pravda.“ Pápež František ocenil aj prítomnosť rodín, ktoré prišli na stretnutie z mnohých krajín celého sveta, „čo je tiež svedectvom“: „naozajstným svedectvom o tom, že život v rodine stojí za to. Že spoločnosť rastie v sile, rastie v dobre, rastie v kráse a rastie v pravde, ak je postavená na rodine.“

Pápež pokračoval vyrozprávaním skúsenosti, keď mu raz jedno dieťa položilo túto otázku: ‚Otče, čo robil Boh pred tým, než stvoril svet?‘ Deti vedia dávať ťažké otázky, s úsmevom dodal obrátiac sa na prítomných rodičov a pokračoval:

„Uisťujem vás, že mi dalo zabrať, aby som odpovedal. A povedal som mu to, čo teraz poviem vám: Pred stvorením sveta Boh miloval, pretože Boh je láska. Ale bola to taká láska, ktorú mal v sebe, láska medzi Otcom a Synom, v Duchu Svätom. Bola taká veľká, tak pretekajúca - neviem, či je to veľmi teologické, ale dá sa to pochopiť -, bola taká veľká, že nemohol byť egoistom, musel vyjsť zo seba, aby mal niekoho, koho by miloval mimo seba. A tak Boh stvoril svet. Tak Boh stvoril túto úžasnú nádheru, v ktorej žijeme; a ktorú preto, že sme trochu hlúpi, ničíme. Ale tá najkrajšia vec, ktorú urobil Boh - ako hovorí Biblia -, je rodina. On stvoril muža a ženu. Im všetko zveril. Odovzdal im svet: ‚Ploďte sa, množte sa a obrábajte zem, aby priniesla plody, pomôžte jej rozvíjať sa.‘ Všetku lásku, ktorú zrealizoval v tomto úžasnom stvorení, zveril rodine.“

Svätý Otec na zdôraznenie tejto skutočnosti zopakoval: „Všetku lásku, ktorú má Boh v sebe, všetku krásu, ktorú má Boh v sebe, celú pravdu, ktorú má Boh v sebe, odovzdal rodine. A rodina je naozaj rodinou, keď je schopná otvoriť náruč a prijať všetku túto lásku. Iste rajská záhrada tu už nie je, život má svoje problémy, ľudia sa pre ľstivosť diabla naučili stavať proti sebe. A všetka tá láska, ktorú nám Boh dal, sa takmer stráca. A o krátky čas, pri prvom zločine, prvej bratovražde, brat zabije druhého brata: vojna. Láska, krása a Božia pravda - a ničenie vojny. A medzi týmito dvoma pozíciami kráčame dnes. Je na nás, aby sme si vybrali, je na nás zvoliť si cestu, ktorou budeme pokračovať.“

Rozprávanie Svätého Otca pokračovalo biblickým príbehom o hriechu prvého muža a ženy, pričom zdôraznil, že Boh ich napriek všetkému nenechal osamote. Nastúpil cestu spolu s ľudstvom, kráčajúc s ním „až dozrel čas, aby dal najväčšie znamenie svojej lásky: svojho Syna“. Tu Svätý Otec upozornil na skutočnosť, že „Boh prišiel na svet v rodine. A mohol tak urobiť, pretože táto rodina bola rodinou, ktorá mala srdce otvorené pre lásku, mala otvorené dvere.“

Pomyslime na dievča Máriu, pokračoval pápež František: „Nemohla uveriť: ‚Ako sa to stane?‘ A keď jej to anjel vysvetlil, poslúchla. Pomyslime na Jozefa, plného očakávania, že si založí rodinu, a ocitne sa v tomto prekvapení, ktorému nerozumie. Prijíma, poslúchne. A v poslušnosti lásky tejto ženy Márie a tohto muža Jozefa vzniká rodina, do ktorej príde Boh. Boh stále klope na dvere sŕdc. Rád to robí.“

Svätý Otec rodinám položil otázku, či vedia, čo sa Bohu najviac páči. „Zaklopať na dvere domácností. A nájsť rodiny pospolu.“ Tak tvoria spoločnosť dobra, pravdy a krásy, dodal pápež.

Vo svojom príhovore počas včerajšej vigílie vo Filadelfii následne upriamil pozornosť na problémy, ktoré v rodinách nechýbajú. „V rodinách vždy, vždy je kríž. Vždycky. Pretože Božia láska, Boží Syn nám otvoril aj túto cestu. Ale v rodinách je po kríži aj vzkriesenie, pretože Syn Boží otvoril túto cestu. Preto je rodina - prepáčte za výraz -, továrňou na nádej, nádej života a vzkriesenia, pretože Boh otvoril túto cestu.“

S uznaním hovoril Svätý Otec aj o tom, že deti dajú niekedy zabrať, že aj my ako deti sme dali našim rodičom zabrať, spomenul aj svojich spolupracovníkov, ktorí neraz prídu do práce s kruhmi pod očami, pretože majú malé dieťa, ktoré plakalo celú noc. „V rodine sú ťažkosti. Ale tieto ťažkosti sa prekonávajú láskou. Nenávisť nezdolá žiadnu ťažkosť. Rozdelenie sŕdc nezvíťazí nad žiadnou ťažkosťou. Iba láska je schopná prekonať ťažkosti. Láska znamená oslavu, láska znamená radosť, láska znamená ísť vpred.“

V závere príhovoru rodinám pápež František počas včerajšej vigílie na priestranstve Benjamin Franklin Parkway vo Filadelfii pripomenul osobitnú starostlivosť o deti a starých rodičov:

„Deti a mladí ľudia sú budúcnosťou, sú silou, sú tými, ktorí pokračujú ďalej. Sú tými, v ktorých skladáme nádej. Starí rodičia sú pamäťou rodiny. Oni sú tí, ktorí nám dali vieru, odovzdali nám ju. Starať sa o starých rodičov a starať sa o deti je dôkaz lásky; neviem, či najväčší, ale povedal by som, že najsľubnejší v rodine, pretože je prísľubom budúcnosti. Národ, ktorý sa nestará o svoje deti a národ, ktorý sa nestará o starých rodičov, je národom bez budúcnosti, pretože nemá silu a nemá pamäť, aby napredoval.“

Slová pápeža Františka kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam Pensylvánie

Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie s biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami Pensylvánie v Katedrále sv. Petra a Pavla vo Filadelfii 26. septembra 2015

Dnes ráno som sa naučil niečo o dejinách tejto nádhernej katedrály: o dejinách, ktoré stoja v pozadí jej vysokých múrov a okien. A predsa by som sa rád zamyslel nad tým, že dejiny Cirkvi v tomto meste a štáte sú v skutočnosti nielen o stavaní múrov, ale aj o ich odstraňovaní. Sú to dejiny o generácii za generáciou zaangažovaných katolíkov, ktorí vychádzajú na periférie a budujú spoločenstvá pre bohoslužbu, vzdelávanie, charitu a pre službu spoločnosti v širšom zmysle.

Tieto dejiny sú viditeľné v mnohých svätyniach tohto mesta a v toľkých farnostiach, ktorých veže a zvonice hovoria o Božej prítomnosti uprostred našich spoločenstiev. Sú viditeľné v námahách všetkých kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí počas dvoch storočí s oddanosťou slúžili duchovným potrebám chudobných, prisťahovalcov, chorých a väzňov. A sú viditeľné aj v stovkách škôl, v ktorých rehoľní bratia a sestry učia deti písať a čítať, milovať Boha a blížneho a prispievať ako dobrí občania do života americkej spoločnosti. To všetko je dedičstvo, ktoré ste dostali a ste povolaní obohacovať ho a odovzdávať ďalej.

Mnohí z vás poznajú príbeh sv. Kataríny Drexelovej, jednej z veľkých svätých, ktorí vzišli z tejto miestnej Cirkvi. Keď hovorila pápežovi Levovi XIII. o potrebách misií, pápež – bol to pápež veľmi múdry – sa jej priamo opýtal: «A čo ty? Čo urobíš?» Tieto slová premenili Katarínin život, pretože jej pripomenuli, že v konečnom dôsledku každý kresťan, muž i žena, mocou sviatosti krstu dostal poslanie. Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev.

«A čo ty?» Chcel by som sa zastaviť pri dvoch aspektoch týchto slov v kontexte nášho špecifického poslania odovzdávať radosť z evanjelia a budovať Cirkev, či už ako kňazi, diakoni, alebo členovia mužských či ženských inštitútov zasväteného života.

V prvom rade, tieto slová «A čo ty?» boli adresované mladej osobe, mladej žene s vysokými ideálmi, a zmenili jej život. Priviedli ju k premýšľaniu nad nesmiernou prácou, ktorú bolo treba vykonať a pomohli jej uvedomiť si, že je povolaná niečo pre to urobiť. Koľko mladých v našich farnostiach a školách má také isté vysoké ideály, veľkorysosť ducha a lásku ku Kristovi a Cirkvi! Pýtam sa vás: Sme pre nich výzvou? Dávame im priestor a pomáhame im, aby sa pričinili? Nachádzame spôsob, aby sa so svojím nadšením a svojimi darmi podelili s našimi spoločenstvami, predovšetkým v konaní skutkov milosrdenstva a v starostlivosti o iných? Delíme sa o našu vlastnú radosť a nadšenie v službe Pánovi?

Jedna z veľkých výziev, ktorým čelí Cirkev v tejto generácii, je podporovať vo všetkých veriacich zmysel pre osobnú zodpovednosť v poslaní Cirkvi a uschopniť ich, aby ho mohli s takouto zodpovednosťou plniť ako misionárski učeníci, ako kvas evanjelia v našom svete. To si vyžaduje kreativitu v prispôsobovaní sa zmeneným situáciám, v odovzdávaní ďalej dedičstva minulosti, nie iba cez udržiavanie štruktúr a inštitúcií, ktoré sú užitočné, ale predovšetkým otváraním sa voči možnostiam, ktoré nám Duch odkrýva a cez komunikovanie radosti z evanjelia, každý deň a v každom období nášho života.  

«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo sa meniacej spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie na katechézu a vzdelávanie. Dnešná výzva pre nás je budovať na týchto solídnych základoch a podnecovať zmysel pre spoluprácu a spoluzodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. Toto neznamená vzdať sa duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Osobitným spôsobom to znamená doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev.

Drahí bratia a sestry, ďakujem vám za to, akým spôsobom každý z vás odpovedal na Ježišovu otázku, ktorá inšpirovala naše vlastné povolanie: «A čo ty?» Povzbudzujem vás, aby ste sa znovu obnovili v radosti, v žasnutí z prvého stretnutia s Ježišom a načerpali z tejto radosti obnovenú vernosť a silu. Teším sa, že som s vami počas týchto dní a prosím, aby ste zaniesli moje vrelé pozdravy všetkým, ktorí nemohli byť s nami, osobitne mnohým starším kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí sú v duchu s nami spojení.

Počas týchto dní Svetového stretnutia rodín by som vás chcel zvlášť poprosiť, aby ste premýšľali nad našou službou rodinám, dvojiciam, ktoré sa pripravujú na manželstvo a našim mladým. Viem, ako veľa sa robí v miestnych cirkvách pre reagovanie na potreby rodín a ich podporovanie na ceste viery. Prosím vás, aby ste sa za ne horlivo modlili, ako aj za rokovania nastávajúcej Synody o rodine.

S vďakou za všetko, čo sme dostali a s dôverným spoliehaním sa vo všetkých našich potrebách sa obraciame na Máriu, našu Presvätú Matku. Nech sa so svojou materskou láskou prihovára za Cirkev v Amerike, aby naďalej rástla v prorockom svedectve o moci kríža jej Syna, ktorý prináša radosť, nádej a silu pre náš svet. Modlím sa za každého jedného z vás a prosím vás, aby ste sa modlili za mňa.

Homília v Madison Square: Boh uprostred smogu našich miest

Homília pápeža Františka pri slávení svätej omše s formulárom za spravodlivosť a pokoj 25. septembra 2015 v Madison Square Garden v New Yorku

Nachádzame sa na Madison Square Garden, na mieste, ktoré je symbolom tohto mesta. Je to miesto dôležitých atletických, umeleckých a hudobných udalostí, ktoré priťahujú ľudí nielen tohoto mesta, ale i celého sveta. Na tomto mieste, ktoré predstavuje oboje – rozmanitosť ako aj spoločné záujmy množstva rôznych ľudí, sme počuli slová: «Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrie veľké svetlo» (Iz 9,1).

Ľud, čo kráčal – a je zamotaný vo svojom konaní a rutine, uprostred svojich úspechov a svojich zlyhaní, obáv a svojich očakávaní – tento ľud uzrel veľké svetlo. Ľud, čo kráčal – so svojimi radosťami a nádejami, sklamaniami a smútkom – tento ľud uzrel veľké svetlo.

Boží ľud je v každej historickej dobe pozvaný kontemplovať toto svetlo – svetlo, ktoré chce osvietiť národy, ako to radostne vyjadril starec Simeon. Svetlo, ktoré chce prísť do každého zákutia tohto mesta, k našim spoluobčanom, do každého priestoru nášho života.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo». Jednou z osobitostí Božieho ľudu je jeho schopnosť vidieť, kontemplovať uprostred svojich „temnôt“ to svetlo, ktoré prináša Kristus. Je to tento veriaci Boží ľud, ktorý vie vidieť, vie rozlišovať, ktorý vie kontemplovať Božiu živú prítomnosť uprostred svojho života, uprostred mesta. Spolu s prorokom dnes môžeme povedať: Ľud, čo kráča, dýcha a žije uprostred „smogu“, uzrel veľké svetlo, zakúsil nádych čerstvého vzduchu.

Žiť v meste nie je vec jednoduchá: je to multikultúrny kontext s veľkými náročnými výzvami. Veľké mestá sú pripomienkou skrytého bohatstva, ktoré skrýva náš svet: rozmanitosti kultúr, tradícií a historických skúseností; rôznosti jazykov, odevov a jedál. Veľkomestá združujú všetky rozličné spôsoby, ktoré sme my, ľudia, objavili, aby sme tak zodpovedali otázku o zmysle života v tých okolnostiach, v ktorých sme sa ocitli.

Ale veľkomestá tiež ukrývajú tváre ľudí, ktorí sa zdajú, akoby nemali občianstvo alebo boli druhotriednymi občanmi. Vo veľkých mestách, v úzadí za hlukom dopravy, za pulzujúcim rytmom zostáva umlčaných množstvo tvárí, pretože nemajú „právo“ byť občanmi, nemajú právo byť súčasťou mesta – cudzinci, deti, čo nechodili do školy, ľudia bez zdravotného poistenia, bez strechy nad hlavou, osamelí starí ľudia – zostávajúci na okraji našich ulíc, našich bulvárov v anonymite ohlušenosti. A stávajú sa súčasťou mestského koloritu, ktorý sa pomaličky stáva v našich očiach a najmä v našich srdciach samozrejmým.

Vedomie, že Ježiš naďalej kráča našimi ulicami, že tvorí súčasť života jeho ľudu, že je s nami spojený v jedných spoločných dejinách spásy, nás napĺňa nádejou. Nádejou, ktorá nás oslobodzuje od síl tlačiacich nás k izolovaniu sa a nezáujmu o životy druhých, o život nášho mesta. Nádejou, ktorá nás zbavuje prázdnych vzťahov, abstraktných analýz alebo senzáciechtivej rutiny. Nádejou, ktorá sa nebojí zaangažovať sa pôsobiac ako kvas v tých kútoch mesta, kde nám prichodí žiť či pracovať. Nádejou, ktorá nás pozýva vnímať uprostred „smogu“ prítomnosť Boha, ktorý naďalej kráča naším mestom. Lebo Boh je v meste prítomný.

Aké je to svetlo, čo preniká našimi ulicami? Ako stretnúť Boha, ktorý žije s nami uprostred „smogu“ našich miest? Ako sa stretneme s Ježišom, živým a činným v každodennosti života našich multikultúrnych miest?

Prorok Izaiáš nám bude na tejto ceste „učenia sa vidieť“ sprievodcom. Hovoril o svetle, ktorým je Ježiš. A teraz nám prorok predstavuje Ježiša ako «zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Knieža pokoja» (9,5-6). Týmto spôsobom nás vovádza do života Syna, aby sa Jeho život mohol stať aj naším životom.

«Zázračný Radca». Evanjeliá nám hovoria o tom, ako mnohí prichádzajú za Ježišom s otázkou: «Učiteľ, čo máme robiť?» Prvá vec, ktorú Ježiš vyvoláva svojou odpoveďou, je návrh, povzbudenie, motivácia. Neustále svojim učeníkom predkladá, že majú ísť, vychádzať von. Pobáda ich vyjsť v ústrety druhým tam, kde reálne sú, a nie tam, kde by sa nám páčilo, že by tam mali byť. Stále a stále vychádzať von, bez strachu, ísť bez obáv. Ísť von a ohlasovať túto radosť, ktorá je určená všetkým ľuďom.

«Mocný Boh». V Ježišovi sa Boh stal Emanuelom, je Boh-s-nami; Boh, ktorý kráča po našom boku, ktorý je súčasťou našich životov, našich domovov, našej „kuchyne“, ako rada hovorievala sv. Terézia od Ježiša.

«Večný Otec». Nikto a nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky. Ísť von a ohlasovať, ísť von a dávať najavo, že Boh je medzi nami ako milosrdný Otec, ktorý každé ráno a každý večer vychádza vyzerať, či sa jeho syn nevracia domov, a hneď ako ho vidí prichádzať, beží, aby ho objal. Toto je krásne. Je to objatie, ktoré sa chce ujímať, chce očisťovať a povyšovať dôstojnosť jeho detí. Je to Otec, ktorý je cez svoje objatie ohlasuje „dobrú zvesť ubitým, úľavu sužovaným, slobodu utláčaným, potechu zarmúteným“ (porov. Iz 61,1-2).

«Knieža pokoja». Vychádzať von k druhým ľuďom a deliť sa s nimi s dobrou novinu, že Boh je náš Otec, ktorý kráča po našom boku, vyslobodzuje nás z anonymity, zo života bez tváre, z prázdneho života, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba (autoreferenciality), aby nás voviedol na cestu pokoja. Toho pokoja, ktorý sa rodí z akceptovania druhých; toho pokoja, ktorý sa zrodí v našom srdcia kedykoľvek sa pozrieme na toho najnúdznejšieho ako na brata.

Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste, chcú sa premiesiť so všetkými, sprevádzajúc všetkých, ohlasujúc divy toho, ktorý je zázračným Radcom, mocným Bohom, večným Otcom, Kniežaťom pokoja.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo», a my, kresťania, sme svedkami.

Slová pápeža Františka v pamätníku Ground Zero: Schopnosť heroického dobra

Príhovor Svätého Otca Františka pri medzináboženskom stretnutí v priestore pamätníka Ground Zero v New Yorku 25. septembra 2015

Vzbudzuje vo mne zmiešané pocity, emócie, keď tu takto stojím na pôde pamätníka Ground Zero, kde tisícky životov bolo pretrhnutých jedným nezmyselným deštrukčným činom. Bolesť sa tu dá doslova nahmatať. Voda, ktorú vidíme tiecť smerom k prázdnej nádrži, nám pripomína všetky tie životy, ktoré padli za obeť tým, ktorí si myslia, že ničenie, rúcanie sú jedinou cestou riešenia konfliktov. Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.

Voda, ktorá tečie dolu, je tiež symbolom našich sĺz. Sĺz kvôli pustošeniu včerajška, ktoré sa spájajú so slzami kvôli mnohému ničeniu dneška. Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov pre neschopnosť nájsť riešenia v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.

Pred chvíľou som sa stretol s niektorými rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe. Počas stretnutia som mohol opäť raz konštatovať, že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená. V tých rodinných príslušníkoch môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba.

Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.

Tu, uprostred drásavej bolesti sa môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania. V tej chvíli to nebola otázka rasy, národnosti, mestskej štvrte, náboženstva či politickej príslušnosti. Bola to otázka solidarity, naliehavej potreby, bratstva. Bola to otázka ľudskosti. Záchranári New Yorku vstupovali do padajúcich veží bez toho, že by mysleli na seba. Mnohí padli v službe a ich obeta umožnila zachrániť mnohých ďalších.

Toto miesto smrti sa mení aj na miesto života; miesto zachránených životov, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu, že život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.

Na tomto mieste smútku a spomienky ma napĺňa nádej možnosti pripojiť sa k čelným predstaviteľom, ktorí reprezentujú mnohé náboženské tradície, ktoré obohacujú život tohto mesta. Verím, že naša prítomnosť tu bude silným znakom našej spoločne zdieľanej a potvrdenej túžby stať sa hybnou silou zmierenia, silou mieru a spravodlivosti v tejto spoločnosti i na celom svete. Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja. Zoči-voči každému pokušeniu vytvárať rigidnú uniformitu je možné a nevyhnutné zjednotiť sa v rozmanitosti jazykov, kultúr a náboženstiev, a pozdvihnúť hlas proti všetkému, čo by tomu chcelo zabrániť. Spoločne sme povolaní povedať „nie“ každému pokusu nastolenia uniformity a „áno“ akceptovanej a zmierenej rozmanitosti.

Pre dosiahnutie tohto cieľa potrebujeme z našich sŕdc vykoreniť pocit nenávisti, pomsty a hnevu. Vieme, že také niečo môže byť len darom z neba. Tu, na tomto pamätnom mieste navrhujem, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichu a modlitbe. Vyprosujme si z neba dar angažovať sa v otázke pokoja. Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj. Modlime sa v tichu. (chvíľa ticha)

Takto život našich drahých nebude životom, ktorý jedného dňa skončí v zabudnutí, ale bude prítomný kedykoľvek sa budeme usilovať byť prorokmi budovania, prorokmi zmierenia, prorokmi pokoja.

26. septembra

Omša vo Filadelfii s kňazmi a rehoľníkmi: Úloha žien a laikov v Cirkvi

USA/Filadelfia 26. septembra – Svätý Otec sa dnes ráno presunul z New Yorku do Filadelfie, poslednej destinácie jeho 10. apoštolskej cesty, kde vrcholí 8. svetové stretnutie rodín. V miestnej katedrál dopoludnia slávil svätú omšu spolu s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi Pensylvánie.

Lietadlo spoločnosti American Airlines ho o 9.30 miestneho času (15.30 nášho času) priviezlo na medzinárodné letisko vo Filadelfii, kde ho privítali arcibiskup Filadelfie Mons. Joseph Chaput OFM Cap., primátor mesta Filadelfia Michael Nutter a guvernér štátu Pensylvánia.

Filadelfia, hlavné mesto štátu Pensylvánia a piate najväčšie mesto USA, má pre krajinu osobitný význam z hľadiska histórie. Mesto bolo totiž jedným z najdôležitejších centier Americkej revolúcie. V roku 1776 tu bola prehlásená Deklarácia nezávislosti a v roku 1787 Americká ústava.

Svätý Otec sa z letiska presunul do 16 km vzdialenej katedrály, aby tu o 10.30 miestneho času slávil svätú omšu spolu s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi Pensylvánie. V katedrále z 19. storočia zasvätenej sv. Petrovi a Pavlovi v roku 1979 slávil Eucharistiu aj pápež Ján Pavol II. Prítomných v hlavnej lodi bolo dvetisíc rehoľníkov a kňazov spolu s biskupmi, ďalšie stovky veriacich zaplnili bočné kaplnky.

Po príchode pomedzi zástupy lemujúce trasu privítal Svätého Otca pred katedrálou jej rektor spolu s detským zborom a rodinami. Votívnu svätú omša o Panne Márii, Matke Cirkvi slávil pápež v bielej liturgickej farbe, s textami v latinskom, anglickom i španielskom jazyku. V homílii po Evanjeliu (Jn 19, 25-29) s Ježišovými slovami z kríža: «Hľa tvoja Matka», Svätý Otec položil otázku: «A čo ty? Čo urobíš?» Vysvetlil, že rovnako sa opýtal pápež Lev XIII. svätej Kataríny Drexelovej pochádzajúcej z miestnej cirkvi. Táto otázka, ktorá zmenila život svätice, vyzýva k osobnej zodpovednosti pri budovaní Cirkvi: „Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev“, povedal Svätý Otec a v homílii zdôraznil aj úlohu laikov a žien pri pastorácii a budovaní Cirkvi:

„«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli tiež určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo meniacej sa spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie v oblasti katechézy a vzdelávania. Dnešná výzva pre vás je budovať na týchto solídnych základoch a úspešne napredovať v zmysle spolupráce a deliť sa o zodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. To neznamená odstúpiť od duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Celkom osobitne, znamená to doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev.“

V závere eucharistického slávenia pápežovi Františkovi poďakoval arcibiskup Filadelfie Mons. Chaput, ktorý zažartoval, že Filadelfia by teraz mohla zmeniť svoje meno na „Francisville“, ak by to neprekážalo zvyšku Severnej Ameriky. V príhovore spomenul aj dvoch svätých pochádzajúcich z miestnej diecézy: sv. Katarínu Drexelovú a sv. Jána (Nepomuckého) Neumanna. Svätému Otcovi sa okrem iného poďakoval aj za „žitie evanjelia Ježiša Krista v duchu radosti, ktorý zasiahol každé srdce v katedrále“. Po svätej omši sa pápež František presunul do Seminára sv. Karola Boromejského, ktorý je jeho rezidenciou počas dvoch dní vo Filadelfii.

Pápež s deťmi migrantov v škole v Harleme: Je pekné mať sny a bojovať za ne

USA 26. septembra - V piatok 25. septembra popoludní sa pápež František v základnej škole v newyorskom Harleme stretol s deťmi a rodinami imigrantov, učiteľmi a zamestnancami, vrátane sponzorov školy. Ide o Školu Našej Panej, Kráľovnej anjelov s takmer troma stovkami žiakov od 5 do 14 rokov, z ktorých väčšina študuje vďaka podpore dobrodincov združených v katolíckej nadácii Partnership v úzkej spolupráci s Arcidiecézou New York.

V rodinnej a uvoľnenej atmosfére sa Svätému Otcovi predstavili jednotliví žiaci, spontánne mu predstavovali svoje učebné pomôcky a obdarúvali ho darčekmi, ktoré pre neho pripravili. Rôznymi spôsobmi prejavovali hosťovi svoje sympatie a bez okolkov sa dožadovali objatia, požehnania či spoločnej fotografie.

Pápež František, hovoriac po španielsky, na úvod svojho príhovoru žartovne poprosil učiteľov o prepáčenie, že im kradne z vyučovacieho času a vzápätí vyjadril radosť, že sa môže stretnúť s deťmi v kruhu ich rodičov, príbuzných, učiteľov a vychovávateľov. Poukázal na pozitívnu špecifickú črtu školy, ktorou je mnohonárodnosť, pretože ju navštevujú deti z rozličných krajín. Avšak uznal aj reálne ťažkosti:

„Vysvetlili mi, že jednou z pekných charakteristík tejto školy a tejto práce je, že niektorí žiaci pochádzajú z iných miest, dokonca aj z iných krajín. A toto je pekné! Hoci nie je vždy ľahké presťahovať sa a nájsť nový domov, nových susedov, priateľov; nie je to jednoduché, ale treba začať. Spočiatku to môže byť trochu namáhavé. Často sa treba naučiť nový jazyk, prispôsobiť sa novej kultúre, novému prostrediu. Koľko vecí je potrebné naučiť sa! Nielen úlohy zo školy.“

„Pekné je, že spoznávame aj nových priateľov“, pokračoval Svätý Otec potvrdiac, že to je veľmi dôležité. „Stretávame sa s ľuďmi, ktorí nám otvoria svoje dvere a prejavia nám svoju nehu, svoje priateľstvo, ich pochopenie, a snažia sa nám pomôcť, aby sme sa necítili cudzincami. Toto všetko je práca ľudí, ktorí nám pomáhajú, aby sme sa cítili ako doma. Aké pekné je cítiť sa v škole, na spoločných miestach ako v druhom dome. A toto je dôležité nielen pre vás, ale aj pre vaše rodiny. Týmto spôsobom sa škola stáva veľkou rodinou pre všetkých, kde sa spolu s našimi matkami, otcami, starými rodičmi, vychovávateľmi, učiteľmi a spolužiakmi učíme pomáhať si, deliť sa o to, čo je dobré v každom z nás, dať to najlepšie zo seba, pracovať v skupine, hrať sa v skupine - čo je veľmi dôležité - a vytrvať v našich cieľoch.“

Svätý Otec ďalej upozornil na skutočnosť, že veľmi blízko od miesta, kde sa nachádza Škola Našej Panej, Kráľovnej anjelov, je „hlavná ulica s menom osoby, ktorá urobila veľa dobrého pre ostatných“ a ktorú by chcel pri tejto príležitosti spomenúť. Pokračoval rozprávaním o Martinovi Lutherovi Kingovi a o jeho sne. Ako vysvetlil deťom, tento muž sníval o tom, aby všetky deti, všetci ľudia mali rovnaké príležitosti. Sníval o tom, aby všetky deti mali prístup k vzdelaniu. Sníval o tom, aby všetci ľudia mohli kráčať vzpriamene s dôstojnosťou, že si môžu zarobiť na živobytie. A dodal: „Je pekné mať sny a bojovať za ne. Nezabudnite na to!“

Aj dnes chceme snívať, pokračoval Svätý Otec. A povzbudil deti, aby sa vedeli tešiť a ‚oslavovať‘ všetky možnosti, ktoré umožňujú ako im malým, tak i dospelým, aby nestrácali nádej v lepší svet, s viacerými možnosťami a príležitosťami. Deťom hovoril tiež o sne ich rodičov a učiteľov, i kardinála Dolana, aby deti tejto školy vyrastali v radosti.

„Tu vidieť, že sa usmievate. Usmievajte sa stále, nainfikujte radosťou všetkých ľudí, ktorí sú vo vašej blízkosti. Nie je to vždy ľahké. V každom dome sú problémy, sú náročné situácie, sú choroby, ale neprestaňte snívať o tom, že môžete žiť s radosťou.“

Kde sú sny, kde je radosť, tam je vždy Ježiš, dodal pápež a opýtal sa detí, ako sa volá ten, ktorý nám nanucuje smútok, nedôveru, nenávisť. Ich odpoveď povrdil: „Diabol vždy zasieva smútok, lebo nechce, aby sme boli šťastní, nechce, aby sme snívali.”

Napokon sa pápež František detí opýtal, či im môže dať ‚domácu úlohu‘. Po súhlasnej odpovedi pokračoval: „Je to jednoduchá, ale veľmi dôležitá prosba: nezabudnite sa za mňa modliť, aby som sa s mnohými ľuďmi mohol deliť o Ježišovu radosť. A modlime sa tiež za to, aby mnohí mohli mať túto radosť, ktorú máte vy, keď pociťujete, že ste sprevádzaní, keď zakusujete pomoc, keď vám niekto radí, keď cítite aj napriek problémom v srdci ten pokoj, pokoj z toho, že Ježiš nás nikdy neopustí.“

Po príhovore Svätý Otec poprosil deti, aby mu niečo zaspievali a po spoločnej modlitbe Otče náš a požehnaní sa so Školou Našej Panej, Kráľovnej anjelov v Harleme rozlúčil. Nezabudol však ešte pripomenúť domácu úlohu.

Medzináboženské stretnutie za pokoj v Ground Zero: Dobro víťazí nad zlom

USA/New York 26. septembra - Po návšteve sídla OSN v piatok 25. septembra nasledovalo v programe pápeža Františka medzináboženské stretnutie v Ground Zero, pamätníku atentátov z 11. septembra 2001. Na tomto mieste sa za pokoj vo svete modlili spoločne židia, kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti, celkom zástupcovia 12 náboženstiev.

Svätý Otec po príchode spolu s kardinálom Timothym Dolanom, arcibiskupom New Yorku, symbolicky hodil bielu ružu na miesto, kde kedysi stáli „dvojičky“ - Twin Towers - mrakodrapové veže Svetového obchodného centra v panoráme Manhattanu, a kde voda stekajúca do ústia monumentu symbolizuje „slzy minulosti i súčasnosti“. Pápež osobne pozdravil dvadsať rodinných príslušníkov obetí teroristického útoku spred štrnástich rokov. Po otváracom príhovore kardinála Dolana sa ujal slova rabín New Yorku Elliot Cosgrove a rovnako imám Khalid Latif. Následne pápež František predniesol modlitbu, ktorú sa tu podobne modlil pápež Benedikt XVI. 20. apríla 2008.

„Bolesť sa tu dá doslova nahmatať“ - takto pápež vyjadril v príhovore svoje pocity stojac na mieste, kde náhle vyhasli tisícky životov jedným nezmyselným deštrukčným činom. „Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.“ Prirovnaním vody vtekajúcej do pamätníka k slzám preliatym v dôsledku násilia, Svätý Otec poukázal na bezmocnosť človeka zoči-voči utrpeniu minulosti a dneška: „Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov kvôli neschopnosti nájsť riešenia v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.“

Pripomenul stretnutie s rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe a zopakoval, „že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená.“

„U tých rodinných príslušníkov môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba. Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.“

V perspektíve nádeje pápež vyslovil aj nasledujúce slová: „Tu, uprostred drásavej bolesti môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania.“

Toto miesto smrti sa tak podľa slov Svätého Otca mení aj na miesto života, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu pravdy, že „život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.“

Vyjadril tiež nádej, že toto stretnutie upevní spoločné úsilie predstaviteľov mnohých náboženských tradícií, a bude silným znakom túžby stať sa hybnou silou zmierenia. „Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja“ - dodal.

Svätý Otec v závere príhovoru na pôde pamätníka Ground Zero pripomenul, že je nevyhnutné vykoreniť z našich sŕdc pocit nenávisti, pomsty a hnevu, a navrhol, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichej modlitbe vyprosujúc dar pokoja: „Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné, len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj.“

Po pôsobivej chvíľke tichej spoločnej modlitby si účastníci modlitbového stretnutia vzájomným symbolickým podaním ruky potvrdili túto túžbu angažovať sa za pokoj a zmierenie. Následne si Svätý Otec, sprevádzaný kardinálom Dolanom, prezrel Múzeum pamätníka Ground Zero.

Pápež slávil Eucharistiu v Madison Square Garden v New Yorku

USA/New York 26. septembra – Posledným bodom programu pápeža Františka v New Yorku v piatok 25. septembra bolo slávenie Eucharistie v slávnom Madison Square Garden. Ide o štadión s kapacitou 20-tisíc miest, ktorý sa okrem športových podujatí využíva aj na koncerty a iné dôležité masové podujatia. Okrem zaplneného štadiónu však Svätého Otca očakávali davy ľudí aj v priľahlom parku.

Biele vozidlo s pápežom privítalo burácanie haly a melódia vatikánskej hymny v prevedení obrovského zboru a orchestra. Votívna svätá omša za pokoj a spravodlivosť bola slávená v zelenej liturgickej farbe, v latinčine, angličtine a španielčine a bola sprevádzaná impozantnými spevmi. Po tom, ako diakon v angličtine zaspieval úryvok evanjelia (Mt 5,38-48) v ktorom Ježiš vyzýva neodporovať zlému a k láske k nepriateľom, Svätý Otec sa v homílii prihovoril prítomným po španielsky. Vyšiel z prvého liturgického čítania z proroka Izaiáša (Iz 9,1-6): „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo.“ Hovoril o prítomnosti Boha v meste, o potrebe vychádzania smerom k núdznym a trpiacim anonymným tváram. Prítomných vyzval: „Vyjdi von k druhým ľuďom a podeľ sa s nimi s dobrou novinou, že Boh, náš Otec, kráča po našom boku. On nás vyslobodzuje z našej anonymity, života prázdnoty a života egoizmu, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba, a otvára nám cestu pokoja. ... Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste. Chcú vstúpiť do vzťahu s každým, chcú stáť po boku každého jedného človeka, keď ohlasujú divy Zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Kniežaťa pokoja.“

Ako zvyčajne, prosby veriacich boli čítané v rozličných svetových jazykoch. Na jednoduchom bielom pódiu, nad ktorým bol zavesený veľký kríž s Ukrižovaným, sa nachádzala aj socha Guadalupskej Panny Márie. V závere Eucharistie sa Svätému Otcovi krátko prihovoril arcibiskup New Yorku kardinál Timothy Dolan, pričom skončil slovami: „Je evidentné, že Cirkev je naša rodina a vďaka vám, že ste navštívili nás – vašu rodinu!“ Svätý Otec napokon ako dar odovzdal diecéze omšový kalich.

25. septembra

Príhovor pápeža Františka v sídle OSN v plnom znení

Príhovor Svätého Otca Františka reprezentantom národov na 70. valnom zhromaždení OSN v sídle organizácie v New Yorku 25. septembra 2015

Vážený pán predseda, dámy a páni, dobrý deň!

Opätovne, držiac sa tradície, ktorou sa cítim byť poctený, generálny tajomník Spojených národov pozval pápeža, aby sa prihovoril tomuto ctenému zhromaždeniu národov. Vo svojom mene, ako aj v mene celej katolíckej komunity, Vám, pán Ban Ki-moon chcem vyjadriť tú najúprimnejšiu a najsrdečnejšiu vďaku. Ďakujem aj za vaše milé slová. Zdravím aj tu prítomných čelných predstaviteľov štátov a vlád, veľvyslancov, diplomatov a aj politických funkcionárov a technických pracovníkov, ktorí ich sprevádzajú, zamestnancov Spojených národov zaangažovaných na tomto 70. zasadaní Generálneho zhromaždenia, personálu všetkých programov a agentúr patriacich do rodiny OSN a všetkých tých, ktorí takým či onakým spôsobom participujú na tomto zhromaždení. Skrze vás tiež zdravím i občanov všetkých tých národov, ktoré tu na tomto stretnutí zastupujete. Ďakujem za úsilie všetkých i každého jedného vynakladané pre dobro ľudstva.

Dnes je to po piatykrát, čo pápež navštevuje Spojené národy. Učinili tak moji predchodcovia Pavol VI. v roku 1965, Ján Pavol II. v rokoch 1979 a 1995 a môj bezprostredný predchodca, dnes emeritný pápež Benedikt XVI., v roku 2008. Títo všetci nešetrili slovami uznania na adresu Organizácie, považujúc ju za adekvátnu odpoveď práva a politiky na dejinný okamih, ktorý je charakterizovaný technologickým prekonávaním vzdialeností a hraníc, a zdanlivo tiež akýchkoľvek prirodzených limitov pre potvrdzovanie moci. Za odpoveď nevyhnutnú od chvíle, kedy sa moc technológie v rukách ideológií, nacionalistických alebo falošne univerzalistických, stáva schopnou produkovať strašné krutosti. Nemôžem sa nepripojiť k oceneniu zo strany mojich predchodcov, nanovo potvrdzujúc dôležitosť, akú Cirkev priznáva tejto inštitúcii a nádeje, ktoré vkladá do jej činností.

Dejiny spoločenstva organizovaného štátmi, reprezentovaného Spojenými národmi, ktoré v týchto dňoch slávi svoje 70. výročie, sú dejinami dôležitých spoločných úspechov v období neobvykle rýchleho behu udalostí. Bez ašpirácie byť teraz úplný môžem spomenúť kodifikáciu a rozvoj medzinárodného práva, vytvorenie medzinárodnej normatívy ľudských práv, zdokonalenie humanitárneho práva, vyriešenie mnohých konfliktov a mierové či zmierovacie operácie, i mnohé iné výsledky dosiahnuté vo všetkých sektoroch medzinárodnej projekcie ľudskej činnosti. Všetky uvedené výkony sú svetlom, ktoré kontrastuje s temnotou neporiadku spôsobeného nekontrolovanými ambíciami a kolektívnymi egoizmami. Isté je, že aj keď zostávajú mnohé závažné problémy nevyriešené, je tiež je zrejmé, že bez všetkej tejto medzinárodnej aktivity, by ľudstvo nekontrolovaným používaním svojej vlastnej potenciality nemuselo prežiť. Každý jeden z týchto progresov, politických, právnych či technických, je krokom na ceste konkretizácie ideálu ľudského bratstva a prostriedkom k jeho väčšej realizácii.

Vzdávam teda hold všetkým mužom a ženám, ktorí verne a obetavo slúžili celému ľudstvu počas týchto sedemdesiatich rokov. Zvlášť chcem dnes pripomenúť tých, ktorí položili vlastný život za mier a zmierenie národov: počnúc Dagom Hammarskjöldom až po obrovské množstvo funkcionárov na každom stupni, padlých v humanitárnych, mierových a zmierovacích misiách.

Skúsenosť týchto sedemdesiatich rokov, navyše k tomu všetkému, čo sa dosiahlo, ukazuje, že reforma a prispôsobenie sa dobe sú vždy nevyhnutné k tomu, aby sa postupovalo smerom k finálnemu cieľu, ktorým je poskytnúť všetkým krajinám bez výnimky možnosť participovať a mať reálny a rovný dosah na rozhodovanie. Táto nevyhnutnosť väčšej rovnosti platí osobitne pre orgány s účinnou exekutívnou schopnosťou, ako sú Bezpečnostná rada, finančné orgány a skupiny či mechanizmy špeciálne vytvorené pre riešenie ekonomických kríz. Toto pomôže obmedziť akýkoľvek druh zneužívania alebo úžery najmä voči krajinám, ktoré sú na ceste rozvoja. Medzinárodné finančné orgány musia bdieť nad udržateľným rozvojom krajín a nad tým, aby nedochádzalo k dusivému podriaďovaniu krajín veriteľským systémom, ktoré – ďaleko od toho, aby stimulovali rozvoj – podrobujú populácie mechanizmom väčšej chudoby, vylúčenia a závislosti.

Úlohu Spojených národov možno chápať, vychádzajúc z predpokladov Preambuly a prvých článkov konštitučnej Charty, ako rozvoj a napomáhanie suverenity práva, uvedomujúc si, že spravodlivosť je nevyhnutnou požiadavkou pre dosiahnutie ideálu univerzálneho bratstva. V tomto kontexte je vhodné pripomenúť, že ohraničenie (limitovanie) moci je implicitnou myšlienkou v koncepcii práva. Dať každému, čo mu patrí, podľa klasickej definície spravodlivosti, znamená, že nijaký jednotlivec či ľudská skupina sa nemôže považovať za všemohúceho, oprávneného šliapať po dôstojnosti a právach iných osôb, jednotlivcov či spoločenských skupín. Faktické rozdelenie moci (politickej, ekonomickej, vojenskej, technologickej, atď.) medzi pluralitu subjektov a vytvorenie právneho systému na riadenie nárokov a záujmov, konkretizuje limitovanie moci. Dnešná svetová panoráma nám však prezentuje mnoho falošných práv a súčasne i rozsiahle ničím nechránené sektory, obete predovšetkým zlého výkonu moci: prírodné prostredie a rozsiahly svet vylúčených žien a mužov. Dva navzájom veľmi úzko spojené sektory, ktoré vládnuce politické a ekonomické vzťahy premenili na krehké časti reality. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné s rozhodnosťou potvrdiť ich práva, upevňujúc ochranu životného prostredia a skoncujúc s vylúčením.

Predovšetkým je treba povedať, že jestvuje skutočné „právo [životného] prostredia“, a to z dvojakého dôvodu. Po prvé preto, že ako ľudské bytosti sme súčasťou [životného] prostredia. Žijeme s ním v spoločenstve, nakoľko samo prostredie zahŕňa etické limity, ktoré ľudské konanie musí rozpoznať a rešpektovať. Človek, i keď bol obdarený „originálnymi schopnosťami“, ktoré „poukazujú na jedinečnosť, ktorá presahuje fyzickú a biologickú oblasť“ (Encyklika Laudato si’, 81), je zároveň súčasťou tohto prostredia. Vlastí telo pozostávajúce z fyzických, chemických a biologických elementov, a môže prežiť a rozvíjať sa jedine vtedy, ak má na to priaznivé ekologické prostredie. Akákoľvek ujma na prostredí je teda ujmou na samotnom ľudstve. Po druhé je to preto, lebo každé stvorenie, zvlášť živé tvory, má hodnotu samo o sebe čo do jeho bytia, života, krásy a vzájomnej závislosti na iných stvoreniach. My, kresťania, spoločne s inými monoteistickými náboženstvami, veríme, že svet pochádza z rozhodnutia lásky Stvoriteľa, ktorý umožňuje človeku s rešpektom si poslúžiť stvorenstvom pre dobro jemu podobných a na chválu Stvoriteľa, no bez toho, aby stvorenstvo zneužíval, či dokonca sa považoval za oprávneného ničiť ho. Pre všetky náboženské vierovyznania je životné prostredie základným dobrom (porov. Encyklika Laudato si’, 81).

Zneužívanie a ničenie prostredia sa súčasne spájajú s nezadržateľným procesom vylučovania. V skutočnosti egoistická a bezhraničná túžba po moci a materiálnom blahobyte vedie tak k zneužívaniu dostupných materiálnych vecí, ako aj k vylučovaniu slabých a menej schopných, či už z dôvodu odlišných schopností (ľudia s hendikepom), alebo kvôli tomu, že im chýbajú vedomosti a vhodné technické prostriedky, prípadne že nemajú dostatočnú schopnosť politického rozhodovania. Ekonomické a sociálne vylúčenie je úplnou negáciou ľudského bratstva a vážnym atentátom na ľudské práva a na [životné] prostredie. Tými najchudobnejšími sú tí, čo trpia týmito atentátmi z trojakého závažného dôvodu: sú vyradení spoločnosťou, zároveň sú nútení žiť z odpadkov a musia nespravodlivo znášať následky zneužívania [životného] prostredia. Tieto fenomény tvoria dnes tak veľmi rozšírenú a nevedomky sa upevňujúcu „kultúru vyraďovania (skartovania)“.

Dramatickosť tejto situácie vylúčenia a nerovnosti, s jej jasnými dôsledkami, ma spoločne s celým kresťanským ľudom a mnohými ďalšími vedie uvedomiť si tiež moju vážnu zodpovednosť v tomto ohľade, kvôli čomu pozdvihujem svoj hlas spoločne s hlasom všetkých tých, čo túžobne očakávajú urýchlené a účinné riešenia. Prijatie „Agendy 2030 pre trvalo udržateľný rozvoj“ na svetovom samite, ktorý sa začína v dnešný deň, je dôležitým znamením nádeje. Verím tiež, že Konferencia v Paríži o klimatických zmenách dospeje k podstatným a účinným dohodám.

Nepostačujú však slávnostným spôsobom prijaté záväzky, hoci predstavujú istotne nevyhnutný krok smerom k riešeniu. Klasická definícia spravodlivosti, ktorú som tu už pred chvíľou spomenul, obsahuje ako svoj podstatný element stálu a trvalú vôľu: Iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi [Spravodlivosť spočíva v stálej a trvalej vôli priznávať každému jeho právo]. Svet naliehavo vyžaduje od všetkých, ktorí vládnu, účinnú, praktickú a stálu vôľu, spočívajúcu v konkrétnych krokoch a okamžitých opatreniach na zachovanie a zlepšovanie životného prostredia a na čo najrýchlejšie zdolanie fenoménu sociálneho a ekonomického vylúčenia, s jeho smutnými následkami v podobe obchodovania s ľuďmi, obchodovania s ľudskými orgánmi a tkanivami, sexuálneho vykorisťovania detí, otrockej práce, vrátane prostitúcie, obchodovania s drogami a so zbraňami, terorizmu a medzinárodne organizovanej zločinnosti. Sú to také veľké rozmery týchto situácií a také počty nevinných životov, ktorých sa týkajú, že sa musíme vyhnúť akémukoľvek pokušeniu upadnúť do frázovitého (deklaratívneho) nominalizmu s utišujúcim účinkom na svedomie. Musíme sa postarať o to, aby naše inštitúcie boli skutočne účinné v boji proti všetkým týmto pliagam.

Početnosť a komplexnosť problémov si vyžaduje využívať technické prostriedky merania. To ale v sebe obnáša dvojité riziko: obmedziť sa na byrokratickú činnosť zostavovania dlhého zoznamu dobrých predsavzatí – mét, cieľov a štatistických ukazovateľov –, alebo veriť, že jediné teoretické a vopred navrhnuté riešenie dá odpoveď na všetky výzvy. Nikdy netreba strácať zo zreteľa, že politická a ekonomická činnosť je účinná len vtedy, keď je chápaná ako činnosť rozvážna, vedená odvekým konceptom spravodlivosti, a keď v nijakej chvíli nestratí zo zreteľa to, že pred i za plánmi a programami sú konkrétne ženy a mužovia, rovnakí ako tí, čo vládnu, ktorí žijú, zápasia a trpia, a ktorí sa mnohokrát cítia byť prinútení žiť úboho a zbavení akéhokoľvek práva.

Aby sa títo konkrétni mužovia a ženy mohli vymaniť spod extrémnej chudoby, je im treba priznať, že sú hodnými aktérmi svojho vlastného osudu. Integrálny ľudský rozvoj a úplné uplatňovanie ľudskej dôstojnosti nemôžu byť nanútené. Musí ich budovať a uskutočňovať každý jeden človek, každá rodina, spoločne s ostatnými ľuďmi a v správnom vzťahu so všetkými okruhmi, v ktorých sa rozvíja ľudská sociálnosť – priatelia, spoločenstvá, dediny a obce, školy, podniky a odbory, regióny, národy, atď. Toto predpokladá a vyžaduje si právo na vzdelávanie – aj pre dievčatá, ktoré sú v niektorých oblastiach vylúčené, – čo sa v prvom rade zabezpečí rešpektovaním a posilňovaním prednostného práva rodín na výchovu a práva cirkví a spoločenských združení na podporovanie a spoluprácu s rodinami pri výchove ich detí. Takto pochopené vzdelávanie tvorí základ pre realizáciu Agendy 2030 a pre ozdravenie [životného] prostredia.

Súčasne musia vládnuci činitelia urobiť všetko pre to, aby mohli mať všetci ten minimálny hmotný a duchovný základ na uplatňovanie vlastnej dôstojnosti a na založenie a zabezpečenie rodiny, ktorá je primárnou bunkou každého spoločenského rozvoja. Toto absolútne minimum má na materiálnej úrovni tri mená: domov, práca a zem; a ďalšie meno na úrovni duchovnej: sloboda ducha, ktorá zahŕňa náboženskú slobodu, právo na vzdelanie a všetky ostatné občianske práva.

Na základe všetkých týchto dôvodov bude tou najjednoduchšou a najprimeranejšou mierkou a ukazovateľom plnenia novej Agendy rozvoja efektívny, praktický a bezprostredný prístup, pre všetkých, k nevyhnutným materiálnym a duchovným dobrám: vlastné bývanie, dôstojná a patrične ohodnotená práca, primeraná výživa a pitná voda; náboženská sloboda a všeobecnejšie sloboda ducha a vzdelanie. Zároveň tieto piliere integrálneho ľudského rozvoja majú spoločný základ, ktorým je právo na život a v širšom zmysle to, čo môžeme nazvať právom na existenciu samotnej ľudskej prirodzenosti.

Ekologická kríza spolu so zničením značnej časti biodiverzity môže ohroziť existenciu samotného ľudského druhu. Neblahé dôsledky nezodpovedného nezvládnutého riadenia svetovej ekonomiky, vedeného iba vidinou zisku a moci sa musia stať apelom k vážnemu zamysleniu sa nad človekom: „Človek nie je len sloboda, s ktorou tvorí seba samého. Je duch a vôľa, ale aj príroda“ (Benedikt XVI., Príhovor k nemeckému parlamentu, 22. septembra 2011; citované v encyklike Laudato si’, 6 [Preklad SSV: „Človek sám seba netvorí. Je duch a vôľa, ale aj príroda“]). Stvorenie je ohrozované tam, „kde sme my sami poslednými inštanciami [...]. Plytvanie stvorením začína tam, kde neuznávame nad sebou žiadnu vyššiu inštanciu, ale vidíme iba seba samých“ (Príhovor k diecéznemu kléru Bolzana-Bressanone, 6. augusta 2008, citované v encyklike Laudato si’, 6). Preto si obrana životného prostredia a boj proti vylúčeniu vyžadujú uznanie morálneho zákona vpísaného do samotnej ľudskej prirodzenosti, ktorá obsahuje prirodzenú odlišnosť medzi mužom a ženou (porov. Laudato si’, 155) a absolútny rešpekt k životu vo všetkých jeho etapách a dimenziách (porov. Laudato si’, 123; 136).

Bez uznania istých neprekonateľných prirodzených etických hraníc, a bez okamžitého uskutočňovania uvedených pilierov integrálneho ľudského rozvoja, ideál „záchrany budúcich generácií pred pliagou vojny“ (Charta Spojených národov, Preambula) a „podporovania sociálneho pokroku a vyššej úrovne života v rámci väčšej slobody“ (Charta Spojených národov, Preambula) podstupuje riziko, že sa stane iba nedosiahnuteľnou vidinou alebo – ešte horšie – prázdnymi slovami, ktoré slúžia na ospravedlnenie akéhokoľvek zneužívania či korupcie, alebo na napomáhanie ideologickej kolonizácii skrze nanútenie anomálnych modelov a štýlov života, cudzích identite národov a v konečnom dôsledku nezodpovedných.

Vojna je popretím všetkých práv a dramatickou agresiou voči životnému prostrediu. Ak chceme skutočný integrálny ľudský rozvoj pre všetkých, je potrebné neúnavne napredovať v úsilí vylúčiť vojnu medzi krajinami a národmi.

S týmto cieľom je treba zabezpečiť nespochybniteľnú vládu práva, a neúnavné dovolávanie sa rokovania, dobrého výkonu úradov a arbitráže, tak ako to navrhuje Charta Spojených národov, opravdivá základná právna norma. Skúsenosť sedemdesiatich rokov existencie Spojených národov vo všeobecnosti a zvlášť prvých pätnástich rokov tretieho milénia ukazujú práve tak na účinnosť v podobe plnej aplikácie medzinárodných noriem, ako aj na neúčinnosť v podobe ich nedostatočného napĺňania. Ak sa Charta Spojených národov rešpektuje a aplikuje s transparentnosťou a úprimnosťou, bez postranných úmyslov, ako povinný referenčný bod spravodlivosti, a nie ako nástroj na zastieranie pochybných úmyslov, je možné dosiahnuť výsledky mieru. Keď sa ale, naopak, norma zamieňa s jednoduchých nástrojom na použitie vtedy, keď sa to práve hodí a obchádza sa vtedy, keď sa to nehodí, rovná sa to skutočnému otvoreniu Pandorinej skrinky nekontrolovateľných síl, ktoré vážne poškodzujú bezbranné populácie, kultúrne prostredie a tiež prostredie biologické.

Preambula a prvý článok Charty Spojených národov poukazujú na základy budovania medzinárodného práva: mier, mierové riešenie konfliktov a rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi. V silnom kontraste k nim a ich praktickým popretím je stále prítomná tendencia šírenia zbraní, obzvlášť tých hromadného ničenia, ako sú napríklad zbrane nukleárne. Etika a právo založené na hrozbe vzájomného zničenia sa – a potenciálne i celého ľudstva – sú protirečením a predstavujú spreneverenie sa voči celému vybudovaniu Spojených národov, ktoré by sa tak zmenili na „Národy spojené strachom a nedôverou“. Je potrebné usilovať sa o svet bez nukleárnych zbraní plným aplikovaním Zmluvy o nešírení, podľa litery i podľa ducha, smerom k úplnému zákazu týchto prostriedkov.

Súčasná zhoda v nukleárnej otázke v citlivom regióne Ázie a Blízkeho východu je skúškou možností politickej dobrej vôle a práva, uplatňovaných s úprimnosťou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Vyjadrujem svoje prianie, aby táto zhoda bola trvácnou a účinnou a aby spoluprácou všetkých zaangažovaných strán priniesla svoje očakávané plody.

V tomto zmysle nechýbajú vážne prejavy negatívnych následkov politických a vojenských zásahov, ktoré neboli skoordinované medzi členmi medzinárodného spoločenstva. Z tohto dôvodu, hoci som si prial, aby som nebol nútený to urobiť, nemôžem inak ako nezopakovať moje viacnásobné apely vo vzťahu k bolestnej situácii celého Blízkeho východu, severu Afriky a ostatných afrických krajín, kde kresťania, spoločne s inými kultúrnymi a etnickými skupinami a tiež s tou časťou členov prevažujúceho náboženstva, ktorá sa nechce nechať zatiahnuť do nenávisti a šialenstva, boli prinútení stať sa svedkami ničenia ich bohoslužobných miest, ich kultúrneho a náboženského dedičstva, ich domovov a majetku a boli postavení pred alternatívu utiecť alebo zaplatiť za svoju voľbu dobra a pokoja svojím vlastným životom či otroctvom.

Tieto skutočnosti sa musia stať vážnym apelom na spytovanie svedomia tých, čo nesú zodpovednosť za riadenie medzinárodných záležitostí. Nielen v prípadoch náboženského či kultúrneho prenasledovania, ale i v každej situácii konfliktu, ako toho na Ukrajine, v Sýrii, Iraku, Líbyi, v Južnom Sudáne a v oblasti [afrických] Veľkých jazier, majú konkrétne tváre ľudí miesto pred skupinovými záujmami, akokoľvek by boli legitímne. Vo vojnách a konfliktoch ide o našich bratov a sestry, mužov a ženy, mladých i starých, plačúce malé deti, ktorí trpia a umierajú. Ľudské bytosti sa stávajú skartovaným materiálom, keď sa činnosť obmedzí len na vyratúvanie problémov, stratégie a diskusie.

Ako som v mojom liste z 9. augusta 2014 prosil generálneho tajomníka Spojených národov, nech „najelementárnejšie chápanie ľudskej dôstojnosti [zaväzuje] medzinárodné spoločenstvo, zvlášť skrze normy a mechanizmy medzinárodného práva, urobiť všetko, čo sa len dá, na zastavenie a zabránenie ďalšiemu systematickému násiliu páchanému na etnických a náboženských menšinách“ a na ochranu nevinných populácií.

V tej istej línii by som chcel spomenúť iný typ konfliktnej situácie, nie vždy až tak explicitnej, no ktorá potichu so sebou prináša smrť miliónov osôb. Iný typ vojny zažívajú mnohé naše spoločnosti konfrontované s fenoménom obchodovania s drogami. Vojny „trpenej“, v ktorej sa len slabo bojuje. Zo svojej vlastnej povahy súvisí obchod s drogami s obchodovaním s ľuďmi, s praním špinavých peňazí, obchodom so zbraňami, s vykorisťovaním detí a inými formami korupcie. Korupcia, ktorá prenikla do rozličných úrovní spoločenského, politického, vojenského, umeleckého a náboženského života, v mnohých prípadoch vytvárajúc paralelnú štruktúru, ktorá ohrozuje vierohodnosť našich inštitúcií.

Svoj príspevok som začal pripomenutím návštev mojich predchodcov. Teraz by som osobitným spôsobom chcel, aby moje slová boli akoby pokračovaním záverečných slov z príhovoru Pavla VI., ktoré vyslovil takmer presne pred päťdesiatimi rokmi, no nestratili nič zo svojej trvalej hodnoty, citujem: „Je tu hodina, kedy sa natíska chvíľa na zastavenie sa, zamyslenie, uvažovanie, takmer na modlitbu: uvažovať o našom spoločnom pôvode, spoločných dejinách, spoločnom osude. Ešte nikdy [...] sa nestal apel na morálne svedomie človeka tak nevyhnutným ako je tomu dnes, [pretože] nebezpečenstvo nepochádza ani z pokroku ani z vedy: ak sa totiž dobre používajú, prinášajú skôr riešenia na množstvo vážnych problémov sužujúcich ľudstvo“ (Príhovor k predstaviteľom štátov, 4. októbra 1965). Medzi inými bez pochyby pomáha ľudská genialita, pokiaľ je dobre použitá, riešiť vážne výzvy ekologického úpadku a vylúčenia. Pokračujem slovami Pavla VI.: „Skutočné nebezpečenstvo spočíva v človeku, vlastníkovi stále mocnejších prostriedkov, [pôvodcovi] ničivého konania a stále väčších činov dobývania“ (Príhovor k predstaviteľom štátov, 4. októbra 1965). Až potiaľto Pavol VI.

Spoločný domov všetkých ľudí musí byť naďalej postavený na správnom chápaní univerzálneho bratstva a na rešpekte voči posvätnosti každého ľudského života, života každého muža a každej ženy; života chudobných, starých, detí, chorých, nenarodených, nezamestnaných, opustených, tých, čo sú posudzovaní ako súci na vyradenie, pretože sa nepovažujú za iné než iba čísla tej či onej štatistiky. Spoločný domov všetkých ľudí sa má tiež budovať na chápaní istej posvätnosti stvorenej prírody.

Takého chápanie a rešpekt si vyžadujú vyšší stupeň múdrosti, ktorá by akceptovala nadprirodzenosť, tú, ktorú každý má, odmietla budovanie všemocnej elity a ktorá by chápala, že plný zmysel života jednotlivca i spoločenstva spočíva v nezištnej službe iným a v rozumnom a ohľaduplnom používaní stvorenia pre spoločné dobro. Povedané slovami Pavla VI., „budovanie modernej civilizácie musí byť založené na duchovných princípoch, ktoré jediné sú schopné nielen ju podopierať, ale tiež ju osvecovať“ (Príhovor k predstaviteľom štátov, 4. októbra 1965).

„Gaučo Martin Fierro“, klasické dielo literatúry mojej rodnej krajiny, spieva: „Nech sa bratia zjednotia, lebo to je prvý zákon. Nech sú v každom čase skutočne zjednotení, lebo keď sa medzi sebou hádajú, tí z vonku ich pohltia“.

Súčasný svet, zdanlivo prepojený, zažíva rastúcu a neustále pokračujúcu sociálnu fragmentáciu, ktorá vystavuje nebezpečenstvu „všetky základy spoločenského života“ a teda končí tým, že „postaví jedných proti druhým pre obranu svojich vlastných záujmov“ (Laudato si’, 229).

Súčasnosť nás pozýva k tomu, aby sme preferovali činnosti, ktoré by v spoločnosti vyvolali nové dynamizmy, ktoré prinesú svoje ovocie v dôležitých historických udalostiach (porov. Evangelii gaudium, 223).

Nemôžeme si dovoliť presúvať „niektoré agendy“ do budúcnosti. Budúcnosť si od nás žiada kritické a globálne rozhodnutia vo vzťahu k svetovým konfliktom, ktoré navyšujú čísla vyraďovaných a núdznych ľudí.

Chvályhodná konštrukcia medzinárodného práva Organizácie Spojených národov a všetkých jej uskutočnených činností, ktorá ako každé iné ľudské dielo môže byť stále vylepšovaná, a súčasne je nevyhnutná, môže byť zárukou bezpečnej a šťastnej budúcnosti pre budúce generácie. Takou sa stane, ak predstavitelia štátov budú vedieť odložiť bokom svoje čiastkové záujmy a ideológie a úprimne sa budú snažiť o službu spoločnému dobru. Prosím Všemohúceho Boha, aby sa tak stalo a uisťujem vás o mojej podpore, mojej modlitbe a podpore a modlitbe všetkých veriacich Katolíckej cirkvi, aby táto inštitúcia, všetky jej členské štáty a každý jeden z jej funkcionárov vždy vykonávali účinnú službu ľudstvu, aby ich služba rešpektovala rozmanitosť a aby v záujme spoločného dobra vedeli rozvíjať to, čo je pre každý ľud a každého občana najlepšie. Nech vás Boh všetkých požehná.

Slová vďaky pápeža Františka pracovníkom OSN

Krátky pozdrav pápeža Františka zamestnancom Organizácie Spojených národov počas návštevy jej sídla v New Yorku 25. septembra 2015

Milí priatelia, som rád, že na záver mojej návštevy Spojených národov vás môžem pozdraviť, mužov a ženy, ktorí sú v mnohých ohľadoch chrbtovou kosťou tejto organizácie. Ďakujem vám za vaše prijatie a som vďačný za všetko, čo ste urobili pre prípravu mojej návštevy. Chcel by som Vás poprosiť, aby ste moje pozdravy odovzdali členom vašich rodín a vašim kolegom, ktorí tu dnes nemohli byť s nami.

Prevažná väčšina vašej tu vykonávanej práce nie je predmetom záujmu médií. Hoci ukryté za scénou, vaše každodenné úsilie umožňuje mnohé z diplomatických, kultúrnych, ekonomických a politických iniciatív Spojených národov, ktoré sú tak dôležité pre to, aby sa nádejam a očakávaniam ľudí tvoriacich našu ľudskú rodinu vychádzalo v ústrety. Sú medzi vami experti a skúsení pracovníci vykonávajúci úrad v teréne, úradníci a pracovníci sekretariátu, prekladatelia a tlmočníci, upratovači a kuchári, údržbári a bezpečnostný personál. Patrí vám vďaka za všetko, čo robíte!

Vaša tichá a oddaná práca nielenže prispieva k zdokonaľovaniu Spojených národov, ale má tiež veľký význam pre vás osobne. Pretože to, ako pracujeme, vyjadruje našu dôstojnosť a to, akými ľuďmi sme.

Mnohí z vás prišli do tohto mesta z krajín celého sveta. Ako takí tvoríte mikrokozmos národov, ktorých Organizácia zastupuje a snaží sa im slúžiť. Tak ako mnohým iným ľuďom po celom svete, aj vám ide o zdravie a výchovu vašich detí. Robíte si starosti o budúcnosť planéty a o to, aký svet zanecháme pre budúce generácie. Ale dnes, a každodenne, by som chcel poprosiť každého jedného z vás, bez ohľadu na vaše kapacity, aby ste sa starali jeden o druhého. Buďte si vzájomne nablízku, rešpektujte jeden druhého, a tak zosobňujte medzi vami ideál tejto organizácie – ideál zjednotenej ľudskej rodiny, nažívajúcej vo svornosti, pracujúcej nielen pre mier, ale v mieri; pracujúcej nielen pre spravodlivosť, ale v duchu spravodlivosti.

Milí priatelia, zo srdca žehnám každému jednému z vás. Budem sa modliť za vás a za vaše rodiny; a každého z vás zas prosím, aby v modlitbách pamätal na mňa. A ak niektorí z vás nie ste veriaci, prosím vás, aby sme mi priali dobro. Boh nech vás všetkých žehná. Ďakujem vám.

Pápež František predniesol prejav počas zasadnutia 70. valného zhromaždenia OSN

New York/OSN 25. septembra - Pápež František dnes 25. septembra 2015 vystúpil na pôde Organizácie Spojených národov v New Yorku. Prehovoril k Valnému zhromaždeniu pri príležitosti jeho 70. zasadnutia. V obsažnom príhovore vyzdvihol nezastupiteľnú úlohu OSN pre ľudstvo, vystavené vážnym krízam. Cez zástupcov členských štátov sa prihovoril aj národom, ktoré zastupujú.

Vo svetle neoddeliteľnosti úcty k človeku od rešpektovania životného prostredia vysvetlil opodstatnenosť hovoriť aj o právach životného prostredia. Zdôraznil historický moment pre zodpovedné rozhodnutia v záujme udržateľného rozvoja a ozdravenia planéty, pričom za základný predpoklad úspechu v oboch oblastiach označil otvorenosť pre transcendenciu. Podčiarkol posvätnosť ľudského života a pripomenul aj správne chápanie posvätnosti prírody.

Okrem otázky vojny a mieru a zopakovania výzvy na zamedzenie prenasledovania kresťanov a iných menšín na Blízkom východe položil dôraz i na sociálne témy. Zdôraznil najmä potrebu mať vždy na zreteli konkrétne tváre ľudí, a nie len samotné programy a stratégie. Na prstoch jednej ruky vymenoval základné minimum pre posudzovanie rozvojových cieľov: strecha nad hlavou, práca, pôda a sloboda ducha, zahŕňajúca náboženskú slobodu, vzdelanie a ďalšie občianske práva.

Upozornil na hodnotu základov medzinárodného práva a za veľké nebezpečenstvo označil účelové a dvojtvárne taktizovanie s ich plnením. Zástupcom členských štátov prízvukoval, aby za žiadnu cenu nepodľahli pokušeniu uspokojiť sa pri aktuálnom valnom zhromaždení s čisto deklaratívnymi výsledkami, ktoré by slúžili len na formálne utíšenie svedomia.

70. valné zhromaždenie OSN začalo svojej zasadanie 16. septembra, pričom práve dnes sa začína všeobecná rozprava za účasti hláv štátov a vlád k prijatiu nových celosvetových rozvojových cieľov na obdobie rokov 2015 - 2030.

V newyorskom sídle svetovej medzivládnej organizácie bola dnešná návšteva Svätého Otca Františka v poradí štvrtou návštevou pápeža a spadá do rámca 50. výročia od historického prejavu pápeža Pavla VI. na tejto pôde (4. október 1965).

Dnešná návšteva pápeža Františka na extrateritoriálnom území sídla OSN v New Yorku, pozostávajúcom z troch budov, trvala dve a pol hodiny. Ráno o 8.30 miestneho času (14.30 nášho času) pri vstupe do sídla Sekretariátu, v 39-poschodovom Krištáľovom paláci pápeža Františka privítal generálny tajomník Ban Ki-moon (Kórea, 1944) s manželkou, za prítomnosti čestnej stáže. Dve deti na znak privítania podali Svätému Otcovi kvety. Boli to deti dvoch činiteľov OSN, ktorí zomreli pri výkone služby.

Generálny tajomník odprevadil pápeža spolu s niektorými členmi sprievodu výťahom na 38. poschodie budovy, kde sa konalo ich súkromné stretnutie s následným predstavením delegácií, výmenou darov a zápisom do pamätnej knihy. V krátkom príhovore zaželal prítomnému personálu OSN, aby sa ideál jednoty ľudskej rodiny, ktorému slúžia, odrážal aj v ich vzájomných vzťahoch. Vzápätí nasledoval akt uctenia si pamiatky činiteľov OSN, ktorí zahynuli pri výkone služby.

Potom sa pápež František premiestnil do budovy Generálneho zhromaždenia, kde sa na 1. poschodí uskutočnili súkromné stretnutia s novým predsedom 70. valného zhromaždenia OSN, ktorým je bývalý dánsky minister zahraničných vecí Mogens Lykketoft, a s odchádzajúcim predsedom 69. VZ OSN Samom Kahambom Kutesom z Ugandy.

V Rokovacej sále na 2. poschodí pápeža Františka privítal predseda 70. valného zhromaždenia OSN Mogens Lykketoft spolu s generálnym tajomníkom Ban Ki-moonom. Nasledoval očakávaný prejav pápeža Františka reprezentantom národov, prednesený v španielčine, jednom z oficiálnych jazykov OSN.

Ako pripomenul hneď po úvodných pozdravoch, „dnes je to po piatykrát, čo pápež navštevuje Spojené národy“. Spomenul návštevy svojich predchodcov Pavla VI. v roku 1965, Ján Pavol II. v rokoch 1979 a 1995 a pápeža Benedikt XVI. v roku 2008. „Títo všetci nešetrili slovami uznania na adresu Organizácie, považujúc ju za adekvátnu odpoveď práva a politiky na dejinný okamih,“ povedal Svätý Otec a dodal, že ide o odpoveď „nevyhnutnú od chvíle, kedy sa moc technológie v rukách ideológií“ stáva schopnou produkovať strašné krutosti. V tomto duchu potvrdil dôležitosť, akú Cirkev priznáva tejto inštitúcii, ktorá slávi svoje 70. výročie. Tento čas nazval dejinami „dôležitých spoločných úspechov v období neobvykle rýchleho behu udalostí.“

„Isté je, že aj keď zostávajú mnohé závažné problémy nevyriešené, je predsa len zrejmé, že bez všetkej tej medzinárodnej aktivity, by ľudstvo nekontrolovaným používaním svojej vlastnej potenciality nemuselo prežiť.“

Odvolávajúc sa na skúsenosť týchto sedemdesiatich rokov Svätý Otec poukázal na nevyhnutnosť reformy a prispôsobenia sa dobe, aby sa napredovalo smerom k finálnemu cieľu, ktorým je poskytnúť všetkým krajinám „možnosť participovať a mať reálny a rovný dosah na rozhodovanie.“

„Toto pomôže obmedziť akýkoľvek druh zneužívania alebo úžery najmä voči krajinám, ktoré sú na ceste rozvoja. Medzinárodné finančné orgány musia bdieť nad udržateľným rozvojom krajín a nad tým, aby nedochádzalo k dusivému podriaďovaniu krajín veriteľským systémom, ktoré – ďaleko od toho, aby stimulovali rozvoj – podrobujú populácie mechanizmom väčšej chudoby, vylúčenia a závislosti.“

Pápež vychádzajúc z predpokladov Preambuly a prvých článkov konštitučnej Charty poznamenal, že úlohu Spojených národov možno chápať ako rozvoj a napomáhanie suverenity práva, uvedomujúc si, že spravodlivosť je nevyhnutnou požiadavkou pre dosiahnutie ideálu univerzálneho bratstva. V tomto kontexte pripomenul, že ohraničenie (limitovanie) moci je implicitnou myšlienkou v koncepcii práva.

Osobitne zdôraznil existenciu skutočného „práva [životného] prostredia“: Ako ľudské bytosti „sme súčasťou [životného] prostredia. Žijeme s ním v spoločenstve, nakoľko samo prostredie zahŕňa etické limity, ktoré ľudské konanie musí rozpoznať a rešpektovať“. A potom, „každé stvorenie, zvlášť živé tvory, má hodnotu samo o sebe čo do jeho bytia, života, krásy a vzájomnej závislosti na iných stvoreniach.“

„My, kresťania, spoločne s inými monoteistickými náboženstvami, veríme, že svet pochádza z rozhodnutia lásky Stvoriteľa, ktorý umožňuje človeku s rešpektom si poslúžiť stvorenstvom pre dobro jemu podobných a na chválu Stvoriteľa, no bez toho, aby stvorenstvo zneužíval, či dokonca sa považoval za oprávneného ničiť ho. Pre všetky náboženské vierovyznania je životné prostredie základným dobrom (porov. Encyklika Laudato si’, 81).“

V dnešnom prejave na pôde OSN zaznelo aj varovanie, že zneužívanie a ničenie prostredia sa súčasne spájajú s nezadržateľným procesom vylučovania, lebo „egoistická a bezhraničná túžba po moci a materiálnom blahobyte vedie tak k zneužívaniu dostupných materiálnych vecí, ako aj k vylučovaniu slabých a menej schopných“, z rôznych dôvodov.

„Svet naliehavo vyžaduje od všetkých, ktorí vládnu, účinnú, praktickú a stálu vôľu, spočívajúcu v konkrétnych krokoch a okamžitých opatreniach na zachovanie a zlepšovanie životného prostredia a na čo najrýchlejšie zdolanie fenoménu sociálneho a ekonomického vylúčenia, s jeho smutnými následkami v podobe obchodovania s ľuďmi, obchodovania s ľudskými orgánmi a tkanivami, sexuálneho vykorisťovania detí, otrockej práce, vrátane prostitúcie, obchodovania s drogami a so zbraňami, terorizmu a medzinárodne organizovanej zločinnosti. Sú to také veľké rozmery týchto situácií a také počty nevinných životov, ktorých sa týkajú, že sa musíme vyhnúť akémukoľvek pokušeniu upadnúť do frázovitého (deklaratívneho) nominalizmu s utišujúcim účinkom na svedomie. Musíme sa postarať o to, aby naše inštitúcie boli skutočne účinné v boji proti všetkým týmto pliagam.“

Pápež František varoval, že ekologická kríza a zničenie „značnej časti biodiverzity môže ohroziť existenciu samotného ľudského druhu“.

„Preto si obrana životného prostredia a boj proti vylúčeniu vyžadujú uznanie morálneho zákona vpísaného do samotnej ľudskej prirodzenosti, ktorá obsahuje prirodzenú odlišnosť medzi mužom a ženou (porov. Laudato si’, 155) a absolútny rešpekt k životu vo všetkých jeho etapách a dimenziách (porov. Laudato si’, 123; 136). Bez uznania istých neprekonateľných prirodzených etických hraníc, a bez okamžitého uskutočňovania uvedených pilierov integrálneho ľudského rozvoja, ideál „záchrany budúcich generácií pred pliagou vojny“ (Charta Spojených národov, Preambula) a „podporovania sociálneho pokroku a vyššej úrovne života v rámci väčšej slobody“ (Charta Spojených národov, Preambula) podstupuje riziko, že sa stane iba nedosiahnuteľnou vidinou alebo – ešte horšie – prázdnymi slovami, ktoré slúžia na ospravedlnenie akéhokoľvek zneužívania či korupcie, alebo na napomáhanie ideologickej kolonizácii skrze nanútenie anomálnych modelov a štýlov života, cudzích identite národov a v konečnom dôsledku nezodpovedných.“

Pápež opakovane pripomenul, že „vojna je popretím všetkých práv a dramatickou agresiou voči životnému prostrediu“. Ako podmienku pre skutočný integrálny ľudský rozvoj pre všetkých označil napredovanie v úsilí vylúčiť vojnu. Upozornil tiež na nebezpečenstvo „zamieňania si normy s jednoduchých nástrojom na použitie vtedy, keď sa to práve hodí a obchádzať ich, keď sa to nehodí“. Prirovnal to otvoreniu „Pandorinej skrinky nekontrolovateľných síl, ktoré vážne poškodzujú bezbranné populácie, kultúrne prostredie a tiež prostredie biologické“.

Odvolávajúc sa na Preambulu a prvý článok Charty Spojených národov Svätý Otec v prejave poukázal na základy budovania medzinárodného práva: mier, mierové riešenie konfliktov a rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi a pokračoval:

„V silnom kontraste k nim a ich praktickým popretím je stále prítomná tendencia šírenia zbraní, obzvlášť tých hromadného ničenia, ako sú napríklad zbrane nukleárne. Etika a právo založené na hrozbe vzájomného zničenia sa – a potenciálne i celého ľudstva – sú protirečením a predstavujú spreneverenie sa voči celému vybudovaniu Spojených národov, ktoré by sa tak zmenili na „Národy spojené strachom a nedôverou“.

Je potrebné usilovať sa o svet bez nukleárnych zbraní plným aplikovaním Zmluvy o nešírení, podľa litery i podľa ducha, smerom k úplnému zákazu týchto prostriedkov. Súčasná zhoda v nukleárnej otázke v citlivom regióne Ázie a Blízkeho východu je skúškou možností politickej dobrej vôle a práva, uplatňovaných s úprimnosťou, trpezlivosťou a vytrvalosťou.

V tejto súvislosti pápež František vyjadril prianie, aby táto zhoda bola trvácnou a účinnou a aby vďaka spolupráci všetkých zaangažovaných priniesla ovocie. Po tom, ako na záver opäť pripomenul, že je tu čas na múdre a neodkladné rozhodnutia, svoj príhovor uzavrel týmto uistením:

„Uisťujem vás o mojej podpore, mojej modlitbe a podpore a modlitbe všetkých veriacich Katolíckej cirkvi, aby táto inštitúcia, všetky jej členské štáty a každý jeden z jej funkcionárov vždy vykonávali účinnú službu ľudstvu, aby ich služba rešpektovala rozmanitosť a aby v záujme spoločného dobra vedeli rozvíjať to, čo je pre každý ľud a každého občana najlepšie. Požehnanie Najvyššieho, pokoj a prosperita nech sú s vami všetkými a so všetkými vašimi národmi. Ďakujem.“

Po odznení hodinového prejavu sa Svätý Otec za burácajúceho potlesku zhromaždenia rozlúčil s predsedom Valného zhromaždenia, s generálnym sekretárom, i so šéfom Kabinetu a Rokovaciu sálu opustil.

OSN ako medzivládna organizácia je tvorená zo 193 členských štátov a dvoch štátov nečlenov - pozorovateľov: Svätá stolica od roku 1964 a Štát Palestína od roku 2012. Svätú stolicu reprezentuje pri OSN v New Yorku Mons. Bernardito Auza (Filipíny, 1959), ako stály pozorovateľ s právom zúčastňovať sa na prácach, avšak bez aktívneho či pasívneho práva hlasovať. Podobne pri OSN v Ženeve je stálym pozorovateľom Svätej stolice Mons. Silvano Maria Tomasi (Taliansko, 1940).

Príhovor kňazom a rehoľníkom pri vešperách v New Yorku: Vďačnosť a pracovitosť

Príhovor Svätého Otca Františka pri slávení vešpier s kňazmi a zasvätenými osobami v Katedrále sv. Patrika v New Yorku 24. septembra 2015

Dnes s ohľadom na mojich islamských bratov pociťujem dve túžby. Prvou je môj pozdrav, lebo slávia Sviatok obetovania. Chcel by som, aby bol môj pozdrav čo najsrdečnejší. A druhou túžbou je blízkosť v súvislosti s tragédiou, ktorú dnes utrpel ich ľud v Mekke. V tejto chvíli modlitby sa pripájam, a pripájame sa, vo vzývaní Boha, nášho všemohúceho a milosrdného Otca.

Počúvajme Apoštola: «Radujete sa, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky» (1 Pt 1,6). Tieto slová nám pripomínajú niečo podstatné: naše povolanie máme prežívať v radosti.

Táto nádherná katedrála sv. Patrika, budovaná počas mnohých rokov vďaka obetám toľkých mužov a žien, je symbolom práce generácií amerických kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí prispeli k rozvoju Cirkvi v Spojených štátoch. Nielen na poli vzdelávania mali toľkí kňazi a zasvätené osoby v tejto krajine centrálnu úlohu pri pomoci rodičom poskytnúť vlastným deťom pokrm, ktorý ich sýti pre život! Mnohí tak činili za cenu mimoriadnych obetí a s hrdinskou láskou. Myslím napríklad na sv. Alžbetu Annu Setonovú, spoluzakladateľku prvej bezplatnej katolíckej školy pre dievčatá v Amerike alebo na sv. Jána Neumanna, zakladateľa prvého katolíckeho vzdelávacieho systému v tejto krajine.          

Dnes večer, bratia a sestry, som sa prišiel s vami, kňazi, zasvätení a zasvätené modliť za to, aby naše povolanie aj naďalej budovalo veľkú stavbu Božieho kráľovstva v tejto krajine. Viem, že vy, ako kňazi uprostred Božieho ľudu, ste v nedávnej minulosti mnoho trpeli, keď ste znášali hanbu kvôli toľkým bratom, ktorí zranili a pohoršili Cirkev v jej najbezbrannejších deťoch... Slovami Zjavenia sv. apoštola Jána vám hovorím, že vy «prichádzate z veľkého súženia» (porov. Zjv 7,14). Sprevádzam vás v tejto chvíli bolesti a ťažkostí a zároveň ďakujem Bohu za službu, ktorú uskutočňujete sprevádzajúc Boží ľud. S úmyslom pomôcť vám napredovať po ceste vernosti Ježišovi Kristovi, chcel by som vám ponúknuť dve zamyslenia.

Prvé sa vzťahuje na ducha vďačnosti. Radosť mužov a žien, ktorí milujú Boha priťahuje druhých. Kňazi a zasvätené osoby sú povolaní, aby vyžarovali stálu radosť zo svojho povolania. Radosť prýšti z vďačného srdca. Je pravda, že sme veľa dostali, toľko milostí, toľko požehnania, a tešíme sa z toho. Prospeje nám opäť si sprítomniť priebeh nášho života vďaka milosti pamäte. Spomienka na prvé povolanie, spomienka na prejdenú cestu, spomienka na toľké prijaté milosti... a predovšetkým spomienka na stretnutie s Ježišom Kristom v toľkých momentoch počas cesty. Spomínanie s údivom, ktorý v našom srdci vyvoláva stretnutie s Ježišom Kristom. Sestry a bratia, zasvätení a kňazi, treba prosiť o milosť rozpamätať sa, aby sme rástli v duchu vďačnosti. Snáď by sme sa mali spytovať seba samých: Dokážeme spočítať prijaté požehnania alebo sme na ne zabudli?

Druhou oblasťou je duch pracovitosti. Vďačné srdce je spontánne pobádané slúžiť Pánovi a osvojiť si pracovitý životný štýl. Vo chvíli, keď si uvedomíme, koľko nám Boh daroval, sa cesta zriekania seba kvôli práci pre neho a iných, stáva privilegovaným spôsobom odpovede na jeho veľkú lásku.

Avšak, ak sme čestní, vieme, ako ľahko môže tento duch veľkorysej obetavosti pohasnúť. Sú dva spôsoby, ako sa to môže stať a oba sú príkladom tej «svetáckej spirituality», ktorá nás oslabuje na našej ceste zasvätených žien a mužov, na ceste služby, a znehodnocuje čaro, úžas z prvého stretnutia s Ježišom Kristom.

Môžeme sa ocitnúť v pasci merať hodnotu našich apoštolských snáh podľa kritéria účinnosti, funkčnosti a vonkajšieho úspechu, ktorý vládne svetu podnikania. Niežeby tieto skutočnosti neboli dôležité! Bola nám zverená veľká zodpovednosť a Boží ľud oprávnene očakáva jej výsledky. No pravá cena nášho apoštolátu sa meria podľa hodnoty, ktorú má v Božích očiach.

Vidieť a hodnotiť veci z Božej perspektívy si vyžaduje neprestajný návrat k prvým rokom nášho povolania a tiež, a to netreba ani spomínať, vyžaduje si veľkú pokoru. Kríž nám predkladá odlišný spôsob hodnotenia úspechu, na nás je, aby sme zasievali a Boh vidí ovocie našich námah. Ak sa zavše naše námahy a práca zdajú zbytočné a neprinášajúce ovocie, pripomeňme si, že nasledujeme Ježiša Krista... a jeho život, ľudsky povedané, skončil neúspechom, neúspechom kríža.

Ďalšie nebezpečenstvo prichádza, keď sme žiarliví na náš voľný čas, keď si myslíme, že obklopenie sa svetským pohodlím nám pomôže lepšie slúžiť. Problém tohto spôsobu uvažovania spočíva v tom, že môže pridusiť silu každodenného Božieho volania k obráteniu a ku stretnutiu s ním. Pomaly, ale isto umenší nášho ducha obety, nášho ducha zriekania sa a pracovitosti. A tiež nás vzdiali od ľudí, ktorí trpia hmotnou chudobou a sú nútení prinášať väčšie obety ako my, bez toho, aby boli zasvätenými.

Oddych je nutnosť, sú ním aj chvíle voľného času a osobného obohatenia, ale musíme sa naučiť ako oddychovať, spôsobom, ktorý prehĺbi našu túžbu veľkoryso slúžiť. Blízkosť chudobných, utečencov, migrantov, chorých a využívaných, seniorov, ktorí trpia samotou, väzňov a toľkých Božích chudákov nás naučí iný druh odpočinku, kresťanskejší a veľkodušnejší.

Vďačnosť a pracovitosť sú dva stĺpy duchovného života, o ktoré som sa chcel dnes večer podeliť s vami, kňazi, rehoľníčky a rehoľníci. Ďakujem vám za modlitby a za prácu, za každodenné obety, ktoré prinášate na rôznorodých poliach vášho apoštolátu. Mnohé z nich pozná iba Boh, no prinášajú veľa ovocia do života Cirkvi.

Chcel by som osobitným spôsobom vyjadriť môj obdiv a moju vďaku rehoľným sestrám Spojených štátov. Čím by bola Cirkev bez vás? Silné ženy, bojovníčky, s tým duchom odvahy, ktorý vás stavia do poprednej línie ohlasovania evanjelia. Vám, rehoľníčky, sestry a matky tohto ľudu, chcem povedať «vďaka», «velikánska vďaka»... a tiež vám povedať, že vás mám veľmi rád.

Viem, že mnohí z vás sú v prvých líniách vzhľadom na výzvy adaptovania sa vzhľadom na meniacu sa pastoračnú situáciu. Ako sv. Peter, prosím vás, aby ste pred každou skúškou, ktorej treba čeliť, nestratili pokoj a odpovedali tak ako Kristus: poďakoval sa Otcovi, vzal svoj kríž a hľadel vpred.

Drahí bratia a sestry, o chvíľu, o niekoľko minút, zaspievame Magnifikat. Vložme do rúk Panny Márie dielo, ktoré nám bolo zverené, pripojme sa k nej v ďakovaní Pánovi za veľké veci, ktoré urobil a ešte urobí nám a všetkým, ktorým máme výsadu slúžiť. Nech sa tak stane.

Slová pápeža Františka bezdomovcom vo Washingtone: „Pripomínate mi sv. Jozefa“

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s bezdomovcami počas návštevy Charitatívneho centra Farnosti sv. Patrika vo Washingtone 24. septembra 2015

Rád sa s vami stretám. Dobrý deň. Vypočujete si dve kázne, jednu v španielčine a druhú po anglicky. Prvé slovo, ktoré vám chcem povedať je „ďakujem“. Ďakujem vám za vaše privítanie a za vašu snahu, aby sa toto stretnutie mohlo uskutočniť.

Myslím tu na osobu, ktorú veľmi milujem, na niekoho, kto je a kto bol v mojom živote veľmi dôležitý. Bol mi podporou a inšpiráciou. On je tým, za kým idem vždy, keď som v ťažkostiach. Pripomínate mi sv. Jozefa. Vaše tváre mi pripomínajú tú jeho.

Jozef musel vo svojom živote čeliť niekoľkým ťažkým situáciám. Jednou z nich bol čas, keď Máriu čakal pôrod, keď mala priviesť na svet Ježiša. Biblia nám hovorí, že «kým boli [v Betleheme], nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci»(Lk 2,6-7).

Biblia to hovorí jasne: nemali pre nich miesta. Predstavujem si Jozefa s jeho manželkou, ktorá má každú chvíľu porodiť dieťa, bez prístrešia, bez domova, bez miesta, kde by mohli zostať. Boží Syn prišiel na tento svet ako ten, čo nemá dom. Boží Syn prišiel ako bezdomovec. Boží Syn vedel, čo to znamená začať svoj život bez strechy nad hlavou. Môžeme si predstaviť, o čom premýšľal Jozef. Ako to, že Boží Syn nemá domov? Prečo sme bezdomovcami, prečo nemáme príbytok? Toto sú otázky, ktoré si mnohí z vás môžu klásť dennodenne a aj si ich kladú. Ako sv. Jozef, môžete sa pýtať: Prečo sme bez strechy nad hlavou, bez domova? A my, čo máme strechu nad hlavou a domov - sú to otázky, ktoré prospejú aj nám: Prečo títo naši bratia a sestry nemajú miesto, kde by mohli žiť? Prečo sú títo naši bratia a sestry bez strechy nad hlavou?

Jozefove otázky sú aktuálne aj dnes. Sprevádzajú všetkých tých, ktorí v priebehu dejín boli a sú bez domu.

Jozef bol človekom, ktorý si kladie otázky. Avšak predovšetkým bol mužom viery. Bola to viera, ktorá dala Jozefovi nájsť svetlo práve vo chvíli, keď sa všetko zdalo byť tmavé. Viera ho podporila uprostred ťažkostí života. Vďaka viere bol Jozef schopný ísť vpred, aj keď sa zdalo, že všetko mu v tom bráni.

Tvárou v tvár nespravodlivým a bolestným situáciám, viera nám prináša svetlo, ktoré rozháňa temnotu. Tak, ako aj u Jozefa, viera nás robí otvorenými pre tichú prítomnosť Boha v každej chvíli nášho života, v každej osobe a v každej situácii. Boh je prítomný v každom jednom z vás, v každom z nás.

Chcem byť veľmi jasný. Neexistuje žiadny dôvod k ospravedlneniu - sociálnemu, morálnemu či inému – na akceptovanie toho, že niekomu chýba príbytok. Sú to nespravodlivé situácie, avšak vieme, že Boh trpí s nami a prežíva ich po našom boku. On nás neopúšťa. Ježiš nielenže chcel byť solidárnym s každým človekom, nielenže chcel, aby nikomu nechýbala jeho spoločnosť, jeho pomoc, jeho láska. On sám sa stotožňoval so všetkými tými, čo trpia, čo plačú, čo znášajú akýkoľvek druh nespravodlivosti. Hovorí nám to jasne: «Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma» (Mt 25,35).

Viera nám dáva spoznať, že Boh je po našom boku, že Boh je uprostred nás a jeho prítomnosť nás podnecuje k láske k blížnemu. Láska k blížnemu sa rodí z volania Boha, ktorý naďalej klope na naše dvere, na dvere všetkých ľudí, aby nás pozval k láske, k súcitu, ku vzájomnej službe.

Ježiš aj naďalej klope na naše dvere, na dvere našich životov. Nerobí to za pomoci mágie, špeciálnych efektov, žiariacich svetiel či ohňostrojov. Ježiš naďalej klope na naše dvere v tvárach našich bratov a sestier, v tvárach našich blížnych, v tvárach tých, čo sú po našom boku.

Drahí priatelia, jeden z najúčinnejších spôsobov, ktorými musíme pomáhať, je modlitba. Modlitba nás spája, robí nás bratmi a sestrami, otvára naše srdcia a pripomína nám nádhernú pravdu, na ktorú niekedy zabúdame. V modlitbe sa my všetci učíme hovoriť: „Otče“, „Otecko“. A keď hovoríme „Otče, Otecko“, učíme sa v sebe navzájom vidieť bratov a sestry. V modlitbe neexistujú bohatí či chudobní, sú tam synovia a dcéry, sestry a bratia. V modlitbe neexistuje prvá či druhá trieda, je tam bratstvo.

Práve v modlitbe naše srdcia nachádzajú silu, aby sa zoči-voči situáciám nespravodlivosti nestali chladnými a necitlivými. V modlitbe nás Boh neustále volá, otvárajúc naše srdcia láske k blížnemu.

Aké je pre nás dobré spoločne sa modliť. Aké dobré je stretávať sa navzájom na tomto mieste, kde sa navzájom vidíme ako bratia a sestry, kde zisťujeme, že sa navzájom potrebujeme. A dnes sa chcem s vami modliť, chcem sa s vami spojiť, lebo potrebujem vašu podporu a vašu blízkosť. Chcel by som vás pozvať k spoločnej modlitbe, jedni za druhých, jedni s druhými. Takto si môžeme navzájom aj naďalej dodávať podporu, ktorá nám pomáha prežívať radosť z toho, že Ježiš je uprostred nás. A nech nám Ježiš pomôže vyriešiť nespravodlivosť, ktorú on poznal ako prvý – nespravodlivosť nemať dom. Chcete sa spoločne pomodliť? Ja začnem v španielčine a vy pokračujte v angličtine. Otče náš...

Pred tým, než od vás odídem, chcel by som vám udeliť Božie požehnanie: «Nech vás žehná Pán a nech vás chráni! Nech vám Pán ukáže jasnú tvár a nech vám je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k vám a daruje vám pokoj!» (Num. 6,24-26). A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem!

Príhovor pápeža Františka 350-člennému biskupskému zboru USA

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka 350-člennému biskupskému zboru USA, ktorý predniesol 23. septembra 2015 v Katedrále sv. Matúša vo Washingtone

Drahí bratia v biskupskej službe,

ponajprv chcem zaslať pozdrav židovskej komunite, našim bratom Židom, ktorí dnes slávia sviatok Jom Kippur. Nech ich Pán požehná pokojom a dá im napredovať v živote svätosti, podľa toho, čo sme dnes počuli z jeho Slova: «Buďte svätí, pretože ja som Svätý.»

Som rád, že sa s vami stretávam v tomto momente apoštolskej cesty, ktorá ma priviedla do vašej krajiny. Vrelo ďakujem kardinálovi Wuerlovi a arcibiskupovi Kurtzovi za milé slová privítania, ktoré mi adresovali aj v mene vás všetkých. Prijmite, prosím, moju vďačnosť za vľúdne prijatie a veľkorysú disponovanosť, s akou bol môj tunajší pobyt naplánovaný a zorganizovaný.

Zatiaľ čo objímam pohľadom i srdcom vaše tváre Pastierov, chcel by som mocne zovrieť cirkvi, ktoré s láskou nesiete na pleciach a prosím vás, aby ste ich uistili, že moja ľudská i duchovná blízkosť vaším prostredníctvom, zasahuje celý Boží ľud rozosiaty po tejto šírej zemi.

Pápežovo srdce sa rozťahuje, aby pojalo všetkých. Rozšíriť srdce, aby svedčilo o tom, že Boh je veľký vo svojej láske, je podstatou poslania Petrovho nástupcu, Vikára toho, ktorý na kríži objal celé ľudstvo. Nech sa žiadny člen Kristovho tela a amerického národa necíti vylúčený z pápežovho objatia. Kdekoľvek sa na perách objaví pravé meno Ježiš, tam zaznie aj pápežov hlas, aby potvrdil: „Je to Spasiteľ!“ Z vašich veľkých metropol východného pobrežia a plání stredozápadu (midwest), z hlbokého juhu k nekonečnému západu, kdekoľvek sa váš ľud schádza na eucharistické slávenie, nech pápež nie je čisto iba menom vyslovovaným zvykovo, ale hmatateľnou spoločnosťou zameranou na podporovanie hlasu, ktorý sa vznáša zo srdca Nevesty: «Príď, Pane!»

Keď sa nejaká ruka načahuje, aby konala dobro či sprostredkovala Kristovu starostlivú lásku, osušila slzu alebo bola spoločníčkou osamelému, aby naznačila cestu zablúdenému či pozdvihla už zlomené srdce, aby sa sklonila k padnutému alebo poučila smädného po pravde, aby ponúkla odpustenie alebo viedla k novému začiatku v Bohu... vedzte, že pápež vás sprevádza, pápež vás podporuje, kladie na vašu ruku tú svoju, už zostarnutú a vráskavú, ale vďaka Božej milosti ešte schopnú podporiť a povzbudiť.

Moje prvé slovo je vzdávanie vďaky Bohu za dynamizmus evanjelia, ktorý umožnil pozorovateľný rast Kristovej Cirkvi v týchto zemiach a prisľúbil veľkorysý prínos, ktorý ponúkla a neprestajne ponúka spoločnosti Spojených štátov a svetu. Vrelo oceňujem a s dojatím ďakujem za vašu veľkorysosť a solidaritu voči Svätej stolici a voči evanjelizácii toľkých trpiacich častí sveta. Teším sa z nezdolného nasadenia vašej Cirkvi vo veci života a rodiny, ktoré je popredným motívom mojej návštevy. Pozorne sledujem obrovské úsilie prijímania a integrovania migrantov, ktorí neprestajne hľadia na Ameriku pohľadom putujúcich, a ktorí tu zakotvili s cieľom nachádzať jej sľubné zdroje slobody a prosperity. Obdivujem námahu, s akou napredujete vo výchovnom poslaní vo vašich školách na všetkých úrovniach a charitatívne dielo vašich početných inštitúcií. Sú to aktivity neraz vykonávané bez akéhokoľvek pochopenia pre ich hodnotu a bez podpory, a v každom prípade hrdinsky udržiavané peniazmi chudobných, pretože takéto iniciatívy vychádzajú z nadprirodzeného poverenia, ktorému nie je dovolené odmietnuť poslušnosť.

Som si vedomý odvahy, s akou ste čelili tmavým úsekom vašej cirkevnej cesty bez toho, aby ste sa obávali sebakritiky či snažili sa vyhnúť pokorovaniam a obetám, bez toho, aby ste podľahli strachu z vyprázdnenia sa z toho, čo je druhoradé, preto, aby ste znovuzískali vážnosť a dôveru pre Kristových služobníkov, ako to očakáva duša vášho ľudu. Viem, ako ťažko na vás doľahlo zranenie posledných rokov a sprevádzal som vaše veľkorysé úsilie uzdravovať obete, vo vedomí, že uzdravovaním sa vždy sami uzdravujeme a tiež naďalej pracovať na zaistení toho, aby sa takíto zločiny už nikdy viac nezopakovali.

Prihováram sa vám ako biskup Ríma, už vo svojej starobe povolaný Bohom, taktiež z jednej americkej zeme, aby chránil jednotu univerzálnej Cirkvi a povzbudzoval v láske cestu všetkých miestnych cirkví, aby napredovali v poznaní, vo viere a Kristovej láske. Čítajúc vaše mená a priezviská, pozorujúc vaše tváre, poznajúc vysokú mieru vášho cirkevného povedomia a oddanosti, ktorú ste vždy prechovávali voči Petrovmu nástupcovi, vám musím povedať, že sa medzi vami necítim ako cudzinec. Som vskutku pôvodom tiež z rozľahlej krajiny, bezhraničnej a nezriedka beztvarej, ktorá, tak ako vaša prijala vieru z toho, čo so sebou priniesli misionári. Dobre poznám výzvu zasievať evanjelium do sŕdc ľudí pochádzajúcich z rôznych kútov sveta, neraz stvrdnutých z trpkej cesty, predtým ako docestovali. Nie je mi cudzia história námahy zasadiť Cirkev medzi pláne, pohoria, mestá a predmestia často nehostinnej oblasti, kde hranice sú vždy provizórne, jasné odpovede nemajú trvácnosť a kľúč k vstupu si vyžaduje umenie spájať epickú námahu priekopníkov bádateľov s prozaickou múdrosťou a odolnosťou usadlíkov, ktorí zaberajú dosiahnuté územie. Ako to vyspieval jeden váš básnik: «krídla mocné a neúnavné», ale aj múdrosť toho, ktorý «pozná vrchy». (Keď som býval mladý,/mal som krídla mocné a neúnavné,/no nepoznal som vrchy. Keď som ostarel,/poznal som vrchy,/no unavené krídla už viac nedosiahli na dohľad./ Géniom je múdrosť a mladosť. (Porov. Edgard Lee Masters, Antologia di Spoon River).

Neprihováram sa vám sám. Môj hlas je pokračovaním toho, čo vám darovali moji predchodcovia. Skutočne, už od prvopočiatkov «amerického národa», keď bola v predvečer revolúcie ustanovená prvá diecéza v Baltimore, Cirkev Ríma vám bola vždy nablízku a nikdy vám nechýbala jej stála pomoc a jej povzbudzovanie. V uplynulých desaťročiach vás traja z mojich ctihodných predchodcov navštívili a odovzdali vám význačné dedičstvo doteraz aktuálneho učenia, ktoré sa stalo vaším pokladom pri smerovaní prezieravých pastoračných programov pre vedenie tejto milovanej Cirkvi.

Nemám v úmysle načrtnúť program či naznačiť nejakú stratégiu. Neprišiel som, aby som vás súdil a dával vám lekcie. Spolieham sa úplne na hlas toho, ktorý «nás naučí všetko» (Jn 14,26). Dovoľte mi iba, so slobodou lásky, aby som k vám mohol prehovoriť ako brat medzi bratmi. Nemám v srdci to, aby som vám hovoril, čo robiť, pretože všetci vieme, koľko od nás žiada Pán. Radšej sa ešte vrátim k tej námahe – starej a vždy novej – pýtať sa na cesty, ktorými treba ísť, na pocity, ktoré treba zachovávať, kým sa pracuje, na ducha, s akým konať. Bez toho, aby som si nárokoval byť vyčerpávajúci, podelím sa s vami o niekoľko zamyslení, ktoré považujem za vhodné pre naše poslanie.

Sme biskupi Cirkvi, Pastieri ustanovení Bohom, aby sme pásli jeho stádo. Naša najväčšia radosť je byť Pastiermi, nič iné ako Pastiermi s nerozdeleným srdcom a nezvratnou vydanosťou seba samých. Je potrebné chrániť túto radosť a nedovoliť, aby nám ju ukradli. Zlý reve ako lev a snaží sa ju pohltiť a tak zničiť to, že sme povolaní, aby sme neboli pre seba samých, ale darom a pre službu «Pastiera našich duší» (1 Pt 2,25).

Podstatu našej identity treba hľadať vo vytrvalej modlitbe, v kázaní (Sk 6,4) a v pasení (Jn 21,15-17; Sk 20,28-31).

Nie v hocijakej modlitbe, ale v dôvernej jednote s Kristom, kde sa treba denne nechať zachytiť jeho pohľadom, aby sme začuli jeho otázku, ktorou sa na nás obracia: «Kto je moja Matka? Kto sú moji bratia?» (porov. Mk 3, 33). A aby sme mu mohli pokojne odpovedať: «Pane, hľa tvoja Matka, hľa, tvoji bratia! Odovzdávam ti ich, sú to tí, ktorých si mi zveril». Z takejto dôvernosti s Kristom sa živí Pastierov život.

Nejde o kázanie komplexných doktrín, ale o radostné ohlasovanie Krista, mŕtveho a vzkrieseného pre nás. Štýl nášho poslania nech vzbudí v tých, ktorí nás počúvajú, skúsenosť toho «pre nás» v tomto ohlasovaní: nech Slovo dodá zmysel a plnosť každému zlomku ich života, sviatosti nech ich vyživujú tým pokrmom, ktorý si nemôžu zabezpečiť, blízkosť Pastiera nech v nich prebudí nostalgiu po Otcovom objatí. Bdejte, aby stádo našlo vždy v srdci Pastiera tú zásobáreň večnosti, ktorú nadarmo namáhavo hľadá vo svetských veciach. Nech nájde vždy na vašich perách ocenenie schopnosti v slobode a spravodlivosti tvoriť a budovať pokrok, ktorého je táto krajina plná. Nech však nechýba ani vyrovnaná odvaha vyznať, že je potrebné obstarávať si «nie pokrm, ktorý sa pominie, ale taký, ktorý ostáva pre večný život» (porov. Jn 6,27).

Nepásť seba samých, ale vedieť ustúpiť, umenšiť sa, vyjsť z centra, aby sme Kristom sýtili Božiu rodinu. Neohrozene bdieť, vztýčiť sa dohora, aby sme pohľadom Boha obsiahli stádo, ktoré patrí iba jemu. Pozdvihnúť sa do výšky kríža jeho Syna, jediného bodu pohľadu, ktorý otvára Pastierovi srdce jeho stáda.

Nehľadieť smerom dolu vo vlastnej autorefencialite (vzťahovaní všetkého na seba), ale smerom k Božím obzorom, ktoré presahujú to, čo my dokážeme predvídať či naplánovať. Bedliť aj na sebou, aby sme ušli od pokušenia narcizmu, ktorý oslepuje oči Pastiera, spôsobuje, že jeho hlas sa stane nerozpoznateľný a jeho gestá sterilné. Na mnohorakých cestách, ktoré sa otvárajú pred vašou pastierskou starostlivosťou pamätajte na to, aby ste uchovali nezničiteľnú to jadro, ktoré zjednocuje všetko: «mne ste to urobili» (Mt 25,31-45).

Istotne je užitočné, ak biskup vlastní prezieravosť vodcu a skúsenosť správcu, avšak neúprosne klesáme, ak moc sily dáme na miesto sily bezmoci, ktorou nás Boh vykúpil. Pre biskupa je nevyhnutné jasné vnímanie boja medzi svetlom a temnotami, ktorý prebieha v tomto svete. Beda nám však, ak robíme z kríža zástavu svetských bitiek, neuvedomujúc si, že podmienkou trvalého víťazstva je nechať sa prebodnúť a vyprázdniť od seba samých (porov. Flp 2,1-11).

Nie je nám neznáma úzkosť prvých Jedenástich, zavretých medzi vlastnými múrmi, ohrozených a vydesených, plných preľaknutia rozpŕchnutých oviec, pretože Pastier bol zasiahnutý. Ale vieme, že nám bol daný duch odvahy a nie ustráchanosti. Preto nám nie je dovolené, aby sme sa nechali paralyzovať strachom.

Dobre viem, že výzvy pred vami sú mnohé a pole, na ktorom zasievate je často nevraživé a nemálo je aj pokušení uzavrieť sa do obkľúčenia strachu, lízať si rany, oplakávať časy, ktoré sa nevrátia a pripravovať si tvrdé odpovede na už ostré odporovanie.

A jednako sme stúpencami kultúry stretnutia. Sme žijúce sviatosti objatia, medzi božským bohatstvom a našou chudobou. Sme svedkovia zníženia sa a zhovievavosti Boha, ktorý predchádza v láske aj našu najprvotnejšiu odpoveď.

Dialóg je naša metóda, nie však pre chytrácku stratégiu, ale pre vernosť tomu, ktorý nikdy neustane pri prechádzaní ľudskými námestiami až do jedenástej hodiny, aby im ponúkol svoje pozvanie lásky (porov. Mt 20,1-16).

Cesta je teda dialóg, dialóg medzi vami, dialóg s vašimi kňazmi, dialóg s laikmi, dialóg s rodinami, dialóg so spoločnosťou. Neunavím sa v tom, aby som vás povzbudzoval, aby ste viedli dialóg bez obáv. Čím bohatšie je dedičstvo, o ktoré sa máte s neohrozenosťou (parrésiou) deliť, o toľko viac nech je výrečnejšia pokora, s akou ho máte ponúkať. Nebojte sa vykonať exodus, potrebný pre každý autentický dialóg. Ináč nie je možné pochopiť dôvody iných, ani do hĺbky porozumieť, že brat, ku ktorému sa treba dostať a vyslobodiť ho silou a blízkosťou lásky, zaváži viac ako pozície, ktoré posudzujeme za vzdialené od našich a tiež aj ako autentické istoty. Nevľúdna a bojovná reč sa nehodí do úst Pastiera, nemá právo prebývať v jeho srdci, a hoci by sa zdalo, že na chvíľu by mohla zaistiť zdanlivú hegemóniu, jedine trvalé čaro dobroty a lásky je tým, čo zostane naozaj presvedčivým.

Je potrebné umožniť neprestajne zaznievať v našom srdci Pánovmu slovu: «Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoje duše» (Mt 11,28-30). Ježišovo jarmo je jarmo lásky a preto je prisľúbením odpočinku. Niekedy nás ťaží osamotenosť našich námah a natoľko sme zapriahnutí do jarma, že si už nespomenieme na to, že sme ho dostali do Pána. Zdá sa nám iba naše a tak ho za sebou vláčime ako unavené voly na vyprahnutom poli, pritisnutí pocitom zbytočnej práce, zabúdajúc na plnosť odpočinku nerozlučiteľne spojenej s Tým, ktorý nám dal prisľúbenie.

Učiť sa od Ježiša, či lepšie, učiť sa Ježiša, mierneho a pokorného; vstúpiť do jeho miernosti a do jeho pokory cez kontempláciu jeho konania. Voviesť naše cirkvi a náš ľud, nezriedka pritlačený strohým úsilím o výkon do príjemnosti Pánovho jarma. Pripomínať si, že identita Ježišovej Cirkvi je zaistená nie «ohňom z neba, ktorý ničí» (porov. Lk 9,54), ale tajomným teplom Ducha, ktorý «uzdravuje, čo krváca, ohýna, čo je stŕpnuté, napráva, čo je zblúdené».

Veľké poslanie, ktorým nás Pán poveruje, vykonávame v spoločenstve, kolegiálnym spôsobom. Svet je už taký rozdrásaný a rozdelený, už takmer všade sa udomácnila rozpoltenosť. Práve preto sa Cirkev, «Pánova nezošívaná tunika», nemôže nechať potrhať, stať sa rozdelením či predmetom sporu.

Naše biskupské poslanie je v prvom rade upevňovanie jednoty, ktorej obsah je stanovený Božím Slovom a jediným Chlebom z neba, s ktorými každá z nám zverených cirkví ostáva katolícka, v otvorenosti a v spoločenstve so všetkými miestnymi cirkvami a s cirkvou Ríma, ktorá «predsedá v láske». Je to teda príkaz bdieť nad touto jednotou, chrániť ju, napomáhať ju, svedčiť o nej ako o znamení a nástroji, ktorý ponad každú bariéru spája národy, rasy, triedy, generácie.

Bezprostredne blízky Svätý rok milosrdenstva, ktorý nás uvedie do nevyčerpateľných hlbín Božieho srdca, v ktorom niet žiadneho rozdelenia, nech sa pre všetkých stane privilegovanou príležitosťou posilnenia spoločenstva, zdokonaľovania jednoty, zmierením rozdielností, vzájomného odpustenia a prekonania každého odštiepenia tak, aby zažiarilo vaše svetlo ako «mesto postavené na návrší» (Mt 5,14).

Táto služba jednote je osobitne dôležitá pre váš milovaný národ, ktorého rozsiahle hmotné i duchovné, kultúrne a politické, historické i ľudské, vedecké a technologické zdroje si vyžadujú zaangažovanú mravnú zodpovednosť vo svete vyčerpanom a namáhavo hľadajúcom nové rovnováhy v oblasti mieru, prosperity a integrácie. Je preto podstatnou časťou vášho poslania ponúknuť Spojeným štátom americkým pokorný a mocný kvas spoločenstva. Nech spoločnosť spozná, že prebývanie «sviatosti jednoty» (LG, 1) uprostred nej je zárukou toho, že jej údelom nebude opustenosť a rozdrobenie.

A takéto svedectvo je maják, ktorý nemôže zhasnúť. Vskutku, v hustej temnote života sa ľudia potrebujú dať viesť jeho svetlom, aby si boli istí prístavom, ktorý ich čaká, v istote, že ich loďky sa neroztrieštia o útesy, ani sa nestanú hračkou vĺn. Preto, bratia, povzbudzujem vás, aby ste sa postavili k výzvam našich čias: postaviť sa k výzvam našich čias. V základe každej z nich vždy stojí život ako dar a zodpovednosť. Budúcnosť slobody a dôstojnosti našich spoločností závisí od spôsobu, akým dokážeme na takéto výzvy odpovedať.

Nevinné obete potratu, deti, ktoré umierajú od hladu a pod bombami, imigranti, ktorí sa topia pri hľadaní zajtrajška, starí a chorí ľudia, s ktorými by sa najradšej už nepočítalo, obete terorizmu, vojen, násilia a obchodovania s drogami, životné prostredie zdevastované koristníckym vzťahom človeka k prírode, v tom všetkom je vždy v hre Boží dar, ktorého sme vznešení správcovia, no nie majitelia. Nie je preto dovolené unikať od takýchto otázok alebo ich umlčiavať. Nemenej dôležité je ohlasovanie evanjelia rodiny, ktoré počas nastávajúceho Svetového stretnutia rodín vo Filadelfii mocne ohlásim spolu s vami a celou Cirkvou.

Tieto neodškriepiteľné aspekty poslania Cirkvi patria k jadru toho, čo nám odovzdal Pán. Preto je našou povinnosťou chrániť ich a komunikovať aj keď sa mentalita čias stáva nepriepustnou a nevraživou voči tomuto posolstvu (Evangelii gudium, 34-39). Povzbudzujem vás, aby ste ponúkli s nástrojmi a kreativitou lásky a s pokorou pravdy takéto svedectvo. Vyžaduje si nielen ohlasovanie a zvestovanie navonok, ale tiež získanie si priestoru v srdciach ľudí a v povedomí spoločnosti.

Za týmto účelom je veľmi dôležité, aby Cirkev v Spojených štátoch bola aj pokorným ohniskom, ktoré pritiahne ľudí svetlom a sálaním lásky. Ako Pastieri dobre poznáme tmu a chlad, ktorý je ešte v tomto svete, osamelosť a opustenosť mnohých – aj tam, kde je hojnosť komunikačných zdrojov a materiálneho bohatstva – poznáme aj strach pred životom, beznádej a mnohoraké úniky.

Preto iba tá Cirkev, ktorá dokáže zhromažďovať okolo tohto ohniska, bude mať schopnosť priťahovať. Isteže, nie k hocijakému ohňu, ale k takému, ktorý sa zažal vo Veľkonočné ráno. Vzkriesený Pán sa neprestáva pýtať Pastierov Cirkvi prostredníctvom tichého hlasu toľkých bratov: «Máte niečo na jedenie?». Je potrebné rozpoznať jeho hlas, ako to urobili apoštoli na brehu Tiberiadského jazera (Jn 21,4-12). A ide o ešte rozhodnejšie odovzdanie sa istote, že uhlíky jeho prítomnosti zažaté ohňom utrpenia, nás predchádzajú a nikdy nevyhasnú. Nedostatok tejto istoty prináša so sebou nebezpečenstvo, že sa staneme pestovateľmi popola a nie ochrancami a rozdávateľmi pravého svetla a tepla, ktoré dokáže rozohriať srdce (Lk 24,32).

Predtým, ako skončím, dovoľte mi ešte predniesť vám dve odporúčania, ktoré mám na srdci. Prvé sa vzťahuje na vaše biskupské otcovstvo. Buďte Pastieri blízki ľuďom, Pastieri, ktorí sú blížnymi a služobníkmi. Táto blízkosť nech sa vyjadrí osobitným spôsobom voči vašim kňazom. Sprevádzajte ich, aby pokračovali v službe Kristovi s nerozdeleným srdcom, pretože iba celistvosť naplní Kristových služobníkov. Prosím vás preto, aby ste ich nenechali uspokojiť sa polovičnými mierami. Starajte sa o ich duchovné pramene, aby neupadli do pokušenia byť notármi či byrokratmi, ale nech sú výrazom materstva Cirkvi, ktorá rodí a umožňuje svojim deťom rásť. Bdejte, aby boli neúnavní, keď treba vstať a odpovedať tomu, kto búcha na dvere za noci, aj keď si už myslíme, že máme právo na odpočinok (Lk 11,5-8). Cvičte ich, aby boli pripravení zastaviť sa, skloniť sa, naliať balzam, postarať sa a stráviť sa v prospech toho, ktorý sa „nevdojak“ našiel olúpený o to, o čom si myslel, že vlastní (porov. Lk 10,29-37).

Moje druhé odporúčanie sa vzťahuje na migrantov. Ospravedlňujem sa, že istým spôsobom hovorím akoby „vo vlastnej záležitosti“. Cirkev Spojených štátov pozná tak ako málokto, aké sú nádeje v srdciach migrantov. Odjakživa ste sa učili ich reč, zastávali sa ich, integrovali ste ich príspevky, bránili ich práva, podporovali ste ich snahu o pozdvihnutie, zachovávali ste zažatú pochodeň ich viery. Aj teraz, žiadna americká inštitúcia nerobí pre migrantov toľko ako vaše kresťanské spoločenstvá. Teraz tu máte túto veľkú vlnu latinskej migrácie, ktorá sa dostáva do toľkých vašich diecéz. Nie iba ako rímsky biskup, ale aj ako Pastier prichádzajúci z juhu, cítim potrebu poďakovať vám a povzbudiť vás. Možno pre vás nebude ľahké čítať v ich duši; možno budete postavený pred výzvu plynúcu z ich rôznorodosti. Vedzte však, že majú aj zdroje, s ktorými sa môžu podeliť. Preto, prijmite ich bez obáv. Ponúknite im teplo Kristovej lásky a rozlúštite tajomstvo ich srdca. Som si istý, že opäť raz tento ľud obohatí Ameriku a jej Cirkev.

Nech vás Boh požehnáva a Panna Mária ochraňuje! Ďakujem!

24. september

Slová prezidenta Baracka Obamu pápežovi Františkovi v Bielom dome

Prinášame plné znenie príhovoru prezidenta USA Baracka Obamu, ktorý predniesol pri privítacej ceremónii návštevy pápeža Františka v Bielom dome vo Washingtone 23. septembra 2015

Dobré ráno! Aký nádherný deň učinil Pán! Svätý Otec, v mene Michelle a v mene svojom Vás vítam v Bielom dome. Naše nádvorie nie je obvykle takto zaplnené – no počtom a duchom je dnešné zastúpenie iba malou ukážkou hlbokej oddanosti 70 miliónov amerických katolíkov… a toho, ako Váš odkaz lásky a nádeje inšpiruje mnohých ľudí v našom národe a po celom svete! V mene amerického ľudu je mi veľkou cťou a výsadou privítať Vás v Spojených štátoch amerických.

V dnešný deň je viacero udalostí, ktoré sa dejú po prvýkrát. Vaša Svätosť, stali ste sa prvým pápežom pochádzajúcim z Ameriky. Toto je Vaša prvá návšteva Spojených štátov. A ste tiež prvým pápežom, ktorý svoju encykliku komunikuje cez Twitter.

Svätý Otec, Vaša návšteva mi nielen že umožňuje v istej malej miere sa Vám odvďačiť za výnimočné prijatie, ktorého sa mi od Vás dostalo vo Vatikáne minulý rok. Ukazuje tiež, ako veľmi si všetci Američania, akéhokoľvek pôvodu a akejkoľvek viery, vážia úlohu, ktorú Katolícka cirkev zohráva v posilňovaní Ameriky. Od času, kedy som s Katolíckou cirkvou v Chicagu pracoval v zbedačených štvrtiach, až po moje cesty ako prezidenta, môžem na vlastné oči vidieť ako každý deň katolícke spoločenstvá, kňazi, rehoľnice a laickí veriaci sýtia hladných, liečia chorých, poskytujú prístrešie bezdomovcom, vzdelávajú naše deti a upevňujú vieru, ktorá je pre tak mnohých oporou.

To, čo vidíme v Amerike, možno vidieť po celom svete. Od rušných ulíc Buenos Aires až po odľahlé dedinky v Keni katolícke organizácie slúžia chudobným, starajú sa o väzňov, budujú školy a domovy, a prevádzkujú sirotince a nemocnice. A presne tak ako Cirkev stojí pri tých, čo zápasia s okovami chudoby, rovnako sa tiež zastáva a dodáva nádej tým, čo sa snažia vymaniť z pút násilia a útlaku.

A predsa, som presvedčený, že vzrušenie okolo Vašej návštevy možno pripísať nielen Vášmu postaveniu ako pápeža, ale aj Vašim výnimočným kvalitám ako osobnosti. Vo Vašej pokore, Vašom objatí jednoduchosti, v láskavosti Vašich slov a veľkodušnosti Vášho ducha vidíme živý príklad Ježišovho učenia, vodcu, ktorého morálna autorita nepochádza iba zo slov, ale aj zo skutkov.

Voláte nás, rovnako katolíkov i nekatolíkov, aby sme do stredu nášho záujmu postavili „tých najposlednejších“. Pripomínate nám, že v Božích očiach nie sme ako jednotlivci či ako spoločenstvá posudzovaní podľa bohatstva alebo sily, postavenia či slávy, ale tým ako veľmi dodržiavame výzvu Svätého písma dvíhať chudobných a marginalizovaných, zasadzovať sa za spravodlivosť a proti nerovnosti, a zaručovať každej ľudskej bytosti život v dôstojnosti – pretože my všetci sme boli vytvorení na obraz Boží.

Pripomínate nám, že „Pánovým najsilnejším posolstvom“ je milosrdenstvo. To znamená ujímať sa cudzincov s empatiou a skutočne otvoreným srdcom – počnúc utečencom, ktorý uteká z vojnou zmietaných krajín, až po imigranta, ktorý opúšťa domov za hľadaním lepšieho života. Znamená to preukazovať súcit a lásku tým, čo sú odsúvaní na okraj alebo sú vydedencami; tým, ktorých postihlo utrpenie a hľadajú záchranu.

Pripomínate nám tiež cenu vojny, obzvlášť v dopade na bezmocných a bezbranných, a naliehavo nás vyzývate k nevyhnutnej požiadavke mieru. Svätý Otec, sme Vám vďační za Vašu neoceniteľnú podporu v našich nových začiatkoch s kubánskym ľudom, čo dáva prísľub lepších vzťahov medzi našimi krajinami, väčšej spolupráce naprieč našou pologuľou, a tiež lepšieho života pre kubánsky ľud. Ďakujeme Vám za Váš zanietený hlas proti smrtiacim konfliktom, ktoré ničia životy tak mnohých mužov, žien a detí; a za to, že voláte národy k tomu, aby nepodľahli sirénam vojny a riešili nezhody cez diplomaciu.

Pripomínate nám, že ľudia sú skutočne slobodní len vtedy, keď môžu slobodne praktizovať svoju vieru. Tu, v Spojených štátoch, sa tešíme náboženskej slobode. Avšak vo svete sa práve v tejto chvíli Božie deti, vrátane kresťanov, stávajú terčami útokov a dokonca sú pre svoju vieru zabíjaní. Veriacim je bránené v tom, aby sa združovali na svojich posvätných miestach. Veriaci sú väznení. Ničia sa kostoly. Preto stojíme pri Vás v obrany náboženskej slobody a medzináboženského dialógu, keďže si uvedomujeme, že ľudia všade na svete musia mať možnosť žiť svoju vieru slobodní od strachu a zastrašovania.

Rovnako nám, Svätý Otec, pripomínate, že máme svätú povinnosť chrániť našu planétu – Boží veľkolepý dar pre nás. Podporujeme Váš apel na všetkých svetových lídrov pre podporu spoločenstvá, ktoré sú najzraniteľnejšie pred klimatickými zmenami, a aby sme sa spojili v záujme zachovania nášho drahocenného sveta pre budúceho generácie.

Vaša Svätosť, Vašimi slovami a skutkami dávate hlboký morálny príklad. A týmito láskavými, no pevnými pripomenutiami našich povinností voči Bohu a voči nám navzájom, nás vytrhávate z uspokojenosti sebou samými. Všetci môžeme z času na čas zakúsiť nepohodlie, keď uvažovať nad rozdielom medzi tým, ako vedieme svoj každodenný život a tým, o čom vieme, že je správne a dobré. Ale ja verím, že takýto pocit nepohodlia je požehnaním, pretože nás to upriamuje k niečomu lepšiemu. Otriasate naším svedomím a budíte ho zo spánku; voláte nás k tomu, aby sme sa radovali z Dobrej noviny a dodávate nám dôveru, že sa môžeme spoločne, v pokore a službe, spojiť a usilovať sa o svet, ktorý je viac milujúcim, spravodlivejším a slobodnejším. Nech tu doma ako i na celom svete naše generácie začujú Vaše volanie, aby „sme nezostali stáť bokom v tomto pochode za živú nádej!“

Za tento veľký dar nádeje Vám, Svätý Otec, ďakujeme a s radosťou a vďačnosťou Vás vítame v Spojených štátoch amerických.

V Bielom dome pápež naznačil požiadavku slobody katolíckych inštitúcií

Vatikán/USA 24. september – Vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi SJ v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas komentoval včerajšiu návštevu pápeža Františka v Bielom dome:

„Privítacia ceremónia v Bielom dome bola extrémne slávnostná a aj extrémne radostná. Jej tónom bola veľká srdečnosť. Bol tam pekný príhovor prezidenta Obamu, ktorý oceňuje osobitne osobnosť pápeža Františka. Práve pre svoje osobnostné črty je vítaný aj u amerického ľudu, a to aj mimo veriacich katolíkov, ktorí v ňom samozrejme vidia vodcu ich náboženskej komunity.

Pápež tiež predniesol pekný príhovor, v perfektnej angličtine. Preukázal svoju srdečnosť, postoj dialógu, bratstva, s ktorým, ako syn emigrantov, prichádza spoznať tento národ zrodený z migrácií.

Pápež sa dotkol viacerých bodov, ako aj životného prostredia, prejavujúc ocenenie pre iniciatívy Obamu v tejto oblasti. Avšak neskrýval ani svoju solidaritu s americkými biskupmi v otázkach týkajúcich sa diskusie o niektorých administratívnych opatreniach, ktoré zdá sa obmedzujú náboženskú slobodu – v zmysle plnej slobody katolíckych inštitúcií – riadiť sa ich princípmi.

Takže bol to príhovor veľmi srdečný, veľmi otvorený a pozitívny, avšak slobodný aj v postrehoch súvisiacich s bodmi, o ktorých sa diskutuje. Istotne perspektíva, s ktorou prichádza pápež je perspektíva veľkého priateľstva, dialógu a aj vôle naučiť sa veľkým cnostiam dejín amerického národa, majstra v demokracii a v obrane slobody.“

V súvislosti so súkromnom stretnutím medzi pápežom Františkom a prezidentom Obamom a o stretnutí delegácií vatikánsky hovorca povedal:

„Trvalo viac než 40 minút. A zase počas rozhovoru delegácií, na ktorom bol prítomný štátny sekretár, sa dotkli niektorých problémov, medzi nimi osobitne problému Kuby a embarga, otázky utečencov a otázky Blízkeho východu.“

Návštevou charitatívneho centra ukončil pápež návštevu Washingtonu

USA/Washington 24. septembra - Zo sídla amerického Kongresu smerovali kroky pápeža Františka vo štvrtok 24. septembra do neďalekého Charitatívneho centra Farnosti sv. Patrika, kde sa uskutočnilo stretnutie s bezdomovcami. Týmto gestom solidarity sa Svätý Otec rozlúčil s Washingtonom pred svojím odletom do New Yorku.

Farnosť sv. Patrika je historicky prvou farnosťou Washingtonu, ktorá vznikla v roku 1794 pre zabezpečenie pastorácie írskych staviteľov Bieleho domu a Kapitolu, v súvislosti s predpokladaným premiestnením vládneho sídla USA z Filadelfie do nového hlavného mesta v roku 1800.

V chráme sv. Patrika privítal Svätého Otca rektor kostola. Tu sa uskutočnilo stretnutie pápeža s dvoma stovkami bezdomovcov hlavného mesta, ktorí sú odkázaní na charitatívne služby centra. Príhovor Svätého Otca, prednesený v kastílčine, bol po častiach prekladaný do angličtiny. Prirovnal v ňom tváre prítomných tvári sv. Jozefa, ktorý - ako povedal - musel vo svojom živote čeliť mnohým ťažkým situáciám. Hovoriac o udalostiach okolo narodenia Ježiša Krista pripomenul, že „Boží Syn prišiel na tento svet ako bezdomovec“. Boží Syn teda vedel, čo to znamená začať svoj život bez strechy nad hlavou, povedal pápež a sústredil pozornosť na Jozefove otázky, ktoré si mnohí kladú aj dnes: Prečo sme bezdomovcami, prečo nemáme príbytok, miesto na život? A dodal, že my, čo máme dom, by sme si mali položiť túto otázku: „Prečo títo naši bratia a sestry nemajú dom, prečo títo naši bratia nemajú prístrešie?“

Jozef bol však aj mužom viery, pokračoval pápež. „Viera umožnila Jozefovi nájsť svetlo“ vo chvíli, keď sa všetko zdalo byť tmavé a „vďaka viere bol Jozef schopný ísť vpred“. „Tvárou v tvár nespravodlivým a bolestným situáciám, viera nám prináša svetlo“, rozháňa temnotu, robí nás otvorenými pre prítomnosť Boha v každej chvíli, v každej osobe, povedal a dôrazne poznamenal:

„Neexistuje nijaké sociálne, morálne či iné ospravedlnenie toho, že niekomu chýba príbytok. Je mnoho nespravodlivých situácií, avšak vieme, že Boh trpí s nami a prežíva ich po našom boku. On nás neopúšťa.“

Boh nás podnecuje k láske k blížnemu, ktorá sa rodí z volania Boha, ktorý klope na naše dvere, povedal Svätý Otec a poukázal na modlitbu ako jeden z najúčinnejších spôsobov, ktorým si musíme pomáhať. „V modlitbe neexistujú chudobní a bohatí“, „prvá či druhá trieda“, je tam bratstvo:

„Chcem sa zjednotiť s vami, pretože potrebujem vašu podporu, vašu blízkosť. Chcel by som vás pozvať k spoločnej modlitbe, jedni za druhých, jedni s druhými. Týmto spôsobom si môžeme navzájom pomáhať, aby sme zažívali radosť z toho, že Ježiš je uprostred nás.“

Po spoločnej modlitbe Otče náš Svätý Otec prítomným udelil Áronovské požehnanie.

Požehnal tiež jedlo a kaplnku zariadenia miestnej diecéznej Charity. Po návrate na nunciatúru sa rozlúčil s jej zamestnancami a odišiel na letisko Andrews Air Force Base. O 16.00 (22.00 nášho času) sa vydá na hodinový let do New Yorku. Tu ukončí program dnešného dňa modlitbou vešpier s kňazmi a rehoľníkmi v Katedrále sv. Patrika.

Po prvýkrát v histórii vystúpil pápež na pôde Kongresu Spojených štátov

USA/Washington 24. septembra - Dnešný 24. september 2015 sa zapíše do histórie Spojených štátov ako deň, keď v americkom Kongrese vystúpil s prejavom pápež. Latinskoamerický pápež František je vôbec prvým v histórii, čo prehovoril na tejto pôde. Kongres Spojených štátov je dvojkomorový federálny parlament, zložený zo Senátu a Snemovne reprezentantov. Je najvyšším legislatívnym orgánom, pričom prezident Spojených štátov reprezentuje výkonnú moc.

Svätý Otec František bol ako prvý pápež prijatý aj na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu, kde sa jeho poslancom prihovoril 25. novembra minulého roku. Pokiaľ ide o jeho predchodcov, tí vystúpili na pôde národných parlamentov: sv. Ján Pavol II. v roku 1999 v Poľskom parlamente a v roku 2002 v Talianskom parlamente; pápež Benedikt XVI. prijal pozvanie prehovoriť v roku 2011 pred Nemeckým parlamentom.

Program dnešného dňa začal Svätý Otec eucharistickým slávením v súkromí kaplnky apoštolskej nunciatúry vo Washingtone, za účasti Pápežskej diplomatickej misie. Po svätej omši krátko pozdravil spolupracovníkov nunciatúry.

Následne sa pápež František spolu s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom a arcibiskupom Washingtonu kardinálom Donaldom Williamom Wuerlom odobral autom do sídla Kongresu na Kapitole (Capitol Hill), vzdialeného 9 km, kde ho o 9.20 miestneho času prijal predseda (speaker) Snemovne reprezentantov John Boehner. Po ich krátkom rozhovore hovorca oficiálne ohlásil v rokovacej sále príchod pápeža Františka.

Dnešné spoločné zasadnutie Senátu a Snemovne reprezentantov bolo otvorené ohlásením mien prítomných hodnostárov a osobností, medzi nimi dekana Diplomatického zboru, členov Najvyššieho súdu a Vládneho kabinetu prezidenta. Príchod pápeža k rečníckemu pultu, za ktorým stáli hovorca, teda predseda Snemovne reprezentantov John Boehner a predseda ex officio amerického Senátu Joe Biden, ktorý je aj viceprezidentom Spojených štátov, sprevádzal dlhý aplauz na privítanie.

Svoj historický, obsiahly, hodinu trvajúci príhovor v angličtine začal pápež František o 10.04 miestneho času (16.04 nášho času) slovami:

„Pán viceprezident, pán hovorca, ctení členovia Kongresu, milí priatelia, som veľmi vďačný za vaše pozvanie, aby som sa prihovoril tomuto spoločnému zasadnutiu Kongresu «v krajine slobodných a v domovine statočných».“

Po utíchnutí burácajúceho potlesku pápež „ako syn tohto veľkého kontinentu“ pokračoval vo svojom prejave v téme „spoločnej zodpovednosti, osobnej i sociálnej“, ktorá je poslaním všetkých synov a dcér tejto krajiny. V súvislosti s prácou členov Kongresu poukázal na postavu Mojžiša, ktorý na jednej strane ako patriarcha a zákonodarca symbolizuje potrebu zachovávania „zmyslu pre jednotu za pomoci spravodlivej legislatívy“ a na druhej strane „priamo privádza k Bohu, a tak k transcendentnej dôstojnosti každej ľudskej bytosti“.

Obrátiac sa „na všetkých ľudí Spojených štátov“ pápež Bergoglio v kontexte výročí niektorých veľkých osobností Ameriky ponúkol spôsob ako hľadieť na realitu a ako je interpretovať. Spomenul Abrahama Lincolna, Martina Luthera Kinga, Dorothy Dayovú a Thomasa Mertona.

Začal 150. výročím zavraždenia prezidenta Abrahama Lincolna, ktorého nazval „strážcom slobody“. „Budovať budúcnosť slobody si vyžaduje lásku k spoločnému dobru a spoluprácu v duchu subsidiarity a solidarity“- povedal Svätý Otec a upriamil pozornosť na znepokojujúcu sociálnu a politickú situáciu súčasného sveta, ktorý je stále viac miestom násilných konfliktov, nenávisti a brutálnych ukrutností, páchaných dokonca v mene náboženstva.

„Vieme, že nijaké náboženstvo nie je imúnne voči formám individuálnej pomýlenosti či ideologického extrémizmu. Znamená to, že musíme byť obzvlášť pozorní na každý typ fundamentalizmu, či už náboženského alebo akéhokoľvek iného druhu. (...) No je aj iné pokušenie, ktorého sa je treba zvlášť chrániť: prílišné zjednodušovanie, ktoré vidí iba dobro alebo zlo; alebo, ak chcete, spravodlivých a hriešnikov.“

V tejto súvislosti pápež vyzval postaviť sa „proti každej forme polarizácie, ktorá by rozdeľovala svet na uvedené dva tábory. Vieme, že v snahe oslobodiť sa od vonkajšieho nepriateľa, môžeme byť v pokušení živiť si nepriateľa vo vnútri. Napodobňovanie nenávisti a násilia tyranov a vrahov je tá najlepšia cesta nastúpiť na ich miesto.“

Našou odpoveďou musí byť podľa slov pápeža „odpoveď nádeje a uzdravenia, pokoja a spravodlivosti“, čo od nás vyžaduje s odvahou a inteligenciu riešiť geopolitické a ekonomické krízy v duchu spolupráce. „Komplexná spletitosť, vážnosť a naliehavosť týchto výziev si žiada, aby sme dali dokopy naše zdroje a talenty a odhodlali sa podporovať jeden druhého, s rešpektovaním našich rozdielov a našich presvedčení vo svedomí.“

V ďalšom bode poukázal na dôležitosť toho, aby tak ako v minulosti, aj dnes bolo počuť hlas viery, „pretože je to hlas bratstva a lásky“. „Takáto spolupráca je mocným prostriedkom v boji na elimináciu nových globálnych foriem otroctva, zrodených z vážnych nespravodlivostí, ktoré môžu byť prekonané iba cez nové politiky a nové formy sociálneho konsenzu.“

V súvislosti s Martinom Lutherom Kingom Svätý Otec pripomenul pochod, ktorý tento muž viedol zo Selmy do Montgomery pred 50 rokmi ako súčasť kampane na splnenie jeho „sna“ o plných občianskych a politických právach pre afrických Američanov. Hovoril ďalej o miliónoch ľudí, ktorí v posledných storočiach prišli do tejto krajiny za svojim snom budúcnosti v slobode. Podľa slov pápeža obyvatelia tohto kontinentu nemajú strach z cudzincov, pretože väčšina z nich je potomkami imigrantov, ako aj on sám ním je. V kontexte utečeneckej krízy hovoril o veľkých výzvach a tvrdých rozhodnutiach, ktorým sme vystavení. Pripomenul „zlaté pravidlo“ v súvislosti s tisíckami ľudí, ktorí sa na tomto kontinente vydali putovať na sever v hľadí lepších príležitostí.

„Uvedené pravidlo nám ukazuje jasný smer. Zaobchádzajme s druhými s takým istým zápalom a súcitom, s akým chceme, aby sa zaobchádzalo aj s nami. Hľadajme pre druhých také isté možnosti, aké hľadáme pre nás samých. Pomáhajme druhým rásť tak, ako by sme si želali, aby sa pomáhalo nám samým. (...) Mierka, akú používame na druhých bude mierkou, akú čas použije na nás samých.“ Podľa slov pápeža zlaté pravidlo tiež pripomína zodpovednosť chrániť ľudský život v každom jeho štádiu a vyjadril podporu nedávnemu apelu amerických biskupov za zrušenie trestu smrti.

Tretiu osobnosť Dorothy Dayovú (1897-1980), zakladateľku Hnutia katolíckych robotníkov, spomenul pápež František v kontexte sociálnej spravodlivosti. „Jej sociálny aktivizmus, jej oduševnenie za spravodlivosť a zastávanie sa utláčaných, boli inšpirované evanjeliom, jej vierou a príkladom svätých,“ povedal.

Oceniac úsilie o pozdvihnutie ľudí z extrémnej chudoby však poznamenal, že „ešte stále je treba robiť omnoho viac“, a že „v časoch krízy a ekonomických ťažkostí sa duch solidarity nesmie vytratiť“. Osobitne poukázal na potrebu dať nádej ľuďom uväzneným v „zacyklenej chudobe“.

„Netreba hovoriť, že súčasťou tohto veľkého úsilia je tvorba a prerozdeľovanie bohatstva. Správne využívanie prírodných zdrojov, náležité nasadenie technológie a zauzdenie ducha podnikania sú základnými prvkami ekonomiky, ktorá sa usiluje byť moderná, inkluzívna a udržateľná.“ Citujúc encykliku Laudato si’ Svätý Otec venoval pozornosť podnikateľskej činnosti, zjednocujúcej konverzácii, zodpovednému úsiliu „zmeniť kurz“ a odvráteniu najzávažnejších dopadov zhoršovania životného prostredia spôsobeného ľudskou činnosťou. „Som presvedčený, že môžeme konať aj ináč – som si v tom istý! – a nepochybujem o tom, že Spojené štáty – a tento Kongres – v tomto zohrávajú dôležitú úlohu“ – poznamenal a apeloval na slobodu, potrebnú na vytváranie technológií, ktoré by boli „v službe iného druhu pokroku, toho, ktorý je zdravší, viac humánnejší, sociálnejší, integrálnejší” (Laudato si’, 112). Napokon pápež vyslovil presvedčenie, že akademické a výskumné inštitúcie Ameriky „môžu k tomuto v nastávajúcich rokoch výrazne prispieť.“

Pred sto rokmi, na začiatku Prvej svetovej vojny, sa narodil ďalší významný Američan: cisterciánsky mních Thomas Merton. Pápež František ho v dnešnom príhovore americkému Kongresu označil za zdroj duchovnej inšpirácie a citoval z jeho autobiografie: „Prišiel som na svet. Prirodzene slobodný, na obraz Boží; napriek tomu som ale väzňom svojej vlastnej prudkosti a sebeckosti, na obraz sveta, do ktorého som sa narodil. Ten svet bol obrazom pekla, plného ľudí ako ja, ktorí Boha milujú, a predsa nenávidia; narodených, aby Ho milovali, no namiesto toho žijúcich v strachu pred beznádejnými vnútorne protichodnými túžbami“.

Podľa slov Svätého Otca bol Merton predovšetkým muž modlitby, mysliteľ, ktorý spochybňoval istoty svojej doby a otváral nové horizonty pre duše a Cirkev. Bol tiež mužom dialógu, propagátor pokoja medzi ľuďmi a náboženstvami.

Z tejto perspektívy dialógu vyjadril pápež uznanie úsiliu vynaloženému pri prekonávaní historických názorových rozdielov spojených s bolestnými udalosťami minulosti a dodal: „Je mojou úlohou robiť to isté – budovať mosty a pomáhať všetkým mužom a ženám akýmkoľvek možným spôsobom. Keď sa rozhádané krajiny prinavrátia k dialógu – ktorý mohol byť prerušený z tých najlegitímnejších dôvodov , pre všetkých sa zrazu otvoria nové možnosti. Toto si vyžadovalo a stále si vyžaduje odvahu a smelosť, čo nie je to isté ako nezodpovednosť.“

Pokračoval otázkou: „Prečo sa predávajú vražedné zbrane tým, čo plánujú spôsobovať nevýslovné utrpenie jednotlivcom a spoločnosti? Smutnou odpoveďou, ako všetci vieme, sú peniaze: peniaze zmáčané často nevinnou krvou. S ohľadom na toto hanebné a trestuhodné mlčanie, je našou povinnosťou postaviť sa tvárou v tvár tomuto problému a zastaviť obchod so zbraňami.“

Pápež František zhrnul svoju úvahu takto: „Traja synovia a jedna dcéra tejto krajiny, štyria jednotlivci a štyri sny: Lincoln, sloboda; Martin Luther King, sloboda v pluralite a ‚nie‘ vylúčeniu; Dorothy Dayová, sociálna spravodlivosť a práva osôb; a Thomas Merton, schopnosť pre dialóg a otvorenosť pre Boha.“

V záverečnej časti prejavu venoval pozornosť zavŕšeniu svojej 10. apoštolskej cesty účasťou na Svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii, pričom označil otázky rodiny za „tému dneška“.

Po odznení prejavu pápeža Františka, ktorý bol 36-krát prerušený potleskom, sa predseda Snemovne John Boehner s hosťom v mene zhromaždenia rozlúčil. Odprevadil ho do priľahlého Salónu sôch, v ktorom je vystavená aj socha včera kanonizovaného Junípera Serru. Pokračovali do Salónu kupoly, kde Svätý Otec odovzdal ako dar pre Knižnicu Kongresu vzácne vydanie Biblie. Následne pápež a predseda Snemovne v sprievode lídrov Kongresu a niektorých členov pápežského sprievodu vyšli na balkón, z ktorého Svätý Otec požehnal veľký zástup ľudí, zhromaždených na monumentálnom priestranstve National Mall. Latinskoamerický pápež v španielčine vyjadril poďakovanie a všetkých pozdravil, „najmä najdôležitejších ľudí, ktorými sú deti“. Dodal krátku modlitbu: „Pane, Otče náš a Otec všetkých, žehnaj tento ľud, žehnaj každého z nich, žehnaj ich rodiny, daj každému, čo potrebuje.“ Rovnako poprosil o modlitbu s poznámkou: „Ak je niekto neveriaci alebo sa nemôže modliť, prosím ho, láskavo, aby mi prial všetko dobré.”

Celkom na záver dodal v angličtine: „Thank you very much, and God bless America!“

Vedľa pápeža mávajúceho na rozlúčku stáli štátny sekretár John Kerry a hovorca Snemovne Boehner, ktorý sa nemohol zdržať sĺz. So sídlom Kongresu Spojených štátov sa pápež František rozlúčil pod tzv. Pamätnou bránou.

Plné znenie prejavu pápeža Františka v Kongrese USA

Prejav pápeža Františka na spoločnom zasadnutí Kongresu Spojených štátov amerických v budove Kapitolu vo Washingtone vo štvrtok 24. septembra 2015

Pán viceprezident, pán hovorca, ctení členovia Kongresu, milí priatelia,

som veľmi vďačný za vaše pozvanie, aby som sa prihovoril tomuto spoločnému zasadnutiu Kongresu „v krajine slobodných a v domovine statočných“. Uvažoval by som, že dôvodom na to bolo to, že i ja sám som synom tohto veľkého kontinentu, od ktorého sme my všetci dostali tak veľa a za ktorý nesieme spoločnú zodpovednosť.

Každý syn či dcéra danej krajiny má poslanie, osobnú a sociálnu zodpovednosť. Vašou zodpovednosťou ako členov Kongresu je umožniť tejto krajine vašou legislatívnou činnosťou, aby rástla ako národ. Vy ste tvárou tohto ľudu, ich reprezentantmi. Vy ste povolaní, aby ste bránili a uchovávali dôstojnosť vašich spoluobčanov v neúnavnom a náročnom úsilí o dosiahnutie spoločného dobra, lebo to je hlavný cieľ každej politiky. Politická spoločnosť pretrvá vtedy, keď sa snaží – ako svoje povolanie – uspokojovať spoločné potreby stimulovaním rastu všetkých jej členov, zvlášť tých, ktorí sú v situácii väčšej zraniteľnosti alebo rizika. Legislatívna činnosť je vždy založená na starostlivosti o ľudí. K tomuto ste boli pozvaní, povolaní a zhromaždení tými, ktorí si vás zvolili.

Je to vaša práca, ktorá ma pojala zamyslieť sa v dvoch smeroch nad osobou Mojžiša. Na jednej strane, patriarcha a darca zákona ľudu Izraela symbolizuje potrebu ľudí udržiavať živým ich zmysel pre jednotu za pomoci spravodlivej legislatívy. Na druhej strane, osoba Mojžiša nás priamo privádza k Bohu a tak k transcendentnej dôstojnosti ľudskej bytosti. Mojžiš teda predstavuje dobrú syntézu vašej práce: žiada sa od vás, aby ste chránili prostredníctvom zákona ten obraz a podobu, ktorú Boh vtlačil každému ľudskému životu.

Dnes sa chcem prihovoriť nielen vám, ale skrze vás i všetkým ľuďom Spojených štátov. Tu, spolu s ich reprezentantmi, chcem využiť túto príležitosť na nadviazanie dialógu s mnohými tisíckam mužov a žien, ktorí sa každý deň namáhajú v konaní poctivej práce, aby prinášali domov ich každodenný chlieb, usporili si peniaze a – krok za krokom –vybudovali lepší život pre svoje rodiny. Sú to muži a ženy, ktorí sa nezaujímajú len jednoducho o platenie svojich daní, ale svojím pokojným spôsobom udržujú život spoločnosti. Oni svojím konaním tvoria solidaritu a vytvárajú organizácie, ktoré podávajú pomocnú ruku tým najnúdznejším.

Chcel by som tiež vstúpiť do dialógu s tým množstvom starých ľudí, ktorí sú zásobárňou múdrosti vyformovanej skúsenosťami a ktorí sa rozličnými spôsobmi, najmä dobrovoľníckou prácou, snažia podeliť sa o svoje príbehy a vhľad do vecí. Viem, že mnohí z nich sú na dôchodku, no stále aktívni; naďalej pracujú na budovaní tejto krajiny. Chcem tiež nadviazať dialóg so všetkými tými mladými ľuďom, ktorí pracujú na realizácii ich veľkých a šľachetných ašpirácií, ktorí sa nedali zviesť plytkými návrhmi, a ktorí čelia ťažkým situáciám, často – často – ako dôsledku nevyzretosti na strane mnohých dospelých. Želám si nadviazať dialóg s vami všetkými, a chcel by som to urobiť cez dejinnú pamäť vášho ľudu.

Moja návšteva sa uskutočňuje v čase, keď si mužovia a ženy dobrej vôle pripomínajú výročie niekoľkých veľkých osobností Ameriky. Navzdory spletitým dejinám a skutočnosti ľudskej slabosti boli títo mužovia a ženy schopní, vo všetkej svojej rozdielnosti a so svojimi limitmi, tvrdou prácou a sebaobetovaním – niektorí za cenu svojich životov – budovať lepšiu budúcnosť. Sformovali základné hodnoty, ktoré v duchu amerického národa pretrvajú navždy. Ľud s takýmto duchom dokáže prežiť mnohé krízy, napätia a konflikty, pričom vždy nachádza silu napredovať a robiť to dôstojne. Títo mužovia a ženy nám ponúkajú spôsob ako hľadieť na realitu a interpretovať ju. Uctením si ich pamiatky sme inšpirovaní, dokonca i uprostred konfliktov, a v každodennom „tu a teraz“ čerpať z našich najhlbších kultúrnych rezerv.

Chcel by som si pripomenúť štyroch z týchto Američanov: Abrahama Lincolna, Martina Luthera Kinga, Dorothy Dayovú a Thomasa Mertona.

Tento rok si pripomíname 150 rokov od zavraždenia prezidenta Abrahama Lincolna, strážcu slobody, ktorý neúnavne pracoval na tom, aby „tento národ, pod Božím vedením, mohol mať nový zrod slobody“. Budovať budúcnosť slobody si vyžaduje lásku k spoločnému dobru a spoluprácu v duchu subsidiarity a solidarity.

Všetci máme dosť v povedomí a sme hlboko ustarostení nad znepokojujúcou sociálnou a politickou situáciou súčasného sveta. Náš svet sa stále viac a viac stáva miestom násilných konfliktov, nenávisti a brutálnych ukrutností, páchaných dokonca v mene Boha či náboženstva. Vieme, že nijaké náboženstvo nie je imúnne voči formám individuálnej pomýlenosti či ideologického extrémizmu. Znamená to, že musíme byť obzvlášť pozorní na každý typ fundamentalizmu, či už náboženského alebo akéhokoľvek iného druhu. Obzvlášť delikátna vyváženosť sa vyžaduje pre boj proti násiliu páchanému v mene náboženstva, ideológie alebo ekonomického systému, za súčasného uchovania náboženskej slobody, intelektuálnej slobody a slobody jednotlivca. No je aj iné pokušenie, ktorého sa je treba zvlášť chrániť: prílišné zjednodušovanie, ktoré vidí iba dobro alebo zlo; alebo, ak chcete, spravodlivých a hriešnikov. Súčasný svet so svojimi otvorenými ranami, ktoré majú dopad na tak mnohých našich bratov a sestry, si vyžaduje, aby sme sa postavili proti každej forme polarizácie, ktorá by rozdeľovala svet na uvedené dva tábory. Vieme, že v snahe oslobodiť sa od vonkajšieho nepriateľa, môžeme byť v pokušení živiť si nepriateľa vo vnútri. Napodobňovanie nenávisti a násilia tyranov a vrahov je tá najlepšia cesta nastúpiť na ich miesto. To je niečo, čo vy ako národ odmietate.

Našou odpoveďou musí byť namiesto toho odpoveď nádeje a uzdravenia, pokoja a spravodlivosti. Žiada sa od nás, aby sme pozbierali odvahu a inteligenciu na vyriešenie mnohých dnešných geopolitických a ekonomických kríz. Dokonca i vo vyspelom svete sú následky nespravodlivých štruktúr a konania priveľmi zjavné. Naše úsilie musí byť zacielené k obnove nádeje, náprave chýb, dodržiavaniu záväzkov, a takto podporovať blaho jednotlivcov a národov. Musíme sa pohnúť vpred spoločne, v jednote, v obnovenom duchu bratstva a solidarity a veľkodušne spolupracovať na spoločnom dobre.

Výzvy, ktoré dnes pred nami stoja, volajú po obnovení toho ducha spolupráce, vďaka ktorému sa podarilo dosiahnuť tak veľa dobra v priebehu dejín Spojených štátov. Komplexná spletitosť, vážnosť a naliehavosť týchto výziev si žiada, aby sme dali dokopy naše zdroje a talenty a odhodlali sa podporovať jeden druhého, s rešpektovaním našich rozdielov a našich presvedčení vo svedomí.

V tejto krajine rozličné náboženské denominácie významne prispeli k budovaniu a posilňovaniu spoločnosti. Je dôležité aby dnes, tak ako v minulosti, hlas viery bolo naďalej počuť, pretože je to hlas bratstva a lásky, ktorý sa usiluje vydať to najlepšie v každom človeku a v každej spoločnosti. Takáto spolupráca je mocným prostriedkom v boji na elimináciu nových globálnych foriem otroctva, zrodených z vážnych nespravodlivostí, ktoré môžu byť prekonané iba cez nové politiky a nové formy sociálneho konsenzu.

Politika je však vyjadrením našej závažnej potreby žiť v jednote, aby sme jednotne budovali to najväčšie spoločné dobro: dobra spoločenstva, ktoré obetuje partikulárne záujmy, aby zdieľalo, v spravodlivosti a mieri, svoje dobrá, záujmy, sociálny život. Nepodceňujem ťažkosti, ktoré to zahŕňa, ale povzbudzujem vás v tomto úsilí.

Tu tiež myslím na pochod, ktorý viedol Martin Luther King zo Selmy do Montgomery pred päťdesiatimi rokmi ako súčasť kampane na splnenie jeho „sna“ o plných občianskych a politických právach pre afrických Američanov. Tento sen nás všetkých neprestáva inšpirovať. Teším sa, že Amerika je naďalej pre mnohých krajinou „snov“. Snov, ktoré vedú k činnosti, k participácii, k záväzku. Sny, ktoré prebúdzajú to, čo je najhlbšie a najpravdivejšie v živote národa.

V posledných storočiach prišli do tejto krajiny milióny ľudí, aby sa pokúsili naplniť svoj sen vytvárať si budúcnosť v slobode. My, obyvatelia tohto kontinentu, nemáme strach z cudzincov, pretože väčšina z nás sme raz sami boli cudzincami. Hovorím vám to ako syn imigrantov, pretože viem, že i mnohí z vás ste tiež potomkami imigrantov. Tragicky však práva tých, čo tu žili dlho pred nami, neboli vždy rešpektované. Týmto ľudom a ich národom chcem tu, zo srdca americkej demokracie, znovu potvrdiť svoju veľkú úctu a uznanie. Prvé kontakty s nimi boli často turbulentné a poznačené násilím, ale je ťažké posudzovať minulosť kritériami súčasnosti. Akokoľvek však, keď sa cudzinec, ktorý je medzi nami, od nás niečoho dovoláva, nesmieme opakovať hriechy a chyby z minulosti. Musíme sa odhodlať, aby sme teraz žili tak šľachetne a tak spravodlivo, ako je to len možné, aby sme tak vychovávali nové generácie k tomu, aby sa neobracali chrbtom k našim „susedom“ a všetkému okolo nás. Budovať národ nás volá k tomu, aby sme uznali, že musíme neustále rozvíjať vzťahy s inými, odmietať mentalitu nepriateľstva a osvojiť si tak mentalitu vzájomnej subsidiarity v neustálom úsilí vydať zo seba to najlepšie. Som si istý, že to môžeme dosiahnuť.

Náš svet čelí utečeneckej kríze takých rozmerov, aké tu neboli od čias Druhej svetovej vojny. Toto nás stavia pred veľké výzvy a mnohé ťažké rozhodnutia. Aj na tomto kontinente sa tisícky ľudí vydalo putovať smerom na sever v hľadaní lepšieho života pre seba a svojich drahých, v hľadaní väčších príležitostí. Nie je to presne to, čo chceme pre naše vlastné deti? Nesmieme sa dať vyviesť z konceptu ich počtom, ale skôr vnímať ich ako osoby, pozerať na ich tváre a počúvať ich príbehy, snažiac sa odpovedať na ich situácie najlepšie, ako len vieme. Odpovedať spôsobom, ktorý je vždy humánnym, spravodlivým a bratským. Potrebujeme sa vyvarovať bežného pokušenia týchto dní: vyradiť všetko to, čo sa javí byť problémové. Pripomeňme si Zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby druhí robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12).

Uvedené pravidlo nám ukazuje jasný smer. Zaobchádzajme s druhými s takým istým zápalom a súcitom, akými chceme, aby sa zaobchádzalo aj s nami. Hľadajme pre druhých také isté možnosti, aké hľadáme pre nás samých. Pomáhajme druhým rásť tak, ako by sme si želali, aby sa pomáhalo nám samým. Slovom, ak chceme bezpečnosť, poskytujme bezpečnosť; ak chceme život, dávajme život; ak chceme možnosti, sami poskytujme možnosti. Mierka, akú používame na druhých bude mierkou, akú čas použije na nás samých. Zlaté pravidlo nám tiež pripomína našu zodpovednosť chrániť a obraňovať ľudský život v každom štádiu jeho vývinu.

Toto presvedčenie ma viedlo od začiatku mojej služby k tomu, aby som sa na rôznych úrovniach zasadzoval za zrušenie trestu smrti na celom svete. Som presvedčený, že táto cesta je najlepšia, pretože každý život je posvätný, každá ľudská bytosť je obdarená neodcudziteľnou dôstojnosťou, a spoločnosť môže mať prínos len z nápravy tých, čo boli odsúdení za zločiny. V súčasnosti moji bratia biskupi tu v Spojených štátoch obnovili svoju výzvu na zrušenie trestu smrti. Nielenže ich v tom podporujem, ale ponúkam svoje povzbudenie všetkým tým, ktorí sú presvedčení, že spravodlivé a nevyhnutné potrestanie nikdy nemôže vylučovať dimenziu nádeje a cieľ nápravy.

V týchto časoch, keď sú sociálne záležitosti tak dôležité, nemôžem nespomenúť Božiu služobnicu Dorothy Dayovú, zakladateľku Hnutia katolíckych robotníkov. Jej sociálny aktivizmus, jej oduševnenie za spravodlivosť a zastávanie sa utláčaných, boli inšpirované evanjeliom, jej vierou a príkladom svätých.

Koľký pokrok sa v tejto oblasti urobil v toľkých častiach sveta! Koľko sa len urobilo v týchto prvých rokoch tretieho tisícročia na pozdvihnutie ľudí z extrémnej chudoby! Viem, že zdieľate moje presvedčenie, že ešte stále je treba robiť omnoho viac, a že v časoch krízy a ekonomických ťažkostí sa duch solidarity nesmie vytratiť. Zároveň vás chcem povzbudiť, aby ste mysleli na ľudí okolo nás, ktorí sú uväznení v zacyklenej chudobe. Aj oni potrebujú dostať nádej. Boj proti chudobe a hladu je treba viesť vytrvalo a na mnohých frontoch, najmä čo sa týka jej samotných príčin. Viem, že mnohí Američania dnes, tak ako i v minulosti, pracujú na zdolaní tohto problému.

Netreba hovoriť, že súčasťou tohto veľkého úsilia je tvorba a prerozdeľovanie bohatstva. Správne využívanie prírodných zdrojov, náležité nasadenie technológie a zauzdenie ducha podnikania sú základnými prvkami ekonomiky, ktorá sa usiluje byť moderná, inkluzívna a udržateľná. „Podnikateľská činnosť je vznešeným povolaním zameraným na produkciu bohatstva a zlepšovanie sveta. Môže byť veľmi plodným zdrojom prosperity pre oblasť, v ktorej pôsobí, najmä ak chápe vytváranie pracovných miest ako podstatnú súčasť svojej služby spoločnému dobru“ (Laudato si’, 129). Toto spoločné dobro tiež zahŕňa zem, centrálnu tému encykliky, ktorú som v nedávno napísal, aby som „nadviazal so všetkými ľuďmi dialóg, ktorý sa týka nášho spoločného domova“ (Laudato si’, 3). „Potrebujeme konverzáciu, ktorá nás všetkých zjednotí, pretože výzva životného prostredia, ktorá stojí pred nami, a tiež jej ľudské korene, sa týkajú a dotýkajú nás všetkých“ (Laudato si’, 14).

V encyklike Laudato si’, volám po odvážnom a zodpovednom úsilí „zmeniť kurz“ (Laudato si’, 61) a odvrátiť najzávažnejšie dopady zhoršovania životného prostredia spôsobeného ľudskou činnosťou. Som presvedčený, že môžeme konať aj ináč – som si tým istý! – a nepochybujem o tom, že Spojené štáty – a tento Kongres – v tomto zohrávajú dôležitú úlohu. Teraz nastáva čas pre odvážne počiny a stratégie, zamerané na zavedenie „kultúry starostlivosti“ (Laudato si’, 231) a na „integrovaný prístup v boji proti chudobe, pri obnove dôstojnosti vylučovaných, a súčasne pri ochrane prírody“ (Laudato si’, 139). „Disponujeme slobodou potrebnou na to, aby sme limitovali a usmerňovali technológiu“ (Laudato si’, 112); „vyvinuli inteligentné spôsoby ... rozvíjania a ohraničenia našej moci“ (Laudato si’, 78); a na to, aby sme technológiu „dali do služby iného druhu pokroku, toho, ktorý je zdravší, viac humánnejší, sociálnejší, integrálnejší” (Laudato si’, 112). Som presvedčený, že vynikajúce akademické a výskumné inštitúcie Ameriky môžu k tomuto v nastávajúcich rokoch výrazne prispieť.

Pred sto rokmi, na začiatku Veľkej vojny [Prvej svetovej vojny], ktorú pápež Benedikt XV. označil za „nezmyselné zabíjanie“, sa narodil iný významný Američan: cisterciánsky mních Thomas Merton. Zostal zdrojom duchovnej inšpirácie a vodcom pre mnohých ľudí. Vo svojej autobiografii Merton napísal: „Prišiel som na svet. Prirodzene slobodný, na obraz Boží; napriek tomu som ale väzňom svojej vlastnej prudkosti a sebeckosti, na obraz sveta, do ktorého som sa narodil. Ten svet bol obrazom pekla, plného ľudí ako ja, ktorí Boha milujú, a predsa nenávidia; narodených, aby Ho milovali, no namiesto toho žijúcich v strachu pred beznádejnými vnútorne protichodnými túžbami“. Merton bol predovšetkým muž modlitby, mysliteľ, ktorý spochybňoval istoty svojej doby a otváral nové horizonty pre duše a Cirkev. Bol tiež mužom dialógu, propagátor mieru medzi ľuďmi a náboženstvami.

Z tejto perspektívy dialógu by som chcel vyjadriť uznanie úsiliu vynaloženému v súčasných mesiacoch na pomoc pri prekonávaní historických názorových rozdielov spojených s bolestnými udalosťami minulosti. Je mojou úlohou robiť to isté – budovať mosty a pomáhať všetkým mužom a ženám akýmkoľvek možným spôsobom. Keď sa rozhádané krajiny prinavrátia k dialógu – ktorý mohol byť prerušený z tých najlegitímnejších dôvodov –, pre všetkých sa zrazu otvoria nové možnosti. Toto si vyžadovalo a stále si vyžaduje odvahu a smelosť, čo nie je to isté ako nezodpovednosť. Dobrý politický vodca je ten, čo v myslí so zreteľom na záujmy všetkých, chopí sa vhodného momentu v duchu otvorenosti a pragmatizmu. Dobrý politický vodca si vždy vyberie radšej iniciovanie procesov než vlastnenie priestorov (porov. Evangelii gaudium, 222-223).

Byť v službe dialógu a mieru tiež znamená byť skutočne rozhodnutý minimalizovať a v dlhodobom horizonte i ukončiť mnohé ozbrojené konflikty po celom našom svete. Tu sa musíme sami seba spýtať: Prečo sa predávajú vražedné zbrane tým, čo plánujú spôsobovať nevýslovné utrpenie jednotlivcom a spoločnosti? Smutnou odpoveďou, ako všetci vieme, sú peniaze: peniaze zmáčané často nevinnou krvou. S ohľadom na toto hanebné a trestuhodné mlčanie, je našou povinnosťou postaviť sa tvárou v tvár tomuto problému a zastaviť obchod so zbraňami.

Traja synovia a jedna dcéra tejto krajiny, štyria jednotlivci a štyri sny: Lincoln, sloboda; Martin Luther King, sloboda v pluralite a „nie“ vylúčeniu; Dorothy Dayová, sociálna spravodlivosť a práva osôb; a Thomas Merton, schopnosť pre dialóg a otvorenosť pre Boha.

Štyria reprezentanti amerického ľudu.

Svoju návštevu vašej krajiny zakončím vo Filadelfii, kde sa zúčastním na Svetovom stretnutí rodín. Je mojím želaním, aby sa mojou návštevou rodiny stali témou dneška. Ako len sú rodiny podstatné pri budovaní tejto krajiny! Ako si len zaslúžia našu podporu a povzbudenie! A predsa nemôžem skryť svoju starosť o rodiny, ktoré sú v ohrození ako azda nikdy predtým. Základné vzťahy sú spochybňované, ako skutočný základ manželstva a rodiny. Môžem iba zopakovať dôležitosť a nadovšetko bohatstvo a krásu rodinného života.

Zvlášť by som chcel dať do povedomia tých členov rodín, ktorí sú najzraniteľnejší: mládež. Pre mnohých z nich je budúcnosť, naplnená nespočetnými možnosťami, lákadlom, no stále je mnoho tých, čo sú dezorientovaní a nemajú cieľ, sú zamotaní v bludisku násilia, zneužívania a zúfalstva. Ich problémy sú aj našimi problémami. Nemôžeme sa im vyhýbať. Musíme im čeliť spoločne, hovoriť o nich a hľadať efektívne riešenia a nie uviaznuť v diskusiách. S rizikom zjednodušovania môžeme povedať, že žijeme v kultúre, ktorá vyvíja tlak na mladých ľudí, aby si nezakladali rodiny, pretože im chýbajú možnosti pre budúcnosť. No tá istá kultúra zas iným ponúka tak veľa alternatív, že oni tiež sú odradení od založenia si rodiny.

Národ sa môže považovať za veľký len vtedy, keď obraňuje slobodu ako to robil Lincoln; keď podporuje kultúru, ktorá ľuďom umožní „snívať“ o úplných právach pre všetkých svojich bratov a sestry, ako sa snažil Martin Luther King; keď sa zasadzuje za spravodlivosť a zastáva sa utláčaných, ako to robila Dorothy Dayová svojou neúnavnou prácou; ovocím viery, ktorá sa stáva dialógom a zasieva pokoj v kontemplatívnom štýle Thomasa Mertona.

Týmito postrehmi som sa snažil predstaviť niektoré z bohatstiev vášho kultúrneho dedičstva, ducha amerického národa. Je mojou túžbou, aby sa tento duch ďalej rozvíjal a rástol, aby tak mnoho mladých ľudí, ako je to len možné, mohlo zdediť a prebývať v krajine, ktorá tak veľa ľudí inšpirovala snívať.

Boh žehnaj Ameriku!

Pápež vo Washingtone svätorečil Juníperra Serru, apoštola Kalifornie

USA 24. septembra – Veľkolepú slávnosť zažili v stredu 23. septembra vo Washingtone účastníci kanonizácie, ktorá sa konala v národnej svätyni Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Svätý Otec František pri nej vyhlásil za svätého Junípera Serru, františkánskeho misionára, apoštola Kalifornie z 18. storočia (1713-1784), pôvodom zo Španielska. Okrem toho, že slávnosť poukázala na miesto kresťanskej viery v dejinách i súčasnosti Spojených štátov amerických, bola aj radostným svedectvom o mnohodnárodnostnom a mnohoetnickom charaktere tamojšej Cirkvi.

Liturgia s mimoriadne bohatou hudobnou zložkou prebiehala v latinčine, španielčine a angličtine. Prvé liturgické čítanie odznelo v jazyku jedného z pôvodných národov Severnej Ameriky, prosby veriacich zazneli v ďalších jazykoch, medzi iným aj v kórejčine a vietnamčine. Evanjelium o tom, ako zmŕtvychvstalý Kristus dáva misijný rozkaz svojim apoštolom (Mt 28,16-20), zaspieval diakon v španielčine.

Svätý Otec v homílii poukázal na odovzdávanie viery v Cirkvi z generácie na generáciu. Cirkev sa nemusí obávať upadnutia do omylu, ale do uzavretosti, ktorej sa ubráni len tak, že všetci jej členovia budú vychádzať s Kristovým poslaním ku všetkým národom a ku každému človeku. Pápež pripomenul, že jedným z tých, ktorým sú dnes americkí katolíci dlžní za svoju vieru, je práve svätý Junípero Serra, neúnavný ohlasovateľ evanjelia, ktorého životným heslom bolo: „Vždy vpred!“

Slávenie prebiehalo na otvorenom priestore vedľa katedrály, na oltári pod prístreškom vytvoreným pre túto príležitosť. Len samotní seminaristi a rehoľníci v počte okolo 5-tisíc zaplnili vnútro chrámu.

Rítus svätorečenia bol súčasťou úvodu svätej omše. Žiadosť o vyhlásenie bl. Junípera Serru za svätého predložil Svätému Otcovi miestny arcibiskup, kardinál Donald Wuerl. Životopisnú črtu misionára Kalifornie predstavil postulátor kauzy z rehole františkánov, nasledovali litánie svätých a po nich pápež František v latinčine prečítal kanonizačnú formulu. Relikviu nového svätého umiestnenú v striebornom relikviári v tvare dvojramenného kríža priniesol k oltáru muž oblečený v tradičnom odeve domorodých obyvateľov Ameriky.

S pápežom Františkom koncelebrovali stovky biskupov a kňazov, pri oltári s ním boli kardinál Wuerl a predseda Konferencie biskupov USA arcibiskup Kurtz. Prítomný na slávnosti bol aj hlavný predstavený Rehole menších bratov františkánov P. Marco Tasca. Po skončení slávnosti, vychádzajúc zo sakristie, pápež František pozdravil 20 reprezentantov domorodých obyvateľov Kalifornie.

Homília pápeža Františka pri svätorečení Junípera Serru: „Vždy vpred“

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši s kanonizáciou P. Junípera Serru v Národnej svätyni Nepoškvrneného Počatia vo Washingtone 23. septembra 2015

«Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!» (Flp 4,4). Je to pozvanie, ktoré prenikavo zasahuje náš život. Radujte sa, hovorí sv. Pavol so silou takmer rozkazujúcou. Je to pozvanie, ktoré sa stáva ozvenou túžby, aby sme všetci prežívali skúsenosť plnosti života, života, ktorý má zmysel, života radostného. Akoby mal Pavol schopnosť počúvať srdce každého z nás a pomenoval to, čo cítime, čo žijeme. V našom vnútri sa nachádza niečo, čo nás pozýva k radosti a nie k prispôsobovaniu sa náhradkám, ktoré sa nás snažia vždy len uspokojiť.

Avšak neraz prežívame napätia každodenného života. Je veľa situácií, ktoré sa javia ako spochybňujúce toto pozvanie. Zdá sa, že dynamika, ktorej sme často podrobení, nás privádza ku smutnej rezignácii, ktorá sa pozvoľna premieňa v privyknutie si, so smrtonosným následkom: znecitliviť si srdce.

Nechceme, aby rezignácia bola hybnou silou nášho života – alebo to chceme? Nechceme, aby sa privyknutie zmocnilo našich dní – alebo áno? Kvôli tomuto sa môžeme pýtať: ako konať, aby neznecitlivelo naše srdce? Ako prehlbovať radosť evanjelia v rôznych situáciách nášho života?

Ježiš to povedal vtedajším učeníkom a hovorí to aj nám: Choďte! Hlásajte! Radosť evanjelia sa zakusuje, poznáva a prežíva iba jej darovaním, darovaním sa.

Duch sveta nás pozýva ku konformizmu, k pohodlnosti. Voči tomuto ľudskému duchu „je potrebné počuť nanovo, že potrebujeme jedni druhých, že máme zodpovednosť za druhých a za svet” (Laudato si’, 229). Máme zodpovednosť ohlasovať Ježišovo posolstvo. Pretože prameň našej radosti sa «rodí z tej neuhasiteľnej túžby ponúkať milosrdenstvo, ovocia skúsenosti nekonečného milosrdenstva Otca a jeho šíriacej sa sily” (Evangelii gaudium, 24). Choďte všetkým ohlasovať pomazávajúc a pomazávajte hlásajúc. K tomuto nás Pán pozýva dnes a hovorí nám:

Radosť kresťan zakusuje v misii: choďte k ľuďom všetkých národov (porov. Mt 28,19).

Radosť kresťan nachádza v pozvaní: Choďte a ohlasujte.

Radosť kresťan obnovuje a aktualizuje s povolaním: Choďte a pomazávajte.

Ježiš vás posiela ku všetkým národom. Ku všetkým ľuďom. A v tomto slove „všetci“ spred dvetisíc rokov sme boli zahrnutí aj my. Ježiš nedáva selektívny zoznam, ku ktorým áno a ku ktorým nie, ktorí sú hodní či nie sú hodní prijať jeho posolstvo, jeho prítomnosť. Naopak, ochotne vždy prijímal život taký, aký sa mu naskytoval. S tvárou bolesti, hladu, choroby, hriechu. S tvárou rán, smädu, únavy. S tvárou pochybností a ľútosti. Ďaleko od očakávania života vykrášleného, upraveného, vymaskovaného, prijal ho ochotne tak, ako mu prichádzal v ústrety. Hoci to bol život, ktorý sa často predstavoval zrútený, pošpinený, znivočený. „Všetkým“ Ježiš povedal, všetkým: Choďte a ohlasujete; celému tomuto životu, takému aký je, a nie ako by sa nám páčilo, aby bol: Choďte a prijímajte ochotne v mojom mene. Choďte na križovatky ciest, choďte... ohlasovať bez strachu, bez predsudkov, bez povýšenosti, bez puritánstva, všetkým tým, ktorí stratili radosť zo života, choďte a ohlasujte milosrdné objatie Otca. Choďte k tým, ktorí žijú s ťarchou bolesti, zlyhania, s pocitom rozbitého života, a ohlasujte to „bláznovstvo“ Otca, ktorý sa ich snaží pomazať olejom nádeje, spásy. Choďte ohlasovať, že omyly, klamné ilúzie, nedorozumenia nemajú v živote osoby posledné slovo. Choďte s olejom, ktorý tíši rany a osviežuje srdce.

Poslanie sa nikdy nerodí z dokonale vypracovaného plánu alebo z príručky veľmi dobre štrukturovanej a naprogramovanej; poslanie sa rodí vždy zo života, ktorý sa cítil byť hľadaný a uzdravený, nájdený a odpustený. Poslanie sa rodí zo zakúsenia, raz i viac krát, milosrdného pomazania Bohom.

Cirkev, Boží svätý ľud, vie prechádzať prašnými cestami dejín, skríženými často krát konfliktami, nespravodlivosťami, násilím, aby našla svoje deti a bratov. Boží svätý ľud sa neobáva omylu; obáva sa uzatvorenia sa, kryštalizácie v elitu, primknutiu sa k vlastným istotám. Vie, že uzatvorenosť v jej mnohorakých formách je príčinou toľkých rezignácií.

Preto «vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista» (Evangelii gaudium, 49). Boží ľud sa vie zapojiť, pretože je učeníkom Toho, ktorý pokľakol pred svojimi, aby im poumýval nohy (porov. tamtiež, 24).

Dnes sme tu, môžeme tu byť, pretože tu boli mnohí, ktorí mali odvahu odpovedať na toto povolanie, ktorí uverili, že «život vzrastá darujúc ho a oslabuje sa v izolácii a v pohodlí» (Dokument z Aparecidy, 360). Sme deťmi misionárskej smelosti toľkých, ktorí uprednostnili neuzatvoriť sa «do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu […] do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných“ (Evangelii gaudium, 49). Sme dlžníkmi tradície, reťazca svedkov, ktorí umožnili, aby sa Dobrá Novina evanjelia udržiavala z generácie na generáciu Novou a Dobrou.

A dnes si pripomíname jedného z tých svedkov, ktorý vedel v týchto krajoch vydať svedectvo radosti evanjelia: Brat Junípero Serra. Vedel žiť to, čo znamená byť „Cirkvou na výjazde“, touto Cirkvou, ktorá vie vychádzať do ulíc, aby sa podelila s Božou zmierujúcou nehou. Vedel zanechať svoju zem, svoje obyčaje, mal odvahu otvárať nové cesty, vedel kráčať v ústrety toľkým, učiac sa rešpektovať ich obyčaje a ich osobitosti.

Naučil sa prebúdzať a sprevádzať Boží život v tvárach tých, ktorých stretával, robiac z nich svojich bratov. Junípero sa usiloval ochraňovať dôstojnosť domorodého spoločenstva, chrániac ho pred tými, ktorí ho zneužívali. Sú to zneužívania, ktoré nás dodnes sprevádzajú a vyvolávajú v nás odpor, zvlášť kvôli bolesti, ktorú vyvolávajú v živote toľkých osôb.

Mal jedno motto, ktoré inšpirovalo jeho kroky a tvárnilo jeho život: vedel povedať, ale najmä vedel žiť hovoriac: „vždy vpred“. Toto bol spôsob, ktorý Junípero našiel, aby mohol žiť radosť evanjelia, aby sa jeho srdce neznecitlivelo. Smeroval vždy vpred, pretože Pán čaká; vždy vpred, pretože brat čaká; vždy vpred za všetkým tým, čo mu ešte zostávalo prežiť; smeroval vždy vpred. Nech tak, ako on včera, aj my dnes môžeme povedať: „vždy vpred“.

Svätý Junípero Serra – františkánsky misionár, apoštol Kalifornie

Cirkev v dnešný deň 23. septembra dostáva nového svätého, františkána Junípera Serru. Kto je táto osobnosť? Krstným menom Miguel José Serra sa narodil v roku 1713 v Španielsku na ostrove Malorka v rodine roľníkov. Vo veku 16 rokov vstúpil do noviciátu Menších bratov františkánov v Palme, kde v roku 1731 zložil prvé sľuby a prijal meno Junípero, podľa vzoru spoločníka sv. Františka brata Ginepra. Nezachovali sa presné správy o jeho kňazskej vysviacke, ale predpokladá sa, že sa tak stalo v roku 1737. Následne vyučoval filozofiu a teológiu v kolégiu a v roku 1742 získal doktorát z teológie.

Jeho snom boli misie. Prihlásil sa ako dobrovoľník pre misie v Novom svete a v roku 1749 sa priplavil do Mexika. Zvyšok života strávil misijnou prácou medzi americkými domorodcami. Ako neúnavný robotník bol zodpovedný za zakladanie a šírenie misií na západnom pobreží dnešného USA - je tiež nazývaný apoštolom Kalifornie. Založil spolu 21 misií a vďaka jeho činnosti sa ku katolíckej viere obrátili tisícky indiánov.

Junípero bol horlivým kazateľom a šíriteľom liturgickej, ako aj ľudovej zbožnosti. Okrem viery vyučoval amerických domorodcov aj metódy poľnohospodárstva, chov domácich zvierat a remeslá. Bol tiež obrancom práv indiánov pred novousadlíkmi. Známy je tiež tým, že cestoval pešo - a to aj po tratiach dlhých stovky kilometrov. Počas výstavby kostola pracoval ako jeden z robotníkov. Junípero bol ako oduševnený rehoľník a misionár známy svojím duchom kajúcnosti. Umrel 28. augusta 1784. V roku 1988 bol sv. Jánom Pavlom II. vyhlásený za blahoslaveného. Jeho svätorečenie vykoná dnes 23. septembra 2015 vo Washingtone pápež František.

23. septembra

Dopoludnie prvého dňa v USA: Privítanie v Bielom dome a stretnutie s biskupmi

USA 23. septembra – Pápež František začal svoj prvý deň pobytu v USA návštevou Bieleho domu, sídla amerického prezidenta vo Washingtone. O 9. hodine miestneho času (15. nášho času) sa tam presunul z apoštolskej nunciatúry, kde od včera prenocoval. Svätého Otca pred vstupom do Bieleho domu privítal americký prezident Barack Obama s manželkou Michelle. Privítacia ceremónia sa uskutočnila na pódiu v parku (South Lawn) pred budovou Bieleho domu za prítomnosti približne 20-tisíc hostí vrátane amerických kardinálov, členov Konferencie biskupov USA a pomocných biskupov Washingtonu.

Po vzdaní pocty čestnými jednotkami a odznení štátnych hymien sa prítomným prihovoril americký prezident, ktorý Svätého Otca Františka privítal ako prvého pápeža pochádzajúceho z Amerického kontinentu, ktorý je v USA po prvýkrát. Svoj prejav začal zvolaním: „Aký krásny deň učinil Pán!“

Prezident Obama vo svojom príhovore ocenil úsilie Katolíckej cirkvi v pomoci chudobným, vo vzdelávaní či v zdravotnej starostlivosti. Vyzdvihol tiež jedinečné vlastnosti pápeža Františka, ako pokoru, jednoduchosť, veľkodušnosť a označil ho za žijúci príklad Ježiša. Spomenul tiež, že jeho morálna autorita vychádza nielen zo slov, ale je založená najmä na jeho skutkoch. Pripomenul aj snahu Svätého Otca o šírenie pokoja, jeho zdôrazňovanie milosrdenstva či pomoci utečencom. Pápežovi sa poďakoval aj za pomoc pri zlepšovaní vzťahov s Kubou. Prezident Obama ďalej hovoril o podporovaní náboženskej slobody v USA, ako aj o aktuálnom prenasledovaní kresťanov vo svete. Ocenil tiež snahu Svätého Otca o zdôrazňovanie potreby ochrany planéty a zároveň aj zastávanie sa tých najslabších členov spoločnosti. Príhovor zakončil so srdečnosťou: „Ďakujeme Vám a vítame Vás, s radosťou a vďakou, v USA!“

Slovo odovzdal pápežovi Františkovi. Ten sa hneď na úvod stotožnil s osudmi početných prisťahovalcov do USA, keď povedal: „Ako syn prisťahovaleckej rodiny som rád, že môžem byť hosťom v tejto krajine, ktorá bola z veľkej časti vybudovaná takýmito rodinami. Teším sa na tieto dni stretnutia a dialógu, počas ktorých sa nádejam, že budem počúvať a deliť sa o mnohé nádeje a sny amerického ľudu.“

Svätý Otec vysvetlil aj hlavný dôvod svojej cesty, ktorým je účasť na Ôsmom svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii. Ďalej sa vo svojom príhovore dotkol významu náboženskej slobody a venoval sa aj téme integrálnej ekológie, či dôležitosti zacelenia narušených vzťahov. Keď hovoril o zodpovednosťou za „náš spoločný domov“, odvolal sa aj na slová Martina Luthera Kinga. Vyjadril potešenie zo snahy amerického prezidenta o zníženie znečisťovania ovzdušia.

Po odznení príhovorov sa pápež František spolu s Barackom Obamom a jeho manželkou presunuli dovnútra Bieleho domu, pričom z balkóna pozdravili celé zhromaždenie. V Modrom salóne nasledovalo vzájomné predstavenie delegácií a Svätý Otec sa podpísal do čestnej knihy hostí.

Nasledovala súkromná zdvorilostná návšteva u prezidenta USA za prítomnosti jeho rodiny. Pápež František prezidentovi podaroval zarámovanú bronzovú medailu s logom 8. svetového stretnutia rodín vo Filadelfii. Súbežne so súkromným stretnutím hláv štátov prebiehalo v ďalšej sále Bieleho domu stretnutie diplomatických delegácií. Vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina pri stretnutí s americkým kolegom Johnom F. Kerrym sprevádzali aj substitút štátneho sekretariátu Mons. Angelo Becciu, sekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Paul R. Gallagher a apoštolský nuncius v USA Mons. Carlo M. Viganò.

V závere Svätý Otec ešte zblízka pozdravil ľudí zhromaždených pred budovou, ktorí priebeh ceremónie sledovali na veľkoplošných obrazovkách. Z Bieleho domu sa následne pápež František presunul na stretnutie s americkými biskupmi do neďalekej washingtonskej katedrály, pred ktorou ho privítal jej rektor. Katedrála zasvätená sv. Matúšovi, v ktorej v roku 1979 slávil svätú omšu Ján Pavol II. a v ktorej sa uskutočnil aj pohreb amerického prezidenta J. F. Kennedyho, si tento rok pripomína 175. výročie svojho vzniku. Stretnutie s 350-členným zborom Konferencie biskupov USA malo formu slávenia liturgie hodín Hora media, a to v latinskom a anglickom jazyku.

V závere modlitby Svätého Otca pozdravili miestny arcibiskup kardinál Donald W. Wuerl a predseda Konferencie biskupov USA Mons. Joseph E. Kurtz, arcibiskup Louisville. Mons. Kurtz, ktorý sám pochádza z rodiny slovenských prisťahovalcov, v príhovore spomenul, že Američania ako národ založený imigrantmi hľadajúcimi náboženskú slobodu a ekonomické príležitosti, majú osobitnú zodpovednosť ako národ pod Bohom, zaistiť slobodu a spravodlivosť pre všetkých.

Potom sa už ujal slova Svätý Otec. V približne polhodinovom príhovore amerických biskupov oduševnil k radostnému ohlasovaniu Krista. Ocenil činnosť Cirkvi v USA na mnohých úsekoch, cez školstvo až po pomoc prisťahovalcom. Dôraz položil na podporovanie kultúry stretnutia, dialóg v rámci všetkých zložiek Cirkvi a tiež na kolegialitu medzi samotnými biskupmi. Jasnými slovami hovoril o hodnote daru života, o nevinných obetiach potratu, deťoch umierajúcich hladom, v dôsledku vojen či obchodovania s drogami. Pripomenul význam ohlasovania evanjelia rodiny, čo zdôrazní aj na Svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii. Na záver zanechal biskupom dve odporúčania. Ako prvé im kládol na srdce, aby boli pastiermi blízkymi ľuďom a osobitným spôsobom voči svojim kňazom a viedli ich k tomu, aby konali podľa evanjeliového príkladu milosrdného Samaritána. Druhé odporúčanie sa týkalo ich prístupu k prisťahovalcom, keď povedal:

„Ospravedlňujem sa, že istým spôsobom hovorím akoby o vlastnej záležitosti. Cirkev Spojených štátov dobre vie, aké malé sú nádeje v srdciach prichádzajúcich. Oddávna ste sa učili ich reč, podporovali ich, integrovali ste ich, bránili ich práva, podnecovali ste ich snahu o pokrok, zachovávali ste zažatú pochodeň ich viery. Aj teraz, žiadna americká inštitúcia nerobí pre migrantov toľko ako vaše kresťanské spoločenstvá. Teraz tu máte túto veľkú vlnu latinskej migrácie, ktorá sa dostáva do toľkých vašich diecéz. Nie iba ako rímsky biskup, ale aj ako pastier prichádzajúci z juhu, cítim potrebu poďakovať vám a povzbudiť vás. Možno pre vás nebude ľahké čítať v ich duši; možno bude pre vás výzvou ich rôznorodosť. Vedzte však, že majú aj zdroje, s ktorými sa môžu podeliť. Preto, prijmite ich bez obáv. Ponúknite im teplo Kristovej lásky a rozlúštite tajomstvo ich srdca. Som si istý, že ešte raz tento ľud obohatí Ameriku a jej Cirkev.“

Na záver svojho stretnutia na pôde Katedrály sv. Matúša požehnal pamätné medaily svojej apoštolskej cesty, stretol sa s kardinálmi a v sakristii osobne pozdravil dobrodincov katedrály.

Príhovor pápeža Františka pri privítacom ceremoniáli v Bielom dome

Príhovor Svätého Otca Františka pri privítacom ceremoniáli v Bielom dome vo Washingtone 23. septembra 2015

Dobrý deň! Pán prezident, som Vám hlboko vďačný za vaše privítanie v mene všetkých Američanov. Ako syn prisťahovaleckej rodiny som rád, že môžem byť hosťom v tejto krajine, ktorá bola z veľkej časti vybudovaná takýmito rodinami. Teším sa na tieto dni stretnutia a dialógu, počas ktorých sa nádejam, že budem počúvať a deliť sa o mnohé nádeje a sny amerického ľudu.

Počas tejto mojej cesty budem mať tú česť prihovoriť sa Kongresu, kde verím, že ako brat tejto krajiny budem môcť ponúknuť slová povzbudenia tým, ktorí sú povolaní viesť politickú budúcnosť národa vo vernosti princípom, na ktorých bol založený. Pocestujem aj do Filadelfie na Ôsme svetové stretnutie rodín, s cieľom oslavovať a podporiť inštitúcie manželstva a rodiny v tomto tak kritickom momente dejín našej civilizácie.

Pán prezident, americkí katolíci sú spoločne so svojimi spoluobčanmi zaangažovaní do budovania spoločnosti, ktorá bude opravdivo tolerantná a inkluzívna, do ochrany práv jednotlivcov a spoločenstiev a do odmietnutia akejkoľvek formy nespravodlivej diskriminácie. Spolu s nespočetným množstvom ďalších ľudí dobrej vôle, sú si rovnako vedomí, že snaha o budovanie spravodlivej a múdro usporiadanej spoločnosti zodpovedá ich najhlbším záujmom a ich právu na náboženskú slobodu. Táto sloboda zostáva jedným z najcennejších výdobytkov Ameriky. A ako nám pripomenuli moji americkí bratia biskupi, všetci sú povolaní k bdelosti, ako dobrí občania, aby uchovali a bránili túto slobodu od všetkého, čo by ju mohlo ohroziť alebo spochybniť.

Pán prezident, považujem za povzbudivé to, že navrhujete iniciatívu na zníženie znečistenia ovzdušia. Uvedomujúc si naliehavosť, zdá sa mi tiež jasné, že klimatické zmeny sú problémom, ktorý už viac nemôže byť ponechaný na budúcu generáciu. Keď ide o starostlivosť o náš „spoločný domov“, nachádzame sa v kritickom momente dejín. Máme ešte čas urobiť zmeny potrebné na dosiahnutie „udržateľného a integrálneho rozvoja, pretože vieme, že veci sa môžu zmeniť“ (Laudato si´, 13). Sú to zmeny, ktoré si z našej strany vyžadujú, aby sme vážne a zodpovedne rozpoznali nielen to, aký svet môžeme zanechať našim deťom, ale aj miliónom ľudí, ktorí žijú v takom systéme, ktorý ich zanedbával. Náš spoločný domov bol súčasťou tejto skupiny vylúčených, čo volá do neba a čo dnes silno dolieha na naše domy, naše mestá a naše spoločnosti. Použijúc veľavravné slová Reverenda Martina Luthera Kinga môžeme povedať, že sme zlyhali v našom záväzku a teraz je čas ho naplniť.

Z viery vieme, že „Stvoriteľ nás neopúšťa, nikdy neustupuje zo svojho plánu lásky, neľutuje, že nás stvoril. Ľudstvo má ešte schopnosť spolupracovať na budovaní nášho spoločného domova“ (tamtiež, 13). Ako kresťania, inšpirovaní touto istotou, chceme sa angažovať v cieľavedomej a zodpovednej starostlivosti o náš spoločný domov.

Pán prezident, úsilie, ktoré bolo nedávno vynaložené na znovunadviazanie pretrhnutých vzťahov a otvorenie nových dverí pre spoluprácu v rámci našej ľudskej rodiny, predstavuje pozitívne kroky na ceste zmierenia, spravodlivosti a slobody. Rád by som, aby všetci muži a ženy dobrej vôle v tejto veľkej krajine podporovali úsilie medzinárodného spoločenstva chrániť tých, ktorí sú v našom svete zraniteľní a podporovať integrálne a inkluzívne modely rozvoja, aby tak naši bratia a sestry na každom mieste mohli spoznať požehnanie pokoja a prosperity, ktoré si Boh praje pre všetky svoje deti.

Pán prezident, ešte raz vám ďakujem za vaše privítanie a teším sa na tieto dni vo vašej krajine. Nech Boh žehná Ameriku!

Zo stretnutí s novinármi po prvej etape apoštolskej cesty pápeža Františka

Vatikán/USA 23. septembra – Po prílete Svätého Otca na pôdu USA sa vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi SJ na brífingu pre novinárov vo Washingtone vyjadril k ceste Svätého Otca do USA a k jeho tlačovej konferencii počas letu z Kuby do hlavného mesta Spojených štátov.

Po tom, ako novinárom odovzdal pápežovu vďaku za ich prácu v prospech jeho návštevy, osobitne za tlmočenie jeho posolstva pokoja, páter Lombardi skonštatoval, že Svätý Otec sa teší dobrému zdraviu a že sa veľmi raduje, že je v USA. Pripomenul tiež, že pápež za posledných päť mesiacov navštívil päť amerických krajín.

Zamýšľajúc sa nad návštevami Svätého Otca, ktoré doteraz vykonal počas svojho pontifikátu, vatikánsky hovorca uviedol, že skúsenosť pápeža ako univerzálneho pastiera narastá a tak isto aj jeho chápanie problémov dnešného sveta. Ako povedal, pápež je teraz pripravený reagovať na globálne otázky, ako to už aj urobil vo svojej encyklike Laudato si´ a ako to robí aj počas aktuálnej cesty.

Páter Lombardi dodal, že príhovory Svätého Otca adresované Kongresu USA a OSN budú zaujímavé tým, že pochádzajú od pápeža, ktorý prostredníctvom skúsenosti získal morálnu autoritu interpretovať otázky, s ktorými svet zápasí na globálnej úrovni.

Pápež podľa slov pátra Lombardiho prichádza do USA po prvýkrát ako niekto, kto bude hovoriť, ale zároveň sa aj učiť, bude to „skúsenosť stretnutia“.

Na brífingu bol prítomný aj kardinál Daniel Di Nardo, arcibiskup Houstonu, ktorý novinárom pripomenul, že pápež František prichádza do USA predovšetkým ako pastier. Svätý Otec, „nás pozýva k lepšej vzájomnej službe“, povedal kardinál.

Odpovedajúc na otázky novinárov, vatikánsky hovorca hovoril o dôležitej úlohe, ktorú mali všetci traja pápeži, ktorí navštívili Kubu, povzbudzovať tamojšiu Cirkev a zároveň zdôraznil, že pozícia Svätej stolice ohľadom ekonomického embarga USA voči Kube je jasná, čiže aj naďalej je kritická.

Svätý Otec František pri tlačovej konferencii počas letu z Kuby do USA odpovedal na niektoré otázky novinárov. Tri dni na Karibskom ostrove zamerané na pastoračné a duchovné povzbudenie, vzťahujúce sa i na sociálny a politický rozmer života Kubáncov, boli v centre otázok zástupcov rôznych médií. Zaujímali sa predovšetkým o otázky súvisiace s politikou. V odpovedi kubánskej novinárke Rosy Miriam Elizalde (portál Cubadebate) potvrdil stanovisko Svätej stolice voči embargu pre Kubu.

„Otázka „blokády“ (embarga) je súčasťou vyjednávania. Toto je verejné: obaja prezidenti sa o tom zmienili. Takže to je verejná záležitosť, ktorá ide v smere dobrých vzťahov, o ktoré sa usilujú. Mojím želaním je, aby sa v tomto dospelo k dobrému výsledku, aby sa došlo k dohode, ktorá by uspokojila obe strany. Dohoda, samozrejme! Čo sa týka pozície Svätej stolice vzhľadom na „blokády“ (embargá), predchádzajúci pápeži o nich hovorili, a to nielen v tomto prípade, ale aj v ďalších prípadoch embarga. Existuje sociálne učenie Cirkvi čo sa tohto týka, a ja sa odvolávam naň, pretože je presné a správne. S ohľadom na Kongres USA - príhovor, ktorý som pripravil, ale nemôžem ho povedať... [smeje sa] - zvažoval som, že chcem hovoriť ohľadom tohto, ale nie špecificky o tejto otázke, skôr všeobecne o otázke bilaterálnych a multilaterálnych dohôd, ako znamenia pokroku v spolužití.“

Ďalšia novinárka Rosa Flores zo CNN v súvislosti so správou, že údajne 50 disidentov sa pokúšalo stretnúť s pápežom pri nunciatúre, sa Svätého Otca opýtala, či by sa bol býval chcel s nimi stretnúť, a čo by im povedal. Pápež reagoval nasledovnými slovami:

„V prvom rade som nepočul, že by sa to stalo: nemám o tom správu. Niekto by mohol povedať: áno, nie, neviem... Priamo to neviem. Vaše dve otázky sú hypotetické. Páčilo by sa mi, keby sa tak bolo udialo. Páči sa mi stretávať sa so všetkými ľuďmi. Predovšetkým preto, lebo som presvedčený, že všetci ľudia sú podľa zákona Božími synmi. Stretnutie s akýmkoľvek človekom vždy obohacuje. Áno, rád by som sa s nimi bol stretol. (...) Po druhé: z nunciatúry boli urobené telefonáty niektorým ľuďom, ktorí patria do tejto skupiny disidentov... Úlohou nuncia bolo oznámiť im, že rád pri stretnutí so zasvätenými v katedrále pozdravím všetkých tých, ktorí tam budú. Pozdrav. Áno, je to pravda... No keďže nikto sa nepredstavoval pri pozdravoch, neviem, či tam boli, alebo neboli. Pozdravil som všetkých, čo tam boli.“

Silvia Poggioli, z National Public Radio, najväčšej rozhlasovej stanice USA, reagovala na stretnutie pápeža s Fidelom Castrom, ktorý spôsobil Cirkvi na Kube veľa utrpenia. Pýtala sa, či má pápež dojem, že to azda oľutoval.

„Pokánie je veľmi intímna vec, vec svedomia. Počas stretnutia s Fidelom som hovoril o príbehoch známych jezuitov, pretože som mu priniesol ako darček knihu pátra Llorenteho, jeho blízkeho priateľa, jezuitu, a tiež CD s prednáškami pátra Llorenteho; a podaroval som mu aj dve knihy otca Pronzata, čo on určite ocení. Hovorili sme o týchto veciach. Veľa sme hovorili aj o encyklike Laudato si’, pretože sa veľmi zaujímal o túto tému ekológie. Bolo to stretnutie nie formálne, ale spontánne. ... O minulosti sme nehovorili.“

23. septembra

Svätý Otec začal vo Washingtone šesťdňovú návštevu Spojených štátov

USA 23. septembra – Lietadlo spoločnosti Alitalia s pápežom Františkom na palube pristálo v utorok 22. septembra o 15.49 miestneho času na washingtonskom letisku Andrews Base. Začala sa tak druhá etapa jeho cesty, počas ktorej navštívi Washington, New York vrátane sídla OSN a Filadelfiu, kde sa zúčastní na vyvrcholení 8. svetového stretnutia rodín.

Počas letu z Havany do Washingtonu odpovedal pápež František na otázky novinárov k jeho predchádzajúcim štyrom dňom stráveným na Kube.

Na pôde Spojených štátov pápeža privítal prezident Barack Obama spolu s manželkou Michelle a dcérami Maliou e Sashou. Prítomný bol aj viceprezident Joe Biden. Po stranách stála čestná stráž, biskupi americkej biskupskej konferencie, arcibiskup Washingtonu kardinál Donald William Wuerl. Na letisko prišli hosťa privítať aj starostovia dištriktu Kolumbie a guvernéri federálnych štátov Maryland a Virginia. Priestranstvo zaplnili ľudia, ktorí spontánne a nahlas prejavovali svoju náklonnosť voči pápežovi, ktorý prišiel po prvýkrát na pôdu USA. Z radov najmladších obyvateľov krajiny Svätého Otca pozdravili dvaja chlapci a dve dievčatá, žiaci katolíckych škôl.

V sprievode prezidenta sa pápež odobral do súkromnej miestnosti na krátky rozhovor. Následne nastúpil do auta, ktoré ho zaviezlo do sídla nunciatúry vo Washingtone, ktorá bude počas najbližších dvoch dní jeho rezidenciou.

Pápež kubánskym rodinám: Rodina chráni pred roztrieštenosťou a anonymitou

Kuba 22. septembra - „Sme rodina. A keď je človek v rodine, cíti sa doma.“ Týmito slovami začal Svätý Otec svoj príhovor na dopoludňajšom stretnutí s rodinami v katedrále v Santiagu v utorok 22. septembra. Pokračoval vrúcnymi vyjadrením vďačnosti a ocenenia:

„Vďaka vám, kubánske rodiny, vďaka, Kubánci, že ste mi v týchto dňoch umožnili cítiť sa ako v rodine, že ste mi umožnili cítiť sa ako doma. ... Toto stretnutie s vami je ako ‚čerešnička na torte‘. Uzatvárajúc túto moju návštevu stretnutím s rodinami je dôvodom pre vzdávanie vďaky Bohu za ‚teplo‘, ktoré vyžaruje z ľudí, ktorí vedia prijať, ktorí vedia objať, ktorí vedia vytvoriť pocit domova. Ďakujem všetkým Kubáncom.“

Ďalej Svätý Otec nadviazal na čítaný úryvok z Jánovho evanjelia (2,1-11), ktorý predstavuje Ježiša počas jeho prvej verejnej udalosti na svadbe v Káne. Išlo teda o sviatok, slávnosť rodiny, na ktorej sa zúčastnila aj Mária, jeho Matka a niektorí z jeho učeníkov.

Ako povedal, „svadby sú špeciálne okamihy v živote mnohých ľudí. Pre tých, čo sú skôr ‚veteráni‘, rodičia, starí rodičia, sú príležitosťou zbierať plody“ toho, čo zasiali. Vidieť ako deti dospievajú a že si budú môcť založiť vlastnú rodinu, to dáva do duše radosť. Je to príležitosť vnímať, „že všetko, o čo sa snažili, stálo za to“.

„Sprevádzať svoje deti, podporovať ich, povzbudzovať ich, aby sa dokázali rozhodnúť budovať svoje životy, založiť svoju rodinu, to je veľká úloha pre rodičov. A na druhej strane je tu radosť novomanželov. Celá budúcnosť, ktorá sa začína, všetko má ‚príchuť‘ nového domova, nádeje. Na svadbe sa vždy stretávajú minulosť, ktorú dedíme a budúcnosť, ktorá nás čaká. Je tu pamäť a nádej. Vždy sa otvára príležitosť ďakovať za všetko to, čo nám umožnilo prísť až k dnešku s tou istou láskou, ktorú sme dostali.“

A Ježiš začína svoje verejné účinkovanie práve na svadbe - zdôraznil Svätý Otec. „Vstupuje do tejto histórie sejby a zberu, snov a hľadania, úsilia a námah, náročnej práce, ktorá preorala zem, aby priniesla ovocie. Ježiš začína svoj verejný život v rámci rodiny, v lone domáceho krbu. A neustále vstupuje aj do našich rodín, naďalej je ich súčasťou. Páči sa mu zaujať miesto rodine.“

Pápež pokračoval zaujímavým konštatovaním, že Ježiš často navštevoval rôznych ľudí u nich doma, pri obedoch či večerách. Bolo to pre neho obľúbené miesto pre ohlasovanie Božieho plánu. Tu spomenul jeho priateľov, Martu a Máriu, ale aj verejných hriešnikov ako Zachej. Rovnako do domov posielal aj svojich učeníkov, keď ich poslal ohlasovať zvesť o Božom kráľovstve.

Svätý Otec hovoriac o skúsenostiach zo svojej predchádzajúcej diecézy spomenul, akou dôležitou chvíľou je pre rodinu večer, keď sa všetci vrátia domov, keď sú spolu, rozprávajú sa, chystajú večeru, robia úlohy. Povzbudil rodiny, že do týchto chvíľ, v ktorých nechýba únava po celom dni, chce vstúpiť Ježiš, aby pomohol „odhaliť Ducha žijúceho a pôsobiaceho v našich rodinách“. Pripomenul, že toto je prostredie, kde sa učíme bratstvu, solidarite, odpusteniu, zahadzovaniu masiek, učíme sa prijať a vážiť si život a učíme sa, „že každý potrebuje tých druhých, aby mohol napredovať“.

Pápež následne s vážnosťou konštatoval, že v mnohých kultúrach sa dnes vytrácajú, miznú tieto rodinné chvíle, pomaly má všetko tendenciu separovať sa, izolovať, je málo spoločných chvíľ, keď sme spolu, zjednotení v kruhu rodiny. A dodal: „Potom nevieme čakať, nevieme prosiť o dovolenie či poprosiť o odpustenie, ani povedať ďakujem, pretože dom je prázdny. Nie prázdny bez ľudí, ale prázdny na vzťahy, na ľudské kontakty, prázdny na stretnutia medzi rodičmi, deťmi, starými rodičmi, vnúčatami, bratmi.“

Bez rodiny, bez tepla domova sa život stáva prázdnym, pokračoval Svätý Otec. „Začínajú chýbať siete, ktoré nás podporujú v ťažkostiach, tie siete, ktoré nás živia v našom každodennom živote, a motivujú k zápasu za prosperitu. Rodina nás chráni pred dvoma aktuálnymi fenoménmi, dvoma vecami, ktoré sa dnes dejú: fragmentácia, čiže rozdelenosť, a odosobnenie, anonymita masy. V oboch prípadoch sa ľudia stanú izolovanými jedincami, ľahko manipulovateľnými a ovládateľnými.“ A to sa potom prenáša na celú spoločnosť, dodal pápež.

„Rodina je školou ľudskosti, školou, ktorá učí dať srdce v prospech potrieb druhých, byť pozornými na život druhých. ... Napriek mnohým ťažkostiam, ktoré postihujú naše rodiny vo svete, nezabudnite, prosím, na toto: rodiny nie sú problémom, sú v prvom rade príležitosťou.“ Z toho podľa jeho slov vyplýva povinnosť starať sa o rodinu, chrániť ju, sprevádzať.

Svätý Otec poukázal aj na to, že veľa sa diskutuje o budúcnosti, o tom, aký svet chceme zanechať našim deťom. Odpoveď je podľa jeho slov táto: „Zanechajme im svet s rodinami.“ Hoci určite neexistuje žiadna dokonalá rodina, to ale neznamená, že rodiny nie sú odpoveďou na zajtrajšok. „Boh nás povzbudzuje k láske a láska sa vždy zaujíma o ľudí, ktorých miluje.“ Svätý Otec v tejto súvislosti spomenul aj svoj zvyk požehnávať počas stredajších audiencií mamičky čakajúce dieťa, so žičením, aby bolo zdravé a zdarne rástlo.

Svoj príhovor ukončil pápež František odkazom na Eucharistiu. Nazval ju večerou Ježišovej rodiny, ktorá sa schádza, aby počúvala jeho slovo a živila sa jeho telom. Ježiš je chlieb života našich rodín, ktoré sýti svojou láskou, posilňuje ich vieru a pomáha kráčať s nádejou vo všetkých okolnostiach života.

Napokon s pohľadom zameraným na Filadelfiu a synodu o rodine vo Vatikáne pápež František poprosil prítomné kubánske rodiny o modlitbu:

„O niekoľko dní sa zúčastním spoločne s rodinami sveta na Svetovom stretnutí rodín, a o menej než mesiac na biskupskej synode, ktorej témou je rodina. Pozývam vás k modlitbe. Prosím vás, aby ste sa modlili na tieto úmysly, aby sme si všetci vedeli pomáhať v starostlivosti o rodinu, aby sme vedeli ďalej objavovať Emanuela, čiže Boha, ktorý žije uprostred svojho ľudu, vytvárajúc si z každej rodiny a zo všetkých rodín svoj príbytok. Rátam s vašou modlitbou. Ďakujem.“

V závere stretnutia s rodinami v katedrále Svätý Otec spontánne dodal niekoľko slov na rozlúčku:

„Lúčim sa s vami a ďakujem za prijatie, za srdečnosť, vďaka. Kubánci sú skutočne príjemní, dobrosrdeční a dajú človeku cítiť s ako doma. Ďakujem mnohokrát. A chcel by som povedať slovo nádeje. Slovo nádeje, ktoré kiež nás vedie otočiť hlavu smerom vzad a smerom vpred. Pri pohľade vzad: pamäť. Pamätať na tých, ktorí nás priviedli k životu, a osobitne pamätať na starých rodičov. Veľký pozdrav pre starých rodičov... Nezanedbávajme starých rodičov. Starí rodičia sú našou živou pamäťou. A s pohľadom smerom vpred: deti a mladí ľudia, ktorí sú silou národa. Národ, ktorý sa stará o svojich starých rodičov a ktorý sa stará o svoje deti a mladých, má víťazstvo zaistené.

Nech vás Boh žehná. A dovoľte mi udeliť vám požehnanie, avšak pod jednou podmienkou: musíte trochu priplatiť. Prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. Toto je tá podmienka. (požehnanie) Dovidenia a ďakujem!“

Svätý Otec sa za prijatie poďakoval Kubáncom aj prostredníctvom tvítu

„Vďaka všetkým Kubáncom! Srdečná vďaka!“ Tieto slová zanechal pápež František na Twitteri pri odlete z letiska „Antonia Macea“ v Santiagu de Cuba v utorok z 22. septembra o 12.30 miestneho času (u nás 18.30), keď sa vydal na tri a pol hodinový let do Washingtonu, kde pokračuje jeho 10. apoštolská cesta.

Homília Svätého Otca v El Cobre: Žiť revolúciu nehy, vychádzať spolu s Máriou

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v Národnej mariánskej svätyni El Cobre (Santuario de la Virgen de la Caridad del Cobre) v Santiagu de Cuba 22. septembra 2015

Evanjelium, ktoré sme práve počuli, nás stavia pred dynamiku, ktorú Pán vyvoláva zakaždým, keď nás navštevuje: vyvádza nás z domu. Sú to obrazy, ktoré sme pozvaní kontemplovať viacero ráz. Prítomnosť Boha v našom živote nás nikdy nenechá pokojných, ženie nás neustále do pohybu. Keď nás navštevuje Boh, vždy nás vábi von z domu. Sme navštevovaní, aby sme navštevovali, stretávaní, aby sme stretávali, milovaní, aby sme milovali.

Vidíme tu Máriu, prvú učeníčku. Dievča asi vo veku 15 až 17 rokov, ktorá bola v jednej dedinke Palestíny navštívená Pánom, ktorý jej oznamoval, že sa stane Matkou Spasiteľa. Ďaleko od toho, aby sa považovala za ktovie koho a aby si myslela, že všetci jej budú pomáhať a slúžiť, vychádza z domu a ide slúžiť. Ide pomáhať svojej príbuznej Alžbete. Radosť, ktorá vyviera z poznania, že Boh je s nami, s naším národom, prebúdza naše srdce, uvádza do pohybu naše nohy, „vábi nás von“, vedie nás k deleniu sa o prijatú radosť, delením sa o ňu formou služby, venovaním sa všetkým tým „chúlostivým“ situáciám, ktoré prežívajú naši blízki alebo príbuzní. Evanjelium nám hovorí, že Mária sa ponáhľala, krokom pozvoľným, ale vytrvalým, krokmi, ktoré vedia, kam ísť; sú to kroky, ktoré ani neutekajú, aby na miesto „dorazili“ prirýchlo, a nie sú ani príliš pomalé, že by tam „nedorazili“ vôbec. Ani chvatná, ani mdlá, Mária sa ponáhľa, aby sprevádzala svoju príbuznú, tehotnú v pokročilom veku. Mária, prvá učeníčka, sama navštívená, vyšla na návštevu. A od toho prvého dňa to bolo vždy jej zvláštnou charakteristikou. Bola to žena, ktorá navštívila toľko mužov i žien, detí, starcov, mladých. Vedela navštíviť a sprevádzať mnohé naše národy v dramatických stavoch ich zrodu; chránila zápas všetkých tých, ktorí trpeli kvôli obrane práv svojich detí. A teraz, neprestáva nám prinášať Slovo života, svojho Syna, nášho Pána.

Aj tieto kraje boli navštívené jej materskou prítomnosťou. Kubánska vlasť sa zrodila a rástla v horlivej oddanosti Láskavej Panne (Virgen de la Caridad). „Ona dala vlastnú a osobitnú formu kubánskej duši – napísali biskupi tejto krajiny – vzbudzujúc v srdci Kubáncov najvyššie ideály lásky k Bohu, k rodine a vlasti.”

Potvrdzujú to aj vaši krajania spred sto rokov, keď žiadali pápeža Benedikta XV. o vyhlásenie Láskavej Panny za Patrónku Kuby, a napísali: „Ani nešťastia, ani straty nie sú schopné uhasiť vieru a lásku, ktorú náš katolícky ľud vyznáva tejto Panne, ale naopak, v najväčších životných zvratoch, keď bola veľmi blízko smrť alebo sa približovala beznádej, vždy povstala ako svetlo, ktoré rozháňa každé nebezpečenstvo, ako rosa, ktorá utešuje ... vízia tejto požehnanej Panny, v plnom zmysle kubánskej, ... pretože takto ju milovali naše nezabudnuteľné matky, takto ju velebia naše manželky.” Takto to napísali pred sto rokmi.

V tejto svätyni, ktorá uchováva pamäť svätého veriaceho Božieho ľudu, kráčajúceho na Kube, Mária je uctievaná ako Matka Lásky. Odtiaľto chráni naše korene, našu identitu, aby sme nezišli na cesty zúfalstva. Duša kubánskeho ľudu, ako sme práve počuli, bola stvárňovaná uprostred bolestí, strát, ktoré neboli schopné uhasiť vieru; tú vieru, ktorá sa udržala živá vďaka mnohým starým mamám, ktoré naďalej udržiavali, v domácej každodennosti, živú prítomnosť Boha; prítomnosť Otca, ktorý oslobodzuje, posilňuje, uzdravuje, dodáva odvahu a je bezpečným útočiskom a znamením nového vzkriesenia. Staré mamy, matky a mnohí iní, ktorí s nehou a citlivosťou boli znamením návštevy - ako Mária -, odvahy, viery, pre svoje vnúčatá, vo svojich rodinách. Udržiavali otvorený priezor, malý ako horčičné zrnko, prostredníctvom ktorého Duch Svätý neustále sprevádzal tento chvejúci sa ľud.

A „vždy, keď sa pozrieme na Máriu, dokážeme znovu uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky“ (Evangelii gaudium, 288).

Z generácie na generáciu, deň za dňom sme pozývaní obnovovať našu vieru. Sme pozývaní žiť revolúciu nehy ako Mária, Matka Lásky. Sme pozývaní „vychádzať z domu“, udržiavať oči a srdce otvorené pre druhých. Naša revolúcia prechádza nehou, radosťou, ktorá sa vždy stáva blízkosťou, ktorá sa vždy stáva spolucítením – čo nie je ľútostenie, ale cítenie bolesti spolu s druhým pre oslobodenie – a vedie nás k zainteresovanosti, aby sme slúžili v živote druhých. Naša viera nás vyvádza z domu ísť v ústrety druhým, aby sme sa delili o radosti a bolesti, nádeje a sklamania. Naša viera nás vyvádza von z domu, aby sme navštevovali chorého, väzňa, toho, kto plače, ale sa aj vedeli smiať s tým, ktorý sa smeje, tešiť sa z radostí blížnych. Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá slúži, ktorá vychádza z domu, ktorá vychádza zo svojich chrámov, vychádza zo svojich sakristií, aby sprevádzala život, podopierala nádej, bola znamením jednoty ľudu, šľachetného a dôstojného. Ako Mária, Matka Lásky, chceme byť Cirkvou, ktorá vychádza z domu, aby stavala mosty, rúcala múry, zasievala zmierenie.

Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá vie sprevádzať všetky „chúlostivé“ situácie nášho ľudu, byť angažovaní v živote, v kultúre, v spoločnosti, neskrývajúc sa, ale kráčajúc s našimi bratmi, všetci spoločne. Všetci spoločne, slúžiac, pomáhajúc. Všetci, deti Božie, deti Márie, deti tejto šľachetnej kubánskej zeme.

Toto je naša najvzácnejšia „meď“ [pozn.: svätyňa El Cobre je pomenovaná podľa bane na meď], toto je naše najväčšie bohatstvo a najlepšie dedičstvo, ktoré môžeme zanechať: ako Mária sa učiť vychádzať z domu na chodníky návštevy. A učiť sa modliť s Máriou, pretože jej modlitba je naplnená spomienkou a vďakou; je to pieseň Božieho ľudu, kráčajúceho dejinami. Je živou spomienkou, že Boh je uprostred nás; je trvalou spomienkou, že Boh zhliadol na poníženosť svojho ľudu, ujal sa svojho služobníka ako sľúbil našim otcom a ich potomstvu naveky.

Páter Lombardi: Pápež Kube dodal nádej v premenu, ocenil malé spoločenstvá

Kuba 22. septembra – Vatikánsky hovorca páter Fedrico Lombardi SJ na konci tretieho dňa apoštolskej návštevy Kuby komentoval celkový odkaz pápeža Kubáncom. Zdôraznil, že Svätý Otec túži šíriť dialóg a zmierenie, dôkazom čoho je aj jeho dôležitý príspevok k vzájomnému zbližovaniu medzi Kubou a USA. Ako povedal, pápež tu uprednostňuje hovoriť o „procese“, teda o niečom, čo musí pokračovať. Odpovedajúc na otázku týkajúcu sa embarga USA voči Kube zdôraznil, že pozícia Cirkvi bola vždy odsudzujúca.

V súvislosti s problémom rešpektovania ľudských práv uviedol, že pápež František pri tejto ceste jasne hovoril o ideológiách, ktoré neberú do úvahy konkrétnu osobu a ľudskú dôstojnosť. Misiou pápeža na Kube bola podľa neho silná skúsenosť Cirkvi, ako aj apel na aktívnu prítomnosť kresťanov v spoločnosti s ohľadom na spoločné dobro. Podľa slov vatikánskeho hovorcu Svätý Otec bol veľmi spokojný a vďačný kubánskemu ľudu za jeho radostné a vrúcne prijatie.

V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas páter Lombardi hovoril aj o včerajšej svätej omši v diecéze Holguín, ktorú dovtedy ešte žiadny pápež nenavštívil. Zúčastnilo sa na nej najmenej 150-tisíc ľudí. Páter Lombardi osobitne vysvetlil význam sviatku sv. Matúša pre pápeža Františka:

„Pápež zvykne pripomínať, že práve pri príležitosti sviatku sv. Matúša zažil vo svojej mladosti rozhodujúcu duchovnú skúsenosť, keď sa cítil byť povolaný nasledovať Ježiša, ktorý ho volal osobne, ktorý mu hľadel do očí. Tak ako hovorí evanjelium, zahľadel sa Matúšovi do očí a získal tak jeho obrátenie. Pápež tým, že sa o tom zmienil, čo istotne prežíval osobne, zdôraznil hodnotu kresťanského povolania ako stretnutia s Pánom, ako východiskový bod misie, pre ktorú sa všetci musia cítiť zodpovední nasadiť sa v Cirkvi a v spoločnosti. Pápež sa tiež zmienil – a toto je veľmi dôležité – o skúsenosti misijných domov, o jednej z foriem, prostredníctvom ktorých Cirkev na Kube žije kapilárnym spôsobom svoju kreatívnu prítomnosť. Prostredníctvom malých komunít, kde sa slávi Eucharistia, kde sa vysvetľuje Božie slovo a kde je vzájomné povzbudzovanie k napredovaniu v kresťanskom živote.“

Tak ako sa premenil životný príbeh sv. Matúša, môže sa premeniť aj príbeh Kuby. Práve túto nádej posilnil Svätý Otec svojou návštevou, dodáva vatikánsky hovorca:

„Pápež nielen v tomto príhovore, ale aj v iných, vyslovil vždy silné povzbudenie k dôvere, k tomu, aby sa človek nenechal odradiť. Tak ako to vždy hovorí osobitne mladým: nestraťte nádej, „nenechajte si ukradnúť nádej“. A toto je v krajine, ktorá istotne má svoje problémy, svoje skúšky, svoje biedy, osobitne dôležitým posolstvom.“

Pápež v El Cobre zveril všetkých Kubáncov Panne Márii

Kuba 22. septembra - Pápež František po včerajšom stretnutí s biskupmi v Seminári sv. Bazila Veľkého v Santiagu de Cuba zašiel večer spolu nimi do neďalekej svätyne Panny Márie v El Cobre. Pred milostivou sochou Božej Matky s Dieťaťom zotrval niekoľko minút v tichej modlitbe. Potom stojačky pred patrónkou Kuby, ktorej „obraz nosia Kubánci v srdci“ jej v osobitnej modlitbe zveril budúcnosť národa, keď okrem iného povedal:

„Panna Lásky z El Cobre, patrónka Kuby, Ty si prišla navštíviť náš ľud a chcela si zostať s nami ako Matka a Pani Kuby počas jej cesty dejinami. Tvoje meno a obraz sú vryté v mysli a srdci všetkých Kubáncov, vo vlasti aj mimo domova, ako znamenie nádeje a stred bratského spoločenstva”.

Svätý Otec prosil Pannu Máriu aj o ochranu pre rodiny, malé deti a o útechu pre tých, ktorí trpia. A modlil sa najmä za dar zjednotenia a zmierenia: „Matka zmierenia, zhromaždi svoji ľud rozptýlený po celom svete. Urob z kubánskeho národa domov bratov a sestier, aby tento ľud dokorán otvoril svoju myseľ, svoje srdce a svoj život Kristovi, jedinému Spasiteľovi a Vykupiteľovi ...“

Podľa tradície, ktorá kladie za povinnosť Kubáncom, aby pri návšteve národnej svätyne priniesli „Virgen de la Caridad“ kvet, pápež František pred milostivú sochu položil striebornú vázu s kyticu ruží so striebornou stonkou a s keramickými žlto-bielymi lupeňmi a zapálil votívne sviece.

21. septembra

Tretí deň pápežovej návštevy Kuby v stručnom prehľade

Kuba 21. septembra – V tretí deň svojej návštevy Kuby sa Svätý Otec presunul z Havany 700-kilometrovým letom do východnej časti ostrova. V 350-tisícovom meste Holguín slávil na priestranstve Námestia revolúcie svätú omšu z dnešného sviatku sv. apoštola a evanjelistu Matúša. Homíliu venoval meditácii nad Ježišovým pohľadom, ktorý premieňa toho, kto ho zachytí, tak ako premenil mýtnika Matúša na horlivého učeníka.

Domáci na čele s miestnym biskupom Mons. Arangurenom Etcheverría pápežovi Františkovi opäť pripravili privítanie plné latinskoamerickej srdečnosti.

Popoludní o 15.30, pre nás však to bude už okolo 22. hodiny, čaká Svätého Otca výstup na vŕšok La Loma de la Cruz, nazvaný podľa kríža, ktorý sa tam týči nad mestom Holguín. Pápež tu prednesie modlitbu požehnania pre celé mesto s jeho obyvateľmi.

Z Holguínu sa večer Svätý Otec presunie opäť letecky do druhého najväčšieho mesta krajiny Santiaga de Cuba. Tu sa v priestoroch Seminára sv. Bazila Veľkého, kde bude na jednu noc ubytovaný, stretne s kompletným kubánskym biskupským zborom. Po tomto stretnutí sa už na súmraku, okolo druhej po polnoci nášho času príde pomodliť do neďalekej mariánskej svätyne El Cobre.

V nasledujúci deň, utorok 22. septembra v posledný deň svojej návštevy Kuby bude pápež František v El Cobre sláviť Eucharistiu a v Santiagu sa stretne s rodinami. Popoludní ho už bude čakať let do Washingtonu a privítací ceremoniál na pôde USA.

Homília v Holguíne na Kube: Matúš a Ježišove milosrdné oči

Homília Svätého Otca Františka pri eucharistickom slávení 21. septembra 2015 na Námestí revolúcie v Holguíne, v deň sviatku svätého apoštola a evanjelistu Matúša, s liturgickými čítaniami Ef 4,1-7.11-13 a Mt 9,9-13.

Slávime sviatok sv. Matúša, apoštola a evanjelistu. Slávime udalosť obrátenia. On sám nám vo svojom evanjeliu rozpráva o tom stretnutí, ktoré poznačilo jeho život, vovádza nás do „hry pohľadov“, ktorá je schopná zmeniť dejiny.

V obyčajný deň, keď sedel na mýtnici a vyberal dane, prešiel okolo Ježiš, zazrel ho, pristúpil k nemu a povedal: „Nasleduj ma!“ A on vstal a šiel za ním.

Ježiš sa naňho zahľadel. Akú silu lásky mal Ježišov pohľad, že pohol Matúšom! Akú silu museli mať tie oči, že ho zdvihli! Vieme, že Matúš bol mýtnikom, čiže vymáhal dane od Židov a dával ich Rimanom. Mýtnici boli nenávidení a okrem iného považovaní za hriešnikov. Preto žili v úzadí a ľudia nimi opovrhovali. S nimi sa nedalo spolu jesť, hovoriť, ani modliť. Ľud ich považoval za zradcov, ktorí oberajú svojich vlastných a dávajú cudzím. Mýtnici patrili do takejto sociálnej vrstvy.

Ježiš sa však zastavil, neprešiel rýchlo pomimo, pozrel sa naňho bez náhlenia, pohliadol na neho s pokojom. Pozrel sa naňho očami milosrdenstva, tak, ako nikto predtým. A tento pohľad otvoril jeho srdce, oslobodil ho, uzdravil, dal mu nádej na nový život ako Zachejovi, Bartimejovi, Márii Magdaléne, Petrovi a aj každému z nás. Hoci nemáme odvahu pozdvihnúť zrak k Pánovi, On ako prvý hľadí na nás.

Je to náš osobný príbeh. Tak ako mnohí iní, každý z nás môže povedať – aj ja som hriešnik, na ktorého Ježiš upiera svoj zrak. Pozývam vás, aby ste si dnes, či už doma alebo v kostole, keď budete v pokoji, sami, urobili chvíľku ticha na pripomenutie si s vďačnosťou a radosťou tie okolnosti, tú chvíľu, počas ktorej Boží milosrdný pohľad spočinul na našom živote.

Jeho láska nás predchádza, jeho pohľad anticipuje, predbieha naše potreby. On dokáže vidieť až za zovňajšok, až za hriech, až za zlyhanie, nehodnosť. Dokáže vidieť až za sociálnu kategóriu, ku ktorej patríme. Tým, že ide ďalej než všetko toto, vidí synovskú dôstojnosť, ktorú všetci máme, niekedy poškvrnenú hriechom, ale vždy prítomnú v hĺbke našej duše. Je to naša synovská dôstojnosť. On prišiel, aby hľadal všetkých, čo sa cítia byť nehodní Boha i ľudí. Dovoľme Ježišovi hľadieť na nás, nech jeho pohľad prejde našimi ulicami, nech nám opäť prinesie radosť, nádej, životné nadšenie.

Potom, čo Pán pozrel naňho s láskou, povedal Matúšovi: „Nasleduj ma!“ A Matúš vstal a šiel za ním. Po pohľade prichádza slovo. Po láske poslanie. Matúš už nie je ako predtým, je vnútorne premenený. Zmenilo ho stretnutie s Ježišom a jeho milosrdnou láskou. Mýtnicu, peniaze z daní a svoje vyhostenie necháva za chrbtom. Predtým sedel a vyberal od iných, teraz musí s Ježišom vstať a dať, obetovať sa pre iných. Ježiš sa naňho pozrel a Matúš našiel radosť v službe. Pre Matúša a všetkých, ktorí postrehli Ježišov pohľad, spoluobčania už nie sú tí, ktorých možno využiť, použiť a zneužiť. Ježišov pohľad plodí misionársku činnosť, službu, obetavosť. Jeho spoluobčania sú tými, ktorým slúži. Jeho láska lieči našu krátkozrakosť a podnecuje nás hľadieť inam, nepozastaviť sa iba pri zovňajšku či politickej korektnosti.

Ježiš ide ďalej, predchádza nás, otvára cestu a volá nás nasledovať ho. Pozýva nás ísť pomaly, prekonávať naše predsudky, vzdor voči zmene iných i nás samých. Každodenne nás vyzýva otázkou: veríš? Veríš, že sa z výbercu daní môže stať služobník? Myslíš, že je možné, aby sa zo zradcu stal priateľ? Že z tesárovho syna môže byť Boží Syn? Jeho pohľad mení náš pohľad a jeho srdce naše srdce. Boh je Otec, ktorý chce spásu pre všetky svoje deti.

Dovoľme Pánovi hľadieť na nás v modlitbe, v Eucharistii, pri spovedi, v našich bratoch a sestrách, najmä v opustených a osamelých. A učme sa hľadieť na iných ako on na nás. Zdieľajme jeho nežnosť a milosrdenstvo s chorými, väznenými, staršími a rodinami v ťažkostiach. Opäť sme pozvaní učiť sa od Ježiša, ktorý vidí v každom človekovi vždy to pravé, čiže Otcov obraz.

Viem, s akým úsilím a obetavosťou pracuje Cirkev na Kube, aby priniesla všetkým, aj na najodľahlejších miestach, Kristovo slovo a Kristovu prítomnosť. Zvláštnu zmienku si zasluhujú tzv. „misijné domy“, ktoré vzhľadom na nedostatok kostolov a kňazov umožňujú mnohým mať miesto na modlitbu, počúvanie Božieho slova, katechézu a spoločenský život. Sú malými znameniami Božej prítomnosti vo vašich štvrtiach a každodennou pomocou na oživenie slov apoštola Pavla: «Prosím vás, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja» (Ef 4,1-3).

Chcem teraz upriamiť pohľad na Pannu Máriu, našu Láskavú Pani z Cobre, ktorú Kuba prijala do svojho náručia a otvorila jej navždy svoje brány, a prosím ju, aby nad každým z detí tohto vznešeného národa držala svoj materský pohľad a aby „jej milosrdné oči“ boli vždy pozorné ku každému z vás, k vašim domovom, rodinám a ľuďom, ktorí môžu mať pocit, že už pre nich niet miesta. Nech nás všetkých chráni, tak ako chránila vo svojej láske Ježiša. A nech nás naučí hľadieť na druhých tak ako sa Ježiš pozrel na každého jedného z nás.

Stretnutie pápeža Františka s Fidelom Castrom približuje páter Lombardi

Kuba 21. septembra - Na záver druhého dňa návštevy Svätého Otca na Kube zhrnul hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi hlavné momenty intenzívneho dňa pápeža Františka. Pre Vatikánsky rozhlas medzi iným vysvetlil aj podrobnosti o stretnutí pápeža s Fidelom Castrom, ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 20. septembra popoludní v byte bývalého prezidenta a lídra komunistickej strany. Hovorí páter Lombardi:

„Stretnutie s Fidelom Castrom sa dalo predvídať, aj keď nebolo v oficiálnom programe, bolo treba totiž vidieť, kedy a ako by sa mohlo uskutočniť. Všetci však vedeli, že tu bola významná túžba komandanta Fidela vidieť pápeža, tak ako mal veľmi silnú túžbu vidieť pápeža Benedikta pri príležitosti jeho predchádzajúcej cesty, rozprávať sa s ním, položiť mu otázky. Pretože komandant Fidel v tejto fáze svojho života – zaiste je to fáza záverečná, pretože je to starší človek – žije uvažovaním, žije štúdiom a reflexiou: veľa číta a tak má aj záujem klásť otázky, môcť viesť dialóg s ľuďmi, ktorí majú veľkú skúsenosť. Tak to bolo výslovne s pápežom Benediktom a bolo tomu tak aj s pápežom Františkom.

Fidel požiadal pápeža Benedikta, aby mu potom dal nejaké knihy, ktoré by mohli byť užitočné pre jeho úvahy. A pápež František sa chopil iniciatívy – keďže o tom vedel a pamätal si to -, aby mu sám priniesol knihy ako dar. A priniesol mu dve knihy od Pronzata, ide o katolíckeho autora, talianskeho kňaza, ktorého mnohí poznajú ako plodného autora duchovných a katechetických úvah, a ďalej ďalšiu významnú vec, knihu a dve CD s nahrávkami pátra Llorenteho, jezuitského kňaza zosnulého pred niekoľkými rokmi, ktorý bol veľmi blízky Castrovi ako vychovávateľ, keď Castro ako chlapec chodil do školy k jezuitom v Kolégiu Belén. Takže táto pripomienka jeho vzťahu s vychovávateľom, ktorý sa hlboko dotkol jeho života v mladosti bola aj veľavravnou myšlienkou zo strany pápeža, ktorý mu prirodzene daroval aj dva veľké dokumenty, ktoré nedávno napísal, „Evangelii gaudium“ a „Laudato si´“. „Laudato si´“ so zreteľom na témy, o ktoré sa Castro zaujíma, aj v tejto fáze svojho života, na veľké otázky dnešného sveta a jeho budúcnosti. Istotne je to dokument, ktorý ho mimoriadne zaujme.

Zo svojej strany dal komandant Castro pápežovi knihu, tiež dosť známu: „Fidel a náboženstvo“ od Frei Betta, rozhovor s Frei Bettom. Takže, bol to moment dôvernosti, spokojnej konverzácie aj v prítomnosti viacerých členov rodiny, moment nepochybne pozitívny.“

Toľko vyjadrenie vatikánskeho hovorcu pátra Lombardiho k stretnutiu Svätého Otca Františka s Fidelom Castrom Ruizom a príbuznými v nedeľu popoludní v jeho rezidencii v Havane.

Večerný program pápeža 20. septembra v Havane: rehoľníci a mládež

Kuba 21. septembra – Popoludňajší program Svätého Otca sa v nedeľu začal zdvorilostnou návštevou u prezidenta v jeho paláci. Jej súčasťou bolo súkromné stretnutie Svätého Otca s prezidentom Raúlom Castrom, ako aj vzájomná výmena darov. Darom kubánskeho prezidenta bol symbolický kríž vyrobený z vesiel previazaných lanom. Pápež kubánskemu prezidentovi podaroval mozaiku Panny Márie z Cobre z dielne vatikánskej mozaikárne. V rámci popoludňajšieho programu Svätý Otec navštívil aj prezidentovho brata Fidela Castra s členmi rodiny v jeho byte. Toto súkromné stretnutie priblížil vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi.

Z prezidentského paláca sa následne Svätý Otec približne o 17. hod. miestneho času (23. nášho času) presunul do sedem kilometrov vzdialenej havanskej katedrály zasvätenej Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie a sv. Krištofovi, pochádzajúcej z 18. storočia. Celú trasu lemoval všadeprítomný nadšený dav ľudí. V katedrále už Svätého Otca vrelo očakávalo množstvo kňazov, seminaristov, rehoľníkov a rehoľníčok, aby sa spoločne s ním pomodlili vešpery. V úvode slávenia sa na pápeža Františka obrátil ďakovnými slovami arcibiskup Havany kardinál Jaime Ortega y Alamino, ktorý ocenil aj službu mnohých zahraničných misionárov pre Cirkev na Kube. Ako povedal, miestna cirkev musí znášať chudobu, čo vplýva aj na prostriedky pastorácie, ale je zároveň medzi sebou solidárna a bratská.

Následne zaznelo svedectvo rehoľníčky, ktorá sa v ústave stará o mentálne a fyzicky postihnuté osoby. Podelila sa o to, ako sa jej počiatočný strach z takejto náročnej služby premenil na radosť. Povedala: „Dnes s radostnou istotou hovorím: miesto, kde žijem je krásne ... Je pekné, lebo tam, v jeho najslabších deťoch, prebýva a prejavuje sa Boh.“ Sestra Yaileny hovorila aj o tom, ako objavila jedinečnosť, neopakovateľnosť a krásu osobnosti každého z obyvateľov zariadenia, aj keď mnoho z nich nie je schopných reči či chôdze. Zároveň však poukázala aj na milosrdenstvo zo strany pacientov a ako povedala, už len pre ich úsmev a radostný pohľad sa oplatí obetovať.

Svätý Otec inšpirovaný slovami kardinála a svedectvom rehoľnej sestry odložil svoj pripravený príhovor a predniesol spontánne slová o význame chudoby a služby tým najmenším a posledným.

Vo svojom pripravenom príhovore, nad ktorým majú zasvätení následne rozjímať, pápež vychádzal z čítania z Jánovho evanjelia, v ktorom sa Ježiš modlí za jednotu Cirkvi a za to, aby jeho radosť ostala v jej členoch. Pápež v ňom varuje pred tendenciou nášho srdca uzatvárať sa a izolovať, pričom uvádza: „Preto sa [Ježiš] modlí a prosí Otca, aby sa ich nezmocnilo vedomie, ktoré vedie k izolovaniu sa, k úteku ku vlastným istotám, do vlastného priestoru, k nezáujmu o život druhých a k uzatváraniu sa do malých domácich firmičiek, ktoré rozbíjajú mnohoforemnú tvár Cirkvi. ... Preto sa Ježiš modlí, prosí, aby neprevážili v našom srdci smútok a izolácia...“

Svätý Otec zasvätených v odovzdanom príhovore pozval k modlitbe za jednotu - dar Ducha Svätého, o ktorý musíme neustále prosiť. Upozornil v ňom aj na rozdiel medzi jednotou a uniformitou a zdôraznil aj dôležitosť otvoreného dialógu. Ako uviedol Svätý Otec, pri každodennej obete je dôležité nestratiť radosť z vedomia, že Ježiš premohol svet.

Po slávení vešpier so zasvätenými osobami sa Svätý Otec približne o 18.30 miestneho času (o pol jednej v noci nášho času) stretol s približne piatimi tisícami mladých Kubáncov, ktorí na neho čakali pred kultúrnym centrom O. Félixa Varelu nachádzajúcim sa v blízkosti katedrály.

V úvode stretnutia Svätého Otca pozdravil rektor kultúrneho centra, pričom spomenul historickú významnosť tohto miesta pre kubánsky ľud, ako aj význam osobnosti Félixa Varelu, vychovávateľa k „občianskym ako aj kresťanským hodnotám“. Uviedol tiež, že mladí Kuby sa cítia byť osobitne oslovení pozvaním Svätého Otca ku kultúrnej ekológii, o ktorej hovorí v encyklike Laudato si´, čiže „k starostlivosti o kultúrne bohatstvo, ktoré je neoddeliteľné od pojmu všeobecného dobra“.

V následnom svedectve zástupca mládeže pozdravil Svätého Otca za všetkých mladých Kuby, pričom vyjadril ich túžbu po hlbokých zmenách v ich krajine. Spomenul ťažkosti, ale zároveň aj veľkú solidaritu kubánskych mladých a poprosil Svätého Otca o povzbudenie v nádeji pre radostnú budúcnosť.

Svätý Otec aj pri tomto stretnutí odložil svoj pripravený príhovor a na mladých sa obrátil spontánnymi slovami zameranými na plodnosť nádeje a na sociálne priateľstvo, ku ktorým ich povzbudzoval.

V pripravenom príhovore mladým pápež hovorí o pravej nádeji, ktorá nezávisí od historických okolností a podmienok, v ktorých človek žije. Povzbudzuje ich nevzdávať sa svojich snov a ponúka im tri cesty k tomu, ako udržať nádej živou: 1. Nádej ako cesta pamäte a rozlišovania, 2. Nádej, ako cesta na ktorej sme sprevádzaní, 3. Nádej ako cesta solidarity.

Homília, ktorú pápež v Havane odovzdal zasväteným v písomnej podobe

Text homílie, ktorú Svätý Otec František v písomnej forme odovzdal kňazom, seminaristom a zasväteným osobám pri spoločnej modlitbe vešpier v nedeľu 20. septembra 2015 v havanskej katedrále zasvätenej Nepoškvrnenému Počatu Panny Márie a sv. Krištofovi. Namiesto pripraveného textu pápež František predniesol spontánny príhovor, v ktorom reagoval na svedectvá miestneho arcibiskupa a rehoľnej sestry, ktoré zazneli v úvode stretnutia.

Zhromaždili sme sa v tejto historickej havanskej katedrále, aby sme žalmami spievali o Božej vernosti voči svojmu ľudu a ďakovali mu za jeho prítomnosť a nekonečné milosrdenstvo. Vernosť a milosrdenstvo sú nielen v múroch tohto domu, ale aj v niektorých z vás, ktorí máte už „biele vlasy“. Je to živá pamiatka na fakt, že „nekonečné je jeho milosrdestvo a jeho vernosť trvá naveky“. Bratia spoločne sa za to poďakujme Pánovi!

Ďakujme za prítomnosť Ducha Svätého s jeho bohatstvom rôznych chariziem v tvárach mnohých misionárov, ktorí prišli do tejto zeme a stali sa Kubáncami medzi Kubáncami, znamením, že Pánovo milosrdenstvo je večné.

Evanjelium nám predstavuje Ježiša v dialógu s Otcom, vovádza nás do centra hlbokého vzťahu medzi Otcom a Synom, ktorý sa stal modlitbou. Keď sa približovala jeho hodina, Ježiš sa modlil k Otcovi za svojich apoštolov, za tých, ktorí boli s ním a za tých, ktorí prídu po nich (por. Jn 17,20). Tento fakt, že vo svojej kľúčovej hodine Ježiš vkladá do modlitby život jemu blízkych a náš život, nás privádza k zamysleniu. Prosí Otca, aby ich udržal v jednote a v radosti. Ježiš dobre poznal srdcia svojich blízkych a pozná dobre aj naše srdcia. Preto sa modlí a prosí Otca, aby sa ich nezmocnilo vedomie, ktoré vedie k izolovaniu sa, k úteku ku vlastným istotám, do vlastného priestoru, k nezáujmu o život druhých a k uzatvoreniu sa do malých domách firmičiek, ktoré rozbíjajú mnohoforemnú tvár Cirkvi. Sú to situácie, ktoré ústia do individualistického smútku, smútku, ktorý postupne prenechá miesto roztrpčeniu, neustálemu sťažovaniu sa, monotónnosti; „toto nie je Božou túžbou pre nás, toto nie je život v Duchu“ (Evangelii gaudium, 2), ku ktorému ich povolal, ku ktorému nás povolal. Preto sa Ježiš modlí, prosí, aby neprevážili v našom srdci smútok a izolácia. A my chceme urobiť to isté, chceme sa pripojiť k Ježišovej modlitbe, k jeho slovám, aby sme tak spoločne povedali: «Otče, zachovaj ich vo svojom mene … aby boli jedno ako my» (Jn 17,11) «a aby vaša radosť bola úplná» (Jn 15,11).

Ježiš sa modlí a pozýva nás modliť sa, pretože vie, že sú veci, ktoré môžeme dostať iba ako dar, veci, ktoré môžeme žiť iba ako dar. Jednota je milosť, ktorú nám môže dať iba Duch Svätý a od nás sa očakáva, že o ňu budeme prosiť a dáme zo seba to najlepšie, aby nás tento dar premenil.

Veľmi často sa zamieňa jednota s uniformnosťou, s tým, že všetci robia, cítia a konajú rovnako. Toto nie je jednota, ale homogénnosť. To znamená zabiť život Ducha, zabiť charizmy, ktoré on rozdal pre dobro svojho ľudu. Jednota je ohrozovaná vždy, keď chceme, aby ostatní boli na náš obraz a podobu. Preto je jednota darom, nie je to niečo, čo môžeme nasilu, alebo zákonom nanútiť. Som veľmi rád, že vás tu vidím, mužov a ženy rôznych generácií, životných skúseností, zjednotených v spoločnej modlitbe. Prosme Boha, aby v nás dával vzrastať túžbe po blízkosti. Aby sme si mohli boli blízkymi, byť pospolu s našimi rozdielnosťami, sklonmi, štýlmi, ale stále blízki. S našimi diskusiami, našimi „hádkami“, hovoriac priamo do očí, a nie poza chrbát. Nech sme pastiermi, ktorí budú blízki svojmu ľudu, nech sa vystavíme otázkam, nech sa nás naši ľudia pýtajú. Konflikty a diskusie v Cirkvi sa dajú očakávať, a odvážil by som sa dokonca povedať, že sú aj nevyhnutné. Sú znakom toho, že Cirkev je živá a Duch Svätý neustále koná a robí ju dynamickou. Beda tým komunitám, kde neexistuje „áno“ alebo „nie“! Sú ako tí manželia, čo už viac nediskutujú, lebo stratili záujem o seba, stratili lásku.

Na druhom mieste sa Pán modlí, aby sme boli naplnení „tou istou dokonalou radosťou“, akú má on (por. Jn 17,13). Radosť kresťanov a osobitne zasvätených je veľmi jasným znamením Kristovej prítomnosti v ich živote. Keď sú tu smutné tváre, znamená to poplach, znamená to, že tu nie je niečo v poriadku. A Ježiš o to prosí Otca práve tesne pred tým, ako vstúpi do olivovej záhrady, keď musí obnoviť svoje „fiat“. Nepochybujem, že vy všetci musíte niesť váhu nemálo obiet a že pre niektorých boli po desaťročia tieto obety veľmi tvrdé. Ježiš sa modlí aj uprostred svojej obety, aby sme nestratili radosť z vedomia, že on premáha svet. Toto je istota, ktorá nás vedie deň čo deň znovupotvrdzovať našu vieru. „On (svojou modlitbou, na tvári nášho ľudu), nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť” (Evangelii gaudium, 3).

Ako je to dôležité, aké je to cenné svedectvo pre život kubánskeho ľudu, keď budeme vždy a všade vyžarovať radosť, napriek únave, skepticizmu a niekedy aj beznádeji, ktorá je veľmi nebezpečným pokušením, ktoré spôsobuje odumretie duše!

Bratia, Ježiš sa modlí, aby sme boli jedno a jeho radosť ostala v nás. Urobme to isté: spojme sa jedni s druhými v modlitbe.

Svätý Otec mladým Kuby: Sociálne priateľstvo a plodnosť nádeje

Kuba 21. septembra – Pápež František sa v nedeľu 21. septembra vo večerných hodinách stretol v Havane s mladými z Kultúrneho centra P. Félixa Varelu. Ide o jednu z mála cirkevných inštitúcií na Kube, ktorá formuje laikov podľa sociálnej náuky Cirkvi. Stretnutie s prevažnou účasťou mladých dospelých v študentskom veku sa odohrávalo na otvorenom priestranstve pred budovou centra. Svätý Otec pri stretnutí požehnal veľký umelecký kríž vytvorený technikou mozaiky, ktorý zástupcovia mládeže priniesli.

Aj pri tomto stretnutí Svätý Otec odložil svoj pripravený príhovor a mladým ľuďom sa prihovoril spontánne. Reagujúc na slová zástupcu mládeže, ktorý vo svedectve hovoril o tom, že mladí snívajú o lepšej Kube, pápež zacitoval istého latinsko-amerického spisovateľa, že ľudia majú dvojaké očí – jedny telesné a druhé zo skla. Telesným okom vidíme to, na čo sa pozeráme. S okom zo skla vidíme to, o čom snívame.

Ako povedal Svätý Otec, mladý človek, ktorý nie je schopný snívať, je uzavretý sám v sebe. Mladých pozval k tomu, aby snívali o veľkých veciach. Snívajte o tom, že s vami môže byť svet inakší. Ak zo seba vydáte to najlepšie, pomôžete svetu, aby bol inakším. Nezabudnite, snívajte!

Pápež potom hovoril o schopnosti prijímať tých, ktorí zmýšľajú ináč. Ako povedal, v skutočnosti sme niekedy uzavretí. Vstúpime do nášho malého sveta a uzavrieme sa do ideologických či náboženských klík. Keď sa náboženstvo stane klikou, stráca tú najlepšiu časť, stráca skutočnosť adorovať Boha, veriť v Boha. Je to klika slov, modlitieb, morálnych predpisov. A keď ja mám svoju ideológiu, môj spôsob myslenia a vy máte ten váš, uzatváram sa do tejto ideologickej kliky.

Otvorené srdcia, otvorené mysle. Ak vy zmýšľate iným spôsobom než ja, prečo sa neporozprávame? Prečo sústreďujeme pohľad vždy na to, čo nás rozdeľuje, na naše rozdiely a nevidíme to, čo máme spoločné? Pracovať spoločne pre spoločné dobro. Toto sa nazýva sociálnym priateľstvom, hľadať spoločné dobro. Sociálne nepriateľstvo ničí. Nepriateľstvo ničí rodinu. Nepriateľstvo ničí aj krajinu. Svet sa ničí prostredníctvom nepriateľstva. A tým najväčším nepriateľstvom je vojna. Dnes vidíme, že svet je zničený vojnou.

Pápež následne odpovedal mladému mužovi, ktorý hovoril o nádeji. Ako uviedol, mladí sú nádejou národa. Je nádej optimizmom? Optimizmus je stavom mysle, ktorý sa mení. Nádej je niečo iné. Nádej dokáže trpieť pre uskutočnenie istého projektu. Ste vy schopní obetovať sa pre budúcnosť alebo chcete jednoducho prežívať prítomnosť, a tí, čo prídu po tom, nech sa zariadia? Nádej je plodná. Nádej dáva život. Ste schopní darovať život, alebo ste na ceste stať sa chlapcami či dievčatami duchovne sterilnými, neschopnými vytvoriť život pre druhých, bez možnosti vytvárať sociálne priateľstvo schopné budovať vlasť, bez schopnosti vytvárať veľké veci? Nádej je plodná.

Pápež František hovoril aj o ľuďoch, ktorí ničia nádej. Sú nimi tí, čo si nerobia starosti s tým, že mladí nemajú prácu a teda nemajú ani budúcnosť a že sú vyraďovaní. Kultúra vyraďovania odoberá nádej. Naopak nádej, ktorá vie trpieť, je plodná. Pápež pozval mladých k tomu, aby dúfali, lebo mladý človek bez nádeje akoby už odišiel do dôchodku pre svoje porazenectvo. Ako povedal Svätý Otec, cesta nádeje nie je ľahká a nemôžeme ňou ísť osamote. Existuje africké príslovie, ktoré hovorí: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám, ak však chceš zájsť ďaleko, choď pospolu.“ Pápež nakoniec hovoril o kultúre stretnutia. Mladých pozval ku spoločnému kráčaniu, k tomu, aby boli zjednotení, a to aj napriek vzájomnej rozdielnosti.

20. septembra

Pápež František rehoľníkom v Havane: Chudoba je múr a matka zasväteného života

Spontánny príhovor Svätého Otca Františka pri vešperách s kňazmi, seminaristami a rehoľníkmi v havanskej katedrále 20. septembra 2015

„Kardinál Jaime [Ortega y Alamino] nám hovoril o chudobe, sestra Yaileny nám hovorila o tých najmenších: „všetci sú deťmi“. Mal som pripravenú homíliu, ktorú som mal predniesť teraz, založenú na biblických textoch, ale keď hovoria proroci – a každý kňaz je prorokom, každý pokrstený je prorokom, každý zasvätený je prorokom – je dobré počúvať ich. Takže odovzdám homíliu kardinálovi Jaimemu, aby sa dostala až k vám a aby bola zverejnená. Potom nad ňou budete rozjímať. Teraz trochu hovorme o tom, čo povedali títo dvaja proroci.

Kardinál Jaime musel vysloviť jedno veľmi nepohodlné slovo, extrémne nepohodlné slovo, ktoré ide proti prúdu vzhľadom na - v úvodzovkách - celú kultúrnu štruktúru sveta. Povedal: „chudoba“. A zopakoval to viackrát. Myslím, že Pán chcel, aby sme to počúvali viackrát a aby sme to prijali do srdca. Duch svetskosti chudobu nepozná, nechce ju, skrýva ju. Nie však kvôli ostychu, ale kvôli pohŕdaniu. A ak preto, aby neprišla chudoba, musí zhrešiť a uraziť Boha, urobí to. Duch sveta nemiluje cestu Božieho Syna, ktorý sa zriekol seba samého, stal sa chudobným, stal sa ničím, ponížil sa, aby bol jedným z nás.

Chudoba, ktorá nahnala strach tomu tak veľkodušnému chlapcovi – zachovával všetky prikázania, no keď mu Ježiš povedal: „Predaj všetko, čo máš a daj to chudobným“, zosmutnel, mal strach z chudoby. Chudoba. Vždy sa jej snažíme uniknúť, buď kvôli rozumným veciam, avšak teraz hovorím o unikaní pred ňou v srdci. Vedieť spravovať hmotné dobrá je povinnosťou, lebo dobrá sú Božím darom, avšak keď tie dobrá vstúpia do srdca a začnú riadiť tvoj život, vtedy si prehral. Už viac nie si ako Ježiš. Tvoju istotu máš tam, kde ju mal aj smutný mladík, ten, ktorý odišiel smutný. Pre vás, kňazi, zasvätení, zasvätené, verím, že môže byť užitočné to, čo hovorieval sv. Ignác – a toto nie je reklamná propagácia vlastnej rodiny! Hovorieval, že chudoba je múrom a matkou zasväteného života. Matkou preto, že plodí viac dôvery v Boha. A múrom preto, že chráni od každej svetskosti. Koľko je len zničených duší! Duší veľkodušných, akou bola duša smutného mladíka, ktoré začali dobre, no potom sa pripútali k tomu bohatému svetáctvu a skončili zle. Treba povedať, sú vlažnými. Skončili bez lásky, lebo bohatstvo ochudobňuje, avšak ochudobňuje zle. Oberá nás o to najlepšie, čo máme, robí nás chudobnými na to jediné bohatstvo, ktoré sa ráta, preto, aby sme vložili istotu do iných vecí.

Duch chudoby, duch zriekania, duch zanechania všetkého pre nasledovanie Ježiša. Toto zanechanie všetkého som nevymyslel ja. Spomína sa viackrát v evanjeliu. V povolaní prvých, ktorí zanechali loďky, siete a nasledovali ho. Tých, ktorí zanechali všetko, aby nasledovali Ježiša. Raz mi rozprával jeden starší múdry kňaz ako duch bohatstva, bohatého svetáctva vstupuje do srdca zasväteného, kňaza, biskupa, pápeža, či kohokoľvek. Hovoril, že keď niekto začne zhromažďovať peniaze, a pre to, aby si zaistil budúcnosť, potom zaiste budúcnosť nespočíva v Ježišovi, spočíva v akejsi poistnej spoločnosti duchovného typu, ktorú kontrolujem ja sám. Takže, hovoril mi, že keď napríklad nejaká rehoľná kongregácia začne zhromažďovať peniaze a šetriť, Boh je tak dobrý, že jej pošle katastrofálneho ekonóma, ktorý ju privedie ku krachu. Katastrofálni ekonómovia patria medzi najväčšie požehnania od Boha pre jeho Cirkev, lebo ju robia slobodnou, robia ju chudobnou. Naša Svätá Matka Cirkev je chudobná, Boh ju chce chudobnú, ako chcel chudobnú aj našu Svätú Matku Máriu. Milujte chudobu ako matku. A jednoducho vám navrhujem, ak to niekto z vás chce urobiť, položte si otázku: ako je na tom môj duch chudoby? Ako je na tom moje vnútorné sebazrieknutie? Verím, že to prospeje nášmu zasvätenému životu, nášmu kňazskému životu. Napokon, nezabudnime, že je to prvé z blahoslavenstiev: «Blahoslavení chudobní v duchu», tí, ktorí nie sú pripútaní k bohatstvu a k moci tohto sveta.

Pápež František podporil proces zmierenia v Kolumbii - príhovor na Anjel Pána

Kuba 20. septembra - Na záver slávenia nedeľnej svätej omše 20. septembra na Námestí revolúcie v Havane sa Svätý Otec František spolu s polmiliónovým zhromaždením pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána. V príhovore pred ňou osobitne spomenul mierový proces v Kolumbii a vyjadril svoju podporu úsiliu o zmierenie v tejto krajine ťažko skúšanej vnútornými rozdeleniami a násilím. Prítomných veriacich opakovane povzbudil, aby sa učili od Márie mať srdce bdelé a pozorné na potreby druhých. Pozval ich položiť všetky svoje starosti ku Kristovmu Srdcu.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána

Ďakujem kardinálovi Jaimemu Ortegovi y Alamino, arcibiskupovi Havany za jeho bratské slová, ako aj mojim bratom biskupom, kňazom, rehoľníkom a veriacim laikom. Pozdravujem aj pána prezidenta a všetky prítomné autority.

V evanjeliu sme počuli, ako mali učeníci strach pýtať sa Ježiša, keď hovoril o svojom utrpení a o svojej smrti. Desilo ich to a nemohli pochopiť myšlienku, že Ježiša budú vidieť trpieť na kríži. Aj my sme pokúšaní vyhýbať sa našim krížom a krížom druhých, vzdialiť sa od toho, kto trpí. Na záver svätej omše, v ktorej sa nám Ježiš nanovo daroval s jeho telom a krvou, obráťme teraz náš pohľad na Pannu, našu Matku. A prosme ju, aby nás učila stáť v blízkosti krížu nášho brata, ktorý trpí. Aby sme sa učili vidieť Ježiša v každom človeku, malátnom na ceste života; v každom hladnom a smädnom, v tom, ktorý je nahý alebo vo väzení alebo chorý. Spolu s Matkou, pod krížom, môžeme pochopiť, kto je skutočne „väčší“, a čo znamená byť zjednotený s Pánom a mať účasť na jeho sláve.

Učme sa od Márie mať srdce bdelé a pozorné voči potrebám druhých. Ako nás to učila na svadbe v Káne, buďme pohotoví v malých detailoch života, a neprestávajme sa modliť jedni za druhých, aby nikomu nechýbalo víno novej lásky, radosti, ktorú nám ponúka Ježiš.

V tejto chvíli sa cítim byť povinný obrátiť svoje myšlienky smerom k milovanej zemi Kolumbie, „uvedomujúc si rozhodujúcu dôležitosť prítomného okamihu, v ktorom sa, s obnoveným úsilím a pohýnaní nádejou, jej deti usilujú vybudovať pokojamilovnú spoločnosť“. Nech krv, vyliata tisíckami nevinných počas mnohých desiatok rokov ozbrojeného konfliktu, zjednotená s Krvou Ježiša Krista na kríži, podopiera každé úsilie, ktoré sa vynakladá, aj na tomto peknom ostrove, kvôli definitívnemu zmiereniu. A nech sa tak dlhá noc bolesti a násilia, za ochotného prispenia všetkých Kolumbijčanov, môže zmeniť v nikdy nezapadajúci deň svornosti, spravodlivosti, bratstva a lásky, v rešpektovaní inštitúcií a štátneho a medzinárodného práva, aby bol mier trvalý. Prosím vás, nemôžeme si dovoliť ďalšie zlyhanie na tejto ceste pokoja a zmierenia. Ďakujem Vám, pán prezident, za všetko čo robíte v tomto diele zmierenia.

Teraz vás prosím zjednotiť sa so mnou v modlitbe k Márii, aby sme vložili všetky naše obavy a snahy do Kristovho Srdca. A zvlášť ju prosme za tých, ktorí stratili nádej a nenachádzajú motívy na pokračovanie v zápase; za tých, čo trpia kvôli nespravodlivosti, opustenosti a samote; modlime sa za starých, chorých, deti a mladých, za všetky rodiny, ktoré sú v tiesni, aby Mária osušila ich slzy, aby ich utešila svojou láskou Matky, obnovila ich nádej a radosť. Svätá Matka, zverujem ti tieto deti Kuby: nikdy ich neopúšťaj!

Homília Svätého Otca v Havane: Slúžiť druhým, nie slúžiť si druhými

Homília Svätého Otca Františka 20. septembra 2015 pri svätej omši na Námestí Plaza de la Revolución „José Martí" v Havane s formulárom 25. nedele v cezročnom období s čítaniami Múdr 2,12.17-20, Jak 3,16-4,3, Mk 9,30-37

Ježiš dáva svojim učeníkom zdanlivo indiskrétnu otázku: «O čom ste sa zhovárali cestou?» (Mk 9,33). Je to otázka, ktorú nám môže položiť aj dnes: O čom sa rozprávate každodenne? Aké sú vaše snahy? «Oni – dosvedčuje evanjelium – mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší» (Mk 9,34), dôležitejší. Hanbili sa Ježišovi povedať, o čom sa rozprávali. Tak medzi vtedajšími učeníkmi, ako aj dnes v nás samých sa môže odhaliť rovnaká debata: „Kto je dôležitejší?“

Ježiš so svojou otázkou nenalieha, nenúti ich povedať, o čom sa cestou zhovárali; napriek tomu tá otázka zostáva, nielen v mysli, ale aj v srdci učeníkov.

„Kto je najdôležitejší?“ Je to otázka, ktorá nás bude sprevádzať počas celého života, a na ktorú budeme pozývaní odpovedať v rôznych etapách nášho života. Tejto otázke nemôžeme utiecť, je vtlačená do srdca. Počas rodinných stretnutí som neraz počul dávať deťom takúto otázku: „Koho máš radšej, ocka alebo mamičku?“ Je to ako opýtať sa: Kto je pre vás dôležitejší? Je táto otázka skutočne len obyčajnou hrou pre deti? Dejiny ľudstva sú poznačené tým, ako sa odpovedá na túto otázku.

Ježiš sa neobáva otázok ľudí; nemá strach z ľudskosti, ani z rôznych otáznikov, ktoré kladie. Naopak, on pozná „záhyby“ ľudského srdca a ako dobrý pedagóg je vždy ochotný sprevádzať nás. Verný svojmu štýlu, osvojuje si naše otázky a naše snahy a dodáva im nové obzory. Verný svojmu štýlu dokáže dať odpoveď schopnú nastoliť novú výzvu, zaskočiac „očakávané odpovede“ alebo to, čo bolo už zdanlivo určené. Verný svojmu štýlu, Ježiš vždy uskutočňuje logiku lásky. Logiku, ktorú je schopný uplatňovať v živote každý, pretože je pre všetkých.

Ďaleko od každého typu elitárstva, Ježišov obzor nie je pre zopár privilegovaných, schopných dôjsť k „vytúženému poznaniu“ alebo k popredným stupňom duchovnosti. Ježišov obzor je vždy ponukou pre každodenný život, aj tu, na „našom“ ostrove; ponukou, ktorá vždy zaisťuje to, aby naša každodennosť niesla istú príchuť večnosti.

Kto je najdôležitejší? Ježiš je vo svojej odpovedi jednoduchý: «Ak niekto chce byť prvý - alebo najdôležitejší - nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35). Kto chce byť veľký, nech slúži druhým a neslúži si druhými!

A toto je ten veľký Ježišov paradox. Učeníci sa zhovárali o tom, kto by mal zaujať dôležitejšie miesto, kto by bol tým privilegovaným – boli to učeníci, tí najbližší k Ježišovi, čo diskutovali o týchto veciach – kto by stál nad spoločným zákonom, nad všeobecnou normou, aby s túžbou nadradenosti prevyšoval ostatných. Kto by sa rýchlejšie vyšvihol, aby obsadil posty, ktoré by priniesli isté výhody.

A Ježiš narúša ich logiku, keď im s jednoduchosťou hovorí, že autentický život sa žije v konkrétnom nasadení sa pre blížneho, čo znamená: slúžiac.

Pozvanie k službe predstavuje jednu zvláštnosť, ktorej máme venovať pozornosť. Slúžiť znamená, poväčšine, starať sa o krehkosť, ujímať sa krehkosti. Slúžiť znamená starať sa o tých, ktorí sú krehkí v našich rodinách, v našej spoločnosti, v našom národe. Sú to tváre trpiace, bezbranné a zarmútené, ktoré Ježiš navrhuje všímať si a pozýva milovať ich konkrétnym spôsobom. Je to láska, ktorá sa skonkrétňuje v úkonoch a rozhodnutiach. Láska, ktorá sa prejavuje v rôznych povinnostiach, ktoré sme ako občania povolaní plniť. Sú to osoby z mäsa a kostí, s ich životom, s ich dejinami a zvlášť s ich krehkosťou, oni sú tí, ktorých nás Ježiš pozýva brániť, pomáhať im a slúžiť im. Pretože byť kresťanom nesie v sebe slúžiť v prospech dôstojnosti bratov, zápasiť za dôstojnosť bratov a žiť pre dôstojnosť bratov. Preto je kresťan neustále pozývaný odložiť bokom svoje požiadavky, očakávania, svoje túžby po všemohúcnosti pred konkrétnym pohľadom tých, ktorí sú krehkejší.

Je tu služba, ktorá slúži druhým; no musíme sa chrániť od inej „služby“, od pokušenia takej „služby“, ktorá „si“ slúži druhými. Existuje istá forma vykonávania služby, pri ktorej je záujem priniesť prospech pre tých „mojich“, v mene toho „nášho“. Takáto služba ponecháva vždy bokom tých „tvojich“, vytvárajúc tak dynamiku vylúčenia.

Kresťanským povolaním sme všetci volaní ku službe, ktorá slúži a k tomu, aby sme si vzájomne pomáhali neupadať do pokušení „služby, ktorá si slúži“. Všetci sme pozvaní, podnecovaní Ježišom ujímať sa jedni druhých z lásky. A to bez obzerania sa vedľa, aby sme videli, čo robí sused alebo čo nerobí. Ježiš hovorí: «Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35). Nehovorí: „Ak tvoj blížny túži byť prvý, nech slúži.“ Musíme si dávať pozor pred pohľadom, ktorý súdi a dodávať si odvahy veriť v pohľad, ktorý pretvára, ku ktorému nás pozýva Ježiš.

Toto ujímanie sa z lásky nesmeruje k postoju servilnosti, ale naopak, do stredu kladie otázku brata: služba vždy hľadí na tvár brata, dotýka sa jeho tela, cíti jeho blízkosť, niekedy až tak, že ju „trpí“, a usiluje sa o jeho povznesenie. Z takéhoto dôvodu služba nie je nikdy ideologická, vychádzajúc z toho, že neslúži ideám, ale osobám.

Svätý verný Boží ľud, ktorý žije na Kube je ľudom, ktorý miluje sviatok, priateľstvo, pekné veci. Je to ľud, ktorý kráča, ktorý spieva a chváli. Je to ľud, ktorý má rany, ako každý národ, ale ktorý vie stáť s otvorenou náručou, ktorý kráča s nádejou, pretože jeho povolanie je veľké. Dnes vás pozývam, aby ste sa ujali tohto povolania, aby ste prevzali starostlivosť o tieto dary, ktoré vám Boh daroval, no zvlášť vás chcem pozvať k tomu, aby ste sa ujímali a slúžili krehkosti vašich bratov. Nezanedbajte ich kvôli plánom, ktoré sa môžu javiť lákavé, ale ktoré strácajú záujem o tvár toho, kto ti je nablízku. My vieme, sme svedkami „jedinečnej sily“ vzkriesenia, ktorá „plodí na každom mieste zárodky tohto nového sveta“ (Evangelii gaudium 276.278).

Nezabúdajme na Dobrú novinu dneška: veľkosť ľudu, národa, veľkosť ľudskej osoby je vždy založená na tom, ako slúži krehkosti svojich bratov. V tomto nachádzame jeden z plodov opravdivej ľudskosti. Pretože, drahí bratia a sestry, kto nežije pre službu, neslúži životu.

Pápež František po prílete na Kubu: Sloboda, pokoj, nádej a zmierenie

Kuba 20. septembra – Príchod Svätého Otca na návštevu Kuby v sobotu 19. septembra sprevádzalo mimoriadne srdečné prijatie miestnymi obyvateľmi. Najmenej stotisíc Kubáncov zdravilo latinskoamerického pápeža na 18-kilometrovom úseku z havanského letiska na nunciatúru, ktorá je počas štyroch dní návštevy jeho rezidenciou. Pápež František pri uvítacej ceremónii na letisku povzbudil miestnych politikov k pokračovaniu v procese normalizácie vzťahov s USA, aby tak dali „príklad zmierenia pre celý svet“. Jeho odkaz Kubáncom možno zhrnúť do týchto slov: sloboda, pokoj, nádej a zmierenie.

O 16. hodine popoludní, čiže 22.00 nášho času pápeža Františka pod schodíkmi lietadla privítali prezident Kubánskej republiky Raúl Castro a arcibiskup Havany kardinál Jaime Ortega. Keď skupinka detí priniesla kvetinový dar na privítanie, pápež František každé z nich otcovsky k sebe pritisol. Pri slávnostnej ceremónii s vojenskou dychovou hudbu, delostreleckými salvami, pochodovaním čestnej jednotky po privítacej reči prezidenta Svätý Otec predniesol svoj prvý príhovor na pôde ostrova.

Predstaviteľom štátu i Cirkvi a celému kubánskemu ľudu sa poďakoval za bratské prijatie a prezidenta Castra požiadal, aby tlmočil pozdrav svojmu bratovi Fidelovi. Vyjadril prianie, aby sa jeho pozdrav dostal aj k tým, s ktorými sa z rôznych dôvodov nebude môcť stretnúť a ku všetkým Kubáncom rozptýleným po celom svete. Nadviazal na slová prezidenta z privítacej reči, že medzi Svätou stolicou a Kubou trvajú neprerušené diplomatické vzťahy už 80 rokov. Spomenul aj svojich dvoch veľkých predchodcov, ktorí ostrov navštívili v rokoch 1998 a 2012.

Pápež František, ktorý na Kube navštívi aj národnú svätyňu v El Cobre, vyzdvihol silnú mariánsku úctu obyvateľov ostrova, ktorý si ju pred sto rokmi zvolil za svoju patrónku. S poukazom na geografickú polohu Kuby podotkol, že „jej prirodzeným povolaním je byť miestom stretnutia, aby všetky národy žili v priateľstve, ako o tom sníval José Martí“, vedúca osobnosť idey kubánskej nezávislosti z 19. storočia, a podobne i sv. Ján Pavol II.

Svätý Otec v tejto súvislosti poukázal na význam súčasného procesu normalizácie vzťahov Kuby s USA:

„Už niekoľko mesiacov sme svedkami procesu, ktorý nás napĺňa nádejou: procesu normalizácie vzťahov medzi dvoma národmi po rokoch vzdialenia sa. Je to proces, je to znamenie víťazstva kultúry stretnutia, dialógu, „systému univerzálneho zhodnocovania... nad navždy mŕtvym systémom dynastií a skupín“, ako vravieval José Martí. Povzbudzujem zodpovedných politikov, aby pokračovali touto cestou a rozvíjali všetok jej potenciál, ako dôkaz vznešenej služby, ku ktorej sú povolaní v záujme pokoja a dobra svojich národov, celej Ameriky, a ako príklad zmierenia pre celý svet. Svet potrebuje zmierenie v tejto atmosfére tretej svetovej vojny po čiastkach, ktorú zažívame.“

V závere príhovoru zveril pápež František svoju návštevu Kuby do príhovoru Panny Márie z Cobre, blahoslavených Olallo Valdésa a Josého Lópeza Piteiru i ctihodného Félixa Varelu. (Viac o spomenutých osobnostiach)

Prezident Raúl Castro vo svojej privítacej reči ocenil stanoviská pápeža Františka k témam spravodlivosti a životného prostredia v jeho dokumentoch Evangelii gaudium a Laudato si´ ako i pri jeho stretnutiach s lídrami ľudových hnutí. Hovoril o nespravodlivom a nemorálnom medzinárodnom systéme, ktorý globalizoval kapitál a urobil si z peňazí svoj idol. Spomenul svojho brata Fidela ako vodcu Kubánskej revolúcie a vymenoval výdobytky kubánskeho socialistického systému, predovšetkým v oblasti zdravotníctva a školstva, hovoril o potrebe uchrániť socialistický systém a tiež o spolupráci krajín latinskoamerickej a karibskej oblasti na vytváraní mierovej zóny a dosiahnutí národnej suverenity. Poďakoval Svätému Otcovi za jeho podporu dialógu medzi USA a Kubou a odsúdil americké embargo ako „kruté, nemorálne a nezákonné“, ktoré musí skončiť. Vyslovil tiež požiadavku vrátenia územia americkej základne Guantanamo Kube. V závere pripomenul 80 rokov neprerušených diplomatických vzťahov so Svätou stolicou a klímu vzťahov medzi vládou a Katolíckou cirkvou v krajine označil za príkladnú.

Privítací ceremoniál na letisku pokračoval predstavením členov delegácií, pri ktorom prišli pápeža Františka pozdraviť aj biskupi jedenástich kubánskych diecéz pod vedením predsedu miestnej konferencie biskupov Mons. Dionisia Guillerma Garcíu Ibáñeza, arcibiskupa Santiaga de Cuba, spolu s apoštolským nunciom Mons. Giorgiom Linguom. Svätý Otec sa potom v otvorenom papamobile presunul do Havany, pozdravujúc jasajúce zástupy popri ceste.

Príhovor pápeža Františka na letisku v Havane

Príhovor Svätého Otca Františka pri privítacej ceremónii na Medzinárodnom letisku „José Martí“ v Havane 19. septembra 2015

Pán prezident, vážené autority, bratia v biskupskej službe, páni a dámy!

Veľmi pekne vám ďakujem, pán prezident, za vaše privítanie a za vaše zdvorilé slová, ktoré ste predniesli v mene vlády a celého kubánskeho ľudu. Môj pozdrav patrí aj verejným predstaviteľom a členom diplomatického zboru, ktorí sú tu prítomní pri tejto príležitosti.

Za bratské prijatie ďakujem kardinálovi Jaimemu Ortegovi y Alaminovi, arcibiskupovi Havany, Mons. Dionisiovi Guillermo García Ibáñezovi, arcibiskupovi Santiaga de Cuba a predsedovi Konferencie biskupov, ako aj ďalším biskupom a celému kubánskemu ľudu.

Ďakujem všetkým tým, ktorí sa nešetrili pri príprave tejto pastoračnej cesty. A chcem vás poprosiť, pán prezident, aby ste odovzdali môj osobitný úctivý pozdrav aj Vášmu bratovi Fidelovi. Chcel by som tiež, aby môj pozdrav prišiel ku všetkým tým osobám, s ktorými sa z rôznych dôvodov nebudem môcť stretnúť a ku všetkým Kubáncom rozptýleným po celom svete.

Ako ste naznačili, pán prezident, v tomto roku 2015 si pripomíname 80. výročie nadviazania neprerušených diplomatických vzťahov medzi Kubánskou republikou a Svätou stolicou. Prozreteľnosť mi umožnila práve dnes prísť sem, doprostred tohto milovaného národa, aby som kráčal po ceste, ktorú otvorili pamätné apoštolské cesty mojich predchodcov na tomto ostrove, sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Viem, že spomienka na nich vyvoláva vďačnosť a lásku v ľude a u predstaviteľov Kuby. Dnes obnovujeme tieto putá spolupráce a priateľstva, aby Cirkev naďalej sprevádzala a povzbudzovala kubánsky ľud v jeho nádejach, v jeho starostiach, so slobodou a všetkými prostriedkami potrebnými pre ohlasovanie Kráľovstva až po existenciálne periférie spoločnosti.

Táto apoštolská cesta sa koná aj pri príležitosti 100. výročia od chvíle, kedy Benedikt XV. vyhlásil Pannu Máriu z Cobre za patrónku Kuby. Boli to veteráni Vojny za nezávislosť, pohýnaní vierou a patriotizmom, ktorí požiadali, aby bola Panna Mária, kubánska mambisa, patrónkou Kuby ako slobodného a zvrchovaného národa. Od tej chvíle ona sprevádzala dejiny kubánskeho ľudu, podporovala nádej, ktorá uchováva dôstojnosť ľudí v najťažších situáciách a bránila podporovanie všetkého, čo dáva dôstojnosť ľudskej bytosti.

Rastúca úcta k Panne Márii z Cobre je viditeľným svedectvom prítomnosti Panny Márie v duši kubánskeho ľudu. V týchto dňoch budem mať príležitosť navštíviť svätyňu v Cobre ako syn a ako pútnik a modliť sa k našej Matke za všetky jej kubánske deti a za tento milovaný národ, aby kráčal po cestách spravodlivosti, pokoja, slobody a zmierenia.

Zo zemepisného pohľadu je Kuba súostrovím, ktoré sa obracia na všetky smery a má výnimočnú hodnotu ako „kľúč“ medzi severom a juhom, medzi východom a západom. Jej prirodzeným povolaním je byť miestom stretnutia, aby všetky národy žili v priateľstve, ako o tom sníval José Martí, „a prekonávali všetky úžiny a morské bariéry“ (Menová konferencia Amerických republík, in Obras escogidas II., Havana 1992, 505). Rovnakú túžbu mal aj sv. Ján Pavol II., keď zapálene vyzýval, „aby sa Kuba so všetkými svojimi úžasnými možnosťami otvorila svetu a svet sa otvoril Kube“ (Príhovor po prílete, 21. januára 1998, 5).

Už niekoľko mesiacov sme svedkami procesu, ktorý nás napĺňa nádejou: procesu normalizácie vzťahov medzi dvoma národmi po rokoch vzdialenia sa. Je to proces, je to znamenie víťazstva kultúry stretnutia, dialógu, „systému univerzálneho zhodnocovania... nad navždy mŕtvym systémom dynastií a skupín“, ako vravieval José Martí (José Martí, tamže). Povzbudzujem zodpovedných politikov, aby pokračovali touto cestou a rozvíjali všetok jej potenciál, ako dôkaz vznešenej služby, ku ktorej sú povolaní v záujme pokoja a dobra svojich národov, celej Ameriky, a ako príklad zmierenia pre celý svet. Svet potrebuje zmierenie v tejto atmosfére tretej svetovej vojny po čiastkach, ktorú zažívame.

Tieto dni zverujem príhovoru Panny Márie z Cobre, blahoslavených Olallo Valdésa a Josého Lópeza Piteiru i ctihodného Félixa Varelu, veľkého ohlasovateľa lásky medzi Kubáncami a medzi všetkými ľuďmi, aby rástli naše zväzky pokoja, solidarity a vzájomného rešpektu.

Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem, pán prezident.

• Predch.
• Nasl.