Fatimská slávnosť, ktorá bola opäť v 13. deň mesiaca v mariánskom pútnickom areáli vo Višňovom, naplnila pútnický chrám. Pokračovali sme v našom pohľade na dielo blahoslaveného pápeža Jána Pavla Veľkého. Mali sme pred sebou jeho šiestu encykliku - Redemptoris Mater Matka Vykupiteľa. Dva dni pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie nás tento verný syn Panny Márie učil,  ako treba žiť v spojení s Matkou. Prišlo opäť veľké množstvo pútnikov. Prišli sa povzbudiť, prišli sa modliť, prišli načerpať novej sily. Pán kanonik Anton Noga zo Žiliny si "poctivo odsedel" dlhý čas v spovednici. A veru mal čo robiť neustále počas celej slávnosti.

Pán dekan pútnikom priblížil encykliku. Ak sú mnohé písané encyklikovým štýlom - teda náročným štýlom, táto je písaná veľmi jednoducho, biblicky. Treba si ju prečítať ako biblický pohlad autora na máriánsky kult. Ján Pavol II. Veľký vychádza z Písma a na ňom stavia svoje dielo: Mária je žena viery, ktorú treba nasledovať!

Blahoslavený Ján Pavol II. vydal túto encykliku 25. marca 1987 na sviatok Zvestovania Pána, má to svoj význam a opodstatnenie. Hovorí sa v nej o Matke Vykupiteľa. Potvrdzuje týmto úctu k Panne Márii a vrelo ju odporúča ostatným. V jeho biskupskom erbe nájdeme slová „Totus tuus“ - „Celý tvoj“. To, čo najviac ovplyvnilo výber Matky Božej ako patrónky jeho biskupskej i pápežskej cesty bol traktát o úcte voči Najsvätejšej Panne Márii od sv. Ľudovíta Grigniona z Montfortu. Karol Wojtyla ho prečítal veľmi svedomite. Traktát obsahuje aj modlitbu, ktorá sa začína slovami: „Totus Tuus sum et omnia mea Tua sunt.“

Keď Karolovi zomrela vlastná matka, vzal si za matku Pannu Máriu. Veľmi často bol na Zebrzydowskej Kalvárii. Toto mariánske pútnické miesto – najdôležitejšie v Krakovskej arcidiecéze ležiace medzi Wadovicami a Krakovom, bolo často Karolom Wojtylom navštevované. Tam meditoval, tam sa rozprával s Matkou. Tam sú základy jeho mariánskej úcty.

Kto je vlastne Panna Mária? Je to Matka Krista, Božieho Syna.

V minulosti na Efezskom koncile v roku 431 bola vyhlásená Panna Mária ako Theotokos - Božia Rodička. Takže vidíme, že Panna Mária má v Cirkvi naozaj svoje nezastupiteľné miesto, lebo hoci v centre pozornosti je Ježiš Kristus, Panna Mária je vždy pri ňom. Panna Mária sa nazýva podľa litánií „Stolica múdrosti“, „Ruža duchovná“, „Hviezda ranná“, „Kráľovná apoštolov“ ...

Spracovanie encykliky Redemptoris Mater

Svätý Otec Ján Pavol II. začína podobne ako Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium (porov. 18). Vychádza z Písma Svätého, ktoré hovorí o Panne Márii ako od hriechu aj dedičného uchránenej, úlohe Panny Márie a ako Matke Božieho Syna. Ján Pavol II. hovorí o svojich predchodcoch Piovi XII. a Pavlovi VI. ako o ctiteľoch Panny Márie. Pavol VI. vydal encykliku Christi Matri Rosarii z 15. septembra 1966 a apoštolskú konštitúciu Marialis Cultus z 2. februára 1974. Pius XII. vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie z 1. novembra 1950. Svätý Otec Ján Pavol II. spomína už dávnu tradíciu o Panne Márii, konkrétne aj vyhlásenie dogmy o Matke ako Bohorodičke „Theotokos“ a hovorí aj o Panne Márii v spojitosti s jej synom Ježišom Kristom ako o pokornej služobnici Pána.

Mária je „Hviezda ranná“

"Odstráň túto hviezdu, toto slnko, ktoré osvecuje svet, kam sa podeje deň? Odstráň Máriu, túto morskú hviezdu, hviezdu veľkého a nesmierneho mora, čo ostane, ak nie hustá hmla a tieň smrti a najtemnejšie temnoty?“ – tak uvažuje svätý Bernard.

Mária v tajomstve Krista „Milosti plná "

Už v Starom zákone, hovorí Ján Pavol II., ona je „tá Panna, čo počne a porodí Syna, ktorého meno bude Emanuel" (Iz 7,14). Spomína anjelovo pozdravenie: Zdravas, Mária, milosti plná (porov. Lk 1,29).

Anjel Gabriel pozdravuje Pannu Máriu, ktorá je požehnaná medzi ženami, so všetkými duchovnými požehnaniami v Kristovi, to znamená, ešte pred stvorením sveta. Pápež vníma aj Máriinu otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? A odpoveď hodná Boha: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1,35). Mária je uchránená od škvrny dedičného hriechu od svojho počatia. Anjelovi hovorí: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Aký to obrovský rozdiel medzi ňou a Zachariášom. Ona prijíma Božiu vôľu, Zachariáš špekuluje.

Mária je vzorom viery: Blahoslavená, ktorá uverila

Na Máriine pochybnosti anjel Gabriel odpovedá príkladom Alžbety: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala v starobe a už je v šiestom mesiaci a hovorili o nej, že je neplodná. Lebo Bohu nie je nič nemožné" (Lk 1,36-37). Sv. Otec zdôrazňuje hlavne vieru Panny Márie: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila..." (Lk 1,45).

Ale plnosť vtelenia sa uskutočnila pri Máriinom slove „fiat" - staň sa, kde Mária už plná milosti vyslovuje súhlas, že chce byť Matkou Božou. Dozvedá sa pri zvestovaní, že Ježiš bude „naveky kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca" (Lk 1,32-33).

Pri obetovaní v chráme jej prorok Simeon hovorí smutnú predpoveď. Nebude to obyčajné dieťa: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať a tvoju vlastnú dušu prenikne meč bolesti" (Lk 2,34-35).

Najmä pod krížom vidí, ako jej syn zomiera. Určite sa jej pohlo srdce, keď videla ako Ježiš zomiera nevinný a ako zločinec. Tam naozaj jej vlastnú dušu prenikol meč.

Zaujímavé je aj to, že pápež prirovnáva Máriinu vieru k viere Abraháma, ktorého Biblia nazýva „Otcom našej viery“.

Zaujímavé vyjadrenie poskytol Ján Pavol II. pracovníkom Rímskej Kúrii, keď uvažovali nad zvolaním v loretánskych litániách: Kráľovná apoštolov: Synagóga zavrhla Ježiša, dala ho dokonca zabiť. Nová rodiaca sa cirkev na čele s Petrom – zaprie Krista, iní utekajú. Spojivom medzi nebom a zemou, starou a novou zmluvou, bola v tom momente Ona – Matka. Ona bola pred Petrom. Ona bola prvá, ktorá uverila.

Podstata Máriinej viery?

Verí, ale aj dôveruje svojmu Bohu!

Mária Bohu dôveruje. Aká je moja viera? V Boha verím, ale skutočne mu aj dôverujem?

Hľa, tvoja matka

Ježiš je pravým synom človeka. Žena zo zástupu mu povedala: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval" (Lk 11,27).

Z ľudskej stránky Panna Mária ho počala, donosila, porodila a ako matka aj dojčila. Ona sa stáva vlastne prvou učeníčkou Ježiša, lebo kde je on, tam je i Panna Mária.

Na svadbe v Káne Galilejskej, keď sa už minulo víno, poprosí Ježiša, aby niečo urobil. Ale na jeho slová „Čo mňa a teba do toho, žena“ (Jn 2,3-4)?

Mária povie: „Urobte všetko, čo vám povie“ (porov. Jn 2,5). To znamená, že Panna Mária úplne dôveruje Ježišovi vo všetkom.

Ježišova starostlivosť o matku sa prejavuje v tom, že ju zveruje na kríži „učeníkovi, ktorého miloval“ - sv. Jánovi apoštolovi. „Žena, hľa tvoj syn.“ A učeníkovi: „Hľa, tvoja matka“ a od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe (Jn 19,25-27).

Božia Matka v strede putujúcej Cirkvi

Porovnanie Cirkvi putujúcej k starozákonnému Izraelu putujúcemu na púšti nachádzame v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium (porov. LG 8). Učenie koncilu o Márii, ktorá je úzko spätá s dejinami spásy má, malo a bude mať vždy aktuálny význam.

Putovanie Cirkvi a jednota všetkých kresťanov

Kristove slová „aby všetci jedno boli" (Jn 17,21), majú aktuálny význam. Oddelení bratia sa snažia priblížiť ku Katolíckej cirkvi aspoň natoľko, nakoľko im to ich vierouka dovoľuje. Zvlášť ide o východné cirkvi, kde je úcta k Panne Márii dosť veľká. Možno dospieť ku konsenzu v istých veciach, keď sa bude objasňovať to, na čo majú oddelení bratia iný názor. Ide najmä o tajomstvo Cirkvi a úloha Panny Márie (porov. RM 30). Ján Pavol II. osobitne spomína východnú liturgiu, kde si Pannu Máriu vysoko vážia. Spomína „lýru Ducha Svätého“ sv. Efréma Sýrskeho, sv. Cyrila Alexandrijského (porov. RM31). V 1987 roku bolo 1200 výročie od II. nicejského koncilu, kde bol spor o uctievaní obrazov. Potvrdilo sa, že veriaci plným právom majú uctievať popri Kristovi a svätých aj Pannu Máriu (porov. RM 32).

Magnifikat putujúcej Cirkvi

Slovami Magnifikátu (porov. Lk 1,46-55) Panna Mária dáva najavo svoju radosť, keď naplnená milosťou Ducha Svätého vypovedá slová: „Velebí duša moja Pána ...“ To nie je obyčajná výpoveď, to je niečo, čo naplno prežila, to čo zo seba vydala von, akoby to ani nebolo jej, akoby bola pod vplyvom osvietenia, extázy srdca (porov. RM 36). Láska k chudobným - „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených" - sa tiež črtá v tomto chválospeve.

Materské prostredníctvo

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38). Pri týchto slovách je Panna Mária ochotná prijať všetko to, čo má Boh s ňou v pláne. Materstvo Panny Márie trvá neprestajne až do skončenia sveta. Z jej materstva sa zrodila aj putujúca Cirkev, keď mala Panna Mária účasť na smrti Ježiša Krista. Ďalšou dogmou, tentoraz O nanebovzatí Panny Márie, pápež Pius XII. hovorí, že Boh ju po skončení pozemského života vzal s dušou i telom do neba a urobil ju kráľovnou vesmíru (porov. RM 41).

Mária ostáva spolu s apoštolmi od začiatku a očakáva Turíce. Uverila všetko, čo jej povedal Pán cez anjela Gabriela. Mária sa stáva predobrazom Cirkvi, Matkou, ku ktorej sa utiekajú synovia i dcéry a pomocníčkou Božou. Podľa príkladu Panny Márie Cirkev zostáva verná ako panna svojmu ženíchovi. Svätý Otec poukazuje na to, že materstvo je podstatné, že sa vzťahuje na osobu. Tak ako matka je naviazaná na dieťa, tak je dieťa naviazané na matku. Ježiš na kríži zveruje svoju matku sv. Jánovi a zároveň mu ju dáva za matku. Počas konania koncilu Pavol VI. vyhlásil slávnostne Pannu Máriu za Matku Cirkvi. Zároveň si želá, aby Cirkev preberala najčistejšiu formu dokonalého nasledovania Krista od Božej Matky.

Mária vzorom ženskej dôstojnosti

Vzhľadom na každého kresťana a človeka vôbec Mária je tá, "ktorá uverila" ako prvá a práve svojou vierou snúbenice a matky chce pôsobiť na všetkých, ktorí sa jej zverujú ako deti. Je známe, že čím väčšmi tieto deti zotrvávajú v tomto svojom postoji a v ňom rastú, tým väčšmi ich Mária približuje k "nevyspytateľnému Kristovmu bohatstvu" (Ef 3,8). A tak isto stále lepšie poznávajú dôstojnosť človeka v celej jej plnosti a konečný zmysel ľudského povolania, lebo "Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku".

Tento mariánsky rozmer kresťanského života sa osobitne zvýrazňuje vo vzťahu k žene a jej postaveniu. Ženskosť má totiž skutočne osobitný vzťah k Vykupiteľovej Matke. Postava Márie z Nazareta vrhá svetlo na ženu ako takú už preto, že Boh sa vo vznešenosti vtelenia svojho Syna zveril slobodnej a aktívnej službe ženy. Možno teda povedať, že žena, keď pozerá na Máriu, nachádza v nej tajomstvo, ako má dôstojne prežívať svoju ženskosť a uskutočňovať svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, ktorá je zrkadlom najvznešenejších citov, akých je schopné ľudské srdce: bezvýhradné obetovanie sa v láske, sila, ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničná vernosť a neúnavná pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie s podporným a povzbudivým slovom.

Význam Mariánskeho roka

Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil v závere encykliky Mariánsky rok. Nadväzuje tak na pápeža Pia XII., ktorý v 1954 roku vyhlásil Mariánsky rok na pamiatku 100-ho výročia vyhlásenia dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Svätý Otec spomína sv. Ľudovíta Máriu Grignona z Montfortu, ktorý odporúčal zasvätiť sa Kristovi skrze Pannu Máriu.

Záver

V závere Svätý Otec uvádza antifónu Alma Redemptoris Mater - Slávna Matka Spasiteľa. Na jednotlivých slovách tejto antifóny ukazuje moc slov:

Slávna Matka Spasiteľa,

hviezda morská putujúcich;

brána nebies otvorená,

buď pomocou padajúcich.

Zastaň nás, ó milostivá,

veď keď si ty porodila

svojho Boha, Stvoriteľa,

príroda sa zadivila.

"Príroda sa zadivila!" Tieto slová antifóny vyjadrujú úžas viery, ktorý sprevádza tajomstvo Bohorodičkinho materstva. Sprevádza ho určitým spôsobom v srdci celého tvorstva a priamo v srdci celého Božieho ľudu, v srdci Cirkvi. Ako podivuhodne ďaleko zašiel Boh Stvoriteľ a Pán všetkých vecí, keď "zjavil sám seba" človekovi!

Celá encyklika je tu.

• Predch.
• Nasl.