2. júla

Musíme byť silní v slabosti a utiecť od hriechu bez nostalgie

Kresťan je povolaný byť odvážny vo svojej vlastnej slabosti, povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v utorok 2. júla 2013. V Dome sv. Marty ju s ním koncelebrovali kardinál Manuel Monteiro de Castro a Mons. Beniamino Stella a zúčastnili sa na nej kňazi a zamestnanci tribunálu Apoštolskej penitenciárie a tiež skupina z Pápežskej cirkevnej akadémie. Svätý Otec poznamenal, že neraz musíme uznať, že sme slabí, a teda musíme utiecť bez nostalgie hriechu, bez obzerania sa dozadu.

Postupovať pomaly, obzerať sa, mať strach obrátiť sa na Pána, spoľahnúť sa na milosť Ducha Svätého – z týchto obrazov dnešných čítaní vyšiel pápež František vo svojej homílii. Pozastavil sa pri štyroch „možných postojoch v konfliktných, ťažkých situáciách“. Prvým je prístup „váhavosti“ Lota. On bol rozhodnutý opustiť mesto pred tým, než bude zničené, ale robí to váhavo, pomaly. Anjel mu povie, aby utiekol, ale je v ňom neschopnosť odpútať sa od zla a hriechu. Aj my chceme ísť, sme rozhodnutí, ale je tu niečo, čo nás ťahá späť. Tak ako Lot, ktorý začne s anjelom vyjednávať.

„Je ťažké dištancovať sa od hriešnej situácie. Je to ťažké! Aj v pokušení je to podobne ťažké! Ale Boží hlas nám hovorí: uniknúť! Tu nemôžeš zápasiť, pretože ťa zabije oheň, síra. Unikni! Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša nás učí, že niekedy v niektorých pokušeniach je jediným riešením útek a nemáme sa hanbiť zutekať; uznať, že sme slabí a musíme utiecť. Naši ľudia v ich jednoduchej múdrosti hovoria trochu ironicky: Vojak, ktorý uteká z boja, neunikne ďalšiemu. Utekaj, aby si napredoval po ceste Ježiša Krista.“

Anjel potom Lotovi hovorí, aby sa „neobzeral späť“, aby utekal a pozeral dopredu. Toto je rada ako zvíťaziť nad nostalgiou hriechu. Myslime na Boží ľud na púšti, poznamenal Svätý Otec: „Mali všetko, prísľub, všetko.“ Napriek tomu „mali nostalgiu za cibuľou v Egypte“, a pre túto nostalgiu „zabudli, že cibuľu jedli zo stola otroctva“. Mali nostalgickú „túžbu vrátiť sa, vrátiť sa“. A anjelova rada, povedal pápež, „je múdra: Neobzeraj sa! Len choď.“ Nemôžeme konať ako Lotova žena, musíme „sa zbaviť každej nostalgie, pretože existuje aj pokušenie zvedavosti“.

„Utiecť pred hriechom bez nostalgie. Zvedavosť nepomôže, uškodí! Ale ako sa to dá v tomto hriešnom svete? Ale ako to bude s týmto hriechom? Chcel by som vedieť... Nie, nie! Zvedavosť ti uškodí! Uteč a neobzeraj sa! Sme slabí, všetci, a musíme sa brániť. Tretia situácia je na lodi: je to strach. Keď sa more rozbúrilo, loď bola zaliata vlnami. ‚Zachráň nás, Pane, sme stratení!‘ – hovoria. Strach! Aj to je pokušenie diabla: báť sa pohnúť dopredu na Pánovej ceste.“

Existuje pokušenie, ktoré hovorí, že je „lepšie zostať tu“, kde mám istotu. „Ale toto“ – varoval Svätý Otec – „je Egypt otroctva!“ Mám „strach z kroku vpred. Obávam sa, kam ma povedie Pán.“ Strach však „nie je dobrý radca“. Ježiš toľkokrát povedal: ‚Nebojte sa.‘ Strach nám nepomôže. Štvrtý postoj, povedal napokon Svätý Otec, „je milosť Ducha Svätého“. Keď Ježiš utíšil nepokojné more, učeníkov na lodi sa zmocnila bázeň. „Vždy zoči-voči hriechu, nostalgii, strachu“ – povedal Svätý Otec – sa musíme obrátiť na Pána:

„Hľadieť na Pána, kontemplovať Pána. To nám dá krásne ohúrenie z nového stretnutia s Pánom. ‚Pane, mám toto pokušenie: chcem zostať v tejto situácii hriechu; Pane, som zvedavý, chcem poznať tieto veci, Pane, mám strach.‘ A oni pozreli na Pána: ‚Zachráň nás, Pane, sme stratení!‘ A prišiel ten úžas z nového stretnutia s Ježišom. Nebuďme naivní, ani vlažní kresťania, buďme statoční. Sme slabí, ale musíme byť odvážni v našej slabosti. A naša odvaha musí byť toľkokrát vyjadrená únikom a neobzeraním sa dozadu, aby sme neupadli do zlej nostalgie. Nebojte sa vždy hľadieť na Pána!“

1. júla

Naliehavá modlitba preniká do Božieho srdca

Musíme sa modliť k Pánovi s odvahou a naliehavo ako Abrahám, povzbudil nás pápež František v homílii rannej svätej omše v pondelok 1. júla. V Dome sv. Marty ju s ním koncelebrovali kardinál Kurt Koch a Mons. Brian Farrell a zúčastnili sa na nej okrem iných kňazi a spolupracovníci Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov. Podľa slov Svätého Otca modlitba môže byť „vyjednávaním s Pánom“, že sme dokonca neodbytní.

Pápež sústredil svoju homíliu na prvé čítanie dňa a hneď poznamenal, že „Abrahám je odvážny a modlí sa odvážne“. Hovorí s odvahou a nalieha na Pána, aby zabránil zničeniu Sodomy. Abrahám sa cítil silný hovoriac tvárou v tvár s Pánom a snaží sa neodbytne obhajovať mesto. V Biblii teda vidíme, hovorí pápež, že „modlitba musí byť odvážna“.

„Keď hovoríme o odvahe, vždy myslíme na apoštolskú odvahu, odvahu ísť a ohlasovať evanjelium... Ale existuje tiež odvaha pred Pánom: ísť k Pánovi a odvážne ho o niečo žiadať. Je to trochu úsmevné, ale to je v poriadku, pretože aj Abrahám hovoril s Pánom týmto zvláštnym spôsobom, s touto odvahou. Ťažko povedať, či je pred nejakým mužom, ktorého prosí, alebo pred ‚fenickým obchodníkom‘, pretože vyjednáva cenu a stále ide ďalej a ďalej... Je nástojčivý: z päťdesiat sa mu podarilo znížiť cenu na desať. Vedel, že to nie je možné. Ibaže by to bol jeho synovec, bratranec... Ale napriek tomu postupoval s touto odvahou, s touto naliehavosťou.“

„Niekedy, povedal Svätý Otec, ideme k Pánovi „prosiť o niečo pre istú osobu“, prosíme to a to a potom ideme preč. „Ale toto nie je modlitba“, pretože „ak chceme, aby Pán dal nejakú milosť, musíme ísť odvážne, ako to robil Abrahám, s naliehavosťou“. Pápež pripomenul, že aj sám Ježiš nám hovorí, že sa musíme modliť tak, ako vdova prosiaca sudcu, alebo ako ten, kto v noci zaklopal na dvere svojho priateľa, s naliehavosťou. Ježiš chváli sýrofeníčanku, ktorá nástojčivo žiada uzdravenie svojej dcéry. Neodbytne, neúnavne, hoci je to unavujúce, ale toto je postoj modlitby. Aj sv. Terézia, dodal Svätý Otec, hovorí o modlitbe ako „o vyjednávaní s Pánom“, to je však možné len v prípade, ak sme s Pánom v blízkom vzťahu. „Je to únavné, to je pravda – zopakoval Svätý Otec –, ale toto je modlitba, ktorá vymáha od Boha milosť“. Pápež František ďalej poukázal na argumentáciu, ktorú používa Abrahám pri svojej modlitbe: odôvodnenia, úmysly totožné s Ježišovým srdcom:

„Presvedčiť Pána jeho vlastnými čnosťami! To je krásne! Abrahámova požiadavka preniká do Pánovho srdca a Ježiš nás učí to isté: ‚Otec o tom vie. Nebojte sa, Otec zosiela dážď na spravodlivých aj na hriešnikov, aj slnku dáva svietiť na spravodlivých i hriešnikov.‘ Abrahám postupuje týmto argumentovaním. Pozastavím sa tu: modliť sa, vyjednávať s Pánom, hoci budeme vyzerať neodbytní. Modliť sa znamená chváliť Pána za jeho dobré veci, ktoré má, a hovoriť mu, aby nám dal tie krásne veci. A ak je taký milosrdný, taký dobrý, nech nám pomôže!“

Chcel by som, povedal ďalej Svätý Otec, aby sme si všetci dnes na 5 minút, nie viac, zobrali Sväté písmo a pomaly si znovu prečítali Ž 103, ktorý sme dnes počuli medzi čítaniami: „«Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Nezabúdaj na jeho dobrodenia. On ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou...» Takto sa naučíme, čo máme hovoriť Pánovi, keď ho prosíme o nejakú milosť. ‚Ty milosrdný, ty, ktorý odpúšťaš, daj mi túto milosť‘: ako to robil Abrahám, ako to robil Mojžiš. Choďme stále ďalej v modlitbe, s odvahou a s touto argumentáciou, ktorá vychádza práve z Božieho srdca.“

30. júna

Pápež František pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána o dôležitosti počúvania vlastného svedomia

Aj v dnešnú poslednú júnovú nedeľu napoludnie sa na Námestí sv. Petra vo Vatikáne zišli mnohí pútnici, aby sa spoločne so Svätým Otcom pomodlili modlitbu Anjel Pána. Ešte predtým ich pápež František srdečne pozdravil a v tradičnom príhovore upriamil pozornosť na dnešné evanjelium:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium dnešnej nedele opisuje veľmi dôležitý úsek Ježišovho života. Chvíľu, v ktorej – ako píše sv. Lukáš – „sa pevne rozhodol ísť do Jeruzalema“ (9,51). Jeruzalem je konečným cieľom, kde Ježiš musí počas svojej poslednej Veľkej noci zomrieť a vstať z mŕtvych a tak naplniť svoje spásne poslanie.

Od tejto chvíle, po tomto „pevnom rozhodnutí“, Ježiš smeruje do cieľa a aj osobám, ktoré stretáva a ktoré ho žiadajú, aby ho mohli nasledovať, jasne hovorí o tom, aké sú podmienky: nemať stály príbytok; dokázať sa odlúčiť od ľudských zväzkov; neupadnúť do nostalgie z minulosti.

Podobne hovorí Ježiš aj svojim učeníkom, ktorí idú pred ním do Jeruzalema ohlasovať jeho odchod, aby nič nenanucovali: ak nenájdu ochotu prijať ho, pokračuje sa ďalej, ide sa inam. Ježiš nikdy nenúti, Ježiš je pokorný, Ježiš pozýva. Ak chceš, poď, toto je Ježišova pokora: On vždy pozýva, nenúti.

Myslime na to. Pripomína nám to napríklad dôležitosť, ktorú Ježiš prikladá svedomiu: počúvať vo svojom srdci Otcov hlas a nasledovať ho. Ježiš, počas svojho pozemského života nebol, akoby sme to povedali, „diaľkovo ovládaný“. Bol vteleným Slovom, Božím Synom, ktorý sa stal človekom a v istom momente sa pevne rozhodol vystúpiť do Jeruzalema poslednýkrát. Išlo o rozhodnutie, ktoré urobil podľa svojho svedomia, ale nie sám: spoločne s Otcom v plnej jednote s ním! Rozhodol sa v poslušnosti voči Otcovi, v hlbokom načúvaní, v intimite svojej vôle. Jeho rozhodnutie bolo pevné preto, že ho urobil spoločne s Otcom. V Otcovi Ježiš nachádzal silu a svetlo na svojej ceste. Ježiš bol slobodný. To rozhodnutie bolo slobodné. Ježiš od nás kresťanov chce, aby sme boli slobodnými ako on. Touto slobodou, ktorá pochádza z dialógu s Otcom, z toho dialógu s Bohom, Ježiš nechce ani kresťanov egoistov, ktorí sledujú iba vlastné ja a nehovoria s Bohom, ani slabých kresťanov, kresťanov, ktorí nemajú chuť, kresťanov „na diaľkové ovládanie“, neschopných kreatívnosti, ktorí sa snažia vždy spojiť s vôľou toho druhého a nie sú slobodní. Ježiš chce, aby sme boli slobodní. Kde sa táto sloboda tvorí? Vytvára sa v dialógu s Bohom práve vo vlastnom svedomí. Ak sa kresťan nevie rozprávať s Bohom, ak nedokáže počuť Boha vo svojom svedomí, znamená to, že nie je slobodný. Nie je slobodný.

Preto sa musíme naučiť viac počúvať vlastné svedomie. Ale pozor! Neznamená to nasledovať vlastné ja, robiť to, čo ma zaujíma, čo ma baví, čo sa mi páči... Nie, toto nie! Svedomie je vnútorný priestor pre načúvanie pravde, dobru, načúvanie Bohu. Je to vnútorný priestor môjho vzťahu s Tým, ktorý hovorí k môjmu srdcu, pomáha mi rozlišovať a spoznať cestu, ktorou sa mám vybrať a keď raz urobím rozhodnutie, pomáha mi ísť ďalej a ostať verným.

Máme nádherný príklad, ako vyzerá takýto vzťah s Bohom vo vlastnom svedomí – obdivuhodný a nedávny príklad. Pápež Benedikt XVI. nám poskytol tento príklad, keď mu Pán dal spoznať v modlitbe, čo musí urobiť. S veľkým zmyslom pre rozhodnutie a s odvahou nasledoval svoje svedomie, teda vôľu Boha, ktorý k nemu prehovoril v srdci. Tento príklad nášho otca je pre nás všetkých veľmi užitočný, je to príklad, ktorý máme nasledovať.

Panna Mária s veľkou jednoduchosťou načúvala a meditovala vo svojom vnútri Božie slovo a to, čo sa dialo s Ježišom. Nasledovala svojho Syna s vnútorným presvedčením a pevnou nádejou. Nech nám Mária pomáha stať sa vždy viac mužmi a ženami svedomia, slobodnými vo svedomí, pretože vo svedomí sa uskutočňuje dialóg s Bohom. Mužmi a ženami schopnými načúvať Boží hlas a pevne ho nasledovať.

Po modlitbe Anjel Pána ešte dodal:

„Drahí bratia a sestry, dnes sa v Taliansku slávi Deň podpory dobročinných diel Svätého Otca. Chcem poďakovať biskupom a všetkým farnostiam, osobitne tým chudobnejším, za modlitby a zbierky, ktoré podporia mnohé pastoračné a charitatívne iniciatívy Petrovho nástupcu po celom svete. Ďakujem vám všetkým!

(...)Prosím vás, modlite sa za mňa. Všetkým prajem peknú nedeľu a dobrú chuť k obedu.“

29. júna

Pápež František pred modlitbou Anjel Pána o radosti z viery v Boha, ktorý je láskou a milosťou

Po eucharistickej slávnosti v Bazilike sv. Petra, ktorej v deň sv. apoštolov Petra a Pavla predsedal pápež František, sa napoludnie Svätý Otec ukázal v okne svojej pracovne, aby sa spolu s tisícami veriacich, ktorí ho tam očakávali, pomodlil modlitbu Anjel Pána. V príhovore pred ňou poukázal na radosť z viery v Boha, ktorý je láskou a milosťou:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes 29. júna je slávnosť sv. Petra a Pavla. Je to osobitná slávnosť rímskej cirkvi založenej na mučeníckej smrti týchto dvoch apoštolov. Je to zároveň veľký sviatok pre všeobecnú Cirkev, pretože celý Boží ľud je ich dlžníkom za dar viery. Peter bol prvý, kto vyznal, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn. Pavol rozniesol túto zvesť do grécko-rímskeho sveta. Božia prozreteľnosť chcela, aby obaja prišli do Ríma a tu preliali krv pre vieru. Kvôli tomu sa rímska cirkev stala okamžite a spontánne referenčným bodom pre všetky cirkvi rozšírené po svete. Nie kvôli moci impéria, ale skrze silu mučeníctva, svedectva vydaného Kristovi! V základe vždy a iba Kristova láska plodí vieru a posiela Cirkev stále dopredu.

Uvažujme nad Petrom. Keď vyznal svoju vieru v Ježiša, neurobil tak svojimi ľudskými silami, ale kvôli tomu, že sa nechal premôcť milosťou, ktorou ho Ježiš oslobodzoval, láskou, ktorú cítil v jeho slovách a videl v jeho skutkoch: Ježiš bol zosobnenou Božou láskou! To isté sa prihodilo Pavlovi, aj keď iným spôsobom. Mladý Pavol bol nepriateľom kresťanov, ale keď ho vzkriesený Kristus povolal na ceste do Damasku, jeho život sa premenil. Pochopil, že Ježiš nie je mŕtvy, ale živý a rovnako miluje aj jeho, ktorý bol jeho nepriateľom! Toto je skúsenosť milosrdenstva, Božieho odpustenia v Ježišovi Kristovi. Toto je radostná zvesť, evanjelium, ktoré v sebe samých zakúsili Peter a Pavol, a kvôli ktorej obetovali svoje životy. Milosrdenstvo, odpustenie. Pán nám vždy odpúšťa, Pán je milosrdný, má milosrdné srdce a vždy nás očakáva.

Drahí bratia aká je to radosť veriť v Boha, ktorý je láskou a milosťou! Toto je viera, ktorú Peter a Pavol prijali od Krista a odovzdali Cirkvi. Chváľme Pána za týchto dvoch výnimočných svedkov a nechajme sa ako oni premôcť Kristom. Kristovým milosrdenstvom. Pamätajme tiež na to, že Šimon Peter mal brata Ondreja, ktorý zdieľal spolu s ním túto skúsenosť viery v Ježiša. Ba čo viac, Ondrej stretol Ježiša skôr ako Šimon a hneď o ňom povedal bratovi a priviedol ho k Ježišovi. Chcem to pripomenúť aj preto, že dnes, podľa peknej tradície je tu v Ríme prítomná delegácia Konštantinopolského patriarchátu, ktorého patrónom je práve apoštol Ondrej. Všetci spoločne posielame náš srdečný pozdrav patriarchovi Bartolomejovi I. a modlíme sa za neho a za túto cirkev. Všetkých vás pozývam pomodliť sa modlitbu Zdravas Mária za patriarchu Bartolomeja I. (Spolu so všetkými sa pápež František pomodlil modlitbu Zdravas Mária). Modlime sa rovnako za arcibiskupov metropolitov cirkví z celého sveta, ktorým som pred chvíľou odovzdal páliá, znak spoločenstva a jednoty. Nech nás sprevádza a podporuje naša milovaná Matka, Najsvätejšia Panna Mária.

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec ešte dodal:

„Drahí bratia a sestry s radosťou pozdravujem pútnikov z rozličných krajín, ktorí prišli osláviť arcibiskupov metropolitov. Modlím sa za všetky ich spoločenstvá. Osobitne povzbudzujem stredoafrický ľud, ťažko skúšaný, aby kráčal vo viere a v nádeji. S láskou vás pozdravujem všetkých: rodiny, veriacich z rozličných farností a asociácií. Všetkým vám želám pekný sviatočný deň a dobrú chuť.“

Pápež počas slávnosti sv. apoštolov Petra a Pavla udelil pálium 35 metropolitom

Utvrdzovať vo viere, v láske a jednote – do týchto troch bodov možno zhrnúť homíliu pápeža Františka z dnešnej slávnosti sv. apoštolov Petra a Pavla, patrónov rímskej cirkvi. Počas nej udelil 35 novým metropolitom, 34 prítomným v Bazilike sv. Petra a jednému, ktorý zostal vo svojom sídle, pálium, „znamenie spoločenstva s biskupom Ríma“. Na slávnosti sa zúčastnila aj delegácia Ekumenického patriarchátu Konštantínopolu na čele s metropolitom Pergama Ioannisom. „Jednotní v rozdielnosti“ – toto je Ježišova cesta, povedal Svätý Otec v homílii. Prinášame ju v plnom znení:

Páni kardináli, vaša eminencia metropolita Ioannis, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry!

Slávime slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, hlavných patrónov rímskej cirkvi. Prítomnosť biskupov z celého sveta robí túto slávnosť ešte radostnejšou. Je veľkým bohatstvom, ktoré nám istým spôsobom umožňuje znovu zažiť udalosť Turíc. Dnes, tak ako vtedy, viera Cirkvi hovorí všetkými jazykmi a chce zjednotiť všetky národy do jedinej rodiny.

Zo srdca a s vďačnosťou pozdravujem delegáciu Konštantinopolského patriarchátu, vedenú metropolitom Ioannisom. Ekumenickému patriarchovi Bartolomejovi I. ďakujem za toto obnovené bratské gesto. Pozdravujem veľvyslancov a civilné autority. Osobitná vďaka patrí Thomanerchoru, zboru z Thomaskirche z Lipska – Bachovho chrámu –, ktorý oživuje liturgiu a je zároveň prejavom ekumenizmu.

Uvediem tri myšlienky týkajúce sa Petrovej služby, vychádzajúce zo slovesa „utvrdzovať“. V čom je povolaný utvrdzovať rímsky biskup?

1. Predovšetkým utvrdzovať vo viere. Evanjelium rozpráva o Petrovom vyznaní: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Je to vyznanie, ktoré sa nerodí z neho, ale pochádza od nebeského Otca. Kvôli tomuto vyznaniu Ježiš hovorí: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (v. 18). Petrova úloha, cirkevná služba, má svoj základ vo vyznaní viery v Ježiša, Syna živého Boha, ktorá sa stala možnou vďaka darovanej milosti z hora. V druhej časti dnešného evanjelia vidíme nebezpečenstvo svetského zmýšľania. Keď Ježiš hovorí o svojej smrti a zmŕtvychvstaní, o Božej ceste, ktorá nekorešponduje s cestou človeka spojenou s mocou, v Petrovi sa znova objavujú telo a krv: „začal mu dohovárať... to sa ti nesmie stať“ (16,22). Ježiš má pre neho tvrdé slová: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi...“ (v. 23). Keď sa necháme ovládať našimi myšlienkami a emóciami, logikou ľudskej moci a nenecháme sa poučiť a viesť vierou, Bohom, staneme sa skalou, ktorá prekáža. Viera v Krista je svetlom nášho života ako kresťanov a služobníkov v Cirkvi!

2. Utvrdzovať v láske. V druhom čítaní sme počuli dojemné slová sv. Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4,7). O aký boj tu vlastne ide? Nie ten, prostredníctvom ľudských zbraní, ktorý nanešťastie stále zalieva svet krvou. Ide o boj mučeníctva. Svätý Pavol má jedinú zbraň: Zvesť o Kristovi a dar celého svojho života pre Krista a pre iných. Je mu vlastné vystaviť sa v prvej osobe, nechať sa stráviť pre evanjelium, stať sa všetkým pre všetkých bez toho, aby sa šetril. Toto ho urobilo dôveryhodným a budovalo Cirkev. Rímsky biskup je povolaný žiť a utvrdzovať v tejto láske ku Kristovi a k všetkým bez rozdielu, bez hraníc a prekážok. A to nielen rímsky biskup. Vy všetci, noví arcibiskupi a biskupi, máte tú istú úlohu. Nechať sa stráviť pre evanjelium, stať sa všetkým pre všetkých. Úloha nešetriť sa, vyjsť zo seba samých pre službu svätému Božiemu ľudu.

3. Utvrdzovať v jednote. Tu sa zastavím pri geste, ktoré sme vykonali. Pálium je znakom jednoty s nástupcom sv. Petra, „večným, viditeľným princípom a základom jednoty viery i spoločenstva“ (Lumen gentium, 18). Vaša dnešná prítomnosť, drahí spolubratia, je znakom toho, že jednota Cirkvi neznamená uniformitu. Druhý vatikánsky koncil odvolávajúc sa na hierarchickú štruktúru Cirkvi potvrdzuje, že Pán „apoštolov ustanovil na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na ktorého čelo postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich“ (ibid. 19). Utvrdzovať v jednote: Synoda biskupov v harmónii s primátom. Musíme ísť takouto cestou synodálnosti, rásť v harmónii spolu so službou primátu. A koncil pokračuje: „Toto kolégium, pretože sa skladá z mnohých, vyjadruje rozmanitosť a univerzálnosť Božieho ľudu“ (ibid. 22). Rozmanitosť v Cirkvi, ktorá je veľkým bohatstvom, sa vždy zakladá na harmónii jednoty ako veľká mozaika, v ktorej všetky časti zapadajú do seba a vytvárajú jeden veľký Boží obraz. Toto musí vždy pohýnať k prekonaniu každého konfliktu, ktorý zraňuje telo Cirkvi. Zjednotení v rozličnostiach: neexistuje iná katolícka cesta, ktorá by nás spojila. Toto je katolícky duch, kresťanský duch: zjednotiť sa v rozličnostiach. Toto je Ježišova cesta! Ak je pálium znakom jednoty s rímskym biskupom, s univerzálnou Cirkvou, so Synodou biskupov, je zároveň záväzkom pre každého z vás, aby ste sa stali nástrojom jednoty.

Vyznávať Pána a nechať sa poučiť Bohom; stráviť sa z lásky pre Krista a pre jeho evanjelium; byť služobníkmi jednoty. Toto sú skutočnosti, drahí bratia v biskupskej službe, ktoré každému z nás odovzdali svätí apoštoli Peter a Pavol, aby ich prežíval každý kresťan. Nech nás vždy vedie a sprevádza svojim príhovorom najsvätejšia Božia Matka: Kráľovná apoštolov, oroduj za nás! Amen.

28. júna

Kiežby sme boli trpezliví, bezúhonní a kráčali v prítomnosti Pána

Pán od nás chce, aby sme boli trpezliví, bezúhonní a kráčali vždy pre ním. Na toto upozornil pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty v piatok 28. júna. Zúčastnila sa na nej okrem iných skupina zamestnancov vatikánskeho zdravotníctva a hygieny. Svätý Otec v homílii zdôraznil, že Pán si vždy nájde svoj spôsob, ako a kedy zasiahne do našich životov, a to si vyžaduje trpezlivosť z našej strany.

Pán pomaly vstupuje do Abrahámovho života. Má 99 rokov, keď mu prisľúbi syna. Na rozdiel od toho okamžite vstúpi do života malomocného: Ježiš vypočuje jeho modlitbu, dotkne sa ho a je tu zázrak. Svätý Otec vyšiel teda z dnešného prvého čítania a evanjelia a pozastavil sa pri tom, ako Pán zostupuje, aby mal účasť na „našom živote, živote svojho ľudu“. Abrahám a malomocný. Pán neprichádza vždy rovnakým spôsobom, povedal pápež. Neexistuje nejaký protokol o pôsobení Boha v našom živote. „Raz to urobí tak, inokedy inak, ale vždy to urobí, vždy zasiahne.“ Vždy dôjde k stretnutiu medzi nami a Pánom, zdôraznil Svätý Otec.

"Pán si vždy nájde spôsob, aby mohol vstúpiť do našich životov. Mnohokrát to robí veľmi pomaly, takže sme v nebezpečenstve, že stratíme trpezlivosť: ‚Tak kedy, Pane?‘ A modlíme sa, modlíme..., ale jeho zásah do nášho života neprichádza. Inokedy, keď myslíme na to, čo nám Pán prisľúbil, je to také veľké, že sme trochu neveriaci, trochu skeptickí a ako Abrahám si zakrývame tvár, smejeme sa... V tomto prvom čítaní sa hovorí, že Abrahám si skryl tvár a smial sa... Trochu skepticky: «Vari sa môže storočnému narodiť syn? A deväťdesiatročná Sára porodí?»“

Rovnako pochybovala Sára, keď pri duboch Mamreho traja anjeli hovorili to isté Abrahámovi. „Koľkokrát, keď Pán neprichádza, neurobí zázrak, neurobí to, čo chceme, stávame sa netrpezlivými alebo skeptickými, poznamenal Svätý Otec. „Ale neurobí to, skeptikom to nemôže urobiť. Pán má svoj čas. Aj s naším vzťahom k nemu má veľa trpezlivosti. Nielen my musíme mať trpezlivosť. On ju má, on čaká na nás! A bude čakať až do konca života! Spomeňme si na dobrého zločinca, až na konci, úplne na konci života spoznal Boha. Pán kráča s nami, ale veľakrát sa nedá spoznať, ako v prípade učeníkov z Emauz. Pán zasahuje do našich životov, to je isté, ale veľakrát ho nevidíme. Vyžaduje si to trpezlivosť. No Pán, kráčajúc povedľa nás, má tiež veľkú trpezlivosť s nami.“

Pápež sústredil pozornosť na „tajomstvo trpezlivosti Boha, ktorý kráčajúc s nami ide naším tempom“. Niekedy sa „veci v živote stanú temnými, je tma, prežívame ťažké chvíle a my chceme, aby zostúpil z kríža“. To je presne ten moment, povedal Svätý Otec, keď platí: „noc je najtemnejšia, keď je svitanie blízko. A vždy, keď schádzame z kríža, je to päť minút pred vyslobodením, v okamihu najväčšej netrpezlivosti“.

„Ježiš na kríži počul, že ho vyzývali: ‚Zostúp, zíď dolu. Poď!‘ Trpezlivosť až do konca! Preto, že má trpezlivosť s nami. On vždy zasahuje do nášho života, zaujíma sa o nás, ale svojím vlastným spôsobom, a vtedy, keď si myslí, že je to najlepšie. Len nám hovorí to, čo povedal Abrahámovi: «Kráčaj predo mnou a buď dokonalý», buď bezúhonný, to je to správne slovo. Kráčaj predo mnou a snaž sa byť bezúhonný. Takto kráčajme s Pánom a on zasiahne, ale musíme počkať, počkať na ten okamih. Prosme si od Pána milosť, aby sme vždy kráčali v jeho prítomnosti a snažili sa byť bezúhonní.“

27. júna

Kresťanská radosť sa zakladá na skale, ktorou je Kristus

Existujú ľudia s maskou kresťanov, ktorí však hrešia, sú prehnane povrchní, alebo príliš rigidní a zabúdajú, že skutočný kresťan je človek radosti a že viera spočíva na skale Krista. Toto bola základná myšlienka homílie pápeža Františka z rannej svätej omše vo štvrtok 27. júna 2013. V Dome sv. Marty ju s ním koncelebroval kardinál Raimundo Damasceno Assis, arcibiskup Aparecidy spolu s ďalšími biskupmi. Na svätej omši bol prítomný personál riaditeľstva vatikánskej nemocnice.

Strohí a smutní, alebo radostní, ktorí však nemajú potuchy o kresťanskej radosti. Sú to dva „domy“, v istom zmysle úplne odlišné, v ktorých žijú dve kategórie veriacich. V oboch prípadoch majú v dome vážnu poruchu: zakladajú si na kresťanstve zo slov a neopierajú sa o „skalu“ Božieho Kristovho slova. Svätý Otec identifikuje tieto dve skupiny komentujúc Matúšovo evanjelium dňa, známu stať o dome postavenom na piesku a na skale.

„V dejinách Cirkvi boli dve skupiny kresťanov: kresťania slova, teda tí «Pane, Pane...» a kresťania skutkov, tí praví. Vždy tu bolo pokušenie žiť naše kresťanstvo mimo tej skaly, ktorou je Kristus. Jediný, kto nám dáva slobodu hovoriť Bohu «Otče» je Kristus, skala. Je jediný, kto je pre nás oporou v ťažkých časoch. Ako hovorí Ježiš: Prší, rieky sa rozvodňujú, fúka vietor, ale keď je tu skala, sme v bezpečí; keď sú to len slová, tie uletia, nie sú nanič. Kresťanstvo bez Ježiša, kresťanstvo bez Krista je pokušením týchto ‚kresťanov slov‘. Bolo to v Cirkvi v minulosti a stáva sa to aj dnes: byť kresťanmi bez Krista.“ Svätý Otec robí dôslednejšiu analýzu týchto „kresťanov slov“ odhaľujúc ich špecifické vlastnosti. Prvým typom sú tzv. gnostici, ktorí majú radi krásne slová, a preto žijú plávajúc na povrchu kresťanského života. A potom je tu tá druhá skupina, s názvom „hĺbaví“, ktorí majú seriózny, naškrobený životný štýl. Sú to kresťania, poznamenal pápež ironicky, ktorí „hľadia do podlahy“.

„A toto pokušenie dnes existuje. Povrchní kresťania, ktorí veria v Boha, Krista, ale príliš „prchavého“. Nie v Ježiša Krista, ktorý je základom. Sú to moderní gnostici. Pokušenie gnosticizmu. Akési „plynné“ kresťanstvo. Na druhej strane sú tí, ktorí si myslia, že kresťanský život je potrebné brať tak vážne, že končia pri zamieňaní solídnosti, pevnosti s rigídnosťou. Sú strohí, nekompromisní! Myslia si, že kresťan musí byť vždy v smútku.“

Skutočnosťou je, hovorí pápež, že týchto kresťanov je veľa. Ale tvrdí, že oni nie sú kresťanmi, sú preoblečení za kresťanov. Nevedia, kto je Pán, kto je skala, nemajú kresťanskú slobodu. Povedané trochu zjednodušene, „nemajú radosť“:

„Tí prví majú istú radosť, ale povrchnú. Tí druhí žijú v nepretržitej čiernej hodinke trúchlivosti, nevedia, čo je kresťanská radosť. Nedokážu sa tešiť zo života, ktorý nám dáva Ježiš, lebo nevedia s Ježišom hovoriť. Necítia sa byť postavení na Ježišovi, s tou pevnosťou, ktorú dáva Ježišova prítomnosť. Nielenže nemajú radosť, nemajú ani slobodu. Tí sú otrokmi povrchnosti, toho tak rozšíreného spôsobu života. Tamtí sú otrokmi neúprosnosti, nie sú slobodní. V ich životoch Duch Svätý nemá miesto. A Duch je ten, ktorý nám dáva slobodu! Pán nás dnes volá, aby sme budovali náš kresťanský život na ňom, ako na skale. To nám dá slobodu, on nám pošle Ducha, on nám pomôže ísť ďalej s radosťou po jeho ceste, ktorú nám ponúka.“

26. júna

Počas generálnej audiencie: V živom chráme Cirkvi nie je nik zbytočný

Počas pravidelnej stredajšej (26. júna) generálnej audiencie, ktorá sa uskutočnila na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, sa s pápežom Františkom stretli mnohí pútnici, aby ho pozdravili a vypočuli si jeho katechézu. V sérii zamyslení o Cirkvi Svätý Otec upriamil pozornosť na obraz chrámu, ktorý je ďalším z koncilových vyjadrení opisujúcich povahu a tajomstvo Cirkvi. Nasleduje plné znenie jeho katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som chcel v krátkosti priblížiť ďalší z obrazov, ktorý nám pomáha opísať tajomstvo Cirkvi: obraz chrámu (porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 6).

Čo nám naznačuje slovo chrám? Predstavíme si stavbu, budovu. Mnohým osobitným spôsobom pripomína dejiny izraelského národa, o ktorých rozpráva Starý zákon. V Jeruzaleme bol miestom stretnutia s Bohom v modlitbe veľký Šalamúnov chrám. Vo vnútri chrámu bola Archa zmluvy, znamenie Božej prítomnosti uprostred jeho ľudu. V Arche sa uchovávali tabule Zákona, manna a Áronova palica ako pripomienka skutočnosti, že Boh bol vždy v dejinách svojho ľudu, sprevádzal ho na ceste a viedol jeho kroky. Chrám pripomína tieto dejiny. Tak aj my, keď ideme do chrámu, máme si tieto dejiny pripomenúť, každý z nás svoju vlastnú históriu, ako ma Ježiš stretol, ako kráčal so mnou, ako ma miluje a požehnáva.

To, čo bolo naznačené Starým zákonom, sa uskutočnilo mocou Ducha Svätého v Cirkvi: Cirkev je domom Boha, miestom jeho prítomnosti, kde môžeme nájsť a stretnúť Pána. Cirkev je chrámom Ducha Svätého, ktorý ju oživuje, vedie a usmerňuje. Keď si kladieme otázku: Kde môžeme stretnúť Boha? Kde môžeme vstúpiť do spoločenstva s ním Kristovým prostredníctvom? Kde môžeme nájsť svetlo Ducha Svätého, ktoré osvecuje náš život? Odpoveď je takáto: V Božom ľude, medzi nami, ktorí sme Cirkev. Tu stretneme Ježiša, Ducha Svätého a Otca.

Starozákonný chrám bol postavený ľudskými rukami: chceli „dať dom“ Bohu, aby mali viditeľný znak jeho prítomnosti uprostred ľudu. Vtelením Božieho Syna sa plní Nátanovo proroctvo kráľovi Dávidovi (porov. 2 Sam 7,1-29). Nie kráľ, nie my sme tí, ktorí Bohu „dáme dom“, ale Boh sám postaví „svoj dom“, aby prišiel bývať medzi nás, ako píše sv. Ján vo svojom evanjeliu (porov. 1,14). Kristus je živým chrámom v Otcovi. Kristus sám buduje svoj „duchovný dom“, Cirkev, postavenú nie z hmotných kameňov, ale z „kameňov živých“, a nimi sme my. Apoštol Pavol píše kresťanom do Efezu: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2,20-22). Toto je nádherná skutočnosť! Sme živé kamene v Božej stavbe, hlboko spojené s Kristom, ktorý je kameňom uholným, a zároveň je naším oporným pilierom. Čo to znamená? Značí to, že chrámom sme my, sme živou Cirkvou a keď sme spolu, prebýva medzi nami Duch Svätý, ktorý nám pomáha rásť ako Cirkvi. Duch Svätý prostredníctvom svojich darov načrtáva rôznorodosť. Dôležité je uvedomiť si: Čo koná Duch Svätý medzi nami? Spôsobuje rozličnosť, ktorá je bohatstvom Cirkvi, všetkých a všetko zjednocuje a tak buduje duchovný chrám, v ktorom neprinášame hmotné obety, ale seba, náš život (porov. 1 Pt 2,4-5). Cirkev nie je akýmsi pletencom vecí a záujmov, ale je chrámom Ducha Svätého, chrámom, v ktorom pôsobí Boh a v ktorom je každý z nás vďaka krstu živým kameňom. To znamená, že tu nie je nik, kto by bol nepotrebný. Keby niekto povedal inému: „Choď domov, si zbytočný“, to nie je pravda, pretože v Cirkvi nikto nie je zbytočný, všetci sme potrební na to, aby sme budovali tento chrám!

Nik nie je druhoradý. Nikto v Cirkvi nie je viac dôležitý, všetci sme rovnakí v Božích očiach. Niekto z vás by mohol povedať: „Počujte, pán pápež, vy nie ste taký ako my“. Som, som ako každý z vás, všetci sme rovnakí, sme bratia! Nie je nik, kto by bol neznámy. Všetci tvoríme a budujeme Cirkev. Táto skutočnosť nás pozýva zamyslieť sa nad tým, že ak chýba kameň nášho kresťanského života, chýba niečo z nádhery Cirkvi. Niektorí povedia: „Nemám s Cirkvou nič spoločné“, takýmto spôsobom však z tohto chrámu vypadáva živý kameň. Nik nemôže odísť, všetci musíme priniesť do Cirkvi náš život, naše srdce, našu lásku, našu myseľ, našu prácu, všetci spoločne.

Chcem, aby sme si položili otázku: Ako prežívame skutočnosť, že sme Cirkvou? Sme živé kamene alebo, takpovediac, kamene unavené, unudené, ľahostajné? Všimli ste si, aký nepekný je pohľad na unaveného, unudeného a ľahostajného kresťana? Taký kresťan nie je v poriadku. Kresťan musí byť živý, šťastný z toho, že je kresťanom. Musí prežívať nádheru skutočnosti, že je súčasťou Božieho ľudu, ktorým je Cirkev. Otvárame sa pôsobeniu Ducha Svätého, aby sme boli aktívnou zložkou v našich spoločenstvách alebo sa uzatvárame do seba samých a povieme si: „Mám veľa práce a toto nie je mojou úlohou“?

Pán nám všetkým dáva svoju milosť a silu, aby sme mohli byť hlboko spojení s Kristom, ktorý je uholným kameňom, pilierom, oporným bodom nášho života a života celej Cirkvi. Modlime sa, aby sme, oživovaní Duchom Svätým, boli vždy živými kameňmi jeho Cirkvi.

Aj kňazi musia cítiť radosť z otcovstva, pastoračného a duchovného

Boh si želá, aby kňazi žili s plnosťou osobitnej milosti „otcovstva“. Duchovného otcovstva k ľuďom, ktorí im boli zverení. Taká je ústredná myšlienka homílie pápeža Františka z rannej (26. júna) svätej omše, na ktorej boli prítomní preláti a kňazi sprevádzajúci kardinála Salvatora De Giorgiho, arcibiskupa Palerma. Dnes si pripomína 60. výročie kňazskej vysviacky, ktorej Svätý Otec venoval veľkú pozornosť. „Túžba po otcovstve“ je zakorenená v človeku. Kňaz podľa pápeža nie je výnimkou, túto túžbu a skúsenosť však prežíva osobitným spôsobom:

„Ak človek nemá takúto túžbu, niečo v ňom chýba. Niečo nie je v poriadku. My všetci preto, aby sme vôbec boli, aby sme boli úplní, aby sme boli zrelí, musíme cítiť radosť otcovstva: aj my v celibáte. Otcovstvo znamená dávať život iným, dávať život... Pre nás to znamená pastoračné otcovstvo, duchovné otcovstvo: no znamená to dať život, stať sa otcami.“

Pápež František sa zamýšľa nad dnešným úryvkom z knihy Genezis, v ktorom Boh prisľúbi starému Abrahámovi radosť z dieťaťa, spolu s takým množstvom potomkov, ako je hviezd na nebi. Na spečatenie tejto zmluvy Abrahám počúvne Božie rady a obetuje mu zvieratá, ktoré potom bráni pred útokom dravých vtákov. „Dojíma ma sledovať tohto deväťdesiatnika s palicou v ruke,“ ktorý ochraňuje svoju obetu, hovorí Svätý Otec. Pripomína mu to obraz otca, ktorý ochraňuje svoju rodinu, deti:

„Otec vie, čo znamená chrániť svoje deti. A toto je milosť, o ktorú my kňazi musíme prosiť: aby sme boli otcami. Milosť otcovstva, pastoračného otcovstva, duchovného otcovstva. Hriechov budeme mať veľa, ale to je commune sanctorum: všetci máme hriechy. No nemať deti, nestať sa otcom, to je akoby sa náš život ani nenaplnil: zastaví sa na pol ceste. Preto sa musíme stať otcami. Je to ale milosť, ktorú dáva Pán. Ľudia nás oslovia takto: ,Otče, otče, otče...‘ To si však vyžaduje otcov s milosťou pastoračného otcovstva.“

V tomto bode sa pápež František obrátil na kardinála De Giorgiho, ktorý je podľa neho tiež duchovným otcom. Znamením toho je aj počet mnohých ním vysvätených kňazov, ktorí ho sprevádzali na svätej omši. Teraz je na vás, hovorí im Svätý Otec, to známe: každý strom rodí ovocie, a ak je dobrý, aj ovocie musí byť dobré. A preto, ako s láskou dodáva, nedovoľte, aby vyzeralo zle:

„Ďakujme Pánovi za túto milosť otcovstva v Cirkvi, ktorá vedie k otcovi skrze syna... Na záver uvažujem nad týmito dvoma obrazmi a ďalším navyše: obrazom Abraháma, ktorý si želá syna, obrazom Abraháma s palicou v ruke, brániaceho rodinu a obrazom starca Simeona v chráme, keď prijíma nový život: vykonáva spontánnu liturgiu, liturgiu radosti, Jemu. Kiežby vám Pán dal dnes takúto veľkú radosť!“

25. júna

Byť kresťanom nie je náhoda, ale volanie lásky

V homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v utorok 25. júna nás pápež František uistil, že kresťan nikdy nie je sám. Táto naša istota vyplýva zo skutočnosti, že byť kresťanom nie je náhoda, je to pozvanie z lásky, pozvanie stať sa Božími deťmi. Pán nás nikdy nenechá samých a pobáda nás, aby sme napredovali, a to aj uprostred problémov. Na svätej omši, ktorú koncelebrovali kardinál Robert Sarah, kardinál Camillo Ruini a Mons. Ignacio Carrasco de Paula, sa zúčastnili zamestnanci Pápežskej rady Cor unum a Pápežskej akadémie pre život.

Svätý Otec sa pozastavil pri prvom čítaní z Knihy Genezis, kde sa rozpráva o tom, ako si Abram a Lot delia krajinu. „Keď toto čítam“ – povedal Svätý Otec – „myslím na Blízky východ a prosím Pána, aby dal všetkým múdrosť, túto rozumnosť, aby sa neškriepili. Ja tu a ty tam... pre pokoj.“ Abram pokračuje v ceste. Zanechal svoju krajinu, aby šiel nevediac kam, ale tam, kam ho Pán povedie. Pokračuje v ceste, pretože verí v Božie slovo, ktoré ho vyzvalo, aby odišiel zo svojej krajiny. Tento muž, azda deväťdesiatnik, vyzerá zem, ktorú mu ukáže Pán a verí.

„Abram odchádza zo svojej krajiny s prísľubom. Celé jeho putovanie je kráčaním smerom k tomuto prísľubu. Jeho putovanie je tiež modelom našej cesty. Boh povoláva Abrama, jedného človeka, a z tohto človeka urobí národ. Keď sa vrátime v Knihe Genezis na začiatok, ku stvoreniu, zisťujeme, že Boh stvorí hviezdy, utvára rastliny, zvieratá, všetko sa vymenúva v pluráli... Ale stvorí človeka, jedného, v singulári. Boh vždy hovorí k nám v jednotnom čísle, pretože nás stvoril na jeho obraz a podobu. Boh hovorí v jednotnom čísle. Prehovoril k Abramovi, dal mu prísľub a vyzval ho, aby odišiel zo svojej krajiny. Aj my kresťania sme povolaní v jednotnom čísle: nikto z nás nie je kresťanom čisto náhodou! Nikto!“

Je to pozvanie „s menom, s prísľubom“, povedal pápež. „Choď, ja som s tebou! Kráčam vedľa teba.“ A Ježiš toto vedel, „aj v najťažších momentoch sa obracia na Otca“.

„Boh nás sprevádza, Boh nás volá po mene, Boh sľubuje potomstvo. A toto je istotou kresťana. To nie je náhoda, je to pozvanie! Volanie, ktoré nás pobáda ísť ďalej. Byť kresťanom je volanie lásky, priateľstva, volanie stať sa Božím dieťaťom, bratom Ježiša, aby sme sa stali plodnými v odovzdávaní tejto výzvy ostatným, aby sme sa stali nástrojmi tejto výzvy. Existuje toľko problémov, sú ťažké chvíle, Ježiš ich zažil veľa! Ale vždy s touto dôverou: Pán ma povolal. Pán je ako ja. Pán mi dal prísľub.“

Pán je verný, zopakoval pápež, pretože nikdy nemôže zaprieť sám seba: on je vernosť sama. Uvažujúc nad týmto úryvkom, v ktorom je Abram „prvým pomazaným otcom, otcom ľudí, uvažujme aj nad sebou, že sme boli v krste pomazaní, uvažujme nad naším kresťanským životom“:

"Niekto povie: ‚Otče, som hriešnik‘... Ale všetci sme hriešnici, to vieme. Hriešnici, napredujte! S Pánom! Choďte ďalej s tým prísľubom, s prísľubom plodnosti, ktorý nám dal, a povedzte ostatným, že Pán je s nami, že Pán si nás vyvolil, že on nás nenecháva osamote, nikdy! Táto istota kresťana nám urobí dobre. Kiežby nám všetkým Pán dal túto ochotu ísť ďalej, ktorú mal Abram, aj napriek problémom; ísť ďalej s tou istotou, že on ma povolal, sľúbil mi toľko krásnych vecí a je so mnou.“

24. júna

Aby bola Cirkev hlasom poukazujúcim na Slovo, ako sv. Ján

V pondelok 24. júna, v deň slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa, ho pápež František dal v homílii rannej sv. omše v Dome sv. Marty za vzor Cirkvi, keď povedal, že Cirkev je povolaná ohlasovať Božie slovo až po mučeníctvo, ako sv. Ján. Zdôraznil, že Cirkev si nikdy nemôže nič privlastňovať, ale vždy má byť v službe evanjelia. Na svätej omši, ktorú koncelebroval okrem iných aj kardinál Gianfranco Ravasi, sa zúčastnila skupina kňazov spolupracovníkov Pápežskej rady pre kultúru, ale aj skupina zamestnancov Pápežskej archeologickej komisie.

Svätý Otec v úvode poprial všetko najlepšie tým, ktorí nosia meno Ján. Ako povedal, postavu sv. Jána Krstiteľa nie je vždy ľahké pochopiť. „Keď premýšľame nad jeho životom“ – poznamenal – „je to prorok, človek, ktorý bol veľký a potom skončí ako chudák.“ Kto je teda Ján? Sám hovorí: «Som hlas, hlas na púšti», ale „je hlasom bez Slova, pretože on nie je Slovom, tým je niekto iný“. Teda v tomto spočíva tajomstvo Jána: „Nikdy sa nestotožní s Božím slovom“, Ján je tým, čo ho naznačuje. „Zmyslom Jánovho života je poukázať na niekoho iného.”

Pápež František potom poukázal na skutočnosť, ktorá je pre neho – ako poznamenal – dosť výrazná; že „Cirkev sa rozhodla sláviť sviatok sv. Jána v čase, keď sú dni v roku najdlhšie, majú najviac svetla“. Ján bol skutočne „mužom svetla, prinášal svetlo, ale nebol sám svetlom, bol odrazom svetla“. Ján je „ako mesiac“ a keď Ježiš začína verejne kázať, Jánovo svetlo „začína hasnúť, zapadá“. „Hlas, ale nie Slovo“ – zopakoval pápež – „lampa, ale nie Svetlo samo“.

„Ján sa zdá byť ničím. Toto je Jánovo povolanie, umenšovať sa. Keď kontemplujeme život tohto muža, takého veľkého, vplyvného, všetci si mysleli, že on je Mesiáš. Keď kontemplujeme tento život, ako sa znížil až po temnotu väzenia, kontemplujeme veľké mystérium. Nevieme, aké boli posledné dni Jána. To nevieme. Vieme len, že bol zabitý, jeho hlava na mise bola ako skvelý darček od tanečnice pre cudzoložnicu. Myslím, že viac sa nedá umenšiť, uponížiť. Takýto bol Jánov koniec.“

Vo väzení, pokračoval Svätý Otec, prežíval Ján pochybnosti, úzkosť a zavolal svojich učeníkov, aby išli za Ježišom a opýtali sa ho: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?» Teda poznal vo svojom živote tmu a bolesť; ani Ján nebol od toho uchránený, povedal pápež a dodal: „Postava Jána ma veľmi núti uvažovať nad Cirkvou.“

„Cirkev existuje preto, aby ohlasovala, aby bola hlasom Slova, svojho ženícha, ktorým je to Slovo. Cirkev existuje preto, aby ohlasovala toto Slovo až po mučeníctvo. Mučeníctvo práve v rukách pyšných a povýšeneckých, najmocnejších tejto Zeme. Ján sa mohol urobiť dôležitým, mohol povedať niečo o sebe. Ale nikdy, len toto: ukazoval a cítil sa byť hlasom, nie Slovom. Tajomstvo Jána! Prečo je Ján svätý a bez hriechu? Pretože nikdy si neprivlastňoval pravdu. Nechcel sa robiť ideológom. Muž, ktorý popieral sám seba, aby Slovo vyšlo na povrch. A my, ako Cirkev, si môžeme teraz prosiť o milosť, aby sme neboli Cirkvou ideologickou...“

Cirkev musí načúvať Slovu a byť jeho hlasom, ohlasovať ho s odvahou. Toto je Cirkev bez ideológie, bez presadzovania seba samej, Cirkev ako tajomstvo mesiaca, ktorý má svetlo svojho ženícha a musí sa umenšovať, aby on mohol rásť.

„Toto je model, ktorý dnes ponúka Ján pre nás a pre Cirkev. Cirkev, ktorá by bola vždy v službe Slova. Cirkev, ktorá si nikdy nič neprivlastní. Dnes sme v modlitbe prosili o milosť radosti, prosili sme Pána, aby potešoval Cirkev v jej službe Slovu, aby bola hlasom tohto Slova a ohlasovala ho. Prosme si milosť Jánovej dôstojnosti, bez presadzovania vlastných názorov, bez evanjelia braného ako vlastníctvo, len Cirkev, ktorá je hlasom poukazujúcim na Slovo, a to až dokonca, až po mučeníctvo. Nech sa tak stane!”

Návšteva maltského premiéra Muscatu vo Vatikáne

Pápež František prijal v pondelok 24. júna 2013 na audiencii vo Vatikáne premiéra Maltskej republiky Josepha Muscata, ktorý sa následne stretol aj s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Tarcisiom Bertonem a sekretárom pre vzťahy so štátmi Dominiquem Mambertim. Počas spoločných rozhovorov, ako sa uvádza v nóte Tlačového strediska Svätej stolice, „boli vyzdvihnuté apoštolské korene maltskej Cirkvi a rozhodujúca stopa kresťanstva v histórii a kultúre tohto ostrovného národa“. Taktiež boli pripomenuté apoštolské návštevy blahoslaveného Jána Pavla II. a Benedikta XVI. na Malte, ktoré zanechali „hlbokú spomienku v živote Cirkvi a obyvateľstva“. Stretnutie bolo rovnako opätovným potvrdením skutočnosti, že je potrebné zachovať živú vieru v kresťanské hodnoty, v čom zohráva nezastupiteľnú „rolu Katolícka cirkev prostredníctvom svojich výchovných a podporných inštitúcií“. Postavenie Cirkvi na Malte je podľa komuniké zo stretnutia „chránené vďaka mnohým dohodám uzavretým medzi Svätou stolicou a Maltskou republikou, vrátane dohody o výučbe katolíckeho náboženstva v štátnych školách, v katolíckych školách a cirkevných zariadeniach“. Zmluvné strany venovali osobitnú pozornosť „dohode o občianskej platnosti cirkevných sobášov, ktorá bude predmetom ich ďalších rokovaní“. Dotkli sa tiež „dôležitých výziev a kritickej situácie, ktoré ovplyvňujú oblasť Stredomoria, ako aj úlohy Malty v Európskej únii“, s dôrazom na „fenomén migrácie do Európy, do ktorého je ako Cirkev, tak aj maltská vláda silno zaangažovaná“.

Príhovor pápeža Františka k apoštolským nunciom

Plné znenie príhovoru pápeža Františka k apoštolským nunciom počas stretnutia v piatok 21. júna:

Drahí spolubratia, tieto dni, v Roku viery, sú príležitosťou, ktorú Pán ponúka na spoločnú modlitbu, na spoločné uvažovanie a prežívanie spoločných bratských momentov. Ďakujem kardinálovi Bertonemu za slová, ktorými sa na mňa obrátil v mene vás všetkých. Ale chcel by som poďakovať každému z vás, za vašu službu, ktorá mi pomáha v námahách pre všetky Cirkvi, v tejto službe jednoty, ktorá je centrálna pre Petrovho nástupcu. Vy ma reprezentujete v cirkvách rozptýlených po celom svete a pri vládach, ale vidieť vás dnes toľkých spolu prináša aj pocit katolíckosti Cirkvi, jej univerzálneho dýchania. Vďaka z úprimného srdca! Vaša práca je veru práca – slovo, ktoré mi prichádza – dôležitá, ale to je formálny výraz; vaša práca je viac než dôležitá, je prácou na budovaní Cirkvi. Medzi miestnymi Cirkvami a Cirkvou univerzálnou, medzi biskupmi a biskupom Ríma. Nie ste iba prostredníkmi, radšej sprostredkovateľmi, ktorí sprostredkovaním vytvárajú spoločenstvo. Niektorí teológovia pri štúdiu náuky o Cirkvi hovoria o Cirkvi miestnej a povedia, že pápežskí veľvyslanci a predsedovia biskupských konferencií tvoria zložku miestnej Cirkvi, ktorá je nie Božského ustanovenia, je organizačná, no pomáha Cirkvi ísť vpred. Najdôležitejšia práca je to sprostredkovanie. A pre sprostredkovanie je nevyhnutné poznanie. Nepoznať iba papiere – čo je veľmi dôležité, čítať papiere, a je ich tak mnoho – ale poznať osoby. Preto ja myslím, že osobný vzťah medzi rímskym biskupom a vami musí byť podstatnou vecou. Je pravda, je tu štátny sekretariát, ktorý pomáha, ale tento bod, osobný vzťah, je dôležitý. A musíme ho prežívať z oboch strán.

Uvažoval som nad týmto stretnutím a ponúkam vám jednoduché myšlienky o niektorých aspektoch, povedal by som podstatných, ktoré sa týkajú toho, akí máte byť ako pápežskí veľvyslanci. Sú to veci, o ktorých som uvažoval vo svojom srdci, najmä spôsobom postaviac sa vedľa každého z vás. Na tomto stretnutí vám nechcem povedať iba formálne slová alebo príležitostné; urobili by zle všetkým, vám i mne. To, čo vám teraz hovorím, je z môjho vnútra, uisťujem vás, a leží mi to na srdci.

1. Predovšetkým by som chcel podčiarknuť, že váš život je životom nomádov. Myslel som na to toľko krát: úbohí muži! Každé tri, štyri roky pre spolupracovníkov, trochu viac pre nunciov, meníte miesto; ste vždy s kuframi v ruke. Kladiem si otázku: čo tento život hovorí nám všetkým? Aký duchovný zmysel má? Povedal by som, že dáva zmysel putovania, ktoré je ústredné v živote viery, počnúc Abramom, mužom viery na ceste: Boh ho žiada zanechať jeho zem, jeho istoty, aby šiel dôverujúc v prísľub, ktorý nevidí, ale ktorý zachováva jednoducho v srdci ako nádej, ktorú dáva Boh (por. Gn 12,1-9). A toto prináša dve veci, podľa mojej mienky. Predovšetkým umŕtvovanie, pretože skutočne, ísť s kuframi v ruke je umŕtvovanie, obeta zriekania sa vecí, priateľov, vzťahov, a začínať vždy znovu. A toto nie je ľahké; značí to žiť provizórne, vychádzajúc zo seba, bez miesta, kde človek zapustí korene a má stále spoločenstvo, a predsa milujúc Cirkev a krajinu, ktorej ste povolaní slúžiť. Druhý aspekt, ktorý prináša tento život nomádov, vždy na ceste, je opísaný v jedenástej kapitole Listu Hebrejom. Vymenovaním príkladov otcov autor potvrdzuje, že oni videli prisľúbené dobrá a pozdravovali ich z diaľky – je to krásny obraz – pretože vyznávali, že sú na tejto zemi pútnikmi (por. Hebr 11, 13). Takýto život má veľkú zásluhu, tento váš život, keď sa žije s intenzitou lásky, s aktívnou pamäťou na prvé povolanie.

2. Chcel by som sa zastaviť na chvíľu pri aspekte „pozerať z diaľky“, vidieť zasľúbenia z diaľky, pozdravovať ich z diaľky. Na čo sa z diaľky pozerali otcovia Starého Zákona? Na prisľúbené božie dobrá. Každý z nás sa môže pýtať: aké je prisľúbenie pre mňa? Na čo hľadím? Čo hľadám v živote? Ten, ktorého nás základná pamäť poháňa hľadať, je Pán. On je tým prisľúbeným dobrom. Toto sa nám nikdy nesmie zdať ako niečo samozrejmé. 25. apríla 1951, v slávnostnom príhovore, vtedy substitút štátneho sekretariátu, Mons. Montini, pripomínal, že postava pápežského veľvyslanca „je (postavou) toho, ktorý skutočne má vedomie, že prináša so sebou Krista“, ako vzácne dobro, ktoré treba komunikovať, ohlasovať, reprezentovať. Dobrá, nádeje tohto sveta prinášajú sklamanie, vedú k stálej nespokojnosti; Pán je dobro, ktoré nesklame, jediný, ktorý nesklame. A toto vyžaduje odpútanosť od seba, ktorú možno dosiahnuť iba prostredníctvom trvalého vzťahu s Pánom a zjednotením života okolo Krista. A toto sa volá familiárnosť (v zmysle intímneho vzťahu – pozn. prekl.) s Ježišom. Familiárnosť s Ježišom Kristom musí byť denným pokrmom pápežského veľvyslanca, pretože je to pokrm, ktorý sa rodí z pamäti prvého stretnutia s Ním, a pretože tvorí aj každodenné vyjadrenie vernosti jeho povolaniu. Familiárnosť s Ježišom Kristom v modlitbe, pri slávení eucharistie, ktorú nesmieme nikdy opomenúť, a v službe lásky.

3. Vždy je tu nebezpečenstvo, aj pre mužov Cirkvi, klesnúť do toho, čo ja nazývam, použijúc vyjadrenie De Lubaca, „duchovná svetáckosť“: klesnúť do ducha sveta, ktorý vedie ku konaniu pre vlastnú sebarealizáciu, a nie na Božiu slávu (por. Meditazioni sulla Chiesa, Milano 1979, p. 269); do toho druhu „meštiactva ducha a života“, ktorý posúva ku hľadaniu pohodlného a spokojného života. Študentom Pápežskej cirkevnej akadémie som pripomenul ako pre blahoslaveného Jána XXIII. bola služba pápežského veľvyslanca jednou, nie druhotnou, v ktorej sa formovala jeho svätosť. A citoval som niektoré pasáže Denníka duše (Giornale dell´Anima), ktoré hovoria práve o tomto dlhom období jeho služby. On hovorí, že stále viac a viac chápal, že pre účinnosť jeho činnosti musel trvalo obrezávať vinicu svojho života od toho, čo je iba zbytočné lístie, a ísť priamo k tomu podstatnému, ktorým je Kristus a jeho evanjelium. Inak riskujeme, že premeníme svätú misiu na smiešnu (Giornale dell´Anima, Cinisello Balsamo 2000, pp. 513-514). Je to silné slovo „smiešna“, ale je pravdivé: klesnutím do ducha svetáckosti vystavujeme seba, najmä ako pastierov, na smiech; možno zožneme nejaký aplauz, ale tí istí, ktorí nám zdanlivo pritakávajú, nás potom za chrbtom kritizujú. Toto je všeobecné pravidlo.

Ale my sme pastieri! A na toto nesmieme nikdy zabudnúť! Vy, drahí pápežskí veľvyslanci, ste prítomnosťou Krista, ste prítomnosťou kňazov, pastierov. Samozrejme, nebudete vyučovať jednu určitú časť Božieho ľudu, ktorá vám je zverená, nebudete viesť miestnu Cirkev, ale ste pastiermi, ktorí slúžia Cirkvi, s úlohou povzbudzovať, byť služobníkmi spoločenstva, aj s úlohou, nie vždy ľahkou, pripomínať. Vždy robte všetko s hlbokou láskou. Aj vo vzťahoch s civilnými predstaviteľmi a vašimi kolegami vy ste pastiermi: hľadajte vždy dobro, dobro všetkých, dobro Cirkvi a každej osoby. Ale táto pastoračná práca, ako som povedal, sa koná s familiárnosťou s Ježišom Kristom v modlitbe, v slávení eucharistie, v skutkoch lásky. Tam je prítomný Pán. No z vašej strany treba konať profesionálne, a bude to ako vaše – príde mi slovo – vaše cilícium, vaše pokánie: robiť veci vždy profesionálne, pretože Cirkev vás chce takých. A keď jeden pápežský veľvyslanec nerobí veci profesionálne, stráca aj autoritu.

Chcel by som zakončiť aj slovom o jednom dôležitom bode vašej služby ako pápežských veľvyslancov, aspoň pre mimoriadnu väčšinu: spolupráca na určovaní biskupov. Vy poznáte slávne vyjadrenie, ktoré poukazuje na jedno základné kritérium pri výbere toho, kto má riadiť: si sanctus est oret pro nobis, si doctus est doceat nos, si prudens est regat nos – ak si svätý, modli sa za nás, ak si učený, vyučuj nás, ak si rozvážny, riaď nás. V delikátnej úlohe realizovať prieskum pre biskupské menovania buďte pozorní na to, aby kandidáti boli pastiermi blízkymi ľuďom: toto je prvé kritérium. Pastieri blízki ľuďom. Je to veľký teológ, dobrá hlava: nech ide na univerzitu, tam urobí mnoho dobra! Pastieri. Potrebujeme ich! Nech sú otcami a bratmi, mierni, trpezliví a milosrdní. Nech milujú chudobu, vnútornú ako slobodu pre Pána a aj vonkajšiu ako jednoduchosť a odriekanie sa života; nech nemajú psychológiu „kniežat“. Buďte pozorní, aby neboli ambiciózni, nech nevyhľadávajú biskupskú hodnosť. Hovorí sa, že blahoslavený Ján Pavol II. na jednej z prvých audiencií, ktoré mal s kardinálom prefektom Kongregácie pre biskupov, ten mu dal otázku o kritériu pri výbere kandidátov na biskupskú službu a pápež mu odpovedal jemu typickým spôsobom: „Prvé kritérium: volentes nomulus“. (V ironickom význame, že práve takí nie – pozn. prekl.) Tí, ktorí usilujú o biskupskú hodnosť... nie, to nejde. A nech sú ženíchmi jednej Cirkvi, bez toho, žeby stále hľadali nejakú inú. Nech sú schopní „bdieť“ nad stádom, ktoré im bude zverené, čiže mať starostlivosť o všetko to, čo ho drží zjednotené; „strážiť ho“, byť pozorní na nebezpečenstvá, ktoré ho ohrozujú; ale predovšetkým nech sú schopní „bdieť“ pre stádo, bdieť, zachovávať nádej, aby bolo slnko a svetlo v srdciach, podporovať s láskou a s trpezlivosťou obrazy, ktoré Boh tvorí vo svojom ľude. Myslime na postavu svätého Jozefa, ktorý bdie nad Máriou a Ježišom, na jeho starostlivosť o rodinu, ktorú mu Boh zveril, a na pozorný pohľad, ktorým ju vedie, aby sa vyhla nebezpečenstvám. Preto pastieri nech vedia byť pred stádom, aby ukázali cestu, uprostred stáda, aby udržovali jednotu, za stádom, aby zabránili, žeby niekto zostal pozadu, a aby samotné stádo malo, aby sme tak povedali, nos pre cestu. Takto sa musí hýbať pastier!

Drahí pápežskí veľvyslanci, sú to iba niektoré myšlienky, ktoré mi idú zo srdca, už dlho som to chcel napísať: toto som napísal ja. Veľmi som nad tým rozmýšľal a modlil sa. Tieto myšlienky mi idú zo srdca a nimi nechcem povedať niečo nové – nie, nič z toho, čo som povedal, nie je nové – ale pozývam vás uvažovať nad nimi, kvôli dôležitej a vzácnej službe, ktorú robíte pre celú Cirkev. Váš život je často ťažký, niekedy na miestach konfliktov – viem to dobre. Hovoril som s jedným z vás v týchto dňoch, dvakrát. Koľko bolesti, koľko utrpenia! Neustále putovanie bez možnosti zapustiť korene na jednom mieste, v jednej kultúre, v jednej konkrétnej cirkevnej realite. Ale je to život, ktorý kráča smerom k prisľúbeniam a pozdravuje ich z diaľky. Život v kráčaní, ale stále s Ježišom Kristom, ktorý vás drží za ruku. Toto je isté: On vás drží za ruku. Ešte raz vďaka za to! Vieme, že náš základ nie je vo veciach, vo vlastných projektoch alebo ambíciách, ale v tom, že sme skutoční pastieri, ktorí majú pohľad upretí na Krista. Ešte raz vďaka! Prosím vás, žiadam vás, modlite sa, lebo to potrebujem. Nech vás požehná Pán a Panna Mária nech vás ochraňuje. Ďakujem.

23. júna

Svätý Otec pred modlitbou Anjel Pána o tom, čo znamená stratiť život kvôli Ježišovi

Tisíce pútnikov z celého sveta zaplnili Námestie sv. Petra, aby sa spolu so Svätým Otcom spoločne pomodlili (23. Júna) pravidelnú poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Pápež František sa vo svojom príhovore pred samotnou modlitbou zameral na podstatu Ježišových slov z dnešného evanjelia:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom nedeľnom evanjeliu zaznievajú veľmi ostré Ježišove slová: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). Tu sa nachádza syntéza Kristovho posolstva a je vyjadrená veľmi účinným paradoxom, ktorý nám umožňuje spoznať jeho spôsob reči, takmer môžeme počuť jeho hlas...

Čo však znamená „stratiť život kvôli Ježišovi“? Môže sa to udiať dvoma spôsobmi: explicitne – vyznaním viery alebo implicitne – obranou pravdy. Mučeníci sú najväčším príkladom toho ako stratiť život pre Krista. Počas dvetisíc rokov tu máme obrovský zástup mužov a žien, ktorí obetovali svoje životy, aby ostali verní Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. Dnes je v toľkých častiach sveta mnoho – viac ako v prvých storočiach – mnoho mučeníkov, ktorí dávajú svoj život za Krista, ktorí sú vedení na smrť, pretože nezapreli Ježiša Krista. Toto je naša Cirkev. Dnes máme viac mučeníkov ako v prvých storočiach! Existuje však aj každodenné mučeníctvo, ktoré neprináša smrť, ale aj ono je „strácaním života“ pre Krista v podobe plnenia svojich povinností s láskou, podľa Ježišovej logiky, logiky daru a obety. Pomyslime si len na to, koľkí otcovia a mamy každý deň realizujú svoju vieru ponúkajúc konkrétnym spôsobom svoj život pre dobro vlastnej rodiny! Koľkí kňazi, rehoľní bratia a sestry vykonávajú veľkodušne svoju službu pre Božie kráľovstvo! Koľkí mladí zanechávajú svoje vlastné záujmy kvôli tomu, aby sa venovali deťom, telesne postihnutým, starým... Aj oni sú mučeníkmi, mučeníkmi každodennosti!

Potom sú to mnohí iní, kresťania aj nekresťania, ktorí „strácajú svoj život“ kvôli pravde. Kristus povedal „ja som pravda“, preto, kto slúži pravde, slúži Kristovi. Jednou z osôb, ktoré dali svoj život za pravdu je Ján Krstiteľ. Práve zajtra, 24. júna, je jeho veľký sviatok, slávnosť jeho narodenia. Ján bol vyvolený Bohom, aby pripravil cestu Ježišovi, aby ho pred Izraelským národom označil za Mesiáša, Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta (porov. Jn 1,29). Ján sa celý obetoval Bohu a tomu, ktorého poslal, Ježišovi. Nakoniec však zomrel kvôli pravde, keď odsúdil cudzoložstvo kráľa Herodesa s Herodiádou. Koľko ľudí platí vysokú cenu za to, že zastávajú pravdu! Koľko priamych ľudí uprednostňuje ísť proti prúdu, aby tak nezapreli hlas svedomia, hlas pravdy!

Priame osobnosti, ktoré sa neboja ísť proti prúdu! Nesmieme sa báť. A vám, mladým, chcem povedať: Nebojte sa ísť proti prúdu vtedy, keď nám chcú ukradnúť nádej, keď nám ponúkajú hodnoty, ktoré sú vlastne zvrátenými hodnotami, podobne ako zle uvarené jedlo. Po zle uvarenom jedle nám býva nevoľno. A tieto pseudohodnoty nám takto ubližujú. Musíme ísť proti prúdu! Vy, mladí, buďte prví: Choďte proti prúdu a buďte pri tom odvážni. Vpred s odvahou!

Drahí priatelia, prijmime s radosťou toto Ježišovo slovo. Je pravidlom života ponúknutého pre všetkých. Nech nám sv. Ján Krstiteľ pomáha uskutočniť ho v praxi. Na tejto ceste nás ako vždy predchádza naša Matka, Mária. Ona stratila svoj život pre Ježiša až pod kríž a dostala ho v plnosti v plnom svetle a nádhere zmŕtvychvstania. Nech nám Mária pomáha čoraz viac zmýšľať podľa evanjelia.“

Po modlitbe Anjel Pána a požehnaní ešte dodal:

„Dobre si zapamätajte: Nebojte sa ísť proti prúdu. Buďte smelí! Tak, ako nechceme jesť pokazené jedlo, tak isto neroznášajme hodnoty, ktoré sú zvrátené a oberajú o nádej. Vpred!“

Odpovedať Ježišovi celým srdcom dokážeme len vtedy, ak pevne stojíme na skale jeho lásky

V nedeľu ráno (23. Júna) slávil pápež František svätú omšu v Dome sv. Marty za účasti 40 apoštolských nunciov, ktorí sa zdržali v Ríme po piatkovom stretnutí so Svätým Otcom. Kristova otázka z Lukášovho evanjelia učeníkom, za koho ho považujú, bola východiskovým bodom pápežovej homílie. Odpovedať Ježišovi celým srdcom je možné vtedy, ak pevne stojíme na skale jeho lásky.

„A vy ma za koho ma pokladáte“? Iniciatívy sa ujal Peter: „Za Božieho Mesiáša“. Tieto slová sa nás i po dvetisíc rokoch hlboko dotýkajú, dokonca môžeme povedať, že nás uvádzajú do krízy, pretože sú jednou zo skúšok na ceste našej viery. Je to priama otázka adresovaná srdcu, uviedol Svätý Otec, na ktorú je potrebné odpovedať s pokorou hriešnika, upustiac od umelých a konvenčných fráz. Táto otázka akoby v sebe niesla ďalšiu otázku dotýkajúcu sa hĺbky a rozhodnú: „Čo si myslíme, kým sme my pre Ježiša?“

„Aj my, ktorí sme apoštolmi a Pánovými služobníkmi, musíme odpovedať, pretože Pán sa nás pýta: «Čo si o mne myslíš?» A robí to často! «Čo si o mne myslíš?», hovorí Pán. Nemôžeme sa tváriť, že mu dobre nerozumieme. «Ty si Mesiáš! Čítal som to.» Nemôžeme sa s Ježišom zhovárať ako s nejakou historickou osobnosťou. Ježiš je tu pred nami živý. Túto otázku nám kladie živá osoba. Na nás je, aby sme odpovedali, a to zo srdca.“

Aj dnes nás Ježiš volá, aby sme uskutočňovali túto radikálnu voľbu apoštolov, totálnu voľbu v logike „všetko alebo nič“. Na realizáciu tejto cesty potrebujeme, podľa Svätého Otca, osobitnú milosť vždy žiť na pevnom základe úcty a lásky voči Ježišovi.

„Uctievanie a láska voči jeho svätému menu. Istota, že nás upevnil na skale: na skale svojej lásky. A z tejto lásky ti odpovieme, odpovieme ti. Keď nám Ježiš kladie tieto otázky: «Kým som pre teba?», vtedy myslime na toto: Stojím pevne na skale jeho lásky. On ma vedie. Musím odpovedať upevnený na tejto skale a pod vedením jeho samého.“

„Za koho ma pokladáte?“, pýta sa nás Ježiš. Podľa pápeža Františka sa niekedy ostýchame odpovedať na túto otázku, pretože vieme, že niečo nie je v poriadku, že sme hriešni. Práve toto je však chvíľa, v ktorej sa máme zveriť jeho láske a odpovedať v pravde, tak ako Peter pri Tiberiadskom jazere: «Pane, ty vieš všetko». Práve vo chvíli, keď sa cítime hriešni, nás Pán veľmi miluje, zdôraznil Svätý Otec, a ako Petra ustanovil za hlavu Cirkvi, tak aj nás zahrnie dobrom.

„On je väčší, je väčší! Keď mu z hĺbky nášho uctievania a lásky hovoríme, istí a upevnení na skale jeho lásky a pod jeho vedením: «Ty si Mesiáš», veľmi nám to prospieva. Umožňuje nám to kráčať vpred s istotou, niesť každý deň svoj kríž, ktorý býva niekedy ťažký. Poďme dopredu s radosťou a prosme si túto milosť: Daruj svojmu ľudu, Otče, milosť žiť neprestajne v uctievaní a láske voči tvojmu svätému menu a tiež istotu, že ty nikdy neprestávaš viesť tých, ktorých si upevnil na skale svojej lásky!“

Svätý Otec osobne privítal na vatikánskej železničnej stanici 250 detí

V nedeľu napoludnie (23. júna) pricestovalo do Vatikánu na miestnu železničnú stanicu 250 detí z celého Talianska vo veku od 6 do 10 rokov s psycho-sociálnymi problémami. Trasa vlaku, ktorý sa nazýva „Vlak detí – cesta pomedzi krásu“, viedla z Milána cez Bolognu a Florenciu, kde mohli deti obdivovať krásu katedrál jednotlivých miest. Krátko popoludní malých pasažierov osobne na stanici s úsmevom privítal pápež František, ktorý sa ich opýtal, ako sa im cestovalo, odkiaľ prichádzajú a požiadal ich, aby mu povedali ako budú tráviť popoludnie. Potom ich pozval do Auly Pavla VI., kde na nich čakal obed, hry a didaktická prehliadka kolonády sv. Petra. Návšteva detí vo Vatikáne sa skončí dnes podvečer. Návštevu iniciovala Pápežská rada pre kultúru spolu s talianskou železničnou spoločnosťou Trenitalia ako súčasť projektu „Nádvorie hľadajúcich“.

Ostala nám iba jedna ovečka, tých 99 musíme ísť hľadať

Uplynulý pondelok (17. júna) sa vo Vatikáne začalo trojdňové výročné Diecézne pastoračné stretnutie Rímskej diecézy na tému Krista ako našej nevyhnutnosti, v kontexte zodpovednosti pokrstených za ohlasovanie Ježiša. V Aule Pavla VI. ho otvoril pápež František. Prinášame vám zhrnutie jeho dlhšej katechézy, ktorú predniesol pri tejto príležitosti. Vychádzal z úryvku Listu sv. apoštola Pavla Rimanom. Ako povedal:

„Apoštol Pavol zakončil úryvok svojho listu našim predkom teda Rimanom: už nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. Toto je náš život. Kráčať pod milosťou, pretože Pán nás má rád, spasil nás, odpustil nám. To všetko urobil Pán a je to milosť, Božia milosť. Podľa slov pápeža Františka nám práve milosť dáva slobodu a už viac nie sme otrokmi zákona.“ Potom vysvetlil, čo znamená žiť pod milosťou. Začína to krstom. „Krst, tento prechod ’spod zákona‛ ’pod milosť‛ je revolúcia. V dejinách už boli toľkí revolucionári. Nikto z nich však nepriniesol takú revolúciu, akú urobil Ježiš. Revolúcia, ktorá zmenila dejiny, revolúcia, ktorá mení srdce človeka v jeho hĺbke. Revolúcie v dejinách zmenili politické, ekonomické systémy, ale žiadna z nich skutočne nezmenila srdce človeka. Pravú revolúciu, ktorá radikálne mení život, uskutočnil Ježiš Kristus skrze zmŕtvychvstanie: kríž a zmŕtvychvstanie. (...) Je to najväčšia zmena v ľudských dejinách, je to skutočná revolúcia a my sme revolucionármi v tejto revolúcii, pretože ideme po tejto ceste najväčšej zmeny ľudských dejín. Ak kresťan v týchto časoch nie je revolucionárom, nie je kresťanom! Musí sa stať revolucionárom kvôli milosti.“ Na príklade Šavla, ktorý sa z horlivého prenasledovateľa Cirkvi stáva Pavlom, ohlasovateľom evanjelia ochotným položiť svoj život za Krista, ukázal pápež František silu Božej milosti, ktorá mení kamenné srdce na srdce z mäsa. To isté robí Boh s našim srdcom. Ako povedal: „Na to, aby sme sa stali svätými, nepotrebujeme obracať oči smerom do neba a tváriť sa ako na svätom obrázku! Iba jedno jediné je potrebné, aby sme sa stali svätými: prijať milosť od Otca, ktorú nám dáva v Ježišovi Kristovi. Táto milosť, mení naše srdce. Ostávame hriešni, pretože všetci sme slabí, ale táto milosť, ktorá nám dáva pocítiť, že Pán je dobrý, že Pán je milosrdný, že nás čaká a odpúšťa nám, táto milosť mení naše srdce.“ Pápež dôrazne pripomenul, že milosť sa nedá ani predať ani kúpiť. „Je to dar od Boha v Ježišovi Kristovi. (...) On nám ho ponúka. Vezmime si ho. Taká je Ježišova láska: dáva nám milosť zadarmo. My ju musíme dať zadarmo našim bratom a sestrám. Je však smutné, keď niekto stretne tých, ktorí milosť predávajú. V dejinách Cirkvi sa to viackrát prihodilo a spôsobilo to veľa zla.“

„Uprostred toľkej bolesti, toľkých problémov, ktoré sú tu v Ríme, je mnoho ľudí, ktorí žijú bez nádeje. Každý z nás môže v tichu myslieť na ľudí bez nádeje, ponorených do hlbokého smútku, z ktorého hľadajú východisko, mysliac, že nájdu šťastie v alkohole, drogách, v hazarde, v moci peňazí, sexualite bez pravidiel. My im musíme priniesť nádej našou radosťou, povedal pápež zhromaždeným veriacim, ktorí ho často prerušovali potleskom. Ako? Úsmevom a nadovšetko svedectvom. „Musíme ponúknuť kresťanskú nádej prostredníctvom nášho svedectva, našej slobody, našej radosti.“ (...) Musíme „vyjsť zo seba, vyjsť zo svojich komunít a ísť tam, kde títo muži a ženy žijú, pracujú, trpia a ohlasovať im milosrdenstvo Otca, ktorý sa dal ľuďom poznať v Ježišovi Kristovi. Slová bez svedectva sú iba vzduch a nestačia.“ Ohlasovanie evanjelia je predovšetkým určené chudobným, tým, ktorým chýba to, čo potrebujú k dôstojnému životu, povedal Svätý Otec a pokračoval: „Im je predovšetkým určené radostné posolstvo, že Boh ich miluje a prichádza k nim skrze charitatívnu činnosť, ktorú Ježišovi učeníci vykonávajú v jeho mene. (...) Niektorí si však myslia, že Ježišovo posolstvo je pre tých, ktorí nie sú veľmi kultúrne vzdelaní. Nie! Apoštol hovorí, že sila evanjelia je pre všetkých, aj pre vzdelaných. Múdrosť, ktorá vychádza zo zmŕtvychvstania, nie je v rozpore s tou ľudskou. Práve naopak, prvá očisťuje a pozdvihuje druhú.“

Pápež František pripomenul, že Cirkev vždy bola prítomná na miestach, kde vzniká kultúra, vždy však treba začať od chudobných a zároveň ísť na hranice intelektu, kultúry, dialógu, ktorý vytvára pokoj, zmysluplného dialógu. „Ísť k chudobným neznamená, že sa musíme stať bedármi alebo istým druhom „duchovných vagabundov“! Nie! Znamená to, že máme ísť k Ježišovmu telu, ktoré trpí. A Ježišovo telo trpí aj v tých, ktorí ho nepoznajú prostredníctvom svojich štúdií, svojou inteligenciou a kultúrou. Preto rád používam výraz ’ísť na periférie‛ existenciálne periférie. To značí, že musíme byť odvážni. Pavol VI. hovorieval, že nevedel pochopiť ustráchaných kresťanov. Ustráchaných, skľúčených, tých, o ktorých sa vlastne nevie či veria v Krista alebo v tzv. „bohyňu sťažností“. Každý deň sa sťažujú; pozri kam speje svet, aká hrôza. Uvedomte si však: svet nie je horší, ako bol pred päťsto rokmi! Svet je svet! Vždy to bol svet. Niekto povie: keď to takto ide ďalej, nemôžeme nič urobiť, ach tá mládež.“ Svätý Otec však hovorí, že v takejto situácii musí byť kresťan odvážny. Odvážne a s trpezlivosťou čeliť sociálnej, náboženskej a akejkoľvek inej kríze. S trpezlivosťou vstúpiť do situácii, v ktorých sa nedá nič robiť a s trpezlivosťou to znášať. Je nevyhnutné vyjsť zo seba samých a ísť k ľuďom tam, kde žijú, pracujú, trpia a ohlasovať Otcovo milosrdenstvo. Ako ďalej pokračoval: „Nerozumiem tým kresťanským spoločenstvám, ktoré ostávajú uzavreté vo farnosti. Chcem vám povedať jednu vec. V evanjeliu je nádherné podobenstvo o pastierovi, ktorý pri návrate z paše zistí, že mu chýba jedna ovečka. Nechá zvyšných 99 a ide hľadať tú jedinú. Bratia a sestry, my však máme iba tú jednu. Tých 99 nám chýba! Preto musíme vyjsť. Povedzme si pravdu – v tejto kultúre máme iba jednu, preto musíme ísť hľadať ďalších 99. Je to veľká zodpovednosť, preto musíme prosiť Pána o milosť veľkodušnosti, odvahy a trpezlivosti, aby sme vyšli ohlasovať evanjelium. Je to ťažké. Ľahšie je ostať doma s jednou ovečkou. Je jednoduchšie túto ovečku česať, maznať... ale my, kňazi, a všetci ostatní: Pán chce, aby sme boli pastiermi, nie tými, ktorí češú ovečky! Preto, ak spoločenstvo ostane uzatvorené iba samo v sebe, stáva sa sterilným a neplodným.“

„Musíme si povedať pravdu. Dielo evanjelizácie, prinášanie milosti zadarmo nie je ľahké, pretože nie sme s Ježišom Kristom sami. Je tu aj nepriateľ, ktorý chce udržať ľudí odlúčených od Boha. Preto vnáša do sŕdc sklamanie, ak hneď nevidíme výsledok našej apoštolskej práce. Diabol každý deň zasieva do našich sŕdc semená pesimizmu, horkosti a potom strácame odvahu. ’Urobili sme to a nefunguje to; urobili sme tamto a opäť nič! Pozri sa, ako iné náboženstvo priťahuje ľudí a my nič!‛ Toto všetko spôsobuje diabol. Musíme sa pripraviť na duchovný zápas. Je to veľmi dôležité. Nemôžeme ohlasovať evanjelium bez tohto duchovného zápasu. Každodenný zápas proti smútku, trpkosti, pesimizmu. Je to každodenný boj! Zasievať nie je ľahké. Je oveľa krajšie zbierať úrodu ako zasievať, ale toto je každodenný zápas kresťanov.“ Pápež ďalej pokračoval, že aj sv. Pavol o sebe hovoril, že mu bol do tela daný satanov osteň, ktorý mu spôsoboval utrpenie a ťažkosti pri jeho ohlasovaní evanjelia. Rovnaký osteň, ktorý nám berie odvahu máme všetci. Duchovný zápas si však vyžaduje, aby sme boli pripravení aj na vlastný vnútorný boj modlitbou, sebazapieraním, ochotou nasledovať Ježiša a hovoriť mu: Ďakujem ti za tvoju milosť a chcem ju dávať druhým. Toto je práca, ktorú pápež František nazval doslova mučeníctvom. „Toto je mučeníctvo: zápasiť každý deň, aby sme vydávali svedectvo. Od niektorých Pán žiada mučeníctvo života, ale existuje aj každodenné mučeníctvo, mučeníctvo každej hodiny: svedectvo proti duchu zla, ktorý nechce, aby sme boli evanjelizátormi“.

V závere svojej katechézy venoval pozornosť gratuite – veľkodušnosti, ktorú je ťažké nájsť v dnešnom svete, kde sa iba nakupuje a predáva. „Ježiš od nás žiada jedinú vec: aby sme ho prijali. Pozrime sa na tých, ktorí žijú v beznádeji preto, že nikdy nestretli niekoho, kto by im preukázal záujem, kto by ich utešil, kto by im dal pocítiť, že sú vzácni a dôležití. Môžeme my, učeníci Ukrižovaného, odmietnuť ísť na tie miesta, na ktoré nechce ísť nikto, pretože sa bojí kompromitácie alebo posudzovania druhými, a takýmto spôsobom brániť, aby bolo našim bratom ohlasované Božie slovo? Veľkodušnosť! Milosť sme dostali zadarmo, preto ju musíme veľkodušne dávať. Na záver vám chcem povedať toto: Nebojte sa. Nebojte sa Božej lásky, nášho Otca. Nebojte sa prijať milosť Ježiša Krista, nebojte sa vlastnej slobody, ktorá pochádza z milosti Ježiša Krista, alebo ako hovoril Pavol: ’Už nie ste viac pod zákonom, ale pod milosťou‛. Drahí bratia a sestry, nebojme sa! Poďme ďalej, aby sme našim bratom a sestrám povedali, že sme pod milosťou, že Ježiš nám dáva milosť a nemusíme za ňu platiť: iba ju prijať.

22. júna

Povolanie, zmluva a prisľúbenie sú tri piliere nášho života

Bohatstvo a starosti sveta „udúšajú Božie slovo“ – uviedol pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v sobotu 22. júna 2013. Zdôraznil, že náš život je postavený na troch pilieroch – povolaní, zmluve a prisľúbení – a dodal, že musíme v prežívaní súčasnosti dôverovať Otcovi bez obáv o to, čo sa bude diať. Svätú omšu s pápežom koncelebroval dnes okrem iných kubánsky biskup Arturo González, a zúčastnila sa na nej skupina zamestnancov Vatikánskych múzeí.

„Nikto nemôže slúžiť dvom pánom“. Z týchto slov dnešného evanjelia vyšiel Svätý Otec v úvode svojej homílie a sústredil ju na bohatstvo a starosti. Sú to „bohatstvá a starosti sveta“, ktoré udúšajú Božie slovo, sú tým tŕním, ktoré udusí klíčiace semeno, padnuté do zeme, o ktorom sa hovorí v podobenstve o rozsievačovi.

„Bohatstvá a starosti sveta udúšajú Božie slovo a nedovolia mu rásť. A ono odumiera, pretože nie je chránené, je udusené. V takom prípade si volíme bohatstvo alebo obavy, ale nie Božie slovo. Má to tiež časový význam, pretože podobenstvo – Ježišova reč v podobenstve – sa vzťahuje na čas. Nestarajte sa o ďalší deň, čo budete robiť zajtra... Aj podobenstvo o rozsievačovi sa odohráva v čase: najprv siatie, potom príde dážď a tak rastie. Čo robia v nás bohatstvo a obavy? Jednoducho nás odvádzajú od ponímania času.“

Celý náš život, poznamenal Svätý Otec, je postavený na troch pilieroch: minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Pilier minulosti znamená „Pánovo povolanie“. Každý z nás môže povedať, že Pán „ma povolal, miloval ma“, povedal mi ‚poď‘ a krstom „si ma vyvolil, aby som išiel kresťanskou cestou“. Budúcnosť sa naopak týka kráčania smerom k nádeji, prísľubu. Pán „nám dal prísľub“. Nakoniec prítomnosť je „našou odpoveďou tomuto Bohu, ktorý je taký dobrý a ktorý si ma vyvolil“. Ten prísľub, doplnil pápež, „je návrhom spojenectva a ja s ním uzatváram zmluvu“. Takže toto sú tri piliere: „povolanie, zmluva a prisľúbenie“:

„Tri piliere celej histórie spásy. Ale keď naše srdce vstúpi do toho, čo nám hovorí Ježiš, čas mizne: rozplýva sa minulosť, stráca sa budúcnosť a splynú do súčasnosti. Ten, kto je zviazaný s bohatstvom, neberie ohľad na minulosť alebo budúcnosť, tu má všetko. Bohatstvo je modla. Nepotrebujem minulosť, nijaký prísľub, vyvolenie: nič. Tomu, kto má starosť o veci, sa môže stať, že preruší svoj vzťah s budúcnosťou. Ale, môže to fungovať? A budúcnosť sa stane futuristickou, ale neorientuje k nijakej nádeji, prísľubu: zostane stále zmätená, zostane osamotená.“ Z tohto dôvodu, povedal pápež, nám Ježiš hovorí, že alebo sa budeme riadiť Božím kráľovstvom, alebo bohatstvom a svetskými záležitosťami. V krste „sme povolaní k láske“, od krstu máme Otca, „ktorý nám ukázal cestu“. A tak aj „budúcnosť je radostná“, pretože „kráčame smerom k prísľubu“. Pán „je verný, on nesklame“, a teda aj my sme povolaní robiť to, „čo môžeme“ bez sklamania, bez „zabúdania na to, že máme Otca, ktorý si nás vyvolil“. Bohatstvo a obavy sú dve veci, ktoré nás nútia zabudnúť na našu minulosť, ktoré nás nútia žiť, ako keby sme nemali Otca. A potom ani naša súčasnosť nenapreduje“, povedal Svätý Otec.

„Zabudnúť na minulosť, neakceptovať súčasnosť, deformovať budúcnosť: to je to, čo robia bohatstvo a obavy. Pán nám hovorí: Nebuďte ustarostení! Hľadajte Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné príde. Prosme si od Pána milosť, aby nás nepomýlili starosti, modlárstvo bohatstva, a aby sme vždy mali na pamäti, že máme Otca, ktorý si nás vyvolil, aby sme pamätali, že tento Otec nám sľubuje dobrú vec, ktorou je kráčať smerom k tomuto prísľubu. Prosme si milosť, aby sme mali odvahu prijať to, čo prítomnosť prinesie. Túto milosť si vyprosujme od Pána!“

21. júna

Pokladom nie je to, čo sme ušetrili pre seba, ale čo sme dali iným

Prosiť Boha o milosť, aby sme mali srdce, ktoré vie milovať a nenechalo sa zlákať márnymi pokladmi. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty v dnešný piatok 21. júna, ktorú s ním koncelebrovali kardinál Francesco Coccopalmerio, ďalej predseda a sekretár Pápežskej rady na výklad zákonov za účasti jej zamestnancov a ďalších veriacich.

Honba za jediným pokladom, ktorý je možné zobrať so sebou do života po živote, je dôvodom prečo byť kresťanom. Toto vysvetľuje Ježiš svojim učeníkom v citovanej pasáži z Matúšovho evanjelia: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.» Dôležité však je, ako vysvetľuje pápež František, aby sme si neplietli bohatstvo. Existujú „poklady rizikové“, ktoré lákajú, ktoré však musíme zanechať. Sú to poklady nahromadené počas života, ktoré smrť zničí. S nádychom irónie pápež konštatuje: „Nikdy som nevidel sťahovací kamión za pohrebným sprievodom.“ Ale existuje aj poklad, ktorý „si môžeme vziať so sebou“, poklad, ktorý nikto nemôže ukradnúť, ktorým nie je to, „čo si ušetril pre seba, ale to, čo si dal iným“:

„Tento poklad, ktorý sme dali iným, tento si vezmeme. A to bude naša zásluha – v úvodzovkách –, sú to zásluhy Ježiša Krista v nás! Toto máme priniesť. Toto je to, čo nám Pán dovolí preniesť. Láska, dobročinnosť, služba, trpezlivosť, láskavosť, nežnosť sú krásne poklady. Tie zhromažďujme, ostatné nie.“

Preto, ako tvrdí evanjelium, poklad, ktorý má cenu pred Božím pohľadom je ten, ktorý sme už na zemi zhromažďovali pre nebo. Ale Ježiš ide ešte o krok ďalej: dáva do súvisu poklad a srdce, vytvára „vzťah“ medzi týmito dvoma pojmami. To preto, že naše srdce je nepokojné srdce, ktoré Pán „urobil takým, aby hľadalo jeho“:

„Pán nás urobil nespokojnými, aby sme ho hľadali, našli, aby sme rástli. Avšak ak náš poklad je pokladom, ktorý nie je blízky Pánovi, ktorý nie je od Pána, naše srdce sa stane nespokojným kvôli veciam, ktoré nevedú nikam, kvôli týmto pokladom. Veľa ľudí je nespokojných, aj my... Kvôli tomu, aby sme mali toto, aby sme sa dopracovali k tamtomu, je nakoniec naše srdce unavené, nikdy nie je spokojné. Stáva sa malátnym, lenivým, bez lásky. Tá únava srdca! Pouvažujme nad tým. Čo mám ja? Unavené srdce, ktoré sa len chce zabezpečiť troma, štyrmi vecami, pekným kontom v banke, týmto, tamtým…? Alebo mám nespokojné srdce, ktoré stále viac hľadá toho, ktorého nemôže mať, Pána? Stále musíme mať na pozore túto nespokojnosť srdca.”

V tomto bode, hovorí Svätý Otec, nám Kristus predkladá reflexiu aj nad okom, ktoré je symbolom „úmyslov srdca“, čo sa odráža na tele: Aj je moje srdce „milujúce“, moje telo „je vo svetle“, „zlé srdce“ ho robí temným. Od kontrastu svetlo a tma závisí „náš súd o veciach“, ako napokon dosvedčuje i skutočnosť, že „zo srdca z kameňa“, „naviazaného na pozemský poklad“, na „sebecký poklad“, ktorý sa môže stať pokladom „nenávisti“, pochádzajú vojny... Na rozdiel od toho, a to je záverečná modlitba pápeža, prosme si na príhovor sv. Alojza Gonzágu, ktorého si dnes Cirkev pripomína, „milosť, aby sme mali nové srdce“, „srdce z mäsa“:

„Všetky tieto časti srdca, ktoré sú z kameňa, nech Pán urobí ľudskými, so svätým nepokojom, dychtivosťou ísť dopredu, aby sme sa snažili hľadať jeho a nechali sa hľadať ním. Kiežby Pán zmenil naše srdce, a tak nás zachránil. Kiežby nás uchránil pred pokladmi, ktoré nám nemôžu pomôcť k stretnutiu s Bohom, k službe druhým. A nech nám daruje svetlo, aby sme poznávali a súdili podľa skutočného pokladu, jeho pravdy. Nech Pán zmení naše srdce, aby hľadalo skutočný poklad, aby sme sa tak stali ľuďmi svetla, nie ľuďmi tmy.“

Pápež nunciom: Buďte pastiermi, nepodliehajte buržoázii ducha a života!

Milovať Cirkev a krajinu, ktorej ste povolaní slúžiť, prostredníctvom sebaumŕtvovania, obety, odlúčenia od seba samých cez nepretržitý vzťah s Pánom. Takáto bola jedna z hlavných myšlienok príhovoru pápeža Františka k apoštolským nunciom, ktorých dnes prijal v Klementínskej sále Apoštolského paláca. Audienciou otvoril ich dvojdňové stretnutie, ktoré inicioval v roku 2012 pápež Benedikt XVI.

Svätý Otec dnes hovoril o poslaní apoštolských nunciov, o vydávaní svedectva o láske, ale aj potrebe uniknúť z toho, čo nazval „buržoáziou ducha a života“. „Váš život býva často ťažký, niekedy v oblastiach pretrvávajúcich konfliktov (...) Koľko bolesti, koľko utrpenia! Nepretržitá púť bez možnosti usadiť sa na jednom mieste, v jednej kultúre, v určitej cirkevnej realite. Ale je to život, ktorý napreduje smerom k prisľúbeniam a zdraví vás z diaľky. Putovný život, ale vždy s Ježišom Kristom, ktorý vás drží za ruku,“ uviedol pápež. Ako dodal, stabilita nespočíva vo veciach, vlastných projektoch alebo v ambíciách. Musia byť skutočnými pastiermi upierajúcimi pohľad na Krista.

Svätý Otec sa s „úprimným srdcom“ a „neformálnym spôsobom“ obracia na nunciov a nazýva ich sprostredkovateľmi, budovateľmi spoločenstva. V tejto súvislosti hovorí o dvoch prvkoch: o uponížení sa a obete „zrieknuť sa vecí, priateľov, pút a začínať vždy od znova“. „Nie je to ľahké. Znamená to žiť v provizórnych podmienkach, vyjsť zo seba samých, bez nejakého miesta, kde možno zapustiť korene, bez stabilného spoločenstva, a napriek tomu milovať Cirkev a krajinu, ktorej ste povolaní slúžiť.“ Pápež František zdôrazňuje aj potrebu profesionality, blízkosť ľuďom, dôveru v Pána, ktorý je skutočným prisľúbením. Ďalej však varuje: „Majetky, vyhliadky tohto sveta sa končia sklamaním, vedú k tomu, že nikdy nebudeme spokojní. Pán je ale dobro, ktoré nesklame. Jediný, ktorý nesklame. A toto si vyžaduje odstup od seba samých, ktorý možno dosiahnuť iba nepretržitým vzťahom s Pánom a zjednotením života s Kristom. Toto sa nazýva dôvernosť s Ježišom. Dôvernosť s Ježišom Kristom musí byť každodenným pokrmom zástupcu pápeža, pretože je pokrmom, ktorý sa rodí zo spomienky na prvé stretnutie s Ním a predstavuje aj každodenné vyjadrenie vernosti jeho volaniu.“

Ide o blízkosť s Ježišom v modlitbách, eucharistických sláveniach, charitatívnej činnosti. Dôležité je podľa pápeža nepoddať sa „duchu svetskosti“, ktorý vedie k činnosti pre vlastnú realizáciu a nie na slávu Božiu. „Robte vždy všetko s veľkou láskou! V láske, profesionálne. Snažte sa vždy o dobro, dobro pre všetkých, dobro Cirkvi a každého človeka,“ vyzval Svätý Otec. Pastieri musia byť nablízku ľuďom. Musia byť „otcami a bratmi, nežnými, trpezlivými a milosrdnými, ktorí milujú chudobu“.

20. júna

Kľúčom k modlitbe je slovo „Otče“

Aby sme sa mohli modliť Otče náš, naše srdce musí byť v pokoji s našimi bratmi, povedal Svätý Otec v homílii 20. júna. Svätú omšu v Dome sv. Marty spolu s ním vo štvrtok ráno koncelebroval okrem iných kardinál Zenon Grocholewski a zúčastnili sa na nej zamestnanci Kongregácie pre katolícku výchovu. Pápež František pripomenul, že my veríme v Boha, ktorý je Otcom, je pre nás tým „najbližším”, nie je anonymný, nie je to akýsi kozmický boh. Modlitba nie je mágia, je zverením sa do Otcovho objatia. Homíliu teda zameral na modlitbu Otče náš, ktorú Ježiš učí svojich učeníkov, ako o tom rozpráva evanjelium tohto dňa. Ježiš nám hneď dáva radu, ako sa máme modliť: „neplytvať slovami, nerobiť hluk“, „hluk svetskosti, hlas márnosti“. A zdôraznil, že „modlitba nie je mágiou, s modlitbou sa nerobí mágia“. Niekto mi povedal, poznamenal pápež, že keď ide ktosi k ‚čarodejníkovi‘, povedia veľa slov, aby ho uzdravil. Ale toto je pohanské. My, ako nás učí Ježiš, „nemáme prichádzať k nemu s mnohými slovami“, pretože „on vie všetko“. A dodáva: prvé slovo je «Otče», toto je kľúčom k modlitbe. „Bez vyslovenia, bez uvedomenia si tohto slova sa nemôžeme modliť.“

„Ku komu sa modlím? K Všemohúcemu Bohu, ktorý je kdesi ďaleko? Toho ani nevnímam. Ježiš ho aj počul. Ku komu sa modlím? Ku „kozmickému bohu“? Je to také bežné v tejto dobe, nie? ... modliť ku kozmickému bohu. Tieto polyteistické spôsoby, ktoré prichádzajú spolu s kultúrou ‚light‘... Ty sa musíš modliť k Otcovi! «Otec» je silné slovo. Musíš sa modliť k tomu, ktorý ťa utvoril, kto ti dal život. Tebe, nie všetkým, všetkým je veľmi anonymné. Tebe, mne. Je tým, ktorý ťa sprevádza na tvojej ceste, pozná celý tvoj život, všetko. Aj to, čo je dobré, ako aj to, čo nie je veľmi dobré. On vie všetko. Ak nezačneme modlitbu týmto slovom, nie vysloveným perami, ale srdcom, nemôžeme sa modliť kresťansky.“

Slovo «Otec», zopakoval pápež, je „silné slovo“, ktoré „otvára dvere“. Vo chvíli obetovania si Izák uvedomí, že „niečo nie je v poriadku“, pretože „chýba baránok“, ale verí svojmu otcovi a jeho „starosť prenikne do srdca jeho otca“. A podobne „otec“ je to slovo, ktoré zamýšľal povedať ten syn, ktorý od neho odišiel s dedičstvom, a „potom sa chcel vrátiť domov“. A tento otec ho vidí prichádzať, beží mu v ústrety, objíme ho, vrhá sa na neho s láskou. „Otče, zhrešil som.“ Toto je, povedal pápež, „kľúč každej modlitby: cítiť, že sme milovaní Otcom“:

„Máme Otca, veľmi blízko, ktorý nás objíma... Všetky tieto starosti, obavy, aké len môžeme mať, nechajme u Otca. On vie, čo potrebujeme. Ale čí je to Otec? Môj? Nie, náš Otec! Pretože ja nie som jediným synom, nikto z nás, a ak nemôžem byť bratom, sotva môžem byť dieťaťom Otca, pretože on je Otcom všetkých. Mojím, samozrejme, ale aj Otcom ostatných mojich bratov. A keď nie som v pokoji so svojimi bratmi, nemôžem jemu povedať «Otče»“.

Takto, dodal Svätý Otec, sa vysvetľuje skutočnosť, že Ježiš po tom, ako nás učil Otče náš, zdôrazňuje, že ak neodpustíme druhým, ani Otec neodpustí nám naše hriechy. Je ťažké odpustiť druhým, je to naozaj ťažké, pretože stále máme v našom vnútri žiaľ.

„Veru nie, nedá sa modliť s nepriateľmi v srdci, s bratmi a nepriateľmi v srdci sa nedá modliť. Nemôžem povedať «Otče», nedá sa to. To je pravda, to rozumiem. Nemôžem povedať «náš», pretože tento mi urobil toto a tamto... Nedá sa! Títo musia ísť do pekla, nie? Oni nie sú moji... Avšak Ježiš nám prisľúbil Ducha Svätého, on nás naučí ako povedať «Otče náš» v našom vnútri, srdcom. Prosme si dnes od Ducha Svätého, aby nás naučil povedať «Otče», aby sme mohli povedať «náš» vytvoriac vzťah pokoja so všetkými našimi nepriateľmi.“

19. júna

Generálna audiencia: Spoločne prekonávajme individualizmus a rozdelenia

Počas dnešnej (19. júna) pravidelnej generálnej audiencie sa na Námestí sv. Petra zišlo viac ako 50-tisíc ľudí, ktorí sa i napriek vysokým letným teplotám chceli stretnúť so Svätým Otcom a vypočuť si jeho príhovor. Pápež František dnes pokračoval v úvahách o Cirkvi podľa ďalšieho z vyjadrení Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev je Kristovo telo, ktorého prioritou má byť vzájomná jednota a úsilie o prekonávanie rozdelení. Toto bola jedna z hlavných myšlienok pápežovej katechézy. Prinášame ju v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes sa zastavím pri ďalšom vyjadrení, ktorým Druhý vatikánsky koncil označuje povahu Cirkvi: pri výraze telo. Koncil hovorí, že Cirkev je Kristovým telom (porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 7).

Rád by som vyšiel z textu zo Skutkov apoštolov, ktorý dobre poznáme: obrátenie Šavla, ktorý sa neskôr bude volať Pavol, jedného z najväčších evanjelizátorov (porov. Sk 9,4-5). Šavol je prenasledovateľom kresťanov. Zatiaľ čo cestuje do Damasku, zaleje ho znenazdania svetlo, padne na zem a počuje hlas, ktorý mu hovorí: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“. Pýta sa: „Kto si, Pane?“ a hlas odpovedá: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (vv. 3-5). Táto Pavlova skúsenosť nám napovedá, aké hlboké by malo byť spojenie medzi kresťanmi a samotným Kristom. Keď Ježiš vystúpil na nebesia, nenechal nás ako siroty, ale prostredníctvom daru Ducha Svätého sa zjednotenie s ním stalo ešte intenzívnejším. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že Ježiš „keď udelil svojho Ducha, svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, tajomne ustanovil ako svoje telo“ (dogm. konšt. Lumen gentium, 7).

Obraz tela nám pomáha pochopiť toto hlboké puto Cirkev - Kristus, ktoré sv. Pavol osobitným spôsobom rozvinul v Prvom liste Korinťanom (porov. 12 kap.). Telo nám predovšetkým pripomína živú skutočnosť. Cirkev nie je akousi sociálnou, kultúrnou či politickou organizáciou, ale je živým telom, ktoré kráča a koná v dejinách. Toto telo má hlavu, Ježiša, ktorá ho vedie, živí a podporuje. Chcel by som zdôrazniť jednu vec: ak sa hlava oddelí od zvyšku tela, človek nemôže prežiť. Tak je to v Cirkvi: musíme ostať spojení s Ježišom vždy intenzívnejším spôsobom. A nie iba to: ako je pre život tela dôležité, aby cezeň prechádzala životodarná miazga, tak musíme dovoliť, aby Ježiš pôsobil v nás, aby nás viedlo jeho slovo, aby nás sýtila a oživovala jeho eucharistická prítomnosť, aby jeho láska posilňovala našu lásku k blížnemu. Vždy, vždy, neustále! Drahí bratia a sestry, zostaňme zjednotení s Ježišom, zverme sa mu, nasmerujme svoj život podľa jeho evanjelia, sýťme sa každodennou modlitbou, počúvaním Božieho slova, účasťou na sviatostiach.

Teraz pristúpim k druhému aspektu Cirkvi ako Kristovho tela. Sv. Pavol potvrdzuje, že podobne ako časti ľudského tela, hoci sú rôzne a je ich mnoho, tvoria jedno telo, tak sme boli aj my v jednom Duchu pokrstení v jedno telo (porov. 1 Kor 12,12-13). V Cirkvi je teda mnohorakosť, rôznorodosť úloh a poverení. Nie je v nej úplná uniformita, ale bohatstvo darov, ktoré udeľuje Duch Svätý. Je tu zároveň i spoločenstvo a jednota: všetci sú vo vzťahu jedni voči druhým a všetci súbežne tvoria jediné živé telo, hlboko spojené s Kristom. Dobre si to zapamätajme: byť súčasťou Cirkvi znamená byť zjednotenými s Kristom a prijímať od neho Boží život, ktorý nám umožňuje žiť ako kresťanom. Značí to zostávať v jednote s pápežom a biskupmi, ktorí sú nástrojmi jednoty a spoločenstva a znamená to tiež naučiť sa prekonávať individualizmus a rozdelenia, viac si rozumieť, zosúladiť rôznorodosť a bohatstvo každého. Jedným slovom, viac milovať Boha a ľudí, ktorí sú okolo nás v rodine, vo farnosti, v spoločenstvách. Telo a jeho časti musia byť spojené, aby mohli žiť! Jednota je vždy dôležitejšia ako konflikty! Spory, ktoré sa dobre nevyriešia, nás od seba oddelia, oddelia nás od Boha. Roztržka nám môže pomôcť k rastu, ale môže nás aj rozdeliť. Nekráčajme cestou rozdelení, bojov medzi nami, to nie! Všetci jednotní, zjednotení, s našimi rozdielnosťami, ale vždy jednotní. Toto je Ježišova cesta! Jednota je viac ako konflikty, jednota je milosť, ktorú si máme žiadať od Pána, aby nás oslobodil od pokušení rozdelenia, od sporov medzi nami, od sebectva, od klebiet. Toľko zla zapríčinia klebety: toľko zla! Nikdy neklebeťme o druhých, nikdy. Koľko škody napáchajú v Cirkvi rozdelenia medzi kresťanmi, odboj, úzkoprsé záujmy! Rozdelenia medzi nami a rozdelenia v spoločenstvách: kresťania evanjelici, pravoslávni kresťania, kresťania katolíci... ale prečo rozdelení? Musíme sa usilovať o jednotu.

Niečo vám poviem: Dnes, ešte predtým ako som vyšiel z domu, som strávil viac-menej 40 minút s jedným evanjelickým pastorom a spoločne sme sa modlili za jednotu. Musíme sa však modliť my, katolíci, medzi sebou i s ostatnými kresťanmi, aby nám Pán daroval jednotu: vzájomnú jednotu! Ako môžeme dospieť k jednote medzi kresťanmi, ak my katolíci nie sme schopní mať ju medzi sebou, mať ju v rodine – koľko rodín bojuje a je rozdelených? Usilujte sa o jednotu, pretože jednota buduje Cirkev a pochádza do Ježiša Krista. On nám posiela Ducha Svätého, aby sme vytvárali jednotu.

Drahí bratia a sestry, modlime sa k Bohu: Pomôž nám, aby sme boli časťami tela Cirkvi, ktoré budú vždy hlbšie zjednotené s Kristom. Pomôž nám, aby sme nespôsobovali utrpenie telu Cirkvi našimi nesvármi, rozdeleniami a sebectvom. Pomôž nám, aby sme boli živými orgánmi navzájom spojenými prostredníctvom jedinej sily, lásky, ktorú Duch Svätý vylieva do našich sŕdc (porov. Rim 5,5). Ďakujem.

Pokrytci vedú Boží ľud po ceste, ktorá nemá východisko

Kresťanstvo nie je “kazuistikou” o prikázaniach – ak ho vnímame z takéhoto pohľadu, bráni nám to pochopiť a prežívať, že Boh je radosť a veľkodušnosť. Túto myšlienku rozvinul pápež František dnes ráno – v stredu 19. júna – počas svätej omše v Dome sv. Marty. Zúčastnili sa na nej členovia a zamestnanci Kongregácie pre biskupov a Pápežskej rady pre rodinu.

Hlavnými protagonistami dnešného evanjeliového úryvku a zároveň homílie Svätého Otca sú pokrytci, ktorí „vedú Boží ľud po ceste, ktorá nemá východisko“. Dnešné Matúšovo evanjelium zvýrazňuje kontrast medzi vystupovaním zákonníkov a farizejov – keď sa ukazujú pred verejnosťou, ako dávajú milodary, prednášajú modlitby, konajú pôsty – a správaním, o ktorom Ježiš hovorí svojim učeníkom, ktoré je vlastne konaním týchto vecí v „skrytosti“, pretože toto sa páči Bohu. Okrem márnivosti zákonníkov a farizejov poukázal Svätý Otec na ich nadmerné nároky na veriacich vo forme „kladenia mnohých príkazov“. Označil ich za „pokrytcov kazuistiky“, „intelektuálov bez talentu“, ktorí „nemajú inteligenciu na to, aby našli Boha a rozumne o ňom rozprávali“. Takýmto spôsobom bránia sebe i ostatným vstúpiť do Božieho kráľovstva:

„Ježiš to hovorí: ‚Sami nevstupujete a iným bránite‛. Sú to etici bez dobroty v srdci, pretože oni nevedia, čo je dobro. Sú to iba mravokárci. Musí sa robiť to, to a to... Naplnia ťa príkazmi, ale bez dobroty. A tí, ktorí si navliekajú remienky a všetky tie veci, aby urobili aspoň trocha dojem, že sú niekým, že sú preferovaní, nemajú zmysel pre to, čo je krásne. Nemajú zmysel pre krásu. Dokážu vnímať snáď iba krásu muzeálnu. Intelektuáli bez talentu, mravokárci bez dobroty, a parádia sa tým, čo patrí do múzea. Toto sú pokrytci, ktorých toľko Ježiš karhá“.

„Tu to však nekončí“, pokračoval Svätý Otec. „V dnešnom evanjeliu Pán hovorí o inom druhu pokrytcov, ktorí sa priživujú na posvätne“:

„Pán hovorí o pôste, o modlitbe o milodare. Tri piliere kresťanskej nábožnosti, vnútorného obrátenia, ktoré nám Cirkev odporúča počas Pôstneho obdobia. Aj tu nájdeme pokrytcov, ktorí sa vystatujú konaním pôstu, dávaním milodarov a modlitbou. Hovorím, že ak sa pokrytectvo dostane do takéhoto bodu vzťahu s Bohom, sme veľmi blízko k hriechu proti Duchu Svätému. Títo nevedia nič o kráse, nevedia nič o láske a nevedia nič o pravde: sú malí a zbabelí“.

„Pozrime sa na pokrytectvo v Cirkvi: koľko zla nám to narobí“ – povedal priamo pápež František a ukázal na „obraz“ v inej časti evanjelia, ktorý máme napodobňovať. Ide o mýtnika, ktorý sa s pokorou modlí slovami: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Toto vedomie je modlitbou, ktorú máme vyslovovať každý deň, vedomí si toho, že sme hriešni, povedal ďalej Svätý Otec a zdôraznil, že „s konkrétnymi a nie teoretickými hriechmi.“ Takáto modlitba nám pomôže ísť po ceste „ktorá je opačná ako cesta pokrytectva“, teda, pokušenia, ktoré máme všetci:

„Všetci však máme aj milosť, ktorá prichádza od Ježiša Krista: milosť radosti, milosť veľkodušnosti a otvoreného srdca. Pokrytec nevie, čo je radosť, nevie, čo je otvorené srdce a nevie, čo je veľkodušnosť.“

Dekrét o zmene v Rímskom misáli

V stredu 19. júna 2013 bol zverejnený dekrét Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorým sa stanovuje, že vo všetkých Eucharistických modlitbách Tretieho vydania Rímskeho misála sa bude po spomienke Preblahoslavenej Panny Márie spomínať aj sv. Jozef ako jej ženích. Zmena sa konkrétne týka druhej, tretej a štvrtej Eucharistickej modlitby, keďže v prvej Eucharistickej modlitbe, v tzv. Rímskom kánone, je táto zmienka uvedená. V dekréte podpísanom prefektom kongregácie kardinálom Antoniom Cañizaresom Lloverom a sekretárom Mons. Arthurom Rocheom sa okrem iného uvádza, že „prostredníctvom otcovskej starostlivosti o Ježiša sv. Jozef z Nazareta, ako hlava Pánovej rodiny, hojne naplnil poslanie, ktoré mu bolo dané milosťou v ekonómii spásy a úplným priľnutím k počiatkom tajomstiev ľudskej spásy sa stal výnimočným príkladom veľkodušnej pokory, ktorú kresťanstvo veľmi vyzdvihuje, a svedkom tých spoločných, ľudských a jednoduchých čností, ktoré sú potrebné, aby sa ľudia stali dôstojnými a autentickými nasledovníkmi Krista.“ Táto zmena je odpoveďou na mnohé písomné výzvy z celého sveta, ktorým chcel vyhovieť už Benedikt XVI., ale až pápež František ju schválil a poveril kongregáciu vydaním dekrétu.

18. júna

Odpúšťaním sa pripodobňujeme Otcovi, ktorý dáva slnko dobrým i zlým

Milovať svojich nepriateľov je ťažké, ale je to to, čo od nás žiada Ježiš, pripomenul pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v utorok 18. júna. Zdôraznil, že pri odpúšťaní nepriateľom je nevyhnutné modliť sa za nich, aby Pán zmenil ich srdce. Svätú omšu v kaplnke domu koncelebroval kardinál Giuseppe Versaldi a zúčastnila sa na nej skupina zamestnancov Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice a skupina zamestnancov Vatikánskych múzeí.

Ako môžeme milovať našich nepriateľov? Svätý Otec opakovane položil túto otázku s uvedením niektorých dramatických prípadov. Ako možno milovať tých, opýtal sa, ktorí „sa rozhodnú bombardovať a zabiť toľko ľudí“? A ďalej, ako „možno milovať tých, ktorí kvôli peniazom zabránia, aby lieky prišli k seniorom a nechajú ich zomrieť“? Alebo tých, ktorí hľadajú „len ich vlastný záujem, ich vlastnú moc a robia toľko zla“? Vyzerá to byť ťažké milovať svojho nepriateľa, poznamenal Svätý Otec, ale Ježiš to od nás žiada. Liturgia týchto dní, pokračoval pápež, nám predkladá práve túto „aktualizáciu Ježišovho zákona“ – počnúc zákonom hory Sinaj po zákon vrchu blahoslavenstiev – a poukázal na to, že všetci máme nepriateľov, ale v podstate aj my sami môžeme byť nepriateľmi pre druhých.

„Aj my sa často stávame nepriateľmi iných; nechceme ich dobro. Ježiš nám hovorí, že musíme milovať svojich nepriateľov! A to nie je ľahké! Myslíme si tiež, že Ježiš od nás žiada príliš veľa. Nechávame to pre rehoľné sestry v klauzúre, ktoré sú sväté, nechávame to pre nejaké sväté duše, ale pre bežný život? To sa nedá. A to sa musí dať! Ježiš hovorí: ‚Musíme to robiť! Pretože inak ste ako mýtnici, ako pohania. Nie ste kresťania‘.“

Takže, ako môžeme milovať svojich nepriateľov? Ježiš nám hovorí dve veci, pokračoval Svätý Otec: Predovšetkým hľadieť na Otca, ktorý „dáva slnku svietiť na zlých aj na dobrých“ a „zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“. Boh „má lásku pre každého“. A potom, pokračoval pápež František, Ježiš nám hovorí, aby sme boli „dokonalí v láske ako je dokonalý nebeský Otec“, máme teda napodobňovať Otca v dokonalosti lásky. Ježiš odpúšťa svojim nepriateľom, robí všetko pre to, aby im odpustil. Pomstiť sa, nie je kresťanské. Ale ako môžeme byť schopní milovať svojich nepriateľov? Modliť sa. „Keď sa niekto modlí za toho, kto robí zle“ – povedal Svätý Otec – „je to akoby prišiel Pán s liečivým olejom a pripravil naše srdcia pre pokoj“:

„Modliť sa! To je to, čo nám radí Ježiš: ‚Modlite sa za vašich nepriateľov! Modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú! Modlite sa!‘ A hovorte Bohu: ‚Zmeň ich srdce. Zmeň srdce z kameňa na srdce z mäsa, ktoré cíti a miluje.‘ Len nechám túto otázku a každý z nás nech si na ňu zodpovie vo svojom srdci: ‚Modlím sa za svojich nepriateľov? Modlím sa za tých, ktorí ma nemajú radi? Ak odpovedáme ‚áno‘, hovorím: ‚Pokračuj, modli sa ešte viac, toto je dobrá cesta.‘ Ak je odpoveď ‚nie‘, Pán hovorí: ‚Úbožiak, aj ty si nepriateľom iných!‘ Modliť sa, aby Pán zmenil tieto srdcia. Môžeme tiež povedať: ‚Ale tento ma označil za grobiana, alebo títo urobili zlé veci a tento ochudobňuje ľudí, ochudobňuje ľudstvo. Touto argumentáciou chceme pokračovať v odplate, alebo s tým «oko za oko, zub za zub».“

Je pravda, poznamenal pápež, že láska k nepriateľom „je na náš úkor”. „Robí nás chudobnými”, ale ako Ježiš, ktorý prišiel medzi nás, uponížil sa a stal sa pre nás chudobným. Niekto by mohol povedať, že to nie je dobrý obchod, „ak ma nepriateľ robí chudobnejším“. Je to tak, „podľa kritérií sveta to nie je dobrý obchod“. Ale toto je cesta, ktorou šiel Ježiš, ktorý bol bohatý a stal chudobným. V tejto chudobe, „v tomto uponížení sa je milosť, ktorá nás všetkých ospravodlivila, urobila nás bohatými“. Toto je „tajomstvo spásy“.

„Odpustením, láskou k nepriateľovi sa stávame chudobnejšími: láska nás ochudobňuje, ale táto chudoba je semenom úrodnosti a lásky k druhým ako sa chudoba Ježiša stala bohatstvom, milosťou spásy pre všetkých nás... Myslime dnes počas svätej omše na našich nepriateľov a na tých, ktorí nás nemajú radi. Bolo by pekné, keby sme obetovali túto svätú omšu za nich. Ježiša, Ježišovo utrpenie obetujme za tých, ktorí nás nemajú radi. A aj za nás, aby nás Pán naučil tejto múdrosti, takej náročnej, ale takej krásnej, pretože nás robí podobnými Otcovi. Náš Otec dáva slnko všetkým, dobrým i zlým. Toto nás robí podobnými Synovi, Ježišovi, ktorý sa cez svoje uponíženie stal chudobným, aby nás urobil bohatými skrze svoju chudobu.“

Pápež Rímskej diecéze: Prinášajte Krista s odvahou, vytrvalosťou a radosťou

V pondelok večer (17. júna) sa vo Vatikáne v preplnenej Aule Pavla VI. začalo trojdňové výročné Diecézne pastoračné stretnutie Rímskej diecézy na tému Krista ako našej nevyhnutnosti, v kontexte zodpovednosti pokrstených za ohlasovanie Ježiša. Otvoril ho pápež František, ktorý pred vstupom do auly pozdravil stovky veriacich, ktorí podujatie sledovali vonku pred budovou prostredníctvom veľkoplošných obrazoviek. Vo svojej katechéze, po úvodných pozdravných slovách kardinála Agostina Valliniho, vikára Svätého Otca pre Rímsku diecézu, vychádzal zo slov sv. apoštola Pavla z Listu Rimanom: „Ja sa za evanjelium nehanbím“. Atmosféru radosti a prijatia dotvárali slová biskupa Ríma, ktorý okrem iného povedal, že od krstu nie sme viac pod zákonom, ale pod milosťou. Tieto slová sv. Pavla boli odrazovým mostíkom k vysvetleniu spôsobov a prostriedkov evanjelizácie, počnúc milosťou, ktorú nám Boh dáva skrze jeho umučeného a vzkrieseného Syna, ktorý nás miloval, spasil a nám odpúšťa. Milosť je teda horizontom radosti a slobody Božích detí.

„Uprostred toľkej bolesti, toľkých problémov, ktoré sú tu v Ríme, je mnoho ľudí, ktorí žijú bez nádeje. Každý z nás môže myslieť, v tichu, na ľudí bez nádeje, ponorených do hlbokého smútku, z ktorého hľadajú východisko mysliac, že nájdu šťastie v alkohole, drogách, v hazarde, v moci peňazí, sexualite bez pravidiel. My im musíme dať nádej našou radosťou, povedal pápež zhromaždeným veriacim, ktorí ho často prerušovali potleskom. Ako? Úsmevom a nadovšetko svedectvom. „Musíme ponúknuť kresťanskú nádej prostredníctvom nášho svedectva, našej slobody, našej radosti.“ (...) Musíme „vyjsť zo seba, vyjsť zo svojich komunít a ísť tam, kde títo muži a ženy žijú, pracujú, trpia a ohlasovať im milosrdenstvo Otca, ktorý sa dal ľuďom poznať v Ježišovi Kristovi.“

17. júna

Miernosť a veľkodušnosť je tajomstvom kresťana

Ježiš je pre kresťana „všetko“ a odtiaľ pramení jeho veľkodušnosť, zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v pondelok 17. júna, ktorú s ním v Dome sv. Marty koncelebroval kardinál Attilio Nicora za účasti zamestnancov Vatikánskych múzeí a ďalších veriacich. Svätý Otec pripomenul, že spravodlivosť, ktorú prináša Ježiš je väčšia, ako spravodlivosť zákonníkov: oko za oko, zub za zub. „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé“ – na tieto znepokojujúce Ježišove slová, adresované jeho učeníkom, sústredil pápež svoju homíliu. To zaucho, poznamenal, „sa stalo klasikou pre zaskvetie sa kresťanov“. V živote nás „normálna logika“ učí, že „musíme bojovať, musíme brániť naše miesto“, a ak nám dajú jednu facku, „my dáme dve, tak sa bránime“. Jednako, povedal Svätý Otec, „keď radím rodičom pri karhaní ich detí“, vždy hovorím: „Nie po tvári“, pretože „tvár je dôstojnosť“. Avšak Ježiš po facke na tvár pokračuje a hovorí, aby sme dali aj plášť, aby sme sa vzdali všetkého. „Spravodlivosť, ktorej učí on, je úplne odlišná od zásady oko za oko, zub za zub. Je to iná spravodlivosť.“ Toto môžeme pochopiť, keď svätý Pavol hovorí o kresťanoch ako o „ľuďoch, ktorí nemajú nič“ a „pritom im patrí všetko“. Istota kresťana je práve v tomto „všetko“, ktorým je Ježiš.

Ježiš Kristus je všetkým, ostatné veci sú pre kresťana „ničím“, zopakoval pápež. Naopak pre ducha sveta „všetkým“ sú veci, bohatstvo, márnosť, vysoké postavenie a Ježiš nie je „ničím“. Ak teda kresťan môže ísť 100 km, keď ho prosia o 10, je to preto, že pre neho je to „nič“ a s pokojom „môže dať plášť, keď ho prosia o tuniku“. Toto je teda to, čo je „tajomstvom veľkodušnosti kresťana, že stále pokorne ide“ a Ježiš je pre neho „všetkým“.

„Kresťan je človek, ktorý touto veľkodušnosťou rozširuje svoje srdce, pretože má ‚všetko‘, teda Ježiša Krista. Ostatné veci sú ‚nič‘. Sú dobré, potrebné, ale v okamihu konfrontácie si vždy vyberie ‚všetko‘ v duchu miernosti a kresťanskej pokory, ktoré sú znamením Ježišových učeníkov, miernosť a veľkodušnosť. Žiť takto nie je jednoduché, pretože naozaj ti dajú facku, však? Dajú ti ich a na obe líca. Ale kresťan je mierny, kresťan je veľkorysý: rozširuje svoje srdce. Keď stretávame kresťanov so zúženým srdcom, srdcom zakrpateným, ktorí nejdú... toto nie je kresťanstvo, je to sebectvo pod rúškom kresťanstva.“

Pravý kresťan vie, ako vyriešiť túto bipolárnu opozíciu, toto napätie medzi „všetkým“ a „ničím“, ako nám radil Ježiš: «Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné sa vám pridá».

„Božie kráľovstvo je ‚všetko‘, ostatné je vedľajšie, nie primárne. Všetky chyby kresťanov, všetky chyby Cirkvi, všetky naše chyby sa rodia tu, keď hovoríme, že „nič“ je „všetkým“ a „všetko“, zdá sa, nestojí za nič... Nasledovanie Krista nie je ľahké. Ale ani nie je ťažké, pretože na ceste lásky Pán robí veci tak, aby sme mohli napredovať; a ten istý Pán nám tak rozširuje srdce.“

A toto je modlitba, ktorú musíme prednášať „zoči-voči odporúčaniam o fackách, plášti, 100 km“. Musíme prosiť Pána, aby rozšíril „naše srdcia“, aby „sme boli veľkorysí, mierni“ a nebudeme denno-denne bojovať kvôli drobnostiam, kvôli „ničomu“.

„Keď sa niekto dožaduje práva pre „niečo”, z tohto práva sa rodia nezhody v rodine, v priateľstvách medzi priateľmi, v spoločnosti, aj spory, ktoré končia vojnou: pre nič za nič! To „nič“ je zárodkom vojny, vždy. Pretože je semenom egoizmu. To „všetko“ je veľké, je Ježiš. Vyprosujme si od Pána, aby rozšíril naše srdce, aby nás urobil pokornými, miernymi a veľkodušnými, aby sme v ňom mali „všetko“; a nech nás chráni pred robením denných problémov navôkol pre nič za nič.“

16. júna

Pápež František pri príležitosti Dňa Evangelium vitae o vyznávaní a ohlasovaní evanjelia života

V dňoch 15. a 16. júna sa na podnet Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie v rámci Roku viery vo Vatikáne koná stretnutie Evangelium vitae na tému Ak uveria, budú mať život. Pri tejto príležitosti slávil pápež František dnes dopoludnia o 10:30 hod. na Námestí sv. Petra svätú omšu, na ktorej sa zúčastnili desaťtisíce pútnikov z mnohých krajín, medzi nimi i veriaci zo Slovenska. Svätý Otec vo svojom príhovore vychádzajúc z dnešných liturgických čítaní pripomenul nadprirodzený prameň ľudského života. Okrem toho vyzval prítomných, aby osobným svedectvom vyznávali a ohlasovali evanjelium života. Nasleduje plné znenie jeho homílie:

Drahí bratia a sestry, táto slávnosť má nádherný názov: evanjelium života. Touto svätou omšou v Roku viery chceme poďakovať Pánovi za dar života vo všetkých jeho prejavoch a zároveň chceme ohlasovať evanjelium života.

Vychádzajúc z Božieho slova, ktoré sme si vypočuli, chcel by som vám predložiť na zamyslenie kvôli prehĺbeniu našej viery tri jednoduché podnety. V prvom rade: Sväté písmo nám zjavuje živého Boha, ktorý je životom a prameňom života. Druhý podnet: Ježiš Kristus dáva život a Duch Svätý nás udržiava pri živote. A do tretice: kráčanie po Božej ceste vedie do života, kým nasledovanie modiel vedie k smrti.

1. Prvé čítanie z Druhej knihy Samuelovej nám rozpráva o živote a smrti. Kráľ Dávid chce zatajiť cudzoložstvo s manželkou Hetejca Uriáša, vojaka, ktorý patril do jeho vojska a preto nariadi, aby postavili Uriáša do prvej línie, aby v boji padol. Sväté písmo nám predstavuje ľudskú drámu v celej jej realite, dobro i zlo, vášne, hriech a jeho následky. Keď sa človek chce presadiť tak, že sa uzatvorí sa do svojho sebectva a postaví sa na miesto Boha, zaseje smrť. Cudzoložstvo kráľa Dávida je toho príkladom. Egoizmus vedie ku lži, ktorou sa snažíme oklamať seba i blížneho. Boha však nemožno oklamať. Počuli sme, ako prorok povedal Dávidovi: Urobil si, čo sa Bohu nepáči (porov. 2 Sam 12,9). Kráľ sa ocitne pred svojimi skutkami smrti – pretože to, čo vykonal, bolo naozaj skutkom smrti a nie života – pochopí a prosí o odpustenie: „Zhrešil som proti Pánovi!“ (v. 13). Milosrdný Boh, ktorý chce život a vždy nám odpúšťa, odpúšťa aj jemu a prorok mu hovorí: „Pán ti odpustil hriech, nezomrieš.“ Aký je náš obraz Boha? Možno sa nám javí ako prísny sudca, ako ten, ktorý obmedzuje našu životnú slobodu. Sväté písmo nám však pripomína, že Boh je žijúci, je ten, ktorý darúva život a naznačuje cestu života v plnosti. Myslím na začiatok Knihy Genezis: Boh tvorí človeka z prachu zeme, vdychuje do jeho nozdier dych života a človek sa stáva živou bytosťou (porov. 2,7). Boh je prameňom života, pretože vďaka jeho vdýchnutiu má človek život a je to jeho dych, ktorý udržiava ľudskú pozemskú existenciu. Aj pri povolaní Mojžiša sa Pán predstavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, ako Boh živých. Keď posiela Mojžiša za faraónom, aby oslobodil svoj ľud, zjavuje svoje meno: „Som ten, ktorý som“, Boh, ktorý je prítomný v dejinách, vyslobodzuje z otroctva, zo smrti a prináša ľuďom život, pretože je žijúci. Myslím aj na dar Desiatich prikázaní: sú cestou, ktorú nám Boh ukazuje, aby sme žili naozaj slobodný život, život v plnosti. Nie sú akousi hymnou na „nie“: nesmieš robiť to a nesmieš robiť ono – to nie!, Sú hymnou na „áno“ Bohu, láske, životu. Drahí priatelia, náš život je naplnený iba v Bohu. On jediný je živý!

2. Úryvok dnešného evanjelia nás posunie o krok vpred. Ježiš sa stretáva s istou hriešnou ženou počas obeda v dome jedného farizeja vyvolajúc pohoršenie prítomných: dovolí, aby sa k nemu priblížila a dokonca jej odpustí hriechy, keď povie: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (Lk 7,47). Ježiš je vtelením živého Boha. Je ten, ktorý prináša život oproti toľkým skutkom smrti, hriechu, sebectva a uzatvorenia sa do seba samých. Ježiš prijíma, miluje, dvíha, povzbudzuje, odpúšťa a vždy znova dáva silu kráčať, vždy znovu daruje život. V celom evanjeliu vidíme ako Ježiš svojimi činmi a slovami prináša Boží život, ktorý premieňa. Toto zažíva žena, ktorá voňavkou natiera Pánove nohy: cíti sa pochopená, milovaná a odpovedá gestom lásky. Dovolí, aby sa jej dotýkalo Božie milosrdenstvo, dostáva odpustenie, začína nový život. Živý Boh je milosrdný. Súhlasíte? Povedzme to spoločne: Živý Boh je milosrdný!

Takú skúsenosť mal aj apoštol Pavol. Počuli sme o nej v druhom čítaní: „Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20). Aký je to život? Je to Boží život. Kto nás do tohto života uvádza? Duch Svätý, dar vzkrieseného Krista. On nás uvádza do Božieho života ako pravé Božie deti, ako deti v Jednorodenom Synovi, Ježišovi Kristovi. Sme otvorení voči Duchu Svätému? Dovolíme mu, aby nás viedol? Kresťan je duchovný človek. To však neznamená, že je niekým, kto žije „v oblakoch“, mimo reality (akoby bol prízrakom), nie! Kresťan je človek, ktorý v každodennom živote myslí a koná podľa Boha, dovolí, aby bol jeho život podnecovaný a vyživovaný Duchom Svätým, aby sa tak stal naplneným životom skutočného dieťaťa. To všetko značí realizmus a plodnosť. Ten, kto sa nechá viesť Duchom Svätým, je realistom, vie posúdiť a zhodnotiť realitu a zároveň je plodný: svojím životom rozdáva život navôkol.

3. Boh je živý a je milosrdný. Ježiš nám prináša Boží život. Duch Svätý nás uvádza do živého vzťahu pravých Božích detí a udržiava nás v ňom. Zo skúsenosti vieme, že človek si často nevolí život, neprijíma „evanjelium života“, ale nechá sa viesť ideológiami a spôsobmi myslenia, ktoré kladú životu prekážky, nerešpektujú ho, pretože vychádzajú zo sebectva, vlastných záujmov, zištnosti, moci, z pôžitkárstva a nie z lásky a snahy o dobro druhého. Ustavičnou ilúziou je vôľa vystavať ľudské mesto bez Boha, bez života a Božej lásky – to je nová babylonská veža. Je ňou aj presvedčenie, že odmietanie Boha, Kristovho posolstva a evanjelia života privedie človeka k slobode a plnej realizácii. Výsledkom je skutočnosť, že na mieste živého Boha stoja ľudské a pominuteľné idoly, ktoré ponúkajú opojenie chvíľkou slobody, ale nakoniec prinášajú nové otroctvá a smrť. Múdry žalmista hovorí: „Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči“ (Ž 19,9). Navždy si zapamätajme: Pán je živý a milosrdný.

Drahí bratia a sestry, hľaďme na Boha ako na Boha života, pozerajme na jeho zákon, na posolstvo evanjelia ako na život v slobode. Živý Boh nás urobí slobodnými! Povedzme „áno“ láske a „nie“ sebectvu, povedzme „áno“ životu a „nie“ smrti, povedzme „áno“ slobode a „nie“ závislosti na toľkých modlách našich čias. Jedným slovom, povedzme „áno“ Bohu, ktorý je láska, život a sloboda a nikdy nesklame (porov. 1 Jn 4,8; Jn 11,25; Jn 8,32), Bohu, ktorý je živý a milosrdný. Zachráni nás iba viera v živého Boha, ktorý nám v Ježišovi Kristovi daroval svoj život skrze dar Ducha Svätého a vo svojom milosrdenstve nám umožňuje žiť ako pravým Božím deťom. Táto viera nás oslobodzuje a obšťastňuje. Prosme Máriu, Matku života, aby nám pomáhala prijímať a vždy svedčiť o evanjeliu života. Nech sa tak stane.

15. júna

Kresťan nemyslí na svoj pokoj, ale vydáva sa na cestu, aby ohlasoval Krista

Kresťanský život nie je „byť v pokoji až kým sa nedostaneme do neba“, ale znamená ísť do sveta a ohlasovať Ježiša, ktorý zobral na seba naše hriechy, aby nás zmieril s Otcom – povedal Svätý Otec v homílii sobotnej rannej svätej omše, ktorú s ním v Dome sv. Marty koncelebroval čínsky kardinál Joseph Zen Ze-kiun a niekoľko biskupov zo zahraničia i Talianska. Kresťanský život nie je postávaním na rohu vybranej cesty, ktorá nás pohodlne dovedie do neba, ale je dynamizmom, ktorý nás pobáda vydať sa „na cesty“ hlásať, že Kristus nás zmieril s Bohom tým, že sa pre nás stal hriechom. Svätý Otec sa s jemu vlastnou hlbokou a priamou argumentáciou pozastavil pri úryvku z Listu Korinťanom z dnešnej liturgie, v ktorom na niekoľkých riadkoch svätý Pavol naliehavo, takmer „v chvate“, použije päťkrát termín „zmierenie“; a to striedajúc „silu“ a „láskavosť“, najprv pevne povzbudzujúc a potom prosiac takmer na kolenách. «V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!»

„Ale čo je zmierenie? Zobrať čosi z tejto strany, iné z druhej a spojiť to? Nie. Skutočné zmierenie je, že Boh v Kristovi vzal naše hriechy a stal sa pre nás hriechom. A keď ideme na spoveď, napríklad, nie je to tak, že povieme hriechy a Boh nám ich odpustí. Nie, nie je to tak! My stretáme Ježiša Krista a jemu hovoríme: ‚Toto je tvoje, ja ťa robím znova hriechom‘. Jemu sa to páči takto, pretože to bolo jeho poslanie: stať sa za nás hriechom, aby nás oslobodil.“

Toto je krása a pohoršenie vykúpenia prostredníctvom Ježiša. Je to tiež mystérium, hovorí pápež František, z ktorého Pavol čerpá horlivosť, ktorá ho podnecuje ísť vpred a opakovane ohlasovať všetkým niečo tak nádherné ako je láska Boha, ktorý vydal za mňa svojho Syna na smrť. Napriek tomu, ako poznamenal Svätý Otec, existuje tu riziko, že nikdy nedôjdeme k tejto pravde, ak trochu devalvujeme kresťanský život, ak ho zredukujeme na zoznam vecí, ktoré treba zachovávať, a tak stratíme nadšenie a silu lásky, ktorá je vo vnútri.

„Ale filozofi hovoria, že pokoj je určitý kľud v poriadku: všetko usporiadané je pokojné... To nie je kresťanský pokoj! Kresťanský pokoj je nekľudný pokoj, nepokojný pokoj, ktorý ide ďalej, aby zaniesol posolstvo zmierenia. Kresťanský pokoj pobáda k pohybu vpred. Toto je začiatok, koreň apoštolskej horlivosti. Apoštolská horlivosť nie je obracaním na vieru a robením štatistík: tento rok vzrástol počet kresťanov v tejto krajine, v tomto hnutí... Štatistiky sú dobré, pomáhajú, ale nie je to to, čo chce Boh od nás... To, čo Pán od nás chce, je len ohlasovanie tohto zmierenia, ktoré je samotným jadrom posolstva.“

Posledné slová homílie pripomínajú vnútornú Pavlovu úzkosť. Pápež naliehavo opakuje, čo definuje ako pilier kresťanského života, teda, že „Kristus sa stal za mňa hriechom! A moje hriechy sú tam na jeho tele, v jeho duši! Toto – hovorí pápež – je bláznovstvo, ale je to krásne, je to pravda! Toto je to pohoršenie kríža!

„Prosme Boha, aby nám daroval túto horlivosť pre ohlasovanie Ježiša, aby nám dal trochu tejto kresťanskej múdrosti, ktorá sa zrodila z jeho prebodnutého boku. Prosme, aby nás presvedčil, že kresťanský život nie je terapiou až dokonca: byť v pokoji až kým neprídeme do neba... Nie, kresťanský život je životom na ceste s týmto Pavlovým nepokojom. Kristova láska nás nabáda, ženie, pohýna týmto pohnutím, ktoré je možné cítiť, keď človek vidí, ako nás Boh miluje. Vyprosujme si túto milosť.“

14. júna

Sme hlinenými nádobami, a predsa strážcami pokladu

Jediným spôsobom na skutočné prijatie daru spásy v Kristovi je úprimné priznanie slabostí a hriechov a vystríhanie sa akejkoľvek formy seba ospravedlňovania. Na túto myšlienku sa zameral pápež František v homílii rannej svätej omše v piatok 14. júna. V kaplnke Domu sv. Marty ju celebroval spolu s prefektom a sekretárom Kongregácie pre klerikov, kardinálom Maurom Piacenzom a arcibiskupom Celsom Morgom Iruzubietom za prítomnosti zamestnancov tohto dikastéria.

Kto nasleduje Krista, musí si byť vedomý, že je krehkou hlinenou nádobou, ale predsa strážcom veľkého pokladu, ktorý mu bol daný úplne zadarmo. Svätý Otec vychádzal z reflexie nad listom sv. Pavla, v ktorom kresťanom v Korinte hovorí, aby bolo jasné, že „zvrchovaná moc“ viery je Božie dielo, tá bola vliata do hriešnych ľudí, do „hlinených nádob“. Ale skutočný vzťah „medzi milosťou a mocou Ježiša Krista“ a nami úbohými hriešnikmi vyviera z „dialógu spásy“. A napriek tomu, poznamenáva pápež, tento dialóg musí opovrhnúť akýmkoľvek „seba ospravedlňovaním“.

„Pavol mnohokrát – ako v refréne – hovoril o svojich hriechoch. ‚Ale hovorím vám: Ja, ktorý som bol prenasledovateľom Cirkvi...‘ Vždy sa v mysli vracia k hriechu, cíti sa byť hriešnikom. Ale ani vtedy nehovorí: ‚Bol som, ale teraz som svätý‘, nie. Aj teraz hovorí o satanovom ostni vo svojom tele. To nám umožňuje poznať jeho vlastnú slabosť. Jeho vlastný hriech. Je hriešnikom, ktorý prijíma Ježiša Krista. Vedie dialóg s Ježišom Kristom.“

Kľúčom je teda pokora, Pavol sám je toho dôkazom. Verejne uznáva „svoj beh služby“ alebo všetko, čo urobil ako apoštol poslaný Ježišom. Ale nie týmto zotiera alebo sa zotiera jeho „dlžobný úpis”, teda jeho hriechy, poznamenal Svätý Otec.

„Aj toto je model pokory pre nás kňazov. Ak sa chválime len našim behom a ničím viac, skončíme zle. Nemôžeme hlásať Ježiša Krista Spasiteľa, pretože ho necítime v našom vnútri. Musíme byť pokorní, ale so skutočnou pokorou s menom a priezviskom: ‚Som hriešnik pre to, pre to a pre to‘. Ako Pavol: ‚Ja prenasledovateľ Cirkvi‘, konkrétni hriešnici. Nie hriešnici s takou pokorou, ktorá sa zdá byť viac imaginárna. Nie; so silnou pokorou.“

„Pokora kňaza, pokora kresťana je konkrétna“, opakuje pápež, a preto, ak si kresťan nedokáže toto „priznať pred sebou a pred Cirkvou, niečo nie je v poriadku“ a nie je schopný „pochopiť krásu spásy, ktorú nám sprostredkuje Ježiš“.

„Bratia, máme poklad: tento poklad Ježiša Krista Spasiteľa. Kríž Ježiša Krista je poklad, ktorým sa my chválime. Ale máme ho v hlinenej nádobe. Chváľme sa aj našim dlžobným úpisom, našimi hriechmi. Tak bude ten dialóg kresťanský a katolícky; konkrétny, lebo aj spása Ježiša Krista je konkrétna. Ježiš Kristus nás nezachránil nejakou myšlienkou, intelektuálnym programom, nie. Spasil nás svojím telom, konkrétnosťou svojho tela. Áno, uponížil sa, stal sa človekom, telom až do konca. Ale len tak je možné (spásu) pochopiť, získať ju do hlinených nádob.“

Aj žena Samaritánka, ktorá sa stretá s Ježišom a po rozhovore s ním rozpovie krajanom najprv o svojom hriechu, sa po stretnutí s Pánom chová podobne ako Pavol. „Myslím si“ – poznamenal pápež –, „že táto žena je v nebi, určite“, pretože – ako hovorí Manzoni – „Pán nikdy nezačal nejaký zázrak bez toho, aby ho aj dobre nedokončil.“ Tento zázrak on začal a rozhodne ho ukončil nebom. Svätý Otec nás v závere homílie vyzval na modlitbu k tejto žene, „aby nám pomáhala byť hlinenými nádobami, aby sme mohli v sebe niesť a chápať toto slávne mystérium Ježiša Krista“.

Arcibiskup Canterbury na návšteve vo Vatikáne

Dnes (14. júna) sa uskutočnilo prvé stretnutie pápeža Františka s canterburským arcibiskupom Justinom Welbym. Po krátkom súkromnom rozhovore nasledovalo spoločné stretnutie s delegáciou. Svätý Otec vo svojom príhovore privítal arcibiskupa slovami pápeža Pavla VI., ktoré adresoval v roku 1966 canterburskému arcibiskupovi Ramseyovi pri príležitosti jeho návštevy v Ríme: „Vaše kroky nevedú do cudzieho domu (...) My Vám s radosťou otvárame dvere a spolu s dverami Naše srdce; Je to preto, že Sme šťastní a poctení (...) prijať Vás nie ako hosťa a cudzinca, ale ako spoluobčana svätých a člena Božej rodiny (porov. Ef 2,19-20).“ Pápež František následne poďakoval za modlitbu, ktorú arcibiskup predniesol za neho počas inauguračnej slávnosti v canterburskej katedrále. Svätý Otec pripomenul, že aj napriek bolestným vzťahom počas dejín sa medzi Katolíckou cirkvou a Anglikánskym spoločenstvom postupne vyvinulo bratské puto, ktoré je v posledných desaťročiach charakterizované dialógom a vzájomnou spoluprácou nielen v oblasti teológie. Ďalej pápež František pokračoval:

„Dnešné stretnutie, drahý brat, je príležitosťou pripomenúť si, že úsilie pri hľadaní jednoty medzi kresťanmi nevychádza z praktických úvah, ale z vôle Pána Ježiša Krista, ktorý z nás urobil bratov a deti jediného Otca. Preto aj dnešná spoločná modlitba má podstatný význam. Z modlitby pramení deň čo deň úsilie kráčať k jednote, ktorá môže byť vyjadrená spoluprácou v jednotlivých oblastiach každodenného života. Medzi nimi má osobitný význam vydávanie svedectva o Bohu a podpora kresťanských hodnôt pred spoločnosťou, ktorá niekedy pochybuje o základných pilieroch spolunažívania, akými sú rešpekt voči posvätnosti ľudského života alebo pevnosť rodiny založenej na manželskom zväzku.“

Svätý Otec ďalej pripomenul spoločný záväzok v oblasti dosiahnutia väčšej sociálnej spravodlivosti prostredníctvom ekonomického systému, založeného na službe človeku a v prospech spoločného dobra. „Jednou z našich úloh, ako svedkov Kristovej lásky, je dať hlas volaniu chudobných, aby neostali osamotení a vystavení zákonom ekonomiky, ktorá veľakrát považuje človeka iba za konzumenta.“

Vyzdvihol ďalej angažovanosť a úsilie canterburského arcibiskupa v otázkach spoločného záujmu a predovšetkým jeho úsilie o zmierenie a dosiahnutie riešenia rôznych konfliktov medzi národmi. V závere dodal: „Jednota, po ktorej úprimne túžime, je dar, ktorý prichádza zhora a je založený na našom spoločenstve lásky s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Sám Kristus prisľúbil: ‚Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‛ (Mt 18,20). Drahý brat, kráčajme k jednote bratsky spojení v láske, s pohľadom upretým jedine na Ježiša Krista, nášho staršieho brata.“

Stretnutie pápeža Františka s canterburským arcibiskupom Welbym vyvrcholilo spoločnou modlitbou v kaplnke Apoštolského paláca Redemptoris Mater.

13. júna

Skúsme si trošku zahryznúť do jazyka a nepoužívať epitetá – z homílie pápeža Františka

Nech nám Pán dá milosť, aby sme boli pozorní voči tomu, čo hovoríme o druhých, zdôraznil pápež František vo štvrtkovej (13. júna) homílii v Dome sv. Marty. Predniesol ju v rodnej španielčine, keďže na svätej omši sa zúčastnil personál argentínskeho veľvyslanectva a konzulátov v Taliansku a pri organizácii FAO. Pápeža rodná reč potešila, ako sám povedal, svätú omšu v španielskom jazyku slávil naposledy 26. februára. Argentínčanom sa rovnako poďakoval za všetko, čo robia pre svoju krajinu.

„Nech je vaša spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť farizejov,“ pripomína Svätý Otec, nadväzujúc na Ježišovo napomenutie učeníkov. Tieto slová nasledujú po Blahoslavenstvách a po Ježišovom vyjadrení, ktorým upozorňuje, že neprišiel zrušiť Zákon, ale ho naplniť. Jeho reforma je „reforma bez prerušenia, reforma v kontinuite: od semena až k plodu“. To, čo „vstupuje do kresťanského života“, „má oproti ostatným väčšie požiadavky“, ale „nemá väčšie výhody“. Ježiš sa zmieňuje o týchto požiadavkách a dotýka sa osobitne „témy negatívneho vzťahu s bratmi“. Ježiš hovorí: kto preklína, pôjde do pekelného ohňa. Ak je v našom srdci niečo negatívne voči bratovi, „niečo nie je v poriadku“, musíme sa zmeniť, hovorí pápež František. „Hnev je urážkou brata, je teda niečím, čo je už akoby poslednou hranicou,“ „zabíja ho“. Ako ďalej poznamenal, zvlášť v latinsko-americkej tradícii možno v súvislosti s vymýšľaním epitet hovoriť o „neskutočnej kreativite“. Varuje však, že ak je „tento epiteton priateľsky, všetko je v poriadku, problém však nastáva, ak ide o iný epiteton“, ktorý je „urážlivým prostriedkom“, „formou očierňovania iných“: „Nie je nutné navštíviť psychológa, aby sme vedeli, že ak niekto ohovára iného je to preto, že on sám nemôže rásť a potrebuje, aby sa niekto znížil, aby sa on cítil byť niekým. Je to podlý mechanizmus. Ježiš v úplnej jednoduchosti hovorí: ,Nehovorte jeden o druhom zle. Neočierňujte sa. Nediskvalifikujte sa.‘ Pretože v podstate všetci kráčame po rovnakej ceste, je to tak? Všetci kráčame tou cestou, ktorá nás dovedie až do konca, že?“

Ako Svätý Otec hovorí, ak sa nevydáme bratskou cestou, končí sa to zle: pre toho, kto uráža a aj pre urážaného. Ak „niekto nie je schopný ovládať svoj jazyk, zablúdi“ a agresivita, ktorá bola medzi Kainom a Ábelom, sa opakuje v celých dejinách. Neznamená to, že sme zlí, „sme iba slabí a hriešnici“. Preto sa nám zdá „oveľa jednoduchšie dať niečo do poriadku urážkami, ohováraním, klebetami, ako prostredníctvom niečoho dobrého“:

„Chcel by som poprosiť Pána, aby dal všetkým milosť dávať si väčší pozor na jazyk, v súvislosti s tým, čo hovoríme o iných. Je to nepatrné pokánie, ale prináša dobré plody. Stane sa, že niekto dostane chuť po niečom takom, však? Povie si: ,Aká škoda, že som neochutnal z ovocia lahodného komentára namiereného proti niekomu inému.‘ Ale postupom času v nás táto chuť rastie a robí nám dobre. Preto by sme mali Pána prosiť o túto milosť: prispôsobiť náš život tomuto novému Zákonu, ktorý je Zákonom o pokore, Zákonom o láske, Zákonom o pokoji a aspoň trošku zahryznúť si do jazyka, trošku skresať naše poznámky na adresu ostatných alebo výbuchy, ktoré vedú k hnevu či k obyčajnej zúrivosti. Nech nám Pán udelí túto milosť!“

Na svätej omši sa dnes zúčastnil aj vyšší arcibiskup Ukrajiny Sviatoslav Ševčuk, ktorý pôsobil v Buenos Aires ako pomocný biskup a apoštolský administrátor eparchie Santa Maria del Patrocinio a v týchto dňoch navštívil Rím pri príležitosti synody. Svätý Otec sa poďakoval za jeho účasť na – ako povedal – tzv. argentínskej nostalgii.

Pápež František na tému novej evanjelizácie pri odovzdávaní viery

Svätý Otec dnes vo Vatikáne prijal členov 13. riadneho zasadania Rady generálneho sekretariátu Biskupskej synody. Pápež František uprednostnil spontánny príhovor k zúčastneným, v ktorom vychádzal z pôvodného, napísaného textu. Ten bol všetkým odovzdaný ešte pred začiatkom audiencie. V ňom zdôraznil dôležitosť témy, ktorou sa riadne zasadanie zaoberá, a teda Novej evanjelizácie na odovzdávanie kresťanskej viery. Ako povedal, medzi týmito dvoma elementmi existuje spojenie: „odovzdávanie kresťanskej viery je cieľom novej evanjelizácie a celej evanjelizačnej činnosti Cirkvi, ktorá existuje práve kvôli tomu“. Termín „nová evanjelizácia“ jasne naznačuje potrebu nového ohlasovania evanjelia v tradičných kresťanských krajinách, „aby sa nanovo stretli s Kristom, ktorý skutočným spôsobom obnovuje život, aby nebol iba akýmsi povrchným, poznačeným rutinou“. „Toto ovplyvňuje pastoračnú činnosť“ – pokračoval Svätý Otec a citujúc Pavla VI. dodal – „súčasné podmienky spoločnosti nás nútia prehodnotiť spôsoby a všetkými prostriedkami študovať to, ako priniesť dnešnému modernému človeku kresťanské posolstvo, v ktorom ako jedinom, môže nájsť odpovede na svoje otázky a silu pre jeho záväzok ľudskej solidárnosti“ (Príhovor k Posvätnému kardinálskemu kolégiu, 22. júna 1973). Ten istý pápež v Evangelii nuntiandi, bohatom texte, ktorý nestratil nič zo svojej aktuálnosti nám pripomína, že úloha ohlasovať evanjelium je «povinnosť, ktorú plníme nielen voči spoločenstvu kresťanov, ale aj voči celej ľudskej spoločnosti» (č. 1).

„Chcem povzbudiť celé kresťanské spoločenstvo, aby sa stalo evanjelizátorom a nemalo strach ,vyjsť‛ zo seba samého, aby ohlasovalo, zverujúc sa predovšetkým do milosrdnej Božej prítomnosti, ktorá nás vedie. Techniky sú, samozrejme, veľmi dôležité, ale ani tie najdokonalejšie by nemali nahradiť diskrétnu, ale účinnú činnosť Toho, kto je hlavným agentom evanjelizácie: Ducha Svätého (porov. č. 75). Je dôležité, aby sme sa ním nechali viesť, hoci nás vedie aj novými cestami. Je dôležité nechať sa ním viesť, aby naše ohlasovanie slovom vždy sprevádzala jednoduchosť života, duch modlitby, láska k všetkým, osobitne malým a chudobným, pokora, sebazaprenie a svätosť života. Iba takýmto spôsobom bude plodné,“ uvádza sa v texte príhovoru.

V ďalšej časti Svätý Otec pripomenul samotný význam inštitúcie Biskupskej synody, ako ovocia Druhého vatikánskeho koncilu. Vyjadril nádej, že načúvaním Duchu Svätému Biskupská synoda, ako vyjadrenie kolegiality, spozná ďalší vývoj, ktorý bude podporou pre ešte väčší dialóg a spoluprácu medzi samotnými biskupmi navzájom a rímskym biskupom.

Po krátkom príhovore pápež František odpovedal aj na niekoľko otázok prítomných. Jedna z nich sa týkala nedokončenej encykliky Benedikta XVI. o viere. Pápež František oznámil, že túto encykliku sám dokončí.

12. júna

Generálna audiencia: Boží ľud je poslaný niesť spásu nášmu svetu

Dnes predpoludním sa na Námestí sv. Petra vo Vatikáne zišlo viac ako sedemdesiattisíc veriacich, aby sa stretlo so Svätým Otcom počas pravidelnej generálnej audiencie. Pápež František sa vo svojej katechéze vrátil k začatej sérii zamyslení o Cirkvi. Téma dnešného príhovoru sa niesla v duchu vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý Cirkev nazval Božím ľudom. Slová Svätého Otca prerušoval potlesk a odpovede zúčastnených na ním prednesené otázky, prostredníctvom ktorých sa medzi Františkom a prítomnými rozvinul živý dialóg. Nasleduje plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa chcem krátko zastaviť pri ďalšom z výrazov, ktorým Druhý vatikánsky koncil definoval Cirkev, pri „Božom ľude“ (porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 9; KKC 782). Urobím tak prostredníctvom niekoľkých otázok, nad ktorými sa každý môže zamyslieť.

1. Čo znamená byť Božím ľudom? Predovšetkým to značí, že Boh nepatrí výnimočným spôsobom nejakému národu, pretože On je ten, ktorý nás volá, zhromažďuje, pozýva, aby sme sa stali súčasťou jeho ľudu. Týmto pozvaním sa obracia na všetkých bez rozdielu, pretože Božie milosrdenstvo „chce, aby všetci ľudia boli spasení“ (1 Tim 2,4). Ježiš nehovorí apoštolom a nám, aby sme vytvorili akúsi vyčlenenú, elitnú skupinu. Hovorí: choďte a robte učeníkov zo všetkých národov (porov. Mt 28,19). Sv. Pavol potvrdzuje, že v Božom ľude, v Cirkvi „už niet Žida ani Gréka..., lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3,28). Chcel by som sa prihovoriť aj tomu, kto sa cíti vzdialený od Boha a Cirkvi, kto sa obáva alebo je ľahostajný, kto si myslí, že sa nedokáže zmeniť: Pán volá aj teba, aby si patril do jeho ľudu a robí to s veľkou úctou a láskou! Pozýva nás, aby sme boli súčasťou Božieho ľudu.

2. Ako sa stávame členmi tohto ľudu? Nie je to prostredníctvom fyzického narodenia, ale narodením novým. V evanjeliu Ježiš hovorí Nikodémovi, že je potrebné narodiť sa zhora, z vody a z Ducha, aby sme vošli do Božieho kráľovstva (porov. Jn 3,3-5). Krstom sme boli včlenení do tohto ľudu, skrze vieru v Krista, ktorá je Božím darom a musí byť vyživovaná a rozvíjaná počas celého nášho života. Pýtajme sa: Ako rozvíjam svoju vieru, ktorú som dostal v krste? Ako zveľaďujem túto vieru, ktorá je vierou Božieho ľudu? Ako ju prehlbujem? Pristúpme k ďalšej otázke.

3. Aký je zákon Božieho ľudu? Je zákonom lásky, lásky k Bohu a blížnemu podľa nového prikázania, ktoré nám zanechal Pán (porov. Jn 13,34). Táto láska nie je sterilnou sentimentálnosťou ani hmlistou predstavou. Spočíva v uznaní Boha za jediného Pána života a zároveň v prijatí druhého ako skutočného brata, prekonávajúc rozdelenia, rivalitu, nedorozumenie, sebectvo. Tieto dve skutočnosti sú súbežné. Akú cestu ešte musíme prejsť, aby sme konkrétne prežívali tento nový zákon, zákon Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí, zákon dobrotivosti a lásky! Pri sledovaní správ a televízie vidíme, koľko sporov sa vedie medzi kresťanmi. Ako to všetko pochopiť? Toľko bojov uprostred Božieho ľudu! Na sídliskách, v zamestnaniach, toľko vojen zo závisti a žiarlivosti. Aj v jednotlivých rodinách, koľko vnútorných rozporov! Musíme prosiť Pána, aby nám umožnil dobre pochopiť tento zákon lásky. Aké je dobré a nádherné milovať jeden druhého tak ako naozajstní bratia! Aké je to úchvatné! Urobme dnes jednu vec: všetci máme voči iným sympatie i antipatie a možno mnohí z nás sú na niekoho nahnevaní. Aspoň sa obráťme na Pána slovami: „Pane, hnevám sa na toho, na túto. Prosím ťa zaňho, za ňu. Prosím ťa.“ Modlime sa za tých, na ktorých sme sa nahnevali. Je to významný krok v tomto zákone lásky. Urobme ho dnes!

4. Čo je poslaním Božieho ľudu? Prinášať svetu nádej a Božiu spásu, byť znamením lásky Boha, ktorý volá všetkých, aby sa stali jeho priateľmi, byť kvasom, ktorý prekvasí celé cesto, soľou, ktorá dochutí a ochráni pred skazou, byť svetlom, ktoré osvecuje. Stačí si otvoriť noviny, ako som už spomenul, a vidíme, že zlo je prítomné okolo nás, diabol koná. Chcem však povedať nahlas: Boh je silnejší! Veríte tomu, že Boh je mocnejší? Povedzme to spolu, všetci spoločne to vyslovme. Boh je silnejší! Viete, prečo je mocnejší? Pretože je Pánom, je jediným Pánom. Realita, ktorá je veľakrát tmavá, poznačená zlom, sa môže zmeniť, ak my budeme tí prví, ktorí do nej vnesú svetlo evanjelia predovšetkým naším vlastným životom. Ak na nejakom štadióne, povedzme, tu v Ríme na Olympijskom štadióne alebo na štadióne San Lorenzo v Buenos Aires, počas tmavej noci niekto zažne svetlo, bude sotva viditeľné. Ak však zažne svetlo sedemdesiattisíc divákov, štadión sa osvetlí. Nech sa náš život stane Kristovým svetlom a spoločne zanesieme svetlo evanjelia kamkoľvek!

5. Čo je cieľom tohto ľudu? Je ním Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Lumen gentium, 9). Cieľ teda spočíva v plnom spoločenstve s Pánom, v Pánovej rodine, keď vstúpime do jeho Božieho života, kde budeme bez konca prežívať plnú radosť z jeho lásky.

Drahí bratia a sestry, byť Cirkvou, byť Božím ľudom podľa veľkého plánu Otcovej lásky znamená byť Božím kvasom uprostred nášho ľudstva. Značí to ohlasovať a niesť Božiu spásu nášmu svetu, ktorý je často stratený a potrebuje odpovede, ktoré ho povzbudia, dodajú mu nádej a novú silu na cestu. Nech je Cirkev miestom milosrdenstva a Božej nádeje, kde sa každý môže cítiť prijatý, milovaný, kde mu je odpustené a je povzbudený žiť dobrý život evanjelia. Preto, aby sme sa mohli cítiť prijatí, milovaní, že nám je odpustené a aby sme mohli byť povzbudzovaní, musí mať Cirkev otvorené dvere, aby všetci mohli prísť. My však musíme vyjsť z týchto dverí a ohlasovať evanjelium. Ďakujem.

Zákon Ducha oslobodzuje, ale prináša aj pokušenie nenapredovať a počínať si nerozvážne

Nesmieme mať strach zo slobody, ktorú nám dáva Duch Svätý. Práve v tejto dobe sa musí mať Cirkev na pozore pred dvoma pokušeniami: spiatočníctvom a tzv. mladíckou nerozvážnosťou. Tejto téme sa pápež František venoval vo svojej homílii počas dnešnej (12. júna) svätej omše v Dome sv. Marty. Koncelebroval brazílsky kardinál João Braz de Aviz a zúčastnili sa na nej kňazi, rehoľníci a laici z Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ako aj kardinál Bernard Agré.

Pápež František vychádzal v homílii z Ježišových slov učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon.“. Úryvok z evanjelia nasleduje po Blahoslavenstvách, ktoré sú „vyjadrením nového zákona“, náročnejšieho ako bol ten Mojžišov. Tento zákon je „plodom Zmluvy“ a bez nej mu nemožno porozumieť. „Táto Zmluva, tento zákon je posvätný, pretože privádza ľudí k Bohu,“ tvrdí Svätý Otec. Prirovnáva „zrelosť tohto zákona“ k „výhonku, ktorý vyklíči a rozkvitne“. Ježiš „je vyjadrením zrelosti tohto zákona“. Ako pápež dodáva, Pavol hovorí o dvoch nepretržite na seba nadväzujúcich časoch: medzi zákonom dejín a zákonom Ducha:

„Čas naplnenia zákona, čas, v ktorom zákon dozreje: hovoríme o zákone Ducha. Napredovanie po tejto ceste je tak trochu riskantné, ale je to jediný spôsob, ako dosiahnuť zrelosť a zanechať obdobie nezrelosti. Na tejto ceste smerom k zrelosti zákona, ktorá prichádza spolu s Ježišovým kázaním, je vždy strach, strach zo slobody, ktorú nám dáva Duch. Zákon Ducha nás však oslobodí! Táto sloboda ale prináša aj strach, pretože máme strach, že si popletieme slobodu Ducha s inou ľudskou slobodou.“

Zákon Ducha „nás vedie na cestu neustáleho rozlišovania, aby sme plnili Božiu vôľu“ a toto v nás vyvoláva strach. S týmto strachom sa ale spájajú dve pokušenia: prvým je krok späť, resp. keď si povieme, že sme sa dostali k určitému bodu, ale ďalej sa už ísť nedá a ostaneme stáť na mieste. Pápež František varuje, že ide o pokušenie zo strachu pred slobodou, zo strachu z Ducha Svätého. Strach, kvôli ktorému chceme „radšej staviť na istotu“. Ponúka príklad istého generálneho predstaveného, ktorý v tridsiatych rokoch zozbieral pre svojich rehoľníkov všetky predpisy, ktoré boli proti charizme“. Urobil teda kus práce, ale keď sa vybral do Ríma navštíviť benediktínskeho opáta, ten mu, keď počul, čo urobil, povedal, že takto „zabil charizmu svojej kongregácie“, „zabil slobodu“, pretože „táto charizma prinášala plody v slobode a on túto charizmu zadržal“:

„Toto je pokušenie vrátiť sa späť, aby sme si boli istejší: ale plná istota je v Duchu Svätom, ktorý ťa posúva napred, dáva ti túto dôveru – ako hovorí Pavol – a táto dôvera Duchu je náročnejšia, pretože Ježiš nám hovorí: ,Veru hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediná čiarka zo Zákona.‘ Je to náročnejšie! Ale nedáva nám to tú ľudskú istotu. Nemôžeme kontrolovať Ducha Svätého, a to je ten problém! Toto je pokušenie!“

Svätý Otec ale ďalej hovorí aj o pokušení tzv. mladíckej nerozvážnosti, ktorá nás odvádza z cesty. Hľadieť na kultúru a nebyť od nej veľmi odtrhnutý:

„Zoberieme si niečo odtiaľ, niečo od inam, hodnoty tej a tej kultúry... Chcú vytvoriť takýto zákon? Napredovať s týmto zákonom. Ale chcú s ním skutočne napredovať? Myslia si, rozšírme trochu cestu. Ale nakoniec, ako som už povedal, to nie je veľký pokrok. Je to akoby mladícka nerozvážnosť: ako teenageri, ktorí chcú mať všetko s entuziazmom a nakoniec? Pošmyknú sa... Je to ako keď je na ceste námraza, auto dostane šmyk a skončí mimo cesty... Je to teda ďalšie pokušenie súčasnosti! My, v tejto chvíli dejín Cirkvi, nemôžeme kráčať ani smerom späť, ani zísť z cesty!“

Cestou je podľa Svätého Otca sloboda v Duchu Svätom, ktorý „nás oslobodzuje, v nepretržitom rozlišovaní Božej vôle, aby sme kráčali napred touto cestou, bez návratu a bez zídenia z cesty“. „Prosme Pána o milosť kráčať vpred, ktorú nám dáva Duch Svätý,“ uzavrel Svätý Otec svoju homíliu.

11. júna

Audioposolstvo Svätého Otca nevidiacim a slabozrakým

„Aby vo vašej duši bolo vždy Božie svetlo,“ takto sa pápež prihovára v audioposolstve pre Úniu nevidiacich a slabozrakých Talianska. Adresované bolo osobitne skupine 75 nevidiacich, zväčša starších osôb, ktorí sa v týchto dňoch zišli na letnom pobyte v toskánskom meste Tirrenia. Pápež za nimi, ako sám povedal, prišiel vďaka modernej technike. V posolstve im ďakuje za ich modlitby a poukazuje na Ježišovu pozornosť voči slepým zaznamenanú v evanjeliu: „Mnohých uzdravil spolu s ďalšími chorými.“ Ako Svätý Otec tvrdí, uzdraviť zrakovo postihnutého človeka má „osobitný symbolický význam: predstavuje dar viery. A to je znak, ktorý sa týka nás všetkých, pretože všetci potrebujeme svetlo viery, aby sme kráčali cestou života“: „Prosím Pána, aby v každom z vás obnovil dar viery, aby vo vašej duši bolo vždy Božie svetlo, svetlo lásky, ktoré dáva zmysel nášmu životu, osvecuje ho, dáva nám nádej a robí nás dobrými a pozornými voči našim bratom.“

Osobitný pozdrav adresoval Svätý Otec únii nevidiacich a slabozrakých: „Šírte vždy kultúru stretnutia, solidarity, prijatia ľudí so zdravotným postihnutím, nie iba požadovaním správnych sociálnych istôt, ale tiež podporovaním ich aktívnej účasti na živote spoločnosti.“

Znaky nezištnosti: chudoba a schopnosť chváliť Pána

Evanjelium býva ohlasované s jednoduchosťou a veľkorysosťou. Na túto skutočnosť dnes (11. júna) poukázal pápež František počas svätej omše v Dome sv. Marty. Práve svedectvo chudoby nás v Cirkvi zachraňuje pred tým, aby sme sa stali iba nejakými podnikateľmi. Svätý Otec varuje: ak chceme „Cirkev bohatú“, Cirkev „starne“ a „je bez života“.

„Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze.“ Pápež František vychádzal z napomenutia, ktoré Ježiš adresoval apoštolom, keď ich posielal ohlasovať Nebeské kráľovstvo. Pán si prial, aby tak robili v jednoduchosti. Tej jednoduchosti, ktorá „necháva priestor moci Božieho slova“, pretože ak by apoštoli nemali „dôveru v Božie slovo“, pravdepodobne by sa venovali niečomu inému. Pápež za kľúčové označuje nasledovné Ježišove slová: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ Toto všetko je milosť. Dôležité je konať tak, aby táto milosť neostávala bokom, ináč evanjelium nebude mať účinok:

„Ohlasovanie evanjelia vychádza z nezištnosti, z úžasu nad spásou, ktorá príde a to, čo som ja dostal zadarmo, to musím zadarmo dávať. Zo začiatku tomu tak aj bolo. Svätý Peter nemal bankové konto, a keď musel platiť dane, Pán ho poslal k moru loviť ryby. Aby zaplatil, musel chytiť rybu a v nej nájsť peniaze. Filip, potom ako našiel ministra hospodárstva kráľovnej Kandaky neuvažoval takto: ,Aha, dobre, vytvoríme nejakú nadáciu, aby sme podporili evanjelium...‘ Nie! Nezačal s ním podnikať, ale zvestoval mu, pokrstil ho a odišiel.“ Aj Božie kráľovstvo je „nezištným darom“. Od začiatkov kresťanského spoločenstva, tu však bolo „pokušenie hľadať moc“ iným spôsobom ako nezištne, zatiaľ čo „naša moc je nezištná a pochádza z evanjelia“. Takéto pokušenie vytvára trochu zmätok, „ohlasovanie sa zdá byť prozelytizmom a týmto spôsobom sa to nedá“. Pán „nás pozval ohlasovať a nie aby z nás boli prozelyti“, hovorí Svätý Otec. Citujúc Benedikta XVI. zdôraznil, že „Cirkev nerastie v prozelytizme, ale rastie vďaka príťažlivosti“. A táto príťažlivosť pochádza zo svedectva tých, ktorí „z nezištnosti ohlasujú nezištnosť spásy“:

„Všetko je milosť. Všetko. A aké sú znaky apoštola, ktorý žije touto nezištnosťou? Je ich veľa, ale zdôrazním z nich len dva: je to v prvom rade chudoba. Ohlasovať evanjelium musí ísť cestou chudoby. Svedectvom tejto chudoby je nasledovné zmýšľanie: nemám bohatstvo, mojím bohatstvom je iba dar, ktorý som prijal, Boh. Táto nezištnosť je našim bohatstvom! A táto chudoba nás zachraňuje pred tým, aby sme sa stali iba akýmisi organizátormi, podnikateľmi... Je nutné napredovať v dielach Cirkvi – niektoré sú tak trochu zložité –, ale so srdcom chudoby, nie so srdcom plným investícií alebo srdcom podnikateľa, je to tak?“

„Cirkev nie je akousi mimovládnou neziskovou organizáciou. Je niečím omnoho dôležitejším a je výsledkom nezištnosti. Prijatej a ohlasovanej,“ uviedol pápež František. Chudoba je teda prvým zo znakov tejto nezištnosti. Ďalším je podľa Svätého Otca „schopnosť chvály: keď apoštol nežije touto nezištnosťou, stráca schopnosť chváliť Pána“. Vzdávanie chvály Pánovi je „v podstate nezištnou modlitbou: nežiadame o niečo, iba chválime“:

„Toto sú dva znaky toho, že apoštol žije túto nezištnosť: chudoba a schopnosť chváliť Pána. A keď zrazu nachádzame apoštolov, ktorí chcú z Cirkvi spraviť bohatú a bez nezištnosti chvály, Cirkev starne, stáva sa mimovládnou neziskovou organizáciou a je bez života. Prosme dnes Pána o milosť spoznať túto nezištnosť: ,Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.‘ Spoznať túto nezištnosť, tento dar od Boha. Aby sme aj my skrze túto nezištnosť napredovali v ohlasovaní evanjelia.“

Na svätej omši sa dnes zúčastnili kňazi a spolupracovníci z Kongregácie pre náuku viery. Koncelebroval, okrem iných, arcibiskup Gerhard Ludwig Müller.

10. júna

Blahoslavenstvá sú zákonom slobodných ľudí

Pápež František slávil v pondelok 10. júna svätú omšu v Dome sv. Marty za účasti pracovníkov Pápežskej rady pre laikov. Koncelebrovali kardinál Stanislaw Ryłko, Mons. Josef Clemes a indický arcibiskup z Tellicherry Mons. George Valiamattam. Svätý Otec v homílii okrem iného vyzdvihol hodnotu slobody, ktorú so sebou prináša život v úteche Ducha Svätého.

Čo pre kresťana znamená útecha?, opýtal sa pápež v úvode svojho príhovoru. Sv. Pavol na začiatku Druhého listu Korinťanom používa viaceré výrazy, aby opísal danú skutočnosť. Apoštol národov sa obracia „na kresťanov ešte mladých vo viere, na ľudí, ktorí „ešte len nedávno nastúpili na Ježišovu cestu“. Všetci z týchto kresťanov neboli prenasledovaní. Boli obyčajnými ľuďmi, ktorí „našli Ježiša“. Táto skutočnosť je „takou životnou zmenou, že si vyžaduje osobitnú Božiu silu“, ktorou je útecha. Táto útecha, pokračoval Svätý Otec, „je Božou prítomnosťou v našom srdci“. Ak však chceme, „aby bol Pán v našom srdci, potrebujeme otvoriť dvere“, čo znamená, že potrebujeme osobné „obrátenie“.

„Spása znamená život v úteche Ducha Svätého, a nie prežívanie v potechách ducha tohto sveta. Nie, toto nie je spása, ale hriech. Spása značí kráčať vpred a otvoriť srdce, aby doň mohla prísť útecha Ducha Svätého (...). Nedá sa však vyjednávať: chvíľu sem a chvíľu tam? Urobiť, povedzme, tak trochu ovocný šalát? Trochu Ducha Svätého, trochu z ducha sveta. Nie! Buď jedno alebo druhé“.

Pápež ďalej pokračoval zvýraznením Kristových slov: „Nie je možné slúžiť dvom pánom: buď slúžime Pánovi alebo duchu sveta“. Nemôžu sa „miešať“. Keď sa otvoríme voči Pánovmu Duchu, sme schopní pochopiť „nový zákon, ktorý nám prináša Pán“: Blahoslavenstvá, o ktorých nám hovorí dnešné evanjelium. Podľa Svätého Otca týmto Blahoslavenstvám „porozumie iba ten, kto má otvorené srdce. Sú pochopiteľné skrze útechu Ducha Svätého. Samotná ľudská inteligencia na ich pochopenie nestačí.“

„Sú novými prikázaniami. Ak však nemáme otvorené srdce voči Duchu Svätému, zdajú sa byť nezmyslom. «Veď pozri, byť chudobnými, tichými, milosrdnými sa nezdá ako cesta k úspechu». Keď nemáme otvorené srdce a nezažili sme, čo je útecha Ducha Svätého, ktorá je spásou, nepochopíme. Toto je zákon tých, ktorí boli zachránení a otvorili svoje srdce voči spáse. Taký je zákon slobodných ľudí, v slobode Ducha Svätého.“

„Niekto môže usporiadať svoj život“, uviedol ďalej Svätý Otec, „podľa zoznamu príkazov alebo postupov“, podľa zoznamu „čisto ľudského“. To však „nakoniec nevedie k spáse“. Iba otvorené srdce nás k nej privedie. Prečo sú medzi nami aj ľudia, ktorí majú srdce voči spáse zatvorené? Dôvodom je „strach zo spásy“, obava z nej. „Potrebujeme spásu, ale bojíme sa“, pretože, keď príde Pán, „aby sme mohli byť spasení, musíme dať všetko. A on je ten, ktorý rozkazuje! Toho sa bojíme“, pretože „rozkazovať chceme my“. Duch Svätý, pôvodca slobody, ktorú potrebujeme, aby sme pochopili tieto nové prikázania, nás zachraňuje, potešuje nás a prináša nám život.

„Môžeme dnes prosiť Pána o milosť nasledovať ho práve v tejto slobode. Pretože, ak ho chceme nasledovať iba s našou ľudskou slobodou, nakoniec sa staneme pokrytcami ako farizeji a saduceji, ktorí sa s ním hádali. Pokrytectvo znamená nedovoliť Duchu, aby zmenil srdce svojou spásou. Aj sloboda Ducha, tá, ktorú nám Duch prináša, je závislosťou, závislosťou na Pánovi, ktorý nás oslobodzuje, (...). Naopak, iba naša sloboda je závislosťou, nie však na Pánovi, ale na svetskom duchu. Prosme o milosť otvoriť srdcia voči úteche Ducha Svätého, pretože jeho útecha, ktorá je spásou, nás urobí schopnými dobre porozumieť týmto prikázaniam. Nech sa tak stane!“

9. júna

Pápež František pred modlitbou Anjel Pána o Ježišovom srdci

Boh spolucíti s biedou, utrpením a strachom človeka. Aj týmito slovami sa Svätý Otec prihovoril viac ako osemdesiattisícovému zástupu veriacich, ktorí sa dnes (9. júna) zišli na Námestí sv. Petra, aby si vypočuli jeho prihovor, pomodlili sa s ním modlitbu Anjel Pána a prijali jeho požehnanie. Vo svojom prihovorme pápež František povedal:

Drahí bratia a sestry,

mesiac jún je už tradične zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, maximálne ľudské vyjadrenie Božej lásky. Práve v minulý piatok sme celebrovali slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a tento sviatok udáva tón celému tomuto mesiacu. Ľudová zbožnosť silno vníma hodnotu symbolu, a práve Srdce Ježišovo je znamenitým symbolom Božieho milosrdenstva; ale nie je len symbolom imaginárnym, ale reálnym, ktorý predstavuje centrum, zdroj, z ktorého vyviera spása pre celé ľudstvo.

V evanjeliách nájdeme rôzne zmienky o Ježišovom srdci, napríklad v úryvku v ktorom sám Kristus hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 28-29). Podstatná udalosť je potom Kristova smrť, ktorú opisuje Ján. Tento evanjelista dosvedčuje to, čo videl na Kalvárii: jeden z vojakov vtedy, keď bol už Ježiš mŕtvy, mu kopijou prebodol bok a z rany vyšla krv a voda (porov. Jn 19, 33-34). Ján spoznáva v tomto zdanlivo náhodnom znamení naplnenie proroctiev: z Ježišovho Srdca, baránka obetovaného na kríži, vyviera pre všetkých ľudí odpustenie a život.

Ale Ježišovo milosrdenstvo nie je len sentiment. Naopak, je to sila ktorá dáva život, ktorá vzkriesi človeka. Hovorí o tom i dnešné evanjelium v udalosti o Naimskej vdove (Lk 7,11-17). Ježiš so svojimi učeníkmi prichádzal do Naimu, do Galilejskej dediny, presne v momente pohrebných obradov: práve niesli na pochovanie chlapca, jediného syna vdovy. Ježišov pohľad sa ihneď uprel na plačúcu matku. Evanjelista Lukáš hovorí: „Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto“ (Lk 7, 13). Toto súcit je Božia láska voči človeku, je to milosrdenstvo, čo znamená postoj ktorým sa Boh dotýka ľudskej biedy, nášho nedostatku, nášho utrpenia, nášho strachu. Biblický výraz spolucítenie zachytáva vnútro matky: matka totiž, zakusuje všetky bolesti svojich detí ako svoje. Takto nás miluje Boh, hovorí Sväté Písmo.

A aké je ovocie tejto lásky? Je to život. Ježiš hovorí Naimskej vdove: „Neplač!“ a potom zavolá na mŕtveho chlapca a prebudí ho ako zo sna (porov. Lk 7, 13-15). Božie milosrdenstvo dáva život človeku, vzkriesi ho z mŕtvych. Pán nás neustále vedie svojím milosrdenstvom, milosrdne nás očakáva. Nemajme strach priblížiť sa k nemu. Má milosrdné srdce. Ak mu ukážeme naše vnútorné zranenia, naše hriechy, on nám ich vždy odpustí. On sám je pravé milosrdenstvo.

Obráťme sa na Pannu Máriu. Jej nepoškvrnené, materské srdce, malo v maximálnej miere podiel na Božom súcite, osobitne v hodinu umučenia a smrti Ježiša. Pomôž nám Mária byť tichými, pokornými a milosrdnými voči našim bratom.

Video posolstvo pápeža Františka: Božie prikázania a cesta slobody sa navzájom nevylučujú

V sobotu večer, v rámci iniciatívy Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie a hnutia Obnova v Duchu Svätom zameranej na Rok viery s názvom Desať námestí za desať Božích prikázaní, sa tentoraz na Námestí Duomo v Miláne uskutočnilo podujatie, ktoré bolo venované téme: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“. Jeho účastníkov prostredníctvom video posolstva pozdravil aj Svätý Otec, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil význam Božích prikázaní pre dobro človeka.

Všetkým prajem dobrý večer!

Som veľmi rád, že sa môžem pripojiť k vám, ktorí ste sa zhromaždili na hlavných námestiach Talianska, aby ste čítali Desať Božích prikázaní. Ide o projekt s názvom „Keď láska dáva zmysel tvojmu životu“, o umení žiť podľa Desiatich Božích prikázaní, ktoré dal Boh nielen Mojžišovi, ale aj nám, mužom a ženám každej doby. Ďakujem tým, ktorí vedú hnutie Obnova v Duchu Svätom – sú dobrí tí z Obnovy, blahoželám –, za zorganizovanie tejto chvályhodnej akcie v spolupráci s Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie a Konferenciou biskupov Talianska. Ďakujem všetkým, ktorí veľkodušne prispievajú k realizácii tohto osobitného projektu v Roku viery. Položme si otázku: Aký zmysel má pre nás týchto desať slov? Čo hovoria nášmu uponáhľanému a zmätenému svetu, ktorý vyzerá, akoby chcel žiť bez Boha?

1. Desať Božích prikázaní je Boží dar. Slovo „príkaz“ nie je v móde. Súčasnému človeku pripomína niečo negatívne, vôľu niekoho, kto určuje hranice, kto stavia v živote prekážky. Dejiny, aj tie nedávne, sú nanešťastie poznačené tyraniou, logikou a ideológiami, ktoré so sebou priniesli nátlak a útlak, ktoré nehľadali dobro človeka, ale moc, úspech a zisk. Desať Božích prikázaní však prichádza od Boha, ktorý nás stvoril z lásky, od Boha, ktorý uzavrel zmluvu s ľudstvom, Boha, ktorý chce jedine dobro človeka. Uverme Bohu! Dôverujme mu! Desatoro nám ukazuje cestu a vytvára istý druh „etického kódexu“, ktorý slúži na vybudovanie spravodlivej spoločnosti pre človeka. Koľko je vo svete nerovnosti! Koľko hladu ako po jedle, tak aj po pravde! Koľko morálnej a materiálnej chudoby vychádza z odmietania Boha a jeho nahrádzania mnohými modlami! Nechajme sa viesť týmito desiatimi slovami, ktoré osvecujú a usmerňujú toho, kto hľadá pokoj, spravodlivosť a dôstojnosť.

2. Desať Božích prikázaní naznačuje cestu slobody, ktorá nachádza svoje naplnenie v zákone Ducha, napísaného nie na kamenných tabuliach, ale v srdci (porov. 2 Kor 3,3) – tam je zapísané Desatoro! Je nevyhnutné pamätať si, kedy dal Boh izraelskému národu skrze Mojžiša týchto desať prikázaní. Pri Červenom mori ľud zakúsil veľké oslobodenie. Rukou sa dotkol Božej sily a vernosti, Boha, ktorý ich vyslobodil. Teraz, ten istý Boh na hore Sinaj, ukazuje svojmu ľudu a nám všetkým cestu, na ktorej ostaneme slobodní, cestu, ktorá je vtlačená do ľudského srdca ako všeobecne platný morálny zákon (porov. Ez 20,1-17; Dt 5,1-22). Desať Božích prikázaní nemôžeme vnímať ako obmedzenie slobody, nie, ony tým nie sú. Musíme ich vidieť ako indikátory k slobode. Nie sú obmedzeniami, ale smerovkami k slobode! Učia nás odmietnuť otroctvo, do ktorého nás privádzajú mnohé modly, ktoré si sami staviame. Zakúsili sme to veľakrát v dejinách a zakusujeme to aj dnes. Prikázania nás učia otvoriť sa širšej dimenzii ako je tá materiálna a

žiť v úcte voči iným ľuďom, víťaziac nad dychtivosťou po moci, vlastnení, peniazoch, aby sme ostali úprimní v našich vzťahoch, ochraňovali celé stvorenie a živili celú planétu vysokými, vznešenými, duchovnými ideálmi. Žiť podľa Desatora Božích prikázaní znamená byť verní sebe samým, našej najpravdivejšej prirodzenosti a kráčať ku skutočnej slobode, o ktorej nás Ježiš učí v Blahoslavenstvách (porov. Mt 5,3-12.17; Lk 6,20-23).

3. Desatoro je zákonom lásky. Mojžiš vystúpil na vrch, aby od Boha dostal tabule Zákona. Ježiš ide opačným smerom: Boží Syn sa skláňa, schádza a vstupuje do našej ľudskej prirodzenosti, aby nám ukázal hlboký význam týchto desiatich slov. Miluj svojho Pána celým srdcom, celou dušou a celou svojou silou a blížneho ako seba samého (porov. Lk 10,27). Toto je najhlbší význam Desatora: Ježišov príkaz, ktorý v sebe zahŕňa všetky ostatné príkazy: Prikázanie lásky. Preto hovorím, že Desatoro Božích prikázaní znamená prikázania lásky. Srdce Desatora je v tomto: Láska, ktorá prichádza od Boha a dáva zmysel životu, láska, ktorá nám umožňuje žiť nie ako otrokom, ale ako skutočným deťom, láska, ktorá oživuje všetky vzťahy: s Bohom, so sebou samými – často na to zabúdame – a s inými. Skutočná sloboda neznamená nasledovať vlastný egoizmus, naše slepé vášne, ale znamená milovať, rozhodovať sa pre to, čo je dobré za každých okolností. Desatoro nie je akýmsi hymnom na „nie“, ale hymnom na „áno“. To „áno“ Bohu, „áno“ Láske. Keď však hovorím „áno“ Láske, tak hovorím „nie“ neláske, a to „nie“ je dôsledkom toho „áno“, ktoré prichádza od Boha a uschopňuje nás milovať.

Znovuobjavme a žime týchto desať Božích slov! Povedzme „áno“ týmto „desiatim cestám lásky“, ktoré zdokonalil Kristus, aby ochránil človeka a priviedol ho k pravej slobode! Nech nás Panna Mária sprevádza na tejto ceste. Zo srdca udeľujem svoje požehnanie všetkým vám, vašim najbližším a vašim mestám. Ďakujem vám všetkým! Dobrú noc!

8. júna

Učme sa od Márie čítať život s Božím slovom

Učme sa prijímať a zachovávať Božie slovo ako Mária. V súvislosti s dnešnou (8. júna) liturgickou spomienkou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie nám pápež František v homílii predstavil Máriu ako tú, ktorá čítala život s Božím slovom. Údiv a zachovávanie. Do týchto dvoch slov zhrnul Svätý Otec odkaz dnešného evanjelia, ktoré rozpráva o tom, ako učitelia Zákona žasli v chráme pri počúvaní Ježiša, a o tom, ako Mária zachovávala Božie slovo vo svojom srdci. Údiv, poznamenal pápež, je „viac než radosť, je to okamih, v ktorom je prichádzajúce Božie slovo zasiate do nášho srdca“. Ale nedá sa žiť v neustálom úžase, ten prichádza do života spolu so zachovávaním. To je presne to, čo robí Mária, o ktorej sa hovorí, že bola udivená a zachovávala Božie slovo.

„Zachovávať Božie slovo. Čo to znamená? Chytím slovo, potom zoberiem fľašu, dám slovo do fľaše a budem ho strážiť? Nie! Zachovávať Božie slovo znamená, že otvoríme naše srdce tomuto slovu, tak ako sa zem otvára prijatiu osiva. Božie slovo je semeno, ktoré bude zasiate. Ježiš nám povedal, čo sa stane so zrnom: Niektoré zrnká padnú na kraj cesty, príde vtáctvo a pozobe ich. Toto slovo nie je chránené, tieto srdcia ho nevedia prijať.“

Iné, pokračoval pápež, spadnú do zeme s mnohými kameňmi a uschnú. Ježiš hovorí o tých, čo nevedia chrániť Božie slovo, pretože sú nestáli, že keď príde súženie, odpadnú. Božie slovo padá aj do nepripravenej zeme, opäť nie je chránené; sú tam tŕne. Čo predstavuje to tŕnie? Ježiš hovorí o

vyslobodení sa z okov bohatstva, nerestí. Teda zachovávať Božie slovo znamená vždy premýšľať o tom, čo nám hovorí, aby pôsobilo v našom živote. Mária to robila, meditovala a porovnávala. Toto je veľká duchovná práca:

„Ján Pavol II. hovorieval, že Mária sa touto prácou mimoriadne zaoberala vo svojom srdci: mala unavené srdce. Ale to nie je nejaké súženie, je to námaha, je to práca. Zachovávať Božie slovo predpokladá túto prácu, úsilie hľadať, čo to znamená v tomto momente, čo mi chce Pán v konfrontácii s Božím slovom v tejto chvíli, touto situáciou povedať. Čítať život s Božím slovom znamená zachovávať ho.“

Ale tiež pamätať si. „Pamätanie si – povedal pápež – je uchovávanie Božieho slova, pomáha nám chrániť ho, pripomenúť si všetko, čo urobil Pán v mojom živote. Pripomína nám všetky spásonosné skutky uprostred jeho ľudu a v mojom srdci. Pamäť zachováva Božie slovo, zopakoval Svätý Otec, a zakončil svoju homíliu výzvou, aby sme uvažovali o tom, ako chránime Božie slovo, ako si chránime toto žasnutie, aby nám ho vtáky nepozobali, tŕne nerestí neudusili“.

„Bude dobré opýtať sa samých seba, bude dobré, ak si pri všetkom, čo sa udeje v mojom živote položím otázku: ‚Čo mi hovorí Pán svojím slovom v tejto chvíli?' Toto sa nazýva zachovávanie Božieho slova, pretože Božie slovo je práve to posolstvo, ktoré nám Pán dáva v danej chvíli. Zachovávajme ho takto, udržujme ho v našej pamäti a uchovávajme ho aj v našej nádeji. Prosme si od Pána milosť prijímať Božie slovo a zachovávať ho, a tiež milosť mať srdce unavené týmto uchovávaním. Nech sa tak stane.“

Na rannej svätej omši v Dome sv. Marty sa v sobotu 8. júna 2013 zúčastnila skupina zamestnancov organizácie Caritas Internationalis, vedená generálnym sekretárom Michelom Royom.

Svätý Otec o tom, že škola nerozvíja iba rozumovú stránku, ale aj ľudskú

Príhovor pápeža Františka pri stretnutí s mladými študentmi a odchovancami jezuitských škôl v Taliansku a Albánsku, ktoré sa uskutočnilo v piatok 7. júna 2013 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Tento príhovor Svätý Otec nepredniesol, ale v písomnej podobe odovzdal tým, ktorí viedli spomínanú skupinu. Jeho znenie prinášame v plnom rozsahu:

Drahé deti, milá mládež!

Som veľmi rád, že sa môžem stretnúť s vami, vašimi rodinami, vychovávateľmi a priateľmi veľkej rodiny talianskych a albánskych jezuitských škôl. Vám všetkým patrí môj vrúcny pozdrav: vitajte! S vami sa naozaj cítim ako doma. Okrem toho je dôvodom pre osobitnú radosť zhoda nášho stretnutia so slávnosťou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Predovšetkým vám chcem vyrozprávať jednu udalosť, ktorá sa týka sv. Ignáca z Loyoly, nášho zakladateľa. Keď sa na jeseň 1537 idúc do Ríma so skupinou svojich prvých spoločníkov opýtal: Ak sa nás budú pýtať, kto sme, čo odpovieme? Spontánnou odpoveďou bolo: „Povieme, že sme „Spoločnosť Ježišova“! (Fontes Narrativi Societatis Iesu, vol. 1, pp. 320-322). Názov, ktorý zaväzuje a ktorý mal naznačiť vzťah najužšieho priateľstva, totálnej lásky voči Ježišovi, ktorého stopy chceli nasledovať. Prečo som vám to rozpovedal? Pretože sv. Ignác a jeho spoločníci pochopili, že Ježiš ich učil ako správne žiť, ako realizovať život, aby mal hlboký zmysel, aby z neho vychádzalo nadšenie, radosť a nádej. Pochopili, že Ježiš je veľký učiteľ života a vzor ako žiť, ktorý ich nielen učil, ale aj pozýval nasledovať ho na tejto ceste.

Drahé deti, keby som sa vás teraz opýtal, prečo chodievate do školy, čo mi odpoviete? Pravdepodobne by zaznelo mnoho odpovedí podľa citlivosti každého z vás. Myslím si však, že všetko povedané by sa mohlo zhrnúť do vyjadrenia, že škola je jedným z výchovných prostredí, v ktorých rastieme, aby sme sa naučili ako žiť, ako sa stať dospelými a zrelými mužmi a ženami, schopnými napredovať a kráčať po ceste života. Ako vám škola pomáha k rastu? Pomáha vám nielen v rozvíjaní vašej inteligencie, ale aj v celkovom formovaní všetkých zložiek vašej osobnosti. Podľa učenia sv. Ignáca je v škole najpodstatnejšie naučiť sa byť veľkodušnými. Veľkodušnosť: je čnosťou vo veľkom i v malom (Non coerceri maximo contineri minimo, divinum est), ktorá nám vždy umožňuje dívať sa nad horizont. Čo značí byť veľkodušnými? Znamená mať široké srdce, duchovnú veľkosť, vysoké ideály, túžbu konať veľké veci, ktoré by zodpovedali tomu, čo od nás žiada Boh, a práve preto robiť dobre každodenné veci, všetky všedné veci so srdcom otvoreným voči Bohu a iným. Je teda vhodné venovať sa takej formácii, ktorá bude zameraná na veľkodušnosť.

Škola nerozvíja iba vašu rozumovú stránku, ale aj ľudskú. Myslím, že práve jezuitské školy sú osobitným spôsobom pozorné voči rozvoju ľudských čností: čestnosti, úcty, vernosti, zmyslu pre povinnosť. Chcem zdôrazniť dve základné hodnoty: slobodu a službu. Predovšetkým buďte slobodnými ľuďmi! Čo tým chcem povedať? Mohli by sme si myslieť, že ide o slobodu robiť čo sa nám len zachce alebo sa vrhnúť do extrémnych zážitkov, aby sme zakúsili opojenie a zahnali nudu. To nie je sloboda. Sloboda je schopnosť uvedomiť si, čo robíme, vedieť zvážiť, čo je dobro a čo je zlo, a akým spôsobom ju možno rozvíjať; jedným slovom, vedieť si stále zvoliť dobro. Sme slobodní pre dobro. V tomto prípade nemajte strach ísť proti prúdu, aj keď to nie je ľahké. Byť slobodnými tak, aby sme si vždy vybrali dobro, je náročné. Týmto spôsobom sa však stanete ľuďmi s pevnou chrbticou, ktorí dokážu čeliť životu, ľuďmi odvážnymi a trpezlivými (parresia e ypomoné). Druhé slovo je služba. V školách sa zúčastňujete na rôznych aktivitách, ktoré vás naučia neuzatvárať sa do seba samých a do vášho malého sveta, ale otvoriť sa voči iným, zvlášť najchudobnejším a najnúdznejším a pracovať pre dobro sveta, v ktorom žijeme. Buďte mužmi a ženami s inými a pre iných, ozajstnými šampiónmi v službe druhým. Aby sme mohli byť veľkodušnými s vnútornou slobodou a duchom služby, potrebujeme duchovnú formáciu. Drahé deti, drahí mladí, čoraz viac milujte Ježiša Krista! Náš život je odpoveďou na jeho volanie. Ak dokážete na toto volanie odpovedať, budete šťastní a dobre vybudujete svoj život. Vnímajte Pánovu prítomnosť vo vašom živote. On je nablízku každému z vás ako spoločník, priateľ, ktorý vám pomáha chápať, povzbudzuje vás v ťažkých chvíľach a nikdy vás neopustí. V modlitbe, v rozhovore s ním, pri čítaní Svätého písma zistíte, že je pri vás naozaj blízko. Vždy sa nám prihovára, aj prostredníctvom znamení našich čias a našej každodennej existencie; našou úlohou je počúvať ho.

Nechcem rozprávať príliš dlho, ale chcel by som sa osobitne prihovoriť aj vychovávateľom: jezuitom, učiteľom, zamestnancom vašich škôl a rodičom. Nestrácajte odvahu pred ťažkosťami, ktoré so sebou prinášajú úlohy v oblasti vzdelávania! Vychovávať nie je remeslo, ale je postojom, spôsobom bytia. Kvôli vzdelávaniu je potrebné vyjsť zo seba a postaviť sa uprostred mladých, sprevádzať ich vo fázach ich vývoja stojac im po boku. Darujte im nádej a optimizmus na ich cestu v tomto svete. Naučte ich vidieť krásu a dobrotu stvorenia a človeka, ktorý v sebe nesie pečať Stvoriteľa. V prvom rade však vlastným životom vydávajte svedectvo o tom, čo podávate ďalej. Vychovávateľ – jezuita, učiteľ, zamestnanec, rodič – podáva ďalej vedomosti a hodnoty vlastnými slovami. Detí sa však výrazne dotknú vtedy, ak budú jeho slová podložené osobným svedectvom, pravdivosťou života. Bez koherencie nie je možné vychovávať! Všetci ste vychovávateľmi. V tejto oblasti sa plná moc nedá preniesť na iných. Preto je spolupráca v duchu jednoty a spoločenstva medzi jednotlivými vzdelávacími prvkami taká podstatná a je potrebné ju podporovať a pestovať. Kolégium môže a musí spĺňať úlohu katalyzátora, byť miestom stretnutia a súladu celého vzdelávacieho spoločenstva s jediným cieľom formovať, pomáhať mladým rozvinúť sa na zrelých, jednoduchých, kompetentných a čestných ľudí, ktorí budú schopní verne milovať a žiť svoj život ako odpoveď na Božie volanie a budúcu profesiu ako službu spoločnosti. Jezuitom by som chcel povedať, že je dôležité, aby živili svoje nasadenie na vzdelávacom poli. Školy sú vzácnym nástrojom, ktorým je možné prispieť Cirkvi a spoločnosti na ich ceste. Okrem toho, vzdelávacia oblasť sa neobmedzuje iba na obyčajnú školu. Odvážte sa hľadať nové nekonvenčné formy vzdelávania podľa „potrieb miesta, času a osôb“.

Nakoniec pozdravujem všetkých prítomných bývalých žiakov, predstaviteľov talianskych škôl Siete Fe y Alegria, ktorú dobre poznám kvôli významnej práci, ktorú vykonáva v Južnej Amerike, osobitne medzi najchudobnejšími vrstvami. Zvlášť pozdravujem delegáciu albánskeho kolégia zo Scutari, ktoré po dlhých rokoch útlaku náboženských inštitúcií v roku 1994 obnovilo svoju činnosť prijatím a vychovávaním katolíckych, pravoslávnych a moslimských chlapcov ako aj niektorých žiakov, ktorí sa narodili do neveriacich rodín. Takým spôsobom sa škola stáva miestom dialógu a pokojnej konfrontácie a napomáha postoje rešpektu, počúvania, priateľstva a ducha spolupráce.

Drahí priatelia, všetkým vám ďakujem za toto stretnutie. Zverujem vás materinskému príhovoru Panny Márie a sprevádzam vás svojím požehnaním: nech je vám Pán vždy nablízku, nech vás dvíha po pádoch a pobáda vás rásť a dosahovať vždy vyššie ciele s veľkodušnosťou a slobodou (con grande ánimo y liberalidad), s veľkorysosťou. Ad Maiorem Dei Gloriam.

7. júna

Z homílie pápeža zo sviatku Božského Srdca: Nechajme sa milovať Bohom

Výzvou, aby sme sa nechali milovať Božou nežnosťou, bola homília pápeža Františka v deň slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, v piatok 7. júna. Na rannej svätej omši v Dome sv. Marty sa v tento deň zúčastnili zamestnanci Vatikánskeho tajného archívu na čele s archivárom Svätej Rímskej cirkvi Mons. Jean-Louisom Bruguèsom a prefektom Mons. Sergiom Paganom, ktorí so Svätým Otcom dnešnú liturgickú slávnosť koncelebrovali.

Ježiš nás miloval nie slovami, ale skutkami a svojím životom. Svätý Otec to niekoľkokrát zopakoval vo svojej homílii dnešnej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú nazýva „sviatkom lásky“, sviatkom „srdca, ktoré veľmi milovalo“. Je to láska, ktorá, ako opakoval sv. Ignác, „sa prejavuje viac skutkami než slovami“ a ktorá je predovšetkým „viac dávaním ako prijímaním“. „Tieto dve kritériá“ – zdôrazňuje pápež – „sú ako piliere pravej lásky“ a Dobrý pastier naplno predstavuje Božiu lásku. On pozná svoje ovce jednu po druhej, „pretože táto láska nie je láskou abstraktnou alebo všeobecnou; je to láska voči každému jednému“.

„Boh, ktorý je blízko skrze lásku, kráča so svojim ľudom a toto putovanie prichádza k bodu, ktorý je nepredstaviteľný. Nikdy by sme nepomysleli, že ten istý Pán sa stáva jedným z nás a kráča s nami, zostáva s nami, zostáva vo svojej Cirkvi, zostane v Eucharistii, zostane vo svojom Slove, zostáva v chudobných, zostáva s nami kráčajúc. Toto je blízkosť: pastier blízky svojmu stádu, blízko k jeho ovciam, ktoré pozná jednu po druhej.“

Pápež František vysvetľujúc ďalej úryvok z knihy proroka Ezechiela poukazuje ešte na iný aspekt Božej lásky: na starostlivosť o stratenú, ranenú či chorú ovcu:

„Neha! Ale Pán nás miluje nežne. Pán pozná, čo je láskavosť, pozná túto Božiu nežnosť. Nemiluje nás slovami. Prichádza k nám – blízkosť – a dáva nám túto nežnú lásku. Blízkosť a neha! Dva spôsoby Pánovej lásky, ktorý prichádza a dáva všetku svoju lásku aj v najmenších veciach: s nehou. A toto je silná láska, pretože blízkosť a neha nám dávajú poznať silu Božej lásky.“

„Ale milujete vy tak, ako som ja miloval vás?“ To je otázka, ktorou Svätý Otec zdôrazňuje, že láska by mala byť „vykročením v ústrety druhému“, mala by byť „ako láska milosrdného Samaritána, a najmä v prejavoch „blízkosti a nežnosti“. Ale ako možno vynahradiť Pánovi všetku túto lásku? Toto je ďalší bod, pri ktorom sa pápež pozastavil: rozhodne „milujúc ho“, byť „pri ňom blízko“, „zaoberať sa ním“, ale to nestačí:

„Môže to znieť ako heréza, ale je to najväčšia pravda! Ťažšie ako milovať Boha je nechať sa ním milovať! Spôsob, ako opätovať lásku, je otvoriť svoje srdce a nechať sa milovať. Dovoliť, aby sa k nám priblížil, aby sme ho cítili blízko pri sebe. Dovoliť, aby bol k nám nežný, láskavý. Toto je veľmi ťažké: nechať sa ním milovať. A to je možno to, čo si máme vyprosovať dnes vo svätej omši: ‚Pane, chcem ťa milovať, ale nauč ma tej najzložitejšej vede, náročnému návyku nechať sa miloval tebou, cítiť ťa blízko a cítiť tvoju nežnosť!‘. Kiež nám Pán dá túto milosť.“

Pápež študentom jezuitských škôl: Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte

V Aule Pavla VI. vládla dnes okolo poludnia počas stretnutia pápeža Františka, prvého pápeža jezuitu, s tisíckami mladých, ktorí sú takpovediac odchovancami jezuitov, atmosféra radosti, jednoduchosti a lásky. Zoči-voči asi deviatim tisícom prítomných žiakov a študentov jezuitských škôl, aktuálnych aj bývalých, či ich zamestnancov, a tiež členov ignaciánskych mládežníckych hnutí a ďalších inštitúcií, vedených Spoločnosťou Ježišovou, Svätý Otec spontánne zmenil program, čo sám okomentoval slovami:

„Pripravil som si nejaký text, ale je to päť strán! Trochu nudné... Urobíme to takto: poviem z neho stručné zhrnutie a potom to, čo mám napísané, odovzdám pátrovi provinciálovi a pátrovi Lombardimu, aby to všetci mali písomne. Potom tu bude možnosť, aby mi niektorí z vás položili otázky a môžeme sa porozprávať“.

Prvým bodom tohto textu je – povedal ďalej pápež –, že kľúčovým bodom jezuitskej výchovy pre rozvoj človeka je veľkodušnosť, veľkorysosť. „Musíme byť veľkorysí, s veľkým srdcom, bez strachu. Vždy vsádzať na veľké ideály. Ale aj veľkodušní v malých veciach, v tých každodenných. Mať otvorené srdce, veľké srdce... Je dôležité nachádzať veľkodušnosť s Ježišom, v kontemplácii Ježiša. Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte. Veľkodušnosť znamená chodiť s Ježišom, so srdcom pozorným na to, čo nám on hovorí. Ale chcel by som niečo povedať aj pedagógom, odborníkom v školách a rodičom, pokračoval Svätý Otec:

„Pri výchove musíme dobre zvažovať jednotlivé postupy, kroky. Jeden krok zastavím na hrane bezpečnosti, ale iným vstupujem do nebezpečnej zóny. Nemôžete vychovávať len v zóne bezpečnosti. To by znamenalo zabrániť rastu osobnosti. Ale rovnako nemožno vychovávať len v oblasti rizík: toto je príliš nebezpečné. Túto vyváženosť krokov si dobre pamätajte. Vás, vychovávatelia, chcem povzbudiť, aby ste hľadali nové formy výchovy, nekonvenčné, podľa požiadaviek miesta, času a osoby.“

Po tomto skrátenom príhovore sa začal rozhovor, v ktorom jeden z prítomných mladých poprosil pápeža o slovo povzbudenia na ceste napredovania, ktorá ide neraz pomedzi pochybnosti. Svätý Otec odpovedal:

„Kráčať je umenie, pretože ak chodíme vždy v zhone, sme unavení a nemôžeme sa dostať až do cieľa na konci cesty. Naopak, ak by sme sa zastavili a nekráčali, ani tak sa nedostaneme k cieľu. Kráčanie je naozaj umenie pozerať na obzor a premýšľať o tom, kam chcem ísť, ale pritom je nutné aj znášať únavu z cesty. Mnohokrát je tá cesta ťažká. ‚Ale ja chcem zostať verný na tejto ceste, no niekedy to naozaj nie je ľahké.‘ Počuj, existuje tma, existujú temné dni, neúspešné dni, aj dni pádov. Ale nemajte strach z neúspechov, nemajte strach z pádov. V umení kráčania nie je dôležité nepadnúť, ale nezostať ležať. Rýchlo vstaň, ihneď, a pokračuj v ceste. A toto je pekné; je to každodenná práca a znamená kráčať ľudsky. Ale nie je dobré kráčať sám, je to nudné. Kráčať v spoločenstve spolu s priateľmi, s tými, ktorí sa majú radi, toto nám pomáha a pomôže nám to prísť až tam, kam musíme dôjsť.“

Svätý Otec na otázku istého dievčaťa, či sa on stretáva so svojimi priateľmi, odpovedal: „Som už dva mesiace pápežom. Moji priatelia sú odtiaľto vzdialení na 14 hodín lietadlom, sú ďaleko. Ale môžem Ti povedať, že boli traja z nich tu, aby sa so mnou stretli, aby ma pozdravili, píšu mi a mám ich veľmi rád. Nedá sa žiť bez priateľov: toto je dôležité.“

Ďalší z mladých, prítomných dnes v Aule Pavla VI., sa Svätého Otca opýtal, či sa chcel stať pápežom. Načo odpovedal, že to by znamenalo „nemať sa rád, nechcieť dobro sebe samému“.

Zaznela ja otázka povolania, resp. čo ho podnietilo stať sa jezuitom. Svätý Otec spomínajúc na začiatky svojho povolania odpovedal, že to, čo sa mu najviac páčilo na Spoločnosti Ježišovej, bol misionársky rozmer: „Chcel som sa stať misionárom. Keď som študoval filozofiu, napísal som pátrovi generálovi Arrupemu, aby ma poslal do Japonska alebo niekam inam. Ale on to myslel dobre a s veľkou láskou mi povedal, že s mojimi chorými pľúcami by to nebolo dobré, a tak som zostal v Buenos Aires. (...) Ale to, čo ma povzbudilo, aby som išiel k jezuitom, bolo toto: ísť do misií ohlasovať Krista. Myslím, že toto je nám vlastná spiritualita, ísť von, vyjsť, nezostať uzavretí...“

Pápež František odpovedal aj na otázku, prečo odmietol ísť bývať do Apoštolského paláca a zostal v Dome sv. Marty. Či to znamená odmietnutie bohatsva? „Myslím si, že nie je to len otázka bohatstva. Pre mňa to bol osobný problém. Ja nevyhnutne potrebujem žiť medzi ľuďmi. Ak by som žil sám, snáď trochu izolovaný, nerobilo by mi to dobre. Túto otázku mi dal raz jeden profesor, odpovedal som mu, že z psychiatrických dôvodov, lebo toto je moje ja. Nemožem žiť sám. Ale aj to, že tento apartmán nie je veľmi luxusný, je pokojný. Táto doba nám hovorí o veľkej chodobe vo svete a toto je škandál. Vo svete, v ktorom je toľko bohatstva, toľko zdrojov na obživu, sa nedá pochopiť, prečo je toľko hladných detí, toľko detí bez vzdelania, toľko chudobných. Chudoba dneška je výkrikom. Všetci musíme nato myslieť, všetci sa musíme stať trochu chudobnejšími.“

Bolo pre Vás ťažké odísť z domu, od priateľov a stať sa jezuitom? – opýtal sa jeden mladý študent. „To je vždy ťažké. Vždy!“ – odpovedal pápež – „Pre mňa to bolo ťažké. Ale sú aj pekné chvíle a Ježiš ti pomôže, dá ti trochu radosti. Ale sú aj chvíle ťažké, keď sa cítiš sám, cítiš suchopárnosť, bez vnútornej radosti... Sú aj tmavé chvíle, chvíle vnútornej tmy, ťažkostí. Ale aj tak je pekné nasledovať Ježiša, ísť Ježišovou cestou, a pekné chvíle prídu. Nikto si nemôže myslieť, že v živote nie sú ťažkosti. Iste, nie je to ľahké, ale musíme ísť ďalej v sile a nádeji Pána. S Pánom sa dá všetko.“

Mladej dievčine z Neapola, ktorá pápeža prosila o povzbudenie pre mladých Talianska, ktoré je vo veľkej kríze, ponúkol ako východisko pohľad, že nielen Taliansko, ale celý svet je v situácii krízy, a potom fakt, že kríza nie je len zlá vec. „Áno prináša utrpenie, ale my musíme, a zvlášť vy mladí, musíme vedieť čítať z krízy. Čo znamená táto kríza? Čo môžem ja urobiť pre jej odstránenie? Kríza, ktorú momentálne prežívame, je krízou humánnou. Hovorí sa, že je krízou ekonomickou, krízou práce, áno, je to pravda, ale prečo? Pretože tento problém práce, tento ekonomický problém, sú dôsledkami veľkého problému humánneho. To čo je v kríze, je hodnota človeka a my musíme obrániť človeka. (...) Dnes nemá hodnotu človek, iba peniaze. Človek je dnes v kríze, lebo je otrokom. My sa musíme oslobodiť od týchto ekonomických a sociálnych štruktúr, ktoré nás zotročujú. A toto je vaša úloha.“

Úloha kresťanov v politike, bola ďalšia otázka, ktorú Svätému Otcovi položil jeden z profesorov. „Angažovať sa v politike je pre kresťana povinnosťou. My kresťania sa nemôžeme hrať na Piláta, umývať si ruky“ – povedal pápež. „Musíme sa zaangažovať do politiky, totiž politika je jednou z najvyšších foriem lásky, pretože sa usiluje o spoločné dobro. A laickí kresťania musia pracovať v politike. Poviete mi: ‚Ale to nie je ľahké‘. Ale ani stať sa kňazom nie je jednoduché. Neexistujú jednoduché veci v živote. ‚Politika je špinavá‘, ale zaujímalo by ma, prečo? Prečo do nej kresťania nevstúpia s evanjeliovým duchom?‘“

Nakoniec sa pápež František vrátil k povzbudeniu, aby si mladí „nenechali ukradnúť nádej“. Chudoba nás vyzýva zasievať nádej, poznamenal a pripomenul dôležitosť skúsenosti s chudobou, pretože podľa jeho slov nemožno hovoriť o chudobe abstraktnej, tá neexistuje. Chudoba je telom chudobného Krista. „Kde nájdem nádej? V chudobnom a trpiacom tele Krista. Existuje medzi nimi isté spojenie“, povedal pápež František v závere stretnutia so žiakmi a študentmi jezuitských škôl Talianska a Albánska, ktoré bolo prerušované spevmi, aplauzom, chvíľami pohnutia a radosti z prijatia.

6. júna

Demaskujme modly, ktoré nás odvádzajú od Boha

Každý z nás žije v malom alebo veľkom modlárstve, ale cesta, ktorá vedie k Bohu, je cestou lásky výlučne k nemu, ako nás to učil Ježiš. Túto skutočnosť nám pripomenul pápež František pri rannej svätej omši vo štvrtok 6. júna v Dome sv. Marty. Zúčastnili sa na nej spolupracovníci Vatikánskej apoštolskej knižnice a skupina zamestnancov Pápežskej lateránskej univerzity.

Keď zákonník pristúpil k Ježišovi, aby sa ho opýtal, ktoré je podľa neho prvé zo všetkých prikázaní, je pravdepodobné, že jeho zámer nebol celkom nevinný. Svätý Otec začal svoju homíliu týmto hodnotením správania muža, ktorý sa v evanjeliu dnešnej liturgie obracia na Krista, pričom pôsobí dojmom akoby ho skúšal, ak nie tak, aby ho chytil do pasce. Ako sa dozvedáme z citácie, Ježišovu odpoveď: ‚Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán‘, zákonník schvaľuje. Pápež nás upozorňuje na Ježišovu reakciu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva“. Svätý Otec vysvetľuje, že Ježiš chcel týmto zákonníkovi v skutočnosti povedať: „Dobre poznáš teóriu, ale ešte ťa delí od Božieho kráľovstva istá vzdialenosť, teda musíš ísť ďalej, aby si tento príkaz transformoval do reality, pretože viera v Boha sa vyznáva a dokazuje kráčajúc životom.

„Nestačí vravieť: ‚Ale ja verím v Boha, Boh je len jeden‘. To je všetko v poriadku, ale ako toto žiješ na ceste života? Pretože môžeme povedať: ‚Pán je jediný Boh, iného niet‘, ale žiť ako keby nebol jediný Boh a mať k dispozícii ďalšie božstvá... V tomto je nebezpečenstvo modlárstva, ktoré k nám prichádza s duchom sveta. Ježiš bol v tomto jasný: hovorí «nie» duchu sveta. A prosí Otca, pri poslednej večeri, aby nás uchránil od ducha sveta, pretože nás privádza k modlárstvu.“

Modlárstvo – pokračuje Svätý Otec – je nenápadné, všetci máme naše tajné idoly, našich bôžikov a „cesta života, ktorou sa približujeme, aby sme neboli ďaleko od Božieho kráľovstva“, zahŕňa objavovanie týchto tajných modiel. Ide o správanie zaznamenané, pravda, aj v Biblii – poznamenal pápež – v epizóde, v ktorej Ráchel, Jakubova manželka, predostiera, že nemá so sebou bôžikov, avšak ona ich vzala z otcovho domu a skryla ich do ťavieho sedla. Aj my, hovorí pápež, sme si ich ukryli... Ale musíme ich nájsť, musíme ich zničiť, pretože jediný spôsob, ako nasledovať Boha je, nasledovať ho z lásky, založenej na vernosti:

„A vernosť od nás žiada odstrániť modly, nájsť ich, lebo sú skryté vnútri našej osobnosti, nášho spôsobu života. Tieto skryté modly spôsobujú, že nie sme verní v láske. Keď apoštol Jakub hovorí: ‚Kto je priateľom sveta, je nepriateľom Boha‘, začína slovami: ‚Vy cudzoložníci!‘. Vyčíta nám, že sme cudzoložníci. Prečo? Pretože kto je ‚priateľom’ sveta, je modlár, nie je verný Božej láske! Spôsob, ako nebyť ďaleko, ako pokročiť na ceste k Božiemu kráľovstvu, je cesta vernosti, ktorá sa podobá manželskej láske.“

Ako je predsa možné, pýta sa na záver Svätý Otec, byť navzdory našim malým modlám, bôžikom, ktoré vlastníme, verní Božej láske, takej veľkej? K tomu je potrebné zveriť sa Kristovi, ktorý je plnosť vernosti a ktorý nás tak veľmi miluje.

„Dnes môžeme prosiť Ježiša: ‚Pane, ty si taký dobrý, nauč ma tejto ceste, aby som bol každým dňom menej ďaleko od Božieho kráľovstva, nauč ma tejto ceste, ako sa zbaviť všetkých modiel‘. Je to ťažké, ale musíme začať... Tie modly sú skryté v mnohých ťažných zvieratách, máme ich v našom vnútri, v spôsobe života. Odstráňme modlu svetskosti, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa stali nepriateľmi Boha. Túto milosť si vyprosujme dnes od Ježiša.“

Svätý Otec vyzval budúcich nunciov, aby sa nehnali za kariérou, ale ostali vnútorne slobodní a jednoduchí

Svätý Otec prijal vo štvrtok 6. júna na osobitnej audiencii členov Pápežskej cirkevnej akadémie, ktorí sa pripravujú do diplomatických služieb Svätej stolice. Vo veľmi osobnom a priamom príhovore pápež František prítomným pripomenul, že byť nunciom alebo sekretárom na nunciatúre nie je zamestnanie, ale služba, ktorá si vyžaduje vnútornú slobodu. Vnútorná sloboda znamená byť slobodným od nachystaných životných plánov. „Predovšetkým znamená strážiť si slobodu od ambícií a osobných záujmov, ktoré veľmi môžu uškodiť Cirkvi a ustavične dávať do popredia vyššie dobro, ktorým je evanjelium a služba, ktorá vám bude zverená.“ Ako vzor osobného i profesionálneho prežívania ich poslania v diplomatickej sfére im predstavil príklad blahoslaveného pápeža Jána XXIII., ktorého 50. výročie smrti pripadlo na uplynulý pondelok. Pápež Ján ešte ako vyslanec Svätej stolice v neľahkých miestnych a politických podmienkach krajín, v ktorých sa nachádzal, si uvedomoval, že najistejšou cestou k dosiahnutiu osobného posvätenia i úspechu v diplomatickej službe je snaha o vnútornú jednoduchosť, pokoj a priamosť. Akýkoľvek iný spôsob postupovania v tejto oblasti by sa mohol stať osobným sebapotvrdzovaním, ktoré človeka po krátkom období takpovediac zradí, pohltí a zosmiešni. Prítomných vyzval, aby nikdy nehľadali kariéru, pretože karierizmus je malomocenstvom, ale prostredníctvom modlitby čerpali silu a radosť z osobitného prežívania kňazstva v konkrétnej službe Petrovmu nástupcovi a miestnym cirkvám, do ktorých budú vyslaní.

5. júna

Generálna audiencia: Postavme sa proti kultúre plytvania a vyraďovania

V dnešnú (5. júna) stredu, na ktorú pripadá i Svetový deň životného prostredia, pápež František v príhovore počas pravidelnej generálnej audiencie zdôraznil nutnosť obnoveného úsilia vytvárať kultúru solidárnosti a stretnutia. Nie je možné, aby v našej spoločnosti dominovali peniaze a kultúra vyraďovania, povedal. Tejto téme venoval svoju dnešnú katechézu. Prinášame ju v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes by som sa rád zastavil pri otázke životného prostredia, ako som to už urobil pri rôznych príležitostiach. Pobáda ma k tomu aj dnešný Svetový deň životného prostredia, iniciovaný Organizáciou spojených národov, ktorý sa mocne odvoláva na potrebu obmedziť plytvanie a ničenie potravín.

Pri rozprávaní o životnom prostredí, o stvorení, sa v myšlienkach vraciam k prvým stránkam Svätého písma, ku Knihe Genezis, ktorá potvrdzuje, že Boh umiestnil muža a ženu na zemi, aby ju obrábali a strážili (porov. 2,15). Prichádzajú mi na myseľ otázky: Čo znamená obrábať a strážiť zem? Naozaj kultivujeme a chránime stvorenie? Alebo ho využívame a zanedbávame? Sloveso „obrábať“ mi pripomína starostlivosť roľníka o jeho pôdu, aby priniesla plody, ktoré budú následne rozdelené. Koľko pozornosti, zanietenia a nasadenia! Kultivovať a chrániť stvorenie je Bohom danou úlohou nie iba na začiatku dejín, ale každému z nás; je súčasťou jeho plánu. Znamená zodpovedne umožniť svetu, aby rástol; premieňať ho, aby sa stal záhradou, obývateľným miestom pre všetkých. Benedikt XVI. viackrát pripomenul, že táto úloha, ktorú nám Boh Stvoriteľ zveril, si vyžaduje zachovanie rytmu a logiky stvorenia. My sa však veľakrát necháme viesť pýchou, ktorá chce vládnuť, vlastniť, ovládať, využívať. Nie, nechránime stvorenie, nerešpektujeme ho, nepovažujeme ho za nezaslúžený dar, o ktorý sa treba starať. Strácame postoj obdivovania, kontemplácie, načúvania stvoreniu, a tak už viac nedokážeme preniknúť do toho, čo Benedikt XVI. nazýva „rytmom dejín Božej lásky s človekom“. Prečo sa to stáva? Pretože rozmýšľame a žijeme horizontálnym spôsobom, vzdialili sme sa od Boha, nerozpoznávame jeho znamenia.

„Kultivovať a chrániť“ nezahŕňa iba naše vzťahy s prostredím, ale vzťahuje sa i na medziľudské vzťahy. Predošlí pápeži pripomínali ľudskú ekológiu, úzko spojenú s ekológiou životného prostredia. Prežívame čas krízy. Vnímame ho v životnom prostredí, ale predovšetkým ho vidíme v človeku. Ľudská osoba je v nebezpečenstve, toto je zjavné, dnes je v ohrození človek. Toto je naliehavou žiadosťou ľudskej ekológie! Nebezpečenstvo je vážne, pretože príčina problému nie je na povrchu, ale v hĺbke: nejde o akúsi ekonomickú otázku, ale o záležitosť etiky a antropológie. Cirkev to viackrát zdôraznila. Mnohí povedia: áno, presne tak, správne..., ale celý systém rovnako pokračuje ďalej, pretože dominuje na etiku chudobná dynamika ekonomiky a financií.

Tým, kto dnes rozkazuje, nie je človek, ale peniaze. Peniaze rozkazujú. Boh, náš Otec, zveril úlohu chrániť zem nie peniazom, ale nám, mužom a ženám. Táto úloha je naša. Muži a ženy sú prinášaní ako obeta modlám zisku a konzumu: ide o „kultúru vyraďovania“. Ak sa pokazí počítač, je to tragédia, ale chudoba, potreby a drámy toľkých osôb sú považované za normálnu vec. Ak počas studenej noci napríklad tu na neďalekom námestí Ottaviano zomrie človek, to nie je novinka. Keď v mnohých častiach sveta deti nemajú čo jesť, ani toto nie je nič nové, zdá sa to byť normálne. Tak to však nemôže byť. Tieto veci sa stávajú bežnými. Naproti tomu, napríklad pokles o desať bodov na burzách v jednotlivých mestách, spôsobí hotovú tragédiu. Týmto spôsobom sú ľudia vyradení na okraj, akoby boli odpadkami.

„Kultúra vyraďovania“ naberá tendenciu stať sa spoločenskou mentalitou, ktorá všetkých nakazí. Život človeka a samotná ľudská osoba už nie sú považované za primárnu hodnotu, ktorú treba rešpektovať a chrániť, zvlášť vtedy, keď je chudobná alebo hendikepovaná, keď ešte nemôže poslúžiť – ako v prípade novorodenca alebo viac poslúžiť nie je schopná – ako v prípade starého človeka. Táto kultúra vyraďovania nás urobila necitlivými aj voči plytvaniu a potravinovým zvyškom, čo je ešte vypuklejšie, pretože v mnohých častiach sveta, žiaľ, ešte mnohí ľudia a rodiny trpia hladom a podvýživou. Naši predkovia boli veľmi pozorní voči tomu, aby sa zo zvyšného jedla nič nevyhadzovalo. Konzumizmus nás priviedol k tomu, že sme si zvykli na povrchnosť a každodenné plytvanie jedlom, ktorému zavše nedokážeme pripísať správnu hodnotu, ktorá ide ponad holé ekonomické parametre. Uvedomme si, že ak zahodíme jedlo, akoby sme ho ukradli zo stola chudobného a hladného! Všetkých pozývam zamyslieť sa nad problémom vyhadzovania a plytvania jedlom, aby sa hľadali cesty a spôsoby, ktoré sa budú vážne touto problematikou zaoberať a stanú sa prostriedkami solidarity a delenia sa s najnúdznejšími.

Pred niekoľkými dňami na slávnosť Kristovho tela a krvi sme čítali rozprávanie o rozmnožení chleba: Ježiš nasýti zástup piatimi chlebmi a dvoma rybami. Záver tohto úryvku je významný: „I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostali.“ (Lk 9,17). Ježiš žiada učeníkov o to, aby sa nič nevyhodilo: žiadne plytvanie! Je tu i skutočnosť dvanástich košov: prečo dvanástich? Čo to znamená? Dvanásť je číslo izraelských kmeňov, symbolicky označuje celý ľud. Naznačuje, že ak je jedlo rozdelené správnym spôsobom, solidárne, nikomu nechýba potrebné. Každé spoločenstvo môže vyjsť v ústrety potrebám najnúdznejších. Ľudská ekológia a ekológia životného prostredia kráčajú spolu.

Chcel by som, aby sme všetci vzali vážne úsilie o rešpektovanie a ochranu stvorenia, aby sme boli pozorní voči každému človeku, aby sme sa postavili proti kultúre plytvania a vyraďovania a napomáhali kultúre spolupatričnosti a stretnutia.

O nevyhnutnosti modlitby, ktorá vychádza zo srdca

Sťažovať sa na vlastné utrpenie pred Bohom nie je hriech, je to modlitba srdca, ktorá prichádza k Bohu – povedal pápež František počas dnešnej (5. júna) svätej omše v Dome sv. Marty. Na svätej omši sa zúčastnili niektorí členovia Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí spolu so zamestnancami Vatikánskej apoštolskej knižnice.

Centrom homílie bol príbeh z dnešného prvého čítania o Tóbim a Sáre: dvoch spravodlivých ľuďoch, ktorí prežívajú dramatické situácie. Prvý oslepne napriek tomu, že koná dobro a riskuje vlastný život. Druhá sa vydá za siedmich mužov, ktorí zomierajú počas svadobnej noci. Obaja v hlbokom smútku prosia Boha, aby ich nechal zomrieť. Svätý Otec poznamenal, že „sú to osoby v krajných situáciách, na pokraji existencie, ktoré hľadajú východisko. Sťažujú sa, ale nehrešia“:

„Lamentovať pred Bohom nie je hriech. Kňaz, ktorého osobne poznám, raz jednej žene, ktorá sa pred Bohom sťažovala na svoje ťažkosti, povedal: ,Ale pani, veď toto je jedna z foriem modlitby. Pokračujte.‘ Pán počuje a načúva našim sťažnostiam. Spomeňme si na veľké postavy, na Jóba, ktorý v tretej kapitole hovorí: ,Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil.‘ Rovnako aj Jeremiáš v 20. kapitole: ,Prekliaty deň...‘ Sťažujú sa aj preklínaním, nie však Pána, ale tej situácie. Toto je ľudské“.

Pápež pripomenul, že je veľmi veľa ľudí, ktorí prežívajú hraničné situácie: podvyživené deti, utečenci, terminálne chorí. V dnešnom evanjeliu – pokračoval – sú saduceji, ktorí Ježišovi predstavujú príklad ženy v hraničnej situácii, vdovu po siedmych mužoch. O tejto veci však nehovorili zo srdca:

„Saduceji hovorili o tejto žene, akoby hovorili o nejakom laboratóriu, všetko aseptické - sterilné... Bol to prípad morálky. Keď my myslíme na ľudí, ktorí veľmi trpia, uvažujeme nad tým, akoby to bol prípad morálky, čisté úvahy, ,ale v tomto prípade, ... tento prípad, atď.‘ alebo na nich myslíme aj srdcom? Nemám rád, keď sa o týchto veciach hovorí iba čisto akademicky a nie ľudsky, niekedy iba prostredníctvom štatistík. V Cirkvi sú mnohí, ktorí sa nachádzajú v takejto situácii“.

V takomto prípade, hovorí Svätý Otec, musíme konať to, čo hovorí Ježiš, modliť sa:

„Modliť sa za nich. Oni musia vstúpiť do môjho srdca, musia pre mňa predstavovať akési znepokojenie: môj brat trpí, moja sestra trpí. Hľa, také je tajomstvo spoločenstva svätých: modliť sa k Pánovi: ,Pane, aha, pozri na tohto: plače, trpí.‘ Modliť sa, dovolím si povedať, akoby vlastným telom, celým bytím. Nech sa celé naše bytie modlí. Nie iba myšlienkami, ale modliť sa so srdcom“.

Modlitby Tóbiho a Sáry, aj keď si od Pána žiadajú smrť, nám dávajú nádej – hovorí pápež František, pretože Boh ich istým spôsobom prijíma. Nenecháva ich zomrieť, ale Tóbiho uzdravuje a Sáre dáva konečne manžela. „Modlitba“ – pokračuje pápež František – „vždy príde pred Božiu velebu, zakaždým, keď je to modlitba srdca“. Ak však „ide o morálny prípad, ako ten, o ktorom hovorili saduceji, nikdy tam nedôjde, pretože nevychádza z nás samých: nezaujíma nás. Je to iba intelektuálna hra“. Preto nakoniec Svätý Otec pozýva všetkých, aby sa modlili za tých, ktorí prežívajú dramatické situácie, ktorí trpia tak ako Ježiš na kríži volajúc: „Otče, Otče, prečo si ma opustil?“ Modlime sa, „aby naša modlitba prišla pred Božiu velebu a bola trochu nádejou pre nás všetkých“.

• Predch.
• Nasl.