Aktuálne

List na záver Roka kňazov

Drahí kňazi,

 

Cirkev sa bezpochyby z Roku kňazov veľmi teší a je vďačná Pánovi za to, že inšpiroval Svätého otca k jeho vyhláseniu. Všetky správy, ktoré prichádzajú do Ríma o mnohých a rôznorodých podujatiach uskutočnených miestnymi cirkvami v celom svete v rámci tohto roku, sú dôkazom toho, že Rok kňazov bol veľmi dobre prijatý – možno povedať, že odpovedal na skutočnú a hlbokú túžbu kňazov i celého Božieho ľudu. Bol najvyšší čas, aby sa venovala takáto špeciálna, uznanlivá a aktívna pozornosť vznešenému, namáhavému a nenahraditeľnému kňazstvu, ale aj každému jednotlivému kňazovi Cirkvi.

Je pravdou, že sa niektorí kňazi – aj keď ide o relatívne veľmi malý počet – dopustili strašných a veľmi závažných trestných činov pohlavného zneužívania maloletých. Sú to skutky, ktoré musíme bezpodmienečne a nekompromisne odsúdiť. Tieto osoby sa musia zodpovedať za svoje činy pred Bohom aj pred tribunálmi, i tými občianskymi. Jednako sa však modlíme aj za to, aby dosiahli duchovné obrátenie a Božie odpustenie. Cirkev je zo svojej strany rozhodnutá neskrývať, ani nezľahčovať tieto zločiny. Stojíme predovšetkým na strane obetí a chceme ich podporovať pri dosiahnutí nápravy a v ich právach, ktoré boli porušené.

Na druhej strane je absolútne neprijateľné, aby sa zločiny niekoľkých zneužívali na pošpinenie celého cirkevného kňazského zboru. Kto to robí, pácha do neba volajúcu nespravodlivosť. Cirkev sa v Roku kňazov snaží povedať celej ľudskej spoločnosti práve toto. Každý, kto zdravo uvažuje a má dobrú vôľu, to chápe.

Povedali sme, čo bolo potrebné a teraz sa obraciame na vás, drahí kňazi. Chceme vám znovu zopakovať, že si uvedomujeme, kto ste a čo robíte v Cirkvi i v spoločnosti. Cirkev vás miluje, obdivuje a rešpektuje. Aj Boží ľud v celom svete má z vás radosť a podporuje vás, najmä v tomto bolestnom čase.

O dva mesiace sa bude končiť Rok kňazov. Milí kňazi, pápež vás zo srdca pozýva, aby ste zo všetkých kútov sveta prišli do Ríma na jeho slávnostné ukončenie v dňoch 9., 10. a 11. júna. Očakávame tisícky kňazov nielen z najbližších krajín, ale aj zo všetkých ostatných krajín sveta. Neodmietnite teda vrúcne a srdečné pozvanie Svätého otca. Príďte a Boh vám požehná. Pápež chce povzbudiť kňazov Cirkvi. Ich početná prítomnosť na Námestí svätého Petra je tiež úmyselnou a zodpovednou cestou, ako môžu kňazi ukázať, že sú pripravení a nestratili odvahu slúžiť ľudstvu, ktoré im zveril Ježiš Kristus. Ich zviditeľnenie na námestí pred celým dnešným svetom bude dôkazom, že Boh ich neposlal, aby svet súdili, ale aby ho zachraňovali (porov. Jn 3, 17 a 12, 47). V tomto kontexte má aj veľký počet kňazov svoj zvláštny zmysel.

Ponúkam vám ešte jeden osobitný dôvod – ktorý je srdcovou záležitosťou Cirkvi – pre početnú prítomnosť kňazov v Ríme pri ukončení Roka kňazov. Ide o to, aby sme prejavili svoju solidaritu, podporu, dôveru a bezpodmienečnú spolupatričnosť nášmu milovaného pápežovi Benediktovi XVI., ktorý je teraz často napádaný pre to, ako rozhodol ohľadom klerikov obvinených zo sexuálneho zneužívania maloletých. Obvinenia proti nemu sú zjavne nespravodlivé a bolo preukázané, že nikto neurobil toľko ako Benedikt XVI. preto, aby tieto zločiny boli odsúdené a aby sa proti nim korektne bojovalo. Preto bude veľká účasť kňazov na námestí s pápežom mocným znakom nášho rozhodného odmietania týchto nespravodlivých útokov, ktorých sa stal obeťou. Príďte, aby ste verejne podporili Svätého Otca.

Záver Roka kňazov však nebude skutočným záverom, ale novým začiatkom. My Boží ľud a jeho pastieri chceme ďakovať Pánovi za toto milostivé obdobie modlitieb a uvažovania o kňazstve. Zároveň chceme byť stále pozorní voči tomu, čo nám chce povedať Duch Svätý, plniac si naďalej svoje poslanie v Cirkvi a vo svete – s novou radosťou a s presvedčením, že Boh, Pán dejín, zostáva s nami – tak v krízach, ako aj v nových časoch.

Nech sa za nás prihovára Panna Mária, Matka a Kráľovná kňazov a nech nás podnecuje k nasledovaniu svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.

 

Rím, 12. apríla 2010

 

Kardinál Claudio Hummes

Emeritný arcibiskup São Paulo

Prefekt Kongregácie pre klérus

V. Judák kňazom na Zelený štvrtok

 Omša svätenia olejov - 1.4.2010

Vaše Excelencie otcovia biskupi, drahí bratia kňazi vo všetkých hodnostiach a službách, diakoni, seminaristi, bratia a sestry žijúci zasväteným životom, drahí sestry, drahí bratia a sestry v Kristu, milí miništranti!

 

Opäť prežívame tajomstvo dňa, keď Pán Ježiš vystupuje na cestu nášho vykúpenia, deň keď ustanovil Eucharistiu a súčasne aj kňazskú službu. Každoročne je to veľký deň pre všetkých kresťanov. Tento deň je však obzvlášť veľký pre nás, drahí bratia kňazi. Je to sviatok kňazov. Deň, keď sa zrodilo naše kňazstvo, ktoré je účasťou na jedinečnom kňazstve Krista. Vtento deň sú kňazi celého sveta pozvaní sláviť Eucharistiu spolu so svojim biskupom a obnoviť sľuby svojich kňazských povinností v službe Kristovi a jeho Cirkvi. Aj my chceme takýmto spôsobom oživiť ten nevýslovný dar, ktorý sme dostali kladením rúk. Kňazská služba je našou súčasťou, naším poslaním a je predovšetkým veľkou milosťou. Poznamenáva celý nás život pečaťou tej najpotrebnejšej a najnáročnejšej služby, aká môže byť: a tou je spása duší. Generácie biskupov a kňazov, od apoštolov, až po nás tvoria v tejto službe celé zástupy našich predchodcov. My sme len ohnivko v dejinnej reťazi apoštolskej postupnosti.

 

Jedného z nich, stále prítomného v pamäti Cirkvi, si osobitne pripomíname tento rok, z príležitosti Roka kňazov. Je to sv. Ján Mária Vianney. My dnes potrebujeme väčšmi než kedykoľvek predtým jeho svedectvo, aby sme sa dokázali vyrovnať so situáciou našej doby, v ktorej napriek viacerým znameniam nádeje evanjelizácia naráža na rastúcu laicizáciu a sekularizáciu. Mnohí strácajú z dohľadu perspektívy Božieho kráľovstva a často aj v pastorácii sa uprednostňujú len sociálne aspekty a časné ciele. Aj farár z Arsu musel v 19. storočí prekonávať ťažkosti, ktoré mali možno inú podobu, no neboli o nič menšie. Jeho život a činy predstavovali pre súdobú spoločnosť veľkú evanjeliovú výzvu, ktorá priniesla podivuhodné ovocie obrátenia. Nepochybne predstavuje aj pre nás aktuálne pozvanie.

 

Farár z Arsu je predovšetkým príkladom pevnej vôle pre tých, čo sa pripravujú na kňazstvo, pre seminaristov, a tiež pre tých ktorí uvažujú o svojom povolaní. Mohol ho odradiť nekonečný rad ťažkých skúšok: dôsledky revolučného vrenia, nevzdelanosť vidieckeho prostredia, počiatočný nesúhlas jeho otca, riziká vojenskej služby, a najmä mimoriadne ťažkosti pri štúdiu. Keď predsa len presvedčila pravosť jeho povolania, ako 29- ročný bol vysvätený za kňaza. Húževnatou prácou a modlitbou dokázal prekonať všetky prekážky a obmedzenia, vtedy aj neskôr, počas svojho kňazského života. Usilovne sa pripravoval na kázne a po večeroch študoval diela teológov a texty duchovných autorov. Od mladosti ho ovládala túžba „získavať duše pre Pána Boha“ v kňazskom živote. Oporou mu bola dôvera, ktorú do neho vkladal farár v Ecully. On nezapochyboval o jeho povolaní a ujal sa značnej časti jeho formácie. Aký príklad odvahy pre tých, ktorým sa dnes dostalo milosti rozpoznať svoje povolanie ku kňazstvu, ale aj pre tých ktorí stoja pri zrode a formácii nového povolania, aby zodpovedne a pravdivo ho vedeli posúdiť a viesť správnym smerom.

 

Milí miništranti, ktorí sú tu početne zastúpení, a z ktorých nádejame sa vzídu nové kňazské povolania, žite s tou myšlienkou, ak vám Pán dáva najavo, že s vami počíta v tejto službe. Buďte naďalej horliví a obetaví a veľa sa modlite na ten úmysel. A Vy duchovní otcovia venujte pozornosť miništrantom a novým duchovným povolania vôbec.

 

Farár z Arsu je vzorom kňazskej horlivosti aj pre všetkých duchovných pastierov. Tajomstvo jeho veľkodušnosti tkvie nepochybne v jeho bezhraničnej láske k Bohu, v stálej odpovedi na lásku prejavenú v Ukrižovanom Kristovi. Na tejto láske stavia svoju túžbu konať všetko pre spásu duší, vykúpených Kristom za tak vysokú cenu, a priviesť ich k láske k Bohu. Pripomeňme si jednu z tých jeho stručných vyznaní: „Kňazstvo je láskou Ježišovho Srdca.“

 

Pre Krista sa usiluje naplno vyhovieť radikálnym požiadavkám, ktoré Ježiš predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, keď ich vysiela do sveta: modlitba, chudoba, pokora, odriekanie, dobrovoľné pokánie. A tak ako Kristus, aj on cíti k svojim ovečkám lásku až do krajnej pastoračnej oddanosti a sebaobetovaniu. „O môj Bože, daj, aby sa moja farnosť obrátila: som ochotný trpieť celý svoj život“- často sa modlieval.

 

Drahí bratia, keď Vám chcem aj pri tejto príležitosti poďakovať za Vašu službu, ktorú mnohí obetavo konáte na rôznych postoch a službách, chcem Vás aj povzbudiť: hľadajme aj my oživenie svojej pastoračnej horlivosti v Ježišovom Srdci, v jeho láske k dušiam. Ak nebudeme čerpať z toho istého prameňa, hrozí, že sa budeme venovať mnohým aktivitám na úkor poslaniu, ktoré sme prijali.

 

V prípade farára z Arsu sú plody jeho služby vskutku podivuhodné, ale podobné Ježišovým v evanjeliu. Do služby vkladá všetky svoje sily a celé svoje srdce. Zveruje mu ich naozaj v hojnom počte. Je to predovšetkým jeho farnosť, pri jeho príchode s 230 dušami, ktorá prejde hlbokou premenou. Je očividné, že tam vládne ľahostajnosť a v obci je málo praktizujúcich katolíkov. „Nie je v tej farnosti veľa lásky k Bohu; Vy ju tam musíte priniesť“ – sú slová poverenia, keď tam nastupuje. Pomerne skoro sa stáva duchovným pastierom aj za hranicami svojej farnosti, kam prúdia davy z celej oblasti, z rôznych kútov Francúzska, ba aj z iných krajín. To, čo ich priťahuje, nie je zvedavosť, ani zaslúžená povesť o jeho zázrakoch a uzdraveniach, ktoré by tento svätec najradšej držal v skrytosti. Je to skôr predtucha stretnutia so svätcom, udivujúcim svojou kajúcnosťou, s človekom tak blízkym Bohu v modlitbe, zachovávajúcim si pokoj a pokoru vo víre udalostí, a najmä chápajúcim vnútorné rozpoloženie duší túžiacich oslobodiť sa od ťarchy hriechu, predovšetkým v spovednici. Áno, Boh si vybral ako vzor pre duchovných pastierov takého, ktorý sa mohol javiť v očiach ľudí chudobný, slabý, bezbranný a hodný pohŕdania. Aj keď pripustíme dar osobitnej milosti, uštedrený tomuto kňazovi, či to nie je znamenie nádeje pre nás duchovných pastierov, čo zápasíme niekedy s duchovnou prázdnotou? Treba si uvedomiť, aj keď nie sú vždy zreteľné vonkajšie výsledky, že to môže byť len naša prítomnosť, niekedy aj počas dlhých rokov, s tichým svedectvom viery priam v nekresťanskom prostredí. A vieme jestvuje celý rad činností a apoštolských skutkov, ktoré môžu zapáliť vieru, či ju prehĺbiť, alebo aspoň zachovať. Je to aj svedectvo lásky a spravodlivosti zdieľané s našimi veriacimi, ktoré činí vieru v praktickom živote hodnovernejšou. Nemôžeme obísť našu nečinnosť s poznámkou: „Oni to odo mňa nežiadajú!“ Vlažnosť kléru, nedostatok apoštolskej horlivosti a malátnosť – to oslabuje Cirkev oveľa viac ako čokoľvek iné – pripomenul v tomto zmysle na Tretiu pôstnu nedeľu pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa pred členmi Rímskej kúrie. Sám farár z Arsu sa snažil, aby jeho iniciatívy boli prispôsobené dobe a farníkom, samozrejme vo vernosti Bohu a Cirkvi.

 

Drahí bratia kňazi, viacerí pôsobíte v menších farnostiach, aj keď nie je žiadna menšia ako Ars, niektorí v oblastiach, ktoré sú viac nahlodané ľahostajnosťou, či inými nešvármi týchto čias; chcel by som Vám aj pri tejto príležitosti poďakovať a uistiť Vás, že týmto nie ste druhoradí, či podcenení, ale práve tam potrební a tam aj nezastupiteľní.

 

Všimnime si tiež, že Ján Mária Vianney všetky kňazské aktivity zameriaval na Eucharistiu, katechézu a Sviatosť zmierenia. Sám sa očisťoval, aby bol spôsobilejší očisťovať druhých. Nemali by sme aj v tom vidieť účinnú cestu pastierskej služby kňaza našich čias?

 

Svätý Otec Benedikt XVI. v Liste kňazom (16. 6. 2009) nás povzbudzuje v tomto zmysle: „My kňazi sa od svätého arského farára môžeme učiť nielen nevyčerpateľnej dôvere v sviatosť pokánia, ktorá nech nás podnecuje, aby sme ju znova postavili do centra našej pastoračnej starostlivosti, ale aj metóde „dialógu spásy," ktorý sa v nej má rozvíjať. Arský farár sa k rozličným kajúcnikom staval odlišne. Kto prichádzal k jeho spovednici priťahovaný vnútornou a pokornou potrebou po Božom odpustení, nachádzal v ňom povzbudenie, aby sa ponoril do „potoka Božieho milosrdenstva," ktorý svojou silou všetko odnáša preč. Pomáhal zrodu ľútosti vo vlažných srdciach... Naopak, tomu, kto už túžil a bol schopný hlbšieho duchovného života, dokorán otváral hĺbky lásky a vysvetľoval nevýslovnú krásu môcť žiť zjednotený s Bohom a v jeho prítomnosti.“ Odvážne, vslužbe Božieho slova pomenoval zlo vo všetkých jeho podobách, bez zľahčovania, pretože išlo o večnú spásu jeho veriacich: „Beda tomu pastierovi, ktorý mlčí, keď urážajú Boha a keď hrozí dušiam zatratenie!“ Dáva tiež výrečnú odpoveď aj na diskusie o identite kňaza, vedené v ostatných rokoch. Kňaz stále rovnakým spôsobom nachádza prameň svojej identity v Kristovi Kňazovi. Svetu neprislúcha určovať jeho status podľa potrieb a koncepcií len sociálnych úloh.

 

Citovaný Raniero Cantalamessa v kaplnke „Redemptoris Mater“ v príhovore na Tretiu pôstnu nedeľu povedal aj tieto adresné slová: „Pri prvom obrátení od neviery k viere, alebo od hriechu k milosti, Kristus stojí vonku a klope na steny srdca.“ Vo fáze zrelosti „je to naopak: Kristus je vo vnútri a klope na steny srdca, aby sme prišli k nemu! ... Keď čítame Kristove slová: ‚Hľa stojím pri dverách a klopem, ́ (Zjv 3, 20), mali by sme pochopiť, že neklope vonku, ale vo vnútri.“ „Jeho volanie je výzvou proti všetkým polovičatostiam, ktorými sa aj kňazi často ospravedlňujú:  ́Modlitba áno, ale nie tak, že dochádza k obmedzovaniu spánku, pokoja, času pre fundované informácie ...; poslušnosť áno, ale naša disponovateľnosť nemá byť využívaná; čistota áno, ale nie až do bodu, kedy sa musíme vzdať zábavy na uvoľnenie ́,“ zdôraznil Cantalamessa a pokračoval: „Kristus trpí za nás, ... jeho pozvanie: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním je dnes adresované jeho kňazom. V jeho láske kňaz nájde všetko, čo ľudsky a súkromne potrebuje a ‚ešte stokrát viac' – tak znie jeho prísľub.“

 

„Kňaz musí byť vždy pripravený reagovať na potreby duší“, hovorieval farár z Arsu. Tiež: „On nie je sám pre seba, on je pre vás.“ Kňaz bez toho, aby unikal realite pozemského života, je tu preto, aby konal v mene Krista – Hlavy. To však vonkoncom neznamená, že kňaz môže ostať bokom od ľudských starostí zverených: musí mať k nim blízko vždy s pohľadom upretým na ich spásu a budovanie Božieho kráľovstva. Kňaz je svedkom a šíriteľom života, odlišného od pozemského. Preto je podstatné zachovať identitu kňaza v jej vertikálnej dimenzii. „Veľkým nešťastím pre nás kňazov je“ - povedal farár z Arsu – „keď otupie duša.“

 

Drahí bratia kňazi, nech tieto pohľady oživia našu radosť z kňazstva, nech oživia našu túžbu prežívať svoje kňazstvo hlbšie! Veď Kristus s nami počíta. Dovoľme mu, aby sa nás zmocnil a budeme poslami nádeje, zmierenia a pokoja v dnešnom svete. Modlime sa za seba navzájom, každý za svojho brata, všetci za všetkých. Nedovoľme zlu, aby v akejkoľvek podobe preniklo do nášho života ispoločenstva, či do našich vzťahov. Atmosféra v spoločnosti, týchto dní zvlášť, je presiaknutá priam nenávisťou voči všetkému čo súvisí s Cirkvou. Áno, Cirkev, musíme priznať, sa v celku nikdy neprejavovala bez škvrny, preto nás neudivuje, že tí, ktorí seba pokladali za ideálnych sa vždy pohoršovali na nej a bez lásky ju kritizovali, či zakladali svoju vlastnú „cirkev bez hany.“ Oproti takýmto snahám Cirkev sama sa ukázala ako veľká realistka, ktorá vždy pri vedomí svojej svätosti prostriedkov spásy, ktoré vlastní, všade počítala a počíta so zlyhaním svojich členov. V Cirkvi aj keď nie je prisľúbená bezúhonnosť ani ideálna schopnosť jej pastierov a veriacich, je tu garancia jej Božského zakladateľa, a to jej trvania a nezmeniteľná pevnosť v pravde, až do jeho príchodu na konci časov. Nie nadarmo sám Pán, ktorý ľudské srdce v jeho hĺbkach skúma a pozná čo je v každom človeku, ustanovil cestu pokánia i samotnú Sviatosť zmierenia. V tomto zmysle nám vedomie vlastnej slabosti a hriech pripomína, že naše autentické kresťanstvo i duchovné spoločenstvo bez zmierenia neexistuje, tak ako neexistuje zmierenie bez odpustenia.

 

V pozitívnom zmysle sa od nás žiada, aby sme sa s presvedčením a zodpovedne usilovali žiť svoje povolanie zodpovedne, verne a dôveryhodne v tomto svete, o koľko viac medzi sebou. Budovať predovšetkým kňazské bratstvo v konkrétnych situáciách a skutkoch. „Correctio fraternis“ a vzájomná modlitba nám pomôžu určite viac ako spochybňovanie, či dokonca podozrievanie, či anonymné osočovanie.

 

V tomto duchu chcem poprosiť o modlitbu aj Vás, bratov a sestry žijúcich zasväteným životom i tých, ktorí ako kresťania žijete vo svete, zvlášť v rodinách. Tiež trpiacich, ktorí sa spájajú s Kristovým krížom. Prosme Večného kňaza, aby povolal do služby Cirkvi mnohých, zocelených pokorných, obetavých a svätých kňazov, akým bol farár z Arsu.

 

Nemožno obísť pri tejto príležitosti našich kňazov, ktorí sú poznačení vekom, chorobou a mnohí sa priam zodrali v kňazskej službe. Cirkev Vás stále potrebuje! Počíta s Vaším prínosom v zotrvávaní v modlitbe, v znášaní bolestí v spojení s Kristom. Očakáva Vaše rady a skúsenosti a obohacuje s a pre evanjeliom, ktoré denne vydávate. Vaším svedectvom. Mnohí nie sú tu dnes medzi nami. Pozdravte ich prosím vo farnostiach, kde žijú.

 

Rád by som, pri tejto jedinečnej príležitosti, tiež vyjadril úprimné – Pán Boh zaplať!- všetkým laickým spolupracovníkom v pastorácii. Vám ktorí pomáhate pri našej kňazskej činnosti v chráme: kostolným zamestnancom, organistom, spevákom; tiež nemenej laickým spolupracovníkom v katechéze, charite, v nemocniciach, kňazskom seminári, ordinariáte a v iných oblastiach cirkevnej služby. Nech Vám to Pán odmení! Treba si uvedomiť, že sa navzájom vo svojom povolaní dopĺňame. Pripomeňme to našim veriacim, drahí bratia kňazi určite už aj cez tohtoročné sviatky, a spojte to, aj s pozdravom z tohoto posvätného miesta, z nášho spoločenstva diecézneho kňazstva.

 

V tomto duchu Vás všetkých pozdravujem, žičím Vám v hojnej miere veľkonočné hodnoty Krista trpiaceho i Vzkrieseného. Amen.