Homília pápeža Benedikta XVI. počas beatifikácie Jána Pavla II.
Drahí bratia a sestry,
už šesť rokov ubehlo odvtedy, čom sme na tomto námestí slávili pohreb pápeža Jána Pavla II. Hlboká bola bolesť z tak veľkej straty, ale ešte väčší bol pocit nesmiernej milosti, ktorý prenikal celý Rím aj celý svet: milosti, ktorá bola ovocím celého života môjho milovaného predchodcu, a zvlášť ovocím svedectva jeho utrpenia. Už v ten deň nás ovanula vôňa jeho svätosti, a Boží ľud mnohorakým spôsobom dal najavo svoju úctu voči nemu. Preto som si želal, pri patričnom zachovaní noriem Cirkvi, aby proces jeho blahorečenia mohol prebehnúť s náležite uvážlivou rýchlosťou. A hľa, tak očakávaný deň nadišiel, nadišiel rýchlo, pretože tak sa to páčilo Pánovi: Ján Pavol II. je blahoslavený!
Chcem čo najsrdečnejšie pozdraviť všetkých vás, ktorí ste sa v tak hojnom počte zišli z mnohých končín sveta do Ríma pri tejto radostnej príležitosti, páni kardináli, bratia v biskupskej a kňazskej službe, vládne delegácie, veľvyslanci a ďalšie vážené osobnosti, zasvätené osoby a veriaci laici, a pozdravujem aj všetkých tých, čo sú s nami spojení prostredníctvom rozhlasu a televízie.
Táto nedeľa je Druhou veľkonočnou nedeľou, ktorú blahoslavený Ján Pavol II. nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Preto bola práve táto nedeľa zvolená na dnešné slávenie, keďže z Božej prozreteľnosti môj predchodca odovzdal svoju dušu Bohu práve počas večera vigílie tejto slávnosti. Okrem toho je dnešný deň aj prvým dňom mariánskeho mesiaca mája, a tiež spomienkou svätého Jozefa robotníka. Tieto motívy sa dnes prelínajú a umocňujú našu modlitbu, pomáhajú nám pútnikom v čase a priestore, kým ešte väčšia je táto slávnosť v nebi medzi anjelmi a svätými. No Boh je predsa jeden, jeden je Kristus – Pán, ktorý premostil nebo so zemou, a my sa v tejto chvíli ako doteraz nikdy cítime blízki, skoro akoby účastní nebeskej liturgie.
„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). V dnešnom evanjeliu Ježiš ohlasuje toto blahoslavenstvo, blahoslavenstvo viery. Ono nás dnes zvlášť hlboko zasahuje, pretože sme sa tu zhromaždili sláviť beatifikáciu, a ešte viac preto, že bol dnes vyhlásený sa blahoslaveného pápež, jeden z Petrových nástupcov, povolaný posilňovať bratov vo viere. Ján Pavol II. je blahoslavený pre svoju vieru, vieru silnú a veľkorysú, apoštolskú. A hneď si spomíname na ďalšie blahoslavenstvo: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Čo vlastne zjavil Nebeský Otec Šimonovi? Zjavil mu, že Ježiš je Kristus, že je Syn živého Boha. Pre túto vieru sa Šimon stáva „Petrom“, skalou, na ktorej Ježiš môže postaviť svoju Cirkev. Večná blaženosť Jána Pavla II., ktorú dnes Cirkev môže s radosťou prehlásiť, spočíva celkom na týchto Kristových slovách: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. To je blahoslavenstvo viery, ktorou nebeský Otec obdaroval aj Jána Pavla II. v záujme budovania Kristovej Cirkvi.
Naše myšlienky sa však upriamujú ešte na jedno blahoslavenstvo, ktoré v evanjeliu predchádza všetky ostatné: Týka sa Panny Márie, Matky Spasiteľa. Veď to jej, čo práve počala Ježiša vo svojom lone, povedala svätá Alžbeta: Blahoslavená, ktorá uverila, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Vzorom blahoslavenstva viery je Mária, preto sme všetci radi, že sa blahorečenie Jána Pavla II. uskutočňuje v prvý deň mariánskeho mesiaca, pod materinským pohľadom tej, ktorá svojou vierou posilňovala vieru apoštolov. Tej, ktorá naďalej posilňuje aj vieru ich nástupcov, a najmä tých, čo sú povolaní zasadnúť na Petrovu katedru. Mária sa síce neobjavuje v rozprávaniach o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale jej prítomnosť je skrytá všade: ona je matkou, ktorej Ježiš zveril každého učeníka i celé spoločenstvo veriacich. A zvlášť si všímame, ako Máriinu účinnú materskú prítomnosť zaznamenávajú svätý Ján a svätý Lukáš v kontextoch, ktoré predchádzajú udalosti dnešného evanjelia i prvého čítania: v rozprávaní o Ježišovej smrti, kde sa Mária objavuje pod krížom (porov. Jn 19, 25); a na začiatku Skutkov apoštolov, kde je predstavená medzi učeníkmi zhromaždenými k modlitbe vo večeradle (porov. Sk 1, 14).
Aj dnešné druhé čítanie nám hovorí o viere, ba je to sám apoštol Peter, ktorý naplnený duchovným entuziazmom vysvetľuje novopokrsteným dôvody ich nádeje a radosti. Páči sa mi na tomto úryvku z Prvého Petrovho listu, že Peter nepovzbudzuje k niečomu, ale niečo už konštatuje: „Preto sa radujete, … vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu duší“ (1Pt 6.8,9). Všetko toto je vyjadrené oznamovacím spôsobom, pretože tu ide o novú skutočnosť vyplývajúcu z Kristovho zmŕtvychvstania, novú skutočnosť dosiahnuteľnú prostredníctvom viery.
Drahí bratia a sestry, dnes sa pred našimi očami zaskvela, oživená plnosťou duchovného svetla od zmŕtvychvstalého Krista, milovaná postava ctihodného Jána Pavla II. Dnes jeho meno pribudne k zástupu svätých a blahoslavených, ktorých on sám za takých vyhlásil počas svojho bezmála 27 ročného pontifikátu, pripomínajúc naliehavo všeobecné povolanie k svätosti podľa vysokých nárokov kresťanského života, ako to potvrdzuje koncilová konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium. Všetci členovia Božieho ľudu - biskupi, kňazi, diakoni, veriaci laici, rehoľníci a rehoľníčky – všetci sme na ceste do nebeskej vlasti, kde nás predišla Panna Mária, mimoriadne a dokonale pridružená k tajomstvu Krista a Cirkvi. Karol Wojtyla sa - najprv ako pomocný biskup a potom ako krakovský arcibiskup – zúčastnil Druhého vatikánskeho koncilu a vedel dobre, že venovať Márii poslednú kapitolu tohoto dokumentu znamenalo predstaviť matku Spasiteľa ako vzor svätosti pre každého kresťana a pre celú Cirkev. Tento teologický prístup objavil blahoslavený Ján Pavol II. už v mladosti a uchoval si ho a prehlboval počas celého svojho života. Je to pohľad vyjadrený biblickým obrazom Krista na kríži, vedľa ktorého stojí jeho matka Mária. Tento obraz z Evanjelia podľa Jána 19, 25-27) je zhutnene vyjadrený najprv biskupským, potom aj pápežským znakom Karola Wojtylu, kde je napravo pod pozláteným krížom majuskula „M“, s mottom „Totus Tuus“, ktoré zodpovedá povestnému vyjadreniu svätého Ľudovíta Máriu Grignona z Montfortu. V ňom Karol Wojtyla našiel najzákladnejší princíp svojho života: Som celý tvoj, a všetko čo je moje, je tvoje, prijímam ťa ako svoje najväčšie jediné dobro, daj mi svoje srdce, ó Mária“.(O pravej úcte k panne Márii, č. 266).
Vo svojom testamente nový blahoslavený napísal: „Keď dňa 16. októbra 1978 v konkláve kardináli zvolili Jána Pavla II., poľský kardinál Štefan Wyszyński mi povedal: Úlohou nového pápeža bude previesť Cirkev do tretieho milénia. A ešte dodal: Chcel by som vyjadriť ešte raz voči Duchu Svätému vďačnosť za veľký dar, ktorým bol Druhý vatikánsky koncil a voči ktorému sa – spolu s celou Cirkvou a najmä celým episkopátom – cítim byť dlžníkom. Som presvedčený, že nové generácie budú môcť ešte dlho čerpať z veľkého bohatstva, ktorá nám tento koncil dvadsiateho storočia zanechal. Ako biskup, ktorý sa zúčastnil na veľkej udalosti koncilu od prvého do posledného dňa, túžim zveriť toto veľké dedičstvo všetkým tým, ktorí sú a v budúcnosti budú povolaní uskutočňovať ho. Z mojej strany ďakujem večnému Pastierovi, že mi umožnil slúžiť tejto obrovskej úlohe počas všetkých rokov môjho pontifikátu“. Čo je touto „úlohou“? To, čo Jána Pavol vyhlásil počas svojej prvej slávnostnej omše na Námestí sv. Petra pamätnými slovami: „Nebojte sa! Otvorte, dokorán roztvorte dvere Kristovi!“ To, čo novozvolený pápež žiadal od všetkých, on sám robil ako prvý: otvoril Kristovi spoločnosť, kultúru, ekonomické a politické systémy a tak silou giganta – silou, ktorá pochádzala od Boha – obrátil smerovanie, ktoré sa mohlo zdať nezvratné.
Nasleduje časť po poľsky, preklad:
Svojim svedectvom viery, lásky a apoštolskej odvahy, sprevádzanej veľkou ľudskou dobrotou tento príkladný syn poľského národa pomohol kresťanom celého sveta nebáť sa nazvať sa kresťanmi, patriť do Cirkvi, hovoriť o evanjeliu. Jedným slovom: pomohol nám nebáť sa pravdy, lebo pravda je zárukou slobody.
Ešte stručnejšie: Navrátil nám silu veriť v Krista, pretože Kristus je Redemptor hominis, Vykupiteľ človeka: téma jeho prvej encykliky je červenou niťou všetkých ostatných.
Karol Wojtyla vystúpil na Petrov stolec, nesúc si so sebou hlbokú reflexiu o konfrontácii medzi marxizmom a kresťanstvom, zameranú plne na človeka. Jeho posolstvom bolo: Človek je cestou Cirkvi, a Kristus je cestou človeka. Týmto posolstvom, ktoré je veľkým dedičstvom Druhého vatikánskeho koncilu a jeho „kormidelníka“, Božieho služobníka pápeža Pavla VI., viedol Ján Pavol II. Boží ľud aby prekročil prah tretieho tisícročia, ktorý práve vďaka Kristovi mohol nazvať „prahom nádeje“. Áno, dlhou cestou príprav na Veľké jubileum dal kresťanstvu obnovené smerovanie do budúcnosti, Božej budúcnosti, ktorá presahuje dejiny, ktorá však vplýva na dejiny. Tú trochu nádeje, ktorú niesol istým spôsobom marxizmus a ideológia pokroku, Ján Pavol II. právom prinavrátil kresťanstvu a dal jej znova fyziognómiu opravdivej nádeje, ktorú možno v dejinách prežívať v duchu „adventu“, v osobnom a spoločnom živote zameranom na Krista, ktorý je plnosťou človeka a naplnením jeho očakávaní spravodlivosti a pokoja.
Chcel by som napokon vzdať vďaky Bohu aj za moju osobnú skúsenosť, ktorú mi doprial, keď som dlhé roky mohol spolupracovať s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Už skôr som mal možnosť poznať ho a mať ho v úcte, ale od roku 1982, keď ma povolal do Ríma ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, som mu 23 rokov mohol byť stáť nablízku a čoraz viac obdivovať jeho osobnosť. Moju službu podporovala jeho duchovná hĺbka, bohatstvo jeho intuícií. Príklad jeho modlitby ma vždy dojímal a povzbudzoval: on sa priam ponáral do stretnutia s Bohom, a to aj uprostred rozmanitých úloh jeho služby. A potom jeho svedectvo v utrpení: Pán ho postupne zbavil všetkého, ale on vždy zostal „skalou“, akou ho Kristus chcel mať. Jeho hlboká pokora, zakorenená v dôvernom spojení s Kristom, mu umožnila viesť Cirkev a dať svetu ešte výrečnejšie svedectvo v čase, keď strácal svoje fyzické sily. Tak mimoriadnym spôsobom uskutočnil povolanie každého kňaza a biskupa: stať sa jedným s tým Ježišom, ktorého denne prijíma a rozdáva v Eucharistii.
Blažený si, milovaný pápež Ján Pavol II., lebo si veril! Prosíme ťa, aj z neba naďalej napomáhaj vieru Božieho ľudu. Amen.
Preklad: Jozef Haľko, Marián Gavenda
